utorok 24. januára 2023

Objavitelia

V priebehu roka sa udeľujú rôzne ceny a to v mnohých oblastiach života. Raz sa dostali na  takýto piedestál ľudia, ktorí mali  spoločnú črtu-boli objaviteľmi. Objavili určité nové prvky, ktoré vedu posunuli vpred. Iní objavili spôsob života dávnych kultúr a tak sa ľudstvo dozvedelo o nových skutočnostiach, ktoré boli donedávna tajomstvom. Niektorí z ocenených, na svojej ceste bádania a výskumu, objavili aj Boha. My ceny  síce neudeľujeme, ale po skončení pozemského života chceme na určitých ľuďoch vyzdvihnúť fakt, že objavili Boha a držali sa ho po celý život. Vernosť hodnotám evanjelia, to je skutočnosť, ktorú ocení Boh vo večnosti, lebo my tu na zemi, to nikdy dokonale nedokážeme. 

    O jednom významnom objaviteľovi  čítame v Božom slove. Reč je o apoštolovi Pavlovi, ktorý ešte ako Šavol podnikol trestnú výpravu do Damasku, aby predviedol k súdu prvých kresťanov/Sk 9, 1-22/. Na tejto ceste objavil Ježiša Krista a neskoršie ho sám ohlasoval ako Mesiáša, Vykupiteľa a Spasiteľa. Ktoré momenty z jeho procesu objavovania Boha sú pre nás inšpirujúce? 

    1.,Na začiatku je otázka:"Kto si, Pane?" Táto otázka vyžaruje úžas, prekvapenie. Niečo, čo človek len tak ľahko nezažije, niečo, čo ho ovplyvní na celý život. 

    V ktorejsi farnosti nacvičovali program. Chystala sa oslava výročia. Pri tejto príležitosti sa stretol na nácvik aj spevokol. V kostole pozývali všetkých, ktorí chcú účinkovať, aby prišli v určitú hodinu do chrámu. Prišli aj takí, ktorí síce neboli domáci, ale v tom čase sa tam zdržiavali a chceli pomôcť. Bola tam  aj pani, ktorá hneď na úvod nácviku upútala výrazným, školeným hlasom. Vynikala nad ostatných. Spev ustal a všetci sa otočili smerom, kde stála speváčka. Zazneli obdivné otázky:"Kto ste?"

    Boh nás niekedy dostáva do takéhoto úžasu. Pýtame sa: kto si Pane, že spravuješ môj život, kto si, že si ma tak obdivuhodne previedol ťažkými skúškami života, kto si, že si na mňa nezabudol a stále zahrňal dobrodeniami, kto si, že si mi podal kríž, ktorý si ty sám niesol na Kalváriu, kto si, že si mi okrem kríža podával aj svoje Slovo a Telo ako pokrm na cestu do večnosti? Takto alebo podobne sa pýtajú tí objavitelia, ktorí dostali vieru v Boha ako dar a ona ich nikdy neprestala motivovať k tomu, aby žili ako čestní ľudia. 

    2.,Iná otázka, týkajúca sa objaviteľa Boha ,znie takto":Čo mám robiť, Pane?" Takto sa pýta človek, ktorý objavil autoritu. Chce sa o niekoho oprieť, chce sa správne rozhodovať, nechce robiť chybné rozhodnutia, chce žiť stabilným spôsobom života. Takáto otázka vyjadruje hľadanie, ale aj túžbu po zmene, snahu urobiť reparát z niektorých omylov života. V tejto otázke je veľa nádeje. Väčšinou si ľudia kladú otázku:"Čo budeme robiť?". Ona zaznieva najviac vtedy, keď sa niečo prihodí. Ale niektorí sa pýtajú v modlitbe:"Čo máme robiť, Pane?". Tá prvá otázka je taká všeobecná. Tá druhá svedčí o tom, že ľudia našli správneho adresáta. Ba, sú ľudia, ktorí nečakajú, že sa niečo stane. Ale udalosti svojho života predchádzajú otázkou:"Čo mám robiť, Pane, aby som správne žil a konal?". Nevedia si predstaviť život bez komunikácie s Bohom, ktorý sa im zjavil na ceste života a oni ho objavili ako najvyššie Dobro, ktorému sa nič nevyrovná. 

    3.,"Brat Šavol, pozeraj!". A on sa zbavil slepoty a objavil nové svetlo. Ako na nás táto otázka pôsobí? Ako odmena. Boh raz otvorí brány večnosti a povie:"Pozeraj!" A bude sa načo pozerať! Niekedy vstaneme od televízie pri sledovaní priameho prenosu nejakého športu a zašomreme, že sa na to nedá pozerať. Máme mať úmysel, aby sme prežívali život tak, aby sa dalo naň pozerať. Praktická viera sa javí ako prostriedok k tejto myšlienke. Snáď každý večer by sme si mali položiť otázku:"Dalo sa dnes na môj život pozerať? Otázky podobného vzoru nás posúvajú vpred. Nedajú nám zabudnúť na myšlienku neustáleho objavovania Božej dobroty, ktorá nás vyzýva k dokonalosti. A keď zažijeme niečo dobré, niečo, čo nám naplní dušu, to je tak, akoby sme počuli Pánove slová:"A teraz pozeraj, čo mám pre teba pripravené!" A my vidíme. Vidíme a ďakujeme. Ďakujeme a dúfame, že Boh má pre nás pripravené niečo , čo je nad očakávanie. Liturgia zdôrazňuje túto myšlienku slovami:"Verím, že uvidím dobrodenia Pánove v krajine žijúcich". 

sobota 21. januára 2023

Nedeľa Božieho slova

 


3. nedeľa v období cez rok má titul: Nedeľa Božieho slova. Pri tejto príležitosti sme dostali emailovou poštou do farnosti návrh rodinnej pobožnosti s názvom: Intronizácia Božieho slova. Intronizácia znamená uvedenie na trón v striktnom slova zmysle. Má však aj význam, ktorý spočíva v tom, že znovu sa odhodlávame povýšiť hodnotu Božieho slova nad všetko ostatné. Zdôrazňujeme, že miesto Božieho slova na ceste spásy je nezastupiteľné. Cirkev využíva oficiálne i neoficiálne príležitosti na to, aby ho ohlasovala tým, ktorí kráčajú v ústrety Božiemu kráľovstvu. Zaoberáme sa teda myšlienkou Božieho slova. V súvislosti s tým rozoberieme niekoľko aspektov na tému: Božie slovo.

1.) Situácia, keď chýba slovo

         V ľudskom vnímaní je dôležité, aby existovala medzi ľuďmi komunikácia. V slovenčine hovorievame: Slovo dalo slovo. Znamená to, že si ľudia porozumeli a na niečom sa dohodli. Slovo potrebujeme, lebo môže prinášať úctu, uznanie a povzbudenie. Ak ho niet, tak potom nám chýba dôležité slovo.

         Ešte ťažšia situácia nastáva vtedy, keď musíme konštatovať, že nám chýba Božie slovo. Mnohí ľudia sa takto s ľútosťou vyjadrovali v čase zúrenia covidu. Nemali prístup k Božiemu slovu vo vlastnom kostole. V Starom zákone čítame: „Mohli by sme premnoho hovoriť, no chýba nám slovo.“ (Sir 43, 29) To isté konštatujeme v bežnej praxi života. Chýba nám žité Božie slovo. Napríklad u človeka, u ktorého predpokladáme, že sa sýti Božím slovom a nevidíme u neho dosah na praktický život.

Sv. Ignác Antiochijský píše v Liste Efezanom: „Strom možno poznať po ovocí. Tak aj tých, čo vyznávajú, že patria Kristovi, poznať podľa ich skutkov. Lebo teraz nejde o to, či niekto vyzná vieru slovom, ale či vytrvá v činnej viere až do konca. Je lepšie mlčať a byť, ako hovoriť a nebyť. Je dobré učiť, ak ten, čo hovorí, aj koná.“ (LH III, s. 47)

2.) Slovo je u Boha

         Sv. Ján evanjelista píše na úvod svojho evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ (Jn 1, 1) Bežne sa stáva, že potrebujeme od niekoho nejakú informáciu. Takú, ktorá je pre nás dôležitá. Niekto povie: „Choď k tomu človeku a on ti povie tú informáciu.“ Zároveň môžeme povedať, že ak potrebujeme informáciu potrebnú k spáse, máme ísť k Bohu a on nám ju poskytne. Kto je vo veciach spásy kompetentnejší ako Ježiš Kristus?

         Český teológ a spisovateľ, prof. Tomáš Halík, uvádza takúto epizódu: „K židovskému rabínovi prišiel istý človek a povedal: „Boh ma nechce vypočuť. Už dlhé mesiace ho prosím, aby mi pomohol vyhrať v lotérii. Prosím ho, aby mi povedal, čo mám pre to urobiť. A on mlčí.“ Rabín sa zamyslel a povedal: „Ale on ti už odpovedal. Povedal ti, že nie. No určite ti otvorí iné dvere, keď prvé zatvorí.“

Boh nám vždy ukáže nejaké nové dvere na ceste viery. Také dvere, ktoré sú primerané našej situácii. Niekedy si myslíme, že Boh na nás zabudol, ale keď prídeme k nemu a prijmeme jeho slovo, nejaké dvere, t. j. riešenia, sa  nám otvoria. Boh nám otvorí iba také dvere, ktoré s určitosťou vedú do Božieho kráľovstva. Iba vo svetle Božieho slova môžeme takéto otvorené dvere objaviť.

3.) Slovo ako zdroj

         Božie slovo sa ohlasuje najmä pri slávení eucharistie. Vyššie spomenutý sv. Ignác Antiochijský píše: „Usilujte sa častejšie zhromažďovať na vzdávanie vďaky Bohu a na jeho oslavu. Lebo keď sa často schádzate na tom mieste, narúša to satanove sily a svornosť vašej viery ničí jeho dielo skazy.“ (LH III, s. 46)

         Svornosť prijatia viery a Božieho slova je dôležitým prvkom nášho liturgického stretávania sa. Je dôležité, aby sme takúto svornosť pestovali v rodine, v rôznych spoločenstvách.

         Cirkev sa prvýkrát v histórii rozhodla blahorečiť naraz celú rodinu. Týka sa to rodiny Ulmových, ktorí žili neďaleko poľského mesta Rzeszów. Ich príbeh sa odohral počas II. svetovej vojny. Rodičia, ktorí vychovávali 6 detí a 7. bolo na ceste, ukrývali Židov. Táto správa sa dostala k nacistom. Tí poslali vojakov, aby ich pozabíjali. Celá rodina svorne prijala smrť. Stalo sa tak preto, lebo už predtým svorne prijali vieru.

V dnešnej dobe sme svedkami situácie, kedy sa rodiny rozdrobujú. Netýka sa to len toho, že jej členovia sú rozcestovaní, ale niekedy aj rozhnevaní. Týka sa to aj skutočnosti prijatia viery. Diabol využíva svoje príležitosti, aby rozdrobil rodiny z pozície viery. Sv. Ignác Antiochijský k tomu dodáva: „Nemýľte sa, bratia moji. Tí, čo rozvracajú rodiny, nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. (LH III, s. 47)

 

Buďme svorní najmä teraz, keď slávime Nedeľu Božieho slova. Svorne prejavme ochotu prijať slovo, ktoré zaznieva z Božích úst. Je to dôležité preto, lebo ide o pokrm pre dušu, o smernicu života, o svetlo v tmách, o nádej v neistote a o vytvorenie silnejšieho puta pre nás, členov putujúcej Cirkvi.

NÁVRAT K MISIÁM


 

         Medzi najväčšie atrakcie zimných lyžiarskych disciplín patrí zjazd v stredisku Kitzbűhel. Je tam trať, ktorá sa volá Hahenkam s dĺžkou 3312 m a s prevýšením 860 m. Ide o najťažšiu trať zo všetkých. Mesto Kitzbűhel má údajne cca 8000 obyvateľov. V čase konania lyžiarskeho podujatia je v meste a okolí okolo cca 60 000 ľudí.

         Počas ľudových misií v našej farnosti sme zaznamenali nárast účastníkov na liturgii. Určite nie v takom rozsahu ako je to na športovom podujatí v Kitzbűhli, ale predsa. Duch pokánia podnietil mnohých, aby zamenili nachvíľu teplo domova za studený kostol. Bolo by vítané, keby si veriaci túto prax osvojili natrvalo. Naše chrámy sú dimenzované na prijatie väčšieho množstva ľudí. Vždy, keď zomrie pravidelný účastník bohoslužieb, jeho miesto zostáva prázdne. Náhrada neprichádza, alebo len veľmi ťažko. Misie majú byť okrem iného impulzom na zvýšenie frekvencie účasti na bohoslužbách. Boží kult dokáže chytiť za srdce a pozýva tých, ktorí sa chcú aktívne zúčastniť slávenia božieho kultu. Bez nich je kostol prázdny, smutný a vykazuje žalostný pohľad.

         Zjazdovka v Kitzbűhli je extrémne náročná. V histórii konania podujatia si na nej mnohí „vylámali zuby“ – a to v skutočnom i prenesenom slova zmysle. Trať je prudká, zľadovatená; pretekár sa vystavuje riziku. Dielo misií je náročné. Cesta kajúcnika však nesmeruje nadol, ale smerom hore, k Bohu. Dielo misií je plné rizika. V čom spočíva? V tom, že tí, ktorí sa pustia touto trasou, riskujú,
že sa budú musieť rozlúčiť s hriechom. Nejde o celkom bežnú udalosť na ceste viery. Misie ako dielo Ducha Svätého vystavujú kajúcnika rozhodnutiu: odísť alebo sa odhodlať kráčať cestou pokánia a zmeny života. Cesta pokánia nebýva prudká, ani krkolomná, no napriek tomu sa na nej niečo láme. Láme sa naša zatvrdlivosť, naše nesprávne názory na život, naša pýcha. Ten, kto sa po nej pustí, má istotu, že si na nej „nevyláme zuby“, ale pocíti zmier, ľahkosť a hodnotné duchovné zdravie.

         Pred niekoľkými dňami zomrela najstaršia obyvateľka planéty. Bola to francúzska rehoľná sestra, ktorá skonala vo veku 118 rokov. Bola úplne slepá a pripútaná na vozík. Posledné roky stále opakovala: „Boh na mňa zabudol, pretože ma neberie k sebe.“

         Misie nám pripomínajú, že Boh na nikoho nezabudne. Nezabudne na toho, kto si myslí, že dostal málo Božích darov; nezabudne na toho, kto si myslí, že pre svoje hriechy nie je hoden Božieho odpustenia; nezabudne ani na toho, kto pre svoju vieru očakáva z Božej strany nejaké zadosťučinenie za životné útrapy; nezabúda ani na tých, ktorí potrebujú impulz, reštart či podnet k väčšej horlivosti a kreativite pri konaní hodnotných diel. Božie dary idú „naprieč celým spektrom“ (povedané politickou rečou) Božieho ľudu.

         Stačilo prísť, sadnúť si, otvoriť uši a srdce a zjednotiť sa s atmosférou v kostole. Okrem Božej milosti ju stvárňovali pátri misionári, ktorí mnohým pomohli na ceste pokánia. V katechézach alebo vo sviatosti zmierenia znova načrtli Boží plán spásy. Existuje slogan, ktorý sa používa v bežnej praxi života: Odvážnym a pripraveným praje šťastie. Prečo ho neaktualizovať pre dielo misií? Ten, kto našiel odvahu pozrieť sa do zrkadla svojho svedomia, ten, kto bol pripravený vyvodiť zo svojho stretnutia s Bohom dôsledky, ten našiel šťastie. Ide o šťastie, ktoré spočíva v dôvernejšom spojení s Ježišom, ktorý prišiel volať chorých a hriešnikov.


sobota 14. januára 2023

Zostupuje Boží Duch aj v súčasnosti?

 

 

         Mnohé firmy, ktoré ponúkajú rôzne služby a produkty, si najskôr urobia prieskum trhu. Na základe veku alebo sociálneho rozvrstvenia si nájdu konkrétnu cieľovú skupinu. Potom svoje produkty zameriavajú na tento cieľ. Je otázkou, akým spôsobom a na koho zostupujú dary Ducha v súčasnej dobe.

         V Nedeľu Krstu Krista Pána (Mt 3, 13 – 17), sme sa dozvedeli, že keď Ján pokrstil Pána Ježiša v Jordáne, zostúpil Duch Svätý a vznášal sa nad Ježišom. Túto skutočnosť potvrdzuje aj evanjelium dnešnej nedele (2. nedeľa cez rok), ktoré obsahuje vyjadrenie: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom...“ (Jn 1, 29 – 34) Na koho zostupuje Duch v súčasnosti? Ktorú cieľovú skupinu si vyberá Boh na udelenie svojich darov?

         Niečo podobné nachádzame v Starom zákone v Druhej Knihe kráľov (2Kr 2). Čítame tam o tom, ako mocný prorok Eliáš bol vo víchre vzatý do neba. Hneď za ním kráčal jeho nástupca Elizeus, ktorý si vzal Eliášov plášť, prehodil si ho cez plecia a položil si otázku: „Kde je Pán, Eliášov Boh, teraz?“

Analogicky sa môžeme spýtať, kde je Pánov Duch teraz.

 

1.) Tam, kde sa ohlasuje evanjelium

Cirkev vždy považovala ohlasovanie Božieho Slova za prioritu. Dialo sa to od čias Pána Ježiša až do dnešných dní a bude sa to diať až do večnosti.

         V dnešnej dobe sa ujala výzva: „Odstúp!“ Najčastejšie sa objavuje v sfére politicko-spoločenskej. Dnes je v móde vyzvať hocikoho, aby odstúpil. Týmto výrazom manévrujeme takmer nezmyselne. Niekedy je to namieste, ale sú situácie, kedy sa tento výraz používa neuvážene, hlava-nehlava.

         Aj Cirkev mnohí vyzývajú, aby odstúpila. Aby odstúpila z pozície morálnej autority, ktorá sa vyjadruje k dôležitým spoločenským otázkam. Mnohým by vyhovovalo, aby prestala presadzovať svoje záujmy v tomto svete. Jednoducho, aby odstúpila z popredných pozícií. Niekedy je táto kritika na mieste vzhľadom na viaceré diskriminačné momenty v živote cirkevného spoločenstva. Nikdy nie je možné dosiahnuť to, aby Cirkev odstúpila z pozície ohlasovateľa spásy. Tento úrad totiž nemá z poverenia človeka, alebo z nejakého ľudského spoločenstva, ale z poverenia Božieho. Výstižne to vyjadril sv. Pavol, ktorý píše svojmu žiakovi Timotejovi, aby: „...kázal Božie slovo, či je to vhod alebo nevhod.“ (2Tim 4, 2) Cirkev neprestajne ohlasuje podmienky spásy. Stále má ambíciu pozývať veriacich do Božieho kráľovstva. Jej úloha je nezastupiteľná. Z tejto pozície odstúpiť nemôže, lebo napriek všetkému, v tejto službe účinkuje a zostupuje Boží Duch.

2.) Boží Duch pôsobí tam, kde ľudia rozlišujú medzi dobrom a zlom

V súčasnosti existuje tendencia v spoločnosti stierať rozdiel medzi dobrom a zlom. Ako keby v ľudskom konaní neboli rozdiely. Z toho potom vyplýva to, že aj svedomie sa má chápať ako zbytočná skutočnosť, ktorá je prázdna a nemá zmysel.

Naopak, vyzdvihnúť treba úsilie mnohých, ktorí nesúhlasia so zlievaním a prelínaním sa dobra a zla. Tie hranice majú byť jasne vytýčené na základe Kristovho posolstva.

         Istý človek rozprával o tom, že musel skončiť so šoférovaním. Prejavila sa u neho choroba, ktorá spôsobovala, že sa mu svetlá na semafore zlievali do jedného celku a nedokázal ich rozlíšiť. Na istý čas musel so šoférovaním skončiť.

         Určite nie je v poriadku, ak nám splýva dobro so zlom. Boží Duch pôsobí tam a tak, aby videnie človeka bolo jasné a zreteľné. Musí byť zrejmé, že existujú v počínaní človeka určité hranica, ktoré nemožno prekročiť. Ak áno, musíme to považovať za hriech a pomenovať to ako hriech a vyvodiť z toho dôsledky pre svoj život. Na druhej strane ten, kto pestuje jasnú líniu čnosti a dobra, vytvára priestor na to, aby Boží Duch zostupoval a spočinul na ľuďoch, ktorí prijímajú a chcú žiť čistý produkt Ježišovho evanjelia.

3.) Boží Duch spočíva na tých ľuďoch, ktorí sa pričiňujú o odstránenie, prípadne zmiernenie biedy vo svete

Miera existencie biedy je veľká. Vyjadrila ju liturgia Veľkého piatku. Jedna z prosieb Modlitieb veriacich v tento deň obsahuje toto: „Modlime sa, milovaní bratia a sestry, k Bohu, Otcu všemohúcemu, aby oslobodil svet od všetkých neporiadkov, odvrátil choroby, zahnal hlad, oslobodil nevinne väznených, ujal sa utláčaných, cestujúcim doprial bezpečnosť, vzdialeným z domova šťastný návrat, chorým zdravie a umierajúcim večnú spásu.“ (RM, s. 304)

         Týmito vyjadreniami je ohraničené pole možného pôsobenia Božieho Ducha. Všetci by sme mali mať ambíciu spolupôsobiť na odstraňovaní materiálnej alebo duchovnej biedy. Každý by si mal počas svojho života vybrať aspoň jednu konkrétnu zložku činnosti, pri ktorej sa bieda zmierňuje, ba až odstraňuje. Sila tejto činnosti jednotlivca alebo spoločenstva je veľká.

         Sú ľudia, ktorí biedu iných spôsobujú a ťažia z nej, no Bohu vďaka, poznáme aj hrdinské skutky tých, ktorí prinavracajú iným radosť a pokoj. Boží Duch v ich činnosti pôsobí a pomáha im, aby nestrácali motiváciu a zmysel pre obetu.

 

         Boží Duch vo svete stále  pôsobí. Žiaľ, aj duch zloby. Preto Boží Duch potrebuje tých, ktorí sa identifikujú s Ježišovou náukou; ktorí uverili v Krista ako jediného Mesiáša. Lebo cez nich pôsobenie Božieho Ducha je najistejšie. Oni sú cieľovou skupinou, ktorej Boh posiela svoje dary. Každý z nás môže byť ich prijímateľom. Aby sa tak stalo, má vydať svedectvo, že preňho je najdôležitejšia spása svojej duše a spása ľudí v blízkom spoločenstve.

utorok 10. januára 2023

Čo poskytuje Boh u seba?

Už dlhé mesiace zúri vojna na Ukrajine. Ľudia sú tam teraz bez svetla a tepla. V mestách sa vytvorili miesta, kde sa ľudia schádzajú, aby sa zohriali, nabili si mobilný telefón a porozprávali sa spolu. Potom každý odchádza niekam pomáhať. Niektorí hovoria, že sú ľudia, ktorí sa už nevrátia do tohto spoločenstva. Nevrátia sa, lebo zahynú a stanú sa obeťou nepriateľskej streľby. 

    Život na zemi pripomína také spoločenstvo, ktoré umožňuje ľuďom, aby pookriali, aby sa zohriali telesne či duševne a nabili sa energiou do životných zápasov. Čím sme starší, tým viac si všímame, že okolo nás  ľudí ubúda. Rady blízkych a známych preriedli. Povolal si ich Boh, aby im poskytol nekonečne dokonalejšie podmienky života. Sú to podmienky, v ktorých už nebudú pociťovaťakýkoľvek chlad, nebudú pociťovať, že majú málo energie a už vôbec nebudú chudobní na spoločenstvo, ktoré chváli Boha. Čo nám teda Pán života a smrti sľubuje? Odpovede nachádzame v evanjeliu/Mk 1, 29-39/.

    1.,Pán Ježiš zbavil Šimonovu testinú horúčky. Horúčka ju opustila a ona ho obsluhovala. Tu, na zemi prežívame rôzne formy horúčky. Kedysi bola známa napr. zlatá horúčka. Tá súvisela s ťažbou zlata. Dnes poznáme najmä cestovateľskú horúčku. Ale poznáme aj tzv. horúčkovitý štýl života. Horúčkovito zháňame materiálne istoty a horúčkovito sa klaniame tomuto svetu, lebo si myslíme, že je hoden našej poklony. Týchto a aj iných horúčok nás Boh zbavuje. Všetko, čo nás ničí, odstraňuje Pán a ukazuje nový život. Ukazuje, že on je jedinou skutočnou istotou a spása človeka a zmysel všetkého spočíva v klaňaní sa Bohu. Pastieri a traja mudrci pri betlehemských jasliach sú toho dôkazom.

    2.,Ježiš zbavuje človeka všetkých obmedzení. Evanjelium hovorí, že po západe slnka mu ľudia poprinášali chorých a postihnutých rôznymi neduhmi. Boli tam ľudia hendikepovaní, obmedzení v činnosti, nemohúci pre akúkoľvek činnosť. Ježiš dáva všetko do poriadku a súladu. Ide o ľudí, ktorým "nebolo dopriate". A to nielen fyzicky, ale všeobecne. Niekedy precitneme v tom, že rozmýšľame o oblastiach života, v ktorých nám niečo nebolo dané  alebo nie v takej miere ako iným.  Boh skúma našu ochotu prijať aj určité životné obmedzenia tj. vysporiadať sa so situáciou, kedy sa nám máli,kedy požadujeme od Boha viac. On nám raz dá všetko. Sľubuje, že vo večnosti nebudeme o nič, čo je primerané spáse, ukrátení. Sľubuje, že "kto bol verný v malom, nepríde o veci veľké"/Lk 16, 10/.

    3., Pán Ježiš nám oznamuje, že neexistuje ušľachtilejšia činnosť, ako je hľadanie Boha. Evanjelium síce hovorí."Všetci ťa hľadajú" a myslia naňho, ale to je hľadanie z miesta, spoza stola, z pohovky vlastného pohodlia. Iba Ježišovi učeníci sa vybrali fyzicky za ním. A našli ho ho ako sa modlí. Najvyššou odmenou pre človeka ja to, že nájde Boha. A hľadanie Boha sa potom javí ako účasť na tejto odmene. Už len samotné hľadanie Boha si zaslúži Pánovu pozornosť a odmenu. V živote je dôležité, aby sme prešli od výroku:"Všetci ťa hľadajú" k inému zvolaniu:"Našli sme Mesiáša!"/Jn 1,41/." Všetci ťa hľadajú" je zvolanie alibistické, neurčité, nezáväzné. My máme pokročiť, máme urobiť konkrétne kroky, ktoré nás ku Kristovi dovedú. V ňom je naša vrcholná odmena, ktorá nekonečne predčí akékoľvek iné odmeny.

     

sobota 7. januára 2023

Krst Pána Ježiša

 


        Počas svojho života niektorí stretnú a pozdravia sa s významnou osobnosťou. Je to pre nich celoživotný zážitok. Často o tom rozprávajú celý život. Takéto rozprávanie má veľmi jednoduchú myšlienku, ktorá sa dá vyjadriť takto: „Pristúpil ku mne a podal mi ruku.“ Znamená to, že medzi desiatkami či stovkami natiahnutých rúk si dotyčná osobnosť vyberie niektoré, ktorým podá svoju ruku. Ten, kto zažije takúto alebo podobnú scénu, vyjadrí prekvapenie nad tým, že vysoko uznávaný a rešpektovaný človek sa prihovorí neznámemu a osloví ho.  Takýchto situácií v živote veľa nie je. Z takýchto mávame aj fotografie vo svojom súkromnom archíve.

        Predstavme si situáciu, ktorá sa odohrala pri rieke Jordán pred 2000 rokmi. Účinkuje tam prorok Ján Krstiteľ. Na scéne sa však objavuje Ježiš z Nazareta. Pristupuje k Jánovi a žiada o krst. Krstiteľ udivený hovorí: „Ty prichádzaš ku mne?“ V týchto slovách cítime jeho prekvapenie, údiv a nadšenie. Ako keby chcel povedať: „Ty, Pane, ktorý si Boží Syn; ktorý si vekmi očakávaný Mesiáš, ty sa tak znižuješ, že prichádzaš ku mne?“ Týmito slovami vyjadruje zároveň aj náš vianočný údiv. V duchu Vianoc si totiž ujasňujeme pravdu, podľa ktorej Boží Syn prichádza medzi nás, hriešnych a slabých ľudí. Nenachádzame pritom výstižnejšie volanie, ako je toto: „Ty prichádzaš k nám?“

        Sv. písmo spomína viaceré situácie, v ktorých sa Ježiš z Nazareta priblížil k niektorým jednotlivcom.

1.)           Ježiš a Peter

Pri istej príležitosti padol Peter, vedomí si svojich zlyhaní, na kolená pred Ježišom a zvolal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“ V tomto zvolaní cítime hlbokú ľútosť a zároveň aj prekvapenie, že Ježiš, Boží Syn, sa ujíma toho, kto robí pokánie. Apoštol Peter akoby chcel povedať: „Ktože som ja, že sa Ježiš vôbec mnou vôbec zaoberá?“

        My sa niektorými ľuďmi vôbec nezaoberáme, mnohých si nevšímame a najviac chceme ignorovať tých, ktorí ubližujú iným. U Ježiša je to opačne. On prišiel kvôli hriešnikom; on sa chcel nimi zaoberať. Očakával iba jedno: že prejavia takú hĺbku ľútosti nad svojimi činmi, ako to urobil apoštol Peter. Sme my, ľudia dnešnej doby, vôbec schopní ľútosti, ktorou sa prezentoval sv. Peter, budúci prvý pápež?

        Naše prejavy ľútosti bývajú veľmi často plytké, neprenikajú do hĺbky nášho srdca, často sú štylizované alebo majú charakter pretvárky a sú nehodné Pánovho odpustenia.

        Božie slovo nás povzbudzuje k tomu, aby sme prehodnotili hĺbku ľútosti nad spáchanými hriechmi.

2.)           Ježiš a pohanský stotník

Pri istej príležitosti pristúpil k Ježišovi akýsi pohanský stotník prosbou o uzdravenie niekoho vo svojej domácnosti. Ježiš mu nielenže chcel vyhovieť, ale rozhodol sa, že ho aj osobne navštívi. Stotník v pokore protestoval: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo...“

Stotník nemal v úmysle prijať Ježiša vo svojom dome. Nebola v tom arogancia ani nezdvorilosť, ale pokora. Naozaj sa cítil nehodný prijať Ježiša pod svojou strechou. Navyše, už všetci vedeli, že Ježiš uzdraví aj na diaľku; že mu stačí, aby si len pomyslel a povedal pár slov.

        Do istej miery je táto scéna vyjadrením súčasnosti. Mnohí vravia, že uverili, ale chcú udržať Ježiša „na dištanc“, chcú mať od Ježiša odstup. Sú si vedomí toho, že Ježiš zblízka je nebezpečný preto, lebo môže v ich živote urobiť zmeny; že ich bude chcieť zbaviť plytkosti, pohodlnosti a povrchnosti. Vyhovuje im taký status, podľa ktorého je medzi dotyčným človekom a Ježišom určitý odstup. Ich viera spočíva v tom, že uverili v Ježiša, Božieho Syna, ktorý robí divy a zázraky aj dnes, ale nepotrebujú k tomu osobnejšiu či bezprostrednejšiu komunikáciu. Keby vedeli, ako sa mýlia!

        Čím je nám Ježiš bližšie, tým viac poznania a milosti sa nám môže dostať. Vianočné sviatky nám prinášajú tento odkaz: Boh je nám tak blízko, že v osobe malého Dieťaťa vstúpil do bezprostredného kontaktu s ľudským spoločenstvom. Bližší nám môže byť už len vo večnosti.

3.)           Ježiš a Lazarove sestry

Podľa svedectva Sv. písma je známe, že Ježiš sa omeškal na pohreb Lazara, svojho priateľa. Do ich domu vstúpil až neskoršie. Jedna zo sestier zosnulého mu vyšla v ústrety so slovami: „Pane, keby si býval tu...“ Znie to ako výčitka, ktorú vyslovuje ubolená a utrápená duša.

        Táto myšlienka vyjadruje o. i. aj počínanie človeka, ktorý by rád určoval Ježišovi, kde, kedy a ako má byť. Boli by sme radi, keby sa Ježiš správal presne podľa našich inštrukcií, aby nevybočoval z noriem nášho chápania a našich predstáv. Ak Boh koná inak, ako si to prajeme, začíname byť nervózni až nepriateľskí voči nemu. Lenže Božia prítomnosť v tomto svete má mnoho podôb. Vyjadril to aj text ranných chvál zo 7.1. 2023. V texte prosíme, aby sme: „... odhaľovali mnohostrannú prítomnosť Pána Ježiša v tomto svete.“ Boh nechce, aby sme mu určovali, ako sa má správať a podľa čoho má konať. Ani naše modlitby nemajú mať tú tendenciu. Práve naopak. Našou úlohou je hľadať naše vlastné miesto, konkrétny bod, v ktorom by sme boli schopní hľadať, objavovať a nachádzať Ježiša. Ježiš vždy koná tak, aby to bolo v prospech našej duše, aj keď je to pre nás niekedy ťažko pochopiteľné.

 

        Ani v súčasnosti sa na konaní Ježiša nič nezmenilo. Stále má a bude mať úmysel približovať sa k nám. Nie každý z ľudí si to uvedomuje a nie každý to vie. Zrak viery však odhalí Ježišovu blízkosť, blízkosť jeho slov a jeho spásonosného konania. Keď si to uvedomíme, už sa nebudeme pýtať: „Ty prichádzaš ku mne?“ Zvoláme slovami Písma: „Príď, Pane, nemeškaj!“

štvrtok 5. januára 2023

Zjavil sa Pán

 


 

         Počas vianočného obdobia vysielal jeden z televíznych kanálov dokumentárny film o kráľovských sídlach vo Švédsku. Vo filme vystupovali členovia kráľovskej rodiny a zvlášť korunná princezná Viktória. Divákov a návštevníkov sprevádzala veľkým objektom ich kráľovského sídla. Diváci mali možnosť vidieť nádhernú dobovú architektúru, unikátne kusy nábytku a rôzne bytové doplnky, ktoré siahajú do minulosti niekoľkých storočí. V jednej časti programu pristúpila k dverám, otvorila ich a tam sa otvoril nový svet. Bol to svet služobníctva. Jednoduché dvere, ktoré splývali s akousi tapisériou oddeľovali dva svety – svet kráľovského života a svet chodieb a miestností podstatne jednoduchších, ktoré slúžili pre potreby personálu. Ľudia z jedného sveta sa príliš nezaoberali tými s druhej strany dverí. Pritom ich delili len jedny dvere.

         Evanjelium na sviatok Zjavenia Pána nám predstavuje dva svety. Ten prvý v luxusnej forme predstavuje kráľ Herodes. Druhý za akousi virtuálnou oponou predstavuje svet 3 mudrcov. Oba svety čosi od seba oddeľovalo. Pulzovali životom, ale každý kvalitatívne iným. Predstavitelia jedného sveta nevedeli príliš veľa o tých z druhej strany opony. Herodes o 3 mudrcoch nevedel a tí zasa nevedeli veľa o Herodesovi. Čím je charakteristický svet Herodesa a svet 3 mudrcov?

1.) Reakcia na prijatie správy o narodení nového židovského kráľa.

Herodes sa po prijatí správy prekvapil a zhrozil. Bol si istý svojím trónom a tým, že nemá konkurenta. Jeho reakcia spočívala v tom, že si zavolal židovských zákonníkov a vyzvedal sa o tajomstve Mesiáša. Oni mu poskytli odpoveď. Potvrdili, že Mesiáš sa má narodiť v Betleheme. Nepovedali mu však základnú informáciu – kto bude ten Mesiáš a aké bude jeho poslanie; aký bude zmysel jeho života na zemi. Na druhej strane mudrci dôverovali vede, poznatkom a svojmu duchovnému inštinktu. Spôsob prijatia správy o Mesiášovi bol rozdielny v tom, že Herodes zostal vo svojom paláci a mudrci vykročili do terénu hľadať Mesiáša.

Čo znamená správa o narodení Mesiáša pre nás? Znamená toľko, že nemôžeme ostať zavretí vo svojej bubline a že musíme vykročiť, hľadať a spoznávať Mesiáša. Pre mnohých je Ježiš taký, ktorý je vysoko nad nami a predstavuje typ akéhosi vzdialeného šéfa. Takého, ktorý všetko riadi, nad všetkým má dohľad a všetko ide cez jeho plány. Nič blízke, nič osobné. Ak chceme Mesiáša spoznávať, musíme ísť s ním do bližšieho vzťahu. Musíme sa naučiť spoznať, čo Ježiš prináša pre náš osobný život; prečo je Ježiš naším Mesiášom; v čom vidíme zmysel našej viery v toho, ktorý prináša slobodu od hriechu a pripravuje nás na večné radosti. Ak to neurobíme, zostaneme uviaznutí vo svojich obmedzených prejavoch viery tak ako Herodes vo svojom paláci.

2.) Zmena života po narodení Mesiáša

Ako sa zmenil Herodes po prijatí správy o narodení Ježiša? Reagoval hnevlivo, podráždene, nervózne. Narodenie Mesiáša sa stalo preňho životným problémom. Snažil sa zorganizovať veci tak, aby Mesiáša eliminoval a aby sa jeho život čím skôr vrátil do starého režimu. Nechcel byť vyrušovaný nijakým vplyvom a starý štýl života mu vyhovoval.

         Ako boli na tom mudrci? Tých prenikli opačné myšlienky. V žiadnom prípade nechceli, aby po poznaní Mesiáša sa ich život vrátil do starých koľají. Uverili, že on je pôvodca nového spôsobu života; t. j. života bez hriechu. Túto novosť života môže priniesť iba Ježiš Kristus. Starý režim života im už nevyhovoval. Potom, čo spoznali Krista, potom, čo sa mu poklonili, ich život nadobudol inú vážnosť, iný zmysel. Symbolicky to bolo vyjadrené v evanjeliu, kde sa píše, že sa: „...inou cestou vrátili domov.“ Stali sa reprezentantmi novej cesty a nového spôsobu života, ktorý priniesol so sebou Mesiáš. Vedeli, že takéto prevratné veci môže priniesť iba novonarodený židovský kráľ. Čo to znamená pre nás? Napríklad to, že vždy znova a znova máme hľadať cestu k slobode, ktorú nám priniesol Kristus.

         Prednedávnom som si všimol zaujímavý údaj o živote ukrajinského prezidenta, Volodimira Zelenskeho. Novinári priniesli jeho podobizeň spred roka a tú súčasnú. Na jeho tvári je viditeľná veľká zmena. Očividne mu pribudli vrásky a akoby zostarol pod vplyvom ťažkej situácie, v ktorej sa nachádza jeho národ. Napriek tomu neprestáva byť nádejou pre svojich a neustále volá po slobode.

         Aj nám pribudli vrásky – tie skutočné i vrásky v prenesenom slova zmysle. Napriek tomu nemáme prestať hľadať slobodu, ktorá je v Kristovi. Máme odmietať starú cestu hriechu a ukázať, že jedinou možnosťou pre nás je cesta nevinnosti a boja proti hriechu.

3.) Dary pre Mesiáša

O dary pre Mesiáša sa postaral i Herodes i 3 mudrci. Akým spôsobom? 3 mudrci mu priniesli zlato, kadidlo a myrhu. Herodes priniesol tiež dar a ani netušil, o aký ide. Podľa svedectva Písma vieme, že dal povraždiť v Betleheme a v okolí židovských chlapcov od 2 rokov nadol. Myslel si, že medzi nimi bude novonarodený židovský kráľ. Jeho gesto bolo šialené. Napriek tomu nevedomky priniesol Bohu špeciálny dar – životy nemluvniat – mučeníkov. Jeho besnenie položilo základy mučeníctva v židovskom národe. To sú prvé výhonky mučeníkov na oslavu Krista a na oslavu jeho kráľovstva. Ktovie či niektorá z betlehemských matiek mala takého poznanie. Predpokladáme, že veľa takých nebolo. Napriek tomu porodili a vychovali dieťa, ktoré bolo obetované Kristovi. Čo človek začne, to Boh doplní.

Pred niekoľkými dňami vysielali v správach ukážku o spolupráci postihnutých detí s umelcami. Deti trpiace určitou chorobou namaľovali obraz podľa svojich predstáv. Potom sa toho obrazu ujali profesionálni umelci a dotvorili ho. Tak vzniklo zvláštne dielo, ktoré bolo kombináciou detskej aktivity a odbornej činnosti. Bohu môžeme dávať rôzne dary. Nemusíme sa báť, že budú príliš malé a nepatrné. Boh je ako najvyšší umelec, ktorý ich dotvorí. Mnohé dary preňho majú charakter našich každodenných obiet. Možno nevyzerajú príliš vábivo tak ako kresby postihnutých detí. Boh sa ich ujíma a doplní, dotvorí, dokreslí veci do takej podoby, aby boli ušľachtilé a slúžili na Božiu slávu.

Kým neprišiel Mesiáš, svet Boha bol pre nás vzdialený. Akoby existovala neviditeľná bariéra, ktorá nás od Boha oddeľovala. Prišiel však Kristus, narodil sa z Panny Márie do ľudského spoločenstva. Zbúral pomyselné dvere a spojil nebo so zemou – ako hovorí vianočná liturgia. Prijal údel života človeka, aby sme my prijali údel života Božieho dieťaťa. Ako Božie deti máme blízko k Ježišovi, ktorý sa pre nás stal cestou slobody a spásy.