Za Mons. Jánom Zentkom

Za Mons. Jánom Zentkom

V evanjeliu sa nachádza nádherná charakteristika Ježišovho účinkovania počas pozemského života:  "Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých." (Mk 10, 45)

V histórii Cirkvi existuje veľa osobností, ktoré sa usilovali o naplnenie tohto Ježišovho odkazu. Zmysel svojho poslania a svojho života videli v službe Bohu a blížnemu. Toto bolo ich životnou prioritou a neexistovala iná alternatívna činnosť, ktorá by bola prednejšia ako práve služba.

Cirkev ani v dnešných časoch nie je chudobná na takéto vzorové príklady v službe ducha evanjelia. Je potešujúce, že sa nachádzajú aj v kňazskom spoločenstve. Som presvedčený a právom hrdý na to, že tieto náročné kritériá evanjelia spĺňal svojím životom aj spišský kňaz, Mons. Ján Zentko.

Počas svojho nie veľmi dlhého pozemského života preukázal ušľachtilé kňazské správanie, ktoré priaznivo a blahodárne vplývalo nielen na rady spišského presbytéria, ale zasiahlo intenzívne aj mnohých veriacich laikov. 

Môj pohľad na tohto výnimočného kňaza sa odvíja v troch rovinách.

V spomienkach zostáva najmä ako spolužiak, ako spolubrat i ako rodinný priateľ.

Spolužiak

S Mons. Jánom Zentkom som sa prvýkrát stretol v budove Kňazského seminára v Bratislave na Kapitulskej ulici. Bolo to v roku 1985. Špecifikom kňazského seminára (vtedy jediného na Slovensku) bola veková pestrosť a rozmanitosť bohoslovcov. Nebolo zriedkavosťou, že sa v prvom ročníku objavili študenti, ktorí sa hlásili do kňazského seminára viackrát. Podarilo sa im to na tretí, štvrtý či piatykrát z politických dôvodov, lebo vtedajší komunistický režim sa snažil kandidátov kňazstva rozmanitým spôsobom zastrašovať a odlákať z kňazskej cesty.

Ján Zentko nastúpil do prvého ročníka odo mňa o niekoľko rokov starší. Patril medzi tých spolužiakov, ktorí už mali za sebou určitú prax života, či dokonca aj zamestnanie. Od mladších spolubratov - čerstvých maturantov - si okamžite vyslúžil prezývku "Starý". Dodnes si myslím, že nemala charakter hanlivý, ale uznanlivý. 

Od začiatku vynikal nad nami - svojimi spolužiakmi - nielen tým, že bol vekovo starší, ale aj celkovým rozhľadom, uvážlivosťou a schopnosťou triezvo posúdiť niektoré životné situácie. Vedel sa  doslova otcovsky ujať hociktorého mladšieho spolubrata a citlivo usmerniť jeho mladícke zmýšľanie a správanie. My, mladší, sme často chodievali za ním najmä vtedy, keď sme potrebovali radu alebo riešenie svojej životnej situácie. Prichádzali za ním s dôverou nielen bohoslovci spišského biskupstva, ale svojou autoritou zaujal aj seminaristov iných diecéz. 

Napriek tomu, že mal o pár rokov viac ako ostatní, mal veľmi dobré študijné výsledky. Často hovorieval, že "mu to už tak nemyslí" a že na prípravu na skúšku potrebuje vynaložiť veľa energie. No jeho výsledky boli ukážkové a mohol nimi zahanbiť aj oveľa mladších kandidátov. Istým spôsobom zastupoval špirituálov alebo iných predstavených, lebo "zblízka" dokázal mať pozitívny vplyv na svojich spolužiakov. 

Bolo vidieť, že ťaží aj z rokov strávených v pracovnom procese, čím sa mohol z adeptov kňazstva málokto pochváliť. Zažil zákulisie aj realitu života pracujúceho človeka a bolo očividné, že si svoje povolanie ku kňazstvu váži a že toto je preňho jediná životná cesta. Dokázal odmietnuť lákavé ponuky tohto sveta a sústrediť sa iba na svoju formáciu. Svojimi schopnosťami by sa určite ujal na rôznych úrovniach spoločenského života, ale preňho neexistovalo iné povolanie ako kňazstvo. Pre mladých bol inšpiráciou a povzbudením.

Obdivoval som ho, ako dokáže s nadhľadom, s humorom a s pokorou prijať aj rôzne kamarátske "doberačky",  ktorými ho mladší spolužiaci nie raz častovali. Aj tu ukázal hlboký formát ľudskosti a dobrý predpoklad na kňazskú službu. 

Spolubrat

Hneď po kňazskej vysviacke, v roku 1990, nastúpil do služby na Biskupský úrad v Spišskej Kapitule - v Spišskom Podhradí. Medzitým už prišla politická zmena, ktorú sme všetci dlhodobo očakávali a ktorú sme s radosťou aj prijali. Cirkvi sa otvorili nové možnosti komunikácie so svetom. Konečne mohla svoje ciele realizovať aj prostredníctvom talentovaných kňazských osobností, ktoré socializmus tlmil, ba priam až likvidoval. Nastal čas, kedy aj Ján Zentko mohol naplno rozvinúť nepochybný potenciál v službe spišského biskupstva. 

Odrazovým mostíkom bola pre jeho službu znalosť nemeckého jazyka, ktorú bohato využil najmä pri získavaní kontaktov v Cirkvi západného sveta. Napriek tomu, že bol služobne vyťažený potrebami miestnej Cirkvi, nezabúdal na svojich spolubratov. Usiloval sa byť s nami v stálom kontakte a snažil sa organizovať rôzne podujatia, na ktorých sme sa stretávali. Navštevoval nás na miestach nášho pôsobenia. Pripravoval možnosti, aby viacerí mladí kňazi, resp. seminaristi, mohli zdokonaľovať svoje predpoklady v štúdiu cudzieho jazyka v Rakúsku i v Nemecku. 

Veľmi živo sa zaujímal o to, v akých podmienkach žijeme a čo potrebujeme. V rámci svojich funkcií na biskupskom úrade sa snažil pomôcť do takej miery, do akej mu to dovoľovali jeho kompetencie a možnosti, ba pomohol i viac. Ukázal sa ako človek, ktorý myslí dopredu, ktorý predvída a ktorý navrhuje rôzne formy riešenia zložitých situácií. 

Jeho zásluhou sme my, kňazi, mohli realizovať rekonštrukčné práce na budovách kostolov, resp. farských úradov. Poslúžil nám nielen ako autorita morálna, ktorá počúva a usmerňuje, ale aj ako prakticky uvažujúci človek, ktorý sa ukázal ako zdatný ekonóm a človek s diplomatickým talentom.

Jeho kňazské pôsobenie malo široký záber. Venoval sa mladým začínajúcim kňazom, ale veľa energie a času venoval napríklad aj kňazom, ktorí boli na dôchodku. Organizoval spoločné púte, výlety, kde sa mladí stretávali so staršími. Táto vzácna kombinácia sa ukázala ako obohacujúca pre všetky vekové kategórie kňazského stavu. 

Stal sa vnímavým mediátorom medzi spišským biskupom a kňazmi diecézy. Dokázal citlivo predniesť požiadavky kňazského stavu a robil všetko pre to, aby kňazom v pastorácii pomohol v ich pastoračných aktivitách. 

Rodinný priateľ

Mal som to šťastie, že tak ako začali naše bratské kontakty na báze seminára a kňazskej služby, zároveň sa začali aj kontakty našich rodín. Zoznámil som sa s jeho rodinou a on zase s tou mojou. Dokázal intenzívne a požehnane komunikovať s rôznymi laikmi a snažil sa nachádzať a angažovať mnohých tak, aby ponúkli svoje talenty v službe Cirkvi.

Vyznačoval sa schopnosťou nadviazať kontakty, komunikovať a udržiavať dobré vzťahy tam, kde Cirkev potrebovala odborníkov v rôznych oblastiach svojho pôsobenia. Dobre sa cítil v kňazskom spoločenstve, ale cudzie mu nebolo ani pestovanie spoločenstva s rodinami, resp. s laikmi, ktorých na svojej životnej púti spoznal. Vyslúžil si povesť a status dobrého duchovného pastiera, ktorý napriek tomu, že nespravoval konkrétnu farnosť, výrazne zasiahol do života viacerých veriacich i neveriacich jednotlivcov a rodín.

Dobré vzťahy medzi našimi rodinami pretrvávali a prehlbovali sa aj prostredníctvom vzájomných návštev. Boli to stretnutia plné porozumenia, súcitu, povzbudenia, spoločného znášania životného kríža, ale aj spoločnej radosti, ktorá vyplývala z duchovných, ale i z materiálnych skutočností. Toto vzájomné obohacovanie a prelínanie duchovných darov sa ukázalo ako jeden z hlavných zdrojov prehlbovania viery, ale aj kňazského povolania. Naše rodiny boli jedna pre druhú vzájomnou oporou a aj dnes, po rokoch, na tieto chvíle s bázňou a s vďačnosťou spomínam. 

Mám dobrý pocit zo skutočnosti, že sme dlhé roky vzájomnej komunikácie využili prozreteľnostne. Stali sa totiž súčasťou našej cesty za Kristom, a to v kňazskej službe i v živote viery. Dodnes s úctou spomínam na samotného Mons. Jána Zentka, a takisto aj na jeho zosnulých rodičov, ktorých som si veľmi vážil. 

Zostáva v spomienkach...

Ján Zentko bol výraznou osobnosťou. Vo svojom živote nemusel nič predstierať, nič prifarbovať, ani sa pretvarovať. Jeho autorita prirodzene vyplývala z jednoduchej viery a nábožnosti a umocnila sa ešte na ceste kňazského života. Svojím spôsobom akoby predčasne dospel pre večnosť. Jeho život bol naplnený službou Cirkvi a Božiemu kráľovstvu. Iné hlavné záujmy nemal.

V mysli a v srdci nemal nič iné, iba potreby Cirkvi. Dá sa povedať, že v plnosti sú preňho primerané  slová apoštola národov, sv. Pavla: "Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval." (2 Tim 4, 7)

Zvlášť obdivuhodný bol jeho záverečný životný zápas. Bol poznačených chorobou, ktorú on statočne znášal. Jeho srdce bolo zoslabnuté neutíchajúcou aktivitou, obetavou službou a činorodou prácou. Niet sa čo čudovať, že zoslablo a nakoniec až zamĺklo. Je to symbolické, lebo ak by som mal na záver zvýrazniť charakteristickú črtu jeho života, tak by som povedal: srdce. Žil a pôsobil so srdcom upriameným na Ježiša a na potreby kňazských spolubratov a veriacich v prostredí svojho života.