K misiám

 

 

        V týždni od 14. – 18. 10. 2024 prebiehala na cirkevných školách misijná aktivita. Deti – žiaci – i pedagógovia mohli prísť do školy zjednotení v jednofarebnom oblečení. Každá farba predstavuje určitý kontinent. Napr. zelená Afriku, biela Európu, červená Ameriku, modrá Oceániu a žltá Áziu. Každý deň sa potom v škole pomodlili za misie na danom kontinente.

        Aj takýmto spôsobom sa môže vzbudiť misijný duch a nadchnúť niekoho pre dielo misií. Misijná myšlienka si môže raziť cestu už v duši dieťaťa, ktoré nemusí ešte nič tušiť. Čo sú misie v praxi?

1.) Misijné dielo je zamerané na tých, pre ktorých je evanjelium novinkou.

Nikdy sa s ním nestretli, alebo iba okrajovo. V súčasnosti sme zvyknutí v priestore európskej materiálnej hojnosti na to, že nám ponúkajú nové a nové veci. Počujeme napríklad: „Je to novinka na trhu a vy môžete byť medzi prvými, ktorí ju budú vlastniť, atď. Sluch súčasného človeka je citlivý na slová – novinka a byť prvý....

        Paradoxne, toto môže byť základom pre určitých jednotlivcov, aby prijali 2000-ročnú  novinku evanjelia. Zároveň sa stali prvými, ktorí prijmú evanjelium v rodine, v triede, na pracovisku, atď. A nielenže ho ako prví prijmú v danom časopriestore, ale stanú sa v tomto prostredí prvými, ktorí ju odovzdajú ďalej. Duch misií môže využiť tendenciu súčasného človeka chcieť byť prvý a vedieť o novinkách.

2.) Ďalší priestor pre misie sa črtá v prostredí, v ktorom sa už Kristus „prechádzal“.

Ide o miesto, kde bolo Božie slovo ohlasované, ale nie prijaté v zmysle osvojenia a nasledovania. Kristus sa akoby prešiel životmi istých ľudí, no oni ho neprijali, a tak išiel ďalej.

        Sv. Maxim, vyznávač, píše Talásiovi: „Svätú Cirkev nazývame svietnikom, lebo v nej prostredníctvom ohlasovania svieti Božie slovo, jasom pravdy ožaruje všetkých, čo bývajú na tomto svete akoby v nejakom dome a myseľ všetkých napĺňa Božím poznaním. Pod nijakou mericou nijako nemožno udržať slovo, ktoré je najradšej na samom vrchole ako najväčšia ozdoba Cirkvi.“ (LH IV., s. 354) Božie slovo má byť vrcholom pre tých, ktorí sú ochotní počúvať, a to nielen pre potešenie ucha, ale pre uplatnenie vo vlastnom živote.

        Dvaja stavební robotníci z rôznych firiem pri stretnutí sa v období neskorej jesene, konštatovali: „Dokončievame veci vonku a tlačíme sa dnu. Vo vnútri sa dá pracovať aj v čase nepriaznivej klímy, vonku už nie.“

        Evanjelium sa tlačí dovnútra, do duše, lebo tam je jeho prvotné miesto a tam môže byť najužitočnejšie.

3.) Misie si zaslúžia a potrebujú ich aj tí, ktorí hlásajú a žijú evanjelium v chladom svete neprijatia.

Občas použijeme výraz: „za studena“. Ide o určitú technológiu, ktorá vyrába také prvky, ktoré sú presnejšie a dokonalejšie.

        Niektorí hlásajú evanjelium „za studena“, t. j. v chladom prostredí, v ktorom sa Božie slovo uchytí ťažšie. Paradoxne, svedectvo ich pôsobenia však môže byť presvedčivejšie a dokonalejšie ako keby žili a pôsobili v tzv. optimálnom prostredí. A treba konať aj „za horúca“, lebo Sv. písmo nám prízvukuje toto: „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2)

        V tomto čase začína u nás nepríjemný faktor – konsolidácia. Týka sa ekonomiky, prepúšťania ľudí z práce; týka sa prudkého zvyšovania cien.

        V čase modlitieb za misie si zdôrazňujeme inú konsolidáciu. Ak toto slovo znamená upevnenie a zjednotenie, tak teraz sa Cirkev konsoliduje a zjednocuje v prosbe za dielo misií – za ducha misií.

        Nech je dominantný v našich srdciach, aby dielo misií rástlo ako dielo Božieho ducha aj skrze naše materiálne a duchovné príspevky.

Vzťah k viere

 

        Vždy, keď sa začína nejaké dielo, povieme, že robíme prvé kroky. Môžu byť pomalšie, neisté, labilné. No keď sú prvé kroky stabilnejšie, už nehovoríme, že ide o prvé kroky. Hovoríme, že sú to pokroky. Po prvých krokoch by po čase mali nastať pokroky.

        Aj viera v Boha má svoju postupnosť a svoje kroky. U každého je to individuálne. No väčšina chce aj vo viere robiť pokroky. Sám Ježiš nám v evanjeliu jednotlivé kroky oznamuje a nabáda nás, aby sme sa ich držali. (Mk 10, 17 – 30) O čo ide?

1.) Zachovávaj!

Istý človek z evanjelia pribehol k Ježišovi a pochválil sa, že už dávno prikázania zachováva. Ježiš túto obetu od neho prijal ako dobrý základ, na ktorom sa môžu postaviť dokonalejšie úkony viery. Boh chce, aby sme stále jeho slovo zachovávali. Hovorí: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 11, 28)

        Niekedy sa nám dostane do uší takáto charakteristika človeka: nič mu nie je sväté... Znamená to, že ide o človeka, ktorý neuznáva morálne zásady. Naopak, človek, ktorý sa snaží žiť podľa zásad evanjelia, vnáša prepotrebnú svätosť do svojho prostredia.

2.) Rozdaj!

To je odporúčanie Pána Ježiša, ktoré predniesol ambicióznemu mužovi, s ktorým viedol dialóg.

        Nehovorí: „Rozdaj komu chceš a koľko chceš....“ Hovorí adresne: „Rozdaj všetko, a to chudobným!“ Mladý muž dostal úplnú a konkrétnu správu. Nezostala v ňom žiadna pochybnosť, lebo Ježiš sa vyjadril presne. To je niečo pre nás, ľudí tejto doby. My presnosť vyžadujeme – kedy, kde, ako.... To sú najčastejšie otázky vtedy, keď sa niečo organizuje.

        Sme presní a pohotoví, keď treba žiť podľa zásad, ktoré máme od Boha? Rozdávame všetky dary, ktoré sme dostali tak, aby priniesli úžitok iným? Mnohí svoje dary a schopnosti nevyužívajú tak, akoby mali. Na svete je veľa núdznych ľudí (nielen materiálne), ktorí potrebujú rôzne prejavy štedrosti. V jubilejnom roku, ktorý vyhlásil Sv. Otec František a ktorý začne v decembri 2024, buďme adresní a presní, čo sa týka obiet a aktivít, ktoré chceme realizovať. Sv. Otec hovorí, že pri darovaní by sme mali spoznať „tváre bratov a sestier“, ktorým svoje obety venujeme.

3.) „Príď a nasleduj ma!“

Vrcholom dialógu Ježiša a mladíkom bolo Ježišovo pozvanie: „Príď a nasleduj ma!“ Naznačuje mu, že naňho počká, kým sa tento bude rozhodovať.  Nesúri ho, nedáva mu ultimátum, nevyhráža sa mu, len naznačuje, že Boh vie čakať na pravú chvíľu.

        V praxi života počujeme: „Ja si naňho počkám!“  Za tým je vyhrážka, pomsta a násilie. Aj Kristus hovorí, že si počká, kým bude dotyčný pripravený nasledovať ho. Nie je za tým vyhrážka ani násilie. Boh síce čaká, ale zároveň udeľuje také milosti, aby pozvaný pochopil, že to, čo dáva Ježiš, nemôže dať nikto. A to je dar povolania a spásy. Tento dar je však nezlučiteľný s určitou matériou tohto sveta. Ten, kto má  pozvanie Ježiša vo viere nasledovať, musí niektoré ponuky sveta odmietnuť. Viera si žiada celého človeka a vyžaduje hĺbku, v ktorej sa usadí semeno Božieho slova.

       

        Aj vo viere sú prvé kroky a sú možné aj pokroky. Ale nebolo by nič z toho, keby chýbalo: Vykroč! Evanjelium spomína slepca Bartimeja. Keď ho dal Ježiš zavolať, aby ho uzdravil, Bartimej „...odhodil plášť, vyskočil a šiel.“ (Mk 10, 46 – 52) Boh nás volá: „Vykročme mu v ústrety, aby nás uzdravil a priviedol na cestu večného života, ktorej sa tak dožadoval mladík z evanjelia.

O manželstve

 

        Občas počujeme takýto výrok: „Naše cesty sa rozišli.“ Vzápätí však môžeme počuť opačný: „Znovu sme našli spoločnú reč.“ Takéto a podobné výroky sa objavujú v rôznych oblastiach spoločenského života – napr. v politike, v práci, ale i v rodine.

        Existuje ustanovizeň, ktorá tieto protichodné tendencie dôstojne zastrešuje. Je to sviatosť manželstva. Najmä v jej atmosfére zažívajú ľudia neustále rozchody a návraty. Ak nie fyzicky, tak aspoň po stránke názorovej. Ak sa manželia argumentačne rozídu, nemajú rezignovať, ale hľadať cestu opätovného zjednotenia. Robia tak preto, lebo majú pred sebou vyššie ciele – zachovať celistvosť manželstva a rodiny. Ktoré okolnosti hrajú v ich prospech?

1.)Dôvera

Väčšina z nás má okolo seba ľudí, o ktorých hovoríme, že sú dôveryhodní. Možno ich počas života veľa nestretneme, ale ak áno, môžeme s nimi viesť dôverné rozhovory. Všetkým ľuďom okolo seba nepovieme to, čo im. Takúto dôveru si treba zaslúžiť a ona býva odskúšaná praxou života. Pre manželov je najdôveryhodnejší Boh. Nikomu nepovieme to, čo jemu. Zároveň od nikoho nedostaneme toľko dobra, ako od neho. V ľudskej rovine by si mali byť manželia navzájom najdôveryhodnejšími ľuďmi. Spolu majú hľadať cestu, riešenia a podnety. Zvlášť v súčasnej dobe je nevyhnutné posilniť dôveryhodnosť našej komunikácie s Bohom a medzi nami navzájom.

2.)Premiéra

Tento výraz dávame do súvislosti najmä s určitým umeleckým dielom. Ide o niečo, čo sa odohrá prvýkrát. Hoci je to slávnosť, no v jednej udalosti vzniká mix očakávania, strachu, stresu, napätia, atď. Netýka sa to však iba divadla, ale problematika zasahuje do rôznych oblastí.

        Hybnou silou v živote manželov je láska. Tá môže mať denne podobu premiéry, hoci tá býva bežne iba jedna. Nie nadarmo sa nám Božie slovo prihovára takto: „Nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom a nenechávajte miesto diablovi.“ (Ef 4, 26 – 27) Takto sa má po akomkoľvek konflikte „zregenerovať“ čnosť lásky a manželia začínajú odznova. Každý deň vzniká nová možnosť na to, aby láska medzi nimi zažila novú premiéru. Aj tu platí, že premiéra je umeleckým dielom, t. j. dielom Božej milosti a spolupráce muža a ženy, ktorí si sľúbili vernosť. Takto môže byť láska denne silnejšia a pripravenejšia reagovať na nové výzvy života.

3.)Vyvierať

Na turistických mapách Katastra obce Spišské Bystré nájdeme výraz Vyvieračka. Už samotný názov nám hovorí, že ide o lokalitu, v ktorej vyviera potok, ktorý tečie cez obec. Aj čnosť lásky má svoju nezameniteľnú „vyvieračku“. Je ňou Boh. Božia láska je akoby šitá na mieru pre manželský život. Tam má svoje veľké uplatnenie a realizáciu. Boh je láska. (1Jn 4, 8) Boh má mať svoju realizáciu v manželskom živote. Odmietnutím Boha „vyvieračka“ milostí pre manželov vysychá. Veľa vecí v manželstve vyrieši návrat k Bohu, lebo Boh je prameňom všetkého dobra. Už starozákonný prorok Malachiáš sa prihovára: „...obráťte sa ku mne a obrátim sa k vám...“ (Mal 3, 7)

 

        Lásku netreba hľadať iba v jej toku, ale najmä tam, kde ona vyviera. Eucharistický stôl a stôl Božieho slova je vrcholným zdrojom lásky. Málokto má k nemu taký prístup a vzťah ako manželia, ktorí si v jeho blízkosti vyslúžili sviatosť manželstva.

Pochod za život - pohrebný príhovor

 

          Približne pred týždňom sa v Košiciach konalo podujatie s názvom: Pochod za život. Zúčastnilo sa ho asi  40  000 ľudí. Svojou účasťou vyzdvihli dôležitosť ochrany života od počatia až po prirodzenú smrť. Darcom života je Boh a tento dar treba neustále vyznávať a obhajovať.

          Vždy, keď zomrie človek, sformuje sa iný sprievod – smútočný. Obyčajne s tým súvisia pojmy: smrť, pohreb, cintorín. Keď smútočný sprievod prechádza cez kostol, keď sa pozostalí zúčastnia na slávení eucharistie, stáva sa sprievodom života. Už to nie je pochod smrti, ale sprievod života. Prečo? Kristus trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. On je živý a sám hovorí: „Prišiel som, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ Smútočný sprievod sa mení a sprievod života preto, lebo my, veriaci, veríme vo večný život v Kristovi.

          Pri istej príležitosti novinári položili otázky populárnym osobnostiam, ktoré sa vracali z dovoleniek. Pýtali sa: „Kde by ste chceli dožiť svoj život, v ktorej destinácii?“ Opýtaní menovali krajiny podľa toho, kde chodia dlhodobo na dovolenku. Skôr ako bude aktuálnou otázka, kde dožiť život, je dôležitou iná. Ako žiješ život teraz, v tomto svete? Žiješ ho s Kristom? Máš ambíciu prežívať ho v intenciách evanjelia? Ak máme túto snahu, potom je jedno, kde dožijeme život, lebo teraz žijeme život vo viere. Terajší život môže byť vstupenkou do Božieho kráľovstva.

          Na parte sa často objavuje výrok: „Odovzdal dušu Stvoriteľovi.“ Ide o smútočné oznámenie, ktoré jemne, zdvorilo, pritom veľkolepo vyjadruje  smrť a odchod z tohto sveta. A to nie hocikde, ale do Božieho náručia. Takto má zmýšľať a konať veriaci človek. Skôr ako odovzdá svoju dušu Stvoriteľovi vo večnosti, teraz mu má odovzdať svoj život. Teraz, kým je tu na zemi. Chceme mu zveriť svoj život do opatery a dôverovať, že sme v najlepších rukách. Potom tá finálna „odovzdávka“ bude už len akoby slávnostným potvrdením nášho verného života. Veriaci človek si má často vykonať úkon odovzdania života Vykupiteľovi. Týka sa to rôznych životných situácii, ale hlavne vtedy, keď sa v živote objaví utrpenie, choroba, trápenie, kríž. Takéto odovzdávanie sa Bohu znamená, že sa otvárame pre Božie milosti, ktoré nám môže udeliť jedine Boh.

 

          Pamätajme na svojich blízkych, kým ešte žijú. Vyprosujme im milosť vďaky za dar života. Doprostred ich smútkov a ťažkostí vnášajme nádej a radosť zo stretnutia s Pánom vo večnosti. Náš život nebude pochodom smrti v hriechu, ale stane sa sprievodom života, ktorý putuje do Božieho kráľovstva.

Dôraz na maličkosti

 

 

        Po skončení športového zápolenia sa dostávajú k slovu tréneri. Na tlačovke hodnotia zápas každý zo svojho pohľadu. Niekedy vystihnú realitu týmito slovami: „O výsledku rozhodli maličkosti, drobnosti.“ Znamená to, že víťaz bol dôslednejší v maličkostiach, ktoré súper podcenil.

        Čo treba urobiť preto, aby sa človek dostal do Božieho kráľovstva? Nemusí konať geniálne veci kolosálneho charakteru. Stačí, ak položí dôraz na maličkosti. Sám Ježiš potvrdzuje túto myšlienku slovami: „Kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“
(Mk 9, 41) Pohár vody – to je drobnosť, no pre vyprahnutého človeka má cenu života. O akých drobnostiach hovoríme?

 

1.) Všetci vieme, aký je dôležitý rozbor krvi.

Odhalí lekárovi veľa dôležitých vecí, aby stanovil správnu diagnózu. Existuje rozbor krvi, ktorý je všeobecný, ale niekedy sa vyžaduje detailnejší, podrobnejší, ktorý ide do hĺbky a odhalí viac.

        Kresťan si má zvykať na to, že mu nestačí povrchný, všeobecný rozbor života. Je to málo, ak sa uspokojíme pri spytovaní svedomia, že sme nikoho nezabili, neokradli... Takýto dôraz je nedostatočný, lebo mu chýba hĺbka. Kresťan má ísť do zásad a do dôsledkov, ktoré z nich vyplývajú. Navonok sa môže chlácholiť tým, že všetko je v jeho živote v poriadku. Opak môže byť pravdou. Podrobnejší rozbor vo svedomí môže odhaliť také skutočnosti, ktoré môžu kresťanovi zabrániť v tom, aby vystúpil vyššie.

2.) Nájdi rozdiely

Ide o cvičenie zraku. Pred sebou máme dva obrázky, ktoré navonok vyzerajú rovnako. V skutočnosti sa však líšia, v konkrétnych bodoch, ktoré treba objaviť. Niektoré rozdiely sú očividné, iné sú detaily, pri ktorých treba zaostriť zrak.

        Nájdi rozdiely v tom, aký by bol tvoj život bez Boha a evanjelia a aký je teraz, keď sa kloníš k evanjeliu. Bolo by zlé, keby si nijaký rozdiel nevnímal. Mnohí konvertiti vedia presne špecifikovať, aký bol ich život pred a po spoznaní Boha. Máme sa snažiť, aby náš nový deň bol iný, lepší ako predchádzajúci. A môžeme si cvičiť svoj duchovný zrak, aby sme našli rozdiely. Ak nie v úspešných činoch, tak aspoň v obnovených úsiliach, ktoré nám nedovolia stagnovať.

3.) Istá rodina dokončievala rekonštrukciu bytu.

Dostali sa do stavu finále. Svojim priateľom hovorili: „Už len doladiť detaily.“ Byt je obývateľný, už len dotiahnuť tzv. maličkosti.

        Nie každému sa chce dotiahnuť veci na sto percent. Zvíťazí pohodlnosť a únava. Ľudia si povedia, že to podstatné je tu a v poriadku. Načo ešte detaily? Takto mnohí obhajujú iba základný kontakt s Bohom. Nemajú záujem urobiť viac vo veciach viery, dotiahnuť ich do dokonalosti tým, že umožnia Bohu, aby výraznejšie vstúpil do života. Na detailnejšie videnie viery treba prekonať únavu a pohodlnosť. Obraz viery tak môže byť výraznejší, hlbší, radostnejší a dôstojnejší. Mnohí ani netušia, ako môžu rozvinúť potenciál viery tak, aby užívali viac ovocia Božej milosti.

 

        O osude večnosti rozhodujú maličkosti: Pohár studenej vody. Krátke zvolanie: „Ježišu, spomeň si na mňa vo svojom kráľovstve!“ Stručné, ale obsažné zvolanie: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ V týchto drobnostiach je však veľa hĺbky. Sú výsledkom otvorenia sa duchu evanjelia, ktoré človeka pretvárajú na podobu Ježiša Krista. Za drobnými vecami sa vynára veľké dielo Božej milosti. Konajme v ich presvedčení, že všetko, čo sa koná s láskou, bude hodnotené vysoko slovami evanjelia: „Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým!“

Ako prijať Ježiša

 

          V španielskej Barcelone sa vyníma nádherný chrám architekta Gaudího. Volá sa Sagrada  Família. Stále nie je dokončený. Jedným z architektov, ktorí dostali príležitosť pokračovať v diele Gaudího, bol istý Etsur Soto, Japonec. Ten po čase konvertoval na katolícku vieru. V jednom rozhovore sa vyjadril, že Európania majú tendenciu všetko si podriadiť, podmaniť a ovládať. Aj prírodu. Ďalej hovorí, že tí, ktorí žijú východnejšie, sú stavaní inak. Oni si nechcú prírodu podmaňovať, ale žiť s ňou v súlade. A to aj napriek tomu, že sa u nich vyskytujú búrky, povodne a tsunami...

          Pán Ježiš katechizuje svojich učeníkov a hovorí, že bude trpieť, zomrie krutou smrťou, ale na tretí deň vstane z mŕtvych (Mk 9, 30 – 37). Zároveň učí, že ho musíme takto prijať (Kto prijíma mňa....prijíma aj toho, ktorý ma poslal.) Hovorí, že sa máme učiť žiť v súlade s touto pravdou, a to aj napriek tomu, že správa o Ježišovom umučení zapôsobila na jeho učeníkov a priaznivcov ako tsunami... Nikto z ľudí nemohol vziať Ježišov osud do vlastných rúk a podmaniť si ho. Ježiš musel splniť vôľu Otca, ktorý ho poslal na svet.

Ako máme prijať Ježiša?

1.)                             Ježiša máme prijať ako toho, ktorý „žije a kraľuje naveky vekov“.

Takto sa končia mnohí liturgické modlitby. „Lebo Pán je živý...“ Takto spievame v ktorejsi piesni pri liturgii. Vyššie spomínaný architekt Antonio Gaudí používal živé tvory ako vzor či model. Napríklad živých ľudí z ulice alebo aj živé zvieratá, z ktorých vyrábal odliatky. Všetky tieto živé prvky sa objavili v interiéri alebo na fasádach chrámu Sagrada  Família. Z mŕtveho materiálu by osoh nemal, ale zo živého áno.

          My máme úžitok, síce z umučeného, ale živého Pána. Kristus je živý a prináša život a ako taký môže neustále formovať náš život. 

2.)                             Ježiša treba prijať ako takého, v ktorom sa snúbi staré s novým.

V istom časopise, ktorý sa zaoberá problematikou bývania, sa objavili rôzne vzory interiéru. Boli tam fotografie nového bývania až v modernistickom štýle. Potom zábery priestorov, ktoré riešili všetko po starom, tradične. Nakoniec sa objavili zábery, ktoré zachytili odvážny počin – kombináciu starého s novým. Všetko bolo spracované na vysokej úrovni.

          Náročnou úlohou nás, veriacich, je zladiť nové so starým bez ohľadu na to, či považujeme evanjelium za starú a tradičnú súčasť života alebo sa u nás objaví ako nový, doteraz nepoznaný prvok. Je umenie kombinovať staré evanjelium s novou dobou. Evanjelium nám však pripomína, že „nové víno treba naliať do nových nádob.“ (Lk 5, 39) Evanjelium treba vždy považovať za nové víno, ale myslenie človeka môže zostarnúť v módnom svete bez Boha.

          Spomeňme si na Ježišovo premenenie. Na vrchu sa rozprával s predstaviteľmi starého sveta (Mojžiš a Eliáš), ale so sebou si vzal tých, ktorí reprezentujú nový svet (Peter, Jakub, Ján) (Mt 17, 1 -9). Iba v Ježišovi sa môže kombinovať staré s novým tak, aby mal človek z toho úžitok pre večný život.

3.)                             Ježiša prijímame v súlade s jeho prienikom do nášho života.

V matematike sa s pojmom prienik stretávame. Napr. prienik jednej množiny do druhej, pričom vzniká nová množina, ktorá obsahuje prvky pôvodných množín.

          Viera preniká do každodennej praxe života. Vytvára sa nový život, ktorý obsahuje Božiu milosť a tá má ambíciou preniknúť myslenie a konanie človeka. Vzniká akoby nový človek, ktorý prijal Pánovo evanjelium, ale pritom stojí pevne na zemi. Ide o Boží prienik do postavenia človeka, aj keď je vysoké. O prienik Boha do povinností, aj keď je ich mnoho, ale aj o prienik do radostí a úspechov, aj keď si človek myslí, že nič a nikoho nepotrebuje. Viera je v podstate vystavením „zelenej“ Božej prítomnosti v živote. Boh vstupuje, formuje a pripravuje človeka tak, aby prinášal primerané ovocie.

 

          Občas počujeme výraz, podľa ktorého je niečo kompatibilné s niečím. Ide o súlad, zlučiteľnosť určitých vecí tak, aby spolupracovali a komunikovali spolu. Ľudia sa vždy zaujímali o to, či viera v Boha môže korešpondovať s ich životom. Viera človeka dvíha, dáva mu zmysel, posilňuje ho a motivuje k skutkom, ktoré mu pripravujú cestu do Božieho kráľovstva. Viera život nedeformuje, ale dáva mu vnútornú náplň a vonkajšiu podobu, ktorá sprítomňuje samotného Krista v pozemskom svete.

Ježišove slová

 

Sú situácie, kedy na slovách záleží. Rodičia učia svoje deti tzv. zázračné slová – ďakujem a prosím. Pripomenú, že tieto slová otvárajú ľudské srdce.

          Pre osamelého človeka má každé slovo, ktorým sa mu niekto prihovorí, cenu zlata. Nehovoriac o tom, že ľudské slovo môže búrať predsudky a stavať mosty.

          Pán Ježiš uzdravil hluchonemého človeka a pritom povedal jediné slovo: „Effeta!“ (Mk 7, 31 – 37). Pánovo slovo má veľkú silu a hodnotu.

1.)         V istých situáciách slová starostlivo vyberáme.

Napr. pri formulovaní nejakej žiadosti alebo pozdravu. Vtedy dávame pozor na každý detail.

          Pri Božom slove nemusíme byť veľmi prieberčiví. V rámci liturgie sv. omše vyjadrujeme presvedčenie, podľa ktorého stačí „iba slovo“ a naša duša bude uzdravená. Čítame a počúvame Božie slovo s takým úmyslom, že nás môže uzdraviť? Ak navštevujeme bohoslužby pravidelne, snažíme sa pripraviť si dušu tak, že pokrm Božieho slova padne na úrodnú pôdu? Je naša účasť na slávení iba akoby náhodná, trpená alebo zameraná na užitočné prijatie pokrmu spásy?

2.)   V bežnej komunikácii medzi ľuďmi nie raz počujeme: „Dávam ti slovo!“

Znamená to, že niekto sa za niečo zaručuje. Tie naše ľudské záruky bývajú nestabilné, prelietavé, ale aj Boh prehovoril a záruku svojej lásky dal vo svojom Synovi, keď povedal: „Dávam vám Slovo.“ T. j. svojho Syna, ktorý vás vykúpi a spasí. Boh nie je nemý. Boh prehovoril, lebo nám posiela Božie slovo. Ako reagoval človek na dar Slova, ktoré poslal Boh? Zbavil sa Slova za 30 strieborných (cca 60 Eur), a to v osobe zradcu Judáša. (Mt 26, 14 – 16)

          Na druhej strane píše sv. Pavol: „...všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky...“ (Flp 3, 8)

          Aká je naša reakcia na slovo Boha? Vtedy je správna, ak pohne mysľou človeka, aby vykročil a pohol svojím statickým postojom viery. Nech je pre nás akcia vyššie citovaného sv. Pavla inšpiráciou!

3.)         V slovenčine existuje výraz: slovné spojenie.

Ide o spojenie niekoľkých slov. Aká bude sila evanjelia vo svete, keď tí, ktorí uverili, spoja svoje slovo s tým, ktoré zoslal Boh? Keď svoj život zladia s Božím slovom, vznikne taká symbióza, ktorá bude silná v každom protivenstve.

          V súdnej praxi existuje výraz: slovo proti slovu. Vyjadrujeme tým určitú patovú situáciu. Horšie je, keď je slovo človeka a jeho život proti Slovu, ktoré prichádza, aby nám prinieslo spásu. Výraz dnešného sveta viac a viac, žiaľ, potvrdzuje túto myšlienku deštrukcie človeka. Snažme sa obhajovať Božie slovo praxou života!

 

          V rámci rôznych stretnutí a konferencií sa používa výraz: odovzdávam slovo... Človek dokáže v spoločenstve odovzdávať slovo. Nech je nás táto situácia výzvou, aby sme ho dali aj Bohu. Boh rozpráva, aj keď mlčí! Ale keď hovorí (sv. omša), je to slávnosť, ktorá svojou vznešenosťou a obsahom sýti dušu poslucháča.