Riziko sietí

 Fenoménom súčasnej doby sú sociálne siete. Ľudia prostredníctvom nich pravidelne komunikujú. Majú však aj svoje úskalia a riziká, na ktoré nás kompetentní upozorňujú. 

    V evanjeliu je často reč o sieťach. Isteže nie sociálnych. Ale o takých-rybárskych. Používali ich aj prví apoštoli-rybári. Aj tie sú však rizikové. Akým spôsobom? Pán Ježiš hovorí podobenstvo o sieti/Mt 13,47-53/. V prvej fáze musí byť sieť ponorená do morských hlbín. Bez toho si nedokážeme rybolov predstaviť. Sieť musí padnúť do hlbiny. Ide o riziko. Nevieme, čo sa tam s ňou deje. Rybárom zmizne z očí. O to viac musí byť dobre pripravená a kvalitná t.j.odolná a pevná. Toto riziko sa musí podstúpiť, lebo inak by nebolo pokrmu. V ďalšej fáze sa sieť vytiahne na loď. Môže byť úplne vyťažená. Riziko vzniká vtedy, ak by sme všetky ryby považovali za vhodné a jedlé. Chtiac-nechtiac ich musíme vytriediť, aj s tým rizikom, že bude veľa odpadu. Ďalšia fáza manipulácie so sieťou vzniká vtedy, keď rybári vhodný t.j. vytriedený materiál presypú do nádob na ďalšiu úpravu. Riziko vzniká preto, lebo ľudia sa môžu pýtať, či to bude stačiť..Budeme mať dostatok? 

Život vo viere v Ježiša je rizikom. Boh nás ponára do hlbín nepoznaného, triedi naše záujmy a priority a praje si, aby sme sa nevhodných zbavili. Napokon chce, aby sme mu dôverovali v tom, že ten jeho pokrm je najvýdatnejší a že niekedy aj optimické minimum môže znamenať veľkú hostinu. 

Vlastní, ale nemá

 

 

            Skupina ľudí prechádzala autom uličkami pomedzi domy. V aute prebiehala debata. Cestujúci komentovali to, čo videli cez okno. Cesta ich zaviedla do blízkosti nejakého sídla, niečo na spôsob ranča. Išlo o veľkú skupinu budov s veľkou výmerou pozemku okolo. Nešlo o bývanie bežného človeka. Ktosi z cestujúcich na margo majiteľa tohto sídla povedal: „Má všetko na čo si spomenie. Nič materiálne mu nechýba, ale niečo predsa len. Nemá úctu ľudí okolo.“ Takto komentoval pána domu, ktorý pravdepodobne neprišiel k tomuto majetku legálnou cestou.

            Nie je to žiadna novinka. Niektorí ľudia pôsobia dojmom, že veľa vlastnia, že sú bohatí. No keď príde na lámanie chleba, zistí sa, že niečo im chýba. Majú, ale zároveň nemajú. Sám Ježiš hovorí: „... aj keď má človek hojnosť všetkého...“ (Lk 12, 13 – 21) V inej časti evanjelia sa píše: „...prišiel ku mne priateľ z cesty, a nemám mu čo ponúknuť.“ (Lk 11, 1 – 13)

            Človek, ktorý má hojnosť, nemá čo ponúknuť! Ide o jeden z najväčších paradoxov pozemského života. Ako sa tento jav prejavuje v praxi?

            Predstavme si človeka, ktorému nič nechýba. Má všetko, na čo si len spomenie. Nie je zvyknutý prosiť, pozná iba jedinú prax  - iní prosia jeho. Nie je zvyknutý ani Boha prosiť o niečo, nepotrebuje ho. Ak mu niekto dohovára slovami evanjelia: „Proste a dostanete!“, odpovie: „Nikdy som sa o nič nikoho neprosil!“ Toto môže byť problém pre večný život, lebo Boha treba prosiť, aby nás prijal do svojho príbytku. Treba mu dať najavo, že vyznávame pominuteľnosť pozemského príbytku a že túžime po takom, ktorý sa nepominie. Bez pokorného zmýšľania pred Bohom, bez prosenia ako trvalej dispozície človeka voči Bohu i ľuďom, k nebeskému príbytku nepokročíme.

            Niet pochýb, že v ľudskom spoločenstve je dosť vplyvných ľudí. Ich vplyv sa meria majetkom a mocou. Nikto však nie je taký vplyvný, aby si niečo zabezpečil navždy. Príde jeden taký na scénu a nastolí nejaký poriadok. Po ňom však príde ďalší a urobí si „po svojom“. Takto to ide dookola. Je pravda, že prostredníctvom niečieho vplyvu uzreli svetlo sveta aj mnohé ušľachtilé diela. Hovoríme o vplyve na pozemské skutočnosti.

            Existuje však veľká skupina ľudí, ktorí majú vplyv na večný život. Majú vplyv aj na pozemské skutočnosti, ale len v tom prípade, keď sú účinné pre večnosť. Takýchto ľudí nehľadajme výlučne iba v manažérskych kreslách. Ani v oblekoch či slávnostných róbach. Ani sediacich v prepychových limuzínach. Ich vplyv vychádza napríklad z nemocničného lôžka, z domov sociálnej starostlivosti, zo skromnučkých izieb pri kríži a sviečke, zo spoločného ruženca v rodine alebo v kostole. Je samozrejmé, že medzi takýchto vplyvných ľudí sa môže zaradiť taký, ktorý napr. v SMS správe prosí a posiela výzvu, aby sme sa za niekoho modlili, lebo je chorý, alebo zomiera. Je bonusom, ak vplyvní tohto sveta vyznávajú vieru v Trojjediného Boha a posilňujú rady modliacich sa na všetkých úrovniach života.

            Zdá sa, že „prvé husle“ v spoločnosti držia v rukách tí, ktorí majú moc. Moc „vonia málom“. Tí, ktorí ju majú, chcú ju mať stále väčšiu. Málokedy povedia „dosť“. Z vlastnenia moci sa potom stáva nemoc. So zneužívaním moci prichádza nemoc, ktorá sa ťažko lieči a môže smerovať k fatálnemu koncu.

            Po 40-tich rokoch štát zrenovuje budovu, ktorú poznáme ako „Obrátenú pyramídu“ v Bratislave. Ide o budovu Slovenského rozhlasu. Urobí to za cca pol milióna eur. Práca rozdelená na etapy a bude sa zameriavať na ošetrenie oceľovej konštrukcie. Aký bude postup? Najprv sa použije veľký tlak vody, ktorým sa celá konštrukcia zbaví nečistoty. V ďalšej fáze sa špeciálnymi kefami očistia zvary a nerovnosti. Napokon pribudnú 2 nové nátery vo finálnej podobe.

            Nemoc moci sa neodstraňuje jednoducho. Treba ísť do hĺbky. Čo je potrebné?

1.)  Je potrebný tlak vlastného svedomia, a nie iba tlak verejnej mienky, ktorá bojuje proti zneužívaniu moci. Tlak vlastného svedomia môže byť

účinnejší a liečivejší ako iba vonkajšie okolnosti, ktoré sa nezaoberajú schopnosťou sebareflexie človeka, ktorého opantala moc do štádia nemoci.

2.)  Treba počítať s nerovnosťami medzi svedomím a praxou života. Tento

nesúlad je bijúci do očí, preto treba hľadať možnosti, ako dosiahnuť rovnováhu. Tu platí, že pokánie a sviatosť zmierenia sú výborné prostriedky na očistenie „zvarov“ prílišného prepojenia s hriechom a zlobou.

3.)  K takto očistenej duši je primeraný nový náter, nový šat milosti, ktorý sa udržiava Božím slovom a eucharistiou. Koľkí zneužívatelia moci

a rozširovatelia nemoci moci prejavili záujem o takúto hĺbkovú očistu? Veľa ich asi nebude. Moc sa dá zneužiť aj v menších rozmeroch, nielen v rámci politických zápasov. Zneužívanie moci sa dá likvidovať iba s použitím moci Božej milosti. Zneužitie moci je primitívny spôsob, ako docieliť „svoje“. Naopak, využitie Božej moci a pomoci „zhora“, je elegantný a účinný spôsob, ako dosiahnuť „Božie“ a prijať ho za „svoje“.

 

Mnohí vlastníme veľký dar viery. Je taký dôležitý a významný, že ho nedokážeme oceniť. Ak je toto pravdou, tak by nemalo o nás platiť, že nemáme čo blížnym ponúknuť. Kto má vieru, vlastní plnú zásobáreň vlastností a schopností, ktoré sa naučil od Ježiša Krista. Našťastie, aj v dnešnom svete poznáme svedectvá ľudí, ktorí rozdávajú z plnosti srdca materiálne i duchovné dary pre blížnych v núdzi. Za túto obetu určite budú odmenení. Nebude im nič chýbať na dosiahnutie spásy, najmä nie úcta ľudí, ktorí sa stali objektom ich nezištnej pomoci.

Abrahám, zástupca pred Bohom

 

         Bežne sa stretávame s výrazom „vyjednať lepšiu pozíciu“. Týka sa to najmä sféry politicko-spoločenskej, ale aj obchodnej. Ide o to aby jednotlivec alebo kolektív na základe rokovania pripravil nejakú dobrú pozíciu pre svoje záujmy.

         Praotec Abrahám sa rozpráva s Bohom. Rozpráva sa s ním a vyjednáva. Vyjednáva dobrú pozíciu a lepší osud pre obyvateľov Sodomy a Gomory. Obyvatelia týchto miest sa vyznačovali neviazaným, zhýralým spôsobom života. Potvrdzuje to táto myšlienka: „Žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká a ich hriech je veľmi ťažký.“ (Gn 18, 20 – 32) Abrahám nepriamo vyjednáva a prosí nielen za obyvateľov vyššie uvedených miest, ale za celé ľudstvo. Prečo práve Abrahám?

1.)Abrahám pozná človeka.

Abrahám je vynikajúcim pozorovateľom správania sa človeka a znalcom ľudskej duše. Vie, že človek má tendenciu konať hriešne, že len ťažko udržiava latku dokonalosti na vysokej úrovni. Ona mu neustále klesá a človek sa úrovňou života prispôsobuje nižšej a nižšej morálnej úrovni.

Abrahám začína s Bohom vyjednávať na počte 50-tich spravodlivých a končí na počte 10... Na desiatich, t. j. na nízkom počte spravodlivých ľudí. Abrahám by bojoval aj o jedného spravodlivého. Záchrana čo i len jedného človeka má úžasný význam pre Božie kráľovstvo. Pousilujme sa zachrániť aspoň jedného človeka, ktorý by svoju dušu otvoril Bohu, aby sa zachytil na sieti Božieho milosrdenstva a prijal dar oživujúcej viery.

2.)Abrahám je človek nezlomný.

Abraháma neodradí ani skutočnosť, že ľudia sú slabí a tvrdošijní, že neustále Boha odmietajú. Očakávali by sme od neho takúto typickú ľudskú reakciu: „Ja to tu zabalím. Nemá to význam. Ja za ľudí prosím, a oni hrešia.“ Vzniká dojem, akoby bol sám vojak v poli. Abrahám neuteká, nerezignuje, neuzatvára sa do seba. Čo je dôležité, neviní Boha za to, že ľudia sú takí, akí sú. Má silný charakter a tým pádom aj silnú pozíciu pred Bohom. Boh mu milostivo dovolil, aby zastupoval všetkých ľudí a „vyjednal lepšiu pozíciu“ pred neodkladným Božím trestom. Boh prijme modlitbu spravodlivého človeka. V tom istom duchu píše sv. Jakub: „... modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.“ (Jak 5, 16)

Život jedného človeka, ktorý žije spravodlivo, môže držať životy druhých. Večnosť ukáže, aké a koľké modlitby bdeli nad nami a chránili náš život. Ten, kto sa usiluje o spravodlivý život v duchu evanjelia, môže stáť podľa vzoru Abraháma pred Pánovou tvárou. Majme ambíciu žiť tak, aby sme mohli zastupovať mnohých pred Bohom. Medzi nami sú ľudia, ktorí sa za blížnych neustále modlia, nesú ich kríže a znášajú podiel na ťažkostiach ich života.

3.)Abrahám miluje Boha i človeka.

On vie, že aj Boh človeka miluje. S Bohom je zajedno, je s ním zjednotený a spojený v najdôležitejšej veci – v láske. Pri rôznych politických rokovaniach je dôležité, aby si zúčastnené strany povedali: „Vieme sa zhodnúť v podstatných veciach.“ Až prax ukáže, či je to naozaj tak.

S Bohom sa spájame najdokonalejšie, ak preukazujeme lásku. Boh tejto našej aktivite rozumie. Citlivo reaguje na lásku láskou. Abrahám mal rád ľudí, hoci vedel, že sa od Boha odvrátili. Boh miluje človeka, lebo vie, že bez jeho lásky je stratený. Spasený môže byť len vtedy, keď lásku od Boha prijme a odovzdá ju ďalej.

Svetlo Božieho Syna

 

 

         V Nórsku postavili najdlhší tunel na svete. Nachádza sa na trase: Oslo – Bergen a meria skoro 25 km. Do prevádzky ho uviedli v roku 2000. Stavali ho 5 rokov. Interiér je veľmi zaujímavý, lebo architekti ho mimoriadne spestrili. Upravili ho tak, aby vodiči mohli bez problémov zvládnuť túto trasu. Naprojektovali mierne klesania i stúpania, aby cesta nebola monotónna. Snažili sa ju urobiť atraktívnejšou. Tunel žiari vo vnútri rôznymi farbami. Sú tam nasvietené steny, aby nikto neprepadol klaustrofóbii, aby cesta bola príjemná a plynulá. Na stenách sa nachádza aj farebná imitácia slnka a denného svetla, a to tak, aby cestujúci boli uistení, že koniec tunela je blízko, že presvitá denné svetlo, ktoré dodáva všetkým nádej a optimizmus.

         Evanjelium hovorí o Ježišovej návšteve v dome Marty. (Lk 10, 38 – 42) Ježiš tam prichádza nie ako umelé imitované svetlo, ale ako Svetlo, ktoré rozháňa všetky temnoty a uisťuje všetkých, že ak pôjdu za ním, nájdu cieľ svojej cesty – spásu. Čo môžeme vidieť v dome dvoch sestier – Marty a Márie, ak nazrieme dovnútra cez Ježišovo svetlo?

1.)  Vidíme, že sestry sa zachovali rozdielne. Mária si sadla Ježišovi k nohám a chcela hlavne počúvať. Marta sa odobrala do kuchyne, lebo chcela prichystať pohostenie a hosťa obslúžiť.

Mária predstavuje tých, ktorí sú kontemplatívneho razenia a Marta reprezentuje ľudí, ktorí sú zameraní na aktivitu. Pritom obe hľadajú Boha a súčasníkom pripomínajú, že sa majú usilovať o istú vyrovnanosť. V každom veriacom má byť čosi z Márie a niečo z Marty. Bežný veriaci dnešnej doby nemôže zvoliť utiahnutý spôsob života, lebo má dosť povinností, ktoré mu pozemský svet vymedzuje a požaduje vykonať. Na druhej strane ukazuje, že jeho život sa nemôže utápať v tzv. aktivizme bez toho, že by neobsahoval rozmer vertikálny, t. j. duchovný. Má sa usilovať o vyrovnanosť a rovnomernosť vo všetkých činnostiach.

         Skupina turistov vstúpila na terasu reštaurácie. Obsadili niekoľko stolov. Skôr ako si objednali, otestovali pevnosť stolov. Robíme to bežne. Sediaci začnú stolom kývať, aby zistili, či je v rovnováhe. Spomínaní turisti zistili, že tomu tak nie je, že stôl má jednu nohu kratšiu. Jeden z hostí hneď vstal, z batoha vytiahol nejaký ploský predmet, zohol sa a vsunul ho pod nohu stola. Stôl sa tak dostal do požadovanej rovnováhy.

         My všetci potrebujeme dostať svoj život do rovnováhy, aby sme nebalansovali, nekymácali sa, ale vhodne zosúladili svoje aktivity s patričnou duchovnou hĺbkou. Jedno druhé má podporovať, posilňovať a podopierať.

2.)  Vo svetle Ježišovej blízkosti vidíme Martu, že reprezentuje ľudí dneška.

Aj my tak ako ona sa veľmi „staráme a znepokojujeme o mnohé veci“. Týka sa to nášho osobného života, ale aj života rodiny, ba celej spoločnosti. Niekedy je tá starosť taká intenzívna, že sa zabúdame postarať o prísun Božích milostí. Otvárame sa prísunu životných starostí, ale málo o prísun milostí z Božieho zdroja. Je to dôležité, pretože milosti dané Bohom spôsobujú, že starosti ľahšie spracujeme. Pomôže nám aj to, keď popri tom, že sa staráme o mnohé veci, sa postaráme o niekoho konkrétneho, a to po stránke materiálnej, zdravotnej či duchovnej. Tých, ktorí sa tak ako Marta znepokojujú, máme upokojovať vľúdnym slovom a tým, že ich rozbúreného ducha odovzdáme v modlitbe Bohu, prípadne za niektorých dáme odslúžiť sv. omšu.

3.)  Pod lampou Ježišovho svetla sa dozvedáme, že Mária si vybrala „lepší podiel“.

Ak máme možnosti, tak si v živote vyberáme. Inokedy berieme len to, čo nám nechajú iní, ak vôbec... Nakoniec človek zistí, že z toho materiálneho až tak veľa nepotrebuje, aby prežil.

Predstavme si, že prídeme do obchodu. Zájdeme do časti, kde sa nachádza ovocie a zelenina. V prepravke však nájdeme iba nepatrné zvyšky. Ak poprosíme, možno služba prepravku doplní, ba až preplní. Zrazu môžeme popreberať a vybrať si. Vyberáme si to, čo nám vyhovuje.

         Existuje však trvalá možnosť voľby, a to medzi dobrom a zlom. Ak je pravda, že život je štedrý na možnosť voľby, tak potom práve na možnosť voliť si medzi dobrom a zlom. Deje sa to pravidelne, každý deň. Dokonca aj vtedy, keď pri voľbe niekedy zlyháme, Boh nám znovu umožní, aby sme sa zdvihli a pokračovali.

         Hľadáme teda Máriin „lepší podiel“, t. j. taký, ktorý znamená večný život. Lepší podiel podľa nej znamená uprednostniť Ježiša Krista a využiť možnosť sadnúť si k jeho nohám. V tomto duchu píše sv. Pavol: „My ho (Krista) zvestujeme, pričom napomíname každého človeka a učíme každého človeka vo všetkej múdrosti, aby sme každého človeka priviedli k dokonalosti v Kristovi.“ (Kol 1, 28) Práve toto: zvestujeme, napomíname a učíme – je cestou k správnej voľbe. Cirkev nás poúča, napomína a zvestuje správnu cestu života. Je to schéma, ktorá môže mať vyústenie k najistejšiemu podielu vo večnosti.

         V dnešnej dobe existuje optika, ktorá nám umožňuje videnie v tme. Nasadíme si ju na oči alebo priložíme k očiam a vidíme aj v tme. Vidíme to vo filmoch s tematikou vojenskou a špionážnou. Vo svete je veľa tmy. Ale keď si nasadíme Ježišovo videnie sveta, mnohé veci sa nám osvetlia a vidíme ich inak ako bežne. Jedine Pán Ježiš nás učí vidieť správne, a to tak, ako umožnil Marte i Márii, aby videli v živote najmä to podstatné – teda to, čo nás vedie bližšie k Bohu.

Obal a obsah

 

         Tento týždeň som sledoval v televízii futbalový zápas, ktorý sa hral v Bratislave. Počas zápasu sa na štadióne priebežne objavovali svetelné reklamy. Jedna z nich znela takto: „Obal obsahom.“ Išlo pravdepodobne o reklamu firmy, ktorá vyrábala obalové materiály. Obal je dôležitý, lebo chráni obsah. Obal je dôležitý, ale nie tak, ako obsah. Ak je obal mimoriadne hodnotný, akoby sa stal sám obsahom. Preto tento slogan – Obal obsahom.

         Evanjelium hovorí o milosrdnom Samaritánovi, ktorý podal prvú pomoc úbožiakovi, ktorého okradli a zbili násilníci. (Lk 10, 25 – 37) Išlo o prekvapenie, lebo Samaritán mal byť pôvodne iba obalom na ceste z Jeruzalema do Jericha. Samaritáni boli Židmi podceňovaní. Obsahom situácie mala byť reakcia židovského kňaza a levitu. Tí však sklamali, lebo doráňaného úbožiaka obišli. Naopak, Samaritán sa ho ujal a pomohol mu. Ten, ktorý bol podceňovaný, sa stal vzorom a hrdinom, tzn., že obal sa stal obsahom.

         Kresťan má byť obsahom tohto sveta. Aj napriek tomu, že sekularizovaný svet ho podceňuje a považuje iba za primitívny obal.

1.) Kresťan sa stáva obsahom vtedy, keď má záujem o Božie slovo.

Starozákonný svätopisec sa pýta: „...kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?“ A hneď si aj odpovedá: „...toto slovo je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovať.“ (Dt 30, 10 – 14)

         Biskup sv. Ambróz dodáva: „Slovo rado navštevuje tých, čo sú v súžení a v skúškach, aby nik nepodľahol pod náporom strastí.“ (LH III, s. 465)

         Cirkev je tá, ktorá sa má postarať o servis Božieho slova. Dôležitý je tu obsah, ale ani obal nemôže byť hocijaký. Nemožno podceniť prípravu toho, kto Slovo prinesie alebo ho prednesie, ale ani prípravu toho, kto má ambíciu Slovo vypočuť a prijať do svojho srdca. Obal má mať záujem žiť dôstojne voči obsahu, ktorý ohlasuje.

2.) Kresťan sa stáva obsahom vtedy, keď sa zdrží pri ranách tohto sveta.

Samaritán mal kamsi namierené. Doráňaný človek ho však primäl, aby zostal (načas) pri ňom. Ozval sa v ňom súcit, a preto zostal.

         Horolezecká cesta na Mount Everest je posiata mŕtvolami. Ležia tam aj celé roky, nikto si ich nevšíma, nikto ich neznesie dole, ani nepochová. Je to preto, lebo tí, ktorí sa blížia k vrcholu, „melú z posledného“. Nieto, aby pomáhali tým, ktorí zoslabnutí a ležiaci v snehu bezvládne čakajú na smrť, lebo vedia, že im nikto nepomôže.

         Pozemský svet je posiaty tými, ktorí duchovne zomierajú, lebo nemajú vieru. Nepoznajú obsah Ježišovho posolstva, ba ani jeho samotného. Nie je veľa tých, ktorí sa chcú zdržať a pomôcť im. Dôvod spočíva v tom, že dnes sa každý ponáhľa a zdržať sa pri niekom znamená stratu času. Všimnime si, že keď ľudia telefonujú, na úvod povedia: „Prepáč, že ťa zdržiavam.“ Máme strach, aby sme svojou požiadavkou niekoho neobmedzili; aby sme mu nezabrali jeho drahocenný čas; aby sme mu nedajbože nespôsobili ujmu tým, že sme ho zdržali.

         Bohuvďaka, sú ľudia, ktorým rany sveta nie sú ľahostajné, a preto sa pri nich zdržia a urobia dôležité kroky z dôvodu milosrdnej lásky. Cirkev posiela kňazov, ktorí majú k dispozícii olej chorých. Ten lieči najmä rany duše a čiastočne aj tela. Každý pokrstený má mať vo svojej životnej a hodnotovej výbave olej súcitu a milosrdenstva. Čo keď raz nám Boh na prahu večnosti povie: „Prečo si sa nezdržal tu i tam, ale si utekal za svojimi cieľmi, ktoré neboli také dôležité ako konkrétna bieda, ktorú si obišiel na spôsob židovského kňaza i levitu z evanjelia?“

3.) Kresťan sa stáva obsahom vtedy, keď bude hľadať Boha.

V tomto hľadaní nájde zmysel života. Požaduje to sám Ježiš, keď pochváli znalca zákona za toto svedectvo. „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle.“ (Lk 10, 25 – 26) Prečo treba milovať Boha až do takejto maximálnej miery? Na to odpovedá sv. Pavol: „Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť...“
(Kol 1, 15 – 20)

         Niekedy sa stáva, že nesieme niečo na rukách alebo v taške. Ten, ktorý nás stretne, sa opýta, odkiaľ to máme. My mu odpovieme, aby šiel tam a tam, lebo tam toho majú plno.

         Pri inej príležitosti niekto povie: „Chcel som ísť tam a tam, ale nejdem, lebo je tam plno.“

         Človek, ktorý okúsil nejaký prejav Božej dobroty, hovorí ostatným: „Choďte k nemu (ku Kristovi), má tam toho plno.“ Tým vypovie, že Božia štedrosť je bez miery. A čo je ďalej dôležité, pri Ježišovi je vždy plno, ale vždy sa tam miesto nájde. Tak vzniká schéma, ktorá je večne platná: plnosť Božích darov a plno miesta pri Bohu a plno záujemcov, ktorí chcú z neho čerpať.

         Starí Rimania boli veľkí stavitelia. Ich stavby trvajú dodnes. Na Pyrenejskom polostrove je rieka Tajo. Nad ňou sa nachádza most, ktorý pochádza z rímskych čias. Postavený bol v roku  104  po Kr.  Je stále v dobrej forme a slúži svojmu účelu. Dobový architekt či staviteľ na jednom z pilierov zanechal odkaz: „Tento most som postavil ja. Bude stáť na veky vekov.“ Od jeho postavenia uplynulo 1918 rokov a stále je tam.

         Iný most je ešte pevnejší. Ide o most medzi Ježišovou plnosťou Božstva a spriaznenou ľudskou dušou, ktorá z celej sily hľadá Boha. Tento most bol postavený za cenu Kristovej krvi vyliatej na kríži a nijaký zub času ho nezničí. Boh nám dáva milosť, aby sme ho hojne využívali a sýtili sa darmi dobier, ktoré vychádzajú z Ježišovho srdca.

        

         V dnešnej dobe sa okrem obsahu vysoko hodnotí aj obal. Ak by bol obal podradný a chatrný, nemôže obstáť a splniť svoju funkciu. V živote kresťana je dôležitý obsah, tzn. Ježišovo posolstvo evanjelia. Aj keď sme ako ľudia chatrní a biedni, predsa len môžeme byť dôstojným obalom, ktorý ma za úlohu vzácny obsah viery chrániť. Potrebujeme vynikať čnosťami, akými sú: trpezlivosť, vytrvalosť, odolnosť a inými, aby sme túto úlohu splnili.

Bdieť

 

 

         Trvalou súčasťou programu niektorých duchovných podujatí je aj nočné bdenie. Napríklad na pútnických miestach. Ide o duchovný program, ktorý pozostáva z modlitby, spoločnej i súkromnej, z ticha a zo spevu. Význam nočného bdenia spočíva v tom, že účastníci si uberú dočasne z pohodlia spánku a venujú čas výlučne Bohu.

         Mnohí vodcovia, autority, sa majú vyznačovať ochotou osvojovať si túto črtu duchovného programu. Vodca, pastier, má bdieť nad tým, čo mu je zverené. V evanjeliu čítame o tom, ako Pán Ježiš posiela 72 učeníkov a dáva im rady a pokyny. Jeho usmernenia môžeme zhrnúť tak, že im odporúča, aby bdeli nad zvereným stádom a nad svojím poslaním vôbec. (porov. Lk 10, 1 – 12, 17 – 20)

1.)            O židovskom kráľovi Saulovi čítame v Biblii, že raz spal
vo svojom tábore a jeho muži spali okolo neho. (1 Sam 26, 5 – 23)

Mladý Dávid našiel odvahu, aby zostúpil do tábora tak, že ho nikto nezbadal. V tábore všetci spali. Dávid zobral Saulove veci – oštep a krčah – a odišiel. Oštep bol dôležitý pre bojovníka na obranu pred nepriateľom. Krčah bol dôležitý preto, lebo v ňom mal vodu na osvieženie. Dávid vysmial Saula týmto gestom. Zahanbil ho. Nevzal mu síce život, lebo Saul bol „Pánov pomazaný“. Vzal mu však to, čo si vojak nesmie nechať vziať, ak nechce zahynúť v boji – oštep a krčah.

         Ak chce veriaci človek obstáť v bojoch tohto sveta, nesmie si nechať vziať prostriedok boja – modlitbu a sviatosti, najmä sviatosť zmierenia. Rovnako aj prostriedok duchovného občerstvenia – eucharistiu.

         V dnešnej dobe treba zvlášť bdieť, aby nám niekto pod nejakými zámienkami nevzal to najvzácnejšie, čo sme dostali od Boha – dar viery. Bez čnosti bedlivosti si vieru neuchováme.

 

2.)            Aj sám Dobrý Pastier – Ježiš Kristus – neustále bdie. Tesne pred svojím zatknutím vzal so sebou apoštolov
do Getsemanskej záhrady. Chcel, aby sa s ním modlili. Oni však zaspali, kým Ježiš bdel.

Pravý vodca a pastier bdie, aj keď ľud premožený únavou a zápasom zaspí. Sv. biskup Augustín píše: „Pastier Izraela...nedrieme ani nespí...on teda bdie nad nami, keď my bdieme, a bdie, aj keď spíme.“ (LH III, s. 414)

V kompletóriu, t. j. v záverečnej modlitbe dňa, ktorú sa modlia duchovní pastieri a zasvätené osoby, čítame: „Ochraňuj nás, Bože, keď bdieme, opatruj nás, keď spíme, daj, aby sme bdeli s Kristom a odpočívali pokojne.“ Pastiera, vodcu, autoritu, nesmie zmiasť to, že okolo neho bdie málokto. On musí dávať príklad bdenia – a to nad svojím životom a nad životmi jemu zverených.

 

3.)            Istý človek nastúpil do nového zamestnania. Stal sa SBS-károm. V rámci školenia dostal takýto pokyn: „Občas obídeš objekt, zistíš, či je všetko v poriadku, či je všetko na svojom mieste a všetky nedostatky zapíšeš.“

Bdie nad svojím životom ten, kto pravidelne prechádza svoj život; kto zisťuje, či jeho život je v súlade s normou evanjelia, nie s normou, ktorú vytvárajú podvodníci, klamári, násilníci. Zisťuje a preveruje, či má všetko na svojom mieste, či má v jeho živote miesto Ježiš Kristus, a to pri slávení eucharistie. Či má svoje dôstojné miesto sviatosť zmierenia a modlitba. Nedostatky nech sú zapísané v jeho duši, aby mohol pracovať na ich odstraňovaní. Nemali by upadnúť do zabudnutia.

         Bdie ten, kto vníma hranice. Ľudia v tomto čase cestujú na dovolenky. Z cesty posielajú svojim blízkym správu: „Prekročili sme hranice.“ Znamená to, že sú v pohybe, že žijú, že sa blížia k cieľu, že sa ho len tak ľahko nevzdajú.

         Existuje aj iné prekročenie hraníc – vo vzťahoch medzi ľuďmi sa občas prekročia hranice. Vtedy povieme o niekom, že prekročil všetky hranice, veľa si dovolil, nerešpektoval hranicu dovoleného. Je dôležité, aby sme hranice prekračovali, a to najmä hranice našej malosti, úzkoprsosti, lakomstva, domýšľavosti, ješitnosti, a pod. a raz a navždy ich zanechali. Na druhej strane nám treba isté hranice zachovať, a to preto, aby sme si spolu s hranicami zachovali aj dobré vzťahy. Tam, kde sa rešpektujú hranice úcty, je vysoké percento možností zachovania cesty od srdca k srdcu. Žiaľ, žijeme v dobe, kedy sa tieto normy života nerešpektujú a masívnym spôsobom sa prekračujú.

         Existuje aj bdenie „sub specie aeternitatis“ – zorný uhol večnosti. Na konci školského roka deti a učitelia organizujú výlety. Rodičia riešia otázku, čo si majú vziať so sebou, aby sa na nič dôležité nezabudlo. Dbajme o to, aby sme sa nezabudli pripraviť na večnosť; aby sme mali pripravené to, čo je podstatné, nič navyše. Snažme sa eliminovať a roztriediť už teraz to, čo je užitočné a čo je navyše. Pomaly sa lúčme s tým, čo je navyše. Nech nie sme zaťažení materiálnymi vecami a inými zbytočnosťami. Toto predstavuje vrchol bdenia.

 

         Sú ľudia, ktorí majú nechcené nočné bdenie. Buď trpia nespavosťou alebo inými vážnymi chorobami. Mnohí z nich využívajú dobu nespavosti práve na modlitbu. Nikomu však nezaškodí z času na čas „si naordinovať“ isté bdenie na úkor toho, čo je dovolené a príjemné. Vtedy máme ideálnu možnosť spojiť sa s bdejúcim Dobrým Pastierom. Ten vždy bdie a drží ochrannú ruku. V bdení sa stávame silnejšími a odvážnejšími kresťanmi, ktorí bdejú nielen nad sebou, ale aj nad tými, ktorí sú im zverení.