Pochod za život - pohrebný príhovor

 

          Približne pred týždňom sa v Košiciach konalo podujatie s názvom: Pochod za život. Zúčastnilo sa ho asi  40  000 ľudí. Svojou účasťou vyzdvihli dôležitosť ochrany života od počatia až po prirodzenú smrť. Darcom života je Boh a tento dar treba neustále vyznávať a obhajovať.

          Vždy, keď zomrie človek, sformuje sa iný sprievod – smútočný. Obyčajne s tým súvisia pojmy: smrť, pohreb, cintorín. Keď smútočný sprievod prechádza cez kostol, keď sa pozostalí zúčastnia na slávení eucharistie, stáva sa sprievodom života. Už to nie je pochod smrti, ale sprievod života. Prečo? Kristus trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. On je živý a sám hovorí: „Prišiel som, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ Smútočný sprievod sa mení a sprievod života preto, lebo my, veriaci, veríme vo večný život v Kristovi.

          Pri istej príležitosti novinári položili otázky populárnym osobnostiam, ktoré sa vracali z dovoleniek. Pýtali sa: „Kde by ste chceli dožiť svoj život, v ktorej destinácii?“ Opýtaní menovali krajiny podľa toho, kde chodia dlhodobo na dovolenku. Skôr ako bude aktuálnou otázka, kde dožiť život, je dôležitou iná. Ako žiješ život teraz, v tomto svete? Žiješ ho s Kristom? Máš ambíciu prežívať ho v intenciách evanjelia? Ak máme túto snahu, potom je jedno, kde dožijeme život, lebo teraz žijeme život vo viere. Terajší život môže byť vstupenkou do Božieho kráľovstva.

          Na parte sa často objavuje výrok: „Odovzdal dušu Stvoriteľovi.“ Ide o smútočné oznámenie, ktoré jemne, zdvorilo, pritom veľkolepo vyjadruje  smrť a odchod z tohto sveta. A to nie hocikde, ale do Božieho náručia. Takto má zmýšľať a konať veriaci človek. Skôr ako odovzdá svoju dušu Stvoriteľovi vo večnosti, teraz mu má odovzdať svoj život. Teraz, kým je tu na zemi. Chceme mu zveriť svoj život do opatery a dôverovať, že sme v najlepších rukách. Potom tá finálna „odovzdávka“ bude už len akoby slávnostným potvrdením nášho verného života. Veriaci človek si má často vykonať úkon odovzdania života Vykupiteľovi. Týka sa to rôznych životných situácii, ale hlavne vtedy, keď sa v živote objaví utrpenie, choroba, trápenie, kríž. Takéto odovzdávanie sa Bohu znamená, že sa otvárame pre Božie milosti, ktoré nám môže udeliť jedine Boh.

 

          Pamätajme na svojich blízkych, kým ešte žijú. Vyprosujme im milosť vďaky za dar života. Doprostred ich smútkov a ťažkostí vnášajme nádej a radosť zo stretnutia s Pánom vo večnosti. Náš život nebude pochodom smrti v hriechu, ale stane sa sprievodom života, ktorý putuje do Božieho kráľovstva.

Dôraz na maličkosti

 

 

        Po skončení športového zápolenia sa dostávajú k slovu tréneri. Na tlačovke hodnotia zápas každý zo svojho pohľadu. Niekedy vystihnú realitu týmito slovami: „O výsledku rozhodli maličkosti, drobnosti.“ Znamená to, že víťaz bol dôslednejší v maličkostiach, ktoré súper podcenil.

        Čo treba urobiť preto, aby sa človek dostal do Božieho kráľovstva? Nemusí konať geniálne veci kolosálneho charakteru. Stačí, ak položí dôraz na maličkosti. Sám Ježiš potvrdzuje túto myšlienku slovami: „Kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“
(Mk 9, 41) Pohár vody – to je drobnosť, no pre vyprahnutého človeka má cenu života. O akých drobnostiach hovoríme?

 

1.) Všetci vieme, aký je dôležitý rozbor krvi.

Odhalí lekárovi veľa dôležitých vecí, aby stanovil správnu diagnózu. Existuje rozbor krvi, ktorý je všeobecný, ale niekedy sa vyžaduje detailnejší, podrobnejší, ktorý ide do hĺbky a odhalí viac.

        Kresťan si má zvykať na to, že mu nestačí povrchný, všeobecný rozbor života. Je to málo, ak sa uspokojíme pri spytovaní svedomia, že sme nikoho nezabili, neokradli... Takýto dôraz je nedostatočný, lebo mu chýba hĺbka. Kresťan má ísť do zásad a do dôsledkov, ktoré z nich vyplývajú. Navonok sa môže chlácholiť tým, že všetko je v jeho živote v poriadku. Opak môže byť pravdou. Podrobnejší rozbor vo svedomí môže odhaliť také skutočnosti, ktoré môžu kresťanovi zabrániť v tom, aby vystúpil vyššie.

2.) Nájdi rozdiely

Ide o cvičenie zraku. Pred sebou máme dva obrázky, ktoré navonok vyzerajú rovnako. V skutočnosti sa však líšia, v konkrétnych bodoch, ktoré treba objaviť. Niektoré rozdiely sú očividné, iné sú detaily, pri ktorých treba zaostriť zrak.

        Nájdi rozdiely v tom, aký by bol tvoj život bez Boha a evanjelia a aký je teraz, keď sa kloníš k evanjeliu. Bolo by zlé, keby si nijaký rozdiel nevnímal. Mnohí konvertiti vedia presne špecifikovať, aký bol ich život pred a po spoznaní Boha. Máme sa snažiť, aby náš nový deň bol iný, lepší ako predchádzajúci. A môžeme si cvičiť svoj duchovný zrak, aby sme našli rozdiely. Ak nie v úspešných činoch, tak aspoň v obnovených úsiliach, ktoré nám nedovolia stagnovať.

3.) Istá rodina dokončievala rekonštrukciu bytu.

Dostali sa do stavu finále. Svojim priateľom hovorili: „Už len doladiť detaily.“ Byt je obývateľný, už len dotiahnuť tzv. maličkosti.

        Nie každému sa chce dotiahnuť veci na sto percent. Zvíťazí pohodlnosť a únava. Ľudia si povedia, že to podstatné je tu a v poriadku. Načo ešte detaily? Takto mnohí obhajujú iba základný kontakt s Bohom. Nemajú záujem urobiť viac vo veciach viery, dotiahnuť ich do dokonalosti tým, že umožnia Bohu, aby výraznejšie vstúpil do života. Na detailnejšie videnie viery treba prekonať únavu a pohodlnosť. Obraz viery tak môže byť výraznejší, hlbší, radostnejší a dôstojnejší. Mnohí ani netušia, ako môžu rozvinúť potenciál viery tak, aby užívali viac ovocia Božej milosti.

 

        O osude večnosti rozhodujú maličkosti: Pohár studenej vody. Krátke zvolanie: „Ježišu, spomeň si na mňa vo svojom kráľovstve!“ Stručné, ale obsažné zvolanie: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ V týchto drobnostiach je však veľa hĺbky. Sú výsledkom otvorenia sa duchu evanjelia, ktoré človeka pretvárajú na podobu Ježiša Krista. Za drobnými vecami sa vynára veľké dielo Božej milosti. Konajme v ich presvedčení, že všetko, čo sa koná s láskou, bude hodnotené vysoko slovami evanjelia: „Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým!“

Ako prijať Ježiša

 

          V španielskej Barcelone sa vyníma nádherný chrám architekta Gaudího. Volá sa Sagrada  Família. Stále nie je dokončený. Jedným z architektov, ktorí dostali príležitosť pokračovať v diele Gaudího, bol istý Etsur Soto, Japonec. Ten po čase konvertoval na katolícku vieru. V jednom rozhovore sa vyjadril, že Európania majú tendenciu všetko si podriadiť, podmaniť a ovládať. Aj prírodu. Ďalej hovorí, že tí, ktorí žijú východnejšie, sú stavaní inak. Oni si nechcú prírodu podmaňovať, ale žiť s ňou v súlade. A to aj napriek tomu, že sa u nich vyskytujú búrky, povodne a tsunami...

          Pán Ježiš katechizuje svojich učeníkov a hovorí, že bude trpieť, zomrie krutou smrťou, ale na tretí deň vstane z mŕtvych (Mk 9, 30 – 37). Zároveň učí, že ho musíme takto prijať (Kto prijíma mňa....prijíma aj toho, ktorý ma poslal.) Hovorí, že sa máme učiť žiť v súlade s touto pravdou, a to aj napriek tomu, že správa o Ježišovom umučení zapôsobila na jeho učeníkov a priaznivcov ako tsunami... Nikto z ľudí nemohol vziať Ježišov osud do vlastných rúk a podmaniť si ho. Ježiš musel splniť vôľu Otca, ktorý ho poslal na svet.

Ako máme prijať Ježiša?

1.)                             Ježiša máme prijať ako toho, ktorý „žije a kraľuje naveky vekov“.

Takto sa končia mnohí liturgické modlitby. „Lebo Pán je živý...“ Takto spievame v ktorejsi piesni pri liturgii. Vyššie spomínaný architekt Antonio Gaudí používal živé tvory ako vzor či model. Napríklad živých ľudí z ulice alebo aj živé zvieratá, z ktorých vyrábal odliatky. Všetky tieto živé prvky sa objavili v interiéri alebo na fasádach chrámu Sagrada  Família. Z mŕtveho materiálu by osoh nemal, ale zo živého áno.

          My máme úžitok, síce z umučeného, ale živého Pána. Kristus je živý a prináša život a ako taký môže neustále formovať náš život. 

2.)                             Ježiša treba prijať ako takého, v ktorom sa snúbi staré s novým.

V istom časopise, ktorý sa zaoberá problematikou bývania, sa objavili rôzne vzory interiéru. Boli tam fotografie nového bývania až v modernistickom štýle. Potom zábery priestorov, ktoré riešili všetko po starom, tradične. Nakoniec sa objavili zábery, ktoré zachytili odvážny počin – kombináciu starého s novým. Všetko bolo spracované na vysokej úrovni.

          Náročnou úlohou nás, veriacich, je zladiť nové so starým bez ohľadu na to, či považujeme evanjelium za starú a tradičnú súčasť života alebo sa u nás objaví ako nový, doteraz nepoznaný prvok. Je umenie kombinovať staré evanjelium s novou dobou. Evanjelium nám však pripomína, že „nové víno treba naliať do nových nádob.“ (Lk 5, 39) Evanjelium treba vždy považovať za nové víno, ale myslenie človeka môže zostarnúť v módnom svete bez Boha.

          Spomeňme si na Ježišovo premenenie. Na vrchu sa rozprával s predstaviteľmi starého sveta (Mojžiš a Eliáš), ale so sebou si vzal tých, ktorí reprezentujú nový svet (Peter, Jakub, Ján) (Mt 17, 1 -9). Iba v Ježišovi sa môže kombinovať staré s novým tak, aby mal človek z toho úžitok pre večný život.

3.)                             Ježiša prijímame v súlade s jeho prienikom do nášho života.

V matematike sa s pojmom prienik stretávame. Napr. prienik jednej množiny do druhej, pričom vzniká nová množina, ktorá obsahuje prvky pôvodných množín.

          Viera preniká do každodennej praxe života. Vytvára sa nový život, ktorý obsahuje Božiu milosť a tá má ambíciou preniknúť myslenie a konanie človeka. Vzniká akoby nový človek, ktorý prijal Pánovo evanjelium, ale pritom stojí pevne na zemi. Ide o Boží prienik do postavenia človeka, aj keď je vysoké. O prienik Boha do povinností, aj keď je ich mnoho, ale aj o prienik do radostí a úspechov, aj keď si človek myslí, že nič a nikoho nepotrebuje. Viera je v podstate vystavením „zelenej“ Božej prítomnosti v živote. Boh vstupuje, formuje a pripravuje človeka tak, aby prinášal primerané ovocie.

 

          Občas počujeme výraz, podľa ktorého je niečo kompatibilné s niečím. Ide o súlad, zlučiteľnosť určitých vecí tak, aby spolupracovali a komunikovali spolu. Ľudia sa vždy zaujímali o to, či viera v Boha môže korešpondovať s ich životom. Viera človeka dvíha, dáva mu zmysel, posilňuje ho a motivuje k skutkom, ktoré mu pripravujú cestu do Božieho kráľovstva. Viera život nedeformuje, ale dáva mu vnútornú náplň a vonkajšiu podobu, ktorá sprítomňuje samotného Krista v pozemskom svete.

Ježišove slová

 

Sú situácie, kedy na slovách záleží. Rodičia učia svoje deti tzv. zázračné slová – ďakujem a prosím. Pripomenú, že tieto slová otvárajú ľudské srdce.

          Pre osamelého človeka má každé slovo, ktorým sa mu niekto prihovorí, cenu zlata. Nehovoriac o tom, že ľudské slovo môže búrať predsudky a stavať mosty.

          Pán Ježiš uzdravil hluchonemého človeka a pritom povedal jediné slovo: „Effeta!“ (Mk 7, 31 – 37). Pánovo slovo má veľkú silu a hodnotu.

1.)         V istých situáciách slová starostlivo vyberáme.

Napr. pri formulovaní nejakej žiadosti alebo pozdravu. Vtedy dávame pozor na každý detail.

          Pri Božom slove nemusíme byť veľmi prieberčiví. V rámci liturgie sv. omše vyjadrujeme presvedčenie, podľa ktorého stačí „iba slovo“ a naša duša bude uzdravená. Čítame a počúvame Božie slovo s takým úmyslom, že nás môže uzdraviť? Ak navštevujeme bohoslužby pravidelne, snažíme sa pripraviť si dušu tak, že pokrm Božieho slova padne na úrodnú pôdu? Je naša účasť na slávení iba akoby náhodná, trpená alebo zameraná na užitočné prijatie pokrmu spásy?

2.)   V bežnej komunikácii medzi ľuďmi nie raz počujeme: „Dávam ti slovo!“

Znamená to, že niekto sa za niečo zaručuje. Tie naše ľudské záruky bývajú nestabilné, prelietavé, ale aj Boh prehovoril a záruku svojej lásky dal vo svojom Synovi, keď povedal: „Dávam vám Slovo.“ T. j. svojho Syna, ktorý vás vykúpi a spasí. Boh nie je nemý. Boh prehovoril, lebo nám posiela Božie slovo. Ako reagoval človek na dar Slova, ktoré poslal Boh? Zbavil sa Slova za 30 strieborných (cca 60 Eur), a to v osobe zradcu Judáša. (Mt 26, 14 – 16)

          Na druhej strane píše sv. Pavol: „...všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky...“ (Flp 3, 8)

          Aká je naša reakcia na slovo Boha? Vtedy je správna, ak pohne mysľou človeka, aby vykročil a pohol svojím statickým postojom viery. Nech je pre nás akcia vyššie citovaného sv. Pavla inšpiráciou!

3.)         V slovenčine existuje výraz: slovné spojenie.

Ide o spojenie niekoľkých slov. Aká bude sila evanjelia vo svete, keď tí, ktorí uverili, spoja svoje slovo s tým, ktoré zoslal Boh? Keď svoj život zladia s Božím slovom, vznikne taká symbióza, ktorá bude silná v každom protivenstve.

          V súdnej praxi existuje výraz: slovo proti slovu. Vyjadrujeme tým určitú patovú situáciu. Horšie je, keď je slovo človeka a jeho život proti Slovu, ktoré prichádza, aby nám prinieslo spásu. Výraz dnešného sveta viac a viac, žiaľ, potvrdzuje túto myšlienku deštrukcie človeka. Snažme sa obhajovať Božie slovo praxou života!

 

          V rámci rôznych stretnutí a konferencií sa používa výraz: odovzdávam slovo... Človek dokáže v spoločenstve odovzdávať slovo. Nech je nás táto situácia výzvou, aby sme ho dali aj Bohu. Boh rozpráva, aj keď mlčí! Ale keď hovorí (sv. omša), je to slávnosť, ktorá svojou vznešenosťou a obsahom sýti dušu poslucháča.

Božia dynastia

 

          Občas sa stretneme s výrazom dynastia. Ide o to, že na určitom území vládnu členovia jedného rodu, rodiny dlhší čas, dlhšiu dobu.

          V určitom slova zmysle vytvárame dynastie vtedy, keď si odovzdávame vieru. Ak je v rodine táto myšlienka živá, vzniká Ježišova dynastia, ktorá je veľkým požehnaním. Ako sa to prejavuje v praxi? Pomôžme si úryvkom evanjelia. (Lk 8, 9 – 21)

1.    Ježiš učí a okolo neho je veľký zástup.

Všetci ho počúvajú. Podstatné je, že na istý čas všetko dali bokom, všetky svoje povinnosti a okolnosti, o ktorých hovoríme, že sa  nedajú odložiť. Príklad Ježišových poslucháčov nás povzbudzuje k presvedčeniu, že chvíle strávené s Ježišom nie sú strateným časom.

2.    K Ježišovi sa chcú dostať jeho príbuzní.

Ide o jeho Matku a ďalších z rodiny. Nie je im to umožnené, lebo Ježiša obstúpil dav poslucháčov a dostať sa k nemu je nemožné.

          Tu máme príklad pokory a trpezlivosti, nie pasivity. Niekedy treba čakať na dobré veci a nebyť náhlivý, čo je črtou dnešných čias. Všetko chceme tu a teraz. Ježišovi príbuzní poslali odkaz a výzvu – Sme tu a tešíme sa na teba! Ich čakanie bolo aktívne, lebo s Ježišom komunikovali aj na diaľku. Aj keď Boh nekoná hneď podľa našich predstáv, nestraťme kontakt. Boh dá v pravý čas to, čo potrebujeme.

3.    Ježiš vyzdvihuje tých, ktorí plnia Božiu vôľu.

Hovorí o nich, že sú jeho skutočnou rodinou. Toto je nadčasová úloha. Žiť tak, ako chce Boh, a nie ako diktuje svet. Ten, ktorý sa usiluje takto žiť, má úžitok, zážitok a jeho život nikdy nebude prežitok. Úžitok ako pokrm pre hladnú dušu. Zážitok ako stimul k obdareniu a jeho život bude vždy aktuálne nasmerovaný na Božie kráľovstvo.