PASTIER A STÁDO

 

 

         Na istú strednú školu nastúpil študent z vidieckeho prostredia. Celá jeho rodina sa už dlhé roky venovala chovu oviec a prevažnú časť roka prežila na salaši. Chlapec mal skôr vzťah k fyzickej práci ako k štúdiu. V škole mu to nešlo, hoci neprepadal, jeho výsledky boli priemerné.

         Raz ho chcel pedagóg pri neúspešnej odpovedi ponížiť, preto mu povedal pred celou triedou: „Vráť sa radšej k ovciam!“

         V istej diecéze na Slovensku mal biskup vážny rozhovor so svojím kňazom,  ktorý chcel zanechať službu. Predstavený sa ho snažil presvedčiť, aby zostal, a to slovami: „Prosím ťa, vráť sa k ovciam!“ (veriacim)

         Vidíme, aký je v tom rozdiel. V prvom prípade išlo o urážku a poníženie. V druhom prípade to bolo chápané opačne. Biskup zdôraznil fakt, že „byť s ovcami“, slúžiť im a komunikovať s nimi je to, prečo by sa niekto mal stať kňazom a neutekať zo služby. Stádo potrebuje pastiera a pastier stádo. To je jedna z mnohých dôležitých myšlienok Nedele Dobrého Pastiera. Čo by sme mali vyprosovať súčasným i budúcim pastierom?

1.)  Odvahu

Ide o odvahu z vonkajších dôvodov, teda z dôvodov nepriazne sveta voči evanjeliu a jeho hlásateľom. Nejde o novú skutočnosť, lebo už veľmi dávno sv. Pavol napísal do Solúna toto: „Veď sami viete, bratia, že sme k vám neprišli nadarmo. Ale po toľkom utrpení a potupovaní, ako viete, vo Filipách, vo svojom Bohu sme našli odvahu lásať vám Božie evanjelium uprostred mnohých ťažkostí.“ (1Sol 2, 1 – 2)

         Jedine Boh môže dať ohlasovateľovi evanjelia takú odvahu, že napriek nepriaznivej klíme spoločnosti sa odhodlá odovzdávať Božie pravdy. Evanjelium nerozoznáva vodnú či nevhodnú atmosféru, lebo ono sa má hlásať „vhod i nevhod“.

         Druhým dôvodom potreby odvahy pri hlásaní evanjelia je vnútorný dôvod. Takto ho opisuje Kniha Zjavenia sv. Jána: „A hlas, ktorý som počul z neba, znova ku mne prehovoril: „Choď, vezmi otvorenú knihu z ruky anjela, ktorý stojí na mori i na zemi.“ Šiel som k anjelovi a povedal som mu, aby mi dal knižku. On mi odpovedal: „Vezmi si ju a zjedz ju! V žalúdku ti zhorkne, ale v ústach ti bude sladká ako med.“ (Zjv 10, 8 – 9) Náuka evanjelia nemá byť záležitosťou chuti alebo nechuti. Ak nechutí, ak zhorkne, nie je to preto, že by bola zle pripravená, ale preto, že vnútro človeka môže byť choré pod vplyvom hriechu. Služobník oltára má ohlásiť, že vtedy bude Božie slovo účinné, ak človek vylieči a odstráni horčinu zo svojej duše. Aj na to potrebuje odvahu. Sv. Katarína Sienská v diele O Božej prozreteľnosti, napísala: „Ty si odev, ktorý zakrýva moju nahotu, a nás, hladných, živíš svojou sladkosťou, lebo si sladký, v tebe niet horkosti, veľká Trojica!“

2.)  Ochota k obeti

Súčasťou tohto procesu je schopnosť prinášať väčšie či menšie obeti a zároveň znášať príkoria. Biblický príbeh Šavla dôverne poznáme. (Sk 9, 1 – 20) Cestou do Damasku mal zjavenie a padol na zem. Do mesta utekal, pretože vlastnil poverenie zatýkať kresťanov, no Boh mu to prekazil. Mal s ním iné plány. Šavol sa plný bezradnosti pýta: „Kto si, Pane?“ Akoby sa pýtal: „Má zmysel obetovať sa pre teba? Čo mi ponúkaš? Akých záruk sa môžem od teba dočkať?“ Takéto a podobné otázky sa môžu objaviť v duši hlásateľa evanjelia, lebo Boh často necháva padnúť do prachu zeme ambície adeptov kňazstva, aby ich duchovný zrak povzniesol vyššie. Pritom ponúka jedinú alternatívu – ohlasovať Krista a odmietnuť ponuky tohto sveta. Ide o veľké životné rozhodnutia, ktoré dokážu zmeniť život jednotlivca o 180 stupňov.

         Šavol je toho typickým príkladom. Šavol vstal zo zeme, otvoril oči, ale nič nevidel. Šavol je patrónom tých, ktorí uvažujú o kňazstve, ale nevidia na ňom nič populárne, nič, čo by pozdvihlo ich status v profánnej spoločnosti. Nevidia veľa možností urobiť kariéru alebo pripojiť sa k spoločenskej smotánke.

         Majú však vidieť iné skutočnosti, napr.: nič tak nenaplní ich dušu ako kňazské povolanie a nič tak nenasýti duše veriacich ako pokrm, ktorý môžu „zhotoviť“ iba kňazské ruky. Kňaz sýti veriacich Božím pokrmom.

         Prednedávnom som čítal o tom, ako desiatky ľudí v Keni pozomierali na následky dobrovoľného vyhladovania. Vodca sekty ich presvedčil, že len vtedy uzrú Ježiša, ak dobrovoľne zomrú od hladu.

         Aký je to rozdiel v ponímaní skutočného poslania kňaza! Kňaz robí opačne – nabáda a povzbudzuje ľudí k opaku. Motivuje ich, aby sa sýtili tým pokrmom, ktorý nám zanechal Pán Ježiš. On sám hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 51)

         Cieľom služby kňaza nie je stádo vyhladovať, ale naopak. Jeho úlohou je odovzdávať Boží pokrm slova i eucharistie. Má to robiť tak, aby veriaci s odvahou a nádejou kráčali v ústrety večnosti.

3.)  Verný obraz Krista

Do múzea Voskových figurín Madam Tussaudovej pribudla nedávno nová postava. Kráľovná Kamila, manželka nového britského kráľa, Karola III. Tvorcovia modelu sa museli s ňou stretnúť a urobiť množstvo detailných záberov, aby vosková podoba čo najviac súhlasila s originálom.

         Duchovný pastier sa má detailne o Ježiša zaujímať. Viac ako o čokoľvek iné. Jeho poslaním je, aby detailne Ježiša spoznával, komunikoval s ním a poznatok presvedčivo odovzdal ďalej. Má odovzdávať čo najvernejší obraz Dobrého Pastiera, a nie figurínu, živého Krista, nie jeho podobizeň. Je dôležité, aby ho spoznávanie Krista neunavilo, alebo aby si nezačal myslieť, že poznanie o Ježišovi už vyčerpal. Ježiš je zdrojom podnetov, ktoré sa nikdy neminú. Duchovný pastier nie je iba akýmsi dispečerom milostí od Krista, ale má byť tvorcom vlastného charakteru, ktorý buduje pozorujúc Ježišovo zmýšľanie a konanie. On buduje seba a zároveň aj iných. Inšpiruje sa Ježišom, aby ho nasledoval a povzbudzuje okolie, aby zdroj čnosti videlo iba v Ježišovi Kristovi.

 

         Ak sa kňaz neodcudzí Kristovi, neodcudzí sa ani stádu, ktoré je mu zverené. Táto axióma platí raz a navždy. Je potrebné, aby sa Cirkev modlila za duchovných pastierov tak, aby ich osobnosť Dobrého Pastiera nikdy nezunovala a aby ich nezunovali ani duchovné potreby veriacich. Pre Ježiša je toto najvyššia priorita, lebo on sám dal život za svoje ovce a nechce, aby im chýbala primeraná starostlivosť zo strany pastiera.

 

Uvidieť Boha

Každý z nás mal alebo má nejaký ľudské vzory. Svoje ideály má detstvo, vek dospievania ani nehovoriac. Dokonca aj v rokoch dospelosti sú niektorí ľudia hodní toho, aby sme im venovali pozornosť, ak nie priamo nasledovali. Existuje logická otázka:koho chceme v živote stretnúť, koho chceme vidieť, s kým by sme sa radi porozprávali skôr, ako odídeme na večnosť? Námetov by bolo určite dosť, veď v ľudskom spoločenstve nachádzame nemálo osobností . Azda by sa našiel aj taký, ktorý by povedal, žeby chcel stretnúť Boha a to nejakým osobnejším spôsobom. 

    Presne tak, ako to urobili istí Gréci, ktorí prišli za apoštolom Filipom a vyjadrili svoju požiadavku:"Pane, chceli by sme vidieť Ježiša"/Jn 12,21/. Skutky apoštolov hovoria o tom istom Filipovi, ktorého Boh poslal, aby sa stal sprievodcom etiópskeho veľmoža , poučil ho o Kristovej náuke a zvestoval mu Ježiša /Sk 8, 26-40/. Filip vystupuje ako taký, ktorý otvára ľuďom srdce i zrak, aby uvideli Ježiša už počas pozemskej púte. Za akých podmienok a či vôbec sa tak môže stať aj dnes?

1.,Boh poslal Filipa, aby sa dostavil na cestu z Jeruzalema do Gazy. Tá cesta bola pustá. Zažiť pustatinu chcú najmä takí ľudia, ktorí sú vyčerpaní hektickým spôsobom života. Pustatina je pre nich dočasným liekom na to, aby zrelaxovali a vrátili sa späť, do kolotoča každodenných povinností. A čo tí, ktorí majú pusto v duši?  Pre nich virvar života nemusí byť plnohodnotným liekom. Pustatinu v duši človeka môže vyriešiť jedine prítomnosť Boha. Iba on môže naplniť vyprahnutú ľudskú dušu, ktorá túži po osviežujúcom pokrme. Máme robiť všetko preto, aby sme aj na večnosť odchádzali sýti Pánových darov, ktoré sú primerané pozemskému putovaniu. Uprostred púšte najviac vynikne studňa. Uprostred pozemských zápasov sa najkrajšie vyníma prítomnosť Ježiša, ktorý sa dáva vidieť a spoznať tým, ktorí po ňom túžia.

    2.,Filip sa pripojil k etiópskemu veľmožovi a išiel s ním kus cesty. Ježiš sa zviditeľňuje tam, kde človek sa pripojí k blížnemu a je s ním v dobrom i zlom. Nie je to ľahké. Zladiť krok s takým, ktorý zaostáva, ktorý je nejakým spôsobom limitovaný, ktorý neustále zápasí s nejakým nedostatkom a najviac sám so sebou, je obdivuhodná čnosť. Ten, kto aspoň na chvíľu upustí od svojho tempa a zvolí tempo slabšieho, ten si vyslúži uznanie. 

    Počas cyklistických pretekov sa stáva, že pretekári spadnú. Automaticky sú pri nich kolegovia z družsta, počkajú, kým sa pozviechajú a pokračujú s nimi primeraným tempom, až kým nedostihnú hlavný pelotón. Aspoň na istý čas zabudnú na svoje ambície, pokoria sa a sústreďujú sa na jedno-ako pomôcť slabšiemu a zranenému. 

    Sám Ježiš vstupuje do tohto procesu, lebo on sa identifikuje aj ako pomáhajúci aj ako ten, ktorý je adresátom obetavej lásky. V tomto procese je Ježiš azda najhmatateľnejší, najviditeľnejší. Účinkuje tam, kde je človek človeku oporou, tam, kde treba ukázať často hrdinské čnosti obetavosti a pokory.

    3.,Vrcholným bodom stretnutia Filipa s veľmožom bol krst. Ide o korunováciu tejto komunikácie. Korunovácia v striktnom slova zmysle, je slávnostný obrad, počas ktorého, položia na hlavu vyvoleného kráľovskú korunu. Nechajú mu ju na hlave iba obmedzený čas, potom ju umiestnia medzi klenoty. Dnes ju kráľ nenosí  tak, ako v rozprávke na hlave, celý čas. Uvidíme, ako to bude o niekoľko dní pri korunovácii Karola III., nového britského panovníka.

    Milosť krstu je slávnostnou chvíľou, ktorá je nekonečne hodnotnejšia, ako korunovácia ktoréhokoľvek panovníka. Neviditeľná koruna milosti daná pri krste, sa už nedá odstániť. Zostáva naveky. A je cestou k absolútnemu cieľu-k bránam večnosti. Človek, ktorý je korunovaný milosťou krstu, má mať ambíciu byť korunovaný nehynúcou slávou vo večnosti. Vážme si dar sviatosti krstu a aj iných sviatostí, ktoré sú pre nás posilou a pokrmom, aby nám boli ozdobou vtedy, keď sa ocitneme pred Pánom života s mrti. 

    Urobme si hierarchiu v idoloch, ktoré sa nám núkajú. Ak bude Pán Ježiš na najvyššom stupni hierarchie, iné idoly nás prestanú zaujímať, najmä vtedy, keby nás mali od Boha odrádzať. Poznanie Ježiša a láska k nemu naplní našu dušu tak,  že on sa pre nás stane hodným nasledovania a poklony.

STRETNUTIE OSOBNOSTÍ

         Kedysi sa mi dostal do rúk program slávnosti, ktorú organizovalo jedno z miest na Slovensku. Jeden bod zaujímavého programu znel: stretnutie s osobnosťami mesta. Účasť na slávnosti prisľúbili ľudia, ktorí sa tam narodili, odišli do sveta a našli si prácu v rôznych oblastiach spoločenského života. Zároveň robia dobré meno svojmu rodisku.

         Veľkonočné obdobie je časom stretnutia sa s osobnosťami Božieho slova, ktoré mali blízko ku Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych. Patria tam: Mária Magdaléna, učeníci – Peter a Ján, Tomáš i emauzskí učeníci (sv. Juraj). Tak, ako existuje vianočný stôl, ktorý je charakteristický pre vianočné obdobie, existuje aj nemenej významný, stôl veľkonočný. Máme túžbu sadnúť si k tomu pomyselnému veľkonočnému stolu spolu s vyššie menovanými osobnosťami, ktoré robia dobré meno prostrediu, z ktorého vzišli. Prečo je to tak?

 

1.) Osobnosti nám ukazujú cestu spásy.

Prednedávnom som si prečítal zaujímavú správu. V Bazilike sv. Petra majú vytvoriť tzv. chodník pútnika. Ide o zvláštny vchod pre tých, ktorí sa chcú zúčastniť sv. omše, vyspovedať sa, prípadne adorovať. Tento chodník pútnika je odlišný od ostatných vchodov do baziliky. Tie využívajú najmä tí, ktorí prichádzajú s úmyslom nasýtiť svoje zmysly telesne a rozšíriť vedomosti o tomto vynikajúcom chráme, ktorý mnohých motivuje navštíviť ju.

         Je čas na obdiv, je čas obdivovať veci spásonosné. Nielen také, ktoré uspokoja zmysly. Je čas, aby sme obdivovali skutočnosti, ktoré nasýtia dušu, nielen telo a rozum. Zmŕtvychvstalý Pán umožnil niektorým, aby obdivovali jeho rany, aby obdivovali vrcholný úkon umučenia, ktorý sa konal na kríži a aby obdivovali jeho prítomnosť po tom, čo vstal z mŕtvych.

         Dnes je čas, kedy by sme mali objaviť v sebe schopnosť konať spásne veci. Životný chodník pútnika sa nám veľmi zíde. Znovu začnime obdivovať význam pokánia, sv. omše či modlitby,
lebo bez týchto úkonov budeme veľmi ťažko hľadať cestu spásy.
Aj naďalej obdivujme veci súvisiace s kultúrou a umením,
ale prinajmenšom rovnako, ak nie viac, venujme svoj čas nájdeniu alebo znovunájdeniu toho pomyselného spásonosného chodníka pútnika, ktorý sa nám predstavuje v Bazilike sv. Petra v Ríme.

 

2.) Osobnosti ako vzor zápasu o vieru

Stať z evanjelia nám pripomína zápas emauzských učeníkov o svoju vieru. Sú zmätení, nechápu, sú frustrovaní, prežívajú najväčšie sklamanie svojho života. Sú prázdni, hľadajú zmysel svojho života. Všetko sa točí okolo Ježiša z Nazareta („Bol to prorok mocný v čine, v reči. My sme dúfali, že on vykúpi Izrael.“) (Lk 24, 13 – 35)

         Ich cesta do Emauz mala byť definitívna, no ukázalo sa, že e to iba „polcesta“, že sa musia vrátiť do Jeruzalema, aby všetkým oznámili, že sa stretli so Zmŕtvychvstalým Pánom.

         Ukazujú nám, že cesta zápasu o vieru je veľmi dôležitá a vôbec nie je stratou času. Práve naopak. Ona môže byť cestou nachádzania zmyslu života. Po tom, čo víťazne vybojujeme zápas viery, nás ešte čaká ďaleká cesta ohlasovania toho tajomstva, ktoré v nás kedysi odumrelo.

         Dnes poznáme miesta, kde sa kedysi viedli tuhé boje za slobodu. Svedčia o tom mnohé pamätníky, ktoré sa nachádzajú v duši, lebo tam prebiehajú tuhé boje so životnou otázkou: „Ako ďalej?“ V dnešnej dobe je takýchto zápasov veľa. Nevidíme do ľudských duší. O niektorých ľuďoch by sme ani nepovedali, že v ich vnútri prebieha boj. Niektorí ho vzdali veľmi ľahko, viera v nich nebola zakorenená. Iní stále zápasia, lebo vedia, že jediný, kto „vykúpi Izrael“, je Ježiš Kristus, ktorý je pravý Boh.

 

3.) Osobnosti nám ukazujú, že všetko je prepojené s Bohom

Boh dáva niektorým ľuďom milosť, aby videli širšie súvislosti, aby vnímali prepojenie celého sveta s Bohom. Iní sú vďační za to, že vidia aspoň prepojenie svojho života s Bohom, alebo sa aspoň o to pokúšajú.

                   Všimnime si Pána Ježiša. Pripojil sa k emauzským učeníkom inkognito a hovoril a vysvetľoval im všetky miesta z Písma, ktoré sa naňho vzťahovali. Išlo mu o to, aby obidvaja pochopili, že celé Sv. písmo je prepojené s jeho osobou, že o ňom hovorí, že ho neomylne favorizuje ako Mesiáša, ktorý má prísť. On je centrom celých dejín ľudstva a všetko k nemu smeruje.

         Každý majster – elektrikár, vodár, plynár, atď. chce pri práci vedieť, ako je čo a kde prepojené. Privíta schému, ktorá mu uľahčí  prepojenia, ktoré sa z vonkajšieho pohľadu nedajú určiť.

         Prepojenia nášho života sú pre mnohých akoby neprebádané. Z vonkajšieho pohľadu na životoch niektorých nebadáme väzby na Boha, ale môžeme sa mýliť, lebo nevidíme dovnútra. Platí to aj opačne. Čo sa navonok zdá, ako puto s Ježišom, môže ísť iba o mylnú interpretáciu, ktorá sa so skutočnosťou rozchádza. Prepojenie človeka na Boha je síce tajomnou skutočnosťou, ale platí to biblické: „Po ovocí ich poznáte.“ Pravé prepojenie na Boha sa musí prejaviť v dlhodobej snahe o čnosti podľa vzoru Ježiša Krista, ktorý je naším cieľom.

 

         Naše eucharistické zhromaždenia by mali byť stretnutiami osobností. Neznamená to, že všetci musíme zaujať v spoločnosti vrcholné miesta popularity, ale to, že sme uverili v Ježiša Krista umučeného a zmŕtvychvstalého. Uveriť v toto tajomstvo v dnešnom svete je veľkým prejavom osobného prežívania spoločenstva s Ježišom. Zostaňme takýmito osobnosťami každý v prostredí svojho života. Všade si nosme v duši, ale aj v skutkoch života odkaz na zmŕtvychvstalého Pána. Tak ako apoštolom po zmŕtvychvstaní, aj nám prináša to isté posolstvo: „Pokoj vám, ja som to! Nebojte sa, aleluja!“

Osobnosťou zostáva do konca života ten, kto si vieru uchová, prehĺbi a prinesie až k bránam večnosti.

DEŇ NEBA

 

 

         Včera som stretol istú pani učiteľku cestou do práce. Mala na sebe pracovný odev, montérky. Keď som naň reagoval, odpovedala, že je Deň Zeme. Deti a učitelia vykonávajú rôzne aktivity, aby našej Zemi pomohli a vypestovali si vzťah k životnému prostrediu, čo je chvályhodné.

         Existuje aj Deň neba. Ten nastáva vtedy, keď niekto odchádza do večnosti s nádejou na večný život. Deň Zeme je iba raz v roku. Deň neba nastáva kedykoľvek bez toho, že by ho niekto okrem Boha naplánoval.

         Dňu neba predchádzajú isté situácie, ktoré môže zažiť každý z nás. O ktoré ide? Prezradí nám to evanjelium. Sv. Ján napísal: „Už sa zotmelo, a Ježiš k nim ešte neprišiel. Dul silný vietor a more bolo rozbúrené.“
(Jn 6, 16 – 21)

 

1.) Zotmelo sa

Starí ľudia často rozprávali o tom, že keď ešte nepoznali elektrinu, snažili sa všetko potrebné okolo domu urobiť do súmraku. Vo tme veľa toho urobiť nedokázali.

Dnes sú také svetlá, ktoré sa aktivizujú príchodom tmy. Čím väčšia tma, tým viac a výdatnejšie svietia.

         Čím je človek starší a výkonnostne utlmenejší, tým viac vníma tmu,
ktorá mu bráni vykonávať určité činnosti na najvyššej úrovni. Čím viac vníma fakt, že akýsi súmrak postupne zahaľuje jeho praktický život, tým viac má vnímať prítomnosť svetla Ježišovej blízkosti.

         Vek, zdravie a iné okolnosti človeka utlmujú pre rôzne diela, ale o to viac má v ňom rásť vnímavosť pre Božie svetlo, ktoré ako jediné má schopnosť voviesť ho do Božieho kráľovstva.

 

2.) Ježiš ešte neprišiel

Malé deti chcú niekedy hrať s dospelými hru, napríklad na schovávačku. Dieťa sa schová a myslí si, že ho nikto nevidí, hoci mu z úkrytu trčí hlávka alebo ruka či noha. Dospelí sa tvária, že ho nemôžu nájsť, čo spôsobuje dieťaťu veľkú radosť. Až po dlhom čase ktosi z dospelých zvolá: „Aha, tu je!“

Ježiš sa tvári, že sa pred nami schováva a my sa tvárime, že ho nevidíme. Nevidíme ho, lebo ho nepotrebujeme. Cítime sa momentálne dosť silní na to že si vystačíme sami. Raz táto hra pre každého z nás skončí. Ježiš rázne povie: „Tu som!“ Povie to tak, aby človek nemohol povedať, že o ňom nevie. Niekedy sa ozve cez kríž utrpenia, choroby, inokedy cez životné prehry a sklamania. Každý z nás môže takúto situáciu čakať, ak neobjaví a neprijme Pána Ježiša omnoho skôr.

 

3.) Rozbúrené more

Vodnú plochu možno rozčeriť, rozvíriť alebo rozbúriť. Rozčeríme ju tým,
že niečo do vody hodíme, napríklad kamienok. Vodná hladina sa nachvíľu rozčerí a vzápätí sa vráti do pôvodnej polohy. Vodná plocha sa však môže
aj rozvíriť. Zvírenie vody môže súvisieť napríklad so skokom plavca do bazéna. Plavec odpláva a hladina sa po čase upokojí. Rozbúrenie hladiny mora väčšinou ovplyvniť nemôžeme. Príde silná búrka, vzniknú vlny, ktoré môžu byť životu nebezpečné. Obyčajne tento úkaz netrvá krátko a môže znamenať veľké nebezpečenstvo pre človeka.

         Boh svojou činnosťou vplýva na hladinu nášho života. Viera v neho môže napríklad hladinu rozčeriť. Niekomu tento fakt stačí na to, aby zmenil svoj život smerom k Bohu. Mnohí však zostávajú nečinní a nevšímaví. „Čo je to také „žblnknutie“? povedia. Potom Pán urobí silnejší krok. Spôsobí vír, ktorým chce strhnúť dušu pre dielo spásy. Taký vír môže byť aj veľmi silný. Ani to však nemusí stačiť na to, aby si človek uvedomil, že je Pán blízko a chce s ním dôvernejšie komunikovať. Človek musí niekedy vo svojom srdci zažiť búrku potrebnú na definitívne usmernenie chodu svojho života k vyšším hodnotám. Ide o hodnoty, ktoré prevyšujú rámec pozemských starostí. Paradoxne, rozbúrené vlny života môžu byť pre človeka zdrojom spásy.

        

         Deň Zeme môže byť silným motivačným elementom preto, aby sme nezničili pozemský svet, ktorý Boh obdaril svojou nádherou.

         Deň neba, t. j. taký deň, keď niekto odíde do večnosti alebo si v ňom pripomenieme daného obyvateľa večnosti, je dôležitý preto, aby sme nestratili cieľ svojho smerovania. Človek môže zničiť prírodu, ale čo je horšie, môže zničiť aj svoju cestu do večnosti.

Pestujme Deň neba, lebo sme povolaní k cieľu, o ktorom kázal
sv. Peter v deň Turíc slovami žalmistu: „Pána mám vždy pred očami, lebo je po mojej pravici, aby som sa nezakolísal. Preto sa raduje moje srdce a môj jazyk plesá, aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie. Ukázal si mi cestu života, naplníš ma radosťou pred tvojou tvárou.“ (Sk 2, 22 – 28)

Boh dáva zo svojej úrody

Dve sestry  bývali v jednom meste. Bývali s rodinami neďaleko od seba tak, že si skoro videli do okien. Raz podvečer jedna napísala správu druhej po tom, čo sa vrátili zo záhrady, ktorú majú spoločnú.:"Vrátili sme sa zo záhrady. Máme dobrú úrodu. Pošli jedno z detí a nalož mi niečo z úrody, aby som to ešte dnes spracovala". Ide o situáciu, ktorej pravdivosť môžu potvrdiť mnohí súrodenci a priatelia, lebo pestujú dobré vzťahy. 

    Ľudstvo celé veky prosilo Boha o dar vykúpenia:pošli niekoho Bože, a daj nám z hojnosti tvojich darov vykúpenia!. Bolo to potrebné, lebo od čias dedičného hriechu vznikla pre človeka nelichotivá situácia. Potreboval záchranu. A tak Boh poslal svojho jednorodeného Syna, ktorý priniesol túžobne očakavané vykúpenie. Boh teda poslal ľuďom to najlepšie "zo svojej" prebohatej úrody. Viac poslať nemohol. Sám Ježiš o tom hovorí Nikodémovi:"Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život"/Jn 3, 16/. Pre koho je  dar viery v Ježiša Krista konkrétnym požehnaním?

    1.,Pre tých, ktorí sú si istí vo viere v Božieho Syna. Načo je to potrebné, keď je vo viere istota? Písmo hovorí:"Kto si myslí, že  stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol"/1 Kor 10,12/. Ježiš je nositeľom istoty vo viere. V rôznych kolektívoch sú jednotlivci, o ktorých sa hovorí, že sú nositeľmi kvality a vysokej úrovne viac, ako ostatní. Tí sú, väčšinou, zárukou istoty, že vysoká úroveň určitej činnosti sa zachová. Zárukou dobrého smerovania človeka vo viere je samotná prítomnosť Krista. On by mal mať dominantné miesto v živote. Nikoho hodnotnejšieho nenájdeme, iba on je garantom uceleného a plného života, ktorý smeruje do večnosti. 

    2.,Pre tých, ktorí nie raz v živote zapochybovali. Ježiš raz dovolil Petrovi, aby chodil po hladine rozbúreného mora. On sa zľakol a začal sa topiť. Ježiš ho zachránil a pritom povedal:" Maloverný, prečo si pochyboval?"/Mt 14,31/. V živote sa to stáva. Prichádzajú pochybnosti i pochybenia. Niekedy stačí úplne malé pochybenie, ktoré vyplýva z pochybnosti. Cyklistický pelotón sa zvykne rútiť vysokou rýchlosťou. Stačí, aby niektorí z pretekárov urobil jeden pochybný pohyb, a desiatky cyklistov skončia na zemi. Je to aj obraz života, ktorý nemá s cyklistikou nič spoločné. Preto je potrebná prítomnosť Ježiša, ktorý všetko vracia do normálu. Ak sme pochybovali a aj chybne konali, Ježiš sa nám ponúka so svojou pomáhajúcou vystretou pravicou. Pomáha nám, aby sme sa stali istejšími aj napriek spochybňovaniam tohto sveta. Nikto nám nedá toľko istoty do života, ako Kristus. 

    3.,Pre tých, ktorí v živote padli. Sám Ježiš hovorí:"Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali"/Lk 5,32/. On prišiel, aby sa tí, ktorí padli, odrazili od dna. Niekedy je človek na dne, lebo až tam ho dostal štýl jeho života, ale niekedy je na dne so silami. Obyčajne dno života ide ruka v ruke s tým, že človek je aj na dne so silami. Opäť prichádza Ježiš, ktorý je pokladnicou a zdrojom neskutočných síl. Ľudské zdroje a prostriedky nám môžu pomôcť, ale skutočný stimul ísť vyššie prichádza od Boha. On je zdrojom nových síl a zárovaň aj ideál, ktorý máme nasledovať, aby sme sa pohli smerom hore. Pripomeňme si motivujúce slová sv. Pavla:"Bratia, ak ste s Kristom vstali zmŕtvych, hľadajte , čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore,nie na to , čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve" /Kol 3,1-4/.

Na čom záleží

 

         Pred časom vysielali v televízii reklamu, v ktorej zaznela otázka: „Na čom ti v živote najviac záleží?“ Odpovedali rôzni ľudia, pričom ich odpovede záviseli od veku, pracovného zaradenia, vzdelania, atď. Respondenti najčastejšie uvádzali to, že im záleží na rodine, na vzdelaní, na budúcnosti, na práci, atď.

         Slávili sme sviatky zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Ak sme si uvedomili to, čo pre nás urobil Ježiš Kristus, je čas na otázku do vlastného svedomia:
„Na čom ti najviac záleží?“ Okrem iného na drobných veciach, na priateľstve s Ježišom a na neustálom očisťovaní života.

1.)  Drobné veci

Nedávno som sa stal svedkom nasledujúcej udalosti. Istá rodina si kúpila nové auto. Manželia doň nasadli a išli na nákup. Cesta bola dôstojná, pomalá, dôkladná, priam ako cesta pápeža papamobilom pomedzi špaliere veriacich. Zaparkovali na parkovisku pred supermarketom. Vystúpili, zabuchli dvere. Mužovi sa zdalo, že manželkino plesknutie dverami bolo neprimerane hlučné. Pribehol k nej trochu podráždený a názorne ukázal, ako treba dvere nehlučne zatvoriť. Zopakoval to niekoľkokrát, ale nie vždy sa mu to podarilo. Už—už sa chystali vykročiť smerom k obchodu, keď zbadali, že okolo prechádza hlúčik mladých. Muž bez váhania skočil a postavil sa medzi auto a prechádzajúcu mládež. Keď hlúčik prešiel, vydýchol si, lebo mal pocit zadosťučinenia, že svoje auto uchránil pred reálnou hrozbou. Zdalo sa, že všetky „muchy“ sú už vychytané, keď sa na scéne objavili tie skutočné. Muž ich v sekunde zahnal a svoj bystrý zrak uprel na jedno konkrétne miesto na karosérii. Podľa výrazu tváre sa zdalo, že objavil trhlinu. Nešlo o trhlinu, ale o výsev exkrementov,
ktoré v mikroskopickom množstve zanechal hmyz. Muž sa ani tak neubránil teatrálnej reakcii. Rukávom kabáta vyčistil danú oblasť karosérie, ba podstatne ju aj rozšíril nehľadiac pritom na stav rukáva. Až po týchto dramatických udalostiach sa s dobrým pocitom rozbehol za svojou manželkou. Tá medzitým vošla do  obchodu.

         Keby sme sa toho istého muža opýtali o rok, o päť, o desať rokov na jeho auto, iba by mávol rukou a povedal: „Som rád, že na niečom jazdím.“ Kým je naša viera živá, akčná, hlboká, tak sa zaoberá aj detailmi. Keď klesá,
iba mávneme rukou a povieme: „Som rád/som rada, že mi ešte nejaká zostala.“

         Nedávno som sledoval dokumentárny film o službách v britskom kráľovskom paláci. Vo filme vystupovala dáma, ktorá má na starosti prijímanie nových zamestnancov – chyžných, upratovací personál a pod. Hovorila,
že všetkých adeptov najprv preverí. Privedie ich do určitej miestnosti ku kozubu a tam umiestni na rímsu niekoľko uhynutých múch, akože sú tam náhodne. Adeptka, ktorá sama od seba – bez výzvy – si tie muchy všimne a pozbiera ich, je už vopred prijatá. Považuje sa to za vlohu na prijatie do vyššie uvedených služieb. Služobníctvo sa potom učí dôrazu na detaily, teda na také veci,
ktoré bežný človek nepovažuje za dôležité.

         Na dosiahnutie dokonalosti vo viere sú detaily dôležité. Nie nuansy s drobnôstkami, ktoré človeka zotročujú a mätú, ale také detaily, na ktorých je postavená stavba viery. Bez týchto detailov nikto nič veľké nepostaví. Naopak, všetko sa mu rozpadne. Detailne rozlišovať medzi dobrom a zlom znamená získať si priazeň v Božích očiach.

         Po neúspešnom rybolove sa učeníci stretli so zmŕtvychvstalým Ježišom. Iba jeden z nich – Ján – zvolal: „To je Pán!“ (Jn 21, 1 – 14) Osvedčil sa ako ten, ktorý si všíma spásonosné detaily.

2.)  Priateľstvo s Pánom Ježišom

Použijem ešte jednu myšlienku z vyššie uvedeného britského dokumentu. Panovníci a ich rodinní príslušníci sa nezaobídu bez služobníctva. Niektorí z nich sa spriatelia s členmi kráľovskej rodiny. Jeden z personálu konštatoval: „S členmi kráľovskej rodiny môžeš dosiahnuť úroveň priateľskosti, ale nikdy nie priateľstva. Na ich úroveň sa nikdy nedostaneš.“

         Je na našu škodu, keď sa s Pánom Ježišom dostávame iba na úroveň priateľskosti, a nie priateľstva. Medzi týmito dvomi úrovňami je značný rozdiel. Priateľskosť iba budí dojem priateľstva. Priateľskosť je takmer oficiálny, často škrobený postoj istej otvorenosti vo vzťahu, ktorý sa však nikdy nenaplní
do podoby priateľstva.

Vo vzťahu medzi ľuďmi je to v poriadku. Vo vzťahu k Bohu je to málo. Ani Ježiš nie je spokojný, keď ignorujeme príležitosti zblížiť sa s ním. Ísť bližšie do vzťahu s Ježišom predpokladá aktivitu z našej strany. V prvom rade sa to deje tak, že odstránime konkrétnu prekážku, ktorá všetko hatí. Napríklad zbytočné obavy z toho, čo Boh bude zase odo mňa chcieť. Viac nám vyhovuje postoj priateľskosti, ktorý sa nám zdá menej záväzný a má formu odtiaľ - potiaľ. Nezabudnime na apoštola Tomáša! Ten v túžbe po svojom Majstrovi odstránil prekážku dôveryhodnosti tým, že sa dotkol Ježišových rán a zvolal: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 19 – 31)

3.)  Neustále očisťovanie života

Počas minulých mesiacov sme si zvykli na to, že pri vchode do sídla nejakej inštitúcie je postavená nádoba s dezinfekčným prostriedkom. V súčasnosti už vymizli, až na výnimky. Niektoré ešte zostali. Pri snahe o ich aktiváciu zistíme, že niektoré už nie sú naplnené, skôr vystupujú ako relikty nedávnej minulosti. Aj tak si myslím, že ich dôležitosť a význam tak skoro nezaniknú.

         Do chodby pred ambulanciou vstúpili dvaja ľudia. Zápachom, oblečením a celkovou vizážou hneď na seba upozornili. Polodriemajúcich čakateľov
na vyšetrenie to vyrušilo zo spánku. Išlo o ľudí z najnižších sociálnych vrstiev. Chceli však zachovať určité dekórum, preto pristúpili k nádobe, ktorá bola nainštalovaná na stene. Prvý z nich strčil ruku pod nádobu, no nič sa neudialo. Zdvihol druhú ruku, no výsledok bol rovnaký. Potom naraz obe ruky a efekt bol nulový. Vystriedal ho kolega, ktorý použil navlas rovnaký postup. Aj on bol neúspešný. Medzitým sa čakárňou rozšíril tichý, tlmený smiech. Driemajúci pacienti sa totiž zobudili a sledovali nerovný boj nevedomých ľudí s panelom na stene, ktorý neprodukuje dezinfekciu, ale časenky na vstup do ordinácie.

         Človek potrebuje prostriedky na očisťovanie života. Niekedy ich hľadá tam,  kde nie sú. Hoci sa za také vyhlasujú. A nielen to. Mnohé sa tvária,
že očistia dušu človeka, ale ich snahou je odstrániť vieru v Boha. Mnohí,
ktorí im podľahnú, prídu o svoju nie príliš zakorenenú vieru.

         Vložme svoju dušu do rúk toho, ktorý jediný má schopnosť očistiť nás
od hriechu! Majme na pamäti, že takto treba konať celý život. Jednou z prvých udalostí, ktorá je nám pripomínaná veľkonočným Božím slovom, je Ježišovo ustanovenie sviatosti pokánia: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

Prvé kroky

 

 

         Vždy, keď nastupuje do úradu nejaká osobnosť, novinári a verejnosť sa pýtajú na jedno jediné: „Aké budú vaše prvé kroky; čo urobíte ako prvé; koho navštívite najskôr?“

         Ľudia sa zaujímajú o prvé kroky rôznych osobností, lebo takto môžu lepšie určiť ich ďalšie smerovanie, ale aj vyznávanie určitých hodnôt v živote.

         Mnohých zaujíma, aké boli prvé kroky Ježišových učeníkov po tom, čo ich Učiteľ dokonal na kríži a stratil sa im spred očí. Z evanjelia sa dozvedáme, že ani nie tak apoštoli, ale Ježiš bol tým, kto urobil kroky na aktiváciu viery apoštolov. (Jn 20, 19 – 31)

         On musel prísť do ich spoločenstva, aby ich povzbudil a posilnil v službe ohlasovania evanjelia.

1.)  Ježiš prichádza k vystrašeným apoštolom a vysiela ich do sveta slovami: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“

Aký je to paradox! Ježiš posiela vystrašených učeníkov, aby išli do sveta a plnili zámer Božieho kráľovstva. Nejde zo strany Pána Ježiša o nerozvážnosť a veľké riziko? Budú vystrašení učeníci dostatočne silní a odolní v teréne života? Všimnime si, že on ich povzbudil svojou prítomnosťou a darom Ducha Svätého.

V tom momente nastala zmena. Z vystrašených ľudí sa stali odvážni muži, ktorí položili za Krista svoje životy.

Koľkí ľudia sú dnes zbytočne vystrašení, keď majú pred Bohom otvoriť svoju dušu? Koľkí otáľajú s povinnosťou očistiť si ju vo sviatosti pokánia? Robili by všeličo iné, čo je tiež dobré, len nie to základné – vyznať svoje hriechy. Považujú to za prejav istej slabosti.

Keby vedeli, ako sa môže zmeniť ich život pozitívnym spôsobom, dlho by neotáľali. Z vystrašených ľudí by sa čochvíľa stali odvážnejší ľudia, ktorí si najprv dajú do poriadku svoje svedomie.

Zmŕtvychvstalý Pán prichádza aj kvôli nim a prináša do ich duší dar pokoja: „Pokoj vám!“

„Pokoj vám, ktorí máte pohnutý život! Pokoj vám, ktorí zbierate odvahu, aby ste si očistili duše! Pokoj vám, ktorí hľadáte správne životné smerovanie do budúcnosti!“

2.)  „Videli sme Pána.“

Týmito slovami privítali apoštoli absentujúceho Tomáša. Nemáme takú vedomosť, že by mu boli niečo zazlievali či vytýkali. Neznevažovali ho slovami: „Kde si bol, keď sme tu boli všetci? Ty si chýbal...“

         Nevidieť tu ani náznak po povýšenectve typu: „My máme náskok, my vieme viac ako ty, my máme skúsenosť navyše.“ Práve naopak!

         Apoštoli si medzi sebou odovzdali hlavnú pravdu viery: „Videli sme Pána!“ Hovoria tu o stretnutí so Zmŕtvychvstalým Pánom, ktorý urobil v ich živote spásonosné zmeny. Je to veľmi dôležité, aby sme sa v spoločenstve veriacich vzájomne povzbudzovali, aby sme konštatovali, že sme videli Pána v ľuďoch, ktorí ho oslavujú účasťou na sviatostnom živote, ktorí ho oslavujú štýlom života, ktorí sa nehanbia vyznať, že boli účastní na sv. omši, prijali sviatosť zmierenia, že sa zúčastnili púte alebo že sa doma spolu modlili.

         Spoločenstvo veriacich sa má vyznačovať schopnosťou budovať vnútorné základy a stavbu viery. Jeden druhému máme odovzdávať posolstvo spásy.

3.)  „Ak nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

Tomáš si veľmi cenil dotyk s Ježišovými znakmi umučenia. Možno aj preto, aby neskôr cítil silu v momente, keď bude musieť prejsť métou mučeníctva. Ten dotyk znamená hĺbku spojenia s Ježišom Kristom. Všetci jedenásti apoštoli videli umučenia Pána Ježiša, čím sa s ním ešte viac spojili.

         Sám Ježiš vysvetľuje, prečo: „Vy ste mojimi priateľmi.“ Nestačí pestovať iba priateľskosť, musí ísť o priateľstvo medzi Ježišom a jeho učeníkmi.

         Nedávno som videl britský dokumentárny film zo zákulisia života súčasných britských panovníkov. Bez početného služobníctva by sa nezaobišli ani jediný deň. Jeden zo služobníctva, bývalý komorník Jeho Veličenstva, povedal: „S členmi kráľovského rodu sa môžeš dostať maximálne na úroveň priateľskosti, nie priateľstva.“ Prečo?

         Priateľskosť je stav otvorenosti, ktorý sa nikdy nenaplní, ostane vždy oficiálny, trochu škrobený a rešpektujúci hranicu odtiaľ – potiaľ. Na druhej strane priateľstvo znamená aj prinášanie dobrovoľných obiet a to bez toho, že by niekto za to čakal oficiálne uznanie.

         Priateľskosť vo vzťahu ku Kristovi je málo. Sme pozvaní k tomu, aby sme nastúpili na cestu priateľstva vo vzťahu ku Kristovi. Mnohým ešte stále vyhovuje priateľskosť, t. j. stav otvorenosti, ale zároveň aj nezáväznosti voči Božím požiadavkám a taktiež je to aj vo vzťahu k Cirkvi.

         Priateľskosť znamená neschopnosť urobiť jeden krok voči Ježišovej láske, ktorá sa pre nás otvára dokorán.

         Sv. Ján Pavol II. vo svojej encyklike Dives in misericordia píše: „Ježiš Kristus, Boží Syn, je ten, ktorý ku koncu mesiášskeho poslania – ba v určitom zmysle po ňom – zjavuje seba samého ako nevyčerpateľný prameň milosrdenstva, t. j. lásku, ktorú potom v priebehu dejín spásy v Cirkvi treba považovať za vždy silnejšiu než je sám hriech.“

        

         Mnohí ľudia vlastnia video, na ktorom vidieť ich prvé životné kroky. Neexistuje také video, ktoré by zachytilo prvé kroky, ktoré urobí srdce človeka po tom, čo sa ho zmocní Ježišova láska. Koľko je v nich nadšenia, radosti a duchovnej energie! Každý deň môžeme robiť prvé kroky znovu a znovu, a to potom, keď si očistíme pred Bohom svoju dušu.

         Modlime sa za to, aby naše znovuprvé kroky i tie posledné v živote, sa spojili s Kristovými. Jedine on nám priniesol ako Zmŕtvychvstalý Pán dar nového života.

Zlaté ruky

 

         Nedávno vyšla autobiografia s názvom: Zlaté ruky. Jej autorom je lekár Ben Carson. Je známy tým, že v r. 1987 prvýkrát v histórii oddelil siamské dvojčatá zrastené hlavou. Jeho príbeh je zaujímavý tým, že sa z černošského amerického getta prepracoval na najvyššiu odbornú úroveň. V mnohom je poučný aj pre ľudí dnešných čias. Každý vo svojom okolí pozná človeka, ktorý sa prepracoval až na úroveň „šikovných rúk“, a to v rôznych odvetviach života.

Evanjelium nám približuje udalosti, ktoré sa odohrali pri Ježišovom hrobe. (Mt 28, 1 – 10) Evanjelista píše, že: „Z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil a odvalil kameň...“ Zároveň dodáva: „Strážcovia strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi.“

Musíme konštatovať, že to urobili „zlaté ruky“ anjela, ktorý hravo odvalil kameň od hrobu. Tento jeho úkon má pre našu vieru veľký význam. Rozoberieme si niektoré situácie, ktoré s kameňom súvisia.

1.) Odvaliť kameň

Kameň sa stáva trvalou súčasťou hrobu. Ak by ho niekto niekedy narušil, ukáže a odhalí tmu, prázdnotu a pozostatky toho, čo bol niekedy živý ľudský tvor. Práve v čase, keď uveríme a prijmeme Zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, sa nám odvalí obrovský kameň z nášho života. Zlaté Božie ruky ho odvalia a ukáže sa, akí sme boli. Zistíme, že sme boli takí, ktorým vyhovuje sedieť v tme, vyznávať prázdnotu a uspokojiť sa s paberkami života a dobra namiesto toho, aby sme zatúžili po plnosti Božích darov.

         Niektorí sa k viere priznávajú, no stále ešte neurobili to podstatné – neodvalili pomyselný kameň a hovejú si v prázdnote a prítmí toho, čo im údajne vyhovuje. Zmŕtvychvstalý Pán nás pozýva k tomu, aby sme zatúžili po svetle a plnosti života, ktorú získame vtedy, ak necháme svoj život preniknúť Pánovou milosťou viac do hĺbky hrobu, v ktorom duchovne hybernujeme.

2.) Spracovať kameň

Nie je žiadnou novinkou, že kameň sa zvykne spracovávať. Je to niečo podobné, ako keď chce hráč futbalu spracovať prihrávku. Nie je to jednoduché najmä vtedy, keď súper hráčovi bráni v hre. Ten mu nedá veľa času na to, aby loptu spracoval. Hráč, ktorý dokáže napriek vonkajšiemu tlaku súpera prihrávku spracovať, je vynikajúci hráč. Stáva sa tak lepším a dokonalejším.

         Spracovanie kameňa viery je postavené na podobnom princípe. Na vieru človeka dobiedza rozmanité zlo a chce mu zabrániť v tom, aby sa vypracoval ako nasledovník Ježiša Krista ako statočný a morálne formovaný človek. Keď v tomto zápolení obstojí, zosilnie a kameň jeho viery sa tak stane monumentom, z ktorého možno čerpať a v ktorom možno obdivovať zlaté Božie ruky.

3.) Skombinovať kameň

Súčasní umelci sú obdivuhodní aj v tom, že dokážu vo svojom diele skombinovať rôzne materiály. Napríklad kameň a sklo. Ide o pozoruhodný jav, lebo na prvý pohľad sa tieto dva prvky neznášajú. Každý vie, že kameň sklo rozbije a zničí. No dobrý umelec si s tým poradí. Z dvoch protichodných prvkov vytvorí umelecké dielo. Urobí to tak dokonalo, že každý prvok si zachová svoju dokonalosť a individualitu.

         Kameň viery človeka býva ovplyvňovaný prostredím. Okolie má niekedy tendenciu rozrušiť stavbu viery. Pritom kameň viery nechce rúcať a deštruovať s výnimkou hriechu. Chce zapadnúť do tohto sveta ako prvok, ktorý je oživujúci. Dá sa zladiť a dokáže spolunažívať aj s prvkami takej viery, ktorá vyznáva iné formy a cesty oslavy Všemohúceho Boha a Ježiša Krista, Božieho Syna. Boh ako najdokonalejší umelec dokáže vytvárať umelecké diela aj z tých materiálov, ktoré kladú dôraz na rozličné hodnoty, no majú spoločný odpor voči zlu hriechu. Takto môžu existovať manželstvá, v ktorých muž a žena majú rôzne povahy. Na tomto princípe existujú rôzne kolektívy a spoločenstvá,  v ktorých sa prejavuje rozmanitý naturel a pohľad na riešenie pracovných a ľudských problémov. Iba zlaté Božie ruky dokážu vytvoriť takéto veľkolepé dielo.

 

         V Knihe Exodus (Ex 17, 1 – 16) čítame o tom, ako Izraeliti porazili Amalekitov. Vodca Mojžiš poslal Jozueho bojovať so zbraňou v ruke. Sám však vystúpil s Áronom a Húrom na vrch a tam sa modlil. Keď mal ruky zdvihnuté, Izrael víťazil, keď ochaboval, víťazil nepriateľ. Preto mu Áron a Hur podopierali ruky až do záverečného víťazstva. Mojžiš zveril svoje vodcovské zlaté ruky do ich zlatých rúk.

         Zmŕtvychvstalý Pán chce, aby sme mu zverili svoje ruky, aby sme svoje vložili do jeho rúk. Jeho ruky sú rukami víťaza. Môžu si poradiť s kameňom hriechu a aj inej slabosti a biedy. Ruky Víťaza budú nad nami bdieť, aby sme odolali pokušeniu prežiť život v tme a prázdnote.

Amnestia

 

         Počas života sa viackrát stretneme so slovom amnestia. Napríklad vtedy, keď hlava štátu, prezident republiky, niekedy udelí nejakým väzňom amnestiu. Po pozornom preskúmaní ich káuz sa dostanú z väzenia na slobodu. Je už potom na nich, ako so svojou slobodou naložia. Niektorí si ju vážia, iní nie.

         V pašiách sa dozvedáme, že na sviatky mohol vladár udeliť amnestiu. Mohol prepustiť jedného väzňa. (Mt 27, 11 – 54) Pilát predložil židovským pohlavárom dve alternatívy – buď prepustí zločinca Barabáša, alebo Ježiša. Na nátlak židov musel prepustiť Barabáša a Ježiša Nazaretského vydal do ich rúk. Aký paradox! Pozemský vladár mohol prepustiť u židov iba jedného väzňa. Na druhej strane iný väzeň – Ježiš z Nazareta – vydobyl svojou smrťou na kríži amnestiu pre všetkých ľudí, lebo všetci sa ocitli vo väzení hriechu. Ako sa majú správať a žiť takí, ktorí sú amnestovaní samotným Božím Synom?

1.)Nad ich životom svieti zvláštne svetlo.

V Knihe Exodus (Ex 10, 21 – 11, 10) sa dozvedáme, že Boh trestal Egypťanov rôznymi ranami dovtedy, kým neprepustili Izraelitov z otroctva. Jedna z nich spočívala v tom, že na Egypťanov dopustil tmu, ale nad Izraelitmi bolo svetlo.

         Nad veriacimi ľuďmi žiari zvláštne svetlo. Je také intenzívne, že zatvrdlivým hriešnikom svieti do svedomia a vyrušuje ich v nezriadenom živote. To svetlo mnohých dráždi, a preto sa dožadujú, aby ho kresťania „stlmili“; aby žili iba pri tlmených svetlách viery. To je však neprijateľné. Prípadne sa snažia presvedčiť kresťanov, že sa dá žiť aj potme, že svetlo životného príkladu možno bez výčitiek zo života vylúčiť. Kresťan, ktorý je amnestovaný Ježišovým vykupiteľským dielom, nesmie na takúto voľbu pristúpiť.

2.)Kresťan sa má rozlúčiť s hriechom definitívne.

Egyptský vládca, faraón, prepustil židov, aby mohli na púšti priniesť obetu. Prepustil ich, ale s podmienkou: „Ovce a dobytok nechajte tu.“ Židovský vodca, Mojžiš, oponoval: „Berieme všetko, nezostane ani kopyto.“ Takto má vyzerať lúčenie sa s hriechom. Nemáme si nechávať nič z hriešneho spôsobu života. Nijakú pamiatku, ktorá by v nás spôsobovala sentimentálne spomienky na hriešne časy, žiadne suveníry z hriešnej minulosti nech nekraľujú v našich dušiach. Rozchod s minulosťou neznáša nijaký relikt ako pamiatku na staré časy.

         Sv. Bazil v Knihe o Duchu Svätom píše: „Ponajprv treba skoncovať s predchádzajúcim spôsobom života. Ale to nemôže dosiahnuť nik, ak sa nenarodí znova, ako  hovorí Pán; ak je totiž znovuzrodenie, ako to aj samo meno hovorí, začiatok iného života. A preto prv, než začneš iný život, treba urobiť koniec predošlému. Ako tí, čo na pretekárskej dráhe dobehli k cieľu a obracajú sa, akoby na chvíľku zastali a oddýchli si pred behom naspäť, tak zrejme aj pri zmene života musí nastať smrť medzi predchádzajúcim a nastávajúcim spôsobom života, ktorá urobí koniec predošlému a dáva počiatok nasledujúcemu.“ (LH, s. 402)

3.) Boh pokoril faraónovu tvrdošijnosť tým, že zahubil všetko živé prvorodené z Egypta, izraeliti zostali nažive.

         Boh teda rozlišuje medzi dobrom a zlom. Nie ako si mnohí myslia, že mu je všetko jedno. Stav tohto sveta nám vsugerúva nesprávnu myšlienku, podľa ktorej sa Boh zmieril s tým, že definitívne akceptuje zlo, a to preto, lebo nereaguje na chorý stav spoločnosti. Kresťan je ten, ktorý svojím životom poukazuje na zvrátenosti doby. Osvojil si totiž Kristovo zmýšľanie, ktoré zavrhuje hriech. Tí, ktorí hriech zavrhnú, zostanú nažive pre Božie kráľovstvo.

         Tí, ktorí iných rozmanitým spôsobom zotročujú, zostávajú v tme a zomierajú vo svojich hriechoch. Zmŕtvychvstanie Pána je dobrou príležitosťou vystúpiť z tmy do svetla života. Ak budeme rozlišovať medzi dobrom a zlom, bude to znamenať, že Zmŕtvychvstalý Pán sa zjavuje tým, ktorí chcú byť nositeľmi nového života.

Hlava

 

         V bežnej praxi života sa stretávame s pojmom  „hlava rodiny“. Ide o niekoho, kto ako vodca reprezentuje určité spoločenstvo. Ide o človeka, ktorý je nositeľom autority a požíva primeranú úctu a dôveru. Problémy týkajúce sa hlavy prechádzajú aj na údy, tzn. na členov spoločenstva.

         Hlavou rodiny, ktorá uverila v Ježiša Krista ako Mesiáša a Božieho Syna, je sám Kristus. Na adresu tejto Hlavy spievame v jednej z pôstnych liturgických piesní toto: „Ó, hlava ubolená, ranami pokrytá...“ (JKS 180)

         Liturgia takýmto dojemným spôsobom vyjadruje súcit a smútok nad umučením Pána Ježiša. Ona bude vždy vyžadovať od tých, ktorí v Krista uverili, príslušnú poklonu. Cenou obety, ktorú priniesla naša Hlava,  je vykúpenie celého ľudského spoločenstva. V súvislosti s touto dôležitou myšlienkou nám prichádzajú na myseľ podnety, ktoré vzťahujeme na hlavu každého jedného z nás.

1.)„Keby som tak mal tvoju hlavu!“

Tento výraz vyjadruje uznanie niekomu, kto je bystrý, šikovný, rozumný a nadaný na mnohé veci. Keby sme mali Ježišovu hlavu, nie v zmysle umučenia, dozvedeli by sme sa, že je plná nekonečnej lásky voči človeku. Táto láska je prítomná v takej miere, že hovoríme s evanjelistom: „Boh je láska.“ Ježišovo umučenie je výrazom Božej lásky, ktorá nemá obdobu.

2.)„Všetko je na mojej hlave.“

Tento výraz zasa hovorí o veľkej zodpovednosti človeka, ktorý nenachádza adekvátnu pomoc vo svojom okolí. Keď nazrieme bližšie do hĺbky Ježišovho zmýšľania, zistíme, že Ježišovu lásku by sme mali čerpať a prijímať. Jej prijatie je len a len na našej hlave. Konkrétna a zhmotnená Ježišova láska sa objavuje na obetnom stole – je to eucharistia. Je na nás, aby sme ju pravidelne prijímali; aby sme viedli taký život, ktorý bude zodpovedať prijatiu Božieho pokrmu.

 

 

3.)V istých situáciách sa používa výraz: mať maslo na hlave.

Myslí sa tým účasť niektorých ľudí na nejakej nespravodlivej činnosti. Pohľad na Ježišovu umučenú tvár nás usvedčuje z toho, že sme v jeho utrpení „namočení“; že naše hriechy spôsobili jeho utrpenie. Tu nemôžeme zostať ako štatisti či ako diváci, ktorí všetko sledujú spoza plota bez toho, aby sa o Ježišov kríž zaujímali. Na mieste je spoločné vyznanie: „Moja vina, moja vina, moja preveľká vina!“ Naše hriechy spôsobili krvavú drámu, ktorá sa odohrala na Kalvárii. Túto našu zodpovednosti si máme pripomínať vždy, keď kľačíme alebo stojíme pri Pánovom kríži.

4.)Sypať si popol na hlavu.

Znamená to priznať si a uznať vinu s tým, že svoje hriechy ľutujeme a chceme ich odčiniť. Stále zostávame dlžníkmi. Ježiš Kristus zmyl naše hriechy, a tak sme jeho celoživotnými dlžníkmi. Splácajme pokáním, často si vzbudzujme úkon kajúcnosti a vyjadrujme ľútosť nad omylmi svojho života. Toto je cesta,  ktorá nás vedie bližšie k Bohu. Jemu sa páči, ak robíme úprimné pokánie. Ním si pripravujeme dobrú východiskovú pozíciu do Božieho kráľovstva. Naša hlava – Ježiš Kristus – nám pripravuje večnú domovinu.