streda 30. decembra 2020

Starý rok 2020 - sv. Silvester

 

    Michelangelo Buonarotti, svetoznámy umelec, sochár a architekt, všestranne talentovaná osobnosť, je autorom mnohých umeleckých diel. Z hľadiska zbožnosti oko veriaceho človeka má vzhliadnuť najmä na jeho Pietu. Ide o unikátne sochárske dielo, ktoré zobrazuje prebolestnú Matku držiacu v náručí umučené a mŕtve telo jej Syna.

         Umelec dokončil dielo asi v roku  1500 po Kr. Pracoval na ňom asi jeden rok. Dielo je zaujímavé aj tým, že je vytesané z jedného kusa mramoru. Toto dokáže iba skutočný umelec, pretože ak by sa stalo, že pri manipulácii a sekaní uberie z postavy človeka viac ako je únosné, už sa to nedá opraviť.

         V roku 1973, za pontifikátu pp. Pavla VI., vbehol do chrámu akýsi šialenec s kladivom v ruke a poškodil sochu Panny Márie. Prakticky vzápätí nastúpili reštaurátori a dielo  obnovili.

         Všetci znalci umenia oceňujú najmä tú skutočnosť, že umelec detailne zvýraznil každý sval, každú nerovnosť ľudského tela.

 

         Ako nás môže v tomto duchu osloviť obdobie na prelome rokov?

 1.) Pokúšame sa zreštaurovať vo svojom živote to, čo bolo naším pričinením alebo pričinením iných zničené alebo narušené.

Každý jeden z nás sa má snažiť dať dielo svojho života do súladu s vôľou pôvodcu života – Stvoriteľa. Aby sme to dokázali, musíme poznať Božiu vôľu, aby sme podľa nej aj žili. Máme poznať jeho zámer lásky k nám. Nezanechajme za sebou iba ruiny. Tie by nemali byť konečnou výslednicou nášho životného úsilia. Poupratujme si za sebou! To, čo je zničené, obnovme v Pánovom duchu a stále môžeme mať zo svojho života hodnotné umelecké dielo.

 2.) Michelangelo tesal Pietu z jedného kusa mramoru. Musel si dávať pozor. Toto dokáže iba skutočný umelec. Rozhodne nemohol vytesať viac ako je v norme, lebo už by to nemohol opraviť.

         Boh nám dáva milosť konať pokánie a možnosť nápravy za naše hriechy. Dokonca aj vtedy, keď uberieme niekomu zo života svojou podlosťou a neprimeraným správaním. Alebo naopak – keď urobíme málo pre nejaké dobro. Mali by sme však poznať mieru vo všetkom.

Keď si dávame ušiť nejaké šaty, musia nám krajčíri zobrať miery. Všetko môže mať svoju mieru okrem miery lásky ľudského srdca. Tam miera neexistuje. Dokonca aj vo vzťahu k takému človeku, ktorého miera otvorenosti pre Božie posolstvo je minimálna. Popracujme aj na rozšírení miery nášho vnútra!

 3.) Michelangelova Pieta má vypracované detaily do dokonalosti.

Tak pracuje pozorné oko a istá ruka umelca. Oko vidí a ruka vykonáva. Majme pozorné oko aj na detaily svojho života. Z detailov sa totiž rodí dokonalosť a veľké dielo.

         V sídle istej inštitúcie chystali rekonštrukciu. Išlo o rekonštrukciu kultúrnej pamiatky, ktorá obsahovala veľké množstvo detailov. Zrazu ohlásili, že príde návšteva. Nie hocijaká. Treba sa na ňu pripraviť. Čo s rekonštrukciou? Bolo nariadené, že rekonštrukciu treba urobiť „nahrubo“, t. j. to najpotrebnejšie a to ostatné – detaily – sa urobia potom.

Už sa nikdy k detailom nevrátili. Dielo tak zostalo nedokončené dlhý čas. Neoplatí sa detaily odkladať s tým, že sa dokončia, keď bude čas. Pracujme priebežne na detailoch svojej služby vo vzťahu k blížnym! Ak by sme odkladali detaily, t. j. aj „menšie veci“ ad acta, dielo nášho života by nemuselo vyznieť ako celok.

 

         Dielo Piety majstra Buonarottiho nás môže všeličo naučiť. Podľa odborníkov v tomto majstrovskom diele sa snúbi dokonalé poznanie ľudského tela s nadprirodzenou túžbou človeka po večnom živote. Túto pečať chcel majster vtlačiť do svojho diela.

Nechajme sa inšpirovať týmto modelom! Všetky dokonalosti nášho života, ktoré vytvoríme alebo chceme tak urobiť, nechajme preniknúť Svetlom pochádzajúcim zhora. Nech je naša každodenná činnosť preniknutá duchom viery v Mesiáša, ktorý všetko obnoví a pripraví cestu do svojho kráľovstva. Náš život môže byť potom hoden pozvania do tejto „galérie“ ľudských životov, ktoré si zaslúžia svoje výstavné miesto v nebesiach.

 

Končí sa kalendárny rok 2020. Bilancia je ovplyvnená prítomnosťou pandémie. Do konca života si budeme pamätať tento čas ako čas náročný, bolestivý, ale aj čas, v ktorom sa v plnej kráse ukázala obetavá láska mnohých ľudí v službe blížnemu. Chcem poďakovať všetkým, ktorí vo farnosti zabezpečovali jej chod so zanietenosťou a obetavosťou.

Chod farnosti je závislý od mnohých služieb – či už vo veľkom meradle alebo už vo vyššie spomenutých detailoch.

Všetky služby veriaceho božieho ľudu sú dôležité. Boh ich raz určite odmení.

Ďakujem za službu našim p. kaplánom – Milanovi a Miroslavovi, rehoľným sestrám a aj vám, ostatným, ktorí ste zahrnutí do služieb v rámci liturgie alebo mimo nej.

Niekedy je to veľmi náročné získať človeka pre konkrétnu službu, ale Pán nám všetkým dáva potrebné milosti, za čo mu dnes zo srdca ďakujeme.

 

Ži primerane.

 Keď sa stretnú nejakí ľudia po dlhšom čase, položia si obligátnu otázku:ako sa máš? ako žiješ? Niektorí odpovedia výrazom-primerane. Primerane dobe, nejakej situácii, veku, zdravotnému stavu atď. Touto odpoveďou naznačujú, že nemôžu ani veľmi vyskakovať, ale nežijú ani v nejakej defenzíve, či úpadku. Jednoducho-taký stred. Primeraný. Evanjelium spomína prorokyňu Annu/Lk 2,36-40/, ktorá dáva pojmu primeranosť nový, dôstojnejší význam. Prináša nádhernú charakteristiku jej života. Pred sobášom žila ako panna, v manželstve bola verná svojmu manželovi a po jeho smrti žila ako vdova. V každom z týchto stavov žila primerane t. j.žila tak, ako to podstata toho ktorého stavu vyžaduje. Je to zvláštne, lebo pre niektorých  ľudí dneška je to niečo nepredstaviteľné-zachovať si svoj stav, žiť primerane svojej situácii. Dnes radi hranice prekračujeme. Ťažko prijímame fakt, podľa ktorého sa niečo môže, iné nie je dovolené, alebo sa neodporúča. Tak, ako sme boli zvyknutí v poslednom čase hranice len tak preletieť/autom/, tak sme si navykli nerešpektovať hranice v správaní, vo vzťahoch, celkovo v morálke. Pojem:primeranosť, akoby neexistoval. Znova sa to naučme. Aj nepríjemný coronavírus, nás na túto čnosť odkazuje. 

pondelok 28. decembra 2020

Ja si to môžem dovoliť.

 Koľkokrát sme počuli takéto sebavedomé vyhlásenie?! Napríklad v situácii, kedy chceme niečo povedať niekomu "do duše". Iná situácia vzniká vtedy, keď niekto potrebuje zdôvodniť drahý obsah nákupnej tašky. A znova niečo iné sa rodí vo svete, keď niekto koná z pozície moci. Vianočné evanjelium hovorí, že cisár Augustus vydal nariadenie s tým, že sa má konať súpis ľudu po celej krajine/Lk 2,1-14/. Urobil to, lebo si to mohol dovoliť. Iné evanjelium, na sviatok Neviniatok/Mt 2,13-18/, píše, že kráľ Herodes nariadil pozabíjať v okolí Betlehema všetkých chlapcov do dvoch rokov. Mohol si to, žiaľ, dovoliť. Každý z nás si môže niečo dovoliť navyše, ale z pozície lásky. Z pozície moci, postavenia, bohatstva je to vždy riskantné a diskutabilné. Všetci máme v sebe tendenciu zneužiť mocensky  nejakú situáciu. Ak chceme, môžeme životnú energiu využiť na službu lásky, a to vo veľmi pestrej podobe. Toto si môžeme dovoliť všetci, nikto nás hatiť nebude.

nedeľa 27. decembra 2020

Spolu vyrastať.

 Občas sa stane, že niekto z nášho okolia sa stane populárnym, alebo vyrastie v osobnosť veľkého formátu. Aká je naša reakcia? Vo väčšine prípadov je to tak, že sa snažíme vo svojom prostredí poukázať na určitú blízkosť voči tejto osobnosti. Povieme:bol to náš sused,je to môj spolužiak, cestovali sme spolu v mestskej doprave, párkrát sme prehodili pár slov, alebo:vyrastali sme spolu. Evanjelium hovorí, že kráľ Herodes dal povraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov do dvoch rokov/Mt 2,13-18/. Urobil tak preto, leby si myslel, že medzi nimi bude novonarodený,prorokmi ohlasovaný Mesiáš, nový židovský kráľ, ktorý ho bude chcieť zosadiť z trónu. Preto, plný bezmocnosti, hnevu a brutality nariadil vykonať tento ohavný čin. Keby boli betlehemskí chlapci vyrastali a nebolo by ich postihla tragédia, pravdepodobne by po niekoľkých rokoch poukázali na určitú blízkosť s Ježišom. Povedali by:žil tu istý čas medzi nami, vyrastali sme spolu. Nebolo im Prozreteľnosťou dopriate, aby s ním vyrastali vôbec, ani postupne, ale dostali milosť vyrásť v okamihu,až na úroveň Božieho života. Stali sa,hoci nevedomky, mučeníkmi a takto vydali svedectvo o Kristovi. Koľké matky sa občas posťažujú, hoci sú v kútiku duše na to aj hrdé, že ich dieťa "zo dňa na deň" fyzicky vyrástlo. Priamo pred očami. Tak,ako niektoré deti vyrastú fyzicky veľmi rýchlo, tak duchovne vyrástli betlehemskí chlapci, a to na úroveň mučeníctva. My,pokrstení, sme dostali milosť, že môžeme "vyrastať popri Ježišovi". On, náš starší brat, nám ukazuje cestu. Rastieme v jeho svetle. On je priamy svedok nášho rastu, lebo bez jeho milosti by sme to nedokázali. Cieľom nie je, aby sme behom chvíle vyrástli z detských nohavíc viery. Tu nejde o to:kto skôr, ale o to, aby sme rástli vo viere postupne. Nikto nemá takú trpezlivosť ako Pán. Celý náš život je poznačený rastom. Ba dokonca aj naše pády nám môžu poslúžiť ako prostriedok rastu. Betlehemským neviniatkam poslúžilo k rastu besnenie kráľa Herodesa. Akúkoľvek zlobu, či neprávosť, ktorú okúsime, využime ako príležitosť na duchovný rast.

piatok 25. decembra 2020

Ešte niečo k Vianociam.

Na východnom Slovensku je obec, v ktorej sa nachádza zariadenie pre ľudí bez domova. Keďže ide o cirkevné zariadenie, majú tam aj kaplnku. Nedávno si ju zrenovovali, ale nie hocijako. Jeden z umelcov pozbieral vo svojom prostredí nepotrebné veci, ktoré boli určené na vyhodenie. Nikto ich už nechcel, a tak ich postupne zbieral a priebežne doplňal liturgický inventár kaplnky napr. kríž, bohostánok, obetný stôl atď. Vzniklo z toho zaujímavé dielo, hodno obdivu. Občas sa to stáva-človek vyhodí niektoré veci ako nepotrebné. Iný sa ich ujme a vytvorí niečo vkusné, zaujímavé a možno aj dojímavé a nabádajúce k zbožnosti. Čo nám to pripomína? Napríklad to biblické:"Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným"/Ž 118/. Teraz, vo vianočnom čase môžeme použiť slová sv Jána:"Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali", alebo:"A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali"/Jn 1,1-18/. Všetky tieto myšlienky poukazujú na Ježiša, ktorého vlastní zavrhli, no Boh ho poslal ako Mesiáša a Vykupiteľa pre celé ľudské spoločenstvo. Jeho príbeh na začiatku pozemského života sa odohral v trojakej atmosfére. 1,Atmosféra administratívna. /Lk 2,1-14/. Z rozhodnutia cisára Augusta sa konal súpis ľudu. Každý sa musel ísť zapísať do mesta, z ktorého pochádzal. Tak konal aj Jozef, ktorý so svojou manželkou Máriou putoval do Betlehema. Samotný úkon zápisu bol pravdepodobne jednoduchý a odohral sa v časti, ktorú by sme dnes mohli nazvať ako kancelária. Išlo o záležitosť administratívnu. Pred nejakým časom som sa rozprával s človekom, ktorý je zručný remeselník. Pýtal som sa ho, čo ešte plánuje do konca roka. Odpovedal, že už len "kanceláriu", nič viac. Mnohí to tak robia. Sú dni, kedy prerušia výrobu a povedia, že majú kanceláriu, t. j. musia dať do poriadku administratívu, faktúry, papiere, doklady. Je  osožné pre človeka, kedy na čas preruší životný zhon, možno raz v týždni,a nájde si čas, aby podoťahoval veci svedomia. Stáva sa, že zostávajú často nedoriešené a preto veľmi ťažia na duši. Vianočný čas je časom na takúto kanceláriu, v ktorom riešime vzťah: ja a Boh. 2,Musíme sa zmieniť o atmosfére hostinca. Pravdepodobne Jozef bol ten, ktorý vyjednával s majiteľmi takýchto zariadení. Tí už mali naplnené kapacity, boli spokojní s tržbou a tak už nepotrebovali ďalších nájomníkov. Odkázali ich na maštaľ a k sebe ich neprijali. Aké je dôležité, aby človek prijal Slovo! Autor listu Hebrejom píše:"On /Kristus/ je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojim mocným slovom"/Hebr 1,1-6/. Našou snahou je prijať do života toto mocné Slovo, ktoré je pokrmom našej duše. Pri diakonskej vysviacke hovorí biskup-svätiteľ:"Prijmi Evanjelium Kristovo. Stal si sa jeho hlásateľom". Tu nejde o dobrovoľnú činnosť, ale o povinnosť. Nedávno som sa rozprával s ľuďmi, ktorí sa často zdržiavajú v Taliansku. Už roky tam chodia pravidelne a tamojšie pomery poznajú. Hovorili aj o tom, ako Taliani /ne/rešpektujú dopravné predpisy. Je to lokálne, závisí to od územia. V jednej časti územia je semafór na križovatke chápaný ako-imperativo. Bez diskusie ho vodiči rešpektujú. V inej časti územia platí iný stupeň /ne/záväznosti. Môžeme ho vyjadriť pojmom-informativo. Slúži ako informácia, ktorú si každý musí prečítať, no je otázne, či ju budú rešpektovať. A do tretice iná oblasť. Tam majú semafór za niečo, čo vyjadríme slovom-decoratívo, t. j. ako niečo ozdobné, nie príliš dôležité a už vôbec nie záväzné. Prijatie Slova môže ísť v našom živote touto líniou. Božie slovo nech pre nás nie je iba ozdobným prvkom, ale imperatívom, ktoré našu dušu naplní pokojom. 3,Nezabúdajme na atmosféru maštale. Ľudia, ktorí sa venovali gazdovstvu vedia, že musia ísť každé ráno a každý večer do maštale, aby obriadili statok. Maštaľ je pre nich akoby posvätné miesto. Ich snahou je to, aby v jasliach bol dostatok potravy. Vždy tam idú a doplnia primeraný pokrm pre statok. My, veľmi často používame výraz-eucharistické jasle. V nich je dostatok pokrmu pre dušu človeka. Sme zvyknutí prísť a prijímať. Pandémia nám to tohto roku sťažila. No, euch. jasle nevyhasli, nezostali prázdne. Kristus zostáva pokrmom, po ktorom môžeme siahnúť a prijímať ho. Je mnoho ľudí, ktorí deň s euch. Kristom začínajú alebo končia. Niet pre nich posvätnejšieho úkonu, ako prijať Ježiša sťa pokrm pre večný život. Ak poznáme ľudí, ktorí tieto skutočnosti zanedbávajú alebo nimi opovrhujú, pozbierajme aj za nich to, čo zahodili ako nepotrebné. Paradoxne, z biedy, do ktorej sa človek dostane pre svoju ignoranciu, môže vyrásť veľa hodnotných skutočností. Pozbierajme to, čo sme pozahadzovali a znova oživme v sebe atmosféru prvých Vianoc, kedy sa Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami.

štvrtok 24. decembra 2020

Vianočné zamyslenie II.

 

           Piesne niektorých populárnych spevákov sa spievajú dlhé roky. Dotyční interpreti ju musia spievať na všetkých koncertoch, lebo si to priaznivci želajú. Na tlačových konferenciách dostávajú otázky, či majú ešte motiváciu roky spievať to isté. Odpoveď znie: „Nie je to jednoduché, aj keď je to niekedy proti srsti, musíme fanúšikom vyhovieť.“

         Iný príklad. Predstavme si situáciu,  podľa ktorej rodič karhá svoje dieťa a pritom používa tieto výrazy: „Koľkokrát som ti povedal, že to nemáš robiť.“ Rodič opakuje niektoré výzvy mnohonásobne. Ani ich nepočíta. Sám je z toho nervózny a podráždený, unavený, ale musí to robiť vždy – znovu a znovu.

            Autor Listu Hebrejom píše: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.“ (Hebr 1, 1 – 2)

         Z týchto slov vyplýva, že Boh neustále dáva o sebe vedieť a že rozmanitým spôsobom o sebe hovorí. Ľudsky uvažujúc by sme si mohli položiť otázku: „Neunaví sa?“ Nie je vyčerpaný toľkými svedectvami o sebe? Nie je unavený z toho, ako sa neustále ľuďom pestrým spôsobom zjavuje? Odpoveď je: „Nie.“

         Boh nielenže nie je unavený či nebodaj roztrpčený svedectvami o sebe. Práve naopak. Svoju činnosť prejavovania sa vygradoval či vyšperkoval tým, že prehovoril vo svojom Synovi... Presne tak, ako nás učí dikcia Listu Hebrejom. Ako sa teda Boh zjavuje prostredníctvom vianočného posolstva?

         Pomôžme si slovami Evanjelia sv. Lukáša.

 1.) Mária zavinula Dieťa do plienok.

Týmto nám Boh nechal odkaz. Aby sme vtedy, keď ho objavíme zavinutého v plienkach, dostali podnet rozvinúť svoju vieru. Boh nás motivuje a ukazuje, že pred našimi očami v priebehu pozemského života bude odvíjať veľké tajomstvá jeho lásky k nám. Od toho sa odráža aj naše prehĺbenie a rozvinutie viery.

         Kedysi som navštívil textilnú galantériu. Predo mnou stála pani, ktorá si vyberala látku. Ukázala na bal s konkrétnou látkou. Povedala predavačke, aby jej odvinula 2 metre, aby videla, ako sa jej bude látka páčiť. Je isté, že iný pohľad sa nám naskytne vtedy, keď tu látku vidíme zvinutú do balu. Oveľa detailnejší a presnejší máme pohľad na látku, ktorá je odvinutá. Iný je život podľa viery, ktorá je ešte „zavinutá v plienkach“. Duchovne bohatší spôsob života si osvojíme vtedy, keď svoju vieru rozvinieme nielen v poznaní, ale aj v praxi života. Boh náš život použije ako motiváciu a rozvinie naše skutky tak, aby boli odrazovým mostíkom pre ostatných.

 2.) Sv. písmo hovorí, že Panna Mária uložila Dieťa do jasieľ.

        Jasle boli súčasťou jednoduchého, až primitívneho zariadenia maštale. Napriek tomu sa stali viditeľným a posvätným miestom. Boh chcel tým naznačiť, že vstupuje do sveta, ktorý je slabý a biedny, lebo ho poznačuje hriech. Napriek všetkým svojim ohromujúcim objavom zostáva svet biednym priestorom, v ktorom sa realizuje aj hriech. Boh sa však aj v tomto svete stáva viditeľným.

         Boh je viditeľný, lebo všade naokolo máme kostoly či posvätné miesta. Boh je viditeľný aj pre život nás, kresťanov. Skvie sa na poli morálnej biedy, v ktorej sa svet zmieta.

         Pred niekoľkými rokmi som v rámci pravidelných prvopiatkových návštev zavítal do jednoduchého príbytku starších ľudí. V dome mali starý nábytok, staré zariadenie. Byt prezrádzal jednoduchosť a čistotu. Uprostred tejto jednoduchosti opatrovali staré obrazy Božského Srdca Ježišovho a Panny Márie. Boli na najdôstojnejšom mieste. Hneď bolo vidieť, akú dôležitosť v ich živote zohráva viera. Všetko ostatné bolo pre nich druhoradé. Na prvom mieste bol Boh.

3.) Evanjelista uvádza, že Mária s Jozefom sa usadili v maštali, lebo v hostinci nebolo miesta.

V ľudových pobožnostiach má práve táto scéna časté a dramatické miesto. Existujú viaceré naštudované verzie tejto udalosti. Umelecké i amatérske. Väčšinou je to podané tak, že Mária s Jozefom narazili na ľudský necit a chlad. Možnože to tak nebolo. Možnože išlo o to, že všetky hostince naokolo boli obsadené a mali naplnené kapacity.

         Súčasný svet je ten, ktorý hovorí, že má naplnené kapacity pre Boha, že už pre neho nemá miesto. Pre všeličo iné áno, ale pre Boha už nie. Ľudstvo zisťuje, že má vyprázdnené kapacity surovín. Napr. uhlia, ropy a hovorí sa, že je aj nedostatok vody. Odborníci preto hľadajú alternatívne riešenia.

         Svet hľadá alternatívne riešenia, lebo vyhnal Krista. Poslal ho hanebne do maštale. Keďže Boh chýba, hľadajú sa alternatívne zdroje. Tie však nikdy nemôžu naplniť vnútro človeka.

         Odkaz vianočných sviatkov je v tom, že nám, kresťanom, sa treba zdvihnúť a opäť klopať na príbytky ľudských sŕdc. Znovu sa nám treba domáhať miesta v tzv. hostincoch a zabezpečených existenciách, ktoré predstavujú hodujúci ľudia dnešnej doby. Je to hanebné, ale Kristus si stále musí hľadať svoje miesto v príbytkoch i v srdciach.

 

         Bežne sa stáva, že ľudia sú unavení z každodennej rutiny a plnenia každodenných povinností ako cez kopírovací papier. Mnohí zostávajú vyhorení a frustrovaní. Hľadanie a ohlasovanie Krista nás nikdy neunaví. Sme schopní niečo obetovať na tento cieľ? „Boh sa neunaví vo svojej láske a milosrdenstve,“ hovorí pápež František. Vytrvalo bude vydávať svedectvo o sebe. Pri tom počíta aj s nami. Neváhajme obetovať životnú energiu na to, aby sme v ohlasovaní narodeného Mesiáša našli nielen záľubu, ale aj zdroj posily do života.

Vianočné zamyslenie I.

 

      Pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli, že v Českej republike, v Milevsku, v starobylom Kostole sv. Egídia sa našla vzácna relikvia. Pravdepodobne ide o klinec z autentického kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus na Kalvárii. V dutine kostola, v stene, sa našli pozostatky a kúsky rozpadnutej drevenej skrinky. Tá mala na povrchu zlatý vrchnák s tepaným krížom. Prvé prieskumy hovoria, že niektoré časti dreva môžu pochádzať
až z 3. – 5. stor. po Kr. V úlomkoch z rozpadnutej schránky sa našli drobné zlaté a strieborné kúsky, ktoré kedysi drevenú skrinku zdobili. Vo zvyškoch rozpadnutého materiálu našli to, čo sa považuje za zlatý klinec objavu – železný klinec (asi 6-cm), ktorý zdá sa, bol uctievaný ako mimoriadne vzácna relikvia.

         Archeologické odkrývanie nálezu nebolo deštruktívne. Autori objavu hovoria, že použili nedevastačné zásahy spojené s modernou technológiou skúmania. Išlo o „bezbolestný“ zásah do objektu.

         Pandémia, ktorá sa stala súčasťou nášho každodenného života, rozbila a narušila plány človeka na malé kúsky. Musíme priznať, že bola devastačná po materiálnej i duchovnej stránke. Denne zomierajú ľudia s diagnózou COVID19, denne evidujeme ľudí, ktorí prišli o prácu a stretli sa s existenčnými problémami.

         Pandémia spôsobila, že mnohí stratili istoty, optimizmus, radosť a nádej. Na troskách tohto zboreniska sme teraz, na Vianoce, objavili niečo mimoriadne hodnotné. Pod úlomkami pozemských istôt sme objavili vzácny poklad – betlehemské Dieťa. Práve klinec – hovoria niektorí – nájdený v Milevsku – mohol byť súčasťou jeho kríža z Kalvárie.

         Vianočné sviatky nám pripomínajú, že stále máme dôvod na nádej. Betlehemské Dieťa k nám prichádza s darom posolstva spásy a nádeje.

         Za akých okolností objavíme hodnotu Mesiáša, ktorý prichádza do nášho sveta?

1.) Znie to paradoxne, ale máme použiť metódu, ktorá je devastačná – treba zničiť starého nepriateľa, ktorým je hriech.

Nijaká novodobá technológia nám to neuľahčí. Bez víťazného osobného zápasu s hriechom sa nám nepodarí objaviť hodnotu Božieho posolstva.

Predstavme si situáciu, ktorú opisuje v evanjeliu sv. Lukáš (Lk 1, 57 -66).  V dome starozákonného kňaza Zachariáša a jeho manželky Alžbety sa tešia z prírastku. Na svet prišiel chlapec. V rodinnom kruhu vzniká polemika o tom, ako sa bude volať. Rodičia zvestujú, že sa bude volať Ján. Na druhej strane sa vzdialení príbuzní čudujú, že sa nevolá po otcovi – Zachariáš. Niekto by povedal, že tu ide o akýsi zbytočný zápas o mená. Ale v tejto zápletke nejde o meno ako také, ale o to, že Ján bude výnimočným človekom. Sám Ježiš o ňom povedal, že spomedzi ľudí sa nikto väčší nenarodil ako on.

Nikto hriech nepranieroval tak ako Ján. Okrem iného aj v tom bol výnimočný. Výnimočnosť nás, kresťanov, je v tom, že sme nezmieriteľní s hriechom. Ak zostávame v tejto pozícii, tak potom obraz novonarodeného Ježiša sa stáva pre nás bližším a zrozumiteľnejším.

2.) Božie slovo nás upozorňuje, že sa máme zladiť so zmýšľaním Boha. Máme svoj život prispôsobiť jeho náuke.

Poúča nás o tom sv. Pavol, ktorý píše Títovi: „Milovaný, zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožností a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne,...“
(Tit 2, 11 – 12)

Liturgia hodín, t. j. kňazské modlitby, nám túto myšlienku zdôrazňujú z iného uhla. Kňaz Hipolyt v diele Proti Noetovmu bludu, píše: „Preto máme vedieť všetko, čo Sv. písmo hlása, a máme poznať všetko, čo učí. Tak máme veriť v Otca, ako sám chce, aby sme verili, a jeho Syna máme tak oslavovať, ako chce, aby sme ho oslavovali, a Ducha Svätého máme prijímať tak, ako nám ho on chce darovať. Nie podľa našej vôle, ani podľa vlastného vkusu, ani nesmieme robiť násilie tomu, čo sme dostali od Boha, ale všetko treba chápať tak, ako nás on sám vo Sv. písme učí.“ (LH I, 253)

Pred niekoľkými dňami som sledoval v televízii zaujímavý dokument. Vysielali zábery z nácviku istého významného symfonického orchestra. Dirigent túto nahrávku viedol. Neustále hru prerušoval, nabádal hudobníkov, aby hrali inak, takže museli začínať vždy znova a znova. Trvalo to dovtedy, kým maestro nebol spokojný. Pravdepodobne takto prebieha každá skúška.

Aj ľudia, ktorí majstrovsky ovládajú hru na hudobnom nástroji, sa musia učiť zladiť sa s ostatnými a podrobiť sa taktovke dirigenta. Tento pekný obraz je odkazom Vianoc. Aj keď si myslíme, že sme v niečom majstri, že dokážeme veľké veci, ešte stále to neznamená, že sa dokážeme zladiť s ľuďmi z nášho okolia a už vôbec to neznamená, že sme poddajní Bohu, ktorý drží taktovku prozreteľnosti v rukách.

3.)Chvíľa Ježišovho narodenia nás vťahuje do prostredia života pastierov. Tí sa dozvedajú od anjela, ktorý ich navštívil, radostnú zvesť: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ (Lk 2, 1 – 14)

To „dnes“ predstavuje široký pojem. U niekoho sa Kristus ako Mesiáš narodí až po rokoch alebo desaťročiach a pritom stále trvá stále to Božie „dnes“.

         Možno niektorí z vás sledujú zimnú súťažnú disciplínu – skoky
na lyžiach. Vždy, keď sa objaví na veži pretekár, na boku mostíka je jeho tréner, ktorý ma zdvihnutú ruku alebo zástavku. Pretekár sa spustí dolu mostíkom
až vtedy, keď mu tréner mávne rukou. Kedy to robí? Vtedy, keď fúka priaznivý vietor vhodný na skok.

My Mesiáša v Ježišovi objavujeme vtedy, keď je situácia nášho života stabilná, keď je rýchlosť štýlu života obmedzená. Vtedy, keď uberieme
zo závratného životného zhonu, vtedy, keď sa dokážeme pohrúžiť do ticha, vtedy, keď dokážeme panovať nad sebou. V tom okamihu nám Boh akoby dával znamenie, že práve teraz sa pre nás narodil Mesiáš a chce, aby sme ho prijali a podľa jeho zásad žili.

         Železný klinec z Kalvárie, ktorý budú skúmať vedci, po jeho dlhodobom azyle v úkryte, sprístupnia. Počas Vianoc vyberáme svoj vieru z azylu alebo akejsi úschovne a sprístupníme pre svoje okolie. Ide o náš poklad. Nemáme ho znovu zakopávať a strácať. Udržme ho v kondícii, aby sa ním mohli motivovať aj ľudia z prostredia nášho života.

pondelok 21. decembra 2020

Každý otec má byť staviteľom.

 Pred desaťročiami bol medzi ľuďmi rozšírený pojem-staviteľ. Bol to človek, ktorý realizoval rôzne stavby. Vedel ich naprojektovať, materiálne zabezpečiť a mal ľudí, ktorí objekt postavili. Dnes má táto pozícia iné pomenovanie, ale jej dôležitosť a opodstatnenosť sa neznížila. Pojem staviteľ sa mi vidí obsahovo plnší, v hierarchii postavenia dôstojnejší a čo sa týka samotnej realizácie v teréne zodpovednejší. Nikto sa neurazí, ak povieme, že každý otec v rodine by sa mal stať staviteľom, a to v zmysle prenesenom i vlastnom. Ako sa to prejaví v praxi? 1,Zamyslime sa nad slovom-starootcovký/dom, majetok/. Sú ľudia, ktorí ho občas použijú. S primeranou úctou, nie dehonestujúco. Chcú poukázať na rodný dom, na dedičstvo, ktoré nadobudli rodičia, alebo ešte ich predkovia. Je to niečo, čo zastreší svojou autoritou každý dobrý otec. Otec sa stáva garantom veľkej hodnoty,ak nie materiálnej, tak morálnej, ktorá sa má dediť z pokolenia na pokolenie. O Panne Márii vieme, že po návšteve anjela podnikla cestu, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu/ Lk 1,39-45/. Evanjelista výslovne uviedol, že "vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu". Dôraz položil na pojem:Zachariášov dom. Ide o "starotcovské" pomenovanie. Dom=otec. Dom je pomenovaný po otcovi, on ho zastrešuje svojou nespochybniteľnou autoritou. Zastrešuje, ale zároveň dáva súhlas na také dianie v ňom, ktoré vnútorný život rodiny ešte prehlbí.  Duchovnou hýbateľkou domácnosti bola Alžbeta/odvtedy sa v tejto praxi veľa nezmenilo/. Mária Zachariáša a jeho postavenie rešpektovala, ale dala sa do reči s tou, ktorá bola s ňou na jednej myšlienkovej a duchovnej vlne. Otec v rodine je ten, ktorý,ak je to nutné, dom zastreší aj materiálne. Raz za čas sa strecha- krov alebo krytina musia vymeniť. Otec  v rodine je  činiteľ, ktorý má umožniť také duchovné pohyby, aktivity, ktoré zveľaďujú ducha viery. Nestačí, že sa mĺčky nad ich prítomnosťou povznesie. On ich má priamo podporovať, ba priam vyzývať, aby  pod jeho strechou mali dôstojné a trvalé miesto. Každý dobrý staviteľ, v duchovnom slova zmysle, toto robí. Má umožniť také podmienky, ktoré zabezpečia výmenu starého za nové/povzbudzuje k zmene života podľa novosti evanjelia/. Raz za čas treba to staré, zahnívajúce zbúrať a postaviť nové. Aj  otec má dbať a trvať na  duchovnej obnovy rodiny. 2,Zamyslime sa nad pojmom-prerábky. Nedávno som sa rozprával s majstrom, ktorý vykonáva so svojou partiou rôzne stavebné práce. Na moju otázku ako to ide, odpovedal:"Nič poriadne, iba samé prerábky". Tým chcel povedať, že dnes nemá veľa ponúk na väčšie práce a zákazky. Je viac ľudí, ktorí chcú iba niečo prerobiť. Na väčšie projekty nemajú prostriedky. A tak sa musí rozhodnúť, či prerábky, alebo nič. Brian May, člen legendárnej hudobnej skupiny Queen, bol známy tzv. prerábkami. Hotovú skladbu, ktorú naštudovali, ešte doma prerábal t. j. zdokonaľoval. Nie vždy sa to jeho kolegom páčilo. Otec v rodine nemá pohŕdať" prerábkami", čo sa týka vzťahov medzi rodinnými príslušníkmi. Nemôže príliš zanedbať ani najmenšie náznaky konfliktu, alebo iného nežiadúceho javu. Ak nemá byť postavený pred veľký "projekt" problému kolosálneho rozmeru v rodine, tak musí realizovať aj "prerábky",a to zavčasu, kým mu neprerastú nad hlavu. Tieto drobné prerábky, čo ako nepopulárne, má realizovať operatívne a konktrétne, nie iba tieňovo. B. May nebol za časté prerábky piesní polulárny medzi kolegami, no on vlastne dielo ešte doviedol na vyššiu umeleckú úrovaň. 3,Prijmime myšlienku, podľa ktorej má byť otec ochrancom svojich najbližších. Pred nedávnom som v správach RTVS sledoval reportáž, ktorá sa zaoberala renováciou slovenských hradov. Máme ich niekoľko desiatok. Nič nové pod slnkom-chýbajú peniaze. Štát niečo dá, ale aj tak je to málo. Obnovu väčšinou realizujú rôzni dobrovoľníci. Jeden z nich, dôchodca, konštatoval, že celý život strávil pri ovciach/ako bača/ a teraz, ako murár, stavia a dvíha múry zámkov. Každý otec je ako pastier, ktorý, priam biblicky, stráži svoje stádo-rodinu, a tak sa zároveň stáva akýmsi staviteľom, ktorý dvíha a oživuje rôzne obranné prostriedky na záchranu svojich najbližších. Biblickí pastieri, ktorí boli pri Ježišovom narodení, išli a všade hlásali, čo sa v Betleheme stalo. Aj ich pričinením, stavba viery v Mesiáša rástla. Stali sa z nich nielen dobrí pastieri, ktorí bdelo vykonávali svoje povinnosti, ale aj zruční stavitelia, ktorí v ranom štádiu evanjelia roznášali dobrú zvesť vo svojom okolí. Otec je človek, ktorý má bdieť nad sebe zverenými a zároveň stavať rodinný život tak vysoko, aby bolo zrejmé, aké miesto má v živote tej ktorej rodiny viera. Dnes potrebujeme takýchto otcov-staviteľov. Prosíme za nich, aby mali dostatok vôle a odvahy. Nemajú to ľahké, lebo majú byť autoritou v "interiéri" života, ale ich miesto je aj v teréne. Veľký vzor,však, majú vo sv. Jozefovi. On je skuotočný vzor a architekt nielen preto, že bol tesár-odborník, ale aj preto, lebo bol architektom dobrých vzťahov,ad intra, v Nazaretskej rodine.

sobota 19. decembra 2020

Duchovný odkaz "lockdownu"

 

Blížia sa vianočné sviatky. Pre nás, veriacich, majú veľmi dôležité miesto v oblasti viery. Budeme ich sláviť v našich kostoloch, aj keď s istým nádychom obmedzujúcich okolností kvôli pandémii. Sme radi, že môžeme počas Vianoc kostoly ľuďom otvoriť a ponúknuť im prežívanie sviatkov priamo pri zdroji. Nielen liturgický, ale aj bežný, profánny život počas nich bude musieť strpieť isté obmedzenia.

Pred niekoľkými dňami spísala a uverejnila skupina slovenských vedcov – odborníkov, ktorí sú organizovaní v Konzíliu odborníkov, zoznam základných bodov, podľa ktorých sa máme počas vianočných sviatkov správať. Ich odporúčania sú praktické, konkrétne a hlavne realizovateľné. Tieto odporúčania vychádzajú síce z odborných skúmaní, ale paradoxne, majú aj svoj duchovný dopad. O čo ide?

1.) Najdôležitejšie odporúčanie spočíva v tom, aby sa ľudia čím menej stretávali.

Ide o zaujímavý jav. Ešte v nedávnej minulosti sme sa zaoberali javom, podľa ktorého je veľa ľudí, ktorí sú uzavretí do seba. Akékoľvek kontakty sú pre týchto ľudí problémom. Vidíme to často pri mladej generácii, ale aj pri starších. Práve dnes, keď sme v pandemickej situácii a ľuďom sa odporúča stretávať sa minimálne, máme pocit opačného javu. Práve teraz mnohí vyhľadávajú spoločenstvo a bezprostrednú komunikáciu. Niekto by mohol argumentovať, že biblické Vianoce prinášajú pravý opak. S malým Ježišom sa stretávajú pastieri, a napokon aj traja mudrci. Tieto skupiny a ktovie, či ešte aj nejaké iné, prišli k novonarodenému Mesiášovi, aby sa mu poklonili, resp. mu odovzdali dary a vrátili sa ku svojim každodenným povinnostiam. Predpokladáme, že pastieri nechceli nechať dlhodobo svoje stáda bez opatery a mudrci sa určite ponáhľali domov, lebo vedeli, že majú pred sebou dlhú cestu.

Tieto skutočnosti majú pre nás, veriacich, veľký význam. Chceme obmedziť vzájomné stretávanie sa na minimum, no nezabúdajme na to, že môžeme v intimite svojho života vykonať Ježišovi poklonu a odovzdať mu svoje dary. Často sa vyhovárame, že nemáme čas na nič – a už vôbec nie na duchovné aktivity. Nuž tento čas lockdownu využime na poklonu Pánovi. Na to, aby sme sa s ním stretli, aby sme oprášili zabudnuté situácie, akými sú napríklad: čítanie sv. Písma alebo inej náboženskej tlače, sledovanie duchovných programov v médiách. V čase Vianoc nám Prozreteľnosť na to ponúkne dostatok príležitostí.


 2.) Konzílium odborníkov nám odporúča čím menej fyzických kontaktov.

Ide o odporúčanie, ktoré je tak trochu „proti duchu vianočných sviatkov“. Práve vtedy sa stretávame so svojimi najbližšími, ktorí nás prišli navštíviť alebo my ich. Nezriedka sú sprievodným zjavom týchto stretnutí objatia, stisky rúk – najmä vtedy, ak sa dotyční nevideli aj niekoľko mesiacov.

         Biblické udalosti ešte pred Ježišovým narodením nachádzajú Pannu Máriu, ako sa stretáva so svojou príbuznou – Alžbetou – v dome. Obrazy rôznych umelcov zachycujú moment ich dôverného stretnutia. Jeho obsahom je aj objatie pri vzájomnom stretnutí sa. Tento obraz vyjadruje naše vianočné rozpoloženie pri stretnutí sa s blížnymi počas Vianoc. Je isté, že všetci obmedzíme fyzické kontakty, úcty a dojatia na minimum. To fyzické objatie má nahradiť objatie duchovné, a tým je modlitba.

         V žiadnej inej atmosfére nemáme takú ideálnu možnosť, ako „sa objať s priateľmi“. Môžeme na diaľku objať nielen príbuzných, ale aj iných ľudí – najmä chorých a trpiacich – a tých je na svete viac ako dosť. Ak máme resty nevykonaných návštev svojich priateľov, využime vianočný čas na duchovné objatie prostredníctvom modlitby pri vianočnej svieci, resp. rozsvietenom vianočnom stromčeku.

3.) Kolégium odborníkov odporúča, aby sme zúžili svoj životný priestor.

Pre súčasníkov je to veľmi náročná požiadavka. Sme zvyknutí cestovať, objavovať, nepoznať hranice v skutočnom i prenesenom slova zmysle. Mnohým sa životný manévrovací priestor zúži na minimum. Využime vianočný čas na to, aby sme v minimálnych rozmeroch svojho života vnikli a premeditovali rozmery a atmosféru malej betlehemskej maštale. Je to veľmi potrebné a osožné pre všetkých. Dokonca aj pre veľkých géniov intelektu. Aj pre takých, ktorí navrhli alebo postavili veľké stavby a projekty. Aj pre velikánov ducha je dôležité, aby sa vtesnali do útrob a atmosféry nepatrnej betlehemskej maštale.

Čo v nej nájdeme? O čom môžeme rozjímať? Napríklad o malom Dieťati, ktoré prichádza zachrániť svet od hriechov, o Jozefovi, ktorý heroickým spôsobom bráni dôstojnosť, ale aj holý život svojich najbližších, o Márii, ktorá uprostred ťažkostí a zlovôle sveta nestráca dôveru v Božiu prítomnosť.

         Betlehemská maštaľ, hoci rozmermi nie veľká, môže spôsobiť rozšírenie našej viery a nášho srdca. Svoj obmedzený fyzický priestor využime na to, aby sme objavili hodnotu príchodu Božieho Dieťaťa, ktoré sa pre nás rodí v Betleheme.

         Bez toho, aby sme patrili do okruhu vedeckých odborníkov, ktorí usmerňujú v dobrom náš život, snažme sa vidieť vo Vianociach, ktoré sú poznačené pandémiou, prejav Božej lásky. Závoj pandémie sadá nielen na telesnú stránku človeka, ale aj neviditeľným spôsobom na jeho dušu. Poznačuje to individuálne osudy, ale aj ich vzťahy. Tiché a dôstojné prežívanie Vianoc bez zhonu nám pomôže objaviť v betlehemskom Dieťati podstatný liek na naše uzdravenie.

Mária a jej i naša hviezdna budúcnosť.

 Občas počujeme na adresu nejakého človeka následovné:"Dostal sa medzi hviezdy", prípadne:"Pred sebou má hviezdnu budúcnosť". Čo to znamená? Napríklad to, že sa niekto dostal medzi elitu v istej oblasti života. Či už dlhodobo alebo len na chvíľu. Môže to znamenať aj to, že niekto má pred sebou otvorené dvere a získa možnosti odborného rastu, prípadne si polepší materiálne, alebo má možnosť dosiahnuť hviezdnu kariéru. Evanjelium nachádza Pannu Máriu v situácii, kedy sa dozvedá o svojej hviezdnej budúcnosti/Lk 1,26-38/. Anjel jej tento fakt naznačil slovami:"Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha". My vieme, že ju nečakala hviezdna kariéra, ba ani v bežnej praxi života nenašla úľavy. Navonok žila aj naďalej život materiálne nie bohatej ženy, ale život na milosti bohatý áno. Bolo to prirodzené, lebo sa mala stať Bohorodičkou. K akým poznatkom dospela? 1,Ustúpila z pozície svojich plánov a dala prednosť plánu Božiemu. Anjel je to vysvetlil takto:"...porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho". Odteraz vedela, že všetky jej osobné plány a ambície musia ustúpiť Božiemu projektu spásy. Tie svoje sny a plány podriadila Božej vôli, pričom nič nestratila. Práve naopak, získala zvláštny prístup k zdroju milosti. Názornejšie si môžeme situáciu vysvetliť takto: Predstavme si, že niekto náhle odpadne, alebo pocíti extrémnu slabosť. Okolo neho sa môžu zhrknúť viacerí ľudia. Niekto poslúži radou teoretickou, iný ponúkne poznatok z nejakého zdravotníckeho kurzu, ktorý kedysi absolvoval. Sú situácie, kedy aj to zachráni človekovi život.Ale, keď sa zjaví na scéne odborník-zdravotník, lekár, všetci ustúpia, lebo sa nemôžu vedomosťami a praxou rovnať profesionálovi. Pri záchrane človeka po stránke spásy, treba dať priestor Bohu. Sú aj takí, ktorí ponúkajú prostriedky mimo Boha, spoliehajúc sa viac na vlastné sily. To je neúplné a účinné iba v obmedzenom režime. Naše plány a istoty si máme dať posvätiť Bohom a v konečnom dôsledku prijať Božie zámery ako dielo nadčasové a jedinečné. Je obdivuhodný ten, kto dokáže svoje úsilia a plány zakomponovať do Božieho plánu spásy. 2,Do Máriinho života vstúpi zmena. Navonok, možno ani nie. Zostane jednoduchou ženou, ktorá "počne a porodí syna". Presne tak, ako množstvo iných žien na svete. Ale zároveň sa stáva  výnimočnou, lebo "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni". Porodí Mesiáša, ktorý prichádza, "aby vyslobodil svoj ľud z hriechov". Toto môže iba Pánov Pomazaný. V tomto zornom uhle majú matky pozerať na svoje ratolesti. Že ich dieťa síce nie je Pánov Pomazaný, ale určite je Bohom milovaný. V súčasnej dobe, ktorá nás skúša, a ktorá prináša dosť smútku, potrebujeme odovzdať deťom toto posolstvo, že sú Bohom milované. Že sme všetci Božie deti, ktoré Boh miluje raz a navždy. Potrebujeme pocítiť nehu zo strany Boha, aby sme niesli s vierou svoje kríže života. V roku 2014 vznikol film: Exodus:bohovia a králi. Hovorí o Mojžišovi a o jeho poslaní. Jedna zo scén filmu prináša obraz egyptského panovníka Ramzesa, ktorý sa skláňa nad kolískou svojho synčeka a hovorí mu:"Ty, ani len netušíš, aký si šťastný, lebo si milovaný. Ja som také šťastie nikdy nemal". Možno obmedzujúce okolnosti súčasného života nám kladú pred oči závoj, aby sme nevnímali Božiu lásku. No Boh ju dnes znova potvrdzuje tým, že zosiela svojho Jednorodeného na svet skrze Pannu z Nazareta. Liturgia Adventu nás na to upozorňuje. Boh nekonečne miluje svojho Syna a dôkazom toho, že miluje aj nás je skutočnosť, že nám ho posiela ako Dar nevýslovnej hodnoty. 3,Boh nám skrze Máriu a jej príbuznú Alžbetu naznačuje, aká je dôležitá svornosť ľudských sŕdc. Anjel Máriu ju informuje takto:" Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná!". Máme názorný príklad nielen, čo sa týka pokrvnej príbuznosti, ale aj príbuznosti, čo sa týka znášania kríža. Je užitočné pre nás, aby sme mali príbuzenstvo na báze spoločného zdieľania ľahkých i náročných skutočností života. Naši príbuzní sú aj takí, ktorí nám ukazujú príklad odvahy, pokory, nádeje a vernosti Božím prísľubom. Mária mala po tejto stránke v Alžbete dokonalý vzor,preto sa ju rozhodla navštíviť. Pokiaľ je to mozné, nech do nášho okruhu blízkych ľudí, patria najmä tí, ktorí pestujú jednotu s Bohom a s jeho vôľou. Mária, predsa len je hviezdou. Poznáme ju z liturgie ako Hviezdu rannú, či Hviezdu morskú. Ona nám neprestajne svieti a naviguje nás k svojmu Synovi. Radujeme sa z toho, že nám pripravila možnosti hviezdnej budúcnosti. 

piatok 18. decembra 2020

Nájsť to,čo je absolútne a zostať mu verný.

 Vždy som obdivoval predavačov, ktorí sa takmer dokonale vyznajú v spleti maličkostí. Napríklad v železiarstve je veľa rôznych skrutiek, ventilov, matíc, svoriek  a podobného materiálu. Kto sa v tom vyzná? Je tam veľa regálov, v nich ešte viac miniregálikov, krabíc a šuplíkov a toto všetko je zaplnené rozmanitým materiálom. Obdivuhodní sú ľudia, ktorí majú skvelú pamäť, vyznajú sa a hlavne vedia, kde sa čo nachádza. Bežný človek,až na výnimky, by sa tu stratil. Kým by našiel tú správnu súčiastku, musel by všetko prehrabať, všetko  porozhadzovať a ani to by nebola garancia, že nájde to, čo hľadá. Prečítajme si úvod Matúšovho evanjelia/ Mt 1, 1-17/. Nájdeme tam spŕšku a plejádu rôznych mien. Kto sa v nich vyzná, okrem odborníkov-biblistov ? Je to tak, ako keby ste chceli v železiarstve všetko prehrabať a nájsť tú súčiastku, ktorú práve potrebujete. V rodokmeni Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho, sa musíme zorientovať tak, že hľadáme to, čo vedie k spáse, ba viac, my hľadáme Spasiteľa, ktorý je našou jedinou spásou...Všetky ostatné mená sú "len" cestou k spáse, ba dokonca aj také, ktoré sa nevyznačujú optimálnym morálnym profilom. Teraz si predstavme inú situáciu. V parlamente sa niekto predstaví s dobrým návrhom zákona. Dobrým, po všetkých stránkach. Hodnota a priorita je daná. je zrejmá. Teraz ide o to, aby sa k tejto hodnote našli a priradili ľudia, ktorí zaň zahlasujú. Potrebuje si získať hlasy t. j ľudí, ktorí si zákon osvoja a zdvihnú ruky na znak súhlasu. Toto už vôbec nie je ľahké. Väčšinou je to o kompromisoch, lebo tak to v politike chodí. Absolútnou hodnotou je Mesiáš, ktoréha narodenie slávime na Vianoce. Jozef, jeho pastún, vie o tom svoje. Počas zjavenia sa dozvedel, že to malé dieťa, ktoré Mária privedie na svet, bude to, "ktoré vyslobodí svoj ľud z hriechov"/ Mt 1, 18-24/. Teraz ide o to, že už sa nemusíme "prehrabávať" v rôznych arzenáloch a obchodoch s primeraným sortimentom. Nepotrebujeme takmer zúfalo hľadať ihlu v kope sena. Mesiáš je Dar, ku ktoréme sa nedá priradiť, ba ani priblížiť nič také, čo by sa s ním mohlo porovnávať. On je Svetlo, ktoré zbadajú iba tí, ktorí sú duchovne pripravení. On sám k sebe priradzuje a povoláva tých, ktorých sám chce. Získava takých, ktorí nielen dvihnú ruku s tým, že im jeho náuka neprekáža, ale chce takých, ktorí ho budú aj nasledovať. V zmätku a plejáde všetkého, čo okolo seba vidíme, nájdime aj to, čo je hodnotné. V železiarstve stojí za to, aby sme pehrabali celý regál so súčiastkami, lebo získanie jedinej-tej pravej, stojí za to. A stojí za to, aby sme obetovali svoj život a prinášali aj drobné obety za Toho, ktorý je Absolútnom. Priradenie nášho života k nemu, vypočutie výzvy:poď za mnou!, nám pomôže získať účasť na božskom živote naveky.

streda 16. decembra 2020

Boh sa nám zjavuje.

 Na istom pracovisku bola pomerne veľká kancelária. Bolo tam asi šesť stolov a za každým sedela úradníčka. Z miestnosti viedli ešte jedny dvere do kancelárie, ktorá patrila šéfke. Tá raz populudní vošla do veľkej miestnosti a kolegyniam povedala:"Pre nikoho tu nie som", a zatvorila sa do svojej kancelárie. Asi o pol hodiny ktosi zaklopal, vošiel a pýtal sa na šéfku. Jedna z pracovníčok našla odvahu a zaklopala na dvere šéfky. Tá, keď sa dozvedela, kto prišiel, vstala od stola a s úsmevom hosťa privítala. Nebola pravda, že pre nikoho tu nie je. Pre niekoho tu predsa len bola. Boh sa nám zjavuje. Hovorí nám, že je tu pre nás. Nie tak,ako to chceme my, ale kedy chce, komu chce a ako chce on. Potvrdzuje to samotný Ježiš, ktorý posiela Jánovi po jeho učeníkoch odkaz:"Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli". Boh sa zjavuje, nechce byť neprístupným Bohom. Chce, aby ho bolo vidieť a počuť. Kedy ho vlastne uvidíme a počujeme? Vtedy, keď sa dokážeme stíšiť, keď dokážeme spomaliť a keď dokážeme skromnejšie užívať pozemské pôžitky.

Zlatá vianočná výzdoba.

 Ako pristupujeme k vianočnej výzdobe? Platí zásada: koľko ľudí, toľko chutí. Niekto sa zmôže na to, že úchytkom nájde nejakú vetvu staršieho dáta a zabodne ju do vázy na stole a na tento výtvor zavesí preborenú vianočnú guľu.  Buď na viac nemá/kreatívne/, alebo si povie, že menej je niekedy viac. Iní sa pri výzdobe realizujú tak, že tento sviatočný úkon povýšia na obrad, ktorému zasvätia pol dňa. Až potom sú spokojní. Nezabudnime ani na vianočných "fajnšmekrov", ktorí si potrpia nielen na vianočný stromec, ale aj na iné dekoratívne prvky v domácnosti. Jedna z vianočných štúdií nám pripomína, že dominantná farba Vianoc je zlatá. Píše sa v nej, že zlatá farba je farba bohatstva a pompéznosti. Sama o sebe príliš nevynikne, ale má byť zladená s prostredím. Niektorí by namietali, že teraz, v období pandémie sa pompéznosť príliš nehodí. Opačnú myšlienku nájdeme vo Svätom Písme. Chudobná nazaretská rodina prijíma nielen poklonu Troch kráľov, ale aj-zlatú tehličku od jedného z nich/Mt 2,11/. Zlatá je v kurze stále. Tým skutočným zlatom,ktoré všetci oceníme je narodenie Mesiáša. Toto zlato sa musí tiež "zladiť" s prostredím. Preto sa necháva počuť Izaiáš:" Hlas volajúceho: Pripravte cestu Pánovi na púšti, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch i kopec zníži. Čo je krivé, nech je rovinou, a čo hrboľaté nížinou"/ Iz 40, 1-5. 9-11/. Sám Mesiáš vidí tento súlad takto:"Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium"/ Lk 7,19-23/. Vianočné Zlato/Mesiáš/ žiada od nás súlad s jeho tajomstvom spásy, ktoré prináša. Zúčastnime sa teda na vianočnej výzdobe nášho vnútra. Pozdvihnime svoj život k Bohu viac, ako sme to robili doteraz. vydajme svedectvo o tom, že vidíme, že chodíme vzpriamene, že nekrívame, že sa neustále očisťujeme, že počujeme, že vstávame z hriechov a že sme tak jednoduchí v pokore, že evanjelium je pre nás Slovom života.

sobota 12. decembra 2020

Plná hlava Krista.

 Za obdobie posledných mesiacov sme si zvykli na to, že sa všade, najmä v uzavretých priestoroch vyžaduje dezinfekcia rúk. Len čo prekročíme prah nejakej inštitúcie, už sa obraciame za známou nádobou, či zariadením, ktoré servíruje dezinfekčný prostriedok. Starší pán vstupoval do budovy, v ktorej malo sídlo niekoľko inštitúcií. Ešte vonku, pred vchodom stál kovový popolník na podstavci. Pán automaticky zamieril k nemu a otrčil pred neho ruky. Krútil nimi dookola, otáčil ich a nič...Všimli si to ľudia a povedali mu, že to nie je nádoba na dezinfekciu, ale popolník na cigaretový popol. Ktosi pritom konštatoval:"Máme plnú hlavu dezinfekcie". Adventné evanjelia spomínajú veľkého proroka Jána Krstiteľa/ Jn 1 6-8. 19-28/. Keď o ňom čítame, máme pocit, že mal plnú hlavu Ježiša, nič iné ho nezaujímalo tak, ako Učiteľ z Nazareta. Jeho život bol naplnený Ježišom. Všetko ostatné bolo preňho stratou času. Ktoré body jeho prežívania  poslania môžeme vyzdvihnúť? 1, Medzi vami stojí ten...."Nepoužíva výraz-s vami je ten, ale -medzi vami. V roku 1989 sa odohrala v bývalom Československu revolúcia. My,starší si pamätáme, že na tribúnach boli rečníci a námestiach davy ľudí. Rečníci často zdôrazňovali:S nami je ten a ten, alebo tí a tí...Ľuďom to dávalo veľké sebavedomie. Boli to výrazy primerané revolúcii t.j. proti niekomu, napr. proti zločinnému režimu. Krstiteľ zámerne nepoužíval výraz-s vami je ten Ježiš, lebo Učiteľ nechcel revolúciu proti režimu. On chcel byť s ľuďmi. A tu obstojí výraz-medzi vami. Tým naznačil, že Ježiš splynul s ľuďmi, do istej miery sa s nimi zjednotil, len nikdy nezhrešil. Chcel povedať:som tu, medzi vami, či už ste dobrí alebo zlí. Prišiel som, aby som vám všetkým ponúkol chlieb večného života. 2,Ján pokračuje:"...ktorého  nepoznáte". Geniálny hudobný skladateľ Beethoven raz povedal:"Neustále nosím v hlave veľa hudby. Musím sa jej zbaviť a dať ju na papier". Keby tak nikdy neurobil, nikto by ho nespoznal. No, keďže dal noty na papier, vytvoril neprekonateľné dielo. Pred rokmi, v kostole, v ktorom sa pravidelne celebroval, som stretával istú pani. Bola to operná speváčka. Prichádzala najmä v lete, keď mala dovolenku. Sedela pokorne medzi veriacimi v lavici. Na prvý pohľad sa v ničom od ostatných nelíšila. Ale, keď sa pridala do spevu, všetci vedeli, kto prišiel. Keby nevydala zo seba hlas, nik by ju nespoznal. Kresťan by zostal anonymný, keby nepovedal, že nesúhlasí s hriechom a zlobou. Lícoval by s davmi, ktoré dnes hovoria, že hriech neexistuje. Ale, keď vyjadrí svoj nesúhlas s hriechom, stáva sa poznaným aj s hodnotami, ktoré vyznáva. 3, Ján Krstiteľ sa stáva osobnejším. Hovorí:"Ja nie som hoden..."Doteraz hovoril-vy, medzi vami, teraz prechádza do intimity svojho presvedčenia. Akoby chcel povedať:neviem,ako sa zachováte vy, ale ja hovorím toto: nie som hoden...Povedal to vo vzťahu k Ježišovi. Ján tu ide s kožou na trh, ide do veľkého rizika. O synovi tesára hovorí:ja nie som hoden...Odporúča nám, aby sme sa nebáli ísť na kolená pred Ježiša. Fyzicky, ale aj vo vnútri. V Advente sa pokúšame znova a znova o tento postoj. Pristane nám, lebo sme hriešnici a potrebujeme Pánovo odpustenie. Ten, kto ide pred Bohom na kolená, ide do rizika. Do rizika takého, že sa mu "zapáčia" čnosti a zoškliví hriech. Neradi podstupujeme takéto riziko. Nastal čas vyprázdniť hlavu a srdce od zbytočností a naplniť ich poznaním cesty, ktorá nás ku Kristovi dovedie.

RADOSŤ Z PÁNOVHO PRÍCHODU


         V bežnej praxi života sa stretávame aj s takouto vetou: „Nič tomu nenasvedčuje.“ V akej súvislosti?

         Napríklad vtedy, keď sa má niečo stať, ale človek nevidí vo svojom prostredí ani zárodky prítomnosti tohto javu.

         Uvedieme niektoré príklady. Napr. rodina sa chystá na celodenný výlet. Ráno všetci vstanú a chystajú si veci. Niekto z rodiny povie: „Dnes nám to vyjde, lebo má byť pekné počasie.“ Iný člen rodiny otvorí okno, vyzrie von a povie: „Zatiaľ nič tomu nenasvedčuje.“ Po slnečnom počasí ani chýru ani slychu.

         Alebo iný príklad: na adresu nejakého talentovaného žiaka niekto povie: „Raz z neho bude známy človek.“ Nájdu sa však oponenti, ktorí povedia: „Zatiaľ nič tomu nenasvedčuje.“

         Príklad do tretice: veriaci ľudia často hovoria: „Aj tak má všetko v rukách Boh.“ Iní oponujú so slovami: „Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje“. Narážajú na množstvo krívd a nespravodlivostí vo svete.

         Prorok Izaiáš napísal: „Radosťou jasám v Pánovi, duša mi plesá v mojom Bohu, pretože ma poslal hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána.“ (Iz 61, 1 – 2)

         Niektorí by nad týmto výrokom radi polemizovali. Pýtali by sa: „Naozaj je dôvod na radosť, o ktorej píše prorok?“ „Naozaj majú všetci postihnutí, biedni, prenasledovaní dôvod na nádej?“ Pokračovali by: „Lebo zatiaľ nič tomu nenasvedčuje.“ Čo je potrebné, aby sa Izaiášove myšlienky aktualizovali aj v tomto čase?

 

     1.)  Je potrebné pestovať väzby s Kristom.

Vždy, keď hľadajú a vypočúvajú zločincov (ako sa to deje teraz na Slovensku), skúma sa aj možnosť väzieb obvinených s rôznymi vplyvnými ľuďmi. Pýtajú sa, na koho mal väzby, s kým bol prepojený, kam až siaha reťazec zla.

         Je dôležité, aby sme pestovali väzby na Krista. V histórii ľudstva boli etapy, kedy sa toto považovalo za zločin. Aj v dnešnej dobe sa toto na niektorých miestach sveta deje.

         Pred nedávnom sme si pripomenuli tzv. „Červenú stredu“. V tento deň boli načerveno vysvietené niektoré objekty v celej Európe na znak solidarity s prenasledovanými kresťanmi. Vo vzťahu ku konkrétnemu režimu v tej - ktorej krajine aj dnes kresťania trpia a sú súdení za svoje životné väzby na Ježiša Krista a jeho Cirkev.

         Ježiš prijal s pokorou pozíciu najväčšieho zločinca a zomrel na kríži. Vo večnosti však budú väzby na Krista našou ozdobou. Okovy, kríže a iné muky – či už vo vlastnom alebo prenesenom slova zmysle sa stanú dôvodom na oslavu v nebi. Tieto vavríny viery sa snažíme udržať aj v súčasnej národnej dobe.

   

    2.)  Je potrebné, aby sme sa my, kresťania, stávali živým príkladom toho, čo priniesol Pán Ježiš ako posolstvo spásy.

Mali by sme dokumentovať, že vstúpil s hojnými milosťami do života. Zdôraznime, že máme byť živým príkladom, nie umŕtveným alebo nebodaj mŕtvym.

         Istá rodina mi rozprávala o udalosti úmrtia v rodine. Zomrel im otec. Bol vážne chorý a ležal v nemocnici. Nadránom zavolali z nemocnice: „Váš otec zomrel.“ Rodina sa pozbierala a dopoludnia navštívila nemocnicu. Keď sa domáhali vidieť naposledy svojho otca, hoci aj mŕtveho, bolo im povedané, že ho už neuvidia, lebo je v márnici. Ešte tak možno v deň pohrebu.

         Viera niektorých ľudí ostala v márnici a v nej pretrváva. Viera niektorých ľudí je umŕtvená alebo paralyzovaná. Jedine Kristus má tú moc, že môže zbaviť paralyzovaného vo viere, ale aj mŕtveho zbaviť nehybnosti a priviesť ho k životu.

         Tento adventný čas je časom prebudenia. Je časom odpútania sa od svetských vecí a príklonu k Bohu. Duchovná cesta „z márnice viery“ do života nemusí byť až taká ďaleká. Javí sa nám, akoby sme vieru niektorých ľudí už nemali nikdy uzrieť. Ich blízki hovoria, že je mŕtva.

         Modlime sa v tomto čase aj za tých, ktorí zastali vo svojej viere na bode márnice.

  3.)  My, kresťania, sme svedkami toho, že Kristus je s nami aj v zdanlivo neriešiteľných situáciách.

Dôkazom toho sú slová proroka Izaiáša: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa drží za ruku a hovorí ti: „Neboj sa, ja ti pomôžem!“ (Iz 41, 13)

         Vzápätí sa prihovára sám Ježiš, ktorý hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28)

         Kresťania neraz ukázali, že viera v Krista ich oslobodila a pomohla aj v najzložitejších situáciách.

         Pred niekoľkými dňami mi moji priatelia oznámili, že takmer vyhoreli. Cez mesto, v ktorom bývajú, sa prechádzajú po večeroch mladí výtržníci, ktorí hádžu petardy a delobuchy. Jeden z nich hodili do plastovej nádoby na odpad. Obsah nádoby okamžite vzbĺkol a o niekoľko minút sa roztavila aj plastová nádoba. Plamene boli také silné, že ponad cestu siahali do dvora mojich známych. Už „olizovali“ drevo do krbu, ktoré bolo poukladané na dvore. Ešte pár minút a bol by vzbĺkol aj obytný priestor. Našťastie prišli o pár minút hasiči.

         Boh niekedy dopúšťa také skúšky, prostredníctvom ktorých rozmanitá zloba „olizuje“ aj to najdrahšie a najvzácnejšie. Boh skúma, či sa dokážeme niektorých vecí zrieknuť kvôli vyšším hodnotám. Nedopustí, aby skutočne veriaci a dúfajúci človek „vyhorel“ vo svojej viere.

         Človek je schopný vzchopiť sa a zregenerovať aj po požiari, ktorý zničí materiálne veci. Ale zregenerovať sily po zničení viery jednoduché nie je.

         Aj keď sa nám zdá, že nič nenasvedčuje Kristovmu pôsobeniu v tomto svete, nestrácame nádej. Božie kráľovstvo, ktoré určite rastie, nie je vždy viditeľné svetskými očami a povrchným pohľadom. Naopak, oči viery sú schopné vidieť dynamiku Božej prítomnosti. My sami, každý jeden z nás, môže o tom vydať svedectvo.

štvrtok 10. decembra 2020

Hviezda.

 Pred niekoľkými dňami som si prečítal nadpis jedného článku. Jeho autorom je známy slovenský spevák, ktorý začínal ako účastník súťaže Superstar. Článok začínal slovami:"Vždy som túžil dotknúť sa hviezd. Keď som sa ich dotkol, zostal som sklamaný". Väčšina ľudí má svoje idoly. Túžia sa s nimi stretnúť a priam sa ich dotknúť. Bol by to pre nich životný zážitok. Často sa stáva, že keď sa dostanú do ich blízkosti, zažijú sklamanie. Idoly t. j hviezdy sú nedostupné, arogantné, povýšenecké a všetkými dookola pohŕdajú/nie všetky!/ Dotyk s hviezdami môžeme  byťaj studený, zabolí a človeka môže presvedčiť,aby precitol a vrátil sa do reality. Ježiš je Hviezdou-stálicou. Nesúťaží však v rebríčkoch popularity. Nešíri okolo seba falošné fluidum. Napriek tomu sa dovoláva pozornosti človeka slovami:"Poďte ku mne všetci...."/ Mt 11,28-30/. Nebude dotyk s ním príliš studený? Nebudeme sklamaní, keď sa ho dotkneme, keď ho bližšie spoznáme? /Bohatý mladík z evanjelia by prikývol😒/. Traja mudrci od Východu by povedali, že betlehemská hviezda ich uchvátila. Navigovala ich správne,hoci na svojej púti museli zdolať nejednú prekážku. Dotyk s Hviezdou-Mesiášom sa im vyplatil. Vôbec nebol studený ani drsný. Práve naopak. Potvrdzuje to aj svätý biskup Peter Chryzológ:"Keď Boh vidí, ako sa svet chveje strachom, hneď začína konať a láskavo ho volá k sebe: milosťou pozýva, láskou pridŕža a citom pripútava"/LH I.,s.106/. Hviezda pravého Mesiáša prinútila Mudrcov vstať a vydať sa na cestu. Na životnú cestu. Ak sa dotkneme Mesiáša, pocítime prinajmenšom to, že sa máme vydať ns cestu. Vstať z vlastnej biedy a vykročiť za dokonalejším životom. Nebudeme mu môcť odolať, lebo jeho láska je neopakovateľná. Pocítime, že nás volá, pridrží pri zdroji milostí a navždy pripúta, lebo zaujme celé naše srdce. 

pondelok 7. decembra 2020

Mária-/ne/všedná osobnosť.

 Človek niekedy zvykne porovnávať svoj život so životom iného jednotlivca. Výsledkom takéhoto porovnávania je veta:Tomu je hej! Alebo: Tá sa má! Alebo:Tým sa žije!. Málokedy ide o objektívne posúdenie situácie. My,vidíme,len čiastočnú záležitosť,nie komplexnú. Vidíme to, čo chceme vidieť. Niekedy nie sme schopní zaujať objektívny postoj. Cirkev nám ponúka obraz Panny Márie. Vieme o nej, že je Bohom vyvolená na poslanie, ktoré úzko súvisí s vykupiteľským dielom Ježiša Krista. Evanjelium hovorí, že ju z Božieho poverenia navštívil archanjel Gabriel a odovzdal posolstvo, podľa ktorého sa má stať Božou matkou/Lk 1,26-38/. Niekto by mohol skonštatovať:Tej sa bude žiť! Tá sa vedela narodiť! Tej nič nechýba!. Áno, z poriadku milosti jej nič nechýba, lebo ju poznáme ako "plnú milosti". No, z hľadiska bežného života nebola ušetrená od rôznych ťažkostí. 1,Niekto by jej mohol závidieť a povedať, že jej život bude bez starostí. Pomýlil by sa. Už pri anjelovom zvestovaní ju počujeme hovoriť plnú starostí:"Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?". V Máriinom živote sa odohrala jedna vzácna vec. Ona v praxi dokázala pojem starosť nahradiť pojmom starostlivosť. Keď necháme starosť preniknúť obetavosťou 

, dostaneme výsledok-starostlivosť. Mária bola starostlivá matka, manželka, ale aj starostlivá vo vzťahu k apoštolom a prvotnej Cirkvi. Tu ju môžeme nasledovať. K rôznym starostiam o veci okolo seba pridajme prvok obety a staneme sa starostlivými o vec Božieho kráľovstva. Starosť človeka umára, starostlivosť posväcuje. 2, Niekto by mohol povedať, že Mária bude mať bezbolestný priebeh života. Autora tejto myšlienky by sme umlčali citátom starca Simeona:"Tvoju vlastnú dušu prenikne meč". Určite nejde o meč s krvou na ostrí. Ide o bolesť vnútornú. Niekedy sa od lekárov dozvedáme, že nám niečo tlačí na sval, na šľachy, na kosť a výsledkom je bolesť. Často sa definitívne odstrániť nedá, musíme ju znášať. Najviac, však, dokáže tlačiť kríž. Tlačí nielen na jednu konkrétnu oblasť ľudského tela, ale na celého človeka. Jediný spôsob, ako stlmiť vnútornú bolesť je kríž prijať. Ak by sme kríž neprijali ako liek, ako spôsob dokonalej očisty a prípravy na Božie kráľovstvo, neuniesli by sme život. Mária stále nesie životy svojich ctiteľov do Synovho kráľovstva. Ona prijala kríž ako plnohodnotnú cestu do večnosti. 3, Niekto by mohol mylne konštatovať, že ak nie je život bezstarostný a bezbolestný, tak potom musí byť bezútešný. Mária bez útechy nebola. Potvrdil to anjel slovami:"Neboj sa Mária, našla si milosť u Boha". Tam, kde je kríž, tam je blízko útecha. Ide o vnútorné povzbudenie, ktoré spôsobuje, že nerezignujeme, že sa nevzdávame, že začíname nanovo svoj život. Mária nanovo začínala, lebo musela chrániť svoj život a životy svojich blízkych pred Herodesom. K dispozícii máme  prísľub Božieho Ducha, ktorý je zdrojom nových síl. Panna Mária nás učí, že tam, kde nie je bezstarostnosť ani bezbolestnosť pre Krista, tam je na blízku útecha od Pána. Tá spôsobuje, že život človeka sa môže vyznačovať duchovnou plodnosťou. Táto schéma nech je pre nás povzbudením k tomu, aby sme Božiu Matku nasledovali bez akýchkoľvek pochybností. 

Ako sa dostať k Bohu?

Počas života mnokrát konštatujeme:Našiel som cestu. Čo tým myslíme? Napríklad to, že sme našli riešenie nejakej situácie,ktorá sa nám zdala problematická. Našli sme optimálny postup pri dosiahnutí nejakého cieľa. Takú istú formuláciu používame vtedy, keď sme našli rovnováhu v živote alebo dokonca zmysel života alebo životné povolanie. Každý veriaci človek musí priznať, že celý život hľadá cestu k Bohu. Ba aj vtedy,keď už uveril, hľadá ešte dokonalejšiu cestu k Bohu. Je to prirodzená vec a do života patrí. Predstavme si znova situáciu, ktorú vykresľuje evanjelium/Lk 5,17-26/. Nejakí ľudia nesú na nosidlách ochrnutého človeka. Majú jediný cieľ-dostať sa k Ježišovi. Všetko ostatné je pre nich druhoradé. Podstatné je dostať sa do kontaktu s Ježišom, od ktorého očakávajú zázrak. Ich snaha bola korunovaná úspechom. Čo si odnesieme z tohto evanjeliového príbehu? 1,Ochrnutý človek bol fyzicky limitovaný. Bol odkázaný na pomoc iných. Povedali by sme, že nemá šancu niečo dosiahnuť, ani základné pohyby a úkony nedokáže vykonávať, nieto ešte, aby sa  dostal sa k známemu Učiteľovi z Nazareta. Všetci sme v živote akoby limitovaní vlastnou slabosťou, a to nielen fyzickou. Sú chvíle, v ktorých si uvedomujeme, že nie sme schopní dlhodobejšie udržať hladinu čnosti. Ale, to vôbec neznemená, že Boha strácame. V bežnom živote sa stáva,že ak je človek označený ako málo pružný a výkonný, ak sa prejavia na ňom nejaké limity, môže prísť aj o svoje zamestnanie. Na ceste k Bohu to neplatí. Ježiš Kristus prišiel práve preto, aby sa ujal limitovaných, slabých a biednych. Čím viac si uvedomujeme svoje slabosti a biedy, tým viac sa nám Boh ukazuje a volá nás k sebe. Prežívame adventné obdobie. Boh chce, aby sme vedeli, že sa chystá na púť k nám, do ľudského spoločenstva. Hľadanie a nachádzanie Boha je zmyslom nášho života. Buďme pokojní a spokojní, ak niekto z nášho spoločenstva cestu k Bohu nájde tak, že sa už nemusí obávať, že ju stratí. 2, Ochrnutý mal pomocníkov. Bez nich by si neporadil. Nešlo o náhodných pomocníkov ani o dobre platených nosičov. Boli to ľudia, ktorí si zaslúžili Ježišovu pochvalu:"Keď videl ich vieru..."...Boli to ľudia viery. Iba ľudia s vierou nám môžu pomôcť dostať sa na cestu k Bohu. Niekedy ich oceníme až vtedy, keď ich stratíme. Hľadajme zmysel života aj v tom, že chceme iným napomôcť k vyšším hodnotám, nielen materiálnym. Raz, pri prvopiatočnej návšteve som našiel starších manželov, ako sedia na dvore na lavičke a vyhrievajú sa jarnom slnku. Zrazu pán vstal, presadol si a manželke povedal, aby si sadla na jeho miesto. Povedal:"Je tam viac slnka". Dopriať inému viac slnka milosti je záslužné. Pomôcť ľuďom k spáse je užitočné. Aj pre našu spásu. 3, Nosiči,keďže sa nemohli dostať k Ježišovi oficiálnou cestou t. j. cez dvere, museli improvizovať. Hlavný vchod bol obsadený poslucháčmi. Odkryli teda strechu a spustili chorého priamo Ježišovi k nohám. Táto improvizácia sa ukázala ako spásonosné riešenie. Naskytol sa im pohľad zhora. Ten  oficiálny, zo zeme, je niekedy skľučujúci akoby bezobsažný. Pohľad zhora človeka nadchýna. Každý z nás už nie raz vystúpil na nejaký kopec a obdivoval prírodnú scenériu. Pohľad zo zeme taký hlboký nie je. Je dobré,ak sa  naučíme za života pozrieť sa na svet akoby zhora-z perspektívy Božieho pohľadu. Vtedy sa presvedčíme, že plytké a prízemné hodnotenia života nás robia takými istými. Naopak, ten, kto sa učí vnímať veci z Božej perspektívy, učí sa veľkodušnosti, nadhľadu, pokore a čo je hlavné-rýchlo napreduje na ceste poznávania Boha. K Božiemu pohľadu potrebujeme odhodlanie a presvedčenie, že chceme svoj život zosynchronizovať s Ježišovým posolstvom. Pohľad z Božej perspektívy tu na zemi, je našou prípravou na to, aby sme raz vystúpili do sféry, ktorá v láske nepozná žiadne limity a obmedzenia.