Závin

 

         Kto z nás by si nepochutnal na doma pripravovanom závine? Závin je koláč, ktorý má v strede väčšinou sladké tajomstvo. Pri konzumovaní závinu sa postupne z kraja dostávame do stredu. Tam očakávame najväčšiu koncentráciu dobroty. Závin je preto závinom, lebo je v ňom zavinuté to najsladšie dobro.

         Sv. Lukáš píše, že Mária: „...porodila svojho prvorodeného Syna, zavinula ho do plienok...“ (Lk 2, 1 – 14) Malý Ježiš bol ako závin, v ktorom je plnosť Božstva. Bol to Máriin batôžtek, ktorý sa stal najsladším darom pre celý svet. Izaiáš to potvrdzuje slovami: „Chlapček sa nám narodil...volajú mocný Boh...“ (Iz 9, 5 – 6) Prišiel na svet Boží Syn, ktorý prináša vykúpenie všetkým ľuďom. Tí stoja pred úlohou, aby tento spolu božsko-ľudský závin postupne odvíjali a zároveň ho spoznávali. On sám im v tomto diele aktívne pomáha. Ako?

1.)Ježiš rozvinul knihu. (Lk 4, 17)

Sv. písmo hovorí, že Pán Ježiš vošiel v sobotu do synagógy v Nazarete. Podali mu knihu proroka Izaiáša. On knihu rozvinul, lebo to bol zvitok. Urobil to preto, aby nám predostrel či rozvinul svoj plán. Tento plán obsahuje uistenie o tom, že prišiel kvôli nám, aby nás vykúpil.

         Niektoré starodávne kultúry nám zanechali o. i. aj písmo. Niektorí odborníci ho dokázali aj po takej dlhej dobe rozlúsknuť. Objavili totiž kľúč na prečítanie a pochopenie textov.

         Ježiš už 2000 rokov odvíja posvätné zvitky a chce, aby sme jeho slovám porozumeli. Zároveň nám pripomína, že kľúčom na pochopenie jeho slov je slovo láska. Ak pochopíme, že prišiel k nám z lásky, nekonečnej Božej lásky, potom ľahšie prijmeme tento zvitok ako posolstvo nádeje na večný život.

 

 

2.)Boh rozvinul plachty v Ježišovom hrobe. (Jn 20, 2 – 8)

Mária Magdaléna ako prvá zistila, že Ježišov hrob je prázdny. Túto skutočnosť si vybehli overiť Peter s Jánom. Čo objavili? Videli tam položené plachty a šatku, ktorá bola zvinutá na inom mieste v hrobe. Žiadne plachty neboli také silné, aby zabránili Ježišovmu zmŕtvychvstaniu. Svet nemá a ani nebude mať také materiály, ktoré by spútali a urobili nehybným Božie tajomstvo spásy. Popri všetkom úsilí ľudstva Boh vždy všetky pozemské putá rozvinie a dosiahne to, že jeho dielo bude naďalej slobodné a účinné.

Odborníci v stavebníctve vedia, ktoré materiály sa používali v minulosti a ktoré sa používajú dnes. Veda pokročila, materiály sú stále nové a nové. Ľudský pokrok umožňuje vyvinúť nové veci. Niet však takých materiálov, ktoré by čo i len pristavili Božiu vôľu, a nie to ju ešte zmarili.

Dokonca aj taký tvrdý materiál, ako je naše srdce, Boh dokáže obmäkčiť. Sú situácie, kedy vydávame povel srdcu, aby zostalo tvrdé a neprijalo Božiu ponuku spásy. Ako reaguje Boh? Sv. Hipolyt píše: „...my veríme slovám, ktoré pochádzajú z Božej moci. A Boh tieto slová zveril Slovu a Slovo ich hovorilo a nimi odvracalo ľudí od neposlušnosti, no nie násilím, akoby ich chcelo zotročiť, lež ich volalo k osobnému a slobodnému rozhodnutiu.“ (LH I, s. 342)

3.)Ježiš rozvinul plátno na vzkriesenom Lazárovi. (Jn 11, 44)

Ježiš prišiel do Lazárovho domu, až 4 dni po pohrebe. Keď ho vzkriesil k životu, povedal okolostojacim: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť.“

Pri istých príležitostiach ľudia povedia: „Mám zviazané ruky.“ Naznačujú tak, že nemôžu konať v istej veci, lebo im v tom niečo bráni (predpisy, normy, zákony, atď.)

 

Častejšie však nastáva situácia, podľa ktorej sú ľudia previazaní so zlom, a nemôžu sa oslobodiť. Vtedy prichádza Ježiš a tým, ktorí sú pri ňom hovorí: „Porozväzujte ho!“ Akoby hovoril: „Ujmite sa ho! Rozviňte to, do čoho sa zamotal a pomôžte mu, aby sa vrátil do života.“ Buďme oporou tým, ktorí zápasia so svojimi slabosťami. Pomôžme im, aby rozvinuli a zničili plachty hriechu, ktorý ich opantáva.

 

Výrok: „Porozväzujte ho!“ má paralelu s iným výrokom: „Vy im dajte jesť!“ (Mk 6, 37) Boh chce, aby sme s ním spolupracovali, keď chce rozvíjať a rozvinúť radostné posolstvo spásy, ktoré nám priniesol v malom betlehemskom Dieťati.

Línia ohlasovania viery

 

         V istej rodine sa zaoberali gazdovstvom. Mali menšie gazdovstvo, na ktorom pracovala celá rodina, vrátane detí, keď nemali školské povinnosti. Každý rok sa tešili z darov, ktoré im hospodárenie prinieslo. Tešili sa z úrody na poli, ale aj z úžitku, ktorý prináša maštaľ. Domáca pani mala vo zvyku každý rok urobiť niekoľko balíčkov z týchto produktov a rozniesť ich chudobnejším v ich okolí. Posielala s nimi deti. Deti sa spočiatku zdráhali a vraveli: „Mama, pošli to po  niekom inom, nemusíme tam ísť my.“ Odpoveď matky bola jednoznačná: „Chcem, aby ste tam išli práve vy. Chcem, aby ich zaniesol niekto z rodiny. V živote sa vám to zíde.“

         Vianočné obdobie mám hlása, že sa narodil Boží Syn, Mesiáš. Boh nám poslal dar – Vykupiteľa a Spasiteľa. Neposlal hocikoho, ale svojho jednorodeného Syna. Chcel, aby práve on ako najvzácnejší dar zostúpil
do ľudského spoločenstva. Zostúpil a nasýtil najchudobnejších. Vlastne,
celé ľudstvo bolo chudobné, lebo nepoznalo Mesiáša. Bez poznania Mesiáša je život človeka chudobnejší. Sám Mesiáš, Boží Syn, neskôr povolával ďalších,
aby radostnú zvesť ohlasovali vo svete. Nie hocikoho, ale tých, ktorých prijal
za svojich a povolal ich do služby.

         My, ktorí sme spoznali evanjelium, nemusíme trpieť duchovnou chudobou. Radostná zvesť evanjelia napĺňa naše duše. Ako sa to prejavuje v praxi života?

1.) Dôležitý je potenciál

Potenciál človeka sú možnosti, ktoré umožňujú vykonávať určité poslanie. Potenciál na ohlasovanie evanjelia sa dokonalým spôsobom prejavil v živote
sv. Jána. (Jn 20, 2 – 8) Prejavujú sa tu dve formy potenciálu: prvý sa týka mladosti – fyzických síl, rýchlosti. Tento potenciál Ján využil na to, aby bol
pri hrobe prvý. Je to logické, pretože ako mladý človek bol na vrchole síl. Každý zdravý mladý človek takýmto potenciálom oplýva. V dnešnom svete sa práve toto považuje za ideál, ktorý  je propagovaný médiami. Sv. Ján nezostal iba
pri tomto potenciáli. Na svet uviedol aj druhý, dôležitejší. Je to potenciál úcty, pokory a rešpektu voči autorite. Prejavilo sa to tým, že síce sv. Ján pribehol k hrobu ako prvý, ale umožnil Petrovi, aby on vošiel do hrobu ako prvý.

         Ukázalo sa, že potenciál úcty, pokory a rešpektovania autority povýšil
nad potenciál, ktorý propaguje tento svet. Optimálnym riešením je, ak by mladosť vyznačujúca sa mladosťou, fyzickými silami a talentami, bola zapojená do vyššieho stupňa potenciálu úcty a rešpektovania autority. Dnešnej generácii mladých ľudí sa toto odporúča ako tzv. „jánovský typ“ ohlasovania evanjelia v tomto svete. Jeho životný príbeh poukazuje na jeho duchovné bohatstvo.

2.) Schopnosť napojiť sa na hlavnú líniu evanjelia

Hlavnú líniu ohlasovania Ježišovho zmŕtvychvstania predstavujú: Mária Magdaléna, Peter a Ján. Títo protagonisti boli prví, ktorí sa objavili
pri Ježišovom hrobe. Týmto je ich svedectvo hodnoverné. Ďalšie generácie kresťanov sa na túto líniu môžu napojiť. V súčasnosti prebiehajú v našich mestách a dedinách rôzne výkopové práce. Kope sa hlavná línia, napríklad telekomunikačných služieb a vytvorí sa možnosť prípojky. Ľudia sa môžu pripojiť a čerpať produkty. Niekde sa však ľudia nepripoja. Tie prípojky sú dočasne mŕtve. Tak je to aj pri ohlasovaní evanjelia. Sú rodiny, spoločenstvá, ktoré čerpajú z hlavnej línie evanjelia. Ale žiaľ, časté sú aj prípojky, ktoré sú dočasne mŕtve. Stále čakajú na oživujúci prvok, ktorý ich uvedie do spásonosnej činnosti. Niekedy ich môžeme ovplyvniť a povzbudiť k tomu aj vlastným príkladom.

         Hlavnú líniu teda tvoria: Mária Magdaléna, u ktorej je výrazný prvok emócie. Evanjelium hovorí, že stála pri hrobe a plakala. Emočný prvok bol u nej silno zastúpený. Takto dávala najavo stratu svojho milovaného Učiteľa.
Na druhej strane sú stĺpy apoštolského zboru – Peter a Ján. Dávajú sa do pohybu až na základe emočného podnetu zo strany Márie Magdalény. Na rozdiel od nej sa však prejavujú racionálnym spôsobom. Rozhodnú sa, že si informáciu o prázdnom Ježišovom hrobe overia. Podnikajú cestu k Ježišovmu hrobu.

         Cirkev potrebuje pri prijímaní a ohlasovaní Božích právd oba prvky. Mária Magdaléna určite nezazlievala Petrovi a Jánovi, že si idú dané skutočnosti overiť. Na druhej strane, Peter a Ján nevytýkajú Márii Magdaléne jej emotívne opísanie situácie. Oba prvky by mali byť v rovnováhe. Nemôžeme nebyť emotívni, keď stojíme pri betlehemských jasliach. Môžeme zostať zatvrdliví, keď vidíme chudobu betlehemskej maštale? Môžeme chladní, keď počúvame zvesť o tom, ako Herodes navždy umlčal betlehemských chlapcov? Toto všetko musí pohnúť naším vnútrom. Na druhej strane nemôžeme tieto pravdy a pohnútky nechať v zlatom obale, musíme ich konfrontovať s tvrdou realitou života. Emotívny prvok musí byť účinne a duchovne plodne prenesený do života, ktorý sa vyznačuje logikou a niekedy aj tvrdou racionalitou života.

3.) Z rybára sa stal evanjelista

Nikto z ľudí by takúto kombináciu nevymyslel. Pre Boha to však nebolo nemožné. Práve naopak. Určité prvky zázemia života rybára sa preniesli
aj do Jánovej služby pisateľa a ohlasovateľa evanjelia. Na čo konkrétne myslíme?

a)    Pri rybolove treba počítať aj s neúspechom. Evanjelium hovorí o tom, že niektoré pokusy apoštolov – rybárov – boli neúspešné. Pri ohlasovaní evanjelia máme pocit – nie raz – že sme neúspešní. Výsledok je neprimeraný náročnosti prípravy na ohlasovanie. Veľká námaha, úsilie a viditeľnosť účinku je minimálna. Takto to aspoň vidíme my, ľudia, svojimi obmedzenými schopnosťami.

b)   Rybári museli pred rybolovom skontrolovať siete a lode. Všetko muselo byť v 100%-tnom stave, aby si nemohli nič vyčítať. Aj pri ohlasovaní evanjelia (či už oficiálnom alebo neoficiálnom) robíme takisto určitú revíziu. Nechceme nechať nič na náhodu. Ohlasovaniu evanjelia musí zodpovedať čo najdokonalejšia úroveň života viery.

c)    Rybári museli pracovať v spoločenstve. Dnes tomu hovoríme tímová práca. Boli neustále v kontakte a navzájom si na mori pomáhali. Pri ohlasovaní evanjelia je takisto dôležitá súčinnosť a spolupráca. Nemala by tam byť rivalita či nezdravé pretekanie sa pri dosahovaní výsledkov. Dôležitá je podpora rôznych spoločenstiev, tímov, rodín a jednotlivcov. Štiepenie rozrieďuje výsledky ohlasovania evanjelia. Naopak, jednota, súdržnosť a spolupatričnosť v dobrom i v zlom môže vytvoriť dobrý predpoklad na bohaté ovocie pri ohlasovaní evanjelia.

Keď zohľadníme tieto momenty z čias rybolovu a premietneme ich
do praxe Cirkvi, ľahšie pochopíme skutočnosť, podľa ktorej sa Ján – bývalý rybár – stal pilierom ohlasovania evanjelia. Akýkoľvek predpoklad, ktorý sme dostali od Boha do vienka, môžeme plodne využiť pri svedectve o Kristovi. Duch Svätý nám poukáže na prostriedky a cesty, ktoré môžeme využiť. Aj toto je
tzv. „jánovský systém“, ktorý nikdy nestratí svoju atraktivitu a platnosť.

 

Pán Ježiš sa vyjadril, že jeho radostná zvesť je adresovaná najmä chudobným. Svet trpí značnou chudobou. Platí to po stránke materiálnej,
aj po stránke duchovnej. Cirkev sa usiluje zmierňovať dopad materiálnej chudoby a odstraňovať duchovnú tým, že ohlasuje evanjelium. Sám sv. Ján o tom hovorí, že ohlasuje „Slovo života.“ (1Jn 1, 1 – 4) Je našou úlohou toto Slovo života podávať ďalej. Sami sa ním živíme, ale podávame ho aj ďalej. Tak ako to v praxi doviedol do dokonalosti Pánov miláčik, sv. Ján apoštol a evanjelista.

Prvý sviatok vianočný

 

         Predstavme si, že nám zavolá niekto známy. Podáva nám správu o tom, že sa niečo stalo. Správa je pre nás významná, či už je dobrá alebo nepríjemná. Aby sme mali vo veciach jasnejšie, kladieme do telefónu otázky: Kto? Kedy? Kde? Ako?

         Každý rok slávime narodenie Pána Ježiša. Hoci túto udalosť dôverne poznáme, každý rok nás akoby prekvapovala a nanovo oslovovala. Preto sú namieste každoročné otázky: Kto? Kedy? Kde? Ako?

1.)Kto?

Úlisný a zločinný kráľ Herodes sa pokúsil zmanipulovať mudrcov od východu. Povedal im: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na Dieťa!“ (Mt 2, 1 – 12) Hoci nevedomky, ale účinne nám dal do života podnet, aby sme skúmali, kto je to Dieťa, ktoré sa narodilo v Betleheme. Toto skúmanie neslúži iba pre našu informáciu, ale hlavne na to, aby sme ho dokonalejšie nasledovali. My túto možnosť často zanedbávame, na čo nás upozorňuje sv. Ján Krstiteľ. Vyčíta nám našu nevšímavosť a nedbanlivosť. Hovorí: „Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte.“ (Jn 1, 19 – 28) Vianoce nás povzbudzujú k tomu, aby sme Ježiša, Mesiáša, sústavne hľadali a nikdy nerezignovali.

2.)Kedy?

Mesiáš prichádza v plnosti času. Boh sľúbil židovskému národu, že Mesiáš príde. Nepovedal presný dátum. Neustále prízvukoval, že ľudia majú bdieť.

         Podľa Božieho slova prví, ktorí počuli správu o jeho narodení, boli pastieri. Boli to ľudia, ktorí boli zvyknutí sledovať oblohu. Evanjelium hovorí, že: „...v noci bdeli a strážili svoje stádo.“ (Lk 2, 1 – 14). Boli zvyknutí na to, že sa treba dívať hore a sledovať, čo obloha hovorí.

         Bokom nezostali ani mudrci. Tí sa vyznali takto: „Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ (Mt 2, 1 – 12) Kto bol zvyknutý dívať sa hore, nepotreboval poznať presný čas Mesiášovho narodenia. Ten, kto sa životom díva hore a verí vo večnosti, preňho sa Pán rodí vždy!

 

3.)Kde?

Každý vie, že Pán Ježiš sa narodil v Betleheme. Od čias sv. Františka z Assisi si ľudia robievajú betlehemy. Sú drevené, plastové, papierové, ale hlavne – idylické. Dopĺňajú ich svetielkami, lampičkami, lebo vedia, že skutočný Betlehem bol chladný.

         Podstatné však je, aby sme v sebe nosili betlehemskú atmosféru. Betlehem odmietal, aby sa tam Ježiš narodil.  V hostinci nebolo miesta. Aj v sebe niekedy registrujeme snahu Ježiša neprijať a zároveň odmietnuť všetky podnety na zveľadenie viery. Chlad totožný s chladom betlehemskej jaskyne, vieme vyprodukovať aj my. Ježiš sa napokon narodil mimo ľudských príbytkov, aby potom, paradoxne, klopal na dvere každého ľudského srdca a ponúkal spásu. A bude tak robiť stále. Vianoce sú akýmsi klopaním na naše tvrdošijné srdce,  ktoré sa má podvoliť Ježišovej nástojčivej láske.

4.)Ako?

Ľudia majú tendenciu upravovať skutočnosti. Vianoce nie sú výnimkou. My sme si Vianoce „prisladili“. Tak, ako si niektorí z nás prisladia čaj alebo kávu, tak si „prisladzujeme“ aj Vianoce. V kostoloch sa to prejavuje výzdobou súvisiacou s ľudovou zbožnosťou. Ale aj ako „prisladenie“ vianočného času nás môže voviesť k autentickému odkazu Vianoc. Sv. otec František píše: „...scéna narodenia Pána osobitným spôsobom nás pozýva cítiť a dotýkať sa tej chudoby, ktorú Boží Syn vzal na seba pri vtelení. Implicitne nás volá, aby sme ho nasledovali na ceste poníženosti, chudoby a sebazáporu, ktoré vedú od jaslí v Betleheme až na kríž.“

         Naša cesta viery má mať tendenciu opúšťať „prisladkú“ príchuť nasledovania Krista a hľadať autenticitu odkazu vtelenia Božieho Syna. Ale k tomu nám môže pomôcť aj atmosféra Vianoc v kostole, lebo aj do ozdobných prvkov v Božom priestore vkladáme svoju vieru. Akýkoľvek vianočný ozdobný prvok nech nám pripomenie, že Vianoce sú ponukou Boha vrátiť sa k Betlehemu a k autentickému životu podľa evanjelia.

Polnočná sv. omša

 

         Na istom spoločenskom podujatí vystúpil známy odborník s prejavom. Niektorí túto skutočnosť  privítali, iní popod fúzy hundrali a kládli si otázku, na ktorú im nedal odpoveď: Zase tento? Čo nám už len tento môže ešte povedať? Už vopred vieme, čo bude rozprávať.“ Usúdili, že dotyčný pán je už opotrebovaný, opočúvaný. Zrejme už dal svojim poslucháčom všetko a už ďalšie tromfy nevlastnil.

         Znovu slávime Narodenie Pána Ježiša. Boh sa nám tato každý rok prihovára. Prečo slávime Ježišovo narodenie každý rok? Nepovedal nám snáď Boh všetko? Neopotrebúva sa Boh tým, že nám pravidelne pripomína narodenie svojho Syna? Týmto otázkam akoby rozumel sv. Ján z Kríža. Píše: „Keď nám dal (Boh) svojho Syna, ktorý je jeho jediným a definitívnym Slovom, razom nám týmto svojim jediným Slovom povedal a zjavil všetko, takže už nemá čo povedať.“ (LH I, s. 82) Boh zďaleka nevyčerpal svoje tajomstvo, viac však neznesieme. On nám povedal všetko, čo je potrebné na spásu našich duší. Ostatné nám odhalí vo večnosti. Čo nám teda hovorí každé Vianoce?

1.)  Hovorí nám, že ho máme neustále hľadať.

Naznačuje to aj pohľad do provizórnych jasieľ v každom kostole. Soška

betlehemského neviniatka akoby sa v nich strácala a schovávala kdesi v slame. Odkaz jaslí je tento: „Hľadajte ma, celý život ma hľadajte!“

My, ľudia, sme naučení hľadať. Vždy, keď sa fyzicky stratí človek, hľadajú ho príslušníci polície, rodina, príbuzní a priatelia. Ťažko sa zmierujú s tým, že ho niet. Hľadajú ho aj v istej atmosfére morálnosti, ak sa stratila v ich prostredí. Znova získať a znova vybudovať sa ju podarí svedectvom takého štýlu života, po akom túžime. Inokedy sa hľadá človek, ktorý zblúdil a zišiel z dobrej cesty. Hovoríme na jeho adresu, že sa hľadá. Ale aj iní ho hľadajú, t. j. snažia sa ho získať pre návrat na dobrú cestu. A taký človek sa hľadá modlitbami, obetami a slzami. Hľadanie človeka je hľadaním Boha. Deje sa to celý život.

2.)  Vianoce nám nechávajú odkaz, že novonarodený Mesiáš má byť centrom nášho života.

On sám je centrom záujmu aj napriek tomu, že je v betlehemskej maštali. Sú            pri ňom a adorujú pred ním Mária s Jozefom. Prichádzajú aj pastieri, ale aj mudrci               od východu. Už od svojho príchodu na zem je Ježiš v centre záujmu.

Niektorých mestách už nie je možné dostať sa autom do centra. Pri istej príležitosti hútala istá skupina ľudí, ako dostať auto do centra a tam, v sídle istej inštitúcie, vyložiť nejaký náklad.

Sú chvíle, keď sa pýtame, čo je potrebné urobiť, aby sme dostali vieru v Ježiša ako Božieho Syna, z periférie do centra života. Žijeme v dobe, ktorá odsúva Boha z centra života ľudí. Cesta naspäť je ťažká, ale nie nemožná. Ježiš má byť takým centrom, ktoré život formuje a stvárňuje. Bez Boha by náš život nemal tvár. Takú tvár, ktorá hľadí na všetko v perspektíve večnosti. Preto máme v prvom rade hľadať Ježišovu tvár, ktorá na nás hľadí z jasieľ, ale aj z kríža.

3.)  Vianoce poukazujú na to, že tí, ktorí sú podriadení, majú potenciál,
ktorý presahuje rámec tohto sveta.

Slovenský spevák, Pavol Hammel (75), má pieseň, v ktorej spieva o chlapcovi, ktorý: „Prerástol všetky čiarky na dverách.“

Ježiš nebol fyzicky odlišný od svojich rovesníkov, ale ľudia raz-dva zistili,                                 že ostatných prerástol potenciálom múdrosti a poslania, ktoré sa nedá stotožniť s ničím pozemským.

Naši mladí hokejisti do 20 rokov sa pripravujú na majstrovstvá sveta. Čítal som o nich, že „s takým potenciálom kvality musia pomýšľať na popredné miesta.“

S takým potenciálom ako je krst, musíme mať ambíciu zabojovať o popredné miesta. Také miesta, ktoré sú ďaleko vzdialené od pozemských stupňov víťazov. Naše ciele vôbec nie sú minimalistické a prízemné. Viera nás robí ašpirantmi na večný život. Malý Ježiš v jasliach je náš Vykupiteľ. Prináša nám večnosť. Náš „malý“ pozemský život je cestou k Vykupiteľovi. Táto cesta nech je putovaním s nádejou, že bude ocenená triumfom hodným nasledovníka Ježiša, Božieho Syna.

Kto je veľký?

 

         Pred niekoľkými dňami som sledoval v TV film režiséra Barabáša o horských vodcoch. Jeden z nich sa rozhovoril o svojej  práci. Povedal veľa podnetných myšlienok s dosahom pre duchovný život. Horský vodca sa musí stať veľkým človekom, lebo skupinu, ktorú vedie, musí vyviesť na vrchol, ale aj priviesť naspäť, dolu.

         Evanjelium nám prináša správu o stretnutí archanjela Gabriela s Pannou Máriou. (Lk 1, 26 – 38). Gabriel jej vysvetľuje okolnosti Božieho zámeru a hovorí o Ježišovi, ktorý sa z nej narodí, že „bude veľký“. A naozaj, on je veľký. Pomáha ľuďom vtedy, keď stúpajú na vrchol dokonalosti. Neopúšťa ich ani vtedy, keď klesajú a majú tendenciu vrátiť sa k hriechu. Kedy sme veľkými ako Ježiš, kedy sa k nemu vo veľkosti aspoň priblížime? Život si žiada, aby sme sa nechali viesť inými a zároveň viedli iných.

1.)Horský vodca má svojich klientov na jednom lane.

Vníma ich všetkých. Vníma každé trhnutie, pohyb, záchveve. V tom pohybe je všetko: strach, ľahnutie sa, pozdrav, uznanie, vďaka, prosba. Lano môže prenášať vodcovi všetko, čo tí pod ním prežívajú. Prináša správu o vnútornom svete tých, ktorí rešpektujú svojho vodcu.

         Sv. písmo hovorí, že všetci, ktorí sme boli pokrstení, „boli sme napojení jedným duchom.“ (1Kor 12, 13) Ak je tak, mali by sme sa stať citlivými na impulzy našich blížnych. Viera, ktorá je žitá v spoločenstve, prenáša všetko. Vtedy vnímame blížnych a vieme, čo prežívajú – smútok, sklamanie, bolesť, radosť, nádej. Cítime záchvevy ich života vtedy, keď sa obávajú výšok, kam ich volá Kristus. Nemôžeme nevidieť ich zápas, keď sú pokúšaní zlom a bieda ich tlačí do zeme. Pravý vodca je schopný každú ambíciu ísť vyššie podporiť, ale je pripravený počkať na tých, ktorí potrebujú postáť a zregenerovať sily a nadýchnuť sa. Nechajme sa podnietiť slovami Sv. písma: „Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi! (Rim 12, 15)

2.)Aj vodca je zraniteľný.

Jeden z horských vodcov prehovoril o svojom vážnom zranení. Stokrát stúpal tou istou trasou na vrchol, stokrát sa oprel o veľký balvan, ktorý sa nachádzal na úrovni jeho výstupu. Stokrát mu veľký kameň poslúžil ako záchytný bod, na ktorý sa môže spoľahnúť. Pri stoprvom výstupe bolo všetko inak. Z neznámych príčin sa pri dotyku balvan uvoľnil a vodca, našťastie istený lanom, padol nižšie. Balvan prepadol cez neho a na štyrikrát mu zlomil panvu.

         Každý z nás má svoje overené, oporné body. Myslíme si, že sú neotrasiteľné a majú večnú stabilitu. Koľkokrát sme sa o ne mohli oprieť! A vždy sa to vyplatilo. Medzi nimi sú aj zlozvyk, rôzne maniere, pochybné kroky. Ak je to tak, raz sa uvoľnia a môžu zlomiť našu dušu. Boh to dopúšťa preto, aby sme sa stali pokornejšími alebo preto, aby sme radikálne zmenili svoj život. Na trase nášho života sa nachádza stabilný kameň. Nie vždy si ho všimneme, ba dokonca ho ani nepovažujeme za oporný. Je to kameň, o ktorom hovorí Sv. písmo, že: „stavitelia ho zavrhli“, no on sa stal: „kameňom uholným.“ (Ž 118, 22)

         Málo ho používame. Málokedy sa chceme oprieť o Krista, aby nás viedol, lebo on je ten kameň, ktorý spomína žalmista. On nikdy neklame, lebo je pevne osadený v kríži a v tajomstve Ježišovho zmŕtvychvstania.

3.)Horský vodca musí mať bohaté skúsenosti

Akýkoľvek vodca má oplývať skúsenosťou a praxou. Hovoríme o praxi obetavosti, zmierení, povzbudzovaní  sa i v znášaní rôznych nepriazní života i v praxi spytovaní svedomia a revízie života. Ten, ktorý má ambíciu viesť iných, má mať skúsenosť s Bohom. Voda a veľký človek od Boha vychádza a k Bohu smeruje. Veľký človek nielen rešpektuje, ale sa aj podriaďuje autorite Boha. Čím viac si uvedomujeme zodpovednosť za to, že vedie iných, tým viac je presvedčený o tom, že sa má nechať viesť Bohom.

         Dôvody pre takúto úvahu nám poskytol sv. Ján z Kríža, kňaz a učiteľ Cirkvi: „... treba hlboko kopať v Kristovi, ktorý je ako bohatá baňa s nesmiernymi ložiskami pokladov. A možno v nej kopať akokoľvek hlboko, nikdy nenájdeme koniec ani hranicu a v každej novej vrstve sa zjavia nové žily s novým bohatstvom.“ (LH I, s. 1073)

 

         Veľkým je ten, kto po takomto bohatstve túži. Živí sa ním sám, ale hojne ho rozdáva aj tým, s ktorými sa nachádza na jednom lane.

Formácia na púšti

 

         V Božom slove sa objavuje (najmä v Advente) slovo „púšť“. Čo nám, ľuďom dneška, hovorí toto slovo?

1.) Je to exotika spojená s dovolenkou s možnosťou navštíviť krátkodobo atmosféru púšte.

2.) Automobilové preteky Paríž – Dakar.

3.) Pojem „púšť“ sa nám spája s literatúrou, ktorá čerpá svoj dobrodružný motív práve z púšte.

4.) Safari – pre milovníkov lovu.

Evanjelium hovorí, že Ján Krstiteľ verejne účinkoval na púšti. (Mk 8, 1 – 8; Jn 1, 6 – 8, 19 - 28) Ľudia prichádzali za ním s rôznymi požiadavkami, lebo Ján bol pre nich nevídanou autoritou. Existujú tri neoficiálne, pomyselné pásma púšte, ktoré súvisia so životom Pána Ježiša. Ktoré sú to?

1.)„Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil.“ (Mk 1, 35)

Nešiel veľmi ďaleko od apoštolov, lebo netrvalo dlho a našli ho. Voľne povedané – bol iba na skok vzdialený. My, ľudia, označujeme krátkodobé vybavovanie istej veci za „odbehnutie na skok“.

         V prípade Pána Ježiša to tak nebolo. Nebol síce veľmi hlboko v púšti, ale jeho kroky nie je možné označiť „za odbehnutie“. On odišiel od silného k silnejšiemu. Katechéza pre zástupy bola preňho silným, t. j. podstatným prvkom jeho spásnosného poslania. Keď katechézu dokončil, išiel na púšť, aby sa modlil k Nebeskému Otcovi. Preto hovoríme, že odišiel od silného k silnejšiemu.

         Modlitbu máme tendenciu podceňovať a považovať za záležitosť slabých alebo za stratu času. Myslíme si, že od našich celodenných prác a činností neexistuje nič silnejšie. Toto si myslia najmä tí ľudia, ktorí sú na vrchole svojich síl. Mnohí ignorujú pravdu, že od silného sa dá prejsť k silnejšiemu, lebo Boh je najsilnejší. Keď sa obraciame s dôverou k najsilnejšiemu Bohu, vraciame sa potom posilnení Pánovou milosťou k svojim silným povinnostiam. Púšť modlitby sa môže pre nás stať zdrojom života.

 

2.)Ježiš a jeho trojdňová duchovná obnova pre zástupy. (Mt 15, 29 – 37)

Pán Ježiš: „... už tri dni sa zdržiavajú pri mne...“ A učeníci na to: „Kdeže vezmeme na púšti toľko chleba...“ Z týchto slov vyplýva, že boli pomerne hlboko v púšti. Určite ďalej, ako keď ho našli modliť sa neďaleko od nich. Z tejto scény vyplývajú pre nás minimálne tri skutočnosti:

1.    Boh dokáže fascinovať človeka tak, že on zabudne, ako plynie čas. Viera v Boha sa stáva vrcholom a centrom života. Nie však iba krátkodobo, ale aj v ďalekej perspektíve na ceste do večnosti.

2.    Boh sa môže zmocniť srdca človeka do hĺbky. V tom prípade sa môže človek meniť k lepšiemu. Viera udržiavaná na povrchu, bez úmyslu zostúpiť nižšie, po čase chabne, až sa úplne vytratí.

3.    Ak viera dosiahne určitú hĺbku, človek potom ľahšie odráža rôzne príkoria a skúšky. Vtedy cítime, že Boh sa o nás stará, že za nás bojuje, že sanuje, čo treba, napráva, dopĺňa, vynahradzuje. Ak sa presvedčíme, že Boh nás zahŕňa dobrodeniami, nebude pre nás problém zniesť skúposť a útlak tohto sveta.

 

3.)Najťažšie pásmo púšte v súvislosti s Ježišom. Jeho 40-dňový pôst na púšti. (Mk 1, 12 – 15) „Ježiš bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali.“

Tu hovoríme o najnáročnejšej úrovni života na púšti Ide o epicentrum púšte, v ktorom môže bežný človek zažiť hrôzu. Tu zažívame najmä v súvislosti s faktormi a javmi v púštnych podmienkach. O čo ide?

1.    V noci je tma bez svetiel, ktoré v modernej dobe poznáme. Tma je aj tam, kde sa stáva život krutou púšťou, lebo hriech sa sal normou života. Hriech vytvára púšť, lebo v duši človeka je temnota bez Božej milosti.

2.    Nočný chlad – najcitlivejší sme na chlad vo vzťahoch. Tam,  kde vládne takýto chlad, je málo radosti, málo spontánnosti, málo motivácie do práce a služby. Človek uviazne v akomsi medzistave, ktorý sa prejavuje tak, že sa síce snažíme konať dobro, ale naše úsilie nám neprináša radosť a ľahkosť na duši.

3.    Samota na púšti – najhorší scenár pre človeka dnešnej doby. A pritom je dnes veľa ľudí v našom okolí s podobným osudom! Všimnime si takých s ponukou pomoci, lebo nevieme, ako dopadneme my.

4.    Divá zver – nevyhol sa jej ani Ježiš, ako vieme z evanjelia.

Aj naša doba sa vyznačuje divokosťou a dravosťou v zmysle dostať sa vyššie. Ide o divokosť v honbe za materiálnymi hodnotami a za mocou. Tieto skutočnosti sú vždy lákadlom a budú až do konca sveta.

 

Málokto z nás túži po trvalom spoločenstve púšte. Ale púšť môže byť nezvanou skutočnosťou takmer denne. Takto môžeme vnímať rozpory doby. Vložme do nej semienka vegetácie obety, prajnosti a lásky. Za takých podmienok sa môže stať, že rozkvitne aj púšť.

Vrcholy a hĺbky Adventu

 

 

         Juraj Weincziller bol známy horolezec a kameraman.
Pred niekoľkými dňami som videl jeho dokument, v ktorom zachytil výstup československej výpravy do Himalájí. Bolo to v 80-tych rokoch minulého storočia. Zmapoval aj psychológiu horolezca, ktorý svoj cieľ nedosiahne a musí sa pre rôzne nepriaznivé okolnosti vrátiť domov s tým, že vrchol nedosiahol. Z tohto materiálu vzišlo pre mňa veľa podnetov do adventného obdobia.

         Ono totiž znamená akýsi výstup z vlastnej biedy do výšok komunikácie s Bohom. Ten, kto komunikuje s Bohom, naberá určitú výšku života a pracuje na svojej dokonalosti. Advent je v našom podaní nespočetným pokusom striasť zo seba plytký život a vystúpiť vyššie.

1.)Človek v horách váži myšlienky

Každá jedna myšlienka navyše je príťažou. Zostávajú iba tie najdôležitejšie. Hory učia človeka rozmýšľať úsporne a venovať sa iba tomu, čo je potrebné. To sa netýka iba pobytu v horách. Aj v Advente vážme myšlienky, nech  nám myseľ neblúdi po zbytočnostiach. Všetky tie myšlienky, ktoré sú „navyše“, znamenajú záťaž na ceste za Kristom, ktorý je našou spásou.

         Naučme sa vážiť aj slová. Niekedy sa ľudia napomínajú takto: „Váž slová!“ Zbytočné a prázdne slová môžu popudzovať a znechucovať naše okolie. Platí zásada – Zváž, čo povieš! Ak máš túžbu hovoriť, zver sa Bohu!.

         Sú ľudia, ktorí si vážia stravu a skonzumujú iba to, čo je zdravé. Prijímajme zo sveta i z médií iba to, čo nám nepoškodí. Odvážme si všetko na váhach evanjelia a prijímajme iba to, čo nám umožní rásť v blízkosti Boha.

2.)Výpravy do hôr bývali organizované so všetkým materiálnym i ľudským zázemím.

Tí mladí však chceli improvizovať, chceli sa riadiť intuíciou, nie plánom. Radšej chceli zažiť diskomfort a ísť do určitého rizika, ako keby im niekto podal všetko do ruky. Vytvorme si v Advente primeraný nedostatok niečoho materiálneho. Netrvajme na tom, aby nám všetko podali do ruky. Risknime kvôli Ježišovi aj chvíle relatívneho a krátkodobého nedostatku, aby sme si vystačili s menšou porciou pozemských lákadiel. To preto, aby sme zosilneli
vo svojom vnútri.

3.)Juraj Weincziller hovorí, že v horách si nikto nestihne nasadiť masku.

Tento výraz znamená, že každý človek má tendenciu nasadiť si masku lepšieho a dokonalejšieho „ja“, ako je v skutočnosti. V živote je to možné, v horách nie. Nebezpečenstvo a riziko nedovoľujú, aby sa niekto v horách štylizoval do neprirodzenej polohy.

         Boh nám zosiela kríže a ťažkosti, aby sme netúžili po karikatúre, ale po podobe s Kristom. On nám nechce dovoliť, aby sme si o sebe mysleli príliš veľa Chce naše srdce pokoriť krížom, aby sme čisto, prirodzene a účinne Ježiša nasledovali. Ježiš nech je jedinou podobou, ktorú chceme na seba vziať. Je to Ježiš, ktorý zavrhuje hriech a prináša život naplnený nádejou večného života.

4.)V horách sa môžu naraz pohybovať viaceré expedície.

Keď jedna zbadá v tme blikavé svetlo, hneď vie, že potrebujú pomoc.  Vtedy každý necháva všetko bokom a ide ratovať človeka.

         Advent nás chce urobiť vnímavejšími na potreby človeka. V tme ľudskej biedy blikajú dnes svetlá na Ukrajine a v Gaze, kde hynie veľa ľudí. Koľkí hynú duchovne, vo svojich hriechoch, lebo odmietajú vyslať signál, že potrebujú navigáciu spásy. Boh čaká, že mu takýto vyšleme aj my, lebo bez neho sa nemôžeme dostať vpred.

 

         Advent je dobou nášho priznania pred Bohom, že nie všetko v živote zvládame. Rôzne pozemské vrchol zostávajú pre nás nedobytné. Chceme sa učiť, že vrchol, o ktorý sa oplatí bojovať, je: Byť ochotný viac komunikovať s Bohom. Bez tohto vrcholu by náš život stratil hĺbku. Znova sa ju pokúsme objaviť!

Mária poukazuje na prijatie Božieho slova

V minulosti, ešte ako žiak ZŠ, som po návrate zo školy, našiel na papieri odkaz. Rodičia mi napísali, čo musím doma urobiť dovtedy, kým sa vrátia z práce. Obyčajne tam bolo zopár bodov rovnakej dôležitosti. Len ťažko by som vysvetľoval, keby sa mi niektorý z týchto bodov nepodarilo splniť. Úlohy, čo sa týka náročnosti, boli primerané veku a iným ukazovateľom. Vždy som vedel, že to a to sa musí urobiť bez výhrad. Úlohy boli dané bez možnosti spochybňovania. 

    V evanjeliu nachádzame pri príležitosti zázračného premenenia vody na víno v Káne, odkaz Panny Márie. Je určený nielen pre personál svadobnej hostiny, ale pre všetky generácie poslucháčov. Znie takto:"Urobte všetko, čo vám povie". /Jn 2,5/. Mária ho zanecháva bez možnosti diskusie o jeho správnosti. Ona je presvedčená, že je vždy platný a požehnaný. Náročnosť tohto odkazu je primeraná možnostiam každého človeka, ktorý chce nasledovať spolu s ňou Božieho Syna. Nadviazala tak na slová Izaiáša, ktorý píše:"V ten deň bude človek pozorne počúvať svojho Stvoriteľa a jeho oči budú hľadieť na Svätého Izraela"/ LH I, s.46 /. Prečo je to dôležité?

    1.,Božie Slovo sýti poslucháča do hĺbky. V bežnej praxi života počujeme občas takéto vyjadrenie:"Daj si niečo poriadne, lebo z toho sa nenaješ!". Myslíme tým na určitý druh telesného pokrmu. Aj duša má svoje potreby. Aj tu platí, že pozemský svet dušu človeka nenasýti k jeho spokojnosti. Božie slovo áno. Presviedča nás o tom svätý opát Bernard takto:" Teda...zachovávaj Božie slovo, lebo blahoslavení sú tí, čo ho zachovávajú. Nechaj ho preniknúť do hlbín svojej duše , nech prejde do tvojich citov a do tvojho života. Jedz dobroty a tvoja duša  sa bude kochať v jedlách vyberaných . Nezabúdaj jesť svoj chlieb, aby ti srdce neschradlo , nech sa sýti tvoja duša sťa na bohatej hostine" /LH I. s. 40/. Cirkev považuje za prioritu pripraviť stôl Slova tak, aby bol účinok zaručený. Nemôže ho však nanútiť takým, ktorí sú nenásytní voči pozemským dobrám a ich vnútro je pokazené prejedením sa z telesných  radovánok, plných rozmanitej žiadostivosti. Najprv treba zachovať spravodlivý pôst a pripraviť očistu, ktorá upriamy človeka na pokrm duchovný.  Máme pocítiť hlad a túžbu po pokrme večného života. Adventné obdobie je nanajvýš vhodné na takúto aktivitu

    2.,Božie slovo je dané ľuďom zrozumiteľným spôsobom. Cirkev ju tlmočí a odovzdáva tak, aby poslucháč rozumel. Každý človek ovláda vo svojom odbore primeranú terminológiu. Svoje výrazy majú lekári, technici, učitelia atď. Mnohým výrazom by sme ani neporozumeli. Keď sa chceme viacerí porozprávať, musíme upustiť od týchto výrazov a nájsť spoločnú a pritom jednoduchú reč. Boh k nám prehovoril najzrozumiteľnejšou rečou. Urobil to tak, že poslal na svet svojho Syna. Ten prišiel a narodil sa do ľudského spoločenstva ako človek. Boh naznačil, že jeho posolstvo má síce  božský pôvod, ale aj ľudskú podobu. Božie slovo sa akoby "aklimatizovalo" v podmienkach pozemského života, ale nestratilo nič zo svojej účinnosti, lebo je to slovo samotného Tvorcu. Kiežby sa udomácnilo v ľudských srdciach do takej miery, žeby nás priviedlo k zmene života a k zmýšľaniu podľa Krista aj v podmienkach pozemských skutočností, ktoré doliehajú na človeka veľmi silno. 

    3.,Božie slovo je nemenné. Je to slovo spásy. V ľudskom spoločenstve prebieha o mnohých veciach diskusia. Vždy niekto niečo predkladá, vždy niekto s niečim nesúhlasí. Ak má uzrieť svetlo sveta nejaký oficiálny text, sú potrebné kompromisy. Niekto uberie zo svojho a akceptuje tézu iného. A opačne. Boh takto nepostupuje. Nedohaduje sa s človekom. Spása je iba jedna a už vôbec nie je výsledkom nejakého kompromisu. Iba Boh vie, čo je pre človeka osožné nielen pre tento svet, ale hlavne v otázke večného života. Preto v scéne zvestovania Pána prijíma Mária Božiu ponuku a hovorí anjelovi bez výhrad:"Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova "/Lk 1,38/. Dnes máločo dokážeme prijať bez výhrad. Niekedy oprávnene pochybujeme o pravdivosti slov pozemských autorít. No, dopúšťame sa omylu, ak vnášame mentalitu spochybňovania aj do tajomstva Božieho slova. Pre nás je primeraná otázka z evanjelia:"Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" /Mk 10, 17-22/. Nenájdeme takého  učiteľa, ktorý by nám podal  náuku o spáse, okrem Pána, ktorého slovo stvárnilo svety. Ak stvorilo a  zároveň stvárňuje svet, dokáže aj naše tvrdé srdce priviesť na cestu večného pokoja. Aj teraz v čase adventu hľadajme cestu k Ježišovmu srdcu, lebo ono je plné múdrosti a poznania. On pozná  cestu každého z nás až na úroveň prijatia do Božieho príbytku. Nielen pozná, ale nás na nej aj sprevádza.

Adventná /úvaha/.

V živote občas stojíme pred niečím alebo niekým dôležitým. Napríklad pred rozhodnutím, ktoré môže mať podstatný vplyv na život. Občas stojíme, obrazne povedané, pred nejakou komisiou, ktorá rozhoduje väčšinou v intenciách:áno alebo nie. Nezriedka stoja ľudia pred tribunálom, ktorý má kompetencie rozhodovať o vine, či nevine./samozvaných tribunálov je neúrekom!/ Nezabudnime na to, že skoro všetci denne stojíme pred zrkadlom, lebo sa zaujímame o zovňajšok. Niektorí si však dávajú záležať na tom, aby sa postavili pred zrkadlo svojho svedomia a urobili hlbkovu sebareflexiu. 

    Pre adventný čas nám Božie slovo odporúča aby sme sa "postavili pred Syna človeka" /Lk 21,36/. Raz príde čas, keď tak urobíme všetci ako definitívu pre svoju večnosť. Ale v adventnom období tak môžeme urobiť akoby medzizastávku, medzihru na našej životnej púti. Koho máme pred sebou, keď sa postavíme pred Boha? 

    1.,Boh-štedrý Otec. Jedna z modlitieb Ranných chvál obsahuje takúto myšlienku:"Nech ťa /Pane/ chvália na ústa i srdce, lebo všetko, čo sme, je od teba". Je čas uvedomiť si štedrosť Boha, ktorý ju chce aplikovať na všetkých ľudí. Ako ťažko je však o tom presvedčiť tých ľudí, ktorí trpia tragickým nedostatkom potravy, alebo prežívajú hrôzy vojny..Človek môže vrhnúť zlé svetlo na túžbu Boha nasýtiť všetkých pokrmom a pokojom. Človek sa môže vzpriečiť Božej iniciatíve a zdevastovať to, čo Boh zasieva. Preto mnohí nezažívajú slasť sýtosti a pokoja. Božiu dobrotu , však, môžu cítiť v tých, ktorí sa usilujú ich biedu zmierniť. Je možné, že pri dôkladnom hľadaní, objavíme možnosti pomoci aj v adventnom čase, ktorý pred nami otvára svoje dvere možností a pre iných hojnosti /našim pričinením/. 

    2., Pred Boha sa postavme ako pred Sudcu. Nie, nepostaví sa pred nás s gilotínou alebo železnými reťazami, ktoré by si pre nás pripravil na mieru. V tichu sústredenia on a, posúdi najlepšie to, či sa náš život uberá správnym smerom a podá nám o tom správu. Ďalej on b,rozsúdi naše vnútorné zápasy a nepokoje, ktoré zatiaľ nemajú víťaza. My sme bezradní, on sa nikdy nemýli a pomaly rozpletá naše zatúlané a komplikované myšlienky a vzťahy. Je pravda aj to, že on c, nás neodsúdi, ak konáme "zmierovacie" iniciatívy voči nemu a našim prípadným hnevníkom. Takýto Sudca je pre nás dôležitý z hľadiska spásy. Takéhoto Sudcu hľadajme, kým máme čas. 

    3.,Neobávajme sa s Bohom stretnúť ako so svojim priateľom. Neobávajme sa, že tento krok bude pre nás rizikový. On sám nás nazval priateľmi / Jn 15,14/. Charakteristickým znakom priateľa je obetavosť. Obetavosť až do krajnosti. Slovo priateľ používajme s tým najčistejším úmyslom, bez nánosu , ktorý nám dnes servíruje v súvislosti s týmto pojmom,  doba plná žiadostivosti. Vrcholným prejavom Ježiša-nášho priateľa voči nám je jeho obeta na Kalvárii. Koľkých ľudí nám odhalí večnosť ako našich priateľov, lebo sa za nás obetovali a pritom upadli /žiaľ/ v našom živote do zabudnutia ? A koľkí budú odhalení pred Bohom ako falošní priatelia a my sme ich považovali /mylne/ za opory nášho života? V adventnom čase nájdime odvahu niekomu poslúžiť tak, aby ak nie súčasnosť, tak večnosť, ukázala naše priateľské zmýšľanie konanie, v najčistejšom slova zmysle. 

BDEJTE!

 

V istej obci boli pravidelné záplavy. Zvlášť jednu ulicu stíhali tieto nepriazne počasia. Počas letných búrok sa zdvihla hladina potoka tak vysoko, že voda zaplavila pivnice a spodné časti príbytkov. Po čase sa podarilo potok zregulovať. Záplavy prestali. Aj napriek tomu chodievali niektorí obyvatelia počas dažďov k potoku monitorovať situáciu. Niektorí sa im prihovárali slovami: „Veď už nič nehrozí, načo tam chodievate?!“ No tí, ktorí záplavy zažili, sa nedokázali ubrániť pocitu, že musia byť na pozore.

         Pán Ježiš nám na prahu Adventu prízvukuje: „Bdejte! Majte sa na pozore!“ (Mk 13, 33 – 37) Bez ohľadu na to, či niečo hrozí alebo nie, či evidujeme potenciálne nebezpečenstvo alebo nie. Záplavy sú tu stále, ale najmä záplavy bludov a pochybení vo viere. Bdelosť je teda na mieste. Prečo? Na to nachádzame odpovede v Božom slove.

1.)„Je to tak, ako keď človek odcestuje.“

Ak Pán odcestuje, ako sa zabezpečí v dome poriadok? Kto ho bude udržiavať a za akú cenu? Mnohí žijú tak, akoby Boh odcestoval. Nie na istý čas, ale navždy. Odcestoval a všetko nechal na svojvôľu ostatného personálu. Veci, ktoré boli v poriadku, sa zmenili na anarchiu, a tak si každý robí podľa svojho.

Akísi mládežníci zorganizovali v čase neprítomnosti rodičov párty. Byt sa zmenil na nepoznanie. Domáci organizátori si v duchu hovorili: „Kým prídu rodičia, všetko dáme do poriadku, nič nezbadajú.“

Sú ľudia, ktorí presne takto zmýšľajú: „Kým príde Boh, všetko dáme do poriadku, všetko bude tak, ako bolo.“ Nestačí, aby veci boli tak, ako na začiatku. Pán Ježiš hovorí, že hospodár pred svojím odchodom rozdal talenty a požadoval, aby sa s nimi hospodárilo. Pri návrate nechcel nájsť prvotný stav, ale znásobené dary. Boh sa pri svojom návrate neuspokojí s naším prázdnym srdcom. Chce ho nájsť obohatené o obety, ktoré sme priniesli.

2.)„Pán...svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu...“

Dôležité sú tu najmä dva pojmy: moc a práca. Moc si žiadame a prácu vyžadujeme. Moc si žiadame pre seba. Pocit vlastnenia akejkoľvek moci je slastný. Mať moc v rukách je nebezpečné. Nie každý vie s mocou manipulovať. S mocou musí byť spojená zodpovednosť. Ak nie, tak potom je moc spojená s násilím a aroganciou. Výsledkom je utrpenie človeka. Platí to na akomkoľvek stupni spoločenského rebríčka. Moc, ktorú má človek, má byť koordinovaná a podriadená moci toho, ktorý je Pánom života a smrti. Vtedy bude požehnaním pre celé spoločenstvo.

         Moc si teda žiadame a prácu vyžadujeme. Väčšinou od iných, menej od seba. Sme citliví na to, keď sa nestretneme s tzv. profesionalizmom vo svojom prostredí. Toto žiadame najviac od svojho okolia. Seba dokážeme oslobodiť od náročných kritérií, ktoré nemilosrdne aplikujeme na blížnych. Ak máme moc, žiadajme o pomoc mocného Boha a zároveň od seba vyžadujme silu svedectva.

3.)„... vrátnikovi prikázal bdieť.“

Dnes si máloktorá inštitúcia dokáže povedať: „Posaďme niekoho na vrátnicu.“ Nemôže si dovoliť riskovať stratu svojho renomé. Človek prvého kontaktu má reprezentovať a zároveň prezentovať. Reprezentovať vonkajškom a vystupovaním a prezentovať sa základnými vedomosťami o danej inštitúcii, aby sa návštevníci zorientovali.

         Kresťan akoby sedel na vrátnici sveta a pomáhal iným, aby sa zorientovali a našli spásu. Reprezentuje Krista ako jeho nasledovník, ktorý sa oblieka do šatu sviatostí a svoj život prijíma ako nepretržitú službu. Ponúka ju tým, ktorí robia prvé kroky v budove Cirkvi alebo o tom uvažujú.

         Kresťan aj prezentuje svoje srdce, ktorého sa zmocnil Boh. Prečo sa tak stalo? Túto skúsenosť s Bohom vystihol sv. Augustín takto: „Prídeš k prameňu (Bohu), z ktorého na teba padala iba rosa. Uvidíš samo nezahalené svetlo, z ktorého sa ti iba nepriamo, okľukou, dostáva do tmavého srdca jeden lúč, lebo sa očistíš, aby si mohol doň hľadieť a zniesť ho.“ (LH IV., s. 570)

 

         V Božej blízkosti sa víria a dvíhajú hladiny jeho milosti. Najviac ich dostávame pri eucharistickom stolovaní. Ak sme blízko, ujde sa nám hojná miera. Hojná preto, aby sme dokázali vzdorovať záplavám hriechu. Tie sú síce silné a ničivé, ale vody Božej milosti sú mocnejšie a liečivé.     

Mládeži

          Na najvyššej športovej úrovni sa začína presadzovať mladý slovenský hokejista, Martin Pospíšil, má 24 rokov. Čítal som o ňom, že už prekonal 5 otrasov mozgu. Z toho dva tej najvyššej kategórie. Mnohí si povedali: „Chlapče, váš si zdravie a vráť sa k bežnému životu!“ No on pokračuje vo vrcholovom športe a ide za svojím cieľom. Človeku napadne jediná otázka: Aký obrovský potenciál má mladý človek?! A to je to, načo chce poukázať svet i Cirkev – na budúcnosť, na potenciál.

         Dnes slávime 38. svetový deň mládeže (1985). Cirkev od mladých očakáva veľa – čo to je? Odpoveď nájdeme v spoločných modlitbách 33. nedele cez rok. Čítame tam: „Aby mladí ľudia, ktorí hľadajú svoje miesto v živote, rozpoznali svoje talenty, správne si zvolili povolanie a v službe druhým nachádzali svoje šťastie.“ Ide o stručné, ale podstatné skutočnosti, ktorými sa majú mladí ľudia zaoberať. Týka sa to aj tých, ktorí sa im venujú a vychovávajú ich.

1.)Mladý človek má hľadať svoje miesto v živote.

Istí novomanželia sa rozhodli vycestovať dlhodobo do zahraničia. Oznámili to každý svojim rodinám. Obidvaja dostali rovnakú otázku: Z čoho budete žiť? Otázka smerovala k zdroju obživy. Mala aj duchovný rozmer. Z čoho budete žiť duchovne, keď tam, kam idete, nie sú ani naše kostoly?

         Hneď sa nám núka druhá otázka: Podľa čoho budete žiť? Aké zásady si zvolíte? Zásady, ktorých sa človek drží, by nemali ubližovať, ale zveľaďovať, prehlbovať vieru. Cieľom zásad má byť slobodný človek, ktorý má dôležitú úlohu – plniť Božiu vôľu. Má to robiť presvedčivo a radostne. Zásady nemajú tyranizovať, ale viesť k pravej slobode života podľa evanjelia. Takisto platí, že nie je dobré svojimi zásadami vyvíjať nátlak na iných. Možno ich ponúknuť a svojím spôsobom života dokazovať, že majú blahodarný vplyv na dušu. Ak vychádzajú zásady z evanjelia, človek, ktorý sa ich drží, našiel svoje miesto v živote.

2.)Mladý človek má rozpoznať svoje talenty a správne sa rozhodnúť pre povolanie.

Ak ide o veriaceho človeka, má dať šancu aj duchovnému povolaniu. Aj napriek súčasným okolnostiam, ktoré duchovné degradujú a jeho adepta skoro kriminalizujú, má nechať priestor Božej milosti. Má umožniť, aby sa Boží hlas stretol s jeho dušou. Je potrebné, aby sa Boží hlas stretol s jeho dušou, aby mohol Boh poslať svoj pozdrav a aby duša primerane odpovedala. Predpokladá sa však, že mladý človek zostúpi viac do hĺbky života a tam sa bude pýtať ohľadom svojho životného povolania. V hluku a zmätku sveta sa to väčšinou nedozvie.

Dnes sa nám núkajú heslá typu: Dajme veciam druhú šancu, aby sme ekologicky ozdravili svet. Poďme vyššie a dajme šancu duchovnému povolaniu, aby mal kto evanjeliovo uzdravovať svet pre potreby Božieho kráľovstva.

3.)Životné šťastie má tvár obetavej služby.

Kedysi pred rokmi bol istý chirurg známy tým, že zanechal po zákroku charakteristický rez na tele pacienta. Vždy hovorieval: „Toto je moja robota. Podľa toho ma poznáte. To je akoby môj podpis.“

Mladý človek má mať ambíciu zanechať všade svoj charakteristický podpis obetavosti. V každej činnosti má byť čitateľný jeho rukopis láskavej služby. Ak prijíma sviatosť Kristovej lásky, t. j. eucharistiu, získava dobrý základ pre takýto postoj k životu. Najsvätejšia obeta – sv. omša – nás všetkých, najmä mladých, robí pripravených na cítenie s tými, ktorí sa ocitli v zložitej situácii.

Nezabúdajme na to, že zárodky obetavého životného postoja sa objavujú už v rodine. Ak v nej vládne atmosféra prajnosti, obetavosti, vytvára sa tak trvalá predispozícia na spôsob zmýšľania a konania podľa vzoru Ježiša Krista. Svet i Cirkev majú potom úžitok z mladých ľudí, ktorí vzdorujú sebectvu a pôžitkárstvu evanjeliovým duchom nezištnej lásky.

 

V súčasnosti zažívame mnohé otrasy. Týkajú sa spoločensko-politického života, ale aj života náboženského. Nie je ľahké udržať si a prehlbovať vieru. Mladý človek vstupuje do náročných čias. Ale s istotou možno povedať, že má potenciál. Potenciál na prekonávanie prekážok i na svedectvo viery. Modlime sa za mládež, aby využila svoj potenciál tak, aby sa zápas o dobro evanjelia nevytratil z tohto sveta.

Svetový deň chudobných

 

         Pred rokmi vystupoval v televíznom programe bývalý vysokopostavený manažér, ktorý sa pohyboval v automobilovom priemysle. Volal sa Štefan Chudoba. Reláciu moderoval už nebohý slovenský herec Milan Lasica. Manažérovi sa prihovoril spôsobom, ktorý mu bol vlastný, tzn. s jemnou iróniou a humorom. Manažérovi položil otázku: „Ako to ide dohromady – Chudoba a sponzor?“ Otázka vyvolala na tvárach všetkých zúčastnených úsmevy. Ale zároveň navodila aj tému dnešnej nedele.

         Dnes si pripomíname Svetový deň chudobných. Nedávno sme slávili spomienku na sv. Alžbetu Uhorskú, ktorá je patrónkou všetkých chudobných. Chudobní sú našimi sponzormi, ale smerom do večnosti. Keď sa usilujeme ich život vylepšiť a venujeme im určité finančné prostriedky, oni sa nám potom odvďačia. Keď prekročia prah večnosti, stávajú sa našimi sponzormi večného života, lebo za nás prosia.

         Prečo sa máme zaoberať otázkou chudobných?

1.)Pán Ježiš hovorí: „Chudobných budete mať vždy medzi sebou.“ (Jn 12, 8)

Chudoba tu vystupuje ako konštanta pre náš pozemský život. Slovo „konštanta“ prekladáme ako nemennú hodnotu. Z toho vyplývajú pre nás dva paradoxy:

a)    Do konca čias nezmizne chudoba z tohto sveta.

Chudoba je podľa Božej prozreteľnosti trvalou súčasťou života. My ju máme odstraňovať, ale chudobní medzi nami vždy budú.

b)   Chudoba ako hodnota.

Spýtajme sa hociktorého chudobného, či je spokojný s tým, že je chudobný. Väčšina odpovie záporne. Málokto sa zmieruje s tým, že má byť chudobným človekom. Napriek tomu Ježiš hovorí o chudobe ako o istom ideáli. V histórii Cirkvi sa vždy našli jednotlivci, ktorí žili chudobu ako ideál, prostredníctvom ktorého nasledovali Pána Ježiša. Do tejto oblasti treba zahrnúť aj ľudí, ktorí sa všemožne snažia vymaniť z objatia chudoby, ale nedarí sa im to. Napriek tomu svoju situáciu prijímajú ako Božiu vôľu. Sú odkázaní na pomoc blížneho, ale hlavne na Božiu milosť, aby aj v stave chudoby mohli plniť Božiu vôľu. Teda chudoba je tu ako trvalý jav. Trvalým javom by preto malo byť naše angažovanie sa v jej odstraňovaní.

2.)Svet chudobných umožňuje iným, aby otvorili svoje srdcia.

Platí tu to biblické: „Effeta!“ „Otvor sa!“ (Mk 7, 34) V dnešnom svete sa často hovorí, že je potrebné niečo odblokovať v zmysle používania techniky. Bežný používateľ to nedokáže, ale sú špecialisti, ktorí to zvládnu. Je dôležité, aby sme dokázali odblokovať lakomstvo, ktoré chudobní okusujú takmer denne. V tomto prípade je špecialistom na odblokovanie evanjeliová láska chudobného Krista. Iba jeho príklad dokáže odblokovať zatvrdnuté lakomé ľudské srdcia.

              Na obchodoch nachádzame visačky, na ktorých je z jednej strane napísané – Otvorené a z druhej strane – Zatvorené. Postup je veľmi jednoduchý. Podľa potreby sa visačka otočí buď na jednu alebo druhú stranu. Stačí len otočiť.

              Srdce človeka sa len tak ľahko obrátiť nedá. Z večera na ráno to nie je možné dosiahnuť. Dosiahneme to až vtedy, keď vo vnútri svojho srdca pobadáme, že aj od nás sa očakáva aktívna účasť na odstraňovaní chudoby. Ľudské srdce nie je možné rýchlo premeniť tak ako visačku na obchode.
Zo srdca, ktoré má napísané – Zatvorené – sa môže stať srdce s výrazom – Otvorené. Tu ale musí pôsobiť Božia milosť. Deň chudobných je dôležitým dňom pre tých, ktorí by mali pretvoriť svoje srdce z bodu pohŕdania chudobnými do bodu aktívnej obetavej služby.

3.)Chudobná vdova (Mk 12, 41 – 44)

Chudobná vdova bola Ježišom ocenená, hoci dala iba minimum – nejaké dve drobné mince. Mnohí boháči nad tým pohŕdavo mávli rukou, pretože sami dávali veľké sumy. Lenže ich príspevok Boh neocenil tak, ako chudobnú almužnu dotyčnej vdovy.

         Chudobní svojou prítomnosťou spôsobujú určitú vyrovnanosť v spoločnosti. Materialisticky založení ľudia by svet pochovali. Pochovali by vzťahy aj ducha spoločnosti. Naopak, chudobní spôsobujú rovnováhu. Pritom sú inšpirovaní vzorom sv. nazaretskej rodiny. Vtedy asi nebolo chudobnejšej rodiny ako bola rodina Jozefa, Márie a malého Ježiša. Z chudoby tejto rodiny vzišiel najväčší klenot ľudstva – Mesiáš, Boží Syn. Chudobnejší ľudia sú viac otvorení na hľadanie Boha a utiekajú sa k nemu.

         Pre nás je to povzbudenie, aby sme našli rovnováhu v srdci. Existujú legitímne spôsoby, ako zmeniť atmosféru v srdci, aby sa stala prajnejšou voči situácii chudobných. Cirkev podporuje chudobných od nepamäti. Nepodporuje chudobu ako takú, ale pomáha chudobným. Má osvedčené zdroje, cez ktoré prúdia prostriedky prispievateľov na tieto ciele. Aj v dnešnej dobe je potrebné, aby využívali hlavne takéto. Nepodporujme takých ľudí,  ktorí si tieto prostriedky nevážia a zneužívajú ich rozmanitým spôsobom. Treba použiť adresné a overené chodníky s tým, že naše milodary nájdu správneho adresáta. Aspoň raz v roku by sme mali svojím príspevkom – buď ako jednotlivci alebo ako rodina – podporiť chudobných v ktorejkoľvek časti sveta.

 

         V histórii Cirkvi si mnohí vyvolili evanjeliovú chudobu ako životnú métu. Hrdinsky sa zriekli všetkého materiálneho a vytvorili veľkolepé diela. Nie je potrebné, aby sa dnes bohatí stali chudobnými. A tiež nie je potrebné, aby sa chudobní stali bohatými. Ide o vyrovnanosť v živote človeka – aby majetnejší sa stali ušľachtilými sponzormi a chudobnejší aby ďakovali za dar akejkoľvek pomoci. Vďaka tejto vyrovnanosti by svet dosiahol rovnováhu, ktorá by bola oslavou Boha. Toho Boha, ktorý je najmocnejší a najbohatší, ale zároveň toho, ktorý nám zanechal nádherný príklad chudoby v osobe Ježiša Krista.