Prežívame jubilejný rok. Mottom je : Pútnici nádeje. Čím je človek starší a skúsenejší, tým viac si uvedomuje, že je pútnik. Nič viac a nič menej-iba pútnik. Zvlášť citlivo túto myšlienku prežívame vtedy, keď niekoho blízkeho pochovávame. Aj v liturgii niekedy pozemský život nazývame jednoducho-pozemská púť. Tá, ako vieme, má svoj začiatok a koniec a aj svoju dynamiku. Čo je pre pozemskú púť charakteristické?
1.,Pre púť je typická určitá náročnosť. Nevedie rovnými cestami, ale často kľukatými, pričom niekedy stúpa, aby vzápätí klesala. Púť nás učí vyrovnať sa s nerovnosťami v teréne.
Ani život neobsahuje iba vychádzkovu trasu. Niekedy treba vystúpiť na vrcholný bod-na kríž a pri ňom istý čas zotrvať. A zasa inokedy klesať a to po ťarchou rôznych povinností a skúšok. Životná púť preverí každého, či je súci vystúpať až k poslednej bráne, na ktorú zaklope ten, kto sa už naspäť nevráti. Kým žijeme na zemi, tak vykročíme, aby sme sa po čase vrátili. Sme zvyknutí na návraty. Musíme si zvykať na to, že raz sa cesta naspäť zatvorí a zostane iba tá vpred. Preto sme pútnikmi nádeje, lebo dúfame, že cesta vpred vyústi do večnej radosti s Kristom, ktorý nás osobne na pozemskú púť vyslal.
2.,Sú aj pútnici individualisti, ale väčšinou sa na púť vydáva určité spoločenstvo. Cesta je potom družnejšia, veselšia, obohacujúca. Vtedy neputujeme osamote, keď sa pridružíme najmä k tým, ktorí sú slabší a nedokážu sa celkom samostatne zorientovať. Vtedy nám nie je ľúto, že už nebudeme na čele, lebo naše prvenstvo je isté v tom, že sa ujímame tých, ktorí z rôznych dôvodov zaostávajú. Ak ich nemôžeme sprevádzať osobne, tak ich aspoň nosíme v srdci a modlime sa, aby neklesali v náročnosti svojej situácie. Aspoň jeden z týchto dvoch spôsobov je pre nás realizovateľný: buď sme pri niekom blízko a tak pomáhame alebo otvoríme náruč svojho srdca a pojmeme tých, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Či v jednom alebo druhom prípade, nie sme ako pútnici nádeje osamotení.
3.,Púť má svoj cieľ. Pútnici sú s ním vopred oboznámení a snažia sa rozložiť sily tak, aby doputovali. Málokto putuje iba tak, že nevie kam ide...My putujeme za Kristom, aby sme sa presvedčili, či Boh naozaj splní to, čo sľúbil-slávu. Ide o slávu, ktorá sa nezhoduje s pozemskou. Pozemská vyprchá, ale Božia nepozná degradáciu a ani nijaký nedostatok, či defekt. Boh sľúbil takú slávu, ktorú nijaké kategórie pozemského sveta nepoznajú. Boh je teda Pán slávy. Každá iná je iba imitácia a nedokonalý odblesk toho, čo nás vo večnosti čaká. Kam teda putujeme ako pútnici nádeje? K Pánovi slávy, ktorého kráľovstvo je hodné akejkoľvek obeti tu na zemi. Preto aj tých, ktorých vyprevádzame na večnosť nazvyme kandidátmi osláveného života. To sa naplní vtedy, keď Boh uzná, že sme ho dôstojne a pravdivo oslavovali svojim životom na zemi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára