Adventná /úvaha/.

V živote občas stojíme pred niečím alebo niekým dôležitým. Napríklad pred rozhodnutím, ktoré môže mať podstatný vplyv na život. Občas stojíme, obrazne povedané, pred nejakou komisiou, ktorá rozhoduje väčšinou v intenciách:áno alebo nie. Nezriedka stoja ľudia pred tribunálom, ktorý má kompetencie rozhodovať o vine, či nevine./samozvaných tribunálov je neúrekom!/ Nezabudnime na to, že skoro všetci denne stojíme pred zrkadlom, lebo sa zaujímame o zovňajšok. Niektorí si však dávajú záležať na tom, aby sa postavili pred zrkadlo svojho svedomia a urobili hlbkovu sebareflexiu. 

    Pre adventný čas nám Božie slovo odporúča aby sme sa "postavili pred Syna človeka" /Lk 21,36/. Raz príde čas, keď tak urobíme všetci ako definitívu pre svoju večnosť. Ale v adventnom období tak môžeme urobiť akoby medzizastávku, medzihru na našej životnej púti. Koho máme pred sebou, keď sa postavíme pred Boha? 

    1.,Boh-štedrý Otec. Jedna z modlitieb Ranných chvál obsahuje takúto myšlienku:"Nech ťa /Pane/ chvália na ústa i srdce, lebo všetko, čo sme, je od teba". Je čas uvedomiť si štedrosť Boha, ktorý ju chce aplikovať na všetkých ľudí. Ako ťažko je však o tom presvedčiť tých ľudí, ktorí trpia tragickým nedostatkom potravy, alebo prežívajú hrôzy vojny..Človek môže vrhnúť zlé svetlo na túžbu Boha nasýtiť všetkých pokrmom a pokojom. Človek sa môže vzpriečiť Božej iniciatíve a zdevastovať to, čo Boh zasieva. Preto mnohí nezažívajú slasť sýtosti a pokoja. Božiu dobrotu , však, môžu cítiť v tých, ktorí sa usilujú ich biedu zmierniť. Je možné, že pri dôkladnom hľadaní, objavíme možnosti pomoci aj v adventnom čase, ktorý pred nami otvára svoje dvere možností a pre iných hojnosti /našim pričinením/. 

    2., Pred Boha sa postavme ako pred Sudcu. Nie, nepostaví sa pred nás s gilotínou alebo železnými reťazami, ktoré by si pre nás pripravil na mieru. V tichu sústredenia on a, posúdi najlepšie to, či sa náš život uberá správnym smerom a podá nám o tom správu. Ďalej on b,rozsúdi naše vnútorné zápasy a nepokoje, ktoré zatiaľ nemajú víťaza. My sme bezradní, on sa nikdy nemýli a pomaly rozpletá naše zatúlané a komplikované myšlienky a vzťahy. Je pravda aj to, že on c, nás neodsúdi, ak konáme "zmierovacie" iniciatívy voči nemu a našim prípadným hnevníkom. Takýto Sudca je pre nás dôležitý z hľadiska spásy. Takéhoto Sudcu hľadajme, kým máme čas. 

    3.,Neobávajme sa s Bohom stretnúť ako so svojim priateľom. Neobávajme sa, že tento krok bude pre nás rizikový. On sám nás nazval priateľmi / Jn 15,14/. Charakteristickým znakom priateľa je obetavosť. Obetavosť až do krajnosti. Slovo priateľ používajme s tým najčistejším úmyslom, bez nánosu , ktorý nám dnes servíruje v súvislosti s týmto pojmom,  doba plná žiadostivosti. Vrcholným prejavom Ježiša-nášho priateľa voči nám je jeho obeta na Kalvárii. Koľkých ľudí nám odhalí večnosť ako našich priateľov, lebo sa za nás obetovali a pritom upadli /žiaľ/ v našom živote do zabudnutia ? A koľkí budú odhalení pred Bohom ako falošní priatelia a my sme ich považovali /mylne/ za opory nášho života? V adventnom čase nájdime odvahu niekomu poslúžiť tak, aby ak nie súčasnosť, tak večnosť, ukázala naše priateľské zmýšľanie konanie, v najčistejšom slova zmysle. 

BDEJTE!

 

V istej obci boli pravidelné záplavy. Zvlášť jednu ulicu stíhali tieto nepriazne počasia. Počas letných búrok sa zdvihla hladina potoka tak vysoko, že voda zaplavila pivnice a spodné časti príbytkov. Po čase sa podarilo potok zregulovať. Záplavy prestali. Aj napriek tomu chodievali niektorí obyvatelia počas dažďov k potoku monitorovať situáciu. Niektorí sa im prihovárali slovami: „Veď už nič nehrozí, načo tam chodievate?!“ No tí, ktorí záplavy zažili, sa nedokázali ubrániť pocitu, že musia byť na pozore.

         Pán Ježiš nám na prahu Adventu prízvukuje: „Bdejte! Majte sa na pozore!“ (Mk 13, 33 – 37) Bez ohľadu na to, či niečo hrozí alebo nie, či evidujeme potenciálne nebezpečenstvo alebo nie. Záplavy sú tu stále, ale najmä záplavy bludov a pochybení vo viere. Bdelosť je teda na mieste. Prečo? Na to nachádzame odpovede v Božom slove.

1.)„Je to tak, ako keď človek odcestuje.“

Ak Pán odcestuje, ako sa zabezpečí v dome poriadok? Kto ho bude udržiavať a za akú cenu? Mnohí žijú tak, akoby Boh odcestoval. Nie na istý čas, ale navždy. Odcestoval a všetko nechal na svojvôľu ostatného personálu. Veci, ktoré boli v poriadku, sa zmenili na anarchiu, a tak si každý robí podľa svojho.

Akísi mládežníci zorganizovali v čase neprítomnosti rodičov párty. Byt sa zmenil na nepoznanie. Domáci organizátori si v duchu hovorili: „Kým prídu rodičia, všetko dáme do poriadku, nič nezbadajú.“

Sú ľudia, ktorí presne takto zmýšľajú: „Kým príde Boh, všetko dáme do poriadku, všetko bude tak, ako bolo.“ Nestačí, aby veci boli tak, ako na začiatku. Pán Ježiš hovorí, že hospodár pred svojím odchodom rozdal talenty a požadoval, aby sa s nimi hospodárilo. Pri návrate nechcel nájsť prvotný stav, ale znásobené dary. Boh sa pri svojom návrate neuspokojí s naším prázdnym srdcom. Chce ho nájsť obohatené o obety, ktoré sme priniesli.

2.)„Pán...svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu...“

Dôležité sú tu najmä dva pojmy: moc a práca. Moc si žiadame a prácu vyžadujeme. Moc si žiadame pre seba. Pocit vlastnenia akejkoľvek moci je slastný. Mať moc v rukách je nebezpečné. Nie každý vie s mocou manipulovať. S mocou musí byť spojená zodpovednosť. Ak nie, tak potom je moc spojená s násilím a aroganciou. Výsledkom je utrpenie človeka. Platí to na akomkoľvek stupni spoločenského rebríčka. Moc, ktorú má človek, má byť koordinovaná a podriadená moci toho, ktorý je Pánom života a smrti. Vtedy bude požehnaním pre celé spoločenstvo.

         Moc si teda žiadame a prácu vyžadujeme. Väčšinou od iných, menej od seba. Sme citliví na to, keď sa nestretneme s tzv. profesionalizmom vo svojom prostredí. Toto žiadame najviac od svojho okolia. Seba dokážeme oslobodiť od náročných kritérií, ktoré nemilosrdne aplikujeme na blížnych. Ak máme moc, žiadajme o pomoc mocného Boha a zároveň od seba vyžadujme silu svedectva.

3.)„... vrátnikovi prikázal bdieť.“

Dnes si máloktorá inštitúcia dokáže povedať: „Posaďme niekoho na vrátnicu.“ Nemôže si dovoliť riskovať stratu svojho renomé. Človek prvého kontaktu má reprezentovať a zároveň prezentovať. Reprezentovať vonkajškom a vystupovaním a prezentovať sa základnými vedomosťami o danej inštitúcii, aby sa návštevníci zorientovali.

         Kresťan akoby sedel na vrátnici sveta a pomáhal iným, aby sa zorientovali a našli spásu. Reprezentuje Krista ako jeho nasledovník, ktorý sa oblieka do šatu sviatostí a svoj život prijíma ako nepretržitú službu. Ponúka ju tým, ktorí robia prvé kroky v budove Cirkvi alebo o tom uvažujú.

         Kresťan aj prezentuje svoje srdce, ktorého sa zmocnil Boh. Prečo sa tak stalo? Túto skúsenosť s Bohom vystihol sv. Augustín takto: „Prídeš k prameňu (Bohu), z ktorého na teba padala iba rosa. Uvidíš samo nezahalené svetlo, z ktorého sa ti iba nepriamo, okľukou, dostáva do tmavého srdca jeden lúč, lebo sa očistíš, aby si mohol doň hľadieť a zniesť ho.“ (LH IV., s. 570)

 

         V Božej blízkosti sa víria a dvíhajú hladiny jeho milosti. Najviac ich dostávame pri eucharistickom stolovaní. Ak sme blízko, ujde sa nám hojná miera. Hojná preto, aby sme dokázali vzdorovať záplavám hriechu. Tie sú síce silné a ničivé, ale vody Božej milosti sú mocnejšie a liečivé.     

Mládeži

          Na najvyššej športovej úrovni sa začína presadzovať mladý slovenský hokejista, Martin Pospíšil, má 24 rokov. Čítal som o ňom, že už prekonal 5 otrasov mozgu. Z toho dva tej najvyššej kategórie. Mnohí si povedali: „Chlapče, váš si zdravie a vráť sa k bežnému životu!“ No on pokračuje vo vrcholovom športe a ide za svojím cieľom. Človeku napadne jediná otázka: Aký obrovský potenciál má mladý človek?! A to je to, načo chce poukázať svet i Cirkev – na budúcnosť, na potenciál.

         Dnes slávime 38. svetový deň mládeže (1985). Cirkev od mladých očakáva veľa – čo to je? Odpoveď nájdeme v spoločných modlitbách 33. nedele cez rok. Čítame tam: „Aby mladí ľudia, ktorí hľadajú svoje miesto v živote, rozpoznali svoje talenty, správne si zvolili povolanie a v službe druhým nachádzali svoje šťastie.“ Ide o stručné, ale podstatné skutočnosti, ktorými sa majú mladí ľudia zaoberať. Týka sa to aj tých, ktorí sa im venujú a vychovávajú ich.

1.)Mladý človek má hľadať svoje miesto v živote.

Istí novomanželia sa rozhodli vycestovať dlhodobo do zahraničia. Oznámili to každý svojim rodinám. Obidvaja dostali rovnakú otázku: Z čoho budete žiť? Otázka smerovala k zdroju obživy. Mala aj duchovný rozmer. Z čoho budete žiť duchovne, keď tam, kam idete, nie sú ani naše kostoly?

         Hneď sa nám núka druhá otázka: Podľa čoho budete žiť? Aké zásady si zvolíte? Zásady, ktorých sa človek drží, by nemali ubližovať, ale zveľaďovať, prehlbovať vieru. Cieľom zásad má byť slobodný človek, ktorý má dôležitú úlohu – plniť Božiu vôľu. Má to robiť presvedčivo a radostne. Zásady nemajú tyranizovať, ale viesť k pravej slobode života podľa evanjelia. Takisto platí, že nie je dobré svojimi zásadami vyvíjať nátlak na iných. Možno ich ponúknuť a svojím spôsobom života dokazovať, že majú blahodarný vplyv na dušu. Ak vychádzajú zásady z evanjelia, človek, ktorý sa ich drží, našiel svoje miesto v živote.

2.)Mladý človek má rozpoznať svoje talenty a správne sa rozhodnúť pre povolanie.

Ak ide o veriaceho človeka, má dať šancu aj duchovnému povolaniu. Aj napriek súčasným okolnostiam, ktoré duchovné degradujú a jeho adepta skoro kriminalizujú, má nechať priestor Božej milosti. Má umožniť, aby sa Boží hlas stretol s jeho dušou. Je potrebné, aby sa Boží hlas stretol s jeho dušou, aby mohol Boh poslať svoj pozdrav a aby duša primerane odpovedala. Predpokladá sa však, že mladý človek zostúpi viac do hĺbky života a tam sa bude pýtať ohľadom svojho životného povolania. V hluku a zmätku sveta sa to väčšinou nedozvie.

Dnes sa nám núkajú heslá typu: Dajme veciam druhú šancu, aby sme ekologicky ozdravili svet. Poďme vyššie a dajme šancu duchovnému povolaniu, aby mal kto evanjeliovo uzdravovať svet pre potreby Božieho kráľovstva.

3.)Životné šťastie má tvár obetavej služby.

Kedysi pred rokmi bol istý chirurg známy tým, že zanechal po zákroku charakteristický rez na tele pacienta. Vždy hovorieval: „Toto je moja robota. Podľa toho ma poznáte. To je akoby môj podpis.“

Mladý človek má mať ambíciu zanechať všade svoj charakteristický podpis obetavosti. V každej činnosti má byť čitateľný jeho rukopis láskavej služby. Ak prijíma sviatosť Kristovej lásky, t. j. eucharistiu, získava dobrý základ pre takýto postoj k životu. Najsvätejšia obeta – sv. omša – nás všetkých, najmä mladých, robí pripravených na cítenie s tými, ktorí sa ocitli v zložitej situácii.

Nezabúdajme na to, že zárodky obetavého životného postoja sa objavujú už v rodine. Ak v nej vládne atmosféra prajnosti, obetavosti, vytvára sa tak trvalá predispozícia na spôsob zmýšľania a konania podľa vzoru Ježiša Krista. Svet i Cirkev majú potom úžitok z mladých ľudí, ktorí vzdorujú sebectvu a pôžitkárstvu evanjeliovým duchom nezištnej lásky.

 

V súčasnosti zažívame mnohé otrasy. Týkajú sa spoločensko-politického života, ale aj života náboženského. Nie je ľahké udržať si a prehlbovať vieru. Mladý človek vstupuje do náročných čias. Ale s istotou možno povedať, že má potenciál. Potenciál na prekonávanie prekážok i na svedectvo viery. Modlime sa za mládež, aby využila svoj potenciál tak, aby sa zápas o dobro evanjelia nevytratil z tohto sveta.

Svetový deň chudobných

 

         Pred rokmi vystupoval v televíznom programe bývalý vysokopostavený manažér, ktorý sa pohyboval v automobilovom priemysle. Volal sa Štefan Chudoba. Reláciu moderoval už nebohý slovenský herec Milan Lasica. Manažérovi sa prihovoril spôsobom, ktorý mu bol vlastný, tzn. s jemnou iróniou a humorom. Manažérovi položil otázku: „Ako to ide dohromady – Chudoba a sponzor?“ Otázka vyvolala na tvárach všetkých zúčastnených úsmevy. Ale zároveň navodila aj tému dnešnej nedele.

         Dnes si pripomíname Svetový deň chudobných. Nedávno sme slávili spomienku na sv. Alžbetu Uhorskú, ktorá je patrónkou všetkých chudobných. Chudobní sú našimi sponzormi, ale smerom do večnosti. Keď sa usilujeme ich život vylepšiť a venujeme im určité finančné prostriedky, oni sa nám potom odvďačia. Keď prekročia prah večnosti, stávajú sa našimi sponzormi večného života, lebo za nás prosia.

         Prečo sa máme zaoberať otázkou chudobných?

1.)Pán Ježiš hovorí: „Chudobných budete mať vždy medzi sebou.“ (Jn 12, 8)

Chudoba tu vystupuje ako konštanta pre náš pozemský život. Slovo „konštanta“ prekladáme ako nemennú hodnotu. Z toho vyplývajú pre nás dva paradoxy:

a)    Do konca čias nezmizne chudoba z tohto sveta.

Chudoba je podľa Božej prozreteľnosti trvalou súčasťou života. My ju máme odstraňovať, ale chudobní medzi nami vždy budú.

b)   Chudoba ako hodnota.

Spýtajme sa hociktorého chudobného, či je spokojný s tým, že je chudobný. Väčšina odpovie záporne. Málokto sa zmieruje s tým, že má byť chudobným človekom. Napriek tomu Ježiš hovorí o chudobe ako o istom ideáli. V histórii Cirkvi sa vždy našli jednotlivci, ktorí žili chudobu ako ideál, prostredníctvom ktorého nasledovali Pána Ježiša. Do tejto oblasti treba zahrnúť aj ľudí, ktorí sa všemožne snažia vymaniť z objatia chudoby, ale nedarí sa im to. Napriek tomu svoju situáciu prijímajú ako Božiu vôľu. Sú odkázaní na pomoc blížneho, ale hlavne na Božiu milosť, aby aj v stave chudoby mohli plniť Božiu vôľu. Teda chudoba je tu ako trvalý jav. Trvalým javom by preto malo byť naše angažovanie sa v jej odstraňovaní.

2.)Svet chudobných umožňuje iným, aby otvorili svoje srdcia.

Platí tu to biblické: „Effeta!“ „Otvor sa!“ (Mk 7, 34) V dnešnom svete sa často hovorí, že je potrebné niečo odblokovať v zmysle používania techniky. Bežný používateľ to nedokáže, ale sú špecialisti, ktorí to zvládnu. Je dôležité, aby sme dokázali odblokovať lakomstvo, ktoré chudobní okusujú takmer denne. V tomto prípade je špecialistom na odblokovanie evanjeliová láska chudobného Krista. Iba jeho príklad dokáže odblokovať zatvrdnuté lakomé ľudské srdcia.

              Na obchodoch nachádzame visačky, na ktorých je z jednej strane napísané – Otvorené a z druhej strane – Zatvorené. Postup je veľmi jednoduchý. Podľa potreby sa visačka otočí buď na jednu alebo druhú stranu. Stačí len otočiť.

              Srdce človeka sa len tak ľahko obrátiť nedá. Z večera na ráno to nie je možné dosiahnuť. Dosiahneme to až vtedy, keď vo vnútri svojho srdca pobadáme, že aj od nás sa očakáva aktívna účasť na odstraňovaní chudoby. Ľudské srdce nie je možné rýchlo premeniť tak ako visačku na obchode.
Zo srdca, ktoré má napísané – Zatvorené – sa môže stať srdce s výrazom – Otvorené. Tu ale musí pôsobiť Božia milosť. Deň chudobných je dôležitým dňom pre tých, ktorí by mali pretvoriť svoje srdce z bodu pohŕdania chudobnými do bodu aktívnej obetavej služby.

3.)Chudobná vdova (Mk 12, 41 – 44)

Chudobná vdova bola Ježišom ocenená, hoci dala iba minimum – nejaké dve drobné mince. Mnohí boháči nad tým pohŕdavo mávli rukou, pretože sami dávali veľké sumy. Lenže ich príspevok Boh neocenil tak, ako chudobnú almužnu dotyčnej vdovy.

         Chudobní svojou prítomnosťou spôsobujú určitú vyrovnanosť v spoločnosti. Materialisticky založení ľudia by svet pochovali. Pochovali by vzťahy aj ducha spoločnosti. Naopak, chudobní spôsobujú rovnováhu. Pritom sú inšpirovaní vzorom sv. nazaretskej rodiny. Vtedy asi nebolo chudobnejšej rodiny ako bola rodina Jozefa, Márie a malého Ježiša. Z chudoby tejto rodiny vzišiel najväčší klenot ľudstva – Mesiáš, Boží Syn. Chudobnejší ľudia sú viac otvorení na hľadanie Boha a utiekajú sa k nemu.

         Pre nás je to povzbudenie, aby sme našli rovnováhu v srdci. Existujú legitímne spôsoby, ako zmeniť atmosféru v srdci, aby sa stala prajnejšou voči situácii chudobných. Cirkev podporuje chudobných od nepamäti. Nepodporuje chudobu ako takú, ale pomáha chudobným. Má osvedčené zdroje, cez ktoré prúdia prostriedky prispievateľov na tieto ciele. Aj v dnešnej dobe je potrebné, aby využívali hlavne takéto. Nepodporujme takých ľudí,  ktorí si tieto prostriedky nevážia a zneužívajú ich rozmanitým spôsobom. Treba použiť adresné a overené chodníky s tým, že naše milodary nájdu správneho adresáta. Aspoň raz v roku by sme mali svojím príspevkom – buď ako jednotlivci alebo ako rodina – podporiť chudobných v ktorejkoľvek časti sveta.

 

         V histórii Cirkvi si mnohí vyvolili evanjeliovú chudobu ako životnú métu. Hrdinsky sa zriekli všetkého materiálneho a vytvorili veľkolepé diela. Nie je potrebné, aby sa dnes bohatí stali chudobnými. A tiež nie je potrebné, aby sa chudobní stali bohatými. Ide o vyrovnanosť v živote človeka – aby majetnejší sa stali ušľachtilými sponzormi a chudobnejší aby ďakovali za dar akejkoľvek pomoci. Vďaka tejto vyrovnanosti by svet dosiahol rovnováhu, ktorá by bola oslavou Boha. Toho Boha, ktorý je najmocnejší a najbohatší, ale zároveň toho, ktorý nám zanechal nádherný príklad chudoby v osobe Ježiša Krista.

 

Ako zvládnuť základ?

 

         Vždy, keď sa človek zaúča do nejakej činnosti, hovoria mu,
že najprv musí zvládnuť základ. Ide o základné kroky, poučky, definície alebo pohyby. Až potom, keď zvládne základ, môže sa dostať vyššie a priúčať sa náročnejším činnostiam.

         Ako sa môžeme priúčať večnosti? Čo patrí medzi základné veci, ktoré sú akousi abecedou na dosiahnutie večného cieľa?

         Tieto základné kroky objavíme napríklad v podobenstve
o 10-tich pannách (Mt 25, 1 – 13).

1.)Skúsenosť z podobenstva nás učí, že lampa a olej patria spolu.

Prázdna lampa bez oleja je nepoužiteľná a olej bez lampy nemá žiadne využitie. V obidvoch prípadoch je naša reakcia rovnaká. Bola by to škoda. Lampa je viac na očiach, málokedy na ňu zabúdame.
Na olej zabudneme, lebo si myslíme, že je už vo vnútri, že ho tam už niekto dal pred nami.

         Z pohľadu viery nie je prázdna lampa nič iné ako póza. Pózovať môže hocikto. Ak zapózuje človek, kt. nič nedokáže, ide len o prázdne gesto. Ak však zapózuje človek, ktorý má talent, jeho póza nie je plytká ani prázdna. Má hĺbku.

         Viera bez uživotnenia je len prázdnou pózou. Viera v praxi je postojom duchovne bohatého človeka, ktorý pochopil veľa z Ježišovej náuky a svedčí o dôležitosti spojenia lampy s olejom a života
so skutkami viery.

 

 

2.)Ježišovo podobenstvo nás formuje v tom zmysle, že sa máme učiť bdeniu.

Ženích do polnoci neprichádzal, všetci zaspali. Bdenie nie je ničnerobenie, nie je ani prázdnou a bezduchou sekvenciou ľudského života. Nejde ani o frustráciu či dezilúziu z nevydareného života. Bdenie podľa evanjelia nie je ani premárnením spánku a zaháňania driemot.

         Predstavme si človeka, ktorý sa nachádza v bdelej kóme. Nemôže sa hýbať, ani komunikovať. Nedáva najavo, čo sa v ňom odohráva, ale žije.

         Evanjeliové bdenie znamená to, že človek je akoby paralyzovaný pre skutky zla, nehýbe sa v rytme tohto sveta, nereaguje pozitívne
na všetky jeho podnety. Napriek tomu žije, ba žije plnohodnotný život. Je pevne spojený s Kristom, ktorého síce fyzicky nevidí, no s otvoreným srdcom ho očakáva. Čnosť bdenia dosahujú tí, ktorí žijú síce na tomto svete, ale svoje najvyššie a najhlbšie nádeje a ambície vkladajú do života s Bohom.

3.) K podstatným úkonom viery patrí aj schopnosť vrátiť sa k zdroju a načerpať (Choďte radšej k predavačom a kúpte si olej.)

Tento návrat nie je stratou času, neznamená ani zaostávanie v určitej činnosti a ani nikoho neusvedčuje zo zábudlivosti. Tu ide o pokoru, podľa ktorej môžem napredovať iba vtedy, ak sa vrátim a doplním z renomovaného zdroja. Bez tohto návratu nebudem rásť ani duchovne plodne konať. Vraciam sa vtedy, keď som pochybil
či zhrešil. Vraciam sa vtedy, keď cítim, že moje vnútro je skoro prázdne alebo vtedy, keď potrebujem nové impulzy, lebo pôvodné nadšenie viery zvetralo. Zdroj – Kristus – je nemenný. Čaká, je neustále bohatý, nestráca na hodnote, prijíma všetkých bez rozdielu. Neškrtí prítok milosti pre hriešnikov. Svoju výdatnosť poskytuje všetkých, ktorí si uvedomia, že bez tohto božského zdroja sa stáva ich život suchopárny a nič hodnotné sa v ňom neurodí.

Tí, ktorí sa nevracajú k zdroju Božích darov a utekajú bezhlavo vpred, ženú sa za chimérou a vidinou šťastia, ktorá sa začne strácať a meniť sa na vyblednutý plagát niekde pri ceste.

 

         Meškajúcim pannám  evanjelia by sme dali druhú šancu. Nabudúce by sa určite lepšie pripravili. Na zvládnutie základu sa treba ponamáhať. Základy sú ťažké a dosť bolia. O to radostnejšie sa potom stavia smerom nahor.

Niečo o prvých miestach

Predstavme si situáciu zo školských lavíc. Pedagóg reaguje na žiaka, ktorý je známy svojou nedisciplinovanosťou. Upozorní ho napr. takto:"Sadni si tak, aby som na teba videl". V inom prípade ho usadí, na veľkú nevôľu dotyčného žiaka , do prvej lavice. 

    Podľa evanjelia sa na prvé miesta pozerali inak zákonníci a farizeji. Tých nemusel nikto vyzývať, aby sa zviditeľňovali, lebo sa o to starali sami. Ježiš, keď podáva ich negatívnu charakteristiku, hovorí:"Všetko,čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli" /Mt 23, 1-12/. Chtiac-nechtiac, ľudia si ich nemohli  nevšimnúť. Nárokovali si na všetky viditeľné a zároveň podstatné miesta v spoločnosti. Boli presvedčení, že tak to bude naveky. Ježiš ich presvedčenie naštrbil, keď ich verejne obvinil z pokrytectva.

     Na čo kladie Ježiš dôraz?

    1.,Dáva na javo, že on má právo zamiešať poradie dôležitosti. Do konečného zúčtovania prehovorí on. Vysvetľuje:"Kto je medzi vami najväčší, bude vašim služobníkom". V prvom rade tu hovorí o sebe. On-Boží Syn, sa obetuje pre všetkých ako najposlednejší sluha. A dobrovoľne prijal smrť, ktorá bola vtedy charakteristická pre najhoršieho zločinca.

     Čomu alebo komu dnes ľudia slúžia? A.,Slúžia "svojmu zámeru". Niekedy veľmi bezohľadne a nezákonne. Tento trend sa alibisticky vysvetľuje v kladnom slova zmysle ako-urobiť všetko, čo je potrebné pre dosiahnutie svojho cieľa. B.,Poslúžia "dobrej veci". Je len otázka, čo sa pod tým dobrom skrýva. Nie je dobro ako dobro. Skôr, ako by sme prikývli na takúto činnosť, overme si, či požadované dobro súhlasí s morálkou evanjelia a s dobre formovaným svedomím. C.,Ponuka poslúžiť "dobru človeka". Pomáhať iným v ich biednom položení je nanajvýš ušľachtilé a vždy aktuálne. Pomáhať iným k spáse je pred Bohom vysoko hodnotené, hoci svet takéto kategórie neuznáva a usiluje sa ich vymazať zo všetkých  médii,štúdií a diskusií. Kto dnes verí tomu, že spása je tá najdôležitejšia úloha v živote? A my sme povolaní, aby sme toto hlásali...

    2., Ježiš rieši otázku titulov. Hovorí svojim poslucháčom, aby sa nenechali oslovovať  rabbi, učiteľ ba ani otec. Farizeji naopak. Oni si na tomto oslovení potrpeli. Ježiš všetkých učí, že jediným oprávneným nositeľom týchto titulov je on sám. Všetky sa naňho vzťahujú. Otázku titulov vyriešil raz a navždy. Nikdy mu nebudú odňaté. 

    V dnešnej dobe sa o mnohých verejných činiteľoch hovorí, že svoje tituly/akademické/ získali podvodom. Odmietajú sa k tomu priznať. Pri zohľadnení všetkých aspektov spravodlivosti, by im nemali patriť. 

    Je tu dôležitá otázka: z akého titulu máme odmietať niektoré ideály sveta? Z akého titulu máme pozerať na svet očami evanjelia? Z akého titulu máme považovať Ježiša Krista za Mesiáša a nášho Vykupiteľa? Z titulu nasledovania Krista. Ten, kto ho nasleduje úprimne, má v duši pokoj, našiel zmysel života a už nepotrebuje hľadať inú, alternatívnu cestu spásy. Titul-nasledovník Krista je našim najkrajším pomenovaním. 

    3.,Počas svojho krátkeho života sa stretával sv. Ján Krstiteľ s predstaviteľmi viacerých stavov. Prichádzali k nemu ako kajúcnici, ktorí hľadajú odpoveď na otázku:čo máme robiť? Po ňom začal verejne účinkovať sám Ježiš. Kritizoval farizejov a zákonníkov t.j. miestne autority. Celkom logicky sa ho ľudia pýtali:čo máme teraz robiť? Čo máme robiť, keď nemáme oporu v tých, ktorí nás vedú? Otázka je nadčasová. Platí aj dnes. 

    Podľa evanjelia, by Ježiš odporúčal to, čomu sa hovorí:plnenie svojich povinností. Ale dodal by, že máme mať väčšiu vnútornú slobodu a väčší rozmer lásky. Kto sa učí takto zmýšľať a konať, len tak ľahko nezlyhá. Povedal by, že máme vkladať väčšiu dôveru do komunikácie s ním. Tam získavame potrebnú silu do všetkých zápasov. 

    V prípade ťažkých chorôb a diagnóz sa niekedy ponúkne ľuďom pokusná liečba. Neoverená, riskantná, ale často predstavujúca jediné riešenie. Ľudia do nej vkladajú svoje nádeje. Niekedy pokus vyjde, inokedy nie. 

    Božia terapia nie je pokus. Viera v Ježiša nie je improvizáciou ani riešením 50 na 50. Boží postup je overený, dostupný a plnohodnotný. Boh však necháva slobodu, nikoho nenúti, aby ho prijal. Niet nad život s Bohom. V Ňom sa snúbia všetky hodnoty a dannosti, ktoré niekedy márne očakávame od svojho okolia. Iba on môže dať nášmu srdcu patričný zápal. 

    Usporiadajme si svoj život tak, aby Boh na nás videl. Neschovávajme sa pred ním. A pre svoje okolie si zachovajme zásadu:"Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky... /Mt 5,16/. Boh sa bude cez nás zviditeľňovať. 

ČO SO SVÄTÝMI?

 

         Predstavme si situáciu, ktorá je nám viacerým dobre známa. V rodine zomrie otec alebo matka a zostanú po nej veci, napr. ošatenie. Keď išlo o veriaceho, zostanú po ňom napr. obrazy, knihy, sošky. V istej rodine si nechali bokom sošky a ktosi sa opýtal: „A čo so svätými?“

         Liturgia Cirkvi nám pripomína slávnosť Všetkých svätých. Niekto sa opýta: „A čo s nimi? Čo so svätými z čias minulých? Čo nám tento sviatok hovorí?

1.) Sviatok Všetkých svätých nám hovorí, že existuje cesta
do večnosti.

Tí, ktorí sú už vo večnosti, ju našli. Každý má svoju cestu, žiadna nie je identická, aj keď môže byť podobná.

         Mladí ľudia sa zaujímajú o rôzne hudobné skupiny. Mnohé sa skôr či neskôr rozpadli. Dôvod? Napríklad málo miesta a pretlak osobností, pričom každá z nich chce preraziť a získať slávu.

         Každý, kto hľadá Boha, stáva sa osobnosťou. Na svojej ceste sa túži o niekoho oprieť. Aj ten, kto poslúž ako opora, stáva sa osobnosťou. Každý, kto chce preraziť na ceste slávy a udržať si ju naveky, stáva sa osobnosťou, ktorá je hodná nasledovania. Pozemská sláva sa pred našimi očami mení na trosky, rozdáva sa, ale pravé osobnosti túžia po takej sláve, ktorá sa nemení a zostáva naveky.

2.) Slovenčina pozná výraz „byť pri niečom“ alebo „byť
pri niekom“.

Napríklad „niekto je pri sile, pri rozume, pri sebe, pri zdroji,
pri koryte, pri moci, atď. ...“ Ide väčšinou o situácie, keď sa niekomu darí alebo jeho život predstavuje určitú úroveň a spokojnosť.  Sviatok Všetkých svätých nám zdôrazňuje myšlienku, podľa ktorej sa
do večnosti dostáva ten, kto sa v živote držal „pri Bohu“.

         V živote je o. i. dôležité, aby sme sa držali určitej línie, ktorá nás vedie neomylne za dobrým cieľom, napríklad pri písaní akademických prác sa študent opiera o diela určitých renomovaných autorov. Tí, ktorí prácu posudzujú, sa vyjadrujú, či sa tejto určenej línie držal
až do samého záveru. My sa máme držať Božej línie a neodkláňať sa tendenčne od nej. Mnohí plní radosti sú dnes vďační za to, že ich Boh vrátil na tú správnu cestu, keď sa rozbehli iným smerom. Ak sme s Bohom svoju cestu začali, tak ju aj naplňme „s očami upretými
na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ (Hebr 12, 2)

3.) Pre Božie kráľovstvo je určený aj ten, kto si prizná status pútnika.

V niektorých zahraničných filmoch vidíme, že človek,
ktorý navštívi istú inštitúciu vo veci vybavovania osobných záležitostí, má na šatách visačku s nápisom: Návštevník. Po vybavení svojich záležitostí visačku odovzdá na vrátnici inštitúcie.

         Adept Božieho kráľovstva musí uveriť, že je na zemi pútnikom. Nesmie sa nechať zlomiť ilúziou, že tento pozemský svet je vrcholom toho, čo Boh dokáže. Má mať na mysli slová Ježiša Krista, ktoré adresoval Natanaelovi: „Veríš preto, že som ti povedal: „Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ (Jn 1, 47 – 51) Pútnik dúfa vo vždy väčšie a väčšie veci ako sú tie, ktoré sa mu aktuálne mihajú pred očami. Nikdy a nikde sa nepristaví príliš dlho,
aby nestratil z uhla pohľadu realitu, ktorú Boh ešte skrýva. Ňou
ale vnadí tých, ktorí chcú prežívať večne Boží ideál domova,
ktorý chce naplniť každého človeka dobrej vôle.

         Čo so svätými? Sú hodní nasledovania, sú našimi radcami a orodovníkmi. Nepodceňujme ich miesto pri Pánovi vo večnosti. Ich život sa Bohu páčil, lebo veľmi túžili po nebeskom pokoji. Nechceli ho len pre seba, ale chcú ho vyprosiť aj pre nás, ktorí sa k nim s dôverou utiekame.