Božie (po)volanie

 

       Predstavme si, že večer, keď je doma celá rodina, zazvoní telefón – pevná linka. Niekto z domácich vstane a zdvihne slúchadlo. Povie: „Prosím!“ a mlčky ukáže prstom na konkrétneho člena rodiny. Ten sa zdesí, keď pochopí, kto volá a mimikou a gestikuláciou naznačí, aby odkázal, že nie je doma. V inom prípade svoju prítomnosť doma utajiť nechce, ale odkáže, aby zavolal neskôr. Inokedy skočí hneď k telefónu, niekedy aj so sadrou na nohe, lebo volajúci je pre neho niekto naozaj zaujímavý.

       Ako je to, keď volá Boh? Adresát mu dáva najavo, že nie je doma a že podobné pokusy bude odmietať. Iný nechce hneď Boží hlas odmietnuť, ale rozhodnutie chce oddialiť, kým si to v duši neusporiada. Nakoniec spomeňme aj takých, ktorí v tom majú jasno od začiatku a s kladnou odpoveďou neotáľajú.

       Prečo by nemal odmietať Božie (po)volanie ten, ktorý ho zreteľne počuje a vníma? Uveďme niektoré biblické situácie:

1.)         Slepý Bartimej (Mk 10, 46 – 52)

Bartimej sedel pri ceste z Jericha a žobral. Nežobral pasívne a odovzdane, ale bolo ho poriadne počuť. Až napokon si získal Ježišovu pozornosť. Ľudia mu zakričali: „Vstaň, volá ťa!“ Kandidát na povolanie je ako ten Bartimej. Očakáva dobrodenia iba od tohto sveta. Ale na Božiu výzvu vstane a ide za Kristom, lebo od neho sa môže naučiť rozdávať, nie iba prijímať. Ide o učebnicový príklad správnej motivácie
ku kňazstvu: ísť a spolu s Kristom rozdávať. Stať sa rozsievačom, ktorý uveril sile a tajomstvu Božej sejby - viac Božích darov rozdávať
ako prijímať pozemských výnosov. Takéto zmýšľanie sa Bohu páči
a na ňom stavia službu ohlasovania dobrej zvesti.

2.)         Zachej (Lk 19, 5)

Ježiš ho povolal v čase, keď vyliezol na strom, aby lepšie Ježiša videl. Učiteľ pozrel hore a zvolal: „Poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ Zachej poslúchol. Ježiš týmto gestom naznačil, že chce vojsť nielen do jeho domu, ale hlavne do jeho srdca. Chce tam vojsť a nastoliť poriadok evanjelia. Kandidát povolania musí s týmto krokom počítať. Musí počítať s tým, že Kristus si vyžaduje trvalé miesto v srdci Božieho služobníka. Kristus chce pôsobiť a vplývať naňho tak, aby sa v evanjelium v jeho život udomácnilo a zapustilo trvalé korene. Kandidát musí prijať Ježišovu trvalú prítomnosť nie ako nutné zlo, ale ako sladké bremeno a prejav Božej lásky. Kandidát by bez Ježišovej milosti neobstál a jeho služba by vykazovala prázdnotu. Všimnime si, že Bartimej musel vstať zo zeme hore a Zachej naopak, musel zliezť zo stromu na zem.
No obidvaja našli optimálne miesto v Božej prítomnosti. Toto dokáže iba Boh, t. j. ten, ktorý povoláva.

3.)         Lazár (Jn 11, 43)

Pamätáme si na Ježišove slová: „Lazár, poď von!“ Učiteľ z Nazareta takto vzkriesil Lazára z hrobu. Lazár do istej miery reprezentuje kandidáta povolania. Má  si uvedomiť, že Kristus, keď povoláva, povoláva do svetla. A vo svetle povolania sa zrazu celý doterajší život, ktorý sa odohrával v prirodzenom svetle, javí ako tma. Kristus je Svetlo a on svojich služobníkov pozýva, aby do jeho Svetla vstúpili a zostali v ňom natrvalo. Oni majú ľudí pre toto Svetlo získavať. Všimnime si vyjadrenie sv. Pavla, ktorý napísal: „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Ježiša Krista, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom... (Flp 3, 8–9). Pavol vystúpil na vysoký stupeň poznania Ježišovho svetla. Všetko pozemské sa v tomto svetle stráca.

 

       Svet i Cirkev dnes na takýchto objaviteľov Božieho svetla čakajú. Bez modlitieb a obiet sa to nezaobíde. Veľmi ich potrebujeme,
lebo chceme, aby nás svojou službou do svetla neba uviedli.

Novomanželom

Pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli výročie smrti pápeža Františka /+2025/. V televízii mu venovali príslušný program, ktorý je určitým prierezom jeho pontifikátu. Pri istej príležitosti sa prihovoril snúbencom touto myšlienkou:"Zadovážte si také snubné prstene, ktoré vám budú sedieť akurát. Nebolo by dobré, keby boli príliš malé, aby ste si nemysleli, že ťarcha manželstva je neznesiteľné bremeno. A nebolo by dobré, keby boli vaše prstene príliš voľné, lebo záväzky dané pred Bohom treba dodržiavať". Pápež takto výstižne vyjadril zmysel manželského života. Záväzok niekedy človeka tlačí, ale v Kristovi mu ponúka veľkú slobodu pre obetu a konanie dobra.

 Ktoré skutočnosti si majú manželia na prahu spoločného sviatostného života uvedomiť?

1.,Ich vzťah má mať ambíciu byť ako chlieb ./Ježiš ho v evanjeliu spomína často/. Chlieb je konečný produkt, ktorý prešiel určitým procesom, kým sa dostal na stôl konzumenta.

 Rozhodnutie pre spoločný život vo sviatostnom manželstve má prejsť procesom. A v záverečnej fáze rozhodnutia má obom chutiť ako chlieb. Taký chlieb, ktorý je chcený, ktorý nie je príkry, ktorý manželia nikdy nezavrhnú a ktorý bude stále chápaný a prijatý ako Boží dar. Chlieb rozhodnutia pre manželstvo má mať vždy výsostné miesto v atmosfére rodinného života.

2.,Novomanželia si majú uvedomiť, že na začiatku cesty sú ako vinič. /Aj o ňom je bohatá zmienka v Ježišových katechézach/. Na rozdiel od chleba je vinič produkt začiatočný. Najprv je vinič potom hrozno a tak môže byť víno. 

Život vo sviatostnom manželstve má perspektívu rastu. Duchovný a ľudský rast má v tomto bode nový začiatok. Život prinesie, ako sa dnes hovorí, nové výzvy, ktoré si vyžadujú osobnosti. Vyžadujú si stálosť a nezlomnosťvo chvíľach skúšky, triezvosť a rozvážnosť v momentoch rozhodovania sa a neúprosnosť voči tomu, čo by chcelo manželstvo rozvrátiť. Spoločný život vnímaný ako vinič, má mať víziu pokojného, radostného a obetavého napredovania. Víno žitia týchto hodnôt určite požehná Pán v pravom čase. 

3.,Novomanželia majú byť predstaviteľmi Ježišovej lásky. Láska je najvyššou hodnotou, ktorá vstúpi až do večnosti. V Božom kráľovstve bude dominovať. Prečo by nemohla byť rámcom i obsahom života vo sviatostnom manželstve? Môže ísť o predzvesť atmosféry večnosti. Život , ktorý je položený na tomto základe, nezlyháva. Má oporu v Bohu, lebo Božie slovo nás uisťuje, že "Boh je Láska". Láska, ktorá je pravidelne očisťovaná od nánosov sebectva, márnivosti a žiadostivosti, môže sa stať obrazom Kristovej lásky. Boh dáva o sebe vedieť najmä cez takto prijatý program manželského života. Boh takýto život požehnáva a ponúka svoje dary na jeho zveľadenie: eucharistiu, sv. pokánia a modlitbu. 

Novomanželom pri sobášnom obrade požehnáme prstene. Modlime sa za to, aby pre nich predstavovali  určitý rámec konania a zmýšľania, ale zároveň aj primeranú slobodu, ktorá môže byť neobmedzená v konaní Božích skutkov.

Ich vlastná cesta

V každom športovom odvetví sú takí, ktorí výkonostne vyčnievajú, ale aj takí športovci, ktorí zaostávajú. Na ich adresu zvykne povedať komentátor takýto výrok:oni si idú vlastné preteky. Niektorí preto, lebo sú výkonostne nedostižní a nikto na nich nemá alebo opačne, poriadne zaostávajú . 

Evanjelium nám prináša dramatický príbeh dvoch Ježišových učeníkov/Lk 24,13-35/. Videteľne sa oddelili od Jeruzalemskej etapy života a idú si vlastnou cestou. Čím je charakteristická?

1.,Utek. Niekto by konštatoval, že utekajú. Iní by povedali, že  dokonca zbabelo. Nezdá sa, že ide o klasický útek v panike. Skôr ide o výsledok racionálneho zhodnotenia situácie. Už ich nič neviaže k Jeruzalemu, ba ani k udalostiam, ktoré sa tam odohrali, ba ani k učeníkom, ktorých opustili. Už nenachádzajú styčné plochy s Ježišom, lebo vedia, že bol ukrižovaný a tým sa pre nich všetko skončilo. Príbeh s Ježišom bol síce pekný, ale neskončil hapyendom.

Mnohí si v živote volia útek. Chcú zanechať osoby, ktoré ich sklamali a chcú opustiť miesta, ktoré im pripomínajú niečo zlé, či nepríjemné. Nemožno im to zazlievať. Ale sú aj ľudia, ktorí zostávajú.Napr. rodičov môžu sklamať deti. No rodič zostáva rodičom a neustále na svoje deti myslí a ak je  veriaci, tak sa za ne modlí. Len tak ľahko z toho pokrvného vzťahu neunikne. Sú ľudia, ktorí napriek sklamaniam zostávajú. Zostávajú na ceste prinášania obiet a konania dobrých skutkov. Niekedy zostať znamená nastúpiť na cestu nebeskej odmeny.

2.,Smútok. Z Jeruzalema odchádzajú zarmútení. Ich smútok je poctivý, nefalšovaný. Je až taký dramatický, že kvôli nemu nespoznajú Ježiša, ktorý sa k nim pripojil. Smútok má mať v živote človeka miesto. Smútok, žiaľ a zármutok sú naše reakcie na určité situácie, ktoré nám priniesli určitú bolesť. Ale majú mať svoju dôstojnosť a určité hranice. Lebo, keď ich ženieme do krajnosti, môžu nám zatieniť pohľad na Boha a môžu znamenať hriech nedôvery voči Božej prozreteľnosti. V tom prípade môže ísť o víťazstvo Zlého, ktorý vháňa človeka do zúfalstva a bráni mu, aby sa otvoril Božej nároči a jeho milosrdenstvu. 

3.,Ježiš má v našej viere rásť, tak, ako rástol v očiach emauzských učeníkov. Najprv bol označený ako "jediný cudzinec", ktorý nevie čo sa stalo. Neskoršie bol uznaný za hodnoverného spolupútnika a vyslúžil si pozvanie k stolu, lebo "sa zvečerieva". Ale vrchol uznania Ježišovi vystavili v titule "proroka mocného v čine i v reči pred Bohom". Vidíme, ako Ježiš v ich viere rástol. Ani pri odchode z Jeruzalema nezostali pasívni, ale debatovali, skúmali a hľadali východiská. 

Boh sa nám môže javiť ako cudzinec, ktorý si našu dôveru nezaslúži, lebo sa len tak vplietol do nášho života a prišiel akoby bez pozvania. Inokedy si vyslúži náš čiastočný záujem, ale len vtedy, keď sa zvečerieva nad našim životom. A to sa deje v chorobe, v životných krízach či neúspechoch. Inokedy si vystačíme bez neho. Ale, keď na sebe pracujeme, môžeme ho vnímať ako najmocnejšieho , lebo nám odpúšťa hriechy a očisťuje od všetkej zloby a dáva nám pocítiť úľavu v skúškach. Rokmi a skúsenosťami by mal Ježiš  u nás rásť do rozmerov Pastiera, Vodcu a Mesiáša, ktorý jediný nám môže otvoriť dvere Božieho kráľovstva.

Každý z nás ide životom vlastnou cestou. No Boh nás na nej čaká. Chce sa k nám pripojiť, aby nás utvrdil v dobrom, aby nás napomenul, keď hazardujeme so spásou, aby nás uistil, že len s ním náš život nadobúda zmysel. On sa tak znížil, že našu cestu prijal za svoju s výnimkou hriechu. My prijmime tú jeho cestu za svoju, aby sme ho mohli nasledovať a tak pozdvihnúť svoj život na úroveň hľadania večného života.

Každý má svoje miesto

Sme zvyknutí na prax, podľa ktorej majú ľudia, ktorí sú prítomní na rôznych podujatiach , svoje konkrétne miesto. Platí to pri cestovaní v lietadle, platí to pri návšteve kina alebo pri návšteve divadelného predstavenia atď. Týka sa to rôznych slávností, osláv, možno aj svadobných hostín. Tam si každý nájde menovku a posadí sa na svoje miesto, ktoré by mu nemal nikto uchmatnúť. 

Snúbenci, ktorí si vysluhujú sviatosť manželstva v kostole, oplývajú istotou, že majú pri Bohu pevné miesto. Pomôžme si niektorými biblickými postavami a udalosťami, ktoré nám tieto pevné miesta priblížia. 

1.,Pán Ježiš často navštevoval dom svojich priateľov: Lazára, Marty a Márie. Keď navštívil ich príbytok, Mária si sadla k jeho nohám, všetko dala bokom a počúvala ho.

Manželia si vždy nájdu čas na relax, dovolenku, lebo to potrebujú. Tento proces je dôležitý, aby zregenerovali sily a vrátili sa posilnení k svojim povinnostiam.

 Prerušiť všetko na istý čas kvôli Kristovi je mimoriadne dôležitá skutočnosť. Dať priestor Božiemu slovu, ktoré sýti človeka je oživujúcim prvkom viery, lebo sám Ježiš sa im prihovára slovami:"Bezo mňa nemôžete urobiť nič dobré". Kristus čaká na to, že si  manželia"posadajú k jeho nohám" a otvoria svoje duše pre prijatie Božej náuky. Nikde si tak neodpočinú ako pri Božom slove, ktoré Cirkev ohlasuje a vyzýva manželov k modlitbe.

2.,Posledná večera. Ježiš pozval na ňu svojich apoštolov. Evanjelium hovorí, že "lámal a dával" chlieb a oni ho prijali. Každý, kto stoluje s Kristom prijíma chlieb, ktorý môže dať iba on, pretože on dáva svoje telo a svoju krv, ktoré obetoval za život sveta.

Žijeme v dobe, v ktorej ľudia chcú iba to, čo je najlepšie-odev, bývanie, pokrm, dovolenka, vzťahy atď. Ale, to najlepšie z hľadiska spásy podáva iba Kristus. Láme a podáva eucharistický pokrm, ktorý je pokrmom na večnosť, ale je aj zdrojom duchovnej posily pre manželov, ktorí  prežívajú radosti, či strasti spoločného života. To najlepšie pre tých, ktorí prijali sviatostné manželstvo sa podáva vo sv. omši pri slávení eucharistie.

3.,Kalvária. Je to miesto, na ktorom Ježiš zvolal:"Dokonané je!". Ako vieme, pri kríži stála iba hrstka ľudí: Ježišova matka Mária, či sv. Ján. Keď vzniknú náročné skutočnosti, ideme pod kríž. Keď nenachádzame uznania , kríž je často našim jediným povzbudením. Keď potrebujeme , aby nás niekto prijal , vypočul a usmernil, naše kroky smerujú ku krížu. Atmosféra a zátišie kríža môže mať pre manželov cenu zlata. Má to potvrdzovať aj kríž, ktorý sa používa pri sobáši a ktorý má mať dominantné miesto v spoločnej domácnosti. Manželia sa nevyhnú životnému krížu, preto ten kríž Ježišov im môže vhodne poslúžiť, aby sa zmobilizovali a znovuzrodili k novému životu. 

Kresťanskí novomanželia majú istotu, že  sa ich život nachádza v Ježišovom srdci. Určite ich máme aj my vo svojich srdciach a prajeme im požehnané spolužitie. Vyprosujme im milosť, aby aj oni mali Ježiša vo svojom srdci a takisto jeden druhého, aby si tak zabezpečili posvätnú rovnováhu života.

Staroba a večnosť

Po smrti blízkeho človeka sa nám dostane do ruky parte. Sú na ňom základné informácie ohľadom smrti a pohrebu. Páči sa mi, keď čítam takéto formulácie: odovzdal svoju dušu Stvoriteĺovi, zosnul alebo : narodil sa pre večnosť či pre nebo. Tým sa zdôrazňuje, že sa lúčime s veriacim človekom, ktorý prežil život v spojení s Bohom.

V týchto dňoch čítame v evanjeliu Ježišove slová, ktoré adresoval vplyvnému farizejovi Nikodémovi ::musíte sa znova narodiť. Narodenie sa do pozemského sveta je udalosť veľkého významu, ale narodenie sa pre nebo je korunou budúcnosti človeka.

Je to zvláštne, keď povieme o staršom zosnulom, že sa narodil pre nebo...Boh nám chce starobou istých ľudí niečo povedať, priam odovzdať posolstvo. Aké?

1.,Na starobe sú viditeľné Božie prvky.  A ak ide o manželov , tak potom to platí dvojnásobne. Prejavuje sa tam súdržnosť a viera. Platia tam slová piesne, ktorú počúvame v rádiach: opri sa o mňa, bude ti dobre...Podľa mojich skúseností bola táto myšlienka aktuálna v živote Júlie a Andreja. Čím boli starší, tým viac si to uvedomovali. Jeden z formulárov, ktorý sa používa vo forme žiadosti v agende farského úradu, obsahuje kolónku s takouto možnosťou-vzájomná pomoc vo vyššom veku. Tu nejde len akúsi nutnosť v živote manželov, ktorí sú desaťročia spolu, ale najmä o to, aby bolo vidieťna ich vzťahu Bohom chcenú a danú jednotu. Manželia k nej prispievajú sviatostným životom a svedectvom viery v duchu evanjelia.

2.,Staroba je katedra, v prenesenom slova zmysle. Od ľudí vyššieho veku sa môžeme učiť, aspoň vo väčšine prípadov. Takýto človek zvykne opakovať vždy znova a znova tie isté skutočnosti. Zrejme mu ostali najhlbšie v pamäti a tak ich opakuje. Okolie to môže omrzieť,ale jeho prejav hovorí aj o zásadách, ktoré celý život uplatňoval. Opakovanie osvedčených zásad, ktoré sa ujali, lebo sú nadčasové, má veľký dosah pre mladších. Tí si niekedy vyberú možnosť života bez akýchkoľvek zásad, no na tom nemožno položiť základ života. Je to veľmi povzbudzujúce, keď počujete o zásadách , ktoré prechádzajú rokmi , v tomto prípade vyše 70 rokov,a nič netratia zo svojej platnosti a účinnosti. Týka sa to najmä životných skúšok, ktoré overujú trvanlivosť vzťahov. Bohu vďaka za takúto výučbu, lebo ona sa stáva súčasťou veľkej Božej náuky.

3.,Starší ľudia môžu byť pre mladých povzbudením. Nielen vtedy, keď im odovzdávajú skúsenosti, ale aj vtedy, keď im odovzdajú úsmev a určitý radostný nadhľad nad pozemským životom. Keď som prišiel prvýkrát do domu Júlie a Andreja, privítala ma domáca pani s milým úsmevom a vtipne predstavila manžela i seba takto: ja som Júlia a on je Rómeo...Tým nepriamo potvrdila skutočnosť, že si ctia manželský zväzok a že len tak ľahko sa nenájde sila, ktorá by ich mala odlúčiť, hoci život prináša skúšky a protivenstvá. Vytrvať v dobrom. V šťastí i nešťastí. Nehľadať cestu späť. Dožiť život v objatí Boha a životného manželského partnera. Presne tak totiž odišla Júlia z tohto sveta a odovzdala svoji dušu Stvoriteľovi. Dúfame, že sa narodila pre večnosť, ktorú Pán pripravil pre svojich verných.

 

Koho hľadáme?

 

       V roku 2005 vyšla publikácia s názvom: Ježiš zďaleka a zblízka. Jej autorom je bývalý nitriansky biskup, kardinál Ján Chryzostom Korec. Obsahuje základné skutočnosti, ktoré by mal ovládať každý kresťan-katolík.

       Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní stretol s viacerými ľuďmi. Každý z nich vyjadroval nejaký vzťah k Ježišovi. Tento vzťah bol aj veľmi blízky, aj dosť vzdialený podľa toho, kto akého Ježiša hľadal. Uvedieme zopár biblických príkladov.

1.)         Ježiš v Getsemanskej záhrade

Podľa svedectva evanjelia sa tam uchýlil s niektorými zo svojich učeníkov a vyzval ich, aby s ním bdeli a modlili sa. Po čase k nim prišli ozbrojenci, ktorých vyslali veľkňazi. Zo strany Ježiša zaznela otázka: „Koho hľadáte?“ Odpoveď znela: „Ježiša Nazaretského.“ (Jn 18, 7 – 8) Pri tejto odpovedi cítime, že je suchá a strohá. Celá scéna nám pripomína úsek z nejakého detektívneho filmu. Prichádza polícia a zatýka podozrivého, lebo má proti nemu dôkazy. Záujem o Ježiša bol v tomto prípade oficiálny, úradnícky, vojensko-politický. Nevyjadroval ani najmenšiu ambíciu spoznať v skutočnosti Ježiša z Nazareta.

       S takýmto postojom viery sa stretávame aj dnes. Mnohí hovoria, že v Ježiša veria, ale vyhovuje im postoj z diaľky. Nie postoj zblízka, ale z diaľky. Uverili v neho, ale nechcú, aby mal voči nim nejaké požiadavky alebo nároky. Ani oni od neho nič nečakajú. Ide skôr o postoj oficiálnej, úradníckej viery. Akoby sa oba tábory stretali na neutrálnej pôde, na ktorej sa má každý správať neutrálne. Tento odstup viery voči Ježišovi prevláda v srdciach mnohých veriacich. Nikdy neznamenal nič hlbšie a nepredstavuje ani najmenšiu ambíciu pochopiť a prijať Ježiša zblízka.

2.)         Mária Magdaléna, anjeli a Ježiš (Jn 20, 13)

Po Ježišovom ukrižovaní a pochovaní sa ako prvá dostala k hrobu Mária Magdaléna. Zostala prekvapená, keď videla dvoch anjelov v prázdnom Ježišovom hrobe. Opýtali sa jej: „Žena, prečo plačeš?“ Vzápätí sa k nim priblížil sám Ježiš s otázkou: „Koho hľadáš?“ Mária Magdaléna bez rozmýšľania odpovedá: „Odniesli môjho Pána...“

Všimnime si tento rozdiel. Židovské ozbrojené zložky si žiadali Ježiša Nazaretského, no Mária Magdaléna chce naspäť „svojho Pána“. Ježiš z Nazareta nie je pre ňu iba akýmsi vzdialeným objektom viery. On sa zapísal do jej života veľmi výrazným spôsobom. Písmo hovorí, že z nej vyhnal 7 zlých duchov. Cesty Márie Magdalény a Ježiša, Učiteľa, nemali byť prerušené ani Ježišovou smrťou na kríži. V počínaní Márie Magdalény je veľa emotívneho a sugestívneho. Viera človeka má obsahovať aj prvok emócie. Čím viac sa Ježiš zapisuje do nášho života, tým úprimnejší vzťah si s ním budujeme. Mnohí ľudia sa ho stránia, obávajú sa takého zväzku s Ježišom, lebo nevedia, kam ich to zavedie. Obávajú sa, že Boh bude od nich žiadať náročné, ale hlavne záväzné veci. Dnešný človek sa záväzkov vzpiera. Zabúda na to, že pravú slobodu získa iba na základe svojho vzťahu s Ježišom. Iba tak sa stane slobodným človekom.

 

 

3.)         Ježiš a Tomáš (Jn 20, 19 – 41)

Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní stretáva so svojimi učeníkmi. Ako vieme, sú zhromaždení na jednom mieste a sú plní obáv a strachu. Apoštol Tomáš na prvom stretnutí chýba, ale druhé si už nenechal ujsť. Dostal výnimočnú milosť – dotkol sa Ježišových rán. Pri tom povedal pamätnú vetu: „Pán môj a Boh môj!“ Táto veta hovorí o vyváženosti postoja voči Bohu. Je v nej aj niečo oficiálne – Pán a Boh, ale aj niečo hlboko osobné, lebo sa dotkol priamo Ježišovho tela. Tomášovmu vyznaniu nechýbalo, že sa prvého stretnutia nezúčastnil. Reparát zložil na výbornú. Predviedol vyvážený postoj viery.

       Porotcovia, ktorí hodnotia súťaže v oblasti gastronómie a kulinárstva často kladú dôraz na tzv. vyváženosť chutí. No – sme rôzni ľudia. Pre niektorých takáto vyváženosť nie je dôležitá. Sú radšej, keď je výraznejším spôsobom zastúpená napríklad sladkosť alebo pikantnosť určitého jedla. Viac im to vyhovuje.

       Svedectvo viery dnešného človeka by malo byť tiež vyvážené tým, že človek pozná základy svojej viery a zároveň má aj osobnú skúsenosť s komunikáciou s Bohom. Občas sa môže dostaviť aj zvýšený akcent na niektorý prvok viery. Niekomu viac „sadne“ teória, v ktorej sa našiel, iný radšej zvýrazňuje konkrétne skutky podľa evanjelia. Toto všetko je v poriadku, len aby neprevyšovala chuť hriechu. Keď hriech prevyšuje všetko ostatné, o vyváženosti viery hovoriť nemôžeme. Kresťan má neustále hľadať súlad medzi teóriou, katechézou a praxou viery.

       Koho vlastne v živote hľadáme? Podľa katechizmu Ježiša Nazaretského. Podľa osobného prežívania svojho Pána a v duchu zdravej vyváženosti Pána a Boha, ktorému zverujeme celý svoj život a k nemu putujeme do večnosti. Nech už ide o ktorýkoľvek z týchto aspektov alebo aj nejaký iný, podstatná je cesta neustáleho hľadania. Kým budeme žiť na tomto svete, neustaňme na ceste hľadania, lebo v hľadaní čo najvernejšieho nasledovania Krista nachádzame zmysel svojho života.

 

Resumé Veľkonočného trojdnia

 

       Pokúsme sa o zhrnutie udalostí v súvislosti s Veľkonočným trojdním, pretože dnes Trojdnie vrcholí a zajtra budeme naplno sláviť Ježišovo zmŕtvychvstanie. Začnime otázkou: „Za čo bol odsúdený Ježiš z Nazareta?“ Existujú minimálne 3 dôvody:

1.)        Ježiš bol obvinený z buričstva.

Bol označený za človeka, ktorý narúša nábožensko-spoločenský poriadok.

2.)        Ježiš ako rúhač.

Rúhačom bol označený preto, lebo vyhlasoval o sebe, že je Boží Syn. To bolo pre najvyšších predstaviteľov – farizejov a zákonníkov – čosi neprípustné.

3.)        Ježišovi vytýkali, že bol posadnutý diablom.

Nevedeli si predstaviť, že by tento jednoduchý človek, potulný Rabbi, Ježiš z Nazareta, dokázal vlastnou mocou konať divy a znamenia.

 

Minimálne tieto dôvody viedli židovských pohlavárov k tomu, aby robili nátlak na miestodržiteľa, Piláta. Ten nechcel ísť s nimi do väčšieho konfliktu, a tak im vydal Ježiša na zabitie. Židia odsúdili Pána Ježiša na potupný trest ukrižovaním. Potom, čo Ježiš na kríži zomrel, Židia urobili príslušné opatrenia. Opatrenia sa robia vo výnimočných situáciách, napríklad pri morových epidémiách a rôznych krízach, ktorým musia ľudia čeliť. V tomto prípade išlo o opatrenie voči Ježišovmu mŕtvemu telu. K hrobu postavili ozbrojenú stráž. Kameňom zatvorili hrob, čo bolo bežné, hygienicky odôvodnené riešenie. Vojenská stráž mala zabrániť tomu, aby telo niekto ukradol alebo aby sa tam nezhromažďovali Ježišovi stúpenci.

Opatrenia, ako vieme, boli nedostatočné. Neexistuje totiž nijaká ľudská sila, ktorá by bola schopná čeliť sile Ježišovho zmŕtvychvstania. Výsledným efektom bolo to, že vojaci, ktorí hrob strážili, sa rozutekali a obrovský kameň bol od hrobu odvalený. Naskytol sa iba pohľad do prázdneho hrobu. Rôzni svedkovia (anjeli) konštatovali dôležitú pravdu: „Niet ho tu, vstal z mŕtvych.“ Je zbytočné hľadať Ježiša v hrobe, keďže vstal z mŕtvych.  Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval určitým jednotlivcom, resp. skupinám, a to:

1.)        Márii Magdaléne

Hľadanie Ježiša v jej podaní nám pripadá trochu komicko-naivné. Ale Boh ju za to odmenil tým, že sa so Zmŕtvychvstalým stretla z tváre do tváre, hoci ho spočiatku nespoznala. Z toho vyplýva, že Ježiš sa zjavuje tým, ktorí ho hľadajú a hľadanie Boha povýšili na vrcholný bod svojej pozemskej existencie.

2.)        Ježišovým učeníkom

Ježiš s učeníkmi strávil najkrajšie chvíle svojho pozemského života. Práve im odovzdal vrcholné tajomstvá viery, evanjelia a vyzval ich, aby tieto pravdy ohlasovali. Ježiš sa zjavuje tým, pre ktorých je viera veľkým darom a ktorí cítia vnuknutie, že sa s týmto darom majú podeliť vo svojom prostredí života.

3.)        Emauzským učeníkom

Tí, ako vieme, odchádzajú smutní z Jeruzalema na vidiek, lebo si myslia, že Ježiš ich sklamal. Je pravdou, že Boh sklame tých, ktorých viera nemá správne parametre. Ježiš sa im zjavil preto, aby ukázal, že on nie je Bohom sklamaní, ale Bohom nádeje a jedinej istoty, ktorá presahuje rámec pozemského života.

 

       Zmŕtvychvstalý Kristus tak, ako každý rok, aj teraz vstupuje do nášho života a zjavuje nám svoje myšlienky víťazstva. Chceme byť ľuďmi, ktorí stopy alebo znaky Ježišovho triumfu nesú vo svojich životoch. Žiadna neprávosť ani hriech by nás nemali odlúčiť od tejto nekonečnej Ježišovej lásky.