Ježišove riziká

 

Z času na čas sedí každý z nás v čakárni u lekára. Pri tom máme dosť času na to, aby sme študovali farebné plagáty rozvešané po stenách. Každý z nich nás upozorňuje na konkrétnu chorobu a hlavne na riziká s ňou súvisiace. Všade okolo sa stretávame s rizikami, ktoré vyplynú z určitej choroby.

        Ísť do hlbšieho a intenzívnejšieho kontaktu s Ježišom znamená okúsiť riziká. A nie je ich málo. Presvedčili sa o tom niekoľkotisícové zástupy, ktoré boli svedkami zázračného rozmnoženia chleba. (Jn 6, 1 – 15) O ktoré riziká ide?

1.) Riziko púšte

Pán Ježiš „vytiahol“ všetkých na púšť a tam vyučoval. Púšť bola pre Ježišových súčasníkov bližším prostredím ako pre nás. Málokto z nás má v sebe ambíciu pestovať s ňou užšie kontakty. Ale aspoň jedna vec je pre nás zrejmá – poznáme výraz – vyprahnutý ako púšť.

        V čase horúceho leta túto situáciu dôverne poznáme. Napr. Po úmornom cestovaní, po náročnej fyzickej práci môžeme byť vyprahnutí ako púšť. Vtedy potrebujeme súrne doplniť tekutiny, aby sme prežili.

        Nezabúdajme na to, že aj duša človeka môže byť vyprahnutá ako púšť, a to nielen počas leta. Ak jej nedoprajeme duchovného osvieženia ako zhrubla, zdrsnela. Stráca cit pre večné hodnoty, stráca zmysel pre Božie kráľovstvo a stráca to, prečo bola stvorená – pre spoločenstvo s Bohom.

        Život v tomto svete neraz pripomína priam fatálnu vyprahnutosť, a to pre slabý záujem komunikovať s Bohom.

 

2.) Riziko davu a más

Okolo Ježiša stál niekoľkotisícový zástup. Iba mužov tam bolo 5 000! V dave môže vzniknúť fenomén zvaný náladovosť. Davy majú svoje nálady. Z nálad davu ťažia určité skupiny, napr. politici dokážu odkryť určité témy, ktoré vychádzajú z nálad. Ale nálady bývajú vrtkavé a nestabilné (Ja už nemám náladu!). Na náladách sa nedá postaviť hodnotový systém človeka. Skôr či neskôr by zlyhal. Na náladách iných si mnohí postavili svoju moc a dokážu z toho ťažiť.

        Ježiš nehľadal v zástupe okolo neho nálady. On vždy hľadal vieru (Tvoja viera ťa uzdravila; Nech sa ti stane, ako si uverila; Pane, daj nám väčšiu vieru; atď.) Svet chce dostať človeka do stavu nestabilných a povrchných nálad, aby bol zlom ľahšie manipulovateľný. Naopak, Boh chce vtlačiť človeku vieru, aby posilňovaný milosťou získal cestu spásy.

 

3.) Riziko hladu

Ktovie koľkí z Ježišovho davu precitli, keď zistili, že nie je zabezpečená stravovacia služba na púšti?!

        Vždy, keď sa niekto chystá na cestu, domáci mu niečo pripravia a povedia: „Zober si aspoň niečo na cestu.“ Niečo málo na prehryznutie, čo mu poslúži ako premostenie do štádia systematickej starostlivosti o pokrm.

        Je pravda, že Ježiš zázračne rozmnožil chleby a ryby, čím ľudí fyzicky nasýtil. No tým chcel na niečo poukázať. On im ponúka svoje Telo a Slovo počas cesty pozemským životom, aby takto preklenuli pozemskú púť dovtedy, kým sa nebudú sýtiť prítomnosťou Božieho Baránka vo večnosti navždy. A takto môžeme k nemu prichádzať stále. On je vždy k dispozícii a jeho božské zásobárne nebudú nikdy zívať prázdnotou. Kto je pri Ježišovi a zdržiava sa v jeho svetle, nebude nikdy v stave núdze, lebo jeho duša bude prekypovať vrcholnými darmi milosti.

 

        Dnes je vo svete veľká osveta ohľadom rizík nesprávneho životného štýlu. Ale zároveň je nám dané Božie slovo tak, aby sme mali istotu, že pri Ježišovi nezahynieme. Viera v neho má vplyv na náš životný štýl a na naše smerovanie do večnosti. Nie Ježiš je riziko, ale hriech. Nedajme sa zmiasť, ak nám svet bude tvrdiť opak.

Prejsť

 

 

        V bežnej komunikácii sa medzi ľuďmi objavuje výraz: „Musel som si tým prejsť.“ Ide o reakciu na ťažšiu životnú etapu, ktorá zanechá stopy v duši človeka navždy.

        Je aj iná situácia, v rámci ktorej sa vyjadríme takto: „Musím si to nechať prejsť hlavou.“ Znamená to, že ide o dôležitú vec, ktorá je hodná, ba dokonca si vyžaduje hlbšie uvažovanie.

        Obidve tieto situácie dostávame akoby na podnose v texte Markovho evanjelia (Mk 6, 30). Čítame tam: „Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili.“ Čo z toho pre nás vyplýva?

 

1.) Človek potrebuje zažiť ticho a ústranie.

Je to dôležité preto, aby si dokázal premyslieť a vyhodnotiť určitú situáciu a vzápätí nájsť riešenie. Pritom môže zistiť, že jeho život nadobudne primeranú hĺbku vtedy, keď zistí, že sa potrebuje stíšiť, niečo obmedziť a niečo narušiť. Potrebuje sa stíšiť, pričom stíšenie nevyžaduje iba od svojho okolia, ale tento povel vydá aj svojmu vnútru. Stíšenie vnútra dosiahneme modlitbou, spytovaním svedomia a následným vyznaním hriechov.

        Človek potrebuje niektoré veci vo svojom živote obmedziť.

Inými slovami povedané – stanoviť si medze, t. j. hranice, ktoré určujú a vymedzujú vnútorný pokoj. Narušenie vnútorného pokoja súvisí s tým, že sme určité hranice prekročili alebo ich prekročil niekto z nášho okolia.

        Je veľmi dôležité, aby sme sa usilovali narušiť hegemóniu hriechu. Hriech nemá mať hlavné slovo a ani s ním súvisiace návyky života. Navykajme si žiť pod vládou milosti, nie hriechu. Život podľa diktatúry hriechu je pre človeka trýzňou a zároveň trýzňou aj pre jeho okolie. Život v milosti je studnicou Božích darov, ktoré slúžia na to, aby spoločenstvo a jednotlivci viedli zdravý život na ceste spásy.

 

2.) Je vhodné, aby sme pri vyhodnocovaní určitej situácie využili služby spoločenstva.

Evanjelium nám pripomína, že Pán Ježiš posielal učeníkov po dvoch a pri návrate trval na spoločnej sebareflexii. Sám človek nedokáže vždy dosiahnuť vyváženosť pri posudzovaní konania.

        Skupina turistov navštívila mestskú atrakciu – vysokú vežu s reštauráciami, kinom, bazénom, atď. Konečná výťahu vyústila do priestoru, z ktorého bol nádherný výhľad na všetky strany. Dookola boli inštalované ďalekohľady. Naša skupina turistov sa k nim hneď rozbehla. Jeden člen výpravy absolvoval v krátkom čase pohľad z každého ďalekohľadu. Odôvodnil to slovami: „Chcem vidieť, ako vidíš ty.“

        Je užitočné, keď dokáže vyhodnotiť situáciu života tak, že sa pýtame na názor rozumných a kompetentných ľudí. Povieme im pritom: „Chcem vedieť, ako vidíš situáciu ty.“ Preto sa zaujímajme aj o optiku iných, ktorí nás môžu v živote obohatiť.

3.) Nezabúdajme na to, že vyhodnotenie života sa má diať v prítomnosti Ježiša.

„Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“ (1Sam, 3, 9) Týmito slovami povzbudzuje starozákonný veľkňaz Héli mladého Samuela. Dáva mu impulz, aby takto odpovedal na Božie volanie.

    Sú situácie, ktoré sú dramatické a rodina sa im nevyhne. Rodina sa potrebuje stretnúť a na niečom dohodnúť. Nie je to vždy ľahké, najmä vtedy, keď je rodina rozhádaná. Vzápätí niekomu skrsne myšlienka, aby pozvali určitého človeka zo širšieho okruhu rodiny, lebo povedia: „Toho rešpektujú všetci.“

Ježiš je autoritou v absolútnom slova zmysle. Naše vnútro môže byť rozbité, rozhádzané či poznačené rôznymi dramatickými okolnosťami. Tak, ako Samuela, aj nás Pán volá, aby sme si v jeho blízkosti dali do poriadku svoj život. Niekedy máme obavy povedať: Hovor, Pane, lebo sa obávame, že príde a bude príliš blízko a pritom nebezpečne „nazerať“ do nášho svedomia.

    Súkromie je skutočnosť, ktorú mnohí absolutizujú. No súkromie bez Boha je príležitosťou na hriech. Súkromie s Bohom sa stáva okamihom stretnutia Pána so svojím učeníkom.

    Keď si necháme prejsť tieto evanjeliové myšlienky hlavou, zistíme, že niet lepšej cesty, ako je prechod od hriechu k čnosti. Prechádzajme často touto cestou, lebo je to cesta k Bohu, tzn. cesta pravého života.

Miera pre Božie kráľovstvo

 

 

        Do začiatku LOH v Paríži nezostáva veľa, iba niekoľko dní. Prípravy vrcholia v každej krajine, ale najmä v samotnej olympijskej dedine, kde budú športovci ubytovaní. Organizátori predstavili verejnosti nové postele. Vyrobili ich pomocou umelej inteligencie. Do úvahy sa zobrali tri faktory: váha športovca, jeho výška a druh športu, v ktorom sa prezentuje. Podľa týchto kritérií dostane každý športovec posteľ na mieru.

        Boh chce pripraviť miesto v Božom kráľovstve pre každého. Berie do úvahy určité ukazovatele, pričom nepotrebuje žiadnu umelú inteligenciu. Zohľadňuje váhu dobrých skutkov človeka a obiet, berie do úvahy výšku pohľadu na svet a aj to, ako sa kto snažil plniť Božiu vôľu vo svojom povolaní.

Ako sa môžu tieto skutočnosti premietnuť v praxi života?

 

1.)          Boh skúma vernosť voči nemu.

Ak niekto prijal vieru v pravého Boha, či si ju aj uchoval. V každej dobe prechádza viera človeka rôznymi skúškami. Viera v Boha je neustále skúšaná rôznymi okolnosťami. Ak si chce človek uchovať vieru, musí dať svojmu životu pečať posvätnosti. Pritom neberie do úvahy iba materiálne ukazovatele a hodnoty, ale necháva priestor v hojnosti aj pre skutočnosti duchovné. Pečať duchovnosti získavame prehlbovaním svojej viery a naopak, prehlbovanie viery vytvára pečať prítomnosti Boha v živote.

 

2.)          Boh skúma aj to, či vieme prijať kríž.

V živote zažijeme veľa situácií, ktoré nie sú v súlade s našimi ideálmi. Prejavuje sa to tak, že nejde všetko podľa našich predstáv. Kríže života vôbec nie sú lákavé, ale čakajú na každého z nás.

        Pri kúpe tovaru nás výrobca upozorňuje na to, že niektorý z nich sa môže vizuálne odlišovať. Taká situácia vzniká vtedy, keď sa vyrába niečo ručne, a to z prírodných materiálov. Hoci sa výrobky vizuálne odlišujú odtieňmi farieb, ich kvalitu to nemení.

        Dni nášho pozemského života môžu byť rutinné, ale môžu sa aj líšiť prítomnosťou kríža. Na kvalite života podľa viery sa to však neprejaví. Práve naopak. Život tým získava na hodnote, lebo naše kríže sa týmto blížia k svojmu originálu – ku Ježišovmu krížu.

 

3.)          Boh skúma (ne)sebeckosť nášho života.

Na výročnom stretnutí maturantov kolovali staré fotografie zo študentských čias. Účastníci stretnutia sa na nich zabávali, lebo odvtedy uplynulo už niekoľko desaťročí. Ktosi vtipne poznamenal: „Seba tu vidím a vy ostatní ste kde?“

        Boh víta nesebectvo človeka, lebo ono znamená, že ľudia okolo nás nám nie sú ľahostajní. Najviac nám imponujú práve takí ľudia, ktorí akoby zabúdali na seba a videli príležitosti poslúžiť iným.

        Ak sme v živote takýchto ľudí stretli, znamená to, že Boh nám cez nich ukázal taký príklad života, ktorý je hoden nasledovania.

       

        Športovci – účastníci LOH v Paríži – sa môžu tešiť z postelí na mieru. Ale aj tí, ktorí sa tešia z pozvania do Božieho kráľovstva, môžu mať nádej. Tá spočíva v tom, že ich miera blaženosti nebude zanedbateľná. Sám Ježiš nás upokojuje a pripomína: „Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona, lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (Lk 6, 38)

Zmysel pokánia

 

          Ľudia si zvyknú odovzdávať informácie – najmä také, ktoré sa týkajú každodenného života. Ako príklad môžeme uviesť napr. otvorenie nového obchodu. Tí, ktorí už vyskúšali jeho kvalitu medzi prvými, odkazujú ďalším: „Majú široký výber.“ A reklama môže ešte tento slogan rozšíriť takto: „Majú široký a pestrý výber.“ To musí motivovať mnohých, aby obchod vyskúšali tiež.

          Evanjelium prináša správu o tom, ako Pán Ježiš posiela svojich učeníkov. (Mk 6, 7 – 13) Dáva im inštrukcie a oni odchádzajú v tandemoch do sveta. Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vzniká otázka, či Cirkev nemá širší a pestrejší výber matérie ako iba pokánie.  A robí to neustále už 2000 rokov. A bude tak konať stále.

1.)        Niektorí by sa opýtali: „Nemá Cirkev na programe ohlasovania niečo radostnejšie ako je pokánie?

Veď pokánie má nádych niečoho tvrdého, pochmúrneho a starosvetského. Na tieto výčitky odpovedáme: „Čo môže byť v živote radostnejšie, ako keď sa blúdiaci a hriešnik vracia späť?“ Niet väčšej radosti ako je návrat do spoločenstva, ktoré slúži pravému Bohu a ktoré vlastní prostriedky na dosiahnutie spásy.

          Ľudia niekedy kvitujú návrat človeka, ktorý sa po rokoch potulovania svetom vrátil domov a trvalo sa tu usadil. Povedia na jeho adresu: „No, kde mu bude lepšie ako tu?“  Kde mu môže byť spásonosne lepšie ako v lone Cirkvi, ktorá sa ujíma tuláka, ktorý sa túla; hľadá dobrú cestu; ujíma sa hriešnika, ktorý je už presýtený štýlom života, ktorý vedie; podoprie chudáka, ktorý už miestami stratil ľudskú dôstojnosť a všetci ním opovrhujú; zachytí morálneho dobrodruha, ktorý pády už ani nepočíta...

2.)  Nemá Cirkev niečo pestrejšie ako je pokánie?

Mylne definujú pokánie ako únavnú, jednotvárnu a monotónnu aktivitu, ktorá sa rovná fyzickému či psychickému drilu. Pokánie sa však identifikuje s latinským úslovím – „varietas delectat“ (pestrosť poteší).

          Pri vstupe do vývarovne stál televízny štáb. Zo zariadenia vychádzali najmä starší ľudia. Dostali otázku: „Prečo chodíte obedovať práve tu?“ Odpoveď znela: „Tuto je pestrejšie ako inde.“

          Každý, kto hľadá, nájde aj v pokání svoju cestu. Príde na to, v ktorej oblasti života musí pridať a inde zasa ubrať. Príde na to, v ktorej oblasti ho hriech premáha najviac a kde dokáže odolávať diablovi s vypätím všetkým síl. Hnacím motorom pokánia musí byť modlitba. Bez nej v pokání nevytrváme.

3.)        Nemá Cirkev niečo novšie vo svojom programe okrem starobylého pokánia?

Zdôrazňujú zároveň, že pokánie sa veľmi nehodí do modernej doby a že kto hlása pokánie, je proti všetkým novodobým trendom.

          Tu nechajme zaznieť slová významného obrátenca, cirkevného učiteľa, sv. Augustína, ktorý aktuálnym spôsobom odpovedá: „Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať.“ (Vyznania)

          Občas sa nám dostanú do rúk staré knihy, ktoré sú písané starou slovenčinou. Niektoré výrazy sa nám javia viac české ako slovenské. Schuti sa na tom zasmejeme. No keď ich preložíme do dnešnej slovenčiny, zistíme, aké hlboké pravdy opisujú.

          Praktiky pokánia sa môžu hocikomu javiť zvláštne aj komicky. Keď sa však s ich zmyslom viac oboznámime, prenikneme do podstaty veci a zistíme, že je v ňom veľa Božej múdrosti a ľudskej skúsenosti. Bola by škoda nevyužiť pokánie ako Boží dar, ktorý nám umožní znova nájsť súlad s Bohom a s jeho zámerom spasiť všetkých ľudí. Niet totiž dokonalejšieho spôsobu zmierenia s Bohom ako je pokánie.

 

          Cirkev má široký výber jeho prostriedkov. Treba na to široké a hlboké srdce, aby pestrosť Božej milosti našla v našom srdci svojho adresáta.

Očakávania

 

 

Sú situácie, v ktorých sa stávame súčasťou diskusie na istú tému. Napr. sa rozprávame o tom, či niekto splnil alebo nesplnil očakávania. Ide o očakávania jednotlivcov alebo širšieho spoločenstva. Tieto témy sa týkajú oblasti športu, práce, školy či iného zamerania.

Evanjelium spomína, že Ježiš navštívil svojich rodákov (Mk 6, 1 – 6). Je očividné, že nesplnil ich očakávania. Začali spochybňovať jeho osobu a jeho poslanie. Mysleli si, že bude „vyrábať“ zázraky na počkanie a možno vyberie aj nejaký tajný tromf z rukáva... Ježiš nesplnil ich očakávania, lebo oni nesplnili jeho – nemali vieru. Evanjelium spomína, že pre tento ich nedostatok nemohol urobiť veľa zázrakov.

          Od novomanželov máme celkom logicky veľké očakávania. Boh od nich niečo očakáva, Cirkev, na pôde ktorej si vysluhujú sviatosť manželstva, rodina, ale aj sami veľa očakávajú od spoločného života. Aké môžu mať očakávania od Ježiša?

1.)      „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení.“
 (Mt 11, 28 – 30)

Manželia sa celý život namáhajú, lebo sa usilujú o získanie istôt pre svoj život. Majú snahu, aby zabezpečili rodinu (materiálne i v oblasti čností).

          V dnešnej dobe je preferovaný tento výraz: „trvalo udržateľný život“. Definícia nám objasňuje, že ide o snahu prežívať život, v ktorom sú rovnomerne zastúpené tieto aspekty: ekonomický, sociálny a environmentálny.

Zo skúseností mnohí vedia, že to nestačí. Ak nechceme prežívať plytký život, ale hlboký, žiada sa doplniť aj rozmer duchovný. Ľudia materialisticky zameraní ho síce odmietajú, ale bez neho by život v akomkoľvek spoločenstve bol bez rovnováhy. Tu, na zemi, nie je možné trvalo si udržať život. Možno však prežiť život, ktorý sa opiera o hĺbku evanjelia a ktorý nás pripraví do večnosti, kde ako dúfame, Boh pre nás pripravil skutočne trvalý život.

2.)   Ježiš, keď povoláva svojich učeníkov, hovorí: „Poďte za mnou a urobím  z vás rybárov ľudí.“ (Mk 1, 17 – 18)

Poslaním kresťanských manželov je o. i. ohlasovať a zviditeľňovať Krista. Pritom on jediný ich môže na to pripraviť. (Ja z vás urobím...)

Vždy, keď sa organizuje nejaké podujatie významnejšieho charakteru, čítajú sa aj mená zúčastnených. Používajú sa pritom výrazy: „medzi nami je ten a ten...“

Manželia sa majú usilovať o taký život, ktorý vydá svedectvo verejnosti v identickej podobe: „Medzi nami je Boh.“ Táto myšlienka vyplynie prirodzene a nenásilne zo spôsobu ich života. Jednoducho, prítomnosť Boha v tom spoločenstve je viditeľná a nepopierateľná. Viera týchto ľudí vychádza z evanjelia a k nemu smeruje.

3.)   „Túžobne som chcel s vami jesť veľkonočného baránka.“ (Lk 22, 15)

Túto vetu Ježiš adresoval svojim apoštolom pri poslednej večeri. Najvýznamnejšie a najbohatšie spoločenstvo s Ježišom, ktoré tu, na zemi prežívame, je eucharistické.

          Predstavme si situáciu zo života. Niektoré udalosti sa v našom živote udejú súbežne. Stáva sa, že v jednom momente by sme mali byť na viacerých miestach (napríklad zúčastniť sa nejakých osláv alebo iných významných okolností). Riešime pritom dilemu, koho uprednostniť. Po zvážení nakoniec povieme: „Tam musíme ísť najskôr.“

          Ísť stolovať s eucharistických Kristom má mať prioritu. Tam musíme ísť najskôr. Hoci lepší výraz je: „Tam chceme ísť najskôr.“ Dôvod spočíva v tom, že predmet stolovania, t. j. eucharistický chlieb, je neoceniteľným pokrmom a výživou na ceste spásy. Keď sa z tohto trendu zľavuje, pocíti to na duchovnej vlažnosti celé spoločenstvo.

          Boh splní tieto, ale aj iné očakávania. Všetko vyplynie z toho, že s ním pestujeme spoločenstvo od okamihu krstu cez prijatie ostatných sviatostí (sviatosti manželstva). Toto spoločenstvo nie je zbytočné a prázdne. Práve naopak. Z neho žijeme, z neho čerpáme a z neho aj rozdávame do nášho prostredia.

Nekonvenčný spôsob

 

 

        Občas sa stretneme s takouto výzvou: máme zostaviť alebo poskladať prístroj, ktorý dostaneme v stave demontu. Občas sa ocitneme v situácii, kedy musíme niečo vybaviť, lebo si myslíme, že náš život je v stave demontu. Snažíme sa pritom zachovať postupnosť krokov. Niekedy to vyjde, niekedy nie. V takejto situácii nás môže niekto osloviť a povedať: „To zahoď! Nájdi si vlastný spôsob!“ Ale aj tu platí to isté. Niekedy to vyjde, inokedy nie.

        Žena, ktorá bola podľa evanjelia 12 rokov chorá, našla odvahu a pristúpila k Ježišovi. Na prvý pohľad vidíme, že konala nekonvenčne. Jej spôsob komunikácie s Ježišom bol netypický. (Mk 5, 21 – 43) Prečo tak konala? Dôvod je uvedený v evanjeliu: „...veľa vystála od lekárov...“ A možno aj od ostatných ľudí. Všeobecne povedané, zahodila konvenciu a zvolila si cestu, ktorá sa jej zdala najvýhodnejšia. Ako sa to prejavilo konkrétne?

1.)Žena pri komunikácii s Ježišom ani len neotvorila ústa.

Viedla dialóg iba sama so sebou. Niekto by povedal: „Ani ústa nevie otvoriť...“ Ale ona už vtedy vedela, že mať otvorené ústa a hovoriť, to nie je všetko. Boh netrvá na tom, aby sme pri komunikácii s ním otvárali ústa a veľa hovorili. Skôr preferuje takú prax, podľa ktorej by sme mali otvárať srdcia. On rozumie aj reči srdca. Človek nemusí. Sv. písmo kritizuje reč pier a úst, keď srdce mlčí: „Tento ľud si ma ctí iba perami.“(Mt 15, 8 – 9) A inde: „Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť...“ (Mt 6, 7)

Srdce je silný prostriedok, ktorý by sme mali častejšie používať pri komunikácii s Bohom.

 

2.)Žena sa k Ježišovi priblížila zozadu.

Slušnosť nám odporúča komunikovať s ľuďmi tvárou v tvár. Takýmto štýlom prebiehajú pracovné, rodinné, aj iné rozhovory, lebo sú prejavom úcty medzi ľuďmi. Žena netúžila po tom, aby bola Bohom poznaná. Chcela byť uzdravená. Lenže tak to nejde. Ten, kto má byť uzdravený (nielen telesne), musí byť Bohom poznaný a Bohu predstavený. S Bohom nemôžeme komunikovať ako anonymovia. Presvedčila sa o tom aj žena z evanjelia. Ani svedectvo nášho kresťanského života nemôže byť anonymné. Má byť konkrétne a má vychádzať z pohnútok evanjelia.

 

3.)Žena sa dotkla Ježišovho rúcha.

Zvolila bezkontaktný spôsob komunikácie. Ten je v dnešných časoch preferovaný, a to v rôznych oblastiach. Zvolila spôsob bez slov a hlasu, bez kontaktu očného a fyzického. Ani dotyk so šatami nemusí človek postrehnúť. Ježišovho rúcha sa dotýkala napríklad jeho Matka, Mária (zavinula ho do plienok, čo znamenala, že ho zavinula svojou láskou). Ježišových šiat sa dotýkali žoldnieri, keď ich strhli z jeho tela pred ukrižovaním. Bol to prejav pohŕdania a zneváženia. Nezabúdajme na ženu z evanjelia, ktorá sa dotkla Ježišových šiat preto, aby bola uzdravená.

        Ježišove šaty môžu predstavovať Cirkev. Nie je možné, aby sme sa jej nedotýkali. Ide o to, s akým úmyslom. Je to z dôvodu úcty a vďačnosti, z dôvodu pohŕdania alebo z dôvodu sebectva či z dôvodu získania plnohodnotného zdravia. Život bez kontaktu s Cirkvou sa vyznačuje vyprahnutosťou, prázdnotou a hlavne zoslabením ambícii po spáse. Ježiš a Cirkev patria k sebe. Plachty, ktoré zostali po ňom v hrobe, neboli súčasťou jeho odevu, nie je to jeho rúcho. Jeho rúcho – Cirkev – je plné života, lesku a slávnostnosti. Dotýkajme sa Cirkvi tak, ako keby išlo o Ježišovo rúcho. Nie hocijaké rúcho, ale rúcho, ktoré si Pán s radosťou oblečie na seba.

Pán je tu!

 

          Pri vykonávaní určitých povolaní sú potrebné modelové situácie. V rámci prípravy sa konajú prípravy „na sucho“. Preto stále trénujú vojaci, hasiči, záchranári, ale aj predstavitelia iných profesií.

          Apoštoli sa podľa slov evanjelia dostali do ťažkej situácie. Takú si ani nestihli namodelovať, lebo si ani nepripúšťali, žeby k takej došlo. Počas plavby sa na mori strhla búrka. (Mk 4, 35 – 41) Naplnila ich hrôza, panika a strach. Jediné, čo im napadlo, bolo zobudiť spiaceho Ježiša a zvolať: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ Z Ježišovej odpovede vyplýva, že tak konať nemali. „Čo sa bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Podľa Ježišových merítok mali reagovať: „Nebojme sa, veď Učiteľ je s nami!“ Uveďme niektoré prípady zo života, ktoré nás majú „namodelovať“ a nastaviť mentalitu tak, aby sme Bohu viac dôverovali.

1.)Niekedy stojíme pri smrteľnej posteli určitého človeka. Je tam prítomná celá rodina zomierajúceho. Niekto mu pošepne do ucha: „Sú tu všetci.“ Zomierajúci sa upokojí a dostane sa mu úľavy duchovnej a možno aj telesnej. Táto istota má veľký význam v situácii, keď sa niekto lúči s týmto svetom.

Je užitočné, keď sa niekto lúči s týmto svetom tak, že síce fyzicky nezomiera, ale už nechce žiť pod jeho absolútnou diktatúrou. Viac túži po tom, aby ho v živote viedla milosť evanjelia. A ako blahodarne naňho vtedy pôsobí fakt, podľa ktorého je pri ňom Boh a určite aj ľudia, ktorí ho na tejto ceste podporujú. Dobre mu padne, keď vie, že nie je v tomto zápase osamotený. Takého človeka treba podporiť slovami? „Je tu Učiteľ, ale aj ostatní, ktorí sa modlia a povzbudzujú ťa.“

2.)   Predstavme si inú situáciu. Malé deti chystajú pre rodičov nejakú besiedku, pásmo, ktoré s učiteľmi nacvičili. Jedno z detí je smutné, lebo nemá istotu, či rodičia prídu. Zrazu ktosi pribehne a pošepká mu: „Prišli, sú tu. Tešia sa na teba.“ Dieťa dostane odvahu a môže podať svoj vrcholný výkon. Prítomnosť rodičov sa nedá ničím nahradiť.

V živote absolvujeme rôzny „vystúpenia“ A nielen také detské,

na javisku. Často ide o životné zápasy vo viere, či iných životných skúškach. Sv. Pavol to vyjadril slovami: „Zdá sa mi, že nám, apoštolom, Boh pridelil posledné miesto ako odsúdeným na smrť, lebo sme sa stali divadlom pre svet, anjelov i ľudí. /1Kor 4, 9) No inšpirovaný autor nás uisťuje, že sa môžeme spoľahnúť na Božiu povzbudzujúcu a pomáhajúcu prítomnosť. Píše: „S Bohom budeme udatní. On našich nepriateľov rozšliape.“ (Ž 108, 14) Sme si vedomí Ježišovej prítomnosti, naše sily akoby sa zdvojnásobili a vždy znova a znova prijímame kríže životných zápasov, lebo nič tak nepovzbudí „ako viera“, ktorá sa opiera o živého Krista.“ Dnes viac ako inokedy chcem prežívať spoločenstvo so živým Pánom, ktorý nespí, ale bdie nad našimi životmi, keď navôkol zúria búrky.

3.)                             (Lk 2, 48) „Nebojte sa, Pán je tu, v chráme.“
Túto vetu by sme chceli povedať Panne Márii a sv. Jozefovi, keď s úzkosťou hľadali Ježiša v Jeruzaleme a v okolí. Evanjelium zdôrazňuje Máriine slová: „...s bolesťou sme ťa hľadali.“ Mnohí ľudia hľadajú bolestivo Boha. V chráme ho nehľadajú, ale všade inde. Chrám pre nich nie je miestom prítomnosti Boha a ani miestom na vytvorenie spoločenstva s ním. Mnohí ale po bolestivom dlhotrvajúcom hľadaní opäť nájdu Božie a svoje miesto v kostole. V kostole slávnosť nechápeme ako miesto komunikácie s Bohom. Vidno to pri vysluhovaní sviatosti krstu, sviatosti birmovania či sviatosti manželstva. O prvom sv. prijímaní nehovoriac! Slávnosť áno, so všetkou honosnosťou na najvyššej úrovni, ale to je všetko. Kostol je dnes pre mnohých akýmsi divadlom alebo obradnou sieňou, kde je pastva pre oči a fotoaparáty. Nie domom modlitby a príbytkom Boha. Za takýchto podmienok sa stáva hľadanie Boha ešte bolestivejším a frustrujúcejším.

 

Všetci túžime po istotách. Nielen materiálnych. Čím je človek starší a skúsenejší, zisťuje, že svet takýmito prostriedkami neoplýva. Mať vieru v Boha znamená mať istotu dieťaťa, ktoré je najistejšie, keď je v matkinom náručí. V takejto atmosfére si nepotrebujeme modelovať rôzne životné situácie. Ak máme v sebe princípy evanjelia, naše konanie nemôže byť iné ako Božie.