Viac miesta

V živote nastanú také situácie, kedy zistíme, že potrebujeme viac miesta. Napríklad vtedy, keď pribudnú veci v domácnosti alebo pribudnú ľudia, keď sa rodina rozrastie. Koľkokrát sa posťažujeme na stiesnenosť podmienok a povieme :keby sme mali viac miesta...Tak, ako sa usilujeme získať viac miesta pre seba, tak by sme mali mať úmysel vytvoriť viac miesta pre Boha.  Evanjelium hovorí, že zástupy Ježiša hľadali a zdržiavali ho, aby od nich neodchádzal /Lk 4, 38-44/. Dávali mu na javo, že majú preňho dostatok miesta. On má pre nás dostatok miesta vo večnosti /v dome môjho Otca je veľa príbytkov.../Akým spôsobom vytvoríme pre Ježiša viac priestoru tak, aby zostal a neodchádzal?

    1.,Ježiš je náš priateľ. /ste mojimi priateľmi, ak robíte, čo vám prikazujem/. V evanjeliu čítame:"Priateľu, postúp vyššie!"/ Lk 14, 7-14/. Týmito slovami Ježiš naznačuje, že chce nás, svojich priateľov, vyzdvihnúť až na úroveň večného života. Zároveň to znamená, že aj my sme povinní mu v živote prideliť vyššie miesto. V hierarchii našich hodnôt si zaslúži najvyššie pocty.

    Istá rodina robila rekonštrukciu bytu. Celkom na záver sa pribíjali na stenu obrazy. Jeden člen rodiny stál na rebríku a obrazy upevňoval. Druhý stál opodiaľ a dbal, aby obrazy viseli v rovine. Pri jednom obraze však zvolal:"Tento musíš pribiť vyššie!". Na otázku prečo, odpovedal:"To znázornené miesto a autor majú pre mňa väčší význam ako všetko ostatné". Boh chce, aby sme umožnili vyniknúť, aby nesplynul s pozemskými skutočnosťami a hodnotami. Chce byť vyššie ako štandardné veci z nášho života.

    2.,Kontakt. Evanjelium hovorí, že ľudia dovolili, aby sa ich Ježiš dotýkal. Vedeli prečo. On sa ich dotýkal a uzdravoval ich. Jeho dotyk bol uzdravujúci.

    Existujú tzv. kontaktné športy. Napr. hokej. Keď bol hráč vážnejšie zranený, nemôže byť hneď na tréningu fyzicky kontaktovaný. Má na sebe dres inej farby, aby ho spoluhráči mohli registrovať ako bezkontaktného. Taký stav trvá do vtedy, kým nebude zdravotne celkom v poriadku. Kontakt znamená, že je už zdravý. 

    Kým nebolo Ježišovej vykupiteľskej smrti, boli sme akoby ranení, chorí a bez plného kontaktu s Bohom. Až keď nás Ježiš vykúpil obetou vlastnej krvi, až potom sme prišli s Pánom do správneho kontaktu, ktorý nám ukázal cestu večného života. Kontakt s Bohom to je nenahraditeľná skúsenosť. Už nie sme bezkontaktní, čo sa týka Božej milosti. Boh nám na kontakt odpovie. Dá o sebe vedieť, ukáže cestu, povzbudí v ťažkostiach a uľaví v bolestiach nášho kríža. Kým sa s ním skontaktujeme vo večnosti, doprajme si pôžitok pozemského dotyku, ktorý sa dosahuje najmä sviatostným spôsobom.

    3.,Optické zväčšenie priestoru. Niekedy vznikne požiadavka zväčšiť pozemský priestor. Väčšinou sa to dá, ale niekedy narazíme na nejaké technické problémy, ktoré nám to neumožňujú. V tom prípade sa robí optické zväčšenie. Zväčšenie akože...Ide o ilúziu zväčšenia, nie o skutočnosť. Človek má pocit, že sa nachádza vo väčšom priestore, no v skutočnosti to tak nie je.

    Vieru v Boha máme zväčšovať a prehlbovať. Nie však iba opticky, to by nikomu nepomohlo. Svoje veriace srdce zväčšujeme spytovaním svedomia a porovnávaním nášho života s tým, čo priniesol sám Ježiš. To, čo nám chýba doplňame a to, čo ide akoby cez čiaru, to odstraňujeme. Vo všetkom hľadáme Ježišov optimálny obraz. Aj modlitba nám rozširuje srdce natoľko, aby sme sa blížili k Ježišovmu srdcu, ktoré je plné dobroty a láskavosti. Ak mu dožičíme viac miesta v srdci už počas pozemského života, on nebude šetriť odmenou, ktorá nekonečme prevýši naše túžby po väčších a dokonalejších priestoroch. Boh nedáva stiesnenosť, ale pohodlie svojej milosti.

    

Postúp vyššie!

 

         V evanjeliu objavujeme výzvu: „Postúp vyššie!“ Čo sa nám pri nej v mysli vybaví? Športovci a ich priaznivci sa často pýtajú: „Ako hrali naši? Postúpili sme?“ Pri veciach, ktoré majú súvis so súdmi, občas počujeme takéto vyjadrenie: „Prípad bol postúpený vyššie.“ Znamená to, že sa posunul „vyššej inštancii“. Požívame ho však aj v bežnej praxi: „Postúpte ďalej! Nestojte! Posuňte sa! Choďte dopredu!“

         Aj evanjelium prináša výzvu: „Priateľu, postúp vyššie!“
(Lk 14, 1. 7-14) Stojí pred nami otázka: Kde vyššie?“ Odpovedá na ňu List Hebrejom takto: „... vy ste sa priblížili k vrcholu Sion, k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu...k Bohu...Sudcovi všetkých...k Ježišovi, Prostredníkovi novej zmluvy...“ (Hebr 12, 22 – 24) Z toho vyplýva, že človek sa dostáva vyššie vtedy, keď sa približuje k Bohu. Kedy nastáva takáto situácia?

1.)Vtedy, keď napodobňujeme Ježiša.

Vždy boli a stále sú „v kurze“ ľudia, ktorí imitujú, resp. napodobňujú iných. Vždy je okolo nich veľká zábava a šou. Napodobňovanie Pána Ježia nie je šou, lebo sa netýka zovňajška, gest, mimiky či gestikulácie, ale dotýka sa spôsobu života, vytvorenia zásad, absolútnej premeny človeka, ktorá nepripustí úplnú oddanosť svetu, ale Bohu. Šou môže trvať maximálne pár hodín, ale napodobňovanie Krista sa stáva celoživotným programom, ktorý dokonale preverí každého adepta evanjelia. Evanjelium je: „...pre židov pohoršenie a pre pohanov bláznovstvo.“ (1Kor 1, 17 – 25) Tu neobstojí nijaká pretvárka a nijaká zábava.

 

 

2.)Vtedy, keď odmietame hriech.

Boh chce, aby sme prijali existenciu hriechu, ale zároveň si praje, aby sme viedli voči hriechu nezmieriteľný zápas. Často sa stáva, že sa nám zapáči nejaký výrobok alebo tovar. Máme oň veľký záujem. Keď sa však dozvieme jeho cenu, tak povieme: „Za takúto cenu nie!“ Jednoducho, zdá sa nám privysoká.

         Život nám prináša rôzne príležitosti sebarealizácie a vábivé ponuky, a to v malom či vo veľkom. Cenou je hriech. Cena je vysoká, ba najvyššia. Vďaka Bohu, stále žijú ľudia, ktorí povedia: „Za takúto cenu nie!“ To sa týka malej veci i veľkej. Na pamäti majme inú cenu, ktorá nás musí zaujímať. Žalmista píše: „Veď sám seba nevykúpi nik, ani nezaplatí Bohu výkupné za seba. Cena za vykúpenie človeka je príliš vysoká; nikdy nebude stačiť.“ (Ž 49, 8 – 9)

         Tu, v pozemskom živote sa stretávame s cenovou politikou. Existujú inštitúcie, ktoré sa zaoberajú cenotvorbou. V poriadku spásy sa najvyššia cena nemení, lebo Ježišova krv je najvyššou cenou nášho vykúpenia. Pri ponuke zloby, aj keď ligotavej a lákavej, neváhajme povedať: „Za takúto cenu nie!“

3.) Optimálna situácia vzniká vtedy, keď je Pán Kráľom nášho srdca.

Moderná medicína prezentuje nové postupy pri určovaní diagnóz. Dnes je samozrejmosťou, že sa používa napr. miniatúrna kamera, ktorá sa vovedie do útrob ľudského organizmu. Lekár, ktorý vedie zákrok, vidí celé vnútorné prostredie a môže ho vyhodnotiť. Pri takomto zákroku raz lekár navádzal kameru do organizmu a pritom hovoril: „Som tam, som dnu.“ Hoci dnu bola iba kamera.

         Pán Ježiš túži vojsť do ľudského srdca. Akoby nám pritom hovoril: „Som dnu!“ Hoci ho fyzicky nevidíme, on môže byť v nás. Aby v nás prebýval, je potrebné, zachovať túto schému: eucharistia, Božie slovo, spoveď a modlitba. Boh potom môže viesť naše kroky a usmerňovať ich, posilňovať nás, keď zaváhame, povzbudzovať nás, keď zmätkujeme, potešovať nás, keď zlyhávame, dotknúť sa nás, keď sme v stave beznádeje, navštíviť nás liečivým utrpením kríža, keď zabúdame na to, načo sme vlastne na svete.

 

         My, ktorí sa zúčastňujeme najmä v nedeľu bohoslužieb, postúpili sme vyššie. Deň Pána sme pozdvihli nad všetky ostatné dni. Oslavu Pánovho zmŕtvychvstania nad všetky iné činnosti, eucharistiu a Božie slovo nad všetky príjemnosti dnešného dňa. Tým sme dali najavo, že nás láka postup k Božím výšinám. Boh to vie, a preto nám vždy ponúkne prostriedky duchovného rastu.

Cesty k Bohu

Cesta je v živote človeka dôležitým fenoménom. Pri istej príležitosti sa stretli dvaja príbuzní. Medzi prvými zaznela otázka:"A čo je u vás nové?" Odpoveď znela:"Predstav si, urobili nám novú cestu".

 Bola to radostná správa, nad všetky ostatné. Ten, kto zažil iba rozbité cesty alebo  skoro žiadne, vie oceniť novú komunikáciu.

    Skupina Olympic  má v piesni Otázky  tento text:"Kolik je na zemi cest, kterou mám se dát vést, nebo už myslet mám na návrat". 

    Vždy, keď zomrie pokrstený človek, môžeme povedať, že máme novú cestu k Bohu. Lebo každý človek, reprezentuje nejakú cestu k Bohu, pokrstený ešte výraznejšie. Na jeho živote môžeme objaviť také črty, ktoré môžu motivovať k hľadaniu a nachádzaniu Boha. Ako veľmi vhodné, nám prichádzajú na myseľ slová evanjelia:" Uvidíš väčšie veci ako toto"/Jn 45-51/. Ktoré sú osvedčené cesty, vedúce k Bohu? Vymenujme niektoré tak, ako ich uvádza biskup sv. Ján Zlatoústy.

1.,Cesta odsúdenia hriechu. Žijeme o.i. v dobe rôznych žalôb, viac či menej opodstatnených. Registrujeme ich v celkovej atmosfére spoločnosti. Aj takáto môže byť cesta k spravodlivosti a pravde tu na zemi. Existuje aj žaloba na seba, keď svedomie sa stáva mojim  žalobcom. Aj to je cesta k Pravde-k Bohu. Žaloba na seba pred Bohom môže byť spásonosná a môže nám otvoriť dvere do večnosti.

    2.,Cesta odpúšťania. Vyznieva to ako slovná hračka, ale má to veľký význam. Odpúšťanie, môže byť spúšťačom niečoho hodnotného napr. pokoja v duši a vo vzťahoch. Odpúšťanie znamená spúšťanie duchovne ozdravovacieho procesu. Ostáva spúšť tam, kde niet odpúšťania. Vo vzťahoch musí víťaziť láska podľa vzoru Ježiša Krista. On je náš brat a  prevyšuje nás svojou láskou. Tak, ako sa učia mladší súrodenci od starších, tak je pre nás Ježiš učiteľom evanjeliovej lásky.

    3.,Cesta modlitby. Väčšina ľudí o seba dbá. Nielen o seba, ale aj o iných. Modlitbou sa vychovávame k tomu, aby sme neboli ľahostajní tam, kde treba konať pre potreby dobra. Modlitba nie cesta k pasivite, práve naopak, robí nás akčnými pre vyššie veci ako iba pozemské. Ak chceme o seba alebo o iných dbať, modlitba je vynikajúcou cestou a účinným prostriedkom ako uskutočniť službu lásky v praxi. Dbať o seba neznamená venovať sa iba zovňajšku, ako kto vyzerá navonok, ale zaujímať sa najmä o interiér duše.

    4.,Almužna. Obsah tohto slova je nám známy: dať niekomu niečo nezištne alebo podeliť sa s ním. Rozdaj alebo rozdaj sa. Almužna nemusí znamenať iba veci materiálne. Ona nás môže  viesť k myšlienke rozdať sa so svojimi schopnosťami pre tých, ktorí trpia aj duchovnou núdzou. Tí, ktorí sa rozdávajú pre odovzdanie viery sú v tomto pomyselnom rebríčku na poprednom, ak nie prvom, mieste. Chudoby a biedy, nielen materiálnej, je okolo nás stále dosť. Požiadavka almužny sa ukazuje  z hľadiska dôležitosti ako požiadavka doby na prvom mieste.

    5.,Poníženosť. Ponížený nie je iba ten, kto je niekým utláčaný. Ponížený je ten, kto uzná, že ho niektorí ľudia a skutočnosti presahujú. A hlavne, že ho presahuje tajomstvo Božej prítomnosti medzi nami. A  preto nie je správne toto tajomstvo zavrhovať, ale sa mu pokloniť. My, veriaci tak robievame najmä vtedy, keď prijímame Pánovo slovo a Telo. Ak ho prijímame s poníženosťou duše, prinesie nám veľa potechy a uistenia o tom, že Boh nás nikdy neopúšťa. S pokorou treba prijať aj skutočnosť, že ľudia nachádzajú svoju cestu k Bohu vo večnosti. Vždy, keď sa s niekým na tejto ceste lúčime, majme v duši okrem primeraného smútku aj radosť z toho, že nám Pán ukázal novú cestu. Povedzme: máme novú cestu!. Ukazuje sa, že je schodná a stabilná. Poslúži nám, ak chceme Krista nasledovať.

      

Nie je klopanie ako klopanie

 

 

         Všetci si pamätáme na momenty v živote, keď sme sa stretli s ľuďmi, s ktorými sme sa dávno nevideli. Väčšinou bývajú takéto stretnutia rýchle, spontánne a nezriedka aj srdečné. Majú rýchly priebeh, lebo aktéri sa zvyknú niekam ponáhľať. Najzaujímavejší býva záver stretnutia a rozlúčka. Existuje napr. takáto forma: „A keď pôjdeš okolo, kedykoľvek sa zastav!“

         Ide o starý dobrý trik, ako uniknúť zo stretnutia. Nie všetci to myslia vážne. Raz sa ktosi rozhodol, že bývalého kolegu vezme za slovo. Naozaj išiel o niekoľko dní okolo, ale nikto nebol doma. Po čase išiel znovu okolo, no nikto neotváral. Naveľa sa telefonicky spojili a bývalý kolega mu povedal: „Nie sme doma, ale zastav sa kedykoľvek inokedy.“

         Skúsenosť nás učí, že kedykoľvek neznamená vždy naozaj kedykoľvek. Aj kedykoľvek má svoje limity a obmedzenia.

         (Mt 7, 7) V evanjeliu nachádzame takúto Ježišovu myšlienku: „Klopte a otvoria vám.“ No zároveň zisťujeme, že to neplatí vždy. Nie je totiž klopanie ako klopanie. Aj výraz „klopte“ má svoje limity a obmedzenia. Na inom mieste v evanjeliu čítame: „Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: Pane, otvor nám. A on vám povie: Ja neviem, odkiaľ ste.“ (Lk 12, 22 – 30)

         Aj klopanie môže prísť neskoro. Nemôžeme sa spoľahnúť na to, že naše klopanie môže byť vypočuté kedykoľvek. Čas na klopanie pred Bohom nie je neobmedzený. Najmä pre mladých je pojem „neobmedzený“ veľmi príťažlivý. Napríklad – neobmedzené dáta. Boh je síce vo svojej moci neobmedzený, ale pre naše klopanie stanovil určité podmienky a hranice. Aké?

1.)  Klopanie spoločenstva (Jer 38, 4 – 6. 8 – 10)

Starozákonný pisateľ uvádza, že neprajníci chytili proroka Jeremiáša a hodili ho do starej cisterny. Tá bola určená na vodu, no žiadna tam nebola. Bolo tam iba bahno. Jeremíáš zapadol do bahna. Istý muž, Abdelmelech, zašiel za kráľom a žiadal vyslobodenie Jeremiáša. Kráľ mu nariadil, aby si zobral 30 mužov a proroka z cisterny vytiahli.

         Voda znamená život. Keď chýba, alebo keď jej niet, zostane iba bahno. Aj to vyschne. Mnohí si myslia, že nachádzajú v rôznych živloch tohto sveta skutočný život. Zostávajú však prekvapení, keď zistia, že namiesto „do života“ sa dostali „do bahna“. Napríklad v morálnom slova zmysle. Ale na scéne sa objavujú aj iní, ktorí klopú a prosia o ich záchranu. Boh ich počuje a vypočuje.

         V niektorých farnostiach prebieha podujatie s názvom: „Modlime sa za mesto“. Ľudia z farnosti sa dohodnú na určitej hodine a vtedy sa modlia nielen za farnosť, ale aj za celé mesto. Teda aj za inovercov či neveriacich. V tom momente nastáva situácia, že duchovne silné spoločenstvo klope na dvere milosrdenstva a Boh aj takéto klopanie počuje a naň prihliada. V silách každého spoločenstva je, aby takéto aktivity uviedlo do praxe.

2.)  Klopanie prácou a oslavou

Nejedna rodina sa pred letnými prázdninami rozhodla, že leto strávi spolu. Aspoň niekoľko dní alebo týždňov. Jednotliví členovia nechávajú bokom svoje individuálne záležitosti a všetko robia spoločne. Napríklad prácu i oslavu.

         V evanjeliu čítame o tom, ako hospodár najímal robotníkov do svojej vinice. Robil to celý deň. Tak dosiahol, že tí, čo u neho robili, robili spolu. (Mt 20, 1 – 16)

         Ak si určití ľudia prácu posväcujú, klopú na Pánove dvere. Koľkí to robia tak, že pri prekročení prahu pracoviska prosia za celé pracovné spoločenstvo! Robia to každý deň. Keby sa našli takíto viacerí, ako veľmi by to napomohlo na zlepšenie vzťahov na pracovisku!

         Hospodár okrem ponuky práce pozýva ľudí aj na oslavu. Napríklad na svadobnú hostinu (Mt 22, 1 – 14) Aj oslavou sa môže spoločenstvo zapojiť do duchovného klopania na Pánov príbytok. Oslavy jednotlivých častí ľudského života by sa mali konať s mierou. Na druhej strane, oslava Pánovho života môže byť bez miery. Neraz to robíme opačne. Oslavy človeka často idú do krutých extrémov a oslava Božej prítomnosti býva často chvíľková, chaotická, náladová a povrchná. I práca i oslava môže patriť „do arzenálu“ prostriedkov, prostredníctvom ktorých sa dostávame bližšie k Bohu.

         Človek pracuje a oslavuje celý život. Ak týmto činnostiam dáme duchovnú náplň, môžeme si byť istí, že ide o klopanie pred Božou tvárou, ktoré on vypočuje.

3.)  Klopanie na bránu milosti sa očakáva najmä od tzv. „vylepšených“ či „polepšených“ ľudí

Všetci máme radi vylepšené veci okolo seba. Napríklad pracovné náradie, rôzne materiály, prístroje, atď. Kedysi pri tankovaní na čerpacej stanici istý zamestnanec každému klientovi položil otázku: „Prajete si benzín normálny, či ten vylepšený?“ (samozrejme, drahší) Človeku „nesedí“ výraz vylepšený, iba ak berieme do úvahy skrášľovacie plastické procedúry. Znie to tak, akoby bol človek robotom. Skôr sa hodí výraz „polepšený“, zmenený, t. j. taký, ktorý sa obrátil a zdokonalil svoj život.

         Pán Ježiš kedysi skúšal bohatého mladíka, ktorý mal záujem Ježiša nasledovať. (Mt 19, 16 – 22) Učiteľ z Nazareta ho vyzval, aby sa najprv zriekol majetku, a až potom sa vrátil a nasledoval ho. Mal sa vrátiť premenený, zdokonalený chudobou, odbremenený od materiálnej záťaže. Nevedno, či sa mu to podarilo.

         Duchovná aktivita „polepšených ľudí“ môže priniesť veľa dobra. Ich modlitby a obety sú milé Bohu a môžu vyprosiť veľa ovocia. Po každej spovedi sa dvíhame, meníme a rastieme. Vždy, keď si vstúpime do seba, vytvárame podmienky na to, aby sme sa stali Bohu milšími. Všetci, ktorí sme sa vrátili „z horších ciest“ a hodláme kráčať iba po tých „evanjeliových“, sa stávame „novými ľuďmi“. Naše obrátenie vyznieva ako vážne klopanie na srdce Pánovho piedestálu. Takéto klopanie má právo zaznieť kedykoľvek. Boh pri ňom nikdy nepovie: „Nepoznám vás.“ Práve naopak! Povie: „Poďte, požehnaní, do môjho kráľovstva!“ 

 

         Sú situácie, kedy narýchlo odbavíme známeho slovami: „Niekedy sa zastavím.“ Nie je isté, či sa tak aj stane. Ak to povieme Bohu, mali by sme to brať vážne. Boh má otvorené dvere a citlivo reaguje na naše klopanie. Nebude však čakať donekonečna. Kým sme tu a žijeme v tomto ľudskom spoločenstve, spájajme sa a zjednocujme sa v snahe dobyť Božie kráľovstvo. Pre seba i pre celý svet.

Nanebovzatá

 

„Už ju tu nehľadaj, odišla do večnosti.“ Takto odpovedal ktosi na otázku, ktorú dostal: „Ako sa má tvoja mama?“

         Naša Nebeská Matka, Panna Mária, odišla do večnosti. Jej Božský Syn ju chcel mať navždy pri sebe. Boli by sme na tom zle, keby sme ju preto nehľadali. Práve naopak! Teraz, keď požíva slávu u svojho Syna, sa celé generácie dožadujú jej pozornosti. Robia to preto, lebo sú presvedčení, že na základe jej materinského príhovoru dosiahnu od Boha potrebné milosti. Veria, že keď posilnia svoje väzby s Máriou, posilnia ich zároveň s Božím Synom.

1.)         Väčšina matiek má rada poriadok a usilovne na ňom pracuje.

Nebeská Matka chce poriadok tiež, a to poriadok podľa jej Syna. Kedysi to vyjadrila slovami: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Chce, aby jej deti na zemi sa usilovali o poriadok v duši a o poriadok okolo seba. Nehľadá iný poriadok, iba poriadok, ktorý priniesol Ježiš. Ona vie, že iní dokonalejší neexistuje.

         Dnes chce svet nastoliť poriadok, napríklad cez vojny, prostredníctvom rôznych rokovaní, cestou rôznych kompromisov, cez skúmanie verejnej mienky, cez stále liberálnejšie názory na život a hlavne – cez intenzívnejšie zavrhovanie všetkého, čo je kresťanské. Skutočný poriadok podľa Božej vôle vnáša pokoj, radosť, citlivosť, zmysel pre obetu. Vždy zostáva v platnosti starobylá zásada: Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba. Priam exkluzívne to platí o poriadku, ktorý priniesol Kristus.

2.)             Matky stmeľujú rodinu.

V bežnej praxi života ľudia požívajú tmel. Prečo? Pretože spája, sceľuje poškodené miesta, vypĺňa prázdne a chybné miesta.

Matka môže stmeľovať tak, že nezostanú v rodine „hluché miesta“, lebo ony tam vnášajú Boha a jeho pôsobenie. Choré a „kazové“ momenty v rodine preliečia svojou zbožnosťou, ba dokonca spájajú aj nalomené a prerušené vzťahy, ktoré na smútok všetkých matiek vznikajú medzi súrodencami. Účinnosť matkinej obety je obdivuhodná a takmer neobmedzená, Každý, kto vo svojom živote zažil dobrú matku, to môže potvrdiť.

Raz som čítal takúto správu – Viaznu spoje (autobus a vlak). Pri vyšetrovaní príčin akéhosi nešťastia, komisia konštatovala: „Na vine boli chybné a nefunkčné spojivá. Materiál tak nedržal pohromade.“ Božia Matka vychováva pozemské matky, aby boli čo najdokonalejšími spojivami v rodine. Boh tento fakt zobrazil na kalvárii pod Ježišovým krížom: „Hľa, tvoja matka. Hľa, tvoj syn.“

3.)              Matky majú blízko k plaču.

Pán Ježiš stretol plačúce matky cestou na krížovú cestu. Pieseň začína slovami: „Matka plače, ruky spína.“ Plač sv. Moniky je všeobecne známy.

Plač je výrazom citlivosti, ale aj bezmocnosti. Je to často jediná reakcia na bolesť a nespravodlivosť.  Plač zmýva viny, lebo môže byť prejavom pokánia a zmierenia s Bohom. Obmäkčuje srdce Najvyššieho Sudcu, Pána života a smrti. Plač matky býva často jediným kontaktom s Bohom v rodine; je reakciou na všetok nesúlad s Božou vôľou. Môže ísť o plač hlasný, inokedy tichý, pre verejnosť málo počuteľný. Plač môže byť prvkom spásonosným. Plač patrí k zásadným prostriedkom, ktoré používame vtedy, keď je nám v živote ťažko a aj vtedy, keď si volíme cestu pokánia, ktorá nás privedie k Bohu.

 

Naša Nebeská Matka, Panna Mária, odišla po skončení životnej púte do večnosti. Neprestáva sa však o nás starať. Celý život sa k nej utiekame, lebo veríme, že skrze ňu nájdeme istú cestu k jej Synovi, cestu do večnosti. Má zmysel, aby Nebeskú Matku prosili o orodovanie u Syna, lebo iba ona nám môže sprostredkovať nebeské hodnoty.  

„...aby sa brat mohol pozrieť na brata....“

 

 

         Pred niekoľkými dňami sa svetom rozniesla radostná správa. Lekárom – špecialistom – sa podarila v brazílskom Rio de Janeiro unikátna operácia. Oddelili od seba dvoch 4-ročných bratov, ktorí boli zrastení lebkami a mali aj spoločnú časť mozgového tkaniva. Operáciu si najprv naštudovali vo virtuálnej rovine. Po úspešnej operácii zaznela zaujímavá veta: „Prvýkrát od narodenia sa mohli bratia na seba pozrieť.“ Boli zrastení tak, že sa vidieť nemohli.

         (Lk 12, 49 – 53) Pán Ježiš hovorí, že prináša nie pokoj, ale rozdelenie, a to rozdelenie v tých najcitlivejších vzťahoch rodiny. Kvôli viere v Ježiša Krista sa ľudia postavia proti sebe. Rozdelí ich postoj voči Ježišovi Kristovi. Je tu otázka: „Pozrú sa ešte takíto bratia na seba?“ Ak ich rozdelí téma prijatia či neprijatia Ježiša Krista, čo to prinesie do vzájomných vzťahov? Vzniká otázka, ako sa toto rozdelenie môže prejaviť v živote.

1.)  „Nemôžete slúžiť Bohu i mamone.“ (Mt 6, 24)

Človek musí mať priority. Niekomu alebo niečomu dá viac, iným menej. Niečo musí vyčnievať. Niečo nás musí interesovať viac, niečo nám „zachutí“ viac, iné menej.

Ako dieťa si pamätám, že sme chodili v lete, cez prázdniny, po ulici a v ruke sme držali natretý krajec chleba. Držali sme ho vo vodorovnej polohe vedľa hlavy a postupne sme z neho ujedali. Dnes takýto obraz vidno zriedkavo. Kedysi som spozornel, lebo po ulici kráčalo dieťa a v ruke držalo akoby takýto krajec. Bol to omyl. Nešlo o natretý krajec chleba, ale o mobilný telefón, ktorý ľudia držia vedľa hlavy, s niekým rozprávajú a z diaľky to pôsobí tak, že je to krajec chleba. Aký paradox! Kedysi sa deti sýtili natretým chlebom, dnes im stačí kúsok plastového čuda vedľa hlavy. Chlieb by mal chutiť viac ako výdobytok techniky, aj keď super dokonalý.

Boh by „mal chutiť“ viac ako všetko ostatné, čo ako moderné. Boh je ako chlieb, ktorý môžeš mať vždy poruke. Vtedy sa Boh stáva jedinou prioritou, ak nám „zachutí“ tak, že ním chceme zahnať duchovný hlad, posilniť sa a pritom nebudeme šetriť chválou a vďakou na jeho adresu.

2.)  Rozdeľ a panuj! – Divide et impera!

Takýmito slovami sa definuje vojensko-politická stratégia známa odpradávna. Snaž sa protivníkov rozdeliť a postaviť proti sebe a víťazstvo bude tvoje! Pokúsme sa výrok inovovať: Postav proti sebe hriech, ktorý je tvojím najväčším nepriateľom a panuj nad sebou, alebo: Opanuj sa! Toto rozdelenie je základné. Oddeľ hriech od svojho života a dosiahneš úspech! Budeš sa ovládať, pokoríš seba, dokážeš sa opanovať, keď budú tebou lomcovať emócie a návaly zloby a rôzne pokušenia. Ide o dôležitý prostriedok duchovného rastu. Schopnosť vládnuť nad sebou je prioritou, a nie každý si ju dokáže osvojiť. História pozná mnohých vodcov a imperátorov, ktorí priam nenásytne zaberali cudzie územia. Dôvod spočíval v tom, že nedokázali ovládnuť seba, svoje chúťky, nevedeli kedy je dosť, a nakoniec ich impérium zabral niekto iný. Človek bojujúci s hriechom sa stáva vnútorne i navonok silným.

Trénovaní ľudia dokážu na svojich rukách dvihnúť seba, t. j., svoju váhu. Zdvihnúť seba, celý svoj život z biedy je možné len vtedy, ak dôsledne oddeľujeme hriech od života. Mnohí sa zdvihli so zdanlivo neriešiteľných situácií, a to len preto, že našli Ježiša Krista, ktorý ich od hriechu oslobodil.

3.)  „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské.“ (Mk 8, 33)

To je časť rozhovoru Pána Ježiša s Petrom. V našich mestách na Slovensku v súčasnosti dominujú výkopové práce. Kladú sa nové potrubia, staré sa vymieňajú alebo sa ukladajú káble. Pri týchto prácach treba zachovať primeranú hĺbku. Niekedy treba ísť poriadne hlboko. Je to dôležité z hľadiska účinnosti a bezpečnosti.

         Človek, ktorý chce nadobudnúť zmysel pre Božie veci, musí kopať hlboko. Musí dokázať oddeliť veci čisto ľudské od tých, ktoré vedú k Bohu.

         Kedysi som čítal životný príbeh známeho slovenského športovca. Pred niekoľkými rokmi mu pri pôrode zomrela manželka. Zostali dve deti. Jedno z nich je ťažko postihnuté. Bude odkázané na celoživotnú pomoc. Otec, športovec, vzal svoj olympijský dres, t.j. to najcennejšie, čo zo športu má a vydražil. Niekto ho kúpil za 1100 eur. Otcovi to veľmi pomohlo, lebo mohol kúpiť špeciálny vozík pre syna, ktorý sa vyrába iba vo Švajčiarsku.

         Ísť a zrieknuť sa cenného, a to pre niečo, čo má ešte vyššiu cenu – život, to je vrchol obety. Toto sú skutky so zmyslom pre Božie veci, nielen pre ľudské. V našich podmienkach sa stretávame s takouto ušľachtilosťou a hodnotou ľudského ducha.

 

         Brat sa môže pozrieť na brata, keď má srdce oslobodené, oddelené od hriechu. Môžu sa na seba pozrieť s čistým štítom a nič ich neoddelí – ani závisť, ani rivalita, ani postavenie, ani majetkové pomery, ani vzdelanie, ani zdravotný stav, ani nič na svete. Jedine Boh môže oddeliť to, čo je zrastené s hriechom. Iba Božia milosť nás môže oddeliť od zlého, aby sme jeden na druhého mohli pozerať s jasným pohľadom a srdcom.

 

Hviezdy

 

         Prednedávnom som čítal v Katolíckych novinách (KN 29/2022) rozhovor s mladým gymnazistom. Študuje v Lipanoch a zatiaľ sa amatérsky zaujíma o astronómiu. Nedávno sa zúčastnil medzinárodnej súťaže s názvom Catch a star (Chyť si hviezdu). Keďže sa umiestnil vysoko, upozornil na svoj talent v tejto oblasti, aj keď sám hovorí, že ho nechce profesionálne rozvíjať. Jeho ambíciou je to, aby sa dokázal čo najlepšie zorientovať na oblohe.

         V nedeľu vyvrcholilo celonárodné stretnutie mládeže, ktoré sa konalo v Trenčíne. Mládež stojí v dnešnej dobe pred dôležitou úlohou – zorientovať sa na oblohe tohto sveta a objaviť a „chytiť si tú správnu hviezdu“. Tú hviezdu spoznať v Ježišovi Kristovi. Môžu sa pripojiť k tým velikánom, o ktorých píše List Hebrejom. Svätopisec spomína „Abraháma, ktorý bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; šiel, a ani nevedel, kam ide.“ Ďalej spomína Sáru, ktorá „dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie.“ (Hebr 11, 8 – 19)

         Títo „hľadači pravdy“ len túžili po Mesiášovi. Včerajší sviatok Premenenia Pána pripomenul troch (Peter, Jakub, Ján), ktorí sa s Mesiášom priamo stretli a komunikovali s ním. Všetci títo, ale aj iní sa na oblohe zorientovali veľmi rýchlo a našli hviezdu s najjagavejším leskom – Božieho Syna, Mesiáša. Ako ho objaviť v dnešnom svete?

1.)  Vyriešiť otázku, ktorá znie takto: Na koho sa mám obrátiť?

Z kontextu vyplýva, že pýtajúci sa prežíva nejaký problém. Hľadá spravodlivosť. Domáha sa pravdy a vypočutia. Využil už viaceré možnosti, ale s negatívnym výsledkom. Plný smútku a sklamania konštatuje: „Ani neviem, na koho sa mám obrátiť.“ V takejto situácii sa ocitla kanaánska žena, ktorá sa stretla s Ježišom a kričala za ním, aby jej uzdravil dcéru. (Mt 15, 21 – 28) Určite aj ona vyčerpala všetky možnosti, ktoré doteraz zlyhali. Nakoniec sa rozhodla pre Ježiša. Prekonala rozpor, ktorý panoval medzi jej národom a Židmi.

         Predpokladom vyriešenia otázky: Na koho sa mám obrátiť?, je vlastné obrátenie. Ten, kto sa rozhodne pre obrátenie, určite veľmi rýchlo zistí, že Ježiš je ten, na ktorého sa treba obrátiť. Niekedy treba prekonať rozpor medzi pýchou a pokorným vyznaním hriechov. Vtedy človek zažije obrátenie a zistí, že jedine Ježiš je hodný toho, aby sme sa na neho obrátili.

2.)  Vyriešiť otázku: „Kam sa uchýliť?“

Človek, ktorý rieši túto dilemu, hľadá také miesto, kde by našiel pokoj, odpočinok a ochranu pred nejakou zlobou. Pýta sa ju človek, ktorý už vystriedal rôzne miesta, o ktorých si myslel, že mu prinesú úľavu. S výsledkom však nebol spokojný. Konkrétny návod ukazuje Ježiš z Nazareta. Evanjelium hovorí, že: „...vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám.“ (Mt 14, 22 – 36)

         Je paradoxné, že Ježiš sa uchýlil na púšť, aby sa tam modlil. Urobil to za tmy. Ide o také podmienky, ktoré dnešnému človeku veľmi nevyhovujú. Málokto chodí na púšť a už vôbec nie potme, kým ostatní spia. Tým chcel naznačiť, že máme dobre využiť čas. Kým iní ho „prespia“, nájdu sa aj takí, ktorí bedlia a komunikujú s Bohom. Najväčší komfort prežíva človek vtedy, keď sa modlí a rozpráva sa s Bohom. Koľkí premrhajú možnosti na zblíženie sa s Ježišom! Odmietnu jeho ponuku na stretnutie v sviatostnom fóre, alebo aj mimo neho.

         Dnes je dôležité, aby sme ako veriaci boli citliví a vnímaví na možnosti bdieť s Pánom a toto stretnutie považovať za vrcholný moment života.

3.)  Vyriešiť otázku: „Kedy je čas kontaktovať Boha?“

Túto oblasť poznáme veľmi dobre. Treba nám dnes komunikovať s rôznymi odborníkmi a špecialistami na rôzne oblasti života. Domáhame sa stretnutia s nimi, snažíme sa s nimi skontaktovať (niekedy márne) a kladieme im otázky: „Kedy? O ktorej hodine?“

         O aktuálnosti tohto problému sa presvedčil aj Šimon Peter. Rozhodol sa, že bude kráčať k Ježišovi po mori. Keď sa začal topiť, zakričal o pomoc: „Pane, zachráň ma!“ (Mt 14, 22 – 36)

         V pravý čas spoznal, že sa topí. Jediné, čo mu pomôže, je Ježišov zákrok.

         Sú ľudia, ktorí nezbadajú, že sa potápajú. Nielen v bežných ťažkostiach života, ale priamo v existenčných. Vykročili na háklivú pôdu života, ktorá ich chce pohltiť. Ani nevnímajú, že bez Božieho zásahu si pomôcť nedokážu. Svet je plný tých, ktorí sa topia. Sú ľudia, ktorí im podávajú pomocnú ruku. Priamo, prakticky, alebo sa za nich modlia. Ktovie, koľkým ľuďom môžeme poďakovať za to, že sme sa v živote nepotopili, nedostali sa na úplné dno ľudskej biedy a slabosti. Veriaci človek má zachytiť signály, ktoré mu hovoria, že sa toto s ním deje. Má včas vykročiť oproti Ježišovi a požiadať: „Pane, zachráň ma!“ Skúmajme, či sa netopíme svojím štýlom života, ktorý vytesňuje Ježiša mimo rámec života. Urobme kroky potrebné na to, aby nás mohla uchopiť Ježišova silná ruka. Nie je to hanba, ale vec našej spásy.

         Niektorí mladí ľudia sa zaujímajú o hviezdy. Sú to hviezdy, ľudské idoly, ktoré pravidelne hasnú, a znova zasvietia, a opäť hasnú, až kým úplne nezhasnú. Treba hľadať hviezdu, ktorá má trvalý lesk. Jej lesk je viditeľný v tomto, ale najmä vo večnosti. Viera v Ježiša, ktorý je touto hviezdou, je najväčšou ozdobou človeka v každej dobe. Túto hviezdu si treba chytiť, udržať si ju a žiť z nej počas celého pozemského putovania. Ona nám iste posvieti na cestu do Božieho kráľovstva.

OTEC V RODINE

 

 

         Pred niekoľkými dňami sa konal v Bratislave pravidelný Pochod za rodinu. Tento rok rezonovala téma: Mama a tato navždy. Toto heslo mali účastníci na svojich tričkách. Je chvályhodné, že aj v dnešnej ťažkej dobe základné rodinné pojmy – mama a otec – nevymizli. V spoločnosti sú síce snahy tieto pojmy eliminovať, ale Bohu vďaka, ešte stále sa medzi nami nachádza „zdravá základňa“, ktorá má jasno v týchto dôležitých pojmoch. Otec je mužského rodu a mama ženského rodu. Tak, ako to chce Boh. Aký to má dosah na otca v dnešnej kresťanskej rodine?

1.) Úvaha holiaceho sa (niekedy) otca

Prvé, čo urobí, keď sa ráno preberie po nočnom odpočinku, je, že si dlaňou prejde oblasť tváre a brady. Vzniká preňho dilema – holiť či neholiť? Prvý impulz znie – pravdaže, áno. Ako by sa inak mohol ukázať na oči? Tvár je prvé, čo si ľudia všímajú, preto nemôže hazardovať so svojím „faceliftom“ vždy oholeného a dobre naladeného muža. Vzápätí sa však môže objaviť iná myšlienka. Taká, ktorá tú prvú zneistí: „Čo by sa stalo, keď sa raz za čas zaužívané konvencie prerušia? Nič. Vôbec nič. Práve naopak!“ Muž sa môže cítiť „módnejší a bližší trendom dnešnej doby“. Napokon drobný porast môže dodať vážnosti a úcty. Znova sa však ozve pôvodná myšlienka, ktorá volá po dokonalej vizáži. Tá mi nastolí problém vo svedomí. A nie je to z tvojej strany len alibizmus, ktorý má za úlohu zakryť tvoj sklon k pohodlnosti? Kde až dôjdeš? Neholíš sa raz, dvakrát a zrazu budeš vyzerať ako páni ZZ TOP alebo ako pouliční vandráci, ktorí upútavajú pozornosť ťažkým zápachom a hustým porastom brady. Nakoniec zvíťazí teória plná sebavedomého postoja voči životu, ktorá znie takto: „Napokon, čo koho do toho, ako vyzerám, nech sa každý stará sám o seba a mne dá pokoj!“

2.) Úvaha holiaceho sa a veriaceho muža

Prvé, čo urobí v nedeľu ráno, hneď potom, ako si prejde dlaňou oblasť tváre a brady, je riešenie otázky: „Kostol a omša – áno alebo nie?“ Viera je stále súčasťou môjho života. Mal by som vstať, oholiť sa a ísť do kostola. No akoby „na potvoru“, sa mi vkradla do duše odstredivá invazívna myšlienka: „A čo keď raz nepôjdem? Je nedeľa, do práce nejdem, konečne môžem dospať týždňový deficit. Som len človek, unavený človek, som človek nevyspatý.“ V škole sme sa učili, že sme: „homo sapiens sapiens“. V poriadku, ale súčasný Boží tvor si zaslúži ešte aj iný prívlastok – kvôli životnému štýlu – „človek rozumný a permanentne nevyspatý“ a ešte do toho vojde nedeľa s príkazom sv. omše. Vzbúrené svedomie však položí otázku: „Čo keď zazvoní mama a prvé, čo sa opýta, je, či sme boli ako rodina na sv. omši? Nejako by som sa už len „vykrútil“ s tým, že nezvonil budík, že sme nestihli nakúpiť na nedeľný obed a bolo potrebné v obchode absolvovať nákup. Práve na našej ulici prasklo potrubie a autom sa prejsť nedalo a peší je to ďaleko, atď.“ Z mravného hľadiska to neobstojí. Klamať sa donekonečna nedá, ani seba samého, ani rodiča. Napokon, som už dospelý. Čo koho do toho, či pôjdem alebo nie. Omšou sa mi „rozbije nedeľa“, už nestihnem nič. Ráno príprava na omšu a po nej príprava na obed, následne príprava na pondelok do práce. Koľko „oštary“ môže spôsobiť jedna nedeľná omša! V konečnom dôsledku však zvíťazí v tomto zápase dlhoročný zvyk. Po takmer strašidelnom frflaní, chrochtaní a stonaní, ktoré niekedy ranné vstávanie sprevádza, sa preberiem, vzchopím, oholím, oblečiem si niečo nedeľné a idem. Domov prídem celkom v pohode, neskrývam dobrú náladu, lebo cítim silné neviditeľné pohladenie na duši... Odkiaľ by som ho získal, ak nie z prostredia chrámu?

3.) Úvaha holiaceho sa, veriaceho a nostalgicky spomínajúceho na staré časy muža.

Ten, kto vchádza autom do mesta, musí niekde zaparkovať. V meste vždy treba niečo vybavovať: nemocnicu, úrady, obchody, atď. Predstavme si okolie popradskej nemocnice. Zrána tam prebieha zápas o každé miesto na parkovanie. Raz sa stalo toto: Dvaja vodiči objavili jedno voľné miesto na parkovisku. Stáli oproti sebe na opačných stranách a chystali sa na rozhodujúci útok na voľné miesto. Scéna pripomínala akčný záber z filmu, kde sa dve autá rútili oproti sebe a jedno našťastie, uhne v poslednej chvíli. Na parkovisku tentokrát vyhral ten s rýchlou akceleráciou. Doslova sa zabodol medzi dve autá a vypol motor. Veľmi si nepomohol. Stál tak tesno, že nemal šancu otvoriť dvere. Niektorí sledovali túto scénu naživo a spomenuli „na starého dobrého Vladimíra Iľjiča“ Jeho socha dlho dominovala pri nemocnici. V tých časoch tam nebolo nič, iba betónové panely, na ktorých sa voľne parkovalo. Iľjiča neskoršie „stiahli z podstavca“ aj s pripevneným batohom, ktorý mu nejaký recesista navliekol. Iľjič bol v pozícii akoby chcel zhromaždiť všetkých pod svoje ochranné krídla (Proletári všetkých krajín spojte sa!) Neustrážil však ani seba samého, nieto ešte tých pár áut, ktoré sa tam zmestili. Tým vzniká otázka, kde a ako bezpečne „uložiť“ svoj život. Pod ochranou koho možno zveriť celú rodinu. Pri Ježišovi je miesta dosť. Nikto tam nikomu nezavadzia, ani nezávidí, ba ani neobsadí miesto. Niekto sa nechá znechutiť tým, že mu chýba miesto na parkovanie, ale nemusí sa znepokojovať jeho duša, ktorá už má miesto pri Bohu. Svet nám neraz odkazuje: „Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté... Nemôžem vstať...“ Ježiš, náš istý Ochranca, nám odkazuje opačne: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Lk 11, 1 – 13)

 

         Otcovi nemá byť jedno, čo mu rastie pred očami a pod nosom. Väčšina si tvár a bradu oholí alebo skráti. Dobrému otcovi nemá byť jedno, čo mu vyrastá „pod nosom“, „pred očami“. Myslíme tým rodinu, vzťahy v nej a jeho dušu. Má sa usilovať odstrániť to, čo prekáža dobrému, t. j. evanjeliovému pohľadu na ľudí a vzťahy. Otcovský pohľad má byť plný odvahy, obety a zodpovednosti.

         Mnohých otcov dostáva v nedeľu ráno z postele myšlienka na stretnutie s Ježišom pri sv. omši. Aj sv. Jozef vzal Máriu a Dieťa Ježiša a utekal pred Herodesom. Súčasný Jozef má zobrať rodinu a utiekať sa s ňou do priazne Ježiša. Sám Ježiš vie, že jeho pestún ho chránil pred krvilačnou zlobou Herodesa. Teraz chráni otcov a ich rodiny pred zlovôľou sveta, ktorý tradičnú rodinu vysmieva a ironizuje. Isté a trvalé miesto nájde iba v blízkosti Božej prítomnosti.

Chlieb

 Niekedy na prvý pohľad nerozoznáme atrapu od originálu. Malé dievča sa hralo v kuchyni pod dohľadom matky. Matka piekla koláč, dievčatko tiež. Nakoniec obidva produkty ležali vedľa seba na stole. Na prvý pohľad boli na nerozoznanie. Matkin-skutočný a koláč dievčatka-plastový, ako hračka. Už len zahryznúť. 

    Predstavme si, že na stole je položený chlieb. Je čerstvý a rozvoniava. Len  nedávno ho vytiahli z pece. Nejde o chlieb krájaný, ale o klasický peceň, ktorý býva položený na bielom obruse a ním sa napr. vítajú významní hostia alebo sa nosieva ako obetný dar pri svätej omši. Aké máme pocity? Už len zahryznúť. Ale pekne po poriadku. Najprv sa nám žiada chleba dotknúť. Lebo peceň chleba predstavuje istú dokonalosť. Upúta zrak a vyprovokuje jednotlivca, aby sa produktu jemne dotkol. Ďalší krok spočíva v tom, že ho chceme rozlomiť. Málokto chce uchovať chlieb celistvý, tak, ako ho vytiahli z pece. Peceň si vyžaduje rozdelenie na menšie časti a zároveň podelenie sa s niekým. Súvisí to s otázkou:a čo keď iní nemajú a hladujú? Peceň chleba volá po narušení  celistvosti, vytvorení menších celkov a ponúknutí núdznym. Až teraz príde na rad zahryznutie, ochutnanie a nasýtenie. Vychutnať s blahom pre dušu si môžeš až vtedy, keď sa najprv dotkneš, rozdelíš a ponúkneš. Až potom môžu prísť chuťové poháriky do kontaktu s chlebom, až potom tvoja duša má právo na poriadnu porciu toho, čo ju udrží pri život.

    Kresťan sa dotýka tajomstva vnútrom, dušou. Najmä toho tajomstva, ktoré sa slávi na oltári. Kresťan sa už od malička učí podeliť sa s dobrami tohto sveta. Má to mať v DNA. Kresťan aj ochutnáva. Pije "z Pánovho kalicha". Tak, ako si to priala matka Zebedejovcov /Mt 20,20-28/. Kalich utrpenia a kríža nikdy nie je prázdny. Je ho dostatok. 

    Každému je jasné, kde takýto chlieb nájdeme. Sám Ježiš na to upozorňuje svojich apoštolov:"Nemusíte nikam chodiť!"/Mt 14, 13-21/. Kto sa zdržiava pri ňom, má všetko potrebné.