Fázy života

         Prednedávnom bol v našej farnosti vzácny hosť, ktorý sa prihovoril birmovancom. Je to horský záchranár a výborný znalec Vysokých Tatier.

         V príhovore zazneli z jeho úst mnohé zaujímavé informácie. Poslucháči sa dozvedeli, že Tatry existujú 4 milióny rokov, pričom dnešná podoba Tatier je stará 10 tisíc rokov.

         Zásluhu na tom majú ľadovce, ktoré pod vplyvom oteplenia schádzali z našich veľhôr a následkom pohybu ich vyrysovali do súčasnej podoby.

         Na porovnanie: Himaláje sú staré 80 miliónov rokov. Z toho vyplýva,
že veci v prírode sú v neustálom pohybe. Živá aj neživá príroda má svoje fázy a obdobia, ktoré znamenajú, že jednotlivé veci sa kryštalizujú, formujú, vyvíjajú.

         Aj každý človek má svoje obdobia a fázy, ktorými prechádza. Každý z nás má svoje osobné dejiny. O niektorých z nich sme schopní hovoriť
aj verejne, niektoré si nechávame pre seba, resp. pre svojich najbližších.

         Väčšinou ide o obdobia zmien v podobe rastu alebo úpadku v oblasti viery, vzťahov a pod.

         Evanjelium 4. pôstnej nedele prinieslo nádherné podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 1 – 3, 11 - 32). Hlavnou postavou je márnotratný syn, tzn. mladší syn otca, ktorý sa vybral na skusy do sveta. Jeho životný príbeh nám pripomína, že prešiel minimálne tromi fázami. O ktoré ide?

1.                 Fáza stability. Začína narodením a trvá do okamihu odchodu z rodičovského domu. V priebehu tohto času zažil rovnováhu života. Mal dostatok všetkého – prajnosti v rodine, materiálny dostatok – jednoducho,
nič mu nechýbalo. Napriek tomu po istom čase ho začala fáza stability znepokojovať a provokovať k inému kroku. Túto životnú situáciu mnohí poznajú. Zažívajú materiálnu a možno i duchovnú rovnováhu. Po istom čase sa u nich prejaví nespokojnosť a začnú hľadať čosi iné. Dostatok života začnú považovať za príťaž a za niečo, čo ich obmedzuje – najmä v oblasti osobnej slobody. Dnes je veľa ľudí, ktorí hľadajú takmer zúfalo stratenú rovnováhu života, lebo odišli od Boha. Kým ju mali zakotvenú v Bohu, chápali to ako rutinu, ako každodennú všednosť bez zmeny a pestrosti. Život s Bohom sa im javil fádnym, nezáživným. Vykročili mimo Boha, aby dosiahli to, čo im chýbalo a po čase zistili, že stúpili do prázdna. Našťastie, našli v sebe ešte záchytné body, ktoré im pomohli dostať sa naspäť na úroveň komunikácie s Bohom. Naučme sa byť vďační, že máme napriek životným ťažkostiam možnosť budovať rovnováhu s Bohom. On nám dopraje takej hojnosti a stability, ktorá nám postačí na cestu do Božieho kráľovstva. Poprosme dnes aj za tých, ktorí majú stále aktívny status „hľadajúci“, aby ich hľadanie doviedlo naspäť
do otcovského domu. Tak, ako sa to splnilo v prípade márnotratného syna.

2.                 Fáza dobrodružstva. Svoj počiatok má v odchode márnotratného syna z domu. Trvá až do okamihu, kedy sa tento človek dostal v živote na dno – stáva sa pastierom svíň. Jeho odchod z domu nemusel byť zlý, keby so sebou nebral časť majetku. Ak by odišiel z domu s úmyslom založiť si svoju budúcnosť prácou svojich rúk, tak by sa nikto nečudoval. Jeho problém tkvel v tom, že si zobral so sebou peniaze, s ktorými nevedel rozumne zaobchádzať. V jeho rodnom dome túto úlohu plnil zodpovedne otec. Syn ešte nebol na to pripravený. Urobil krok, ktorý znamenal krok do rizika. Určite dostal doma dobrú školu, ale ešte nebol 100%-tne pripravený, aby šiel cestou samostatnosti. Takýto krok môže urobiť človek, ktorý svoju nádej vkladá v Ježiša Krista. Patrónom takýchto ľudí je sv. Pavol, apoštol, ktorý napísal: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4, 13) Život nás niekedy núti, aby sme urobili kroky nad rámec naučeného. Ide o našu schopnosť existovať, žiť, pracovať samostatne, ale vždy s pomocou Pánovej milosti. Fáza dobrodružstva končí málokedy úspechom. Dobrodruhov stíhajú rôzne pády. Hovoríme pri tom,
že precenili svoje sily a schopnosti. Dobrý osud nečaká ani dobrodruhov
vo viere, ktorí stratili zmysel pre Krista, ktorý jediný im môže zaručiť život a pokojný rast.

3.                 Fáza návratu. Začína tým, že márnotratný syn „vstúpil do seba“ a uvedomil si niekoľko skutočností: pocítil biedu svojho života, ocitol sa na dne, porovnal život predtým a teraz, zahanbil sa sám pred sebou a odhodlal sa
na cestu späť. Vracal sa síce s prázdnymi a deravými vreckami, ošklbaný a otrhaný týmto svetom, ale so vzácnou skúsenosťou obrátenia a túžby po zmene života. Jednoznačne možno povedať, že materialistické zmýšľanie a dobrodružstvo hýrivého spôsobu života sa ukázalo ako škodlivé a neúspešné. Túto skúsenosť si odniesol do svojho života raz a navždy. Čo nám to pripomína? Návrat hriešnika z jeho hriešnej cesty. Pod vplyvom hriechu prichádza všeobecný úpadok vo viere, v mravoch, potom prichádza pocit ľútosti a úprimná ľútosť nad svojím životným postavením. Znakom životaschopnosti je to,
že človek nestratí odhodlanie postaviť sa na odpor svojmu osudu. Berie ho s pomocou Božou do vlastných rúk a začne sa pozerať za minulosťou,
ktorá preňho znamenala dostatok všetkého. Cirkev prijíma každého márnotratného syna, ktorý požiada o Božie otcovské náručie. Dostane sa mu ho, ak jeho túžba po zmene života nie je predstieraná, ale úprimná.

Nevieme, ako dlho trvala anabáza márnotratného syna od okamihu opustenia rodiny až po opätovný návrat do prístavu istoty. Možno to bolo niekoľko týždňov, mesiacov, možno rok, lebo peniaze sa rýchlo zvyknú rozkotúľať. Bohu nejde o dĺžku hľadania a precitnutia z ošiaľu tohto sveta. Roky hľadania a strádania vôbec nemusia byť na ujmu záverečného zúčtovania.
Ak hriešnik zavolá, Boh sa mu ozve, ukáže a otvorí otcovskú náruč. K tejto istote majú smerovať aj všetky naše svätopôstne aktivity a snaženia. Ide o to, aby sme nestratili z dohľadu otcovskú otvorenú náruč. Ona je zárukou Božej dobroty, lásky a milosrdenstva.

Čo dokážeme vlastnými silami?

Obdivujem horolezcov,lebo majú nesmiernu odvahu a nepokojného ducha,ktorý sa neuspokojí s bezpečnými nížinami,ale ťahá človeka vysoko nad bezpečné pásmo života. História i súčasnosť pozná celé výpravy,ktoré sa podujali zdolať končiare najvyššie. Niekedy úspešne,inokedy s tragickými dôsledkami. Veľmi sa cení,ak niekto vylezie na končiar sám/sólo/ a navyše bez použitia kyslíka. Vôbec to nie je samozrejmé. Hore ide ten,kto je kondične najlepšie a s kyslíkom sa tiež nedá hazardovať,najmä,ak ho je málo. Takéto výstupy sa cenia:človek sám,bez pomoci iného človeka a bez použitia kyslíka. Mnohokrát tu ide o život. Častejšie sa stáva,že hore idú viacerí a majú aj kyslík. Aj ten,ktorý vystúpil hore sám a bez kyslíka,má ďakovať Najvyššiemu za to,že vystúpil hore a živý sa vrátil naspäť. Evanjelia hovoria o tom,že niektorí zo zástupu odmietli uveriť,že Ježiš robí zázraky sám od seba. Ak by uverili,museli by priznať,že je Bohom. Toto odmietli a tvrdili,že Ježiš potrebuje pomoc,že nie vlastnou mocou robí zázračné veci,ale na základe spolupráce s diablom:"Mocou Belzebula,kniežaťa zlých duchov,vyháňa zlých duchov"/Lk 11,14-23/. Ježiš nepotrebuje na pomoc nikoho,veď je Božím Synom. To my,potrebujeme pomoc a denne sa o tom presviedčame. Často sa medzi zamestnávateľmi objavujú otázky:"Nemáš ľudí? Potrebujem ľudí!" Pozemské skutočnosti neevidujú až tak veľa "sólovýstupov",kde by človek sám od seba dotiahol veci do konca. Dôraz kladieme na spoluprácu,na "tímového ducha". Boh môže všetko sám,my nie. Kto kráča životom bez Boha,ako sólochodec,vidno na ňom,že je zanedbaný. Že jeho zmýšľaniu a konaniu chýba hlbka a charakter. Aký to paradox! Tí,ktorí vystúpia spôsobom-sólo na vrchol v Himalajach,preukážu pevnú vôľu,nezlomný charalter a veľkú silu ducha. No tí,ktorí idú životom spôsobom-sólo,bez Boha,málokedy svedčia o svojom charaktere. Takýto ťažko vystúpia na vrchol charakteru. Mať Boha za priateľa,za spolupútnika,za Spasiteľa,znamená mať dostatok síl vystúpiť na všetky životné končiare,ktoré preveria našu pripravenosť pre večnosť.

Dôležitosť Božieho slova.

Spomeniete si niekedy na staré časy strávené na vysokej škole? Koľko hodín ste strávili nad  skriptami a rôznymi poznámkami z prednášok? Nedá sa to presne určiť. Študent nemá rád siahodlhé texty. Rád ich skracuje. Najprv si celý text "preletí" očami. Potom zoberie do ruky ceruzku alebo zvýrazňovač a začne si text selektovať. Rozdelí ho na časti,ktoré sú/podľa neho/ dôležité a menej dôležité,prípadne také,ktoré si vôbec nezasluhujú jeho pozornosť. Sám si urobí akúsi hierarchiu textu. Niektoré z týchto textov sa stali legendárnymi,lebo kolovali z generácie na generáciu,takmer bez zmeny,až kým neprišiel nový pedagóg s novými textami na štúdium. Neplatilo to o vyučujúcich,ktorí žiadali pri skúške text namemorovaný do "poslednej litery". Študent je však tvor vynaliezavý,nová situácia je preňho výzvou. Niektoré situácie od nás vyžadujú,aby sme išli naplno,na doraz. V literatúre čítame,že na bojisku vojaci bojovali "do posledne kvapky krvi". Vždy,keď som sa vrátil ako dieťa z nákupu,musel som doma "vyúčtovať do posledného haliera". Občas sa stane,že učiteľ potrestá žiaka tak,že mu dá napísať viackrát nejaký text. Pritom povie,že to musí byť napísané "do poslednej bodky". Každý,kto sleduje v TV športové zápolenie,počuje moderátora,ako chváli hráčov,lebo "bojujú do posledných síl". Niektoré preteky sú tak dramatické,že nemôžeme odbehovať od prijímača,lebo sa bude rozhodovať "do poslednej sekundy". Raz bol istý človek na polícii zahlásiť krádež. Vykradli mu dielňu. Konštatoval,že ho vykradli "do posledného klinca". V Matúšovom evanjeliu čítame,že sa "nepominie ani jediné písmeno ani jediná čiarka zo Zákona,kým sa všetko nesplní"/Mt 5,17-19/. V Božom texte nemožno selektovať na vysokoškolský spôsob. Nemožno oddeliť časti podstatné "od nepodstatných". Všetky sú rovnako dôležité. Nemožno ich kategorizovať s tým,že niektoré majú visačku prvej triedy a niektoré sú podradné. A už vôbec neplatí,že niektoré upadnú do zabudnutia,lebo sa "stratia v modernom svete". Myslime na to,že "do posledného dychu" pozemského života,nás chce Pán živiť pokrmom svojho Slova. Toho Slova,ktoré je Prvé a Posledné/alfa a omega/.

Čisté miesta.

Istá rodina sa odhodlala k rekonštrukcii bytu. Také rozhodnutie nie je jednoduché,ale nutnosť človeka k takémuto kroku dovedie. Keď som tam vkročil,privítalo ma jedno stavenisko. Byt sa zmenil na stavebný dvor. Všade prach,špina,obkladačky,sáčky so špárovacou hmotou atď. Domáci ma privítali a pozvali ďalej so slovami:"Nájdi si jediné čisté miesto v tomto neporiadku a sadni si". Po krátkom hľadaní som také miesto našiel. Domáci si posadali na zvyšky starého strhnutého linolea. Na túto návštevu som si spomenul,keď som chystal body na príhovor v súvislosti so slávnosťou Zvestovania Pána. Je to jasné:Boh hľadal jediné čisté miesto na tejto zemi. Našiel ho v Nazarete. Konkrétnejšie:pod srdcom panny,ktorá sa volala Mária/Lk 1,26-38/. Čistejšie miesto na zemi nenájdeme. Archanjel Gabriel jej oznamuje,že počne a porodí syna,ktorý bude Božím Synom-Mesiášom. Porodí Ježiša,ale navždy zostane čistou a neporušenou Matkou Božieho Syna. 1,Ľudia dnes čisté miesta vyhľadávajú. Nachádzajú ich v prírode. Tam sa utiekajú,aby si oddýchli. Čisté miesta sú dnes luxusom. Všetci vieme,že dnes si zachovať čistotu,nielen v prírode,je ťažké. Napriek tomu,a možno práve preto,ľudia čisté miesta hľadajú. Cítia sa pošpinení,cítia,že zlyhali a túžobne hľadajú oázy čistoty v prírode. Vnútorné pošpinenie,však príroda odstrániť nedokáže. Dosiahneme ju jedine návratom k Bohu,spojeným s kajúcim vyznaním hriechov. 2,Človek túži aj po miestach čistých vzťahov. Duša po nich túži. Chce takto žiť v rodine a chce pracovať v atmosfére takýchto vzťahov. Nie vždy sa mu ich dostane. Diabol vie,že sú to citlivé miesta spolunažívania medzi ľuďmi. Kde len môže,všade vloží pascu,aby človekovi znepríjemnil vzťahové záležitosti. Aj túto čistotu treba udržiavať,a to aj za cenu veľkých obetí. Je veľa ľudí,ktorí vo vzájomných sporoch vedome "ťahajú za kratší koniec povrazu",len aby udržali krehký zmier a relatívny pokoj na poschodí,v bytovke,na ulici,v pracovnej dielni,či kancelárii. Tu,naozaj,nič nemusí mať trváci charakter. 3,Ak nám čistota života leží na srdci,máme vyhľadávať tú,ktorá je Najčistejšou spomedzi ľudského pokolenia. Úcta k Matke Božieho Syna je životne dôležitá,ak sa chceme zasadiť za čistotu svojej duše a čistotu vo vzťahoch. Boh už toto najčistejšie miesto na zemi našiel a vyzdvihol ho. Nám treba už len k nemu doputovať a tešiť sa v ňom.

Pokánie-zmeniť seba.

Na každom kroku sa dnes hovorí,že sú potrebné zmeny. Žijeme tridsať rokov v podmienkach demokracie,no zmenám sa nevyhneme. Pri príležitosti ukončenia štúdia,predniesol pedagóg absolventom tieto povzbudivé slová:"Vy musíte zmeniť tento svet!" Čím naznačil,že starší už na to nemajú,že svoju príležitosť premrhali. S kým sa dnes stretneme a začneme rozprávať o práci,výsledok je taký,že všetci volajú po zmene systému. Hovoria,že je zle nastavený systém,lebo tí,čo sú hore,nevidia ľudí,ale iba čísla. Systém môže byť nešetrný voči ľuďom. A napokon,túžbou mnohých je zmeniť legislatívu v ich odbore. Hovoria,že je to legislatíva,ktorá viac zotročuje,a nie pomáha a uľahčuje prácu. A tak,by sme mohli pokračovať ďalej. Pán Ježiš nám v evanjeliu prízvukuje nutnosť a dôležitosť pokánia:"ak nebudete robiť pokánie,zahyniete"/Lk 13,1-9/. Pokánie je zmena života. Dôležitá je zmena systému i legislatívy,ale najpotrebnejšia je zmena života v zmysle pokánia. Tá ovplyvňuje všetko. Ako sa má prejaviť? 1,veriaci človek by mal pracovať na tom,aby bol silnejší. Silnejší v skúškach a krížoch,ktoré doliehajú s neúprosnou nástojčivosťou. Nikto sa im nevyhne,ani neutečie pred nimi. Skúšky života bývajú na programe dňa,tak ako denné menu v reštaurácii. Kto prijíma eucharistiu a pravidelne sa modlí,stáva sa silnejšim a zároveň schopnejším postaviťsa odhodlane proti hriechu. Jeden z kandidátov na post prezidenta mal v kampani slogan:Postavme sa proti zlu!. Nemôže hovoriť o boji proti zlu ten,kto ho na inom poli života presadzuje. Najprv sa treba zamyslieť nad povestným "brvnom vo vlastnom oku". 2,zmena života,by mala obsahovať aj rozhodnejší nesúhlas s hriechom. Platonický spôsob je nedostačujúci. Je to iba plytvanie slovami spojené predstieraným záujmom vykoreniť hriech. Predstavme si človeka po náročnej operácii. Po istom čase ho nútia postaviť sa na nohy a chodiť. Prvé kroky sú neisté,nestabilné. Po niekoľkých dňoch sú istejšie a istejšie. Sú prejavom skutočnosti,že sa pacient zotavuje. Ak sa človek rozhodne istejšie zakročiť proti hriechu a vymení postoj chaotický za presvedčivejší,je to znak,že sa zotavuje v duši a túži po slobodnom živote v Kristovi.  Práve v pôstnej dobe máme možnosť urobiť viac,aby sme sa posunuli od imitácie boja s hriechom k reálnym krokom,ktoré budú znakom vitality a ozdravenia duše. 3,zmena života súvisí aj s ochotou "viac sa spriateliť" s Kristom. Do svojho počínania,by sme mali vložiť viac motívacie-kvôli Kristovi...Nestačí,ak konáme dobré skutky,z dôvodov súcitu,ale oni by sa mali zmeniť na záslužné pre večný život. Dosiahneme ich tak,že do motívov svojho konania vložíme myšlienku-pre Krista. Každé ráno si máme vzbudiť úmysel konať tak,aby naše počínanie bolo na Božiu slávu. To stačí,aby sme posvätili deň takým spôsobom života,ktorý nás viac zblíži s Ježišom a s jeho zmýšľaním. Prídeme na to,že naša komunikácia s Ježišom počas života,je málokedy osobná, oplývajúca túžbou dôvernejšie sa spojiť s Bohom. Viac nám vyhovuje komunikácia akoby "cez plot". Držíme si od neho odstup,a pritom si namýšľame,že zadosťučiníme požiadavke rozhovoru s Bohom. Kontakt s Bohom formou:cez plot je nedostatočný. Nie je výsledkom skutočnej snahy o pokánie. Ešte stále v atmosfére pôstu ,môžeme poprosiť Pána slovami evanjelia:"Pane,nechaj ma ešte tento rok..."Pane,daj mi milosť,aby som už teraz, v tomto pôstnom čase, nastúpil cestu úprimnej zmeny,prostredníctvom pokánia. 

Boh dáva o sebe vedieť.

Koľkokrát v živote počujeme jemnú výčitku:"Mohol si dať o sebe vedieť". Táto krátka veta je veľavravná. Svedčí o tom,že sme niekomu chýbali. A že sme si nesplnili základnú povinnosť,ktorá je vecou slušnosti:dať vedieť,či sme napr. docestovali,ako sa máme,či ide všetko podľa plánu atď. Túto výčitku nám môže adresovať iba blízky človek z rodiny,alebo priateľ,ktorému na nás záleží a opačne. Môžeme Bohu vytknúť,že sa nám nehlási,že nedáva o sebe vedieť? Sotva. Presvečil sa o tom Mojžiš,vodca židovského ľudu. Čítali sme o tom úryvok z knihy Exodus/porov Ex 3,1-15/. Boh sa unikátnym,neopakovateľným spôsobom predstavil Mojžišovi. Ako? 1,vizuálne. Boh sa mu zjavil v plameni ohňa. Oheň pohlcoval trňový ker,no ten nezháral. Mojžiš tento úkaz nemohol nevidieť. Boh sa prispôsobuje zraku,najmä duchovnému,každého človeka. Potvrdzuje to sv.Ján apoštol vo svojom prvom liste. Píše:"Čo bolo od počiatku,čo sme počuli,čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali,to zvestujeme: Slovo života"/1 Jn 1,1/. K tomuto vyznaniu sa pridáva aj starec Simeon,ktorý pri pohľade na nazaretskú rodinu v chráme konštatuje,že "jeho oči uvideli spásu"/Lk 2,30/. Mojžiša upútal oheň,ktorý horel,no trňový ker nedokázal pohltiť. Boh dáva o sebe vedieť preto,aby si kresťan všimol rozmanité ohne na tomto svete. Napríklad tam,kde horí spravodlivosť,kde sa krivdí a ubližuje. Oheň neprávosti sa nachádza tam,kde je tyrania,neúcta podvod a násilie. No,vnímavý človek vidí svojim duchovným zrakom aj akoby malé ohníky dobra,pokoja,súcitu a obetavej lásky. Sú možno malé,ale nezhárajú. Človek cíti,že sú neuhasiteľné a teda trváce,pretrvávajúce všetky nepohody tohto sveta. Kresťan má reagovať tak,že sa ma zapojiť do diela,aby naznačil,že chce bojovať proti zlu a podporovať všetky dobré aktivity. Človek dobrej vôle,nemôže nevidieť tieto "spaľujúce" prvky života,ktorými Boh na seba upozorňuje. 2,Boh sa dáva poznať z počutia. Sv. Pavol píše Rimanom:"Viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo"/Rim 10,17/. Mojžiš počul Boží hlas,ktorý ho oslovil po mene:"Mojžiš, Mojžiš!"Boh nás pozná a volá nás. Už v okamihu krstu sa dostávame s Bohom do zvláštneho vzťahu. Tam nás Boh zavolá po mene. To môže znamenať len jedno:že nie sme pred Bohom outsideri,ani siroty,ba ani vyvrheli. Ľudské spoločenstvo nás síce môže za takých považovať,no Boh nikdy. Celú svoju lásku vyjadruje tým,že sme preňho vlastníctvom určeným pre spásu. Mojžiš,síce sviatostný krst nepoznal,no blízkosť Božej lásky určite áno. 3,človek cíti,že ho Boh povoláva k niečomu konkrétnemu.Cíti,že ho Boh posiela. V knihe Exodus čítame,že Pán posiela Mojžiša,aby išiel" k synom Izraela". Aké milé a nežné bolo z Božích úst počuť,že ľudí volá svojimi synmi...On nás posiela k iným ľuďom a chce,aby sme vedeli,že ich máme považovať za jeho synov. Aká náročná predstava,keď máme vidieť v zlých ľuďoch prítomnú Božiu dobrotu! Sú to Boží synovia. No Boh chce,aby sme najprv išli za jeho jediným,jednorodeným Synom,ktorý je Mesiáš. On nás pripraví a vyformuje tak,aby sme boli schopní prijať iných za Božích synov a zároveň za svojich bratov. Spolupatričnosť s Božím Synom je dôležitá preto,aby naše splnenie poslania bolo bezúhonné a čo najdokonalejšie. Boh dáva o sebe vedieť tak,že nás posiela,a my,tomuto volaniu nedokážeme vzdorovať ani ho odmietnuť. Ku koľkým ľuďom sme boli poslaní dnes a ku koľkým budeme zajtra? Aj teraz,sme spojení s Božím Synom. Nič dokonalejšie ani byť nemôže,ako žiť v spoločenstve s Pánom. Je to najlepšia príprava,aby sme svoje životné poslanie splnili podľa Božej vôle. 

Dať z toho lepšieho v nás.

Občas si pospomínam na roky svojho detstva. Napríklad na to,že som chodil niekedy so starou mamou na nákup. Spomínam si na jeden nákup v mäsiarstve. Bola to typická mäsiareň vtedajšej doby. Dominovali jej železné háky,na ktorých viselo mäso. Stará mama pristúpila k pultu,znalecky sa pozrela na vystavené druhy mäsa a povedala:"dajte mi z tohto". Predavač zobral nôž s úmyslom vyrezať požadované množstvo,keď ho stará mama zastavila a povedala:"nie,z tohto,ale z toho lepšieho!" Mäsiar prevrátil očami,rozkýval mäso na háku a šikovným pohybom odrezal kus mäsa práve z tej oblasti,ktorú stará mama nechcela. Ešte v tej istej sekunde,naučeným pohybom "pľasol" mäso na váhu/digitálne ešte neboli/ a uprel oči na ručičku na váhe. Tá sa rozkývala a až,keď sa zastavila,sa mala stanoviť cena. Podľa váhy. Mäsiar,však nečakal,kým sa váha ustáli. Z voleja určil váhu mäsa a zároveň napísal cenu ceruzkou na mastný papier,do ktorého mäso zabalil. On zo svojej strany očami,akoby ručičku váhy rozpohyboval,my,so starou mamou na druhej strane pultu,sme ju hypnotizovali,aby sa zastavila. Mäsiar bol šikovnejší. Ak táto váha existuje dodnes,určite sa stále na nej ručička ešte kýve...Spomínam to preto,lebo,vtedy som si z mäsiarstva,okrem mäsa,odniesol aj výraz,pochádzajúci od starej mamy:dajte z toho lepšieho. Povedal som si,že v živote budem dávať ľuďom vždy z toho najlepšieho,nech by som vykonával akúkoľvek profesiu. Zistil som,že aj Boh si berie k sebe z toho najlepšieho. Uvedomil som si,že rady najbližších rodinných príslušníkov rednú. Zrazu je okolo mňa,akosi voľnejšie...Aj zopár priateľov,spolubratov som odprevadil na druhý svet. Stále mám pocit,že Boh si berie odo mňa len z toho najlepšieho. Nemôžem mu to zazlievať. Ja,totiž,prijímam od neho z toho najlepšieho. Ba,len to najlepšie. Stačí mi pohľad na eucharistický stôl a niet o čom...K tejto myšlienke ma inšpiroval spolubrat,ktorý v pohrebnej homílii použil túto myšlienku. Povedal,že smrťou toho ktorého človeka,akoby odišiel kus dobrého sveta...Boh si berie,ale aj dáva. O miere jeho dobroty škoda debatovať. Ak veríme,že Boh nám dáva to najlepšie, myslíme na to,že od nás sa očakáva to isté-dokonalý prejav služby a lásky.

Čím skôr do reality.

O hercoch je známe,že počas kariéry sa musia štylizovať do rôznych postáv a podôb. Raz sa istý herec priznal,že keď sa skončilo divadelné predstavenie, v ktorom účinkoval,po návrate domov mu domáci povedali,že táto rola mu nesedí. Vraveli mu,aby sa tejto úlohy zbavil a vrátil sa do reality. Aby prijal v budúcnosti iba to,v čom je prirodzený,čo mu sedí. Sledujem trocha dianie okolo prezidentských volieb. Vo finále sú už iba dvaja kandidáti. Keď,tak poočku,sledujem,ako si počínajú,je mi ich ľúto. Verejnosť,média,sponzori,členovia volebných tímov ich stavajú do rôznych situácii,ktoré im nesedia. Prajem im,aby sa čím skôr vrátili do reality. Musia sa cítiť dosť zle a neprirodzene. Nie je jednoduché,z večera na ráno,presedlať,a z ateistu sa prevteliť do pozície kresťana. Musí to bolieť.Je to ako isté znásilnenie osobnosti. Dosť to vyčerpáva. Jednoduché nie je ani to,keď niekto musí vstať od stola s paragrafmi a tváriť sa,že zrazu rozumie všetkým problémom,ktoré sa v našej krajine vyskytujú. A pritom sa tváriť,že tieto záležitosti hravo vyrieši. A to všetko z večera na ráno. Už,aby bolo po voľbách. Nech sa všetci vrátia na svoje miesta. Tam,kde sa cítia najlepšie. Nech si oblečú taký kostým a životný štýl,ktorý im vyhovuje a cítia sa v ňom príjemne a prirodzene. Predvolebné aktivity ich dosť pourážali a znetvorili. Nech si zachovajú svoju pravú tvár a vrátia sa k úlohe,ktorá im sadne /skoro/ako uliata. Jeden sa však stane víťazom a bude musieť predstúpiť pred ľudí s tým,že bude konfrontovaný s ich očakávaniami. Tam bude musieť zahodiť všetky neprirodzené pózy a pozrieť sa realite do očí. Všetky kostýmy,do ktorých ich obliekli priaznivci,pôjdu preč. Viete prečo? Preto,lebo,ak chce niekto naznačiť,že chce zmýšľať inak,ako doteraz, nech tak urobí do dôsledkov. Zmena zmýšľania a života je príliš vážna záležitosť,než aby sme ju zneužívali a zužovali na transformáciu podľa politickej objednávky. Zmena kostýmu nestačí. Kostým nemusí zakryť všetko,čo má človek vo svojej prapodstate. Zmena života musí smerovať do hĺbky bytia. Aj preto si myslím,že predvolebná atmosféra,mnohým kandidátom ublížila a zúbožila ich. Je obdivuhodné,že túto úlohu prijali. Už nech je po voľbách,aby každý,najmä víťaz,ukázal svoju pravú tvár...

Hľadanie Boha.

Skupina ľudí sa zišla na istom mieste z dôvodu púte. Ľudia sa schádzali postupne,pomaly,ale všetci prišli včas,ba ešte mali malú rezervu pred odchodom autobusu. Jeden z účastníkov púte neprichádzal. Meškal päť, desať minút. ľudia začali byť nervózni. Až po polhodine sa zjavil na obzore. Pribehol upachtený a všetkým začal vysvetľovať,čo sa mu prihodilo. Stratil kľúče od domu. Hľadaním stratil pol hodiny času. Často si myslíme,že hľadaním niečoho plytváme časom,lebo sme ho mohli využiť rozumnejšie. Mnohí si myslia,že hľadaním čas strácame. Niekedy je opak pravdou. Hľadaním získavame,nachádzame,objavujeme. Hľadanie je spôsob,akým sa môžeme dostať k Ježišovi. Evanjelium dnešnej slávnosti sv.Jozefa,ženícha Panny Márie,to dosvedčuje. Jozef s Máriou hľadali chlapca Ježiša medzi príbuznými,v zástupe a potom tri dni v Jeruzaleme. Konečne ho našli v jeruzalemskom chráme,ako debatuje s učiteľmi/Lk 2,41-51/. Aké môže byť hľadanie Boha? 1,spojené s bolesťou. Evanjelium práve tento prvok hľadania Boha vyzdvihuje-s bolesťou. My by sme mohli tento výraz zmeniť a použiť iný-v bolesti. V bolesti života,v bolesti utrpenia,choroby a rôznych skúšok. Ak hľadáme Boha v bolesti,naše hľadanie získava dôležitý prvok-prvok pravdivosti. Naše hľadanie je vtedy autentické a pravdivé,nie predstierané. S bolesťou hľadáme Boha aj vtedy,keď človek odchádza na večnosť a my sa musíme učiť prijať jeho vôľu a skúmať,čo touto udalosťou chce povedať nášmu životu. Odchod človeka na večnosť je spôsobom komunikácie,ktorú si Boh vyhradzuje pre seba vo vzťahu k človekovi. 2,hľadanie s nádejou. Dá sa však,použiť aj iný výraz-hľadanie v nádeji, v nádeji že náš Vykupiteľ žije a že nie je necitlivý voči našej situácii. Evanjelia viackrát zachytili situácie,v ktorých nejaký človek prichádza za Pánom Ježišom a obracia sa na neho s prosbou,aby zachránil život niekomu,aby uzdravil niekoho blízkeho. Nádej býva často posledná iňštancia človeka,ktorý sa má vysporiadať s nejakou situáciou. Posledná,ale najúčinnejšia. Na troskách pozemských istôt,vzniká nový svet. V dohárajúcej pahrebe,ktorá pohltila pozemské záchranné body,sa čŕta nový źivot. V rumovisku,ktoré zostalo po pozemských záchranných prostriedkoch,raší exkluzívne postavenie kresťanskej nádeje,že Boh naše prosby vyslyší. Pri telesných pozostatkoch človeka, zostáva jedinou relevantnou skutočnosťou nádej,ktorá upokojuje rozcítenú a ubolenú ľudskú dušu. 3,hľadanie s túžbou Ježiša nasledovať. Predstavme si situáciu, ktorú opisuje evanjelium a ktorá hovorí o istom človekovi,ktorý pribehol k Pánovi s presvedčením:"Učiteľ,pôjdem za tebou všade,kam pôjdeš"/Mt 8,19/. Každý,kto úprimne Ježiša hľadá,pocíti v duši túžbu nasledovať ho. Hľadanie Boha má byť spojené s túžbou nasledovať ho. Inak,toto hľadanie nie je dôsledné,alebo úprimné. Treba rozlíšiť eufóriu od pevného rozhodnutia. Eufória sa vytratí,no pevné rozhodnutie zostáva. Ono sa vytvára modlitbou a obetami. Nemusí byť vždy iba citovou záležitosťou. Ten,kto sa modlil a veľa obetoval pre druhých, nasledoval Krista. A raz ho bude nasledovať až za bránu časného sveta do večnosti. Zmŕtvychvstalý Pán nám necháva odkaz:"V dome môjho Otca je mnoho príbytkov"/Jn 14,2/. O ten svoj,v nebeskom kráľovstve,neprídu tí,ktorí hľadali Boha celý život. Boh bude zavŕšením ich túžob,ktoré prechádzali hranicu časnosti a večnosti.

Metanoia

         Je všeobecne známe, že rôzne aktivity a iniciatívy majú svoju „tvár“. Obyčajne ide o celebritu, ktorej fotografie spájajú s nejakým kozmetickým alebo farmaceutickým výrobkom.

         Každá značka má svoju tvár. Vieme však aj o mnohých kampaniach, ktoré sú organizované na podporu boja proti chorobám. Aj tieto kampane majú svoje tváre. Pri istej príležitosti povedal organizátor túto myšlienku: „Zmenili sme tvár našej značky. Tá predošlá bola už „opozeraná“.“

         Evanjeliá nám prinášajú správu o udalosti na mieste Ježišovho premenenia. Od sv. Lukáša sa dozvedáme, že Pán Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba na vysoký vrch a tam sa: „...zmenil vzhľad jeho tváre...“ (Lk 9, 28 – 36)

         O čo sa snažíme v pôstnom čase? Chceme zmeniť tvár. Tá stará, dožívajúca, je nevhodná pre veľkonočné posolstvo. Žiada sa niečo iné, nové alebo obnovené. Najlepšie je, keď z nás žiari tvár Kristova. Jedine tá môže byť tvárou Božieho kráľovstva. Lenže tvár súvisí s telom. Je s ním prepojená. Takisto aj tvár Božieho kráľovstva má byť spätá s celým životom. Ak tvár reprezentuje život, potom môžeme použiť slová sv. Pavla: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 20)

Prekroč svoj rubikon

          Každý, kto organizuje nejaké podujatie, musí rešpektovať isté zákonitosti. Určite bude pozývať hostí a pripraví aj atrakcie. Konkrétni hostia majú byť ťahákom a lákadlom pre pozvaných a atrakcie majú za úlohu dosiahnuť, aby hosť zažil niečo neobyčajné. Od týchto faktorov závisí (ne)účasť ľudí na podujatí.

         Takáto skupina ľudí sa stretla pri organizácii podujatia. Všetci v organizačnom výbore ponúkali tipy na špeciálnych hostí, ktorí mali byť magnetom pre verejnosť. Prebiehalo to takto: Zaznel návrh, nejaké meno a ostatní sa hneď spýtali: „Čo dokáže? Čo zvláštne robí?“

         Pán Ježiš poúča svojich poslucháčov a motivuje ich k tomu, aby prekonali rubikon svojho židovského zmýšľania a výchovy a začali sa priúčať náuke nového evanjeliového kvasu. Hovorí: „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?“ (Mt 5, 43 – 48)

         Ježiš potvrdzuje, že kresťan musí robiť miestami zvláštne veci, nie atrakcie. Aj to je pravda, že Boh organizuje veľkolepé podujatie s názvom: Božie kráľovstvo. Tiež chce mať v programe „zvláštnosti“. Toho si bol vedomý sv. Pavol, ktorý napísal: „Zdá sa mi, že nám, apoštolom, Boh pridelil posledné miesto ako odsúdeným na smrť, lebo sme sa stali divadlom pre svet, anjelov i ľudí.“ (1Kor, 4, 9)

         Takéto podujatie, ktoré nemá obdoby vo vesmíre, obsahuje nesmiernu Božiu lásku, ktorej nositeľmi sú tí, ktorí prijali pozvanie na veľkolepé Božie predstavenie.

Otvoriť srdce

     Skupina vysokoškolákov organizovala medzi sebou finančnú zbierku určenú spolužiakovi, ktorý potreboval drahú liečbu. Zbierka prebiehala bezproblémovo. Všetci prispievali sumou, ktorá zodpovedala ich možnostiam. Rad prišiel na študenta, ktorý bol mimoriadne dobre situovaný. Vybral peňaženku a do pokladničky vhodil bankovku najnižšej nominálnej hodnoty. „Vyberači“ sa nezmohli na slovo a s otvorenými ústami „civeli“ na lakomca. Z ich tvárí sa dala čítať otázka: „Kamarát, to je všetko? Od teba sme očakávali viac...“

         Evanjelium hovorí o tom, ako Pán Ježiš otvára srdcia učeníkov pre vyššie veci. Napomína ich slovami: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 5, 20) To je to isté, ako keby im povedal, že od nich očakáva viac. Oni sa majú stať normou pre iných. Normou, v ochote prejavovať lásku a obetavosť. Poúča ich, že farizeji a zákonníci predstavujú starý, hrdzavý, nefunkčný systém, ktorý v ľuďoch „pochováva“ cestu spásy.

         Apoštoli dostali za úlohu vniesť novú atmosféru do života, ktorej sú schopní iba ľudia, ktorí uverili, že Ježiš z Nazareta je pravý Mesiáš. My často Bohu hovoríme, že od neho očakávame viac, ako dostávame. V pôstnej dobe sa však zamyslime nad tým, čo Boh očakáva od nás. Ktovie, či nie sme na zozname tých, ktorí musia pridať...

Komunikačný kanál s Bohom

      Počas života sa stretávame s ľuďmi, ktorí sú viac či menej ochotní komunikovať, konverzovať. Sú ľudia, ktorí rozprávajú extrémne veľa. Ostatní sa od nich odťahujú, lebo sa cítia nedôležití či odsunutí na vedľajšiu koľaj. V rozhovore „ťahajú za kratší koniec“  a nedostanú sa k slovu. Opačný extrém predstavujú ľudia, ktorí toho veľa nenavravia. Počúvajú, usmievajú sa alebo komunikujú iba na základe mimiky. Nezabudnime však spomenúť „zlatý stred“ – taktných a slušných ľudí, ktorí do rozhovoru vstupujú citlivo, a nie za každú cenu. Každý z nás je nejaký... Niečo sme zdedili, niečo sa naučili. Tomu zodpovedá aj naša technika a spôsob komunikácie.

         Pán Ježiš poučuje svojich učeníkov a vysvetľuje, že k podstate modlitby nepatrí mnohovravnosť (porov. Mt 6, 7 – 15). Bohu síce môžeme povedať veľa vecí, ale musia mať hĺbku a zmysel. Pri Bohu môžeme aj mlčať, no nemôžeme sa odmlčať. To prvé je spôsob modlitby bez slov a druhé znamená prestať s modlitbou. Prvé sa realizuje vtedy, keď nedokážeme celú matériu Bohu podať, lebo ju nedokážeme vyjadriť. Druhé vychádza z praxe života. Ten, kto sa odmlčal, je považovaný za takého, ktorý odmieta komunikovať. Boh má rád taktnosť v modlitbe. Pestujeme ju vtedy, ak jednotlivé udalosti, ktoré zažijeme, dokážeme premostiť rozhovorom s Bohom, aby sme pod vplyvom Pánovej prítomnosti vyhodnotili ich prínos a zároveň vyvodili dôsledky.

„Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7, 7)

            Medzi najväčšie hviezdy športu na Slovensku, ale i vo svete, patrí hokejový brankár, Jaroslav Halák. Hráva najprestížnejšiu a najšpičkovejšiu hokejovú súťaž vo svete  - NHL. Nedávno sme mohli o ňom čítať, že od mladosti vynikal vysokou tréningovou morálkou. V časoch, keď ešte hrával doma, na Slovensku, ostával po tréningu dlho na ľade a trénoval navyše. Museli ho zo štadióna doslova vyháňať, lebo technici chceli všetko povypínať, zamknúť a ísť domov. Vedel však, prečo to robí. Chcel dosiahnuť veľa, a to sa mu aj podarilo.

      Evanjelium nám pripomína Ježišove slová, ktoré vyzdvihujú vytrvalosť, trpezlivosť a neúnavnosť. Pán Ježiš nás k tomu povzbudzuje slovami: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7, 7) Prosiť znamená oplývať pokorou. Hľadať predpokladá skutočnosť, že sa neuspokojíme s plytkými a priemernými skutočnosťami v živote. Klopanie zasa hovorí o našej ochote komunikovať s Bohom a s blížnymi.

        Tieto schopnosti nás môžu na základe Božej milosti povzbudzovať k neúnavnosti vo veci evanjelia. Napriek všetkým ťažkostiam chceme žiť a svedčiť o tom, že pre život človeka nie je nič také osožné, ako práve Kristovo posolstvo spásy. Toto docielime, ak budeme mať v sebe talent vytrvalosti a nedáme sa odradiť ľuďmi, ktorí nás práve preto budú vyháňať zo života, zo svojho dosahu a posielať mimo reálneho života.

Spomienka na + Mons. Jána Zentka (10 rokov)

          Každoročne sa v médiách objavujú výsledky ankety, ktorá je známa 

pod názvom: Najatraktívnejší zamestnávateľ roka. Do súťaže sa zapájajú mnohé firmy, podniky, závody. Účastníci ankety zohľadňujú také dôležité podmienky, ako sú: mzda, plat, materiálne zabezpečenie, kolektív, vzťahy na pracovisku, zamestnanecké výhody, ale aj samotnú značku danej firmy. Do súťaže sa zapájajú predovšetkým mladí ľudia.

V dnešnej dobe je slovo „atraktívny“ veľmi preferované. Určite ste si všimli, keď niekto uverejňuje nejaký inzerát, ponuku, jej súčasťou je slovo atraktívny, ktoré má byť magnetom pre ľudí dnešnej doby.

         V prenesenom zmysle slove najatraktívnejším zamestnávateľom je Boh. On spôsobuje to, že zamestnáva duše, srdcia i mysle mladého človeka. Boh ponúka povolanie ku kňazstvu v príťažlivej forme, hoci v dnešnej dobe prechádza kňazský stav krízou. Súvisí to s mnohými medializovanými škandálmi,
ktoré sa dnes vyťahujú na verejnosť.

         Napriek tomu všetkému kňazstvo bude vždy aktuálne a dôležité. Božie slovo v Knihe Exodus prináša správu o tom, ako sa Mojžiš priblížil ku kríku, ktorý horel a nezháral. (Ex 3, 1 – 15) Mojžišovi sa to zdalo zvláštne,
pretože každý suchý ker dohorí. A tento, z ktorého prehovoril Boh, nezháral.

         V dnešnej dobe sa zdá, akoby kňazská služba zhárala pod vplyvom rôznych okolností, ktoré vháňajú kňazský stav do zlého svetla.

         Oheň kňazskej služby horí ďalej a priťahuje záujem adeptov na kňazskú službu. Prečo je to tak? Prečo mladí ľudia uveria Božiemu volaniu?

1.)            Boh ich presvedčil, že obsahom ohlasovania v kňazskej službe je myšlienka spásy a Božieho kráľovstva. Súčasne ich presviedča, že nič nie je v živote človeka také dôležité, ako je spása. Všetko ostatné musí počkať. Všetko ostatné je v hierarchii záujmov až na druhom, resp. na ďalšom mieste. Prvoradé je ohlasovanie spásy.

Naliehavosť Božieho volania pocítili 3 apoštoli: Peter, Jakub a Ján,
ktorí vyšli s Ježišom na vrch, aby sa s ním modlili (Lk 9, 28 – 36). Tú istú skúsenosť majú rybári pri Galilejskom mori, z ktorých sa stali učeníci.
Na Ježišovo volanie „hneď zanechali siete“ a nasledovali Ježiša. (Mt 4, 18 – 22)

         Pri inej príležitosti ktorýsi Ježišov sympatizant prejavil záujem kráčať
za ním. Mal však ešte akési neodkladné záležitosti doma, no Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo.“ (Lk 9, 60)

         Z týchto biblických príkladov možno vidieť, že myšlienka ohlasovania Božieho kráľovstva je urgentná. Ježiš si niektorých vyvolí len preto,
aby túto myšlienku celý život ohlasovali. Celý ich pozemský život Boh zamestnáva ich mysle a srdcia. Čo môže byť dôsledkom tejto služby ohlasovania?

Napríklad to, čo dosiahol prorok Jonáš (Jon 3, 1 – 10). Keď ohlasoval potrebu pokánia v meste Ninive, miestny kráľ: „vstal zo svojho trónu, zhodil
zo seba plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola.“ Na Jonášovo kázanie aj mocní vtedajšieho sveta vstávali z pohodlia svojho života a svojej pompy i zaužívaných nerestí, zaodiali sa dobrovoľne nepohodlím a zamenili výsady za službu.

Výsledok Jonášovho pôsobenia je očividný. Na základe Božej milosti pripravil ľudí na prijatie myšlienky Božieho kráľovstva. To je jedna z podstatných úloh kňaza  - ohlasovať pokánie, aby Boh mohol vstúpiť do života človeka, spôsobiť jeho vnútornú premenu a urobiť ho súcim na cestu spásy.

Táto služba nie je populárna. Napriek tomu sa nájdu ľudia poslaní Bohom, ktorí tieto myšlienky s vierou a s presvedčením ohlasujú.

2.)            Adeptov na kňazský stav láka aj možnosť okúsiť Ježišovo súkromie. Skúsenosť s tým majú 3 apoštoli: Ján, Jakub a Peter, lebo iba oni boli pozvaní Ježišom na stretnutie na Vrchu Premenenia.

Evanjeliá hovoria o tom, že Ježiš sám akoby otvoril dvere svojho súkromia pre záujemcov. Niektorým toto naznačil slovami: „Poďte a uvidíte.“
(Jn 1, 35 – 42) Veľkí ľudia si obyčajne súkromie chránia pred zrakmi médií,
pred zrakmi verejnosti. No tí, ktorí z nich kandidujú na rôzne spoločenské posty, tak svoje súkromie pootvárajú, aby získali priaznivcov.

Evanjeliá hovoria o tom, že Ježiš samotu vyhľadával. V súkromí samoty sa často modlil k Otcovi a dôkladnejšie poúčal svojich apoštolov. Apoštoli veľmi často narušili Ježišovu samotu, predvídali, kde sa nachádza a chceli zotrvať
pri ňom. Uverili, že on je jediný a jedinečný kandidát na Mesiáša. Iného, lepšieho kandidáta, nepoznali. Kňazská služba má obsahovať aj tento prvok samoty.

Ľudská samota a Božia prítomnosť spôsobujú, že kňaz získava predpoklad pravej múdrosti, vedomosti a radosť zo služby. V rámci svojej služby túto atmosféru prenáša do atmosféry komunikácie s veriacimi. Snaží sa ich presvedčiť, že chvíle samoty strávené s Ježišom, môžu prehĺbiť ich vieru. V tomto duchu sa učia múdro žiť tak, že zavrhujú hriech, rastú vo vedomostiach o Pánovej dobrote a jeho milosrdnej láske a prežívajú vnútornú, tichú radosť,
že Ježiš je ich dôverným priateľom.

Prežívame obdobie veľkého pôstu. Boh nás pozýva, aby sme vyhľadali chvíľu samoty a prežili dôverné spoločenstvo s Pánom do takej miery, že otvorí naše srdce na dôstojné slávenie Zmŕtvychvstania.

3.)            Ľudia počujú Ježišovo volanie, idú za ním, lebo vedia, že môžu popri ňom vyrásť  a zdokonaľovať sa. Najznámejším predstaviteľom tejto myšlienky je istý bohatý mládenec. Ten pribehol k Ježišovi s prosbou, aby mu ukázal náročnejšiu cestu spásy. Vyjadril to slovami: „Učiteľ, čo dobré mám robiť,
aby som mal večný život?“ (Mt 19, 16 – 22)

Mnohí ľudia sa počas svojho života vracajú na miesta, kde žili,
alebo pôsobili. Svojim rodinným príslušníkom alebo priateľom ukazujú konkrétny dom a povedia: „Tu som vyrastal.“

Každý človek niekedy v mysli zablúdi na miesta, kde vyrastal buď fyzicky alebo duchovne.  Všetci, ktorí túžia po dokonalosti, sa majú vracať na miesta, ktoré spôsobujú rast. Koľkí si po rokoch blúdenia vzdychnú a uvedomia si danú skutočnosť takto: „Iba keď som bol pri Ježišovi, vtedy som rástol. Život
bez Ježiša je úpadok.“ Keď cítime vychladnutie lásky, stagnáciu v horlivosti a úpadok v čnostiach, pocítime, že je čas vrátiť sa k Ježišovi, lebo iba pri ňom môžeme opäť rásť.

Svedomie nám pripomenie: „Začni sa znova zúčastňovať na sv. omši. Je to dôležité pre to, aby si rástol. Objav opäť hodnotu modlitby ruženca. Pri tejto modlitbe pocítiš, že duchovne rastieš. Neodhadzuj kríž hneď pri prvých prejavoch jeho ťarchy. Má za úlohu prebrať ťa k životu a priviesť ťa na cestu duchovného rastu.

Kňaz vie, že v službe musí neustále rásť. Ak by stagnoval, jeho služba stratí na intenzite, hĺbke a dôraze. Z tejto múdrosti čerpanej od Pána odovzdáva
aj do prostredia svojho života. Nabáda ľudí, aby neustále hľadali možnosti duchovného rastu.

Svojho času istý obchodný reťazec používal slogan: „Tu som človekom. Tu nakupujem.“ Tam je človek prijatý, obslúžený a cíti sa pohodlne a príjemne.
Len pri Ježišovi sa môže človek cítiť spokojný, prijatý, vyrovnaný. Iba pri Ježišovi je doma.

Predstavme si situáciu z cesty autobusom. Dopravný prostriedok sa pohol, rozbehol a zrazu z nejakých príčin zabrzdil. Reakcia cestujúcich, hlavne tých, ktorí pri cestovaní stoja, je typická. Neočakávajú ju a dostávajú
sa do nekoordinovaného pohybu. Medzi ich prvé reakcie patrí to, že sa snažia rukami zachytiť sa najbližších sedadiel.

Ktosi v podobnej situácii konštatoval, že sa treba chytiť držadla v hornej časti dopravného prostriedku. Tam je väčšia istota. Kňaz nás svojou službou učí, že treba v neočakávaných situáciách hľadať pomoc hore – pri Bohu. Tam je istota.

Človek má tendenciu, najmä pri rôznych životných pohyboch, hľadať záchrannú brzdu pri zemi. Tak je zvyknutý. Cez službu kňaza sa presviedča,
že opak je pravdou. Boh je najväčšia istota v živote človeka.

Vždy, keď si spomíname na nejakého vzácneho človeka, osobnosť v oblasti viery, všímame si najmä tento jeho životný pohyb. Jeho životné nasmerovanie na Krista. Táto prax nikdy nesklame. Ohlasovanie Krista je urgentné a má prioritu pred všetkým ostatným aj v dnešnej dobe.

Zosnulý kňaz Ján bol dôstojným reprezentantom tejto životnej schémy. Nepoznal nič dôležitejšie, ako je kňazská služba. Videl v nej možnosť byť blízko Bohu  a venovať sa ľuďom. I jedno, i druhé praktizoval s veľkým nasadením.
Je dôvod poďakovať Pánovi za ušľachtilosť kňazského života. Aj jeho pričinením kňazstvo nebude dohárať, ale bude žiariť, svietiť a horieť pre tých, ktorí budú hľadať naplnenie svojho života v pohotovej a obetavej službe.

Pád a vzlet.

Štatistiky/údajne/ hovoria,že na Slovensku je vysoké percento ľudí,ktorí zaznamenávajú každý rok osobný bamkrot. Schéma je na prvý pohľad jednoduchá. Človek príde o peniaze a potom sa naňho začnú valiť ostatné veci. Môže prísť o strechu nad hlavou,stratí akékoľvek materiálne istoty a v mnohých prípadoch končí na ulici,ba dokonca na psychiatrii. Keby sme mali nakresliť krivku celej genézy,tak by sme museli nakresliť čiaru,ktorá zvýrazňuje pád z výšky nadol. A strmý. U proroka Jonáša čítame o krivke zostupu a pádu/Jon 3,1-10/. Prorok píše o ninivskom kráľovi,ktorý pod vplyvom Jonášovho kázania urobil následovné:"Vstal zo svojho trónu,zhodil zo seba plášť,obliekol si vrecovinu a posadil do popola". Zo svetského pohľadu chápania veci ide o pád,akýsi bankrot. Ten je charakterizovaný prvou časťou citátu/vstal z trónu a zhodil plášť/. Potom nasleduje časť,ktorá musí pre svetského človeka vyznieť priam devastačne/obliekol sa do vrecoviny a posadil sa do popola/. To,čo je v svetskom chápaní považované za úpadok až na samé dno,to isté pred Bohom,v duchovnom slova zmysle,je považované za duchovný rast a spoznávanie Boha. Veď,čo ohlasuje Cirkev v pôstnom období? Len to,aby sme zostúpili z trónu pýchy,zbavili všetkého ligotavého,čo nás od Boha odvádza a obliekli si čnosť pokánia,pokory a prežili s trpiacim Kristom trpkosť jeho pohanenia na kríži. To,že sa napokon ninivský kráľ ocitol v popole,neznamená jeho osobný krach,ale začiatok vzostupu nahor,lebo iba cez sebapokorovanie kvôli hriechom,môžeme nastúpiť cestu spásy. Kráľ dal príklad svojim poddaným ako majú konať. Nezabúdajme,že aj náš Kráľ-nevinný Baránok nám ukázal cestu pokánia a pespektívy. Pri poslednej večeri,potom,čo umyl apoštolom nohy ,povedal:" Dal som vám príklad,aby sta aj vy robili,ako som ja urobil vám"/Jn 13,15/. Od realizácie služby blížnemu ,začína naša krivka viery rásť smerom hore.

Napriek všetkému.

Všeko,čo robíme,robíme v mene nejakého princípu. Napríklad to,že k určitej veci nás viažu povinnosti:služobné,rodinné,občianske atď. Existuje ,však,aj iný motív. Nazvime ho:napriek všetkému! Vždy som obdivoval ľudí,ktorí prídu do kostola,na svätú omšu aj napriek niektorým zdravotným obmedzeniam. Prídu:napriek všetkému. Alebo,iná situácia. Manželia sa večer pohádajú. Stáva sa to. Manželka ráno vstane,robí deťom raňajky,urobí aj manželovi. Prečo? Urobí to:napriek všetkému. Denne sa modlievame Ježišovu modlitbu Otče,náš/Mt 6,7-15/...Obsahuje veľa zaujímavých prosieb a konštatovaní. Nie všetky sa nám javia ako splnené. S modlitbou Pána aj tak neprestaneme. Prečo? Napriek všetkému. O čo ide? 1,Začíname ju slovom Otče náš. Vždy znova a znova vzývame Boha ako Otca. Napriek tomu,že mnohí muži pojem otcovstva zneužili a poškvrnili. Napriek tomu,Bohu ako Otcovi,bezhranične dôverujeme. Robíme to aj preto,lebo veríme,že na svete je aj tak veľa dobrých otcov,ktorí "zdedili" od Otca na nebesiach veľa dôležitých prvkov. 2,V motlitbe Otče náš nachádzame invokáciu:chlieb náš kažodenný daj nám dnes. Prosíme o chlieb,aj napriek tomu,že je vo svete nespravodlivosť a chlieb je rozdelený nerovnomerne. A nielen chlieb, v zmysle potraviny z múky. Sú aj iné dobrá,ktoré sú rozdelené zle. Nemôžeme neprosiť o tento chlieb,napriek tomu,že niekde na svete ľudia od hladu zomierajú. Máme ich pred sebou,pred svojim duchovným zrakom s tým,źe to jediné,čo môžeme urobiť je prosba za chlieb. Prosíme o chlieb Toho,ktorý ho neraz rozmnožil a tak nasýtil tisícove zástupy. 3,Modlitba Pána obsahuje konštatovanie:ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Prosíme o to,hoci vieme,že medzi nami je veľa neodpustenia a krívd. Prosíme,lebo vieme,že odpustiť nie je jednoduché. V niektorých prípadoch,len vtedy začne skutočná konverzia a obnova človeka. Bez odpustenie ,ide len o jalové pokusy,ktoré majú charakter alibizmu. Napriek tomu,že je veľa nelásky medzi ľuďmi,napriek tomu sa modlime a veríme,že Ježišovo odpúš´tajúce srdce bude povzbudením pre tých,ktorí hľadajú podnet k odpusteniu.

Predvolebné...

         Mnohí ľudia u nás sledujú politické dianie. Zúčastňujú sa volieb, diskutujú, dávajú pri tom najavo svoje emócie. Každý, kto sleduje pohyby v politike, vie, že odjakživa prebiehal veľký zápas medzi predstaviteľmi pravice a ľavice.

         V súčasnosti sú však častejšie názory, podľa ktorých sa v niektorých bodoch rozdiel medzi pravicou a ľavicou stiera. Údajne to však nie je také vyhranené.

         Evanjelium zreteľne hovorí o pravici a ľavici, no nie v zmysle politického hašterenia či rôznych duelov. Reč je o druhom príchode Syna človeka v sláve. (porov. Mt 25, 31 – 46) Ježiš hovorí o veľkolepom predstavení dobra a definitívnom vymedzení zla. Predstavitelia dobra spočinú po Pánovej pravici a nositelia zla majú miesto pripravené vľavo. Nie, v tomto procese sa nebude stierať rozdiel medzi pravicou – dobrom a ľavicou – zlom.

         V pozemskom živote môže byť dobro ironizované, nevšímané, potláčané a na druhej strane sa zlu podarí „stratiť sa“ v zmätku a chaose doby. Aj také sú skúsenosti... Aj v záverečnom zúčtovaní nič z toho platiť nebude. Dobro bude vyzdvihnuté a Božou autoritou potvrdené a zlo, naopak, bude odhalené a spravodlivosťou Božou potrestané. Vidíme, aké je dôležité, aby sme už teraz, počas pozemského života, dokázali v sebe, vo svojej duši, vyseparovať dobro od zlého.

Chlieb,náš každodenný...

Pred rokmi som navštevoval staršiu pani. Vždy,na prvý piatok v mesiaci ma netrpezlivo čakala. Pri rozhovore dosť často rozprávala o svojej rodine. Spomínala,aké má skvelé deti,vnúčatá i pravnúčatá...Počul som na ich adresu iba slová chvály. Nikdy som sa ,však ,s nimi nestretol. Všimol som si,že v dome pribúdajú  rôzne sośky svätých,obrázky s náboženskou tématikou a rôzne devocionálie. Ona to komentovala s tým,že sa mi chcela pochváliť,ako rodina na ňu pamätá. Pani pribúdali roky,ubúdali sily a úmerne tomu pribúdali v dome "sväté veci". Korunou všetkého bolo zarámované požehnanie od Sv.Otca.  Za tie roky,čo som k nej chodieval,som z jej rodiny nestretol nikoho. Konečne som pochopil! Aby sa rodina nemusela unúvať,starkú navštevovať,tak jej radšej dokupovala rôzne náboženské predmety,ktoré prichádzali najmä poštou. Pamätám sa na poslednú návštevu v jej dome. Po zazvonení mi otvorila žena v strednom veku. Predstavila sa ako dcéra a oznámila mi,že matka už zomrela a že je už dali aj pochovať v jej rodisku. Pozvala ma ďalej. V izbe,ktorá patrila nebohej,som zazrel kartónové krabice,poukladané jedna na druhú. Na vrchu sa vynímali náboženské predmety zosnulej a úplne na vrchu bolo položené požehnanie od Sv.Otca. Na boku jednej z krabíc bolo fixkou napísané :Na vyhodenie...Splnilo to svoj účel. Rodina sa zbavovala vecí,ktoré nakúpila babke. Nebolo toho,kto by ich bol prevzal. Radšej volilili ľahšiu cestu. Je jednoduchšie nakúpiť nejaké veci a nimi zaslepiť oči starému človekovi,ako prísť na návštevu,poupratovať,porozprávať...V dome som sa zdržal iba chvíľku. Keď ma pani vyprevádzala,vyššie spomenuté kartónové "banánovky" už boli prekryté akousi látkou tak,aby zakryli nápis: Na vyhodenie...Niekomu z rodiny docvaklo,že by nebolo vhodné,aby som ten nápis čítal.Celý tento príbeh sa mi vybavil v pamäti pri modlitbe,ktorú pozná celý kresťanský svet.Otče,náš../Mt 6,7-15/. Ježišova modlitba obsahuje invokáciu:..chlieb náš kažodenný,daj nám dnes...Vieme zvoliť,čo je pre ktorého človeka tým pravým chlebom,pokrmom? Jedna návšteva môže znamenať viac,ako celá krabica devocionálii...Duša človeka je zvyknutá komunikovať s dušou iného človeka.

Čakanie a očakávanie.

Do čakárne v ordinácii lekára vstúpil ďalší človek. Poobzeral sa po interiéri čakárne a spýtal sa :"Všetci čakáte k doktorovi?". Ľudia prikývli na znak súhlasu. A ktosi dodal:"Áno,my sme zvyknutí čakať!". Povedal to,aby naznačil a položil dôraz na to,že všetci čakajúci pri ordinácii,budú ťažko znášať,ak by niekomu napadlo predbehnúť sa,alebo sa o to pokúsiť. Veru,sme zvyknutí čakať. V čakárňach rôznych inštitúcii sa čaká. Ktosi z mojich veriacich spomenul príhodu z adventu. Ráno,ešte za tmy išiel na roráty. Stretol susedov z vedľajšej bytovky,ako utekali na autobus do práce. Boli to neveriaci ľudia. Spýtali sa ho,kam ide tak zavčas ráno. Odpovedal tajomne:"Idem očakávať". Susedia  to nepochopili,a tak sa rýchlo rozišli. Naznačil,že kresťan je človek,ktorý očakáva. On je zvyknutý očakávať. V advente očakáva narodenie Pána,v pôstnom období zasa utrpenie,ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Pána,no a konečne ,očakáva Ježišov slávny druhý príchod/Mt 25,31-46/. Očakávanie znamená niečo viac,ako čakanie. Čakanie je viac zamerané na pozemské skutočnosti,očakávanie na veci,ktoré presahujú rámec pozemského sveta. Aj dnes,budeme si musieť na niečo počkať:na výsledky krvi,na autobus,na pokladňu v obchode atď. Snáď budeme úspešní. Ale,majme aj očakávania. Očakávajme niečo od Boha. Očakávajme to,o čo už dlho prosíme. Možno práve dnes  to splní,alebo  nám aspoň nejako naznačí,že naše modlitby a prosby eviduje.

Pôstna úvaha IV.

Istá žena mi rozprávala o svojich pomeroch v rodine. Nemá to v živote ľahké,pretože sa stará o chorého manžela. Po mozgovej príhode je paralyzovaný,pripútaný na lôžko. Nekomunikuje a potrebuje kompletnú starostlivosť. Obetavá manželka mu ju,aj za cenu veľkých obetí,poskytuje. Na záver rozhovoru povedala vetu:"Viete,on už z tohto sveta nemá nič". Dobrý postreh. Čo máme z tohto sveta? Priznajme si,že  pozemskému svetu veľmi nedôverujeme. Neustále sa nám niečo nepozdáva. Málokedy sme spokojní do krajnosti. Vždy máme dôvod hundrať a kritizovať,či ponosovať sa. Napriek tomu,  svetu nastavujeme ruku. On nám dáva,ale nie tak,aby sme sa mohli o ňom vyjadrovať v superlatívoch. Jednoducho povedané,svet pre nás nie je dokonalý darca. Ako sa tento fakt prejavuje v našom správaní? 1,pri ceste autom som si všimol bilboard,na ktorom je uvedená reklama s názvom:Dni krásy. Ide o pozvánku do zariadenia,kde sa budú testovať najnovšie kozmetické výrobky. Podujatie bude trvať iba niekoľko dní. Niektorí ľudia neustále túžia po skrášľovaní. Majú pocit,že nie sú dosť výnimoční. Čím sú starší,tým viac sú posadnutí myšlienkou chorobného skrášľovania. My,veriaci si každý rok na Popolcovú stredu pripomíname:sme prach a na prach sa obrátime. Už len toto liturgické zvolanie,ktoré Cirkev kladie do úst kňaza vtedy,keď udeľuje popolec, stačí,aby sme sa podujali na proces skrášľovania svojej duše. Nastávajú pre nás dni krásy,ktoré budú trvať štyridsať dní a budú zamerané na očisťovanie duše od nerestí. Keď sa duša zbaví nerestí,hneď vidno na človekovi duchovnú krásu,ktorej sa nevyrovná nijaká fyzická. Vidno to na tvári,vidno to na očiach,vidno to v spôsobe správania. 2,na tej istej trase,ktorou občas chodievam, sa vypína aj iný bilboard. Ide o reklamu na službu,ktorá spriepustňuje upchaté kanály. Nie je to vábna téma. Účastníci ,vyššie spomenutých Dní krásy,by určite krútili nosom a automaticky by si ho zapchávali. Dni krásy a podobné aktivity nepatria medzi povinné činnosti človeka,sú "za príplatok". Tá druhá spomenutá služba je vecou nutnosti. Množstvo domácností už s tým malo veľa problémov. Čo by sme dali za to,keby sme žili tak,aby bola Božia milosť vždy "priepustná" v našom živote? Občas potrebuje popracovať na tom,aby sme odstránili prekážku,ktorá v tom bráni. Niekedy stačí,aby sa odstránila jedna,jediná skutočnosť,a hneď sa spriepustnia vzťahy medzi ľuďmi. Čo nám môže pomôcť? Napríklad Božie slovo. Evanjelista zapísal výstižnú myšlienku:"Nielen z chleba žije človek,ale z každého slova,ktoré vychádza z Božích úst"/Mt 4,4/. Slovo Boha má vysokú "prieraznú" silu. Žiadna iná,s takýmito parametrami ,neexistuje. 3,raz mi ktosi rozprával o tzv.dedinskom fantómovi. V ich dedine žil výborný odborník-údržbár. Ľudia ho často vyhľadávali. Stačilo zavolať,a on sadol na motorku a hneď prišiel. Problém bol v tom,že skôr,ako nasadol na svoju starú JAWu dvestopäťdesiatku,si nasadil na hlavu miesto prilby,zváračskú kuklu. Takto "vystrojený" uháňal cez dedinu. V čase súmraku pôsobil strašidelne. Ľuďom pripomínal mimozemšťana,alebo hlavnú postavu z knihy Zane Greya:Jazdec v maske. Neskršie si však ľudia na jeho pokrývku hlavy zvykli a na prejazd cez dedinu si vychutnávali ako atrakciu. Pôstne obdobie nás motivuje,aby sme sa strhli masky,ktoré nesúhlasia s evanjeliom. Všetko,okrem evanjelia, je maska,v ktorej sa producírujeme a náš život sa javí vierohodne. Napríklad,radi si nasadzujeme masku,v ktorej pôsobíme ako ľudia pripravení poslúžiť,no v skutočnosti sme plní servilnosti. Inokedy si dávame masku úprimného záujmu o blížneho a o jeho problémy,no v skutočnosti chceme z človeka "povyťahovať" rôzne informácie a ohovoriť ho. Nasadzovanie týchto masiek znamená,že sa radi prispôsobujeme tomuto svetu. Ten priam hýri ponukami masiek. Snaha zbaviť sa ich,vyjadruje úsilie zapáčiť sa Bohu. A to je skutočný zmysel pôstneho obdobia.

Pôstna úvaha III.

Nadávno mi ktosi ukazoval nadpis v novinách,ktorý ho pobavil. Išlo o bulvár. Palcové titulky hlásili:" XY,v rukách svetového vizážistu". Išlo o celebritu,ktorá zrejme potrebovala dať si do poriadku svoju tvár. Svojho času vysielali v televízii seriál,ktorý priniesol materiál o osobách zo šoubiznisu,ktoré podstúpili plastickú operáciu a tá sa nevydarila,resp. známych ľudí,akoby zohyzdila. Nie je jednoduché zveriť sa do rúk odborníka s tým,že ponúkneme svoju tvár na reparáciu a akési "vylepšenie". Ani svetovému odborníkovi sa úkon nemusí podariť. Výsledok môže byť nakoniec  ešte horší,ako bol stav pred zákrokom. V pôstnom období sa veriaci človek  túži odovzdať do rúk "vizážistu" svetovej úrovne. Nie,nejde o fyzickú tvár,ale o tvár duše.. Boh je jediný,ktorý môže dať naše vnútro do poriadku. Nemusíme sa báť,že sa mu jeho práca nevydarí. Boh koná neomylne,bez chýb a bez zaváhania. Za jeho prácu na sebe sa nikdy hanbiť nebudeme. Iba žeby sme Božou ponukou pohrdli a nechali si tvár duše,ktorá je zohyzdená hriechom. Boh teraz,v pôstnom období,ponúka svoju virtuozitu,aby odstránil škvrny na našej duši. Evanjelium nám prináša správu,že sám Pán sa "zveril" do rúk diabla a to počas jeho pobytu na púšti/Lk 4,1-13/. Diabol svoju príležitosť pokúšať Ježiša, využil na maximum. No,neúspešne. Ježiš z Nazareta zveril svoju tvár tiež farizejom a zákonníkom. Tí sa vedeli veľmi dobre "postarať" a zgustnúť si na svojich obetiach. Potvrdzuje to sám Ježiš,keď upozorňuje apoštolov:"Syn človeka musí mnoho trpieť,starší,veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú,zabijú ho,ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych"/Lk 9,22/. Výsledok nenechal na seba dlho čakať. Prorok Izaiáš vystihol ich úsile slovami:"Nemá podoby ani krásy,aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru,aby sme po ňom túžili"/Iz 53,2/. Farizeji, v žiadnom prípade,nemohli patriť do kategórie "upravovateľov" duší,lebo hyzdili ľudí rôznymi drastickými spôsobmi mučenia. Toto úsilie vypracovali na takú úroveň,že ani samotný Pilát nezostal bez pohnutia. Keď mu priviedli zmučeného Ježiša,zmohol sa iba na strohé konštatovanie:"Hľa,človek"/Jn 19,5/. Veriaci človek má teda istotu,že zverenie sa do Božích rúk je to najlepšie,čo ho môže postretnúť. Nejde však o jednorázovú záležitosť. 1,človek musí byť s Bohom trpezlivý. Jeho činnosť v našej duši je tajomná,tichá,ale hlboká a účinná. Raz som sa spýtal penitenta po spovedi,či čakal dlho,kým vstúpil do spovednej miestnosti. Odpovedal zaujímavo:"Viete,čakanie ma upokojuje,lebo viem,že čakám na dobrú vec". Kiežby nás komunikácia s Bohom upokojovala,a nie rozhorčovala a strpčovala. Aj naďalej sa presvedčivo modlime a otvorme svoje vnútro pre potreby dôkladného spytovania svedomia. Výsledok bude zaručený. 2,nájdime odvahu a zbavme sa rôznych skutočností,ktoré sú určené na vyhodenie. Pri návšteve,v ktorejsi rodine,mi otvorili dvere miestnosti,v ktorej boli uskladnené rôzne veci. Povedali mi,že sú určené na vyhodenie,lebo už sa nepoužívajú. Doteraz,nikto z rodiny,nenašiel odvahu,aby sa ich zbavil. Uchovávajú ich ako zvláštny sentimentálny depozit,ktorý sa nepoužíva,ale zaberá miesto v dome,ale aj v duši. Vojdime v pôstnom období hlbšie do svojho vnútra a objavme "veci na vyhodenie". Určite je toho veľa,čo nám zaberá miesto v duši. Snáď,sme ešte nenašli odvahu,aby sme sa zbavili rôznych nerestí. Z neznámych dôvodov ich archivujeme,hoci už možno "cítiť",že sa v našom vnútri rozkladajú a šíria hnilobný zápach. Zoberme sa a urobme rázny krok, v súvislosti s ich likvidáciou. 3,nezabúdajme na význam "zbližovania sa s hodnotami". Pôst nás pozýva,aby sme preukázali primeranú kreativitu a začali sa viac zaoberať pestovaním čností. Je jasné,že sa nám do toho veľmi nechce. No,mohli by sme začať postupným spôsobom zbližovania sa s nimi. Inými slovami "potykajme si s nimi". Zbližujme sa s nimi. Oboznamujme sa s nimi. Skúšajme sa odlepiť od absolútneho pohodlia a venujme energiu,ale aj modlitbu,aby toto dielo bolo úspešné. Čnosť sa nezrodí z večera na ráno. Ani priateľstvo v ľudských vzťahoch nie je nejakou "rýchlovkou",ale buduje sa postupne,cieľavedomo,trpezlivo,bez náhlenia. Čnosti sa nebudujú "rýchlostnou" cestou,ale majú svoje tempo,ktoré, v prvom rade,diktuje Božia milosť a potom naše úsilie,ktoré sa preveruje v množstvách väčších,či menších skúšok. Ruky "vizážistu duše",nášho Pána,urobia v nás veľký zázrak.

Pôstna úvaha II.

Pred niekoľkými týždňami spadol môj známy tak nešťastne,že si zlomil nohu. Bola poľadovica. Ľudia vtedy padali ako hrušky. S odstupom času si na svoj pád spomína tak trocha s humorom a nadhľadom. Hovorí o troch situáciách,kedy nevedel o sebe.  1,Prvá nastala hneď s pádom. Po páde akoby stratil orientáciu a iba tak sedel chvíľu na zemi. Začul,ako sa niektorí okoloidúci zaujímali o jeho situáciu. Niektorí utrúsili obligátnu poznámku v tom zmysle,že "aha,opitý". Okolo išli aj priatelia. Videli,že spadol a že sedí na zemi. Cestou okolo ho podpichovali:"ako sa ti sedí?, hľadáš niečo tam na zemi?, zemská príťažlivosť?" atď. Naveľa ktosi pochopil,že je s ním zle a zavolal sanitku. Ešte v ten večer ho úspešne operovali. Ako je to s človekom,o ktorom sa vie,že padol? Mnohí privítajú,že je na "zemi,že padol". Takto padnutý sa musí vyrovnávať s posmeškami a poznámkami,ktoré trúsia okoloidúci. Dobre im padne,že našli niekoho,kto je ešte slabší ako oni. Až sa napokon nájde niekto,kto privolá pomoc resp. sám ju poskytne. Človek,ktorý padol si dobre zapamätá svoju nepríjemnú situáciu. Má pocit,akoby na nejaký čas oslepol,alebo stratil orientáciu v živote. 2,Druhý krát stratil kontrolu nad sebou,keď zamdlel v čakárni prvej pomoci. Určite si spomenieme na situáciu,v ktorej sme stratili kontrolu nad sebou. Napríklad v zime za volantom. Ak sa auto dostane na ľad,vodič je bezradný,lebo nevie ovládnuť volant a len čaká,čo sa stane. Pamätáme si na chvíle, tejto takmer zúfalej, bezmocnosti. Hromadením hriechov,najmä ťažkých,sa človek stáva neovládateľným. Nevie si rady,len vie,že sa s ním niečo deje,čo ho dostáva do úlohy "bezmocného čakateľa",ktorý nevie,ako sa jeho situácia vyvinie. Mnohí,ktorí prešli touto traumou hovoria, že sa dlho na nič nezmohli až do chvíle,keď si povedali:dosť! Aký je to  príjemný pocit,keď vieme,že máme znova život vo vlastných rukách.?! Stojí za to,aby hriešnik hľadal cestu zo "suterénu života",lebo pocitu slobody sa nič  nevyrovná.  A človek je naozaj slobodný vtedy,keď vyhlási nekompromisný boj proti hriechu s tým,že Ježiš sa stane jeho najbližším spojencom. 3,Napokon chvíľa bezvládia sa objavila v prípade môjho známeho,hneď po operačnom zázraku,keď sa prebral z narkózy. Vtedy sa snažil zistiť,ako je na tom. Pýtal sa personálu,oslovoval lekárov. Všetci ho odbili s tým,že všetko je v poriadku,že sa to podarilo...Znova pocit bezradnosti...Človek,ktorý našiel odvahu,aby povstal k novému životu,akoby chvíľu nevedel,či je už z najhoršieho vonku. Rád by vedel,či už prekonal vrcholový bod krízy,alebo sa ešte bude chvíľu zmietať v "absťákoch" po starom štýle života. Takýto človek privíta,keď ho niekto upokojí a povie,že všetko je v poriadku. Aj na dobrý život bez hriechu si musí človek zvyknúť. Ide o tzv.medziobdobie, v ktorom kajúcnik hľadá akoby novú identitu a novú tvár. V pôstnom období je primerané,keď sa usilujeme o novú tvár podľa evanjelia. Boh je veľký lekár. Dôverujme mu.

Príspevok k Popolcovej strede.

Čo majú spoločné tieto prvky života: nová situácia,pokánie a životný kríž? Na prvý pohľad,možno nič mimoriadne. No,keď sa bližšie na tieto skutočnosti pozrieme,zistíme,že spoločného menovateľa nájdeme v slove: zbližovanie. Prečo? Nová situácia v našom živote predpokladá,že sa s ňou budeme najprv zoznamovať,aby sme ju mohli prijať a uživotniť v každodennej praxi. Tento proces môžeme nazvať aj zbližovaním. Pokánie,predstavuje situáciu,kedy sme zavrhli hriech a všetko,čo s ním súvisí a nanovo budujeme svoje vnútro  na Božích základoch. Zasa si zvykáme na milostiplnú situáciu a zbližujeme svoje cesty s Pánovými. A čo,životný kríž? Predstavuje skúšku života na druhú. Koľko sa človek natrápi,kým si zvykne,kríž objíme a zladí sa s Prozreteľnosťou,ktorá nám chce iba to najlepšie. Všetky tieto situácie vytvárajú priestor na zblíženie sa s Bohom. Práve toto očakávame aj od milostivého obdobia štyridsaťdňového pôstu. Nie žeby nám bol Boh neznámy,ale musíme občas konštatovať,že sa od neho vzdiaľujeme. Niekedy dosť prudko a rýchlo a niekedy pomaly,pozvoľna,nenápadne a to tým,že opúšťame zásady,ktoré pre nás a pre našu spásu stanovil. Z času na čas precitneme a dostávame sa do štádia znovahľadania a znovaobjavovania Boha. Tieto cykly dôverne poznáme. Čo je potrebné na ceste zbližovania s Bohom zachovať, 1,Osvojiť si myšlienku,ktorú nám predkladá žalmista:"Ochotné je moje srdce Bože,ochotné je moje srdce"/Ž 57,8/. Cieľom je zmeniť svoje úsilie zo štádia-na silu,do štádia-ochoty. Iba ten kto sa pri Bohu a s ním zdržiava, môže okúsiť slasť Božej prítomnosti a zmeniť pozíciu-musím, na inú-chcem a mám z toho radosť. Viac ovocia z pôstneho obdobia sa nám črtá,ak vystelieme svoju dušu radostnou ochotou priblížiť sa k Pánovi svojho života. 2,Na ceste zbližovania sa s Bohom je potrebné pestovať pokoru. A to tak,ako o nej čítame u Jeremiáša,že človek sa nemá chváliť svojou múdrosťou,ani silou,ba ani svojim bohatstvom,ale každý,nech sa chváli v Pánovi/porov. Jer 9,22-23/. Nemáme sa chváĺiť tým,čo nemáme sami zo seba,ale sme to dostali. Pokorný človek vie,že má Bohu vzdávať vďaky,lebo bez neho by nemal nič. Môžeme sa chváliť,ale len cez Krista,ktorý dáva milosť rastu vo viere. Apoštol národov ide do opačného extrému,keď hovorí:"Ale ja sa nechcem chváliť ničim iným,iba krížom nášho Pána Ježiša Krista.."/Gal 6,14/. Každý dôvod na chválu alebo samochválu,nech je preosiaty Ježišovou prítomnosťou v srdci. Jeho prítomnosť nám nedovolí zajsť veľmi ďaleko,ak by sme si chceli privlastniť zásluhy,ktoré výlučne patria Bohu. 3,Na ceste zbližovania s Bohom zisťujeme,že sa nemôžeme neprestajne iba sťažovať a pritom si zúfať. Od sťažovania k zúfalstvu je krátka cesta. Snažíme sa o to, aby sme popri ťažkostiach života neupadli do mdlôb bezvýchodiskovosti. To dosiahneme vtedy,ak budeme ďakovať Bohu aj za všetky príkoria a skúšky,ktorými prechádzame. Modlitba vďaky je akoby konzervačný prostriedok,ktorý zabráni skazeniu viery a uchráni dušu i ducha v kondícii prijateľnej pre priateľstvo s Bohom. Tak vstúpi do nášho vnútra radosť,ktorá vyženie zhubný smútok a fatalistický pohľad na svet. Zbližovanie s Bohom je naša jediná cesta,ktorá vyusťuje do cieľa v nebeskej vlasti.

Pôstna úvaha I.

Len nedávno preletela éterom správa,že starobylé San Siro bude zbúrané. Na vysvetlenie-ide o futbalový štadión,na ktorom hrávajú svoje zápasy vo futbale také mužstvá ako AC Milan a Inter Milan. Bol postavený v r.1926. Svojej storočnice sa zrejme nedožije. Idú ho zbúrať a postavia nový,moderný. Doslúžil,odchádza do dôchodku. Zažil dobré i horšie časy. Možno,na jeho pôvodnom mieste postavia nejaký pamätník,ktorý bude pripomínať zašlú slávu. Ktovie?! Medzitým,už prenikli do uší verejnosti informácie o novom štadióne,ktorý ešte meno nemá. Ale,už teraz vieme,že to bude "najinovatívnejší a najfuturistickejší" futbalový stánok na starom kontinente. Prečo? Bude mať zasúvaciu strechu,bude mať zabudovanú technológiu,ktorá umožní meniť vonkajší vzhľad štadióna a bude používať špeciálne materiály,,ktoré udržia trávnik vo vynikajúcej kondícii prakticky stále. Architekti,stavbári,konštruktéri si prídu na svoje. Napadlo mi,že už dávno pred myšlienkou postaviť nový futbalový chrám miesto San Sira,bola inovatívna myšlienka Pána Ježiša stavať nové chrámy v ľudských dušiach tak,aby vyhovovali podmienkam Božieho kráľovstva. V Božom slove nájdeme mnoho príkladov,ktoré túto Božiu myšlienku zvideteľnia. 1,Za čias Pána Ježiša sa stalo,že jeho obdivovatelia boli tak inovatívni,že nad Ježišom strechu otvorili. Stalo sa to vtedy,keď štyria dobrovoľníci priniesli ochrnutého človeka k Ježišovi,aby ho uzdravil/porov.Mk 2,1-12/. Sú situácie,kedy nám niekto zatvára strechu na svetlom Božej prítomnosti. Niekedy si to však spôsobujeme sami. Sami sa diskvalifikujeme pre zážitok a skúsenosť Božej prítomnosti. Boh však nerezignuje,ale nám posiela ľudí,ktorí nám túto pomyselné strechu otvoria. A obyčajne sú presní. Vedia s určitosťou,kde sa Ježiš nachádza. A nám tým pomôžu,lebo nás "zložia" priamo k jeho nohám. Predstavme si,že by sme sa v pôstnom období ocitli v takejto situácii. Žeby sa nám naskytla možnosť pomôcť pootvoriť strechu nad životom človeka,ktorý svojim duchovným zrakom Slnko-Ježiša nikdy nevidel,resp.zatemnil si ho mrakom hriechu. Nie je nič inovatívnejšie,ako sa prezentovať úsilím "otvoriť nebo" pre každého,kto to potrebuje. 2,Ak je pravda,že nový štadión v Miláne bude mať možnosť meniť vonkajší vzhľad,nenechajme sa uniesť predčasnou a zbytočnou eufóriou. Ježišovým učeníkom bolo dopriate,aby boli svedkami ešte inovatívnejšej premeny. Zažili totiž Ježišovo premenenie/Mk 9,2-10/. Nový štadión v Miláne bude meniť svoju vizáž. Možno pôjde iba o efekt a bude sa to diať "ad hoc", príležitostne. Ježišovo premenenie na vrchu Tábor poukazuje na hlbšiu pravdu:chce nás priviesť na cestu premeny vnútornej a trvalej. Pôstne obdobie priam prekypuje milosťami tak,aby aby sme si cestu obrátenia a zmeny života vybrali za svoj životný program. Cesta trvalej,vnútornej a radostnej premeny je najinovatívnejším projektom na svete. Prozreteľnosť búra staré-hriešne a vytvára nové-očistené pokáním t.j.súce pre atmosféru večnosti. Toto je obsah Božieho projektu spásy. 3,Trávnik je vo futbale dôležitý. Niekedy sa aktéri sťažujú,že hrajú " v nevyhovujúcich podmienkach,v ktorých sa dobrý futbal hrať nedá". Snáď je to pravda. Podmienky trávnika boli pre Ježišovu činnosť vhodné vždy/ porov. Mt 14,13-29/. Presvedčí nás o tom zázračné rozmnoženie chleba pre viac ako päťtisícový zástup. Pre Ježiša bola aj obyčajná tráva vhodná na to,aby si ľudia do nej posadali a boli svedkami zázraku. Iba jeho pričinením sa môžu z obyčajných vecí stať veci hodnotné,také,že sýtia človeka,aby netrpel duchovným hladom. V pôste skúsme "pozdvihnúť" staré,odložené,zabudnuté,údajne-už prekonané skutočnosti. Nájdeme ich v najzadnejších zákutiach svojho srdca. Vráťme sa k modlitbe,plnej dôvery. Uberme si niečo z radostí tohto sveta preto,aby sme solidarizovali s Ježišom trpiacim a s trpiacimi bratmi a sestrami vo svete. Siahnime častejšie po Božom slove. Vypnime rôzne rušivé zvuky,ktoré na nás doliehajú z éteru a zosilnime ten,ktorý sa o našu priazeň uchádza z ambóny kostola. Takto a podobne udržíme "trávnik" svojej duši v patričnej kondícii. Boh bude na ňom robiť zázraky.Rozmnoží svoj chlieb pre nás a cez pozbierané odrobiny osloví aj tých,ˇktorí prídu po nás.

Stopercentná spokojnosť?

Školopovinný člen rodiny sa vrátil domov s nákupom. Matka prevzala nákup a položila synovi obligátnu otázku:"Všetko je v poriadku?". Chlapec prikývol na znak súhlasu,no potom sa zháčil a povedal,že zostal dlžný pár halierov. Dodal,že teta predavačka povedala,že ich už dneska naspäť nosiť nemusí. Že vraj,stačí pri najbližšom nákupe. Matka takéto riešenie odmietla. Rýchlo vybrala z peňaženky drobné a poslala chlapca do obchodu so slovami:"To preto,aby nám večer nevyčítalo svedomie,že sme na niečo zabudli". Dobrá škola,pekný príklad,hoci išlo iba o pár halierov. Už to tak býva,matky chcú byť stopercentné,najmä,čo sa týka životného príkladu. Evanjelia nám hovoria,aký je Ježiš náročný. Vyžaduje stopercentnosť od toho,kto ho chce nasledovať. Pamätný je najmä jeho výrok pri rozhovore s bohatým mládencom/Mk 10,17-27/:"Jedno ti ešte chýba". To do spokojnosti vo svedomí,že urobil všetko,čo je v jeho silách,aby mohol Ježiša nasledovať. Nachádzame sa pred prahom pôstneho obdobia. Určite je niečo,čo nám všetkým chýba/pár drobných,obrazne povedané/,k spokojnosti vo svedomí. Učme sa odmietnuť takú prax,ktorá šíri náuku:"Čo tam po tom,pár "drobných",?!" Boh chce,aby sme sa učili dôslednosti a stopercentnosti v snahe nasledovať ho. Boh od nás vyžaduje,aby sme začali vyžadovať od seba. Istý človek zvykol každý rok,na Vianoce,navštíviť azylový dom a porozdávať nejaké drobnosti pre každodenný život. Vždy sa vracal spokojný,lebo ukazoval prázdny batoh. Doma konštatoval:"Rozdal som všetko". Pritom otvoril batoh. Bol prázdny,iba na dne sa našli dve škatuľky so sladkosťami. Tento stav my považujeme za "všetko". Dá sa povedať,že ide o úspech,lebo zostávajúce nevyužité dve škatuľky sladkostí,nič nemenia na celej situácii. Lenže,pozor! Boh je trocha náročnejší. Keď mu povieme,že mu chceme dať všetko,on všetko zoberie. Naše prosby chápe doslova. Uvedomil si to aj sv. Peter,ktorý Ježišovi povedal:"Pozri,my sme opustili všetko a išli sme za tebou"/Mk 10,28/. Peter vedel,čo hovorí. Cítil,že všetko doterajšie zanechal a začal žiť novým životom. Aj keď sa Ježišovi prihovárame,že chceme mu dať všetko,nemyslíme to doslovne. Máme radi skryté rezervy. Čo keď Ježiš sklame? Tak,ako zvyknú predstavitelia štátu,nositelia moci,vedúci činitelia,ktorí robia za nás politiku na vrcholovej úrovni. Skúsme v pôstnom čase dôkladnejšie overiť našu dôveru v Boha. Dajme mu viac:zo svojho času,venujme väčšiu pozornosť liturgii,znovaobjavme dôstojnosť a účinnosť modlitby,prekonajme pohodlnosť a to všetko,aby  sme sa priblížili k stopercentnosti našej oddanej služby Bohu.

Úvaha o srdci

„Ťahá ma tam srdce.“ 

V ktorých situáciách si povieme túto vetu? Povedia to ľudia, ktorí dlhé roky žijú mimo svojej vlasti, ale nikdy nedokážu poprieť svoj citový vzťah k nej. Kedykoľvek môžu, tak ju navštívia, lebo v tejto oblasti nemôžeš srdcu rozkázať.

          To isté môžeme povedať o návšteve rôznych miest, kde sme bývali, pracovali, 

resp. chodili do školy. Zvyčajne nás s týmito miestami spája niečo vnútorné, hlboké, citové.  

Toto môžu povedať aj snúbenci, ktorí sa ocitnú pred oltárom, aby sviatostne spečatili svoju lásku. Ten najsilnejší motív, ktorý ich doviedol na posvätné miesto, je srdce, t. j. množstvo rôznych pohnútok, ktorý pozná iba dotyčný človek.

Evanjelista sv. Lukáš píše: „Z plnosti srdca hovoria ústa.“ (Lk 6, 45) Prakticky to znamená, že človek môže konať len podľa kritéria, ktoré má vo svojom vnútri a všetko podstatné – všetky motívy, impulzy, podnety pre život vychádzajú zvnútra.

Čo sa teda odohráva v ľudskom srdci?

1.     V Žalme 119 čítame: „V srdci si uchovávam tvoje výroky, aby som proti tebe

nezhrešil.“ Srdce tu vyznieva ako priestor, alebo atmosféra, kde sa zhromažďujú isté skutočnosti. V mimoliturgickej reči na túto skutočnosť používame výrazy: úschovňa, zásobáreň. Medzi nimi je rozdiel.

 Úschovňa je miesto, kde si ľudia odkladajú svoje veci na istý čas. Po čase prídu,

vezmú si ich a vzápätí ich nahradia iní, s rovnakou činnosťou.

Zásobáreň je miesto, kde sa zhromažďuje niečo veľmi dôležité, strategické. Ale nielen

zhromažďuje, no aj dopĺňa. Ide o niečo, čo má vplyv na život. Napríklad: zásobáreň pitnej vody.

  Ľudské srdce by malo byť miestom, ktoré sa neustále napĺňa Božou láskou. Tá

je strategicky dôležitá pre ľudské konanie počas pozemského života, no ešte dôležitejšia
na dosiahnutie svätosti.

           Ľudia z tejto zásobárne môžu poslúžiť jeden druhému, aby ich cesta do večnosti bola neomylná a pravdivá. Nič nie je pravdivejšie tak, ako je Božia láska. Nikde sa Božia láska nevyníma tak, ako v srdci človeka.

2.     Opäť si pomôžme citátom zo Žalmu 139: „Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce: skúmaj ma a všímaj si moje cesty.“

       Všimnime si, že Boha voláme či pozývame, aby prehodnotil stav nášho srdca, či správne disponujeme s Božou láskou, ktorú nám On posiela.

    Predstavme si situáciu zo života. Z času – na čas počujeme o tom, že kde – tu sa objavuje potenciálna možnosť nejakého nebezpečenstva alebo katastrofy ohrozujúcej život. Príslušné orgány povolajú odborníkov, aby situáciu zhodnotili a zistili, či hrozí reálne nebezpečenstvo pre život človeka, resp. jeho prostredia, alebo zistia, že nemusíme mať obavy.

 Boh svojou milosťou skúma človeka, jeho vnútro, ako najväčší odborník zo všetkých a vysiela signály vo svedomí, aby naznačil, čo sa v srdci človeka deje. Niektoré signály sú varovné. Nabádajú nás, aby sme sa vyvarovali zla, ktoré sa množí v srdci už v zárodku a súčasne, aby sme podporovali aj najmenšiu iskierku dobra, ktorá sa túli v hĺbke srdca, 

aby sme jej dali väčší priestor, aby sme jej ponúkli lepšie miesto v našich myšlienkach a podnetoch na činnosť. Neexistuje nijaká ľudská ustanovizeň, ktorá by posúdila pohnútky človeka v jeho srdci tak, ako to dokáže Boh.

 Pri každej sv. omši hovorí kňaz: „Pán s vami!“ Ľudia odpovedajú: „I s duchom tvojím.“ Týmito slovami si vyprosujeme jeden pre druhého otvorenosť voči Božiemu konaniu a to tak, aby sme svoje vnútro vystavili pôsobeniu milosti, najmä v eucharistii, v Božom slove a v modlitbe.

3.     Prednedávnom sa stala známou iniciatíva, projekt, s názvom: Od srdca k srdcu. Pochádza z oblasti medicíny. Zmyslom tohto projektu je vytvorenie siete prevencie voči srdcovocievnym ochoreniam. Úlohou je zachytiť v živote človeka čo najviac rizikových faktorov tak, aby sa predišlo najhoršiemu.

 Život človeka je konaním v zmysle – od srdca k srdcu. Dobrý človek chce obdariť svojho blížneho dobrými vecami. Dáva zo svojho srdca a predpokladá, že to vkladá  do rovnako dobrého srdca blížneho.

 Boh je ten, ktorý na tejto ceste zachytáva rizikové faktory. Ponúka napr. sviatosť zmierenia ako silný prostriedok duchovnej prevencie voči hriechu. Tento prístup môže zabezpečiť harmóniu, pokoj, súlad v ľudskom spoločenstve.

 Spomínam si na reklamu, ktorú kedysi vysielali v médiách. Vytvorila ju firma, 

ktorá predávala sedacie súpravy. Potenciálnym zákazníkom sa prezentovala heslom: Staráme sa o vaše pohodlie.

 Cirkev je Božia ustanovizeň, ktorá má za úlohu starať sa o duchovné pohodlie človeka. Z Božieho poverenia ponúka všetko, čo je potrebné na dosiahnutie spásy. Nikomu nesľubuje život bez ťažkostí a skúšok, ale dáva istotu, že napriek týmto otrasom duša človeka akoby „v pohodlí“ milosti kráčala v ústrety večnosti.

 Toto „duchovné pohodlie“ má vzbudiť v človeku vďačnosť a odhodlanie položiť si otázku: „Čo môžem urobiť viac a lepšie pre človeka, ktorý je v mojom živote dôležitý?“ Duchovné pohodlie milosti vytvára pre to ideálne podmienky.