Proti presile

 

         Občas zažijeme situáciu, v ktorej sa ocitneme proti presile. Najlepšie je viditeľná v prípade kolektívnych športov. Bežne sa stáva, že je vylúčený hráč. Jedno mužstvo hrá potom proti presile. Hrať proti presile znamená zmeniť taktiku a prispôsobiť sa situácii.

         Starý zákon hovorí o tom, ako židia nie raz bojovali proti presile a v mnohých prípadoch aj vyhrali nad presilou. Boh chce zdôrazniť, že nezáleží na počte, ak je on s človekom. Sú situácie, kedy životný zápas nie je férový. Nebohý slovenský spevák, Miro Žbirka, má pieseň s názvom: Život nehrá fér. Má svet so svojimi myšlienkami, so svojím potenciálom,  presilu vo vzťahu  voči kresťanským ideálom? O to viac, keď niektorí pokrstení vyznávajú hodnoty sveta, a nie evanjelia. S akou presilou sveta môžeme v živote počítať?

1.)  Žalmista píše: „Ohlasujem tvoju spravodlivosť vo veľkom zhromaždení, svojim perám hovoriť nebránim, Pane, ty to vieš...Neskrývam tvoju milosť a pravdu pred veľkým zhromaždením/Ž 100/.

Myslí sa tu veľké zhromaždenie čo do kvantity, ale aj do významu. Dnes sa hovorí a veľmi často používa výraz: mienka, názor, úsudok. Keď chceme rozriediť postoje istého človeka, povieme, že je to len jeden z názorov. Na svete môže byť veľa názorov, mienok, ale Boh má pravdu. Súčasnému svetu je zaťažko povedať, že Boh má pravdu. Má pravdu, keď hovorí, že iba on môže upokojiť nervóznu dušu; iba on má milosť na to, aby človek zažil vo svojom vnútri pokoj; aby vzťahy v rodine a v spoločnosti boli postavené na pokojnej úrovni. Niet veľa tých, ktorí povedia, že Boh má pravdu. Kto toto vyzná pred svetom, jeho slová možno považovať za svedectvo pravdy. Tej pravdy, ktorá sa má hlásať „vo veľkom zhromaždení“.

2.)  Pohnúť životom.

Po Mojžišovi nastúpil ako vodca u židov  Jozue. O. i. sa o ňom píše: „...Jozue vstal za noci a pohol táborom.“ (Joz 3, 1) Išlo o schopného človeka a veliteľa. Židia putovali v státisícoch. Okrem toho mali so sebou zvieratá a materiál. Jozue chytil tento kolos do vlastných rúk a celá pospolitosť sa pohla. Hocikto by to nedosiahol.

         Sv. Peter zasa pohol istotami vtedajšieho režimu. Kráľ Herodes ho poslal do väzenia. Všimnime si, ako dôkladne ho strážili. Sv. písmo hovorí, že to boli 4 stráže po 4 vojakov. A ani to nestačilo. V noci spal Peter medzi dvomi vojakmi spútaný dvoma reťazami a vonku predo dvermi strážili ďalší. Napriek týmto opatreniam prišiel anjel, ktorý ho z väzenia vyviedol. Svätopisec hovorí: „Keď sa rozodnilo, nastal medzi vojakmi nemalý zmätok, čo sa mohlo stať s Petrom?“. Ba dokonca sám Herodes: ...ho hľadal a vypočúval strážnikov.“

         Jozue pohol vlastným táborom. Peter pohol vládnou mocou. Naučme sa najprv pohnúť vlastným životom, vlastnými hriechmi a slabosťami. Zachovajme správne poradie! Najprv vlastný tábor hriechov, a až potom problémy iných nepriaznivých okolností. Ak by sme sa pokúsili o opačné poradie, bol by to omyl. Pán Ježiš nás upozorňuje: „Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.“ (Mt 7, 5) Ak s Pomocou Božou pohneme táborom svojho života, ľahšie pohneme problémami a krížami našich blížnych.

3.)  Kniha Jozue prináša aj správu o tom, ako židia zaujali mesto Jericho.

(Joz 5, 13 -6, 21) Šlo o veľmi dramatické okolnosti. Podľa svedectva Písma židia najprv chodili s archou okolo mestských hradieb. Mesto obišli mnohokrát a pritom trúbili na baraních rohoch. Robili to dovtedy, kým sa mestské opevnenie nerozpadlo. Potom vstúpili do mesta a všetko živé pozabíjali. Čo nám to hovorí? V boji s hriechom musíme byť opatrní a trpezliví.

Židia trpezlivo obchádzali múry Jericha a my máme trpezlivo s pomocou sviatostí bojovať so zlom. Máme stále a stále začínať a vytrvať v zápase. Lebo tento zápas je spásonosný. Dnes, keď čítame správu o vyhubení Jericha, pripadá nám to brutálne. Treba v tom vidieť aj kultúru vtedajšieho spôsobu života. No Boh nám chce naznačiť, že v boji s hriechom máme byť nezmieriteľní. Nevypláca sa  s hriechom koketovať a vyjednávať. V zápase so zlom máme  byť dôslední. Každé zlo je dobre opevnené ako hradby Jericha. Ľahko sa nevzdáva, viac a viac investuje do svojho opevnenia a zakorenenia. O to viac máme byť dôkladní my, lebo hriech musí byť zničený. Má totiž tendenciu regenerovať a ľahko sa prebrať k životu. My sme niekedy na ceste k trvalému životu strnulí, bojazliví, neochotní. Zlo hriechu sa nám podarí zničiť iba s pomocou novodobého vodcu, Jozueho – Ježiša Krista. Jedine on môže pohnúť táborom nášho srdca k dobre aktivite a pohnúť táborom zloby tak, aby sa vyvrátila zo svojich základov.

 

         Sv. Ján píše: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.“ (Jn 16, 33) Ak si myslíme, že zlo v nás dominuje, objavme túto Jánovu myšlienku. Vieme, na koho sa máme obrátiť, aby nás neprepadla panika z predstavy, že zlo premáha naše výhonky úsilia o čnosti. Život v blízkosti Krista je istotou vo chvíľach našich každodenných zápasov.

Vydávať svedectvo

 

         V istej rodine vychovávali niekoľko detí. Niektoré z nich boli vlastné, niektoré adoptované. Po istom čase sa známi a priatelia pýtali rodičov, aký je medzi deťmi rozdiel. Nemysleli vek, ale spôsob správania a vlastnosti. Rodičia odpovedali, že niektoré vlastnosti majú takmer rovnaké, ale v niektorých sa úplne odlišujú.

         Boh má svojho jednorodeného Syna, Ježiša Krista, ale má aj adoptívne potomstvo, t. j. nás všetkých, lebo Ježiš Kristus prelial svoju krv za všetkých ľudí. Tu platí biblické: „Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda.“ (Ž 100) Ježiš Kristus je Božím Synom prirodzenosťou, my na základe milosti, ktorú nám získal Ježiš Kristus svojím veľkonočným dielom. O tejto pravde máme v živote vydávať svedectvo. Ako sa to prejavuje?

1.)             Bohatstvo

Predstavme si scénu z evanjelia, ktorá hovorí o tom, ako za Ježišom prišiel bohatý mladík. (Mt 19, 16 – 22) V novéne, ktorú sa modlievame pred sviatkom Najsv. Srdca Pána Ježiša, je takáto myšlienka: Stretli sa 2 bohatí. Jeden bol bohatý na pozemský majetok (mladík) a druhý na lásku (Ježiš). Mladík bol bohatý majetkom, ale ešte chudobný na lásku, lebo veľmi lipol na svojom majetku. Na druhej strane Ježiš je bohatý na lásku, lebo on sám je Láska. Je však chudobný majetkom. (Syn človeka nevie, kde by hlavu sklonil.)

         Ježišovo bohatstvo je nepominuteľné, dokonalé, absolútne. Naše vidiny pozemského bohatstva sú často naivné, lebo stoja na vratkom základe. Skutočné svedectvo vydáva ten, kto chce nasledovať Ježišovu lásku. Ten sa stáva bohatým na vyššie skutočnosti, lebo odumiera pre pozemské pocty a ideály. Ak chceme bohatnúť pre Božie kráľovstvo, potrebujeme si osvojiť črty Ježišovej lásky: obetavosť, modlitbu a pokoru.

2.)             Samota a dýchanie

Raz sa pýtali novokňaza, či sa neobáva samoty. Odpovedal: „Ja som rád sám, lebo poznám niekoho, kto pre mňa dýcha.“ „Kto je to?“ pýtali sa ho. „Je to ten, ktorý sa skrýva za dvierkami bohostánku; je to ten, ktorý ma povolal; je to ten, ktorý mi dal milosť, že sa v mojich rukách na oltári on sám zjavuje v malom kúsku chleba. On pre mňa dýcha, lebo za moje hriechy priniesol najvyššiu obetu na Kalvárii.“

         Dýchajme jeden pre druhého! Pomáhajme si, doprajme si úctu a úspech! Ak budeme vedieť, že jeden pre druhého dýcha, bude to pre nás povzbudenie, že netrpíme samotou, lebo tú za nás znášal Ježiš, keď dokonával na kríži.

         V čase korony mnohí ľudia ochoreli na dýchacie cesty. Mnohí z nich na to aj zomreli. Istý človek, keď videl, ako sa jeho otec trápi na dýchacom prístroji trápi, povedal: „Čo by som dal za to, keby som mohol zaňho dýchať!“

         Dýchať za niekoho znamená niesť aj jeho kríže, a tak trochu nasledovať Šimona z Cyrény. Najkrajšie to vyjadril sv. Pavol: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon.“ (Gal 6, 2)

         Dýchať pre niekoho alebo za niekoho znamená dopriať mu života, vyzdvihnúť ho na úkor seba. Poznáme ľudí, ktorí žijú vieru v Boha nedostatočne, akoby v náhradnom režime, akoby cez dýchací prístroj. Veľmi im chceme pomôcť a dýchať s nimi. Takýmto spôsobom chceme naštartovať u nich proces samostatného dýchania, aby vieru prijali do vlastných rúk a konali ako dospelí vo viere. Táto samostatnosť viery je ďalším svedectvom o Božom kráľovstve.

 

3.)             Hovoriť o Božích tajomstvách

Pán Ježiš nám prízvukuje: „Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech.“ (Mt 10, 26 – 33) Pán Ježiš nechce, aby sme sa tejto zodpovednosti zľakli. Pripomína nám... „Nehovorte veľa ako pohania.“ (Mt 6, 7) Veľký muž Cirkvi, sv. Pavol, vyznáva: „...lebo ak som aj vo vyjadrovaní neobratný, v poznaní nie.“ (2Kor 11, 1 – 11) Ježiš nás upokojuje, že pri ohlasovaní a vydávaní svedectva nám nemá ísť o kvantitu slov, ani o vynikajúcu znalosť jazyka, ale o spoločenstvo s Pánom a poznanie, ktoré z toho pre nás vyplýva.

         Zákazník si v obchode kupoval oblek. Vyskúšal jeden, nesedel mu. Požiadal o druhý, ani s tým nebol spokojný. A keď mrzuto vrátil tretí, už nevládal zakryť sklamanie, a tak povedal predavačke: „ Robíte všetko na jedno kopyto.“ No ona mu oponovala: „To nie je na jedno kopyto, to je náš štýl, ktorým sme známi všade na svete.“

         2000 rokov Cirkev ohlasuje to isté, evanjelium Božieho Syna, Ježiša Krista. Mnohí hovoria: „Hlásate stále to isté na jedno kopyto.“ No my oponujeme: „To je náš spôsob, ktorým hlásame Slovo.“ Cirkev to koná oficiálne pri liturgickom zhromaždení, ale aj individuálne, cez osobné životné príbehy svojich veriacich. To je jej štýl, aj keď je povinná vždy hľadať cesty do duše človeka. Nie tým, že zmení obsah ohlasovania, ale tak, že hľadá vhodné spôsoby, ktoré sa môžu inovovať a prispôsobiť dobe.

         Každopádne, tí, ktorí dostali za úlohu ohlasovať Slovo, majú mať ucho pri Ježišovej hrudi neustále, ale zároveň nemôžu byť hluchí ani voči životu ľudí, ktorý má v každej dobe svoje charakteristiky.

         Aj keď sme ľuďmi, ktorí majú rôzne vlastnosti a prístup k životu, spája nás Ježišova láska. Zjednocuje nás od okamihu prijatia sviatosti krstu a sprevádza nás celým životom pri vydávaní svedectva. Boh si vždy nájde spôsob, ako ohlásiť svoje slovo a vyberá si aj nás, aby sme boli otvorení pre prijatie úlohy sprostredkovateľov Božích právd Božieho kráľovstva.

Poď za mnou!

Skupinka milovníkov horskej turistiky sa vydala na túru. Keďže išlo o náročnejší výstup, mali so sebou aj skúseného profesionálneho vodcu. Prvé, čo im odporúčal bolo to, aby kráčali za ním, aby nevybočovali z trasy. Zdôrazňoval:"Kráčajte vždy za mnou a všetko bude v poriadku a naša cesta bude bezpečná". Tak by to malo byť vždy. Starší a skúsenejší ukazuje cestu ostatným. 

    Pripomenulo nám to udalosť z evanjelia, podľa ktorej Pán Ježiš povolával prvých učeníkov slovami:"Poďte za mnou  a urobím z vás rybárov ľudí"/Mk 1,17/. Túto situáciu môžeme aplikovať aj na inú, týkajúcu sa sviatosti manželstva. Ako sa prejavuje?

    1.,Ježiš sa týmito slovami prihovára novomanželom. Chce im povedať, aby počas spoločného života kráčali za ním. Ponúka im seba ako tzv. vernostný program. On je verný, niet pochýb. Chce naznačiť, že ak manželia zostanú verní jemu a sebe navzájom, pocítia Božiu milosť, ktorá ich bude sprevádzať za každých okolností. Medzi novomanželmi zaznieva veta:"Musíme z niečoho žiť!". Je to dôležité, ale nie je to všetko. Mala by zaznieť aj druhá:"Musíme podľa niečoho žiť!". Musíme žiť ako manželia a rodina podľa určitých zásad, ktoré budú náš život usmerňovať a stvárňovať. Kristus ponúka seba a radostnú zvesť evanjelia ako štýl a náplň života, ktorý má dosah do Božieho kráľovstva.

    2.,Slovami-poď za mnou sa povzbudzujú navzájom obidvaja manželia. Ide o to, že manžel i manželka majú mať vo svojom vnútri ľudský i duchovný materiál, z ktorého môžu  čerpať. Najhoršie je, keby tam v srdci miesto čností bola prázdnota. Obaja majú pracovať na tom, aby mohli jeden druhému ponúknuť hodnoty, ktorými sa budú navzájom obohacovať. 

    V čase tvrdej korony a izolácie ľudia medzi sebou komunikovali prostredníctvom techniky. Vytvárali určité skupinky, ktoré sa prihlásili na konferenčný hovor a každý spomenul, čo potrebuje. Niekomu vždy niečo chýbalo z bežných praktických vecí, no iný sa prihlásil, že to má a tak si cez ulicu posielali v igelitkách veci každodennej potreby. Išlo o príklad hodnotnej solidarity. 

    V manželstve, okrem materiálnych vecí, je potrebné odovzdávanie darov ľudského vnútra. Najmä v čase kríz, problémov sa ukáže, čo sa v kom nachádza. Tu sa najviac uplatňujú slová evanjelia:"Poď za mnou!". Jediným "dodávateľom" týchto darov je Boh.

    3., Výzva-poď za mnou, sa týka myšlienky určitej chytľavosti. Jeden manželský pár môže motivovať a povzbudiť iné, váhajúce páry, ktoré otáľajú s dôležitým životným krokom. Môžu im odkázať:poďte za nami, poďte našou cestou, kresťanské manželstvo a rodina žijúca podľa zásad evanjelia je tou najlepšou voľbou. Netreba sa báť tohto rozhodnutia, lebo zveriť spoločný život Kristovi, do jeho rúk, znamená stať sa adresátom nebeského požehnania. Manželské páry môžu takto apoštolovať medzi adeptami na sviatostné manželstvo. Keď sa s nimi kontaktujú, môžu nenásilným spôsobom ukázať cestu. A keď ešte pridajú na tento úmysel modlitbu, ktorá je vždy Bohu milá, ich apoštolát môže priniesť bohaté ovocie. Cirkev takéto manželstvá a rodiny potrebuje, lebo sa stávajú v dnešnej dobe predlženou rukou oficiálneho ohlasovania spásy vo svete. 

    Je dobré, keď môže človek za niekým vykročiť. Bežne sa síce hovorí, že kráčame za niečim, ideme v ústrety niečomu, ale lepšie je, keď môžeme vykročiť za niekým...Najlepšie za tým, ktorý stojí po mojom boku. Najprv je to Ježiš, náš prepotrebný spoločník na životnej púti a potom ten, ktorému dôverujeme v každodenných situáciách života. Je to ten /tá/ ktoréme /ktorej/ hovoríme pri sobášnom obrade:beriem si ťa a sľubujem...

Povolanie

 

         Istí kňazi, ktorí pôsobili ako úradníci na biskupskom úrade, s pobavením spomínajú na jednu príhodu. Bolo to v čase modlitieb za kňazské a duchovné povolania. V Nedeľu Dobrého Pastiera kňazi čítali pri sv. omšiach posolstvo diecézneho biskupa. Biskup často použil biblický výraz: „Pánova žatva“. Odpradávna sa vzťahoval na kňazskú službu. Okrem iného pripomenul, že je málo robotníkov v Pánovej žatve. Po tejto nedeli zaklopal na dvere biskupského úradu nejaký človek. Vošiel dnu, pozdravil a začal: „Počul som, že hľadáte ľudí. 20 rokov som pracoval na JRD. Viem, čo je žatva.“

         Postoj tohto jednoduchého človeka je síce zábavný, no faktom je, že „žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ (Mt 9, 36 – 10, 8)

         Nedeľné evanjeliá nám začiatkom leta predkladajú na úvahu témy kňazského povolania. Zmyslom tejto Božej i cirkevnej iniciatívy je pozvanie adeptov do služby, alebo aspoň ponúknuť túto tému na uvažovanie do budúcna. Čo nám o tejto téme hovorí Božie slovo?

 

1.) Pán stále volá, neprestáva.

V istej domácnosti sa starali o ťažko chorého človeka, ktorý bol pripútaný na lôžko. Domáci boli krajne vyčerpaní, lebo chorý každú chvíľu volal, vždy  čosi chcel a vždy to isté.

         Pán volá vždy, znova a znova, a pritom sa neunaví. Volá a žiada to isté: nových pracovníkov do svojej žatvy. Hľadá tých, ktorí si vyberú ako životné poslanie ohlasovanie evanjelia. Chce ich teraz a tu.

         Istá reklama, ktorú vysielajú v televízii, obsahuje heslo: „Hneď a všetko!“ Ide o reklamu na bankové produkty. Pánovo volanie neznesie odklad. Ono je urgentné. Ako prví to pochopili apoštoli – rybári.  Ježiš ich povolal a oni hneď „zanechali siete a išli za ním.“ (Mt 4, 20 – 22)

         Pohotovosť do Božej služby je v Božích očiach vysoko cenená. Ani len netušíme, aké je dôležité ohlasovanie evanjelia pre našu spásu a aké je dôležité je jeho prijatie. V modlitbe nás Boh môže poučiť o tom, ako môžeme skrze službu kňaza pokročiť na ceste k dokonalosti.

 

2.) Pán vždy povoláva konkrétneho človeka.

Ježiš si povolal Dvanástich a my ich mená poznáme. Ľudia, ktorí stoja pri tvorbe novín a časopisov vedia, že musia zachovať proporciu medzi písaným textom a obrazovým materiálom. Svojho času bolo v katolíckej tlači istom čase veľa fotografii novokňazov. Bolo to preto, lebo bolo relatívne dosť povolaní. Nikto nehľadel na to, či je zachovaný pomer medzi textom a fotografiami. Všetci sa jednoducho tešili z duchovných plodov povolaní. Dnes je situácia taká, že fotografií novokňazov ubúda, lebo klesá počet povolaní. Možno dnes viac o kňazstve hovoríme a píšeme, niekedy, najmä z dôvodu početných zlyhaní. Inokedy z dôvodu toho, že sme bezradní a nevieme napomôcť vzbudzovaniu nových povolaní. Ľahšie je o tom písať ako konať obety naprieč celého spektra Cirkvi. Ľahšie sa o tom hovorí, kritizuje, ako ponúka spôsob riešenia nedostatku povolaní. V mnohých rodinách veriaci vylučujú už vopred svoje dieťa zo služby oltára. Je to logické, lebo dnes mladí strácajú vieru príliš zavčasu.

Tam, kde nie je viera, nemôžeme očakávať duchovné povolania. Kedysi sa rodičia obetovali celoživotne za duchovné povolania v rodine. Dnes robia všetko pre to, aby sa ich deti mali dobre po stránke materiálnej. K tomuto cieľu im pomôžu, ale vieru im nedokážu odovzdať.

 

3.) Čo je úlohou ohlasovateľov evanjelia?

Žijeme v ére projektov. Rodia sa vždy nové a nové. Cirkev má iba jeden ideový projekt – rozmýšľa, ako účinne ohlasovať už 2000 rokov staré evanjelium. Ona verí, že tento Boží projekt je neprekonateľný a chce o tom presvedčiť aj okolitý svet. Je isté, že najprv samotní ohlasovatelia musia prijať tajomstvo Božieho slova. Musia ho prijať ako nosný bod svojho života. Niečo o tom sa dozvedáme z Knihy Jozue (Joz 1, 1 – 18) Tam čítame, ako Boh poúča Jozueho, lebo prevzal vodcovstvo po Mojžišovi. Pripomína mu: „Neodkloníš sa od neho (zákona) ani napravo, ani naľavo, aby si mal úspech vo všetkom, do čoho vykročíš.“

Úspech služobníka oltára je dnes už vernosti záväzkom, ktoré má voči Bohu a Cirkvi a jej náuke. Rozkmitanie sa životom napravo či naľavo oslabuje proces zvestovania radostnej zvesti. Vernosť, ľudská stabilita a ochota komunikovať s Božím ľudom je vhodný základ na ohlasovanie evanjelia.

         Boh Jozueho poúča takto: „Nech sa nevzdiali tento zvitok zákona od tvojich úst, ale budeš o ňom rozjímať vo dne i v noci...“

Za ohlasovanie evanjelia treba prosiť tak, aby ohlasovateľ nosil v hlave i v srdci Božie slovo. Nie ľúbivé a bombastické témy sveta, ale rýdze slovo Boha, ktoré má moc spasiť naše duše. (Jak 1, 21) Preňho má byť Božie slovo každodenným chlebom, ktorého sa nemá zriekať, ale všetko posudzovať vo svetle Božej prítomnosti.

Bez Božieho slova by bol služobník oltára bezmocný, a to pre intenzitu činnosti diabla, ktorý sa snaží neutralizovať pôsobenie Božieho slova v ľudských dušiach. Po týchto udalostiach sa Jozue prihovára svojim mužom: "Vy však, všetci mocní muži, prejdete ozbrojení pred svojimi bratmi a budete im pomáhať...“ Boží ľud potrebuje takých „ozbrojencov“, ktorí moc danú Bohom (sviatostnú) využívajú pre tých, ktorí sú slabí a nemohúci. Koľkí by sme bez pomoci sviatostí v tomto svete obstáli? Koľkí by sme dokázali niesť svoje kríže, keby nám nepomáhal ten, ktorý svoj kríž vyniesol na Kalváriu? Koľkí by sme stratili hodnotovú orientáciu, keby nebolo evanjelia?

        

Ísť pracovať do Pánovej vinice a do jeho žatvy znamená ísť tam, kde sú už postavené základy. Tie postavil Pán. Robotník v Pánovom diele musí tieto základy rešpektovať a na ich ďalej stavať. Má byť otvorený pre to, aby sa vnútorne sám premieňal, a to o toľko viac, o koľko je stavba Božieho kráľovstva pevnejšie a pravdivejšia. Presne toto očakávame od adeptov kňazského a duchovného povolania.

                                                 

Pár slov o hlase

V rámci bežnej komunikácie používame slovo hlas. A to v rôznych významoch. Občas počujeme vetu:vox populi vox Dei.-hlas ľudu je hlasom Božím. Touto frázou sa odvolávame na rozhodnutie väčšiny, čo sa týka nejakého problému. Je dobré si vypočuť názory rôznych ľudí, ktorým dôverujeme, aby sme sa potom rozhodli pre nejaké riešenie. Vox populi však nemusí byť smerodajný a morálne čistý. Spomeňme si na davovú psychózu, ktorú pri Ježišovom procese rozprúdili Židia, keď kričali:"Ukrižuj ho!". Pilát sa naľakal hlasu ľudu a Ježiša Židom vydal na ukrižovanie. 

   V niektorých situáciách sa určití ľudia vyjadrujú takto:"Konám podľa hlasu svojho najlepšieho svedomia!". Hovoria tak preto, aby všetkých presvedčili o tom, že konajú s tými najlepšími pohnútkami. Problém je v tom, že to svedomie nemusí byť práve najlepšie. Poznáme rôzne druhy svedomia. Sú aj také, ktoré nie sú formované normou evanjelia či Božieho zákona. Existujú aj mylné svedomia, ktoré môžu človeka priviesť na scestie. To, čo oni považujú za "najlepšie svedomie", môže byť v skutočnosti tým najhorším. Inokedy sa ľudia vyjadria takto:"Konám podľa najlepšieho vedomia a svedomia!". Ide o to, či má niekto napríklad  vedomie hriechu, či má normu na to, aby dokázal správne posúdiť nejakú situáciu. Svedomie má byť poznačené životom podľa evanjelia, aby sme sa naňho mohli s pokojným srdcom odvolávať. Hlas takéhoto svedomia je veľkým Božím darom. Pilát si pri procese umyl ruky a povedal, že nenesie vinu na osude Ježiša. Možno nikdy neprišiel na to, že sa mýli. Aký bol potom hlas jeho svedomia?

    Nie je zriedkavosťou, keď sa človek vyjadrí, ide za "hlasom svojho srdca".  Mnohí mu oponujú, varujú ho pred nejakým rozhodným krokom, ale on sa drží svojho. Hlas srdca je pre mnohých veľmi silným impulzom. Tam nie racionálna stránka príliš zastúpená. Človek sa rozhoduje intuitívne, na základe istých citov, ktoré sa v ňom zobudili. No sú prípady, kedy sa cesta za "hlasom srdca" ukázala ako znamenitá a prozreteľnostná. 

    Pre nás, veriacich je dôležité, aby sme kráčali za hlasom Ježišovho srdca. On sám nás k tomuto kroku povzbudzuje:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním". Hlas Ježišovho srdca počujú napr. tí, ktorí sa rozhodli pre kňazské a duchovné povolanie. Hluchí neboli ani hriešnici, ktorých Ježiš osobne pozýval k náprave života. Ani najchudobnejší neodmietli stretnúť sa s Pánom a započúvať sa do jeho slov spásy. Vyzýval súčasníkov, aby mu umožnili požehnať deti. Mnohí chorí v ňom našli záchranu a to nielen telesnú, ale i spásnu. Ježišovo srdce sa  k nám prihovára stále. Stačí, keď sa pozrieme na obraz v našich kostoloch, ktorý vyjadruje jeho prebodnuté srdce, ktoré je naplnené milosťou a láskou. Tento výjav je tak výrečný, že mnohí ho chcú nasledovať a otvárať srdce pre službu tým najbiednejším. Nezostaňme ľahostajnými, keď vidíme, že krv z Ježišovho boku vyliala aj kvôli nám. 

Ježišova charizma

 

 

         Z náboženskej oblasti života do spoločenskej prenikol pojem „charizma“. My, veriaci, týmto termínom označujeme istý dar Ducha Svätého. V profánnej sfére pod týmto pojmom chápeme isté fluidum, čaro osobnosti, ktoré silno vplýva na okolitý svet.

         Je isté, že Pán Ježiš sa vyznačoval čarom osobnosti počas svojho pozemského života. Málokto zostal vo vzťahu k nemu neutrálny. Jeho charizma sa dotýkala najmä obyčajných ľudí a hriešnikov. Evanjelium zachytilo scénu, v ktorej Pán Ježiš povolal mýtnika Matúša, a potom si sadol s ním a s inými hriešnikmi za jeden stôl. (Mt 9, 9 – 13)

         Hriešnici túžili stretnúť osobnosť s charizmou, ktorá by im porozumela.
Aj takouto cestou môže človek spoznať a stretnúť Boha.

         Prorok Ozeáš nás povzbudzuje takto: „Usilujme sa poznávať, poznávať Pána: jeho príchod je istý ako zornica.“ (Oz 6, 3) K prorokovi sa ideovo pripája starozákonný Jób slovami: „Len z počutia som ťa poznal doteraz, no teraz ťa vidím vlastnými očami.“ (Jób 42, 5) Čo spôsobuje v človeku čaro Ježišovej osobnosti?

1.) Ježiš mení človeka.

Pri istej príležitosti prišli za Ježišom apoštoli s takýmto poznaním: „Pozri, my sme opustili všetko. A išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?“
(Mt 19, 27) V tomto výroku cítime akoby učeníci boli „zabanovaní“
za predchádzajúcou etapou života. Akoby ešte neboli stotožnení s dramatickou zmenou života, ktorá súvisí s poznaním Pána Ježiša. Na hore Tábor,                          pri Ježišovom premenení, ich počujeme ústami Petra povedať: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 4) Ide tu o svedectvo, ktoré svedčí o zmene a o ich raste,
ktorý spôsobila Ježišova prítomnosť.

         Väčšinou je to tak, že ľudí prijímame tak, ako sme ich poznali alebo ako ich poznáme teraz. Nedávame či nedoprajeme im nijaký potenciál nápravy a polepšenia. Mnohých robíme vo svojom srdci, ale i verejne ľuďmi, ktorí stratili potenciál.

         Vždy pred nejakým športovým podujatím robia tréneri nomináciu hráčov. Pozývajú takých, ktorí majú v istej činnosti potenciál. Nomináciu pre Božie kráľovstvo robí sám Ježiš. Musíme si dávať pozor na to, aby sme zo záverečnej nominácie nevypadli my. Možno aj preto, že z našej nominácie dôležitosti vypadli ľudia, ktorých považujeme za neperspektívnych.

2.) Ježiš nás vedie k poznaniu reality života.

Ľudia si niekedy práve toto najviac vytýkajú. Povedia: „Si mimo reality.“ Akoby povedali: „Vôbec nevieš, o čo tu ideš; vôbec nevieš, o čom je tento svet.“

     Firma „Apple“ vyvinula špeciálne okuliare novej dimenzie. Človek, ktorý

si ich nasadí, si môže nastaviť trojaké videnie: môže vidieť realitu bez príkras, môže vidieť v kombinácii s virtuálnym svetom alebo si môže nastaviť výlučne virtuálnu optiku. Okrem istých výhod v tejto praxi sledujeme tendenciu človeka nechať sa unášať svetom, ktorý je mimo reality.

Niektorí ľudia si pochvaľujú plavbu na jachte. Hlavne možnosť nechať sa

unášať vetrom. Dnes vidíme najmä u mladých nechať sa unášať fikciou,
a tak utiecť od reality, ktorá je niekedy aj bolestivá a neradostná. Hovoríme,

že unikáme pred touto skutočnosťou.  

Do tejto situácie vstupuje Kristus, ktorý nás chce naučiť nastaviť realitu evanjelia. Nechce, aby sme pred realitou života utekali a žili vo virtuálnej atmosfére. Žiada, aby sme urobili projekciu jeho náuky do sveta, v ktorom žijeme. Niektorí ľudia z jeho čias to pochopili. Mnohí z nich nevediac, že tak konajú, sa ho pýtali: „Čo povieš ty?“ (Jn 8, 1 – 11) Oni nevedomky poslúžili realite evanjelia, a to tým, že chceli nechať pôsobiť Boha na život človeka na zemi. Na to však nepotrebujeme zvláštne okuliare, ale iba ochotu spoznať a prijať Božiu vôľu.

 

3.) Ježiš niekedy človeka zahanbí, aby ho postavil na správnu cestu.

Pri istej príležitosti priviedli k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Chceli, aby Ježiš potvrdil nad ňou rozsudok smrti. Ježiš však týchto horlivcov usvedčil z ich vlastnej hriešnosti. Oni, zahanbení, postupne poodchádzali.
(Jn 8, 1 - 11) Ktovie, koľkým z nich toto zahanbenie pomohli k lepšiemu životu.

         Istý čerstvý maturant odišiel po skončení školy do zahraničia zarobiť si na VŠ. Pricestoval do krajiny, ktorá nebola katolícka, skôr pravoslávna. Prišiel tam a chcel sa začleniť medzi domácu mládež. Prišiel tam s tým, že vyhlasoval o sebe, že je neveriaci. Hoci bol pokrstený, vieru stratil počas SŠ. Keď sa tamojší rovesníci od neho dozvedeli, že je neveriaci, začali sa ho strániť. Pýtali sa ho: „Ako môžeš hovoriť, že Boh nie je?“ Nevedeli to pochopiť a neboli to katolíci. Mal problém s tým, aby ho akceptovali. Neskoršie sa vyjadril, že toto zahanbenie mu pomohlo, aby sa k viere vrátil, lebo aj tak nič lepšie nenašiel.

         Čaro Ježišovej osobnosti nás niekedy zahanbí, aby sme si urobili poriadok v hlave i v srdci.

 

         Niektorí majú šťastie, že vo svojom pracovnom prostredí nájdu osobnosti s charizmou. Je to jednoduchšia a schodnejšia cesta pre ich život, pretože takúto autoritu ľahko akceptujú. Väčšinou je to tak, že v živote nachádzame také autority, u ktorých takáto charizma nie je taká viditeľná. Všeličo by sme im vytýkali. O to väčšia zásluha je na našej strane, že máme možnosť rásť v schopnosti prijať takú autoritu, ktorá si to možno nezaslúži. Ak chceme robiť svoju prácu dôkladne, musíme sa o to pokúsiť. Často my rastieme pod vplyvom okolností takej autority, ktorá v skutočnosti autoritou nie je. Sám Ježiš o tom hovorí svojim učeníkom toto: „Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte, lebo hovoria, a nekonajú.“ (Mt 23, 1 – 3)

Chlieb budúcnosti

Väčšina ľudí sa v určitom veku rozhoduje ako ďalej. Nie je to jednoduché, keď si má mladý človek vybrať školu alebo zamestnanie. Raz prišiel vnuk v takomto veku navštíviť starých rodičov. Dostal otázku súvisiacu s budúcnosťou. Mladý odpovedal akú školu si vybral. Starkým sa výber veľmi nepáčil a situáciu komentovali slovami:"Mal si si vybrať niečo iné. Potrebuješ do ruky poriadny chlieb". Starší neradi improvizujú, nemajú radi dobrodružstvá súvisiace s povolaním, preferujú tradičné a osvedčené veci. 

    Pán Ježiš sa pred zástupmi vyjadril takto:"Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky" /Jn 6,51/. On chce, aby sme mali do života poriadny kus chleba, lebo mu naša budúcnosť nie je ľahostajná.  Určite sme pochopili, že tu nejde o nejakú školu alebo zamestnanie alebo o kvantitu.  Ide o pokrm, ktorý má nekonečný potenciál k tomu, aby priviedol človeka do Božieho kráľovstva. Ten, kto prijíma eucharistiu s čistými úmyslami a s vierou, mieri neomylne v ústrety Pánovej sláve. Čo môžeme od Božieho pokrmu očakávať?

    1.,Eucharistia účinne pomáha pri životnom reštarte. Jej službu využijú tí, ktorí zanechávajú starý, hriešny spôsob života a otvárajú sa pre nový. Tu Pán pomáha takým spôsobom, aby zmena  bola radostná a aby v duši neostali ani stopové prvky ľútosti nad premenou v duši a v skutkoch života. 

    Ježiš raz išiel okolo mýtnice a človeka, ktorý tam sedel,Matúša, povolal, aby ho nasledoval /Poď za mnou!/ /Mt 9, 9-13/. Pán potom s ním a s inými sedel okolo jedného stola. Koho Boh povoláva k zmene života, toho pozýva stolovať a ponúka nebeský pokrm. 

    Eucharistia pomáha zanechať štýl života, ktorý Bohu nie je milý a odhodlane vykročiť Ježišovou cestou. Ježišova cesta dá veľa radosti a hlavne pokoja do vnútra, čo starý štýl života v ponuke nemá. 

    2.,Eucharistia stojí pri zrode horlivosti a nadšenia pre užitočné činnosti. Typickým príkladom pre túto situáciu sú emauzskí učeníci /Lk 24, 13-35/. Keď stolovali na konci cesty s Pánom, otvorili sa im oči a spoznali ho. Plní horlivosti hneď vstali a "vrátili sa do Jeruzalema". Nenájdeme silnejší zdroj odvahy ako je eucharistia. Jej pôsobením sa s človeka vytráca bojazlivosť, neistota, smútok. Naopak, narastá odvaha, presvedčenie a radosť. Teda atribúty, ktoré potrebuje dnešný kresťan ako soľ a hlavne mladý človek.

    V roku 2006 zomrel v Taliansku päťnásťročný chlapec Carlo Acutis. Je pochovaný v jednom z kostolov v meste Assisi. V mladom veku podľahol zákernej chorobe. Nedávno bol blahorečený pre svoje čnosti, ktorými sa vyznačoval počas svojho mladého života. Jeho telesné pozostatky sú uložené v sklenenej schránke. Je oblečený ako súčasný mladý človek. Má na sebe mikinu, rifle a botasky. Chce sa tým naznačiť, že môže byť pre mladých inšpiráciou pri dosahovaní svätosti. Je o ňom známe, že veľký význam vo svojom živote pripisoval euch. kultu. Jeho čnosti vyrástli z Božieho pokrmu spásy. Je príkladom nasledovania Krista v odvahe, presvedčení viery a radosti, ktorá je charakteristická pre mladého človeka. Eucharistia vytvára z ľudí osobnosti.

    3.,Eucharistia spája, zjednocuje. Aj napriek tomu, že ľudia, ktorí ju prijímajú v tom istom kostole, sú  od seba odlišní v povahe, názoroch. Napriek tomu Božia milosť vedie ich mysle a tajomne zjednocuje, aby vyznávali a žili zásady evanjelia. 

    V našej vlasti prebieha tuhý politický zápas. Niektoré strany sa rozkmotrili, iné sa chcú spájať. Jeden z komentátorov povedal na adresu popredného činiteľa:"Mal by svoju stranu zlúčiť , spojiť s inou a odísť". 

    Pri prijímaní euch. je to inak. Ľudia sa majú zjednocovať a zostať. Zjednocovať sa s Bohom a s ľuďmi s ktorýmu zasadajú za euch. stôl a zostať vo svete ako hrdí reprezentanti myšlienky evanjelia. A majú tak konať napriek tomu, že svet ich posiela do zabudnutia, lebo evanjelium považuje za prežitok. Spájať a zostať-tak znie posolstvo toho, ktorého Telo, Krv a Slovo prijímame ako závdavok budúcich radostí. Kiežby sme sa neustále povzbudzovali slovami Apoštola národov, ktorý hovorí a presviedča všetkých, že nič nie je tak silné, aby nás odlúčilo od Kristovej lásky. Sv. Pavol píše:" A som si istý, že ani smrť ani život ani anjeli ani kniežatstvá  ani prítomnosť ani budúcnosť ani mocnosti ani výška ani hlbka ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi"/Rim 8, 38-39/.

Čas

Počas života sme neustále konfrontovaní s časom. Dôkazom toho sú aj niektoré naše výroky. Napr. :už bolo načase!, najvyšší čas! Týmito slovami dávame najavo, že niekto s niečím mešká, že niečo malo byť urobené už dávno a že sme ani nedúfali, že sa tak stane. V iných situáciách konštatujeme: je čas! Napr. ísť na vlak alebo ukončiť návštevu u známych a pobrať sa domov. 

    Niektorí ľudia so záujmom sledujú vedomostné súťaže. Súťažiaci má určitý čas na to, aby sa rozhodol a odpovedal na otázku. Ak to neurobí v limite, povedia mu:váš čas vypršal. Boh raz každému z nás oznámi:tvoj čas vypršal a tvoj pozemský život končí. Všetci sme na čas citliví, nie raz sa pýtame sami seba:ktovie, kedy náš čas vyprší?

    1.,Nestrácajme čas!  Pri niektorých športových podujatiach ide o stotiny sekundy. Ten, kto nevyhrá povie:tam a tam som stratil drahocenný čas. Pritom poukáže na  úsek preteku, v ktorom zaostal. Sv. Pavol v Liste Galaťanom píše:"Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich" /Gal 6,10/. Robme dobré skutky s tým, že nebudeme pritom na seba príliš upozorňovať. Kým môžeme, dvíhajme ľudí uprostred smútku ich života. Dôvodov na smútok je veľa a svet je plný ľudí, ktorí ho nesú v sebe. Najviac dobra urobíme vtedy, keď iným pomáhame, aby zanechali smútok a obrátili sa ku Kristovi, ktorý je zdrojom pravého svetla. Kristova prítomnosť vyháňa všetky smútky a preto je dôležité, aby sme boli ľuďmi, ktorí nosia Krista v sebe. Mať Krista v duši znamená rozdávať nádej.

    2.,Nájdime si čas! Raz som navštívil človeka, ktorý bol zručným remeselníkom a vždy niečo opravoval. Jeho dom, to bola jedna veľká dielňa. Keď ma privítal, povedal:"Sadnite si u mňa". Rozpačito som hľadal nejaké miesto na sedenie, lebo žiadnu stoličku som nenašiel. Keď to zbadal, poodhadzoval zopár kusov nejakého materiálu a vytiahol akúsi stoličku, na ktorú som si sadol. 

    Veľa by sme v živote získali, keby sme poodhadzovali nízke a priemerné aktivity a našli čas si na niečo duchaplné. Určitá činnosť má človeka dvíhať a nie ponárať ho do plytkosti života. Často si pripomínajme vetu Pána Ježiša, ktorý pri návšteve Lazárovej rodiny povedal Marte:"...staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno" /Lk 10, 41/. Počas života vykonávame rôzne činnosti. Ktoré z nich sú skutočne robené tak, aby nám otvárali cestu k Bohu? Niekedy treba v nich urobiť revíziu a vyseparovať zlé od dobrého, plytké od užitočného. Keď tak urobíme, nájdeme to, čo je podľa evanjelia "to jediné potrebné". 

    3.,Využime čas! Pri istej príležitosti vysielali v TV rozhovor s človekom, ktorý získal ocenenie vo svojej profesii. Keď sa pýtali, čo urobil pre víťazstvo, odpovedal, že o.i. "využil systém". Je isté, že sa to dá vykladať všelijako. Ale pre nás platí, aby sme si systém života nastavili tak, aby sme si dopriali čas na rozhovor s Bohom. Lebo rozhovor s Bohom je veľký, ba možno najväčší, úspech v živote človeka. 

    Evanjelium hovorí o tom, že sa Pán Ježiš pred smrťou utiahol do Getsemanskej záhrady, aby sa modlil pred svojim umučením /Mt 26, 36-42/. Vzal so sebou aj svojich učeníkov a vyzval ich, aby sa modlili. No po chvíli ich našiel spať. Keď človek nehovorí s Bohom stáva sa duchovne malátnym a neduživým. Jeho život pripomína hlbokú ospalosť a vzďaľuje sa od činnosti, ktorá by bola užitočná pre Božie kráľovstvo. Ježiš nám stále pripomína slovami, ktoré počuli aj apoštoli:"Bdejte so mnou". Systém súčasného života je nastavený tak, aby človek netúžil po spoločenstve s Bohom. My kresťania máme mať ambíciu využiť ho tak, aby sme našli aspoň útržky času a zasvätili ho modlitbe. Čas na to nám nikto nenájde. To musíme urobiť vo vlastnej réžii. Buďme životaschopnými ľuďmi, ktorý sa nechcú dať uspať duchom tohto sveta.  Pôsobením Ducha Svätého chcú vytvoriť aktívne spoločenstvo, ktoré sa teší a profituje z komunikácie s Bohom.

    Z času na čas je užitočné myslieť na večnosť. Dni pozemského života sa míňajú každému a horizont večnosti sa približuje. Nech sa nám spolu s ňou približuje aj obraz Boha. On chce byť najmä milosrdným otcom, lebo pripravil pre nás poklady jeho nepomíňajúcej sa lásky.

Zázemie pre službu Kristovi

 

 

            Čo rozumieme pod pojmom „zázemie“? Jednoducho povedané, je to miesto, kde je nám dobre. Je to domov, rodina, priateľstvo, bezpečie. Zázemie v zmysle materiálnom tvorí dom, izba, stôl, kreslo. V zmysle duchovnom a ľudskom ide o vzťah k Bohu, ale aj o harmóniu vzťahov ľudí, ktorí spolu žijú na základe manželských a rodinných pút.

            Evanjelium nám vďaka apoštolom prináša správu o dvojakom zázemí. Jeden z apoštolov povedal Ježišovi: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ (Mk 10, 28) Tento výrok obsahuje dvojaké zázemie. Prvé je vyjadrené slovami: „...my sme opustili všetko...“ Znamená to, že opustili prostredie, v ktorom vyrastali a v ktorom mali už vypracované isté schémy myslenia a konania. Druhé zázemie je vyjadrené takto: „...išli sme za tebou.“ Apoštoli sa museli prvého zázemia vzdať alebo ho aspoň zredukovať, lebo Ježiš im ukázal zázemie, ktoré je kvalitatívne iné. Ide o prostredie, zázemie, ktoré vytvoril on. Apoštoli prvé  opustili, lebo to druhé – Ježišovo – si ich získalo.

            Začiatkom leta vstupujú do služby v Pánovej vinici novokňazi. Už sa rozhodli pre to Ježišovo zázemie. Ono sa pre nich stane doživotnou realitou. Ako sa získava? Otázka je dôležitá pre nich, ale aj pre každého, kto zatúži po hlbšom priateľstve s Kristom.

1.)  Je potrebné správne pochopiť Božiu slávu.

Podľa svedectva evanjelia prišli za Pánom Zebedejovci – Jakub a Ján. Svoju žiadosť sformulovali v tom zmysle, že chcú zaujať popredné miesta v jeho sláve. (Mk 10, 32 – 45)

Paradoxne, pri inej príležitosti v čase Ježišovo bdenia v Getsemanskej záhrade, dostali za úlohu spolu bdieť s Ježišom. Mali sa modliť. Nezmohli sa na to a zaspali. Ich Majster im to vyčíta: „To ste nemohli ani hodinu bdieť?“ (Mt 26, 36 – 42) V prvom prípade túžili po vrcholnej sláve v Ježišovej blízkosti, ale druhá situácia ukázala, že ešte majú čo doháňať. Súčasťou zázemia s Pánom Ježišom je aj ochota s ním komunikovať, modliť sa a znášať trpké životné situácie. Nejde teda o takú slávu, ako si možno predstavovali trochu naivne Zebedejovi synovia a s nimi aj iní. Pánovou najväčšou slávou je jeho kríž a obeta, ktorú na ňom dokonal. Nič hodnotnejšie na zemi nie je.

            Nedávno sa konalo v Budapešti významné futbalové podujatie. Išlo o finále Európskej ligy. Stretli sa futbalisti AC Rím a FC Sevilla. Víťazstvo si vydobyla Sevilla. Rimanom sa ušli „iba“ strieborné medaily. Ich tréner, Portugalčan José Mourinho, si síce medailu prevzal, ale vzápätí ju hodil medzi fanúšikov. Pre nich mala veľký význam, pre Mourinha nijaký. Bol taký presýtený slávou a úspechmi, že druhé miesto znamenalo pre neho porážku.

            Tí, ktorí chcú nasledovať Pána Ježiša, budú musieť prijať fakt, že kríž, t. j. miesto trestu a porážky v Ježišovej dobe, sa javí ako víťazstvo, ktorému sa žiadne iné nevyrovná. Nezahadzujme kríž a obetu ako nejaký balast, ktorý pre nás nič neznamená. Ježišova sláva sa naplno prejavila v jeho kríži na Kalvárii.

2.)  V Ježišovom zázemí má dominovať jednota pier a sŕdc.

Jedna z liturgických modlitieb na túto jednotu poukazuje: „Bože,... daj, aby sme v srdci stále rozjímali o tom, čo v modlitbe vyslovujeme perami.“ (LH III, s. 1218) Pery a srdce modliaceho sa by mali znieť súzvučne. Medzi pery a srdce by sa nemalo dostať nič rušivé. Srdce modliaceho sa počuje aktivitu pier a chce sa zapojiť a uviesť počuté do praxe života. Srdce nechce zostať pozadu.

            V rodine, v ktorej vychovávajú niekoľko detí, dôverne poznajú situáciu, kedy opakujú po sebe určité úkony. Jeden napodobňuje druhého, napríklad mladší staršieho. To platí v dobrom i v zlom.

            V atmosfére modlitby chce srdce konať podľa vzoru pier. Ak sa to potom udeje, môžeme hovoriť o takmer ideálnej spolupráci jazyka a srdca, myšlienky a skutku a vnútra človeka s jeho vonkajším angažovaním sa. Dobrá modlitba pohýna srdce, aby konalo v súlade so svedomím, cez ktoré hovorí Boh.

3.)  Zázemie s Ježišom vyžaduje pravú múdrosť.

Pán Ježiš sa v Getsemanskej záhrade modlil takto: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich...“ (Mt 26, 36 – 42) Niekto by konštatoval, že by bolo múdrejšie a užitočnejšie pre svet, keby Ježiš nebol zomrel. Takto uvažujú ľudia v múdrosti tohto sveta. No tá Božia múdrosť myslí na iné. Na tento rozdiel majstrovsky poukázal sv. Gregor Veľký. Napísal: „Múdrosť tohto sveta je: maskovať srdce úskokmi, zastierať zmysel slovami, falošné vydávať za pravé a pravé označovať za falošné. Naproti tomu múdrosť spravodlivých je: nič navonok nepredstierať, slovami odkrývať zmysel, milovať pravdu taká, aká je, chrániť sa lží, nezištne konať dobro, zlo radšej znášať, ako robiť, nehľadať nijakú pomstu za krivdu, potupu pre pravdu pokladať za zisk. Ale táto jednoduchosť spravodlivých je na posmech, veď múdri tohto sveta považujú čnosť čistoty za hlúposť. Lebo všetko, čo sa koná nevinne, bez akejkoľvek pochybnosti, pokladajú za pochabosť. A všetko, čo na nejakom skutku pravda schvaľuje, znie telesnej múdrosti bláznivo.“ (LH III, s. 261)

            Múdrosť sveta a múdrosť svätá nenájdu vždy spoločnú reč. Ten, kto chce Krista nasledovať, má dôjsť k presvedčeniu, že múdrosť pozemského sveta je pravdivá len vtedy, keď vedie k múdrosti podľa evanjelia. Traja mudrci od Východu sú toho jasným dôkazom.

           

            Význam zázemia s Ježišom potvrdili tí učeníci, ktorí na hore Tábor zažili Ježišovo premenenie. Jeden z nich zvolal: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 1 – 9) Nech je Pánovo zázemie viery pre nás najvyššou autoritou. Nejde iba o pocit blaha, ale o takú blaženosť, ktorá presahuje hranicu časnosti a večnosti.