sobota 21. novembra 2026

Studňa

V nedeľu 15.novembra 2026 ukončila Spišská diecéza slávenie jubilejného roku pri príležitosti 250.výročia jej vzniku. Pri tejto príležitosti vyzval diecézny biskup Mons. František Trstenský k zbierke na potreby projektu s názvom Studňa sv. Martina. Ide o konkrétny úkon pomoci ľuďom v Južnom Sudáne. Ľudia tam trpia extrémnym nedostatkom vody. Aby sa projekt v spojení s Pápežskými misijnými dielami uskutočnil, potrebujeme vyzbierať sumu 12.000 eur. Ide o skutok lásky, ktorý konáme pri príležitosti vyššie uvedeného jubilea a preto je aj projekt studne pomenovaný po našom patrónovi-sv. Martinovi.

Čo to znamená  mať nedostatok vody, to už vieme  aj my na Slovensku. Máme niekoľko desiatok obcí, ktorým sa úplne stratila voda a tak vznikla havarijná situácia. Už len z tohto pohľadu na vec chceme pomôcť tým, ktorí nemajú takmer žiadne prostriedky a sú odkázaní na našu pomoc. Povedzme si niekoľko myšlienok na tému studňa a to v duchovnom slova zmysle ako podporu pre náš diecézny projekt.

1., Pri realizácii studne sa musí ísť do hĺbky. Kedysi sa studne kopali, dnes existujú vŕtne súpravy, ktoré takmer hravo dosiahnu požadovanú hĺbku. Ale vždy platí to isté-kto chce vodu musí ísť do hĺbky.

Ktoré duchovné skutočnosti sa vyznačujú hĺbkou? Hĺbku čakáme najmä od Božieho slova a Boh ju očakáva od našej modlitby. Je ideálne, keď sa v pomyselnom  priesečníku stretnú Božie slovo a naša modlitba, ktorá slovo Boha potrebuje na to, aby túto hĺbku dosiahla. Božie slovo nám svoju kvalitu ukáže vtedy, keď sa dokážeme zbaviť zbytočného balastu, ktorý často zamestnáva naše srdce. Potrebujeme Božiemu slovu dožičiť takej slobody, aby zamestnávalo našu myseľ, srdce i pery. Ono nepotrebuje nikoho do tandemu ani nijaké sprievodné javy, lebo samo o sebe je dokonalé a vitálne. 

Na druhej strane je modlitba ku ktorej nás Boh vyzýva. Tá má mať určitú hĺbku, preto je dôležité, aby mala samostatné a privilegované postavenie v našom  dennom programe. Modlitba je vôľou a láskou chcený úkon, ktorý nám umožní bezprostredne komunikovať s Bohom.Je užitočné, ak dokážeme "odhlučniť" "komôrku" svojho srdca tak, aby sme modlitbu nerealizovali iba "popri niečom" t.j. popri inej činnosti ako vedľajší produkt. Modlitba si zaslúži  také niečo ako"pole position" vo formule 1. Pretekár s najrýchlejším časom v kvalifikácii má právo zaujať prvé miesto na ostrom štarte a mať tak najvýhodnejšiu pozíciu. 

Darujme Božiemu slovu i modlitbe túto výhodnú pozíciu. Bude to znamením, že milosti, ktoré sa nachádzajú v studni Božích darov, chceme naozaj dosiahnuť.

2.,Studňu hľadá a nachádza ten, kto je smädný a potrebuje sa osviežiť, očistiť a nabrať nové sily. Ten, kto studňu postavil, počíta s tým, že ju budú používať generácie. Vytvára tak nadgeneračné dielo, ktoré ocenia aj ľudia budúcich pokolení. 

Nikde tak nepookrejeme ako pri slávení eucharistie. Tento posvätný dej je dokonalou studnicou milostí, ktoré vo svojom pozemskom živote potrebujeme. V kostole sa koná taká posvätná liturgia, ktorá dáva hĺbku nášmu zmýšľaniu a konaniu. Konanie s hĺbkou znamená toľko, že svoje skutky konáme tak, aby sme nimi zaklopali na bránu Božieho kráľovstva. Pozemské ocenenie nemusí byť pre nás prvoradé, lebo býva prchavé. Ocenenie v nebi je definitívne a toto máme mať na mysli, keď konáme každodenné úkony svojich povinností. 

Kostol je miestom hĺbky. Život ukáže, či je dostatočná a či nepotrebujeme vieru v Boha viac prehĺbiť. Ak máme skúsenosti s plytkým konaním svojho okolia, alebo s vlastnou priemernosťou, o to viac realizujme slová Pána Ježiša: zatiahni na hĺbinu! /Lk 5,4/. 

3.,K studni musí byť prístup, inak hrozí, že nebude využitá. 

My sami môžeme byť prístupom pre iných tak, aby zatúžili po Kristovi. Náš život by mal sprístupniť iným cestu k obráteniu a novému životu. Sprístupnenie nejakých služieb, či výhod pre človeka môže trvať aj veľmi dlho. Ale sprístupnenie cesty k Bohu iným ľuďom, môže v našom podaní trvať krátko.  Môže spočívať v neustálej osobnej duchovnej hygiene a v ochote byť blízko pri človekovi, ktorý je v núdzi, alebo sa kláti pod krížom života. Prístup iných k Bohu závisí aj od nášho úsilia. Môžeme sa stať akýmsi predzdrojom  a predstudňou pre ľudí až dovtedy, kým neochutnajú vodu milosti priamo zo studne sviatostného života. 

Povzbuďme sa navzájom  k úkonu pomoci pre ľudí v Južnom Sudáne. Potešia sa, ak pred ich očami vyrastie projekt studne s vodou. Projekt Božieho kráľovstva rastie pred očami ľudí natoľko, nakoľko čerpáme z Božích zdrojov a nakoľko sa stávame studňami pomoci, služby a obety. Nestojí až tak veľa. Stačí, ak otvoríme studňu srdca tam, kde je potrebné ukázať viac Ježišovej lásky. 

piatok 20. novembra 2026

Urob niečo so svojim životom

Pred časom som zachytil úryvok rozhovoru dvoch študentov. Práve sa zaoberali svojou budúcnosťou a jeden z nich bol presvedčený, že po skončení školy odíde do zahraničia. Opakovane zdôrazňoval: Je to moja vec, čo urobím so svojim životom! Áno, každý nesieme zodpovednosť za svoj život a závisí od nás, na akých princípoch ho postavíme. 

Aký je pohľad Božieho slova? Na čo sa máme zamerať , aby sme dali svojmu životu hodnotnú náplň?

1.,Môj dom sa bude volať domom modlitby /Lk 19,45-48/. Nie hocijakej povrchnej, ale takej, ktorá sa domáha cieľa, ktorá si je istá, že jej adresátom je živý Boh. Iba modlitba, ktorá vychádza zo živého srdca  viery,môže nájsť živého Boha ako adresáta. Bez týchto atribútov zostáva iba mŕtvou skutočnosťou. My, ktorý žijeme na tomto svete, naplňme svoj dom živou komunikáciou s Pánom, aby takým bol aj náš prechod do Božieho kráľovstva. Za živú a neustále oživovanú komunikáciu s Bohom, nás môže on sám odmeniť životom, ktorý nikdy nekončí. Nech je u nás na dennej báze otázka:rozprával som dnes s Bohom, kedy to mám v pláne a čo mu chcem povedať?

2.,Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta/ Jn 18,36/. To je to isté, akoby sme povedali, že našim cieľom nie je pozemský svet, v ktorom žijeme. Boh nám pripravil budúci. Nie je to svet,ktorý by bol  iba vylepšený oproti terajšiemu. Nie je to svet, ktorý by zavrhoval tento pozemský, lebo iba pozemským úsilím a obetavosťou si môžeme získať ten večný. Ide o svet, ktorý je ovplyvnený absolútnou dominanciou Boha, v ktorom niet miesta pre hriech, rivalitu,niečo materiálne či akúkoľvek diskvalifikáciu, lebo nosným prvkom večnosti je láska. Ak je našim cieľom Láska t.j. Boh, nech je našou ambíciou na zemi odovzdať čo najviac dobra, ktoré vychádza z evanjelia. Snažme sa vložiť do vzťahov čo najviac takých prvkov, ktoré prenikajú nebesia , nie len také, ktoré končia na hranici časnosti a večnosti. Prienik do večnosti môžeme takto zažiť v omrvinkách aj v pozemskom živote.

3.,Slová, ktoré som vám povedal sú Duch a život. /Jn 6,63/.  V  praxi života je bežnou vecou, že sa ľudia naťahujú o slová. Máme na to aj výraz-chytať niekoho za slovo.

 Boh nám dáva svoje slovo preto, aby sme ho prijímali s  úmyslom , že ono je spásonosné a blahodarné pre našu dušu. Ak neprijímame jeho slovo,  vystavujeme sa riziku, že sa vzdialime od toho, ktorý pre nás neustále pripravuje Slovo života. Božie slovo t.j. Kristus-sám Život, sa nechal ukrižovať na Kalvárii, aby nám dal Slovo života, ktorý nikdy nekončí. Kým budeme tu na zemi, môžeme sa handrkovať o slová a ich význam, ale Božie slovo nech je pre nás normou, ktorej chceme podriadiť celý život. Božie slovo chce byť našim pokrmom a smernicou a to najmä vtedy, keď nás ľudské slová mýlia alebo vedú na scestie, mimo Božieho dosahu.

Nie je jedno ako žijeme svoj život a čím ho naplníme. Nechceme, aby bol prázdny t.j. bez oporných bodov. Chceme no napĺňať a to takými hodnotami, ktoré nás vovedú do večnej vlasti. Prijmime Ježišovo evanjelium, aby sme mali neomylnú navigáciu, ktorú netreba nikdy aktualizovať. Aktualizovať treba naše svedomie a skutky, aby boli zamerané na večný cieľ. Nikto  nevie, kedy sa  pre hociktorého z nás dvere večnosti otvoria.

 

štvrtok 12. novembra 2026

Božie objatie

Skupina mladých ľudí sa vybrala na vysokohorskú túru. Ako to býva zvykom, urobili si fotografie, ktoré ihneď poslali svojim blízkym. Poslali ich s komentárom:V objatí hôr. Jesenné Tatry sú krásne a  preto ten poetický komentár, ktorý hovorí za všetko. 

Sv. Otec Lev XIV. nedávno povedal v homílii túto myšlienku:"Človek počas života môže zažiť dve mimoriadne silné Božie objatia. Prvé sa udeje v okamihu krstu /Toto je môj milovaný Syn /Mt 3,17/../. Druhé sa odohrá po skončení pozemského života, keď Boh, ako večný a milosrdný hostiteľ vo svojom kráľovstve privíta oslávenú dušu". Aj vtedy sa naplnia slová evanjelia:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate...a nájdete odpočinok pre svoju dušu."/ Mt 11, 28-30/. 

Pozemský život sa odohráva medzi týmito dvomi Božími objatiami.  Človek , inšpirovaný Božím objatím, sa má usilovať o to isté. V akom slova zmysle?

1.,Učíme sa objať kríž. Životný kríž a všetko, čo s ním súvisí. Všetky ťažkosti, problémy , sklamania, či prehry...Nemáme inú možnosť, iba kríž prijať. Ak by sme to neurobili, vystavili by sme sa riziku straty zmyslu života. Ak kríž prijímame, lebo niet z neho úniku, dostávame do duše dary pokoja a aj silného svedectva pre svoje prostredie. Nemusí ísť o jednoduchý proces, ale s pomocou milosti zhora, sa k tomu odhodlávame vždy znova a znova. Táto činnosť patrí medzi vrcholné okamihy života, lebo ani Kristus, v ktorého sme uverili, sa mu nevyhol. Ba práve naopak, povýšil ho za nástroj nášho vykúpenia a spásy.

2.,Objím človeka. Objím človeka a to najmä v zlomových situáciách. Týka sa to objatia človeka vtedy, keď padol v slabosti života. Úkon takéhoto objatia vzniká vtedy, keď nie sme ľahostajní a chceme poslúžiť tomu, ktorý sa sám nedokáže pozviechať /cestujúci Samaritán- Lk 10,29-37/. Pomáhame mu, aby znova nadobudol rovnováhu a stratenú ľudskú dôstojnosť.

Objatie môžeme adresovať blížnemu, a to preto,aby si uvedomil a ocenil, že patrí do určitého spoločenstva. Aj tu platí biblické-neste si vzájomne bremená-Gal 6,2. V spoločenstve je veľká morálna sila. Týka sa to najmä spoločenstva, v ktorého strede nájdeme Krista ako Pastiera a Vodcu. 

Objatie môžeme zakúsiť aj od niekoho, kto chce vyjadriť vďačnosť. Vtedy sme na veľké slová a veľké gestá úspornejší , no vynahradíme to objatím, ktoré hovorí výrečným a zrozumiteľným jazykom. Kto zažíva pravidelne Božie objatie a teší sa z neho, ten nebude skúpy na službu obety, lebo tá je možno najvrúcnejším objatím vo vzťahu k blížnemu. 

3.,Objím svet. Urob to, lebo on je Božím dielom. Svet objímame, hoci nesúhlasíme so všetkým, čo sa v ňom deje. Ale objímame ho tak, že ho vkladáme do svojich modlitieb. Niekedy sa so znepokojením pozeráme, kam sa vlastne uberá... Vtedy cítime nutkanie usmerniť ho za Kristom. Robíme to preto, lebo nám on sám zanechal tento odkaz. A to vtedy, keď povolával apoštolov-poďte, za mnou!-Mk 1,17. Sme vďační Bohu za to, že sme stretli vzácnych ľudí. Takých, ktorí sa usilovali s vypätím všetkých síl usmerňovať život vo svojom prostredí za Božím tajomstvom.

 Učme sa objímať v duši aj posvätné tajomstvá, ktoré objavíme výlučne v eucharistickom spoločenstve a sviatostiach Cirkvi. Sú určené pre nás, aby nás posilňovali na ceste do večnosti. Zasluhujú si z našej strany prijatie a objatie. Svet objímame vtedy, keď mu odovzdávame posolstvo spásy, lebo Boh nás k tejto službe povolal. Ide o najkrajšie vysvedčenie , ak môžeme o niekom konštatovať, že odovzdal svoju lásku svojim blízkym. Všetko odovzdal Bohu i blížnym. Boh za to nešetrí svojim objatím už v pozemskom živote. No a k tomu definitívnemu-spásonosnému, nás pozýva po skončení náročnej, ale požehnanej pozemskej púte. 

pondelok 9. novembra 2026

Permanentná služba bdenia

Niektoré služby, či aktivity v živote meriame na dni a noci. Hovoríme, že sa nonstop venujeme niektorej činnosti. Tomuto stavu prispôsobujeme svoju psychiku, ale aj iné okolnosti. Niektorí si možno ani nedokážu predstaviť,čo to znamená, keď niekto povie: slúžil som 24 hodín.s určitým povinným odpočinkom. Existujú aj automobilové preteky, ktoré trvajú presne toľko hodín. 

V evanjeliu čítame o desiatich pannách. Odhodlali sa na službu, ktorej dĺžku nedokázali presne odhadnúť. Nevedeli, kedy presne príde ženích /Mt 25,1-13/. 

Príprava človeka na večnosť je celoživotná. Nedá sa vymedziť presne na hodiny, dni, roky, ale v prenesenom slova zmysle ona trvá "noc a deň", čiže nepretržite. Na čo nás, v tomto zmysle, upozorňuje podobenstvo tohto úryvku?

1.,Máme si všimnúť rozdiel: čakanie-bdenie.

Niekto by povedal, že nevidí rozdiel v týchto pojmoch. Ale on existuje. Čakanie môže byť aj prázdnou skutočnosťou. Môže  byť bezduchým odovzdaním sa určitej nevyhnutnosti, ktorú nemôžeme len tak obísť. Bdenie má svoju hĺbku. Ono neznamená ničnerobenie, či rezignujúce odovzdanie sa osudu. Dobu bdenia môžeme využiť na konkrétnu službu, či modlitbu, lebo toto je podstata biblického bdenia. Neznamená nespavosť, ale práve naopak. Predpokladá určitú požehnanú aktivitu, ktorá je spojená s modlitbou. 

Ťažko chorý, či zomierajúci človek ocení to, ak je pri jeho lôžku niekto, kto sa odhodlal bdieť. Prakticky to znamená, že dal bokom iné činnosti napr. záľuby, a venuje sa iba službe niekomu, kto si pomôcť sám nedokáže. Posledná etapa života býva náročná a o to viac sa dostáva potom do popredia nezištná služba bdenia, ktorá sa nedá ničím ohodnotiť.

2.,Prázdna lampa a lampa plná oleja. Rozdiel ľahko pochopí  najmä ten, kto lampu používal. Človek neznalý veci by na prvý pohľad rozdiel ani nevidel. Ale to len dovtedy, kým by sa nerozhodol lampu použiť. 

Aj život človeka vysoko oceníme vtedy, keď zistíme, že obsahuje olej obety a služby. Majstrovsky sa k téme vyjadril velikán Cirkvi sv. Pavol. V Hymne na lásku píše, že keby nemal lásky , bol by iba "cvendžiaci kov a zuniaci cimbal" /1 Kor 13,1-13/ t.j. lampu bez oleja. Veľa záleží od toho, čo má človek v duši, aké hodnoty vyznáva a čím alebo kým napĺňa  svoje vnútro. A  potom býva do konca života vďačný niekomu, kto ho naučil hľadať a nachádzať taký olej milosti, ktorý môže byť najväčšou ozdobou a výhrou v živote. Všetci máme pracovať na sebe tak, aby sme neboli iba prázdnou lampou bez oleja, ale napĺňali sa milosťou zhora.

3., Panny z evanjelia sa vo vrcholnej scéne Ježišovho podobenstva rozdelili. Presne na polovicu. Päť z nich vstúpilo na hostinu so ženíchom, ale rovnaký počet odišiel a už nedostal možnosť reparátu. 

Ísť za ženíchom znamená vykročiť za Kristom. A to nielen na hranici života a smrti, ale zvoliť si taký životný program, ktorý bude obsahovať vo svojej podstate nasledovanie Ježiša, lebo ten je neprekonateľným ideálom. Oplatí sa , podľa vzoru piatich panien, čakať na Pána , zosúladiť svoje kroky s jeho krokmi a povýšiť prvok posvätného bdenia na najdôležitejší v živote. 

V podobenstve zaznel ešte jeden dôležitý moment: dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú. Ide o výzvu, ktorá je nadčasová a preniká veky a generácie. Tí, ktorí duchovné bohatstvo nadobúdajú, sú priamo či nepriamo vyzvaní životom, aby sa podelili. Aby pomohli tým, ktorým lampa pozemského života dohára. Ale aj tým, ktorým sa strácajú dôvody na radosť, nádej a život podľa zásad evanjelia, ktoré svet zavrhuje. Aj tu je namieste povzbudenie, ktoré často počúvame v adventnom i pôstnom čase-podeľme sa! Božieho oleja je dosť, len nech  nám nechýba odvaha byť lampou, pripravenou na prijatie Božej milosti. 

Pozemský život netrvá dlho a vyznačuje sa aj krehkosťou. Vyjadrujú to aj slová sv. Pavla:"tento poklad máme v hlinených nádobách"/2 Kor 4,7/. Preto ho máme ho naplniť a posilňovať pokrmom Božieho slova a eucharistie. Ide o posilu, ktorá, hoci nie je z tohto sveta,  je určená pre nás-smrteľníkov. Sú to chvíle, ktoré povýšia okamihy bdenia na radostné očakávanie Pána, ktorý príde v pravý čas. Nech nás nájde bdieť a slúžiť tým, ktorí to potrebujú.  

sobota 7. novembra 2026

BIRMOVANCOM

 


          V januári 2027 začneme v našej farnosti prípravu na prijatie sviatosti birmovania. Niektorí mladí ľudia sa rozhodli prijať výzvu Cirkvi a nastúpiť na cestu katechézy a praktickej prípravy. Pretože nejde iba o teóriu, ale aj o praktické nastavenie srdca pre tento čas, ale aj do budúcna.

          V evanjeliu (Mt 25, 1 – 13) sme počuli o 10-tich pannách, ktoré si vzali lampy a vyšli v ústrety ženíchovi. Myslíme si, že táto epizóda Božieho slova istým spôsobom korešponduje s vyššie uvedenou prípravou na birmovku. Mladí ľudia akoby zobrali do rúk lampy záujmu o hlbšiu cestu viery a vyšli v ústrety Kristovi, ktorý ich naplní darmi Božieho Ducha.

          V tejto súvislosti sa Sv. otec Lev XIV. prihovára mladým pri príležitosti Svetové stretnutia mládeže. Nech sa aj naši birmovanci cítia byť adresátmi jeho slov!

1.)              Lev XIV. pripomína udalosť, v ktorej sa hovorí o tom, ako Ježiš kráča po rozbúrenom jazere k učeníkom v loďke. (Jn 6, 20)

Píše: „Toto je istota, ktorú chceme zveriť vášmu srdcu: ešte skôr, ako začnete hľadať Krista, On už hľadá vás a kráča po rozbúrených vodách života. Kresťanská odvaha nevychádza v prvom rade z vašej sily; rodí sa z jeho prítomnosti.“

          Tento citát Sv. Otca je upokojujúci a povzbudzujúci. Mladí sa nemusia obávať, že sa v rozbúrenom svete nestretnú s Kristom. On vie, aký je tento svet a vychádza všetkým, zvlášť mladým ľuďom v ústrety. Je dôležité, aby sa v jednom bode priesečníka života stretli mladí ľudia s Ježišom. On robí svojou milosťou všetko preto, aby ho videli, zoznámili sa s ním a prijali ho do svojho srdca. Tento moment stretnutia však nemajú chápať ako jednu epizódu, ale ako spojenie, ktoré ich bude sprevádzať celý život.

          Situácia mladých ľudí dnes jednoduchá nie je. Stretávajú sa s rozbúrenými vlnami v podobe nestálych politických situácií, s blízkymi či vzdialenými vojnovými konfliktmi, aj so situáciami, kedy je pre nich ťažko objavovať a uznať autority vo všeobecnom slova zmysle. Preto potrebujú odvahu.

          Nastúpiť na túto cestu znamená mať v srdci odvahu. Tá, ako hovorí Sv. Otec, neznamená, že mladí ľudia oplývajú nejakou mimoriadnou silou alebo mimoriadnym zmyslom. Vyplýva z prítomnosti Krista, ktorý je blízko.

          Prednedávnom pri návšteve istého farského úradu (Poprad-Juh) som videl obraz, ktorý symbolizuje Krista vyťahujúceho topiaceho sa. Obraz je namaľovaný z pozície topiaceho sa. On vidí nad sebou hladinu, ale nad hladinou Krista, ktorý mu podáva ruku a chce ho vytiahnuť von. Ide o peknú symboliku, ktorá hovorí o prítomnosti a blízkosti Ježiša, ktorý nenecháva bez pozornosti a pomoci tých, ktorí sa strácajú v rozbúrených vlnách tohto sveta. Kristus je pre mladých a aj pre nás všetkých jedinou absolútnou istotou a autoritou.

2.)              Sv. Otec vysvetľuje mladým, v čom spočíva odvaha. Píše: „Nerodí sa z vašich predsavzatí, ani z pevnosti vášho charakteru. Vzniká z dôvery v toho, ktorý vás predchádza, rodí sa z viery v Ježiša Krista. Ak si uvedomíme, že Kristus premohol svet tým, že ho miloval, pochopíme, že kresťanská odvaha nie je odvahou „proti“ niečomu alebo niekomu, ale odvahou „za“: za život, za pravdu, za slobodu, za spravodlivosť.“

Sv. Otec zdôrazňuje, že hlavným prvkom víťazstva nad zlom je láska. Pretože láska je odzbrojujúca a obsahuje v sebe netušený potenciál. Vo svete sledujeme tendenciu robiť všetko „proti“ niekomu a niečomu. Málokedy si všímame, že nám treba bojovať „za“ niečo. Tejto tendencii nás učí Kristus, ktorý predstavuje Božie kráľovstvo. Ten, ktorý je „za“ Božie kráľovstvo, osvojuje si Ježišovu lásku a odmieta cestu ísť výlučne „proti“ niečomu a niekomu. Zápas „za“ niečo, ak je dôkladný a požehnaný, úplne zatieni boj „proti“ niekomu a niečomu.

     Láska má veľkú nosnosť. O tom veľa písal sv. Pavol, keď hovorí, čo všetko láska dokáže. Prednedávnom ma zaujala správa, že na neďalekom bojisku na území Ukrajiny použili nový dron. Údajne je schopný niesť mnohokilogramovú nálož trhaviny, ktorú vypustí nad nepriateľskou líniou.

     Iba láska má takú nosnosť, že veľa znesie, ale nevrhá na človeka trhavinu zloby, ale pravý opak, ovocie Ježišovej lásky, ktorá sa naplno prejavila na Kalvárii. Láska má byť rozhodujúcim prvkom života v ľudskom spoločenstve. Mladá generácia je nádejou, že si túto pozíciu lásky osvojí ako životný program. Práve v období dospievania v rámci prípravy na birmovku sa môže v mladých tento postoj evanjelia upevniť tak, že bude v nich prítomný navždy.

3.)              Sv. Otec píše: „Nemajte strach! Otvorte, ba dokorán roztvorte dvere Kristovi! Nečakajte, kým budete dokonalí, aby ste sa mu otvorili. On prichádza k vám, k takým, akí ste.“

Pred Kristom sa nemá zmysel pretvarovať. Neuspejú ani rôzne „úpravy“ života pre prípad stretnutia sa s ním. On o nás vie. Pozná naše zápasy, naše vnútro, naše pohnútky, naše ambície. Neprichádza, aby nás trestal za to, že máme určité vlastnosti, ale preto, aby nám ukázal dokonalejšiu cestu.

     Aj mladých chce viesť touto cestou tak, aby sa im otvorili oči a spoznali perspektívy, ktoré bez Božieho slova nemali možnosť spoznať a prijať. Mladí ľudia sa majú pozerať na svet s otvorenými očami, ale tým svetlom, ktoré im umožní poznať pravdu, nech je sám Kristus. V jeho svetle spoznajú aj vlastnú životnú cestu. Nemusia sa trápiť s pozíciou vlastnej hriešnosti, ale nech sa tešia z poznania Ježišovej pravdy. Tá hovorí, že on prišiel volať hriešnikov, a nie spravodlivých.

 

     Sv. Otec sa prihovára mladým (aj birmovancom): „Dovoľte, aby sa tie dni stali skutočným stretnutím s Ježišom Kristom, chvíľou, v ktorej mu zveríte svoj život.“ Ide o výzvu, ktorá má motivovať mladých prijať Krista navždy do svojho života. Toto prijatie nemá byť iba chvíľkovou záležitosťou alebo prelietavým bodom, ktorý je príslovečným pre túto dobu. Každý človek potrebuje upevniť svoj život na takom tajomstve, ktoré ho naplní nielen v časoch mladosti, ale bude ho sprevádzať do posledných chvíľ jeho života. My ostatní sprevádzajme birmovancov svojou modlitbou a obetami!

utorok 3. novembra 2026

Posvätnosť dušičkového obdobia

Sv. Otec Lev XIV. slúžil sv.omšu na Spomienku všetkých verných zosnulých na rímskom cintoríne Verano. Vo svojej homílii zdôraznil niektoré dôležité body, ktoré majú byť predmetom nášho uvažovania na tému smrti a života. Niektoré z nich spomenieme, aby sme nestratili nádej uprostred žiaľu, ktorý nám spôsobil odchod blízkeho človeka na večnosť. 

1.,Puto. Takto krátko a jednoducho by sa dal vyjadriť vzťah každého z nás k tomuto svetu. Sme k nemu pripútaní. O to viac, že s nijakým iným svetom praktickú skúsenosť nemáme.  Keď pochovávame blízkeho, zisťujeme, že nikoho z nás neminie odchod zo sveta a že proces postupného odpútavania je   okrem Božej aj v našej réžii. Je veľkosťou človeka, že si to postupne uvedomuje a zároveň tomu prispôsobuje svoj život. V prvom rade je dôležité, aby sme sa odpútavali od zla a od hriechu. To je podstatný krok na ceste odpútanosti od sveta a priľnutiu k Božiemu náručiu, ktoré definitívne spečatí lásku človeka k Bohu. Ide o proces, ktorý súvisí so zrením a postupnou prípravou na večnosť. Môže byť bolestnejší ako by sme očakávali, ale Boh tento pocit vystlal milosťou, ktorú posiela tým, ktorí si uvedomujú, že pozemský život je pominuteľný a čakajú od Boha omnoho viac, ako doteraz zakúsili. 

2.,Prah cintorína. Sv. Otec zdôrazňuje, že cintorín je akoby prahom, ktorý oddeľuje svet pozemský od večnosti. Liturgický sprievod s rakvou nebohého odnášame na tento posvätný prah preto, aby sme ho odovzdali do Božích rúk. Lebo z tých našich, ľudských sa už vymanil, a patrí navždy Bohu. Preto konáme smútočný sprievod s úctou a zbožnosťou. Ten, kto stojí na prahu niečoho dokonalejšieho ako doteraz zažil, už nestojí o návrat. Prechod a odovzdanie človeka do večnosti má byť sprevádzané pietou a modlitbou. Ba dokonca ani po smrti nemajú naše modlitby ustáť, ale pokračovať ešte intenzívnejšie. O to viac, čím nám bol zosnulý vzácnejší. Ani my, živí, nezostaňme na prahu dobrých aktivít stáť, ale pokročme. Odmenou bude to, že sa nás od "prahu hrobu" ujmú vznešené  ruky, ktoré nás usadia na  Božej hostine.

3.,Nebeská hostina. Takto si pomáhame výrazom, ktorému rozumieme. Počas života sme rôznych hostín zažili neúrekom. Vrcholom je eucharistická hostina, čiže sv.omša. Sv. Otec hovorí, že ona je predchuťou a predzvesťou tej oslávenej v nebi. Bez eucharistickej hostiny nemusíme mať dosť síl, aby sme sa na prah večnosti dostali. Zmyslom hostiny je posilniť sa a povzbudiť sa v spoločenstve ľudí. Zmyslom nebeskej je trvalá radosť v spoločenstve tých, ktorým "túto radosť " nikto nevezme. Hľadanie cesty k eucharistickému stolovaniu tu na zemi, je hodnotným úkonom , ktorý bude raz vo večnosti ocenený a vyzdvihnutý. Ide vrcholný úkon spoločenstva s Ježišom, ktorý nám ponúka vzácne dary svojho Slova a Tela a Krvi. Práve pri tomto slávení môžeme získať najviac duchovných darov pre seba a pre našich blížnych. Aj pohrebné obrady majú inú hĺbku, keď vedú od euch. stola na cintorín, kde vyprevadíme nebohého s nádejou na večné stolovanie. 

Modlitba pri hrobe blízkeho človeka by nemala nechať nikoho chladným. Aj sám Ježiš sa v duchu "zachvel", keď zastal pri hrobe svojho priateľa Lazára. Atmosféra Dušičiek je veľmi silná a podmanivá. Usilujme sa o taký pohľad, ktorý nezostane upretý na studenú hlinu hrobu, ale preniká do večnosti. Tam prenikne modlitba a obeta, ktorú vysielame za človekom, ktorého sme práve pochovali. Nechajme smútok pokojne doznievať a zároveň sa venujme svojej myšlienke na večnosť, lebo sme k nej povolaní. Večný život s Kristom a s našimi blížnymi je pre nás veľkou výzvou ambíciou.

pondelok 2. novembra 2026

Primerane veku.

Jedna z fráz, ktorá sa bežne používa v komunikácii medzi ľuďmi znie takto:"primerane veku". Takto zvykneme označovať napr. zdravotný stav určitého človeka. Takto zvykne o sebe povedať človek, ak sa ho niekto spýta ako sa máš? Takáto odpoveď neponúka nič prekvapivé, žiaden extrém. Vlastne je potom všetko v poriadku, lebo všetko sa deje podľa prirodzeného poriadku, všetko sa deje "primerane veku". 

Keď sa pravidelne stretávame s konkrétnym človekom, získame si o ňom obraz. Napr. pri návštevách starších ľudí na prvý piatok v mesiaci , ktoré súvisia s vyslúžením sv.pokánia a eucharistie, sa môžeme dopracovať k trom výsledkom. Sú výsledkom postoja veriaceho človeka, ktorý sa správa primerane veku.

1.,Som pripravená. Koľkokrát som to od starších počul! A vzápätí dodatok:už by som aj odišla do večnosti. Už mi je tu dlho. Myšlienka o pripravenosti nebola ľahkovážna. Lebo nešlo o výrok, ktorý by zohľadňoval len posledné dni, týždne, či mesiace života. Ide o výrok, za ktorým sa skrýva celoživotný postoj veriaceho človeka k životu. Vyústením je potom presvedčivé svedectvo-som pripravená. Som pripravená odísť a zároveň byť prijatá Ježišom v nebi, lebo som v neho uverila. Ak je celý život poznamenaný komunikáciou s Bohom, jeho záverečná fáza nemôže byť iná. Je len prirodzeným vyústením do túžby stretnúť sa so Stvoriteľom , ktorý odstráni bolesť a smútok a pripraví svojim verným nevídanú hostinu Božskej plnosti. 

2.,Nechcem byť nikomu na obtiaž!. Túto vetu dôverne poznáme. Zvlášť starší ľudia, ktorým odchádzajú sily, si ju viackrát opakujú. Nechcú nikoho zaťažovať svojou starobou a  zdravotnými problémami. 

Ibaže , niekedy má život iné vyústenie. Boh pozýva ľudí, aby sa pri lôžku zomierajúceho zaangažovali do diela služby a ňou sa posväcovali. Je pekné vidieť, že deti majú záujem a neodťahujú sa od služby byť sprievodcom chorého a staršieho človeka v poslednej fáze života. Žiada to aj Sväté Písmo, kde sa píše:"Neste si vzájomne bremená!". Takáto obtiažnosť a jej zvládnutie, môže sa stať vstupenkou na cestu do Božieho kráľovstva pre tých, ktorí sa snažili v živote naplniť Ježišovu výzvu:"Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili!". A ďalej hovorí Ježiš, že kto by podal blížnemu iba pohár studenej vody, nepríde o svoju odmenu. Mnohí pri službe blížnemu si výrazne pomohli ne ceste spásy.

3.,Zásadovosť. Zásadovosť, ktorá vyplynula z výchovy a zo životného štýlu. Ide o schopnosť na všetko myslieť, na všetko dozerať, mať pevný program, ale aj všetko riadiť, či všetkých riadiť okolo seba...Ale, čo je povzbudivejšie, objať v každodennej modlitbe ruženca celú rodinu, alebo zahrnúť ju do Božej priazne pri slávení eucharistie. Nikto to tak nedokáže ako matka, či babka, lebo ona cíti zodpovednosť za blízkych až do posledného výdychu na tomto svete.  Pre takýchto ľudí je rodina všetkým, nič dôležitejšie na svete nepoznali. A ak v takomto rozpoložení ducha odídu do večnosti, je predpoklad, že aj odtiaľ budú prosiť a zvolávať Božie požehnanie na svojich blízkych. Tešíme sa, že máme v nebi orodovníka. Tu, na zemi zostane prázdne miesto, ale v srdci zostane spomienka na človeka, ktorý bol pre nás Božím darom, za ktorý nám treba neustále ďakovať.