Koho hľadáme?

 

       V roku 2005 vyšla publikácia s názvom: Ježiš zďaleka a zblízka. Jej autorom je bývalý nitriansky biskup, kardinál Ján Chryzostom Korec. Obsahuje základné skutočnosti, ktoré by mal ovládať každý kresťan-katolík.

       Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní stretol s viacerými ľuďmi. Každý z nich vyjadroval nejaký vzťah k Ježišovi. Tento vzťah bol aj veľmi blízky, aj dosť vzdialený podľa toho, kto akého Ježiša hľadal. Uvedieme zopár biblických príkladov.

1.)         Ježiš v Getsemanskej záhrade

Podľa svedectva evanjelia sa tam uchýlil s niektorými zo svojich učeníkov a vyzval ich, aby s ním bdeli a modlili sa. Po čase k nim prišli ozbrojenci, ktorých vyslali veľkňazi. Zo strany Ježiša zaznela otázka: „Koho hľadáte?“ Odpoveď znela: „Ježiša Nazaretského.“ (Jn 18, 7 – 8) Pri tejto odpovedi cítime, že je suchá a strohá. Celá scéna nám pripomína úsek z nejakého detektívneho filmu. Prichádza polícia a zatýka podozrivého, lebo má proti nemu dôkazy. Záujem o Ježiša bol v tomto prípade oficiálny, úradnícky, vojensko-politický. Nevyjadroval ani najmenšiu ambíciu spoznať v skutočnosti Ježiša z Nazareta.

       S takýmto postojom viery sa stretávame aj dnes. Mnohí hovoria, že v Ježiša veria, ale vyhovuje im postoj z diaľky. Nie postoj zblízka, ale z diaľky. Uverili v neho, ale nechcú, aby mal voči nim nejaké požiadavky alebo nároky. Ani oni od neho nič nečakajú. Ide skôr o postoj oficiálnej, úradníckej viery. Akoby sa oba tábory stretali na neutrálnej pôde, na ktorej sa má každý správať neutrálne. Tento odstup viery voči Ježišovi prevláda v srdciach mnohých veriacich. Nikdy neznamenal nič hlbšie a nepredstavuje ani najmenšiu ambíciu pochopiť a prijať Ježiša zblízka.

2.)         Mária Magdaléna, anjeli a Ježiš (Jn 20, 13)

Po Ježišovom ukrižovaní a pochovaní sa ako prvá dostala k hrobu Mária Magdaléna. Zostala prekvapená, keď videla dvoch anjelov v prázdnom Ježišovom hrobe. Opýtali sa jej: „Žena, prečo plačeš?“ Vzápätí sa k nim priblížil sám Ježiš s otázkou: „Koho hľadáš?“ Mária Magdaléna bez rozmýšľania odpovedá: „Odniesli môjho Pána...“

Všimnime si tento rozdiel. Židovské ozbrojené zložky si žiadali Ježiša Nazaretského, no Mária Magdaléna chce naspäť „svojho Pána“. Ježiš z Nazareta nie je pre ňu iba akýmsi vzdialeným objektom viery. On sa zapísal do jej života veľmi výrazným spôsobom. Písmo hovorí, že z nej vyhnal 7 zlých duchov. Cesty Márie Magdalény a Ježiša, Učiteľa, nemali byť prerušené ani Ježišovou smrťou na kríži. V počínaní Márie Magdalény je veľa emotívneho a sugestívneho. Viera človeka má obsahovať aj prvok emócie. Čím viac sa Ježiš zapisuje do nášho života, tým úprimnejší vzťah si s ním budujeme. Mnohí ľudia sa ho stránia, obávajú sa takého zväzku s Ježišom, lebo nevedia, kam ich to zavedie. Obávajú sa, že Boh bude od nich žiadať náročné, ale hlavne záväzné veci. Dnešný človek sa záväzkov vzpiera. Zabúda na to, že pravú slobodu získa iba na základe svojho vzťahu s Ježišom. Iba tak sa stane slobodným človekom.

 

 

3.)         Ježiš a Tomáš (Jn 20, 19 – 41)

Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní stretáva so svojimi učeníkmi. Ako vieme, sú zhromaždení na jednom mieste a sú plní obáv a strachu. Apoštol Tomáš na prvom stretnutí chýba, ale druhé si už nenechal ujsť. Dostal výnimočnú milosť – dotkol sa Ježišových rán. Pri tom povedal pamätnú vetu: „Pán môj a Boh môj!“ Táto veta hovorí o vyváženosti postoja voči Bohu. Je v nej aj niečo oficiálne – Pán a Boh, ale aj niečo hlboko osobné, lebo sa dotkol priamo Ježišovho tela. Tomášovmu vyznaniu nechýbalo, že sa prvého stretnutia nezúčastnil. Reparát zložil na výbornú. Predviedol vyvážený postoj viery.

       Porotcovia, ktorí hodnotia súťaže v oblasti gastronómie a kulinárstva často kladú dôraz na tzv. vyváženosť chutí. No – sme rôzni ľudia. Pre niektorých takáto vyváženosť nie je dôležitá. Sú radšej, keď je výraznejším spôsobom zastúpená napríklad sladkosť alebo pikantnosť určitého jedla. Viac im to vyhovuje.

       Svedectvo viery dnešného človeka by malo byť tiež vyvážené tým, že človek pozná základy svojej viery a zároveň má aj osobnú skúsenosť s komunikáciou s Bohom. Občas sa môže dostaviť aj zvýšený akcent na niektorý prvok viery. Niekomu viac „sadne“ teória, v ktorej sa našiel, iný radšej zvýrazňuje konkrétne skutky podľa evanjelia. Toto všetko je v poriadku, len aby neprevyšovala chuť hriechu. Keď hriech prevyšuje všetko ostatné, o vyváženosti viery hovoriť nemôžeme. Kresťan má neustále hľadať súlad medzi teóriou, katechézou a praxou viery.

       Koho vlastne v živote hľadáme? Podľa katechizmu Ježiša Nazaretského. Podľa osobného prežívania svojho Pána a v duchu zdravej vyváženosti Pána a Boha, ktorému zverujeme celý svoj život a k nemu putujeme do večnosti. Nech už ide o ktorýkoľvek z týchto aspektov alebo aj nejaký iný, podstatná je cesta neustáleho hľadania. Kým budeme žiť na tomto svete, neustaňme na ceste hľadania, lebo v hľadaní čo najvernejšieho sledovania Krista nachádzame zmysel svojho života.

 

Resumé Veľkonočného trojdnia

 

       Pokúsme sa o zhrnutie udalostí v súvislosti s Veľkonočným trojdním, pretože dnes Trojdnie vrcholí a zajtra budeme naplno sláviť Ježišovo zmŕtvychvstanie. Začnime otázkou: „Za čo bol odsúdený Ježiš z Nazareta?“ Existujú minimálne 3 dôvody:

1.)        Ježiš bol obvinený z buričstva.

Bol označený za človeka, ktorý narúša nábožensko-spoločenský poriadok.

2.)        Ježiš ako rúhač.

Rúhačom bol označený preto, lebo vyhlasoval o sebe, že je Boží Syn. To bolo pre najvyšších predstaviteľov – farizejov a zákonníkov – čosi neprípustné.

3.)        Ježišovi vytýkali, že bol posadnutý diablom.

Nevedeli si predstaviť, že by tento jednoduchý človek, potulný Rabbi, Ježiš z Nazareta, dokázal vlastnou mocou konať divy a znamenia.

 

Minimálne tieto dôvody viedli židovských pohlavárov k tomu, aby robili nátlak na miestodržiteľa, Piláta. Ten nechcel ísť s nimi do väčšieho konfliktu, a tak im vydal Ježiša na zabitie. Židia odsúdili Pána Ježiša na potupný trest ukrižovaním. Potom, čo Ježiš na kríži zomrel, Židia urobili príslušné opatrenia. Opatrenia sa robia vo výnimočných situáciách, napríklad pri morových epidémiách a rôznych krízach, ktorým musia ľudia čeliť. V tomto prípade išlo o opatrenie voči Ježišovmu mŕtvemu telu. K hrobu postavili ozbrojenú stráž. Kameňom zatvorili hrob, čo bolo bežné, hygienicky odôvodnené riešenie. Vojenská stráž mala zabrániť tomu, aby telo niekto ukradol alebo aby sa tam nezhromažďovali Ježišovi stúpenci.

Opatrenia, ako vieme, boli nedostatočné. Neexistuje totiž nijaká ľudská sila, ktorá by bola schopná čeliť sile Ježišovho zmŕtvychvstania. Výsledným efektom bolo to, že vojaci, ktorí hrob strážili, sa rozutekali a obrovský kameň bol od hrobu odvalený. Naskytol sa iba pohľad do prázdneho hrobu. Rôzni svedkovia (anjeli) konštatovali dôležitú pravdu: „Niet ho tu, vstal z mŕtvych.“ Je zbytočné hľadať Ježiša v hrobe, keďže vstal z mŕtvych.  Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval určitým jednotlivcom, resp. skupinám, a to:

1.)        Márii Magdaléne

Hľadanie Ježiša v jej podaní nám pripadá trochu komicko-naivné. Ale Boh ju za to odmenil tým, že sa so Zmŕtvychvstalým stretla z tváre do tváre, hoci ho spočiatku nespoznala. Z toho vyplýva, že Ježiš sa zjavuje tým, ktorí ho hľadajú a hľadanie Boha povýšili na vrcholný bod svojej pozemskej existencie.

2.)        Ježišovým učeníkom

Ježiš s učeníkmi strávil najkrajšie chvíle svojho pozemského života. Práve im odovzdal vrcholné tajomstvá viery, evanjelia a vyzval ich, aby tieto pravdy ohlasovali. Ježiš sa zjavuje tým, pre ktorých je viera veľkým darom a ktorí cítia vnuknutie, že sa s týmto darom majú podeliť vo svojom prostredí života.

3.)        Emauzským učeníkom

Tí, ako vieme, odchádzajú smutní z Jeruzalema na vidiek, lebo si myslia, že Ježiš ich sklamal. Je pravdou, že Boh sklame tých, ktorých viera nemá správne parametre. Ježiš sa im zjavil preto, aby ukázal, že on nie je Bohom sklamaní, ale Bohom nádeje a jedinej istoty, ktorá presahuje rámec pozemského života.

 

       Zmŕtvychvstalý Kristus tak, ako každý rok, aj teraz vstupuje do nášho života a zjavuje nám svoje myšlienky víťazstva. Chceme byť ľuďmi, ktorí stopy alebo znaky Ježišovho triumfu nesú vo svojich životoch. Žiadna neprávosť ani hriech by nás nemali odlúčiť od tejto nekonečnej Ježišovej lásky.       

Taká je doba

Človek si nedokáže  odpovedať na všetky otázky, s ktorými je konfrontovaný počas pozemského života. Mnohé skutočnosti ho presahujú a tak nenachádza vždy primerané východiská. Preto sa často uchyľuje k takýmto frázam: taká je doba, také sú časy, takto sa dnes žije atď. Poukážme na niektoré prvky, ktoré charakterizujú život v súčasnosti. 

1.,Život pod tlakom. Mnohí sa na to sťažujú a oprávnene hovoria, že im chýba väčšia sloboda. Iní majú názor opační a presviedčajú svoje okolie, že bez určitého vonkajšieho tlaku by neurobili takmer nič. Udajne iba "pod tlakom" sa im darí vytvárať požadované hodnoty a podávať nadštandardné výkony.

Ježiš nám ukazuje, aký je život pod tlakom kríža. Pobožnosti krížovej cesty nám predstavujú Ježiša, ktorý trikrát pod krížom skolaboval a dokonca mu museli pomáhať niesť kríž ľudia zo zástupu /Šimon z Cyrény/. Život pod tlakom životného kríža nie je jednoduchý, ale ukazuje nám cestu spásy. Kristus nám chce povedať, že človek je pod ťarchou kríža slobodnejší a otvorenejší pre večný život ako pod ťarchou hriechu. Život po ťarchou hriechu ničí v človekovi hodnoty Božieho dieťaťa, ale pod jarmom Kristovho kríža ich bohato rozvíja.

2.,Dnes sme svedkami polarizácie v spoločnosti. Vždy je niekto proti niekomu. Často sa nám ponúka tento model ako takmer ideálny a prirodzený. Koľko zla a napätia sa vytvorí z takejto polarizácie života?! Kristov kríž dokáže stmeľovať a zjednocovať. Ako náhle sú ľudia v živote "navštívení" krížom, zabúdajú na akúkoľvek polarizáciu a začínajú sa viac zjednocovať v úsilí o pripodobnenie sa ukrižovanému Kristovi. To je jednotiaci model pre ľudí, ktorý priniesol Ukrižovaný, aby sa ľudia zjednocovali v láske Kristovho kríža, lebo ten  je znakom spásy. Životný kríž neobíde nikoho a preto je dôležité, aby sme sa učili pochopiť tajomstvo kríža Kristovho a napojiť naň svoje utrpenie.

3.,Mnohí sa dnes zhodujú v tom, že nám chýbajú autority v spoločnosti. Zhodujú sa aj v tom, že niektoré autority sa skrývajú za autoritárstvo. 

Ježiš sa nominuje ako autorita všetkých autorít, keď volá:"Ja, až budem vyzdvihnutý na kríž, všetkých pritiahnem k sebe". Svoju autoritu ukázal , keď umýval apoštolom nohy a keď v pozícii obetovaného Baránka ako nevinný prijal údel zločinca a nechal sa ukrižovať za naše hriechy. Z tohto pohľadu zistíme, že autorít okolo nás nie je až tak málo, lebo obetavých duší nájdeme dosť. Ježiš tajomne priťahuje svojim krížom tých, ktorí prinášajú denné obety, aby reprezentovali Ježiša, ktorý cez nich koná svoje dielo. Pre autoritu je charakteristická obetavosť a pripútanosť života ku Kristovi, ktorý je našim neprekonateľným vzorom. 

Každý z nás vkladá do doby v ktorej žije svoju pečať. Taká je doba, ale takí sme my! Nie doba, ale Kristus má byť východiskom i cieľom nášho pozemského putovania, lebo jeho hodnoty sú nemenné a vždy aktuálne. 

Dominancia

 

       Ľudia svoju dominanciu nad inými dávajú najavo rozmanitým spôsobom. Platí to aj v oblasti verbálnej komunikácie. Ten, kto má k dispozícii a ponúkne viac argumentov, presvedčí ostatných. Aj jeho prejav možno považovať za dominantný. V takomto prípade použijeme výraz „usadiť niekoho“, t. j. dominovať nad niekým.

       Pán Ježiš počas svojho verejného účinkovania usadil mnohých. Argumentačne a logicky dominoval napríklad nad farizejmi a zákonníkmi, ale dokázal „usadiť“ ľudí aj v inom slova zmysle.

1.)        Evanjeliá prinášajú správu o tom, že nasýtil niekoľkotisícový zástup.

Ten, ako vieme, mal so sebou iba zopár chlebov. Ježiš nariadil: „Usaďte ľudí!“ Až potom vykonal zázrak rozmnoženia chleba. Ešte predtým poslal učeníkov, aby ľudí po skupinách usadili. Nebolo to vôbec jednoduché. Usadiť takto tisícové zástupy nebolo otázkou chvíle.
Aj apoštoli sa museli rozdeliť a dohodnúť na spoločných direktívach.

 

       Ježiš aj dnes má ambíciu usádzať ľudí, t. j. poslucháčov jeho slova. Posiela Cirkev, ktorá zdedila po apoštoloch službu tzv. „usádzania“. Je to služba katechézy a nasýtenia Božím pokrmom eucharistie. Ani táto služba jednoduchá nie je. Ale Cirkev má svoju štruktúru, formy ohlasovania a neustále odovzdáva Ježišovu výzvu, aby sa ľudia pred prijatím Božích darov usadili, t. j. aby sa pripravili pokáním na prijatie týchto vrcholných darov.

 

2.)        Ježiš usadil svojich protivníkov.

Farizeji poslali svojich sluhov, aby sa prikradli k Ježišovi počas jeho katechézy, aby ho podchytili v reči a následne ho priviedli na výsluch. Sluhovia sa však vrátili naprázdno s konštatovaním: „Nikdy tak človek nehovoril.“ Z toho vyplýva, že Ježiš neusadil iba svojich priaznivcov a sympatizantov, ktorí tak vďačne učinili, ale aj tých, ktorí boli proti nemu. Ježiš dokázal zmeniť aj zmýšľanie svojich neprajníkov. Dokázal ich usadiť tak, že nedokázali vzniesť proti nemu nijaký argument, ktorým by si zaslúžil perzekvovanie. To isté sa deje s nami, hriešnikmi. Kvôli hriechom sa staviame proti Bohu, ale on nás svojou milosťou neustále lieči a robí z nás takých, ktorí si znova s pokorou prisadnú k Ježišovým nohám a s radosťou počúvajú jeho dobrú zvesť.

3.)        Ježiš usadil svojich apoštolov vo večeradle.

Apoštoli si tam uvedomili, ako veľmi sú závislí na Ježišovi. Stratili všetky väzby s týmto svetom a jediný, kto im zostal, bol Ježiš. Svoju prítomnosť a budúcnosť mienili spojiť jedine s osobou Ježiša. Iný zmysel svojho života nenašli.

       Pri prijímaní eucharistie z eucharistického stola si uvedomujeme svoju závislosť na Ježišovi. Bez neho sme nič, bez jeho milosti nedokážeme vykonať nijaké dobro, bez jeho milosti sa nedokážeme zbavovať hriechov, bez jeho milosti nedokážeme účinne ohlasovať evanjelium. Ježiš sa stal pre nás všetkým. Pri spoločnom eucharistickom stolovaní si uvedomujeme, že sme spojení s Kristom, ale i medzi sebou navzájom, lebo máme podiel na tom istom chlebe. Ježiš je taký dominantný, že nás usádza aj dnes okolo svojho stola a zanecháva nám definitívny prísľub zdroja svojich darov v podobe sviatosti kňazstva, sviatosti eucharistie a príkazu Božej lásky. My, keď prijmeme jeho tézy, vždy si pri tom s pokorou sadáme v jeho blízkosti, lebo vieme, že nás môže sýtiť pokrmom, ktorý zostáva pre večný život.

Finále

V bežnej praxi života pomerne často počujeme výraz-finále. A to v rôznych obmenách. Napríklad pri rôznych súťažiach, ktoré sú pre ľudí veľmi populárne. Včera bol posledný deň oficiálneho vysluhovania sviatosti pokánia pred sviatkami. Ktosi z našich kolegov, spolubratov povedal:"Ideme do finále!". V nedeľu sme Kvetnou /Palmovou/ nedeľou vstúpili do Veľkého týždňa . Máme oprávnenie konštatovať, že ideme do finále, lebo nás čaká vrchol liturgického roka-Veľkonočné trojdnie. To isté môžu povedať príbuzní chorého, ktorí vidia, že ich milovaný člen rodiny odchádza do večnosti. Povedia:je vo finále! A keď potom stoja pri rakve zosnulého vedia, že rozlúčka s ním v kostole, či na cintoríne má charakter pozemského finále. 

V týchto dňoch nás liturgia a Božie slovo vovádzajú do Ježišovho finále. Vstupuje do Jeruzalema v sprievode svojich učeníkov, aby dokonal za nás veľkonočnú obetu. Dôležité je , že toto finále strávi so svojimi apoštolmi, hoci vieme, že zatiaľ nenašli odvahu prihlásiť sa k nemu aj vo chvíľach zatknutia a krutého vypočúvania.

1.,Ježiš vstupuje slávnostným spôsobom do Jeruzalema. Ľudia mu mávajú a prevolávajú na slávu.  Učeníci sú s ním a dané chvíle si užívajú. Niekto by povedal, že sú na "víťaznej vlne". No potom, prichádza na scénu kríž a ukrižovanie. Kríž je v Ježišových rukách nástrojom víťazstva. A preto tí, ktorí ho nesú na svojich pleciach, nesú sa na víťaznej vlne. Od čias Pána Ježiša dostal kríž potupy nový rozmer. Stal sa nástrojom víťazsta. Ten, kto ho nesie s vierou, nesie sa na víťaznej vlne spásy.

2.,Ježiš berie zo sebou učeníkov do Getsemanskej záhrady, ktorá sa nachádza na úpätí Olivovej hory. Má požiadavku, aby bdeli a modlili sa, lebo naňho dolieha úzkosť kvôli utrpeniu, ktoré má znášať. Chce od nich, aby vyjadrili istú solidaritu a  jednotu s ním, lebo ho čakajú chvíle bolesti a muky ukrižovania. 

Je dobrou skutočnosťou, ak môžeme konštatovať, že niekto vyjadruje solidaritu a jednotu s tým, ktorý trpí. Každý nakoľko môže a nakoľko mu dovoľujú okolnosti. Mnohí strávia hodiny, dni, mesiace i roky pri chorom. Ich starostlivosť je obdivuhodná. Chorý potom odchádza do večnosti a začína sa preňho nový život. Aj tu dostávame príležitosť k solidarite a zjednoteniu sa s ním. A to tým, že tiež začneme nový život. Keď ho začal náš príbuzný vo večnosti, malo by byť zákonitosťou, že my, ktorí zostávame, chceme vyzdvihnúť jeho oslávenie pri Bohu novým , dokonalejším životom podľa evanjelia. Smrť blízkeho človeka môže mať na nás veľký vplyv, v zmysle radostnejšieho nasledovania Krista.

3.,Ježiš stoluje s učeníkmi pri poslednej večeri. Ide o historickú chvíľu, ktorá sa premietla aj do svetovej literatúry či umenia. Ktovie, čo vtedy apoštoli prežívali? 

Nám, ktorí máme stolovať s Pánom pri slávení eucharistie, dáva podnet sv. biskup Augustín. Píše:"...už v Šalamúnových Prísloviach čítame:"Keď si sadneš jesť k stolu u veľmoža, dávaj pozor a všímaj si, čo ti predkladajú, a tak siahni rukou vo vedomí, že aj ty musíč také pripraviť". Lebo aký stôl veľmoža to je, ak nie ten, z ktorého sa prijíma telo a krv toho, čo položil za nás svoj život?  A čo znamená sadnúť si k nemu, ak nie pokorne pristúpiť? A čo znamená dávať pozor a všímať si, čo ti predkladajú, ak nie rozjímať , ako si zasluhuje taký dar? A čo znamená tak siahnuť rukou, aby si vedel, že aj ty musíš také pripraviť, ak nie to, čo som už povedal: že ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov? " /Lh II., s. 411/. 

Mnohí naši priatelia už stolujú s Pánom pri večnej veľkonočnej hostine. Nech je táto chvíľa pre nás motiváciou, aby sme pripravovali vo svojom počínaní stôl obiet a uľachtilého konania. Eucharistia, ktorá sa slávi tu na zemi a z ktorej môžeme často prijímať, nech nás navedie na konanie takých skutkov, ktoré sú Bohu milé a pre nás užitočné. Snažme sa aktívne zapojiť do tejto schémy Božieho stolovania: oslávení v nebí, pozemskí v chráme pri eucharistickom tajomstve a pri aplikácii týchto darov v praxi života pre dobro núdznych. Ak si ju osvojíme, finále bude naše. Naše a Božie. Bude výsledkom pôsobenia Božieho daru, ktorému chceme aj dnes otvoriť svoje srdce.

Držať krok s Ježišom

V istej firme bilancovali výsledky svojej práce a vrcholný predstaviteľ manažmentu konštatoval: Držíme krok s najlepšími. Ide o celkom dobré hodnotenie, lebo ak nie si jednotka, tak sa aspoň môžeš držať v popredí.

Môžeme držať krok s Ježišom? On je Jednotka. Neexistuje nijaký ukazovateľ, podľa ktorého by sme mohli držať s ním krok. No, dôležité je, aby sme sa k nemu približovali a nasledovali ho v rámci svojich možností. Čo nám v tomto smere napovie udalosť Ježišovho vstupu do Jeruzalema?

1.,Trpieť s Ježišom. V úvodnej modlitbe liturgie Palmovej nedele sa modlíme a prosíme, aby sme "nasledovali jeho príklad v utrpení". Utrpenie vyhľadávať nemusíme, lebo ono si k nám cestu nájde. Podobné slovo je výraz-strpieť. Trpieť-strpieť. Určitou formou utrpenia je dokázať strpieť niečo alebo niekoho. Toto máme možno na dennom poriadku. Aj touto formou sa môžeme k Ježišovmu utrpeniu priblížiť. Skúsme mať úmysel vo Svätom týždni niečo strpieť, aby sme nestŕpli, keď treba konať a priblížiť sa ku Kristovi. 

2.,Bdieť s Ježišom. Predzvesťou dobrého a požehnaného bdenia je schopnosť prebudiť sa. Prebudiť sa s naivnej predstavy, podľa ktorej bude svet bez Boha lepší a jednoduchší. Prebudiť sa k rozhodnutiu premeniť svoj život na aktívny, kreatívny v duchu evanjelia. Prebudiť sa zo stavu akejsi duchovnej malátnosti a dokázať sa okolo poobzerať s úmyslom priniesť obetu, nie na svoju, ale Božiu slávu. V konečnom dôsledku prebudenie sa znamená podporiť myšlienku modlitby a povýšiť ju v rebríčku hodnôt na najvyššie miesta.

3.,Svedčiť. Sledujme apoštola Petra v čase  Ježišovho zatknutia a predvedenia pred veľkňaza. Najprv vyhľadával kúty a prítmie veľkňazovho dvora, aby zostal inkognito, čo sa mu vôbec nepodarilo. Až potom, keď ho iní usvedčili, že patrí k Ježišovi, rezignoval na schovávanie sa a uvedomil si, že táto taktika je biedna a prinajmenšom nečestná voči jeho Majstrovi z Nazareta. Skôr ako svedčil musel sa presvedčiť. Musel sa presvedčiť, že byť Pánovým učeníkom znamená nehrať dvojitú hru, ale verejne vydať svedectvo o svojom zmýšľaní.

 Nám, kresťanom dneška , viac imponujú pomyselné kúty a prítmie života, aby sme sa nestali terčom výsmechu z toho, že Kristus nám imponuje.

 Všetci s hlbokým znepokojením sledujeme vojnu na Blízkom východe. Svedkovia hovoria, že extrémisti a teroristi sa pred bombardovaním uchyľujú do oblastí, kde žijú ešte zvyšky kresťanov. Usadia sa v blízkosti kresťanských osídlení zámerne, aby z kresťanov urobili terč nepriateľských náletov. Kresťan je vyhľadávaným terčom. Aj Peter takým bol. Ale v tomto "bombardovaní" paradoxne zosilnel vo viere tak, že jeho svedectvo života je z nášho pohľadu takmer neprekonateľné. 

Snažme sa zosúladiť krok s Ježišovým. On sa nám prispôsobí, pripojí sa k nám a bude nás viesť. Primeraným spôsobom sa o to pokúsme  vo Veľkom týždni. Obsahuje veľké výzvy k zmene života a k nájdeniu jeho hlbšieho zmyslu.

Sprievodcovia

Blíži sa Kvetná nedeľa a my budeme v duchu sledovať Ježiša, ako vstupuje do Jeruzalema. Neputuje sám, má sprievodcov  v osobách učeníkov a sympatizantov. Tí mu prevolávajú: Hosanna Synovi Dávidovmu! 

1.,Aj človek, ktorého duša odišla do večnosti má svojich sprievodcov. Pri pohrebných obradoch zvyknú niektorí hovoriť, že prišli sprevádzať zosnulého na jeho poslednej ceste. Myslí sa tým cesta na cintorín ,ku hrobu, lebo tam, v tomto bode, sa končí definitívne pozemské putovanie každého človeka. Aj cesta Pána Ježiša v tele smrteľnosti do Jeruzalema bola jeho poslednou, ak neberieme do úvahy putovanie na Kalváriu. 

Je pekné, keď sprevádzame človeka na jeho poslednej ceste, ktorá má podobu pohrebu. Toto spoločenstvo nemá byť iba tichým zdvorilostným sprievodom, ale má tam byť miesto na modlitbu. Lebo iba tá je účinná v zmysle orodovania za dušu zosnulého. Takejto modlitby by sa mal zhostiť každý účastník pohrebných obradov. Sprievodca na poslednej ceste nemá byť nezaujatým a chladným človekom. Má byť schopný pozdvihnúť myseľ a odovzdať Bohu prosbu za spásu duše zosnulého človeka.

2.,Človeka sprevádzame aj na cestách života, ktoré ešte nie sú posledné, ale náročné. Týkajú sa životných krížov a skúšok. Nie je dobré, keď je človek pod jarmom kríža sám. Dokonca sámotný Ježiš privítal pomoc na svojej krížovej ceste, keď mu istý Šimon z Cyrény pomohol niesť kríž. Aj to iba na krátky čas. Šimon vtedy zastupoval celé ľudstvo, ktoré má  okúsiť kríž života a zároveň vyjadriť ochotu pomáhať blížnemu, keď ho zmáha ťarcha kríža. Až večnosť odhalí, koľko modlitieb a obiet bolo vyslaných za nás, aby sme pod jarmom kríža neklesali a ak áno, tak aby sme potom vstali a kráčali ďalej. Sú takí sprievodcovia životom, o ktorých vieme, že nám pomáhajú, ale aj takí, o ktorých sa dozvieme až vo večnosti. Už za pozemského života si môžeme akoby adoptovať človeka nesúceho kríž a poskytnúť mu takto veľmi účinnú pomoc.

3.,Je užitočné, ak sme sprievodcami takých, ktorí hľadajú pravé hodnoty alebo povieme na ich adresu, že sa" hľadajú". Vrámci hľadania chodia niekedy od jedného extrému k druhému, pokročia vpred, potom sa vracajú,inokedy akoby rezignovali a stratili chuť hľadať. Ježiš ich povzbudzuje slovami:"Hľadajte a nájdete...".Pritom sa môžu oprieť o svedectvo tých, ktorí už našli svoj poklad v Kristovi. Máme prosiť za hľadajúcich, aby dostali dar čistého pohľadu, lebo pravda je niekde celkom blízko. Takýto sprievodca nerezignuje aj keď hľadajúcemu dochádza dych motivácie. Sprievodca týchto osôb neopúšťa svoje miesto a pomáha až do konca.V jednej z mládežnických piesní sa spieva:Boh je blízko nás...Určite je blízko aj v túto chvíľu. Vidí naše úsilie pomôcť zosnulým, aby našli pomyselnú bránu Božieho kráľovstva. Prosme, nech sú zmyté ich hriechy a nech sa im ukáže Pán, ktorý nezabúda na nijaké dobro, ktoré človek urobil v záujme pomoci iným a v záujme spásy svojej duše.