sobota 23. októbra 2021

Povolanie

 


            V istých životných situáciách konštatujeme, že nie každý je súci pre nejakú činnosť. Ak chce niekto zveriť svoje deti niekomu, kým pôjde nakúpiť alebo niečo vybaviť, nie každý je na to vhodný. Každý si vyberie osvedčeného a známeho človeka. Takisto platí, že nie každému sme ochotní zveriť stráženie nášho majetku.

            Vždy, keď sa hovorí o misiách, o misijnom poslaní Cirkvi, konštatujeme, že nie každý je vhodný pre túto službu. Ide o službu povolania, ktoré je náročné a vyžaduje silnú osobnosť. Ako to prebieha v procese povolania pre nejakú službu v Cirkvi alebo aj pre vieru vo všeobecnosti? Ako príklad nám môže poslúžiť situácia, ktorá sa vyvinula okolo slepca Bartimeja (Mk 10, 46 – 52).

 1.) Akcia vychádza zo strany Boha

V úryvku evanjelia čítame, že Ježiš je ten, ktorý začal iniciatívu, lebo povedal: „Zavolajte ho!“ On začína vždy. On je vždy na začiatku diela povolania. On je ten, ktorý čaká na reakciu na svoje volanie. Niektorí volaní reagujú pozitívne, a to hneď – tak, ako Bartimej. On vstal a pohol sa smerom k Ježišovi.

            Na Božie volanie existuje aj negatívna odpoveď. Môže mať podobu týchto slov: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?“ (Jn 6, 60 – 71)

Ježiš čaká na našu kladnú odozvu, ale rešpektuje aj tú negatívnu. To, čo je medzi tým, neuznáva. Odmieta vajatanie a hľadanie tzv. neutrálneho riešenia. To reprezentuje človek, ktorý po Božom pozvaní povedal: „Dovoľ, aby som najprv pochoval svojho otca.“ Ježiš na to hovorí: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych.“  (Mt 8, 21 – 22)

            Dnešná doba zvlášť potrebuje ľudí s jasným presvedčením a so schopnosťou svoje presvedčenie a povolanie obhájiť pred celým svetom.

 2.) Boh oslovuje človeka prostredníctvom iného človeka

Mohol sa o tom presvedčiť Bartimej, lebo niektorí zo zástupu mu doručili Ježišovo pozvanie slovami: „Vstaň, volá ťa.“

            V bežnej praxi života sa stretávame s ľuďmi, ktorí nám niečo doručia. Napríklad list alebo balíkovú zásielku. V ich práci nemusí byť nijaké citové rozpoloženie. Jednoducho prídu, odovzdajú tovar, vyžiadajú si potvrdenie o prijatí zásielky a odchádzajú. Sú to doručovatelia.

Inak tomu je pri doručení Božieho pozvania. Tam figurujú ľudia, ktorí doručia adresátovi správu, že ho Boh volá, ale zároveň vložia do tejto činnosti aj to svoje – osobné. Tak, ako to počul Bartimej: „Neboj sa!“ Takže celá doručená správa znie takto: „Neboj sa, vstaň, volá ťa!“ Ľudia, ktorí tvoria medzičlánok medzi Bohom a konkrétnym človekom, vložia do svojej služby aj svoje presvedčenie viery alebo povolania. Takto má byť vždy. V Cirkvi nie sme len technickí odovzdávatelia hodnôt, ale sme takí, ktorí robia všetko preto, aby presvedčili adresáta, že prijať Pánovu výzvu sa oplatí. Pri tejto činnosti odovzdávame aj svoje presvedčenie viery. Poúča nás o tom sv. Pavol, ktorý v Liste Rimanom píše: „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom...“ (Rim 7, 18 – 25)

3.) Na záver akcie Božieho volania sa očakáva reakcia kandidáta

Aká má byť? Taká, ako ju predstavil Bartimej. Svätopisec napísal, že slepec odhodil plášť a pristúpil k Ježišovi. Ide o veľké gesto. Zahodenie plášťa znamená odhodenie starého spôsobu života. Znamená definitívnu rozlúčku s predchádzajúcim životom v otroctve zlozvyku a hriechu. Božie volanie robí z kandidáta nového človeka. Za Ježišom má vykročiť obnovený človek, ktorý zmenil svoj odev a obliekol sa do „výzbroje svetla“ „Noc pokročila a deň sa priblížil. Vyzlečme teda skutky tmy a oblečme si výzbroj svetla. (Rim 13, 12)

Plášť starého života sa nehodí do služby odovzdávania viery.

 

Evanjelium ako lahodná hudba

 


 

         Pred nejakým časom vystupoval v našej televízii známy český muzikant, spevák, p. Jarek Nohavica. Mnohí poznajú jeho piesne a počúvajú ich dlhé roky. Tento spevák povedal zaujímavú myšlienku. Podľa neho je vtedy hudba dobrá, keď:

1.) sa dobre počúva – človek si len tak sadne, privrie oči a ponorí sa do hĺbky podmanivých tónov. Vtedy pôsobí dojmom, akoby nevidel, iba počúval a nechal plynúť lahodné tóny do svojej duše.

2.) nabáda človeka do spevu – istým spôsobom ako keby sama otvorila jeho ústa a podnietila ho vydať hlas a spievať.

3.)  povzbudzuje človeka, aby vstal a začal tancovať

 

Ježiš Kristus nám predstavil tú najlahodnejšiu duchovnú melódiu

bez akýchkoľvek falošných tónov a tá sa skoncentrovala v evanjeliu. Pritom sa postaral o to, aby sa dostala k uchu poslucháča, o čom sa presvedčil aj slepý Bartimej. (Mk 10, 46 – 52) Ako a na základe čoho?


 1.)  Ježiš Kristus ponúka svoje slovo ako hudbu na počúvanie

Predstavme si Bartimeja ako sedí pri ceste a počuje, že okolo neho ide „veľký zástup“. Uprostred tohto hluku a vravy vníma iba Ježiša. Ukázal, aké je podnetné, keď si človek sadne, vyselektuje všetky zvuky a započúva sa iba do Božieho slova.

Dnes nám táto ochota chýba. Súčasná generácia je neposedná, netrpezlivá, nervózna a má rozptýlenú pozornosť. V takomto rozpoložení sa nedokáže započúvať do lahodných a hlavne liečivých tónov evanjelia. No vždy má možnosť naučiť sa  prisadnúť si k Ježišovým nohám a vyčleniť si čas na jeho slovo.

2.) Ježišova náuka pôsobí ako hudba do spevu

Slepec Bartimej, čítame v evanjeliu, dokázal prekričať celý zástup. Môžeme povedať, že sa  prekričal a prevolal k Ježišovi. Napriek tomu, že sa ho zástup snažil umlčať. Ľudia mu výrazným spôsobom dávali najavo, že si neprajú počúvať jeho krik. Aj napriek tomu jeho volanie preniklo k Ježišovi.

         Bohuvďaka, aj dnes žijú obdivuhodní ľudia, ktorí volajú, ktorí zvyšujú hlas, keď vidia okolo seba neprávosť a poukážu na ňu. Robia to aj za tú cenu, že sú akoby v menšine, že sú obklopení takými, ktorí mlčia, aj keď vedia, kde je spravodlivosť a takými, ktorí im oponujú a vytvárajú negatívnu verejnú mienku.

         Dnešná doba, aj každá iná, nepotrebuje zastretý a šepkajúci hlas, ale taký, ktorý sa bude dovolávať Božej pravdy pre tento svet.

 3.) Pán Ježiš nám predstavuje svoju náuku ako hudbu, ktorá nabáda človeka, aby vstal a tancoval, teda vykročil.

Bartimej vstal, píše evanjelium, zahodil plášť a vykročil k Ježišovi. Po svojom uzdravení ho nasledoval.

         Pán Ježiš chce, aby jeho nasledovníci vstali, zahodili starý šat života v hriechu, a tak pristúpili k nemu.

         Predstavme si, že si obzeráme svoj šatník. Pri pohľade do jeho útrob konštatujeme, že to a to si už neoblečieme. Povieme: „Toto si už neoblečiem, lebo to vyšlo z módy alebo je to tesné.“ Človek, ktorý ide za Kristom, má odhodiť šat hriechu a pritom rozhodne prehlásiť: „Toto si už neoblečiem!“ Urobí tak preto, aby vyhovel požiadavke Pána Ježiša, že: „nové víno treba dať do nových mechov.“
(Mt 9, 14 – 17)

         Božie slovo na nás pôsobí ako lahodná hudba. Z ľudského hľadiska treba urobiť všetko preto, aby sme mali otvorené srdce a chceli ho vystaviť pôsobeniu milosti, ktorú Božie slovo obsahuje. Dnešná doba zvlášť potrebuje ľudí, ktorí sa sýtia týmto pokrmom. Nielen pre svoju osobnú potrebu, ale aj pre pomoc tým,
ktorí prežívajú núdzu vo svojom živote.

streda 20. októbra 2021

Nech hriech nevládne vo vašom smrteľnom tele

     Predstavme si situáciu, kedy nás niekde vítajú ako hostí. Vítanie má na starosti konkrétny človek, ktorý sa nám prihovorí slovami: "Cíťte sa tu ako doma!". Samozrejme, že to málokto chápe doslovne. Nikto z normálnych ľudí sa na návšteve nespráva ako doma. Za touto zdvorilostnou frázou sa skrýva úctivosť, srdečnosť a vrúcnosť prijatia. 

    Sv. Pavol píše list do Ríma a tamojších veriacich upozorňuje slovami: "Bratia, nech nevládne hriech  vo vašom smrteľnom tele..."/Rim 6,12/.

    Ide mu o to, aby sa hriech "necítil" v našom živote ako doma. Aby sme si zvykli na celoživotný zápas s hriechom, čo je náš údel. Prečo je to tak? 

1.,Lebo hriech ako najväčšie zlo má tendenciu v človekovi zapustiť korene, zahniezdiť sa, nadobudnúť zázemie, urobiť si maximálne pohodlie a získať nekontrolovanú voľnosť. Bolo by to zlé, keby sa hriech stal našim "spoludomácim". 

2.,Lebo dlhodobý stav hriechu negatívne ovplyvňuje myslenie a počínanie človeka. A to až do takej miery, že sa celkové správanie človeka stáva scestným a výlučne protievanjeliovým. 

3.,Lebo hriech je najväčšou prekážkou duchovného napredovania na ceste spásy. Človek, ktorý má záujem napredovať, si musí robiť v živote poriadok a zbavovať sa zbytočnej a škodlivej záťaže. Všetci sme slabí a hrešíme, ale máme urobiť maximum preto, aby si hriech  u nás nezískal trvalé bydlisko. Úctivé a srdečné privítanie hriechu sa vždy obráti proti nám.

Dobré miesto

        V bežnej komunikácii medzi ľuďmi sa občas objaví výraz: "dobré miesto". Ak sa povie, že  niekto má dobré miesto, myslí sa najmä na jeho nadštandardné pracovné zázemie a tým aj finančné zabezpečenie. Dobré miesto môžeme však mať aj v kine, alebo na nejakom športovom či inom spoločenskom podujatí. 

    Evanjelista zachytil zaujímavú situáciu, keď ponúkol komunikáciu Pána Ježiša s bratmi Zebedejovcami, Jakubom a Jánom. Tí oslovili svojho Učiteľa so zvláštnou požiadavkou: "Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici" /Mk 10,35-36/. 

    Mnohí, ktorí to počuli, si možno mysleli, že majú záujem o nejaké dobré miesta už na tomto svete. Na mieste je otázka: Čo možno považovať za dobré miesto v Ježišovej blízkosti? 1.,Pokora. 

Ježiš to vysvetľuje takto:"...kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vašim služobníkom...lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale, aby slúžil...". Výrazom pokory napr. pri nejakom úspechu je povedať: dokázal som to s Božou pomocou, alebo som len súčasťou dobrého tímu, prípadne - mal som aj šťastie, atď. Pri akejkoľvek vydarenej činnosti, môžeme zvoliť takúto rétoriku alebo povedané rečou Svätého písma: "Sme len neužitoční sluhovia". 

2.,Prijatie jeho slova, ktoré má mať dominantné miesto v našom živote. 

Sv. opát Maxim Vyznávač píše:" Pod nijakou mericou nijako nemožno udržať slovo, ktoré je najradšej  na samom vrchole  ako najväčšia ozdoba Cirkvi" /Liturgia hodín IV,s.354/. Toto Slovo, ktoré je ozdobou a hybnou silou Cirkvi, by malo vyčnievať nad všetky iné slová, ktorými sme počas dňa zaplavovaní z médií alebo z komunikácie s ľuďmi. Božie slovo by nemalo mať konkurenciu, čo sa týka hľadania dobrej cesty. 

3.,S Bohom máme mať ambíciu dosiahnuť veľké veci. 

Sv. Pavol sa nechal počuť, že Boh je ten, ktorý:"...oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet" /Rim 4, 16-18/. A toto je dôsledok dôvery Bohu. Týka sa praotca Abraháma, ktorý:"...proti nádeji v nádeji uveril..". Ten, kto uverí, neoľutuje svoje rozhodnutie Bohu dôverovať. S Bohom dosiahneme tú najväčšiu vec-spásu. Možno nie tie najlepšie miesta pri užívaní dobier tohto sveta, ale určite pri hostine v jeho kráľovstve.

Znamenie kríža

    Evanjelista Lukáš nám prináša Ježišovu kritiku na adresu jeho súčasníkov. Konkrétne hovorí: "Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane..."
/Lk 11,29/. 

    Pri úvahe na túto tému mi prišlo na myseľ, že každý jeden
z nás si možno denne vytvára znamenia. V dosahu očí a rúk si nechávame rôzne predmety, aby nás upozornili, že máme niečo dôležité urobiť. Sú to papieriky s poznámkami, prípadne iné materiálne veci, ktoré upriamujú našu pozornosť
na niektoré činnosti. Sú to naše znamenia.
    
Okolo sebe vídavame znamenia kríža. V aute, na stene,
na krku nosia ľudia krížiky či iné vyobrazenia Ježiša Krista.         Kiežby boli pre nich nielen okrasou, či výstrelkom módy, ale aby slúžili ako znamenie Lásky. Tej Lásky, ktorá premohla zlo. A tiež znamením, že v sile tej istej Lásky vytrvajú v dobrom
a zdolajú každé zlo.


Potrpieť si a pretrpieť

    Predstavme si význam dvoch slov: potrpieť/si/ a pretrpieť. Väčšinou je to tak, že si potrpíme na vonkajšie veci: oblečenie, vizáž, okolie domu atď. 

    Pretrpieť znamená prežiť krušnú situáciu a ešte k tomu povedať: "Bohu vďaka!". Pretrpieť treba najmä ťažké vnútorné boje a zápasy. Málokto o nich vie. Možno iba zopár zasvätených, ktorým sa zdôveríme. 

    Pán Ježiš kritizuje svojich súčasníkov za to, že si potrpia na vonkajšie t. j. viditeľné skutočnosti /Lk 11, 37-41/. A dodáva: "Hlupáci, či ten, čo stvoril vonkajšok, nestvoril aj vnútro?"

    Starať sa treba najmä o vnútro a na tom si potrpieť. No nemožno ignorovať ani to vonkajšie. Vnútro i vonkajšok majú byť v rovnováhe. Na jednom i druhom si treba potrpieť, aj keby sme za to museli niečo vytrpieť.

štvrtok 14. októbra 2021

Myšlienka dňa - Pevné väzby s Kristom

    Občas sme vyzvaní lekárom, aby sme odovzdali vzorku krvi. Dôvodom je zistiť, či je v organizme všetko v poriadku. Postup poznáme. Vyhrnieme si rukáv, pocvičíme rukou a natiahneme ruku v predlaktí. Zdravotník najprv hmatom zisťuje, kde sa nachádza žila, lebo nie u každého je rovnako viditeľná. Žila musí vystúpiť, musí byť zjavná vizuálne aj na dotyk. 

    Pred nedávnom som sa zhodol v rozhovore s istou paňou, že dnes je byť kresťanom ťažké a zároveň ľahké. Ťažké preto, lebo svet sa snaží pohlcovať všetky snaženia, ktoré majú visačku evanjelia a Cirkvi. 

    Na druhej strane je dnes tak ľahké vyčleniť sa z davu, ktorý bez úvahy prijíma všetko, čo sa ponúka v záujme demokracie a tzv. ľudských práv. Pod striešku tejto agendy, najmä z EÚ, sa zmestí všeličo. 

    Je jasné, že viac ako inokedy treba zostať na pôde evanjelia a stať sa "vystupujúcou žilou". Tá je síce zraniteľná, ale aj plná živín svedectva. 

    Pán Ježiš vyčíta farizejom, že:"...vzali kľúč poznania....sami nevošli a tým, čo chceli vojsť, zabránili" /Lk 11,53/. Mali príležitosť privítať Mesiáša v osobe Ježiša z Nazareta. Neprijali ho a bránili v tom aj obyčajným ľuďom. 

    Aj dnes máme vhodnú príležitosť poskytnúť kľúč poznania
a to tým, že vernejšie zakotvíme v učení evanjelia. Nebudeme pretrhávať putá s ním, ale budeme budovať pevnejšie väzby.