V súčasnosti sa u nás všetko
otvára. Po zdolaní vlny pandémie sa otvárajú brány rôznych inštitúcii. Takmer
denne nás o tom informujú kompetentní, ktorí prinášajú správu o tom,
čo, ako, kedy a za akých podmienok možno využívať služby rôznych
ustanovizní. Je to neklamný znak toho, že sa vraciame k bežnému životu,
ale žiaľ aj predchádzajúcemu zhonu.
Dobrou
správou je aj to, že sa otvorili aj dvere kňazských seminárov a následne aj
katedrál, a to preto, aby z priestorov seminára do priestorov
katedrály vstúpili noví absolventi teologických štúdií a zároveň kandidáti
diakonského a kňazského svätenia. Tešíme sa z toho, že ich Duch Svätý
viedol, formoval, vychovával a doviedol až k oltáru, aby mohli z rúk
svojho biskupa prijať diakonské a kňazský svätenie. Duch Svätý účinkuje
stále a aj dnes nám posiela nových pracovníkov do Pánovej vinice.
Dielo
povolaní je nemysliteľné bez požehnania a pôsobenia Pánovho Ducha. Akými
črtami by mali oplývať tí, ktorí vstúpia do pastoračnej služby v službe Kristovi
a Božiemu ľudu? Pomôžeme si myšlienkovým bohatstvom, ktoré obsahujú Skutky
apoštolov. (Sk 20, 28 – 38) Vychádzame
zo situácie, ktorá sa vytvorila okolo osoby sv. Pavla, apoštola.
1.) Apoštol národov hovorí, že slúži
Slovu, ktoré má moc budovať.
Popri Slove môže človek povyrásť, môže zosilnieť.
Slovo ho urobí veľkým. Slovo ho pozdvihne, posilní a pripraví
do služby.
V rodinách, ktoré vychovali viacero
detí, platí zásada, že mladší vyrástli popri starších. Znamená to, že starší sa
ujali tých mladších súrodencov a pomohli im na ceste zrelosti. V niektorých
rodinách to tak platí.
Tí, ktorí vstupujú do služby oltára, môžu
povyrásť popri Kristovi, ktorý je im akoby starší brat a neoceniteľný pomocník
na ceste duchovného rastu. Predstavitelia duchovného povolania sa potom usilujú
o to, aby skrze Slovo, ktoré hlásajú, povyrástli jeho adresáti, t. j.
veriaci, ktorí majú otvorené srdcia pre Ježiša Krista. Božie Slovo sa ohlasuje
preto, aby umožnilo rast ohlasovateľom zvesti, ale aj tým, ktorí ho budú
počúvať a následne aplikovať v praxi života.
2.) Sv. Pavol hovorí niečo aj o svojej
motivácii v službe.
Hovorí,
že nemá záujem o: „zlato, striebro a odev“. On má inú motiváciu, nie
materiálnu. Uvedomuje si, že čím bude jeho život viac oslobodený od materiálnych
skutočností, tým bude jeho služba účinnejšia. A priori neodmieta všetko
materiálne, ale usiluje sa nájsť zdravú rovnováhu medzi materiálnymi
skutočnosťami, ktoré sú veľkým lákadlom, a to aj pre ohlasovateľov
blahozvesti a službou oltára, ktorá predpokladá určité zriekanie sa
materiálnych vecí.
Služobníci
oltára sa majú usilovať objaviť túto hranicu a s vierou na nej
zotrvať. Majú sa zbavovať všetkého, čo by bolo príťažou pri ohlasovaní
evanjelia. Tu by som chcel spomenúť príklad Marie Currie Skłodowskej, nositeľky
Nobelových cien za fyziku a chémiu. Ide o významnú vedkyňu poľského
pôvodu, ktorá urobila veľkú kariéru aj so svojím manželom na poli vedy.
Pracovali s novým prvkom, ktorý sa volá rádium. Išlo o prvok obrovskej
hodnoty. Sama vlastnila iba 2 gramy rádia, ale ak by ho predala, získala by
závratnú sumu v dolároch. Vyjadrila sa, že toto bohatstvo nepatrí jej, ale
vede a celému svetu. Bola veľmi skromná a pracovitá. Možno práve
preto, že nebola materiálne zaťažená, Boh jej umožnil, aby sa presadila a preslávila
v oblasti vedy a dosiahla také prenikavé úspechy.
Ak
dokážu adepti kňazstva mať primeraný nadhľad na materiálne pokušenia svojej
doby, ich služba preslávi nie ich, ale samého Krista, kvôli ktorému prijali
službu oltára. Modlime sa za takýto prístup všetkých adeptov kňazstva.
3.) Apoštol Pavol hovorí, že prišiel: „...aby
sa ujal slabých.“
Nemyslí tým iba
materiálne slabých, ale aj tých, ktorí sú slabí v úsudku, v poznaní a vo
viere. Dnešný svet je plný práve takýchto ľudí. Svet, ak má možnosť, sa
takýchto slabých ľudí zbavuje. Predstavme si nejaké športové podujatie. Medzi
účastníkmi sú favoriti, ale aj tí, ktorí sú evidentne slabší. Ak nastane
situácia, že favorit predbehne jedno kolo slabšieho, automaticky je ten slabší
stiahnutý z pretekov, musí odstúpiť.
Ježiš
Kristus prišiel, aby sa ujal tých najslabších. On nikoho nedegraduje, nechce sa
nikoho zbaviť, z nikoho sa nevysmieva, nikoho nepovažuje za outsidera. On
je jediný garant tých, ktorí boli najslabší, ba dokonca určuje večne platnú
axiómu: Prví budú poslední a poslední budú prví. (Mt 20, 16)
Služobníci
oltára by mali práve pamätať na svoj vzor Ježiša, Najvyššieho Kňaza, ktorý sa ujíma všetkých, ktorými svet
opovrhuje. Silou milosti, ktorú dostávajú sa ich snažia priviesť k presvedčeniu,
že sú Božími deťmi, že Boh ich miluje a že v Ježišovom srdci majú
prinajmenšom také dôstojné miesto, ako tí, ktorí v pozemskom svete veľa
znamenajú.
4.) Svätopisec v Skutkoch apoštolov uvádza: „...Pavol
si kľakol a modlil
sa
spolu s ostatnými.“
Kňazská služba sa
nemôže zaobísť bez duchovného rozmeru. Ona potrebuje hĺbku. Hĺbka sa dosahuje
práve modlitbou, čiže duchovnou aktivitou. Aj kňaz podľa vzoru Pavla si kľaká s ostatnými
v spoločenstve, alebo aj sám a prosí za Božie dobrodenia. Úkon
modlitby, ktorý je vyjadrený kľačaním pred Bohom, vyznieva inak ako keby bol
vypovedaný v bežnej pozícii života. Pokľaknutie a modlitba dávajú
kňazovi a veriacemu široké možnosti pôsobenia na Božiu dobrotu. V tomto
duchu prosme o dary Božieho Ducha, aby úkon kľačania a prosby bol
dominantný pre tých, ktorí vstupujú do Pánovej žatvy.
Otvárajú
sa brány katedrál a z nich vystúpia vysvätení Pánovi služobníci.
Predpokladáme, že budú mať otvorené srdcia pre myšlienku Božieho kráľovstva.
Zároveň sa predpokladá, že aj veriaci budú mať otvorené svoje srdcia pre prijatie
nových služobníkov oltára, ale aj pre tých, ktorí v nej už pracujú. Táto
otvorenosť môže byť spásonosná a môže byť zdrojom bohatého duchovného
dobra.