Pár slov o svätosti

 O svätosti, ako o cieli života človeka sa popísalo veľa. Na túto tému písali jednoduché, ale Bohu milé duše ,ale aj renomovaní duchovní spisovatelia, či teológovia. Pritom recept na pozíciu svätosti je veľmi jednoduchý-čo najviac priblížiť svoj život ku Kristovmu evanjeliu. Preto nám dobre padne povedať o tom zopár postrehov. 

1.,Pred nedávnom objavili kdesi pri Kremnici na povrchu kameň, ktorý obsahoval cca 22g zlata. Takáto prítomnosť zlata na povrchu zeme zaujala odborníkov. Dali si za úlohu skúmať, či kameň s vysokým percentom zlata na povrchu zeme je skôr náhodná a ojedinelá záležitosť , alebo sa môžeme domnievať, že na tomto mieste, kdesi v hĺbke je veľké nálezisko, ktoré vynieslo na povrch úctyhodný exemplár. 

Svätosť v živote človeka nemôže byť iba povrchovou záležitosťou. Svätosť nie je ani dielom náhody, ale musí vychádzať z hĺbky života, ktorý je spojený s Kristom. Nie je ani zaujímavou ligotajúcou sa vonkajšou atrakciou, ale životným programom.  

Sv. Otec Lev XIV. hovorí, že viera človeka je dôsledkom Vtelenia Božieho Syna. Práve on , Boží Syn, sa stal človekom, vstúpil na pôdu pozemského života a žil v ľudskom spoločenstve. Viera v neho má mať charakter vtelenia, lebo má vstúpiť do duše človeka. Nestačí vieru v Boha pestovať ako vonkajšiu ozdobu, lebo časom stratí svoj lesk, ak nebude mať požadovanú hĺbku. Takéto vtelenie viery do života je predpokladom pre požiadavku svätosti. Veľké "nálezy" svedectiev viery, svedčia o tom, že niekto sa usiluje žiť svoj život v čo najpresvedčivejšom spojení s Ježišom Kristom, ktorý je Svätosť sama. Bez Ježiša nemôžeme hovoriť o úspešnej ceste k svätosti. 

2.,Svätá Matka Tereza z Kalkaty hovorí, že svätosť nie je luxusom, ale povinnosťou pre každého kresťana. Luxus je z materiálneho hľadiska niečo, čo si nemôže každý dovoliť. Ale každý si môže dovoliť kráčať v Ježišových šľapajach a to primerane svojej situácii. Luxus dokáže mnohým zamotať hlavu, no cesta svätosti dokáže opak. Dokáže zjednotiť a zharmonizovať dušu človeka tak, aby povýšil vieru v Boha nad všetko ostatné.  Toto dokáže  len Božie slovo, ktoré je živou skutočnosťou. Biskup Balduin z Canterbury píše:"Toto slovo je živé v Otcovom srdci, živé v ústach hlásateľa, živé v srdci veriaceho a milujúceho. A keď je toto slovo také živé, je bez pochyby aj účinné". Línia od Otca cez hlásateľa až k prijímateľovi Slova, je posvätná, lebo môže privádzať ľudí k svätosti a to bez toho, aby sa človek pýtal, či je táto cesta povinná alebo nie.

3.,Sv.Otec Lev XIV. hovorí v súvislosti s touto témou toto:" Svätým sa nenarodil nikto. Svätosť sa získava tréningom v láske". A ďalej dodáva, že prakticky sa to prejaví vtedy, keď" dokážeme premieňať zlo na dobro ". Alebo sa o to máme aspoň pokúšať. Aby sme nestratili motiváciu, máme zbierať silu i odvahu pri eucharistickom premenení, pri ktorom sa z chleba a vína stáva Kristovo telo a krv. Ani premena, ktorá sa deje v duši človeka vo sviatosti pokánia, nie je márnym predpokladom k tomu, aby sme prostredie svojho života premieňali na prajné voči Kristovmu evanjeliu. Vždy ide o proces, ktorý je naplnený nádejou na úspech tohto Božieho diela. Nezabúdajme ani na to, že aj modlitba  je  účinným prostriedkom premeny. A to nielen toho, za koho obetujeme svoje modlitby, ale jej účinnosť je zacielená najmä na toho, kto sa modlí. Ten, kto sa modlí dobre, premieňa sa na Ježiša, ktorý veľkosť a zmysel premenenia potvrdil pred svedkami na Hore premenenia. 

Svätosť je zlúčiteľná so životom. Občas počujeme, že niekto zomrel, lebo jeho zranenia neboli zlúčiteľné so životom. Ani naše zranenia, ktoré sme utŕžili v zápase s hriechom, nás nemôžu diskvalifikovať od cesty svätosti. Povzbudení Božou milosťou sa môžeme zaradiť medzi tých, pre ktorých je cesta k svätosti liekom i výzbrojou, ktorý nám pripravila nekonečná Božia dobrota.

Lásku premeniť „na drobné“

 

          Počas života sa stretávame s rôznymi výrazmi či pojmami, ktoré sa nám javia ako veľmi všeobecné. Vtedy privítame možnosť osloviť niekoho, aby nám ich premenil „na drobné“ – prerozprával dostupným jazykom.
           Aj v školách má prebiehať výuka týmto spôsobom. Každá fráza, poučka, sa má dokázať na konkrétnych príkladoch, ktoré si žiaci a študenti vyskúšajú. Rovnako aj úradníci, ktorí sú pravidelne zaplavovaní rôznymi zákonmi a usmerneniami, potrebujú poznať ich výklad a premostiť ich do praktickej roviny života.

          Aj úryvok Evanjelia od sv. Matúša (Mt 22, 34 – 40) nám prináša najdôležitejšiu, no na prvý pohľad veľmi všeobecnú pozíciu života, a tou je láska.
          Ježiš ju formuluje tak, že je potrebné milovať Pána Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. Vzápätí dodáva, že milovať blížneho treba ako seba samého. Táto formulácia si priam pýta bližšie vysvetlenie a hlavne aplikáciu do praxe života. V tejto súvislosti si vysvetlime niekoľko pojmov.

1.)   Ježiš hovorí: „Milovať budeš...“ Ide o proces, ktorý trvá celý život. Tejto láske nás naučí On sám.

          V komunikácii medzi ľuďmi sa objavuje fráza – počkaj, ja ťa naučím!

Tento výraz má charakter vyhrážky. Ale Ježiš postupuje inak. Chce povedať: „Postoj, ja ťa to naučím.“ Naučím ťa správne milovať Boha i blížneho. Táto náuka vyplýva najmä z evanjelia. Ježiš predsa urobil toľko zázrakov a uzdravil toľko ľudí, že sa to nedá ani spočítať. V týchto uzdraveniach sa prejavuje Ježišova láska k ľuďom. To nie je všetko. Božie slovo nám predstavuje Ježiša, ako sa nechal zatknúť v Getsemanskej záhrade; ako ho odvliekli na výsluch k veľkňazom a k samotnému Pilátovi. Ježiša vidíme, ako je mučený, potupený, ako berie kríž na plecia a nechá sa ukrižovať na Kalvárii. Tu už ide o dramatické vyústenie a zobrazenie Ježišovej lásky k človekovi. Nemôžeme vidieť iba jeho zázračné uzdravenia, ale najmä tú etapu života, kedy svoj život odovzdal do rúk ľudí. Vrcholný dôkaz jeho lásky sa ukázal najmä na kríži. To je jedna z veľkých lekcií, v ktorých nás Ježiš učí milovať nielen pre efekt a oko, ale preto, aby sme pocítili, že v skúškach života a utrpení dokážeme milovať svojho Boha a blížneho.

2.)   Zisťujeme, že v láske sa môžu posúvať hranice. Každý deň môžeme dokázať viac.

Občas si s úsmevom spomeniem na naše žiacke a študentské zemiakové brigády. Zaviezli nás na pole a vymerali nám úseky. Každá dvojica dostala primeraný úsek poľa. Lenže niektorí spolužiaci boli takí vypočítaví, že posúvali hranice. Keď to nik nezbadal, posunuli hranicu tak, aby z ich úseku práce ubudlo. Bolo to vždy len dovtedy, kým im na to neprišli.

          Aj v láske možno posúvať hranice. Nie vypočítavo, ale obetavo. Sv. Otec Lev XIV. hovorí o praktickom posúvaní hraníc dobra. Pri stretnutí s účastníkmi medzinárodného kongresu o školskej a univerzitnej pastorácii sa účastníkom prihovoril takto: „Život človeka sa stáva plodnejším, čím viac sa sústredí na výchovu srdca: k súcitu, k vďačnosti, k schopnosti nechať sa zasiahnuť bolesťou druhých, ale aj k chvále a túžbe po Bohu.“ Vzápätí pokračuje: „Služba chudobných, dobrovoľníctvo a starostlivosť o stvorenie nie sú doplnkovými aktivitami, ale miestami, kde sa ich srdce učí rozširovať. Nezabúdajme: láska a modlitba sú neoddeliteľné.“


Sv. Otec naznačuje, že hranice lásky nespočívajú v pasivite, ale v aktivite človeka, ktorý slúži, pomáha, obetuje sa pre dobrú vec. Hranice lásky sa posúvajú takýmto štýlom života, ktorý je spojený s modlitbou.

3.)   Vo výroku evanjelia o maximálnej láske Ježiš nespomína žiadne podmienky. Ten, kto chce milovať, má milovať bez podmienok. Tu neplatí, že „áno, ale...“

           Počas svojho verejného účinkovania Pán Ježiš mnohých oslovoval, aby ho nasledovali. V jednej konkrétnej situácii mu oslovený jednotlivec povedal: „Áno, pôjdem za tebou, ale dovoľ mi najprv pochovať si otca.“ Ježiš na to dodal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych, ty poď za mnou.“ (Mt 8, 21 – 22) Ktosi sa pokúšal lásku k Ježišovi niečím podmieniť. Ježiš sa vyjadril, že láska má vtedy absolútne parametre, ak nie je ničím podmienená a vychádza z čistého a pripraveného srdca. Srdce však musí prejsť určitou „rekonštrukciou“, pretože do srdca, ktoré je poznačené hriechom či pôžitkárstvom a konzumom, sa neusadí ani gram Ježišovej evanjeliovej lásky. Človek musí najprv vyliečiť svoje vnútro a má ho nastaviť tak, že chce prijať každého.

Sv. Otec Lev XIV. na vyššie uvedenom kongrese zdôraznil, že život by mal byť miestom a priestorom, kde som všetkými očakávaný a ja očakávam a vítam všetkých. Táto pravda vychádza z Ježišovej lásky, ktorá bola nedeliteľná, absolútna a najčistejšia.

Ak sa pozrieme na problematiku praktickými očami evanjelia, zistíme, že láska, ktorú Boh od nás očakáva, nie je nudná, nezrozumiteľná, ale vyúsťuje do praktických krokov, v ktorých odovzdávame sami seba svojim blížnym.

     Ježiš Kristus je pre nás v tomto smere ideálnym Vodcom a príkladom.

Pečať života.

V živote človeka sa vyskytnú okolnosti, o ktorých hovoríme, že sa "podpísali" pod náš život. Inými slovami-ovplyvnili nás. Určité prostredie, určití ľudia "vtláčajú pečať" do života iných ľudí. Väčšinou si to možno ani nevšimneme, ale tí, ktorí sa pohybujú blízko nás, áno.

 Človek môže v tomto zmysle dosiahnuť vrchol v bode, v ktorom sa nás dotkne pečať krstu Ježiša Krista. Pri  Ježišovom krste v Jordáne bolo počuť slová nebeského Otca:"Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie" /Mt 3,17/. Pri krste, ktorý sme prijali, Boh nás prijíma za svoje deti a dotýka sa nás spásonosnou pečaťou večného života. 

Sú ľudia, ktorí majú výnimočnú možnosť vtláčať dlhodobo pečať do života blízkych.  To sú najmä manželky a matky, ktoré môžu odovzdať dobro do svojho rodinného prostredia, a nielen do rodinného. O aké možnosti ide?

1.,Pečate majú  možnosť dávať hĺbku. Inak bude pečiatka rozmazaná a nezrozumiteľná. Aby bola zreteľná, musí mať dispozíciu určitej hĺbky.

 Manželka  má dispozíciu od Boha dávať do prostredia hĺbku životu. Nie plytkosť, povrchnosť, či minimalizmus, ale hĺbku. A to podľa vzoru Panny Márie, o ktorej evanjelista napísal, že si "všetky slová uchovávala vo svojom srdci a premýšľala o nich" /Lk 2,19/. V každej matke by malo byť niečo z tohto postoja. Má odovzdávať hĺbku života, ktorú ona sama získava z Božieho zdroja. Dnešnému svetu, ktorý si zakladá na komercii, účtoch, grafoch,súťaživosti, rebríčkoch a výkonnosti, treba odovzdávať ,najmä skrze matky a manželky, potrebnú hĺbku, ktoré je veľkým darom ľudského spoločenstva.

2.,Ten, kto dáva pečať, svedčí o svojej dôveryhodnosti. Pečať je symbolom dôveryhodnosti inštitúcie, ktorá o niečo žiada, alebo prijíma. 

Matky a manželky majú veľký potenciál túto myšlienku napĺňať. Ony svojim životom vydávajú svedectvo o hodnotách, ktoré vyznávajú a snažia sa podľa nich aj žiť. A ak ich čerpajú z Ježišovho evanjelia, odovzdávajú najväčšie tajomstvo svojho poslania tu na zemi.

 Sv. Otec Lev XIV. sa nedávno stretol so zástupcami tých, ktorí pracujú v prostredí univerzít a vysokých škôl a vykonávajú duchovnú starostlivosť o študentov.  Hovoril o.i. aj o význame života v spoločenstve. Povedal:"Na pôde školy stretneš ľudí, ktorí skôr uverili v teba, ako ty sám v seba". Na pôde školy života stretneš takých ľudí, ako je matka a manželka, ktorá skôr ti dala dôveru, ako ju ty preukážeš sám sebe. Matka by bez dôvery v Božiu pomoc nemala dostatok síl na to, aby dôverovala svojmu pôsobeniu medzi najbližšími ľuďmi. Bohu vďaka,že stretávame také matky, ktoré si Božiu pomoc prosia na dennej báze tak, aby dorastali na úroveň matiek z evanjelia. Každá dobrá matka verí, že jej obetavý život zanechá dlhodobo účinnú a viditeľnú pečať.  Sama  však chce byť tvárlivá pod vplyvom pôsobenia milosti zhora, lebo si je vedomá slov Pána Ježiša:"Bezo mňa nemôžete nič urobiť" /Jn 15,5/. 

3.,Každá pečiatka časom stráca. Treba  ju obnoviť a doplniť farbivom tak, aby spĺňala zaužívané kritéria.

 Aj tí, ktorí chcú odovzdať veľa dobrých vecí, môžu sa časom unaviť, či poľaviť vo svojom úsilí. Týka sa to aj matiek a manželiek, ktoré vo svojej obetavosti ustáli a potrebujú pookriať a doplniť sily. 

Na budúci rok, začiatkom augusta, sa uskutočnia Svetové dni mládeže. Budú sa konať v Soule. Mottom stretnutia je citát z evanjelia sv. Jána :"Dúfajte, ja som premohol svet!" /Jn 16,33/. Netýka sa to iba mladých. Je určený pre všetkých, ktorí nechcú prežiť život bez toho, aby nenechali svedectvo o Kristovi. Im všetkým je adresované Ježišovo povzbudenie-dúfajte! Mnoho matiek dopĺňa svoju vnútornú silu pri Pánovom oltári alebo pri jeho kríži. Pán najmä z týchto posvätných miest sa nám  prihovára-dúfajte!. Zanechať Kristovu pečať v prostredí života je úlohou, ktorá má radostne napĺňať dušu manželky a matky. Jej odmena vo večnosti je určená aj slovami sv. Augustína:"Keď naša duša okúsi dobrá neba, už nebude nič také, čo by so vzdychaním hľadala. Bude iba to, čo bude s radosťou vlastniť" /LH  IV., s.398/. Ďakujme Bohu za to, že sme poznali takých ľudí, ktorí svoje dúfanie, či svoju nádej môžu premostiť do plnosti jeho dobra vo večnosti.

Misionárom telom i dušou.

Počas svojho života zachytíme množstvo informácii a výziev. Väčšinou prichádzajú ako podnety z médií, ale môžu prísť aj vo forme odkazu zo strany rôznych ľudí. Naša reakcia môže približne dvojaká. V prvom prípade platí, že ich môžeme prijať neosobne. Povieme: nech sa toho niekto ujme, nech sa tým konečne začne niekto zaoberať, kedy sa konečne niekto odhodlá, aby problém vzal do svojich rúk atď. Takto vyzývame rôzne inštitúcie a skupiny, aby konali, no my sa držíme opatrne bokom...

Inokedy cítime, že nemôžeme ostať nezaujatí , ale musíme konať a priložiť ruku k dielu. Situácia si vyžaduje našu reakciu a konkrétny krok.

Pred nami je slávenie Misijnej nedele.  Nie je to pojem, ktorý by bol pre nás neznámy. Cirkev neustále o misiách hovorí, lebo misijné dielo považuje za chrbtovú kosť svojho pôsobenia. Aj na túto problematiku sa ľudia môžu pozerať dvojako. Najprv tzv. nezaujatým štýlom. Ten má takúto podobu: nech tam /do misií/ niekoho pošlú, kto chce, nech tam ide atď. V lepšom prípade pošlú aj  finančný príspevok na účel misií, ktorý je spojený s určitou duchovnou aktivitou, či modlitbou. Druhý spôsob reakcie na misijnú problematiku súvisí s tým, keď si veriaci uvedomí, že jeho misijná aktivita má čo do činenia s vlastným obrátením a zmenou života. 

1.,Začína to vstúpením do seba a nastolením určitého poriadku a pokoja. Teda ide o protiváhu toho, čo dnes produkuje svet. Potrebujeme v sebe budovať Boží poriadok a pokoj , teda to, čo dnešnému svetu chýba. Takáto atmosféra sa dosahuje prijatím evanjelia, ako neprekonateľnej normy života. Človek, ktorý prijíma Božie slovo a snaží sa podľa neho žiť, je človekom, ktorý vykonáva misie vo svojej duši a je pripravený vstúpiť do spleti rôznych postojov sveta a ponúknuť  Pána Ježiša ako strojcu ľudského šťastia, ktoré presahuje rámec tohto sveta.

2.,Úlohou kresťana je prinášať Krista. Nestačí sa pochváliť jeho sochou, obrazom či nejakou knihou o ňom. Kresťan prináša Božie tajomstvo v sebe. On je hlavným tromfom v ruke Prozreteľnosti. 

Evanjelium nám dnes hovorí o tom, ako si Ježiš vyžiadal daňový peniaz /Mt 22, 15-21/. Všetci videli a vedeli, že na ňom sa nachádza podobizeň cisára. Toho cisára, ktorý je už dávno po smrti a okrem historikov o ňom už nikto nehovorí. Ale kresťan prináša so sebou obraz Kráľa kráľov, ktorý je pôvodcom každého života, lebo pokoril smrť a hriech. On sám je Život, ktorý prináša  úľavu, nádej a pokoj. Obraz v duši vtlačeného Krista vyjadril sv. Pavol slovami:"už nežijem je, ale vo mne žije Kristus"/Gal 2,20/. A rovnako aj tohtotýždňový svätý-Ignác z Antiochie, biskup a mučeník. Ten povedal pred smrťou o sebe:"moja láska je ukrižovaná, už nehorím žiadostivou láskou k tomuto svetu". Obraz Krista,  vtlačený do srdca je silným elementom misijného diania. 

3.,Toto misijné nastavenie veriaceho nemôže byť iba jednorázové . Treba ho udržiavať celoživotne. V športovej oblasti sa veľmi cení niekto, kto si udrží formu na celú sezónu. Najmä vtedy, ak je ona dlhá a náročná. Rozloženie síl má byť rovnomerné tak, aby obsahovalo čo najmenej výkyvov. Aj misijné nastavenie treba neustále budovať a koncentrovať sa pritom na sviatostné zdroje, ktoré dávajú človeku živú vodu milosti. Bez nej misijné nadšenie vyprcháva a  navyše toto dielo nemôže byť postavené iba na nadšení, ale aj na obete, pokání a neustálom stvárňovaní života podľa vzoru Krista. On je ten, ktorý  dokáže zjednotiť v človekovi misijné nadšenie s umením ohlasovať Krista "vhod i nevhod" /2 Tim 4,2/. V tomto duchu ho prosme, aby stále "posielal pracovníkov do svojej žatvy" /Mt 9,37-38/.

Koniec dobrý, všetko dobré

 

       Túto frázu používame vtedy, keď sa nám vydarí nejaké dielo. Vtedy dokážeme zabudnúť na všetky peripetie, ktoré toto dielo sprevádzali. Každé dobré dielo prechádza rôznymi skúškami správnosti a overuje vnútornú silu tých, ktorí ho realizujú. Ak je naozaj koniec dobrý, tak potom relatívne ľahko zahodíme za chrbát aj momenty, ktoré boli dramatické a ktoré ako keby chceli naše snaženie unaviť, prípadne ho úplne zastaviť.

       V Evanjeliu u sv. Matúša čítame, že Pán vinice prenajme vinicu takým vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.
(Mt 21, 33 – 43) Niekto by konštatoval, že aj tu možno uplatniť vyššie uvedenú frázu: „Koniec dobrý, všetko dobré.“ Cítime tu ale morálnu povinnosť obhliadnuť sa späť. Dobré dielo úspešnej vinice sa nerodilo ľahko a určite je prospešné, aby sme si pripomenuli niektoré zlomové momenty, ktoré mali bezprostredný vplyv na tvorbu úrodnosti vinice. Pristavme sa pri niektorých.

1.)         Evanjelista píše, že Pán vinicu najprv vysadil, obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu.

Tu ide o tzv. technický popis zariadenia, o ktoré sa Pán vinice postaral. Predpokladáme, že tieto technické parametre nám pripomínajú istú dokonalosť a mali by byť zárukou bezproblémového chodu vinice. S týmto opisom však ostro kontrastuje morálna úroveň najatých robotníkov. Čítame o nich, že sa neštítili nijakého násilia, len aby ovocie vinice ukoristili pre seba. Držali sa morálne nesprávnej zásady – účel svätí prostriedky.
Na jednej strane technická dokonalosť a na druhej strane hlboká ľudská bieda. Napriek tomu dobré dielo pokračuje ďalej.

       Možno nám to pripomenie niečo zo súčasnosti. Na jednej strane mimoriadne vyspelá technika, na ktorú narážame každý deň a všade, ale na druhej strane ľudská bieda vo vzťahoch. Stretávame sa s ňou nielen na najvyšších postoch v spoločnosti, ale ona prechádza naprieč životom celej spoločnosti. Koľko je takých, ktorí povedia: „Kiež by som našiel lepšie prostredie! Kiež by som mal lepších kolegov, spolupracovníkov, spolužiakov, nadriadených či podriadených!“ Žijeme v spoločnosti, ktorá zožína ovocie obrovského rozletu vedy a techniky, ale na druhej strane sme svedkami toho, že duša človeka sa dokáže prepadnúť až na dno morálnej úrovne života. Tento rozpor sa snažíme odstraňovať my, veriaci ľudia. Niekedy platí, že aj pri určitej absencii technických možností oceníme teplo ľudských vzťahov, súdržnosť, obetavosť a úctu.

2.)         Podobenstvo, ktoré rozpovedá Ježiš, nám pripomína,
že Pán vinice sa nedá odradiť nezdarom, ani doslova likvidačnými riešeniami pracovníkov vo vinici.

Na druhej strane zisťujeme, že aj reprezentanti zla tvrdošijne zotrvávajú na svojich pozíciách nemorálnosti a hriechu. V tomto zápase napokon víťazí Pán vinice. Dobro sa niekedy ocitá v určitom oslabení, ale je vytrvalé, nedá sa odradiť neúspechmi, odmietaním, ale nestráca zo zreteľa svoj cieľ. Paradoxne, niekedy sa nám zdá, že ambície dobra prudko klesnú pri kontakte s tými, ktorí sa snažia dobré dielo obmedziť alebo zastaviť jeho pôsobenie.

       Scéna z evanjelia nás povzbudzuje k tomu, aby sme zotrvali na pozíciách evanjelia. Konečné víťazstvo patrí jemu. Cirkev ponúka dostatok duchovných možností a prostriedkov, ktoré sú nám veľkou pomocou – Božie slovo, eucharistia, modlitba... Zlo čerpá motiváciu z nenávisti a závisti, ale dobro evanjelia čerpá motiváciu z Ježišovej lásky, ktorá je nenahraditeľným zdrojom dobra. Vo chvíľach úpadku, biedy, sklamania, sa máme možnosť vždy vrátiť k spomenutému zdroju. Dobro evanjelia musí najprv zvíťaziť v našom vnútri. Ak sa to deje denne, málokedy sa stane, žeby sme sa zriekli zápasu proti zlobe, ktorá nás obklopuje.

3.)         Pán vinice túži po úrode, ale zamestnanci po koristi.

Je v tom veľký rozdiel. Pán vinice preferuje zber úrody, ktorý je spojený s ocenením práce robotníkov, ale prináša aj nemalý osoh samotnému majiteľovi. Z úrody majú osoh a potešenie všetci. Na druhej strane je tu zlovôľa vinohradníkov, ktorí túžia po koristi. Koristníci sú ľudia, ktorí si nasilu privlastňujú dielo tých, ktorí poctivo pracovali. Sledujú iba svoj osoh a snažia sa ho dosiahnuť za akúkoľvek cenu, aj za cenu straty vlastnej dôstojnosti. Poctivá a usilovná práca i snaženie skôr či neskôr dovedie človeka k ovociu a k žatve. Koristníci však zostávajú v atmosfére nenávisti, závisti a nenásytnosti. Tí, ktorí sa usilujú o úrodu, sa snažia podeliť sa s tými, ktorí toľko šťastia nemajú. Koristníci neuznávajú nijaký útlocit a aj voči biede iných zostávajú chladní a neúprosní. Staňme sa ľuďmi úrody a žatvy! Lebo len takí ľudia dokážu byť vďační za dary, ktoré dostali a v pokore srdca svoju vďačnosť prinášajú na eucharistický oltár ako dar. Pre ľudí, ktorí sú zameraní na úrodu a žatvu, platí to, že sa stávajú lepšími. Koristníci naopak. Zostávajú na pozícii zla a ich zloba dosahuje enormné rozmery. Dobro evanjelia sa má niesť životom a svetom skrze naše denné obety, ktoré prinášame ako dobrí vinohradníci, lebo vieme, že raz budeme skladať účty.

 

       Iste, nie vždy všetko sa vydarí, ale pôsobením Božej milosti všetko môže dospieť do dobrého konca. Ak bude koniec nášho života dobrý, t. j. bude znamenať pevné zjednotenie s Kristom a Cirkvou, potom ten záverečný cieľ – Božie kráľovstvo – bude pre nás reálny a otvorený pre nás i pre ľudí rovnakého zmýšľania.

Aspoň kúsok neba.

Po skončení istého podujatia sa jeden z účastníkov vyjadril takto:"Zažili sme kúsok neba". Pri akej príležitosti sa takto môže človek vyjariť? Učite pri takej, ktorá ho naplnila radosťou, pri ktorej sa oduševnil a povzbudil, alebo motivoval k určitému dielu. Slová väčšinou nestačia na to, aby sme vystihli v plnom rozsahu to, čo človek prežíva v šťastnom rozpoložení. Preto sa obmedzíme na na krátke, ale výstižné konštatovanie-kúsok neba. 

Večnosť sa získava postupnými krokmi, ktorými chceme napredovať. Urobíme vždy len kúsok, iba odrobinku, iba čiastočku dobra, ale Boh z toho môže vyskladať mozaiku našich zásluh pre jeho kráľovstvo. Evanjeliá nám na viacerých miestach pripomínajú skutočnosť, podľa ktorej nemusíme konať gigantické veci, ale stačí, keď budeme verní v maličkostiach.  

1.,Rozsievač./Mt 13, 1-23/. Biblický rozsievač rozsieva zrno na svojom poli. Rozsieva drobné čiastočky tak, aby padli do pôdy. Zdanlivo  môže na nás jeho aktivita pôsobiť chaoticky. Akokeby mu chýbal istý systém, poriadok... Nato, aby sa raz z  jeho činnosti zrodila úroda je potrebný Boh. Boh, ktorý dáva vzrast aj tomu najmenšiemu dobru, ktoré vykonáme. Pole nášho dosahu je dostatočne veľké na to, aby sme ho obsiali dobrými skutkami. Potrebný je jediný súlad, ktorý spočíva v tom, aby sme konali dobré skutky s úmyslom osláviť Boha. Len on jediný môže dať vzrast našim skutkom. 

2.,Odrobinky. /Mt 15,27/. Istá kanaánska žena, ktorá sa domáhala pred Ježišom uzdravenia svojej dcéry, použila dôvtipnú argumentáciu. Povedal mu:"...aj šteňatá jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola ich pánov...". Znova sme pri malých kúskoch, nie pri veľkých sústach. Aké užitočné by bolo pre našu dušu, keby sme dokázali zachytiť aspoń omrvinky toho, čo padá zo stola Božieho slova a týmto pokrmom sa živiť. V zhone súčasného života to vôbec nie je jednoduché. Ale,  keby sme neprijímali aspoň omrvinky Božieho slova, potom sme vystavení riziku prázdnoty a blúdenia. Aj malá omrvinka v chlebe Slova môže znamenať cestu pokánia a získania večného života. 

3.,Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste to urobili /Mt 25,40/. Znova sme sa ocitli pri drobnostiach. Dobro nemáme konať iba pre tých, ktorí niečo vo svete znamenajú. Teda s takým úmyslom , aby si nás všimli a revanšovali sa nám. Ježišovi "najmenší bratia" sú tí, ktorí nemajú materiálny potenciál na to, aby sa dokázali odvďačiť. A možno nemajú ani ľudsky na to, aby si to vôbec všimli, keď im niekto prejavuje dobrodenia. Konanie dobra nemá byť zacielené iba personálne na niekoho,kto v tomto svete niečo znamená, ale má mať univerzálne poslanie. Je adresované tým, ktorí sa ocitli v akejkoľvek núdzi. Drobné skutky konané nenápadným ľuďom, ktoré  realizujeme so štipkou obetavosti, nám pomôžu pomôcť k veľkému cieľu-k večnej blaženosti. Pavol Hammel v jednej zo svojich piesní má takýto text:"Zvezieme sa na kolotoči, na kolotoči do neba, ak v srdci bude mať aspoň kúsok pochopenia pre iných a v duši žiaden , žiaden úskok, len čistý pohľad nevinných". 

Petrovo dozrievanie vo viere

 

Kedy už konečne dospeješ? Takáto otázka či skôr výzva sa objavuje v rodinách často. Rodič vie posúdiť, kedy sa má začať syn alebo dcéra správať inak. Už nie detsky, ale viac dospelo. Sú chvíle, kedy priam zúfalo hľadá aspoň náznaky zodpovednejšieho správania sa tak, aby mohol skonštatovať, že všetko je na správnej ceste.

        Niečo podobné sa očakáva od kresťana vo veciach viery. Viera musí v človekovi rásť. Boh to očakáva. Ježiš čakal na rast vo viere aj v osobe Šimona Petra. Tento apoštol mal na to všetky predpoklady. Pri istej príležitosti charakterizoval svojho učiteľa slovami: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ A vzápätí mu kontroval sám Ježiš slovami: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov...“.
(Mt 16, 13 – 20)

        Onedlho na to sa akoby všetko zmenilo. Keď začal Ježiš hovoriť o svojom utrpení a smrti, Peter sa naľakal. Zľakol sa predstavy, že by ten, ktorého vyznal ako „... živého Boha“, mal trpieť, a napokon aj zomrieť. Ježiš ho vzápätí pokarhal: „... nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“  (Mt 16, 21 – 27) Tým naznačil, že od Šimona Petra očakáva vyšší stupeň vyznania. Akoby mu povedal: „Kedy konečne dospeješ?“ A netrvalo dlho, aby sa takým stal. V čom konkrétne mala Petrova viera dospieť?

1.) Musel prijať skutočnosť, podľa ktorej ten, ktorý je nedotknuteľný, musel zniesť hrubé zaobchádzanie svojimi protivníkmi.

Sv. Otec Lev XIV. často zdôrazňuje, že v dnešnom svete musíme nanovo objavovať tvár a prítomnosť Pána Ježiša. Pre nás, ľudí tzv. modernej doby, to znamená, že ho máme nachádzať v dvoch protichodných štýloch: v každodennej rutine alebo v prudkých a nečakaných zmenách, ktoré si vyžiadala hektická doba. Jedno i druhé môže človeka oberať človeka o energiu a chuť pozitívne myslieť. V prvom prípade hrozí nebezpečenstvo uzavretia sa do vlastnej situácie, z ktorej niet východiska. Skutočným oživujúcim prvkom je Ježiš Kristus. Iba on môže do mysle a údov človeka vniesť vitalitu, ktorá zabráni prieniku beznádeje a depresie. Viera je svetlým momentom v okamihu temnoty v duši.

 

2.) Šimon Peter sa musel vyrovnať s tým, že toho, ktorý je svätý, ba najsvätejší, konfrontovali tí, ktorí by bez neho neurobili nič dobré.

Spravodajstvo z domova i zo sveta nám občas prinesie informáciu o tom, že niekto (napr. inštitúcia či iná relevantná autorita) udelí niekomu nejaký titul alebo hodnosť. Obyčajne sa tak stane v rámci nejakého jubilea či slávnosti. Všetci sme sa narodili s titulom – svetský. Narodili sme sa, aby sme na tomto svete prežili istý čas, a to preto, aby sme bližšie spoznali svojho Stvoriteľa. Všetci sme svetskí, ale prišiel Boží Syn, aby nám udelil iný titul – titul – svätý.  Nikto iný nám ho nemôže udeliť, iba ten, ktorý nám dáva podiel na svojej svätosti. Boží Syn prišiel, aby sme sa neuspokojili s titulom – svetský. Prišiel preto, aby nás navnadil na titul, ktorý je definitívny – svätý. Náš pozemský život má vtedy správny charakter, ak chceme v ňom pozbierať čo najviac impulzov pre večnosť. Dokonca aj tí, ktorí sú doslova ovešaní svetskými titulmi, majú o to viac zabojovať o titul definitívny. Zaujímať sa o svätosť je čnosť, ktorá je Bohom vnuknutá a javí sa ako vrchol a koruna pozemského úsilia. Hovorí o tom, ako sa môžeme z pozície – svetský – dostať na úroveň – svätý.

3.) Šimon Peter musel pochopiť, že ten, ktorý je Sudca celého sveta, sa dobrovoľne nechal súdiť tými, ktorí bez neho nemôžu dosiahnuť pravú slobodu ducha.

Tí, ktorí sú neslobodní kvôli svojmu hriechu, chystajú proces s tým, ktorý je ich Vykupiteľom.

        Najvyšší gréckokatolícky duchovný predstaviteľ na Ukrajine, vyšší arcibiskup Svjatoslav Ševčuk, hovorí o slobode: „Sloboda znamená zachovať si vnútornú integritu a odvahu myslieť inak, ako diktuje mocenský aparát, ale vždy v duchu kresťanského rozlišovania.“

        Platí to najmä teraz, keď sa moci domáha diktatúra hriechu a kresťan musí mať veľkú dávku odvahy na to, aby nestratil zmysel pre ducha evanjelia. Takúto slobodu „nám vydobyl Kristus“ (Gal 5, 1) Hriechom ideme proti nemu akoby hriešnici, ktorí zdvíhajú ruky proti Sudcovi ľudského pokolenia.

        Arcibiskup Ševčuk ďalej hovorí o súčasnom vedení vojsk. Dnes sú na raketách kamery. Strelec vie veľmi presne, kam mieri, či zasiahne bojisko alebo civilné obyvateľstvo.

        Zloba vie byť krutá a adresná. Tak konajú tí, ktorí sú otrokmi hriechu. Človek zrodený evanjeliom má vedieť, že jeho konanie z lásky má byť adresné. Tam, kde zasiahla adresnosť krutosti, tam je na mieste skutok milosrdenstva. Láska má vyvažovať, ba prevažovať zlo. A to je v našich silách, lebo Sv. Otec Lev XIV. hovorí, že v liturgii sa nás zmocňuje Kristovo tajomstvo, premieňa nás a dáva sa nám znova narodiť ako Božím deťom. Ak sa naučíme takto uvažovať, určite sa staneme dospelými vo viere.