Sprievodcovia

Blíži sa Kvetná nedeľa a my budeme v duchu sledovať Ježiša, ako vstupuje do Jeruzalema. Neputuje sám, má sprievodcov  v osobách učeníkov a sympatizantov. Tí mu prevolávajú: Hosanna Synovi Dávidovmu! 

1.,Aj človek, ktorého duša odišla do večnosti má svojich sprievodcov. Pri pohrebných obradoch zvyknú niektorí hovoriť, že prišli sprevádzať zosnulého na jeho poslednej ceste. Myslí sa tým cesta na cintorín ,ku hrobu, lebo tam, v tomto bode, sa končí definitívne pozemské putovanie každého človeka. Aj cesta Pána Ježiša v tele smrteľnosti do Jeruzalema bola jeho poslednou, ak neberieme do úvahy putovanie na Kalváriu. 

Je pekné, keď sprevádzame človeka na jeho poslednej ceste, ktorá má podobu pohrebu. Toto spoločenstvo nemá byť iba tichým zdvorilostným sprievodom, ale má tam byť miesto na modlitbu. Lebo iba tá je účinná v zmysle orodovania za dušu zosnulého. Takejto modlitby by sa mal zhostiť každý účastník pohrebných obradov. Sprievodca na poslednej ceste nemá byť nezaujatým a chladným človekom. Má byť schopný pozdvihnúť myseľ a odovzdať Bohu prosbu za spásu duše zosnulého človeka.

2.,Človeka sprevádzame aj na cestách života, ktoré ešte nie sú posledné, ale náročné. Týkajú sa životných krížov a skúšok. Nie je dobré, keď je človek pod jarmom kríža sám. Dokonca sámotný Ježiš privítal pomoc na svojej krížovej ceste, keď mu istý Šimon z Cyrény pomohol niesť kríž. Aj to iba na krátky čas. Šimon vtedy zastupoval celé ľudstvo, ktoré má  okúsiť kríž života a zároveň vyjadriť ochotu pomáhať blížnemu, keď ho zmáha ťarcha kríža. Až večnosť odhalí, koľko modlitieb a obiet bolo vyslaných za nás, aby sme pod jarmom kríža neklesali a ak áno, tak aby sme potom vstali a kráčali ďalej. Sú takí sprievodcovia životom, o ktorých vieme, že nám pomáhajú, ale aj takí, o ktorých sa dozvieme až vo večnosti. Už za pozemského života si môžeme akoby adoptovať človeka nesúceho kríž a poskytnúť mu takto veľmi účinnú pomoc.

3.,Je užitočné, ak sme sprievodcami takých, ktorí hľadajú pravé hodnoty alebo povieme na ich adresu, že sa" hľadajú". Vrámci hľadania chodia niekedy od jedného extrému k druhému, pokročia vpred, potom sa vracajú,inokedy akoby rezignovali a stratili chuť hľadať. Ježiš ich povzbudzuje slovami:"Hľadajte a nájdete...".Pritom sa môžu oprieť o svedectvo tých, ktorí už našli svoj poklad v Kristovi. Máme prosiť za hľadajúcich, aby dostali dar čistého pohľadu, lebo pravda je niekde celkom blízko. Takýto sprievodca nerezignuje aj keď hľadajúcemu dochádza dych motivácie. Sprievodca týchto osôb neopúšťa svoje miesto a pomáha až do konca.V jednej z mládežnických piesní sa spieva:Boh je blízko nás...Určite je blízko aj v túto chvíľu. Vidí naše úsilie pomôcť zosnulým, aby našli pomyselnú bránu Božieho kráľovstva. Prosme, nech sú zmyté ich hriechy a nech sa im ukáže Pán, ktorý nezabúda na nijaké dobro, ktoré človek urobil v záujme pomoci iným a v záujme spásy svojej duše.

Boh je tu!

 

          „Mal si tu byť!“ Takto alebo podobne adresujeme jemnú výčitku tomu, kto absentoval na nejakej významnej alebo zaujímavej akcii. Vzápätí dodáme: „Bol to zážitok. Prišiel si o veľa. Škoda, že si tu nebol!“ Týmito slovami chceme dotyčného priviesť k vyjadreniu smútku, že sa nestal svedkom niečoho podnetného.

          Sestry nebohého Lazára – Marta a Mária – privítali Ježiša slovami: „Pane, keby si bol býval tu...“ (Jn 11, 1 – 45). Išlo o určitú výčitku, že Ježiš nebol práve tam, kde ho čakali a nebol ani v tom čase tam, kde sa niečo odohralo. Ako keby Ježiš všetko zmeškal, a tak sa pričinil o to, že došlo ku smrti jeho priateľa Lazára. Vlastne, všetky výčitky Bohu, že zapríčinil niečo zlé vo svete, začínajú podobnými slovami: „A kde bol Boh...“, keď sa niečo tragické odohralo, atď.

          Kde je Boh? Boh je tu!

1.) Keď Lazár vážne ochorel, sestry mu poslali odkaz: Ten, ktorého miluješ, je chorý.

Možno nevedeli celkom presne, kde sa Ježiš nachádza, ale vedeli s istotou, že posol ho nájde. Sú ľudia, ktorí nepraktizujú sviatostný život, ale môžu nám s úctou povedať: „My nie sme príliš nábožní, ale vy ste blízko Boha, pomodlite sa za nás.“ Oni vedia, že Boha nájdeme, lebo vieme, kde sa nachádza. A my ako ich poslovia povieme Bohu: „Tí, ktorých miluješ, sú chorí.“ Prijmime takúto sprostredkovateľskú službu aj bez výzvy, sami od seba. Veď vieme, že Boh je najmä tu, v chráme a tu je aj privilegované miesto, kde môžeme Bohu adresovať rôzne odkazy vo forme modlitby.

2.) Boh je tu, ale musíš k nemu vystúpiť.

Lazárove sestry tak urobili. Ježiš totiž nevošiel do domu, ale zastal niekde na pomyslenej hranici obce. Sestry museli vyjsť z domu a ísť mu v ústrety, aby s ním mohli komunikovať. Človek musí vyjsť k Bohu zo svojej diskrétnej a komfortnej zóny. Musí opustiť zázemie svojich zlozvykov s túžbou po novom živote. Má mať ambíciu prekročiť prah svojho smútku, sklamania, znechutenia a prázdnoty v duši. Lebo ak by to neurobil, tak by riskoval, že sa s Bohom „minie“ a možno sa s ním nikdy nestretne. Nie je dobrým riešením, ak si človek urobí barikádu a útulok z bolesti života, s ktorou sa sám trápi vo vnútri. Ježiš by mu potom mohol adresovať akoby jemnú výčitku: „To si nemohol ani chvíľu bdieť so mnou?“

3.) Ježiš napokon zastal so svojím sprievodom pred hrobom Lazára.

Na jeho opätovnú výzvu po počiatočnom zdráhaní sa, odvalili hrobový kameň. Lazár na Ježišovu výzvu vyšiel z hrobu von. Pán nariadil, aby ho porozväzovali, a tak oslobodili.

          Iba Boh môže zbaviť človeka hriechu a vyslobodiť ho z hrobu zatuchnutosti. Boh ho vyslobodí milosťou sviatosti pokánia, ale ponúkne človekovi, aby ho „porozväzoval“, a tak zbavil škodlivých väzieb na tento svet. Je dôležité, aby bol zaviazaný Bohu a nezväzoval sa s hriešnymi praktikami pozemského sveta. Boh nám dáva príležitosť spolupracovať tak, aby človek, ktorý má byť oslobodený, rozviazal svoj jazyk na Božiu oslavu, aby si rozviazal ruky na konanie obetavých skutkov a aby rozviazal a prerušil väzby na tých, ktorí stroja úklady a zvádzajú iných na zlé cesty. Aj tu je Boh, ktorý volá človeka k zmene života a zároveň ho pozýva k tomu, aby blížnym vydal svedectvo dobrého života.

          Vždy, keď sa stane nehoda, tragédia, prichádzajú na miesto rôzne záchranné zložky: hasiči, zdravotníci i polícia. Pri prešetrovaní celej záležitosti sa skúma aj to, v akom časovom intervale prišli na miesto činu, za aký dlhý čas sa dostali na miesto činu. Ježiš po tom, čo prijal od posla správu o chorobe Lazára, zostal ešte dva dni na mieste. Neponáhľal sa, lebo chcel, aby vynikli veľké Božie diela. Boh sa neponáhľa, ale chce, aby sme ho nepretržite hľadali. Čaká na svoju príležitosť, aby mohol povedať: „Som tu a som tu pre Teba, aby si sa stal objektom mojich spásonosných činov.“

S čím treba počítať?

Medzi dôležité skutočnosti tejto doby patrí aj to, že si ľudia vzájomne odovzdávajú skúsenosti a informácie. Tí, ktorí sa vrátili napr. z dovolenky alebo z nejakej cesty alebo navštívili určité podujatie, odovzdávajú poznatky tým ľuďom, ktorí pôjdu v ich stopách. Namieste sú otázky :ako tam bolo, na čo sa treba pripraviť , na čo nemám zabudnúť, s čím musím počítať atď.?

Evanjelium nám prináša pomerne rozsiahlu a podrobnú správu o tom, ako Ježiš uzdravil slepého od narodenia /Jn 9, 1-41/. Táto udalosť na nás pôsobí ako určitý odkaz s tým, že dáva možnosť zamyslieť sa. Ten, koho sa Pán dotkne, musí s niečím počitať, musí sa na niečo pripraviť. O ktoré skutočnosti ide? 

1.,Priprav sa na to, že Boh, ktorý sa ťa dotkne svojou milosťou, bude vyžadovať zmenu v tvojom živote. Tieto Božie dotyky sa nedejú pre nič za nič. On nerobí šou, ktoré sú znakom tejto doby. Boží dotyk má v prvom rade uzdravujúci charakter.

Pred niekoľkými dňami som sledoval v TV unikátne zábery z operačného zákroku na srdci. 29-ročnému pacientovi vymieňali niektoré časti srdca a použili umelé náhrady. Hovorili, že po rekonvalescencii sa vráti do plnohodnotného života. 

Najzaujímavejší a najdojímavejší záber pre mňa nastal vtedy, keď sa chirurg dotkol ľudského srdca. Pre ňho možno už rutina, ale pre bežného smrteľníka  aj zimomriavky na tele. Chirurg sa rukou dotýka srdca a zároveň ho pobáda k tomu, aby sa naštartovalo a našlo svoj rytmus. 

Boh sa uzdravujúco dotýka vnútra každého z nás. Robí tak preto, aby sme sa naštartovali a konali primerane svojmu poslaniu vo svete, aby sme v tejto činnosti objavili svoj každodenný rytmus. Bez kontaktu s ním, by naše srdce stratilo svoju apoštolskú pozíciu a bilo by pre iné a nie pre  Božie kráľovstvo. 

2.,Duchovné uzdravenie človeka môže vyvolať akúsi roztržku a rôznosť názorov medzi tými, ktorí ho pred tým poznali. Tak sa to stalo aj medzi tými, ktorí slepého od narodenia vídali žobrať. Teraz je zrazu na nohách a zdravý. Ich názory sa delili na tých, ktorí hovorili-je to on, ale iní hovorili opak-nie je to on, len sa mu podobá. 

Človek, ktorého sa Boh dotkol a priviedol na správnu cestu je ten istý, čo predtým, ale nie úplne, lebo zmenil princípy zmýšľania a konania. A ľudia sa tak môžu pýtať-je to ešte on, ten, ktorého sme poznali? 

Apoštolský nuncius ,arcibiskup Nicola Girasolli, počas piatkovej jubilejnej slávnosti v Poprade zdôrazňoval identitu nového človeka v týchto bodoch:a, Má byť v pohybe , kým môže a má konať veľa dobra. Je opakom toho, ktorý uviazol v nezdravej pohodlnosti doby. b.,Má sa stať prameňom, ktorý nikdy nevysychá, ale stále buble a ponúka svoj životodorný obsah, Je opakom toho, ktorý ako prameň vyschol a už nedokáže nikoho občerstviť a potešiť. c., Má byť svetlom, ktoré nezhasína. Včera večer v správach priniesli reportáž odkiaľsi zo stredného Slovenska. Našli sa tam ľudia, ktorí priniesli podnetnú myšlienku. Dohodli sa, že na viacerých miestach, vzdialených od seba aj niekoľko kilometrov si nasadia  vo večernom čase čelové lampy a budú putovať na určité  miesto. Vznikol zaujímavý a dojímavý obraz-reťaz svetiel, ktoré vzájomne komunikovali a dávali o sebe vedieť. V tomto správaní je veľa podnetného pre tých, ktorí chcú v sebe niesť Kristovo svetlo a neboja sa toho, že o svetlo nebude záujem. Pre tých, ktorí sa v tme nachádzajú a uvedomia si to, Kristovo svetlo sa stane spásou a požehnaním.

3.,Uzdravený slepec bol predvedený pred židovskú náboženskú vrchnosť na výsluch. A dostalo sa mu uznania, lebo ho označili ako -"jeho /Ježišovho/ učeníka". To bolo veľké vyznačenie, najmä z pohľadu dnešnej doby, kedy sa všetci viac či menej úspešne pokúšame stať Ježišovými učeníkmi. 

Napr. apoštol Peter sa po Ježišovom zatknutí zdráhal priznať, že patrí k jeho učeníkom /nepoznám toho človeka!/. Vzápätí to oľutoval, a neskôr sa stal svetlom pri ohlasovaní evanjelia medzi Židmi. 

Skutky života hovoria za veriaceho človeka. Hovoria o tom, že má v hlave a v duši jasno, čo sa týka hodnôt života. Hovorí sa, že čísla nepustia t.j. majú veľkú výpovednú hodnotu. A nepustia ani skutky, lebo odhaľujú smerovanie človeka, ktoré v duchu viery , nemá byť iba pozemské, ale má zohľadňovať vyšší horizont. 

V istom americkom filme sa objavila takáto replika:"Ak chceš dážď, musíš počítať s blatom". Toto môže potvrdiť uzdravený slepec, lebo zažil dážď milostí, a preto mu Ježiš blatom potrel oči, aby videl. Nie je to príliš hygienické, ale účinné. Niekedy pád do blata ľudskej biedy pomôže človeku, aby lepšie videl a spásonosne konal do konca života.

Spoznaj svojho učiteľa

 

 

       Prednedávnom vystupovali v našom kostole pedagógovia z umeleckej školy. Išlo o hodnotné podujatie, ktoré sa nieslo v duchu hesla: Spoznaj svojho učiteľa. Väčšinou sme zvyknutí na to, že vystupujú žiaci. Teraz sa však ako interpreti predstavili učitelia. Odtiaľ pramení názov kultúrneho podujatia.

       Je pôstne obdobie. Môže existovať lepší námet na prežívanie času očisty a pokánia ako: Spoznaj svojho Učiteľa? Spoznávanie Ježiša Krista, nášho Učiteľa, je témou, ktorá nikdy nezunuje a nikdy nebude dostatočne vyčerpaná.

1.)                   Začnime myšlienkou z Knihy Genezis (Gn 12, 1)

Pán hovorí Abramovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ Dom predstavuje určitú stabilitu a dlhodobé zakorenenie sa na istom mieste. Treba skúmať náš život v tom zmysle, či sme sa nezakorenili v priemernosti viery. Či sme si zo svojej pohodlnosti a zlých návykov nepostavili akoby dom a zabarikádovali sa v ňom. Boh ako dobrý Učiteľ nás pozýva k tomu, aby sme ho opustili a ešte predtým zničili v ohni pokánia. Liturgia hodín nám v pôstnom čase prináša tieto myšlienky:

a)   Máme prosiť o Božiu pomoc, aby sme nezostávali v skutkoch neprávosti. Hrozí nebezpečenstvo, že si zo skutkov neprávosti vytvoríme akési trvalé pohodlie, ktoré budeme považovať za status života, ktorý je nezmeniteľný.

b)  Máme prosiť o milosť, ktorá by napravila našu vzdorovitú vôľu. Vzdor je odmietnutím prejavu vďaky za všetky Božie dobrodenia. Ide opovrhnutie Božou láskou, ktorú on na nás zosiela.

2.)                   Spoznajme svojho Učiteľa pri utrpení kríža.

Takto ho spoznal sv. Pavol, ktorý odkázal Timotejovi: „Milovaný, trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boh.“ (2 Tim 1, 8) Všímajme si Učiteľa ako trpí. Nevšímajme si iba víťazov v rôznych odvetviach spoločenského života, ale Krista – Víťaza na kríži. Jeden z veľkých predstaviteľov politického života v celosvetovom meradle, ktorý rád o sebe hovorí, že je najmocnejším mužom planéty, sa veľmi často dáva počuť, že je zmierovateľ. Správy sú preplnené informáciami o tom, že ide s niekým telefonovať. S niekým telefonuje a keď skončí, povie: „Mal som veľmi dobrý rozhovor. Celý svet sa dozvie, že mal dobrý rozhovor, ale efekt nevidieť žiaden.

       Všetci by sme mali mať ambíciu mať dobrý rozhovor s Bohom. So zlom nemôžeme mať dobrý rozhovor. S trpiacim Učiteľom áno. Pri rozhovore s trpiacim Pánom sa dozvieme: „Trp spolu so mnou.“ Nikto nemusí byť v utrpení sám. Ba dokonca my môžeme v rozhovore povedať Ježišovi: „Trp spolu so mnou.“ Takýto rozhovor je veľmi dobrý, lebo uisťuje človeka v tom, že sám najvyšší znášateľ utrpenia – Ježiš, nás neopustí v čase našej osobnej obety.

 

 

 

3.)                   Všímajme si Učiteľa – Ježiša – na Hore premenenia
(Mt 17, 1 – 9).

On vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysoký vrch. Keď sa pred nimi premenil, jeden za apoštolov zvolal: „Učiteľ, dobre je nám tu.“ Toto zvolanie hovorí o tom, že učeníci registrujú veľký rozdiel medzi bežným životom vo svete a životom dôverného vzťahu so svojím Učiteľom. Spoznaj svojho učiteľa, keď sa premeníš ty! Ako ho budeš vnímať, keď sa budeš zbavovať hriechov? Hriech sa prejavuje trojako:

 

a)   Keď zlo začneš považovať za dobro

b)  Keď si začneš produkovať falošných bohov a klaňať sa im

c)   Keď opovrhuješ darmi Božej milosti lásky.

 

V zápase proti hriechu sa ti tvár Učiteľa bude javiť v jasnejšom svetle a zistíš, že môžeš ísť za ním všade a že môžeš s ním zažiť svoje vrchy Tábor a byť svedkom veľkých vecí.

Život kresťana je vyobrazením nášho kontaktu s Božským Učiteľom. Vzťah s ním sa odráža na živote človeka. Spoznávať ho povrchne nestačí. Teraz ho spoznávaj ako trpel, aby si ho spoznal, keď ti môže otvoriť bránu večnosti.

                                                             

Sme pútnici

 Medzi charakteristické znaky doby, v ktorej žijeme, patrí cestovanie. Platí, že sme rozcestovaní. Tomu je primeraná aj sieť dopravy. Podľa svojich možností sa môžeme rozhodnúť, či pocestujeme autom, autobusom, vlakom alebo poletíme lietadlom. Súčasní ľudia dotiahli schopnosť cestovať miestami až do extrému. Ale, taký je štýl života a cestovanie za účelom práce, vzdelávania, dobrodružstva patrí k fenoménom doby. 

Veriaci človek túži po večnom živote. Ako by sme jednoducho nazvali jeho ambíciu dosiahnuť večný život? Použijeme výraz-putovanie. Putovanie dnes prežíva renesanciu. Putovanie náboženské, ale i za účelom dovolenky či výletu. Možno je to protipól rozcestovanosti, ktorú sme vyššie opisovali. Pozícia pútnika je primeraná nášmu úsiliu o večný život. Sme pútnici.

Čím sa vyznačuje pútnik?

1.,Má poznať cieľ. Čo možno povedať o večnom cieli? Napr. to, že hoci o ňom vieme a veríme v neho, fyzicky ho nevidíme. Ale ideme za ním, lebo Boh do nás vtlačil nezmazateľnú pečať túžby po jeho dosiahnutí. Vedome alebo nevedome, kráčame za ním. Ďalej. Platí to, že dosiahnutím blaženého života musíme zanechať ten pozemský. Pozemskú atmosféru nemôžeme preniesť do večnosti. Musíme sa učiť strácať ju. Ale s vedomím, že Boh nám to bohato vynahradí. Keď večnosť dosiahneme, za pozemským svetom nám ľúto nebude. Víťazi v športe, ovenčení medailami a vavrínmi sa zvyknú vrátiť domov a ukázať ich svojim priaznivcom. V prípade večných vavrínov to neplatí. Nositelia večných vavrínov sa naspäť nevracajú. Ako pútnici do nebeskej vlasti si máme byť vedomí týchto skutočností. 

2.,Pútnik do večnosti potrebuje prostriedky. Mnohí ľudia sa chvália tým, že veľa dokázali vlastnými silami a schopnosťami. Je to pravda, ale aj za ich úspechmi je Božia pomoc. Na cestu do večnosti nám nepostačia naše , čo ako výnimočné, sily a schopnosti. Cesta do Božieho kráľovstva si vyžaduje nadprirodzené prostriedky. Človek musí dať k dispozícii svoju ochotu putovať a Boh dá to podstné. Pútnik potrebuje pokrm, aby vládal. Aj pútnik do večnosti ho má pripravený. Je k dispozícii na eucharistickom stole. Je to Pánovo Telo a Krv, ktoré sa pútnikovi ponúkajú ako najvýživnejší pokrm na ďalekú a náročnú cestu. Vždy po ňom siahnime, lebo jeho požívaním sme vsadili na istotu, ktorá nesklame.

3.,Akým spôsobom sa do večnosti putuje? Sú pútnici, vo všeobecnosti, ktorí potrebujú samotu, ale iní radšej putujú v spoločenstve. Boh chce, aby ľudia skrze Cirkev putovali v spoločenstve. Nie v spoločnosti, lebo tá môže obsahovať aj odstredivé sily, ale v spoločenstve. V ňom sa nachádzajú ľudia v pestrosti pováh a názorov, ale v jednote Kristovho krstu, a tak putujú za svojim cieľom. Spolupútnici na ceste večnosti nemusia byť ideálni, ale ich vieru a túžbu po večnosti Boh pozná. Aj celkom jednoduchí ľudia nám môžu dať dobrý príklad vernosti Božiemu putovaniu. Nepohrdnime ich príkladom. Oni ho nevnucujú, len demonštrujú Božiu silu, ktorá sa v ich živote prejavila.

Putovanie do Božieho kráľovstva preverí každého. Počas putovania nevieme, čo nás na ceste čaká. Počítajme s únavou, rôznymi bolesťami a pokušením zastať, ba dokonca vrátiť sa. So všetkým sa zdôverme s Púnikom /Ježišom/, ktorý doputoval na Kalváriu, aby sa za nás obetoval. On je ochotný kráčať s nami a sprevádzať nás až do konca, aby nám otvoril brány svojho príbytku.

Hĺbka človeka

Pred niekoľkými rokmi vznikla naša cirkevná materská škola. Stojí iba pár metrov od kostola. Pamätám si, že skôr, ako sa mohla začať rekonštrukcia pôvodnej budovy KBD,lebo na jej pôde MŠ vznikla, museli sa vykonať určité úkony. Nielen administratívne, ale terénne. Prišla vŕtacia súprava, ktorá mala vybrať vzorky zeminy a podložia, aby sa zistilo, či je podklad dostatočne pevný. Súprava sa zavŕtala do určitých hĺbok a vyniesla na povrch vzorky, ktoré odborník hneď popisoval . Tieto poznámky sa stali základom pre záverečnú správu, ktorú odborník neskoršie poslal. Zmysel tejto činnosti spočíva v tom, aby sa odborne preskúmalo, či je hĺbka zeme dostatočne pevná, aby budovu uniesla. 

Kto vidí do hĺbky človeka? Kto vie, čo sa v ňom skrýva? Nikto z ľudí nedokáže predpovedať, či má človek dostatočne pevnú hĺbku, aby ustál tlak života! Hĺbka iného človeka je pre nás neprístupná oblasť, pokiaľ ju sám človek aspoň trochu nepoodhalí. Kniha Žalmov nás upozorňuje:"Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť"/Ž 64,7/. Preto je pre nás konanie iného človeka nepredvídateľné a niekedy také, ktoré by nám ani vo sne nenapadlo. 

Čo potrebuje človek, aby spevnil svoje vnútro? Čím spevní svoje rozhodnutia tak, aby kráčal životom v mierach prirodzeného zmýšľania a konania?

1.,Vážnou skutočnosťou je vzťah s Bohom. Mnohí konštatujú, že "Boh je so mnou, Boh je pri mne!". Ukazuje sa, že, najmä dnes, je dôležité, aby bol Boh v nás. Kristus sa má zmocniť srdca človeka. Doslova ho "ukradnúť"  tak, aby v ňom nastolil svoju vládu, aby kladne ovplyvnil myslenie a konanie človeka. Boh chce byť "hýbateľom" v človekovi, aby ten kráčal požehnanou cestou. Čo to vie o veci povedať sv. Pavol. Ten sa prepracoval do mimoriadneho vzťahu s Kristom, keď povedal:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" /Gal 2,20/. 

2.,Spriaznení ľudia sú dôležitým článkom života. Ide o ľudí, ktorí sa prejavia najmä v zložitejších životných situáciách. Sme radi, ak nám poskytnú praktickú i morálnu podporu. 

Pred niekoľkými hodinami sa skončili ZOH /Miláno-Cortina/. Kto si našiel čas, bol svedkom unikátneho zápolenia. Lyžiari, ktorí absolvovali čistý beh alebo biatlon, mali popri trati priaznivcov. V istých úsekoch ich čakali ľudia s tímu, aby ich informovali o stave pretekov, ale boli tam aj priaznivci, ktorí ich hlasno povzbudzovali. Aj o tom je život. Pri trase nášho života sa nachádzajú takí, ktorí nás iba informujú o niečom, čo je tiež dôležité. No túžime sa stretnúť s ľuďmi, ktorí budú pre nás povzbudením, aby život sme nevnímali ako pustý a nezmyselný príbeh.  Ľudia, ak chcú, sa môžu stať pre nás, po Bohu, všetkým. Takýchto ľudí nemusí byť veľa, ale môžu sa stať inšpirátormi nových začiatkov a povzbudení v živote. 

3.,Veľký význam má skutočnosť, podľa ktorej svoj život niečomu zasvätíme. T.j., keď dáme svojmu životu hlbšiu myšlienku a úlohu, ktorej sa držíme a prehlbujeme ju. Evanjelium nám hovorí, že sa to týka najmä obety pre dobro blížneho/ čokoľvek ste urobil...mne ste urobili.../. Nie je to jednoduché, ale užitočné veľmi. Lebo, keď strácame pre človeka, vtedy získavame. Obeta si vyžaduje, aby sme strácali čas, plány a sily a takto nezištne konali pre dobro iných. Dnes je to veľmi citlivá záležitosť, lebo mať čas, plány a sily sú najväčšou pozemskou devízou. A my na to siahneme a strácame len kvôli tomu, aby sme priniesli obetu pre tých, ktorí sú v núdzi a nemohúci...Tým, však, náš život nadobúda mimoriadnu príťažlivosť evanjelia a tým sa zároveň podobáme Kristovi, ktorý "neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby sám slúžil a položil svoj život..." /Mk 10,45/. Zrazu má život iný obsah, taký, ktorý dáva človekovi vnútorný pokoj a presvedčenie, že aj drobnými obetami môžeme byť podobní Kristovi a užitoční medzi jeho bratmi a sestrami.

V istých situáciách si robievame tzv. náčrty rôznych situácií. Nemusia byť hneď záväzné, ale môžu sa stať základom pre oficiálne dokumenty. Týmto ponúkame náčrty pomoci všetkým, ktorí potrebujú svoj život zakotviť v istých hodnotách. Od náčrtu je iba krok k tomu, aby vzniklo to,čo nazývame hodnotový program na celý život. Učite vieme, že pôjde do hĺbky a obsiahne celú dušu človeka. Cieľom je, aby začal bezhranične dôverovať Pánovi života a smrti.

Nech sa tak stane

Všetci sme v rámci svojej náboženskej výchovy do života zvyknutí na to, že na konci akejkoľvek modlitby pridávame slovo-amen. To je to isté ako keby sme povedali:verím tomu, nech sa tak stane! Dávame tak najavo, že sme s obsahom modlitby stotožnení a že si prajeme, aby Boh naše modlitby vypočul. Je isté, že mi nemáme právo Bohu nariadiť, čo má robiť, len ho prosiť o to, aby sa jeho dielo vzmáhalo:nech sa tak stane! 

V evanjeliu počúvame o tom, ako diabol pokúšal Ježiša na púšti /Mt 4,1-11/. A pokúšal sa mu rozkázať formou-nech sa stane! Povedal:...nech sa stanú z týchto kameňov chleby. Nič také sa nestalo. Ale stáva sa niečo iné.

1.,Prax pôsobenia Božieho milosrdenstva hovorí  o tom, že z kamenných ľudských sŕdc sa stávajú také, ktoré sa vplyvom pokánia stávajú v Božích plánoch tvárlivými. Iba Boh ich môže svojou milosťou obmäkčiť tak, že zo zatvrdlivého hriešnika sa stáva človek túžiaci po Božom odpustení. A nielen to. Môže sa z neho stať človek, ktorý zatúžil po novom živote. O srdce kamenné rozpomeň sa, na bolesť Kristovu zadívaj sa /JKS 168/. Slová tejto pôstnej piesne nech nás sprevádzajú pôstnym obdobím a udržia v nás túžbu po pravom pokání a živote v duchu Ježišovej blahozvesti. A myslíme vo svojich pôstnych aktivitách aj na tých, ktorí odmietajú svoje kamenné srdce vystaviť žiarivému pôsobeniu Ježišovho kríža. Mali by zotrvať svojim pohľadom na tvári Ukrižovaného. Veľa by pochopili z náuky o Božej láske.

2.,Nech sa tak stane. Tieto myšlienky si pripomenieme aj pri slávení najsvätejšej obety. Z chleba a vína sa stáva telo a krv Ježiša Krista. Deje sa to vtedy, keď kňaz vyriekne konsekračné slová v osobe Ježiša: toto je moje Telo, toto je moja Krv...A naša viera nás presviedča o tom, že sa tak naozaj stane. Zdanlivo jednoduché veci každodenného použitia akými sú chlieb a víno sa stávajú tými najposvätnejšími skutočnosťami na zemi. Z jednoduchých úkonov viery a dobrých skutkov si pripravujeme večný život. Aj to je veľký zázrak. Chvíľa jednoduchého vyjadrenia ľútosti nad hriechmi nám môže zabezpečiť blažený život na veky. Jednoduchá modlitba prosby môže niekomu vyprosiť tú milosť, aby našiel milosrdnú náruč Cirkvi, ktorá prijíma každého kajúceho jedinca. Jednoduché, ale úprimné podanie rúk môže zmieriť dlhoročných protivníkov a uvoľniť neprajnú vzťahovú bariéru medzi jednotlivcami alebo rodinami. Jednoduché skutočnosti môže Boh povýšiť na vrcholné body života, ak ich posvätíme čistým svedomím a úprimným úmyslom. Toto všetko by sa nám páčilo. Preto prosíme Pána: nech sa tak stane už v tomto pôstnom období.

3.,Nech sa tak stane. Ježiš, ktorý bol účastníkom a hosťom na povestnej svadbe v Káne, premenil vodu na víno. Sluhovia podľa pokynov, ktoré dostali, naliali vodu do nádob. A možno si povedali:nech sa tak stane, ako povedal Ježiš. Nemohli si nevšimnúť, že dnu do nádob liali vodu, ale načierali z nich už víno prvotriednej kvality. Nalievajme do nádob vzťahov vodu láskavého prístupu a budeme zožínať či načierať iba sladký produkt, ktorý Boh rozmanito rozmnoží. Nenechajme sa pri tom premôcť myšlienkou, že láskavosť, prajnosť, obetavosť sú len fádne prejavy slabších pováh. Opak je pravdou, lebo oni sú výsledkom dlhodobého pôsobenia Božej milosti v  duši smrteľníka. Dodávajme denne  do svojho prostredia vodu dobroprajného konania a Boh ju premení na víno požehnania pre toho, kto je adresátom dobra, ale i pre toho, kto ho odovzdáva. Nech sa tak stane! Amen!