Turíčny príhovor novokňazom.

      V súčasnosti sa u nás všetko otvára. Po zdolaní vlny pandémie sa otvárajú brány rôznych inštitúcii. Takmer denne nás o tom informujú kompetentní, ktorí prinášajú správu o tom, čo, ako, kedy a za akých podmienok možno využívať služby rôznych ustanovizní. Je to neklamný znak toho, že sa vraciame k bežnému životu, ale žiaľ aj predchádzajúcemu zhonu.

         Dobrou správou je aj to, že sa otvorili aj dvere kňazských seminárov a následne aj katedrál, a to preto, aby z priestorov seminára do priestorov katedrály vstúpili noví absolventi teologických štúdií a zároveň kandidáti diakonského a kňazského svätenia. Tešíme sa z toho, že ich Duch Svätý viedol, formoval, vychovával a doviedol až k oltáru, aby mohli z rúk svojho biskupa prijať diakonské a kňazský svätenie. Duch Svätý účinkuje stále a aj dnes nám posiela nových pracovníkov do Pánovej vinice.

         Dielo povolaní je nemysliteľné bez požehnania a pôsobenia Pánovho Ducha. Akými črtami by mali oplývať tí, ktorí vstúpia do pastoračnej služby v službe Kristovi a Božiemu ľudu? Pomôžeme si myšlienkovým bohatstvom, ktoré obsahujú Skutky apoštolov.  (Sk 20, 28 – 38) Vychádzame zo situácie, ktorá sa vytvorila okolo osoby sv. Pavla, apoštola.

   1.) Apoštol národov hovorí, že slúži Slovu, ktoré má moc budovať.

Popri Slove môže človek povyrásť, môže zosilnieť. Slovo ho urobí  veľkým. Slovo ho pozdvihne, posilní a pripraví do služby.

V rodinách, ktoré vychovali viacero detí, platí zásada, že mladší vyrástli popri starších. Znamená to, že starší sa ujali tých mladších súrodencov a pomohli im na ceste zrelosti. V niektorých rodinách to tak platí.

         Tí,  ktorí vstupujú do služby oltára, môžu povyrásť popri Kristovi, ktorý je im akoby starší brat a neoceniteľný pomocník na ceste duchovného rastu. Predstavitelia duchovného povolania sa potom usilujú o to, aby skrze Slovo, ktoré hlásajú, povyrástli jeho adresáti, t. j. veriaci, ktorí majú otvorené srdcia pre Ježiša Krista. Božie Slovo sa ohlasuje preto, aby umožnilo rast ohlasovateľom zvesti, ale aj tým, ktorí ho budú počúvať a následne aplikovať v praxi života.

   2.) Sv. Pavol hovorí niečo aj o svojej motivácii v službe.

     Hovorí, že nemá záujem o: „zlato, striebro a odev“. On má inú motiváciu, nie materiálnu. Uvedomuje si, že čím bude jeho život viac oslobodený od materiálnych skutočností, tým bude jeho služba účinnejšia. A priori neodmieta všetko materiálne, ale usiluje sa nájsť zdravú rovnováhu medzi materiálnymi skutočnosťami, ktoré sú veľkým lákadlom, a to aj pre ohlasovateľov blahozvesti a službou oltára, ktorá predpokladá určité zriekanie sa materiálnych vecí.

         Služobníci oltára sa majú usilovať objaviť túto hranicu a s vierou na nej zotrvať. Majú sa zbavovať všetkého, čo by bolo príťažou pri ohlasovaní evanjelia. Tu by som chcel spomenúť príklad Marie Currie Skłodowskej, nositeľky Nobelových cien za fyziku a chémiu. Ide o významnú vedkyňu poľského pôvodu, ktorá urobila veľkú kariéru aj so svojím manželom na poli vedy. Pracovali s novým prvkom, ktorý sa volá rádium. Išlo o prvok obrovskej hodnoty. Sama vlastnila iba 2 gramy rádia, ale ak by ho predala, získala by závratnú sumu v dolároch. Vyjadrila sa, že toto bohatstvo nepatrí jej, ale vede a celému svetu. Bola veľmi skromná a pracovitá. Možno práve preto, že nebola materiálne zaťažená, Boh jej umožnil, aby sa presadila a preslávila v oblasti vedy a dosiahla také prenikavé úspechy.

         Ak dokážu adepti kňazstva mať primeraný nadhľad na materiálne pokušenia svojej doby, ich služba preslávi nie ich, ale samého Krista, kvôli ktorému prijali službu oltára. Modlime sa za takýto prístup všetkých adeptov kňazstva.

3.) Apoštol Pavol hovorí, že prišiel: „...aby sa ujal slabých.“

Nemyslí tým iba materiálne slabých, ale aj tých, ktorí sú slabí v úsudku, v poznaní a vo viere. Dnešný svet je plný práve takýchto ľudí. Svet, ak má možnosť, sa takýchto slabých ľudí zbavuje. Predstavme si nejaké športové podujatie. Medzi účastníkmi sú favoriti, ale aj tí, ktorí sú evidentne slabší. Ak nastane situácia, že favorit predbehne jedno kolo slabšieho, automaticky je ten slabší stiahnutý z pretekov, musí odstúpiť.

     Ježiš Kristus prišiel, aby sa ujal tých najslabších. On nikoho nedegraduje, nechce sa nikoho zbaviť, z nikoho sa nevysmieva, nikoho nepovažuje za outsidera. On je jediný garant tých, ktorí boli najslabší, ba dokonca určuje večne platnú axiómu: Prví budú poslední a poslední budú prví. (Mt 20, 16)

         Služobníci oltára by mali práve pamätať na svoj vzor Ježiša, Najvyššieho Kňaza,  ktorý sa ujíma všetkých, ktorými svet opovrhuje. Silou milosti, ktorú dostávajú sa ich snažia priviesť k presvedčeniu, že sú Božími deťmi, že Boh ich miluje a že v Ježišovom srdci majú prinajmenšom také dôstojné miesto, ako tí, ktorí v pozemskom svete veľa znamenajú.

   4.)  Svätopisec v Skutkoch apoštolov uvádza: „...Pavol si kľakol a modlil

sa spolu s ostatnými.“

Kňazská služba sa nemôže zaobísť bez duchovného rozmeru. Ona potrebuje hĺbku. Hĺbka sa dosahuje práve modlitbou, čiže duchovnou aktivitou. Aj kňaz podľa vzoru Pavla si kľaká s ostatnými v spoločenstve, alebo aj sám a prosí za Božie dobrodenia. Úkon modlitby, ktorý je vyjadrený kľačaním pred Bohom, vyznieva inak ako keby bol vypovedaný v bežnej pozícii života. Pokľaknutie a modlitba dávajú kňazovi a veriacemu široké možnosti pôsobenia na Božiu dobrotu. V tomto duchu prosme o dary Božieho Ducha, aby úkon kľačania a prosby bol dominantný pre tých, ktorí vstupujú do Pánovej žatvy.

      Otvárajú sa brány katedrál a z nich vystúpia vysvätení Pánovi služobníci. Predpokladáme, že budú mať otvorené srdcia pre myšlienku Božieho kráľovstva. Zároveň sa predpokladá, že aj veriaci budú mať otvorené svoje srdcia pre prijatie nových služobníkov oltára, ale aj pre tých, ktorí v nej už pracujú. Táto otvorenosť môže byť spásonosná a môže byť zdrojom bohatého duchovného dobra.

Pavlovo pôsobenie.

Pred mnohými rokmi som sa zúčastnil podujatia,na ktorom bola účasť povinná. Na druhý deň som chcel podujatie prehodnotiť v rozhovore s vtedajším kolegom. Povedal som:"Veď, som ťa tam,ani poriadne nevidel". On mi na to:"Ani si nemohol. Hneď na začiatku som sa ukázal kompetentným ľuďom,aby ma videli a potom som sa potichu vytratil. Nikto nič nezbadal". Myslím si,že vtedy mu to naozaj prešlo. Sv. Pavol strávil v Efeze tri roky/Sk 20,28-38/. . Potvrdzuje to slovami:"...som tri roky vo dne v noci  neprestával so slzami  napomínať každého z vás". Jeho pobyt nemožno považovať za taký,aký naznačil môj bývalý kolega. Pavol neprišiel do Efezu,len tak,aby sa ukázal,že je tam a potom sa potichu vytratil. 1,Pavol si cez Efez neskracoval cestu. Všetci si radi skracujeme cestu,keď je to možné. Ak sa dokážeme zorientovať,veľmi rýchlo sa naučíme aj skrátiť si cestu. Skrátiť si cestu cez nejaký objekt,nemožno považovať za návštevu alebo trvalejší záujem o to miesto. Treba mať jasný zámer niekoho navštíviť a pobudnúť tam,skrátenie cesty cez "iného človeka",nemožno chápať ako návštevu alebo pôsobenie. Pavol si cestu cez Efez do Jeruzalema neskracoval. Pobudol tam,zotrval,žil tam s kresťanmi tri roky. Pri človekovi,ktorý potrebuje pomoc,treba zotrvať. Treba mu dať vedieť,že máme o neho záujem,že mu chceme pomôcť v jeho ošemetnej situácii,a že naše stretnutie s ním nie je dielom náhody. Rozlišujme medzi-skrátiť si cestu-a tým-zámerne zotrvať-.Ježiš nenastúpil cestu trojročného pozemského putovania len preto,aby si skrátil cestu,ale preto,aby žil s človekom,ktorého prišiel vykúpiť. 2,Pavol v Efeze ohlasoval zmŕtvychvstalého Pána Ježiša. Poznám niekoľkých talentovaných ľudí ,o ktorých sa hovorí,že čokoľvek zoberú do ruky,hocijaký hudobný nástroj,na všetko zahrajú. Ide o dar,ktorým niektorí ľudia oplývajú. Veriaci človek je taký,že dokáže využiť všetko,čo má k dispozícii,aby ohlasoval evanjelium. Na čo siahne,obrazne povedané,všetko zúžitkuje,aby ohlasoval Kristovo posolstvo spásy. Možno ani nevie ako,ale určité veci robí automaticky,ako veriaci,a tým robí apoštolát,ktorým ho poveril Kristus. 3,Pavol sa v Efeze snažil,aby zosúladil každodenný život efezanov s Božou vôľou. Presviedčal,že všetko,čo sa ich dotýka,má miesto v Božích plánoch. Pritom,nejde o ľahkú službu. Predstavme si takúto situáciu: skupina ľudí sa skláňa nad nejakým nákresom. Sú to plány na nový objekt,ktorý ma vyrásť na zelenej lúke. Projektant vyhotovil projekt a firma,ktorá vyhrala konkurz má podľa tohto plánu stavať. V určitom úseku sa realizátor stavby ohradí a povie:toto sa nedá,to takto nejde. Myslí tým určité nejasnosti,ktoré na výkrese nachádza. Postupne,však,nachádza schodnú cestu a projekt zrealizuje. Takto uvažujeme všetci. Pýtame sa,čo to vlastne Boh od nás chce? Nechce príliš? To,čo musíme znášať,dá sa zosúladiť s Božími plánmi? Na prvý pohľad ťažko,ale postupne nachádzame cestu,aby sme uvedomelo obetovali Bohu celý svoj život. Ide o celoživotné snaženie:zosúladiť naše cesty s Božou ponukou. Že sa to dá,potvrdzuje sám Apoštolo národov vo svojom poslednom príhovore Efezanom:"A teraz vás odporúčam Bohu a slovu jeho milosti: ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätenými".

V pozemskom živote netrvaj na plnohodnotej odmene,nechaj niečo na večnosť.

Počas roka sa stane,že nás čaká niekoľko sviatočných dní po sebe. Už dopredu vieme,že budeme musieť nakúpiť zásoby na pár dní. Rozumný človek neskonzumuje všetky zásoby v prvý deň. Čo bude jesť v ďalšie dni? Potraviny a zásoby si rozloží na viac dní,aby netrpel núdzou.  Týka sa to aj odmeny a pochvaly. Keby sme všetky večerpali teraz,čo by sa nám ušlo vo večnosti?! Ako to bolo so sv. Pavlom? Každý človek chce vidieť aké také ovocie svojej námahy,ale aj nejakú odmenu,či uznanie. Pri čítaní Božieho slova máme pocit,že Pavlovi bolo ukrivdené./Sk 20/.  Prečo? Jeho úsilie bolo enormné. V Skutkoch apoštolov čítame:"...tri roky som vo dne v noci neprestával so slzami napomínať každého z vás..."A zase:"...tieto ruky vyslúžili všetko,čo som potreboval ja a títo tu so mnou". O pracovnom a misionárskom nasadení Apoštola národov nemožno pochybovať. A čo ovocie a odmena? Apoštol predvída blízku budúcnosť a vysvetľuje:"Ja viem,že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo." A akú môže čakať odmenu? Inde,na prekvapenie, čítame:"Len Duch Svätý ma uisťuje,ža ma očakávajú okovy a súženie". Zdá sa,že to nie fér. Spravodlivosti akoby nebolo zadosťučinené. Pavol by si zaslúžil iné uznanie a odmenu. Že to nechcel vyčerpať už tu na zemi,potvrdzuje slovami:"Svoj život si veľmi necením,len,aby som dokončil beh a službu..." A pokračuje:"Netúžil som po ničom striebre ani zlate ani odeve". Neskôr opakuje výrok Pana Ježiša:"Blaženejšie je dávať ako prijímať". Pavla čaká odmena hodna apoštolského kniežaťa. Tu, na zami bez odmeny neostal. Svedčí o tom reakcia kresťanov,ktorí ho vyprevádzajú na jeho poslednú cestu do Jeruzalema. Svätopisec uvádza,že :"Všetci sa dali do veľkého plaču,vešali sa Pavlovi okolo krku a bozkávali ho. Najviac ich bolelo jeho slovo,že už neuvidia jeho tvár". Práve títo boli pre Pavla najväčšou odmenou. Oni sú ovocím jeho apoštolskej horlivosti. Nepochybujme,že podstatná časť slávy ho čakala v blízkosti svojho učiteľa v nebi. Ak máme pocit nedostatočnosti,keď svet rozdáva uznania a pocty,buďme trpezliví,lebo pravé,plnohodnotné odmeny svet vlastniť a rozdávať nemôže. Tie si vyárendoval  Boh.

Duch Boží,ktorý nás pretvára.

Počas života sa pomerne často stretneme s nejakým blokom. A to v pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle. Moji známi spomenuli situáciu,ktorá sa im nedávno prihodila. Jej hlavným protagonistom bol ich štvorročný syn. Na stole bol položený notebook. Niekto z rodiny na ňom pracoval.ale na chvíľu odbehol. Chlapec využil chvíľu,keď sa nič nedialo a jedným ťahom zablokoval klávesnicu. Určite nevedel,čo presne robí,len chcel vyviesť nejakú lotrovinu a to ešte so šibalským úsmevom na tvári. V niektorých športoch je blok veľmi účinný a dôležitý. Napríklad vo volejbale,prípadne basketbale. Zablokujeme súpera a spôsobíme,že jeho snaha je neúspešná. Niektorí ľudia majú blok v sebe. Tak nazývame neschopnosť,či neochotu pre nejakú činnosť. Taký človek má určité obmedzenia, až tak,že niekedy potrebuje odbornú pomoc. Nachádzame sa v období očakávania  príchodu Božieho Ducha. Je to čas,kedy sa môžeme, v jeho sile,odblokovať od všetkého,čo nie je v súlade s Božou vôľou. Duch Svätý takú schopnosť má. Jeho činnosť je požehnaná a nanajvýš odborná. Ako sa to prejavuje? Nápomocnými nám môžu byť praktiky,ktoré sme zaviedli v kostoloch z dôvodu pandémie. 1,Pri vstupe do objektu používame dezinfekčný prostriedok,ktorým si potrieme ruky. Táto prax je všeobecná a netýka sa iba sakrálnych objektov. Sídla všetkých inštitúcií,ktoré slúžia človeku pre materiálne,či duchovné dobro,sú vybavené týmto mechanizmom už pri vstupe do objektu. Znamená to,že celá spoločnosť potrebuje očistu. Aj tí,ktorí tam pracujú a aj tí,ktorí tam vstupujú,aby niečo vybavili. Celá spoločnosť volá po morálnej očiste. Dezinfekcia rúk je len vonkajším prejavom toho,čo potrebuje duša a celá spoločnosť zvnútra. Všetci,ktorí používame dezinfekciu na ruky,spomeňme si,že prinajmenšom tak potrebná/ak nie viac/,je očista duše. 2,Pri bohoslužbách si udržujeme rozostupy a nepodávame ruky na znak pokoja. Táto abstinencia od blízkosti blížneho je veľavravná. Žijeme v dobe,kedy sú mnohí osamotení. Paradoxne,sme svedkami javu,podľa ktorého sa nám votiera do blízkosti a priazne až príliš veľa ľudí s nečestnými úmyslami. Naše mestské noviny nedávno uverejnili celý zoznam prípadov,kedy sa  podvodníci pokúšajú dostať do našej blízkosti a zneužiť našu naivitu,či dobrotu. Ide napríklad o podomový predaj,o fingovanú ponuku na uzatvorenie "výhodnej " zmluvy,o službu merania teploty a test na koronavírus atď. Špekulanti a podvodníci vedia využiť túto dobu osamelosti a karantény niektorých ľudí. Evanjeliová "jednoduchosť a opatrnosť",ktorú dáva Pán Ježiš do súladu s "holubicami a hadmi"/Mt 10,16-20/,je dnes znova aktuálnou témou. Nie každý si zaslúži takmer absolútnu blízkosť nášmu životu. Treba byť otvorený pre  konkrétnu službu  človeku,no nie pre škodlivé dôvernosti.Tie zvádzajú ísť cestou,ktorá je proti Ježišovmu Duchu. 3,Veriaci,ktorí prijímajú eucharistiu,musia najprv otvoriť a ukázať dlaň,na ktorú kňaz položí Chlieb života. Ide o peknú symboliku,podľa ktorej prijímajúci dáva na javo,že chce položiť Bohu na dlaň celý svoj život . Chce žiť tak,aby ho Boh mal ako na dlani. Naznačuje,že sa zrieka akejkoľvek zloby,že svoje úmysly bude pravidelne očisťovať,že nebude v duši  trvalo prechovávaťnijakú formu spolupráce so Zlým,ktorý dnes tak úspešne,narúša ľudské vzťahy. Vystretá dlaň pred eucharistiou je výzvou dnešných čias. Toto gesto znamená,že chcem prijať Ježiša,nie že musím. Znamená,že svoju vieru neobmedzím iba na okamih prijatia,ale chcem ju rozšíriť a prehlbiť tak,aby zastrešila celý život. Dobrovoľnosť prijatia Pána Ježiša potvrdzujem tým,že si sám druhou rukou vezmem eucharistiu do ruky a úctivo prijmem. Gesto prijímania na dlaň je duchovnejšie a aj aktívnejšie, v zmysle vyjadrenia túžby po Ježišovej prítomnosti.

Zostaňme!

        Z praxe bežného života vieme, že všetky skupiny alebo spoločenstvá ľudí majú svojho lídra. Človeka, ktorý je prvý v poradí dôležitosti, ale aj zodpovednosti.

        Po istom čase môže tento človek odísť zo spoločenstva alebo zomrie alebo rezignuje na svoje postavenie. Čo sa potom stane so spoločenstvom?

        Hľadá sa náhrada. Sú situácie, kedy to ide ľahko, inokedy sa strhne takmer zúrivý boj o prvenstvo a neraz sa stáva, že spoločenstvo lídra nenájde, a preto sa rozpadne. Členovia spoločenstva sa rozídu, rozpŕchnu, každý si ide svojou cestou.

        Takéto alebo podobné situácie sú bežné v každodennej praxi života. Sviatok Nanebovstúpenia Pána nám hovorí, že Ježiš odišiel k Otcovi. Pred zrakom spoločenstva učeníkov sa vzniesol do nebies, aby zasadol po pravici Boha Otca.

        Apoštoli akoby osireli. Mnohí ich súčasníci si položili otázku: „Čo bude teraz s nimi?“ Poprední židovskí náboženskí pohlavári mali vo veciach jasno. Zosnovali plány, ako Ježiša odstrániť, umlčať; mysleli si, že likvidáciou Ježiša dosiahnu aj definitívny rozpad jeho prívržencov. Mysleli si, že sa všetci rozídu, rozpŕchnu a nezostane po nich ani pamiatky.

        Skutky apoštolov hovoria o prekvapení židovských predstavených, ktorí sa dozvedeli, že Ježišovi nasledovníci neutiekli, ale verejne ohlasujú Ukrižovaného Ježiša ako Spasiteľa a Mesiáša.

        Apoštoli sa nerozutekali. Spoločenstvo zostalo. Prečo sa tak stalo?  

1.) Apoštoli zostali spolu.

         Niektoré spoločenstvá ľudí fungujú na princípe dohovoreného slova. Členovia spoločenstva si dajú slovo, že budú dodržiavať isté zásady. Majú dostatok charakteru a všetky dobré vlastnosti, ktoré spôsobia, že spoločenstvo zostáva okolo jedného stola a je dostatočne silné.

        Pri ohlasovaní evanjelia nestačí iba ľudské slovo dohovoru. Je síce dôležité, ale je to málo. Ohlasovateľov Zmŕtvychvstalého Pána musí zjednocovať Slovo, ktoré sa stalo Telom. Je to Slovo, ktoré otvára a rozširuje srdcia učeníkov pre tajomstvo spásy; je to Slovo, ktoré je zároveň pokrmom a aj Slovo, ktoré sa dáva ako pokrm v eucharistickom tajomstve.

        Spoločenstvo, ktoré si takto ctí, ba sa priam klania tomuto Slovu, tvorí dobrý základ, aby zostalo spolu, aby bolo silné pri zdolávaní prekážok a plodné pri ohlasovaní Ježiša Krista.

2.) Apoštoli zostali v Jeruzaleme.

             Zostali na mieste, kde sa udiali také veľké a hodnotné situácie. Vlastne ich nepovažovali iba za situácie, ale urobili z nich udalosti. Udalosť je viac ako situácia. Situácia je prchavejšia záležitosť, udalosť pretrváva niekedy aj veky.

          Mnohé mestá sa chvália a honosia rôznymi objektmi, kde sa v minulosti niečo významné odohralo. Komentujú ich ako udalosti. Kedysi boli chápané možno iba ako situácie, ale história ich povýšila na úroveň udalosti. V Jeruzaleme sa odohrali vrcholné udalosti diela spásy.

          V živote dostávame príležitosti, aby sme z bežných situácií urobili udalosti. A to tým, že svoju prácu a svoje aktivity kropíme rosou modlitby a požehnania. Predkladáme ich Bohu na obetu. Prosíme ho, aby posvätil dielo našich rúk. Robíme to aj v tomto čase, v čase sejby, keď prosíme o dobrú úrodu pre naše polia. Každý deň môžeme urobiť niečo, čo je pre iných udalosťou. Akýkoľvek dobrý skutok požehnaný Bohom preniká pozemskú sféru a siaha do večnosti. O to viac nadobúda ešte hodnotu samotné ohlasovanie Ježiša Krista, ktoré samé o sebe je udalosťou všetkých udalostí.

 3.) Apoštoli zostali na rovine modlitby.

         Skutky apoštolov potvrdzujú, že: „...jednomyseľne zotrvávali na modlitbách...“/Sk 1,12-14/. V tomto štádiu ich života mala pre nich modlitba mimoriadny význam. Pripravovala ich na prijatie darov Ducha Svätého, ktorý ich „delegoval“ na to, aby išli do sveta a ohlasovali Ježiša Krista.

          Slovo „zotrvávali“ predpokladá dlhodobú činnosť. Nejde tu o tzv. „jednorazové stretnutie“ alebo niečo krátkodobé či iba niečo na premostenie dvoch udalostí. Modlitbu chápali ako dlhodobú pravidelnú činnosť, ktorá bola priam vtkaná do diela ich apoštolského poslania. Keď je niečo vtkané do textilného materiálu, znamená to jeho pevné ukotvenie a nemožnosť jeho odstránenia.

          Apoštoli takýmto spôsobom poučujú aj nás. Modlitba ako vrcholná duchovná aktivita nemôže byť iba dočasnou záležitosťou. Napr. modlím sa len dovtedy, kým sa niečo nezmení alebo modlím sa len dovtedy, kým niečo nepominie či modlím sa len dovtedy, kým sa mi bude chcieť.

          Každé spoločenstvo získa na stabilite, na pevnosti iba vtedy, ak je charakterizované črtou ustavičnej modlitby. Tá musí prekonať aj nechuť aj nedostatok času, na ktorý sa najčastejšie vyhovárame; musí vytlačiť z hierarchie dôležitosti iné situácie alebo lákadlá. Takáto modlitba sa odporúča každému kresťanovi, každému v rodine, vo farnosti, v cirkevnom spoločenstve.

          Pozícia apoštolov po Ježišovom odchode neochabla. Dostali od neho mnohé charizmy a milosti, ktoré ich sprevádzali pri ohlasovaní evanjelia. Apoštoli s veľkou odvahou a dôverou vykonávali službu. V ich činnosti niet nijakého hendikepu, ktorý by vyplynul z neprítomnosti Ježiša. Povzbuďme sa ich príkladom v presvedčení, že Kristus zostáva s nami. Zostaňme v jeho milosti, zostaňme v jeho Cirkvi, zostaňme na pozícii veriaceho človeka, ktorý celú svoju nádej a nádej svojho apoštolátu vkladá práve do neho.

Pohrebná homília.

Pracovníčka ktorejsi inštitúcie často spomínala na staršiu paniu, ktorá k nim chodievala vybavovať rôzne úradné záležitosti. Zvykla prísť a vždy si počkala na jednu konkrétnu pracovníčku a išla za ňou. Stále prišla iba za ňou. Aj keď iné pracoviská boli otvorené, ona si vždy počkala na tú svoju. Dokázala čakať dlhé minúty. Zvykla si na ňu. Po niekoľkých rokoch však pracovníčka odišla, našla si iné zamestnanie. Staršiu paniu tento fakt vôbec neodradil. Chodievala stále a stále sa dožadovala stretnutia s tou konkrétnou úradníčkou. Keď neprestávala dobiedzať, ostatní
na pracovisku jej zvýšeným hlasom povedali: „Už tu nie je. Už tu nepracuje. Zvyknite si na to konečne.“

Žijeme v atmosfére sviatku Nanebovstúpenia Pána. Predstavme si hypotetickú situáciu, podľa ktorej by po Ježišovom nanebovstúpení prišli za apoštolmi nejakí neznámi  ľudia a dožadovali sa stretnutia s Pánom. Učeníci by neustále zdôrazňovali a vysvetľovali: „On tu už fyzicky prítomný nie je. Zvyknite si na to.“

Predpokladáme, že takto alebo podobne museli apoštoli argumentovať ešte dlho. Až kým sa definitívne neudomácnilo presvedčenie, že Ježiš sa vrátil k Otcovi.

Vždy, keď zomrie blízky človek, istý čas sa ešte domáhame akoby stretnutia s ním. Akoby sme stále nemohli uveriť, že už odišiel, že už nie je medzi nami. Niektorí by nám museli dôraznejšie pripomínať: „Pochop, že už sa nevráti. Prijmi fakt, že ho už na tomto svete nestretneš.“

 Čo z toho vyplýva pre každodenný život viery?

1.) Kým má človek pocit plnosti života, je presvedčený, že má všetko a že taká situácia bude stále. Vtedy má istotu, že Boh je s ním, že Boh sa naňho usmieva a praje mu blaženosť primeranú pozemskému svetu.

Keď mu Boh niečo zoberie, človek nadobudne pocit, že Boh od neho odišiel a ktovie, či sa ešte vráti. Je presvedčený, že Boha už tak hmatateľne necíti
po svojom boku. Musí sa viac snažiť, musí byť aktívnejší v hľadaní Boha, ako to bolo do teraz. Veľa o tejto skutočnosti vie sv. Pavol. Skutky apoštolov píšu,
že prišiel do Atén a na aeropágu, na rečnisku, mal pre domácich obyvateľov, ale aj pocestných kázeň  /Sk 17, 15. 22-18/.

V nej im prináša pravú podobu Boha, ktorý: „...určil ľuďom vymedzený čas a hranice bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko.“ Pri strate človeka máme pocit, že Boh sa vytratil a že my musíme "šmátrať" a "nahmatať" Boha, aby sme znova nadobudli istotu. Boh na dotyk reaguje. Cíti, že ho hľadáme, lebo vie, že sme sa ocitli v náročnej situácii. Pre súčasnú generáciu je to pochopiteľné. Všeličo okolo nás pracuje na princípe dotyku, technika dnes výrazne pokročila. Aj Boh akoby sa nám prispôsobil. Stačí mu naše tápanie
v tme žiaľu a bolesti a on vie, že takmer zúfalo potrebujeme jeho nežnosť a objatie. Strata blízkeho človeka nás vedie k prehodnoteniu vzťahu s Bohom s tým, že sa ho potrebujeme silnejšie chopiť a živšie prežívať vieru v neho ako v Darcu života a všetkého,
čo k spáse potrebujeme.

2.) Skutky apoštolov nám prinášajú ďalšiu podnetnú myšlienku pre dnešnú situáciu. Znova nachádzajú Pavla a jeho spolupracovníka Sílasa, tentokrát vo väzení vo Filipách /Sk10,22-34/.

Keďže ohlasovali zmŕtvychvstalého Krista, museli byť potrestaní. Najprv ich zbičovali, potom zavreli do väzenia a nakoniec ešte aj nohy im privreli do klady. Napriek závažnému hendikepu učeníci sa nahlas modlili a spievali Bohu chválospevy. O polnoci sa strhlo krátke zemetrasenie, všetkým spadli putá a otvorili sa všetky dvere. Pri strate blízkeho človeka máme pocit, akoby sme boli paralyzovaní a neschopní nijakej aktivity. Stiesnenosť a "imobilita" duše sú sprievodnými prejavmi tohto stavu, ktorý má svoje trvanie a intenzitu. Veľmi nám vtedy pomôže modlitba, ktorá je pokorná, dôverujúca. Ona spôsobí, že  sa nám pomyselné putá uvoľnia, že sa nám rozviaže všetko, čo je spútané, čo nám bráni v oslave Boha, ktorý je Pánom života a smrti. Aj pri smrti blízkeho človeka, máme prejaviť živosť svojej viery. Boh nám takouto udalosťou naznačuje o. i., že sa máme zbavovať zbytočných
a škodlivých pripútaní k tomuto svetu a hľadať jedinú útechu v ňom. Apoštoli, ktorí sa ocitli vo väzení pre svoju vieru, sa o tom presvedčili. Uprostred ťažkých skúšok nenachádzali jediné východisko v komunikácii so Zmŕtvychvstalým. On jediný môže uvoľniť putá smútku a dodať primeranú nádej.

3.) Pri strate človeka sa nám tlačia na jazyk rôzne otázky. Napríklad: Prečo? Nedalo sa inak? Musí to byť tak? Pri otázkach takéhoto typu nám dobre padne, keď si prečítame inú stať zo Skutkov apoštolov/Sk 1,1-11/. Pán Ježiš,  tesne pred svojim nanebovstúpením, sa ešte prihovoril učeníkom takto: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami...“ Aj vo chvíľach trúchlenia a smútku môžeme vydávať svedectvo o Kristovi. Ježiš priznáva, že potrebujeme silu zhora, aby sme to dokázali. Neprislúcha nám Bohu klásť otázky, ale vydať svedectvo o tom, že jeho vôľu prijímame.

Roky, čo som tu, som s manželmi...  otváral kostol vo Svite. Myslím to obrazne. Oni boli medzi prvými, ktorí ráno doň vstupovali po tom, čo sme ho odomkli. Ja som jedným vchodom z kostola vychádzal, oni druhým vstupovali. Iba sme si na diaľku kývli a tešili sa z toho, že sa znova vidíme. Ide o svedectvo viery, ktoré si p. Emília zobrala pred tvár Najvyššieho. Pre niekoho neexistuje lepší spôsob začať deň, ako práve potvrdením spoločenstva s Bohom.
V ňom je aj odhodlanie prijať všetko, čo Boh zošle do života. Jej spôsob života je potvrdením svedectva a záujmu o život Cirkvi a o svoju spásu. Jej miesto doma a tu v kostole zostalo prázdne. Ale nehľadajme ju. Zohľadnime skutočnosť, že prijala lepšie, nekonečne dokonalejšie, ktoré jej pripravil Ten, ktorému verne slúžila do posledného výdychu na tomto svete.

Sv. Lev Veľký, pápež, sa prihovára všetkým, ktorí vyprevadili svojich na večnosť týmito slovami: „aj keď sa ľuďom vzalo spred očí to, čo v nich vzbudzovalo posvätnú úctu, ich viera neochabla, nádej nezakolísala a láska neochladla.“ /LH, 22. máj 2020, Posvätné čítanie. Dostupné na internete: https://lh.kbs.sk/default.htm /

Máš miesto.

Vždy,keď idem do banky,vo vestibule inštitúcie je pracovníčka,ktorá ľudí naviguje. Pýta sa,čo idú vybaviť,a podľa toho ich posiela na príslušné pracovisko. Akoby chcela povedať:"Tam je vaše miesto". Veľmi to pracovníkom banky uľahčí prácu, a klientom orientáciu v sídle príslušnej inštitúcie. Myslím si,že mnohí oceníme fakt,podľa ktorého sa nás ujme určený človek a pri návšteve kultúrneho,spoločenského,či iného podujatia nás zavedie na presné miesto a povie:"Tu je vaše miesto". Je to výhoda,lebo nemusíme blúdiť pohľadom a ani fyzicky po miestnosti,a hneď sa dostaneme na miesto,ktoré nám určil organizátor podujatia. Rovnako treba vnímať aj správanie ľudí v našej blízkosti. Mnohí z nich nám dajú na javo,kde je naše miesto v ich živote. Podľa postoja pohŕdania,alebo úcty,vieme povedať,kam nás zaradili,do akej kategórie. Pán Ježiš po štyridsiatich dňoch od svojho zmŕtvychvstania vystupuje do neba. Čo sa nám žiada povedať pri tejto príležitosti? Nič iné,len jeho slová:"Keď odídem a pripravím vám miesto,zasa prídem a vezmem vás k sebe,aby ste aj vy boli tam,kde som ja"/Jn 14,3/. Ježiš,akoby nám ukázal smer k nebesiam a povedal:"Tam je tvoje miesto". Nejde o hocijaké miesto. Po skončení spoločenského alebo kultúrneho podujatia svoje miesto,ktoré sme mali určené,strácame. Miesto,ktoré ukazuje Pán,nie je pŕchavé a nie je ani dielom náhody. Každoročné slávenie Veľkej noci nám ukazuje,za akú cenu môžeme ašpirovať na miesto v Božom kráľovstve. Je to cena Kristovho utrpenia,jeho smrti na kríži a jeho zmŕtvychvstania. Nezabudnime si túto myšlienku často pripomínať. Aj v priebehu dňa si nájdime chvíľu,aby sme sa ku Kristovi privinuli a povedali si:"Tu je moje miesto".

Téma sveta

Počas rozhovoru so staršími ľuďmi položíme otázku: „A kde máte deti?“ Vo väčšine prípadov nasleduje odpoveď: „Sú vo svete.“ Ako tomu rozumieť? Predovšetkým tak, že sa nachádzajú mimo rodiska, že chýbajú v každodennom kontakte a hoci možno bývajú len neďaleko, v Poprade, zdá sa, ako keby boli na míle vzdialení.

         Tento výraz znamená i to, že rodičia nemajú na nich vplyv, že kontakty sú obmedzené, že si vytvorili vlastné zázemie a kráčajú životom vlastnou cestou. Toto všetko a ešte niečo navyše tvorí podstatu výrazu „sú vo svete“.

         Položme hypotetickú otázku. Keby sme hľadali pred 2000 rokmi 12-tich apoštolov a pýtali sa, kde sú, dozvedeli by sme sa, že išli do sveta. Sám Pán Ježiš by nám na to odpovedal: „Poslal som ich do sveta.“

         V súvislosti s blížiacim sa sviatkom Nanebovstúpenia Pána sa o tom dozvieme z evanjelia. Pán Ježiš odchádza do neba a povzbudzuje svojich učeníkov: „Choďte do celého sveta.“ (Mk 16, 15) Po týchto slovách sa apoštoli rozišli do sveta už bez Ježišovej fyzickej prítomnosti.

         Čo je svet? Ako ho treba chápať?

1.) Niekedy má človek pocit, ktorý možno vyjadriť slovami: „patrí mi celý

svet“ alebo „celý svet sa mi poklonil.“

Tieto slová predpokladajú človeka, ktorý sa nachádza na vrchole blaha, šťastia, spokojnosti, na vrchole síl, teda v mladosti. Všetci, ktorí máme už roky mladosti za sebou, môžeme spomínať na to, že sme si prešli takouto fázou života. Postupne sme rokmi z tohto vytriezveli. Uvedomili sme si, že svet nepatrí nám, že patrí Bohu. A začali sme sa podľa toho správať. Aj my sme súčasťou sveta, a teda aj my patríme Bohu. Bolo by nemúdre, keby sme sa tvrdošijne držali nesprávnej zásady: „patrí mi celý svet“.

         Pred nedávnom nastúpila nová vláda a s ňou noví úradníci a rôzni poprední činitelia. Všimnime si, že mnohí z nich hovoria ako prioritu v úrade tieto slová: „Chcem očistiť svoj rezort“ či: „Chcem očistiť oblasť, v ktorej pracujem.“ Prečo je to tak? Preto, lebo pred nimi tam boli ľudia, ktorí si mysleli, že im patrí celý svet.

         My nie sme majiteľmi, sme správcami a budeme skladať účty. Ak nie
pred inými, tak určite pred Bohom. Boh nám vtedy ukáže, že svet patrí jemu.

2.) „Celý svet je proti mne.“

Na základe týchto slov sa nám svet javí ako miesto konfrontácie a zápasu. Stačí, že nám nevyjdú naše plány, že sa niekto proti nám vzoprie. Vtedy zažijeme sklamanie a úder od sveta, do ktorého sme vkladali nádeje. Svet reprezentovaný konkrétnymi ľuďmi sa nám postavil na odpor. Prakticky to znamená,
že disponujeme úzkym priezorom videnia, ak si myslíme, že celý svet proti nám povstal. Keď svoj obzor vo viere rozšírime, spomenieme si na slová Pána Ježiša: „Ste mojimi priateľmi.“ (Jn 15, 14) Pán Ježiš tieto slová nikdy neodvolá. Minimálne z tohto dôvodu nemôžeme povedať, že všetko, celý svet, je proti nám. Napriek nepriazni sveta nám Ježiš dáva najavo, že nás nikdy neopustí. Hovorí: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20) Ak sa nachádzali medzi našimi blížnymi a priateľmi iba takí, ktorí sa obrátili proti nám a nám neostal nikto, svoj obzor musíme nanovo rozšíriť. Rozšíriť tak,
že ponúkneme po našom boku miesto takým, ktorí budú skutočnými priateľmi podľa vzoru Ježiša Krista. V živote sa nemôžeme zabezpečiť tak, aby proti nám nepovstal nikto. Tomu sa sotva vyhneme. Napriek tomu s nami zostáva Ježiš a s ním takí, ktorí dávajú najavo, že chcú spolu s nami patriť do jeho ovčinca.

3.)  „Má svoj svet.“

Tento výraz používame na adresu človeka, ktorý je introvert alebo je zahľadený do seba. Sú ľudia, ktorí majú svoje záujmy a im podriaďujú všetko. Na jednej strane je to obdivuhodné, na druhej strane sa toho trochu desíme. Prečo? História pamätá na mnohých, ktorí mali svoj svet a v tomto svojom svete zostrojili zbrane, osnovali protivenstvá, pripravili hrôzostrašné plány. Mnohí z tých, ktorí sa stali vrahmi a násilníkmi žili atmosfére „svojho sveta“ a nikto o nich nevedel. Ten ich svet sa ukázal ako životu nebezpečný. Ak neberieme
do úvahy ľudí, ktorí majú ten „svoj svet“ z dôvodu choroby, každá iná atmosféra „svojho sveta“ môže byť nebezpečná. Potrebujeme interakcie, väzby, kontakty s Bohom a s ľuďmi.

Pred niekoľkými dňami sme mali možnosť v rámci televíznych správ vidieť zábery zo života obyvateľov jednej DSS. Z dôvodu pandémie sú všetci izolovaní. Komunikovať sa dá s nimi len cez plot. Navštevovali ich herci, umelci,
ktorí pre nich pripravovali program na diaľku. Otvorme svoj svet, aby sme sa mohli navzájom obohacovať. Verím, že sme toho schopní všetci.
Počas pandémie si mnohí užili samoty dosýta. Chýba im komunikácia. Ide o podnet pre každého z nás, aby sme si vážili kontakty, ktoré máme medzi sebou, aby sme ich očisťovali a aby náš život bol hodnotný a bol zdrojom požehnania pre našich blížnych.

Všetci sa nachádzame vo svete, lebo evanjelium je určené pre svet. Máme ho tam vniesť tak, ako apoštoli. Ľudia niekedy hľadajú zo sveta úniky. Najmä vtedy, ak nechcú žiť čisto svetsky. Robili to odjakživa. Vyhľadávali púšť, kláštor, samotu. Na druhej strane musíme  v tomto svete zostať, lebo v ňom musia byť viditeľné stopy Ježišovho evanjelia. Ježiš s touto službou počíta s nami. Vyjdime z vlastného sveta individualizmu a vojdime do sveta komunikácie, obety a ušľachtilého zdieľania.

Ako majú konať inštitúcie?

Nedávno som si prečítal rozhovor,ktorý bol zrealizovaný s p.ministerkou spravodlivosti. Chystá sa robiť zmeny,ktoré budú o.i. zacielené na očistu skorumpovaného súdnictva. Zaujala ma myšlienka,podľa ktorej by mali súdy rozhodovať spravodlivo,predvídateľne a rýchlo. Myslím si,že toto je správna cesta. Dal som si to do súvisu s rozhodovaním apoštolov,ktorí mali v rozbresku kresťanstva vydať dôležitý dekrét. Zaoberali sa problematikou kresťanov,ktorí prichádzali z pohanského prostredia. Kresťania zo židovstva trvali na tom,aby najprv prijali obriezku,akoby nutný prológ do kresťanského života/Sk 15,7-21/. Napokon prijali akýsi kompromis. Kresťania z pohanstva boli zaviazaní dodržať zopár zásad zo židovstva/zdržať sa poškvrneného modlami,smilstva,zaduseného a krvi/,ale rituálu obriezky sa podriadiť nemuseli. Prečo takto rozhodli? 1,chceli zadosťučiniťkresťanom zo židovstva a 2,nechceli "znepokojovať tých,čo sa z pohanov obracajú k Bohu...". Toto rozhodnutie malo dať istú satisfakciu židovstvu a upokojiť tých,ktorí nemali ambíciu prijať židovské náboženstvo,ale kresťanskú vieru. Predpokladáme,že takéto rozhodnutie sa nerodilo ľahko,ale bolo 1,spravodlivé,2,predvídateľné a 3,relatívne rýchle. 1,Spravodlivosťspočívala v tom,že židovstvo bolo uznávaným fenoménom a do kresťanstva prichádzajúci kresťania,sa mali oboznámiť s jeho určitými prvkami. Tento stav možno chápať ako premostenie v časoch,keď sa Cirkev osamostatňovala od synagógy. Nikdy však nemala zabudnúť na "staršieho súrodenca",a to aj napriek tomu,že z vôle Krista  práve Cirkev dostala moc vlastniť všetky potrebné prostriedky k spáse. Spravodlivé je,keď pamätáme na tých,ktorí išli pred nami a zanechali nám veľa podnetných vecí. Ideme síce vlastnou cestou,ale nezabudnime vyzdvihnúť život a pôsobenie tých,ktorí stvárňovali náš život podľa najlepších zásad. Sú pre nás,akoby starší bratia,ktorí nám pripravili predispozíciu pre prijatie vyšších skutočností. Bez nich by sme na vyššie méty nedosiahli. 2,Bolo evidentné,že apoštoli budú hľadať kompromis. Samotní apoštoli vzišli zo židovstva. Dalo sa predvídať,že kvázi základný kameň kresťanstva,bude mať pečať židovstva. V mysli kresťanov prichádzajúcich od Mojžiša bolo židovstvo stále silným fenoménom. Zo dňa na deň sa nestratí. Na tento fakt apoštoli predvídateľne prihliadli. Aká bola situácia pohanov,ktorí prejavili záujem o Ježišovu náuku? Neboli formovaní,ale ani zaťažení židovstvom. Aký zmysel by malo,keby ich zrazu nútili zmýšľať po židovsky? Bol by to nepremyslený a málo efektívny krok. Mnohí kandidáti by poďakovali a išli svojou cestou. Apoštoli toto veľmi rýchlo pochopili. Dalo sa predvídať,že pohanov nebudú zaťažovať množstvom židovských predpisov. Aj samotní Židia sa v nich neraz utápali,čo bolo na úkor duchovného rastu.  Prijatie židovstva by pohanom nijako neprospelo,len by ich podráždilo a znechutilo. Nechceli ich však prijať bez záväzkov,a preto našli určité zásady,ktoré museli plniť,ale tak,aby to neubíjalo ich ducha. Rozhodnutie apoštolov sa nám zdá predvídateľné a logické. V živote je problém získať človeka pre dobrú vec. Potrebuje najprv počuť odôvodnenie,motiváciu,aby konal tak,ako má konať. Aj pohania aj Židia do kresťanstva niečo vniesli. Lenže nie oni mali formovať kresťanstvo,ale mali sa sami nechať formovať ideálmi evanjelia. Kresťanstvo očisťujeme vtedy,ak sa sami obmývame vodou pokánia. Až vtedy môžeme vplývať a formovať svet okolo nás. 3,Situácia prvotnej Cirkvi nestrpela odkladu. Počet kresťanov rástol. Potrebovali nejaký rámec pre svoje konanie. Je obdivuhodné,ako na vtedajšiu dobu,boli učeníci poprepájaní. Spomedzi seba vyberali vhodných kandidátov a posieleli ich,aby navštevovali vzdialených bratov,informovali ich a riešili sporné situácie. Táto pomyselná sieť výborne fungovala.  Dnes existuje  tiež,a to formou modlitieb a obiet po celom svete. Nijaké iné siete nie sú tak účinné,ako tie neviditeľné,ktoré spájajú ľudské osudy,problémy a radosti života. Tieto linky majú pôvod a cieľ v Bohu. Preto sú účinné a rýchle natoľko,nakoľko vedú človeka cestou spásy. A na rozdiel od elektronických,nikdy nie sú preťažené...

Náhradník alebo plnohodnotný člen?

Počas koronakrízy bolo veľa ľudí doma. Niektorí už aj zostali. Nedobrovoľne,lebo medzičasom prišli o prácu. Jeden z mojich známych má šťastie. Má ponuku nastúpiť na montáže na dvoch miestach. Spomínal "pre a proti" obidvoch ponúk. Jedno z kritérii sa týka stravy. Na jednom mieste je iba "bagetová",t.zn.to,čo si kúpi niekde na benzínke. Druhé pracovné miesto je po tejto stránke výhodnejšie,lebo s pracovnou príležitosťou súvisí aj plnohodnotná strava. Liturgia a Božie slovo sa zaoberajú tzv.matejovským problémom. Nachádzajú odpovede na otázku,či sv. Matej bol "len" náhradník alebo bol polnohodnotnou súčasťou apoštolského kolégia po tom,čo Judáš zradil? Matej rozhodne nebol "bagetový "typ učeníka. Že bol plnohodnotnou súčasťou apoštolského zboru svedčí sv. Peter. Ten vstal uprostred bratov/Sk 1,15-17. 20-26/ a poznamenal dôležité fakty. Povedal,že treba vybrať muža,ktorý:"...bol celý čas s nami..." a "stal sa s nami svedkom Ježišovho zmrtvychvstania". Nemôže,teda ,ísť o hocijakého náhradníka. Nevyberú niekoho z ulice,niekoho,kto je po ruke alebo momentálne je nablízku...Ten,kto zaujme miesto po Judášovi musí dať na javo,že svojou osobnosťou prevýši nehodného predchodcu. Je to niekto,koho dobre poznajú,a kto sa už zaslúžil o ohlasovanie Zmŕtvychvstalého Pána. Ide o to,že pravda Ježišovho zmŕtvychvstania je kardinálnou otázkou v doktríne Pánových nasledovníkov. Pán chce z nás mať ohlasovateľov jeho pravdy. Cítime sa nehodní a slabí? Robíme dobre. Napriek tomu,sme Božou milosťou pričlenení "matejovským" spôsobom k zástupom,ktoré vo svojej dobe,nespúšťali myšlienku zmŕtvychvstania ani na chvíľu zo zreteľa. Patríme do Cirkvi. Týmto splňame podmienku:"buď s nimi",t.j. s tými,ktorí sa pridržiavajú Pánovho spoločenstva spásy a svojim životom denne vstávame k novým výzvam,čím dokumentujeme požiadavku zmŕtvychvstania. Pán z nás urobil vhodných svedkov Ježišovho posolstva pre večný život.

Ísť cestou spoločnou alebo vlastnou?

Každý,kto zažil túru v snehu a fujavici vie,že ide o obrovské riziko. Človek vtedy veľmi ľahko poblúdi. Predstavme si,že sme členmi skupiny,ktorá stratila na chvíľu orientáciu v teréne,ktorý je zaviaty snehom. Všetci majú oči upreté dole a úpenlivo prosia Boha,aby našli aspoň náznak ľudskej stopy s tým,že môžu po nej vykročiť a dostať sa tak do bezpečia. Ako dobre padne každéme,keď si uvedomí,že našiel náznak života,že tade išli ľudia,a že ísť po tejto stope znamená záchranu života. Ísť vlastnou,t.j.nepreskúmanou cestou,by bolo rizikom,aj keď sú situácie,kedy nemáme na výber. Skutky apoštolov sa zaoberajú vážnou témou. Vrcholní predstavitelia prvotnej Cirkvi skúmajú,či tí kresťania,ktorí neboli Židmi,musia svoju cestu viery podriadiť židovskému rituálu obriezky/Sk 15,1-6/. Kresťania,ktorí pochádzali zo židovstva,totiž razili zásadu:"Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu,nemôžete byť spasení". Nútili ísť tou istou cestou. Apoštoli sa touto vecou dôkladne zaoberali. Obriezka by bola skôr krokom späť a nenavýšila by možnosti spásy,len by mnohým nádejným kresťanom skomplikovala cestu k Bohu. Ide o takúto praktickú záležitosť: máme vykročiť za Kristom identickými "stopami v snehu",ktoré nám vychodili predchádzajúce generácie? Alebo máme byť za každých okolností originálni a vychodiť si vlastný chodník spásy? Určite nie je na zahodenie,keď objavíme vhodnú kombináciu týchto možností. Nemôže byť na škodu,keď si voľačo z pozície viery odpozeráme a hlavne  sa naučíme od svedkov viery  minulých čias. Niektoré stopy nezaveje ani fujavica a sneh času. Stávajú sa akoby trvalými pamiatkami pre tých,ktorí hľadajú a pritom možno zablúdili. Pri putovaní za Kristom treba však, vytvoriť aj niečo originálne. Predsa len,každý kráča vlastnou cestou a necháva po sebe stopy. Kopírovať niekoho bez rozmyslu,by bolo kontraproduktívne. Toto museli uznať a pochopiť aj kresťania,ktorí prišli zo židovstva. Kedy je ten náš prvok originality pri hľadaní Boha správny a hodnotný? Vtedy,keď si ho naši nasledovníci vo viere, vyberú ako interval,ako súčasť svojej cesty duchovného rastu. Presvedčia sa,že im ten náš príspevok pomáha veľa pochopiť z procesu nasledovania Krista,že im pomôže odraziť sa ďalej a hľadať vlastnú cestu Božieho kráľovstva. 

Božie konanie je nepredvídateľné.

Kedysi som začul krátky úryvok z jedného rozhovoru. Zaznelo tam toto:"S ním musíš opatrne,lebo nikdy nevieš,ako sa zachová". Tento výrok svedčí o nevyspytateľnosti ľudského správania. Najradšej sme vtedy,keď máme blížneho "prečítaného",keď nás, v súvislosti s ním,nemôže nič prekvapiť. Keď sú jeho reakcie  chronicky známe,a málokedy sa menia. No,inými ľuďmi si nemôžeme byť istí. Ich stabilitou je to,že sú v reakciách nestabilní,a nikdy sa vopred nevie,ako bude vyzerať ich postoj na dianie okolo. Pri čítaní evanjelia zisťujeme,že správanie Pána Ježiša vyrazilo mnohým dych. Často sa vymykal zo zaužívaného vzorca konania Žida  vtedajšej doby. Vlastne ,stále sme svedkami javu,podľa ktorého človek ovplyvnený evanjelium,koná inak,ako iní smrteľníci. Ako sa to prejavuje? Pomôžme si Skutkami apoštolov/Sk 14,5-18/.1, Pri hlásaní evanjelia v Lystre,sa Pavlovi s Barnabášom prihodilo toto: Po tom,čo Pavol uzdravil chromého od narodenia,pribehli za nimi obyvatelia mesta, a chceli im obetovať ako bohom. Apoštoli sa postavili na odpor a povedali:"Aj my sme smrteľní ľudia ako vy. Hlásame vám evanjelium...". Všimnime si ten paradox-Boh chce,aby myšlienky evanjelia,myšlienky večného života hlásali tí,ktorí nemajú s večnosťou nijakú skúsenosť! Toto si môže dovoliť iba Boh! V nijakej inej sfére pozemského života,by pre tento postup nemali pochopenie. Jediné kritérium je viera. Možno to mnohí nevedia,ale svetom hýbu ľudia,ktorí uverili v Ježiša Krista:"Veď kto iný premáha svet,ak nie ten,kto verí,že Ježiš je Boží Syn?"/ 1 Jn 5,5/. Veriaci v Krista sa stávajú duchovne,najbohatšími ľuďmi. Ich vnútorná sila je veľká, ich nádej je nedozierna a ich láska je nevyčerpateľná. Viera sa stáva najdôležitejšou aprobáciou k tomu,aby mohol niekto ohlasovať radosti večného života. Ohlasuje ich,hoci ich zatiaľ neskúsil a sám je smrteľný. Ale zakúsil už slasti dotyku Ježišovej prítomnosti vo svojom živote,a to mu stačí,aby ponuku na pozíciu hlásateľa Božej pravdy prijal. 2,Pavol s Barnabášom takto pokračujú vo svojom príhovore:"...aby ste sa od týchto marností obrátili k živému Bohu..." Na čo sa to len podujali? Idú do veľkého rizika. Pretože to,čo oni považujú za "márnosť",je pre mnohých "božstvom". A dotknite sa "božstva" nejakého človeka....Očakávajte minimálne nervóznu reakciu. Nikto nemá rád,ak niekto zasahuje do jeho "výsostných vôd". Hlásatelia evanjelia chcú dať všetko na pravú mieru. Márnosť znamená,že niečo je pominuteľné,že nemá večné trvanie. Evanjelium zhadzuje piedestály bôžikov,ktoré si človek vytvoril. Koľkých si živíme vo svojom živote? A nechceme sa ich vonkoncom zrieknuť. Ľudstvo je slabé a krátkozraké,lebo  márnosť  povýšilo na najvyššiu úroveň života. Taký piedestál si zaslúži jedine Boh,a nik iný. Prijímajme Božie slovo tak,aby rúcalo mýty o našej údajnej bezhriešnosti,zvrhlo márnivé a Božieho dieťaťa  nedôstojné pachtenie sa cenami,ktoré končia svoju púť na hranici večnosti. Veriaci človek by mal dovidieť ďalej,ako mu naznačujú zmysly a tento viditeľný svet. 3,Napokon,Pavol s Barnabášom dosvedčujú,že Boh" v minulých pokoleniach nechal všetky národy ísť svojou cestou,ale bez svedectve o sebe samom neostával...". Dnes sledujeme všeobecnú tendenciu-ísť "vlastnou cestou."..Takto sa rozchádzajú manželia,kolegovia v práci,nadriadení a podriadení,členovia politickej strany atď. ˇIsť "vlastnou cestou" je dnes "in". Dôvod je zrejmý:nemáme silu ani ambíciu ísť "cestou spoločnou". Tá nás stojí dosť síl a obiet. Pohodlnejšie je vyhnúť sa im. Neschopnosť spolupracovať,korigovať svoje správanie,hľadať východiská,často vyústí do údajného nenaplnenia života/presnejšie-ambícii/ a úteku za svojim individualistickým poňatím života. Boh je však tak dobrý,že bez svedectva o sebe,nenecháva ani tých,ktorí dezertovali zo zásad spoločného postupu a života. Boh nikdy nezostal bez svedectva o sebe. Skúmajme seba,či neutekáme od zásadných skutočností a reflektujme pritom Božiu "ustarostenú tvár",ktorá na nás otcovsky vzhliada. Vlastná cesta je prijateľná,ak má na nej miesto Boh. Ísť vlastnou cestou neznamená Boha ignorovať a stať sa sám sebe normou života. Boh nám necháva slobodnú vôľu a možnosť ísť vlastnou cestou. Nezabúdajme,že bez Boha skončí v ničote,ale s ním na pôde spásy.

Nájsť sa v Božom slove

         Predstavme si, že sa prehŕňame medzi fotografiami, ktoré mapujú náš život od detstva až do dospelosti. Pri tejto činnosti natrafíme aj na také, ktoré pochádzajú z detských, resp. zo školských čias. Pre každého majú svoju zvláštnu hodnotu. Niekedy sa stáva, že tieto fotografie ponúkneme niekomu zo svojich známych a spýtame sa: „Nájdeš ma medzi týmito deťmi?“ Je isté, že každý seba samého pozná. O svojich priateľoch to už povedať nemôžeme.

         Ako veriaci ľudia pravidelne počúvame Božie slovo. Sú to vzácne dokumenty, ktoré nám prinášajú Božiu vôľu. Majú jediný cieľ – aby každý spoznal seba. Ani nie tak blížneho, ale hlavne seba. Božie slovo je pripravené tak, že človek s otvoreným srdcom nájde svoju životnú situáciu. A nie jednu.

         V ktorých situáciách objaví dnešný človek seba, keď číta dnešné Božie slovo?

1.) Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.

Vo svete je veľa zavrhnutých ľudí. Odvrhol ich tento svet. Prečo tak urobil? Pretože nespĺňajú jeho kritériá: nie sú mimoriadne inteligentní, nespĺňajú požiadavky popularity a fyzickej výnimočnosti, nie sú mediálne typy, sú príliš jednoduchí, nevytŕčajú z davu alebo jednoducho preto, že sa riadia Božími zákonmi.

         Svet dokáže kruto zaobchádzať s tzv. nežiaducimi ľuďmi. Boh je ten, ktorý jediný z nich sníma pomyselný plášť zavrhnutia. O čo viac ich zaznáva svet, o to viac sú milší Bohu. Presne v zmysle vyššie uvedeného citátu: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.“ Je to alúzia na Ježiša a na jeho vykupiteľské dielo. Našou úlohou je, aby sme odstránili múr zavrhnutia voči niekomu, ak adresným spôsobom pestujeme voči konkrétnej osobe. Ak Boh nikoho nezavrhuje, ale dáva mu možnosť pokánia, aj my máme otvoriť svoje srdce na prijatie blížneho.

2.) V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Idem vám pripraviť miesto.

Táto myšlienka dokáže byť veľmi citlivá najmä pre ľudí, ktorí niekedy stratili strechu nad hlavou. Necítili sa zastrešení v dvojakom slova zmysle.

a)    zastrešiť možno niekoho tak, že mu ponúkneme bývanie, že bude mať strechu nad hlavou;

b)    zastrešiť niekoho znamená ujať sa niekoho, ujať sa ho v ťažkých životných situáciách.

Na svete je veľa ľudí bez prístrešia. Niekedy je to ich vlastnou vinou, t. j. nesprávnym štýlom života, inokedy je to spôsobené vinou iných, ktorí ich dostali na ulicu na základe podvodu. Je tiež dosť ľudí bez prístrešia v zmysle nedostatku záujmu alebo skutočnej lásky zo strany iných.

         Ježiš sa tak stáva akýmsi tútorom či obhajcom tých, ktorí necítia nad sebou ochranný štít ľudského spoločenstva. Z toho vyplýva pre nás kresťanská povinnosť prejaviť snahu a pokúsiť sa zastrešiť niekoho, kto to potrebuje.  Ježišovo srdce je otvorené pre všetkých, ktorí ho vzývajú. Aj my ponúknime priestor svojho srdca pre tých, ktorí hľadajú hlbšie duchovné zázemie, ale aj to telesné.

3.) Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?

Svet je plný ľudí, ktorí hľadajú a aj takých, ktorí blúdia. Niektorí z nich si blúdenie vybrali ako životný štýl. Nemajú záujem hľadať pravdu. Blúdenie môže byť akceptované len vtedy, ak je dočasným prvkom procesu úprimného hľadania. Blúdenie nemôže byť definitívnym ukotvením človeka. Každý rozumný človek hľadá správnu cestu. Boh je tou najvhodnejšou a najprimeranejšou cestou.

         Priznajme si, že aj my sa niekedy dostávame do štádia blúdenia. Lebo nám to možno aj takto vyhovuje. Poznanie pravdy má totiž svoje konzekvencie. Poznanie pravdy predpokladá život podľa istých morálnych zásad. Ak blúdiaci na svojej životnej ceste objaví tieto zásady, našiel Boha. Prestáva byť tak blúdiacim.

         V dnešnej dobe, viac ako inokedy, potrebujú ľudia nájsť cestu. Sú dezorientovaní rôznymi spoločensko-politickými situáciami a ich životná filozofia spočíva v blúdení.  V tomto štádiu dokážu narobiť veľa škôd vo vzťahu k sebe ale aj k iným. Ak je to možné, pomáhajme niekomu, aby opustil cestu blúdenia, venujme mu dostatočný priestor v modlitbe, a takto mu umožnime nájsť Krista, ktorý hovorí: „Ja som Cesta, Pravda a Život.“

         Pri každom kontakte s Božím slovom sa máme snažiť nájsť odozvu vo svojom srdci. Mala by nás zaujať aspoň jedna veta či myšlienka, ktorá môže byť dostatočným materiálom na naplnenie našej duše. Predpokladá to však nie pasívne, ale aktívne hľadanie pravdy. Aj tu sa ukazuje naša zrelosť vo viere a túžba spoznať viac a viac Ježiša Krista.

Zmena spôsobu,pri zachovaní obsahu.

Prenesme sa do nejakej školskej učebne. Virtuálne. Predstavme si,že je v nej veľa žiakov,pri tabuli stojí pedagóg a prednáša. Hovorí a hovorí,no pred sebou vníma iba nechápavé tváre,ktoré odzrkadľujú prázdnotu v hlave. Urobí pauzu a potom povie:"Dobre,skúsime to inak". Pokračuje síce z iného uhla,no obsah učiva musí zostať nezmenený. Počas svojich seminárskych čias si spomínam,že raz v mesiaci sme mávali podujatie:Kreslo pre hosťa. Naši predstavení pozvali nejakého známeho človeka,aby sa s nami-seminaristami stretol na neformálnom stretnutí. Raz prijal pozvanie známy a populárny televízny komentátor. Na úvod zožal veľký potlesk. V aule to zaznelo! Cca tristo párov rúk začalo tlieskať! Keď sme sa usadili,začal. Tak,ako to mnohí robia na úvod svojho predstavenia-vtipom. Bol to vtip z kategórie "mastných". Nikto to nečakal. Všetko stíchlo. Domáca pospolitosť nebola stavaná a pripravená na takýto slovník. Nastalo trápne ticho. On,človek inteligentný,v sekunde pochopil,že prestrelil. Toto osadenstvo nemalo úmysel počúvať nastolenú tému. Okamžite sa preorientoval a začal o niečom inom...Človek musí niekedy,popri spôsobe,zmeniť aj obsah. Skutky apoštolov píšu o Pavlovom pôsobení v Antiochii. Pavol začať hovoriť najprv Židom. Keď neuspel,preorientoval sa na pohanov. A nemal s tým problém. Zožal úspech. Odôvodnil to takto:"Predovšetkým vám/Židom/ sa malo hlásať Božie slovo,ale preto,že ho odmietate a sami sa pokladáte za nehodných večného života,obraciame sa k pohanom"/Sk 13,44-52/. Pavol musel preladiť. Iné je,prihovárať sa Židom,a iné pohanom. Možno volil iný spôsob,ale obsah zostal ten istý. Kto si dovolí zmeniť obsah Ježišovho posolstva? Veď,práve toto posolstvo,ho získalo do služby ohlasovania! Mnohí,nám katolíkom,zazlievajú obsah. Hovoria,že keby sme zmenili obsah,získali by sme aj ich. Obsah Ježišovho posolstva zmeniť nemožno. On je spásonosný. Je správne a možno aj účinné,ak striedame spôsoby ohlasovania. Je to pestrejšie. Obsah,však,musí zostať nedotknutý. Len tak,sa môže "dotknúť" našej pýchy a priviesť nás na cestu,po ktorej chodí Boh.

S dôrazom.

Je častým zjavom,že niektoré skutočnosti v živote chceme zdôrazniť. Používame na to rôzne "zdôrazňovacie" prostriedky. Napríklad:zvýšenie hlasu. Niekedy sa ľudia voči takémuto konaniu ohradia a povedia:prečo na mňa dvíhaš hlas? Niektorí ľudia sa zvyknutí komunikovať so zdvihnutým hlasom,pre iných je to novinka a hlavne nepríjemná skutočnosť,s ktorou sa ťažko stotožňujú. V rodine istých mojich priateľov je zaužívaný výraz:zdvihnúť bradu. Povedia:zdvihol voči mne bradu. Znamená to toľko,že ukázal svoj vzdor,momentálnu nepriazeň,hnev,či odpor voči konktrétnemu blížnemu. Keď dôjde k momentu pokánia,ten,ktorý sa prehrešil povie:prepáč,že som proti tebe zdvihol bradu. Ide o veľmi názornú symboliku,ktorej každý porozumie. Prejdime k evanjeliu. Ježiš si vyvolil Dvanástich,a jeden z nich bol zradca-Judáš. Sám Ježiš túto skutočnosť okomentoval takto:"Ja viem,koho som si vyvolil, ale má sa splniť Písmo: ,Ten,ktorý je môj chlieb,zdvihol proti mne pätu"/Jn 13,16-20/. Zdvihnúť proti niekomu pätu,znamená akoby odkopnúť všetku dobrotu,ktorú od neho zakúsil. Ide o neschopnosť vďačnosti,voči dobrodincovi. Takéto prípady sa,žiaľ,stávajú často. Judáš je prototyp človeka,ktorý si nevážl veľké Božie dobrodenia,ba nimi opovrhol. Priznajme si,že sa to stalo každému z nás. Nie raz sme zbytočne zdvihli hlas,otočili sa chrbtom dobrodincovi,prípadne pohŕdavo na niekoho vzhliadli. Ako sme to odčinili? Tak,že sme "zdvihli" svoju dušu a srdce k Bohu. Každý,kto pravidelne navštevuje bohoslužby,má "v uchu" slová:Hore srdcia!" A milovník Žalmov zasa rád recituje,či spieva:"K tebe,Pane,dvíham svoju dušu"/Ž 25/. Tým si Boha udobrujeme,ale zároveň zbierame silu,aby sme odčinili urážku,ktorej sme sa dopustili voči blížnemu. Myseľ zdvihnutá k Bohu,nedovolí nám tak ľahko,zdvihnúť voči blížnemu čokoľvek,z pozície hnevu a nenávisti. Mávajme "srdce u Pána,lebo iba vtedy sme v bezpečí ,aby sme iným nespôsobili bolesť a žiaľ.

Kňaz,človek pre dnešnú dobu.

Nedávno som sledoval zaujímavý film o známom francúzskom hercovi Gerardovi Depardieum. Išlo o veľmi dobré spracovaný materiál,na ktorom sa podieľali jeho rodinní príslušníci,kolegovia,priatelia. Nikoho neprekvapí,že je to bohém,ktorý si život užíva plnými dúškami. Je známy,obľúbený,populárny,bohatý. Mal niekoľko žien,ale tí,ktorí ho poznajú hovoria,že šťastný nie je. Jedna z jeho žien sa o ňom vyjadrila,že je to človek,ktorý "je vždy oblečený v kabáte". Nikdy si ho nadá dole,lebo pôsobí dojmom,že práve odkiaľsi prišiel,prípadne,že sa kamsi ponáhľa. Nikdy sa trvalo neusadí,mysľou je vždy kdesi vpredu a nevydrží mu dlhodobo nijaký vzťah. Hovorí,že takého muža nepotrebuje,lebo nepredstavuje pre rodinu nijakú stabilitu a oporu. Odbočím. Aký typ kňaza potrebuje dnešná doba? Určite nie takého,ktorý si nikdy "nedá dolu kabát". Má dať na javo,že kňazstvo nebolo preňho len únikom pred niečim,že pred svojim povolaním neuteká,ale že v kňazskom povolaní je doma.Že sa nikam neponáhľa,že kňazská služba predstavuje preňho trvalý stav,pre ktorý sa rozhodol slobodne a že niet preňho stabilnejšieho miesta v živote,ako práve kňazstvo. Ak stretneme takého kňaza,vedzme,že "jeho kabát je v skrini na vešiaku",že kňazstvo nepredstavuje preňho,len akýsi tranzit. Ako sa konkrétne prejavuje pôsobenie kňaza,ktorý je v kňazstve "doma"?. 1,Skutky apoštolov píšu o.i. aj o pôsobení apoštola Pavla/Sk 13,13-25/. V službe evanjelia sa dostal do Antiochie. Keď vstúpil aj so svojim sprievodom do  miestnej synagógy,tamojší predstavení ich vyzvali:"Bratia,ak máte nejaké povzbudivé slovo pre ľud,hovorte!". Kňaz by mal oplývať schopnosťou povzbudiť. Azda práve dnešná doba,potrebuje povzbudenie najviac. Nielen v súvislosti s pandémiou,ale aj z iných dôvodov. Povzbudiť vo vernosti k hodnotám,povzbudiť v ťažkostiach,v chorobách,povzbudiť vo viere...Nie je to jednoduché,lebo mnohí hľadajú možnosti úniku pred trpezlivosťou,hľadajú rýchle,ale z dlhodobého hľadiska, neúčinné riešenia svojich osobných situácií,orientujú sa na to,ako záväzok obísť,a nie na to,ako ho naplniť. Takto nám vychádza,že kňaz je často jediný a posledný činiteľ,ktorý nabáda a povzbudzuje k vernosti vo vzťahu k ceste spásy. Ak by ho nebolo,ktovie,ako by obstáli aj tí,ktorí sa dobrej cesty ešte pridržiavajú? 2,Pavol,počas svojho príhovoru v synagóge, sa vyjadril aj o kráľovi Dávidovi. Povedal,akoby Božími ústami,:"Našiel som Dávida,syna Jesseho, muža podľa môjho srdca, ktorý bude plniť moju vôľu celú". Ide o poukaz na Ježiša,pravého Mesiáša,ktorý prichádza,aby plnil Otcovu vôľu. Na Dávidovi, sa teda ,prejavili črty Božej prítomnosti. Na kňazovom živote sa očakáva,že bude vykazovať známky "podobnosti s Ježišom,ktorý je Vykupiteľ a Spasiteľ". Je nedostatočné,ak ide o podobnosť sporadickú,alebo čisto náhodnú. Pri sledovaní nejakého filmu sa môžeme dozvedieť,že "podobnosť určitých postáv so skutočnosťou,je čisto náhodná". Nie je dobrým svedectvom pre kňaza,ak jeho podobnosť s Ježišom,ktorý ho do služby povolal,je vecou náhody alebo zhodou nejakých okolností. Má to byť zámer a cieľ-podobať sa čo najviac svojmu Majstrovi! Kňaz má  systematicky pracovať,aby rástol v podobnosti s tým,ktorý dal skrze jeho službu,mnohým ľuďom nádej na večný život. 3,Napokon,Pavol v homílii spomína Pánovho predchodcu-sv. Jána Krstiteľa. Cituje jeho slová:"Je nie som ten,za koho ma pokladáte". Ak by ho niekto pokladal za vzor dokonalosti,mýlil by sa. Ak by ho niekto považoval za outsidera na svojej životnej ceste,taktiež by sa pomýlil. Ale,ak by ho niekto považoval za takého,ktorý môže byť vo veľmi blízkom ,až dôvernom vzťahu s Kristom,jeho domnienka by bola správna. Celkovo je dosť náročné niekde kňaza začleniť. Objektívne sa naňho pozeráme vtedy,ak ho sledujeme cez prizmu Božieho plánu. A ten spočíva v tom,že kňaz je pre ľudí sprievodcom na ceste spásy. Ak by sme ho chceli,za každú cenu, vidieť inak,vždy by sme ho iba za niekoho "pokladali",a nie za toho,kým v skutočnosti je. Sám sa však musí pričiniť,aby jeho život bol primeraný poslaniu od Boha. Mal by "pomôcť" ľuďom,žeby  v ňom ľahšie a zreteľnejšie spoznali pozíciu,ktorú vyjadril sám Pán slovami:"Kto vás prijíma,mňa prijíma. A kto prijíma mňa,prijíma toho,ktorý ma poslal"/Mt 10,40/.

Istota.

Všetci túžime po istote. Nechoďme ďaleko. V súvislosti so súčasnou situáciou,chceli by sme mať už konečne istotu,že korona je na ústupe,a že svitá na lepšie časy. Trocha odbočím. Veľa ľudí chce mať istotu v počasí. Majú naplánované rôzne aktivity,a niektoré z nich sú naviazané na dobré počasie. Máloktorému spoločenskému fenoménu je tak naklonená technika,ako práve predpovedi počasia. Pripomeniem niekoľko faktov,ktoré mnohým vyrazia dych. Meteorológovia sa môžu spoľahnúť na na dáta zo 70 satelitov,z vyše 10-tisíc pozemných meteostaníc,približne sedemtisíc lodí či stoviek pozemných meteoradarov. Tieto údaje za normálnych okolností dopĺňajú dáta z tisícky staníc na palubách lietadiel a zo senzorov na troch tisíckach špeciálne vybavených komerčných lietadiel. Ide o celú technickú kavalériu,ktorá má slúžiť jednému cieľu-predpovedi počasia. Napriek tomu sa opýtajme:je to stopercentné? Máme istotu,že počasie bude také,ako hovorí predpoveď? Absolútna neexistuje. Koľkokrát sme sa o tom presvedčili?! Stále žijeme v atmosfére času Dobrého Pastiera a čase modlitieb za duchovné povolania. Pri tejto príležitosti ktosi poznamenal:keby sme tak mali istotu v tom,ktoré povolanie sa vydarí,a ktoré nie...Iný mu oponoval a povedal,že dôležitejšie ako predpovedať "vydarenosť" povolania je, vychovať dobré povolanie. Aj keby sme predpovedali,ktoré povolanie sa ujme a ktoré nie,čo by sme z toho mali? O čo exaktné by sme opreli svoje presvedčenie? Radšej sa sústreďme na jav výchovy,ako na predpovedanie. Skutky apoštolov prinášajú informáciu o pôsobení prvotnej Cirkvi. Dozvedáme sa,že Barnabáš a Šavol boli vyčlenení na špeciálne poslanie/Sk 12,24-13, 5/. Duch Svätý povedal:"Oddeľte mi Barnabáša a Šavla  na dielo,na ktoré som ich povolal". Takúto istotu by sme chceli mať. Počuť odkiaľsi zhora  jasný hlas,ktorý zneguje alebo potvrdí naše rozhodnutie. Lenže prvotná Cirkev neprišla k takémuto presvedčeniu ľahko,ako sa na prvý pohľad zdá. Svätopisec poznamenáva,že predstavitelia Cirkvi sa :"postili a modlili...". Boh nechce,aby sme ovládali špeciálne schopnosti predvídať a vidieť do jadra veci a problému. On chce,aby sme si osvojili postup prvotnej Cirkvi,ktorý je nadčasový-postiť sa a modliť sa. Netýka sa len výchovy v procese povolania,ale ,akejkoľvek výchovy. Každopádne ide o činnosť dlhodobú,ktorá dokonale preverí túžbu ľudí po dobrých veciach. Evanjelium sv. Jána pripomína udalosť,podľa ktorej Židia obstúpili Ježiša,keď učil v Šalamúnovom stĺporadí a položili mu otázku:"Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš,povedz nám to otvorene"/Jn 10 22-30/. Doprajme si parafrázy a povedzme Bohu,keď zápasíme v modlitbe o nejaký dôležitý moment v živote:"Pane,ak si Mesiáš,povedz mi otvorene,čo mám robiť, a nenechaj ma v neistote". Nežiadame o schopnosť predpovedať budúcnosť,ale o vytrvalosť na ceste,ktorej súčasťou je permanentná modlitba a pôst. Až na základe tohto spôsobu, nám Boh povie:"Oddeľte mi týchto bratov,za ktorých sa modlíte,na službu,na ktorú som ich povolal..."

Na čo si myslel?

"Na čo si myslel?",takto typicky sa pýtali rodičia svojho dospievajúceho syna,keď sa vrátil z obchodu. Zabudol,totiž,kúpiť niekoľko položiek zo zoznamu,ktorý rodinná rada dôkladne vyhotovila. To sa stáva. Mysľou sme "odlúčení" od toho,čo máme urobiť a výsledkom je nedôslednosť a zmätok. Alebo iná situácia. Predstavme si,že média vysielajú rozhovor s výnimočným človekom. Ten práve vyhral nejakú súťaž,prebral cenu a stal sa slávnym. Dostáva obligátnu otázku:"Na čo ste mysleli pri preberaní ceny?"A na čo myslí človek,ktorý sa rozhodol pre duchovné povolanie? Čo sa mu víri v hlave,keď počuje Božie volanie? Som presvedčený,že ide o ťažké otázky. Ani po rokoch nedokážu mnohí na ne plnohodnotne odpovedať. Väčšinou odpovedajú čiastkovo,aj keď možno úprimne. Mnohí sa aj medzi sebou radia,aby dokázali porovnať,skonfrontovať svoje myšlienky s myšlienkami iných. A to preto,aby zistili a hlavne potvrdili pravosť svojho povolania. V predvečer nedele Dobrého Pastiera je táto otázka aktuálna. Pri hľadaní odpovedí nám môže pomôcť úryvok zo Skutkov apoštolov/Sk 9,1-20/. V centre záberu Božieho slova je osoba Šavla. Predstavoval vážnu hrozbu pre kresťanskú komunitu,lebo sa angažoval pri zatýkaní tých,ktorí uverili v Krista. No potom,počas cesty do Damasku ,zažil obrátenie,hodné námetu na akčný film.Udalosti pri Damasku  môžeme smelo pomenovať ako povolanie apoštola Pavla. Prečo? Udalosti majú svoju gradáciu a dynamiku. 1,V prvom momente spadol Šavol z koňa na zem a počul akýsi hlas. Jeho reakcia bola logická. Skríkol:"Kto si, Pane?" Nejde však o obyčajnú otázku. Javí sa nám,že Šavol chcel najprv poznať identitu toho,kto sa mu prihovoril a privodil mu pád z koňa. To by však Šavlovi nestačilo. Touto otázkou smeruje k tomu,aby spoznal,čo mu majiteľ tohto hlasu hodlá zobrať a hlavne to,čo mu chce dať? Šavol vie,že po tejto udalosti už nezostane takým človekom,akým bol do teraz. Neznámy má s ním iné plány. K staréme spôsobu života sa už nevráti. Adept na kňazské povolanie môže počuť v duši podobnú otázku. Počuje hlas,ktorý je naliehavý a v intenzite nepoľavujúci. Začína skúmať,čo mu Boh zoberie a čo mu dá. Vie,že už sa Bohu a jeho otázke nevyhne. Boží hlas sa len tak ľahko nestratí a nezmizne. Prvý krok za Kristom spočíva v tom,keď si kandidát povolania uvedomí,že v porovnaní s tým,čo musel obetovať a opustiť,dostane mnohonásobne viac. Iste nie v materiálnom slova zmysle. Cesta za povolaním môže byť presvedčivejšia,keď adept tento krok vnútorne zdolá. Táto fáza môže trvať dosť dlho,no mnohoročné vajatanie na jednom mieste, môže byť viac na škodu veci. Ide o vážny duchovný zápas,ktorý treba zveriť viacerým ľuďom do modlitby. 2,Šavla zaviedli jeho muži  do Damasku. Tam začal samotný proces formácie. Písmo hovorí,že :"Tri dni nevidel a nejedol,ani nepil". Ale,čo je dôležité,Ananiáš,učeník,ktorý sa mal Šavla individuálne ujať,ho našiel "ako sa modlí". Nestrácal čas a modlil sa. Pochopil,že "pozemský pokrm a nápoj" už pre ňho nie je. Musí sa ho zbaviť. Svetské dobrodružstvá sa pre ňho skončili. Náplň jeho života bude iná. Kým sa mu veci nevyjasnia,zatiaľ sa modlí. Modlitba je skvelý prostriedok na preklenutie nejakých etáp života. Dokonca aj vtedy,keď adept povolania ,akoby,smútil za predchádzajúcim štýlom života,ktorý odchádza,a zároveň sa bál nadšene privítať etapu,ktorú mu Kristus predostrel,ako jeho celoživotné povolanie. Nie je jednoduché odmietnuť atrakcie pozemského sveta a vrhnúť sa do náručia života,ktorý bude poznačený obetou a rôznymi príkoriami. Pre adepta existuje jediný plnohodnotný prostriedok-modlitba. Ona je primeraná pre dušu ubolenú,umorenú,hľadajúcu,strácajúcu,ale aj nachádzajúcu nový zmysel žovota. 3,Po tom,čo sa Ananiáš Šavla dotkol,Šavlovi sa zrak vrátil. Vzápätí:"Prijal pokrm a zosilnel". Je dobré,keď adept povolania stretne človeka,ktorý mu spôsobí "spadnutie lupín nereálnej predstavy o kňazstve". Až vtedy uvidí dotyčný, pravú podobu povolania. Spozná,k čomu ho Boh vlastne povolal. Pomyselné spadnutie lupín mu môže spôsobiť určité ľaknutie,a to pri pohľade na reálnu povahu duchovného povolania. Ale,keď bude prijímať pokrm z oltára,stane sa silnejším a istejším. Toto už nie je pokrm "hľadania",ale pokrm na posilu pre konkrétnu službu. Cesta hľadania istoty by sa mala naplniť a ukončiť,a mala by nastúpiť etapa pokornej ,ale odvážnej  služby. Ananiáš sa najprv zdráha ujať sa Šavla. Oponuje Bohu s tým,že Šavol dostal "moc od veľkňazov poviazať všetkých,čo vzývajú Ježišovo meno". Šavol po tom,čo sa stane Pavlom,nezostane nič dlžný svojej povesti. Ako Kristov apoštol dostane od neho moc,aby "zviazal " do jednoty  lásky tých,ktorí vzývajú Ježišovo meno,s tými,ktorí vzišli z pohanského prostredia. V starom vydaní života pre väzenie a fyzickú smrť a v novom pre slobodný život Božích detí.  To je zmysel kňazského povolania-viesť ľudí k slobode,ktorú nám vydobyl Kristus,a ktorá robí z otroka Božieho syna.