Pôstna mapa

 

 

       Kresťanské kníhkupectvo Zachej vydalo Pôstnu mapu odovzdanosti (40 krokov na ceste k vzkrieseniu). Každý deň pôstneho obdobia má svoje miesto a ponúka možnosť konkrétneho skutku pokánia, napríklad: nájdem si 5 minút ticha – len ja a Boh; dnes sa nebudem na nič sťažovať; dnes si otvorím sociálne siete až po tom, čo si prečítam úryvok evanjelia; atď. Ide o podnetný text na prahu pôstneho obdobia.

       Čo môže obsahovať naša pôstna mapa? Na čo sa máme zamerať?

1.)  Popol

Veľký pôst začína popolcom. Kdesi som čítal, že popol je pomocníkom človeka. Napríklad ako hnojivo v záhrade. Obsahuje látky, ktoré podporujú rast určitých rastlín. Pokánie môže podporiť duchovný rast človeka. Zvlášť čas pôstu má svoju milostivú atmosféru, ktorá nám pomáha duchovne rásť. Popol poznáme aj vďaka jeho protišmykovým vlastnostiam. Pôst nás môže urobiť silnejšími tak, aby sme sa nezošmykli do veľkej duchovnej biedy. Skrze pôst sa môžeme stať bdelejšími a vnímavejšími na to, ako žijeme. Učíme sa viac dbať na to, aby naše skutky boli v súlade s Božou vôľou. Častejšie sa venujme spytovaniu svedomia a porovnávaniu života so životom Ježiša. Popol poznáme aj ako prostriedok na čistenie. Čistí rôzne kovové materiály. Pôst je prostriedkom očisty. Fyzickej, ale najmä duchovnej. Rozmýšľajme o tom, či naše spovede nie sú veľmi plytké a či skutočne obsahujú prvok pokánia. Pokiaľ naša duša necíti vnútornú bolesť nad hriechmi, sviatosť pokánia nám žiadanú úľavu neposkytne. Je naša spoveď skutočným rozhodnutím skoncovať s hriechom? Je užitočné, aby sme sa vyznali z hriechov už na začiatku pôstu. Potom môžeme
„s ľahkou“ dušou znášať ťarchu kajúcnosti a ľahšie odolávať zlobe.

2.)  Stôl

V pôste menej vyhľadávajme stôl obťažený materiálnymi dobrami a viac sa sústreďme na stôl duchovných dobrodení. Ten prvý vyhľadávame často, automaticky, až nenásytne. Považujeme ho často za vrchol blaha, pričom vrcholné dary
od Boha majú svoje miesto na stole eucharistickom. Je ešte pre nás motiváciou? Prijímanie eucharistie nám pomáha krotiť zmysly telesné a cibriť či formovať zmysly pre Božie veci. Skúsme aspoň raz v týždni prísť, okrem nedele, na svätú omšu. Týka sa to aspoň niektorých z rodiny – aby mohli priniesť štafetu viery a milostí do rodinného príbytku. Je dôležité, aby tento plameň viery horel a žiaril omnoho dlhšie ako ten olympijský na športoviskách v Miláne a Cortine. Dbajme o to, aby sme krotili svoj jazyk, ktorý býva často žriedlom sváru a nepokoja. Kroťme svoj jazyk, aby sme si mohli s úžitkom vypočuť ten Boží. Veď už len časté počúvanie Božieho slova nás môže očistiť a naladiť na harmóniu evanjelia.

3.)  Jubileum diecézy

V pôstnom období začína významná udalosť, ktorá sa dotýka našej diecézy. Pripomíname si 250. výročie od vzniku troch diecéz: spišskej, rožňavskej a banskobystrickej (r. 1776). Pri tejto príležitosti naša diecéza vydala brožúru, ktorá nás bude jubileom viesť. Obsahuje zaujímavé podujatia, ktorými nás potešil diecézny biskup František. Brožúrku si vezmite do každej rodiny a rozhodnite sa pre podujatia a aktivity, ktoré navštívite alebo ktorým sa budete venovať. Môžu byť súčasťou pôstnych úmyslov a môžu vyvrcholiť v čase Ježišovho zmŕtvychvstania. Mottom jubilea je citát zo Sv. písma: „Plný horlivosti za Pána.“
(1Kr 19, 10) Nech sa nám stane aj mottom pôstneho času, lebo v ňom môžeme nájsť odhodlanie k väčšej horlivosti, ktorou sa kresťan má dnes zvlášť prezentovať. Každý deň sa snažme prežiť v atmosfére Božej horlivosti tak, aby sa naša pôstna mapa,
ale i celoživotná, napĺňala dobrými skutkami.

Pospájaj body

 

        V rôznych detských časopisoch uvádzajú úlohu,
ktorú môžeme nazvať: Pospájaj body. Je tam obrázok,
ktorý obsahuje veľké množstvo bodiek. V zadaní úlohy sa hovorí, že tieto body je potrebné pospájať, aby tak vznikol požadovaný obrázok.

        Deti často inšpirujú dospelých. Dospelí už nespájajú malé bodky na papieri, ale v živote. V realite musia vzťahovo všeličo pospájať, aby vznikol pomyselný obraz. Ak nie idylický, tak aspoň hovoriaci o úcte a spolupatričnosti. S Božou pomocou sa dajú pospájať aj skutočnosti zdanlivo nespojiteľné.

        Soľ a svetlo (Mt 5, 13 – 16). Kto ich nejako spojí a hlavne prečo? Urobil to Ježiš, keď hovoril o tom, ako má vyzerať svedectvo života kresťana. Čo teda majú spoločné?

1.)           Na prvý pohľad sa umiestňujú nenápadne, ale ich účinok je silný a viditeľný.

Soľ má byť síce poruke, ale nie tak, aby zacláňala stolovaniu a jedlu. Svetlo býva v niektorých interiéroch dobre schované, t. j. tak, aby nevyrušovalo a neodvádzalo pozornosť. No účinok musí byť nepopierateľný. V opačnom prípade sa každý legitímne domáha soli a svetla.

        Svedectvo kresťana nemá byť agresívne ani arogantné. Nie je vulgárne, zbytočne nerobí okolo seba krik. Upozorňuje na seba iba hĺbkou života a múdrosťou, ktorá je výsledkom účinkovania Božieho Ducha a otvorenosti človeka konať Božie skutky. Sviatosti a modlitba môžu formovať človeka tak, aby sa stal biblickým rozsievačom stôp Božej prítomnosti vo svete.

2.)        Soľ a svetlo sú tam, kde sa niečo deje, kde človek vykonáva určitú dôležitú činnosť.

Soľ je dôležitým prvkom stolovania a svetlo si pýta svoje miesto pri štúdiu alebo v dielni či tam, kde je potrebná presnosť a precíznosť.

        Vo svete sa vždy niečo deje. Napríklad v politike, v hospodárstve. Svet nerád prijíma víziu, podľa ktorej by sa malo zohľadňovať svedectvo Božieho zákona. Evanjelium má ambíciu byť tam, kde sa rozhoduje o globálnych skutočnostiach. Ono vylučuje akúkoľvek nespravodlivosť a nemorálnosť. A tej je medzi ľuďmi neúrekom.

        Vždy sa niečo deje aj na úrovni rodiny, spoločenstva a rôznych zoskupení, ktorých sme súčasťou. Aj tam vznikajú rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú vzťahy i osudy jednotlivcov.

        Vždy, keď si niekto kupuje šaty, oblek, kostým, vyjde s nimi na svetlo. Odev sa inak ukáže v prítmí obchodu a inak vo svetle. Život sa inak posudzuje „v prítmí“ plytkých hodnôt a inak vo svetle prítomnosti zásad evanjelia. Niet sa čo čudovať, keď niektorí navždy uviaznu v prítmí života a Božieho svetla sa budú strániť. A vždy sa niečo deje aj v našich dušiach. Tam prebiehajú zápasy o najvyššie méty večnosti. Naše vnútro potrebuje svetlo Božieho slova a soľ svedectva blízkeho človeka.

3.)           Soľ i svetlo sa majú používať s mierou, primerane situácii.

Keď je soli nadmieru, každý dáva jedlo bokom. Aj veľa svetla môže negatívne vplývať na zrak človeka. Soľ i svetlo sa majú používať s mierou.

        Pred časom prvýkrát operovali u nás mozog človeka pomocou Ai. Zákrok bol šetrnejší ako býva pri podobných zákrokoch. Lekár – vedúci operačného tímu konštatoval, že Ai si na základe údajov sama vypočítala hĺbku a smer zákroky. Človek takéhoto majstrovstva, takej dokonalosti nie je schopný. Boží duch dáva nášmu svedectvu primeranú hĺbku a smerovanie k určitej hodnote. U každého človeka je to individuálne, lebo každý má svoju hĺbku citlivosti. Príklad svedectva života kresťana nemá za cieľ iných znechutiť tak, aby sa cítili ubití, ale podnietiť v nich záujem o vyššie veci.

        Doprajme si čas a všimnime si dnes soľ na našom stole a svetlo, ktoré najviac pri práci používame. Oni našu prácu i život dotvárajú. Nie sú vtieraví, len čakajúci na to, že ich využijeme, lebo nám chcú poslúžiť. Ich ponuka nie je manifestačná, skôr pokorná, ale intenzívna. Je v tom niečo, čo má obsahovať naše svedectvo viery. Nech sa stanú našou inšpiráciou, aby sme boli vernými Ježišovými učeníkmi.

S čím na druhý svet?

Počas života riešime viac či menej často, otázku cestovania. Cestujeme za prácou, štúdiom, rekreačne atď. S tým súvisia primerané otázky: čo si vziať zo sebou? V batožine chceme mať niečo na zjedenie, nejaké oblečenie napr. kvôli zmene počasia a aj určité hygienické položky. Plus ešte možno niečo navyše.

Z Božieho slova evanjelia vyplýva , že sa touto skutočnosťou zaoberali aj apoštoli, lebo ich Ježiš posielal hlásať evanjelium /Mk 6,7-13/. Pri rozoslaní do celého sveta im poslúžil praktickými radami, podľa ktorých nie sú v tejto službe dôležité materiálne skutočnosti, ale duchovná pomoc zhora. 

Je prirodzené, že sa na základe týchto myšlienok pýtame, čo nám zaváži ako najväčšia hodnota pred bránami Božieho kráľovstva? S materíalnymi počítať nemôžeme, lebo nám neposlúžia, skôr naopak.

Pri úvahe si ale pomôžme obsahom cestovnej batožiny. 1.,Dôležitá je otázka pokrmu: čím sa sýtila naša duša počas pozemského putovania? Najprimeranejší je pre ňu pokrm Božieho slova a eucharistie. 

Pre každú krajinu sú dôležité zdroje-zdroje vody, nerastných surovín, ale aj ľudské zdroje. Aj duchovný pokrm má svoj zdroj, lebo jeho ťažisko sa nachádza v slávení eucharistie. Tento zdroj je vždy po ruke, prístup k nemu je viac ako ideálny. Vyžaduje iba postoj viery, ktorý je však veľkým Božím darom. Kým Cirkev koná túto slávnostnú a sviatostnú službu, stále je otvorená štedrá Božia ruka. Tá poukazuje na Kristovu vykupiteľskú obetu na Kalvárii. Eucharistia a Božie slovo sa javia ako duchovné vrcholy a zdroje, ktoré sa nevyčerpávajú, lebo Ježišova obeta je neprekonateľná a absolútna. Je zárukou toho, že duša človeka má k dispozícii silný zdroj svojho nasýtenia.

2.,Na cestu si berieme oblečenie a to na výmenu alebo kvôli zhoršeniu počasia. Človek takto koná, lebo myslí do predu a predvída určité situácie. 

Aj duša sa potrebuje zaodiať a takto ísť v ústrety Kristovi. Odevom duše sú čnosti. Ide o opakované a tým zdokonaľované konanie dobra , ktoré je inšpirované samotným Ježišom. Človek si vytvára odev čností na základe obetavosti, prajnosti, pokory, striedmosti, znášania určitých nepríjemností a obmedzení života, ale aj nábožnosti, ktorá z viery vyplýva. Šatník pre dušu, ako vidíme, je pestrý. Bežný pozemský šatník sporadicky obmieňame z rôznych dôvodov, ale čnosti , ktoré sú odleskom Božej dokonalosti, zostávajú aktuálne stále. Čas ani iná ujma sa ich hodnoty nedotkne ani ich nezníži. Všetky čnosti vychádzajú z tej najdokonalejšej-z lásky a k nej smerujú, lebo Boh je Láska. 

3.,Hygiena duše. V posledných mesiacoch a rokoch sa do popredia dostal termín hygiena/Covid/. Je dôležiým faktorom proti nákaze. Hygiena duše je účinná proti nákaze hriechu. Pravidelná revízia života v duchu evanjelia, duch kajúceho zmýšľania sa javia ako prostriedok duchovného rastu tak, aby sa hriech nestal samozrejmosťou a neodviedol nás niekde mimo cesty k Bohu. Tak, ako pravidelne kontolujeme svoje účty v banke, mali by sme pravidelne zúčtovávať pred Božou tvárou, rekapitulovať a nachádzať cesty Ježiša Krista. Veľmi sa tým uľaví našej duši a to vďaka pokoju, ktorého zdrojom je sám Boží Syn. 

Sme pútnici. Počas života konáme rôzne cesty, niekto viac, niekto menej. Ale všetky sú len predobrazom cesty záverečnej , ktorá vedie k večnosti a čaká na každého z nás. Snažme sa , aby mohol Boh nahliadnuť do obsahu našej pomyselnej batožiny a urobiť v nej poriadok. Kristus putuje s nami a pomáha nám niesť kríže každodenného života a prekonať prah časnosti a večnosti. Dôverujme mu.

Taký je dnes život...

 

          Túto vetu môžeme počuť pomerne často. Zaznieva aj ako obhajoba konania človeka, ktoré nie je veľmi solidárne s morálkou. „Tak sa dnes žije, taký je dnes život...S tým nenarobíš nič.“ Ide tu o úkon prijatia takých skutočností, ktoré môžu život degradovať a deformovať. Ide o postupný ústup z hodnotových pozícii, v ktorých sa hriech pokladá za normatív života.

          Z evanjelia, ale aj zo života vieme, že sú na tomto svete plačúci, chudobní; takí, ktorým sa nedostáva spravodlivosti, ale aj takí, ktorí sú prenasledovaní kvôli viere (prenasledovaných kresťanov z roka na rok pribúda). (Mt 5, 1 – 12) Máme sa preto uspokojiť s názorom: „Dnes je taká doba, dnes sa tak žije?“ Na rôzne krivdy života reagujeme aj svojím postojom prameniacich z viery. Spomeňme niektoré z nich, aby sme dostali do života viac svetla.

1.)    V Bratislave je Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa.

Takmer 100 rokov visel 16 metrov vysoko obraz, na ktorý namaľoval bratislavský sochár a maliar Alojz Rigele (1879 – 1940) – Tvár Ježiša Krista. Obraz bol umiestnený v r. 1926. Dňa 26. 1. 2022 však spadol. Drevený podklad sa rozlomil, ale olejomaľba vydržala strmý pád bez ujmy. Obraz zreštaurovali a umiestnili na pôvodné miesto. Má priemer 130 cm. Po reštaurovaní ho na istý čas umiestnili vedľa bočného oltára, aby si ho ľudia pozreli zblízka. Záujem bol obrovský. Ľudia si dali vedieť a neraz bol kostol plný obdivovateľov, ale aj takých ktorí sa prišli pokloniť a pomodliť. S dojatím hľadeli na Kristovu tvár, ktorá je ovenčená tŕňovou korunou. Spasiteľov pohľad je pôsobivý a vyžaduje od nás moment zastavenia sa, poďakovania a odprosenia.  (Posol 2, 2026)

          Človek, ktorý má často pred sebou Ježišovu tvár, nemôže tak ľahko konať zlo. Práve naopak. Bude sa snažiť o to, aby svoju vieru zúročil do podoby obetavej pomoci tým, ktorí to potrebujú. Takýto pohľad môže viesť k pokániu, k ľútosti nad hriechom, môže byť zdrojom pomoci v pokušení konať zlo. Pohľad do Kristovej tváre, môže sa stať zdrojom posily v rôznych skúškach a nebezpečenstvách. Ide o to, aby Kristus nebol veľmi ďaleko od nás, ale aby sme mali na očiach jeho spasiteľnú podobu.

2.)          V Španielsku sa nachádza veľké množstvo unikátnych historických miest.

Jedným z nich je aj mesto Baeze. Spomenieme iba jednu zvláštnosť – na námestí je lavička a na nej sedí socha z bronzu a číta knihu. Ide o významného španielskeho básnika, Antonia Machada (1875 – 1939). Vedľa sochy poeta je ešte voľné miesto. Prichádzajú turisti, prisadnú si k Machadovi a fotia sa s ním. Majú tak pamiatku na celý život. Myšlienka je to pekná, ale aj tak, zo sochy ide chlad. Z diela básnika má duša pôžitok, ale bronzová napodobenina bude chladná vždy.

          Nedávno uviedli výsledky výskumu medzi študentmi. Mal iba jedinú otázku: „Kto je tvoj najlepší priateľ?“ Odpovede všetkým otvorila oči. Väčšina odpovedí znela: umelá inteligencia. Nie konkrétny človek, ale AI. Mladým chýba ľudská blízkosť a nahrádzajú ju AI.

          Svet niekedy viac produkuje chlad, aj keď v dokonalej podobe umeleckého diela alebo v podobe geniality ľudského umu. Určite, že to má veľký inšpiratívny vplyv na človeka, ale nevyrovná sa to blízkosti ľudského srdca, ktoré cíti čím žijeme. Spolu prežíva s nami naše traumy, ponúka možnosti spoločne putovať úskaliami života. Snažme sa obohacovať svet Ježišovou láskou, lebo bez nej nie sme schopní zachovať si tvár a poslúžiť príkladom života blížnemu. Výkladnými skriňami sveta sú najmä umelecké diela a modely najnovšej techniky. Výkladnými skriňami Božieho kráľovstva sú skutky lásky, lebo nimi dávame najavo spolupatričnosť s Ježišom.

3.)       V Katolíckych novinách (4/2026, s. 10) je článok o Biblii, ktorú odborníci poznajú ako Knihu z Kellsu.

Napísali ju zvláštnym atramentom mnísi na území dnešného Škótska. Stalo sa tak niekedy v 9. storočí. Ide o unikát, ktorý sa dnes nachádza, dobre strážený v Dubline, na pôde miestnej univerzity. Kniha prešla strastiplnú cestu. Ukradli ju Vikingovia. Dlho ležala medzi ruinami kláštora, prežila vojny, plavili sa s ňou po mori, atď. Bola bohato zdobená zlatom a diamantmi. Tých už niet. Zlodeji ich ukradli a vnútro – obsah – zanechali, lebo podľa  nich nemal žiadnu cenu. Skutočná hodnota sa však nachádza na stránkach Božieho slova – vo vnútri knihy. Evanjelium poukazuje na blahoslavenstvá, ktoré Ježiš uviedol ako princíp kresťanského života. Kresťan sa učí celý život rozlišovať medzi vonkajším obsahom a vnútorným bohatstvom, ktoré treba postupne odhaľovať. Kresťan, ak chce zostať verný evanjeliu, nemôže žiť vieru, ktorá je povrchná, t. j. s pochybnou a krehkou fasádou. Nebojujme o veci vonkajšie, ale o to, aby náš život zodpovedal vnútru, zmyslu Ježišovho posolstva. Skutočný zápas o hodnoty sa deje v srdci človeka. Iba ony nás povedú správnou cestou do absolútnej radosti.

          Neskúmajme, ako sa dnes žije, ale radšej uvažujme nad tým, ako sa má žiť. Nie je dôležité, ako rozmýšľajú všetci (väčšina), ale to, ako učí Kristus. Normou svedomia nemá byť plytkosť života, ale viera v Krista, lebo iba tá pozná istú cestu spásy.

Ochutnávka večnosti

Predstavme si takúto bežnú situáciu zo života: doma sa pripravuje  jedlo  pri príležitosti rodinnej oslavy. Vždy je to tak, že niekto z rodiny je za prípravu zodpovedný. Súčasťou prípravy je aj priebežná ochutnávka. Z času na čas sa pokrm naberie ne lyžicu alebo na vydličku a nasleduje ochutnávka, ktorá nám napovie, či niečo jedlu nechýba a koľko času ešte potrebuje, kým nebude čo najdokonalejšie pripravené na konzumáciu.

V evanjeliu čítame o tom, ako učeníci kráčali s Ježišom cez obilné pole a trhali klasy. Mali hlad. Konečným produktom žatvy je  síce chlieb , ale oni kvôli hladu robili ochutnávku vopred /Mk 2,23-28/.

Boh nám sľúbil večný život. Nikto z nás nevie dopodrobna a precízne vypovedať, čo to znamená. Chýba na vedomosť a nemáme k dispozícii ani také výrazové prostriedky, ktorými by sme si pomohli. Večnosť je definitívny chlieb dobra, ale kým z neho ochutnáme, prijímame iba predkrm, iba ochutnávame z toho, čo nám raz v plnosti prestrie Boh vo svojom kráľovstve. Ktoré sú to  tie momenty, ktoré  teraz ochutnávame z časti , ale vo večnosti ich dostaneme plne rozvinuté?

1.,Spoločenstvo. Tu, v pozemskom živote, sme na spoločenstvo zvyknutí. Narodili sme sa do spoločenstva, prežili sme v ňom podstatnú časť života a máme aj prísľub večného spoločenstva s Bohom. Pozemské spoločenstvo býva zraniteľné, aj keď má podobu priateľstva alebo pokrvného puta. Najmä v tom zmysle, že nás postupne opúšťajú naši blízki a odchádzajú na večnosť. Koľkých sme už vyprevadili na druhý svet?! A veľmi nám chýbajú! 

Spoločenstvo vo večnosti je postavené na prítomnosti Ježiša, ktorému sme dôverovali celý život. Toto spoločenstvo sa nikdy nerozpadne , ono nemá nijaké zraniteľné miesto. Nikdy sa nepominie, nemusí sa triasť o svoju existenciu. Boh je zárukou jeho večného trvania. Ak sme pri rodičoch alebo príbuzných alebo priateľoch zažili predchuť dobra večného spoločenstva, ďakujme Pánovi za tento veký dar, lebo tým sme už z časti ochutnali večnosť.

2.,Láska. Dominanciou a nosnou myšlienkou neba je láska. Všetko je vo večnosti postavené na tejto božskej čnosti. Láska pozemská má svoje limity a vždy je niečím sprevádzaná napr.  bolesťou, utrpením, krížom a aj mnohými rizikami napr. tým, že láska sa niekedy môže zmeniť na nenávisť. 

O hodnote lásky hovorí inšpiratívne pápež sv. Klement I. takto:"Kto môže vyzdvihnúť slovami puto Božej lásky? Kto je schopný vyjadriť  jej vznešenú krásu? Výška, na ktorú láska dvíha, je nevýslovná. Láska nás spája s Bohom, láska zakrýva množstvo hriechov, láska všetko vydrží, všetko trpezlivo prijíma, v láske nie je nič špinavé, nič pyšné, v láske niet roztržiek, láska nevyvoláva rozbroje, láska robí všetko vo svornosti, všetci Boží vyvolenci sú dokonalí v láske, bez lásky nie je nič milé Bohu. ...Modlime sa teda a prosme Božie milosrdenstvo , aby sme mali lásku bez akejkoľvek ľudskej zaujatosti , lebo ...tí,  čo sú vďaka Božej milosti dokonalí v láske, dostanú miesto medzi svätými a pri príchode Kristovho kráľovstva ich bude vidno"/ Liturgia hodín III. s. 51/. Veľmi lákavý je tento chlieb lásky, ktorý nám Pán pripravil vo večnosti, ale už teraz môžeme malé odrobinky z neho ochutnávať.

3.,Boh.Tu, na zemi sa učíme hľadať cestu k nemu. A koľkokrát na nej zlyhávame?! Musíme začínať znova a znova... Niekedy je naše hľadanie Boha dosť kostrbaté a nestabilné, inokedy sme schopní podriadiť tomuto hľadaniu všetko. Počas pozemského života sa snažíme snahu o nájdenie Boha stabilizovať a povýšiť na najvýznamnejšiu aktivitu, ktorá zatieni všetky ostatné. 

Vo večnosti stráca hľadanie opodstatnenie. Tam je istota. Tam je koniec urputným zápasom, ktoré na zemi absolvujeme, keď hľadáme Božiu vôľu. Tam, vo večnosti, sa nám Božia vôľa osvetlí vo všetkých rozmeroch. Čo nám jasné nebolo, Boh nám ukáže vo svojej perspektíve prozreteľnosti. Hľadanie Boha na zemi nám dáva zmysel života. On nás cestou mnohých situácií volá k sebe a dáva o sebe vedieť. Výnimkou nie je ani vyprevadenie blízkeho človeka na večnosť. Boh si zaslúži našu poklonu, aj keď je nedokonalá. Boh ocení to, že sme ho hľadali, možno  popritom aj poblúdili, ale jeho cesta sa nám znova stala známou a prijateľnou. Ak kraľoval počas pozemského žovota v našich srdciach, určite bude aj vo večnosti a to tak, ako sme ho nepoznali-ako Pán večného života.

Naša úloha-zoznámiť svet s Ježišom

Na území USA sa nachádza najstarší prírodný park na svete. Poznáme ho ako Yellowstonský národný park. Má rozlohu cca 9.000 km štvorcových. Pod ním , v hĺbke zeme, drieme nebezpečný vulkán. Je živý a nikto nevie kedy môže vybuchnúť. Ak by sa tak stalo, hovoria vedci, pravdepodobne by to zmenilo celosvetovú klímu. Vedci túto oblasť skúmajú a hovoria, že už sú bližšie k tomu, aby určili moment erupcie, ale nikto nevie, aký by mala priebeh a intenzitu.

Židia od napamäti očakávali príchod Mesiáša. Nikto nevedel, kedy príde a aký priebeh a intenzitu bude mať jeho príchod. Niektorí si mysleli, že príde znenazdajky ako vulkán s veľkou silou. On však prišiel celkom nenápadne ako malé dieťa v Betleheme, ktoré potrebovalo opateru. Ale, keď začal verejne účinkovať, bol z neho vulkán, ktorý zmenil klímu spoločenského a náboženského života. Prvý, ktorý na tento jav upozornil bol jeho predchodca sv. Ján Krstiteľ /Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta/ /Jn 1,29-34/. Ján bol vulkán, čo do vonkajšieho zjavu, ale Kristus bol a je fenomén, ktorý pôsobí zvnútra a odtiaľ mení klímu zmýšľania človeka. 

1., O Mesiášovi svedčí prorok od rieky Jordán. Sám Pán o ňom povedal, že je najväčší zo všetkých. A aký je pokorný! Hovorí a priznáva -ani ja som ho/Ježiša/ nepoznal. No, vypracoval sa na jedného z najlepších znalcov poslania Ježiša z Nazareta. 

Nedávno vyvesili v Bostone v hokejovej aréne dres s číslom 33 pod strechu komplexu. Tak sa to robí, keď chcú niekoho oceniť. Tentokrát ocenili Slováka Zdena Cháru. Okrem iného odborníci a iní oceňovali to, že sa vypracoval v osobnosť s prístupom k povinnostiam a k životu. 

Mali by sme pochopiť napr. to, že samotný krst ešte z človeka osobnosť neurobí. Musí sa osobnosťou viery stať. Prijatie sv. birmovania nespôsobí v človekovi to, že je už ucelenou osobnosťou. Musí sa v živote vypracovať. Ak položí biskup pri kňazskej vysviacke ruky na kandidáta a vysvätí ho na kňaza, to ešte neznamená, že mu k dokonalosti nič nechýba. Práve naopak. Jeho cesta rastu ešte len naberá na obrátkach. Musí vyrásť a vypracovať sa. Aj pre dosiahnutie večnosti platí tá istá optika pohľadu-k večnosti sa treba vypracovať. Potom je tu nádej, že aj naše svedectvo viery bude raz vystupovať hore- k bránam Božieho kráľovstva. Niet väčšej pocty ako toto vyznačenie.

2., Prítomnosť Božieho Baránka na scéne pri Jordáne spôsobila to, že Ján hneď spoznal svoje miesto vo vzťahu k nemu. Vedel sa zaradiť. Často konštatoval-on /Ježiš/ bol prv ako ja. Alebo zdôrazňoval-ja nie som hoden rozviazať mu sandále na nohách. Toto poradie bolo preňho určujúce do konca svojho mladého života. 

Pamätám si na obdobie strávené na základnej vojenskej službe. Súčasťou bol tzv. poradový nácvik. Mnohým robilo problém splniť povel-zaraďte sa! Išlo o návrat vojaka do tvaru, z ktorého vystúpil a ktorý bol nastúpený pred veliteľom. 

Sú ľudia, ktorí majú problém, aj bez vlastnej viny, zaradiť sa do života.  Dnes aj mnohí mladí ľudia majú vlastným pričinením problém v tom, aby sa  do života začlenili. 

Mnohí vedia, že iných prečnievajú a sú nad nimi napr. v oblasti vzdelania, spoločenského postavenia, či finačných možností.  O kráľovi Saulovi čítame, že "od pliec na hor všetkých prečnieval", ale Boh ho nakoniec zavrhol. Ale podstatnejšie je to, aby sa každý vedel zaradiť a zariadiť vo vzťahu k Bohu. Bez jeho milosti sme ničím, ale s ním sme požehnaní Boží synovia.

3.,Ján Krstiteľ mal jasno v tom, čo je zmyslom jeho života. Pracoval na tom, aby "sa on/Ježiš/ stal známym v Izraeli". Nič prednejšie ako je táto úloha nepoznal. Žil iba preto, aby svet zoznamoval s Božím Synom, ktorý prišiel na svet.

Predstavme si situáciu, podľa ktorej družne debatujú blízki ľudia. V rámci rozhovoru sa dostanú k inej osobe. Jeden z debatujúcich povie: musím ťa s ním zoznámiť...A tak je možné, že sa toto spoločenstvo časom rozrastie o ďalšieho pozoruhodného človeka. 

Zmysel svojho života naplňa ten, kto sa snaží urobiť Ježiša "známym" v prostredí svojho života. Urobili sme niekedy  pokus o získanie aspoň jedného človeka pre cestu viery alebo pokánia alebo vykonania dobrého skutku? Povedzme okolitému svetu takto: musím ťa svet zoznámiť s Ježišom. Nie s Ježišom, ktorý  je môj vzdialený sused, ale niekto, podľa ktorého sa budem snažíť formovať svoj život až do odchodu z tohto sveta. Ak cítim v sebe naliehavosť tejto myšlienky, znamená to, že mi v duši pôsobí Boží vulkán, ktorý čaká na impulz. Je v nás veľa potenciálu, ktorý treba odkryť. Ak tak urobíme, veľmi pozitívne to zmení klímu v prostredí našej duše a aj v prostredí najbližšieho okolia.

 

Čas na večnosť

Istý človek sa zaoberal históriou svojho rodu. Zostal prekvapený, keď zistil, že v dome, v ktorom sa narodil a prežil detstvo i mladosť, kedysi dávno bývali  cudzí ľudia. Pôvodne si myslel, že v tomto dome odjakživa žili iba jeho pokrvní predkovia. Ale, nebolo to tak. Po sto rokoch rod, ktorý toto miesto okupoval vymrel a prisťahovali sa iní, ktorí tam zapustili koreňe. Po nich, časom, prídu ďalší. Nikto si nemôže byť istý, že jeho rodina zapustí korene na jednom mieste navždy. 

Odchádzame jednotlivo zo svojho miesta do večnosti a nechávame ho iným. Je to tak od nepamäti. Pozemský život nám nemôže poskytnúť trvalú stabilitu, lebo ho opúšťame každý, skôr či neskôr. Nie je jednoduché zanechať a opustiť niečo, na čo sme zvyknutí. Ale ide o zákonitosť, ktorú zmeniť nedokážeme. V evanjeliu čítame o tom, ako na Ježišovu výzvu, rybári pri Genezaretskom mori zanechali svoju profesiu a vykročili za ním. 

1.,Zanechali siete, rybolov a svojich pokrvných a vykročili za Učiteľom z Nazareta. My si viac všímame to, že niečo alebo niekoho zanechali, ako to, že získali oveľa viac. Niekedy je lepšie oželieť fakt zanechania niečoho a všimnúť si iné benefity. 

Bohu dôverujme viac, keď nám pripomína myšlienku, podľa ktorej "ani oko nevidelo, ucho nepočulo a do ľudského srdca nevystúpilo to, čo nám Pán pripravil". Pozemské zisky a hodnoty stratia svoj lesk úplne a to pre nevídaný lesk Božieho kráľovstva. Strata pozemských dobier skoro každého zarmúti. Je to prirodzené, vzhľadom na našu pripútanosťk hodnotám tohto sveta. Je užitočné, ak sa naučíme počas života vnímať dary večnosti, ktoré nám v hojnej miere predstavil Ježiš Kristus. On kvôli tomu obetoval aj svoj život. 

2.,Odchodom na večnosť niečo zanechávame, aby sme dosiahli väčšie veci, ale to neznamená, že pozemský svet máme zavrhovať. A to preto, lebo práve v ňom sme vytvárali hodnoty pre večnosť, nielen pre seba, ale aj pre iných. Nech bol pozemský svet akokoľvek riskantný a možno aj nespravodlivý, ale tak či tak bol miestom našich dobrých skutkov a obiet, ktoré sa vyznačovali určitou náročnosťou. Práve tieto obety sa stali našim platidlom pre Božie kráľovstvo. Učme sa Bohu ďakovať za každý prežitý deň. Nemusí byť z nášho pohľadu nejako veľmi úspešný, či vydarený, ale ponúknime ho Bohu ako svoju obetu, ktorá bude mať dosah pre večnosť, kam definitívne smerujeme. 

3.,Zanechávame svet, na ktorý sme si zvykli. Je to preto, lebo nás Pán volá-poď, za mnou!. Jeho volanie bolo silné a tak nástojčivé, že mu neodolali ani tvrdí rybári , pri ktorých sa Ježiš zastavil a povolal ich. Božie volanie pre večnosť je najsilnejšie, nik mu neodolá. Ono je definitívne a nedá sa zvrátiť. Poznal som ľudí, ktorí v mladosti emigrovali napr. do Ameriky. Ale, keď sa dožili vysokého veku, žiadali si zomrieť vo vlasti a preto sa tam vrátili. Volanie rodného kraja bolo pre nich extrémne silnou pozvánkou na návrat. 

Spomeňme si na to, koľko krát nás Pán volal počas pozemského putovania. Volal nás, lebo nás chcel nasýtiť pokrmom slova a tela. Volal nás, lebo nás chcel odvrátiť od riskantných ciest, ktorými sme sa neuvážene a dobrodružne pustili. Volal nás, lebo chcel, aby sme sa v určitých situáciách obetovali a pomáhali iným v biede. Volal nás, lebo si prial, aby sme s ním boli viac v kontakte a živšie s ním komunikovali. Niektoré výzvy sme nepočuli, na niektoré sme nereagovali, lebo sme sa tvárili, že ani neexistujú...Volanie na večnosť je volaním všetkých volaní. Máme sa v živote nastaviť tak, že takéto zaznie aj nad našim životom. Je to veľké tajomstvo a milosť, keď žijeme vo viere orientovaní na bod zlomu. Kým nenastane,lámajme chlieb dobra okolo seba. Lámajme v sebe prílišnú pripútanosť k materiálnym veciam až do tej miery, že večnosť sa pre nás stane predmetom našej vrcholnej túžby. V každom z nás je Bohom zakódované volanie po spravodlivosti, pokoji a láske a to v miere absolútnej. Toto volanie bude vypočuté iba v atmosfére Božieho kráľovstva. Tam smerujú naše pohľady, keď pochovávame blízkeho človeka.