Chlieb v kombinácii s niečím

 

         Pred rokmi som častejšie stoloval s kolegom, spolubratom, ktorý prišiel zo zahraničia. Pri obede mal vo zvyku vyžiadať si dva krajce chleba. Keď som ho pozoroval, zistil som, že si v priebehu stolovania odlomí vždy kúsok z neho. Po čase si všimol môj spýtavý pohľad. Vysvetlil mi, že to už robí roky, že je to jeho zvyk od detstva. Svoje vysvetlenie zakončil vetou: „Chlieb môžem skombinovať s čímkoľvek.“

         Iste, o ojedinelú prax. Možnože nie je veľa ľudí, ktorí by s ním súhlasili, ale aj v duchovnom slova zmysle je to tak. Chlieb ako pokrm od Boha môžeme skombinovať s čímkoľvek. Napríklad:

 1.) Chlieb a voda

Prežiť o chlebe a vode znamená žiť síce triezvo, ale prežiť. Svedectvo v Knihe Exodus nám pripomenulo, že židia počas putovania púšťou natrafili na niečo drobné. Išlo o  drobné žiariace kryštáliky, ktoré zdobili pôdu ich života. Nikdy predtým sa s tým nestretli, preto sa pýtali: „Čo je to?“ (Ex 16,  2 – 4. 12 – 15)

         Pri inej príležitosti Mojžiš ako vodca počúvajúc Božie nariadenie udrel na tvrdú skalu a vytryskla voda. (Nm 20, 1 – 12) Z toho vyplýva, že Boží pokrm treba hľadať. Nachádza sa akoby  pod našimi nohami na našej ceste života. Treba sa len dívať.

a)    Dávaj pozor kde stúpaš! Viacerí si toto upozornenie pamätáme ešte z detských čias. Rodičia zvyknú takto napomenúť svoje potkýnajúce sa dieťa. Dávajme teda pozor, po čom kráčame. Dávajme pozor, aby sme nepošliapali Boží pokrm slova, ktorým Boh stelie našu cestu. Niekedy ho máme priamo pred sebou.

b)   Hlavu hore! Tento výrok si pamätám z dokumentárneho filmu. Ponúkal zábery z tréningu malých detí – hokejistov. Malý hokejista viedol puk po klzisku a tréner ho krikom upozorňoval, že pri tejto aktivite musí mať hlavu hore.

Boží pokrm máva charakter vznešenosti a určitého vzletu. Je dôležité, aby sme zdvihli svoju dušu k Pánovi, lebo tam, vysoko od pozemských starostí, môžeme objaviť pokrm Božieho slova. Musíme sa naučiť dvihnúť myseľ oťaženú pozemským životom k vyšším hodnotám.

c)    Máme mať periférne videnie. Tí, ktorí sa učia viesť motorové vozidlo, sa tiež  učia tejto schopnosti. Keď je to možné, je potrebné sledovať zároveň cestu vpredu, ale aj zboku.

Pred nami stojí dôležitá úloha – všímať si svet okolo. V tomto uhle pohľadu nájdeme náznaky duchovnej posily pre náš každodenný život. Aj svet nám môže ponúknuť isté impulzy, ktoré na základe Božej milosti môžeme premeniť na spôsob obety.

Mojžiš udrel po skale a vytryskol prúd vody. To Božie môžeme nájsť aj v tvrdosti života. Tam, kde sa stretávame s utrpením a krížom. Vytrysknutie živej vody viery môžeme zachytiť aj v horách. Mnohí potvrdzujú, že aj pobyt v horách vo forme výletu, túry alebo výstupu môže vytvoriť priaznivé podmienky na objavenie Božieho tajomstva.

 

2. 2.) Chlieb a víno

„Keď prišla hodina (Ježiš) zasadol za stôl a apoštoli s ním...potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22, 14. 19 – 20)

Pred časom mi istý človek povedal: „Ako starnem, stále viac a častejšie robím veci, ktoré robil môj otec.“ Zistil to sám, ale všimli si to aj jeho príbuzní. Túto myšlienku môžeme parafrázovať aj  v duchovnej oblasti takto: ako dospievame a zrejeme fyzicky i vo viere, stále viac a častejšie máme túžiť po tom, čo nám zanechal Ježiš Kristus. On nám v eucharistii zanechal pokrm na cestu do večnosti. Toto sa prejavuje v živote mnohých ľudí. S pribúdajúcim vekom zatúžia po častejšom stretnutí s Pánom v eucharistii. Aby sme po takomto chlebe zatúžili, potrebujeme:

a) vyvarovať sa starých chýb, viac nepochybiť, ale nechýbať na liturgii Cirkvi;

b) odolávať pozemským chúťkam, ale založiť si „chuť“ na Božský pokrm;

c) umŕtvovať v sebe fyzické  pôžitky, a tým oživovať myšlienky na večnosť.

 3.) Chlieb a slovo

„Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mt 4, 4)

Pred rokmi som bol svedkom istej dramatickej situácie, ktorá sa odohrala na benzínovej čerpacej stanici. Prišiel vodič, natankoval a chcel zaplatiť. Po čase si uvedomil, že nemá pri sebe ani platobnú kartu ani finančnú hotovosť. Snažil sa pracovníka čerpacej stanice presvedčiť, že býva v neďalekej obci a že si skočí po peniaze a vráti sa a dodal: „Máte moje slovo.“ Na to mu pracovník povedal: „Vážený pane, dnes slovo neznamená nič.“ Tým naznačil, že ľudské slovo sa vyprázdňuje. Naša generácia spôsobila svojím štýlom života, že vzniká nedôvera voči tomu, čo povie človek. Týka sa to najmä života a pôsobenia najvyšších spoločenských štruktúr. Tento postoj prázdnoty slova sa potom premieta aj do bežných vzťahov. Mali by sme sa vrátiť k dôvere voči slovu človeka. K tomu dospejeme len vtedy, keď dokážeme znovu postaviť svoj život na slove Boha. Bez Božieho slova nie je možné vrátiť dôveryhodnosť do ľudskej komunikácie.

         Prednedávnom som si vypočul názor istého odborníka, ktorý sa zaoberá klimatickými zmenami. Vyjadril názor, že o niekoľko rokov môže vzniknúť kategória klimatických migrantov. Pôjde o ľudí, pre ktorých sa životné podmienky vplyvom veľkého tepla zhoršia na maximum. Autor predpovedá, že sa môžu pohnúť naprieč Európou, príp. celým svetom a hľadať prijateľnejšie podmienky pre život.

         Hľadajme Božie slovo ako východisko z núdze. Niektoré životné podmienky, nie klimatické, pripomínajú extrém. Mnoho ľudí sa sťažuje na zlý prístup, zlé zaobchádzanie na pracoviskách alebo v spoločenstvách. Božie slovo nám môže pomôcť nájsť dôstojný život a dôstojné podmienky na to, aby sa vrátil život.

         Človek dnešných čias pripomínajúci migranta musí objaviť v Božom slove vrchol duchovného blaha a občerstvenia.

 

Tabule svedectva

V rodinách, v ktorých vychovávajú dospievajúcich, sa stáva aktuálnou otázka povolania. V niektorých rodinách rodičia skonštatujú: musíš mať  niečo v rukách!. Nemyslia to doslovne, ale obrazne. Znamená to vyučiť sa nejakému remeslu.

    V Knihe Exodus sa píše o tom, ako Mojžiš vystúpil na vrch Sinaj a v ruke držal dve tabule svedectva/Ex 34,29/. Vieme, že ide o Desatoro, ktoré mu Boh zveril. Každý, kto je účastný na sv. omši, akoby vystúpil na vrch Sinaj a v rukách drží dve tabule svedectva. Jedna z nich obsahuje Božiu vôľu, ktorú nám Pán zanechal a z ktorej máme pravidelne čerpať. Druhá tabuľa svedectva obsahuje povzbudenie k tomu, aby sme sa nebáli byť svedectvom prítomnosti Boha v tomto svete. Prvú tabuľu čítame, študujeme, učíme sa z nej. Druhú pravidelne popisujeme svojimi skutkami. Obidve patria k sebe. Prvá má význam vtedy, keď existuje druhá. A druhá môže vzniknúť len vtedy, keď sa zaoberáme prvou. Duchovný vrch Sinaj nikdy neopúšťame s prázdnymi rukami. Od Pána sa naprázdno neodchádza.

Odrobiny

Kedysi odsúdili istého človeka na dlhé roky väzenia.  Spreneveril veľké peniaze. Keď sa pýtali na motívy jeho konania odpovedal:"Nechcel som odrobiny. Mal som záujem o poriadné sústo". Tým naznačil, že život priemerného Slováka s priemerným platom ho nebavil. Chcel viac. Bežný život v systéme:"od výplaty po výplatu" ho  prestal zaujímať.

    Evanjelium hovorí, že po Ježišovom zázračnom rozmnožení chleba, naplnili ešte dvanásť košov. Z odrobín sa stal životodarný pokrm./Jn 6,1-15/. Židia odrobiny neodmietli ani v minulosti. Počas putovania púšťou im Boh poslal mannu. /Ex 16,14-15/. Na povrchu púšte sa ukázalo niečo drobné, zrnité, čo Izraeliti doteraz nepoznali. Boli to akési odrobiny, ktorými sa však živili dlhý čas. Aj tu platí, že odrobinami nepohrdli, najmä preto, lebo zistili, že tento pokrm ich udrží pri živote. V súvislosti s odrobinami nám môžu napadnúť niektoré dôležité pojmy.

    1.,Podrobiť sa. Celý život sa učíme podrobiť sa Božej jednoduchosti, ktorá však skrýva veľa duchovného bohatstva. Betlehemskí pastieri objavili v prostote jaskyne jednoduché dieťa, ktoré sa narodilo v biednych pomeroch. Mnohí, ktorí neskoršie chceli Ježiša nasledovať, sa dozvedeli, že on "nemá, kde hlavu skloniť". A zasa pri inej príležitosti sám Ježiš blahoslaví svojho Otca za to, že:"skryl tieto veci pred múdrymi a obozretnými a zjavil ich maličkým". Nehovoriac o tom, že vždy, keď prekračujeme prach kostola, zbadáme na oltári jednoduchosť v podobe kúska bielej hostie. Vo všetkých týchto prípadoch nás zaujme Božia jednoduchosť, ktorá však obsahuje nesmierne bohatstvo potrebné ku spáse. Vždy, keď vstúpime do supermarketu, upúta nás honosnosť, trblietanie, dostatok, ktoré priam kričia na človeka a vyžadujú si pozornosť zmyslov. Keď sa stretávame s Pánom v jeho bohatej jednoduchosti, naša duša cíti, že Boh nás k sebe volá nehlučným spôsobom. Kým rôzne podniky si platia dizajnérov a manažérov, aby dokázali zaujaťa kontaktovať zákazníka, Boh to nepotrebuje. Jeho volanie v sile bohatej jednoduchosti je aj tak neodolateľné.

    2.,Odrobiť si. Nie raz počujeme z úst človeka vetu:"Ja som si to musel poctivo odrobiť". Chce tým povedať, že to nemal ľahké v živote, alebo v nejakom konkrétnom zamestnaní. Musel vynaložiť veľa síl, aby sa vypracoval na nejaké miesto. Pred niekoľkými dňami som čítal zaujímavý výrok. Jeho autorom je horolezec a horský vodca. Znie takto:"Lezenie, ktoré mi spôsobuje námahu a bolesť, ma v živote nesmierne obohacuje". Všetci si potrebujeme "odrobiť" svoju cestu k sláve vo večnosti.Máme skúsenosti, podľa ktorých, neexistuje život bez námahy, utrpenia a kríža. Keby sme len dokázali pochopiť, ako nás to obohacuje?! Ľuské utrpenie je kráľovskou cestou na vrchol. Ježiš je ten, ktorý nás nenecháva samotných, ale vystupuje s nami. 

    3.,Kto si všíma  odrobiny? Najmä tí, ktorí sú poriadkumilovní. Chcú mať čistý stôl, preto omrviny odstránia. A potom tí, ktorí sa potrebujú nasýtiť a aj odrobiny sú pre nich vítaným pokrmom. Práve toto spôsobujú "odrobiny" Božieho slova. Niekedy jedno slovo, veta, či myšlienka, spôsobí obrátenie človeka. Božie slovo im očistí dušu a nasýti vyprahnuté srdce. Všetci poriadkumilovní a duchovne hladujúci nájdu v Božom slove to, čo ich privedie k obráteniu. Na sviatok sv. Márie Magdalény sa číta evenjelium, v ktorom sa dočítame o tom, ako M.Magdaléna hľadá Ježiša, lebo zistí, že hrob je prázdny./Jn 20,1-18/. Ježiš ju oslovil vlastným menom a ona sa "obrátila a zvolala Rabbuni-Učiteľ"/. Boh  volá  ľudí po mene. Mnohí sa na to zvolanie obrátia, a uvidia v Ježišovi Učiteľa, ktorý ich volá na cestu evanjelia. Úlomky Božieho slova stačia na to, aby sa človek obrátil a žil. 

    V evanjeliu odznela otázka, ktorá apoštolov znepokojila:"Kde nakúpime toľko chleba, aby sa títo najedli?". Ak Ježiš nasýtil niekoľkotisícový zástup z piatich chlebov a dvoch rýb, tak potom nepochybujme, že môže aj dnes nasýtiť  hladujúcich, unavených, sklamaných a vyprahnutých tak, aby pookriali a objavili pravú nádej v Kristovi.

Alter Christus

Skončilo divadelné predstavenie. Malo veľký úspech. Herci zožali neutíchajúci potlesk. V zákulisí bolo dosť miesta pre rozhovory a interview. Predstaviteľ hlavnej úlohy o.i. povedal aj toto:"Musel som si svoju úlohu dobre naštudovať a naučiť sa myslieť a konať ako hlavná postava". 

    Apoštol Pavol po rokoch formácie Kristovým Duchom konštatuje:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" /Gal 2,20/. Dokonalým spôsobom sa naučil zmýšľať a konať ako Kristus. Nie ako herci, na istý čas, ale navždy.  Zmenu vylučuje a nepripúšťa. Jeho štýl života tu na zemi považuje za definitívny. V Kristovi sa našiel. Má dušu na mieste a cíti pokoj. 

    Dnes je módne hovoriť:zostaň sám sebou!. Tento výraz zahŕňa mnoho skutočností. Dobré aj zlé. Každý si ho aplikuje na seba tak, ako sa mu vidí, nie vždy objektívne. Pre tých, ktorí uverili, platí: byť sám sebou, znamená naučiť sa zmýšľať a konať ako náš Pán. 

Uložiť si vieru

Pri bežnej komunikácii medzi ľuďmi zaznievajú  aj takéto frázy: už si uložený, už som si ťa uložil, môžem si uložiť tvoje číslo? atď. Hoci človek by nikdy nemal byť chápaný ako číslo, aj tak si ľudí  ukladáme do akejsi pomyselnej hierarchie. Nielen ich telefónne čísla, ale aj dôležitosť nášho vzťahu k nim je pre nás smerodajná. Mnohí ľudia sú v tejto hierarchii dôležitosti vysoko, podľa toho, čo k nim cítime. Niektorí zas zostávajú pre nás epizódnou skutočnosťou. 

    Evanjelisti nám pripomínajú, že Mária Magdaléna po Ježišovej smrti a následnom pochovaní jeho tela, obchádzala cintorín. Keď ju privítal prázdny hrob, chodila dookola vypytovala sa, kde ho uložili. Dokonca samotného Pána, považujúc ho za záhradníka,  sa spýtala  :"Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem" /Jn 20,1-18/. Týmto úkonom hľadania dala na vedomie, že má Ježiša uloženého v hierachii najvyššie, ako sa len dá. A zároveň kladie ľuďom všetkých generácii nadčasovú otázku: kde ste ho položili.,kde ste ho uložili..? Znamená to, že sa pýta ako vysoko je Ježiš v hierachii hodnôt ich osobného života? Je tam Ježiš vôbec uložený, má tam svoje miesto?

    Ako má byť Pán uložený v našom živote? Hĺboko a zároveň blízko. Nie, tieto výrazy si neodporujú. Hĺboko preto, aby nám vieru v Boha nikto nevyrval a blízko preto, aby sme počuli jeho hlas a mohli s ním komunikovať. Je len na dôvtipe a úsilí jednotlivca, ako dokáže tieto dve skutočnosti zladiť do jednej harmónie života. 

Krivka vývoja dobrého diela

 

         Každá etapa vývoja dobrého diela má svoje zákonitosti. Hneď na začiatku hovoríme, že sa potrebuje dostať „z detských chorôb“ alebo použijeme inú formuláciu - toto dielo „je ešte len v plienkach“. Potom, čo sa podarí túto etapu prekonať, nastáva nová – obdobie rastu. Ide o situáciu, keď sa dobrá vec stavia na vlastné nohy, učí sa, zvyká si, formuje sa. Napokon sa dielo dostáva do svojej vrcholnej formy. Ide o tzv. finále. Všetku energiu koncentruje do toho, aby udržalo svoju kvalitu, svoju stabilitu. Dlhodobá výkonnosť je zárukou toho, že dobré dielo sa podarilo.

         Pozrime sa na jednotlivé etapy podrobnejšie.

       1.)   Je to dieťa!

V športovom programe TV som si vypočul informáciu o nádejnom športovcovi. Už ako dieťa udivoval svojou výkonnosťou a hovorili o ňom: „Veď je to ešte len dieťa!“ Tým naznačili, že má pred sebou ešte veľkú perspektívu, že je nádejou do budúcnosti.

Sv. písmo spomína príbeh faraónovej dcéry, ktorá vytiahla z vody košík s plačúcim dieťaťom. Zobrala ho, adoptovala a dala mu meno Mojžiš (Vytiahnutý z vody). Keď ho zbadala, zvolala: „To je hebrejské dieťa!“
(Ex 2, 1 – 15) Z malého dieťaťa sa všetci doma tešia. Napriek tomu, že je na potechu, každý dospelý dúfa, že to dieťa vyrastie a nezostane navždy dieťaťom.

         Keď sa nás, kresťanov, niekto opýta, v koho veríme, môžeme odpovedať, že veríme v hebrejské dieťa. Novodobý Mojžiš – Ježiš z Nazareta, Boží Syn, nás vytiahol z hlbiny hriechu k novému životu. Hrdo musíme konštatovať,  že veríme v hebrejské Dieťa, ktoré našli betlehemskí pastieri v chladnej jaskyni; mudrci a potom celé generácie až do konca čias. To Dieťa vyrástlo. Svätopisec na jeho adresu napísal: „Vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“ (Lk 2, 52)

         Tomuto hebrejskému chlapcovi prorokoval starec Simeon: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať.“ (Lk 2, 34) Ježiš určitým spôsobom rastie tak, ako rastieme my vo viere. Už to nie je iba hebrejské dieťa, ktoré našli v prítmí betlehemskej chudoby. Je to náš Spasiteľ, ktorý nás nachádza v tme našich hriechov a vedie nás na cestu svetla –večného života.

2.) Máš ešte pred sebou cestu!

Mnohým ľuďom sa stáva, že pri návšteve rodičov alebo starých rodičov počujú toto: „Posilni sa, zajedz si, lebo máš pred sebou cestu!“ Obrazne povedané – ten, ktorý je dnes malým dieťaťom, raz vyrastie, ale chvíľku to potrvá. Hovoríme o raste fyzickom, duševnom i duchovnom. Presvedčil sa o tom prorok Eliáš. Sv. písmo hovorí, že bol na úteku pred kráľovnou Jezabel. Ocitol sa na púšti a žiadal si umrieť. Zjavil sa mu Pán a posilňoval ho: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou ešte veľkú cestu.“ (1Kr 19, 1 – 21)

Boh nás volá napriek tomu, že sme svojimi hriechmi oslabení. Práve preto nám hovorí: „Jedz!“ Bez eucharistie ľudsky a duchovne nevyrastieme, nedospejeme. Eucharistia ako sviatostný pokrm obsahuje v duchovnom slova zmysle „rastový hormón“. Ten nám pomáha, aby sme dospeli do štádia: „Kým vo vás nebude stvárnený Kristus.“ (Gal 4, 19)

Ak je „rastového hormónu“ chorobne málo, vyskytne sa u človeka tzv. trpaslíctvo – nanizmus. V duchovnom slova zmysle ak chýba duchovný pokrm, môže nastať duchovný nanizmus, ktorý je primeraný človekovi, ktorý nerastie a nestúpa „po schodoch evanjelia“.

3.) Som plný horlivosti!

Čo je to horlivosť? Tento výraz vyjadruje intenzitu činnosti. Venujeme sa niečomu alebo niekomu viac ako sa to bežne robí. Robíme to so zápalom a nadšením asi tak, ako to vyjadril prorok Eliáš. Na Pánovu výzvu, čo tu robí, odpovedal: „Plný som horlivosti za Pána.“ (1 Kr 19, 1 – 21)

Ide o udržiavanie si duchovnej kondície, výkonnosti, udržiavanie sa v istej forme. Počas obdobia pandémie sa pýtali športovcov a umelcov, ako preklenuli toto obdobie. Odpovedali, že sa udržiavali v rámci svojho odboru v kondícii a vo forme. Takto chceli preklenúť medziobdobie, kým nepríde finále.

V duchovnom slova zmysle znamená horlivosť udržiavanie sa v duchovnej forme tak, aby sme nezleniveli, aby sme preklenuli medziobdobie pozemského života, kým neprídeme do finále. Nám toto stále zostáva ako motivácia do každodenného života - venovať sa duchovným, nadprirodzeným hodnotám viac ako iba bežným spôsobom. Tzv. bežné snaženia väčšinou vedú k plytkosti, k povrchnosti a priemernosti. Naopak, horlivosť nás dvíha na vyšší stupeň dokonalosti pred Pánom.

Čo mi zostane?

 

         Je pravdou, že priebehu života rozdáme množstvo vecí. Často podporujeme nemajetných, slabých, chorých alebo trpiacich nejakým nedostatkom.

         Sú ľudia, ktorí rozdávajú zo svojho nadbytku, ale sú aj takí, ktorí pocítia, že niečo darovali. Dávajú zo svojho rozpočtu. Vždy, keď kalkulujeme, ako posledná zostáva otázka: „Čo mi zostane? alebo: „Koľko zostane mne?“

         Presuňme sa do atmosféry, v ktorej Pán Ježiš rozposiela svojich apoštolov. Dáva im rady a ponaučenia a prechádza aj do konkrétností, lebo ich upozorňuje na to, aby si nebrali so sebou chlieb, kapsu, ba ani peniaze. (Mk 6, 7 – 13)

         Je prirodzené, že po takomto upozornení sa mohla zrodiť otázka: „Čo mi zostane na cestu, keď si podstatné veci vziať nemôžem?“

          1.)Na cestu si neberte chlieb

Chlieb dnes nepatrí medzi nosné prvky jedla. Kedysi bol. Dnes sa priam odporúča, aby sme konzumovali čím menej chleba a čím menej múčnych výrobkov.

Táto prax akoby sa premietala aj do duchovného života moderného človeka. Mnohí dnes nepovažujú eucharistiu za nosný prvok duchovného života a duchovného pokrmu. Je to preto, lebo prijímanie eucharistického chleba predpokladá snahu o čnostný život, boj s pokušeniami a nesúhlas s hriechom. Takáto schéma odriekania a duchovného zápasu každému nevyhovuje.

Pred časom som videl pekára, ktorý mal na svojom automobile nápis – Vráťme chlieb na stôl!  Tým naznačil, že vyrába chlieb výbornej kvality a že je určený pre každého konzumenta.

V duchovnom slova zmysle by sme mohli výrok parafrázovať -Vráťme eucharistický chlieb na duchovný stôl súčasnej doby! Týmito slovami nás Cirkev pozýva k častému sv. prijímaniu. Vychádza pritom zo slov Pána Ježiša: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6, 51)

2.) Neberte si kapsu

Kapsa slúžila na dočasné uloženie a ochranu určitých vecí. Aj dnes používame rozličné obmeny káps, ktoré slúžia rovnakému účelu. Používame ich na pracovné účely, školské, ale i pri cestovaní. Kapsa bude mať stále tento význam. Slúžila najmä na uchovanie a ochranu vecí potrebných na cestovanie.

         V duchovnom slova zmysle ľudské srdce pripomína svojím významom kapsu. Tiež slúži na dočasné uloženie a ochranu hodnotných skutočností. Presviedča nás o tom Matka Božia, Panna Mária, o ktorej sa píše: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2, 19)

         Tam, v ľudskom srdci, si uchovávame akoby v pokladnici svoje stretnutia s Bohom, skúsenosti s ľuďmi, etapy prežívania viery a zápasy s hriechom. Stretnutia s Bohom viac či menej pravidelné, skúsenosti s ľuďmi viac či menej kladné, etapy prežívania viery viac či menej uvedomelo a zápasy viac či menej úspešné.

         Toto všetko, čo je obsahom nášho srdca tej „duchovnej kapsy“, raz skonfrontujeme na prahu večnosti. Obsah srdca treba pravidelne preveriť, či je v súlade s duchom evanjelia. Boh najviac miluje srdce, ktoré je skrúšené.

            3.) Neberte si peniaze

Peniaze sa používajú ako platidlo za niečo, za nejaký tovar. Od tohto slovo sa odvodzuje slovo „odplatiť sa“.

V Knihe Genezis sa píše o Jozefovi Egyptskom, ktorý sa už ako človek vysokého postavenia v Egypte, stretáva svojimi bratmi. Tí ho pred rokmi chceli zabiť. Ako im to odplatil teraz? Odplatil sa im odpustením. Vyjadril to takto: „Vy ste osnovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobré. Povýšil ma, ako vidíte, a tak zachránil mnoho ľudu. Nebojte sa už! Ja vás budem živiť, aj vaše deti.“ (Gn 49, 29 – 32; Gn 50, 15 – 26)

         Jozef Egyptský predstavuje Ježiša, Božieho Syna, ktorý naznačuje, že ľudia svojimi hriechmi osnovali zlo voči nemu, ale Boh jeho utrpenie obrátil na dobré. On svojou obetou nasýtil všetkých. Najvyššiu cenu platíme, ak odpúšťame, lebo Pán Ježiš zaplatil najvyššiu cenu nie peniazmi, ale vlastnou krvou. Túto myšlienku predpovedal už prorok Izaiáš, ktorý píše: „Oj, všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte, poďte, kupujte bez peňazí, bezplatne víno a mlieko.“ (Iz 55, 1)

        

         Keď sa vcítime do pozície apoštolov, ktorí sú rozposlaní do celého sveta, položíme si otázku: „Čo nám zostane?“ Čo nám zostane na cestu, keď sa máme mnohých vecí zrieknuť? Boh nedopustí, aby sme išli s prázdnymi rukami. Chce nás presvedčiť o tom, že materiálne prostriedky nie sú v diele ohlasovania evanjelia prvoradé. Môžu byť pomôckou, ale prvoradá je naša dôvera v jeho prítomnosť a duchovné prostriedky, ktoré nám zanechal ako svoje dedičstvo.

Starobylosť a novosť pri ohlasovaní evanjelia

 

 

         Pred časom som sledoval v televízii program, ktorý bol venovaný ľuďom, ktorí sa zaoberajú tým, že zo starých vecí robia nové. Okolo seba nachádzajú rôzne predmety, ktoré opracujú, očistia a znovu použijú. Využijú ho podľa toho, na aký účel bol vyrobený alebo mu dajú nový zámer a novú myšlienku. Z ich činnosti vznikajú pekné a účelné veci.

         Jeden z týchto ľudí, ktorý má za sebou niekoľko výstav, povedal zaujímavú vetu: „Ľudstvo vyrobilo už mnoho vecí. Ďalšie vyrábať nemusí. Stačí, keď opraví a použije tie staré.“

         Iste, treba ho brať s rezervou, ale v tomto výroku je aj veľa pravdy. Denne produkujeme tony odpadu. Nevieme, čo s ním; nevieme, ako ho využiť.

         V histórii Cirkvi sa vyvinulo relatívne veľa spôsobov ako ohlasovať evanjelium. Počas 2000 rokov sa to deje neustále. Nemusíme za každú cenu objavovať nové. Stačí pripraviť, očistiť
a „sprevádzkovať“ pôvodné spôsoby. Najúčinnejší spôsob predstavil sv. Ján. Vo svojom Prvom liste píše: „Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život.“ (1Jn, 1,2)

 1.) My sme videli

Sú ľudia, ktorí pochodili veľký svet. Veľmi často a veľmi radi o tom hovoria. Vyjadrujú sa takto: „Videl som toľko vecí! Veľa som zažil, skúsil, zažil, precestoval.“ Za to ich možno obdivovať. Popri tom je však dôležité niečo iné. Napríklad to, čo povedal prorok Simeon na prahu jeruzalemského chrámu, keď tam vchádzali Jozef s Máriou a s malým Ježišom. Starec Simeon povedal: „...lebo moje oči uvideli tvoju spásu...“ (Lk 2, 29 – 32)

Je otázne, či tí ľudia, ktorí toľko toho v živote videli, zažili, skúsili, precestovali, či uvideli aj svoju Spásu – Ježiša. Ak nie, čo im osoží, keď majú toľko vnemov a zážitkov, ale nemajú zážitok s Bohom, a nedokázali ho identifikovať medzi mnohými skutočnosťami pozemského sveta? Všetci by sme si mali položiť otázku, keď sme v živote videli a zažili toľko vecí, či sme uzreli Boha. Je to ten Boh, ktorý sa pred hľadajúcimi neschováva. Pre úprimne hľadajúcich
sa stáva zrejmý a viditeľný.

         Traduje sa, že rímsky cisár Cézar, je autorom výroku: „Veni, vidi, vici.“ V preklade to znamená: „Prišiel som, uvidel som, zvíťazil som.“ Tí, ktorí Boha hľadajú, ho určite nájdu. Ak ho našli v osobe Ježiša Krista, tak potom aj zvíťazili. Našli cestu spásy.

         Vo Sv. písme nájdeme tento citát: „Uvidia, koho prebodli.“ (Jn 19,37) Týmto výrokom Boh adresuje výčitku ľuďom, ktorí mali možnosť vidieť Pána, a zanedbali ju. To sú tí, ktorí „prebodli“ alebo aspoň dočasne „umrtvili“ cestu hľadania Boha.

         Táto myšlienka nás povzbudzuje, aby sme celý život Boha hľadali, udržiavali s ním kontakt a žili preňho až do smrti.

 

 2.) Dosvedčujeme

Dosvedčiť niečo znamená vyjsť zo zákulisia a zrieknuť sa postoja neutrality. Deje sa to tak, že kvôli skutočným hodnotám sa oplatí vystúpiť zo zástupu a potvrdiť slovo evanjelia.

         Tí, ktorí sa učili viesť motorové vozidlo, medzi prvé lekcie, ktoré museli zvládnuť, bolo aj zaradenie rýchlosti. V rámci teórie a praxe sa stretávajú aj s funkciou – neutrál. Vodič, ktorý má zaradený neutrál, sa nemôže pohnúť z miesta. Musí naštartovať, zaradiť rýchlosť, a tak sa môže pohnúť smerom vpred.

         Ak chceme duchovne rásť a svedčiť o evanjeliu, nemôžeme ostať neutrálni. Týka sa to najmä vecí, ktoré súvisia s Ježišovým posolstvom.

         Pred niekoľkými týždňami prebehlo sčítanie obyvateľstva v našej krajine. O nejaký čas si vypočujeme „reč čísel“. Čísla nie sú všetko, ale určite dajú nejaký obraz o tom, kto nechcel ostať vo veciach viery neutrálny. Kto sa aj v dnešných ťažkých časoch prihlásil ku Kristovi a k jeho Cirkvi. Stále existujú ľudia, ktorí nesúhlasia so sekulárnym tónom spoločnosti a nedokážu si predstaviť život bez svojho postoja voči Pánu Bohu.

         Takýmito ale aj inými spôsobmi dosvedčujeme, že viera v Krista je pre nás absolútnou hodnotou.

 

 

 

 3.) Zvestujeme

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich...“
(Mt 28, 16 – 20). Ježiš zanechal takýto testament pred svojím vystúpením na nebesia. Zvesť evanjelia je určená „na mieru“ každému.

         Pri istej príležitosti prišli pracovníci odevnej firmy do azylového domu, kde väčšinu klientely tvorili Aziati. Priniesli so sebou obleky a šaty. Mali úmysel ich odovzdať azylantom, ktorí nemali strechu nad hlavou a ani si nemali čo obliecť. Pracovníci firmy sa však museli vrátiť a doniesť viac odevov chlapčenských veľkostí, pretože Aziati sú menšieho vzrastu.

         Boh ponúka svoju blahozvesť každému „na mieru“. Dáva to, čo je pre každého primeranú. Pomáha nájsť cestu, ktorá prilieha na jeho životné okolnosti. Každý dostáva povestnú biblickú „mieru natlačenú a natrasenú“. Nezabúdajme, že sme nielen prijímateľmi blahozvesti, ktorí ju dostávajú podľa miery Božej dobroty, ale sme aj protagonistami ohlasovania. Boh nám dáva potenciál, ktorý máme využiť na cieľ ohlasovania.

 

         Život každého z nás, ktorí sa k viere hlásime, sa orientuje väčšinou podľa týchto Jánových slov. Nech nás to povzbudí kráčať v ústrety Kristovi a v ústrety jeho ambície spasiť všetkých ľudí.

Posledný zápas

Všetkých vrcholových športovcov čaká raz posledný zápas. Človek ho absolvuje za zvláštnych okolností. Sú tam emócie, slzy, dojatie, podania rúk, potlesk, prípadne nejaký darček ako poďakovanie.  Vždy, keď usádzajú staršieho človeka do sanitky, povieme si, že to môže byť preňho posledný zápas. Týka sa to aj mladších, u ktorých sa náhle objaví nejaké vážnejšie ochorenie. Každého z nás, raz čaká posledný zápas. U niekoho bude mať trvanie krátke, u iného môže trvať dlhší čas. Aj tam sú emócie, slzy, stisky rúk, dojatie...Na čo myslí človek vtedy, keď vie, čo bude nasledovať? Možno si vybaví priebeh života a možno si ozrejmí aj svoj vzťah so Stvoriteľom. 

    Presne to urobil aj veľduch prvotnej Cirkvi sv. Pavol. Svojmu žiakovi Timotejovi napísal:"....Pán stál pri mne...posilňoval ma ....a vyslobodil zo všetkého zla..."/ 2 Tim 4, 6-8, 17-18/. Ide o povzbudivý moment pre každého  z nás. Kiežby sme všetci mohli pred posledným zápasom, takto bilancovať svoj život. 

    1.,Pán stojí pri mne. V niektorých životných situáciách konštatujeme: mal som šťastie, stálo pri mne šťastie, narodil som sa na šťastnej hviezde atď. Šťastie tu na zemi je vrtkavou záležitosťou. Nikto si ho nedokáže udržať natrvalo. Nemožno sa spoliehať iba na šťastie, ako také. Samo o sebe nemá pevný základ, musí obsahovať isté oporné  body. Je iné, ak povieme: stál pri mne Pán. Prítomnosť Boha nie je otázkou šťastia, to by bolo veľmi naivné. To, že Boh stojí pri mne znamená, že som Bohom milovaný, a že tento postoj lásky je trvalý. Vždy môžem dúfať v Božiu lásku, ktorú môžeme vyjadriť jednoducho-Pán stojí pri mne. Toto je obsahom dialógu, ktorý sa objavuje v liturgii katolíckej Cirkvi:Pán s vami-I s duchom tvojim! 

    2.,Pán ma posilňuje. Človeka najviac posilní spoločenstvo. Privedie ho na iné myšlienky, umožní mu nazrieť do problémov iných, rozveselí ho, môže dať jeho životu zmysel a určitú hĺbku. Nič tak neposilní veriaceho človeka ako eucharistické spoločenstvo. A to preto, lebo ho vedie Kristus, ktorý je Chlieb života. Spoločenstvo samo o sebe, by požadovanú, t.j. spásonosnú kvalitu, nedosiahlo. Ale je tam prítomný Kristus, ktorý dáva tomuto spoločenstvu spásonosnú pečať. Posilňujúce spoločenstvo prináša svoje plody aj formou modlitby. Cirkev sa modlí za všetkých svojich členov, ba za celý svet. Ďakujme Bohu, že sa môžeme modliť za všetkých ľudí, a že sú takí, ktorí sa neustále modlia za nás. Ďakujme, že sme spoznali modliacich sa ľudí. 

    3.,Pán ma vyslobodil. Z praxe života vieme, čo znamená výraz- oslobodenie. Oslobodenie z poroby, otroctva, expanzie. Chápeme to skôr ako formu vonkajšej úľavy. Pavol píše o vyslobodení. Boli vyslobodení z otroctva hriechu. Kristus prináša najmä vnútornú úľavu. Slobodný je ten, kto proti hriechu bojuje, kto spoznal v Kristovi svojho Spasiteľa, kto sa pripravuje na večnosť, kto zmysel života spoznáva v službe blížnemu. Treba obdivovať ľudí, ktorí takto pochopili možnosť získať slobodu v Kristovi a dočkali sa jej. 

    Pred niekoľkými dňami prezidentka republiky rozdávala niektorým ľuďom najvyššie štátne vyznamenania. Často sa tam objavil výraz-za prínos. Musíme ďakovať Pánovi za to, že sme stretli ľudí, ktorí do nášho života niečo priniesli. Ich prínos je v svedectve viery, v pokornom znášaní utrpenia a odovzdania sa do Božích rúk, v tom, ako treba vybojovať posledné zápasy.  Ich prínos je v tom, že nič z tohto sveta nepovýšili nad rámec spásy svojej duše. Boh ich za to odmení tým, čo si prial sv. Pavol:"Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca, a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod"/ 2 Tim 4, 6-8, 17-18/. 

Bol tu prorok

 

 

         Mnohé inštitúcie si vedú štatistiky napríklad o tom, koľko majú členov, koľkí odišli, prišli a podobne. Výnimkou nie je ani Cirkev. Každoročne vyplňujeme štatistiky týkajúce sa novopokrstených detí, dospelých, ale aj konverzií, rovnako však aj počty tých, ktorí odišli do večnosti.

         Štatistiky sú dôležité, lebo vyjadrujú vnútorný život v tej - ktorej organizácii, ale aj v Cirkvi. Majú význam aj vo vzťahu k štátu a k občianskej spoločnosti. Napriek tomu, že štatistiky sú dôležité, nie sú najdôležitejšie. Najdôležitejšie je to, že sa hlása evanjelium, že Kristov prorocký hlas skrze Cirkev zaznieva po celom svete a individuálne v ľudských dušiach.

         Cirkev toto poslanie plní aj napriek tomu, že nežije všade v optimálnych, t. j. priaznivých podmienkach. Presne to vyjadril prorok Ezechiel, ktorý píše: „Ja ťa k nim posielam a povieš im: Toto hovorí Pán, Boh! A oni, či už ťa počúvnu, alebo odmietnu – lebo je to odbojný dom -, nech vedia, že bol uprostred nich prorok.“
(Ez 2, 2 – 5)

         Kristov prorocký hlas znie už 2000 rokov. Počty a štatistiky nie sú to najpodstatnejšie. Zmyslom ohlasovania je priblížiť Krista, ktorý jediný môže dať ľuďom večný život. Sme svedkami rôzneho druhu postoja voči tomuto prorockému hlasu. Svedčí o tom úryvok z Markovho evanjelia (Mk 6, 1 – 6)

         Ježiš prišiel do svojej vlasti a začal učiť v synagóge.

1.)Údiv

Prvá reakcia ľudí na obsah Ježišovho posolstva je údiv. Údiv je vec neutrálna. Neznamená, že niekto niečo prijme alebo odmietne. Vyjadruje určité vymanenie sa z rutinného spôsobu života.

         Ježišovi rodáci vycítili, že Ježiš priniesol nové učenie, ktorému začali venovať pozornosť. Čosi podobné sa udialo počas putovania Židov po púšti. Keď im Boh zoslal pokrm z neba – mannu, pýtali sa: „Manhu?“ (Čo to je?) Vyvolalo to údiv. Začali to skúmať a konzumovať. Počas dlhšieho obdobia im manna slúžila ako podstatný prvok pokrmu na ceste. (Ex 16,15)

         Ježišovi rodáci takýmto alebo podobným spôsobom budú testovať Ježišovu náuku. Údiv nad niečím znamená, že to treba rozbaliť, preskúmať a konfrontovať s praxou života.

         Presne to robievame my, kresťania, stále. Nemali by sme rezignovať na údiv nad hĺbkou Božieho slova i modlitby a skúmať ich dopad v praxi života.

 2.) Pohoršenie

Evanjelium hovorí, že u Ježišových rodákov údiv prešiel do pohoršenia. Počuli od Ježiša vznešené veci, ale zároveň si uvedomili, že jeho pôvod je nízky. Bol to jednoduchý Žid a nevedeli, z akého zdroja pochádzajú jeho myšlienky. Považovali to za trúfalosť, že tento jednoduchý muž bez spoločenského postavenia hovorí takéto vznešené veci.

         Sú situácie, kedy sa Cirkev javí ako trúfalá. Kde-kto jej vytýka rôzne chyby, slabosti a trhliny. Ona ale svoju trúfalosť vždy znova a znova preukazuje tým, že sa hlási k Ježišovmu odkazu a hlása, že vlastní prostriedky spásy. Táto trúfalosť evanjelia je príznačná aj pre život každého veriaceho kresťana.

         Pred časom som čítal zaujímavý článok o istom mladom človeku. Pomaly, postupne sa dostával do povedomia stále širšieho okruhu verejnosti. Niet sa čo čudovať, že s ním urobili rozhovor do časopisu. Hovoril veľmi pekne, mnohí to vysoko vyzdvihovali. Ktosi to komentoval takto: „Článok je veľmi pekný, ale prečo sa dotyčný neprihlásil k viere?“ Mal k tomu ideálnu príležitosť, aby sa verejnosť dozvedela, že je veriaci. On na to odpovedal: „Teraz, v tomto štádiu, keď som na ceste hore, by mi to mohlo poškodiť.“ Škoda, že nevyužil možnosť byť trúfalým vo veci evanjelia.

         Potrebujeme prekročiť pomyselnú hranicu opatrnosti a takzvaným trúfalým spôsobom vojsť do povedomia ako veriaci kresťania.

 3.) Neviera

         Evanjelista týmto výrazom vyjadruje záverečné vyhodnotenie Ježišovho pobytu medzi rodákmi. Ide o smutné konštatovanie. Týmto dali najavo, že Ježiš bol pre nich epizódnou záležitosťou. Epizóda znamená, že ide o malú, časť celku. Navyše – nie veľmi významnú. Skôr ako tak učinili definitívne židovskí veľkňazi v spolupráci s Pilátom, Ježišovi rodáci tento úkon vykonali už skôr. Ježiš sa stal pre nich uzavretou kapitolou.

         O veľkosti niektorých veľkých hercov svedčí to, že dokázali zahrať aj epizódne postavy vo svojej hereckej kariére. Ježiš je ochotný „zahrať“ aj takúto epizódnu úlohu v živote každého človeka. Objavil sa tam možno iba na malú chvíľu, ale podstatné je niečo iné. Podstatné je to, že takýto človek, pre ktorého Ježiš predstavoval iba bezvýznamnú epizódku, bude pri záverečnej bilancii svojho života počuť: „U teba bol prorok. Aký postoj si voči nemu zaujal? Prijal si ho alebo odmietol? Lebo on ti priniesol cestu spásy.“

        

Povýšme Ježišovu prítomnosť v našom živote z epizódnej na podstatnú. Tešme sa, že on – Najvyšší Prorok“ sa k nám prihovára, nachádza k nám cestu a zjednocuje sa s nami vo všetkom okrem hriechu. Ďakujme Pánovi za túto milosť a chváľme sa tým, že sme spolu s apoštolom Tomášom mohli spoznať Zmŕtvychvstalého, dotýkať sa ho a konštatovať: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 24 – 29)