KRÁĽOVSKÉ KLENOTY

         Z času na čas sa stretávame s tým, že niekto organizuje výstavu korunovačných klenotov. Majú vzácnu hodnotu, lebo sú vyrobené z drahých kameňov, no majú aj historickú hodnotu, pretože sa uchovávajú v priebehu niekoľkých generácií.

         Korunovačné klenoty sú určené pre panovníka, ktorý je uvedený do svojho úradu. Panovník ich určite nenosí každý deň, len pri výnimočných príležitostiach.

         Sviatok Ježiša Krista, Kráľa, nám ponúka myšlienku Ježišových klenotov, ktoré sú ozdobou jeho kráľovstva. Tento nebeský kráľ ich udeľuje nielen tým, ktorí majú vznešený pôvod, ale najmä tým, ktorí dostali vznešený dar sviatosti krstu a vytrvali v krstnej milosti až do konca.

         Keď Boh udeľuje klenoty svojho kráľovstva, nedáva ich iba na určitý čas, ale zveruje ich človeku navždy. Čo to znamená pre Božie kráľovstvo? Čo považujeme za jeho klenoty, ktoré sú výsadou človeka, ktorý dosiahol spásu?

         Pri odpovedi si pomôžme citátom z listu sv. Pavla, apoštola, Kolosanom (Kol 1, 12 – 20).

1.                Medzi klenoty, ktoré sú uznávané v Ježišovom kráľovstve, patrí podiel so

svätými. V pozemskom živote sa stretávame bežne so slovom podiel. Ľudia mávajú svoje podiely na nejakom majetku, na nejakej pôde, na pozemku alebo vo finančnej inštitúcii.

Aj keď môže ísť o značné sumy, tieto podiely nie sú nikdy isté. Prečo? Človeka môže niekto okradnúť, oklamať. Nemá istotu, či ich stihne využiť a keď ich využije, je otázne, či ich využije správne. Naopak, v Božom kráľovstve máme istotu vo svojich podieloch. Tak, ako ju majú všetci svätí. Stav istoty si ani nedokážeme predstaviť, a to preto, lebo tu, na zemi, sa o všetko bojíme. V Ježišovom kráľovstve nájdeme s určitosťou také podiely, ktoré nám nikto nevezme.

2.     Ježiš vyznačuje tých, ktorí smerujú do jeho kráľovstva tým, že „sú vytrhnutí z tmy“.  

V bežnej komunikácii použijeme výraz: „to nás nevytrhne z biedy“. Predstavme si, že dostaneme nejaký dar, príspevok, a ten sa nám máli... Vtedy iba smutne konštatujeme, že je to pekné, ale že nás to nevytrhne z biedy, t. j. nenasýti naše potreby. To, čo nás naozaj vytrhlo z absolútnej biedy zatratenia, to je Ježišova obeta na Kalvárii. Vytrhla nás z tmy a postavila na svetlo.

Kedysi som videl v televízii dokument, ktorý hovoril o výstave rôznych

umeleckých diel. Išlo najmä o obrazy, sochy a iné umelecké predmety. Výstava bola zostavená z diel, ktoré sa našli v prítmí kláštorov, na pôjdoch sídel kniežat alebo v tmavých kútoch starobylých kostolov. Roky, ba desaťročia, možno aj stáročia sadal na ne prach, a nikto si ich nevšímal. Atmosféra prítmia tiež urobila svoje. A zrazu ich niekto objavil, očistil a ponúkol na svetle.

Presne tak, ako nás postavil nás do svetla Boh, keď nás hriešnych vytrhol

z tmy hriechu a postavil na svietnik. Robí to tak neustále, pretože naše miesto „nie je pod mericou“, ale na svetle. Boh niekedy z nás robí pomyselnú výstavu vlastnej dokonalosti a ušľachtilosti.

3.     Výsadou ľudí, ktorí odchádzajú, do Ježišovho kráľovstva, je aj to, že

sú im odpustené hriechy. Občas počujeme, ako sa niekto vyjadril slovami: „Neustále pripomína staré hriechy.“ Prakticky to znamená, že niekto niekomu ešte neodpustil. Mal by, ale ešte to neurobil, ešte je len na ceste. Každý hriech je starý, lebo pochádza od diabla. Toho diabla, ktorý oklamal už našich prarodičov na prahu života. Staré hriechy môže zmyť iba nová milosť v Kristovi. Tá účinkuje iba v novom človeku, ktorého novosť sa prejavuje v zmýšľaní a skutkoch podľa evanjelia. Hriech sa nijako nedá zosúladiť s novým životom.

Hriech treba zavrhnúť, hriešnosť ako dispozíciu človeka oplakávať a prijať s pokorou a zápasiť s ňou zbraňami pokánia. Vtedy nastáva situácia, podľa ktorej aj napriek našim obmedzeniam sa nám brána do Ježišovho kráľovstva otvára.

       

Pre nás, putujúcich, je brána Božieho kráľovstva ešte vzdialená. Nemáme moc ani schopnosti, aby sme do tejto atmosféry nazreli. Klenoty tohto vznešeného kráľovstva ešte obdivovať nemôžeme. No poznáme cesty, ktorými kráčali nositelia klenotov Božieho kráľovstva. Tieto cesty nás učia, povzbudzujú, usmerňujú. Kto ich objaví a osvojí si ich, môže chovať v srdci nádej, že tá jeho cesta do Božieho kráľovstva je spravodlivá a správna.

Odtiene vzťahov.

Vzťah k ľuďom môžeme vyjadriť na pomyselnej stupnici. Tá má rôzne odtiene a intenzitu. Napríklad:každý z nás už počul dobre mienenú radu:tomu/človeku/ sa radšej vyhni.Iná situácia vzniká,keď sme nútení okolnosťami s niekým komunikovať oficiálne,úradne. Nie je tam nič hlbšie. Azda najväčšie zastúpenie majú dlhodobo pestované vzťahy a väzby,ktoré nazývame rodinnými alebo priateľskými. Niektoré z týchto polôh sa prelínajú,doplňajú a vytvárajú akési pomyselné medzistupne. Výnimkou nie sú ani vzťahy s Bohom. Potvrdzuje to evanjelium,ktoré je "meračom" stupňa našej pripútanosti k Ježišovi. Porovnajme si to. Začnime s mýtnikom Zachejom/Lk 19,1-10/. Biblická správa o ňom hovorí,že "zatúžil vidieť Ježiša". Nič viac,nič menej. Akoby sa chcel iba otestovať a zistiť,čo s ním urobí jedno nezáväzné stretnutie so známym a populárnym učiteľom z Nazareta. Išlo,snáď,iba o tzv.testovaciu jazdu. Iný je prípad,ktorý sa týka ľudí,ktorí pokročili ďalej ako Zachej. Rozhodli sa,že sa dotknú aspoň jeho odevu/Mk 5,27-28/. Ide o ženu trpiacu  vážnymi neduhmi. Ona už nejde iba testovať Ježiša. Ona je presvedčená o Ježišovej moci. Doteraz mala zábrany. Tie však práve teraz prekonala. Nemieni s Ježišom viesť dlhé reči,chce iba jedno-aby ju uzdravil,veď uzdravil už toľkých...Za akýsi pozemský vrchol možno považovať scénu z Matúšovho evanjelia/Mt 12,46-50/. Tam sa píše,že ktosi pribehol k učiacemu Ježišovi a povedal mu,že v blízkosti je jeho Matka a iní príbuzní a majú záujem sa s ním porozprávať. Je jasné,že tu ide o ľudí,ktorí sú s Ježišom v pravidelnom kontakte. Rozprávať sa s ním je pre nich samozrejmosťou a potešením. Čo si môžeme priať tu na zemi viac,ako práve toto? Ježiš však,odmeňuje a vyhodnocuje každý pokus o zblíženie sa s ním. Všimol si pozorovateľa Zacheja a vyzval ho,aby opustil strom a prijal ho vo svojom dome. S láskou odhalil ustráchanú a nenápadnú chorľavú ženu,ktorá sa s vierou dotkla jeho odevu. Poslal ju preč so slovami,že je uzdravená a že k uzdraveniu jej dopomohla jej vlastná viera. Iné zdroje nám hovoria,že Ježiš neodmietol komunikovať s tými,ktorí chceli od neho omnoho viac,ako iba bežnú komunikáciu. Písmo hovorí,že učeníkom v súkromí porozprával a vysvetlil viac,ako iným ľuďom/Mt 4,26-34/. On zachytí aj najjemnejší záchvev záujmu. Nič mu neunikne. Ani prosiace oči bez slov,ani žalostné vzlykanie ani sústredená krátka modlitba. Kto už dostal niečo od neho ,môže očakávať,že dostane ešte viac,ak s ním v kontakte vydrží a zotrvá.

Zachejove metamorfózy.

Pri oslavách sa dnes vo veľkom používa technika. Napríklad tak,že sa premietajú fotografie z rôznych období života oslávenca s namixovanou hudbou a primeraným,najmä vtipným,komentárom. Ozvláštní to celú atmosféru a vnesie do nej uvoľnenie a pohodu. Nad jednotlivými zábermi si môžeme prečítať krátky komentár. Napríklad:jubilant ako škôlkar,alebo ako žiak,či študent. Prípadne záber zo sobáša alebo taký,ktorý zachytáva rôzne pracovné etapy oslávenca. Predstavme si známu evanjeliovú postavu-mýtnika Zacheja. Božie slovo akoby o ňom "premietalo" film a ten ho nachádza v rôznych polohách/Lk 19,1-10/. Napríklad Zachej na mýtnici t.j. pri výkone svojho povolania. Súčasníci by sa zhodli,že ide pravdepodobne o tvrdého,nekompromisného a hlavne chamtivého človeka. Kto by povedal,že sa raz zmení na nepoznanie? Málokto. Ďalšia pozícia Zacheja je jeho krátkodobý "pobyt" na strome. Zdá sa nám,že tam hore už nie je taký suverénny a chladnokrvný. Cítime,že ho už "načala" Božia milosť. Paradoxne,on chcel vidieť Ježiša,no práve on sa stal viditeľným očiam verejnosti a najmä Ježiša. Ježiš naňho upozornil,keď ho požiadal,aby zostúpil zo stromu. Na strome bol akoby na polceste. Od mýtnice sa vzdialil,ale ešte neabsolvoval posledný krok. Ten ho čakal,paradoxne,v jeho vlastnom dome. Ježiš mu ukázal,že práve tam je ideálne miesto na spoločné stretnutie. A to je veľmi dôležitá destinácia v jeho živote:Zachej za stolom spolu s Ježišom vo vlastnom dome. Spása ho našla v jeho vlastnom príbytku. Nepotreboval nejaké exotické prostredie. Boh,akoby,rešpektoval to naše úslovie:všade dobre,doma najlepšie. Najlepšie pre spásu. V kostole sme doma. Stolovanie s Pánom je vrchol života. Ak s ním zdieľame eucharistický stôl,našli sme spásu a už nič dokonalejšie nemusíme hľadať,okrem večnosti. Ak prišla spása do domu Zacheja,čo  bráni,aby prišla aj do toho nášho?

Veľkosť viery

         V Poprade, v jednom obchodnom centre, je čierno-biela fotografia v nadľudskej veľkosti. Ide o fotografiu mladého muža, ktorý je oblečený v elegantnom obleku. Na nej je nápis: Vráťme eleganciu do ulíc!

         Nie je tomu tak dávno, čo sa konali na Slovensku na viacerých miestach protestné zhromaždenia obyvateľstva s názvom: Za slušné Slovensko. Inými slovami povedané – vráťme do ulíc aj slušnosť.

         Mnohé mestá na Slovensku sa zviditeľňujú tým, že zverejňujú svoje kultúrne pamiatky. Tým poukazujú na svoju starobylosť, na svoj pôvod a historické korene. Mohli by sme povedať: Vráťme kus histórie do našich moderných ulíc!

         Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Naozaj – nikdy nie medzi nami dosť elegancie, vkusu, noblesy, ale aj slušnosti a histórie. Okrem toho tie naše ulice – tzn. aj vzťahy, potrebujú ešte omnoho viac.

         V centre nášho liturgického slávenia je dnes sv. Martin, biskup z Tours. Z jeho životopisu vyplýva, že na svojej ceste viery a povolania nič nepoľavil. Z ničoho, ani vtedy, keď ho jeho pohanský otec poslal do armády, lebo sa mu zdal veľmi utiahnutý a tichý. Nepoľavil ani vtedy, keď ho ariáni, t. j. bludári, vyhodili z mesta.

Jeho vernosť Kristovmu hlasu je obdivuhodná. Jeho viera je taká cenná, že by sa mala vrátiť do dnešných ulíc a do súčasných vzťahov. Elegancia, slušnosť, kultúra, história – to sú vzácne prvky života, ale nestoja za veľa, ak s nimi nejde ruka v ruke viera v Ježiša Krista.

         Témou dnešných čias je slogan: Vráťme vieru v Boha do našich ulíc, do nášho prostredia! Ako sa to má prejavovať?

1.)  Viera má mať vlastnú stavbu a architektúru. Má obsahovať niektoré

prvky spoločné a niektoré individuálne, ktoré sú vlastné každému. Základ musí byť spoločný, lebo nemôžeme hovoriť o zdravom základe, ak neveríme v Ježiša – Vykupiteľa a Mesiáša.

Včera, na sviatok Výročia posviacky Lateránskej baziliky v Ríme, sme

počuli slová sv. Pavla, apoštola. V Prvom Liste Korinťanom píše: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený. A je ním Ježiš Kristus.“ (1Kor 3, 9 – 11, 16 – 17)

     Pri športových pretekoch, napríklad v lyžiarskych disciplínach, ktoré sú

určené pre zrakovo znevýhodnených športovcov, je dôležitá funkcia tzv. „vodiča“. Preteká vždy v tandeme. Vpredu je lyžiar, ktorý má fungujúci zrak a hneď za ním lyžuje ten, ktorý je zrakovo obmedzený. Ten, ktorý je vpredu, navádza, naviguje hendikepovaného športovca, aby šiel v jeho stope. Ten mu musí dôverovať.

     Ježiš Kristus je ten, ktorý nás vedie, lebo my, postihnutí dôsledkami

dedičného hriechu, bez neho len tápeme a blúdime. On si praje, aby sme šli v jeho stope, lebo tá je istá a dokonalá. V nástrahách tohto života je spásonosne dôležité, aby Pán Ježiš bol podstatnou súčasťou nášho života. To, čo je vo viere naše vlastné, sú situácie, ktoré individuálne prežívame. Sú neopakovateľné, jedinečné. Záleží na tom, ako ich vyhodnocujeme, či skúmame, čo nám chce Boh povedať.

V týchto dňoch si pripomíname 30-te výročie tzv. Nežnej revolúcie. V médiách vystupujú a hovoria viacerí aktéri vtedajších udalostí. Jeden z nich ma zaujal takýmto výrokom: „To, čo sa deje, sme vedeli. Vedeli sme, že sa rúca starý svet, ale nevedeli sme to podstatné – podľa čoho, podľa akej schémy budeme žiť v budúcnosti.“

Prax ukázala, že tieto obavy boli opodstatnené. Na živote nás veriacich najlepšie vidno, podľa čoho sa má uberať život – podľa akej schémy, podľa akej náplne.

Všimnime si sv. omšu – keď kňaz číta evanjelium, používa slová: „Čítanie z evanjelia podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána“. To nie je povedané iba tak. Cirkev nám tým hovorí, že máme žiť podľa schémy Božieho slova. Ak budeme žiť podľa slov evanjelia, náš život bude ako svetlo. Najmä pre tých, ktorí ešte stále tápu a nevedia, akou schémou života sa majú riadiť.

2. V oblasti prežívania viery je pre nás dôležitá pamiatka. Počas týchto dní sme pamätali na svojich príbuzných zosnulých. Denne máme pamätať na svojich dobrodincov, rodičov, vychovávateľov, máme pamätať na svoje sľuby, predsavzatia. Pamiatku na niekoho vzácneho nosíme vo svojom srdci.

V prvom rade nás má zaujímať pamiatka „par excellence“ - t. j. pamiatka Ježišovho umučenia a zmŕtvychvstania. Nejde o neaktuálnu, neživú, staromódnu udalosť. Ide o slávenie najsvätejšej obety, ktorá sa odohrala na Kalvárii. My si ju nekrvavým spôsobom sprítomňujeme na oltári. Ak sme prítomní tejto veľkej udalosti, tak ju v pravom slova zmysle slávime. Slávenie predpokladá čisté úmysly, aktivitu ducha a vonkajšie prejavy v podobe modlitby a spevu. Nech toto slávenie nie je iba povrchným a plytkým náhľadom na svet. Vždy pri vstupe do chrámu si vzbuďme úmysel, že sv. omšu chceme sláviť. Ak ju budeme sláviť, aj Boh raz oslávi nás. Slávenie môže byť rozšírené na viaceré činnosti.

         Predstavme si situáciu, keď navštívime nejakú banku alebo iný peňažný ústav. Hneď pri vchode nás privíta pracovníčka a spýta sa nás, čo potrebujeme. Keď to povieme, podľa obsahu našej požiadavky nás pošle k príslušnému stolíku, kde sedí pracovník ústavu. On sa našou témou bude zaoberať. Keď povieme v chráme Pánovi, čo je obsahom našich túžob, snov a prianí, on nás potom naviguje k príslušnému stolu Cirkvi. Buď je to stôl eucharistie, o ktorom Cirkev v omšovej piesni spieva: K stolu Božej láskavosti. Alebo nás pošle k stolu Božieho slova. Prípadne nám ukáže stôl pokánia či stôl spoločnej modlitby. Všetko toto Cirkev slávi. Viera človeka toto všetko potrebuje. Kristus je ako rozsievač, ktorý rozsieva rôzne duchovné dobrodenia plným priehrštím.

3. Viera predstavuje možnosť ponoriť sa do ticha. Posvätné ticho je silnou Existuje aj iné posvätné mlčanie. Napríklad, pri hrobe svojho blížneho. Existuje aj podnetné a hľadajúce mlčanie pri kríži – našom vlastnom alebo pri obeti blížneho. Veľký význam má aj ticho, ktorým reagujeme na nenávisť a aroganciu neprajníkov Cirkvi. Prípadne ticho, ktoré je výsledkom pokoja v duši a reakciou na bujaré a ostentatívne samochvály tohto sveta, ktorý popiera Boha. Takéto ticho je dnes vyhľadávané. Vo vzorovej podobe nám ho ponúkol sám Ježiš, keď sa ocitol na výsluchu pred veľradou a Pilátom, vo chvíľach osobnej modlitby, v situácii, keď dav hučal, aby odsúdil cudzoložnú ženu, keď narazil na tvrdosť srdca príslušníkov židovského národa alebo vtedy, keď mlčky prijal burácanie mestskej luzy, ktorá vykrikovala: Ukrižuj ho! V posvätnom tichu sa stávame silnejšími a duchovnejšími. Na jeho základe dokážeme preraziť aj najväčšie decibely tohto sveta.

         Viera v Ježiša Krista sv. Martina celkom napĺňala. Celkom ho pohltila. Aj nás pohlcuje chrám – nielen preto, že je veľký, ale podmaňuje si nás svojou posvätnou atmosférou. Tá vzniká vtedy, keď sa všadeprítomná Božia veleba stretáva s pokorou človeka. Taká situácia nastáva pri sv. omši či pri inom slávení Cirkvi, ale aj v každodennom živote. Viera tu nadobúda svoju jasnosť, výdatnosť, hĺbku. Takúto vieru sa pokúsme vrátiť do ulíc našich miest, aby spolu s ňou prekvitala elegancia, slušnosť a kultúra každého človeka.