Matkám

Predstavme si bežnú situáciu zo života rodiny. Dospievajúce dieťa pristúpi k otcovi s určitou požiadavkou. Otec odlepí zrak od športového prenosu, vypočuje si otázku a s nie príliš veľkým záujmom sa ňou zaoberať, povie: „Choď za mamou, ona to vie lepšie.“ Alebo: „Choď k mame, ona si to pamätá lepšie.“ Choď k mame! Ešteže tie matky máme! Deti sú rady, že sa nimi niekto zaoberá a otcovia tiež neskrývajú radosť, lebo si môžu vychutnať športový prenos do konca. Ale nielen preto hovoríme o matkách s úctou. Ony môžu reprezentovať Matku Božiu v prostredí svojho života. Ona sa javí ako ich Orodovníčka a Pomocnica v rôznych situáciách. Čím inšpiruje kresťanské matky?

1.)       Mária vedie skupinku príbuzných za Ježišom.

Chcú sa s ním rozprávať. Sám Ježiš dostáva o tom správu: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú ťa vidieť.“ (Lk 8, 20) Kresťanská matka má hľadať spôsob, ako viesť rodinu k Ježišovi. Nejde tu o niečo na spôsob zdvorilostnej návštevy raz za čas. Ide o pristupovanie k nemu vo forme celoživotného úsilia. Cirkev používa výraz, ktorý je na to určený – pristupovanie k sviatostiam. Kde je on viac prítomný ako práve v sviatostiach Cirkvi? Žiaľ, niekedy je osamelá. V tomto prípade skôr platí: Vonku stojí samotná matka bez príbuzenstva a iba ona z rodiny hľadá Ježiša. Modlí sa a čaká, že sa časom pripojí aj niekto iný z rodiny.

2.)       Mária hľadala strateného Ježiša počas púte v Jeruzaleme.

Hľadala ho tak, ako každá iná matka – s bolesťou, obavami, možno i s plačom. (Lk 2, 41 – 50) Každá dobrá matka svoje deti hľadá, a to nielen vtedy, keď sa stratia, niekam odbehnú, ale aj vtedy, keď definitívne z domu odídu. Hľadať deti neznamená iba pozerať do kúta, pod posteľ či za skriňu. Hľadať deti znamená to, že sa matka neprestane modliť a zahrňovať ich Božou priazňou. Deti sa môžu vytratiť nielen fyzicky, ale môžu sa stratiť aj vo viere, ba môžu až na ňu zanevrieť. Ešte len vtedy nastáva čas neustáleho hľadania toho, čo sa stratilo a čo je pre matku také vzácne.

3.)   Mária s Dieťaťom pod srdcom navštívila príbuznú Alžbetu, ktorá tiež pestovala dieťa pod srdcom. (Lk 1, 39 – 56)

Stretli sa spriaznené duše. Stretli sa, aby si pomáhali, vzájomne sa podporovali a spolu sa modlili. Dávajú tak príklad súčasným matkám, aby sa stretávali nielen na základe bežného posedenia (hoci aj to je možno potrebné), ale hlavne na báze viery. Stretnutie s názvom Modlitby matiek ktoré sa u nás, vo Svite, koná každý rok, je jedinečným Božím a cirkevným projektom, lebo sa na ňom stretávajú matky, ktoré nasledujú príklad Panny Márie a Alžbety. Každá matka má mať životný program, v ktorom sú na prvom mieste deti a rodina. Takéto spoločenstvá matiek sú pre Cirkev a pre svet mimoriadne dôležité. Nemusia byť oficiálne, ale pravidelné, také, kde je Božie slovo a modlitba na poprednom mieste. Len vtedy bude mať stretnutie zmysel a požadovanú hĺbku. Je dôležité, aby sme mali matky, ktoré sú modliace a ktoré svoje osudy (nie vždy ľahké) odovzdávajú do rúk Božej Matky, ktorá ich predostrie svojmu Synovi. Matkám pristane a prináleží im pestovanie mariánskej úcty. Matka má ísť za Matkou, za Božou Matkou, lebo ona vie všetko lepšie a dokonalejšie.

Ak tam bude miesto

 Na portáli Postoj som si prečítal nasledujúci príbeh. Bol pohreb. V strede kostola stála rakva s nebožtíkom. Okolo kvety a vence. Na jednej zo stúh bolo napísané toto:Stretneme sa v nebi, ak tam bude miesto...Mnohí sa nad tým pozastavili. Čo má znamenať takýto nápis na pohrebe človeka, ktorý veril v Ježiša Krista? Rodina to neskoršie v kuloároch vysvetľovala takto: S pohrebnými službami telefonicky vybavovali technické záležitosti, ktoré s pohrebom súviseli. Dohodli sa, že na stuhu dajú vytlačiť meno a priezvisko zosnulého, dátum narodenia a smrti a ak bude miesto, tak doplnia zvolanie-stretneme sa v nebi!. Vidíme, aký zmätok môže spôsobiť nedorozumenie v komunikácii pričom vznikla až teologická dilema-bude dosť miesta v nebi?

V nedeľu sme čítali slová evanjelia:"V dome môjho Otca je mnoho príbytkov" /Jn 14, 1-12/. Nebo a Božie kráľovstvo nie je o kapacite, o množstve či o stiesnených podmienkach. To sú kategórie, ktoré nás trápia a zväzujú počas pozemského života. V nebi neplatia. Ježiš nás upokojuje s tým, že miesta je dosť. Je pravda, že o nebo treba zápasiť a to v duchu čnosti, ktorú sme my, moderní ľudia zavrhli. Ide o bohabojnosť.  Dá sa to vysvetliťaj ako bázeň pred Bohom. Jeho obsahom je láska k Bohu, spojená s vernosťou a s častou konfrontáciou skutkov s Božou vôľou. To je obsahom výrazu bohabojnosť. Takéto ponímanie života je dobrou víziou pre vstup do Božieho kráľovstva. Pre ľudí, ktorí tento postoj vyznávajú, je naozaj dosť  trvalého miesta v blízkosti Boha.

Ježiš chce, aby sme mali v jeho kráľovstve svoje miesto. Hovorí:"...vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja". Boh je prajný. Dopraje nám. Boh je bohatý a chce nás posadiť k stolu. Nič mu nespôsobí takú radosť, ako keď sa s nami podelí o dobrá, ktoré teraz prevyšujú našu chápavosť. To, čo on pripravuje pre svojich verných vzbudzuje našu pozornosť a prehlbuje túžbu. Viera v Boha,ak má správny rozmer, prehlbuje našu túžbu po večných dobrách. Boh chce mať "plný dom". A je veľmi aktívny, aby nás motivoval hľadať čo najschodnejšiu cestu k bránam večnosti.

Aj túto cestu nám Ježiš bližšie objasnil, keď povedal:"Ja som cesta...". Cesty zaujímajú človeka stále. Hneď, ako privítame hosťa, zo slušnosti sa opýtame: aká bola cesta? Hneď , ako sa vráti niekto z rodiny domov po celodennom šoférovaní, kladieme otázku: aké sú cesty? Myslíme najmä na kvalitu pohodlia pri náročnom cestovaní. 

Akou cestou je Ježiš? Dopraje nám aj pohodlie napredovania za ním? Určite áno, ale nešetrí ani "pohodlím kríža". Ide o protichodný výraz, lebo kríže života sú málokedy fyzicky i duševne pohodlné. Ale predstavujú pohodlie v tom, že sú najváčším zdrojom milosti, ktoré potrebujeme pri putovaní do večnosti. Ježišova cesta je pre každého z nás ušitá na mieru. Rešpektujme sa navzájom ako pútnici, ktorí našli správnu cestu vo viere.  Pomáhajme si navzájom, aby sme v každom spolupútnikovi objavili Ježiša, ktorý nedovolí, aby sme zablúdili.

Spoznávaj Boha

Predstavme si situáciu, kedy nejaký človek z titulu svojej moci a postavenia vyhlási:"Vy ma ešte nepoznáte, ale spoznáte ma!". Ten, kto používa takýto slovník sa vyhráža. Za jeho slovami cítiť hrozbu. Hovorí v hneve a s úmyslom vykonať na niekom úkon pomsty. Niekomu takéto vyjadrenie stačí na to, aby vychladol, ale niekto ide za svojim a môže napáchať veľké škody. 

Predstavme si inú situáciu. Pristúpime ku človekovi, ktorého postihla strata pamäti. Hneď na úvod stretnutia sa ho preventívne opýtame:"Poznáš ma, vieš, kto som?". 

To isté sa stane vtedy, keď sa s niekým stretneme po dlhých rokoch. Na mieste je vtedy obojstranná otázka typu:"Poznáš ma, vieš, kto som?". 

V evanjeliu čítame úryvok o tom, ako sa Pán Ježiš prihovára Filipovi:"Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?"/Jn 14,1-12/. Nehovorí to v hneve alebo plný sklamania. Hovorí to akoby s jemnou výčitkou, lebo vie, že jeho učeníci musia ukázať vyšší stupeň poznania ako iní. Čo chce tým povedať?

Chce povedať, že Boh je poznateľný, že chce, aby sme ho poznávali a chce nám oznámiť, že do každého vložil ambíciu hľadať Boha a v jeho hľadaní nájsť zmysel života. 

1.,Jedna z ciest poznávania Boha je uvedená v Skutkoch Apoštolov/Sk 6,1-7/. Postarali sa o ňu Dvanásti, keď vyhlásili v spoločenstve toto:"My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova". Aby ešte predtým povedali:"Nie je správne, aby sme zanedbávali Božie slovo...". Od tých čias existuje v Cirkvi povolanie, ktoré je zamerané na duchovnú zložku života. Ide o povolanie, ktorému svet nikdy neudelí plnohodnotný kredit a ani v spoločenstve pokrstených nenájde vždy absolútnu prajnosť. Túto situáciu vystihol sv. Peter, ktorý napísal:"Oni naň narážajú, lebo neveria slovu" /1 Pt 2,4-9/. Ten, kto neverí Slovu, neuverí tak ľahko ani tým, ktorí ho ohlasujú. Podstata tejto služby nie je o ziskoch, ktoré sa dajú vyjadriť v číslach a rôznych mierach. Tí, ktorí Božie slovo ohlasujú, nemajú byť ľuďmi slov, ale ľuďmi Slova. Toho Slovo, ktoré stvárnilo svety a stvárňuje aj životný svet ohlasovateľov a oni podávajú o tom správu do celého sveta. 

2., O mnohých veciach sa dozvedáme z počutia. A keď niekomu o tom hovoríme, použijeme výraz-počul som, že sa stalo to a to...Tým dávame okoliu na vedomie, že v informácii, ktorú podávame, sa môže nachádzať odchýlka od pravdy. 

Aj Božie slovo máme z počutia. Ale ono má byť ohlásené tak, aby sa dalo uživotniť a uviesť do praxe. Božie slovo treba počúvať, prijať a urobiť z neho normu zmýšľania a konania. Len tak môžeme dokázať, že medzi počutým a žitým slovom Boha neexistuje nijaká odchýlka, ktorá by spochybnila pravdivosť Boha, lebo on sám je Pravda, ktorá oslobodzuje. 

3.,Pri istej príležitosti sa stretli dvaja priatelia a dali sa do reči. Jeden z nich doslova žiaril šťastím, lebo sa mu podarilo niečo dôležité vybaviť. Dostal otázku:"Ako sa ti podarilo?". A on na to:"Našiel som tie správne dvere, na ktoré som zaklopal". 

Mnohí denne sledujeme správy z domova i zo sveta. Či sa nám to páči alebo nie, sledujeme ich preto, lebo túžime nájsť odpoveď na otázku: kedy bude lepšie a kto sa o to postará /človek alebo inštitúcia/. A denne sme sklamaní, lebo nič vierohodné sa v tomto smere z médii nedozvieme. Prečo? Možno aj preto, lebo klopeme na nesprávne dvere. Božie slovo nám oznamuje, ktoré sú tie správne dvere, lebo lepšie bude len vtedy, keď v srdciach činiteľov i bežných ľudí bude kraľovať Slovo. Ono prinesie úľavu vo svedomí, podnet k novému začiatku a dôveru, že sme bezpeční iba v Božích rukách. Je pekné, ak niekto objavuje svet a veľa vidí a zažije, ale ešte krajšie a užitočnejšie je, ak poznáva toho, ktorý ho stvoril a ponúkol mu do správy celé stvorenstvo. Aj tu platí, že Pán je tak dlho s nami, ale snažíme sa úprimne hľadať nasledovať?

Na prahu manželstva

 

 

        Pre každého odborníka, ktorý skúma život človeka v minulosti, je veľkým objavom stopa. Stopa človeka, ktorá sa zachovala z určitých dôvodov celé tisícročia. Aj z tejto jedinej stopy dokážu vedci vyčítať veľa informácii a poznatkov pre nás, súčasných ľudí.

        Výraz „stopa“ sa používa aj v inom slova zmysle. Napríklad vtedy, keď niekto spomína na časy, ktoré niekde strávil alebo vtedy niekde pôsobil. Preto hovoríme, že určitá činnosť má aj našu stopu. Ide o účasť na nejakej aktivite, práci, na nejakom podujatí – zvlášť vtedy, keď boli úspešné a užitočné.

        Čo sa týka života v sviatostnom manželstve – nestačí povedať, že tam chcem zanechať stopu. To je málo. Hovorí sa, že tam chcem nechať celé svoje srdce. Zanechať srdce je viac ako zanechať stopu.
Čo znamená zanechať celé srdce v manželskom zväzku?

1.)          Pri vstupe do manželstva snúbenci by mali byť rozhodnutí prežiť spoločný život, a to na základe racionálneho rozhodnutia a svojej vôle.

V tomto úkone je zahrnutý rozum a vôľa. No akousi nadstavbou je myšlienka, ktorá súvisí s odovzdaním srdca. Ona zahŕňa obetu a lásku. Rozum v tomto prípade hovorí, že chcem ísť takou cestou života, akou ide väčšina populácie. Vôľa sa pridáva a hovorí, že si chcem zastať svoju úlohu v manželstve čo najlepšie. K tomu sa pridáva vloženie srdca. Tento úkon zahŕňa obetavosť a láskavosť, ktoré môžu dosiahnuť až mimoriadny stupeň. Takéto rozhodnutia nedokáže urobiť človek sám od seba. Potrebuje na to vnuknutie zhora a Božiu milosť, aby to, čo bolo Kristom zasiate, prinieslo úrodu v priebehu celého spoločného života.

2.)          V súvislosti s odovzdaním srdca platí myšlienka,
ktorú nachádzame v liturgii sv. omše.

Objavuje sa tam dialóg: „Hore srdcia!“ s odpoveďou: „Máme ich u Pána.“ Manželia majú odovzdať svoje srdcia Božej moci a Božiemu pôsobeniu. Chladné a obmedzené srdcia v manželstve neobstoja.

        Všetci vieme, že človek občas potrebuje navštíviť špecializovaný obchod. Ide o obchod so sortimentom, ktorý vybaví človeka do detailu. Napríklad: obchod s potrebami na turistiku, obchod pre tých, ktorí sa chystajú na vysokohorskú túru, obchod s tovarom, ktorý označujeme ako elektro.

        Boh má špeciálne milosti pre tých, ktorí uzavrú sviatostný manželský zväzok. Chce, aby mu manželia odovzdali svoje srdcia a on ich vybaví svojimi milosťami do detailu. Podmienkou je, že celé ich srdce má patriť nielen manželskému partnerovi, ale aj Bohu. Nielen časť života, nielen na určitú dobu, ale úplne. Preto, keď sú srdcia manželov vyživované pravidelnou milosťou z eucharistie a z Božieho slova, je to znak, že svoj život vložili do Pánových rúk. Boh tak premieňa ich srdcia, že sa stávajú svedkami života podľa evanjelia a reprezentujú Krista žijúceho v ľudskom spoločenstve.

3.)          Srdce manželov má vytvoriť určitý priestor, do ktorého si ukladajú hodnotné skutočnosti.

Príkladom je im Panna Mária, o ktorej vieme, že si všetky udalosti, ktoré prežila, ukladala vo svojom srdci.

        Rovnako sa podobajú hospodárovi z evanjelia, ktorý vyberá zo svojich zásob veci staré i nové. Manželia si majú ukladať do srdca také hodnoty, z ktorých budú čerpať nielen vo chvíľach radosti, ale i v časoch kríža a životných skúšok. Do srdca si nedávajú zlobu, nenávisť, pomstu, ale ukladajú si prejavy Božej lásky, ktoré môžu ich spoločný život prehĺbiť a upriamiť na večnosť.

        Srdce človeka nie je skladiskom na odpad či haraburdie, ale je to dôstojný stánok, v ktorom môže prebývať Boh. Tam, kde prebýva Boh, tam je láska rozmanitá, pestrá, všeobsiahla a taká, ktorá zabezpečí živosť a životaschopnosť sviatostného manželstva.

Božie (po)volanie

 

       Predstavme si, že večer, keď je doma celá rodina, zazvoní telefón – pevná linka. Niekto z domácich vstane a zdvihne slúchadlo. Povie: „Prosím!“ a mlčky ukáže prstom na konkrétneho člena rodiny. Ten sa zdesí, keď pochopí, kto volá a mimikou a gestikuláciou naznačí, aby odkázal, že nie je doma. V inom prípade svoju prítomnosť doma utajiť nechce, ale odkáže, aby zavolal neskôr. Inokedy skočí hneď k telefónu, niekedy aj so sadrou na nohe, lebo volajúci je pre neho niekto naozaj zaujímavý.

       Ako je to, keď volá Boh? Adresát mu dáva najavo, že nie je doma a že podobné pokusy bude odmietať. Iný nechce hneď Boží hlas odmietnuť, ale rozhodnutie chce oddialiť, kým si to v duši neusporiada. Nakoniec spomeňme aj takých, ktorí v tom majú jasno od začiatku a s kladnou odpoveďou neotáľajú.

       Prečo by nemal odmietať Božie (po)volanie ten, ktorý ho zreteľne počuje a vníma? Uveďme niektoré biblické situácie:

1.)         Slepý Bartimej (Mk 10, 46 – 52)

Bartimej sedel pri ceste z Jericha a žobral. Nežobral pasívne a odovzdane, ale bolo ho poriadne počuť. Až napokon si získal Ježišovu pozornosť. Ľudia mu zakričali: „Vstaň, volá ťa!“ Kandidát na povolanie je ako ten Bartimej. Očakáva dobrodenia iba od tohto sveta. Ale na Božiu výzvu vstane a ide za Kristom, lebo od neho sa môže naučiť rozdávať, nie iba prijímať. Ide o učebnicový príklad správnej motivácie
ku kňazstvu: ísť a spolu s Kristom rozdávať. Stať sa rozsievačom, ktorý uveril sile a tajomstvu Božej sejby - viac Božích darov rozdávať
ako prijímať pozemských výnosov. Takéto zmýšľanie sa Bohu páči
a na ňom stavia službu ohlasovania dobrej zvesti.

2.)         Zachej (Lk 19, 5)

Ježiš ho povolal v čase, keď vyliezol na strom, aby lepšie Ježiša videl. Učiteľ pozrel hore a zvolal: „Poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ Zachej poslúchol. Ježiš týmto gestom naznačil, že chce vojsť nielen do jeho domu, ale hlavne do jeho srdca. Chce tam vojsť a nastoliť poriadok evanjelia. Kandidát povolania musí s týmto krokom počítať. Musí počítať s tým, že Kristus si vyžaduje trvalé miesto v srdci Božieho služobníka. Kristus chce pôsobiť a vplývať naňho tak, aby sa v evanjelium v jeho život udomácnilo a zapustilo trvalé korene. Kandidát musí prijať Ježišovu trvalú prítomnosť nie ako nutné zlo, ale ako sladké bremeno a prejav Božej lásky. Kandidát by bez Ježišovej milosti neobstál a jeho služba by vykazovala prázdnotu. Všimnime si, že Bartimej musel vstať zo zeme hore a Zachej naopak, musel zliezť zo stromu na zem.
No obidvaja našli optimálne miesto v Božej prítomnosti. Toto dokáže iba Boh, t. j. ten, ktorý povoláva.

3.)         Lazár (Jn 11, 43)

Pamätáme si na Ježišove slová: „Lazár, poď von!“ Učiteľ z Nazareta takto vzkriesil Lazára z hrobu. Lazár do istej miery reprezentuje kandidáta povolania. Má  si uvedomiť, že Kristus, keď povoláva, povoláva do svetla. A vo svetle povolania sa zrazu celý doterajší život, ktorý sa odohrával v prirodzenom svetle, javí ako tma. Kristus je Svetlo a on svojich služobníkov pozýva, aby do jeho Svetla vstúpili a zostali v ňom natrvalo. Oni majú ľudí pre toto Svetlo získavať. Všimnime si vyjadrenie sv. Pavla, ktorý napísal: „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Ježiša Krista, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom... (Flp 3, 8–9). Pavol vystúpil na vysoký stupeň poznania Ježišovho svetla. Všetko pozemské sa v tomto svetle stráca.

 

       Svet i Cirkev dnes na takýchto objaviteľov Božieho svetla čakajú. Bez modlitieb a obiet sa to nezaobíde. Veľmi ich potrebujeme,
lebo chceme, aby nás svojou službou do svetla neba uviedli.

Novomanželom

Pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli výročie smrti pápeža Františka /+2025/. V televízii mu venovali príslušný program, ktorý je určitým prierezom jeho pontifikátu. Pri istej príležitosti sa prihovoril snúbencom touto myšlienkou:"Zadovážte si také snubné prstene, ktoré vám budú sedieť akurát. Nebolo by dobré, keby boli príliš malé, aby ste si nemysleli, že ťarcha manželstva je neznesiteľné bremeno. A nebolo by dobré, keby boli vaše prstene príliš voľné, lebo záväzky dané pred Bohom treba dodržiavať". Pápež takto výstižne vyjadril zmysel manželského života. Záväzok niekedy človeka tlačí, ale v Kristovi mu ponúka veľkú slobodu pre obetu a konanie dobra.

 Ktoré skutočnosti si majú manželia na prahu spoločného sviatostného života uvedomiť?

1.,Ich vzťah má mať ambíciu byť ako chlieb ./Ježiš ho v evanjeliu spomína často/. Chlieb je konečný produkt, ktorý prešiel určitým procesom, kým sa dostal na stôl konzumenta.

 Rozhodnutie pre spoločný život vo sviatostnom manželstve má prejsť procesom. A v záverečnej fáze rozhodnutia má obom chutiť ako chlieb. Taký chlieb, ktorý je chcený, ktorý nie je príkry, ktorý manželia nikdy nezavrhnú a ktorý bude stále chápaný a prijatý ako Boží dar. Chlieb rozhodnutia pre manželstvo má mať vždy výsostné miesto v atmosfére rodinného života.

2.,Novomanželia si majú uvedomiť, že na začiatku cesty sú ako vinič. /Aj o ňom je bohatá zmienka v Ježišových katechézach/. Na rozdiel od chleba je vinič produkt začiatočný. Najprv je vinič potom hrozno a tak môže byť víno. 

Život vo sviatostnom manželstve má perspektívu rastu. Duchovný a ľudský rast má v tomto bode nový začiatok. Život prinesie, ako sa dnes hovorí, nové výzvy, ktoré si vyžadujú osobnosti. Vyžadujú si stálosť a nezlomnosťvo chvíľach skúšky, triezvosť a rozvážnosť v momentoch rozhodovania sa a neúprosnosť voči tomu, čo by chcelo manželstvo rozvrátiť. Spoločný život vnímaný ako vinič, má mať víziu pokojného, radostného a obetavého napredovania. Víno žitia týchto hodnôt určite požehná Pán v pravom čase. 

3.,Novomanželia majú byť predstaviteľmi Ježišovej lásky. Láska je najvyššou hodnotou, ktorá vstúpi až do večnosti. V Božom kráľovstve bude dominovať. Prečo by nemohla byť rámcom i obsahom života vo sviatostnom manželstve? Môže ísť o predzvesť atmosféry večnosti. Život , ktorý je položený na tomto základe, nezlyháva. Má oporu v Bohu, lebo Božie slovo nás uisťuje, že "Boh je Láska". Láska, ktorá je pravidelne očisťovaná od nánosov sebectva, márnivosti a žiadostivosti, môže sa stať obrazom Kristovej lásky. Boh dáva o sebe vedieť najmä cez takto prijatý program manželského života. Boh takýto život požehnáva a ponúka svoje dary na jeho zveľadenie: eucharistiu, sv. pokánia a modlitbu. 

Novomanželom pri sobášnom obrade požehnáme prstene. Modlime sa za to, aby pre nich predstavovali  určitý rámec konania a zmýšľania, ale zároveň aj primeranú slobodu, ktorá môže byť neobmedzená v konaní Božích skutkov.

Ich vlastná cesta

V každom športovom odvetví sú takí, ktorí výkonostne vyčnievajú, ale aj takí športovci, ktorí zaostávajú. Na ich adresu zvykne povedať komentátor takýto výrok:oni si idú vlastné preteky. Niektorí preto, lebo sú výkonostne nedostižní a nikto na nich nemá alebo opačne, poriadne zaostávajú . 

Evanjelium nám prináša dramatický príbeh dvoch Ježišových učeníkov/Lk 24,13-35/. Videteľne sa oddelili od Jeruzalemskej etapy života a idú si vlastnou cestou. Čím je charakteristická?

1.,Utek. Niekto by konštatoval, že utekajú. Iní by povedali, že  dokonca zbabelo. Nezdá sa, že ide o klasický útek v panike. Skôr ide o výsledok racionálneho zhodnotenia situácie. Už ich nič neviaže k Jeruzalemu, ba ani k udalostiam, ktoré sa tam odohrali, ba ani k učeníkom, ktorých opustili. Už nenachádzajú styčné plochy s Ježišom, lebo vedia, že bol ukrižovaný a tým sa pre nich všetko skončilo. Príbeh s Ježišom bol síce pekný, ale neskončil hapyendom.

Mnohí si v živote volia útek. Chcú zanechať osoby, ktoré ich sklamali a chcú opustiť miesta, ktoré im pripomínajú niečo zlé, či nepríjemné. Nemožno im to zazlievať. Ale sú aj ľudia, ktorí zostávajú.Napr. rodičov môžu sklamať deti. No rodič zostáva rodičom a neustále na svoje deti myslí a ak je  veriaci, tak sa za ne modlí. Len tak ľahko z toho pokrvného vzťahu neunikne. Sú ľudia, ktorí napriek sklamaniam zostávajú. Zostávajú na ceste prinášania obiet a konania dobrých skutkov. Niekedy zostať znamená nastúpiť na cestu nebeskej odmeny.

2.,Smútok. Z Jeruzalema odchádzajú zarmútení. Ich smútok je poctivý, nefalšovaný. Je až taký dramatický, že kvôli nemu nespoznajú Ježiša, ktorý sa k nim pripojil. Smútok má mať v živote človeka miesto. Smútok, žiaľ a zármutok sú naše reakcie na určité situácie, ktoré nám priniesli určitú bolesť. Ale majú mať svoju dôstojnosť a určité hranice. Lebo, keď ich ženieme do krajnosti, môžu nám zatieniť pohľad na Boha a môžu znamenať hriech nedôvery voči Božej prozreteľnosti. V tom prípade môže ísť o víťazstvo Zlého, ktorý vháňa človeka do zúfalstva a bráni mu, aby sa otvoril Božej nároči a jeho milosrdenstvu. 

3.,Ježiš má v našej viere rásť, tak, ako rástol v očiach emauzských učeníkov. Najprv bol označený ako "jediný cudzinec", ktorý nevie čo sa stalo. Neskoršie bol uznaný za hodnoverného spolupútnika a vyslúžil si pozvanie k stolu, lebo "sa zvečerieva". Ale vrchol uznania Ježišovi vystavili v titule "proroka mocného v čine i v reči pred Bohom". Vidíme, ako Ježiš v ich viere rástol. Ani pri odchode z Jeruzalema nezostali pasívni, ale debatovali, skúmali a hľadali východiská. 

Boh sa nám môže javiť ako cudzinec, ktorý si našu dôveru nezaslúži, lebo sa len tak vplietol do nášho života a prišiel akoby bez pozvania. Inokedy si vyslúži náš čiastočný záujem, ale len vtedy, keď sa zvečerieva nad našim životom. A to sa deje v chorobe, v životných krízach či neúspechoch. Inokedy si vystačíme bez neho. Ale, keď na sebe pracujeme, môžeme ho vnímať ako najmocnejšieho , lebo nám odpúšťa hriechy a očisťuje od všetkej zloby a dáva nám pocítiť úľavu v skúškach. Rokmi a skúsenosťami by mal Ježiš  u nás rásť do rozmerov Pastiera, Vodcu a Mesiáša, ktorý jediný nám môže otvoriť dvere Božieho kráľovstva.

Každý z nás ide životom vlastnou cestou. No Boh nás na nej čaká. Chce sa k nám pripojiť, aby nás utvrdil v dobrom, aby nás napomenul, keď hazardujeme so spásou, aby nás uistil, že len s ním náš život nadobúda zmysel. On sa tak znížil, že našu cestu prijal za svoju s výnimkou hriechu. My prijmime tú jeho cestu za svoju, aby sme ho mohli nasledovať a tak pozdvihnúť svoj život na úroveň hľadania večného života.