Zasvätiť sa Bohu.

 Dve pracovníčky istej finančnej organizácie odchádzali z práce. Jedna z nich bola skúsenejšia v odbore, druhá sa ešte len zaúčala. Cestou, ako sa spolu rozprávali, tá nová sa spýtala kolegyne:"Prečo si tomu klientovi klamala?". Staršia zareagovala slovami:"Neklamala som, len som mu nepovedala o všetkých možnostiach, ktoré má". Uhol pohľadu. Začínajúca pracovníčka ešte rozlišovala medzi dobrom a zlom, u staršej sa už hranice týchto kategórií stierali a prelínali. Na sviatok Obetovania Pána si pripomíname Deň zasväteného života. Pripomíname si udalosti, ktoré súvisia s povolaním v Cirkvi. Tá povolaniam venuje mimoriadnu pozornosť. Zdôrazňuje, že Kristus je ten, ktorý povoláva k zasvätenému životu. A keď to robí, neklame, nezahmlieva, nikoho neťahá za nos. Nemôže sa stať, žeby niekto nevedel o  možnostiach, ktoré mu ponúka Boh v zasvätenom živote. Uisťuje nás o tom Apoštol národov, ktorý píše:"No toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi"/1 Kor 7,35/. Aká býva reakcia tých, ktorí počujú Pánov hlas? 1,Taká, ako ju vyjadril apoštol Ondrej, ktorý povedal svojmu bratovi Šimonovi:"Našli sme Mesiáša"/Jn 1,35-42/. Apoštol takto zvolal v zastúpení celej svojej generácie, ktorá sa dočkala príchodu Mesiáša. Šťastná to generácia! V bežnom živote počúvame vyjadrenia o šťastnej či nešťastnej generácii. Táto charakteristika závisí od toho, čo ktorá generácia dosiahla a aké mala podmienky. Určite generácia prvých Ježišových učeníkov sa môže považovať za šťastnú, veď stretnúť Mesiáša túžili veľkí mužovia židovskej pospolitosti, ale sa toho tu na zemi nedožili. Každá generácia, ktorá počuje Pánov hlas a kladne odpovedá, sa môže považovať za šťastnú. Pánovo volanie znamená Božiu ochotu rozlievať milosť po celom svete a do každého ľudského srdca. Pánov hlas stále znie zrozumiteľne pre ucho a dušu disponovaného človeka. Netýka sa iba tých, ktorí si zvolia zasvätený spôsob života, ale aj tých, ktorí si v dnešnej náročnej dobe udržia vieru a ešte ju budú aj ohlasovať. Bohu vďaka, že aj dnes žijú mladí ľudia, ktorí so zdravím sebevedomým oznamujú, že našli toho Mesiáša, ktorý ich oslobodil a ukázal dobrú cestu životom. 2,Tí, ktorí počujú Pánovo volanie, sú vždy zvedaví na Pánovo hlavné posolstvo. A dozvedia sa toto:"Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu"/ Mk 1,14/. Ľudia, ktorí chcú osloviť iných svojou výzvou a programom, používajú rôzne slogany a heslá. Obyčajne sú krátke, výstižné a úderné. Dnešný človek nemá vôľu čítať, počúvať a zaoberať sa nekonečnými rečami. Tvorcovia programov dávajú do svojich hesiel to, čo chcú ľudia počuť. Ježišov program a pozvanie sú napísané výstižne. Ježiš sa nezaujíma o to, čo chcú ľudia počuť, ale podáva to, čo je pre nich osožné z hľadiska spásy. A oni to pochopili, lebo sa všade roznieslo, že ide o " nové učenie s mocou"/ Mk 1, 21-28/. Pochopia ho a prijmú iba tí, ktorí, uverili. Kto inak by sa zaoberal otázkou, podľa ktorej treba robiť pokánie, ak nie tí, ktorí uverili, že toto je cesta do Božieho kráľovstva?. Apoštoli pokánia nie sú vítaní ani v dnešnej dobe. Málokto je dnes presvedčený o svojej hriešnosti a o nutnosti pokánia. Ježišov program ide do hĺbky, nie je nabubrený a nadsadený ako mnohé slogany a heslá vo svetskej oblasti. Svetské heslá sa menia podľa spoločenských nálad, Ježišova náuka je definitívna. Svetské zvolania sa vždy nenaplnia, lebo upadnú do zabudnutia, no Ježišovo volanie je naliehavé a nástojčivé a tak sa bude niesť všetkými generáciami. Svet láka ľudí na moc a peniaze, Ježiš dáva pozvánku k zasvätenému životu, ktorého obsahom je aj odriekanie a  postoj služobníka. 3,Tí, ktorí počujú Pánov hlas sa dozvedia, že sa musia zmeniť pod Ježišovým dohľadom. Presvedčili sa o tom rybári- prví učeníci, keď si vypočuli Učiteľovu požiadavku:"Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí/ Mk 1, 14-20/. Každý musí prejsť Pánovou školou, ktorá má však celoživotný charakter. Istý človek bol hospitalizovaný v špičkovom špeciálnom zariadení. Vo svojom okresnom meste najprv absolvoval rôzne vyšetrenia a tak sa hlásil na príjem. Tam ho síce prijali, prečítali si jeho zdravotné záznamy, ale povedali mu,že si ich u nich ešte raz zopakuje. Chcú disponovať vlastnými výsledkami. Aj Ježiš si chce svojich pripraviť. Nestačí, ak niekto argumentuje, že je "dobrým človekom", že "nikoho nezabil", "že nikomu neublížil" a pod. Pre Ježiša nie je dostačujúce, ak niekto povie, že ho už svet a život pripravil na všetko. Pán chce viac a preto býva náročnejší, ako sú kritéria tzv. dobrého človeka pre dnešné časy. Ježiš chce "vytiahnuť" zo svojho nasledovateľa všetky talenty a trvá na tom, aby ich dotyčný využil na ohlasovanie radostnej zvesti. On vie, koho a ako zahrnul schopnosťami. Je otázka, či si to uvedomujeme aj my. Modlime sa za to, aby na Pánovo pozvanie odpovedali, najmä mladí, gestom súhlasu. Kiežby sa našli mnohí, ktorí sa spýtajú:"Učiteľ, kde bývaš?" A dostanú primeranú odpoveď:"Poďte a uvidíte"/ Jn 1, 35-42/.

Svetlo sveta.

Každá rodina, ktorá stavia alebo prerába dom, projektuje aj osvetlenie. Ide o dôležitú vec. V dome máme svetlá, ktoré charakterizujeme ako hlavné a potom aj tzv. vedľajšie. Zapíname ich podľa potreby, podľa toho, na čo je zameraná naša aktuálna činnosť. Svetlo musí byť prakticky riešené, musí byť človeku pomocníkom, lebo inak nespĺňa svoje poslanie. Svetlo musí mať svoje miesto. O tom hovorí sv. Marek vo svojom evanjeliu/Mk 4,21-25/, keď píše, že lampa má mať svoje miesto na svietniku, kde dokáže najlepšie splniť svoj účel. Nemyslime na konkrétnu lampu z nejakého materiálu, ale na život kresťana. Ten má byť svetlom a lampou. Položme si otázku:kde a v akom prostredí sú svetlá využiteľné? 1,Svetlo vynikne v tme. Večer, po zotmení, natrafíme na miesta, ktoré označujeme ako nebezpečné a rizikové. Svetlá by mali obsiahnuť priestor, ktorý môže byť aj životohrozujúci. Ak tam svetlo nie je, radšej sa takýmto miestam vyhneme. Život kresťana má byť zameraný na to, aby svietil iným, ako pomôcka na ceste životom. Má slúžiť tak, ako keď nás v tme zrazu ožiari lúč svetla a my sa môžeme pohnúť ďalej. Práve na to sme stvorení a poslaní do sveta. Máme dbať na to, aby sme "nevyhoreli", aby sa svetlo, ktoré je v nás, nestalo tmou. Na to nás upozorňuje Pán Ježiš, keď hovorí:"A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?"/Mt 6,23/. Sústreďme sa v živote na myšlienku, podľa ktorej, chceme iným posvietiť na  životnej púti. Kristus je ten, kto má moc permanentne dopĺňať a obnovovaťnaše zdroje svetla. 2,Svetlo ako reklama. Sú obchody, firmy a prevádzky, ktoré majú svoju svietiacu reklamu. Tým na seba upozorňujú a nachádzajú sa tak v zornom uhle dnešného človeka. Takáto reklama je trocha "sebecká". Myslí iba na seba, osvecuje iba to,  čo patrí jej. Na tých, čo sídlia vedľa, už nemyslí. Je konštruovaná tak, aby upriamila pozornosťiba na seba. Svetlo kresťana a jeho pôsobenia je profilované inak. Svieti tak, aby sa iní mohli potešiť zo života, aby cítili, že niekto má o nich záujem, že niekto s nimi spolucíti, že sa pre nich obetuje. Je to zvláštna reklama. Svieti tak, aby bolo jasné, že Kristus prišiel, aby spasil všetkých ľudí. Boh chce ponúknuť milosť vykúpenia každému. Aj tomu, kto je slabý, kto sa v živote potkne a potrebuje pomoc pre pozemský život, ale najmä pre večnosť. Kto takto zmýšľa a koná, kto podopiera slabých,  ten robí najlepšiu reklamu Božiemu milosrdenstvu a sebe otvára nebo. 3,Svetlo slávy. Tu ani tak nejde o konkrétnu vec, ktorej by sa sa mohli dotknúť fyzicky. Je to stav, ktorý súvisí najmä s popularitou. Ide o svetlo, ktoré býva krehké, nestabilné a môže mať aj krátkodobú trvácnosť. Paradoxne, mnohí ľudia do takého investujú najviac. Je potrebné, aby sme zodvihli zrak a upreli ho na Svetlo, ktoré prichádza zhora. V ňom je zmysel nášho života, to je náš cieľ. Uzrieť svetlo, ktoré je večné, ktoré nie je poplatné ľudskej móde a blahovôli, je veľkým darom. Uzrieť to svetlo a kráčať za ním. Vidia ho iba tí, ktorí majú vieru. Cítia, že sú ním pozvaní na večnú Baránkovu hostinu a všetky ostané svetlá zďaleka nedosahujú jeho kvality. Sv. Pavol nám odkazuje, aby sme žili ako deti svetla /Ef 5,8/. Snažme sa život prežiť v Božom svetle. Myslíme na svoju spásu a spásu blížnych. Naplňme život obetavými skutkami. Kristus, nech je pre nás svetlo sveta. On nás ochráni pred zlom a udrží na správnej životnej ceste. 

Povola/nie/ný za učiteľa.

Pred niekoľkými dňami som zachytil v správach informáciu o vyhlasovaní ankety:Učiteľ roka. Jej výsledky nie sú pre nás dôležité. Chcem, však, spomenúť myšlienku, ktorú vyriekol jeden z organizátorov. Povedal, že cieľom podujatia bolo nájsť ľudí, ktorí majú v sebe tú tzv. učiteľskú DNA, teda objaviť ľudí, ktorí sa vo svojom povolaní našli. Inými slovami-správny človek na svojom mieste. Niektorí majú to šťastie, že nájdu práve takého. A to učiteľa, ktorý vyučuje ex offo a zároveň učiteľa, ktorý, nielen poúča, ale aj učí skrze svoje životné zásady. Pravzor učiteľa máme v osobe Ježiša Krista. On je základ, ktorý nám poslúži pre poskytnutie DNA učiteľa  pre toho, kto na takúto cestu vykročil. Jeho duchovné DNA má tu svoje nezastupiteľné miesto. Evanjelia píšu, že titulom učiteľ ho poctili nielen jeho stúpenci, ale aj jeho neprajníci, pričom niektorí z nich použili tento titul s veľkou úctou. On sa stal pre mnohých učiteľom v skutočnom slova zmysle. Nielen ako učiteľ roka, ale ako celoživotný učiteľ, ktorý zásadne zmenil ich život. V čom spočíva veľkosť Pána Ježiša ako Učiteľa? 1,Dôležitou črtou človeka, ktorý sa chce stať učiteľom je priezračnosť jeho života. Evanjelium pripomína situáciu, kedy sa k Ježišovi pripojili prví učeníci a spýtali sa:"Učiteľ, kde bývaš?" Dostali pohotovú odpoveď:"Poďte a uvidíte"/Jn 1,35-42/. Tu nejde o ponuku posedieť si v pohodlí obývačky, ani o obdiv voči architektúre interiéru Ježišovho príbytku. Ježiš naznačil niečo iné. Chcel povedať:"Je nemám čo skrývať. Zoznámte sa s mojimi zásadami, neschovávam ich. Som čitateľný". Vernosť dobrým zásadám sa rovná črte priezračnosti v prípade človeka, ktorý má ambíciu byť dobrým učiteľom. Najprv vyučuje život učiteľa, až potom jeho vedomosti a skúsenosti. 2, Pri istej príležitosti pribehol ktosi k Ježišovi a spýtal sa:" Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?"/Mk 10,17/. Ide tu o ďalšiu črtu náročnosti, ktorú kladú na učiteľa. Učiteľ je ten, kto pomáha iným pozdvihnúť  život k vyšším métam, v duchovnom slova zmysle. Učiteľom je ten, kto poukáže na viac, ako je rozširovanie obzoru vedomostí. Na prvý pohľad sa to možno tak nejaví, ale od učiteľa sa očakáva viac, ako je odovzdávanie zručností a vedomostí. Očakáva sa, že bude mať úmysel naplňaťa nadchnúť srdcia pre vyššie veci, ako je obsah  pedagogických osnov. Pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli, že pod zemou uviazli čínski baníci. Našťastie mnohých už aj zachránili a vytiahli hore. Zachránení baníci museli mať zakryté oči, aby ich denné svetlo neoslepilo, keďže boli dlho v tme. Až pomaly, postupne im oči odkryli, aby sa prirodzenému svetlu prispôsobili. Učiteľ je ten, kto pomaly, postupne, citlivo odkrýva duchovný zrak svojich zverencov, aby boli schopní vnímať aj Božie svetlo. Nemusí to robiť oficiálne, ale spontánne a to na základe svojich postojov v hraničných životných situáciach. 3, Evanjelium sv. Jána prináša správu o žene pristihnutej pri cudzoložstve /Jn 8, 1-11/. Poprední Židia ju doviedli k Ježišovi. Uviedli, že podľa Mojžišovho zákona by mala byť ukameňovaná. Čakali, či sa Ježiš k lynčovaniu pripojí. Svätopisec uviedol, že Pán nehovoril nič, iba písal prstom do piesku. Učiteľ sa nedá ovplyvnť davom, krotí žlč svojho hnevu. Nepodľahne tak ľahko tlaku verejnej mienky. Sú situácie, kedy je jeho mlčanie veľavravnejšie, ale v pravý čas povie zásadné slovo. Niekedy aj humorné, s odkazom hlbšej myšlienky. Človeka neodsudzuje, ale zlé podmienky, v ktorých žije, áno. Tým, ktorí sú slabší vedomostne alebo morálne, pomáha, aby sa mohli znova postaviť na štart do života. Presne tak pomohol aj cudzoložnej žene, keď jej povedal:"Choď a viac už nehreš!". Ďakujme Pánu Bohu, ak sme takých stretli. Takých, ktorí nás učili používať mozog, ruky, ale aj srdce. Tým výrazne prispeli k rovnováhe nášho života. Od Učiteľa, ktorý je Pánom života a smrti, si zaslúžia ocenenie večného života, ktoré je určené všetkým učiteľom evanjeliového posolstva. 

Nedeľa Božieho slova

 

 

         V nasledujúcej úvahe sa budeme venovať trom štvoriciam ľudí, ktorých výkon hodnotíme veľmi vysoko.

Prvá štvorica

         Istá firma realizovala sťahovanie. Našla si nové, výhodnejšie podmienky. Objednali si firmu, ktorá dostala toto zadanie. Manažér firmy, ktorý mal sťahovanie na starosti, zbadal, že dvaja pracovníci sťahovacej firmy sa pokúšajú uchopiť a preniesť drevenú skriňu. Rýchlo k nim pribehol a zastavil ich. Povedal, že musia byť aspoň štyria. Dvaja sú málo. Prečo? Nešlo ani tak o samotnú skriňu, ako o to, čo bolo vo vnútri skrine. Keď ju otvorili, zistili, že sú tam zviazané spisy a dokumenty. Manažér na ne ukázal a povedal: „Toto je dôležité. Obsah, a nie skriňa ako obal.“

 

Druhá štvorica

         Evanjelium hovorí o tom, ako štyria ľudia niesli na lôžku ochrnutého človeka. Nesmierne sa preňho obetovali. Keď nemohli vojsť dovnútra cez dvere, otvorili strechu a spustili chorého Ježišovi k nohám. Ten chorý bol pre nich dôležitý. No on reprezentoval všetkých chorých na celom svete. Ale dôležitejšie je to, že vo vnútri tohto príbehu je samotný Kristus. On sa identifikoval najmä s chorými a bezmocnými. Preto v takom prípade netreba vidieť iba obal, t. j. chorého človeka, ale vnútro, v ktorom je Kristus a očakáva našu službu.

 

Tretia štvorica

         V súvislosti s Nedeľou Božieho slova vystupujú do popredia najmä štyria ľudia – evanjelisti – Matúš, Marek, Lukáš, Ján. Aj oni nesú v prvej línii ťarchu ohlasovania Božieho slova. Nie je dôležitá kniha ako taká, ako to, čo je v nej, t. j. hĺbka, obsah, posolstvo.

Prečo je pre nás obsah Božieho slova taký dôležitý?

1.) Naša verejnoprávna televízia vysielala nedávno, vždy v nedeľu popoludní sériu detektívnych príbehov s detektívom Herculesom Poirotom.

Hlavným predstaviteľom legendárneho detektíva bol David Suchet. Nedávno vyšla v češtine jeho autobiografická kniha s názvom: Za objektívem – Můj život.

Svetoznámy herec okrem iného píše, že vždy, keď si má naštudovať novú úlohu, musí najprv v sebe i okolo seba v pracovni na stole urobiť poriadok. Hovorí, že nemôže účinne pracovať obklopený vnútorným a vonkajším neporiadkom.

 

Pri čítaní Božieho slova máme mať vždy v duši poriadok a súlad. Božie slovo je neúčinné, keď človek disponuje neporiadkom v sebe i okolo seba. Platí to aj opačne. Samotné Božie slovo spôsobuje v nás túžbu po poriadku. Zrazu nám začne neporiadok duše prekážať. Spôsobuje to Božie slovo. Keď sa chceme systematicky venovať Božiemu slovu, musíme s týmto tlakom počítať. Počuté Božie slovo má ambíciu dať do poriadku naše vnútro. Ak toto cítime, tak potom náš spôsob čítania Božieho slova je správny a môže byť spásonosný.

 2.)     Istý človek rozprával zážitky z koncertu symfonického orchestra. Mal

skvelý zážitok. Videl a počul veľa špičkových hudobníkov a hudobné nástroje svetovej kvality. Napriek tomu, že v orchestri hrá veľké množstvo nástrojov, on počul, ako sa vyjadril, iba jeden. To bol ten, na ktorom sám hrával. V spleti toľkých nástrojov počul iba tóny nástroja, s ktorým sa do istej miery identifikoval.

 

Božie slovo obsahuje množstvo skvelých tónov, ktoré nám spôsobujú zážitok. Mať iba zážitok – to je málo. Zážitok netrvá večne. Dôležité je, aby sa stal zo zážitku úžitok. Pri čítaní Božieho Slova objavme ten svoj nástroj milosti, ktorý k nám bude hovoriť a pomôže nám, aby sme duchovne pokročili.

Tieto myšlienky nebudú vždy hladiť a láskať naše vnútro, no môžu mať skutočne podstatný efekt. Povzbudia nás, aby naše túžby po Kristovi neboli iba teoretické, ale prešli do praxe života.

 

3.) V súvislosti s Nedeľou Božieho slova vydala Kongregácia pre Boží kult

a sviatosti zvláštnu nótu. Okrem iného sa tam píše, že našou úlohou je: „....naliehavo a zblízka spoznať Sv. písmo a Zmŕtvychvstalého......a to preto, aby naše srdcia nezostali chladné a oči zavreté.“

 

Božie slovo spôsobuje, že Pána Ježiša poznávame dokonalejšie, a nie iba akoby z plagátu, akoby „z druhej ruky“. To by bolo málo. Plagáty sa menia, prelepujú, starnú, strácajú farbu a napokon aj svoju aktuálnosť.  Po prekonaní doby aktuálnosti akoby prestali existovať.

Treba mať horúce srdce, ktoré ocení Ježišovu obetu na kríži a otvorené oči pre Ježišovo dielo lásky. Ak sa tak nestane, tak potom viera v Ježiša sa pre nás stane iba plagátom, ktorý zostarne a nahradí ho niečo iné, svetské.

Božie slovo je ideálnym liekom na stav súčasného chladu v ľudských srdciach a na duchovnú slepotu, ktorá spôsobuje, že človek nedovidí na Ježišov kríž.

 

         V dnešnej dobe sa máme pokúsiť prelomiť bariéru a škrupinu rôznych problémov a zážitkov, aby sme boli schopní vidieť zdravé jadro, ktoré sa schováva vo Sv. písme. Musíme sa naučiť prelúskať sa k nemu, odstrániť zo svojej blízkosti všetky tzv. ľahké žánre, ktorým sa tak často venujeme. Božie slovo nás nesklame, udelí nášmu vnútru primeraný pokrm a utvrdí v nás na ceste evanjelia.

Pár slov o živote.

Počas života sme konfrontovaní so situáciami, ktoré nám doslova vyrazia dych. Myslím na momenty, kedy veci nejdú podľa našich plánov a máme pocit, že sa všetko obrátilo proti nám. Chápeme to, ako svoju prehru, nevidíme dôvod na optimizmus a povieme:"To je moja smrť!". Nemyslíme, že sa to stane skutočne, ale v prenesenom slova zmysle. Aj keď vieme, že raz smrť príde. Niektorí ľudia cítia, že sa smrť blíži, iní na danú skutočnosť vôbec nemyslia. V pozemskom živote smeruje všetko k smrti. Ako, akým spôsobom? Pocítime ochabnutie síl, stále menej a menej sa dokážeme radovať a to, čo nám spôsobovalo radosť v minulosti, teraz už neplatí. Prípadne, naše minulé záľuby,  teraz nemajú taký patričný lesk a už toľko pre nás neznamenajú. Vyššie spomenuté prvky a ešte iné poukazujú na naše prvé dotyky s večnosťou. Božie slovo evanjelia hovorí, že ľudia sa chceli Pána Ježiša dotknúť/Mk 3, 7-12/. Je to ich prirodzená reakcia, lebo on uzdravoval a daroval život. A my, ľudia, po živote túžime. Ako sa to v praxi prejavuje? Akými výrokmi dávame na vedomie, že po živote túžime? 1,Nežiada sa mi žiť!  Neraz počujeme takúto ponosu. Je výrazom prežívaného sklamania, utrpenia a neúspechu. Človek má pocit, že čokoľvek robí, všetko sa obráti proti nemu. Vôbec nie je pravda, že sa nám nežiada žiť!. Len chceme žiť iný život, aký žijeme momentálne. Chceme dosiahnúť iné životné podmienky. Raz som navštívil istého remeselníka v jeho dielni. Miestnosť mal prenajatú. Všade na stenách plieseň, vlhkosť sa dala krájať. Po nejakom čase som ho navštívil znova, ale už v inej budove. Nijaká vlhkosť, vetrateľné priestory a dosť svetla. Povedal s úsmevom:radosť žiť v týchto podmienkach. Všetci túžime po podmienkach, kde je radosť žiť. Túžime žiť tak, aby sme sa mohli slobodne sústrediť na prácu a nemuseli sa venovať  nepríjemným veciam, ktoré nám znepríjemňujú život. Tu, na zemi, sa nám takých možností veľa nedostáva. Večnosť je prostredie, v ktorom kraľuje jedine Boh, odstredivé sily tam nie sú. Tu, na zemi, musíme o lepšie podmienky bojovať, vo večnosti je Boh garanciou pokoja a slobody. 2,Toto má byť život! Nie raz, si takto povzdychneme. A máme na to dôvody. Týkajú sa situácií, keď pocítime nedôstojné zaobchádzanie so svojim životom. Všetci chceme dôstojne žiť a dôstojne komunikovať so svojim prostredím. Máme inú predstavu o vzťahoch živote. Nie raz počujeme ako starší hovorí mladšiemu: čo ty vieš, čo je život! Postupne, vekom sa zbavujeme predstavy, že pozemský život je pravý ideál. Vytriezievame z ideálov, ktoré nám ponuka tento svet. Hľadáme niečo lepšie. Istá rodina išla po dlhom čase na spoločnú dovolenku. Roky sa o to usilovali, ale vyšlo to až po dlhodobom úsilí. Užili si slnka, pláže. Iní sa vrátili ku knihám, niektorí podnikli nezabudnuteľné výlety. A hlavne, to podstatné-nijaký stres. Ktosi nadšene konštatoval-to je život! Tento pocit vzniká, keď je rovnováha medzi prácou, oddychom a prítomnosťou Boha. Kým žijeme na tomto svete, o takúto rovnováhu sa máme usilovať, aby sme ju vyhodnotili, ako predzvesť rovnováhy večnej, kde je Boh všetko vo všetkom. 3,Ja mám svoj život! Tento výrok je dnes vo veľkej móde. Určite nie je celkom správny. Nikto nemá nič, čo by nedostal ako dar. Ak máme pocit, že nás chce niekto ovplyvňovať, usmerňovať, napomínať a vychovávať, vtedy zaznie tento výrok. Nikto nemá svoj život. Dal nám ho Boh a vezme si ho naspäť. Predstavme si nasledujúcu situáciu. Stalo sa to počas návštevy v rodinnom dobe. Návštevníci prišli aj s deťmi. Deti, živé stvorenia, sa hneď rozbehli po byte. Povyberali z vitrín nábytku rôzne predmety a začali si ich obzerať. Domáci vtedy spozorneli a povedali deťom:"Opatrne s tým. Nie je to naše. Musíme to vrátiť". Zo svojim životom zaobchádzajme opatrne a s úctou. Nie je náš. Raz budeme zaň skladať účty. Rovnako zaobchádzajme aj so životmi iných a snažme sa ich naplniť hodnotnými skutočnosťami. 

Výrečnosť v mlčaní.

 Staršia a stredná generácia pozná skvekého českého herca Rudolfa Hrušinského. Pri príležitosti jeho nedožitého jubilea som sledoval program venovaný jeho vynikajúcej kariére. Jeden z odborníkov hereckého umenia sa vyjadril, že Hrušinský mal zvláštny dar. Nemusel veľa rozprávať, aby hral presvedčivo a zrozumiteľne. Niektorí herci dokážu výrazom tváre povedať viac, ako keby viedli siahodlhý monológ. On určite dokázal aj to, ale jeho výnimočnosť spočívala v tom, že mimikou v tvári dokázal nahradiťdlhé repliky. Teda, človek aj v mlčaní dokáže byť presvedčivý a veľavravný. Aj Boh je taký:niekedy hovorí inokedy mlčí. Pričom jeho mlčanie je plnohodnotné  spolu so silou a účinkom jeho slova a s jeho hlasom. Sv Ignác Antiochijský píše:" Je lepšie mlčať a byť, ako hovoriť a nebyť. Je dobre učiť, ak ten, čo hovorí aj koná. Je jeden učiteľ, ktorý riekol a stalo, Ale aj čo v tichosti urobil, je hodno Otca. Kto má Ježišovo slovo, naozaj môže počuť aj jeho mlčanie, aby bol dokonalý, aby aj konal, čo hovorí, a aby sa dal poznať v mlčaní" /LH III. s.47/. Boh je počuteľný a zrozumiteľný, aj keď mlčí. Prečo by nemohol byť taký aj človek?! Ale, pozor! Nejde o hocijaké mlčanie. Nie také, ktoré je plné  bezmocnej zúrivosti. Nie také, ktoré je synonymom otupenosti a prázdnoty. Nie také, ktorého obsahom je strojenie intríg a nástrah a už vôbec nie také, ktoré popiera snahu nájsť zmysel života v Bohu. Má to byť mlčanie strávené pri Ježišových nohách. Nejde o okamihy ničnerobenia, ale o posvätný stav duše, ktorá v tichosti zhliada na prítomnosť Toho, ktorý jediný má moc naplniť a pochopiť naše duše. Ovplyvnení a preniknutí touto atmosférou sme potom aj my schopní mlčky hovoriť. Sám Pán to potvrdzuje slovami:"Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás"/ Mt 10,20/. 

Zájsť ďaleko

 

        V bežnej praxi života niekedy počujeme vyjadrenie: „Zašiel si ďaleko.“ Môže mať dva významy – negatívny a pozitívny. V negatívnom slova zmysle znamená prekročenie nejakého rámca, hraníc únosnosti v určitom vzťahu. Niekto túto hranicu prekonal a pritom niekoho iného ranil alebo ho negatívne ovplyvnil.

         V pozitívnom slova zmysle - predpokladajme, že školopovinné dieťa dostane matematickú úlohu, ktorá patrí k zložitejším. Keď vidíme, že dieťa sa s ňou trápi a ide dobrou cestou, tak ho pochválime slovami: „Zašiel si ďaleko!“

         Ako ďaleko dokáže zájsť Božie slovo? Tak ďaleko a hlboko, že si to ani nedokážeme ani predstaviť. Majstrovsky to opísal autor Listu Hebrejom (Hebr 4, 12 -16) „Bratia, živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“

         Dopad Božieho slova môže byť pre človeka:

1.) Bolestivý dopad

2.) Užitočný dopad

3.) Spásonosný dopad

1.) Bolestivý dopad

        Hĺbka Božieho slova nájde citlivé miesto človeka. Ten pocíti niekedy aj určitú vnútornú bolesť. Prečo? Lebo Božie slovo konfrontuje náš spôsob života s Ježišovým. Všetci, ktorí túto prax poznáme, vieme, že nie je ľahké obstáť v tejto konfrontácii.

        V istej rodine vychovávali malého chlapca. Bol stredobodom pozornosti a tešil sa najmä vtedy, keď mal ukázať, aký je vysoký. Vždy ho postavili k jeho otcovi. Logicky, otec bol vyšší, ale dieťa pochválili, že podrástlo. Neplakal preto, že nie je vyšší ako otec, ale tešil sa zo slov uznania, že rastie.

     Boh nechce, aby sme súperili s Ježišom. Stačí, keď vieme, že sme duchovne podrástli, že sme v procese rastu. Ale toto môžeme zistiť len vtedy, keď sa postavíme blízko k Ježišovi. Toto zostáva pre nás ako myšlienka povzbudenia. Len vo svetle Ježišovej blízkosti môžeme vnímať svoj rast v čnostiach. Ježišova prítomnosť nás podnecuje k tomu, aby sme nezaostali, ale aby sme rástli.

2.) Užitočný dopad

   Božie slovo oddeľuje dobré od zlého. Naplno sa to prejavilo pri povolaní mýtnika Matúša, ktorý sedel na mýtnici a zdieral ľudí.
(Mk 2, 13 – 17) Práve išiel okolo Ježiš a mýtnika povolal slovami: „Poď za mnou!“

         Božia prozreteľnosť tu ukázala užitočnosť okamihu, v ktorom sa človek zbaví zlého. Dokonca sa aj pravidelne v modlitbe Otčenáš prosíme: „... ale zbav nás zlého.“

         Nie je to jednoduché oddeliť v živote dobro od zlého. Mnohokrát sa stáva, že jedno sa prelína s druhým. Istý človek už roky separuje odpad. Robí to dôsledne a puntičkársky. Najviac ho rozčuľuje, keď sa má zbaviť odpadu, ktorý pozostáva z rôznych materiálov: napr. plast a kov. Niekedy sa trápi a hovorí: „Ako to mám oddeliť?“ Je isté, že väčšina ľudí s tým nemá problém, ale jeho to trápi.

         Kto dokáže v nás oddeliť dobro od zlého? Sú posplietané tak, že sami s tým nedáme rady. Musíme si priznať, že produkujeme aj zlo, ktoré má tendenciu prerastať do života a nakaziť ho.

         Boh je jediný, ktorý nám povie, čo je dobré a čo je zlé. Nech je táto otázka a toto skúmanie chlebom naším každodenným!

3.) Spásonosný dopad

(Jn 1, 35 – 42) Spásonosné Božie slovo oddelilo učeníkov Jána Krstiteľa od samotného Jána. Ján stál so svojimi učeníkmi a práve prechádzal Ježiš. Ján naňho ukázal a povedal: „Hľa, Baránok Boží!“ Vtedy dvaja z Jánových učeníkov sa oddelili a pridali sa k Ježišovi. Táto udalosť je spásonosná. Jána je nám síce do istej miery ľúto, ale on vie, že jeho poslanie končí. Jeho úlohou bolo pripraviť ľudí na príchod Mesiáša. Jeho vlastní učeníci ho opúšťajú a vedení Božou milosťou nasledujú Ježiša. Bol to pre nich vyšší level. Postúpili vyššie. V živote niet vyššej méty, ako vykročiť za Ježišom.

        Bežne sa stáva pri niektorých športoch, že za dospelých nastúpi aj niekto z mladších, talentovaných. Pri takejto príležitosti v rozhovore s novinármi sa talentovaný mladík vyjadril slovami: „Som pripravený ísť vyššie.“ Pre rast športovca alebo nejakého iného odborníka je takéto konštatovanie dôležité.

       Sme pripravení ísť vyššie? Dokážeme kráčať po stupňoch kríža? Boh nás môže kedykoľvek zavolať a ukázať nám vyššie méty ako je len relatívna spokojnosť so sebou samým. Boh nemá rád našu pohodlnosť a skutočnosť, že sme príliš spokojní sami so sebou v oblasti viery. Práve vtedy vstupuje do nášho života a tajomne dvíha latku náročnosti. Predstaví nám ju a pozve nás, aby sme ju v jeho prítomnosti zdolávali. Možno to povie takými slovami, ako to počuli dvaja odídenci od Jána Krstiteľa: „Poďte a uvidíte!“ Boh je ten, ktorý nielen dvíha latku náročnosti vyššie, ale aj ten, ktorý nás motivuje a prechádza náročnými úlohami života spolu s nami.

 

Boh volá, človek odpovedá

 

        Človek v rôznych životných situáciách cíti, že ho niekto alebo niečo volá. Napríklad: skupina ľudí sedí spolu okolo stola, zabáva sa, diskutuje, celá spoločnosť sa baví a cíti sa veľmi dobre. Tu zrazu jeden z nich pozrie na hodinky a povie: „Prepáčte, volajú ma povinnosti, musím odísť.“

Hlas povinností všetci dôverne poznáme. Je schopný vytiahnuť nás aj z tej najpríjemnejšej situácie. Vieme však, že to tak musí byť. Keď počúvame jeho hlas, v tom prípade v nás víťazí zodpovednosť.

         V iných situáciách sa nachádzajú ľudia, ktorí pri obhajobe svojich životných postojov povedia: „Počúvali sme hlas svedomia.“ Hlas svedomia je nehlučný, ale vnútorne mimoriadne silný a nutkavý. Ak zvíťazí v nás hlas svedomia, zvíťazí milosrdenstvo.

         Ako je to, keď človek počuje Boží hlas? Ako sa prejavuje?

 

        1.) Pri hľadaní odpovede si pomôžme úryvkom z 1. Knihy Samuelovej            (1 Sam 3, 3 – 10, 19). Úryvok hovorí o tom, ako chlapec Samuel počul prvýkrát Boží hlas. Stalo sa to takto: Samuel spal v Pánovom chráme, kde bola Božia archa. Samuel počul, že ho Pán volá. Myslel si, že ten hlas pochádza od kňaza Héliho.  Pribehol k Hélimu a vravel: „Volal si ma?“ Héli odpovedal: „Nevolal som ťa.“

Héli povedal pravdu, lebo povoláva Boh, a nie človek. I keď Boh si môže vyvoliť ľudského prostredníka na prejavenie svojej vôle.
Keď volá Boh, obyčajne je to tak, že naplno zamestná volaného. Volaný, ktorý cíti Božie pozvanie, je Božím hlasom doslova vyrušovaný. Možnože nemôže kvôli tomu ani spať.

Pomôžme si príkladom. Ak majú v niektorej rodine malé dieťa, ktoré už ale chodí, ono dokáže zamestnať celú rodinu. Je také vrtké, živé a neposedné, že musia na neho dohliadať oči všetkých dospelých. Presne to isté robí aj Boh.

Ježiš už ako novorodenec zamestnal mysle pastierov. Prenikol do života mudrcov, ktorí sa vydali na dlhú púť, aby ho našli a poklonili sa mu. Zamestnal aj kráľa Herodesa, ktorý nenašiel iné východisko, iba povraždiť betlehemské neviniatka.

Skúmajme, či máme takú vieru, že Boh zamestnáva našu myseľ, náš život. Ak sa to nedeje, znamená to, že naše túžby a nádeje sú orientované výlučne svetským smerom. Doprajme Bohu, aby prenikol do nášho vnútra, a tak nás priviedol aj k iným, nielen pozemským myšlienkam a starostiam! Ponor do Božích myšlienok nám pomôže, aby sme preosiali svetské starosti a radosti cez sito Božej vôle.

2.) Chlapec Samuel si sotva ľahol, keď opäť počul, že ho Pán volá. Vstal a znovu zašiel za Hélim. Héli mu odpovedal: „Nevolal som ťa, syn môj, choď spať!“ Héli v tomto prípade nevedomky reprezentuje tú časť sveta, ktorá si praje volaného uspať v prenesenom slova zmysle. Sú ľudia, ktorí si neprajú, aby bol Boží hlas počuteľný a zrozumiteľný.

         Keď človek uspáva iného človeka, má to svoj význam. Napríklad: lekár pacienta pred operáciou, matka svoje dieťa pred spaním.

Deje sa to však aj v negatívnom slova zmysle. Niekto si praje dobro utlmiť, uspať. Chce v človeku utlmiť schopnosť pozitívne reagovať na Božie volanie. 

         Ak bežcovi na tartane niekto vojde do bežeckej dráhy, musí spomaliť, stratí rytmus a stratu už len ťažko dobehne. Ostatní bežci ho predbehnú.

         Skúmajme, koho máme v okruhu svojich priateľov a známych. Či sú to ľudia, ktorí nám pomáhajú, aby sme počuli Pánov hlas v jasnej forme alebo ľudia, ktorí nás budú uspávať, aby k nám Božia milosť neprenikla.

         Žiada sa, aby sme prekonali ospalosť viery a povzbudili sa k aktívnemu očakávaniu Božieho hlasu.

         3.) Héli napokon zbadal, že Samuel naozaj počuje Božie volanie, preto mu odporúča, aby do tretice reagoval slovami: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“ Samuel tým naznačil, že sa podujíma vojsť do Pánovej školy.

Počuť Pánov hlas neznamená, že niekto vošiel do hotového, ale znamená to začať školu v Božej prítomnosti. V bežnom slovníku výraz „vojsť do hotového“ znamená, že niekto sa prepracoval k istým hodnotám bez námahy a obety.

         V Ježišovom prípade to tak nie je. On volá ľudí, aby ho našli, ale nevolá ich „do hotového“. On ich pozýva, aby sa v jeho prítomnosti pripravovali reprezentovať Božiu vôľu.

         Tú istú myšlienku nachádzame aj v evanjeliu. Sv. Ján napísal, že Krstiteľ stál s dvomi zo svojich učeníkov. Tí sa od Jána oddelili a vyšli za Ježišom, ktorý šiel okolo. Našli odvahu a spýtali sa ho, kde býva. Odpovedal im: „Poďte a uvidíte.“  (Jn 1, 35 - 42)

         Doba prípravy v Ježišovej prítomnosti je nesmierne dôležitá. Ježiš je ten, ktorý nás neprestajne vychováva a formuje. Nebojme sa zotrvať pri Ježišovi!

         Žijeme vo veľmi rýchlej dobe. Pristaviť sa pri Kristovi a zotrvať pri ňom môže mať liečivé účinky pre pozemský život a spásonosné pre večný život.

Po starom, či po novom?

 Mnohí si ešte pamätajú na liturgickú reformu po Druhom vatikánskom koncile. Koniec šesťdesiatych a sedemdesiate roky priniesli priam revolučné zmeny v našich kostoloch. Mnohí ich do teraz nedokázali prijať a stotožniť sa s nimi. V tom čase, ľudia z rôznych farností sa navzájom vypytovali:"A u vás ešte po starom, alebo už po novom?". Netýka sa to len liturgie. Možno aj pri iných skutočnostiach sa dostáva na pretras takáto otázka: po starom, či po novom? Ježiš vstúpil do povedomia Židov ako kométa. Bol to nový, čerstvý, až prečerstvý vietor, ktorý zavial a osviežil duchovne vyprahnuté srdcia židovského ľudu. Všetci spozorneli, lebo raz dva zistili, že je tu nejaký nový prvok, ktorý prináša priam revolučné zmeny  v duchovnom živote/Mk 1, 21-28/. Celkom logicky pocítili dilemu:po starom/židovsky/, alebo po novom/podľa Učiteľa z Nazareta/?. V duši pocítili mierny tlak- nachádzajú sa na rázcestí, budú sa musieť rozhodnúť...A to aj so všetkými konzekvenciami. Ako ich usmerňoval Rabbi, ktorý povstal z veľkej chudoby z Betlehema a pritom, paradoxne, prináša takéto bohaté myšlienky, ktorými pohol mnohé ľudské osudy? Sv Marek opisuje udalosť uzdravenia malomocného človeka /Mk 1, 40-45/. Ježiš mu nariaďuje, aby "išiel a ukázal sa kňazovi a priniesol obetu za svoje očistenie-im na svedectvo". Znamená to, že ešte má ísť stále starou cestou? Nie tak celkom. V závere úryvku sa hovorí, že uzdravený, napriek Ježišovmu zákazu, "začal  hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo". To už je nová cesta. Novou cestou, totiž, ide ten, ktorý ohlasuje veľké skutky Syna človeka. Iný dôkaz o novej ceste, ktorú nastolil Pán Ježiš, nám poskytuje ten istý evanjelista. Týka sa uzdravenia ochrnutého, ktorého spustili na lôžku cez strechu, priamo Ježišovi k nohám/ Mk 2, 1-12/. Všetci možno čakali, že prvé, čo Učiteľ urobí, bude fyzické uzdravenie úbožiaka, ktorý bol odkázaný na pomoc iných. Omyl. Ježiš poukazuje na vieru štyroch nosičov a hovorí to, čo nikto nečakal:"Synu, odpúšťajú sa ti hriechy". Až potom ho uzdravuje telesne. Tým, vlastne, určuje nový poriadok spásy. Mení v mysliach svedkov a poslucháčov hierarchiu hodnôt. Prednosť musí mať stav duše a až potom stav fyzický. Ide o prevratnú skutočnosť, ktorá musela všetkým vyraziť dych. Kedy sme novými ľuďmi? Kedy ideme novou cestou, keď od jej zavedenia uplynulo už dvetisíc rokov?. Novou cestou ideme, keď nanovo oživujeme svoju zamdlenú vieru. Alebo vtedy, keď sa snažíme nanovo oživiť naštrbené vzťahy s Bohom alebo blíýnymi. Prípadne vtedy, keď sa usilujeme nanovo prebudiť myšlienku vernosti osobám a zásadám, ktoré sme tak ľahkovážne opustili. Akákoľvek obnova života v Pánovom mene znamená, že sme  nestratili zmysel  pre novú cestu evanjelia. "Nikto z nás sa nemôže vrátiť v čase a znova niečo začať. No čo môžeme urobiť každý, keď chce, je začať znova a odteraz a završiť to inak a lepšie"/Dalton Exley/.

Tlak na dušu.

 V posledných týždňoch a dňoch sa permanentne objavuje v našich médiach pojem:tlak na lôžko. Čo znamená? V dôsledku pandémie, ako vieme, sú preplnené nemocnice. A tie majú svoju obmedzenú kapacitu. Dá sa síce ešte rozšíriť, ale nie do extrému. Vznikol tlak na lôžko. Pacienti, ktorí sú už z najhoršieho vonku, ale nie celkom fit, aby sa vrátili domov, mali by uvoľniť lôžko ďalším adeptom, ktorí svoj boj s koronou ešte nevyhrali. Ale tým nedoliečeným musíme tiež nájsť dôstojné priestory na doliečenie. Je to akoby začarovaný kruh. Jednoducho-tlak na nemocničné lôžko, tlak na zdravotníctvo. Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš uzdravuje paralyzovaného človeka/  Mk 2,1-12/. Po istých problémoch nosiči našli spôsob, ako ochrnutého odtransportovať Ježišovi k nohám. Zaujimavé je to, že Pán nevytvára tlak na lôžko. Mnohí by čakali, že chorého uzdraví hneď, ako ho zazrie, aby sa uvoľnilo lôžko. Napokon, vtedy mal každý svoje lôžko. Ako sa ukázalo, táto mobilná verzia bola účinná. Ježiš teda nevytvára tlak na lôžko, ale na dušu. Prvé, čo robí, dáva rozhrešenie. Hovorí:"Synu, odpúšťajú sa ti hriechy". Tým dáva na javo, čo je prioritou pre Božie kráľovstvo-čisté svedomie. Bohu sa páči, keď vidí vieru. Tú mali nosiči, ktorí ochrnutého priniesli Ježišovi k nohám. Ďalej, Boh víta obetu. Určite nebolo jednoduché niesť niekoho určitú vzdialenosť. Muselo to byť fyzicky náročné. A napokon, Pán oceňuje fakt, že nosiči nerezignovali, keď narazili na problém "upchatých" dverí. Všetky oficiálne vchody, ak ich bolo viac, boli zatarasené poslucháčmi. Vynašli sa. Odkryť strechu by hocikomu nenapadlo. Takým spôsobom chce Boh vyvynúť tlak na nás, aby sme v prvom rade odbremenili svoj život od ťarchy hriechu. 

Skrývať sa.

 Niektorí ľudia sa počas svojho života skrývajú. Majú na to svoje dôvody. Niektorí sa musia skrývať z dôvodov politických. Takto sa u nás skrývali ľudia za komunistickej totality. Ide o skrývanie sa z dôvodu obáv o svoj život. Iní ľudia utekejú pred spravodlivosťou a preto sa snažia ukryť. Ide o prípad skrývania sa, vyplývajúceho z obáv o stratu slobody. Nájdu sa aj takí, ktorí sa skrývajú, lebo nemajú ochotu urobiť nejaké dôležité rozhodnutie, ktoré ich kdesi zaradí. Skrývajú sa, lebo sa boja straty popularity. Určite by sme mohli nájsť aj mnoho iných pohnútok. Predstavme si úryvok evanjelia, v ktorom sa píše o uzdravení malomocného /Mk 1, 40-45/. Skôr, ako ho Ježiš uzdravil, musel sa skrývať. Malomocní sa v tom čase museli izolovať od verejnosti. Preto sa vyhýbali kontaktu so zdravými ľuďmi. Paradoxne, ten istý úryvok evanjelia hovorí, že aj Ježiš sa musel skrývať. Stalo sa to po tom, čo uzdravil malomocného. Ten, napriek prísnemu zákazu, sa rozbehol do okolia a všade oznamoval, že to bol Ježiš z Nazareta, ktorý ho uzdravil. Evanjelista poznamenal, že Učiteľ sa musel "zdržiavať na osamelých miestach". Ešte neprišiel jeho čas. Musel sa skrývať, aj keď učiť neprestal. Z toho vyplýva, že je čas skrývať sa a čas prejaviť sa. Všetko má svoj význam a svoju mieru. Je umením "skryť sa" pred zlobou t. j. odmietnuť ju, nedať sa nalákať do pasce rôznych intríg a podvodov. A je umením a aj dielom Pánovej milosti, keď človek zjaví svoje zmýšľanie a dá na javo svoje postoje v pravý čas a na správnom mieste. Nemôžeme mlčať, keď vieme, že Kristus je ten ,ktorý nás uzdravuje. Nedalo to ani uzdravenému od malomocenstva, nedá to ani nám, ktorý sme uverili, jediným Spasiteľom je Ježiš Kristus. 

Reč večnosti.

 Všetko má svoju reč. Milovníci prírody hovoria, že aj more.     Údajne stačí, keď sa človek postaví na breh a započúva sa do zvuku, ktorý vydávajú morské vlny. Aj vietor vylúdi niekedy zvuk, ktorý sa nám prihovorí akoby ľudskou rečou. Ak sa stíšime, budeme to počuť. Existuje aj reč tela. Svojimi pohybmi vždy niečo vyjadrujeme. To, čo cítime vo vnútri, dávame najavo aj vonkajším správaním. Reč tela býva zrozumiteľná. Z hľadiska večnosti je najdôležitejšia reč skutkov. Boh, ktorý je Pánom života a smrti, jej rozumie. S rečou skutkov je to tak,ako s rečou dieťaťa. Ona rastie, vyvíja sa, očisťuje, stáva sa zrozumiteľnejšou počas života. Reč skutkov dostáva človeka do roviny 1,hľadajúceho, 2,hladujúceho a 3,hľadiaceho pred seba.   1,Človek hľadajúci. V evanjeliu počujeme, ako apoštoli oznamujú Ježišovi:"Všetci ťa hľadajú /Mk 1, 29-39/. Predstavme si situáciu, podľa ktorej niečo hľadáme, nejaký výrobok. Prejdeme zopár predajní a nič. Výsledok nijaký. Keď už strácame trpezlivosť a nádej, ešte skúsime jednu predajňu. Vojdeme dnu, pozrieme do regálu a zrazu vidíme predmet, ktorý sme krvopotne hľadali. Mimovoľne nám vyletí z úst:"Toto som hľadal!". Ide o výkrik šťastia a úľavy. Keď človek po dlhej púti prekročí prah večnosti, naskytne sa mu pohľad, ktorý sa nedá vyjadriť inak, ako slovami:"Toto som hľadal!". Tu na zemi najčastejšie hľadáme: pokoj, radosť, úspech, vernosť, istotu, nádej, lásku...Miestami sa nám z tohto výberu niečo dostane. Nie však dlhodobo a nie v takom rozsahu, ako je široké a hlboké naše srdce, ktoré je dimenzované pre večnosť. Ono je schopné pojať viac, ako je ponuka celého sveta. Pozemský svet nie je schopný natrvalo ulahodiť duši človeka. 2,Človek hladujúci. Evanjelia hovoria na viacerých miestach o tom ,ako Ježiš nasýtil zástupy. Ježiš tu vystupuje ako chlebodarca a to nielen v zmysle telesnom, ale aj duchovnom. Predstavme si situáciu, kedy sme sa chystali na cestu. Ešte pred cestou nám dobre padlo, keď sa ozval rodič a povedal:"Zajedz si niečo, nepôjdeš hladný". Boh nás neposlal do sveta hladných. Pri Ježišovi nehladuje nik. Božie slovo, eucharistia a modlitba, to je pokrm, ktorý zaháňa hlad. Mnohí sa mohli presvedčiť, že práve toto je najvzácnejší pokrm pre pútnika životom. Iní ľudia sa vyjadria takto:"Pred akciou nemôžem jesť nič". Ani pred cestou, ani pred nejakým výkonom. Dodajú:"Môžem jesť až potom". K tomuto presvedčenie prišli na základe veku, zhoršujúceho sa zdravia alebo nejakých iných skúseností. Ak sa nám tu, na zemi, nedostáva pokrmu k spokojnosti duše, nežiaľme a príliš nesmúťme. Hodovať budeme až potom-ako odmenu za všetky životné obmedzenia. Ak nás svet nepustí k svojmu stolu, ktorý sa prehýba tzv. dobrotami, nič nestratíme. Nasýtime sa potom. Boh nezabúda na tých, ktorým sa neušlo z dobier pozemského sveta. 3,Človek hľadiaci do diaľky. Evanjelia nám prinášajú udalosť povolávania prvých apoštolov /Mk 1, 14-20/. V úryvku dominuje pozvanie:"Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí". Ježiša pozýva apoštolov, aby videli do diaľky. Má na mysli rybolov, ktorý presahuje rámec pozemského sveta. A tak sme svedkami zaujímavého javu: niektorí vidia viac a do hĺbky ako ostatní. Často si máme položiť otázku: budem vyhovovať kritériam večnosti? Až tak nás nemusí trápiť starosť, či vyhovieme zákonitostiam a normám tohto sveta. Niektorí ľudia ťažko znášajú, že časom prestávajú byť pre tento svet zaujímaví, najmä z hľadiska popularity. Začne ich trápiť zovňajšok, vrásky, obúdanie síl, vytrácajúca sa fyzická príťažlivosť...Kto na sebe pracuje po stránke duchovnej, už vidí večnosť. Kto chce rásť v čnosti, toho už pozemské kritéria až tak netrápia. Kto pochopil svoj život, ako službu blížnemu, preňho sa brána večnosti už už otvára. Vďaka Bohu, stále je dosť ľudí, ktorí dovidia ďaleko, a to nie  je vždy záležitosť telesného zraku. Aj večnosť má svoju reč. Zosnulí, ktorých prijal Pán, ňou hovoria. Dohovoria sa s Bohom i s tými, ktorí sú oslávení. Je to reč lásky, ktorej sa priúčali tu na zemi pod vedením Učiteľa z Nazareta. Ide o najdokonalejšiu a najlahodnejšiu reč, aká môže existovať. My sa tiež učme reči evanjelia. Jej obsahom je láska. Len ona nám vystaví vstupenku do Božieho kráľovstva.

Posvätná pôda.

 Nedávno som sledoval dokumentárny film, ktorý bol zameraný na dejiny astronautiky. Hlavný protagonista filmu vystúpil na rampu komplexu, z ktorého kedysi vyletela posádka Apollo 11 na Mesiac. Po niekoľkých desaťročiach sa prechádzal s akousi povätnou bázňou po plošine historickej konštrukcie. V roku 1969 tade prechádzala posádka Apolla 11, nastúpila do rakety a vyletela na Mesiac. Ktokoľvek by prešiel po tejto rampe aj po desaťročiach, cítil by zvláštne chvenie. Sám protagonista, ktorý programom sprevádzal, povedal, že sa nachádza na "posvätnej pôde". Isteže nie vo vlastnom, ale prenesenom slova zmysle. Posvätným miestom je napríklad kostol, ale k niektorým miestam nás viažu výnimočné spomienky. Tieto miesta majú potom pre nás špeciálny tzv. posvätný charakter.Napríklad tam, kde sme kedysi chodili do školy, alebo pracovali alebo nás k nejakému miestu viažu rodinné putá a udalosti. Evanjelium hovorí, že Ježiš vstúpil do synagógy v Kafarnaume/Mk 1, 21-28/. Učil tam, ale aj vyhnal z istého človeka zlého ducha. Po tomto zázraku mala potom synagóga pre obyvateľov mesta dvojnásobne posvätný charakter. Synagóga sama o sebe bola posvätným miestom a potom preto, lebo Ježiš tam názorne ukázal svoju božskú moc. Posvätné miesta sú všade tam, kde kraľuje Boh. Posvätné miesto je tam, kde sa uplatňujú Ježišove myšlienky, tam, kde sa dejú zázraky duchovného uzdravenia, a prečo nie aj telesného...Každý si môže v duši vytvoriť akoby posvätný priestor, ktorý vzniká tým, odstránime zo života hriech.

Ježišov pas.

 Nedávno som čítal o tom, ktorá krajina má najsilnejší pas. Ide o to, že na pas niektorých krajín sa človek dostane takmer všade, pričom nepotrebuje žiadne vstupné víza. Podľa toho,do koľkých krajín nás pustia bez víz, podľa toho sa meria sila medzinárodného pasu. Podľa štatistík je na tom najlepšie Japonsko. Myslím si, že ani Slovensko nemusí byť na tom veľmi zle. Ježišov "pas" je najsilnejší. Nie je zameraný na konkrétne krajiny, hoci niektoré z nich akousi zotrvačnosťou majú nezaslúžený prívlastok-kresťanské. Ježišov pas má inú účinnosť. Je to viditeľné na udalosti z evanjelia, ktorá hovorí o povolávaní prvých apoštolov/Mk 1, 14-20/. Rybári pri Galilejskom mori počujú toto:"Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí".Ježišov pas neplatí iba pri prechode cez hranice jednotlivých štátov, on prekonáva hranice do ľudských duší. Získať vstupné víza do tej ktorej krajiny je niekedy iba záležitosťou byrokracie a úradného postupu. Ale úradnícky postup pri vstupe do duše človeka vôbec nemusí byť smerodajný. Boh jediný vie, ako má vstupovať do duše človeka, ktorá je pripravená. Apoštoli dostali od Ježiša mandát, že to môžu robiť. Po nich ďalší a ďalší. A tak to bude do konca čias. Sú ľudia, ktorí majú poverenie byť "rybármi ľudí" a tak majú možnosť vniesť náuku evanjelia do krvi, do praxe. Našou úlohou je otvoriť pomyselné hranice srdca a umožniť vstup Ježišovmu posolstvu. Bez ohľadu na to, či sme urodzení s vysokým postavením alebo bežní ľudia, či sme majetní alebo žijúci z úst do úst, či máme vysokoškolský diplom alebo na štúdium sme si veľmi nepotrpeli, či sme ľuďmi usilujúcimi sa o čnosť alebo takí, pre ktorých je duchovná stránka života druhoradá. Ježišov pomyselný pas je taký silný, že preň žiadne hranice neplatia.

Význam krstu

 

         Z bežnej praxe života poznáme výrazy: „trinásty plat“, „vianočný príspevok“ alebo „šesť dávok vakcíny namiesto piatich“. Všetky tieto výrazy hovoria o niečom, čo je navyše. Nie je to samozrejmosť. Ide o pridanú hodnotu pre človeka, pre jeho dobro, pre jeho život.

         Po svete chodia ľudia, ktorí sú pokrstení. Je ich veľa. Navonok to na nich nevidno. Nelíšia sa od ostatných, ktorí pokrstení nie sú. Napriek tomu, že ľudské zmysly neregistrujú nijaký optický rozdiel, napriek tomu majú pokrstení niečo navyše – v duši majú nezmazateľný znak, ktorý svedčí o tom, že raz a navždy patria Ježišovi Kristovi.

Toto „navyše“ chápu niektorí veľmi svojsky.

 1.)  Niektorí z ľudí, ktorí dali pokrstiť svoje deti, si myslia, že keď ich takto odovzdali Ježišovi Kristovi, už nemusia urobiť nič navyše.

Myslia si, že okamih vyslúženia sviatosti krstu urobí všetko ostatné. Je to mylné chápanie krstu.

Občas počujeme, že niekto si dal postaviť dom „na kľúč“. Tento výraz hovorí o tom, že firma postaví celý dom – od základu až po všetky detaily. Majiteľ zaplatí, vyzdvihne si kľúče, skolauduje a môže si užívať svoje súkromie.

 

Sú kresťania, ktorí majú takúto predstavu o pokrstení svojho dieťaťa, že Boh v úkone krstu urobí všetko „na kľúč“, že dieťa nepotrebujú vychovávať vo viere. Ide o mylné zmýšľanie. Pri krste vystupuje Boh do popredia a hovorí, že chce podať pomocnú ruku rodičom a príbuzným, aby mali dostatok síl a trpezlivosti pri výchove všeobecne – a hlavne, výchove vo viere.

Viera sa nebuduje „na kľúč“. Má svoju postupnosť. Od základov až po všetky detaily. Je to nikdy sa nekončiaci proces. Boh je ten, ktorý dáva rodičom a vychovávateľom plné priehrštie milostí, o ktoré však treba prosiť a žiadať.

 2.) Ďalší z mylných názorov o krste hovorí, že krst je iba súkromným obradom v kostole.

Ním sa údajne všetko končí. Áno, krst je liturgický obrad, ale zároveň je aj obratom, t. j. zmenou v živote a cestou za Ježišom Kristom.

V týchto dňoch vysiela verejnoprávna televízia nové naštudovanie románu V. Huga – Bedári. Jedna zo scén poukazuje na bývalého trestanca, Jeana Valjeana, ktorý sa dostal z galejí a začína nový život. Nevediac, kde ide, zaklope na dvere rezidencie katolíckeho biskupa. Ten sa o neho postará, dá mu jedlo, nocľah, ale ráno zistí, že nočný hosť odišiel a so sebou si zobral aj kompletný strieborný príbor. Po krátkom čase ho však chytia žandári a dovedú naspäť pred tvár biskupa. Ten dal Valjeanovi novú šancu. Pred políciou hovorí, že príbor Valjeanovi podaroval. Potom sa k nemu priblížil a povedal mu: „Jean Valjean, pamätaj, že si už iný človek. Pamätaj, že si už nový  človek, že patríš dobru, a nie zlu.“

Pokrstený človek má mať hlboko v srdci toto presvedčenie. Jeho život je nezlučiteľný so zlom, ktoré žiaľ, niekedy vo svete dominuje. Úlohou kresťana je postaviť sa proti mentalite zla, ktorá je síce lákavá, ale má pochybné cesty a zhubné účinky.  

 3.) V dnešnej dobe je preferovaným výrazom výraz: „kritická infraštruktúra“. 

Ide o moderný pojem, ktorý sa objavil iba nedávno, a to v súvislosti s pandémiou. V niektorých sférach života musia ľudia pracovať neustále. A to aj za cenu nebezpečenstva a rizika. Stále je potrebný človek, a to aj napriek tomu, že technika dospela ďaleko. Stále je potrebný človek, ktorý by vložil svoje sily a možno aj obetoval svoj život pre vyššie dobro.

V spoločenskom živote evidujeme rizikové oblasti. Kresťan vo svete predstavuje človeka, ktorý slúži takejto kritickej infraštruktúre. Nielen po stránke odbornej, ale aj po stránke hodnôt, ktoré vyznáva. Tým je jeho miesto v živote riskantné a do istej miery nebezpečné. Kresťan napriek tomu vie, že sa nemôže vzdialiť od zápasu o dobro, a to aj napriek tomu, že jeho život je mnohokrát spochybňovaný a napádaný jeho spôsob života.

V našej dobe stále častejšie počúvame zo strany zamestnávateľov vetu: „Nemáme ľudí, potrebujeme viac ľudí.“ Svet stále nemá dosť ľudí, ktorí by potvrdzovali, že sú božími synmi, a to aj napriek svojim slabostiam a svojej hriešnosti.

Evanjelium hovorí, že v okamihu krstu v rieke Jordán sa otvorilo nebo a zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Mk 1, 11) Boh chce neustále vysielať nových ľudí, ktorí budú hovoriť a konať v Božom mene. Boh nimi poukazuje na svoju slávu, na svoju veľkosť, na svoje plány, ktoré má s každým človekom.

 

Keď už je veľa hodín...

Nedá sa ani spočítať, koľkokrát sme v živote povedali vetu:Už je veľa hodín! Kedy ju používame? Minimálne v dvoch prípadoch: keď už treba ísť domov, keď sa treba vrátiť odkiaľsi, alebo už je čas na odpočinok. Minimálne v týchto prípadoch si uvedomíme, že je veľa hodín, že dozrel čas pre niečo iné. V úryvku Matúšovho evanjelia nachádzame práve tento výraz /Mt 6,34-44/. V prenesenom slova zmysle tento výraz môžeme použiť aj v súvislosti s odchodom do večnosti. Nezáleží na tom, v akom veku človek zomrie. Každopádne je veľa hodín vtedy, keď ho Najvyšší povoláva k sebe. Akoby mu chcel povedať: dozrel čas, je najvyšší čas, aby si zanechal pozemský svet natrvalo. Prečo je dôležité, aby sme túžili po večnosti a vstúpili do atmosféry, v ktorej čas neexistuje? 1,Preto, lebo tento svet je pustý. Takto sa vyjadrili apoštoli, keď upozornili Pána Ježiša na skutočnosť, podľa ktorej je oblasť, v ktorej sa nachádzajú, pustá. Pustatina je oblasť, ktorá nie je kultivovaná. Je nechaná na samospád, je ponechaná sama na seba. Preto sa jej dáva prívlastok-divoká. Aj človek môže spustnúť, a to fyzicky i duchovne. Ak uveril v Krista, je predpoklad, že on ho bude kultivovať, aby nespustnul. Ak sme spoznali Ježiša, môžeme mať dôvod na radosť, lebo on sa o nás postará, aby sme nežili divoko, bez myšlienky. Boh nás chce kultivovať a vychovávať preto, aby sme boli pripravení pre večný život,ktorý pre nás pripravil. 2,Preto, lebo človek je málokedy spokojný a chce vždy viac, ako má. Keď už niečo nadobudne, veľmi sa z toho teší. Nedokáže však, udržať v duši pocit spokojnosti. Buď ho niečo unudí, prestane motivovať alebo po krátkom čase bude cítiť nutkanie, že všetko, čo má sa mu máli. Apoštoli nezabudli Ježišovi pripomenúť, že päť chlebov a dve ryby je naozaj málo na to, aby sa nasýtil niekoľko tisícový zástup. Pocit mála dokáže zahnať jedine Kristus. Medzi nami je živý Kristus. Vianočné sviatky nám priniesli práve tento veľký dar-živého Krista, ktorý sa narodil ako dieťa a vstúpil do ľudského spoločenstva. Viera v neho dáva človekovi primeraný pocit plnosti a spokojnosti. Vzťah ku Kristovi je zdrojom určitej spokojnosti človeka dovtedy, kým sa mu neotvoria brány večnosti. Odtiaľ už nebude dôvod odchádzať, lebo duša človeka bude naplnená až po okraj. 3,Preto, lebo človek si ťažko zvyká na odrobiny. Sv. Marek píše, že po spoločnom obede ešte nazbierali dvanásť košov odrobín. Málokto je spokojný s odrobinami. Tie sa zbierajú namáhavo. Radšej máme väčšie kúsky a sústa. Nimi skôr naplníme nádobu ako omrvinami. Tieto myšlienky nemožno vzťahovať iba na chlieb ako taký. Týkajú sa všetkého materiálneho. Kto by sa naťahoval s odrobinami?! Ak odrobinami na púšti naplnili dvanásť košov, tak potom je možné, aby sme odrobinami naplnili svoj život tak, aby sme mohli vstúpiť do večnosti. Koľko odrobín modlitieb nazbierame v priebehu života? Koľko drobných dobrých skutkov môže byť ozdobou našej duše? Koľkými drobnosťami dokážeme urobiť radosť blížnemu? Tieto odrobiny si nezaslúžia, aby spadli pod stôl a tam sa znehodnotili. Oni prináležia, čo sa týka dôležitosti, na stôl s inými, relatívne väčšími pokrmami a v ničom nezaostávajú s nimi v dôstojnosti. Boh, Pán života a smrti, je jediný, kto môže bezo zbytku vyzbierať a vyhodnotiť prínos odrobín dobra pre Božie kráľovstvo. Kým máme ešte čas, kým nie je ešte veľa hodín, nájdime motiváciu hľadať situácie, ktoré sú poznačené prítomnosťou odrobín obiet. Prosme Pána, aby sme nezatvárali oči pred možnosťami zbohatnutia pre večnosť. Odovzdajme ich Ježišovi, aby ich prijal, očistil, zdokonalil a vyzdobil nimi siene svojej slávy.

Aby hviezdy nehasli...

 1,Sú Vianoce. Ľudia majú vo svojich príbytkoch rôzne ozdoby. Niektoré sú celkom vkusné, pestré a zaujímavé, iné mdlé a gýčovité. Vždy to tak bolo aj bude. Istá rodina malá v okne peknú kombináciu žiariacich hviezd. Vytvárali spolu pekný obrazec. Raz im ktosi zatelefonoval a v krátkosti oznámil:"Niektoré z vašich hviezd zhasli. Vymeňte si baterky". Ľudia prechádzajúci okolo postrehli, že obrazec svieti nepravidelne, lebo niektoré prvky prestali svietiť. Nemáte pocit, že tým vystihli aj životnú situáciu hocikoho z nás? Koľko našich hviezd zhaslo kvôli pandémii? Plány, predsavzatia, idoly ak nie zhasli, tak aspoň vybledli. Evidujeme zmenené plány, ktoré sa museli podriadiť nepredvídaným okolnostiam. Máme na mysli nedokončené veci, sklamania, pokazené plány a nenaplnené ambície. Boh to dopustil, aby sme na chvíľu zanechali tie svoje trblietavé hviezdy a uprednostnili hviezdu najžiarivejšiu, tú, ktorá žiari z betlehemských jasieľ. Táto je pre našu spásu dôležitejšia, ako všetky ostatné spolu. Táto myšlienka nás povzbudzuje, aby sme si vytvorili hierarchiu hviezd a svetiel t. j.hodnôt, ktoré zostávajú pre večný život. Vyhneme sa tak početným životným sklamaniam. Len jedna hviezda stojí za to, aby sme sa jej poklonili-tá betlehemská. Nech nám poslúži ako vzor  putovanie Troch mudrcov, ktorí videli Mesiášovu hviezdu na Východe a šli sa mu pokloniť. Svoje plány a hviezdy dali bokom,možno na istý čas, možno navždy. Poklona Mesiášovi vynahradí všetky hviezdy, ktoré opustíme a ktoré mali len zdanie skutočného tepla. 2,Evanjelium pripomína podobenstvo o desiatich pannách. Päť z nich bolo múdrych a päť nerozumných. Nerozumné zanedbali prípravu a nevzali si olej do nádob. Výsledkom ich konania bolo zvolanie:"Naše lampy hasnú"/Mt 25,8/. Ide o zvolanie s nadčasovým významom. Lampy a svetlá dobra, ktoré konáme, sú len tlmeným svetlom oproti Svetlu, ktoré vychádza z Betlehema. Ono prinútilo aj kráľa Herodesa, aby sa triasol od strachu. Bez Boha lampy nášho dobra hasnú, nedokážeme vytrvať v dobrom, sme náchylnejší na hriech. Povedané automobilovou terminológiou, naše životy bez Boha sú len tlmenými svetlami, oproti Svetlu, ktoré osvecuje každého človeka. Aj taký veľký človek, ako Ján Krstiteľ, mal jasno vo svojom poslaní a vedel, aké je jeho miesto v poriadku spásy. Raz, keď stál so svojimi učeníkmi, prechádzal Ježiš okolo. Prorok jeho príchod komentoval slovami:"Hľa, Baránok Boží". Vtedy sa jeho učeníci pripojili k Ježišovi. /Jn 1,35-42/. Pochopil, že hviezda jeho poslania a života zhasla. Splnil, čo sa od neho žiadalo a prenechal piedestál Baránkovi, ktorý sníma hriechy sveta. V tom spočíva aj zmysel nášho života-poslúžiť svojimi talentami dielu Božieho kráľovstva a odovzdať svetlo nášho života Tomu, ktorý nám ho zažal. Osvojme si pritom citát, ktorý sa vzťahuje na Jána Krstiteľa:"On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle"/Jn 1,1-18/. 3,Niektorí ľudia pozorujú hviezdy. Väčšinou ide o odborníkov, ale aj veľa amatérov sa venuje tejto činnosti. Z pozorovania hviezd sa ľudstvo môže dozvedieť veľa vecí o vesmíre. Iní ľudia sa chvália tým, že sa s hviezdami rozprávali. Máme na mysli ich stretnutia s populárnymi ľuďmi. Tie zanechajú v človekovi hlboké dojmy, krátkodobé alebo dlhodobé. No, niektorí sa hviezde poklonili. Boli to Traja mudrci, ktorí podnikli náročnú púť, aby tak učinili v Betleheme. Nestačí sledovanie, nestačí obdiv voči Hviezde, ktorá zostupuje z výsosti. Potrebná, ba nutná je poklona. Len vtedy hovorí Boh tak, že ho počujeme a rozumieme mu. Keď je človek na kolenách, vtedy je blízko pri Bohu. Mudrci z Východu nám ukázali cestu a potvrdili, že za touto Hviezdou sa oplatí putovať a nasledovať ju. 

Výdatnosť prameňa.

 Nedávno som stretol rodáka, ktorý má rád prírodu. V okolí obce pozná snáď každý kameň a každú trsť trávy. Reč sa zviezla na lesné zdroje vody-studienky. Vraví, že kedysi ich bolo relatívne dosť, teraz sa vytratili. A tie, čo zostali, majú nižšiu výdatnosť vody. Zrejme človek negatívne zasiahol do prírody a výsledkom je strata a zníženie počtu studienok. Na Vianoce oslavujeme narodenie Dieťaťa z Betlehema, ktoré je prísľúbeným Mesiášom. Niektorí sa špekulatívne pýtajú, či Boh neznížil "výdatnosť" prameňa milostí tým, že ľuďom poslal malé dieťa do jasieľ. Sv. Maxim Vyznávač píše:"Božie Slovo...stáva sa Dieťaťom a rastie úmerne s rozvojom ..čností. Zjavuje sa v takej miere , v akej je kto schopný prijať ho. Pritom nezužuje závistlivo a žiarlivo svoju nesmiernu veľkosť, len skúma, akým spôsobom  a do akej miery  sú schopní vidieť ho tí, čo po ňom túžia.../LH ,pondelok ,Vianočné obdobie, 2 týždeň/. Ešte jasnejšie  to vyjadril  Pán vtedy, keď sa od Jána odpojili dvaja učeníci a pobrali sa za ním. Spýtali sa kde býva a dostali odpoveď:"Poďte a uvidíte"/Jn 1,35-42/. Neuteká pred nimi, neschováva svoje pomery života pred verejnosťou. Naznačuje, že má dvere otvorené a aj srdce. Každý môže vojsť a čerpať z prameňa. Príchodom Dieťaťa sa prameň   nescvrkol, nevyschol a už vôbec sa nestratil. Je stále k dispozícii, jeho výdatnosť je nespochybniteľná. On nám dáva prúdy milostí, aby sme rástli v čnostiach. Dieťa neznamená "zúženie" prietoku Božích darov, ale symbolicky povzbudzuje, aby sme nestratili zo zreteľa svoj cieľ-rast v čnosti.

Naprojektovať si život.

 Pred niekoľkými dňami prebehla tlačou správa, ktorá oznamovala, že zomrel legendárny módny návrhár Pierre Cardin. Dožil sa úctyhodného veku-98 rokov. Pochovali ho v Paríži v štvrti Montmartre. Pozoruhodný na tejto udalosti je fakt, že umelec si ešte pred smrťou navrhol projekt svojej rakvy. Umelec sa nezaprie. Truhla má údajne podobu kombinácie nožníc, klbka nití a ihly. V konečnom dôsledku, v zmysle spásy, nie je dôležité, v čom človek leží, keď ho kladú do hrobu. Nech je jeho truhla akokoľvek dômyselne vypracovaná do dokonalosti, ešte to neznamená, že tak precízne je pripravená aj jeho duša pre večný život. Evanjelia hovoria o tom, ako si Pán Ježiš povoláva svojich učeníkov/Jn 1,43-51/. Jednému z nich, priamočiaremu Natanaelovi, hovorí:"Uvidíš väčšie veci ako toto". A dodáva:"Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka". Takto "projektuje" budúcim apoštolom budúcnosť. Tento projekt je trocha taký tajomný a málo konkrétny, preto ešte predtým nabáda svojich nasledovníkov slovami:"Poď a uvidíš". Projekt večnosti sa naplno otvorí až tomu, kto bude kráčať s Ježišom a zachovávať jeho slová. Čím viac sme s Ježišom, čím viac sme jeho učenlivými žiakmi, tým menej nám záleží na tvare a matérii, z ktorej je naša truhla vyrobená. Stále viac sa začneme zaujímať o svoju dušu a jej zameraní na projekt večného života. Boh je Projektant všetkých projektantov. Možno práve preto sa na väčšine všetkých truhiel objavuje obyčajný kríž. Boží projekt kríža Kalvárie a zmŕtvychvstania nebude nikdy prekonaný.

Výhody spojenia

 

         História ľudstva pamätá na také situácie, kedy sa jedna inštitúcia rozpadla a rozdelila sa na dve časti. Väčšina z nás má v živej pamäti rozpad Československa v r. 1993.

         Súčasťou tohto procesu boli aj otázky: Kto? Koľko? Čo získa zo spoločného štátu?

Na prvom mieste myslíme na ekonomické ukazovatele. Pred niekoľkými dňami sme sa cez médiá dozvedeli, že z EÚ sa odlúčila Veľká Británia, a to procesom, ktorého označili za Brexit.

         Rokovania boli dlhé a náročné. Aj tu sa riešilo, kto a koľko z odchodu získa. Každopádne, bude to ťažké pre obe strany. Teraz uvažujme nad opačným procesom. Ten nastáva vtedy, keď sa spoja alebo zastrešia dve alebo viaceré inštitúcie – napr. školy alebo firmy. Aj tu sa hľadajú riešenia a hľadá sa odpoveď na otázku: Kto a koľko získa?

         Vianočné sviatky nám prinášajú dôležitú myšlienku, ktorú zvykneme vyjadriť takto: „Slovo sa telom stalo.“ Oslavujeme spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti v osobe Ježiša Krista. Možno by sa niekto našiel a spýtal sa, kto získa viac týmto spojením – Boh alebo človek.

         Odpoveď nachádzame v Listoch sv. biskupa Atanáza. Ten píše: „Ľudské telo získalo zo spoločenstva a zo spojenia so Slovom nesmierne bohatstvo: zo smrteľného sa stalo nesmrteľné, zo živočíšneho sa stalo duchovné a hoci bolo utvorené zo zeme, prešlo cez nebeskú bránu. Ale Trojica, aj keď si Slovo vzalo telo z Márie, je stále Trojicou, nepozná nijaký prírastok ani úbytok; je stále úplne dokonalá: Trojica, a pritom jeden Boh.“ (LH z 1.1., zo Slávnosti Bohorodičky)

         Čo spôsobilo toto požehnané spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti?

 1.)  Spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti dalo do pohybu človeka na ceste spásy (Lk 2, 16 -21)

V evanjeliu sa píše, že pastieri sa poponáhľali a našli....Dieťa. Aj v súčasnosti sa táto situácia opakuje. Sú to práve duchovní pastieri, ktorí nachádzajú cez svoje povolanie, cez svoju komunikáciu s Bohom tajomstvo Božieho Dieťaťa. Hovorí k nim Boh. Oni sú určení za autentických svedkov odovzdávania Božieho tajomstva.

         V ďalšej časti evanjelia sa dozvedáme, že pastieri vyrozprávali to, čo im bolo povedané o tomto Dieťati. Pastieri boli uznaní za hodnoverných pokračovateľov v diele ohlasovania.

         Aj v dnešnej dobe sa o to pastieri usilujú a s nimi celá cirkev. Ona zápasí o to, aby mala v sebe pečať vierohodnosti čo sa týka ohlasovania evanjelia. Pastieri majú v prvom rade vyjadriť životom, kým je pre nich Dieťa narodené v Betleheme a túto informáciu s veľkou horlivosťou a obetavosťou odovzdať vo svojom prostredí.

         Evanjelista nezabúda pripomenúť, že pastieri po skúsenosti v Betleheme chválili a oslavovali Boha za všetko, čo videli a počuli. Služba Slova má napĺňať pastierov spokojnosťou a radosťou. Všetky ostatné atribúty ich života a poslania môžu byť dôležité, ale to najposvätnejšie sa odohráva v ich duši a následne sa prejavuje v praxi pastoračného pôsobenia.

 2.) Spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti vedie k tomu, aby sa kresťan dokázal priznať ku svojim koreňom.

Evanjelisti píšu, že za čias cisára Augusta sa odohral súpis ľudu. Všetci sa museli zapísať – každý do svojho mesta. Urobil tak aj Jozef so svojou manželkou Máriou. Istým spôsobom sa takto priznal k svojim koreňom, ktoré nikdy nezaprel. Tohto roku – na prelome februára a marca – sa bude konať ďalší súpis ľudu, a to v našej krajine.

         Súčasťou tohto procesu bude vyplnenie elektronického formulára. Ten prvý súpis, betlehemský, bol náročnejší. Vyžadoval si dlhodobé odlúčenie od miesta bydliska a namáhavé putovanie. Ten dnešný, súčasný, sa bude vybavovať z tepla domova. Aj tento súpis z roku 2021 bude dôležitý z hľadiska viery. Vyzve obyvateľov, aby označili okrem iných pomerov aj svoje vierovyznanie. Dostaneme možnosť, aby sme sa priznali k svojim koreňom viery.

         Veľkosťou človeka je o. i. aj to, že sa dokáže priznať k svojim koreňom hriešnosti a zároveň k myšlienke dôležitosti pokánia a neustáleho očisťovania. Kto má toto povedomie, určite s ľahkosťou označí svoj duchovný pôvod v svojej viere v Ježiša Krista.

         Presne k tomu nás nabáda KBS v ostatnom pastierskom liste, v ktorom pozýva všetkých zainteresovaných, aby neváhali a priznali sa k svojej Cirkvi.

 3.) Spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti nastolilo otázku: „Máme ešte planúcu vieru?“

Pred niekoľkými dňami vysielala česká televízia program s titulom: „Jěště hořím?“ Tematicky sa dotýka prvých krokov mladých ľudí, ktorí boli označení ako talenty v rôznych umeleckých odboroch. Presne po roku sa s nimi stretli a položili im otázku: „Čo je s vami? Ešte horí váš talent? Ako ste s ním hospodárili,“

Prax ukázala, že niektoré talenty zhasli tak rýchlo, ako rýchlo vzbĺkli, iné sa neposunuli, ba ustrnuli a niektorí konštatovali, že ešte len teraz začínajú vážnejšie rozbiehať svoju kariéru.

         Vianoce nám dávajú otázky: „Akí sme vo viere? Ešte planie? Posúvame sa v nej? Neustrnuli sme? Máme odvahu po pádoch a neúspechoch začať znova?“ Nech nás nepribrzdí pandémia a iné nepriaznivé okolnosti. Práve dnešná doba sa pýta na stav našej viery. Doba nás preveruje a testuje, lebo bez nej nie sme schopní znášať úskalia života.

 

         So spojenia s Kristom má náš život veľké duchovné benefity. Bez Krista sme ničím. S ním môžeme všetko. Najmä statočne znášať životné kríže, povzbudzovať iných a nefalšovaným spôsobom prejavovať nádej vo večný život.