Prekonávanie vzdialeností

 

      V poslednom čase sa v slovníku človeka dnešnej doby objavuje sloveso „prekonať“. Najčastejšie ho dávame do súvislosti s COVIDOM 19. Do úvahy prichádza aj termín „choroba, slabosť alebo nejaká závislosť“.

         V živote sa učíme zdolávať a prekonávať rozličné ťažkosti. Vtedy cítime, že v nás pôsobí zvláštna sila, ktorá vychádza zvnútra, ktorá nie je samozrejmosťou, je Božím darom: v sile Božieho Ducha dokážeme prekonávať rozmanité formy zla.

         Ježišovi učeníci po zmŕtvychvstaní ich Majstra boli postavení pred výzvu. Museli zdolávať ťažkosti svojej doby. Mohli sa však spoliehať na silu zhora, lebo zostúpil na nich Duch Svätý.

         V Liste Rimanom čítame: „Bratia, všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8, 14). My k tomu môžeme dodať: „všetci, ktorých vedie Boží Duch, dokážu prekonávať rozmanité problémy, vzdialenosti, ohraničenia.“

 

1.)  Apoštoli prekonali strach

Z Božieho slova vyplýva, že mali strach pred Židmi. Boli schovaní za zamknutými dverami. Stačilo pritom otvoriť dvere na miestnosti a vyjsť vonku. Ich príklad nám ukazuje, že to nie je také jednoduché.

V jednej televíznej relácii ponúkajú na predaj hotové byty alebo domy. Istá realitná agentka, aby získala klienta pre nejaký byt, použila vyjadrenie: „Otvoríte terasu a ste v raji.“ Myslela tým pekne upravený dvor a nádhernú záhradu.

Stačí otvoriť dvere viery, zbaviť sa strachu a objaviť raj, t. j. život podľa Krista. Ten je rajom uprostred toxicity dnešného sveta. Zmŕtvychvstalý Kristus nám zosiela svojho Ducha, aby sme sa nebáli otvoriť dvere Božiemu poznaniu.

 

 

2.)  Apoštoli prekonali jazykovú bariéru

Svätopisec to vyjadril takto: „...každý ich počul hovoriť svojím jazykom.“

(Sk 2, 1 – 11) Človek, ktorý vstupuje do cudzieho sveta, sa snaží prekonať jazykovú bariéru. Okolnosti ho donútia k tomu, aby sa naučil cudzí jazyk. Ak to dokáže, život v cudzej krajine sa mu zjednoduší a zároveň sa mu otvorí.

Mnohí ľudia dnes trpia negramotnosťou vo vzťahu k evanjeliu. Ono je pre

nich stále cudzou rečou, ktorú si ešte neosvojili. Mnohí sa o to ani nesnažia, hoci sú pokrstení a dokonca formálne prijímajú aj iné sviatosti.

Na druhej strane sú takí, ktorí poznajú reč evanjelia a chápu, že vôbec nie

je ťažká. Pán Ježiš preto, aby nás získal pre reč evanjelia, použil tento výraz: „...moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ (Mt 11,30)

Cirkev sa už 2000 rokov snaží odstraňovať túto bariéru evanjelia. Pracuje vedená Duchom Svätým na tom, aby sa jednotlivci, ktorí sa hlásia ku Kristovi, zbavovali negramotnosti Božieho slova. Preto sa v Cirkvi hlása Božie slovo najmä pri hlásaní eucharistickej slávnosti alebo aj pri iných príležitostiach.

V tomto duchu vstupujme na posvätnú pôdu eucharistického slávenia s tým,
že chceme počuť a porozumieť Božej reči.

 

3.)  Apoštoli prekonávali vzdialenosti

U sv. Marka čítame Ježišov odkaz: „Choďte do celého sveta a hlásajte

evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16, 15) V súčasnej dobe sa mnohí ľudia hrdia tým, že prekonávajú vzdialenosti. Sú to rôzni dobrodruhovia, cestovatelia, študenti a z donútenia aj utečenci.

Pri zdolávaní sveta a jeho vzdialeností treba vždy po sebe niečo zanechať.

Pred časom som sledoval dokumentárny film, ktorý tematicky čerpal z obd. 2. svetovej vojny. Ľudia v ktorejsi dedine, ku ktorej sa blížili okupačné vojská, museli rýchlo opustiť svoje obydlia. Keď cudzí vojaci vstúpili do prázdnych domov, nachádzali na stenách kríže, ktoré ľudia nestihli so sebou vziať. Tí, čo tam vstúpili, našli kríže, ktoré boli svedkom života, akým žili domáci obyvatelia.

Aké je dôležité, aby sme ďalším generáciám zanechali akoby znak hodnôt, ktoré sme vyznávali a podľa ktorých sme žili.

 

Čo zanechá po sebe dnešná generácia? Načo sa orientuje? Z čoho vychádza vo svojom živote? Tieto otázky sú veľmi nástojčivé a nabádajú súčasnú generáciu, aby prekonala vzdialenosť k Ježišovmu vykupiteľskému dielu.

Žiť podľa tohto tajomstva je najväčšou múdrosťou a jedine Boží Duch

nám môže pomôcť, aby sme túto vzdialenosť prekonali.

Manželom

 

       V živote sa riadime podľa určitých schém. Podľa nich postupujeme, vyhodnocujeme určité situácie alebo zachovávame postup pri dosahovaní svojich cieľov.

         Tieto schémy nadobúdame napr. výchovou a postupne ich zdokonaľujeme a aj prispôsobujeme životným situáciám. Čím je človek starší, tým má menší záujem o to, aby tieto schémy menil.

         Je o ich správnosti presvedčený a ony sa rokmi prehlbujú. Existujú určité schémy, ktoré sa odporúčajú ľuďom, ktorí vstupujú do manželského života. Sú primerané mladým – začínajúcim manželom, ale aj takým, ktorí už prežívajú pokročilé roky manželského spolužitia.

         Tieto schémy vychádzajú z evanjelia. Jednu z nich zachytil evanjelista, ktorý píše o Ježišovi, ako pri poslednej večeri „vzal chlieb, dobrorečil, lámal ho a rozdával“ (porov. Mt 26,26).

         Tento Ježišov úkon, ktorý dnes Cirkev používa pri slávení eucharistie, môže byť zároveň aj životným programom pre ľudí, ktorí uzavreli sviatostné manželstvo.

         Akým spôsobom ho môžeme premeniť na drobné?

 

1.)  Ježiš vzal chlieb (do svojich rúk)

Ľudia, ktorí vstupujú do manželstva, berú do vlastných rúk zodpovednosť. Cítia, že ich Boh povoláva, aby boli zodpovední nielen za seba, za svoje postoje, ale aj za atmosféru života manželského a rodinného spoločenstva. Ide o vec istej zrelosti človeka. Iba zrelý človek, osobnosť, dokáže vziať hodnoty do svojich rúk nie tak, aby ich deformoval, ale naopak – aby ich zveľadil a prehĺbil.

         Manželia majú cítiť zodpovednosť za dar, ktorý dostali od Boha v podobe spoločného manželského života. S pomocou Božej milosti môžu dar, ktorý majú v rukách zveľadiť a vytvoriť hodnoty pre večnosť.

2.)  Ježiš dobrorečil

Týmito alebo podobnými slovami zvolávame požehnanie pre dielo, ktoré je v ľudských rukách. Každé ľudské dielo, aj keď je na vysokej úrovni, potrebuje požehnanie zhora.

         Z toho vyplýva, že manželský život potrebuje nielen horizontálnu, ale aj vertikálnu rovinu. Naši starí otcovia to vyjadrili jednoducho, ale presne: „Márne ľudské namáhania bez Božieho požehnania.“

         Táto myšlienka by mala byť vštepená hlboko do života všetkým, ktorí nastupujú na spoločnú cestu životom.

         Dobrorečenie od Pána sa vzťahuje na osoby, ktoré sú si navzájom blízke v rodinnom spoločenstve, ale aj na činnosti, ktoré rodina vykonáva.

 

3.)  Ježiš lámal chlieb

Chlieb je určený na to, aby sa lámal. Nikdy nie je určený iba pre jedného. Túto schopnosť deliť majú iba ľudia, ktorí už v mysli rozmýšľajú sociálne, spoločensky. Vedia, že ak dostali nejaké dary od Pána, nemajú ich iba pre seba, ale majú poslúžiť viacerým.

         Znamená to, že najprv sa treba podeliť s blížnymi v mysli, v srdci, a potom aj v konkrétnej praxi života. Lámanie chleba alebo akéhokoľvek daru je darom od Boha. Ide o schopnosť, ktorou človek zabúda na seba a vidí periférne okolo seba potreby a situácie svojich blížnych.

         Ak takto vnímajú situáciu manželia, ich spoločný život bude požehnaním.

 

4.)  Ježiš dával chlieb

Dávanie má vtedy význam pre večný život, ak má v sebe pečať nezištnosti. Odovzdávame lásku zhmotnenú v skutkoch, lebo aj Boh daroval Lásku, t. j. svojho Syna ako najväčší dar pre ľudské pokolenie.

         My dávame iným, lebo čakáme odmenu nie od ľudí, ale od Boha, ktorý je Láska sama. Dávať je znakom zdravého ovzdušia v manželskom živote. Bez tejto čnosti a ochoty sa život dopredu neposunie.

         Dávaním a následne vďačným prijímaním vzniká požehnaný kolobeh Božej milosti, na ktorej je rodina závislá.

 

         Všetci manželia sa môžu v tejto schéme prehlbovať vždy, keď sú prítomní na sv. omši. Tam budú stále počuť slová kňaza, ktorý koná v osobe Ježiša Krista a ktorý berie chlieb do rúk, vzdáva vďaky, láme ho a rozdáva tým, ktorí majú pripravené srdce. Slávenie eucharistie im túto požehnanú aktivitu pripomenie, ale zároveň ich obdarí aj potrebnou silou, aby v tejto činnosti vytrvali do konca.

Vyčleniť sa

Predstavme si situáciu, ktorá je typická pre chlapčenské dospievanie. Deti hrali na ulici futbal/dnes zjav ojedinelý/. Ako áno ako nie, lopta vyletela prudko hore, narazila do okna a rozbila ho. Mladí futbalisti v momente ufujazdili. Zostal iba vinník. Taký bol šokovaný tým, čo sa stalo, že stuhol na mieste. Kým sa spamätal, už ho spoza rozbitého okna identifikoval majiteľ bytu a primeranou gestikuláciou naznačoval, že sa nevidia posledný krát. Kamaráti sa zbavili zodpovednosti a radšej zdúchli.

  Človek má niekedy pocit, že sa potrebuje od niekoho vyčleniť. Dôvody sú rôzne: strach, zbabelosť, pocit výnimočnosti, nesúhlas s niekým, alebo niečim atď. 

    Dvaja z Ježišových učeníkov, Zebedejovi synovia Jakub a Ján, to cítili rovnako. Vyjavili svojmu Majstrovi túžbu vyčleniť sa od ostatných, lebo túžili sedieť v jeho sláve po pravici a po ľavici /Mk 10, 32-45/. Predpokladáme, že svoju ambíciu celkom nedomysleli. Ostatní z apoštolského zboru na to reagovali veľkou nevôľou a dali im to patrične pocítiť. Pán Ježiš im okamžite naznačil, v ktorej oblasti sa majú vyčleniť najprv-v oblasti služby. Pripomína im:"...kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vašim služobníkom". 

    Kresťan má dosť príležitosti v tomto svete, aby sa v istom zmysle od neho vyčlenil. Tá najdôležitejšia spočíva v tom, že sa vymedzí od hriechu, že dá na javo, že so zlobou  nechce mať nič spoločné. Dá na vedomie, že sa mu prieči nenávisť, pomstychtivosť, podvod, násilie, faloš...Toto je základ svedectva evanjelia-nemať účasť na projektoch zloby, ktoré sú namierené proti evanjeliu. 

Väčšia citlivosť

Pri nakupovaní stretneme občas aj priateľov, či známych. Je logické, že prehodíme pár slov. Pri nedávnom stretnutí tohto typu sa ktosi pochválil, že kúpil pre každého člena rodiny teplomer, ktorý meria telesnú teplotu. Poznamenal, že sú digitálne, lebo tie považuje za presnejšie, ako klasické. Myslí si, že sú citlivejsšie na telesnú teplotu. Druhý, ktorý sa k debate pripojil, mu oponoval s tým, že klasika je klasika. Tak vznikla polemika, ktorá dala aspoň závdavok preto, aby sa priatelia mohli porozprávať, ak už nevyriešila odborný problém.  Sú veci, ale aj osoby, ktoré sú  citlivejšie na niektoré skutočnosti, ako iní. Vernejšie, presnejšie, precíznejšie vyjadria danú situáciu, ako v prípade iných. 

    Evanjelium nám ponúka exemplárny príklad citlivosti Ježišových učeníkov. Pán stúpa do Jeruzalema, aby zavŕšil dielo vykúpenia /Mk 10, 32-45/. Učeníci stúpajú s ním, počúvajú katechézu o nutnosti tejto obety, ale v mysli sa trasú pred tým, čo Ježiša čaká. Evanjelista napísal, že :"...stŕpli a so strachom išli za ním". Medzitým sa v spoločenstve rieši iná kauza. Zebedejovci žiadajú od svojho Pána akési výsostnejšie postavenie po jeho boku. Keď to ostaní počuli,:"...začali sa mrzieť na Jakuba a Jána". Ide o dve spontánne reakcie na nové skutočnosti v súvislosti s Ježišom. Reakcie učeníkov sú citlivé, presné, nenaučené, také, aké by sa dali očakávať aj od každého z nás. Je vidieť u nich človečinu. 

    Boh nám necháva priestor na to, aby sme citlivo, ľudsky reagovali na vzniknuté situácie, najmä vtedy, keď im celkom nerozumieme. Pti Ježišovi sa stávame citlivejšími, ľudskejšími. Možno by niekto čakal, že budeme hneď citlivejšie posudzovať veci podľa Ježišovho pohľadu. K tomu musíme dospieť a dozrieť. Najprv reagujeme ako /pre/citliví ľudia, ale vplyvom viery postupne, ako Božie deti, ktoré za normu posudzovania považujú teplomer evanjelia.  

Duch Svätý nie je legenda

 

      V niektorých odvetviach spoločenského života, napr. v športe, v kultúre a pod. sa stretávame s pojmom „legenda“. Ide o ľudí, ktorí sa nachádzali v minulosti na vysokom stupni dokonalosti v určitej činnosti. Vtedy boli všeobecne známi a populárni. Zároveň s tým požívali aj primeraný honor a výsady. Postupom času z dôvodu vyššieho veku alebo zdravotných obmedzení sa ich vrcholové obdobie skončilo. Považujeme ich za legendy. Za osobnosti, ktoré kedysi niečo znamenali a dodnes požívajú určitú úctu a vážnosť, ale pre obmedzenia života sa už do plnej formy nikdy nevrátia.

         Na Turíce zostúpil Duch Svätý na Ježišových učeníkov. Táto udalosť je stará približne 2000 rokov. Ten istý Boží Duch, ktorý zostúpil na apoštolov, pôsobí doteraz v Cirkvi. Nič nestratil na intenzite svojho pôsobenia. Je stále rovnaký, účinný a aktuálny. Aj napriek tomu, že od udalosti Turíc uplynulo veľa času, Duch Svätý nestratil nič na svojej dokonalosti a na svojom lesku. Nie je ani primerané, aby sme mu dali prívlastok „legenda“ v tom zmysle, ako sme to vysvetlili v úvode. Boží Duch nezostarol ani necíti vo svojom pôsobení nijaké ochabnutie, nijaký útlm. Cirkev sa stále honosí dokonalosťou pôsobenia Božieho Ducha.

         V čom je jeho prínos?

1.) Duch Svätý dopĺňa to, čo chýba.

        Známy herec, Dávid Suchet (predstaviteľ Herculesa Poirota), vo svojej autobiografii píše, že predtým ako vystúpi na divadelné dosky, si celý scenár divadelnej hry podrobne preštuduje. Najprv celý, potom tak, že vynechá repliky postavy, ktorú má stvárniť. Potom text číta tak, že sa pýta, čo môže on ako postava vložiť do diania scenára. Hovorí, že táto prax sa mu veľmi osvedčila nielen vo filme, ale aj v divadle.

         Aj Duch Svätý „číta“ scenár nášho života a to, čo chýba, vkladá do nášho pôsobenia, do našej mysle, do našich aktivít. My, slabí hriešni ľudia, nie sme schopní na všetko myslieť a na všetko dohliadnuť. Je tu Duch Svätý, ktorý prichádza na pomoc našej slabosti a dopĺňa najmä to, čo chýba nášmu životnému smerovaniu na dosiahnutie večného života.

2.) Duch Svätý chce objať všetkých.

Sv. biskup, Bazil Veľký, píše: „Duch Svätý sa tak rozdeľuje, že sám tým netrpí.“ (LH II. s. 954)

Je to niečo iné ako poznáme zo svojho života. Tu, na zemi, žijeme tak, že keď vykonávame veľa činností naraz, tak tým trpíme. Pri svojich činnostiach sme nútení doslova sa rozpoltiť. Venujeme sa viacerým ľuďom, robíme viaceré aktivity, rozdeľujeme svoje fyzické i psychické sily do viacerých oblastí. Ľudský organizmus tým trpí. Naopak, z Ducha Svätého neubúda. On neslabne, nemení sa. Je stále rovnako činný pri všetkých aktivitách. Zostáva ten istý, hoci sa rozdeľuje na všetky smery. Jeho aktivita tým netrpí, ani neklesá jeho božské pôsobenie.

         Niektoré firmy, napr. operátori, ponúkajú na svojich webových stránkach tzv. „mapu pokrytia signálom“. Nachádza sa tam mapa Slovenska, na ktorej sú zvýraznené aktivity a miesta činností spomenutých firiem. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že dosah ich činností obsiahne celú krajinu. Je to však relatívny pohľad. Vo svojej činnosti musia zápasiť s konkurenciou a niekedy sa s ňou aj podeliť o miesto pôsobenia. Ich dosah teda nie je absolútny. Keby existovala mapa znázorňujúca siločiary pôsobenia Božieho Ducha, tak by sme si potvrdili to biblické, že: „Boh je všetko vo všetkom“. Boží Duch všetko obsiahne, nemá nijakú konkurenciu  ani nijakého rivala.  Dosah jeho pôsobenia je do hĺbky srdca každého človeka a obsiahne všetky kontinenty, celý stvorený svet. Z bohatosti tohto daru môžeme prijať aj my.

3.) Výdatnosť a hojnosť darov Ducha Svätého.

KKC v bode 747 hovorí, že Kristus rozlieva Ducha Svätého do všetkých svojich údov. Výraz „rozlieva“ hovorí o výdatnosti tohto zdroja.

         Pred niekoľkými dňami česká televízia vysielala reportáž z Brna. Odborníci odkrývali v meste poklopy a skúmali staré vrty, ktoré sa už dnes nepoužívajú. Skúmali výdatnosť vodného prameňa. Ak sa ukáže, že výdatnosť zdroja spĺňa súčasné kritériá, tak sa potom daný vrt obnoví a bude sa používať ďalej.

         Zem prahne po vode, potrebuje dážď. Je dobré, keď je ten dážď výdatný. Slabé pokropenie pôdy pomôže málokedy. To, čo všetko zveľadí, je výdatný dážď.

         Duch Svätý je najvýdatnejší zdroj milostí. Ľudstvo ho už 2000 rokov skúma a presviedča sa o dôležitosti tohto nebeského zdroja. O výdatnosti darov Ducha Svätého hovoríme nielen vtedy, keď sa dejú okolo nás zázračné veci, ľudsky ťažko vysvetliteľné. Výdatnosť darov Božieho Ducha je najmä tam, kde sa dôkladným spôsobom konajú činnosti každodenného života. Zodpovednosť, dôkladnosť, precíznosť, vernosť, obeta – to sú základy, na ktorých Boží Duch stavia svoje pôsobenie. V mnohých ľudských srdciach objavujeme nevysychajúci zdroj výdatnosti pôsobenia Božieho Ducha. Aj každý jeden z nás môže byť na Boží podnet hodným zdrojom darov pre našich blížnych.

Pár slov o jednote

Mnohí máme  ešte v pamäti revolučné novembrové dni roku 1989. Bolo jedna veľká eufória, ktorú človek nezažije každý deň.  Po čase sme zistili, že iba z eufórie sa vyžiť nedá. A tak forma jednoty a zomknutosti, ktorá sa vtedy na uliciach vytvorila, mala trvanie dočasné. Mysleli sme si, že nám  vydrží, ale prišla realita života a s ňou vytriezvenie. Mnohí si pamätajú rok 2002. Vtedy sa Slovensko stalo majstrom sveta v hokeji. Aj vtedy sme zažili eufóriu a zomknutosť, ktorá mala neopakovateľné parametre. Je príjemné zažiť takúto atmosféru, no eufória nie je jediným pilierom jednoty. Nevyniká  stabilitou, rýchlo vyprcháva. 

    Pán Ježiš sa vo svojej veľkňazskej modlitbe prihovára nebeskému Otcovi a prosí za našu jednotu /Jn 17, 20-26/. Hovorí:"...nech sú...dokonale jedno...".S touto jednotou nemá eufória veľa spoločného. Tá jednota, Kristom ohlasovaná, má mať mimoriadne parametre. 

    Skutky apoštolov potvrdzujú, že zdrojom jednoty medzi Židmi sa mohol stať Pavol a to prostredníctvom náuky Ježiša Krista. Mohol sa stať, keby ho jeho súkmeňovci prijali. O čo išlo? Veliteľ pevnosti Antonia , chcel poznať Pavlovu slabosť, preto ho dal predviesť pred akúsi židovskú  teologickú komisiu, aby s ním viedla debatu /Sk 22, 30 ,23, 6-11/.  Zistil, že Pavol slabosť nemá, ale že ju majú Židia. Tou slabosťou je nejednota. O zviditeľnenie tejto nejednoty sa postaral sám Pavol. Dokázal, že príslušníci jeho národa sa nedokážu zjednotiť  vo vieroučných otázkach, najmä v otázke zmŕtvychvstania. Tak, ako Pavol poľahky našiel slabé miesto Židov v nejednote, tak jedine on mohol byť strojcom jednoty, ale v Kristovi, ak by ho prijali. Iba Kristus môže byť byť pilierom jednoty. Iba v ňom sa môže všetko spájať a zjednocovať do dokonalosti. Bez Ježiša nemožno hovoriť o plnohodnotnej jednote, iba o eufórii a z nej vyplývajúceho náznaku zjednocovania. On musí stáť pri nás, keď chceme zjednotiť myseľ a skutky. On musí zoslať svoju milosť, aby sme mohli popracovať na diele jednoty v rodine. On je ten, ktorý svojou pečaťou Ducha posilňuje tých, ktorí sa obetujú pre dobro a jednotu v Cirkvi i spoločnosti.

Ruky

Meno Vlasta Burián /1891-1962/ pozná každý fanúšik filmového umenia, najmä na území bývalého Československa. Poznáme ho ako Kráľa komikov. Dodnes sa jeho filmy premietajú s veľkým úspechom. Je pochovaný na Vyšehradskom cintoríne v Prahe. Na hrobe má výjav z kameňa. Bola tam,údajne,  aj jeho busta, no tú niekto ukradol. Čo je však dôležité, zostali tam jeho dlane s prstami. Tie dlane, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou jeho hereckej geniality, tie dlane, ktoré tvorili základ jeho kreativity komika a ktoré predstavovali neopakovateľný druh gestikulácie. Kto videl niektoré z jeho filmov vie, že aj na tom postavil svoje umelecké kreácie. 

    Skutky apoštolov hovoria o tom, ako sa Pavol lúči s veriacimi v Efeze/Sk 20, 28-38/. Prihovára sa im takto:" Netúžil som po ničom striebre ani zlate ani odeve. Sami viete, že tieto ruky vyslúžili všetko, čo som potreboval ja  a títo tu so mnou". Pavlove ruky boli vzácne nie kvôli hereckým, či iným kreáciám, ale preto, že si nimi zadovážil všetko pre živobytie a hlavne preto, že sú svedectvom jeho krvavého zápasu o svedectvo Ježišovmu evanjeliu. Jeho ruky reprezentujú všetky aktivity a obete, ktorými je život apoštola popretkávaný. 

    Koľkým rukám sme vďační za dary, ktoré nám od Boha sprostredkovali?! Určite máme na mysli  najmä tie najbližšie-rodičovské. Nezabúdajme ani na ruky dobrodincov, ktorých sme v živote stretli viac ako dosť. Dali nám všetko. Pre danú chvíľu nám dali všetko, čo sme aktuálne potrebovali. Zvýraznime aj ruky kňazov, ktorí nám odovzdali všetky milosti   potrebné k spáse. Položme dôraz na to, aby aj tie naše boli zdrojom všeobecných dobier, ktoré ľudia z nášho okolia od nás právom očakávajú.

Ako žiť vo svete

V chodbe pred dverami istej inštitúcie sa ťahal dlhý rad ľudí, ktorí čakali na vybavenie svojich záležitostí. Tempo vybavovania bolo pomerne solídne.  Tento stav trval do vtedy, kým dnu nevošiel starší pán. Zdržal sa tam hodnú chvíľu. Keď po čase vyšiel, bolo vidno, že veľa toho nevybavil. Bol rozčúlený. Plesol  dverami a kričal:"Ako keby som hovoril s marťanmi!. Ako keby sme pochádzali z rozdielnych svetov!". Vyjadril tým situáciu, ktorú v živote dôverne poznáme. Niekedy máme pocit, že kompetentní nerozumejú našej situácii. A naozaj tá miera vzájomného neporozumenia je porovnateľná  s komunikáciou s mimozemšťanmi. Dvaja ľudia môžu niekedy tvoriť dva svety, ktoré sú od seba na míle vzdialené. 

    V evanjeliu sa dozvedáme, ako hodnotí situáciu svojich verných Pán Ježiš. Modlí sa k nebeskému Otcovi a pritom hovorí:"Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel , lebo nie sú zo sveta, ako ani je nie som zo sveta"/Jn 17, 11-19/. Tým potvrdzuje, že ten, ktorý uveril v Krista, sa nemôže na tomto svete cítiť celkom konformne. Sú situácie, kedy vzniká dojem, podľa ktorého si svet veriacich nerozumie s nevercami. Akoby to boli dva svety, ktoré si nemajú čo povedať. Ako sa má kresťan v tomto svete zachovať?

    1.,Prežiť život s dôrazom. Učiteľka dala žiakom na hodine slovenského jazyka úlohu. Mali napísať slohovú prácu na rovnakú tému. Všetci mali napísať prácu na rovnakú tému, s tým, že každý študent mal vo svojej úlohe položiť dôraz na inú myšlienku. Ak by to študenti zachovali, ani jedna práca by nemala byť totožná s inou. Dôraz je dôležitá vlastnosť v rôznych oblastiach života. Napr. v športe, ale aj pri plnení pracovných povinností. Pozemský život je pre nás všetkých akoby spoločná slohová práca. Ide len o to, na čo kto kladie dôraz. My, ktorí sme uverili v Krista máme klásť dôraz na svedomie. A to preto, lebo vo svedomí, ktoré je správne formované, sa ozýva Boží hlas, ktorý človeka naviguje a vychováva. Dnes sa prestáva klásť dôraz na súlad svedomia so životom. Miestami máme pocit, že svedomie absentuje u mnohých ľudí, ktorí sa pohybujú v blízkosti nášho života. 

    2.,Máme sa usilovať o to, aby sme dostali minulosť pod kontrolu. Včera vystúpil v správach slovenský premiér, ktorý ďakoval občanom, že dodržiavajú protipandemické opatrenia. Okrem iného povedal aj túto vetu:"Minulosť musíme mať pod kontrolou". Tým chcel povedať, že sa nesmieme  vrátiť do situácií, v ktorých sme podcenili situáciu ohrozenia vírusom. Musíme sa z nedávnej minulosti poučiť. V obci Veličná včera robili unikátnu operáciu. Staré historické drevenice, ktoré sa nachádzali na periférii obce, premiestňovali žeriavom do stredu obce. Tak budú mať minulosť neustále na očiach. Minulosť vlastného života, ktorá bolo ovplyvnená hriechom a neprítomnosťou Boha, by sme mali mať stále na očiach. Mala by nám poslúžiť ako memento na situácie, ku ktorým sa nechceme vrátiť. Takto chceme mať hriešnu minulosť pod kontrolou, čo znamená, že s Bohom znova nadviažeme dialóg a budeme ho udržiavať aj za cenu obetí. 

    3.,Máme pracovať na tom, aby spomedzi nás vyrástli nový ohlasovatelia evanjelia, ktorí budú s Božím slovom ochotní vstúpiť do tohto sveta. Skutky apoštolov nám prinášajú správu o voľbe náhradníka za zradcu Judáša /Sk 1, 15-26/. Rozhodujúce slovo má Peter. Prihovára sa grémiu, ktoré má nového apoštola zvoliť. Vo svojom príhovore kladie dôraz na to, že nový apoštol vzíde spomedzi tých, ktorí boli spolu a zdržiavali sa v blízkosti Pána Ježiša. Bol hrdý na to, že nový kandidát vzíde spomedzi nich, ktorí môžu potvrdiť fakt Ježišovho zmŕtvychvstania. Kresťanské spoločenstvo má žiť a pôsobiť tak, aby spomedzi jej členov vzišli takí, ktorí pôjdu do sveta. Pôjdu tam, aby  vniesli vrámci služby oltára, do sveta myšlienky evanjelia, aj napriek tomu, že svet ich neprijme za svojich. Podstané však je to, že ich sám Kristus prijal za svojich a vyzbrojil mocou, ktorú dostávajú vysvätení služobníci. Má to byť hrdosťou a prvou povinnosťou spoločenstva pripravovať pôdu pre tých, ktorí budú ochotní pokračovať v diele apoštolov. Modlime sa za to, aby takí vzišli aj spomedzi nás, z našej farnosti, mesta, či obce. Duchovnou ozdobou farnosti sú najmä povolania. Nezabudnime na to vo svojich modlitbách najmä teraz, keď o niekoľko týždňov vstúpia do Pánovej vinice noví pracovníci. 

Vystúpenie

Niet človeka, ktorý by neobdivoval diela výtvarného umenia. Zvykneme povedať, že si necháme oči na obraze, lebo veľmi silno zachytil naše zmysly. Niekedy máme, pri pohľade na skvelé dielo, dojem, akoby postava z obrazu chcela z rámu vystúpiť a zapojiť sa do našej životnej situácie. Takto máme zafixované v očiach a srdci najmä svojich blízkych, ktorí odišli do večnosti. Priali by sme si, aby z rámov fotografii a rodinných obrazov vystúpili a vrátili sa späť do nášho života. Oni už z rámca pozemského života vystúpili a vstúpili do rámca večnosti, do ktorého my ešte prístup nemáme. 

     Liturgicky sa nachádzame v okruhu sviatku Nanebovstúpenia Pána. V mysli sa nám premietajú rôzne významy slova vystúpiť. Najčastejšie sa nám vybaví myšlienka vystúpenia k Bohu, čo predpokladá vystúpiť z rámca telesného uvažovania a prijať mentalitu uvažovania podľa evanjelia. Pripomeňme si niektoré významy slova vystúpiť. 

    1.,Vystúpiť z tieňa. Z tieňa sa vystupuje na svetlo. Z tieňa vystupuje ten, kto doteraz iba splýval s prostredím, kto sa ešte neosamostatnil, kto ešte o sebe nedal výraznejšie vedieť. Človek, ktorý skončil pozemskú púť, vystúpil z tieňa, lebo pozemský život je iba tieň vo vzťahu k hodnotám večnosti. Vzťah pozemského života a večnosti je ako vzťah tieňa a svetla. Kto vystúpil z tieňa pozemských bolestí a starostí, má dôvod na absolútnu radosť, lebo našiel pravé svetlo-Boha. My, ktorí sme uverili v Krista, môžeme už tu na zemi inklinovať k Svetlu, ktoré prežiaruje temnoty nášho sveta. Hľadajme ho tak, aby aj napriek temnotám tohto sveta, bolo viditeľné naše smerovanie k večnosti. 

    2.,Vystúpiť ku hviezdam. Táto veta vyjadruje dávnu túžbu človeka objaviť nepoznané vesmírne tajomstvá. No tento výraz znamená ambíciu človeka podobať sa hviezdam, t.j. populárnym ľuďom, ktorí ovplyvňujú životný štýl najmä mladých ľudí. Dnes však, chceme poukázať na vystúpenie k inej hviezde. K tej, ktorú objavili mudrci a kráčali za ňou do Betlehema /Mt 2, 1-12/. Viera v Boha nám umožňuje objaviť už tu na zemi prostriedky, ktoré nás navigujú k večným hodnotám. Cesta za takou hviezdou jednoduchá nie je. Obsahuje namáhavé putovanie, odriekanie a odčerpávanie síl. Lenže takéto obety sú základom pre objavenie Betlehema, t.j. Mesiáša, ktorý prichádza ako náš Spasiteľ a Vykupiteľ. Ďakujme Bohu, ak sme mali v živote možnosť stretnúť človeka, ktorý priamo či nepriamo nás k tejto méte doviedol. Poslúžme aj ľuďom z nášho okolia, aby si uvedomili, že takéto putovanie životom je zmyslom našej pozemskej existencie. 

    3.,Vystúpenie s niečim. Napríklad vystúpenie s prejavom, nejakým programom, či príspevkom. Takýmto vystúpením je napr. svedectvo viery. Od veriaceho sa očakáva, že s týmto svedectvom vystúpi. Vždy, keď v médiách oznamujú nejakú akciu a jej program, povedia, že sa "očakáva zásadné vystúpenie toho a toho človeka". Vždy sa očakáva, že v takom projekte, akým je pozemský život, vystúpia tí, ktorí uverili v Ježišovo posolstvo. Svet to očakáva, no nie vždy s dobrým úmyslom. Boh bohato odmieňa tých, ktorí sa na takéto vedomé a dobrovoľné vystúpenie podujali. Vystúpiť so svedectvom evanjelia je vrcholom nášho pozemského putovania. 

    Každý deň sa usilujme vystúpiť k Bohu. A to aj napriek našim chybám a slabostiam. Vystúpme k Bohu, aby sme naznačili, že len on je pre nás hlavnou motiváciou k obetiam. Pravidelne sa cvičme vo vystúpeniach k Bohu. Z priemernosti a plytkosti života vystúpme k Tomu, ktorý nám ponúkne skutočnú hĺbku života. Len vtedy bude naša duša pokojná a pripravená vystúpiť z rámca pozemského diania do atmosféry večnej radosti. 

Mentalita zdania

Počas pozemského života sa nemôžeme vyvarovať istých zákonitostí. Napríklad konštatovania typu: zdalo sa mi...Sú situácie, v ktorých sme presvedčení o nejakej skutočnosti takmer na sto percent , no po čase musíme sebakriticky priznať, že sme sa pomýlili. Na svoju obhajobu povieme: zdalo sa mi, že je to tak a tak...Preto sme zvyknutí na to, že si dôležité veci preverujeme, aby sme nekomunikovali so zdaním, ale so skutočnosťou.

    Je učením Katolíckej Cirkvi, že Pán Ježiš na štyridsiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní, vystúpil do neba /Mk 16, 15-20/. Stalo sa pred očami učeníkov. Tí potom, túto pravdu ohlasovali po celom svete. Môžeme si byť istí, že sa našli oponenti, ktorí im odvrávali slovami:...a nezdalo sa vám to...? Chceli, aby fakt Ježišovho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia, bol presunutý do oblasti zdania, nie reality. Napokon, toto spochybňovanie trvá dodnes. 

    V súvislosti s tým si nemôžeme nevšimnúť mentalitu zdania aj v iných oblastiach. Tie majú súvis s Pánovým veľkonočným dielom, ba priam z neho vyplývajú. Ide o výšku a hĺbku života. Aj v týchto dôležitých sférach života sa stretávame s akýmsi nátlakom, aby svet uveril, že hĺbka a výška života sa dá nahradiť iba zdaním...Mnohým ľuďom stačí, keď sa stretnú s imitáciou hĺbky a výšky života. 

    1.,Výška života. Citujme slová apoštola:"Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, myslite na to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Hľadajte, čo je hore, nie to, čo je na zemi!" / Kol 3, 1-2/. Nedávno smo čítal výpoveď mladej ženy, ktorá uprostred skvelej športovej kariéry/venovala sa behu/ ukončila svoje profesionálne ťaženie. Mnohých to prekvapilo, lebo v športe mohla ešte veľa dosiahnuť. Svoju výpoveď začala výrokom:" Bežala som do vrchu, ale môj osobný život išiel dole kopcom". Svojou výpoveďou zastrešila tých, ktorí si myslia, že napredujú napr. v športe alebo inej oblasti života, že stúpajú hore, ale pritom /ne/zbadajú, že ich osobný život sa kdesi prepadáva. Stúpajúci výkon nejde vždy ruka v ruke s ľudským a duchovným rastom. Mladá športovkyňa tento trend vo svojom živote vybadala. Nechcela hazardovať so svojou psychikou a duchovnou úrovňou života, preto povedala: dosť! Zostúpila z pomyselného vrcholu športového snaženia, začala športovať iba pre svoje potešenie a čo je hlavné, venuje sa svojej rodine. Použime výrok z Jánovho evanjelia:" Nik, nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka, ktorý je v nebi" /Jn 3,13/. Dovoľme si ho parafrazovať do takejto podoby:" Nik, nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil...". Iba ten stúpa po rebríku večných hodnôt, kto zostúpi zo sebazničujúcej mentality úspechu a slávy za každú cenu, aj na úkor zdravia a ohrozenia cesty spásy. 

    2.,Zdanie hĺbky. Pred časom som bol svedkom zaujímavej situácie. Stalo sa to pri obede v reštaurácii. Do gastrozariadenia /nový výraz, objavený počas korony😀/ vstúpila skupina turistov. Hneď si objednali jedlo. O pár minút im čašníčka priniesla misu s pariacou sa polievkou. Prvý zo skupiny sa chopil varešky. Zobral ju a načrel hlboko do útrob misy. Varešku potom zdvihol vyššie, nad úroveň okraja misy, a zatváril sa čudne. Pokus zopakoval. Vareška spodnou časťou putovala až na dno misy, pričom bol počuť hlasný zvuk, svedčiaci o tom, že narazila na samé dno misy. Vzápätí ju hosť zdvihol takmer pred oči, ale na tvári mu zostal výraz sklamania. Ostatní sa mu začali posmievať a hovoriť:"Darmo načieraš tak hlboko, tá polievka je riedka!". Väčšina z nás to tak robieva. Intuitívne cítime, že tam kdesi v hĺbke polievkovej misy nájdeme niečo hustejšie, napr. cestoviny, kúsky mäsa, prípadne zhluk varenej zeleniny. Ak to nenájdeme, zostávame sklamaní. 

    Nerobievame tak aj v praxi našich vzťahov? U ľudí očakávame istú hlbku života a charakteru. Niekedy sa nám žiada načrieť do hĺbky vnútra blížneho a pomôcť si v živote aj jeho duchovnými darmi. Často potrebujeme radu, povzbudenie, múdre slovo, rozvážne rozriešenie nejakej situácie,  podnet ku konaniu, ale aj niečo zdravo vtipné, lebo cítime deficit týchto skutočností. Niekedy zostávame sklamaní, lebo v človekovi nachádzame iba niečo na spôsob riedkej polievky...

    Pán Ježiš sa pred svojim nanebovstúpením stretol s apoštolmi a prikázal im, "aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie/ dar Ducha /...Sk 1, 1-11/. Takto ich upozornil na to, že ich život a pôsobenie nadobudne novú dimenziu a hĺbku. Iba pri komunikácii s Bohom môže človek získavať primeranú hĺbku života. Inak jeho vnútro bude zívať prázdnotou...Nedostatok hĺbky sa nedá dlhodobo zakrývať. Aj sám človek cíti, že ľudia od neho  niečo požadujú a on má v srdci prázdnotu...Pánov Duch je ten, ktorý napĺňa zemekruh a aj ľudské srdcia, aby hrdo a štedro rozdávali z plnosti života. 

Mať nos na dobré veci.

 Medzi nami žijú ľudia, ktorí majú nos na správne veci. O niektorých športovcoch sa zvykne hovoriť, že majú nos na góly. Iní majú zmysel pre voľbu ľudí do kolektívu. Ďalší dokážu intuitívne predvídať vývoj udalostí na rôznych úrovniach života. Niektorí dokážu správne voliť slová, aby úspešne sformulovali žiadosť o niečo atď. 

    O tejto schopnosti človeka hovorí aj Božie slovo. Keď si Pán Ježiš povoláva učeníkov, nezabudne im a celému svetu pripomenúť ich pôvodnú profesiu. Hovorí:" Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí"/Mt 4,19/. Naznačuje, že ich rybárske schopnosti sa im zídu aj v službe ohlasovania evanjelia. Táto služba zúročí fakt, že majú "nos" na motivovanie ľudí tak, aby prijali radostnú blahozvesť do života.

     Nezabudnime ani na takého úctyhodného muža Cirkvi, akým je apoštol Pavol. Poznáme ho ešte ako Šavla, ktorý "...dychtil po hrozbách a zabíjaní Pánových učeníkov" /Sk 9,1/. Inými slovami: mal nos na miesta, kde sa nachádzajú kresťania, aby ich postupne likvidoval. 

    O čosi neskoršie, už ako Pavol t.j.,človek, ktorý zažil obrátenie, prichádza so svojim sprievodom do Filíp /Sk 16, 11-15/. Svätopisec uvádza:" V sobotu sme vyšli za bránu k rieke, lebo sme predpokladali, že sa tam modlia". Pavol mal schopnosť objaviť ľudí, ktorí príjmu Ježišovo posolstvo. Tak, ako kedysi túto schopnosť zneužíval na likvidáciu všetkého kresťanského, teraz ju požehnaným spôsobom využíva, aby oslovil adeptov evanjelia a získal ich pre spásu. Vie presne, kam má ísť. Možno pri tejto činnosti zúžitkoval vedomosti a poznatky z predchádzajúcej etapy života. 

    Boh nám, pokrsteným, dáva zvláštny zmysel.Máme schopnosť objaviť Krista už v tomto živote. Máme na to "nos", aby sme ho stretli tam, kde iní nenachádzajú nič. Máme možnosť využívať aj iné tzv. civilné schopnosti na to, aby sme dary, ktoré sme od Pána dostali, využili na ciele Božieho kráľovstva. Máme dar objaviť Krista pre obohatenie svojej viery, ale aj pre dobro spoločenstva, ktoré chce vykročiť za atmosférou večnosti. 

...aj ja som len/slabý/ človek...

Človek sa dnes chváli, čo všetko dokáže. Vskutku, podáva heroické výkony na poli techniky, športu a kultúry a pod. Rád hovorí o tom, čo dosiahol a o tom, aké má ešte ambície. Je schopný zájsť ďaleko. Naopak, keď sa mu niečo nevydarí, má poruke zdôvodnenie: som len/slabý/ človek. Hovorí sa mu to ťažko, ale potrebuje nejako ospravedlniť slabšiu fázu života. 

    Skutky apoštolov hovoria o stretnutí Petra s Kornéliom. Stretnutie sa odohralo v Cézarey/Sk 10,25/. Kornélius z úcty si pred prvým pápežom kľakol, no ten ho dvíhol a hovoril:"Vstaň, aj ja som len človek". V ktorých životných situáciách sa táto fráza používa najčastejšie?

    1.,Vtedy, keď je človek zvyknutý víťaziť a zrazu príde prehra.Tá ho síce zaskočí, ale on potrebuje uviesť a zverejniť odôvodnenie. Šavol, bol človek, ktorý bol zvyknutý víťaziť. V židovskej obci mal vysoké postavenie. Dostával právomoci od veľkňazov, aby zatýkal kresťanov a zatváral ich do väzenia. Dosť dlho bol v tom úspešný. No potom prišiel ťažký úder, z ktorého sa spamätával ťažko. Udalosti pri Damasku spôsobili, že sa z prenasledovateľa stal verný svedok Ježiša Krista. V Liste Efezanom napísal:"Bratia, prosím vás ja, väzeň v Pánovi..."/Ef 4,1/. Z človeka s vysokým postavením sa stal potupený väzeň...Možno sa našli niektorí, čo sa z neho vysmievali a hovorili:pozrite sa, ako dopadol...Z víťaza sa stal porazený. No status porazeného pre svedectvo evanjeliu je viac, ako stav elity vládnej moci, ktorá Ježiša odmietla. Sme síce, v mnohom ohľade iba/slabí/ ľudia, ale v Kristovi máme všetko...

    2.,Vtedy, keď sme zvyknutí zvládnuť veľa povinností, ale zrazu príde moment, keď zistíme, že niečo je nad naše sily. Možno sa aj zahanbíme pred ostatnými, ktorí o nás uvažujú iba v superlatívoch. Vtedy musíme s farbou von a musíme povedať, že už toľko nezvládneme, ako kedysi...Vek, či chatrnejšie zdravie robia svoje. Ale, môže sa to stať aj mladému. Spomeňme si na bohatého mládenca, ktorý Ježiša presviedčal, že so zachovávaním Desatora nemal problém, ba žiadalo sa mu dosiahnuť ešte viac /Lk 18,22/. Keď mu Pán položil latku dokonalosti vyššie, a to v oblasti, ktorú nečakal/rozdať celý majetok/, odišiel sťaby  pokorený. Odišiel ako ten, ktorý musel priznať, že zatiaľ všetko nezvládne. Mali by sme ďakovať za každú drobnosť, za každú samozrejmosť v tomto živote. Ak by sme si začali namýšľať, že zvládneme viac, môže prísť vytriezvenie a následné konštatovanie:som len/slabý/ človek. Nezabudnime si pripomínať slová apoštola:"Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje" /Flp 4,13/. Vyťaženosť je témou dnešných čias. Nielen fyzická, ale hlavne psychická. O to viac inklinujme ku Kristovi, lebo jeho vyťaženosť krížom našich hriechov je bezprecedentnou školou dokonalosti.

    3.,Vtedy, keď nás premôže hriech. Na túto skutočnosť doplatili miektorí Židia, ktorí chceli kameňovať ženu pristihnutú pri cudzoložstve a nútili Ježiša, aby im toto počínanie odobril /Jn 8, 1-11/. Učiteľ použil formulu, ktorá ich prinútila zanechať vražedný zámer:"Kto z vás je bez hriechu...". Tým, že kamene pozahadzovali potvrdili, že sú "len slabí ľudia". Aj ich nie raz premohol hriech. Aj každého z nás. No, malo to výborný efekt, lebo sme v pokore museli pustiť z ruky nástroje zloby a chopiť sa nástrojov spásy. Kamene nahradili skutky pokánia a obety. Sme síce len slabí ľudia, ale k dispozícii máme silné prostriedky očistenia, ktoré majú cenu Ježišovej krvi.

Živiť sa Kristom

 

       V mnohých rodinách sa stáva, že deti, ktoré sa dostanú na prah dospelosti, odchádzajú do sveta. Idú za štúdiom, prácou i za dobrodružstvom. Svoj plán zvyknú predniesť príslušným autoritám, napríklad rodičom. Prvá otázka, ktorá sa objaví zo strany rodičov je: „Z čoho budeš žiť?“ Rodičia tým myslia, aký bude zdroj obživy, z čoho budú platiť ubytovanie a vôbec – z čoho budú platiť účty.

         Tieto skutočnosti sú nadčasové.  V menšej či väčšej miere sa budú objavovať v našich rodinách.

         Z Ježišovho prebodnutého boku sa zrodila Cirkev. Vieme, že ju brány pekelné nepremôžu, že bude trvať večne a že bude zhromažďovať tých, ktorí uveria v Krista, dajú sa pokrstiť a pôjdu cestou spásy skrze evanjelium.

         Z týchto definícií môže vzísť otázka: „Z čoho bude Cirkev žiť, keď jej Prozreteľnosť praje žiť na večné veky?“  Cirkev bude žiť z Ježiša Krista. Presviedča nás o tom aj liturgia, ktorá na prvý piatok mesiaca v spoločných modlitbách veriacich prosí: „Pane Ježišu, pomáhaj Cirkvi žiť z tvojej svätosti, múdrosti a lásky.“

         K tejto výzve môžeme ešte pridať úryvok z Knihy Zjavenia, kde sa píše: „A Duch i Nevesta volajú: Príď! Aj ten, čo počúva, nech volá: Príď! Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života.“ (Zjv 22, 17)

         Pán nás týmto pozýva, aby sme neopovrhli jeho duchovným pokrmom. Akým spôsobom máme komunikovať s Kristom tak, aby sa stal pre  nás vyživujúcim prvkom?

 

    1.) Božie slovo nám odporúča, aby sme sa obliekli v Krista: „ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.“ (Rim 13, 14)

Bežne v živote sa stáva, že počujeme, ako nás niekto nabáda zvoliť si teplejšie oblečenie. Niekto zazvoní a naša reakcia je rozbehnúť sa k dverám. Stáva sa to aj v zimnom období. Práve vtedy niekto z domácich nás zastaví a povie: „Nechoď tak naľahko, daj si na seba niečo teplé.“ Takúto výzvu treba poslúchnuť, lebo v hre je naše telesné zdravie.

Každý, kto by chcel „len – tak naľahko vybehnúť do sveta“, sa môže dostať do ťažkých situácií. To „naľahko“ znamená bez Krista. Ide o životný štýl, ktorý vyplýva z evanjelia, ktorý si podľa slov svätopisca „oblečieme na seba“. Ochráni nás pred zimou odporu, pomôže nám v chlade neprajnosti a osvedčí sa v nečase ignorancie a nezáujmu. S tým musí kresťan počítať. Vybavený Ježišovým životným štýlom podľa evanjelia obstojí v rôznych protivenstvách tohto sveta. Toto myslí apoštol, keď nám odporúča, aby sme sa obliekli v Krista a nežili len – tak naľahko v tomto svete.

 

     2.)  Božie slovo nám odporúča „zobliecť si starého človeka“: „odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy.“
(Ef 4, 22)

Bežne sa stáva, že niekto z domácich poukáže na starší odev, ktorý máme doma na sebe. Povie: „Už to nenos, už je to staré.“ My odpovieme: „Ale ja sa v tom cítim dobre.“

     Pán Ježiš svojím veľkonočným dielom nám ukázal možnosti nového života. Sú však nezlučiteľné s tzv. starým odevom, ktorým je hriech. Preto nás apoštol povzbudzuje, aby sme si zobliekli starého, t. j. hriešneho človeka. Nie je to jednoduché. Mnohí zisťujú, že žiť v starom odeve hriechu je pre nich pohodlné. Necítia potrebu sa tohto odevu zbaviť. Milosti Ježišovho zmŕtvychvstania predpokladajú, že vynaložíme maximum síl na to, aby nás už nelákal starý šat hriechu, ale inšpiroval odev milosti, ktorú pre nás získal Kristus na Kalvárii.

 

     3.) Pán Ježiš hovorí o sebe, že je bránou k ovciam a k pastve: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“
(Jn 10, 9)

Čo to znamená? Iba s Božou pomocou môžeme vchádzať do tajomstva Božieho slova i eucharistie. Toto tajomstvo sa učíme celý život odhaľovať a prijímať ho na spôsob pokrmu pre večný život. S týmto tajomstvom potom vstupujeme do života, do všetkých životných zápasov a krížov, ktoré lemujú náš život. Posilnení touto nebeskou pastvou dokážeme v týchto zápasoch obstáť.

         Rovnako môžeme konštatovať, že posilnení týmto pokrmom aj vychádzame z tohto bodu pri riešení rôznych životných situácií. Vystupujeme po rebríku kríža a spoznávame stále viac a viac z toho, čo nám Boh pripravil vo večnosti. Celý náš život obsahuje vstupovanie a vystupovanie k hodnotám, ktoré máme na pozemskej púti objavovať. Iba cez Krista môžeme objaviť hodnotnú a trvácu pastvu pre svoje duše. Bez Krista ju neobjavíme a bez výživnej pastvy nemôžeme napredovať po ceste spásy.

 

         Každý z nás robí v živote dôležité rozhodnutia. Meníme bydlisko, pracovisko, ale vždy sa pýtame, z čoho budeme žiť. Táto otázka musí byť zodpovedaná. Súčasne s ňou je vždy aktuálna aj iná. Z čoho budeme ako členovia Cirkvi žiť po stránke duchovnej? Opäť sa nám ponúka Kristus ako hlava, ktorá nás vedie a živí. Núdzou trpieť nebudeme ak zostaneme s ním v trvalom kontakte. On nám zabezpečí všetko, čo je potrebné, aby náš život mal zmysel, hĺbku a aby vygradoval do večnosti.

 

Boh dáva inak

V sobotu bol deň pracovného pokoja. Pre väčšinu z nášho národa to z namená jedno jediné-obchody a rôzne atrakcie budú zatvorené!. Na druhý deň sme boli svedkami hotového exodu. Desiatky, ba stovky áut brázdili mesto a sledovali jeden cieľ-najbližší supermarket. Ľuďom neprekážalo, že je nedeľa, že by sa mali radšej ísť prejsť, rozhodli sa pre starú "dobrú" alternatívu, ktorá nikdy nesklame. Zvolili si cestu autom za "nutnými" nákupmi. Takto dáva svet! Rozdáva sa s otvorenou náručou, pričom kritérium užitočnosti nemá vôbec naprogramované. Hlavné je, že  sa ľudia za ponukou hrnú a neskúmajú to, či by nemali prežiť čas osožnejšie. Svet dáva inak a lákavejšie, ako ponúka Kristus a Cirkev. 

    Na trhu je veľa firiem. Konkurujú si a priam sa pretekajú v získavaní zákazníkov, čo je logické. Pri kontakte s potencionálnymi klientmi svoje služby vychvaľujú, ale sa aj vyčleňujú od aktivít firiem podobného typu. Hovorievajú:"Oni /konkurenti/ to robia takto, ale my to robíme inak, napr. ekologickejšie, úspornejšie, rýchlejšie atď". Jednoducho, robia to inak, ako ostatní.

    Boh dáva inak, ako dáva svet. Sám Ježiš hovorí:"Ale ja vám nedávam, ako svet dáva"/Jn 14,27/. Boh dáva plným priehrštím, ale v prvom rade zohľadňuje myšlienku spásy. Nejde mu iba o to, aby hneď teraz a naplno vyhovel ľudskej poživačnosti, ale aby dal človekovi to, čo mu pomôže objaviť Božie spásonosné pastviny, alebo na nich zotrvať. Boh sa nebude riadiť trhovým mechanizmom, ktorý si ľudské spoločenstvo nastavilo. Pôjde svojou cestou a bude neustále rozsievať semienka, t.j. zárodky Božieho kráľovstva. Ten, kto ich nájde a vyzbiera, bude požívať pokrm, ktorý nikdy nepominie.

     

Zázemie

Zvykli sme si na to, že tlačové konferencie sa konajú za prítomnosti médii. Média majú možnosti všetko zaujímavé ihneď rozhlásiť do sveta. V poslednom čase sme svedkami zaujímavého javu. Ten, kto má na tlačovke hlavné slovo, nie je sám. Do objektívu kamery sa zmestia aj ľudia, ktorí stoja za ním.  Ľudia, ktorí stoja za rečníkom, nestoja za ním iba fyzicky, ale demonštrujú myšlienku, podľa ktorej stoja za ním aj názorovo. Má sa tak ukázať, že predkladaná myšlienka má svojich zástancov a nie iba jedného človeka-hlavného rečníka, že má solídne zázemie. Verejnosti sa tak predstavuje  sila tímu alebo spoločenstva. 

    Dôležitosť takéhoto zázemia pocítil aj sv. Pavol apoštol. Prvýkrát sa tak stalo pri udalosti jeho obrátenia /Sk 9, 1-20/. Keď ho pri Damasku zalialo svetlo z neba, padol na zem, oslepol a zostal dezorientovaný. Z Božieho pokynu sa ho ujal učeník Ananiáš aj s ostatnými bratmi. Keď ho obklopili, t.j., po tom, čo sa ho ujali, pookrial, vrátil sa mu zrak , dal sa pokrstiť, prijal pokrm a zosilnel. Mnohí pocítili takúto silu spoločenstva. Prostredníctvom neho nadobudli duchovnú i telesnú silu, obrátili sa, uverili v Krista, prijali eucharistický pokrm a zosilneli. Mnohí po celý život ďakujú konkrétnemu spoločenstvu za to, že sa zoznámili s pravými hodnotami večnosti. Pavol sa stal stredobodom aj inej situácie, v ktorej ocenil silu spoločenstva /Sk 14, 19-28/. Pri ohlasovaní evanjelia ho kameňovali. Mysleli si, že je už mŕtvy a tak ho vyvliekli za mesto. Ale, "keď ho obstúpili bratia, vstal a vošiel do mesta". Určite to bolo zázračné uzdravenie, keď po brutálnom ataku kameňmi, precitol a bol schopný vrátiť sa do služby. Nezabudnime na to, že ho "obstúpili bratia". 

    Každý jeden z nás si v duši nosí do kostola problém, ťažkosť nejakého blízkeho človeka. A nerobí to náhodne, ale s vedomím, že toho človeka "obklopia" bratia a sestry, ktorí sa v kostole modlia. Sila spoločnej modlitby je neoceniteľná. Kto z veriaceho spoločenstva by po takomto "obklopení bratmi" netúžil?! Spoločenstvo má vnútornú silu na to, aby pomohlo núdznemu človeku povstať z neistoty, akejkoľvek biedy a usmerniť ho na cestu za Kristom. 

    

Boh je tu večne

V istej firme sa konala pracovná porada. Riešili sa dôležité okolnosti v súvislosti so zabezpečením chodu firmy. Diskusia sa vyhrotila.  Niektorí z tímu vstali a konštatovali:"My sme tu od začiatku, my máme v prvom rade právo hodnotiť!". V niektorých situáciách je stálosť, vernosť a dlhovekosť kritérium pravdivosti. Nie, síce, v každej situácii, ale v niektorých sa tento fakt chápe ako dôležité kritérium. Tí, ktorí sa do procesu zapoja neskoršie, majú rešpektovať názor tých, ktorí tam pracujú od zrodu ustanovizne. 

    Evanjelium spomína dialóg Pána Ježiša s Filipom. Pamätné sú najmä tieto Ježišove slová:"Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?!/Jn 14, 6-14/. Akoby chcel povedať:Boh je tu večne!. Predstavme  si opačnú situáciu. Pán Ježiš volá so sebou pred svojim umučením niektorých z apoštolov a vedie ich do Getsemanskej záhrady. Povzbudzuje ich, aby s ním bdeli a modlili sa. Keď ich nájde spať, vyčíta im:"To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou?"/ Mt 26,40/. Aký paradox! Boh je tu s nami stále, ale my nie sme s ním stráviť ani chvíľku svojho života...

    Náš život má zmysel preto, lebo je tu Boh. Všetko dobro, ktoré užívame, užívame preto, lebo je tu večný a nekonečný Boh. Aj naše smerovanie do večnosti zdôvodňujeme tým, že nás k sebe volá Boh, ktorému patrí všetka vláda a moc naveky.