Otcovia

Pri istej príležitosti sa stretli súrodenci a začali plánovať akúsi letnú rodinnú akciu. Súčasťou debaty bolo aj konštatovanie: s otcom nepohneš...Bola to asi narážka na povahu otca alebo určitú zásadovosť, ktorej sa len ťažko dá odolať. S niektorými otcami a ich postojmi pohnúť ťažko, ale sú situácie, ktoré otcami pohnú...Pomôžme si biblickými príkladmi, ktoré viac či menej dôverne poznáme.

1., Jozef, manžel Márie a pestún Božieho Syna. Svoju úlohu a poslanie zastrešiť svojou autoritou Ježiša z Nazareta zvládol na vysokej úrovni. Nenechal sa znechutiť tým, že musel  neustále hľadať dôstojný život pre Ježiša a Máriu. Predstavme si najprv jeho strastiplné hľadanie prístrešia v Betleheme, tesne pred Ježišovým narodením /Lk 2,1-8/. A to nebol zďaleka koniec existenčným problémom, lebo musel zvoliť aj možnosť úteku pred Herodesom /Mt 2,13-15/. Aj z pohľadu dneška je Jozefovo správanie hodné obdivu. Nikdy sa nevzdával a neutekal pred zodpovednosťou, lebo vedel, že ide o Božiu vôľu, ktorú má naplniť až do dôsledkov. Išiel až za hranicu obetavosti, ale v tomto sa osvedčil ako Boží služobník. 

Aj novodobí otcovia znášajú jarmo zodpovednosti za výchovu svojich ratolestí.  Z hľadiska viery prežívajú priamy alebo nepriamy atak za svoje postoje , ktoré ich stavajú do pozície opatrovateľov viery v rodine. Dnes sa viac ako inokedy žiada svedectvo viery obidvoch rodičov, ktorí nepodľahnú mentalite doby, podľa ktorej je viera zbytočnou záťažou. Dnes sa ide s vierou proti prúdu a ten je herodesovsky skoro taký silný, ako bol za čias Nazaretskej rodiny, ktorá sa bránila a zachraňovala s vypätím všetkých síl.

2.,Ďalším biblickým otcom so silným charakterom je otec márnotratného syna /Lk 15,11-32/. Ani životné mladícke fiasko jeho mladšieho syna ho neodradilo od trpezlivého čakania na návrat. Akoby bol skalopevne presvedčený o tom, že sa mu syn vráti. Že sa vráti síce s prázdnymi vreckami, ale s dušou bohatou na skúsenosť, ktorá z neho urobí zodpovednejšieho človeka. Ani sebadokonalejší otec nedokáže zabrániť dieťaťu, aby vykročilo do sveta s rizikom strát a prehier. Mladý človek sa svojimi postojmi môže stotožmiť s textom piesme skupiny Team, kde sa spieva:"Aj keď s rizikom strát. Som rád, keď to má spád. Hazardnú hru  s názvom život, hrám vždy rád". 

Duša čakajúceho otca je veľkolepá. Spomienkami a modlitbami sa dostáva do blízkosti života dieťaťa, ktoré blúdi, improvizuje a prechádza trpkou životnou skúsenosťou. Útek do sveta býva niekedy triumfálny , ale návrat k hodnotám sa deje v tichu, bez fanfár, hoci príbeh otca márnotratného syna hovorí o niečom inom. Nič to nemení na skutočnosti, podľa ktorej radosť otca, ktorý víta syna z dobrodružnej výpravy životom, je neskutočná. Otec z tohto biblického príbehu je patrónom všetkým otcom, ktorí sa prejavujú čnosťou trpezlivého a aktívneho čakania. Rodič dokáže čakať až do posledných chvíľ. Je veľa čakateľov-otcov, ktorých treba modlitbou povzbudiť a posilniť. 

3.,Nezabudnime ani na otca, ktorý posiela svojich synov pracovať do vinice /choď, dnes pracovať do mojej vinice!/ Mt 21,28-31/. V prvom rade volá synov, lebo chce im zveriť dedičný podiel a chce, aby k vinici nadobudli kladný vzťah. Reakcie synov sú protichodné. Jeden prisľúbi, ale nejde. Druhý najprv odmietne, no potom si to rozmyslí a ide. Otec im dáva možnosť priľnutia k povinnosti. Nehovorí, aby si robili čo sa im zachce. Chce, aby mali pracovnú skúsenosť a dobrý návyk, ktorý im zostane do konca života. Nebudú donekonečna žiť na otcove útraty. Príde čas, keď sa budú musieť postaviť na vlastné nohy. Mnohým synom sa dnes nechce opustiť virtuálnu oblasť sladkého ničnerobenia a neradi počúvajú-choď pracovať...A nepracuj len pre svoje konto a dobro, ale svojou činnosťou buduj takú vinicu, z ktorej budú mať osoh aj ostatní...Pracovitý otec môže dať deťom najdokonalejšiu lekciu vo svojom postoji k práci a k životu. Je skvelé, ak sa línia pracovitosti prenáša z jedne generácie na druhú, keď otcovia sú najdokonalejšími učiteľmi pracovných a iných návykov, lebo biblická vinica sa dedí z pokolenia na pokolenie. Toto majú mať otcovia vo svojej DNA do takej miery, aby sa synovia mali čo učiťa od koho učiť.

Buďte dokonalí.

Mnohí z nás by si priali, aby sa určité veci stali v momente akoby v jedne sekunde. Prajeme si napr. aby čakárne v sídlach rôznych inštitúcii boli prázdne. Nemuseli by sme dlho čakať a svoje záležitosti by sme vybavili raz dva. Ale, nejde to! Mnohí rodičia by si priali, aby ich deti dorástli do stavu zodpovedného konania čo najskôr, lebo v skutočnosti ide o proces, ktorý je dlhodobý. V sekunde sa tak nestane.

Evanjelium nám prinieslo Ježišovu výzvu:"Buďte dokonalí ,ako je dokonalý váš nebeský Otec" /Mt 5, 48/. Pripadá nám to ako niečo , čo sa má stať v okamihu, v sekunde. Ježiš však nechce, aby sme boli dokonalí v jednom momente, lebo ide o proces, ktorý trvá celý život. On nás chce vyzvať, aby sme na dennej báze na svojej dokonalosti pracovali a túto myšlienku neopúšťali. 

Ako máme túto myšlienku realizovať?

1.,V súčasnosti ľudia veľmi dbajú o kultúru prostredia, v ktorom žijú, pracujú alebo vykonávajú nejaké aktivity. Pozornosť venujú životnému prostrediu, do popradia sa dostáva príroda a všetko, čo s ňou súvisí, všetko musí mať takmer ideálny vzhľad a má zodpovedať aj estetickým prvkom. Určite je to správne. 

Nezabúdajme, že v popredí nášho záujmu má byť naše vnútro, naše svedomie, ktoré má byť prostredím číslo 1.Ide o prostredie, ktoré má v hierarchii hodnôt prioritu. Kultivovanosť svedomia je základom pre to, aby naše konanie malo pozitívny dosah pre večný život. Našou úlohou je pravidelne nahliadať do svedomia a skúmať naše pohnútky a skutky, ktoré by mali byť v súlade s evanjeliom. 

2.,Dokonalosť človeka sa realizuje aj prostredníctvom  vzťahu k Bohu.

 Každý vodič vie, že existuje tzv. mŕtvy uhol alebo slepé miesto, kam nedovidí. Teda obsahuje všetko, čo je mimo okna a spätných zrkadiel. 

Dbajme na to, aby Boh pre nás nemal miesto iba v slepej zóne, ale aby sme svoj vzťah k nemu situovali do viditeľného priestoru. Posuňme vzťah k nemu do osobnejšej roviny, aby nebol príliš umelý, silený alebo iba náhodný. Boh vyžaduje komunikáciu a vzťahuje na seba pozornosť, nechce zostať nevšímaným, či marginalizovaným. Pestovanie osobnejšieho kontaktu s Bohom vytvára priestor na to, aby prúdenie milosti z hora nebolo ničím hatené.

A rovnako aj rovina služby a obety v prospech blížneho má mať svoje miesto mimo zorného uhla nevideného. Príležitosti nadobudnúť si zásluhy za obetavú službu sa nám núkajú vo viditeľnom uhle, lebo na svete je prebytok akejkoľvek ľudskej biedy . Srdce človeka má schopnosť ju spoznať skôr a do hĺbky na rozdiel od rôznych technických možnosti, ktoré nám umožňujú prekonávať  rôzne mŕtve uhly.

3.,O našej dokonalosti pred Bohom vypovedá aj naša ochota reprezentovať Ježiš Krista. Sv. Ján apoštol napísal:"My sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta. Kto vyzná: Ježiš je Boží Syn , ostáva v ňom Boh a on v Bohu. /1 Jn 4, 14-15/. 

Je dôležité, aby sme mali vôľu žiť tak, aby v nás Boh zostával a to aj napriek tomu, že sme hriešni ľudia. A možno práve preto, že sme slabí, potrebujeme vedieť a uveriť, že Boh je s nami. Uisťuje nás o tom každá liturgia sv. omše, kedy kňaz pozraví ľud slovami-Pán s vami! Nejde iba o liturgickú rubriku, ale o posvätný odkaz pre tých, ktorí sa Božej blízkosti dožadujú a chcú z nej ťažiť rozmanité dobrodenia. Veľkým svedectvom viery je to, keď život konkrétneho človeka oslovuje iných tak, že vidia v ňom prítomnosť Krista. Ide tu o vrcholy, ktoré smerujú k dokonalosti. Ideálom pre nás je sv. Pavol , ktorý nám na povzbudemie napísal:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" /Gal 2,20/. 

Kňazi a migranti

 

Mnohí z nás sledovali niekoľko dní po sebe Sv. Otca Leva XIV. na jeho apoštolskej ceste v Španielsku. Bola zaujímavá a podnetná. Pápež pricestoval aj na Kanárske ostrovy, kde sa stretol s migrantmi. Vypočul si svedectvá niektorých z nich a sám sa im aj prihovoril. Zo svedectva obidvoch stránok vyplynulo, že migranti majú pred sebou minimálne dve prekážky: nevyspytateľné more a prekážky ľudského srdca. Sám Sv. Otec zdôraznil, že najťažšie prekážky v živote nie sú z kameňa. Tými najťažšími sú kamenné ľudské srdcia. Jeden z migrantov sa vyjadril, že po nástrahách, ktoré mu pripravilo more, mal túžbu objaviť v novej vlasti lásku, mier a príležitosť.

          V mesiaci jún vstupujú do vinice Pánovej noví pracovníci. Majú v sebe niečo z osudu migrantov. Musia prekonať more rozbúrenej spoločnosti, v ktorej žijeme,
ale aj prekážky ľudských sŕdc, ktoré sú dnes opatrné voči autoritám. Napriek tomu chcú slúžiť, hoci nepotrebujú pôsobiť v novej vlasti ako migranti, ale predsa len chcú hlásať novú vlasť, ktorú predstavuje Kristovo kráľovstvo. Čo prinášajú a čo očakávajú?

1.) Prichádzajú z pozície lásky.

Skrze svoje povolanie prichádzajú objatí Ježišovou láskou. Povolanie duchovného stavu sa ani nezaobíde, ani nevznikne bez Božej lásky. A každé povolanie je povolané, aby prejavy tejto lásky odovzdalo v priestore svojej služby. Výsledok môže spočívať v skúsenosti kolobehu Božej lásky, ktorá posväcuje celý svet. Od tohto bodu sa odvíjajú slová žalmistu: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“
Bez Ježišovej lásky nie sú povolania, ani ich realizácia,
ba ani otvorené srdcia, ktoré majú prijímať ovocie kňazského povolania.

2.) Povolanie súvisí s mierom a pokojom.

Ježiš sa prihovára učeníkom a svojim nasledovníkom tak, že prináša pokoj. No dodáva, že neprináša taký pokoj, aby dáva svet, ale prináša Boží pokoj. Tvorcovia pozemského mieru a pokoja nemajú vždy krištáľovo čisté úmysly. Často si kladú koristnícke podmienky, lebo chcú z biedy človeka niečo vyťažiť. Tzv. tvorcovia pokoja hovoria, že chcú zabezpečiť pokoj, ale v prvom rade im ide o zabezpečenie svojich istôt. Tí, ktorí prijmú Pánovo volanie, dávajú sa do služieb Božieho pokoja, ktorý chce priniesť pokoj do ľudských duší. Práve tam sa odohrávajú najväčšie zápasy a konflikty. Človek, ktorý žije v atmosfére sviatostného života, najmä sviatosti zmierenia, má predpoklad života vo svetle Ježišovho pokoja. V tejto myšlienke utvrdzuje kňaz veriacich, keď im pri slávení eucharistie oznamuje a žičí: „Pokoj Pánov nech je vždy s vami!“ A nielen žičí, ale aj jeho pôsobenie a služba majú k tejto myšlienke smerovať.

3.) Duchovný pastier potrebuje príležitosť.

Potrebuje príležitosť, aby vyzýval veriacich, aby nežili svoju vieru iba príležitostne, ale aby ňou naplnili celý život. Pozýva ich k tomu, aby sa chopili príležitosti a zanechali prax príležitostnej viery a odhodlali sa k viere, ktorá sprevádza človeka celý život
až do večnosti. Duchovný pastier, ktorý neprijal kňazstvo príležitostne, ale navždy, sa domáha toho, aby získal priazeň veriaceho srdca a dostal príležitosť ohlásiť slovo spásy. Čas kňazských vysviacok je pre nás vítanou príležitosťou prosiť Pána žatvy, aby dielo spásy získavalo nových a hodnotných služobníkov oltára. Takých služobníkov, ktorých neodradia ani rozbúrené prejavy spoločenského života, ani odpor spoločenskej mienky či neistota úprimného prijatia zo strany Božieho ľudu. Nech ich vedie a posilňuje Boží mandát: „Choďte a učte všetky národy!“

Čo vieš o srdci?

Istou spomienkou sa vrátim do školských lavíc. Na hodinu biológie nám učiteľ priniesol školskú pomôcku. Bola to postava človeka v životnej veľkosti. Bola vyrobená z nejakých plastov a bola zaujímavá tým, že boli na nej vyznačené napr. tepny, žily, ale aj ľudské orgány. Tie sa dali vybrať samostatne a každý mohol presne vidieť ako vyzerajú zblízka a kde sa v organizme nachádzajú, kde majú svoje miesto.

 1.,Učiteľ vybral z útrob figuríny srdce a ukázal ako vyzerá.  Zároveň ukázal na telo a dodal: takto vyzerá telo človeka bez srdca. 

V živote zažijeme všeličo. Máme možno aj takú skúsenosť, podľa ktorej sme stretli človeka "bez srdca". Išlo o niekoho, kto sa voči nám alebo iným nezachoval správne a my máme pocit krivdy, či bôľu. Je isté, že častejšie stretneme človeka so srdcom t.j. niekoho, kto sa pre nás obetoval až po krajnicu možností. Sú, žiaľ, ľudia, ktorí v správaní nevykazujú prítomnosť srdca. Človek sa niekedy dokáže správať tak, akoby nemal srdce. Ale Boh má také srdce, ktoré nikdy nezlyhalo, ba dokonca je zhovievavé voči tým, ktorí ho kdesi stratili. Božské Ježišovo srdce sa nechalo prebodnúť kopijou vojaka. A to preto, lebo nás nekonečne miluje. Boh má zdravé srdce s nekonečnou kapacitou lásky. Naše prázdne srdcia sa tak môžu neustále inšpirovať jeho dobrotou a stálosťou v láske a milosrdenstve.

2.,Jeden zo žiakov dostal na hodine pokyn od učiteľa: vráť srdce na miesto. Žiak zaváhal a omylom sa pokúsil umiestniť maketu srdca na opačnú stranu. Nešlo to, ale po krátkom uvažovaní srdce umiestnil správne t.j. na pôvodné miesto. 

Aj o nás ľuďoch sa môže povedať, že máme "srdce na správnom mieste". Napr. vtedy, keď zabojujeme o správnu vec, keď sa zastaneme slabších a ukrivdených, keď sami okúsime ujmu a to len preto, aby sme samaritánsky poslúžili tým, ktorí sa nachádzajú v ťažkej situácii. 

Ježišovo Božské srdce bolo na správnom miesto. Našiel ho vojak, ktorý sa kopijou presvedčil o tom, kde sa nachádza. Prebodol mu bok a vyšla krv a voda. Ježišovo srdce bolo na pravom mieste  z hľadiska anatómie, ale aj z hľadiska toho, že sa obetovalo za vykúpenie celej populácie. Ježiš  celkom vydal svoje srdce krutej moci, aby získal pre nás slobodu. 

3.,Ľudské srdce je umiestnené v hrudi. Má tam svoje čestné miesto. Mnohí sa často búchajú do pŕs s tým, že sú vlastenci, že srdce t. j. charakter majú v poriadku. Platí však toto: menej giest a slov a viacej skutkov. V tele človeka sú aj iné orgány a sú dôležité. Srdce je však vpredu, v hrudi. Tam má svoje čestné miesto, ak neberieme do úvahy anomálie, ktoré občas pripraví príroda. 

Charakter má mať čestné miesto. Človek rád prijme aj iné výsady, ale ale srdce t.j. charakter je nad všetkým. Ukázal to aj Ježiš, ktorý na tróne kríža, na vyvýšenom mieste prezentoval svoj charakter. Taký charakter, ktorý sa nezastavil ani pred najväčšou potupou. V tomto boji za nás nezlyhal a ukázal, že zápasy o charakter evanjelia môžu prebiehať na dennom poriadku. Srdce človeka sa nachádza  v hrudi. Ide o miesto čestné, ale aj zraniteľné. Početné rany smerujú v boji do srdca. A to prostredníctvom zbraní, ale tu patria aj ataky slovné, ktoré môžu zasiahnúť citlivé srdcia ľudí. Hruďou mnohí bránili iných, aby svojich blížnych chránili a pritom sami zahynuli. Ježišovo Božské srdce je toho najlepším dôkazom. Ono je pre nás  jedinou posilou v rôznych zápasoch, kedy sa môžeme spoliehať iba na  jeho pomoc a záštitu. 

Žatva

V evanjeliu sa objavuje slovo žatva /Mt 9,36-10,8/. Starší vedia vysvetliť tento pojem, lebo túto činnosť ešte zažili. Mladším je treba priblížiť a vysvetliť. Všetci vieme, že ide o zber úrody, ktorá je dôležitá preto, aby mal človek obživu pre život. 

O žatve, v prenesenom slova zmysle, hovoríme aj vtedy, keď človek odchádza do večnosti, lebo sa navždy skončila jeho pozemská púť. Aj život človeka má priniesť plody a sám Boh-Pán života a smrti ich vyhodnocuje. Všetci si prajeme, aby sme ponúkli plnohodnotné plody a tak sa stali nádejnými kandidátmi pre Božie kráľovstvo. Odporúča sa, aby sme si priebežne t,j, počas života urobili sami pre seba priebežnú  žatvu a pýtali sa:čím  a ako napĺňame svoj život?

Aké kritéria máme pri tom použiť?

1.,Čítali sme, že Ježiš si povolal Dvanástich a poslal ich na celosvetovú misiu, aby ohlasovali evanjelium. Na začiatku poslal iba Dvanástich, ale prijať k sebe chce všetkých ľudí. Život veriaceho človeka má mať túto vizitku-som Bohom prijatý, som ním milovaný a zárovaň očakávaný ako trvalý obyvateľ Božieho príbytku. Boh ma tam chce a praje si, aby som urobil všetko preto, aby večný život bol mojim najvyšším cieľom. Dokonalosti a krásy pozemského sveta majú svoje limity, lebo nedokážu naplniť srdce človeka tak, aby už netúžil po niečom inom, dokonalejšom a krajšom. Boh to tak zariadil, aby sme po ňom túžili, kým nedospejeme do večnosti.

2.,Dvanásti dostali od Ježiša bližšie inštrukcie v tejto podobe:" k pohanom nezabočujte, do samarijských miest nevchádzajte, choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela!". Ale nám ostatným hovorí: priblížilo sa nebeské kráľovstvo!. Ako by nám chcel oznámiť-Boh je tu, sprevádza ťa životom, stretni sa s ním a vydaj o tom svedectvo! Boh je tu, nájdi ho, stretávaj sa s ním a vydaj o tom svedectvo! Iba to Boh od nás chce, aby sme naplnili jeho výzvu-priblížilo sa nebeské kráľovstvo. Takáto schéma, ktorej autorom je sám Boh sa môže stať životným programom každého, kto v Ježiša Krista uveril a poriadil mu svoj život.

3.,Skupina Team má pieseň Nemám čo stratiť. Refrén obsahuje tieto slová:" Je už nemám čo stratiť, život je ako kruh. Keď raz príde čas platiť, nechcem zanechať dlh". 

Ide o to, aby sme neostali dĺžní Božej dobrote a láske, ktorá nám dáva všetko potrebné k spáse. Pre každého príde čas platiť t.j. vyúčtovať z toľkých milostí, ktorých adresátmi sme sa stali. Prejavom tejto viery má byť z našej strany neustála vďaka. Bez Božieho usmernenia by sme cestu spásy nenašli a ani sa na nej neudržali. Život je "ako kruh". Od Boha sme vyšli, lebo on nás stvoril, a k nemu smerujeme, aby sme sa stali predmetom Božej žatvy. On si robí na nás nárok, sme jeho dielom a on je náš Stvoriteľ. Nikoho nenechal bez duchovných prostriedkov, aby  mohol s ním komunikovať. Z vonkajších prostriedkov je rozlúčka na pôde Cirkvi poslednou časťou tejto komunikácie. Ale ona môže pokračovať iným, významnejším spôsobom. V modlitbe a pri slávení eucharistie máme pripravenú ideálnu pôdu na to, aby sme mohli  blížneho odporúčaťBožej večnosti. 

Prekvapenia mýtnika Matúša

Tohto roku bol v Poľsku v katedrále v Tarnowe vysvätený za kňaza 27 ročný Bartosz Sobczyk. Po vysviacke sa vrátil do rodiska v meste Mielec a slúžil tam primičnú svätú omšu. Takýchto primiciantov bolo v Poľsku i inde na svete viac. Ale Bartosz Sobczyk je zaujímavý tým, že kedysi bol talentovaným futbalistom, lebo s mužstvom Stal Mielec postúpil do najvyššej poľskej súťaže a mal pred sebou veľkú kariéru. Nestalo sa tak, lebo si vybral inú cestu-cestu kňazstva. Na začiatku primičnej slávnosti ho privítal primátor mesta týmito slovami:"Kedysi ste boli súčasťou jedného z najsilnejších tímov Poľska, ale teraz ste prestúpili do najsilnejšieho tímu na svete-do Božieho tímu". 

Všimnime si mýtnika Matúša z evanjelia /Mt 9,9-13/. Celá stať je o jeho prestupe. On prestúpil z najhoršieho tímu-tímu mýtnikov do tímu, ktorý je najlepší na svete-do tímu Ježiša z Nazareta.  V rámci tohto prestupu zažil viaceré prekvapenia. Ktoré sú to?

1.,Presvedčil sa, že Boh je blízko a dá sa s ním komunikovať. Veď , Ježiš prešiel okolo neho celkom blízko. Matúš si možno pôvodne myslel, že Boh je od neho veľmi vzdialený. Zistil však, že je to omyl. Jeden z najväčších v jeho živote. 

Koľkí žijú v tomto omyle, ktorý negatívne ovplyvňuje ich život! Žijú v akejsi beznádeji, že Boh o nich nemá záujem. Sú si vedomí, že nežijú správne a myslia si, že on od nich bočí.  On však prichádza celkom blízko , prekonáva všetky hranice a dáva o sebe vedieť. Život určitých ľudí nás povzbudzuje uveriť, že do ich života vstúpil Boh, lebo to na nich vidno. A tento štýl života sa nedosahuje násilím, ale prichádza spontánne, s neustálou snahou o prehlbenie viery.

2.,Iným prekvapením pre Matúša bol fakt, že sa dokázal veľmi ľahko "odlepiť" od mýtnickej stoličky a vybrať sa inou cestou. Stačila na to jediná Ježišova veta:"Poď za mnou". 

Ten, kto prijíma Krista celým srdcom, zistí, že nie je ťažké zanechať stoličku mýtnika. Viera  nám napomáha zanechať zlozvyky a hriešne praktiky.  Inak by sme zostali zakotvení v biede života. Vo viere v Krista môžeme urobiť veľké veci so svojim životom až tak, že sa staneme jeho nasledovníkom. Viera bez úsilia meniť život podľa evanjelia nemá patričnú hĺbku. Sprievodným znakom správnej viery je permanetné úsilie podobať sa Ježišovi, len on nám darúva slobodu a nádej.

3.,Matúš s prekvapením zistil, že si dva protichodné tábory majú zrazu čo povedať. Lebo na hostine v Matúšovom dome sa stretli mýtnici a hriešnici s Ježišom a jeho učeníkmi. Ježiš ich zjednotil do takej miery, že si sadli za spoločný stôl. Za bežných okolností by to nebolo možné. 

Koľko takýchto stolov je potrebných v dnešnom svete? Určite na všetkých stupňoch politcko- spoločenského života. Určite na pracoviskách a  určite v mnohých rodinách. Miestami sa to vôbec nedarí, lebo bez Krista v srdci je to veľmi náročné. Najprv sa musí uskutočniť stolovanie v srdci človeka a to je možné len vtedy, keď tam prebýva Boh. Mýtnici a Ježišovi učeníci určite našli spoločné témy, ale tou hlavnou bol Kristus. On fascinoval mýtnikov a zároveň už ovplyvňoval svojich učeníkov. Ježišov vplyv sa tu poprieť nedá. 

Je tu ďalšia supina aktérov. A to sú farizeji. Tí sú pohoršení zo situácie, ktorá vznikla. Aspoň mali dôvod rozmýšľať. Ich svet sa pomaly rúca. Nastáva nový poriadok-poriadok evenjelia. Majú len dve možnosti: buď sa nechajú zavaliť padajúcim systémom morálky svojej doby, alebo vyjdú oproti novej vízii Ježiša Krista. Aj nám zostáva táto voľba. Buď sa necháme zavaliť neprávosťou alebo opustíme svoje mýtnice a budeme vyhľadávať Ježišovu oživujúcu spoločnosť. On prišiel kvôli nám a ponúkol nám dar spoločenstva s ním. Väčší dar ako toto, nenájdeme.

Nesmie chýbať

Je prirodzené, že najväčšej úcte a popularite sa  v našich kultúrach tešia Vianočné a Veľkonočné sviatky. My, veriaci, zdôrazňujeme v prvom rade ich duchovnú hĺbku, ale v médiách sa zaoberajú aj otázkou tradície. Preto sa predstavitelia rôznych regiónov u nás vyjadrujú k určitým činnostiam, ktoré počas sviatkov vykonávajú napr. k stolovaniu. Ich svedectvo začína slovami: u nás nesmie chýbať na stole to a to...

Pán sa stará o to, aby na stole Cirkvi nechýbal eucharistický chlieb. A to platí nielen na sviatky, ale vždy. Cirkev už vyše 2000 rokov hlása: u nás nesmie chýbať na stole eucharistický chlieb...Je dôležité, aby tam bol, lebo pútnikov do Božieho kráľovstva je mnoho. Môžu sa zastaviť, prisadnúť a stolovať. Cesta do Božieho príbytku je náročná a eucharistia t.j. Pánovo telo je jediný chlieb, ktorý dá unaveným pozemským pútnikom silu napredovať. Boží chlieb je určený pre tých, ktorí nechcú stagnovať, ale rásť a zdokonaľovať sa až dovtedy, kým neprekročia prah večného domova,

Pri Pánovom oltári nesmú chýbať tí,  ktorí sa stávajú jeho služobníkmi. Cirkev má našimi ústami prevolávať Pánovi toto: nech nám, Pane, nechýbajú služobníci oltára...A to nielen preto, aby si obliekli liturgické rúcho a v osobe Krista recitovali konsekračné slová: toto je moje telo a toto je moja krv, ale aj preto, aby svojim životom reprezentovali ušľachtilosť, dobrotu, milosrdenstvo a pokoj Ježiša prítomného medzi nami. Cirkev nechce vidieť pri oltári hercov, ale autentických Božích poslov, ktorí majú ambíciu svojho Majstra nasledovať aj mimo oltára.

Cirkev to je spoločenstvo. Ono nesmie chýbať najmä vtedy, keď sa slávi najsvätejšia obeta. Božie domy-kostoly navštevujú obdivovatelia, ale aj tí, ktorí sa chcú modliť. Súčasťou eucharistického spoločenstva nemajú byť len obdivovatelia liturgie, ale najmä tí, ktorí prinášajú na oltár svoje modlitby a obety. Nesmú nám chýbať ich duchovné aktivity, aby sme tvorili živé spoločenstvo, ktorého centrom je Kristus-živý Boh, ktorý je hoden našej poklony a oslavy. Slávenie eucharistie je najväčším pokladom putujúcej Cirkvi.  Krista možno totiž najlepšie spoznať pri lámaní chleba...