Pôsobenie Božieho Ducha

 

        V médiách sa často objavujú reklamy zamerané na ponuku internetových služieb. V jednej z nich sa pýta pracovník firmy: „Kde si prajete vo svojom dome pokrytie internetom?“ Domáci odpovedajú jeden cez druhého, ale každý za seba: „Tu, tu a tu!“ Pričom každý ukazuje svoju izbu, každý ukazuje na svoj kútik. Podľa reklamy chce mať každý svoje osobné pokrytie.

        Každý veriaci človek si praje, aby tzv. pokrytie Duchom Svätým bolo všade a aby bolo všade viditeľné. A keby mohli, kresťania by slovami reklamy hovorili, kde si to prajú najviac: „Tu, tu a tu!“ Duch Svätý určite pôsobí, no nie na objednávku človeka. Na prijatie darov Božieho Ducha je potrebné byť disponovaný.

1.)            Prednedávnom som sledoval v televízii dokumentárny

film o konci 2. svetovej vojny. Keď si Adolf Hitler vo svojej chorej a diablovi oddanej mysli uvedomil, že sa jeho impérium zrúti, rozhodol sa pre posledný ukrutný plán. Povolal nedospelých chlapcov, ešte deti, do zbrane. Ich tváre boli ešte detské a boli brutálne zneužité na úmysly svojho vodcu. Ľudia si kládli otázky: Vedeli, do čoho idú? Môže byť človek v takom veku odhodlaný a pripravený konať zlo?

        V každom veku a v každej situácii by mal byť človek pripravený konať dobro. Vždy, keď ráno vstávame, už obyčajne vieme, čo nás dnes čaká, aké máme povinnosti. Nielen povinnosti, ale zároveň aj možnosti urobiť veľa dobrého. Nech Duch Svätý vidí na našich tvárach i v srdciach odhodlanie na konanie Božích vecí. Jemu to stačí na to, aby zostúpil a prostredníctvom nás konal diela svojej lásky.

2.)           Iný podnet pochádza z pôsobenia sv. Pavla.

Spomenieme dve udalosti, pričom obidve sú spojené s jeho účinkovaním v Efeze. Prvá sa týka ukončenia misie v tomto meste a odchodu do Jeruzalema. Pri rozlúčke
sv. Pavol hovorí: „... spútaný Duchom idem do Jeruzalema... Duch Svätý ma uisťuje, že ma očakávajú okovy a súženie.“
(Sk 20, 17 – 27) Jemný výraz – spútaný Duchom (Božím) – je veľavravný. Znamená, že to, čo ho tam čaká, bude ťažkou skúškou, ale zároveň si uvedomuje, že je to Božia vôľa, aby tam išiel a svedčil o Kristovi.

        Druhá situácia, ktorá súvisí s Efezom, sa týka úryvku listu, ktorý poslal sv. Pavol tamojším veriacim. Píše im, aby sa nestali „... malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia...“ (Ef 4, 14)

        Z týchto dvoch situácií, ktoré sme uviedli, vyplýva Pavlov odkaz, ktorý by sme mohli zhrnúť do jednej myšlienky: Je lepšie byť spútaný Duchom (Božím), ako byť zmietaný bludom. Je lepšie byť „spútaný“ evanjeliom, ako byť zmietaný hriechom. Je lepšie žiť pod jarmom Ježišovho kríža, ako mať nesúlad a chaos v hodnotách života. Boží Duch tak, ako v prípade sv. Pavla, prichádza na pomoc našej slabosti, aby sme okúsili, že Pánovo „jarmo je príjemné a bremeno ľahké“ (Mt 11, 30)

3. Duch Svätý je hlavným protagonistom zmien, ktoré sa dejú v človeku.

Príznakom poveternostných zmien býva tzv. lámka. Najmä starší ľudia cítia „v kostiach“ zmenu v počasí, lebo ich vtedy začína „lámať“. Býva to vtedy, keď sa má zhoršiť počasie.

        Duch Svätý spôsobuje „duchovnú lámku“, lebo chce, aby sa človek obrátil a zmenil k lepšiemu. Sv. Cyril Alexandrijský píše: „Bolo...naskrze potrebné...aby sme sa zriekli svojho života, zmenili ho na iný a začali žiť novým, nábožným životom. A to by nebolo možné inak ako účasťou na Duchu Svätom. Duch Boží premieňa tých, v ktorých prebýva, akoby na iný obraz... On ľahko prenáša od záujmu o pozemské veci k pohľadu iba na to, čo je v nebesiach a od zbabelej ustrašenosti k odvážnej a ušľachtilej sile Ducha (Božieho)
(LH II., s. 968 – 969).

        Na procese natáčania filmu pracuje niekoľko činiteľov. Najprv ten, ktorý dáva impulz, myšlienku, námet. Potom nasleduje ten, ktorý dielo režíruje, a tak nasledujú tí, ktorí ho spracujú pre potreby kina a televízie.

        Duch Boží je ten, ktorý nám dáva podnet na zmenu. Zároveň zmenu v človekovi aj režíruje a nakoniec uvádza do praxe jeho života. Všetci si prajeme, aby pôsobil v globálnom svete. No najprv nech prinesie zmenu individuálnu, v srdci jednotlivca, lebo odtiaľ, z ľudského srdca, sa rodia diela a aktivity na posväcovanie blízkeho i vzdialeného sveta.

Rozlišuj

Najnovšie číslo Katolíckych novín /20/2026/ je zamerané na fenomén umelej inteligencie /AI/. Píše sa tam, že AI je veľkým prínosom pre život človeka a to v rôznych oblastiach.  Na druhej strane je tu možnosť zneužitia.Preto má človek rozoznávať rozdiel medzi výtvorom AI a realitou, v ktorej žijeme. Autori hovoria, že tieto rozdiely si môžeme  najlepšie všimnúť v obraze, či fotografii alebo v oblasti určitého textu alebo v ľudskom hlase. Táto problematika má čo povedať aj v súvislosti so 60.SVETOVYM DŇOM SPOLOČENSKÝCH KOMUNIKAČN7CH PROSTRIEDKOV. Na čo sa máme zamerať?

1.,Predstavme si dva bežné obrázky,či fotografie, ktoré vidíme v médiach. Jedna je výtvorom AI a druhá, podobná, je skutočná, vytvorená fotografom. Na prvý pohľad nevidíme nijaký rozdiel. Až skúmavejší pohľad nám pomôže odhaliť určité rozdiely medzi snímkami. 

Táto záležitosť súvisí o.i. aj so štýlom života, ktorý dnes vedieme. Vedieme rýchly štýl , ktorý má sklony k povrchnosti. Dnes musíme veľa stihnúť a to ešte aj v krátkom čase a preto veľa vecí absolvujeme povrchne. Dnes, viac ako inokedy, potrebujeme pestovaťpohľad do hĺbky života, aby sme spoznali podstatu a ocitli sa čo najbližšie k pravde. Dôležitým komunikačným momentom,ak nie najdôležitejším, je vzťah k Bohu. Ten má byť primerane hlboký, lebo plytký nestačí. Naše modlitby sa často vyznačujú povrchnosťou, sú bez myšlienky a z modlitby robia cudzie teleso, ktoré vieru kazí a nie rozvíja. 

Našim deťom-školákom často zdôrazňujeme: buď sústredený, upokoj sa,nenechaj sa ničím rozptyľovať, zadanie úlohy si viackrát prečítaj a až potom pristúp k riešeniu.

 Nám, Božím deťom, sa odporúča: pri modlitbe a sv.omši buď sústredený, pokoj mysle je najlepšou prípravou k duchovným úkonom, nechaj bokom strastiplný život a neboj sa opakovane zdôrazniť Bohu, po čom túžiš. Pestovanie takejto pozornosti je dôležité z jedného vážneho dôvodu, aby sme rozlíšili medzi dobrom a zlom a neuviazli v povrchnosti, ktorá sa nám núka ako sprievodný jav našej doby. 

2.,Rozlišovanie textu. AI dokáže pripraviť dokonalý text na tému, na ktorú dostane zadanie. Dokáže to urobiť stopercentne, bez chýb, pričom text vytvorený človekom nikdy  bez chýb nie je. Pri úsilí rozlíšiť tieto dva texty musíme byť pozorní a čítať ich viackrát. Niekedy sa nám ani nepodarí pôvodcu textu identifikovať a môžeme sa pomýliť. 

Čo sa týka textu, nemôžeme sa v živote hodnotovo mýliť, keď máme v obľube čitať alebo počúvať Božie slovo a podľa neho aj konať. Pri čítaní hocijakého textu, najmä na sociálnych sieťach sa nebojme vysloviť:neverím vlastným očiam! Takto niekedy vyjadrujeme úžas nad určitým javom. No takto kriticky zhodnoťme aj to, čo čítame niekde v médiach , lebo text nemusí byť v súlade s Božím slovom. Svetlo Božieho slova býva neomylným kritériom vtedy, keď nám niekto podsúva falošné, zneisťujúce správy, ktoré môžu viesť človeka do omylu. 

3.,Hlas a reč charakterizujú väčšinu z nás. Existuje hlas a reč, ktoré sa dajú umelo vytvoriť. Je dôležité, aby sme v spleti rôznych hlasov zachytili hlas svojho svedomia. Ak je svedomie správne formované, jeho hlas nebude znieť umelo. Neuprednostňujme rôzne iné hlasy pred hlasom nášho vnútra. On je pre nás najbližším a vierohodným poradcom a usmerňovateľom, aby sme si zachovali vieru v Boha a vieru v človeka.Takého človeka, ktorý môže byť našim skutočným pomocníkom a dobrodincom, ale nie podvodníkom, ktorý profituje z biedy svojich blížnych. Reč a hlas každého z nás nech nie sú umelo vyfabrikované, ale tvorené Božou milosťou a evanjeliovým charakterom. Ak sa budeme usilovať počúvať Božiu reč a hlas, budeme schopnejší rozlíšiť umelé výtvory, za ktorými je niekedy zlo, od požehnanej komunikácie, ktorá buduje vnútro človeka a spoločenstvo okolo neho.

Ľudia majú bezprostredne komunikovať,aby si odovzdávali správy, informácie, aby si približovali svet svojho vnútra jeden druhému. A je dôležité, aby reprezentovali najmä Božiu lásku, lebo tá má byť vo vzťahoch prvoradá. Nech práve ona vpýva na naše komunikačné úsilie, aby bolo užitočné nielen pre bežný život, ale aj z hľadiska večnosti.

Život ako pevná stavba?

Všade okolo seba vidíme nárast montovaných domov. Predstavujú určitý rozdiel oproti tým klasickým, na ktoré sme zvyknutí a ktoré boli postavené z kvádrov, tehál ba dokonca kameňov. Ktosi, kto videl prvýkrát montovaný dom sa doň oprel s poznámkou: vydrží to niečo? 

Táto situácia nám môže pripomenúť stavbu pozemského života. Kým je človek mladý, nemá najmenšie pochybnosti o tom, či jeho život má pevný základ. Ani si len nepripúšťa, žeby sa malo niečo na tom zmeniť. Postupne, rokmi sa situácia mení. Keď sa akoby oprieme do stavby svojho života, zistíme, že už nie je taká pevná. S pribúdajúcimi rokmi už organizmus nereaguje pružne, stráca na kondícii, pribúdajú choroby a pod.

1., Pripomína nám to scénu zo Skutkov Apoštolov, kde sa píše, že zemetrasenie zatriaslo základmi väzenia, kde sú uväznení Ježišovi učeníci Pavol a Sílas. /Sk 16, 22-34/. Je dosť vecí, ktoré zatrasú človekom tak, že si uvedomí pominuteľnosť pozemského putovania. A zatrasú tiež materiálnymi istotami ,ktoré nám roky spoľahlivo slúžili, ale časom vypovedajú službu.

Správca väzenia pocítil nepríjemné otrasy pod svojimi nohami. Paradoxne, istotu mu dodali Pavol a Sílas t.j. väzni, ktorí v tom čase nemali žiadne spoločenské istoty. Pavol naňho zvolal, aby si neubližoval, čím správca znova získal pevnú pôdu pod nohami. 

Akým požehnaním pre človeka je skutočnosť, keď  má má pri sebe niekoho, kto mu dodá sebadôveru, povzbudí ho, odhalí nádej ba dokonca spolu s ním prejde ťažkým obdobím života! Ak sme takých poznali, ďakujme Pánovi za  nesmierny dar, ktorý môže vynahradiť akékoľvek iné materiálne výhody sveta.

2.,Správca väzenia , keďže sa ocitol v tme, požiadal o svetlo. Dostal dvojaké svetlo. Zrejme mu niekto podal fakľu, aby sa vedel v miestnosti zorientovať. A potom prišlo iné svetlo. Snáď ešte dôležitejšie ako svetlo z fakle. Bolo to svetlo evanjelia. Pavol a Sílas mu zvestovali Krista slovami:"Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty a tvoj dom". Svetlo Božieho slova má nesmierne prenikavú žiaru. Najmä v čase skúšky života, v rôznych príkoriach a iných ťažkostiach ,veriaci nie raz ocení dosah evanjelia na dušu. Svetlo evanjelia posúva človeka do postojov, ktoré reprezentujú Ježiša a ktoré si zaslúžia veľké ocenenie v nebi. Nezabudnime na vďačnosť voči tým, ktorí nás do tajomstva Božieho slova voviedli svojou výchovou a povzbudením.

3.,Správca väzenie, pod dojmom toho, čo zažil, zvolal:"Čo mám robiť, aby som bol spasený?". Táto otázka patrí do kategórie nadčasových. Je vhodné si ju položiť kedykoľvek, nielen vtedy, keď vyprevádzame blížneho na večnosť. Ona má svoju váhu nielen pri silnom, emotívnom zážitku, ale aj vtedy, keď človek precitne a zistí, že jeho životu chýba hĺbka. Je otázka, kedy sa začneme  vážnejšie zaoberať skutočnosťou večnosti? Dosť často ju odsúvame ako nepotrebnú, no z pohľadu viery ju ignorovať len tak ľahko nemôžeme. Vie nás prekvapť a čím sme starší, tým naliehavejšie čaká na odpovede. Vždy tu platí zásada, podľa ktorej sa máme usilovať o súlad života s Božou vôľou, ktorú máme spoznávať na základe pravidelnej komunikácie s ním. Komunikácia s Bohom je nádejnou vstupenkou do večnosti. Kým stavba nášho pozemského života je vystavená neistote a otrasom, stavba charakteru podľa evanjelia je presvedčivým dôkazom Božej lásky. Nech v nás Boh koná divy svojej lásky a vovedie do plnej radosti svojho kráľovstva. 

Matkám

Predstavme si bežnú situáciu zo života rodiny. Dospievajúce dieťa pristúpi k otcovi s určitou požiadavkou. Otec odlepí zrak od športového prenosu, vypočuje si otázku a s nie príliš veľkým záujmom sa ňou zaoberať, povie: „Choď za mamou, ona to vie lepšie.“ Alebo: „Choď k mame, ona si to pamätá lepšie.“ Choď k mame! Ešteže tie matky máme! Deti sú rady, že sa nimi niekto zaoberá a otcovia tiež neskrývajú radosť, lebo si môžu vychutnať športový prenos do konca. Ale nielen preto hovoríme o matkách s úctou. Ony môžu reprezentovať Matku Božiu v prostredí svojho života. Ona sa javí ako ich Orodovníčka a Pomocnica v rôznych situáciách. Čím inšpiruje kresťanské matky?

1.)       Mária vedie skupinku príbuzných za Ježišom.

Chcú sa s ním rozprávať. Sám Ježiš dostáva o tom správu: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú ťa vidieť.“ (Lk 8, 20) Kresťanská matka má hľadať spôsob, ako viesť rodinu k Ježišovi. Nejde tu o niečo na spôsob zdvorilostnej návštevy raz za čas. Ide o pristupovanie k nemu vo forme celoživotného úsilia. Cirkev používa výraz, ktorý je na to určený – pristupovanie k sviatostiam. Kde je on viac prítomný ako práve v sviatostiach Cirkvi? Žiaľ, niekedy je osamelá. V tomto prípade skôr platí: Vonku stojí samotná matka bez príbuzenstva a iba ona z rodiny hľadá Ježiša. Modlí sa a čaká, že sa časom pripojí aj niekto iný z rodiny.

2.)       Mária hľadala strateného Ježiša počas púte v Jeruzaleme.

Hľadala ho tak, ako každá iná matka – s bolesťou, obavami, možno i s plačom. (Lk 2, 41 – 50) Každá dobrá matka svoje deti hľadá, a to nielen vtedy, keď sa stratia, niekam odbehnú, ale aj vtedy, keď definitívne z domu odídu. Hľadať deti neznamená iba pozerať do kúta, pod posteľ či za skriňu. Hľadať deti znamená to, že sa matka neprestane modliť a zahrňovať ich Božou priazňou. Deti sa môžu vytratiť nielen fyzicky, ale môžu sa stratiť aj vo viere, ba môžu až na ňu zanevrieť. Ešte len vtedy nastáva čas neustáleho hľadania toho, čo sa stratilo a čo je pre matku také vzácne.

3.)   Mária s Dieťaťom pod srdcom navštívila príbuznú Alžbetu, ktorá tiež pestovala dieťa pod srdcom. (Lk 1, 39 – 56)

Stretli sa spriaznené duše. Stretli sa, aby si pomáhali, vzájomne sa podporovali a spolu sa modlili. Dávajú tak príklad súčasným matkám, aby sa stretávali nielen na základe bežného posedenia (hoci aj to je možno potrebné), ale hlavne na báze viery. Stretnutie s názvom Modlitby matiek ktoré sa u nás, vo Svite, koná každý rok, je jedinečným Božím a cirkevným projektom, lebo sa na ňom stretávajú matky, ktoré nasledujú príklad Panny Márie a Alžbety. Každá matka má mať životný program, v ktorom sú na prvom mieste deti a rodina. Takéto spoločenstvá matiek sú pre Cirkev a pre svet mimoriadne dôležité. Nemusia byť oficiálne, ale pravidelné, také, kde je Božie slovo a modlitba na poprednom mieste. Len vtedy bude mať stretnutie zmysel a požadovanú hĺbku. Je dôležité, aby sme mali matky, ktoré sú modliace a ktoré svoje osudy (nie vždy ľahké) odovzdávajú do rúk Božej Matky, ktorá ich predostrie svojmu Synovi. Matkám pristane a prináleží im pestovanie mariánskej úcty. Matka má ísť za Matkou, za Božou Matkou, lebo ona vie všetko lepšie a dokonalejšie.

Ak tam bude miesto

 Na portáli Postoj som si prečítal nasledujúci príbeh. Bol pohreb. V strede kostola stála rakva s nebožtíkom. Okolo kvety a vence. Na jednej zo stúh bolo napísané toto:Stretneme sa v nebi, ak tam bude miesto...Mnohí sa nad tým pozastavili. Čo má znamenať takýto nápis na pohrebe človeka, ktorý veril v Ježiša Krista? Rodina to neskoršie v kuloároch vysvetľovala takto: S pohrebnými službami telefonicky vybavovali technické záležitosti, ktoré s pohrebom súviseli. Dohodli sa, že na stuhu dajú vytlačiť meno a priezvisko zosnulého, dátum narodenia a smrti a ak bude miesto, tak doplnia zvolanie-stretneme sa v nebi!. Vidíme, aký zmätok môže spôsobiť nedorozumenie v komunikácii pričom vznikla až teologická dilema-bude dosť miesta v nebi?

V nedeľu sme čítali slová evanjelia:"V dome môjho Otca je mnoho príbytkov" /Jn 14, 1-12/. Nebo a Božie kráľovstvo nie je o kapacite, o množstve či o stiesnených podmienkach. To sú kategórie, ktoré nás trápia a zväzujú počas pozemského života. V nebi neplatia. Ježiš nás upokojuje s tým, že miesta je dosť. Je pravda, že o nebo treba zápasiť a to v duchu čnosti, ktorú sme my, moderní ľudia zavrhli. Ide o bohabojnosť.  Dá sa to vysvetliťaj ako bázeň pred Bohom. Jeho obsahom je láska k Bohu, spojená s vernosťou a s častou konfrontáciou skutkov s Božou vôľou. To je obsahom výrazu bohabojnosť. Takéto ponímanie života je dobrou víziou pre vstup do Božieho kráľovstva. Pre ľudí, ktorí tento postoj vyznávajú, je naozaj dosť  trvalého miesta v blízkosti Boha.

Ježiš chce, aby sme mali v jeho kráľovstve svoje miesto. Hovorí:"...vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja". Boh je prajný. Dopraje nám. Boh je bohatý a chce nás posadiť k stolu. Nič mu nespôsobí takú radosť, ako keď sa s nami podelí o dobrá, ktoré teraz prevyšujú našu chápavosť. To, čo on pripravuje pre svojich verných vzbudzuje našu pozornosť a prehlbuje túžbu. Viera v Boha,ak má správny rozmer, prehlbuje našu túžbu po večných dobrách. Boh chce mať "plný dom". A je veľmi aktívny, aby nás motivoval hľadať čo najschodnejšiu cestu k bránam večnosti.

Aj túto cestu nám Ježiš bližšie objasnil, keď povedal:"Ja som cesta...". Cesty zaujímajú človeka stále. Hneď, ako privítame hosťa, zo slušnosti sa opýtame: aká bola cesta? Hneď , ako sa vráti niekto z rodiny domov po celodennom šoférovaní, kladieme otázku: aké sú cesty? Myslíme najmä na kvalitu pohodlia pri náročnom cestovaní. 

Akou cestou je Ježiš? Dopraje nám aj pohodlie napredovania za ním? Určite áno, ale nešetrí ani "pohodlím kríža". Ide o protichodný výraz, lebo kríže života sú málokedy fyzicky i duševne pohodlné. Ale predstavujú pohodlie v tom, že sú najváčším zdrojom milosti, ktoré potrebujeme pri putovaní do večnosti. Ježišova cesta je pre každého z nás ušitá na mieru. Rešpektujme sa navzájom ako pútnici, ktorí našli správnu cestu vo viere.  Pomáhajme si navzájom, aby sme v každom spolupútnikovi objavili Ježiša, ktorý nedovolí, aby sme zablúdili.

Spoznávaj Boha

Predstavme si situáciu, kedy nejaký človek z titulu svojej moci a postavenia vyhlási:"Vy ma ešte nepoznáte, ale spoznáte ma!". Ten, kto používa takýto slovník sa vyhráža. Za jeho slovami cítiť hrozbu. Hovorí v hneve a s úmyslom vykonať na niekom úkon pomsty. Niekomu takéto vyjadrenie stačí na to, aby vychladol, ale niekto ide za svojim a môže napáchať veľké škody. 

Predstavme si inú situáciu. Pristúpime ku človekovi, ktorého postihla strata pamäti. Hneď na úvod stretnutia sa ho preventívne opýtame:"Poznáš ma, vieš, kto som?". 

To isté sa stane vtedy, keď sa s niekým stretneme po dlhých rokoch. Na mieste je vtedy obojstranná otázka typu:"Poznáš ma, vieš, kto som?". 

V evanjeliu čítame úryvok o tom, ako sa Pán Ježiš prihovára Filipovi:"Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?"/Jn 14,1-12/. Nehovorí to v hneve alebo plný sklamania. Hovorí to akoby s jemnou výčitkou, lebo vie, že jeho učeníci musia ukázať vyšší stupeň poznania ako iní. Čo chce tým povedať?

Chce povedať, že Boh je poznateľný, že chce, aby sme ho poznávali a chce nám oznámiť, že do každého vložil ambíciu hľadať Boha a v jeho hľadaní nájsť zmysel života. 

1.,Jedna z ciest poznávania Boha je uvedená v Skutkoch Apoštolov/Sk 6,1-7/. Postarali sa o ňu Dvanásti, keď vyhlásili v spoločenstve toto:"My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova". Aby ešte predtým povedali:"Nie je správne, aby sme zanedbávali Božie slovo...". Od tých čias existuje v Cirkvi povolanie, ktoré je zamerané na duchovnú zložku života. Ide o povolanie, ktorému svet nikdy neudelí plnohodnotný kredit a ani v spoločenstve pokrstených nenájde vždy absolútnu prajnosť. Túto situáciu vystihol sv. Peter, ktorý napísal:"Oni naň narážajú, lebo neveria slovu" /1 Pt 2,4-9/. Ten, kto neverí Slovu, neuverí tak ľahko ani tým, ktorí ho ohlasujú. Podstata tejto služby nie je o ziskoch, ktoré sa dajú vyjadriť v číslach a rôznych mierach. Tí, ktorí Božie slovo ohlasujú, nemajú byť ľuďmi slov, ale ľuďmi Slova. Toho Slovo, ktoré stvárnilo svety a stvárňuje aj životný svet ohlasovateľov a oni podávajú o tom správu do celého sveta. 

2., O mnohých veciach sa dozvedáme z počutia. A keď niekomu o tom hovoríme, použijeme výraz-počul som, že sa stalo to a to...Tým dávame okoliu na vedomie, že v informácii, ktorú podávame, sa môže nachádzať odchýlka od pravdy. 

Aj Božie slovo máme z počutia. Ale ono má byť ohlásené tak, aby sa dalo uživotniť a uviesť do praxe. Božie slovo treba počúvať, prijať a urobiť z neho normu zmýšľania a konania. Len tak môžeme dokázať, že medzi počutým a žitým slovom Boha neexistuje nijaká odchýlka, ktorá by spochybnila pravdivosť Boha, lebo on sám je Pravda, ktorá oslobodzuje. 

3.,Pri istej príležitosti sa stretli dvaja priatelia a dali sa do reči. Jeden z nich doslova žiaril šťastím, lebo sa mu podarilo niečo dôležité vybaviť. Dostal otázku:"Ako sa ti podarilo?". A on na to:"Našiel som tie správne dvere, na ktoré som zaklopal". 

Mnohí denne sledujeme správy z domova i zo sveta. Či sa nám to páči alebo nie, sledujeme ich preto, lebo túžime nájsť odpoveď na otázku: kedy bude lepšie a kto sa o to postará /človek alebo inštitúcia/. A denne sme sklamaní, lebo nič vierohodné sa v tomto smere z médii nedozvieme. Prečo? Možno aj preto, lebo klopeme na nesprávne dvere. Božie slovo nám oznamuje, ktoré sú tie správne dvere, lebo lepšie bude len vtedy, keď v srdciach činiteľov i bežných ľudí bude kraľovať Slovo. Ono prinesie úľavu vo svedomí, podnet k novému začiatku a dôveru, že sme bezpeční iba v Božích rukách. Je pekné, ak niekto objavuje svet a veľa vidí a zažije, ale ešte krajšie a užitočnejšie je, ak poznáva toho, ktorý ho stvoril a ponúkol mu do správy celé stvorenstvo. Aj tu platí, že Pán je tak dlho s nami, ale snažíme sa úprimne hľadať nasledovať?

Na prahu manželstva

 

 

        Pre každého odborníka, ktorý skúma život človeka v minulosti, je veľkým objavom stopa. Stopa človeka, ktorá sa zachovala z určitých dôvodov celé tisícročia. Aj z tejto jedinej stopy dokážu vedci vyčítať veľa informácii a poznatkov pre nás, súčasných ľudí.

        Výraz „stopa“ sa používa aj v inom slova zmysle. Napríklad vtedy, keď niekto spomína na časy, ktoré niekde strávil alebo vtedy niekde pôsobil. Preto hovoríme, že určitá činnosť má aj našu stopu. Ide o účasť na nejakej aktivite, práci, na nejakom podujatí – zvlášť vtedy, keď boli úspešné a užitočné.

        Čo sa týka života v sviatostnom manželstve – nestačí povedať, že tam chcem zanechať stopu. To je málo. Hovorí sa, že tam chcem nechať celé svoje srdce. Zanechať srdce je viac ako zanechať stopu.
Čo znamená zanechať celé srdce v manželskom zväzku?

1.)          Pri vstupe do manželstva snúbenci by mali byť rozhodnutí prežiť spoločný život, a to na základe racionálneho rozhodnutia a svojej vôle.

V tomto úkone je zahrnutý rozum a vôľa. No akousi nadstavbou je myšlienka, ktorá súvisí s odovzdaním srdca. Ona zahŕňa obetu a lásku. Rozum v tomto prípade hovorí, že chcem ísť takou cestou života, akou ide väčšina populácie. Vôľa sa pridáva a hovorí, že si chcem zastať svoju úlohu v manželstve čo najlepšie. K tomu sa pridáva vloženie srdca. Tento úkon zahŕňa obetavosť a láskavosť, ktoré môžu dosiahnuť až mimoriadny stupeň. Takéto rozhodnutia nedokáže urobiť človek sám od seba. Potrebuje na to vnuknutie zhora a Božiu milosť, aby to, čo bolo Kristom zasiate, prinieslo úrodu v priebehu celého spoločného života.

2.)          V súvislosti s odovzdaním srdca platí myšlienka,
ktorú nachádzame v liturgii sv. omše.

Objavuje sa tam dialóg: „Hore srdcia!“ s odpoveďou: „Máme ich u Pána.“ Manželia majú odovzdať svoje srdcia Božej moci a Božiemu pôsobeniu. Chladné a obmedzené srdcia v manželstve neobstoja.

        Všetci vieme, že človek občas potrebuje navštíviť špecializovaný obchod. Ide o obchod so sortimentom, ktorý vybaví človeka do detailu. Napríklad: obchod s potrebami na turistiku, obchod pre tých, ktorí sa chystajú na vysokohorskú túru, obchod s tovarom, ktorý označujeme ako elektro.

        Boh má špeciálne milosti pre tých, ktorí uzavrú sviatostný manželský zväzok. Chce, aby mu manželia odovzdali svoje srdcia a on ich vybaví svojimi milosťami do detailu. Podmienkou je, že celé ich srdce má patriť nielen manželskému partnerovi, ale aj Bohu. Nielen časť života, nielen na určitú dobu, ale úplne. Preto, keď sú srdcia manželov vyživované pravidelnou milosťou z eucharistie a z Božieho slova, je to znak, že svoj život vložili do Pánových rúk. Boh tak premieňa ich srdcia, že sa stávajú svedkami života podľa evanjelia a reprezentujú Krista žijúceho v ľudskom spoločenstve.

3.)          Srdce manželov má vytvoriť určitý priestor, do ktorého si ukladajú hodnotné skutočnosti.

Príkladom je im Panna Mária, o ktorej vieme, že si všetky udalosti, ktoré prežila, ukladala vo svojom srdci.

        Rovnako sa podobajú hospodárovi z evanjelia, ktorý vyberá zo svojich zásob veci staré i nové. Manželia si majú ukladať do srdca také hodnoty, z ktorých budú čerpať nielen vo chvíľach radosti, ale i v časoch kríža a životných skúšok. Do srdca si nedávajú zlobu, nenávisť, pomstu, ale ukladajú si prejavy Božej lásky, ktoré môžu ich spoločný život prehĺbiť a upriamiť na večnosť.

        Srdce človeka nie je skladiskom na odpad či haraburdie, ale je to dôstojný stánok, v ktorom môže prebývať Boh. Tam, kde prebýva Boh, tam je láska rozmanitá, pestrá, všeobsiahla a taká, ktorá zabezpečí živosť a životaschopnosť sviatostného manželstva.