Čo majú spoločné tieto prvky života: nová situácia,pokánie a životný kríž? Na prvý pohľad,možno nič mimoriadne. No,keď sa bližšie na tieto skutočnosti pozrieme,zistíme,že spoločného menovateľa nájdeme v slove: zbližovanie. Prečo? Nová situácia v našom živote predpokladá,že sa s ňou budeme najprv zoznamovať,aby sme ju mohli prijať a uživotniť v každodennej praxi. Tento proces môžeme nazvať aj zbližovaním. Pokánie,predstavuje situáciu,kedy sme zavrhli hriech a všetko,čo s ním súvisí a nanovo budujeme svoje vnútro na Božích základoch. Zasa si zvykáme na milostiplnú situáciu a zbližujeme svoje cesty s Pánovými. A čo,životný kríž? Predstavuje skúšku života na druhú. Koľko sa človek natrápi,kým si zvykne,kríž objíme a zladí sa s Prozreteľnosťou,ktorá nám chce iba to najlepšie. Všetky tieto situácie vytvárajú priestor na zblíženie sa s Bohom. Práve toto očakávame aj od milostivého obdobia štyridsaťdňového pôstu. Nie žeby nám bol Boh neznámy,ale musíme občas konštatovať,že sa od neho vzdiaľujeme. Niekedy dosť prudko a rýchlo a niekedy pomaly,pozvoľna,nenápadne a to tým,že opúšťame zásady,ktoré pre nás a pre našu spásu stanovil. Z času na čas precitneme a dostávame sa do štádia znovahľadania a znovaobjavovania Boha. Tieto cykly dôverne poznáme. Čo je potrebné na ceste zbližovania s Bohom zachovať, 1,Osvojiť si myšlienku,ktorú nám predkladá žalmista:"Ochotné je moje srdce Bože,ochotné je moje srdce"/Ž 57,8/. Cieľom je zmeniť svoje úsilie zo štádia-na silu,do štádia-ochoty. Iba ten kto sa pri Bohu a s ním zdržiava, môže okúsiť slasť Božej prítomnosti a zmeniť pozíciu-musím, na inú-chcem a mám z toho radosť. Viac ovocia z pôstneho obdobia sa nám črtá,ak vystelieme svoju dušu radostnou ochotou priblížiť sa k Pánovi svojho života. 2,Na ceste zbližovania sa s Bohom je potrebné pestovať pokoru. A to tak,ako o nej čítame u Jeremiáša,že človek sa nemá chváliť svojou múdrosťou,ani silou,ba ani svojim bohatstvom,ale každý,nech sa chváli v Pánovi/porov. Jer 9,22-23/. Nemáme sa chváĺiť tým,čo nemáme sami zo seba,ale sme to dostali. Pokorný človek vie,že má Bohu vzdávať vďaky,lebo bez neho by nemal nič. Môžeme sa chváliť,ale len cez Krista,ktorý dáva milosť rastu vo viere. Apoštol národov ide do opačného extrému,keď hovorí:"Ale ja sa nechcem chváliť ničim iným,iba krížom nášho Pána Ježiša Krista.."/Gal 6,14/. Každý dôvod na chválu alebo samochválu,nech je preosiaty Ježišovou prítomnosťou v srdci. Jeho prítomnosť nám nedovolí zajsť veľmi ďaleko,ak by sme si chceli privlastniť zásluhy,ktoré výlučne patria Bohu. 3,Na ceste zbližovania s Bohom zisťujeme,že sa nemôžeme neprestajne iba sťažovať a pritom si zúfať. Od sťažovania k zúfalstvu je krátka cesta. Snažíme sa o to, aby sme popri ťažkostiach života neupadli do mdlôb bezvýchodiskovosti. To dosiahneme vtedy,ak budeme ďakovať Bohu aj za všetky príkoria a skúšky,ktorými prechádzame. Modlitba vďaky je akoby konzervačný prostriedok,ktorý zabráni skazeniu viery a uchráni dušu i ducha v kondícii prijateľnej pre priateľstvo s Bohom. Tak vstúpi do nášho vnútra radosť,ktorá vyženie zhubný smútok a fatalistický pohľad na svet. Zbližovanie s Bohom je naša jediná cesta,ktorá vyusťuje do cieľa v nebeskej vlasti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára