Chlieb a slovo.

Včera vysielala Slovenská televízia filmovú reportáž o zájazde folklórneho súboru Urpín v USA a v Kanade. Na viacerých miestach ponavštevovali našich rodákov,aby im priniesli kus rodného kraja v podobe folklórneho vystúpenia. Po skončení každého koncertu sa pýtali divákov ako sa im predstavenie páčilo. Odozva bola neopísateľná. Najlepšie o tom svedčil dlhotrvajúci potlesk. Zazneli,však,aj ďalšie otázky. Napríklad:čo vám najviac chýba zo Slovenka? Jedna staršia dáma sa na chvíľu zamyslela a povedala:chlieb. Najviac jej chýbal pravý slovenský chlieb,ktorý tam nedostať. Občas sa opýtam, najmä starších ľudí,či im niečo nechýba. Veľmi málo hovoria,že by im chýbali materiálne veci. Najviac im chýba slovo. Obyčajné ľudské slovo. Niektorým ľuďom sa ho nedostáva. Osamotenosť určite nie je príjemná. Matúšovo evanjelium nám prinieslo túto myšlienku:"Nielen z chleba žije človek,ale z každého slova,ktoré vychádza z Božích úst"/Mt 4,1--11/. Pre život človeka je chlieb potrebný,no bez ľudského slova vzniká nebezpečenstvo smútoku,beznádeje,uzavretia sa do vlastného sveta. Skúsme porovnať tieto dve,pre život dôležité,skutočnosti. 1,Chlieb aj slovo treba pripraviť. Pri pečení chleba treba poznať technológiu,pomer rôznych prísad a pod. Určite sme v živote ochutnali chlieb,ktorý sme ohodnotili ako výborný,ale možno aj taký,ktorý za veľa nestál,ktorý sa nevydaril. Ako je to so slovom?Aj slovo treba pripraviť. Vedia o tom svoje ľudia,od ktorých sa slovo očakáva. Politici,verejní činitelia,organizátori rôznych podujatí musia ef offo mať pripravené slovo. Život každému z nás pripraví situáciu,kedy sa od nás očakáva slovo. Slovo poďakovania,vyjadrenia úcty,ľútosti,posmelenia,povzbudenia,ale aj napomenutia. Odkiaľ ho vziať? Človek,ktorý žije s Bohom,ktorý s ním rozpráva,vytvára si potenciál a základňu. Celkom spontánne Boh z neho  a cez neho hovorí. Komunikácia s Bohom je základom našej schopnosti odovzdať slovo,ktoré v príhodný čas a primeraným spôsobom nájde svojho adresáta a môže priniesť ovocie.2,Chlieb i slovo idú k niečomu. Chlieb obyčajne nekonzumujeme bez niečoho. Aj keď existujú výnimky. Ku chlebu ešte niečo patrí. Chlieb jeme s niečím. Ani slovo by nemalo byť osamotené. K slovu niečo patrí. K slovu patrí život,pravda,skutok. Medzi slovom a spôsobom života by mal byť súlad. Mali by do seba zapadať. Vtedy vzniká správna rovnováha. Osamotené slovo zvykneme nazývať:mlátením prázdnej slamy. A život bez opory slova môže predstavovať divoké,živelné,bezbrehé dobrodružstvo. Tu sa žiada dokonca nielen slovo obyčajné,ale Božie slovo. Lebo iba to dokáže život správne formovať a poskytne mu plnohodnotnú a oživujúcu náplň. Bez Božieho slova sa duchovne vyššie nedostaneme. Ak sa chce človek dostať vyššie v zmysle postavenia a kariéry,niekto musí zaňho "stratiť slovo". A ktovie,čo ešte. Ak chce človek rásť vo viere,je to opačne.Nesmie strácať Slovo,musí ho získavať a otvárať sa pred ním. 3,Chlieb aj slovo možno odhodiť,znehodnotiť. Ani dnešná doba nie je výnimkou. Ľudia stále nachádzajú vyhodený chlieb a to vo veľkom množstve. Ide o prejav úpadku spoločnosti,ktorá chlieb vyhadzuje. Hazarduje s tým,že možno raz bude chýbať. Prejavom úpadku je aj to,keď sa pohŕda Božím Slovom. Dobre si to uvedomovala prvotná Cirkev, Ústami apoštolov konštatovala:"Nie je správne,aby sme zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch"/Sk 6,2/. Život bez Božieho slova je živorením.Nie je dobré,aby sme posluhovali tomuto svetu a zanedbávali službu Bohu. Keď sa Božím slovom vážne a s vierou zaoberáme,slúžime Bohu. Život človeka môže byť niekedy v takej hlbokej biede,že už nedokáže pozdvihnúť myseľ k výške Božieho slova. Chlieb a slovo dvíhajú náš život. A skrze túto posilu dokážeme dvíhať iných. Pri slávení eucharistie sa nám dostáva jedno i druhé,ale premenené na Pánov pokrm. Modlime sa za to,aby nám práve takýto chlieb nechýbal. 

Mojžiš a Ježiš.

Mnohokrát sme svedkami situácie,kedy sa v hlúčiku rozprávajú dvaja alebo viacerí ľudia. Obyčajne zoberieme tento fakt za relatívne prirodzený. No bývajú aj situácie,kedy sa pozastavíme a položíme si otázku:o čom sa môžu títo ľudia,tak povahovo rozdielni,medzi sebou rozprávať? Podľa nás ich vôbec nič nespája. Nemali by mať medzi sebou nijaké styčné body,sú tak od seba rozdielni,a predsa vášnivo diskutujú...Všetci poznáme udalosťevanjelia o Ježišovom premenení. Stojí tam,že Ježiš sa rozprával okrem Eliáša aj s Mojžišom.../Mk 17,1-9/. O čom sa mohli rozprávať? Určite o myšlienkach spásonosného Ježišovho poslania. Boli naozaj takí odlišní? Mali nejaké styčné body,odhliadnuc od skutočnosti,že Ježiš je Božím Synom a Mojžiš,aj keď človek na veľkej morálnej výške,no predsa len človek? Ježiš a Mojžiš. Dvaja vodcovia do zasľúbenej zeme. V prípade Mojžiša,danej konkrétnymi hranicami a v prípade Ježiša nelimitovanej nijakými ľudskými obmedzeniami,siahajúcej do večnosti. Skúsme,predsa len, nájsťzopár myšlienok na porovnanie týchto velikánov. 1,O Mojžišovi sa píše,že pásol ovce svojho tesťa,madiánskeho kňaza Jetra/Ex 3,1/. O Ježišovi vieme,že používal výraz"Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa"/Jn 10,14/. Mojžiš pásol ovce cudzie,aj keď bol s Jetrom v príbuzenskom vzťahu. Neboli to jeho ovce. Ježiš,naopak,prisvojuje si vlastnícke právo na všetkých,lebo vylial svoju krv za všetkých ľudí. Dokonca tvrdí,že bude hľadať aj tie,ktoré sú "rozptýlené a stratené"/Lk 15,3-7/. Aj tie berie pod svoj patronát. Mojžiš mal stádo obmedzené počtom. Kto dokáže spočítať ovce,ktoré patria Kristovi? O čomkoľvek na tomto svete povieme,že je to moje,je to naše len relatívne. Bohu patrí všetko,či sa nám to páči alebo nie. V pôstnom čase hľadajme spôsob, na základe ktorého,by sme sa pokúsili vymaniť sa z pozície naviazanosti na čokoľvek materiálne,pozemské. Iste,máme už vybudované silné väzby k pozemským skutočnostiam. A ak niečo vlastníme,tak len v presvedčení,že to máme v prenájme,že to patrí Bohu. On nám zveril určitú zodpovednosť,ktorú by sme mali každý večer prehodnocovať a povedať:"Pane,vraciam ti to,čo je tvoje. Ak mi dáš milosť,a ráno vstanem,som ochotný tvoj podiel znova prevziať a ďalej sa oň starať". Takouto,alebo podobnou modlitbou,sa môžeme naučiť,že sme adresátmi Božích dobrodení a že nič hmotné nie je predmetom záujmu Božieho kráľovstva. 2,Pán Mojžiša označil podľa mena:"Mojžiš,Mojžiš!"/Ex 3,1-20/. Tieto slová zazneli akoby súkromne,bez prítomnosti verejnosti. Boh,však označil prítomnosť svojho Syna pred svedkami slovami:Toto je môj milovaný Syn,v ktorom mám zaľúbenie.Počúvajte ho"/Mt 17,5/. Pán ešte Mojžišovi pripomenul"Nepribližuj sa sem!. Jeho prístup k Bohu bol vymedzený na istú vzdialenosť. Naopak,Ježiš-pravý Boží Syn,k sebe pozýva slovami:"Poďte ku mne všetci,ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Boh v Kristovi sa stáva verejne známym. Akoby sprístupňoval  a zverejňoval svoje kontakty verejnosti. Chce povedať ľuďom,aby sa nebáli,aby pred ním neutekali,aby ho nevyháňali,lebo on prišiel kvôli nim. A chce ešte povedať,aby sa ľudia nehanbili k nemu priznať. Vyznať vieru v Ježiša znamená priznať,že máme zaľúbenie v Božích veciach,že nám myšlienka spásy nie je ľahostajná. Pokúsme sa v pôstnom období  posunúťprejavy viery cez pomyselnú hranicu prísneho súkromia a povedať svojim životom:"Toto je môj milovaný Pán,v ktorom mám zaľúbenie!On mi nepovedal,aby som sa nepribližoval. Práve naopak. Vyzval ma ako Léviho z mýtnice/Lk 5,27-32/ slovami:Poď za mnou .A naznačil mi,že má so mnou plány,že sa chce zaoberať mojou budúcnosťou,nie výlučne v pozemskom slova zmysle. 3,Svätopisec prináša dôležitú informáciu,podľa ktorej si Mojžiš musel zakryť tvár,keď stál pred Bohom,ktorý k nemu hovoril z horiaceho kra. O Ježišovi,Božom Baránkovi čítame:"...tvár som si neskryl pred potupou a slinou"/Iz 50,6/.  Tieto myšlienky nás povzbudzujú k tomu,aby sme čelili životu a jeho nástrahám vzpriamení a posilňovaní Pánovou prítomnosťou. V pôstnom čase budeme mať dosť možností poučiť sa od Ježiša,lebo ho budeme vidieť kráčať na Kalváriu,úplne bezbranného a vystaveného brutálnej krutosti davu. Neschovávajme tvár/srdce/ pred evanjeliom,pred osudom Cirkvi,pred liečivou milosťou pokánia. Neschovávajme srdcia pred požiadavkami bratov,pred biedou,ktorá panuje v našej spoločnosti. Ukážme tvár radostnú z dôvodu prijatia Krista a ponúkajúcu zmysel života pre tých,ktorí stratili /skoro/všetky pozemské ilúzie.

Dôkaz,že Kristul zomrel a vstal z mŕtvych.

V moderných dobách sa dostala do popredia profesia plastického chirurga. Je dôležitý pre ľudí,ktorí prežili nejakú nehodu s devastačnými následkami,ale vyhľadávajú ho aj celebrity,aby sa nechali skrášliť a hlavne,aby omladli/údajne/. Ale,že plastický chirurg bude skúmať Turínske plátno,to je udalosť! Skúmali ho chemici,biológovia,hematológovia. Ale plastický chirurg? To je novinka. Volá sa Bernardo Hontanilla a pôsobí na klinike Navarrskej univerzity. Každého zaujíma k čomu dospel? V závere skúmania sa vyjadril takto:"Ak všetky stopy,ktoré sa na plátne nachádzajú ,prepojíme s tým,čo opisujú evanjeliá,všimneme si,že sa všetko dokonale zhoduje,nielen pokiaľ ide o smrť,ale aj o zmŕtvychvstanie. Na jednom a tom istom predmete  nachádzame ako statické znaky smrti,tak aj dynamické znaky života. Ak podoba na plátne je Ježišovou podobou,potom majú kresťania doklad o jeho smrti a zmŕtvychvstaní". Ďalej hovorí,že týmto plátnom/turínskym/ bolo prikryté telo,ktoré bolo mŕtve,ale znova sa pokúšalo vstať. Toľko vedecké analýzy prof.Hontanillu/KN 9/2020 s.6/. Teraz na inú téme. Pred niekoľkými dňami odsúdili dvoch mužov za extrémne majetkové sprenevery. Dostali po devätnásť rokov. Som presvedčení,že väčšina národa to prijala ako istú satisfakciu. Dokonca sám prokurátor po skončení procesu povedal,že ak si človek začne o sebe myslieť ,že je" bohorovný",je schopný čohokoľvek,akéhokoľvek činu. Podľa mňa sú to trefné slová. Takto,po stránke morálnej,vyhodnotil konanie dvoch "bohorovných" mužov . Na Slovensku ich bude ešte dosť. Nefandime si. Ale tento úspech sa počíta. Človek v nijakom ohľade nemôže byť Bohu rovný. Môže sa správať bohorovne,ale nikdy nemôže byť rovný Bohu. Ale v niečom sa môže k nemu priblížiť. Ak je dokázané na základe vedeckej expertízy,že Turínske plátno zakrývalo bytosť ktorá bola fyzicky mŕtva a teda pasívna, ale zároveň sa dá dokázať,že nesie  evidentné znaky povstania a dynamiky,tak potom aj my,kresťania máme motiváciu na pôstne obdobie. Ten istý človek/hocikto z nás/ môže na sebe vykázať známky duchovnej biedy,úpadku a v istom slova zmysle duchovnej smrti/lebo hrešíme/. Ale ten istý človek môže na sebe ukázať prvky duchovného povstania. Sme biedni a hriešni,akoby duchovné mŕtvoly,no s pomocou milosti zhora sme schopní vzkriesiť svoje "mŕtvolné údy",vykročiť a začať nový život. Bohorovnosť,ako čŕta správania,nás robí akoby mŕtvymi,no ak prijmeme milosť pokánia,môžeme sa k Ježišovi Zmŕtvychvstaléme priblížiť. Sami sa stávame svedkami Pánovho zmŕtvychvstania. Sami sa stávame akoby turínskym plátnom,ktoré je svedkom našich pádov a bohorovných postojov,ale vďaka Bohu,svedčí aj o našich víťazstvách nad hriechom.

Zmeniť zmýšľanie.

V posvätných textoch pôstnej liturgie často počúvame výzvu,že treba "zmeniť zmýšľanie". Ako keby to bolo také ľahké?!Veru,kto je raz zvyknutý nejako konať a rozmýšľať,len tak ľahko sa nezmení. Iba žeby mal silnú motiváciu a dospel by k názoru,že zmena by mu prospela. Pri úvahách na túto tému som našiel aktuálny príklad. Má aj meno. Volá sa Alexander Loginov. Ide o Rusa,ktorý vyhral tohto roku na Majstrovstvách sveta v biatlone. Na tom nie je nič zvláštne,keby sme sa nedozvedeli,že súperi mu odmietli gratulovať a podať ruku. To sa nerobí,za tým niečo musí byť. Má to korene v minulosti. Loginov vhupol de pretekov v biatlone ako kométa. Bol to talent. Ale,na istom svetovom podujatí mu dokázali doping. Nie taký,ktorý obsahuje napr. nejaký iný liek. On konzumoval špeciálne pripravený prostriedok,ktorý ho vrhol do nemilosti u celej športovej verejnosti. Dostal dištanc. Potom sa znova vrátil a víťazí. Aj to je v poriadku. Prečo mu teda súperi odmietajú podať ruku na znak úcty? Preto,lebo sa im neosoravedlnil. Svetová špička si na takéto správanie potrpí. Neprijali ho medzi seba. On je ich dlžníkom. Dlhuje im spoločné stretnutie,pri ktorom by povedal:"Urobil som hlúposť. Ľutujem to. Ospravedlňujem sa. Mrzí ma to. Prijmite ma medzi seba". Jeho pýcha alebo príslovečná hrdosť príslušníkov jeho národa,mu nedovolí pokoriť sa a naučiť sa takto rozmýšľať. Súperi na tréningu drú,potia krv a tu príde niekto,kto za pomoci dopingu zvíťazí! Právom sa môžu cítiť dotknutí a právom môžu očakávať satisfakciu. Zatiaľ sa jej nedočkali od Alexandra Loginova. Na svete je veľa ľudí,ktorým sa ťaží vypovedať slovo ľútosti,priznať si chybu a poprosiť o odpustenie. Ak sa niekto pre tento krok odhodlá,veľmi pozitívne to zmení atmosféru v nejakom spoločenstve. Niečo veľké sa pohne. Je to úder pre diabla,lebo zvíťazí pokora,milosrdenstvo a kajúcnosť. Diabol je voči tomu bezmocný. Zmenou zmýšľania,každý primerane svojej situácii,prispejeme k likvidácii zla. Myslíme v modlitbe na takýchto ľudí.Mnohým chýba odvaha,aby vykonali úkon ľútosti. Loginov je len jeden z mnohých. Nikomu z nás nie je na škodu,aby preskúšal svoju pokoru a zmysel pre vyššie dobro.

Vovedenie do tajomsva významu pokánia.

Pri čítaní z proroka Joela som si vybavil v pamäti návštevu istej ženy. Prišla vybaviť nejakú administratívnu zálažitosť. Poznám rodinu,viem,že má deti,ba dokonca je už viacnásobnou babkou. O to viac ma to prekvapilo,keď som si všimol,že má na kolenách roztrhnuté rifle. Dívajúc sa na tie franforce,som sa spýtal:"Idete zo stavby,však?". Považoval som to,v dobrej viere,za pracovný odev a myslel som si,že len tak,popri robote odbehla,aby vybavila svoju záležitosť. Ona sa však ohradila a povedala:"Nie!Neviete,že je dnes taká móda?". Zriekol som sa ďalšej konverzácie,lebo tu by som ťahal za kratší koniec. A čo má s tým spoločné prorok Joel? Z jeho diel čítame pri liturgii na Popolcovú stredu o.i. aj túto myšlienku:"...srdcia si roztrhnite,nie šaty.."/2,12/. Tá návštevníčka určite namala roztrhnuté rifle na znak pokánia a ako  bola nastavená duchovne,neviem. Je možné,že ľudia s roztrhnutými džínsami majú aj "roztrhnuté srdce" na znak pokánia t.j. pokánie je v ich živote dôležitou skutočnosťou. Nebudeme sa  však ďalej zaoberať garderóbou a módnymi vlnami. Viac nás zaujíma srdce človeka a jeho dispozícia oľutovať hriech, zmieriť s Bohom a aj "včas sa pokonať so svojim protivníkom"/Mt 5,25/. Čo sa od nás,od kajúcnikov žiada,aby sme dokázali "skrúšiť svoje srdce",na znak pokánia? Istú schému nám môže ponúknuť článok v Katolíckych novinách s nadpisom:Žilinská katedrála prejde obnovou/KN 9/2020,s.2/. Reštaurátor a konateľ dodávateľskej firmy Mário Flaugnatti hovorí:"Celý kostol by mal ísť do vizuálneho stredoveku,interiér sa podstatne zmení-zjednoduší sa. Katedrála bude mať novú farebnosť,keďže sa sa odsráni brizolitová omietka a svetložltú farbu nahradí svetlá". 1,Stavba nadobudne vizuál stredoveku. Znamená to,že sa vráti čo najvernejšie k pôvodine. Aj duchovná obnova človeka má mať ambíciu vrátiť sa k pôvodine-k ideálu evanjelia,lebo pre nás,kresťanov,nič pôvodnejšie ako evanjelium,neexistuje. Nezatvárajme oči pred skutočnosťou,podľa ktorej je aj dnes Cirkev považovaná za repliku života stredovekej atmosféry,prirodzene s hanlivým podtónom. My,kresťania,nenájdeme taký dôležitý a verný ideál k nasledovaniu,ako je evanjelium Ježiša Krista. Ak chceme hovoriť o obnove života v duchu pokánia,nemôžeme obísťtento fenomén,ktorý môže formovať náš život do hĺbky. V pôstnom období hľadajme pôvodinu,najčistejšiu formu života,ktorá sa nám dáva v osobe Ježiša Krista. Nasledujme ho. 2,Mário Flaugnatti hovorí,že stavba katedrály sa zjednoduší,čo sa týka interiéru. V rámci pokánia sa pokúsme svoj život zjednodušiť. Odbremeňme ho od rôznych záťaží,ktoré zamestnávajú náš interiér-srdce. Pripomeňme si aj výčitku,ktorú adresoval Ježiš Marte,sestre Lazára. Napomenul jej,že sa" stará a znepokojuje pre mnohé veci,a potrebné je len jedno"/Lk 10,38-42/. Dajme si námahu,aby sme život zjednodušili a zverili ťarchu života Pánovi. V našom vnútri je príliš veľa závislostí,ktoré vyžadujú,pre prehlbenie viery,odstránenie.To preto,aby sme boli "voľnejší" pre milosti,ktoré môžeme získať iba na základe obnoveného srdca. 3,Napokon,podľa slov talianského reštaurátora,chrám nadobudne novú farebnosť-stane sa svetlejším.  Druhá pôstna nedeľa nám pripomenie udalosť Ježišovho premenenia, a to za asistencie Petra,Jakuba a Jána/Mt 17,1-9/. Sv. Matúš uvádza,že Ježišova tvár "zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo". Potrebujeme sa zbaviť  zbytočnej "farebnosti" života. Spočíva najmä vo výstrednosti,či v ostentatívnom predvádzaní a schvaľovaní zla. Dnešný svet sa honosí práve takouto farebnosťou,dúhovosťou a to je veľmi ďaleko od jednoduchého,ale prenikavého svetla,ktorým je Kristus. Najdokonalejšiu svetlosť života dosiahneme,ak bude pre nás Kristus "Svetlom sveta". Pripomňme si ta najmä na Bielu sobotu,keď kňaz vstúpi s paškálom/veľkonočnou sviecou/  do kostola a zaintonuje práve túto invokáciu. Svetlá tohto sveta sú krikľavé,chýba im prirodzenosť.Sú vtieravé,chýba im úcta.  Sú draždivé,lebo nemajú pokoj vo svojom vnútri. Kristus jediný môže o sebe povedať:"Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje,nebude chodiť vo tmách,ale bude mať svetlo života"/Jn 8,12/.

Sprievodné slovo k tajomstvu pôstneho obdobia.

Pred niekoľkými dňami ma navštívil príbuzný,ktorý je veterinárom. Okrem iného som sa ho spýtal,ako sa mu darí v profesii. Hoci má už dvadsaťročnú prax v obore,povedal,že sa musí stále učiť. Stále musí pozerať do novej literatúry a stále sa chodí radiť s niektorými kolegami a konzultovať operačné techniky. Veru,človek sa musí stále učiť. Po roku je tu znova Popolcová streda a s ňou začiatok pôstneho obdobia. Prečo donekonečna opakujeme tento liturgický cyklus? Lebo sa stále učíme byť čnostnými ľuďmi a kým sme tu na zemi,nemôžeme byť so sebou spokojní. Je dobre,že nám Cirkev vždy znova a znova ponúka možnosti reparátu a návratu k evanjeliovým hodnotám. Na Popolcovú stredu celebroval Sv.Otec František bohoslužby v Bazilike sv. Sabiny v Ríme. V homílii o.i. poukázal na životný vzorec,na ktorý máme neustále pamätať:od prachu k Životu a od Života k prachu. Podľa tohto pomyselného vzorca vstávame v Pôste z prachu vlastnej biedy k životu,ktorý je sám Kristus,lebo iba on nás môže oslobodiť. A potom od života s Bohom tu na zemi kráčame v ústrety prachu,ktorý môže byť pre nás premostením do Božieho kráľovstva. Je tu Veľký pôst,ktorý nám pripomína,aby sme znova povstali zo svojej ľudskej biedy  a začali nový život v Kristovi. A aby sme pritom pamätali a premeditovali slová,ktoré hovorí kňaz pri udeľovaní popolca:Pamätaj,že si prach a na prach sa obrátiš. Tento popol je akoby spásonosný,lebo znamená,že sme pozemskú púť dokonali a naša duša spočinie v Bohu naveky. Čo máme robiť? Poradí nám opäť Sv. Otec František. Vo svojom posostve na Pôstne obdobie 2020 nám ponúka cenné rady. 1,Hovorí:"V tejto príhodnej dobe sa preto nechajme viesť ako Izrael po púšti/Oz 2,16/,aby sme mohli napokon začuť hlas nášho Ženícha a ochotnejšie ho nechali v nás rezonovať". Sv.Otec tu dáva do protikladu negatívnu tendenciu dnešného človeka,ktorý preferuje:"..istý druh klebetenia,diktovaný prázdnou a povrchnou zvedavosťou,charakterizujúc svetského ducha každej doby a vnašich časoch môže byť aj výsledkom nevhodného používania komunikačných prostriedkov". Odporúča nám,aby sme sa nenechali viesť prázdnymi rečami tohto sveta,ale,aby sme na základe stíšenia počuli hlas Pána,ktorý nás chce viesť správnou cestou. Nechajme sa viesť Bohom. Povedali sme mu,aby nás priviedol do svojho kráľovstva. Nechajme sa viesť po cestách,ktoré on pozná najlepšie a denne si v pôstnom období opakujme slová,ktoré povedal Ježiš kajúcemu lotrovi na kríži a ktoré sú vhodné aj pre nás:"Dnes budeš so mnou v raji"/Lk 23,43/. 2,Sv. Otec ďalej pripomína:"Nenechajme teda uplynúť tento čas milosti nadarmo, v klamnej predstave,že my určujeme čas a spôsob nášho obrátenia k nemu". Boh je ten,ktorý určuje posvätnosť určitej chvíli,ktorú dostávame ako dar. Upozorňuje na to Apoštol národov:"Hľa,teraz je milostivý čas,teraz je deň spásy"/2 Kor 6,2/. Sme zvyknutí z domova alebo z práce alebo z iného prostredia na to,že niekto z nás,ľudí,určuje vhodný čas na začatie nejakej činnosti,prípadne jej ukončenie. Vždy má niekto z ľudí zodpovednosť a ľudské spoločenstvo to akceptuje,lebo potrebuje systém a poriadok. Bohu nemožno nanútiť podmienky a stanoviť akýsi harmonogram,ktorý by on prijal. Ak hovorí,že práve tento-pôstny čas je vhodný pre získanie milosti,tak sa máme aj nasilu odtrhnúť od stereotypov a hriešnych zlozvykov a primknúť sa k nemu. Dirigentskú taktovku má v rukách on. 3,Pápež pripomína dôležitosť modlitby,keď hovorí:"Modlitba môže nadobudnúť rôzne podoby ,no v Božích očiach je skutočne dôležité to,že preniká do nášho vnútra a narúša tvrdosť nášho srdca ,obmäkčuje ho ,aby sa čoraz viac obracalo k Bohu a jeho vôli". Ide tu o náväznosť na proroka Joela,ktorý hovorí:"Pán hovorí: "Obráťte sa ku mne celým svojim srdcom,pôstom,plačom a nárekom,srdcia si roztrhnite,nie šaty"/2,12/. Modlitba má nájsť slabé miesta v živote. Niektoré z nich zaceliť a vyhojiť,no niektoré odstrániť a narušiť to,čo sa javí ako hriešne. Nejde o sladkú modlitbičku akoby vo vatičke a v  sterilnom prostredí,ale niekedy ňou vzývame Božiu pomoc,aby sme dokázali byť nemilosrdní k tomu,čo nás od Boha vzďaľuje. Sila modlitby je tu viac ako potrebná. Nášmu snaženiu by bez modlitby chýbala hnacia sila a zredukovalo by sa na sizyfovské, nikdy nekončiace galeje. Všetci už máme za sebou prax pôstu. S väčším či menším úspechom. Stále nie sme majstri. Vítame fakt,že je tu štyridsťdňové pôstne obdobie. Dal nám ho Boh,aby sme z neho vyťažili čo sa dá. A odkazuje nám:"Nezatvrdzujte dnes svoje srdcia..."/Hebr 3,8/.

Na začiatok pôstneho obdobia.

1,Skupina ľudí odcestovala na púť. Išli do zahraničia,kde mali ponavštevovať viaceré pútnicke miesta. Hneď po príchode na prvú štáciu poslali domov pozdrav s textom:"Je tu skvelé ubytovanie,máme výhliadku na more". Taká výhliadka má svoj význam,lebo odkrýva obzory,ktoré zo zeme nemusia byť až také viditeľné. Lenže my potrebujeme vnímať výhliadku aj v bežných okolnostiach života. Ak sa ocitneme v ťažkej alebo novej situácii,pýtame sa na svoje výhliadky do budúcnosti. Výhliadka vždy súvisí s budúcnosťou. Aj hriech má mať svoju výhliadku,resp. hriešnik,ktorý počuje na začiatku pôstu výzvu:Kajajte sa a verte evanjeliu. Direktórium,ktoré sumarizuje všetky podstatné informácie o liturgickom roku prináša na Popolcovú stredu túto inšpiráciu:"Človek nevie prijať skutočnosť hriechu,ak nejestvuje kompetentné fórum,ktoré by mu ho vedelo odpustiť. Hriech,ak nemá výhliadku na odpustenie,možno iba poprieť. Riešenie prináša jedine Boh,ktorý sa k nám priblížil v Ježišovi Kristovi,a v ňom nám ponúka zmierenie"/Direktórium 2020,s.121/. Hriešnika nemôžeme len tak,na silu "vtlačiť" do atmosféry pokánia a ľútosti,ak mu nenaznačíme motiváciu,prečo to treba konaťa ak mu nenarysujeme výhliadku slobodného života v Kristovi,lebo to je výsledok kajúceho zmýšľania a konania. Nič by nám nepomohla veľká teória a vedomosť o hriechu,ak by sme nevideli širšie obzory a perspektívy,pre ktoré sa oplatí skoncovať s hriechom. 2, Na pôstnu atmosféru sa treba naladiť. Presnejšie povedané,pokánie nemá súvisieť s náladou v spoločnosti alebo s náladou konkrétneho človeka. Nemôžem povedať,že nemám náladu,aby som robil pokánie. Túžba po pokání sa nás má viac dotýkať,ako náladovosť v našom správaní. Ona musí byť silnejšia,ako všetky tie odstredivé sily,ktoré sa nás usilujú zneistiť a odvrátiť od cesty pokánia. Mnohí si ešte pamätajú na časy komunistického režimu. Koľkokrát sme večer vysedávali pri starých rádioprijímačoch a "ladili" zakázané stanice,napr.Rádio Vatikán alebo Slobodnú Európu. S veľkou chuťou a aj s istým rizikom sme ladili stanice,ktoré nám vniesli do nášho života trochu slobody a to po stránke politickej,či náboženskej. Ľuďom dnešnej doby toto nadšenie naladiť sa pre slobodnejší život v Kristovi cez pôstne obdobie,chýba. Ktorýsi mladý muž,na margo tejto myšlienky povedal,že už ani nepočuje hlas kostolného zvona. Nie preto,žeby zvony na poludnie nezvonili,ale preto,že  má"celú hlavu inde". Stane sa mu,že prechádza okolo kostola,na ktorom momentálne zvonia zvony,a ním to nepohne,lebo je pohrúžený do svojho sveta. Už dávno nie je naladený na rytmus zvonov,zvolávajúcivh k modlitbe. Žije iba starosťami a problémami,ktoré mu prerastajú cez hlavu a zároveň prestal hľadať zakotvenie v Bohu. Na rytmus pokánia sa treba neustále nalaďovať. Možno až tak,ako za socializmu ľudia ladili staré prijímače,aby pocítili aspoň závan slobody cez železnú oponu. Hriech je železnou oponou pre kresťana. Rozdeľuje jeho život medzi stavom nemilosti a Bohom,ktorý pre nás predstavuje jedinú podstatnú voľbu slobody.

Demontované a poskladané.

Pred nedávnom som čítal na internete ponuku súvisiacu s nábytkom. Stálo tam:"Tovar ponúkame v demonte. Vďaka intuitívnemu systému,bude pre vás  hračkou tovar zmontovať a poskladať". S touto praxou sa dnes stretávame často. Človek si musí poradiť a poskladať všetko,čo je v demonte,ak to chce používať. Teraz máme na mysli najmä veci materiálne. Ale v živote treba poskladať a "zmontovať" aj nemateriálne skutočnosti. Taká situácia nastáva vtedy,keď sa napr. narušia vzťahy medzi ľuďmi,keď si ľudia ublížia alebo vtedy,keď nám smrť zoberie blízkeho človeka. V prvom okamihu vzniká v duši akési vákuum,prázdnota. Človek má pocit,že sa mu niečo v živote rozsypalo a rozbilo. Niekedy to naruší  celistvosť viery. Vtedy si nanovo potrebujeme vybudovať cestu k Bohu,aby sme dokázali prijať jeho vôľu a "zmontovať" to,čo sa na prvý pohľad rozsypalo. Ako to docieliť? 1,Stavba našej viery potrebuje základ, aby sme sa mali od čoho odraziť. Pri výskume starobylých objektov sa stretávame so zaujímavým faktom. Na starých základoch je postavená novšia stavba. Kedysi dávno pôvodnú stavbu zbúrali. Zistili,že základy sú vo výbornom stave a tak ich použili znova a na ne postavili novú stavbu. Ľudia,ktorí sa pohybovali v blízkosti Pána Ježiša sa neraz domáhali podstatných a základných vecí. Napríklad na svadbe v Káne Galilejskej rezonovalo upozornenie:nemajú vína/Jn 2,1-11/. Inokedy zasa apoštoli konštatovali,že namajú chleba/Mk 8,14-21/. Človek cíti,že mu chýbajú základné veci a domáha sa ich. Veriaci človek má k dispozícii chlieb a víno. Neslúžia iba na profánny úžitok,ale v liturgii  sv.omše na dosiahnutie stavu duchovnej sýtosti. Chlieb a víno, premenené pri sv.omši na skutočné telo a krv Pána Ježiša,sú nezastupiteľným prvkom duchovného života. Eucharistia tvorí základ života. Na tomto základe sa môžu vystriedať rôzne "stavby"-okolnosti,situácie,jeho celistvosť to nenaruší. Eucharistia "podrží" človeka aj vtedy,keď niečo alebo niekoho v pozemskom  živote stráca. 2,Stavba viery potrebuje nosníky. Nosník je pevná konštrukcia,ktorá je extrémne namáhaná. Pri istej príležitosti sa pri stavbe farskej budovy pristavil obchodník,zástupca nejakej firmy a ponákal  hmotu,ktorá mala byť súčasťou muriva. Aby zdôraznil jej výnimočnosť,viackrát zopakoval:toto znesie všetko! V duchovnom slova zmysle je modlitba to,čo v stavebníctve voláme nosník. Človek,ktorý je namáhaný rôznymi stratami v živote,ale pritom sa modlí,znesie všetko. Teraz nemáme na mysli modlitbu občasnú,sporadickú,ale neustále a pravidelné nasmerovanie mysle na Boha. Lebo iba od neho môžeme dostať to,čo duša potrebuje. Modlitba teda nemôže byť iba únikom alebo prejavom rezignácie,ale nosným prvkom života,ktorý býva niekedy extrémne namáhaný. Ježiš o tom vie,preto sa nám prihovára:"Poďte ku mne všetci,ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním"/Mt 11,28/. 3,Každá stavba,aby bola funkčná,potrebuje zastrešenie.

Strecha ochraňuje intetriér príbytku,ale hlavne človeka. Pred vianočnými sviatkami uverejnili v reklame nasledujúcu ponuku:splníme aj vaše najtajnejšie túžby. Iste,treba to brať s rezervou a nadhľadom. Medzi túžbami kráľuje tá,ktorá nastavuje človeka na Boha. Žiadna iná nie je taká hodnotná a hlboká,ako táto. A pritom vôbec nemusí byť tajná! Človek má deklarovať verejne životom,že po Bohu túži. Iné túžby má vyselektovať a odeliť od tých,ktoré sú nasmerované na Krista. Takáto túžba človeka ochraňuje,zastrešuje ho. Keď živíme v sebe túžbu po Bohu,vytvárame nad svojím životom pomyselnú strechu,ktorá môže byť trvalou súčasťou života. Večnosť doprajeme všetkým,ale najmä tým,ktorí dávali najavo celý život,že po Bohu túžia. Doprajme im naplnenie tejto najhlbšej a najpravdivejšej  túžby. A nechajme sa nimi inšpirovať pre ďalšie dni pozemského života. Znova postavme svoju vieru,aby nezostala v štádiu demontu,ale aby práve teraz ukázala svoju vitalitu a dôstojnosť. 

Vybrať si to,čo chce Boh.

Pred nedávnom som bol na oslave životnej päťdesiatky. Kazateľ sa v homílii prihovoril jubilantovi v zmysle dnešného čítania z Knihy Sirachovho syna/15,16-21/. Nachádzame tam slová:"..siahni rukou po tom,čo chceš". To je to isté,ako keby povedal:"vyber si čo chceš". Tu nejde o výber v nejakých profánnych potrebách človeka,ale o pevné rozhodnutie žiť podľa mravného systému na celý život. Kazateľ vtedy zdôraznil toto:"Máš už päťdesiat.Malo by byť už na tebe,ako na veriacom človekovi vidno,pre čo si sa v živote rozhodol". A Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu zvýrazňuje,čo je pre nás najvýhodnejšie:"Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov ,nevojdete do nebeského kráľovstva"/Mt 5,17-37". Prečo nás Pán povzbudzuje,aby sme sa rozhodli v živote pre túto myšlienku? 1,Preto,lebo práve on nás najviac naučil,ukázal a odhalil. Omnoho viac,ako starozákonní vodcovia Božieho ľudu. K čomu by sme situáciu prirovnali? Predstavme si,že cestujeme autobusom a človek,ktorí sedí vedľa nás,nám ukazuje cez okno,ako znalec pomerov,dôležité dominanty krajiny. Z toho veľa nemáme,lebo autobus ide rýchlo a my nestačíme vnímať to podstatné. Na druhej strane,pri ceste autom môžem zastaviť,a nájsť si čas na dôkladnejšiu prehliadku niečoho zaujímavého. Ježiš nám dáva čas,aby sme si dôkladnejšie preštudovali obsah jeho posolstva. Máme na to čas v priebehu pozemského života. Nechce,aby to bolo iba letmé obzretie sa,ako pri ceste autobusom. On chce,aby sme si našli čas kvôli nemu,pre neho a s ním prežívali pozemský život. V tom je naša sloboda a toto nám ponúka ako optimálne riešenie pre život. 2,Preto,lebo úroveň morálky zákonníkov a farizejov je nedostačujúca. Ich morálny kódex nestačí na to,aby sme objektívne spoznali cestu spásy a podľa nej sa riadili. To je to isté,ako keby niekto chcel spoznať váhu nejakého materiálu,ale použil by váhu,ktorá je zle nastavená. Nedozvedel by sa správnu hodnotu,dostal by skreslenú situáciu. Nechceme,aby nás zaujali skreslené veci. My potrebujeme poznať realitu. Potrebujeme spoznať skutočný stav svojho života. Potrebujeme presné váhy,ktoré nám s istotou povedia,ako sme na tom v nasledovaní Krista,ktorý priniesol najpresnejšiu /a jedinú správnu/ správu o Božom kráľovstve. Zrkadlo evanjelia odhalí, ukáže aj najcitlivejšiu odchýlku od Božej vôle. Ono nech je pre nás najdôležitejším ukazovateľom Božej pravdy o ceste spásy. 3,Preto,lebo iba Ježišova náuka nám umožní rast. Návrat k farizejom a zákonníkom by bol zbytočný a bol by krokom späť. Skutočný rast vo viere je možný iba popri Kristovi. Bez neho nikto duchovne nepokročí. Raz mi istý človek zdôvodňoval prečo opustil dobre platené pracovné miesto. Jeho rozhodnutie všetkým známym vyrazilo dych. Povedal:"Už som nevidel možnosti rastu. A ja chcem pracovne rásť". Je isté,že taký odborník nebude mať problém nájsť si nové zamestnanie. Mimo Krista a Cirkvi niet možností rastu v plnosti. Je čas vystúpiť zo života plytkého,ktorý nielenže neumožní rásť,ale duchovný rast úplne zastaví. Ak sa človek presvedčí,že život bez komunikácie s Bohom je prázdny,má hľadať novú cestu,ktorá splní aj najhlbšie ambície túžiace po spáse. Všetci,čo sme dostatočne dlho na tomto svete a určitý čas sledujeme líniu evanjelia a žijeme podľa nej,malo by byť vidno,ako sme sa v živote rozhodli. Evanjelium nás stvárňuje do podoby Krista,ktorý je prisľúbeným Mesiášom. Nech náš život poslúži aj iným,aby sa rozhodli pre Ježiša,ktorý jediný dáva nášmu životu zmysel.

Ku Svetovému dňu chorých.

Otec so synom sa rozprávali o vážnych veciach. Syn sa spýtal:"Otec,kedy budem vedieť,že som už dospelý?" Otec na to:"Ty to možno ani hneď nezbadáš. Všimnú si to najskôr ľudia okolo teba". Kedy sa človek dostane do takého obdobia života,keď si povie-mám už svoje roky? To pocíti aj sám,nielen ľudia z jeho prostredia. Ako sa to prejaví? 1,Človek zostarne. Ani nevie ako. Musí sa však občas aj pozrieť do zrkadla. Pohľad do zrkadla ho má viesť k pokore. Sprievodným javom dôstojného stárnutia je pokora. Pokora voči tomu,čo prežil,voči Tomu,ktorý mu umožnil a udelil milosť prežiť. Pokora voči Božím darom,ktorých sa stal za života adresátom,pokora,lebo okúsil trpkosť biedy iných,ale hlavne svojej vlastnej.  2,Človek zoslabne. To zistí vtedy,keď si uvedomí,že už toľko nestihne urobiť,ako urobil kedysi. Je to chvíľa,kedy už okúsil tendenciu sveta,ktorá slabších odsúva na vedľajšiu koľaj. Zažil už nervóznu reakciu tých,ktorí sú zatiaľ vitálnejší a pohyblivejší. Svet sa slabších zbavuje a decentne alebo drsne ich premiestňuje mimo diania. Boh to nerobí. On sa ujíma najmä tých,ktorých svet považuje za vyslúžilcov,veteránov a relikty minulých čias. Starnúci človek môže cítiť,ako sa na ňom lámu tieto dve tendencie:tendencia odsúvania a podceňovania a tendencia neutíchajúcej Božej lásky. 3,Človekovi pribúdajú choroby,ktoré ho stále viac obmedzujú. Duch by ešte chcel vykonať veľa dobrého,no telo nevládze,ide na šetriaci režim v záujme zachovania života. Paradoxne,ide o moment,kedy si človek  najhlbšie uvedomuje,že najväčším obmedzením preňho je hriech. Ak ho neobmedzuje hriech,tie vonkajšie obmedzenia bude znášať dôstojne,s pokorou a trpezlivo. Ak nás tlačí ťarcha telesných slabostí,o čo viac hriech spôsobuje smútok,vyplývajúci zo vzdialenia sa od Pána a z obmedzenie prísunu jeho milostí do života. Pán života a smrti na nás toto všetko dopúšťa,aby dal výraznejšie na javo,že s nami počíta pre večnosť a aby sme boli na finále dobre pripravení.

Užívaj a uži si!.

Pri istej príležitosti sa stretli na ulici dve rodiny. Dali sa do reči,lebo sa dlhodobo poznajú. Z rozhovoru vyplynulo,že jedna rodina sa chystá na kultúrne podujatie. Keď sa lúčili,tí druhí im popriali:"užite si to". Vždy,keď robia novinári interwiew so športovcami po zápase , pýtajú sa na priebeh duelu. Najčastejšie sa dozvedia takúto formulu:"užívali sme si to". Či je to pravda,to je iná vec,ale ako univerzálna fráza to funguje. Teraz z iného súdka. Matka dáva chorému dieťaťu nejaké kvapky ako liek a pritom povie:"uži to". Vidíte ten rozdiel?! To prvé sa týka priania,aby si ľudia zmyslovo užili. Druhá situácia povzbudzuje,aby niekto niečo prijal v záujme zdravia. Pamätám si,že kedysi to takto,priam teologicky správne,vyjadrovali naši predkovia. Keď si ďakovali za preukázané dobrodenie,odpoveď bola vždy rovnaká:"v zdraví užite". To je to isté,ako keby povedali:"nech vám to padne na úžitok". Prichádza mi na myseľ  stará česká rozprávka/Jan Werich v hlavnej úlohe/. V istej situácii sa pýta  hlavná postava/císař/ svojho sluhu,ktorý vyrába "elixír mladosti" toto:"jak se to užíva?". A dostáva odpoveď:"co,kdo snese". Naopak,Cirkev nás vyzýva k opatrnosti pri užívaní/si/ hmotných dobier. Sv. Lev Veľký,pápež píše:"Užívaj viditeľné stvorenia ,ako ich treba užívať,ako užívaš zem,more,nebo,vzduch,pramene i rieky. A všetko,čo je v nich krásne a obdivuhodné, zameraj na chválu a slávu Stvoriteľa"/LH III.,s.160/. Evanjelium hovorí o tom,ako Ježiš uzdravil hluchonemého!Mk 7,31-37/. Okrem rituálu,ktorý na ňom previedol,povedal pamätné slovo-Effeta-Otvor sa! Akoby mu povedal-choď a užívaj tento svet. Ale nie hocijako,divoko,ale v zameraní na Toho,ktory ti daroval zdravie. Nemáme užívať sveta podľa Werichovho:co,kdo snese,t.j. bez zábran,ale vo svetle prítomnosti Boha,ktorý nás obdarúva preto,aby sme ho chválili bez konca.

Naučiť sa žiť pre večnosť.

V istých životných situáciách ľudia hovoria túto vetu:musím sa naučiť s tým žiť. Najčastejšie sa týka nejakého obmedzenia. Napríklad vtedy,keď nám odíde na večnosť blízka osoba,alebo nastanú zdravotné komplikácie s následkami,prípadne niekto blízky sa presťahuje a okruh priateľov sa zmenší. Koľkí z nás sa už dnes učíme s niečím takým žiť?! Pravdou je,že my,veriaci ľudia sa počas celého života učíme žiť s Bohom. A to preto,lebo sme jeho stvorením a smerujeme k nemu. Pritom Boh nie pre nás príťažou v živote,nie je ani traumou,ale láskavým sprievodcom,ktorý naše kroky usmerňuje do radosti Božieho kráľovstva. Učíme sa tu na zemi žiť s ním,aby sme mu raz mohli patriť večne. Akú podobu môže mať skúsenosť s Bohom? 1,Pravidelne máme s ním obnovovať hasnúci kontakt. Ktosi z mojich priateľov povedal,že má v mobile tri druhy kontaktov:kontakty "mŕtve",tie,ktoré už nie sú aktuálne,potom kontakty "tlejúce" t.j. kdesi na rozhraní životnosti a napokon kontakty aktívne a živé. Počas pozemského života sa máme usilovať pozdvihnúť vzťah s Bohom do pozície aktívnej. A máme to robiť pravidelne,a pritom sa neunaviť a neznechutiť večným hľadaním Boha. Boh má byť vždy aktívnym kontaktom,viac,ako ktokoľvek iný z ľudského spoločenstva. Niet človeka,ktorý by nepotreboval obnovovať väzby s Bohom,lebo zisťuje,že bez neho sa jeho život iba potáca,až úplne stráca. Objaviť Boha a udržať pozíciu vernosti je hlavnou témou pozemského života. 2,Pýtať sa sám seba:aký som momentálne pred Bohom. Predstavme si nasledujúcu situáciu. Mnohí ju dôverne poznajú. Manželia sa chystajú na nejaké podujatie,kultúrne,náboženské,spoločenské. Manžel si na záver prípravy zaviaže kravatu,oblečie sako,príde k manželke s otázkou:ako vyzerám? Akoby sa pýtal:som dobre pripravený? nechýba mi niečo? na nič som nezabudol? Veriaci človek si má klásť podobné otázky nielen v súvislosti s garderóbou,ale najmä vo vzťahu k Bohu. Týka sa to dôležitosti spytovania svedomia.t.j. pravidelnej ochoty konfrontovať svoj život s Božou vôľou. Nemôže nám byť jedno aký je náš zivot pred Pánom, ako vyznieva pred pravdami evanjelia a či sa snažíme dodržať zásadu z evanjelia:"Bedrá majte opásané a lampy zažaté. Buďte podobní ľuďom,ktorí očakávajú svojho pána,keď sa má vrátiť zo svadby,aby mu otvorili hneď,ako príde a zaklope"/Lk 12,35/. Pri príprave na akékoľvek podujatie,ktoré chceme navštíviť,pomyslime si aj na to,či sme vnútorne naladení na Božiu prítomnosť,či pred ním dobre vyzeráme aj po stránke štýlu života. 3,Viera v Boha má mať dosah na prax života. Koľkokrát sa nám stane,žeby sme chceli napomôcť nejakej veci,a nemôžeme. Povieme,že nemáme na to dosah. Ak nemáme praktický dosah,tak svoj úmysel vložíme do modlitieb pred Bohom. Každý má však dosah na to,aby dokázal svoju vieru zasiať do praxe života. Život tým získa neoceniteľnú kvalitu,náboj,hĺbku,zmysel. Život je tvárlivý,najmä vtedy,keď sa dostane do kontaktu s živým Kristom v eucharistii a v Božom slove. Komunikácia s Kristom priam núti človeka,aby zanechal starého človeka/starý spôsob života/ a obliekol si Krista -"oblečte si Pána Ježiša Krista"/Rim 13,14/. Svätý Otec František nazval jednu zo svojich  kŕstnych katechéz tým istým názvom:Oblečte si Krista. Dúfame,že takto "odetých" si nás Pán nájde,keď príde. Vo večnosti nám však poskytne odev neporušiteľný,o ktorom hovorí evanjelium:"V nebi si zhromažďujte poklady, tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú"/Mt 6,20.

Výnimočnosť ohlasovateľov evanjelia.

Pred nejakým časom vysielal ktorýsi televízny kanál historický film o panovníčke,ktorá prijímala do svojich radov novú dvornú dámu. Najprv mala s ňou pohovor,v rámci ktorého sa jej pýtala:"V čom si výnimočná? Čo mimoriadne dokážeš? Čím dokážeš upútať na seba pozornosť?". Je zrejmé,že na takýto dôležitý post sa nedostal hocikto,iba dievča,ktoré majstrovsky ovládalo nejakú praktickú činnosť. Ide o činnosť,ktorá bola pre panovníčku užitočná v bežnej praxi života. Evanjelium hovorí,že Ježiš poslal apoštolov ohlasovať evanjelium/Mk 6,7-13/. Niekto sa môže pri tom zamyslieť a opýtať sa:"V čom boli apoštoli výnimoční? Akými mimoriadnymi schopnosťami oplývali?". A hneď by si aj odpovedali:"Čím už len môžu byť  rybári od Galilejského mora zaujímaví? Sú to bežní, tuctoví ľudia,ktorí by za normálnych okolností nemali prekročiť rámec svojho rybárskeho remesla". Dokonca aj sám Učiteľ národov-sv. Pavol o svojom povolaní napísal do Korintu:"Bol som medzi vami slabý,bojazlivý a veľmi prestrašený"/1 Kor 2,1-5/. Pavol hovorí s veľkou pokorou o svojich úspechoch,ba vlastne ani nie o svojich,lebo celú váhu účinnosti ohlasovania Slova skladá na prítomnosť a pôsobenie Božieho Ducha. Nasleduje logická otázka:V čom spočíva veľkosť apoštolov,ktorí ako prví v histórii dostali povolanie ohlasovať Božie Slovo? 1,Oni museli najprv zrásť s Božím Slovom. Pred časom istá bývala modelka a tvár mnohých spoločenských podujatí,teraz už päťdesiatnička,ukázala na internete svoju tvár hneď po tom,čo ráno vstala z postele. Bez líčidiel a rôznych šminiek vôbec nepôsobila ako hviezda rôznych módnych podujatí. Vyvolalo to rôzne odozvy,väčšinou pozitívne. Napísala:"Učím sa prijať svoju tvár. Už nie je taká,aká bývala. Zvykám si,že ma budú musieť ľudia poznávať takúto". Tvár,život toho,kto sa chce stotožniť s Božím Slovom,už nemá byť tvárou ako kedysi. Učí sa prijať iný spôsob života,vyznávať iné hodnoty ako doteraz. Božie Slovo ho premenilo a on sa učí prijať a vidieť na sebe tvár Ježiša Krista. Zvyká si na skutočnosť,že ho verejnosť bude identifikovať s Ježišom slovami,aké si musel vypočuť aj bojazlivý Peter vo chvíli Ježišovho zatknutia:"Nie si aj ty z učeníkov toho človeka?"/Jn 18,17/. Zrásť s Ježišovým slovom predpokladá postupný prechod od neistého a bojazlivého postoja k zdravému sebavedomiu,ktoré ponúkneme svetu ako svedectvo viery. 2,Ohlasovatelia evanjelia musia vyrásť popri Božiemu Slovu. V minulosti bolo bežnou praxou,že v rodine vychovávali viacero detí. Rodičia nemali čas,aby sa všetkým rovnako venovali. Preto staršie deti mali povinnosť prevziať niektoré rodičovské povinnosti a zaoberať sa mladšími súrodencami. Platila stará dobrá zásada:mladší vyrástli popri starších. To neznamenalo iba rast fyzický,ale skutočnosť,podľa ktorej staršie deti mali vychovávať mladších súrodencov. Tí,ktorí sa dostanú do blízkosti Božieho Slova,môžu popri ňom vyrásť. Ono má schopnosť vychovávať. Slovo-Boží Syn,ako náš starší brat, nad nami bdie a formuje nás podľa zásad Božieho kráľovstva. V Roku Božieho Slova sa snažme dostať bližsie do jeho záberu. Dostaňme sa tesnejšie do poľa silového pôsobenia a príťažlivosti Božieho Slova. Ak nám to pomôže,staňme sa Zachejom,ktorý vyliezol na strom,aby bol blízko Učiteľa/Lk 19,1-10,alebo osvojme si prax štyroch nosičov,ktorí spustili ochrnutého človeka cez strechu Ježišovi k nohám/Mk 2,1-12/. Rásť v atmosfére prítomnosti Božieho Slova je veľkou motiváciou pre kresťana dnešnej doby. 3,Ten,kto sa stáva ohlasovateľom Slova,prerastá rámec pozemského života. Raz som bol svedkom zaujímavého  rozhovoru. Manželia a zároveň rodičia sa zaoberali budúcnosťou svojej dcérky. Išlo o mimoriadne nadané divčatko. Po stránke inteligencie a rôznych schopností by malo preskočiť aspoň dva ročníky. Nad rovesníkmi vyčnievalo. Kto prijíma a uživotňuje Slovo,presahuje rámec tohto sveta. Pritom môže ísť o obyčajného človeka,ktorý spoločensky veľa neznamená. Vo svete je relatívne dosť takýchto osobností,ktorí spôsobom života presahujú súčasníkov,lebo demonštrujú svoju pripravenosť pre Božie kráľovstvo. Ježiš sa im prihovára tak,ako sa prihovoril istému zákonníkovi:"Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva"/Mk 12,28-34/. Všímajme si postoje týchto ľudí. Rozmýšľajme nad zásadami,ktoré formujú ich život. Nech nám neunikne pokoj,ktorý vládne v ich duši a tiež neutíchajúca túžba pomáhať dušiam,aby objavili čaro záujmu o atmosféru,ktorú priniesol na zem Boží Syn. Boh nám posiela rozmanitých učiteľov. Či už cestou oficiálnou alebo skrze spontánne situácie,napnime zrak i sluch,aby  Božia spása neprešla okolo nás iba tak.

Apoštoli-slobodní od všetkého.

Dnes mnohí ľudia veľa cestujú. Najmä pracovne. Pri návšteve v istej rodine som zazrel v obývačke na zemi tri veľké plastové dózy. Domáca pani si práve balila veci na ďalšiu služobnú cestu. Zaujímavé bolo to,že na každej dóze bol nalepený nápis. Na prvej-na skrášľovanie,na druhej-praktické a na tretej-užitočné.Samotné názvy hovorili,čo tvorí ich obsah. Vždy pred cestou si otvorila každú dózu a vybrala to,čo je na cestovanie potrebné. Evanjelium hovorí o tom,že Ježiš rozposlal svojich učeníkov na apoštolské cesty/Mk 6,7-13/. Ak by vtedy existovali podobné alebo identické dózy,ako v dnešných moderných domácnostiach,Ježiš by všetky zrušil. Zrušil by tzv.skrášľovacie veci:neberte si dvoje šiat! Zamietol by aj zložku-praktické,t.j.veci,ktoré sa môžu,ale nemusia zísť:neberte si kapsu!. Ba dokonca,zbavil ich aj vecí užitočných: pri Galilejskom mori zanechali svoje lode,posádky a rodiny a tak vykročili za ním. Ježiš,apoštolom,zatvoril a zamkol všetky pomyselné dózy,t.j.,presvedčil ich,aby sa nespoliehali na pozemské výhody. A oni sa stali  slobodnými vo vzťahu k rôznym pomôckam,bez ktorých si dnes život predstaviť nevieme. To,čo im Pán dal,bola jeho milosť zdolávať všetko zlé a schopnosť pripravovať ľudí pre Božie kráľovstvo. Staňme sa slobodní od niečoho,čo nás opantáva a zatemňuje zmysel pre Božie veci. Zatvorme,pokiaľ je to možné,aspoň jednu z mnohých dóz,ktoré tak úzkostlivo prechovávame,ako relikt spôsobu života bez Boha. Staneme sa slobodnejšími pre Božie veci.

Menej je niekedy viac.

Na futbalovom ihrisku trénovala skupina detí. Bolo ich niečo vyše dvadsať. Chlapci navštevovali prvý stupeň základnej školy a špecializovali sa popri tom na futbal. Bolo vidno,že lopta im učarovala. Prizerala sa im trojica mužov v športovom oblečení. Mali pred sebou parádne divadlo. Chlapci najprv manévrovali s loptou jednotlivo,cvičili dribling a rôzne technické finty. Potom sa nakrátko zahrali medzi sebou na dve brány. Tréning trval necelú hodinu. Dvaja z trojice prítomných mužov sa obrátila na tretieho,zrejme špičkového odborníka,s otázkou:ako sa ti to páčilo? Ktorí ťa zaujali? Muž ukázal prstom iba na dvoch. Povedal:títo sú naozaj talentovaní. Podľa čoho to vedel? Pre neodborníka boli na tom všetci chlapci rovnako. Iba odborník dokáže oddeliť "zrno od pliev" a ukázať na to,čo je skutočne hodnotné. Ježiš,hovorí evanjelium,sa predieral davom,ktorý ho všade nasledoval/Mk 5,21-43/. Trmu vrmu okolo neho využila ťažko chorá žena. Dotkla sa ho tak,že sa sotva dotkla jeho rúcha. Ježiš to spozoroval a hneď sa zaujímal,kto sa ho dotkol. Učeníci sa čudovali,že v takomto dave,ktorý bol na nich nalepený,postrehol nejaký výnimočnejší kontakt. Je to tak,ako keď odborník naznačí talent jedného,dvoch detí,hoci okolo diania je ich niekoľko desiatok. Toľko ľudí "sa tlačí na Ježiša",ale nie všetci sa ho dotýkajú. Skutočný dotyk pochádza iba od tých,ktorí tak konajú nielen v dave,ale aj ako individuálni záujemcovia o osobu Ježiša a jeho náuku. Koľkí žijú v ilúzii,podľa ktorej ich viera dosiahla vrchol,lebo si to tak vsugerovali a nezaoberajú sa myšlienkou prehodnocovania svojej viery. Nie je dotyk ako dotyk. Viera mnohých v mase,či dave,sa môže zdať rovnaká,takmer na nerozoznanie. Iba Boh,ako najväčší odborník,dokáže posúdiť správnosť úmyslov a povedať:iba tento,alebo títo majú skutočný talent/záujem/ nasledovať myšlienky Božieho kráľovstva...

Prítomnosť Simeonov a Anien v našom živote viery.

Istá rodina sa vrátila z dovolenky. Tak,ako to už býva zvykom,len čo sa ako tak aklimatizovali,začali si pozerať zábery a fotografie. Chceli si oživiť a priblížiť pekné chvíle,ktoré strávili v cudzine. Pri prezeraní jednej fotografie sa im zmraštilo čelo. Pri zhotovovaní,inak mimoriadne vydarenej snímky,,im nejakí cudzí ľudia vošli do záberu. Pokazilo to celkový dojem. Už sa s tým nedá nič robiť,zostáva to navždy. Predstavme si také niečo ako fotografiu a na nej Jozefa,Máriu s Ježišom v náručí,ako kráčajú do chrámu obetovať svojho syna tak,ako to predpisoval zákon. A v tom by vošli "do záberu" dvaja ľudia,ktorí na prvý pohľad,nevedno,čo tam hľadajú. Sú to starec Simeon a prorokyňa Anna. Vývoj udalosti obetovania malého Ježiša,ako o tom hovoria evanjelia, poukazuje na to,že nie sú "v zábere" len tak,náhodne/Lk 2,22-40/. V čom sú dôležití,najmä z pozície viery? 1,Pôsobia,ako potvrdzujúci faktor pre činnosť,ktorú nazývame-obetovanie sa Pánovi. Vždy,keď sa človek rozhodne pre obetu Pánovi vo forme životného povolania alebo mu zasvätí nejakú konkrétnu činnosť,Boh mu posiela potvrdenia,že takáto obeta mu je milá. S týmto javom sa stretli Jozef s Máriou,keď utekali do chrámu obetovať Ježiša. Simeon a Anna poslúžili o.i.,ako potvrdzujúci princíp pre takéto zmýšľanie a konanie. Boh,aby utvrdil obetujúceho a zasväcujúceho sa človeka v rozhodnutí nasledovať ho,posiela mu do cesty  takých,ktorí rozmanitým spôsobom tlmočia Božiu vôľu. Optimálne je,keď to potvrdia takí čistí ľudia,ako vyššie menovaní starší ľudia,ktorí zmysel života videli v očakávaní príchodu Mesiáša. Keď sa spoja dva alebo viaceré čisté úmysly,môže sa vykonať a dokonať veľké dielo Božej prozreteľnosti. Evanjelium hovorí o spojení čistých úmyslov členov nazaretskej rodiny s úmyslami Simeona a Anny. 2,Simeon a Anna poslúžili ako svedectvo vernosti vo veciach zasvätenia. Treba si vždy znova a znova prečítať v evanjeliu ich charakteristiku života a rozjímať nad ňou. Celý život prežili v očakávaní príchodu Mesiáša. Nik a nič ich nemohlo od tejto cesty a rozhodnutia odvrátiť. Z pozície dnešného človeka je to obdivuhodná skutočnosť. Najmä preto,lebo porušenie vernosti Bohu alebo jeho dielam sa chápe už len ako "zlyhanie ľudského faktoru". Narušenie vernosti voči záväzkom,ktoré dáva človek Bohu,nie je iba ľudská záležitosť,ktorá sa dá tolerovať. Je to najmä postoj odmietnutia služby Pánovi,ktorý zasial do duše človeka dobré semeno. Je čas znova sa zamyslieť,či neprijímame  službu s tým,že už dopredu vieme o jej prerušení,či skôr ukončení. Ten,kto poruší vernosť dáva na javo,že žil s alternetívami vo svojom srdci. A to je pre službu Bohu neprípustné. 3,Simeon a Anna svedčia o skutočnosti,podľa ktorej cesta zasvätenia sa Bohu nebude ľahkou prechádzkou. Evanjelium cituje Simeona:"Tvoju vlastnú dušu prenikne meč". Meče protirečenia môžu byť vonkajšie a vnútorné. Verejnosť už dávno nie je prajná voči zasväteným,no na druhej strane ich  niekedy takmer zúfalo vyhľadáva. Škandály z radov zasvätených robia svoje. Škandály štátnych a iných predstaviteľov sa dnes akoby prehliadali/najmä u nás/. Vnútorné meče súvisia s vyprázdnenými kostolmi,s preriedenými radmi kajúcnikov,s nepraktizujúcimi veriacimi,ktorí žiadajú sviatosti pre svoje deti,hoci ich v duchu viery nevychovávajú,s ťažkosťami pri nachádzaní dobrovoľníkov do rôznych služieb vo farnosti, s klesajúcim počtom adeptov pre službu celoživotného zasvätenia sa Božím dielam atď. Cesta povolania nikdy jednoduchá nebola a už vôbec nie v dnešnej dobe. Proroctvo starého Simeona sa ukazuje ako nadčasové. Ostrie meča cítia všetci,ktorí obetovali svojich blízkych Pánovi. Tým sa akoby testuje pravdivosť nie povolania ako takého,ale pravdivosť úmyslov tých,ktorí cítia a počujú Pánovo volanie,aby ho nasledovali.Simeonovia a Anny musia byť prítomní v tajomstve povolania a zasvätenia. Ich prítomnosť si praje sám Boh. Reprezentujú odpoveď Pána na ochotu jedinca kráčať v Pánových šľapajách.