Spoznaj svojho učiteľa

 

 

       Prednedávnom vystupovali v našom kostole pedagógovia z umeleckej školy. Išlo o hodnotné podujatie, ktoré sa nieslo v duchu hesla: Spoznaj svojho učiteľa. Väčšinou sme zvyknutí na to, že vystupujú žiaci. Teraz sa však ako interpreti predstavili učitelia. Odtiaľ pramení názov kultúrneho podujatia.

       Je pôstne obdobie. Môže existovať lepší námet na prežívanie času očisty a pokánia ako: Spoznaj svojho Učiteľa? Spoznávanie Ježiša Krista, nášho Učiteľa, je témou, ktorá nikdy nezunuje a nikdy nebude dostatočne vyčerpaná.

1.)                   Začnime myšlienkou z Knihy Genezis (Gn 12, 1)

Pán hovorí Abramovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ Dom predstavuje určitú stabilitu a dlhodobé zakorenenie sa na istom mieste. Treba skúmať náš život v tom zmysle, či sme sa nezakorenili v priemernosti viery. Či sme si zo svojej pohodlnosti a zlých návykov nepostavili akoby dom a zabarikádovali sa v ňom. Boh ako dobrý Učiteľ nás pozýva k tomu, aby sme ho opustili a ešte predtým zničili v ohni pokánia. Liturgia hodín nám v pôstnom čase prináša tieto myšlienky:

a)   Máme prosiť o Božiu pomoc, aby sme nezostávali v skutkoch neprávosti. Hrozí nebezpečenstvo, že si zo skutkov neprávosti vytvoríme akési trvalé pohodlie, ktoré budeme považovať za status života, ktorý je nezmeniteľný.

b)  Máme prosiť o milosť, ktorá by napravila našu vzdorovitú vôľu. Vzdor je odmietnutím prejavu vďaky za všetky Božie dobrodenia. Ide opovrhnutie Božou láskou, ktorú on na nás zosiela.

2.)                   Spoznajme svojho Učiteľa pri utrpení kríža.

Takto ho spoznal sv. Pavol, ktorý odkázal Timotejovi: „Milovaný, trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boh.“ (2 Tim 1, 8) Všímajme si Učiteľa ako trpí. Nevšímajme si iba víťazov v rôznych odvetviach spoločenského života, ale Krista – Víťaza na kríži. Jeden z veľkých predstaviteľov politického života v celosvetovom meradle, ktorý rád o sebe hovorí, že je najmocnejším mužom planéty, sa veľmi často dáva počuť, že je zmierovateľ. Správy sú preplnené informáciami o tom, že ide s niekým telefonovať. S niekým telefonuje a keď skončí, povie: „Mal som veľmi dobrý rozhovor. Celý svet sa dozvie, že mal dobrý rozhovor, ale efekt nevidieť žiaden.

       Všetci by sme mali mať ambíciu mať dobrý rozhovor s Bohom. So zlom nemôžeme mať dobrý rozhovor. S trpiacim Učiteľom áno. Pri rozhovore s trpiacim Pánom sa dozvieme: „Trp spolu so mnou.“ Nikto nemusí byť v utrpení sám. Ba dokonca my môžeme v rozhovore povedať Ježišovi: „Trp spolu so mnou.“ Takýto rozhovor je veľmi dobrý, lebo uisťuje človeka v tom, že sám najvyšší znášateľ utrpenia – Ježiš, nás neopustí v čase našej osobnej obety.

 

 

 

3.)                   Všímajme si Učiteľa – Ježiša – na Hore premenenia
(Mt 17, 1 – 9).

On vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysoký vrch. Keď sa pred nimi premenil, jeden za apoštolov zvolal: „Učiteľ, dobre je nám tu.“ Toto zvolanie hovorí o tom, že učeníci registrujú veľký rozdiel medzi bežným životom vo svete a životom dôverného vzťahu so svojím Učiteľom. Spoznaj svojho učiteľa, keď sa premeníš ty! Ako ho budeš vnímať, keď sa budeš zbavovať hriechov? Hriech sa prejavuje trojako:

 

a)   Keď zlo začneš považovať za dobro

b)  Keď si začneš produkovať falošných bohov a klaňať sa im

c)   Keď opovrhuješ darmi Božej milosti lásky.

 

V zápase proti hriechu sa ti tvár Učiteľa bude javiť v jasnejšom svetle a zistíš, že môžeš ísť za ním všade a že môžeš s ním zažiť svoje vrchy Tábor a byť svedkom veľkých vecí.

Život kresťana je vyobrazením nášho kontaktu s Božským Učiteľom. Vzťah s ním sa odráža na živote človeka. Spoznávať ho povrchne nestačí. Teraz ho spoznávaj ako trpel, aby si ho spoznal, keď ti môže otvoriť bránu večnosti.

                                                             

Sme pútnici

 Medzi charakteristické znaky doby, v ktorej žijeme, patrí cestovanie. Platí, že sme rozcestovaní. Tomu je primeraná aj sieť dopravy. Podľa svojich možností sa môžeme rozhodnúť, či pocestujeme autom, autobusom, vlakom alebo poletíme lietadlom. Súčasní ľudia dotiahli schopnosť cestovať miestami až do extrému. Ale, taký je štýl života a cestovanie za účelom práce, vzdelávania, dobrodružstva patrí k fenoménom doby. 

Veriaci človek túži po večnom živote. Ako by sme jednoducho nazvali jeho ambíciu dosiahnuť večný život? Použijeme výraz-putovanie. Putovanie dnes prežíva renesanciu. Putovanie náboženské, ale i za účelom dovolenky či výletu. Možno je to protipól rozcestovanosti, ktorú sme vyššie opisovali. Pozícia pútnika je primeraná nášmu úsiliu o večný život. Sme pútnici.

Čím sa vyznačuje pútnik?

1.,Má poznať cieľ. Čo možno povedať o večnom cieli? Napr. to, že hoci o ňom vieme a veríme v neho, fyzicky ho nevidíme. Ale ideme za ním, lebo Boh do nás vtlačil nezmazateľnú pečať túžby po jeho dosiahnutí. Vedome alebo nevedome, kráčame za ním. Ďalej. Platí to, že dosiahnutím blaženého života musíme zanechať ten pozemský. Pozemskú atmosféru nemôžeme preniesť do večnosti. Musíme sa učiť strácať ju. Ale s vedomím, že Boh nám to bohato vynahradí. Keď večnosť dosiahneme, za pozemským svetom nám ľúto nebude. Víťazi v športe, ovenčení medailami a vavrínmi sa zvyknú vrátiť domov a ukázať ich svojim priaznivcom. V prípade večných vavrínov to neplatí. Nositelia večných vavrínov sa naspäť nevracajú. Ako pútnici do nebeskej vlasti si máme byť vedomí týchto skutočností. 

2.,Pútnik do večnosti potrebuje prostriedky. Mnohí ľudia sa chvália tým, že veľa dokázali vlastnými silami a schopnosťami. Je to pravda, ale aj za ich úspechmi je Božia pomoc. Na cestu do večnosti nám nepostačia naše , čo ako výnimočné, sily a schopnosti. Cesta do Božieho kráľovstva si vyžaduje nadprirodzené prostriedky. Človek musí dať k dispozícii svoju ochotu putovať a Boh dá to podstné. Pútnik potrebuje pokrm, aby vládal. Aj pútnik do večnosti ho má pripravený. Je k dispozícii na eucharistickom stole. Je to Pánovo Telo a Krv, ktoré sa pútnikovi ponúkajú ako najvýživnejší pokrm na ďalekú a náročnú cestu. Vždy po ňom siahnime, lebo jeho požívaním sme vsadili na istotu, ktorá nesklame.

3.,Akým spôsobom sa do večnosti putuje? Sú pútnici, vo všeobecnosti, ktorí potrebujú samotu, ale iní radšej putujú v spoločenstve. Boh chce, aby ľudia skrze Cirkev putovali v spoločenstve. Nie v spoločnosti, lebo tá môže obsahovať aj odstredivé sily, ale v spoločenstve. V ňom sa nachádzajú ľudia v pestrosti pováh a názorov, ale v jednote Kristovho krstu, a tak putujú za svojim cieľom. Spolupútnici na ceste večnosti nemusia byť ideálni, ale ich vieru a túžbu po večnosti Boh pozná. Aj celkom jednoduchí ľudia nám môžu dať dobrý príklad vernosti Božiemu putovaniu. Nepohrdnime ich príkladom. Oni ho nevnucujú, len demonštrujú Božiu silu, ktorá sa v ich živote prejavila.

Putovanie do Božieho kráľovstva preverí každého. Počas putovania nevieme, čo nás na ceste čaká. Počítajme s únavou, rôznymi bolesťami a pokušením zastať, ba dokonca vrátiť sa. So všetkým sa zdôverme s Púnikom /Ježišom/, ktorý doputoval na Kalváriu, aby sa za nás obetoval. On je ochotný kráčať s nami a sprevádzať nás až do konca, aby nám otvoril brány svojho príbytku.

Hĺbka človeka

Pred niekoľkými rokmi vznikla naša cirkevná materská škola. Stojí iba pár metrov od kostola. Pamätám si, že skôr, ako sa mohla začať rekonštrukcia pôvodnej budovy KBD,lebo na jej pôde MŠ vznikla, museli sa vykonať určité úkony. Nielen administratívne, ale terénne. Prišla vŕtacia súprava, ktorá mala vybrať vzorky zeminy a podložia, aby sa zistilo, či je podklad dostatočne pevný. Súprava sa zavŕtala do určitých hĺbok a vyniesla na povrch vzorky, ktoré odborník hneď popisoval . Tieto poznámky sa stali základom pre záverečnú správu, ktorú odborník neskoršie poslal. Zmysel tejto činnosti spočíva v tom, aby sa odborne preskúmalo, či je hĺbka zeme dostatočne pevná, aby budovu uniesla. 

Kto vidí do hĺbky človeka? Kto vie, čo sa v ňom skrýva? Nikto z ľudí nedokáže predpovedať, či má človek dostatočne pevnú hĺbku, aby ustál tlak života! Hĺbka iného človeka je pre nás neprístupná oblasť, pokiaľ ju sám človek aspoň trochu nepoodhalí. Kniha Žalmov nás upozorňuje:"Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť"/Ž 64,7/. Preto je pre nás konanie iného človeka nepredvídateľné a niekedy také, ktoré by nám ani vo sne nenapadlo. 

Čo potrebuje človek, aby spevnil svoje vnútro? Čím spevní svoje rozhodnutia tak, aby kráčal životom v mierach prirodzeného zmýšľania a konania?

1.,Vážnou skutočnosťou je vzťah s Bohom. Mnohí konštatujú, že "Boh je so mnou, Boh je pri mne!". Ukazuje sa, že, najmä dnes, je dôležité, aby bol Boh v nás. Kristus sa má zmocniť srdca človeka. Doslova ho "ukradnúť"  tak, aby v ňom nastolil svoju vládu, aby kladne ovplyvnil myslenie a konanie človeka. Boh chce byť "hýbateľom" v človekovi, aby ten kráčal požehnanou cestou. Čo to vie o veci povedať sv. Pavol. Ten sa prepracoval do mimoriadneho vzťahu s Kristom, keď povedal:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" /Gal 2,20/. 

2.,Spriaznení ľudia sú dôležitým článkom života. Ide o ľudí, ktorí sa prejavia najmä v zložitejších životných situáciách. Sme radi, ak nám poskytnú praktickú i morálnu podporu. 

Pred niekoľkými hodinami sa skončili ZOH /Miláno-Cortina/. Kto si našiel čas, bol svedkom unikátneho zápolenia. Lyžiari, ktorí absolvovali čistý beh alebo biatlon, mali popri trati priaznivcov. V istých úsekoch ich čakali ľudia s tímu, aby ich informovali o stave pretekov, ale boli tam aj priaznivci, ktorí ich hlasno povzbudzovali. Aj o tom je život. Pri trase nášho života sa nachádzajú takí, ktorí nás iba informujú o niečom, čo je tiež dôležité. No túžime sa stretnúť s ľuďmi, ktorí budú pre nás povzbudením, aby život sme nevnímali ako pustý a nezmyselný príbeh.  Ľudia, ak chcú, sa môžu stať pre nás, po Bohu, všetkým. Takýchto ľudí nemusí byť veľa, ale môžu sa stať inšpirátormi nových začiatkov a povzbudení v živote. 

3.,Veľký význam má skutočnosť, podľa ktorej svoj život niečomu zasvätíme. T.j., keď dáme svojmu životu hlbšiu myšlienku a úlohu, ktorej sa držíme a prehlbujeme ju. Evanjelium nám hovorí, že sa to týka najmä obety pre dobro blížneho/ čokoľvek ste urobil...mne ste urobili.../. Nie je to jednoduché, ale užitočné veľmi. Lebo, keď strácame pre človeka, vtedy získavame. Obeta si vyžaduje, aby sme strácali čas, plány a sily a takto nezištne konali pre dobro iných. Dnes je to veľmi citlivá záležitosť, lebo mať čas, plány a sily sú najväčšou pozemskou devízou. A my na to siahneme a strácame len kvôli tomu, aby sme priniesli obetu pre tých, ktorí sú v núdzi a nemohúci...Tým, však, náš život nadobúda mimoriadnu príťažlivosť evanjelia a tým sa zároveň podobáme Kristovi, ktorý "neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby sám slúžil a položil svoj život..." /Mk 10,45/. Zrazu má život iný obsah, taký, ktorý dáva človekovi vnútorný pokoj a presvedčenie, že aj drobnými obetami môžeme byť podobní Kristovi a užitoční medzi jeho bratmi a sestrami.

V istých situáciách si robievame tzv. náčrty rôznych situácií. Nemusia byť hneď záväzné, ale môžu sa stať základom pre oficiálne dokumenty. Týmto ponúkame náčrty pomoci všetkým, ktorí potrebujú svoj život zakotviť v istých hodnotách. Od náčrtu je iba krok k tomu, aby vzniklo to,čo nazývame hodnotový program na celý život. Učite vieme, že pôjde do hĺbky a obsiahne celú dušu človeka. Cieľom je, aby začal bezhranične dôverovať Pánovi života a smrti.

Nech sa tak stane

Všetci sme v rámci svojej náboženskej výchovy do života zvyknutí na to, že na konci akejkoľvek modlitby pridávame slovo-amen. To je to isté ako keby sme povedali:verím tomu, nech sa tak stane! Dávame tak najavo, že sme s obsahom modlitby stotožnení a že si prajeme, aby Boh naše modlitby vypočul. Je isté, že mi nemáme právo Bohu nariadiť, čo má robiť, len ho prosiť o to, aby sa jeho dielo vzmáhalo:nech sa tak stane! 

V evanjeliu počúvame o tom, ako diabol pokúšal Ježiša na púšti /Mt 4,1-11/. A pokúšal sa mu rozkázať formou-nech sa stane! Povedal:...nech sa stanú z týchto kameňov chleby. Nič také sa nestalo. Ale stáva sa niečo iné.

1.,Prax pôsobenia Božieho milosrdenstva hovorí  o tom, že z kamenných ľudských sŕdc sa stávajú také, ktoré sa vplyvom pokánia stávajú v Božích plánoch tvárlivými. Iba Boh ich môže svojou milosťou obmäkčiť tak, že zo zatvrdlivého hriešnika sa stáva človek túžiaci po Božom odpustení. A nielen to. Môže sa z neho stať človek, ktorý zatúžil po novom živote. O srdce kamenné rozpomeň sa, na bolesť Kristovu zadívaj sa /JKS 168/. Slová tejto pôstnej piesne nech nás sprevádzajú pôstnym obdobím a udržia v nás túžbu po pravom pokání a živote v duchu Ježišovej blahozvesti. A myslíme vo svojich pôstnych aktivitách aj na tých, ktorí odmietajú svoje kamenné srdce vystaviť žiarivému pôsobeniu Ježišovho kríža. Mali by zotrvať svojim pohľadom na tvári Ukrižovaného. Veľa by pochopili z náuky o Božej láske.

2.,Nech sa tak stane. Tieto myšlienky si pripomenieme aj pri slávení najsvätejšej obety. Z chleba a vína sa stáva telo a krv Ježiša Krista. Deje sa to vtedy, keď kňaz vyriekne konsekračné slová v osobe Ježiša: toto je moje Telo, toto je moja Krv...A naša viera nás presviedča o tom, že sa tak naozaj stane. Zdanlivo jednoduché veci každodenného použitia akými sú chlieb a víno sa stávajú tými najposvätnejšími skutočnosťami na zemi. Z jednoduchých úkonov viery a dobrých skutkov si pripravujeme večný život. Aj to je veľký zázrak. Chvíľa jednoduchého vyjadrenia ľútosti nad hriechmi nám môže zabezpečiť blažený život na veky. Jednoduchá modlitba prosby môže niekomu vyprosiť tú milosť, aby našiel milosrdnú náruč Cirkvi, ktorá prijíma každého kajúceho jedinca. Jednoduché, ale úprimné podanie rúk môže zmieriť dlhoročných protivníkov a uvoľniť neprajnú vzťahovú bariéru medzi jednotlivcami alebo rodinami. Jednoduché skutočnosti môže Boh povýšiť na vrcholné body života, ak ich posvätíme čistým svedomím a úprimným úmyslom. Toto všetko by sa nám páčilo. Preto prosíme Pána: nech sa tak stane už v tomto pôstnom období.

3.,Nech sa tak stane. Ježiš, ktorý bol účastníkom a hosťom na povestnej svadbe v Káne, premenil vodu na víno. Sluhovia podľa pokynov, ktoré dostali, naliali vodu do nádob. A možno si povedali:nech sa tak stane, ako povedal Ježiš. Nemohli si nevšimnúť, že dnu do nádob liali vodu, ale načierali z nich už víno prvotriednej kvality. Nalievajme do nádob vzťahov vodu láskavého prístupu a budeme zožínať či načierať iba sladký produkt, ktorý Boh rozmanito rozmnoží. Nenechajme sa pri tom premôcť myšlienkou, že láskavosť, prajnosť, obetavosť sú len fádne prejavy slabších pováh. Opak je pravdou, lebo oni sú výsledkom dlhodobého pôsobenia Božej milosti v  duši smrteľníka. Dodávajme denne  do svojho prostredia vodu dobroprajného konania a Boh ju premení na víno požehnania pre toho, kto je adresátom dobra, ale i pre toho, kto ho odovzdáva. Nech sa tak stane! Amen!

Podľa čoho spoznáš človeka?

1.,Podľa čoho spoznáme človeka vizuálne? Začneme spoznávaním na diaľku. Prvé, čo nás upúta na človeku, keď ho vidíme zdiaľky je postava a chôdza. Ešte mu nevidíme do tváre a už môžeme podľa postavy a chôdze identifikovať niekoho známeho. Jeho pohyby sú nám známe, máme rokmi naštudované, lebo každý človek má svoju charakteristickú chôdzu. 

Apoštoli  Ježiša, svojho učiteľa, na diaľku nespoznali. Stalo sa to vtedy, keď sa plavili po mori a dul silný vietor. Celý prestrašení zvolali: Mátoha!. 

Ulohou kresťana nie je spoznávaťJežiša podľa toho, ako fyzicky kráčal, aká bola jeho chôdza a pohyby,ale to,  kam smerovali jeho kroky. Tie viedli najmä medzi ľudí, ktorí boli chudobní a všeobecne biedni. Ježiš išiel tam, kde ho ľudia chceli vidieť a hlavne počúvať jeho katechézy. Ale, využíval aj také možností , ktoré mu umožňovali stretnúť sa s hriešnikmi , aby spoznali svojho Lekára, ktorý uzdravuje telesne aj duchovne. 

Hlbka viery človeka sa môže merať podľa toho, či má záujem pomáhať tým, ktorí každú pomoc vítajú, lebo žijú v stave núdze. Taký človek koná podľa vzoru Ježiša, ba dokonca sa stáva akoby jeho poslom, lebo prináša úľavu v biede ľuďom, ktorí sú nemohúci. Ježišových poslov poznať už zdiaľky, lebo sa vyznačujú schopnosťou empatie a využívajú každú príležitosť na to, aby pomáhali. 

2.,Človeka spoznávame zblízka podľa čŕt jeho tváre. Ak sme ho nespoznali z diaľky, tak sa ho snažíme spoznať podľa tváre, keď sa viac priblíži. 

Predstavme si scénu z pobožnosti krížovej cesty. Je tam scéna, ktorá vykresľuje istú Veroniku ako odvážnu ženu, ktorá pristúpi k trpiacemu Ježišovi a ručníkom mu utrie skrvavenú tvár. Bola tak poznačená krvavým mučením, že musela prísť Veronika a utrieť ju tak, aby ľudia videli a spoznali Pánove čŕty.

Keď chceme nasledovať Ježiša, netreba, aby sme utierali jeho tvár, oči... Ale je nutné, aby sme utierali tie naše. Je dôležité, aby sme videli Ježiša nezakaleným pohľadom. Aby ten pohľad nebol zastretý hriechom. A aby sme takto pozerali aj na jeho posolstvo evanjelia a tak isto na spoločenstvo tých, ktorí sa k nemu hlásia a pritom nie sú ideálnymi ľuďmi. Takto sa na ľudí díval sám Ježiš, ktorý prišiel, aby ukázal cestu vykúpenia a spásy. Ten, kto si očisťuje svoj zrak modlitbou a pokáním, má otvorenú cestu do Božieho kráľovstva.

3.,Človeka poznávame podľa hlasu. Ak ho máme rokmi napočúvaný, tak je potom ľahšie pričleniť hlas ku konkrétnemu človekovi. 

Niektorí z radov farizejov, po tom, čo  si Ježiša vypočuli, povedali: Nikdy tak človek nehovoril! A iní túto myšlienku potvrdili takto: Všetci sa divili milým slovám, ktoré vychádzali z jeho úst. Niektorí svedkovia počuli Boží hlas, po tom, čo bol Ježiš pokrstený v Jordáne. Znel takto:Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!

Kým budeme žiť na tomto svete, snažme sa počúvať Božie slovo, lebo ono prináša spásu. Aj tu máme možnosť spoznať Ježiša do takej miery, aby sme boli vnímaví na jeho hlas aj pri bráne večnosti. Ide o primárny zdroj, popri eucharistii, z ktorého čerpáme vitalitu svojej viery. Sám Ježiš nás vyzýva:"Dávajte pozor na to, čo počúvate" /Mk 4,24/. Je v  neoficiálnom zozname toho, čo počúvame aj Božie slovo? Zaraďme ho tam, lebo ono bude viesť a formovať náš život až do večnosti. Nech je pre nás takou skutočnosťou, ktorú v médiach označujú ako "prime time"- hlavný vysielací čas t.j. čas, ktorý je najvýhodnejší. Počúvanie Božieho slova ako najvýhodnejšie využitý čas je pre nás zlatou menou do večnosti. 

V istom filme, v ktorej účinkuje Denzel Washington, sa hlavná postava pýta takto: Keď sa pozeráte na mňa, čo vidíte? Čo vidíme, keď sa pozeráme na Ježiša? Možno nádej, dôvod žiť, zmysel pre konanie dobra, čas na zaoberanie sa svojou dušou...On je všetko to, čo nám hovorí , že ho máme milovať a nasledovať, lebo v nikom inom spásy niet.

Cesta k dokonalosti

Možno ste sa niekedy stretli s výrazom: dokonalosť až v nebi! Používame ho v určitej situácii, kedy sa nám stopercentne nevydarí nejaká aktivita alebo dielo. Prípadne sa nevydarí niekomu inému a my sme s touto situáciou  nemilo konfrontovaní. Aby sme ju trochu nadľahčili a vyhli sa prehnanému pesimizmu, povieme-dokonalosť až v nebi!. 

V tomto výroku je veľa pravdivého. Pri Bohu vo večnosti nemôže byť nič nedokonalé. Máme my, slabí a nedokonalí ľudia, nádej na večný život? Denne sa, totiž, presviedčame o svojej nedokonalosti.  Pre koho by Boh chystal večný život, keď nie pre svoje deti?!. On nás cestou pozemských skúšok na večnosť postupne pripravuje. Ako sa to prejavuje?

1.,Sv. apoštol Jakub píše, že v živote máme podstupovať všelijaké skúšky, lebo takto sa skúša naša vytrvalosť a tá prináša dokonalosť/Jak 1, 1-11/. Bežne sa medzi ľuďmi používa fráza-pokúšaj šťastie. Ide o to, aký zmysel dávame tomuto výroku. Lepší je výraz-pokúšaj dokonalosť t.j., snaž sa o dokonalosť. Rob, čo môžeš, aby si svoju činnosť neustále zdokonaľoval. Platí to v rôznych oblastiach života a určite aj o ceste do večnosti. Dôvodom pre tento postoj k životu sú slová evanjelia:"Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach" /Mt 5, 16/. 

Je to Boží dar, ak o niekom môžeme povedať, že je svetlom  a to pre hodnoty, ktoré vyznáva a podľa nich aj žije. Správne hodnoty tvarujú charakter a pripravujú človeka pre večný život. Život v intenciách evanjelia je najdôstojnejšou oslavou Boha. Je to viac, ako mnohovravnosť, je to viac ako všetky debaty, lebo zo skutkov života vychádza najväčšia sila, ktorá nepotrebuje inú argumentačnú podporu.

2.,Snažiť sa o dokonalosť znamená aj to, aby sme nasledovali vzory. Vzor života môže byť dôležitým motivačným prvkom. On nás tiahne  a mobilizuje. Je dôležité, aby sme mali okolo seba ľudí, ktorí sú vzormi. A to nielen kvôli tomu, čo dokážu, ale aj preto, akí sú, teda ako žijú. Páčia sa nám ľudia, ktorí sa v určitej činnosti zdokonaľujú a možno ešte viac tí, ktorých životné skúšky zošľachťujú a pretvárajú do podoby a vzoru samotného Krista. Vrchol tohto postoja ponúkol sv. Pavol, keď napísal:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" /Gal 2,20/. 

3.,Média sa často pohybujú aj medzi ľuďmi, ktorí sa dožili určitého jubilea a bilancujú. Povzbudzujú ich k tomu, aby zanechali odkaz pre budúce roky a generácie. Pri telefonovaní sme si nie raz vypočuli výzvu-zanechajte odkaz! V tomto prípade odkaz formou hlasu a slova, ale duchovne výživnejší je odkaz života, ktorý poukazuje na určité zaužívané, osvedčené hodnoty. Boh každému hovorí, aby zanechal odkaz a odpovedal na otázky: pre aké skutočnosti si žil a čím si naplnil svoj život?

Sv. opát Bernard, kedysi napísal text o múdrosti života. Píše:"...v troch prípadoch ti ústa oplývajú múdrosťou a rozumnosťou: ak máš v ústach vyznanie vlastnej neprávosti, potom vzdávanie vďaky...a napokon slovo povzbudenia" /Liturgia hodín III., s.175/.

 Toto sa javí ako dôležitý faktor pri tvorbe charakteru človeka v duchu evanjelia. Vyznanie slabosti, lebo náš život obsahuje aj nedokonalé prvky a my ich máme pokorne uznať. Pokorou si dláždime cestu k Bohu a jeho kráľovstvu a na základe pokory sa môžeme k nemu privinúť kedykoľvek, najmä vtedy, keď na nás dolieha ťarcha hriechu. Vzdávanie vďaky, lebo Ježišovo srdce si získavame aj tým, že mu stále vzdávame vďaky za dobrodenia jeho milosti. Boh nám dáva dary s tým úmyslom, aby sme ich zveľadili a poukázali na neho ako na jediný zdroj milostí, ktorých adresátom sme sa stali.  Slová povzbudenia. Určite nikdy nezabudneme na ľudí, ktorí nám adresovali slová povzbudenia. Sú aj iní, ktorí nás veľa praktického naučili, ale na ľudí so schopnosťou povzbudiť pamätáme dlhšie a radšej. Vďaka nim sme nestratili chuť do života a ak áno, tak sme ju znova našli. Vďaka nim sme nezabudli konať dobro a to aj vtedy, keď sme nadobudli zlé skúsenosti s ľuďmi a nezatrpkli sme. Vďaka nim sme sa rozhodli pre životnú misiu povzbudzovať iných a v tejto činnosti nachádzať zmysel života. 

Boh má rád dokonalosť a už túžbu po nej odmeňuje. Nejde tu len o dokonalosť, ktorá sa zameriava na skutočnosti pozemské. Ešte viac benefitov ponúka za túžbu rásť v čnostiach. Túžbu po dokonalosti nám Boh vštepil, máme ju v sebe. Nechcime iba prijímať dokonalé skutočnosti, ale s pomocou Pána života a smrti sa staňme ich tvorcami v dosahu nášho života.  

Pôstna mapa

 

 

       Kresťanské kníhkupectvo Zachej vydalo Pôstnu mapu odovzdanosti (40 krokov na ceste k vzkrieseniu). Každý deň pôstneho obdobia má svoje miesto a ponúka možnosť konkrétneho skutku pokánia, napríklad: nájdem si 5 minút ticha – len ja a Boh; dnes sa nebudem na nič sťažovať; dnes si otvorím sociálne siete až po tom, čo si prečítam úryvok evanjelia; atď. Ide o podnetný text na prahu pôstneho obdobia.

       Čo môže obsahovať naša pôstna mapa? Na čo sa máme zamerať?

1.)  Popol

Veľký pôst začína popolcom. Kdesi som čítal, že popol je pomocníkom človeka. Napríklad ako hnojivo v záhrade. Obsahuje látky, ktoré podporujú rast určitých rastlín. Pokánie môže podporiť duchovný rast človeka. Zvlášť čas pôstu má svoju milostivú atmosféru, ktorá nám pomáha duchovne rásť. Popol poznáme aj vďaka jeho protišmykovým vlastnostiam. Pôst nás môže urobiť silnejšími tak, aby sme sa nezošmykli do veľkej duchovnej biedy. Skrze pôst sa môžeme stať bdelejšími a vnímavejšími na to, ako žijeme. Učíme sa viac dbať na to, aby naše skutky boli v súlade s Božou vôľou. Častejšie sa venujme spytovaniu svedomia a porovnávaniu života so životom Ježiša. Popol poznáme aj ako prostriedok na čistenie. Čistí rôzne kovové materiály. Pôst je prostriedkom očisty. Fyzickej, ale najmä duchovnej. Rozmýšľajme o tom, či naše spovede nie sú veľmi plytké a či skutočne obsahujú prvok pokánia. Pokiaľ naša duša necíti vnútornú bolesť nad hriechmi, sviatosť pokánia nám žiadanú úľavu neposkytne. Je naša spoveď skutočným rozhodnutím skoncovať s hriechom? Je užitočné, aby sme sa vyznali z hriechov už na začiatku pôstu. Potom môžeme
„s ľahkou“ dušou znášať ťarchu kajúcnosti a ľahšie odolávať zlobe.

2.)  Stôl

V pôste menej vyhľadávajme stôl obťažený materiálnymi dobrami a viac sa sústreďme na stôl duchovných dobrodení. Ten prvý vyhľadávame často, automaticky, až nenásytne. Považujeme ho často za vrchol blaha, pričom vrcholné dary
od Boha majú svoje miesto na stole eucharistickom. Je ešte pre nás motiváciou? Prijímanie eucharistie nám pomáha krotiť zmysly telesné a cibriť či formovať zmysly pre Božie veci. Skúsme aspoň raz v týždni prísť, okrem nedele, na svätú omšu. Týka sa to aspoň niektorých z rodiny – aby mohli priniesť štafetu viery a milostí do rodinného príbytku. Je dôležité, aby tento plameň viery horel a žiaril omnoho dlhšie ako ten olympijský na športoviskách v Miláne a Cortine. Dbajme o to, aby sme krotili svoj jazyk, ktorý býva často žriedlom sváru a nepokoja. Kroťme svoj jazyk, aby sme si mohli s úžitkom vypočuť ten Boží. Veď už len časté počúvanie Božieho slova nás môže očistiť a naladiť na harmóniu evanjelia.

3.)  Jubileum diecézy

V pôstnom období začína významná udalosť, ktorá sa dotýka našej diecézy. Pripomíname si 250. výročie od vzniku troch diecéz: spišskej, rožňavskej a banskobystrickej (r. 1776). Pri tejto príležitosti naša diecéza vydala brožúru, ktorá nás bude jubileom viesť. Obsahuje zaujímavé podujatia, ktorými nás potešil diecézny biskup František. Brožúrku si vezmite do každej rodiny a rozhodnite sa pre podujatia a aktivity, ktoré navštívite alebo ktorým sa budete venovať. Môžu byť súčasťou pôstnych úmyslov a môžu vyvrcholiť v čase Ježišovho zmŕtvychvstania. Mottom jubilea je citát zo Sv. písma: „Plný horlivosti za Pána.“
(1Kr 19, 10) Nech sa nám stane aj mottom pôstneho času, lebo v ňom môžeme nájsť odhodlanie k väčšej horlivosti, ktorou sa kresťan má dnes zvlášť prezentovať. Každý deň sa snažme prežiť v atmosfére Božej horlivosti tak, aby sa naša pôstna mapa,
ale i celoživotná, napĺňala dobrými skutkami.