BIRMOVANCOM

 

          V januári 2027 začneme v našej farnosti prípravu na prijatie sviatosti birmovania. Niektorí mladí ľudia sa rozhodli prijať výzvu Cirkvi a nastúpiť na cestu katechézy a praktickej prípravy. Pretože nejde iba o teóriu, ale aj o praktické nastavenie srdca pre tento čas, ale aj do budúcna.

          V evanjeliu (Mt 25, 1 – 13) sme počuli o 10-tich pannách, ktoré si vzali lampy a vyšli v ústrety ženíchovi. Myslíme si, že táto epizóda Božieho slova istým spôsobom korešponduje s vyššie uvedenou prípravou na birmovku. Mladí ľudia akoby zobrali do rúk lampy záujmu o hlbšiu cestu viery a vyšli v ústrety Kristovi, ktorý ich naplní darmi Božieho Ducha.

          V tejto súvislosti sa Sv. otec Lev XIV. prihovára mladým pri príležitosti Svetové stretnutia mládeže. Nech sa aj naši birmovanci cítia byť adresátmi jeho slov!

1.)              Lev XIV. pripomína udalosť, v ktorej sa hovorí o tom, ako Ježiš kráča po rozbúrenom jazere k učeníkom v loďke. (Jn 6, 20)

Píše: „Toto je istota, ktorú chceme zveriť vášmu srdcu: ešte skôr, ako začnete hľadať Krista, On už hľadá vás a kráča po rozbúrených vodách života. Kresťanská odvaha nevychádza v prvom rade z vašej sily; rodí sa z jeho prítomnosti.“

          Tento citát Sv. Otca je upokojujúci a povzbudzujúci. Mladí sa nemusia obávať, že sa v rozbúrenom svete nestretnú s Kristom. On vie, aký je tento svet a vychádza všetkým, zvlášť mladým ľuďom v ústrety. Je dôležité, aby sa v jednom bode priesečníka života stretli mladí ľudia s Ježišom. On robí svojou milosťou všetko preto, aby ho videli, zoznámili sa s ním a prijali ho do svojho srdca. Tento moment stretnutia však nemajú chápať ako jednu epizódu, ale ako spojenie, ktoré ich bude sprevádzať celý život.

          Situácia mladých ľudí dnes jednoduchá nie je. Stretávajú sa s rozbúrenými vlnami v podobe nestálych politických situácií, s blízkymi či vzdialenými vojnovými konfliktmi, aj so situáciami, kedy je pre nich ťažko objavovať a uznať autority vo všeobecnom slova zmysle. Preto potrebujú odvahu.

          Nastúpiť na túto cestu znamená mať v srdci odvahu. Tá, ako hovorí Sv. Otec, neznamená, že mladí ľudia oplývajú nejakou mimoriadnou silou alebo mimoriadnym zmyslom. Vyplýva z prítomnosti Krista, ktorý je blízko.

          Prednedávnom pri návšteve istého farského úradu (Poprad-Juh) som videl obraz, ktorý symbolizuje Krista vyťahujúceho topiaceho sa. Obraz je namaľovaný z pozície topiaceho sa. On vidí nad sebou hladinu, ale nad hladinou Krista, ktorý mu podáva ruku a chce ho vytiahnuť von. Ide o peknú symboliku, ktorá hovorí o prítomnosti a blízkosti Ježiša, ktorý nenecháva bez pozornosti a pomoci tých, ktorí sa strácajú v rozbúrených vlnách tohto sveta. Kristus je pre mladých a aj pre nás všetkých jedinou absolútnou istotou a autoritou.

2.)              Sv. Otec vysvetľuje mladým, v čom spočíva odvaha. Píše: „Nerodí sa z vašich predsavzatí, ani z pevnosti vášho charakteru. Vzniká z dôvery v toho, ktorý vás predchádza, rodí sa z viery v Ježiša Krista. Ak si uvedomíme, že Kristus premohol svet tým, že ho miloval, pochopíme, že kresťanská odvaha nie je odvahou „proti“ niečomu alebo niekomu, ale odvahou „za“: za život, za pravdu, za slobodu, za spravodlivosť.“

Sv. Otec zdôrazňuje, že hlavným prvkom víťazstva nad zlom je láska. Pretože láska je odzbrojujúca a obsahuje v sebe netušený potenciál. Vo svete sledujeme tendenciu robiť všetko „proti“ niekomu a niečomu. Málokedy si všímame, že nám treba bojovať „za“ niečo. Tejto tendencii nás učí Kristus, ktorý predstavuje Božie kráľovstvo. Ten, ktorý je „za“ Božie kráľovstvo, osvojuje si Ježišovu lásku a odmieta cestu ísť výlučne „proti“ niečomu a niekomu. Zápas „za“ niečo, ak je dôkladný a požehnaný, úplne zatieni boj „proti“ niekomu a niečomu.

     Láska má veľkú nosnosť. O tom veľa písal sv. Pavol, keď hovorí, čo všetko láska dokáže. Prednedávnom ma zaujala správa, že na neďalekom bojisku na území Ukrajiny použili nový dron. Údajne je schopný niesť mnohokilogramovú nálož trhaviny, ktorú vypustí nad nepriateľskou líniou.

     Iba láska má takú nosnosť, že veľa znesie, ale nevrhá na človeka trhavinu zloby, ale pravý opak, ovocie Ježišovej lásky, ktorá sa naplno prejavila na Kalvárii. Láska má byť rozhodujúcim prvkom života v ľudskom spoločenstve. Mladá generácia je nádejou, že si túto pozíciu lásky osvojí ako životný program. Práve v období dospievania v rámci prípravy na birmovku sa môže v mladých tento postoj evanjelia upevniť tak, že bude v nich prítomný navždy.

3.)              Sv. Otec píše: „Nemajte strach! Otvorte, ba dokorán roztvorte dvere Kristovi! Nečakajte, kým budete dokonalí, aby ste sa mu otvorili. On prichádza k vám, k takým, akí ste.“

Pred Kristom sa nemá zmysel pretvarovať. Neuspejú ani rôzne „úpravy“ života pre prípad stretnutia sa s ním. On o nás vie. Pozná naše zápasy, naše vnútro, naše pohnútky, naše ambície. Neprichádza, aby nás trestal za to, že máme určité vlastnosti, ale preto, aby nám ukázal dokonalejšiu cestu.

     Aj mladých chce viesť touto cestou tak, aby sa im otvorili oči a spoznali perspektívy, ktoré bez Božieho slova nemali možnosť spoznať a prijať. Mladí ľudia sa majú pozerať na svet s otvorenými očami, ale tým svetlom, ktoré im umožní poznať pravdu, nech je sám Kristus. V jeho svetle spoznajú aj vlastnú životnú cestu. Nemusia sa trápiť s pozíciou vlastnej hriešnosti, ale nech sa tešia z poznania Ježišovej pravdy. Tá hovorí, že on prišiel volať hriešnikov, a nie spravodlivých.

 

     Sv. Otec sa prihovára mladým (aj birmovancom): „Dovoľte, aby sa tie dni stali skutočným stretnutím s Ježišom Kristom, chvíľou, v ktorej mu zveríte svoj život.“ Ide o výzvu, ktorá má motivovať mladých prijať Krista navždy do svojho života. Toto prijatie nemá byť iba chvíľkovou záležitosťou alebo prelietavým bodom, ktorý je príslovečným pre túto dobu. Každý človek potrebuje upevniť svoj život na takom tajomstve, ktoré ho naplní nielen v časoch mladosti, ale bude ho sprevádzať do posledných chvíľ jeho života. My ostatní sprevádzajme birmovancov svojou modlitbou a obetami!

Posvätnosť dušičkového obdobia

Sv. Otec Lev XIV. slúžil sv.omšu na Spomienku všetkých verných zosnulých na rímskom cintoríne Verano. Vo svojej homílii zdôraznil niektoré dôležité body, ktoré majú byť predmetom nášho uvažovania na tému smrti a života. Niektoré z nich spomenieme, aby sme nestratili nádej uprostred žiaľu, ktorý nám spôsobil odchod blízkeho človeka na večnosť. 

1.,Puto. Takto krátko a jednoducho by sa dal vyjadriť vzťah každého z nás k tomuto svetu. Sme k nemu pripútaní. O to viac, že s nijakým iným svetom praktickú skúsenosť nemáme.  Keď pochovávame blízkeho, zisťujeme, že nikoho z nás neminie odchod zo sveta a že proces postupného odpútavania je   okrem Božej aj v našej réžii. Je veľkosťou človeka, že si to postupne uvedomuje a zároveň tomu prispôsobuje svoj život. V prvom rade je dôležité, aby sme sa odpútavali od zla a od hriechu. To je podstatný krok na ceste odpútanosti od sveta a priľnutiu k Božiemu náručiu, ktoré definitívne spečatí lásku človeka k Bohu. Ide o proces, ktorý súvisí so zrením a postupnou prípravou na večnosť. Môže byť bolestnejší ako by sme očakávali, ale Boh tento pocit vystlal milosťou, ktorú posiela tým, ktorí si uvedomujú, že pozemský život je pominuteľný a čakajú od Boha omnoho viac, ako doteraz zakúsili. 

2.,Prah cintorína. Sv. Otec zdôrazňuje, že cintorín je akoby prahom, ktorý oddeľuje svet pozemský od večnosti. Liturgický sprievod s rakvou nebohého odnášame na tento posvätný prah preto, aby sme ho odovzdali do Božích rúk. Lebo z tých našich, ľudských sa už vymanil, a patrí navždy Bohu. Preto konáme smútočný sprievod s úctou a zbožnosťou. Ten, kto stojí na prahu niečoho dokonalejšieho ako doteraz zažil, už nestojí o návrat. Prechod a odovzdanie človeka do večnosti má byť sprevádzané pietou a modlitbou. Ba dokonca ani po smrti nemajú naše modlitby ustáť, ale pokračovať ešte intenzívnejšie. O to viac, čím nám bol zosnulý vzácnejší. Ani my, živí, nezostaňme na prahu dobrých aktivít stáť, ale pokročme. Odmenou bude to, že sa nás od "prahu hrobu" ujmú vznešené  ruky, ktoré nás usadia na  Božej hostine.

3.,Nebeská hostina. Takto si pomáhame výrazom, ktorému rozumieme. Počas života sme rôznych hostín zažili neúrekom. Vrcholom je eucharistická hostina, čiže sv.omša. Sv. Otec hovorí, že ona je predchuťou a predzvesťou tej oslávenej v nebi. Bez eucharistickej hostiny nemusíme mať dosť síl, aby sme sa na prah večnosti dostali. Zmyslom hostiny je posilniť sa a povzbudiť sa v spoločenstve ľudí. Zmyslom nebeskej je trvalá radosť v spoločenstve tých, ktorým "túto radosť " nikto nevezme. Hľadanie cesty k eucharistickému stolovaniu tu na zemi, je hodnotným úkonom , ktorý bude raz vo večnosti ocenený a vyzdvihnutý. Ide vrcholný úkon spoločenstva s Ježišom, ktorý nám ponúka vzácne dary svojho Slova a Tela a Krvi. Práve pri tomto slávení môžeme získať najviac duchovných darov pre seba a pre našich blížnych. Aj pohrebné obrady majú inú hĺbku, keď vedú od euch. stola na cintorín, kde vyprevadíme nebohého s nádejou na večné stolovanie. 

Modlitba pri hrobe blízkeho človeka by nemala nechať nikoho chladným. Aj sám Ježiš sa v duchu "zachvel", keď zastal pri hrobe svojho priateľa Lazára. Atmosféra Dušičiek je veľmi silná a podmanivá. Usilujme sa o taký pohľad, ktorý nezostane upretý na studenú hlinu hrobu, ale preniká do večnosti. Tam prenikne modlitba a obeta, ktorú vysielame za človekom, ktorého sme práve pochovali. Nechajme smútok pokojne doznievať a zároveň sa venujme svojej myšlienke na večnosť, lebo sme k nej povolaní. Večný život s Kristom a s našimi blížnymi je pre nás veľkou výzvou ambíciou.

Primerane veku.

Jedna z fráz, ktorá sa bežne používa v komunikácii medzi ľuďmi znie takto:"primerane veku". Takto zvykneme označovať napr. zdravotný stav určitého človeka. Takto zvykne o sebe povedať človek, ak sa ho niekto spýta ako sa máš? Takáto odpoveď neponúka nič prekvapivé, žiaden extrém. Vlastne je potom všetko v poriadku, lebo všetko sa deje podľa prirodzeného poriadku, všetko sa deje "primerane veku". 

Keď sa pravidelne stretávame s konkrétnym človekom, získame si o ňom obraz. Napr. pri návštevách starších ľudí na prvý piatok v mesiaci , ktoré súvisia s vyslúžením sv.pokánia a eucharistie, sa môžeme dopracovať k trom výsledkom. Sú výsledkom postoja veriaceho človeka, ktorý sa správa primerane veku.

1.,Som pripravená. Koľkokrát som to od starších počul! A vzápätí dodatok:už by som aj odišla do večnosti. Už mi je tu dlho. Myšlienka o pripravenosti nebola ľahkovážna. Lebo nešlo o výrok, ktorý by zohľadňoval len posledné dni, týždne, či mesiace života. Ide o výrok, za ktorým sa skrýva celoživotný postoj veriaceho človeka k životu. Vyústením je potom presvedčivé svedectvo-som pripravená. Som pripravená odísť a zároveň byť prijatá Ježišom v nebi, lebo som v neho uverila. Ak je celý život poznamenaný komunikáciou s Bohom, jeho záverečná fáza nemôže byť iná. Je len prirodzeným vyústením do túžby stretnúť sa so Stvoriteľom , ktorý odstráni bolesť a smútok a pripraví svojim verným nevídanú hostinu Božskej plnosti. 

2.,Nechcem byť nikomu na obtiaž!. Túto vetu dôverne poznáme. Zvlášť starší ľudia, ktorým odchádzajú sily, si ju viackrát opakujú. Nechcú nikoho zaťažovať svojou starobou a  zdravotnými problémami. 

Ibaže , niekedy má život iné vyústenie. Boh pozýva ľudí, aby sa pri lôžku zomierajúceho zaangažovali do diela služby a ňou sa posväcovali. Je pekné vidieť, že deti majú záujem a neodťahujú sa od služby byť sprievodcom chorého a staršieho človeka v poslednej fáze života. Žiada to aj Sväté Písmo, kde sa píše:"Neste si vzájomne bremená!". Takáto obtiažnosť a jej zvládnutie, môže sa stať vstupenkou na cestu do Božieho kráľovstva pre tých, ktorí sa snažili v živote naplniť Ježišovu výzvu:"Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili!". A ďalej hovorí Ježiš, že kto by podal blížnemu iba pohár studenej vody, nepríde o svoju odmenu. Mnohí pri službe blížnemu si výrazne pomohli ne ceste spásy.

3.,Zásadovosť. Zásadovosť, ktorá vyplynula z výchovy a zo životného štýlu. Ide o schopnosť na všetko myslieť, na všetko dozerať, mať pevný program, ale aj všetko riadiť, či všetkých riadiť okolo seba...Ale, čo je povzbudivejšie, objať v každodennej modlitbe ruženca celú rodinu, alebo zahrnúť ju do Božej priazne pri slávení eucharistie. Nikto to tak nedokáže ako matka, či babka, lebo ona cíti zodpovednosť za blízkych až do posledného výdychu na tomto svete.  Pre takýchto ľudí je rodina všetkým, nič dôležitejšie na svete nepoznali. A ak v takomto rozpoložení ducha odídu do večnosti, je predpoklad, že aj odtiaľ budú prosiť a zvolávať Božie požehnanie na svojich blízkych. Tešíme sa, že máme v nebi orodovníka. Tu, na zemi zostane prázdne miesto, ale v srdci zostane spomienka na človeka, ktorý bol pre nás Božím darom, za ktorý nám treba neustále ďakovať.

Pár slov o svätosti

 O svätosti, ako o cieli života človeka sa popísalo veľa. Na túto tému písali jednoduché, ale Bohu milé duše ,ale aj renomovaní duchovní spisovatelia, či teológovia. Pritom recept na pozíciu svätosti je veľmi jednoduchý-čo najviac priblížiť svoj život ku Kristovmu evanjeliu. Preto nám dobre padne povedať o tom zopár postrehov. 

1.,Pred nedávnom objavili kdesi pri Kremnici na povrchu kameň, ktorý obsahoval cca 22g zlata. Takáto prítomnosť zlata na povrchu zeme zaujala odborníkov. Dali si za úlohu skúmať, či kameň s vysokým percentom zlata na povrchu zeme je skôr náhodná a ojedinelá záležitosť , alebo sa môžeme domnievať, že na tomto mieste, kdesi v hĺbke je veľké nálezisko, ktoré vynieslo na povrch úctyhodný exemplár. 

Svätosť v živote človeka nemôže byť iba povrchovou záležitosťou. Svätosť nie je ani dielom náhody, ale musí vychádzať z hĺbky života, ktorý je spojený s Kristom. Nie je ani zaujímavou ligotajúcou sa vonkajšou atrakciou, ale životným programom.  

Sv. Otec Lev XIV. hovorí, že viera človeka je dôsledkom Vtelenia Božieho Syna. Práve on , Boží Syn, sa stal človekom, vstúpil na pôdu pozemského života a žil v ľudskom spoločenstve. Viera v neho má mať charakter vtelenia, lebo má vstúpiť do duše človeka. Nestačí vieru v Boha pestovať ako vonkajšiu ozdobu, lebo časom stratí svoj lesk, ak nebude mať požadovanú hĺbku. Takéto vtelenie viery do života je predpokladom pre požiadavku svätosti. Veľké "nálezy" svedectiev viery, svedčia o tom, že niekto sa usiluje žiť svoj život v čo najpresvedčivejšom spojení s Ježišom Kristom, ktorý je Svätosť sama. Bez Ježiša nemôžeme hovoriť o úspešnej ceste k svätosti. 

2.,Svätá Matka Tereza z Kalkaty hovorí, že svätosť nie je luxusom, ale povinnosťou pre každého kresťana. Luxus je z materiálneho hľadiska niečo, čo si nemôže každý dovoliť. Ale každý si môže dovoliť kráčať v Ježišových šľapajach a to primerane svojej situácii. Luxus dokáže mnohým zamotať hlavu, no cesta svätosti dokáže opak. Dokáže zjednotiť a zharmonizovať dušu človeka tak, aby povýšil vieru v Boha nad všetko ostatné.  Toto dokáže  len Božie slovo, ktoré je živou skutočnosťou. Biskup Balduin z Canterbury píše:"Toto slovo je živé v Otcovom srdci, živé v ústach hlásateľa, živé v srdci veriaceho a milujúceho. A keď je toto slovo také živé, je bez pochyby aj účinné". Línia od Otca cez hlásateľa až k prijímateľovi Slova, je posvätná, lebo môže privádzať ľudí k svätosti a to bez toho, aby sa človek pýtal, či je táto cesta povinná alebo nie.

3.,Sv.Otec Lev XIV. hovorí v súvislosti s touto témou toto:" Svätým sa nenarodil nikto. Svätosť sa získava tréningom v láske". A ďalej dodáva, že prakticky sa to prejaví vtedy, keď" dokážeme premieňať zlo na dobro ". Alebo sa o to máme aspoň pokúšať. Aby sme nestratili motiváciu, máme zbierať silu i odvahu pri eucharistickom premenení, pri ktorom sa z chleba a vína stáva Kristovo telo a krv. Ani premena, ktorá sa deje v duši človeka vo sviatosti pokánia, nie je márnym predpokladom k tomu, aby sme prostredie svojho života premieňali na prajné voči Kristovmu evanjeliu. Vždy ide o proces, ktorý je naplnený nádejou na úspech tohto Božieho diela. Nezabúdajme ani na to, že aj modlitba  je  účinným prostriedkom premeny. A to nielen toho, za koho obetujeme svoje modlitby, ale jej účinnosť je zacielená najmä na toho, kto sa modlí. Ten, kto sa modlí dobre, premieňa sa na Ježiša, ktorý veľkosť a zmysel premenenia potvrdil pred svedkami na Hore premenenia. 

Svätosť je zlúčiteľná so životom. Občas počujeme, že niekto zomrel, lebo jeho zranenia neboli zlúčiteľné so životom. Ani naše zranenia, ktoré sme utŕžili v zápase s hriechom, nás nemôžu diskvalifikovať od cesty svätosti. Povzbudení Božou milosťou sa môžeme zaradiť medzi tých, pre ktorých je cesta k svätosti liekom i výzbrojou, ktorý nám pripravila nekonečná Božia dobrota.

Lásku premeniť „na drobné“

 

          Počas života sa stretávame s rôznymi výrazmi či pojmami, ktoré sa nám javia ako veľmi všeobecné. Vtedy privítame možnosť osloviť niekoho, aby nám ich premenil „na drobné“ – prerozprával dostupným jazykom.
           Aj v školách má prebiehať výuka týmto spôsobom. Každá fráza, poučka, sa má dokázať na konkrétnych príkladoch, ktoré si žiaci a študenti vyskúšajú. Rovnako aj úradníci, ktorí sú pravidelne zaplavovaní rôznymi zákonmi a usmerneniami, potrebujú poznať ich výklad a premostiť ich do praktickej roviny života.

          Aj úryvok Evanjelia od sv. Matúša (Mt 22, 34 – 40) nám prináša najdôležitejšiu, no na prvý pohľad veľmi všeobecnú pozíciu života, a tou je láska.
          Ježiš ju formuluje tak, že je potrebné milovať Pána Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. Vzápätí dodáva, že milovať blížneho treba ako seba samého. Táto formulácia si priam pýta bližšie vysvetlenie a hlavne aplikáciu do praxe života. V tejto súvislosti si vysvetlime niekoľko pojmov.

1.)   Ježiš hovorí: „Milovať budeš...“ Ide o proces, ktorý trvá celý život. Tejto láske nás naučí On sám.

          V komunikácii medzi ľuďmi sa objavuje fráza – počkaj, ja ťa naučím!

Tento výraz má charakter vyhrážky. Ale Ježiš postupuje inak. Chce povedať: „Postoj, ja ťa to naučím.“ Naučím ťa správne milovať Boha i blížneho. Táto náuka vyplýva najmä z evanjelia. Ježiš predsa urobil toľko zázrakov a uzdravil toľko ľudí, že sa to nedá ani spočítať. V týchto uzdraveniach sa prejavuje Ježišova láska k ľuďom. To nie je všetko. Božie slovo nám predstavuje Ježiša, ako sa nechal zatknúť v Getsemanskej záhrade; ako ho odvliekli na výsluch k veľkňazom a k samotnému Pilátovi. Ježiša vidíme, ako je mučený, potupený, ako berie kríž na plecia a nechá sa ukrižovať na Kalvárii. Tu už ide o dramatické vyústenie a zobrazenie Ježišovej lásky k človekovi. Nemôžeme vidieť iba jeho zázračné uzdravenia, ale najmä tú etapu života, kedy svoj život odovzdal do rúk ľudí. Vrcholný dôkaz jeho lásky sa ukázal najmä na kríži. To je jedna z veľkých lekcií, v ktorých nás Ježiš učí milovať nielen pre efekt a oko, ale preto, aby sme pocítili, že v skúškach života a utrpení dokážeme milovať svojho Boha a blížneho.

2.)   Zisťujeme, že v láske sa môžu posúvať hranice. Každý deň môžeme dokázať viac.

Občas si s úsmevom spomeniem na naše žiacke a študentské zemiakové brigády. Zaviezli nás na pole a vymerali nám úseky. Každá dvojica dostala primeraný úsek poľa. Lenže niektorí spolužiaci boli takí vypočítaví, že posúvali hranice. Keď to nik nezbadal, posunuli hranicu tak, aby z ich úseku práce ubudlo. Bolo to vždy len dovtedy, kým im na to neprišli.

          Aj v láske možno posúvať hranice. Nie vypočítavo, ale obetavo. Sv. Otec Lev XIV. hovorí o praktickom posúvaní hraníc dobra. Pri stretnutí s účastníkmi medzinárodného kongresu o školskej a univerzitnej pastorácii sa účastníkom prihovoril takto: „Život človeka sa stáva plodnejším, čím viac sa sústredí na výchovu srdca: k súcitu, k vďačnosti, k schopnosti nechať sa zasiahnuť bolesťou druhých, ale aj k chvále a túžbe po Bohu.“ Vzápätí pokračuje: „Služba chudobných, dobrovoľníctvo a starostlivosť o stvorenie nie sú doplnkovými aktivitami, ale miestami, kde sa ich srdce učí rozširovať. Nezabúdajme: láska a modlitba sú neoddeliteľné.“


Sv. Otec naznačuje, že hranice lásky nespočívajú v pasivite, ale v aktivite človeka, ktorý slúži, pomáha, obetuje sa pre dobrú vec. Hranice lásky sa posúvajú takýmto štýlom života, ktorý je spojený s modlitbou.

3.)   Vo výroku evanjelia o maximálnej láske Ježiš nespomína žiadne podmienky. Ten, kto chce milovať, má milovať bez podmienok. Tu neplatí, že „áno, ale...“

           Počas svojho verejného účinkovania Pán Ježiš mnohých oslovoval, aby ho nasledovali. V jednej konkrétnej situácii mu oslovený jednotlivec povedal: „Áno, pôjdem za tebou, ale dovoľ mi najprv pochovať si otca.“ Ježiš na to dodal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych, ty poď za mnou.“ (Mt 8, 21 – 22) Ktosi sa pokúšal lásku k Ježišovi niečím podmieniť. Ježiš sa vyjadril, že láska má vtedy absolútne parametre, ak nie je ničím podmienená a vychádza z čistého a pripraveného srdca. Srdce však musí prejsť určitou „rekonštrukciou“, pretože do srdca, ktoré je poznačené hriechom či pôžitkárstvom a konzumom, sa neusadí ani gram Ježišovej evanjeliovej lásky. Človek musí najprv vyliečiť svoje vnútro a má ho nastaviť tak, že chce prijať každého.

Sv. Otec Lev XIV. na vyššie uvedenom kongrese zdôraznil, že život by mal byť miestom a priestorom, kde som všetkými očakávaný a ja očakávam a vítam všetkých. Táto pravda vychádza z Ježišovej lásky, ktorá bola nedeliteľná, absolútna a najčistejšia.

Ak sa pozrieme na problematiku praktickými očami evanjelia, zistíme, že láska, ktorú Boh od nás očakáva, nie je nudná, nezrozumiteľná, ale vyúsťuje do praktických krokov, v ktorých odovzdávame sami seba svojim blížnym.

     Ježiš Kristus je pre nás v tomto smere ideálnym Vodcom a príkladom.

Pečať života.

V živote človeka sa vyskytnú okolnosti, o ktorých hovoríme, že sa "podpísali" pod náš život. Inými slovami-ovplyvnili nás. Určité prostredie, určití ľudia "vtláčajú pečať" do života iných ľudí. Väčšinou si to možno ani nevšimneme, ale tí, ktorí sa pohybujú blízko nás, áno.

 Človek môže v tomto zmysle dosiahnuť vrchol v bode, v ktorom sa nás dotkne pečať krstu Ježiša Krista. Pri  Ježišovom krste v Jordáne bolo počuť slová nebeského Otca:"Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie" /Mt 3,17/. Pri krste, ktorý sme prijali, Boh nás prijíma za svoje deti a dotýka sa nás spásonosnou pečaťou večného života. 

Sú ľudia, ktorí majú výnimočnú možnosť vtláčať dlhodobo pečať do života blízkych.  To sú najmä manželky a matky, ktoré môžu odovzdať dobro do svojho rodinného prostredia, a nielen do rodinného. O aké možnosti ide?

1.,Pečate majú  možnosť dávať hĺbku. Inak bude pečiatka rozmazaná a nezrozumiteľná. Aby bola zreteľná, musí mať dispozíciu určitej hĺbky.

 Manželka  má dispozíciu od Boha dávať do prostredia hĺbku životu. Nie plytkosť, povrchnosť, či minimalizmus, ale hĺbku. A to podľa vzoru Panny Márie, o ktorej evanjelista napísal, že si "všetky slová uchovávala vo svojom srdci a premýšľala o nich" /Lk 2,19/. V každej matke by malo byť niečo z tohto postoja. Má odovzdávať hĺbku života, ktorú ona sama získava z Božieho zdroja. Dnešnému svetu, ktorý si zakladá na komercii, účtoch, grafoch,súťaživosti, rebríčkoch a výkonnosti, treba odovzdávať ,najmä skrze matky a manželky, potrebnú hĺbku, ktoré je veľkým darom ľudského spoločenstva.

2.,Ten, kto dáva pečať, svedčí o svojej dôveryhodnosti. Pečať je symbolom dôveryhodnosti inštitúcie, ktorá o niečo žiada, alebo prijíma. 

Matky a manželky majú veľký potenciál túto myšlienku napĺňať. Ony svojim životom vydávajú svedectvo o hodnotách, ktoré vyznávajú a snažia sa podľa nich aj žiť. A ak ich čerpajú z Ježišovho evanjelia, odovzdávajú najväčšie tajomstvo svojho poslania tu na zemi.

 Sv. Otec Lev XIV. sa nedávno stretol so zástupcami tých, ktorí pracujú v prostredí univerzít a vysokých škôl a vykonávajú duchovnú starostlivosť o študentov.  Hovoril o.i. aj o význame života v spoločenstve. Povedal:"Na pôde školy stretneš ľudí, ktorí skôr uverili v teba, ako ty sám v seba". Na pôde školy života stretneš takých ľudí, ako je matka a manželka, ktorá skôr ti dala dôveru, ako ju ty preukážeš sám sebe. Matka by bez dôvery v Božiu pomoc nemala dostatok síl na to, aby dôverovala svojmu pôsobeniu medzi najbližšími ľuďmi. Bohu vďaka,že stretávame také matky, ktoré si Božiu pomoc prosia na dennej báze tak, aby dorastali na úroveň matiek z evanjelia. Každá dobrá matka verí, že jej obetavý život zanechá dlhodobo účinnú a viditeľnú pečať.  Sama  však chce byť tvárlivá pod vplyvom pôsobenia milosti zhora, lebo si je vedomá slov Pána Ježiša:"Bezo mňa nemôžete nič urobiť" /Jn 15,5/. 

3.,Každá pečiatka časom stráca. Treba  ju obnoviť a doplniť farbivom tak, aby spĺňala zaužívané kritéria.

 Aj tí, ktorí chcú odovzdať veľa dobrých vecí, môžu sa časom unaviť, či poľaviť vo svojom úsilí. Týka sa to aj matiek a manželiek, ktoré vo svojej obetavosti ustáli a potrebujú pookriať a doplniť sily. 

Na budúci rok, začiatkom augusta, sa uskutočnia Svetové dni mládeže. Budú sa konať v Soule. Mottom stretnutia je citát z evanjelia sv. Jána :"Dúfajte, ja som premohol svet!" /Jn 16,33/. Netýka sa to iba mladých. Je určený pre všetkých, ktorí nechcú prežiť život bez toho, aby nenechali svedectvo o Kristovi. Im všetkým je adresované Ježišovo povzbudenie-dúfajte! Mnoho matiek dopĺňa svoju vnútornú silu pri Pánovom oltári alebo pri jeho kríži. Pán najmä z týchto posvätných miest sa nám  prihovára-dúfajte!. Zanechať Kristovu pečať v prostredí života je úlohou, ktorá má radostne napĺňať dušu manželky a matky. Jej odmena vo večnosti je určená aj slovami sv. Augustína:"Keď naša duša okúsi dobrá neba, už nebude nič také, čo by so vzdychaním hľadala. Bude iba to, čo bude s radosťou vlastniť" /LH  IV., s.398/. Ďakujme Bohu za to, že sme poznali takých ľudí, ktorí svoje dúfanie, či svoju nádej môžu premostiť do plnosti jeho dobra vo večnosti.

Misionárom telom i dušou.

Počas svojho života zachytíme množstvo informácii a výziev. Väčšinou prichádzajú ako podnety z médií, ale môžu prísť aj vo forme odkazu zo strany rôznych ľudí. Naša reakcia môže približne dvojaká. V prvom prípade platí, že ich môžeme prijať neosobne. Povieme: nech sa toho niekto ujme, nech sa tým konečne začne niekto zaoberať, kedy sa konečne niekto odhodlá, aby problém vzal do svojich rúk atď. Takto vyzývame rôzne inštitúcie a skupiny, aby konali, no my sa držíme opatrne bokom...

Inokedy cítime, že nemôžeme ostať nezaujatí , ale musíme konať a priložiť ruku k dielu. Situácia si vyžaduje našu reakciu a konkrétny krok.

Pred nami je slávenie Misijnej nedele.  Nie je to pojem, ktorý by bol pre nás neznámy. Cirkev neustále o misiách hovorí, lebo misijné dielo považuje za chrbtovú kosť svojho pôsobenia. Aj na túto problematiku sa ľudia môžu pozerať dvojako. Najprv tzv. nezaujatým štýlom. Ten má takúto podobu: nech tam /do misií/ niekoho pošlú, kto chce, nech tam ide atď. V lepšom prípade pošlú aj  finančný príspevok na účel misií, ktorý je spojený s určitou duchovnou aktivitou, či modlitbou. Druhý spôsob reakcie na misijnú problematiku súvisí s tým, keď si veriaci uvedomí, že jeho misijná aktivita má čo do činenia s vlastným obrátením a zmenou života. 

1.,Začína to vstúpením do seba a nastolením určitého poriadku a pokoja. Teda ide o protiváhu toho, čo dnes produkuje svet. Potrebujeme v sebe budovať Boží poriadok a pokoj , teda to, čo dnešnému svetu chýba. Takáto atmosféra sa dosahuje prijatím evanjelia, ako neprekonateľnej normy života. Človek, ktorý prijíma Božie slovo a snaží sa podľa neho žiť, je človekom, ktorý vykonáva misie vo svojej duši a je pripravený vstúpiť do spleti rôznych postojov sveta a ponúknuť  Pána Ježiša ako strojcu ľudského šťastia, ktoré presahuje rámec tohto sveta.

2.,Úlohou kresťana je prinášať Krista. Nestačí sa pochváliť jeho sochou, obrazom či nejakou knihou o ňom. Kresťan prináša Božie tajomstvo v sebe. On je hlavným tromfom v ruke Prozreteľnosti. 

Evanjelium nám dnes hovorí o tom, ako si Ježiš vyžiadal daňový peniaz /Mt 22, 15-21/. Všetci videli a vedeli, že na ňom sa nachádza podobizeň cisára. Toho cisára, ktorý je už dávno po smrti a okrem historikov o ňom už nikto nehovorí. Ale kresťan prináša so sebou obraz Kráľa kráľov, ktorý je pôvodcom každého života, lebo pokoril smrť a hriech. On sám je Život, ktorý prináša  úľavu, nádej a pokoj. Obraz v duši vtlačeného Krista vyjadril sv. Pavol slovami:"už nežijem je, ale vo mne žije Kristus"/Gal 2,20/. A rovnako aj tohtotýždňový svätý-Ignác z Antiochie, biskup a mučeník. Ten povedal pred smrťou o sebe:"moja láska je ukrižovaná, už nehorím žiadostivou láskou k tomuto svetu". Obraz Krista,  vtlačený do srdca je silným elementom misijného diania. 

3.,Toto misijné nastavenie veriaceho nemôže byť iba jednorázové . Treba ho udržiavať celoživotne. V športovej oblasti sa veľmi cení niekto, kto si udrží formu na celú sezónu. Najmä vtedy, ak je ona dlhá a náročná. Rozloženie síl má byť rovnomerné tak, aby obsahovalo čo najmenej výkyvov. Aj misijné nastavenie treba neustále budovať a koncentrovať sa pritom na sviatostné zdroje, ktoré dávajú človeku živú vodu milosti. Bez nej misijné nadšenie vyprcháva a  navyše toto dielo nemôže byť postavené iba na nadšení, ale aj na obete, pokání a neustálom stvárňovaní života podľa vzoru Krista. On je ten, ktorý  dokáže zjednotiť v človekovi misijné nadšenie s umením ohlasovať Krista "vhod i nevhod" /2 Tim 4,2/. V tomto duchu ho prosme, aby stále "posielal pracovníkov do svojej žatvy" /Mt 9,37-38/.