Hybrid

 Istá renomovaná divadelná scéna naštudovala nové divadelné predstavenie. Jeden z hercov-hlavný predstaviteľ, hral dve postavy-kladnú a zápornú. Počas predstavenia sa vždy prezliekol a na scénu prišiel vždy oblečený podľa toho, akú postavu stvárnil, kladnú alebo zápornú. Išlo o obdivuhodný výkon, nielen herecký, ale aj športový. Za svoj výkon zožal nielen ovácie publika, ale ani odborné kruhy nešetrili uznaním. On sám sa vyjadril, že nebolo jednoduché zahrať takýto"hybrid".

    Pojem-hybrid sa u nás už udomácnil. Vyjadruje  celok, ktorý je zložený z dvoch alebo viacerých prvkov, alebo predstavuje akéhosi kríženca na trhu. Spomína sa najmä v súvislosti s automobilovým pohonom, najnovšie aj so spôsobom vyučovania na školách. Ministerstvo školstva odporúča vyučovať počas pandémie hybridme, t.j. kombináciou dištančného a prezenčného spôsobu. Budúcnosť ukáže, čo tieto a podobné hybridy prinesú. 

    Možno budeme prekvapení, keď zistíme, že aj evanjelium nám prináša určitý typ hybridného človeka. Ide o bohatého človeka, ktorý predtým, ako odcestoval, zveril sluhom svoj majetok, aby ho zveľaďovali/Mt /25, 14-30/. Prečo ho definujeme ako hybrid?

    Je v ňom niečo zlého ale aj niečo, čo musíme obdivovať. Na jednej strane je to "tvrdý človek, ktorý žne, kde nesial a zbiera tam, kde nerozsýpal". Táto charakteristika ho usvedčuje ako takého, ktorý v honbe za ziskom sa neštíti použiť ani nespravodlivé prostriedky. Na druhej strane je obdivuhodný v tom, že pozná psychológiu človeka. Sluhom rozdal majetok podľa "ich schopností". Svojich ľudí poznal takmer dokonale. Ku chvále mu slúži aj to, že nikoho z nikoho neposlal preč s prázdnymi rukami. Aj tomu najneschopnejšiemu dal jeden talent. Kto sa vyzná v takomto človekovi? Pripomína herca, ktorý sa počas predstavenia neustále prezlieka, podľa toho, akú postavu práve ide prezentovať, či kladnú, alebo zápornú...

    Hybridný systém zmýšľania dnešnej doby sa môže podpísať pod charakter človeka. Môžeme si zvyknúť na to, že naše správanie môže byť nad limit, pričom budeme ospravedlňovať svoje hriešne konanie, veď je doba hybridov, a to aj v morálnej oblasti...Čím viac sa veci okolo nás dejú hybridným spôsobom, tým viac má platiť evanjeliové:"Vaša reč nech je áno-áno, nie-nie! Čo je navyše, pochádza od Zlého"/Mt 5,37/.

Keď vždy niečo chýba...

 Z materiálneho hľadiska sú ľudia vychovávaní dvojako. Niektorí,keď sa spätne vracajú do detstva a mladosti, konštatujú,  že nikdy nezažili materiálny blahobyt. Žili ako tak, nehladovali, ale ani nemohli príliš vyskakovať. Povedia: nikdy sme nemali všetko, vždy nám niečo chýbalo. Iní hovoria o opaku:nikdy nám doma nič nechýbalo. Z hľadiska určitej formácie viery, nezaškodí sa trochu uskromniť a občas zažiť moment, podľa ktorého nám niečo chýba. 

    Pán Ježiš sa stretával s rôznymi ľuďmi a doplňal, ak im niečo chýbalo. Učeníkom nezabudol rozpovedať podobenstvo o desiatich pannách. Zdôraznil, že piatim z nich chýbal olej do lampy /Mt 25, 1-13/. Inokedy zažili krajnú núdzu, a to vtedy, keď niekoľkotisícový zástup nemal čo do úst /Mt 14,13-21/. Nezabudnime ani na zázrak v Káne Galilejskej /Jn 2, 1-11/, keď svadobčanom hrozilo fiasko, že zostanú bez vína. Ježiš síce dopnil to, čo ľuďom chýbalo, ale naznačil fakt, podľa ktorého, kým žijeme na zemi, vždy nám bude niečo chýbať. Musíme sa s tým zmieriť.

    Budúcnosť si na tomto svete nezabezpečíme, hoci by si to mnohí priali. Nežije sa im materiálne zle. Naša duša má ambície večnosti, lebo vždy niečo hľadá a málokedy je spokojná s tým, čo má. Náš permanentný duchovný hlad bude uspokojený až vo večnosti. Našou úlohou je zmieriť sa s večnosťou. A tej prechádza odchod z tohto sveta. Ľudia prechádzajú v tejto veci určitým vývojom. Niektorí, najprv, myšlienku večnosti odmietajú. Neskoršie ju začnú pripúšťať a brať vážnejšie. Napokon zistia, že sa musia s ňou zžiť, ak nechcú stratiť zmysel života. Naša viera nám na tejto ceste účinne pomáha.

Bdejte

Možno si mnohí pamätáme na situácie z mladosti, kedy rodičia niekam odišli a nám prikázali:"Ty stráž dom!". Logika tohto stráženia, či bdenia nám hovorí, že treba si občas sadnúť k oknu a z vnútra sledovať, čo sa deje von. Či sa tam neobjaví niečo podozrivé, niečo, čo by mohlo ohroziť celistvosť nášho príbytku. Takto, alebo podobne si predstavujeme bdenie, mať oči na stopkách až do vtedy, kým sa nevráti kompetentná autorita a nepreberie zodpovednosť do vlastných rúk. 

    Evanjelium veľmi dobre pozná výraz - bdejte! /Mt 24,42/. Mnohí si myslia, že jeho obsahom a zmyslom je iba sledovať to, čo sa deje okolo nás. Mať oči na stopkách a všímať si napr. podozrivé individuá, ktoré by nám chceli ublížiť. Svätý Otec František nás vyvádza z tohto omylu. Hovorí:"Bdieť znamená rozumieť, čo sa deje v mojom srdci. Znamená to zastaviť sa na chvíľu a skúmať svoj život". /Komentár pápeža Františka na Evanjelium z 13.10. 2017. Odvážme sa na akciu:dva v jednom. Pod pojem bdieť zahrňme sledovanie vonkajších vplyvov, ale sústreďme sa najmä na prúdy v našom srdci. Tam sa nastavuje naša schopnosť biblicky bdieť a očakávať Mesiáša.

Niečo ešte chýba

• Sú situácie, kedy sme mimoriadne spokojní so svojim dielom. S veľkou úľubou a širokým úsmevom vtedy konštatujeme:"Nič tomu nechýba!". Naše nadšenie nepozná hranice. Dielo sa nám javí stopercentné a dokonalé. Nie vždy je tomu tak. Predstavme si, že niečo navaríme. Už sa nevieme dočkať, kedy zoberieme do úst prvé sústa. A keď to urobíme, zmraštíme čelo a povieme:"Niečo tomu chýba". 
•     Sv. Pavol píše do Solúna. Hovorí, že túži vidieť tamojších veriacich a :"...doplniť to, čo chýba ich viere". 
•  S doplnením niečoho máme v živote veľké skúsenosti. Na nejakom úrade, či inštitúcii odovzdáme vyplnený formulár-žiadosť. Príde nám odpoveď, podľa ktorej treba doplniť ešte nejaké veci. Vždy treba niečo doplňať. Keď hovoríme, že treba niečo doplniť, môže to byť dobrý znak. Materiál, ktorý sme podali, bol prijatý ako celok, ale treba doplniť detaily. Už len detaily. Alebo až detaily. Podľa slov Apoštola národov treba aj vo veci viery niečo neustále dopĺňať. Do konca života s tým nebudeme hotoví. Toto doplnenie môže mať podobu slov Svätého Otca Františka:" Bdieť /nad svojou vierou/ znamená rozumieť, čo sa deje v mojom srdci. Znamená to zastaviť sa na chvíľu a skúmať svoj život"./Komentár pápeža Františka na Evanjelium z 13.10. 2017/

Sila Slova

Počas života sme mnohokrát čítali alebo počúvali súvislý text. Niektoré z textov do dnes považujeme za majstrovské diela. Sú hlboké svojim významom, ale môžu byť aj také, že sa nimi nasýtia zmysly. Preto im dávame prívlastok-múdry, ľubozvučný a okulahodiaci. Aj bežné ľudské slovo dokáže naplniť človeka na istý čas.

    Ako je to s Božím slovom? Vyčerpávajúcu odpoveď nám ponúka Šimon Peter. Hovorí Ježišovi:"Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života" /Jn 6,69/. Peter nehovorí o tom, žeby Pánovo slovo bolo ľubozvučné, či oku lahodiace. Možno že má aj takúto charakteristiku. Podstatné však je,  že pohýna ľudí, aby nasledovali Ježiša. Ako sa to prejavuje, keď niektorí z jeho učeníkov odišli od neho a konštatovali:"Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!"/Jn 6,60/? 

    1.,Včera večer v správach RTVS nás oboznámili s tým, ako sa pripravuje Šaštín-mesto a Šaštín- farnosť na návštevu pápeža Františka. Okrem iného ma zaujala správa, podľa ktorej istý umelec renovuje sochu Panny Márie.  Pred časom na ňu spadol strom a časť sochy sa rozpadla na malé kúsky. Umelec veľmi pracne zliepa kúsky mozaiky a vystužuje ich kúskami železa, aby znova držala pohromade. Socha sa nachádza vonku, v blízkosti chrámu. 

  Niekedy  máme pocit, že sa nám život  rozpadáva. Že sa mení na črepiny, ktoré nikto nechce a ktoré každému prekážajú. Ak prijmeme Božie slovo do svojho života, dočkáme sa zázraku. Božie slovo pozbiera naše črepiny, kúsky prehier, sklamaní a pomýlení a premení ich na Božie umelecké dielo. Toto nedokáže nikto, iba Boh svojim Slovom. Ak sme trpezliví, zistíme, že Boh nás postupne znovamodeluje a dotvára nás do podoby primeranej spáse. 

    2.,Evanjelium hovorí, že niektorí z Ježišových učeníkov šomrali. Nepáčilo sa im, čo Ježiš rozpráva a odmietli ho. Ľudia reptali a šomrali odjakživa. Platí to aj dnes. Ľudia obyčajne šomrú na svoju dobu. Sv. Augustín hovorí:"A nájdeš ľudí, ktorí repcú na svoje časy, lebo že časy našich predkov boli dobré. A keby sa mohli vrátiť do čias svojich predkov, nereptali by aj tam? Minulé časy, o ktorých si myslíš, že boli dobré, boli dobré iba preto, že už nie sú tvoje" /Liturgia hodín IV,s.93/. Zároveň dodáva, že všetky generácie, všetci ľudia" nosia v sebe niečo z Adama" a preto repcú. 

    My, však ,zažívame nové časy. Spoznali sme nového Adama-Ježiša Krista. Božie slovo spôsobuje, že je v nás stále viac a viac z Ježiša. Starého Adama odmietame a túžime po novom. Keď si zvykneme iba reptať a šomrať, budeme sa javiť ako potomkovia starého Adama. Ale, ak si osvojíme Ježišovu nádej večnosti, staneme sa reprezentatmi Ježiša, ktorý priniesol absolútnu novosť života. 

    3., Viacerí sme mali možnosť počúvať úryvky zo zasadania rôznych komisií, či samotného parlamentu. Človek, ktorí diskusiu viedol, občas niekomu slovo vzal. A to preto, lebo hovoril dlho, či od veci. Povedal:beriem vám slovo!. No inému ho zasa udelil. Povedal:"Máte slovo!". 

    Svet je veľmi rád, keď môže Cirkvi zobrať slovo. Teší sa, ak má možnosť ju umlčať. Má pôžitok, ak sa jej slovo neutralizuje a spochybňuje. Svet by bol najradšej, keby Cirkev bola bez slov a bez hlasu. No je tu Pán, ktorý ju živý svojim Slovom a hovorí:"Máš Slovo!". Svet jej slovo berie, ale Boh ho jej dáva. A nie hocijaké!. Cirkev nezostane bez Slova. Čím viac sa svet usiluje Cirkev pozbaviť slova, tým viac, priam zázračne, ju počuť pri hlásaní Slova. Cirkev musí byť plodná na Božie slovo, lebo je to slovo spásy. Nezabudnime otvárať zmysly, no najmä srdce, aby v nás padlo na úrodnú pôdu. 

    

Rovnosť u ľudí a u Boha

 Je všeobecne známe, že alkohol, drogy a iné nezriadenosti človeka zložia. Poznačia ho ho psychicky aj fyzicky.  Niekedy nám niekto ukáže takého človeka a povie:"Pozri, kam sa dostal, pozri, na akej úrovni sa nachádza ?!". Má nám to poslúžiť, ako odstrašujúci príklad.  Je isté, že sa nechceme  ocitnúť na úrovni, na ktorú sa dostali tí, ktorí žijú bezuzdne a nezriadene. 

    Už biblické udalosti hovoria o tom, že niektorí ľudia sa dištancujú od iných. Predstavme si farizeja, ktorý sa stretol v chráme s mýtnikom a Bohu povedal:"Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia...ako tento mýtnik"/Lk 18,11/. Robotníci, ktorí boli najatí na prácu vo vinici, povedali vyčítavo hospodárovi:" Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám...."/Mt 20,1-16/. 

    Málokto by bol spokojný, keby ho identifikovali so spodinou spoločnosti, prípadne s tými, ktorí sa nespravodlivo prepracovali na istú úroveň, ktorú si, podľa nás, nezaslúžia. My, máme mať ambíciu, žiť ako Kristus. On pre nás predstavuje úroveň, po ktorej hodno túžiť. Sv. Pavol o tom píše v skratke takto:"...kým vo vás nebude stvárnený Kristus /Gal 4,19/. Paradoxom je, že niektorí sa ku Kristovej úrovni priblížili práve cestou pádu do spodiny spoločnosti. Takýto pád ich zobudil, zaradil následne medzi kajúcnikov a potom postavil na cestu spásy. Našou ambíciou je žiť tak, ako sa vyjadril Apoštol národov:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus"/ Gal 2,20/. Takáto úroveň je pre nás primeraná. Ak sa o ňu usilujeme, tak sme na vrcholnej úrovni duchovného snaženia v pozemskom živote.

Nanebovzatá ("Ulož si veci!")

 

        

         „Ulož si veci!“ Kde počujeme tento hlas najčastejšie? Pravidelne sa ozýva tam, kde sú deti, presnejšie – zaznieva smerom k detským izbám. Obyčajne rodič vydá tento príkaz potom, čo si prehliadne stav poriadku vo veciach v detskej izbe.

         V mnohých z nás tieto príkazy ešte z detstva rezonujú. Podľa stavu uložených vecí môžeme čo-to zistiť aj o ich majiteľovi. Každý človek má v sebe istú hierarchiu hodnôt a tá sa premieta aj do systému uložených osobných vecí.      

         Je dobré, keď okrem hmotných vecí máme istý poriadok aj v oblasti viery a praxe duchovného života. Aj tu sa dá aplikovať príkaz: „Ulož si veci!“ Ak by sme mali záujem a uložili si veci podľa istého poriadku, na poprednom mieste – hneď po Bohu by mala nasledovať mariánska úcta. Ak je dodržané toto poradie, veriaci človek má správne nasmerovanie a jeho život je vyvážený.

         Čo má obsahovať mariánska úcta? To, čo pripomínajú kvety a byliny, ktoré požehnávame na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Dôraz kladieme na tri skutočnosti:

1.) ozdoba;

2.) vôňa;

3.) úžitok.

 

1.) Ozdoba alebo výzdoba

          Kvetmi si zvykneme vyzdobiť prostredie svojho života. Týka sa to interiéru, ale aj exteriéry máme riešené vyberaným spôsobom. Robíme to aj napriek tomu, že kvetinová výzdoba býva prchavá, dočasná alebo sezónna. Napriek tomu nám spríjemní realitu a zároveň odzrkadľuje naše vnútro.

         Pestovaním mariánskej úcty dávame najavo svoje dobré úmysly a prezentujeme snahu bojovať proti hriechu. Úcta k Panne Márii nám spríjemní nevľúdnosť životných zápasov a umožní duši, aby si odpočinula. Pestovaním mariánskej úcty dávame na známosť skutočnosť, že máme dobré úmysly s každým človekom a zároveň vyjadrujeme vďaku za Božie dobrodenia. Môžeme tak učiniť aj skrze chválospev Panny Márie – „veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný...“ (Lk 1, 39 – 56)

 2.) Vôňa

Kvety a byliny produkujú vôňu. Vôňa je opakom zápachu a nečistoty a vytláča ich. Je lepšie, keď je vôňa prirodzená, prírodná. Človek, ktorý pestuje mariánsku úctu, vytvára akoby vôňu či atmosféru vo svojom prostredí. Prejaví sa to tak, že prostredníctvom vzťahu k Božej Matke získava schopnosť vytláčať pochmúrnosť, dezilúziu a pesimizmus zo života.

Existujú ľudia, ktorí vytvoria dobrú atmosféru v spoločenstve, lebo sú vtipní, spontánni a spoločenskí.

      V Božom slove evanjelia sa dozvedáme o tom, že výbornú atmosféru vytvorila Panna Mária pri stretnutí s Alžbetou: „Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone.“ (Lk 1, 39 – 56)

Takúto atmosféru vytvorí Božia milosť v duši človeka, ktorý sa uchádza o priazeň Božej Matky. Ľudia, ktorí vo svojom živote venujú dostatok miesta Panne Márii, vytvárajú prajnú atmosféru vo svojom prostredí. Dosahujú to aj tým, že sa pravidelne modlievajú napr. modlitbu posv. ruženca.

Takto sa vytvára skutočná duchovná vôňa, ktorá sa umelo vytvoriť nedá. Musí vychádzať z čistého srdca, ktoré odmieta hriech.

 

 3.) Úžitok

Z mnohých bylín, ktoré zbierame, máme úžitok. Z niektorých kvetov máme fyzický pôžitok a z iných úžitok pre zdravie tela i duše. V hierarchii dôležitosti je viac úžitok ako pôžitok. Pôžitok máva krátkodobejší charakter, ale je tu aj nebezpečenstvo, že z častého pôžitku môže vzísť trvalejšia vlastnosť – požívačnosť. Na druhej strane – ak hľadíme na úžitok, môžeme sa dopracovať k užitočnosti v živote.

         Z mariánskej modlitby má duša pôžitok, ale najmä úžitok,
ktorý je potrebný pre spásu. Niekedy sa nám zdravie vráti pri dlhodobom užívaní výťažkov z rastlín a bylín. Pri pravidelnej mariánskej modlitbe sa nám vytvára duchovné zdravie a zdravé ovzdušie. Presne takto hovorí aj chválospev z evanjelia: „hladných nakŕmil dobrotami....povýšil ponížených....“  (Lk 1, 39 – 56)

Takto pod vplyvom mariánskej úcty sa snažíme zdravo žiť. Skutočné zdravie sa dosahuje nielen úkonmi medicíny,
ale aj stabilným úsilím duchovného zápasu skrze mariánsku úctu. Podľa smerníc tohto Božieho slova si takto uložme veci vo svojej duši. Často si pripomínajme výzvu z detstva: „Ulož si svoje veci!“ Takýto poriadok ťa zachová na ceste do nebeského kráľovstva.

 

Suchá cesta

Sú situácie, ktoré vyhodnotíme lakonicky:obstál som na sucho. Chceme tým povedať, že sme nič nedosiahli. Všetkým okolo nás sa niečo ušlo/výhoda, prospech, materiálne dobro atď/, no na nás sa zabudlo. Keď sa nám niečo máli, povieme-obstál som na sucho, nezostalo mi nič.

    Sú, ale situácie, podľa ktorých obstáť na sucho, znamená zvíťaziť, ba dokonca zachrániť život, alebo pomôcť k spáse. V Knihe Jozue čítame o tom, ako Židia prešli suchou nohou, keď sa vody Jordána rozdelili a vytvorila sa tzv. suchá cesta. Len čo sa nohy kňazov, ktorí niesli archu, dotkli vody, tá sa hneď rozostúpila, aby národ prešiel po suchu. V tomto prípade suchá cesta znamená fyzickú záchranu vyvoleného národa.

    Evanjelium rieši situáciu záchrany duše. Znepokojený apoštol Peter prichádza k svojmu Učiteľovi a overuje si informáciu, či vinníkovi musí odpustiť "až sedem ráz"? /Mt 18, 21-19,1/. Ježiš túto debatu ukončil zásadnými slovami:"Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak odpustíte zo srdca každý svojmu bratovi". Týmto výrokom naznačil, že existuje ešte jedna "suchá cesta", ktorá sa rozostúpi pred človekom vtedy, keď  odpúšťame. Tam,kde sa odpúšťa, tam vzniká cesta záchrany, cesta spásy. Len čo sa kroky hriešnika stretnú s vodou odpúšťajúceho úkonu, okamžite vzniká cesta spásy pre toho, kto ublížil, ale aj pre toho, komu bolo ublížené. Kto objaví túto "suchú cestu", určite neobstojí na sucho pred Božou tvárou. 

Chlieb z neba

Zvykli sme si na to, že cez mestá a obce prechádzajú pojazdné predajne. Výnimkou nie je ani predajňa s chlebom a pečivom. V priebehu niekoľkých minút sa zbehne početný zástup záujemcov o pečivo a vyberá si tovar. Istý starší pán spomedzi kupujúcich má povesť človeka, ktorý pri nakupovaní špekuluje a zdržiava ostatných. Tí iba bezmocne prešľapujú z nohy na nohu a hundrú. Táto jeho prax je zameraná najmä na výber a kúpu chleba. Jeden druh sa mu nepozdáva, leba má také a také vlastnosti...Keď predavač ponúkne iný druh, zákazník znova na ňom niečo nachádza, čo mu prekáža v kúpe...atď. Ľudia, ktorí netrpezlivo čakajú, kým odíde, pološepky hundrú a hovoria:" Zdržiava. Prečo nekúpi chlieb, aký je v ponuke. Veď chlieb je ako chlieb".

    Pán Ježiš počas svojho účinkovania hlásal, že "on je chlieb, ktorý zostúpil z neba" /Jn 6,41/. Židia spozorneli. Hovorili si:akýže on môže byť chlieb z neba, keď vyrastal medzi nami! A okrem toho-chlieb ako chlieb. Pýtali sa:Hovorí o inom chlebe, aký bežne denne pripravujeme? Ani netušili, akú správnu otázku, nadčasovú, nastolili! V čom je iný tento eucharistický chlieb, o ktorom Pán hovorí, že je jeho  telom? Pomôžme si úryvkom z Prvej knihy Kráľov, v ktorom sa hovorí o prorokovi Eliášovi / 1Kr 19,4-8/.

    1.,Eliáš sa Bohu ponosuje a hovorí:"Pane, už nevládzem!". Človek, ktorý nevládze je vysilený. Potrebuje dodať silu, potrebuje posilu. Týka sa to úbytku telesných aj duševných síl. Eucharista dáva všetkým ľuďom, ktorí sú vysilení, tú primeranú posilu, aby vládali niesť svoj kríž. Žiaľ, niekedy sa pripravujú o silu tým, že nechávajú svetu možnosti, aby ich o drahocenné sily okradol. Najmä pôžitkársky spôsob života vedie k tomuto bezútešnému stavu. Euch. dáva ľuďom silu, aby tento trend zastavili. Biskup Anastáz Sinajský v kázni na sviatok Premenenia Pána hovorí:" Opusť telo, zanechaj stvorenia a obráť sa k Stvoriteľovi..." /Liturgia hodín IV. s.1302/. Týmto nám zanechal  hodnotné svedectvo, zmyslom ktorého je doplnenie duchovných síl, za pomoci prijatia euch. milostí. Nie je dobré nechať sa vysíliť pôžitkami sveta, je lepšie unaviť sa pri obeti a konaní spravodlivosti.

    2.,Prorok Eliáš je k sebe sebakritický. Hovorí Bohu:"Pane, veď ja nie som lepší ako moji otcovia". Pane, veď ja nie som lepší...Koho by nehnevalo, že sa nestáva lepším a dokonalejším človekom i kresťanom?! Väčšina z ľudí má v sebe tieto pohnútky, ale bývajú sklamaní zo svojich slabostí. Hovoria si, že chcú byť lepší, urobia pre to aj zopár krokov, ale nie sú vytrvalí a znova padnú. 

    Niekoľko týždňov sme sledovali LOH v Tokiu. Najmä v ľahkoatletických disciplínach sme často počúvali výraz-lepší čas, potrebujeme lepší čas, keby som mal lepší čas...Pozemský život je dobrým časom na získanie večného života. Iný, lepší už nebude. Máme ho využiť tak, aby sme sa stávali lepšími. Euch. nám dáva silu, aby sme sa pri "stávaní sa lepším", neunavili a nerezignovali. Každý, kto sa čo i len trocha pokúsil o stupeň vyrásť v konkrétnej čnosti, ocení pomoc z Pánovho oltára. Bez Chleba z oltára, bez Chleba z neba nie sme schopní stávať sa lepšími.

    3.,Prorok Eliáš sa od Pána dozvedá, že  sa musí posilniť, lebo má pred sebou ešte "veľkú cestu". Bežne sa hovorí, že niekto má pred sebou dlhú, alebo ťažkú cestu. Eliáš má však pred sebou "veľkú cestu". Môžeme ju charakterizovať aj ako významnú a podstatnú cestu. Cestu do večnosti ani inak nazvať nemôžeme.

    Mnohé historické postavy si získali titul-veľký. Získali ho najmä tým, že dobývali cudzie územia, rozširovali svoje panstvo. Po čase aj tak o všetko prišli. Boh nám chce ukázať skutočnosť, že cesta do večnosti je veľkou cestou, ktorá nemá konkurenciu. A človek, ktorý chce na nej vytrvať, má sa stať veľkým. Nie tým, že dobýva cudzie, ale že chce "dobývať" Ježišovo srdce a získať si jeho priazeň. Keby sa dali prepisovať dejiny, možno by sme niektorým postavám odobrali titul-veľký a navrhli ho iným. Tým, ktorí mali záujem patriť do okruhu Božích priateľov a robili v živote pokánie. Euch. je vhodný, ideálny a dokonalý prostriedok, aby sme sa stali veľkými pred Pánom. Pán nás postavil na veľkú cestu a pripravil pre nás veľké veci. Podľa vzoru Eliáša vstaňme, posilňujme sa Chlebom z neba a zatúžme po večnom spoločenstve s Bohom.

 

Odísť tam, kde chodí málokto

 Pred niekoľkými dňami ma zaujala istá reklama v TV. Bola to reklama na dovolenku doma. Najprv kamera zachytila dlhý rad nervóznych ľudí, ktorí postávali pri vstupe do akejsi jaskyne. Tempo bolo liknavé, ľudia očividne rozladení. Potom prišiel strih do kopcovitého terénu a na hrebeni vrchu bolo vidieť iba dvojicu lezcov, ktorí pomaličky ukrajovali zo slušnej nadmorskej výšky. K tomu prišiel komentár:"Choďte tam, kam ide málokto".

    Podľa svedectva evanjelia vzal Pán Ježiš so sebou troch učeníkov tam, kam chodil iba málokto. A hlavne nikto s tým úmyslom, žeby videl to, čo videl a zažil Peter, Jakub a Ján /Mk 9,2-10/. Oni sa stali svedkami Pánovho premenenia. Tí ľudia, ktorí prijímajú sviatosti, vidia a zažívajú veľké dobrodružstvo s Bohom. On im umožňuje nazrieť z duchovnej výšky do hĺbky života. Traja z Ježišových učeníkov by túto myšlienku mohli len potvrdiť. Ako a na základe čoho?

    1.,Evanjelista napísal, že Ježišovo rúcho zažiarilo extrémnym leskom a nevídanou belobou. Taký lesk a belobu ešte nevideli. Tí, ktorí prijímajú sviatosti, vidia svojim duchovným zrakom lesk a belobu Božej dokonalosti a po nej zatúžia. Božia beloba ich motivuje, aby kráčali po ceste dokonalosti. Boh im ukazuje, že jeho beloba je síce nedosiahnuteľná, ale zároveň im naznačuje, že v hľadaní  a nasledovaní tejto beloby nájdu zmysel svojho života. Vidieť Boží lesk a belobu priamo, vo večnosti, je pre nás výzvou a motívom pre nasledovanie Ježiša Krista na tomto svete. 

    2.,Svedectvo evanjelia sa zameriava na skutočný rozhovor medzi Ježišom, Mojžišom a Eliášom. Ježiš je strebod dejín, Eliáš je ten, kto predpovedal a pripomínal Mesiášov príchod a Mojžiš je človek, ktorý ukázal, ako treba za ním putovať. Boh prichádza do ľudského spoločenstva aj dnes. Tí, ktorí ho sviatostne prijímajú, stávajú sa prorokmi, ktorí demonštrujú na svojom živote Pánov príchod. Ide o príchod aktuálny, ale aj o príchod na konci čias. Zároveň sa stávajú na spôsob Mojžiša pútnikmi, ktorí na ceste za Božím poznaním zdolávajú všetky prekážky a pritom neľutujú námahu.

    3.,Svedkovia udalostí na Hore premenenia svedčia, že počuli  hlas z nebies. Ten im oznámil, že "Ježiš je milovaný Boží Syn". Ten hlas bol jasný, zvučný a reč zrozumiteľná. Boh prehovoril tak, aby mu ľudia rozumeli, Boh prehovoril rečou človeka. Boh človeku rozumie. Stvoril ho, dal mu reč a schopnosť dorozumievať sa. Božia reč je nespochybniteľná. Tí, ktorí prijímajú sviatostnú milosť, získavajú dar komunikovať s ním a započúvať sa do jeho slov. Napriek hluchote tohto sveta, ktorý hovorí, že Boh mlčí, že ho nepočuť, sú tu takí, ktorí svedčia, že Boh nikdy nemlčal a že sa nám prihovára stále. Táto pravda by mala byť viditeľná najmä v praxi života tých, ktorí pestujú duchovný život, opierajúc sa pritom najmä o sviatosti.

    Boh nás k sebe pozýva, tak ako zavolal Petra, Jakuba a Jána. Svedkami Ježišovho premenenia nebolo veľa ľudí. Boh sa stará o to, aby aj minimálne počty svedkov ovplyvnili život mnohých. Možno že na duchovný vrch kontaktu s Pánom veľa ľudí nechodí, ale tí, čo to robia, stávajú sa Božími poslami. A prijímanie sviatostí Cirkvi takýmto kontaktom zostane navždy. 

Skala

 Istá rodina si kúpila dom. Nebol nový, mal zopár rokov, ale rekonštrukcia potrebná nebola. Asi po roku sa rozhodli, že si pri dome urobia záhradku na zeleninu. Keď začali kopať, narazili na kameň. Nič iné, iba kameň. Trvalo dosť dlho, kým sa cezeň dostali. Vtedy ktosi z rodiny konštatoval:"Tam, kde je kameň, tam nevyrastie nič. Tam, kde je kameň, nemôže existovať život!". Toto vyjadrenie vychádzalo viac z bezmocnosti, ako zo skutočnosti. Kameň pokorili a záhradka zarodila.

    Sväté Písmo hovorí, že Mojžiš bol postavený pred ťažkú úlohu. Boh mu nariadil, aby udrel po skale a vytryskne prúd vody /Nm 20,1-13/. Nikto by nechcel byť v koži židovského vodcu! Kto by kedy uveril, že skala dá vodu?! Je to proti ľudskej skúsenosti, že treba udrieť na skalu na správnom mieste a hneď vytryskne životodarná tekutina. Mnohí Židia si možno vtedy významne klepali prstom po čele a ukazovali na Mojžiša, že sa pomiatol. Aj napriek ľudskej skúsenosti, ktorá hovorí, že tam, kde je kameň, nemôže byť život, aj napriek tomu Mojžiš splnil Pánovu výzvu. Bez pochybností nebol ani on, lebo na skalu udrel dvakrát. Pre istotu, čo sa Bohu nepáčilo. Boh chce niekedy vidieť takú vieru, ktorá je porovnateľná s vierou, podľa ktorej je aj v kameni život.

    Aj Božie slovo evanjelia hovorí o skale, ktorá dáva život. Peter-on je tou Skalou, ktorá má byť základom Cirkvi /Mt 16, 13-23/. Nejde o hocijakú skalu zo židovskej púšte. Ide o Skalu, ktorá produkuje prúdy Božej milosti. Vidno to z Pánových slov:"...čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi". Pánova Skala je plná vody. Každý pápež, ktorý nastúpil na stolec, túto pravdu potvrdil.

    Aj z tvrdosti života vytryskujú pramene milosti. Možno, najmä z nej. Z tvrdosti kríža sa rodí Božia priazeň. Zo životného osudu, ktorý je ako kremeň, sa rodia Božie veci. Ľudské srdce je niekedy tvrdšie ako kameň. Práve preto čítame v spisoch Balduina Canterburského toto nádherné vyznanie:"Odstráň zo mňa, Pane, srdce kamenné, odstráň srdce stvrdnuté, odstráň srdce neobrezané. Daj mi nové srdce, srdce z mäsa, srdce čisté! Ty, ktorý očisťuješ srdce a čisté srdce miluješ, zmocni sa môjho srdca a bývaj v ňom, udržuj ho a naplňaj..." /Liturgia hodín IV. s.34/.

Niečo nové

 Do budovy knižnice vstúpila žena. Pobrala sa k oddeleniu, ktoré bolo zamerané na konkrétnu oblasť. Pristúpila k policiam a vyberala publikácie. Do každej nazrela, prelistovala, čo to prečítala a vzápätí knihu položila naspäť. Po niekoľkých, na prvý pohľad neúspešných pokusoch, sa obrátila na pracovníčku knižnice a spýtala sa:"Niečo novšie nemáte?"

    Keď sa zjavil na scéne náboženského a spoločenského života Pán Ježiš, ľudia spozorneli. Zistili, že prišiel niekto nový. A niektorí zašli ešte ďalej a nadobudli presvedčenie, že už nič novšie nepríde, že novosť života dosiahla svoj vrchol v tomto učiteľovi z Nazareta. Ježiš bol novou autoritou, ktorá sa výrazne líšila od autorít oficiálnych-farizejov a zákonníkov. Ako sa to prejavovalo? Hovorí o tom napr. úryvok Matúšovho evanjelia /Mt 14, 22-36/.

    1.,Apoštoli pristihli Ježiša ako sa osamote modlí. Existuje výraz-solitér. Znamená to, že nejaká skutočnosť sa vyskytuje individuálne, mimo celku. Ale predstavuje aj prívesok s veľmi drahým kameňom. Ježiš sa predstavil ako "Boží solitér". ktorý inšpiruje apoštolov, aby občas zanechali celok-zástup a šli do samoty pred Boha. Ježiš tu vystupuje ako najdrahší "Boží solitér", ako najvzácnejší kameň, ktorý síce "stavitelia zavrhli", ale lesku jeho modlitby a obety sa nevyrovná nič.

    Na druhej strane sú farizeji, ktorí sa radi dlho, naoko, modlievali, mysliac si, že skutočný solitér je iba ten. ktorý je  viditeľný. No chýba mu hodnota a lesk. 

    2.,Byť s niekým na jednej lodi. Ide o frázu, ktorá predstavuje vážnu myšlienku, no my sme jej obsah rozriedili. Evanjelium hovorí, že Ježiš bol počas búrky s apoštolmi na jednej lodi. Skutočne i obrazne. Apoštoli neboli nejakou exkluzívnou spoločenskou vrstvou. Ježiš ich však pripravoval a formoval tak, aby boli schopní ohlasovať evanjelium.

    Farizeji toto odmietali. Zazlievali učeníkom, že ich Učiteľ "jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi"/Mk 2,16/. Oni túto prax zavrhovali. Očividne neboli s ľuďmi na jednej lodi, najmä vtedy nie, keď sa ľud zmietal v morálne búrkovom prostredí života.

    3.,Spasiteľný syndróm. Ide o správanie človeka, ktorý si myslí, že je povolaný zachraňovať iných za každú cenu. Peter, keď kráčajúc po mori, zakričal:"Pane, zachráňa ma!". Jeho reakcia bola nadčasová. Farizeji nepredstavovali nijaký progres. Týka sa to najmä záchrany človeka pre večný život. Peter si uvedomil, že jediným skutočným záchrancom človeka je Pán. Odvtedy mnohí ľudia takýmto alebo podobným spôsobom/Pane, zachráň ma!/ získali milosť pokánia a tým aj večný život. Farizeji, ako záchrancovia človeka, totálne prepadli. Nevstúpili totiž osobne do ľudskej biedy a neangažovali sa v prospech neľahkého osudu vtedajšieho človeka. Odmietli sa "zašpiniť/ vstupom do oblasti odstraňovania fyzickej i duchovnej biedy. Ježiš na ten úmysel obetoval svoj život.