Taká je doba

Človek si nedokáže  odpovedať na všetky otázky, s ktorými je konfrontovaný počas pozemského života. Mnohé skutočnosti ho presahujú a tak nenachádza vždy primerané východiská. Preto sa často uchyľuje k takýmto frázam: taká je doba, také sú časy, takto sa dnes žije atď. Poukážme na niektoré prvky, ktoré charakterizujú život v súčasnosti. 

1.,Život pod tlakom. Mnohí sa na to sťažujú a oprávnene hovoria, že im chýba väčšia sloboda. Iní majú názor opační a presviedčajú svoje okolie, že bez určitého vonkajšieho tlaku by neurobili takmer nič. Udajne iba "pod tlakom" sa im darí vytvárať požadované hodnoty a podávať nadštandardné výkony.

Ježiš nám ukazuje, aký je život pod tlakom kríža. Pobožnosti krížovej cesty nám predstavujú Ježiša, ktorý trikrát pod krížom skolaboval a dokonca mu museli pomáhať niesť kríž ľudia zo zástupu /Šimon z Cyrény/. Život pod tlakom životného kríža nie je jednoduchý, ale ukazuje nám cestu spásy. Kristus nám chce povedať, že človek je pod ťarchou kríža slobodnejší a otvorenejší pre večný život ako pod ťarchou hriechu. Život po ťarchou hriechu ničí v človekovi hodnoty Božieho dieťaťa, ale pod jarmom Kristovho kríža ich bohato rozvíja.

2.,Dnes sme svedkami polarizácie v spoločnosti. Vždy je niekto proti niekomu. Často sa nám ponúka tento model ako takmer ideálny a prirodzený. Koľko zla a napätia sa vytvorí z takejto polarizácie života?! Kristov kríž dokáže stmeľovať a zjednocovať. Ako náhle sú ľudia v živote "navštívení" krížom, zabúdajú na akúkoľvek polarizáciu a začínajú sa viac zjednocovať v úsilí o pripodobnenie sa ukrižovanému Kristovi. To je jednotiaci model pre ľudí, ktorý priniesol Ukrižovaný, aby sa ľudia zjednocovali v láske Kristovho kríža, lebo ten  je znakom spásy. Životný kríž neobíde nikoho a preto je dôležité, aby sme sa učili pochopiť tajomstvo kríža Kristovho a napojiť naň svoje utrpenie.

3.,Mnohí sa dnes zhodujú v tom, že nám chýbajú autority v spoločnosti. Zhodujú sa aj v tom, že niektoré autority sa skrývajú za autoritárstvo. 

Ježiš sa nominuje ako autorita všetkých autorít, keď volá:"Ja, až budem vyzdvihnutý na kríž, všetkých pritiahnem k sebe". Svoju autoritu ukázal , keď umýval apoštolom nohy a keď v pozícii obetovaného Baránka ako nevinný prijal údel zločinca a nechal sa ukrižovať za naše hriechy. Z tohto pohľadu zistíme, že autorít okolo nás nie je až tak málo, lebo obetavých duší nájdeme dosť. Ježiš tajomne priťahuje svojim krížom tých, ktorí prinášajú denné obety, aby reprezentovali Ježiša, ktorý cez nich koná svoje dielo. Pre autoritu je charakteristická obetavosť a pripútanosť života ku Kristovi, ktorý je našim neprekonateľným vzorom. 

Každý z nás vkladá do doby v ktorej žije svoju pečať. Taká je doba, ale takí sme my! Nie doba, ale Kristus má byť východiskom i cieľom nášho pozemského putovania, lebo jeho hodnoty sú nemenné a vždy aktuálne. 

Dominancia

 

       Ľudia svoju dominanciu nad inými dávajú najavo rozmanitým spôsobom. Platí to aj v oblasti verbálnej komunikácie. Ten, kto má k dispozícii a ponúkne viac argumentov, presvedčí ostatných. Aj jeho prejav možno považovať za dominantný. V takomto prípade použijeme výraz „usadiť niekoho“, t. j. dominovať nad niekým.

       Pán Ježiš počas svojho verejného účinkovania usadil mnohých. Argumentačne a logicky dominoval napríklad nad farizejmi a zákonníkmi, ale dokázal „usadiť“ ľudí aj v inom slova zmysle.

1.)        Evanjeliá prinášajú správu o tom, že nasýtil niekoľkotisícový zástup.

Ten, ako vieme, mal so sebou iba zopár chlebov. Ježiš nariadil: „Usaďte ľudí!“ Až potom vykonal zázrak rozmnoženia chleba. Ešte predtým poslal učeníkov, aby ľudí po skupinách usadili. Nebolo to vôbec jednoduché. Usadiť takto tisícové zástupy nebolo otázkou chvíle.
Aj apoštoli sa museli rozdeliť a dohodnúť na spoločných direktívach.

 

       Ježiš aj dnes má ambíciu usádzať ľudí, t. j. poslucháčov jeho slova. Posiela Cirkev, ktorá zdedila po apoštoloch službu tzv. „usádzania“. Je to služba katechézy a nasýtenia Božím pokrmom eucharistie. Ani táto služba jednoduchá nie je. Ale Cirkev má svoju štruktúru, formy ohlasovania a neustále odovzdáva Ježišovu výzvu, aby sa ľudia pred prijatím Božích darov usadili, t. j. aby sa pripravili pokáním na prijatie týchto vrcholných darov.

 

2.)        Ježiš usadil svojich protivníkov.

Farizeji poslali svojich sluhov, aby sa prikradli k Ježišovi počas jeho katechézy, aby ho podchytili v reči a následne ho priviedli na výsluch. Sluhovia sa však vrátili naprázdno s konštatovaním: „Nikdy tak človek nehovoril.“ Z toho vyplýva, že Ježiš neusadil iba svojich priaznivcov a sympatizantov, ktorí tak vďačne učinili, ale aj tých, ktorí boli proti nemu. Ježiš dokázal zmeniť aj zmýšľanie svojich neprajníkov. Dokázal ich usadiť tak, že nedokázali vzniesť proti nemu nijaký argument, ktorým by si zaslúžil perzekvovanie. To isté sa deje s nami, hriešnikmi. Kvôli hriechom sa staviame proti Bohu, ale on nás svojou milosťou neustále lieči a robí z nás takých, ktorí si znova s pokorou prisadnú k Ježišovým nohám a s radosťou počúvajú jeho dobrú zvesť.

3.)        Ježiš usadil svojich apoštolov vo večeradle.

Apoštoli si tam uvedomili, ako veľmi sú závislí na Ježišovi. Stratili všetky väzby s týmto svetom a jediný, kto im zostal, bol Ježiš. Svoju prítomnosť a budúcnosť mienili spojiť jedine s osobou Ježiša. Iný zmysel svojho života nenašli.

       Pri prijímaní eucharistie z eucharistického stola si uvedomujeme svoju závislosť na Ježišovi. Bez neho sme nič, bez jeho milosti nedokážeme vykonať nijaké dobro, bez jeho milosti sa nedokážeme zbavovať hriechov, bez jeho milosti nedokážeme účinne ohlasovať evanjelium. Ježiš sa stal pre nás všetkým. Pri spoločnom eucharistickom stolovaní si uvedomujeme, že sme spojení s Kristom, ale i medzi sebou navzájom, lebo máme podiel na tom istom chlebe. Ježiš je taký dominantný, že nás usádza aj dnes okolo svojho stola a zanecháva nám definitívny prísľub zdroja svojich darov v podobe sviatosti kňazstva, sviatosti eucharistie a príkazu Božej lásky. My, keď prijmeme jeho tézy, vždy si pri tom s pokorou sadáme v jeho blízkosti, lebo vieme, že nás môže sýtiť pokrmom, ktorý zostáva pre večný život.

Finále

V bežnej praxi života pomerne často počujeme výraz-finále. A to v rôznych obmenách. Napríklad pri rôznych súťažiach, ktoré sú pre ľudí veľmi populárne. Včera bol posledný deň oficiálneho vysluhovania sviatosti pokánia pred sviatkami. Ktosi z našich kolegov, spolubratov povedal:"Ideme do finále!". V nedeľu sme Kvetnou /Palmovou/ nedeľou vstúpili do Veľkého týždňa . Máme oprávnenie konštatovať, že ideme do finále, lebo nás čaká vrchol liturgického roka-Veľkonočné trojdnie. To isté môžu povedať príbuzní chorého, ktorí vidia, že ich milovaný člen rodiny odchádza do večnosti. Povedia:je vo finále! A keď potom stoja pri rakve zosnulého vedia, že rozlúčka s ním v kostole, či na cintoríne má charakter pozemského finále. 

V týchto dňoch nás liturgia a Božie slovo vovádzajú do Ježišovho finále. Vstupuje do Jeruzalema v sprievode svojich učeníkov, aby dokonal za nás veľkonočnú obetu. Dôležité je , že toto finále strávi so svojimi apoštolmi, hoci vieme, že zatiaľ nenašli odvahu prihlásiť sa k nemu aj vo chvíľach zatknutia a krutého vypočúvania.

1.,Ježiš vstupuje slávnostným spôsobom do Jeruzalema. Ľudia mu mávajú a prevolávajú na slávu.  Učeníci sú s ním a dané chvíle si užívajú. Niekto by povedal, že sú na "víťaznej vlne". No potom, prichádza na scénu kríž a ukrižovanie. Kríž je v Ježišových rukách nástrojom víťazstva. A preto tí, ktorí ho nesú na svojich pleciach, nesú sa na víťaznej vlne. Od čias Pána Ježiša dostal kríž potupy nový rozmer. Stal sa nástrojom víťazsta. Ten, kto ho nesie s vierou, nesie sa na víťaznej vlne spásy.

2.,Ježiš berie zo sebou učeníkov do Getsemanskej záhrady, ktorá sa nachádza na úpätí Olivovej hory. Má požiadavku, aby bdeli a modlili sa, lebo naňho dolieha úzkosť kvôli utrpeniu, ktoré má znášať. Chce od nich, aby vyjadrili istú solidaritu a  jednotu s ním, lebo ho čakajú chvíle bolesti a muky ukrižovania. 

Je dobrou skutočnosťou, ak môžeme konštatovať, že niekto vyjadruje solidaritu a jednotu s tým, ktorý trpí. Každý nakoľko môže a nakoľko mu dovoľujú okolnosti. Mnohí strávia hodiny, dni, mesiace i roky pri chorom. Ich starostlivosť je obdivuhodná. Chorý potom odchádza do večnosti a začína sa preňho nový život. Aj tu dostávame príležitosť k solidarite a zjednoteniu sa s ním. A to tým, že tiež začneme nový život. Keď ho začal náš príbuzný vo večnosti, malo by byť zákonitosťou, že my, ktorí zostávame, chceme vyzdvihnúť jeho oslávenie pri Bohu novým , dokonalejším životom podľa evanjelia. Smrť blízkeho človeka môže mať na nás veľký vplyv, v zmysle radostnejšieho nasledovania Krista.

3.,Ježiš stoluje s učeníkmi pri poslednej večeri. Ide o historickú chvíľu, ktorá sa premietla aj do svetovej literatúry či umenia. Ktovie, čo vtedy apoštoli prežívali? 

Nám, ktorí máme stolovať s Pánom pri slávení eucharistie, dáva podnet sv. biskup Augustín. Píše:"...už v Šalamúnových Prísloviach čítame:"Keď si sadneš jesť k stolu u veľmoža, dávaj pozor a všímaj si, čo ti predkladajú, a tak siahni rukou vo vedomí, že aj ty musíč také pripraviť". Lebo aký stôl veľmoža to je, ak nie ten, z ktorého sa prijíma telo a krv toho, čo položil za nás svoj život?  A čo znamená sadnúť si k nemu, ak nie pokorne pristúpiť? A čo znamená dávať pozor a všímať si, čo ti predkladajú, ak nie rozjímať , ako si zasluhuje taký dar? A čo znamená tak siahnuť rukou, aby si vedel, že aj ty musíš také pripraviť, ak nie to, čo som už povedal: že ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov? " /Lh II., s. 411/. 

Mnohí naši priatelia už stolujú s Pánom pri večnej veľkonočnej hostine. Nech je táto chvíľa pre nás motiváciou, aby sme pripravovali vo svojom počínaní stôl obiet a uľachtilého konania. Eucharistia, ktorá sa slávi tu na zemi a z ktorej môžeme často prijímať, nech nás navedie na konanie takých skutkov, ktoré sú Bohu milé a pre nás užitočné. Snažme sa aktívne zapojiť do tejto schémy Božieho stolovania: oslávení v nebí, pozemskí v chráme pri eucharistickom tajomstve a pri aplikácii týchto darov v praxi života pre dobro núdznych. Ak si ju osvojíme, finále bude naše. Naše a Božie. Bude výsledkom pôsobenia Božieho daru, ktorému chceme aj dnes otvoriť svoje srdce.

Držať krok s Ježišom

V istej firme bilancovali výsledky svojej práce a vrcholný predstaviteľ manažmentu konštatoval: Držíme krok s najlepšími. Ide o celkom dobré hodnotenie, lebo ak nie si jednotka, tak sa aspoň môžeš držať v popredí.

Môžeme držať krok s Ježišom? On je Jednotka. Neexistuje nijaký ukazovateľ, podľa ktorého by sme mohli držať s ním krok. No, dôležité je, aby sme sa k nemu približovali a nasledovali ho v rámci svojich možností. Čo nám v tomto smere napovie udalosť Ježišovho vstupu do Jeruzalema?

1.,Trpieť s Ježišom. V úvodnej modlitbe liturgie Palmovej nedele sa modlíme a prosíme, aby sme "nasledovali jeho príklad v utrpení". Utrpenie vyhľadávať nemusíme, lebo ono si k nám cestu nájde. Podobné slovo je výraz-strpieť. Trpieť-strpieť. Určitou formou utrpenia je dokázať strpieť niečo alebo niekoho. Toto máme možno na dennom poriadku. Aj touto formou sa môžeme k Ježišovmu utrpeniu priblížiť. Skúsme mať úmysel vo Svätom týždni niečo strpieť, aby sme nestŕpli, keď treba konať a priblížiť sa ku Kristovi. 

2.,Bdieť s Ježišom. Predzvesťou dobrého a požehnaného bdenia je schopnosť prebudiť sa. Prebudiť sa s naivnej predstavy, podľa ktorej bude svet bez Boha lepší a jednoduchší. Prebudiť sa k rozhodnutiu premeniť svoj život na aktívny, kreatívny v duchu evanjelia. Prebudiť sa zo stavu akejsi duchovnej malátnosti a dokázať sa okolo poobzerať s úmyslom priniesť obetu, nie na svoju, ale Božiu slávu. V konečnom dôsledku prebudenie sa znamená podporiť myšlienku modlitby a povýšiť ju v rebríčku hodnôt na najvyššie miesta.

3.,Svedčiť. Sledujme apoštola Petra v čase  Ježišovho zatknutia a predvedenia pred veľkňaza. Najprv vyhľadával kúty a prítmie veľkňazovho dvora, aby zostal inkognito, čo sa mu vôbec nepodarilo. Až potom, keď ho iní usvedčili, že patrí k Ježišovi, rezignoval na schovávanie sa a uvedomil si, že táto taktika je biedna a prinajmenšom nečestná voči jeho Majstrovi z Nazareta. Skôr ako svedčil musel sa presvedčiť. Musel sa presvedčiť, že byť Pánovým učeníkom znamená nehrať dvojitú hru, ale verejne vydať svedectvo o svojom zmýšľaní.

 Nám, kresťanom dneška , viac imponujú pomyselné kúty a prítmie života, aby sme sa nestali terčom výsmechu z toho, že Kristus nám imponuje.

 Všetci s hlbokým znepokojením sledujeme vojnu na Blízkom východe. Svedkovia hovoria, že extrémisti a teroristi sa pred bombardovaním uchyľujú do oblastí, kde žijú ešte zvyšky kresťanov. Usadia sa v blízkosti kresťanských osídlení zámerne, aby z kresťanov urobili terč nepriateľských náletov. Kresťan je vyhľadávaným terčom. Aj Peter takým bol. Ale v tomto "bombardovaní" paradoxne zosilnel vo viere tak, že jeho svedectvo života je z nášho pohľadu takmer neprekonateľné. 

Snažme sa zosúladiť krok s Ježišovým. On sa nám prispôsobí, pripojí sa k nám a bude nás viesť. Primeraným spôsobom sa o to pokúsme  vo Veľkom týždni. Obsahuje veľké výzvy k zmene života a k nájdeniu jeho hlbšieho zmyslu.

Sprievodcovia

Blíži sa Kvetná nedeľa a my budeme v duchu sledovať Ježiša, ako vstupuje do Jeruzalema. Neputuje sám, má sprievodcov  v osobách učeníkov a sympatizantov. Tí mu prevolávajú: Hosanna Synovi Dávidovmu! 

1.,Aj človek, ktorého duša odišla do večnosti má svojich sprievodcov. Pri pohrebných obradoch zvyknú niektorí hovoriť, že prišli sprevádzať zosnulého na jeho poslednej ceste. Myslí sa tým cesta na cintorín ,ku hrobu, lebo tam, v tomto bode, sa končí definitívne pozemské putovanie každého človeka. Aj cesta Pána Ježiša v tele smrteľnosti do Jeruzalema bola jeho poslednou, ak neberieme do úvahy putovanie na Kalváriu. 

Je pekné, keď sprevádzame človeka na jeho poslednej ceste, ktorá má podobu pohrebu. Toto spoločenstvo nemá byť iba tichým zdvorilostným sprievodom, ale má tam byť miesto na modlitbu. Lebo iba tá je účinná v zmysle orodovania za dušu zosnulého. Takejto modlitby by sa mal zhostiť každý účastník pohrebných obradov. Sprievodca na poslednej ceste nemá byť nezaujatým a chladným človekom. Má byť schopný pozdvihnúť myseľ a odovzdať Bohu prosbu za spásu duše zosnulého človeka.

2.,Človeka sprevádzame aj na cestách života, ktoré ešte nie sú posledné, ale náročné. Týkajú sa životných krížov a skúšok. Nie je dobré, keď je človek pod jarmom kríža sám. Dokonca sámotný Ježiš privítal pomoc na svojej krížovej ceste, keď mu istý Šimon z Cyrény pomohol niesť kríž. Aj to iba na krátky čas. Šimon vtedy zastupoval celé ľudstvo, ktoré má  okúsiť kríž života a zároveň vyjadriť ochotu pomáhať blížnemu, keď ho zmáha ťarcha kríža. Až večnosť odhalí, koľko modlitieb a obiet bolo vyslaných za nás, aby sme pod jarmom kríža neklesali a ak áno, tak aby sme potom vstali a kráčali ďalej. Sú takí sprievodcovia životom, o ktorých vieme, že nám pomáhajú, ale aj takí, o ktorých sa dozvieme až vo večnosti. Už za pozemského života si môžeme akoby adoptovať človeka nesúceho kríž a poskytnúť mu takto veľmi účinnú pomoc.

3.,Je užitočné, ak sme sprievodcami takých, ktorí hľadajú pravé hodnoty alebo povieme na ich adresu, že sa" hľadajú". Vrámci hľadania chodia niekedy od jedného extrému k druhému, pokročia vpred, potom sa vracajú,inokedy akoby rezignovali a stratili chuť hľadať. Ježiš ich povzbudzuje slovami:"Hľadajte a nájdete...".Pritom sa môžu oprieť o svedectvo tých, ktorí už našli svoj poklad v Kristovi. Máme prosiť za hľadajúcich, aby dostali dar čistého pohľadu, lebo pravda je niekde celkom blízko. Takýto sprievodca nerezignuje aj keď hľadajúcemu dochádza dych motivácie. Sprievodca týchto osôb neopúšťa svoje miesto a pomáha až do konca.V jednej z mládežnických piesní sa spieva:Boh je blízko nás...Určite je blízko aj v túto chvíľu. Vidí naše úsilie pomôcť zosnulým, aby našli pomyselnú bránu Božieho kráľovstva. Prosme, nech sú zmyté ich hriechy a nech sa im ukáže Pán, ktorý nezabúda na nijaké dobro, ktoré človek urobil v záujme pomoci iným a v záujme spásy svojej duše.

Boh je tu!

 

          „Mal si tu byť!“ Takto alebo podobne adresujeme jemnú výčitku tomu, kto absentoval na nejakej významnej alebo zaujímavej akcii. Vzápätí dodáme: „Bol to zážitok. Prišiel si o veľa. Škoda, že si tu nebol!“ Týmito slovami chceme dotyčného priviesť k vyjadreniu smútku, že sa nestal svedkom niečoho podnetného.

          Sestry nebohého Lazára – Marta a Mária – privítali Ježiša slovami: „Pane, keby si bol býval tu...“ (Jn 11, 1 – 45). Išlo o určitú výčitku, že Ježiš nebol práve tam, kde ho čakali a nebol ani v tom čase tam, kde sa niečo odohralo. Ako keby Ježiš všetko zmeškal, a tak sa pričinil o to, že došlo ku smrti jeho priateľa Lazára. Vlastne, všetky výčitky Bohu, že zapríčinil niečo zlé vo svete, začínajú podobnými slovami: „A kde bol Boh...“, keď sa niečo tragické odohralo, atď.

          Kde je Boh? Boh je tu!

1.) Keď Lazár vážne ochorel, sestry mu poslali odkaz: Ten, ktorého miluješ, je chorý.

Možno nevedeli celkom presne, kde sa Ježiš nachádza, ale vedeli s istotou, že posol ho nájde. Sú ľudia, ktorí nepraktizujú sviatostný život, ale môžu nám s úctou povedať: „My nie sme príliš nábožní, ale vy ste blízko Boha, pomodlite sa za nás.“ Oni vedia, že Boha nájdeme, lebo vieme, kde sa nachádza. A my ako ich poslovia povieme Bohu: „Tí, ktorých miluješ, sú chorí.“ Prijmime takúto sprostredkovateľskú službu aj bez výzvy, sami od seba. Veď vieme, že Boh je najmä tu, v chráme a tu je aj privilegované miesto, kde môžeme Bohu adresovať rôzne odkazy vo forme modlitby.

2.) Boh je tu, ale musíš k nemu vystúpiť.

Lazárove sestry tak urobili. Ježiš totiž nevošiel do domu, ale zastal niekde na pomyslenej hranici obce. Sestry museli vyjsť z domu a ísť mu v ústrety, aby s ním mohli komunikovať. Človek musí vyjsť k Bohu zo svojej diskrétnej a komfortnej zóny. Musí opustiť zázemie svojich zlozvykov s túžbou po novom živote. Má mať ambíciu prekročiť prah svojho smútku, sklamania, znechutenia a prázdnoty v duši. Lebo ak by to neurobil, tak by riskoval, že sa s Bohom „minie“ a možno sa s ním nikdy nestretne. Nie je dobrým riešením, ak si človek urobí barikádu a útulok z bolesti života, s ktorou sa sám trápi vo vnútri. Ježiš by mu potom mohol adresovať akoby jemnú výčitku: „To si nemohol ani chvíľu bdieť so mnou?“

3.) Ježiš napokon zastal so svojím sprievodom pred hrobom Lazára.

Na jeho opätovnú výzvu po počiatočnom zdráhaní sa, odvalili hrobový kameň. Lazár na Ježišovu výzvu vyšiel z hrobu von. Pán nariadil, aby ho porozväzovali, a tak oslobodili.

          Iba Boh môže zbaviť človeka hriechu a vyslobodiť ho z hrobu zatuchnutosti. Boh ho vyslobodí milosťou sviatosti pokánia, ale ponúkne človekovi, aby ho „porozväzoval“, a tak zbavil škodlivých väzieb na tento svet. Je dôležité, aby bol zaviazaný Bohu a nezväzoval sa s hriešnymi praktikami pozemského sveta. Boh nám dáva príležitosť spolupracovať tak, aby človek, ktorý má byť oslobodený, rozviazal svoj jazyk na Božiu oslavu, aby si rozviazal ruky na konanie obetavých skutkov a aby rozviazal a prerušil väzby na tých, ktorí stroja úklady a zvádzajú iných na zlé cesty. Aj tu je Boh, ktorý volá človeka k zmene života a zároveň ho pozýva k tomu, aby blížnym vydal svedectvo dobrého života.

          Vždy, keď sa stane nehoda, tragédia, prichádzajú na miesto rôzne záchranné zložky: hasiči, zdravotníci i polícia. Pri prešetrovaní celej záležitosti sa skúma aj to, v akom časovom intervale prišli na miesto činu, za aký dlhý čas sa dostali na miesto činu. Ježiš po tom, čo prijal od posla správu o chorobe Lazára, zostal ešte dva dni na mieste. Neponáhľal sa, lebo chcel, aby vynikli veľké Božie diela. Boh sa neponáhľa, ale chce, aby sme ho nepretržite hľadali. Čaká na svoju príležitosť, aby mohol povedať: „Som tu a som tu pre Teba, aby si sa stal objektom mojich spásonosných činov.“

S čím treba počítať?

Medzi dôležité skutočnosti tejto doby patrí aj to, že si ľudia vzájomne odovzdávajú skúsenosti a informácie. Tí, ktorí sa vrátili napr. z dovolenky alebo z nejakej cesty alebo navštívili určité podujatie, odovzdávajú poznatky tým ľuďom, ktorí pôjdu v ich stopách. Namieste sú otázky :ako tam bolo, na čo sa treba pripraviť , na čo nemám zabudnúť, s čím musím počítať atď.?

Evanjelium nám prináša pomerne rozsiahlu a podrobnú správu o tom, ako Ježiš uzdravil slepého od narodenia /Jn 9, 1-41/. Táto udalosť na nás pôsobí ako určitý odkaz s tým, že dáva možnosť zamyslieť sa. Ten, koho sa Pán dotkne, musí s niečím počitať, musí sa na niečo pripraviť. O ktoré skutočnosti ide? 

1.,Priprav sa na to, že Boh, ktorý sa ťa dotkne svojou milosťou, bude vyžadovať zmenu v tvojom živote. Tieto Božie dotyky sa nedejú pre nič za nič. On nerobí šou, ktoré sú znakom tejto doby. Boží dotyk má v prvom rade uzdravujúci charakter.

Pred niekoľkými dňami som sledoval v TV unikátne zábery z operačného zákroku na srdci. 29-ročnému pacientovi vymieňali niektoré časti srdca a použili umelé náhrady. Hovorili, že po rekonvalescencii sa vráti do plnohodnotného života. 

Najzaujímavejší a najdojímavejší záber pre mňa nastal vtedy, keď sa chirurg dotkol ľudského srdca. Pre ňho možno už rutina, ale pre bežného smrteľníka  aj zimomriavky na tele. Chirurg sa rukou dotýka srdca a zároveň ho pobáda k tomu, aby sa naštartovalo a našlo svoj rytmus. 

Boh sa uzdravujúco dotýka vnútra každého z nás. Robí tak preto, aby sme sa naštartovali a konali primerane svojmu poslaniu vo svete, aby sme v tejto činnosti objavili svoj každodenný rytmus. Bez kontaktu s ním, by naše srdce stratilo svoju apoštolskú pozíciu a bilo by pre iné a nie pre  Božie kráľovstvo. 

2.,Duchovné uzdravenie človeka môže vyvolať akúsi roztržku a rôznosť názorov medzi tými, ktorí ho pred tým poznali. Tak sa to stalo aj medzi tými, ktorí slepého od narodenia vídali žobrať. Teraz je zrazu na nohách a zdravý. Ich názory sa delili na tých, ktorí hovorili-je to on, ale iní hovorili opak-nie je to on, len sa mu podobá. 

Človek, ktorého sa Boh dotkol a priviedol na správnu cestu je ten istý, čo predtým, ale nie úplne, lebo zmenil princípy zmýšľania a konania. A ľudia sa tak môžu pýtať-je to ešte on, ten, ktorého sme poznali? 

Apoštolský nuncius ,arcibiskup Nicola Girasolli, počas piatkovej jubilejnej slávnosti v Poprade zdôrazňoval identitu nového človeka v týchto bodoch:a, Má byť v pohybe , kým môže a má konať veľa dobra. Je opakom toho, ktorý uviazol v nezdravej pohodlnosti doby. b.,Má sa stať prameňom, ktorý nikdy nevysychá, ale stále buble a ponúka svoj životodorný obsah, Je opakom toho, ktorý ako prameň vyschol a už nedokáže nikoho občerstviť a potešiť. c., Má byť svetlom, ktoré nezhasína. Včera večer v správach priniesli reportáž odkiaľsi zo stredného Slovenska. Našli sa tam ľudia, ktorí priniesli podnetnú myšlienku. Dohodli sa, že na viacerých miestach, vzdialených od seba aj niekoľko kilometrov si nasadia  vo večernom čase čelové lampy a budú putovať na určité  miesto. Vznikol zaujímavý a dojímavý obraz-reťaz svetiel, ktoré vzájomne komunikovali a dávali o sebe vedieť. V tomto správaní je veľa podnetného pre tých, ktorí chcú v sebe niesť Kristovo svetlo a neboja sa toho, že o svetlo nebude záujem. Pre tých, ktorí sa v tme nachádzajú a uvedomia si to, Kristovo svetlo sa stane spásou a požehnaním.

3.,Uzdravený slepec bol predvedený pred židovskú náboženskú vrchnosť na výsluch. A dostalo sa mu uznania, lebo ho označili ako -"jeho /Ježišovho/ učeníka". To bolo veľké vyznačenie, najmä z pohľadu dnešnej doby, kedy sa všetci viac či menej úspešne pokúšame stať Ježišovými učeníkmi. 

Napr. apoštol Peter sa po Ježišovom zatknutí zdráhal priznať, že patrí k jeho učeníkom /nepoznám toho človeka!/. Vzápätí to oľutoval, a neskôr sa stal svetlom pri ohlasovaní evanjelia medzi Židmi. 

Skutky života hovoria za veriaceho človeka. Hovoria o tom, že má v hlave a v duši jasno, čo sa týka hodnôt života. Hovorí sa, že čísla nepustia t.j. majú veľkú výpovednú hodnotu. A nepustia ani skutky, lebo odhaľujú smerovanie človeka, ktoré v duchu viery , nemá byť iba pozemské, ale má zohľadňovať vyšší horizont. 

V istom americkom filme sa objavila takáto replika:"Ak chceš dážď, musíš počítať s blatom". Toto môže potvrdiť uzdravený slepec, lebo zažil dážď milostí, a preto mu Ježiš blatom potrel oči, aby videl. Nie je to príliš hygienické, ale účinné. Niekedy pád do blata ľudskej biedy pomôže človeku, aby lepšie videl a spásonosne konal do konca života.