Naozaj chceš skoncovať s hriechom?

Istý človek robil radikálne zmeny vo svojom živote. Prakticky sa to prejavilo aj tak, že obmedzil používanie technológii na minimum.  Celý život sa v tejto oblasti pohyboval a napokon bol ňou presýtený. Nechal si iba najnutnejšie veci a stal sa z neho akýsi pustovník v dnešnom modernom svete. Napokon, nie je jediný. Keď mu priatelia pomáhali s likvidáciou techniky, donekonečna sa pýtali:"Si si istý a presvedčený, že sa toho zriekaš?". Ako keby čakali, že ich činnosť preruší a povie:"Stop, nepokračujte, žartoval som!". 

    Sme si istí, že chceme skoncovať s hriechom vo svojom živote? Naozaj je to tak alebo reči o pokání sú iba nutným súhlasom, ktorý sa od nás vyžaduje? Evanjelium hovorí o tom, ako Pán Ježiš uzdravil dvoch, ktorí boli posadnutí nečistými duchmi /Mt 8, 28-34/. Zlí duchovia prosili Pána, aby ich poslal do čriedy svíň. Keď sa tak stalo, črieda sa rozbehla dolu svahom a utopila sa v mori. Pastieri privolali obyvateľov mesta a tí, keď skonštatovali veľké materiálne škody, žiadali Ježiša, aby odišiel. V podstate mali dve možnosti. Buď mávnu rukou nad stratou svíň a povedia:"Bohu vďaka, že sa zachránili dva ľudské životy, ktoré boli oslobodené od posadnutosti", alebo budú oplakávať stratu stáda a  osud posadnutých im bude ľahostajný. Po niekoľkonásobnom prečítaní tohto textu vzniká otázka: naozaj si prajeme život bez hriechu? Lebo, keď sa človek zbavuje hriechu, musí počítať s tým, že ho to bude niečo stáť. Napríklad stratu určitého honoru a úrovene doterajšieho štýlu života. Nie raz sme nútení zrieknuť sa "čriedy svíň", len aby sme pocítili slobodu. Ale táto sloboda je nekonečne viac, ako iné výsady pozemského sveta. Prečo? Preto, lebo túto "slobodu nám vydobyl Kristus" /Gal 5,1/. Cenou našej slobody je Ježišova krv preliata za našu spásu. 

Ešte to budeš potrebovať

Všetci máme tendenciu zbierať a hromadiť veci. Vždy, keď natrafíme na niečo zaujímavé, povieme si:možno sa mi to zíde, ešte to budem potrebovať. Prax je taká, že z toho, čo sme zhromaždili, iba mizivé percento využijeme pri nejakej činnosti. Keby sme tak vedeli, ktoré druhy činnosti  sa nám zídu? Keby tak niekto prišiel za nami v rokoch mladosti a povedal:toto a toto rob poriadne, dobre sa to nauč, lebo to budeš potrebovať...

    Boh neprestajne povoláva ľudí do svojej služby. Tak tomu bolo aj v začiatkoch evanjelia. Medzi prvými povolanými, pre potreby ranej Cirkvi boli aj apoštolské kniežatá-sv. Peter a Pavol. Je to zvláštne, ale pri službe evanjelia využili hodne zo svojho života, ktorý predchádzal Pánovmu povolaniu.

    1.,Peter bol pôvodným povolaním rybár. Túto činnosť vykonával v náročných podmienkach, lebo pri rybolove sa stretol aj s nepriaznivými poveternostnými podmienkami. Bol zvyknutý zápasiť a bojovať s vlnami, v búrkach a v priaznivom, či nepriaznivom vetre. Naučil sa viesť rybársky čln spolu s celou posádkou a starať sa nielen o dobrý rybolov, ale aj o zdravie a bezpečnosť svojich spolupracovníkov. Ktovie, čo by povedal, keby bol vtedy niekto prišiel za ním a povedal:"Rob to poriadne, lebo to ešte budeš potrebovať pri ohlasovaní evanjelia? A on, ako prvý pápež riadil loďku Cirkvi v ťažkých podmienkach, lebo evanjelium bolo na svete ešte v zárodku. Riadil rybolov hlásania evanjelia a staral sa o duchovné zdravie a rôzne potreby prvých kresťanov. Ten, kto prijíma pokrm evanjelia a snaží sa podľa neho žiť, riadi a vedie iných. Možno si to neuvedomuje, možno o tom nevie, ale   Boh ho vedie tak, aby usmerňoval životy iných na cestu spásy. 

    2.,Pavol bol známy ako najväčší horlivec, čo sa týka obhajoby židovstva a zároveň ako najväčší odporca kresťanstva. Tak horlil za židovstvo, že iniciatívne podnikal rôzne výpravy, aby pozatýkal kresťanov a dával ich do väzenia /Damask/. Netušil, že sa mu táto horlivosť raz zíde. Už ako Pánom povolaný podnikal apoštolské cesty k pohanom, aby im odovzdával posolstvo spásy. Nerobil už zlomyseľné a násilné, hoci nevedomé výpady proti veriacim, ale mal nápady, ako osloviť dušu človeka tak, aby prijala evanjelium. Všetci máme takto postupovať: nerobiť výpady proti blížneme, ale realizovať nápady na budovanie pravej Božej rodiny. 

    Prefácia, pieseň vďaky na sviatok sv. Petra a Pavla nám pripomína, že" obidvaja, hoci odlišným spôsobom, zhromažďovali Kristovu rodinu". Táto činnosť bude pokračovať do konca čias. Aj my máme v tomto procese svoje miesto. Všetko, o čom sme presvedčení, že je  v Božích očiach správne, máme robiť v tom zmysle, že sa to zíde pre potreby evanjelia. Aj tie každodenné drobné veci, ktoré denne absolvujeme, poslúžia pre Božie kráľovstvo. Nepotrebujeme k tomu nič mimoriadne. Jedine to, čo sa dozvedel Apoštol národov:"Stačí ti moja milosť". 

Povstanie z ruín.

Pred niekoľkými dňami sa na Floride zrútila dvanásťposchodová budova. Teraz skúmajú, prečo. Spod ruín  už vyslobodili nejakých ľudí, ale stále sú niektorí nezvestní, čo znamená, že asi budú niekde tam, pod nánosmi sutín. Jeden z odborníkov povedal vetu:"Čím dlhší čas zostávajú ruiny ruinami, tým je menšia šanca, že sa v nich ešte zjaví život". 

    Evanjelium nám prináša správu o žene, ktorá bola dvanásť rokov vážne chorá/Mk 5, 21-43/. Evanjelista o nej hovorí, že:"...veľa vystála od lekárov, na liečbu minula veľa peňazí a jej zdravotný stav bol stále horší a horší..." Niekto by mohol konštatovať, že jej život sa zmenil na trosky a ruiny tak, ako tá budova na Floride...Na prekvapenie, zjavila sa v nej túžba po živote. Tá sa nestratila. Po dvanástich rokoch je to takmer zázrak. Objavila v sebe zárodky túžby po živote. Ako sa to prejavilo?  Stretla sa s Ježišom. Sledujme u nej postupnosť krokov.

    1.,Prišla v zástupe. Kto bol niekedy v zástupe, môže povedať, že niekde bol aj nebol. Bol medzi mnohými, ale neprejavil sa. Zástup je miesto a čas rozhodovania. Je tam istá anonymita, ktorá môže zatieniť našu účasť na nejakom podujatí. Keď je zle, povieme:"...veď som tam ani poriadne nebol...". Keď sa situácia vyvinie v náš prospech, povieme:"...aj ja som tam bol, len ste si ma nevšimli...". Kto je v zástupe, nie je výrazný.

    Predstavme si, že píšeme nejaký text. Keď text kontrolujeme, zistíme, že niektoré veci chceme zvýrazniť. Urobíme to tak, že niektoré výrazy podčiarkneme, farebne rozlíšime alebo ich napíšeme nejakou kurzívou. 

    Aj vo veciach viery sa potrebujeme v zástupe zvýrazniť. Zo všeobecného chceme prejsť ku konkrétnemu. Život sa nás spýta, kto je pre nás Boh a hlavne to, či chceme výraznejším spôsobom vnášať evanjelium do nášho okolia? Pravá viera nás bude tlačiť preč od zástupu a smerovať k spoločenstvu. K takému spoločenstvu, ktoré bude hnacím motorom nášho svedectva vo viere. Medzi zástupom a spoločenstvom je rozdiel.  Zástup má tendenciu schovávať niekoho, spoločenstvo práve naopak. Ono nás chce zvýrazniť ako horlivých nasledovníkov Pána Ježiša. 

    2.,Žena pristúpila k Ježišovi zozadu. Taký spôsob volí ten , kto má k niekomu úctu a bázeň alebo má úmysel niekoho vyľakať, či ublížiť...Ten, kto sa ukradomky blíži zozadu, má za cieľ s niekým komunikovať. Slovo čeliť, obsahuje výraz-čelo. Postaviť sa niekomu tvárou v tvár, postaviť sa čelom. Ježiš sa k odvážnej žene obrátil a ona musela čeliť jeho pohľadu, ale aj dôsledkom svojho konania. Tie dôsledky znamenali pre ňu uzdravenie a požehnanie. Súčasťou prejavov viery je aj odvaha čeliť dôsledkom. Niekedy je to výsmech, potupa, ale aj obdiv a uznanie. Žena z evanjelia nás povzbudzuje, aby sme našli odvahu čeliť Ježišovým požiadavkám, ale aj tomuto svetu, ktorý evanjelium zvykne zavrhnúť. 

    3.,Žena sa dotkla Ježišových šiat. Tento jav sa niekedy objavuje medzi rodinnými príslušníkmi alebo priateľmi. Stretnú sa dve priateľky, pričom jedna vezme medzi prsty okraj odevu tej druhej a skúma kvalitu. Skúma, čo sa dnes nosí, z akej kvalitnej látky je odev toho a toho človeka. Niekedy sa to nedá posúdiť iba pohľadom. Musíme ten povestný kúsok látky chytiť do ruky a bleskovo preskúmať. 

    Svet skúma čím odievame svoju dušu a čím ju živíme. Pýta sa o akú kvalitu ide? Čo sa dnes "nosí" v duši veriaceho človeka? A pri tom skúmaní môže zistiť, že ide o kvalitu, ktorá pochádza z nebeských zdrojov, lebo Božie Slovo nemá ľudský a pozemský pôvod. Nenájdeme rovnocenný materiál pre toho, kto by chcel zaodieť svoju dušu do niečoho hodnotného a pretrvávajúceho až do večnosti. Zaodievajme svoju dušu  odevom sviatostného  pokrmu, lebo jeho užívaním a prijímaním sa dotýkame samotného Ježiša. Vychádza z neho sila, ktorá uchvátila a zachránila aj ženu chorú na krvotok a určite zachráni aj náš život tak, aby sa nezmenil v definitívne ruiny bez známok života.

    

Niet nad jednoduchosť

Otec viedol syna, ešte žiačika, z futbalového zápasu. Chlapec mal na sebe oblečenie futbalistu a na nohách žiariace kopačky. Na malého chlapca prvotriedna výstroj. Chlapec však cestou fňukal. Neustále zdôrazňoval to, čo nedokázal pochopiť-ako je možné, že ich porazili rovesníci, ktorí ani neboli registrovaní v klube a na nohách mali iba obyčajné botasky...? Materiály, ktoré sa dnes používajú vo vrcholovom futbale, čo sa týka obutia, sú priam z kozmických zdrojov... Ešte to však neznamená, že tomu budú primerané aj výsledky...

    Všimnime si niekoľko situácií zo Svätého Písma, ktoré potvrdzujú, že to, čo je jednoduché, môže byť pred Bohom a svetom účinnejšie, ako to, čo sa na prvý pohľad javí ako reprezentatívne. 

    1.,V Knihe Sudcov sa nachádza text, ktorý prináša správu o tom, ako Gedeon porazil Madiánčanov /Sdc 6, 33-7,8, 16-22/. Zvláštne na tom je, ich porazil iba s tristo mužmi a ešte zvláštnejšie je, že namiesto prvotriednej výzbroje mali v rukách krčahy, fakle a poľnice. 

    2.,Na inom mieste sa píše o tom, ako Samuel vkročil do domu Izaiho, aby spomedzi jeho synov pomazal jedného za kráľa Izraela / 1 Sam 16, 1-13/. Keď Samuel zbadal prvého-Eliaba, povedal si, že on je tým vyvoleným. Ale Pán mu naznačil niečo iné. Povedal mu:" Nehľaď na jeho tvár ani na výšku postavy, toho som si nevybral". Boh má svoje kritéria. 

    3.,Nezabudnime ani na mladého Dávida, ktorý bojoval s robustným Filištíncom Goliášom /1 Sam 17, 1-10 .32. 38-51/. Saul chcel Dávidovi nanútiť jeho dokonalú výzbroj aby aspoň trocha pripomínal bojovníka. Dávid sa však cítil v brnení neprirodzene a cudzo. Vrátil sa k tomu, na čo bol zvyknutý. Vzal si do ruky palicu, z potoka vytiahol päť hladkých kameňov a ešte k tomu pridal prak. Takto "vyzbrojený" vykročil za víťazstvom. 

    Víťazstvo nemusí spočívať vo využití super technológií. Diabol nimi disponuje a používa lákadlá každej doby. Dokonalosť, účinnosť a víťazstvo spočíva niekedy v akoby naivnej a čistej jednoduchosti. Boh "obúva" svojich do "botasiek", aby naznačil, že on je ten jediný, ktorý dopriava víťazstvo a nie dielo človeka, ktoré sa vynáša do nebies. Presvedčil sa o tom aj ďalší veľduch Cirkvi sv. Pavol. Z rozhovoru s Pánom si odniesol ponaučenie:"Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti /2 Kor 12,9/. 

Prejsť na druhý breh

Centrom našej úvahy je výzva Pána Ježiša: "Prejdime na druhý breh" /Mk 4,35-41/. Stretávame sa s ňou v rôznych situáciách. Týka sa napr. plavcov, rybárov, námorníkov, turistov atď. Veľmi často sa tento výraz používa vo chvíli úmrtia človeka. Takýmto jemnejším spôsobom oznamujeme, že niekto odišiel do večnosti. Boh si ho povolal a oznámil, aby šiel za ním na druhý breh večnosti. Čo nám chce ozrejmiť udalosť evanjelia, ktorá približuje chvíle, ktoré strávili apoštoli na lodi s Ježišom?

    1.,On prijal pozvanie a vstúpil k nim do loďky. Pripomína nám známu skutočnosť-Boh vstupuje do života človeka. Robí to rozmanitým spôsobom a intenzitou.

    Na Zemi sa nachádzajú miesta, kde sa vyskytujú otrasy. Tamojší ľudia sú už na to zvyknutí. Mierne záchvevy pôdy sú pre nich samozrejmosťou. Keď tam vstúpi cudzinec, môže byť prekvapený. Ak nič podobné nezažil, môže sa zľaknúť. Preňho sú jemné záchvevy ako otrasy. Ešte netuší, čo to je skutočné trasenie Zeme. Kto komunikuje s Bohom vie, že vstup Boha do života môže mať charakter jemného záchvevu  alebo silnejšieho otrasu. Boh chce byť viditeľný a počuteľný. Nezriedka Boh vstupuje tak, že umožní človekovi, aby pil z kalicha bolesti, aby si užil horkosť, aby okúsil ťaživé situácie, no zároveň dáva na javo, že človeka neopúšťa. Boh vstupuje tak, aby sme to cítili, ale zároveň mali istotu, že nás nenechá napospas zradným vlnám tohto sveta. Nechce nás trápiť, ale očistiť a nastaviť tak, aby sme z cesty večnosti neodbočili. 

    2.,Evanjelium hovorí, že Ježiš na lodi zaspal. Iste mal za sebou to, čo dnes označujeme, ako rušný deň. Od únavy zaspal. Medzi apoštolmi to vyvolalo zdesenie. Búrka bola silná, preto ho zobudili.

    V živote máme niekedy pocit, že všetci reprezentanti dobra, t.j. tí, ktorí by nám mali pomáhať, zaspali. Aj v súvislosti s Bohom sa nám javí, že spí, keď si myslíme, že by mal zasiahnuť. V dnešnom svete sa usilujeme zobudiť spiace dobro. Chceme, aby sa postavilo na našu stranu a reagovalo na všetky krivdy a nedostatky tohto sveta, resp. nášho osobného života.  Boh je absolútne dobro. Netreba ho budiť, on vie, čo potrebujeme. Skôr nám treba otvoriť duchovný zrak a byť vnímavejší na Božiu prajnosť v tomto svete. Tým najväčším dobrom pre nás, pútnikov do večnosti je to, že máme možnosť ho spoznať zvnútra a s ním aj komunikovať. Týmto činom sa z nás stávajú takí reprezentanti dobra, ktorí dokážu mobilizovať a prebudiť zo sna všetko, čo môže odhaliť Boží plán spásy. 

    3.,Sme svedkami toho, ako sa na lodi, počas plavby, odohrala ešte jedna, dychberúca udalosť: Ježiš umlčal živly. More a vietor utíchli. A to všetko na základe krátkej vety:"Mĺč, utíš sa!". Pri bilancii nášho pozemského života, radi uznávame, že Boh neraz umĺčal živly, t.j. rozbúrené skutočnosti nášho vnútra. Tie skutočné živly sa viac nachádzajú v našej duši, ako niekde vonku. Boh je ten, ktorý jediný dokáže toto urobiť. Živly sveta, za pomoci techniky, dokážeme dnes monitorovať ba aj predvídať, ale nevieme ich odstrániť, zbaviť sa ich. Tie vnútorné, ktoré prebiehajú v našej duši, dokážeme správne regulovať, ba sa ich aj zbaviť. Ale na scénu musí prísť Kristus, ktorý má mať dominantné miesto v našom živote. Jedine on je strojcom a architektom pokoja, ktorý tak veľmi chýba súčasnému svetu. On jediný dokáže vyhojiť rany vnútra a upokojiť srdce, keď je zmietané nepokojom a žiaľom. 

    Vždy, keď zomrie človek, chceme ho odprevadiť na druhý breh, do večnosti. Robíme to najmä modlitbami. Nič účinnejšie neexistuje. Ale takýmito udalosťami prechádzame na druhý breh aj my, ktorí ešte zostávame. Formujeme sa nimi, zbavujeme balastu v duši a orientujeme sa na to, čo je najdôležitejšie-na spásu duše. Ide o druhý breh pripravenosti odovzdať sa do Božích rúk. Aj na ňom nájdeme Boha, ktorý otvára náruč a sýti nás svojou povestnou dobrotou. 

Hranice

 

         Človek má v sebe vybudovaný cit pre určité hranice. V bežnej praxi života sa vyjadríme niekedy aj takto: „....tu končí sranda“.
Čo tým chceme povedať? Napríklad to, že sa vytvorila akási pomyselná hranica. Vznikla línia medzi atmosférou, ktorá by mala byť prvotne uvoľnená, príjemná, veselá. Zmenila sa však na vážnu,
ba až zložitú. Bežný človek dokáže vybadať túto zmenu. Zbadá,
že ľudia pri svojej komunikácii prekročili istú hranicu. Napríklad v spoločnosti ľudí sa začne hovoriť na nejakú tému. Zo začiatku je debata voľná, otvorená, spontánna a priateľská. Neskoršie sa situácia vyhrotí. Padajú silnejšie slová, ustupuje racionálne v človeku a nastupujú vášne. Vtedy nestranný pozorovateľ môže konštatovať: „...tu končí sranda“.

         My, veriaci, sme presvedčení, že ten, ktorý určuje hranice ľudského správania, je Boh. On sám určí, čo je únosné, čo je dovolené a naopak – čo prekročí hranicu Božej vôle. Môžeme sa o tom presvedčiť aj v Božom slove.

         V Knihe Jób čítame: „Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vín.“ (Job 38, 11) V evanjeliu čítame o tom, ako Ježiš nariadil učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ Vzápätí čítame o tom, ako Ježiš vstal, pohrozil vetru a moru a povedal: „Mlč, utíš sa.“
(Mk 4, 35 – 41) Presviedčame sa o tom, že Boh je ten, ktorý stanovuje hranice nielen živlom, ale aj ľudskému správaniu.

         V čom sa prejavuje najviac porušenie pomyselných hraníc v ľudskom správaní?

 1.) Ľudia majú problém vtedy, keď majú posúdiť rozdiel medzi výrazmi: využiť a zneužiť.

 

Prax života ukazuje, že je tenká čiara medzi týmito výrazmi. Prejavuje sa to vo vzťahu k prírode. Využívame mnohé zdroje,
ktoré posilňujú náš život, pohodlie a uľahčujú nám život. V dnešnej dobe konštatujeme, že sme porušili pomyselnú hranicu a že dnes prírodu zneužívame. Neustriehli sme istú normu správania sa.

To isté môžeme konštatovať vo vzťahoch. Sú situácie,
kedy využívame v dobrom slova zmysle dary a schopnosti iného človeka. Niekedy však s ľútosťou konštatujeme, že niekto zneužíva dobrotu iného človeka. Aj v tomto prípade ide o porušenie istej hranice. Nehovoriac o tom, že svedomie nám niekedy vyčíta takýto postoj voči Bohu. Sú ľudia, ktorí neustále zneužívajú nekonečnú Božiu dobrotu. Boh je však s nami veľmi trpezlivý a ponúka nám nové a nové príležitosti na obrátenie.

Aby sme túto pomyselnú hranicu neprekračovali, musíme sa naučiť Bohu prejavovať vďačnosť. Ten, ktorý ďakuje Bohu a ľuďom
za ich dobrodenia, nebude len tak ľahko porušovať hranicu únosnosti. Je povzbudivé, že medzi úmyslami, na ktoré slúžime sv. omše,
sa často objavuje úmysel – poďakovanie P. Bohu.

 2.) Ďalší prípad porušenia hraníc v správaní človeka sa prejavuje v tom, či dokážeme uznať zásluhy iného človeka.

Často sa presviedčame o tom, že sú ľudia, ktorí zásluhy
na dosiahnutí úspechu prisudzujú len svojej snahe. Nevidia zásluhy iných. Aj tu je pomerne tenká hranica, ktorá sa často porušuje.

Nedávno som sledoval v televízii dokumentárny film o pamiatkach starého Ríma. Odborníci – speleológovia – jaskyniari – skúmali priestory pod povrchom zeme v oblasti Ríma. Objavili staré bane, v ktorých pred stáročiami otroci ťažili materiál, ktorý sa nazýva tuff. Tuff má takú vlastnosť, že na vzduchu tvrdne, a tak sa môže používať ako stavebný materiál.

Na jednej strane boli otroci, ktorí mali najväčšiu zásluhu
na ťažbe, na druhej strane boli tí, ktorí na ich drine zarábali a získavali slávu. Otrokom sa nedostalo uznania.

Tento obraz starého Ríma bol možno charakteristický pre vtedajší svet. Má však hlboký dopad aj na súčasnosť. Aj dnes sú ľudia, ktorí majú zásluhy za mnohé podnetné a užitočné veci. Sú však
aj ľudia, ktorí z ich obetí profitujú. Získavajú slávu a hlavne – bohatnú. Tí, ktorí majú najväčšie zásluhy za dobré diela, ostávajú v úzadí. Povzbuďme sa v myšlienke, podľa ktorej sa budeme snažiť viac vnímať zásluhy svojich blížnych. Budeme si viac všímať ich drobné príspevky na naše životné pohodlie a úspechy. Nezabudnime ich vyzdvihnúť a prisúdiť im také zásluhy, bez ktorých by nebol náš život tam, kde sa nachádza.

 3.) V súčasnosti sa až dramatickým spôsobom stiera hranica hriešnosti.

Ľudia sa snažia posunúť hranicu hriechu, ak sú vôbec ochotní prijať skutočnosť, že hriech existuje. V súčasnosti prebiehajú Majstrovstvá Európy vo futbale. Pri sledovaní zápasu som si všimol jednu situáciu. Rozhodca odpískal faul. Mal sa kopať priamy kop. Hráč poškodeného mužstva pristúpil k lopte, zobral ju do rúk, urobil niekoľko krokov smerom bližšie k súperovej bráne. Loptu položil
na trávnik a chcel kopnúť priamy kop. Rozhodca to zbadal, zobral loptu a posunul ju naspäť na správne miesto. V športe sa takéto podvody dejú. Dejú sa však aj v živote.

         Mnohí ľudia posúvajú hranicu hriešnosti, a to podľa svojej ľubovôle. Obhajujú sa týmito výrokmi: „aj iní tak robia“, „iní sú ešte horší ako ja“, „aj iní toto robia a pristupujú k sviatostiam“.

Dôležitou činnosťou dnešného človeka je jeho schopnosť vrátiť hranicu hriešnosti, kde ju položil Boh. Kým tak neurobíme, vždy budú sváry, nepokoje, krivdy, zlomyseľnosti a žiaľ, aj násilnosti.

Toto všetko sledujeme dnes aj v tej najvyššej úrovni spoločnosti. Nájsť hranicu hriešnosti podľa Božej vôle znamená nájsť úľavu, pokoj a jednotu v ľudskom spoločenstve.

    Človek, ktorý má vo svedomí vybudovaný cit pre situáciu, nachádza správne hranice. Svedomie mu určuje medze, ktoré nechce prekročiť. Robí tak preto, aby neurazil Boha a nepoškodil blížneho.

Ak ostaneme v medziach, ktoré stanovil Boh, pocítime Boží pokoj. Ten je predzvesťou Božieho kráľovstva, ktoré Boh prisľúbil tým,
ktorí o pokoj a jednotu budú prosiť a zápasiť.

Protokol alebo od oka?

Pri niektorých činnostiach sa od nás vyžaduje presnosť, inokedy máme k dispozícii voľnosť. Všetci vieme, čo je to protokol. Ide o prísne pravidlá komunikácie s určitými ľuďmi, najmä s vysokopostavenými. Kto sa stretne s kráľovnou alebo pápežom, nemôže hovoriť, čo sa mu zachce a kedy chce. Viažu ho k tomu pravidlá, ktoré sú dané na určitú príležitosť. Keď sa stretneme s priateľmi, nijaký protokol nepotrebujeme. Rozhovor je voľný, spontánny, otvorený, priateľský. 

    Ľudia, ktorí pracujú v gastrooblasti a varia, vedia, aká je dôležitá gramáž. Niektoré ingrediencie musia byť v jedle zastúpené presne, v gramoch. Ale bežný domáci kuchár vie, že najlepšie jedlo je vtedy, keď sa nemusí dodržiavať nijaký protokol a prísady idú v množstve-od oka.  Podstatné je, aby stravníkom chutilo. 

    Aká má byť modlitba? Máme dodržiavať protokol, t.j. držať sa urputne nejakej konkrétnej naučenej schémy, alebo môžeme ísť na voľnobeh, podľa toho, ako to cítime vo vnútri? Pán Ježiš nás trochu usmerňuje v evanjeliu/Mt 6,7-15/. Na jednej strane nás presne motivuje k tomu, aby sme si osvojili modlitbu Otče náš, no vzápätí varuje, aby sme nezašli priďaleko vzhľadom na našu príslovečnú náchylnosť dlho a rozvláčne hovoriť. 

    Niekomu vyhovuje presná "gramáž" modlitby. Musí mať danú schému, ktorú málokedy opustí, nikdy z nej nevybočí. Iní vyznávajú tézu-od oka. Argumentujú tým, že pred Bohom sa nemáme cítiť uniformne, ale konformne. V každom z týchto prítupov je veľa múdrosti , skúsenosti a pravdivosti. Máme hľadať taký spôsob modlitby, ktorý osvieži naše duše. Je fakt, že sa musíme k modlitbe aj prinútiť a je pravda, že nie vždy pri nej cítime akúsi slasť duše. Sviežosťa odhodlanie duše je dobrým výsledným efektom modlitby. Modlime sa tak, aby sme s Bohom skutočne komunikovali a vnímali dôležitosť dialógu s ním. 

Na kňazskú tému

 Pre nejakým časom som nazrel do knihy, ktorá sa svojim obsahom dotýkala čias, kedy žili prehistorické tvory. Pre porovnanie, v rohu jedného obrázka bola maličká postavička človeka. Oproti tvorom, ktoré dnes už nežijú, lebo vyhynuli, sa javil iba ako maličký trpaslík, ako zanedbateľný prvok života. Paradoxne, človek prežil, tvory naháňajúce hrôzu, nie. 

    Kým je kňaz? Podľa schémy tzv. spoločenského významu je zanedbateľný. Povolanie kňaza nie je atraktívne a nikdy nebude valcovať rebríčky popularity. Je celkom nepatrný popri povolaniach, ktoré dnes dominujú a hýbu svetom. Ale pre ľudí, ktorí majú životnú hĺbku, ktorí majú zmysel pre nadprirodzené veci, je kňaz nespochybniteľným prvkom. Jeho život a pôsobenie sú primerané pre situácie, ktoré majstrovsky vymenoval Apoštol národov. Napísal:"Vo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci: vo veľkej trpezlivosti, v súženiach, v núdzi, v úzkostiach, pod ranami, vo väzeniach v nepokojoch,  v námahách, v bdení a pôstoch, v čistote, v poznaní, v zhovievavosti, v dobrote,  v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, v Božej moci, zbraňami spravodlivosti v ľavej i pravej ruke, slávou aj potupou, zlou aj dobrou povesťou, ako zvodcovia, ale pravdiví, ako neznámi a predsa dobre známi, akoby zomierajúci a hľa , žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, akoby smutní, no vždy sa radujeme, ako chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a

pritom nám všetko patrí"/ 2 Kor 6, 1-10/.   

     V Knihe Sudcov nachádzame akýsi pravzor kňazského povolania a to v osobe Gedeona. Sám sa charakterizuje, že je nikto, že je bezvýznamný človek :"...veď moja rodina je najbiednejšia v Manassesovi a ja som najmenší v dome svojho otca" /Sdc 6, 1-6 . 11-24/. Napriek tomu, nemôžeme nevidieť na ňom niektoré novozákonné črty Ježišovho kňazstva. O ktoré ide?

    1.,Gedeon sa poctivo venoval roľníckej práci: práve mlátil a vial obilie na lise, keď ho navštívil Pánov anjel. Zároveň si posťažoval na osud svojho národa a tak dal na javo, že mu táto skutočnosť nie je ľahostajná. Bol presvedčený, že Pán ich opustil. Anjel mu oznámil Božie poslanie:"Choď v tejto svojej sile a vyslobodíš Izrael z rúk Madiánčanov. Ja ťa posielam!". Boh vedel o Gedeonových predispozíciách. Vedel, že vlastnosti, ktoré preukázal pred Božím poslom: zodpovednosť, starostlivosť, usilovnosť, priamy duch a čisté zmýšľanie, uplatní aj v službe Izraelu. Kto by pochyboval, že týmto má oplývať Kristov služobník v tejto dobe? Nezdolnosť v nepriazni, nesúhlas s rezignáciou, komunikácia/aj hádka/ s Pánom, toto všetko sú unikátne vlastnosti služobníka oltára, o ktoré by sa mal usilovať celý život. 

    2., Gedeon si vypočul aj upokojujúce vyjadrenie anjela:"Budem ťa čakať, kým neprídeš". Gedeon kamsi odbehol, no dozvedel sa, že Pán naňho počká. Podobné zvolanie si môže vyslúžiť aj adept na kňazský stav. Pán ho počká, kým sa vysporiada s minulosťou, kým prijme tvrdú realitu "nepopulárnosti" Cirkvi v dnešnej dobe, kým sa otvorí pre budúcnosť, ktorá  nie je zabezpečená materiálnou hojnosťou pre jeho život. Pán počká, kým adept vybojuje svoj vnútorný zápas, kým si v hlave a v

srdci "učeše" všetky pochybnosti, kým sa presvedčí, že niet väčšej drámy života, ako je zápas o Božie kráľovstvo. Pán počká aj vtedy, keď potencionálny služobník Boží sa prestane pred Božou vôľou schovávať a odvážne vystúpi, aby reprezentoval Božiu spasiteľnú vôľu. On počká, kým sa "gedeon" dnešných čias rozhodne zrieknuť vecí, ktoré mu budú na ceste za poznaním Krista prekážať. 

    3., Boží anjel dáva Gedeonovi prvé pokyny:" Vezmi mäso i nekvasené chleby a polož to na tamtú skalu a polievku vylej na to". Pri týchto slovách vidíme v duchu kňaza, ako na oltár kladie obetné dary, premieňa ich na vzácny pokrm pre dušu. Vidíme a počujeme, ako "vylieva" a zvoláva Božie požehnanie na obety, ktoré priniesli veriaci  do chrámu a položili ich na oltár. Kladie ich na duchovnú skalu-oltár, ktorá sa stáva svedkom najväčšieho zázraku, ktorý nazývame premenenie, lebo z obyčajných darov zeme sa stávajú nebeské skutočnosti. Kňaz vníma ľudské sny, túžby, požiadavky a predostiera ich Pánovi s dôverou v jeho priazeň. Je blízko človeka i blízko Boha. Je prepojením medzi životodarnou milosťou Boha a otvoreným srdcom človeka. Je malý a nepatrný, ale zároveň taký, bez ktorého nemôžu existovať Božie plány spásy.

Steblo, klas a zrno

Pred niekoľkými dňami som  bol svedkom situácie, ktorú by sme mohli nazvať tragikomická. Okolo obchodného reťazca sa obšmietal bezdomovec. Chodilo dookola, prezeral odpadkové koše a keď našiel nejakú fľašu, starostlivo skontroloval, či je naozaj prázdna. Zrazu zbadal na múriku plechovku od piva. Tvár sa mu rozžiarila.Rozbehol sa a s veľkou nedočkavosťou po nej siahol. Priložil si ju k ústam  a chcel piť. Po chvíli zbadal, že je už prázdna. S odporom ju zahodil, mávol rukou, čosi popod nos zahundral a pobral sa ďalej. Takto alebo podobne to vyzerá, keď človek niečo hľadá.  Poteší sa keď si myslí, že to našiel, ale zistí, že to nie je to, čo hľadal.

    Na poli hľadáme úrodu.  Tá má svoju postupnosť. Pán Ježiš nás poúča o tom, že aj úroda má svoje zákonitosti. Hovorí, že najprv je steblo, potom klas a až tak zrno /Mk 4, 26-34/. Sú situácie, kedy až príliš veľa očakávame od stebla alebo od klasu, či od zrna. Niekedy zostávame sklamaní, lebo nenájdeme to, čo sme hľadali. Ako sa to prejavuje?

    1.,Steblo. Samo o sebe ešte nič nemusí znamenať. Človek, ktorý putuje púšťou, môže objaviť steblo, trs trávy.  Poteší sa, lebo takýto nález je predzvesťou, že zanedlho natrafí na pravidelnú vegetáciu, ktorá znamená život. Steblo je slabé, môže byť vysušené a hlavne, neubráni sa poryvom vetra. Je ním zmietané na všetky strany, nedokáže mu odolať, ak nie je zakorenené. Sú situácie, pri ktorých od istých ľudí očakávame veľa. Myslíme si, že sa môžu stať súčasťou "vegetácie nového života". Po čase však zistíme, že sa iba zmietajú v rôznych prúdoch tohto sveta. Otáčajú sa na všetky strany, vždy niečo hľadajú pre svoju nepokojnú dušu, no evanjelium ignorujú. Nie sú zakorenení v tej správnej pôde. Dnes obstojí človek, ktorý si osvojí pevné zásady evanjelia a podľa nich žije. Potom je iba malá pravdepodobnosť, žeby sa klátil na všetky svetové strany. Iba človek s postojmi evanjelia sa môže stať základom "novej vegetácie života". 

    2.,Klas. K steblu na poli neodmysliteľne patrí klas. Steblo samo o sebe neznamená nič. Má význam vtedy, keď sa na ňom zjaví klas. Od klasu očakávame veľa. Pamätníci vedia, že kedysi na starých bankovkách bola vyobrazená postava, ktorá držala v náručí klasy. Súčasní veriaci vedia, že klasy sa ako motív objavujú na liturgických rúchach, sú súčasťou ornamentov na oltárnych plachtách. Stávajú sa súčasťou rôznych liturgických slávení. Klas je predzvesťou dobrej úrody, hmotnej i duchovnej. Občas však zistíme, že klasy sú prázdne. Zostávame nepríjemne prekvapení a sklamaní. Je čas kňazských vysviacok. Modlime sa, aby klasy kňazských povolaní neboli prázdne. Modlime sa, aby veriaci nachádzali v kňazovi to, čo skutočne pre svoju dušu potrebujú. Prázdny klas bez zrna, sa stáva iba motívom a efektom. Jeho schopnosť nasýtiť niekoho sa vytráca.

    3., Zrno. Čo napĺňa hospodára najväčšou radosťou? Napríklad to, keď vidí na poli steblo s klasom a početnými zrnami. Vtedy sa rastlina priam prehýba pod ťarchou zrna, ktoré je pripravené poskytnúť chlieb. Ide o akýsi úkon pokory a vďaky. Akoby sa celá rastlina chcela poďakovať a pokloniť Darcovi a Stvoriteľovi za to, že môže poskytnúť hladujúcim chlieb. Tak je to aj v živote. Iba ten, kto má dušu naplnenú milosťou , myseľ vďakou a hlavu pokornou múdrosťou, sa dokáže pokoriť pred majestátom Stvoriteľa. Veľký človek je ten, ktorý zostáva pokorný a to aj napriek tomu, že  "klas" jeho života obsahuje veľa životodarného zrna. 

    Pán Ježiš nám týmto podobenstvom odkazuje, aby sme našli odvahu byť zrelým klasom, pripraveným na žatvu. Máme si uvedomiť, že ide o proces, ktorý nemôžeme uponáhľať. Boh chce, aby najprv vzišlo steblo, potom klas a až tak sa v ňom objavili zrná. Potom je čas žatvy. On je trpezlivý, lebo chce, aby sme boli na celoživotnú žatvu, dobre pripravení. 

Hra na skrývačku

Ako deti sme sa často hrávali na skrývačku. Celé letné prázdniny sme túto hru zvládali bez omrzenia. Nie som si istý, či to dnešné deti praktizujú, skôr asi majú sofistikovanejšie kratochvíle. Aj dospelí hrajú túto hru. Schovávajú sa niekedy pred zodpovednosťou a pred povinnosťou. Našťastie nie všetci. Už prvý človek sa  túto taktiku naučil hneď, ako neposlúchol Boha. Pochopil, že chybil a myslel si, že sa pred Bohom môže schovať/Gn 3,9-15/. Je celkom prirodzené, že mu Boh položil otázku:"Kde si?". Boh hľadá človeka. On sa pred človekom neschoval. Neurobil to ani vo chvíli umučenia na Kalvárii. Dobrou správou je, že aj človek hľadá Boha, hoci  ten sa vôbec neschováva. Keď raz Ježiš učil, ktosi mu oznámil:"Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry"/Mk 3, 34-35/. Človek je tvor, ktorý ma hľadanie v génoch. Kedy hľadá najčastejšie?

    1.,Vtedy, keď niečo stratil. Najťažšie sa hľadá stratená rovnováha v živote. Znovanadobúda sa tak, že sa človek zbavuje závislostí. Čím viac ich odstraňuje, tým viac získava jeho vnútro rovnováhu, názor váhu a svedectvo rozvahu a účinnosť.

    2.,Vtedy, keď aktuálne niečo potrebuje, niečo mu zachybí. Taká situácia nastáva vtedy, keď "sa meria" s okolitým svetom a zistí, že nestačí najmä materiálne a zaostáva za bohatšími ľuďmi v jeho zornom uhle. Pre mnohých je materiálny hendikep stravujúci a znervózňujúci až do krajnosti. Vtedy potrebuje nájsť Boha a porozprávať sa s ním. Je to dôležité preto, aby pochopil a prijal Božie priority a nie priority tohto sveta. 

    3.,Vtedy, keď mu niečo už nestačí, a on chce  viac. Pri prednáške istej psychologičky som sa dozvedel, že niektorí ľudia s diagnózou autizmu, počujú "zomierať rastliny". Keď rastlina hynie, prebieha  chemický proces, ktorý dokáže mimoriadne citlivé ucho zachytiť! A údajne autisti zachytia aj to, čo bežní, t.j. zdraví ľudia nemôžu počuť. Veriaci človek má schopnosť počuť, že jeho duchovný život zomiera. Musí cítiť príznaky tohto javu a nemusí mať ani diagnózu autizmu. Jeho duša vtedy volá SOS a on by mal konať. "Zomierajúce" vnútro velí, aby človek začal hľadať duchovný pokrm, ktorého sa jeho duša právom domáha. Hľadanie nemusí byť márne. Cirkev má vždy prestretý stôl s Božím slovom a Telom nášho Pána. Jednotlivec sa môže Cirkvi opýtať slovami Pána Ježiša:"Máte niečo na jedenie?" /Jn 21,5/. A dostane primeranú odpoveď:"Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán" /Ž 34/. 

Kde si?

 

         Takto alebo podobne, možno trochu podráždene sa spýtame, keď sa nám niekto nehlási. Chceme sa s ním rozprávať, predebatovať s ním vážnu vec, a on nedvíha telefón.  Po čase, keď sa s ním stretneme, povieme: „Kde si? Už dlho ťa hľadám.“

         Takto sa pýtal Boh prvého človeka v raji. (Gn 3, 9 – 15) Človek si myslel, že sa môže pred Bohom schovať. Mnohí si to myslia dodnes. Boh sa pýta: „Kde si?“ Nepýta sa preto, že by nevedel, kde je človek, veď je Vševediaci. Tejto otázke dáva iný podtón: „Kde si sa dostal? Kde si sa prepracoval, keď si porušil moje nariadenie? Kde si sa dostal človek, keď si ma odmietol vo svojom živote?“

         Boh sa tak pýta preto, aby sa človek začal viac oňho zaujímať. Človek je ten, ktorý sa má pýtať: „Kde si, Pane?“ Tento týždeň sme čítali pri sv. omšiach úryvky z Knihy Tobiáš. Tobiáš prichádza k svojmu slepému otcovi a prináša mu liek. Aplikuje ho otcovi na oči, následne mu odstráni beľmo a otec začne vidieť.  Po svojom uzdravení vraví synovi: „Vidím ťa, syn môj, ty svetlo mojich očí.“ (Tob 11, 5 – 17)

         Boh si praje, aby sme potom, čo odstránime beľmo hriechu zo svojho života povedali: „Vidím ťa, Boží Syn, ty svetlo mojich očí.“ Pýtame sa, čo spôsobuje to povestné beľmo, t. j. neschopnosť vidieť Boha v živote.

 

 

 1.) Život naslepo

Táto charakteristika je primeraná človeku, ktorý nevie, kam v živote smeruje, keď nemá jasný cieľ. Existuje výraz „výstrel naslepo“. Nie do terča, ale naslepo. Takýto výstrel môže byť nebezpečný a môže ublížiť. Kto žije bez Boha, nepozná cieľ a pritom môže sebe alebo aj iným ublížiť. Skôr či neskôr začne každého z nás zaujímať otázka absolútnej budúcnosti a bude si musieť vytýčiť konkrétny cieľ. Je užitočné, ak má človek celoživotné zakotvenie v Bohu. Potom aj cieľ svojho života – Boha – nikdy neminie.

 

2.) Oslepenie životom

Mnohí vyznávajú štýl života, ktorý označujeme ako žiaru reflektorov. Niektorí dramatickí umelci sa vyjadrujú takto: „Keď vyjdem z prítmia zákulisia a vstúpil do žiary reflektorov, viem, že som vošiel do svojho sveta.“

Žiara a jas pozemského sveta sú len krátkodobými výhodami a môžu priviesť človeka na nesprávnu cestu. Žiaru a jas tohto sveta ustojí len ten, kto bude v živote uprednostňovať iné svetlo. Biblicky ho charakterizujeme takto: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5, 14) Svetlo Krista má byť silnejšie ako svetlá reflektorov tohto sveta.

 

 3.) V slepých uličkách

Ide o názov piesne, ktorú pred 40-timi rokmi naspievali Miro Žbirka a Marika Gombitová. V slepých uličkách sa ocitne človek, keď zistí, že sa nemá kam posunúť, keď stratil zmysel života. Tiež keď zažije sklamanie, keď sa presýti úspechmi alebo zažije limity zo strany sveta. Jednoducho zisťuje, že niet kam ísť. Práve vtedy môže pozdvihnúť myseľ a uzrieť svetlo, ktoré stále žiari. Je to svetlo bohostánku v našich chrámoch. Ísť za týmto svetlom predstavuje cestu, ktorá je vždy zjazdná a voľná. Je to svetlo, o ktorom počas veľkonočnej vigílie – na Bielu sobotu – spievame: „Svetlo Krista, ktorý slávne vstal z mŕtvych, nech zaženie tmu v našich srdciach.“ RM s. 195

 

         Vďaka viere v Boha vieme, kde sme. Sme na ceste k Bohu a na tejto púti nám neomylne svieti svetlo, ktoré nám poskytuje Duch Svätý. Ono nech nás motivuje k tomu, aby sme sa nenechali omámiť chladnými svetlami tohto sveta, ale aby sme nasledovali to Svetlo, ktoré vovádza do večnosti – Ježiša Krista.

 

Eucharistia

Existujú rôzne spoločenstvá. Vždy ich niečo  spája, nejaká myšlienka. Existuje spoločenstvo ľudí, ktorí radi čítajú knihy konkrétnych autorov. Po prečítaní niektorej z nich sa stretnú a diskutujú o tom, čo čítali. Raz na takomto stretnutí zistili, že jeden člen spoločenstva chýba. Keď mu zavolali, povedal :"Som pri prameni". Tým chcel povedať, že sa mu dostalo  cti a osobne sa stretol so samotným spisovateľom. Povedal to pekne:som pri prameni. 

    Sv. Tomáš Akvinský píše o eucharistii toto:"...nik nedokáže vyjadriť dobrotu tejto sviatosti, cez ktorú sa ochutnáva duchovná slasť v samom prameni..."/ LH III ,s.614 /. 

    Evanjelium nám prináša správu o Poslednej večeri, pri ktorej Pán ustanovil Sviatosť Oltárnu. Pri jej čítaní nás privádza k prameňu tejto veľkolepej udalosti, lebo presne popisuje, čo sa tam udialo/Mk 14, 12-16. 22-26/. Cítime sa akoby vtiahnutí do deja a teda pri prameni, pri zrode najposvätnejšej skutočnosti tohto sveta. Čo sa môžeme, rozjímajúc nad prameňom základu duchovného života, dozvedieť?

    1.,Zisťujeme, že všetko do seba zapadá. Pán Ježiš poslal učeníkov s tým, že nájdu človeka, ktorý ponesie džbán vody a vojde do domu. Majú vojsť za ním a majiteľovi domu oznámiť, že  uňho bude Učiteľ sláviť veľkonočného baránka. A že slávenie sa uskutoční v hornej miestnosti, ktoré je už pripravená. Učeníci museli žasnúť, keď zistili, že všetko je tak, ako Pán predpovedal. Všetko do seba zapadlo ako ten najdômyselnejší plán. Nejde o náhodu alebo o zhodu okolností. O istých ľuďoch sa hovorí, že nič nenechávajú na náhodu. Znamená to, že všetko overujú, preverujú, na všetko dohliadajú, o všetkom chcú byť informovaní. Boh nič nenecháva na náhodu. Všetko má uňho presný zmysel, všetko do všetkého zapadá. Aj náš život má v tomto pláne presne vymedzené miesto. Nemôže ísť o náhodu. Eucharistia nie je výsledkom náhody, ale je dielom spásy.

    2.,Zisťujeme, že Pán použil ako matériu to, čo mal po ruke: chlieb a víno. Ide o matériu potrebnú k tomu, aby sa zrodila eucharistia. Pán použil to, čo mali ľudia po ruke vždy:chlieb a víno. A budú mať až do konca čias. 

    V istej rodine sa udialo toto: rodina sa vrátila domov neskoršie večer, lebo mali spoločný program. Keďže už bolo dosť neskoro, mama pripravila iba jednoduchú večeru. Komentovala to slovami: použila som to, čo som mala po ruke. Bolo to síce jednoduché, ale veľmi chutné. Jednoduché veci sú niekedy omnoho vkusnejšie, praktickejšie, ako tie, ktoré sa považujú za honosné a napudrené. Eucharistia vzišla zo skromnej matérie, ktorú má väčšina k dispozícii. Zo skromnej matérie možnosti konať dobro, môže vzísť veľa dobra. Nepohŕdajme možnosťou ujať sa drobných a jednoduchých vecí. Môže vzísť z nich košaté a bohaté dielo, vhodné pre Božie kráľovstvo /Mk 4, 26-32/. 

    3.,Eucharistia sa zrodila v komornej a nenápadnej atmosfére. Bol tam Ježiš a jeho učeníci. Nijaká verejnosť. Je však obdivuhodné, že sa tam zrodila eucharistia, ktorá svojim významom prenikla do celého sveta, prekonala všetky hranice, oslovila ľudí všetkých vekov a podnietila všetky vekové kategórie, aby sa v živote upriamili na cestu spásy. Ide o určitú sviatostnú expanziu, ktorú diabol nenávidí a na základe ktorej, mnohí našli zmysel života. Majstrovsky túto skutošnosť vyjadril Tomáš Akvinský, keď napísal:" Nijaká iná sviatosť nie je spasiteľnejšia ako táto, ktorou sa očisťujú hriechy, zveľaďujú čnosti a myseľ sa napĺňa hojnosťou všetkých duchovných darov" /LH III s.613/. 

Zabiť a oživiť

Známy filmový agent James Bond 007 má veľa priaznivcov po celom svete. Vždy, keď dávajú o ňom vo filme charakteristiku, nezabudnú uviesť, že je to agent "s právom zabíjať". Určite by sa dalo diskutovať o tom, kto má údajné právo zabíjať, ale berieme do úvahy, že je to film, ktorý znesie všetko. 

    História ľudstva pozná nespočetné/žiaľ/ príbehy ľudí, ktorí neváhajú použiť akékoľvek nezákonné prostriedky, len, aby sa dostali k cudzím peniazom a majetku. Neštítia sa ani vraždiť, lebo majú tak otupené svedomie, že necítia výčitky. Takmer dokonalý vzorec ich zmýšľania sa nachádza, paradoxne, v evanjeliu. Ide o príbeh o vinici, ktorú majiteľ prenajal vinohradníkom/Mk 12, 1-12/. Tí sa na bohatú vinicu začali dívať krvilačnými očami a keď sa priblížil syn majiteľa, aby prevzal zmluvne podloženú časť úrody, povedali si medzi sebou:" To je dedič. Poďme, zabime ho a dedičstvo bude naše". 

    Teraz nastáva tá situácia, kedy povieme, že máme právo zabíjať. Ako to vysvetliť? Pozmeňme trocha zmysel vyššie uvedeného citátu evanjelia. Povedzme takto:"Poďme, zabime ho-hriech. A dedičstvo bude naše. Zabime navždy hriech v sebe, a dedičstvo Božieho kráľovstva bude naše. Umlčme v sebe prechovávanú nenávisť  a o dedičstvo večného života neprídeme.  Máme právo i povinnosť zabiť v sebe akékoľvek prejavy zloby, aby sme boli slobodnejší pre nebeské hodnoty.

    Existujú situácie, ktoré, z druhej strany, oživujú. Napríklad prvoprijímajúce deti, ktoré "oživili" atmosféru našich kostolov. Škoda, že v prípadoch mnohých detí je to prvý a posledný raz...Už nasledujúce dni po slávnosti vytriedia ich počty na bohoslužbách na taký počet, ktorý možno určiť prstami dvoch rúk...

    Skupina pútnikov si so záujmom pozerala historické centrum istého mesta. Pamiatok bolo toľko, že keď vošli dovnútra, vyšli až po niekoľkých hodinách. To, čo obdivovali, boli sochy, obrazy, hroby a staré nápisy. Keď sa dostali na denné svetlo a vstúpili do centra rušného námestia, ktosi z nich konštatoval:"konečne niekto živý!".  Evanjelium hovorí o tom, ako chceli Židia podchytiť Ježiša v reči/Mk 12, 13-17/. On ich požiadal, aby doniesli peniaz. Keď odpovedali na jeho otázku, čí je tento nápis, že je cisárov, nezabudol im pripomenúť, aby dali cisárovi to, čo je cisárovo, ale aj Boh má svoje požiadavky. Chcel odvrátiť ich pohľad od mŕtvych skutočností, akými sú mince s vyobrazeniami zabudnutých vládcov a pripomenúť seba. Lebo on je živý Boh. Chcel, aby po skúsenosti s ním zvolali:"konečne niekto živý!". Konečne niekto, kto prináša život, kto oživí naše skrehnuté duše. Náš Boh je živý a večný. Vládcovia kedysi dali vyryť svoje iniciály a podobizne do mince ,do kovu. Skutočný Vládca necháva svoju nezmazateľnú pečať nie v kove, ale v dušiach ľudí, ktorí túžia po večnosti. Život veriaceho má hovoriť o prítomnosti živého Boha. Ale to sa deje len vtedy, keď zabijeme hriech, ako prekážku k skutočnému životu.