Nestarajte sa do mňa!

Milovníci ľahkej atletiky dobre poznajú meno:Wladyslaw Kozakiewicz. Ide o bývalého vynikajúceho skokana o žrdi/nar.1953/. Na you tube možno nájsť jeho úspešné pôsobenie na OH v Moskve/1980/,kde utvoril svetový rekord. Je autorom knihy:"Nie movcie mi jak mam zyc"/Nehovorte mi,ako mám žiť/. Jej obsah nepoznám,nemôžem ju posúdiť. Zaujal ma nadpis. Ide o také niečo,ako:nestarajte sa do mňa,prípadne:starajte sa o seba atď. Evanjelium hovorí o tom,ako dal tetrarcha Herodes uväzniť Jána Krstiteľa,lebo ten ho napadol pre nemravný spôsob života. Herodes žil s manželkou svojho brata Filipa/Mt 14,1-12/. Herodes akoby poslal všetkým mravokárcom odkaz:nestarajte sa do mňa!,nevravte mi,ako mám žiť! Najmä  pre mocných tohto sveta je charakteristické,že veľmi neradi rešpektujú určité morálne zákonitosti/česť výnimkám/. Neradi sa podriaďujú systému života,ktorý by ich mal ochrániť od mravných zlyhaní. V Herodesovi majú svojho patróna,lebo sa honosia a ostentatívne prezentujú svojim nezriadeným spôsobom života. Väčšinou je to tak,že nositelia tohto životného štýlu nemajú radi upozorňovania,napomínania a pod. Človek,však,má žiť podľa zásad,ktoré ho dvíhajú. Mal by mať nejaké svetlo,smernicu,či ukazovateľ,aby jeho život nebol bezbrehý a duchovne jalový. V tomto ponímaní treba obdivovať bohatého mládenca z evanjelia,ktorý sa stal svetlým príkladom túžby po dokonalosti. Vedel,že iba materiálny nadbytok mu v tom nepomôže. Preto prišiel k Ježišovi,aby sa dozvedel:"...čo mám robiť,aby som mal večný život?"/Mt 19,16-22/. Štýl života pripomínajúci hýrenie,sa nedá zosúladiť so zásadou Božieho kráľovstva. Buď jedno alebo druhé. Veľmi potrebujeme vysokopostavených ľudí, ľudí,ktorí majú mať na zreteli kritérium pre večný život. Týka sa to však každého,aj tých,ktorí sú "vysoko postavení" v našich očiach.

Čo bude doma?

Kto z nás,ešte ako dieťa ,niečo nevyparatil? V škole alebo niekde na ulici. Po precitnutí a bleskovom vyhodnotení situácie nám ako prvé napadlo:kto vie,čo bude doma? Mysleli sme na možné dôsledky,ktoré sme museli vytrpieť,kvôli nezodpovednému správaniu. Predstavme si situáciu,podľa ktorej sme sa museli dlhodobejšie zdržiavať mimo domov. Mnohí ostali "visieť" v zahraničí kvôli korone. A často si kládli otázky:kto vie ,ako je doma? Spomeňme ešte jeden prípad. Niekedy treba za celú rodinu urobiť závažné rozhodnutie. Nieto času na to,aby sme sa dlho radili. Treba okamžite konať. Ak sme také rozhodnutie urobili,vzápätí sme si akoby spytovali svedomie:ktovie,čo z toho bude doma? Evanjelium hovorí,že Pán Ježiš si to namieril medzi svojich rodákov/Mt 13,54-58/. Vošiel aj do synagógy,aby učil. Určite si položil otázku:kto vie,čo bude doma? Tú istú otázku si pravdepodobne kládli aj všetci rodáci a možno aj viacerí cezpoľní,ktorí Ježišovo počínanie starostlivo sledovali. My už vieme,čo sa tam stalo. Svojho najslávnejšieho rodáka začali podceňovať. Neuznali ho ako Mesiáša. Prekážal im jeho "máloaristokratický" pôvod/vari to nie je syn tesára?/. Kresťan by mal často uvažovať o večnosti. Nie romanticky snívať,ale klásť si otázku:kto vie,ako bude doma? Lebo našim domovom je večnosť. A aj svoje skutky by sme mali posudzovať podľa kritéria večnosti. Súvisí to s otázkou:kto vie,čo povedia doma ,t.j.ako zhodnotí Boh naše počínanie?

Plnosť.

Jedným z relevantných kritérii,ktoré uznáva svet je plnosť,kvantita,množstvo. Spokojnosť je vtedy,keď sú plné obchody/ľudí i tovaru/,keď naplníme kúpaliská,lyžiarske svahy,kiná,divadlá,zábavné podujatia a športoviská. Pán Ježiš často vysvetľoval učeníkom pojem Božieho kráľovstva. Niekto by si mohol myslieť,že aj preňho sú dôležité kritéria kvantity a materiálneho poňatia. A to najmä potom,čo si prečíta podobenstvo o rybárskej sieti/Mt 13,47-53/. Hovorí,že nastane okamih,kedy sa rybárska sieť naplní rybami a teda,mal by byť dôvod radovať sa a oslavovať. No táto-hmotná plnosť,nie je pre Ježiša kritériom. Svedčia o tom ďalšie kroky,ktoré rybári vykonajú:"..sieť vytiahnu na breh,posadajú si,dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von". Nuž,po takejto selekcii,nemôže zostať sieť plná..Jej obsah sa síce zmenší,no zostane kvalita. Ježiš neberie do úvahy materiálne ukazovatele,ale vnútornú pripravenosť človeka pre nebo. Paradoxne,tí,čo smerujú do Božieho kráľovstva,musia tiež oplývať  určitou plnosťou,no nie materiálnou. Musia mať plné srdcia. Plnosť ľudských sŕdc nemeria nijaká pozemská váha. Tú posúdi Boh. Ak budeme mať srdcia plné na súcit,odpor voči zlobe alebo na obetavosť,či nezištnosť, "nebeské váhy" nás predurčia pre večnosť.

Vyvážené spoločenstvo

Spoločenstvo,či komunita,ktorá chce niečo dosiahnúť musí dbať na určitú vyváženosť. Životnosť spoločenstva o.i. závisí od schopnosti vybrať správne typy,ktoré by sa vzájomne doplňali. Bol som raz prítomný na takomto podujatí. Tvoril sa kolektív a hľadali sa ľudia. Vrámci charakteristiky istého kandidáta bolo povedané:"Tento vie vysúkať rukávy!". Znamenalo to,že je žiadaný,lebo sa nebojí práce a tým dokáže motivovať aj iných. U iného kandodáta vyzdvihli jeho charizmu hĺbky,o ktorú sa snaží častou komunikáciou s Bohom. Keďže sa tvorilo spoločenstvo,ktoré zohľadňovalo aj duchovnú stránku pôsobenia,takýto adept sa ukázal ako potrebný. Veľa vecí závisí od vyváženosti. Ak nájdeme človeka aktívneho pre každodennú prácu a popri ňom aj takých,ktorý sa neostýchajú modliť,potom máme dobrý základ pre komunitu,ktorá môže byť úspešná. V dome Lazára taká komunita bola/Lk 10,38-42/. Jednotliví členovia rodiny vykazujú známky vyváženosti do takej miery,že ju navštevoval aj sám Pán Ježiš. Žila tu osoba,ktorá dokázala "vysúkať rukávy" /Marta/. Mala sestru,ktorá sa najviac zaujímala o hĺbku Božieho slova/Mária/. Obe boli prínosom pre samotný dom,ba pre celé okolie. Svedčí o tom skutočnosť,podľa ktorej po Lazárovej smrti "prišlo k Marte a Márii veľa Židov,aby ich potešili v žiali"/Jn 11,19/. Obe veľa dávali zo svojich darov a chariziem,ktoré od Pána dostali. Vyvážené spoločenstvo má túto dobrú vlastnosť:dokáže tvoriť hodnoty pre vlastné fungovanie,ale stará sa aj o prienik milosti do okolia. Sv. Bazil Veľký,takýchto ľudí vyzdvihuje slovami:"Lebo peniaze zanecháš tu,či chceš, či nechceš. Ale slávu získanú dobrými skutkami odnesieš si pred Pána, kde ťa obstúpi všetok ľud a pred spoločným sudcom ťa nazve živiteľom a štedrým dobrodincom a dá ti všetky mená označujúce ľudskosť a dobrotu"/LH III,s.552/. Akým prínosom by bolo,keby sme mali vo svojej blízkosti ľudí typu Marty a Márie...Ak ich nemáme,sami sa usilujme,aby sme sa aspoň priblížili k méte života Lazarových sestier. Vyplatí sa to,lebo Boh také príbytky a spoločenstva vyhľadáva.

Trblietky.

Istí manželia sa nadránom vrátili zo svadobnej hostiny. Muž si zavesil sako na vešiak spolu s nohavicami a odišiel na pár hodín si zdriemnuť. V priebeho dopoludnia mu manželka dávala do poriadku oblek. V ruke mala handričku a miesto popri mieste oblek čistila. Keď zbadala vo dverách manžela povedala:"Pozri,ty si asi musel pozbierať všetky svadobné trblietky". Trblietky bývajú súčasťou slávností,a málokto sa vráti domov bez toho,žeby nedoniesol domov  na šatách aspoň za hrsť týchto milých,ale otravných ozdôbok. Pán Ježiš spomína v evanjeliu atmosféru udalostí na konci sveta!Mt 13,36-43/. Vraví,že v stanovenom čase "anjeli vyzbierajú všetky pohoršenia sveta". A je ich mnoho. Sú ako trblietky. S tým,že sa ligotajú a sú lákavé pre všetkých,ktorých opantal pozemský svet. Pre hlbavých ľudí predstavujú skôr neželanú výzdobu,ktorá sa neuspokojí s tým,že posadá na šaty,ale prilepí sa na dušu človeka. Chcete príklad? Stačí cez deň stretnúť zopár ľudí alebo byť svedkom určitých situácií. Počujete o krivdách,ťažkostiach a trápeniach. Vypočujete si celé chorobopisy určitých ľudí,prípadne celé story o pohnutých ľudských osudoch. Neuniknú vám informácie o celej stupnici nespravodlivosti,ktorá sa deje okolo vás. A potom prídete večer domov. Pri rekapitulácii dňa zistíte,že na vaše vnútro nasadali trblietky náročných skutočností. Jednoducho ste ich vyzbierali. Čím viac sa snažíte o čistotu života,tým viac vás takéto skutočnosti prenasledujú. Ste akoby magnetom,ktorý priťahuje všetky nie jednoduché záležitosti. Ľudia,ktorí sa snažia žiť životom evanjelia,musia "vyzbierať" tieto neprávosti a spracovať ich. Na druhý deň prídu ďalšie. Taký je už osud veriaceho človeka. Všeličo mimovoľne aj chceným spôsobom naňho nasadá. Cíťme sa pritom tak trocha ako anjeli-čisté bytosti,ktorých Boh poveril,aby očisťovali tento náš svet.

Urobím všetko, čo je v mojich silách

Pri rozličných príležitostiach počujeme takéto vyjadrenie: „Urobíme všetko pre to.“ Väčšinou sa ho dočkáme z úst nejakých predstaviteľov na najvyššej úrovni, ktorí predkladajú svoj program, spôsob, svoju víziu a predstavu. Argumentačne je toto tvrdenie veľmi silné. Na druhej strane sme svedkami situácie, kedy zostáva iba pri silných slovách. Vyjadrenie typu: „Urobíme všetko, čo je v našich silách.“ sa niekedy míňa účinku. Zostáva v rovine prázdneho hesla a bezduchého klišé. S odstupom času sa verejnosť presvedčí, že sa neurobilo ani to, čo malo byť v silách konkrétneho jednotlivca alebo nejakého spoločenstva.

        Toto vyjadrenie sa dá pretlmočiť aj iným spôsobom. Napríklad takým, podľa ktorého niekto vyjadruje, ako veľmi si praje niečo dosiahnuť. Ako veľmi po tom túži, ako veľmi to chce.

        V evanjeliu u sv. Matúša (Mt 13, 44 – 52) sa nachádzajú tieto slová: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi.“ Všimnime si to spojenie: „predá všetko, čo má“. Tým naznačuje, ako veľmi niečo chce. Urobí všetko pre to, aby svoj cieľ dosiahol. O čo sa máme usilovať my, kresťania? Do čoho máme investovať svoje sily, aby sme siahli po niečom hodnotnom?

1.)                      Máme urobiť všetko pre to, aby sme boli blízko Boha už tu, na zemi.

Ide o prirodzenú túžbu, ktorá sa zrodí v duši veriaceho človeka. Pred rokmi skupina dovolenkárov navštívila exotické Mexiko. V istom momente programu sa účastníci mali možnosť slobodne rozísť po istom území. Stanovili si čas príchodu. Keď ten nastal, zistili, že jeden z účastníkov chýba. Po približne hodine ho zbadali utrmácaného, unaveného a bledého. Zašiel až na okraj kráteru, ku ktorému sa dostal tak, že zastavil nejaké auto. To ho doviezlo k vyhasnutej sopke. On sa vyštveral na jej úpätie a veľa nechýbalo, bol by spadol do jej pažeráka. Keď to neskoršie vysvetľoval, použil tieto slová: „Bol som blízko Boha.“ Naznačil, že bol blízko smrti. Je isté, že ten, kto zomrie, ocitne sa tvárou v tvár Bohu. Nemali by sme však vyhľadávať také situácie, ktoré ohrozujú náš život, aby sme boli blízko Boha. Kedy máme k nemu najbližšie? Vtedy, keď žijeme v atmosfére chrámu. Vtedy, keď doň vstupujeme a vychádzame von a pravidelne to robíme celý život. Do chrámu máme vstupovať s úmyslom, že sa chceme posväcovať a nadobúdať vždy viac Božích milostí i vystupovať z neho s úmyslom, že to, čo sme nadobudli, chceme odovzdávať plným priehrštím do svojho prostredia. Ak si osvojíme tento cyklus a povýšime ho na trvalú súčasť života, naučíme sa žiť blízko Boha. Naučíme sa chápať Boha. Naučíme sa komunikovať s Bohom. Naučíme sa kráčať po jeho cestách.

2.)                      Máme urobiť všetko pre to, aby sme boli blízko človeka.

Nemyslíme pri tom iba na blízkosť fyzickú. Raz mi manželia pri oslavách 50. výročia sobáša povedali toto: „Každú noc sa niekto z nás zobudí a započúva sa, či ten druhý dýcha. Keď zistí, že áno, snaží sa zaspať.“ To isté povedal aj druhý z manželského páru. V noci sa zobudí a zisťuje, či manželský partner dýcha. Svoje vyznanie zakončili takto: „Tento trend sa nezmení; do konca života budeme počúvať, či ten druhý dýcha.“

        V dnešnej dobe, ktorá je poznačená rôznymi sklamaniami a prehrami, sa táto myšlienka javí ako prelomová. Najmä dnes potrebujeme cítiť vedľa seba človeka bez toho, aby sme chceli mať z neho iba nejaký úžitok. Chceme ho vedľa seba len pre to, aby sme vedeli, že niekto vedľa nás dýcha. A že nedýcha iba pre seba, ale dýcha pre svojich najbližších. Najmä dnes potrebujeme vedieť, že niekto vedľa nás existuje, aj sa dnes ľudia z rôznych dôvodov od seba odvracajú. Najmä dnes oceníme prítomnosť blížneho v zornom uhle nášho života, a to aj napriek tomu, že mnohí sa vzájomne odcudzili. Človek sa potrebuje vrátiť k človeku.

        Prednedávnom som čítal o expedícii mladých Rusov, ktorí približne pred 60-timi rokmi zahynuli na Urale. Všetci zomreli, resp. zamrzli. Dodnes sa nevie, čo bolo hlavnou príčinou tragédie. Faktom však zostáva, že niektoré mŕtvoly sa tesne túlili. Bolo to zo strachu alebo kvôli krutej zime. Ani dnešná doba nie je príliš chudobná na vyvolanie strachu a mrazivého pocitu. Preto ľudia potrebujú cítiť, že tvoria spoločenstvo, že potrebujú svoje duše – najmä tie -  pritúliť k sebe a byť jeden pre druhého ochranou a oporou. Najmä v mrazivých vzťahoch nelásky a opovrhnutia ocení človek otvorené srdce s pestrým arzenálom pomoci a obety.

3.)                      V živote máme urobiť všetko pre to, aby sme boli tam, kde sa dejú veľké veci.

Na niektorých televíznych kanáloch vidíme reklamy, ktoré nám približujú prácu novinárov a redaktorov. Obyčajne použijú slogan: „Sme tam, kde sa niečo deje.“ Toto je zmysel a náplň ich práce. Zisťujeme, že najviac sa niečo deje v situácii, keď sa človek mení. Médiá a verejnosť zaujímajú najmä vonkajšie zmeny. Zmena vizáže, materiálnych možností, partnera a vôbec – všetky senzácie s tým súvisiace. Podstatná je však vnútorná zmena. Buďme tam, kde sa niečo deje s nami po stránke vnútornej. Tie najväčšie vnútorné zmeny s človekom prebiehajú najmä v atmosfére modlitby a pokánia. Tam nijaký štáb médií a senzácie chtivých nedovidí. Pravdu povediac, vnútorné zmeny človeka v zmysle pokánia ich ani veľmi nezaujímajú. Pritom je to podstatná oblasť života človeka. Vo vnútri koná Boh. Vo vnútri sa človek najintenzívnejšie spojí s Bohom. Tam, v hĺbke duše, prebieha tajomné stretnutie Stvoriteľa s dušou, ktorá je jeho dielom. Majme odvahu zostúpiť do týchto hĺbok života. Sú síce pre nás veľkým tajomstvom, ale zároveň hlavným zdrojom premeny človeka k lepšiemu.

        Ak stretnete v živote skutočných priateľov, nemusia svoju oddanosť potvrdzovať absolútnymi vyjadreniami typu: „Urobím všetko, čo je v mojich silách.“ Aj bez týchto silných slov dokážeme v krátkom čase zistiť, či sú spoľahliví alebo nie. Nemusia veľa hovoriť a uisťovať nás o svojej oddanosti. Stačí, keď máme s nimi niekoľko praktických skúseností. Aj bez slov sa môže niekto vyprofilovať ako opora nášho života. Držme sa zásady, že radšej menej absolútnych vyjadrení a viac drobných prejavov služby a obety. Tento systém sa ukázal vždy ako účinný a takým zostane navždy

Prvá hrozba konfliktu v apoštolskom zbore.

Kedysi som náhodou objavil na internete zmienku o chorobe skleróza multiplex. Inak ju nazývajú aj roztrúsená skleróza. Čo sa vlastne v organizme človeka udeje? Nervové vlákna,ktoré šíria impulzy do organizmu sú obalené ochranným plášťom,ktorý sa nazýva myelín. Ak má človek poruchu imunitného systému,organizmus začne považovať myelín za nepriateľa. Napáda ho ako nepriateľa a tak vznikajú poruchy činnosti nervového systému. Pacient potom cíti fyzické aj psychické dôsledky tohto súboja. Evanjelium prináša informáciu o rodiacom sa konflikte v apoštolskom zbore. Našťastie Ježiš tento spor zavčasu zažehnal. Pritom nedržal stránku žiadnému z protistojacich táborov /Mt 20,20-28/. Konflikt spôsobila matka Zebedejovcov,ktorá prišla za Ježišom a takto sformulovala svoju požiadavku:"Povedz,aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici". Apoštoli si túto požiadavku vypočuli tak isto. Vznikol zárodok nevraživosti a črtajúci sa rozkol. Apoštoli začali považovať Zebedejovcov za akýchsi nepriateľov a ich prosbu za neadekvátnu. Požiadavka Zebedejovcov,podľa nich,išla nad rámec. Takéto zmýšľanie považovali za nepriateľské. Ak by Ježiš nezasiahol,apoštoli by sa možno "roztrúsili" a prenosy doterajších dobrých vzťahov by boli narušené a z takmer "pokrvných" bratov,by sa razom stali nepriatelia. Ako blízko je ku konfliktu? Ježiš ho ukončil s tým,že nezahriakol ani Zebedejovcov ani ostatných desiatich,ba ani matku Jakuba a Jána. Dokázal to tým,že stanovil fixnú osnovu správania pre dosiahnutie dokonalosti:"Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým,bude vašim služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý,bude vašim sluhom". Myslím si,že pre Dvanástich to bola užitočná a osviežujúca sprcha. Kto vidí zmysel života v službe,nezíde tak ľahko z cesty a neprepadne rýchlo pýche a túžbe po poctách. Kristova príklad služby nech je pre nás myelínom,pomocou a ochranou v prípadných pokušeniach vládnuťa nie slúžiť.

Rizikový,ale historický počin sv. Márie Magdalény.

Všetci vieme,že politici a štátnici medzi sebou komunikujú a vedú náročné rozhovory. Plán rokovaní a hlavne témy sú vopred stanovené. Nikto si nedovolí prekročiť stanovenú osnovu. O niektorých veciach sa nehovorí,pokiaľ nie sú pripravené podklady. Myšlienka zmŕtvychvstania bola za čias Pána Ježiša citlivou záležitosťou. Apoštoli neraz počuli od neho,že musí byť mučený,zabitý a že vstane zmŕtvych. Myslím si,že týmto veľkým témam  do hĺbky neporozumeli. Keď Ježiš zomrel na Kalvárii,nepôsobili ako sebavedomé spoločenstvo,ktoré chápe,čo sa vlastne stalo. Skôr vzbudzovali dojem neistoty,dezorientácie a strachu. Tu nastupuje na biblickú scénu a zárovaň scénu dejín osobnosť Márie Magdalény. Prozreteľnosť ju použila na to,aby sa veci pohli správnym smerom. Ani v jej prípade sa myšlienka Ježišovho zmŕtvychvstanie nerodila ľahko/Jn 20,1--18/. Aj ona na začiatku pôsobí trocha dezorientovaným dojmom. Nedokáže sa,logicky,vysporiadať s tým,že náhrobný kameň je od hrobu odvalený,že komunikuje s anjelskými bytosťami a aj samotného Ježiša považuje za záhradníka...Napriek tomu je neodbytná a hľadá Ježišovo mŕtve telo. Jej odmenou je živý,zmŕtvychvstalý Kristus,ktorý s ňou nadviaže dialóg a naplní ju takou dôverou,ktorú doteraz nepoznala. Ani dnes nie je jednoduché prijať a uveriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie. Bez tejto viery,však,nemôže nikto o sebe povedať,že je kresťanom. Viera v Zmŕtvychvstalého je nosným pilierom nášho života. Uveriť v neho znamená uveriť vo víťazstvo nad smrťou a hriechom. Skutočne si prajeme zažiť víťazstvo nad hriechom na vlastnom tele? Alebo nám postačuje,že v oficiálnom texte vyznania viery sa nachádza táto formulácia a nič viac nepotrebujeme? Myšlienku zmŕtvychvstania musíme nosiť na vlastnom tele. Potrebujeme žiť myšlienku zmŕtvychvstania a to tým,že "narušíme citlivosť "témy hriechu. Svet hovorí,že nie pripravený o tom diskutovať v takej podobe, ako učí Kristus. Ale veriaci,podľa vzoru Márie Magdalény,tvrdošijne a neodbytne nastoľuje naliehavosť hľadania Krista a nezmieriteľného boja so smrťou,ktorú predstavuje hriech.

Schopnosť určiť poradie.

Z bežnej praxe života vieme,aké je dôležité poradie niečoho. Predstavme si situáciu,ako sme kedysi sedeli na hodinách autoškoly a riešili križovatky s tým,že máme určiť,ktoré vozidlo vojde do križovatky ako prvé. Mnohí sa s týmto problémom borili veľmi dlho. Alebo iná situácia. Tá sa pýta,čo máme najprv urobiť? Najmä vtedy,keď máme viacero možností. Spomeňme si na školské roky a na riešenie matematických problémov. Alebo predstavme si situáciu,podľa ktorej treba riešiť nejakú prírodnú katastrófu resp. jej dôsledky. Aj tu musí byť jasné poradie prác,ktoré čakajú na ľudí. Prakticky sa celý život učíme,podľa čoho určiť hierarchiu dôležitosti v našich osobných alebo iných záležitostiach. Pozrime sa na situáciu z pohľadu Svätého Písma. 1,Evanjelium nám prináša dôležitý poznatok. Hospodár hovorí svojim sluhom,ktorí mu referovali o prítomnosti kúkoľa na poli:"Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie..."/Mt 13,24-43/. Hospodár určuje poradie:najprv kúkoľ,potom pšenica. Kto by nechcel duchovne rásť? Ak to chceš dosiahnuť,musíš sa naučiť rozlišovať medzi kúkoľom a pšenicou,medzi dobrom a zlom. Koľko ľudí to nedokáže? A ak aj dokážu,ťažko hľadajú vnútornú silu,aby so zlom niečo urobili. Toto je základná abeceda duchovného rastu.Bez ochoty odstraňovať zlo zo svojho života nepokročíme. Výraz: vyzbierať kúkoľ predpokladá pravidelnú kontinuálnu a doživotnú aktivitu. 2,Prenesme sa do inej oblasti evanjelia. Pán Ježiš hovorí:"Pokrytec,vyhoď  najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka  svojho brata"/Mt 7,5/. Kedysi mi istý človek rozprával o tom,že podstúpil operačný zákrok na oku. Keď sa vrátil domov,všetkým oznámil,že istý čas nemôže dvíhať ťažké predmety. Ako sa môžeš cítiť po tom,čo musíš vybrať brvno zo svojho oka? Tiež ide o náročný zákrok v duchovnom slova zmysle. Neublížiš si,keď vrámci takejto delikátnej operácie v duši,zodvihneš brvno hriechu a odhodíš od seba? Nie,práve naopak. Bude ti ľahšie,lebo odstrániš to,čo najviac zaťažuje tvoje oko. Inými slovami povedané:to,čo kole tvoje oko...Učme sa odvrátiť oko od zla,najmä vtedy,ak situáciu nedokážeme zmeniť k lepšiemu. Aby sme oko neinfikovali zlom,ktoré čaká v zálohe na svoju príležitosť. Vtedy sa veľmi uľaví tvojmu oku a tvojmu srdcu. 3,Pri inej príležitosti Ježiš hovorí:"Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš,že tvoj brat má niečo proti tebe,nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojim bratom, až potom príď a obetuj svoj dar"/Mt 5,23-24/. Nebojme sa urobiť niečo,čo je pre nás ťažké,z čoho máš obavy,čo sa týka povinností každodenného života. Existuje vari ťažšia úloha,ako sa pokúsiť zmieriť s protivníkom? Pred nedávnom som  si v správach vypočul informáciu o neradostnej situácii na Slovensku,čo sa týka životného prostredia. Nachádza sa tu veľké množstvo lokalít,ktoré obsahujú kontaminovaný odpad. Potom sú miesta,ktoré sú označené ako ľahko kontaminované a napokon  miesta,ktoré sú už riešené a liečené. Pripomenulo mi to situáciu,podľa ktorej máme v sebe objaviť také oblasti,ktoré sú kontaminované zlobou. V živote môžeme mať dosť problémov.Ale keď máme riešené,či liečené srdce,zostáva nám viac síl na to,aby sa nám do srdca dostala Ježišova oživujúca láska. Menej toxickej zloby v srdci znamená viac miesta pre svedectvo lásky v duchu evanjeliového posolstva.

Rozsievanie dobra

            Mnohí z vás máte doma malé deti alebo vnúčatá. Predpokladám,
že z času na čas sa na ne zapozeráte a v duši vám skrsne otázka: „Čo z nich vyrastie?“

            Mnohí z vás sa každý rok objavíte vo svojej záhrade a starostlivo sejete. Potom nie raz zastanete pohľadom na miestach, kde bolo všetko zasiate a kladiete si otázku: „Čo z toho vyrastie? Koľko sa zo zasiateho ujme?“

            Mnohí z nás, snáď všetci, sa usilujeme každý deň urobiť niečo dobré.
Na toto zasiate semeno dobra sa potom pozeráme a skúmame, či sa niečo uchytilo, či niečo vyrástlo.

            Evanjelium nám prináša zaujímavý príbeh o rozsievačovi (Mt 13, 1 – 23). Je obdivuhodné, ako rozsievač pravidelne pokorne a trpezlivo rozsieva. Má síce neistotu človeka, ale dôveruje prírode a Bohu. Má neistotu človeka, lebo nevie, či sa niečo ujme, ale má dôveru hodnú Božieho dieťaťa. Tá spočíva  v tom,
že Boh zasieva rukami človeka.

            Ako je to s dobrom, ktoré v živote zasejeme?

1.)  Garancia, záruka

Súčasný človek je človekom, ktorý vyžaduje záruky. Mnohokrát zostal sklamaný a podvedený, preto hľadá záruky. Akýkoľvek výrobok, ktorý si kúpime, musí mať záručnú dobu. Napr. 2 roky. Ak sa niečo pokazí  v záručnej lehote, tak to opravia zadarmo.

            V živote urobíme veľa dobra, ale chceme garanciu, že sa nič z toho nepokazí alebo nevyjde nazmar. A ak predsa len áno, niekto to opraví. Garanciu dáva sám Ježiš. On je ten, ktorý je hlavným činiteľom pri našich dobrých skutkoch. Svedčia o tom tieto výroky: „A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“
(Mk 9, 41) Na inom mieste čítame: „Ježiš povedal: Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ (Jn 5, 17)

            Dobrý majster urobí vždy iba dobrú prácu. Je si vedomý svojej ceny a nechce s ňou hazardovať. Keď prídu po ňom iní a uvidia jeho prácu, povedia: „Toto robil majster.“ Ak človek koná dobro nezištným spôsobom, iní povedia: „Toto urobil Majster – Ježiš Kristus.“

2.)  Cieľ

Všetci túžime, aby zasiate dobro našlo svojho adresáta. Niekoho konkrétneho. V ľudskom spoločenstve často organizujeme rôzne charitatívne podujatia. Na nich sa zúčastňujú okrem obyčajných ľudí aj osobnosti a populárni ľudia. Veľký úspech majú podujatia, ktoré podporujú deti, ktoré sú postihnuté určitými chorobami a neduhmi. Aj keby sme pri prinášaní obety zasiatej do života nemali konkrétny cieľ, aj tak by sa dobro nestratilo,
lebo všetci sme deťmi, ktoré sú postihnuté neduhom hriechu.

            Pán Ježiš o tom hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Zasiate dobro nikde neminie svoj cieľ. Ovocie vždy zostane  v rodine, v rodine Božích detí, ktoré si získal Pán Ježiš svojou krvou.

            V istej rodine majú 5 detí. Všetky športujú. Všetky sa venujú jednej disciplíne. Všetky chodia spoločne na súťaže. Ich otec o tom hovorí: „Je úplne jedno, kto z nich vyhrá. Aj tak to zostane v rodine.“ Ak vykonáš dobro
pre kohokoľvek, vždy to zostane v rodine, v rodine Božích detí, ktoré sa dočkajú pomoci a primeranej starostlivosti.

3.)  Rozsievanie dobra ako súčasť života

Konať dobro je niečo, čo sa má stať pravidlom. Bez toho by sme si mnohí z nás život nevedeli predstaviť. Vždy na vianočné alebo veľkonočné sviatky sa zástupcovia médií pýtajú osobností, aké majú zvyky. Keď nastupujú do akcie športovci, pýtajú sa, aké majú rituály. Keď sa vydávajú na cestu cestovatelia, pýtajú sa ich, aké majú talizmany. Zvyky, rituály a talizmany nemusia mať nijakú hĺbku, ale pre mnohých sa stávajú pravidelnou súčasťou života.

            V živote kresťana má platiť, že nie je zaťažený zvykmi, rituálmi a už vôbec nie talizmanmi. Jeho snahou je pravidelne a často zasiať semeno dobra. Pripomenuli sme si 25. výročie masakry v Srebrenici. Srbi tam postrieľali asi 8000 moslimov. Potomkovia obetí prežívajú hlbokú bolesť. Na mnohých vidno, že majú v duši žiaľ, bolesť a sklamanie, lebo masakra sa odohrala pred očami celej verejnosti, a nikto nezasiahol. Kde-tu sa objavili v radoch potomkov obetí aj myšlienky odpustenia. Ak takto zmýšľajú, zasejú skutočne hodnotné semeno dobra. Mnohým to bude trvať dlho, lebo na masakru sa zabudnúť nedá. Ale iba myšlienka odpustenia môže zasiať nové vzťahy do života.

            Poznáme rôzne spôsoby zasievania dobra. Možno väčšinu z nich tvoria drobné, takmer neviditeľné semienka dobra. Tie bývajú malé, ale naša duša je veľká. Ona dokáže z mála vytvoriť veľké veci. Dokáže to, lebo pochádza
od Boha. Touto dôverou pokračujme  v živote v konaní dobra! Nielen sebe,
ale aj iným tak pomôžeme k spáse.

Novomanželom

Každú jar sa opakuje v našich záhradách rovnaká situácia. Po zime prichádzajú ľudia do svojich záhrad, aby skontrolovali ich stav. Čo zima priniesla a hlavne – čo prvé treba urobiť hneď zjari.

         Ľudia sa medzi sebou rozprávajú, každý povie svoju skúsenosť a hlavne – čo treba ako prvé zasiať. Medzi susedmi v záhradách sa objavuje tematicky otázka: „Čo dnes zasejete?“ Mnohí z vás poznáte takúto alebo podobnú konverzáciu.

Keď ľudia vidia, že v sobotu poobede ide sprievod do kostola, tak sa pýtajú sami seba: „Čo sa dnes zaseje – v duchovnom slova zmysle?“

         O sejbe sme počuli aj v evanjeliu u sv. Matúša (Mt 13, 24 – 43). Kto dnes sebe pri slávnosti vysluhovania sv. manželstva?

1.)  Seje sám Boh

V evanjeliu sme počuli, ako sa sluhovia pýtajú svojho hospodára: „Pane, či si nezasial dobré semeno do svojej pôdy?“ Ježiš Kristus je ten, ktorý seje aj pri dnešnej slávnosti. Chce, aby muž a žena vstupovali do sviatostného zväzku manželstva. Prečo?

a)     Muž a žena podľa učenia Cirkvi vyjadrujú dokonalosť zväzku lásky

medzi Kristom – ženíchom a Cirkvou – nevestou. Veľkosť sviatosti manželstva je taká významná, že Boh puto medzi mužom a ženou vyzdvihol, aby zvýraznil lásku medzi Ježišom Kristom a Cirkvou.

b)       Boh chce, aby sa z týchto zväzkov rodilo nové pokolenie nielen telesne, ale aj duchovne. Kresťanskí rodičia majú dbať o to, aby sa ich deti stávali novým duchovným pokolením, ktoré udrží a prehĺbi vieru v ľudskom spoločenstve. Boh plným priehrštím zaseje všetkým novomanželom, ktorí prijímajú sviatosť v duchu tohto učenia Cirkvi.

2.)  Sejú novomanželia

Obaja sa odhodlávajú pestovať manželské a rodinné čnosti. To je niečo, čo doteraz v takomto rozmere zodpovednosti nepoznali. Čo je čnosť? Určitá vlastnosť, ktorá sa dlhodobo udržiava na vysokom stupni dokonalosti.

         V každom druhu športu sa považuje za výborného pretekára ten, kto dlhodobo ukazuje vysokú výkonnosť. V súčasnosti prechádzajú manželské zväzky krízou, v ktorej obstoja tie páry, ktoré dokážu až hrdinsky pozdvihnúť spoločný život na úroveň čnosti. Aj bežné okolnosti každodenného života môžu vytvoriť dostatočný materiál na budovanie čnosti.

         Cirkev žije okrem iného aj z čnostného života manželov, ktorých ona sama požehnáva a nasycuje ich plnohodnotným pokrmom milosti.

3.)  Sejeme aj my ostatní

Aký dar dostanú dnes od nás novomanželia? Obetujeme za nich túto
sv. omšu a aj iné modlitby. Naša pomoc nie je teda iba formálna. Nespočíva iba v blahoželaniach a podaniach rúk. Má hlavne duchovnú dimenziu. Nemala by sa zastaviť iba pri dnešnej slávnosti, ale mala by byť kontinuálna. Novomanželia by mali mať odvahu po prijatí blahoželania poďakovať a poprosiť: „Modlite sa za nás.“ Ich prosba by mala byť vyplnená. Toto je náš maximálny prínos do sejby záhrady našich novomanželov. Budú to potrebovať počas celého svojho života.

         Milí novomanželia, snažte sa, aby ste si každý rok v tomto období dali odslúžiť za seba sv. omšu. Bude to každoročná pamiatka a spomienka na jedinečnú chvíľu, ktorú ste prežili v Božom chráme. Pravidelne navštevujte bohoslužby a prijímajte sviatosti. Takto váš zväzok zostane pevným zväzkom s dobrým základom.

         Čo sme dnes zasiali, uvidíme neskôr. Dúfajme, že žatva bude. Tá vo večnosti, ale že už aj tu, na zemi, vám Boh bude dávať znamenia, podľa ktorých budete vedieť, že kráčate správnou cestou.

Ako prebieha vyučovanie?

Stretli sa dvaja spolužiaci z vysokej školy. Jeden bol o ročník vyššie. Rozprávali sa o vyučujúcich,o svojich pedagógoch. Mladší sa  zvlášť zaujímal o jedného,o ktorom sa nieslo,že je postrach študentov. Zaznela otázka:ako prednáša? Starší odpovedal s patričnou dôležitosťou:niečo zamlčí-nepovie,niečo nadhodí len tak,akoby v hádankách a niečo celkom solídne vysvetlí. Ak by sme mali v tomto kontexte hodnotiť Ježiša,ako najdokonalejšieho Učiteľa,k čomu by sme sa prepracovali? Ježiš je najdokonalejší Učiteľ nielen z hľadisko prístupu,ale najmä preto,lebo učil pravdy večného života. 1,Ježiš niečo zamlčal,nepovedal všetko. On mnohé veci skryl "pred múdrymi a rozumnými"/Mt 11,25-27/. Ak ich pred niekým zamlčal,neznamená to,že neexistujú. Znamená to jediné-že ich treba hľadať. Aj hľadanie je súčasťou prežívanie našej viery. Neznamená úpadok,ale je to výraz životaschopnosti viery. 2,Ježiš niektoré skutočnosti nadhodil akoby v hádankách. Konkrétne sa to týka podobenstiev. Apoštoli mu neraz kládli otázku:prečo hovoríš v podobenstvách? Používa obraznú reč. Aj náš život má svoju obraznú reč. Boh sa nám zjavuje v obrazoch tohto sveta. Žijeme preto,aby sme do tejto obraznej reči postupne vnikali. Máme mať otvorené oči/aj fyzické aj duchovné/,aby sme mohli prečítať Pánovo slovo,prekryté tajomstvami pozemského života. 3,Ježiš hovorí aj otvorene. Jeho poslucháči si to všimli a povedali mu:"Teraz už hovoríš otvorene..." Keď hovorí otvorene,chce tým naznačiť,že jeho slová treba prijať bez odporu a uživotňovať ich. Vyzýva nás tým pre otvorenosť života,ktorou sa obraciame celým srdcom na neho. Ježišova otvorenosť je impulzom pre našu otvorenosť Božiemu kráľovstvu.

Manipulácia s človekom.

Už niekoľko týždňov sa naša verejnosť /ne/zmieruje s tým,že takmer celú politckú scénu riadil jeden človek. Robil to dlhodobo a cez peniaze. Darilo sa mu to pred očami celej našej verejnosti. Človek by ani nepovedal,čo dokáže jednotlivec,koľko zla môže urobiť,keď má v rukách moc. Dokáže ovplyvňovať rozhodnutia  verejných činiteľov na rôznych úrovniach. Títo ľudia nemajú v sebe nijakú hrdosť ani morálku a všetkými ostatnými pohŕdajú. Niečo podobné som si uvedomil pri čítaní úryvku zo Starého Zákona/1 Kr,21/. Nachádza sa tam nádherná stať o Nabotovej vinici. Kráľ Achab mal zálusk ne jeho udržiavanú vinicu. Nabot odmietol sa jej zrieknuť. Tu iniciatívu prebrala Achabova manželka Jezabel. Bola to krvilačná,bezcitná beštia. Ten,kto si prečíta celú pasáž,zistí,že ona sama manipulovala celý kráľovstvom. Aká bola? 1,Trúfla si v Achabovom mene napísať list a zapečatiť kráľovským prsteňom. Vydobyla si prístupom k tým najhodnotnejším veciam. Pečať je záležitosťou dôveryhodnosti konkrétnej osoby a jeho úradu. Zapečateným dokumentom sa rozhoduje o osude jednotlivca alebo aj celého národa. Niektorí ľudia nás poctia takým spôsobom,že nám umožnia nazrieť do svojho vnútra. Porozprávajú skutočnosti,ktoré schovávali v útrobách duše. Otvoria nám svoju dušu. Umožnia nám bezbolestný prístup k vzácnej pečati-k svojej duši. Vzniká tu pokušenie manipulovať s touto citlivou záležitosťou,prípadne ju zneužiť a toho,kto nám otvoril dušu dehonestovať. Vážme si skutočnosť,ak nám niekto zverí pečate svojho života a porozpráva o pohnútkach svojho konania a následne o ich dôsledkoch. Väčšiu atmosféru dôveryhodnosti v pozemskom živote nezažijeme. Ak sa jej ujmeme v dobrom,získame kredit,ak ju zneužijeme,stratíme svoju tvár možno navždy. 2,Jezabel nariadila,aby predstavitelia mesta "spracovali" dvoch mužov/Beliálových synov/,ktorí budú krivo svedčiť na zhromaždení o chudákovi Nabotovi. Každý svedok má mimoriadnu hodnotu. Najmä jeho svedectvo,keď povie,čo videl a počul. Je chybou,že sa nebrali do úvahy svedkovia komplexne-nielen svedectvo,ale aj osobnosť. Ten,kto je skutočnou osobnosťou,nebude krivo prisahať. Kto osobnosťou nie je,jeho svedctvo na vážnosti stráca. Predstavme si situáciu,kedy po Judášovej zrade apoštoli hľadali náhradníka. Musel to byť človek,ktorého poznali,ktorý bol "spolu s nimi svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania". Nie vždy sa do pozície svedka dostanú dôveryhodní ľudia. Peniaze už neraz dokázali zmeniť charakter človeka. Niektorí usvedčení kriví svedkovia na svoju obhajobu povedali:..musíme z niečoho žiť.." A z čoho budeš žiť potom,keď zradíš tam,kde by si mal vydať svedectvo Pravde? Možno budeš mať viac a pestrejšie do úst,ale tvoja duša bude vykazovať známky fatálnej podvýživy. 3,Jezabel napísala v kráľovom mene list,zapečatila ho kráľovským prsteňom a poslal predstaviteľom mesta. Adresovala ho :"..starším a predstaveným,čo bývali s Nabotom v jeho meste..." Na svoju stranu získala aj riadnych predstavených t,j. všetky lokálne regionálne autority. Buď boli presvedčení,že konajú správne alebo konali z pozície strachu. Aj autority sa môžu pomýliť. Hociktorá situácia ich môže usvedčiť z toho,že majú mylné svedomie,prípadne sa obávajú o svoju pozíciu a život a tak radšej súhlasia so zlom. Nepripomína nám to v mnohom aj súčasnú situáciu?  Nejde iba o odpísané diplomovky,ale o vec "lámania charakterov",keď sa rozhoduje o dôležitých morálnych otázkach. Ľudí typu:Jezabel,bude vždy neúrekom. A čo tí,ktorí by mali zastávať postoj pravdy? Čím viac máme ambíciu ísť vyššie/duchovne/,tým väčšie tlaky môžeme pociťovať. Akí môžu byť šťastní ľudia,ktorí predstavujú v pozemskom živote "maličkých" t.j tých,ktorí sa vedia uskromniť,ale svoje zázemie viery si budú chrániť.

S Bohom treba neustále komunikovať.

Možno poznáte situáciu,ktorá vzniká pri záchrane ľudského života. Záchranári oživujú človeka,ktorý upadá do mdlôb a hlasno kričia:"Neodchádzajte. Zostaňte. Rozprávajte sa s nami!". Snažia sa vzbudzovať jeho pozornosť,chcú,aby zostal pri vedomí. Keby ho stratil,nemusel by sa prebrať. Aj Boh chce s nami takto komunikovať. Nechce,aby sme stratili vedomie jeho prítomnosti,nechce dopustiť,aby sme definitívne odišli a viac sa nevrátili. Ozýva sa,upozorňuje na seba,len,aby sme ho nestratili zo stredu svojho záujmu. Veľa by o tom mohol povedať prorok Eliáš/ 1 Kr 19 /. Na jeho príklade môžeme vidieť pozitívne ovocie komunikácie s Bohom. Eliáš nemal ľahkú cestu,práve naopak. Boh bol preňho často jedinou útechou. 1,Eliáš uteká pred hnevom kráľovnej Jezabel. Tá ukladá o jeho život,lebo dal pozabíjať pohanských prorokov. Prorok sa uchýlil na púšť. Ide tam s úmyslom zomrieť,lebo nenachádza východisko:"Už nevládzem,Pane! Vezmi si môj život, veď ja nie som lepší ako moji otcovia". Napriek tomu,že je v stave akejsi depresie,neprestáva s Bohom komunikovať. To rozhodlo,že nezomrel uprostred nehostinnej púšte. Podal mu chlieb a vodu,aby nezomrel. Mnohí ľudia odchádzajú za štýlom života,ktorý sa podobá púšti. Idú tam,aby zomreli. Duchovne. Možno si to ani neuvedomujú,ale zvolili si spôsob života,ktorý ich môže vnútorne vyprázdniť a spôsobiť kolaps. Jediná záchrana spočíva v nepretržitej komunikácii s Pánom. Boh je schopný podať oživujúci pokrm aj na púšti života. Ani Eliáš nezostal dlhodobo na púšti. Po tom,čo sa posilnil,bol vyzvaný Bohom,aby pokračoval v ceste. 2,Boh komunikuje s Eliášom pred náročnou cestou:"Vstaň a jedz,lebo máš pred sebou ešte veľkú cestu". Ktovie,či prorok aspoň tušil,že bude putovať štyridsať dní a nocí? Niekedy je lepšie,keď nevieme,čo nás čaká.Poznanie náročnosti životnej cesty by nás mohla odradiť a vynulovať naše úsilie a nadšenie. Čo sa však odporúča,je prijímať Pánov pokrm. Je to užitočné nielen na začiatku cesty,ale aj v celom jej priebehu. 3,Boh komunikuje s Elíašom na vrchu Horeb. V "šume jemného vánku" mohol prorok spoznať Pánov hlas a konečne naplno otvoriť svoje boľavé srdce. Čo mu povredal? Najprv naznačil,že jeho služba má stále potrebný náboj:"Plný som horlivosti za Pána,Boha zástupov". Potom sa posťažoval na ľud,medzi ktorým pôsobí:"..synovia Izraela porušili tvoju zmluvu,zborili tvoje oltáre a tvojich prorokov pozabíjali mečom." Eliáš tu ukazuje svoju silu viery. Napriek tomu,že zostal z Pánových prorokov ako jediný,neochromilo to jeho ducha natoľko,žeby chcel rezignovať. Skôr hľadá riešenie a pýta si radu. Mnohí veriaci rezignujú v súvislosti s komplikáciami pre vieru. Odoberá im to nielen životnú silu,ale aj nadšenie pre svedectvo. Je správne,ak zamietneme myšlienku na rezignáciu a radšej si pýtame radu ako ďalej. Vždy máme zostať plní "horlivosti za Pána". Nezabudnime Pánovi poďakovať,keď nám poskytne útechu. Boh nás k tomu nabáda slovami Eliáša,ktorý vyzval Elizea,aby ho nasledoval a nahradil:"Choď a vráť sa,lebo vieš,čo som ti urobil".

Dva tábory.

Prezidetské voľby  u našich susedov v Poľsku sa skončili. Do finále sa dostali dvaja výrazní kandidáti. Prvý je reprezentantom konzervatívnych hodnôt,ktoré sa premietajú do rodinných väzieb a podporujú tradičný rozmer rodiny. Druhý zastupuje liberálny princíp,ktorý v oblasti morálky rád improvizuje a hazarduje ale aj potiera osvedčené princípy,z ktorých vzišla naša kultúra. Zápas bol ostrý a vyhranený. Napokon zvíťazil prvý kandidát,ktorý obhajuje tradičné hodnoty. Rozdiel medzi kandidátmi bol minimálny. Odborníci sa vyjadrili v tom zmysle,že Poľsko sa rozdelilo na dva,približne rovnaké, tábory. Mnohých možno prekvapí,že tábory vytvára sám Ježiš a to na základe svojho učenia. Hovorí,že prišiel postaviť "syna proti jeho otcovi,dcéru proti matke,nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľom"/ Mt 10,34/. Napokon takúto formáciu dvoch táborov vidí Ježiš aj na konci čias,kedy bude jeden tábor umiestnený" vľavo a druhý vpravo". Takéto rozdelenie možno sledovať snáď v skoro každej rodine už dnes. Vytvorenie dvoch táborov evokuje myšlienku neľútostného a nezmieriteľného boja. Z pozemského života sa tak stáva akási pomyselná frontová línia. Prioritou kresťana nemá byť boj proti inému táboru. Od slova tábor pochádza iné-utáboriť sa. Význam slova utáboriť predpokladá zaujať dlhodobo stabilné miesto. Veriaci nemá vytvárať tábor,ale "utáboriť sa" t.j.dlhodobo/do konca života/ zaujať miesto na pozíciách evanjelia. Nemusí viesť zápas nenávisti,ale má skalopevne zotrvať na pôde Ježišovho posolstva,aj keď svet sa snaží jeho úsilie dehonestovať a zosmiešňovať,čoho sme svedkami dnes. Postavme si tábor na princípe evanjelia,ktoré odmieta hriech a presne ho pomenúva. Odmietnutie hriechu sa tak stane našou najsilnejšou zbraňou.

Opustiť a ísť za Kristom.

Pred nedávnom som počul takúto charakteristiku o istom človekovi:všetko opustil. Keď som sa pýtal,čo to znamená,dostal som odpoveď,podľa ktorej sa dotyčný človek prestal o všetko zaujímať. To,čo ho kedysi bavilo,naplňalo,zaujímalo,teraz akoby už neexistovalo. V krátkom čase sa zmenil na nepoznanie-všetko opustil. Dôvody sa skúmajú. O inom človekovi som počul toto:opustil sa. Aj tomuto výrazu rozumieme dobre.Niekto sa necháva  obsluhovať,hoci by ešte zopár vecí zvládol  aj sám. Pri istej príležitosti,pri rozhovore s Ježišom,sa Peter pýta svojho Majstra:"Pozri,my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?"/Mt 19,27/. Apoštol tu hovorí za seba aj za svojich bratov. Treba tomu rozumieť tak,že ich prestali zaujímať nejaké dôležité veci v živote? Alebo,že sa nechali niekým obsluhovať? Určite nie. Sv. Peter vzápätí uvádza dôvod:"...a išli sme za tebou.." Opustili osoby,vzťahy činnosti,len preto,aby mohli Ježiša nasledovať. Toto opustenie nebolo bezcieľne,nebolo výsledkom pesimizmu a dezilúzie ba ani dôsledkom určitej frustrácie. Bolo zrealizované preto,aby získali viac času a miesta v srdci pre Ježiša. Kvôli tomu sa oplatí opustiť kohokoľvek a čokoľvek.Aj dnes zažijeme niečo,čo môžeme opustiť. Pravidelne nám Boh posiela do cesty momenty,ktoré sú hodny zabudnutia a zanechanie pre vyšší cieľ. Začnime v drobnostiach. Zahrňme do tohto úmyslu aj niektoré príjemné a lákavé veci. Zrieknime sa ich kvôli hlbšiemu nasledovaniu Ježiša Krista. Staneme sa studňami,z ktorých budú čerpať a prijímať všetci okoloidúci.

Život na úteku.

Sú ľudia,ktorí celý život utekajú. Utekajú celý život alebo aspoň podstatnú časť z neho. Robia to z rôznych dôvodov. Napríklad pred zákonom a spravodlivosťou. Alebo pred povinnosťami a záväzkami. Mnohí utekajú z politických dôvodov. Necítia sa slobodní. Sú utlačovaní pre svoje svedomie,preto zvolia útek. Kedysi som čítal článok o umelcovi,ktorý emigroval. Ocitol sa na úteku t.z. v exile. Paradoxne,práve v tomto období úteku a nejasnej pozemskej budúcnosti,vytvoril svoje najhodnotnejšie diela. Či sa to niekomu päči alebo nie,aj kresťan je stále na úteku. Môže to znamenať fyzický útek/nazaretská rodina/,ale aj útek v tom zmysle,že za svoje presvedčenie viery je považovaný za občana 2.kategórie a následne zosmiešňovaný a potieraný. Všimnime si evanjelium/Mt 10,16-23/. Pán Ježiš dáva inštrukcie apoštolom,ktorých chce rozposlať do celého sveta. Hovorí im:"Keď vás budú prenasledovať v jednom meste,utečte do druhého". Aký to má zmysel? Prečo takéto trápenie? Sám Ježiš to odôvodňuje takto:"...aby ste vydali svedectvo im aj pohanom". Najhodnotnejšie diela tvorí kresťan vtedy,keď je "na úteku". Ideál pokojného a bezproblemového života nie je veľmi vhodný pre "umelecké diela",smerujúce do večnosti. Prenasledovanie,priame alebo nepriame,je úrodnou pôdou pre zhotovenie skvostov do vitríny Božieho kráľovstva.

Minimum.

Niektorí pedagógovia pri skúšaní vyžadujú tzv. minimum. Ide o akýsi základný súhrn vedomostí,ktoré musí študent zvládnuť ako sine qua non, t.j. bez toho ďalej neprejde. Tomuto faktu dajme meno:vedomostné minimum.Istý človek má vždy pripravený batoh,ktorý nazýva minimum. Veľmi často chodí,venuje sa turistike,ale nevynechá ani väčšiu púť.Obsah ruksaka si priebežne aktualizuje. Má ho vždy v pohotovosti a nachádzajú sa v ňom najnutnejšie veci pre aktivity v turistike. Nazýva to:turistické minimum. Pri istej príležitosti mi ktosi pripomenul rodinu,ktorá vyniká akčnosťou v súvislosti s rôznymi podujatiami. Daňou za tento štýl života je fakt,že na poriadok v byte im  veľa času nezostáva. Ak je to nutné,niekto z rodiny odstráni zo sedačky nahromadené knihy a spisy,a umožní hosťovi,aby sa viac či menej pohodlne usadil v obývačke. Nazvime to: upratovateľské minimum. V evanjeliu sa dočítame o tom,ako Pán Ježiš rozposiela svojich apoštolov do sveta/Mt 10,7-15/. Dôrazne ich nabáda,aby si so sebou nebrali:"...zlato,striebro/kde by ho chudobní rybári nabrali!/,kapsu,dvoje šiat,obuv,palicu...". Dá sa povedať,že im neumožňuje ani základné materiálne minimum. No,na cestu si určite niečo málo zobrali,ale podstata tohto príkazu spočíva v niečom inom:materiálne skutočnosti sú  v diele evanjelia skôr na príťaž,ak sa stanú prioritou pred obsahom ohlasovania. Ak sme schopní obmedziť všetko materiálne na odporúčané minimum,tak potom pocítime maximum Božieho pôsobenia cez naše diela a aktivity. Apoštoli by túto myšlienku stopercentne potvrdili. Obmedzujme,čo je príťažou a je ťažko stráviteľné,a otvorme sa pre také diela,ktoré naše srdcia rozšíria. Práve rozšírené srdcia evanjelium potrebuje.

Priamo,či odbočiť?

Každý,kto cestuje autom,sa niekedy ocitne v situácii núdze. Tá nastáva vtedy,keď nevie,ako a kade ďalej. Musí sa opýtať okoloidúcich na správnu cestu. Najviac privíta informáciu,že nemusí nikde odbočovať,a že má pokračovať stále rovno. Pri odbočovaní sa môže objaviť komplikácia. Najmä vtedy,ak je odbočiek  viac a hlavne,či po odbočení,bude schopný sa vrátiť naspäť. Istí starší manželia,ktorí bývajú sami,majú zaužívaný denný  rituál. Po raňajkách vyšle pani svojho manžela na nákup. Ten berie bicykel,nákupnú tašku,peniaze a zamieri do obchodu. Má vo zvyku sa kdesi "zatárať",lebo tu zbadá známeho,tam naňho niekto zamáva a tak sa stane,že z trasy odbočí a zabudne,čo má kúpiť. Odbočenie z trasy má svoje úskalia. Evanjelium píše o tom,ako Ježiš rozposiela Dvanástich/Mt 10,1-7/. Vrámci inštrukcii im pripomína:"..k pohanom nezabočujte...choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela". Aj ohlasovanie evanjelia má svoju hierarchiu. Najprv tí,ktorí sa nachádzajú na priamej trase-dom Izraela. Tí,ktorí sa nachádzajú na odbočkách,musia na svoju chvíľu počkať. A dočkali sa jej. Ba zdá sa,že miestami tam bolo ohlasovanie účinnejšie,ako v prípade tých,ktorí boli favoritmi. Počas života spoznáme dosť takých ľudí,ktorí odbočili. Evidentne sa svojim štýlom života dostali mimo "hlavný ťah". Ani my sami nie sme výnimkou...Ešteže Pánova milosť účinkuje aj na odbočkách. Vrátiť sa na hlavnú cestu bolo,je a bude veľkým úspechom každého zblúdilca. Máme sa neustále vracať tam,kde Božia milosť pôsobí najúčinnejšie.

Sv. Cyril a Metod – naši vierozvestovia a ich odkaz

        Predstavme si takúto situáciu: študent sedí doma nad knihami a pri počítači – pripravuje sa na vyučovanie. Okolo ide starý otec, pristaví sa pri chlapcovi, chvíľku ho pozoruje, a potom mu povie: „Neseď toľko nad tými knihami! Z kníh nevyžiješ. Radšej rob niečo užitočné.“

          Tento výrok je typický pre predstaviteľa staršej vekovej kategórie. Predstavujú iný životný štýl, akým sa prezentujú dnešní mladí ľudia. Dnes vieme, že knihy sú dôležité pre formáciu a vzdelávanie, aj keď neznamenajú všetko. Existuje však jedna, bez ktorej by sme nedokázali žiť v nasmerovaní na večnosť. Je ňou Kniha kníh – Sv. písmo. Bez nej by sme nevyžili ako pútnici do večnosti. Najmä tu oceňujeme prínos sv. Cyrila a Metoda a ich vklad k tomu, aby sme prijali a pochopili Božie pozvanie.

          Pán Ježiš posiela svojich apoštolov, aby ohlasovali Božie slovo všetkému stvorenstvu. Akým spôsobom sa to udialo, to nám pripomína sv. Matúš (Mt 28, 16 – 20). Všimnime si tri dôležité prvky obradu rozposlania jedenástich do sveta.

    1.)  „Choďte!“

Touto výzvou Ježiš naznačuje, že evanjelium je určené pre celý svet. S pomocou Božou je v silách človeka, aby Božie slovo zaniesol do každého pomyselného kúta pozemského sveta. Pre Božie slovo neexistujú také hranice, ktoré by limitovali jeho účinnosť a pôsobenie.

          Pre život človeka existuje viacero hraníc. Sú to hranice krajín, štátov, rôznych kultúr, spoločenských zriadení, záujmov a pod. Pre Božie slovo neexistuje hranica, ktorá by sa mohla vzoprieť hĺbke Božieho slova. Ono sa zastaví len pred jednou jedinou hranicou, a to je ľudské srdce. Tam trpezlivo čaká a klope. Uchádza sa o priazeň človeka a ponúka mu svoje bohatstvo. Robí to dovtedy, kým človek nepochopí, že inej zdravej náuky ako je náuka evanjelia, sa mu v tomto svete neujde. Skúmajme, či Boh so svojím slovom nestojí aj na hranici nášho srdca a či nechce v nejakej dôležitej oblasti života začať alebo zavŕšiť nejaké dobré dielo. Skúmajme, či sme pre Božie slovo otvorení alebo či sa neschovávame a nemáme strach pred jeho hlbokým a tajomným pôsobením.

    2.)  Ježiš rozposiela jedenástich a hovorí im: „Krstite ich!“

Byť pokrstený znamená niesť Božiu pečať naveky. Kristus nás ňou označuje a navždy nás prijíma za svojich. Túto skutočnosť môžeme lepšie pochopiť na základe prirovnania zo života.

          Dvaja mladí ľudia plánujú sobáš. Plánujú liturgický obrad, ale aj druhú časť – pri bielom stole. Jedna i druhá stránka pozýva tých svojich. Každý ako keby označil tých, ktorí patria k nemu.

          Ježiš Kristus je ten, ktorý krstom označuje tých svojich. Robí tak preto, lebo sú určení pre inú svadobnú hostinu, t. j. pre Baránkovu svadobnú hostinu, na ktorú pozýva všetkých. Chce, aby sa „hodovacia“ miestnosť zaplnila všetkými, ale najmä tými, ktorí nesú pečať Božieho tajomstva na svojej duši.

          Keďže sme pokrstení, máme sa cítiť ako tí, ktorí sú označení a pozvaní požívať s Kristom večný majestát. Preto sviatosť krstu nemáme prijať len ako spoločensko-kultúrnu záležitosť, ale najmä ako prejavenie nekonečnej Božej lásky voči nám, lebo sa chce s nami podeliť o tajomstvá svojho kráľovstva.

     3.)  Ježiš prikazuje apoštolom aj toto: „Naučte ich zachovávať všetko!“

To je to isté, akoby sme povedali: „Robte všetko tak, aby si ľudia osvojili moju náuku.“ Naučiť zachovávať je to isté ako pôsobiť na ľudí tak, aby si osvojovali hodnoty pre vyššie veci. Z bežnej praxe má sloveso „osvojiť si“ dva významy.

    a)    prijať vôľou alebo tréningom nejakú náuku; 

    b)    prijať cudzie dieťa za svoje, t. j.  – osvojiť si ho.

V duchovnom slova zmysle tomu rozumieme takto: máme vôľou, čiže tréningom svojich vnútorných schopností otvoriť svoje srdce pre život podľa evanjelia. Z toho vyplýva, že sa to treba naučiť, že to istý čas bude trvať, že to nejde z večera na ráno. Priebežný tréning vôle dokáže urobiť zázraky. Našou úlohou je to isté, čo urobili pastieri a mudrci pri Ježišovej kolíske v Betleheme. Prijali betlehemské Dieťa za svoje. Prijali ho za svojho Mesiáša a Vykupiteľa. Oni boli reprezentantmi celého  ľudstva, ktoré si má osvojiť to malé Dieťa, ktoré sa narodilo z Márie Panny a bolo vychované pod pestúnstvom sv. Jozefa, za svojho staršieho brata. Môžeme sa považovať za adoptívnych súrodencov Ježiša, Božieho Syna.

          V živote niektorých veriacich ľudí sa zdá, ako keby Ježišova náuka bola prijatá s rozpakmi – ako niečo umelé, čo sa nezrástlo s pôvodným tkanivom. Kristovo evanjelium je uspôsobené tak, aby sa „zrástlo“ s každým ľudským srdcom. Ak sme ešte v situácii, že váhame, teraz naplno otvorme srdcia, lebo s Božím slovom prichádza Boží život, ktorý má dosah nielen na pozemskú sféru, ale určuje našu večnú budúcnosť.

Ježišovo svetlo.

Všetci poznáme situáciu,kedy zhasnú všetky svetlá. Napríklad vtedy,keď je búrka a vo večernom čase sa zrazu ocitneme v byte potme. Nepríjemná situácia,ale do života patrí. V ktoromsi bytovom dome bolo počuť cez tenké steny úryvky rozhovoru. Starší človek volal synovi a ponosoval sa,že ostal v tme. Chcel ho privolať a preto na záver mobilovej komunikácie hlasno zdôrazňoval:"Príď čím skôr a dones nejaké svetlo,lebo my sme tu vo tme". Evanjelium nám prináša správu o stretnutí Pána Ježiša s apoštolmi/Jn 20,24-29/. Stalo sa to po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Apoštoli sa museli cítiť akoby v tme. Boli spolu,ale nevedeli čo je s ich Učiteľom a nevedeli ani to,čo majú robiť. Určite sa aj modlili a prosili Pána,aby prišiel do ich spoločenstva a hlavne,aby vniesol svetlo do tmavých okamihov ich aktuálneho života. Čo im zmŕtvychvstalý Pán priniesol,aké to bolo svetlo? Pomôžme si úryvkom evanjelia. 1,Ježiš vošiel,hoci dvere boli zamknuté. Nikto z ľudí cez zatvorené dvere neprejde. Ježiš,však takto vošiel,aby naznačil skutočnosť,že on môže zdolať aj zatvorené srdce človeka. Niekedy,výnimočne,to robí naraz,akoby v jednom okamihu, ale väčšinou po etapách. Včera som bol posvätiť príbytok u jednej mladej rodiny. Tešia sa,že sú vo svojom. Prerobili si staršie,ešte baťovské obydlie. Dielo dozrelo po etapách. Najprv v mysli a potom aj v hmotnej podobe. Boh pripravuje človeka pre večnosť po etapách. Dáva mu okúsiť rôzne situácie,aby spoznal cieľ a zmysel svojho života,že patrí výlučne Bohu. Aj tým dnešným eucharistickým stretnutím otvára naše srdcia pre vyššie veci. 2,Ježiš zaujal miesto uprostred apoštolského zboru. Zaujal centrálne postavenie. Tým naznačil,že má záujem o naše centrálne miesto- naše srdce. Každoročne sa stretávam s človekom,ktorý tu 

kedysi dlhé roky pracoval. Keď som sa ho spýtal,prečo tu chodieva,povedal:"Toto mesto mi ukradlo srdce". Veľmi pekná formulácia. Kristus nám skrze stretnutie s apoštolmi hovorí,že sme mu "ukradli srdce". Pohľad na Ukrižovaného nám poslúži ako dôkaz. On zomrel za nás z lásky k nám na kríži. A teraz chce,aby on mohol "ukradnúť" naše srdcia. Stačí,aby sme mu vo svojom živote prisúdili centrálnejšie miesto ako doteraz. Zaslúži si,aby sa z periférie dostal do stredu našich záujmov. 3,Ježiš prišiel medzi apoštolov s pozdravom:Pokoj vám. Vedel,čo momentálne najviac potrebujú-pokoj. Určite boli  po Ježišovej mučeníckej smrti otrasení a možno aj trocha dezorientovaní a hlavne - báli sa. Dar pokoja bol pre ich situáciu najprimeranejší. Boh vie,čo je pre človeka osožné. Počas koronapandémie si ľudia vzájomne pomáhali. Nebolo zriedkavosťou,že tí mladší zaklopali na dvere starším,ktorí rezidovali doma.  Pritom pravidelne zaznela cez dvere otázka:"Nepotrebujete niečo?". Možno niekedy až do omrzenia. Ježiš sa takto pýta každého:"Nepotrebuješ niečo? Nepotrebuje tvoja duša niečo,čo môžem dať len ja?" Ježiš je trpezlivý a klope tichým,nehlučným spôsobom na naše srdcia. Nech každý z nás donesie do svojho spoločenstva viac svetla,ktoré pochádza od Boha. Posilnení Božím Slovom a eucharistickým pokrmom sme disponovaní na to,aby sme sa tejto úlohy dôstojne zhostili. Prečo máme takto konať? Preto,lebo sme stretli Boha a podobne ako apoštoli povieme:"Videli sme Pána". Nech vidia aj ostatní,že je v našom živote prítomný. 

Ježišova cesta

               Včera sme sa mohli v televíznych novinách dozvedieť, že podľa slov ministra dopravy, v nasledujúcom období prebehne u nás rekonštrukcia ciest prvej triedy. Minister sa vyjadril, že pre dobré fungovanie krajiny musí byť dobre zabezpečená infraštruktúra. V nej cesty majú samostatné postavenie.

            Denne chodíme, jazdíme alebo cestujeme a zisťujeme, že naše cesty si vyžadujú rekonštrukciu. Popritom si uvedomujeme dôležitú myšlienku, podľa ktorej aj naše životné cesty musia podliehať určitej rekonštrukcii.

            V rámci nej zisťujeme, že niečo potrebujeme zrevidovať, niečo odstrániť a niečo nanovo vybudovať. Existuje však jedna jediná cesta, ktorá nepotrebuje rekonštrukcie, a to je Ježišova cesta. On sám hovorí o sebe, že je Cesta, Pravda a Život.

            V evanjeliu nás svätopisec v duchu preniesol do Gadarského kraja. Tam sa Pán Ježiš stretol s dvomi posadnutými. Evanjelium hovorí, že to boli ľudia, ktorí boli extrémne zúriví. Podotýka, že touto cestou, ktorou chodili, málokto prešiel. (Mt 8, 28 -34) Ježišovou cestou kráčajú mnohí, aj keď je náročná. Napriek tomu mnohých láka a nabáda, aby sa ľudia nezľakli Ježišovej cesty. Prečo?

1.)  Ježišova cesta ich napĺňa

Sú iné životné cesty, ktoré človeka ľudsky a duchovne vyprázdňujú. Na druhej strane Božia cesta človeka napĺňa. Výsledkom tohto naplnenia je ochota slúžiť, pomáhať a obetovať sa. Ak stretneme v živote človeka, ktorý sa drží týchto zásad, vedzme, že Božia cesta ich naplnila zvláštnou vnútornou energiou.

            Vo svete vidíme zvláštny paradox. Na jednej strane sú bohatí, ktorým nič nechýba a napriek tomu to môžu byť vnútorne prázdni ľudia. Na druhej strane sú tí jednoduchí, ktorí sú bohatí, lebo ich sám Kristus napĺňa.

2.)  Ježišova cesta človeka poúča

Tí, ktorí po nej kráčajú, veľa sa na nej naučia z Božej náuky. Pred časom som čítal rozhovor so známym archeológom. Oslavoval životné jubileum. Takto sa vyjadril: „Celú svoju kariéru som strávil medzi vykopávkami. Veľa som sa z nich naučil o človeku a jeho živote. Hľadím na staré veci a vidím človeka.“

            Na druhej strane nás Boh učí, že máme často hľadieť naňho a veľa sa o ňom dozvieme. Je správne, ak vieme povedať veľa vecí o človeku, ale lepšie a spásonosnejšie je, keď sa zbližujeme s Bohom. Sú ľudia, ktorí sa už na svojej pozemskej púti zblížili s Bohom. Poznáme to, pretože aj my, ľudia, sa zbližujeme navzájom. Ale puto s Ježišom je pevnejšie a istejšie. Práve toto je vrcholom Božej náuky, ktorú sa dozvedáme v Božej škole.

3.)  Ježišova cesta nás pripravuje na večnosť

Podstata tkvie v tom, že si zachováme vieru. Konfrontácii s večnosťou neunikne nikto. Je lepšie, keď sme na ňu pripravení. Boh nám v rámci tejto prípravy namieša rôzne užitočné ingrediencie: čosi z utrpenia, niečo z radosti, nejaké sklamanie, nevyhneme sa pádom, ale aj návratom a očisťovaniu.

Niektorí ľudia nanosia počas života veľa vecí. Povedia si, že sa im to zíde. Skutočnosť je však taká, že to nie je vždy pravda. Podstatnejšie je to, čo si počas života uložíme  v duši. Toto sa nám zíde a zostane ako stavebný materiál pre večnosť. Modlime sa, aby tí, ktorí nás predišli do večnosti, predniesli pred Pána len také skutočnosti, ktoré sú hodné večnosti.