KEĎ VECI ZAPADAJÚ DO SEBA

 

         Všetci sme šťastní, keď veci do seba zapadajú. Predstavme si situáciu, ktorá sa týka cestovania. Máme pred sebou cestu, ktorá predpokladá viaceré kombinované vlakové a autobusové spojenia. Po návrate domov konštatujeme, že všetko dobre dopadlo. Spojenia nemeškali, cestovanie bolo pohodlné a všetky veci sa nám podarilo vybaviť. Možno pre niektorých ide o sci-fi, ale z času – na čas máme takéto šťastie. Vtedy povieme, že veci do seba zapadli.

         Vinica z evanjelia má jedinú povinnosť – pravidelne prinášať úrodu. Aby sa tak stalo, musia veci do seba zapadnúť. Dôležité sú tu minimálne 3 skutočnosti: Pán vinice, samotná vinica, pracovníci.

         Každý prvok je niečím výnimočný a nezastupiteľný. Ako sa to prejavuje?

1.)Majiteľ vinice

Ide o človeka, ktorý šíri dobré meno svojej vinice. Šíri ho v okolí, propaguje ovocie a konkrétne produkty, ktoré sú na vysokej úrovni. Snaží sa dôstojne reprezentovať svoju produkciu.

         Niektoré športové kluby majú svojho ombudsmana. Jeho úlohou je komunikovať s vonkajším svetom, najmä so sponzormi. Udržiava dobré vzťahy s rôznymi partnermi klubu.

         Kresťan je človek, ktorý má šíriť dobré meno Ježiša Krista, lebo len v Ježišovi je spása. Kresťan robí prijateľným Kristovo meno pre svet. Dostáva ho do pozície v tom zmysle, že svet jeho prijatím získava vyššiu dimenziu, zdokonaľuje sa a nadobúda Božie črty. Tak ako dieťa rastie, nadobúda črty niekoho zo svojej rodiny. Kresťan rastie vtedy, keď nadobúda Kristove črty v duchu evanjelia.

 

2.)Samotná vinica

Nachádza sa na vrchole plodnosti. Má skvelú pozíciu. Rozdáva plody plným priehrštím. Je nositeľkou výstavnej dokonalosti. Sústavne dokazuje, že jej patrí primát, že niečo skvostnejšie by sme márne hľadali. Svojou existenciou spôsobuje, že mnohí nadobudli zmysel života a dôvod na radosť. Toto všetko je obrazom viery.

              V období nastupujúceho nacizmu v Európe vytvorila propaganda projekt Hindenburg. Išlo o vzducholoď, ktorá bola výstavnou skriňou nastupujúceho nacizmu. Vzducholoď sa dostala do cieľa svojho putovania, ale skôr, ako by sa ju podarilo ukotviť na zemi, vybuchla. Stalo sa tak 6. mája 1937 na letisku Lakehurst v New Jersey. Jej trosky boli rozmetané po celom okolí. Zhorela do tla. Samozrejme, že pohltila aj časť posádky a cestujúcich.

              Vinica viery je dnes vystavená riziku, že rovnako zhorí do tla, ak nebude mať ambíciu stať sa evanjeliovou vinicou. Takou, ktorá sa sýti Božím slovom a modlitbou. Život človeka doslova zhorí, ak nebude mať podobu bohatej a plodnej viery. Súčasnosť dokazuje, že ten, kto nemá vieru zakorenenú, veľmi ľahko o ňu prichádza.

3.)Pracovníci vo vinici

Zaujali správnym postojom, lebo sa dali najať. Dohodli sa s majiteľom, boli ochotní znášať horúčosť dňa. Mysleli na obživu svojich rodín, no na druhej strane boli schopní vzpriečiť sa. Premohla ich závisť, aj chamtivosť. Napriek tomu vinici zostali verní. Majiteľ dokázal, že sa o vinicu postará, aj keď nezamestnával výlučne elitu.

Ježiš si poslúži aj našou biedou a slabosťou. Istý zamestnávateľ robil nábor a prijímal nových pracovníkov. Ktosi z kolegov poznamenal: „S týmto materiálom veľa vody nepokročíš.“ Ktovie, aká bola nakoniec realita. Pravda je taká, že bez Boha veľa vody nenamútime, bez neho zostávame bezradní a v chaose. On stále prijíma nových a nových pracovníkov do svojej vinice. Sme to my všetci. Nie sme žiadnou elitou. Predstavujeme mix dobrého i horšieho. Iba Boh všetko zmanažuje tak, aby naše dielo poslúžilo Božiemu kráľovstvu. Iba s jeho pomocou zladíme ľudí okolo seba tak, aby ich dielo bolo požehnané.

 

Koľkokrát sa stáva, že skúšame kľúčom otvoriť dvere. Väčšina nosí celý zväzok kľúčov. Niekedy sa stane, že ich skúšame po tme. Nesprávny kľúč do zámku nezapadne. Dvere sa neotvoria, lebo kľúč musí zapadnúť, aby sme vošli dnu. Kľúčom poznania je Ježiš Kristus a jeho evanjelium. Bez neho nezapadneme do scenára plodnej sily Pánovej vinice.

Doživotné bremeno

 

         Slovenčina pozná výraz „mať to z krku“. Čo to znamená? Keď máme pred sebou ťažkú úlohu, snažíme sa ju zdolať čím skôr. Dôvod je jednoduchú – chceme to „mať z krku“; aby to bolo čím skôr za nami. Školopovinné deti majú niekedy problém s motiváciou do učenia, a tak im povieme: „Vydrž ešte niekoľko dní, týždňov...a budú prázdniny. Oddýchneš si a budeš to „mať z krku“.“ Ani my, dospelí, nie sme výnimkou. Určité nepríjemné veci chceme mať čím skôr za sebou – napríklad vyšetrenie u lekára. Chceme to „mať z krku“. Logické sú potom otázky typu: „Koľko ešte? Koľkokrát ešte? Ešte dlho?“ Atď.

         Čosi z tohto zmýšľania musel mať v sebe aj taký veľký človek, akým bol sv. Peter. Raz pristúpil k Ježišovi s otázkou: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18, 21) Tiež chcel poznať hranicu, kvótu, ktorú chcel naplniť a „mať túto záležitosť z krku“. Tým nepriamo priznal, že sa touto problematikou zaoberá, že mu nie je ľahostajná. Možno čakal od Ježiša, že mu povie nejakú normu, ktorú v odpustení naplní a bude pokoj. Táto matéria, najmä u toho, kto má o odpustenie prosiť, nie je jednoduchá. Nie je jednoduchá ani pre toho, kto má odpustiť, kto má prosbu prijať a zadosťučiniť odpusteniu.

1.) Je potrebné pestovať atmosféru zmierenia.

Niekedy zaznieva medzi ľuďmi otázka: „Čím sa živíš?“ Môže to znamenať dopyt na tvoj jedálny lístok alebo otázka môže smerovať na tvoje zamestnanie, t. j. zdroj obživy. My môžeme túto otázku rozšíriť a prehĺbiť do takejto podoby: „Čím živíš svoju dušu?  Čo je pokrmom tvojho vnútra?“ Odpoveď znie: „Svoju dušu chcem živiť pokrmom zmierenia, t. j. chcem pestovať mentalitu zmierenia.

         My to nechápeme vždy správne. Niektorí z nás chápu pojem zmierenia ako zmierenie sa s hriechom – nebojujú s ním, nerobia si primerané výčitky svedomia, nerozlišujú medzi dobrom a zlom, jednoducho povedané – zmierili sa so životom v područí hriechu. Toto nie je správna atmosféra zmierenia. Tá totiž predpokladá pravidelnú úkon zmierenia sa s Bohom. Kto má ambíciu zmierovať sa s Bohom, vytvára minimálny priestor na to, aby pestoval nenávisť a robí veľa pre to, aby dokázal odpúšťať v ľudskom spoločenstve, lebo si je vedomý toho, že Boh jemu odpúšťa neustále.

2.) Odložiť zbrane natrvalo.

V jednom belgickom meste je súsošie dvoch vojakov,  ktorí si podávajú ruky. Ide o vojakov, ktorí bojovali na opačných stranách. Jeden je Brit, druhý Nemec. Ide o reakciu na prvé Vianoce v čase 1. svetovej vojny v r. 1914. Vianoce našli vojakov v zákopoch. Počas Štedrého dňa a na Prvý sviatok vianočný vojaci bojujúci proti sebe vyšli zo zákopov a podávali si ruky. Dávali si darčeky, debatovali, ponúkali si stravu a údajne si zahrali provizórne aj futbal. Išlo o pekný a hlboký moment. Netrval však dlho. Prišli rozkazy a boje potom pokračovali v krvavej dráme. Odloženie zbraní bolo iba chvíľkovou idylkou.

         Sv. Pavol nás vyzýva: „Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst.“ (Kol 3, 8) Apoštol vyzýva, aby ľudia odložili zbrane, ktoré zabíjajú dušu – veď človek ak niečo odloží, mieni sa k tomu vrátiť tak, ako sa to stalo na bojisku 1. svetovej vojny. Pavol myslí nie na chvíľkové poľavenie v zlobe ale jeho výraz – odloženie – rešpektuje definitívne vzdanie sa úmyslu pomstiť sa a akokoľvek ubližovať.

3.) Zveriť svoju situáciu Bohu.

Na ktoromsi cvičisku klusali na jednom koni dvaja ľudia. Bola to matka s malým synom. Chlapča – už školopovinné – už sedelo vpredu, matka sedela za ním. Uzdu držali obidvaja. Dieťa tak malo pocit, že ono vedie koňa. V skutočnosti to bola matka, ktorá viedla uzdu skúsenou rukou. Nebolo by dobré, keby vodcovskú schopnosť prenechala dieťaťu.

         Človek rád používa výraz: „beriem spravodlivosť do svojich rúk“. Dotyčný chce prevziať riešenie situácie do vlastných rúk, hoci uzdu spravodlivosti má držať Boh. Niekedy je to tak, že ľudia pod záštitou spravodlivosti robia kroky, ktoré vedú k pomste. Človek má blízko k pomstychtivosti, no Boh nikdy. Boh koná spravodlivo, nie pomstychtivo. Z toho vyplývajú aj naše časté otázky: „Prečo Boh nekoná? Prečo nezasahuje tak, ako by sme chceli? Prečo otáľa, keď vo svete je veľa krívd a nespravodlivosti?“ Boh koná spravodlivo, lebo chce, aby sa ľudia zmenili a napravili. To je jeho spôsob vedenia uzdy spravodlivosti, hoci aj nám necháva kompetencie, aby sme sa snažili v zmysle zákona o spravodlivosti.

 

Existuje nejaký benefit v zmysle odpustenia blížnemu? Najlepšou odpoveďou je citát z Ježišových myšlienok: „Získal si svojho brata.“ (Mt 18, 15 – 20) Nemusí to hneď znamenať, že si si získal svojho brata, ale získal si brata a ponúkol si možnosť zmierenia a cestu spásy. Odpustením pomáhame iným, aby sa dostali z bludiska života na cestu istoty.

Získať si človeka

 

         Mnohí ľudia sa v dnešnej dobe pokúšajú o 2 veci: získať finančné prostriedky a získať si človeka. Ľudia majú plány a sny, no na to potrebujú prostriedky. Chcú žiť dôstojne. A aj na to však potrebujú prostriedky. Témou dňa v spoločnosti je získavanie prostriedkov na rôzne skutočnosti. Nie menej dôležité je získať si človeka. Túto situáciu dôverne poznáme, lebo sa nachádzame pred voľbami. Získať si študenta, voliča, zamestnanca, je témou dňa. Nehovoriac o tom, že dnes vôbec nie je ľahké získať si človeka
na morálne dobrú vec.

         V Matúšovom evanjeliu rezonuje myšlienka: „...získal si svojho brata.“ (Mt 18, 15 – 20) Nie je jednoduché získať si človeka pre myšlienku, podľa ktorej je Boh absolútne dobro. Týka sa to aj modlitby. A to do takej miery, že ju považujeme za najsilnejší prostriedok na dosahovanie cieľa. Nie je jednoduché získať si človeka pre myšlienku slobody. Všetko to vyplýva z evanjelia: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“

1.) Získať si človeka pre postoj viery v Boha.

Pred niekoľkými dňami vyniesla raketa na obežnú dráhu japonskú lunárnu sondu. Tá má pristáť na Mesiaci a urobiť dôležité merania. Vedecký pokrok spočíva v tom, že sonda pristane maximálne 100 metrov od určeného miesta. V minulosti bola táto vzdialenosť aj 10 km.

         Viera v Boha v dnešnom svete predstavuje u ľudí veľkú odchýlku od Boha. Pre niektorých je Boh áno, no pre určitých ľudí ma inú podobu, ako to učí Cirkev. Pravdy viery sú pre niektorých áno, ale pre niektorých iba selektívne. Niektoré osoby zo spoločenstva veriacich sú áno, niektoré nie. V tomto zmätku, prázdnote, sklamaní a bezútešnosti je Boh síce pre ľudí prítomný, ale mnohí ho hľadajú s veľkou odchýlkou. Potrebujeme nachádzať Boha presnejšie, pokornejšie, úctivejšie a dôkladnejšie. Potrebujeme minimalizovať odchýlku do takej miery, ako to vyjadrili apoštoli medzi sebou: „Videli sme Pána.“ (Jn 20, 25)  Hľadanie Pána je v hierarchii hľadania nad rôzne iné hľadania a námahy. V hierarchii hľadania musíme prihliadnuť na to, že hľadanie Boha v Kristovi bude pre nás najhodnotnejšou menou pri vstupe do večnosti.

2.)  Získať človeka pre modlitbu, ktorá je účinným prostriedkom.

Istí ľudia oblečení v pracovnom odeve si vyberali tovar v obchode s remeselníckym potrebami. Vyberali si „hmoždinky“, klince a vôbec – o veci, ktoré nesú ťarchu váhy určitých predmetov. Ako si vyberali a prehrabávali sa v tovare, hovorili si: „To neudrží, potrebujeme niečo silnejšie.“

         Potrebujeme naozaj silný prostriedok na to, aby nás dnes udržal pri Bohu. Občas zabúdame na taký silný prostriedok, ktorým je modlitba. Potrebujeme to, čo udrží ťarchu života tak, aby sme sa neodklonili od Boha, od Cirkvi, od zásad a od cesty spásy. Nepodceňujme silu modlitby! Sú ľudia, ktorí posmešne hovoria, že je to prostriedok pre slabých ľudí – pre slabochov. Áno, modlitba je prostriedkom slabých (Kto z nás taký nie je?) na dosiahnutie náročných cieľov. Modlitba si vyžaduje pokoru a presvedčenie, že spojenie pier a srdca (čo sa odohráva pri modlitbe), pri komunikácii s Bohom, vytvára atmosféru pravdivého domáhania sa dôležitých vecí. Nech by sme sa akokoľvek prehŕňali medzi prostriedkami na dosiahnutie dobra, nič silnejšie ako modlitbu nenájdeme.

 

 

 

3.)  Získať si človeka pre myšlienku jednoty.

Podstatný dôvod zjednocovania v ľudskom spoločenstve vystihol Pán Ježiš takto: „...kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Inými slovami povedané, Boh je s nami. Sv. Pavol pokračuje: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31) Zjednocovací proces prebieha tak, že sa ľudia dohodnú na spoločných krokoch v prospech dosiahnutia určitého dobra. Keď ho dosiahnu, nič sa nekončí, lebo to dobro treba udržať spoločnými silami.

         Istý športovec dosiahol vrchol svojej kariéry a získal zlatú medailu. Konštatoval: „Ja už nemusím nikomu nič dokazovať!“

         Jednota v kresťanskom spoločenstve je lákavým cieľom diabla, aby ju narušil. Jednotu treba neustále potvrdzovať a udržiavať. Veľa nám hovoria výroky: udržiavané pole, udržiavaná záhrada, udržiavaný dom a zovňajšok človeka. Jednota si vyžaduje obete, a nie malé. Zvlášť v dnešnej dobe sa vyžaduje úsilie o jednotu. Veľa vzťahov a diel je rozbitých tak, že sa s pôvodným stavom ani nedajú porovnať. Nájdime pôvod jednoty či pravzor v jednote Otca i Syna i Ducha Svätého! Práve tento obraz Najsvätejšej Trojice nech je naším motivačným momentom na to, aby Boh zostal s nami.

 

         Získať si človeka pre dobré dielo je umením. Ježiš však ide ďalej. Je náročnejší. Nehovorí, že si treba získať človeka, ale získať si brata. Brat je bližším pojmom ako človek. Získať si človeka, nie hocijako, ale ako brata. Až táto úroveň je evanjeliová. Človek sa má stať človeku bratom. Takúto jednotu vytvoríme iba s pomocou Ježiša, ktorý je naším bratom naveky.

Novomanželom

 

        Známy pretekár F1, Lewis Hamilton, niekoľkonásobný majster sveta, sa pripravuje na novú sezónu. Novinári sa ho pýtali, ako je na ňu pripravený. Odpovedal: „Nikdy nie ste perfektný, ale bežíte za dokonalosťou.“

        Keby sme sa novomanželov spýtali, či sú dobre pripravení na sviatostné manželstvo, možno by odpovedali podobne. Povedali by, že chcú pracovať na tom, aby boli čo najdokonalejší vo svojich vzťahoch. Aby sa tak stalo, musia obidvaja bežať za dokonalosťou. O akej dokonalosti hovoríme?

1.)           Novomanželia majú hľadať a nasledovať Ježiša Krista.

V evanjeliu často nachádzame Ježišove výzvy: „Poď za mnou!“ alebo: „Nasleduj ma!“ Prečo je to dôležité? Preto, lebo iba on dokáže náš život zmeniť, usmerniť a naplniť. Zmeniť, lebo on je Láska; usmerniť tak, aby sme nezabudli, že sme určení na večný život; naplniť, lebo podľa slov sv. Augustína je nespokojné naše srdce, kým nespočinie v Bohu.

2.)           Dokonalosť sa niekedy vyznačuje jednoduchosťou.

Na súťažnej výstave mladých talentov výtvarného umenia zvíťazilo dielo istého študenta, ktoré obsahovalo iba niekoľko jednoduchých tvarov a predmetov. Dielo zabodovalo na najvyšších priečkach, lebo obsahovalo pekne zladené jednoduché línie. Dokonalosťou veľkého významu pre kresťana je eucharistia. Navonok je to len jednoduchý chlieb. No chlieb s nesmiernou duchovnou výdatnosťou. Aj tu platí, že jednoduchosť je dokonalosť. Najdokonalejší pokrm na cestu do večnosti spoznávame v jednoduchom chlebe – eucharistii. Kresťanskí manželia môžu z tohto prameňa čerpať celý život.

3.)           Dokonalosť je tam, kde je súlad.

Veriaci človek má žiť v súlade s Bohom, s Cirkvou, s prírodou i v súlade vzájomnom.

        Pred časom vysielali v televízii krátky záber z nácviku symfonického orchestra. Zaujímavosťou bolo, že orchester bol náš, dirigent cudzinec, autor hudby bol tiež z inej časti sveta. Novinár položil otázku: „Ako ste si pri nácviku rozumeli?“ Dirigentova odpoveď znela: „Zladili sme sa, lebo všetci rozumieme hudbe a milujeme ju.“

        Ak manželia pochopia, že sa majú zladiť v láske, tak si určite porozumejú, lebo pravá láska je najlepším dorozumievacím prostriedkom. Ten, kto miluje, má veľký predpoklad, že si s iným porozumie, lebo reč lásky býva zakorenená v srdci. Súlad v živote sa dosahuje praxou lásky, ktorá sa čerpá z Kristovho kríža.

4.)           Aj obeta je súčasťou dokonalosti.

Tá Ježišova na Kalvárii je najdokonalejšia, lebo jej nič nechýba. K nej sa manželia približujú vtedy, keď sa odnaučia rozmýšľať ako „ja“ a začať uvažovať ako „my“. Cesta od „ja“ k „my“ je cestou napredovania, cestou duchovného rastu a cestou správneho pochopenia významu sviatostného manželského spolužitia.

 

Nedá sa to obísť?

 

        Počas cesty autom môžeme natrafiť na dopravnú nehodu alebo na prácu na ceste. Keďže dnes sa každý ponáhľa, v takom prípade sa pýtame: „Musím čakať? Nemôžem to obísť?“

        Iná situácia vznikne, keď nás zastavia v aktivite nejaké zákony, a nemôžeme ísť za svojím cieľom. Vzápätí nám napadne otázka: „Nedá sa to obísť?“

        Sme zvyknutí na to, že všetky prekážky pri dosahovaní našich cieľov sú také, ktoré sa dajú obísť.

        Evanjelium hovorí, že nastal čas, aby Pán Ježiš začal učeníkom vyjavovať „...že musí mnoho trpieť....že ho zabijú...“ (Mt 16, 21 – 27)

        Apoštol Peter ho začal od takéhoto osudu odhovárať: „To sa ti nesmie stať!“ Akoby sa chcel opýtať Ježiša: „Nemôžeš to obísť? Neexistuje iná, schodnejšia cesta?“ Z tohto vzniká otázka: „Nie je Božie tajomstvo ťažké a neprijateľné pre život?“ Božie slovo hovorí o tom, že viacerí ohlasovatelia Božieho odkazu si uvedomili náročnosť v službe ohlasovania a pritom sa nebáli vyjadriť navonok túto dilemu vo svojom svedomí.

1.)           Je to prorok Jeremiáš. (Jer 20, 8)

Prorok prináša trpkú ponosu: „Kedykoľvek hovorím, len kričím: „Násilie a lúpež!“ volám, veď Pánovo slovo mi slúži na hanbu a výsmech celý deň!“

        Prorok prežíva smútok a trpkosť nad tým, že obsah ohlasovania je takmer vždy výhražný. Tak rád by hovoril niečo ľúbivé, ale Boh ho upozorňuje na to, aby hovoril presne to, čo je Božia vôľa. Takéto ohlasovanie bolo primerané dobe a situácii.

        Sú tu však novozákonní ohlasovatelia, ktorí odovzdávajú Božiemu ľudu myšlienky evanjelia. Aké sú tie myšlienky? Sv. opát Kolumbán píše: „Ak si smädný, pi z prameňa života. Ak si hladný, jedz chlieb života. Blahoslavení lační po tomto chlebe a smädní po tomto prameni, lebo stále jedia a pijú a ešte túžia jesť a piť. Lebo je veľmi príjemné, ak sa niečo stále je a pije a stále sa lačnie a smädí po tom, stále sa to vychutnáva a stále sa  po tom túži. Preto hovorí kráľovský prorok: „Skúste a presvedčte sa, aký príjemný, aký dobrý je Pán.“ (LH IV, s. 130) A vzápätí pokračuje: „Preto bratia, máme právom túžiť, hľadať a stále milovať „prameň múdrosti“, slovo Boha v nebesiach, veď v ňom sú, ako hovorí Apoštol, skryté všetky poklady múdrosti a poznania, a volá smädných, aby z nich čerpali.“

2.)           Prorok Jeremiáš (Jer 1, 6 – 9)

Prorok tu poukazuje na svoju neschopnosť a určitú obmedzenosť voči službe Slova. Dokazujú to jeho myšlienky: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som.“ Ale Pán mi riekol: „Nehovor, mladučký som, lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem...Vtedy vystrel Pán ruku a dotkol sa mi úst. A Pán mi riekol: „Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst!“

        Špičkové pracovisko, ktoré sa zaoberá srdcovými a cievnymi chorobami vyhlásilo, že v prípade mladých športovcov treba robiť častejšiu diagnostiku, a to preto, lebo sú vystavení maximálnej tréningovej záťaži, ktorá spôsobila, že mnohí z nich skolabovali a zomreli. Ak by žili normálnym životom, pravdepodobne by prežili plnohodnotný život. No priveľká záťaž na organizmus odhaľuje skryté chyby srdca, ktoré môže kedykoľvek skolabovať.

        Božie slovo odkrýva skryté chyby života i mylné nastavenia duše. Aby život neskolaboval, je potrebný Boží dotyk tak, ako ho absolvoval Jeremiáš. Záťaž súčasného štýlu života je veľká a spôsobuje kolaps a dezorientáciu. Božie slovo je ako vhodná diagnostika, ktorá poukáže neomylne na slabšie body života. Boh je ten faktor, ktorý sa svojím slovom dotýka nedostatočne vybavených úst ohlasovateľa a neochotných sŕdc prijímateľa, aby vytvoril plnohodnotné zázemie pre pôsobenie Božej milosti.

3.)           Sv. Pavol (1Sol 3, 10)

„Vo dne v noci sa vrúcne modlime, aby sme mohli uzrieť vašu tvár a doplniť to, čo ešte chýba vašej viere.“

        Ohlasovateľ napriek veľkému úsiliu vidí, že ovocie jeho služby nie je 100%-tné. Od adresátov evanjelia by čakal viac. No do tej pomyselnej plnosti niečo chýba. Má pocit, že život prijímateľov jeho služby nie je primeraný úsiliu jeho vytrvalosti. Prečo je to tak? Preto, lebo Boh si necháva posledné slovo. Aby si človek nemyslel, že všetko zdolá sám, že je sebestačný pri hlásaní Božieho posolstva. Boh je tu na to, aby povedal definitívne slovo podľa vlastného uváženia, a nie podľa toho, ako sme si to predstavovali my. Bez Božieho zásahu nemôžeme hovoriť o plnosti. My sa často modlíme a prosíme na nejaký úmysel. Robíme to preto lebo Boh to tak chce, ale záverečný produkt vypočutia modlitieb je v Bohu.

        V ktorejsi rodine majú takýto štedrovečerný zvyk a tradíciu. Deti sedia za stolom, jedlo je už pripravené tiež, ale nikto sa ničoho nedotkne, všetci čakajú, kým neprídu rodičia, nezapália sviečku a nevyzvú k modlitbe.

        V službe ohlasovania sledujeme určitú hierarchiu. Služobník slova pripraví Slovo, spracuje ho, modlitbou prosí o účinnosť (ako Pavol) a zároveň robí duše prijímateľov hladnými a otvorenými pre pokrm Božieho slova. Ale ani to nestačí. Musí prísť Pán a zapáliť svetlo účinnosti a prijatia. Nikto iný to nedokáže, iba Boh. Ľudia majú žiť v očakávaní, modliť sa a prosiť, aby zostúpil Boží duch a zavŕšil dielo spásy.

       

        Hľadanie alternatívnej cesty do večnosti je odsúdené na neúspech. Cesta prijatia evanjelia je totiž jedinečná a úspešná. Uisťuje nás o tom sv. Peter: „Radujete sa, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky, aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť vtedy, keď sa zjaví Ježiš Kristus.“ (1Pt 1, 6 – 8)

To najlepšie, čo doma máme

 

 

         Býva dobrým zvykom prijať hosťa, usadiť ho a ponúknuť mu občerstvenie. Miera vrúcnosti prijatia hosťa sa odzrkadlí aj v pestrosti ponuky občerstvenia. Ktosi túto skutočnosť vyjadril celkom jednoducho: „Hosťovi ponúkneme to najlepšie, čo doma máme.“

         Vždy, keď sa organizuje nejaký veľtrh, účastníci vystavujú len to najlepšie, čo majú doma. Nikto nepôjde s kožou na trh a hazardovať so svojím menom tým, že by chcel vystavovať starý alebo nefunkčný tovar. Každý ponúka to najlepšie.

         Pán Ježiš, možno prekvapivo, položil učeníkom otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Apoštoli, poznajúc názory ľudí, odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ (Mt 16, 13 – 20) Z tohto výroku vyplýva, že Izraeliti použili najväčšie autority, ktoré stvárňovali ich náboženský život. Zároveň takto prirovnali autoritu Ježiša z Nazareta. Vymenovali to, čo najlepšie doma majú. Keďže Šimon Peter prehlásil o Ježišovi, že je Mesiáš a Boží Syn, Pán mu vzápätí udelil titul hlavy Cirkvi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev...“ Ježiš akoby chcel povedať, že tento Peter (prvý pápež) je tým najlepším riešením, aké doma majú.

         Aký má byť človek, ktorý chce dosiahnuť Božie kráľovstvo?

 

1.) Je to človek pevný v zásadách a touto danosťou pomáha iným.

 

V Knihe Jozue (Joz 3,  13 – 17) čítame o zázračnej udalosti. Izraeliti prešli suchou nohou cez koryto Jordánu. Kňazi, ktorí niesli archu zmluvy, kráčali prví. Len čo sa ich nohy dotkli vody, tá sa rozostúpila a vytvorila suchý koridor. Kňazi stáli s archou uprostred, na pevnej zemi, kým celý Izrael neprešiel na druhú stranu.

Tam, kde ešte vidno kňaza s monštranciou alebo kde ešte kňaz drží v rukách Pánovo Telo, tam je ešte stále pevná zem v duchovnom slova zmysle. Ľudia vedia, že kým je takáto situácia, aj oni môžu s nádejou prechádzať životom až na druhý breh večnosti. Dokedy bude takáto situácia?

V jednotlivých ročníkoch  v našom kňazskom seminári sa na kňazstvo pripravujú už len 3 kandidáti v jednom ročníku! Aká je istota, že budeme mať dostatok pracovníkov v Pánovej vinici, aby mal kto poslúžiť Božiemu ľudu? Pevná a suchá zem je tam, kde Pánov služobník komunikuje s Bohom a drží Pánovo telo a rozdáva ho tým, ktorí chcú bezpečne prejsť na druhú stranu. Preto je dobré, ak sa na pracovisku nachádza aspoň jeden človek, ktorý má vieru. Je dobré pre rodinu, ak v nej žije človek, ktorý sa modlí. Všetci títo vytvárajú pre ostatných suchú a pevnú pôdu do Božieho kráľovstva.

 

2.) Vhodným kandidátom na Božie kráľovstvo je ten, kto dokáže povýšiť Božie hodnoty nad ostatné.

 

V Knihe sudcov (Sdc 6, 11 – 24) sa spomína mladík menom Gedeon. Mlátil a vial obilie, aby ho zachránil pred zlodejskými Madiánčanmi. Uprostred tejto činnosti ho Boh povolal. Povedal mu: „Choď, ...a vyslobodíš Izrael...z rúk Madiánčanov.“ Gedeon zanechal obilie a odišiel vydobyť slobodu pre svoj národ.

         Kandidátom Božieho kráľovstva je ten, kto v čase skúšky dokáže povýšiť Božie skutočnosti nad pozemské výhody. Ide o obetu, ktorú Boh ocení, dotyčného odmení a započíta mu to do svedectva jeho života.

         Niektoré veci v domácnosti rodičia schovávajú pred malými deťmi. Urobia to tak, že ich uložia celkom hore na policu, aby na ne nedosiahli. Takto obránime deti pred tým, aby si neublížili, lebo tie veci môžu byť riskantné a zároveň uchovajú tieto predmety nepoškodené.

         Ak chceme uchrániť pred zlom sveta, usilujme sa ich život, ale aj ten svoj povýšiť. Sú hodnoty, ktoré prevyšujú materiálne skutočnosti. Ten, kto dvíha svoj život vyššie pomocou sviatostného života, pripravuje si skvelú budúcnosť vo večnosti.

         Istá matka vytýkala dospelému synovi, že sa nemodlí. Hovorila mu: „Nemusíš robiť veľa, len zodvihni hlavu vyššie, aby si videl na kríž.“ Koľkým ľuďom takáto pokora chýba. Stačí iba pohliadnuť na kríž na stene a uprieť zrak na Ukrižovaného. Už toto pozdvihnutie života je svedectvom toho, že sa v duši človeka objavujú liečivé procesy spásy.

3.) Kandidátom na Božie kráľovstvo je ten, kto vie múdro rozlišovať.

 

Existujú dve tendenciu vo svete. Prvá – zvelebovať svet natoľko, že v ňom vidíme iba samé dokonalosti. Druhá je opačná. Dehonestovať svet s tým, že je v ňom všetko zlé. Z evanjelia poznáme vyjadrenie apoštola Natanaela: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?“ (Jn 1, 45 – 51) Potom, ako spoznal Ježiša, zmenil názor. Človek, ktorý spozná Pána Ježiša, nenechá sa „opiť“ týmto svetom. Zároveň v ňom nájde nepopierateľné znaky dobra, na ktorých sa oplatí postaviť svoj život. Túto schopnosť rozlišovania sa učíme osvojovať si celý život.

         Sv. Ján Zlatoustý nás povzbudzuje takto: „Nechcem, aby ste boli iba vy múdri, ale aby ste takými urobili aj iných. Lebo ak nebudete takí, nepomôžete ani sami sebe. Veď ak sú aj iní hlúpi, môžu vaším pričinením zmúdrieť. Ale ak vy upadnete do toho zla, stiahnete so sebou do záhuby aj iných.“ (LH IV, s. 80)

         Schopnosť rozlišovať nás uchráni pred zlom. Každý, kto používa pri pečení orechy, musí nazrieť pod škrupinu. Musí ju rozdrviť a jadro vybrať a použiť. Keď nazrie dovnútra, rozhodne sa o jeho použití alebo ho vyhodí. V dnešnom svete potrebujeme mimoriadnu ochotu, silu na to, aby sme jasne videli do jadra človeka a spoznali, aký je. Tento čas pozemského života je časom „rozbíjania škrupín“ a časom spoznávania jadra života.

 

         Je chvályhodné a spásonosné, že navštevujeme bohoslužby, slávime najsvätejšiu obetu a prijímame sviatosti. Je to najlepšie, čo doma máme. Tu, na zemi, neexistuje dokonalejšia duchovná matéria. Pán pre nás chystá definitívny domov vo večnosti. Chce nám dať to najlepšie. Už teraz mu obetujme to, čo nám posiela, aby sme to zúročili pre potreby Božieho kráľovstva.

VÄČŠÍ OBRAZ VIERY

 

Slovenská televízia vysiela každú nedeľu večer zaujímavý dokumentárny film o histórii Bratislavskej lýry. Starší vedia, že ide o kedysi prestížnu a atraktívnu súťaž v oblasti populárnej hudby. Bratislavská lýra bola silným fenoménom v 2. polovici 20. storočia. V 80-tych rokoch vtedajší komunistický režim umožnil účinkovať na tomto podujatí aj hosťom spoza „železnej opony“. Vystúpila tam aj svetová šansoniérka Mireille Mathieu. Po predstavení jej manažér kritizoval plagát podujatia. Bola na ňom fotografia samotnej speváčky a domácej hviezdy, Karla Gotta. Fotografia československého zlatého slávika bola raz taká veľká ako fotografia spomínanej francúzskej umelkyne. A to sa nepatrí. Naša strana sa ospravedlňovala tým, že ešte nemajú skúsenosti, že takéto zásady ešte nepoznali. Podľa nich má mať hlavný hosť najväčšiu fotografiu na plagáte.

         V evanjeliu čítame o tom, že Pán Ježiš si dovolil vykresliť väčší a krajší obraz viery u pohanskej kanaánskej ženy ako v prípade predstaviteľov židovského národa. Povedal: „Žena, veľká je tvoja viera!“ (Mt 15, 21 – 28) Poprední židia dali viackrát Ježišovi najavo, že sa to nepatrí, že väčší formát viery si zaslúžia práve oni. No u Ježiša neuspeli. Dostali lekciu z toho, že zásady Božieho kráľovstva ešte dobre nepoznajú a že sa ešte musia veľa učiť. Ako sa môže v našom živote zväčšovať a prehlbovať obraz viery?

1.)  Obraz viery sa zväčšuje u toho, kto z mála urobí hodnotnú skutočnosť.

V evanjeliu sa dočítame, že: „...aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Niekomu stačia odrobiny milostí a urobí z nich dielo. A zasa niekto má na stole celé sústa možností, a nevyťaží z nich nič pre vyššie veci, ako sú pozemské.

         V istej rodine vychovávali dve deti. Okrem iného dávali im možnosť, aby veľa kreslili, aby posúdili ich talent. Jedno z detí zobralo ceruzku a za krátky čas namaľovalo pekný detský obrázok. Druhé dieťa vystriedalo niekoľko farbičiek. Ani s jednou nebolo spokojné. Výsledok nebol uspokojivý. Prvé dieťa bolo talentované a stačilo mu málo, aby vytvorilo pekné dielko. Niekomu stačia aj nepatrné možnosti života, aby vydal svedectvo viery. Iný má veľké prostriedky a príležitosti na to, aby zvýraznil svoju hodnotovú orientáciu evanjelia. No veľa z toho nevyťaží. Často jednoduchí a materiálne menej nároční ľudia sa stávajú vernejšími svedkami viery ako tí, ktorí pracujú s tzv. neobmedzenými možnosťami.

2.)  Obraz viery rastie u toho, kto sa vysporiada so skutočnosťou tzv. mlčiaceho Boha.

Kanaánska žena z evanjelia do Ježiša neustále dobiedzala a dovolávala sa uzdravenia svojej dcéry, ale on jej vôbec neodpovedal. Boh niekedy mlčí, a preto mnohí zo svojich zlyhaní vinia jeho. Pýtajú sa, prečo mlčal, keď čakali, že výrazne prehovorí do ich života.

         Nedávno postihlo oblasť Havajských ostrovov nešťastie. Z mora sa zdvihol silný vietor, ktorý rozfúkal obrovský požiar. Išlo o najväčšiu tragédiu za posledných 100 rokov. Zahynulo okolo 100 ľudí a mnohí prišli o strechu nad hlavou. Zároveň kompetentní oznámili, že táto oblasť má najprepracovanejší systém signalizujúci blížiacu sa katastrofu. Vznikli otázky, ako je to možné, že v tomto prípade zlyhal. Prečo zostal ticho a nevaroval obyvateľstvo? Všetko bude predmetom vyšetrovania.

         Naozaj môže Boh za to, že sa niekto zmieta v biede? Má človek právo viniť Boha za to, že upadol do akejkoľvek tvŕdze. Prečo Boh nevyslal dostatočne viditeľný a počuteľný signál na to, aby ho varoval. Aj to, čo sa stalo na Havaji, je určitým signálom, ktorý má priviesť ľudí uvažovať nad tým, že Boh nám stále posiela signály, najmä vo svedomí. Boh nemlčí, ale cez rôzne situácie nás upozorňuje na to, ako máme žiť. Nie každý je ochotný Božie slovo počúvať, zamyslieť sa nad ním a uskutočňovať to.

3.)  Obraz viery rastie u toho človeka, ktorý je vo svojich prosbách vytrvalý a trpezlivý.

Pohanská žena sa nenechala odradiť ani odmietavým stanoviskom učeníkov, ktorí vyzývali Ježiša: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami!“

         Veľa podnetného si môžeme zobrať od Mojžiša, židovského vodcu. (Dt 34, 1 – 12) Svätopisec uvádza: „Mojžiš mal 120 rokov, keď zomrel, ale jeho zrak nebol zakalený a jeho životná sila nebola vyčerpaná.“ Vo svojich prosbách je účinný ten, kto nemá zrak zakalený nenávisťou a svoju silu nemrhá v provokatívnom štýle života, ktorý uráža Boha. Modlitby a prosby predpokladajú človeka, ktorý si chce osvojiť čistý štýl života a bez kalných vôd, v ktorých sa dobré myšlienky roztopia a často aj zaniknú.

         Ako vieme, Boh neumožnil vojsť Mojžišovi do zasľúbenej zeme. Ukázal mu ju z diaľky a z vrchu Nebo a povedal: „Videl si ju (zasľúbenú zem) na vlastné oči, ale do nej nevkročíš.“ Tak je to niekedy s tými, čo sa modlia a chcú vymodliť dobré veci. Ich úmysly pri modlitbe sú ako pohľad do zasľúbenej zeme z diaľky. Ale cieľ či účinok neprekročia. Ten je azda určený pre inú generáciu, ktorá dostáva milosť vstúpiť do cieľovej rovinky vyslyšaných modlitieb. A ona zasa začína modlitby na iné úmysly, ale ich vypočutie sa dostaví až neskôr, v inej generácii.

 

         O deťoch sa hovorí, že rastú ako z vody. Chvalabohu. Tešia sa z toho najmä rodičia a príbuzní. Máme radosť z toho, že naša viera môže byť väčšia? Sme pozitívne nastavení na prijatie možností prehĺbenia našej viery? Motivuje nás ešte Ježišovo konštatovanie z evanjelia: „Veľká je tvoja viera.“? Kvalitu viery posúdiť 100-percentne nedokážeme. To vie iba Boh. Zaznávaná a odstrkovaná kanaánska žena dala všetkým lekciu z viery. Zaznávaná a bagatelizovaná i zosmiešňovaná katolícka viera bude žiariť nepretržite. Čím viac bude svet sekulárnejší, čím viac bude odmietať Boha, tým viac bude rásť dopyt po liečivých účinkoch viery, ktorú priniesol sám Boží Syn.