Bez škvrny.

Moji známi si kúpili koberec. Hneď ho umiestnili do obývačky a kochali sa pohľadom,ako im do bytu "zapadol". Bol naozaj pekný a kvalitny. A aj dosť drahý. Ich nadšenie trvalo do vtedy,kým ktosi na koberec niečo nevylial. Nikto z domácich si nič nepamätá,nik nevie,ako sa to mohlo stať. Každopádne na koberci sa objavila škvrna veľkosti ľudskej dlane. Nepomohol nijaký roztok. Nenašiel sa prípravok,ktorý by bol účinný. Našťastie,rodina našla spôsob. Škvrna sa nachádzala na kraji koberca. Otočili ho teda tak,že "poškvrnený" cíp strčili pod pohovku. K videniu bola iba "nepoškvrnená" časť koberca. Človek má rád,čisté,nepoškvrnené veci. Poznačené,mu prekážajú. Súčasťou zimných športov je aj biatlon. Slovensko zožína na tomto poli úspechy zásluhou A.Kuzminovej. Pri biatlone musí pretekár strieľať na terč. Veľmi vysoko sa cení "čistá "streľba:ak sú všetky výstrely presné. Každý pretekár sa chváli "čistou,nepoškvrnenou" streľbou. Vo vianočnom období slávime sviatok Neviniatok. Oni sú obeťou brutálneho zásahu kráľa Herodesa,ktorý sa márne domnieval,že medzi nimi bude aj malý chlapec Ježiš. Počul totiž,chýry,že práve on má zasadnúť na kráľovský prestol. Liturgia hodín tohto sviatku charakterizuje Neviniatka ako tie,ktoré sú "nepoškvrnené",a ako také, najdokonalejšie nasledujú Baránka. V nebi sú tak o.i.obyvatelia,ktorí sú nepoškvrnení,lebo ich Pán zobral k sebe skôr,ako by začali hrešiť. Svojou krvou zmyli dedičný hriech. My,ostatní,poznačení "škvrnami" zápasov s hriechom,musíme pracovať na tom,aby sme odčinili svoje previnenia pokáním. Ak by mala Cirkev tabuľu cti,určite by sa na nej nachádzali "vianoční oslávenci"-Neviniatka. Boh nikdy nebude pohŕdať tými,ktorí musia odčiniť svoje hriechy pokáním,ale nadovšetko radostne ukazuje na vzory,ktoré ako nemluvňatá opustili tento svet v bezúhonnosti pre Božie kráľovstvo.

Spoločenstvo s Bohom.

Pred desaťročiami,práve cez Vianoce sa ponáhľala rodina na polnočnú sv.omšu. Mali naponáhlo,keď sa zrazu stretli so susedmi s vedľajšej bytovky. Boli časy totality. Prezradiť sa nechceli. Na otázku,kam utekáte,odpovedali:ideme na stretnutie s niekým. A už ich nebolo. Dnes sme zvyknutí na to,že ideme stále na stretnutie s niekým. Napr. s niekým s rodiny,s partnermi v rámci práce alebo s niekým,s kým máme spoločné záľuby. Ak sa nás aj dnes ktokoľvek spýta:kam ideš,kam utekáš? Môžeme odpovedať:idem do kostola alebo na stretnutie s Niekým. A keď dotyčný bude naďalej dobiedzať: s kým?,odpovieme:my máme spoločenstvo s Bohom. Takto napodobníme sv Jána apoštola.ktorý vo svojom liste píše:"Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom"/ 1 Jn 1,4/. Naše spoločenstvo s Pánom nie je obmedzené a limitované dobou trvania sv.omše. Skrze sviatosť krstu sme nastálo napojení na Krista,ktorý položil za nás svoj život. Či si večer líhame po prežitom dni alebo ráno vstávame,vždy líhame a vstávame v zmysle spoločenstva s Pánom. My v rámci tohto spoločenstva môžeme stratiť na duchovných dobrách,keď náš život nezodpovedá tomu,čo chce Boh. No tak,ako môžeme dobrodenia stratiť,tak ich môžeme aj znova získať a to cestou pokánia. Spoločenstvo s Bohom je vitálnym,živým pulzujúcim spoločenstvom. Keď sa v živote ocitneme v tzv.ošemetných situáciách,nezabudnime,že prvé,čo si máme uvedomiť,je práve toto:veď,my máme spoločenstvo s Bohom. Je to primerané každej situácii:v strachu,beznádeji,pokušení,skúške v kríži i v radosti. Pomyslenie na naše spojenie s Pánom robí divy. Pomôže nám upokojiť sa a správne sa rozhodnúť.

Istota Vianoc.

Pred sviatkami sme vysluhovali sviatosť pokánia. Občas som si všímal okolie a prostredie interiéru kostola. Pohľadom som zablúdil aj na svojich kolegov. Všimol som si na našom správaní,že niektoré veci chápeme automaticky. Sme na ne zvyknutí, Svedčia o tom naučené pohyby. Rozdelil som ich podľa veku a generačného odstupu. Najmladší kolegovia využívali prestávku na naučený pohyb,ktorým šmátrali po mobile vo vrecku. Koľko zdesenia bolo,keď zistili,že ho zabudli v aute alebo nebodaj doma. Hotová pohroma! Predstavitelia tzv.strednej generácie sa vyznačovali šmátravým pohybom vo vrecku v snahe dostať odtiaľ krabičku cigariet. Niektorým nebolo všetko jedno,keď zistili,že fajčivo zostalo doma. Ešte šťastie,že tu boli kolegovia,ktorí na túto záležitosť nezabudli a zásobili sa tak,že mohli ponúknuť zábudlivým spolubratom zo svojich zásob. A napokon moja generácia,ktorá sa už počíta k staršim v presbytériu kňazského stavu. Nie mobil,nie cigarety,ale lieky. Pekne naporciované na celý deň. Zlý pocit,ak šmátrate po liekovke a nenájdete nič. Najmladší s mobilmi sa vám vysmejú.Tí s cigaretami síce vypočujú vašu výpoveď,ale kúdoly dymu z ich cigariet vytvárajú akúsi pomyselnú priepasť medzi generáciami. Akoby vraveli-my liekmi nedisponujeme. Toľko naučených pohybov,akože na istotu...a nič. Koľko je takých ľudí,ktorí idú v živote na istotu-bez Boha. Sú tak naučení a zvyknutí. Raz každý z nich precitne a možno s hrôzou zistí,že nemá nič. Že sa mu míňa život,že odchádzajú ľudia z jeho života,že mu odchádzajú sily,prichádzajú choroby a on z tých-mimobožských istôt nemá skoro nič. Vianoce poskytujú čas nájdenia tých pravých hodnôt. Môžeme ich nájsť v malom Dieťati,ktoré sa narodilo v biede betlehemskej maštale. Človek musí objaviť čaro a hodnotu tejto biedy,aby zistil,že bez Boha zostáva chudobným a prázdnym. Až keď začne chápať biedu betlehemskej maštale za posvätnú,až potom začne bohatnúť a jeho život sa začne naplňať.

Predvianočná horúčka.

Pred rokmi som si užíval predvianočnú atmosféru v spoločenstve svojich blízkych. Konali sme tzv.dokončievacie práce v domácnosti. Svorne sme kritizovali tendenciu doby,ktorá sa zameriava na konzum a dlhé chvíle strávené medzi regálmi obchodov. Usmievali sme sa a žartovali,lebo  sme stihli nakúpiť ešte pred vianočnou horúčkou. Zrazu mama zmraštila čelo a vyhlásila,že sme zabudli na kečup. Mizerný kečup! Ako jediný motorizovaný som skočil do auta a priletel do mesta. Tesne pred záverečnou som vkĺzol do priestorov marketu a schmatol z regálu kečup a uháňal v ústrety pokladni. Stihol som. Bol som asi posledný kupujúci. Pred východom na ulici som naďabil na upratovačku. Tá si ma premerala a káravo-matersky  ma napomenula:"Mladý muž,Vianoce sú o inom..."Dostal som tvrdú lekciu. Asi hodinu pred tým som sa chválil tým,že sme doma nepodľahli ošiaľu z nakupovania a teraz toto. Do kostola priniesli betlehemské svetlo. K dispozícii bolo niekoľko hodín. Pár minút pred tým,ako sme chceli chrám zatvoriť,ešte ktosi vbehol s lampášom dnu a pripálil sviecu od tej betlehemskej. Nikto z nás,ktorí sme tam stáli,nepovedal,že Vianoce sú o inom,reagujúc na neskorý príchod návštevníka. Lebo Vianoce sú práve o tom-za Svetlom sa oplatí ísť vždy. Toto Svetlo nepozná dobu predaja. Nepozná zatváraciu hodinu,nepozná záverečnú. Ten,kto chce,ešte stihne "zapáliť sa" Svetlom apoštolátu a pokánia. Aj tí,ktorí si myslia,že idú na poslednú chvíľu,stihnú,ak sa presvedčili,že bez Svetla zostanú ich životy vo tme.

Obeta sprevádzaná modlitbou.

Spomínam si na jednu udalosť z čias svojho detstva. Bol som chorý a ležal v posteli. Bola nedeľa a na svätú omšu som nemohol ísť. Nádejal som sa,že si zapnem televízor a pozriem seriál,ktorý vysielali každú nedeľu a to práve cez bohoslužby. Nemal som veľa možností si ho pozrieť,tak som "privítal" chrípku. Moje plány odhalila mama. Priśla,vypla televízor s poznámkou:cez svätú omšu televízor pozerať nebudeš. V kostole sú ľudia,ktorí sa modlia,budeš aj ty doma. Stalo sa tak pod dohľadom otca,ktorý bol na svätej omši ráno. Neverím,že dnes niekto takúto prax zachováva. Mnohí by sa z toho zasmiali. Mne to však do života dalo veľa. Zapamätal som si to na celý život. Keď sa koná eucharistická obeta,treba sa modliť. Sv. Lukáš dramaticky opisuje dianie okolo Zachariáša a Alžbety/ Lk 1,5-25/. Starozákonný kňaz Zachariáš konal v chráme kadidlovú obetu. Evanjelista nezabudol podotknúť,že práve v tom čase sa vonku modlilo množstvo ľudu. Obeta má byť sprevádzaná modlitbou. Určite eucharistická,ale aj každá iná. Napríklad,keď vieme,že niekoho trápi choroba a on s ňou bojuje. Alebo,keď počujeme o ľuďoch,ktorí nesú iné kríže a prechádzajú skúškami. Často obdivujeme blížnych,ktorí odolávajú slabosti,pričom nezabudneme podotknúť,že prinášajú obetu. Aj takéto obety treba podporiť modlitbou. Nevieme,koľko ľudí "stojí vonku a modlí sa" pri našom trápení a obeti.Nenechajme trápiacich sa bez povšimnutia,ale vytvorme im modlitbovú podporu,ktorú Boh určite raz odmení.

Prijatie Božieho plánu podľa vzoru sv.Jozefa.

Nedávno som si v televízii so záujmom pozrel film o hercovi a komikovi,ktorý sa volal Buster Keaton. Staršia generácia si pamätá,že grotesky bývali pevnou súčasťou programu počas sviatkov. Spomeniem také mená ako Laurel a Hardy a zvlášť spomenutý Buster Keaton,vynikajúci herec,režisér .Jeho životné i profesné osudy neboli jednoduché. Zažiaril ako mladý v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Ovládal všetky profesie,ktoré sa týkali nakrúcania filmov. Bol studnicou nápadov,nepotreboval dubléra v nijakej z jeho krkolomných scén. Dokázal si sám filmy zostrihať a ovládal dokonale aj kameru. Vyznačoval sa spontánnosťou,kreativitou,pracoval podľa vlastnej intuície a rád improvizoval. Neskoršie musel podpísať zmluvu s filmovou spoločnosťou,ktorá patrila nekompromisnému pánovi Meyerovi. Ten zakázal Keatonovi akúkoľvek improvizáciu a prácu na vlastnú päsť. Musel sa podriadiť scenáru,čo znášal veľmi ťažko. Na to prepadol alkoholu. Neskoršie ho znova prijali,ale dostal iba prácu akéhosi poradcu. Nakoniec dostal celoživotnú cenu-Oskara. Pre informáciu:film sa dá určite pozrieť v archíve RTVS. Bol vysielaný v pondelok 17.decembra na druhom programe. Zvlášť ma zaujala myšlienka spontánnosti a zároveň nespútanosti umelca,ktorý odmietal a ťažko znášal zväzujúce direktívy zhora. V Božom slove Adventu sa zaoberáme o.i. aj myšlienkou okolností Ježišovho narodenia. Jozef,muž spravodlivý,musel pozmeniť svoje plány a prijať "direktívu zhora". Ozval sa mu Boží hlas:"..neboj sa prijať Máriu,svoju manželku,lebo to,čo sa v nej počalo,je z Ducha Svätého"/ Mt 1,18-24/. Boh nie je despota,ani utlmovateľov studnice nápadov a kreativity, a už vôbec nie obmedzovateľ spontánnosti,ako dôležitej súčasti ľudského diela. Boh mu najprv všetko vysvetlí,objasní a potom žiada prijatie. Všimnime si,že Boh odovzdáva svoje myšlienky a plány iba do takého prosttredia,v ktorom je viera,kde sú predpoklady na prijatie a radostné napĺňanie jeho plánov. Boh si prostredie predpripraví a osloví ľudí,ktorí mu ponúknu otvorené srdce. Nič nebráni tomu,aby človek uplatnil svoje nadanie v diele spásy. Dielo spásy môže dokonca,tieto charizmy človeka,ešte viac zdokonaliť a rozvinúť. Nik tak nerozvinul dary Ducha ako tí,ktorí pre vieru trpeli vo väzeniach alebo vystúpili na popraviská,aby svedčili o Kristovi. Výzva:"neboj sa prijať",je aktuálna stále. Aj pre každého osobne. Možno prijatie toho,čoho sa obávame,nám pomôže rozvinúť také dannosti,ktoré umožnia Bohu,aby konal väčśie veci.

Charakteristika človeka.

Vo všeobecnosti existujú tri základné identifikačné prvky človeka:meno,tvár a príbeh. Niekomu stačí,aby počul meno a hneď mu naskočí príslušná tvár človeka a jeho životný príbeh resp.časť z neho. Inému stačí,aby uvidel tvár a hneď sa mu vybaví meno a jeho životný príbeh. Nezriedka sa stáva,že niekto počuje udalosť,príbeh a hneď pozná meno a tvár protagonistu. U každého človeka je to iné. Napríklad u sv.Matúša sa môžeme dočítať o rodokmeni Ježiša Krista/ Mt 1,1-17/. Uvádza tam množstvo mien. Za každým je nejaká konkrétna tvár,ktorú my nepoznáme a aj príbeh. Niektoré sú zrejmé zo Svätého Písma. Väčšina ľudí sa snaží o to,aby mali dobré meno,reputáciu pred verejnosťou. Snažia sa o to úprimne,s čistými úmyslami. Je predpoklad,že im záleží,aby si zachovali svoju tvár-charakter. A to najmä v kritických situáciách. A príbeh? Ten je u každého iný a nie vždy priamy. Snažme sa,aby sme pravidelne vystavovali svoju tvár tej Božej. Nech po tejto linke prebieha komunikácia. Niekedy verbálna,niekedy tichá. Všetko sa počíta. Denne sa modlime modlitbu Pána a v nej invokáciu:posväť sa meno tvoje. Nech je naše meno posväcované Božím. Čím viac ho s úctou vzývame,tým viac nadobúda na význame to naše. A napokon,svoj životný príbeh zosúlaďme s Ježišovým pôsobením v ľudskom spoločenstve. Nedá sa  to bez sebareflexie,spytovania svedomia a permenentných nových začiatkov. Povzbuďme sa k takému životu,podľa ktorého,by nás Boh raz identifikoval pred bránou večnosti podľa mena,tváre,ale i skutkov života,ktoré budú v súlade s jeho vôľou.

Ježiš Kristus vs. Ján Krstiteľ

Človek sa vyznačuje schopnosťou porovnávať. Porovnáva dvoch alebo viacerých ľudí na základe istých kritérii. Porovnáva napr.súrodencov,či ich niečo spája okrem spoločnej krvi. Porovnáva dvoch alebo viacerých zamestnancov,ktorí pracujú v tej istej oblasti,no ich prístup a zručnosť sa môžu rozchádzať. V adventnom období sa objavujú v Božom slove evanjelia dve dominantné postavy. Najprv Ježiš z Nazareta,prisľúbený Mesiáš a potom predchodca-Ján Krstiteľ. Aj ich ľudia porovnávali. V evanjeliu čítame:"Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli,že azda on je Mesiáš"/Lk 3,10-18/. Keď chceme porovnávať tieto dve postavy,máme čo porovnávať? Veď jeden je Boží Syn a druhý smrteľný človek. Pokúsme sa o to. 

1,Obaja účinkovali na púšti. Ježiš,okrem toho,že chodil po mestách a dedinkách,s obľubou navštevoval pusté miesta,aby sa modlil. Učeníci ho tam často objavili,ba neraz ich nabádal,aby ho aj tam nasledovali. Krstiteľ,objavil púšť ako miesto,na ktorom "rozvinul svoje pracovisko". Ľudia v počte veľkých zástupov ho tam objavili/ Lk 3,10/. Púšť,vo všeobecnosti,človeka očisťuje. Príde tam na iné myšlienky. V tomto svete je nám umožnené v hojnosti zažiť púšť v duchovnom slova zmysle. Myslíme na atmosféru, v ktorej chýba život,pozitívny prístup,radosť,nádej,čnosti,obeta...Púšte vo vzťahoch si užijeme dostatok. Púšť človeka môže očistiť, a my ju posväcujeme ovocím našej viery. Ak zažívame v živote takúto,nedobrovoľnú formu púšte,tak vedzme,že na to existuje dôvod:Boh nás chce očisťovať a pripravovať na večnosť a nám zveril úlohu,aby sme týmto pokorovaním posväcovali okolie svojho života. Možno sme iba ako jedna nepatrná oáza, no pritom preplnená schopnosťou zavlažovať a posväcovať. 

2,V prípade Ježiša i Jána,zohrala dôležitú úlohu voda. Zohrala dôležitú úlohu pre Ježišovom krste. V tej chvili,totiž,zaznel z neba hlas Otca:"Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie"/ Lk 3,22/. V inom prípade,pri vodnej ploche,ktorá sa volá Galilejské more,sa odohrala ďalšia dôležitá udalosť-povolanie prvých učeníkov-apoštolov/ Mt 4,18-22/. Jedna i druhá scéna majú rovnakú náplň. Svedkovia sa presviedčajú a uisťujú,že Ježiš je stredobod dejín a života každého človeka. Nasledovať ho,počúvať ho je najvznešenejšou úlohou,aká sa môže človekovi ujsť.  Ľudia si akoby oficiálne vypočuli,že ak chcú hľadať zmysel života,musia objaviť Ježiša-Mesiáša a nasledovať ho. Od tejto chvíle niet o tom nijakej pochybnosti. Komu sa Kristus zo života vytráca,nech sa vráti k týmto nádherným duchovným scénam z evanjelia. Nech sa štylizuje do pozície jedného zo zástupov,ktorý bol svedkom Ježišovho krstu pri Jordáne,prípadne do pozície toho,kto bol svedkom naliehavého povolávania učeníkov pri Galilejskom mori. A napokon,voda zohrala v našom živote tú najdôležitejšiu úlohu vtedy,keď sme boli obmytí vodou krstu. Ani tieto chvíle v živote veriaceho človeka,by nemali upadnúť do zabudnutia. 

3,Kauza Ježiša z Nazareta a Jána Krstiteľa sa dostala na stôl vladárov. K vladárom a mocnárom a verejným činiteľom nie je možné dostať sa len tak kedykoľvek. Niektorí sa o to usilujú a nedarí sa im. Vladári majú ochranku a rôzne štruktúry,ktoré dokážu neutralizovať a preciedzať snahy jednotlivcov alebo skupín o prijatie a vypočutie.  Ježiš a Krstiteľ na to nepotrebovali nijaký protokol. Ich účinkovanie bolo tak účinné,že sa správa o tom dostala na patričné miesta rýchlosťou blesku. Kauza Predchodcu,ale hlavne Ženícha-Ježiša,Božieho Syna,stále zostáva "na stole mocnárov". Nikto ju odtiaľ neodniesol ani "nezmietol zo stola". Leží tam stále,do dnes. Nech by prišiel akýkoľvek vladár,určite ju tam nájde. A určite ju využije,aby zaútočil na všetko posvätné,čo existuje. Ani súčasnosť nie je výnimkou. Kauza Predchodcu-Jána a hlavne Ježiša-Mesiáša je pokropená krvou Nevinného,ktorý ňou svet vykúpil. Bude tak do konca sveta,kým Boh nezavrší svoje dielo. Tým pádom je tam na stole aj prípad každého veriaceho,ktorý sa ku Kristovi hlási a chce ho nasledovať. Na upokojenie nás všetkých zaznievajú slová Apoštola národov:"O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou,prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj,ktorý prevyšuje každú chápavosť,uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi"/ Flp 4,5-7.

Zdanlivá kontroverznosť Jána Krstiteľa.

O niektorých ľuďoch sa hovorí,že sú úspešní. Na čo siahnu,všetko sa im podarí. O iných platí charakteristika:nič nepokazí. Znamená to,že síce nerobí výrazné chyby,ale ani nenapreduje-priemer. Napokon je tu kategória,o ktorej platí,že ľudia,ktorí do nej patria,priam priťahujú neúspech. Zvláštnou kapitolou,z hľadiska pozemskej úspešnosti,je Ján Krstiteľ. Sám Ježiš mu venuje zvláštnu pozornosť. Na prvý pohľad protichodnú. Najprv hovorí:"...nespoznali ho a urobili s ním,čo chceli"/ Mt 17,10-13/. Aby vzápäti posunul náš pohľad na Jána inde. Hovorí:"...Medzi tými,čo sa narodili zo ženy,nepovstal nik väčší,ako Ján Krstiteľ"/ Mt 11,11/. Z prvého citátu máme dojem,akoby bol Ján neúspešný a jeho misia stratená. Z druhého opak. Ježiš pripomína,že nemá medzi smrteľníkmi konkurenta. Toto je paradox,ktorý prináša myšlienka Božieho kráľovstva. Neúspech v zmysle sveta,Boh obráti na základný kameň večného života. Nech nikoho nemýli fakt,že Ján žil krátko,že sa motal kdesi na púšti,že si rozhneval vladára,ktorý ho napokon exemplárne potrestal-sťatím. Ján za krátky čas svojho pôsobenia stihol urobiť veľké veci. Boli to skutočnosti,ktorým nikto zabrániť nemohol. Prichádzali za ním ľudia rôznych stavov s otázkou:"Čo máme robiť?" A on každému podal zmysluplnú odpoveď. Predstavta si,že všetci títo ľudia sa vrátili do života a začali žiť podľa Jánovho návodu. Koľko dobra priniesli do sveta. Začali žiť v perspektíve noriem Božieho kráľovstva. Ján zasieval dobré semeno evanjelia. Jána musíme hodnotiť koncepčne a perspektívne a nie iba z hľadiske krátkosti života na zemi. Nechcime byť za každú cenu úspešní tu a teraz. Buďme trpezliví a pozerajme do budúcnosti,ktorú nám pripravil Kristus.

Myšlienka dňa 15

Skupina vysokoškolákov si najala privát. Bývala v ňom počas celého štúdia. Dokonca investovali
vlastné peniaze,aby ho udržali takpovediac, v reprezentačnej forme. Na pomery študenta išlo 
o exkluzívne bývanie. Čo s tým po skončení štúdia? Veru,ťažko sa lúčili s útulným,zrekonštruovaným 
privátom. Nakoniec našli nasledovníkov. Privát odovzdali tak,že mali istotu:bude v dobrých rukách. 
Po nejakom čase,asi tak po roku,sa zišli znova na starom mieste. Nostalgia ich hnala,aby sa vrátili 
pozrieť starý dobrý privát. Keď vošli dnu,neverili vlastným očiam. Ich nástupcovia bývanie premenili 
doslova na totálku. To nebolo bývanie,ale neporiadok,ktorý v hovorovej reči označujeme ako bor....
Sklamanie,ale aj realita. Kto z nás nezažil niečo podobné? Do niečoho investujete,
ale potom príde niekto iný a všetko zničí. Evanjelium hovorí a približuje udalosť,

podľa ktorej ľudia prispievali do chrámovej pokladnice/Lk 21,1-4/. Čítame,že prispievali
všetci-boháči aj chudobná vdova. Jeruzalemský chrám musel byť top! Všetci to chápali 
a podľa toho sa aj správali a prispievali vo forme zbierok. Doslova o pár veršov ďalej sa dočítame 
o Ježišovej charakteristike chrámu:"Prídu dni,keď z toho,čo vidíte,nezostane kameň na kameni,
všetko bude zborené"/Lk 21,5-11/. Čo si asi pomysleli,najmä štedrí prispievatelia,
keď si vypočuli proroctvo,ktoré hovorilo o tom,že ich príspevky vyjdu navnivoč? Toľká nádhera,
toľká investícia a všetko dostane k.o.! Čo to znamená? Len toľko,že ak sa ti podarí nejaké dobré 

dielo,poďakuj za to Pánovi,no počítaj s tým,že tí,čo prídu po tebe,ho za také považovať nemusia.
Ale pamätaj rovnako na to,že niektoré veci ti v živote nevyjdu podľa tvojich predstáv. No môžu prísť
po tebe iní,ktorí ho pozdvihnú,lebo sa im tvoja snaha zapáči. Ešte keby si tak poznal kľúč,
podľa ktorého sa budú iní k tvojmu dielu stavať. Rob všetko tak,ako by si to chystal pre Pána.
Nemôžeš zlyhať!

Myšlienka dňa 14

Vianočné zamyslenie

         V ktoromsi meste na Slovensku umiestnili na priestranstve
pred kostolom zaujímavú kompozíciu: dvoch anjelov, ktorí boli vyrobení z drôtu potiahnutého látkou. V nadživotnej veľkosti majúci veľké krídla a k ústam priložené trúby – poľnice. S hlavami zaklonenými dozadu naznačujú, že dosah zvukov trúb musí znieť doďaleka. Ich mohutné postavy sú situované tak, aby pozerali na neďaleký kostol. V tesnej blízkosti týchto konštrukcií je umiestnené mestské umelé osvetlenie. Keď si domyslíme k tejto scenérii padajúci sneh a primeraný mráz, tak máme pred sebou takmer dokonalú idylu zimnej poézie vianočných sviatkov. Čím nás tieto postavy anjelov dokážu osloviť?

1.)  Nadživotná veľkosť anjelov hovorí o dôležitosti správy

o Ježišovom narodení. Nie, nejde tu len o hocijakú správu, akú chrlia denne domáce i svetové agentúry. Anjelská správa ich svojou dôležitosťou nekonečne prevyšuje. Ide o znázornenie atmosféry historicky prvého ohlásenia Ježišovho narodenia. Fyzická veľkosť anjelov zdôrazňuje aj iný fakt: ohlasovatelia radostnej zvesti majú stáť vysoko nielen preto, aby ich všetci videli, ale aj preto, aby dali najavo, že kvôli ohlasovaniu dobrej správy sú ochotní stáť vysoko
v  dokonalosti života. Ohlasovatelia i adresáti správy o narodení Mesiáša cítia posvätné volanie ísť v živote vyššie a vyššie.

Koľkokrát v živote sme zvolali a povzdychli si: „Konečne dobrá správa!“ Toto zvolanie zvyčajne nasleduje po sérii nepríjemných a negatívnych udalostí. Je to vtedy, keď už všetci stratili nádej, a tu zrazu zvolanie: „Konečne dobrá správa!“  Po tom, čo sa ľudstvo bezcieľne potácalo v temnote hriechu; po tom, čo ľudstvu blikala iba malá iskierka nádeje, zrazu prišiel zvrat v podobe tej najdokonalejšej správy. „Konečne je tu Spasiteľ!“ Ani si len nedokážeme predstaviť, čo to urobilo s ľudskými dušami, ktoré sedeli „v tôni smrti“. Navštívil ich „Vychádzajúci z výsosti“.

Vianočné koledovanie, najmä na vidieku, sa nám teraz javí v inom svetle. Koledníci kráčajú z domu do domu a všetkým obyvateľom prinášajú posolstvo. Zvesť o narodení Mesiáša nie je obyčajnou správou. Stalo sa z nej posolstvo. Ak zbadáme vo svojom prostredí koledníkov, znovu si povedzme: „Konečne dobrá správa!“

2.) Anjeli ohlasujúci dobrú zvesť majú pripäté veľké krídla.

Predstavme si takúto symboliku: veľké krídla znamenajú vzletnosť myšlienok. Tie Božie, skutočne dvíhajú človeka k Bohu, ale ponúkajú aj iný rozmer – horizontálny. Vzletné posolstvo o narodení Pána pripomína, že ľudské srdce potrebuje odozvu, a tá najbližšia, je v srdci blížneho. V bežnej praxi života človek nepoužíva vzletné výrazy.
Vo vyjadrovaní chce byť vecný, racionálny, rýchly a konkrétny.
Na niečo viac niet času. Všetko sa deje rýchlo, racionálne a účinne.

Vianoce sú časom upokojenia a zasadnutia nielen „okolo bieleho stola“, ale aj okolo myšlienky, ktorá počas dvoch tisícov rokov nestratila nič na svojej dôležitosti. Tá myšlienka pripomína ľuďom dobrej vôle, že Boh sa stal človekom a človek bol prijatý za adoptívne Božie dieťa. Koho by táto zvesť nechala chladným? Kto by nepocítil vzletnosť evanjelia, ktoré sa pre nás stalo súčasťou výbavy na cestu
do večnosti?

3.)  Symbolika poľníc v rukách anjelov, ktoré majú priložené

k ústam, je veľavravná. Posolstvo spásy musí zájsť ďaleko, veľmi ďaleko. Ježiš túto vzdialenosť aj vymedzuje, keď hovorí svojim učeníkom: „Budete mi svedkami až po kraj sveta!“ Zvuk anjelských poľníc musí teda prejsť maximálnu vzdialenosť – musí objať celý svet. Boli potrebné bytosti z neba, aby oznámili, že sa nám narodil Spasiteľ sveta?

Zvesť o narodení Pána nepochádza z ľudských zdrojov. Ide o Božiu ideu, ide o Boží plán spásy. Mnohé agentúry, televízne stanice, reportéri, sa priam pretekajú, aby priniesli čerstvé informácie, a to ako prví. Tým naznačujú, že bdejú, že sú na pulze času, že sú tam, kde sa niečo deje. Posolstvo o Božom narodení však museli prísť oznámiť nebeskí poslovia ako prví. Tým sa chce povedať, že Boh je prvý, že je všade, kde sa niečo deje, lebo bez neho, bez jeho vôle, sa ani nič nedeje. To podstatné sa však odohráva v ľudských dušiach. Vianočné sviatky po adventnej príprave spôsobujú v duši človeka veľké zmeny. Človek nachádza alebo opätovne nachádza Boha.

Keď si dvaja alebo traja ľudia rozumejú, hovoríme tomu, že si „sadli“. Ide o priateľstvo alebo kolegialitu „šitú na mieru“. Radostná zvesť z neba nám prináša dôvod radosti: Boh vstúpil do života človeka a človek našiel Spasiteľa – „vzájomne si sadli“.

4.)  Spomínali sme, že v blízkosti postáv trúbiacich anjelov sa

nachádza mestské umelé osvetlenie. V tomto svetle sa javia snehové vločky ako nositeľky rozprávkovej, ba priam mystickej atmosféry. Kto z nás niekedy nepostál pod takouto lampou osvetlenia a nezahľadel sa do tejto krásy, ktorú vie vykúzliť iba zima?

Narodený Ježiš – Dieťa z Betlehema – je samé o sebe Svetlom. Je to svetlo, ktoré osvecuje každého človeka. Ak sa snehové vločky javia vo svetle umelého osvetlenia ako poetický vzor vznešenosti, nevinnosti a nového života, o čo viac Svetlo z neba dokáže osvetliť pre nás cestu čistoty a pokánia. V nijakom inom stvorenom svetle túto duchovnú skutočnosť nevidieť. Toto sme schopní vidieť iba v zrodenom Svetle, ktoré si „nechce na nás posvietiť“ vo forme vyhrážky, ale chce nám posvietiť na cestu. Naša pozemská púť má byť cestou pokánia a nevinnosti v zmýšľaní a konaní, a to podľa vzoru betlehemského Dieťaťa. 

V chladnom prostredí sveta nám pomôže iba Svetlo, ktoré nás bude navigovať cestou lásky, pokánia a obety. Iba v Božom svetle sa naučíme vnímať a prijímať posolstvo spásy, ktoré má univerzálny charakter. Vyprosme si viac svetla, aby sme mohli správne čítať a pochopiť Božie plány. Nech nikoho nemýli, že sa začali realizovať v malom Betleheme, v studenej maštaľke, v chudobnej rodine.
Už teraz vieme, že posolstvo Mesiáša opustilo betlehemskú maštaľ a rozohrialo srdcia nás všetkých.

Myšlienka dňa 13

Predstavme si situáciu,v ktorej počúvame nejakého človeka,ktorý práve hovorí  súkromne alebo má nejaký prejav. Pri pozornom počúvaní zisťujeme,že sme túto rétoriku už počuli. Povieme si: veď to nie sú jeho slová! A vzápätí sa cítime osvietení a povieme:ale,veď to už raz povedal ten a ten. Odvtedy máme jasno,kto stál ako prvý,za počutými slovami, ako autor. Za slovom spoznávame konkrétneho človeka. Pán Ježiś používa výraz:"moje slová"/ Mt 7,21.24-27/. Používa ich pri rôznych príležitostiach. Robí to preto,aby sme za Slovom videli Boha. Nielen človeka-Ježiša z Nazareta,ale zároveň Boha-Božieho Syna. Nie je to jednoduché,lebo aj slovo Božie na prvé počutie znie po ľudsky. Veď je adresované človekovi. No jeho dosah je nekonečne hlbší,ako nejaké slovo človeka,hoc akokoľvek vrúcne a úctivé. Božie slovo máme nechať dopadnúť hlboko,aby sme sa stali svedkami jeho účinnosti. Máme možnosť rôzne maličkosti,drobnôstky a jednoduchosti premeniť na veľké veci. Všetky totiž pochádzajú od jedného Darcu. Za dobrým slovom čakaj dobrého človeka,za Slovom v kostole čakaj Boha a za všetkými dobrami uzri Najlepšie z najlepších.

Myšlienka dňa 12

Na trhovisku jedného zo slovenských miest sa objavili obchodníci s textilom a odevami. Svoj tovar núkali veľmi presvedčivo. Hovorili:"Len sa dobre pozrite na tieto šaty. Nenájdete na nich jedinú chybu. Sú dokonalé". Túto rétoriku poznáme dôverne. Do slovníka predajcu neodškriepiteľne patrí. Všetci sme citliví na tovar,ktorý nemá chybu. Cirkev nám kladie pred náš duchovný zrak inú krásu-duchovnú! Učí,že Panny Márie sa nedotkla nijaká škvrna hriechu. Je bez hriechu,je bez viny,nemá chybu. Ako jediná z ľuského pokolenia. Život človeka sa bez rôznych škvŕn nezaobíde. Dotýkajú sa nás v rozmanitej podobe a intenzite. Ako sa prejavujú? 1,škvŕny na podujatí. Predstavme si organizáciu nejakého podujatia. Snažíme sa na všetko pamätať. Nič nenechávame na náhodu. Naśie úsilie je takmer stopercentné. Napriek tomu niekto nájde niečo,čo celé podujatie poškvrní. Občas počujeme takúto charakteristiku:"Jedinou škvrnou na podujatí bolo to a to..." Najväčšou škvrnou na rôznych akciách sveta je to,že nepočítajú s Bohom. Snažia sa zamedziť jeho vplyv na život človeka. Stretávame sa s tým vo vrcholnej politike,ale aj v súkromí ľudského života. Tieto škvŕny sa dokážu odstrániť jednoducho:prijatím Boha,ako hlavného princípu života. Koľko pozitívnych zmien prinesie takéto preskupenie síl,to sa nedá ani vyčislíť! 2,škvŕny na fotografii. Azda všetci máme vo svojich rodinných archívoch staré fotografie. Vyznačujú sa tým,že sú zažltnuté a sú posiate škvŕnami rôznej veľkosti. Nedá sa povedať,že by takáto fotografia stratila na cene. Práve naopak. Nadobúda charakter akejsi úcty,dôveryhodnosti, pravdivosti,neskutočnej hodnoty. Existujú škvŕny na živote človeka,ktoré svedčia o jeho hodnote,lebo sú svedectvom zápasu. Život,ktorý je poznačený zápasmi o hodnotné veci,si zaslúži uznanie,úctu. Takýto život nadobúda na cene pred Bohom. Predstavuje akéhosi vojnového veterána, ktorého telo je poznačené ranami,utŕženými v mnohých bojoch. Keby tak naša duša prehovorila o našich bojoch! Bolo ich veľa. Všetky neboli úspešné,no Boh nás pozdvihol,aby sme vstali a začali opäť. Je dobré pre našu spásu,aby sme sa ich naučili vložiť do tých Ježišových. Jeho milosť ich zahojí a urobí nás silnejšími. 3,škvŕny na odeve. Keď o nich nevieme,nič sa nedeje. Správame sa normálne,spontánne,nestrojene. Po tom,čo nás na tieto škvŕny niekto upozorní alebo ich zbadáme vlastným pričinením,sa naše správanie mení. Hľadáme vhodnú príležitosť,aby sme mohli poškvŕnený odev vyzliecť a hodiť do práčky alebo odovzdať v čistiarni. Máme pociť,že škvŕna,ktorá sa vytvorila na šatách,prešla až na telo,prípadne zneuctila našu dušu. Takto opisne,by sme mohli vyjadriť vnímanie hriechu u človeka,ktorý si uvedomuje,že niečo zlé spáchal. Tento stav sa nedá len tak ľahko prejsť mlčaním. Nepomôže ani mylný názor,že časom tento stav zo seba "strasieme",ako prach alebo nejaký piesok. Jediný prostriedok spočíva v ochote "hodiť svoj stav do čistiarne". Do čistiarne milosti,ktorá nás vo sviatosti pokánia dokonale očistí. A ž potom sa vytratí vnútorný nepokoj a pnutie,ktoré bráni rozletu a pokojnému životu. Až na základe životných skúseností pochopíme,že najväčší zmysel v živote má toto očisťovanie,ktoré má mať permanentný charakter a nesmie človeka nikdy unaviť,ba práve v tom nájsť zmysel života. Kým žijeme pozemský život,nikdy nebudeme môcť povedať,že je bez chyby. Skôr sa naučme prosiť Tú,ktorá jediná je bez hriechu,aby nám vyprosovala milosť očisťovania a obnovovania zmýšľania. Tá,ktorá nemá chyby,nám môže účinne pomôcť,aby sme svoje chyby vložili do kúpeľa Božieho milosrdenstva.

Myšlienka dňa 11

Dnes je módne vyhľadávať talenty. A to vo všetkých odvetviach života. Môže byť z toho,napríklad,dobrý biznis. Nové talenty lákajú a priťahujú popularitu a tá sa dobre znáša zo ziskami. Keď sa zjaví nejaký nový talent o ktorom nikto nevedel,mnohí sa pýtajú:"Odkiaľ ste ho vytiahli? Kde bol tak "zašitý",že sme ho prehliadli?".Odkiaľ sa zjavil taký obrovský talent,že si ním poslúžil Boh,aby prišiel na svet Boží Syn v ľudskej prirodzenosti? Tým nesmiernym "talentom" rozumieme Pannu Máriu,ktorú archanjel "objavil" v tichu a anonymite Nazareta. Veru, v tichu sa rodia veľké talenty pre Božie kráľovstvo. Na tému-ticho existujú viaceré variácie.1,Ticho ako také. Človek ticho potrebuje. Len sa tak doň pohrúžiť. Na nič konkrétne nemyslieť. Pokiaľ sa dá,treba vypnúť všetky zvuky techniky,vyhnúť sa hluku a užívať si pokoj. Pokoj úzko súvisí s tichom. My,veriaci,môžeme toto ticho naplniť. Nemusí automaticky znamenať ničnerobenie a záhaľku. Keď vojdeme do ticha kostola,objavíme vyššiu formu ticha-posvätné ticho. Ono je akousi nadstavbou pre pokoj duše. V adventnom období privítame možnosť ticha. Aj toho profánneho. Bonusom zostáva pozvanie k posvätnému tichu. 2,Stíšenie. Týka sa zredukovania materiálnych potrieb. Sústrediť sa len na to najnutnejšie. Keď má človek hojnosť,či prebytok,stáva sa hlučným,pôžitkárskym,agresívnym atď. Naopak,keď si uberá z naplnenia svojich materiálnych dobier,automaticky sa dostáva do situácie stíšenia. Arogancia,pôžitkárstvo,bohorovnosť vyprcháva. Človek sa stišuje a stáva sa schopným prijať Ježiša. Všetci vieme,že toto je podstata adventného obdobia. 3,Zátišie. Snáď,každý z nás má doma na stene obraz,ktorého motívom je zátišie. Zátišie s kvetmi,ovocím atď. Slovo zátišie rozdeľme na dve časti. Zá-tišie. Niečo,čo je za tichom. Niečo,čo sa odkryje jednotlivcovi,ktorý sa dostane v modlitbe až za úroveň bežného,profánneho ticha. Za tým obyčajným tichom, sa schováva Boh.  Nie je jednoduché ho nájsť. Mnohí sa totiž uspokoja s tým,že objavili nekomunikačné ticho. Ani len netušia,ako blízko Boha sa nachádzajú. Stačí urobiť krok navyše,stačí ísť za ticho...Ticho nie je konečné štádium v hľadaní Boha. Ono je len predsieňou,medzičlánkom na ceste dokonalosti. Je Advent. Pokúsme sa nájsť najprv ticho. Tam,kdesi v kútiku ticha sú schované malé,nenápadné dvierka. Keď ich otvoríš,nájdeš zátišie-objaviš Boha. 

Myšlienka dňa 10

Stredná a staršia generácia pozná text piesne speváka Richarda Mullera:Po schodoch. V texte sa dozvedáme,že spevák "po schodoch,po zvukoch poznáva poschodia,čo sme to za ľudia". Nejde o nejaké umenie. Človeka,ktorého poznáme v živote,poznávame aj po hlase,hoci ho nemusíme vidieť. Jeho hlas máme "v uchu". Máme ho napočúvaný. Majiteľa hlasu môžeme spoznať aj z dosť veľkej vzdialenosti. Lukášovo evanjelium nám pripomína,že na púšti pri rieke Jordán pôsobil Ján Krstiteľ/Lk 3,1-6/. Dozvedáme sa,že práve tam zaznel nad ním Boží hlas. Aký je Boží hlas? Aké má charakteristiky? Čím sa vyznačuje? Máme ho napočúvaní? Rozoznáme ho od iných? 1,je neodolateľný. O tom sa mohli presvedčiť veľmi dôležití svedkovia-prví apoštoli. Tí,sa najprv v živote venovali rybolovu. No,keď počuli Pánov hlas,hneď všetko zanechali a odišli za Ježišom/Mt 4,18-22/. Svet už prestal byť pre nich natoľko zaujímavý,ako ho vnímali doteraz. Ježišov hlas bol jednoducho silnejší,naliehavejší a neodolateľný. Adventné obdobie nám ponúka možnosť,aby sme sa cvičili v odolávaní ponukám sveta. Určite nie všetkým. No,sú ponuky,ktoré nás zamestnávajú natoľko,že Boh prestáva byť pre nás zaujímavý a inšpiratívny. V tomto období Adventu sme vyzbrojení zvláštnou silou natoľko,že môžeme hocičomu hriešnemu odolať. Ak sa tak stane,tak potom zaznie pre nás jedinečný Pánov hlas do takej miery,že sa stane neodolateľným. Určite máme dosť vecí,ktorým nedokážeme odolať a tým blokujeme Pánov príchod do srdca. 2,Pánov hlas znie milo. Presvedčili sa o tom ľudia v synagóge,kde Ježiš rozvinul svoju katechézu. Evanjelista napísal,že "všetci sa divili milým slovám,ktoré vychádzali z jeho úst"/Lk 4,16-30/. Akoby nechceli veriť,že Učiteľ z Nazareta je schopný milých slov. Akoby mali Rabbiho zaškatuľkovaného v pozícii tvrdého,nekompromisného radikála,ktorý nebude strácať drahocenný čas lichôtkami alebo vľúdnymi príhovormi. Ak ho tak videli,tak sa mýlili a museli to priznať. Pri sledovaní diania v spoločnosti žasneme,keď počúvame slovník vrcholných predstaviteľov spoločnosti. Snáď,niektorí,ani nie sú schopní základnej ľudskej vľúdnosti a miloty. Jeden na druhého chystajú pasce,ukladajú o ich život a všemožne sa snažia svojich rivalov znemožniť. V adventnom období,nech zaznie vľúdnosť z našich úst,viac ako inokedy. Ľudia,ktorí prijímajú z Pánovho stola sú kvalifikovaní pre takúto komunikáciu a majú predpoklady na to,aby vo svojom prostredí uplatňovali kultúru evanjelia,ktorú tak veľmi oceňovali Ježišovi rodáci v synagóge. 3,Pánova reč má svoju krehkosť. Spomeňme si na slová žalmistu:"Pane daj,aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia"/Ž,95/. Zdá sa,že zatvrdlivosť ľudského srdca môže byť vážnou prekážkou pe účinnosť Božieho hlasu. Akoby sám Pán poznamenal:"Tak,na to nemám". Tvrdosť srdca robí Boží hlas nepovšimnutým. Boh nie je násilný rozbíjač ľudských srdc. To,čo sa nám môže javiť ako slabosť a nemohúcnosť Božieho slova,v podstate znamená,že Boh len čaká trpezlivo na svoju príležitosť. Ktovie,či mu nedávam závdavok na toto čakanie aj ja?! On len čaká a klope. Ktovie,či nie je niečo,čo bráni Božiemu hlasu vstúpiť so môjho srdca. Tým vlastne svedčím o akejsi nemohúcnosti Pánovho slova,hoci,keby som chcel,Boh môže vo mne rozvinúť celú plejádu darov v prospech blížnych. Dajme mu teraz,v Advente príležitosť,aby vstúpil a zbavil zatvrdlivosti naše srdce,ktoré stále odoláva a bráni sa Božiemu dosahu. Ján Krstiteľ neomylne spoznal pri Jordáne Boží hlas. Počul ho vtedy,keď nielen iných pobádal k pokániu,ale sám sa odhodlal žiť odriekavo. Pri tejto činnosti si človek očistí dušu a získa nadanie počuť hlas zhora. Možno práve teraz prebieha v našom vnútri tá pravá chvíľa rozhodnutia. 

Myšlienka dňa 9

Nie je Janči ako Janči. Prednedávnom zazvonil u mňa telefón. Zdvihol som slúchadlo a pozdravil. Z druhej strany sa ozvalo:"Tu je Janči". V stotine sekundy mi mysľou prebehlo niekoľko ľudí-nositeľov tohto mena,ktorých poznám. Rýchlo som radšel odpovedal:"Servus,Janči. Ako sa ti darí?" Z druhej strany sa ozval ten istý hlas:"Ale,ja mám priezvisko Janči!". Cítil som,že mi vyschlo v ústach a stŕpol jazyk. Zakoktal som:"Jaaaj,už viem. Prepáčte. Teraz už viem,kto ste" Zaklamal som. Predpokladám,že takúto alebo podobnú situáciu dôverne poznáte. Nuž,nie je Janči ako Janči. A nie je autorita ako autorita. Sv. Lukáš ich vymenúva niekoľko a to v prostredí židovského národa/Lk 3,1-6/. Uvádza také mená ako:Tibérius,Poncius Pilát, Herodes,Filip,Lyzaniáš,Annáš,Kajfáš. Miesto v zozname sa ušlo aj Jánovi Krstiteľovi. Medzi menami je jeden podstatný rozdiel. Iba ten posledný /Krstiteľ/,má uvedené meno otca-Zachariáš. Tí,prv menovaní,nie. Akoby chcel svätopisec naznačiť,že za veľa nestoja. Iba ten stojí za povšimnutie,ktorý má uvedenú časť rodokmeňa. Chce sa poukázať na fakt,že dôraz treba položiť na tých,ktorí majú v "génoch" komunikáciu s Bohom. Nie je autorita ako autorita. Skutočná autorita sa najprv pýta,ako niekto komunikuje s Bohom. Ten,kto s Bohom komunikuje,má predpokladyx byť autoritou. Takto to odovzdávajme ďalej,nech aj cez nás vedie duchovný rodokmeň autorít,ktoré Boha neopúšťajú.

Myšlienka dňa 8

Pri istej príležitosti povedal Pán Ježiš túto poznámku:"A keď slepý vedie slepého ,obaja padnú do jamy"/Mt 15,14/. Na inom mieste v evanjeliu sa hovorí o tom,že dvaja slepci si našli cestu k Ježišovi-Lekárovi,ktorý ich uzdravil/Mt 9,27-31/. Tu postupovali koordinovane,jeden druhého potreboval. Neprotirečia si tieto situácie? Nie,lebo tá prvá situácia chce povedať,že ak niečo konajú spolu dvaja alebo viacerí pomýlení ľudia,málokedy z toho vzíde niečo dobré. Druhá udalosť chce naznačiť,že spolupráca dvoch alebo viacerých ľudi,hoc aj hendikepovaných,môže priniesť dobré ovocie. Často vidíme,najmä v priestore nemocnice,dvojice. Jeden z dvojice je mladší alebo zdravší a ten druhý je starší alebo chorý alebo oboje. Kto vlastne vedie koho? Je to obojstranné. Prečo? Lebo mladý a zdravý vedie staršieho a chorého,lebo ten by nemal síl,aby prišiel do cieľa-na nejaké vyšetrenie k lekárovi. Ale aj starší a chorý vedie mladého a zdravého,lebo ten sa musí prispôsobiť tempu a situácii svojho blížneho. Musí napr. výrazne spomaliť krok a úplne sa vžiť do situácie chorobou alebo vekom gniaveného blížneho. Koľko ľudí nás v skutočnosti vedie životom ,ťažko povedať. Teraz,v adventnom čase prispôsobme svoj krok,životné tempo blížnemu,ktorý to potrebuje. A to preto,lebo to chce Kristus,aby sme sa prispôsobili jemu v človekovi,ktorý je odkázaný. V prispôsobení sa blížnemu nájde naša duša pokoj a naplnenie túžob priniesť obetu.

Myšlienka dňa 7

Po revolučnom období v roku 1989 sa u nás začalo veľa rozprávať o tzv.zoznamoch. Išlo o archívy štátnej bezpečnosti,ktoré obsahovali zoznamy spolupracovníkov. ŠTB ich mala hojne. Ocitli sa tam ľudia,ktorí podpísali spoluprácu vedome a dobrovoľne,niektorí sa tam dostali pod hrozbou násilia,iní boli zneužití pre svoje slabosti. Mnohí z nich,by dali čokoľvek za to,aby ich mená niekto zo zoznamov vymazal. Pred pár dňami som sedel v čakárni na odborné vyšetrenie u lekára. Prišial staršia pani v čiernom odeve a na tvári sa jej zračil smútok. Počkala,kým vyjde na chodbu sestrička. Zobrala ju do kúta a povedala:"Včera mu umrel manžel. Bol objednáný u vás dnes na vyšetrenie. Môžete si ho zo zoznamu vyškrtnúť a namiesto neho objednať iného". Rozlúčila sa odišla. Ktovie.koľkí by sa ešte unúvali a takúto správu oznámili v ambulancii. Mnohí by to nechali iba tak,bez povšimnutia. Pani som musel obdivovať,získala si moju úctu,hoci už ju asi nikdy nestretnem. Triedna učiteľka v istej základnej škole sa vrátila do práce po dvojtýždňovej maródke. Do triedy vstúpila mávajúc nad hlavou akousi listinou formátu A4. Jej prvé slová boli:"Disponujem zoznamom hriešnikov,ktorí sa počas mojej neprítomnosti nemohli vmestiť do kože. Budem vyvádzať dôsledky. Upozorňujem,že neuznávam inštitút premlčania a dodatočného výmazu mien delikventov". Vśetky vyššie uvedené príklady hovoria o rôznych zoznamoch a úsilí jednotlivcov vymazať,odstrániť odtiaľ svoje meno. Pán Ježiš hovorí o stáde oviec,počtom sto,a o tom,že jedna sa stratila/ Mt 18,12-14/.  Predpokladáme,že pri jednej to nezostalo. Existuje skúsenosť,podľa ktorej k jednému blúdiacemu sa postupne pridávajú ostaní a k jednému narušiteľovi jednoty sa solidárne pridajú aj iní. Akoby vznikal pomyselný zoznam dezertérov,ktorí opustili svoj materinec. Boh nikdy nemáva nad hlavou nijakým zoznamom hriešnikov. Ani ich nenecháva čítať v chrapľavom obecnom rozhlase. A už vôbec nekrmí týmito informáciami média. Pre mňa osobne,sú veľkým povzbudením ľudia,ktorí sa netaja tým,že sú v zozname kajúcnikov. Tento pomyselný zoznam je dôležitejší a smerodajnejší,ako nejaký zoznam hriešnikov. Lebo,ak sa z hriešnikov stávajú kajúcnici,tak potom je dôvod Bohu ďakovať a tešiť sa,že biblická sieň sa napĺňa hodovníkmi,ktorí v svadobnom rúchu ak nie nevinnosti,tak potom kajúcnosti zasadli,aby večne stolovali s Pánom.

Myšlienka dňa 6

Pochválil vás niekto niekedy,že ste prešli dobrou školou?  Nedávno som si zavolal  odborníka-vodoinštalatéra,aby odstránil poruchu. Zvyknem ho volať,lebo je to odborník. Myslím si,že takých nie je veľa. Po skončení práce sme si sadli ku káve. Rozhovoril sa o svojej práci. Aj o začiatkoch. Spomínal na chvíle,keď sa začal učiť. S úsmevom na tvári spomína na starých majstrov,ktorí ho kopancom do nohy "upozornili",keď nepochopil zadanie úlohy. Nezabudol na chvíle,keď dostal facku,lebo "dosť rýchlo " nepriniesol kus železa,na požiadanie majstra....V pamäti mu zostalo,keď ho majster nazval "hlupákom",lebo nepochopil na prvý krát,čo má na mysli,keď povedal:"dones oneee...".Veľmi pozorne som ho počúval a bol som prekvapený,keď toto všetko,čo zažil,vyhodnotil ako "dobrú školu do života". Apoštoli prešli výbornou Pánovou školou. Ten im povedal:"Poďte ku mne všetci,ktorí sa namáhate a ste preťaźení, a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Na čo si asi apoštoli v tú chvíľu spomenuli? Možno na neúspešný rybolov,ktorý skomentovali takto:"Učiteľ,celú noc sme sa namáhali,a nič sme nechytili"/ Lk 5,5/. A určite aj na Ježišov komentár v súvislosti s preťažením. Šimon-Peter prišiel za Ježišom s otázkou,či má svojmu hnevníkovi odpustiť sedem ráz...Ten ho opravil,a povedal:"Nie sedem ráz,ale sedemdesiatsedem ráz"/ Mt 18,21-22/. Pre Ježiśa hľadisko námahy nesúvisí s úspechom či neúspechom. Pre Ježiša preťaženosť nie je záležitosťou matematiky,ale ochotou k obetavosti. Darmo je,kým žijeme tu na zemi,neustále prechádzame Ježišovou školou. Zdá sa,že ako výchvno-pedagogickú metódu používa najčastejšie kríž...Každý,raz dostane príležitosť,aby  vydal svedectvo,že  prešiel tou najlepšou školou,aká existuje.

Myšlienka dňa 5

Je veľa vecí,ktoré nás na živote človeka zaujímajú. Okrem iného sme niekedy zvedaví na jeho prístup. Prístup k ľuďom,k povinnostiam,k Bohu atď. V prístupe k niečomu, človek odhaľuje kus zo seba,dáva na javo,čo je obsahom jeho srdca. Aký môže mať človek prístup k rôznym životným situáciam? Môže mať postoj strachu. Vtedy si hovorí:neviem,čo ma čaká. Mám z toho strach. Nepoznám to. Nič o tom neviem. Inokedy sa musí vyrovnať z postojomobáv. To je vtedy,keď prevládajú v duši človeka pochybnosti. Má v duši nepokoj,či urobil dobre,čo urobil. Či nemal konať inak. Pýta sa,či nemal urobiť viac v nejakej činnosti atď. Prílišné obavy môžu limitovať človeka v jeho práci a úsilí o dobro. Na človeku občas badáme postoj pesimizmu. Ten vzniká na záklde vnútorného presvedčenia,že všetko konanie dobra je zbytočné,že všetko skončí zle. Aký postoj máme zaujať,keď sme konfrontovaní svečnosťou? Priznajme si,že v hlave vtedy prúdia rôzne myšlienky. Objaví sa tam strach,je tam fáza obáv a je tam aj miesto pre pesimizmus. S týmto sa však ďaleko nedostaneme. Takýmto postojom myšlienku večného života spracovať nedokážeme. Tu sa žiada iný prístup. Ten vychádza zo slov Pána Ježiša:"Vo svete máte súženie,ale dúfajte,ja som premohol svet"/ Jn 16,33/. V tomto uistení sa čŕta pre každého z nás nádej. Tá sa neopiera iba o ľudské a pozemské motívy,ale nachádza svoje zakotvenie v Božej prítomnosti. S čim teda môžeme počítať stojac pred bránami večnosti?1,Reakciou na strach je istota,ktorú nosíme v sebe ako veriaci,že Boh je s nami. Ak sme v živote prijímali Krista v Božom slove a v pokrme eucharistie,nemôže to zostať bez odozvy tvárou v tvár Sudcovi,ktorý nám otvára brány večnosti. Boží pokrm musel v nás zanechať istú hĺbku života,ktorá Božiemu pohľadu neunikne. Teda nie strach,ale posvätná bázeň pred tajomstvom večnosti,to je to správne rozpoloženie,ktoré by malo sprevádzať celý náš život a aj prechod do večnosti. 2,Našou reakciou na možné obavy zo stretnutia s Pánom života a smrti je myšlienka,podľa ktorej Boh všetko očisťuje a zdokonaľuje. Nemuseli sme v živote všetko zvládnuť dokonalým spôsobom. Ak sme mali dobré úmysly,ak sme do svojich plánov zasvätili Boha,ak sme s ním začínali svoje každodenné diela,on sám ich zdokonalí a dokončí na svoju slávu. Pekne o tom napísal sv.Pavol v liste Filipanom:"A som si istý,že ten,čo začal vo vás dobré dielo,aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša"/ Flp 1,6/. 3,Napokon,našou odpoveďou na prípadný pesimizmus z večnosti nech je myšlienka,podľa ktorej Boh počas života dáva pravidelnú možnosť reparátu.Presvedčili sa o tom aj takí veľkí ľudia,akými boli apoštoli. Po jednom z neúspešných rybolovov ich Pán namiesto pokarhania povzbudil,aby činnosť zopakovali znova:"Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov"/ Lk 5,4/. Tu sa ukazuje,že bol svedkom prvého-neúspešného rybolovu a že chce byť protagonistom pri opakovanom pokuse,tentokrát s úspešným koncom. Človek sa počas života neustále usiluje o dobro. Málokedy je so sebou spokojný,no spokojnosť,tú mu do života vracia Boh. Nedá sa spočítať koľko dobra vnesie do rodinného života matka a otec. Nedá sa spočítať,koľko dobra vyprosí pre Cirkev veriaca osoba,ktorá žije s Cirkvou a s ňou zdieľa jej osudy. Takýmto otvára Boh dvere večnosti a pozýva ich k sebe slovami:"Poďte ku mne všetci,ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním"/ Mt 11,28/.

Myšlienka dňa 4

Nedávno som si so záujmom prečítal na postoj.sk zaujímavý rozhovor. O svojom živote hovorila mladá žena-Andrea Richardson. Je vydatá za Angličana. Názov článku znie:Mala som už plné zuby konzumu. Odporúčam všetkým,aby si ho prečítali. Najmä teraz v Advente.  Autorku označujú ako "minimalistku". Prečo,to sa každý dozvie po prečítaní článku. Opustila pohodlný až prepychový život a zaradila sa medzi bežných obyvateľov v paneláku v Petržalke. Predstavte si,že sú ľudia,ktorým sa prepychový život môže znechutiť. Majú ho plné zuby. Rozhodnú sa žiť životom bežného človeka,ktorý niekedy aj zápasí o svoju existenciu. Z istoty prejdú do rizika. Rád by som pripomenul niektoré typické znaky konzumného spôsobu života. 1,Prítomnosť vrakov. V konzumnej spoločnosti je strašne veľa nepoužiteľných vrakov. Pri cestách,na parkoviskách,ale i v moriach. Charakteristickým znakom vraku je to,že je technicky nefunkčný,zavadzia a nikto nemá oň záujem. Niekde inde vo svete,kde žijú ľudia v biede,by sa určite pokúsili s vrakom niečo urobiť-spojazdniť ho. V konzumnej spoločnosti končí svoju púť na vrakovisku. Pred nedávnom sme sa v správach dopočuli,že v Argentíne protestujú niektorí ľudia,lebo tamojšia vláda odmieta vytiahnuť z hĺbin ponorku,v ktorej zahynulu štyridsaťštyri námorníkov. Stalo sa to pred rokom. Rodinní príslušníci chcú svojich dôstojne pochovať. No vláda tvrdí,že na vytiahnutie vraku z veľkej hĺbky potrebuje špeciálnu techniku,ktorá stojí veľké peniaze. Ktovie,ako sa to celé skončí? Ak je ťažké vytiahnuť vrak ponorky z mora,je omnoho ťažšie vytiahnuť vrak človeka z hĺbín biedy do ktorej sa dostal. Tak veľmi by sme chceli povyťahovať všetky trosky ľudských existencií z ich vlastnej biedy! Hĺbka tejto biedy je rozmanitá. Život niektorých ľudí pripomína vrakovisko. Existujú celé cintoríny ľudských vrakov. Niektorí z nich,zúfalo blízko nášho života. Tu nepomôže ani najdrahšia technika. Jedine milosť Božia,ktorú budeme zvolávať na tých,ktorí sú "nepojazdní pre bežný život,nikto ich už nechce a hlavne-zavadzajú a zapáchajú vrcholnou ľudskou biedou". Advent je na to ako stvorený. 2, V konzumnej spoločnosti sa stretávame s brakom. Brak je niečo,čo je nedôstojné človeka. Ide o všetko,čo ho ponižuje. Brakom a gýčom sme obklopení všade vôkol. Konzumujeme ho,máme ho denne na očiach. Duša sa ním sýti. Brak spôsobuje vážne onemocnenie. Kvôli braku nie sme schopní vnímať čistú a dokonalú krásu. Jej vrcholom/nedostižným/ je Boh. V zúfalej snahe niečo ,na poslednú chvíľu,kúpiť na sviatky,siahame po braku. Donášame ho domov a ešte sa tvárime,že sme priniesli niečo hodnotné a túžime po vďačnosti. Klameme sami seba aj svoje deti. Klamstvo vyjde draho. Prejaví sa to tak,že ďalšie pokolenia budú považovať aj náboženské sviatky za lacný brak. A  život podľa tejto schémy za bezvýznamný gýč. Spýtal som sa raz uznávaného slovenského herca,prečo niektorí kolegovia prijmú úlohy v rôznych druhotriednych seriáloch. Odpovedal,že kvôli peniazom. Chýba im hrdosť a cit. Pokúsme sa priniesť domov Krista. Jeden z našich mimoriadnych vysluhovateľov,pri návšteve chorého začína hneď od dverí takto:Priniesol som vám živého Krista! Opakuje to stále. Je to pekné a dojímavé. Uisťujem všetkých,že to nie brak. Je to viera. 3,Konzumný spôsob života spôsobuje na tvárach súčasníkov mrak. Tváre súčasníkov sú zachmúrené od nedostatku radosti,nadšenia,pokoja. Sú zastreté nenávisťou,závisťou,žiaľom,bôľom a smútkom. Nedočkavo túžime po naplnení slov.ktoré čítame u proroka Izaiáša:"Pán zástupov vystrojí na tomto vrchu všetkým národom hostinu s mnohými jedlami,hostinu s výborným vínom,so šťavnatými jedlami,s vínom najjemnejšim. Strhne na tomto vrchu závoj, ktorý zahaľoval všetkých ľudí, a prikrývku, čo zakrývala všetky národy. Zničí smrť navždy, zotrie Pán,Boh, slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme,lebo Pán prehovoril"/ Iz 25,6-9/. Pokúsme sa v adventnom období sňať akýkoľvek mrak,čo zahaľuje alebo znetvoruje tvár nášho blížneho. Ku konkrétnemu pokusu priložme modlitbu. Ak nie iné,tak dosiahneme aspoň jav,ktorý nazývame "roztrhanie mrakov". Aspoň jeho natrhnutie...Zvyšok nechajme na Pána zástupov,ktorý má s tým bohaté skúsenosti.

Myšlienka dňa 3

Čerství absolventi s vysokoškolským diplomom,bývalí spolužiaci,nastúpili pracovať k istému zamestnávateľovi. Sú mladí,majú radi humor,dokážu si zo sebe urobiť žarty,ale aj ich prijať. Už roky majú zaužívaný zvyk.Preniesli ho aj na pracovisko. Na otázku:ako sa máš?, odpovedajú:žiadne béčko! Akože:nie som béčko,ale niekto viac. Recesisti. Majú z toho veľa srandy.Mnohých kolegov už aj získali pre tento druh konvencie na pracovisku. Pred nedávnom mi rozprávala známa,že im na pracovisku udelili koncoročné odmeny. A to "až" v sume 50 eur. Ale iba v tom prípade,ak za celý rok nemali ani jedno "péčko". Tento fakt by sa dal vyjadriť dnešnou terminológiou-choré až morbídne. Myslím si,že je v tom veľa neúcty a pohŕdania človekom. Ide o zneváženie práce človeka. Systém,v ktorom žijeme sa s nami pohráva.vydiera nás,ba viac-vysmieva sa nám beztrestne do očí. Hneď som zavolal do firmy,kde pracujú vyššie uvedení recesisti a navrhol,aby si doplnili svoj ojedinelý pozdrav. Povedal som im,aby k pozdravu "žiadne béčko" pridali doplnok vo forme "žiadne péčko". Odpovedali mi,že to závisí od výšky koncoročných prémii...Firma, v ktorej pracujú je však solventná a váži si zamestnancov. Nepredpokladám,že svoj zaužívaný pozdrav museli doplniť,nedajbože zrušiť. Hovoríme o úcte. V adventnom období "cítime" v liturgii prítomnosť Sv Jána Krstiteľa. Okrem iného,možno o ňom povedať,že požíval všeobecnú úctu. Dokonca samotný vladár,ktorý ho napokon dal sťať,hovoril o ňom s akousi úctivosťou,ba až strachom/ Mk 6,17-29/. Jánova autorita bola prirodzená,nie vynútená. Hovoril cez neho sám Boh. Ježiš o ňom povedal,že nik z ľudí sa nenarodil väčší,ako je on/ Mt 11,11/. Charakteristické znaky Jánovho života sa dajú zhrnúť takto:život chápal ako poslanie,pestoval permanentný odpor voči hriechu,ujímal sa ľudí v ich biedach,ordinoval liek pokánia a pre každého mal primerané slovo. Nezaslúžil si tento človek úctu? Pokúsme si niečo z jeho životného programu zobrať pre seba. Úcty vo svete nikdy nie je dosť. Ozaj,všetci si poprajme:"žiadne béčko/to budeme,ak budeme žiť v intenciách Krstiteľa/",ale doložme aj:"žiadne péčko/to preto,aby nám neušli aspoň symbolické vianočné odmeny..."

Myšlienka dňa 1

Väčšina z nás zažila situáciu,ktorú môžeme jednoducho vyjadriť takto:ísť s kožou na trh. Inak povedané-podstúpiť riziko,čakať následky,oddať sa nemilosrdným ľudským jazykom. Čo iné mohol čakať Ján Krstiteľ,keď vystupoval na verejnosti a karhal,len tak,bez poverenia nejakej oficiálnej ľudskej autority. Čo mohol čakať sám Ježiš,keď karhal,napomínal,usmerňoval,napravoval skostnatenú morálku,pričom ako prvých postihol vrcholných náboženských predstaviteľov-farizejov a zákonníkov. A následky nenechali na seba dlho čakať. Evanjelista píše,že Židia častovali Krstiteľa pre jeho odriekavý spôsob života slovami:"Je posadnutý zlým duchom"/ Mt 11,16-19/. Nepovšimnutého nenechali ani samotného Ježiša. Hovorili:"Hľa,pažravec a pijan,priateľ mýtnikov a hriešnikov"/ Mt 11,16-19/. Spočítali mu jeho snahu byť spoločenský a komunikovať s okolím iným spôsobom. Na to treba mať odvahu. Nedávno som sledoval dokumentárny film,ktorý sa zaoberal tématikou americko-vietnamskej vojny. Prehovorili bývalí vojaci americkej armády-veteráni,ktorí padli do vietnamského zajatia a boli kruto mučení. Jeden z nich,dnes už starý človek, konštatoval túto zaujímavú myšlienku:"Mať odvahu neznamená,že nemáš strach. Mať odvahu znamená mať vieru". Táto myšlienka sa mi veľmi zapáčila. Ak už máme my,kresťania ísť na pranier sveta,choďme tam s vierou,že táto obeta je symbolom odvahy. Nezaobídeme sa bez strachu,no viera bude presvedčivejšia a účinnejšia.

Myšlienka dňa 2

Kedysi som videl sfilmovaný príbeh istého muža,ktorý žil v hojnosti a luxuse. Stal sa z neho tvrdý biznisman,ktorý nehľadí na nič,len na to,ako navýšiť svoj majetok a to za akúkoľvek cenu. Nikoho a ničoho sa nebál. Všetko mu vychádzalo a všetko okolo neho sa mu podriaďovalo. Raz,však,tento štýl života skončil. Dcéra mu ochorela na vážnu chorobu. Po čase sa jej zdravotný stav zlepšil,no ostala postihnutá. Aj bohémsky život jej otca sa skončil. Spokornel. A veľmi. Vtedy povedal:"Z nikoho nemám strach iba z Boha. A to preto,lebo Boh je nekonečne dobrý a zahŕňa nás darmi. Hýčka si nás. No po čase,nám tieto dary môže zobrať alebo inak požiadať,aby sme vydali počet z týchto darov. Z toho mám strach".Ježiš otvorene hovorí,aby sme sa báli Boha a nie tých,ktorí sa vyhrážajú a vykrikujú a rôznorodo ubližujú/Lk 12,1-7/. Máme sa báť Boha,lebo môžeme prísť veľmi ľahko o dary od neho a on určite  bude vymáhať svoje pohľadávky. Existuje však spôsob života,ktorý nám pomôže zbaviť sa strachu z Boha. Spočíva v tom,že mu denne ďakujeme a odprosujeme za svoju nevšímavosť. Takto,nielenže sa zbavíme zbytočného strachu,ba naopak,s radosťou ho budeme vyhľadávať.