Matkám

 

        V istej rodine majú zaužívaný zvyk. Na Deň matiek sa všetci členovia rodiny zmobilizujú a pripravia pre mamu program. Napr. navaria obed, pripravia a odovzdajú darček, nezabudnú na výlet či návštevu nejakého významného podujatia...

        Každý rok sa to opakuje. Minulý rok mama vyhlásila: „Keby tento deň pokračoval aj zajtra...“ Najmladší člen rodiny reagoval: „Mama, to nie je možné. Už zajtra sa musíš vrátiť do pravidelného rodinného režimu.“

        Čo má byť súčasťou pravidelného režimu matky? Odpovede nachádzame v evanjeliu.

1.) Pri istej príležitosti ktosi Ježišovi oznámil: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú sa s tebou rozprávať.“ (Mt 12, 47)

Matka má mať úmysel pravidelne komunikovať s Bohom – rozprávať sa s ním.

        Občas zažijeme mimoriadnu situáciu a chceme sa s ňou podeliť s inými. Prídeme domov a zvoláme: „Viete, koho som dnes stretol? Viete, s kým som sa pred chvíľou rozprával?“

        Hovoríme to plní nadšenia a nefalšovanej radosti. O to viac má byť nadšené srdce matky, lebo sa rozpráva s Bohom a žiaľ, veľmi často, ako jediná členka rodiny.

        Niektoré informácie dostaneme priamo, zo zdroja, iné máme z počutia. Aj tie z počutia môžu byť pre nás hodnotné. Rodina žije aj z modlitby matky, lebo tá počúva, čo jej povie Boh. Viera rodiny môže mať aj tento silný zdroj. Je to matka, ktorá počúva a poslúcha, čo jej povie Boh v modlitbe.

 

2.) Pri istej príležitosti prišla matka Zebedejovcov k Ježišovi a povedala: „Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý
po ľavici.“ (Mt 20, 21)

 

Možno sa nám jej reakcia javí ako trúfalá či sebecká. Ale zvlášť dnes je veľmi aktuálna. Mnohé matky vidia, že miesto ich detí pri Bohu je neisté a zároveň úpenlivo prosia, aby raz nezostalo úplne prázdne. V mnohých prípadoch už aj je. Niektoré matky to až tak netrápi, iné rezignujú, ale sú aj také, ktoré ešte bojujú o vieru svojich detí. Dokonca, v tomto zápase vidia zmysel celého svojho života.

        V súčasnosti u nás absentujú niektoré profesie. Vraj nie je o ne záujem. Ťažko sa bude žiť bez odborníkov v tom či inom odbore. Trh bude prázdny.

        Bolo by zlé, keby absentovali také matky, ktoré prosia. Ťažko by sa žilo tam, kde sa matky nemodlia a neprosia. Kde matky neprosia o návrat svojich detí k viere. Miesta po Ježišovej pravici a ľavici nie sú rezervované iba pre bratov Zebedejovcov...

 

 

 

 

3.) Sv. písmo spomína inú matku, obyvateľku mesta Naim. Ježiš išiel okolo, keď sa s ňou stretol. Išlo o vdovu, ktorá pochovávala jediného syna. „Prišlo mu jej ľúto,“ hovorí Sv. písmo, a tak chlapca vzkriesil k životu. (Lk 7, 11 – 15)

 

        Matka bola plná žiaľu, nebola schopná slov. No Ježiš vedel o jej ťaživej situácii.

        Je veľa mlčky trpiacich matiek. Došli im slová, niektorým už aj vyschli slzy. Ktovie, koľko je takých napr. na Ukrajine. A je ich dosť aj v našej realite života, lebo smútku je v rodinách dosť. Tu nejde iba o smútok vyplývajúci z fyzickej smrti mladého človeka, ale ide aj o to, že v mladých môže zaniknúť ambícia nasledovať Krista a zostať verný Cirkvi.

        Ježiš stretol smútočný sprievod pri mestskej bráne. Mŕtveho vynášali von. Žiaľ trúchliacej matky nevyjde navnivoč. Môže obmäkčiť Ježiša tak, aby zmenil pomyselný smútočný sprievod na radostný návrat späť do mesta života. Je dobré, keď je v trúchlení a žiali zahrnutá nádej. Tá sa zmení v skutočnosť, keď Boh určí primeraný čas a okolnosti. Viera Cirkvi je živená aj trúchlením trpiacich matiek.

 

        Deň matiek je iba raz v roku. Každá matka by si mala ráno povedať: „Dnes je môj deň. Dnes je môj deň, lebo ho začínam prežehnaním, krátkou modlitbou za rodinu. Dnes je môj deň, lebo môžem urobiť veľa dobrého. Dnes je môj deň, lebo aj dnes môžem byť oporou pre svojich najbližších.

Zostaňte!

 

        Platí pravidlo, podľa ktorého sa má skupina v teréne pridržiavať svojho vodcu. Platí to v horách, v náročných podmienkach. Platí to počas veľkých pútí, počas turistických akcií – teda všade tam, kde ľudia nepoznajú prostredie, v ktorom sa majú pohybovať.

        Pán Ježiš sa prihovára učeníkom skôr, ako odíde k Otcovi: „Zostaňte v mojej láske.“ (Jn 15,9)  Akoby chcel povedať: „Zostaňte so mnou, nevzďaľujte sa odo mňa. Zostať v tomto prípade neznamená zastať. Zostať s Ježišom znamená nasledovať ho a stále kráčať v jeho šľapajach.

1.)     Sv. písmo ukazuje aj na takých, ktorí chceli mať 100%-tnú istotu. Apoštoli preto vraveli: „Pane, nevieme, kam ideš.“ (Jn 14, 5)

Ježiš je pre nás tajomstvom. Niekedy sa pýtame: „Čo je tajomstvom tvojho úspechu? Je Kristus prítomný v tvojom živote, aj keď si taký vyrovnaný, obetavý? Je Kristus prítomný aj v situácii, keď dokážeš byť zásadový a znášaš aj nepriazeň osudu?“

Pán Ježiš, hoci je tajomstvom, pre ľudí nemusí byť tabu.

2.)    Iní ľudia sú akoby nekritickí v odvahe Ježiša nasledovať. Hovoria mu: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš!“ (Lk 9, 57)

Takto odvážne naznačujú, že on sa stal pre nich normou. Normou, ktorá sa prejavuje najprv vo svedomí, a potom aj v skutkoch. Je paradoxné, že aj človek, ktorý patril Bohu, sa môže ľahkovážne dostať pod vplyv takých, ktorí ho stiahnu na dno. Pod vplyv takých, ktorí žijú iba pre dnešok, ktorí sa neštítia nijakého podvodu pri dosahovaní svojich cieľov.

Idú za nimi „kamkoľvek pôjdu za zatratením“ miesto toho, aby išli za Kristom, ktorý pôjde pred nimi, „kamkoľvek“, aby ich získal pre večný život.

 

3.)    Tí, ktorí zostávajú pri Ježišovi, sa presvedčili, že iné možnosti do úvahy neprichádzajú, že sa ani len priblížiť nedajú. Vyjadrujú to slovami: „Pane, a ku komu by sme išli?“ (Jn 6, 68)

To sú slová tých, ktorí už našli definitívne riešenie a kardinálnu otázku svojho života majú vyriešenú. Ježiš má v ich živote exkluzívne miesto. Také miesto nájdeme napr. v prírode. Ide o také miesto, z ktorého je výhľad na všetky strany.

Ten, kto uveril, má výhľad na všetko okolo a dokáže to správne vyhodnocovať. Tak zisťuje, čo je užitočné pre dušu a čo je škodlivé. Kto má zabezpečený takýto výhľad, má vyhliadku
do budúcna, že bude spasený.

 

Božie slovo nás upozorňuje na to, aby sme si vyhliadli vodcu a zostali pri ňom. Pozemskí vodcovia držia svojich priaznivcov najmä za cenu odmien a výhod. Ježiš drží verných pri sebe za cenu lásky, ktorá je najvyššou hodnotou.

 

Čas

 Človek dostal od Boha do vienka veľa darov. Jedným z nich je aj čas. Svoj pozemský život riadime podľa času. Ten je nevyspytateľný. Raz sa nám zdá, že plynie veľmi pomaly a my by sme ho chceli posunúť podľa našich predstáv, inokedy sa nám vidí, že príliš uháňa a že dokáže človeka uštvať. Často si v mysli predstavujeme situáciu, keby sme čas, ak nie zastavili, tak aspoň spomalili a vychutnali si nejakú príjemnú chvíľu. Všetko sa deje podľa toho, čo momentálne prežívame a čo nás významne ovplyvňuje. 

 V televízii vysielajú mnohé vedomostné súťaže. Moderátor prečíta otázku a súťažiaci musí v priebehu niekoľkých sekúnd odpovedať. Moderátor dá niekedy takýto povel k odpočítavaniu:"Nech sa páči, váš čas!" Vždy nám to pripomenie situáciu podľa ktorej sám Pán oznamuje všetkým ľuďom:"Nech sa páči, toto je váš čas!" Deje sa tak už pri narodení dieťaťa. Boh mu povie:"To je tvoj čas, ktorý sa začína teraz odpočítavať!"

    V televízii denne sledujeme určité rozhovory, či interview. Redaktor ich zvykne zakončiť zdvorilostnou frázou:"Ďakujem za váš čas!" Robí sa tak aj na konci nejakej prednášky, či nejakého stretnutia. Takto môže poďakovať človek, ktorý si uvedomí, akým veľkým darom je čas. Vtedy povie:"Ďakujem ti Pane za dar tvojho času!"

 Pán Ježiš akoby karhal apoštola Filipa, keď mu jemne vytýkal:"Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?!" /Jn 14,9/.

 Na čo nám slúži čas?

 1.,Máme ho predovšetkým na to, aby sme spoznali Boha. Určite aj na iné veci, ale najviac preto, aby sme spoznali Ježiša a uverili v neho ako v Mesiáša. 

 Niekedy sa vyjadríme takto:"Bol som v časovej tiesni, preto som konal tak a tak" . Predtavme si človeka, ktorý na rozhraní života a smrti konštatuje a vytýka Bohu:"Prečo si mi nedal viac času?" Akoby sa nachádzal v časovej tiesni a nestačil sa oboznámiť a identifikovať s pozíciou veriaceho človeka. Je  tu otázka, či dostatočne využívame čas. Čím ho vypĺňame?  Ľudia radi bilancujú a pritom konštatujú, že to v živote dotiahli ďaleko. Spoločensky, profesne, politicky. Je otázka, či sa im pri tej výške nezatočila hlava do takej miery, že nestihli vnímať prítomnosť Boha v živote. Život má výšku iba vtedy, keď  v ňom zažijeme skutočné spoločenstvo s Bohom. 

 2.,Zo zákulisia kolektívneho športu alebo v oblasti hudobnej brandže počujeme vyjadrenie:"Nestihli sme sa ani zohrať". Stretlo sa zopár talentovaných jednotlivcov, ale veľa tréningov, či nácvikov nestihli. Museli nastúpiť len tak, akoby na ostro. 

 Je chvályhodné, keď sa ľudia v určitom spoločenstve "zohrajú" a budú si pomáhať navzájom k spáse. Rodina je v prvom rade takým spoločenstvom. Nestačí, aby sa spoločenstvo naháňalo za materiálnymi istotami, lebo tie sú prchavé. Čhýba im trvácnosť. Ak v spoločenstve pulzuje Boží život-sviatostný a modlitbový, potom je toto spoločenstvo istým obrazom a predzvesťou Božieho kráľovstva.

 3.,Odborníkom, ale aj laikom je známy výraz-časový spínač. Ide o naprogramované zariadenie, ktoré sa v určitý čas zapne a uvedie do činnosti napr. ventilátor, nejaké vykurovanie, či svetlo. Svedomie je spínač, ktorý sme dostali od Boha a ten sa zopne, keď príde nejaký morálny podnet, ktorý treba riešiť. Ide o situáciu, kedy treba zhodnotiť morálnu /ne/prípustnosť nášho konania. Dnes nie je problém stretnúť ľudí, ktorých svedomie je otupené a ich morálny spínač, je vypnutý, je mimo prevádzky. Nie je jednoduché ho znova naštartovať. Človek musí mať odvahu k tomuto kroku a musí byť presvedčený, že mu prinesie skutočný úžitok. Čas na pokánie je jedným z najvzácnejších darov. Je to čas milosti a spásy. 

 Snažme sa užitočne využívať čas. Prejavujme si úctu a vďačnosť. Využívajme čas na konanie dobra a to nie iba z času na čas. Sú tu stále dobré časy, keď dokážeme reagovať na Božie podnety urobiť život plnším na Pánovu lásku.