nedeľa 27. februára 2022

Zdvihnutý prst.

 Aj vám sa už v živote stalo, že ste sa v nejakom človekovi zmýlili? Mne áno. Aj v ňom som sa pomýlil a to poriadne. Desaťročia úspešný na scéne. Budiaci dojem dobráckeho, usmievajúceho sa staršieho pána. Dobre, vravel som si, v žilách mu prúdi krv, ktorú dostal spolu s náukou veľkého Lenina. Toho sa už nezbaví, ale snáď nepatrí k takým militantným predstaviteľom proletariátu, ktorý by ešte dvíhal päste a vyhrážal sa gulagmi. Neviem prečo, ale myslel som si naivne, že nakoniec dôstojne zavŕši svoju bohatú /a to vlastnom i prenesenom slova zmysle/ kariéru. Predpokladal som, že odíde niekde na svoju daču, sadne si k praskajúcemu kozubu a ponorí sa do  myšlienok. Bude písať memoáre a čítať Puškina. Pri uchu bude mať rádio,  z ktorého zaznejú častušky a na stole mu bude robiť spoločnosť samovar. V dlani bude stískať hodný stakan vodky z ktorej si bude pochlipkávať a medzi perami zapekačku, cez ktorú bude vypúšťať obláčiky dymu a pokojamilovného stárnutia. Ktohovie, možno že by dal ešte aj kazačok, keby ho jeho blízki motivovali. Takýto portrét báťušku by som mu doprial. 

    Nedávno som z tejto predstavy úplne vytriezvel. Bezprecedentným spôsobom poslal svoje vojská, aby zabrali cudzie územie. Neštíti sa poslať tisícky ľudí na smrť. Uvedomil som si, že žije stále v starej dobe, ktorá už dávno neplatí. Až teraz vidíme, ako zaostal. Zostal zakonzervovaný v starých /nie dobrých/ časoch. A my sme si mysleli, že v dnešnej dobe sa už nič podobné nestane, že vojny v Európe sú definitívnou minulosťou. Ako veľmi sme sa mýlili! Dúfajme, že tento báťuška je posledný relikt, ktorý má v pláne expandovať a zaberať to, čo mu nepatrí a to za cenu akýchkoľvek prostriedkov. 

    Zostal nemilo prekvapený, keď zistil, že "blitzkrieg" mu nevyšiel. Nepočítal s tým, že narazí na  heroický odpor domácich obrancov a už vôbec nie na masívne prejavy rozhorčenia zo strany relevantných svetových činiteľov i obyčajných ľudí. Niektorí z nich konali hneď, z presvedčenia, iní po určitom váhaní a iní až potom, keď sa tak rozhodli z taktických dôvodov. Na tom nezáleží. Hlavne, že sa dozvedel, že zostal sám so svojim skostnateným postojom voči svetu. Vojna je hrozná vec. Málokto ju chce zažiť. A už vôbec nie pokojamilovní báťuškovia, ktorí síce možno prežili život v zemľankách, ale zachovali si čistý štít života a spokojné svedomie. Status báťušku si treba zaslúžiť, nezaslúži so ho hocikto. Cesta k nemu vedie o.i. cez pokánie za všetky zloby a zverstvá.  My v Európe si musíme všimnúť zdvihnutý varovný prst. Sloboda, demokracia nie sú samozrejmosťou. Platí to nielen pre nás, bežných ľudí, ale pre politikov. Je obdivuhodné, ako sa svet zjednotil v oblasti humanitárnej pomoci. Kým v nedávnej minulosti boli veľké politické roztržky ohľadom kvót migrantov, teraz sa dobré veci dejú bez veľkej diskusie. Treba pomôcť, lebo sa môže ľahko stať, že iskra zápasu preskočí aj inde. Ruka v ruke kráča pomoc materiálna s duchovnou. Je to veľká sila, ktorá má nesmierny dopad a už teraz dosiahla métu morálneho víťazstva. Dúfajme, že čoskoro aj všeobecného.

sobota 26. februára 2022

Oči

 


         Niet  pochýb o tom, že oko je pre život človeka mimoriadne dôležité. V slovenčine nachádzame dosť výrazov, ktoré túto pravdu potvrdzujú. Napríklad zvykneme povedať: „Stráž to ako oko v hlave.“ Takýmto spôsobom nabádame niekoho, aby dával veľký pozor napr. na nejakého človeka, aby ho chránil. Tú istú myšlienku vzťahujeme aj na iné hodnoty, napr. materiálne. Keď nám na niekom alebo niečom mimoriadne záleží, tak to dáme aj verbálne najavo slovami: „Strážim to ako oko v hlave.“ Keď chceme niečo ešte viac zdôrazniť, podčiarknuť význam niečoho, použijeme formuláciu: „Stráž to ako zrenicu svojho oka.“ Takýmto hlbokým spôsobom naznačujeme, že niečo má pre nás mimoriadnu hodnotu. Každý si predsa chráni svoj zrak, najmä pred vonkajšími vplyvmi. To isté platí aj z morálneho hľadiska.

         Dôležitosť oka je zvýraznená aj v evanjeliu. Čítame tam: „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš... vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku, čo je v oku tvojho brata.“ (Lk 6, 39 – 45)

         Každému je jasné, že P. Ježišovi nejde iba o dokonalosť fyzického zraku, ale najmä toho duchovného. Je dôležité, aby zrak – vonkajší alebo vnútorný  - bol voľný, slobodný a čistý. Ako sa zápas o čistý zrak prejavuje v praxi života?

        1.) Skúsenosť života nás učí, že niekedy potrebujeme prižmúriť oči.

Robíme tak napríklad pod náporom prudkého svetla. Inštinktívne oko prižmurujeme, aby sme si ho chránili. Všetci veľmi dobre vieme, že tomuto výrazu môžeme prisúdiť aj prenesený význam. Koľkokrát sa stalo, že sme povedali alebo počuli: „Musím prižmúriť oko.“ Prakticky to znamená,  že niekto urobil určitý ústupok z nejakých zásad; že ustúpil na istý čas z nejakej stanovenej normy.

         Celý svet s veľkým znepokojením a rozhorčením sleduje inváziu Ruska na Ukrajinu. Väčšina sveta ju odsudzuje. Počul som však aj takýto názor: „Nemohol svet prižmúriť oko nad tým, že jedna krajina zaberá susednú?“ Takéto prižmúrenie oka sa nám bridí. Nemôžeme prižmurovať oči nad zlom.

         Niekedy sa nám to zlo javí ako minimálne. Tak aj povieme: „Veď je to len menšie zlo...“ Možno nad ním teda prižmúriť oči.“ Zlo však môže narastať a bujnieť. Ak nad ním prižmúrime oči, keď je v zárodku, neskoršie si s ním ťažko dáme rady. Takýmto spôsobom pozerajme na svoj život, lebo zvykneme prižmurovať oči nad zlom a hriechom, ktorý sa ujíma v našom živote. Bývame pri tom zhovievaví a benevolentní. Nájdime odvahu vykoreňovať zlo vo svojom živote už v zárodku, a nie prižmurovať pri ňom oči!

        2.)  Zatvoriť oči

V rodine chystajú pre svoje dieťa prekvapenie. Napríklad pri príležitosti narodenín alebo Vianoc, kedy svoje deti obdarúvame. Dieťaťu povieme: „A teraz zatvor oči!“ Po niekoľkých sekundách alebo po minúte povieme: „A teraz ich otvor!“ Je zaujímavé zahľadieť sa v okamihu ich otvorenia na malé dieťa. Toľko radostného prekvapenia a nadšenia len tak ľahko neuvidíme. Krátkodobé zatvorenie očí tu tvorí akúsi vnútornú prípravu na prijatie toho, čo má prísť.

   Blíži sa pôstne obdobie. Predpokladám, že mnohí budeme chcieť zatvoriť oči. Čo to znamená? Zrak človeka býva často unavený, vysilený. Veľmi dobre človeku padne, keď unavené oči na konci dňa zatvoríme. Naučíme sa pozerať iba na veci podstatné. Nemusíme v pôstnom období do všetkého nahliadnuť, všetko vidieť, všetko skúmať. Zamerajme sa na veci podstatné.

     Pedagógovia, ktorí už učia desaťročia, mávajú pred sebou písomnú prípravu. Nečítajú celý text, stačí im jediný pohľad a už vedia, čo majú rozprávať.

Zamerajme svoj pohľad na veci podstatné, napr. na Sv. písmo, na duchovnú literatúru, na vzťahy v rodine alebo na zložitú situáciu ľudí vo svete. Tieto pohľady úplne stačia na to, aby sme vedeli, čo a ako ďalej.

V pôstnom období plní očakávania zatvorme oči. Urobme to preto, aby sme pri slávení Ježišovho zmŕtvychvstania mohli oči otvoriť a vnímať tento najväčší zázrak a sprevádzať ho slávnostným Aleluja. Dosiahneme to vtedy, ak svoj zrak budeme používať úspornejšie a obmedzenejšie vo vzťahu k materiálnym hodnotám.

3.) Zatvoriť oči navždy

Raz ktosi položil takúto otázku: „Ako bude vidieť po smrti, keď zatvorím oči navždy?“ Aké svetlo budem vnímať vo večnosti a akým spôsobom?“

Človek je stvorený tak, aby svetlo vnímal. Tu, na zemi, ale aj vo večnosti. Pozemské svetlo poznáme. Aké bude vo večnosti? Tým jediným svetlom bude Baránok. Zdôrazňujeme to výrazom „večné svetlo“. Pri pohrebných obradoch zvolávame na dušu zosnulého toto: ....a svetlo večné nech mu svieti...“

         V súčasnosti si môžeme kúpiť rôzne svietidlá. V obchode nám odporúčajú také, ktoré svietia studeným svetlom alebo teplým svetlom alebo farebným odtieňom. Aké je svetlo Božieho Baránka?

         Najlepšie je opýtať sa tých, ktorí žili vo tme. V tme hriechu a biedy. Oni by vedeli povedať, akým svetlom im zasvietil Kristus, že sa z tmy biedy pozviechali. Akým svetlom svieti Kristus pre tých, ktorí vo svetle zostávajú? Ide o svetlo motivačné, povzbudzujúce, t. j. také, ktoré prináša pokoj a istotu, že niet nad život bez hriechu. Teda toto Kristovo svetlo sa pripravená duša učí vnímať už tu na zemi. Vo večnosti to svetlo Božieho Baránka predbehne naše očakávania.

         V pôstnom období sa usilujme žiť vo svetle Božej prítomnosti! Bude to naša duchovná príprava na situáciu, keď nám Boh zatlačí oči a otvorí bránu svojho kráľovstva. Žiť a obetovať sa pre toto svetlo sa oplatí.

 

        

 

piatok 25. februára 2022

Zostať sám

Medzi svetové bestsellery filmového plátna patria legendárne winnetuovky. V jednej z nich povedal indiánsky náčelník pamätnú vetu:"Zustali sme sami, muj bratře". Pred niekoľkými hodinami ju za iného kontextu zopakoval ukrajinský prezident Zelenskyj. Prihovoril sa svojmu národu tými istými slovami:"Zostali sme sami". Reagoval na bezmocnosť a bezbrannosť svojhu ľudu, veď ruská vojenská mašinéria už klopala v tom čase na  dvere Kyjeva. Automaticky mi prišla na myseľ replika z iného filmu:"Nakoniec každý musí zomrieť sám". 

    Je pravda, že podpisujeme petície, že zavrhujeme ťaženie Putina, že mávame na znak solidarity ukrajinskými vlajkami, že nasvecujeme budovy vo farbách žlto-modrých. Je pravda, že svetoví lídri sa schádzajú a skloňujú akési sankcie, že pritvrdzujú svoju rétoriku. Máme však pocit, že to ukrajincom veľmi nepomôže. Zostávajú a zomierajú sami...Priamo pred našimi očami sa deje jedno veľké násilie. Sýty , lenivý, pyšný a zhýčkaný Západ sa pozerá ako hynú ich susedia. Kto za to môže? Kto sa previnil? Na televíznych kanáloch letia na  dolnej lište krátke správy. Čítame, že agresiu odsúdil ten a ten...Stáva sa z toho fakt, že sa to musí..Svätý Otec František vyzýva mocných tohto sveta, aby si všetci spytovali svedomie, či na týchto jatkách nemajú podiel. Kto z nich už odsúdil hriech vo svojom živote,kto z nich odsúdil najväčšiu agresiu, ktorou je hriech? Ruský agresor nie je jediný kto zhrešil. Vinný je každý, komu išlo viac o moc, o postavenie, o nadvládu, ako o pokoj vo vlastnom svedomí. Ukrajinci zostávajú sami, mnohí  z nich zomierajú. Účinkom našich modlitieb/ak sme neboli schopní pomôcť inak/ nech nezomierajú sami. Nech je s nimi Pán, ktorý ich poteší,lebo pocit osamelosti dôverne pozná,keď dokonával na kríži.

Stolové hry

 Sú situácie, na ktoré sa tešia celé rodiny alebo komunity. Vďačným relaxom sú tzv. stolové hry. Je ich množstvo. Trúfam si povedať, že možno v každej druhej rodine. Pred inváziou Putina na Ukrajinu si svetoví lídri podávali kľučky v jeho pracovni. Pôsobilo to komicky. Na jednej strane stola sedel domáci diktátor a na druhej hosť. A medzi nimi dlhý biely stôl, úctyhodných rozmerov. Určite vojde do histórie ako Putinov/protipandemický a zároveň protimierový/ stôl. Keď som ho videl prvýkrát, pomyslel som si:koľko ľudí by si na ňom mohlo zahrať stolové hry...Škoda ho pre dvoch ľudí, ktorí síce debatujú, ale vôbec si nerozumejú/ľudsky a už vôbec nie politicky/. Viac poznáme tzv. okrúhle stoly, ale dlhý, putinovský, ten je rarita! Ak som si myslel, že tento stôl by bol lepšie využitý, keby na ňom deti hrali stolové hry, ani som netušil, že sa to splní. Skutočne sa na ňom odohrávali "hry". Domáci pán hral "hry" so svojimi návštevníkmi,akoby boli nedospelí. Oni prišli vyjednávať mier/určite úprimne/ a on sa tváril, že počúva, že je otvorený pre dialóg, že si vojnu nepraje. V tom je stratég, že dokáže hrať falošné stolové "hry". Teraz už vieme, že v tom čase  bol už vpád na Ukrajinu pripravený a že tá komuniukácia s niektorými predstaviteľmi bola iba hrou, alebo predohrou pred krviprelievaním. 

    Zasadnime za stôl,hoci stolové hry nikomu nepomôžu. My, veriaci, máme predsa stôl modlitby a hlavne ten  biely eucharistický. Zasadnime a prosme. Eucharistický stôl neslúži na hry. On je realitou. Je výsledkom reality utrpenia Božieho syna na Kalvárii. Ovocie tejto obety vidíme na oltárnom stole pod spôsobom chleba a vína. Ježiš na ňom nehrá s nami nijaké hry. Pozýva nás, aby sme prisadli, prosili, ďakovali a prijímali najsvätejšie dary. Na tejto hostine môžeme vyprosiť pre trpiacich na Ukrajine a všade na svete všetko, čo utláčaní a prenasledovaní potrebujú.

streda 23. februára 2022

Nechajte, nebráňme im!

 Mnohí významní ľudia majú ochranku. Niektorí podľa zákona, iní si ju platia z vlastných zdrojov. Je to dôležité preto, aby ich mal kto chrániť pred dotieravcami. Každý človek túži po súkromí. Chce sa v pokoji najesť, oddýchnuť si, zabaviť sa s priateľmi, nakúpiť si a to bez dosahu verejnosti. 

    Pri čítaní Božieho slova máme pocit, že apoštoli boli tí, ktorí podobnú službu-akejsi ochranky, vzali na seba vo vzťahu k Pánu Ježišovi. Chceli ho chrániť pred neúprosnými davmi, ktoré im boli stále v pätách. Pri istej príležitosti sa k Ježišovi nahrnuli deti. Učeníci ich odháňali, ale Pán, im povedal, aby to nerobili/nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo/-Mt 19,14/. Iná udalosť evanjelia nás vovedie do Betánie. Pri návšteve v dome sa objavuje na scéne istá Mária, ktorá natrela Ježišove nohy vzácnym olejom a poutierala ich vlasmi/Jn 12,1-7/. Keď sa niektorí nad tým pohoršovali Učiteľ ich upozornil, aby jej v tom nebránili, lebo "ona to zachovala na deň môjho pohrebu". A zasa pri inej príležitosti sa dozvedáme, že aj ľudia, ktorí boli mimo Ježišovho fyzického dosahu, sa prezentovali tým, že vyháňali zlých duchov v Ježišovom mene/Mk 9,38-40/. Učeníkom sa táto prax nepáčila a z titulu svojej autority im v tom bránili. Ježiš ich vyzval, aby to nerobili a nebránili nikomu robiť dobro v jeho mene. V tom istom Duchu sa necháva počuť aj sv. Jakub, keď píše:"Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech/Jak 4,17/. 

    Sú ľudia, ktorí môžu a robia veľa dobrého. My si niekedy myslíme, že takto môžu konať iba ľudia, ktorí sú inštitucionalizovaní podľa našich schém uvažovania. Ani len netušíme, koľko ľudí koná dobro v Ježišovom mene. Robia to bez toho, žeby o tom niekomu referovali, alebo nejakým spôsobom vykazovali určitú činnosť. Ježiš by upozornil aj nás, ak by sme chceli ich konanie zamietať, aby sme im nebránili. Doprajme každému, aby konal dobro. Existuje dosť ľudí, ktorí majú v srdci jasno a rozlišujú medzi dobrým a zlým, a pritom nemusia pracovať a slúžiť v štruktúrach Cirkvi. Dobro robia "sua sponte", lebo im tak velí správne svedomie a ich činnosť môže mnohým osožiť ku spáse. Podporme každé dobré dielo, ale najmä také, ktoré má na sebe visačku najvyššej kvality-znak Ježišovho mena.


sobota 19. februára 2022

Prečo pokora?

Ľudská veda dosiahla v oblasti skúmania vesmíru veľké úspechy. Na planéte Mars sú umiestnené momentálne dva stroje vyrobené zvláštnou technológiou. Jeden nazvali vedci z NASA  Perseverance a je to stroj, ktorý sa pohybuje po povrchu. Druhý nazvali INGENUITY a ten môže na Marse dokonca lietať, čo donedávna bolo ťažko uveriteľné. Za krátky čas, čo ich tam umiestnili, priniesli veľa poznatkov. Medzi najvýznamnejšie veci patrí to, že priamo tam, na Marse, vyrobili kyslík. To je veľká vec, lebo potom môže vyletieť na Mars aj ľudská posádka. Kyslík je potrebný pre život, aby ľudia mohli dýchať a žiť v tomto prostredí.

    V evanjeliu nachádzame Ježišove prevratné myšlienky. Bezpochyby priniesli pre ľudstvo dlho očakávaný "kyslík" milosti. Poslucháčovi všetkých čias vyrážajú dych. Posúďte sami:"Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú a modlite sa za tých, čo vás potupujú"/Lk 6,27-38/. Prečo je potrebné, aby sme takto žili a týchto právd sa pridŕžali? Preto, aby sa dalo "dýchať" v medziľudských vzťahoch, aby nám nechýbal "kyslík" Božej prítomnosti, aby náš život nestratil hĺbku a smeroval do atmosféry večnosti. Bez pokory to však nepôjde. Prečo?

    1.,Preto, lebo vo svete je veľa samopašného a hriešneho hluku. Vytvárajú ho nielen tí, ktorí robia krik, ale najmä tí, ktorí zúrivo nenávidia, preklínajú, zlorečia. Zlobu a nenávisť  zaraďujeme medzi najväčšie vulgarizmy života. Stačí len, aby sme občas pootvorili dvere sály, v ktorej rokuje parlament a započúvali sa. Koľko vulgarizmov a nenávisti počujeme z úst tých, ktorí by mali tvoriť elitu národa? Stačí, počúvať prenos zo ZOH a zvlášť vyjadrenia redaktora, ktorý netuší, že ho verejnosť počuje. Dokáže vysypať zo svojho vnútra toľko vulgarizmov, koľko mu len umožňujú výrazové prostriedky v rodnej reči. Alebo, keď si nájdete na internete príspevok z  príchodu našich úspešných športovcov do šatne po vyhranom zápase a privíta vás upozornenie, že príspevok obsahuje vulgarizmy... 

    V Paríži nedávno prvýkrát inštalovali tzv. hlukový radar na automobily. Jeho poslaním je zachytiť a zdokumentovať každý automobil, ktorého hlučnosť presahuje stanovenú normu. Ihneď zachytí ŠPZ a pošle správu polícii, ktorá môže vodiča pokutovať. 

    Každý človek, by mal mať v sebe akýsi senzor citlivosti. Slúži na to, aby sme dokázali posúdiť, či v nás nebujnie hriech, či sa nerozrastá do neúnosnej miery. Či nepredstavujeme svojim životom takú hlučnosť hriechu, pri ktorej už nie sme schopní ani vnímať požiadavky Božieho kráľovstva. Boh sa nám prihovára ako milosrdný otec, ktorý nám ponúka svoju lásku, v rámci ktorej môžeme "rozpustiť" hlučnosť svojho hriešneho života. 

    2.,Pokora je potrebná preto, aby sme našli motiváciu naplniť svoju prázdnu dušu. Naša úspešná olympionička Petra Vlhová vyhrala zlatú medailu v slalome. Každý čakal, že jej medailová žatva bude pokračovať. No nestalo sa tak. Na ďalšie disciplíny už nenastúpila. Veľmi úprimne povedala:"Som prázdna. Potrebujem oddych a reset, aby som mohla nazbierať sily a pokračovať v kariére". Veľmi sympatické vyjadrenie. 

    Kiežby sme dokázali priznať svoju duchovnú prázdnotu a to, že robíme málo pre svoje duchovné naplnenie. Blíži sa pôstne obdobie. Využime ho na  hojnejšie prijatie duchovnej stravy:každý sa môže viac modliť, každý sa môže viac zaoberať Svätým písmom, každý môže, už teraz dúfajme , navštevovať bohoslužby a aspoň trochu zvýšiť upadajúcu mieru svojej duchovnej sýtosti. 

    3.,Pokora je potrebná na to, aby sme prešli od obalu k obsahu. Tento týždeň som počul na TV LUX zaujímavú myšlienku: Žijeme v tzv. obalovej dobe. Prečo? Lebo napríklad pri pohreboch venujeme pozornosť viac okázalosti a prázdnym rečiam, ako samotnej duši zosnulého, pri sobáši sme viac zamestnaní vonkajšou pompéznosťou, ako samotnou podstatou lásky, ktorá je pre novomanželov osožnejšia, a potom preto, lebo viac dbáme na výzor človeka, ako na jeho vnútro a čnosti. Potrebujeme sa zbavovať "obalovej" kultúry a zameriať sa na cestu do hĺbky, do podstaty života  a to vo všetkom, čo robíme. Svoju vnútornú biedu zakrývame záujmom o veci, ktoré k Bohu nevedú. Pri bránach večnosti zistí každý z nás, že "obalový" život mu veľa šťastia neprinesie. Rozhodujúce bude svedomie formované Pánovou milosťou. Obalová taktika môže oklamať kohokoľvek z nás, ale pred Božím majestátom neuspeje.

    Nič z toho, čo sme povedali sa bez pokory nezaobíde. Tú treba pestovať najmä v dnešnom čase. Poskytne nám tak prepotrebný kyslík milosti, aby sa nám žilo tu na zemi ľahšie v spoločenstve tých, ktorí putujú za Pánom života a smrti. Pokúsme sa ho vyrobiť s Božou pomocou tak, aby sme nemysleli iba na seba, ale aj na svojich blížnych.


štvrtok 17. februára 2022

Projekt Božieho kráľovstva

 Mnohí ľudia na sklonku života spomínajú nielen na staré časy, ale niekedy aj na ťažiskové body, ktoré zostali hlboko v ich duši. Týkajú sa napr. miesta, kde žili, tvorili niečo alebo pôsobili. Týkajú sa činnosti, ktorú vykonávali. A to po stránke profesnej, či záujmovej. A môžu sa týkať hodnôt, ktoré v živote vyznávali a podľa ktorých sa snažili viesť svoj život. 

    Dnes sa lúčime s človekom, pre ktorého bol Boží chrám ťažiskovým bodom, vrcholným momentom života. Nie každý môže povedať, že stál nad plánmi a projektmi tohto Božieho stánku. že zároveň bol svedkom rastu pri výstavbe, keď kostol rástol pred jeho očami a že sa stal jedným z mnohých užívateľov tohto najvzácnejšieho priestoru v meste. Kostol sa stal ťažiskovým projektom jeho života, hoci v praxi ich vytvoril veľké množstvo. No tento prevyšuje všetky ostatné. 

    1.,Stáť nad projektom. Mnohí vieme z filmov, ale aj zo života, že projektant sa nad svojim dielom skláňa. Fyzický postoj nad rysovacou doskou by mal byť výrazom jeho vnútra. Ide o prejav zodpovednosti a pokory. A zvlášť je potrebné, aby sa tvorca sklonil nad projektom kostola , lebo nejde o profánnu, ale sakrálnu stavbu. T.j. takú, ktorá bude slúžiť pre potreby Božieho kultu. Projektanta Františka videli mnohí, ako sa skláňa v práci nas svojimi výkresmi, ale mnohí ho videli aj   tu, v chráme,  ako sa skláňa pred Spasiteľom, ktorý je projektantom večného života. K tomuto úkonu ho určite viedli aj slová dnešného žalmu :"Blažený muž, ktorý sa bojí Pána" /Ž 112/. O to sa pokúšali aj traja učeníci, ktorí sa ocitli s Ježišom na Hore premenenia /Mk 9, 2-13/. Známe sú Petrove slová:"Rabbi, dobre je nám tu. Urobme  tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi". Viera nás učí, že Boh je projektantom nášho života na zemi, ale hlavne-pripravil nám stánok "nie rukou zhotovený", vo večnosti. K tomuto cieľu treba ísť aj cestou utrpenia a kríža, sklamania, pokánia. Ale veríme, že Božia projekcia večnosti nám všetko toto vynahradí. 

    2.,Byť pri realizácii a vidieť dielo rásť. Plány a projekty treba z výkresu situovať do života. Projekt Božieho kráľovstva má byť viditeľný najmä na životoch ľudí alebo spoločenstiev. Tam je jeho miesto, tam je rast diela najviditeľnejší. 

    Včera vysielal TV NOE dokumentárny film o kláštore premonštrátov v Prahe na Strahove. Vznikol v súvislosti s výročím, lebo uplynulo 900 rokov od jeho postavenia. Ide o nádherné dielo. Na jednotlivých častiach muriva "priznali" reštaurátori miesta, ktoré hovoria o slohu, v ktorom bol kláštor postavený alebo renovovaný. Všetky tieto zásahy sú odhalené, aby návštevníci  mali možnosť vidieť líniu rastu stavby. Na človeku vidno všetky zásahy Božej milosti tak, aby on rástol duchovne, hoci telesne chátra. Všetky slohy Božej milosti sú na ňom viditeľné: radosť, nádej, skúška, prehra, ale aj duchovný život, komunikácia s Bohom atď. Toto všetko Boh odhaľuje, aby bolo zreteľne vidieť cestu smrteľníka do Božieho kráľovstva. 

    3.,Človek je šťastný, ak si môže užívať dielo svojich rúk. Sú ľudia, ktorí poznajú iba materiálne a telesné pôžitky. Obyčajne ich vnútro zíva prázdnotou, lebo materiálne veci nikoho nenasýtia. Ale ten, kto užíva Božie dielo, napĺňa svoju dušu blaživým pokrmom. Chrám nie je iba dielom človeka. V prvom rade je dielom Božím. A tak si každý môže užívať jeho atmosféru, umeleckú hodnotu, ale hlavne duchovný a liturgický program v spojení s modlitbou a sviatostným životom. 

    Lúčime sa s človekom, ktorý pomáhal tento chrám stavať, ale zároveň s človekom, ktorý sa snažil budovať Boží chrám v sebe. Odišiel zaopatrený vzornou domácou starostlivosťou, ale aj duchovnými prostriedkami, ktoré vysluhuje Cirkev. Odišiel takto vystrojený, aby sa stretol so svojim Stvoriteľom a Spasiteľom, ktorý je projektantom Božieho kráľovstva. Svoje pozemské diela sa usiloval odobriť  a podriadiť tým Božím. Takto ukázal na Krista, ktorému zveril do rúk svoj život a akoby duchovný testament použil slová z evanjelia, ktoré parafrazujeme do tejto podoby:"Toto je  môj milovaný Boží Syn, počúvajte ho!".

Čo sa ti stalo?

 Zachytil som úryvok rozhovoru dvoch osôb. Počul som toto:"Predstavte si, čo sa jej stalo!" A potom som sa dozvedel, že istá pani išla z kostola a spadla tak nešťastne, že si zlomila jabĺčko v kolene a jeden stavec. Okrem tragédie ma zaujal výraz-čo sa jej stalo...Používame ho pomerne často. Napr.:predstav si, čo sa mi stalo...! V živote sa nám stane všeličo. Myslíme tým na nejakú nepredvídanú situáciu, ktorá nás zaskočila a ktorá je poväčšine nepríjemná. Jednoducho sa nám niečo stane a my musíme znášať primerané dôsledky. 

    Pán Ježiš rozpráva učeníkom o svojom poslaní. Hovorí, že on je Mesiáš, ale, dodáva, Mesiáš je ten, ktorý musí veľa trpieť/Mk 8,27-33/. Toto sa ale nepáči Petrovi. Berie si Ježiša bokom a dohovára mu. Akoby povedal:"To sa ti nesmie stať!"/Mt 16,22/. Pán potom apoštolom vysvetlí, že jeho budúce utrpenie nesúvisí s tým, že sa mu niečo stane, akože nečakane. Tak, ako sa všeličo stáva bežnému človekovi počas života. tak Ježišovom utrpenie nie je dielom náhody, ale dômyselného plánu Božej prozreteľnosti. Nechoďme ďaleko. Poznáme aj Máriin súhlas s Božím plánom. Vyjadrila ho slovami:" Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane, podľa tvojho slova"/Lk 1,26-38/.

    Nech sa nám stane čokoľvek, nezatracujme možnosť spracovať dôsledky životných útrap a krížov. Túto časť života nepovažujme za trápnu, prázdnu a zbytočnú. Vnútorné spracovávanie toho-čo sa nám stalo-, môže byť dôležiťým faktorom pri zohľadňovaní večnej odmeny. Boh chápe naše trmácanie sa krížom za požehnaný čas, v zmysle našej spásy.

streda 16. februára 2022

Druhý pokus

 Pri niektorých športových odvetviach má športovec k dispozícii niekoľko pokusov. Napríklad v prípade ľahkoatletických disciplín. V skoku do diaľky, trojskoku, vrhačských disciplinách atď. Je to dobré, lebo často sa stáva, že pokus je neplatný a kto ho pokazí raz, môže sa spoliehať na reparát. 

    V evanjeliu čítame o uzdravení slepého/Mk 8,22-26/. Pán Ježiš ho uzdravil na dvakrát. Po prvom dotyku slepec zhodnotil svoj zdravotný stav takto:"Vidím ľudí, zdá sa mi, akoby stromy chodili". Je evidentné, že nevidel stopercentne. Po následnom druhom kontakte s Ježišom "...začal vidieť i celkom ozdravel a všetko videl zreteľne". Môžeme sa opýtať:zo strany Ježiša išlo o druhý pokus, keďže prvý bol neúspešný?

    Znamená to, že Ježiš niečo v prvej fáze podcenil, azda bol málo sústredený, alebo už nemal síl? Určite nie. Zvolil dvojfázové uzdravenie preto, aby naznačil fakt, podľa ktorého človek dozrieva vo viere postupne. Nikto z nás nemôže povedať, že už má dokonalú vieru. Ona rastie postupne, plynule, možno aj s našim pribúdajúcim vekom dozrieva. Sú situácie, v ktorých hovoríme, že nevidíme dobre do ľudí, súvislostí a vzťahov a ani do toho, aké plány má Boh s nami. Nemusíme žialiť. Boh nám postupne otvára väčší a väčší priestor tak, aby sme na ceste do večnosti pochopili viac. Je tu však dôležitá podmienka. Slepec z evanjelia bol nakoniec úplne uzdravený, lebo zostal v kontakte s Ježišom. Zostaňme v kontakte s Bohom, aj keď nedokážeme vždy dobre posúdiť situáciu, aj keď sa v niečom mýlime. Kontakt s ním nám zabezpečí, že sa dožijeme aj dokonalého videnia.

sobota 12. februára 2022

Pamätaj na budúcnosť

 Mnohé televízne reklamy prinášajú slogan tohto znenia:Pamätaj na budúcnosť! Nie je to také ľahké. Poznáme národy, etnické skupiny a jednotlivcov, ktorí tento pojem nepoznajú. Žijú iba pre dnešok, čo bude zajtra, to ich netrápi. Starí mnísi sa kedysi pozdravovali heslom v latinčine:Memento mori!-Pamätaj na smrť! To preto, aby nezabúdali, že sú smrteľní a že je to ich budúcnosť, budúcnosť každého z nás. Nie je ľahké naučiť dieťa, aby nezjedlo všetky sladkosti naraz, ale aby si nechalo niečo aj na zajtra. Ono ešte nemá vyprofilovanú predstavu budúcnosti. 

    Pán Ježiš naznačuje, aby sme budúcnosť nestrácali zo zreteľa. V blahoslavenstvách ho počujeme hovoriť:"Blahoslavení , ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení" atď./Lk 6,17 20-26/. Hovorí stav-teraz a potom...Iste, ide aj o budúcnosť pozemskú, no tá je limitovaná dĺžkou nášho pozemského života. No, viac sa máme interesovať o budúcnosť, ktorá prekračuje hranice časnosti a večnosti. 

    Mosty majú problém, keď začínajú pretekať,t.j.keď sa do konštrukcie dostane voda. Tá zamrzne a nastáva devastačná činnosť, ktorá môže vyústiť až do štádia spadnutia mosta. Medzi našim-teraz a večnosťou by sme mali postaviť pomyselný, ale silný most. A dbať, aby sa do tejto konštrukcie nedostalo niečo, čo zdevastuje našu prístupovu cestu do večnosti. Môže to byť hriech, strata záujmu o sviatosti/teraz aktuálne/, alebo  akékoľvek zamietnutie komunikácie s Bohom. 

    Pojem aklimatizácie je nám známy. Nedávno som sledoval zaujímavý dokumentárny film o zlatom veku československého a zároveň i slovenského horolezectva. Hovoríme o osemdesiatkách mimulého storočia. Jeden z priekopníkov horolezectva hovorí, že na osemtisícovku vylezieš iba vtedy, keď sa tam aklimatizuješ,t.j.keď tam hore stráviš aspoň jednu noc. Organizmus si na klímu musí zvyknúť aspoň nieloľko hodín. Ak sa chceš v budúcnosti dostať k Bohu naplno, mal by si sa aklimatizovať v jeho "nadmorských výškach". Mal si s ním už teraz, stráviť dosť času na to, aby si si navykal na "vysokohorskú klímu" milosti. Inak tam hore nevystúpiš.

    F. Chopin. Je to vynikajúci hudobný skladateľ a klavirista. Žil v devätnástom storočí. Po otcovi Francúz, po matke Poliak. Pochovali ho tak, že srdce umiestnili v jednom kostole v Poľsku a telo vo Francúzsku. Maestro, hoci netušiac, zanechal nám príklad. Už počas pozemského života má byť časť z nás tu, ale aj vo večnosti. Naše srdce má biť pre večnosť, hoci náš život je situovaný v pozemskej atmosfére. Tento dualizmus života má najlepšie ovládať kresťan. Byť tu, ale žiť najmä pre večnosť a budúcnosť v Božom náručí. 

piatok 11. februára 2022

Kto je vinný?

 Už dlhšie sledujeme napätie medzi Ruskom a Ukrajinou. Situácia je hrozivá. Vojakov pribúda, na jednej i druhej strane. Lídri sa tvária, že rokujú, alebo skôr na seba zlovestne gánia, ako boxeri pred zápasom v ringu. Americkí i ruskí predstavitelia demonštrujú svoju vojenskú silu. Zatiaľ iba tak, tieňovo. Svet na to pozerá s obavami. Nikto nevie, či niektorý z týchto dvoch starých bláznov neurobí  nejaký neopatrný krok a nedá povel...Je tu otázka: kto je vinný, že sa situácia takto vyhrotila? Na strane koho je pravda a krivda? My, obyčajní ľudia sa môžeme na to iba dívať a modliť sa. 

    Kedysi som sa dozvedel o stretnutí dvoch obyčajných ľudí. Široká verejnosť o ňom veľmi nevie. Napriek tomu si myslím, že ich stretnutie má väčší dosah ako stretnutie súčasných svetových lídrov. Prečo? Stretli sa dáma menom Robi Damelinová-židovka a pán Bassam Aramin-palestínec. Medzi Izraelom a Palestínou pretrvávajú dlhotrvajúce rozpory. Tie si už vyžiadali množstvo obetí. Bassamovu desaťročnú dcérku zastrelil izraelský pohraničmík. Robinho syna Dávida zasa zabil palestínsky ostreľovač. Obidvaja znášajú toto jarmo. Prišli na to, že pomsta nie je riešením. Založili hnutie s názvom Projekt odpustenia. Obidvaja spolupracujú  a predstavujú myšlienku vzájomného odpustenia. Predpokladám, že sa nerodila ľahko. Ale niet účinnejšieho lieku ako odpustenie a spolupráca. 

    Nedávno v Českej televízii predstavovali nový titul rozprávky Tajomstvo starej bambitky 2. Hlavné slovo mal režisér, ktorý povedal zaujímavú myšlienku. Podľa neho sa život po covide zmenil. Citujem:" Zlo sa stalo ešte "zlejším" a zašlo do absolútnych rozmerov. My musíme pracovať na tom, aby sa dobro stalo ešte viac "dobrejším". Možno to neznie  štylisticky správne, ale na tom nezáleží. Podstatu pochopíme. Znamená to, že aj naša viera nemôže byť ďalej iba estetická, povrchová, fasádna. Treba hľadať hĺbku vo všetkom, čo robíme. A to vo veciach duchovných, ale aj ostatných. Inak nás zlo pohltí. Robi s Bassamom to pochopili. Svetoví lídri asi na to nemyslia. A čo my?

Multi

 V modernej dobe sa často používa výraz: multi. V akej súvislosti? Kúpime si džús, na ktorom je výrazný nápis-multi. Zájdeme do lekárne a tam nám ponúknu vitamíny /také, ktoré nám takmer zabezpečia nesmrteľnosť/ s nápisom :multi. Tí, ktorí sa zaujímajú o hudbu vedia, že niektorí umelci sú známi ako-multiinštrumentalisti. V minulosti existovali osobnosti, ktorým dávame titul-polyhistor /M.Bell/. Podstata je však rovnaká: v jednom je viac. Niekto alebo niečo snúbi v sebe viacero skutočností, ktoré sú na vysokej úrovni dokonalosti. 

    Za čias Pána Ježiša tento výraz nepoznali. Nebolo nijaké multi, hoci vzdelanci nechýbali. Sám Ježiš bol pre Židov génius. A keďže výraz-multi ešte nepoznali, vyjadrili jeho postoje, schopnosti a múdrosť takto:"Dobre robí všetko, aj hluchým dáva sluch aj nemým reč" /Mk 7,37/. 

    A čo my? Musíme ísť cestou multi? Myslím si, že nie. Zaujali ma slová britského herca Davida Sucheta. Vo svojich pamätiach píše, že keď má večer predstavenie v divadle, už niekoľko hodín pred tým cíti, že "z neho vystupuje postava, ktorú večer stvárňuje". Jednoducho povedané, už vtedy začína žiť ako postava v divadle. Inšpirovalo ma to k myšlienke, podľa ktorej by z nás mal vystupovať sám Kristus, ktorého chceme v živote stvárňovať. Má sa tak stať hneď, ako ráno vstaneme a vykročíme za povinnosťami. Keď sa priblíži pôstne obdobie, má z nás vystúpiť trpiaci Ježiš, keď sú na dosah sviatky zmŕtvychvstania, potom z nás vystúpi obnovený a premenený človek. Keď sa chystáme na sv.omšu, má z nás vystúpiť Kristus, ktorý zvoláva všetkých na hostinu s "vyberanými jedlami"/ Iz 25, 6/. Nechcime byť multi, chcime byť Kristom, ktorý koná obetu a my máme v tomto diele pokračovať. 

sobota 5. februára 2022

Rybolov

 


            Prednedávnom som po dlhom čase počul staré pedagogické pravidlo: „Dobrý učiteľ neučí predmet, ale učí deti.“ Prakticky to znamená, že okrem teórie prináša poznatky aj v oblasti praxe.

            Pán Ježiš vystupuje v evanjeliu ako ten najlepší učiteľ. Katechizuje, ale zároveň dáva apoštolom lekciu, podľa ktorej je on nielen Pán žatvy, Strážca vinice, ale aj Pán rybolovu.  (Lk 5, 1 – 11)

            On je viac ako storočiami overené techniky rybolovu. On je nad zaužívanou praxou rybolovu. Je nad všetkými neúspešnými či úspešnými pokusmi človeka, ktorý z mora vytiahol prázdne či plné siete.

            Čo tým chce apoštolov a nás naučiť?

1.) Moru treba dať šancu.

Ono si ju zaslúži. Nevydarený rybolov neznamená, že more je neplodné a že už vyčerpalo všetky zásoby. Boh neláme nad nami palicu, aj keď sme niekedy duchovne prázdni a málo vytrvalí v dobrom. Neznamená to, že Božie „zásoby“ milosti sa minuli a Božské Srdce prestalo byť najvýdatnejším prameňom Božích dobrodení.

            Od začiatku tohto roka sa objavuje v našich médiách reklama: „Nekrčíme, nezahadzujeme.“ Týka sa novej recyklačnej praxe. Plastové fľaše nekrčíme a neodhadzujeme do odpadu, ale celé, neporušené vrátime na vopred určených miestach.

            Boh náš život nekrčí a nezahadzuje – aj napriek našej nestálosti v dobrom. On nás chce vrátiť do života a dať novú príležitosť. Riskuje s nami ďalšie neúspešné rybolovy, ale vie, že raz preplnená loďka milosti, ktorú nám ponúka, sa ujme v našej duši a nasýti nás pre potreby večnosti.

 2.) Ježišova výzva – „Zatiahni na hlbinu!“

Pre život Cirkvi je veľmi dôležitá. Bohatý úlovok, ktorý vytiahli apoštoli na Ježišov pokyn, je síce unikátny, ale je len maličkosťou oproti rybolovu večnosti.

            V Pekingu začali ZOH. Pri tejto príležitosti niektorí naši umelci  - maliari  a rytci – vytvorili námet na poštové známky. Všetky sú s emblémom športovca. Jeden z umelcov povedal: „Medzi obrazom namaľovaným v štandardnej veľkosti a poštovou známkou nie je až taký veľký rozdiel. Jedno i druhé musí byť čitateľné a zrozumiteľné.“

            Je jedno, či rybolov Božích darov je vnímaný vo veľkom alebo malom formáte, je stále rovnako „čitateľný“. Za ním je Boh ako Darca, ktorý rozdeľuje a dáva, ako sám chce. Ďakujme aj za malé skutočnosti, ktoré zapadajú do rámca Božej starostlivosti o svet. Apoštoli sa rozlúčili s kariérou rybárov s bohatým úlovkom: „A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.“

            Niektorí ľudia majú strach vykročiť za Kristom, lebo si myslia, že veľa z tohto sveta musia zanechať a opustiť a málo dostanú od Pána. Apoštoli svojím príkladom túto mienku narušili. Dali najavo, že ide o mylné presvedčenie. Nikto nemôže dať toľko, koľko dáva Pán, a to v malom i vo veľkom formáte.

 3.) Po zázračnom rybolove apoštoli zanechali zamestnanie rybárov a vykročili za Kristom.

Nemohli odolať Božiemu pozvaniu. Život a jeho smerovanie nemáme iba vo svojich rukách. Boh je ten, ktorý má posledné slovo.

            Pred nedávnom sme mali možnosť vidieť v TV film s názvom „Karel“. Ide o dokumentárne spracovanie posledných mesiacov života Karla Gotta. Film priniesol veľa materiálu na úvahu.

            V jednej scéne sa odohralo toto: Spevák sedí s manželkou u lekára, ktorý riadi jeho liečbu. Dozvedá sa, že experimentálna liečba, ktorej sa podrobil a na ktorú sa spoliehal, nezabrala. Na tvári mu vidno pohnutie a sklamanie. Vtedy profesor konštatuje: „Viete, majstre, nikto z nás nemá život vo vlastných rukách.“

            Nikto nemá takú moc, aby sa Bohu vzoprel a povedal: „Nejdem!“ Vo všetkom, čo zažijeme – či je to dobré alebo zlé – vykročme za Kristom. Tak, ako to urobili apoštoli. Oni sýti svojho bohatého úlovku na mori išli za Kristom. Takisto to urobili aj tí, ktorí sklamaní z tohto sveta a z neúspešných rybolovov videli v Ježišovi jedinú istotu a nádej. Za Kristom idú chudobní aj bohatí, zdraví i chorí. Idú za ním, lebo sa presvedčili, že najistejšia voľba spočíva v tom, keď človek spočinie v Pánových rukách.


          Všetci sa učíme od Ježiša, ktorý je najlepším učiteľom. Učí nás, že naše pozemské aktivity a činnosti – aj keď na prvý pohľad úspešné – nás nemusia napĺňať. Skutočný zmysel života majú tí, ktorí robia skutky nezištne a obetavo pre potreby večnosti.

            Apoštoli túto pravdu veľmi rýchlo pochopili. Zostali po nich iba opustené siete. Ježiš pozýva aj nás, aby sme sa zbavili prázdnych skutkov a začali konať pre potreby sietí nebeského kráľovstva.

utorok 1. februára 2022

Bezbolestná poloha

 Rôznymi bolesťami trpí veľa ľudí. Niektoré fyzické bolesti nedovolia človeku, aby si odpočinul. Napríklad ten, kto  práve teraz absolvoval operačný zákrok. Rany sa síce hoja, ale bezbolestné to nie je. Človek hľadá takú polohu tela, aby bolesť necítil, aby si mohol lepšie odpočinúť. Niekedy sa to podarí, inokedy nie. 

    Evanjelium hovorí o žene, ktorá "dvanásť rokov trpela na krvotok" /Mk 5, 21-43/. Veľa investovala do lekárov, ale nepomohlo to. Práve naopak, bolo jej ešte horšie. Takmer zúfalo hľadala bezbolestnú polohu tela. Kým nestretla Ježiša. 

    Jej počínanie je príbuzné počínaniu nás všetkých. Často hľadáme bezbolestnú podobu pozemského života. Týka sa to všetkých, bohatých aj chudobných, populárnych i neznámych, vysokopostavených i tých, ktorí na spoločenskom rebríku veľa neznamenajú. Každý jeden hľadá čosi iné, čo má teraz. Čím viac sa nasycuje materiálnym svetom, tým viac je hladný po iných hodnotách. Bezbolestná poloha života na tomto svete je nereálna. 

    Známy český herec a moderátor Jan Kraus sa vo svojom programe vyznal, že veľmi rád je. Vždy si pri tom povie:"Nepreháňaj to tak, veď za niekoľko hodín budeš jesť znova!". Aj keď sa nám v pozemskom svete neujde zažiť dosýta bezbolestných situácií, vždy si povedzme sami pre seba:"Neblázni, veď po istom čase budeš sýty a bez bolesti naplno!". Potvrdzuje to sám Ježiš:" Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť"/ Jn 6,35/. Hovorí tak na základe skutočnosti, podľa ktorej pretrpel tú najbolestnejšiu podobu svojho tela-na kríži. Ona je zdrojom našej nádeje, podľa ktorej nám Boží Syn pripravil sýtu a bezbolestnú budúcnosť.

Zobudiť sa

 Medzi najschopnejších panovníkov všetkých čias na našom území patrila Maria Terézia /1740-1780/. Každému, kto by sa chcel o jej vládnutí dozvedieť viac, odporúčam knihu: Mária Terézia od autora Jeana-Paula Bleda. Spisovateľ mapuje jej panovanie a to z viacerých pohľadov tak, aby čitateľ získal komplexný pohľad na dobu, v ktorej panovníčka pôsobila. Je známe, že prakticky nonstop viedla nejaké vojny. Taká bola doba. Mieru bolo málo. Najviac zápasov musela jej armáda vybojovať s pruským panovníkom Fridrichom II. Panovníčka hovorí, že porážky, ktoré rakúsko-uhorská armáda utrpela, súvisela s tým, že jej vojsko bolo "pomalé a zaspaté". Fridrich bol pružnejší a rýchlejší. 

    Evanjelium prináša správu o vzkriesení dcéry predstaveného synagógy Jaira /Mk 5, 21-43/. Ježiš, predtým, ako jej prinavrátil život, vyhlásil:"Dievča neumrelo, ale spí". 

    Každý z nás si rád vychutná spánok. Ale sú situácie, kedy je niekto zaspatý, lebo jeho duch je mľandravý. Na nejedného človeka pasuje charakteristika, podľa ktorej pôsobí spiacím dojmom. Všetci sme hriešnici. O tom niet pochýb. To, ale neznamená, že sme stratili schopnosť konať dobro. Potrebný je impulz, ktorý by nás pozdvihol. Náš vnútorný človek môže byť zaspatý, nie mŕtvy. Pusťme k sebe Ježiša, aby nás uzdraviť z pomalosti a zaspatosti na ceste za večnosťou.