Boh volá

 

        Mnohí muži u nás dobre vedia, čo znamená výraz „povolávací rozkaz“. Znamená to jediné: nástup do základnej vojenskej služby. Kto by ju odmietol, mohol byť sankcionovaný zo strany režimu. Existovala aj výnimka na základe tzv. modrej knižky. Dostali ju tí, ktorí napríklad zo zdravotných dôvodov nemohli absolvovať dvojročnú základnú vojenskú službu.

        Je všeobecne známe, že Boh povoláva do svojej služby ľudí, ktorí ohlasujú evanjelium z titulu účasti na Kristovom kňazstve. Nerobí to však takýmto spôsobom, aký sme uviedli vyššie.

        Kňaz nie je regrút, ktorý dostane do rúk akýsi povolávací rozkaz a ak ho neprijme, bude stíhaný. Božie volanie nie je nikdy násilné, ale je nástojčivé. Nie je to tvrdý atak voči nič netušiacemu jedincovi, ale ide o postupné „ponáranie“ kandidáta do tajomstva, ktorým kňazstvo je. Povolanie nie je vydieranie, ale je získavaním pre vec oduševneného ohlasovania evanjelia.

        Ako prebieha komunikácia medzi povolávajúcim, t. j. Bohom a tým, ktorý je povolávaným, t. j. človekom? Tento, najmä vnútorný dialóg, má svoje zákonitosti. Pomôžeme si evanjeliom. (Lk 24, 35 – 48)

1.) „Čo sa ľakáte?“

Takto sa pýta Pán Ježiš, keď sa po zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom. Zľaknutie sa môže byť prvou reakciou na zreteľné volanie zo strany Boha.

Preľaknutie sa volaného, že Ježiš je aktívny Boží Syn, ktorý ruší zafixovanú ľudskú predstavu, podľa ktorej Boh drieme a v tomto móde je prijateľný pre každého.

        Poľakať sa toho, že Boh ma našiel, hoci som sa mu snažil dôkladne vyhýbať a prísť s ním do kontaktu iba sporadicky, aj to iba neosobne, neadresne.

        Prestrašiť sa z toho, čo bude nasledovať, ako bude Boh vo mne pôsobiť. Zmení ma na svoju hračku, ktorou bude manipulovať, alebo ma urobí slobodným, ba ešte slobodnejším ako doteraz?

        Vydesiť sa z toho, že ostanem „opečiatkovaným“ znamením v tomto svete a zároveň zaradeným k tým, ktorí sú neprijateľní pre atmosféru tohto sveta.

 

2.) „Máte tu niečo na jedenie?“

Skúsme situáciu obrátiť. Predstavme si, že sa pýtame my, a nie Ježiš. Pýtame sa: „Máš niečo pre nás? Čo máš pre nás?“

Ide tu o situáciu, kedy prichádza nejaký obchodník a ponúka tovar. Zákazník si uvedomuje, že je Pánom situácie a môže sa hrať na dôležitého a pýtať sa: „Tak ukáž, čo ponúkaš!“ Lebo ak sa mu tovar nebude páčiť, môže veľkopansky odmietnuť a prejsť ku konkurencii. Ježiš túto úlohu prijíma. Otvára svoju pokladnicu a ponúka službu ohlasovania radostnej zvesti.

Keď si kandidát uvedomí a začne sa meniť, stáva sa pokornejším vzhľadom na veľkosť a dôležitosť služby. Už nie je veľkopanským, lebo si uvedomuje, že Pán mu zveruje do rúk to najcennejšie – blahozvesť, podľa ktorej môžu byť všetci spasení, t. j. môžu dosiahnuť Božie kráľovstvo.

Služba a ohlasovanie kňaza môže priviesť mnohých k pokániu, k návratu do Božieho náručia. Veľká je sila evanjelia a pritom je v rukách a ústach slabého človeka, ktorý prijal Božiu ponuku.

3.) „Dotknite sa ma a presvedčte sa!“

Takto môže reagovať kandidát, keď si uvedomí, k čomu ho Pán povoláva. Vyzýva Boha, aby sa ho dotýkal, lebo vie, že bez Božej milosti bude jeho snaha jalová. Nechce veľa, iba dotyk. Tak sa zaradí medzi niektoré biblické postavy, ktoré chceli „počuť iba slovo“ a ktoré sa chcú „iba dotknúť jeho rúcha“ a ktorí chcú iba to, „aby vložil na niekoho ruky“. Títo všetci uverili, že stačí iba Ježišov dotyk a všetko sa zmení k lepšiemu. Aj dotyk venovaný služobníkovi oltára môže veľa zmeniť. Môže (z)meniť jeho samého, a to podľa Ježišovho vzoru. Táto zmena je dôležitá, lebo iba „premenený“ človek na Kristov obraz môže hlásať Božie slovo účinne. Modlime sa, aby sme mali takých duchovných pastierov, ktorí sú v dennom dialógu a kontakte s Tým, ktorý ich povolal.

 

        Boh sa zmocňuje človeka zvnútra, v tichu a aj v neočakávanej chvíli. Prosme Pána, aby aj dnes Pán povolával takých, ktorí budú vnímaví a budú spoznávať aj túto formu Božej komunikácie.

 

 

 

 

 

Raná obeta

 

        Istý vrcholový športovec prekvapil uprostred sezóny vyhlásením, že si dáva pauzu. Prerušenie trvalo istý čas, aby sa potom vrátil do kolotoča povinností. Následne oznámil, prečo absentoval. Zomrelo mu teraz narodené dieťa. Svoj príspevok začal na sociálnych sieťach slovami: „Nie je väčšia bolesť ako táto!“

        V Knihe Nárekov (Nar 1, 12) čítame: „Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ, ktorým som postihnutý, ktorým ma poranil Pán...“

        V sobotu pred Nedeľou Božieho milosrdenstva vyhasli v Spišskej Kapitule
3 mladé životy. Pred očami asi 1600 rovesníkov našli svoju smrť pod kolesami autobusu. Vzápätí sa zdvihla veľká vlna solidarity a duchovnej spoluúčasti po celom Slovensku. Prejavy solidarity akoby zjemnili dopad bolesti na rodiny obetí i na celú rodinu veriaceho spoločenstva. Niet väčšej bolesti ako je táto.

        V návale rozrušenia zazneli rôzne reakcie:

 

1.) Keby zostali doma...

Nezostali doma, lebo keď volá Boh, nedá sa tak ľahko odolať. Pán ich volal k dobrému a ušľachtilému cieľu. Stretnutie mladých so svojím biskupom považovali za duchovný vrchol roka. Ešte nevedeli, že to bude vrchol aj ich životnej obety. Chceli vystúpiť na spišský Sion (Spišská Kapitula), ale zároveň vystúpili na ten nebeský Sion.

Keď povieš Bohu: „Pane, chcem ísť za tebou,“ Boh ťa vypočuje. Ale jeho predstava nasledovania môže byť iná ako tá tvoja. Konkrétna cesta a spôsob je v Božej réžii, a nie v tvojich rukách. Podstatné je to, že Boh vidí tvoju pripravenosť nasledovať ho a zapojí ťa do svojich plánov.

 

 

2.) Iný názor, ktorý vyplynul z bolesti situácie: Koľko je mladých, ktorí idú zlými cestami, a nič zlé sa im nestane.

Deti, ktoré zahynuli, išli tou najlepšou cestou. A práve im sa stala tragédia. Prišli o život. Išli na miesta, ktoré označujeme nielen ako historické, ale posvätné. Išli na podujatie, ktoré nebolo svetské, ale posvätené prítomnosťou eucharistického Krista. Išli medzi svojich rovesníkov a boli prijatí „svojimi“ vo večnosti, kde kraľuje Boh.

Vôbec neobstojí názor, že mladí ľudia sa budú teraz strániť a vyhýbať každej dobrej cesty a aj miesta, kde sa tragédia odohrala. Práve naopak. Udalosti ich budú mobilizovať a motivovať k dobrému. Majú predsa rovesníkov – orodovníkov v nebi. Dievčatá, ktoré zahynuli, tu, na zemi, označujeme ako obete tragédie. No vo večnosti budú žiariť žiarou Pánovej slávy. Tragédia je niečo iné. Tragédiou je, keď mladí odmietajú tu, na zemi, hľadať Krista a vzpierajú sa možnostiam byť blízko neho. Boh povýšil túžbu troch mladých dievčat po posvätnom, aj keď pozemskom spoločenstve,
na najvyšší bod – na spoločenstvo tých, ktorých radosť z Pána bude večná.

 

3.) Mnohí vyslovujú presvedčenie: „Celú vec treba prešetriť.“

A tak sa aj deje – prebieha vyšetrovanie. Skúma sa, kto a čo zanedbal. Určite obeta, ktorej mnohí boli svedkami, nebola zanedbateľná. Tragédie sa stávajú aj preto, že niekto niečo zanedbá. No Boh dbá o to, aby  sa každá čistá obeta premietla nejakým spôsobom aj do pozemskej sféry.

Taká obeta nevyjde nazmar. Možno osloví nielen mladých, ale aj nás, starších, aby sme prehodnocovali svoju vieru. Napríklad, či jej nechýba radostnosť, zanietenosť, kreatívnosť a schopnosť dať bokom, aspoň niekedy, pozemské ambície, a to na úkor hodnôt večnosti. Bezpečnou nie je iba tá cesta, na ktorej sa chceme vyhnúť rizikám. Skutočne bezpečnou je tá, na ktorej plánujeme stretať sa s Bohom a objavovať jeho vznešené ciele.

 

 

Aký je zmŕtvychvstalý Pán?

 

        V sídle istej inštitúcie vyhlasovali výročné výsledky súťaže.
Keď podujatie vrcholilo, otvorili sa dvere a do vnútra vošiel jeden človek. Tiež patril do spoločenstva. Dvaja z účastníkov podujatia pritom na seba pozreli a jeden z nich poznamenal: „Ten vie, kedy má prísť. Prichádza v tom najlepšom.“

        Evanjelista napísal, že učeníci prežívali bez Ježišovej prítomnosti strach. (Jn 20, 19 -31) Zhromaždili sa v jednej miestnosti a za sebou zamkli. Práve vtedy vstúpil Ježiš a prekvapil ich. Apoštoli toto potrebovali. Ukázalo sa,
že Ježiš vie, kedy má prísť. Čím bol jeho príchod zaujímavý a čo priniesol?

1.)         Stal si doprostred

Výraz „doprostred“ nemusí znamenať, že ide o geometrický stred miestnosti, aj keď nevylučujeme, že Ježiš to takto urobil. Použime radšej výraz – „ťažisko“. Tam, kde je Kristus, je centrum, stred a ťažisko života.
Preto tí, ktorí Ježiša odmietli, nemajú zabezpečené trvalé ťažisko v živote.
Na druhej strane tí, ktorí uverili, určite áno. Dôležitosť ťažiska či centrálneho miesta v živote sa ukazuje najmä v dramatických situáciách.

        Predstavme si scénu z nejakej filmovej komédie. Pri automobilovej krkolomnej naháňačke sa auto ocitne nad priepasťou. Časť auta sa nakláňa nad zlovestným bralom a časť (zadná)je na pevnej zemi. Vodič sa zúfalo snaží presunúť do zadnej časti auta, aby našiel spásonosné ťažisko a zachránil si život.

        Život mnohých ľudí visí akoby nad priepasťou z morálneho hľadiska,
ale vďaka pomoci zhora, títo ľudia našli vieru v Ježiša Krista. Našli ťažisko, do ktorého môžu sústrediť celú svoju bolesť,  problémy a životné kríže.
Keď to urobili, ich život získal stratenú rovnováhu a s ňou nádej a radosť nielen z pozemských darov, ale hlavne zo spásy.

 

 

2.)        Povedal: „Pokoj vám!“

Základom pre vnútorný pokoj človeka sú tri typy nepokoja. 
a) nepokoj vyplývajúci z toho, že človeka vedie vnútorná motivácia, ktorá ho núti skoncovať s hriechom a urobiť rozhodný krok na jeho odstránenie;

 

b) nepokoj, ktorý označujeme ako tvorivý. Vzniká vtedy, keď človek chce konať skutky lásky a obety. Ide o akési nutkanie v duši, ktoré nedovolí,
aby človek zostal v priemernosti a plytkosti, ale aby zamieril vyššie. Aby konal skutky, ktoré budú užitočné pre pozemské spoločenstvo, a tým vytvoril podmienky na cestu do večnosti;

 

c) človek sa má usilovať prijať taký nepokoj, ktorý predstavuje zápas
medzi dobrom a zlom. Cítime ho celý život. Tento zápas treba prijať ako súčasť pozemského života. Neobíde nikoho. Netreba sa kvôli nemu uchyľovať k malomyseľnosti. Kým bojujeme, môžeme byť pokojní. Keby sme bojovať prestali, zlyhávame a prepadáme sa z pozícii o Božie kráľovstvo.

 

        Tieto formy nepokoja sú výsledkom Ježišovho víťazstva,
ktoré oslavujeme v období Veľkej noci.

3.)        Ukázal im (učeníkom) ruky a bok

V niektorých filmoch s kriminálnou tematikou sa môžeme dočkať scény zatknutia zločinca. Ten síce uháňa pred políciou na aute, no tá ho po čase dostihne. Predstavitelia zákona pritom kričia: „Ruky! Ukážte ruky! Chceme vidieť ruky!“ To preto, aby sa presvedčili, či nemajú v rukách zbraň.

        Ježiš ukázal ruky. Vôbec neboli nebezpečné. Pán Ježiš v nich síce držal zbraň, kríž, ale neublížil ním nikomu. Práve naopak. Zničil definitívne moc diabla a ľudstvo mu vystavilo „odmenu“ – prebilo mu ruky klincami. Tie ruky nerobili nič zlé. Vykonali mnoho dobra.

        Na Veľký piatok pri poklone krížu sme ich bozkávali a uctievali. Nikdy to však nerobíme dostatočne.

        Ježiš bol prebodnutý kopijou vojaka, preto ten krvavý bok. Okrem iného to znamená, že človek vystavuje svetu svoje citlivé miesta. Diabol ich hľadá s úmyslom znevážiť, ochromiť, potupiť. Kopije sveta sú pripravené a nedočkavé. V zhone a zápase pozemského života ich nevedomky vystavíme. Každý z nás má svoje chyby a nedostatky. Nezabúdajme na to, že to, čo bolo zranené a zasiahnuté kopijou neprajníkov, dokáže zaceliť  a liečiť iba Ježiš. On nastavil svoj bok tak, aby ten náš bok neochrnul a nestal sa nespôsobilým pre Božie kráľovstvo.

       

        Pri skúmaní pozemského sveta sa občas pýtame: „Kedy príde Boh, aby urobil poriadok?“ Odpoveď znie: „On najlepšie vie, kedy má prísť.“ Ale veľa môžeme urobiť pre to, aby sme mali poriadok a mier v duši. Od nás záleží, kedy a či vôbec tam Boh príde. On chce vidieť naše rozhodnutie, že chceme, aby do nášho života vstúpil ako hosť a nositeľ trvalého Božieho poriadku.

Svetlo

 

        Súčasťou liturgie pohrebných obradov je aj táto myšlienka: „Svetlo večné nech im svieti...“ Fascinujúci býva pohľad na naše cintoríny, najmä v čase Dušičiek, keď je vonku tma, svetlá, svetielka vyznievajú nádherným spôsobom. Celý cintorín žiari svetlom. Cirkev má rada symboliku. Konkrétne táto symbolika vyjadruje myšlienku, podľa ktorej prajeme zosnulým, aby im vo večnosti svietilo svetlo Božej prítomnosti. Aby tí, ktorí odchádzajú do večnosti, nezostali v definitívnej temnote, lebo temnotu si nikto nepraje.

        Počas veľkonočnej vigílie pri vstupe do kostola kňaz spieva: „Svetlo Kristovo!“ On sám je Svetlom, ktoré nezhasína. Ako nám môže pomôcť svetlo zmŕtvychvstalého Pána na ceste do Božieho kráľovstva?

1.)Niekedy sa pýtame ľudí, ktorí sa presťahovali, ako sa im býva na novom mieste.

Niektorí povedia: „Máme šťastie, bývame na slnečnej strane. Keď sa oprie slnko, je to veľmi príjemné.“

        Veriaci človek ocení, keď môže vyznať, že sa zdržiava na slnečnej strane Božej milosti. Taká situácia nastane vtedy, keď veriaci človek prijíma sviatosti Cirkvi. Prijímať sviatosti znamená vystaviť svoju dušu pôsobeniu Božiemu zdroju svetla, ktorý sa nikdy neminie, ba ani neumenší. Ak sme uverili v zmŕtvychvstalého Pána, našli sme potrebný zdroj svetla, ktorý vedie k spáse.

2.)V bežnej praxi života používame umelé svetlá.

Tieto svetlá môžu byť aj nepríjemné. Prečo? Lebo niektoré sliepňajú a niektoré oslepujú. V jednom či druhom prípade človek dobre nevidí a nedokáže sa 100%-tne zorientovať. Často hľadáme taký stred týchto svetiel, ktoré by mali z každého niečo. No pre život potrebujeme svetlo, ktoré je optimálne, na mieru.

        Človek, ktorý počúva Božie slovo s otvoreným srdcom, môže povedať, že také svetlo našiel. Žiada sa tu citovať žalmistu: „Tvoje slovo, Pane, je svetlom pre moje nohy.“ Náš duchovný zrak potrebuje liečivé, nie zraňujúce svetlo Božieho slova. Božie slovo takým liekom je.

3.)Zo života poznáme aj výraz: svetlá veľkomesta.

 Čo znamená?

a)   Niekoho láka predstava veľkomestského štýlu života.

b)   Niektoré veľkomestá nikdy nespia, pretože tam neustále koluje život.

Tie mestá neustále svietia. Tento štýl života môže byť unavujúci, dosť vyčerpáva a akoby niečo odoberal z duše človeka.

V chrámoch registrujeme tzv. „večné svetlo“. Ide o žiarovku, ktorá svieti pri bohostánku. Samotné svetlo nie je večné, len poukazuje na Krista, ktorý Večným Svetlom je. Blikajúce svetlo pri bohostánku je témou najmä pre tých, ktorí sa tu modlia a adorujú. Toto svetlo motivuje, upokojuje, kriesi, hojí a povoláva. Povoláva do služby oltára, k rehoľnému zasväteniu, k nasledovaniu Ježiša Krista, k svätosti života.

        Na začiatku slávenia veľkonočného tajomstva by malo byť svetlo Zmŕtvychvstalého motiváciou. Tak, ako preniklo apoštolov či emauzských učeníkov, má preniknúť aj naše duše. Nechceme žiť v temnote telesnej ani duchovnej. Svetlo Ježišovho víťazstva nech nikdy nezmizne zo zorného uhla nášho života.

Veľkonočná vigília

 

        Na začiatku slávenia Veľkonočnej vigílie vstupuje do kostola ako prvý kňaz. V rukách drží vyzdvihnutú veľkonočnú sviecu – paškál a kráča pomaly dopredu, do svätyne.   

        Na záver tohto slávenia sa k paškálu pridáva socha Zmŕtvychvstalého a spolu s paškálom dominujú popri eucharistickom Kristovi v sprievode okolo kostola.

        Je tu silno vyzdvihnutá myšlienka Ježišovho zmŕtvychvstania. Ježiš bol vyzdvihnutý na kríži, no teraz vystupuje ako náš Vládca, Pán neba i zeme, ktorý svojou smrťou na kríži porazil diabla. Čo nám napadne pri slove „vyzdvihnutie, vyzdvihnúť“?

 

1.) Pochváliť, oceniť niekoho

Majstrom v oceňovaní Ježišovho víťazstva bol apoštol Pavol. Napísal: „Ak ... Kristus nebol vzkriesený, potom je márne naše kázanie a márna je aj naša viera.“ (1Kor 15, 14) Tým chce povedať, že bez zmŕtvychvstalého Pána nič nedáva zmysel.

Občas sme svedkami takejto situácie: vezmeme do ruky knihu, do ktorej sa začítame a zahĺbime. Otočíme stranu a zistíme, že text nedáva zmysel. Po krátkom pátraní zistíme, že vypadla jedna celá strana. To stačí na to, aby sa stratil zmysel deja.

        Stránky nášho života nie sú plnohodnotne obsažné, ak im chýba tá najdôležitejšia – viera v zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Viera nám všeličo vysvetlí, dotvorí, upokojí, zahojí a korunuje. Bez viery nám podstata všetkého uniká.

 

 

 

2.) Vyzdvihnúť = zdôrazniť

Pán Ježiš zdôrazňoval u učeníkoch vieru v jeho zmŕtvychvstanie. Ako príklad uvedieme dve situácie. Prvá sa týka apoštola Tomáša. Ježiš sa najprv zjavil apoštolom, hoci Tomáš medzi nimi nebol. Ježiš prišiel aj druhýkrát, tentokrát Tomáš nechýbal. (Jn 20, 19 – 31) Druhá situácia sa týka rezignujúcich emauzských učeníkov. Ježiš sa ich ujal a znova a znova potvrdzoval a oživoval vieru v zmŕtvychvstanie. (Lk 24, 13 – 35)

        Po vydarenom kultúrnom podujatí sa ľudia dožadujú opakovania alebo chcú niečo pridať. Robia to preto, lebo to, čoho boli svedkami, sa im páči. Niet väčšieho úspechu ako je víťazstvo dobra nad zlom, ktoré sa prejavilo vo vykupiteľskom diele Pána Ježiša. On sám neustále opakuje: „Vstal som z mŕtvych!“ Chce, aby sa nám táto myšlienka zapáčila do takej miery, aby sme ju aj my potvrdzovali svojím životom.

3.) Vyzdvihnúť = niekomu poslúžiť

Občas sa stáva, že sme požiadaní, aby sme cestou pre niekoho niečo vyzdvihli. Mária Magdaléna, Mária Jakubova i Salome idú k hrobu Pána Ježiša. Nájdu anjela, ktorý im hovorí: „Choďte a povedzte učeníkom a Petrovi...tam ho (v Galilei) uvidíte.“ (Mk 16, 1 – 8)

        Ženy vyzdvihli smerovanie viery pre apoštolov. Odovzdali odkaz od Ježiša ako a kam sa majú uberať ich kroky.

        Mnohí ľudia nám poslúžia tak, že „vyzdvihnú“ odkaz od Boha pre náš život. Nemusí sa tak stať doslovne a ani verbálne. Reč skutkov býva zreteľnejšia a presvedčivejšia. V čase veľkonočného víťazstva môžeme niečo zo svojho prežívania viery vyzdvihnúť a odovzdať iným. Stále bude platiť odkaz anjela z Ježišovho hrobu: „...choďte a povedzte...“

Taktika

  

        Výraz „taktika“ sa používa najmä v športe a v problematike vojny. V podstate sa zaoberá tým, čo platí na súpera alebo protivníka. Tento pojem poznáme zo situácií, v ktorých chceme niečo presadiť, niečo dosiahnuť,
napr. víťazstvo.

        Na túto tému zaznelo veľa slov. Aj v prostredí farizejov a zákonníkov sa tento výraz objavil, hoci nevedno, či poznali termín „taktika“. Podstatné je, že teoreticky i prakticky plánovali určité veci voči Ježišovi. Malo to svoju logiku, pretože Ježiš bol pre nich nepriateľom č. 1. Poprední židia sa dokázali zomknúť v nenávisti
voči nemu. A aj keď mali medzi sebou rozpory, nenávisť voči Ježišovi ich zjednocovala. Neustále vymýšľali taktiku, podľa ktorej by Ježiša eliminovali. Aká to bola taktika?

1.) Ježiša neutralizovať

Išlo o to, aby jeho vplyv bol minimálny, resp. žiadny. Prostriedok, cez ktorý to chceli dosiahnuť, bolo ukrižovanie.

        Istý duchovný spisovateľ napísal, že Ježiš aj ako mučený a ukrižovaný riadil svet.

        V domácnosti je ťažko chorý človek. Je imobilný a odkázaný na pomoc svojho okolia. V podstate možno konštatovať, že on riadi všetko, lebo všetci v domácnosti sa mu snažia prispôsobiť. Chod domácnosti sa odvíja od situácie, v ktorej sa chorý nachádza.

        Pán Ježiš na kríži neprestal ani na chvíľu mať vplyv. Presvedčili sme sa o tom v podobe výroku stotníka, ktorý konštatoval: „Toto bol naozaj Boží Syn!“ Neexistuje taký prostriedok, ktorý by definitívne eliminoval Ježišov vplyv na človeka. To, že ma vplyv aj na nás, svedčí početné zhromaždenie veriacich na liturgických obradoch.

 

2.) Posmech

Z Ježiša si robili posmech. V prvom rade myslíme na vojakov, ktorí ho s posmechom obliekli do purpurového plášťa a bolestivým spôsobom mu nasadili na hlavu tŕňovú korunu. Židia si z Ježiša urobili posmech aj inak. Sv. písmo hovorí, že pri vstupe do Jeruzalema mu cestu vystlali ratolesťami a trstinami.
(Mk 11, 1 – 10) O niekoľko dní neskoršie ten istý evanjelista (Mk 15, 1 – 39) zaznačil, že ho trstinami bili po tvári. Sme svedkami krutého paradoxu. Na jednej strane židia chceli, aby zažil určité pohodlie, keď ho vítali na prahu Jeruzalema. To sa dá sčasti dosiahnuť aj trstinami položenými na ceste, po ktorej kráčal. No zároveň mu tými istými trstinami spôsobovali veľkú fyzickú bolesť, keď ho bili po tvári.

Podobne je to aj so slovom. Lebo slovo môže utešiť, povzbudiť, motivovať, ale aj raniť. Človek dokáže všetko zneužiť a obrátiť na posmech. Ježiš, naopak, všetko obracia na dobré. „Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh.“ (Iz) Ježiš znáša posmech a potupu, ale vnáša všade pokoj, radosť a nádej. Platí to aj o nás. Keď sa pokúšame znášať nejaké nutné zlo, vnášame do svojho prostredia niečo z Ježišovho tajomného vykupiteľského diela.

3.) Brutalita

Židia boli voči Ježišovi brutálni. Ako sa to prejavilo?

a)   Chceli ho zhodiť zo skaly.

b)   Chceli ho kameňovať.

c)   Volali: „Ukrižuj ho!“

Tieto javy a tendencie nám pripomínajú, že boli brutálni, krutí a primitívni. Takí sú aj diktátori všetkých čias. Židia boli krutí v primitivizme a primitívni v krutosti. Tak konali v prípade, keď niekto narušil ich zaužívané zvyklosti.

        Ježiš, naopak, bol milosrdný a láskavý, ale nekompromisný voči hriechu. Bol mierny v múdrosti a múdry v miernosti. Hriech je taktikou diabla. Láska je jedinou taktikou Boha. Láskou na kríži Ježiš vykúpil celý svet.

Palmová nedeľa

        Často sa v bežnej praxi života pri vítaní hosťa opýtame: „Čo ťa k nám priviedlo?“  Alebo v iných situáciách: „Čo ťa priviedlo na takúto myšlienku?“

        Sú však aj situácie, kedy nepoužívame slovo „čo“, ale „kto“, napríklad: „Kto ťa priviedol k nám?“  „Kto ťa priviedol k viere?“ Pán Ježiš vstupuje slávnostne
do Jeruzalema. On je ten, kto privádza so sebou ľudí, ktorí zostanú pri ňom slobodní. Iba Boh môže priviesť ľudí k pravej slobode.

1.) Sv. písmo uvádza, že Boh vyslobodil prostredníctvom Mojžiša Izraelitov z Egypta

Po čase však začal vyvolený národ hundrať: „Nie je lepšie vrátiť sa
do Egypta?“ (Nm14, 1 – 25) Zo začiatku boli šťastní z pocitu slobody, no po čase zistili, že sloboda nie je romantika – o slobodu treba zápasiť. V slobode žiješ vtedy, ak plníš to, čo od teba žiada tvoj Osloboditeľ, Ježiš Kristus. Skutočný osloboditeľ a záchranca ťa nevedie z jedného otroctva k druhému – horšiemu. Pozemskí „osloboditelia“ takí bývajú. Ježiš Kristus nie. Jeho cesta je vždy cestou slobody.

2.) Mojžiš, aby preskúmal vyvolenú zem, poslal zvedov.

Tí sa po čase vrátili s odpoveďami na otázku: „Je táto krajina dobrá či zlá?“ Dva z nich niesli prút s hroznovým strapcom na pleciach ako dôkaz plodnosti zasľúbenej zeme. (Nm 12 a 13)

        Boh dovolil, aby sa vyvolený národ presvedčil o tom, že nová zem bude naozaj slobodnou a plodnou. Strapec hrozna na pleciach Mojžiša je dôkazom materiálnej hojnosti. Kríž na pleciach Pána Ježiša – nového Mojžiša – je dôkazom duchovnej plodnosti Božieho vykúpenia. Strapec je znakom toho, že Izraeliti nezahynú, ak zostanú verní Bohu. Kristov kríž je znakom a zárukou vykúpenia a spásy pre každého, kto zostáva verný Kristovi.

 

3.) Mojžišov spolupracovník Kaleb vyhlásil, aby dodal súkmeňovcom odvahu: „Poďme a zaujmime krajinu, veď ju vládzeme dobyť.“
(Nm 12 a 13)

Tým naznačil, že slobodu bude treba brániť. Je na mieste byť ostražitým, lebo protivník nás o ňu bude chcieť pripraviť. Pre protivníka je tŕňom v oku, keď vidí, že si niekto slobodu v Bohu užíva. Sloboda v Kristovi je doslova provokačnou pre tých, ktorých vyrušuje a usvedčuje zo zlého spôsobu života. Tí, ktorí sa usilujú o slobodu v Kristovi, budú mať vždy za pätami odporcov a prenasledovateľov.

        Ktoré sú riziká slobody?

a)   Túžba po starom domove – návrat k otroctvu. Dôvod objasňuje sv. Ján: „Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé.“ (Jn 3, 19)

b)   Strata koncentrácie a bdelosti – dôkazom sú panny čakajúce na ženícha, lebo sa im začalo driemať a zaspali. (Mt 25, 1 – 13). Ženích neprichádzal.

c)   Mylné presvedčenie a pokušenie, že sloboda je totožná s takým štýlom života, ktorý uznáva robiť všetko, čo sa nám zachce. (Márnotratný syn –
Lk 15, 11 – 32) Sloboda nemôže byť bez limitov a hraníc. Naša sloboda sa má zastaviť pred hranicou hriechu.

 

Žalmista sa pýta: „Kto ma privedie do opevneného mesta a kto ma odprevadí až do Idumey? Kto iný, ako ty, Bože, čo si nás odvrhol? A prečo už, Bože, nekráčaš na čele našich vojsk? Pomôž nám dostať sa z útlaku, pretože ľudská pomoc nestačí.“ (Ž 60, 11 – 12) Bez Boha niet slobody a ani ochoty a sily v nej vytrvať.

Miera vo všetkom

 

        Nie raz stretneme počas života človeka, ktorého slová sa odkláňajú od reality. V lepšom prípade reagujeme slovami: „Preháňa!“ Vzápätí doplníme: „To, čo vraví, nemôže byť pravda!“ Sú ľudia, ktorí radi nadnášajú, preháňajú a vedú dialóg do extrému. Takým ľuďom by sme adresovali slová: „Všetko musí byť robené s mierou.“

        Pán Ježiš pripravuje svojich učeníkov na to, že jeho hodina sa blíži: „Veď práve pre túto hodinu som prišiel.“ (Jn 12, 20 – 33) A na inom mieste hovorí ešte jasnejšie: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho...“ Apoštolom sa to určite nepáčilo. Možno si aj povedali: „Ale to už určite preháňa!“ Nedokázali pochopiť to, že Ježiš nepreháňa, ale približuje neúprosnú, ale potrebnú realitu vykúpenia. My už dnes chápeme, že nenadnášal, ale vykonal Otcovu vôľu, aby nás s ním zmieril. Miera vykúpenia bola v Ježišovej obeti dokonalá. Položme si otázku, či poznáme my v živote optimálnu mieru všetkého.

1.) Všetko s mierou

Ide o staré asketické heslo. Ak dokážeme užívať pozemské dobrá s mierou, tak potom môžeme užívať Božie dary bez miery. Sústreďme sa na pár výrazov, ktoré nás k dobrej miere privedú:

a)   Zmierni!

Zmierni svoje pozemské ambície a túžby po vlastnení tohto sveta! Veľmi rýchlo spľasnú, ak nepočítaš s Bohom vo svojom živote. Môžeš sa dočkať trpkého sklamania, podľa ktorého nie my budeme vlastniť svet, ale on si urobí otrokov z nás.

b)   Zjemni!

Zjemni príkrosť slov a skutkov. Odstráň zo života vyhrážky, agresivitu, násilie i vulgárne prejavy. Viac sa zaujímaj o kultúru evanjelia. Zjemni, aby si bol silnejší, keď to budeš potrebovať.

c)    Zrieď!

Zrieď v duši prepukajúci hnev. Zrieď ho, kým nezovrie a neotrávi úplne teba alebo iných. Eucharistia a modlitba riedia zlobu a hnev tak, aby nezostali ani stopové prvky. Pohár zloby treba vyliať z duše a prijímať iba z kalicha eucharistického.

2.) Miera ohrozenia

Dnes sme mimoriadne citliví na ohrozenie akéhokoľvek druhu. Ľuďom sa zle žije v pásme ohrozenia života (vojny, konflikty). Zle sa im žije v prostredí, ktoré označujeme ako toxické. Toxické, čo sa týka vzťahov, ale aj životného prostredia. Mieru fyzického ohrozenia dokážeme určiť dnes prostredníctvom mnohých vedeckých ukazovateľov. Málokto však skúma mieru ohrozenia spásy, a to vplyvom hriešneho životného štýlu. Ak dokážeme skúmať ohrozenie fyzického života, skúmajme rovnako mieru ohrozenia spásy: Žijem taký život, ktorý ma k spáse privedie? Povzbuďme sa príkladom márnotratného syna, ktorému sa štýl života pri sviniach veľmi rýchlo prestal páčiť.

3.) Miera poškodenia či deformácie viery

Často počúvame o zemetrasení. Nedávno také bolo na Slovensku. Ľudia ušli, domy zostali poškodené. Na prvý pohľad len nejaká trhlina, ale odborníci konštatovali, že domy treba zbúrať, lebo ohrozujú život svojich obyvateľov. Deformovaná a poškodená viera je nebezpečná. Ohrozuje nielen samotného jednotlivca, ale aj iných. Praskliny vo viere, ak sa nesanujú, tak sa rozširujú a menia všetko na trosky. A niekedy sa musí stavba viery postaviť nanovo. S primeranými základmi. Pôstne obdobie je časom skúmania vlastnej viery – jej zdravia, kondície, životaschopnosti a hlavne – či zodpovedá ideálu Kristovho evanjelia.

 

        Naša pôstna snaha má byť upriamená na schopnosť nájsť správnu mieru. Ak ju chceme nájsť, zamerajme sa na Ježiša Krista. Jeho „miera na všetko“  je známa približne 2000 rokov a znie takto: „Milovať budeš Boha i blížneho. A to nie hocijako – ale zo všetkých našich síl, ktorými disponujeme. Toto je naša méta, ideál, ktorý sv. Pavol definuje takto: „Ale jedno robím, zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.“ (Flp 3, 13 – 14)

Stále rovnaké otázky

 

        Počas svojho života zisťujeme, že niektorí ľudia hovoria stále to isté. Týka sa to najmä starších, seniorov, ktorí z dôvodu veku často opakujú tie isté vety a frázy. Myslia si, že ich hovoria prvýkrát a že ich ešte nikto nepočul. Poslucháč si pri tom vo vnútri povie: „Koľkokrát som to už počul!“

        Z čias svojej seminárnej formácie si spomínam na staršieho kňaza – špirituála, ktorý nám, mladým adeptom kňazstva, často opakoval tú istú vetu: „Vytrvajte! Vytrvajte!“ Ako mladí sme sa tomu iba pousmiali. Nevedeli sme, prečo to stále opakuje. Dnes, po rokoch, už je nám to všetkým jasné. Nie je umenie začať, ale vytrvať v nastúpenej ceste a vytrvať v nej až do konca.

        My, veriaci, si máme celoživotne klásť nástojčivo tieto 3 otázky: „Kde si? Kde je tvoj brat? Kde je Boh?“ Ak chceme duchovne napredovať, musíme si ich klásť nepretržite. Prečo sú také dôležité?

1.) Kde si? (Gn 3, 9)

Takto sa pýta Boh Adama potom, čo zhrešil. Adam sa zo strachu pred ním schoval. Boh sa ho takto nepýta: kde si pre to, že by nevedel, kde sa nachádza. Pýta sa ho preto, lebo chce poukázať na jeho biedu, v ktorej sa ocitol po hriechu. Akoby mu povedal: „Pozri, kam si sa dostal! Kam si sa dostal, keď si neposlúchol Boha?“

        Nám adresuje podobnú otázku: „Kde si vo svojej viere? Hľadáš Boha, alebo si len navrávaš, že ho hľadáš? Našiel si už Boha svojho života alebo si len myslíš, že si ho našiel? A keď si ho našiel, žiješ podľa neho alebo iba imituješ svoju vieru?“ Je čas, aby sme dôkladne rozlíšili medzi zdaním viery a skutočnou vierou. Niektorí si myslia, že ich viera je istá, ale to, čo produkujú, je len zdanie, ktoré nemá pevný základ. Našu dilemu v tejto oblasti určuje jediná téza. Sme vo viere dôkladní, alebo si vystačíme s povrchovou úpravou?

        Niektoré výrobky či predmety, ktoré sa nám ocitnú v rukách, majú povrchovú úpravu. Do hĺbky také nie sú. Vďaka povrchovej úprave nadobúdajú dojem, že sú do hĺbky jednoliate. Ako je to s našou vierou? Dnes nestačí, keď sa máme chváliť povrchovou úpravou viery, ale duša je prázdna a chudobná na Božiu prítomnosť.

2.) Kde je tvoj brat? (Gn 4, 9 -10)

Túto otázku kladie Boh Kainovi, ktorý zabil svojho brata, Ábela. Boh sa pýta, ale nečaká na odpoveď. On vie, čo sa stalo a pomenúva aj svedka, ktorý o bratovražde svedčí. Hovorí: „Hlas krvi tvojho brata kričí ku mne zo zeme.“

        Podobnú otázku kladie Boh aj nám. „Vieš, kde je tvoj brat? Vieš, v akej núdzi sa nachádzajú niektorí tvoji bratia a sestry vo svete? Vieš o ich zložitej situácii? Trápiš sa aspoň trochu kvôli tomu, ako ťažko žijú, alebo ti je to ľahostajné?“

        Pôstne obdobie nás povzbudzuje, aby sme sčasti opustili svoj komfort aspoň na určitý čas a zdieľali s núdznymi ich neľahkú situáciu. Ak ju nedokážeme priamo ovplyvniť, tak aspoň seba motivujme k tomu, aby sme sa podobali núdznym nie z donútenia, ale na základe nášho slobodného rozhodnutia. Nech sa pri tom splní biblická výzva: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi.“ (Rim 12, 15)

 

3.) Kde je Boh? (2Kr 2, 14)

Boh vzal proroka Eliáša do neba. Pri tomto úkone spadol z proroka plášť. Zodvihol ho Elizeus, ďalší významný prorok a pri tom povedal: „Kde je Pán, Eliášov Boh, teraz?“ A keď udrel plášťom vodu, rozdelila sa na dve strany a prorok prešiel suchou nohou.

        Tí, ktorí odchádzajú po čnostnom živote do neba, neberú Boha so sebou akoby tu už nemal zostať. Hoci sa niekedy zdá, že Boha niet, že niet nikoho, kto by mohol zdvihnúť pomyselný Eliášov plášť a zvolať: „Náš Boh je tu!“ Od nás závisí, či Boh bude viditeľný aj v tomto čase. Elizeus vzal plášť po Eliášovi, udrel ním vodu a tá sa rozdelila. Boha zviditeľňujú tí, ktorí rozlišujú medzi dobrom a zlom. Tí, ktorí prejdú v živote ďalej, lebo bojujú proti hriechu. Jediný zdroj dobra vidia v Bohu a nechávajú ho, aby vládol v ich srdciach. Dnes mnohí padli vo viere, ale stále sa rodia takí, ktorí padnuté zodvihnú, očistia a urobia účinným svetlom pre tých, ktorí hľadajú spásu. Pôstne obdobie nám takúto možnosť ponúka.

 

        Ľudia niekedy menia po rokoch nábytok. Čo všetko nájdu, keď ho odstránia! Napríklad za kuchynskou linkou nájdu predmety, ktoré sa dávno stratili a oni sa s nimi už rozlúčili. Koľko takých predmetov padlo do zabudnutia! A koľko toho popadalo z našej viery. Čo všetko sme zanedbali... Napríklad sv. omše, modlitby, dobré skutky na báze nezištnosti a hlavne skutky pokánia. Boh stále aj dnes opakuje to isté: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“

Nebo nie je skúpe

 

          Z titulu svojho povolania často komunikujem, ktorí kvôli vážnej chorobe nastúpili na tzv. „poslednú cestu“. Istý človek bilancoval svoj život a povedal: „Zažil som veľa dobrého, stretol som veľa dobrých ľudí, Boh sa odo mňa nikdy neodvrátil. Verím, že ani nebo nebude voči mne skúpe.“ Ide o pekné vyjadrenie predstavy bežného človeka o Božom kráľovstve.  Nebo naozaj nie je skúpe na dary a odmeny.

          Vždy, keď pochovávame človeka, s ktorým sme zažili veľa dobrého, máme v duši nádej, že nebo bude voči nemu štedré. Sv. písmo nám toto pripomína:

 „... akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“
(Mt 7, 2)  Božia štedrosť môže byť naozaj veľkolepá. Pán Ježiš o nej hovorí obraznou rečou toto: „Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“ (Lk 6, 38)

Ako si človek môže takúto štedrú odmenu zaslúžiť?

1.)                             Tým, že je svojím životom blízko pri Bohu.

Keď je pri Bohu, je pri zdroji všetkých darov, ktoré sú potrebné pre spásu. Evanjelium hovorí o postave rozsievača, ktorý vyšiel rozsievať zrno.
(Mk 4, 3 – 20) Niektoré zrná síce nenašli dobrú pôdu, ale niektoré sa ujali a prijali bohatú úrodu.

          Pri istých ľuďoch žasneme, koľko je v nich zasiateho dobra. Povieme si, že ten človek musí byť blízko pri Bohu, keď rozsieval zrná rôznych dobrodení.

          Starozákonný izraelský vodca, Mojžiš, často s Bohom komunikoval. Pri istej príležitosti mu Boh povedal: „Hľa, neďaleko mňa je miesto, tam vystúp na skalu!“ (Ex 33, 21) Pri Bohu je miesto vždy. Dobré koná ten, kto miesto pri Pánovi vyhľadáva, kto otvorí svoje srdce,  kto spolupracuje s Bohom a pripraví si dušu, aby nebeský Rozsievač mohol rozdávať svoje dary.  Rozdáva ich tým, ktorí sú pohotoví a pripravení. Rozsievač bude činný stále, lebo hľadá duše, ktoré jeho dary príjmu a zúročia.

 

2.)                             Božiu odmenu si zaslúži ten, kto si nenechá dary iba pre seba,
ale ich rozdáva.

Evanjelium (Mk 6, 35 – 44) hovorí o tom, ako Ježiš na púšti zázračne rozmnožil chlieb, a tak nasýtil niekoľkotisícový zástup. Predtým ako sa to stalo, hovoril apoštolom: „Vy im dajte jesť!“ Pri samotnom úkone zázraku podával chlieb apoštolom a oni ho rozdávali ľuďom. Na tejto praxi sa nič nezmenilo. Stále je a bude v platnosti Božia vôľa, podľa ktorej treba rozdávať z darov, ktoré sme dostali. Človek mimovoľne hľadá taký zdroj, od ktorého niečo očakáva, napríklad dobré slovo: slovo uznania a povzbudenia; slovo úcty a poďakovania, slovo povznesenia a súcitu; slovo odpustenia a slovo, ktoré je viditeľné a žité v praxi.

          Ide o úkon, ktorým dávame najavo, že dotyčný človek, s ktorým komunikujeme, nám nie je ľahostajný, ale že naše srdce je preňho otvorené.

          V časoch mojej kňazskej formácie nás učili predstavení zásadu trojnásobného „R“: radosť rozdávaním rastie.

3.)                             Nebo nebude skúpe voči tomu, kto sa rozdáva (Mk 10, 45)

V evanjeliu čítame: „...Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať,
ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“

          Žijeme v dobe rekordov. Tie sa počítajú a zbierajú v rôznych oblastiach života. Keď niekto prekoná rekord, hovoríme, že posunul hranicu. Sú ľudia, ktorí posúvajú pomyselnú hranicu ľudskosti. Dokazujú to svojou nezištnou službou, obetavosťou a aktívnym životom. Azda najviac sa hranica ľudskosti posúva vtedy, keď človek trpí a svoje utrpenie spája s Ježišovým. Veľká sila a charizma vychádza z človeka, ktorý statočne znáša utrpenie.

          Pred niekoľkými dňami sme sa v kostole modlili s deťmi z našej materskej školy pobožnosť krížovej cesty. Mnohí vieme, že jedno zastavenie má titul: Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku. K tomu bol tento komentár: „Veronika bola silná žena, lebo sa nebála vojakov a dostala sa až k Ježišovi, pričom mu utrela jeho zakrvavenú tvár.“

Naša Veronika bola silná žena. Nezľakla sa životnej obety. Cez utrpenie sa dostala až k Bohu. Nikdy nie je človek tak blízko Krista, ako keď trpí s ním. Jej dušu odovzdávame do Pánovho náručia. Veríme, že hranicu svojho života posunula na maximálnu mieru, preto Pán života a smrti má pre nás z tejto hranice odkaz: „ Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním...a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 28 – 29)