Rozvinutie darov.

 Pred niekoľkými dňami prišiel ktosi s tým,že potrebuje Vatikánsku zástavu. Súrne ju potreboval na nejaký účel. Keďže nebola dlhý čas používaná, najprv sme ju rozvinuli,aby sme zistili,v akom je stave. V živote je dôležité,aby sme dokázali v pravý čas rozvinúť dobré veci. Uisťuje nás o tom aj Lukášovo evanjelium/Lk 4,16-30/. Práve tam sa nachádzajú myšlienky súvisiace s rozvinutím dobrých diel. 1,Ježiš vošiel do Nazareta,kde vyrástol. Tam rozvinul celý svoj ľudský potenciál tak,aby v súlade a zjednotení so svojim božstvom "vyrástol" do úlohy plniteľa Otcovej vôle. Nazaret bol svedkom tohto Ježišovho rastu. Našou úlohou je rásť,aby sme splnili Božiu vôľu. Bez duchovného rastu,by sme tento cieľ nedosiahli. Každý v živote nájde ten svoj Nazaret,aby mohol skrytý potenciál rozvinúť a otvoriť sa Božiemu poslaniu. 2,Ježiš rozvinul knihu proroka Izaiáša. Potrebujeme,aby nám niekto "rozvinul" Božie myšlienky. Nestačí len čítať,ale Slovo treba nasledovať. Čítať ho máme s tým,že ho chceme naplňať v praxi života. Prvotné čítanie môže byť aj zo zvedavosti,no neskôr má človek nadobudnúť úmysel,že ho chce čítať,aby napredoval. Cirkev je pôda,na ktorej plnohodnotne rozvinieme Božie slovo. Ona nám pomáha,aby sme čítali,pochopili a prijali ho za svoje. Pri čítaní pamätajme,že tak,ako sme roztvorili a rozvinuli knihu Písma,tak by sme mali rozvinúť aj svoje srdcia. 3,Ježiš rozvinul svoju činnosť. Použijúc slová Izaiáša,verejne potvrdil,že toto,čo opisuje veľký prorok,sa práve teraz deje. Znamená to,že:chudobným sa hlása evanjelium,zajatí sa dozvedeli,že budú prepustení,slepí vidia a utláčaní budú prepustení ako slobodní a vedno všetci sa ocitnú uprostred Pánovho milostivého roku. Učí nás,že svoje talenty máme rozvinúť tak, aby poslúžili najmä dielu Božieho kráľovstva. Učí nás,že treba odstraňovať biedu zo svojho prostredia,že postihnutí akýmkoľvek spôsobom,spoznajú v nás prítomnosť Ježiša. Dajme na známosť,že aj k nim sa priblížil Pánov milostivý rok. Je potrebné,aby sme sa naučili,že rozvinutie myšlienky,Slova a praxe viery,patrí medzi naše priority. 

Máš všetko?

 Nadpis tohto zamyslenia musí znieť každému uchu dôverne. Prečo? Predstavme si situáciu,kedy sa balíme na cestu. Na posteli máme otvorený veľký cestovný kufor a postupne do jeho útrob ukladáme veci na cestu. Keď sa ocitneme v konečnom štádiu t.j pred uzatvorením cestovnej batožiny,vtedy niekto z rodiny príde do izby a opýta sa:máš už všetko? Túto otázku máme všetci dobre napočúvanú. Matúšovo evanjelium nám pripomína udalosť známu ako :múdre a nemúdre panny. Bolo ich desať/Mt 25,1-13/. Neviem,či im niekto položil otázku,keď sa vybrali očakávať ženích a vojsť s ním na svadbu,:máte všetko? Pät pannien by odpovedalo kladne,zvyšné by možno zistili,že majú málo oleja. Keď budeme počuť otázku:máte všetko potrebné ku spáse?,odpovieme-áno! Pritom sa môžeme oprieť o slová Apoštola národov,ktorý do Korintu napísal:"..takže vám nechýba nijaký dar milosti,kým očakávate,že sa zjaví náš Pán Ježiš Kristus"/1 Kor 1,1-9/. Duchovnú výbavu do večnosti nesmieme porovnávať s materiálnou. Po stránke materiálnej nám vždy niečo chýba,málokedy sme s ňou spokojní. Ale stránka duchovná môže oplývať hojnými darmi,bez ohľadu,či je niekto mladý alebo starý,zdravý alebo chorý,vysoko postavený alebo ide o bežného človeka. Umyslom Pána Ježiša nebolo vytknúť nerozumným pannám praktický nedostatok materiálu,či nejakej suroviny,ale poukázať na to,že duchovnú výbavu do večnosti treba stále doplňať a aktualizovať ju. Bdejme nad svojou "batožinou" do večnosti.

Komplexný pohľad.

 Prechádzali sme kedysi okolo komplexu nových bytových domov s vyšším štandardom. Bola to pastva pre oči.Radosť sa pozrieť a obdivovať. V takomto duchu sa niesol aj náš rozhovor. Ktosi však,pripomenul:chýba tomu ešte duša. Chcel tým povedať,že ešte tam nie sú obyvatelia,chýba tam život so všetkými starosťami a radosťami. Tento komplex/budov/ ešte nie je komplexný a celistvý. V letnom období dovoleniek sa skupina dovolenkárov domáhala návštevy istého historického objektu. SBS-kár ich vyprevadil s tým,že objekt si môžu pozrieť iba zvonku. Dovnútra ísť nemôžu,lebo rekonštrukcia nie je ukončená. Turisti konštatovali,že na toto miesto musia  prísť neskoršie,lebo chcú mať "celistvý pohľad" na danú kultúrnu pamiatku. Pohľad zvonka im nestačí. Evanjelium hovorí o tom,ako Pán Ježiš vyčíta farizejom a zákonníkom,že sa zaujímajú iba o "fasádu" svojho života t.j. vonkajšiu stránku,pričom to podstatné t.j.duša im uniká:"...podobáte sa obieleným hrobom,ktoré zvonka vyzerajú pekne,ale vnútri sú plné mrtvolných kostí a všelijakej nečistoty"/Mt 23,27-32/. Ich nábožnosť a duchovnosť nie je komplexná a celistvá. Človeka viac láka "vyzerať" dobre. Viac ho priťahuje "robiť dojem". Dnes mnohých láka "byť tvárou" niečoho. Iba tvárou,nie srdcom.  Toto sú skôr vonkajšie faktory,ako vnútorné. Zaoberať sa vnútrom je náročnejšia práca,lebo vnútro treba neustále pretvárať,ono nestrpí "zazimovanie" a "hybernáciu". Až charizmaticky priťahuje človek,ktorý chce byť komplexne starostlivý o svoju spásu. Staňme sa tvárou,ale aj dušou myšlienky Božieho kráľovstva. 

Kandidáti na post Mesiáša.

  Pred nejakým časom sme ukončili rekonštrukciu ozvučenia  v kostole. Po tom,čo prebehla generálka k spokojnosti všetkých,sme so šéfom firmy bilancovali. Opýtal som sa ho na akej úrovni máme ozvučenie kostola teraz,po obnove? Z voleja odpovedal:ako dobre nadupaný Volkswagen Golf!. Celkom som sa tomuto prirovnaniu potešil. Golf je stále výborná značka a slovo:nadupaný,hovorí za všetko. V dnešných časoch je veľmi frekventované. Ujalo sa najmä medzi mladými a znamená toľko,že nemusí byť niečo veľké kvantitatívne,ale vnútorne je plné dynamických prvkov a energie. Tento výraz počujeme najmä v reklamách,v súvislosti s mobilnou techológiou,ktorá sa ženie vpred závratným tempom. Evanjelium nám prináša dôležitú informáciu-vymenúva nám zoznam osobností židovského národa,ktoré ľudia neoficiálne nominovali na post Mesiáša/Mt 16,13-20/. Keď sa Ježiš spýtal učeníkov,za koho ho pokladajú ľudia,dostala takúto odpoveď:za Jána Krstiteľa,za Eliáša,za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov. Zoznam nie dlhý,ale "dobre nadupaný" osobnosťami,ktoré požívali v dejinách spásy náležitú úctu a postavenie. Pri pohľade na tieto osobnosti si kladieme otázku:čím vynikali?čím zaujali?čím inšpirovali celé generácie bohabojných ľudí? 1,Pracovali so slovom. Istá moja známa mi spomínala,že chcela telefonicky získať nejakú informáciu od svojho operátora. Všetci to poznáme. Najprv nás čaká takzvaný rozhovor s hlasom,ktorý je nahovorený vopred. Ten nám povie,čo máme stlačiť,ktoré tlačidlo nás posunie vpred. Tam nás môže čakať ďalší hlas,ktorý nás bude odporúčať na iné číslo. Keď sa moja známa prepracovala po istom čase ku skutočnému pracovníkovi,od radosti zvýskla a zvolala:konečne počujem slovo živého človeka! Sú situácie,kedy človekovi dobre padne počuť ľudský hlas.Niektorí Židia sa vždy tešili slovu Krstiteľa,Eliáša,Jeremiáša. A to preto,lebo ich hlas nebol umelý,ako hlasy farizejov a zákonníkov,nebol  nahrávaný. Bol to hlas vždy živý,aktuálny,citlivý. Prorocký hlas by mal mať práve takúto charakteristiku:má byť živý,spontánny,aktuálny a hlavne citlivý,lebo má za úlohu priviesť každého človeka na cestu spásy. 2,V súvislosti s postom Mesiáša má mať významné postavenie prvok zhody. V kriminalistickej praxi je výraz:zhoda frekventovaný a veľmi vítaný. Prečo? Súvisí s odtlačkami prstov. Nejaké sa nájdu na inkriminovanom predmete a porovnajú sa s tými v databáze. Keď sú totožné,celá kauza sa završi slovami:zhoda. Prorockými duchmi v každej dobe sú ľudia,ktorých život a dielo sú takmer totožné s požiadavkami evanjelia. Vtedy musí každý človek dobrej vôle zvolať:zhoda! Udržať slovo so životom v jednej línii,nie je jednoduché. Mnohí  na tejto ceste pohoreli. Takáto morálna zhoda  je dôležitá pre kritérium hodnovernosti toho ktorého apoštola v Cirkvi. Vyššie menované osobnosti sa k takejto zhode života so slovom ,mimoriadne priblížili. Niet sa čo čudovať,že ľuďom takáto skúsenosť imponuje. 3,Osobnosti,ktoré národu pripravovali cestu k Mesiášovi,nemali pohodlný život. Mali neustále v pätách prenasledovateľov. Pokoj nemali ani od žiarlivých a závistlivých ľudí. Ľudia,dotknutí ich slovom sa stali nepriateľmi. Ocitli sa vo väzeniach,boli týraní mocnými svojej doby. Ich sloboda bola maximálne potláčaná a ubitá. Napriek týmto procedúram sa udiali zvláštne veci. Svedectvo života týchto ľudí bolo práve vtedy účinné. Na prvý pohľad sa mohlo javiť,že v takto okyptenej slobode sa nezmôžu na nič. Opak bol pravdou. Práve vtedy vykonali svoje vrcholné dielo tak,ako to urobil Ježiš Kristus na Kalvárii. Mali by sme vedieť,že,ak sme v ohni skúšok,keď najviac cítime slabosť,vtedy sa najviac na nás môže ukázať dielo Vykupiteľa a práve vtedy prináša veľa ovocia. Náš život nie je prázdny,ak sa usilujeme o posvätenie. Napriek početným slabostiam života sme akoby "dobre nadupaní" pre dielo evanjelia. Ak chceme,Boh nás bude očisťovať a prispôsobovať pre myšlienku Božieho kráľovstva. S jeho pomocou sa budeme môcť postaviť do radu medzi hodnoverné osobnosti,ktoré vidia zmysel života v Kristovi.

Kto vidí Krista?

 

       Keď som pred rokmi sviatostne zaopatroval v rámci prvopiatkových návštev istú staršiu paniu, ukázala mi list. Prišiel až z Ameriky, kde sa vysťahoval jej syn s rodinou.

         Zo začiatku boli ich návraty sporadické, po rokoch sa to zlepšilo. Raz – pred Vianocami – mi ukázala list, ktorý dostala od svojho syna. Okrem iného tam stálo – „...tí, ktorí Ťa majú radi, nie sú len v Tvojej tesnej blízkosti, ale aj ďaleko, za morom. Ak uprieš zrak až za oceán, ak rozšíriš svoje srdce a zodvihneš myseľ, uvidíš aj ostatných, ktorí síce nie sú blízko Teba, ale rovnako Ťa nosia v srdci.“

         Evanjelium nám pripomína dôležitý dialóg medzi Ježišom a apoštolmi. (Mt 16, 13 – 20) Pán sa pýta: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Hneď dostáva odpoveď: „Za Jána Krstiteľa, za Eliáša alebo za Jeremiáša.“

         Tieto odpovede naznačujú, že Ježišovi súčasníci ešte nedokázali uprieť zrak na toho správneho. Nedokázali rozšíriť srdce a dostatočne pozdvihnúť myseľ tak, aby spoznali toho, ktorý ich všetkých miluje absolútnou láskou a ktorý je prisľúbeným Mesiášom.

         Ježiša Krista ako Mesiáša spozná ten, kto:

1.)  upriami svoj zrak na veci posvätné a hlboké;

Ide o človeka, ktorý sa nevie vynadívať na posvätné dianie na oltári. Ono ho napĺňa a pretvára. Je dosť vecí na tomto svete, na ktoré sa nedokážeme dostatočne vynadívať. To isté môžu povedať aj ľudia, ktorí často navštevujú bohoslužby a posvätné dianie na oltári ich fascinuje. Posvätné dianie, pri ktorom sa premieňa chlieb a víno na Telo a Krv Pána Ježiša, má svojich pravidelných priaznivcov. To, čo ich fascinuje na tomto dianí, je prítomnosť samotného Krista. Obyčajne im to trvá počas celého života a ich najväčší dôvod na smútok spočíva v tom, že sa niekedy z objektívnych dôvodov nemôžu tohto posvätného diania zúčastniť.

         Hlboké veci súvisia najmä s utrpením. Keď vidíme, ako v našom prostredí niektorí ľudia zápasia o dobro, pokoj, spravodlivosť, lásku, zdravie, tak nás to privádza k myšlienke na Ježiša Krista. Pretože on sa s takýmito ľuďmi identifikuje. Ak hľadáme Ježiša, nachádzame ho v spoločenstve ľudí, ktorí zápasia o svoje dôstojné miesto v živote, premáhajú ťažkosti, nesú kríže, a takto nasledujú svojho Majstra, Ježiša Krista.

2.)  rozširuje svoje srdce;

Deje sa to na základe modlitby a obety. Najlepším príkladom pre nás je náš božský Učiteľ, Ježiš Kristus. On sám často odchádzal na osamelé miesto, kde sa utiahol do samoty a modlil. Človek, ktorý sa modlí, sa nachádza na najbezpečnejšom mieste svojho života.

         Dnešný svet je  farebne rozlíšený, a to na základe rizikových oblastí spojených s koronavírusom. Dozvedáme sa, že vo svete sú zóny rizikové, nebezpečné, ale nájdu sa aj bezpečné. Ten, kto komunikuje s Bohom, sa práve v takejto bezpečnej zóne nachádza. Je to bez ohľadu na to, čím v živote prechádza. V tejto atmosfére bezpečnej komunikácie s Ježišom sa rozširuje srdce človeka.

         S modlitbou je spojená obeta. Sv. písmo uvádza, že Pán Ježiš sa pred svojou mučeníckou smrťou odobral s niektorými učeníkmi do Getsemanskej záhrady. Tam sa potil krvou, a to od hrôzy, ktorá sa ho zmocňovala pred tým, čo sa malo stať na Kalvárii. (Lk 22, 44)

         Človek sa chce obetovať, keď si spomenie na to, čo sa má stať s tými, ktorí odmietajú Boha. Vedie ho to k veľkým prejavom obety za konkrétnych ľudí, ktorí odmietajú spoločenstvo s Pánom. Koľkých takých poznáme zo svojho prostredia? Čo robíme pre to, aby sme im pomohli vymaniť sa z duchovnej biedy? Obetavý duch je fenomén, ktorý môže byť v dnešných časoch veľmi užitočný a vyžaduje si človeka s rozšíreným srdcom.

3.)  kto pozdvihne myseľ;

Prakticky to znamená, že musí prejsť v živote od úmyslu ku skutkom. Pozdvihnutá myseľ predpokladá aktivitu od skrytého úmyslu po vonkajší úkon. Veľké množstvo veľkých vecí končí v štádiu úmyslu. Viac sa o nich nikto nedozvie. Treba sa k nim dostať, oživiť ich a konať. Treba naplniť to, čo vyjadruje liturgia slovami: „...a Slovo sa Telom stalo.“ Takáto činnosť predpokladá pozdvihnutie mysle človeka od plytkých, márnivých a zbytočných činností k takým, ktoré presahujú do prostredia večnosti.

         Je čas zamerať sa na také skutky, ktoré prinesú svoje ovocie vo večnosti, a nie iba také, ktoré oslavujú seba samých na tomto svete. Pokúsme sa prejsť od úmyslu ku skutku najmä v oblasti pokánia a nasledovania Ježiša Krista! Budeme mať dostatok možností a aj Božej pomoci, aby sme toto dielo zrealizovali.

Niečo o kostiach.

 Niektorí kňazskí spolubratia spravujú tzv.historické objekty napr. kostoly. Všetky reštaurátorské práce sa majú konať pod dohľadom ľudí z pamiatkového úradu. Keď sa s niekým z nich stretnem a opýtam sa,čo našli pri vykopávkach,dostanem obligátnu odpoveď:nič mimoriadne,iba staré kosti. Mnohí považujú kosti za niečo,čo predstavuje-iba. Vďačnejší by boli za nález nejakých predmetov zo vzácnejších materiálov. Naozaj sú staré kosti materiálom,ktorí označujeme slovom-iba? Kedysi možno. Dnes už nie,lebo veda nám  umožňuje v kostiach "čítať". Z kostí získavame hodnotný informačný aparát,ktorý nám odhalí a priblíži život človeka,ktorý žil pred stáročiami. Kosti sú teda vzácnym nálezom. 1,Viacerí ľudia sledujú so záujmom americký seriál Kosti. Námet čerpá z práce forenzných technikov a špecialistov,ktorí skúmajú kosti ľudí,ktorí sa stali obeťou zločinu. Je nepopierateľné,že diabol dokáže z ľudí urobiť svoje obete. Cirkev chce nielen skúmať,ale hlavne liečiť ich vnútro,ktoré môže byť v otrasnom stave. Niečo ako "forenzný tím" tvoria Ježiš-zdroj milosti,kňaz,ktorý podáva liek,naordinovaný Cirkvou vo sviatosti pokánia a napokon sám hriešnik,ktorý má zmeniť svoj status na kajúcnika a navrátilca do stavu milosti. Boh dokonale číta v "našich starých kostiach",t.j. v našich starých chodníkoch,ktoré sme absolvovali v slepom presvedčení,že napredujeme,a pritom sme klesali vždy nižšie a nižšie. 2,Väčšinou starší ľudia konštatujú,že niečo "cítia v kostiach". Platí to v prenesenom slova zmysle,ale aj v doslovnom. Sú situácie,kedy akousi zvláštnou intuíciou dokážeme predvídať chod udalostí,ktoré nebudú príjemné. Niektorí ľudia môžu cítiť,že sa "niečo stane". Nemusia vedieť presne čo,ale šípia,že to nebudú dobré veci. Na druhej strane je pravdou,že kosti,tie skutočné,reagujú napr. na zmenu počasia. Sú poznačené starobou,sú oslabené nejakou chorobou,chirurgickým zákrokom...Sú citlivé najmä na výkyvy počasia,ktoré spôsobujú veľké fyzické bolesti. Veriaci človek má mať vnútornú schopnosť predvídať,kde a čo sa môže stať  jeho životu. Citlivé svedomie je barometrom nepríjemnej blízkosti zloby,ktorá predstavuje pre dušu človeka vážne nebezpečenstvo. Celý život sa učíme,ako sa vyhnúť zlobe hriechu,lebo "cítime v kostiach",že sa stane niečo zlé,ak budeme flirtovať so zlom,ktoré môže byť odeté v mundúre baránka. 3,Kto z nás by nepoznal liek zo zdravej lekárne prírody pod názvom:kostihoj. Nemá zmysel vysvetľovať etymológiu tohto názvu. Je to prostriedok,ktorý urýchľuje hojenie spôsobených rán. Hojenie rán môže byť dlhotrvajúci proces. A to nielen fyzicky,ale aj duševne a duchovne. Kto z nás si už "nelízal rany" v zmysle jóbovského syndrómu,prípadne kto už nenasledoval márnotratného syna?! Toho,ktorý v procese liečenia svojej duše,znova zatúžil po domove svojho otca,kde sa nachádza zaručený liek úplne završujúci rekonvalescenciu duše. Dôkladné spytovanie svedomia,sebareflexia,modlitba-to sú ideálne prostriedky,ktoré pochádzajú z Božej lekárne. Iba tam sa produkuje duchovný kostihoj na záchranu spásy človeka. Komu sa tito slová mália,nech zalistuje v Ezechielovi/Ez 37,1-14/. Čítame tam:"Syn človeka,ožijú tieto kosti?" A neskoršie Pán pokračuje:"Suché kosti počúvajte Pánovo slovo!...Hľa,ja vložím do vás ducha a ožijete". Ide o prísľub,ktorý spočíva v tom,že Boh zreparuje naše "hriechom poškodené kosti" a znova z nich vyskladá človeka,nového človeka,ktorého ozdobou bude obnovený duch,očistený od nánosu nečistoty. Každý z nás sa má pýtať Ježiša:Syn človeka,Boží Syn,ožijú ešte moje kosti pre večnosť?Mám nádej pre tvoje kráľovstvo? Nezahatal som si hriechom cestu do neba? A dostane rýchlu odpoveď:"Lekára nepotrebujú zdraví,ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých,ale hriešnikov/Mk 2,17/. 

Boh rozumie najmä láske.

 Skupina turistov navštívila cudziu,exotickú oblasť. Navštevovali pamiatky,obdivovali domácu kultúru ,ochutnávali rôzne špeciality na jedálnom menu. Keďže mali so sebou sprievodcu,spýtali sa ho:rozumiete domorodej   reči, zdá sa nám taká,že sa ani nedá naučiť? Kto nevedel aspoň trochu anglicky,nedorozumel sa s nimi. Udalosť evanjelia prináša správu o svadobnej hostine/Mt 22,1-14/. Kráľ vystrojil svadbu svojmu synovi a pozval na ňu určitých ľudí. Tí,prekvapivo pozvanie odmietli,ba niektorí sa zachovali k poslom arogantne až militantne. Človek má pocit,akoby nehovorili rovnakou rečou. Pozvanie zo strany kráľa niektorých nepotešilo,ba ani sa necítili poctení,že môžu hodovať v takom významnom spoločenstve. Nenaučili sa kráľovskú reč,ktorá pozýva,vynakladá prostriedky,ponúka svoj majestát a svoje prístrešie špeciálne pozvaným hosťom. Boh je taký,že najradšej počúva a reaguje na prejavy lásky. Láska je rečou Boha. Treba sa ju naučiť. O tejto skutočnosti nás presviedča sv. opát Bernard. Píše:"Láska je zo všetkých hnutí,mohutností a citov duše to jediné,čím môže stvorenie,aj keď nie v rovnakej miere,odpovedať Stvoriteľovi alebo aspoň splácať podobným. Lebo,keď Boh miluje,nechce nič iné,iba byť milovaný"/LH IV,s.1360. Boh je v nímavý na reč lásky. Láska pozdvihnutá do praxe života,nemusí mať výlučne citový základ. Boh rozumie takej reči lásky,ktorá napr.oplakáva hriech,pomáha inému rozmanitým spôsobom na cestu pokánia,obetuje sa,prihovára sa ubitým v tomto svete modlí sa  za smerovanie sveta:toho mikrosveta,v našom okolí i toho,v najširšom kontexte,aký si dokážeme predstaviť. Máme celý pozemský život na to,aby sme sa učili reči lásky,ktorej Boh najlepšie rozumie,lebo on je jej autorom a zároveň živiteľom a obnovovateľom. 

Vzorka pracovníkov vo vinici.

 Niektorí zamestnávatelia sú odkázaní na to,že pravidelne musia prijímať,obmieňať zamestnancov. Niektorí nemajú vzťah k práci,iní sú nespokojní so zárobkom,či inými prostriedkami. A tak prichádzajú noví a noví. Ešte pred podpisom zmluvy sa konajú orientačné pohovory. Okrem bežných formalít je zamestnávateľ zvedavý na celkový dojem,ktorí kandidáti na zamestnanie zanechajú. Ani to však nemusí byť smerodajné. Jediný rozhovor nemusí odhaliť charakter človeka,aj keď čo to prinesie. Aký dojem by zanechali v nás robotníci,ktorých angažoval hospodár z evanjelia?/Mt 20,1-16/. U niektorých sú viditeľné rysy ochoty nechať sa najať do práce. Dávajú to na javo a vidno to z ich správania. Iných treba akoby presvedčiť,motivovať,povzbudiť. Po tejto procedúre sú ochotní akceptovať pracovné podmienky a nechajú sa najať. Iných treba dobývať akoby násilím,treba ich akoby donútiť k rozhodnému kroku. Treba urobiť všetko pre to,aby dospeli sami do štádia,že sa im oplatí byť zamestnaní. Sami prechádzame týmito štádiami,keď cítime,že sme volaní k nejakej službe pre Božie kráľovstvo. Prvotná ochota byť najatý sa musí preukázať v dlhodobejšom záujme. Začiatočné emotívne:áno, musí byť potvrdené vytrvalosťou a snahou ísť cez bolesť a cez obetu.

Odmena za riziko.

 Pred nedávnom vystúpil na tlačovej konferencii náš premiér a povedal,že tí ľudia,ktorí sa ocitli počas koronapandémie v prvej línii budú odmenení. Vysvitlo však,že niektoré skupiny zo svojej štedrosti vylúčil/lekári/. Tí sa samozrejme ozvali a ohradili sa voči jeho arogantným vyjadreniam. Tí,ktorí boli začlenení do zoznamu odmenených,povedali,že sľúbená suma je nízka,že si zaslúžia viac. Z tejto situácie si odnášame minimálne jedno ponaučenie:ľudia,ktorí sa ocitnú dobrovoľne alebo z donútenia v akomsi rizikovom pásme,túžia po satisfakcii. Po materiálnej,prípadne morálnej. Evanjelia hovoria,že táto myšlienka zamestnávala aj apoštola Petra/Mt 19,23-30/. Priblížil sa k Ježišovi a spýtal sa ho:"Pozri,my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?" Vedel veľmi dobre,že zanechať všetky doterajšie istoty a vykročiť za chudobným rabbim z Nazareta,je istou miestenkou do rizikových situácií. Určite ich prežil dosť. Logicky sa domáhal určitej satisfakcie. A Ježiš ju neodmieta. Len ju špecifikuje a sústreďuje do mimomateriálnej sféry:"Pri obnovení sveta...." Pri obnovení sveta už nebudú smerodajné miery a vôbec materiálne kategórie. Ak myslel Šimon Peter na nejakú formu materiálnej odmeny,tak potom musel svoju predstavu korigovať. Pri obnovení sveta budú všetky materiálne požiadavky irelevantné. Spomeňme si na kolektu dvadsiatej nedele cez rok/A/,kde sa hovorí:"Bože a Otče náš,pripravil si nevídané duchovné bohatstvo všetkým,čo ťa milujú...". Zatiaľ nie sme schopní toto pochopiť. Ale pri každej zrealizovanej forme duchovnej obnovy v pozemskom živote,sa k tomuto jadru odmeny postupne prepracuvávame

Vždy viac.

Jedna z mnohých reklám,ktoré sa objavujú v televízii,obsahuje slogan:vždy viac a viac! Pravdepodobne sa týka reklamnej kampane určitej finančnej inštitúcie. Tento slogan má početné priesaky do praxe bežného života. Počas života som si vypočul mnohé príbehy zo života,ktoré sa týkali majetkového nedorozumenia a konfliktov medzi rodinnými príslušníkmi. Nie raz mi ktosi na adresu príbuzného povedal:nikdy nemá dosť! Chcel tým povedať,že je nenásytný,že je priam "postihnutý" túžbou po peniazoch a urobil by čokoľvek,aby sa k nim dostal. Našťastie,slogany typu:vždy viac! a :nikdy nemá dosť!,môžu byť uplatnené aj v dobrom slova zmysle. Konkrétnym príkladom  je bohatý mládenec z evanjelia/Mt 19,16-22/. Prišiel za Ježišom s otázkou,čo má robiť,aby získal večný život. Pán mu odpovedá,aby zachovával prikázania. Ak ich zachovávať bude,malo by to stačiť.aby získal to najpodstatnejšie-Božie kráľovstvo. Mládenca,však,Ježišova odpoveď neuspokojila. Málilo sa mu "iba" zachovávať prikázania. Bol nastavený tak,že chcel "vždy viac",prípadne:nikdy "nemal dosť",pre dosiahnutie najvyššej méty. Pán Ježiš naznačuje,že rešpektuje "nosnosť" každého človeka pri dosahovaní Božieho kráľovstva. Niekomu bude dosť.keď sa prezentuje úprimnou snahou zachovávať prikázania,ale sú aj takí,ktorí dvihnú latku vyššie a neuspokoja sa,kým na ňu nedosiahnu. Každý človek má svoju "nosnosť,či kapacitu" pre pozíciu dokonalosti. Boh odmeral každého z nás,lebo každého stvoril. Pozná nás a naloží toľko,koľko je v nás potenciálu.

Posúvanie hraníc.

Pred mnohými rokmi,ako žiaci a študenti,sme chodili na zemiakové brigády.  Vystúpili sme na poli nejakého JRD,rozdelili nám úseky a pracovali sme celé doobedie. Medzi nás patril aj spolužiak,o ktorom bolo známe,že rád posúva hranice úsekov. Nebadane poskracoval svoj úsek z jednej i z druhej strany tak,aby mal úsek menší a dostatok času na lenošenie. Existujú mnohé spôsoby,ako posunúť hranice. Nielen fyzicky,ale aj morálne. Niekedy je to na škodu,inokedy na osoh. Ten druhý prípad,na osoh,ukazuje dnešné evanjelium/Mt 15,21-28/. Nositeľkou takéhoto posúvania hraníc v správaní je bezmenná žena z okolia Týru a Sidonu. Ako sa prejavila? 1,Posunula hranice ako matka. Matky to robievajú. Najmä vtedy,keď ide o ich deti. Sú schopné urobiť čokoľvek,len aby svojim deťom pomohli. Žena z evanjelia mala chorú dcéru. Matky v takomto prípade zabúdajú na seba,odmietajú pohodlie,rezignujú na svoje súkromie. Nič nie je pre nich tak dôležité,ako situácia dieťaťa. Nik ich to nemusí učiť,lebo to majú väčšinou v sebe. Ďakujme Bohu za to,že sme mali,až na výnimky,takéto matky,ktoré na nás nezabúdali. Kde by sme boli bez nich,bez ich obetavosti,často atakajúcej hranice hrdinstva a statočnosti? Kto takto posúva hranice,kto rozširuje teritórium svojej služby,ten rozširuje svoje srdce a otvára ho dokorán pre prijatie Ježiša. Je to prípad aj ženy z prostredia Týru a Sidonu. A je to aj prípad mnohých matiek,ktoré poznáme z bežného prostredia svojho života. 2,Žena výrazne posunula hranice z pozície spoločensko-náboženského. Ona pohanská žena,požiadala o pomoc Učiteľa zo židovského národa. Na tú dobu neslýchaná vec. Určite mala aj vo svojom národe nejakých múdrych učiteľov,no žiaden z nich sa nevyrovná tomu z Nazareta. V živote vďačíme za mnohé veci ľuďom,ktorí nám pomáhali v profesii učiteľa. Mnoho nás naučili. Posuňme hranice a naučme sa ďakovať aj tým,ktorí nemajú diplom učiteľa,a predsa nás naučili niečomu,čo sa nazýva múdrosť života. Ba niekedy sa učíme aj od ľudí,ktorí evanjelium nepoznali alebo od ľudí,ktorí neabsolvovali nijaké podstatnejšie štúdia. Žiada si to mať pokoru a otvorené oči srdca,aby sme prijali vplyv tých,ktorí nebudú mať nikdy v popise svojej profesie,že sú učitelia. 3,Žena posunula hranice,lebo Ježiš vysoko vyzdvihol jej vieru, a to v prítomnosti svojich učeníkov. Existujú ľudia,ktorí niekedy ani netušia,aký majú veľký potenciál viery. Až prežívanie určitej biedy,či životnej skúšky,im ukáže cestu viery. Žena z evanjelia vytrvalo Ježiša nasledovala a domáhala sa svojej veci. Robila to až agresívnym spôsobom,ktorý bol pre Ježišových učeníkov nepríjemný. Ľudia,ktorí Ježiša vytrvalo o niečo prosia,už ho aj zároveň nasledujú. Nedávno som sa dozvedel z vysielania televízie LUX o iniciatíve  niektorých spoločenstiev Cirkvi,ktoré komunikujú s väzňami odsúdenými na smrť. Títo väzni,vedomí si svojho nezvratného osudu,túžia aspoň v posledných týždňoch svojho života posunúť hranice svojej viery. Túžia nájsť niekoho,s kým by  mohli prostredníctvom listov hovoriť o svojich pocitoch. Aj oni majú záujem o súcit,o modlitbu,o vľúdnosť,ktorej sa im možno v živote veľa nedostalo. Možno toto je ich spôsob prežívania viery na konci pozemského života. Možno až teraz odhalili potenciál svojej viery. Určite im to poslúži,aby našli pokoj a zmierenie s Bohom na ceste do večnosti. Rozšírme potenciál viery tak,že pristúpime k svojmu životu z pohľadu pokánia a zmierenia s Bohom. Ježišovo uznanie kanáanskej žene:"veľká je tvoja viera",nech je pre nás dôležitým motívom podobného konania. 

Kde je Mária?

 Bývalý vynikajúci futbalista Marián Masný sa dožil sedemdesiatky. Bol uvedený do Siene slávy slovenského futbalu. Ako hráč bol pri všetkých úspechoch,ktoré si naši priaznivci pamätajú. Išlo a majstovstvá Európy v rokoch 1976,1980 a majstrovstvá sveta v r.1982. Po skončení aktívnej kariéry a po istých problémoch v osobnom živote sa utiahol do izolácie. Nielen jeho priaznivci,ale dokonca ani jeho najbližší nevedeli,kde sa nachádza,kde býva,čím sa zaoberá....Až napokon ho vypátral jeho kamarát a pripravil na to,že si preberie ocenenie a najvyššie pocty za svoju úspešnú kariéru. Celá rodina veriacich sa pýta:kde je Panna Mária? Vedia o nej,že bola pri všetkých dôležitých okolnostiach,ktoré súviseli s jej Božským Synom:zažila zvestovanie v Nazarete,navštívila ako tehotná svoju príbuznú Alžbetu v hornatom kraji,porodila Božie dieťa v Betleheme,stolovala s Ježišom a apoštolmi na svadbe v Káne Galilejskej,vypila kalich horkosti a bolesti pri Ježišovej agónii na Kalvárii a s pokorou sebe vlastnou,očakávala s apoštolmi príchod Božieho Ducha v Jeruzaleme. Mnohí sa pýtajú:izolovala sa,stratila sa z dohľadu veriacej verejnosti? Rodina veriacich chce vedieť,čo je s ňou? 1,Mária je pri svojom Synovi,ale je aj pri nás. Je pri Bohu,ale neodišla ani od človeka. Ona je tá,ktorá narušila mýtus,podľa ktorého si máš vybrať-buď si s Bohom alebo so svetom. Ak si s Bohom a veríš v neho,nemáš v tomto svete miesto a si považovaný za outsidera. Mária je s Bohom,ale aj s človekom vo všetkých jeho dramatických situáciách. Ona nám kladie otázku,ktorá je nadčasová:si dostatočne blízko Boha už teraz,v šate smrteľného človeka? A si dostatočne blízko svojho blížneho,ktorý vystiera ruky a požaduje pomoc? 2,Mária je pri tých,ktorí sú silní vo viere,ale aj pri tých,ktorí hľadajú,mýlia sa a tápu...Počas pozemského života patrila do duchovne najsilnejšieho rodinného spoločenstva-do nazaretskej rodiny. Ale nepohrdla ani takým rodinným spoločenstvom,aké sa vytvorilo v Káne,kde sa minulo víno a vznikla miestami panika,obava,neistota ba i strach,čo bude...Máriu pozývajú do svojho stredu tí,ktorí chcú ísť duchovne vyššie,ale aj tí,ktorí ešte len začínajú,vždy znova a znova,lebo bez jej prítomnosti by boli bezradní a duchovne vyprahnutí. 3,Mária je pri tých,ktorí robia prvé kroky na ceste rozhodnutia sa pre zasvätený život. Sama ich dôverne pozná,lebo ich prežila ako mladá deva v Nazarete. Tam ju navštívil Boží posol a oznámil jej,že je Bohom vyvolená,aby sa stala matkou Božieho Syna. Zároveň neopúšťa ani tých,ktorí už akoby definitívne našli miesto pri Ježišových nohách a chcú žiť presvedčivý a radostný zasvätený život. Presviedča nás o tom úryvok evanjelia,podľa ktorého Mária v sprievode príbuzných prišla k Ježišovi a chcela sa s ním rozprávať. Nešlo to ľahko,lebo všade okolo boli zástupy záujemcov,ktorí mali jediný cieľ-počuť Božie slovo. Ona vedie tých,ktorí sa ešte len udomácňujú a stotožňujú s myšlienkou nasledovať Ježiša. Bez jej príhovoru,však,nevytrvajú ani tí,ktorí už prešli kus cesty v zasvätenom živote. Ona všetkým slúži ako silný motivačný model do takej miery,aby  na svojej ceste viery vytrvali až do konca.

Samota nie je cieľ,je prostriedok.

Vo včerajších televíznych novinách odvysielali zaujímavú správu . Kdesi v Belgicku sa nachádzajú uprostred prírody zvláštne vaky,či stany v tvare veľkej dažďovej kvapky. Sú zavesené na stromoch. Vytvorili ich istý holandský dizajnér,ktorý chcel ich vytvorením a inštaláciou pomôcť protejúcim ľuďom,ktorí vyliezli na stromy,aby protestovali proti bezbrehému vytínaniu stromov v tej oblasti. Keď ich aktivita skončila,visiace stany osireli,ale len do vtedy,kým sa do nich nazačali sťahovať ľudia,ktorí vyhľadávali samotu. Je daná podmienka,že tam môžu stráviť iba jednu noc. Ide o vyhľadávané miesto,lebo je to v lone prírody,nie sú tam nijaké rušivé momenty. Človek túžiaci po tichu a samote si príde na svoje. Dnes,viac ako inokedy,človek vyhľadáva pokoj,ticho a dočasnú samotu a dokáže byť pri tom veľmi kreatívny.  Potvrdenie tejto myšlienky nájdeme vo Sv.Písme. Dnes,napríklad,v osobe proroka Eliáša. Božie Slovo ho nachádza pri pobyte v jaskyni./1 Kr 19,9-13/. Prečo je dôležité absolvovať pobyt v tichu a samote? 1,Preto,lebo práve tam každý nachádza svoju pravú tvár. Pred niekoľkými dňami pri cyklistických pretekoch spadol pretekár. Iný mu skrížil cestu tak,že spadol. Niekoľko dní bol v kóme. Našťastie sa prebral,ale jeho rekonvalescencia bude dlhodobá. Predstaviteľ tímu povedal:"Teraz bude dôležité,aby sme mu vrátili jeho tvár.  Na tvári má,totiž, zlomené všetky kosti". Chvíľu bude trvať,kým mu lekári vrátia jeho tvár. V tichu a samote hľadáme svoju pravú tvár. Robíme tak preto,lebo sme si svoj život dolámali vlastnými hriechmi. Cítime sa ako dolámaní každodenným životom. V atmosfére ticha a samoty sa môžeme znova uchádzať o tvár Božieho dieťaťa. A to aj napriek tomu,že je poznačená hriechom. Rehabilitácia života v tichu a samote je nenahraditeľná. Znova zatúžme po tvári Božieho dieťaťa,ktoré je Bohom milované a také bude navždy. 2,Do ticha a samoty sa neodchádza, v zmysle definitívneho riešenia. Samota je medzičlánok na ceste späť do života. Presvedčil sa o tom Eliáš. Keď nocoval v jaskyni,počul Boží hlas,ako sa mu prihovára:"Vyjdi von a postav sa na vrchu pred Pána". Pán je vonku,jeho verní ho musia nasledovať. Nemôžu zostať schovaní a izolovaní. Boh potrebuje viditeľný sprievod. Žiada si svedkov,následovníkov a pracovníkov na projekte jeho žatvy. Samota a ticho majú byť dočasnou záležitosťou. Tam sa získava duchovná energia do životných zápasov. Ak po nej zatúžime,nie je to prejav slabosti. Spomeňme si vtedy na Pána Ježiša,ktorý strávil tri dni v jaskyni svojho hrobu. Dnes ich nazývame veľkolepo-Veľkonočné Trojdnie,lebo obsahuje podstatné prvky Ježišovho vykupiteľského diela. Aj naše chvíle samoty sa môžu stať podstatnými prvkami na ceste spásy. Môže ísť o najdôležitejšie obdobie nášho duchovného rastu. 3,P.Peter Dufka SJ,spomenul vo svojom príhovore vo Vatikánskom rozhlase/7.augusta 2020/ zaujímavú myšlienku. Človek potrebuje zažiť atmosféru jaskyne,hoci ona mu poskytuje iba obmedzený výhľad. Spomenul starých samotárov a pustovníkov-eremitov,ktorý svoj život prežili v obmedzujúcom priestore jaskyne. Takto podstatne obmedzili svoje zmysly a vnemy. A práve preto mohli zmobilizovať svoju dušu a silu vnútra a tak sa mohli stali ľuďmi s vynikajúcou duchovnou kondíciou. Dnes je trend všetko vidieť,popásť si zmysly a to aj na ľudskej biede. Zmysly potrebujú odpočinok,lebo sú unavené neustálym vyhľadávaním rôznych objektov. Občas potrebujú,aby sme im nastavili inú optiku. Potrebujú zažiť určitú askézu,aby sa v nás prebudila umlčaná duša a zmobilizovala sa pritom sila ducha. Tá upadá,ak majú zmysly prílišný priestor na realizáciu. Ticho a samota majú byť duchovnou lekárňou pre umlčanú a poníženú dušu. Doprajme je priestor na to,aby nás znova viedla za Kristom. Nech sa tak stane aj teraz,vo chvíli letného oddychu a naberania nových síl. 

Ježiš ako chlebodarca.

V komunikácii medzi ľuďmi sa občas objaví zvolanie:on je môj chlebodarca! Nemusíme si hneď myslieť,že ide o niekoho,kto pečie chlieb. Môžeme mať na mysli človeka,ktorý niekoho zamestnal alebo mu požičal nejaké prostriedky,aby sa uchytil,prípadne,niekto niekoho naučil nejakú dôležitú činnosť, remeslo...V Matúšovom evanjeliu vystupuje Pán Ježiš pri zázračnom rozmnožení chleba ako skutočný chlebodarca/Mt 14,13-21/. Najprv tým,že nasýtil niekoľko tisícový zástup skutočným chlebom a potom tým,že in pomohol nájsť zmysel života. Evanjelista použil výraz:"...zľutoval sa nad nimi...". Ježišova pomoc bola komplexná. Obsahovala stránku telesnú i duševnú. Čo ich Ježiš v tomto prípade naučil? 1,Naučil ľudí,že má zmysel hľadať Boha aj v pustatine. Ježiš sa síce chcel uchýliť do ticha samoty,no zástupy ho doslova vystopovali. Existuje dvojaká pustatina. Tá,ktorá vznikne okolo nás. Týka sa nedostatočného morálneho zázemia v blízkosti nášho života. Absentujú nám tam najmä dobré vzťahy,prajnosť,podpora a pochopenie. Bez týchto atribútov sa nám život môže javiť ako pustatina. A potom je tu stav nášho vnútra,ktorý charakterizujeme slovami:pusto v duši. Vzniká vtedy,keď o niekoho alebo o niečo prídeme alebo narazíme na tvrdosť srdca iného človeka. Myslím si,že niečo podobné už zažil každý z nás. Ježiš vie,že takouto pustatinou prechádzame, a preto nám necháva odkaz,podľa ktorého, ho nájdeme aj v týchto akoby neschodných podmienkech života. Tam,kde nám chýbajú ľudia s ktorými sme počítali,tam sa zjavuje Boh,o ktorom sme si mysleli,že nás opustil a nechal napospas. 2,Ježiš naučil zástupy,že duchovný hlad môže byť ešte mučivejší,ako telesný. Ako si inak vysvetlíme,záhadu,podľa ktorej,niekoľko tisícový zástup si priniesol na stretnutie s Ježišom iba päť chlebov a dve ryby? Jednoducho povedané:vybehli len tak naľahko. Nedbali,že majú prázdne batohy,lebo ich nivočil najmä hlad duchovný,a Ježiš z Nazareta sa im javil ako ten,kto ich môže nasýtiť. Boli ochotní hladovať,odriekať si,pocítiť nepríjemný nedostatok základných potrieb,len aby počuli Ježišovo slovo. Dnes je túžba po chlebe,t.j.po materiálnom dostatku a nadbytku obrovská. Je aj veľa duchovne vyhladovaných osôb. Aká je naša túžba po Božom slove?  Čo sme schopní obetovať kvôli tomu, aby sme ho počúvali s chápavým srdcom a porozumením? Ak niečo pre to obetujeme,Boh sa nám bude bohato revanšovať. 3,Apoštoli sa od Ježiša naučili,že tí,ktorí ho chcú nasledovať,musia pokračovať v jeho intenciách. Ježiš ich totiž prekvapil výzvou:"Vy im /zástupom/ dajte jesť!" To muselo byť pre vyhladovaných,bezmocných a tápajúcich apoštolov veľkým šokom. Pán však nechcel učeníkov zdeptať ani ich ponížiť pred zástupom. Chcel ich poučiť,že tí,ktorí ho chcú nasledovať,musia sa starať o obživu Božieho ľudu. Existuje na to priliehavý výraz-venovať sa im. Na niektorých veciach máme napísané venovanie od vzácnych ľudí. Nasledovníci Ježiša majú mať charizmu venovať sa niekomu ,napísanú vo svojich srdciach. Venovať sa znamená:komunikovať a nielen robiť niekomu pasívnu spoločnosť, byť s ním,aj keď iba v modlitbách, vtedy keď trpí , a nielen apatický sledovať vývoj jeho udalostí,učiť tak,že dávame niečo zo seba a nielen ponúkať odkazy na iné zdroje,aby sme sa zbavili povinnosti,ktorá nás môže časovo alebo inak obmedziť. Netrvalo dlho, a učeníci túto výzvu pochopili. Ona stále trvá a zahŕňa aj naše životy a v ňom povinnosť sýtiť hladujúcich. Máme ideálnu príležitosť nasledovať Krista ako chlebodarcu. Chlieb nemusí iba pokrm,ktorý má kôrku a striedku. Chlieb je to,keď naučíme niekoho,aby objavil striedku svojho života v Ježišovi,ktorý ja náš Spasiteľ a zároveň aby pochopil,že cez kôrku obety sa k tejto méte  dostaneme najistejšie.

Novomanželom na cestu

        Vo väčšine prípadov je to tak, že veriaci, ktorý príde na sv. omšu, zaujme v kostole ľubovoľné miesto. Aj keď sú ľudia, ktorí dlhodobo – celé roky sedávajú s obľubou na tom istom mieste. Vo väčšine prípadov si človek sadne tam, kde chce. Najmä vtedy, keď nie je kostol naplnený a je možnosť výberu. Existuje však výnimka, podľa ktorej štyria ľudia majú vopred stanovené miesto. Sú to snúbenci, ktorí prichádzajú, aby si vyslúžili sviatosť manželstva a za nimi sú ich svedkovia. Ich miesta sú už vopred dané.

        Tento obraz, ktorý sa nám ponúkol aj dnes, má omnoho hlbší význam, ako sa zdá. Môžeme si ho vysvetliť takto: v Božom pláne majú manželia dôležité miesto. Nielen pri obrade v kostole, ale aj v živote. Ich vzťah je vyjadrením lásky Ježiša Krista – Ženícha ku svojej Neveste – Cirkvi. Zároveň sa manželia stávajú aj svedkami prítomnosti Božej lásky v tomto svete.

        Čo môžu získať manželia spoločným životom vo sviatostnom zväzku? O tom hovorí aj Matúšovo evanjelium a v ňom podobenstvo o rozmnožení chleba (Mt 14, 13 – 21).

        Z tohto úryvku vyberieme niektoré pasáže, ktoré nám pomôžu nájsť odpovede.

1.)           Ježiš sa stretol so zástupmi na púšti

Púšť je nehostinné miesto, no napriek tomu sa stalo priestorom stretnutia Ježiša so zástupmi. Táto atmosféra sa stala oázou  v tamojšej púšti.

Novomanželia dnešných čias si zaslúžia náš obdiv. Vstupom do manželstva vchádzajú do atmosféry, v ktorej spoločnosť urobila z manželstva nie púšť, ale spúšť. Vinou rôznych okolností, ktoré vychádzajú z médií či z politiky, sa manželstvo degradovalo, zosmiešnilo a podcenilo. Svedčia o tom mnohé rozvody, ktoré evidujú štatistiky.

Manželia sa tak stávajú oázou, ktorá pôsobí osviežujúco a životodarne v púšti rôznych zvrátených pohľadov na manželstvo. Modlime sa za to, aby aj títo naši novomanželia boli zdravou oázou, ktorá osvieži prostredie ich života, a to aj skrze lásku, ktorú budú šíriť do svojho prostredia.

2.)                      Evanjelium sv. Matúša hovorí o tom, že veľké zástupy neboli materiálne pripravené na dlhšie stretnutie sa s Ježišom.

Sv. Matúš udáva, že mali so sebou iba 5 chlebov a 2 ryby. Ide o obrovský nepomer. Ježiš však, ako sme počuli, urobil zázrak a rozmnožil pokrm tak, že sa všetci nasýtili.

Novomanželia vstupujú na pôdu spoločného života s tým, že si so sebou niečo prinášajú. Či už ide o materiálny aspekt alebo o duchovnú stránku. Podstatnejšia je tá vnútorná, duchovná. Aj tu platí, že Boh môže urobiť zázrak. Môže rozmnožiť základ, ktorý si novomanželia priniesli a vytvoriť z neho hotovú zásobáreň milostí. Z nej totiž budú po celý život čerpať. Najvýznamnejšie rozmnoženie milostí sa deje vo sviatostnej chvíli premenenia pri sv. omši. Kňaz premieňa chlieb a víno na skutočné Telo a Krv Pána Ježiša a zároveň rozmnožuje tento pokrm tak, aby sa všetci nasýtili. Ak budú manželia častými účastníkmi tohto eucharistického zázraku,
 t. j. častými účastníkmi sv. omše, pocítia, že ich milosti sa rozmnožujú. Budú cítiť Božiu blízkosť a neprestanú ďakovať Bohu za to, že im takýmto spôsobom prejavuje starostlivosť a ochranu.

3.)                      Sv. Matúš píše, že Pán Ježiš dobrorečil, lámal chlieb, dával učeníkom a oni zástupom. Po jedle nazbierali ešte 12 plných košov odrobín.

Dobrá, ktoré pochádzajú od Ježiša, by si mali ľudia vzájomne odovzdávať. Jednoduchšie povedané, mali by kolovať, t. j. „ísť z rúk do rúk“. Ak sa tak deje, tak je to znakom toho, že myslia na budúcnosť. 12 odrobín košov znamená, že sa myslelo aj na budúcnosť.

V manželskom živote majú kolovať dobrodenia z rúk do rúk. Manželia sa majú vzájomne obdarúvať, a to nielen materiálne, ale aj duchovne. Toto odovzdávanie darov je znakom vyspelosti ľudí, ktorí vstúpili do spoločného zväzku manželstva. Málokto si chce uzurpovať dobrá iba pre seba. Cíti, že sa s nimi musí podeliť. Najjednoduchšie je podeliť sa s tým človekom, ktorý je mu najbližší. Tento spôsob chápeme ako myšlienku na budúcnosť. Budúcnosť v Božom kráľovstve.

Tam, kde si ľudia vzájomne doprajú Božích darov, tam je predpoklad, že si pripravujú budúcnosť v Božom kráľovstve. Doprajme aj našim novomanželom, aby túto líniu života naplnili svojim životným príkladom.

        Po skončení obradu novomanželia popredné miesto v kostole opustia. Budú sa sem vracať, ale už nie na to konkrétne miesto, kde si vyslúžili sviatosť manželstva. Budú sedávať na inom mieste v kostole. Majú však vedieť, že stále zaujímajú dôležité miesto pred Bohom a pred Cirkvou. Tak, ako ich pritiahol oltár Pána Ježiša v tejto slávnostnej chvíli, tak nech ich priťahujú aj jeho milosti, ktorých budú adresátmi. Zo srdca im prajeme, aby zostali verní Kristovi, jedinému darcovi všetkých darov a napokon aj sami sebe, aby ukázali svedectvo života motivujúce aj iných pre vstup do sviatostného manželstva.