Záchrana.

Na úvod epizóda zo školských lavíc. Učiteľ doniesol do triedy opravené slohové práce. Každú primerane okomentoval.  V jednom prípade pristúpil k študentovi a spýtal sa ho:"Robil si to sám, alebo ti v tom niekto pomáhal?" Študent spoznal vážnosť situácie a povedal:"Nerobil som to sám, pomáhali mi". Pedagóg skonštatoval:"Týmto priznaním si si zachránil kožu". Iný prípad pochádza z nemocničného prostredia. Hospitalizovanému pacientovi priniesli k lôžku tabletku, aby ju užil. Bol by ju užil, ale keď sa dozvedel o aký liek ide, odmietol. Povedal, že je na tento liek alergický. Lekár skonštatoval:" Dobre, že ste nám to povedali v poslednej chvíli. Zachránili ste si život. Táto dávka by mohla byť pre vás smrteľná". Už je to tak. Niekedy sa stane, že človek sa jedným slovom alebo vetou uchráni pred nejakým nebezpečenstvom. 

    My, na základe evanjelia vieme, že existoval človek, ktorý si na základe jednej vety zachránil spásu. S Ježišom na krížoch  zomierali dvaja zločinci. Jeden z nich robil pokánie a povedal:"Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva"/ Lk 23, 35-43/. Táto jediná veta mu zachránila život, lebo Ježiš mu odpovedal, že "ešte dnes bude v raji". Nie ten pozemský život, ale večný. Lebo človek nijako nemôže nepodľahnúť fyzickej smrti. V akej súvislosti sa často spomína slovo-záchrana?

    1.,Zachrániť, čo sa dá. Denne registrujeme vo svete rôzne nehody, či nešťastia. Nezriedka sa stáva, že požiar, alebo záplavy vyženú ľudí vonku z domov. Nestihnú si vziať so sebou všetko, len to najnutnejšie. Vtedy povedia, že zachránili iba to, čo sa dalo. V jednej taške majú celý svoj životný kapitál, ktorý im zostal. Ale ten je základom nového života. Predstavuje premostenie z obdobia pred nešťastím k obdobiu novej etapy. 

    Svet má tendenciu pohlcovať našu vieru. Chce, aby sa úplne rozpustila a stratila. Ide o vážnu situáciu, kedy si človek chce zachrániť z nej, čo sa dá. To, čo si uchová sa stane premostením z obdobia, keď vieru prežíval ako živú skutočnosť až  do večnosti. Uchovajme si vieru ako hodnotu vysokej priority, lebo nám zabezpečí prechod do Ježišovho kráľovstva. Vždy je aktuálna rečnícka otázka Pána Ježiša:"Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?"/ Lk 18,8/. 

    2.,Zachrániť človeka pre večný život. Možno každý deň niekto niekomu zachráni život. Pravidelne to robia lekári, majú to na programe aj policajti, hasiči, alebo bežní ľudia, ktorí nie sú organizovaní. Takýto ľudia bývajú právom ocenení, napr. hlavou štátu, či inou autoritou. Treba ich za to obdivovať, lebo dokážu zachovať rozvahu a premyslene konať. Nie každý na takéto počínanie má. 

    Často sa stáva, že ľudia sa pokúšajú zachrániť dušu človeka pre večnosť. Robí sa to výchovou, katechézou a svedectvom života. Usilujú sa zveriť človeka už od kolísky, od okamihu krstu do Ježišových rúk. Až večnosť odhalí, koľkí a ktorí ľudia nám na tejto ceste pomáhali. Veľkú zásluhu pred Bohom majú tí, ktorí zachraňujú človeka na jeho smrteľnom lôžku. Ak ho nezachránia pre život pozemský, pomáhajú mu, aby neprišiel o život spásy. Tu, na zemi, neexistuje za tieto činy  ocenenie. Nevieme povedať, aký osud stihol dušu, ktorú sme vyprevádzali modlitbami na večnosť. Možno aj našim pričinením  niektoré duše zaklopali na nebeskú bránu a boli prijaté. Tejto službe venujme počas života primeranú pozornosť. Je dôležitejšia, z pohľadu spásy, ako záchrana pozemského života.

    3.,V akej súvislosti sa všeobecne spomína záchrana? Vyskytuje sa tam, kde niečo chradne, slabne, hynie, zomiera. Ale aj tam kde sa niekto alebo niečo stráca. Všade tam je aktuálna záchrana. Ľudia vtedy organizujú záchranné akcie. Mnohí hovoria, že hynie naša planéta a preto sa ju pokúšame zachrániť. Najhoršie je, keď hynie človek, fyzicky i duchovne. Evanjelium hovorí o tom, ako sa apoštoli plavili s Ježišom na loďke. Počas plavby prišla hrozná búrka a Ježiš spal. Apoštoli ho budili slovami:"Učiteľ, nedbáš o nás, že hynieme?"/Mk 4, 36-41/. 

    Človek bez Boha hynie a duchovne chradne. Je čas, aby sme ho znova a znova hľadali. Záchranná akcia Prozreteľnosti je stále živá a stále trvá. Plnohodnotný život je možný iba v spoločenstve s Kristom. Je dôležité, aby sme  s ním prežili život a ním vedení vstúpili na pôdu nesmrteľnosti. Duša, aby nehynula, potrebuje sviatosti, modlitbu, duchovné spoločenstvo a možnosť obetovania sa. Cirkev bude vždy podávať pomocnú ruku, aby sa čím viacerí ocitli v náručí Božieho milosrdenstva. 

Náš Kráľ vstal z mŕtvych

 

 

         Pri prehliadke istej historickej katedrály povedal sprievodca návštevníkom: „...a tu ležia (sú pochovaní) všetci králi a vladári.“ Pri tom ukázal na početné rady sarkofágov a náhrobných kameňov v bočnej lodi chrámu. Túto sprievodcovu vetu vyslovme pozmenenú a pomaly takto: „Všetci králi ležia (sú pochovaní).“ Znamená to, že nikto z nich nežil večne na tejto zemi. Všetci do jedného pomreli, nikto z nich nebol nesmrteľný.

         Iba jeden Kráľ je nesmrteľný – Ježiš Kristus. Nikdy nemal na sebe kráľovské insígnie okrem tŕňovej koruny, trstiny v ruke a plášťa, ktorý mu poskytli vojaci, aby ho zosmiešnili a potupili. Iba tento Kráľ žije večne, lebo je to Boží Syn.

1.) Králi si vždy potrpeli na svoje sídlo, ba niektorí z nich ich mali aj viac. Všetky boli honosné, prepychové. Kráľ, aby niečo znamenal, musel mať sídlo. Kráľ bez sídla – to bolo niečo ponižujúce.

Ako je to s Ježišovým sídlom? Božie slovo hovorí: „Moja (Pánova) je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí, čo bývajú v ňom.“ (Ž 24, 1)

Ježišovi nejde o honosné murované stavby, ktoré sú fixované na jedno konkrétne miesto. On má záujem nájsť si trvalé bydlisko v ľudských srdciach. Keď sa niekto pýta, prečo nie je Ježiš majestátnejší v tomto svete, nech sa najprv pozrie do svojho srdca. Nech sa sám seba spýta, prečo nie je Ježiš viditeľnejší v jeho vnútri a v jeho skutkoch. Ak by bol, potom mu absencia materiálneho prepychu Pána Ježiša v tomto svete chýbať nebude.

2.) Poddaní. Každý kráľ v minulosti mal svojich poddaných. Potreboval ich. Musel z niečoho financovať svoj nákladný spôsob života. Obyčajne ich veľmi nešetril, ale ich zdieral, a to až za hranicu únosnosti (česť výnimkám).

Ako boli na tom Ježišovi poddaní? Žiadnych nemal. Sám sa vyjadril takto: „Syn človeka nemá, kde hlavu skloniť.“  (Mt 8, 10) Určite nemal služobníctvo, ani nikoho, kto by naňho pracoval.

         V pozemskom poriadku museli poddaní pracovať na svojho pána. V poriadku Božieho kráľovstva je to opačne. Tí, ktorí uverili v Ježiša a hlásia sa k nemu, žijú z neho. Ježiš to potvrdil slovami: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 51) Pre kresťana – katolíka je prijímanie z Pánovho stola prioritou. Ak chce žiť večne a byť vzkriesený pre večné spoločenstvo s Bohom a so svätými, musí si prisadnúť k eucharistickému stolu a prijímať Božie dary.

3.) Dobrý vládca nielen rúca, ale aj buduje.

Milovníci histórie poznajú meno Alexandra Veľkého Macedónskeho. Žil v 4. storočí pred Kristom a bol posadnutý mániou dobýjať územia. Celý svoj mladý život prežil na bojisku. Keď dorazil s armádou na územie Indie, jeho žoldnieri sa mu vzopreli, lebo odmietli ďalej bojovať. Musel sa tak vrátiť domov. Bol dobyvateľom a ničiteľom. Každý odpor kruto potrestal a obyvateľov podmanenej krajiny, ktorí sa mu vzopreli, pozabíjal. Ženy a deti poslal do otroctva.

     Aj Pán Ježiš bol dobyvateľ. Chcel zaujať ľudské srdcia. Vie sa o ňom, že aj búral – zničil hriech raz a navždy. Lenže aj budoval, udržiaval a zveľaďoval. Najmä to, čo bolo perspektívne pre Božie kráľovstvo. Veľmi pekne je táto myšlienka vyjadrená v podobenstve o figovníku (Lk 13, 6 – 9). Hovorí o figovníku, ktorý už 3 roky neprinášal úrodu. Pán sa dal prehovoriť hospodárom, aby strom ešte nevytínal, ale aby dostal druhú príležitosť. Dal mu nádej, že nechce za každú cenu vytínať a búrať ale chce, aby sa dobro vzmáhalo a rástlo pre potreby Božieho kráľovstva.

     Keď Alexander Macedónsky zomrel, mal 33 rokov. Keď zomrel Ježiš na kríži, mal tiež 33. Alexander dosiahol veľký rozmach ríše, ale iba krátkodobo. Ježišovo kráľovstvo stále rastie a vyvíja sa a nikdy nezanikne. Tak ako nikdy nezahynú tí, ktorí v neho uveria.

     Alexander bol tyran a násilník. Pán Ježiš naopak. On utrpenie znášal až do krajnosti. Alexandrovo ťaženie okrem zápisu do dejín neprinieslo nič. Pôsobenie Ježiša Krista prinieslo jeho súčasníkom úľavu a všetkým ľuďom dobrej vôle slobodu a nádej vo večné dobro.

Počas cesty

K štýlu súčasných ľudí patrí aj to, že  veľa cestujú. Najmä z pracovných dôvodov. Opúšťajú domov na  celé týždne, aj na mesiace. Iní robia služobné cesty v zmysle-tam a napäť. V istej rodine majú zaužívanú prax, podľa ktorej syn posiela vždy pred cestou správu svojej matke.  Znie jednoducho:"Cestujem tam a tam. Vrátim sa vtedy a vtedy. Pomodli sa za mňa!" Matka hneď reaguje slovami:"Samozrejme, modlím sa za teba. Ty, však, nezabudni urobiť po ceste nejaký dobrý skutok". Ide o zaujímavú a podnetnú konverzáciu. Mala by sa takto alebo v podobnej forme objavovať pravidelne. Urob dobro po ceste, počas cesty, ktorou kráčaš. 

    Predstavme si myšlienku evanjelia. Pán Ježiš počas cesty urobil veľa dobrého, najmä pre tých najbiednejších. Keď kráčal do Jericha, pri ceste zbadal slepého, ktorý žobral a ktorý sa dožadoval uzdravenia. Ježiš ho uzdravil /Lk 18, 35-43/. 

    1.,Náš životný cieľ je večnosť. Do vtedy sme pútnikmi. Ale po ceste máme urobiť veľa dobrého. Máme sa naučiť ušľachtilo zmýšľať a konať a to podľa zásad Božieho zjavenia. Istý životný formát, podľa ktorého by sme mali žiť, sa nachádza v knihe Tobiášovej:" Daj pozor na to, čo robíš, buď rozumný vo všetkých svojich rečiach. Čo sa nepáči tebe, nerob inému. O svoj chlieb sa deľ s hladným a o svoje šaty s nahým. Z toho, čoho máš hojnosť, daj núdznym. Dobroreč Bohu v každom čase a pros ho, aby riadil tvoje kroky a usmerňoval tvoje zámery" /Tob 4/. Ide o starozákonné zásady, ktoré pripravujú cestu evanjeliu a ktoré pripravujú človeka na to, aby si zaslúžil večnú vlasť. 

2.,Slepec z Jericha nám zanecháva aj inú podnetnú myšlienku. A ňou robí pre nás veľa dobra. Učí nás, že preňho je rezignácia cudzia. Jeho životný osud bol z ľudského hľadiska nezvrátiteľný. Bol slepý a žobral. Do konca života bol odsúdený na to, že sa bude domáhať pozornosti ľudí, aby mu prispeli almužnou. Sadol si blízko cesty a žobral. Mal šťastie, že okolo išiel Ježiš, ktorý mu prinavrátil plnohodnotné zdravie. Ten, kto objaví na životnej ceste Ježiša, dostáva silu, aby v čase skúšok nerezignoval. Skúšky sa týkajú najmä nedostatku zdravia, prípadne absencie iných dobier po ktorých túžime. Vtedy sa nachádzame najbližšie k stavu životnej rezignácie. Na ceste takéhoto uvažovania nachádzame Ježiša, ktorý nám naznačuje, že o nás vie, že nie smu ľahostajní, že vie, čo je potrebné pre našu spásu. Nikto nám nedá toľko povzbudenia, ako Ježiš, ktorý prešiel veľkou skúškou utrpenia, ale zdôrazňoval, že prišiel splniť Otcovu vôľu. Ten, kto bojuje s rezignáciou podľa príkladu Ježiša, koná veľké dobro, lebo povzbudzuje ľudí, ktorí sa tiež boria s príkoriami života. 

    3.,Veľa dobra konajú tí, ktorí sa živia duchovným pokrmom. Niekedy sa ľudia pýtajú:"Čím sa živiš?". Pýtajú sa na prácu a zamestnanie, ale táto otázka má aj hlbšiu dimenziu. Čím živíš svoju dušu? V Božom slove nachádzame takéto povzbudenie:"Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst"/Mt 4,4/. Veľa dobrého nám odkazujú tí, ktorí hovoria, že aj duša potrebuje primeraný pokrm. Človek má svoj život vyvážiť tak, aby zohľadnil v hľadaní pokrmu aj  dušu, ktorú dostal od Boha. Z tohto sveta odchádzajú mnohí ľudia  tak, že veľa telesného pokrmu prijať nemôžu, ale môžu odísť duchovne sýti a hneď zasadnúťk stolu na hostine Božieho baránka. Sv. Augustín pekne napísal:"Teraz /na zemi/ nás dojčí nádej, ale živiť nás bude skutočnosť/večnosť/ /Liturgia hodín IV, s.520/. 

    Majitelia telefónov vedia, že sa niekedy nedovolajú, ale ozve sa odkazovač:zanechajte odkaz...Človek, ktorý odchádza na večnosť, má zanechať odkaz v podobe dobra, ktoré konal. Sú chvíle, kedy to vieme priamo a sú situácie, kedy si jeho život "púšťame" akoby na odkazovači a prídeme  pri tom na dobrá, ktorými nás zahrnul. Takto alebo podobne chce všetkým odkázať:urob po ceste, urob dnes niečo dobré. Urob tak každý deň, aby sa tvoj život naplnil pokladmi Božej lásky.

    

Bude všetko zničené?

 

            V poslednom období sa dostáva do centra pozornosti výraz „posledná generácia“. Vytvorili ho tí, ktorí si myslia, že naša planéta sa nachádza v stave extrémneho ohrozenia. Myslia si, že obyvatelia Zeme balansujú na pokraji zrázu, z ktorého niet úniku. Hovoria, že nám hrozí kolaps, ktorý bude mať veľké následky. Zničili sme si životné prostredie tak, že nám hrozí katastrofa. Existujú ľudia, ktorí si myslia, že súčasná generácia je posledná, ktorá ešte môže zachrániť Zem. Ak to neurobí, nezostane z našej planéty nič.

            Pripomína nám to slová evanjelia: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ (Lk 21, 5 – 6) Pán Ježiš hovorí síce o jeruzalemskom chráme a o jeho nádhere, ale rovnako dobre to platí aj o nádhere celej našej Zeme. Nad úvahami o tom, či sa tak stane, je ešte Stvoriteľ. Ale uvažujme nad myšlienkou, či nemôže byť zborená naša viera, či z nej zostala súvislá stavba alebo hrozí, že z nej nezostane kameň na kameni. Čo je potrebné urobiť, aby sme si dnes vieru ako nádhernú stavbu zachránili?

1.)    Treba zmeniť púšť na záhradu.

Aj tohto roku v období Vianoc sa bude konať tradičná kolednícka akcia s názvom „Dobrá novina“. Bude zameraná na pomoc tým najbiednejším v Afrike. Tam, ako vieme, sa nachádzajú vyprahnuté púšte. Žije sa tam ťažko, je tam málo vody. Väčšinou je tam nehostinná púšť. Preto tento názov – „Zmeniť púšť na záhradu“.

            Zmeniť púšť na úrodnú záhradu je ťažké. Sú potrebné veľké peniaze a dobré projekty. Zo záhrady sa stane (s)púšť veľmi ľahko, opačne to ide ťažšie. Pri práci v záhrade sa človek narobí, unaví, ale vidí aj ovocie svoje námahy. Toto ovocie ochutná aj celé okolie nášho života.

            Starostlivosť o dušu si vyžaduje veľkú námahu. Táto činnosť je bolestivá, ale ovocie stojí za to. Úžitok z našej viery, ktorá obsahuje hojnú duchovnú vegetáciu, máme nielen my sami, ale aj celé okolie. Viera niektorých ľudí je poznačená životným krížom, ale je neskutočne životná, chytľavá, zdravá, úrodná a povzbudzujúca. Poukazuje na to, že z duše, ktorá je púšťou, Boh môže urobiť plodonosnú záhradu bohatú na ovocie Božieho kráľovstva.

2.)    Je potrebné viac ako inokedy uprieť svoj pohľad na Ježiša.

On sám hovorí, že vystúpia falošní proroci a povedia: „Hľa, tamto je.“ Nespoliehajme sa na nich, lebo on sám nám ukazuje správnu cestu. Ukazuje na seba. Keď ho prepadli na Olivovej hore vojaci, aby ho zatkli, povedal: „Ja som to.“ Pri sv. omši kňaz v osobe Ježiša hovorí slová premenenia: „Toto je moje Telo.“ Ako keby povedal: „To som Ja. Nemusíte ma krvopotne hľadať, tu som, zamerajte sa na mňa.“ Nás nemusí nikto vodiť za nos. Ježiša objavíme v eucharistii. Hovoríme to teraz, keď sa naše kostoly vyprázdňujú, pričom Pánova prítomnosť v kostole je prítomnosťou unikátnou, tajomnou, ale v duchovnom slova zmysle prítomnosťou najvýdatnejšou čo sa týka tohto sveta. Čo by za to dali minulé generácie, ktoré po Mesiášovi túžili! No nedočkali sa. Obráťme svoju pozornosť na Pána. On nám hovorí: „Toto je moje Telo.“ Preto postojte, pokľaknite a prijmite ma.

3.)    Ten čas je už blízko.

Takto hovoria tzv. proroci, ktorí údajne vedia viac ako vieme my. My však môžeme dať výroku falošných prorokov iný zmysel, a to pravdivejší. Môžeme konštatovať: „Ten čas je tu.“ Je čas ísť s Bohom do bližšieho kontaktu. Otáľať by znamenalo strácať a možno aj zmeškať.

            Predstavme si situáciu, kedy fotograf zoraďuje ľudí, aby urobil spoločnú fotografiu. Deje sa to napríklad v rámci nejakej slávnosti. Kým stlačí spúšť, niektorým povie, aby k sebe pristúpili bližšie, iným dá pokyn, aby trochu ustúpili, prípadne aby sa posunuli viac doľava či doprava. Všetci mu dôverujú, že fotografia bude výborná, pretože on to „má v oku“. Konečný efekt jeho činnosti bude oku lahodiaci.

            Naše svedomie nám má povedať, kedy treba pristúpiť bližšie k Bohu, kedy k sebe navzájom (napríklad pri nejakej iniciatíve či ušľachtilom diele alebo pri vydávaní svedectva hodnôt, ktoré vyznávame). Svedomie nám má naznačiť, kedy máme ustúpiť a neprijať výzvu nejakého zápasu s použitím prostriedkov, ktoré sa priečia ušľachtilosti evanjelia. Svedomie nás má upozorniť, kedy treba ísť akoby bokom, keď sa rozdávajú výhody, ktoré neboli získané čestným a dôstojným spôsobom. Výsledok tohto nášho pohybu môže lahodiť Pánovi, ktorý nás stvoril na svoj obraz a podobu. Božia podoba v nás sa tak nebude dať poprieť.

 

            Kto z milovníkov dobrodružných filmov nevidel dielo „Posledný Mohykán“? Odvtedy tento výraz zľudovel. Používa sa na pomenovanie ľudí, ktorí konajú nejaké dobré dielo, no nemajú nasledovníkov. Čas ukáže, či sme naozaj poslední mohykáni alebo posledná generácia, ktorá chce zachrániť svet. Majme ambíciu zachrániť svet, ale aj svoju dušu! Aby sme neprepadli zlobe. Blízkosť adventného obdobia nás priam volá na túto záchranu, lebo: „Za čo človek vymení svoju dušu?“

Popieranie života

V Berline sa nachádza palác, ktorý sa nazýva Humboldt Forum. Kráľ Fridrich Wilhelm IV. tam kedysi dal namaľovať určité nápisy. Jeden z nich znie takto:"V nikom inom niet spásy, iba v Ježišovi Kristovi, ktorému sa musia všetci pokloniť". Súčasnej nemeckej ministerke kultúry Claudii Rothovej sa tento nápis nepáči. Rozhodla sa, že ho dá  umeleckým spôsobom zatrieť. Nepáči sa jej údajná "nadradenosť" kresťanského náboženstva nad ostatné. Hovorí, že Berlín je kozmopolitné mesto, kde takéto formy nadradenosti trpieť nebudú. Namiesto vyššie uvedeného citátu, chce dať napísať niečo iné, zatiaľ nevedno čo. 

    Pani ministerka nie je jediná, ktorá sa v histórii ľudstva podujala "zatierať" pravdu. Robili to mnohí pred ňou a budú sa pokúšať aj ďalší. Zakrývanie pravdy je dielom nepriateľov evanjelia. Pravdu, podľa ktorej je Ježiš Kristus jediný Spasiteľ ľudstva, nemožno navždy prekryť. Raz sa k tomu ľudia v Berlíne vrátia. A nielen v Berlíne.Vrátia sa, lebo majú radi pôvodné, originálne veci. Po čase začnú odkrývať novšie nátery a budú zvedaví na pôvodnú pravdu. Niet pôvodnejšej pravdy, akou je pravda o Kristovi, ktorý svojou smrťou vykúpil svet.

    Evanjelium hovorí o stretnutí Pána Ježiša  so saducejmi, ktorí popierali zmŕtvychvstanie /Lk 20, 27-38/. Túto pravdu sa pokúšali prekryť absurdným, vymysleným príbehom o žene, ktorá bola postupne vydatá za siedmich bratov, ale so žiadnym nesplodila potomka. Preto položili Ježišovi otázku, komu bude ženou vo večnosti. On pri odpovedi potvrdil existenciu večného života. Úsilie saducejov prekryť pravdu o zmŕtvychvstaní bolo neúspešné. Život bude víťaziť. Ako sa to môže prejaviť?

    1.,Život sa o seba postará. Sú situácie, v ktorých sa rodičia, či starí rodičia pochvália svojimi deťmi resp. vnúčatmi. Povedia :"Ale oňho obavy nemám, on sa dokáže o sebe postarať". Chcú tým naznačiť, že ich ratolesti sú sebavedomé, plné energie a vo všetkých situáciách sa dokážu zorientovať. Boží život sa o seba postará. Má v sebe úžasnú vitalitu, ktorá sa vinie celými dejinami a neochvejne smeruje do večnosti, bez ohľadu na to, aká je momentálne politická situácia alebo spoločenská klíma. 

    Skupina ľudí sa vybrala na túru do horského prostredia. Kráčali popri zurčiacom potoku, ktorý sa zrazu kdesi stratil.Zmizol v zemi. Človek, ktorý ich sprevádzal ich upokojil s tým, že sa po čase znova vynorí. Aj naozaj, po niekoľkých desiatkach metrov sa opäť ukázal, keď sa vynoril akoby spod zeme. Chvíľu ho nebolo vidno, no potom sa znova zjavil. Život Božieho kráľovstva má  viditeľnú stopu. No miestami máme pocit, že sa kamsi stratil. Že zanikol vo virvare a hluku sveta. Máme pocit, ako keby ani neexistovali nijakí reprezentanti, ktorí by potvrdzovali Božie pravdy svojim životom. No, po čase sa znova Božia pravda zjaví a ukáže sa, že jej nositeľmi sú ľudia, ktorí sú ochotní  obetovať sa pre vyššie veci. Vo svojej viere musíme zniesť aj relatívnu neprítomnosť spravodlivosti vo svete a  akoby iba mikroskopické množstvo zástancov Ježišovho učenia. Pripomeňme si jeho povzbudenie:"Kto vytrvá do konca bude spasený"/Mt 24,13/

    2.,Boží život prichádza zhora. Človek vychádza zo skúsenosti, že život prichádza zdola. Keď chce jesť a žiť, musí zasiať a zožať. Veľké dobrodenia svojho života očakáva zdola. V súčasnosti mnohé organizácie, skupiny a spoločenstvá vyzývajú na podnety zdola. Sú medzi nimi aj cirkevné T.zn., že sa pýtajú na názor svojej členskej základne, čo nebolo vždy samozrejmosťou. Kto chce žiť, musí prijímať dobrodenia zdola. Kto chce niečo stagnujúce a spráchnivené oživiť, pýta si radu zdola.

     Boží život však prichádza zhora. Píše o tom sv. Pavol:"Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko , pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" /Flp 3, 20-21/. To, čo dostávame darom akoby zdola, prichádza preto, lebo milosť rastu uštedruje Boh. Preto dvíha hlavu hriešnik a dúfa, lebo dostal milosť pokánia, preto sa dokážeme zbaviť rôznych smútkov, lebo oživujúci Duch zostupuje z nebies a potešuje nás, preto dvíhame odvážne srdce  na obranu Kristovho evanjelia v tejto dobe, lebo bez povzbudenia od Pána, by sme umreli v strachu. Ak nás niečo poteší zdola, je to preto, lebo nebo je stále otvorené a dáva všetkému rast a silu. 

    3.,V súčasnosti sa uvádzajú v TV mnohé programy, ktoré dávajú návod ako prežiť v extrémnych podmienkach, ako si vystačiť v nejakej divočine s najjednoduchšími prostriedkami. Existuje termín-životné minimum. Ide o určitú sumu, ktorá je určená na to, aby tí najslabší prežili a nezomreli hladom. Je to akýsi základ, ktorý musí príslušná autorita garantovať.

    Existuje duchovný základ života, ktorý je Bohom určený na prežitie do večnosti. Prozreteľnosť nám ponúkla trojzáklad, bez ktorého by naša viera neprežila:1.,Peter. Úrad pápeža je pre katolíka niečím výnimočným. My starší pamätáme na Petrovom stolci iba silné osobnosti. Cirkev ich ocenila titulom blahoslavený, či svätý. 2.,Apoštolské učenie. Apoštoli ho získali od samotného Ježiša. Toto učenie pretrvá do konca čias. Meniť sa nebude, lebo je určené tým, ktorí chcú meniť svoj život. A tí, ktorí zmenia zmýšľanie, už nebudú chcieť odtrhnúť svoj život od evanjelia. 3.,Cirkev. Zrodila sa na Kalvárii, zjavila sa na Turíce, keď boli apoštoli spolu aj s Pannou Máriou. Kto tomuto spoločenstvu zostáva verný a to napriek mnohým ľudským zlyhaniam, má istotu, že našiel také spoločenstvo, ktoré ho do večnosti vovedie. 

    Veríme, že Ježiš vstal zmŕtvych. Veríme vo večný život. Spomeňme si, na veľkonočnú vigíliu, kedy si obnovujeme krstné sľuby. Spomeňme si na to, ako mohutne znie celým chrámom naše vyznanie viery. V niektorých údoch  Cirkvi  však slabne. Nedivme sa, lebo vo svete pôsobí veľa tých, ktorí by radi základnú pravdu našej viery niečím prekryli. My ju môžeme neustále obnovovať. A to takým životom, ktorý ako vzor, nachádzame v Ježišovi z Nazareta.

Zomierame pre život

 V slovníku moderného človeka sa objavuje slovo-zomieram. V ktorých prípadoch? Napríklad niekto povie: zomieram od nedočkavosti. Iní povedia takto: zomieram od hladu. Iní zasa použijú výraz: zomieram od túžby po niečom, napríklad  chcem niečo vlastniť za každú cenu. Týmito vyjadreniami ľudia naznačujú, že sú /údajne/ schopní priniesť aj najvyššie obety, len, aby sa dočkali niečoho, čo má pre nich význam. Väčšinou ide o nadnesené, neuvážené vyjadrenia, ktoré nemusia byť podopreté racionálnym či morálnym základom.

    Zomieram. Existujú situácie, v ktorých toto slovo má iný dopad, omnoho bolestivejší. Niekedy takýmto spôsobom oznamujú ľudia svojmu okoliu diagnózu, ktorú sa nedávno dozvedeli. Naznačujú tým istú nezvratnosť situácie, ktorú bolestivo prežívajú.

    Zomierame, všetci zomierame. A to preto, lebo naše životné kroky neúprosne smerujú do večnosti. Pán Ježiš akoby zmierňoval dopad nášho postupného odchádzania z tohto sveta, lebo hovorí, že máme pripravený "dom jeho Otca" /Jn 14, 1-6/. Ako nás motivuje, aby sme sa neobávali prekročiť prah domu Otca?

    1.,"V dome môjho Otca je mnoho príbytkov". V súčasnosti je núdza o bývanie. Stavajú sa nové byty, staré sa renovujú a byty sa aj vymieňajú, lebo niektorí ľudia počas života sa sťahujú viackrát. Niekedy chcú väčší byt, ale keď prídu do rokov, stačí im aj menší. Existuje aj termín-bytová politika. 

    Príbytky nebeského Otca predstavujú neslýchaný komfort pre utrápenú dušu. Určite nehovoríme o výbave, o nábytku o moderných prvkoch bývania, o technickým vymoženostiach. Hovoríme o atmosfére pokoja a lásky, ktorú dokáže pripraviť jedine Boh. Hovoríme o dostatočnom priestore pre každú dušu, ktorá je prijatá do Božej slávy. Hovoríme o atmosfére, v ktorej nikto nikoho priestorovo neobmedzuje. Príbytok Otca nie je zhotovený na spôsob našej pozemskej bytovej politiky. Nič materiálne do večnosti nevojde. Do večnosti vystúpi duša, ktorá konečne nájde pokoj, aby naplnila svoje najhlbšie potreby.

    2.,"..idem vám pripraviť miesto..." Nové bývanie pre človeka môže znamenať to, že sa nasťahuje do priestorov, kde sú iba holé steny. Inokedy vstúpi do priestorov starých, ktoré treba radikálne renovovať. Sú však prípady, kedy niekto príde do hotového.

    Prísť do večnosti, znamená prísť "do hotového". Ježiš nám už miesto získal a to za nekonečnú cenu svojej krvi. Príbytok v nebesiach máme pripravený, len ho zaujať. Proces zaujatia však prebieha už  počas našej pozemskej púte. Boh rôznym spôsobom preveruje našu túžbu po ňom. Preto prechádzame úskaliami života, ktoré majú často podobu kríža. Zaujatie Otcovho príbytku prebieha postupne a jeho záverečným krokom je naša fyzická smrť. Aj na ňu sa pripravujeme tak, aby bola dôstojná, aby bola primeraná dôstojnosti Božieho príbytku, ku ktorému smerujeme.

    3.,"..aby ste aj vy boli tam, kde som ja.."

    V poslednom období vysiela televízia veľa reklám, ktoré majú deti a mladých povzbudzovať pre športové aktivity. Vystupujú tam osobnosti, ktoré siahli vo svojej kariére na najvyššie ocenenia a vlastnia najjagavejšie medaily. V jednej z reklám sa prihovára protagonista ,obklopený pohármi a medailami, mladým takto :"Nechceš sa aj ty dostať tam, kde som ja?". 

    Sám Ježiš nás povzbudzuje podobnými slovami. Kto by nechcel byť s Bohom navždy a tešiť sa z jeho slávy?! Ježiš  je ovenčený a ozdobený najvyšším ocenením- ocenením kríža. On sa nám zjavuje vo svojom slove a motivuje tak, aby sme zatúžili prežívať s ním večné spoločenstvo. Nebojme sa ísť do užšieho spoločenstva s ním už počas pozemského putovania. Naša viera má obsahovať osobnejší, intímnejší vzťah s Bohom, ako ho  prežívame v skutočnosti. V našom podaní má viera  niekedy rozmer akoby na diaľku- nie bližšie a nie do hĺbky. Dajme  však na javo, že situácia-byť s Bohom spolu, nám nie je cudzia už tu na zemi.

    V histórii Cirkvi boli ľudia, ktorí pre Krista zomierali. Stali sa z nich mučeníci. Bohu vďaka, sú ľudia, ktorí mrú po Kristovi, hoci nie sú v pravom slova zmysle mučeníci, aj v dnešnej dobe. Mrú po Kristovi práve v dobe, ktorá sa v  hodnotách vyhraňuje tak, že chce žiť bez neho. Mreli  i zomierali pre Božie kráľovstvo mnohí z tých, ktorí sú nám dnes vzorom. Sú medzi nimi tí, ktorí sú oficiálne vyhlásení za svätých, ale aj bežní ľudia, ktorí po svätosti túžili. Čakajú nás teraz v Božom príbytku a chcú byť spolu s nami spoluobčanmi svätých.