Koniec dobrý, všetko dobré

 

       Túto frázu používame vtedy, keď sa nám vydarí nejaké dielo. Vtedy dokážeme zabudnúť na všetky peripetie, ktoré toto dielo sprevádzali. Každé dobré dielo prechádza rôznymi skúškami správnosti a overuje vnútornú silu tých, ktorí ho realizujú. Ak je naozaj koniec dobrý, tak potom relatívne ľahko zahodíme za chrbát aj momenty, ktoré boli dramatické a ktoré ako keby chceli naše snaženie unaviť, prípadne ho úplne zastaviť.

       V Evanjeliu u sv. Matúša čítame, že Pán vinice prenajme vinicu takým vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.
(Mt 21, 33 – 43) Niekto by konštatoval, že aj tu možno uplatniť vyššie uvedenú frázu: „Koniec dobrý, všetko dobré.“ Cítime tu ale morálnu povinnosť obhliadnuť sa späť. Dobré dielo úspešnej vinice sa nerodilo ľahko a určite je prospešné, aby sme si pripomenuli niektoré zlomové momenty, ktoré mali bezprostredný vplyv na tvorbu úrodnosti vinice. Pristavme sa pri niektorých.

1.)         Evanjelista píše, že Pán vinicu najprv vysadil, obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu.

Tu ide o tzv. technický popis zariadenia, o ktoré sa Pán vinice postaral. Predpokladáme, že tieto technické parametre nám pripomínajú istú dokonalosť a mali by byť zárukou bezproblémového chodu vinice. S týmto opisom však ostro kontrastuje morálna úroveň najatých robotníkov. Čítame o nich, že sa neštítili nijakého násilia, len aby ovocie vinice ukoristili pre seba. Držali sa morálne nesprávnej zásady – účel svätí prostriedky.
Na jednej strane technická dokonalosť a na druhej strane hlboká ľudská bieda. Napriek tomu dobré dielo pokračuje ďalej.

       Možno nám to pripomenie niečo zo súčasnosti. Na jednej strane mimoriadne vyspelá technika, na ktorú narážame každý deň a všade, ale na druhej strane ľudská bieda vo vzťahoch. Stretávame sa s ňou nielen na najvyšších postoch v spoločnosti, ale ona prechádza naprieč životom celej spoločnosti. Koľko je takých, ktorí povedia: „Kiež by som našiel lepšie prostredie! Kiež by som mal lepších kolegov, spolupracovníkov, spolužiakov, nadriadených či podriadených!“ Žijeme v spoločnosti, ktorá zožína ovocie obrovského rozletu vedy a techniky, ale na druhej strane sme svedkami toho, že duša človeka sa dokáže prepadnúť až na dno morálnej úrovne života. Tento rozpor sa snažíme odstraňovať my, veriaci ľudia. Niekedy platí, že aj pri určitej absencii technických možností oceníme teplo ľudských vzťahov, súdržnosť, obetavosť a úctu.

2.)         Podobenstvo, ktoré rozpovedá Ježiš, nám pripomína,
že Pán vinice sa nedá odradiť nezdarom, ani doslova likvidačnými riešeniami pracovníkov vo vinici.

Na druhej strane zisťujeme, že aj reprezentanti zla tvrdošijne zotrvávajú na svojich pozíciách nemorálnosti a hriechu. V tomto zápase napokon víťazí Pán vinice. Dobro sa niekedy ocitá v určitom oslabení, ale je vytrvalé, nedá sa odradiť neúspechmi, odmietaním, ale nestráca zo zreteľa svoj cieľ. Paradoxne, niekedy sa nám zdá, že ambície dobra prudko klesnú pri kontakte s tými, ktorí sa snažia dobré dielo obmedziť alebo zastaviť jeho pôsobenie.

       Scéna z evanjelia nás povzbudzuje k tomu, aby sme zotrvali na pozíciách evanjelia. Konečné víťazstvo patrí jemu. Cirkev ponúka dostatok duchovných možností a prostriedkov, ktoré sú nám veľkou pomocou – Božie slovo, eucharistia, modlitba... Zlo čerpá motiváciu z nenávisti a závisti, ale dobro evanjelia čerpá motiváciu z Ježišovej lásky, ktorá je nenahraditeľným zdrojom dobra. Vo chvíľach úpadku, biedy, sklamania, sa máme možnosť vždy vrátiť k spomenutému zdroju. Dobro evanjelia musí najprv zvíťaziť v našom vnútri. Ak sa to deje denne, málokedy sa stane, žeby sme sa zriekli zápasu proti zlobe, ktorá nás obklopuje.

3.)         Pán vinice túži po úrode, ale zamestnanci po koristi.

Je v tom veľký rozdiel. Pán vinice preferuje zber úrody, ktorý je spojený s ocenením práce robotníkov, ale prináša aj nemalý osoh samotnému majiteľovi. Z úrody majú osoh a potešenie všetci. Na druhej strane je tu zlovôľa vinohradníkov, ktorí túžia po koristi. Koristníci sú ľudia, ktorí si nasilu privlastňujú dielo tých, ktorí poctivo pracovali. Sledujú iba svoj osoh a snažia sa ho dosiahnuť za akúkoľvek cenu, aj za cenu straty vlastnej dôstojnosti. Poctivá a usilovná práca i snaženie skôr či neskôr dovedie človeka k ovociu a k žatve. Koristníci však zostávajú v atmosfére nenávisti, závisti a nenásytnosti. Tí, ktorí sa usilujú o úrodu, sa snažia podeliť sa s tými, ktorí toľko šťastia nemajú. Koristníci neuznávajú nijaký útlocit a aj voči biede iných zostávajú chladní a neúprosní. Staňme sa ľuďmi úrody a žatvy! Lebo len takí ľudia dokážu byť vďační za dary, ktoré dostali a v pokore srdca svoju vďačnosť prinášajú na eucharistický oltár ako dar. Pre ľudí, ktorí sú zameraní na úrodu a žatvu, platí to, že sa stávajú lepšími. Koristníci naopak. Zostávajú na pozícii zla a ich zloba dosahuje enormné rozmery. Dobro evanjelia sa má niesť životom a svetom skrze naše denné obety, ktoré prinášame ako dobrí vinohradníci, lebo vieme, že raz budeme skladať účty.

 

       Iste, nie vždy všetko sa vydarí, ale pôsobením Božej milosti všetko môže dospieť do dobrého konca. Ak bude koniec nášho života dobrý, t. j. bude znamenať pevné zjednotenie s Kristom a Cirkvou, potom ten záverečný cieľ – Božie kráľovstvo – bude pre nás reálny a otvorený pre nás i pre ľudí rovnakého zmýšľania.

Aspoň kúsok neba.

Po skončení istého podujatia sa jeden z účastníkov vyjadril takto:"Zažili sme kúsok neba". Pri akej príležitosti sa takto môže človek vyjariť? Učite pri takej, ktorá ho naplnila radosťou, pri ktorej sa oduševnil a povzbudil, alebo motivoval k určitému dielu. Slová väčšinou nestačia na to, aby sme vystihli v plnom rozsahu to, čo človek prežíva v šťastnom rozpoložení. Preto sa obmedzíme na na krátke, ale výstižné konštatovanie-kúsok neba. 

Večnosť sa získava postupnými krokmi, ktorými chceme napredovať. Urobíme vždy len kúsok, iba odrobinku, iba čiastočku dobra, ale Boh z toho môže vyskladať mozaiku našich zásluh pre jeho kráľovstvo. Evanjeliá nám na viacerých miestach pripomínajú skutočnosť, podľa ktorej nemusíme konať gigantické veci, ale stačí, keď budeme verní v maličkostiach.  

1.,Rozsievač./Mt 13, 1-23/. Biblický rozsievač rozsieva zrno na svojom poli. Rozsieva drobné čiastočky tak, aby padli do pôdy. Zdanlivo  môže na nás jeho aktivita pôsobiť chaoticky. Akokeby mu chýbal istý systém, poriadok... Nato, aby sa raz z  jeho činnosti zrodila úroda je potrebný Boh. Boh, ktorý dáva vzrast aj tomu najmenšiemu dobru, ktoré vykonáme. Pole nášho dosahu je dostatočne veľké na to, aby sme ho obsiali dobrými skutkami. Potrebný je jediný súlad, ktorý spočíva v tom, aby sme konali dobré skutky s úmyslom osláviť Boha. Len on jediný môže dať vzrast našim skutkom. 

2.,Odrobinky. /Mt 15,27/. Istá kanaánska žena, ktorá sa domáhala pred Ježišom uzdravenia svojej dcéry, použila dôvtipnú argumentáciu. Povedal mu:"...aj šteňatá jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola ich pánov...". Znova sme pri malých kúskoch, nie pri veľkých sústach. Aké užitočné by bolo pre našu dušu, keby sme dokázali zachytiť aspoń omrvinky toho, čo padá zo stola Božieho slova a týmto pokrmom sa živiť. V zhone súčasného života to vôbec nie je jednoduché. Ale,  keby sme neprijímali aspoň omrvinky Božieho slova, potom sme vystavení riziku prázdnoty a blúdenia. Aj malá omrvinka v chlebe Slova môže znamenať cestu pokánia a získania večného života. 

3.,Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste to urobili /Mt 25,40/. Znova sme sa ocitli pri drobnostiach. Dobro nemáme konať iba pre tých, ktorí niečo vo svete znamenajú. Teda s takým úmyslom , aby si nás všimli a revanšovali sa nám. Ježišovi "najmenší bratia" sú tí, ktorí nemajú materiálny potenciál na to, aby sa dokázali odvďačiť. A možno nemajú ani ľudsky na to, aby si to vôbec všimli, keď im niekto prejavuje dobrodenia. Konanie dobra nemá byť zacielené iba personálne na niekoho,kto v tomto svete niečo znamená, ale má mať univerzálne poslanie. Je adresované tým, ktorí sa ocitli v akejkoľvek núdzi. Drobné skutky konané nenápadným ľuďom, ktoré  realizujeme so štipkou obetavosti, nám pomôžu pomôcť k veľkému cieľu-k večnej blaženosti. Pavol Hammel v jednej zo svojich piesní má takýto text:"Zvezieme sa na kolotoči, na kolotoči do neba, ak v srdci bude mať aspoň kúsok pochopenia pre iných a v duši žiaden , žiaden úskok, len čistý pohľad nevinných". 

Petrovo dozrievanie vo viere

 

Kedy už konečne dospeješ? Takáto otázka či skôr výzva sa objavuje v rodinách často. Rodič vie posúdiť, kedy sa má začať syn alebo dcéra správať inak. Už nie detsky, ale viac dospelo. Sú chvíle, kedy priam zúfalo hľadá aspoň náznaky zodpovednejšieho správania sa tak, aby mohol skonštatovať, že všetko je na správnej ceste.

        Niečo podobné sa očakáva od kresťana vo veciach viery. Viera musí v človekovi rásť. Boh to očakáva. Ježiš čakal na rast vo viere aj v osobe Šimona Petra. Tento apoštol mal na to všetky predpoklady. Pri istej príležitosti charakterizoval svojho učiteľa slovami: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ A vzápätí mu kontroval sám Ježiš slovami: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov...“.
(Mt 16, 13 – 20)

        Onedlho na to sa akoby všetko zmenilo. Keď začal Ježiš hovoriť o svojom utrpení a smrti, Peter sa naľakal. Zľakol sa predstavy, že by ten, ktorého vyznal ako „... živého Boha“, mal trpieť, a napokon aj zomrieť. Ježiš ho vzápätí pokarhal: „... nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“  (Mt 16, 21 – 27) Tým naznačil, že od Šimona Petra očakáva vyšší stupeň vyznania. Akoby mu povedal: „Kedy konečne dospeješ?“ A netrvalo dlho, aby sa takým stal. V čom konkrétne mala Petrova viera dospieť?

1.) Musel prijať skutočnosť, podľa ktorej ten, ktorý je nedotknuteľný, musel zniesť hrubé zaobchádzanie svojimi protivníkmi.

Sv. Otec Lev XIV. často zdôrazňuje, že v dnešnom svete musíme nanovo objavovať tvár a prítomnosť Pána Ježiša. Pre nás, ľudí tzv. modernej doby, to znamená, že ho máme nachádzať v dvoch protichodných štýloch: v každodennej rutine alebo v prudkých a nečakaných zmenách, ktoré si vyžiadala hektická doba. Jedno i druhé môže človeka oberať človeka o energiu a chuť pozitívne myslieť. V prvom prípade hrozí nebezpečenstvo uzavretia sa do vlastnej situácie, z ktorej niet východiska. Skutočným oživujúcim prvkom je Ježiš Kristus. Iba on môže do mysle a údov človeka vniesť vitalitu, ktorá zabráni prieniku beznádeje a depresie. Viera je svetlým momentom v okamihu temnoty v duši.

 

2.) Šimon Peter sa musel vyrovnať s tým, že toho, ktorý je svätý, ba najsvätejší, konfrontovali tí, ktorí by bez neho neurobili nič dobré.

Spravodajstvo z domova i zo sveta nám občas prinesie informáciu o tom, že niekto (napr. inštitúcia či iná relevantná autorita) udelí niekomu nejaký titul alebo hodnosť. Obyčajne sa tak stane v rámci nejakého jubilea či slávnosti. Všetci sme sa narodili s titulom – svetský. Narodili sme sa, aby sme na tomto svete prežili istý čas, a to preto, aby sme bližšie spoznali svojho Stvoriteľa. Všetci sme svetskí, ale prišiel Boží Syn, aby nám udelil iný titul – titul – svätý.  Nikto iný nám ho nemôže udeliť, iba ten, ktorý nám dáva podiel na svojej svätosti. Boží Syn prišiel, aby sme sa neuspokojili s titulom – svetský. Prišiel preto, aby nás navnadil na titul, ktorý je definitívny – svätý. Náš pozemský život má vtedy správny charakter, ak chceme v ňom pozbierať čo najviac impulzov pre večnosť. Dokonca aj tí, ktorí sú doslova ovešaní svetskými titulmi, majú o to viac zabojovať o titul definitívny. Zaujímať sa o svätosť je čnosť, ktorá je Bohom vnuknutá a javí sa ako vrchol a koruna pozemského úsilia. Hovorí o tom, ako sa môžeme z pozície – svetský – dostať na úroveň – svätý.

3.) Šimon Peter musel pochopiť, že ten, ktorý je Sudca celého sveta, sa dobrovoľne nechal súdiť tými, ktorí bez neho nemôžu dosiahnuť pravú slobodu ducha.

Tí, ktorí sú neslobodní kvôli svojmu hriechu, chystajú proces s tým, ktorý je ich Vykupiteľom.

        Najvyšší gréckokatolícky duchovný predstaviteľ na Ukrajine, vyšší arcibiskup Svjatoslav Ševčuk, hovorí o slobode: „Sloboda znamená zachovať si vnútornú integritu a odvahu myslieť inak, ako diktuje mocenský aparát, ale vždy v duchu kresťanského rozlišovania.“

        Platí to najmä teraz, keď sa moci domáha diktatúra hriechu a kresťan musí mať veľkú dávku odvahy na to, aby nestratil zmysel pre ducha evanjelia. Takúto slobodu „nám vydobyl Kristus“ (Gal 5, 1) Hriechom ideme proti nemu akoby hriešnici, ktorí zdvíhajú ruky proti Sudcovi ľudského pokolenia.

        Arcibiskup Ševčuk ďalej hovorí o súčasnom vedení vojsk. Dnes sú na raketách kamery. Strelec vie veľmi presne, kam mieri, či zasiahne bojisko alebo civilné obyvateľstvo.

        Zloba vie byť krutá a adresná. Tak konajú tí, ktorí sú otrokmi hriechu. Človek zrodený evanjeliom má vedieť, že jeho konanie z lásky má byť adresné. Tam, kde zasiahla adresnosť krutosti, tam je na mieste skutok milosrdenstva. Láska má vyvažovať, ba prevažovať zlo. A to je v našich silách, lebo Sv. Otec Lev XIV. hovorí, že v liturgii sa nás zmocňuje Kristovo tajomstvo, premieňa nás a dáva sa nám znova narodiť ako Božím deťom. Ak sa naučíme takto uvažovať, určite sa staneme dospelými vo viere.

Boh je živý

 

V bežnej praxi života sa stretávame s výrazom: zmieta sa medzi životom a smrťou. Väčšinou súvisí s telesným zdravím človeka. Ide o stav neistoty. Buď bude niekto žiť alebo zomrie. Rečou matematiky – 50 na 50.

Túto frázu môžeme úspešne aplikovať aj v otázke viery. Ide o situáciu, kedy sa niekto v oblasti viery nachádza na rázcestí. Nezabudnime však ani na to, že aj štýl života svedčí o niekom, či je bližšie k životu alebo sa stráca v hektickom a bezohľadnom prístupe k životu.

Mnohí z nás poznáme konkrétnych ľudí, o ktorých táto charakteristika platí, a to takmer 100%-tne. Keďže sa zmietajú medzi životom a smrťou, tak sa im snažíme všemožne pomôcť, aby sa od smrti odvrátili a jediným východiskom bol pre nich život.

My, kresťania, veríme v Boha, ktorý žije. Veríme v živého Boha. Jedna z mládežníckych piesní obsahuje refrén: „Lebo Pán je živý!“ Je primeraná najmä pre veľkonočné obdobie, ale nie je bez pravdy ani v iných situáciách života.

V evanjeliu zaznela otázka: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16, 13 – 20) Ježiš sa takto pýta svojich učeníkov. Tí vzápätí bez dlhého uvažovania odpovedajú: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ Všetko sú to veľké osobnosti. Kto by ich nepoznal! Majú jedno spoločné – všetci sú po smrti. Správne odpovedá iba Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Šimon Peter odpovedal správne a výstižne. Ježiš je živý Boh. Všimnime si ešte inú skutočnosť. Väčšinou sa oficiálne modlitby pri liturgii končia slovami: „...lebo on žije a kraľuje na veky vekov.“ Liturgia nás povzbudzuje k tomu, aby sa naša viera neustále opierala o prvok Boha, ktorý je živý, a nie mŕtvy. Akým spôsobom dáva Boh najavo, že je živý? Pomôžme si evanjeliom.

1.)           Boh dáva vnuknutia.

Presvedčil sa o tom Peter, keď mu Ježiš povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“  Boh vnuká podľa vlastného rozhodnutia myšlienky tým, ktorých si pripravuje na ich prijatie.

        Každý človek primerane svojej profesii v živote prijme radu, podnet či poznatok, aby svoju prácu a odbornosť zdokonalil. Aby zdokonalil svoju vernosť evanjeliu, má prijímať eucharistiu a počúvať Božie slovo. Tento pokrm predstavuje plnosť duchovného dobra tu, na zemi. Teda nejde len o hocijakú plnosť, lebo sv. Ján vo svojom evanjeliu píše: „Z jeho plnosti sme dostali milosť za milosťou.“ (Jn 1, 16) Pri slávení eucharistie, teda pri slávení eucharistického dobra, sa nám dostáva božského vnuknutia a podnetov tak, aby sme svoj život čo najviac priblížili evanjeliu. Stačí na to jediný predpoklad – mať čisté a otvorené srdce.

 

2.)           Boh dáva stabilitu.

Je to tiež jeden zo znakov, že Boh je živý. Adresátom tohto daru bol znovu Šimon Peter. Vypočul si: „ Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“

Často robíme poriadok vo svojich veciach. Tie, ktoré nepoužívame, odstraňujeme a tie, ktoré zostanú, nanovo uložíme do skríň. Sú situácie, kedy sa ľudia sťahujú. Veci si ukladajú do rôznych dóz a škatúľ alebo ich iba-tak ručne prenášajú. Všetky tieto alternatívy majú jedno spoločné – najprv ukladáme škatule, ktoré sú väčšie a ťažšie tak, aby tvorili dobrý základ. Až potom ukladáme menšie, slabšie, labilnejšie. Tomuto nás naučila životná skúsenosť.

        Niektoré skutočnosti si v našom živote zaslúžia väčšiu stabilitu. A to nielen kvôli praktickosti, ale najmä kvôli účinku. Zvýšenú pozornosť máme venovať tomu, aby základom nášho života bola viera v Boha. Ak to tak nie je, stáva sa, že do základu ukladáme veci slabé a labilné. Preto sme svedkami javu, podľa ktorého sa mnohým život zrúti a musia ho potom znovu prácne a podľa nového systému uložiť. Priznajme si, niekedy nám viac vyhovujú nestabilné a voľné spôsoby života. Tie hodnotnejšie sú považované za ťažšie a náročnejšie.

        Podobnú situáciu nachádzame v evanjeliu. Hovorí nám o vytvorení hierarchie hodnôt v živote. (Lk 17, 7 – 8) Ježiš rozpovedá podobenstvo o sluhovi, ktorý hneď potom, ako sa vráti z poľa, musí najprv pripraviť večeru svojmu pánovi, obslúžiť ho, kým sa nenaje a až potom bude jesť a piť on. Tieto zásady nám pripomínajú, že základom života je plnenie povinností voči Bohu. Toto je trvalý základ, ktorý nás nikdy nesklame. Ak je Boh základom, tak potom náš život bude základom pre Božie kráľovstvo.

3.)           Boh dáva dôveru.

Znovu je v akcii Peter, ktorý sa dozvedá, že Pán iba jemu odovzdá „kľúče od Božieho kráľovstva“. Symbolika je jasná. Kľúč je dôležitý prvok života. Obyčajne ho nedávame cudzím a neznámym ľuďom, aj keď je možné všeličo. Ten, kto z nejakého dôvodu dáva svoj kľúč inému, dáva najavo, že mu dôveruje. Dať niekomu kľúče znamená prejaviť voči nemu dôveru.

        Niečo podobné urobil Ježiš, keď ponúkol svoj príbytok apoštolom, ktorí ho chceli nasledovať. (Jn 1, 35 – 39) Na ich záujem nasledovať ho Ježiš odpovedal: „Poďte a uvidíte!“ A oni túto možnosť využili a zostali u neho.

        Takýmto spôsobom im odovzdal pomyselný kľúč od svojho príbytku, ale aj kľúč k povolaniu.

        Sú ľudia, ktorí môžu ponúknuť kľúč k úspechu. Kľúč k úspechu môže odovzdať iba ten, ktorý ho už predtým účinne využil. Tu hovoríme o ceste obety, ktorú vykonal Kristus za našu spásu. Hovorí nám, aby sme odovzdávali kľúč k úspechu v prospech Božieho kráľovstva tým, že sa budeme za blížnych obetovať. Takýto kľúč má nesmiernu cenu.

        Poznáme ľudí, ktorí podávajú aj iný kľúč. Je to kľúč z bludiska života. Ponúkame ho tým, ktorí zablúdili. Východiskom, t. j. kľúčom z tejto bludnej situácie, je odmietnutie hriechu. Kristus hriech zavrhol, odmietol a týmto spôsobom nám ponúkol ideál, ktorý nás vymanil z otroctva zatratenia. Platí aj naďalej, že budeme zachránení pre život, ak prijmeme od Pána pomyselný kľúč očisťovania od hriechu.

        Kým žijeme na zemi, nemáme v sebe istotu Božieho kráľovstva. Zmietajú nami rôzne pocity, ktoré sú produktom nášho spytovania svedomia a uvažovania o živote. Vo chvíľach neistoty nám podáva ruku Ježiš, ktorý nás zo zmätku a neistoty i strachu dvíha svojou pravicou a volá: „Prečo si zapochyboval, maloverný?“ Touto školou prešiel sám Šimon Peter, ale potrebujeme ňou prejsť aj my. Lebo iba Kristus je Cesta, Pravda a Život.

Ako upútať Ježiša

Niektorí pravidelne, iní sporadicky sledujeme v nedeľu na  TV Lux  obedňajšiu modlitbu Anjel Pána z Vatikánu.  Prednesie ju Sv. Otec a pridá ešte aj nejakú katechézu, či modlitbu. Vonku na námestí, pod balkónom sa zhromaždia tisíce ľudí. Predstavujú určitú pestrosť, lebo sú tam napr. rehoľníci v rôznych habitoch, študenti škôl, ktorí majú v rukách vlajky a transparenty, ale aj skupiny pútnikov, ktorí držia zástavky tej ktorej krajiny. Každá sa usiluje upútať pápežovu pozornosť tak, aby si ich všimol, prípadne zareagoval a účastníkom zamával. 

V evanjeliu čítame o tom, ako sa usilovala dostať do Ježišovej blízkosti a priazne istá kanaánska žena /Mt 15, 21-28/. Prišla v súrnej veci, lebo jej dcéru trápil zlý duch a bola si istá, že jej učiteľ pomôže. Chcela upútať jeho pozornosť preto sa rozhodla kričať. Zrejme to robila intenzívne, lebo apoštoli Ježiša prosili, aby nejako zasiahol. Iné prostriedky k dispozícii nemala a tak kričala. Nepoznala nikoho, kto by jej "vybavil" čo i len krátke vypočutie. Ako sme počuli, svoj cieľ dosiahla, ba dokonca ešte zožala pochvalu od samého Ježiša, ktorý vyzdvihol jej vieru. Stále platí, že sa oplatí dostať sa do jeho blízkosti a priazne. A všetci sa máme o to usilovať. Ktoré spôsoby sú zaručené úspechom tak, aby Pán na ne reagoval?

1.,Pokánie. Ide o starý osvedčený postup, ktorý favorizoval  sám Kristus-kajajte sa a verte evanjeliu! Súvisí s vyznaním hriechov, ľútosťou a s úsilím o zmenu života. Kto sa dnes tým zapodieva? Ešteže na Veľký Piatok a Popolcovú stredu evidujeme tzv. prísny pôst, ktorý rešpektujeme, lebo sa objaví aj vo farských oznamoch. Väčšinou však pokánie býva zatlačené do úzadia, lebo máme množstvo iných povinností, ktoré nám bránia zamyslieť sa nad svojim životom. Úkony pokánia sa redukujú do symbolických a sterilných giest a väčšinou nemajú vplyv na zmenu života. Tak sme pohrúžení do životného štýlu doby, že požiadavka pokánia sa nám dostáva do pozície-ak chceš môžeš, ale nemusíš...Nie je mnoho takých účinných príležitostí dostať sa do Ježišovej priazne ako je pokánie. Boh je na našu zmenu života citlivý a posiela nám potom duchovné dary a potechy, ktoré presahujú všetky pozemské výsady.

2.,Modlitba. Ide o overenú aktivitu, ktorá je človekovi blízka od nepamäti. Ani ona sa nedostane do programu dňa pravidelne. Ĺudia sú väčšinou spokojní so sebou s tým, že modlitbu, najmä mladí, delegujú starším vekovým generáciam, lebo oni to tam hore všetko vybavia...Mnohí sa netaja ambíciou, že modlitbou chcú zmeniť svet. Chcú zmeniť ľudí, atmosféru, spoločnosť atď. Zabúdajú na to, že modliaci sa má mať prvotný úmysel zmeniť seba samého. Modlitba má najprv smerovať  k tomu, aby sme sa ako priaznivci modlitby povzbudili k živšiemu nasledovaniu Krista. Našim patrónom v tomto odhodlaní zostáva mýtnik z Ježišovho podobenstva, ktorý celú svoju modlitbu v chráme zhrnul do jedinej, ale podstatnej vety:Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Takáto modlitba s určitosťou zaklope na Boží sluch a upozorní ho na to, že je tu niekto, kto chce najprv" vyhodiť brvno zo svojho oka" a až tak sa bude zaoberať záležitosťami blížnych.

3.,Nezištná služba blížnemu. Ide o takú činnosť, ktorá umožní rásť našim blížnym.

 Včera v správach referovali o spôsobe zavlažovanie stromov v mestských parkoch. Je obdobie sucha. Neprospieva to ani človeku ani prírode. V Košiciach používajú veľké plastové nádoby-vaky, do ktorých sa zmestí 1500 litov vody. Tie umiestnia do kruhu okolo stromu zhruba na úrovni koruny. Voda sa postupne z vakov uvoľňuje do pôdy a vyživuje najmä také miesta, kde sa nachádzajú korienky, vlásočnice, ktoré potrebujú prijať čo najväčšie množstvo vody. Keď sa vak vyprázdni, prídu pracovníci a vodu doplnia. Strom tak permanentne dostáva primerané množstvo vlahy.

Svojou službou blížnemu dodávame vlahu, aby sa mohol pozbierať, aby mohol rásť. Je dosť ľudí, ktorí vystierajú ruku a očakávajú pomoc. Kresťan pravidelne prijíma rosu sviatostnej milosti a má sa s ňou podeliť tam, kde chýba. Týka sa to ľudí, ktorí potrebujú pomoc materiálnu, ale mnohí sa dožadujú pomoci vo forme ľudskej blízkosti , niekoho, kto by ich vytiahol  k vyšším hodnotám života. Najmä v období duchovného sucha a vyprahnutosti sú na mieste oživujúce aktivity, o ktorých hovorí Ježiš v evanjeliu-čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších...Tak, ako existujú pravidelné zbierky na materíalne potreby určitých ľudí, tak je potrebné, aby sme pozbierali sily a odhodlali sa aj na praktickú a konkrétnu službu blížnemu. Je potrebný duchovný zavlažovací kruh ľudí-spoločenstvo, ktorý prinesie ovlaženie a mnohým  pomôže tak, aby našli cestu spásy.

Nie je potrebný okolo toho veľký krik, ktorý by sa rozliehal krajom. Sú aj celkom tiché prejavy domáhania sa Božej blízkosti. Môžu byť účinnejšie ako hlasný prejav kanaánskej ženy z evanjelia. Rozsievač seje v tichosti, ale úrodu zbiera v hlasnejšom vďakyvzdávaní, lebo radosť z dobrého diela sa ukrývať nemá.

Svet hľadá nových svätých.

Pred nedávnom sa v médiach objavila správa o smrti istého nepálskeho horolezca /Nirmal Purja/. Zomrel mladý, v stave etrémnej kondície, na vrchole síl vo veku 43 rokov. Stal spolu s viacerými horolezcami obeťou hôr na území Pakistanu. Preslávil sa najmä tým, že za cca pol roka zdolal všetkých 14 osemtisícoviek. Je isté, že toto sa nepodarí hocikomu. Ďalšie zamýšľané rekordy v súvislosti s horami už nerozšíri. Z radov odborníkov zazneli po jeho smrti aj tieto poučné slová:"Dnes sledujeme kultúru preplnených expedícii, termínov, sponzoringu a mediálneho tlaku na dosiahnutie vrcholu za každú cenu. Hory nie sú trofeje. Ego musí zostať v základnom tábore". 

Vrcholy sú pre ľudí veľmi lákavé. Sú také vrcholy, ktoré sú obdivuhodné, ale tie nebesia nepreniknú. Zostávajú pod nebeskou klenbou. Existujú však vrcholy také, ktoré preniknú nebesia. Tí, ktorí ich zdolajú/sv. Vavrinec/ získavajú poctu nebeského kráľovstva. Získavajú ich za ako výsledok obetavosti a vernosti zásadám evanjelia. 

Sv. Otec Lev XIV. sa nedávno stretol s mladými ľuďmi v Assisi./2026/. Bolo to na sviatok Premenenia Pána. Predniesol im katechézu, ktorá má túto hlavnú myšlienku:"Svet i Európa hľadá nových svätých". Povzbudil tak mládež, aby túžila nielen po vrcholoch tohto sveta, ale aby sa zaujímala aj o také vrcholy, ktoré budú svedčiťo raste v čnostiach, najmä láske voči blížnemu. Pápež ďalej predniesol myšlienku vo vzťahu k niektorým protikladom dnešnej doby. Napr.:svetlo-tieň, ticho-slovo, úžas-nepochopenie. Rozoberme si ich podrobnejšie.

1.,Svetlo a tieň. Na adresu určitých ľudí niekedy povieme, že sú iba tieňom toho, čo boli kedysi. Týka sa to napr. určitých danností profesionality alebo aj zdravotného stavu. 

Je však pravdou, že u mnohých zostal už iba tieň viery. Rokmi pretrhli putá s Kristom i Cirkvou. Stávajú sa takým tieňom, ktorý  neprerastá do svetla, ale ponára sa do tmy. 

Tieň sa môže javiť aj ako úľava v sparote dňa. Ale nemôže byť vrcholným momentom viery a konania. Presvedčil sa o tom aj taký veľký človek, ako bol prorok Eliáš /1 Kr 19,1-8/. Prorok dal pozabíjať všetkých pohanských prorokov, ale následne musí utekať pred hnevom kráľa. Unavený si ľahol v tieni borievky a zaspal. Keď sa zobudil našiel pri sebe  položené jedlo. Prihovoril sa mu Pánov anjel týmito slovami:"Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu". V tieni borievky mal iba pookriať, aby mohol pokračovať v ceste ďalej.  

Nemali by sme zostávať v tieni veľkých svedkov viery. Môžeme pri nich pookriať, povzbudiť sa, odpočinúť si, ale potom máme pokračovať v ceste tak, aby sme vytvorili vlastnú líniu svätosti. ktorou nasledujeme Ježiša Krista. 

Mnohí, Bohu vďaka, sa z tieňa dostali do svetla. Sami sa stali svetlom, lebo nasledujú Svetlo, ktorý vyšlo z výsosti. Určití ľidia majú u nás veľký kredit. Povieme, že ten a ten je lumen...Ide o šikovných a schopných ľudí, ktorí ostatných predčia svojimi schopnosťami. 

Lumen-svetlo je ten, kto sa spriatelí so Svetlom a toto spojenie si zachová do konca života. Aj celkom jednoduchý človek môže byť označený ako lumen, lebo stretol pravé Svetlo, živý sa ním sám a ešte aj iných podnecuje, aby čaru a významu tohto Svetla podľahli. Pomáhajme si navzájom tak, aby sme nezostali v tieni biedy a v tme hriechu, ale aby sme pokročili k Svetlu, ktoré sýti naše duše. 

2.,Ticho-slovo. Žijeme v dobe, ktorá nepraje týmto termínom. Víťazí hluk, krik a rôzne heslá, ktoré slúžia morálne lacnej propagande. Pre ticho a slovo treba pripraviť podmienky. Lev XIV. mladým v Assisi povedal:"V týchto dňoch ste sa stretávali , počúvali jeden druhého a prešli od hluku prekrikujúcich sa a protichodných hlasov k umeniu rozhovoru". Odtiaľ, z pápežových slov, pramení toto ponaučenie: stretávaj sa s Kristom, počúvaj ho a rozprávaj sa s ním. On ťa naučí umeniu stretávať sa s ľuďmi, počúvať ich a hovoriť s nimi. Vtedy sa stanú tvoje slová a postoje hodnotnými, lebo budeš interpretovať Božiu vôľu t.j. to, čo si získal komunikáciou s Ježišom. Komunikácia s ním nie je stratou času, ale ziskom. Slovo hodnotného človeka môže preťať ticho niekoho, kto zatrpkol, rezignoval a prestal komukoľvek dôverovať. A zasa ticho posvätného charakteru môže byť liekom na prebujnenú vravu ľudského handrkovania a prázdneho rozumkovania. Ak platí stará zásada, podľa ktorej ticho lieči, tak potom dodajme, že lieči aj každé slovo, ktoré vychádza z Božích úst.

3.,Úžas-nepochopenie. Na sviatok Premenenia Pána zazneli v evanjeliu slová:"Učiteľ, dobre je nám tu...". Tento citát znamená, že učeníci chceli predĺžiť chvíľu s premeneným Kristom. Sú situácie, kedy sa dostávame do úžasu a radi by sme si príjemné chvíle predĺžili. V poslednom čase je toho príkladom čas, ktorý poznáme ako predĺžený víkend. 

Viera má správnu hĺbku vtedy, keď si želáme predĺžiť čas strávený s Pánom. Týka sa to napr: sv.omše, modlitby, adorácie alebo konkrétnej služby blížnemu. Dnes, žiaľ, vidíme tendenciu čím skôr absolvovať, prežiť, prečkať, pretrpieť to, čo môže byť pre nás predsieňou do úplnej atmosféry radosti s Bohom. 

Staňme sa pastiermi z Betlehema, ktorí žasli pri jasliach Božského novorodenca. Ani chudoba, ktorú videli v maštali ich neodradila od schopnosti žasnúť. Staňme sa mudrcami, ktorí neboli schopní odtrhnúť zrak od nebeskej hviezdy, keď putovali za Mesiášom. Ani prepych a lesk Herodesovho dvora im nezobral úžas nad žiarivými Božími tajomstvami. Staňme sa tými vojakmi, ktorí pod Ježišovým krížom konštatovali: toto bol naozaj Boží Syn!. Ani vlastná hriešnosť neh nás neodradí od schopnosti žasnúť nad tým, že Boh môže odpustiť aj najťažšie hriechy, ak o to v pokore pižiadame. Staňme sa tými, ktorí žasnú nad svedectvami mučeníkov, ktorí pohŕdli pozemským svetom, aby zviditeľnili ten Boží. Svet dnes potrebuje takých svätých, ktorí život podľa evanjelia povýšia na hodnotu najvyššieho piedestálu. 

Otrasy viery

 

Podľa správ kde-tu počúvame, že sa otriasa zem. Niektoré otrasy sú väčšie, silnejšie, iné menšie. Niektoré otrasy cítime, iné nie. Človek nemusí ani otrasy cítiť, ale citlivé prístroje zachytia každý pohyb zeme. Ide o nepríjemný pocit, keď precitnete, že sa pod vami trasie pôda. Nikdy nevieme, akej intenzity budú otrasy a čo ešte prinesú dotrasy pôdy.

          Vieme, že aj viera v Boha má svoje otrasy. Každé citlivé svedomie ich zacíti. Možno to zbadajú aj naši súčasníci a ľudia v blízkosti nášho života. Aj tu platí, že sú otrasy menšej intenzity, ale aj mimoriadne silné.

          Evanjelium dnešnej nedele hovorí nielen o tom, že Ježiš nasýtil vyše päťtisícový zástup, ale aj o tom, že táto udalosť preverila vieru Ježišových učeníkov. O aké otrasy ide?

1.)             Viera v Boha má svoj potenciál.

Môže rásť, môže sa zväčšovať. Viera v Boha nikdy nepovie dosť. Presvedčili sa o tom aj učeníci. Evanjelium hovorí o tom, že Ježiš uzdravoval chorých, ale keď prišlo k otázke nasýtenia zástupu, žiadali Ježiša, aby ľudí rozpustil. Vo svojej viere nevedeli pochopiť,
že ten, ktorý uzdravuje chorých a kriesi mŕtvych, môže nasýtiť
aj všetkých ľudí na svete. Ich viera ešte musela rásť. (Mt 14, 13 – 21)

          Evanjelium (Mk 9, 22 – 23) nám pripomína inú udalosť.
Za Ježišom prišiel otec so svojím posadnutým synom. Svoju prosbu o uzdravenie začal slovami: „...ak môžeš...“ Aký bol opatrný! Akoby ani on neveril, že Ježiš si trúfne na uzdravenie jeho syna, lebo učeníci v tejto situácii zlyhali. Ježiš sa začudoval nad výrazom „ak môžeš“ a konštatoval: „Všetko je možné tomu, kto uverí.“

          Našej viere často chýbajú určité prvky. V Ježiša veríme, uznávame ho, klaniame sa mu, ale niekedy nám chýba uveriť
do dôsledkov. Aj naša viera tak, ako viera učeníkov, má potenciál rastu.

2.)             Sú situácie, kedy nás život stiahne až na dno.

Ale pre vieru je to výzva. Z ľudského hľadiska cítime, že veľa nezmôžeme a jedine, čo nás dvíha, je viera v Boha. Túto myšlienku potvrdzuje Ježišova veta: „Vy im dajte jesť!“ Adresoval ju učeníkom. Čo prežívali? Najskôr zrejme to, že Pán od nich očakáva nemožné a že prežívajú dno svojich síl a možností. Na druhej strane to vnímali ako výzvu, lebo Ježiš by takúto vetu nepovedal len-tak do prázdna. Bol to pre nich bod zlomu.

          Tento výraz má viacero významov podľa toho, v ktorej oblasti sa používa. Jeden z významov znie takto: bod, odkiaľ niet návratu. Prakticky to znamená, že človek aj napriek svojim obmedzeniam vyťaží z mála, čo má (5 chlebov a 2 ryby; z biedy, do ktorej sa dostal – márnotratný syn a z pádu, ktorý si sám pripravil – Mária Magdaléna), maximum. Učeníci svojím spôsobom spoluúčinkovali na Ježišovom zázraku. Nebolo to v jednoduchých podmienkach. Evanjelium hovorí, že už sa stmievalo, všade dookola bola pustina a k dispozícii mali len 5 chlebov a 2 ryby.  Aj z nepatrných možností môže človek získať mnoho. Z malého evanjeliového semienka, ktoré hodil rozsievač do pôdy, vyrastie úroda. My to semienko dobra zasievame tam, kde ho niet a kde ho nájdeme, tam ho ešte môžeme rozmnožiť s pomocou Božej milosti. Nech nás akékoľvek málo či absencia určitého dobra neodradí od konania skutkov vernosti Bohu.

 

 

3.)             Viera vidí cieľ – večný cieľ.

Evanjelium pripomína, že Pán Ježiš cestoval loďkou. Ľudia šli peši. Určite to nebolo pre nich jednoduché, ale mali motiváciu. Chceli sa stretnúť s Učiteľom z Nazareta.

          Ježiša v dokonalosti nedobehneme. Je nereálne, aby sme sa s ním dokázali pretekať. Ale on to od nás ani nežiada. Chce, aby sme za ním kráčali. On zanecháva stopy svojho účinkovania a my ich zmyslom viery vnímame, vidíme a kráčame tou istou cestou. Niektorí pomalšie, niektorí rýchlejšie. Niektorí s váhaním, iní s väčšou istotou. Niektorí s istým krokom, niektorí aj s prívlastkom neistoty.

          Predstavme si takúto situáciu. Organizuje sa beh s hromadným štartom. Zúčastňujú sa ho muži i ženy, mladí i starší, ba i deti. Trénovaní, aj tí, ktorí majú slabšiu výkonnosť. Je isté, že sa pole bežcov roztrhá. Tí lepší budú vpredu, ostatní za nimi. Je to logické a prirodzené. Cieľ ale nájdu všetci. Záleží na tom, aby cieľ dosiahli všetci.

          Naším cieľom je Božie kráľovstvo. Je to absolútny cieľ nášho života. Nedosahuje sa ľahko, lebo nielen pôda našej viery, ale aj celková atmosféra života sa trasie pod náporom rôznych nezriadeností a nebezpečenstiev. Viera v Boha je stabilizujúcim prvkom. Inak by sme otrasy života nezvládali ľahko. Ježišovi učeníci, ktorí boli svedkami rozmnoženia chleba, nám dávajú istotu, že aj nám Boh rozmnoží dary, ktoré nám pomôžu obstáť v pustatine života a vniesť doň viac radosti, ideálov, povzbudenia a viac chleba v podobe obiet, ktoré aj iným pomôžu na ceste do Božej slávy.