Je čas

 

 

         Mladí manželia očakávali svoj prvý prírastok do rodiny. O život sa hlásilo dieťa. Od lekárov mali informáciu, podľa ktorej vedeli, kedy má nastávajúca matka prísť do pôrodnice. Do termínu zostávali ešte 2 týždne. Vtedy manželka vstala a povedala: „Je čas, ideme!“ Muž jej oponoval: „Ešte máš 2 týždne. Nejdeme skoro?“ No pani rezolútne povedala: „Nie! Prišiel môj čas.“ Asi o hodinu prišlo v pôrodnici na svet dieťa.

         Z tejto a aj z iných skúseností vyplýva, že niektorí ľudia majú v sebe inštinkt, na základe ktorého vedia s presnosťou načasovať niektoré veci.

         Sv. písmo nám vo vianočnom čase prináša niektoré pohotové reakcie rôznych protagonistov, ktorí sa nachádzali blízko novorodenca – Mesiáša. Niektorým z nich Boh adresoval špeciálnu výzvu: „Vstaň a choď! Je čas!“

 

1.)             Jozefovi sa vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta...“ (Mt 2, 13 – 18) On tak urobil. Tu išlo o život. Odchod – útek – nezniesol odklad. Iná je reakcia človeka, ktorý o niečo v živote prišiel a iné, keď môže prísť o život ako taký. Jozef s rodinou musel síce utekať, ale vedel, že svoj život nestratí, že sa doňho vráti, že Boh s ním počíta.

         Možno niektorí z vás počuli o osude dievčiny Moniky Šimkovej (23 rokov). Ide o nádejnú športovkyňu – volejbalistku, ktorá odišla študovať a hrať volejbal do Buffala v USA. Lekári jej zistili zriedkavú bakteriálnu infekciu. Nakoniec sa rozhodli pre amputáciu oboch nôh nad kolená. Napriek tomu mladá žena bojuje, rehabilituje, má plány, chce sa vrátiť do života. Po čase bude mať protézy s čipom, ktorý je prepojený na telefón. Cez telefón si bude riadiť sklon protéz podľa činnosti, ktorú bude vykonávať – napr. chôdza alebo beh. Monika nestratí svoj život, aj keď bude existovať v obmedzenom režime. Tak, ako ho nestratil ani sv. Jozef útekom do Egypta.

 

2.)             Výzva „Vstaň a choď!“ sa vzťahuje aj na ďalšiu postavu
zo Sv. písma – na starca Simeona. (Lk 2, 22 – 35) Simeon mal určité vnuknutie, podľa ktorého vedel, že sa stretne s Mesiášom. Jeho celý život bol nasmerovaný na túto udalosť – lenže celý život sa nedialo skoro nič. Až na sklonku jeho života počul v duši výzvu: „Vstaň a choď!“ Tento starý muž si zasluhuje obdiv za svoju vytrvalosť, trpezlivosť, pokoru, bdelosť, duchovnosť a vernosť. Bol pripravený kedykoľvek počuť Pánovu výzvu a vykročiť.

Pripomenul mi istého človeka, ktorého som poznal ešte ako dieťa.
Už vtedy bol starý. Išlo o bývalého vojaka R-U armády. Bol to vyslúžilec – veterán. Aj napriek vysokému veku svoje vojenské základy nepoprel. Prejavilo sa to v chôdzi, v zovňajšku, aj vo vzťahu ku koňom. Tí, čo ho poznali, s úsmevom vravievali: „On je pripravený kedykoľvek sa do armády vrátiť.“ Bol tak trochu ako Simeon. Bolo v ňom niečo z tejto významnej biblickej postavy. Nech je v každom z nás niečo zo Simeona! Najmä vtedy, keď Boh zavolá: „Vstaň a choď!“ Tým nás pozve k sebe do večnosti.

 

3.)  Výzva „Vstaň a choď!“ sa paradoxne vzťahuje aj na kráľa Herodesa.

(Mt 2, 1 – 12) Prišli ho navštíviť traja mudrci. Informovali ho o tom, že hľadajú novorodenca – nového kráľa. Herodes sa zľakol a povedal im: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ Kráľ mal možnosť – ako nikto iný – stretnúť sa s Mesiášom tvárou v tvár. No nevyužil ju. Bolo to na jeho škodu.

Existuje spoločenská hra, ktorá má názov: „Mohli sa stretnúť“? Účastník hry dostane otázku. Dozvie sa dve mená osobností z histórie a má odpovedať na otázku, či sa menovaní mohli počas svojho života stretnúť, t. j. či žili v rovnakom čase. Mohol sa stretnúť Herodes s Pánom Ježišom? Áno, ale nestalo sa tak. Pred vstupom do večnosti, pred Najvyšším sudcom, dostaneme otázku: „Mal si v živote možnosť stretnúť sa s Mesiášom?“ A to nie iba v teoretickej rovine, ale v praxi. Ak áno, ak si ho spoznal, prečo si sa s ním nestretával viac? Prečo nebol v tvojom živote viac viditeľný?

 

Žijeme v časoch Mesiáša. Až do konca sveta bude tento čas trvať. Ľudstvo dospelo k vrcholu duchovného poznania o Ježišovi Kristovi. Pre nás bude vždy platiť skutočnosť, že je to vrcholný čas na to, aby sme s ním častejšie komunikovali. Vianočné sviatky nám pripravujú zrozumiteľnú výzvu. Poukazujú na betlehemské jasle a hovoria: „Vstaň, choď a klaňaj sa!“

Nový rok – Bohorodička

 

 

         Pred niekoľkými dňami kozmická raketa vyniesla do vesmíru s Francúzskej Guyany nový teleskop. Je pomenovaný podľa bývalého riaditeľa NASA, Jamesa Webba. Tento teleskop je dokonalejší ako jeho predchodca – známy Hubblov teleskop. Podľa plánov vedcov pristane na méte 1,5 milióna km od Zeme. Jeho úlohou bude skúmať vesmír, ktorého vek odhadujú vedci na 14,5 miliardy rokov. Bude tiež skúmať, či sa nájdu vo vesmíre podobné planéty ako je naša Zem. Vedci hlavne dúfajú, že odhalia aj prvky, ktoré by viac povedali o vzniku vesmíru. Budeme vďační za všetky nové poznatky, ktoré nám odhalia to, ako to bolo na počiatku.

         My, veriaci, však o počiatku sveta vieme to najdôležitejšie. Vyjadril to sv. Ján, ktorý napísal: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha, a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ (Jn 1, 1 – 3)

         Podnet pre všetko stvorenstvo vyšiel od Boha Stvoriteľa. Neznamená to však, že vedecké výskumy dneška sú zbytočné. Naopak. Môžu potvrdiť Boží primát pri vzniku sveta. Ján píše, že na počiatku bolo Slovo. Venujme pár myšlienok tomuto Slovu.

1.)  Fáza neporozumeniu Slovu (Lk 2, 41 – 52)

Udalosť púte do jeruzalemského chrámu dôverne poznáme. Prvýkrát sa jej zúčastnil Ježiš ako dvanásťročný. Absolvoval ju spolu so svojimi rodičmi. Pri návrate sa stratil. Rodičia ho začali hľadať. Po troch dňoch ho našli v jeruzalemskom chráme. Diskutoval tam s učiteľmi zákona. Keď ich zazrel, povedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca? Ale oni nepochopili slovo.“

         Keby sme hľadali paralelnú situáciu v dnešných časoch, povedali by sme si, že to nie je nič nové. Tak, ako nie je jednoduché porozumieť mladým dnes, tak to bolo aj v minulosti. Veď predsa mladí nie sú ešte takí zodpovední ako dospelí, ešte ani sami nevedia, čo chcú.

         V prípade Pána Ježiša to bolo naopak. Rodičia zistili, že ich Ježiš je vo svojej viere dokonca nad nimi ako dospelými. Preto vtedy nepochopili jeho slová.

         Neveriaci vnímajú život veriacich ľudí. Vidia aj to, že veriaci sa majú „čoho chytiť“ v živote. Horolezci vedia, čo to znamená. Aké je dôležité chytiť sa v skalách niečoho ako oporného bodu. V živote vždy oceníme, keď máme vo svojej blízkosti oporný bod. Veriaci nemusí robiť výnimočné veci, stačí, že vie, kde má hľadať oporné body v živote.

2.)  „Ježiš sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky.“

Božie slovo je rozsiate a ujíma sa aj medzi rozumnými a chápajúcimi; medzi tými, ktorí akceptujú aj maličkých a sú ochotní počúvať a trpezlivo vysvetľovať Božie pravdy.

Podobnú charakteristiku nachádzame v omšovej modlitbe na sviatok sv. Jána, apoštola a evanjelistu. Čítame tam: „Tí, ktorí majú osvietenú myseľ a milujúce srdce.“ Dominuje tu slovo „osvietený“. Tu nejde o osvietencov, t. j. nositeľov filozofického smeru, ktorí sa v 16. – 18. storočí vzopreli náboženskej autorite a začali zdôrazňovať ľudský rozum. Tu ide o iné osvietenie – o osvietenie Božím Duchom, ktorý preniká do centra myslenia a konania, t. j. ovplyvňuje celého človeka.

         Predstavme si takúto situáciu: projektant má rozpracovaný projekt. Rieši budovu. Ktosi sa pri ňom pristaví a spýta sa: „Na čom pracuješ:“ Projektant odpovie: „Osvetľujem budovu.“ Je isté, že v skutočnosti ešte len kreslí, ako bude osvetlenie vyzerať. Svetlá ešte nesvietia, ale bez projektu by sa ich nepodarilo inštalovať. Boží Duch projektuje myseľ človeka, ale treba urobiť ďalší krok v praxi, aby bolo viditeľné svetlo skutkov. Boh je projektant, ale my sme tí, ktorí to svetlo musia zažať.

3.)  „Mária zachovávala všetky slová vo svojom srdci.“

Ak by sme použili výraz „uchovávať“, to by bolo málo. Nevystihlo by to podstatu, lebo keď niečo uchovávam, znamená to, že tým veľmi nehýbeme. Uchovávať môžeme pamiatku na niekoho alebo nejaké pamätné predmety, prípadne niektoré veci zbierame do zásoby. Ešte to však neznamená, že ich použijeme. Lepšie je slovo zachovávať. Znamená to udržiavať, konať podľa niečoho, permanentne sa niečomu venovať.

         Božie slovo má byť v určitej permanencii, ono nie je statické. Človeka vychováva a podporuje v dobrom.

         Jeden z našich popredných vedcov, Pavol Čekan, sa nedávno vyjadril takto: „Som veriaci. Verím v Boha nie preto, že som vedec, ale preto, že viera v Boha ma robí lepším človekom. Cítim, že je to tak najmä v tomto čase pandémie.“

Myslím si, že týmto vyjadril podstatu pôsobenia Božieho slova v živote. Ono má cieľ dostať nás bližšie k Bohu a reprezentovať Božie záujmy.

 

         Úlohou človeka je neustále objavovať pôvod všetkého dobrého. Je to Boh, ktorý stojí na začiatku všetkého, čo nám pomáha k spáse. Ak je pravda, že v živote mnohokrát začíname, tak potom začíname vždy s Bohom. Bez neho nie sú začiatky ani úspešné konce. V tomto duchu a vo vedomí tejto pravdy začnime aj tentokrát nový rok.

 

Starý rok

 

Pred niekoľkými mesiacmi sa vykonával neďaleko nášho kostola geologický prieskum. Geológovia doviezli výkonnú vŕtaciu súpravu. Tá sa postupne zahrýzala do zeme a vyťahovala vzory pôdy. Každá vzorka pochádza z inej hĺbky. Geológ každú vrstvu odborne vyhodnotil a popísal. Laik vidí iba obyčajnú zeminu, hlinu a kamienky. Odborník má k dispozícii prierez pôdou, ktorý mu presne povie, aká je to pôda, akú má kvalitu a či sa na nej dá postaviť nejaká stavba.

Prorokyňa Anna (Lk 2, 36 – 40)

Sv. písmo udáva prierez jej života. V stručnosti charakterizuje jednotlivé etapy jej života. Opisuje ju najprv ako slobodnú pannu, neskôr manželku (7 rokov), a napokon vdovu (do 84. roku života). Život s ťažkosťami sa zavŕtal do jej duše, no ona v každej vrstve nového kríža ukázala, že na tejto pôde sa dá stavať. Potvrdila, že nikoho nesklame fakt, ak postaví svoj život na Kristovi. Končí sa rok a my robíme jeho prierez. Odhaľujeme jednotlivé vrstvy a vyhodnocujeme ich. Čo nám ukázali?

1.) Naučili sme sa žiť v atmosfére pandémie.
        Pandémiu chápeme ako stav ohrozenia. Žijeme v pandémii. Teraz už chápeme nazaretskú rodinu, ktorá žila roky v ohrození. Najprv to bolo riziko pôrodu, neskôr nebezpečenstvo vyplývajúce z počínania kráľa Herodesa a jeho besnenia. Ak sa niekto nachádzal v ohrození života, tak v prvom rade to bola  nazaretská rodina. (Mt 2, 13 – 18) Ich správanie v dobe ohrozenia bolo príkladné. Držali spolu, nerozdelili sa a netrieštili sily. Žili s Bohom, lebo verili, že Boh ich povolal a že má s nimi plán.

 

2.) Osvojili sme si nový výraz „dištančný“.
           Slovo „dištanc“ v športovej terminológii znamená zákaz činnosti na určitý čas alebo navždy. To isté slovo v bežnom slovníku znamená istú vzdialenosť, napríklad držať sa od niekoho na dištanc. Všetci sa učíme žiť podľa zásady, že si nemôžeme dovoliť užívať si všetky dobrá, a to plnými dúškami. Učíme sa brať ohľad na osoby a veci v našom okolí.

V čase, keď bol vydaný rozkaz cisárom Augustom vzťahujúci sa na sčítanie obyvateľstva, bola Mária tehotná. Nikto na to nebral ohľad. Kvôli byrokracii vtedajšieho systému musela spolu s Jozefom podniknúť dlhú a namáhavú cestu. Nevzťahovala sa na ňu a jej podobné žiadna výnimka. V súčasnosti aj za protipandemických  opatrení výnimky existujú. Táto situácia nás má naučiť ohľaduplnosti. Mám skúmať, či blížnemu neubližujem. Aj keď ide o dve podobné slová – blížny a ubližovať, bolo by hanebné, keby sme blížnemu ubližovali. Mám rozmýšľať, či si môj blížny nezaslúži viac ohľaduplnosti, či nemôžem urobiť viac pre jeho dobro. Mám držať „na dištanc“ zlovôľu, ktorá sa niekedy dostane do mojej duše.

 

3.) Zjemniť dopad utrpenia. Dnešná doba znovu dovolila preniknúť utrpeniu do našich životov. Veľa toho zažívame a počúvame o tom. Zároveň, najmä v odborných kruhoch, sa skúma, či sa nemôže urobiť viac po stránke materiálnej, finančnej, technickej alebo personálnej. Tieto komponenty síce utrpenie neodstránia, ale môžu zjemniť jeho dopad na človeka. Viac ako toto všetko sa cení ľudskosť.

Starý Simeon (Lk 2, 22 – 35) oznámil v jeruzalemskom chráme Panne Márii,
že bude trpieť: „tvoju vlastnú dušu prenikne meč.“ Vzápätí však akoby zjemnil správu o dopade jej utrpenia, keď ich požehnal.

Mladá lekárka pracuje ako jedna z viacerých na covidovom oddelení v nemocnici. Stále hovorí, že okolo zomierajú ľudia. Ťažké je aj to, že pri sebe nemajú nikoho. Nikoho z rodiny k nim nepustia. Niekedy až zúfalo podávajú lekárke ruku. Cítia, že odchádzajú z tohto sveta a chcú ešte pocítiť teplý dotyk ľudskej ruky. Chcú pocítiť dotyk tej ruky, ktorá prejavila súcit, aj keď plný bezmocnosti, ale súcit, ktorý zjemňuje ľudské utrpenie.

 

         Urobme si vlastný prieskum svojho vnútra. Vyhodnoťme jednotlivé vrstvy udalostí, ktoré sme prežili. Skúmajme, či sa dá ešte na pôde nášho života stavať, či neutrpela naša viera a naša dôvera v Božiu prozreteľnosť. Skúmajme to meradlom evanjelia. Božie slovo, ktoré preniká do hĺbky, nech nás očistí, privedie k pokániu a nech nás naplní odhodlaním žiť v Božej blízkosti.

 

 

 

 

 

 

 

Poklona

 Nie raz sa v živote  stane, že sa musíme rozhodnúť pre jednu, z dvoch možností. Rozhodovanie nie je ľahké. Nakoniec sa vyjadríme takto:"Som naklonený pre také a také riešenie". Rozhodnutí stopercentne ešte nie sme, ale jedno z riešení nás priťahuje viac ako iné. Preto ten výraz-som naklonený. My, veriaci sme naklonení pre poklonu. Telesnú i duchovnú. Mnohé obrazy, ktoré namaľovali majstri výtvarného umenia, majú názov:Klaňanie sa Troch kráľov. A vôbec, liturgia ako taká, nás vedie k tomu, aby sme klaňali tajomstvu, ktoré sa odohráva v kostole. Predstavme si sv. Jána apoštola. Ten by nám mohol byť vzorom. Bol to on, kto sa pri Poslednej večeri sklonil "k Pánovej hrudi". A bol to on, kto pribehol k hrobu Pána Ježiša a "nahol sa k hrobu" /Jn 20,2-8/. Nebol to postoj zvedavosti, ale úprimnej úcty.

    Žijeme v dome, v ktorej poklona je takmer neznámym pojmom. Myšlienku treba obnoviť a návyk vypestovať. Prečo? Lebo tento úkon vychováva k úcte. Máme sa učiť skloniť sa k človeku, keď je v núdzi a zaujímať sa o jeho situáciu. Máme sa ukloniť v duchu a možno i navonok pred človekom, ktorý si zaslúži mimoriadnu úctu a napokon sa pokloniť Bohu, ktorý na Vianoce vstupuje do ľudského spoločenstva a prináša nám spásu.

Zavlažovanie

 

 

         Už niekoľko rokov realizujú v Afrike projekt „Great green wall“. Tiahne sa naprieč kontinentom  - zo západu na východ. Miestni obyvatelia budujú zelené pásmo stromov so zavlažovacím systémom. Šírka pásma je 15 km a dĺžka 8000 km. Aký je na realizáciu tohto projektu dôvod?

         Postupujúca púšť Sahara. Tento proces má aj odborný názov – dezertifikácia. Vplyvom horúcej klímy sa rozširujú oblasti s púštnym základom. Aby ľudia tomu zabránili, sadia zeleň do cesty postupujúcej púšti. Nechcú dopustiť, aby sa celá Afrika stala púšťou,
t. j. miestom, kde sa nedá žiť.

         Aby sa z človeka nestala „neúrodná púšť“, prišla geniálna Božia myšlienka – vytvoriť nepretržitú vlahu Božej milosti. To zabezpečil Boh príchodom Mesiáša. Boh chce, aby už nepostupovala dezertifikácia ľudských duší, preto prichádza vlaha zhora. (Preto sme v adventnom období spievali pieseň: „Roste, nebesá, z výsosti“) Mesiáš sa rodí do ľudského spoločenstva, aby ľudia mali nádej na život, ktorý nikdy nekončí.

         Akým spôsobom to Boh zariadil? Vyjadril to evanjelista, ktorý do úst anjela vložil slová adresované Panne z Nazareta: „Moc Najvyššieho ťa zatieni.“ (Lk 1, 26 – 38)

1.)  Zatieniť niekoho môžeme postavou, talentom, schopnosťami, vedomosťami

i charakterom.

Máme sa naučiť žiť v presvedčení, že Boh nás celkom zatieňuje. Najdokonalejšie to pochopil Ján Krstiteľ. O Ježišovi povedal: „Ten, čo prichádza po mne, je mocnejší ako som ja.“ (Mt 3, 1 – 12)

V ktorejsi rodine sa úprimne tešili z nového talentu. Malému chlapcovi na prvom

stupni ZŠ sa zapáčili husle. Začal usilovne cvičiť. Susedia raz pristavili otca a na tento fakt poukázali. Ten sa iba usmial a povedal: „Asi bude z neho nový Paganini.“

Často si máme klásť otázku, či v nás rastie Kristus. Dokážem sa pred ním pokoriť?

Snažím sa ukázať, že je vo mne Kristov duch, ktorý ma prevyšuje a ja mu slúžim? Ak rastie vo mne Kristus, nemôže sa to zaobísť bez toho, aby to susedia nepostrehli. Hra na husliach evanjelia sa šíri intenzívne. Dolieha k sluchu a zraku celého okolia. Mnohí spozornejú, lebo zistia, že aj takýmto spôsobom vchádza do ich života Kristus.

 

 

2.)  Človeka môže zatieniť a zároveň k pokore viesť sj relatívny neúspech.

Je isté, že nám v živote všetko nevyjde tak, akoby sme chceli. Klaus Meine zo Scorpions hodnotil raz dlhotrvajúcu a úspešnú kariéru tejto nemeckej rockovej skupiny. Konštatoval, že všade na svete boli úspešní, „len nerozumiem, prečo sme neboli doma tak isto prijatí ako všade vo sveta.“

Neúspech by mal človeka urobiť pokorným, nie však ho zlomiť. Na každom

pozemskom úspechu zostáva akýsi tŕň, ktorý občas bodne. Je to svedectvo toho, že pozemský úspech a prosperita si vyžiada svoju daň. Iba duchovná hojnosť dokáže vytvoriť atmosféru pokoja, bez tieňa na duši.

         V ambulancii si lekár prezeral röntgönový snímok. Dlho ho skúmal, a napokon povedal: „Vidím tam tiene, ktoré by tam nemali byť.“ Celý život sa nám tvoria na duši akési tiene. Je to najmä vtedy, ak sme zameraní príliš žiadostivo a materiálne. Duchovným životom sa ich však zbavujeme. Komunikácia s Kristom nám umožňuje pravidelné a čisté dýchanie.

 

3.)  Biblický výraz: „moc Najvyššieho ťa zatieni“ obsahuje aj iné možnosti výkladu. Posolstvo obsahuje skutočnosť, že Boh začal v človekovi realizovať veľké tajomstvo.

V jednej slovenskej televízii bol dlhodobo medzi najsledovanejšími program s názvom: Tajomstvo mojej kuchyne. Išlo o kulinársky program.

         Boh oznamuje tajomstvo svojej „domácej kuchyne“. Tá určite nie je zameraná na tému gastronómie. Ako sa to prejavuje?

a)     Pri kňazskej vysviacke biskup – svätiteľ – oznamuje svätencovi: „Boh, ktorý začal v tebe dobré dielo, nech ho aj sám dokončí.“ (Flp 1, 6)

b)    Pri inej príležitosti – pri sv. omši – kňaz zvolá: „Hľa, tajomstvo viery!“

c)     Pri obrade sviatostného manželstva je zvýraznená myšlienka, podľa ktorej vzťah muža a ženy symbolizuje „tajomné spojenie Krista s Cirkvou“.

 

Teda povolanie, eucharistia a sviatosť manželstva, sú prostriedky, prostredníctvom ktorých Boh koná svoje mimoriadne dielo. Týmto tajomstvom chce ukázať, že si nepraje ľud vyprahnutý; že nechce, aby sa nachádzal v nehostinnej púšti. Prostredníctvom tajomstiev „jeho posvätnej kuchyne“ sa rodia ľudia, ktorí predstavujú zdravú zeleň života pre ostatných. Nás, ľudí, vyzbrojuje milosťou, aby sme zabránili dezertifikácii svojej duše. Kristus je život. Kristus je vlaha zhora. Kristus je pokrm, ktorý nám pomáha na ceste k večnej hostine v nebi.

 

Čo si môžeme dovoliť?

 

       Medzi nami sú ľudia, ktorí sa nikdy nezaoberali otázkou: „Čo si môžeme dovoliť?“.

Materiálne nikdy nepoznali núdzu, ba práve naopak. Mohli si dovoliť veľa. Iní museli k tejto otázke pristúpiť zodpovednejšie. Otázka sa totiž nesie celým ľudským životom – v rodine i na pracovisku. Nenesie v sebe iba ekonomickú podstatu, ale aj celkový prístup jednotlivca k životu. Čo si môžem dovoliť k druhému človeku, k prírode, čo si môžem dovoliť voči tomuto svetu?

         Ako túto otázku rieši evanjelium?

1.) V evanjeliu sa dočítame, že vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis

(     Lk 2, 1 – 14)

Aký bol dôvod na tento súpis? Predovšetkým mocenský. Vladár chcel zistiť svoju mocenskú pozíciu, čo si môže dovoliť, či je stále jeho pozícia zabezpečená.

Ani dnes nie je situácia odlišná. Aj dnes evidujeme krajiny, štáty, spoločenstvá, ktoré chcú iným nahnať strach, prípadne držať iných v atmosfére strachu. V skutočnosti tí, ktorí chcú strach šíriť, sú tí, ktorí sa najviac o svoju moc, vplyv a postavenie obávajú.

Tí, ktorí strach nešíria, dôverujú Bohu a žijú v Božej bázni. Šírenie strachu patrí do programu zbabelcov a násilníkov. Naopak, šírenie evanjeliového posolstva robí z ľudí ucelené osobnosti. Týka sa to tých, ktorí evanjelium šíria, ale aj tých, ktorí ho príjmu. Šírenie evanjelia je liekom proti programu strachu a násilia.

 

2  2.)  Otázku, čo si môžeme dovoliť, riešili aj Jozef s Máriou. Hneď si aj všetko spočítali a odpovedali: „Veľa nie, lebo sme chudobní.“

Prejavilo sa to aj v tom, že nedokázali zaplatiť nijaký lepší hostinec. Mária preto porodila v studenej maštali. V malom nehostinnom a pre človeka nedôstojnom priestore sa stal zázrak. Ukázalo sa, že Boh je ten, ktorý si môže dovoliť všetko. Človeka, ktorý miluje Boha a Cirkev nemôže nič pozemské limitovať tak, aby po sebe nezanechal stopu, odkaz, svedectvo.

Raz prišiel ktosi na návštevu. Bol to umelec, akademický maliar. Keďže domáci mali takého vzácneho hosťa, prosili ho, aby im niečo narýchlo namaľoval na pamiatku. Maliar sa zdráhal. Argumentoval to tým, že nemá potrebné maliarske náradie: štetce, stojan, plátno.... Domáci mu napriek tomu podali čistý papier a detský uhlík. Chopil sa ho a namaľoval ich dom. Dodnes to uchovávajú ako vzácnu pamiatku.

Ukazuje sa, že aj z jednoduchosti života sa rodia hotové zázraky. Aj zázraky viery.  Postará sa o to Boh, lebo sa postaral o to, aby sa aj studená maštaľ posvätila narodením Mesiáša.

 

3.3.) Otázku si kladú aj pastieri.

Podľa Božieho slova sa im zjavil anjel. Oznámil im, že sa v Betleheme narodil

Spasiteľ, Mesiáš. Zároveň ich vyzval, aby sa tam išli pozrieť a toto zjavenie si overili.

Možno si položili otázku: Môžeme si dovoliť opustiť stádo oviec, ktoré sme tak poctivo strážili; môžeme odtiaľto odísť a hľadať nejakého chudobného novorodenca; stojí to za to?

Ani netušili, že splnením tejto výzvy vytvorili základ do budúcna. Neskôr to isté urobili rybári od Galilejského mora. Božie slovo hovorí, že tiež zanechali svoje siete a vykročili za chudobným Učiteľom z Nazareta. Predpokladáme, že aj oni si zodpovedali otázku: „Môžeme si to dovoliť?“ Môžeme zanechať svoje istoty a ísť za potulným učiteľom?

         Významný židovský predstaviteľ, Nikodém, farizej a člen židovskej veľrady, prichádzal k Ježišovi na nočné dialógy. (Jn 3, 1 – 21)

Nebolo to pre neho jednoduché. Ak by sa jeho záujem o Ježiša dozvedela verejnosť, prišiel by o svoju reputáciu medzi židovskou vrchnosťou. Zrejme aj on si odpovedal na otázku, či si to môže dovoliť.

         Keď Pán Ježiš niekoho povoláva, vytrháva ho z rodnej pôdy aj s koreňmi. Pri prácach v záhrade zaznela z úst kohosi aj takáto veta: „Prečo to netrháš aj s koreňmi?“

         Keď Ježiš volá, nesúhlasí s tým, aby sme nechali svoje korene v pôde hriechu, a navonok inklinovali k nemu. Žiada, aby sme svoj život vytrhli aj s koreňom, a tak „sa zasadili“ do pôdy evanjelia.

         Vianočné sviatky, kedy vítame narodenie Mesiáša, nás povzbudzujú k tomu, aby sme našli odvahu a vykorenili sa z hriechu. V Ježišovi nachádzame ideálnu pôdu na nový život. Môžeme si to dovoliť. Našou úlohou je neustále vyhľadávať žírnosť a výdatnosť Ježišovej náuky.

 

Veľká vec

 V súčasnosti sa veľa hovorí o reforme v zdravotníctve. Ministerstvo,podľa štúdie, ktorá bola viditeľná v médiach, navrhuje rozdelenie nemocníc do niekoľkých skupín. Všetci sa toho boja, lebo nevedia, čo to prinesie. Istí ľudia, bežní ľudia, si to vysvetlili jednoducho: niektoré nemocnice budú robiť veľké veci, ostatní budú vykonávať menšie zákroky. Či je to pravda, a či naozaj ide o nejakú výnimočnú reformu, to ukáže budúcnosť. 

    Pri prvopiatkovej návšteve v istom dome, sa mi starší manželia posťažovali, že im nemá kto opraviť na dome nejaké drobnejšie veci. Boli síce menšieho rozsahu, ale bolo ich relatívne veľa. Hovorili, že dnes každý majster chce iba veľké zákazky, drobnejšie si ani nevšimne. Každý z nich túži po veľkých veciach, tie menšie sú pre remeselníka nezaujímavé z hľadiska finančného. 

    Stará pravda nás však učí, že veľké veci pozostávajú z drobnejších. Starí majstri zo starých čias nepohrdli ani najmenšou prácou. Možno veľa nezarobili, ale mali v úcte každú prácu. 

    Panna Mária vo svojom chválospeve Velebí, moja duša Pána, hovorí, že "jej Pán urobil veľké veci..."/Lk 1, 46-56/. Nikto z veriacich to nepopiera, ba chápe tento fakt, ako posvätnú skutočnosť. 

    Pri kostole po bohoslužbách sa istá pani vyjadrila  takto:"Dnes sa mi podarila veľká vec!". Počúvajúci, plní nedočkavosti, natiahli uši o čo ide. Pani to vysvetlila, keď povedala, že konečne odmrazila chladničku. Kolegyne sa zatvárili kyslo. Na ich tvárach sa dala čítať otázka:žeby to bola taká výnimočná vec?! Áno, pokiaľ sa na ňu veľmi dlho odhodlávate. Koľko je takých vecí, ktoré odkladáme, pretože sa nám nechce  do nich pustiť. Možno sú drobné, ale z nejakého dôvodu sa im vyhýbame. Ale, keď sa odhodláme a urobíme prvý krok, určite sa zrodí veľká vec, lebo človek prekonal samého seba. Keď prekonáme samého seba, ide o tú najväčšiu skutočnosť, ktorá je hodna povšimnutia.

Cestovateľská anamnéza

 

         Počas dlhého obdobia pandémie sa stretávame s výrazom „cestovateľská anamnéza“. Predstavuje akýsi záznam miest, ktoré počas svojej cesty navštívil hocikto z nás, mimo domoviny.

         Keď si všímame na základe evanjelia život a pôsobenie Panny Márie, zisťujeme, že má za sebou úctyhodnú „cestovateľskú anamnézu“. Týka sa to jej života pred narodením Pána Ježiša a aj po jeho narodení.

         V prípade Božej Matky nešlo o zážitkové cestovanie. Jej cestovanie malo hlboký zmysel a odkaz pre našu dobu. Ktoré etapy jej putovania by sme vyzdvihli?

1.)Návšteva u príbuznej Alžbety (Lk 1, 39 – 45)

Mária v hornatom kraji navštívila Zachariášov dom, kde sa azda najviac potešila zo stretnutia s Alžbetou. Táto časť jej putovania bola radostná a spontánna. V Zachariášovom dome našla istotu a bezpečie. Vedela, že v tomto dome bude prijatá.

Každý kresťan, ktorý raz okúsil atmosféru kostola, môže s určitosťou povedať, že tam bol Bohom prijatý. Práve teraz,  čase rôznych limitov a obmedzení najviac pociťuje nedostatok tejto skutočnosti. V dnešných časoch kresťan potrebuje znovu prežiť atmosféru prijatia. Svet mu ju veľmi neponúka, a preto sa znovu a znovu presviedča, že Boží chrám je pre neho útočiskom. Nachádza v ňom prijatie ako kajúci hriešnik, ako ten, ktorý chce veľmi prosiť, ako ten, ktorý chce zažiť veľkolepé spoločenstvo s bratmi a sestrami. Boh nám doprial túto skúšku izolácie a osamotenosti, aby sme si viac vážili prostredie chrámu, v ktorom sme určite prijatí.

2.)Čas pôrodu (Lk 2, 1 – 14)

Ďalšia časť Máriinho putovania sa viaže k Betlehemu. Mária s Jozefom si išli splniť povinnosť vykonať súpis celého ľudu. Práve v tom istom čase nadišiel čas jej pôrodu. Túto časť Máriinho putovania by sme mohli nazvať rizikovou. Kolidujú tu dve skutočnosti: splniť daný príkaz svetskej vrchnosti a Máriin pôrod.

Vianoce, sviatky Ježišovho narodenia, spôsobujú mnohým ľuďom konflikt. Ani počas Vianoc sa nedokážu vyvarovať rôznych tzv. povinností, ktoré uprednostnia pred samotnou skutočnosťou slávenia Božieho narodenia. Ako keby sa Ježiš v ich živote ani nenarodil. V prípade mnohých sa tak nemôže zrodiť a rozvinúť viera. Alibisticky hovoria o rôznych povinnostiach, ktoré sú neodkladné, a tie spôsobujú odsúvanie viery na vedľajšiu koľaj. Ide tu o evidentnú kolíziu rôznych svetských povinností a slávnostného úkonu viery. Mnohí ľudia takýmto vajatajúcim spôsobom prežijú podstatnú časť svojho života. Ide o riziko, ktoré môže spôsobiť úplný výpadok viery.

Slávenie Ježišovho narodenia by malo byť silnejším fenoménom ako všetky naše tzv. neodkladné záležitosti.

3.)Máriina cesta s Jozefom  a Ježišom do Egypta (Mt 2, 13 – 15. 19 – 23)

Táto časť Máriinho putovania môže byť označená ako plná neistoty. Mária s Jozefom a s novonarodeným Ježišom prijímajú status migranta a cudzinca. Pozrime sa na túto udalosť z inej strany. Ktovie, či si uvedomili obyvatelia vtedajšieho Egypta, koho majú medzi sebou. Aký vzácny hosť emigroval do ich krajiny. Možno sa našlo zopár ľudí, ktorým bolo zjavené toto tajomstvo a spoznali v Jozefovi, Márii a Ježišovi výnimočnú rodinu.

Vieme, koho máme medzi sebou? Kto je pre nás narodený Mesiáš? Naši zosnulí bratia a sestry, ktorí už vnímajú Boha vo večnosti iným spôsobom ako my, by nám určite poslali odkaz v tejto otázke. Viete, koho máte medzi sebou? Sám Ježiš pripomína: „Božie kráľovstvo je medzi vami.“ Keby sme hlbšie prežívali svoju vieru, tak by sme inak vnímali prítomnosť Božieho Syna. Naša nábožnosť a úcta voči najsvätejším tajomstvám by mala iné parametre. Sme na tomto svete ako cudzinci a migranti. Putujeme pozemským životom a smerujeme do večnosti. Napriek tomu sa môžeme pochváliť, že máme medzi sebou Svätého svätých. Prišiel medzi nás obdivuhodný Radca, mocný Boh, večný Otec, knieža Pokoja.
 (Iz 9, 1 – 3. 5 – 6)

 

         Narodenie Mesiáša znamenalo, že Boh má o nás starosť. Nenecháva nás samých uprostred problémov a starostí. Posiela svojho Syna, aby prežíval s nami všetko pozemské okrem hriechu. Naša cestovateľská anamnéza je plná neistoty, prípadne rizika, ale čo sa týka viery – predstavuje istotu. Boh prišiel medzi nás a zostáva s nami až do skončenia sveta.

Mená

 Sme zvyknutí na to, že sa v bežnom živote organizujú rôzne podujatia. Organizátori, ktorí získali štedré sponzorské príspevky, majú možnosť pozvať a prilákať atraktívnych účinkujúcich. Vo svojich reklamných spotoch oznamujú, že sa im podarilo získať "veľké a silné mená". Ide o  úroveň, ktorá má byť zárukou najvyššej kvality. Ak sú tam silné a veľké mená, znamená to, že budú vyčnievať nad úroveň tých, ktorí sú slabší a menej výkonní. 

    Ježiš nikdy nestanovil menoslov vyvolených a spasených. V evanjeliu síce menoslov nachádzame, no ten netvorí poradie pre Božie kráľovstvo /Mt 1,1-17/. Môžu sa tam objaviť mená silné, ale aj slabšie. Mená takmer dokonalých a mená zlyhávajúcich. Mená ,ktoré mali cveng a mená, ktoré nerobili "dobré meno" tej ktorej rodine, či generácii. Ježiš sa ujal všetkých ľudí. Všetkých zahrnul do svojej starostlivosti. Nikdy vopred nemenoval  tých, ktorí budú zaručene spasení a mená tých, ktorí by prepadli na celej čiare. 

    Spomínam si na úryvok, dialóg z istého filmu. Išlo o diamanty. Jedna postava zobrala do ruky diamant a konštatovala:"Vôbec by som nepovedal, že toto je diamant!". Druhá mu vysvetľovala:"Toto je surový diamant, ešte nie je vybrúsený. Keď ho vybrúsia, uvidíš, aký je dokonalý". 

    Niektoré mená v rodokmeni Pána Ježiša zostali v "surovom stave". Iné sa tak "vybrúsili" v duchovnom zápase, že predstavujú top kvalitu pre Božie kráľovstvo. Stále musíme na seba hľadieť tak, že sme nevybrúsený diamant. Máme veľkú hodnotu, lebo Pán za nás obetoval svoj život, ale potrebujeme na sebe pracovať, aby sme obrúsili hrany, ktoré by nám mohli prekážať na ceste spásy.

Niektorí vidia iba to, čo chcú

 Istí manželia pracovali v záhrade. Tá dokáže človeka zamestnať úplne. Manželka zdvihla hlavu od záhonu kvetov a povedala manželovo:"Prosím ťa, dones z dielne nožnice". Muž odbehol a doniesol záhradnícke nožnice. Pani sa ešte spýtala:"Nevieš, či je tam kosačka?". Manžel sa zmyslel a povedal:"Tú som tam nevidel. Asi ju zobrali deti". Pani to nešlo do hlavy a tak sa bez komentára pobrala do dielne. Zastala vo dverách, a čo nevidí?! V strede miestnosti stála zaparkované kosačka! Nebolo možné si ju nevšimnúť. No vidieť ju mohol iba človek, ktorý mal čistú myseľ. Manžel,ako typický muž, mal hlavu inde, a vnímal iba tie nožnice, kosačku nie. Niekedy vidíme a vnímame iba to, čo nám vyhovuje.

    Vo vianočnom čase budeme pri liturgii spievať žalm:"Uzreli všetky končiny zeme, spásu nášho Boha"/Ž 98/. Pán Ježiš v evanjeliu však pripomína tvrdú realitu:"A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu" /Mt 21, 32/. Akoby chcel povedať:"Nebolo možné si nevšimnúťDieťa, ktoré prináša všetkým spásu!". No aj tu platí staré pravidlo, podľa ktorého človek vidí len to, čo má v mysli. Vidieť Boha predpokladá, aby sa človek uvoľnil od každodenného napätia, prečistil si myseľ čerstvým povetrím Božieho slova a otvoril sa  pre vanutie Božieho Ducha. 

    Advent nám oznamuje, aby sme nechceli vidieť iba to, čo nám niekto servíruje, alebo podprahovo predkladá. Máme mať ambíciu vidieť najmä to, čo nám prospeje na ceste spásy. V Advente uzrime Vychádzajúceho z výsosti, ktorý sa znižuje tak, že vstupuje do drobného ľudského sveta, aby nám oznámil Boží zámer. Zodvihnime hlavy, lebo sa blíži čas oznámenia nášho vykúpenia.

Čo treba robiť?

 Dlhodobo pretvávajúca pandémia, priniesla so sebou niektoré nové prvky. Napríklad nové výrazy, ktoré sa objavili v našom slovníku. V minulosti sme ich nepoznali vôbec, resp. používali sa minimálne. V poslednom čase sa objavil výraz-esenciálny. Ide o súvislosť s /ne/otvorenými obchodmi v čase pandemických obmedzení. Esenciálny obchod je taký, kde sa predávajú podstatné, hlavné, dôležité výrobky, ktoré sú potrebné na prežitie. Istý čas sa mohlo v obchode kúpiť iba to podstatné. Nepodstatné výrobky a výrobky nižších stupňov dôležitosti museli počkať. 

    Evanjelium zachytilo Jána Krstiteľa, ako komunikuje so Židmi pri rieke Jordán/Lk 3,10-18/. Prichádzajú za ním príslušníci viacerých stavov /mýtnici, vojaci/ a kladú mu esenciálnu otázku:"Čo teda máme robiť?". Už im nestačí zachovávať židovský zákon. Cítia, že ich duša potrebuje čosi viac. Cítia blízke volanie evanjelia, ktoré je naliehavé a silnejšie ako v obdobiach predchádzajúcich. Všetky druhoradé skutočnosti musia počkať. Trápi ich jediná esenciálna otázka: čo treba robiť, aby získali večný život?. Táto otázka zaujíma aj nás, preto hľadajme odpoveď v Božom slove.

    1.,Ján odpovedá:"Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké...". Vetu skráťme do podoby:"Kto má...nech dá...". Takto objavíme výraz-dať. Má mnohoraké použitie:A- podať. Podať niekomu niečo, lebo to sám nedokáže. Kým je človek ako tak pri sile, ani mu nenapadne myšlienka, žeby mu mal niekto niečo podávať. Ale vcíťme sa do situácie tých, ktorí sú odkázaní na podanie: jedla, nápoja, ruky, alebo niečoho iného/evanjeliový pohár studenej vody/. Skúsme v čase adventu podať blížnemu niečo, čo je esenciálne pre jeho život. B-vydať. Vydať zo seba energiu, najmä pri službe blížnemu. Veľa sa hovorí o tom, že treba vydať námahu, unaviť sa preto, aby sme boli zdravší fyzicky. Duchovne sa stávame zdravšími vtedy, keď sa namáhame pre dobro iného človeka. Takto vynaložená námaha sa nám zúročí určitým spôsobom už teraz, no hlavne vo večnosti. C-udať. Udať tón, lebo presne takto sa rozbieha jednotlivec alebo hudobné teleso, aby podali umelecký výkon. Sú ľudia, ktorí potrebujú zažiť, aby im niekto udal tón v živote. Potrebujú ho preto, aby vedeli, ktorým smerom sa ubrať, aby ich život mal zmysel a nadobudol plnosť. Ak im niekto udá ten správny tón, z ich života sa môže stať majstrovský kúsok, ktorý bude prijatý vo večnosti.

    2.,Ján odkazuje mýtnikom:"Nevymáhajte viac. ako vám určili!". Tu sa stretávame s výrazom-vymáhať. Všeobecne sa hovorí, že u nás pomaly narastá právne vedomie. Prejavuje sa tak, že ľudia sa odhodlávajú vymáhať to, čo im patrí. Ak sa na nich usmeje šťastie a kúsok tej neistej pozemskej spravodlivosti, tak si môžu vymôcť to, o čo ich niekto okradol. Iste je to dôležité, ale s tým má ísť ruka v ruke vymáhanie u Boha. Boh si praje, aby sme vymáhali uňho spravodlivý a čistý životný štýl v duchu evanjelia. Je potrebné, aby sme pred ním plakali a vymáhali najmä odpustenie hriechov svojich, alebo našich blízkych. Boh bude náš plač počuť. 

    Pred niekoľkými dňami sa mladým manželom, kdesi pri Kežmarku, narodili trojčatá. Keď odchádzali z pôrodnice, obstúpili ich novinári. Matke položili otázku:"Ako ich rozoznáte, keď sú také rovnaké?". Odpovedala pohotovo:"Podľa plaču. Každé z trojčiat plače inak". Nám sa zdá, že plačú rovnako, ale matka má iný sluch, počuje  svoje deti dokonalejšie. 

    Boh rozoznáva plač svojich detí po celom svete. Ani jeden neznie preňho tuctovo. On rozpoznáva každý a jeden. Ak oplakávame svoje hriechy a vymáhame od neho odpustenie, nezostane ľahostajný. Nezostaňme iba pri kritizovaní ľudí a situácií okolo seba, ale vymáhajme od Pána milosti pokojného a zdravého životného poriadku, ktorý sa stane základom pre Božie kráľovstvo. 

    3.,Ján sa prihovára aj vojakom. Hovorí im o.i.:"...buďte spokojní so svojom žoldom!". Žiada ich, aby boli spokojní. Spokojnosť, tá nám dnes veľmi chýba. Stávame sa permanentne nespokojnými. A zdá sa, že tá všeobecná nespokojnosť sa stáva akousi náložou, ktorá ešte môže explodovať. 

    Istý muž navštívil predajňu s automobilmi. So záujmom si prezeral jednotlivé modely. Nebol však s nimi spokojní. Nakoniec sa dohodol a nejaký model si vybral, ale so špeciálnou výbavou, na zakázku. Priplatil si hodne, ale odchádzal spokojný. 

    Všetci by sme si radi priplatili, len aby sme zažívali pokoj a boli spokojní. Modely života so stresom, nervozitou, aroganciou, byrokraciou a napätím odmietame. Čo by sme dali za to, keby sme dostali do svojho vnútra viac pokoja?!. Veľmi nám pomôže osobná modlitba, ktorá môže navodiť v duši tú správnu atmosféru. Ťažko je nám, keď máme v živote prijať skutočnosti, ktoré v nás budia nepokoj a nespokojnosť. Modlitba je zdroj pokoja. Ona spracuváva matériu nášho srdca a aj vzťahy, ktoré nám často nedávajú spávať. Modlitba je pokrmom duše. Ona tvorí esenciálny základ duchovného pokrmu. Ak duša odmietne žlč a naplní sa skrúšenou modlitbou, vtedy položíme základy našej spokojnosti, ktorá pomôže nielen nám, ale aj ľuďom v našom prostredí. 

Rozdielový hráč

 V športovej terminológii sa ujal výraz-rozdielový hráč. Spomína sa najmä v súvoslosti s kolektívnymi hrami napr. s futbalom. Ide hráča, ktorý má schopnosť priniesť na ihrisko zmenu. Dokáže zvrátiť nepriaznivý vývoj a čo je hlavné-dokáže dať gól. Takýto rozdieloví hráči sú na športovom trhu mimoriadne cenení. 

    Evanjelium nám oznamuje, že:" Prišiel Ján..."/Mt 11, 16-19/. Prišiel Ján, nastúpil Ján a stal sa "rozdielovým činiteľom" v plánoch Prozreteľnosti. Priniesol zmenu, zvrat. A to preto, lebo upriamil verejnosť na príchod Mesiáša. Ukončil definitívne éru prorokov, snov a túžob, lebo s príchodom Ježiša nastúpila realita a mentalita, ktorá upriamovala človeka na prijatie Ježiša z Nazareta ako Božieho Syna. Sám Pán o ňom povedal, ako veľmi si ho cení:"Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ" /Mt 11,11/. 

    Boh nás chce niekedy vidieť v drese "rozdielového hráča". Iste, nemôžeme svojou činnosťou ovplyvniť celý svet, ale môžeme urobiť niečo iné. V určitej chvíli, v určitom momente, či situácii, môžeme dať na javo, že Božie kráľovstvo je blízko. V určitom čase sa môžeme stať rozdielovými činiteľmi preto, lebo v pohanskom, liberálnom prostredí sa nám núka možnosť povedať o Ježišovi len krátku vetu:"Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta"/Jn 1,29/. A ukázať, že sme za ním vykročili. 

Viesť ľudí k spáse

 V športe zohrávajú dôležitú úlohu tréneri. Družstvo potrebuje vedenie, pevnú ruku, ktorá určuje taktiku. Mnohí z nich, ktorí dostanú ponuku, aby viedli reprezentáciu, hovoria:"Viesť reprezentáciu sa neodmieta, je to česť!". Je to logické, lebo v reprezentácii by mal byť výkvet, to najlepšie, čo na danom území existuje. A viesť tých najlepších...to je sen mnohých. 

    Aj Boh  nám dáva ponuku. Ponúka viesť iných po ceste spásy. To neznamená, že môžeme viesť iba najlepších...Boh nám ponúka  možnosťviesť aj bojazlivých, tých, čo nejakým spôsobom padli, aj tých, ktorí sa ukryli do súkromnej ulity ako nehodní a cítia sa nepripravení reagovaťpozitívne na Božie pozvanie. Všimnime si typické ľudské reakcie. V Knihe Genezis čítame o tom, ako prvý človek zareagoval na ľudské volanie. Svätopisec píše, že sa "naľakal". O chvíľu na to, že "sa skryl" pred zodpovednosťou /Gn 3,9-15/. Ale vrchol prijatia Božej výzvy tkvie v postoji Panny Márie. Vyjadrila ho slovami:"Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova" /Lk 1,38/. 

Chceme mať jasno...

 Vždy, keď sa súčasný človek zoznámi s novou skutočnosťou, kladie minimálne dve otázky: 1.,kedy?/to bude,/ a 2.,ako?/sa to stane/...Obidve sú logické a príznačné pre súčasníka. 1.,Pýta sa kedy, lebo je zvyknutý "mať svoj program" a snaží sa s ním všetko zosúladiť. 2.,Pýta sa ako, lebo je zvyknutý zachovať postup. Je vychovávaný zachovať postupnosť krokov takmer vo všetkých aktivitách. Obidve otázky odzrkadľujú snahu človeka, aby mal vo všetkom jasno. 

    Evanjelium hovorí, že Boh poslal archanjela Gabriela do Nazareta. Tam navštívil pannu, menom Mária. Oznámil jej, že sa stane Božou matkou, že porodí "Syna Najvyššieho". Mária si všetko vypočula a skôr, ako dala súhlas, položila jedinú otázku:ako sa to stane? /Lk 1,26-38/. Cítila, že ide o tajomstvo, ktoré ju presahuje, ale predsa len chcela mať v určitých veciach jasno. 

    Cieľom tejto udalosti bolo zdôrazniť, že Boh má vo všetkom jasno, že má presný plán, ktorý obsahuje večné dobro pre ľudské pokolenie. Chce od nás vedieť, či kvôli tomuto plánu dokážeme zmietnuť zo stola tie svoje, či sme ochotný opustiť svoje postupy a zákonitosti tak, aby sme prijali Božie. Ide o vec viery. Boh sa pýta cez slepcov, celého ľudského pokolenia:"Veríte, že to môžem urobiť? /Mt 9, 27-31/. 

Vec prístupu

 Prístup-to je dôležité slovo dneška. Prístup k informáciám, prístup do domu, prístupové cesty k sídlu nejakej inštitúcie, prístup k človeku atď. Adventné obdobie nám pripomína, že ľudia majú prístup k Bohu zabezpečený. U Izaiáša čítame:"Pripravte cestu Pánovi na púšti, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine" /Iz 40,1-11/. Cesta k Bohu je pripravená, len na ňu nastúpiť! Niečo podobné nachádzame v evanjeliu, kde sa píše o tom, ako nosiči, ktorí niesli ochrnutého, museli otvoriť strechu. Cez hlavný vchod  vojsťnemohli, a tak odkryli časť strechy a spustili chorého priamo pred Ježiša /Lk 5,17-26/. Boh sa postaral, aby cestu k nemu nebola zablokovaná. Prichádza Mesiáš, ktorý ohlasuje, že nikdy nebola cesta k Bohu taká priama a jasná ako teraz, keď ju vyznačil Boží Syn svojou krvou na Kalvárii. Snažme sa ukázať cez svoj život, že cesta k Bohu sa dá nájsť a že stojí za to, aby sme kvôli jej objaveniu a zotrvaniu na nej priniesli nejakú tú obetu.

Kde je Boh, tam to žije...

 V ľudskom spoločenstve nachádzame ľudí, ktorí majú radi určitý vzruch okolo seba. Radi sa pohybujú tam "kde to žije...". Vyhľadávajú atmosféru, ktorá je spontánna, veselá, niekedy až extrémne. Neznášajú miesta, kde je podľa nich mŕtvo a nič sa tam nedeje. Nezabúdajme aj na tých, ktorých životný štýl sa vyznačuje opakom. Majú radi kľud, protiví sa im zhon, vyhľadávajú ústranie, túžia po živote bez hlučných a rušivých vplyvov. Existujú však aj ľudia, ktorí sa snažia o vyrovnanosť a súlad medzi týmito krajnosťami života. 

    Advent nám oznamuje, že Boh zhliadol na ľudstvo v takej bohatej miere, že mu poslal Mesiáša. A ešte predtým jeho predchodcu-Jána Krstiteľa. Nehľadal ho tam, "kde to žije", kde sa nachádzala hlasná vrava vtedajšej spoločnosti, ale povolal si muža, z ktorého príchodom, "to začalo žiť" pri rieke Jordán.../Lk 3,1-6/. Ako sa to prejavilo? 

    1.,Boh nehľadal v menoslove, v ktorom figurovali: Pilát, Herodes, Filip, Lyzaniáš, či Annáš a Kajfáš. Títo nepatrili medzi Božích favoritov, hoci stáli na výslní a požívali všetky výhody vládnutia. Boh si povolal Jána Krstiteľa, ktorý k tejto tzv. špičke spoločnosti nepatril. 

    V týchto dňoch sa koná v Bratislave výstava slovenského moderného dizajnu. Tvorcovia umiestnili viaceré dizajnové počina súčasnosti do atmosféry historických izieb, v ktorých prevládal starobylý nábytok. Moderné výrobky z novodobých materiálov našli svoje vkusné miesto na barokových stolíkoch. Zaaranžovali to krásne-staré ladí s novým. Dokonalý súlad historického s moderným chápaním. 

    Ján Krstiteľ predstavuje zladenie starého sveta s novým. On dôkladne poznal túžby otcov, ktorí po Mesiášovi túžili a zároveň vedel, že noví ľudia, vedení náukou evanjelia, sa majú učiť žiť podľa nového poriadku. Kresťan je dnes človek, ktorý ukazuje plynulý prechod so sveta pozemského do večného. Života mnohých kresťanov ukazujú, že prechod zo starého do nového života sa môže udiať v pokojnom zladení a dôstojnom otvorení sa pre Boží plán spásy. 

    2.,Boh pri výbere Pánovho predchodcu nepozeral do okien ligotavých a prepychových palácov. Nazrel do atmosféry púšte pri rieke Jordán. 

    Nedávno zomrel známy český cestovateľ a dobrodruh Miroslav Zikmund /102r/. S Jiřím Hanzelkom tvorili významnú cestovateľskú dvojicu. Vo svojich pamätiach spomína na to, ako raz nocovali na vrchole Cheopsovej pyramídy. Hovorí, že vrchol netvoril špicatý kváder, ako by si niekto myslel, ale je tam plošina niekoľkých metrov štvorcových. Tam sa usalašili a prenocovali. Nie je vrchol ako vrchol. 

    V čase príchodu Mesiáša si mocnári mysleli, že vrcholom života je prepych a bohatstvo. Na druhej strane, Ján Krstiteľ pochopil, že vrchol jeho poslania sa nachádza v púšti a v jej duchovnej atmosfére. V histórii ľudstva sa našli mnohí, pre ktorých sa stala púšť najdokonalejším miestom na zemi. 

    Čo je vrcholo života dnes? Pripomína nám to modlitba-kolekta druhej adventnej nedele, v ktorej prosíme Boha? "aby nám starosti o pozemské veci, neprekážali ísť v ústrety Kristovi...". Toto je dnes púšťou! Máme selektovať ponuky sveta a nestratiť niť a napojenie na Božie kráľovstvo. Mnohí už túto niť pretrhli a ocitli sa v situácii, v ktorej zabsolutizovali hodnotu pozemského sveta, a to na úkor večnosti. 

    3., Boh pôsobil na Krstiteľa tak, aby pochopil, že jeho poslaním je "pripravovať cestu Pánovi, kým nepríde". Ľudia, u ktorých absentuje zmysel pre duchovné veci, sa snažia zabezpečiť si dlhotrvajúcu moc a postavenie v pozemskom živote. Pripravujú si cestu tak, aby neohrozene dominovali a viedli vo všetkých prestížnych rebríčkoch, ktoré uznáva sekularizovaná spoločnosť. Naplňať tento zámer sa im nedarí, lebo o svoje postavenie a moc sa musia stále báť. 

    Krstiteľ vedel, že istejšie, ako budovať pozemské piedestály, je upevňovanie Božej moci!. Najlepšie je to, ak Božiu moc upevňuje každý sám v sebe. A potom okolo. Vtedy sa "sen stane skutočnosťou". Známy archeológ Schlieman, ktorý žil v 19.storočí, objavil pozostatky starého mesta Trója. Povedali o ňom, že patrí medzi tých šťastlivcov, ktorí sa dopracovali k spojeniu "sna so skutočnosťou". Mnohým sa to nepodarilo. Náš sen, či túžba po Bohu sa splní síce až vo večnosti, ale už tu, na zemi, môžeme reprezentovať skutočnú Ježišovu lásku. Pomôžeme mnohým k tomu, aby sa nebáli svoje sny upriamiť na Mesiáša, ktorého tak vierohodne predstavil muž od Jordána-Ján Krstiteľ. 

Sivá eminencia

 Za čias Ľudovíta XIII. bol kardinál Richelieu významnou persónou. Hýbal nitkami v politike a to nielen do vnútra, ale aj von. Údajne žil v prepychu a požíval niele priazeň kráľa, ale aj rôzne materiálne dobrá. Málokto však vie, že ešte silnejšou persónou v tom istom čase, bol istý kapucín Pater Jozef Le Clerc du Tremblay. Dostalo sa mu významného vzdelania, stal sa diplomatom v službách vyššie uvedeného kardinála. Na rozdiel od neho žil v prísnej mníšskej skromnosti. Mal obrovský vplyv na vtedajšiu politickú sféru. Keďže chodieval oblečený do sivého mníšskeho habitu, od neho sa traduje výraz: sivá eminencia. V prenesenom slova zmysle ide o vplyvného človeka, ktorý úspešne riadi dianie z úzadia. Existuje aj dnes dosť ľudí, ktorí takýmto spôsobom niečo riadia. Nechcú sa príliš ukazovať, radšej zostávajú prítmí, ale bez nich sa neudeje nič /bez/významné. 

    V istých pozíciách sa takto prejavuje aj Ježiš. Predstavme si jeho stretnutie s dvoma slepcami /Mt 9, 27-31/. 

    1.,Najprv sa javí ako taký, ktorý si ich zvolania o uzdravenie nevšíma. Kričia za ním:"Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami". No, on ide ďalej, ako keby ani neexistovali. Takto vchádza do domu, ale oni ho nasledujú. Keď si túto situáciu predstavíme v duchu, zistíme, že sa podobá na hociktorú z nášho života. Boh niekedy ako keby mlčal, akoby ignoroval naše havarijné situácie, v ktorých sme sa ocitli. On len skúma, či budeme mať stále ochotu ísť za ním. Zaujímavé, Ježiša ako keby vôbec nebolo, a stále sú takí, ktorí za ním vykročia! 

    2.,V ďalšej fáze evanjeliového príbehu presviedča Ježiš slepcov, že riešenie majú vo svojich rukách. Prejaví sa to vo výroku:"Nech sa vám stane, ako ste uverili". Chce im povedať že, réžiu uzdravenia majú v rukách oni. A tá sa odvíja od stupňa ich viery. Niekedy nám stačí nejaký impulz, aby sme sa rozhýbali ku konkrétnym činom. Boh dá impulz, a my sa využívajúc svoje schopnosti, rozbehneme.

    3.,V závere týchto dramatických okolností nariaďuje Ježiš uzdraveným slepcom, aby o celej záležitosti mlčali. Neposlúchli ho. Tú veľkú radosť nedokázali v sebe udržať a všade hovorili o tom, čo sa stalo. Keby sme tak vedeli prezieravo rozhodnúť, kedy treba mlčať a kedy hovoriť?! A kiežby sme vo veľkom hovorili iba o veciach, ktoré pomáhajú k spáse! A kiežby sme dokázali mlčať vtedy, keď nás niekto tlačí do situácie rozširovať verbálne akékoľvek zlo! 

    V tom je časť veľkosti človeka, ktorý chce byť "sivou eminenciou", v dobrom slova zmysle. Buďme vplyvný, keď treba realizovať politiku Božieho kráľovstva. Môžme byť v úzadí, lebo Kristus je ten, ktorý má byť viditeľný a mienkotvorný aj v dnešných časoch.

Základy

 Spomínam si na situáciu, keď som po skomčení ZDŠ nastupoval na Gymnázium. Medzi pedagógmi sa veľa hovorilo o tom, ktorý žiak, odkiaľ prišiel. Niektoré základné školy mali svoju reputáciu a vychovávali iba výborných žiakov. O iných išiel chýr, že žiakom nedávajú dobré základy. S tými, ktorí dobré základy získali, sa pracovalo ľahšie. S ostatnými ťažšie, lebo najprv museli dohnaťdeficit. Kto má dobrý základ, má predpoklad, že unesie aj väčšiu záťaž v budúcnosti. Škola sa môže pochváliť tým, že dala žiakovi dobré základy , lebo sa mu tam venovali. Aj rodina je ustanovizeň, v ktorej sa dajú nadobudnúť dobré základy-kultúrou správania, vzťahmi, výchovou atď. Istý slávny človek vo svojom životopise konštatoval, že vyrastal na ulici. Nie rodina, nie škola, ale ulica mu dala taký základ, že ho v živote len ľahko niečo nezlomilo. Aký paradox! V škole, v rodine sa  nami zapodievajú a venujú sa nám, aby sme nejaké základy dostali, na ulici sa nám nevenuje nikto s tým, žeby nás kultivoval, a aj tam niekto môže nájsť odrazový mostík do života. Evanjelium spomína dvoch mužov, ktorí postavili domy. Jeden bol úspešný, lebo mal dobré základy, no druhý základy podcenil a tak dom nápor živlu nevydržal a zrútil sa /Mt 7,21. 24-27/. Ponaučenie? Základy môžeme získať všade, kde sme. Je len dôležité to, čo budeme chcieť na nich postaviť...

Siete

 Možno si pamätáte, že svojho času vysielali v televízii reklamu s tématikou športu. Každú chvíľu sme počuli:"Dajte deti na tenis!". V reklame účinkovali veľké tenisové esá/tiež tenisová terminológia/. Napríklad:Kučera, Mečíř, Hrbatý, Cibulková atď. Takto prišla  pozvánka, pozvanie k sieťam, priamo do domácností. Sieť je totiž v tenise veľmi dôležitá. Ktosi trefne poznamenal:"Áno, ale kto deti odtrhne od sietí...?"/internetových/. Dnes dostať mladého človeka k tenisovým sieťam predpokladá odtrhnúť ich od tých internetových. Jedna z novších reklám prináša toto:"Zdá sa vám, že vaše deti dlho vysedávajú pri mobile? Odteraz budú ešte dlhšie. Lebo  od operátora  prichádza nová ponuka"!. 

    Občas aj od Cirkvi zaznieva ponuka:"Dajte, zverte deti Kristovi!". Iste, v liberálnych médiach niet miesta pre takúto ponuku. Ale Cirkev si cestu a spôsob, ako sa prihovoriť veriacim rodičom, nájde. Problém je v tom, že ich/ rodičov/ bude treba odtrhnúť od otrockej závislosti na sieťach. Ak pôjde do tuhého,  tie tenisové môžu byť ťažkosťou a prekážkou..Vo svojej dobe aj rybárske mohli byť prekážkou...Našťastie v prípade prvých učeníkov sa tak nestalo. Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš kráčajúc po brehu Galilejského mora, pozýva rybárov/Ondreja, Šimona,Jána a Jakuba/, aby ho nasledovali. Odpoveď bolá okamžitá:"Oni hneď zanechali siete a išli za ním" /Mt 4, 18-22/. Pomôžme našim deťom zanechať rôzne siete, a to preto, aby objavili Krista. Boh im ponúkne siete nového významu-budú získavať iných pre Božie kráľovstvo. A tie iné siete-tenisové, či internetové, im v tom môžu pomôcť, ak budú použité v zdravej miere.