Dvaja velikáni-Mojžiš a Jozef

Prečo táto téma? Lebo mesiac marec si nevieme predstaviť bez slávenia sviatku sv. Jozefa,pestúna Ježiša Krista a ženícha Panny Márie a zároveň tí, ktorí sa modlia Liturgiu hodín, dostávajú pred svoj zrak skvostnú osobnosť Mojžiša, vodcu , ktorý vyvádza Izraelitov z egyptského zajatia.  Oplatí sa sledovať ich osudy, nachádzať pri tom spoločné body alebo aj individuálne črty ich charakteru.

1.,Obidvaja sú na úteku. Mojžiš uteká so svojim národom pred faraónom a Jozef so svojou rodinou pred Herodesom. Útek sa niekedy považuje za zbabelosť a chápe sa ako dezerecia pred povinnosťami a zodpovednosťou, no niekedy je spásonosným riešením.

 Mojžiš uteká a putuje púšťou, lebo zo stredu jeho národa má vzísť ten, ktorý ukáže všetkým skutočnú zasľúbenú zem a zároveň ju získa pre všetkých tým, že sa obetuje a preleje krv na kríži. Bude to nový Mojžiš-Mesiáš, Ježiš Kristus, ktorý pripravuje verným miesto večného života.

 Jozef uteká, lebo dostal pokyn z výsosti, aby na istý čas prijal osud utečenca, žil v ústraní a v pravý čas sa vrátil. Boží Syn nemohol žiť inkognito celý čas, lebo musel verejne vystúpiť a ohlásiť milostivý čas. 

2.,Mojžiš so svojimi šíkmi opúšťa Egypt s tým, že návrat späť je nemožný-Egypt, nikdy viac!. Jozef, paradoxne, Egypt nachádza ako východisko a záštitu v núdzi. No, veľmi dobre vie, že sa vráti s rodinou späť.

 Obidvaja nechávajú všetkým generáciam odkaz: hriech, nikdy viac! Ak odmietneš hriech, môžeš sa vrátiť späť, ale k Bohu. Návrat k Bohu je niekedy náročný a volanie hriechu také lákavé...Ale sloboda je neopísateľnou slasťou duše. A to nielen tá fyzická, ale sloboda Božích detí. Izraeliti hľadali slobodu pozemskú, Jozef symbolizuje putovanie za slobodou ľudskej duše.

3.,Mojžiš i Jozef sa v určitom čase navždy odmlčali. Veľmi by sme si priali, aby sme mohli sledovať línie ich osudov ďalej. No, Boh povedal-dosť!. Preto Mojžiš , ktorý odtiahol celú ťarchu zodpovednosti za putujúci ľud, tesne pre prahom zasľúbenej zeme končí a nikdy do nej nevkročí. Preto Jozefa ešte nachádzame v akcii počas hľadania dvanásťročného Ježiša v chráme a následne Boh povedal-dosť. Velikáni sa odmlčali akoby na pol ceste alebo niekde pred veľkolepým finále. Dopriali by sme im pretrhnutie cieľovej pásky ako víťazom, ktorí do podrobna splnili Božiu vôľu: Mojžišovi, ktorý ako prvý vstupuje na pôdu slobodnej zeme/ako astronaut Armstrong na Mesiaci v r.1969/  a Jozefovi, ktorý sa medzi prvými stretáva so Zmŕtvychvstalým. Takto by sme si to predstavovali. Boh  však chcel inak. Urobili, čo boli povinní a odmlčali sa. Finále pozemské bolo bez nich. Ale vavrín statočnosti v nebi získali ako najzaslúženejší laureáti. Človek, ktorý je kandidátom Božieho kráľovstva nemusí veľa hovoriť ani lámať rekordy. Stačí, keď sa snaží dôsledne žiť podľa toho, v koho uveril a čo  dostal od Pána ako Božie evanjelium.

Pokušiteľ

 

          Pri istej príležitosti som si vypočul monológ bývalého politika. Zamýšľal sa nad svojím novodobým pôsobením vo vrcholnom politickom pôsobení. Spomínal, že veľakrát zažil situáciu, v ktorej pracoval na dohode s koaličnými partnermi. Už-už boli blízko dohody, keď sa vždy našiel niekto, kto „vložil nohu do dverí“.  Z dohody nebolo nič. Prácne sa tvorila, a keď sa už zdalo, že je to hotová vec, prišiel niekto, kto ju zablokoval a zmietol zo stola. Politik nazval človeka podobného typu – pokušiteľ.

          Evanjelium nás prenáša do púšte (Lk 4, 1 – 13). Nachádzame tam Ježiša, ktorý má za sebou 40-dňový pobyt. Išlo o to, že Pán mal za sebou to, čo dnes nazývame duchovným sústredením. Pred sebou mal totiž veľkolepé dielo vykúpenia a prostredie púšte sa stalo miestom privilegovaným, lebo komunikoval najmä so svojím Otcom.

          Prichádza však Pokušiteľ. Prichádza vo veľkom štýle a je taký drzý, že si trúfa pokúšať Božieho Syna. Chce sa pokúsiť „vložiť nohu“ do Božieho plánu spásy a znemožniť mu jeho plnenie. Veď je to Pokušiteľ! Čo môžeme od neho čakať?“ On je všade tam, kde sa robí nejaké dobro, kde strom rodí a prináša dobré ovocie. Nie je tam preto, aby ho podporoval, ale aby ho zničil. Akým spôsobom pokúša?

1.)   Pokúša človeka, ktorý dobré dielo vypestoval,
aby spyšnel, aby bol presvedčený, že nemusí byť nikomu vďačný a že všetko ostatné môže ignorovať.

Sklony k pýche z dobrého diela sa dajú paralyzovať tým, že si pripomenieme slová Pána Ježiša: „...bezo mňa nemôžete nič urobiť!“ (Jn 15, 5) Aby sme si vzápätí vypočuli slová iných, ktorí pracovali na dobrom diele evanjelia: „...my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ (Mk 10, 28) Pri akomkoľvek dobrom diele, nech by sme si pripísali akékoľvek zásluhy, nikdy nie sme jediní vidiaci medzi slepými.... Ešte viac zásluh získame, keď ich „prerozdelíme“ a uznáme Božie prvenstvo a dôležitú spoluúčasť ostatných, ktorí priložili ruky k dobrému dielu.

2.)         Diabol pokúša človeka tak, aby žil v trýznivej myšlienke, podľa ktorej je jeho dielo márne a prázdne.

Presviedča ho, že úsilie je zbytočné a neprinesie želateľný účinok. Na jednej strane nemusí byť zlé, keď si povieme: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“
(Lk 17, 10) No na druhej strane je vhodné, keď nás Boh vo svedomí vyzdvihne a pochváli: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým...“ (Mt 25, 21) Iba Boh dokáže pozbierať z nášho diela poznačeného slabosťou a hriechom užitočné a hodnotné veci. Dôverujme Bohu viac ako sebe!

          Istí ľudia po dlhých rokoch menili kuchynskú linku. Boli veľmi prekvapení, čo všetko objavili, keď odtiahli od steny tú starú. Boli tam predmety, ktoré kedysi zmizli a našli sa aj tie vzácne. Zakotúľali sa a zmizli z dohľadu. My sa môžeme rozlúčiť so zásluhami
za dobré dielo, Boh nie. On to nájde a v pravý čas vynesie
na piedestál našich zásluh. Nesmieme sa vzdávať konať dobré diela, hoci nás bude pokušiteľ odrádzať.

3.)   Aktivita Pokušiteľa spočíva aj v tom, že chce všetkých presvedčiť o tom, že dobré dielo netreba udržiavať.

O opaku nás presviedča Pán vinice, ktorý celý deň najímal robotníkov, aby pracovali v jeho vinici. Robil to od rána do večera. Záležalo mu na tom, aby jeho dielo bolo nepretržite v dobrej kondícii (Mt 20, 1 – 16). On vinicu udržiaval.

          Najdokonalejším Božím dielom je človek: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril...“ (Gn 1, 27)
Na tomto Božom diele treba pracovať najviac.

          Bývalí olympionici a vrcholoví športovci mali stretnutie. Boli to dámy a páni „vo veku“. Jeden druhého povzbudzovali: „Vidím, že sa udržiavaš!“ Kiež by sme svedčili jeden o druhom v zmysle čností: „Vidím, že sa udržiava!“ Sv. Lev Veľký píše: „...pretože ani jeden stupeň dokonalosti nie je taký, že by nemohol byť stále vyšší, musia sa všetci usilovať, aby deň vykúpenia nezastihol nikoho v nerestiach starého človeka.“ (LH II., s. 23)

Vyššia liga

Existuje veľa ľudí, ktorí si myslia, že sú dobrí vo svojom odbore. A možno je to pravda, lebo takto sa o ich práci a činnosti vyjadrili iní. Niekedy sa však stáva, že narazia na realitu  a zistia, že niektorí z konkurencie sú lepší a nachádzajú sa pred nimi. Vtedy niekto vyjadrí tento rozdiel slovami:"Vieš, je to úplne iná liga!". Akokeby povedali, že existuje úroveň, na ktorú zatiaľ nemajú. Je to vyššia, náročnejšia liga. 

V evanjelia počúvame slová Pána Ježiša, ktorý hovorí":...akúže máte zásluhu...veď to robia aj hriešnici" /Lk 6, 27-38/. Chce povedať učeníkom a svojim nasledovníkom, že ak prijmú jeho posolstvo, budú tou najvyššou ligou. Neexistuje dokonalejšia náuka, ktorá vedie do Božieho kráľovstva, ako je evanjelium. Ako sa účasť v Ježišovej lige má prejaviť v praxi?

1.,Ježiš nás učí, že sa máme učiť aj niečo zniesť. Existuje vzletný výraz, nadnesený, ktorý hovorí: pre niekoho znesiem aj modré z neba!. Modré z neba znesiem, t.j. vyprosím milosti pre niekoho vtedy, ak niečo znesiem. Zniesť určitú formu neprajnosti, krivdy, povýšenectva, či útlaku, môže byť zdrojom požehnania pre niekoho, za koho svoj životný diskomfort obetujem. Znesiem dary neba pre niekoho konkrétneho, ak sa obetujem a unesiem kríž. Prebieha Jubilejný rok. Môžeme zadosťučiniť jeho významu vtedy, ak sa otvoríme tejto Božej ponuke. 

2.,Vo svete prebieha relatívne veľa vojnových konfliktov. Zbrane nespia. V správach počúvame, že sa používajú zbrane krátkeho, stredného a ďalekého doletu. Rakety dnes zaletia a zasiahnu akékoľvek územie. A niet pred nimi úniku. 

Ježiš hovorí o láske, ktorej dolet je až do večnosti. Láska nemá iba krátky "dolet". Je to jediný prostriedok, ktorá zničí akékoľvek zlo. 

V súčasnosti počúvame o tom, ako si vzájomne vymieňajú zajatcov dva znepriatelená tábory, ktorá žijú v krehkom prímerí.. Miestami aj mŕtvych zajatcov resp. pozostatky tiel. Treba si všímať reakcie pozostalých, ktorí sa dozvedia, že svojho príbuzného už živého neuvidia na tomto svete. Niektorí, napriek bolesti, povzbudzujú k ukončeniu vojny, aby neboli už ďalšie obete. No iní, nabádajú k pomste a k ďalšiemu krviprelievaniu. V ľudských dušiach sú ešte stále prítomné zbrane toho najdlhšieho doletu nenávisti-pomsta typu zásady: oko za oko...Ale , ani láska nezaháľa, lebo Ježišova krv nebola vyliata nadarmo. A jeho krv vykúpenia vyprýštila na všetkých ľudí sveta. Tak ďaleko nedoletí nič, okrem tejto lásky kríža.

3.,Občas počujeme výraz-nemá rovnaký meter. Ak niekto niečo posudzuje, hodnotí, oceňuje, nemusí byť vždy objektívny. Na takúto nespravodlivosť sme všetci citliví. Človek je tvor nestály. Ani si nemusí uvedomiť, že používa rôzny meter, ktorý niekoho favorizuje a iného podcení. 

Ježiš sa nám prihovára takto:"...akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám". Najobjektívnejším meradlom je meter evanjelia. Ten, totiž vyžaduje to, aby sme najprv zmerali hlbku svojho úsilia o čnosti a až potom sa odvážili "premerať" blížneho a jeho charakter. Tým je objektivita zaručená a nemusíme sa obávať, že niekomu ukrivdíme. Ba odporúča sa, aby sme na seba aplikovali ešte prísnejší meter, ako ten, ktorý aplikujeme voči blížnemu. Meter evanjelia nás len tak ľahko nepustí ku konaniu v nespravodlivosti. Nájdime znova tento meter, ktorý je možno zaprášený, dôkladne odložený a odsúdený k nepoužitiu.  Objaviť a prijaťho znamená , znova sa stať členom tej ligy, ktorá má najvyššiu úroveň, lebo pochádza z úrovne Ježišovho kríža na Golgote. 

Hranice

1. Všetci máme zakódované v duši, že hranice treba rešpektovať. Hranice sa len tak ľahko nezvyknú meniť a posúvať. Napr. tie, ktoré vzniknú medzi konkrétnymi štátmi a na ktorých sa viažu určité dohody. Žiaľ, hranice sa menia a posúvajú aj pod vplyvom vojen a konfliktov. 
2. Existujú aj hranice vo vzťahoch medzi ľuďmi a každý citlivý človek ich má rešpektovať ctiť si slobodu iného. 
3. Nezabudnime spomenúť aj to,  že najvýznamnejšou hranicou v živote je tá medzi životom a smrťou. Aj tú sa snažíme posúvať, ako len môžeme, ale ona nie je v našej moci, pretože ju ovláda Pán života a smrti. Napriek tomu sa učíme už počas pozemského života určité hranice posúvať. A deje sa tak v záujme večného života.
4. 1.,Hranice posúvame vtedy, keď sa zbližujeme s Bohom. Toto posúvanie sa deje vo viere. Boh nám dáva na javo, že má o nás záujem, že nás miluje a že chce, aby sme boli trvalo pri ňom. Ak mu na tieto výzvy odpovedáme, najmä spôsobom života, vzniká kumunikácia vo viere, ktorá nás k Bohu približuje. 
5. Viera o.i. odstraňuje zo života ľahostajnosť a robí nás zodpovednejšími za svoj život a za úsilie o spásu. Ak už tu na zemi hľadáme vytrvalo možnosti zjednocovania sa s Bohom, on nebude vo večnosti skúpy na dary voči nám.
6. 2., Počas života môžeme výrazne posilniť pozíciu slobody. Môžeme sa stávať slobodnejšími. Deje sa tak vtedy, keď si pravidelne očisťujeme dušu od hriechu. Niet slobodnejšieho človeka ako je ten, ktorý sa priebežne zbavuje hriechu. 
7. Je veľa činností a aktivít, ktoré majú visačku zmysluplnosti. Čím je človek starší a skúsenejší, tým viac sa zameriava na zmysluplné veci. Na prvom mieste medzi nimi tróni úsilie o čistý štít medzi človekom a Bohom a medzi ľuďmi navzájom. Aj tu platí, že plná zmyslu je tá aktivita, ktorá počíta s Božou prítomnosťou. 
8. 3., Človek posúva svoju hranicu dokonalosti aj vtedy, keď rozširuje svoje poznanie. Nejde tu len o poznanie, ktoré naplní myseľ a rozum, ale najmä také, ktoré rozšíri dušu. Pod takouto činnosťou rozumieme najmä zmysel pre obetu a obetavosť. Ten, kto  tieto čnosti realizuje, veľa pochopil z Božej pedagogiky. Len obetavosť spojená s láskou nás dvíha na najvyššiu úroveň, lebo touto cestou išiel sám Kristus. Zmyslom jeho verejného účinkovania bola obeta a láska. Preto každý človek, ktorý sa snaží podopierať iného v jeho ťažkostiach, koná podľa Ježišovho poslania:" Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" /Mt 25, 31-46/.
9. Hranica večnosti nepatrí medzi také, ktoré by sme aktívne vyhľadávali. Raz k nej prídeme, tak či tak. No, máme o nej vedieť, máme ju rešpektovať a svoj život nastavovať tak, že sa môže pred nami vynoriť kedykoľvek. Boh je Láska. Táto charakteristika platí v časnom i večnom živote. V sile tejto Božskej lásky prekonáme aj také hranice, pred ktorými máme rešpekt a bázeň. Boh je prítomný ako Láska nad každou hranicou, ktorá sa pred človekom objaví.

Bude aj lepšie /?/

Najmä v čase detstva, či mladosti počujeme takéto vyjadrenia: až keď vyrastiešN, až keď budeš dospelý, až keď zmaturuješ! atď. Takto hovoria najmä rodičia a iné autority, ktoré chcú týmto stíšiť a správne regulovať určitú nedočkavosť mladej generácie.  Mladým sa zdá, že ide o nekonečne dlhý čas, ktorí by chceli urýchliť, aby pri dosahovaní svojich cieľov nemuseli tak dlho čakať. Ale, inak to nejde. Určité veci majú svoju zákonitosť a postup. Jednoducho ide o proces, ktorý nie je prázdnym časom.

Pri čítaní evanjelia sa všetci, či mladí alebo starší, cítime veľmi nedočkavo. Ježiš v podstate hovorí, že bude aj lepšie, že tí, ktorí nejakým spôsobom strádajú, budú odmenení za to, že musia v živote akoby ťahať za kratší koniec /Lk 6, 17, 20-26/. Tak veľmi by sme chceli tento proces urýchliť a pýtať sa, kedy sa tak stane definitívne. No Ježiš má svoje spôsoby, metódy a pohnútky, ktoré nedokážeme svojim umom celkom preniknúť. Čo sa teda očakáva od nás?

1.,Niekedy máme pocit, že situácie, ktoré spomína Pán Ježiš, a ktoré súvisia s nespravodlivosťou, sa dostali na hranu, prípadne ich považujeme za neúnosné. Ba niekedy zájdeme ešte ďalej a skonštatujeme, že už je aj neskoro, aby sa učinilo spravodlivosti zadosť.

Ježiš deleguje nás, ktorí sa usilujeme zmýšľať a konať podľa evanjelia, aby sme sa o spravodlivosť usilovali. Stávame sa tak Ježišovými delegátmi, ktorí vstupujú do vzťahov vo svete v duchu jeho myšlienok. Česť a uznanie patrí tým jednotlivcom alebo komunitám, ktoré sa snažia doplňať a pomáhať tým, ktorí trpia nedostatkom spravodlivosti. 

Pekný príklad nachádzame v evanjeliu, v ktorom čítame, že Ježiš zázračne rozmnožil chleby a ryby a nasýtil štyritisícový zástup /Mk 8, 1-10/. Vyzval svojich učeníkov, aby mu asistovali. Najprv urobili akýsi prieskum, aby zistili, že v obrovskom zástupe je iba sedem chlebov a zopár rybiek. Potom Ježiš dobrorečil, lámal chlieb a dával apoštolom, aby rozdávali hladujúcim. Boh je darcom všetkých dobrodení, ale chce nájsť obetavcov, ktorí budú z pohnútok dobrého srdca zjemňovať biedu v tomto svete. A to až dovtedy, kým "nepríde v sláve". Jubilejný rok, ktorý slávime môžeme byť vhodným motívom pre hľadanie takýchto príležitostí.

2.,Z evanjelia sa dozvedáme, že ľudia trpia aj "pre Syna človeka" /zavrhnú vás pre Syna človeka!/". Od čias príchodu Pána Ježiša až dodnes a oddnes do konca čias, budú tí, ktorí budú chcieť zostať verní evanjeliu, žiť v strete s nenávisťou  a odporom  neprajníkov. 

Koľkí ľudia dnes žijú v tom, že "pre niekoho konkrétneho" znášajú to, čo znášajú a nie je to vôbec príjemné. Ich pohľady zalietajú aj do minulosti a neraz pravdivo spomínajú na tých, ktorí im spôsobili určité krivdy. Vždy je to "pre niekoho". Bôľ a smútok sa potom nesú celým ich životom. Ten sa nesie v znamení pocitu krivdy a sebaľútosti. Znova vyzdvihnime myšlienku jubilejného roka. Je to požehnaný čas určený na odpúšťanie a na návrat k pokoju vo svojej duši. Máme tak konať" pre niekoho", pre Syna človeka, ktorý odpustil nám všetkým, každodenným hriešnikom.

3.,Pán Ježiš sľubuje zmeny. Hovorí, že tí, ktorým sa nedostalo  za života to, čo iným, budú odmenení. A tí, ktorí nevyužili dobre svoje dary, budú ukrátení pred Božou tvárou. Ježiš nepoužíva frázu z akčných filmov, že sa ide mstiť: počkajte, ja vám ukážem!. On ponúka vzorec svojho videnia v evanjeliu. Chce, aby sa evanjelium dostalo všade, do všetkých uší, aby sa tak všetci oboznámili s kritériami jeho spásonosného poslania. Chce, aby sme učili meniť mentalitu nespravodlivého sveta a vnášali najmä to, čo  hovorieval ľuďom, ktorým pomohol:  choď a viac už nehreš! Toto je najväčšia zmena v živote! Takýmto spôsobom sa realizujú najúčinnejšie  zmeny, ktoré môžu spôsobiť pozitívny obrat vo vzťahoch. Zanechanie hriechu je silným úkonom vytvorenia predpokladu lepšieho sveta.

My, ľudia sme svojvôľou veľa pokazili, lebo sme neudržali svoj život v súlade s Božou vôľou. Máme sa k nej vrátiť a úprimne ju hľadať. Možno to nebude z večera na ráno. Pôjde o proces, ktorý musí dozrieť v našom vnútri. Ale, keď nastane bod zlomu, bude sa lepšie dýchať nám i ľuďom v našom prostredí. Pri nedočkavej otázke typu: kedy to už nastane, obráťme  jej ostrie  na seba. Tam musí byť zárodok všetkých dobrých zmien, ktoré sa nesú v duchu evanjelia.

V nebi majú všetko

Susedia z istého bytového domu sa stretli na parkovisku. Jeden prichádzal z nákupu a druhý sa práve nakupovať chystal. Ten, ktorý vyberal z kufra nakúpený tovar hovoril:"Choď tam a tam.  Práve otvorili nové centrum. Majú tam všetko".  Určite nie všetko, ale chcel povedať, že sortiment je bohatý, aspoň, čo sa týka základných vecí. 

Keby sa niekto vrátil z večnosti, aby nám podal správu ako to tam vyzerá, čo sa nestane, možno by na naše zvedavé otázky odpovedal jednou vetou: je tam všetko. Je tam všetko do takej miery, že ľudská duša sa naplní absolútnou spokojnosťou. Ťažko by sme hľadali pozemské výrazy na to, aby sme vyjadrili plnosť atmosféry večného života. 

1.,Vieme povedať, že vo večnosti nebude nič materiálne. Ťažko si to vieme predstaviť, lebo materiálne skutočnosti sú pre ľudí veľkým magnetom záujmu. Vo večnosti nie sú, nie je tam ani túžba po ich dosiahnutí a ani rebríček tých, ktorí si na zemi môžu dovoliť viac ako ostatní. Materiálna kategorizácia a katalogizácia ľudí vo večnosti neexistuje. Materiálne kritéria prechodom do večnosti zaniknú. Navždy. Preto sa počas pozemského putovania učíme postupne "zbližovať" s atmosférou večnosti a správne vyúčtovať podľa kritéríí lásky a obety, ktoré majú vo večnosti exkluzívnu prioritu.

2.,Všetci poznáme výraz-s týmto som sa ešte nestretol!. Ide o reakciu na veci  :A, ktoré nás nepríjemne prekvapili a B, na veci, o ktorých, v dobrom slova zmysle, sa nám ani len nesnívalo.Duša, ktorá vstupuje k Bohu, musí takto alebo podobným spôsobom zvolať. Prečo? Lebo vo večnosti niet hriechu. Nie je tam nijaká zloba, nenávisť, intrigy, zlomyseľnosť. Keď odchádzame z tohto sveta k Bohu, navždy opúšťame ovzdušie dosahu Zlého a vstupujeme do raja Božej žičlivosti. Nijaká formy zloby nemá na to dosah. K tomu sa nám žiada dopniť krátky dovetok- čo očakávaš od večnosti, podľa toho si organizuj a riaď život na zemi, aby, ako hovorí Liturgia hodín, "..deň nášho života, po tuhom boji o spásu, bez škvŕn a tieňov na duši, zo svetla vplynul do jasu ".

3.,Niektorí ľudia sa nedožijú vysokého veku. Tesne pred smrťou, v nemocnici, konštatoval muž v strednom veku: vrátil som sa tam, odkiaľ som vzišiel. V tejto nemocnici sa narodil a v tej istej aj zomrel. 

Smrťou sa vraciame k Bohu. Od neho sme vzišli a k nemu smerujeme. Boh je darcom nášho života. Berie si, čo je jeho. Uplatňuje si na nás nárok. Boh nás chce mať pri sebe. Sme jeho vlastníctvom. Táto myšlienka nám veľmi pomôže v praxi pozemského života-patrím Bohu. Nijaký, lepší, cieľ neexistuje. Nič, čo by nám naplnilo dušu viac, ako to dokáže Boh, neprichádza do úvahy. A my po plnosti túžime. Páči sa nám obraz plnej chladničky, nákupnej tašky a vôbec všetkého, čo si môžeme zobrať do zásoby. Dušu naplní jedine Boh. Napĺňajme sa ním už teraz, kým k nemu definitívne prídeme.

Učeníci

 

 

        Pri sledovaní správ sa človek dozvie všeličo. Napríklad to, že niekto je „napojený“ na niečo, na niekoho. Väčšinou sa to týka politiky, spoločenského života a zločinu. Niekto môže byť napojený na zločineckú organizáciu. Dnes si „napojenie sa“ na niekoho/na niečo spájame väčšinou so zlým.

        Skôr, ako začali negatívne asociácie súvisiace s týmto výrazom, bolo Božie slovo. Ono dodáva pojmu kladný význam: „Všetci sme boli napojení jedným Duchom.“ (1Kor 12, 1 – 3)

        Evanjelium poukazuje na prepojenie Ježiša s apoštolmi
(Lk 5, 1 – 11). V prvej časti príbehu sa apoštoli zdržiavajú akoby v úzadí, ale v druhej časti sa popri svojom Majstrovi dostávajú
do popredia a riešia s ním otázku (ne)úspešných rybolovov. Prepojenie apoštolov s Ježišom je evidentne naprieč celou evanjeliovou staťou. Aký je odkaz týchto udalostí pre nás?

 

1.) Apoštoli po neúspešnom rybolove vystúpili z lodí a venovali sa

údržbe príslušenstva.

 

Opustili lode, ale nie svoje povolanie. Opustili lode, lebo chceli umožniť Ježišovi, aby vstúpil do lode a odtiaľ viedol katechézu. Oni si ani po neúspešnom rybolove neprestali plniť svoje povinnosti.

Dávajú nám príklad, podľa ktorého Ježiš vstúpi do loďky nášho života, ak si plníme každodenné povinnosti. Nemusia sa z nás stať populárne osobnosti, aby si nás Pán všimol. Občas prepadneme omylu, že musíme urobiť „dieru do sveta“ a dostať sa na „výslnie“, aby nás Boh požehnal. Aj v rámci bežných povinností sa môže stať Bohu milými. Buďme si istí, že on loďku nášho života nájde, aj keď bude skoro prázdna na všetky materiálne rybolovy.

 

 

 

2.) Apoštoli Ježiša poslúchli a vyprázdnili loďku.

 

Odozva nenechala na seba dlho čakať. Ježiš sa postaral o to, aby sa naplnila až do takej miery, že si museli vzájomne všetci rybári vypomôcť a maximálne naplnili kapacity.

        Kto nesie statočne kríž, môže slabnúť a hynúť. Ba je tu možnosť duchovného vyprahnutia a vyprázdnenia. Ježiš koná skrze zázračný rybolov preto, aby naznačil, že on všetko doplní, naplní a premení tak, aby sa naplnili Pavlove myšlienky: „Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť.“ (Flp 4, 12) Zo svojich síl, možností a času, lebo vnútro našej duše nezostane prázdne. Ježiš to urobil tak perfektne, že učeníci prišli k bohatému úlovku znova cez svoju prácu. Nebolo to bezbolestné, ale stálo to za to. Tak, ako sa im od úlovku „trhali siete“, tak sa im trhali aj posledné vlákna neistoty vo vzťahu k Ježišovi. Evanjelista totiž dodáva, že „opustili všetko a išli za ním.“

 

3.) Apoštoli ukázali popri akčnosti aj zmysel pre tím, lebo veľký úlovok si to vyžadoval.

 

Najmä Peter ukázal aj individuálne predpoklady na Ježišovu službu. „Som človek hriešny.“ Tak sa charakterizoval, preto sa stal veľkým človekom. Toto platí o každom z nás. Úprimné vyznanie hriešnosti je cestou k veľkosti. „Na tvoje slovo spustím siete.“ Peter už vyčerpaný vyčerpal všetky možnosti, preto v tento deň na rybolov rezignoval. Ale vďaka svojmu Majstrovi získal novú motiváciu a impulz. Možno nechcel uraziť Ježiša odmietnutím. Ukázal, ako ho má rád. Urobil posledný pokus, a ten bol úspešný – kapitálny a možno posledný na mori, lebo vzápätí odišiel „loviť ľudí“.

        Všetky bohaté materiálne rybolovy sú ničím oproti tomu, keď „ulovíme“ pre Krista a spásu aspoň jedného človeka. Rybolovy rybárov boli riskantné a náročné. Služba apoštolov bola riskantná, súvisela s krížom. Ovocie však malo sladkú chuť večnosti. Ježiš povoláva od trpkého rybolovu pri mori k radostnej službe ľuďom celého sveta.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                    Genezaretské jazero už učeníkom nestačilo. Boli povolaní objaviť svet a napĺňať ho náukou evanjelia. Ak sa usilujeme o to isté, vedzme, že sme napojení tajomným spôsobom na nich, ba na samotného Krista.