Veľkosť viery

         V Poprade, v jednom obchodnom centre, je čierno-biela fotografia v nadľudskej veľkosti. Ide o fotografiu mladého muža, ktorý je oblečený v elegantnom obleku. Na nej je nápis: Vráťme eleganciu do ulíc!

         Nie je tomu tak dávno, čo sa konali na Slovensku na viacerých miestach protestné zhromaždenia obyvateľstva s názvom: Za slušné Slovensko. Inými slovami povedané – vráťme do ulíc aj slušnosť.

         Mnohé mestá na Slovensku sa zviditeľňujú tým, že zverejňujú svoje kultúrne pamiatky. Tým poukazujú na svoju starobylosť, na svoj pôvod a historické korene. Mohli by sme povedať: Vráťme kus histórie do našich moderných ulíc!

         Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Naozaj – nikdy nie medzi nami dosť elegancie, vkusu, noblesy, ale aj slušnosti a histórie. Okrem toho tie naše ulice – tzn. aj vzťahy, potrebujú ešte omnoho viac.

         V centre nášho liturgického slávenia je dnes sv. Martin, biskup z Tours. Z jeho životopisu vyplýva, že na svojej ceste viery a povolania nič nepoľavil. Z ničoho, ani vtedy, keď ho jeho pohanský otec poslal do armády, lebo sa mu zdal veľmi utiahnutý a tichý. Nepoľavil ani vtedy, keď ho ariáni, t. j. bludári, vyhodili z mesta.

Jeho vernosť Kristovmu hlasu je obdivuhodná. Jeho viera je taká cenná, že by sa mala vrátiť do dnešných ulíc a do súčasných vzťahov. Elegancia, slušnosť, kultúra, história – to sú vzácne prvky života, ale nestoja za veľa, ak s nimi nejde ruka v ruke viera v Ježiša Krista.

         Témou dnešných čias je slogan: Vráťme vieru v Boha do našich ulíc, do nášho prostredia! Ako sa to má prejavovať?

1.)  Viera má mať vlastnú stavbu a architektúru. Má obsahovať niektoré

prvky spoločné a niektoré individuálne, ktoré sú vlastné každému. Základ musí byť spoločný, lebo nemôžeme hovoriť o zdravom základe, ak neveríme v Ježiša – Vykupiteľa a Mesiáša.

Včera, na sviatok Výročia posviacky Lateránskej baziliky v Ríme, sme

počuli slová sv. Pavla, apoštola. V Prvom Liste Korinťanom píše: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený. A je ním Ježiš Kristus.“ (1Kor 3, 9 – 11, 16 – 17)

     Pri športových pretekoch, napríklad v lyžiarskych disciplínach, ktoré sú

určené pre zrakovo znevýhodnených športovcov, je dôležitá funkcia tzv. „vodiča“. Preteká vždy v tandeme. Vpredu je lyžiar, ktorý má fungujúci zrak a hneď za ním lyžuje ten, ktorý je zrakovo obmedzený. Ten, ktorý je vpredu, navádza, naviguje hendikepovaného športovca, aby šiel v jeho stope. Ten mu musí dôverovať.

     Ježiš Kristus je ten, ktorý nás vedie, lebo my, postihnutí dôsledkami

dedičného hriechu, bez neho len tápeme a blúdime. On si praje, aby sme šli v jeho stope, lebo tá je istá a dokonalá. V nástrahách tohto života je spásonosne dôležité, aby Pán Ježiš bol podstatnou súčasťou nášho života. To, čo je vo viere naše vlastné, sú situácie, ktoré individuálne prežívame. Sú neopakovateľné, jedinečné. Záleží na tom, ako ich vyhodnocujeme, či skúmame, čo nám chce Boh povedať.

V týchto dňoch si pripomíname 30-te výročie tzv. Nežnej revolúcie. V médiách vystupujú a hovoria viacerí aktéri vtedajších udalostí. Jeden z nich ma zaujal takýmto výrokom: „To, čo sa deje, sme vedeli. Vedeli sme, že sa rúca starý svet, ale nevedeli sme to podstatné – podľa čoho, podľa akej schémy budeme žiť v budúcnosti.“

Prax ukázala, že tieto obavy boli opodstatnené. Na živote nás veriacich najlepšie vidno, podľa čoho sa má uberať život – podľa akej schémy, podľa akej náplne.

Všimnime si sv. omšu – keď kňaz číta evanjelium, používa slová: „Čítanie z evanjelia podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána“. To nie je povedané iba tak. Cirkev nám tým hovorí, že máme žiť podľa schémy Božieho slova. Ak budeme žiť podľa slov evanjelia, náš život bude ako svetlo. Najmä pre tých, ktorí ešte stále tápu a nevedia, akou schémou života sa majú riadiť.

2. V oblasti prežívania viery je pre nás dôležitá pamiatka. Počas týchto dní sme pamätali na svojich príbuzných zosnulých. Denne máme pamätať na svojich dobrodincov, rodičov, vychovávateľov, máme pamätať na svoje sľuby, predsavzatia. Pamiatku na niekoho vzácneho nosíme vo svojom srdci.

V prvom rade nás má zaujímať pamiatka „par excellence“ - t. j. pamiatka Ježišovho umučenia a zmŕtvychvstania. Nejde o neaktuálnu, neživú, staromódnu udalosť. Ide o slávenie najsvätejšej obety, ktorá sa odohrala na Kalvárii. My si ju nekrvavým spôsobom sprítomňujeme na oltári. Ak sme prítomní tejto veľkej udalosti, tak ju v pravom slova zmysle slávime. Slávenie predpokladá čisté úmysly, aktivitu ducha a vonkajšie prejavy v podobe modlitby a spevu. Nech toto slávenie nie je iba povrchným a plytkým náhľadom na svet. Vždy pri vstupe do chrámu si vzbuďme úmysel, že sv. omšu chceme sláviť. Ak ju budeme sláviť, aj Boh raz oslávi nás. Slávenie môže byť rozšírené na viaceré činnosti.

         Predstavme si situáciu, keď navštívime nejakú banku alebo iný peňažný ústav. Hneď pri vchode nás privíta pracovníčka a spýta sa nás, čo potrebujeme. Keď to povieme, podľa obsahu našej požiadavky nás pošle k príslušnému stolíku, kde sedí pracovník ústavu. On sa našou témou bude zaoberať. Keď povieme v chráme Pánovi, čo je obsahom našich túžob, snov a prianí, on nás potom naviguje k príslušnému stolu Cirkvi. Buď je to stôl eucharistie, o ktorom Cirkev v omšovej piesni spieva: K stolu Božej láskavosti. Alebo nás pošle k stolu Božieho slova. Prípadne nám ukáže stôl pokánia či stôl spoločnej modlitby. Všetko toto Cirkev slávi. Viera človeka toto všetko potrebuje. Kristus je ako rozsievač, ktorý rozsieva rôzne duchovné dobrodenia plným priehrštím.

3. Viera predstavuje možnosť ponoriť sa do ticha. Posvätné ticho je silnou Existuje aj iné posvätné mlčanie. Napríklad, pri hrobe svojho blížneho. Existuje aj podnetné a hľadajúce mlčanie pri kríži – našom vlastnom alebo pri obeti blížneho. Veľký význam má aj ticho, ktorým reagujeme na nenávisť a aroganciu neprajníkov Cirkvi. Prípadne ticho, ktoré je výsledkom pokoja v duši a reakciou na bujaré a ostentatívne samochvály tohto sveta, ktorý popiera Boha. Takéto ticho je dnes vyhľadávané. Vo vzorovej podobe nám ho ponúkol sám Ježiš, keď sa ocitol na výsluchu pred veľradou a Pilátom, vo chvíľach osobnej modlitby, v situácii, keď dav hučal, aby odsúdil cudzoložnú ženu, keď narazil na tvrdosť srdca príslušníkov židovského národa alebo vtedy, keď mlčky prijal burácanie mestskej luzy, ktorá vykrikovala: Ukrižuj ho! V posvätnom tichu sa stávame silnejšími a duchovnejšími. Na jeho základe dokážeme preraziť aj najväčšie decibely tohto sveta.

         Viera v Ježiša Krista sv. Martina celkom napĺňala. Celkom ho pohltila. Aj nás pohlcuje chrám – nielen preto, že je veľký, ale podmaňuje si nás svojou posvätnou atmosférou. Tá vzniká vtedy, keď sa všadeprítomná Božia veleba stretáva s pokorou človeka. Taká situácia nastáva pri sv. omši či pri inom slávení Cirkvi, ale aj v každodennom živote. Viera tu nadobúda svoju jasnosť, výdatnosť, hĺbku. Takúto vieru sa pokúsme vrátiť do ulíc našich miest, aby spolu s ňou prekvitala elegancia, slušnosť a kultúra každého človeka.