Boh dáva o sebe vedieť.

Koľkokrát v živote počujeme jemnú výčitku:"Mohol si dať o sebe vedieť". Táto krátka veta je veľavravná. Svedčí o tom,že sme niekomu chýbali. A že sme si nesplnili základnú povinnosť,ktorá je vecou slušnosti:dať vedieť,či sme napr. docestovali,ako sa máme,či ide všetko podľa plánu atď. Túto výčitku nám môže adresovať iba blízky človek z rodiny,alebo priateľ,ktorému na nás záleží a opačne. Môžeme Bohu vytknúť,že sa nám nehlási,že nedáva o sebe vedieť? Sotva. Presvečil sa o tom Mojžiš,vodca židovského ľudu. Čítali sme o tom úryvok z knihy Exodus/porov Ex 3,1-15/. Boh sa unikátnym,neopakovateľným spôsobom predstavil Mojžišovi. Ako? 1,vizuálne. Boh sa mu zjavil v plameni ohňa. Oheň pohlcoval trňový ker,no ten nezháral. Mojžiš tento úkaz nemohol nevidieť. Boh sa prispôsobuje zraku,najmä duchovnému,každého človeka. Potvrdzuje to sv.Ján apoštol vo svojom prvom liste. Píše:"Čo bolo od počiatku,čo sme počuli,čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali,to zvestujeme: Slovo života"/1 Jn 1,1/. K tomuto vyznaniu sa pridáva aj starec Simeon,ktorý pri pohľade na nazaretskú rodinu v chráme konštatuje,že "jeho oči uvideli spásu"/Lk 2,30/. Mojžiša upútal oheň,ktorý horel,no trňový ker nedokázal pohltiť. Boh dáva o sebe vedieť preto,aby si kresťan všimol rozmanité ohne na tomto svete. Napríklad tam,kde horí spravodlivosť,kde sa krivdí a ubližuje. Oheň neprávosti sa nachádza tam,kde je tyrania,neúcta podvod a násilie. No,vnímavý človek vidí svojim duchovným zrakom aj akoby malé ohníky dobra,pokoja,súcitu a obetavej lásky. Sú možno malé,ale nezhárajú. Človek cíti,že sú neuhasiteľné a teda trváce,pretrvávajúce všetky nepohody tohto sveta. Kresťan má reagovať tak,že sa ma zapojiť do diela,aby naznačil,že chce bojovať proti zlu a podporovať všetky dobré aktivity. Človek dobrej vôle,nemôže nevidieť tieto "spaľujúce" prvky života,ktorými Boh na seba upozorňuje. 2,Boh sa dáva poznať z počutia. Sv. Pavol píše Rimanom:"Viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo"/Rim 10,17/. Mojžiš počul Boží hlas,ktorý ho oslovil po mene:"Mojžiš, Mojžiš!"Boh nás pozná a volá nás. Už v okamihu krstu sa dostávame s Bohom do zvláštneho vzťahu. Tam nás Boh zavolá po mene. To môže znamenať len jedno:že nie sme pred Bohom outsideri,ani siroty,ba ani vyvrheli. Ľudské spoločenstvo nás síce môže za takých považovať,no Boh nikdy. Celú svoju lásku vyjadruje tým,že sme preňho vlastníctvom určeným pre spásu. Mojžiš,síce sviatostný krst nepoznal,no blízkosť Božej lásky určite áno. 3,človek cíti,že ho Boh povoláva k niečomu konkrétnemu.Cíti,že ho Boh posiela. V knihe Exodus čítame,že Pán posiela Mojžiša,aby išiel" k synom Izraela". Aké milé a nežné bolo z Božích úst počuť,že ľudí volá svojimi synmi...On nás posiela k iným ľuďom a chce,aby sme vedeli,že ich máme považovať za jeho synov. Aká náročná predstava,keď máme vidieť v zlých ľuďoch prítomnú Božiu dobrotu! Sú to Boží synovia. No Boh chce,aby sme najprv išli za jeho jediným,jednorodeným Synom,ktorý je Mesiáš. On nás pripraví a vyformuje tak,aby sme boli schopní prijať iných za Božích synov a zároveň za svojich bratov. Spolupatričnosť s Božím Synom je dôležitá preto,aby naše splnenie poslania bolo bezúhonné a čo najdokonalejšie. Boh dáva o sebe vedieť tak,že nás posiela,a my,tomuto volaniu nedokážeme vzdorovať ani ho odmietnuť. Ku koľkým ľuďom sme boli poslaní dnes a ku koľkým budeme zajtra? Aj teraz,sme spojení s Božím Synom. Nič dokonalejšie ani byť nemôže,ako žiť v spoločenstve s Pánom. Je to najlepšia príprava,aby sme svoje životné poslanie splnili podľa Božej vôle.