sobota 13. augusta 2022

Nanebovzatá

 



„Už ju tu nehľadaj, odišla do večnosti.“ Takto odpovedal ktosi na otázku, ktorú dostal: „Ako sa má tvoja mama?“

         Naša Nebeská Matka, Panna Mária, odišla do večnosti. Jej Božský Syn ju chcel mať navždy pri sebe. Boli by sme na tom zle, keby sme ju preto nehľadali. Práve naopak! Teraz, keď požíva slávu u svojho Syna, sa celé generácie dožadujú jej pozornosti. Robia to preto, lebo sú presvedčení, že na základe jej materinského príhovoru dosiahnu od Boha potrebné milosti. Veria, že keď posilnia svoje väzby s Máriou, posilnia ich zároveň s Božím Synom.

1.)         Väčšina matiek má rada poriadok a usilovne na ňom pracuje.

Nebeská Matka chce poriadok tiež, a to poriadok podľa jej Syna. Kedysi to vyjadrila slovami: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Chce, aby jej deti na zemi sa usilovali o poriadok v duši a o poriadok okolo seba. Nehľadá iný poriadok, iba poriadok, ktorý priniesol Ježiš. Ona vie, že iní dokonalejší neexistuje.

         Dnes chce svet nastoliť poriadok, napríklad cez vojny, prostredníctvom rôznych rokovaní, cestou rôznych kompromisov, cez skúmanie verejnej mienky, cez stále liberálnejšie názory na život a hlavne – cez intenzívnejšie zavrhovanie všetkého, čo je kresťanské. Skutočný poriadok podľa Božej vôle vnáša pokoj, radosť, citlivosť, zmysel pre obetu. Vždy zostáva v platnosti starobylá zásada: Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba. Priam exkluzívne to platí o poriadku, ktorý priniesol Kristus.

2.)             Matky stmeľujú rodinu.

V bežnej praxi života ľudia požívajú tmel. Prečo? Pretože spája, sceľuje poškodené miesta, vypĺňa prázdne a chybné miesta.

Matka môže stmeľovať tak, že nezostanú v rodine „hluché miesta“, lebo ony tam vnášajú Boha a jeho pôsobenie. Choré a „kazové“ momenty v rodine preliečia svojou zbožnosťou, ba dokonca spájajú aj nalomené a prerušené vzťahy, ktoré na smútok všetkých matiek vznikajú medzi súrodencami. Účinnosť matkinej obety je obdivuhodná a takmer neobmedzená, Každý, kto vo svojom živote zažil dobrú matku, to môže potvrdiť.

Raz som čítal takúto správu – Viaznu spoje (autobus a vlak). Pri vyšetrovaní príčin akéhosi nešťastia, komisia konštatovala: „Na vine boli chybné a nefunkčné spojivá. Materiál tak nedržal pohromade.“ Božia Matka vychováva pozemské matky, aby boli čo najdokonalejšími spojivami v rodine. Boh tento fakt zobrazil na kalvárii pod Ježišovým krížom: „Hľa, tvoja matka. Hľa, tvoj syn.“

3.)              Matky majú blízko k plaču.

Pán Ježiš stretol plačúce matky cestou na krížovú cestu. Pieseň začína slovami: „Matka plače, ruky spína.“ Plač sv. Moniky je všeobecne známy.

Plač je výrazom citlivosti, ale aj bezmocnosti. Je to často jediná reakcia na bolesť a nespravodlivosť.  Plač zmýva viny, lebo môže byť prejavom pokánia a zmierenia s Bohom. Obmäkčuje srdce Najvyššieho Sudcu, Pána života a smrti. Plač matky býva často jediným kontaktom s Bohom v rodine; je reakciou na všetok nesúlad s Božou vôľou. Môže ísť o plač hlasný, inokedy tichý, pre verejnosť málo počuteľný. Plač môže byť prvkom spásonosným. Plač patrí k zásadným prostriedkom, ktoré používame vtedy, keď je nám v živote ťažko a aj vtedy, keď si volíme cestu pokánia, ktorá nás privedie k Bohu.

 

Naša Nebeská Matka, Panna Mária, odišla po skončení životnej púte do večnosti. Neprestáva sa však o nás starať. Celý život sa k nej utiekame, lebo veríme, že skrze ňu nájdeme istú cestu k jej Synovi, cestu do večnosti. Má zmysel, aby Nebeskú Matku prosili o orodovanie u Syna, lebo iba ona nám môže sprostredkovať nebeské hodnoty.  

„...aby sa brat mohol pozrieť na brata....“

 


 

         Pred niekoľkými dňami sa svetom rozniesla radostná správa. Lekárom – špecialistom – sa podarila v brazílskom Rio de Janeiro unikátna operácia. Oddelili od seba dvoch 4-ročných bratov, ktorí boli zrastení lebkami a mali aj spoločnú časť mozgového tkaniva. Operáciu si najprv naštudovali vo virtuálnej rovine. Po úspešnej operácii zaznela zaujímavá veta: „Prvýkrát od narodenia sa mohli bratia na seba pozrieť.“ Boli zrastení tak, že sa vidieť nemohli.

         (Lk 12, 49 – 53) Pán Ježiš hovorí, že prináša nie pokoj, ale rozdelenie, a to rozdelenie v tých najcitlivejších vzťahoch rodiny. Kvôli viere v Ježiša Krista sa ľudia postavia proti sebe. Rozdelí ich postoj voči Ježišovi Kristovi. Je tu otázka: „Pozrú sa ešte takíto bratia na seba?“ Ak ich rozdelí téma prijatia či neprijatia Ježiša Krista, čo to prinesie do vzájomných vzťahov? Vzniká otázka, ako sa toto rozdelenie môže prejaviť v živote.

1.)  „Nemôžete slúžiť Bohu i mamone.“ (Mt 6, 24)

Človek musí mať priority. Niekomu alebo niečomu dá viac, iným menej. Niečo musí vyčnievať. Niečo nás musí interesovať viac, niečo nám „zachutí“ viac, iné menej.

Ako dieťa si pamätám, že sme chodili v lete, cez prázdniny, po ulici a v ruke sme držali natretý krajec chleba. Držali sme ho vo vodorovnej polohe vedľa hlavy a postupne sme z neho ujedali. Dnes takýto obraz vidno zriedkavo. Kedysi som spozornel, lebo po ulici kráčalo dieťa a v ruke držalo akoby takýto krajec. Bol to omyl. Nešlo o natretý krajec chleba, ale o mobilný telefón, ktorý ľudia držia vedľa hlavy, s niekým rozprávajú a z diaľky to pôsobí tak, že je to krajec chleba. Aký paradox! Kedysi sa deti sýtili natretým chlebom, dnes im stačí kúsok plastového čuda vedľa hlavy. Chlieb by mal chutiť viac ako výdobytok techniky, aj keď super dokonalý.

Boh by „mal chutiť“ viac ako všetko ostatné, čo ako moderné. Boh je ako chlieb, ktorý môžeš mať vždy poruke. Vtedy sa Boh stáva jedinou prioritou, ak nám „zachutí“ tak, že ním chceme zahnať duchovný hlad, posilniť sa a pritom nebudeme šetriť chválou a vďakou na jeho adresu.

2.)  Rozdeľ a panuj! – Divide et impera!

Takýmito slovami sa definuje vojensko-politická stratégia známa odpradávna. Snaž sa protivníkov rozdeliť a postaviť proti sebe a víťazstvo bude tvoje! Pokúsme sa výrok inovovať: Postav proti sebe hriech, ktorý je tvojím najväčším nepriateľom a panuj nad sebou, alebo: Opanuj sa! Toto rozdelenie je základné. Oddeľ hriech od svojho života a dosiahneš úspech! Budeš sa ovládať, pokoríš seba, dokážeš sa opanovať, keď budú tebou lomcovať emócie a návaly zloby a rôzne pokušenia. Ide o dôležitý prostriedok duchovného rastu. Schopnosť vládnuť nad sebou je prioritou, a nie každý si ju dokáže osvojiť. História pozná mnohých vodcov a imperátorov, ktorí priam nenásytne zaberali cudzie územia. Dôvod spočíval v tom, že nedokázali ovládnuť seba, svoje chúťky, nevedeli kedy je dosť, a nakoniec ich impérium zabral niekto iný. Človek bojujúci s hriechom sa stáva vnútorne i navonok silným.

Trénovaní ľudia dokážu na svojich rukách dvihnúť seba, t. j., svoju váhu. Zdvihnúť seba, celý svoj život z biedy je možné len vtedy, ak dôsledne oddeľujeme hriech od života. Mnohí sa zdvihli so zdanlivo neriešiteľných situácií, a to len preto, že našli Ježiša Krista, ktorý ich od hriechu oslobodil.

3.)  „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské.“ (Mk 8, 33)

To je časť rozhovoru Pána Ježiša s Petrom. V našich mestách na Slovensku v súčasnosti dominujú výkopové práce. Kladú sa nové potrubia, staré sa vymieňajú alebo sa ukladajú káble. Pri týchto prácach treba zachovať primeranú hĺbku. Niekedy treba ísť poriadne hlboko. Je to dôležité z hľadiska účinnosti a bezpečnosti.

         Človek, ktorý chce nadobudnúť zmysel pre Božie veci, musí kopať hlboko. Musí dokázať oddeliť veci čisto ľudské od tých, ktoré vedú k Bohu.

         Kedysi som čítal životný príbeh známeho slovenského športovca. Pred niekoľkými rokmi mu pri pôrode zomrela manželka. Zostali dve deti. Jedno z nich je ťažko postihnuté. Bude odkázané na celoživotnú pomoc. Otec, športovec, vzal svoj olympijský dres, t.j. to najcennejšie, čo zo športu má a vydražil. Niekto ho kúpil za 1100 eur. Otcovi to veľmi pomohlo, lebo mohol kúpiť špeciálny vozík pre syna, ktorý sa vyrába iba vo Švajčiarsku.

         Ísť a zrieknuť sa cenného, a to pre niečo, čo má ešte vyššiu cenu – život, to je vrchol obety. Toto sú skutky so zmyslom pre Božie veci, nielen pre ľudské. V našich podmienkach sa stretávame s takouto ušľachtilosťou a hodnotou ľudského ducha.

 

         Brat sa môže pozrieť na brata, keď má srdce oslobodené, oddelené od hriechu. Môžu sa na seba pozrieť s čistým štítom a nič ich neoddelí – ani závisť, ani rivalita, ani postavenie, ani majetkové pomery, ani vzdelanie, ani zdravotný stav, ani nič na svete. Jedine Boh môže oddeliť to, čo je zrastené s hriechom. Iba Božia milosť nás môže oddeliť od zlého, aby sme jeden na druhého mohli pozerať s jasným pohľadom a srdcom.

 

sobota 6. augusta 2022

Hviezdy

 


         Prednedávnom som čítal v Katolíckych novinách (KN 29/2022) rozhovor s mladým gymnazistom. Študuje v Lipanoch a zatiaľ sa amatérsky zaujíma o astronómiu. Nedávno sa zúčastnil medzinárodnej súťaže s názvom Catch a star (Chyť si hviezdu). Keďže sa umiestnil vysoko, upozornil na svoj talent v tejto oblasti, aj keď sám hovorí, že ho nechce profesionálne rozvíjať. Jeho ambíciou je to, aby sa dokázal čo najlepšie zorientovať na oblohe.

         V nedeľu vyvrcholilo celonárodné stretnutie mládeže, ktoré sa konalo v Trenčíne. Mládež stojí v dnešnej dobe pred dôležitou úlohou – zorientovať sa na oblohe tohto sveta a objaviť a „chytiť si tú správnu hviezdu“. Tú hviezdu spoznať v Ježišovi Kristovi. Môžu sa pripojiť k tým velikánom, o ktorých píše List Hebrejom. Svätopisec spomína „Abraháma, ktorý bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; šiel, a ani nevedel, kam ide.“ Ďalej spomína Sáru, ktorá „dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie.“ (Hebr 11, 8 – 19)

         Títo „hľadači pravdy“ len túžili po Mesiášovi. Včerajší sviatok Premenenia Pána pripomenul troch (Peter, Jakub, Ján), ktorí sa s Mesiášom priamo stretli a komunikovali s ním. Všetci títo, ale aj iní sa na oblohe zorientovali veľmi rýchlo a našli hviezdu s najjagavejším leskom – Božieho Syna, Mesiáša. Ako ho objaviť v dnešnom svete?

1.)  Vyriešiť otázku, ktorá znie takto: Na koho sa mám obrátiť?

Z kontextu vyplýva, že pýtajúci sa prežíva nejaký problém. Hľadá spravodlivosť. Domáha sa pravdy a vypočutia. Využil už viaceré možnosti, ale s negatívnym výsledkom. Plný smútku a sklamania konštatuje: „Ani neviem, na koho sa mám obrátiť.“ V takejto situácii sa ocitla kanaánska žena, ktorá sa stretla s Ježišom a kričala za ním, aby jej uzdravil dcéru. (Mt 15, 21 – 28) Určite aj ona vyčerpala všetky možnosti, ktoré doteraz zlyhali. Nakoniec sa rozhodla pre Ježiša. Prekonala rozpor, ktorý panoval medzi jej národom a Židmi.

         Predpokladom vyriešenia otázky: Na koho sa mám obrátiť?, je vlastné obrátenie. Ten, kto sa rozhodne pre obrátenie, určite veľmi rýchlo zistí, že Ježiš je ten, na ktorého sa treba obrátiť. Niekedy treba prekonať rozpor medzi pýchou a pokorným vyznaním hriechov. Vtedy človek zažije obrátenie a zistí, že jedine Ježiš je hodný toho, aby sme sa na neho obrátili.

2.)  Vyriešiť otázku: „Kam sa uchýliť?“

Človek, ktorý rieši túto dilemu, hľadá také miesto, kde by našiel pokoj, odpočinok a ochranu pred nejakou zlobou. Pýta sa ju človek, ktorý už vystriedal rôzne miesta, o ktorých si myslel, že mu prinesú úľavu. S výsledkom však nebol spokojný. Konkrétny návod ukazuje Ježiš z Nazareta. Evanjelium hovorí, že: „...vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám.“ (Mt 14, 22 – 36)

         Je paradoxné, že Ježiš sa uchýlil na púšť, aby sa tam modlil. Urobil to za tmy. Ide o také podmienky, ktoré dnešnému človeku veľmi nevyhovujú. Málokto chodí na púšť a už vôbec nie potme, kým ostatní spia. Tým chcel naznačiť, že máme dobre využiť čas. Kým iní ho „prespia“, nájdu sa aj takí, ktorí bedlia a komunikujú s Bohom. Najväčší komfort prežíva človek vtedy, keď sa modlí a rozpráva sa s Bohom. Koľkí premrhajú možnosti na zblíženie sa s Ježišom! Odmietnu jeho ponuku na stretnutie v sviatostnom fóre, alebo aj mimo neho.

         Dnes je dôležité, aby sme ako veriaci boli citliví a vnímaví na možnosti bdieť s Pánom a toto stretnutie považovať za vrcholný moment života.

3.)  Vyriešiť otázku: „Kedy je čas kontaktovať Boha?“

Túto oblasť poznáme veľmi dobre. Treba nám dnes komunikovať s rôznymi odborníkmi a špecialistami na rôzne oblasti života. Domáhame sa stretnutia s nimi, snažíme sa s nimi skontaktovať (niekedy márne) a kladieme im otázky: „Kedy? O ktorej hodine?“

         O aktuálnosti tohto problému sa presvedčil aj Šimon Peter. Rozhodol sa, že bude kráčať k Ježišovi po mori. Keď sa začal topiť, zakričal o pomoc: „Pane, zachráň ma!“ (Mt 14, 22 – 36)

         V pravý čas spoznal, že sa topí. Jediné, čo mu pomôže, je Ježišov zákrok.

         Sú ľudia, ktorí nezbadajú, že sa potápajú. Nielen v bežných ťažkostiach života, ale priamo v existenčných. Vykročili na háklivú pôdu života, ktorá ich chce pohltiť. Ani nevnímajú, že bez Božieho zásahu si pomôcť nedokážu. Svet je plný tých, ktorí sa topia. Sú ľudia, ktorí im podávajú pomocnú ruku. Priamo, prakticky, alebo sa za nich modlia. Ktovie, koľkým ľuďom môžeme poďakovať za to, že sme sa v živote nepotopili, nedostali sa na úplné dno ľudskej biedy a slabosti. Veriaci človek má zachytiť signály, ktoré mu hovoria, že sa toto s ním deje. Má včas vykročiť oproti Ježišovi a požiadať: „Pane, zachráň ma!“ Skúmajme, či sa netopíme svojím štýlom života, ktorý vytesňuje Ježiša mimo rámec života. Urobme kroky potrebné na to, aby nás mohla uchopiť Ježišova silná ruka. Nie je to hanba, ale vec našej spásy.

         Niektorí mladí ľudia sa zaujímajú o hviezdy. Sú to hviezdy, ľudské idoly, ktoré pravidelne hasnú, a znova zasvietia, a opäť hasnú, až kým úplne nezhasnú. Treba hľadať hviezdu, ktorá má trvalý lesk. Jej lesk je viditeľný v tomto, ale najmä vo večnosti. Viera v Ježiša, ktorý je touto hviezdou, je najväčšou ozdobou človeka v každej dobe. Túto hviezdu si treba chytiť, udržať si ju a žiť z nej počas celého pozemského putovania. Ona nám iste posvieti na cestu do Božieho kráľovstva.

pondelok 1. augusta 2022

OTEC V RODINE

 


 

         Pred niekoľkými dňami sa konal v Bratislave pravidelný Pochod za rodinu. Tento rok rezonovala téma: Mama a tato navždy. Toto heslo mali účastníci na svojich tričkách. Je chvályhodné, že aj v dnešnej ťažkej dobe základné rodinné pojmy – mama a otec – nevymizli. V spoločnosti sú síce snahy tieto pojmy eliminovať, ale Bohu vďaka, ešte stále sa medzi nami nachádza „zdravá základňa“, ktorá má jasno v týchto dôležitých pojmoch. Otec je mužského rodu a mama ženského rodu. Tak, ako to chce Boh. Aký to má dosah na otca v dnešnej kresťanskej rodine?

1.) Úvaha holiaceho sa (niekedy) otca

Prvé, čo urobí, keď sa ráno preberie po nočnom odpočinku, je, že si dlaňou prejde oblasť tváre a brady. Vzniká preňho dilema – holiť či neholiť? Prvý impulz znie – pravdaže, áno. Ako by sa inak mohol ukázať na oči? Tvár je prvé, čo si ľudia všímajú, preto nemôže hazardovať so svojím „faceliftom“ vždy oholeného a dobre naladeného muža. Vzápätí sa však môže objaviť iná myšlienka. Taká, ktorá tú prvú zneistí: „Čo by sa stalo, keď sa raz za čas zaužívané konvencie prerušia? Nič. Vôbec nič. Práve naopak!“ Muž sa môže cítiť „módnejší a bližší trendom dnešnej doby“. Napokon drobný porast môže dodať vážnosti a úcty. Znova sa však ozve pôvodná myšlienka, ktorá volá po dokonalej vizáži. Tá mi nastolí problém vo svedomí. A nie je to z tvojej strany len alibizmus, ktorý má za úlohu zakryť tvoj sklon k pohodlnosti? Kde až dôjdeš? Neholíš sa raz, dvakrát a zrazu budeš vyzerať ako páni ZZ TOP alebo ako pouliční vandráci, ktorí upútavajú pozornosť ťažkým zápachom a hustým porastom brady. Nakoniec zvíťazí teória plná sebavedomého postoja voči životu, ktorá znie takto: „Napokon, čo koho do toho, ako vyzerám, nech sa každý stará sám o seba a mne dá pokoj!“

2.) Úvaha holiaceho sa a veriaceho muža

Prvé, čo urobí v nedeľu ráno, hneď potom, ako si prejde dlaňou oblasť tváre a brady, je riešenie otázky: „Kostol a omša – áno alebo nie?“ Viera je stále súčasťou môjho života. Mal by som vstať, oholiť sa a ísť do kostola. No akoby „na potvoru“, sa mi vkradla do duše odstredivá invazívna myšlienka: „A čo keď raz nepôjdem? Je nedeľa, do práce nejdem, konečne môžem dospať týždňový deficit. Som len človek, unavený človek, som človek nevyspatý.“ V škole sme sa učili, že sme: „homo sapiens sapiens“. V poriadku, ale súčasný Boží tvor si zaslúži ešte aj iný prívlastok – kvôli životnému štýlu – „človek rozumný a permanentne nevyspatý“ a ešte do toho vojde nedeľa s príkazom sv. omše. Vzbúrené svedomie však položí otázku: „Čo keď zazvoní mama a prvé, čo sa opýta, je, či sme boli ako rodina na sv. omši? Nejako by som sa už len „vykrútil“ s tým, že nezvonil budík, že sme nestihli nakúpiť na nedeľný obed a bolo potrebné v obchode absolvovať nákup. Práve na našej ulici prasklo potrubie a autom sa prejsť nedalo a peší je to ďaleko, atď.“ Z mravného hľadiska to neobstojí. Klamať sa donekonečna nedá, ani seba samého, ani rodiča. Napokon, som už dospelý. Čo koho do toho, či pôjdem alebo nie. Omšou sa mi „rozbije nedeľa“, už nestihnem nič. Ráno príprava na omšu a po nej príprava na obed, následne príprava na pondelok do práce. Koľko „oštary“ môže spôsobiť jedna nedeľná omša! V konečnom dôsledku však zvíťazí v tomto zápase dlhoročný zvyk. Po takmer strašidelnom frflaní, chrochtaní a stonaní, ktoré niekedy ranné vstávanie sprevádza, sa preberiem, vzchopím, oholím, oblečiem si niečo nedeľné a idem. Domov prídem celkom v pohode, neskrývam dobrú náladu, lebo cítim silné neviditeľné pohladenie na duši... Odkiaľ by som ho získal, ak nie z prostredia chrámu?

3.) Úvaha holiaceho sa, veriaceho a nostalgicky spomínajúceho na staré časy muža.

Ten, kto vchádza autom do mesta, musí niekde zaparkovať. V meste vždy treba niečo vybavovať: nemocnicu, úrady, obchody, atď. Predstavme si okolie popradskej nemocnice. Zrána tam prebieha zápas o každé miesto na parkovanie. Raz sa stalo toto: Dvaja vodiči objavili jedno voľné miesto na parkovisku. Stáli oproti sebe na opačných stranách a chystali sa na rozhodujúci útok na voľné miesto. Scéna pripomínala akčný záber z filmu, kde sa dve autá rútili oproti sebe a jedno našťastie, uhne v poslednej chvíli. Na parkovisku tentokrát vyhral ten s rýchlou akceleráciou. Doslova sa zabodol medzi dve autá a vypol motor. Veľmi si nepomohol. Stál tak tesno, že nemal šancu otvoriť dvere. Niektorí sledovali túto scénu naživo a spomenuli „na starého dobrého Vladimíra Iľjiča“ Jeho socha dlho dominovala pri nemocnici. V tých časoch tam nebolo nič, iba betónové panely, na ktorých sa voľne parkovalo. Iľjiča neskoršie „stiahli z podstavca“ aj s pripevneným batohom, ktorý mu nejaký recesista navliekol. Iľjič bol v pozícii akoby chcel zhromaždiť všetkých pod svoje ochranné krídla (Proletári všetkých krajín spojte sa!) Neustrážil však ani seba samého, nieto ešte tých pár áut, ktoré sa tam zmestili. Tým vzniká otázka, kde a ako bezpečne „uložiť“ svoj život. Pod ochranou koho možno zveriť celú rodinu. Pri Ježišovi je miesta dosť. Nikto tam nikomu nezavadzia, ani nezávidí, ba ani neobsadí miesto. Niekto sa nechá znechutiť tým, že mu chýba miesto na parkovanie, ale nemusí sa znepokojovať jeho duša, ktorá už má miesto pri Bohu. Svet nám neraz odkazuje: „Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté... Nemôžem vstať...“ Ježiš, náš istý Ochranca, nám odkazuje opačne: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Lk 11, 1 – 13)

 

         Otcovi nemá byť jedno, čo mu rastie pred očami a pod nosom. Väčšina si tvár a bradu oholí alebo skráti. Dobrému otcovi nemá byť jedno, čo mu vyrastá „pod nosom“, „pred očami“. Myslíme tým rodinu, vzťahy v nej a jeho dušu. Má sa usilovať odstrániť to, čo prekáža dobrému, t. j. evanjeliovému pohľadu na ľudí a vzťahy. Otcovský pohľad má byť plný odvahy, obety a zodpovednosti.

         Mnohých otcov dostáva v nedeľu ráno z postele myšlienka na stretnutie s Ježišom pri sv. omši. Aj sv. Jozef vzal Máriu a Dieťa Ježiša a utekal pred Herodesom. Súčasný Jozef má zobrať rodinu a utiekať sa s ňou do priazne Ježiša. Sám Ježiš vie, že jeho pestún ho chránil pred krvilačnou zlobou Herodesa. Teraz chráni otcov a ich rodiny pred zlovôľou sveta, ktorý tradičnú rodinu vysmieva a ironizuje. Isté a trvalé miesto nájde iba v blízkosti Božej prítomnosti.

Chlieb

 Niekedy na prvý pohľad nerozoznáme atrapu od originálu. Malé dievča sa hralo v kuchyni pod dohľadom matky. Matka piekla koláč, dievčatko tiež. Nakoniec obidva produkty ležali vedľa seba na stole. Na prvý pohľad boli na nerozoznanie. Matkin-skutočný a koláč dievčatka-plastový, ako hračka. Už len zahryznúť. 

    Predstavme si, že na stole je položený chlieb. Je čerstvý a rozvoniava. Len  nedávno ho vytiahli z pece. Nejde o chlieb krájaný, ale o klasický peceň, ktorý býva položený na bielom obruse a ním sa napr. vítajú významní hostia alebo sa nosieva ako obetný dar pri svätej omši. Aké máme pocity? Už len zahryznúť. Ale pekne po poriadku. Najprv sa nám žiada chleba dotknúť. Lebo peceň chleba predstavuje istú dokonalosť. Upúta zrak a vyprovokuje jednotlivca, aby sa produktu jemne dotkol. Ďalší krok spočíva v tom, že ho chceme rozlomiť. Málokto chce uchovať chlieb celistvý, tak, ako ho vytiahli z pece. Peceň si vyžaduje rozdelenie na menšie časti a zároveň podelenie sa s niekým. Súvisí to s otázkou:a čo keď iní nemajú a hladujú? Peceň chleba volá po narušení  celistvosti, vytvorení menších celkov a ponúknutí núdznym. Až teraz príde na rad zahryznutie, ochutnanie a nasýtenie. Vychutnať s blahom pre dušu si môžeš až vtedy, keď sa najprv dotkneš, rozdelíš a ponúkneš. Až potom môžu prísť chuťové poháriky do kontaktu s chlebom, až potom tvoja duša má právo na poriadnu porciu toho, čo ju udrží pri život.

    Kresťan sa dotýka tajomstva vnútrom, dušou. Najmä toho tajomstva, ktoré sa slávi na oltári. Kresťan sa už od malička učí podeliť sa s dobrami tohto sveta. Má to mať v DNA. Kresťan aj ochutnáva. Pije "z Pánovho kalicha". Tak, ako si to priala matka Zebedejovcov /Mt 20,20-28/. Kalich utrpenia a kríža nikdy nie je prázdny. Je ho dostatok. 

    Každému je jasné, kde takýto chlieb nájdeme. Sám Ježiš na to upozorňuje svojich apoštolov:"Nemusíte nikam chodiť!"/Mt 14, 13-21/. Kto sa zdržiava pri ňom, má všetko potrebné. 

štvrtok 28. júla 2022

Riziko sietí

 Fenoménom súčasnej doby sú sociálne siete. Ľudia prostredníctvom nich pravidelne komunikujú. Majú však aj svoje úskalia a riziká, na ktoré nás kompetentní upozorňujú. 

    V evanjeliu je často reč o sieťach. Isteže nie sociálnych. Ale o takých-rybárskych. Používali ich aj prví apoštoli-rybári. Aj tie sú však rizikové. Akým spôsobom? Pán Ježiš hovorí podobenstvo o sieti/Mt 13,47-53/. V prvej fáze musí byť sieť ponorená do morských hlbín. Bez toho si nedokážeme rybolov predstaviť. Sieť musí padnúť do hlbiny. Ide o riziko. Nevieme, čo sa tam s ňou deje. Rybárom zmizne z očí. O to viac musí byť dobre pripravená a kvalitná t.j.odolná a pevná. Toto riziko sa musí podstúpiť, lebo inak by nebolo pokrmu. V ďalšej fáze sa sieť vytiahne na loď. Môže byť úplne vyťažená. Riziko vzniká vtedy, ak by sme všetky ryby považovali za vhodné a jedlé. Chtiac-nechtiac ich musíme vytriediť, aj s tým rizikom, že bude veľa odpadu. Ďalšia fáza manipulácie so sieťou vzniká vtedy, keď rybári vhodný t.j. vytriedený materiál presypú do nádob na ďalšiu úpravu. Riziko vzniká preto, lebo ľudia sa môžu pýtať, či to bude stačiť..Budeme mať dostatok? 

Život vo viere v Ježiša je rizikom. Boh nás ponára do hlbín nepoznaného, triedi naše záujmy a priority a praje si, aby sme sa nevhodných zbavili. Napokon chce, aby sme mu dôverovali v tom, že ten jeho pokrm je najvýdatnejší a že niekedy aj optimické minimum môže znamenať veľkú hostinu

streda 27. júla 2022

Vlastní, ale nemá

 


 

            Skupina ľudí prechádzala autom uličkami pomedzi domy. V aute prebiehala debata. Cestujúci komentovali to, čo videli cez okno. Cesta ich zaviedla do blízkosti nejakého sídla, niečo na spôsob ranča. Išlo o veľkú skupinu budov s veľkou výmerou pozemku okolo. Nešlo o bývanie bežného človeka. Ktosi z cestujúcich na margo majiteľa tohto sídla povedal: „Má všetko na čo si spomenie. Nič materiálne mu nechýba, ale niečo predsa len. Nemá úctu ľudí okolo.“ Takto komentoval pána domu, ktorý pravdepodobne neprišiel k tomuto majetku legálnou cestou.

            Nie je to žiadna novinka. Niektorí ľudia pôsobia dojmom, že veľa vlastnia, že sú bohatí. No keď príde na lámanie chleba, zistí sa, že niečo im chýba. Majú, ale zároveň nemajú. Sám Ježiš hovorí: „... aj keď má človek hojnosť všetkého...“ (Lk 12, 13 – 21) V inej časti evanjelia sa píše: „...prišiel ku mne priateľ z cesty, a nemám mu čo ponúknuť.“ (Lk 11, 1 – 13)

            Človek, ktorý má hojnosť, nemá čo ponúknuť! Ide o jeden z najväčších paradoxov pozemského života. Ako sa tento jav prejavuje v praxi?

            Predstavme si človeka, ktorému nič nechýba. Má všetko, na čo si len spomenie. Nie je zvyknutý prosiť, pozná iba jedinú prax  - iní prosia jeho. Nie je zvyknutý ani Boha prosiť o niečo, nepotrebuje ho. Ak mu niekto dohovára slovami evanjelia: „Proste a dostanete!“, odpovie: „Nikdy som sa o nič nikoho neprosil!“ Toto môže byť problém pre večný život, lebo Boha treba prosiť, aby nás prijal do svojho príbytku. Treba mu dať najavo, že vyznávame pominuteľnosť pozemského príbytku a že túžime po takom, ktorý sa nepominie. Bez pokorného zmýšľania pred Bohom, bez prosenia ako trvalej dispozície človeka voči Bohu i ľuďom, k nebeskému príbytku nepokročíme.

            Niet pochýb, že v ľudskom spoločenstve je dosť vplyvných ľudí. Ich vplyv sa meria majetkom a mocou. Nikto však nie je taký vplyvný, aby si niečo zabezpečil navždy. Príde jeden taký na scénu a nastolí nejaký poriadok. Po ňom však príde ďalší a urobí si „po svojom“. Takto to ide dookola. Je pravda, že prostredníctvom niečieho vplyvu uzreli svetlo sveta aj mnohé ušľachtilé diela. Hovoríme o vplyve na pozemské skutočnosti.

            Existuje však veľká skupina ľudí, ktorí majú vplyv na večný život. Majú vplyv aj na pozemské skutočnosti, ale len v tom prípade, keď sú účinné pre večnosť. Takýchto ľudí nehľadajme výlučne iba v manažérskych kreslách. Ani v oblekoch či slávnostných róbach. Ani sediacich v prepychových limuzínach. Ich vplyv vychádza napríklad z nemocničného lôžka, z domov sociálnej starostlivosti, zo skromnučkých izieb pri kríži a sviečke, zo spoločného ruženca v rodine alebo v kostole. Je samozrejmé, že medzi takýchto vplyvných ľudí sa môže zaradiť taký, ktorý napr. v SMS správe prosí a posiela výzvu, aby sme sa za niekoho modlili, lebo je chorý, alebo zomiera. Je bonusom, ak vplyvní tohto sveta vyznávajú vieru v Trojjediného Boha a posilňujú rady modliacich sa na všetkých úrovniach života.

            Zdá sa, že „prvé husle“ v spoločnosti držia v rukách tí, ktorí majú moc. Moc „vonia málom“. Tí, ktorí ju majú, chcú ju mať stále väčšiu. Málokedy povedia „dosť“. Z vlastnenia moci sa potom stáva nemoc. So zneužívaním moci prichádza nemoc, ktorá sa ťažko lieči a môže smerovať k fatálnemu koncu.

            Po 40-tich rokoch štát zrenovuje budovu, ktorú poznáme ako „Obrátenú pyramídu“ v Bratislave. Ide o budovu Slovenského rozhlasu. Urobí to za cca pol milióna eur. Práca rozdelená na etapy a bude sa zameriavať na ošetrenie oceľovej konštrukcie. Aký bude postup? Najprv sa použije veľký tlak vody, ktorým sa celá konštrukcia zbaví nečistoty. V ďalšej fáze sa špeciálnymi kefami očistia zvary a nerovnosti. Napokon pribudnú 2 nové nátery vo finálnej podobe.

            Nemoc moci sa neodstraňuje jednoducho. Treba ísť do hĺbky. Čo je potrebné?

1.)  Je potrebný tlak vlastného svedomia, a nie iba tlak verejnej mienky, ktorá bojuje proti zneužívaniu moci. Tlak vlastného svedomia môže byť

účinnejší a liečivejší ako iba vonkajšie okolnosti, ktoré sa nezaoberajú schopnosťou sebareflexie človeka, ktorého opantala moc do štádia nemoci.

2.)  Treba počítať s nerovnosťami medzi svedomím a praxou života. Tento

nesúlad je bijúci do očí, preto treba hľadať možnosti, ako dosiahnuť rovnováhu. Tu platí, že pokánie a sviatosť zmierenia sú výborné prostriedky na očistenie „zvarov“ prílišného prepojenia s hriechom a zlobou.

3.)  K takto očistenej duši je primeraný nový náter, nový šat milosti, ktorý sa udržiava Božím slovom a eucharistiou. Koľkí zneužívatelia moci

a rozširovatelia nemoci moci prejavili záujem o takúto hĺbkovú očistu? Veľa ich asi nebude. Moc sa dá zneužiť aj v menších rozmeroch, nielen v rámci politických zápasov. Zneužívanie moci sa dá likvidovať iba s použitím moci Božej milosti. Zneužitie moci je primitívny spôsob, ako docieliť „svoje“. Naopak, využitie Božej moci a pomoci „zhora“, je elegantný a účinný spôsob, ako dosiahnuť „Božie“ a prijať ho za „svoje“.

 

Mnohí vlastníme veľký dar viery. Je taký dôležitý a významný, že ho nedokážeme oceniť. Ak je toto pravdou, tak by nemalo o nás platiť, že nemáme čo blížnym ponúknuť. Kto má vieru, vlastní plnú zásobáreň vlastností a schopností, ktoré sa naučil od Ježiša Krista. Našťastie, aj v dnešnom svete poznáme svedectvá ľudí, ktorí rozdávajú z plnosti srdca materiálne i duchovné dary pre blížnych v núdzi. Za túto obetu určite budú odmenení. Nebude im nič chýbať na dosiahnutie spásy, najmä nie úcta ľudí, ktorí sa stali objektom ich nezištnej pomoci.