Nestaraj sa!

 

 

Nedá sa ani spočítať, koľkokrát sme v živote počuli výraz: „Nestaraj sa!“ Výraz má svoje synonymá: „Čo ťa je do toho?!“ „Staraj sa o seba!“ „Prečo sa
do toho miešaš?“ „Nikto sa ťa na nič nepýtal.“ „To nie je tvoja starosť!“...atď.

        Tento výraz sa používa vtedy, ak niekto prekročil určitú hranicu a zašiel priďaleko alebo ak si niekto myslí, že iný prekročil územie neutrality.

        Evanjelium hovorí o tom, ako Pán Ježiš v synagóge uzdravil posadnutého. Zlý sa pokúšal vzpierať a hovoril: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?“
(Mk 1, 21 – 28)

        Akoby chcel povedať: „Nechaj nás na pokoji! Nestaraj sa do nás!“ Lenže Pán Ježiš prišiel práve preto, aby odstránil diabla zo života človeka. Ježiš nemôže tolerovať zlo, veď za dobro vylial svoju krv na Kalvárii. Ako sa premieta výraz: „Čo ťa do nás, nechaj ma na pokoji.“ do života človeka?

1.) Nie raz sme svedkami situácie, kedy chce niekto pomôcť, napr.

opilcovi, ktorý leží niekde na zemi. Niektorí z nich dávajú až agresívnym spôsobom najavo, že si neprajú byť „rušení“ vo svojej situácii. Ťažko artikulujúc kričia: „Nechaj ma, staraj sa o seba!“

        Každý môže padnúť morálne a môže zostať ležať. Je požehnaním, keď sú nablízku tí, ktorí podajú pomocnú ruku.

        Pred niekoľkými dňami bola extrémnejšia poľadovica. Kdesi v meste boli ľudia svedkami zvláštneho javu. Menší posýpací mechanizmus ležal na ceste prevrátený hore kolesami. Ten, čo mal pomáhať, nakoniec sám potreboval pomoc.

        Ide o obraz dneška. Dnes padajú autority. Tie, ktoré majú pomáhať, sami potrebujú pomoc, aby sa pozviechali z rôznych pádov. Autoritou je ten, kto pozbiera sily a začne znova. Možno potrebujú podnet od niekoho, potrebujú ho prijať, a nie mu vzdorovať: „Nechajte nás!“ Žalmista dodáva: „Ak padne, neostane ležať, veď Pán ho drží za ruku.“ (Ž 37, 24)

2.) Z úst zomierajúceho človeka občas počujeme: „Nechajte ma, chcem zomrieť tu.“

Inštinktívne si volíme miesta tzv. smrteľnej postele na určitých miestach, myslíme si, že sa nám bude zomierať ľahšie.

        Nebude nám ľahšie, ak odumrieme v živote takým tajomstvám, ako je eucharistia a sviatosť pokánia. Niekedy si doslova hľadáme takéto miesta, kde by nebolo miesto pre Boha. A pritom akoby sme vyslali signál: „Nechajte nás, my chceme takto (bez Boha) žiť a umrieť!“

        V letných mesiacoch sa objavujú rôzne iniciatívy - napr. prehliadka starých remesiel. Na námestia prídu remeselníci, ktorí nielen predávajú, ale aj vyrábajú veci tak, ako to kedysi robili predkovia. Jeden z takýchto remeselníkov sa vyjadril: „Vymierame. Je nás stále menej a menej.“

        Prázdny kostol tomu nasvedčuje. Vymierame. Po smrti človeka, ktorý sa pravidelne zúčastňoval bohoslužieb, zostáva prázdne miesto. Ostatní už zomreli, lebo si volia život bez dosahu Boha. Hovoria: „Nechajte nás, my chceme takto zomrieť!“

3.) Starší manželia sa po dlhých rokoch dostali na rekreačný pobyt.

V kúpeľoch si užívali pokoj od každodenných dlhoročných povinností.
Po dvoch týždňoch prišla z domu od detí výzva: „Stalo sa to a to, vráťte sa!“ Odpoveď nenechala na seba dlho čakať: „Prečo nás nenecháte na pokoji?“

        Boh nás nikdy nenechá dlho na pokoji. Vždy pre nás pripravuje novú výzvu, ktorá nás vyruší zo sladkého pokoja.

        Pri správach o počasí sa stretávame s termínom: „na pocit“. Na pocit chladnejšie alebo teplejšie. Poznáme situácie, ktoré sú na pocit veľmi studené. Nimi sa už kontaktujeme s večnosťou. Prelamujeme ľady s večnosťou. Existuje na to výraz v angličtine: ice breaker.

        Keď nás Boh pozýva od príjemností pozemského života k skúškam, ktoré sú na pocit chladné. Vždy ide o „lámanie ľadov“ s večnosťou, ku ktorej sa blížime. Boh nás nenechá v pozemskom živote na pokoji. Nedá nám pokoj, kým nevstúpime do definitívneho pokoja v jeho kráľovstve.

 

        Koľkokrát sa stane, že by sme Bohu najradšej povedali: „Nechaj ma
na pokoji! Nestaraj sa o mňa!“ Boh nám vždy povie: „Postarám sa o teba.“ Nám sa zdá, že Boh sa o nás stará (priveľmi), ale on sa o nás postará. Chce nás priviesť k sebe. Nechajme ho konať, aby sa tak stalo.

 

Ekológia - návrat k Božiemu zámeru

 

 

        Ľudia si často kladú otázku: „Komu to patrí?“ Sme zvyknutí na to, že objekty, budovy, pozemky niekomu patria, prípadne, že sa o nejaké nehnuteľnosti vedie zápas viac či menej férový.

        Niekto má ambíciu svoje impérium bezbreho rozširovať, iný si len bráni svoje. Iný vraví, že bol napr. okradnutý a dožaduje sa len svojho. Boj o tento svet je veľký.

        Pomaly ale isto sa zabúda na Boha Stvoriteľa. Starozákonný prorok Izaiáš nám pripomína: „Nebesá sú mojím trónom a zem podnožkou mojich nôh...veď toto všetko stvorila moja ruka.“ (Iz 66, 1 – 2) Vzápätí dodáva: „Lebo toto hovorí Pán, Boh, Stvoriteľ neba, on je Boh, ktorý stvoril zem, učinil ju a upevnil. Nie prázdnou ju stvoril, obydlím ju urobil.“ (Iz 45, 18) Boh teda nestvoril hocijaké podmienky pre náš život.

Stvoriteľského génia, nášho Pána, vyzdvihol sv. Atanáz, biskup, takto: „Lebo keby sa to, čo bolo stvorené, pohybovalo bez rozumného poriadku a svet by sa otáčal náhodne, potom by oprávnene nebolo treba veriť tomu, čo sa povedalo. Ale ak bol zariadený rozumne a múdro a s prehľadom a bol obdarený dokonalou krásou, potom je samozrejmé, že jeho pôvodcom a skrášľovateľom nie je nik iný ako Božie Slovo.“ (Liturgia hodín III, s. 28)

        Sv. pápež, Klement I., naňho nadväzuje, keď píše Korinťanom: „Veď sám Stvoriteľ a Pán všetkého plesá nad svojimi dielami. Nebesia upevnil svojou najvyššou zvrchovanou mocou a ozdobil ich svojou nepochopiteľnou múdrosťou.“ (Liturgia hodín III, s. 37) Každému súdnemu a pokornému človeku musia byť tieto „vlastnícke práva Božie“ jasné a zrozumiteľné. Čo vytvoril človek z tohto geniálneho Božieho zámeru?

        Celý svet volá po náprave, lebo ľudstvo necitlivo, ba až devastačne pochopilo Božiu ponuku Boha: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1, 28) Nikdy sme tak nelamentovali nad podmienkami života ako dnes. Nikdy sme tak nevolali po náprave ako v súčasnosti. Nikdy sme tak netúžili po obnove svojho prostredia ako teraz, keď sme tzv. pánmi civilizácie. Človek síce prináša svetu civilizáciu, ale zároveň nivočí živú prírodu, ktorú vytvoril živý Boh. Toto je jeden z najväčších paradoxov doby.

        Ako riešiť túto situáciu? Jedine návratom k Bohu. Najprv sa musí obnoviť zmýšľanie a konanie človeka. To sa prejaví tak, že pán tvorstva znovu objaví Boha a začne vyzdvihovať jeho neprekonateľné dielo stvorenia a vykúpenia.

        Mojžiš bol mimoriadnym zjavom medzi Izraelitmi. Ako ich vodca dostal
od Boha Desatoro ako normu života. Kým Mojžiš komunikoval na vrchu s Bohom, Izraeliti si urobili liatu modlu. Mojžiš pri pohľade na toto dielo skazy a modloslužby rozbil obidve kamenné tabule Desatora. Tento čin bol od neho nerozvážny a nevďačný voči Bohu.

Keď vstúpil do tábora, urobil chvályhodnú vec. Liatu modlu rozbil na kúsky plný hnevu z počínania svojich súkmeňovcov.  (Dt 9, 7 – 21) Poučme sa z Mojžišovho konania! Nerozbíjajme a neničme to, čo je dobré a čo vyjadruje Božie dokonalé dielo. Dokonalé je to, čo chce Boh.

        V oblasti morálky a prírody musíme hľadať Boha, ktorý sleduje dobro človeka – jeho spásu. Radšej rozbime a zničme iba to, čo vedie k zániku, a to je hriech. Ten je pôvodcom akejkoľvek zloby a neporiadku vo svete.

        Ten, kto bojuje proti hriechu s pomocou Božej milosti, začína nový život. Potrebujeme mať obnovený pohľad na svoju spásu a zároveň na životné prostredie okolo nás. Až keď bude v duši človeka zmier s Bohom, potom môže byť obnovený život okolo nás. Skutočnú ekológiu tvoria iba tí ľudia, ktorí hľadajú Boha a dobro svojho blížneho.

 

 

Samuelova duchovná formácia

 

Katechéza pre rodičov prvoprijímajúcich detí

(text podľa 1Sam 3, 1 – 10. 19)

 

        Každý športovec vie, čo znamená zimná príprava. Niekedy tomu hovoria sústredenie, naberanie kondície alebo tvrdý tréning. Túto fázu nemožno podceniť, lebo výkonnosť nie je potom dostatočná. Medzery v slabej zimnej príprave sa skôr či neskôr prejavia. Pri športovcoch je dôležité, aby podávali dlhodobo výkony na vysokej úrovni. Keď majú za sebou plnohodnotnú zimnú prípravu, môžu byť optimisti a môžu očakávať, že ich výkonnosť bude stúpať.

        Samuel bol výraznou osobnosťou vo svojej dobe. Bol to sudca a prorok, ktorý pôsobil v prostredí izraelského ľudu. Aj on sa pripravoval na svoje poslanie. Božie slovo nám pripomína, že sa to dialo v chráme, a to pod dohľadom nie hocikoho, ale veľkňaza Héliho. V texte Božieho slova môžeme vidieť, ako jeho príprava graduje, prehlbuje sa a pomaly vyúsťuje do Pánovej služby. Héli nechcel nič podceniť v príprave mladého chlapca Samuela. Ktoré dôležité body jeho prípravy spomenieme?

1.) Samuel spal v chráme.

Spánok vo všeobecnosti znamená posilu, odpočinok, relax, regeneráciu. Všetci vieme, aký je dôležitý najmä preto, aby sme podali v živote primerané výkony. Na druhej strane platí, že nikto nechce prespať celý život. Pred spánkom všetci myslíme na to, že po čase vstaneme a vrátime sa k práci, k povinnostiam a zodpovednosti.

        Kým sú deti u rodičov, akoby spali v Božom chráme. Naberajú silu, odpočívajú v bezstarostnosti a primerane sa učia zodpovednosti a náročnosti. Nič im nenahradí to, čo majú dostať od rodičovskej domácej výchovy. Rodič má úlohu, ktorá spočíva v tom, aby včas prebudil dieťa zo spánku a snenia. Je potrebné, aby prebudil z detských snov a radovánok a umožnil mu vstať a samostatne žiť a konať. Nie hocijako, ale podľa svedomia, do ktorého má vstupovať Boh.

2.) Veľkňaz Héli bol starý a už dobre nevidel.

Sv. písmo hovorí, že: „...oči mu začali hasnúť.“ Ale vzápätí svätopisec dodáva, že: „Božie slovo nevyhaslo.“ Zrak môže človeku hasnúť, ale Božie slovo nikdy nevyhasne. V inšpirovanom texte počúvame, že Boh zavolal na Samuela. Ten si myslel, že ho volá Héli, preto podišiel k nemu. Héli ho však vrátil naspäť: „Spi ďalej!“ Boh volá ľudí odmala k svedectvu evanjelia. Každého volá po mene. Počíta s každým. Každý má svoje miesto v Božích plánoch. Nikto nie je opomenutý. Boh volá cez rodiča: „Vstaň a konaj v živote ako kresťan! Neprespi celý život v izolácii od evanjelia!

        Héli nevedomky vracal Samuela späť so slovami: „Choď spať!“ No v živote detí sa časom objavia ľudia, ktorí budú hovoriť a negatívne pôsobiť takto: „Len spite, žite ospalo, tzn. bez Krista, sviatostí, modlitby a Cirkvi.“ Ide o nebezpečný spánok, vlastne je to ilúzia životodarného spánku. Nielen to. Tu ide o spánok škodlivý, čo sa týka veci spásy. Treba urobiť všetko pre to, aby sme uchránili deti od takéhoto spánku a dožičili im iný, tzv. samuelovský, a to pod dohľadom Héliho, ktorým sú rodičia. Tí majú príležitosť na to, aby prebudili v dieťati aj túžbu po duchovnom povolaní. Možno niekde spí. Je prítomné v latentnom stave a čaká na podnet zo strany najbližších. Kresťanský rodič sa má usilovať zobudiť v dieťati záujem o zasvätený život.

3.) „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva!“

Zdá sa, že Samuel je pripravený. Jeho vyhlásenie je isté a zdravo sebavedomé. Rodičia chcú vychovať dieťa tak, aby malo sebavedomie, lebo takým patrí svet. Ak vychovávame dieťa vo viere, znamená to, že chceme pôsobiť tak, aby sa učilo podriadenosti Bohu – „...tvoj sluha počúva.“ Kresťan má mať neustále ucho pri Pánových ústach a pritom počúvať Božie slovo. Vo Sv. písme čítame, že: „... Božie slovo bolo v tých časoch vzácne.“

        Deti učíme v tom duchu, že Božie slovo je vždy vzácne a stojí za to sa obetovať pre to, aby sme mali k nemu zabezpečený prístup. Dôvod je jednoduchý: sám Boh sa nám prihovára. Deti sú pripravené na život vtedy, ak uveria, že Boh s nimi hovorí, že má niečo pre každého z nich. Keď sa rozhodnú podriadiť sa Božiemu slovu a riadiť sa podľa Božích zásad, vtedy sú pripravené do života. To sa nevylučuje, aj keď to nie je ľahké: byť zdravo sebavedomým a zároveň počúvať a prijať Božiu vôľu.

        Záverečná etapa Samuelovej formácie prebehla v chráme. Čítame, že tam posluhoval pod dohľadom Héliho. Rodičovská výchova má byť posilňovaná v chráme. Prítomnosť v kostole umocňuje, preniká a oživuje rodičovské pôsobenie. Bez Božej milosti človek nedokáže nič. Sám Ježiš sa všetkým, ktorí vychovávajú a formujú iných, prihovára slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení.“ (Mt 11, 28)

Výpovedná hodnota

 

 

          Občas sa stretneme s výrazom „výpovedná hodnota“. Výraz znamená, že slovo alebo skutok určitého človeka vypovedá viac
či menej silno o určitej skutočnosti.

          V Jánovom evanjeliu v 1. kapitole nachádzame minimálne
2 dôležité otázky s veľkou výpovednou hodnotou. (Jn 1, 35 – 42)

          Prvú z nich položili dvaja učeníci Pánu Ježišovi, keď sa vybrali za ním: „Učiteľ, kde bývaš?“ Druhú otázku položil sám Ježiš, a to učeníkom, ktorí išli za ním: „Čo hľadáte?“

          Prvá otázka vypovedá o tom, že tí, ktorí ju položili, sú ľudia ovplyvnení pozemskými materiálnymi podmienkami života. Bývanie a domov patria medzi najdôležitejšie faktory, ktoré sa nás dotýkajú. Keď máme strechu nad hlavou, máme dobrý základ na to, aby sme sa v živote realizovali.

          Druhou otázkou Pán Ježiš naznačuje, že väčší význam ako vyššie spomenuté materiálne skutočnosti má to, na akom základe postavíme svoj život. Väčší význam má to, keď rozmýšľame nad tým, aké hodnoty je potrebné vyznávať. Alebo aké sú naše priority v živote. Čo znamenajú tieto zásady v praxi života?

1.   „Poďte a uvidíte!“

Pri tejto otázke máme dojem, že Ježiš chce učeníkom predstaviť štýl a komfort svojho bývania. Lenže chudobný Učiteľ z Nazareta toto v úmysle nemal. Ide mu o to, aby povedal, čo očakáva od ľudí, ktorí ho chcú nasledovať.

          Američanka Katie Ledecka je niekoľkonásobná olympijská víťazka a majsterka sveta v plávaní. Prednedávnom preplávala celú dĺžku bazéna so skleneným pohárom kakaa na hlave. Do cieľa doplávala bez toho, aby vyliala čo i len 1 ml nápoja. Toto dokáže iba majstrovsky trénovaný človek. Ak vôbec. Voda v bazéne bola relatívne pokojná. Dokázala by to Katie napríklad v rozbúrenom mori?

          Pán Ježiš od svojich nasledovníkov chce, aby niesli hodnoty evanjelia. Najprv vo svete pokojnom, nerozbúrenom, hoci aj tam je to nebezpečné. V pokojnom svete sme blízko k pohodlnosti a naše svedectvo môže takto stratiť účinnosť. Na druhej strane – vo svete rozbúrenom – je to náročné, lebo treba plávať proti prúdu. Tam však môžeme ukázať životaschopnosť svojej viery, tam nezaspíme na vavrínoch, tam len tak ľahko nespohodlnieme a neustrnieme na mŕtvom bode. Rozbúrené prostredie života nás dokáže udržiavať v evanjeliovej bdelosti.

2.) „Poďte a uvidíte!“

Pán Ježiš nechce povedať, že sa s myšlienkami evanjelia dostaneme všade a ľahko. Dnes sme vo svete svedkami jedného protikladu. V čom spočíva? Na jednej strane chceme mať všade dobrý prístup autom. Chceme zaparkovať pred budovou firmy, obchodným centrom alebo pred objektom, v ktorom sídlia rôzne služby. Na druhej strane je skúsenosť istého diaľkového vodiča, ktorý sa nedávno vrátil z cesty. Počas nej navštívil niektoré európske metropoly. Keď sa vrátil, skonštatoval: „Samý zákaz!“

          Aká je teda dostupnosť evanjelia? My ho chceme dostať všade, ale dnes už je príliš veľa zákazov. Najmä v Európe je samý zákaz. Dvere sveta akoby sa pred evanjeliom postupne zatvárali. Často treba vložiť aj nohu do dverí, aby mohlo evanjelium vstúpiť. Spĺňajú sa tak Ježišove slová o pomyselnej úzkej bráne, ktorá vedie do večnosti. Dnes obetavo potrebujeme hľadať a nájsť takúto úzku bránu, lebo veľké a pompézne vstupy sú obsadené a dobre strážené. Evanjelium na prvý pohľad nemá šancu. Úzka brána – to môže byť nejaké konkrétne ľudské srdce, nejaká rodina alebo evanjeliovo povedané – malé stádo... Týka sa to verných, ktorí si kontakt s Kristom udržujú za každú cenu.

3.) „Poďte a uvidíte!“

Pán Ježiš týmito slovami pohýna a povzbudzuje tých, ktorí majú ohlasovať dobrú zvesť. Mdlý a povrchní ľudia nie sú vhodnými kandidátmi na službu ohlasovania evanjelia.

          Nedávno som čítal na internete svedectvo istej učiteľky. Spomína, že učila v triede deviatakov. Mali čítať postupne daný text z knihy. Kniha priputovala k unudenej slečne v tretej lavici. Tá síce do knihy nazrela, ale vzápätí prevrátila očami, unudene si podoprela hlavu rukou a povedala: „Nechce sa mi, mňa to nebaví!“ Rozmýšľal som, čo by to znamenalo, keby sa niekto takto vyjadril v škole v mojich časoch...

          Sú ľudia, ktorým chýba zápal a záujem. Pred sebou majú prázdnotu, nie je tam nijaká ambícia či nejaký cieľ. Nič, iba prázdna hlava. Aj kdesi v evanjeliu sa píše, že na otcovu výzvu ísť pracovať do vinice, jeden zo synov odpovedal identicky: „Nechce sa mi.“ No potom si to rozmyslel a šiel.

          Ohlasovať evanjelium znamená vstať a ísť. Nešetriť pritom energiou ani časom. Odmietnuť niekedy vlastné pohodlie či úspech.

 

          Takéto počínanie si má vysoký stupeň výpovednej hodnoty. Ľudia sa musia prebudiť a všeličo prehodnocovať. V srdci mladého človeka sa má objaviť otázka: „Učiteľ, kde bývaš?“ Ona musí vzísť z ich vlastného vnútra bez donútenia. Za touto otázkou sa skrýva živý záujem, nie nuda. Skrýva sa za ňou túžba spoznať Ježiša zblízka a výsledok tejto komunikácie odovzdať svetu.

Klaňanie sa Ježišovi

 

 

          Pred niekoľkými rokmi som dostal do daru peknú obrázkovú publikáciu s názvom: Fotografie zo zákulisia Vatikánu. Dvojica autorov Pigozzi – Vian v nej uverejnili 300 unikátnych fotografii, ktoré sa týkajú dejín Vatikánu a služby pápežov až po súčasnosť. Najstaršia fotografia pápeža pochádza z pol. 19. stor. Odkedy existuje fotografia, odvtedy existujú aj pekné dobové fotografie, ktoré zachytili doboví fotografi. Na s. 128 je trojfotografia sv. Jána Pavla II. Robené sú vždy s odstupom času. Najprv vidíme Jána Pavla II. na vrchole síl, ďalšia ho zachytáva ako staršieho človeka poznačeného chorobami a posledná ho zachytáva ako starca, ktorý z posledných síl vedie liturgiu. Na každej fotografii má v ruke pápežský kríž – pastorál. Čo nám tieto fotografie hovoria?

          U sv. Marka nachádzame v evanjeliu zvolanie sv. Jána Krstiteľa: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa...“ (Mk 1, 7) Pápež sa na fotografii zohol pred majestátom toho, ktorý ho povolal do služby a celý čas ho viedol. Vek, choroby, zodpovednosť, problémy, najmä to spôsobilo, že pápež sa postupne zohýnal, aby bol na ňom viditeľnejší Kristus.

1.) Prvá fotografia Jána Pavla II.

Slovanský pápež je na nej vzpriamený. V ruke drží kríž, jeho hlava je na úrovni tej Ježišovej.

          Človek má obdobie, keď je na vrchole. Všetky ukazovatele a dôvody na spokojnosť sú v poriadku. Nie je nikým a ničím limitovaný. Srší energiou a ráznosťou. Má jedinečný pocit v živote, že kráča v jednote s Ježišom Kristom. Je presvedčený, že Boh je na jeho strane, lebo sa mu darí. Nemá veľa dôvodov na nespokojnosť. Oplýva primeraným sebavedomím. Myslí si, že to tak zostane navždy. Symbióza fyzických a psychických síl dosiahla vrcholný bod. Pre toto obdobie života platí výrok Sv. písma: „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať.“ (Lk 12, 48) Tento výrok je nasmerovaný najmä na adresu tých ľudí, ktorí prežívajú tzv. plnohodnotný život. Nájde sa v ich talóne ochota pomôcť a využiť veľkú energiu na konanie dobra? Nie je tá energia nasmerovaná iba na svoju osobu?  Využívajú takíto ľudia svoj prebytok síl aj na službu Kristovi a Cirkvi? Alebo uznávajú iba potenciál sebectva?

          Anglickí producenti pripravujú celovečerný film o známom spevákovi, Elvisovi Presleym. Pomocou umelej inteligencie a virtuálnej reality pripravili akoby jedno koncertné vystúpenie. Vyberali z množstva fotografií a video materiálov. Výsledkom je Elvis, ktorý bude na vrchole síl a ocitne sa na javisku. Je to však len film, lebo aj Elvis zhasol a musel sa pokloniť Pánovi života a smrti.

2.) Druhá fotografia Jána Pavla II.

Fotografii by sme mohli dať názov: Pápež v rokoch. V ruke opäť drží pastorál. Ruka sa zdá pevná, ale hlava je vo výraznom stupni sklonená pri Pánových nohách na kríži. Je tam ešte energia na to, aby držal kríž vo svojich rukách. Symbolicky má hlavu sklonenú k Ježišovej päte kríža.

          Pán Ježiš počas svojho verejného účinkovania často navštevoval dom Lazára. Sv. písmo hovorí, že jedna z jeho sestier, Mária, si vždy sadla Ježišovi k nohám a počúvala ho. Podľa Ježiša si našla najlepší podiel. (Lk 10, 38 – 42)

          Skloniť sa k Ježišovým nohám je prejavom podriadenosti Ježišovi a prejavom ochoty sa jeho učeníkom do dôsledkov. Pri Ježišových nohách začína iná etapa učeníka Pána Ježiša. V tejto situácii si Ježišov učeník uvedomí, že je závislý na Kristovi, že mu chýbajú záchytné body a dôvody na pozemskú slávu a s tým spojenú absolútnu vitalitu.

          Človek si uvedomí, že musí prijať úbytok síl, ale nie úbytok Ježišovej lásky. Úbytok síl nezmenšuje, nedehonestuje a neničí Božiu lásku k nám. Práve naopak. Zisťujeme, že sami toho veľa nezmôžeme, ale že Boh koná v nás. Náš krok a myseľ už nie sú také suverénne, ale Pán cez nás ukazuje svoju neochvejnú silu.

3.) Tretia fotografia Jána Pavla II.

Pri pohľade na sv. pápeža máme pocit, že už ani kríž nedokáže držať v ruke, ale že Ukrižovaný drží jeho. Hlavu má hlboko pod úrovňou Ježišových nôh.

          Taký je ľudský život. Postupne naša hlava i naše údy klesajú, podstatne strácajú výkonnosť a človek smeruje k smrti. Jedine kríž nás udržiava v nasmerovaní na večnosť. Kríž je nositeľom pokory. Upozorňuje nás, že naša duša má svoje požiadavky, ktoré nebudú nasýtené týmto svetom. Prichádza nám na myseľ výrok Pána Ježiša: „Bezo mňa nemôžete urobiť nič.“  (Jn 15, 5) Kríž nás drží a podporuje našu bdelosť. Učí nás zbavovať nás zbytočností. Preosieva túžby a ambície. Ján Pavol II. na fotografii sa už nevládze pozerať pred seba, už nezdvihne hlavu. Pohľad je nasmerovaný dolu. Kristus je teraz absolútnym Vodcom. On nás vedie a my sa musíme učiť dôverovať mu a odovzdať sa do jeho rúk. Pre túto situáciu je výstižné zvolanie: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha.“ (Ž 31)

         

          Počas svojho života sa dostávame na hranicu síl, možností, obetavosti. Trojfotografia pápeža ukazuje, ako prekračoval jednotlivé hranice a dostal sa až do terminálneho bodu poslušného Ježišovho služobníka.

          Ján Krstiteľ dosiahol pozemskú hranicu poznania. Slovami: „Hľa, Boží Baránok...“, sa jeho misia naplnila.  Jeho úloha bola predstaviť zástupom Baránka. Aj my sme k tomu povolaní. Máme predstaviť svojím životom Boha vo svojom prostredí až dovtedy, kým neprekročíme poslednú hranicu, t. j. hranicu časnosti a večnosti.

Zo skúseností troch mudrcov

 

        Pred niekoľkými rokmi vyslali vedci do vesmíru sondu. Jej úlohou bolo skúmať asteroid v istej vzdialenosti od Zeme. Nedávno prišli z vesmíru prvé vzorky hornín, ktoré sa v asteroide nachádzajú. Vedci teraz budú niekoľko rokov skúmať tieto prvky a následne ich vyhodnotia.

        Mudrci sú prvými vzorkami tých, ktorí Krista hľadali, našli ho a poklonili sa mu.  (Mt 2, 1 – 12) Poďme ich skúmať, aby sme zistili, čo obsahujú. Čím nás, dnešných hľadačov pravdy, môžu osloviť s odstupom 2000 rokov.

1.) Mudrci ukazujú, že treba vyjsť von.

Nielen oni, ale aj pastieri, ktorí sa zdržiavali pri svojich stádach, boli vedení akýmsi vnuknutím vyjsť von. Práve preto objavili hviezdu, ktorá im neomylne ukázala miesto, kde sa novonarodený Mesiáš nachádzal. Opakom tejto praxe je situácia Herodesa a jeho dvoranov. Tí ostali uzavretí v útrobách prepychu a honosnosti života, preto hviezdu Mesiáša nemohli vidieť. Táto pravda sa nám odporúča ako celoživotná úloha. Musíme vyjsť von, a to nielen fyzicky opustiť interiér svojho príbytku a zdržovať sa v exteriéroch, ale táto myšlienka má veľký dopad na naše vnútro.

a)   Vyjsť von s pravdou.

Táto pravda má vyjadrovať našu túžbu hľadať Boha, ale zároveň aj sporadickú neochotu zotrvať dlhodobo pri hľadaní pravdy. Nie vždy sa nám chce hľadať Boha, lebo viac nás motivuje blahobyt pozemského života, ktorý nemá ambíciu poháňať nás hľadať hlbšie pravdy.

b)  Vyjsť von s myšlienkou.

Koľko je vzácnych myšlienok, ktoré zostanú „utopené“! Koľko je dobrých myšlienok, ktoré neuzrú svetlo sveta, a to nielen preto, že by boli neprijaté vonkajším prostredím, ale aj preto, že autori týchto myšlienok nemajú ambíciu presadiť ich vo svete. Tieto myšlienky sa týkajú ľudskosti, obetavosti, podelenia sa s dobrami. Na tejto myšlienke musíme všetci viac popracovať, aby sme sa neuspokojili s tým, že žijeme v relatívnom blahobyte a nič negatívne na náš život netlačí.

c)   Vyjsť von s trýzňou svojej duše.

Mnohí ľudia zostávajú zablokovaní pred Bohom tým, že nechcú otvoriť pred ním svoje rany, ktoré utŕžili v živote. Aj tie treba odkryť tak, ako Kristus po svojom zmŕtvychvstaní ukázal na rany umučenia. Aj my máme otvárať svoje bolesti pred Bohom, aby ich on vyliečil, zacelil a posilnil naše vnútro.

2.) Mudrci sa po ceste zastavili na Herodesovom dvore.

Dopytovali sa na novonarodeného židovského kráľa. Je pravdepodobné, že zostali šokovaní, keď zistili, že táto myšlienka je v prostredí paláca neznáma. Ich prítomnosť spôsobila rozruch a mnohým prehovorila do svedomia slovami: „ Vy toto neviete? Vy, ktorí ste v srdci tohto tajomstva, ste o Mesiášovi vôbec nepočuli? Vy, ktorým sa pod oknami narodil Mesiáš, ste neboli schopní zachytiť túto svetovú udalosť?“ Mudrci sa domnievali, že novonarodený židovský kráľ bude v tomto prostredí úplnou samozrejmosťou. No zistili opak.

        Sv. Augustín vo svojich Traktátoch na Jánovo evanjelium kritizuje neschopnosť ľudí prijať Ježišovu náuku o láske k Bohu a k blížnemu. Píše takto: „Uvažujte so mnou, bratia, aké dve prikázania sú to. Veď vám musia byť veľmi známe. Nemôžu vám prísť na myseľ len vtedy, keď vám ich pripomíname; ony nesmú nikdy vymiznúť z vašich sŕdc. Neprestajne myslite na to, že treba milovať Boha aj blížneho... Na toto treba ustavične myslieť, o tomto treba rozjímať, toto treba dodržiavať, uskutočňovať, plniť.“ (LH I, zo dňa: 03. 01. 2024)

        Traja mudrci mali určite v duši podobné posolstvo. Obyvateľom Jeruzalema a okolia chceli povedať, že myšlienky na Mesiáša nesmú vymiznúť z ich sŕdc. Myšlienka na Boha nemá byť iba príležitostná, ale má byť trvalou súčasťou života človeka. Myšlienka na Mesiáša má byť uživotnená a rozvíjajúca sa v duši ľudí, ktorí po Mesiášovi túžili. Svojou krátkou návštevou v kráľovskom paláci zanechali odkaz, že o Mesiášovi treba rozjímať, dodržiavať to, čo hlásal a uskutočňovať v praxi života. Po tejto akejsi katechéze v pohanskom prostredí kráľa Herodesa pokračovali s dobrým svedomím za svojím cieľom.

        Ľudia dnes slávia Vianoce, ale paradoxne, mnohí neveria, že sa narodil Mesiáš. Aj im sa prihovárajú mudrci výčitkou: „Vy toto neviete? Vy, ľudia dnešnej doby, ktorí sa pýšite obrovským pokrokom a hovoríte, že ste civilizovaní ľudia? Neviete, že Kristus sa narodil pre vás a pre vašu spásu?“

3.) Putovanie troch mudrcov bolo dlhé.

Predpokladáme, že o tejto ceste viac nevedeli ako vedeli. Bola pre nich veľkým tajomstvom. Vnútorne však boli pripravení na to, že cesta bude náročná a dlhá. Aj bežne v živote povieme, že je pred nami dlhá cesta.

a)   Dlhá cesta, keď potrebujeme niečo pochopiť.

Je mnoho skutočností, ktoré v živote nepochopíme hneď, lebo nevidíme súvislosti. Až po rokoch, prípadne po desaťročiach, sa nám určité skutočnosti objasnia.

b)  Dlhá cesta, keď hovoríme o zotavení.

Ľudia, ktorí sa vystrábili z akýchkoľvek neduhov, potrebujú podstúpiť rehabilitáciu, t. j. potrebujú sa zotaviť. Aj človek, ktorý vedie dlhodobo hriešny spôsob života, po vyliečení Ježišom potrebuje čas na zotavenie. Boh nám ho umožní, aby sme sa adaptovali na novú situáciu slobodných ľudí. Takých ľudí, ktorí zanechali hriech a definitívne sa otvorili evanjeliu.

c)   Dlhá cesta, keď hovoríme o tom, že sa máme niečo naučiť.

Nikto sa nestal odborníkom v určitej oblasti hneď, z večera na ráno. Aj toto má svoje zákonitosti. Pred nami je dlhá cesta, keď chceme byť zruční, rozumní, tvoriví, cieľavedomí.

d)  Existuje dlhá cesta, počas ktorej sa učíme komunikovať s Bohom.

Potrebujeme sa najprv započúvať do Ježišovej prítomnosti. Je to logické, lebo on je Slovo a Slovo sa Telom stalo a prebývalo medzi nami. Keď je Kristus Slovom, musíme sa učiť započúvať sa doňho. Na Ježiša sa musíme zahľadieť. Aj táto myšlienka má svoju logiku, lebo evanjelium hovorí, že Ježiš prišiel ako Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka. A každý, kto má zdravý zrak svojej duše, má toto Svetlo vnímať a sledovať ho. Máme sa učiť upriamiť svoj život a zrak na Krista. Kristus je cieľom nášho života. Tí, ktorí chcú trafiť cieľ, musia dobre zaostriť svoj zrak. Tí, ktorí nechcú minúť Krista ako cieľ svojho života, musia zacieliť na Ježiša tak, aby sa stal pre nich životným pravidlom a náplňou. On sám nás k tomu vyzýva slovami: „Poďte ku mne všetci...“

 

        Traja mudrci nám zanechali vzorky svojho správania. Je pre nás povzbudivé, že sa nikým a ničím nedali odradiť od svojej vízie. Ich cesta určite nebola jednoduchá, ale z duše nikdy nestratili ambíciu stretnúť sa s Mesiášom. Ich viera bola ukážková, vzorová a hodná nasledovania aj pre nás, súčasných kresťanov. Naša viera zvetráva. Mudrci nás povzbudzujú k tomu, aby sme sa pobrali na cestu a svoju „zvetranú“ vieru premenili na úrodnú záhradu, ktorá oplýva ovocím už na tomto svete, ale hlavne vo večnosti.