Ježišove riziká

 

Z času na čas sedí každý z nás v čakárni u lekára. Pri tom máme dosť času na to, aby sme študovali farebné plagáty rozvešané po stenách. Každý z nich nás upozorňuje na konkrétnu chorobu a hlavne na riziká s ňou súvisiace. Všade okolo sa stretávame s rizikami, ktoré vyplynú z určitej choroby.

        Ísť do hlbšieho a intenzívnejšieho kontaktu s Ježišom znamená okúsiť riziká. A nie je ich málo. Presvedčili sa o tom niekoľkotisícové zástupy, ktoré boli svedkami zázračného rozmnoženia chleba. (Jn 6, 1 – 15) O ktoré riziká ide?

1.) Riziko púšte

Pán Ježiš „vytiahol“ všetkých na púšť a tam vyučoval. Púšť bola pre Ježišových súčasníkov bližším prostredím ako pre nás. Málokto z nás má v sebe ambíciu pestovať s ňou užšie kontakty. Ale aspoň jedna vec je pre nás zrejmá – poznáme výraz – vyprahnutý ako púšť.

        V čase horúceho leta túto situáciu dôverne poznáme. Napr. Po úmornom cestovaní, po náročnej fyzickej práci môžeme byť vyprahnutí ako púšť. Vtedy potrebujeme súrne doplniť tekutiny, aby sme prežili.

        Nezabúdajme na to, že aj duša človeka môže byť vyprahnutá ako púšť, a to nielen počas leta. Ak jej nedoprajeme duchovného osvieženia ako zhrubla, zdrsnela. Stráca cit pre večné hodnoty, stráca zmysel pre Božie kráľovstvo a stráca to, prečo bola stvorená – pre spoločenstvo s Bohom.

        Život v tomto svete neraz pripomína priam fatálnu vyprahnutosť, a to pre slabý záujem komunikovať s Bohom.

 

2.) Riziko davu a más

Okolo Ježiša stál niekoľkotisícový zástup. Iba mužov tam bolo 5 000! V dave môže vzniknúť fenomén zvaný náladovosť. Davy majú svoje nálady. Z nálad davu ťažia určité skupiny, napr. politici dokážu odkryť určité témy, ktoré vychádzajú z nálad. Ale nálady bývajú vrtkavé a nestabilné (Ja už nemám náladu!). Na náladách sa nedá postaviť hodnotový systém človeka. Skôr či neskôr by zlyhal. Na náladách iných si mnohí postavili svoju moc a dokážu z toho ťažiť.

        Ježiš nehľadal v zástupe okolo neho nálady. On vždy hľadal vieru (Tvoja viera ťa uzdravila; Nech sa ti stane, ako si uverila; Pane, daj nám väčšiu vieru; atď.) Svet chce dostať človeka do stavu nestabilných a povrchných nálad, aby bol zlom ľahšie manipulovateľný. Naopak, Boh chce vtlačiť človeku vieru, aby posilňovaný milosťou získal cestu spásy.

 

3.) Riziko hladu

Ktovie koľkí z Ježišovho davu precitli, keď zistili, že nie je zabezpečená stravovacia služba na púšti?!

        Vždy, keď sa niekto chystá na cestu, domáci mu niečo pripravia a povedia: „Zober si aspoň niečo na cestu.“ Niečo málo na prehryznutie, čo mu poslúži ako premostenie do štádia systematickej starostlivosti o pokrm.

        Je pravda, že Ježiš zázračne rozmnožil chleby a ryby, čím ľudí fyzicky nasýtil. No tým chcel na niečo poukázať. On im ponúka svoje Telo a Slovo počas cesty pozemským životom, aby takto preklenuli pozemskú púť dovtedy, kým sa nebudú sýtiť prítomnosťou Božieho Baránka vo večnosti navždy. A takto môžeme k nemu prichádzať stále. On je vždy k dispozícii a jeho božské zásobárne nebudú nikdy zívať prázdnotou. Kto je pri Ježišovi a zdržiava sa v jeho svetle, nebude nikdy v stave núdze, lebo jeho duša bude prekypovať vrcholnými darmi milosti.

 

        Dnes je vo svete veľká osveta ohľadom rizík nesprávneho životného štýlu. Ale zároveň je nám dané Božie slovo tak, aby sme mali istotu, že pri Ježišovi nezahynieme. Viera v neho má vplyv na náš životný štýl a na naše smerovanie do večnosti. Nie Ježiš je riziko, ale hriech. Nedajme sa zmiasť, ak nám svet bude tvrdiť opak.

Prejsť

 

 

        V bežnej komunikácii sa medzi ľuďmi objavuje výraz: „Musel som si tým prejsť.“ Ide o reakciu na ťažšiu životnú etapu, ktorá zanechá stopy v duši človeka navždy.

        Je aj iná situácia, v rámci ktorej sa vyjadríme takto: „Musím si to nechať prejsť hlavou.“ Znamená to, že ide o dôležitú vec, ktorá je hodná, ba dokonca si vyžaduje hlbšie uvažovanie.

        Obidve tieto situácie dostávame akoby na podnose v texte Markovho evanjelia (Mk 6, 30). Čítame tam: „Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili.“ Čo z toho pre nás vyplýva?

 

1.) Človek potrebuje zažiť ticho a ústranie.

Je to dôležité preto, aby si dokázal premyslieť a vyhodnotiť určitú situáciu a vzápätí nájsť riešenie. Pritom môže zistiť, že jeho život nadobudne primeranú hĺbku vtedy, keď zistí, že sa potrebuje stíšiť, niečo obmedziť a niečo narušiť. Potrebuje sa stíšiť, pričom stíšenie nevyžaduje iba od svojho okolia, ale tento povel vydá aj svojmu vnútru. Stíšenie vnútra dosiahneme modlitbou, spytovaním svedomia a následným vyznaním hriechov.

        Človek potrebuje niektoré veci vo svojom živote obmedziť.

Inými slovami povedané – stanoviť si medze, t. j. hranice, ktoré určujú a vymedzujú vnútorný pokoj. Narušenie vnútorného pokoja súvisí s tým, že sme určité hranice prekročili alebo ich prekročil niekto z nášho okolia.

        Je veľmi dôležité, aby sme sa usilovali narušiť hegemóniu hriechu. Hriech nemá mať hlavné slovo a ani s ním súvisiace návyky života. Navykajme si žiť pod vládou milosti, nie hriechu. Život podľa diktatúry hriechu je pre človeka trýzňou a zároveň trýzňou aj pre jeho okolie. Život v milosti je studnicou Božích darov, ktoré slúžia na to, aby spoločenstvo a jednotlivci viedli zdravý život na ceste spásy.

 

2.) Je vhodné, aby sme pri vyhodnocovaní určitej situácie využili služby spoločenstva.

Evanjelium nám pripomína, že Pán Ježiš posielal učeníkov po dvoch a pri návrate trval na spoločnej sebareflexii. Sám človek nedokáže vždy dosiahnuť vyváženosť pri posudzovaní konania.

        Skupina turistov navštívila mestskú atrakciu – vysokú vežu s reštauráciami, kinom, bazénom, atď. Konečná výťahu vyústila do priestoru, z ktorého bol nádherný výhľad na všetky strany. Dookola boli inštalované ďalekohľady. Naša skupina turistov sa k nim hneď rozbehla. Jeden člen výpravy absolvoval v krátkom čase pohľad z každého ďalekohľadu. Odôvodnil to slovami: „Chcem vidieť, ako vidíš ty.“

        Je užitočné, keď dokáže vyhodnotiť situáciu života tak, že sa pýtame na názor rozumných a kompetentných ľudí. Povieme im pritom: „Chcem vedieť, ako vidíš situáciu ty.“ Preto sa zaujímajme aj o optiku iných, ktorí nás môžu v živote obohatiť.

3.) Nezabúdajme na to, že vyhodnotenie života sa má diať v prítomnosti Ježiša.

„Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“ (1Sam, 3, 9) Týmito slovami povzbudzuje starozákonný veľkňaz Héli mladého Samuela. Dáva mu impulz, aby takto odpovedal na Božie volanie.

    Sú situácie, ktoré sú dramatické a rodina sa im nevyhne. Rodina sa potrebuje stretnúť a na niečom dohodnúť. Nie je to vždy ľahké, najmä vtedy, keď je rodina rozhádaná. Vzápätí niekomu skrsne myšlienka, aby pozvali určitého človeka zo širšieho okruhu rodiny, lebo povedia: „Toho rešpektujú všetci.“

Ježiš je autoritou v absolútnom slova zmysle. Naše vnútro môže byť rozbité, rozhádzané či poznačené rôznymi dramatickými okolnosťami. Tak, ako Samuela, aj nás Pán volá, aby sme si v jeho blízkosti dali do poriadku svoj život. Niekedy máme obavy povedať: Hovor, Pane, lebo sa obávame, že príde a bude príliš blízko a pritom nebezpečne „nazerať“ do nášho svedomia.

    Súkromie je skutočnosť, ktorú mnohí absolutizujú. No súkromie bez Boha je príležitosťou na hriech. Súkromie s Bohom sa stáva okamihom stretnutia Pána so svojím učeníkom.

    Keď si necháme prejsť tieto evanjeliové myšlienky hlavou, zistíme, že niet lepšej cesty, ako je prechod od hriechu k čnosti. Prechádzajme často touto cestou, lebo je to cesta k Bohu, tzn. cesta pravého života.

Miera pre Božie kráľovstvo

 

 

        Do začiatku LOH v Paríži nezostáva veľa, iba niekoľko dní. Prípravy vrcholia v každej krajine, ale najmä v samotnej olympijskej dedine, kde budú športovci ubytovaní. Organizátori predstavili verejnosti nové postele. Vyrobili ich pomocou umelej inteligencie. Do úvahy sa zobrali tri faktory: váha športovca, jeho výška a druh športu, v ktorom sa prezentuje. Podľa týchto kritérií dostane každý športovec posteľ na mieru.

        Boh chce pripraviť miesto v Božom kráľovstve pre každého. Berie do úvahy určité ukazovatele, pričom nepotrebuje žiadnu umelú inteligenciu. Zohľadňuje váhu dobrých skutkov človeka a obiet, berie do úvahy výšku pohľadu na svet a aj to, ako sa kto snažil plniť Božiu vôľu vo svojom povolaní.

Ako sa môžu tieto skutočnosti premietnuť v praxi života?

 

1.)          Boh skúma vernosť voči nemu.

Ak niekto prijal vieru v pravého Boha, či si ju aj uchoval. V každej dobe prechádza viera človeka rôznymi skúškami. Viera v Boha je neustále skúšaná rôznymi okolnosťami. Ak si chce človek uchovať vieru, musí dať svojmu životu pečať posvätnosti. Pritom neberie do úvahy iba materiálne ukazovatele a hodnoty, ale necháva priestor v hojnosti aj pre skutočnosti duchovné. Pečať duchovnosti získavame prehlbovaním svojej viery a naopak, prehlbovanie viery vytvára pečať prítomnosti Boha v živote.

 

2.)          Boh skúma aj to, či vieme prijať kríž.

V živote zažijeme veľa situácií, ktoré nie sú v súlade s našimi ideálmi. Prejavuje sa to tak, že nejde všetko podľa našich predstáv. Kríže života vôbec nie sú lákavé, ale čakajú na každého z nás.

        Pri kúpe tovaru nás výrobca upozorňuje na to, že niektorý z nich sa môže vizuálne odlišovať. Taká situácia vzniká vtedy, keď sa vyrába niečo ručne, a to z prírodných materiálov. Hoci sa výrobky vizuálne odlišujú odtieňmi farieb, ich kvalitu to nemení.

        Dni nášho pozemského života môžu byť rutinné, ale môžu sa aj líšiť prítomnosťou kríža. Na kvalite života podľa viery sa to však neprejaví. Práve naopak. Život tým získava na hodnote, lebo naše kríže sa týmto blížia k svojmu originálu – ku Ježišovmu krížu.

 

3.)          Boh skúma (ne)sebeckosť nášho života.

Na výročnom stretnutí maturantov kolovali staré fotografie zo študentských čias. Účastníci stretnutia sa na nich zabávali, lebo odvtedy uplynulo už niekoľko desaťročí. Ktosi vtipne poznamenal: „Seba tu vidím a vy ostatní ste kde?“

        Boh víta nesebectvo človeka, lebo ono znamená, že ľudia okolo nás nám nie sú ľahostajní. Najviac nám imponujú práve takí ľudia, ktorí akoby zabúdali na seba a videli príležitosti poslúžiť iným.

        Ak sme v živote takýchto ľudí stretli, znamená to, že Boh nám cez nich ukázal taký príklad života, ktorý je hoden nasledovania.

       

        Športovci – účastníci LOH v Paríži – sa môžu tešiť z postelí na mieru. Ale aj tí, ktorí sa tešia z pozvania do Božieho kráľovstva, môžu mať nádej. Tá spočíva v tom, že ich miera blaženosti nebude zanedbateľná. Sám Ježiš nás upokojuje a pripomína: „Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona, lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (Lk 6, 38)

Zmysel pokánia

 

          Ľudia si zvyknú odovzdávať informácie – najmä také, ktoré sa týkajú každodenného života. Ako príklad môžeme uviesť napr. otvorenie nového obchodu. Tí, ktorí už vyskúšali jeho kvalitu medzi prvými, odkazujú ďalším: „Majú široký výber.“ A reklama môže ešte tento slogan rozšíriť takto: „Majú široký a pestrý výber.“ To musí motivovať mnohých, aby obchod vyskúšali tiež.

          Evanjelium prináša správu o tom, ako Pán Ježiš posiela svojich učeníkov. (Mk 6, 7 – 13) Dáva im inštrukcie a oni odchádzajú v tandemoch do sveta. Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vzniká otázka, či Cirkev nemá širší a pestrejší výber matérie ako iba pokánie.  A robí to neustále už 2000 rokov. A bude tak konať stále.

1.)        Niektorí by sa opýtali: „Nemá Cirkev na programe ohlasovania niečo radostnejšie ako je pokánie?

Veď pokánie má nádych niečoho tvrdého, pochmúrneho a starosvetského. Na tieto výčitky odpovedáme: „Čo môže byť v živote radostnejšie, ako keď sa blúdiaci a hriešnik vracia späť?“ Niet väčšej radosti ako je návrat do spoločenstva, ktoré slúži pravému Bohu a ktoré vlastní prostriedky na dosiahnutie spásy.

          Ľudia niekedy kvitujú návrat človeka, ktorý sa po rokoch potulovania svetom vrátil domov a trvalo sa tu usadil. Povedia na jeho adresu: „No, kde mu bude lepšie ako tu?“  Kde mu môže byť spásonosne lepšie ako v lone Cirkvi, ktorá sa ujíma tuláka, ktorý sa túla; hľadá dobrú cestu; ujíma sa hriešnika, ktorý je už presýtený štýlom života, ktorý vedie; podoprie chudáka, ktorý už miestami stratil ľudskú dôstojnosť a všetci ním opovrhujú; zachytí morálneho dobrodruha, ktorý pády už ani nepočíta...

2.)  Nemá Cirkev niečo pestrejšie ako je pokánie?

Mylne definujú pokánie ako únavnú, jednotvárnu a monotónnu aktivitu, ktorá sa rovná fyzickému či psychickému drilu. Pokánie sa však identifikuje s latinským úslovím – „varietas delectat“ (pestrosť poteší).

          Pri vstupe do vývarovne stál televízny štáb. Zo zariadenia vychádzali najmä starší ľudia. Dostali otázku: „Prečo chodíte obedovať práve tu?“ Odpoveď znela: „Tuto je pestrejšie ako inde.“

          Každý, kto hľadá, nájde aj v pokání svoju cestu. Príde na to, v ktorej oblasti života musí pridať a inde zasa ubrať. Príde na to, v ktorej oblasti ho hriech premáha najviac a kde dokáže odolávať diablovi s vypätím všetkým síl. Hnacím motorom pokánia musí byť modlitba. Bez nej v pokání nevytrváme.

3.)        Nemá Cirkev niečo novšie vo svojom programe okrem starobylého pokánia?

Zdôrazňujú zároveň, že pokánie sa veľmi nehodí do modernej doby a že kto hlása pokánie, je proti všetkým novodobým trendom.

          Tu nechajme zaznieť slová významného obrátenca, cirkevného učiteľa, sv. Augustína, ktorý aktuálnym spôsobom odpovedá: „Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať.“ (Vyznania)

          Občas sa nám dostanú do rúk staré knihy, ktoré sú písané starou slovenčinou. Niektoré výrazy sa nám javia viac české ako slovenské. Schuti sa na tom zasmejeme. No keď ich preložíme do dnešnej slovenčiny, zistíme, aké hlboké pravdy opisujú.

          Praktiky pokánia sa môžu hocikomu javiť zvláštne aj komicky. Keď sa však s ich zmyslom viac oboznámime, prenikneme do podstaty veci a zistíme, že je v ňom veľa Božej múdrosti a ľudskej skúsenosti. Bola by škoda nevyužiť pokánie ako Boží dar, ktorý nám umožní znova nájsť súlad s Bohom a s jeho zámerom spasiť všetkých ľudí. Niet totiž dokonalejšieho spôsobu zmierenia s Bohom ako je pokánie.

 

          Cirkev má široký výber jeho prostriedkov. Treba na to široké a hlboké srdce, aby pestrosť Božej milosti našla v našom srdci svojho adresáta.

Očakávania

 

 

Sú situácie, v ktorých sa stávame súčasťou diskusie na istú tému. Napr. sa rozprávame o tom, či niekto splnil alebo nesplnil očakávania. Ide o očakávania jednotlivcov alebo širšieho spoločenstva. Tieto témy sa týkajú oblasti športu, práce, školy či iného zamerania.

Evanjelium spomína, že Ježiš navštívil svojich rodákov (Mk 6, 1 – 6). Je očividné, že nesplnil ich očakávania. Začali spochybňovať jeho osobu a jeho poslanie. Mysleli si, že bude „vyrábať“ zázraky na počkanie a možno vyberie aj nejaký tajný tromf z rukáva... Ježiš nesplnil ich očakávania, lebo oni nesplnili jeho – nemali vieru. Evanjelium spomína, že pre tento ich nedostatok nemohol urobiť veľa zázrakov.

          Od novomanželov máme celkom logicky veľké očakávania. Boh od nich niečo očakáva, Cirkev, na pôde ktorej si vysluhujú sviatosť manželstva, rodina, ale aj sami veľa očakávajú od spoločného života. Aké môžu mať očakávania od Ježiša?

1.)      „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení.“
 (Mt 11, 28 – 30)

Manželia sa celý život namáhajú, lebo sa usilujú o získanie istôt pre svoj život. Majú snahu, aby zabezpečili rodinu (materiálne i v oblasti čností).

          V dnešnej dobe je preferovaný tento výraz: „trvalo udržateľný život“. Definícia nám objasňuje, že ide o snahu prežívať život, v ktorom sú rovnomerne zastúpené tieto aspekty: ekonomický, sociálny a environmentálny.

Zo skúseností mnohí vedia, že to nestačí. Ak nechceme prežívať plytký život, ale hlboký, žiada sa doplniť aj rozmer duchovný. Ľudia materialisticky zameraní ho síce odmietajú, ale bez neho by život v akomkoľvek spoločenstve bol bez rovnováhy. Tu, na zemi, nie je možné trvalo si udržať život. Možno však prežiť život, ktorý sa opiera o hĺbku evanjelia a ktorý nás pripraví do večnosti, kde ako dúfame, Boh pre nás pripravil skutočne trvalý život.

2.)   Ježiš, keď povoláva svojich učeníkov, hovorí: „Poďte za mnou a urobím  z vás rybárov ľudí.“ (Mk 1, 17 – 18)

Poslaním kresťanských manželov je o. i. ohlasovať a zviditeľňovať Krista. Pritom on jediný ich môže na to pripraviť. (Ja z vás urobím...)

Vždy, keď sa organizuje nejaké podujatie významnejšieho charakteru, čítajú sa aj mená zúčastnených. Používajú sa pritom výrazy: „medzi nami je ten a ten...“

Manželia sa majú usilovať o taký život, ktorý vydá svedectvo verejnosti v identickej podobe: „Medzi nami je Boh.“ Táto myšlienka vyplynie prirodzene a nenásilne zo spôsobu ich života. Jednoducho, prítomnosť Boha v tom spoločenstve je viditeľná a nepopierateľná. Viera týchto ľudí vychádza z evanjelia a k nemu smeruje.

3.)   „Túžobne som chcel s vami jesť veľkonočného baránka.“ (Lk 22, 15)

Túto vetu Ježiš adresoval svojim apoštolom pri poslednej večeri. Najvýznamnejšie a najbohatšie spoločenstvo s Ježišom, ktoré tu, na zemi prežívame, je eucharistické.

          Predstavme si situáciu zo života. Niektoré udalosti sa v našom živote udejú súbežne. Stáva sa, že v jednom momente by sme mali byť na viacerých miestach (napríklad zúčastniť sa nejakých osláv alebo iných významných okolností). Riešime pritom dilemu, koho uprednostniť. Po zvážení nakoniec povieme: „Tam musíme ísť najskôr.“

          Ísť stolovať s eucharistických Kristom má mať prioritu. Tam musíme ísť najskôr. Hoci lepší výraz je: „Tam chceme ísť najskôr.“ Dôvod spočíva v tom, že predmet stolovania, t. j. eucharistický chlieb, je neoceniteľným pokrmom a výživou na ceste spásy. Keď sa z tohto trendu zľavuje, pocíti to na duchovnej vlažnosti celé spoločenstvo.

          Boh splní tieto, ale aj iné očakávania. Všetko vyplynie z toho, že s ním pestujeme spoločenstvo od okamihu krstu cez prijatie ostatných sviatostí (sviatosti manželstva). Toto spoločenstvo nie je zbytočné a prázdne. Práve naopak. Z neho žijeme, z neho čerpáme a z neho aj rozdávame do nášho prostredia.

Nekonvenčný spôsob

 

 

        Občas sa stretneme s takouto výzvou: máme zostaviť alebo poskladať prístroj, ktorý dostaneme v stave demontu. Občas sa ocitneme v situácii, kedy musíme niečo vybaviť, lebo si myslíme, že náš život je v stave demontu. Snažíme sa pritom zachovať postupnosť krokov. Niekedy to vyjde, niekedy nie. V takejto situácii nás môže niekto osloviť a povedať: „To zahoď! Nájdi si vlastný spôsob!“ Ale aj tu platí to isté. Niekedy to vyjde, inokedy nie.

        Žena, ktorá bola podľa evanjelia 12 rokov chorá, našla odvahu a pristúpila k Ježišovi. Na prvý pohľad vidíme, že konala nekonvenčne. Jej spôsob komunikácie s Ježišom bol netypický. (Mk 5, 21 – 43) Prečo tak konala? Dôvod je uvedený v evanjeliu: „...veľa vystála od lekárov...“ A možno aj od ostatných ľudí. Všeobecne povedané, zahodila konvenciu a zvolila si cestu, ktorá sa jej zdala najvýhodnejšia. Ako sa to prejavilo konkrétne?

1.)Žena pri komunikácii s Ježišom ani len neotvorila ústa.

Viedla dialóg iba sama so sebou. Niekto by povedal: „Ani ústa nevie otvoriť...“ Ale ona už vtedy vedela, že mať otvorené ústa a hovoriť, to nie je všetko. Boh netrvá na tom, aby sme pri komunikácii s ním otvárali ústa a veľa hovorili. Skôr preferuje takú prax, podľa ktorej by sme mali otvárať srdcia. On rozumie aj reči srdca. Človek nemusí. Sv. písmo kritizuje reč pier a úst, keď srdce mlčí: „Tento ľud si ma ctí iba perami.“(Mt 15, 8 – 9) A inde: „Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť...“ (Mt 6, 7)

Srdce je silný prostriedok, ktorý by sme mali častejšie používať pri komunikácii s Bohom.

 

2.)Žena sa k Ježišovi priblížila zozadu.

Slušnosť nám odporúča komunikovať s ľuďmi tvárou v tvár. Takýmto štýlom prebiehajú pracovné, rodinné, aj iné rozhovory, lebo sú prejavom úcty medzi ľuďmi. Žena netúžila po tom, aby bola Bohom poznaná. Chcela byť uzdravená. Lenže tak to nejde. Ten, kto má byť uzdravený (nielen telesne), musí byť Bohom poznaný a Bohu predstavený. S Bohom nemôžeme komunikovať ako anonymovia. Presvedčila sa o tom aj žena z evanjelia. Ani svedectvo nášho kresťanského života nemôže byť anonymné. Má byť konkrétne a má vychádzať z pohnútok evanjelia.

 

3.)Žena sa dotkla Ježišovho rúcha.

Zvolila bezkontaktný spôsob komunikácie. Ten je v dnešných časoch preferovaný, a to v rôznych oblastiach. Zvolila spôsob bez slov a hlasu, bez kontaktu očného a fyzického. Ani dotyk so šatami nemusí človek postrehnúť. Ježišovho rúcha sa dotýkala napríklad jeho Matka, Mária (zavinula ho do plienok, čo znamenala, že ho zavinula svojou láskou). Ježišových šiat sa dotýkali žoldnieri, keď ich strhli z jeho tela pred ukrižovaním. Bol to prejav pohŕdania a zneváženia. Nezabúdajme na ženu z evanjelia, ktorá sa dotkla Ježišových šiat preto, aby bola uzdravená.

        Ježišove šaty môžu predstavovať Cirkev. Nie je možné, aby sme sa jej nedotýkali. Ide o to, s akým úmyslom. Je to z dôvodu úcty a vďačnosti, z dôvodu pohŕdania alebo z dôvodu sebectva či z dôvodu získania plnohodnotného zdravia. Život bez kontaktu s Cirkvou sa vyznačuje vyprahnutosťou, prázdnotou a hlavne zoslabením ambícii po spáse. Ježiš a Cirkev patria k sebe. Plachty, ktoré zostali po ňom v hrobe, neboli súčasťou jeho odevu, nie je to jeho rúcho. Jeho rúcho – Cirkev – je plné života, lesku a slávnostnosti. Dotýkajme sa Cirkvi tak, ako keby išlo o Ježišovo rúcho. Nie hocijaké rúcho, ale rúcho, ktoré si Pán s radosťou oblečie na seba.

Pán je tu!

 

          Pri vykonávaní určitých povolaní sú potrebné modelové situácie. V rámci prípravy sa konajú prípravy „na sucho“. Preto stále trénujú vojaci, hasiči, záchranári, ale aj predstavitelia iných profesií.

          Apoštoli sa podľa slov evanjelia dostali do ťažkej situácie. Takú si ani nestihli namodelovať, lebo si ani nepripúšťali, žeby k takej došlo. Počas plavby sa na mori strhla búrka. (Mk 4, 35 – 41) Naplnila ich hrôza, panika a strach. Jediné, čo im napadlo, bolo zobudiť spiaceho Ježiša a zvolať: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ Z Ježišovej odpovede vyplýva, že tak konať nemali. „Čo sa bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Podľa Ježišových merítok mali reagovať: „Nebojme sa, veď Učiteľ je s nami!“ Uveďme niektoré prípady zo života, ktoré nás majú „namodelovať“ a nastaviť mentalitu tak, aby sme Bohu viac dôverovali.

1.)Niekedy stojíme pri smrteľnej posteli určitého človeka. Je tam prítomná celá rodina zomierajúceho. Niekto mu pošepne do ucha: „Sú tu všetci.“ Zomierajúci sa upokojí a dostane sa mu úľavy duchovnej a možno aj telesnej. Táto istota má veľký význam v situácii, keď sa niekto lúči s týmto svetom.

Je užitočné, keď sa niekto lúči s týmto svetom tak, že síce fyzicky nezomiera, ale už nechce žiť pod jeho absolútnou diktatúrou. Viac túži po tom, aby ho v živote viedla milosť evanjelia. A ako blahodarne naňho vtedy pôsobí fakt, podľa ktorého je pri ňom Boh a určite aj ľudia, ktorí ho na tejto ceste podporujú. Dobre mu padne, keď vie, že nie je v tomto zápase osamotený. Takého človeka treba podporiť slovami? „Je tu Učiteľ, ale aj ostatní, ktorí sa modlia a povzbudzujú ťa.“

2.)   Predstavme si inú situáciu. Malé deti chystajú pre rodičov nejakú besiedku, pásmo, ktoré s učiteľmi nacvičili. Jedno z detí je smutné, lebo nemá istotu, či rodičia prídu. Zrazu ktosi pribehne a pošepká mu: „Prišli, sú tu. Tešia sa na teba.“ Dieťa dostane odvahu a môže podať svoj vrcholný výkon. Prítomnosť rodičov sa nedá ničím nahradiť.

V živote absolvujeme rôzny „vystúpenia“ A nielen také detské,

na javisku. Často ide o životné zápasy vo viere, či iných životných skúškach. Sv. Pavol to vyjadril slovami: „Zdá sa mi, že nám, apoštolom, Boh pridelil posledné miesto ako odsúdeným na smrť, lebo sme sa stali divadlom pre svet, anjelov i ľudí. /1Kor 4, 9) No inšpirovaný autor nás uisťuje, že sa môžeme spoľahnúť na Božiu povzbudzujúcu a pomáhajúcu prítomnosť. Píše: „S Bohom budeme udatní. On našich nepriateľov rozšliape.“ (Ž 108, 14) Sme si vedomí Ježišovej prítomnosti, naše sily akoby sa zdvojnásobili a vždy znova a znova prijímame kríže životných zápasov, lebo nič tak nepovzbudí „ako viera“, ktorá sa opiera o živého Krista.“ Dnes viac ako inokedy chcem prežívať spoločenstvo so živým Pánom, ktorý nespí, ale bdie nad našimi životmi, keď navôkol zúria búrky.

3.)                             (Lk 2, 48) „Nebojte sa, Pán je tu, v chráme.“
Túto vetu by sme chceli povedať Panne Márii a sv. Jozefovi, keď s úzkosťou hľadali Ježiša v Jeruzaleme a v okolí. Evanjelium zdôrazňuje Máriine slová: „...s bolesťou sme ťa hľadali.“ Mnohí ľudia hľadajú bolestivo Boha. V chráme ho nehľadajú, ale všade inde. Chrám pre nich nie je miestom prítomnosti Boha a ani miestom na vytvorenie spoločenstva s ním. Mnohí ale po bolestivom dlhotrvajúcom hľadaní opäť nájdu Božie a svoje miesto v kostole. V kostole slávnosť nechápeme ako miesto komunikácie s Bohom. Vidno to pri vysluhovaní sviatosti krstu, sviatosti birmovania či sviatosti manželstva. O prvom sv. prijímaní nehovoriac! Slávnosť áno, so všetkou honosnosťou na najvyššej úrovni, ale to je všetko. Kostol je dnes pre mnohých akýmsi divadlom alebo obradnou sieňou, kde je pastva pre oči a fotoaparáty. Nie domom modlitby a príbytkom Boha. Za takýchto podmienok sa stáva hľadanie Boha ešte bolestivejším a frustrujúcejším.

 

Všetci túžime po istotách. Nielen materiálnych. Čím je človek starší a skúsenejší, zisťuje, že svet takýmito prostriedkami neoplýva. Mať vieru v Boha znamená mať istotu dieťaťa, ktoré je najistejšie, keď je v matkinom náručí. V takejto atmosfére si nepotrebujeme modelovať rôzne životné situácie. Ak máme v sebe princípy evanjelia, naše konanie nemôže byť iné ako Božie.

Pohrebný príhovor

 

          V komunikácii medzi ľuďmi sa občas objavuje výraz angažovanosť, angažovaný. Hoci dejiny ukazujú, že bol poplatný a zneužitý rôznymi diktátorskými režimami, predsa len ukazuje na určitú veľkosť človeka. V slovníku sa dočítame, že ide o človeka, ktorý sa „horlivejšie“ venuje určitej činnosti. Horlivosť považujeme, my, kresťania, za úctyhodnú čnosť. Svedectvo o tom vydal sám sv. Pavol, ktorý píše: „...v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi.“ (Rim 12, 11) Sú ľudia, ktorí sa v duchu slov Apoštola národov angažujú v rodine, v Cirkvi i v spoločnosti.

          Ich horlivosť sa plodne prejavuje plynule v každej z týchto oblastí a presahuje z jednej do druhej. Ako sa to prejavuje?

1.)                           Rodina

Rodina je pre mnohých všetkým. Takíto ľudia vynikajú čnosťou poriadkumilovnosti. Tá znamená, že majú radi poriadok, a to v sebe i okolo seba. Ide o poriadok, ktorý sa nevzťahuje iba na veci hmotné. Ide o poriadok, ktorý nazývame Boží poriadok alebo poriadok evanjelia. Známy je výraz z latinčiny: „Sekva ordinem et ordo servabitté.“ (Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba.) Ide o silné svedectvo u človeka, ktorý tento Boží poriadok vtlačil svojim blízkym, ale ho aj sám zodpovedne žil. Boží poriadok v duši je nad všetky ostatné poriadky a disciplíny, ktoré sa nám núkajú. Ak ho zachováme, aj on nás povedie neomylne do Božieho kráľovstva.

2.)                           Cirkev (Žiť pre Cirkev)

Sú ľudia, ktorí si nič nenechávajú na spôsob nejakej poistky. Všetky dary a talenty venujú Cirkvi, a to bez ohľadu na to, či je doba priaznivo naklonená tejto iniciatíve alebo nie. Takýmto zmýšľaním si pripravujú večnosť a zároveň sú veľkým povzbudením pre ľudí dobrej vôle. Ísť s Božíme talentami do sveta a vyznať, že pochádzajú z pokladnice Cirkvi, predpokladá veľkú odvahu. Život týchto ľudí by bol bez Cirkvi prázdny a chudobný. Vzťah k Cirkvi sa nedá nanútiť, musí pochádza zvnútra a musí prejsť rozmanitými skúškami, ktoré môžu človeka zoceliť. Patrónom týchto ľudí sa stal sv. Pavol, ktorý píše: „Ale čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista...“ (Flp 3, 7 – 8)

3.)                           Spoločnosť

Angažovanému a horlivému kresťanovi nie je jedno, v akej spoločnosti žije. Často býva iniciátorom aktivít, ktoré slúžia na zveľadenie a prehĺbenie života. Veľa energie venujú tomu, aby takto požehnane pôsobili na svoje okolie. V latinčine existuje pre nich označenie: spiritus movens“. Teda človek, ktorý má vodcovského ducha, ktorý je podnecovateľom a inšpirátorom pre každé užitočné dielo. Taký človek chce, akoby „prekvasiť cesto“ spoločenského života, a to Kristovým Duchom. Drží sa slov sv. Pavla: „Neviete, že trocha kvasu prekvasí celé cesto?“ Vyčistime starý kvas, aby ste poli novým cestom.“ (1Kor 5, 6 -7)- Byť v blízkosti človeka, ktorý sa usiloval byť novým cestom, je výsadou a Božím požehnaním. Taký človek – spirirtus movens, pracuje najprv na sebe, aby bol novým Kristovým cestom. Sviatosti a modlitba sú samozrejmosťou, ktorá prináša radosť a pokoj v duši.

 

Po horlivých ľuďoch zostáva ich dielo všade: v kostole, v jeho okolí, vo vzťahoch, v ľuďoch, ktorí boli blízko nich. Žiaľ, zostáva aj prázdne miesto v kostole. ale zostáva spomienka naplnená vďačnosťou Pánu Bohu. Stavitelia tohto chrámu sa odtiaľto vytrácajú. Dúfame, že sa zhromažďujú vo večnosti, lebo Boh pre nich pripravil chrám trvalý a naplnený večnou radosťou.

Skryté skutočnosti

 

 

        Vždy, keď sa objaví na verejnosti talent, je jedno, v akej oblasti, povedia mu: „Zostaň pri zemi!“ Odporúča sa mu pokora, aby nespyšnel, aby nepremrhal talent. Často sa to stáva. Niektoré talenty nedorastú do patričnej veľkosti, lebo ich ovplyvní pýcha a nezdravé sebavedomie. Veľkým sa stáva ten, kto zostane „pri zemi“ a v pokore pracuje na svojom talente.

        Evanjelium hovorí o horčičnom semienku. Má potenciál veľkého rastu. (Mk 4, 26 – 34)  Vyrastie z neho veľký strom. Ale o tomto prípade nestačí zostať „pri zemi“. To je málo. Semeno musí ísť do zeme. Musí sa stratiť z dohľadu zmyslov človeka. Treba toto riziko podstúpiť? Áno, lebo tak je to aj pri iných skutočnostiach. Napr. obrátenie človeka. Moment vnútorného obrátenia je pre iných tajomstvom. Moment, pri ktorom sa premieňa chlieb a víno pri sv. omši na Ježišovo Telo a Krv. Aj iné dôležité skutočnosti bývajú pre zmysly človeka nepostrehnuteľné. O čo ide?

1.) Skrytý Boh

Sú situácie, kedy by sme privítali „hmotnú“ prítomnosť Boha v živote. Máme pocit, že sa často zdržiava mimo zorného uhla nášho života. Mnohí mylne konštatujú: „Nie je tu!“

        Evanjelium spomína prítomnosť žien pri Ježišovom hrobe. Hrob je prázdny a z jeho útrob vychádzajú slová anjela: „Niet ho tu!“ (Lk 24, 6) Mnohí v histórii ľudstva i Cirkvi si akoby osvojili takúto mentalitu. Opakujú: „Nieto ho tu!“ Hoci kontext je odlišný.

        Nám sa žiada výraznejšia postava Boha. Chceme, aby viac vyhovoval mentalite sveta a bol viditeľnejší, akčnejší a počuteľnejší. On sa však mentalite modernej doby nepoddáva. Presvedčil sa o tom už prorok Eliáš. Bol upovedomený, že niekde blízko neho prechádza Boh. Eliáš bol najprv konfrontovaný so silným vetrom, potom zažil zemetrasenie a napokon prešiel skúškou ohňom. Boha však v týchto úkazoch nenašiel. Objavil ho až v jemnom a lahodnom vánku. Stíšenie života je poznaním Boha na stretnutie.
(1Kr 19, 11 – 13)

2.) Skryté dobro

Všetci túžime po dobre, a to vo veľkých dávkach. Niet v malom, iba veľké veci. A sme sklamaní, lebo nič podobné nenachádzame, iba stopové prvky dobra. Mali by sme dôvod rezignovať, keby nebolo Božieho slova. Evanjelium nás upozorňuje na to, aby sme nepodceňovali ani miniatúry dobra.

        Po zázračnom rozmnožení chleba a po nasýtení zástupu, Ježiš hovorí: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ (Jn 6, 12) Keby nebolo Ježiša, odrobiny by nikto neriešil. Pozbierať odrobiny predpokladá lepšie sa pozrieť. Rodič nie raz vyčíta zbrklosť pri úlohách a pritom hovorí: „Lepšie sa pozri, zadanie si viackrát prečítaj, a potom rátaj!“

Treba mať schopnosť lepšie vidieť, aby nám neunikli ani malé dávky dobra, ktorými môže byť posiate okolie nášho života.

        Sv. Otec František: „...je potrebné venovať pozornosť mnohým dobrám, ktoré sú vo svete prítomné, aby sme neupadli do pokušenia myslieť si, že nás premohlo zlo a násilie.“ (Bula o vyhlásení riadneho jubilea v r. 2025, bod 7)

3.) Skryté dôležité okolnosti času

Boh pred nami tají čas a okolnosti našej smrti. Ale ani v otázke času konca sveta nebýva zhovorčivejší. Ježiš to pred nami utajil, lebo chce, aby sme venovali zvýšenú pozornosť inej hodine. Hodine nášho pokánia a obrátenia.

        Všetci, ktorí sme dospelí, sme sa už v detstve učili spoznávať hodiny. Učili nás to doma i v škole. Nie raz sme počuli: „Keď sa obidve ručičky stretnú a spoja sa, môže byť toľko hodín (napr. 12 hodín) Keď nastane taká hodina, že sa naše obe ruky spoja, je to hodina skrúšenosti a pokánia. Niet dôležitejšej hodiny ako je táto dôležitá pre našu spásu. Dôležitá je preto, lebo nás niečo vnútorne pohlo k modlitbe a k návratu k Bohu. Spojené ruky k modlitbe znamenajú naše spoločenstvo s Bohom.

 

        Všetci veríme, že existujú javy, ktoré sa voľným okom nedajú pozorovať. Nie sme tým ochudobnení, lebo veríme v tajomstvo. Boh koná aj mimo našich zmyslov. Chce mať z nás velikánov. Chce zasiať svoje milosti hlboko do duše. Nemusíme sa báť, lebo iba on môže zasiať a iba on dáva milosti rastu.

 

Odviesť Ježiša

 

          Tí, ktorí pravidelne sledujú filmy s kriminálnou témou, poznajú dôverne výraz: „odveďte ma!“ Týka sa to zločinca, ktorý bol práve usvedčený a hrozí mu väzenie. V inom prípade sa používa tento výraz v zmysle evakuácie: „Odveďte ma!“ Myslí sa na bezpečné miesto.

          V evanjeliu sa nachádza niekoľko miest, kde sa hovorí o tom, že Ježišovi blízki chceli odviesť svojho Učiteľa do bezpečia. Akoby ho chceli varovať, odviesť a niekde ukryť. Povedzme si o tom viac.

1.)            Mária s Jozefom odviedli Dieťa Ježiša pred nebezpečenstvom, ktoré sa volalo Herodes. (Mt 2, 13 – 14)

Mária s Jozefom chceli odviesť Božie Dieťa mimo dosahu zloby. Zloba má veľký dosah. Tento fakt by sme nemali podceňovať. Nikdy si nemôžeme byť istí, že rôzni Herodesovia nepoložia na nás ruku. Je jedná cesta. Spočíva v odovzdaní sa do rúk milosti, ktorá má dlhší dosah ako zloba.

Dosah milosti má svoj vrchol vtedy, keď vypovieme vojnu hriechu a začneme pravidelne sviatostne žiť. Vtedy zloba narazí na radikálny odpor. Nebojme sa dať bokom ľudí a aj veci, ktoré nás postupne posúvajú zo zorného uhla zloby.

2.)         Ježiša chceli odviesť jeho blízki, lebo sa obávali, že od vyčerpania skolabuje.

Hovorili otvorene: „Pomiatol sa.“ Pán Ježiš mal nahustený program, povedané súčasnou terminológiou. Vedel, prečo je to tak. Sám hovorí: „Deti, už len krátko budem s vami.“ (Jn 13, 33) Chcel sa úplne rozdať, a preto pracoval na doraz. V prvom bode zamyslenia sme hovorili o tom, že sa nemáme ukazovať zlobe na dosah. Teraz hovoríme, že je nebezpečné ísť na doraz, hazardujúc so svojím zdravím a životom. Súčasný životný štýl je štýlom v zmysle: na doraz. Doraziť človeka, vyžmýkať z neho všetko, a potom odhodiť ako nepotrebný odpad. Ježiš na takých nezabúda a pripomína: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení.“ (Mt 11, 28)

3.)      Ježiša chcel odviesť Peter

Chcel ho odviesť od jeho poslania: „Pane! Toto sa ti nesmie stať!“
(Mt 16, 22) Ježiš totiž začal otvorene hovoriť o svojom spásonosnom utrpení. A to sa nikomu z jeho nasledovníkov nepáčilo. Keby sme boli tam, medzi nimi, nepáčilo by sa to ani nám. Pýtali by sme sa: „Pane, niet inej cesty? Nedalo by sa to inak? Nedá sa to obísť?“ Nekritizujme Petra príliš, že takto zmýšľa. Robíme to aj my. Často sme konfrontovaní s utrpením. Okolo nás je veľa ľudí, ktorí sú v biede: duchovnej, duševnej i telesnej. Potom využívame modlitbu, aby sme Boha odviedli od úmyslu dosiahnuť cieľ cestou utrpenia určitého človeka. Boh nás niekedy vypočuje, ale niekedy nie. Posiela nám odkaz prostredníctvom sv. Tomáša Akvinského. Ten píše: „Lepšie je krívať po ceste, ako kráčať veľkými krokmi mimo cesty. Lebo ten, kto kríva po ceste, aj keď slabo napreduje, blíži sa k cieľu. Kto však kráča mimo cesty, čím rýchlejšie beží, tým viac sa vzďaľuje od cieľa.“ (LH III, s. 298)

 

          Odviesť Boha od jeho zámeru znamená zriekať sa správnej cesty. On jediný ju pozná, my často nie a ak, tak iba čiastočne.

/Z/ladenie

Počas pozemského života zameriavame pozornosť na určitých ľudí. Máme na to rôzne dôvody. Ide napr. o našu rodinu, priateľov, kolegov, susedov atď. Existujú rôzne stupne nášho postoja voči nim. Niekedy povieme: získali si našu pozornosť. Urobili určité gesto, skutok, ktorý sa na javí ako pozoruhodný, preto tá pozornosť. Lenže pozornosť sa môže stratiť a zamerať sa inde. Môže však nastúpiť ďalší krok. Ten nazývame sympatia. Niekto si získal naše sympatie. Ide o dôležitý krok, ale ten má rovnako prchavý charakter. Sympatia dnes je, zajtra byť nemusí. A tak musí nastať ďalší krok. Ten spočíva vo vyjadrení: získal si moje srdce. Tento moment predstavuje vrchol. Nemôžeme chcieť viac ako keď niekto získa srdce iného človeka. Ako sa to dá docieliť a tento stav udržať vo vzťahu k sviatostnému manželstvu?

    1.,Permanentné úsilie o súlad. Predstavme si situáciu s orchestrom. Každý hudobník  si musí dokázať naladiť  vlastný hudobný nástroj a potom sa zladiť s celým orchestrom. To sa deje neustále. Zladenie je dôležité preto, aby hudobné dielo odznelo majstrovsky.

    Aby Božie dielo sviatostného manželstva vyznelo vierohodne a malo potrebnú hlbku, musia sa ľudia zladiť. Súlad duší a myslí sa musí neustále aktualizovať. Táto činnosť je nepretržitá a nepozná prestávku či odstávku.

    2.,Súlad s Bohom. Ak hovoríme o sviatostnom manželstve, nemôžeme obísť miesto Boha v konkrétnom vzťahu. Ľudia majú byť tak blízko Boha, ako sa len dá. Ako príklad nám môžu poslúžiť apoštoli. Tri roky  chodili s Ježišom takmer denne. Počuli ho nie na diaľku, ale zblízka. 

    Boha treba počúvať a komunikovať s ním zblízka. Na diaľku sa kontakt rozplýva a stráca na potrebnej kvalite. Čím sme bližšie k Bohu, tým je pre nás  jeho reč  jasnejšia a presvedčivejšia. Pánov hlas nenahradí nijaká imitácia. Imitácia pravých hodnôt nikoho nespasí. Iba originálne, rýdze Božie slovo nás povedie správnou cestou.

    3.,Schopnosť prehodnocovať a vyhodnocovať. Je to dôležité pre akúkoľvek činnosť a ľudské dielo. Základom týchto výrazov je slovo hodnota. Je na mieste sa pýtať, či náš život obsahuje túžbu po hodnotách. Na prvom miesto treba spomenúť obetu. V manželstve má mať prvok obety výnimočné miesto. Ak chýba zmysel pre obetu, potom je život prázdny. Iba obeta dáva istotu plnosti života. Prázdny život bez obety nemá patričný základ a je odsúdený na neistotu. Obetavosť poskytuje stabilitu a dáva manželstvu skvelé výhliadky. 

    

Srdce

                 Motív srdca nás sprevádza po celý život. Už prvoprijímajúce detí učíme, že Pán Ježiš sa teší na to, že môže vstúpiť do ich srdca. Tomu zodpovedá aj napr. výzdoba v kostole, ktorá je v tom čase primerane vyzdobená rôznymi variantami srdiečok. Textové správy, ktoré si posielajú spriaznené duše, obsahujú srdiečko, ktoré svedčí o oddanosti vo vzťahoch. 

    Ježišovo Božské Srdce. Pripisujeme mu rôzne atribúty, ktoré ho bližšie charakterizujú. Napr.

    1.,Ono je otvorené. Vždy nás poteší, keď nájdeme na poslednú chvíľu otvorený obchod. Poteší nás, keď nájdeme doma otvorenú nádobu s nejakou poživatinou, potravinou. V jednom i druhom prípade vieme, že nebudeme hladovať. Keď si uvedomíme, Ježišovo Srdce je otvorené, môžeme si byť istí, že nezahynieme duchovným hladom a nebudeme živoriť. Práve naopak, prestrie sa pred nami stôl hojnosti, ktorý sa nikdy nevyčerpe.

    2.,Ono je prebodnuté. Otvorené je preto, lebo je prebodnuté. Vojak vzal kopiju a prebodol Ježišov bok/Jn 19,34/. Ježišovo Srdce sa otvorilo a ukázala sa vrcholná dobrota Boha, ktorý naznačil, ako nás miluje. Aj naše srdce býva prebodnuté. A to následkom kríža, zloby, utrpenia, neprajnosti...Potom sa ukáže, čo skrýva. Či na zlobu chce odpovedať tou istou mincou, či chce vrátiť požičané alebo na neprajnosť odpovie odpúšťajúcou láskou. Bez prebodnutia kopijou utrpenia, by sme možno ani nevedeli, čo máme vo svojich srdciach.

    3.,Ono je preplnené. Dobrotou. Aký paradox! Niečo, čo je otvorené a prepichnuté, neudrží dlhodobo svoj obsah. Ježišovo Srdce je výnimkou. Ono ani po tortúre prebodnutia nestráca. Stále zostáva plné ba preplnené na dary, ktoré sú určené človeku. Je plné dobroty a láskavosti. Obsah sa nestráca. To naše srdce strácať môže, keď je poranené hriechom. Ježiš má vždy dostatok. Jeho milosti sa nestrácajú, nedegradujú a odolávajú akýmkoľvek pozemským vplyvom. Nie nadarmo on sám hovorí:"Zostaňte v mojej láske!"/Jn 15,9/.

A čo budeme robiť cestou?

Väčšina ľudí je citlivých na problematiku cestovania. Myslíme tým určitú vzdialenosť, ktorú musí niekto absolvovať, aby navštívil iného. Je dobrým zvykom zaželať niekomu šťastnú cestu. Je pekné spýtať sa návštevy, ktorá práve prišla a merala dlhšiu cestu: aká bola cesta? Nemusí ísť o frázu, ale o skutočný záujem o pohodlie cestujúceho. Táto myšlienka sa prejavuje aj inak. Napr. tak, že niekomu povieme pred cestou: tu máš, vezmi si na cestu. A podáme mu niečo na jedenie, finančný príspevok alebo aj niečo na čítanie, ak bude cesta dlhšia. 

    Apoštoli absolvovali s Ježišom veľa ciest. Strávili spolu veľa času. Cestovanie vtedy nebolo také rýchle ako je dnes. A bolo určite duchovne plodnejšie. Čo sa udialo cestou?

    1.,Ježišovi učeníci cestou trhali klasy /Mk 2,23/. Klasy sú už pripravené na žatvu. Apoštoli akoby požehnávali a odobrovali dielo rúk človeka. Život nám niekedy poskytuje hotové veci, ktoré nám pripravili iní ľudia. Máme pocit,že stačí len natiahnuť ruku a konzumovať hotový produkt. Tieto skutočnosti si treba všímať a prejavovať primeranú vďačnosť. Deti treba už od mala učiť tejto forme všímavosti a vďačnosti. Ak nie skôr, tak aspoň v neskoršom štádiu života sa treba zamerať na revíziu života a vrámci nej poďakovať Pánovi za tzv. hotové veci, ktoré nám poskytol skrze službu nášho okolia. 

    Vždy, keď "trháme klasy" ľudského diela a používame ich, robíme dobrú reklamu tým, ktorí na diele pracovali. Koľkých autorov diel to poteší, keď si túto našu činnosť všimnú. Vtedy netrvajú ani tak na ústnom či písomnom poďakovaní, stačí, keď vidia, že ich dielo je v obehu a ujíma sa. Prežívajú vnútornú radosť, že ich dielo sa vydarilo a slúži iným.

    2.,Ježišovi učeníci sa cestou handrkovali, kto z nich je väčší /Mk 9,34/. Povedali by sme, že viedli prázdne a zbytočné reči. Koľko je takých pri rôznych debatách a rozhovoroch?! Po ich absolvovaní máme pocit prázdnoty. Rozhovor , či stretnutie nám nič nedalo t.j. neobohatilo nás.  "Vyhýbaj sa bezbožným prázdnym rečiam..." / 1 Tim 6,20/, prihovára sa nám apoštol. Aké je to aktuálne práve v tejto dobe! 

    Na druhej strane sa debatou rozvášnení apoštoli dozvedeli, že  skutočne veľký je ten, ktorý slúži. Ježiš využil ich tzv. prázdnu debatu, aby  poukázal na správnu hierarchiu hodnôt. To dokáže iba Boh. Debaty o veľkosti človeka nemajú význam, pokiaľ sa nedávajú do súvisu so službou, ktorá sa v Ježišovom ponímaní chápe ako podmienka do Božieho kráľovstva. 

    Udalosť evanjelia poukazuje na to, že myšlienka velikášstva je živá v každom veku. Aj životom a galilejskými vetrami ošľahaní apoštoli jej museli podľahnúť. Vždy sme v pokušení myslieť si o sebe viac ako sme. Naučme sa myslieť o Bohu, že je viac ako si dokážeme pomyslieť. Predstava o veľkosťi Boha nás povedie k pokore a k uvedomeniu si toho, že bez Boha sme nič.

    3.,Ježiš im/učeníkom/ cestou vysvetľoval Písma /Lk 24,32/. Dovolil im aby sa pýtali, aby vyjadrili svoje znepokojenie nad situáciou, aby načrtli svoje úvahy o rezignácii vo viere. Potom nastala druhá fáza komunikácie-slova sa ujal Pán a oni počúvali. Dával im do súvisu rôzne okolnosti, ktoré súviseli s jeho mesiášskym poslaním. 

    Kto z nás nebol v pokušení "uhovoriť" Ježiša? Umoriť ho záplavou slov, ktoré nám zišli na um. Nie je to ideálne, lebo Ježiša treba hlavne počúvať. Nemáme ho poučovať a informovať o nejakých skutočnostiach akoby bol mimo reality. My zostávame mimo reality, ak nepočúvame to, čo Boh hovorí. Rovnako nedokážeme si vždy  pospájať svoje životné situácie s Božou vôľou. Musí to urobiť Boh. My si často veci pospájame tak, že z týchto úvah vzíde nezmysel, domýšľavosť. Často myslíme tak, že nehľadáme podstatu, ale radi pridáme-do...Domyslíme si veci a to podľa miery našej fantázie a subjektívneho videnia skutočnosti. A vôbec, sme takí naroční na seba, že sme zvedaví čo nám Boh povie pri homílii v kostole? Rozmýšľa ešte vôbec niekto takýmto spôsobom?

    Kráčať s Ježišom znamená ísť cestou-necestou. O niečom máme istotu, že je to naša cesta, ale veľa ostáva tajomného...Každá cesta je správna, pokiaľ je Ježiš našim sprievodcom. Každá taká cesta je užitočná pre našu spásu. Zoberme si niečo na takúto cestu-ochotu s ním pravidelne komunikovať. Útrapy týchto ciest budú raz mať ten najsladší dozvuk.

Slovo prvoprijímajúcim

 

        Pri návšteve niektorých reštauračných alebo iných zariadení objavíme pri stoloch pre zákazníkov aj detskú stoličku. Je vyvýšená, aby na dieťa bolo dobre vidno. Výška je nastavená tak, aby sa dieťa mohlo pohodlne najesť. Takáto stolička má svoje miesto aj v mnohých domácnostiach, kde vychovávajú malé deti. Podbradník, detský tanier a príbor sú samozrejmou výbavou k stoličke. Dieťa až po niekoľkých mesiacoch či rokoch môže zanechať stravovanie v takýchto podmienkach a dospelí ho potom príjmu medzi seba k veľkému stolu. Hneď na začiatku by sa za veľkým stolom stratilo a nemohlo by sa samostatne najesť. Takto mu stolička primeraná jeho veku pomáha.

        Naše prvoprijímajúce deti pristúpia spolu s ostatnými dospelými k eucharistickému stolu. Tento stôl až do smrti bude odteraz pre nich eucharistickým stolom dospelého človeka.

        Doteraz iba túžili, modlili sa a sedeli mimo dosahu eucharistického stola. Teraz ich Ježiš aj Cirkev pozývajú slovami známej modlitby, ktorá sa spieva pred jedlom: „....prisadni, budeme jesť spolu.“

        Eucharistia, hoci ju prijímajú aj malé deti, je pokrmom dospelých. Je to preto, lebo človek, ktorý si uvedomuje, že potrebuje Boží pokrm, aby kráčal s nádejou do večnosti, sa stáva dospelým. Čo by sme našim prvoprijímajúcim v tomto krátkom čase odporúčali?

1.) Od stola sa neodchádza.

Určitú paralelu nachádzame v súvislosti s utrpením a krížom. Posledné roky, mesiace a týždne boli pre pápeža, sv. Jána Pavla II., mimoriadne bolestivé a namáhavé. Pápež však zotrval v úrade s tým, že práve hlásal túto myšlienku: „Z kríža sa neodchádza, na kríži sa zomiera.“

        V určitom slova zmysle toto platí aj o eucharistickom stole. Pristupujeme k nemu cca od 9. roku života a zomierame pri ňom, t. j. ešte aj v okamihu smrti môžeme prijať Telo Pánovo.

        Pri bežnom stolovaní platia určité zásady. Týka sa to najmä nedeľného stolovania. Keď zasadne rodina k nedeľnému stolu, neodchádza sa od neho, iba ak so súhlasom autority. Je to prejav úcty a otvorenosti voči ostatným členom rodinného spoločenstva.

        Často hovoríme, že náš život sa krúti okolo práce a rodiny. S tým sa veľa urobiť nedá, ale je dôležité, aby zároveň sa náš život „krútil“ okolo eucharistického stola. Hlavne kvôli tomu, aby sme vládali odovzdávať svoju energiu v rodine a v práci. Žiaľ, je dosť tých, ktorí eucharistické stolovanie prerušili bez toho, že by mali na to vážne dôvody. Ochudobňuje sa ten, ktorý opovrhuje prijímaním eucharistického pokrmu.

2.) Pri stole sa žiada jednota.

Túto atmosféru oceňujeme aj pri bežnom rodinnom stolovaní. Má tam vládnuť pokojná, dobrosrdečná, aj veselá atmosféra. Ide o udalosť, ak sa rodina stretne a môže stolovať mimo dosahu rôznych odstredivých síl. Ak by vládla nejednota a napätie, stolovanie stratí svoju dôležitú črtu.

        Tieto myšlienky možno aplikovať aj na jednotu v súvislosti s eucharistickou obetou. Akým spôsobom?

a)   jednota s Pánom – vždy, keď prijímam eucharistiu, mám si položiť otázku, čo Pán odo mňa vyžaduje, aké má podmienky, čo mi chce povedať, akým spôsobom chce vstúpiť do môjho života. Kladiem si tieto otázky a hľadám odpovede v modlitbe a v skúmaní svojho osobného života. Súlad eucharistie a praxe života je veľmi dôležitý z hľadiska spásy.

b)   jednota s tými, ktorí sú so mnou v kostole – prejavuje včasným príchodom na sv. omšu, a to z úcty voči ostatným účastníkom bohoslužby, prejavuje sa aktívnou účasťou: spevom, modlitbou, ale aj sústredeným a duchovným prežívaním slávenia najsvätejšieho tajomstva. Napriek tomu, že všetci účastníci eucharistie nie sú na rovnakej úrovni: vekovej, zdravotnej, vzdelanostnej či sociálnej, napriek tomu túto jednotu môžu pestovať všetci.

c)   jednota so svetom – nemyslí sa zjednotenie bezbrehé a bezhraničné, ale hľadá sa miera. Primeraná miera, ktorá je vymedzená naším svedomím formovaným skrze evanjelium. Svet môže človeka pohltiť, ak on nezostane verný Bohu. To pohltenie môže mať vážne dôsledky, napr. stratu viery. Ak sa človek nechce dať pohltiť svetom, má mať jasné zásady, podľa ktorých hľadá iba styčné body a ostatným formám interakcie sa vyhýba.

3.) Stôl treba pripraviť, a potom poupratovať.

Je to prirodzená súčasť stolovania. Niekto si dá námahu, aby jedlo pripravil a vkusne pripravil stôl so všetkým, čo k tomu patrí. Po skončení je potrebné, aby sa všetko vrátilo do pôvodného stavu. Tento rituál zachovávame po celý život. Nachádzame tu spoločné body s eucharistickým stolovaním. Na toto stretnutie s Kristom sa treba pripraviť. Príprava začína už doma a pokračuje vstupom do chrámu. Našou úlohou je zjednotiť naše rozvírené myšlienky s tajomstvom, ktoré sa slávi v posvätnom priestore. Pokoj v duši, ale aj telesný pokoj sú dobrými prostriedkami na to, aby prijímanie eucharistie bolo účinné. V živote všeličo robievame v zhone a v chvate. Prevláda silná tendencia túto prax vnášať aj do atmosféry eucharistického slávenia. Je to na škodu človeka. Nie sme zvyknutí si sadnúť, upokojiť sa sústrediť sa na podstatné a potrebné veci.

        Nemenej dôležité je „poupratovať“ vo svojom vnútri. Táto situácia nastáva po prijatí, eucharistie. Tá nás vedie k tomu, aby sme si v duši a v praxi života urobili poriadok. To je to upratovanie, ktoré znamená, že sa znova utvrdíme v potrebných činnostiach, že budeme pestovať trpezlivosť a zároveň, že sa budeme vystríhať všetkého, čo by nám mohlo tieto plány zmariť. Takáto príprava a upratovanie v živote sú výrazom túžby po Ježišovi, ktorá sa neumenší ani životnými skúsenosťami, ani vekom, ani inými okolnosťami.

        Malé dieťa má pri stole svoju stoličku. Každé pokrstené Božie dieťa má mať v chráme svoje miesto. Niektorí majú roky, ba desaťročia to isté. Iní skúšajú aj iné miesta. Na tom nezáleží. Podstatné je to, že sú pozvaní, aby boli blízko k eucharistickému stolu a mohli z neho prijímať. Toľko možností, ako sa zúčastniť na sv. omši, hádam v histórii ani nebolo. Iba duchovne dospelý človek príjme pozvanie od Ježiša, nepohrdne ním a zostane do konca života vďačný.