Pri istej
príležitosti sa stretli traja ľudia. Ich rozhovor mal vážny a dramatický charakter.
Po čase sa jeden z nich rozlúčil a odišiel. Tí dvaja, čo zostali, iba
pokrútili hlavou a povedali si: „Vyznáš sa v ňom?“ Je to dobrá
otázka. Málokedy vieme o všetkom, čo človek skrýva vo svojom srdci.
Žalmista našu
dilemu potvrdzuje slovami: „Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť.“ (Ž
64, 7) Túto myšlienku potvrdzuje aj evanjelium. Prináša síce strohú, ale
obsahovo bohatú myšlienku na túto tému. (Mt 21, 28 – 32) Otec poslal svojich
synov pracovať do vinice. Jeden prisľúbil, ale nešiel. Druhý najprv odoprel, no
potom rozhodnutie zmenil a šiel. Kto sa má v tom vyznať?
Sv. Augustín
napísal: „Veď ktorý človek môže posúdiť človeka? Opovážlivých súdov je všade
plno. Ale ten, nad kým sme zúfali, naraz sa obráti a stane sa najlepším. A ten,
komu sme veľmi dôverovali, naraz padne a stane sa najhorším. Ani naša
obava nie je spoľahlivá, ani naša láska nie je spoľahlivá.“ (LH IV, s. 269)
Ktoré sú
kritériá lepšieho posúdenia charakteru človeka?
1.)Musíme sa zbaviť slepoty (duchovnej).
U sv. Gregora Veľkého čítame: „Archanjel Rafael sa
dotkol Tobiášových očí ako ošetrujúci lekár, odstránil tmu jeho slepoty.“ (LH
IV, s. 1505) Potrebujeme sa zbaviť takej zaslepenosti, ktorá zachádza do
extrémov. Na jednej strane bývame zaslepení tzv. láskou a na druhej strane
ošiaľom nenávisti. Ani jedno, ani druhé nie je správne, lebo nám bráni
objektívne posúdiť situáciu. Potrebujeme mať nadhľad nad vecami okolo seba. Čie
skutky a čí život sa nám pozdáva, nech to ten to daný človek potvrdí
viackrát. Potom si vyslúži jeho správanie úctu a uznanie. Ten, kto sklamal
raz aj viackrát, po primeranom pokání, nech znovu zaujme miesto v našom srdci.
Ale všeobecné pravidlo zostáva – máme sa modliť aj za toho (najmä), kto nie je
schopný ani ochotný podstúpiť primeranú sebareflexiu.
2.)„...v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho“ (Flp 2, 5)
Sv. Pavol vzápätí túto myšlienku konkretizuje a upresňuje
takto: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných.“
A dodáva: „Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš.“
Synovia z evanjelia
dostali príležitosť, aby ukázali, či sledujú svoje záujmy alebo aj iných.
Prijať otcovo pozvanie do vinice bolo veľkou výzvou. Ísť do vinice
predstavovalo možnosť sledovať aj svoje záujmy, lebo vinicu by pravdepodobne
zdedili. Mohli ukázať, že vidia aj záujmy iných; svojím postojom inšpirovať a povzbudiť
ľudí vo svojom prostredí.
V živote môže
byť dosť nebezpečné naraziť na záujmy iných. Nielen na nich naraziť, ale aj ich
odhaliť. Prax života ukazuje, že je to nebezpečné do takej miery, že to
ohrozuje život človeka. Myslíme na záujmy materiálne a mocenské. Koľkí
doplatili svojím životom alebo nejakými vyhrážkami, ak sa vedome či nevedome
dotkli záujmov ziskuchtivých a chamtivých ľudí.
Existuje však
jeden Mocnár, ktorý nás priam nabáda, aby sme odhaľovali jeho záujmy. Je to
Ježiš Kristus. Jeho záujmy siahajú až do večnosti. Záujmy iných končia na tomto
svete. Ježiš často hovorieval: „Poďte za mnou, nasledujte ma, hľadajte, klopte,
proste.....“ Ten, kto odhalí Ježišov záujem spasiť všetkých ľudí, sa môže stať
takým boháčom, ktorý zdedí bohatstvo Božieho kráľovstva.
3.)Človeka (veriaceho) posúdime aj podľa toho, či má úmysel žiť apoštolsky a anjelsky.
Boh totiž vždy niekoho posiela: apoštolov alebo anjelov.
Všetci títo sú poslami, ktorí odovzdávajú Božie posolstvo. Apoštol je ten,
ktorý kvôli Božej pravde a jej službe veľa znesie a obetuje sa. Anjel
v prenesenom slova zmysle je ten, kto Bohu bezvýhradne slúži. Treba si
všimnúť tých, ktorí sa snažia apoštolsky pôsobiť a anjelsky žiť. To je v protiklade
so zmýšľaním doby. Je isté, že v každej dobe vynikne kontrast. Doba a jej
zmýšľanie a apoštolskosť a anjelskosť.
Občas počujeme
výraz: kontrastná látka. Vedci ju používajú preto, aby bol viditeľnejší rozdiel
medzi dvomi prvkami. Ježiš bol, je a bude kontrastom voči tomuto svetu.
Živé evanjelium bude vždy pôsobiť kontrastne a s ním aj tí, ktorí
majú ambíciu podľa neho žiť. Apoštolskosť a anjelskosť, t. j. horlivosť a snaha
o čistotu svedomia sú veľkým kontrastom voči životu bez zábran a akýchkoľvek
noriem a hraníc.
Občas počujeme,
ako sa medzi športovcami hovorí: „Súpera máme prečítaného.“ Nie každého človeka
dokážeme „prečítať“. Zisťujeme totiž, že ľudia dokážu byť nečitateľní,
dvojtvárni, nevyspytateľní, t. j. takí, ktorí nikdy nevytiahnu všetky tromfy,
nechávajú si ich v sebe a pre seba. Podstatné je však iné – aby v nás
bola čitateľná tvár a duša Ježiša Krista.