Ježišova charizma

 

 

         Z náboženskej oblasti života do spoločenskej prenikol pojem „charizma“. My, veriaci, týmto termínom označujeme istý dar Ducha Svätého. V profánnej sfére pod týmto pojmom chápeme isté fluidum, čaro osobnosti, ktoré silno vplýva na okolitý svet.

         Je isté, že Pán Ježiš sa vyznačoval čarom osobnosti počas svojho pozemského života. Málokto zostal vo vzťahu k nemu neutrálny. Jeho charizma sa dotýkala najmä obyčajných ľudí a hriešnikov. Evanjelium zachytilo scénu, v ktorej Pán Ježiš povolal mýtnika Matúša, a potom si sadol s ním a s inými hriešnikmi za jeden stôl. (Mt 9, 9 – 13)

         Hriešnici túžili stretnúť osobnosť s charizmou, ktorá by im porozumela.
Aj takouto cestou môže človek spoznať a stretnúť Boha.

         Prorok Ozeáš nás povzbudzuje takto: „Usilujme sa poznávať, poznávať Pána: jeho príchod je istý ako zornica.“ (Oz 6, 3) K prorokovi sa ideovo pripája starozákonný Jób slovami: „Len z počutia som ťa poznal doteraz, no teraz ťa vidím vlastnými očami.“ (Jób 42, 5) Čo spôsobuje v človeku čaro Ježišovej osobnosti?

1.) Ježiš mení človeka.

Pri istej príležitosti prišli za Ježišom apoštoli s takýmto poznaním: „Pozri, my sme opustili všetko. A išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?“
(Mt 19, 27) V tomto výroku cítime akoby učeníci boli „zabanovaní“
za predchádzajúcou etapou života. Akoby ešte neboli stotožnení s dramatickou zmenou života, ktorá súvisí s poznaním Pána Ježiša. Na hore Tábor,                          pri Ježišovom premenení, ich počujeme ústami Petra povedať: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 4) Ide tu o svedectvo, ktoré svedčí o zmene a o ich raste,
ktorý spôsobila Ježišova prítomnosť.

         Väčšinou je to tak, že ľudí prijímame tak, ako sme ich poznali alebo ako ich poznáme teraz. Nedávame či nedoprajeme im nijaký potenciál nápravy a polepšenia. Mnohých robíme vo svojom srdci, ale i verejne ľuďmi, ktorí stratili potenciál.

         Vždy pred nejakým športovým podujatím robia tréneri nomináciu hráčov. Pozývajú takých, ktorí majú v istej činnosti potenciál. Nomináciu pre Božie kráľovstvo robí sám Ježiš. Musíme si dávať pozor na to, aby sme zo záverečnej nominácie nevypadli my. Možno aj preto, že z našej nominácie dôležitosti vypadli ľudia, ktorých považujeme za neperspektívnych.

2.) Ježiš nás vedie k poznaniu reality života.

Ľudia si niekedy práve toto najviac vytýkajú. Povedia: „Si mimo reality.“ Akoby povedali: „Vôbec nevieš, o čo tu ideš; vôbec nevieš, o čom je tento svet.“

     Firma „Apple“ vyvinula špeciálne okuliare novej dimenzie. Človek, ktorý

si ich nasadí, si môže nastaviť trojaké videnie: môže vidieť realitu bez príkras, môže vidieť v kombinácii s virtuálnym svetom alebo si môže nastaviť výlučne virtuálnu optiku. Okrem istých výhod v tejto praxi sledujeme tendenciu človeka nechať sa unášať svetom, ktorý je mimo reality.

Niektorí ľudia si pochvaľujú plavbu na jachte. Hlavne možnosť nechať sa

unášať vetrom. Dnes vidíme najmä u mladých nechať sa unášať fikciou,
a tak utiecť od reality, ktorá je niekedy aj bolestivá a neradostná. Hovoríme,

že unikáme pred touto skutočnosťou.  

Do tejto situácie vstupuje Kristus, ktorý nás chce naučiť nastaviť realitu evanjelia. Nechce, aby sme pred realitou života utekali a žili vo virtuálnej atmosfére. Žiada, aby sme urobili projekciu jeho náuky do sveta, v ktorom žijeme. Niektorí ľudia z jeho čias to pochopili. Mnohí z nich nevediac, že tak konajú, sa ho pýtali: „Čo povieš ty?“ (Jn 8, 1 – 11) Oni nevedomky poslúžili realite evanjelia, a to tým, že chceli nechať pôsobiť Boha na život človeka na zemi. Na to však nepotrebujeme zvláštne okuliare, ale iba ochotu spoznať a prijať Božiu vôľu.

 

3.) Ježiš niekedy človeka zahanbí, aby ho postavil na správnu cestu.

Pri istej príležitosti priviedli k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Chceli, aby Ježiš potvrdil nad ňou rozsudok smrti. Ježiš však týchto horlivcov usvedčil z ich vlastnej hriešnosti. Oni, zahanbení, postupne poodchádzali.
(Jn 8, 1 - 11) Ktovie, koľkým z nich toto zahanbenie pomohli k lepšiemu životu.

         Istý čerstvý maturant odišiel po skončení školy do zahraničia zarobiť si na VŠ. Pricestoval do krajiny, ktorá nebola katolícka, skôr pravoslávna. Prišiel tam a chcel sa začleniť medzi domácu mládež. Prišiel tam s tým, že vyhlasoval o sebe, že je neveriaci. Hoci bol pokrstený, vieru stratil počas SŠ. Keď sa tamojší rovesníci od neho dozvedeli, že je neveriaci, začali sa ho strániť. Pýtali sa ho: „Ako môžeš hovoriť, že Boh nie je?“ Nevedeli to pochopiť a neboli to katolíci. Mal problém s tým, aby ho akceptovali. Neskoršie sa vyjadril, že toto zahanbenie mu pomohlo, aby sa k viere vrátil, lebo aj tak nič lepšie nenašiel.

         Čaro Ježišovej osobnosti nás niekedy zahanbí, aby sme si urobili poriadok v hlave i v srdci.

 

         Niektorí majú šťastie, že vo svojom pracovnom prostredí nájdu osobnosti s charizmou. Je to jednoduchšia a schodnejšia cesta pre ich život, pretože takúto autoritu ľahko akceptujú. Väčšinou je to tak, že v živote nachádzame také autority, u ktorých takáto charizma nie je taká viditeľná. Všeličo by sme im vytýkali. O to väčšia zásluha je na našej strane, že máme možnosť rásť v schopnosti prijať takú autoritu, ktorá si to možno nezaslúži. Ak chceme robiť svoju prácu dôkladne, musíme sa o to pokúsiť. Často my rastieme pod vplyvom okolností takej autority, ktorá v skutočnosti autoritou nie je. Sám Ježiš o tom hovorí svojim učeníkom toto: „Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte, lebo hovoria, a nekonajú.“ (Mt 23, 1 – 3)

Chlieb budúcnosti

Väčšina ľudí sa v určitom veku rozhoduje ako ďalej. Nie je to jednoduché, keď si má mladý človek vybrať školu alebo zamestnanie. Raz prišiel vnuk v takomto veku navštíviť starých rodičov. Dostal otázku súvisiacu s budúcnosťou. Mladý odpovedal akú školu si vybral. Starkým sa výber veľmi nepáčil a situáciu komentovali slovami:"Mal si si vybrať niečo iné. Potrebuješ do ruky poriadny chlieb". Starší neradi improvizujú, nemajú radi dobrodružstvá súvisiace s povolaním, preferujú tradičné a osvedčené veci. 

    Pán Ježiš sa pred zástupmi vyjadril takto:"Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky" /Jn 6,51/. On chce, aby sme mali do života poriadny kus chleba, lebo mu naša budúcnosť nie je ľahostajná.  Určite sme pochopili, že tu nejde o nejakú školu alebo zamestnanie alebo o kvantitu.  Ide o pokrm, ktorý má nekonečný potenciál k tomu, aby priviedol človeka do Božieho kráľovstva. Ten, kto prijíma eucharistiu s čistými úmyslami a s vierou, mieri neomylne v ústrety Pánovej sláve. Čo môžeme od Božieho pokrmu očakávať?

    1.,Eucharistia účinne pomáha pri životnom reštarte. Jej službu využijú tí, ktorí zanechávajú starý, hriešny spôsob života a otvárajú sa pre nový. Tu Pán pomáha takým spôsobom, aby zmena  bola radostná a aby v duši neostali ani stopové prvky ľútosti nad premenou v duši a v skutkoch života. 

    Ježiš raz išiel okolo mýtnice a človeka, ktorý tam sedel,Matúša, povolal, aby ho nasledoval /Poď za mnou!/ /Mt 9, 9-13/. Pán potom s ním a s inými sedel okolo jedného stola. Koho Boh povoláva k zmene života, toho pozýva stolovať a ponúka nebeský pokrm. 

    Eucharistia pomáha zanechať štýl života, ktorý Bohu nie je milý a odhodlane vykročiť Ježišovou cestou. Ježišova cesta dá veľa radosti a hlavne pokoja do vnútra, čo starý štýl života v ponuke nemá. 

    2.,Eucharistia stojí pri zrode horlivosti a nadšenia pre užitočné činnosti. Typickým príkladom pre túto situáciu sú emauzskí učeníci /Lk 24, 13-35/. Keď stolovali na konci cesty s Pánom, otvorili sa im oči a spoznali ho. Plní horlivosti hneď vstali a "vrátili sa do Jeruzalema". Nenájdeme silnejší zdroj odvahy ako je eucharistia. Jej pôsobením sa s človeka vytráca bojazlivosť, neistota, smútok. Naopak, narastá odvaha, presvedčenie a radosť. Teda atribúty, ktoré potrebuje dnešný kresťan ako soľ a hlavne mladý človek.

    V roku 2006 zomrel v Taliansku päťnásťročný chlapec Carlo Acutis. Je pochovaný v jednom z kostolov v meste Assisi. V mladom veku podľahol zákernej chorobe. Nedávno bol blahorečený pre svoje čnosti, ktorými sa vyznačoval počas svojho mladého života. Jeho telesné pozostatky sú uložené v sklenenej schránke. Je oblečený ako súčasný mladý človek. Má na sebe mikinu, rifle a botasky. Chce sa tým naznačiť, že môže byť pre mladých inšpiráciou pri dosahovaní svätosti. Je o ňom známe, že veľký význam vo svojom živote pripisoval euch. kultu. Jeho čnosti vyrástli z Božieho pokrmu spásy. Je príkladom nasledovania Krista v odvahe, presvedčení viery a radosti, ktorá je charakteristická pre mladého človeka. Eucharistia vytvára z ľudí osobnosti.

    3.,Eucharistia spája, zjednocuje. Aj napriek tomu, že ľudia, ktorí ju prijímajú v tom istom kostole, sú  od seba odlišní v povahe, názoroch. Napriek tomu Božia milosť vedie ich mysle a tajomne zjednocuje, aby vyznávali a žili zásady evanjelia. 

    V našej vlasti prebieha tuhý politický zápas. Niektoré strany sa rozkmotrili, iné sa chcú spájať. Jeden z komentátorov povedal na adresu popredného činiteľa:"Mal by svoju stranu zlúčiť , spojiť s inou a odísť". 

    Pri prijímaní euch. je to inak. Ľudia sa majú zjednocovať a zostať. Zjednocovať sa s Bohom a s ľuďmi s ktorýmu zasadajú za euch. stôl a zostať vo svete ako hrdí reprezentanti myšlienky evanjelia. A majú tak konať napriek tomu, že svet ich posiela do zabudnutia, lebo evanjelium považuje za prežitok. Spájať a zostať-tak znie posolstvo toho, ktorého Telo, Krv a Slovo prijímame ako závdavok budúcich radostí. Kiežby sme sa neustále povzbudzovali slovami Apoštola národov, ktorý hovorí a presviedča všetkých, že nič nie je tak silné, aby nás odlúčilo od Kristovej lásky. Sv. Pavol píše:" A som si istý, že ani smrť ani život ani anjeli ani kniežatstvá  ani prítomnosť ani budúcnosť ani mocnosti ani výška ani hlbka ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi"/Rim 8, 38-39/.

Čas

Počas života sme neustále konfrontovaní s časom. Dôkazom toho sú aj niektoré naše výroky. Napr. :už bolo načase!, najvyšší čas! Týmito slovami dávame najavo, že niekto s niečím mešká, že niečo malo byť urobené už dávno a že sme ani nedúfali, že sa tak stane. V iných situáciách konštatujeme: je čas! Napr. ísť na vlak alebo ukončiť návštevu u známych a pobrať sa domov. 

    Niektorí ľudia so záujmom sledujú vedomostné súťaže. Súťažiaci má určitý čas na to, aby sa rozhodol a odpovedal na otázku. Ak to neurobí v limite, povedia mu:váš čas vypršal. Boh raz každému z nás oznámi:tvoj čas vypršal a tvoj pozemský život končí. Všetci sme na čas citliví, nie raz sa pýtame sami seba:ktovie, kedy náš čas vyprší?

    1.,Nestrácajme čas!  Pri niektorých športových podujatiach ide o stotiny sekundy. Ten, kto nevyhrá povie:tam a tam som stratil drahocenný čas. Pritom poukáže na  úsek preteku, v ktorom zaostal. Sv. Pavol v Liste Galaťanom píše:"Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich" /Gal 6,10/. Robme dobré skutky s tým, že nebudeme pritom na seba príliš upozorňovať. Kým môžeme, dvíhajme ľudí uprostred smútku ich života. Dôvodov na smútok je veľa a svet je plný ľudí, ktorí ho nesú v sebe. Najviac dobra urobíme vtedy, keď iným pomáhame, aby zanechali smútok a obrátili sa ku Kristovi, ktorý je zdrojom pravého svetla. Kristova prítomnosť vyháňa všetky smútky a preto je dôležité, aby sme boli ľuďmi, ktorí nosia Krista v sebe. Mať Krista v duši znamená rozdávať nádej.

    2.,Nájdime si čas! Raz som navštívil človeka, ktorý bol zručným remeselníkom a vždy niečo opravoval. Jeho dom, to bola jedna veľká dielňa. Keď ma privítal, povedal:"Sadnite si u mňa". Rozpačito som hľadal nejaké miesto na sedenie, lebo žiadnu stoličku som nenašiel. Keď to zbadal, poodhadzoval zopár kusov nejakého materiálu a vytiahol akúsi stoličku, na ktorú som si sadol. 

    Veľa by sme v živote získali, keby sme poodhadzovali nízke a priemerné aktivity a našli čas si na niečo duchaplné. Určitá činnosť má človeka dvíhať a nie ponárať ho do plytkosti života. Často si pripomínajme vetu Pána Ježiša, ktorý pri návšteve Lazárovej rodiny povedal Marte:"...staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno" /Lk 10, 41/. Počas života vykonávame rôzne činnosti. Ktoré z nich sú skutočne robené tak, aby nám otvárali cestu k Bohu? Niekedy treba v nich urobiť revíziu a vyseparovať zlé od dobrého, plytké od užitočného. Keď tak urobíme, nájdeme to, čo je podľa evanjelia "to jediné potrebné". 

    3.,Využime čas! Pri istej príležitosti vysielali v TV rozhovor s človekom, ktorý získal ocenenie vo svojej profesii. Keď sa pýtali, čo urobil pre víťazstvo, odpovedal, že o.i. "využil systém". Je isté, že sa to dá vykladať všelijako. Ale pre nás platí, aby sme si systém života nastavili tak, aby sme si dopriali čas na rozhovor s Bohom. Lebo rozhovor s Bohom je veľký, ba možno najväčší, úspech v živote človeka. 

    Evanjelium hovorí o tom, že sa Pán Ježiš pred smrťou utiahol do Getsemanskej záhrady, aby sa modlil pred svojim umučením /Mt 26, 36-42/. Vzal so sebou aj svojich učeníkov a vyzval ich, aby sa modlili. No po chvíli ich našiel spať. Keď človek nehovorí s Bohom stáva sa duchovne malátnym a neduživým. Jeho život pripomína hlbokú ospalosť a vzďaľuje sa od činnosti, ktorá by bola užitočná pre Božie kráľovstvo. Ježiš nám stále pripomína slovami, ktoré počuli aj apoštoli:"Bdejte so mnou". Systém súčasného života je nastavený tak, aby človek netúžil po spoločenstve s Bohom. My kresťania máme mať ambíciu využiť ho tak, aby sme našli aspoň útržky času a zasvätili ho modlitbe. Čas na to nám nikto nenájde. To musíme urobiť vo vlastnej réžii. Buďme životaschopnými ľuďmi, ktorý sa nechcú dať uspať duchom tohto sveta.  Pôsobením Ducha Svätého chcú vytvoriť aktívne spoločenstvo, ktoré sa teší a profituje z komunikácie s Bohom.

    Z času na čas je užitočné myslieť na večnosť. Dni pozemského života sa míňajú každému a horizont večnosti sa približuje. Nech sa nám spolu s ňou približuje aj obraz Boha. On chce byť najmä milosrdným otcom, lebo pripravil pre nás poklady jeho nepomíňajúcej sa lásky.

Zázemie pre službu Kristovi

 

 

            Čo rozumieme pod pojmom „zázemie“? Jednoducho povedané, je to miesto, kde je nám dobre. Je to domov, rodina, priateľstvo, bezpečie. Zázemie v zmysle materiálnom tvorí dom, izba, stôl, kreslo. V zmysle duchovnom a ľudskom ide o vzťah k Bohu, ale aj o harmóniu vzťahov ľudí, ktorí spolu žijú na základe manželských a rodinných pút.

            Evanjelium nám vďaka apoštolom prináša správu o dvojakom zázemí. Jeden z apoštolov povedal Ježišovi: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ (Mk 10, 28) Tento výrok obsahuje dvojaké zázemie. Prvé je vyjadrené slovami: „...my sme opustili všetko...“ Znamená to, že opustili prostredie, v ktorom vyrastali a v ktorom mali už vypracované isté schémy myslenia a konania. Druhé zázemie je vyjadrené takto: „...išli sme za tebou.“ Apoštoli sa museli prvého zázemia vzdať alebo ho aspoň zredukovať, lebo Ježiš im ukázal zázemie, ktoré je kvalitatívne iné. Ide o prostredie, zázemie, ktoré vytvoril on. Apoštoli prvé  opustili, lebo to druhé – Ježišovo – si ich získalo.

            Začiatkom leta vstupujú do služby v Pánovej vinici novokňazi. Už sa rozhodli pre to Ježišovo zázemie. Ono sa pre nich stane doživotnou realitou. Ako sa získava? Otázka je dôležitá pre nich, ale aj pre každého, kto zatúži po hlbšom priateľstve s Kristom.

1.)  Je potrebné správne pochopiť Božiu slávu.

Podľa svedectva evanjelia prišli za Pánom Zebedejovci – Jakub a Ján. Svoju žiadosť sformulovali v tom zmysle, že chcú zaujať popredné miesta v jeho sláve. (Mk 10, 32 – 45)

Paradoxne, pri inej príležitosti v čase Ježišovo bdenia v Getsemanskej záhrade, dostali za úlohu spolu bdieť s Ježišom. Mali sa modliť. Nezmohli sa na to a zaspali. Ich Majster im to vyčíta: „To ste nemohli ani hodinu bdieť?“ (Mt 26, 36 – 42) V prvom prípade túžili po vrcholnej sláve v Ježišovej blízkosti, ale druhá situácia ukázala, že ešte majú čo doháňať. Súčasťou zázemia s Pánom Ježišom je aj ochota s ním komunikovať, modliť sa a znášať trpké životné situácie. Nejde teda o takú slávu, ako si možno predstavovali trochu naivne Zebedejovi synovia a s nimi aj iní. Pánovou najväčšou slávou je jeho kríž a obeta, ktorú na ňom dokonal. Nič hodnotnejšie na zemi nie je.

            Nedávno sa konalo v Budapešti významné futbalové podujatie. Išlo o finále Európskej ligy. Stretli sa futbalisti AC Rím a FC Sevilla. Víťazstvo si vydobyla Sevilla. Rimanom sa ušli „iba“ strieborné medaily. Ich tréner, Portugalčan José Mourinho, si síce medailu prevzal, ale vzápätí ju hodil medzi fanúšikov. Pre nich mala veľký význam, pre Mourinha nijaký. Bol taký presýtený slávou a úspechmi, že druhé miesto znamenalo pre neho porážku.

            Tí, ktorí chcú nasledovať Pána Ježiša, budú musieť prijať fakt, že kríž, t. j. miesto trestu a porážky v Ježišovej dobe, sa javí ako víťazstvo, ktorému sa žiadne iné nevyrovná. Nezahadzujme kríž a obetu ako nejaký balast, ktorý pre nás nič neznamená. Ježišova sláva sa naplno prejavila v jeho kríži na Kalvárii.

2.)  V Ježišovom zázemí má dominovať jednota pier a sŕdc.

Jedna z liturgických modlitieb na túto jednotu poukazuje: „Bože,... daj, aby sme v srdci stále rozjímali o tom, čo v modlitbe vyslovujeme perami.“ (LH III, s. 1218) Pery a srdce modliaceho sa by mali znieť súzvučne. Medzi pery a srdce by sa nemalo dostať nič rušivé. Srdce modliaceho sa počuje aktivitu pier a chce sa zapojiť a uviesť počuté do praxe života. Srdce nechce zostať pozadu.

            V rodine, v ktorej vychovávajú niekoľko detí, dôverne poznajú situáciu, kedy opakujú po sebe určité úkony. Jeden napodobňuje druhého, napríklad mladší staršieho. To platí v dobrom i v zlom.

            V atmosfére modlitby chce srdce konať podľa vzoru pier. Ak sa to potom udeje, môžeme hovoriť o takmer ideálnej spolupráci jazyka a srdca, myšlienky a skutku a vnútra človeka s jeho vonkajším angažovaním sa. Dobrá modlitba pohýna srdce, aby konalo v súlade so svedomím, cez ktoré hovorí Boh.

3.)  Zázemie s Ježišom vyžaduje pravú múdrosť.

Pán Ježiš sa v Getsemanskej záhrade modlil takto: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich...“ (Mt 26, 36 – 42) Niekto by konštatoval, že by bolo múdrejšie a užitočnejšie pre svet, keby Ježiš nebol zomrel. Takto uvažujú ľudia v múdrosti tohto sveta. No tá Božia múdrosť myslí na iné. Na tento rozdiel majstrovsky poukázal sv. Gregor Veľký. Napísal: „Múdrosť tohto sveta je: maskovať srdce úskokmi, zastierať zmysel slovami, falošné vydávať za pravé a pravé označovať za falošné. Naproti tomu múdrosť spravodlivých je: nič navonok nepredstierať, slovami odkrývať zmysel, milovať pravdu taká, aká je, chrániť sa lží, nezištne konať dobro, zlo radšej znášať, ako robiť, nehľadať nijakú pomstu za krivdu, potupu pre pravdu pokladať za zisk. Ale táto jednoduchosť spravodlivých je na posmech, veď múdri tohto sveta považujú čnosť čistoty za hlúposť. Lebo všetko, čo sa koná nevinne, bez akejkoľvek pochybnosti, pokladajú za pochabosť. A všetko, čo na nejakom skutku pravda schvaľuje, znie telesnej múdrosti bláznivo.“ (LH III, s. 261)

            Múdrosť sveta a múdrosť svätá nenájdu vždy spoločnú reč. Ten, kto chce Krista nasledovať, má dôjsť k presvedčeniu, že múdrosť pozemského sveta je pravdivá len vtedy, keď vedie k múdrosti podľa evanjelia. Traja mudrci od Východu sú toho jasným dôkazom.

           

            Význam zázemia s Ježišom potvrdili tí učeníci, ktorí na hore Tábor zažili Ježišovo premenenie. Jeden z nich zvolal: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 1 – 9) Nech je Pánovo zázemie viery pre nás najvyššou autoritou. Nejde iba o pocit blaha, ale o takú blaženosť, ktorá presahuje hranicu časnosti a večnosti.

Rozvodné siete Božej milosti

 

 

         Občas sa stretneme s pojmom „inžinierske siete“. Táto téma sa týka prác a činností niektorých odborníkov, ale s týmto pojmom sa stretnú aj ľudia, ktorí si kúpia pozemok, aby si postavili dom. Ide o sieť, cez ktorú sa do ľudských príbytkov dostávajú: voda, plyn, elektrina, atď. Niekde sa uvádza, že inžinierske siete slúžia na to, aby človek dostával to, čo pre bežný život potrebuje.

         Boží duch nám rozdáva milosti, ktoré denne potrebujeme. Boh je akoby ten najdokonalejší inžinier, ktorý nám skrze svojho Ducha rozdáva milosti veľkej hodnoty. V prvom rade slúžia na to, aby sme boli spasení a aby sme boli hodnovernými svedkami Ježišovho evanjelia. Akým spôsobom Boh koná?

1.) Sv. Pavol napísal, že „sme boli napojení jedným Duchom“. (1 Kor 12, 13)

Táto myšlienka sa týka najmä nás, ktorí sme uverili a boli sme pokrstení. Toto Božie dielo je tajomné. Hoci nevidíme do hĺbky pôsobenia Božieho ducha, no on vidí zreteľne do hĺbky nášho života.

         Slovenskí vedci pracujú s prístrojom, ktorý vidí do hĺbky zeme. S jeho pomocou odhalili o. i. aj rôzne skrýše, jaskyne a chodby v hĺbke zeme. Boží duch odhaľuje náš ľudský a duchovný potenciál, o ktorom možno ani nevieme. Odhaľuje ho a nás povzbudzuje, aby sme ho využili pre potreby Božieho kráľovstva. Boží duch si nás vyhliadol, vyhľadal a vyhladil, t. j. pripravil na veľké Božie diela. Tento proces stále prebieha, zďaleka nie je ukončený. Boh nás stále formuje a vychováva, lebo inak by z nás veľa úžitku nebolo. Robí to presne v zmysle slov sv. Pavla: „Kým vo vás nebude stvárnený Kristus.“ (Gal 4, 19)

         Boží duch pracuje na tom, aby sme boli čo najvernejším obrazom Božieho Syna.

2.) Boží duch človeka premieňa.

Názorným príkladom sú pre nás apoštoli. V Skutkoch apoštolov čítame, že v deň Turíc zostúpil na nich Duch Svätý a „oni začali hovoriť inými jazykmi...“ (Sk 2, 1 – 11) Nedalo nevšimnúť si, že začali hovoriť tak, aby im všetci rozumeli. Neabsolvovali pritom nijaký jazykový kurz. Aj  tak im všetci, ktorí boli prítomní na slávnosti Turíc, porozumeli.

         Sv. Cyril Alexandrijský píše: „Vidíš, ako Duch premieňa tých, v ktorých prebýva, akoby na iný obraz? Veď on ľahko prenáša od záujmu o pozemské veci k pohľadu iba na to, čo je v nebesiach, a od zbabelej ustrašenosti k odvážnej a ušľachtilej sile ducha.“ (LH II, 969)

         Na pôde konzervatória prebiehala skúška spevu. Pedagóg študenta neustále vracala a pri tom vravel: „Skús to ešte raz!“ Opakovalo sa to niekoľkokrát. Keď mu to veľmi nešlo, učiteľ povedal: „Ty to dáš, ty to zo seba dostaneš!“

         Boží duch nás premieňa tak, aby z nás dostal svedectvo o Kristovi. Keď nám to nejde, začne s nami pracovať znova a znova. Je nekonečne trpezlivý, vydrží s nami komunikovať celý život. Vedie nás tak, aby nám všetci porozumeli, a to nielen na základe kultivovanosti spisovnej reči, ale aby porozumeli tomu, že pre nás niet nič hodnotnejšie, ako je Božie kráľovstvo.

3.) Boží duch nikde nechýba a nič z neho nechýba, ani neubúda.

           Biskup, sv. Hilár, píše: „A každý dar, ktorý je v Kristovi, je zjavne jeden pre všetkých. A pretože nikde nechýba, dáva sa natoľko, nakoľko ho chce kto prijať. A usadí sa do takej miery, v akej sa niekto usiluje zaslúžiť si ho.“ (LH II, 977)

         Tendencia súčasného človeka je taká, že chce byť všade, že nechce nikde chýbať. Pritom si dlho nevšíma, že pri takomto štýle života mu niečo chýba. Chýba mu napríklad čas pre svoju dušu. Dnes mnohí hovoríme, že nám chýba čas. Keď nám chýba čas a pokoj, začíname svoje činnosti redukovať, žiaľ, niekedy na úkor duchovných aktivít. Napríklad dnes, keď je všetko drahé, aj tlač. Prvé, čo urobíme, je to, že odhlásime katolícku tlač. Na bulvár nám čas zostane; keď hovoríme, že nemáme čas na seba, prvé, čo urobíme, je, že sa zriekneme modlitby, akoby nás ona najviac vyčerpávala. Keď sa objavia čo i len zárodky nejakej choroby, prvé, čo urobia niektorí ľudia, je, že sa dlhodobo zriekajú účasti na sv. omši; keď si rodičia myslia, že ich deti majú toho v škole veľa, prvé, čo im napadne, je, že treba napadnúť hodinu náboženstva, lebo zaberá miesto na oddych ich ratolestí. Začíname redukovať zo správneho konca? Všade chceme byť, a keď strácame silu, na vine je Boh, Cirkev, náboženstvo, lebo majú údajne veľké požiadavky. Pritom opak je pravdou. Keď sme pri Bohu, vtedy získavame, rastieme, nadobúdame, lebo Boží duch, ktorý nikde nechýba a nič mu nechýba, napĺňa našu dušu pokojom a robí ju silnejšou.

 

         Nevieme si predstaviť, že by sme žili dlhodobo bez vody, elektriny, plynu, kanalizácie, telekomunikácií. Na tento systém sme zvyknutí a sme na ňom závislí. Akékoľvek vybočenie vyúsťuje do problému. Aj Boží duch má svoje „rozvody a kanály“, ktoré nám ponúka a dáva nimi dary. My ich všetky nepoznáme, ale keď sa usilujeme žiť v Božej milosti, vtedy sa týmto darom otvárame, a tak máme prístup k tomu podstatnému. Nech ich prijmeme a využijeme na obohatenie seba a svojho okolia.

        

Dokončiť beh a službu

V ktorejsi rodine zaznela v sobotu na poludnie výzva z úst domácej panej:Podáva sa obed! Z dielne, v ktorej niečo majstroval otec, zaznela odpoveď:Prídem, len tu niečo dokončím!. Z detskej izby zas odpovedal hlas syna-študenta:Dokončím a prídem!. Je to zaujímavý postreh zo života. Väčšina ľudí má tendenciu dokončiť započaté dielo. Málokto je spokojný s tým, že nedotiahne do konca to, čo začal. Ak niečo zostane nedokončené dnes, ešte aj v noci rozmýšľame, ako dokončíme dielo zajtra. 

    Raz nám skončia možnosti niečo dokončiť. Rozhodujúce slovo má Boh, ktorý jediný nám môže ukončiť pozemský život a povolať k sebe. Nedokončené veci potom zostávajú tak. Buď sa ich niekto ujme a dokončí, čo sme zanechali, alebo ani nie. To, na čo treba myslieť v súvislosti s odchodom do večnosti, je úsilie dôstojne prežiť život tak, aby sme boli otvorení pre vyššie veci. Majstrovsky túto myšlienku vyznal sv. Pavol, ktorý povedal:"Svoj život si veľmi necením, len aby som dokončil svoj beh a službu , ktorú som dostal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu Božej milosti" /Sk 20,24/. Apoštol národov naznačuje a povzbudzuje nás k tomu, že je potrebné vytrvať, zotrvať a trvať.

    1,Vytrvať. Vytrvať v dobrom, napriek mnohým neprajnostiam života. Z mnohých filmov s tématikou námorníctva si pamätáme repliku:Udržujte kurz! Kapitán určí kurz a loď sa podľa neho plaví. Udržať kurz je dôležité preto, aby sa loď dostala do cieľa. 

    Život človeka má mať kurz. Má mať kapitána, ktorý určuje hodnotové smerovanie. Má mať cieľ, ku ktoréme smeruje. Ježišovo evanjelium je správnym kurzom, je to životný program, ktorý nás má navigovať do večnosti. Človek má priebežne v živote sledovať správnosť životného kurzu. Má si všímať, či sa neodchýlil od správneho smeru a v kladnom prípade sa usilovať dostať sa do správneho kurzu. Ježiš je ako kapitán na lodi, ktorý pozná cieľ a prostriedky na jeho dosiahnutie. Vytrvať v dobrom, znamená dôverovať mu za každých okolností. 

    2.,Zotrvať. Zotrvať v tom, čo je príjemné a užitočné. Po tom túžime všetci, aby náš život bol príjemný a aby sme v tomto stave zotrvali čo najdlhšie. Príjemnosť niečoho vnímame najmä fyzicky. Ale aj duša má svoje príjemnosti. Aj ona chce zotrvať v určitom blahu.Fyzické príjemnosti nemôžeme dlhodobo zaručiť. K príjemnostiam duše máme otvorenú cestu vždy. Apoštoli, ktorí zažili Ježišovo premenenie na hore Tábor, konštatovali:"Pane, dobre je nám tu!"/Mt 17,4/. Byť s Pánom bolo pre nich nielen fyzicky príjemné, ale aj v jeho prítomnosti duchovne podrástli. Preto chceli na tomto mieste zotrvať čo najdlhšie. 

    Duša človeka si žiada určité príjemnosti. Skôr, ako jej to Boh dopraje vo večnosti v absolútnej miere, má k dispozícii tu na zemi príjemnosti eucharistie a ostatných sviatostí. Duša po nich túži, lebo iba vo sviatostnom náručí Božej prítomnosti môže pookriať a prebudiť sa k životu. Zotrvávajme tam, kde sa nám tieto nevšedné dary núkajú. Ich prijímanie je závdavkom budúcich príjemností, ktoré Boh pripravil vo večnosti. Sväté Písmo k tomu dodáva:"Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú" /1Kor 2,9/.

    3,Trvať/na niečom/. Sú situácie, pri ktorých človek na niečom trvá. Je  presvedčený o svojej pravde do takej miery, že trvá na tom, aby sa veci udiali tak, ako si on praje. Pri tom povie:Ja na tom trvám! 

Trvajme na tom, aby nás Boh priebežne očisťoval. Domáhajme sa pred Pánom milosti očistenia od hriechu. Prosme ho, aby odstraňoval z nášho života všetko, čo môže byť prekážkou pre Božie kráľovstvo. Predpokladá to skutočnosť, že pôjdeme s Ježišom do osobnejšieho vzťahu, že nájdeme silu, aby sme prekonali prah zbytočných obáv zo stretnutia s ním. On sám nás k takému kroku nabáda:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Ak chce človek zvýrazniť dramatičnosť nejakej situácie, povie:Už je to osobné!. Naznačuje fakt, že to, čo sa dialo v jeho živote doteraz, bolo  viacmenej formálne. No v určitom momente nastala zmena. Situácia, ktorá vznikla už má charakter najvyššej citlivosti. Aké je nádherné vyznanie človeka, ktorý konštatuje, že vzťah s Kristom dosiahol preňho najvyššiu métu-stal sa osobým! Stal osobnejším nad všetko ostatné. Snažme sa o tento kvalitatívny postup tak, aby naša formálna viera prerástla do radostného osobného kontaktu s Bohom. Možno aj takým spôsobom, aký nám ukázal apoštol Tomáš. Pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Pánom sa dotkol jeho rán a povedal:"Pán môj a Boh môj!"/Jn 20,28/. 

    Istý majster, ktorý robil pre náš kostol nejakú vec, zvykol konštatovať:Už len dokončiť!. Zdá sa, že je to ľahké-len dokončiť. Dokončievanie býva aj náročné. Chceme svoj život "dokončievať" v atmosfére Božej milosti. Nikto z nás nevie, kedy ten koniec pre nás n astane. Preto je vhodné, aby sme stále túto milosť vyhľadávali a o ňu prosili. Je  pre nás užitočné, aby sme život prežili i dokončili na jednej lodi s Ježišom.

Komunikačné prostriedky Pána Ježiša

 

         Sú situácie, v ktorých si kladieme otázku typu: „Ako to mám povedať?“ Začínajú napríklad žiakom, ktorý musí doma povedať, že sa mu dnes v škole nedarilo. Pokračujú niekým, kto si v duchu formuluje výhovorku, aby pred autoritou ospravedlnil svoje počínanie. Táto otázka sa ďalej týka niekoho, kto musí oznámiť určitú nepopulárnu vec tak, aby neranila viac, ako je to potrebné. Týka sa aj vysvetlenia určitej veci tak, aby ju všetci zúčastnení pochopili.

         Pripomíname si Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov. Myšlienka vznikla počas II. vatikánskeho koncilu
(1962 – 1965). Tu nejde iba o odovzdanie tzv. „horúcich noviniek“ z rôznych oblastí spoločenského života, ktoré denne očakávame. Tu hovoríme najmä o ohlásení Slova spásy. Príkladom tejto myšlienky je sám Ježiš, ktorý v evanjeliu hovorí: „...lebo slová, ktoré si dal (Otče) mne, ja som dal im. A oni ich prijali... a uverili...“ (Jn 17, 1 – 11)

         Ide o vynikajúcu myšlienku, ktorá hovorí o komunikácii v Duchu Svätom s Otcom a Synom. Pekným príkladom odovzdávania myšlienok spásy je putovanie zmŕtvychvstalého Pána s emauzskými učeníkmi. (Lk 24, 13 – 35) Aké spôsoby používa Pán Ježiš, keď sa k nim pridruží na ceste?

1.) Nie je invazívny, vtieravý ani násilný

Skôr ponúka, ako by nahlas a agresívne presviedčal. Nechce ich vyľakať, lebo sú smrťou milovaného učiteľa dezorientovaní. Naopak, chce ich upokojiť a uistiť, že viera v zmŕtvychvstalého Ježiša nie je mýtus, ale najdokonalejšia pravda, ktorá obsahuje celý vesmír. Túto pravdu treba ohlasovať do konca sveta.

         V predchádzajúcich dňoch výdatne pršalo. Boli aj povodne. Napríklad v Taliansku v meste Benátky použili pri zvýšenej hladine vody systém, ktorý sa nazýva Mojžiš. Jeho význam spočíva v tom, že sa zdvihne železná zábrana, ktorá bráni prieniku vody. Takto kedysi prešiel suchou nohou Mojžiš so svojím ľudom, lebo Boh zastavil tok mora z jednej i druhej strany.

         Človek potrebuje mať pokoj v duši na to, aby prijal veľké Božie pravdy. Potrebuje zastaviť či obmedziť prívaly hluku sveta a prázdnych senzácienosných informácií, ktoré človeka postupne pohlcujú. Potrebuje mať pokoj v duši, aby sa myšlienky spásy vo vnútri ujali. Usilujme sa v dnešnej ukričanej a uvravenej dobe dožičiť si Kristov pokoj, ktorého ohnisko sa orientuje najmä na Boží chrám.

2.) Ježiš doprial emauzským učeníkom čas na to, aby spoznali toho, kto s nimi putuje.

Evanjelium zdôrazňuje fakt, podľa ktorého učeníci spoznali Ježiša, až keď sa im stratil z očí. Vtedy povedali pamätnú vetu: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a otváral nám Písma?“ Doprial im čas, nebol netrpezlivý, nenástojil na tom, ž musia uveriť v sekunde. Chcel docieliť, aby si vždy spomenuli, že im spásonosné myšlienky odovzdával, keď sa s nimi rozprával.

         Prijatie a pochopenie Ježišovej obety musí byť sprevádzané modlitbou. Ona dušu pripravuje na to, aby prijala vyššie veci. Liturgia 6. veľkonočnej nedele nám túto myšlienku pripomína, keď v modlitbe nad obetnými darmi hovorí:  „Pane, prijmi naše modlitby, ktorými sprevádzame tieto obetné dary...“ To, čo treba prijať od Boha ako posolstvo, malo by byť sprevádzané pravidelnou modlitbou. Boh nám v nej dáva čas na to, aby sme Božie slovo strávili s úžitkom pre svoju dušu.

3.) Ježiš vyučuje emauzských učeníkov tak, že si s nimi sadá za jeden stôl.

Ježiš naznačuje, že ich situáciu pozná, že sa dokáže vžiť do toho, čo prežívajú. Pri stole vytvoril atmosféru akejsi rovnosti, otvorenosti a úprimnosti.

         Istí ľudia rozprávali o atmosfére, v ktorej chystali svadobnú hostinu. Organizácia takej udalosti je veľmi náročná. Naznačili, že najviac sa zapotili vtedy, keď chystali vizitky s menami pozvaných hostí. Týkalo sa to zasadacieho poriadku na svadobnej hostine. Museli intenzívne rozmýšľať o tom, kto s kým bude sedieť. Ten nemôže vystáť toho, ten zasa nemôže sedieť s tým, lebo ich vzťah je v stave napätia, onen je zasa s tým v súdnom spore, atď. Ide o smutný jav, žiaľ, typický pre dnešnú dobu. Je živený aj tým, že málo stolujeme s Ježišom, a preto máme zábrany stolovať s inými. Málo sa usilujeme vžiť do toho, čo urobil Ježiš pre našu spásu. Emauzskí učeníci sediaci vedľa Ježiša to pochopili a hneď sa vrátili do Jeruzalema, aby svojou obnovenou vierou obohatili tamojšie spoločenstvo Cirkvi. Viera obohacuje. Ide o takú vieru, ktorá vzniká a upevňuje sa pri stolovaní s Ježišom. On obohacuje nás a my zasa tých, ktorí sa ocitnú v blízkosti nášho života. Od Pánovho stola vstávame bohatší. Preto nech bohatší od nás odchádzajú tí ľudia, s ktorými si sadáme za jeden stôl v ľudskom spoločenstve.

 

         Každý učiteľ, ktorý sa pripravuje na vyučovanie, si kladie v duchu otázku: „Ako to mám žiakom povedať?“ Každý kňaz, ktorý chystá katechézu a homíliu, robí to isté: „Ako to mám veriacim povedať?“ Vyprosujme si od zmŕtvychvstalého Pána vhodné slová a výrazové prostriedky, ale i silu presvedčivosti, aby sme kľúčom pokory, trpezlivosti i modlitby otvárali srdcia iných tak, aby boli otvorení na prijatie takých myšlienok, ktoré budú nielen informovať rozum, ale aj formovať charakter a dušu.