Počas života sa stretávame
s ľuďmi, ktorí sú viac či menej ochotní komunikovať, konverzovať. Sú
ľudia, ktorí rozprávajú extrémne veľa. Ostatní sa od nich odťahujú, lebo sa
cítia nedôležití či odsunutí na vedľajšiu koľaj. V rozhovore „ťahajú za
kratší koniec“ a nedostanú sa k slovu.
Opačný extrém predstavujú ľudia, ktorí toho veľa nenavravia. Počúvajú,
usmievajú sa alebo komunikujú iba na základe mimiky. Nezabudnime však spomenúť „zlatý
stred“ – taktných a slušných ľudí, ktorí do rozhovoru vstupujú citlivo,
a nie za každú cenu. Každý z nás je nejaký... Niečo sme zdedili,
niečo sa naučili. Tomu zodpovedá aj naša technika a spôsob komunikácie.
Pán Ježiš poučuje svojich učeníkov a vysvetľuje, že
k podstate modlitby nepatrí mnohovravnosť (porov. Mt 6, 7 – 15). Bohu síce
môžeme povedať veľa vecí, ale musia mať hĺbku a zmysel. Pri Bohu môžeme aj
mlčať, no nemôžeme sa odmlčať. To prvé je spôsob modlitby bez slov a druhé
znamená prestať s modlitbou. Prvé sa realizuje vtedy, keď nedokážeme celú
matériu Bohu podať, lebo ju nedokážeme vyjadriť. Druhé vychádza z praxe
života. Ten, kto sa odmlčal, je považovaný za takého, ktorý odmieta
komunikovať. Boh má rád taktnosť v modlitbe. Pestujeme ju vtedy, ak
jednotlivé udalosti, ktoré zažijeme, dokážeme premostiť rozhovorom s Bohom,
aby sme pod vplyvom Pánovej prítomnosti vyhodnotili ich prínos a zároveň
vyvodili dôsledky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára