utorok 17. mája 2022

Podobnosť s Ježišom

 Gény nezatajíme, ľudia sa na seba podobajú. V prvom rade deti na svojich rodičov. Dokonca pamätníci/starší ľudia/ hovoria, že ten a ten sa podobá ani nie tak na rodiča, ako na starého, či prastarého rodiča. Kresťan má ambíciu podobať sa Kristovi. Duchovné gény sú nezastaviteľné. Aj s odstupom dvetisíc rokov sa pokrstení ľudia usilujú podobať sa na toho, ktorý je náš Spasiteľ a Vykupiteľ. Mnohým sa to podarilo. Jeden z nich sa vyjadril takto:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus"/Gal 2,20/. Dosiahol maximálnu hranicu podobnosti s Kristom. Aj Skutky apoštolov hovoria o Pavlovej podobnosti s Ježišom Kristom/Sk 14,19-28/: 1.,Poprední Židia naviedli zástupy, aby Pavla kameňovali. Poprední Židia naviedli zástupy, aby vykrikovali na adresu Ježiša:"Ukrižuj ho!". 2.,Pavla kameňovali, Ježiša ukrižovali. 3.,Pavla po kameňovaní vyvliekli za mesto. S Ježišom tak urobili ešte pred ukrižovaním. 4.,Pavla vyvliekli von v domnení, že je už mŕtvy. Ježišovi prebodli bok, lebo už bol fyzicky mŕtvy. 5., Pavla obstúpil po kameňovaní zástup učeníkov a on vstal. Ježiš je Boží Syn, preto na tretí deň vstal zmŕtvych. 

    A čo naša podobnosť s Kristom? Máme ambíciu sa mu podobať? Ak už nechceme hovoriť o podobnosti skrze utrpenie a kríže života, tak potom obdivujme jeho postoj k ľuďom počas verejného účinkovania.  Nahliadnime do evanjelií. Tam nájdeme veľa podnetov, ktoré nás privedú k myšlienka Ježiša nasledovaťa podobať sa mu.

sobota 14. mája 2022

Služba ohlasovania slova

 


         Pred časom som navštívil svojho známeho v sídle jeho pracoviska. Hneď, ako som sa posadil, zbadal som na stene zarámovaný diplom. Veľkým písmom bolo napísané – „Predajca roka“. V rozhovore som mu položil zopár otázok na túto tému. Dozvedel som sa, že pred nedávnom predal istý počet výrobkov a na základe tohto výsledku mu firma udelila vyššie uvedený titul.

         Pri rozhovore čo – to porozprával o svojej stratégii komunikácie so zákazníkmi.  Povedal: „Položím zákazníkovi niekoľko otázok a viem, koho mám pred sebou.  Či je ten človek bohatší alebo je menej majetný – podľa toho pripravím pre neho ponuku. Dôležité je, aby si vedel, s kým hovoríš, koho máš pred sebou.“

         Božie slovo spomína dvoch významných mužov, ktorí sa preslávili pri ohlasovaní evanjelia. Píše sa o tom v Skutkoch apoštolov. Jeden z nich je apoštol Filip (Sk 8, 26 – 40) a druhý je učeník Ananiáš (Sk 9, 1 – 20). Obidvaja dosiahli na poli evanjelia veľký úspech. Filip bol v kontakte s vysokým predstaviteľom etiópskej kráľovnej a Ananiáš so samotným Šavlom, ktorý zažil obrátenie. Obidvaja – Filip i Ananiáš – vedeli, koho majú pred sebou. Z Božieho vnuknutia sa dozvedeli, aká je ich situácia a čo Boh chce cez ich životy ukázať. Čo nám ukáže rýchly prieskum situácií etiópskeho veľmoža a prenasledovateľa kresťanov, Šavla?

1.)  Filip sa ocitol na ceste medzi Jeruzalemom a Gazou.

a)    Svätopisec uviedol, že táto cesta je pustá. Skutočné oživenie v živote človeka sa dosahuje vierou. Tam, kde je pusto, najúčinnejším prostriedkom oživenia je viera v Krista. Spýtajte sa starších ľudí, čo sa zmení, keď ich navštívia deti s vnúčatami. Obyčajne odpovedia: „Prišli vnúčatá, ožili sme.“ Všade tam, kde je kresťan so svojím svedectvom života, všetko ožije. Nemusí to byť z večera na ráno, lebo dobrý príklad života treba zasiať ako semeno do pôdy. Semeno treba potom polievať, starať sa a pestovať. Po čase vzíde úroda. Kresťan je človek, ktorý zaseje semeno viery aj v najpustejších ľudských dušiach.

b)   Na druhej strane je Ananiáš, ktorý sa ocitol na inej ceste. Na tej, ktorá je medzi Jeruzalemom a Damaskom. Ona je omnoho živšia ako cesta do Gazy, ktorá bola pustá. Je živá až príliš. Je bujará a extrémne neviazaná. Prečo? Na nej sa pohybuje vojenská posádka na čele so Šavlom. Určite sa pohybovali rýchlo, lebo Šavol bol nenásytný. Z toho vyplýva, že pozemská radosť musí mať svoje limity. Ak ju preženieme do bujarosti a dychtivosti, môžeme na to trpko doplatiť. Životu musíme dať rámec a základ. Mali by sme sa naučiť, že do slovníka kresťana sa majú dostať výrazy: „Stačí!“ „Dosť!“ „Ďalej už nie!“ Len za týchto okolností bude v nás prúdiť pravý život, nie neviazanosť, ale skutočný život radosti a nádeje.

2.)  a) Filip bol poslaný k Etiópčanovi, veľmožovi a hodnostárovi tamojšej kráľovnej.

Počas cesty ho Filip katechizoval a vzápätí aj pokrstil. Etiópsky hodnostár sa dal pokrstiť a stal sa vo svojej kultúre viditeľným. Určite sa s touto skutočnosťou doma pochválil. Bol hrdý na to, že ho Filip pokrstil. Ide o opak toho, čo zažívame dnes. Mnohí rodičia síce dávajú svoje deti pokrstiť, ale potom spolu s nimi zapadnú do anonymity a priemeru. Malo by to byť opačne. Majú sa ako rodina zviditeľniť a dať najavo, že chcú byť živými členmi farského spoločenstva. Určite by sa mali priučiť nadšeniu od novopokrsteného etiópskeho hodnostára.

b) Ananiáš zasa pracuje na Šavlovi, a to úspešne. Boh ho posiela, aby sa mu venoval, ukázal mu cestu povolania a pokrstil ho. Zo Šavla sa tiež stane hodnostár. Nie však taký, ktorý sa pohybuje na kráľovských dvoroch. V súvislosti so slovom hodnostár dávame do povedomia slovo „hodnota“. Šavol sa stal hodnostárom preto, lebo priniesol najvyššiu hodnotu, t. j. obetoval celý zvyšok svojho života ohlasovaniu evanjelia. Nestal sa takým hodnostárom, ako to chápeme dnes, ale takým, ktorý obetuje pre Krista a jeho náuku všetko  - aj svoj život. Ochota obetovať sa dáva nášmu životu to, čo nazývame „pridaná hodnota“.

3.) a) Filip Etiópčana pokrstil, a ten pokračoval na ceste domov.

Sv. písmo spomína, že cestoval plný radosti. Vôbec nič nemusel na svojom živote meniť – len to, aby išiel radostne v ústrety svojmu životu. Len Boží pokrm spôsobuje plnosť pozemskej radosti. Radosti bývajú všelijaké. Skutočná pozemská plnosť radosti sa dosahuje tým, že človek pravidelne prijíma pokrm slova a eucharistie.

Ako prirovnanie môžeme použiť bežný príklad z oblasti gastronómie. Každý, kto doma varí a chystá slávnostný obed, absolvuje záverečnú skúšku. Zoberie lyžicu, načrie a ochutná. Možno si povie: „Je to dobré, ale niečo tomu ešte chýba.“ Vzápätí to doplní.

Človek počas života môže prežívať rôzne formy radosti. Nemusí ho to však napĺňať. Povie si: „Niečo tej mojej radosti chýba.“ Zistí, že do plnosti pozemskej radosti potrebuje ingredienciu Božieho slova a eucharistie, a to čím častejšie.

b) Šavol už vo svojej začatej ceste nepokračoval. Zrazu stratil chuť a záujem prenasledovať kresťanov. Sv. písmo hovorí, že istý čas zostal s Ananiášom a ostatnými učeníkmi. Šavol sa už ako Pavol zapojil do služby ohlasovania. Nebolo to preňho ľahké. Musel podstatne zmeniť svoj život. Prakticky – zvečera na ráno – sa stal akoby novým človekom a vyrástol v zrelého ohlasovateľa Božieho slova.

Pred nejakým časom som sa rozprával s jednou matkou. Povedala mi, že chodí k lekárom so svojím dospievajúcim synom. Keď som sa spýtal, o čo ide, povedala: „Veľmi rýchlo vyrástol a s tým sú spojené zdravotné komplikácie."

Aj o Šavlovi by mohol niekto povedať, že duchovne veľmi rýchlo vyrástol a že to môže mať na neho negatívne dôsledky. Nič také sa však neudialo. Šavol mal totiž hlboký duchovný základ vo svojom židovstve a do tejto pôdy radostne prijal semienko Kristovej blahozvesti. Preto vyrástol v oporný stĺp prvotnej Cirkvi.

4.) a) Etiópčan mal pri sebe literatúru. Počas cesty čítal proroka Izaiáša. Čítal texty spásy. Zaoberal sa tým, čo k spáse pomáha.

Aj našou úlohou je venovať sa tomu, čo je spásonosné. Máme vykonávať svoje činnosti tak, že ich obetujeme na oltári spásy. Nemá nám ísť iba o pozemské ciele, ale máme vnímať aj hľadisko večnosti. Tento úmysel máme nosiť so sebou. Tak ako etiópsky veľmož texty Starého zákona.

b) Na druhej strane Šavol na ceste do Damasku mal pri sebe istý druh literatúry, či skôr písomností. Boli to odporúčajúce listy pre synagógu v Damasku, aby tam mohol pôsobiť a zatýkať kresťanov. Na rozdiel od Etiópčana mal texty, ktoré mali zabíjať. Mal pri sebe i v sebe to, čo spôsobuje zlo. Vzniká dôležitá otázka, či nerobíme niečo, čo iného duchovne zabíja alebo mu škodí či ho zneisťuje na ceste spásy.

         Šavol po svojom obrátení určite tieto sprievodné listiny spálil. Do rúk dostal literatúru života – Kristovu blahozvesť a už ju nikdy nepustil z rúk. Zaoberajme sa takými činnosťami a v takej miere, aby sme v iných podporovali život – nielen ten pozemský, ale hlavne taký, ktorý pripravuje na večné hodnoty.

         Božie slovo je adresované všetkým. Ježiš Kristus vie veľmi dobre, koho má pred sebou, kto sa v akej situácii nachádza. On vie, či je niekto bohatý alebo chudobný. Vidí, či je v človeku zloba alebo otvorenosť na prijatie Božích tajomstiev. Každému posiela slovo spásy v primeranej forme a miere. Posiela nám do života rôznych ľudí – aj takých, akými boli Filip a Ananiáš. Nehovoriac o tom, že takými sa máme stať aj my.  Naša cesta medzi narodením a smrťou je cestou stretania sa s Pánom. Toto nech je pre nás motívom, aby sme prežili život v službe prijatia a ohlasovania Ježišovej blahozvesti.

pondelok 9. mája 2022

Zrozumiteľná reč Boha

 Predstavme si nejakého verejného činiteľa, ktorý navštívi našu krajinu. Určite prednesie nejaký prejav. Za bonus z jeho strany sa považuje fakt, ak povie aspoň jednu vetu v našej reči. Všade vo svete si to vážia a považujú za prejav úcty. 

    Pán Ježiš sa prihováral svojim súčasníkom zrozumiteľnou rečou. Nemyslím teraz  iba jazyk, štylistiku, vyjadrovacie prostriedky, ale hlavne obsah. Používal také  prostrieky, ktoré boli blízke ich kultúre. V podobenstvách nájdeme výrazy: ovčinec, pastier, ovce, pastva /Jn 10,1-10/. Týmto výrazom museli rozumieť, lebo úzko súviseli s náplňou ich pozemského života. Napriek tomu evanjelista konštatuje:"Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať". 

    Boh hľadá prostriedky, ktorými sa môže priblížiť nášmu srdcu. My dnes už vieme viac, ako Židia, ktorých oslovil Kristus ako prvých so svojou náukou.  Napriek tomu sa tvárime, že nevieme, čo od nás chce. Židia mu nerozumeli, my sa tvárime, že nevieme, o čo mu ide. Aj keby sa nám, deťom modernej doby, vzdialili pojmy súvisiace s pasienkami a poľnohospodárstvom, Boh sa nám ozve vo svedomí inak. Dá nám najavo, čo robíme dobre a čo je v nesúlade s vôľou Stvoriteľa. Pripomeňme si slová žalmu:"Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť" /Ž 19/. To najdôležitejšie, to, čo súvisí so spásou, nám Boh hovorí nadčasovou, vždy a všade zrozumiteľnou rečou.

sobota 7. mája 2022

OHLASOVANIE EVANJELIA – NEUSTÁLA VÝZVA PRE CIRKEV


            Každý človek sa stretáva s rôznymi ťažkosťami a problémami. Niekedy máme pocit, že sa stupňujú a že dosahujú vysoký stupeň náročnosti. Myslíme si, že je to už nad naše sily. V určitých kruhoch sa táto situácia charakterizuje nie ako problém alebo ťažkosť, ale ako výzva. Prečo je to tak? Uprostred skúšky, ktorou človek prechádza, sa môžu ukázať jeho schopnosti a talenty,
ako sa vysporiadať s náročnou situáciou. Až životné skúšky ukážu, čo sa v človeku nachádza. Často sa stáva, že skúška odhalí v človeku jeho najhlbšie schopnosti. Človek sa ukáže ako autorita a silná osobnosť. Preto to niektorí považujú
za výzvu.

            Cirkev považuje ohlasovanie evanjelia za jednu zo svojich prvoradých povinností. Nikdy to nemala ľahké pri ohlasovaní evanjelia. Svoje poslanie chápala ako výzvu, ktorá vzišla od samotného Ježiša. Pri ohlasovaní Slova vždy odhalila svoje schopnosti a talenty. S ohlasovaním evanjelia sa bude takto vyrovnávať do konca čias.

            4. veľkonočná nedeľa je nedeľou modlitieb za kňazské a duchovné povolania. Zároveň si uvedomujeme, že od kvality duchovných povolaní
okrem Božej milosti závisí aj vierohodné a plnohodnotné ohlasovanie evanjelia.

            Aké sú výzvy pri ohlasovaní evanjelia pre Cirkev dneška? Pomôžme si životným príkladom sv. Pavla, apoštola národov.

1.) Pavol ešte ako Šavol ochotne zatýkal prvých kresťanov

Skutky apoštolov píšu, že: „Stále dychtil po hrozbách a zabíjaní Pánových učeníkov.“ (Sk 9, 1) Evanjelium je dnes adresované aj tým, ktorí dychtia
po tomto svete. Hovoria o sebe, že sa hlásia ku Kristovi a Cirkvi, ale zároveň dychtia a túžia po materiálnom svete. K Cirkvi a k jej hodnotám sa hlásia,
ale po svete dychtia. Hlásiť sa k niečomu – to môže znamenať aj nejaký bezduchý administratívny úkon. Pre veriaceho človeka je tento status slabý. On musí dychtiť nie po tomto svete, ale po Božích tajomstvách. To by mala byť charakteristika kresťana dnešných čias – že túži po Kristovi, po jeho slove,
po sviatostiach viac ako po tomto svete. Prihlásiť sa k nemu je začiatok,
ale vrcholný bod spočíva v tom, že sa cvičí v túžbe po Bohu. Pri tejto schopnosti môže byť inšpirovaný samotným Ježišom, ktorý svojim učeníkom pri poslednej večeri povedal: „Túžobne som chcel s vami jesť veľkonočného baránka.“ Cirkev si má osvojovať takúto vrcholnú túžbu prijímať a ohlasovať samotného Krista.

 

2.) Šavol  počas cesty do Damasku spadol z koňa. Postaralo sa o to oslnivé svetlo z neba. (Sk 9, 3)

Božie slovo je adresované aj tým, ktorých zrazili na zem nenaplnené túžby. To, v čo dúfali, sa rozpadlo. Ich pád bol veľmi bolestivý, a to ani nie tak fyzicky ako skôr duševne. Ich plány dostali veľkú trhlinu. Príliš verili tomuto svetu. Ten im udelil veľkú ranu. Vhodné prirovnanie nachádzame
pri rekonštrukcii potopenia sa lode Titanic.

Pred vyše 100 rokmi sa táto exkluzívna loď potopila. Vtedajšie vyšetrovanie dospelo k záveru, že loď nabehla na ľadovec, pričom vznikla trhlina a loď sa veľmi rýchlo potopila. Po vyše 100 rokoch sa vyšetrovanie obnovilo. Zistili sa nové skutočnosti. Tie boli výsledkom uplatnenia najnovších vedeckých postupov. Ukázalo sa, že od začiatku plavby bol na lodi požiar, s ktorým zápasili celé armády kuričov. Dôsledkom požiaru sa poškodili kovové platne, ktoré mali v prípade vniknutia vody zastaviť jej tok. Keďže platne boli poškodené, voda sa dostala všade.

Mnohí ľudia dnešnej doby utrpeli v konfrontácii s týmto svetom trhlinu. V ich duši registrujeme mohutné požiare, ktoré súvisia s rozmanitými rozpormi a problémami. Tie spôsobili, že do ich života prenikli návaly zloby a problémov, ktoré nevládali ustáť. Aj oni sú objektom ohlasovania evanjelia, lebo ono im chce dať novú príležitosť. Nikto sa o nich tak nepostará ako milosť Ježiša Krista, ktorá hojivo pôsobí prostredníctvom služby ohlasovania evanjelia.

 

3.) Podľa Božieho slova Šavol po pobyte v Damasku a potom, čo sa ho ujal učeník Ananiáš, vstal a otvorili sa mu oči.

Skutky apoštolov hovoria, že mu: „...spadli z očí akoby lupiny a vrátil sa mu zrak.“ (Sk 9, 18) Božie slovo sa uchádza aj o priazeň tých, ktorí otvorili oči vnútra pre vyššie tajomstvo. Možno ich zrak je zranený a ovplyvnený mylnými náukami a nesprávnymi cestami, ktorými prešli. Dôležité je to, že sa im otvorili oči a záleží na tom, koho uvidia. Šavol uvidel Ananiáša, ktorý mu poskytol maximálnu duchovnú starostlivosť. Rovnako by mohla o tom svedčiť aj iná biblická postava zo Skutkov apoštolov. Išlo o učeníčku menom Tabita. Tá náhle ochorela a zomrela. Peter k nej prišiel, pomodlil sa a uzdravil ju. Ona sa posadila a uvidela Petra a hneď potom vstala.

            Tí, ktorým sa otvára duchovný zrak, by mali vidieť pred sebou niekoho, kto im podáva pomocnú ruku. Ľudia, ktorým sa nanovo otvoril duchovný zrak, majú síce za sebou rozličné traumy, ale bývajú aj disponovaní na prijatie hodnotných vecí. Výsledkom môže byť svedectvo starca Simeona,
ktorý po stretnutí s nazaretskou rodinou konštatoval: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu...“ (Lk 2, 29 – 32)

            Božie slovo, ktoré je Cirkvou ohlasované, je pripravované tak,
aby poskytlo zraneným, no nanovo dúfajúcim nové obzory. Ich otvorený a obnovený zrak môže uvidieť Spasiteľa. S ním uvidí aj tých, ktorí ho pri službe ohlasovania reprezentujú.

            Deň modlitieb za duchovné povolania nech je pre nás výzvou. Nie ťažkosťou či problémom, ale výzvou napomôcť ohlasovaniu evanjelia. Úpenlivo máme prosiť Pána žatvy, aby do svojej služby poslal takých, ktorých sa Božie slovo zmocní zvnútra. To bude záruka, že Božia milosť bude cez nich účinne pôsobiť. Toto nech je hlavným motívom našich modlitieb a prosieb, v čase, keď do Pánovej vinice prídu noví služobníci oltára.

sobota 30. apríla 2022

Petrova skúška

 

         Slovenské múzeum dizajnu nedávno organizovalo výstavu stoličiek. Medzi exponáty sa dostali stoličky a sedadlá rôzneho druhu. V prvom rade tie staršie, drevené, ale aj tie najnovšie. Všetkých zaujala informácia, že v minulosti sa kvalita stoličiek posudzovala podľa testu. Ten spočíval v tom, že sa stolička vyhodila z okna budovy a dopadla na dlažbu. Tie stoličky, ktoré sa nerozbili, boli vhodné pre zákazníka.

         Výraznou postavou v živote apoštolského zboru i prvotnej Cirkvi bol apoštol Peter. Aj on musel prejsť mnohými životnými testami. Mal sa v nich ukázať aký je a či spĺňa kritériá pre vedenie apoštolského zboru a aby sa stal druhý po Kristovi. Prechádzal neoficiálnymi testami života, a to preto, aby sa ukázalo, či sa jeho naturel, charakter a viera nerozbijú v teste rozličných skúšok.(Jn 21, 1 – 19) Zo začiatku mohli vznikať určité pochybnosti a otázniky nad jeho súcosťou. Prečo?

1.)  Peter zlyhal v rybolove.

Nešiel sám, pridali sa k nemu aj ďalší. Vrátili sa však s prázdnymi rukami. Peter ako správny vodca dal na rybolov podnet, išiel príkladom, nič nepodcenil. More poznal ako málokto. Napriek tomu bol rybolov neúspešný. Všimnime si reakciu ostatných apoštolov: „Pôjdeme aj my s tebou.“ Akoby chceli povedať: „Zostaneme s tebou v dobrom i v zlom, v úspechu i neúspechu.“ Ak by sa rybolov vydaril, zožali by uznanie. Ak by sa nevydaril, tak prijímajú spoluzodpovednosť za celé dielo. Nebudú sa vyhovárať, ani schovávať za prípadné zlé Petrovo velenie.

         Každá autorita potrebuje takúto podporu. Takých, ktorí by sa škodoradostne tešili zo zlyhania vodcu, je veľa. Ale takých, ktorí sami seba podrobia sebareflexii a nevyhovárajú sa na nepriaznivé okolnosti, veľa niet.

 

 

2.)  Ďalšou súčasťou Petrovho testu bola možnosť spoznať Učiteľa.

Aj tu Peter opticky zlyhal. Prvý spoznal Ježiša Ján. Povedal: „To je Pán!“ Až potom reagoval Peter tak, že skočil do vody a utekal za Pánom. Ján ho prvý spoznal, ale Peter prvý pohotovo reagoval. Táto udalosť je nám známa. Niečo podobné sa udialo pri Ježišovom hrobe. Evanjelium hovorí, že prvý pribehol síce Ján, ale do hrobu nevkročil. Umožnil Petrovi, aby to urobil ako prvý. (Jn 20, 1 – 9) Peter potreboval mať vedľa seba oči. Ján bol jeho očami. Ján je ten, ktorý vidí, vníma, všíma si, pozoruje. Peter je ten, ktorý na jeho podnety reaguje.

         Je pekné a užitočné, ak niekomu umožníme, aby bol našimi očami, lebo nemusíme všetko vnímať a postrehnúť. Popri nás sú aj iní, ktorí majú možno lepšie oči ako my. A to nie iba v zmysle fyzickom. Netreba brať na ľahkú váhu podnety iných, aby nám neušli podstatné veci.

         Slovenský futbalový tréner, Weiss, nedávno po zápase pozitívne charakterizoval jedného hráča. Povedal o ňom krátku, ale výstižnú charakteristiku: „On vidí ihrisko.“ Je to zvláštne. Vari ostatní hráči nevidia? Vidia, ale nie tak ako on. On vidí to, čo si iní nevšimnú. Vie vopred, ako sa vyvinie situácia. Predvída. Má akoby ďalší zmysel, ktorý iní tak výrazne vyvinutý nemajú.

         Sú ľudia, ktorí vidia život a čítajú ho lepšie ako my. Oni môžu byť našimi zmyslami a ponúknuť tak podnety, ako to urobil Ján Petrovi.

 

3.)  Niektorí ľudia by chceli vidieť Petrovo zlyhanie v tom, že sa ho Pán Ježiš až trikrát pýtal: „Miluješ ma?“

Povedali by: „Prečo až trikrát? Nestačí raz? Má Pán Ježiš pochybnosti o Petrovi?“ Nie! On mu len chce naznačiť, že mu veľa zveruje a že sa bude musieť naučiť veľa milovať. („Pas moje baránky!“ „Pas moje ovce!“)

         Bez lásky ku Kristovi a jeho dielu neobstojí nikto. Táto láska nemôže mať iba bežné hranice. Ona má byť výnimočná, preto Ježiš čaká trojnásobnú odpoveď. Ak chceme zvládať zverené povinnosti, musíme rásť v láske.

         Malé deti majú na svojich rodičov rôzne požiadavky. Dostane sa im takáto odpoveď: „Až potom, keď vyrastieš. Až potom, keď budeš veľký.“ Deti si majú uvedomiť, že musia byť trpezlivé. Musíme sa naučiť rásť v láske, a to tak, že budeme prechádzať skúškami života a že budeme pritom so sebou i s inými trpezliví.

         Človek sa zdokonaľuje v láske vtedy, ak jeho život obsahuje rôzne životné zápasy. Tie sú školou takej lásky, akú požaduje Pán Ježiš.

        

         Apoštol Peter sa nám na začiatku nezdá pri skúškach excelentný. Kde-čo by sme mu vytkli. To preto, lebo aj pri jeho rybolove sa naňho pozeráme ako na prvého pápeža – najvyššieho nositeľa autority v Cirkvi. Peter sa taký nenarodil, on sa takým stal. On sa vypracoval, hoci bol Pánom vyvolený.

         Náš charakter a viera sa občas v ohni skúšok naruší ako drevené stoličky pri teste kvality. No Pán nás dvíha a opätovne sa nás pýta: „Miluješ ma? Miluješ ma väčšmi ako títo?“

piatok 29. apríla 2022

Novomanželom na cestu

Skupina turistov zavítala do ktoréhosi prístavného mesta. Lokalít, ktoré chceli navštíviť bolo dosť. Exkurzia mesta sa nezaobišla bez návštevy samotného prístavu. Mnohí zo skupiny boli vôbec prvýkrát v prístave. Obdivovali všetky plavidlá, ktoré v prístave kotvili. Boli tam lode menšie, ale aj veľké, ktoré vyrážali dych. Niektorí z turistov si všimli plávajúce pozostatky obyčajnej loďky. Bola to akási bárka, ktorá sa rozbila nárazom o skaly. Časti z nej sa chaoticky pohybovali na spenených vlnách. Ktosi vtipne poznamenal:"Boli to asi nejakí stroskotanci". 

    Evanjelium spomína situáciu, kedy apoštoli nastúpili na loďku, aby sa preplavili do mesta Kafarnaum /Jn 6,16-21/. Možno si niektorí ľudia o nich mysleli, že sú to stroskotanci, lebo sa práve šli plaviť proti búrke. Iní si o nich mohli myslieť, že sú to životní stroskotanci, lebo opustili /ne/istotu rybárskeho remesla a vykročili za chudobným učiteľom z Nazareta. No oni nestroskotali ani v jednom ani v druhom prípade. Práve naopak, v súvislosti s Ježišom môžu povedať, že našli pravý zmysel života a správny prístav, ktorý naplnil ich duše. Tento krok nikdy neoľutovali. 

    Mladomanželia nastupujú spoločne na loď života. Nikto im nepraje, aby stroskotali. Práve naopak. Všetci im prajú, aby ich plavba životom bola poznačená istotou, nádejou a dôverou, pričom sa môžu spoľahnúť na pomoc zhora a na pomoc vzájomnú. 

    1.,Apoštoli nastúpili na loď. Prečo? Lebo inej možnosti nebolo. Plavba bola loďou bola jediným riešením. Bola v tom istá nevyhnutnosť, ale aj riadenie zhora. Prečo nastupujú novomanželia spoločne na loď života? Lebo pre nich inej možnosti niet. Nie preto, že ich niekto k tomuto kroku núti, ale oni sami iné možnosti vylúčili v slobode rozhodovania sa. Je v tom istá nevyhnutnosť, lebo stále väčšina ľudí do manželstva vstupuje a tam hľadá svoju realizáciu, ale je to aj riadenie zhora. Toto rozhodnutie dvoch mladých ľudí je totiž v súlade s Božou vôľou. Božia vôľa sa niekedy prejavuje v určitej nevyhnutnosti konať podľa nejakých zásad. Týmto úkonom preukázali voči sebe úctu a dali najavo, že toho druhého považujú za autoritu, ktorú chcú mať po svojom boku. 

    2.,Apoštoli zažili počas plavby tmu a búrku. Vznikli také zlé poveternostné podmienky, že si možno povedali:"Všetkému je koniec!". Takúto situáciu poznáme nielen z filmov, ale aj zo života. Pri vstupe do manželstva si snúbenci uvedomujú, že sa im zatemnilo. Zatemnilo sa sebectvu, je koniec prílišnému individualizmu, zmráka sa pre bezstarostnosť, ale zároveň sa rozjasnilo pre obetu, prajnosť, zodpovednosť, zážitok spoločenstva. V manželstve sa pre niečo zmráka, ale pre niečo vyššie, hodnotnejšie a dokonalejšie sa rozvidnieva. 

    3.,Pán Ježiš sa mal stať pasažierom na lodi apoštolov. S jeho príchodom sa dostavil pokoj a istota:"To som ja, nebojte sa!". Je úctivé ponúknuť Ježišovi miesta na lodi svojho života. No on sa neuspokojí iba s úlohou akéhosi pasažiéra. On chce mať v ruke kormidlo!. Pokoj a poriadok na lodi života bude vtedy, keď loď bude riadiť on:"To som ja, nebojte sa!". 

    Vždy, keď ľudia odchádzajú na istý čas z domu, nezveria hocikomu svoje deti a majetok. Hľadajú tie správne ruky, na ktoré bude spoľahnutie. Sú to také ruky, cez ktoré hovorí samotný Ježiš:"To som ja, nebojte sa!". Post Pána Ježiša má byť v rodine a v manželstve viditeľný, neomylný a rešpektovaný. Má byť normou zmýšľania a konania. Hovorí sa tomu:zveriť svoj život a životy blízkych do Božích rúk. 

    Kresťanské manželstvá sú duchovným bohatstvom tohto sveta. Bez nich sa svet topí a stáva sa stroskotancom. Pomáhajme najmä modlitbami mladým manželom, aby ukazovali  vzor pri plavbe životom a to: v spolupráci, úcte, v komunikácii, v ochote obetovať  za druhého svoj život, a vo viere v Ježiša Krista, ktorého kormidlo smeruje neomylne do Božieho prístavu.

/Ne/vhodná téma

 Mnohí ľudia sledujú v TV súťažno-poznávacie programy. Myslím teraz na rôzne vedomostné kvízy, ktorých je neúrekom. Obyčajne je to tak, že k dispozícii je istý počet tém, z ktorých si súťažiaci vyberie takú, o ktorej si myslí, že mu vyhovuje. Ostatné odsúva, kým nie je nútený si neskoršie vybrať aj z tých, v ktorých nie je doma. 

    Život nie je vedomostný kvíz, ale svet aj tak odsúva niektoré témy bokom, lebo mu nesedia do programu a životného štýlu. Takou témou je napr. hriech. Veľa o tom čítame u sv.Jána/1 Jn 1, 5-2, 2/. Evanjelista sa nám priam otcovsky prihovára:"Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme  u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého". Prečo sa svet opatrne vyhýba téme hriechu? 

    1.,Priznanie hriechu znamená priznať slabosť. Dnes sa nosí presvedčenie, že pre slabého miesta niet, obstoja iba silní a dokonalí. Dnes sme svedkami kultu silných a dokonalých, samozrejme zo stránky vonkajšej. Vnútorná zaujíma málokoho. 

    2.,Priznanie hriechu vedie človeka k akejsi sebareflaxii a snahe niečo v sebe zmeniť. Ani toto nemá svet na programe dňa: Som aký som! Zostaň sám sebou! Ešte tak revízia prístupu k práci, odborný rast, to áno. Ale zmena vo vnútri, v duši, to si žiada človeka navštíveného Božím Duchom. 

    3.,Priznanie hriechu znamená aj následné pokánie, t.j.odčinenie spáchanej zloby. A pokánie -

to je zásah do slobody, do toho, čo môžem a čo tak rád vykonávam. Je to neraz nemilosrdné obmedzenie, ku ktorému sa pristupuje dosť ťažko. Mnohí to nechápu ako očistenie a zadosťučinenie, ale ako neradostné a nepríjemné obmedzenie ľudskej svojvôle.