Od čias koronavírusu na európskom kontinente je Taliansko na tom žalostne. Denne tam zomierajú stovky ľudí. Práve odtiaľ prichádzajú zaujímavé,dojímavé a podnetné svedectvá priamych účastníkov pandemického diania. Istý Talian denne spočítaval,na základe oficiálnych správ,údaje o mŕtvych vo svojom okolí. Po niekoľkých dňoch ho to prešlo. Počítanie mŕtvych ho prešlo a znechutilo. Prešiel na protipól a začal spočítavať živých. Od počtu celkového obyvateľstva odpočítal mŕtvych a z výsledného počtu sa tešil a ďakoval Bohu. Možno by sme pokrútili hlavou nad jeho počínaním,no skúste žiť v prostredí,v ktorom denne zomierajú stovky...Jeho postoj je postojom,ktorý je primeraný človekovi,ktorý uveril v Zmŕtvychvstalého. Jeho pohľad je pohľadom nádeje a života. Predpokladám,že takéhoto pohľadu sme schopní všetci kresťania. Napriek tomu,že sa nám tento pozemský štýl života rozpadáva pod rukami,napriek tomu,že vykazuje znaky samolikvidácie,napriek tomu túžime vidieť zárodky nového života. Starý spôsob motivovaný hrabivosťou,chamtivosťou,klamstvom , podvodmi a násilím sa pomíňa. Hľadáme nové výhonky. Prečo to robíme? Prečo úplne nerezignujeme? Prečo očakávame nový svet? Preto,lebo do nášho života vstúpil Pán,ktorý vstal z mŕtvych. My sme nadobudli jeho pohľad-pohľad vzkriesenia,nie zániku. A stačí nám,keď uzrieme zárodky nového diania. Pred časom zomieral na rakovinu istý významný človek. Vlastnil automobilovú stajňu,ktorá vždy predstavovala veľký biznis. V sezóne jeho automobily neuspeli,prepadli na celej čiare. Vtedy povedal svojim konštruktérom:"Skôr,ako odídem z tohto sveta,žiadam vás,aby ste skonštruovali nové auto. Viem,že ho neuvidím,ako vychádza z továrne,ale chcem ho vidieť aspoň na výkrese". Žiadal o možnosť vidieť aspoň zárodok niečoho nového...To bola jeho nádej. Svet,ktorý sa dnes prepadáva pred našimi očami,vytvára miesto pre svet nový. Ktovie,či sa my,starší,dočkáme jeho výslnia? Ak nie,chceme vidieť aspoň jeho zárodky. To nám postačí. Aj táto iskierka nádeje pochádza od Zmŕtvychvstalého. P.Raniero Cantalamessa,pápežský kazateľ,predniesol na Veľký piatok v Bazilike sv. Petra v Ríme ďalšiu skvostnú homíliu. Okrem iného zaujal týmto príkladom zo života. Istý maliar,známy autor,maľoval fresky v Katedrále sv. Pavla v Londýne. Stál ne lešení a s úľubou sa pozeral na svoje dielo. Urobil to,čo bežne robí každý z nás. Urobil dva kroky do zadu,aby zmenil perspektívu pohľadu. Už iba polkrok a bol by z lešenia spadol...Pomocník,ktorý stál na zemi a zbadal toto nebezpečenstvo,najprv nevedel,čo robiť. Zakričať nahlas nechcel,aby sa majster nenaľakal a neurobil krok do zadu. Preto zobral do ruky štetku,namočil ju do farby a vyšpliechol ju na umelecké dielo..Majster,keď zbadal,čo sa stalo,od zdesenia urobil krok do predu...Časť fresky bola znehodnotená,ale on si zachránil život. Boh dopustil,že naše terajšie životné konštrukcie padli,niekto povie,že sa znehodnotili. Ale ten,kto sa obráti povie,že mu terajšia nelichotivá situácia zachránila život. Život viery a pravých hodnôt,na ktoré sme zanevreli bezbožným štýlom života. Som presvedčený,že pribrzdenie koronavírusom,mnohých zachránilo od niečoho horšieho. Boh niečo dopustil,niečo,čo je veľmi bolestivé,ale skrze Zmŕtvychvstalého nás ubezpečuje,že môžeme budovať nový život nádeje. Ak už neuvidíme niekde, jeho prototyp na vlastné oči,tak aspoň kdesi na papieri,v zárodku,v perspektíve rastu...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára