Tajomstvo človeka

 

         Pri istej príležitosti sa stretli traja ľudia. Ich rozhovor mal vážny a dramatický charakter. Po čase sa jeden z nich rozlúčil a odišiel. Tí dvaja, čo zostali, iba pokrútili hlavou a povedali si: „Vyznáš sa v ňom?“ Je to dobrá otázka. Málokedy vieme o všetkom, čo človek skrýva vo svojom srdci.

         Žalmista našu dilemu potvrdzuje slovami: „Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť.“ (Ž 64, 7) Túto myšlienku potvrdzuje aj evanjelium. Prináša síce strohú, ale obsahovo bohatú myšlienku na túto tému. (Mt 21, 28 – 32) Otec poslal svojich synov pracovať do vinice. Jeden prisľúbil, ale nešiel. Druhý najprv odoprel, no potom rozhodnutie zmenil a šiel. Kto sa má v tom vyznať?

         Sv. Augustín napísal: „Veď ktorý človek môže posúdiť človeka? Opovážlivých súdov je všade plno. Ale ten, nad kým sme zúfali, naraz sa obráti a stane sa najlepším. A ten, komu sme veľmi dôverovali, naraz padne a stane sa najhorším. Ani naša obava nie je spoľahlivá, ani naša láska nie je spoľahlivá.“ (LH IV, s. 269)

         Ktoré sú kritériá lepšieho posúdenia charakteru človeka?

1.)Musíme sa zbaviť slepoty (duchovnej).

U sv. Gregora Veľkého čítame: „Archanjel Rafael sa dotkol Tobiášových očí ako ošetrujúci lekár, odstránil tmu jeho slepoty.“ (LH IV, s. 1505) Potrebujeme sa zbaviť takej zaslepenosti, ktorá zachádza do extrémov. Na jednej strane bývame zaslepení tzv. láskou a na druhej strane ošiaľom nenávisti. Ani jedno, ani druhé nie je správne, lebo nám bráni objektívne posúdiť situáciu. Potrebujeme mať nadhľad nad vecami okolo seba. Čie skutky a čí život sa nám pozdáva, nech to ten to daný človek potvrdí viackrát. Potom si vyslúži jeho správanie úctu a uznanie. Ten, kto sklamal raz aj viackrát, po primeranom pokání, nech znovu zaujme miesto v našom srdci. Ale všeobecné pravidlo zostáva – máme sa modliť aj za toho (najmä), kto nie je schopný ani ochotný podstúpiť primeranú sebareflexiu.

2.)„...v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho“  (Flp 2, 5)

Sv. Pavol vzápätí túto myšlienku konkretizuje a upresňuje takto: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných.“ A dodáva: „Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš.“

         Synovia z evanjelia dostali príležitosť, aby ukázali, či sledujú svoje záujmy alebo aj iných. Prijať otcovo pozvanie do vinice bolo veľkou výzvou. Ísť do vinice predstavovalo možnosť sledovať aj svoje záujmy, lebo vinicu by pravdepodobne zdedili. Mohli ukázať, že vidia aj záujmy iných; svojím postojom inšpirovať a povzbudiť ľudí vo svojom prostredí.

         V živote môže byť dosť nebezpečné naraziť na záujmy iných. Nielen na nich naraziť, ale aj ich odhaliť. Prax života ukazuje, že je to nebezpečné do takej miery, že to ohrozuje život človeka. Myslíme na záujmy materiálne a mocenské. Koľkí doplatili svojím životom alebo nejakými vyhrážkami, ak sa vedome či nevedome dotkli záujmov ziskuchtivých a chamtivých ľudí.

         Existuje však jeden Mocnár, ktorý nás priam nabáda, aby sme odhaľovali jeho záujmy. Je to Ježiš Kristus. Jeho záujmy siahajú až do večnosti. Záujmy iných končia na tomto svete. Ježiš často hovorieval: „Poďte za mnou, nasledujte ma, hľadajte, klopte, proste.....“ Ten, kto odhalí Ježišov záujem spasiť všetkých ľudí, sa môže stať takým boháčom, ktorý zdedí bohatstvo Božieho kráľovstva.

 

 

3.)Človeka (veriaceho) posúdime aj podľa toho, či má úmysel žiť apoštolsky a anjelsky.

Boh totiž vždy niekoho posiela: apoštolov alebo anjelov. Všetci títo sú poslami, ktorí odovzdávajú Božie posolstvo. Apoštol je ten, ktorý kvôli Božej pravde a jej službe veľa znesie a obetuje sa. Anjel v prenesenom slova zmysle je ten, kto Bohu bezvýhradne slúži. Treba si všimnúť tých, ktorí sa snažia apoštolsky pôsobiť a anjelsky žiť. To je v protiklade so zmýšľaním doby. Je isté, že v každej dobe vynikne kontrast. Doba a jej zmýšľanie a apoštolskosť a anjelskosť.

         Občas počujeme výraz: kontrastná látka. Vedci ju používajú preto, aby bol viditeľnejší rozdiel medzi dvomi prvkami. Ježiš bol, je a bude kontrastom voči tomuto svetu. Živé evanjelium bude vždy pôsobiť kontrastne a s ním aj tí, ktorí majú ambíciu podľa neho žiť. Apoštolskosť a anjelskosť, t. j. horlivosť a snaha o čistotu svedomia sú veľkým kontrastom voči životu bez zábran a akýchkoľvek noriem a hraníc.

 

         Občas počujeme, ako sa medzi športovcami hovorí: „Súpera máme prečítaného.“ Nie každého človeka dokážeme „prečítať“. Zisťujeme totiž, že ľudia dokážu byť nečitateľní, dvojtvárni, nevyspytateľní, t. j. takí, ktorí nikdy nevytiahnu všetky tromfy, nechávajú si ich v sebe a pre seba. Podstatné je však iné – aby v nás bola čitateľná tvár a duša Ježiša Krista.

Plavci

Napadla mi paralela medzi plavcami. Sú iba dvaja. Nemyslím na nijaké športové podujatie. ale na dvoch vodcov, ktorí sa objavili v nerovnakom čase pri vodných tokoch. Prvý je celosvetovo známy a volá sa Mojžiš. Ide o vedúcu osobnosť Izraelitov, ktorí putovali pod jeho vedením do zasľúbenej zeme. Ten druhý je súčasný predstaviteľ politickej scény u nás. Ako každý, kto kandiduje, aj on účinkuje v kampani. Pri vode. V krátkom reklamnom šote ukázal, že je skvelý plavec. Priplával k brehu, posadil sa a oznámil, že sa za nás pobije. Mojžiš už sa ako nemluvňa  vyskytol pri vodnom toku. Pustili ho dolu prúdom v košíku s tým, že sa ho niekto ujme. A nemýlili sa. Prichýlili ho v rodine faraóna. Plačúce dieťa dojíma všetkých. Dali mu meno Mojžiš. čo znamená, že ho vytiahli z vody/Ex 2,10/. Mojžiš to s vodou vedel. Neraz to dokázal, najmä vtedy, keď na jeho pokyn prešli putujúci Izraeliti suchou nohou cez more /Ex 14, 1-31/. Nevieme, aký plavec bol Mojžiš, predpokladáme, že zdatný. Ten náš vodca je plavec vynikajúci. Hovorí sa, že kým mohol, tak umožnil niektorým svojim, aby  im prešli veci na sucho. T.j. aby sa ich nedotkla ruka spravodlivého zákona. Židovský vodca Mojžiš bol zvolený do služby samotným Bohom. Aj tak naňho ľudia neraz frflali. Náš bol viackrát zvolený ľudom. Reakciu Pána na tento fakt nepoznáme. Mojžiš viedol svojich podľa Božích pokynov. Jeho cesta bola čistá. Náš vodca /z/viedol ľudí tak, že čeril a kalil hladinu života v spoločnosti. Mojžiš sa "pobil" za svoj ľud pred Bohom, keď zaňho orodoval. Náš politický veterán sa chce za nás pobyťv centrálnych kruhoch Únie.Muskulatúru na to má, len či to bude stačiť. Mojžiš do vytúženej zeme nevošiel, len ju videl zdiaľky. Náš kandidát ju síce sľubuje všetkým, ale umožňuje do nej vstúpiťiba svojim ľuďom a sebe. Ostatni sa môžu kochať z úctivej vzdialenosti. Mojžiš neraz deklaroval pred Bohom a ľudom, že je slabý a že ho zverená úloha premáha. Náš Mojžiš si slabosť nepriznáva. Naopak. hovorí, že je silnejší a hlavne poučený. Názorne ukázal na hrádzi Dunaja, že športuje a že kondíciu má znova výstavnú. Ľudí ťahá za sebou /za nos/ a je podozrenie, že mnohých potopí. Z toho vyplýva dôležité ponaučenie, že nie každý, kto vylezie z vody alebo sa pri nej zdržiava, môže byť dobrým vodcom.  Plavcom možno, ale vodcom nie. Niektorí si prajú, aby mútil vody naďalej a dajú mu svoj hlas. Iní si rozumne myslia, že už víril hladiny spoločnosti dlho a že favorizujú skôr pokojné hladiny spoločenského života. V televíznom šote priplával k brehu pokojne, bez emócii, plný sebaistého  a chladného pokoja. Len aby nebol predzvesťou tsunami, ktorého sa mnohí obávajú a ktorá sa môže stať jeho pracovnou metódou Na mieste je teda starobylá výzva sv. Pavla, ktorý napísal:"Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote" /1 Tim 2, 1-2 /. 

KEĎ VECI ZAPADAJÚ DO SEBA

 

         Všetci sme šťastní, keď veci do seba zapadajú. Predstavme si situáciu, ktorá sa týka cestovania. Máme pred sebou cestu, ktorá predpokladá viaceré kombinované vlakové a autobusové spojenia. Po návrate domov konštatujeme, že všetko dobre dopadlo. Spojenia nemeškali, cestovanie bolo pohodlné a všetky veci sa nám podarilo vybaviť. Možno pre niektorých ide o sci-fi, ale z času – na čas máme takéto šťastie. Vtedy povieme, že veci do seba zapadli.

         Vinica z evanjelia má jedinú povinnosť – pravidelne prinášať úrodu. Aby sa tak stalo, musia veci do seba zapadnúť. Dôležité sú tu minimálne 3 skutočnosti: Pán vinice, samotná vinica, pracovníci.

         Každý prvok je niečím výnimočný a nezastupiteľný. Ako sa to prejavuje?

1.)Majiteľ vinice

Ide o človeka, ktorý šíri dobré meno svojej vinice. Šíri ho v okolí, propaguje ovocie a konkrétne produkty, ktoré sú na vysokej úrovni. Snaží sa dôstojne reprezentovať svoju produkciu.

         Niektoré športové kluby majú svojho ombudsmana. Jeho úlohou je komunikovať s vonkajším svetom, najmä so sponzormi. Udržiava dobré vzťahy s rôznymi partnermi klubu.

         Kresťan je človek, ktorý má šíriť dobré meno Ježiša Krista, lebo len v Ježišovi je spása. Kresťan robí prijateľným Kristovo meno pre svet. Dostáva ho do pozície v tom zmysle, že svet jeho prijatím získava vyššiu dimenziu, zdokonaľuje sa a nadobúda Božie črty. Tak ako dieťa rastie, nadobúda črty niekoho zo svojej rodiny. Kresťan rastie vtedy, keď nadobúda Kristove črty v duchu evanjelia.

 

2.)Samotná vinica

Nachádza sa na vrchole plodnosti. Má skvelú pozíciu. Rozdáva plody plným priehrštím. Je nositeľkou výstavnej dokonalosti. Sústavne dokazuje, že jej patrí primát, že niečo skvostnejšie by sme márne hľadali. Svojou existenciou spôsobuje, že mnohí nadobudli zmysel života a dôvod na radosť. Toto všetko je obrazom viery.

              V období nastupujúceho nacizmu v Európe vytvorila propaganda projekt Hindenburg. Išlo o vzducholoď, ktorá bola výstavnou skriňou nastupujúceho nacizmu. Vzducholoď sa dostala do cieľa svojho putovania, ale skôr, ako by sa ju podarilo ukotviť na zemi, vybuchla. Stalo sa tak 6. mája 1937 na letisku Lakehurst v New Jersey. Jej trosky boli rozmetané po celom okolí. Zhorela do tla. Samozrejme, že pohltila aj časť posádky a cestujúcich.

              Vinica viery je dnes vystavená riziku, že rovnako zhorí do tla, ak nebude mať ambíciu stať sa evanjeliovou vinicou. Takou, ktorá sa sýti Božím slovom a modlitbou. Život človeka doslova zhorí, ak nebude mať podobu bohatej a plodnej viery. Súčasnosť dokazuje, že ten, kto nemá vieru zakorenenú, veľmi ľahko o ňu prichádza.

3.)Pracovníci vo vinici

Zaujali správnym postojom, lebo sa dali najať. Dohodli sa s majiteľom, boli ochotní znášať horúčosť dňa. Mysleli na obživu svojich rodín, no na druhej strane boli schopní vzpriečiť sa. Premohla ich závisť, aj chamtivosť. Napriek tomu vinici zostali verní. Majiteľ dokázal, že sa o vinicu postará, aj keď nezamestnával výlučne elitu.

Ježiš si poslúži aj našou biedou a slabosťou. Istý zamestnávateľ robil nábor a prijímal nových pracovníkov. Ktosi z kolegov poznamenal: „S týmto materiálom veľa vody nepokročíš.“ Ktovie, aká bola nakoniec realita. Pravda je taká, že bez Boha veľa vody nenamútime, bez neho zostávame bezradní a v chaose. On stále prijíma nových a nových pracovníkov do svojej vinice. Sme to my všetci. Nie sme žiadnou elitou. Predstavujeme mix dobrého i horšieho. Iba Boh všetko zmanažuje tak, aby naše dielo poslúžilo Božiemu kráľovstvu. Iba s jeho pomocou zladíme ľudí okolo seba tak, aby ich dielo bolo požehnané.

 

Koľkokrát sa stáva, že skúšame kľúčom otvoriť dvere. Väčšina nosí celý zväzok kľúčov. Niekedy sa stane, že ich skúšame po tme. Nesprávny kľúč do zámku nezapadne. Dvere sa neotvoria, lebo kľúč musí zapadnúť, aby sme vošli dnu. Kľúčom poznania je Ježiš Kristus a jeho evanjelium. Bez neho nezapadneme do scenára plodnej sily Pánovej vinice.

Doživotné bremeno

 

         Slovenčina pozná výraz „mať to z krku“. Čo to znamená? Keď máme pred sebou ťažkú úlohu, snažíme sa ju zdolať čím skôr. Dôvod je jednoduchú – chceme to „mať z krku“; aby to bolo čím skôr za nami. Školopovinné deti majú niekedy problém s motiváciou do učenia, a tak im povieme: „Vydrž ešte niekoľko dní, týždňov...a budú prázdniny. Oddýchneš si a budeš to „mať z krku“.“ Ani my, dospelí, nie sme výnimkou. Určité nepríjemné veci chceme mať čím skôr za sebou – napríklad vyšetrenie u lekára. Chceme to „mať z krku“. Logické sú potom otázky typu: „Koľko ešte? Koľkokrát ešte? Ešte dlho?“ Atď.

         Čosi z tohto zmýšľania musel mať v sebe aj taký veľký človek, akým bol sv. Peter. Raz pristúpil k Ježišovi s otázkou: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18, 21) Tiež chcel poznať hranicu, kvótu, ktorú chcel naplniť a „mať túto záležitosť z krku“. Tým nepriamo priznal, že sa touto problematikou zaoberá, že mu nie je ľahostajná. Možno čakal od Ježiša, že mu povie nejakú normu, ktorú v odpustení naplní a bude pokoj. Táto matéria, najmä u toho, kto má o odpustenie prosiť, nie je jednoduchá. Nie je jednoduchá ani pre toho, kto má odpustiť, kto má prosbu prijať a zadosťučiniť odpusteniu.

1.) Je potrebné pestovať atmosféru zmierenia.

Niekedy zaznieva medzi ľuďmi otázka: „Čím sa živíš?“ Môže to znamenať dopyt na tvoj jedálny lístok alebo otázka môže smerovať na tvoje zamestnanie, t. j. zdroj obživy. My môžeme túto otázku rozšíriť a prehĺbiť do takejto podoby: „Čím živíš svoju dušu?  Čo je pokrmom tvojho vnútra?“ Odpoveď znie: „Svoju dušu chcem živiť pokrmom zmierenia, t. j. chcem pestovať mentalitu zmierenia.

         My to nechápeme vždy správne. Niektorí z nás chápu pojem zmierenia ako zmierenie sa s hriechom – nebojujú s ním, nerobia si primerané výčitky svedomia, nerozlišujú medzi dobrom a zlom, jednoducho povedané – zmierili sa so životom v područí hriechu. Toto nie je správna atmosféra zmierenia. Tá totiž predpokladá pravidelnú úkon zmierenia sa s Bohom. Kto má ambíciu zmierovať sa s Bohom, vytvára minimálny priestor na to, aby pestoval nenávisť a robí veľa pre to, aby dokázal odpúšťať v ľudskom spoločenstve, lebo si je vedomý toho, že Boh jemu odpúšťa neustále.

2.) Odložiť zbrane natrvalo.

V jednom belgickom meste je súsošie dvoch vojakov,  ktorí si podávajú ruky. Ide o vojakov, ktorí bojovali na opačných stranách. Jeden je Brit, druhý Nemec. Ide o reakciu na prvé Vianoce v čase 1. svetovej vojny v r. 1914. Vianoce našli vojakov v zákopoch. Počas Štedrého dňa a na Prvý sviatok vianočný vojaci bojujúci proti sebe vyšli zo zákopov a podávali si ruky. Dávali si darčeky, debatovali, ponúkali si stravu a údajne si zahrali provizórne aj futbal. Išlo o pekný a hlboký moment. Netrval však dlho. Prišli rozkazy a boje potom pokračovali v krvavej dráme. Odloženie zbraní bolo iba chvíľkovou idylkou.

         Sv. Pavol nás vyzýva: „Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst.“ (Kol 3, 8) Apoštol vyzýva, aby ľudia odložili zbrane, ktoré zabíjajú dušu – veď človek ak niečo odloží, mieni sa k tomu vrátiť tak, ako sa to stalo na bojisku 1. svetovej vojny. Pavol myslí nie na chvíľkové poľavenie v zlobe ale jeho výraz – odloženie – rešpektuje definitívne vzdanie sa úmyslu pomstiť sa a akokoľvek ubližovať.

3.) Zveriť svoju situáciu Bohu.

Na ktoromsi cvičisku klusali na jednom koni dvaja ľudia. Bola to matka s malým synom. Chlapča – už školopovinné – už sedelo vpredu, matka sedela za ním. Uzdu držali obidvaja. Dieťa tak malo pocit, že ono vedie koňa. V skutočnosti to bola matka, ktorá viedla uzdu skúsenou rukou. Nebolo by dobré, keby vodcovskú schopnosť prenechala dieťaťu.

         Človek rád používa výraz: „beriem spravodlivosť do svojich rúk“. Dotyčný chce prevziať riešenie situácie do vlastných rúk, hoci uzdu spravodlivosti má držať Boh. Niekedy je to tak, že ľudia pod záštitou spravodlivosti robia kroky, ktoré vedú k pomste. Človek má blízko k pomstychtivosti, no Boh nikdy. Boh koná spravodlivo, nie pomstychtivo. Z toho vyplývajú aj naše časté otázky: „Prečo Boh nekoná? Prečo nezasahuje tak, ako by sme chceli? Prečo otáľa, keď vo svete je veľa krívd a nespravodlivosti?“ Boh koná spravodlivo, lebo chce, aby sa ľudia zmenili a napravili. To je jeho spôsob vedenia uzdy spravodlivosti, hoci aj nám necháva kompetencie, aby sme sa snažili v zmysle zákona o spravodlivosti.

 

Existuje nejaký benefit v zmysle odpustenia blížnemu? Najlepšou odpoveďou je citát z Ježišových myšlienok: „Získal si svojho brata.“ (Mt 18, 15 – 20) Nemusí to hneď znamenať, že si si získal svojho brata, ale získal si brata a ponúkol si možnosť zmierenia a cestu spásy. Odpustením pomáhame iným, aby sa dostali z bludiska života na cestu istoty.

Získať si človeka

 

         Mnohí ľudia sa v dnešnej dobe pokúšajú o 2 veci: získať finančné prostriedky a získať si človeka. Ľudia majú plány a sny, no na to potrebujú prostriedky. Chcú žiť dôstojne. A aj na to však potrebujú prostriedky. Témou dňa v spoločnosti je získavanie prostriedkov na rôzne skutočnosti. Nie menej dôležité je získať si človeka. Túto situáciu dôverne poznáme, lebo sa nachádzame pred voľbami. Získať si študenta, voliča, zamestnanca, je témou dňa. Nehovoriac o tom, že dnes vôbec nie je ľahké získať si človeka
na morálne dobrú vec.

         V Matúšovom evanjeliu rezonuje myšlienka: „...získal si svojho brata.“ (Mt 18, 15 – 20) Nie je jednoduché získať si človeka pre myšlienku, podľa ktorej je Boh absolútne dobro. Týka sa to aj modlitby. A to do takej miery, že ju považujeme za najsilnejší prostriedok na dosahovanie cieľa. Nie je jednoduché získať si človeka pre myšlienku slobody. Všetko to vyplýva z evanjelia: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“

1.) Získať si človeka pre postoj viery v Boha.

Pred niekoľkými dňami vyniesla raketa na obežnú dráhu japonskú lunárnu sondu. Tá má pristáť na Mesiaci a urobiť dôležité merania. Vedecký pokrok spočíva v tom, že sonda pristane maximálne 100 metrov od určeného miesta. V minulosti bola táto vzdialenosť aj 10 km.

         Viera v Boha v dnešnom svete predstavuje u ľudí veľkú odchýlku od Boha. Pre niektorých je Boh áno, no pre určitých ľudí ma inú podobu, ako to učí Cirkev. Pravdy viery sú pre niektorých áno, ale pre niektorých iba selektívne. Niektoré osoby zo spoločenstva veriacich sú áno, niektoré nie. V tomto zmätku, prázdnote, sklamaní a bezútešnosti je Boh síce pre ľudí prítomný, ale mnohí ho hľadajú s veľkou odchýlkou. Potrebujeme nachádzať Boha presnejšie, pokornejšie, úctivejšie a dôkladnejšie. Potrebujeme minimalizovať odchýlku do takej miery, ako to vyjadrili apoštoli medzi sebou: „Videli sme Pána.“ (Jn 20, 25)  Hľadanie Pána je v hierarchii hľadania nad rôzne iné hľadania a námahy. V hierarchii hľadania musíme prihliadnuť na to, že hľadanie Boha v Kristovi bude pre nás najhodnotnejšou menou pri vstupe do večnosti.

2.)  Získať človeka pre modlitbu, ktorá je účinným prostriedkom.

Istí ľudia oblečení v pracovnom odeve si vyberali tovar v obchode s remeselníckym potrebami. Vyberali si „hmoždinky“, klince a vôbec – o veci, ktoré nesú ťarchu váhy určitých predmetov. Ako si vyberali a prehrabávali sa v tovare, hovorili si: „To neudrží, potrebujeme niečo silnejšie.“

         Potrebujeme naozaj silný prostriedok na to, aby nás dnes udržal pri Bohu. Občas zabúdame na taký silný prostriedok, ktorým je modlitba. Potrebujeme to, čo udrží ťarchu života tak, aby sme sa neodklonili od Boha, od Cirkvi, od zásad a od cesty spásy. Nepodceňujme silu modlitby! Sú ľudia, ktorí posmešne hovoria, že je to prostriedok pre slabých ľudí – pre slabochov. Áno, modlitba je prostriedkom slabých (Kto z nás taký nie je?) na dosiahnutie náročných cieľov. Modlitba si vyžaduje pokoru a presvedčenie, že spojenie pier a srdca (čo sa odohráva pri modlitbe), pri komunikácii s Bohom, vytvára atmosféru pravdivého domáhania sa dôležitých vecí. Nech by sme sa akokoľvek prehŕňali medzi prostriedkami na dosiahnutie dobra, nič silnejšie ako modlitbu nenájdeme.

 

 

 

3.)  Získať si človeka pre myšlienku jednoty.

Podstatný dôvod zjednocovania v ľudskom spoločenstve vystihol Pán Ježiš takto: „...kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Inými slovami povedané, Boh je s nami. Sv. Pavol pokračuje: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31) Zjednocovací proces prebieha tak, že sa ľudia dohodnú na spoločných krokoch v prospech dosiahnutia určitého dobra. Keď ho dosiahnu, nič sa nekončí, lebo to dobro treba udržať spoločnými silami.

         Istý športovec dosiahol vrchol svojej kariéry a získal zlatú medailu. Konštatoval: „Ja už nemusím nikomu nič dokazovať!“

         Jednota v kresťanskom spoločenstve je lákavým cieľom diabla, aby ju narušil. Jednotu treba neustále potvrdzovať a udržiavať. Veľa nám hovoria výroky: udržiavané pole, udržiavaná záhrada, udržiavaný dom a zovňajšok človeka. Jednota si vyžaduje obete, a nie malé. Zvlášť v dnešnej dobe sa vyžaduje úsilie o jednotu. Veľa vzťahov a diel je rozbitých tak, že sa s pôvodným stavom ani nedajú porovnať. Nájdime pôvod jednoty či pravzor v jednote Otca i Syna i Ducha Svätého! Práve tento obraz Najsvätejšej Trojice nech je naším motivačným momentom na to, aby Boh zostal s nami.

 

         Získať si človeka pre dobré dielo je umením. Ježiš však ide ďalej. Je náročnejší. Nehovorí, že si treba získať človeka, ale získať si brata. Brat je bližším pojmom ako človek. Získať si človeka, nie hocijako, ale ako brata. Až táto úroveň je evanjeliová. Človek sa má stať človeku bratom. Takúto jednotu vytvoríme iba s pomocou Ježiša, ktorý je naším bratom naveky.

Novomanželom

 

        Známy pretekár F1, Lewis Hamilton, niekoľkonásobný majster sveta, sa pripravuje na novú sezónu. Novinári sa ho pýtali, ako je na ňu pripravený. Odpovedal: „Nikdy nie ste perfektný, ale bežíte za dokonalosťou.“

        Keby sme sa novomanželov spýtali, či sú dobre pripravení na sviatostné manželstvo, možno by odpovedali podobne. Povedali by, že chcú pracovať na tom, aby boli čo najdokonalejší vo svojich vzťahoch. Aby sa tak stalo, musia obidvaja bežať za dokonalosťou. O akej dokonalosti hovoríme?

1.)           Novomanželia majú hľadať a nasledovať Ježiša Krista.

V evanjeliu často nachádzame Ježišove výzvy: „Poď za mnou!“ alebo: „Nasleduj ma!“ Prečo je to dôležité? Preto, lebo iba on dokáže náš život zmeniť, usmerniť a naplniť. Zmeniť, lebo on je Láska; usmerniť tak, aby sme nezabudli, že sme určení na večný život; naplniť, lebo podľa slov sv. Augustína je nespokojné naše srdce, kým nespočinie v Bohu.

2.)           Dokonalosť sa niekedy vyznačuje jednoduchosťou.

Na súťažnej výstave mladých talentov výtvarného umenia zvíťazilo dielo istého študenta, ktoré obsahovalo iba niekoľko jednoduchých tvarov a predmetov. Dielo zabodovalo na najvyšších priečkach, lebo obsahovalo pekne zladené jednoduché línie. Dokonalosťou veľkého významu pre kresťana je eucharistia. Navonok je to len jednoduchý chlieb. No chlieb s nesmiernou duchovnou výdatnosťou. Aj tu platí, že jednoduchosť je dokonalosť. Najdokonalejší pokrm na cestu do večnosti spoznávame v jednoduchom chlebe – eucharistii. Kresťanskí manželia môžu z tohto prameňa čerpať celý život.

3.)           Dokonalosť je tam, kde je súlad.

Veriaci človek má žiť v súlade s Bohom, s Cirkvou, s prírodou i v súlade vzájomnom.

        Pred časom vysielali v televízii krátky záber z nácviku symfonického orchestra. Zaujímavosťou bolo, že orchester bol náš, dirigent cudzinec, autor hudby bol tiež z inej časti sveta. Novinár položil otázku: „Ako ste si pri nácviku rozumeli?“ Dirigentova odpoveď znela: „Zladili sme sa, lebo všetci rozumieme hudbe a milujeme ju.“

        Ak manželia pochopia, že sa majú zladiť v láske, tak si určite porozumejú, lebo pravá láska je najlepším dorozumievacím prostriedkom. Ten, kto miluje, má veľký predpoklad, že si s iným porozumie, lebo reč lásky býva zakorenená v srdci. Súlad v živote sa dosahuje praxou lásky, ktorá sa čerpá z Kristovho kríža.

4.)           Aj obeta je súčasťou dokonalosti.

Tá Ježišova na Kalvárii je najdokonalejšia, lebo jej nič nechýba. K nej sa manželia približujú vtedy, keď sa odnaučia rozmýšľať ako „ja“ a začať uvažovať ako „my“. Cesta od „ja“ k „my“ je cestou napredovania, cestou duchovného rastu a cestou správneho pochopenia významu sviatostného manželského spolužitia.

 

Nedá sa to obísť?

 

        Počas cesty autom môžeme natrafiť na dopravnú nehodu alebo na prácu na ceste. Keďže dnes sa každý ponáhľa, v takom prípade sa pýtame: „Musím čakať? Nemôžem to obísť?“

        Iná situácia vznikne, keď nás zastavia v aktivite nejaké zákony, a nemôžeme ísť za svojím cieľom. Vzápätí nám napadne otázka: „Nedá sa to obísť?“

        Sme zvyknutí na to, že všetky prekážky pri dosahovaní našich cieľov sú také, ktoré sa dajú obísť.

        Evanjelium hovorí, že nastal čas, aby Pán Ježiš začal učeníkom vyjavovať „...že musí mnoho trpieť....že ho zabijú...“ (Mt 16, 21 – 27)

        Apoštol Peter ho začal od takéhoto osudu odhovárať: „To sa ti nesmie stať!“ Akoby sa chcel opýtať Ježiša: „Nemôžeš to obísť? Neexistuje iná, schodnejšia cesta?“ Z tohto vzniká otázka: „Nie je Božie tajomstvo ťažké a neprijateľné pre život?“ Božie slovo hovorí o tom, že viacerí ohlasovatelia Božieho odkazu si uvedomili náročnosť v službe ohlasovania a pritom sa nebáli vyjadriť navonok túto dilemu vo svojom svedomí.

1.)           Je to prorok Jeremiáš. (Jer 20, 8)

Prorok prináša trpkú ponosu: „Kedykoľvek hovorím, len kričím: „Násilie a lúpež!“ volám, veď Pánovo slovo mi slúži na hanbu a výsmech celý deň!“

        Prorok prežíva smútok a trpkosť nad tým, že obsah ohlasovania je takmer vždy výhražný. Tak rád by hovoril niečo ľúbivé, ale Boh ho upozorňuje na to, aby hovoril presne to, čo je Božia vôľa. Takéto ohlasovanie bolo primerané dobe a situácii.

        Sú tu však novozákonní ohlasovatelia, ktorí odovzdávajú Božiemu ľudu myšlienky evanjelia. Aké sú tie myšlienky? Sv. opát Kolumbán píše: „Ak si smädný, pi z prameňa života. Ak si hladný, jedz chlieb života. Blahoslavení lační po tomto chlebe a smädní po tomto prameni, lebo stále jedia a pijú a ešte túžia jesť a piť. Lebo je veľmi príjemné, ak sa niečo stále je a pije a stále sa lačnie a smädí po tom, stále sa to vychutnáva a stále sa  po tom túži. Preto hovorí kráľovský prorok: „Skúste a presvedčte sa, aký príjemný, aký dobrý je Pán.“ (LH IV, s. 130) A vzápätí pokračuje: „Preto bratia, máme právom túžiť, hľadať a stále milovať „prameň múdrosti“, slovo Boha v nebesiach, veď v ňom sú, ako hovorí Apoštol, skryté všetky poklady múdrosti a poznania, a volá smädných, aby z nich čerpali.“

2.)           Prorok Jeremiáš (Jer 1, 6 – 9)

Prorok tu poukazuje na svoju neschopnosť a určitú obmedzenosť voči službe Slova. Dokazujú to jeho myšlienky: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som.“ Ale Pán mi riekol: „Nehovor, mladučký som, lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem...Vtedy vystrel Pán ruku a dotkol sa mi úst. A Pán mi riekol: „Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst!“

        Špičkové pracovisko, ktoré sa zaoberá srdcovými a cievnymi chorobami vyhlásilo, že v prípade mladých športovcov treba robiť častejšiu diagnostiku, a to preto, lebo sú vystavení maximálnej tréningovej záťaži, ktorá spôsobila, že mnohí z nich skolabovali a zomreli. Ak by žili normálnym životom, pravdepodobne by prežili plnohodnotný život. No priveľká záťaž na organizmus odhaľuje skryté chyby srdca, ktoré môže kedykoľvek skolabovať.

        Božie slovo odkrýva skryté chyby života i mylné nastavenia duše. Aby život neskolaboval, je potrebný Boží dotyk tak, ako ho absolvoval Jeremiáš. Záťaž súčasného štýlu života je veľká a spôsobuje kolaps a dezorientáciu. Božie slovo je ako vhodná diagnostika, ktorá poukáže neomylne na slabšie body života. Boh je ten faktor, ktorý sa svojím slovom dotýka nedostatočne vybavených úst ohlasovateľa a neochotných sŕdc prijímateľa, aby vytvoril plnohodnotné zázemie pre pôsobenie Božej milosti.

3.)           Sv. Pavol (1Sol 3, 10)

„Vo dne v noci sa vrúcne modlime, aby sme mohli uzrieť vašu tvár a doplniť to, čo ešte chýba vašej viere.“

        Ohlasovateľ napriek veľkému úsiliu vidí, že ovocie jeho služby nie je 100%-tné. Od adresátov evanjelia by čakal viac. No do tej pomyselnej plnosti niečo chýba. Má pocit, že život prijímateľov jeho služby nie je primeraný úsiliu jeho vytrvalosti. Prečo je to tak? Preto, lebo Boh si necháva posledné slovo. Aby si človek nemyslel, že všetko zdolá sám, že je sebestačný pri hlásaní Božieho posolstva. Boh je tu na to, aby povedal definitívne slovo podľa vlastného uváženia, a nie podľa toho, ako sme si to predstavovali my. Bez Božieho zásahu nemôžeme hovoriť o plnosti. My sa často modlíme a prosíme na nejaký úmysel. Robíme to preto lebo Boh to tak chce, ale záverečný produkt vypočutia modlitieb je v Bohu.

        V ktorejsi rodine majú takýto štedrovečerný zvyk a tradíciu. Deti sedia za stolom, jedlo je už pripravené tiež, ale nikto sa ničoho nedotkne, všetci čakajú, kým neprídu rodičia, nezapália sviečku a nevyzvú k modlitbe.

        V službe ohlasovania sledujeme určitú hierarchiu. Služobník slova pripraví Slovo, spracuje ho, modlitbou prosí o účinnosť (ako Pavol) a zároveň robí duše prijímateľov hladnými a otvorenými pre pokrm Božieho slova. Ale ani to nestačí. Musí prísť Pán a zapáliť svetlo účinnosti a prijatia. Nikto iný to nedokáže, iba Boh. Ľudia majú žiť v očakávaní, modliť sa a prosiť, aby zostúpil Boží duch a zavŕšil dielo spásy.

       

        Hľadanie alternatívnej cesty do večnosti je odsúdené na neúspech. Cesta prijatia evanjelia je totiž jedinečná a úspešná. Uisťuje nás o tom sv. Peter: „Radujete sa, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky, aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť vtedy, keď sa zjaví Ježiš Kristus.“ (1Pt 1, 6 – 8)