Človek má v sebe vybudovaný cit
pre určité hranice. V bežnej praxi života sa vyjadríme niekedy aj takto:
„....tu končí sranda“.
Čo tým chceme povedať? Napríklad to, že sa vytvorila akási pomyselná hranica.
Vznikla línia medzi atmosférou, ktorá by mala byť prvotne uvoľnená, príjemná,
veselá. Zmenila sa však na vážnu,
ba až zložitú. Bežný človek dokáže vybadať túto zmenu. Zbadá,
že ľudia pri svojej komunikácii prekročili istú hranicu. Napríklad
v spoločnosti ľudí sa začne hovoriť na nejakú tému. Zo začiatku je debata
voľná, otvorená, spontánna a priateľská. Neskoršie sa situácia vyhrotí.
Padajú silnejšie slová, ustupuje racionálne v človeku a nastupujú
vášne. Vtedy nestranný pozorovateľ môže konštatovať: „...tu končí sranda“.
My, veriaci, sme presvedčení, že ten,
ktorý určuje hranice ľudského správania, je Boh. On sám určí, čo je únosné, čo
je dovolené a naopak – čo prekročí hranicu Božej vôle. Môžeme sa
o tom presvedčiť aj v Božom slove.
V Knihe Jób čítame: „Potiaľto
smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vín.“ (Job 38, 11) V evanjeliu
čítame o tom, ako Ježiš nariadil učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“
Vzápätí čítame o tom, ako Ježiš vstal, pohrozil vetru a moru
a povedal: „Mlč, utíš sa.“
(Mk 4, 35 – 41) Presviedčame sa o tom, že Boh je ten, ktorý stanovuje
hranice nielen živlom, ale aj ľudskému správaniu.
V čom sa prejavuje najviac
porušenie pomyselných hraníc v ľudskom správaní?
1.) Ľudia majú problém
vtedy, keď majú posúdiť rozdiel medzi výrazmi: využiť a zneužiť.
Prax
života ukazuje, že je tenká čiara medzi týmito výrazmi. Prejavuje sa to vo
vzťahu k prírode. Využívame mnohé zdroje,
ktoré posilňujú náš život, pohodlie a uľahčujú nám život. V dnešnej
dobe konštatujeme, že sme porušili pomyselnú hranicu a že dnes prírodu
zneužívame. Neustriehli sme istú normu správania sa.
To
isté môžeme konštatovať vo vzťahoch. Sú situácie,
kedy využívame v dobrom slova zmysle dary a schopnosti iného človeka.
Niekedy však s ľútosťou konštatujeme, že niekto zneužíva dobrotu iného
človeka. Aj v tomto prípade ide o porušenie istej hranice. Nehovoriac
o tom, že svedomie nám niekedy vyčíta takýto postoj voči Bohu. Sú ľudia,
ktorí neustále zneužívajú nekonečnú Božiu dobrotu. Boh je však s nami
veľmi trpezlivý a ponúka nám nové a nové príležitosti na obrátenie.
Aby
sme túto pomyselnú hranicu neprekračovali, musíme sa naučiť Bohu prejavovať
vďačnosť. Ten, ktorý ďakuje Bohu a ľuďom
za ich dobrodenia, nebude len tak ľahko porušovať hranicu únosnosti. Je
povzbudivé, že medzi úmyslami, na ktoré slúžime sv. omše,
sa často objavuje úmysel – poďakovanie P. Bohu.
2.) Ďalší prípad porušenia
hraníc v správaní človeka sa prejavuje v tom, či dokážeme uznať
zásluhy iného človeka.
Často
sa presviedčame o tom, že sú ľudia, ktorí zásluhy
na dosiahnutí úspechu prisudzujú len svojej snahe. Nevidia zásluhy iných. Aj tu
je pomerne tenká hranica, ktorá sa často porušuje.
Nedávno
som sledoval v televízii dokumentárny film o pamiatkach starého Ríma.
Odborníci – speleológovia – jaskyniari – skúmali priestory pod povrchom zeme
v oblasti Ríma. Objavili staré bane, v ktorých pred stáročiami otroci
ťažili materiál, ktorý sa nazýva tuff. Tuff má takú vlastnosť, že na vzduchu
tvrdne, a tak sa môže používať ako stavebný materiál.
Na
jednej strane boli otroci, ktorí mali najväčšiu zásluhu
na ťažbe, na druhej strane boli tí, ktorí na ich drine zarábali
a získavali slávu. Otrokom sa nedostalo uznania.
Tento
obraz starého Ríma bol možno charakteristický pre vtedajší svet. Má však hlboký
dopad aj na súčasnosť. Aj dnes sú ľudia, ktorí majú zásluhy za mnohé podnetné
a užitočné veci. Sú však
aj ľudia, ktorí z ich obetí profitujú. Získavajú slávu a hlavne – bohatnú.
Tí, ktorí majú najväčšie zásluhy za dobré diela, ostávajú v úzadí.
Povzbuďme sa v myšlienke, podľa ktorej sa budeme snažiť viac vnímať
zásluhy svojich blížnych. Budeme si viac všímať ich drobné príspevky na naše
životné pohodlie a úspechy. Nezabudnime ich vyzdvihnúť a prisúdiť im
také zásluhy, bez ktorých by nebol náš život tam, kde sa nachádza.
3.) V súčasnosti sa až
dramatickým spôsobom stiera hranica hriešnosti.
Ľudia
sa snažia posunúť hranicu hriechu, ak sú vôbec ochotní prijať skutočnosť, že
hriech existuje. V súčasnosti prebiehajú Majstrovstvá Európy vo futbale.
Pri sledovaní zápasu som si všimol jednu situáciu. Rozhodca odpískal faul. Mal
sa kopať priamy kop. Hráč poškodeného mužstva pristúpil k lopte, zobral ju
do rúk, urobil niekoľko krokov smerom bližšie k súperovej bráne. Loptu
položil
na trávnik a chcel kopnúť priamy kop. Rozhodca to zbadal, zobral loptu
a posunul ju naspäť na správne miesto. V športe sa takéto podvody
dejú. Dejú sa však aj v živote.
Mnohí ľudia posúvajú hranicu hriešnosti,
a to podľa svojej ľubovôle. Obhajujú sa týmito výrokmi: „aj iní tak
robia“, „iní sú ešte horší ako ja“, „aj iní toto robia a pristupujú
k sviatostiam“.
Dôležitou
činnosťou dnešného človeka je jeho schopnosť vrátiť hranicu hriešnosti, kde ju
položil Boh. Kým tak neurobíme, vždy budú sváry, nepokoje, krivdy,
zlomyseľnosti a žiaľ, aj násilnosti.
Toto všetko sledujeme
dnes aj v tej najvyššej úrovni spoločnosti. Nájsť hranicu hriešnosti podľa
Božej vôle znamená nájsť úľavu, pokoj a jednotu v ľudskom
spoločenstve.
Človek,
ktorý má vo svedomí vybudovaný cit pre situáciu, nachádza správne hranice.
Svedomie mu určuje medze, ktoré nechce prekročiť. Robí tak preto, aby neurazil
Boha a nepoškodil blížneho.
Ak ostaneme v medziach, ktoré stanovil Boh, pocítime Boží pokoj. Ten je
predzvesťou Božieho kráľovstva, ktoré Boh prisľúbil tým,
ktorí o pokoj a jednotu budú prosiť a zápasiť.