Prerod

Niektoré skutočnosti v našom pozemskom živote musíme považovať za dočasné. Predstavme si situáciu, v ktorej sa ocitli istí ľudia.  Tí sa pred desaťročiami zosobášili, prišli na prvé pracovisko a dostali prvý byt. Tí, ktorí im ho odovzdávali, poznamenali: „Toto bývanie je dočasné. Kým sa neukáže niečo iné, lepšie.“ Prešli desaťročia, a stále sú v tom istom byte. Zvykli si. Dnes by už inam nešli. Z dočasného sa stalo trvalé.

            Alebo iná situácia...Istí ľudia nastúpili hneď po skončení školy do prvého zamestnania. Tí, ktorí ich uvádzali, povedali: „Zatiaľ budete robiť túto prácu. Časom sa to zmení.“ Prešli roky, a oni stále pracujú
na pôvodnom mieste. Zvykli si. Vyhovuje im to. Z dočasného sa stal trvalý jav. Mohli by sme uviesť aj iné príklady z bežného života, ktorými by sme myšlienku dočasnosti potvrdili alebo vyvrátili.

            Sv. Pavol, apoštol, v Prvom Liste Korinťanom hovorí o tejto skutočnosti. (1Kor 15, 45 – 49) Píše,
že prvý človek zo zeme je pozemský. Myslí tým Adama. Potom dodáva, že druhý človek je z neba – je nebeský. Myslí tým Ježiša, ktorý je novým Adamom, ktorý je  novým a definitívnym začiatkom. Ďalej
sv. Pavol píše, že ako nosíme obraz pozemského, tak budeme nosiť obraz toho nebeského.

            Apoštol národov pripomína, že to, čo je pozemské, je dočasné. Nebeské je večné. Boh chce, aby sme mu naveky patrili. Zdôrazňuje, že pozemské je dočasné a v istom zmysle trvalé, no nie večné. Boh pripravuje pre nás večnú vlasť v nebesiach.

            Ako sa prejavuje v bežnom živote prerod od časného - dočasného, k trvalému – večnému?

1.      V chápaní radosti. Často sme svedkami situácie, že tu, na zemi, sa radosť mení alebo prerastá
až v bezuzdnosť a bujarosť. Radosť tým stráca svoje typické atribúty a prerastá do niečoho nekontrolovateľného.

Ako príklad nám môžu poslúžiť športoví fanúšikovia. Stáva sa, že po víťazstve ich milovaného mužstva sa zvyknú tešiť a radovať. V niektorých situáciách táto prvotná radosť potúžená alkoholom alebo drogami môže prerásť do násilností a ničenia majetku. V takomto prípade je čistá radosť z víťazstva neudržateľná. Prerastá do dimenzie nekontrolovateľnosti.

O čom to svedčí? Napríklad o tom, že človek po radosti túži. No čím je starší, skúsenejší, prichádza
na to, že tu, na zemi, sa radosť nedá udržať. Chvíle radosti trvajú pomerne krátko, lebo ich vystriedajú chvíle rôznych skúšok a utrpenia. Pozemská radosť je nestabilná, je prchavá. Človek si ju chce udržať
alebo predĺžiť, no niekedy skĺzne k bujarosti a bezuzdnosti. Vtedy radosť prestáva byť radosťou.

Skutočná radosť je pokojná a vnútorná. Môže byť vyjadrená aj vonkajšími prvkami, no jej podstata je vnútorná. Napriek problémom a ťažkostiam stále zostáva a pretrváva. Prečo? Je výsledkom komunikácie s Bohom. Človek, ktorý s Bohom komunikuje a prednáša mu celý svoj život, Boh mu dopraje aj čisto vnútorné radosti, ktoré mnohonásobne predstihnú prejavy bujarosti a bezuzdnosti. Tento jav svedčí o tom, že už tu, na zemi, môžeme okúsiť určité prvky toho nebeského sveta, ktoré sľubuje Boh.

2.    V chápaní slávy. Vysvetlil by som to na skúsenosti človeka, ktorý sa zúčastnil pomaturitného stretnutia. Počas života ich absolvoval niekoľko a porovnal ich. Na prvých stretnutiach sa jednotliví spolužiaci predstavili, resp. predstavili svoju životnú situáciu. U niektorých to bola samochvála. Hovorili o sebe, čo dokázali, čo majú rozbehnuté, čo ich ešte čaká, aké majú plány, a pod. Prešli roky, prišlo ďalšie stretnutie. Scenár sa zopakoval. Jednotlivci postupne vstávali a referovali. Rozdiel bol v tom, že o sebe hovorili menej. Boli pokornejší, viac hovorili o svojich deťoch. Môj známy to odôvodňoval slovami: „Majú už za sebou rôzne životné zlyhania. Niektorí sa sklamali sami v sebe. Nádej vidia vo svojich deťoch,
preto o sebe hovorili menej a viac o nich.“ Opäť prešlo niekoľko rokov. Spolužiaci sa zase stretli. V ich vyjadreniach bolo cítiť posun. Už nehovorili nielen o sebe, ale ani o svojich deťoch. Väčšinou sa reč krútila okolo ich vnúčat. Môj známy to vysvetlil tým, že sklamanie zo seba vystriedalo sklamanie z detí a z ich rozvráteného života. Nádej preto vkladajú do svojich vnúčat.

Toto hodnotenie vyjadruje skutočnosť, že pozemská sláva je krehká, dočasná. Časom sa môže rozbiť. Na druhej strane sláva, ktorá má dosah na nebo, je založená na iných kritériách. Zakladá sa
na obetavosti, nemusí byť medializovaná, obyčajne nesúvisí so zárobkom. Je tichá, neupozorňuje na seba a mnohí ju obchádzajú bez povšimnutia. Jej podstata je hmatateľná iba očami viery. Vo väčšine prípadov sa jej nedostane honoru, pozemského ocenenia, ale vrcholom odmeny znamená byť s Bohom vo večnosti.

3.      V chápaní moci. Väčšinou pod týmto pojmom rozumieme vládu nad niekým
alebo nad niečím, a to tak, aby to všetci cítili. Ak chceme správnym spôsobom realizovať moc, ktorá nám bola daná, mali by sme mať najprv moc nad sebou, t. j. nad svojimi vášňami a vlastnosťami. Ten, kto dokáže mať moc nad sebou, ten dokáže múdro a účinne i požehnane realizovať moc aj vo svojom prostredí. V tom prípade je chápanie moci nenásilné, nebude spôsobovať bolesť, trápenie, ani nijakú inú traumu blížnemu. Ten, kto chce múdro realizovať svoju moc, resp. svoje postavenie, bude vyžadovať, ale aj pomáhať. Bude mať nároky, ale nepoľaví ani v náročnosti na seba. A napokon sa bude držať zásady: „Plačte s plačúcimi, radujte sa s radujúcimi.“ Tým dá najavo, že dokáže intenzívne prežívať situácie ľudí zo svojho okolia. Dokonalá moc sa prejavuje aj v tom, ako dokážeme prijať chvíle skúšok a životného kríža. Na to môže dať moc každému z nás iba Ten, ktorý zomrel, ale z moci Božej vstal z mŕtvych – Ježiš Kristus.

Takým, alebo podobným spôsobom sa v našom živote prejavuje prerod z pozemského človeka
na nebeského. Tento prerod jednoduchý nie je. Kristus spomína cestu tesnej brány a úzkej cesty: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých,
čo cez ňu vchádzajú.“ (Mt 7, 13)

Všetci cítime, že Boží záujem o nás je vtlačený hlboko aj do nášho života. Dôverujme Bohu v tom,
že táto cesta je náročná, ale pravdivá a úspešná.