sobota 23. októbra 2021

Povolanie

 


            V istých životných situáciách konštatujeme, že nie každý je súci pre nejakú činnosť. Ak chce niekto zveriť svoje deti niekomu, kým pôjde nakúpiť alebo niečo vybaviť, nie každý je na to vhodný. Každý si vyberie osvedčeného a známeho človeka. Takisto platí, že nie každému sme ochotní zveriť stráženie nášho majetku.

            Vždy, keď sa hovorí o misiách, o misijnom poslaní Cirkvi, konštatujeme, že nie každý je vhodný pre túto službu. Ide o službu povolania, ktoré je náročné a vyžaduje silnú osobnosť. Ako to prebieha v procese povolania pre nejakú službu v Cirkvi alebo aj pre vieru vo všeobecnosti? Ako príklad nám môže poslúžiť situácia, ktorá sa vyvinula okolo slepca Bartimeja (Mk 10, 46 – 52).

 1.) Akcia vychádza zo strany Boha

V úryvku evanjelia čítame, že Ježiš je ten, ktorý začal iniciatívu, lebo povedal: „Zavolajte ho!“ On začína vždy. On je vždy na začiatku diela povolania. On je ten, ktorý čaká na reakciu na svoje volanie. Niektorí volaní reagujú pozitívne, a to hneď – tak, ako Bartimej. On vstal a pohol sa smerom k Ježišovi.

            Na Božie volanie existuje aj negatívna odpoveď. Môže mať podobu týchto slov: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?“ (Jn 6, 60 – 71)

Ježiš čaká na našu kladnú odozvu, ale rešpektuje aj tú negatívnu. To, čo je medzi tým, neuznáva. Odmieta vajatanie a hľadanie tzv. neutrálneho riešenia. To reprezentuje človek, ktorý po Božom pozvaní povedal: „Dovoľ, aby som najprv pochoval svojho otca.“ Ježiš na to hovorí: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych.“  (Mt 8, 21 – 22)

            Dnešná doba zvlášť potrebuje ľudí s jasným presvedčením a so schopnosťou svoje presvedčenie a povolanie obhájiť pred celým svetom.

 2.) Boh oslovuje človeka prostredníctvom iného človeka

Mohol sa o tom presvedčiť Bartimej, lebo niektorí zo zástupu mu doručili Ježišovo pozvanie slovami: „Vstaň, volá ťa.“

            V bežnej praxi života sa stretávame s ľuďmi, ktorí nám niečo doručia. Napríklad list alebo balíkovú zásielku. V ich práci nemusí byť nijaké citové rozpoloženie. Jednoducho prídu, odovzdajú tovar, vyžiadajú si potvrdenie o prijatí zásielky a odchádzajú. Sú to doručovatelia.

Inak tomu je pri doručení Božieho pozvania. Tam figurujú ľudia, ktorí doručia adresátovi správu, že ho Boh volá, ale zároveň vložia do tejto činnosti aj to svoje – osobné. Tak, ako to počul Bartimej: „Neboj sa!“ Takže celá doručená správa znie takto: „Neboj sa, vstaň, volá ťa!“ Ľudia, ktorí tvoria medzičlánok medzi Bohom a konkrétnym človekom, vložia do svojej služby aj svoje presvedčenie viery alebo povolania. Takto má byť vždy. V Cirkvi nie sme len technickí odovzdávatelia hodnôt, ale sme takí, ktorí robia všetko preto, aby presvedčili adresáta, že prijať Pánovu výzvu sa oplatí. Pri tejto činnosti odovzdávame aj svoje presvedčenie viery. Poúča nás o tom sv. Pavol, ktorý v Liste Rimanom píše: „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom...“ (Rim 7, 18 – 25)

3.) Na záver akcie Božieho volania sa očakáva reakcia kandidáta

Aká má byť? Taká, ako ju predstavil Bartimej. Svätopisec napísal, že slepec odhodil plášť a pristúpil k Ježišovi. Ide o veľké gesto. Zahodenie plášťa znamená odhodenie starého spôsobu života. Znamená definitívnu rozlúčku s predchádzajúcim životom v otroctve zlozvyku a hriechu. Božie volanie robí z kandidáta nového človeka. Za Ježišom má vykročiť obnovený človek, ktorý zmenil svoj odev a obliekol sa do „výzbroje svetla“ „Noc pokročila a deň sa priblížil. Vyzlečme teda skutky tmy a oblečme si výzbroj svetla. (Rim 13, 12)

Plášť starého života sa nehodí do služby odovzdávania viery.

 

Evanjelium ako lahodná hudba

 


 

         Pred nejakým časom vystupoval v našej televízii známy český muzikant, spevák, p. Jarek Nohavica. Mnohí poznajú jeho piesne a počúvajú ich dlhé roky. Tento spevák povedal zaujímavú myšlienku. Podľa neho je vtedy hudba dobrá, keď:

1.) sa dobre počúva – človek si len tak sadne, privrie oči a ponorí sa do hĺbky podmanivých tónov. Vtedy pôsobí dojmom, akoby nevidel, iba počúval a nechal plynúť lahodné tóny do svojej duše.

2.) nabáda človeka do spevu – istým spôsobom ako keby sama otvorila jeho ústa a podnietila ho vydať hlas a spievať.

3.)  povzbudzuje človeka, aby vstal a začal tancovať

 

Ježiš Kristus nám predstavil tú najlahodnejšiu duchovnú melódiu

bez akýchkoľvek falošných tónov a tá sa skoncentrovala v evanjeliu. Pritom sa postaral o to, aby sa dostala k uchu poslucháča, o čom sa presvedčil aj slepý Bartimej. (Mk 10, 46 – 52) Ako a na základe čoho?


 1.)  Ježiš Kristus ponúka svoje slovo ako hudbu na počúvanie

Predstavme si Bartimeja ako sedí pri ceste a počuje, že okolo neho ide „veľký zástup“. Uprostred tohto hluku a vravy vníma iba Ježiša. Ukázal, aké je podnetné, keď si človek sadne, vyselektuje všetky zvuky a započúva sa iba do Božieho slova.

Dnes nám táto ochota chýba. Súčasná generácia je neposedná, netrpezlivá, nervózna a má rozptýlenú pozornosť. V takomto rozpoložení sa nedokáže započúvať do lahodných a hlavne liečivých tónov evanjelia. No vždy má možnosť naučiť sa  prisadnúť si k Ježišovým nohám a vyčleniť si čas na jeho slovo.

2.) Ježišova náuka pôsobí ako hudba do spevu

Slepec Bartimej, čítame v evanjeliu, dokázal prekričať celý zástup. Môžeme povedať, že sa  prekričal a prevolal k Ježišovi. Napriek tomu, že sa ho zástup snažil umlčať. Ľudia mu výrazným spôsobom dávali najavo, že si neprajú počúvať jeho krik. Aj napriek tomu jeho volanie preniklo k Ježišovi.

         Bohuvďaka, aj dnes žijú obdivuhodní ľudia, ktorí volajú, ktorí zvyšujú hlas, keď vidia okolo seba neprávosť a poukážu na ňu. Robia to aj za tú cenu, že sú akoby v menšine, že sú obklopení takými, ktorí mlčia, aj keď vedia, kde je spravodlivosť a takými, ktorí im oponujú a vytvárajú negatívnu verejnú mienku.

         Dnešná doba, aj každá iná, nepotrebuje zastretý a šepkajúci hlas, ale taký, ktorý sa bude dovolávať Božej pravdy pre tento svet.

 3.) Pán Ježiš nám predstavuje svoju náuku ako hudbu, ktorá nabáda človeka, aby vstal a tancoval, teda vykročil.

Bartimej vstal, píše evanjelium, zahodil plášť a vykročil k Ježišovi. Po svojom uzdravení ho nasledoval.

         Pán Ježiš chce, aby jeho nasledovníci vstali, zahodili starý šat života v hriechu, a tak pristúpili k nemu.

         Predstavme si, že si obzeráme svoj šatník. Pri pohľade do jeho útrob konštatujeme, že to a to si už neoblečieme. Povieme: „Toto si už neoblečiem, lebo to vyšlo z módy alebo je to tesné.“ Človek, ktorý ide za Kristom, má odhodiť šat hriechu a pritom rozhodne prehlásiť: „Toto si už neoblečiem!“ Urobí tak preto, aby vyhovel požiadavke Pána Ježiša, že: „nové víno treba dať do nových mechov.“
(Mt 9, 14 – 17)

         Božie slovo na nás pôsobí ako lahodná hudba. Z ľudského hľadiska treba urobiť všetko preto, aby sme mali otvorené srdce a chceli ho vystaviť pôsobeniu milosti, ktorú Božie slovo obsahuje. Dnešná doba zvlášť potrebuje ľudí, ktorí sa sýtia týmto pokrmom. Nielen pre svoju osobnú potrebu, ale aj pre pomoc tým,
ktorí prežívajú núdzu vo svojom živote.

streda 20. októbra 2021

Nech hriech nevládne vo vašom smrteľnom tele

     Predstavme si situáciu, kedy nás niekde vítajú ako hostí. Vítanie má na starosti konkrétny človek, ktorý sa nám prihovorí slovami: "Cíťte sa tu ako doma!". Samozrejme, že to málokto chápe doslovne. Nikto z normálnych ľudí sa na návšteve nespráva ako doma. Za touto zdvorilostnou frázou sa skrýva úctivosť, srdečnosť a vrúcnosť prijatia. 

    Sv. Pavol píše list do Ríma a tamojších veriacich upozorňuje slovami: "Bratia, nech nevládne hriech  vo vašom smrteľnom tele..."/Rim 6,12/.

    Ide mu o to, aby sa hriech "necítil" v našom živote ako doma. Aby sme si zvykli na celoživotný zápas s hriechom, čo je náš údel. Prečo je to tak? 

1.,Lebo hriech ako najväčšie zlo má tendenciu v človekovi zapustiť korene, zahniezdiť sa, nadobudnúť zázemie, urobiť si maximálne pohodlie a získať nekontrolovanú voľnosť. Bolo by to zlé, keby sa hriech stal našim "spoludomácim". 

2.,Lebo dlhodobý stav hriechu negatívne ovplyvňuje myslenie a počínanie človeka. A to až do takej miery, že sa celkové správanie človeka stáva scestným a výlučne protievanjeliovým. 

3.,Lebo hriech je najväčšou prekážkou duchovného napredovania na ceste spásy. Človek, ktorý má záujem napredovať, si musí robiť v živote poriadok a zbavovať sa zbytočnej a škodlivej záťaže. Všetci sme slabí a hrešíme, ale máme urobiť maximum preto, aby si hriech  u nás nezískal trvalé bydlisko. Úctivé a srdečné privítanie hriechu sa vždy obráti proti nám.

Dobré miesto

        V bežnej komunikácii medzi ľuďmi sa občas objaví výraz: "dobré miesto". Ak sa povie, že  niekto má dobré miesto, myslí sa najmä na jeho nadštandardné pracovné zázemie a tým aj finančné zabezpečenie. Dobré miesto môžeme však mať aj v kine, alebo na nejakom športovom či inom spoločenskom podujatí. 

    Evanjelista zachytil zaujímavú situáciu, keď ponúkol komunikáciu Pána Ježiša s bratmi Zebedejovcami, Jakubom a Jánom. Tí oslovili svojho Učiteľa so zvláštnou požiadavkou: "Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici" /Mk 10,35-36/. 

    Mnohí, ktorí to počuli, si možno mysleli, že majú záujem o nejaké dobré miesta už na tomto svete. Na mieste je otázka: Čo možno považovať za dobré miesto v Ježišovej blízkosti? 1.,Pokora. 

Ježiš to vysvetľuje takto:"...kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vašim služobníkom...lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale, aby slúžil...". Výrazom pokory napr. pri nejakom úspechu je povedať: dokázal som to s Božou pomocou, alebo som len súčasťou dobrého tímu, prípadne - mal som aj šťastie, atď. Pri akejkoľvek vydarenej činnosti, môžeme zvoliť takúto rétoriku alebo povedané rečou Svätého písma: "Sme len neužitoční sluhovia". 

2.,Prijatie jeho slova, ktoré má mať dominantné miesto v našom živote. 

Sv. opát Maxim Vyznávač píše:" Pod nijakou mericou nijako nemožno udržať slovo, ktoré je najradšej  na samom vrchole  ako najväčšia ozdoba Cirkvi" /Liturgia hodín IV,s.354/. Toto Slovo, ktoré je ozdobou a hybnou silou Cirkvi, by malo vyčnievať nad všetky iné slová, ktorými sme počas dňa zaplavovaní z médií alebo z komunikácie s ľuďmi. Božie slovo by nemalo mať konkurenciu, čo sa týka hľadania dobrej cesty. 

3.,S Bohom máme mať ambíciu dosiahnuť veľké veci. 

Sv. Pavol sa nechal počuť, že Boh je ten, ktorý:"...oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet" /Rim 4, 16-18/. A toto je dôsledok dôvery Bohu. Týka sa praotca Abraháma, ktorý:"...proti nádeji v nádeji uveril..". Ten, kto uverí, neoľutuje svoje rozhodnutie Bohu dôverovať. S Bohom dosiahneme tú najväčšiu vec-spásu. Možno nie tie najlepšie miesta pri užívaní dobier tohto sveta, ale určite pri hostine v jeho kráľovstve.

Znamenie kríža

    Evanjelista Lukáš nám prináša Ježišovu kritiku na adresu jeho súčasníkov. Konkrétne hovorí: "Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane..."
/Lk 11,29/. 

    Pri úvahe na túto tému mi prišlo na myseľ, že každý jeden
z nás si možno denne vytvára znamenia. V dosahu očí a rúk si nechávame rôzne predmety, aby nás upozornili, že máme niečo dôležité urobiť. Sú to papieriky s poznámkami, prípadne iné materiálne veci, ktoré upriamujú našu pozornosť
na niektoré činnosti. Sú to naše znamenia.
    
Okolo sebe vídavame znamenia kríža. V aute, na stene,
na krku nosia ľudia krížiky či iné vyobrazenia Ježiša Krista.         Kiežby boli pre nich nielen okrasou, či výstrelkom módy, ale aby slúžili ako znamenie Lásky. Tej Lásky, ktorá premohla zlo. A tiež znamením, že v sile tej istej Lásky vytrvajú v dobrom
a zdolajú každé zlo.


Potrpieť si a pretrpieť

    Predstavme si význam dvoch slov: potrpieť/si/ a pretrpieť. Väčšinou je to tak, že si potrpíme na vonkajšie veci: oblečenie, vizáž, okolie domu atď. 

    Pretrpieť znamená prežiť krušnú situáciu a ešte k tomu povedať: "Bohu vďaka!". Pretrpieť treba najmä ťažké vnútorné boje a zápasy. Málokto o nich vie. Možno iba zopár zasvätených, ktorým sa zdôveríme. 

    Pán Ježiš kritizuje svojich súčasníkov za to, že si potrpia na vonkajšie t. j. viditeľné skutočnosti /Lk 11, 37-41/. A dodáva: "Hlupáci, či ten, čo stvoril vonkajšok, nestvoril aj vnútro?"

    Starať sa treba najmä o vnútro a na tom si potrpieť. No nemožno ignorovať ani to vonkajšie. Vnútro i vonkajšok majú byť v rovnováhe. Na jednom i druhom si treba potrpieť, aj keby sme za to museli niečo vytrpieť.

štvrtok 14. októbra 2021

Myšlienka dňa - Pevné väzby s Kristom

    Občas sme vyzvaní lekárom, aby sme odovzdali vzorku krvi. Dôvodom je zistiť, či je v organizme všetko v poriadku. Postup poznáme. Vyhrnieme si rukáv, pocvičíme rukou a natiahneme ruku v predlaktí. Zdravotník najprv hmatom zisťuje, kde sa nachádza žila, lebo nie u každého je rovnako viditeľná. Žila musí vystúpiť, musí byť zjavná vizuálne aj na dotyk. 

    Pred nedávnom som sa zhodol v rozhovore s istou paňou, že dnes je byť kresťanom ťažké a zároveň ľahké. Ťažké preto, lebo svet sa snaží pohlcovať všetky snaženia, ktoré majú visačku evanjelia a Cirkvi. 

    Na druhej strane je dnes tak ľahké vyčleniť sa z davu, ktorý bez úvahy prijíma všetko, čo sa ponúka v záujme demokracie a tzv. ľudských práv. Pod striešku tejto agendy, najmä z EÚ, sa zmestí všeličo. 

    Je jasné, že viac ako inokedy treba zostať na pôde evanjelia a stať sa "vystupujúcou žilou". Tá je síce zraniteľná, ale aj plná živín svedectva. 

    Pán Ježiš vyčíta farizejom, že:"...vzali kľúč poznania....sami nevošli a tým, čo chceli vojsť, zabránili" /Lk 11,53/. Mali príležitosť privítať Mesiáša v osobe Ježiša z Nazareta. Neprijali ho a bránili v tom aj obyčajným ľuďom. 

    Aj dnes máme vhodnú príležitosť poskytnúť kľúč poznania
a to tým, že vernejšie zakotvíme v učení evanjelia. Nebudeme pretrhávať putá s ním, ale budeme budovať pevnejšie väzby.

Myšlienka dňa (nedeľná) - Boh vidí úmysly srdca

    Niektorí ľudia komentujú svoje správanie takto: "Ani neviem, čo to do mňa vošlo". Takáto reakcia vzniká po tom, čo niekto poriadne popustil uzdu svojmu hnevu. Keď ten vyprchá,  potom je na mieste takéto viac či menej pravdivé zdôvodnenie svojho konania. 

    Platí, že človek by sa mal kontrolovať vždy. Naozaj, je veľmi dôležité, čo do človeka vojde a čo do svojho vnútra pustíme. Starozákonný svätopisec hovorí: "Modlil som sa a bol mi daný rozum, prosil som a vošiel do mňa duch múdrosti" / Múd 7,7/. 

    Pozadu nezostáva ani autor Listu Hebrejom, kde čítame:
"Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč, preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca" /Hebr 4,12/. 

    Oba citáty hovoria o veľkej hĺbke vnútra človeka a o tom, že nikto z nás nemá útroby srdca ukryté tak, že by ich Boh nenašiel. Tieto úryvky z nedeľných čítaní nech nás povzbudia, aby sme svoje vnútro otvárali najmä pre potreby modlitby a Božieho slova. 

Myšlienka dňa - O bremenách

     Život nás učí, že niektoré skutočnosti sa musia niesť. Niekedy sa stáva, že na adresu istého človeka povieme: "Aha, ako sa nesie!". Podľa nás ten človek, o ktorom je reč, kráča a pohybuje sa nezdravo sebavedome. 

    Sme vďační istým ľuďom, že nás kedysi naučili, ako sa nesie nejaký predmet. Dodnes viem, ako sa nesie vrece cementu, či nejaké dlhé železo a ako sa dáva na plece nejaký balík či  iný materiál. Treba na to spôsob, lebo to nie je jednoduché. 

    Pán Ježiš vyčíta zákonníkom toto: "Aj vám, zákonníkom, beda! Lebo zaťažujete ľudí bremenami, ktoré nemožno uniesť, ale sami sa tých bremien ani jediným prstom nedotknete" /Lk 11,46/. 

    Musíme sa naučiť vďačnosti aj za to, že stretávame ľudí, ktorí nás učia niesť bremeno života. Robia to nevtieravým a šetrným spôsobom, bez toho, žeby na seba upozornili ako na hrdinov. 

    Pri pohľade na nich si povieme: "Aha, ako sa nesie/bremeno a kríž života!" Snažme sa aj my svojím štýlom života ponúknuť blížnym zdravú a účinnú lekciu pri nesení svojich ťažkostí každodenného života.

piatok 8. októbra 2021

NÁVRATY

 

         Niektorí ľudia sa vracajú na miesta, ktoré kedysi opustili. Nerobia to iba v mysli, ale skutočne, reálne, fyzicky. Majú na to rôzne dôvody. Niekedy je to nostalgia za starými časmi a miestami, inokedy potreba, ktorá spočíva v riešení rodinných povinností alebo iný, viac či menej vážny dôvod. Sú to návraty krátkodobé, ale niekedy aj také, ktoré pretrvajú do konca života. Jednoducho, niekto nedokáže starnúť a zomrieť mimo svojho rodiska alebo miesta, kde prežil roky svojho detstva i dospievania.

         Keď si zoberieme do rúk Sv. písmo, nájdeme tam viaceré variácie na tému návratov. Pristavme sa hneď pri Markovmu evanjeliu a zdôraznime v ňom rozhovor Ježiša s bohatým mladíkom. Výsledkom tohto rozhovoru je skutočnosť, že mladý muž zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo nebol schopný zrieknuť sa svojho veľkého majetku (Mk 10, 17 – 30) Tak veľmi si prajeme, aby sa vrátil. Nevieme, či tak urobil. Vieme však, že pre jeho duchovné dobro by bolo lepšie, keby sa k Ježišovi vrátil a splnil jeho kritériá.

         V tom istom úryvku je reakcia apoštola Petra, ktorý konštatuje: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ Ako je dobre, že Peter sa už k rybárčeniu nevrátil. Ak by to urobil, Cirkvi by chýbal jeden z najväčších pilierov Cirkvi v histórii. Niekedy je lepšie vrátiť sa,  inokedy zasa opačne. Sv. písmo ďalej spomína situácie, podľa ktorých sa ľudia vracajú.

1.) Niekto sa vracia, aby urobil vo svojom prostredí poriadok – Pán vinice (Mt 21, 33 – 6)

2.) Niekto sa vrátil, lebo si urobil poriadok vo svojom živote, vo svojom vnútri – Márnotratný syn  (Lk 15, 11 – 32)

3.) Návrat niekoho, kto chce iba parazitovať na dobrom diele iných – nečistý duch (Lk 11, 15 – 26)

 1.) Návrat kvôli zabezpečeniu poriadku

Častým motívom niektorých dobrodružných a akčných filmov je téma, podľa ktorej sa hlavný hrdina vracia domov, aby vykonal úkon pomsty a vyrovnal účty.

Pán vinice sa tiež vracia z ciest domov, aby vyúčtoval s najatými robotníkmi. Prichádza, aby nastolil nie pomstu, ale úkon spravodlivosti a dal každému to, čo si zaslúži.

Existuje iniciatíva, ktorá má názov: Poobzeraj sa okolo seba. Týka sa životného prostredia a odporúčaniu vyzbierať okolo seba neporiadok, ktorý narobili ľudia. V týchto dňoch prišiel podnet od mladých z našej diecézy, aby sa zapojili do kampane s názvom: RE246 renew. Má za cieľ spoločnými silami vyzbierať z prírody 246 vriec odpadu. Kto by mal záujem prihlásiť, nájde to na našej webovej stránke. Každý, kto sa poobzerá okolo seba, objaví dosť neporiadku a každý rozumný človek si urobí poriadok.

Platí to aj v duchovnom slova zmysle. Niekedy je potrebné vrátiť sa do minulosti a prejsť aj súčasnosť a všimnúť si, či si nepotrebujeme dať do poriadku vzťahy. Tie mohli byť narušené aj naším pričinením. Náprava uviazla na bode mrazu a nemôže sa pohnúť z miesta. Je veľmi užitočné, ak dokážeme okolo seba tento morálny balast alebo sa o to aspoň pokúsiť. Takéto návraty nebývajú stratou času, ale sú zdrojom očistenia a posvätenia.

 2.) Návrat, ktorý súvisí s poriadkom v sebe

V Božom slove čítame o márnotratnom synovi, ktorý sa vrátil do rodného domu, lebo si dal do poriadku svoje vnútro. Zistil, že urobil chybu. Dal sa na pokánie a vrátil sa do otcovského domu. Zvykneme povedať, že podrástol.

V niektorých bytoch majú ľudia na stene alebo na dverách nalepený meter, ktorým merajú, o koľko centimetrov podrástli ich deti. Deti veľmi rady počujú, keď im niekto povie: „Podrástol si/ Podrástla si.“ Veľmi sa z toho tešia.

Keby tak existoval duchovný meter, ktorý by vykazoval známky nášho rastu, ale on predsa existuje. Konkrétne sa o ňom dozvedáme pri rozhovore Pána Ježiša s bohatým mladíkom. Ježiš mu ukazuje, ako môže rásť. Odporúča mu najprv zachovávanie prikázaní, potom ho volá vyššie a odporúča mu, aby zanechal majetok a slobodný od tohto bremena ho nasledoval.

Zisťujeme, že nie je jednoduché rásť popri takomto metri, Skonštatoval to aj bohatý mládenec. Boh nás volá vyššie a vyššie. Najčastejšie má pre nás pripravené meradlo kríža. Toto je najistejšia cesta, hoci nepopulárna, na to, aby človek stúpal vyššie k Bohu. Skúmajme svoj život a zistíme, že Boh nám rozmanitým spôsobom umožňuje duchovný rast. Niekedy rastieme, a ani si to neuvedomujeme. Až dosiahneme míľnik, kedy sme disponovaní vrátiť sa do Otcovho domu vo večnosti.

 3.)  Návrat z dôvodu špekulácie a negatívnej činnosti

Evanjelium hovorí, že nečistý duch bol vyhnaný z ľudského príbytku. Keď sa nemohol nanovo nikde usadiť, vrátil sa naspäť do príbytku, ktorý bol vyčistený. Zobral si so sebou viac iných zlých duchov, ktorí boli horší ako on. Ide o príklad parazitovania na dobre, ktoré niekto vykonal.

Človek dokáže veľa urobiť pre to, aby pripravil živnú pôdu pre dobré dielo. Mnohí ľudia vlastnia záhradky a sady. Niekedy sa akoby sťažovali, že konkrétny ovocný strom neprináša ovocie. Hovoria, že mu poskytli všetko to, čo on potrebuje na svoj rast. On však nie a nie zarodiť.

Podobá sa to úsiliu človeka, ktorý robí maximum pre to, aby sa zrodilo dobré dielo. Niekedy je málo trpezlivý, ba dokonca niekto zájde do opačného extrému. Začne vytvárať podmienky pre rast zla. Niekedy sa to deje aj nechtiac. Robievame to svojím štýlom života, a to takým, že pohrdneme Bohom a jeho evanjeliom. Zároveň pohŕdame aj svojou cestou spásy.

Pohŕdanie Ježišom a evanjeliom je chorobou dnešných čias. Dokonca sme svedkami paradoxnej situácie, podľa ktorej sviatosti prijímajú aj takí ľudia, ktorí pohŕdajú Božou náukou, prípadne pápežom, cirkevnou hierarchiou a celou Cirkvou. Tým sa dostávajú na cestu omylu a vytvárajú živnú pôdu pre dokonalejší rast zloby.

Jediná cesta ako pripraviť dobrú pôdu pre dobro, je autentický život podľa Ježiša Krista. Žiada si to pokoru, vernosť a trpezlivosť. V tom prípade naše návraty nebudú len samoúčelné a nostalgické, ale budú naplnené úprimným hľadaním Boha a jeho milosti.

 

Zánik.

Sme svedkami javu, podľa ktorého veľa skutočností zaniká. Zanikajú napr. športové kluby, lebo odišiel sponzor. Zanikajú firmy, lebo drahé výrobky a služby lákajú málokoho. História nám pripomína, že taký istý osud postihol mnohé, kedysi výstavné a vyhlásené mestá, či celé civilizácie a kultúry. Zánik je súčasťou života. Ale súčasťou života je aj zrodenie sa nových skutočností.
    U proroka Joela čítame, že zanikli aj niektoré vznešené a opticky neotrasiteľné skutočnosti. Prorok žalostí a to isté odporúča aj svojim súčasníkom:" Opášte sa a nariekajte, kňazi, kvíľte, služobníci oltára. Poďte, nocujte vo vrecovine, sluhovia môjho Boha, lebo v dome vášho Boha zanikla krvavá i nekrvavá obeta"/Joel 1, 13-15/. Ktovie, aké mal Joel poznanie?! Či mu bolo dané, že obety starozákonného ľudu zaniknú úplne?!
    Je jedna krvavá obeta, ktorá je absolútna, a tá nikdy nezanikne. Je to obeta Kalvárie, ktorú raz a navždy vykonal Ježiš Kristus, keď sa dal potupne ukrižovať. A sú, Bohu vďaka, aj iné nekrvavé obety, ktoré pretrvávajú. Sú to naše každodenné chvíle obiet, ktoré čerpajú motiváciu z evanjelia, t.j. z Kristovej lásky a sú zacielené na dosiahnutie večnosti, teda smerujú znova iba k Bohu. Akú máme výsadu a milosť! Kedy len chceme, môžeme mať k nim prístup. Sprostredkúva ho Cirkev. Na rozdiel od proroka Joela sa môžeme radovať a nie smútiť. Radujme sa, lebo sme objavili nesmiernu hodnotu Pánovej obety, ktorá je nekonečná. Tej obety, ktorú priniesol na Kalvárii, ale aj tej, ktorá nám dáva odvahu konať dobré akutky a trpezlivosť počkať si na odmenu vo večnosti. 

sobota 2. októbra 2021

Predpoklady pre manželstvo.

Nedávno navštívil Slovensko Svätý Otec František. Strávil u nás zopár dní a predniesol zaujímavé homílie a prejavy. Stal sa centrom vysielania takmer všetkých médií. Nedalo sa nevšimnúťsi, že niektoré z nich nezaujímalo ani tak posolstvo pápeža, ako vyťahovanie niektorých extrémnych situácií. Išlo najmä o média liberálneho a bulvárneho razenia. 

    Evanjelium nám prináša správu o tom, ako farizeji pokúšali Ježiša /Mt 10, 2-12/. Týkalo sa to problematiky manželstva. Nezaujímalo ich poslanie manželského spolužitia, ale vytiahli extrémny prípad-či môže muž prepustiť svoju manželku. Nepýtali sa na to, čo treba robiť, aby manželský zväzok pretrval, ale načali tému rozluky, ktorá je pre každého zainteresovaného nemilou skutočnosťou. Pýtajme sa teda pozitívne: čo je dôležité pre úspešný manželský život?

    1.,Starosť. Manželský život je aj o starostiach. Každý, kto v manželstve žije, potvrdí, že je to tak. Vie, čo to znamená mať starosti. Na Kanárskych ostrovoch vyčíňala sopka. Niektorých obyvateľov ostrovov museli evakuovať, lebo ich príbytky sa ocitli v nebezpečenstve. Niektorí ľudia dostali nariadenie, aby si z domu zobrali iba to najnutnejšie a okamžite odišli, lebo pravdepodobne prídu o svoj dom. 

    Človek, ktorý vstupuje do manželstva opúšťa svoj rodný príbytok, berie si to najnutnejšie a zakladá novú skutočnosť-novú rodinu. Pripravuje si najmä nový príbytok zo štyroch stien a strechy, ale má záujem vložiť do tohto priestoru aj atmosféru útulnosti. Nestačí mu, aby mal pre seba fyzický priestor, lebo ten je bez atmosféry chladný, chudobný a cudzí. Dom aj atmosféru, či útulnosť treba udržiavať. Nejde pritom o jednorázovú záležitosť, ale o doživotné úsilie. Starosť materiálna ide ruka v ruke s úsilím duševným a duchovným.

    2.,Starostlivosť/komplexná/.

    Včera som sledoval v TV program, ktorý čerpal z prostredia nemocničného covidového oddelenia. Vedúci lekár povedal zaujímavú skutočnosť. Niektorým pacientom, u ktorých je vírus slabší, stačí bežný kyslík. Stačí im založiť na tvár plastovú masku, ktorá im zabezpečí dostatok kyslíka. Iným pacientom to nestačí. Tam, kde je choroba ťažšia, použijú tzv. vysokorýchlostný kyslík. Je účinnejší ako jeho bežná forma. 

    Pre život v manželstve potrebujeme tzv. bežné veci: strechu nad hlavou, peniaze, oblečenie, koordináciu rodinných činností atď. Ale to nestačí. Je tu potrebné také niečo, čo sa podobá vysokorýchlostnému kyslíku- Božia milosť. Potrebujeme niečo, čo je pre dušu a budovanie vzťahov v rodine účinné. Nezaobíde sa to bez kontaktov s liturgiou Cirkvi,  sviatosťami a modlitbou. Je to dôležité zistenie zvlášť v dnešnej dobe, lebo sme v pokušení budovať a starať sa iba o to, čo je materiálne, lebo je to fyzicky viditeľné. Božia milosť je skutočnosťou neviditeľnou, ale pre dušu nepostrádateľnou.

    3.,Postarať sa.

    Dôležitým faktorom pre život v manželskom zväzku je schopnosť postarať sa o iných. Postarať sa o seba, to je málo a môže to byť prejav egoizmu. 

    Skupina žiakov absolvovala telesnú výchovu. Na programe bol beh na väčšiu vzdialenosť. Ako to už býva, niektorí nadanejší dobehli do cieľa s väčším náskokom. Keď sa vydýchali, navrhli učiteľovi, že už pôjdu, lebo svoje odbehli. Ten ich však prekvapil otázkou:" A čo ostaní. Tí vás nezujímajú?". 

    A čo ostatní, tí ťa nezaujímajú? Treba sa pýtať otca, matky, ktorí majú tendenciu vidieť iba seba. Už pred vstupom do manželského zväzku by mala byť táto otázka tou najdôležitejšou. Pracuješ na sebe tak, aby si sa postaral o celú rodinu a nie iba o seba? Dnes je veľa rodičov, ktorí v tejto strategickej úlohe zlyhávajú, lebo nikdy neboli vedení k tomu, aby uvažovali podľa schémy-my ale iba-ja. Zodpovedný rodič čaká na všetkých z rodiny, aby nikto nezaostával, ale aby mal to, čo mu patrí a čo je preňho osožné. Manželský zväzok má charakter spolu-žitia. Nie je tam ani len zmienka o sebectve, ktoré má pôvod v prílišnom individualistickom chápaní života. Treba spolu-budovať život a spolu-trpieť, ale aj spolu sa tešiť, lebo život toto všetko prináša. 

sobota 25. septembra 2021

SOM VÝNIMOČNÝ V BOŽÍCH PLÁNOCH

 


        Prednedávnom pri sledovaní televíznych novín ma zaujal výraz „výhradný dovozca“. Ide o situáciu konkrétnej firmy, ktorá dováža tovar. Výhradnosť spočíva v tom, že ako jediná môže sprostredkovať istý druh tovaru. Potom aj v iných súvislostiach sa stretávame
so situáciou, kedy má niekto vyárendované, teda výhradné právo na nejakú činnosť alebo na nejakú aktivitu.

Výhradnosť človeka zaväzuje a motivuje k tomu, aby konal túto výhradnú činnosť v maximálne možnej miere a kvalitne.

        Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš putuje so svojimi učeníkmi a poúča ich. Do tejto atmosféry vstupujú samotní učeníci, ktorí plní rozhorčenia konštatujú: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“
(Mk 9, 38)

Apoštoli boli presvedčení, že majú výhradné právo na akúsi distribúciu milosti, ktorá spočíva vo vyháňaní zlých duchov. Keď sa dozvedeli, že existuje ešte iná skupina ľudí nezávisle od nich,
ktorá vyháňa zlých duchov v Ježišovom mene, zostali prekvapení a rozčarovaní. Boli si istí, že túto exkluzivitu a výhradnosť majú iba pre seba. Museli sa naučiť dôležitú lekciu, ktorá spočíva v tom, že Boh rozdáva milosti plným priehrštím, a to podľa kľúča, ktorý je zrejmý iba pre Boží majestát.

V čom je však náš život výhradný pred Bohom?

1.) Ide o výhradnosť v nasledovaní Ježiša a naša cesta k Bohu

Koľko je ľudí, toľko je ciest k Bohu. Každý má svoju cestu. Nikto nekráča po inej ceste, ale Boh mu nadelil tú jeho cestu.

Istá matka rozprávala o svojich deťoch. Vždy podvečer, keď sa vracala z práce, pozrela v chodbe na ich topánky, ktoré boli poukladané vedľa seba. Topánky povedia veľa. Napríklad to, že niektoré dieťa nešlo domov riadnou cestou, ale využilo mnohé nerovnosti, niekedy aj kaluže, blato nevynímajúc. Iné zase hovoria o tom, že na ceste nastala nejaká kolízia. Svedčia o tom natrhnuté topánky, poškodené, poškriabané, doudierané či dokopané. Zasa iné nám pripomínajú, že niekto pre zmenu prišiel domov suchou, t. j. priamou cestou bez akýchkoľvek kolízií.

Na začiatku nasledovania Krista ako keby sme si všetci obuli topánky. Keď sa na ne pozrieme očami viery, zistíme, že naša cesta k Bohu registruje mnohé nezrovnalosti. Svedčí o tom, že sme vyhľadávali aj terén, ktorý veľmi nesvedčí priamke nasledovania Krista. Je svedectvom toho, že nás niekedy lákalo viac "blato ulice" ako priama cesta. Zároveň svedčí o tom, že naša duša je akoby doudieraná a doškriabaná pod vplyvom rôznych zápasov so zlom tohto sveta. Svedčí aj o našich prehrách a nových začiatkoch na ceste viery. Podstatné je to, aby sa tieto pomyselné topánky viery objavili v predsieni, v chodbe pred vstupom do Božieho kráľovstva. Svedčia o našej neľahkej púti, ale zároveň predstavujú aj určité duchovné bohatstvo, ktoré je svedectvom toho, že sme si obuv pútnika udržali v takom stave, aby sme mohli prekročiť prah večnosti.

 2.) Naša výhradnosť vo veciach pokánia

Počas svojho života sa veľa dozvedáme o dôležitosti pokánia. Mnohí sme sa to naučili z domu alebo z hodín katechizmu alebo iných katechéz. Jednoducho, dnes vieme, že pokáním sa nám ukazuje cesta ku spáse. Aj na tejto ceste registrujeme poznatok „výhradnosti“. Keď hovoríme o pokání, nemyslíme tým iba platonické náznaky. Nehovoríme o teoretických možnostiach pokánia, ani do nekonečna opakujúcich sa prázdnych a neúspešných snáh o dosiahnutie akejsi duchovnej stability. Myslíme na také pokánie, ktorému ostávame verní, ktoré sa stáva naším životným programom.

        Mnohé dni v našom živote sú pamätné. Pamätáme si dátumy narodenia, prípadne smrť blízkeho človeka. Popri tom aj iné dôležité časové údaje. Určite si budeme pamätať aj moment skutočného obrátenia. Ten sa mohol udiať pod vplyvom nejakého človeka, nejakej situácie či nejakej nečakanej skutočnosti. Pamätajme na tieto medzníky, lebo v nich začal náš nový život. Uvažujme nad tým, aby sme neostali iba pri predsavzatiach, odhodlaniach, ale aby sme dokázali prekročiť prah neistoty a s odvahou objavili Božie milosrdenstvo. Aj v tom sa prejavuje naša výnimočnosť či výhradnosť života.

 3.) Výnimočnosť v Božích daroch

Každý kresťan si má byť vedomý toho, že Boh mu udelil mnohé dobrodenia. V Knihe proroka Zachariáša čítame text: „Dvihol som oči, pozrel som sa videl som muža, ktorý mal v ruke merací povraz. Spýtal som sa: „Kam ideš?“ Odpovedal mi: „Idem merať Jeruzalem, aby som videl, aký je široký a aký je dlhý.“ (Zach 2, 5 – 9)

Každému je jasné, že v tejto udalosti nešlo o zistenie presných rozmerov mesta Jeruzalem. Tie až také dôležité nie sú. Dôležité je to, že udalosť pripomína nesmiernosť Božích dobrodení, ktorá je neohraničiteľná a nedá sa vyjadriť v centimetroch, metroch či iných mierach.

Charakteristikou dnešného človeka je aj to, že sa mu všeličo máli. Najmä v materiálnej oblasti. V podmienkach demokracie to dáva aj patrične najavo. Dnes  je veľa nespokojných, protestujúcich a takých, ktorým sa všeličo máli. Niekedy je to tak, že tým, ktorým sa niečo máli, sú „malí ľudia“. Malí v úsudku, v charaktere, v čnostiach. Keď začneme Bohu ďakovať, prestaneme byť v situácii, že sa nám niečo máli a prestávame byť malými ľuďmi, začíname rásť. V momente, keď zoberieme do rúk pomyselné meradlo a začneme vymeriavať šírku a hĺbku Božej dobroty, nebudeme môcť prísť na koniec. Božích dobrodení v našom živote je veľa. V tom je každý z nás výhradný a výnimočný. Prestaňme iba žiadať a požadovať, aj keď máme na mnohé veci právo, ale začnime aj ďakovať Bohu, lebo na to často zabúdame.

Spomenul by som inauguračný prejav bývalého, už nebohého amerického prezidenta J. F. Kennedyho. Ktorý povedal pamätnú vetu: „Nepýtaj sa, čo môže urobiť Amerika pre teba, ale opýtaj sa, čo môžeš urobiť pre Ameriku ty.“ Dovolíme si túto myšlienku parafrázovať. Neobmedzujme sa iba na to, že sa budeme pýtať a vyplakávať nad tým, že niekto nám niečo neposkytol. V záujme evanjelia sa pýtajme, čo môžeme dobré urobiť my. Cesta ďakovania a vďačnosti nám pomôže povyrásť.

Prosme Pána, aby nám poskytol pomyselné meradlo, aby sme dokázali pochopiť, premerať či objaviť dary, ktorými nás denne zahŕňa. Aj v tom je naša výhradnosť, ktorú Boh od nás požaduje a ktorá nám dodáva zdravé sebavedomie na ceste viery.

sobota 18. septembra 2021

KRISTUS – VYŠŠIA ÚROVEŇ

 


         Niektorí ľudia počas svojho života absolvujú množstvo školení a seminárov. Vypočujú si veľké množstvo hovoreného slova a zažijú aj veľa lektorov či prednášateľov. Predstavme si situáciu, podľa ktorej počúvame jedného z nich. Hovorí dlho, múdro a zložito. Chvíľku ho vydržíme počúvať, ale postupom času naša schopnosť vnímania klesá. Naša myseľ nedokáže držať krok s jeho slovom. Výsledkom tohto procesu je fakt, že v mysli preladíme, tzn. prejdeme v mysli na tzv. ľahšie témy. Napríklad zo záľub, z osobného života, atď. Predpokladáme, že skoro všetci sme si týmto prešli.

         Evanjelium hovorí o tom, ako Pán Ježiš vysvetľuje apoštolom tézy, ktoré súvisia s jeho umučením a zmŕtvychvstaním. Sú to veci náročné na pochopenie nielen pre apoštolov, ale aj pre nás – s odstupom 2000 rokov. Učeníci ho určite chvíľku počúvali, no potom „preladili“. Dozvedáme sa, že sa začali venovať ľahšej téme:
kto z nich je väčší. (Mk 9, 30 – 39)

         Čo chce Pán Ježiš apoštolov naučiť?

1.) Boh nás nechá vyrozprávať sa.

Presne tak, ako nechal hovoriť svojich učeníkov. Z hľadiska psychológie ide o dôležitú skutočnosť. Niekedy je potrebné dať ľuďom možnosť, aby sa vyrozprávali. V mnohých prípadoch to znamená úľavu na svedomí. Tak Pán aj dnes počúva naše reči: osobné či pracovné; primitívne i múdre; banálne i existenčné z pohľadu tohto sveta. Počúva i také, ktoré vedú najvyšší predstavitelia spoločnosti. Keď dnes niečo tvrdia a o 24 hodín hovoria opak, a tak svojich poslucháčov považujú za málo chápavých.

         Neraz máme z toho zmiešané pocity. Chýba nám to podstatné – naše slová by mali vychádzať z Božieho princípu a k nemu
aj smerovať. Máme sa snažiť hovoriť tak, akoby cez nás hovoril Pán Ježiš a zároveň máme komunikovať s blížnym tak, ako keby sme sa prihovárali samotnému Kristovi.

2.) Boh nás chce z banálneho spôsobu komunikácie zdvihnúť vyššie.

Takýto postup zvolil aj Pán Ježiš, keď apoštolov vytrhol zo snenia ich dôležitosti a poukázal na to podstatné, t. j. na svoje umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Boh nás volá k vyšším veciam. Presvedčiť sa o tom mohli Peter, Jakub a Ján, keď sa Ježiš pred nimi premenil
na hore Tábor. (Mk 9, 2 – 10)

         Pred istým časom som si vypočul svedectvo človeka, ktorý sa prebral z dlhého bezvedomia.. Stal sa z neho akoby iný človek. Hovoril: „Vidím všetko inak. Všetko okolo sa mi vidí malicherné. Vnímam iba vyššie hodnoty.“ Bohuvďaka, že stretávame ľudí, ktorí nám pomáhajú dostať sa vyššie. Vyššiu úroveň náš život nadobudne vtedy, keď si osvojíme starú teologickú axiómu: „sub specie aeternitatis“. Náš život a komunikácie nadobudne vyšší rozmer, ak pozeráme na situáciu okolo seba z pozície blížiacej sa večnosti – veď pre ňu sme stvorení a k nej smerujeme.

3.) Boh poprevracia naše istoty.

V evanjeliu čítame: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Táto veta sa stala pre apoštolov horkou pilulkou. Uvedomili si, že je to iná matematika, na akú sú zvyknutí. Prišli na to, že Ježiš hlása iné zásady, na aké boli doteraz zvyknutí. Boh nám v živote všetko v živote poprehadzuje a chce, aby sme túto zmenu prijali.

         Koľkokrát sa stane, že silný vietor nám zničí a poprevracia veci, ktoré máme na dvore alebo okolo domu. Keď vietor ustane, snažíme sa tieto veci opraviť a dať ich do pôvodného stavu tak, ako boli predtým.

        Keď nám Boh poprevracia istoty, nechce, aby sme ich nanovo oživovali. Spomeňme si na udalosť, podľa ktorej Ježiš poprevracal peňazomencom v chráme stoly. (Jn 2, 13 – 25) Chce zmenu poriadku. Ak raz zomrel za naše hriechy, nechce, aby sme ich vyhľadávali a nanovo inštalovali. V novom, evanjeliovom systéme života, hriech nemá miesto. Pán Ježiš chce, aby sme hriech neustále zavrhovali.

 

         Aj my kráčame v zástupe Ježišových učeníkov. My neudávame tón, to robí Kristus. Držme s ním krok! Tak, ako sa o to snažili apoštoli. Dôverujme mu, lebo nás vedie z priemernosti života
do výšky Božieho poznania.

štvrtok 16. septembra 2021

S čím na večnosť.

Istý človek musel zanechať svoju pracovnú pozíciu. Ťažko sa s tým zmieroval. Mal nejaké zdravotné problémy, už nebol taký výkonný, ako kedysi. Keď opúšťal svoju kanceláriu, vo dverách sa ešte raz obzrel, aby sa s pracovným priestorom rozlúčil. Zrak mu utkvel na nejakom obraze, ktorý visel na stene. Rýchlo pobehol, zvesil ho a povedal:"Toto som tu priniesol pred rokmi ja. Aj si to odnesiem zo sebou". Nik z prítomných nenamietal.

    Takáto scéna zo života je celkom bežná. Avšak veľmi kontrastne pôsobí s výrokom Sv. Písma:" Veď nič sme si na svet nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť" /1 Tim 6,7/. Všetci vieme, že je to nemeniteľná pravda, ktorá má absolútnu platnosť. 

    1.,Sme zvyknutí na to, že musíme mať vždy niečo pri sebe. Aspoň doklady, alebo vreckovku, či telefón. Neustále kontrolujeme, či sme niečo nezabudli, či nám niečo nechýba. Sme zvyknutí nosiť aspoň minimálnu výbavu. 

    Istý človek menil zamestnanie. Rozprával sa s kolegom, s ktorým mal na novom pracovisku spolupracovať. Spýtal sa:"Čo si mám zobrať so sebou?". Odpoveď znela:"Nič. Všetko tam dostaneš". 

    Ak by sa niekto naivne pýtal, čo si má vziať na večnosť, odpovedali by sme mu, že nič, lebo všetko vo večnosti dostane. Nič mu tam chýbať nebude. Boh mu vynahradí všetky straty. Ba dokonca mu ich ešte navýši tak, že už viac nebude poznať pocit prázdnoty a neistoty. 

    2.,Tu, v pozemskom živote sme zvyknutí na to, že sa na človeka zabúda. Koľkokrát povieme :"Nezabudol si na mňa?". Niekto nám niečo sľúbil a zabudol na to. Musíme sa mu pripomenúť. Ba dokonca nám to sám odporúča, keď povie:"Pripomeň sa mi, lebo ja zabudnem". Niekedy máme pocit, že sa zabúda na človeka aj v rámci nejakých ocenení, odmien atď. 

    Boh nezabúda na človeka. Ale potrpí si na to, aby ho človek kontaktaktoval a pripomenul sa. Nie je to dôležité pre Boha, ale pre človeka. Spomeňme si na vyjadrenie vojaka, ktorý sa nachádzal v blízkosti Ježišovho kríža. Plný dojatia zvolal:" Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva" /Lk 23,42/.

    Ide o krásnu modlitbu, ktorou sa môžeme Bohu pripomínať po celý život. Tým dáme na javo, že v neho veríme, že ho uznávame ako Vykupiteľa a Spasiteľa, že nechceme stratiť jeho priazeň. Pripomínajme sa mu, aby na nás nezabudol, keď bude udeľovať vo večnosti miesta po svojom boku.

    3.,Stojac pred bránou večnosti nám môže napadnúť myšlienka:"Budem prijatý?". Nejde o nejakú novinku. Koľkokrát sa takto pýtame pred nejakým pohovorom, prijímačkami, prípadne, keď si sobášom pýtame miesto v novej rodine. Nie raz sa ukáže, že uchádzač poznal už skôr niekoho z komisie, ktorá má rozhodnúť a že dúfa v silu tejto známosti. 

    Ak s Bohom komunikujeme počas pozemského života, je to pre nás výhra. Poznávame tým toho, ktorý nás môže prijať do večnosti. Takáto známosť je nad všetky známosti. Udržiavajme vysoký stupeň blízkosti s Pánom, aby sme neskončili ďaleko od neho, keď sa pre nás stane otázka večnosti aktuálnou. 

    Počas svojho pôsobenia som stretol veľa ľudí, ktorý odišli na večnosť, ako každý, s prázdnzmi rukami, ale s bohatým srdcom. Často dávali na javo svoju lásku k Bohu i k blízkym. Verím, že sa Boh o nich postará a že vo večnosti nebudú trpieť nijakú núdzu. 

Máme na to.

V minulých dňoch Slovensko privítalo najvzácnejšieho hosťa-Svätého Otca Františka. Išlo o udalosť, ktorou sa zaoberali naplno všetky masmédia. Prakticky na všetkých významnejších kanáloch venovali návšteve pápeža dosť miesta. Zriadili špeciálne štáby, ktoré monitorovali situáciu a vzápätí dianie komentovali. Podstatnú časť diania som strávil pri sledovaní TV. LUX. Občas som však "presurfoval"  komentáre aj na iných, tzv. nenáboženských ,profánnych kanáloch. Pobadal som rozdiel. Naše, t.j. náboženské komentáre sa v prvom rade zameriavali na posolstvo, ktoré sa odzrkadlilo v postojoch a homíliách Sv.Otca. Iné,komerčné stanice sa venovali vo svojich komentároch viac spolitizovaniu návštevy pápeža a tiež tomu, čomu sa dnes hovorí "škandály" v živote Cirkvi. Samotné posolstvo bolo pre nich  druhoradé. Nezaprú svoj silný príklon k bulvárnosti. Kde tu sa objavil aj ironický náznak. Keď dvaja robia to isté, nemusí byť výsledok vždy rovnaký. Ale žijeme v dobe, v ktorej média hrajú dôležitú úlohu. Pre ich účinkovanie platí biblická myšlienka:"Z plnosti srdce hovoria ústa"/Lk 6,45/. Treba si vedieť správne vybrať a rozhodnúť sa pre také médium, ktoré bude v človekovi budovať aj úctu k tomu, ktorý je nástupcom apoštola Petra a tiež úctu k Cirkvi. Niektoré média na to jednoducho nemajú, aj keď platia veľkých odborníkov v novinárskej brandži. 

    Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš zasadol k stolu v dome istého farizeja Šimona. Ten síce Ježiša prijal, ale neposkytol mu celý rituálny priestor, aby sa vzácny hosť umyl a pomazal olejom, ktorý je určený a podávaný ako prejav úcty voči tomu, ktorý zasadol za stôl. Túto prax nahradila, ba prevýšila žena- hriešnica, za čo si vyslúžila od Ježiša odpustenie hriechov /Lk 7, 36-50/. Farizej nemal na to. Nemyslím na finančnú úroveň, ale na ľudskú a duchovnú. Peradoxne žena, odsudzovaná židovskou elitou ako nečistá,áno. 

    Po odchode Sv. Otca, jeden z našich politológov sa vyjadril, že v živote spoločnosti ani Cirkvi sa nezmení nič. Údajne sa všetko vráti do starých koľají. Akoby chcel konštatovať, že nemáme na to, aby sme zmenili svoj život podľa posolstva muža, ktorého si uctievame ako "námestníka Kristovho". Treba sa nad tým zamyslieť. Naozaj nie sme schopní a ochotní niečo zmeniť? Ak nie, tak nás nasilu zmenia pandemické opatrenia, správy o  zdražovaní tovaru a služieb a každodenné informácie o napätí v rezortoch polície a súdnictva atď. Zmenia nás na nervóznych , agresívnych, precitlivených jednotlivcov, ktorí si nedoprajú ani minimum vzájomnej úcty. Posolstvo pápeža nás môže zmeniť inak. Spásonosne. Ono ide do hĺbky človeka. A najmä to-hlbku, vnútro človeka zmeniť potrebujeme. Máme ešte na to?



sobota 11. septembra 2021

Znamenie kríža

 


Na Slovensku sa často stretávame popri cestách s krížmi. Sú rôzne. Malé i veľké, drevené i železné, zanedbané i také, ktoré sú pravidelne udržiavané. Okrem vzbudenia ducha nábožnosti majú aj orientačný význam. Ako sa to prejavuje? Napr.: ľudia si povedia, že sa stretnú pri kríži alebo že odbočenie z hlavnej cesty na poľnú je pri kríži.

Ľudia, ktorí pravidelne cestujú autobusom, poznajú zastávku pri kríži. Viaceré dôležité body sú vyznačené krížom, ktorý slúži na to, aby sa človek zorientoval.

            Aj kríž v prenesenom slova zmysle – teda to, čo človek znáša – má svoj zmysel v schopnosti zorientovať sa v živote. Tiež slúži ako dôležitý orientačný bod.

            Kedysi som si vypočul rozhovor dvoch ľudí v čakárni u lekára. Zapamätal som si repliku tohto znenia: „Pod krížom bolesti sa raz-dva zorientuješ.“ Kríž života už pomohol mnohým, aby našli správne životné hodnoty
a „preladili“ svoj život na duchovnejšiu sféru.

            Najmä z tohto dôvodu nás P. Ježiš povzbudzuje: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34)

            Kríž má zmysel vtedy, len keď na ňom vidíme ukrižovaného Pána a uveríme v neho ako v Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý dáva zmysel nášmu životu. Toto je podstata viery – uveriť v Ježiša Nazaretského, ktorý bol potupne umučený na kríži, ale napriek tomu je jediným a vyvoleným Mesiášom.

            Ktoré črty kríža nás môžu osloviť v praxi života?

1.)  Človek má mať ambíciu byť pohltený Ježišom.

Známy anglický herec David Suchet hovorí, že už niekoľko týždňov pred premiérou divadelnej hry chodieva na nácviky oblečený v kostýme hlavnej postavy. Vyznáva sa, že sa necháva „pohltiť“ postavou, ktorú má stvárniť v divadelnej hre.

            Pápež, sv. Lev Veľký, napísal takúto zaujímavú myšlienku: „... potom bude vonkajší človek pokojným a čistým vlastníctvom vnútorného človeka.“ (LH IV, s. 179)

Myslí tým rôzne zápasy, ktorými človek v živote prechádza. Tie sa týkajú najmä zápasu medzi telesnosťou a duchovnosťou. Postupne však ten vnútorný, t. j. Boží človek spracúva a pohlcuje toho vonkajšieho, t. j. telesného. Takto sa očisťuje, zdokonaľuje a pripravuje na večnosť. Nie je to cesta jednoduchá, lebo vtedy sa v človeku niečo láme. Najprv možno Bohu vzdoruje, ale neskôr sa poddáva neustálemu pravidelnému a neodolateľnému Božiemu pôsobeniu. Takto sa dostávame do podoby samotného Krista.

2.)  Žijeme v ére značiek

Počas pandémie prechádzajú naše kostoly intenzívnym značkovacím procesom. Aby sme vyhoveli protipandemickým opatreniam, musíme rešpektovať rozsadenie ľudí podľa metrov štvorcových.

Jeden z mojich farníkov, ktorý pomáhal pri preznačkovaní lavíc s humorom konštatoval, že mu to pripomína spartakiádu. Pred rokmi sa jej zúčastnil a dodnes spomína na povel, ktorým začínali cvičenie  a ktorý znel: „Na značky!“

Značky určia naše dočasné miesto. Kristov kríž vyznačuje takéto miesto, ktoré prinúti človeka, aby pozrel hore a vzápätí i okolo seba. Takéto miesto označené Božou milosťou našli Panna Mária a sv. Ján. Stáli pri Ježišovom kríži a zreteľne počuli jeho slová: „Hľa, tvoj Syn...hľa, tvoja Matka.“ (Jn 19, 25 – 27)

Tí, čo to počuli a boli pod krížom, sa najprv museli pozrieť smerom hore, odkiaľ prišiel Ježišov hlas. Vzápätí sa museli pozrieť okolo seba. Stáli na pomyselnej značke pod krížom, ktorá predurčuje človeka na to, aby pozdvihol svoj zrak k Bohu a aby si všimol ľudí okolo, lebo na nich je zameraná jeho činnosť a jeho služba.

Značka pod krížom je situovaná neomylne, lebo bez pohľadu hore a pohľadu okolo by bol náš život chudobný a jeho cesta spásy ohrozená. Niet dôležitejšieho miesta a dôležitejšej značky ako ju vyznačuje Kristov kríž.

3.) Včera, t. j. 11. 9., uplynulo 20 rokov od tragických udalostí v USA.

Možno mnohí ste si to pripomenuli sledovaním nejakého televízneho programu. Pamätáme si, že vtedy islamskí teroristi naviedli 4 dopravné lietadlá tak, aby zničili niektoré strategické ciele a hlavne – aby pri tom zomrelo čo najviac ľudí. Celkovo napočítali skoro 3000 obetí. Zároveň zničili 2 budovy svetového obchodného centra.

Sledoval som autentické zábery, ktoré zachytili prvé minúty a hodiny po tomto teroristickom čine. Boli to silné momenty.

Istý lekár spomína, že sa podujal na identifikáciu ľudských tiel, ktoré ležali rozosiate na zemi po páde lietadla. K dispozícii mal farebné terčíky – zelený (znamenal, že obeť ešte žije a že jej treba poskytnúť pomoc) a čierny (znamenal, že obeť je už po smrti alebo zomiera). Význam tejto činnosti spočíval v tom, že záchranári, ktorí išli za ním, vynechali obete označené čiernou farbou a venovali sa tým, čo mali ešte nádej na život. Lekár spomína, že pristúpil k žene, ktorá bezvládne ležala, nejavila známky života, jej telo bolo fyzicky zdevastované. Bez váhania vzal čierny terčík a chcel ho položiť vedľa nej. Vtom zdvihla hlavu a sťažka namáhavo povedala: „Počkajte, nedávajte to tu, ja ešte žijem.“ Ospravedlnil sa jej, terčík zobral, ale vedel, že do niekoľkých minút dodýcha.

Hroby našich blízkych na cintorínoch sú označené krížmi. Naši mŕtvi, ktorí ležia pod nimi, akoby nemo volali: „Nesmúťte za nami, veď my žijeme!“ Aj keď majú na svojom hrobe znak smrti, t. j. kríž, lebo na ňom kedysi zomierali najväčší zločinci, ak uverili v Ježiša Krista, stále žijú a budú žiť naveky.

Sv. Atanáz napísal: „Už teda nezomierame na zatratenie, ale aby sme boli vzkriesení z mŕtvych.“ (LH IV., s. 213)

Je veľa ľudí, ktorí žijú medzi nami a sú duchovne mŕtvi. Ak by to bolo možné, prisúdili by sme im ten pomyselný čierny terčík duchovnej smrti. No máme aj takú skúsenosť, že po kontakte so životom s nejakou oživujúcou myšlienkou, s nejakým podnetom z neba akoby ožili a akoby povedali: „Nelámte nad nami palicu, nezomreli sme, ale žijeme.“

V tomto duchu sprevádzajme mnohých našich blízkych svojimi modlitbami a obetami, aby z ponurej atmosféry duchovnej smrti mnohí precitli a našli cestu spásy.

           

sobota 4. septembra 2021

Ježiš otvára naše vnútro

Do sídla istej inštitúcie vstúpil zákazník. Úradníkovi vysvetlil svoj problém, ktorý súvisel s odberom energie. Pracovník sa ujal riešenia problému a povedal:" Ideme na to. Uvidíme, kam nás systém pustí". A vzápätí začal pracovať na počítači. Dnes je to moderné, hovoriť o systéme a o tom, kam až môžeme zájsť, kde sú nejaké hranice, ktoré systém nedovolí prekročiť a či vôbec také hranice existujú.  

    Tak je to aj v živote. Ľudia cítia, že majú veľké možnosti, že sa im otvára priestor či už virtuálny, alebo len tak, s veľkými možnosťami sebarealizácie v určitej činnosti. 

    Ako je to v Božom systéme, lebo aj ten sa nám otvára? Kam nás pustí Ježišov systém, lebo nám naznačil, že máme otvorené možnosti? Keď uzdravil hluchonemého povedal tajomné slovo:"Effeta" /Mk 7, 31-37/. Uzdravením chorého potvrdil, že jeho možnosti sú nekonečné, veď od narodenia nefunkčné zmysly vrátil do stopercentného stavu. Čo to pre nás znamená? Ako sa máme pred Bohom otvárať my? 

     1.,Prosíme Pána, aby otvoril naše pery. Presne takto začína ranná modlitba zasvätených osôb:"Pane, otvor naše pery..."Chceme uviesť svoje pery do takého pohybu, aby boli oslavou Boha. Šeptajúce pery v bežnej praxi života veľmi neposlúžia. Sú skôr prekážkou komunikácie. Tá dnes vyžaduje dôraz, zrozumiteľnosť, artikuláciu, intenzitu. Šeptaním, by sa málokto ujal v tomto svete. Napriek tomu je táto činnosť z hľadiska nábožnosti veľmi dôležitá. Napríklad pri spovedi.Šeptajúce pery môžu byť vyjadrením tichej modlitby. Dnes je doba, kedy treba vrátiť dôstojnosť a vážnosť pohybujúcim sa perám ,lebo veľa hovoria o hlbokom a intímnom prežívaní vzťahu k Bohu. Pohybujúce sa pery sú dôkazom toho, že Boh dáva ľuďom rôzne možnosti, ako sa  k nemu priblížiť. V dobe hluku a hlasného upozorňovania na seba, sú pery šeptajúce modlitbu, požehnaním pre dušu, ktorá hľadá pokoj v Božej prítomnosti. 

    2.,Otvorená myseľ. Ak povieme na adresu nejakého človeka, že má otvorenú myseľ, znamená to veľa pozitívneho. Ide o človeka, ktorý dokáže správne vyhodnotiť rôzne situácie, do ktorých sa dostal. Pochopí čo sa stalo, prečo sa tak stalo a hlavne naznačí, čo treba v danej situácii robiť. Myseľ má však tendenciu blúdiť t.j. bezcieľne sa pohybovať v prázdnote, dokáže zájsť až za hranicu normálnosti a prekročí medze únosnosti. Veriaci v Krista chce spomaliť túto hyperaktivitu mysle a upriamiť ju, či ukotviť na podstatné a hodnotné skutočnosti. Myseľ vyhľadáva možnosti neobmedzených úvah s tým, že nerada zostáva tam ,kde  je potrebné veci vyhodnocovať z morálneho hľadiska. Ak zakotvíme mysľou pri brehu Božej prítomnosti, dokážeme rozlišovať medzi dobrom a zlom. A nielen to. Dokážeme o to dobro aj zabojovať vo svojom živote a získať ho pre seba. Využime tento potenciál pohyblivosti našej mysle a upriamme ju najmä na možnosti života na oslavu Boha. 

    3.,Otvorené srdce. Evanjelium spomína akýchsi anonymných ľudí, ktorí hluchonemého priviedli k Ježišovi a prosili ho, aby ho uzdravil. Mali otvorené srdce pre potreby blížnych. Otvorené, milujúce srdce má dosah všade. Neexistuje taký systém, ktorý by zabránil v obeti. V systéme otvoreného a obetujúceho sa srdca hranice neexistujú, tam je možné pohybovať do krajnej vyčerpanosti. V tieto dni bude prebiehať v Budapešti eucharistický kongres. V správach som si vypočul zaujímavý podnet. Veriaci aktivisti, ktorí pomáhajú pri organizácii, povzbudzujú ľudí, aby pre účastníkov pripravili jedlo. Jedlo, ktoré by malo mať spoločnú črtu-musí obsahovať aspoň jednu zložku, ktorá sa spomína vo Svätom Písme. Svojim spôsobom musí ísť o pokrm inšpirovaný bibliou. Otvorené srdce má obsahovať veľa inšpirácii zo Sv. Písma. Každý deň by sme sa mali nechať inšpirovať biblickým motívom pre konanie dobra. Dajme svojmu mysleniu a konaniu dôraznejší biblický akcent. Majme otvorené srdce pre núdznych tohto sveta. Je napr. veľa hluchonemých v duchovnom slova zmysle. Sú hluchí na Božie pozvanie a sú takí, ktorí nevyužívajú možnosti hovoriť, keď sa môžu zastať utláčaných a biednych. 

    Dnes nás Božie slovo povzbudzuje, aby sme sa netlačili v úzkom prostredí svojho srdca. Oznamuje nám, že máme potenciál rozširovať sa a otvárať sa. Odhaľme tieto rezervy a nechajme sa povzbudiť Ježišom, ktorý chce, aby sme sa otvorili dokonalejšiemu života podľa jeho evanjelia.