Napraviť alebo vytvoriť nového človeka?

Pravidelne jazdím autom cez určitú križovatku v našom okresnom meste. Je to na naše pomery väčšia križovatka.  Vo svojom  strede má ostovček . Ten je obklopený z bezpečnostného hľadiska železným zábradlím. Materiál bol kedysi nový, natretý bielo-červenými pásmi. Medzičasom železo zhrdzavelo, farba vybledla a zábradlie je pokrivené, či škaredo zdemolované. Pravdepodobne ide o dôsledok dopravnej nehody. Ktosi, keď zbadal tento žalostný obraz, povedal:čo treba skôr urobiť, železo vyrovnať a natrieť alebo osadiť nové materiály? 

    Ide o dobrú otázku na úvod nášho zamyslenia. U niektorých ľudí vidíme pokrivený, až zdemolovaný charakter. Čo je potrebné, charakter vyrovnať, ak je to možné, či vytvoriť nového človeka? Vyrovnaním a nápravou znehodnoteného vnútra, môžeme vytvoriť človeka nového. Ako príklad nám poslúži Zachej mýtnik /Lk 19, 1-10/. Veľkosť jeho podvodov bola nedozierna. Aké veľké museli byť jeho zločiny, keď si mohol dovoliť polovicu majetku rozdať chudobným a  každý podvod refundovať štvornásobne? Snáď sa to nedá ani odhadnúť. Napriek tomu Ježiš z neho vytvoril novo zmýšľajúceho človeka. Takého človeka, ktorý urobil pokánie síce v zrýchlenom konaní, ale jeho rozhodnutie bolo spontánne a úprimné. Ani najzdemolovanajší ľudský materiál nie je pre Ježiša prekážkou, aby z neho vytvoril človeka na svoj obraz. Na mieste je otázka: čo sa Zachej naučil v Ježišovej prítomnosti?

    1.,Naučil sa, že rozhovorom s Ježišom sa dostane na určitú výšku života. Vyštveral sa na strom a odtiaľ komunikoval s Ježišom. Kto sa modlieva nachádza vyšší duchovný stupeň. Včera som absolvoval voľby v budove základnej školy. Všimol som si malé schodište. Tvorilo ho iba zopár schodov. Na každom z nich bol namaľovaný nápis, krátke motivačné heslo. Napr.: zdravíme sa!, alebo: poďakujeme! prípadne: poprosíme! a nakoniec: rešpektujeme sa!. Cestou hore, na každom schode je krátka výzva pre žiakov, ale aj pedagógov. V komunikácii s Bohom stúpame hore, tak ako Zachej. Na každom vyššom bode je pre nás pripravená Božia výzva, ktorá nás má zdokonaliť. 

    Vzápätí však, Ježiš pozýva Zacheja dole /poď rýchlo dolu/. Jeho mieste je medzi ľuďmi. Nemôžeme sa iba modliť. Výsledok rozhovoru s Bohom  musíme odovzdať svojmu prostrediu. Tak máme konať všetci. Láka nás byť s Ježišom tam, kde nedolieha krik a zhon života. Ale našou úlohou je posilňovať spoločenstvo ľudí tým pokrmom, ktorý sme od Pána prijali. Z výšky treba akoby zostúpiť nižšie, kde sa stretávame s priemernosťou, plytkosťou našich blížnych. Striedanie výšok s Bohom a pozemská komunikácia s ľuďmi je trvalým javom života kresťana.

    2.,Ježiš otvoril Zachejovi srdce a on mu s vďačnosti otvoril dvere svojho domu a usporiadal hostinu. Všetci zažili deň "otvárania dverí". Raz ráno pred budovou, v ktorej sídlila nejaká firma sa postupne zhromaždili skoro všetci zamestnanci. Nemohli sa dostať dnu, lebo sa tam čerstvo vymenil zámok.  Kľúče pre všetkých mal  kolega, ktorý niekde cestou do práce uviazol. Ľudia začali byť nervózni, pozerali na hodinky a on stále neprichádzal. Až ktosi z nich povedal:zavolajte mu a spýtajte sa, prečo mešká?

    Iba Boh má kľúče od ľudského srdca. Boh môže "vymeniť zámok" nášho vnútra. Veľmi si prajeme, aby niektorí naši blízki mu otvorili svoje vnútro. Akosi sa to nedarí.  Zrazu dostaneme nápad, že treba Bohu "zavolať", aby sa s tým kľúčom poponáhľal, že voľajako mešká. Je ideálne, ak sa viacerí spoja a prosia Ježiša, aby s tým pomyselným kľúčom prišiel a otvoril srdcia mnohým zatvrdlivcom. Tí sa spočiatku bránia, ale keď sa Božej milosti podvolia , zažijú neskutočný pocit slobody a definitívne zostanú otvorení pre Božiu prítomnosť. Môže to mať aj biblickú podobu hostiny, ktorú z tohto istého dôvodu usporiadal uzdravený Zachej. 

    3.,Zachej prijal Ježiša "s radosťou". Bola to pravá nefalšovaná radosť, ktorú mýtnik cítil v duši. A v radosti mu nezabránil ani fakt, že ho ľudia zaškatuľkovali ako "hriešneho človeka". Máme radosť zo svojej viery? Dokážeme sa tešiť z toho, že sme spoznali a vyznávame pravého Mesiáša v osobe Ježiša z Nazareta? 

    Vždy,keď nás snúbenci pozývajú k svadobnému stolu, uvedú v pozvánke: s radosťou vám oznamujeme...Sú plní nadšenia a neopísateľných pocitov radosti. Keby to tak neprežívali, bolo by to zvláštne...Sme schopní v ktorejkoľvek etape života povedať: s radosťou vám oznamujeme, že sme prijali Ježiša do svojho života a to definitívnym spôsobom..?.Vieme ešte, čo je radostné kresťanstvo? Hriech je to, čo bráni radosti, aby sa usadila v našej duši. Hriech vlastný alebo prostredie nášho okolia, ktoré je presiaknuté odporom voči viere v Ježiša Krista. A pritom platí, že najmä veriaci ľudia sú nositeľmi pravej radosti, lebo Ježiša nemožno ohlasovať inak, ako s radosťou. Ak chýba veriacim radosť, mali by viac dbať na zosúladenie života s tým, čo priniesol Kristus vo svojej blahozvesti.

    Predstavme si situáciu, podľa ktorej chceme opraviť, narovnať skrivený kus železného materiálu. Môžeme sa o to pokúsiť, ale bežnými prostriedkami sa nám to úplne nepodarí. A predstavme si svoj pokrivený charakter. Bežnými prostriedkami ho nevyrovnáme. Musí sa to udiať s pomocou Božej milosti. Podľa vzoru Zacheja treba opustiť mýtnicu, čiže hriech a vykročiť za hlbším poznaním. Možno pozemsky o niečo pritom prídeme, ale získame nekonečne viac-pôdu pod nohami a pozvánku, ktorá nás nasmeruje na večnú Baránkovu hostinu.

Čoho sa máme dožiť

Žijeme v dobe, v ktorej zohrávajú významnú ulohu také pojmy ako sú: vízia, projekt, grafy, čísla...Predstavme si, že mladému človekovi ponúkneme nejakú víziu v horizonte viacerých rokov. Vypočuje si ju a povie:dobre, ideme do toho. Keď ju ponúkneme ľuďom, ktorí strávia tu na zemi menej rokov, ako sa práve dožili, tí zareagujú ako? Povedia:ja sa toho nedožijem, to už nie je pre mňa. A vzápätí dodajú, že sa chcú ešte niečoho dožiť ,  že ešte majú pred sebou nejaký miľnik, ktorý ich motivuje. Je na mieste otázka:čoho by sme sa mali dožiť už tu na zemi?

    1.,Mali by sme sa dožiť takého stavu, že budeme komunikovať s Bohom. Nie laxne a naoko, nie povrchne, nie príležitostne, ale uvedomelo, pravidelne a s plným nasadením tela i duše. Už tu na zemi sa môžeme naučiť komunikovať s Bohom, ak budeme chcieť. Naučíme sa Božiu reč, ktorej základom je láska a tá je zrozumiteľná pre všetkých. Tejto úlohy si bol vedomý aj taký veľký človek, ako sv. Pavol. V Liste Efezanom píše:"...bdejte a proste za všetkých svätých! Aj za mňa , aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia..." /Ef 6, 19-20/.Tí, ktorí komunikujú s Bohom dostávajú úlohu, aby zvestovali Kristovo posolstvo so všetkou odvahou a presvedčením. 

    Ľuďom dobre padne, keď sa v živote stretnú s nejakou osobnosťou a môžu sa potom pochváliť: porozprával som sa s ním a bolo to príjemné a hlavne užitočné. Pre človeka, ktorý sa nachádza na prahu večnosti je veľkým šťastím, výsadou a milosťou, keď môžu povedať:stretol som Boha , rozprával som sa s ním a bolo to veľmi oživujúce. Nič tak neoživí dušu človeka ako rozhovor s Bohom.

    2.,Mali by sme sa dožiť chvíle sebareflexie. Tá vyplýva z prvého bodu rozjímania-z komunikácie s Bohom. Rozhovor s Bohom nás má priviesť ku schopnosti objektívne hodnotiť svoj život. Ide o reflexiu nie na cudzí, ale na svoj osobný život. 

    Ľudí nabádame, aby večer používali v meste reflexné prvky. Ochránia ich pred nebezpečenstvom. Stávajú sa viditeľnými a najmä vodiči  túto skutočnosť ocenia. Aj schopnosť sebareflaxie má niečo spoločné s reflexným prvkom. Prečo? Lebo tí, ktorí sa o sebareflexiu snažia, stávajú sa viditeľnými. Sú viditeľné ich skutky, ich schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom, čo v dnešnom svete nie je až také samozrejmé. Ich sebareflexia sa javí ako svetlo v temných časoch súčasného štýlu života. Sú zároveň chránení pred zlom a upozorňujú svet na seba, že toto je cesta bezpečného progresu do večnosti. Sám Ježiš nás na to upozorňuje takto:" Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach /Mt 5,14-16/. Cez sebareflexiu sa stávame reflexnými prvkami v prípade usporiadania života podľa Božej vôle. 

    3.,Máme sa dožiť kajúceho zmýšľania. Ono vychádza zo schopnosti sebereflexie, čiže spytovania svedomia. Kajúco zmýšľa ten, kto začína žiť iným, novým spôsobom života. Okolo pokánia netreba veľa filozofie. Význam pokánia pochopil ten, kto začal žiť inak, ako doteraz. 

    V súčasnosti , žiaľ, stále prebieha vojna medzi Ruskom a Ukrajinou. Istý človek pobudol nejaký čas blízko frontovej línie. Zažil ostreľovanie,  výbuchy bômb, videl smrť v priamom prenose a hlavne celkom blízko. Domov sa vrátil ako iný človek. Hrôza vojny urobila z neho iného človeka. Hrôza hriechu môže urobiť z človeka akoby novú bytosť. Vidí, ako vybuchujú životy tých, ktorí odmietajú Boha a spoločenstvo s ním. Po zvážení situácie menia svoje životné priority a začnú sa dopytovať za skutočnosťami, ktoré sa vynárajú na obzore večnosti. Kajúci človek sa stáva dôležitým svedkom budúcich vecí, ktoré pripravuje Boh. 

    Majme ambíciu dožiť sa tejto méty. Ak to urobíme, náš život sa stane plným a sýtym. Všetko ostatné je potom druhoradé. Táto výbava bude pre nás dostačujúca na to, aby sme boli prijatí do Božích príbytkov. Pozemské miľniky sú iba cestou a prostriedkom k nebeskému. Nie nadarmo Ježiš hovorí:"Božie kráľovstvo je medzi vami!"/Lk 17,21/.

Musíš s tým počítať

 Vždy, keď sa chystáme autom na dlhšiu cestu, vypočujeme si správu o počasí, aby nás nič mimoriadne neprekvapilo. Rovnako sa snažíme dozvedieť sa správy o tom, aké sú cesty, či v smere našej jazdy nie sú nejaké prekážky napr. práce na cestách alebo iné dopravné obmedzenia. Po zhodnotení všetkých informácii máme obraz o tom, s čím musíme na cestách počítať.

    Je to tak aj v živote. Keď prídu isté roky, musíme počítať so zákonitosťami, ktoré /ne/nastanú najmä vo vyššom veku. Ktoré máme na mysli?

    1.,Stárnutie. Inými slovami povedané-stárnutím niečo strácame. Strácame silu, odolnosť, energiu. Už to nie je tak, ako kedysi. Vrámci niektorých športových podujatí/beh na lyžiach, cyklistika/ si  všimnime jednu skutočnosť. Okolo trate sa pohybujú ľudia z realizačného tímu pretekára a oznamujú mu o.i, koľko  stráca na vedúceho pretekára, aby bol v obraze. Nám nemusí nikto oznamovať, koľko strácame na tých, ktorí sú mladší a vitálnejší. To vie posúdiť každý, reálne zmýšľajúci človek. Veriaci človek sa však nepozerá iba na to, že stráca, ale aj na to, že niečo získava. Získava istotu, že kormidlo svojho života viditeľnajšie a ochotnejšie odovzdáva Kristovi.  Častejšie opakuje výrok, krátku modlitbu, ktorá sa objavuje v našich kostoloch v spodnej časti obrazu Božieho milosrdenstva:Ježišu, dôverujem ti!. Táto modlitba je situovaná tak, aby sme správne reagovali na momenty, v ktorých si  uvedomíme, že oproti minulosti zaostávame. A  vieme, že tento proces je nezvratný. Medzi najsilnejšie prostriedky, ktoré máme k dispozícii, patrí práve táto krátka modlitba:Ježišu, dôverujem ti!. 

    2.,Odkázanosť. Každý človek sa tomu bráni. Odkázanosť, či už absolútna alebo iba čiastočná, je nepríjemná. Ale ide o realitu, ktorej sa niektorí nedokážu vyhnúť. Ľudia sa povzbudzujú takto: ešte vládzem, ešte si urobím všetko okolo seba, nechcem byť na nikom závislý, prekonávam sa...Roky , choroby a imobilnosť však urobia svoje. Niekedy sa nedokážeme tomuto javu brániť a musíme ho prijať. 

    Aj tu platí, že môžeme svoje bôle a svoju nemohúcnosť zveriť do rúk toho, ktorý bol odkázaný ,z ľudského pohľadu, na Kalvárii iba na seba-na Ježiša Nazaretského. Našu odkázanosť môžeme porovnávať s jeho odkázanosťou s tým, že on vie, čím si odkázaný človek prechádza.To o ňom píše autor listu Hebrejom:"Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiš, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. /Hebr 4, 14-15/. On nás upozorňuje na ešte jednu podstatnú odkázanosť-odkázanosť na ňom. Ide o odkázanosť nie čiastočnú, ale celoživotnú. Vyjadril ju takto:"Bezo mňa nemôžete nič urobiť"/Jn 15,5/. Bez milosti zhora nie sme schopní urobiť nič dobré a už vôbec nie znášať akékoľvek obmedzenia a odkázanosti ľudského života. A nezáleží na tom, či sme starší alebo mladší, zdraví, či nemocní. 

    3.,Vekom strácame plnohodnotný kontakt s týmto svetom. Akoby sa zabúdali reč súčasnosti, ale zároveň začali rozumieť reči večnosti. Viac sa orientujeme na večnosť, lebo zisťujeme, že si prestávame rozumieť s ľuďmi okolo seba, že ťažšie hľadáme spoločné témy a možno aj ľudí do spoločnej debaty. Komunikácia so súčasnosťou sa pre nás stáva náročnejšia, viac sa otvárame večnosti. 

    Misionári, ktorí odchádzajú do ďalekých krajín, musia najprv prejsť kurzom. Učia sa reč, spoznávajú kultúru a určité zákonitosti života tej krajiny, v ktorej chcú pôsobiť. V určitom bode ľudského života nastáva prelom. Človek sa otvorenejšie začína zaoberať vecami, ktoré súvisia s večným životom. Intenzívnejšie sa zaoberá kultúrou Božieho kráľovstva a všíma si zákonitosti, ktoré platia pre večnú blaženosť. Komunikácia s večnosťou sa stáva častejšou, zreteľnejšou a takou, ktorá vlieva do srdca starnúceho života nádej. Všetky iné-pozemské nádeje postupne strácajú svoje význam. O to viac začína žiariť nádej, ktorá nikdy nezhasne a ktorá sa dotýka večného spoločenstva s Bohom a ktorá sa stáva jedinou realitou. 

    V živote treba počítať s tým, že naše sily a kondícia telesná i duševná budú upadať. Je to zákonitosť, ktorá je nezvratná. Rozumný človek sa na túto situáciu psychicky i duchovne pripravuje priebežne. Môže však počítať s pomocou od Boha. Pán Ježiš sa nám prihovára slovami:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Táto otvorenosť voči Bohu je našou záchranou. On riadi náš život a vedie nás takými cestami, ktoré neomylne vedú k bránam večnosti.

Prečo do kostola?

Včera v dopoludňajších hodinách som vychádzal z nášho farského kostola. Okolo kostola práve prechádzala rodinka: rodičia a chlapec, ktorý mohol byť školákom na prvom stupni. Chlapec zo zvedavosti pribehol ku kostolu a cez okno nazrel do vnútra. Pravdepodobne v kostole ešte nikdy nebol. Keď to zbadala matka nahlas ho upozornila:"Choď preč odtiaľ, ty tam nemáš čo hľadať!". On poslúchol a odbehol. Povedal som si, že sa budem za toho chlapca modliť, aby možno aj po rokoch  cestu do kostola našiel, aj keď mu v tom matka bránila aj keď sa o tom dozviem až vo večnosti. Matka, paradoxne, nastolila  konkrétnu otázku tohto znenia: čo vlastne v kostole hľadáme? Pravdepodobne mnohí ani nevedia čo je zmyslom ich návštevy bohoslužieb. 

    Evanjelium spomína udalosť, podľa ktorej dvaja ľudia navštívili chrám: farizej a mýtnik /Lk 18, 9-14/. Pán Ježiš ich situáciu vyjadril rozdielne. Mýtnik bol pre svoju pokoru vypočutý, farizej nie. Ale jedno mali spoločné-vedeli, že chrám je ich miestom. Tento fakt je nespochybniteľný. Čo je teda zmyslom návštevy chrámu a účasti na bohoslužbe? Pomôžme si výrokmi a svedectvami starých kresťanských spisovateľov.

    1., Sv. Cyprián, biskup a mučeník, píše istému Fortunátovi:"...treba s radosťou odísť uprostred bied a súžení...,zatvoriť na okamih oči, ktoré videli ľudí a svet, a ihneď ich otvoriť, aby hľadeli na Boha a na Krista" /Liturgia hodín IV, s. 1555/. Zmysly sa sýtia svetom, ba až presýtia. Kostol je úľavou pre unavené zmysly a unavenú dušu. Duša akoby sa nadýchla novej atmosféry. Raz, pri návšteve staršej panej, pripútanej na lôžko som počul tento výrok: "Už by som chcela zatvoriť oči a otvoriť ich až vo večnosti. Tento svet mi už nemá čo dať. A ak niečo čakám, tak to dostanem už len vo večnosti". Od sveta veľa očakávame. A možno aj niečo dostaneme, také, čo nás poteší. Ale svet nás nezbaví obáv. Hrozí nám rôznymi formami neistoty: vojnou, ľudskou, duchovnou i materiálnou krízou, chorobami atď. Je mnoho vecí, ktorých sa ľakáme. Kostol a eucharistická slávnosť nás udržiavajú v kontakte s večnosťou, lebo ona je našim cieľom. Koľkokrát sa stane, že stratíme kontakty na niektorých ľudí. Možno ich už nikdy nenájdeme. Naša aktívna prítomnosťv chráme môže byť zárukou toho, že kontakt so živým a večným Bohom nestratíme.

    2.,Sv. Cyprián ďalej píše:" Myseľ založená na nábožných rozjímaniach zostáva statočná a pevná a duch neochvejne odoláva všetkým hrôzam diabla a hrozbám sveta, keď ho posilňuje istá a pevná viera v budúce veci" /LH IV s.1554-5/. 

    Pred nedávnom som sa rozprával s človekom, ktorý práve prekonal covid. Na otázku:ako sa má, odpovedal:"Výsledky mám v norme, ale som veľmi slabý". Všetci, ktorí sme tým prešli, môžeme potvrdiť, že tento stav poznáme. Človek sa môže navonok javiť v poriadku, ale vnútorne môže byť slabý. Jeho duša môže vykazovať známky slabosti a ťaživého nepokoja. Kristus, prítomný v slove a eucharistii naše vnútro posilňuje. Kristus posilňuje tých, ktorí priznávajú zlyhania, slabosti, zmätky života. Nikto nie je tak silný, aby nepotreboval posilu zhora. Dnes je mimoriadne dôležité, aby sme si v nestálosti sveta zachovali pevné  a dôverujúce srdce, ktoré vkladá dôveru v Boha, ktorý nás posilňuje. Duša ponorená do euch. tajomstva silnie, precitá, zviecha sa, znova sa učí plesať a radovať sa vo svetle Pánovej prítomnosti a pookriata znáša každodennosť života. 

    3.,Sv. Augustín v liste Probe píše:"A preto v určité hodiny odvracajme myseľ od ostatných starostí a prác, ktoré istým spôsobom túto túžbu /po blaženom živote/ zoslabujú, a sústreďme sa na modlitbu. Slovami modlitby si pripomíname, čo túžime dosiahnuť, aby to, čo začalo vlažnieť, nevychladlo úplne a celkom nevyhaslo, ak to nebudeme častejšie rozdúchavať" /LH IV s.379/. 

    Koľkokrát sa dočkáme v živote od rodiny akejsi výčitky:"Jedlo je navarené, ale museli sme ho viackrát prihrievať, lebo si neprišiel včas". Nijaká matka nechce synovi, dcére, či vnúčatám podať studené jedlo. Túžby po Bohu môžu chladnúť. Túžby po stretnutí s Bohom v pozemskom svete, či vo večnosti môžu vyvetrať z hláv a myslí. Vieru v Boha nie je možné uchytiť na život formou-raz a navždy. Ona musí byť predmetom našich pravidelných zápasov. Motiváciu získavame väčšinou v kostole, v ktorom slávime ústredné tajomstvo našej viery-eucharistiu. Ak nechceme rezignovať na dobré a užitočné veci, musíme v tejto posvätnej atmosfére s Bohom komunikovať. Ak nechceme zanechať cestu spásy, musíme hľadať taký pokrm, ktorý nás na spásnej ceste udrží. 

    Pred svojim umučením sa Pán Ježiš zdržiaval v Getsemanskej záhrade. Tam ho našli vojaci. Spýtal sa ich, koho hľadajú. Odpovedali, že Ježiša Nazaretského. Otázka:čo hľadáš v kostole, nie celkom presná. Nie, čo, ale koho? V kostole máme koho hľadať a aj čo, lebo viera v Krista nám dáva zmysel života/Jn 18, 1-5/. Pridajme sa k tým, ktorí v pozemskom  chráme našli svoje miesto s tým, že raz získajú definitívu v chráme nebeskej slávy.

    

Piliere rodiny

Pred niekoľkými dňami vesmírna agentúra NASA uverejnila nádherné fotografie, ktoré urobil Webbov ďalekohľad. Ide najmä o teleso, ktoré má názov Piliere stvorenia. Je to zhluk vesmírneho prachu a plynov, ktorý je od Zeme vzdialený 6.500 svetelných rokov. Má štyri chápadlá na spôsob stola. Takúto hmlovinu nevidí človek každý deň. 

    Rodina je to najvzácnejšie čo máme. Nie je to nejaká vesmírna hmlovina. Je to realita, ktorá pochádza od Boha. Na jej skúmanie nepotrebujeme ďalekohľad, ale zdôrazňujeme Božie piliere, o ktoré sa rodina môže tu na zemi opierať. 

     Sv. Pavol ich charakterizoval takto:/1/"...aby s 

krze Ducha zosilnel váš vnútorný človek , /2/aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach ,/3/ aby ste boli...zakorenení v láske" /Ef 3, 14-21/.

    1.,Aby zosilnel váš vnútorný človek. Žiada sa, aby boli členovia rodiny vnútorne silní. Platí to najmä o dnešnej dobe, ktorá rozmanitým spôsobom preveruje vnútornú silu rodiny. 

    Pred časom bol u mňa človek, ktorý upravoval elektrické rozvody. Zvlášť sa mordoval s jedným káblom, ktorý v stene nechcel popustiť. Povedal:"Niečo ho tam vo vnútri drží". Pripomenulo mi to zápas o rodinu. Dnes sú na svete rôzne sily, ktoré majú tendenciu pôsobiť na rodinu tak, aby sa zriekla zásad, ktoré vychádzajú z Boha. Vnútorne silný človek je človek, ktorý sa snaží žiť podľa zásad evanjelia, podľa Božej vôle. Odstredivé sily nezmôžu nič, lebo je Niekto "vo vnútri", kto život stmeľuje, usmerňuje a dávkuje potrebnú silu, aby človek uprostred rodiny zosilnieval, a nie upadal. Je to sám Boh, ktorý nedopustí, aby sa zbúralo to, čo on sám postavil. Každá rodina môže mať v tomto pilieri istotu.

    2.,Aby bol Kristus prítomný vo vás skrze vieru. On môže byť prítomný v živote človeka rozmanitým spôsobom. Dnes je dôležité, aby bol najmä skrze vieru. Nie skrze hocijakú vieru, ale takú, ktorá je overovaná v zápasoch doby. Je teda dostatočne odolná.

    V súčasnosti sa kladie dôraz najmä na také materiály, ktoré sú odolné. Odolné voči nepriazni a výkyvom počasia, odolné voči poškodeniu a rôznym nárazom, či iným nepriaznivým vplyvom. Odolnosť patrí dnes k vyhľadávaným vlastnostiam, lebo človek hľadá to, čo môže považovať za definitívne riešenie. 

    Chceme, aby bola viera nosným prvkom v živote našich rodín. A čím viac je testovaná dobou, tým viac môže vyniknúť jej odolnosť v náročných, často nepriaznivých podmienkach. Viera má byť však posilňovaná zvnútra. Aby nadobúdala vlastnosť odolnosti, musí byť podporovaná Božou milosťou. Tú rozdáva Pán plným priehrštím najmä tým, ktorí o ňu prosia. Bez prejavov viery rodina stráca dôležitý prvok svojej existencie.

    3.,Aby bola /rodina/ zakorenená v láske.Pred nedávnom som zachytil rozhovor dvoch záhradkárov. Hovorili o úrode, o zmenách na svojej záhrade, o tom, čo najnovšie zasadili. Okrem iného padla aj takáto veta:"Už sa zakorenil, už je to dobré". To, čo sa zakorenilo je na dobrej ceste. Hovoríme, že sa to ujalo, že bude rásť a že časom bude aj úroda. 

    Rodina bude duchovne rásť, ak bude zakorenená vo vzájomnej láske. Tá sa s Božou pomocou dosahuje prejavmi úcty, obetavosti a prajnosti. Takto postavené vzťahy smerujú do hĺbky. Zakoreňujú sa, a je málo pravdepodobné, žeby sa niekedy vyvrátili. Niekedy sa stáva, že sa vyvráti strom aj s koreňom. Ale, ak je tým koreňom Kristus, rodina si zachová  aj za ťažkých podmienok stálosť, nádej, budúcnosť...

    Prostredníctvom najmodernejšej techniky môžeme obdivovať hmlovinu Piliere stvorenia. Cez pohľad na duchovne zdravú rodinu môžeme obdivovať Boží plán , ktorý je originálny a ničím sa nedá nahradiť. Rodina sa vždy tvorí. Snáď každý deň. Každý deň sa formuje a rastie. Takúto vitalitu dostala od Boha. Rodinu netreba stvoriť, ale ju treba tvoriť. Boh do nej vložil tvorivú milosť, aby poukazovala na Božiu dobrotu a na jeho geniálnu myšlienku spoločenstva na ceste spásy.

Kostol nám pomáha ísť vyššie

 

         Obyvatelia Košíc poznajú aktivitu, ktorá má názov: Skákanie pod vežou. Ide o športovú súťaž v skoku do výšky pod Žigmundovou vežou, v blízkosti Katedrály sv. Alžbety. Fotografie z tohto podujatia sú majstrovské.

Predstavme si záber, na ktorom vidno športovca, ktorý zdoláva latku, je na najvyššom bode skoku a za ním je situovaný veľkolepý kostol. Nachádzame tu veľkú podobnosť. Športom sa človek môže dostať do určitej výšky, ale aj chrám dvíha človeka do výšky. Nie však telesne, ale duchovne, bližšie k Bohu.

Teda pretekár, ktorý zdoláva určitú výšku, má čosi spoločné s človekom, ktorý o skoku do výšky veľa nevie, ale modlí sa pri bohostánku a prežíva výšku vzťahu s Bohom. Výška dosiahnutá v chráme je pre večnosť dôležitejšia ako tá na pretekoch.

Kostol človeka dvíha od pozemských záležitostí bližšie k svetu nadprirodzenému. Kostol je výnimočný fenomén v živote človeka. Čo môžeme o ňom povedať? Napríklad to, že prechádza určitým procesom.

1.)Na začiatku sa rodí myšlienka na stavbu kostola.

S ňou sú často spojené protichodné názory. Vyjadril ich prorok Aggeus. Uvádza napríklad názory proti stavbe: „Ešte neprišiel čas stavať Pánov dom.“
(Ag 1, 1 – 2, 9) Ide o hlasy neprajníkov, resp. tých, ktorí sú prehnane opatrní. Stavitelia chrámu sa s takýmito alebo podobnými názormi bežne stretávali. No v úsilí o svoj kostol nepoľavili. Vytvorili schému, podľa ktorej postupovali. Dozvedáme sa o nej z Knihy Exodus. (Ex 17, 8 – 13)

         Účinkujú v nej elitní a vybraní muži Izraela – pred bojom s Amalekitmi sa Mojžiš postavil na pahorok s Božou palicou v ruke a modlil sa. Jozue v tom čase bojuje so svojimi mužmi. Áron a Hur Mojžiša podopierajú, aby v duchovnej rovine neochabol. Výsledkom tejto zvláštnej, ale účinnej jednoty je víťazstvo nad národom Amalekitov.

         Nepripomína nám to zápas o presadenie myšlienky stavby kostola? Niektorí sú v teréne, t. j. aktívne bojujú s režimom, byrokraciou či inými neprajnosťami doby. Píšu listy, žiadosti, demonštujú, apelujú, „idú s kožou na trh“. Iní sa neprestajne modlia či zháňajú financie, ďalší prinášajú iné obety alebo aspoň dávajú najavo spolupatričnosť a sympatizujú. Každý, kto má dobré zmýšľanie, pomáha, ako vie. Koľkí si zaslúžia vysoké ocenenie za to, že pripravili ďalším generáciám budúcnosť? Lebo viera je budúcnosť. Ona nám otvára perspektívu večného života.

2.)Ďalším bodom v reťazci života chrámu je súčasnosť.

Sme svedkami negatívneho procesu vyprázdňovania chrámov. Už prorok Aggeus túto skutočnosť predvídal a napísal: „...môj dom je pustý, a vy sa náhlite každý do svojho domu.“ Nikdy tak neplatili prorokove slová ako dnes.

Kostoly sa vyprázdňujú, lebo ľudí viac zaujíma pohodlnosť vlastného života. Zvykli sme si na pohodlie doma a do kostola sa treba obliecť, pripraviť a stráviť tam istý čas a ešte cesta tam a naspäť... Mnohým sa jednoducho nechce. Iní doslova „vytriasli svoju vieru“, lebo sú stále na cestách, hľadajú neustále väčšie istoty, a to rodinné, osobné, študijné, pracovné... Pri tom hľadaní ani nezbadali, že v rámci presunov v živote vytriasli zo seba skoro celý obsah toho, čo nazývame viera.

         Iní ľudia na kostol rezignovali, lebo hovoria, že im stačí viera vnútorného pocitu. Zdôrazňujú, že preto, aby boli veriaci, nepotrebujú sviatosti, ba ani spoločenstvo ľudí, ktorí sú tam zhromaždení. Myslia si, že veria v niečo, čo je nad nami. Kresťan neverí „v niečo“, ale v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý za nás trpel, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych. Ježiš Kristus je centrom dejín, ba aj nášho osobného života.

3.)Ďalšia etapa vnímania chrámu spočíva v určitej nostalgii za minulou slávou.

Najmä starší sa tohto pocitu zbavujú ťažko. Ich vnútro odhalil Aggeus takto: „Kto ešte ostal medzi vami, čo videl tento dom v jeho prvej sláve? A ako naň hľadíte teraz? Nezdá sa vám, akoby bol ničím?“

         Iba pohľad do slnečnej minulosti dnešku nepomôže. Ani vyplakávanie za „dobrými časmi“. Ktovie, či sa naše chrámy ešte naplnia. Podstatné je to, aby sa naplnil ten nebeský. V zábere siločiar našich modlitieb nech sú tí, ktorí o chrám bojovali, ktorí ho stavali, ale aj tí, ktorí sa rozpŕchli fyzicky i duchovne.
Mnohí z nich hľadajú naďalej telesný i duchovný pokrm svojho života kdesi inde. Tak ako nejaký radar môže zachytiť vo svojom zornom uhle rôzne objekty, tak môže zachytiť sila našich modlitieb tých, ktorí by tu mali byť. Z rôznych dôvodov tu však nie sú prítomní. Majme ambíciu, aby sa naše chrámy znova napĺňali, aby ľudia zvádzali dobrý boj o svoju vieru, lebo žijeme dobu zápasu.

 

         Znovu sú potrební nasledovníci Mojžiša a Árona, aby ľudia nevzdali zápas o večnosť. Hlavne sú však potrební nasledovníci Ježiša z Nazareta, ktorý dvíha človeka vysoko. Vysoko nad materiálne zmýšľanie, vysoko nad priemernosť a plytkosť životného štýlu, vysoko nad všetky prchavé ambície pozemského sveta.

Za čo raz budeme ďakovať

Vďačnosť má svoje prejavy. Poznáme ich dobre z vlastného života . Z vďačnosti napríklad podáme niekomu ruku a silnejšie stisneme. Prípadneme zvolíme objatie, alebo kombináciu prvého s druhým. V takýchto situáciách sa nehanbíme vyroniť aj nejakú tú slzu vďačnosti a pridáme slovo: ďakujem. Pri ďakovaní volíme takéto alebo podobné spôsoby, ktoré nemusíme mať vopred pripravené, lebo ich  konáme intuitívne. 

    Evanjelium nám prinieslo iný prejav vďačnosti. Istý Samaritán, po tom, čo ho Ježiš uzdravil, "...sa vrátil a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu..." /Lk 17, 11-19/. Každý, kto raz prekročí prah večnosti, bude ďakovať Bohu. Bude ďakovať za to, čo uvidí, ale aj za to, že ho Boh už tu na zemi na večnosť pripravil svojimi dômyselnými a prozreteľnými cestami. Za čo môže človek Bohu ďakovať?

    1., Za to, že sme spoznali lásku. "A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám"/1 Jn 4,16/. Známy spevák Pavol Habera má vo svojom repertoári pieseň s podobnou myšlienkou: "Boli sme raz milovaní..." Spoznali sme, že Boh nás miluje a že jeho láska má nekonečné parametre. Jej najdokonalejším vyjadrením je Ježišova obeta na Kalvárii. Ona je zdrojom tej najčistejšej lásky, ktorá prechádza na človeka. A človek ju podáva ďalej, svojmu blížnemu. Vtedy pochopí, že láska musí mať mať kolobeh, že musí v pozemskom živote cirkulovať. 

    Vždy, keď začína vykurovacie obdobie, kontroluje väčšina z nás radiátory, ktoré majú rozvádzať teplo po celom byte. Vie to aj dieťa-primerané teplo chceme všade. Má to vedieť aj dieťa-lásku chceme okusovať na každom kroku a chceme ju rozvádzať, aby kolovala požehnaným spôsobom v celom ľudskom spoločenstve. Ak sme v takúto Božiu lásku uverili, sme šťastní ľudia, sebestační a pripravení pre večnosť.

    2.,  Bohu budeme ďakovať za to, že sme spoznali význam obety. S tým súvisí aj pojem-obeť. Ľudia sa často stávajú obeťami-nechcenými obeťami. Povieme, že niekto sa stal obeťou podvodu, prípadne násilia, alebo omylu. Ale niekedy chceme priniesť dobrovoľnú obetu. Čiže súhlasíme s dopadom niečoho ťažkého na náš život a toto bremeno dobrovoľne nesieme v ústrety Bohu. Obetujeme sa za niekoho: za blížneho, za toho, kto už odišiel do večnosti a chceme mu vyprosiť večný život. Obetu prinášame aj za seba, aby náš život bol čo najviac podobný tomu Ježišovmu. 

    Spomeňme si na slová, ktoré hovoríme pri sv.omši:"Modlite sa bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila všemohúcemu Bohu Otcovi". Vždy, keď znášame ťarchu obety, aj takej, ktorú nám zošle Boh, bez toho, žeby sa nás pýtal, či ju chceme prijať, alebo nie, prosme blížnych slovami tejto krátkej modlitby. Keď je nám kríž ťažký, prosme blížnych, aby sa za nás modlili, žeby sme pod jeho ťarchou neskolabovali. K Bohu smeruje iba taká obeta, ktorá sa neustále očisťuje, ktorá neustále hľadá v Kristovi motiváciu, aby mala čo najideálnejšie parametre. Obeta je silnou zbraňou, ktorou disponujeme, aby sme ňou vyprosili určité dobro. Aj dobro večnej blaženosti.

    3., Bohu raz poďakujeme za to, že sme mohli robiť pokánie. Kdesi na okolí sa konalo športovo-spoločenské podujatie. Po jeho skončení nabehla skupina ľudí s igelitovými vrecami a zbierala odpadky, čistila priestranstvo a odstaňovala škody. Ktosi z nich povedal:"Musíme to odovzdať v pôvodnom stave". 

    Svoj život chceme raz Bohu odovzdať v čistom stave. Nemá zmysel  hovoriť, že všetko bolo ideálne, že sme prežili život bez poškvrny. S pomocou Božou, chceme očisťovať svoj život priebežne. Dosiahneme zmierenie a spojenie s Ježišom, ktorého sme sa snažili nasledovať. Obzrime sa z času na čas za seba a skúmajme možnosti očisty života ako prípravu pre večnosť, ako možnosť odčiniť svoje hriechy. Pestovaním pokánia sa stávame Božími priateľmi a predstavujeme ideál kandidáta na trvalé okusovanie Pánovej lásky. Ťarcha pokánia sa nám stane láskavým premostením do kráľovstva blaženosti.

    Dúfame, že tí, ktorí na večnosť odchádzajú, sú v stave neustáleho ďakovania. Božia dobrota predčí naše očakávania. Už tu na zemi sa snažme vidieť čiastočné, ale pravé stopy Božej dobroty. Ďakovanie Bohu nech sa stane súčasťou identity nás, pútnikov, ktorí hľadáme večnú vlasť.

Aký má priebeh Božie slovo

V poslednom čase sa dostalo do popredia záujmu verejnosti slovo-priebeh. A to najmä v súvislosti s ochorením Covid. Ľudia si vzájomne odovzdávajú skúsenosti s touto chorobou a hlavne to, aký má u koho  priebeh . Termín však vychádza aj z inej situácie. Napríklad súvisí s nejakým rozhovorom, či pohovorom atď. Aj tam sú ľudia zvedaví na celý priebeh situácie. 

    Predstavme si situáciu z evanjelia. Pán Ježiš stretáva desiatich malomocných, ktorí sa dožadujú uzdravenia. Ježiš im vzápätí odpovedá:"Choďte, ukážte sa kňazom! . A ako šli, boli uzdravení" /Lk 17, 11-19/. Zaujímalo by nás všeličo, ale najmä to, aký priebeh malo toto uzdravenie skrze Ježišovo slovo. Jemu stačí povedať slovo a už sa dejú veci. Po akej línii  či schéme pôsobí Božie slovo, že je také účinné? Nedávno sme slávili sviatok sv. Františka z Assisi. Pomôžme si jeho myšlienkami.

    1.,František píše:"Najsvätejší Otec zvestoval prostredníctvom svojho sv. archanjela Gabriela svätej a slávnej Panne Márii, že príde z neba Otcovo také dôstojné, také sväté a slávne Slovo" /Liturgia h IV, s.1536/. Nijaká imitácia slova, nijaký podvrh, žiadna lacnejšia náhrada, ale číročisté a pôvodné Slovo, ktoré poslal Otec z nebies-Ježiša Krista. 

    Stále prebiehajú diskusie o tom, či ekonomicky menej vyspelé krajiny dostávajú od európskych partnerov prvotriedne výrobky. Hovorí sa, že na nás Slovákoch sa šetrí. Sú ľudia, ktorí sú presvedčení, že silnejší hráči dostávajú absolútnu kvalitu a iní iba to, čo sa k ideálu iba blíži. 

    Vzniká otázka, či dostávajú všetci rovnako hodnotné Božie slovo? Či Boh na niekom nešetrí, či ho dostávajú v spásnom formáte a hodnote všetci rovnako? Odpoveď znie: Dostávame ho tak, aby sme všetci spoznali Božiu vôľu, aby sa nám ukázala zrozumiteľná cesta Božieho kráľovstva. Nikto nemôže zostať na tejto ceste ochudobnený. Veľký muž Cirkvi sv. Pavol sa vyznáva takto:" Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal , nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista /Gal 1,12/. Aký je to vznešený paradox: ide o Slovo, ktoré nepochádza od človeka, lebo vyšlo z neba, ale je určené človeku, aby dosiahol spásu! Boh nám posiela iba prvotriednu kvalitu. Lebo náš cieľ je taký, že akákoľvek náhrada Slova by nikoho nepohla za cieľom večného života. 

    2.,Sv. František pokračuje vo svojich úvahách takto:"Z Máriinho lona si potom /Slovo/ vzalo naše pravé  ľudské a krehké telo". Aby bolo Slovo Boha zrozumiteľné, bolo oblečené do ľudského šatu. Slovo, ktoré počúvame a prijímame sa dostáva najprv vysväteným služobníkom oltára. Oni ho musia zaodiať takými ľudskými myšlienkami, aby pozývalo človeka k nasledovaniu Ježiša Krista, aby to oslovenie bolo zrozumiteľné a účinné. 

    V dnešnej dobe, ktorá je poznačená rôznymi krízami, dominuje azda najviac kríza energetická. Rozmýšľame, či dokážeme zabezpečiť v zime dostatok tepla pre svoj život. Chceme viac šetriť. Snažíme sa, aby neboli zbytočné úniky tepla, aby sa ono dostávalo k adresátovi bez strát. 

    Niekto by sa opýtal, či Božie slovo neprichádza k adresátovi s u rčitými stratami? Prečo? Lebo ide najprv cez vysväteného, ale predsa len človeka, k cieľu svojho záujmu. Neunikne nám niečo dôležité, keď nám ho odovzdávajú ľudia z mäsa a kosti, poznačení ľudskými slabosťami? Títo, však, majú povinnosť ho prijať, potom spracovať a odovzdať vo finálnej podobe. Majú povinnosť vo svedomí sa Božím slovom zaoberať a to nie povrchne a lajdácky, ale tak, že táto služba sa stáva pre nich vecou svedomia. Napriek biednym ľudským momentom, odovzdajú taký produkt, ktorý dokáže oživiť skrehnuté ľudské duše a zabezpečiť dostatok tepla Božej milosti. 

    3.,Božie slovo treba prijať tak, že ono pochádza priamo od Boha, tak, že je to Boh sám! Sv. Ignác Antiochijský, biskup a mučeník píše o tom, ako on prijíma Božie slovo. Hovorí:" Utiekam sa k evanjeliu ako k telesne prítomnému Kristovi a k apoštolom ako k prítomným starším Cirkvi" /Liturgia hodín IV, s. 328/. 

    Malá skupina ľudí prišla blahoželať staršej dáme k jubileu. Počas rozhovoru si všimli na skrini zvláštnu nádobu. Vysvitlo, že je to urna s popolom jej manžela, ktorý nedávno umrel. Pani vraví, že ešte sa chce s ním rozprávať, kým pôjde na cintorín. Hovorí, že sa s ním rozpráva, akoby tu bol fyzický prítomný a to živý. 

    Božie slovo nám síce neumožňuje, aby sme Boha videli priamo, ale odporúča, aby sme s ním komunikovali bezprostredne. Akoby sedel pred nami, akoby prišiel práve na návštevu, akoby sa začal zaujímať o náš život. Od toho sa má odvíjať aj naša modlitba, či už priamo v kostole, alebo doma, pri súkromnom rozjímaní. Málo robíme preto, aby sme Krista vnímali ako telesne prítomného v našom svete. Ak bol kedysi telesne prítomný v živote svojich súčasníkov, ktorí ho videli z tváre do tváre, tak je prítomný aj teraz, hoci naše telesné zmysly zaostávajú. Vierou si máme sprítomniť Ježiša, ktorý klope na dvere nášho srdca , domáha sa prijatia a primeranej úcty a poklony z našej strany. Buďme viac s Kristom, ktorý je večný Boh, ako s hodnotami tohto sveta, ktoré sú pominuteľné a nenasýtia naše srdce.

    Náš vzťah s Bohom bude mať určite dobrý priebeh.  Možno  budeme aj iným rozprávať o priebehu nášho vzťahu k Bohu. Božie slovo má podstatný vplyv na priebeh života. Bez neho život iba tak ľahko prebehne. Naopak, s ním sa náš život stane bohatým zdrojom pre získanie večnosti.

Zápas o lepší podiel

Zvykli sme si na možnosti používania kuriérskej služby. Je to výhoda, lebo dostaneme objednaný tovar až domov. Nedávno som zachytil rozhovor dvoch ľudí na túto tému. Jeden spomínal, že mu kuriérska spoločnosť doručila balík, ktorý bol rozbitý, roztrhaný, zničený. Odmietol ho prijať a rozhorčoval sa nad tým, že sa takéto veci stávajú. Nikomu z nás by sa nepáčilo, keby takúto roztrasenú zásielku dostal na svoju adresu.

    Telo človeka po smrti vykazuje charakteristiku istého zničenia. Je poznačené starobou, chorobami, zraneniami, možno operačnými zákrokmi. Zem ho prijme do svojich útrob. Aj duša býva zjazvená častými životnými zápasmi a rôznymi slabosťami. A napriek tomu ju Boh prijme do večnosti. Aj telo Božieho Syna je poznačené ranami, ktoré majú svoj pôvod v smrteľnom zápase za našu spásu, ktorý sa odohral na Kalvárii. Boh-Pán života a smrti pozná podstatu a zmysel našich zápasov a prijma každého, kto bojoval do konca.

    1.,Súčasťou tohto zápasu je , aby sme si vybrali ten biblický "lepší podiel". Vybrala si ho jedna z dvoch sestier, ktorých dom Ježiš navštívil. Bola to Mária, ktorá si sadla Ježišovi k nohám  a počúvala ho. Pán ju pochválil slovami, že si vybrala "lepší podiel" /Lk 10,38-42/. Tu nešlo iba o bežné počúvanie profánneho monológu Ježiša z Nazareta. Išlo o započúvanie sa do slov, ktoré sú pokrmom na ceste spásy. Ježiš nikdy neviedol talk-šou. Podstatu jeho slov odhalil Apoštol národov, ktorý napísal:"Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista" /Gal 1, 12/. V našom živote má prebiehať takýto zápas o pokrm Slova, koré nás posilňuje v našom smerovaní do večnosti. Využívajme čas, ktorý sme od Boha dostali a prisadnime si občas k Pánovým nohám, aby sme prijali to, čo je vrcholom jeho pozemskej ponúky-slová večného života.

    2., Dôležitým prvkom nášho zápasu je aj úsilie o vernosť Ježišovmu posolstvu. Istý človek sa po rokoch vrátil domov. Pochodil kus sveta, lebo tam si našiel prácu a určité zázemie. Po čase navštívil svojich príbuzných a konštatoval, že vo svete môžeme veriť v čokoľvek...Tvrdil, že vo svete je tak "veľa možností v čo veriť..."

    Aj sám Ježiš ponúkol učeníkom túto možnosť, keď sa ich spýtal, či chcú od neho odísť. Oni to odmietli, lebo sa presvedčili, že iba on má "slová večného života" /Jn 6,68/. Nechceli odísť, lebo vedeli, že ich život má zmysel iba vtedy, keď zostanú verní Ježišovmu povolaniu. Zistili, že im netreba hľadať nič nové a prevratné. Potrebujú jedno jediné-prehlbovať sa vo viere v Ježiša a zostať verní. Nepotrebujú hľadať iné, ale zostať verní tomu, čo pochádza od Boha. Pri istej príležitosti požiadali Ježiša:"Pane, daj nám väčšiu vieru" /Lk 17,5/. To je aj poslanie kresťana v dnešnej dobe, aby zostal verným a išiel vo viere do hĺbky.

    3.,K podstate životných zápasov o vyššie hodnoty je schopnosť a ochota znášať kríže. Svätý Pavol sa nám prihovára takto:"...znášam útrapy až po okovy ako nejaký zločinec..."A ďalej  dodáva:" Preto všetko znášam pre vyvolených, aby aj oni dosiahli spásu.." /2 Tim 2, 8-13/. 

    Ide o veľkú vec, ak dokážeme znášať kríže svojho života a pripojiť ich k Ježišovmu utrpeniu. To, čo sa nedá odvrátiť, čomu sa nemožno vyhnúť, treba znášať v tej viere, že všetko nám poslúži na dobré. Niekedy sa ľudia navzájom pýtajú:"Ako to znášaš?".  Dá sa na to odpovedať aj slovami Písma:"Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje"/Flp 4,13/. Sú ľudia, ktorí dokážu veľa. Sú obdivuhodní pre svoju vytrvalosť, odolnosť v ťažkých podmienkach. A sú ľudia, ktorí sú verní krížu, lebo ten dokáže vytvoriť podmienky najťažšie. Pomôžme ľuďom niesť ich kríže. Poskytnime im duchovnú prvú pomoc, zmiernime ich bolesti a zverme ich do dobrých rúk, ak v živote tápu a blúdia. Veľa zmôžu trpiaci a veľa zmôžu aj tí, ktorí im prinášajú pomoc a úľavu. "Neste si vzájomne bremená a tak naplnite Kristov zákon" /Gal 6,2/. Znášajme spolu to, čo najviac poslúži na Kristovu slávu-zjednotenie sa s ním v krížoch života.

    Boh je ten, ktorý všetko lieči a zaceľuje. Je ochotný nás prijať, aby vyliečil definitívne naše poranenia, ktoré sme utŕžili v konfrontácii so životom. Ocitneme  sa  tak zoči- voči sláve, ktorá bohato prevýši naše pozemské ujmy. Cez sebareflexiu a pokánie môžeme objaviť cestu úľavy a spásy. Boh nás prijme už nie ako rozbitých, ale ako obnovených a pripravených na večnosť.

Daj nám väčšiu vieru!

Bežne sa stáva, že ľudia jeden druhému niečo vysvetľujú: starší mladšiemu,

skúsený začiatočníkovi, nadriadený podriadenému, atď. Pri tomto výklade sú

veľmi časté formulácie: „Veď to nie je žiadna veda!“. Znamená to, že to, čím sa

zaoberajú, je jednoduché a ľahké aj na pochopenie.

Počas rozhovoru s Pánom Ježišom ho apoštoli poprosili: „Daj nám väčšiu

vieru!“. (Lk 17, 5-10). On hneď odpovedá: „Keby ste mali vieru ako horčičné

zrnko...“. Na prvý pohľad sa nám javí, že Pán Ježiš chce povedať: „Veď to nie je

žiadna veda.“ Mať vieru ako horčičné zrnko predsa nemôže byť až taký problém,

myslia si niektorí. Naozaj je to také ľahké? Naozaj sa človek nemusí namáhať,

keď chce mať aspoň štipku viery? Položme si otázku: „Za akých okolností rastie

viera človeka?

1. Viera je pohľad na Boha

Skupina odborníkov - stavbárov, stála nad mnohými výkresmi istej budovy.

Prechádzali si jednotlivé štúdie, listovali v nich, študovali rozmanité nakreslené

pohľady. Nakoniec jeden z nich poznamenal: „Chce to nový pohľad.“

Počas pozemského života sa zaoberáme rôznymi pohľadmi na život.

Hľadáme oporné body, usilujeme sa o šťastie, túžime po radosti, ktorá by mala

trvácnejší charakter. Po takomto hľadaní nakoniec zistíme, že to chce iný pohľad

na život; že sme zabudli na pohľad na Boha. Dnes tento pohľad ľuďom chýba.

Mali by sme sa pozrieť hlbším pohľadom na Pána Ježiša a nadobudnúť viac

jemnocitu pre evanjelium, viac citlivosti pri posudzovaní vlastných skutkov, viac

ochoty spytovať si svedomie. Konáme tak veľmi zriedka, lebo vedomí sme si

vlastného nesprávneho konania a obávame sa Ježišovho karhajúceho pohľadu. Aj

preto ubúda najmä v bohatej Európe takých ľudí, ktorí by častejšie prijímali

sviatosti a zúčastňovali sa bohoslužieb.

2. Viera je odkazom na večnosť

Občas sa stáva, že ľudia si vzájomne posielajú správy s nejakým odkazom.

Ide o odkaz na iný zdroj, ktorý pôvodnú myšlienku schvaľuje a potvrdzuje alebo

ju naopak, popiera.

Viera v Boha nás často odkazuje na večnosť, na večný život. Chýba ti

radosť? Dočkáš sa jej naplno vo večnosti! Prahneš po spravodlivosti? Uvidíš ju vo

večnosti. Chceš žiť bez konfliktov? Takú atmosféru zažiješ, keď sa ti otvorí brána

neba. Ako je prijatá Božia myšlienka večnosti v tomto svete?

V Yellowstonskom parku v USA a aj na iných miestach vo svete možno

sledovať zvláštny úkaz. V zime je tam sneh a silný mráz, ale v hĺbke tohto územia

pôsobí magma, ktorá zohrieva vodu tak, že buble a vystrekuje prúdy pary

a horúcej vody až do výšky cca 100 metrov. Ide o zvláštny stret dvoch

protichodných situácií: krutej zimy a horúcej vody.

Svet sa často správa mrazivo vo vzťahu k človekovi. Neumožní mu naplniť

jeho najvnútornejšie túžby. Svet nimi ani nedisponuje. Naopak, zo žriedla

večnosti sála teplo, ktoré motivuje, pozýva, upokojuje i posilňuje. Viera vo večný

život pôsobí v dnešnom svete ako horúca magma, ktorá nedovolí zmraziť srdcia

a stagnovať na ceste do Božieho kráľovstva.

3. Viera je neustála snaha o lepší svet

Každý kresťan má mať úmysel, aby išiel do hĺbky vlastného života a tam

začal zmenu k lepšiemu.

Nedávno potápači čistili po sezóne tatranské jazerá. Okrem iného našli

napríklad svietniky z konca 19. storočia, alebo tomahawk (indiánska sekera) ako

rekvizitu z nakrúcania populárneho filmu:Náčelník Veľký had.

Lepší svet začína naozaj v hĺbke každého z nás. Potápači bilancovali to,

koľko mali ponorov, aby jednotlivé jazerá očistili. Koľkokrát sme sa my ponorili

do hĺbky duše, aby sme ju uzdravili a presvedčili o tom, že každé dobro musí

vychádzať z hĺbky očisteného srdca. Svet potrebuje ľudí, ktorí sa budú ponárať

a čistiť naše vody, ale rovnako, ak nie viac takých, ktorí pôjdu hlboko do

svedomia, keď budú chcieť začať nový život. Ten sa rodí na základe pokánia

a vychádza z útrob ľudskej duše.

Svet ukazuje, že veriť v dnešnej dobe nie je jednoduché. Znamená to ísť proti

prúdu mentality doby. Teoreticky môžeme konštatovať, že to predsa nemôže

byť nijaká veda. Ale viera nie je veda. Viera je život preniknutý Ježišovým

zmýšľaním. Viera, to sú skutky, ktoré spontánne konáme na Božiu slávu. Viera,

to je postoj človeka, ktorý nie je stvorený na to, aby skončil v ničote, ale aby

objavil kúzlo a tajomstvo životodarnej večnosti.