sobota 24. septembra 2022

Realita nie fikcia

Pred nedávnom natočili v Čechách kriminálny film. Má historický kontext. Pri tejto príležitosti si filmári vyrobili aj naše mesto Svit. Nie celé, iba niektoré časti. Dej sa totiž odohráva o.i. aj vo Svite. Za tým účelom vyrobili makety niektorých budov. Urobili ich v určitom pomere k skutočným rozmerom niektorých stavieb. Napríklad rozmer Spoločenského domu vo filme nie  je 21m, ale iba 3m. V určitej mierke totiž ľudské oko nerozozná fikciu od skutočnosti. Táto skutočnosť sa využíva vo filme. Niektoré stavby sú vyrobené ako miniatúry, ale budia dojem, že sú skutočné. Dnes sa ľuďom  často ponúka fikcia, aby ju prijali za realitu.

    Evanjelium prináša podobenstvo o boháčovi a Lazárovi /Lk 16, 19-31/. V prvej časti sa dej odohráva v pozemskom svete. Tam má dominantné postavenie boháč a Lazár je považovaný za outsidera. Niekto by si mohol myslieť, že túto realitu bude kopírovať aj večnosť. Ježiš však ukazuje, že takáto predstava môže fikciou, nie skutočnosťou. Ukazuje, že realitou môže byť aj opačná situácia. Vo večnosti dominuje Lazár a boháč zostáva vyvretý. Aká je teda realita?

    1.,V pozemskom živote sa boháč nachádza dnu-uprostred prepychu a Lazár sa dostal iba k bráne, ktorá vyúsťuje do prepychu. Vo večnosti je to opačne:blaženosť večnosti si užíva Lazár a boháč zostáva von. Niektoré inštitúcie´/firmy, podniky/ uchovávajú ako historikum pôvodnú bránu, ktorá bola postavená ako prvá v ich zariadení. Zrenovujú ju a ponúkajú na obdiv. 

    Cirkev ponúka bránu, ktorá sa otvára do večnosti. Je to brána sviatostná. Koľkí zostávajú dobrovoľne pred ňou a odmietajú do nej vstúpiť? Ide o bránu pôvodnú, ktorú pripravil Kristus pred dvetisíc rokmi. Cirkev si ju neustále udržiava a ponúka tým, ktorí túžia po večnosti. Ona nikdy nestratí na hodnote, nikdy nestratí svoj potenciál ani svoju výdatnosť, čo sa týka posväcovania ľudí. Nikdy ju plnohodnotne nemôže nahradiť iná brána, čo ako moderná a žiarivá. Tá sviatostná je neprekonateľná, lebo má svoj pôvod od Krista. Koľko je takých, ktorí nevyužívajú Božiu ponuku, aby prešli jej prahom a prijali Božie dary? A pritom budú stále platiť slová liturgickej piesne:"Hľa, otvára sa brána nebies dokorán a oko hľadí ta k nebeským výšinám"/JKS 417/. 

    2.,Boháč mal piatich bratov. Zrejme vie, aký spôsob života viedli, keď žiada, aby Abrahám poslal k nim posla z večnosti a napomenul ich. U Lazára sa žiadna ľudská rodina nespomína. Spomínajú sa iba psy, ktorí chudákovi lížu rany. Iba tí mu robia spoločnosť, no zároveň aj službu, ktorú by inak malo konať ľudské spoločenstvo. 

    V živote treba reflektovať to, kto nám robí spoločnosť. Lebo sú takí, ktorí nás dokážu ponoriť do absolútnej biedy. Žijú spôsob života, ktorý iných privádza do duchovnej biedy. Stačí si znova prečítať podobenstvo o márnotratnom synovi a hlavne  to, na čo doplatil/Lk 15, 1-32/. Treba, aby sme pravidelne preverovali, koho máme za priateľov a dôverníkov, kam nás  títo ľudia svojim vplyvom ťahajú...Našimi skutočnými dobrodincami sú tí, ktorí ošetrujú naše rany. A to nielen telesné, ale najmä duchovné...To sú tí, ktorí stoja pri nás najmä v zložitých situáciách, keď pomoc iných zlyháva. Často tam patria ľudia, od ktorých by sme pomoc možno ani nečakali...

    3.,Boháč i Lazár spoznali situáciu, keď im stačilo málo, nie veľa. Lazár počas života túžil aspoň po tom, čo "padalo z boháčovho stola", no nikto mu nič nepodal. Po skončení pozemského života zatúžil boháč, ktorý sa ocitol v pekle,  po malom množstve vody, že by si ovlažil aspoň koniec jazyka, lebo hrozne trpel...no, nedočkal sa.

    Mnohí starší ľudia hovoria, že už toho veľa nepotrebujú, čo sa týka materiálnej stránky. Nikto z nás toho veľa nepotrebuje. No sme naučení, mať veľa, hojne, vo veľkom množstve. A ešte stále nemať dosť. Vlastne niekedy ani nedokážeme určiť, kedy máme dosť. Je paradoxné, že mnohí ľudia nemajú ani na omrvinku chleba a ani istú vodu na ovlaženie v spare života. Pokúsme sa niekedy prežiť istý čas, možno jeden deň, s tým, že použijeme iba to najnutnejšie, iba minimum, aby sme sa zjednotili s tými, ktorí nemajú nič. A hlavne s Ježišom, ktorí nemá, "kde by hlavu zložil"/Lk 9,58/. Vtedy môžeme získať z minima maximum pre svoje ambície večnosti. 

    Myšlienka, podľa ktorej iba boháči budú vo večnosti je fikciou. Ale aj téza, že do večnosti sa dostanú výlučne chudobní ľudia, môže byť mylnou. Tam je miesto pre tých, ktorí si budú všímať biednych okolo seba a pomáhať. Tam je miesto pre tých, ktorí budú ďakovať Bohu za to, že im poslal niekoho, kto zmiernil ich ťažkú situáciu. Tam je miesto pre tých, pre ktorých budú samozrejmosťou skutky lásky. Lebo, ako hovorí páter Pio, v láske sú  obsiahnuté všetky radosti sveta.

štvrtok 22. septembra 2022

Počúvať, počúvať, počúvať...

Včera sa stretli kňazi Spišskej diecézy v Katedrále sv. Martina v Spišskom Podhradí. Konalo sa tam tradičné stretnutie kňazov so svojim biskupom-rekolekcie. Pán biskup Ján Kuboš sa nedávno vrátil z Ríma, kde sa stretli pozvaní začínajúci biskupi so Svätým Otcom Františkom. Povedal, že Sv. Otec neustále zdôrazňoval myšlienku: počúvať, počúvať, počúvať...

    Myslím si, že sa netýka iba nás kňazov, ale aj iných, najmä  tých, ktorí vstupujú do sviatostného manželského zväzku. Ich ambíciou má byť o.i. aj počúvať. V akom zmysle?

    1.,Počúvať na hlas, ktorý prichádza zhora-na Boží hlas. My, veriaci ľudia potrebujeme počuť Boží hlas t.j. rozprávať sa s Bohom. Potrebujeme sa modliť, potrebujeme počuť Božie slovo. Niekedy, keď si ľudia odovzdávajú nejakú informáciu, povedia: mám to len z počutia...Akoby chceli povedať: neviem to presne, neviem, či je to naozaj pravda, nemám to celkom overené...Tým prakticky ospravedlňujeme fakt, že tá správa, ktorú prijali a podávajú ju ďalej "z počutia", môže byť aj nepravdivá.

    Veriaci človek sa spolieha na to, čo dostáva od Boha z počutia. Preňho je Božie slovo smerodajné, nanajvýš užitočné a také, ktoré sýti jeho vnútro. Umožnime Bohu, aby sa k nám prihovoril. Nikto to viac nepotrebuje, ako manželia, ktorí potrebujú byť vedení Božím slovom, aby zvládali náročnosť rôznych životných situácií. Miesto manželov je pri oltári. Je teda na mieste, odkiaľ toto slovo zaznieva najčastejšie.

    2.,Počúvať jeden druhého. Z úcty a z presvedčenia, že takto sa ľudská rodina obohacuje. Z úcty k životnému partnerovi a z istoty, že ľudia sa takouto komunikáciou stávajú silnejšími, istejšími a duchovne bohatšími. 

    Dnes je moderné a hlavne užitočné stavanie zvukových bariér. O niektorých druhoch nábytku sa píše, že pohlcujú zvuk. Tam, kde sa blízko cestných komunikácií nachádzajú ľudské obydlia a kde je veľký hluk, sú zvukové bariéry užitočné. Žiaľ, niekedy sa takéto virtuálne bariéry  dostávajú aj do vzťahov medzi najbližšími. Vzniká situácia podľa schémy:nijaký hlas, menej a menej komunikácie. Každý má svoj svet, starosti, priority, ktoré  niekedy v extrémnej forme splňajú funkciu pohlcovača komunikácie. Na cestách sú potrebné a potrebujeme ich stavať. No vzťahoch je to opačne, tam ich potrebujeme odstraňovať a viesť životne dôležitú komunikáciu.

    3.,Počúvať hlas svedomia. Raz som navštívil známeho na pracovisku. Chodil po hale a niečo kontroloval a zaznamenával. Na vysvetlenie povedal: zaznamenávam a potom vyhodnocujem. 

    Aj naše svedomie vždy niečo zaznamenáva. Pribúdajú nové a nové informácie z nášho života. Ale, zabúdame na to, že ich treba vyhodnocovať, že ich ich treba kvalifikovať ako na uspokojujúce alebo varovné. Uspokojujúce sú vtedy, keď sú v súlade s Božou vôľou, keď obetavo slúžime blížnym. Znepokojujúce hovoria o tom, že niekoho alebo niečo zanedbávame. Manželský život má obsahovať prvok sebareflexie. Nie ego, ale sebareflexia, má byť nosným prvkom spoločného života. Započúvanie sa do hlasu svedomie nie je zanedbaným časom, práve naopak, ten, kto sa mu venuje, veľa získa pre seba aj pre svojich najbližších. V rámci sebareflexie každý vylepšuje svoje výhliadky viac poslúžiť najbližším, ale aj všetkým ľuďom, s ktorými prichádza do styku.

    Človek chce hovoriť, ale i počúvať. Vo všetkom treba nájsť správnu mieru. Boh je ten, ktorý rozdáva bez miery. Jeho dobrodenia sú neprebádateľné a nedozierne. Hovorme s Bohom a počúvajme ho v presvedčení, že on má všetko, čo potrebujeme. A manželom predsa vždy prajeme, aby mali všetko, čo potrebujú...Nielen materiálne, ale aj duchovne.

sobota 17. septembra 2022

Daj prednosť!

Denne vznikajú na našich cestách zložité dopravné situácie. Žiaľ, niektoré sa končia tragicky. Každý, kto vedie motorové vozidlo, ale aj chodci musia počítať s hustotou premávky, agresivitou niektorých účastníkov a s rýchlosťou, ktorá je stále viac a viac dominujúcim faktorom na cestách. Základom sú predpisy, ktoré treba dodržiavať. Pri vyšetrovaní mnohých nehôd sa uvádza ako príčina toto: nedal prednosť! Táto myšlienka dominuje nielen na cestách, ale aj v živote, pretože sa neustále učíme dať prednosť tým správnym veciam a činnostiam. Nie vždy sa nám to darí.

    Veľmi vážne nás na to upozorňuje Pán Ježiš v evanjeliu. Hovorí:"Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom...Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone" /Lk 16, 13/. Akoby nám chcel povedať:daj prednosť! /niekomu pred niekým a niečomu pred niečim a niekomu pred niečim/. Ak nedáme v živote prednosť správnym hodnotám, môže to spôsobiť nehodu a problémy na celý život. Ako to vyzerá v praxi?

1.,Možnosť vybrať si cestu, ktorú diktuje svet alebo cestu povolania. Pred nedávnom som čítal článok o mladom mužovi, ktorý má 25 rokov a nedávno sa stal kňazom. V minulosti sa mu otvárala možnosť veľkej kariéry, lebo bol talentovaným futbalistom. V mládežnických kategóriach reprezentoval Slovensko a čakalo sa, že prerazí do svetového futbalu. Nestalo sa to. Keď dosahoval vek dospelého futbalistu, už toľko nehrával. Od trénerov dostával menej a menej príležitostí. Od detstva bol výchovou vedený k Bohu, ku Kristovi. Vraví, že vtedy sa zamyslel nad tým, čo mu Boh chce povedať tým, že sa mu futbalová kariéra vzďaľuje, že už nedostáva toľko príležitostí ako kedysi. Dospel k rozhodnutiu, že jeho cesta je iná. Ak mu svet nedoprial príležitosť, aby sa presadil, je tu Boh, ktorý mu necháva dostatok príležitostí, aby sa presadil ako služobník evanjelia. Svet si vyberá a niektorých necháva smutných a bez zmyslu života. Boh si vyberá tiež, ale nikoho nenecháva bez poznania správnej cesty k večnosti. On načŕtne svoju cestu a ponúka ľuďom, aby zvážili či sa po nej vydajú. Rozdiely medzi cestou sveta a cestou svätou t.j. Kristovou, sú očividné.

    2.,Daj prednosť čistote života. Včera odznela v správach reportáž o tom, ako je priehrada Ružín zaprataná rôznymi nečistotami a neporiadkom, ktorý voda naplavuje z neďalekých osád. Dnes už málokto sa chce púšťať do čistenia lokality. Všetci hovoria, že je to potrebné, ale finančne veľmi náročné. A tak špina a neporiadok zostávajú a kopia sa. Nielen špina vonkajšia, ale aj vnútorná je problémom človeka. Zbavovanie sa tej vnútornej nie je záležitosťou finančnou a už vôbec nie kompetenčným zápasom, komu to patrí a kto je za to zodpovedný. Je to otázka chcenia jednotlivca. Niekomu vyhovuje tráviť život uprostred rôznych nezriadeností a zvykne si na to. Iní venujú maximum úsilia, aby sa priebežne  na duši očisťovali. Znova je tu výzva-daj prednosť! Ježiš prináša ideál čistého života a praje si sme patrili k tým, ktorí priebežne očisťujú svoj život.   Prostredníctvom takéhoto života sa evanjelium rýchlejšie a účinnejšie udomácňuje v ľudských dušiach a šíri ďalej.

    3.,Uprednostniť vyššie riešenie. Pred niekoľkými dňami zomrela v požehnanom veku kráľovná Alžbeta II. Sledoval som dokumentárny film, ktorý porovnával život dvoch Alžbiet. Alžbety I.,ktorá žila pred 400 rokmi a tej súčasnej. Poukázali na niekoľko takmer zhodných situácií, v ktorých sa obe panovníčky ocitli. Konštatovali napr., že obe nie raz konali a a rozhodovali sa ako panovníčky a nie ako členky určitej pokrvnej rodiny. Uprednostnili v živote panovnícky rozmer, lebo tak si to vyžadovala situácia. Je to veľká vec, keď niekto dokáže uprednostniť vyšší princíp svojho konania. Napríklad princíp evanjelia pred sebectvom, mamonou alebo možnosťou konať nespravodlivo a protizákonne. Takéto rozhodnutie sa nerodí ľahko, ale Boh môže dať silu, aby sme si zvolili to, čo je osožnejšie, čo je potrebnejšie pre dosiahnutie dobrej veci. Každý má možnosť, aspoň niekedy, rozhodnúť sa "panovnícky" alebo podľa zásad egoizmu.Panovnícky spôsob, v zmysle panovania Božieho kráľovstva, Boh oceňuje veľmi vysoko.

    Na cestách nám pomáhajú dopravné značky, ktoré nás o.i. upozozorňujú na to, aby sme dali prednosť. V bežnom živote máme na to svedomie. Svedomie je jeden z najvzácnejších darov od Boha. Počúvajme, čo nám hovorí. Nájdime odvahu rozhodnúť sa podľa jeho pokynov, ak je to svedomie formované Božou milosťou. Tak sa vyhneme rozmanitéme zlu a nehodám. Pri úvahe komu dať prednosť, rozhodnime sa pre to, čo nám odporúča evanjelium, lebo ono je cestou spásy.

Zrelosť pre Božie kráľovstvo

 Nedá sa spočítať, koľkokrát v živote sme počuli výraz-ešte nie, až potom, keď vyrastieš. Kam to patrí? Patrí to k detstvu. K dospievaniu zasa patrí veta-ešte nie, lebo nie si na to zrelý. Sú fázy života, kedy si človek praje, aby už bol dospelý, zrelý, aby už dorástol do určitých výšok telesných, ale aj ľudských a duchovných. Kedy sa stáva zrelým pre večný život? My tieto kritéria, ktoré patria do Božej kompetencie, veľmi nepoznáme. On najlepšie vie, kedy semeno  života vyrastie do takej miery, že prináša úrodu a je pripravené prejsť do večnosti. Je to veľké tajomstvo, ktorého režisérom je sám Boh-Pán života a smrti. Na ceste do večnosti sú prekážky, s ktorými sa musí každý vysporiadať. Spomínajú sa v evanjeliu: bohatstvo, starosti a ošiaľ s pozemského života/ Lk 8,4-15/. Cesta do večnosti vedie tadiaľto.

    1.,Zápas s túžbou po bohatstve pozemského sveta. Zápas o materiálne dobrá sa môže vyhrotiť na maximum. Dokonca sa stáva, že človeka prerastie, vymkne sa mu z rúk. Kým žijeme, sme vystavení tlaku a vábeniu bohatstva. Veľkou pomôckou v tomto zápase je pre nás myšlienka, podľa ktorej Boh má pre nás aj iné dary, nielen hmotné. Sú skôr ozdobou duše a celkovo náš život vyvažujú. Ak sa človek zaujíma nielen o telesné dobrodenia, ale aj duchovné dary, zostáva správne nastavený pre večnosť. Niekedy sa stáva, že  niekomu zvoní mobil v taške. Keď ho vyloví, povie:to je budík, nevypol som ho. Takýto budík predstavuje túžbu po večnom živote. On je kdesi ukrytý, neviditeľný, ale je funkčný. A keď sa človek začne trocha zaujímať aj o duchovné dary, začne ho vnímať a počuje jeho zvuk. 

    2.,Starosti, ako zdroj zápasu o večnosť. Každý človek má starosti, ale má si osvojovať myšlienku, ktorá nedopustí, aby  sa nimi zhrýzal nadmieru.  Nedávno bol sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Hlavná odpustová slávnosťna Slovensku sa konala v Šaštíne. Boli na nej prítomní aj najvyšší ústavní činitelia. Jedna z fotografií bola veľmi zaujímavá. Zachytila premiéra SR skloneného na stoličke, s hlavou v dlaniach. K tomu bol napísaný krátky komentár-má starosti. Takto sa cítime niekedy všetci. Máme hlavu v dlaniach a rozmýšľame ako ďalej. Človek, ktorý má starosti zvykne takto reagovať-dá si hlavu do dlaní. Sviatok Sedembolestnej nám ukázal, že užitočnejšie pre nás je to, keď si hlavu plnú starostí vložíme do rúk Božej Matky. Veď ona držala v dlaniach aj hlavu svojho umučeného Syna. Cesta na zemi s Máriou je vynikajúca myšlienka, ako s hlavou plnou starostí nezabudnúť na večný cieľ. Ona si praje, aby sme svoje ubolené srdce vložili do jej dlaní, lebo oni liečia, povzbudzujú a motivujú. Mariánska úcta je vhodná a účinná cesta do kráľovstva blaženosti. 

    3.,Prekážkou do večnosti môže byť aj ošiaľ z tohto sveta. Ošiaľ je je jav, ktorý má svoj začiatok, krátkodobé, ale intenzívne trvanie a potom prudký, väčšinou bolestivý pád. Ošiaľ z tohto sveta ešte nikomu nezaručil Božie kráľovstvo. Ak človek nemá v sebe niečo hlbšie, ak nie je hlbšie zakorenený, tak potom vytriezvenie z ošiaľu mu spôsobí veľkú bolesť. Prijatie evanjelia nikdy nie je sprevádzané ošiaľom. Má síce svoju epizódu nadšenia, ale ošiaľ nepatrí do arzenálu ohlasovania dobrej zvesti. Pôsobenie evanjelia je viac tiché, dôrazné, postupné, intenzívne, naliehavé. V dnešnom svete musí byť človek hlboko zameraný na evanjeliové čnosti, aby ho nezmietol ošiaľ z pozemského sveta. Kto ide do hĺbky, kto sa modlí a komunikuje s Bohom, má  hĺbku života zabezpečenú pre všetky životné vytriezvenia z ošiaľu. 

    Pre večnosť dozrievame. A to aj vtedy, keď sme slabí a často klesáme. Ak dokážeme, aj ako slabí, spojiť svoje skutky s Kristom, on ich povýši na úroveň večnosti. Boh sa stará o našu zrelosť pre večnosť. Ponúka nám cestu aj prostriedky. Občas nám oznamuje, že musíme povyrásť, dospieť, ale robí všetko preto, aby sme konečný cieľ neminuli. 

utorok 13. septembra 2022

Zmysel utrpenia

Azda najťažšie cyklistické preteky na svete sú preteky okolo Francúzska. Dokonale preveria pretekárov po všetkých stránkach. Celkom zaujímavá je však posledná etapa. O víťazovi je už rozhodnuté, lebo má v tejto fáze už veľký náskok a tak cyklisti celú trasu prejdú pokojne, relatívne pomaly. Rozprávajú  sa medzi sebou, žartujú, komunikujú s vonkajším prostredím i medzi sebou navzájom. Dovtedy zvádzali na cestách urputné zápasy, no teraz si vychutnávajú posledné dejstvo a tešia sa z toho, že  vôbec prišli do cieľa. Takto, alebo podobne by sme predstavovali odchod z tohto sveta. Už žiadne zápasy, len pokojná a bezbolestná komunikácia s týmto svetom a najbližším okolím a plynulý prechod do večnosti. 

    Nie vždy je to tak. To finále býva niekedy najťažšie. Práve vtedy ešte len prichádza previerka síl a viery. Skúška utrpenia a kríž býva vyvrcholením života. Prečo je to tak?

    1.,Boh chce, aby sme zdvihli myseľ i srdce k nemu. Istý človek pravidelne navštevoval nejakú inštitúciu. Zvykol si, že musí pár minút počkať, kým ho prijmú. Zrazu zbadal na stene nový obraz, či mozaiku. Vedľa si robila svoje povinnosti upratovačka. Prihovoril sa jej slovami:"Ani som nevedel, že máte nový obraz". Ona sa zdvihla a pozrela sa na umelecký výtvor. Odpovedala:"Ani ja som si to nevšimla. Viete, viac si všímam  vo svojej práci  to, čo je dole, na podlahe, ako to, čo je na stenách".

    Utrpením chce Boh dosiahnúť, aby sme upreli zrak na neho. Väčšinou sme zahlbení do svojich každodenných pozemských povinností a radostí. Aby sme nestratili zmysel pre Božie veci, sme nútení cez utrpenie uprieť pohľad na toho, ktorý je Pánom života a smrti. Boh chce byť dominantný aj v našom živote a chce, aby sme si uvedomili, že aj uprostred pozemského zaneprázdnenia a rutiny máme pohľadom i srdcom viac hľadať to, čo je nadprirodzené.

  2., Preto, aby nám nechýbali vzory čností. Pápež Pius X. pri blahorečení košických mučeníkov zdôrazňuje, že Boh dopúšťa rôzne utrpenia, aby veriam nechýbali príklady vernosti v každej dobe. Sám Kristus sa identifikuje s trpiacim človekom a chce povedať:"Takto, ba viac som trpel ja". Chce nás naučiť, že cesta utrpenia sa stala cestou vykúpenia. Chce povedať, že kríž je legitímnou cestou k večnému životu. Naznačuje to aj dnešný sviatok Povýšenia sv. kríža. V utrpení človeka je znova a znova povýšený Ježišov kríž, ktorý sa stal cenou našej spásy.

    3.,Utrpenie a kríž sú  trvalou súčasťou výbavy našej spásy. Pred nedávnom som sledoval duchovnú reláciu, ktorá sa zaoberala životom a pôsobením vladyku Milana Ľacha, ktorý spravuje v Amerike gréckokatolícku diecézu. Okrem iného odpovedal na otázku:Čo je pre vás Cirkev? Hovoril:"Cirkev to nie sú iba múry a budovy a to, čo sa za nimi deje. Cirkev to sú najmä ľudia". Sakrálne stavby sú pre Cirkev vzácne, najmä to, čo sa tam  vysluhuje-sviatosti. Ale to nie všetko. Dôležitý je človek, ktorému chceme posolstvo spásy ohlasovať. Sme zvyknutí na to, že naša viera sa organizuje a realizuje najmä v sakrálnych priestoroch. Ale Boh nám chce cez utrpenie ukázať, že tam patrí aj ochota znášať kríž, že človek, ktorý nesie na svojich pleciach kríž, je veľmi blízko tajomstva trpiaceho Ježiša. Je blízko vtedy, keď ho prijíma v eucharistii, ale nie je ďaleko ani vtedy, keď trpí v spojení s ním. V utrpení sa naplňajú slová modlitby sviatku Povýšenia sv. kríža:"...daj, /Pane/ aby sme na zemi stále lepšie poznávali tajomstvo jeho vykupiteľskej smrti a dosiahli účasť na jeho sláve v nebi". 

    Odchod z tohto sveta je niekedy doprevádzaný bolesťami. Je dôležité a užitočné, aby to lôžko utrpenia bolo sprevádzané spoločenstvom modliacich sa. Ide o posilu pre trpiaceho, ktorý z tohto sveta odchádza. Utrpenie človeka  nemôže nechať ľahostajným nikoho. Každý má na toto tajomstvo primerane reagovať. Najmä zmenou života, najmä tým, že bude vnútornejšie prežívať svoj dar viery.

  

 

sobota 10. septembra 2022

Zákonitosti obrátenia

 


            Nedávno sa konal vo farskom kostole – v Kostole sv. Jozefa, robotníka, vo Svite, organový koncert. Ako predel medzi jednotlivými skladbami si mohli účastníci vypočuť duchovné slovo. Spomínala sa tu aj myšlienka o rybolove. Rybári, ktorí používajú plachetnice, uveria v Ježiša Krista viac a rýchlejšie ako tí, ktorí brázdia vodné plochy v rýchlych motorových člnoch. Prečo? Tí na plachetniciach si môžu vychutnať dlhodobejšie pôžitky rybolovu a prítomnosť Boha, ale aj rôzne ťažké chvíle intenzívnejšie. Tí na rýchlych člnoch všetko sledujú v rýchlosti, pričom rýchla jazda je ich jediným pôžitkom.

            Mnohí prežili cestu pokánia dôkladne vo všetkých aspektoch. Tak ako rybári na plachetnici. Len tak sa mohli presvedčiť a uistiť, že s nimi je Boh ako milosrdný otec. Z evanjelia vyplýva, že márnotratný syn prežil svoje obrátenie so všetkými zákonitosťami, do dôsledku. Nie ako pasažier rýchleho člna. (Lk 15, 1 – 32) Ako sa to prejavilo?

1.)  Mladý muž vstúpil do seba.

Romantická literatúra alebo film prinášajú obraz hrdinu, ktorý náhle vstúpil na scénu. Nie hocijako, ale odvážne, sebavedomo, razantne. Hneď si získal obdiv a priazeň okolia. Všetci vidia, že na scénu vstúpila populárna, žiadaná a medializovaná autorita.

Sú však ľudia, ktorí nevstúpia do oslnivého lesku popularity, ale na scénu cesty spásy. Dokážu to tým, že vstúpia do seba. Ich cieľom nie je to, aby vstúpili na scénu, ktorá je prchavá a labilná, ale na scénu, ktorá znamená obrátenie a stálu cestu k Bohu. Stávajú sa tak nasledovaniahodnými autoritami, po ktorých zostáva hodnotný životný príbeh. Oni ukazujú, aké je dôležité nebyť otrokom neistých scén popularity, ale ako sa stať služobníkom zverenej cesty pokánia.

2.)  Evanjelium nám pripomína, že márnotratný syn hynul od hladu.

Človek môže hynúť z rôznych dôvodov, nielen od hladu. Hynúť znamená proces, pri ktorom niekto pomaly postupne stráca chuť a zmysel pre Božie veci. Keď nerobíme Božie veci, hynieme.

Prednedávnom skončila svoju úspešnú činnosť známa hudobná skupina Van Halem. Preslávila sa najmä hitom s názvom Jump – skok. Autor textu sa priznal, že jeho prvotným úmyslom bolo povzbudiť tých, ktorí otáľajú so sebevražedným skokom, aby neváhali a skočili. Neskoršie pod ťarchou rozhorčenej verejnosti svoju interpretáciu zmenil. Začal hovoriť, že jeho text povzbudzuje ľudí k tomu, aby sa nebáli a skočili do vzťahu. Ktovie, koľkých ľudí dovtedy priviedol svojimi textami na tú najhoršiu cestu.

Márnotratný syn by bol možno zahynul, keby neabsolvoval skok do vzťahu: Boh a otec. Pri svojom návrate povedal: „ Zhrešil som proti nebu i proti tebe...“ Vrátil sa k Bohu a obnovil pokrvné vzťahy s rodinou. Nech by sme pociťovali akúkoľvek formu hynutia, zachráni nás skok k Bohu a k priateľom, ktorí pre nás znamenajú pokoj a istotu. Niekedy to inak nejde. Zívajúcu priepasť nášho hynutia zdoláme iba odvážnym skokom do atmosféry Božej milosti.

3.)  Stálosť v dobrom a v pokání treba overiť a potvrdiť.

Presvedčil sa o tom aj márnotratný syn, o ktorom hovorí evanjelium, že v tejto fáze: „...bol ešte ďaleko.“ Bol stále ďaleko, aj keď ho medzitým už otec na obzore zbadal. Každý kajúcnik či obrátenec má svoj úmysel očistiť sa, dlhodobo overovať a potvrdzovať.

V bežnej praxi života od nás žiadajú rôzne úrady a inštitúcie potvrdenia. Niekto musí našu vec zaevidovať, dať jej správnu pečiatku s podpisom. Niekedy tomu (ne)správne byrokracia.

Od úmyslu zmeniť sa je ešte ďaleko do reality, aj keď už sú na obzore viditeľné kontúry úprimnej snahy. Obrátenie nie je byrokraciou, lebo tam pôsobí Božia milosť. Ľudia z okolia musia pri tom potvrdiť, že v danom človeku sa odohral konflikt s hriechom, a ten vyústil do úprimnej snahy zmeniť svoj život. Možno si niekedy myslíme, že sme už „za vodou“. V skutočnosti sme ešte stále ďaleko od stabilizovania sa v dobrom. Nech je nám vzorom obrátenia sv. Pavol, ktorý o sebe napísal: „Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo, lebo som to robil z nevedomosti v nevere. Ale nadmieru sa rozhojnila milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktoré sú v Kristovi Ježišovi.“ (1Tim 1, 12 – 13)

Je isté, že k pokániu človek nedospeje rýchlosťou dnešného životného štýlu. Ten pripomína divokú jazdu na motorovom člne. Mali by sme zvoliť cestu plachetnice, ktorá nám ponúka dôkladné prežitie každého styku s priazňou alebo nepriazňou životných okolností. Boh je ten, ktorý nás povedie tak, aby naša plachetnica pokánia objavila istý ostrov Božej prítomnosti, ktorý sa stane pre nás trvalým miestom.

sobota 3. septembra 2022

Pokrytie

 


 

V akej súvislosti sa najčastejšie používa výraz pokrytie? Ľudia, niekedy medzi sebou rozprávajú o (ne)výhodách programov jednotlivých mobilných operátorov. Hovoria aj o tom, aké má ktorý z nich pokrytie. Ľudia, ktorí vedú športové tímy, hovoria v úvode sezóny o tom, že majú pokrytý každý post v mužstve. Tento výraz sa dotýka aj problematiky výstavby alebo rekonštrukcie určitých objektov. Ľudia vtedy skúmajú, či majú pokryté náklady.

Pán Ježiš hovorí o tých ľuďoch, ktorí majú ambíciu nasledovať ho. Podmienky nasledovania Božieho Syna vôbec nie sú jednoduché. Ježiš ich sumarizuje takto: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14, 25-26). Je tu otázka, či má Ježiš po stanovení takýchto kritérií „dobré pokrytie“, či má dobre pokryté všetky prvky ohlasovania evanjelia. Podľa nás áno. Vždy sa nájdu takí, ktorí s prorokom Izaiášom povedia: „Hľa, tu som, pošli mňa.“ (Iz 6, 8). Prečo je to tak? Prečo napriek prísnosti Ježišových kritérií sa nájdu takí, ktorí vždy znova a znova ohlasujú a prijímajú jeho posolstvo?

1.   Neodolateľné Pánovo slovo

Šimonovi Petrovi stačila Ježišova jediná veta. „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov.“ (Lk 5, 4). Ježiš nie je demagóg, ani populista, ani politický propagandista. On hovorí jadrne, úderne, nápadito, nie rozvláčne, ba ani povrchne. Stačí, aby povedal málo, aby zaujal iných. Napríklad, pri sv. omši recitujeme tieto slová: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo...“ V komunikácii medzi ľuďmi sa často objavuje takáto fráza: „Ak budeš niečo potrebovať, stačí len povedať.“ Je isté, že takáto veta nemusí byť vždy pravdivá a úprimná. Ale Ježišovo slovo vždy spĺňa kritériá pravdivosti. Stačí mu povedať iba málo, nemusí veľa hovoriť. Tie naozaj dôležité skutočnosti nepotrebujú veľa slov. Dôkazom toho sú výrazy, ktoré hovorí kňaz pri vysluhovaní sviatostí. (Ja ťa krstím..., ja ťa rozhrešujem..., toto je moje Telo...). Boh málom získava mnohých nasledovníkov.

2.   Pán Ježiš svojim nasledovníkom niečo sľubuje

Ježiš z Nazareta sľubuje tým, ktorí ho nasledujú, nie malé odmeny. Pri istej príležitosti posiela Petra, apoštola, aby chytil rybu a v jej ústach nájde peniaz – statér (Mt 17, 27). Posiela hlásateľov evanjelia a zároveň ich uisťuje, že vo svojich ústach nájdu akoby peniaz, hodnotu, vzácnosť, Božie slovo, ktoré majú ohlasovať. V Ježišových ústach nájdu „statér Božieho slova“, ktorý ich privedie na správnu cestu.

Žiaľ, vo svete to tak vždy nebýva. Nedávno som si prečítal správu zo zahraničia. V Kolumbijskej Bogote je letisko El Dorado. Vždy tam bola katolícka kaplnka so Sviatosťou Oltárnou. Cestujúci mali možnosť pred sviatostným Kristom poďakovať za ochranu alebo poprosiť o milosti. Nedávno mnohých prekvapilo, že predstavitelia mesta rozhodli, že kaplnku zrušia a miesto nej vytvoria priestor „neutrálnej duchovnosti“, t. j. priestor ničoho. Napriek protestom sa kaplnka ruší a tí, ktorí o tom nevedia, ju budú márne hľadať. Nájdu iba prázdne steny. V praxi to znamená, že nenájdu ani ten biblický statér, ale prázdny priestor. Táto tendencia je, žiaľ, viditeľná po celom svete. Keď chceme nájsť skutočnú hodnotu, musíme vykročiť za Kristom. Apoštoli po zázračnom rybolove naplnili úlovkom dve lode tak, že sa potápali. (Lk 5, 1-11). Ide o obrazné vyjadrenie plnosti darov dvoch lodí v živote Cirkvi: lode Božieho Slova a eucharistie. Sú k dispozícii pre každého, kto po nich zatúži.

3.   Pán Ježiš má cieľovú skupinu

Majú ju firmy, politici aj iní, ktorí sa zamerali na konkrétnu skupinu, ktorú chcú osloviť, napríklad podľa veku či spoločenského postavenia. Cieľovú skupinu má aj Ježiš. Na prekvapenie, tvoria ju všetci ľudia na svete. Prečo? Lebo on sám hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9, 23). Kto z ľudí nenesie kríž? Kto z ľudí nie je zohnutý pod ťarchou problémov a rôznych starostí? Všetci, ktorí nesú kríž, sú Ježišom pozvaní, aby pri ňom pocítili akoby sladkosť tohto jarma.

Prvého septembra tohto roku sa konal v Kostole sv. Jozefa, robotníka, vo Svite, koncert. Súčasťou programu bolo aj dielo českého autora Petra Ebena: „Sladké okovy lásky“. Pripomína nám to iný Ježišov výrok. „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ (Mt 11, 29-30). Pri Ježišovi akoby naše kríže strácali na hmotnosti, akoby sa zjemnil ich dopad na naše plecia, akoby sa váha nášho kríže neutralizovala vo svetle Ježišovho umučenia. Tí, ktorí nesú kríž, nemôžu len tak ľahko odolať posolstvu evanjelia. V ňom má kríž výsostné postavenie.

 

Vo vyššie spomínanom koncerte sa objavilo aj dielo s názvom: „Labyrint sveta, pokoj duše“. Tí, ktorí uveria evanjeliu, sa v labyrinte a zmätku sveta nestratia. Nič ich tak ľahko nezmätie, a to preto, lebo v evanjeliu nájdu pokoj duše. Ide o pokoj duše, ktorý prichádza ako dar pre ohlasovateľov i prijímateľov Božieho posolstva spásy. Svet bude vždy popletený labyrint, evanjelium zasa oázou pokoja na ceste spásy.