Zamyslenie na nový rok 2020

         Predstavme si situáciu, podľa ktorej hladinu života v určitom prostredí rozvíril návrat nejakého človeka. Predstavme si, že sa vrátil po rokoch a že ľudia jeho prítomnosť nemohli neregistrovať. Vtedy sa objavuje dialóg: „Odkiaľ viete, že je tu?“ Následne odpoveď: „Videli ho.“

         Takáto odpoveď predstavuje najhoršiu formu dôkazu pravdivosti. Videli ho, len nikto nevie, kto, kedy a kde.

         Boh vstúpil do ľudského spoločenstva. Narodil sa do ľudskej rodiny, t. j. stal sa viditeľným – videli ho. Dôveryhodný dôkaz o tom nachádzame v Liste sv. Jána (1 Jn 1 – 4): „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná.“

         Čo my, ktorí sme sa fyzicky s Ježišom nestretli? Mali by sme cítiť účinky jeho prítomnosti aj v dnešnej dobe? Na otázku odpovedzme nasledujúcou úvahou:

1.    Liturgia Vianoc, konkrétne modlitba dňa sv. omše z 31. 12., obsahuje túto dôležitú informáciu – narodenie Mesiáša vytvorilo „nový dokonalejší vzťah človeka s Bohom.“

Pri výstavbe a rekonštrukcii rôznych stavieb, aj sakrálnych, sa nechávajú odborníci počuť, že dnes je už iná doba. Materiály, ktoré sa používajú v stavebníctve, sú mnohonásobne dokonalejšie aké boli kedysi, napríklad pred 30-timi rokmi. Aj viera v Boha má viesť človeka po ceste k dokonalosti. Viera má dozrievať. Tak, ako sa vzmáhajú materiálne skutočnosti vplyvom rozvoja vedy, tak sa má vzmáhať človek na duši pod vplyvom prehĺbenia viery. Stavebný materiál však zostáva ten istý, nemení sa. Je to Božia milosť. Aj po uplynutí jedného roka sme mali cítiť vyzretie vo viere, ktoré sa má prejaviť v konkrétnych skutkoch lásky a obety.

2.    V spoločných modlitbách veriacich vo vianočnom období vložila Cirkev do úst veriacich aj túto prosbu: „Aby sa Božie Slovo, ktoré sa narodilo v plnosti času a prišlo na svet, aby sa navždy udomácnilo v srdciach ľudí.“

Spomínam si na vyjadrenie istého pána, ktorý dlhé roky pôsobil ako pilot lietadla. Keď skončil s týmto povolaním, mal problém ustáliť sa, nájsť si miesto v živote a v rodine. V mysli, hovorieval: „neustále lietal nad kontinentmi, mestami, ľudskými obydliami“ Trvalo mu dlhší čas, kým v živote našiel svoje miesto.

     Je dôležité, aby Božie slovo „nelietalo“ a neustále narážalo na naše prázdne vnútro, ale aby sa udomácnilo, uchytilo v prajnej pôde nášho vnútra. Len tak bude môcť priniesť ovocie.

3.    Spomeňme si na evanjelium, ktoré sa číta na polnočnej sv. omši (Lk 2, 14). Uvádza sa tam, že nebeské zástupy za asistencie pastierov volali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“

Predstavme si inú situáciu zo života. V čase silvestrovských osláv sa mladí ľudia v istej rodine zúčastnili polnočných osláv na námestí. Keď sa tak asi o hodinu vrátili domov, našli predstaviteľov staršej generácie ako doma v pokoji čítajú knihy alebo noviny. Mladí svoj návrat komentovali takto: „Vy si tu užívate svoj pokoj a vonku je veľká sláva.“

Nachádzame sa ďaleko od Božej slávy. Kým sa k nej dopracujeme, hľadáme a nachádzame svoj pokoj v Kristovi na tejto zemi. Tento pokoj je oslavou Boha na zemi.

Snažíme sa ho vytvoriť každý sám vo svoje duši, vo vzťahoch a snažíme sa vyprosiť si ho a to vtedy, keď sa obraciame ku „Kniežaťu pokoja“ (Iz 9, 1 – 6)

Novonarodené betlehemské Dieťa je nositeľom tohto pokoja. Iba ono nám pokoj môže odovzdať. Tak, aby sa raz premenil na večnú oslavu v nebi.

Zamyslenie na konci roka 2019

         Na konci kalendárneho roka rôzne inštitúcie organizujú besiedky, posedenia či večierky. Na pôde ktorejsi školy si pripravili deti scénku s vianočnou tematikou. Predstavenie sa uskutočnilo pred celou školou a prítomnými rodinnými príslušníkmi. Vydarilo sa. Malí herci boli odmenení dlhotrvajúcim potleskom. Potom sa poklonili a odišli. Riaditeľ školy, ktorý celú akciu moderoval, vzápätí povedal: „Naši herci sa išli prezliecť, odložiť vianočné kostýmy, a potom sa vrátia k svojim najbližším.“

         Nielen deti ako herci to takto robia, ale určite aj skutoční profesionáli. Skončí im predstavenie, odložia kostýmy, odlíčia sa a vrátia sa medzi svojich do života.

         Vianočné obdobie nám prinieslo dôležitú myšlienku, ktorá sa v liturgii Vianoc často opakuje – Boh sa stal človekom. Inými slovami sa táto myšlienka dá vyjadriť aj takto: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ A pre úplnosť ešte jedna myšlienka: „Navštívil nás Vychádzajúci z výsosti.“

         Niekto by si mohol myslieť, že Boží Syn si len obliekol „kostým herca“, že sa stal človekom len na istý čas a že po zavŕšení svojho poslania sa toho kostýmu zbavil. Takéto zmýšľanie by bolo mylné. Nie je pravda, že Boží Syn sa zriekol ľudskej prirodzenosti. On sa jej nikdy nezriekol. Navždy zostane Synom Božím, ale aj synom človeka.

         Ako zareagovalo na úkon vtelenia ľudské spoločenstvo? Postrehlo prítomnosť Božieho Syna vo svojom strede? Určite áno. Prejavilo sa to tak, že Boží Syn sa stal pre človeka momentom:

1.) prekvapenia

2.) autority

3.) spásy.

1.)  Moment prekvapenia

Túto situáciu najlepšie vystihuje udalosť, ktorú čítame u sv. Matúša (Mt 25, 31 – 46): „Mnohí sa s neskrývaným údivom pýtajú Pána: „Pane, kedy sme ťa videli?“ A Ježiš odpovedá: „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili.“

Ježiš sa identifikuje najmä s biednymi, postihnutými a slabými tohto sveta. V tejto súvislosti treba uviesť tri výrazy, ktoré približne rovnako znejú:

a)    Ježiš eviduje núdznych ľudí, takých, ktorí sa ocitli v rôznej biede. Vždy ich bolo, je a bude veľa. Ježiša treba hľadať najmä tam, v tomto prostredí.

b)   Ľudstvo nachádza v tejto súvislosti iba núdzové riešenia. Ježiš si praje, aby sa celková pozornosť spoločenstva obrátila na ľudí, ktorí sú bezmocní voči útlaku tohto sveta.

c)    Títo ľudia sa stávajú nudnými, lebo neustále dvíhajú ruky a dlane a neustále niečo požadujú. Nemyslíme na tých, ktorí sa domáhajú pomoci ľudí v blízkosti nákupných centier a iných inštitúcii, ale na ľudí, ktorí trpia naozaj nedostatkom a hanbia sa o tom hovoriť.

2.) Moment autority

Ten je najviac zdôraznený na základe udalostí z evanjelia u sv. Lukáša (Lk 12, 13). Čítame tam, že ktosi zo zástupu adresoval Ježišovi takúto prosbu: „Pane, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“

Ježiš to pochopiteľne odmietol, pretože nechcel robiť mediátora v medziľudských sporoch. Na druhej strane vníma a prijíma iné požiadavky - Pane, daj mi silu, aby som mohol povedať s láskou môjmu bratovi slová napomenutia, usmernenia alebo uvedenia na cestu života.

         Ruka v ruke s touto prosbou ide aj iná – Pane, daj, pôsob na iných, aby z moci svojho úradu urobili ešte veľa dobrého. Ježiš sa tu ukazuje ako absolútna autorita, u ktorej sa môžeme domáhať niektorých skutočností, najmä duchovných.

3.) Moment spásy

Túto myšlienku potvrdíme citátom z Matúšovho evanjelia (Mt 19, 16 – 22): „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ Ľudia komunikujú s Bohom nielen v súvislosti s pozemskými skutočnosťami, ale aj v súvislosti s otázkou spásy. To je najdôležitejší a vrcholný dôvod komunikácie s Bohom.

         Vždy, keď sa majú stretnúť a rokovať viacerí činitelia spoločenského života, musia mať vopred stanovený program. Rokovania sa dotýkajú iba pripravených tém. Niektorých oblastí sa ani nedotknú. Čas ešte pre ne nedozrel. Každý jeden z nás potrebuje čas, aby sa ho dotkli aj citlivé témy: pokánie, smrť a večný život. Ak cítime v duši, že by sme sa mali nimi zaoberať, tak vedzme, že sme vo viere pokročili. Týka sa to aj uplynulého roka a vyhliadok do ďalšieho roka.

         Ďakujem všetkým veriacim z našej farnosti, ktorí dali najavo, že sa ich dotkol Boh. Či už momentom prekvapenia, momentom autority, ale aj momentom spásy. V živote oscilujeme medzi týmito tromi prvkami. Najprv Ježiš hodný prekvapenia, Ježiš ako neodškriepiteľná autorita, a napokon Ježiš ako naša spása. Takýchto ľudí vo viere  potrebuje aj naše farské spoločenstvo. Mnohí tento dotyk s Bohom pretavili do konkrétnej služby. Ďakujem všetkým, ktorí pomáhali pri riadení života v našej farnosti. Ich pomoc v rámci liturgie, ale aj mimo nej, je nepredstaviteľná. Stávajú sa oporami farnosti.

Ďakujem dôstojným p. kaplánom, ctihodným sestrám, ale aj všetkým, ktorí konali rozmanité služby. Mnohí dávajú najavo, že majú zmysel pre budovanie duchovného dobra v jednote spoločenstva.

Farnosť žije z materiálnych dobrodení, ale najmä z Pánovej milosti. Jedno i druhé je potrebné. Božiu milosť treba neustále vyprosovať a mnohé diela podporovať aj materiálne. Materiálny stav farnosti bude vyčíslený v januári 2020 po uzávierke roku 2019 a bude vystavený na nástenkách v kostole.

Na záver ešte bilancia sviatostného života:

V roku 2019 sme pokrstili 56 detí, z toho 32 chlapcov a 24 dievčat. Prvého sv. prijímania sa zúčastnilo 44 detí. Sviatosť manželstva si vyslúžilo 12 párov. V tom istom roku sme pochovali 48 farníkov, z toho 19 mužov a 29 žien.

Účinok prijatia Slova.

Všetci poznáme situáciu,kedy potrebujeme zúfalo nájsť jeden konkrétny výraz. Chceme prísť na nejaké meno alebo vyjadrenie na pomenovanie nejakej situácie,a nie a nie si spomenúť...Vtedy hovoríme,že mi to slovo "behá po jazyku" alebo že ho "mám na jazyku". Neskoršie,keď sa naša myseľ upokojí,vtedy sa nám to slovo zjaví,ako nejaká spásonosná myšlienka. Niektorí ľudia hovoria,že je to preto,lebo slovo býva údajne vrtkavé,nepokojné,neposedné...Iní zastávajú názor,podľa ktorého je nepokojná naša myseľ,kým slovo je pokojné,stále,isté. Až potom,keď sa človek vnútorne upokojí,až potom prichádzajú na myseľ myšlienky,slová,výrazy,ktorými chceme niečo vyjadriť. Vo vianočnom období si pripomíname zostúpenie Slova-Božieho syna do ľudského spoločenstva. Ono však potrebuje nájsť pokojného,sústredeného človeka. Nie nervózneho,nesústredeného,nepokojného. Nie Slovo je vrtkavé,ale života človeka takým býva. Slovo,aby bolo účinné,potrebuje očistené,pripravené prostredie. Preto je pre nás,veriacich ,dôležitý advent. Až po ňom prichádzajú Vianoce so svojim posolstvom spásy,ktoré zosiela Boh v osobe Slova. Aké významné účinky Slovo dosiahlo,to vidíme z nádherných príkladov svedectiev,ktoré boli poznačené mučeníckou krvou. 1,Sv.Ján Krstiteľ. Písmo hovorí,že poslal žiakov za Ježišom,aby overili správnosť životného postupu a služby Predchodcu. Tí Učiteľa navštívili a vrátili sa naspäť s odkazom:"Slepí vidia,chromí chodia,malomocní sú čistí,hluchí počujú,mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium"/Mt 11,5/. Napriek všetkým politickým,spoločenským a iným nepokojom,napriek tomu,že myseľ vtedajšieho človeka bola zamestnaná inými vecami,Božie dielo koná svoju prácu,účinkuje,pôsobí a dáva o sebe vedieť pripraveným dušiam. Ani dnešným ľuďom,ktorí sú pripravení,nič nezabráni,aby videli veľké Božie skutky,ktoré koná Slovo,prítomné medzi nami. Ono je Emanuel-Boh s nami. 2,Betlehemské neviniatka. Ako je to s nimi,keď ešte nemali možnosť počuť hlas Slova, vôbec s nim neprišli do styku a už boli v praxi konfrontovaní s krvavým prenasledovaním? Hlas Slova z nebies nepočuli,no mali už napočúvaní hlas svojej matky,ktorá sa im vrúcne denne prihovárala. Tento prirodzený hlas ich postavil do pozície možného prijatia Slova v neskoršom období. Hlas matky má väčšina z nás v pamäti. Spoznali by sme ho aj po rokoch,lebo je nezameniteľný. Odnesieme si ho až do večnosti . Ale nezabúdajme,že  pre nás je záväzný aj hlas,ktorý patrí Matke Božieho slova-Panne Márii. Je plný myšlienok,ponaučení,svedectiev a odporúčaní,ktoré nás nabádajú nasledovať Ježiša. Za všetky stačí citovať slová,ktoré zazneli na svadbe v Káne galilejskej:"Urobte všetko,čo vám povie"/Jn 2,5/. Mária nám odporúča tieto slová ako životný program,aby sme mohli svoj život zasvätiť Slovu,ktoré chce spasiť každého človeka. 3,Sv.Štefan. Tento prvomučeník sa dostal do konfliktu so židovskou vrchnosťou,lebo vyznal vieru v Ježiša Nazaretského,ako v Božieho syna. Pre židovských pohlavárov to bola vrcholná ukážka rúhania,preto siahli po kameňoch a umlčali ho. Štefan vyznal pravú vieru pamätným výrokom:"Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha"/Sk 7,56/. Služobníci Slovo vždy vidia to,čo je potrebné vidieť pre spásu. Včera podvečer vysielala TV LUX taliansky film:Chlieb z neba. Dej spočíval v tom,že skupina bezdomovcov našla v kontajneri živé dieťa a starala sa oň. Miestnosť,v ktorej prespávali bola síce veľká,ale bola tam tma. Jedna z hlavných postáv,bývalý šéf autoservisu,našiel svoj takmer zabudnutý generátor na benzín a použil ho na svietenie. Keď sa ktosi opýtal na čo ho potrebuje,odpovedal:"niektoré veci potrebujú viac svetla. Takého svetla zhora,ktoré umožnilo sv. Štefanovi vydať svedectvo pred veľradou. Potrebujeme viac svetla z hora,aby sme videli Božie skutky,ktoré koná Boh,aby nás priviedol na cestu spásy. Pre svoj každodennž život potrebujeme vidieť otvorené nebo,ktoré je plné na Božiu milosť a dary,ktoré chce Slovo aj dnes zoslať na ľudí dnešnej doby. Pri betlehemských jasliach prosme  Slovo o svetlo,aby sme vec našej spásy videli v správnom Svetle,ktoré nikdy nezhasína. Tam upokojíme svoju myseľ,dušu a nájdeme atmosféru,ktorá nás povzbudí k tomu,aby sa Slovo,ktoré sa stalo Telom,stalo sa aj našim celoživotným orientačným bodom.

Vianočná homília II.

Pred nejakým časom som počul v rozhlase reklamu,ktorá pozývala  na stretnutie s populárnymi ľuďmi. Obsahovala aj takéto slová:"Ak chcete zažiť tieto osobnosti zblízka,príďte vtedy a vtedy na to a to miesto". Musí ísť o zážitok,keď sa človek stretne s niekým koho obdivuje a pozná ho iba tak-spoza plota. Bezprostredné stretnutie umožní nazrieť akoby do duše človeka a veľa uvidieť a pochopiť z tajomstva osobnosti. Vianoce sú obdobím,kedy môžeme Boha spoznať dôvernejšie ako inokedy. Na Vianoce je nám akosi bližšie. Prichádza v malom dieťati,stáva sa jedným z nás. Nazrime do jeho vnútra cez Božie slovo evanjelia,ktoré nám prináša veľa pozoruhodných postrehov o novonarodenom Mesiášovi. Všimnime si niekoľko detailov,aby sme mohli rozvinúť úvahu na tému betlehemskej noci. 1,Pán Ježiš sa narodil v maštali. Tento fakt,akoby naznačoval jeho zázemie počas verejného účinkovania. Neraz totiž vyhlasoval:"Syn človeka nemá,kde by hlavu zložil"/Mt 8,20/. No zároveň sa uchádza o priazeň človeka:"Zachej,poď rýchlo dolu,lebo dnes musím zostať v tvojom dome"/Lk 19,1-10/. Ježiš sa zriekol všetkých pozemských istôt,len,aby splnil Otcovu vôľu. Dokonca ide tak ďaleko,že žiada človeka,aby ho prijal do svojho príbytku. Tak veľmi sa pokoril. Tvorca prosí o prístrešie svojho tvora. Boh žiada človeka,aby našiel odpočinok v jeho príbytku. Tým naznačuje,že jeho poslanie sa neopiera o nijaké pozemské prostriedky. Nepomáha si pozemskými výhodami. Chudobný Ježiš je v službe spásy pre človeka. 2,Pán Ježiš je v zástupe. Keď sa ľudia dozvedeli,že sa koná súpis obyvateľstva,mnohí sa dali do pohybu. Ježiš,ešte v lone Matky, bol medzi nimi. Ostatní ani len netušili koho majú medzi sebou. Iná  situácia vznikla pri Ježišovej prvej púti do chrámu. Ako dvanásťročný putuje do Jeruzalema. Cestou tam,je iba ako jeden zo zástupu. Cestou späť ide ako ten,ktorý diskutoval s učiteľmi zákona/Lk 2,41-50/. Tam už nie je,ako jeden z mnohých. Ide ako taký,ktorý sa zo zástupu vymanil. Už nikdy nezostane inkognito. Viera musí v človekovi dozrievať. Najprv je akoby niekde v zástupe. Je reprezentovaná istým kolektívnym spôsobom. Musí sa veľa učiť,prijímať,pozorovať,všímať si. Vtedy rastie tajomným,neviditeľným spôsobom. No príde čas,keď sa bude musieť postaviť na vlastné nohy,keď sa bude musieť naučiť žiť mimo zástup. Ba nastane situácia,kedy bude musieť sama učiť a svedčiť. 3,Pán Ježiš v objatí lásky Matky a domnelého otca. Narodil sa síce v maštali,ale nezostal bez lásky ani v chlade tejto provizórnej ubytovne. Po stránke ľudskej,mal zabezpečený vstup do života. Vo sviatosti krstu máme zabezpečený vstup do života spásy. Možno žijeme v chlade sveta,ale obsiahli sme od Boha všetko potrebné ku spáse. Tam cítime teplo Božej lásky,ktorá sa chce postarať,aby sme nielen vstúpili do života s plnou duchovnou výbavou,ale,aby sme bohatí na zásluhy z tohto sveta aj odišli k Bohu. Zloba a chlad sveta sú v našom živote kompenzované dostatočným prísunom darov zhora. Často cítime akoby objatie Boha,ktorý nám chce naznačiť,že jeho náruč je istá a dokonalá. Neuvoľní sa ,kým budeme tu na zemi plniť svoje poslanie a kým nebudeme bezpeční v útrobách jeho kráľovstva.

Vianočná homília

         Skončila sa predvianočná atmosféra. Prišli Vianoce. Pred Vianocami sa ľudia hrnuli do obchodov na nákupných centier, bol problém s parkovaním, hojne navštevované boli aj kníhkupectvá. Do jedného som vstúpil aj ja. Prezeral som si knihy v regáloch, keď dovnútra vstúpila žena, pristúpila hneď k pultu a spýtala sa, či majú ešte pohľadnice s vianočným motívom. Predavačka skonštatovala, že na pulte už nie sú, ale odbehla sa pozrieť do skladu. Odtiaľ sa ozval hlas: „Vianoce už nie sú. Vypredali sa.“ Chcela tým povedať, že pohľadnice s vianočnou tematikou sú už vypredané. Tým svojím vyjadrením však naznačila čosi viac. V mysli sa mi vybavila otázka: „Nevypredali sme Vianoce už týždne, ba i mesiace pred tým, ako skutočne prišli podľa cirkevného a občianskeho kalendára?“

         Celý predvianočný čas sa niesol v komerčnej a konzumnej atmosfére, do ktorej sme vtláčaní spoločnosťou už dlhé obdobie. Aby sa tak nestalo v skutočnosti, že vypredáme Vianoce skôr ako začnú, venujme pozornosť tomuto zamysleniu a rozjímaniu nad Božím slovom. (Lk 2, 1 – 14)

1.)  Pre nazaretskú rodinu nebolo v hostinci miesta. Preto využili maštaľ či jaskyňu. V hostinci miesta nebolo, ale v maštali bolo a) súkromie, b) zázemie a c)čas.

a)  SÚKROMIE

Ono je potrebné, aby sme vydali svedectvo viery. Doba, v ktorej žijeme, nás okráda o súkromie s Bohom. Nedovolí, aby sme si naňho našli čas. Svoj podiel viny máme aj my, pretože nie vždy dostatočne bojujeme o svoje miesto pri Kristovi. Mať súkromie s Bohom je pre nás existenčne dôležité. Potrebujeme byť navonok silní, aby sme ako kresťania obstáli. O svoje súkromie s Bohom musíme zápasiť s vypätím všetkých síl.

              b)  ZÁZEMIE

Novonarodený Ježiš mal v Betleheme zabezpečené zázemie v pastieroch a mudrcoch. S odstupom času tvoríme jeho zázemie aj my. Zázemie pre vieru potrebujeme aj my. A toto zázemie je identické so spoločenstvom. Povedané slovami evanjelia – potrebujeme mať zázemie „v ľuďoch dobrej vôle“. Nie iba dobrej vôle v zmysle veselosti ducha, dobrej nálady, ale najmä v zmysle dobrej vôle konať a žiť tak, ako chce Boh. Takíto ľudia dobrej vôle sú veľmi potrební pre naše spoločenstvo viery. Neprestajne takýchto hľadajme, lebo Boh potrebuje verných svedkov svojho posolstva.

c           c) ČAS

Pred nami stojí úloha – nájsť si čas pri jasliach podľa vzoru nazaretskej rodiny. Nielen pri jasliach, ktoré sú súčasťou vianočnej výzdoby v našich kostoloch, ale najmä pri eucharistických jasliach, t. j. tam, kde vstupuje na oltár sám Boh pod spôsobom chleba a vína. Tento čas nie je stratou času, ale ziskom. Pri týchto jasliach môžeme iba získať. Získame najmä zmysel pre podstatné veci. Pri týchto jasliach dokážeme v duši selektovať dobro a zlo. Rozlišujeme skutočne hodnotné veci a tie, ktoré sú nepodstatné, ba priam škodlivé. Aj počas týchto Vianoc si nájdime čas so svojou rodinou na adoráciu v Ježišovej prítomnosti. Nech naša návšteva chrámu  neobsahuje „hluché miesta“ a „prázdny pohľad“ na vianočnú výzdobu, ale snažme sa zaujať dušu, aby sa nasýtila prítomnosťou toho, ktorý nám prináša spásu.

2.)  Ako prví z ľudí ohlasovali Ježišovo narodenie pastieri. Dostali podnet z výsosti,

aby sa rozišli a všade hovorili, že sa narodil Mesiáš, Spasiteľ sveta. Ježišovo zmŕtvychvstanie, hoci nepriamo, ako prvé ohlasovali ženy. Podľa vtedajšej kultúry išlo o ľudí, ktorých svedectvo nebolo veľmi dôveryhodné. Svedkovia sa totiž vyznačovali jednoduchosťou životných pomerov alebo urozprávanosťou. Napriek tomu ich svedectvo pretrváva už vyše 2000 rokov a bude aktuálne stále do konca sveta. A to ešte nie je všetko! Ohlasovať evanjelium boli poslaní napr. bývalí rybári, takisto jednoduchí ľudia. Boh to tak chcel. Ak to dokázali jednoduchí ľudia (ženy, pastieri, rybári), čo by dokázali tí, ktorí „udávali tón“ v spoločnosti, ak by svedčili oni o hlavných pravdách viery. Čo hovorí skúsenosť? Väčšia angažovanosť tzv. bežných ľudí spôsobuje nárast povedomia evanjelia. Resty majú tí, ktorí sú na vrchole spoločnosti, ale politické obmedzenia či spoločenské záujmy sú pre nich prekážkou ohlasovať Ježiša Krista. Koľko by sme urobili pre vec evanjelia, keby ľudia z vrcholu spoločnosti dospeli k takémuto rozhodnutiu!

3.)  Svedectvo pastierov.

Ich stručná charakteristika v evanjeliu napovedá, že to boli dosť jednostranne zameraní ľudia. Ich úlohou bolo „bdieť a strážiť stádo“. Nič iné, iba to. V dnešnej spoločnosti sa kladie dôraz najmä v zamestnaniach na to, aby boli ľudia variabilní, všestranní, kreatívni, flexibilní a draví. Popri všetkej úcte, tieto charakteristiky by sme na pastierov aplikovať nemohli. Ak dnešná doba vychovala variabilných, všestranných, kreatívnych, flexibilných ľudí a oni by popri tom dokázali bdieť a strážiť vieru v Krista, bol by to bonus, ktorý by obohatil celé ľudské spoločenstvo. Na druhej strane – ak máme ľudí, ktorí povýšia bdenie a stráženie hodnôt viery nad všetko ostatné, je to hrdinstvo, lebo za cenu nepohodlia a istých obetí ponesú plameň viery aj ďalším generáciám. Ak budú okrem iných aj takí, ktorí sú všestranní, kreatívni, flexibilní vo viere ohlasovať evanjelium, toto svedectvo bude mať nielen systém, ale aj svoju hĺbku.

Aj po tohtoročných Vianociach  budeme svedkami výpredajov. Okrem iného uvidíme na regáloch červeno-biele oblečenia po tzv. santa clausoch alebo už nepotrebné svietiace vianočné ozdoby, prípadne vianočné sladkosti za zníženú cenu. Našou ambíciou je, aby sme popri tom všetkom nevypredali aj svoju vieru, aby nepodľahla módnym trendom, ročným obdobiam a posunom v komercii, ale aby si zachovala svoju celistvosť, vitalitu a hĺbku.

Čo o ňom povieš?

Z času na čas na niekoho spomíname. A to na úrovni najvyššej- vrámci národa,štátu,ale nesmieme zabudnúť na spomienky vrámci rodiny,alebo užšieho spoločenstva. Veľkou výhodou je,ak môžeme k spomínaniu prizvať niekoho,kto bol súputnikom človeka,na ktorého spomíname. Poznal ho zblízka,rozprával sa s ním,pracovali spolu na nejakom diele. Vtedy je to spomínanie autentickejšie,vernejšie,dôstojnejšie. Neraz sa stane,že nášmu pamätníkovi položíme otázku:"Ty si ho poznal. Povedz,aký bol?" Ak by sme chceli v nejakom spolčenstve hovoriť o Ježišovi,najradšej by sme si pozvali Jána Krstiteľa. Najmä teraz,v Advente,keď o ňom veľa čítame pri sv.omši. Položili by sme mu otázku:"Ty si poznal Ježiša. Povedz,aký bol?" Ján by nás určite odkázal na evanjelium a zvlášť na niektoré pasáže z Jánovho evanjelia. Ktoré sú to? 1,Medzi vami stojí ten,ktorého vy nepoznáte"/Jn 1,26/. Ján naznačuje,že Ježiš bol svojimi neprijatý. Medzi sebou mali Mesiáša,ktorého očakávali celé generácie,a keď ten prišiel,neprijali ho. V niektorých časopisoch sa objavuje rubrika s názvom:Žije medzi nami...Čoho sa týka? Napríklad toho,že,ak objavia členovia redakčnej rady medzi obyvateľmi mesta človeka,ktorý bol kedysi známy v spoločnosti,hneď to dajú na známosť,aby ten nezostal zabudnutý. Koľko osobností žije medzi ľuďmi bez toho,že by ich niekto poznal? Možno je ich veľa a ani nestoja o popularitu. No je dobré,ak sa charakter týchto ľudí zviditeľní a pritom sa poukáže na vzor spravodlivého života. Blížia sa Vianoce. V jasliach objavíme malé dieťa. Čo nám to hovorí? Napríklad to,že Ježiš je stále medzi nami. On žije medzi nami. Nie nadarmo sa necháva vianočná liturgia počuť,keď hovorí,že on je Emanuel-Boh s nami. Napriek všetkým zlobám,kauzám,nekalým činom je Boh medzi nami. V živote vyhráva ten,kto Učiteľa z Nazareta vo svojom živote zviditeľní a nasleduje ho. 2,Ján Krstiteľ by nám povedal:"..on musí rásť a mňa musí ubúdať"/Jn 3,30/. Chce tým povedať,že ten,kto uveril v Krista,zanecháva hriešne návyky a štýly života,lebo sa v ňom viac a viac zviditeľňuje Kristus. Istý človek rozprával o tom,ako ťažko lúčil so staromládeneckým štýlom života. Oženil sa,mal deti,ale stále ho lákalo a ťahalo preč z domu medzi starých kamarátov. Raz mu otec dohovoril:"Máš rodinu. Mal by si už inak zmýšľať!" Reč bola o zodpovednosti,lebo najmä tá uňho absentovala. Povedal,že odvtedy sa stal iným človekom. Dozrel pre úlohu manžela a otca. Uverili sme v Krista. Máme sa učiť zmýšľať podľa neho. Nech v nás ubudne zo starého človeka a nech je v nás viditeľný Kristus. Nadobúdajme viac a viac Ježišových parametrov a umenšujme a odstraňujme všetko,čo súvisí s biedou hriechu. 3,Ján Krstiteľ by sa dal počuť:"Ja vás krstím vodou. Prichádza však mocnejší ako ja"/Jn 3,16/. Bola to Jánova reakcia na fakt,že ľudia ho zbožňovali,t.j.zbožstvovali,čo on radikálne odmietol. Naznačil,že on sa prichádzajúcemu Baránkovi nemôže rovnať. Kedysi som bol na návšteve v dome dôchodcov. Mal som tam známeho. Prišiel som ho navštíviť. Personál mi ukázal na nevládneho človeka,ležiaceho na lôžku. Ani nebol taký starý,ako vyzeral. Zničil ho alkohol. Povedali mi:"Aký to bol kedysi mocný pán!" Mocný,v tom zmysle,že mal v spoločnosti vysoké postavenie. A čo z neho zostalo? Troska. Krstiteľ verejne prehlásil,že Ježiš ja najmocnejší,že je Božím Synom. Keď neskoršie visel na kríži,mnohí si možno povedali:"Aha,čo z neho zostalo!" Bolo im ťažko uveriť,že tento umučený učiteľ je najmocnejší. Sám o sebe prehlasoval:"Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi"/Mt 28,18/. Vždy,keď cítime slabosť hriechu alebo nemohúcnosť,povedzme si,že sme uverili v Toho,ktorý porazil diabla a hriech. Kto by to z mocných tohto sveta dokázal? A pritom máme tendenciu viac sa spoliehať na nich,ako na Víťaza nad smrťou. Prichádzajú Vianoce,sviatky narodenia Mesiáša. Prichádza mocnejší ako sú naše strachy, obavy a neistoty. Je čas obnoviť sa vo viere v Spasiteľa. Je čas spomenúť slová sv. Pavla,ktorý napísal:"Však viete,aký je čas,že už nadišla hodina,aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie,ako vtedy,keď sme uverili"/Rim 13,11/.

Prijať,či neprijať?

Človek musí niekedy zápasiť celé roky,aby prijal nejakú skutočnosť. Tá sa môže týkať jeho samého,prípadne života blízkeho človeka. Nie je to ľahké,najmä vtedy,ak má na vec iný názor,ako sa deje v skutočnosti. Hlavné biblické postavy Adventu sú konfrontované s touto skutočnosťou rovnako,bez výnimky. 1,Zachariáš/Lk 1,5-25/. Musí prijať fakt,podľa ktorého sa stane otcom Predchodcu Pána Ježiša. Aké má Predchodca zaradenie? Nie ja ani "čistým" prorokom. Tí boli pred ním. Nie je ani nasledovníkom.,lebo tí sa začali ukazovať až počas Ježišovho verejného účinkovania a dnes je ich mnoho. Predchodca je jedinečný,neopakovateľný. Zachariáš to musí prijať. Aj my prijmime fakt,že Ján môže byť našim patrónom a že ho môžeme prosiť,aby predchádzal naše počínania a plány. V istom slova zmysle je tento Pánov Predchodca aj našim predchodcom a tak sa stáva súčasťou nášho duchovného života.2, Jozef/Mt 1,18-24/.  Vo sne sa dozvedá,aby sa nebál a "prijal Máriu svoju manželku,lebo to,čo sa v nej počalo,je z Ducha Svätého". Takto sa vlastne dozvedáme,prečo máme prijímať blížneho. Preto,lebo to,čo sa v ňom "počalo",zrodilo/myšlienka,popud,/môže byť z Pánovej milosti...Môže mať na sebe visačku Božieho pôvodu. A čo keď sa zrodí v blížnom dobré rozhodnutie,práve našim pričinením? Možno zárodok,ale predsa...A tak Jozef sa môže stať "otcom" našich plánov,lebo môže za nás prosiť,aby sme prijali to,čo sa na prvý pohľad javí ako neprijateľné. 3,Mária/Lk 1,26-38/. Zjavuje sa jej Gabriel-"elitný" nebeský posol a zvestuje jej:"Neboj sa,Mária,našla si milosť u Boha...počneš a porodíš Syna.."Mária môže byť patrónkou tých,ktorí hľadajú. Ona vyprosí milosť,aby "započali" procesy duchovného rastu,pravého pokánia a odvrátenia sa od Zlého. Ona môže vyprosiť dary preto,aby sme započali a priviedli na svet činy,ktoré sú hodné ľudí evanjelia. Advent prekypuje príkladmi osobností,ktorí prijali Božiu ponuku spolupracovať. Pripojme sa k nim.

Skrytý Ježiš.

V sakristii kostola sa objavil nový miništrant. Ujal sa ho spolužiak,už "skúsený" v službe oltára,lebo začal už pred rokom. S patričným rozhľadom a dôležitosťou sa pustil do vysvetľovania. Povodil ho po miestnosti a zastavil sa pri bielej papierovej krabici. Ukázal na krabicu s hostiami a povedal:"Tuto je Pán Ježiš". Prišelec sa zatváril nedôverčivo. Chytil ju do rúk a zatriasol ňou. Nijaký zvuk. Potom si krabicu priložil k uchu. Žiaden zvuk. Ohradil sa:"Ja nič nepočujem". Starší ho presviedčal:"On je tam. Len je skrytý". Ľudia prítomní v kostole so zatajeným dychom počúvajú stať evanjelia,ktorá prináša rodokmeň Pána Ježiša/Mt 1,1-17/. Je tam toľko mien! A kde je Ježiš? Je tam. Je skrytý v plejáde mien. Až keď prišiel vhodný čas, vystúpil do povedomia všetkých. Boh je rád skrytý. V Jednotnom katolíckom spevníku nachádzame tieto slová:"Hľaď na Boha večného,tu v Sviatosti skrytého..."/JKS,č.260/. Neskrýva sa však stále. Dáva si záležať,aby ho ľudia videli a počuli. Ukázal sa vám dnes? Nie je ľahké ho objaviť,lebo sa skrýva medzi toľkými menami a vecami tohto sveta. Tak,ako nový adept miništrovania naivne a detinsky zatriasol krabicou s hostiami,aby "oživil" Ježiša,tak zatrasme svojimi prioritami života. Popreskupujme hodnoty. Ježišovi prisúďme prvé miesto.

Je to v génoch?

Sú situácie,kedy na adresu istých ľudí povieme:"Majú to v génoch". Tým chceme vyjadriť skutočnosť,podľa ktorej sa nejaká vlastnosť,dobrá či zlá,opakuje v živote jednotlivcov v jednej rodine. Akoby sa životom,tej ktorej rodiny, tiahla línia,ktorá diktuje ľuďom ,že sa majú správať podľa rovnakého vzorca. Božie slovo evanjelia hovorí,že za Ježišom prišli najvyšší židovskí predstavitelia a položili mu otázku:"Kto ti dal túto moc?"/Mt 21,23/. Dôvod sa nám viac ozrejmí,keď si prečítame stať o rodokmeni Pána Ježiša/Mt 1,1-17/. Nájdeme v ňom množstvo mien. Sú tam takí,ktorí znesú visačku dokonalosti,ale aj takí,o ktorých hovoríme,že mali pochybnú povesť. Možno práve toto mali veľkňazi dobre naštudované a nevedeli pochopiť,že z takého "zmiešanca" sa vykľul veľký divotvorca z Nazareta. Možno si rozhorčene povedali,že Ježiš nemá mať prečo "v génoch" takéto schopnosti,nakoľlko jeho predchodcovia neboli vždy čistí. Boh,ak  nechce,nemusí sa riadiť nejakým "genetickým kódom". On môže začať písať v človekovi novú kapitolu života. Ak dá človek súhlas na to,že pôjde cestou pokánia. Nepozerajme za seba. Každý deň si vzbuďme ochotu konať ako noví ľudia,nezaťažujúci sa minulosťou,nech už bola akákoľvek.

Odkiaľ má moc?

Istý kňaz pristúpil v nemocnici k lôžku ťažko chorého človeka. Dozvedel sa o ňom,že je vo vážnom stave. Pozdravil a povedal,že chce pripraviť jeho dušu na večnosť. Chorý vzdoroval. Zavolal:"Kto vám dal právomoc,že takto môžete v nemocnici konať?!" Kňaz odpovedal:"Boh". Pacient mu na to:"To je málo. Musíte mi ukázať papier aspoň od primára!" Aj pri smrteľnom sa môžu vyskytnúť úsmevné príhody. Evanjelium hovorí,že k Ježišovi pristúpili veľkňazi a starší. Neprišli v dobrom. Začali vyzvedaťa pýtať sa:"Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?"/Mt 21,23-27/. Vyznelo to tak,akoby žiadali od neho splnomocnenie,pečiatku,úradne overený doklad. Alebo aspoň zverejnenie zdroja,keď robí také veci,ktoré bežný človek nerobí. Sme svedkami paradoxu:sám Boh sa má podriadiť žiadosti človeka.Človek vyžaduje od Boha legitimáciu dôveryhodnosti. Niektorí ľudia to,našťastie,nepotrebujú. Mám v pamäti človeka,ktorý sa priam zázračne zmenil a obrátil na základe úprimného pokánia. Odkedy sa mu to stalo,neustále opakuje:"Boh je mocný. Zmenil môj život". Škoda,že veľkňazi nemali o takéto svedectvá najmenší záujem.

Osobnosť Jána Krstiteľa.

Udalosťou pre rodinu je to,keď deti začnú chodiť do školy. Doma sú v napätí. Najmä rodičia zvedaví,ako si dieťa zvykne,ako sa bude správať,ako sa bude učiť atď. Raz sa stretli viacerí rodičia,ktorí si odovzdávali skúsenosti z tejto oblasti. Jeden z rodičov poznamenal:"Ten náš/syn/ je všade tam,kde sa niečo zomelie. A to v dobrom i v zlom". Mnohí rodičia si pri tejto vete povzdychnú a spomenú na svoje deti,ktoré už odrástli,sú dospelé,majú svoje rodiny,ale kedysi tiež boli tam,kde sa niečo  zomlelo...Ján Krstiteľ bol človek,ktorý sa vždy nachádzal tam,kde mal byť. Okolo neho sa vždy "niečo mlelo". Všetko podstatné,akékoľvek pohyby v spoločnosti išli cez neho,hoci bol tým najjednoduchším človekom. Ako sa to prejavilo? 1,Hoci bol na púšti,ľudia ho navštevovali vo veľkých počtoch. Sv. Matúš to vyjadril slovami:"Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu"/Mt 3,1-12/. Ján mal byť na púšti,akoby izolovaný od vonkajšieho sveta. Stal sa však pravý opak. Okolie Jordánu sa stalo jeho zásluhou vyhľadávaným miestom. Tu sa ukazuje,že dobro bude vždy vyhľadávané,aj keď mu ľudia vymyslia sebadokonalejší úkryt. Dobro sa nedá len tak ľahko utajiť. A nielen dobro v zmysle fyzickom,ale aj atmosféra,ktorá pomáha nájsť zmysel života a ponúka duchovný rast. Ľudia budú vždy cítiť duchovný hlad a zvláštnym zmyslom viery sa vždy dozvedia,kde sa môžu nasýtiť. Napríklad kostol je dobre izolovaný pred vonkajšími vplyvmi,no hladujúca a hľadajúca duša tento priestor objaví a nájde primerané dobro,ktoré prevýši akékoľvek iné dobrodenia tohto sveta. 2,Evanjelia hovoria,že Ján bol v žalári. Napriek tomu počul o Kristových skutkoch/Mt 11,2/. Znova sme svedkami určitého paradoxu. Mysleli by sme si,že do väzenia by sa také informácie nemali dostať. Vidíme,že áno. Aj človek,ktorý sa nachádza vo väzení hriechov,sa môže dozvedieť,že Kristus robí veľké veci. Aké? Napríklad také,ktoré vymenoval Ježiš,ako posolstvo pre Jána vo väzení:"slepí vidia,chromí chodia,malomocní sú čistí,hluchí počujú a chudobným sa hlása evanjelium". Ak sa toto posolstvo dozvie človek vo väzení hriechov,zaraduje sa,že sa môže z tohto väzenia dostať von,že môže byť znova slobodný. Boh to tak zariadil,aby aj väzni počuli o Ježišovom milosrdenstve. A to väzni vo vlastnom a v prenesenom slova zmysle. Ten,kto je vo väzbe hriechu sa najprv pýta slovami Jána Krstiteľa:"si to ty,ktorý máš vstúpiť do môjho života?, si to ty,ktorý máš moc ma oslobodiť a zbaviť jarma hriechu?" Po tomto počiatočnom oťukávaní medzi väzňom-hriešnikom a Bohom,sa postupne rodí dôvera človeka v absolútnu moc Boha,ktorý chce zachrániť každého človeka. 3,Ján sa napokon stretáva s Ježišom. Ježiš má zvláštnu požiadavku. Chce,aby ho Ján pokrstil/Mt 3,13-17/. Tak,ako pokrstil všetkých na znak pokánia. Ježiš nijaké pokánie nepotreboval,no preukázal hlbokú pokoru.  Preukázal ju často. Preukázal ju vtedy,keď mal zaplatiť daňový peniaz,alebo keď v pokore vystúpil na drevo kríža ako najväčší zločinec. Na Jána musela Ježišova pokora silno zapôsobiť. Človek si uchová v pamäti veľa vecí,ale to,čo si cení najviac je pokora,ktorú videl na živote iného človeka. Nič tak pozitívne nepôsobí,ako skúsenosť pokory. Napríklad,keď sa postavíme do radu medzi penitentov. Alebo vtedy,keď berieme svoj životný kríž a nesieme ho v pokore srdca,či vtedy,keď nás úspech neoddiali od pokorného zmýšľania,podľa ktorého,nič nedosiahneme bez Božej pomoci. Ak sa usilujeme byť pravými veriacimi,vždy sa niečo okolo nás zomelie. Naše svedectvo pritiahne pozornosť okolia. Máme byť pritom neochvejní ako Ján. Tak,ako Ježiš svojou prítomnosťou potvrdil dôveryhodnosť Krstiteľa,tak potvrdí aj naše svedectvo viery. Niekedy občas aj tu na zemi,ale hlavne v hodine nášho príchodu do Božieho kráľovstva.

Hľadanie na doraz.

Nedávno v Ostrave v nemocnici úradoval vrah. Vybral strelnú zbraň a zavraždil niekoľko,nič netušiacich ľudí. Tí,ktorí videli masaker na vlastné oči,vyzdvihli konanie istého pána,ktorý bol so svojou dcérou na vyšetrení. Keď zbadal,čo sa deje,postavil sa pred svoju dcéru ako štít. Guľlky zo zbrane ho zasiahli. Stihli ho ešte operovať,no zomrel. V povedomí ostal ako hrdina. Zachránil život svojmu dieťaťu. Týmto činom povedal o láske k dcére viac,akoby celé hodiny rozprával v rovine teórie. Miloval celým srdcom. Niet pochýb. Posvätné texty hovoria o láske k Božiemu Slovu. Prizvukujú,že to vôbec nie je ľahké. Prečo? Sv.Ambróz píše:"Preto objím toho,ktorého si hľadala. Pristúp k nemu,a zažiariš. Chyť ho a popros,aby hneď neodišiel. Zaprisaj ho,aby sa nevzdialil. Lebo Božie Slovo beží. Namyslený ho nezachytí,nedbalý neudrží. Nech vyjde tvoja duša v ústrety jeho slovu. Vydaj sa po stopách nebeskej reči,lebo rýchlo unikne"/LH I.s.1070/. Človek dnešnej doby má problém toto Slovo zachytiť. Je totiž povrchný,nedôsledný. V oblasti viery nie je zodpovedný. Je chvíľkový,rýchlo síce vzplanie,no chýba mu schopnosť uživotnenia Slova v praxi. Dosť často sa vyhovára,že nie je na to doba. Mal by sa čo najviac priblížiť k méte,ktorú mu stanovuje prorok Jeremiáš. Ten napísal:"Ja poznám zámer,ktorý mám s vami. Sú to myšlienky pokoja,a nie súženia. Dám vám budúcnosť a nádej. Budete ma hľadať a nájdete ma,ak ma budete hľadať celým svojim srdcom"/Jer 29,11-13/. Ak dokáže niekto milovať svoje dieťa až do krajnosti,tak potom je v silách človeka,s Božou pomocou až do krajnosti hľadať Božie Slovo. V roku Božieho Slova máme pripravený program. Hľadanie Božieho Slova si vyžaduje celého človeka. Sme na to pripravení? Najmä teraz, v advente ,sa odpútajme od plytkosti života a zatúžme po hlbke Božieho Slova. Pocítime pokoj,vyžarujúci z blízkosti Boha,ktorý chce navštíviť všetkých ľudí dobrej vôle. Mnoho ľudí trávi dovolenky v "inej rečovej oblasti". Priučia sa tak cudzej reči,spoznajú inú kultúru,rozšíria si vedomosti. Práve teraz je vhodný čas navštíviť "inú rečovú oblasť" Sv. Ambróz nás pozýva,aby sme vykročili "po stopách nebeskej reči". Máme možnosť sa jej priučiť,spoznať kultúru spásy a rozšíriť svoju dušu pre prijatie Mesiáša.

Byť súdny alebo radšej nábožný?

Nedávno mi staršia osoba porozprávala zo svojho života toto: bola navštíviť svojho syna. Oslavoval päťdesiatku. Pri odchode ho matersky napomenula a vyzvala,aby častejšie navštevoval kostol a viac sa modlil. Odpovedal asi v tomto zmysle:"ale mama,ja sa budem modliť až vtedy,keď pôjdem do dôchodku,zatiaľ mi súdnosť nechýba". Mama pokrútila hlavou a smutne sa rozlúčila so slovami:"len,aby si sa dôchodku dožil!". Na druhý deň sa vybral do práce. Vyšiel z domu a padol mŕtvy na zem. Už ho neprebrali. Dostal masívny infarkt. Nie,nechcem zdôrazniť,že takto skončí každý,kto sa nemodlí a nenavštevuje bohoslužby. Ale je to aspoň také memento na dni adventu...Táto skutočná udalosť mi napadla,keď som čítal nádherný úryvok z Liturgie hodín. Jeho autorom je sv. Peter Chryzológ/LH I,s 107/. Čítame tam:"...aj keď sa láska v túžbe vidieť Boha nevyznačuje nejakou súdnosťou,prezrádza veľkú nábožnosť". Sú situácie,kedy si niektorí ľudia myslia,že nábožnosť je na úkor súdnosti. U sv.Matúša čítame Ježišove slová,podľa ktorých Jánovi Krstiteľovi chýba súdnosť,lebo "neje a nepije" a samotnému Ježišovi vytýkajú,že mu chýba nábožnosť,lebo "je a pije" a nedrží si súdny a diskrétny odstup od pozemských dobier/Mt 11,16-19/. Tento fakt svedčí o tom,že najmä farizeji nepochopili poslanie Jána Krstiteľa a už vôbec nie Ježiša z Nazareta. Každý,kto je súdny vo viere ,nemôže byť bezbožný. A ten,kto pestuje pravú nábožnosť,nemôže mu chýbať súdnosť a nadhľad. Láska,ktorá ide za svojim cieľom,môže byť "nerozumná" v istom slova zmysle. Neviaže sa totiž na nijaké frázy,obmedzenia,systémy a pozemské zákonitosti. Súdny človek,dá svojmu životu Lásky voľný priebeh.

Finišman prorockej štafety.

Štafetové preteky atlétov sú azda najdramatickejšie. Tím musí mať štyroch,relatívne vyrovnaných pretekárov. Obvykle je to tak,že ako posledný vybehne na trať ten najlepší. Ten,ktorý má najväčšiu výdrž,ktorý má síl za dvoch. Aj proroci mali svoju štafetu. Určite sa netýkala športu,ale ohlasovala príchod Mesiáša. Proroci sa zhodli v tom,že hlásali prísľub Mesiáša daný Bohom a v tom,že treba žiť v nasmerovaní na jeho príchod. Ján Krstiteľ sa zhostil úlohy finišmana štafety prorokov na výbornú. Sám Mesiáš na jeho adresu povedal:"Medzi tými,čo sa narodili zo ženy,nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ"/Mt 11,11/. On "dohmatol" až na Mesiáša. Fyzicky sa s ním stretol. Rozprávali sa spolu. Sekera,voda a odvaha-to sú atribúty Ježiša a Krstiteľa. Ján,keď oznamoval,že strom,ktorý nebude prinášať ovocie vytnú,konštatoval,že "sekera je už priložená na korene stromov"/Mt 3,1-12/. Ktovie,či tušil,že tá Herodesova bude priložená k jeho hlave...Žiaľ,svet na požiadavku radikalizmu evanjelia,odpovedá radikalizmom militantným a zničujúcim. Krstiteľ vylial v Jordáne vodu na Ježiša,ktorý sa práve objavil na scéne verejného účinkovania. Tým naznačil,že tento Ježiš z Nazareta raz vyleje vodu a krv duchovného Jordána zo svojho prebodnutého boku na celá ľudstvo,aby ho vykúpil. Nezabudnime na fakt,že Ján všetkým oznámil skutočnosť,podľa ktorej:"...ten,čo príde po mne,je mocnejší,ako som ja". Musel mať odvahu,keď ukázal na Učiteľa z Nazareta a vysvitlo,že ten "mocnejší" je označený ako "Baránok Boží"...Baránok predsa nemôže predstavovať nejakú silu a moc...Ba predsa. Jedine Baránok môže "sňať" hriechy sveta. Ján to urobiť nemohol,hoci bol vnútorne silným človekom. Nuž,finiš,ako sa patrí. Ján si pozíciu korunného proroka plne zaslúžil.

Nová cesta.

Každý človek občas hľadá cestu. Mám na mysli turistickú trasu alebo cestu za prácou za povinnosťami.Sú situácie,kedy hľadáme cestu,ktorá je najkratšia. Nemáme veľa času,ponáhľame,chceme byť,čo najrýchlejšie v cieli. Inokedy problematiku času neriešime. Neponáhľame sa. Našim cieľom je nájsť trasu,ktorá je malebná,s možnosťou vystúpiť z auta a pokochať sa pohľadom na okolie. Snáď najčastejšie volíme cestu,ktorá je najvhodnejšia. Nie je malebná ani škaredá,nie je ani dlhá ani krátka. jednoducho je to cesta,ktorá je "naša",lebo ako jediná vedie do cieľa. Nemáme počas nej nejaké špeciálne pocity. Len po nej kráčame,lebo je naša. Keď sv.Augustín vykladá žalmy,hovorí:"...Bohu bolo málo,aby svojho Syna urobil iba ukazovateľom cesty,on ho urobil cestou,aby si šiel pod vedením toho,ktorý kráča vlastnou cestou"/LH I,s.98/. Sám Ježiš potvrdzuje túto myšlienku,keď nás k sebe pozýva :"Poďte ku mne všetci,ktorí sa namáhate a ste preťažení,a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Kristus chce našu životnú púť "prešliapať" s nami. On ju už prešiel,a teraz ju chce absolvovať s každým z nás. Všimnite si rozdiel,keď sa pýtate niekoho na cestu. Jeden ukáže smer a povie:"myslím si,že je to táto cesta". Z jeho slov cítiť aj neistotu,pripúšťa,že sa môže mýliť. Iný povie s istotou:"je to táto cesta,lebo ju dôverne poznám". Ježiš je pre nás takouto istotou. Pozná našu cestu,lebo ju "ušil" na našu mieru. Spoznávame ho na nej? Spoznávame,že kráča s nami? V kriminálnych filmoch sme často svedkami procesu identifikácie. Za nepriehľadným plexisklom stojí niekoľko mužov. Sú očíslovaní. Díva sa nich obeť,ktorá má identifikovať prípadného násilníka. Po pozornom sledovaní povie:"je to tento" a povie číslo. Ježiša už takto určili ako kapitálneho zločinca. Ukázali naňho a povedali:"tento poburuje ľud..." A bol aj primerane potrestaný. Spôsobom najsurovšim,primeraným vtedajšej dobe a /ne/kultúre. Paradoxné je to,že odvtedy milióny ľudí ukázalo naňho rukou a povedalo:"práve toho,Ježiša z Nazareta,chceme nasledovať". Páči sa im jeho cesta. Presvedčili sa,že on je Cestou. Že je to cesta malebná,nakoľlko kríž len môže byť malebný. Presvedčili sa,že je to cesta najpriamejšia. Tá na Kalváriu bola síce kľukatá,ale nie fyzicky najdlhšia. Na jej úpätí je víťazstvo. Iba cesta víťazná môže byť naša a Ježiš je jediným skutočným víťazom. My sme zvíťazili spolu s ním.

KRÁĽOVSKÉ KLENOTY

         Z času na čas sa stretávame s tým, že niekto organizuje výstavu korunovačných klenotov. Majú vzácnu hodnotu, lebo sú vyrobené z drahých kameňov, no majú aj historickú hodnotu, pretože sa uchovávajú v priebehu niekoľkých generácií.

         Korunovačné klenoty sú určené pre panovníka, ktorý je uvedený do svojho úradu. Panovník ich určite nenosí každý deň, len pri výnimočných príležitostiach.

         Sviatok Ježiša Krista, Kráľa, nám ponúka myšlienku Ježišových klenotov, ktoré sú ozdobou jeho kráľovstva. Tento nebeský kráľ ich udeľuje nielen tým, ktorí majú vznešený pôvod, ale najmä tým, ktorí dostali vznešený dar sviatosti krstu a vytrvali v krstnej milosti až do konca.

         Keď Boh udeľuje klenoty svojho kráľovstva, nedáva ich iba na určitý čas, ale zveruje ich človeku navždy. Čo to znamená pre Božie kráľovstvo? Čo považujeme za jeho klenoty, ktoré sú výsadou človeka, ktorý dosiahol spásu?

         Pri odpovedi si pomôžme citátom z listu sv. Pavla, apoštola, Kolosanom (Kol 1, 12 – 20).

1.                Medzi klenoty, ktoré sú uznávané v Ježišovom kráľovstve, patrí podiel so

svätými. V pozemskom živote sa stretávame bežne so slovom podiel. Ľudia mávajú svoje podiely na nejakom majetku, na nejakej pôde, na pozemku alebo vo finančnej inštitúcii.

Aj keď môže ísť o značné sumy, tieto podiely nie sú nikdy isté. Prečo? Človeka môže niekto okradnúť, oklamať. Nemá istotu, či ich stihne využiť a keď ich využije, je otázne, či ich využije správne. Naopak, v Božom kráľovstve máme istotu vo svojich podieloch. Tak, ako ju majú všetci svätí. Stav istoty si ani nedokážeme predstaviť, a to preto, lebo tu, na zemi, sa o všetko bojíme. V Ježišovom kráľovstve nájdeme s určitosťou také podiely, ktoré nám nikto nevezme.

2.     Ježiš vyznačuje tých, ktorí smerujú do jeho kráľovstva tým, že „sú vytrhnutí z tmy“.  

V bežnej komunikácii použijeme výraz: „to nás nevytrhne z biedy“. Predstavme si, že dostaneme nejaký dar, príspevok, a ten sa nám máli... Vtedy iba smutne konštatujeme, že je to pekné, ale že nás to nevytrhne z biedy, t. j. nenasýti naše potreby. To, čo nás naozaj vytrhlo z absolútnej biedy zatratenia, to je Ježišova obeta na Kalvárii. Vytrhla nás z tmy a postavila na svetlo.

Kedysi som videl v televízii dokument, ktorý hovoril o výstave rôznych

umeleckých diel. Išlo najmä o obrazy, sochy a iné umelecké predmety. Výstava bola zostavená z diel, ktoré sa našli v prítmí kláštorov, na pôjdoch sídel kniežat alebo v tmavých kútoch starobylých kostolov. Roky, ba desaťročia, možno aj stáročia sadal na ne prach, a nikto si ich nevšímal. Atmosféra prítmia tiež urobila svoje. A zrazu ich niekto objavil, očistil a ponúkol na svetle.

Presne tak, ako nás postavil nás do svetla Boh, keď nás hriešnych vytrhol

z tmy hriechu a postavil na svietnik. Robí to tak neustále, pretože naše miesto „nie je pod mericou“, ale na svetle. Boh niekedy z nás robí pomyselnú výstavu vlastnej dokonalosti a ušľachtilosti.

3.     Výsadou ľudí, ktorí odchádzajú, do Ježišovho kráľovstva, je aj to, že

sú im odpustené hriechy. Občas počujeme, ako sa niekto vyjadril slovami: „Neustále pripomína staré hriechy.“ Prakticky to znamená, že niekto niekomu ešte neodpustil. Mal by, ale ešte to neurobil, ešte je len na ceste. Každý hriech je starý, lebo pochádza od diabla. Toho diabla, ktorý oklamal už našich prarodičov na prahu života. Staré hriechy môže zmyť iba nová milosť v Kristovi. Tá účinkuje iba v novom človeku, ktorého novosť sa prejavuje v zmýšľaní a skutkoch podľa evanjelia. Hriech sa nijako nedá zosúladiť s novým životom.

Hriech treba zavrhnúť, hriešnosť ako dispozíciu človeka oplakávať a prijať s pokorou a zápasiť s ňou zbraňami pokánia. Vtedy nastáva situácia, podľa ktorej aj napriek našim obmedzeniam sa nám brána do Ježišovho kráľovstva otvára.

       

Pre nás, putujúcich, je brána Božieho kráľovstva ešte vzdialená. Nemáme moc ani schopnosti, aby sme do tejto atmosféry nazreli. Klenoty tohto vznešeného kráľovstva ešte obdivovať nemôžeme. No poznáme cesty, ktorými kráčali nositelia klenotov Božieho kráľovstva. Tieto cesty nás učia, povzbudzujú, usmerňujú. Kto ich objaví a osvojí si ich, môže chovať v srdci nádej, že tá jeho cesta do Božieho kráľovstva je spravodlivá a správna.

Odtiene vzťahov.

Vzťah k ľuďom môžeme vyjadriť na pomyselnej stupnici. Tá má rôzne odtiene a intenzitu. Napríklad:každý z nás už počul dobre mienenú radu:tomu/človeku/ sa radšej vyhni.Iná situácia vzniká,keď sme nútení okolnosťami s niekým komunikovať oficiálne,úradne. Nie je tam nič hlbšie. Azda najväčšie zastúpenie majú dlhodobo pestované vzťahy a väzby,ktoré nazývame rodinnými alebo priateľskými. Niektoré z týchto polôh sa prelínajú,doplňajú a vytvárajú akési pomyselné medzistupne. Výnimkou nie sú ani vzťahy s Bohom. Potvrdzuje to evanjelium,ktoré je "meračom" stupňa našej pripútanosti k Ježišovi. Porovnajme si to. Začnime s mýtnikom Zachejom/Lk 19,1-10/. Biblická správa o ňom hovorí,že "zatúžil vidieť Ježiša". Nič viac,nič menej. Akoby sa chcel iba otestovať a zistiť,čo s ním urobí jedno nezáväzné stretnutie so známym a populárnym učiteľom z Nazareta. Išlo,snáď,iba o tzv.testovaciu jazdu. Iný je prípad,ktorý sa týka ľudí,ktorí pokročili ďalej ako Zachej. Rozhodli sa,že sa dotknú aspoň jeho odevu/Mk 5,27-28/. Ide o ženu trpiacu  vážnymi neduhmi. Ona už nejde iba testovať Ježiša. Ona je presvedčená o Ježišovej moci. Doteraz mala zábrany. Tie však práve teraz prekonala. Nemieni s Ježišom viesť dlhé reči,chce iba jedno-aby ju uzdravil,veď uzdravil už toľkých...Za akýsi pozemský vrchol možno považovať scénu z Matúšovho evanjelia/Mt 12,46-50/. Tam sa píše,že ktosi pribehol k učiacemu Ježišovi a povedal mu,že v blízkosti je jeho Matka a iní príbuzní a majú záujem sa s ním porozprávať. Je jasné,že tu ide o ľudí,ktorí sú s Ježišom v pravidelnom kontakte. Rozprávať sa s ním je pre nich samozrejmosťou a potešením. Čo si môžeme priať tu na zemi viac,ako práve toto? Ježiš však,odmeňuje a vyhodnocuje každý pokus o zblíženie sa s ním. Všimol si pozorovateľa Zacheja a vyzval ho,aby opustil strom a prijal ho vo svojom dome. S láskou odhalil ustráchanú a nenápadnú chorľavú ženu,ktorá sa s vierou dotkla jeho odevu. Poslal ju preč so slovami,že je uzdravená a že k uzdraveniu jej dopomohla jej vlastná viera. Iné zdroje nám hovoria,že Ježiš neodmietol komunikovať s tými,ktorí chceli od neho omnoho viac,ako iba bežnú komunikáciu. Písmo hovorí,že učeníkom v súkromí porozprával a vysvetlil viac,ako iným ľuďom/Mt 4,26-34/. On zachytí aj najjemnejší záchvev záujmu. Nič mu neunikne. Ani prosiace oči bez slov,ani žalostné vzlykanie ani sústredená krátka modlitba. Kto už dostal niečo od neho ,môže očakávať,že dostane ešte viac,ak s ním v kontakte vydrží a zotrvá.

Zachejove metamorfózy.

Pri oslavách sa dnes vo veľkom používa technika. Napríklad tak,že sa premietajú fotografie z rôznych období života oslávenca s namixovanou hudbou a primeraným,najmä vtipným,komentárom. Ozvláštní to celú atmosféru a vnesie do nej uvoľnenie a pohodu. Nad jednotlivými zábermi si môžeme prečítať krátky komentár. Napríklad:jubilant ako škôlkar,alebo ako žiak,či študent. Prípadne záber zo sobáša alebo taký,ktorý zachytáva rôzne pracovné etapy oslávenca. Predstavme si známu evanjeliovú postavu-mýtnika Zacheja. Božie slovo akoby o ňom "premietalo" film a ten ho nachádza v rôznych polohách/Lk 19,1-10/. Napríklad Zachej na mýtnici t.j. pri výkone svojho povolania. Súčasníci by sa zhodli,že ide pravdepodobne o tvrdého,nekompromisného a hlavne chamtivého človeka. Kto by povedal,že sa raz zmení na nepoznanie? Málokto. Ďalšia pozícia Zacheja je jeho krátkodobý "pobyt" na strome. Zdá sa nám,že tam hore už nie je taký suverénny a chladnokrvný. Cítime,že ho už "načala" Božia milosť. Paradoxne,on chcel vidieť Ježiša,no práve on sa stal viditeľným očiam verejnosti a najmä Ježiša. Ježiš naňho upozornil,keď ho požiadal,aby zostúpil zo stromu. Na strome bol akoby na polceste. Od mýtnice sa vzdialil,ale ešte neabsolvoval posledný krok. Ten ho čakal,paradoxne,v jeho vlastnom dome. Ježiš mu ukázal,že práve tam je ideálne miesto na spoločné stretnutie. A to je veľmi dôležitá destinácia v jeho živote:Zachej za stolom spolu s Ježišom vo vlastnom dome. Spása ho našla v jeho vlastnom príbytku. Nepotreboval nejaké exotické prostredie. Boh,akoby,rešpektoval to naše úslovie:všade dobre,doma najlepšie. Najlepšie pre spásu. V kostole sme doma. Stolovanie s Pánom je vrchol života. Ak s ním zdieľame eucharistický stôl,našli sme spásu a už nič dokonalejšie nemusíme hľadať,okrem večnosti. Ak prišla spása do domu Zacheja,čo  bráni,aby prišla aj do toho nášho?

Veľkosť viery

         V Poprade, v jednom obchodnom centre, je čierno-biela fotografia v nadľudskej veľkosti. Ide o fotografiu mladého muža, ktorý je oblečený v elegantnom obleku. Na nej je nápis: Vráťme eleganciu do ulíc!

         Nie je tomu tak dávno, čo sa konali na Slovensku na viacerých miestach protestné zhromaždenia obyvateľstva s názvom: Za slušné Slovensko. Inými slovami povedané – vráťme do ulíc aj slušnosť.

         Mnohé mestá na Slovensku sa zviditeľňujú tým, že zverejňujú svoje kultúrne pamiatky. Tým poukazujú na svoju starobylosť, na svoj pôvod a historické korene. Mohli by sme povedať: Vráťme kus histórie do našich moderných ulíc!

         Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Naozaj – nikdy nie medzi nami dosť elegancie, vkusu, noblesy, ale aj slušnosti a histórie. Okrem toho tie naše ulice – tzn. aj vzťahy, potrebujú ešte omnoho viac.

         V centre nášho liturgického slávenia je dnes sv. Martin, biskup z Tours. Z jeho životopisu vyplýva, že na svojej ceste viery a povolania nič nepoľavil. Z ničoho, ani vtedy, keď ho jeho pohanský otec poslal do armády, lebo sa mu zdal veľmi utiahnutý a tichý. Nepoľavil ani vtedy, keď ho ariáni, t. j. bludári, vyhodili z mesta.

Jeho vernosť Kristovmu hlasu je obdivuhodná. Jeho viera je taká cenná, že by sa mala vrátiť do dnešných ulíc a do súčasných vzťahov. Elegancia, slušnosť, kultúra, história – to sú vzácne prvky života, ale nestoja za veľa, ak s nimi nejde ruka v ruke viera v Ježiša Krista.

         Témou dnešných čias je slogan: Vráťme vieru v Boha do našich ulíc, do nášho prostredia! Ako sa to má prejavovať?

1.)  Viera má mať vlastnú stavbu a architektúru. Má obsahovať niektoré

prvky spoločné a niektoré individuálne, ktoré sú vlastné každému. Základ musí byť spoločný, lebo nemôžeme hovoriť o zdravom základe, ak neveríme v Ježiša – Vykupiteľa a Mesiáša.

Včera, na sviatok Výročia posviacky Lateránskej baziliky v Ríme, sme

počuli slová sv. Pavla, apoštola. V Prvom Liste Korinťanom píše: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený. A je ním Ježiš Kristus.“ (1Kor 3, 9 – 11, 16 – 17)

     Pri športových pretekoch, napríklad v lyžiarskych disciplínach, ktoré sú

určené pre zrakovo znevýhodnených športovcov, je dôležitá funkcia tzv. „vodiča“. Preteká vždy v tandeme. Vpredu je lyžiar, ktorý má fungujúci zrak a hneď za ním lyžuje ten, ktorý je zrakovo obmedzený. Ten, ktorý je vpredu, navádza, naviguje hendikepovaného športovca, aby šiel v jeho stope. Ten mu musí dôverovať.

     Ježiš Kristus je ten, ktorý nás vedie, lebo my, postihnutí dôsledkami

dedičného hriechu, bez neho len tápeme a blúdime. On si praje, aby sme šli v jeho stope, lebo tá je istá a dokonalá. V nástrahách tohto života je spásonosne dôležité, aby Pán Ježiš bol podstatnou súčasťou nášho života. To, čo je vo viere naše vlastné, sú situácie, ktoré individuálne prežívame. Sú neopakovateľné, jedinečné. Záleží na tom, ako ich vyhodnocujeme, či skúmame, čo nám chce Boh povedať.

V týchto dňoch si pripomíname 30-te výročie tzv. Nežnej revolúcie. V médiách vystupujú a hovoria viacerí aktéri vtedajších udalostí. Jeden z nich ma zaujal takýmto výrokom: „To, čo sa deje, sme vedeli. Vedeli sme, že sa rúca starý svet, ale nevedeli sme to podstatné – podľa čoho, podľa akej schémy budeme žiť v budúcnosti.“

Prax ukázala, že tieto obavy boli opodstatnené. Na živote nás veriacich najlepšie vidno, podľa čoho sa má uberať život – podľa akej schémy, podľa akej náplne.

Všimnime si sv. omšu – keď kňaz číta evanjelium, používa slová: „Čítanie z evanjelia podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána“. To nie je povedané iba tak. Cirkev nám tým hovorí, že máme žiť podľa schémy Božieho slova. Ak budeme žiť podľa slov evanjelia, náš život bude ako svetlo. Najmä pre tých, ktorí ešte stále tápu a nevedia, akou schémou života sa majú riadiť.

2. V oblasti prežívania viery je pre nás dôležitá pamiatka. Počas týchto dní sme pamätali na svojich príbuzných zosnulých. Denne máme pamätať na svojich dobrodincov, rodičov, vychovávateľov, máme pamätať na svoje sľuby, predsavzatia. Pamiatku na niekoho vzácneho nosíme vo svojom srdci.

V prvom rade nás má zaujímať pamiatka „par excellence“ - t. j. pamiatka Ježišovho umučenia a zmŕtvychvstania. Nejde o neaktuálnu, neživú, staromódnu udalosť. Ide o slávenie najsvätejšej obety, ktorá sa odohrala na Kalvárii. My si ju nekrvavým spôsobom sprítomňujeme na oltári. Ak sme prítomní tejto veľkej udalosti, tak ju v pravom slova zmysle slávime. Slávenie predpokladá čisté úmysly, aktivitu ducha a vonkajšie prejavy v podobe modlitby a spevu. Nech toto slávenie nie je iba povrchným a plytkým náhľadom na svet. Vždy pri vstupe do chrámu si vzbuďme úmysel, že sv. omšu chceme sláviť. Ak ju budeme sláviť, aj Boh raz oslávi nás. Slávenie môže byť rozšírené na viaceré činnosti.

         Predstavme si situáciu, keď navštívime nejakú banku alebo iný peňažný ústav. Hneď pri vchode nás privíta pracovníčka a spýta sa nás, čo potrebujeme. Keď to povieme, podľa obsahu našej požiadavky nás pošle k príslušnému stolíku, kde sedí pracovník ústavu. On sa našou témou bude zaoberať. Keď povieme v chráme Pánovi, čo je obsahom našich túžob, snov a prianí, on nás potom naviguje k príslušnému stolu Cirkvi. Buď je to stôl eucharistie, o ktorom Cirkev v omšovej piesni spieva: K stolu Božej láskavosti. Alebo nás pošle k stolu Božieho slova. Prípadne nám ukáže stôl pokánia či stôl spoločnej modlitby. Všetko toto Cirkev slávi. Viera človeka toto všetko potrebuje. Kristus je ako rozsievač, ktorý rozsieva rôzne duchovné dobrodenia plným priehrštím.

3. Viera predstavuje možnosť ponoriť sa do ticha. Posvätné ticho je silnou Existuje aj iné posvätné mlčanie. Napríklad, pri hrobe svojho blížneho. Existuje aj podnetné a hľadajúce mlčanie pri kríži – našom vlastnom alebo pri obeti blížneho. Veľký význam má aj ticho, ktorým reagujeme na nenávisť a aroganciu neprajníkov Cirkvi. Prípadne ticho, ktoré je výsledkom pokoja v duši a reakciou na bujaré a ostentatívne samochvály tohto sveta, ktorý popiera Boha. Takéto ticho je dnes vyhľadávané. Vo vzorovej podobe nám ho ponúkol sám Ježiš, keď sa ocitol na výsluchu pred veľradou a Pilátom, vo chvíľach osobnej modlitby, v situácii, keď dav hučal, aby odsúdil cudzoložnú ženu, keď narazil na tvrdosť srdca príslušníkov židovského národa alebo vtedy, keď mlčky prijal burácanie mestskej luzy, ktorá vykrikovala: Ukrižuj ho! V posvätnom tichu sa stávame silnejšími a duchovnejšími. Na jeho základe dokážeme preraziť aj najväčšie decibely tohto sveta.

         Viera v Ježiša Krista sv. Martina celkom napĺňala. Celkom ho pohltila. Aj nás pohlcuje chrám – nielen preto, že je veľký, ale podmaňuje si nás svojou posvätnou atmosférou. Tá vzniká vtedy, keď sa všadeprítomná Božia veleba stretáva s pokorou človeka. Taká situácia nastáva pri sv. omši či pri inom slávení Cirkvi, ale aj v každodennom živote. Viera tu nadobúda svoju jasnosť, výdatnosť, hĺbku. Takúto vieru sa pokúsme vrátiť do ulíc našich miest, aby spolu s ňou prekvitala elegancia, slušnosť a kultúra každého človeka.