Silvester - Starý rok 2022

 

         Občas stretneme človeka, ktorý nám chce vyrozprávať nejakú príhodu. Chce hovoriť o tom, čo zažil a vidíme, že ním lomcujú veľké emócie. Nedokáže súvisle zosúladiť myšlienky, a preto  pri rozprávaní skáče z jednej udalosti do druhej, prechádza od jednej osoby k druhej a kombinuje udalosti staršie a novšie. Chvíľu ho počúvame, povieme mu, aby sa upokojil a dodáme: „Začni pekne od začiatku.“

         Je koniec kalendárneho roka. Viacerí ho budeme bilancovať. Aj v tomto prípade sa odporúča začať pekne od začiatku a prejsť ho celý chronologicky. Pritom môžeme parafrázovať myšlienku sv. Jána, apoštola a evanjelistu: „Na počiatku bolo Slovo...“

         Na úvod nášho bilancovania nech je teda slovo.

1.)Slovo, ktoré sme dali sami sebe

Ono spočíva v tom, že sme si kedysi, možno v januári, povedali, že všetko bude inak v našom živote. Vonkajší život nás presviedča, že všetko je iné. Prežívali sme ťažkosti s pandémiou, citlivo vnímame vojnu na neďalekej Ukrajine, počúvame o energetickej kríze a doliehajú na nás starosti súvisiace s potrebou šetrenia. Toto všetko nás zvonku zahlcuje. Žijeme uprostred týchto problémov a zisťujeme, že všetko je inak, ako bolo kedysi a že aj my potrebujeme byť iní ako kedysi. Vnútorne iní-silnejší.

         Dnešná doba si žiada vnútorne silného človeka. Viac ako kedykoľvek predtým. Istý sociológ sa vyjadril, že krízu musíme chápať v dnešnom svete ako novú normu života. Hovoríme o kríze materiálnej, ale hovoríme aj o kríze ľudskej a duchovnej. Musíme počítať s prítomnosťou krízy a musíme jej primeraným spôsobom čeliť. Nedokážeme to, ak nebudeme ľuďmi viery a silného charakteru.

2.)Slovo, ktoré sme dali blížnym

Dali sme im slovo, že ich život urobíme krajším, lepším. Možno sa nám to nepodarilo a máločo sme z tohto plánu zrealizovali. Miestami máme pocit, že sa deje opak, že vzniká veľa konfliktov, pretože sa ľudia postavili proti sebe. Prax ukazuje, že aj z dávnych priateľov sa môžu stať protivníci. Ľudia, ktorí mali kedysi voči sebe úctu, zraňujú sa vzájomným osočovaním a neprávosťami. Ľudia, ktorí kedysi zvýrazňovali svoju pokrvnú pripútanosť a súlad, stávajú sa odporcami na život a na smrť. Vonkajšia kríza akoby vnikla do celého systému ľudského života.

         Pred niekoľkými dňami či hodinami sme pochovali výraznú osobnosť nášho národa, prof. Vladimíra Krčméryho. Odišiel vynikajúci odborník, človek, kresťan. Pri truhle spomínali na jeho život najbližší príbuzní a spolupracovníci. Niektorí z nich hovorili o tom, že zosnulý profesor zmenil ich život. Našli vieru alebo ju znova objavili. Takéto príklady náš národ potrebuje. Potrebujeme takých ľudí, ktorí svojou prítomnosťou budú meniť naše životy k lepšiemu. Alebo sa pokúsia o to, aby dopad zla nebol taký agresívny. Čas bremien prenesú na seba. Takéhoto ducha viery potrebuje dnešná doba.

3.)Slovo, ktoré sme dali Bohu

Je možné, že sme sľúbili Bohu, že mu umožníme, aby účinnejšie pôsobil v našom živote. Zostalo iba pri sľuboch. Snažili sme sa, ale možno sme zostali stáť na polceste. Tá je najhoršia. Musíme sa znovu pustiť dopredu. Polcesta nič nerieši.

V Katolíckych novinách (47/2022) bol článok a obrázok tzv. ekokostola. Inými slovami, tzv. rastlinný kostol. Nachádza sa na Slovensku na Jasovskej planine. Projektoval ho architekt z Budapešti. Pred sebou máme drevenú stavbu, ktorá ako keby nebola dokončená. Pozostáva z brvien, trámov a krovu. Chýbajú steny, múry, strecha. Tomuto dielu hovoríme výtvarný efekt. Takéto dielo v súlade s prírodou vytvára príjemný efekt. Napriek tomu cítime, že ten kostol nie je dokončený, že nespĺňa kritériá typického chrámu, v ktorom sa vysluhujú posvätné tajomstvá. Máme pocit, akoby projektant a staviteľ zastali na polceste. Oni však tento zámer nemali. Realizovali tzv. náznakovú architektúru.

Náš život niekedy kopíruje túto stavbu. Naša viera je iba náznakovitá, akoby sme zastali na polceste. Produkujeme obrysy toho, čomu hovoríme viera, ale nášmu svedectvu chýbajú múry, strecha a prvky, ktoré by jednotlivé komodity spájali. Je čas pohnúť sa dopredu a vykročiť z pohodlnej polcesty do úplnej realizácie viery. Tá si žiada, aby sme dopĺňali spomenuté detaily častejšou komunikáciou s Bohom a presvedčivejším výrazom štýlu života podľa Kristovho evanjelia.

 

O niekoľko hodín, resp. chvíľ, začne nový rok. Preklenieme sa svojím životom do nového začiatku a znovu sa dočítame v Božom slove, že na počiatku bolo Slovo. Je to Slovo, ktoré sa nám znovu prihovára a uisťuje nás, že zostáva s nami. Znovu sa môžeme tešiť zo slov evanjelia: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ A vzápätí dodáva: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

 

 

 

 

 

Na konci kalendárneho roka chcem vám všetkým poďakovať za spoluprácu. Aj napriek tomu, že prežívame náročné časy, oheň našej viery nevyhasol. Nevyhasol ani pri bohostánku a na sviečkach v našom chráme. Liturgický, sviatostný, duchovný život pretrváva stále.

Okrem Božej milosti je dôvodom aj vaša starostlivosť a zodpovednosť. Obslúžiť priestor kostola a farského úradu nie je jednoduché. Zvlášť v našej farnosti. Pohybuje sa tu relatívne dosť veľa ľudí, ktorí nám, kňazom, pomáhajú. Som im veľmi vďačný za ich službu. Denne sa starajú o chod kostola a aj fary. Bez nich by to možné nebolo. Mali sme šťastie, že koho sme oslovili a ponúkli mu službu, väčšina z ľudí ju prijala. Dnes je taká doba, ktorá si vyžaduje tím ľudí, ktorí spolupracujú. Vidíme, že aj napriek slabostiam a nejakým nedostatkom môžeme vysloviť maximálnu spokojnosť a potešenie.

Ďakujeme za službu p. kaplánovi Milanovi, spoločenstvu rehoľných sestier, kostolníkom, lektorom, organistom, spevákom, mimoriadnym vysluhovateľom sv. prijímania a miništrantom.

Svoju vďaku adresujeme tým, ktorí sa starajú o výzdobu a čistotu priestorov kostola a fary. Takisto ďakujeme Pánu Bohu za dar tých, ktorí tvoria určité spoločenstvá vo farnosti a starajú sa o program a o ich chod.

Sme vďační aj za dar takých ľudí, ktorí pomáhajú pri rôznych sezónnych prácach. Veľmi si vážim ľudí, ktorí nám pomáhajú s administratívnymi, ekonomickými a pastoračnými povinnosťami.

Neustále sa modlíme za to, aby neplatil výrok z evanjelia vzťahujúci sa na človeka, ktorý bol v núdzi: „Nemám človeka...“

Priali by sme si zapojiť do rôznych aktivít ľudí strednej a mladšej generácie, čo nie je také jednoduché. Chceme zabezpečiť s pomocou Božou kontinuitu a odovzdávanie štafety medzi jednotlivými generáciami. Celá farnosť sa musí o to usilovať, ak chceme, aby praktické činnosti v našej farnosti fungovali minimálne tak, ako doteraz.

Existuje stála ponuka pre tých, ktorí chcú prinášať dobrovoľnú obetu služby v prospech našej farnosti.

         Na záver vám prečítam štatistické údaje liturgického a sviatostného života v našej farnosti:

 

V roku 2022 sa u nás zosobášilo 11 párov.

Pokrstili sme 61 detí, z toho 30 chlapcov a 31 dievčat.

Z tohto počtu je iba 39 detí, ktoré sa narodili do legálneho sviatostného manželstva a až 22, ktoré sa narodili vo vzťahoch.

Tohto roku sme pochovali 51 farníkov, 26 mužov, 25 žien; z toho bolo sviatostne zaopatrených, žiaľ, iba 31.

V roku 2022 66 birmovancov prijalo z rúk o. biskupa Mons. Andreja Imricha sviatosť birmovania.

P. kaplán, rehoľné sestry a katechéti pripravili na prvé sv. prijímanie 36 detí.

 

Udalosťou roka boli ľudové misie, ktoré konali bratia minoriti. Bola to možnosť, prostredníctvom ktorej sme mohli prehĺbiť svoju vieru. Spätná väzba, ktorej sa nám dostalo, hovorí, že mali úspech. Bodaj by ovocie misií pretrvávalo! Chcem poďakovať všetkým, ktorí organizačne, liturgicky a duchovne spolupracovali a pomáhali. Boli prípravou na vianočné sviatky a povzbudením do ďalšieho obdobia nášho života. Naučili nás o. i., že nemáme rezignovať, ale s dôverou hľadať Krista a opierať svoj život o základy, ktoré nám priniesol vo svojej blahozvesti.

 

Narodenie Pána Ježiša

 

         Asi pred mesiacom som si prečítal takúto správu: „Z niektorých sociálnych sietí ako sú Fb a Twitter húfne odchádzajú ich používatelia.“ Dôvod spočíva v tom, že na týchto sieťach sa vytvorili kontrolné systémy, ktoré blokujú nevhodný obsah. Zároveň sa vytvára nová platforma – Mastodon. Tá naopak neobmedzuje nikoho a obsahuje viacero útvarov nezávislých na sebe. Ak zablokujú určitého používateľa na jednom útvare, môže slobodne prejsť do druhého. Takto môže hľadať dovtedy, kým nenájde to, čo mu vyhovuje, ak vôbec také niečo nájde.“

         Pripomína mi to situáciu súčasného človeka, ktorý nenachádza veľa pokoja. Duchovne blúdi, hľadá, s nikým a s ničím nie je spokojný. Napríklad mnohým nevyhovuje Cirkev, preto sa obzerajú po niečom inom a nedokážu zakotviť v niečom, čo je zmysluplné. Pre niektorých ľudí dnes nie je jednoduché konštatovať: „Mám to! Našiel som to, čo som hľadal.“

         Pre nás sú pravzorom betlehemskí pastieri a mudrci z Východu. U nich niet pochýb, že sa vo svojej dobe, bez prítomnosti sociálnych sietí zorientovali najlepšie. Čo vlastne zistili?

1.)Boh má o človeka záujem.

Pohľad do jaslí nám hovorí, že Boh si našiel cestu k človeku. Sám sa stal človekom. Staňme sa ľuďmi aj my, ale nie hocijakými, ale takými, ktorí sa jeden o druhého zaujímajú.

         Pred sviatkami často vysielali reklamu zameranú na istého človeka, ktorý sa celý deň pohyboval medzi ľuďmi a každému, koho stretol, položil otázku: „Máš sa dnes dobre?“

         Sv. Otec František hovorí: „Bratské vzťahy budú prekvitať, ak sa budeme spoznávať a zaujímať jeden o druhého.“

2.)Pútnici – pastieri a mudrci – ukázali, že dokážu žasnúť, ale zároveň aj uznať biedu vlastného života.

Prednedávnom sa skončili MS vo futbale. Jedna fotografia mi zvlášť utkvela v pamäti. Nemecké reprezentačné družstvo veľa vody nenamútilo. Ďaleko sa nedostali. Pred prvým zápasom sa nechali odfotiť ako základná jedenástka. Všetci na fotografii si rukou zakrývajú ústa. Mal to byť akýsi z mnohých protestov, ktoré dnes vo svete registrujeme. Táto fotografia však bola nadčasová a prorocká. Na ich výkon sa na MS veľmi pozerať nedalo. Hrali slabo. Mnohí si pri pohľad na ich hru iba zakrývali tvár. Futbalisti akoby chceli povedať: „Na našu hru sa nebude dať pozerať.“

         Tvár si zakrývame vtedy, keď nad niečím žasneme alebo aj pri pocite hanby. Pri pohľade do jaslí, v ktorých uvidíme Mesiáša ako malé Dieťa, sa musíme naučiť žasnúť. Napríklad tak, ako to dokážu malé deti. Dnes, keď sme ubití životom tak, že nám úžas pripadá ako cudzí a neznámy element. Pri pohľade do jaslí uzrieme nevinnosť samú, a preto sa musíme učiť zakryť si tvár od hanby pri pohľade na svoj hriešny život. Úžas i pocit hanby môže byť pre nás spásonosný.

3.)Súčasťou rôznych podujatí sú aj svetelné efekty.

Napríklad na reklamných alebo kultúrnych podujatiach. Je isté, že pastierov a mudrcov priviedlo k jasliam svetlo. Také svetlo, ktoré sa ukázalo na oblohe. Ale nešlo o svetelný efekt za účelom rozptýlenia. Pri pohľade do jaslí uzreli iné svetlo. Také, ktoré im bude svietiť na pozemskej púti celý život.

         V meste Le Havre vo Francúzsku sa nachádza jeden zaujímavý kostol. Vznikol v 50-tych rokoch minulého storočia pri prestavbe mesta po 2. svetovej vojne. Veža meria 107 metrov a má podobu majáka, ktorý je rozsvietený a viditeľný hlavne za tmy. Aká nádherná symbolika!

         Cez Vianoce sa nám Ježiš javí ako Svetlo, ktoré preniká nielen tmou fyzickou, ale aj tmou bludu. Iba vo Svetle Kristovom spoznávame skutočné hodnoty života; iba vo Svetle Kristovom sme schopní vidieť v blížnom svojho brata; iba vo Svetle Kristovom dokážeme spoznať svoje hriechy; iba vo Svetle Kristovom uvidíme cestu, ktorá vedie do večnosti. Iné svetlá hasnú, no toto nikdy.

         My, ľudia, často hľadáme to, čo nám vyhovuje. Sčasti to aj nájdeme. Neskoršie pochopíme, že máme hľadať najmä to, čo vyhovuje Bohu. Bohu najviac vyhovuje to, aby sme sa mu klaňali stále, pravidelne svojím spôsobom života.

Polnočná

 

 

         Prednedávnom sa skončili MS vo futbale. Konali sa v Katare. Medzi hráčmi boli aj veľké mená. Keď sa šampionát blížil do finále, vrcholila medzi hráčmi na ihrisku nervozita. Tá sa miestami dostala až za hranicu únosnosti. Po zápase hráči komunikovali s médiami. Ešte aj vtedy sa stalo, že pred televíznymi kamerami sa „častovali“ navzájom nadávkami. Veľkí hráči, veľké mená, veľa slávy, veľa peňazí, ale menej úcty a charakteru.

         Len nedávno odhalili v Európskom parlamente obrovskú korupciu. Obvinili podpredsedníčku a iných činiteľov. Veľkí hráči v politike, veľké mená, veľa slávy, veľa peňazí, ale málo úcty a charakteru.

         Vianočné evanjeliá spomínajú veľké mená: Augustus, Kvirínius, Herodes a pod... Veľké mená, veľa slávy a prepychu, ale málo charakteru. Nikto z nich nebol schopný očakávať a pripravovať sa na príchod Mesiáša. Lebo iba Mesiáš predstavuje vrchol blaženosti a bohatstva. Na túto ľahostajnosť reaguje prorok Izaiáš, keď hovorí: „Keby si si bol všímal moje príkazy, tvoj pokoj by bol ako rieka a tvoja spravodlivosť ako morské vlny.“ (Iz 48, 17 – 19)

Čo si mali Ježišovi súčasníci všímať, na čo mali byť pozorní? Na to poukazuje sám Ježiš, keď hovorí: „...slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.“ (Mt 11, 2 – 11)

1.) Treba si všímať pozitívne skutočnosti.

Pred niekoľkými dňami sa konali v našej farnosti misie. Veríme, že v srdciach účastníkov sa konali veľké veci. Vďakabohu, mnohí pookriali, nadobudli pokoj, odhodlali sa na pokánie, povzbudili sa atmosférou a hlavne Božou milosťou tak, že sa rozhodli dať svojej viere hlbšiu a aktívnejšiu pečať.

Je tomu niekoľko týždňov, čo sprístupnili verejnosti zrekonštruovanú budovu Slovenskej národnej galérie.

Tam sa vystavujú diela našich najlepších umelcov. Väčšina národa do galérie nikdy nevkročí, ale aspoň sa dozvie, že takáto reprezentatívna inštitúcia u nás existuje.

         Existuje aj reprezentatívna galéria tých, ktorí našli Boha a cestu k nemu. Tu na zemi na nej nevstúpime, ale nemôžeme si nevšimnúť, že mnohým sa vrátil pokoj, vyrovnanosť a konanie v duchu Lásky, ktorá sa dnes v Betleheme narodila.

2.) Mnohé aktivity dnes konáme „z tepla domova“.

Existujú reklamy, ktoré začínajú alebo obsahujú tento výraz. Z tepla domova pomocou internetu vybavíme veľa užitočných vecí. Inštitúcie, s ktorými komunikujeme, nám to umožňujú. Z tepla domova sme si zvykli pozerať aj bohoslužby a teraz šomreme, lebo v kostole je nám chladno.

         Betlehemské Dieťa nezažilo fyzické teplo domova, iba studenú maštaľ. Zažilo však teplo božsko-ľudskej lásky. Nebeský Otec chcel, aby sa jeho Jednorodený Syn narodil z Panny Márie. Boží Syn sa stal poslom lásky. Koľko tepla milosti vložil do vychladnutých ľudských sŕdc? Koľko svojich darov odovzdal osobne každému z nás? Chlad vo vzťahoch dokáže roztopiť iba Ježišova láska.

         Na budúci rok uplynie 800 rokov odvtedy, čo dal sv. František z Assisi postaviť prvý betlehem. Vždy na Vianoce si uvedomujeme, že ho nosíme v srdci. Okúsime a aj vyprodukujeme veľa chladu. Zmrzli by sme v ňom, keby sme neuverili v Božiu lásku, ktorá vstupuje v podobe malého Dieťaťa a triumfuje v scéne umučenia na Kalvárii. Božie Dieťa prináša pozvanie k tomu, aby naša láska rástla a neľakala sa nijakého vrcholu.

3.) Nezanedbajme príležitosť a všimnime si aj iných svedkov

narodenia Ježiša Krista – pastierov.

Nie je dôležité to, koľko ich bolo a či prišli aj s celým stádom k maštali. Podstatné je, že tam boli a ich úloha vôbec nie je druhoradá. Práve naopak!

         Občas sa nám dostanú do rúk nejaké doklady. Sú dôležité, lebo obsahujú údaje, napr. k zúčtovaniu alebo v podobe záručného listu. Listina obsahuje aj drobné písmená. Kto z nás ich číta? Nájdu sa takí, ktorí čítajú všetko, aj to drobné. V drobných riadkoch sa môžu nachádzať aj podstatné informácie.

         Mnohí ľudia, keby mohli, písali by o pastieroch z Betlehema malým či drobným písmom. Ich úloha by nemusela byť považovaná za vážnu, ale my vieme, že opak je pravdou. Pastieri sú veľmi dôležití, lebo ukazujú, že aj pastieri potrebujú svojho Pastiera.

         Pápež František hovorí: „Jedine Pastier, ktorý sa podobá Ježišovi, požíva dôveru stáda.“ Pastieri pri Ježišových jasliach reprezentujú všetkých tých, ktorí niekoho vedú, spravujú, formujú. Každý, kto vedie nejaké spoločenstvo, sa potrebuje pokloniť Ježišovi  - Dobrému Pastierovi. Čím častejšie to robí, tým viac vzrastá jeho dôveryhodnosť a úcta, ktorú požíva. Poklony Pánovi sa nepíšu v drobnom formáte. Tie tvoria základ a podstatu duchovne plodného účinkovania pastiera, ktorému je zverená časť stáda.

         Aj tohto roku sa objavia pri jasliach Pána Ježiša iba veľké mená. Lebo veľkí sú iba tí, ktorí majú pokorného ducha a Dieťaťu z Betlehema sa poklonia. Nájdime aj my pokoru a prechovávajme veľa úcty voči svojmu okoliu, aby sme raz boli zahrnutí slávou Pána Ježiša, ktorý sa narodil ako zdroj našej spásy.

Význam hlasu

V istých životných situáciách kladieme dôraz na tón hlasu iného človeka. Z tónu hlasu sa dá veľa vyčítať. Najčastejšie to robia deti vo vzťahu k rodičom, k nim sa pridávajú žiaci vo vzťahu k pedagógom a nezabudnime ani na podriadených vo vzťahu k nadriadeným. Z tónu hlasu sa dá zistiť napr. akú má príslušná autorita náladu. Či veselú alebo neutrálnu /50 na 50/ alebo je len otázka času, kedy vybuchne ako sopka. Od tohto sa potom odvíja rodinná, či pracovná atmosféra v blízkej alebo vzdialenejšej budúcnosti.  

    Ani Boží hlas nemusí byť výnimkou. Presvedčil sa o tom Adam. Pán naňho zavolal a prvý človek odpovedal:"Počul som tvoj hlas v záhrade, naľakal som sa...a skryl som sa"/Gn 3, 9/. Adam zistil z tónu Pánovho hlasu, že sa bude niečo diať. Bol si totiž vedomý priestupku, že porušil Boží zákaz. Našťastie dejiny spásy hovoria aj o iných, ktorí počuli Pánov hlas ,ale ich reakcia bola opačná. Panna menom Mária prijala vo svojom nazaretskom dome Božieho posla Gabriela/Lk 1, 26-38/. Počula Boží hlas, možno sa aj trocha preľakla, ale rozhodne sa neschovala ako prvý človek. Práve naopak. Dala svoj súhlas s Božím plánom spásy, ktorý sa jej bytostne dotýkal. Aké poznatky  z toho vyplývajú pre nás?

    1.,Boží hlas stále zaznieva. Zaznieva tam , kde sú ľudia. Nezaznieva mimo ich dosah. Ozýva sa v dušiach jednotlivcov, vo vzťahoch, v spoločenstvách. Ani našej dobe nechýba prítomnosť Božieho hlasu. Mnohí aj dnes odpovedajú-tu som!. Boh aj dnes/tak ako Adama/ sa nás pýta:"Kde si?" Pozri sa, kde si teraz a kam sa môžeš dostať, keď pôjdeš za mojim hlasom. Pozri sa, na akú výšku sa môžeš dostať, keď budeš pozorný na môj hlas. Bezo mňa sa môžeš iba schovávať v pomyselnom pozemskom raji, ale so mnou  môžeš dostať pravú slobodu, bez potreby skrýš a utajovania sa. 

    2.,Boží hlas môže spôsobiť úľak. Ale iba dočasný. Boh sa neraz ohlási neohlásene/aký to paradox!/ Dokáže prekvapiť. Človek si žije relatívne pokojne svoj život a tu zrazu nejaké prekvapenie. Človek sa môže naľakať, že ho Boh vôbec oslovil, že si to dovolil. A následne zostane prekvapený, keď mu Boh predostrie nejakú cestu, ktorá je pre človeka nepochopiteľná. Úľak pred Bohom nemusí mať charekter typického ľudského zľaknutia sa. Môže sa podobať intenzívnemu duchovnému zápasu, v ktorom bojujeme či a ako máme prijať nečakanú ponuku od Pána. 

    3.,Ak sa človeku podarí vysporiadať sa a prijať Božiu ponuku, ktorá nemusí byť nutne príjemná/choroba,nesplnené plány atď, potom sa dostane do vrcholnej pozície. Jeho viera sa stane verejne známou a jeho život nadobudne charakter svedectva. Boh nás chce presvedčiť, že práve tam je naše miesto v živote.

Záchrana.

Na úvod epizóda zo školských lavíc. Učiteľ doniesol do triedy opravené slohové práce. Každú primerane okomentoval.  V jednom prípade pristúpil k študentovi a spýtal sa ho:"Robil si to sám, alebo ti v tom niekto pomáhal?" Študent spoznal vážnosť situácie a povedal:"Nerobil som to sám, pomáhali mi". Pedagóg skonštatoval:"Týmto priznaním si si zachránil kožu". Iný prípad pochádza z nemocničného prostredia. Hospitalizovanému pacientovi priniesli k lôžku tabletku, aby ju užil. Bol by ju užil, ale keď sa dozvedel o aký liek ide, odmietol. Povedal, že je na tento liek alergický. Lekár skonštatoval:" Dobre, že ste nám to povedali v poslednej chvíli. Zachránili ste si život. Táto dávka by mohla byť pre vás smrteľná". Už je to tak. Niekedy sa stane, že človek sa jedným slovom alebo vetou uchráni pred nejakým nebezpečenstvom. 

    My, na základe evanjelia vieme, že existoval človek, ktorý si na základe jednej vety zachránil spásu. S Ježišom na krížoch  zomierali dvaja zločinci. Jeden z nich robil pokánie a povedal:"Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva"/ Lk 23, 35-43/. Táto jediná veta mu zachránila život, lebo Ježiš mu odpovedal, že "ešte dnes bude v raji". Nie ten pozemský život, ale večný. Lebo človek nijako nemôže nepodľahnúť fyzickej smrti. V akej súvislosti sa často spomína slovo-záchrana?

    1.,Zachrániť, čo sa dá. Denne registrujeme vo svete rôzne nehody, či nešťastia. Nezriedka sa stáva, že požiar, alebo záplavy vyženú ľudí vonku z domov. Nestihnú si vziať so sebou všetko, len to najnutnejšie. Vtedy povedia, že zachránili iba to, čo sa dalo. V jednej taške majú celý svoj životný kapitál, ktorý im zostal. Ale ten je základom nového života. Predstavuje premostenie z obdobia pred nešťastím k obdobiu novej etapy. 

    Svet má tendenciu pohlcovať našu vieru. Chce, aby sa úplne rozpustila a stratila. Ide o vážnu situáciu, kedy si človek chce zachrániť z nej, čo sa dá. To, čo si uchová sa stane premostením z obdobia, keď vieru prežíval ako živú skutočnosť až  do večnosti. Uchovajme si vieru ako hodnotu vysokej priority, lebo nám zabezpečí prechod do Ježišovho kráľovstva. Vždy je aktuálna rečnícka otázka Pána Ježiša:"Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?"/ Lk 18,8/. 

    2.,Zachrániť človeka pre večný život. Možno každý deň niekto niekomu zachráni život. Pravidelne to robia lekári, majú to na programe aj policajti, hasiči, alebo bežní ľudia, ktorí nie sú organizovaní. Takýto ľudia bývajú právom ocenení, napr. hlavou štátu, či inou autoritou. Treba ich za to obdivovať, lebo dokážu zachovať rozvahu a premyslene konať. Nie každý na takéto počínanie má. 

    Často sa stáva, že ľudia sa pokúšajú zachrániť dušu človeka pre večnosť. Robí sa to výchovou, katechézou a svedectvom života. Usilujú sa zveriť človeka už od kolísky, od okamihu krstu do Ježišových rúk. Až večnosť odhalí, koľkí a ktorí ľudia nám na tejto ceste pomáhali. Veľkú zásluhu pred Bohom majú tí, ktorí zachraňujú človeka na jeho smrteľnom lôžku. Ak ho nezachránia pre život pozemský, pomáhajú mu, aby neprišiel o život spásy. Tu, na zemi, neexistuje za tieto činy  ocenenie. Nevieme povedať, aký osud stihol dušu, ktorú sme vyprevádzali modlitbami na večnosť. Možno aj našim pričinením  niektoré duše zaklopali na nebeskú bránu a boli prijaté. Tejto službe venujme počas života primeranú pozornosť. Je dôležitejšia, z pohľadu spásy, ako záchrana pozemského života.

    3.,V akej súvislosti sa všeobecne spomína záchrana? Vyskytuje sa tam, kde niečo chradne, slabne, hynie, zomiera. Ale aj tam kde sa niekto alebo niečo stráca. Všade tam je aktuálna záchrana. Ľudia vtedy organizujú záchranné akcie. Mnohí hovoria, že hynie naša planéta a preto sa ju pokúšame zachrániť. Najhoršie je, keď hynie človek, fyzicky i duchovne. Evanjelium hovorí o tom, ako sa apoštoli plavili s Ježišom na loďke. Počas plavby prišla hrozná búrka a Ježiš spal. Apoštoli ho budili slovami:"Učiteľ, nedbáš o nás, že hynieme?"/Mk 4, 36-41/. 

    Človek bez Boha hynie a duchovne chradne. Je čas, aby sme ho znova a znova hľadali. Záchranná akcia Prozreteľnosti je stále živá a stále trvá. Plnohodnotný život je možný iba v spoločenstve s Kristom. Je dôležité, aby sme  s ním prežili život a ním vedení vstúpili na pôdu nesmrteľnosti. Duša, aby nehynula, potrebuje sviatosti, modlitbu, duchovné spoločenstvo a možnosť obetovania sa. Cirkev bude vždy podávať pomocnú ruku, aby sa čím viacerí ocitli v náručí Božieho milosrdenstva. 

Náš Kráľ vstal z mŕtvych

 

 

         Pri prehliadke istej historickej katedrály povedal sprievodca návštevníkom: „...a tu ležia (sú pochovaní) všetci králi a vladári.“ Pri tom ukázal na početné rady sarkofágov a náhrobných kameňov v bočnej lodi chrámu. Túto sprievodcovu vetu vyslovme pozmenenú a pomaly takto: „Všetci králi ležia (sú pochovaní).“ Znamená to, že nikto z nich nežil večne na tejto zemi. Všetci do jedného pomreli, nikto z nich nebol nesmrteľný.

         Iba jeden Kráľ je nesmrteľný – Ježiš Kristus. Nikdy nemal na sebe kráľovské insígnie okrem tŕňovej koruny, trstiny v ruke a plášťa, ktorý mu poskytli vojaci, aby ho zosmiešnili a potupili. Iba tento Kráľ žije večne, lebo je to Boží Syn.

1.) Králi si vždy potrpeli na svoje sídlo, ba niektorí z nich ich mali aj viac. Všetky boli honosné, prepychové. Kráľ, aby niečo znamenal, musel mať sídlo. Kráľ bez sídla – to bolo niečo ponižujúce.

Ako je to s Ježišovým sídlom? Božie slovo hovorí: „Moja (Pánova) je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí, čo bývajú v ňom.“ (Ž 24, 1)

Ježišovi nejde o honosné murované stavby, ktoré sú fixované na jedno konkrétne miesto. On má záujem nájsť si trvalé bydlisko v ľudských srdciach. Keď sa niekto pýta, prečo nie je Ježiš majestátnejší v tomto svete, nech sa najprv pozrie do svojho srdca. Nech sa sám seba spýta, prečo nie je Ježiš viditeľnejší v jeho vnútri a v jeho skutkoch. Ak by bol, potom mu absencia materiálneho prepychu Pána Ježiša v tomto svete chýbať nebude.

2.) Poddaní. Každý kráľ v minulosti mal svojich poddaných. Potreboval ich. Musel z niečoho financovať svoj nákladný spôsob života. Obyčajne ich veľmi nešetril, ale ich zdieral, a to až za hranicu únosnosti (česť výnimkám).

Ako boli na tom Ježišovi poddaní? Žiadnych nemal. Sám sa vyjadril takto: „Syn človeka nemá, kde hlavu skloniť.“  (Mt 8, 10) Určite nemal služobníctvo, ani nikoho, kto by naňho pracoval.

         V pozemskom poriadku museli poddaní pracovať na svojho pána. V poriadku Božieho kráľovstva je to opačne. Tí, ktorí uverili v Ježiša a hlásia sa k nemu, žijú z neho. Ježiš to potvrdil slovami: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 51) Pre kresťana – katolíka je prijímanie z Pánovho stola prioritou. Ak chce žiť večne a byť vzkriesený pre večné spoločenstvo s Bohom a so svätými, musí si prisadnúť k eucharistickému stolu a prijímať Božie dary.

3.) Dobrý vládca nielen rúca, ale aj buduje.

Milovníci histórie poznajú meno Alexandra Veľkého Macedónskeho. Žil v 4. storočí pred Kristom a bol posadnutý mániou dobýjať územia. Celý svoj mladý život prežil na bojisku. Keď dorazil s armádou na územie Indie, jeho žoldnieri sa mu vzopreli, lebo odmietli ďalej bojovať. Musel sa tak vrátiť domov. Bol dobyvateľom a ničiteľom. Každý odpor kruto potrestal a obyvateľov podmanenej krajiny, ktorí sa mu vzopreli, pozabíjal. Ženy a deti poslal do otroctva.

     Aj Pán Ježiš bol dobyvateľ. Chcel zaujať ľudské srdcia. Vie sa o ňom, že aj búral – zničil hriech raz a navždy. Lenže aj budoval, udržiaval a zveľaďoval. Najmä to, čo bolo perspektívne pre Božie kráľovstvo. Veľmi pekne je táto myšlienka vyjadrená v podobenstve o figovníku (Lk 13, 6 – 9). Hovorí o figovníku, ktorý už 3 roky neprinášal úrodu. Pán sa dal prehovoriť hospodárom, aby strom ešte nevytínal, ale aby dostal druhú príležitosť. Dal mu nádej, že nechce za každú cenu vytínať a búrať ale chce, aby sa dobro vzmáhalo a rástlo pre potreby Božieho kráľovstva.

     Keď Alexander Macedónsky zomrel, mal 33 rokov. Keď zomrel Ježiš na kríži, mal tiež 33. Alexander dosiahol veľký rozmach ríše, ale iba krátkodobo. Ježišovo kráľovstvo stále rastie a vyvíja sa a nikdy nezanikne. Tak ako nikdy nezahynú tí, ktorí v neho uveria.

     Alexander bol tyran a násilník. Pán Ježiš naopak. On utrpenie znášal až do krajnosti. Alexandrovo ťaženie okrem zápisu do dejín neprinieslo nič. Pôsobenie Ježiša Krista prinieslo jeho súčasníkom úľavu a všetkým ľuďom dobrej vôle slobodu a nádej vo večné dobro.

Počas cesty

K štýlu súčasných ľudí patrí aj to, že  veľa cestujú. Najmä z pracovných dôvodov. Opúšťajú domov na  celé týždne, aj na mesiace. Iní robia služobné cesty v zmysle-tam a napäť. V istej rodine majú zaužívanú prax, podľa ktorej syn posiela vždy pred cestou správu svojej matke.  Znie jednoducho:"Cestujem tam a tam. Vrátim sa vtedy a vtedy. Pomodli sa za mňa!" Matka hneď reaguje slovami:"Samozrejme, modlím sa za teba. Ty, však, nezabudni urobiť po ceste nejaký dobrý skutok". Ide o zaujímavú a podnetnú konverzáciu. Mala by sa takto alebo v podobnej forme objavovať pravidelne. Urob dobro po ceste, počas cesty, ktorou kráčaš. 

    Predstavme si myšlienku evanjelia. Pán Ježiš počas cesty urobil veľa dobrého, najmä pre tých najbiednejších. Keď kráčal do Jericha, pri ceste zbadal slepého, ktorý žobral a ktorý sa dožadoval uzdravenia. Ježiš ho uzdravil /Lk 18, 35-43/. 

    1.,Náš životný cieľ je večnosť. Do vtedy sme pútnikmi. Ale po ceste máme urobiť veľa dobrého. Máme sa naučiť ušľachtilo zmýšľať a konať a to podľa zásad Božieho zjavenia. Istý životný formát, podľa ktorého by sme mali žiť, sa nachádza v knihe Tobiášovej:" Daj pozor na to, čo robíš, buď rozumný vo všetkých svojich rečiach. Čo sa nepáči tebe, nerob inému. O svoj chlieb sa deľ s hladným a o svoje šaty s nahým. Z toho, čoho máš hojnosť, daj núdznym. Dobroreč Bohu v každom čase a pros ho, aby riadil tvoje kroky a usmerňoval tvoje zámery" /Tob 4/. Ide o starozákonné zásady, ktoré pripravujú cestu evanjeliu a ktoré pripravujú človeka na to, aby si zaslúžil večnú vlasť. 

2.,Slepec z Jericha nám zanecháva aj inú podnetnú myšlienku. A ňou robí pre nás veľa dobra. Učí nás, že preňho je rezignácia cudzia. Jeho životný osud bol z ľudského hľadiska nezvrátiteľný. Bol slepý a žobral. Do konca života bol odsúdený na to, že sa bude domáhať pozornosti ľudí, aby mu prispeli almužnou. Sadol si blízko cesty a žobral. Mal šťastie, že okolo išiel Ježiš, ktorý mu prinavrátil plnohodnotné zdravie. Ten, kto objaví na životnej ceste Ježiša, dostáva silu, aby v čase skúšok nerezignoval. Skúšky sa týkajú najmä nedostatku zdravia, prípadne absencie iných dobier po ktorých túžime. Vtedy sa nachádzame najbližšie k stavu životnej rezignácie. Na ceste takéhoto uvažovania nachádzame Ježiša, ktorý nám naznačuje, že o nás vie, že nie smu ľahostajní, že vie, čo je potrebné pre našu spásu. Nikto nám nedá toľko povzbudenia, ako Ježiš, ktorý prešiel veľkou skúškou utrpenia, ale zdôrazňoval, že prišiel splniť Otcovu vôľu. Ten, kto bojuje s rezignáciou podľa príkladu Ježiša, koná veľké dobro, lebo povzbudzuje ľudí, ktorí sa tiež boria s príkoriami života. 

    3.,Veľa dobra konajú tí, ktorí sa živia duchovným pokrmom. Niekedy sa ľudia pýtajú:"Čím sa živiš?". Pýtajú sa na prácu a zamestnanie, ale táto otázka má aj hlbšiu dimenziu. Čím živíš svoju dušu? V Božom slove nachádzame takéto povzbudenie:"Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst"/Mt 4,4/. Veľa dobrého nám odkazujú tí, ktorí hovoria, že aj duša potrebuje primeraný pokrm. Človek má svoj život vyvážiť tak, aby zohľadnil v hľadaní pokrmu aj  dušu, ktorú dostal od Boha. Z tohto sveta odchádzajú mnohí ľudia  tak, že veľa telesného pokrmu prijať nemôžu, ale môžu odísť duchovne sýti a hneď zasadnúťk stolu na hostine Božieho baránka. Sv. Augustín pekne napísal:"Teraz /na zemi/ nás dojčí nádej, ale živiť nás bude skutočnosť/večnosť/ /Liturgia hodín IV, s.520/. 

    Majitelia telefónov vedia, že sa niekedy nedovolajú, ale ozve sa odkazovač:zanechajte odkaz...Človek, ktorý odchádza na večnosť, má zanechať odkaz v podobe dobra, ktoré konal. Sú chvíle, kedy to vieme priamo a sú situácie, kedy si jeho život "púšťame" akoby na odkazovači a prídeme  pri tom na dobrá, ktorými nás zahrnul. Takto alebo podobne chce všetkým odkázať:urob po ceste, urob dnes niečo dobré. Urob tak každý deň, aby sa tvoj život naplnil pokladmi Božej lásky.

    

Bude všetko zničené?

 

            V poslednom období sa dostáva do centra pozornosti výraz „posledná generácia“. Vytvorili ho tí, ktorí si myslia, že naša planéta sa nachádza v stave extrémneho ohrozenia. Myslia si, že obyvatelia Zeme balansujú na pokraji zrázu, z ktorého niet úniku. Hovoria, že nám hrozí kolaps, ktorý bude mať veľké následky. Zničili sme si životné prostredie tak, že nám hrozí katastrofa. Existujú ľudia, ktorí si myslia, že súčasná generácia je posledná, ktorá ešte môže zachrániť Zem. Ak to neurobí, nezostane z našej planéty nič.

            Pripomína nám to slová evanjelia: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ (Lk 21, 5 – 6) Pán Ježiš hovorí síce o jeruzalemskom chráme a o jeho nádhere, ale rovnako dobre to platí aj o nádhere celej našej Zeme. Nad úvahami o tom, či sa tak stane, je ešte Stvoriteľ. Ale uvažujme nad myšlienkou, či nemôže byť zborená naša viera, či z nej zostala súvislá stavba alebo hrozí, že z nej nezostane kameň na kameni. Čo je potrebné urobiť, aby sme si dnes vieru ako nádhernú stavbu zachránili?

1.)    Treba zmeniť púšť na záhradu.

Aj tohto roku v období Vianoc sa bude konať tradičná kolednícka akcia s názvom „Dobrá novina“. Bude zameraná na pomoc tým najbiednejším v Afrike. Tam, ako vieme, sa nachádzajú vyprahnuté púšte. Žije sa tam ťažko, je tam málo vody. Väčšinou je tam nehostinná púšť. Preto tento názov – „Zmeniť púšť na záhradu“.

            Zmeniť púšť na úrodnú záhradu je ťažké. Sú potrebné veľké peniaze a dobré projekty. Zo záhrady sa stane (s)púšť veľmi ľahko, opačne to ide ťažšie. Pri práci v záhrade sa človek narobí, unaví, ale vidí aj ovocie svoje námahy. Toto ovocie ochutná aj celé okolie nášho života.

            Starostlivosť o dušu si vyžaduje veľkú námahu. Táto činnosť je bolestivá, ale ovocie stojí za to. Úžitok z našej viery, ktorá obsahuje hojnú duchovnú vegetáciu, máme nielen my sami, ale aj celé okolie. Viera niektorých ľudí je poznačená životným krížom, ale je neskutočne životná, chytľavá, zdravá, úrodná a povzbudzujúca. Poukazuje na to, že z duše, ktorá je púšťou, Boh môže urobiť plodonosnú záhradu bohatú na ovocie Božieho kráľovstva.

2.)    Je potrebné viac ako inokedy uprieť svoj pohľad na Ježiša.

On sám hovorí, že vystúpia falošní proroci a povedia: „Hľa, tamto je.“ Nespoliehajme sa na nich, lebo on sám nám ukazuje správnu cestu. Ukazuje na seba. Keď ho prepadli na Olivovej hore vojaci, aby ho zatkli, povedal: „Ja som to.“ Pri sv. omši kňaz v osobe Ježiša hovorí slová premenenia: „Toto je moje Telo.“ Ako keby povedal: „To som Ja. Nemusíte ma krvopotne hľadať, tu som, zamerajte sa na mňa.“ Nás nemusí nikto vodiť za nos. Ježiša objavíme v eucharistii. Hovoríme to teraz, keď sa naše kostoly vyprázdňujú, pričom Pánova prítomnosť v kostole je prítomnosťou unikátnou, tajomnou, ale v duchovnom slova zmysle prítomnosťou najvýdatnejšou čo sa týka tohto sveta. Čo by za to dali minulé generácie, ktoré po Mesiášovi túžili! No nedočkali sa. Obráťme svoju pozornosť na Pána. On nám hovorí: „Toto je moje Telo.“ Preto postojte, pokľaknite a prijmite ma.

3.)    Ten čas je už blízko.

Takto hovoria tzv. proroci, ktorí údajne vedia viac ako vieme my. My však môžeme dať výroku falošných prorokov iný zmysel, a to pravdivejší. Môžeme konštatovať: „Ten čas je tu.“ Je čas ísť s Bohom do bližšieho kontaktu. Otáľať by znamenalo strácať a možno aj zmeškať.

            Predstavme si situáciu, kedy fotograf zoraďuje ľudí, aby urobil spoločnú fotografiu. Deje sa to napríklad v rámci nejakej slávnosti. Kým stlačí spúšť, niektorým povie, aby k sebe pristúpili bližšie, iným dá pokyn, aby trochu ustúpili, prípadne aby sa posunuli viac doľava či doprava. Všetci mu dôverujú, že fotografia bude výborná, pretože on to „má v oku“. Konečný efekt jeho činnosti bude oku lahodiaci.

            Naše svedomie nám má povedať, kedy treba pristúpiť bližšie k Bohu, kedy k sebe navzájom (napríklad pri nejakej iniciatíve či ušľachtilom diele alebo pri vydávaní svedectva hodnôt, ktoré vyznávame). Svedomie nám má naznačiť, kedy máme ustúpiť a neprijať výzvu nejakého zápasu s použitím prostriedkov, ktoré sa priečia ušľachtilosti evanjelia. Svedomie nás má upozorniť, kedy treba ísť akoby bokom, keď sa rozdávajú výhody, ktoré neboli získané čestným a dôstojným spôsobom. Výsledok tohto nášho pohybu môže lahodiť Pánovi, ktorý nás stvoril na svoj obraz a podobu. Božia podoba v nás sa tak nebude dať poprieť.

 

            Kto z milovníkov dobrodružných filmov nevidel dielo „Posledný Mohykán“? Odvtedy tento výraz zľudovel. Používa sa na pomenovanie ľudí, ktorí konajú nejaké dobré dielo, no nemajú nasledovníkov. Čas ukáže, či sme naozaj poslední mohykáni alebo posledná generácia, ktorá chce zachrániť svet. Majme ambíciu zachrániť svet, ale aj svoju dušu! Aby sme neprepadli zlobe. Blízkosť adventného obdobia nás priam volá na túto záchranu, lebo: „Za čo človek vymení svoju dušu?“

Popieranie života

V Berline sa nachádza palác, ktorý sa nazýva Humboldt Forum. Kráľ Fridrich Wilhelm IV. tam kedysi dal namaľovať určité nápisy. Jeden z nich znie takto:"V nikom inom niet spásy, iba v Ježišovi Kristovi, ktorému sa musia všetci pokloniť". Súčasnej nemeckej ministerke kultúry Claudii Rothovej sa tento nápis nepáči. Rozhodla sa, že ho dá  umeleckým spôsobom zatrieť. Nepáči sa jej údajná "nadradenosť" kresťanského náboženstva nad ostatné. Hovorí, že Berlín je kozmopolitné mesto, kde takéto formy nadradenosti trpieť nebudú. Namiesto vyššie uvedeného citátu, chce dať napísať niečo iné, zatiaľ nevedno čo. 

    Pani ministerka nie je jediná, ktorá sa v histórii ľudstva podujala "zatierať" pravdu. Robili to mnohí pred ňou a budú sa pokúšať aj ďalší. Zakrývanie pravdy je dielom nepriateľov evanjelia. Pravdu, podľa ktorej je Ježiš Kristus jediný Spasiteľ ľudstva, nemožno navždy prekryť. Raz sa k tomu ľudia v Berlíne vrátia. A nielen v Berlíne.Vrátia sa, lebo majú radi pôvodné, originálne veci. Po čase začnú odkrývať novšie nátery a budú zvedaví na pôvodnú pravdu. Niet pôvodnejšej pravdy, akou je pravda o Kristovi, ktorý svojou smrťou vykúpil svet.

    Evanjelium hovorí o stretnutí Pána Ježiša  so saducejmi, ktorí popierali zmŕtvychvstanie /Lk 20, 27-38/. Túto pravdu sa pokúšali prekryť absurdným, vymysleným príbehom o žene, ktorá bola postupne vydatá za siedmich bratov, ale so žiadnym nesplodila potomka. Preto položili Ježišovi otázku, komu bude ženou vo večnosti. On pri odpovedi potvrdil existenciu večného života. Úsilie saducejov prekryť pravdu o zmŕtvychvstaní bolo neúspešné. Život bude víťaziť. Ako sa to môže prejaviť?

    1.,Život sa o seba postará. Sú situácie, v ktorých sa rodičia, či starí rodičia pochvália svojimi deťmi resp. vnúčatmi. Povedia :"Ale oňho obavy nemám, on sa dokáže o sebe postarať". Chcú tým naznačiť, že ich ratolesti sú sebavedomé, plné energie a vo všetkých situáciách sa dokážu zorientovať. Boží život sa o seba postará. Má v sebe úžasnú vitalitu, ktorá sa vinie celými dejinami a neochvejne smeruje do večnosti, bez ohľadu na to, aká je momentálne politická situácia alebo spoločenská klíma. 

    Skupina ľudí sa vybrala na túru do horského prostredia. Kráčali popri zurčiacom potoku, ktorý sa zrazu kdesi stratil.Zmizol v zemi. Človek, ktorý ich sprevádzal ich upokojil s tým, že sa po čase znova vynorí. Aj naozaj, po niekoľkých desiatkach metrov sa opäť ukázal, keď sa vynoril akoby spod zeme. Chvíľu ho nebolo vidno, no potom sa znova zjavil. Život Božieho kráľovstva má  viditeľnú stopu. No miestami máme pocit, že sa kamsi stratil. Že zanikol vo virvare a hluku sveta. Máme pocit, ako keby ani neexistovali nijakí reprezentanti, ktorí by potvrdzovali Božie pravdy svojim životom. No, po čase sa znova Božia pravda zjaví a ukáže sa, že jej nositeľmi sú ľudia, ktorí sú ochotní  obetovať sa pre vyššie veci. Vo svojej viere musíme zniesť aj relatívnu neprítomnosť spravodlivosti vo svete a  akoby iba mikroskopické množstvo zástancov Ježišovho učenia. Pripomeňme si jeho povzbudenie:"Kto vytrvá do konca bude spasený"/Mt 24,13/

    2.,Boží život prichádza zhora. Človek vychádza zo skúsenosti, že život prichádza zdola. Keď chce jesť a žiť, musí zasiať a zožať. Veľké dobrodenia svojho života očakáva zdola. V súčasnosti mnohé organizácie, skupiny a spoločenstvá vyzývajú na podnety zdola. Sú medzi nimi aj cirkevné T.zn., že sa pýtajú na názor svojej členskej základne, čo nebolo vždy samozrejmosťou. Kto chce žiť, musí prijímať dobrodenia zdola. Kto chce niečo stagnujúce a spráchnivené oživiť, pýta si radu zdola.

     Boží život však prichádza zhora. Píše o tom sv. Pavol:"Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko , pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" /Flp 3, 20-21/. To, čo dostávame darom akoby zdola, prichádza preto, lebo milosť rastu uštedruje Boh. Preto dvíha hlavu hriešnik a dúfa, lebo dostal milosť pokánia, preto sa dokážeme zbaviť rôznych smútkov, lebo oživujúci Duch zostupuje z nebies a potešuje nás, preto dvíhame odvážne srdce  na obranu Kristovho evanjelia v tejto dobe, lebo bez povzbudenia od Pána, by sme umreli v strachu. Ak nás niečo poteší zdola, je to preto, lebo nebo je stále otvorené a dáva všetkému rast a silu. 

    3.,V súčasnosti sa uvádzajú v TV mnohé programy, ktoré dávajú návod ako prežiť v extrémnych podmienkach, ako si vystačiť v nejakej divočine s najjednoduchšími prostriedkami. Existuje termín-životné minimum. Ide o určitú sumu, ktorá je určená na to, aby tí najslabší prežili a nezomreli hladom. Je to akýsi základ, ktorý musí príslušná autorita garantovať.

    Existuje duchovný základ života, ktorý je Bohom určený na prežitie do večnosti. Prozreteľnosť nám ponúkla trojzáklad, bez ktorého by naša viera neprežila:1.,Peter. Úrad pápeža je pre katolíka niečím výnimočným. My starší pamätáme na Petrovom stolci iba silné osobnosti. Cirkev ich ocenila titulom blahoslavený, či svätý. 2.,Apoštolské učenie. Apoštoli ho získali od samotného Ježiša. Toto učenie pretrvá do konca čias. Meniť sa nebude, lebo je určené tým, ktorí chcú meniť svoj život. A tí, ktorí zmenia zmýšľanie, už nebudú chcieť odtrhnúť svoj život od evanjelia. 3.,Cirkev. Zrodila sa na Kalvárii, zjavila sa na Turíce, keď boli apoštoli spolu aj s Pannou Máriou. Kto tomuto spoločenstvu zostáva verný a to napriek mnohým ľudským zlyhaniam, má istotu, že našiel také spoločenstvo, ktoré ho do večnosti vovedie. 

    Veríme, že Ježiš vstal zmŕtvych. Veríme vo večný život. Spomeňme si, na veľkonočnú vigíliu, kedy si obnovujeme krstné sľuby. Spomeňme si na to, ako mohutne znie celým chrámom naše vyznanie viery. V niektorých údoch  Cirkvi  však slabne. Nedivme sa, lebo vo svete pôsobí veľa tých, ktorí by radi základnú pravdu našej viery niečím prekryli. My ju môžeme neustále obnovovať. A to takým životom, ktorý ako vzor, nachádzame v Ježišovi z Nazareta.

Zomierame pre život

 V slovníku moderného človeka sa objavuje slovo-zomieram. V ktorých prípadoch? Napríklad niekto povie: zomieram od nedočkavosti. Iní povedia takto: zomieram od hladu. Iní zasa použijú výraz: zomieram od túžby po niečom, napríklad  chcem niečo vlastniť za každú cenu. Týmito vyjadreniami ľudia naznačujú, že sú /údajne/ schopní priniesť aj najvyššie obety, len, aby sa dočkali niečoho, čo má pre nich význam. Väčšinou ide o nadnesené, neuvážené vyjadrenia, ktoré nemusia byť podopreté racionálnym či morálnym základom.

    Zomieram. Existujú situácie, v ktorých toto slovo má iný dopad, omnoho bolestivejší. Niekedy takýmto spôsobom oznamujú ľudia svojmu okoliu diagnózu, ktorú sa nedávno dozvedeli. Naznačujú tým istú nezvratnosť situácie, ktorú bolestivo prežívajú.

    Zomierame, všetci zomierame. A to preto, lebo naše životné kroky neúprosne smerujú do večnosti. Pán Ježiš akoby zmierňoval dopad nášho postupného odchádzania z tohto sveta, lebo hovorí, že máme pripravený "dom jeho Otca" /Jn 14, 1-6/. Ako nás motivuje, aby sme sa neobávali prekročiť prah domu Otca?

    1.,"V dome môjho Otca je mnoho príbytkov". V súčasnosti je núdza o bývanie. Stavajú sa nové byty, staré sa renovujú a byty sa aj vymieňajú, lebo niektorí ľudia počas života sa sťahujú viackrát. Niekedy chcú väčší byt, ale keď prídu do rokov, stačí im aj menší. Existuje aj termín-bytová politika. 

    Príbytky nebeského Otca predstavujú neslýchaný komfort pre utrápenú dušu. Určite nehovoríme o výbave, o nábytku o moderných prvkoch bývania, o technickým vymoženostiach. Hovoríme o atmosfére pokoja a lásky, ktorú dokáže pripraviť jedine Boh. Hovoríme o dostatočnom priestore pre každú dušu, ktorá je prijatá do Božej slávy. Hovoríme o atmosfére, v ktorej nikto nikoho priestorovo neobmedzuje. Príbytok Otca nie je zhotovený na spôsob našej pozemskej bytovej politiky. Nič materiálne do večnosti nevojde. Do večnosti vystúpi duša, ktorá konečne nájde pokoj, aby naplnila svoje najhlbšie potreby.

    2.,"..idem vám pripraviť miesto..." Nové bývanie pre človeka môže znamenať to, že sa nasťahuje do priestorov, kde sú iba holé steny. Inokedy vstúpi do priestorov starých, ktoré treba radikálne renovovať. Sú však prípady, kedy niekto príde do hotového.

    Prísť do večnosti, znamená prísť "do hotového". Ježiš nám už miesto získal a to za nekonečnú cenu svojej krvi. Príbytok v nebesiach máme pripravený, len ho zaujať. Proces zaujatia však prebieha už  počas našej pozemskej púte. Boh rôznym spôsobom preveruje našu túžbu po ňom. Preto prechádzame úskaliami života, ktoré majú často podobu kríža. Zaujatie Otcovho príbytku prebieha postupne a jeho záverečným krokom je naša fyzická smrť. Aj na ňu sa pripravujeme tak, aby bola dôstojná, aby bola primeraná dôstojnosti Božieho príbytku, ku ktorému smerujeme.

    3.,"..aby ste aj vy boli tam, kde som ja.."

    V poslednom období vysiela televízia veľa reklám, ktoré majú deti a mladých povzbudzovať pre športové aktivity. Vystupujú tam osobnosti, ktoré siahli vo svojej kariére na najvyššie ocenenia a vlastnia najjagavejšie medaily. V jednej z reklám sa prihovára protagonista ,obklopený pohármi a medailami, mladým takto :"Nechceš sa aj ty dostať tam, kde som ja?". 

    Sám Ježiš nás povzbudzuje podobnými slovami. Kto by nechcel byť s Bohom navždy a tešiť sa z jeho slávy?! Ježiš  je ovenčený a ozdobený najvyšším ocenením- ocenením kríža. On sa nám zjavuje vo svojom slove a motivuje tak, aby sme zatúžili prežívať s ním večné spoločenstvo. Nebojme sa ísť do užšieho spoločenstva s ním už počas pozemského putovania. Naša viera má obsahovať osobnejší, intímnejší vzťah s Bohom, ako ho  prežívame v skutočnosti. V našom podaní má viera  niekedy rozmer akoby na diaľku- nie bližšie a nie do hĺbky. Dajme  však na javo, že situácia-byť s Bohom spolu, nám nie je cudzia už tu na zemi.

    V histórii Cirkvi boli ľudia, ktorí pre Krista zomierali. Stali sa z nich mučeníci. Bohu vďaka, sú ľudia, ktorí mrú po Kristovi, hoci nie sú v pravom slova zmysle mučeníci, aj v dnešnej dobe. Mrú po Kristovi práve v dobe, ktorá sa v  hodnotách vyhraňuje tak, že chce žiť bez neho. Mreli  i zomierali pre Božie kráľovstvo mnohí z tých, ktorí sú nám dnes vzorom. Sú medzi nimi tí, ktorí sú oficiálne vyhlásení za svätých, ale aj bežní ľudia, ktorí po svätosti túžili. Čakajú nás teraz v Božom príbytku a chcú byť spolu s nami spoluobčanmi svätých.

    

Napraviť alebo vytvoriť nového človeka?

Pravidelne jazdím autom cez určitú križovatku v našom okresnom meste. Je to na naše pomery väčšia križovatka.  Vo svojom  strede má ostovček . Ten je obklopený z bezpečnostného hľadiska železným zábradlím. Materiál bol kedysi nový, natretý bielo-červenými pásmi. Medzičasom železo zhrdzavelo, farba vybledla a zábradlie je pokrivené, či škaredo zdemolované. Pravdepodobne ide o dôsledok dopravnej nehody. Ktosi, keď zbadal tento žalostný obraz, povedal:čo treba skôr urobiť, železo vyrovnať a natrieť alebo osadiť nové materiály? 

    Ide o dobrú otázku na úvod nášho zamyslenia. U niektorých ľudí vidíme pokrivený, až zdemolovaný charakter. Čo je potrebné, charakter vyrovnať, ak je to možné, či vytvoriť nového človeka? Vyrovnaním a nápravou znehodnoteného vnútra, môžeme vytvoriť človeka nového. Ako príklad nám poslúži Zachej mýtnik /Lk 19, 1-10/. Veľkosť jeho podvodov bola nedozierna. Aké veľké museli byť jeho zločiny, keď si mohol dovoliť polovicu majetku rozdať chudobným a  každý podvod refundovať štvornásobne? Snáď sa to nedá ani odhadnúť. Napriek tomu Ježiš z neho vytvoril novo zmýšľajúceho človeka. Takého človeka, ktorý urobil pokánie síce v zrýchlenom konaní, ale jeho rozhodnutie bolo spontánne a úprimné. Ani najzdemolovanajší ľudský materiál nie je pre Ježiša prekážkou, aby z neho vytvoril človeka na svoj obraz. Na mieste je otázka: čo sa Zachej naučil v Ježišovej prítomnosti?

    1.,Naučil sa, že rozhovorom s Ježišom sa dostane na určitú výšku života. Vyštveral sa na strom a odtiaľ komunikoval s Ježišom. Kto sa modlieva nachádza vyšší duchovný stupeň. Včera som absolvoval voľby v budove základnej školy. Všimol som si malé schodište. Tvorilo ho iba zopár schodov. Na každom z nich bol namaľovaný nápis, krátke motivačné heslo. Napr.: zdravíme sa!, alebo: poďakujeme! prípadne: poprosíme! a nakoniec: rešpektujeme sa!. Cestou hore, na každom schode je krátka výzva pre žiakov, ale aj pedagógov. V komunikácii s Bohom stúpame hore, tak ako Zachej. Na každom vyššom bode je pre nás pripravená Božia výzva, ktorá nás má zdokonaliť. 

    Vzápätí však, Ježiš pozýva Zacheja dole /poď rýchlo dolu/. Jeho mieste je medzi ľuďmi. Nemôžeme sa iba modliť. Výsledok rozhovoru s Bohom  musíme odovzdať svojmu prostrediu. Tak máme konať všetci. Láka nás byť s Ježišom tam, kde nedolieha krik a zhon života. Ale našou úlohou je posilňovať spoločenstvo ľudí tým pokrmom, ktorý sme od Pána prijali. Z výšky treba akoby zostúpiť nižšie, kde sa stretávame s priemernosťou, plytkosťou našich blížnych. Striedanie výšok s Bohom a pozemská komunikácia s ľuďmi je trvalým javom života kresťana.

    2.,Ježiš otvoril Zachejovi srdce a on mu s vďačnosti otvoril dvere svojho domu a usporiadal hostinu. Všetci zažili deň "otvárania dverí". Raz ráno pred budovou, v ktorej sídlila nejaká firma sa postupne zhromaždili skoro všetci zamestnanci. Nemohli sa dostať dnu, lebo sa tam čerstvo vymenil zámok.  Kľúče pre všetkých mal  kolega, ktorý niekde cestou do práce uviazol. Ľudia začali byť nervózni, pozerali na hodinky a on stále neprichádzal. Až ktosi z nich povedal:zavolajte mu a spýtajte sa, prečo mešká?

    Iba Boh má kľúče od ľudského srdca. Boh môže "vymeniť zámok" nášho vnútra. Veľmi si prajeme, aby niektorí naši blízki mu otvorili svoje vnútro. Akosi sa to nedarí.  Zrazu dostaneme nápad, že treba Bohu "zavolať", aby sa s tým kľúčom poponáhľal, že voľajako mešká. Je ideálne, ak sa viacerí spoja a prosia Ježiša, aby s tým pomyselným kľúčom prišiel a otvoril srdcia mnohým zatvrdlivcom. Tí sa spočiatku bránia, ale keď sa Božej milosti podvolia , zažijú neskutočný pocit slobody a definitívne zostanú otvorení pre Božiu prítomnosť. Môže to mať aj biblickú podobu hostiny, ktorú z tohto istého dôvodu usporiadal uzdravený Zachej. 

    3.,Zachej prijal Ježiša "s radosťou". Bola to pravá nefalšovaná radosť, ktorú mýtnik cítil v duši. A v radosti mu nezabránil ani fakt, že ho ľudia zaškatuľkovali ako "hriešneho človeka". Máme radosť zo svojej viery? Dokážeme sa tešiť z toho, že sme spoznali a vyznávame pravého Mesiáša v osobe Ježiša z Nazareta? 

    Vždy,keď nás snúbenci pozývajú k svadobnému stolu, uvedú v pozvánke: s radosťou vám oznamujeme...Sú plní nadšenia a neopísateľných pocitov radosti. Keby to tak neprežívali, bolo by to zvláštne...Sme schopní v ktorejkoľvek etape života povedať: s radosťou vám oznamujeme, že sme prijali Ježiša do svojho života a to definitívnym spôsobom..?.Vieme ešte, čo je radostné kresťanstvo? Hriech je to, čo bráni radosti, aby sa usadila v našej duši. Hriech vlastný alebo prostredie nášho okolia, ktoré je presiaknuté odporom voči viere v Ježiša Krista. A pritom platí, že najmä veriaci ľudia sú nositeľmi pravej radosti, lebo Ježiša nemožno ohlasovať inak, ako s radosťou. Ak chýba veriacim radosť, mali by viac dbať na zosúladenie života s tým, čo priniesol Kristus vo svojej blahozvesti.

    Predstavme si situáciu, podľa ktorej chceme opraviť, narovnať skrivený kus železného materiálu. Môžeme sa o to pokúsiť, ale bežnými prostriedkami sa nám to úplne nepodarí. A predstavme si svoj pokrivený charakter. Bežnými prostriedkami ho nevyrovnáme. Musí sa to udiať s pomocou Božej milosti. Podľa vzoru Zacheja treba opustiť mýtnicu, čiže hriech a vykročiť za hlbším poznaním. Možno pozemsky o niečo pritom prídeme, ale získame nekonečne viac-pôdu pod nohami a pozvánku, ktorá nás nasmeruje na večnú Baránkovu hostinu.

Čoho sa máme dožiť

Žijeme v dobe, v ktorej zohrávajú významnú ulohu také pojmy ako sú: vízia, projekt, grafy, čísla...Predstavme si, že mladému človekovi ponúkneme nejakú víziu v horizonte viacerých rokov. Vypočuje si ju a povie:dobre, ideme do toho. Keď ju ponúkneme ľuďom, ktorí strávia tu na zemi menej rokov, ako sa práve dožili, tí zareagujú ako? Povedia:ja sa toho nedožijem, to už nie je pre mňa. A vzápätí dodajú, že sa chcú ešte niečoho dožiť ,  že ešte majú pred sebou nejaký miľnik, ktorý ich motivuje. Je na mieste otázka:čoho by sme sa mali dožiť už tu na zemi?

    1.,Mali by sme sa dožiť takého stavu, že budeme komunikovať s Bohom. Nie laxne a naoko, nie povrchne, nie príležitostne, ale uvedomelo, pravidelne a s plným nasadením tela i duše. Už tu na zemi sa môžeme naučiť komunikovať s Bohom, ak budeme chcieť. Naučíme sa Božiu reč, ktorej základom je láska a tá je zrozumiteľná pre všetkých. Tejto úlohy si bol vedomý aj taký veľký človek, ako sv. Pavol. V Liste Efezanom píše:"...bdejte a proste za všetkých svätých! Aj za mňa , aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia..." /Ef 6, 19-20/.Tí, ktorí komunikujú s Bohom dostávajú úlohu, aby zvestovali Kristovo posolstvo so všetkou odvahou a presvedčením. 

    Ľuďom dobre padne, keď sa v živote stretnú s nejakou osobnosťou a môžu sa potom pochváliť: porozprával som sa s ním a bolo to príjemné a hlavne užitočné. Pre človeka, ktorý sa nachádza na prahu večnosti je veľkým šťastím, výsadou a milosťou, keď môžu povedať:stretol som Boha , rozprával som sa s ním a bolo to veľmi oživujúce. Nič tak neoživí dušu človeka ako rozhovor s Bohom.

    2.,Mali by sme sa dožiť chvíle sebareflexie. Tá vyplýva z prvého bodu rozjímania-z komunikácie s Bohom. Rozhovor s Bohom nás má priviesť ku schopnosti objektívne hodnotiť svoj život. Ide o reflexiu nie na cudzí, ale na svoj osobný život. 

    Ľudí nabádame, aby večer používali v meste reflexné prvky. Ochránia ich pred nebezpečenstvom. Stávajú sa viditeľnými a najmä vodiči  túto skutočnosť ocenia. Aj schopnosť sebareflaxie má niečo spoločné s reflexným prvkom. Prečo? Lebo tí, ktorí sa o sebareflexiu snažia, stávajú sa viditeľnými. Sú viditeľné ich skutky, ich schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom, čo v dnešnom svete nie je až také samozrejmé. Ich sebareflexia sa javí ako svetlo v temných časoch súčasného štýlu života. Sú zároveň chránení pred zlom a upozorňujú svet na seba, že toto je cesta bezpečného progresu do večnosti. Sám Ježiš nás na to upozorňuje takto:" Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach /Mt 5,14-16/. Cez sebareflexiu sa stávame reflexnými prvkami v prípade usporiadania života podľa Božej vôle. 

    3.,Máme sa dožiť kajúceho zmýšľania. Ono vychádza zo schopnosti sebereflexie, čiže spytovania svedomia. Kajúco zmýšľa ten, kto začína žiť iným, novým spôsobom života. Okolo pokánia netreba veľa filozofie. Význam pokánia pochopil ten, kto začal žiť inak, ako doteraz. 

    V súčasnosti , žiaľ, stále prebieha vojna medzi Ruskom a Ukrajinou. Istý človek pobudol nejaký čas blízko frontovej línie. Zažil ostreľovanie,  výbuchy bômb, videl smrť v priamom prenose a hlavne celkom blízko. Domov sa vrátil ako iný človek. Hrôza vojny urobila z neho iného človeka. Hrôza hriechu môže urobiť z človeka akoby novú bytosť. Vidí, ako vybuchujú životy tých, ktorí odmietajú Boha a spoločenstvo s ním. Po zvážení situácie menia svoje životné priority a začnú sa dopytovať za skutočnosťami, ktoré sa vynárajú na obzore večnosti. Kajúci človek sa stáva dôležitým svedkom budúcich vecí, ktoré pripravuje Boh. 

    Majme ambíciu dožiť sa tejto méty. Ak to urobíme, náš život sa stane plným a sýtym. Všetko ostatné je potom druhoradé. Táto výbava bude pre nás dostačujúca na to, aby sme boli prijatí do Božích príbytkov. Pozemské miľniky sú iba cestou a prostriedkom k nebeskému. Nie nadarmo Ježiš hovorí:"Božie kráľovstvo je medzi vami!"/Lk 17,21/.

Musíš s tým počítať

 Vždy, keď sa chystáme autom na dlhšiu cestu, vypočujeme si správu o počasí, aby nás nič mimoriadne neprekvapilo. Rovnako sa snažíme dozvedieť sa správy o tom, aké sú cesty, či v smere našej jazdy nie sú nejaké prekážky napr. práce na cestách alebo iné dopravné obmedzenia. Po zhodnotení všetkých informácii máme obraz o tom, s čím musíme na cestách počítať.

    Je to tak aj v živote. Keď prídu isté roky, musíme počítať so zákonitosťami, ktoré /ne/nastanú najmä vo vyššom veku. Ktoré máme na mysli?

    1.,Stárnutie. Inými slovami povedané-stárnutím niečo strácame. Strácame silu, odolnosť, energiu. Už to nie je tak, ako kedysi. Vrámci niektorých športových podujatí/beh na lyžiach, cyklistika/ si  všimnime jednu skutočnosť. Okolo trate sa pohybujú ľudia z realizačného tímu pretekára a oznamujú mu o.i, koľko  stráca na vedúceho pretekára, aby bol v obraze. Nám nemusí nikto oznamovať, koľko strácame na tých, ktorí sú mladší a vitálnejší. To vie posúdiť každý, reálne zmýšľajúci človek. Veriaci človek sa však nepozerá iba na to, že stráca, ale aj na to, že niečo získava. Získava istotu, že kormidlo svojho života viditeľnajšie a ochotnejšie odovzdáva Kristovi.  Častejšie opakuje výrok, krátku modlitbu, ktorá sa objavuje v našich kostoloch v spodnej časti obrazu Božieho milosrdenstva:Ježišu, dôverujem ti!. Táto modlitba je situovaná tak, aby sme správne reagovali na momenty, v ktorých si  uvedomíme, že oproti minulosti zaostávame. A  vieme, že tento proces je nezvratný. Medzi najsilnejšie prostriedky, ktoré máme k dispozícii, patrí práve táto krátka modlitba:Ježišu, dôverujem ti!. 

    2.,Odkázanosť. Každý človek sa tomu bráni. Odkázanosť, či už absolútna alebo iba čiastočná, je nepríjemná. Ale ide o realitu, ktorej sa niektorí nedokážu vyhnúť. Ľudia sa povzbudzujú takto: ešte vládzem, ešte si urobím všetko okolo seba, nechcem byť na nikom závislý, prekonávam sa...Roky , choroby a imobilnosť však urobia svoje. Niekedy sa nedokážeme tomuto javu brániť a musíme ho prijať. 

    Aj tu platí, že môžeme svoje bôle a svoju nemohúcnosť zveriť do rúk toho, ktorý bol odkázaný ,z ľudského pohľadu, na Kalvárii iba na seba-na Ježiša Nazaretského. Našu odkázanosť môžeme porovnávať s jeho odkázanosťou s tým, že on vie, čím si odkázaný človek prechádza.To o ňom píše autor listu Hebrejom:"Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiš, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. /Hebr 4, 14-15/. On nás upozorňuje na ešte jednu podstatnú odkázanosť-odkázanosť na ňom. Ide o odkázanosť nie čiastočnú, ale celoživotnú. Vyjadril ju takto:"Bezo mňa nemôžete nič urobiť"/Jn 15,5/. Bez milosti zhora nie sme schopní urobiť nič dobré a už vôbec nie znášať akékoľvek obmedzenia a odkázanosti ľudského života. A nezáleží na tom, či sme starší alebo mladší, zdraví, či nemocní. 

    3.,Vekom strácame plnohodnotný kontakt s týmto svetom. Akoby sa zabúdali reč súčasnosti, ale zároveň začali rozumieť reči večnosti. Viac sa orientujeme na večnosť, lebo zisťujeme, že si prestávame rozumieť s ľuďmi okolo seba, že ťažšie hľadáme spoločné témy a možno aj ľudí do spoločnej debaty. Komunikácia so súčasnosťou sa pre nás stáva náročnejšia, viac sa otvárame večnosti. 

    Misionári, ktorí odchádzajú do ďalekých krajín, musia najprv prejsť kurzom. Učia sa reč, spoznávajú kultúru a určité zákonitosti života tej krajiny, v ktorej chcú pôsobiť. V určitom bode ľudského života nastáva prelom. Človek sa otvorenejšie začína zaoberať vecami, ktoré súvisia s večným životom. Intenzívnejšie sa zaoberá kultúrou Božieho kráľovstva a všíma si zákonitosti, ktoré platia pre večnú blaženosť. Komunikácia s večnosťou sa stáva častejšou, zreteľnejšou a takou, ktorá vlieva do srdca starnúceho života nádej. Všetky iné-pozemské nádeje postupne strácajú svoje význam. O to viac začína žiariť nádej, ktorá nikdy nezhasne a ktorá sa dotýka večného spoločenstva s Bohom a ktorá sa stáva jedinou realitou. 

    V živote treba počítať s tým, že naše sily a kondícia telesná i duševná budú upadať. Je to zákonitosť, ktorá je nezvratná. Rozumný človek sa na túto situáciu psychicky i duchovne pripravuje priebežne. Môže však počítať s pomocou od Boha. Pán Ježiš sa nám prihovára slovami:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Táto otvorenosť voči Bohu je našou záchranou. On riadi náš život a vedie nás takými cestami, ktoré neomylne vedú k bránam večnosti.