Kristus-Svetlo sveta

Občas sa stane, že večer vypnú svetlo, prípadne nastane nejaká porucha elektrického zariadenia. Všetci sme takúto situáciu zažili a nebola príjemná. Keď je to iba na krátko, dá sa to prežiť bez šomrania, ale keď ide o dlhodobý výpadok prúdu a svetla, je to horšie. Zaskočí to človeka, ktorý sleduje televíziu, číta pri svetle knihu, pracuje sediac za počítačom alebo niečo majstruje vo svojej dielni.  Ale všetci vieme, že skôr či neskôr poruchu odstránia a všetko sa vráti do pôvodného režimu.

Niečo podobné prežívame pri smrti blízkeho človeka. Akoby zmizlo všetko svetlo z nášho prostredia a pritom vieme, že toto svetlo sa už neobnoví, lebo mŕtvi sa  späť nevracajú. 

Kristus túto situáciu pozná a vie, že smrť človeka zasiahne najmä jeho blízkych. Nechce , aby pozostalí zostali bez duchovného svetla nádeje, preto hovorí:" Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života" /Jn 8,12/. A liturgia pohrebných obradov k tomu dodáva:"Odpočinutie večné daj mu Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji". Symbolika svetla , najmä pri pohrebe, je veľmi výrazná a dôležitá. 

Čo sa vzťahuje na svetlo?  Ktoré životné situácie?

1., Niektorí ľudia kladú veľký dôraz na osvetlenie vo svojom prostredí. Prečo? Niektorí pre efekt, estetiku, modernosť vo svojom životnom štýle. Iní to robia z praktického hľadiska, aby sa mohli orientovaťvo tme a bezpečne sa pohybovať, keď už je vonku tma.

Boh nám dal osvetlenie pre život. Sú to jeho prikázania. Neurobil to pre efekt, ale preto, aby sme sa naučili rozlišovať medzi dobrom a zlom. To, čo je pred Bohom dobré v našom živote, je čnosť. A to, čo je hriech, treba zavrhnúť a dušu očistiť. Na posúdenie takých dôležitých skutočností potrebujeme svetlo z hora. Sami by sme to nedokázali. Božie osvetlenie je veľkým darom od Pána, ktorý nechce, aby sme tápali, ale s istotou a nádejou kráčali životom.

2.,Občas zažijeme niečo, čo sa nám nepozdáva a s čím nie sme spokojní. Napr. hodnotíme určitú situáciu a nachádzame iba negatíva. Ale po čase si spomenieme, že tam bolo predsa len aj niečo pekné a zaujímavé a povieme, že svetlým javom udalosti bolo to a to...Svetlo najviac vynikne v tme. Bohu vďaka, ešte stále nachádzame vo svojom prostredí ľudí, ktorí sú pre nás svetlom. Majú skúsenosť, vedia poradiť,majú ochotu pomôcť, pričom túto pomoc prejavia v konkrétnych skutkoch. Ale nezabúdajme na to, že aj od nás sa očakáva, že sa staneme svetlom pre iných. Môžeme sa stať akoby lúčom Božieho svetla, ktoré vstupuje so sféry nášho prostredia. 

3.,Niekedy zažijeme určitú patovú situáciu. Máme sa rozhodnúť, ale nevieme ako, na základe akých kritérii. Zrazu niekto príde a povie nám:urob to takto a takto...O takom človekovi hovoríme, že vniesol svetlo do nášho života, lebo my sme sa iba motali v nekonečnom kruhu a nenachádzali sme cestu. Aký chudobný by bol náš život,  keby sme nepoznali Kristovo evanjelium?! Ono je svetlom, ktoré ukazuje cestu spásy. Kristus je ten, ktorý nám dáva veľa svetla, aby sme nezanedbali cestu do večnosti. To Božie svetlo má charakter posily. Je určené pre dušu, aby videla. A keď vidí, aby pookriala. A keď pookreje, aby nasledovala toho, ktorý chce spasiť našu dušu. Najväčším umením v živote je toto svetlo-Krista nasledovať a podrobiť sa jeho tajomnému pôsobeniu.  Jeho milosť nás vnútorne pretvára na kandidátov večného života. Z toho vyplýva, že z tohto sveta nemusíme odchádzať akoby do temnoty, ale ideme za Svetlom, ktoré vnímajú všetci, ktorí v neho uverili.

Ježišova redukcia

V bežnej komunikácii občas použijeme výraz redukovať. Vyjadruje činnosť, na základe ktorej sa niečo zmenšuje, znižuje, či obmedzuje. Stránky evanjelia nám ponúkajú situácie, podľa ktorých sám Ježiš n iečo znižuje, či obmedzuje v správaní ľudí okolo seba. Inými slovami-krotí ich vášne a učí ich triezvejšiemu pohľadu na svet.

  Spomeňme napr. bohatého mladíka /Mt 19, 16-22/. Ten pribehol k Ježišovi a sebavedomo oznámil, že už od detstva zachováva Božie prikázania. Ale keď mu Pán povedal, aby celý majetok predal a chudobný ho nasledoval, sklamaný odišiel domov. Jeho nadšenie vyhaslo , musel odísť a stráviť Ježišovu požiadavku.

Nezabudnime na apoštolov Jakuba a Jána, ktorí mali prezývku Synovia hromu, lebo prchkejšie reagovali na určité situácie. Ježiš putoval s učeníkmi do Jeruzalema. Hľadali nocľah u samaritánov, ale zbytočne, lebo  tí ich odmietli. Zebedejovi synovia mali v úmysle toto mesto zničiť ohňom, lebo ich milovanému učiteľovi neposkytli lôžko. Ale Ježiš ich za takéto zmýšľanie pokarhal /Lk 9,52-56/.

V konečnom dôsledku treba reagovať na časť evanjelia, v ktorej sa hovorí o cudzoložnej žene /Lk 8,1-11/. Farizeji ju hnali pred Ježiša a plní zúrivosti chceli mu nanútiť, aby odsúhlasil nad ňou trest smrti ukameňovaním. On však túto pascu prehliadol a pokoril ich falošnú horlivosť , preto sa zahanbení ihneď stiahli. 

Čo nám dnes odkazuje Ježiš v súvislosti s touto myšlienkou?

1.,Aby sme, najmä v pôstnom čase, redukovali bujarosť na radosť. Na bujarosť je dôvodov veľa, ale na radosť je potrebné dokázať žasnúť. 

Včera sme putovali s farnosťou do jubilejného chrámu v Poprade. Kazateľ vo svojom príhovore citoval slová ístého českého herca/Alois Švehlík/, ktorý nedávno zomrel. Keď s ním este pred smrťou robili interview a pýtali sa, čo by mali súčasní ľudia zmeniť na svojom živote, povedal, že by sa mali naučiť žasnúť. Napr.žasnúť aj nad maličkosťami.

 A my dodávame, žeby sme mali žasnúť nad tajomstvami viery, nad Božím tajomstvom eucharistie, nad Božím slovom...Všetko dnes prijímame akosi technicky, strojene a rutinne, bez toho, aby sme  sa učili hlbšiemu pohľadu. Ak by sme toho boli schopní, spoznali by sme viac vnútornej radosti, ktorá nemá nič spoločné s bujarosťou.

2.,Väčší dôraz by sme mali dať na-uveriť ako overiť. Nečudujme sa, že máme v sebe tendenciu overovať aj to, čo  nariadil Boh. Sme na každom kroku konfrontovaní s podvodom a klamstvom a z dôveryhodných zdrojov počúvame, že máme všetko overovať. Mnohí idú tak ďaleko, že by si radi overili aj Ježišovo evanjelium, miesto toho, aby uverili. Koľkí ľudia , celkom obyčajní, sú nám vzorom preto, lebo uverili jednoducho a nekomplikovane. Nestrácali čas s overovaním a prikývli Ježišovi a jeho evanjeliu. Na to sú iní, aby zvonku overovali, či sme v súlade s Božou  náukou a či to, v čo sme uverili, vidno aj na našom živote. Jednoduchosť a otvorenosť v prijatí Krista, bude pre nás silnou vstupenkou do Božieho kráľovstva. 

3.,Našim cieľom je aj vykorenenie bezuzdnosti zo života a nasadenie si "uzdy". Keď sa správame bezuzdne, niekto iný nad nami vládne. Ale, keď máme tu správnu uzdu na svojom správaní, potom s pomocou Božou  sami vládneme nad sebou. 

Nie raz sa stáva v rodinách, že tam najmä večer, prebieha zápas o televízny ovládač. Ten, kto sa ho zmocní, je pánom nad všetkými v obývačke a rozhoduje o tom, čo sa bude sledovať, hoci dnes technika umožňuje aj iné alternatívy. 

Keď máme v duši ovládač-evanjelium, tak potom ani netúžime po tom, aby sme ovládali iných. Stačí, keď máme v duši pokoj, lebo ovládame seba samého. Takýto človek je potom skutočne slobodný a nepodlieha rôznym démonom doby. Ak nechceme, aby nám "uzdu" nasadila zloba, tak potom majme pod Božou kontrolou svoj život tak, aby sme sa nechali preniknúť iba Ježišovými myšlienkami a milosťami.

Redukujme pôžitkárstvo tak, aby sme mali úžitok z evanjelia. Kroťme svoje túžby, ktoré majú charakter neviazanosti a viažme sa radšej priateľstvom s Bohom. Prajme ľuďom okolo seba. Buďme prajní, aby si neprajníci vylámali zuby na našej obetavosti, ktorej sa môžeme naučiť od Krista.

Pútnici nádeje,

Prežívame jubilejný rok. Mottom je : Pútnici nádeje. Čím je človek starší a skúsenejší, tým viac si uvedomuje, že je pútnik. Nič viac a nič menej-iba pútnik. Zvlášť citlivo túto myšlienku prežívame vtedy, keď niekoho blízkeho pochovávame. Aj v liturgii niekedy pozemský život nazývame jednoducho-pozemská púť. Tá, ako vieme, má svoj začiatok a koniec a aj svoju dynamiku. Čo je pre  pozemskú púť charakteristické? 

1.,Pre púť je typická určitá náročnosť. Nevedie rovnými cestami, ale často kľukatými, pričom niekedy stúpa, aby vzápätí klesala. Púť nás učí vyrovnať sa s nerovnosťami v teréne. 

Ani život neobsahuje iba vychádzkovu trasu. Niekedy treba vystúpiť na vrcholný bod-na kríž a pri ňom istý čas zotrvať. A zasa inokedy klesať a to po ťarchou rôznych povinností a skúšok. Životná púť preverí každého, či je súci vystúpať až k poslednej bráne, na ktorú zaklope ten, kto sa už naspäť nevráti. Kým žijeme na zemi, tak vykročíme, aby sme sa po čase vrátili. Sme zvyknutí na návraty. Musíme si zvykať na to, že raz sa cesta naspäť zatvorí a zostane iba tá vpred. Preto sme pútnikmi nádeje, lebo dúfame, že cesta vpred vyústi do večnej radosti s Kristom, ktorý nás osobne na pozemskú púť vyslal. 

2.,Sú aj pútnici individualisti, ale väčšinou sa na púť vydáva určité spoločenstvo. Cesta je potom družnejšia, veselšia, obohacujúca. Vtedy neputujeme osamote, keď sa pridružíme najmä k tým, ktorí sú slabší a nedokážu sa celkom samostatne zorientovať. Vtedy nám nie je ľúto, že už nebudeme na čele, lebo naše prvenstvo je isté v tom, že sa ujímame tých, ktorí z rôznych dôvodov zaostávajú. Ak ich nemôžeme sprevádzať osobne, tak ich aspoň nosíme v srdci a modlime sa, aby neklesali v náročnosti svojej situácie. Aspoň jeden z týchto dvoch spôsobov je pre nás realizovateľný: buď sme pri niekom blízko a tak pomáhame alebo otvoríme náruč svojho srdca a pojmeme tých, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Či v jednom alebo druhom prípade, nie sme ako pútnici nádeje osamotení. 

3.,Púť má svoj cieľ. Pútnici sú s ním vopred oboznámení a snažia sa rozložiť sily tak, aby doputovali. Málokto putuje iba tak, že nevie kam ide...My putujeme za Kristom, aby sme sa presvedčili, či Boh naozaj splní to, čo sľúbil-slávu. Ide o slávu, ktorá sa nezhoduje s pozemskou. Pozemská vyprchá, ale Božia nepozná degradáciu a ani nijaký nedostatok, či defekt. Boh sľúbil takú slávu, ktorú nijaké kategórie pozemského sveta nepoznajú. Boh je teda Pán slávy. Každá iná je iba imitácia a nedokonalý odblesk toho, čo nás vo večnosti čaká. Kam teda putujeme ako pútnici nádeje? K Pánovi slávy, ktorého kráľovstvo je hodné akejkoľvek obeti tu na zemi. Preto aj tých, ktorých vyprevádzame na večnosť nazvyme kandidátmi osláveného života. To sa naplní vtedy, keď Boh uzná, že sme ho dôstojne a pravdivo oslavovali svojim životom na zemi.