Závoj na tvári.

O niektorých ľuďoch sa hovorí,že majú dve tváre. Nie,nejde o omyl prírody,ale o to,že niektorí sa prejavujú dvojako. Inak ich poznajú ľudia doma a inak sa javia v prostrredí zamestnania,či medzi priateľmi. Človek musí zažiť "live" takého človeka,aby tento fakt pochopil. Potom si povie:"Nikdy by som neveril,že sa môže takto správať". Kniha Exodus nám predstavuje židovského vodcu Mojžiša ako človeka dvoch tvárí/Ex 34,29-35/. Prečo? Svätopisec spomína,že Mojžišovi žiarila tvár,keď sa rozprával s Pánom. Keď rozhovoril s Bohom ukončil a vrátil sa medzi svojich,dal si na tvár závoj,lebo tvár mu neprestajne žiarila. Je dôležité vedieť,že Mojžiš sa od Pána veĺa dozvedel. Závoj na jeho tvári znamená,že nie všetci mohli pochopiť tieto pravdy. Závoj znamená istý odstup,ktorý človek zachová voči Božej náuke,lebo všetko naraz nepochopí. Kresťan má v sebe niečo z Mojžiša. Vedie spôsob života a zároveň zmýšľa podľa zásad,ktoré sú pre niektorých súčasníkov ťažko pochopiteľné a prijateľné. Aj my nosíme akýsi závoj,ktorý nás spolu s našimi zásadami,oddeľuje od neveriaceho sveta.Ježiš práve za to zvelebuje nebeského Otca,lebo:"..skryl tieto veci pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým"/Lk 10,21/. Ukazuje sa,že skutočne múdry a rozumný je ten,komu žiari tvár t.j. ten,kto s Bohom komunikuje. Jemu sa postupne tento pomyselný závoj sťahuje,lebo pri Bohu veľa pochopil a prijal. 

Povolanie.

Predstavme si stručne význam slov:zavolať a povolať. Bežne sa stáva,že niekto niekoho zavolá k sebe. Napr.nadriadený podriadeného. Zavolá si ho,aby niečo vysvetlil,odôvodnil,alebo aby poskytol poznatok,či radu. Áno,do tejto kategórie patrí aj pozvanie "na koberec",ktoré málokto obľubuje. Zavolať si niekoho znamená vo väčšine prípadov jednorázový úkon,ktorý je časovo limitovaný/mám na  teba desať minút atď/. Zavolať niekoho môže predstavovať niečo spásonosné. Každý z nás sa ocitol v situácii,kedy okomentoval príchod iného človeka slovami:"Ideš ako na zavolanie!". Intenzívne na niekoho myslíme a on sa vzápätí,nevediac o našej situácii, zrazu objaví vo dverách. Význam slova povolať je trocha odlišný. Predpokladá povzbudenie k dlhodobej činnosti,ba až zasväteniu sa pre niečo,pre nejakú službu. Povolať znamená vymaniť,vybrať niekoho z jeho doterajšieho pôsobenia a udeliť mu doslova inú náplň života,pričom k tomu predchádzajúcemu štýlu,by sa už nikdy nemal vrátiť. Zavolať si niekoho môže byť dramatické. Povolať niekoho zasa môže byť posvätné,presahujúce rámec pozemského chápania. Povolaný síce zostáva v tomto svete,ale jeho pôsobenie obsahuje tajomstvo,ktoré "bolo od vekov a pokolení skryté,ale teraz sa zjavilo jeho svätým"/Kol 1,26/. 1,Veľmi dojímavo pôsobí na čitateľa úryvok z knihy Genezis/44 a 45/ o Jozefovi Egyptskom. Stretáva sa so svojimi bratmi,ktorí ho nespoznali. Po tom,ako ich nechal trochu vytrápiť sa za to,že ho kedysi predali do otroctva,napokon sa rozplakal a povedal:"No,poďte ku mne....Ja som Jozef,váš brat,ktorého ste predali do Egypta". Boh necháva ľudí,akoby sa vytrápiť hľadaním oporných bodov v živote. Mnohí doslova blúdia,ale i zblúdia z dobrej cesty a vstupujú na scestie,aby napokon utrmácaní,unavení a prázdni objavili pravé Svetlo,ktoré ich bude navigovať k poznaniu pravého Boha v Kristovi. Jozef Egyptský predstavuje pozíciu Ježiša,Božieho Syna,ktorý pozýva a povoláva k seba slovami:"Poďte ku mne všetci,ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Blúdiacich,znavených,doráňaných,oklamaných a sklamaných je aj dnes množstvo. Majú blízko k bratom Jozefa Egyptského. Tak,ako vtedy oni objavili svojho brata Jozefa ako záchrancu,tak aj my dnes máme svojho Záchrancu,ktorý obväzuje rany duše,posilňuje a získava pre večný život. 2,Priam dobrodružne vyznieva zápas proroka Eliáša s Bálovými prorokmi. On bol sám,ich bolo štyristopäťdesiat/1 Kr 18,16-40/. Keďže,božstvo zvolávané Bálovými prorokmi,neexistuje,na scénu sa dostáva Eliáš,povoláva ľud a hovorí:"Poďte ku mne". A ľudia sa zhromaždili okolo Božieho muža,ktorý pripravil pravú obetu,ktorú Pán prijal. Tento zážitok musel byť mimoriadne silný,lebo ľud popadal na kolená a volal:"Len Pán je Boh!". Novozákonný Eliáš -Kristus pripravil dokonalú obetu,ktorej sa žiadna rovnať nemôže. Je to obeta jeho Tela a Krvi. Má nevyčislíteľnú hodnotu. Ježiš nás zvoláva na jej slávenie nekrvavým spôsobom:"Poďte ku mne!. Elíáš bol sám z pravých prorokov. Bálových bolo štyristopäťdesiat. Obrovský nepomer! No,čísla nie sú pre Pána zaväzujúce. Aj dnes sa javí,akoby bôžikovia rôzneho druhu prevažovali chaotickú a jalovú vieru moderných kresťanov. Ak Boh umožnil Eliášovi triumfálne víťazstvo,nič mu nezabráni,aby aj dnes,skrze svojich maličkých,triumfoval vo svete:obracal hriešnikov,zbavoval závislostí,podnecoval k službe a zasadzoval najkrutejšie rany diablovi tým,že bude viesť ľudí k modlitbe a vzájomnému odpusteniu. 3,Pre Cirkev najdôležitejšie povolanie sa týka ustanovenia Dvanástich. Sv. Marek píše:"/Ježiš/ vystúpil na vrch,zavolal k sebe tých,ktorých sám chcel a oni prišli k nemu"/Mk 3,13/. Čo nám pripomína táto scéna? Absolventov nejakej školy,ktorý sa stretli na záverečnej sesii,či odovzávaní diplomov,aby si vypočuli záverečné povzbudivé slová zo strany autority s tým,že sa už možno nestretnú? Toto povedať o absolventoch Ježišovej školy by bolo dehonestáciou pre Učiteľa z Nazareta. On vie,že jeho žiaci sa nemôžu vzdialiť od neho ani vtedy,keď budú poslaní do sveta. To,že ich volá k sebe neznamená,že sa s nimi lúči. Chce im naznačiť a zdôrazniť:"Bezo mňa nemôžete nič urobiť"/Jn 15,5/. Oni nikdy neprerastú rámec Učiteľa ani rámec školy:"Žiak nie je nad učiteľa"/Lk 6,40/. Oni môžu len potvrdiť jej vysokú kvalitu,ktorá má nadčasový charakter. Oni sa nemôže od nej "odstrihnúť". Bol by to ich kolaps. Stratili by svoju identitu učeníka,vieru a nádej v Božie kráľovstvo. Tomu,koho Pán povoláva musí byť jasné podobenstvo o viniči/Jn 15,1-8/. Keď Ježiš povoláva,povoláva pre definitívne určenie a nie iba na skúšku. Svet volá,ale Pán povoláva. Svet odvoláva a zbavuje niečoho,ale Pán udeľuje dary na veky. Svet predstavuje falošný ideál dokonalosti,ale Pán odieva do rúcha nesmrteľnosti,lebo je Pán naveky.

Mať,čo ponúknuť.

Poznal som rodinu,v ktorej bol neustálym objektom záujmu otec. Roky bol na vozíku. Za mladi utrpel pracovný úraz. Museli sa oňho starať. Ktosi sa raz,nie veľmi citlivo,opýtal syna:"Tvoj otec,ťa asi veľa vecí nestihol naučiť,keď je dlhé roky na vozíku?" Syn odpovedal,že otec veľa toho nestihol zanechať,čo sa týka materiálnych záležitostí,ale naučil ho tomu najdôležitejšiemu-schopnosti trpieť a znášať kríž. Nikde inde by nedostal takú školu,ako práve vtedy,keď mal trpiaceho otca denne na očiach. Postihnutý otec mal deťom čo predložiť,mal ich čo naučiť. Evanjelium hovorí o tom,že ktosi v noci zabúchal priateľovi na dvere s prosbou o pôžičku. Nešlo o peniaze,ale o chleby. Povedal:"...prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť."/Lk 11,1-13/. Nie je to dobré,keď nemáme inému čo predložiť. Ak nemáme,čo ponúknuť vo forme jedla,môže to byť mrzuté. No,keď,nemáme čo predložiť vo forme obety a pomoci,ide o hotovú katastrófu. Ĺudia prichádzajú a očakávajú. Čakajú,že ich niekto vypočuje,prikývne,prejaví súcit alebo uznanie. A niekedy prichádzajú len tak,aby mohli na niekoho vyliať svoju zlosť a nespokojnosť zo životom. Evanjelium hovorí,že "prišiel z cesty priateľ". Sú situácie,kedy je priliehavejšie spojenie "scestný /ne/priateľ. Ide o človeka s doslova scestnými názormi na život. Aj ten,niečo očakáva. Očakáva,že mu niekto niečo predloží resp. naučí ho niečomu. Máme byť pripravení,lebo putujúcich týmto svetom je mnoho. Majú status večného pútnika. Neustále niečo hľadajú,neustále dávajú najavo svoju nespokojnosť,pri nič/k/om dlho nevydržia. Oni sú z cesty,my domáci. Pripravme sa,že im niečo predložíme. Nielen do taniera,ale najmä do srdca.

Zlé zaobchádzanie.

Počas života sa stretávame s vecami,ktoré majú slúžiť všetkým,resp. viacerým ľuďom. A tak to aj potom vyzerá. Dostaneme do rúk vec,ktorá je zničená,poškodená,takmer nepoužiteľná. Keď sa pýtame:prečo? Dostaneme stručnú,ale výstižnú odpoveď:zlé zaobchádzanie. Je nám ľúto aj vtedy,keď ukazujú v správach týrané zviera. Povedia:to je dôsledok zlého zaobchádzania. A nehovoriac o človeku. Každému z nás je mäkko pri srdci,keď sa dozvie,že s nejakým dieťaťom sa zle zaobchádzalo a že má z toho traumu. Zlé zaobchádzanie-myslím si,že je to jedna z hlavných tém,ktorou sa dnes treba zaoberať. Viacerí si myslia,že Boh s nimi zle zaobchádza. Týka sa to určitých hraničných životných situácií. V krížoch života,sa nejednému z nás objaví v mysli takéto obvinenie na adresu Boha. Mária a Marta boli dve sestry,ktorým zomrel brat Lazár. /Jn 11,19-27/. Evanjelista napísal,že prišlo veľa Židov,aby im kondolovali. Prišiel aj Ježiš. Marta mu akoby vmietla do tváre jemnú výčitku,akoby chcela naznačiť,že sa s ňou a s jej sestrou zle zaobchádzalo/keby si bol býval tu,môj brat by nebol zomrel!/. Povedala to pod vplyvom veľkého smútku a bolesti. Za takýchto okolností,človek povie hocičo. Aj to,čo by za normálnych podmienok nepovedal. Marta je pre nás veľkým príkladom. Neopúšťa svoju vieru vo vzkriesenie. Ježiša miluje aj naďalej vrúcnou láskou. Výdatnosť lásky je v tom,že neprestáva milovať,aj keď ňou pohŕdajú. Výstižne to vyjadril sv. Ján Zlatoústy vo svojej homíli. Napísal:"Najväčšia sila lásky je v tom,že aj keď ňou pohŕdajú,chce s nimi umierať aj žiť"/LH III,s.543/. Marta priznáva,že život sa s ňou nehral,že má pocit zlého zaobchádzania,ale napriek tomu vieru nestráca:"ˇAno,Pane,ja som uverila,že ty si Mesiáš,Boží Syn,ktorý mal prísť na svet". Láska mení pocit zlého zaobchádzania zo strany Boha na presvedčenie správneho a požehnaného konania,do ktorého zahŕňa Pán každého z nás.

Ísť,či zostať?

V podstate existujú dve teórie,ktoré hovoria o šťastí. Prvá zastáva názor,podľa ktorého za šťastím treba vykročiť,treba ho pokúšať. Iniciatíva človeka má viesť k úspechu. Najhoršie je zápecníctvo a založené ruky. Iná teória poukazuje na fakt,že s aktivitou preháňať netreba. Aby sa človek príliš neunavil. Jej zástancovia sa vyjadrujú v tom zmysle,že šťastie si ťa nájde,nech si kdekoľvek. Môžeš zostať spokojne tam,kde si. Evanjelium hovorí aj o týchto dvoch cestách. A majú aj svoje mená:Marta a Mária/Jn 11,19-27/. Svojou návštevou ich poctil sám Ježiš. Marta reagovala tak,že vyšla šťastiu naproti. Počula,že sa Učiteľ blíži a vyšla von,aby sa s ním pozdravila ešte pred domom. Potvrdila,že šťastiu treba ísť v ústrety. Mária,naopak,zostala dnu. Rozhodla sa,že na svoju príležitosť si počká doma. Vedela dobre,že Ježiš sa neuspokojí iba s oficiálnym privítaním na prahu,ale že bude mať ambíciu prekročiť ho a vstúpiť dovnútra. Víťaz sa určiť nedá. Obe sa stretli s Ježišom. Boh je všade. Stretávame sa s jeho prítomnosťou. Nezáleží na tom,či sme zástancovia tórie hľadať,alebo počkať. Dôležitejšie je to,či ho dokážeme prijať a žiť ako nam prikazuje. Aby sa nestalo,že aktivitou vpred zakrývame útek pred zodpovednosťou a ambíciou zostať,zastierame pasivitu a nezáujem zdvihnúť svoj život vyššie.

Ježišova návšteva v dome Marty

         Všetci dobre vieme, čo je to krádež. Jej podstata spočíva v tom, že niekto si vezme a osvojí vec, ktorá mu nepatrí. Väčšinou sa to týka materiálnych vecí. Stáva sa však, že niekto môže ukradnúť niekomu nápad, myšlienku. Prevezme  ju a prezentuje ju ako svoju. Dotiahne ju do konca a ešte aj z toho profituje.

         Lukášovo evanjelium hovorí, že majiteľka domu, Marta, prišla s myšlienkou prijať vo svojom dome Ježiša a pohostiť ho. No veľa ocenenia veľa nezožala. Na scénu prichádza jej sestra Mária, ktorá akoby myšlienku svojej sestry prebrala a viac z nej vyťažila. Svedčia o tom Ježišove slová, podľa ktorých si Mária „vybrala lepší podiel a ten jej nebude odňatý.“ (Lk 10, 38 – 42)

         Prečo sa tak stalo? Prečo Marta svoj nápad „nedotiahla“ do úspešného konca? V čom urobila Marta chybu?

1.     Marta mala plno práce s obsluhou.

Stačilo by, keby iba obsluhovala. Svätopisec zámerne uviedol, že mala plno práce. Je rozdiel medzi pojmami „obsluhovať“ a „mať plno práce“. Termín „obsluhovať“ predpokladá primeranú, slušnú obsluhu. Termín „mať plno práce“ znamená túto činnosť preexponovať a zájsť až do extrému.

         Je dôležité nájsť v živote rovnováhu, lebo ak máme „plno práce“ s niektorými činnosťami, je to na úkor niečoho dôležitejšieho, napríklad na úkor osobného  vzťahu k viere. Radšej „obsluhujme“ ako by sme mali stratiť cestu k Bohu. Nájsť cestu k Bohu predpokladá „ísť do hĺbky“.

         Pri istej návšteve v domácnosti sa domáci priznali, že dolu v pivnici majú neporiadok, ktorý sa nakopil za celé roky. Priznali, že radšej upratujú hore, na prízemí, lebo tam  raz-dva poutierajú prach a povysávajú. Do suterénu sa im veľmi nechce. Odrádza ich závažnosť neporiadku. Ale predsa len si dali predsavzatie, že tento rok v lete zostúpia dolu a dajú všetko do vzorového stavu.

         Keď má človek „plno práce“, zostáva „na povrchu“. Nevšíma si, že musí zostúpiť do hĺbky a tam dať svoj život do poriadku tak, aby cesta k Bohu bola priechodná a čistá.

2.       Marta adresuje Ježišovi výčitku: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samú obsluhovať?“

Marta sa začína porovnávať so svojou sestrou. Sesterský vzťah sa narúša a degraduje sa na rivalský. Marta zo svojej sestry urobila v prítomnosti Ježiša súperku a rivalku.

         Takéto správanie nie je v súlade so zmýšľaním evanjelia. V rodine by nemalo byť miesto na degradáciu vzťahov na úroveň nezdravého súperenia. Nemá ísť o rivalitu, ale o službu, o dobro svojho blížneho. Koľko ľudí v rámci najbližších pokrvných vzťahov zmenilo svoj status: z rodinných príslušníkov sa stali až znepriatelení súperi podľa hesla – Kto z koho?

         Dnešný životný štýl naberá nesprávne obrátky. Prejavuje sa bezohľadnosťou namiesto úcty, chamtivosťou namiesto ochoty podeliť sa a zaslepenosťou namiesto snahy pozerať sa na svet okolo seba Ježišovými očami.

3.     Marta „ sa starala a znepokojovala.“

Ide o paradoxnú situáciu, kedy sa niekto v prítomnosti Ježiša znepokojí. Marta sa neusilovala upokojiť svoje vnútro a zamerať sa viac na Ježišovo posolstvo. Na druhej strane Mária vnímala vzácneho hosťa, Pána Ježiša, ako nositeľa posolstva pokoja. Pán Ježiš nie je bežným hosťom, ktorý iba – tak voľne, nezáväzne a príjemne konverzuje. Jeho návšteva má hlbší charakter. Prináša do rodiny posolstvo pokoja, ktoré sa týka pomerov v dome, ale aj v dome Božieho kráľovstva. Mnohé skutočnosti v našom živote musia ustúpiť, aby vystúpila a dostala sa do popredia myšlienka spásy. Mária túto  skutočnosť pochopila viac ako Marta.

         Väčšina z nás počas svojho života dostala injekciu do žily. Tí, ktorí vykonávajú tento úkon, ocenia, ak je žila na ruke viditeľná, ak vystúpi do popredia. V opačnom prípade je to rizikové a vykonáva sa len – tak naslepo,

Keď nie je v praxi viery viditeľná myšlienka spásy, viera sa stáva slepou a jalovou. Mnohé životné kroky majú charakter rizika a prázdneho dobrodružstva. V Ježišovej blízkosti je legitímne znepokojiť sa, no len vtedy, keď nás Pán dostane do stavu ľútosti nad hriechmi a následného pokánia. V prípade spokojného svedomia človek nájde pri Ježišovi pokoj, súlad a odhodlanie do ďalšieho života.

Boh v našom živote začal myšlienku spásy. Chce ju aj zavŕšiť naším spasením. Osvojme si túto Božiu myšlienku! Ona nie je náhodná, ale vyplýva z Ježišovej obety na kríži. Je teda trvalá, hlboká a vhodná na to, aby sme každý deň podľa nej svoj život obnovovali.

        

Nehodiace sa.

Počas svojho života vyplňujeme množstvo formulárov a štatistík. Týka sa to života osobného,rodinného i pracovného. Je tam veľa kolónok,ktoré musíme vyplniť rôznymu údajmi. Niektoré sú jednoduché,iné zložité,a tak často hundreme na bujnú byrokraciu. Až nám odľahne,keď nájdeme poznámku:nehodiace sa škrtnite. Povieme si:kiežby  bolo toho nehodiaceho čo najviac. Sviatok pustovníkov je pre dnešného človeka akousi raritou. Má pocit,že do slovníka moderného človeka sa výraz-pustovník nehodí. Najradšej by ho vyškrtol. A to navyše s veľkou úľavou. Tak či tak,pustovnícky spôsob života nebol a nebude pre každého. Svedčia o tom aj Ježišove slová:"Zvelebujem Ťa,Otče,Pán neba i zeme,že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým"/Mt 11,25/. Každopádne pustovnícky spôsob služby Bohu nikdy nestratí na aktuálnosti. Vždy bol je a bude podstatným prvkom a súčasťou duchovnej sily Cirkvi. Jediné,čo je nehodiace sa pre koncepciu Božieho kráľovstva je hriech. Zaujímavé je,že ľudstva sa ho neusiluje vyškrtnúť,ako nehodiaci sa prvok života s Bohom. A ak áno,tak iba tak,naoko,aby sa nepovedalo. Chaotické a občasné snahy o vyškrtnutie hriešneho spôsobu života nemôžeme považovať za sytematický boj s hriechom. Až na základe tejto skúsenosti sa môžeme presvedčiť o dôležitosti odriekavého spôsobu života,ktorý sa,za pomoci Božej milosti,javí,ako veľmi účinný prostriedok na odstránenie hriešnych návykov. Vyškrtnime z duše hriech,nie liek. Odriekanie nás uzdravuje a pripravuje pre Božie kráľovstvo.  

Čo môžem urobiť?

V živote človeka existujú tzv. mimoriadne situácie. Denne sa dozvedáme o rôznych biedach ľudí a ťažkostiach, v ktorých sa ocitajú. Niekedy nás niektoré správy zasiahnu výnimočne hlboko. Dokonca až tak, že aj hodiny po ich vypočutí rozmýšľame, zvažujeme, ako by sme reagovali. Rozmýšľame, aké máme formy pomoci, čo môžeme urobiť. Takéto správy zaznievajú v médiách a týkajú sa sveta profánneho, ale aj života Cirkvi. Bieda niekedy tak vstúpi do srdca človeka, že ani nezaspí, kým nenájde v rámci svojich možností spôsob pomoci.

         Na pomyselnej stupnici aktivity máme niekoľko stupňov možností pomoci. O aké ide?

1   1.) Urobiť aspoň niečo.

Evanjelium hovorí, že raz prišiel k Pánu Ježišovi otec a prosil o uzdravenie svojho syna, ktorý bol posadnutý nemým duchom. Pozdravil Ježiša a svoju prosbu začal slovami: „Ak niečo môžeš,...zľutuj sa a pomôž nám.“ (Mk 9, 22) Za touto prosbou ešte nevidíme u muža plnohodnotnú vieru. Svedčí o tom určitá pochybnosť v jeho slovách: „Ak niečo môžeš....“Pritom Ježiš môže všetko, lebo je Božím Synom.

Často hovorievame: „Robím, čo môžem.“ Istý človek, vysokoškolsky vzdelaný, prišiel o prácu. Na pracovisku prebiehala generačná výmena. A tak, hoci ešte nemal dôchodkový vek, musel zostať doma, kým si niečo nenájde. Bola zima. Všade napadalo hodne snehu. Niektorí ľudia si ho všimli, že pravidelne, každý deň, odmetá sneh z rizikovej cesty v blízkosti obydlia. O tento úsek sa nikto nestaral. Často tam dochádzalo ku kolíziám. Keď sa ho ľudia na to pýtali, prečo to robí, lebo si všimli, že ich cesta je v poriadku, odpovedal takto: „Robím aspoň niečo užitočné. Je to málo, ale je to užitočné.“ Robil to z vlastnej vôle, zadarmo, využíval čas.

Paradoxne, myslíme si niekedy, že to, čo robíme, je málo. No pritom robíme maximum pre danú vec, pre situáciu, v ktorej sme sa ocitli. Z mála môže Boh vytvoriť niečo veľké a hodnotné.

2   2.)  „Rob aj ty podobne.“ (Lk 10, 37)

Nikto z ľudí nemôže konať tak účinne, ako Kristus. On je Boh, my sme len hriešne tvory. Nemôžeme byť identickí v konaní s Bohom, no môžeme konať podobne ako On.

         Počas života vidíme v kostoloch alebo v iných objektoch nádherné umelecké diela. Sochári a maliari vytvorili nádherné podobizne veľkých a významných ľudí. Keď sa na niektoré zahľadíme, povieme: „To je on!“ Tým chceme vyjadriť, že podoba konkrétneho človeka s jeho obrazom je udivujúca. Na iné diela pozrieme a povieme: „Podobá sa naňho.“ Podoba s daným človekom nie je síce 100%-tná, ale je verná. Ak aj niekto nepovie na náš život a skutky: „To je On!“ (rozumej Kristus) Stačí, ak povedia: „Podobá sa naňho!“ (na Krista) Toto je pekné vysvedčenie o našich skutkoch. Kristus je naším ideálom a ak konáme ovplyvnení jeho náukou, tak potom náš život nápadne pripomína a pripodobňuje sa Ježišovmu.

     3.) „Urobte všetko, čo vám povie.“ (Jn 2, 5)

Ide o Máriine slová, ktoré povedala na svadbe v Káne Galilejskej, kde Pán Ježiš premenil vodu na víno. Povedala to obsluhujúcim.

         Urobiť všetko, čo chce od nás Boh, predpokladá, že budeme s ním v kontakte a budeme počúvať jeho hlas.

         Občas počujeme na adresu konkrétneho človeka toto: „On mi už nemá čo povedať. Poznám ho dobre. Bez jeho komentárov sa zaobídem.“ Z tohto postoja hovorí životná skúsenosť, no my takto nemôžeme zmýšľať o Ježišovi. Ak by sme sa aj od neho nedozvedeli nič nové, potrebujeme jeho slovo, aby nás utvrdilo v dobrom alebo poukázalo na našu životnú odchýlku od pravdy evanjelia. Boh nám má vždy čo povedať. Jeho slovo sa síce nemení, ale náš život podlieha náladám a rôznym zmenám. Potrebujeme Ježiša počuť, aby nás usmernil v myslení i v konaní. Kto sa usiluje žiť podľa jeho slov, ide cestou spásy.

         Raz prišiel za Pánom Ježišom ktosi s  otázkou: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ (Mk 10, 17) S takou istou máme vždy predstúpiť pred Kristovu tvár. Z každého stretnutia s ním pre nás vyplynie nové poslanie. Aj vtedy, keď sa s ním stretávame pri slávení eucharistie. „Učiteľ dobrý, čo mám robiť?“ Pán Ježiš nám predostrie pred náš duchovný zrak podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi a odpovie: „Rob aj ty podobne.“ Nepovie síce konkrétny návod, ale ukáže na cestu a prostriedky, ktoré máme k dispozícii. To je dostatočná výbava, aby sme konali v intenciách Božieho Syna  jeho kráľovstva.

Môžem zabiť brata?

Pred niekoľkými dňami som navštívil známych. Vychovávajú tri deti. Sú to chlapci,ktorí sú ešte riadni nezbedníci. S výnimkou najstaršieho,ktorý už navštevuje ZŠ. Ten už je vážnejší,čo mladším bratom dáva patrične na vedomie. Tí dvaja mladší sa spolu hrali s plastovými pištoľmi-detskými hračkami. Lietali po dvore,pokrikovali,imitovali výstrely s patričným zvukovým efektom. Po čase sa mladší z nich pritúlil k matke a so slzami v očiach,zronený položil matke otázku:"Kedy ja budem môcť konečne zastreliť Jurka/jeho staršieho brata,stredného z bratskej trojice/? Doteraz ma zastrelil vždy iba on. Kedy budem môcť konečne ja?" Detská ponosa vyvolala medzi dospelákmi salvu smiechu. Pred večerom sa bratia išli umyť a nastúpili pravidelnú cestu do kostola na sv.omšu. Hneď mi prišiel na myseľ úryvok evanjelia,ktorý hovorí o konflikte medzi bratmi:"Brat vydá na smrť brata a otec dieťa"/Mt 10,16-23/. Poznáme prípady,kedy je medzi bratmi  veľa nenávisti a rozporov,nielen z z dôvodov náboženských. Najmä majetkové ,prípadne politické rozpory bývajú impulzom k obojstrannej nevraživosti. Neraz sme svedkami situácie,kedy brat by bol schopný zniesť brata z tohto sveta. Kedy sa tak nestane? Vtedy,ak sa zachovajú podľa príkladu vyššie uvedených súrodencov. Ak odložia akékoľvek zbrane nenávisti a objavia sa svorne v kostole na bohoslužbách,prípadne v spovednej miestnosti. Vtedy sa nebudú zaujímať,ako ublížiť bratovi,ale naopak-ako mu vyjsť v ústrety a ako mu poslúžiť.

Schopnosť poslúžiť.

Prebiehali MS v hokeji. Doma,v obývačke sedel pri TV chlapec,ktorý mal počas zápasu na sebe kompletnú hráčsku výstroj. Rodičia mu ju zohnali,hoci vedeli,že hrať hokej nikdy nebude,že nevie ani korčuľovať  a že je iba fanúšik. Ak by ste ho postavili na ľad,nebol by schopný ani korčuľovať. V dedine žil človek,ktorý bol známy tým,že je dobrý remeselník a že všetko,čo chytí do ruky opraví. V jeho garáži bolo množstvo šrubiek,matíc,klincov a rôzneho iného materiálu. Vedel presne,kde sa čo nachádza. Všetko tam malo svoje miesto,nič tam nebolo iba na parádu. Kniha Genezis prináša biblický príbeh o Jozefovi/ Gn 41 a 42/. Egyptská krajina začala hladovať. Bezradný ľud prišiel za faraónom s otázkou:čo má robiť? Faraón iba stručne odpovedal:"Choďte k Jozefovi..."Jozef mal všetko:moc,postavenie,prostriedky,prehľad,dobrú výchovu,čnosti...Tieto dannosti nemal iba na parádu. Nemal ich len preto,žeby sa chcel s nimi chváliť a predvádzať. Využíval ich na dobré ciele,nie preto,žeby bol fanúšikom faraóna,hoci mu za mnoho vďačil. Vedel presne,kde čo má. Poznal ľudí a ich potreby. Keď k nemu niekto prišiel,ústretovo povedal:"Ja som Jozef!" Neodťahoval sa od služby. A dodal vzápätí:"No,poďte ku mne". Akoby chcel povedať:"Prišli ste správne. Ja som ten,ktorý vám môže a chce pomôcť". Uvedomil si,že toto všetko čo má,nemá iba na ozdobu a vonkajší efekt. Priznal to svojim bratom,keď sa im dal spoznať. Povedal:"...Boh ma poslal pred vami do Egypta na vašu záchranu". Keby tak všetci ľudia v Cirkvi svorne dokázali konštatovať:"Ja som Jozef!" A to bez ohľadu na to,ako sa volajú. Nejde tu totiž ani tak o konkrétne meno,ako o službu a ochotu v nej vytrvať. Aj Cirkev tak jozefovsky volá :"No. poďte ku mne". Volá,lebo má všetko potrebné k spáse. Nerobí to pre efekt,preto,aby sa vynášala,ale preto,že jej poslaním je ponúkať ľuďom prostriedky spásy. V Cirkvi by mali byť iba Jozefovia.Nielen menom,ale najmä ochotou pomáhať tým,ktorí hľadajú cestu spásy.

Horlivosť.

Určite všetci poznáme situáciu,kedy niekoľkými slovami,slabikami, vyjadrime podstatu nejakého javu. Nedávno mi ktosi povedal na adresu iného človeka toto:"Veď,vieš,že on je do všetkého taký-hrr,hrr.." Hrr,hrr,ako oficiálna definícia by neobstálo v nijakej vede. Ale,v bežnej komunikácii to stačí na to,aby sme takto charakterizovali človeka,ktorý sa hrnie do všetkého,ale máločo z toho zvládne a dotiahne do konca. Na druhej strane si predstavme počínanie človeka,ktorý dokáže byť motivátorom vysokej kvality. Už po prvých jeho slovách sa vám chce vyskočiť a ísť a konať niečo hodnotné. Priam počujete,ako vás nabáda:hor sa!vstaňme a poďme! Pri čítaní úryvku z diela sv. Benedikta sa dozvedáme čo to o horlivosti. Svätec píše svojim spolubratom,že existuje správna horlivosť od Boha,ktorá "oddeľuje od chýb"/porov. LH III.,s.1644/. Dobrú horlivosť nemôžeme dávať do súvisu s vyššie uvedeným-hrr,hrr...No, s tým-hor sa!,určite áno. Kto chce byť horlivý,nemôže byť hrr,hrr do všetkého. Vtedy urobí málo dôkladných a dokonalých vecí. Hrr,hrr na to nestačí,ale ani prílišné otáľanie. A tak je dobre,že niekedy počujeme akoby -hor sa!. Treba byť rýchly,pohotový pri konaní dobra,ale s jasným úsudkom a zacieľením na konkrétnu skutočnosť. Ten,kto je hrr do všetkého má možno dobrý základ pre to,aby sa naučil zjednotiť pohotovosť s myšlienkou a úsudkom. Vtedy môžeme povedať,že s takýmto prístupom horlivosti  vykonáme v službe evanjelia veľkú službu.

Pastieri a ovce.

Kedysi som sa zoznámil s rodinou,ktorá mala neveľkú farmu. Všetci,celá rodina sa venovala "gazdovke". Raz v lete,počas návštevy,mi povedali,že majú posilu. Vrátil sa mladší syn domov zo školy.Ukončil semester a školský rok. Hneď ho využili a "pridelili ho" k ovciam.aby ich pásol. Išli sme ho teda pozrieť,lebo nebol ďaleko. Priblížili sme sa k nemu. Vôbec nás nezbadal. Bol to čohosi zabraný. Keď sme prišli bližšie,zistili sme,že oči má zabodnuté do mobilu a na ušich mal slúchadlá. Ovce mu boli ukradnuté. Vôbec sa o nich nestaral. Ktosi mu strhol z uší slúchadlá. Keď nás zbadal,iba sa usmial a povedal:"Aha,urobili zo mňa pastiera". Jeho otec zvolal:"Kdeže,z teba by pastier nebol". Ježiš sa stretával s ľuďmi a všimal si,že sú znechutení a sklamaní. Evanjelista napísal,že zástupy "boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera"/Mt 9,32-38/. Ovce potrebujú pastiera. Ale nie hocijakého. Nie takého,ktorý povie:"Aha,urobili zo mňa pastiera". Nemôže byť dobrým pastierom ten,ktorého iní "urobili pastierom" a sám sa o to nepričinil. On vlastne ani nechcel pastierom byť...A tak urobí jediné,čo vie:dá si na uši klapky,aby nemusel počuť,aké sú nároky na tých,ktorí majú zastávať pastiersky úrad...Nemôže byť dobrý pastier taký,ktorý nie je zvedavý na to, čo mu vraví Boh a na to,aké požiadavky a potreby majú tí, za ktorých je zodpovedný.Skôr pripomína študenta,ktorého prinútili pásť ovce,hoci on nemá k tomu nijaký vzťah. A tak zaujme postoj ignoranta,ktorý sa dištancuje od všetkého "pastierskeho diania". Ostáva jediné:proste Pána žatvy...

Rovnovážny stav.

Priaznivci športu poznajú výraz-presilovka. Najmä v hokeji nastáva takáto situácia dosť časato. Kedy? Vtedy,keď rozhodca vylúči hráča. Pomer síl na ľade sa zmení. Jedno mužstvo bude mať výhodu. Bude mať o jedného hráča na viac. Súper naopak. Vylúčený hráč mu bude chýbať. Mužstvo,ktoré bude hrať presilovku Má skvelú možnosť dať gól. Ale,omnoho viac sa cení,keď dá niekto gól v rovnovážnom stave. Keď je pomer síl na ľade vyrovnaný. A vôbec,v živote sa cení,ak sa niekto pričiní o vyrovnaný stav,keď odstráni zo života situácie,ktoré by niekoho znevýhodňovali. Rovnovážnosť je znakom možnosti stability a všeobecného  rastu. Čuduj sa svete,takéto situácie obľubuje Sväté Písmo. Spomeňme za všetky kráľa Dávida. Biblia podrobne zachytila zločin,ktorého sa dopustil na Hetejčanovi Uriášovi. A to len preto,že sa mu zapáčila jeho manželka Betsabe/2 Sam 11,1-27/. Bol ohavný zločin,ktorý kráľ spáchal zo zaslepenej vášne. Lenže,Dávid ukázal,že je mužom pokánia. Jeho syn Absolón sa rozhodol,že prevezme násilne do rúk moc a stane sa samozvaným kráľom. Dávid so svojimi ľuďmi pred ním uteká. Počas pochodu kráča okolo zástupu istý muž menom Semei a pokrikuje,zlorečí a hádže na kráľa kamene. Kráľovi ľudia ho chcú umlčať,no Dávid ich zastavil,lebo vedel,že musí niesť trest a že si ho musí odpykať/2 Sam 15.16,1-13/. Pekný príklad vyrovnanosti v živote. Kráľ sa pričinil o vyvážený stav. Ak predtým konal v zaslepenosti,tak teraz koná v jasnom rozume a s úmyslom čistého pokánia. Pokánie je veľkým darom pre jednotlivca,ale aj pre celé spoločenstvo Cirkvi. S obdivom som v nedeľu hľadel na početné zástupy pútnikov,ktorí stúpali na Mariánsku horu v Levoči. Boli to tisícky ľudí,ktorí sa pričinili o rovnovážny stav vo svojom živote a zároveň vo svojej rodine. V pokore, v modlitbe, v rozjímaní niesli svoje previnenia k pútnickému kostolu Návštevy Panny Márie,kde sa konala už v poradí 772 púť. Veĺmi to kontrastovalo s niektorými stretnutiami a podujatiami excentricky založených ľudí,ktorí cítia nutkanie na seba poukazovať a to s veľkým krikom,okázalosťou,pred zrakmi médii. Na druhej strane pútnici,akoby vnútorným zrakom videli Semeiho,ktorý kráča okolo a obviňuje ich z ich previnení...Nie huriavkom,či okázalosťou,výstrednosťou,ale kajúcim pochodom a modlitbou dali najavo,že sa chcú zmeniť a robiť pokánie. Koľkí ľudia priniesli domov myšlienku zmierenia a pričinili sa v rodine o rovnováhu? Nedajú sa spočítať. 

Demonštrácia sily

5. júla 2019 odzneli vo večerných správach dve dôležité informácie:

1. Američania slávili Deň nezávislosti. Pri tejto príležitosti vystúpil ich prezident, Donald Trump. V príhovore povedal okrem iného, že USA nikdy neboli také silné ako teraz. Svoje slová potvrdil aj tým, že vydal nariadenie, aby sa v uliciach hlavného mesta objavili tanky a vo vzdušnom priestore lietadlá, ktoré preleteli ponad hlavami zúčastnených. Využil príležitosť a demonštroval arogantným spôsobom obrovský mocenský potenciál svojej krajiny.

2. Na Slovensku sa konali oslavy slovanských vierozvestov – sv. Cyrila a Metoda. Z úst viacerých účastníkov týchto stretnutí odznela priamo alebo nepriamo aklamácia: „Nikdy sme neboli takí silní, ako keď sme uverili v Ježiša Krista.“ Slováci tiež takýmto spôsobom demonštrovali svoju silu. No nie vonkajšiu, mocenskú, militantnú, ale hlbokú, vnútornú, ktorá vyplýva z prijatia viery.

Evanjelium sv. Lukáša hovorí o tom, ako sa k Ježišovi vrátilo 72 učeníkov. Prišli k Ježišovi, aby mu referovali o svojich počiatočných pastoračných úspechoch. V rámci eufórie, v ktorej sa vrátili, zazneli z ich úst aj tieto myšlienky: „Aj zlí duchovia sa nám poddávali.“ (Lk 10, 1 – 12. 17 – 20)

To je to isté, ako keby povedali: „Nikdy sme neboli takí silní ako teraz.“  Pán Ježiš ich eufóriu určitým spôsobom schladzuje a prízvukuje, že omnoho viac sa majú radovať z toho, že ich mená sú zapísané v knihe života; že uverili v Mesiáša, Božieho Syna a že v tom je ich skutočná sila.

Prečo je to tak?

   1.) Ježiš Kristus je normou a motívom nášho konania. Veľa vecí v živote robievame kvôli nejakému konkrétnemu človeku. Povieme vtedy: „Robím to iba kvôli nemu.“ Myslíme tým príbuzného alebo niekoho, komu niečo dlhujeme, alebo sa niekomu sa chceme zavďačiť. Toto v plnom rozsahu môžeme povedať o Ježišovi z Nazareta. On je náš príbuzný (adoptívny brat); jemu mnoho dlhujeme, lebo za našu spásu zomrel na kríži. Zároveň sa mu chceme odvďačiť, lebo nás nekonečne miluje. Svet nám nemôže dať plnohodnotné a dlhodobé normy a motívy správania. Jediný, kto tak môže urobiť, je Ježiš, Boží Syn. Kvôli nemu robíme všetky dobré diela, všetky aktivity a činnosti, ktoré poslúžia našim bratom a sestrám na ceste spásy.

Kto má v Ježišovi motív svojho konania, nepríde o svoju odmenu, ktorá presahuje časný život.

  2.) Ježiš Kristus je jediný, ktorý ukončil naše hľadanie a duchovné živorenie. Ak sme ho objavili, nemusíme už hľadať dokonalejšiu skutočnosť, ale máme žiť vo svetle najdokonalejšieho daru: daru Spasiteľa a Vykupiteľa.

V živote kresťana je prítomná istá forma pokoja, ktorý vyplýva z nájdenia jeho zdroja. Najlepšie to vyjadrili učeníci, ktorí sa medzi sebou dohadovali o osobe Mesiáša, pričom v neho uverili a povedali si: „Našli sme Mesiáša.“ (Jn 1, 41)

Skupina turistov chodievala každý rok na spoločnú dovolenku na to isté miesto. Stretávali sa tam už zopár rokov. Ako dôvod tejto praxe okrem iného uviedli aj to, že v tomto turistickom zariadení nájde každý jeden z nich to, čo potrebuje. Prejavilo sa to tak, že po návrate z náročnej túry, si každý vybral to svoje: niekto sprchu, iný silnú kávu, ďalší sa ponúkol kofolou alebo čapovaným pivom a niekto si len-tak sadol a istý čas meditoval. Každý z nich našiel „to svoje“. Nikomu nič nechýbalo.

Ježiš Kristus je ten, ktorý obsahuje všetky vyššie uvedené skutočnosti: poskytuje sprchu duchovnej očisty, ponúka posilňujúci pokrm a stimul na konanie dobrých skutkov, osviežuje duchovným nápojom a pokrmom v eucharistii alebo ponúka možnosť len-tak sedieť a vnímať svoju prítomnosť a v rozjímaní prežiť hlboké úprimné priateľstvo človeka s Bohom.

  3.) V Ježišovi Kristovi a jeho milosti sa dokážeme vysporiadať aj s najväčším zlom, t. j. hriechom. Spomeňme si, koľkokrát sa stalo, že sme ako žiaci alebo ako študenti prišli za niekým v rodine s prosbou: „Pomôž mi s úlohou.“ Dobre sme vedeli, za kým treba ísť, lebo sme oslovili takých, ktorí boli lepší, dokonalejší, skúsenejší ako my.

S vedomím hriechu prichádzame za Ježišom. Prichádzame za ním s prosbou: „Pomôž mi s tým!“ Množstvo ľudí príde aj v tomto roku, v tomto čase na Mariánsku horu do Levoče. Idú, aby zažili spoločenstvo s Božím Synom a s jeho Matkou. Idú k nemu, aby sa mu poklonili a aby sa vysporiadali s najťažšou úlohou – s oslobodením sa od hriechu.

Všimnime si skúsenosť zo života. Dieťa, ktoré sa hrá vonku, spadne, zašpiní sa, okamžite uteká k matke so slzami v očiach a prosí o očistenie: „Mama, očisti ma!“

Tí, ktorí sú znečistení hriechom a špinou tohto sveta, prichádzajú k Božej Matke a prosia ju, aby ich očistila skrze milosť Ježiša Krista. Toto je spôsob, ktorý nám zabezpečí rovnováhu v živote. Ide o Božie dielo, ktoré v nás robí veľké divy a znamenia. Do konca sveta bude veľa tých, ktorí sa budú chcieť očistiť, lebo dostanú milosť pokánia a kajúcich sĺz. Pritom vedia, že Božia láska je nemenná a že zostáva s nami do konca života.

      Po každej sv. omši, po každej spovedi, po modlitbe si môžeme povedať: „Teraz sme najsilnejší!“ Keď žije človek s Bohom a aj po páde sa vracia k nemu, stáva sa silnejším a silnejším. Nepotrebujeme lietadlá a tanky,aby sme demonštrovali silu. Potrebujeme žiť v tej milosti, ktorú nám sprostredkovali solúnski bratia. Potrebujeme len prijímať a odovzdávať svedectvo viery. V tom sa prejavuje osobnosť a vnútorná sila kresťana, ktorý neprestáva čerpať z nadprirodzenej studnice milosti.