Chlieb budúcnosti

Väčšina ľudí sa v určitom veku rozhoduje ako ďalej. Nie je to jednoduché, keď si má mladý človek vybrať školu alebo zamestnanie. Raz prišiel vnuk v takomto veku navštíviť starých rodičov. Dostal otázku súvisiacu s budúcnosťou. Mladý odpovedal akú školu si vybral. Starkým sa výber veľmi nepáčil a situáciu komentovali slovami:"Mal si si vybrať niečo iné. Potrebuješ do ruky poriadny chlieb". Starší neradi improvizujú, nemajú radi dobrodružstvá súvisiace s povolaním, preferujú tradičné a osvedčené veci. 

    Pán Ježiš sa pred zástupmi vyjadril takto:"Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky" /Jn 6,51/. On chce, aby sme mali do života poriadny kus chleba, lebo mu naša budúcnosť nie je ľahostajná.  Určite sme pochopili, že tu nejde o nejakú školu alebo zamestnanie alebo o kvantitu.  Ide o pokrm, ktorý má nekonečný potenciál k tomu, aby priviedol človeka do Božieho kráľovstva. Ten, kto prijíma eucharistiu s čistými úmyslami a s vierou, mieri neomylne v ústrety Pánovej sláve. Čo môžeme od Božieho pokrmu očakávať?

    1.,Eucharistia účinne pomáha pri životnom reštarte. Jej službu využijú tí, ktorí zanechávajú starý, hriešny spôsob života a otvárajú sa pre nový. Tu Pán pomáha takým spôsobom, aby zmena  bola radostná a aby v duši neostali ani stopové prvky ľútosti nad premenou v duši a v skutkoch života. 

    Ježiš raz išiel okolo mýtnice a človeka, ktorý tam sedel,Matúša, povolal, aby ho nasledoval /Poď za mnou!/ /Mt 9, 9-13/. Pán potom s ním a s inými sedel okolo jedného stola. Koho Boh povoláva k zmene života, toho pozýva stolovať a ponúka nebeský pokrm. 

    Eucharistia pomáha zanechať štýl života, ktorý Bohu nie je milý a odhodlane vykročiť Ježišovou cestou. Ježišova cesta dá veľa radosti a hlavne pokoja do vnútra, čo starý štýl života v ponuke nemá. 

    2.,Eucharistia stojí pri zrode horlivosti a nadšenia pre užitočné činnosti. Typickým príkladom pre túto situáciu sú emauzskí učeníci /Lk 24, 13-35/. Keď stolovali na konci cesty s Pánom, otvorili sa im oči a spoznali ho. Plní horlivosti hneď vstali a "vrátili sa do Jeruzalema". Nenájdeme silnejší zdroj odvahy ako je eucharistia. Jej pôsobením sa s človeka vytráca bojazlivosť, neistota, smútok. Naopak, narastá odvaha, presvedčenie a radosť. Teda atribúty, ktoré potrebuje dnešný kresťan ako soľ a hlavne mladý človek.

    V roku 2006 zomrel v Taliansku päťnásťročný chlapec Carlo Acutis. Je pochovaný v jednom z kostolov v meste Assisi. V mladom veku podľahol zákernej chorobe. Nedávno bol blahorečený pre svoje čnosti, ktorými sa vyznačoval počas svojho mladého života. Jeho telesné pozostatky sú uložené v sklenenej schránke. Je oblečený ako súčasný mladý človek. Má na sebe mikinu, rifle a botasky. Chce sa tým naznačiť, že môže byť pre mladých inšpiráciou pri dosahovaní svätosti. Je o ňom známe, že veľký význam vo svojom živote pripisoval euch. kultu. Jeho čnosti vyrástli z Božieho pokrmu spásy. Je príkladom nasledovania Krista v odvahe, presvedčení viery a radosti, ktorá je charakteristická pre mladého človeka. Eucharistia vytvára z ľudí osobnosti.

    3.,Eucharistia spája, zjednocuje. Aj napriek tomu, že ľudia, ktorí ju prijímajú v tom istom kostole, sú  od seba odlišní v povahe, názoroch. Napriek tomu Božia milosť vedie ich mysle a tajomne zjednocuje, aby vyznávali a žili zásady evanjelia. 

    V našej vlasti prebieha tuhý politický zápas. Niektoré strany sa rozkmotrili, iné sa chcú spájať. Jeden z komentátorov povedal na adresu popredného činiteľa:"Mal by svoju stranu zlúčiť , spojiť s inou a odísť". 

    Pri prijímaní euch. je to inak. Ľudia sa majú zjednocovať a zostať. Zjednocovať sa s Bohom a s ľuďmi s ktorýmu zasadajú za euch. stôl a zostať vo svete ako hrdí reprezentanti myšlienky evanjelia. A majú tak konať napriek tomu, že svet ich posiela do zabudnutia, lebo evanjelium považuje za prežitok. Spájať a zostať-tak znie posolstvo toho, ktorého Telo, Krv a Slovo prijímame ako závdavok budúcich radostí. Kiežby sme sa neustále povzbudzovali slovami Apoštola národov, ktorý hovorí a presviedča všetkých, že nič nie je tak silné, aby nás odlúčilo od Kristovej lásky. Sv. Pavol píše:" A som si istý, že ani smrť ani život ani anjeli ani kniežatstvá  ani prítomnosť ani budúcnosť ani mocnosti ani výška ani hlbka ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi"/Rim 8, 38-39/.

Čas

Počas života sme neustále konfrontovaní s časom. Dôkazom toho sú aj niektoré naše výroky. Napr. :už bolo načase!, najvyšší čas! Týmito slovami dávame najavo, že niekto s niečím mešká, že niečo malo byť urobené už dávno a že sme ani nedúfali, že sa tak stane. V iných situáciách konštatujeme: je čas! Napr. ísť na vlak alebo ukončiť návštevu u známych a pobrať sa domov. 

    Niektorí ľudia so záujmom sledujú vedomostné súťaže. Súťažiaci má určitý čas na to, aby sa rozhodol a odpovedal na otázku. Ak to neurobí v limite, povedia mu:váš čas vypršal. Boh raz každému z nás oznámi:tvoj čas vypršal a tvoj pozemský život končí. Všetci sme na čas citliví, nie raz sa pýtame sami seba:ktovie, kedy náš čas vyprší?

    1.,Nestrácajme čas!  Pri niektorých športových podujatiach ide o stotiny sekundy. Ten, kto nevyhrá povie:tam a tam som stratil drahocenný čas. Pritom poukáže na  úsek preteku, v ktorom zaostal. Sv. Pavol v Liste Galaťanom píše:"Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich" /Gal 6,10/. Robme dobré skutky s tým, že nebudeme pritom na seba príliš upozorňovať. Kým môžeme, dvíhajme ľudí uprostred smútku ich života. Dôvodov na smútok je veľa a svet je plný ľudí, ktorí ho nesú v sebe. Najviac dobra urobíme vtedy, keď iným pomáhame, aby zanechali smútok a obrátili sa ku Kristovi, ktorý je zdrojom pravého svetla. Kristova prítomnosť vyháňa všetky smútky a preto je dôležité, aby sme boli ľuďmi, ktorí nosia Krista v sebe. Mať Krista v duši znamená rozdávať nádej.

    2.,Nájdime si čas! Raz som navštívil človeka, ktorý bol zručným remeselníkom a vždy niečo opravoval. Jeho dom, to bola jedna veľká dielňa. Keď ma privítal, povedal:"Sadnite si u mňa". Rozpačito som hľadal nejaké miesto na sedenie, lebo žiadnu stoličku som nenašiel. Keď to zbadal, poodhadzoval zopár kusov nejakého materiálu a vytiahol akúsi stoličku, na ktorú som si sadol. 

    Veľa by sme v živote získali, keby sme poodhadzovali nízke a priemerné aktivity a našli čas si na niečo duchaplné. Určitá činnosť má človeka dvíhať a nie ponárať ho do plytkosti života. Často si pripomínajme vetu Pána Ježiša, ktorý pri návšteve Lazárovej rodiny povedal Marte:"...staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno" /Lk 10, 41/. Počas života vykonávame rôzne činnosti. Ktoré z nich sú skutočne robené tak, aby nám otvárali cestu k Bohu? Niekedy treba v nich urobiť revíziu a vyseparovať zlé od dobrého, plytké od užitočného. Keď tak urobíme, nájdeme to, čo je podľa evanjelia "to jediné potrebné". 

    3.,Využime čas! Pri istej príležitosti vysielali v TV rozhovor s človekom, ktorý získal ocenenie vo svojej profesii. Keď sa pýtali, čo urobil pre víťazstvo, odpovedal, že o.i. "využil systém". Je isté, že sa to dá vykladať všelijako. Ale pre nás platí, aby sme si systém života nastavili tak, aby sme si dopriali čas na rozhovor s Bohom. Lebo rozhovor s Bohom je veľký, ba možno najväčší, úspech v živote človeka. 

    Evanjelium hovorí o tom, že sa Pán Ježiš pred smrťou utiahol do Getsemanskej záhrady, aby sa modlil pred svojim umučením /Mt 26, 36-42/. Vzal so sebou aj svojich učeníkov a vyzval ich, aby sa modlili. No po chvíli ich našiel spať. Keď človek nehovorí s Bohom stáva sa duchovne malátnym a neduživým. Jeho život pripomína hlbokú ospalosť a vzďaľuje sa od činnosti, ktorá by bola užitočná pre Božie kráľovstvo. Ježiš nám stále pripomína slovami, ktoré počuli aj apoštoli:"Bdejte so mnou". Systém súčasného života je nastavený tak, aby človek netúžil po spoločenstve s Bohom. My kresťania máme mať ambíciu využiť ho tak, aby sme našli aspoň útržky času a zasvätili ho modlitbe. Čas na to nám nikto nenájde. To musíme urobiť vo vlastnej réžii. Buďme životaschopnými ľuďmi, ktorý sa nechcú dať uspať duchom tohto sveta.  Pôsobením Ducha Svätého chcú vytvoriť aktívne spoločenstvo, ktoré sa teší a profituje z komunikácie s Bohom.

    Z času na čas je užitočné myslieť na večnosť. Dni pozemského života sa míňajú každému a horizont večnosti sa približuje. Nech sa nám spolu s ňou približuje aj obraz Boha. On chce byť najmä milosrdným otcom, lebo pripravil pre nás poklady jeho nepomíňajúcej sa lásky.

Zázemie pre službu Kristovi

 

 

            Čo rozumieme pod pojmom „zázemie“? Jednoducho povedané, je to miesto, kde je nám dobre. Je to domov, rodina, priateľstvo, bezpečie. Zázemie v zmysle materiálnom tvorí dom, izba, stôl, kreslo. V zmysle duchovnom a ľudskom ide o vzťah k Bohu, ale aj o harmóniu vzťahov ľudí, ktorí spolu žijú na základe manželských a rodinných pút.

            Evanjelium nám vďaka apoštolom prináša správu o dvojakom zázemí. Jeden z apoštolov povedal Ježišovi: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ (Mk 10, 28) Tento výrok obsahuje dvojaké zázemie. Prvé je vyjadrené slovami: „...my sme opustili všetko...“ Znamená to, že opustili prostredie, v ktorom vyrastali a v ktorom mali už vypracované isté schémy myslenia a konania. Druhé zázemie je vyjadrené takto: „...išli sme za tebou.“ Apoštoli sa museli prvého zázemia vzdať alebo ho aspoň zredukovať, lebo Ježiš im ukázal zázemie, ktoré je kvalitatívne iné. Ide o prostredie, zázemie, ktoré vytvoril on. Apoštoli prvé  opustili, lebo to druhé – Ježišovo – si ich získalo.

            Začiatkom leta vstupujú do služby v Pánovej vinici novokňazi. Už sa rozhodli pre to Ježišovo zázemie. Ono sa pre nich stane doživotnou realitou. Ako sa získava? Otázka je dôležitá pre nich, ale aj pre každého, kto zatúži po hlbšom priateľstve s Kristom.

1.)  Je potrebné správne pochopiť Božiu slávu.

Podľa svedectva evanjelia prišli za Pánom Zebedejovci – Jakub a Ján. Svoju žiadosť sformulovali v tom zmysle, že chcú zaujať popredné miesta v jeho sláve. (Mk 10, 32 – 45)

Paradoxne, pri inej príležitosti v čase Ježišovo bdenia v Getsemanskej záhrade, dostali za úlohu spolu bdieť s Ježišom. Mali sa modliť. Nezmohli sa na to a zaspali. Ich Majster im to vyčíta: „To ste nemohli ani hodinu bdieť?“ (Mt 26, 36 – 42) V prvom prípade túžili po vrcholnej sláve v Ježišovej blízkosti, ale druhá situácia ukázala, že ešte majú čo doháňať. Súčasťou zázemia s Pánom Ježišom je aj ochota s ním komunikovať, modliť sa a znášať trpké životné situácie. Nejde teda o takú slávu, ako si možno predstavovali trochu naivne Zebedejovi synovia a s nimi aj iní. Pánovou najväčšou slávou je jeho kríž a obeta, ktorú na ňom dokonal. Nič hodnotnejšie na zemi nie je.

            Nedávno sa konalo v Budapešti významné futbalové podujatie. Išlo o finále Európskej ligy. Stretli sa futbalisti AC Rím a FC Sevilla. Víťazstvo si vydobyla Sevilla. Rimanom sa ušli „iba“ strieborné medaily. Ich tréner, Portugalčan José Mourinho, si síce medailu prevzal, ale vzápätí ju hodil medzi fanúšikov. Pre nich mala veľký význam, pre Mourinha nijaký. Bol taký presýtený slávou a úspechmi, že druhé miesto znamenalo pre neho porážku.

            Tí, ktorí chcú nasledovať Pána Ježiša, budú musieť prijať fakt, že kríž, t. j. miesto trestu a porážky v Ježišovej dobe, sa javí ako víťazstvo, ktorému sa žiadne iné nevyrovná. Nezahadzujme kríž a obetu ako nejaký balast, ktorý pre nás nič neznamená. Ježišova sláva sa naplno prejavila v jeho kríži na Kalvárii.

2.)  V Ježišovom zázemí má dominovať jednota pier a sŕdc.

Jedna z liturgických modlitieb na túto jednotu poukazuje: „Bože,... daj, aby sme v srdci stále rozjímali o tom, čo v modlitbe vyslovujeme perami.“ (LH III, s. 1218) Pery a srdce modliaceho sa by mali znieť súzvučne. Medzi pery a srdce by sa nemalo dostať nič rušivé. Srdce modliaceho sa počuje aktivitu pier a chce sa zapojiť a uviesť počuté do praxe života. Srdce nechce zostať pozadu.

            V rodine, v ktorej vychovávajú niekoľko detí, dôverne poznajú situáciu, kedy opakujú po sebe určité úkony. Jeden napodobňuje druhého, napríklad mladší staršieho. To platí v dobrom i v zlom.

            V atmosfére modlitby chce srdce konať podľa vzoru pier. Ak sa to potom udeje, môžeme hovoriť o takmer ideálnej spolupráci jazyka a srdca, myšlienky a skutku a vnútra človeka s jeho vonkajším angažovaním sa. Dobrá modlitba pohýna srdce, aby konalo v súlade so svedomím, cez ktoré hovorí Boh.

3.)  Zázemie s Ježišom vyžaduje pravú múdrosť.

Pán Ježiš sa v Getsemanskej záhrade modlil takto: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich...“ (Mt 26, 36 – 42) Niekto by konštatoval, že by bolo múdrejšie a užitočnejšie pre svet, keby Ježiš nebol zomrel. Takto uvažujú ľudia v múdrosti tohto sveta. No tá Božia múdrosť myslí na iné. Na tento rozdiel majstrovsky poukázal sv. Gregor Veľký. Napísal: „Múdrosť tohto sveta je: maskovať srdce úskokmi, zastierať zmysel slovami, falošné vydávať za pravé a pravé označovať za falošné. Naproti tomu múdrosť spravodlivých je: nič navonok nepredstierať, slovami odkrývať zmysel, milovať pravdu taká, aká je, chrániť sa lží, nezištne konať dobro, zlo radšej znášať, ako robiť, nehľadať nijakú pomstu za krivdu, potupu pre pravdu pokladať za zisk. Ale táto jednoduchosť spravodlivých je na posmech, veď múdri tohto sveta považujú čnosť čistoty za hlúposť. Lebo všetko, čo sa koná nevinne, bez akejkoľvek pochybnosti, pokladajú za pochabosť. A všetko, čo na nejakom skutku pravda schvaľuje, znie telesnej múdrosti bláznivo.“ (LH III, s. 261)

            Múdrosť sveta a múdrosť svätá nenájdu vždy spoločnú reč. Ten, kto chce Krista nasledovať, má dôjsť k presvedčeniu, že múdrosť pozemského sveta je pravdivá len vtedy, keď vedie k múdrosti podľa evanjelia. Traja mudrci od Východu sú toho jasným dôkazom.

           

            Význam zázemia s Ježišom potvrdili tí učeníci, ktorí na hore Tábor zažili Ježišovo premenenie. Jeden z nich zvolal: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 1 – 9) Nech je Pánovo zázemie viery pre nás najvyššou autoritou. Nejde iba o pocit blaha, ale o takú blaženosť, ktorá presahuje hranicu časnosti a večnosti.

Rozvodné siete Božej milosti

 

 

         Občas sa stretneme s pojmom „inžinierske siete“. Táto téma sa týka prác a činností niektorých odborníkov, ale s týmto pojmom sa stretnú aj ľudia, ktorí si kúpia pozemok, aby si postavili dom. Ide o sieť, cez ktorú sa do ľudských príbytkov dostávajú: voda, plyn, elektrina, atď. Niekde sa uvádza, že inžinierske siete slúžia na to, aby človek dostával to, čo pre bežný život potrebuje.

         Boží duch nám rozdáva milosti, ktoré denne potrebujeme. Boh je akoby ten najdokonalejší inžinier, ktorý nám skrze svojho Ducha rozdáva milosti veľkej hodnoty. V prvom rade slúžia na to, aby sme boli spasení a aby sme boli hodnovernými svedkami Ježišovho evanjelia. Akým spôsobom Boh koná?

1.) Sv. Pavol napísal, že „sme boli napojení jedným Duchom“. (1 Kor 12, 13)

Táto myšlienka sa týka najmä nás, ktorí sme uverili a boli sme pokrstení. Toto Božie dielo je tajomné. Hoci nevidíme do hĺbky pôsobenia Božieho ducha, no on vidí zreteľne do hĺbky nášho života.

         Slovenskí vedci pracujú s prístrojom, ktorý vidí do hĺbky zeme. S jeho pomocou odhalili o. i. aj rôzne skrýše, jaskyne a chodby v hĺbke zeme. Boží duch odhaľuje náš ľudský a duchovný potenciál, o ktorom možno ani nevieme. Odhaľuje ho a nás povzbudzuje, aby sme ho využili pre potreby Božieho kráľovstva. Boží duch si nás vyhliadol, vyhľadal a vyhladil, t. j. pripravil na veľké Božie diela. Tento proces stále prebieha, zďaleka nie je ukončený. Boh nás stále formuje a vychováva, lebo inak by z nás veľa úžitku nebolo. Robí to presne v zmysle slov sv. Pavla: „Kým vo vás nebude stvárnený Kristus.“ (Gal 4, 19)

         Boží duch pracuje na tom, aby sme boli čo najvernejším obrazom Božieho Syna.

2.) Boží duch človeka premieňa.

Názorným príkladom sú pre nás apoštoli. V Skutkoch apoštolov čítame, že v deň Turíc zostúpil na nich Duch Svätý a „oni začali hovoriť inými jazykmi...“ (Sk 2, 1 – 11) Nedalo nevšimnúť si, že začali hovoriť tak, aby im všetci rozumeli. Neabsolvovali pritom nijaký jazykový kurz. Aj  tak im všetci, ktorí boli prítomní na slávnosti Turíc, porozumeli.

         Sv. Cyril Alexandrijský píše: „Vidíš, ako Duch premieňa tých, v ktorých prebýva, akoby na iný obraz? Veď on ľahko prenáša od záujmu o pozemské veci k pohľadu iba na to, čo je v nebesiach, a od zbabelej ustrašenosti k odvážnej a ušľachtilej sile ducha.“ (LH II, 969)

         Na pôde konzervatória prebiehala skúška spevu. Pedagóg študenta neustále vracala a pri tom vravel: „Skús to ešte raz!“ Opakovalo sa to niekoľkokrát. Keď mu to veľmi nešlo, učiteľ povedal: „Ty to dáš, ty to zo seba dostaneš!“

         Boží duch nás premieňa tak, aby z nás dostal svedectvo o Kristovi. Keď nám to nejde, začne s nami pracovať znova a znova. Je nekonečne trpezlivý, vydrží s nami komunikovať celý život. Vedie nás tak, aby nám všetci porozumeli, a to nielen na základe kultivovanosti spisovnej reči, ale aby porozumeli tomu, že pre nás niet nič hodnotnejšie, ako je Božie kráľovstvo.

3.) Boží duch nikde nechýba a nič z neho nechýba, ani neubúda.

           Biskup, sv. Hilár, píše: „A každý dar, ktorý je v Kristovi, je zjavne jeden pre všetkých. A pretože nikde nechýba, dáva sa natoľko, nakoľko ho chce kto prijať. A usadí sa do takej miery, v akej sa niekto usiluje zaslúžiť si ho.“ (LH II, 977)

         Tendencia súčasného človeka je taká, že chce byť všade, že nechce nikde chýbať. Pritom si dlho nevšíma, že pri takomto štýle života mu niečo chýba. Chýba mu napríklad čas pre svoju dušu. Dnes mnohí hovoríme, že nám chýba čas. Keď nám chýba čas a pokoj, začíname svoje činnosti redukovať, žiaľ, niekedy na úkor duchovných aktivít. Napríklad dnes, keď je všetko drahé, aj tlač. Prvé, čo urobíme, je to, že odhlásime katolícku tlač. Na bulvár nám čas zostane; keď hovoríme, že nemáme čas na seba, prvé, čo urobíme, je, že sa zriekneme modlitby, akoby nás ona najviac vyčerpávala. Keď sa objavia čo i len zárodky nejakej choroby, prvé, čo urobia niektorí ľudia, je, že sa dlhodobo zriekajú účasti na sv. omši; keď si rodičia myslia, že ich deti majú toho v škole veľa, prvé, čo im napadne, je, že treba napadnúť hodinu náboženstva, lebo zaberá miesto na oddych ich ratolestí. Začíname redukovať zo správneho konca? Všade chceme byť, a keď strácame silu, na vine je Boh, Cirkev, náboženstvo, lebo majú údajne veľké požiadavky. Pritom opak je pravdou. Keď sme pri Bohu, vtedy získavame, rastieme, nadobúdame, lebo Boží duch, ktorý nikde nechýba a nič mu nechýba, napĺňa našu dušu pokojom a robí ju silnejšou.

 

         Nevieme si predstaviť, že by sme žili dlhodobo bez vody, elektriny, plynu, kanalizácie, telekomunikácií. Na tento systém sme zvyknutí a sme na ňom závislí. Akékoľvek vybočenie vyúsťuje do problému. Aj Boží duch má svoje „rozvody a kanály“, ktoré nám ponúka a dáva nimi dary. My ich všetky nepoznáme, ale keď sa usilujeme žiť v Božej milosti, vtedy sa týmto darom otvárame, a tak máme prístup k tomu podstatnému. Nech ich prijmeme a využijeme na obohatenie seba a svojho okolia.

        

Dokončiť beh a službu

V ktorejsi rodine zaznela v sobotu na poludnie výzva z úst domácej panej:Podáva sa obed! Z dielne, v ktorej niečo majstroval otec, zaznela odpoveď:Prídem, len tu niečo dokončím!. Z detskej izby zas odpovedal hlas syna-študenta:Dokončím a prídem!. Je to zaujímavý postreh zo života. Väčšina ľudí má tendenciu dokončiť započaté dielo. Málokto je spokojný s tým, že nedotiahne do konca to, čo začal. Ak niečo zostane nedokončené dnes, ešte aj v noci rozmýšľame, ako dokončíme dielo zajtra. 

    Raz nám skončia možnosti niečo dokončiť. Rozhodujúce slovo má Boh, ktorý jediný nám môže ukončiť pozemský život a povolať k sebe. Nedokončené veci potom zostávajú tak. Buď sa ich niekto ujme a dokončí, čo sme zanechali, alebo ani nie. To, na čo treba myslieť v súvislosti s odchodom do večnosti, je úsilie dôstojne prežiť život tak, aby sme boli otvorení pre vyššie veci. Majstrovsky túto myšlienku vyznal sv. Pavol, ktorý povedal:"Svoj život si veľmi necením, len aby som dokončil svoj beh a službu , ktorú som dostal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu Božej milosti" /Sk 20,24/. Apoštol národov naznačuje a povzbudzuje nás k tomu, že je potrebné vytrvať, zotrvať a trvať.

    1,Vytrvať. Vytrvať v dobrom, napriek mnohým neprajnostiam života. Z mnohých filmov s tématikou námorníctva si pamätáme repliku:Udržujte kurz! Kapitán určí kurz a loď sa podľa neho plaví. Udržať kurz je dôležité preto, aby sa loď dostala do cieľa. 

    Život človeka má mať kurz. Má mať kapitána, ktorý určuje hodnotové smerovanie. Má mať cieľ, ku ktoréme smeruje. Ježišovo evanjelium je správnym kurzom, je to životný program, ktorý nás má navigovať do večnosti. Človek má priebežne v živote sledovať správnosť životného kurzu. Má si všímať, či sa neodchýlil od správneho smeru a v kladnom prípade sa usilovať dostať sa do správneho kurzu. Ježiš je ako kapitán na lodi, ktorý pozná cieľ a prostriedky na jeho dosiahnutie. Vytrvať v dobrom, znamená dôverovať mu za každých okolností. 

    2.,Zotrvať. Zotrvať v tom, čo je príjemné a užitočné. Po tom túžime všetci, aby náš život bol príjemný a aby sme v tomto stave zotrvali čo najdlhšie. Príjemnosť niečoho vnímame najmä fyzicky. Ale aj duša má svoje príjemnosti. Aj ona chce zotrvať v určitom blahu.Fyzické príjemnosti nemôžeme dlhodobo zaručiť. K príjemnostiam duše máme otvorenú cestu vždy. Apoštoli, ktorí zažili Ježišovo premenenie na hore Tábor, konštatovali:"Pane, dobre je nám tu!"/Mt 17,4/. Byť s Pánom bolo pre nich nielen fyzicky príjemné, ale aj v jeho prítomnosti duchovne podrástli. Preto chceli na tomto mieste zotrvať čo najdlhšie. 

    Duša človeka si žiada určité príjemnosti. Skôr, ako jej to Boh dopraje vo večnosti v absolútnej miere, má k dispozícii tu na zemi príjemnosti eucharistie a ostatných sviatostí. Duša po nich túži, lebo iba vo sviatostnom náručí Božej prítomnosti môže pookriať a prebudiť sa k životu. Zotrvávajme tam, kde sa nám tieto nevšedné dary núkajú. Ich prijímanie je závdavkom budúcich príjemností, ktoré Boh pripravil vo večnosti. Sväté Písmo k tomu dodáva:"Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú" /1Kor 2,9/.

    3,Trvať/na niečom/. Sú situácie, pri ktorých človek na niečom trvá. Je  presvedčený o svojej pravde do takej miery, že trvá na tom, aby sa veci udiali tak, ako si on praje. Pri tom povie:Ja na tom trvám! 

Trvajme na tom, aby nás Boh priebežne očisťoval. Domáhajme sa pred Pánom milosti očistenia od hriechu. Prosme ho, aby odstraňoval z nášho života všetko, čo môže byť prekážkou pre Božie kráľovstvo. Predpokladá to skutočnosť, že pôjdeme s Ježišom do osobnejšieho vzťahu, že nájdeme silu, aby sme prekonali prah zbytočných obáv zo stretnutia s ním. On sám nás k takému kroku nabáda:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Ak chce človek zvýrazniť dramatičnosť nejakej situácie, povie:Už je to osobné!. Naznačuje fakt, že to, čo sa dialo v jeho živote doteraz, bolo  viacmenej formálne. No v určitom momente nastala zmena. Situácia, ktorá vznikla už má charakter najvyššej citlivosti. Aké je nádherné vyznanie človeka, ktorý konštatuje, že vzťah s Kristom dosiahol preňho najvyššiu métu-stal sa osobým! Stal osobnejším nad všetko ostatné. Snažme sa o tento kvalitatívny postup tak, aby naša formálna viera prerástla do radostného osobného kontaktu s Bohom. Možno aj takým spôsobom, aký nám ukázal apoštol Tomáš. Pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Pánom sa dotkol jeho rán a povedal:"Pán môj a Boh môj!"/Jn 20,28/. 

    Istý majster, ktorý robil pre náš kostol nejakú vec, zvykol konštatovať:Už len dokončiť!. Zdá sa, že je to ľahké-len dokončiť. Dokončievanie býva aj náročné. Chceme svoj život "dokončievať" v atmosfére Božej milosti. Nikto z nás nevie, kedy ten koniec pre nás n astane. Preto je vhodné, aby sme stále túto milosť vyhľadávali a o ňu prosili. Je  pre nás užitočné, aby sme život prežili i dokončili na jednej lodi s Ježišom.

Komunikačné prostriedky Pána Ježiša

 

         Sú situácie, v ktorých si kladieme otázku typu: „Ako to mám povedať?“ Začínajú napríklad žiakom, ktorý musí doma povedať, že sa mu dnes v škole nedarilo. Pokračujú niekým, kto si v duchu formuluje výhovorku, aby pred autoritou ospravedlnil svoje počínanie. Táto otázka sa ďalej týka niekoho, kto musí oznámiť určitú nepopulárnu vec tak, aby neranila viac, ako je to potrebné. Týka sa aj vysvetlenia určitej veci tak, aby ju všetci zúčastnení pochopili.

         Pripomíname si Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov. Myšlienka vznikla počas II. vatikánskeho koncilu
(1962 – 1965). Tu nejde iba o odovzdanie tzv. „horúcich noviniek“ z rôznych oblastí spoločenského života, ktoré denne očakávame. Tu hovoríme najmä o ohlásení Slova spásy. Príkladom tejto myšlienky je sám Ježiš, ktorý v evanjeliu hovorí: „...lebo slová, ktoré si dal (Otče) mne, ja som dal im. A oni ich prijali... a uverili...“ (Jn 17, 1 – 11)

         Ide o vynikajúcu myšlienku, ktorá hovorí o komunikácii v Duchu Svätom s Otcom a Synom. Pekným príkladom odovzdávania myšlienok spásy je putovanie zmŕtvychvstalého Pána s emauzskými učeníkmi. (Lk 24, 13 – 35) Aké spôsoby používa Pán Ježiš, keď sa k nim pridruží na ceste?

1.) Nie je invazívny, vtieravý ani násilný

Skôr ponúka, ako by nahlas a agresívne presviedčal. Nechce ich vyľakať, lebo sú smrťou milovaného učiteľa dezorientovaní. Naopak, chce ich upokojiť a uistiť, že viera v zmŕtvychvstalého Ježiša nie je mýtus, ale najdokonalejšia pravda, ktorá obsahuje celý vesmír. Túto pravdu treba ohlasovať do konca sveta.

         V predchádzajúcich dňoch výdatne pršalo. Boli aj povodne. Napríklad v Taliansku v meste Benátky použili pri zvýšenej hladine vody systém, ktorý sa nazýva Mojžiš. Jeho význam spočíva v tom, že sa zdvihne železná zábrana, ktorá bráni prieniku vody. Takto kedysi prešiel suchou nohou Mojžiš so svojím ľudom, lebo Boh zastavil tok mora z jednej i druhej strany.

         Človek potrebuje mať pokoj v duši na to, aby prijal veľké Božie pravdy. Potrebuje zastaviť či obmedziť prívaly hluku sveta a prázdnych senzácienosných informácií, ktoré človeka postupne pohlcujú. Potrebuje mať pokoj v duši, aby sa myšlienky spásy vo vnútri ujali. Usilujme sa v dnešnej ukričanej a uvravenej dobe dožičiť si Kristov pokoj, ktorého ohnisko sa orientuje najmä na Boží chrám.

2.) Ježiš doprial emauzským učeníkom čas na to, aby spoznali toho, kto s nimi putuje.

Evanjelium zdôrazňuje fakt, podľa ktorého učeníci spoznali Ježiša, až keď sa im stratil z očí. Vtedy povedali pamätnú vetu: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a otváral nám Písma?“ Doprial im čas, nebol netrpezlivý, nenástojil na tom, ž musia uveriť v sekunde. Chcel docieliť, aby si vždy spomenuli, že im spásonosné myšlienky odovzdával, keď sa s nimi rozprával.

         Prijatie a pochopenie Ježišovej obety musí byť sprevádzané modlitbou. Ona dušu pripravuje na to, aby prijala vyššie veci. Liturgia 6. veľkonočnej nedele nám túto myšlienku pripomína, keď v modlitbe nad obetnými darmi hovorí:  „Pane, prijmi naše modlitby, ktorými sprevádzame tieto obetné dary...“ To, čo treba prijať od Boha ako posolstvo, malo by byť sprevádzané pravidelnou modlitbou. Boh nám v nej dáva čas na to, aby sme Božie slovo strávili s úžitkom pre svoju dušu.

3.) Ježiš vyučuje emauzských učeníkov tak, že si s nimi sadá za jeden stôl.

Ježiš naznačuje, že ich situáciu pozná, že sa dokáže vžiť do toho, čo prežívajú. Pri stole vytvoril atmosféru akejsi rovnosti, otvorenosti a úprimnosti.

         Istí ľudia rozprávali o atmosfére, v ktorej chystali svadobnú hostinu. Organizácia takej udalosti je veľmi náročná. Naznačili, že najviac sa zapotili vtedy, keď chystali vizitky s menami pozvaných hostí. Týkalo sa to zasadacieho poriadku na svadobnej hostine. Museli intenzívne rozmýšľať o tom, kto s kým bude sedieť. Ten nemôže vystáť toho, ten zasa nemôže sedieť s tým, lebo ich vzťah je v stave napätia, onen je zasa s tým v súdnom spore, atď. Ide o smutný jav, žiaľ, typický pre dnešnú dobu. Je živený aj tým, že málo stolujeme s Ježišom, a preto máme zábrany stolovať s inými. Málo sa usilujeme vžiť do toho, čo urobil Ježiš pre našu spásu. Emauzskí učeníci sediaci vedľa Ježiša to pochopili a hneď sa vrátili do Jeruzalema, aby svojou obnovenou vierou obohatili tamojšie spoločenstvo Cirkvi. Viera obohacuje. Ide o takú vieru, ktorá vzniká a upevňuje sa pri stolovaní s Ježišom. On obohacuje nás a my zasa tých, ktorí sa ocitnú v blízkosti nášho života. Od Pánovho stola vstávame bohatší. Preto nech bohatší od nás odchádzajú tí ľudia, s ktorými si sadáme za jeden stôl v ľudskom spoločenstve.

 

         Každý učiteľ, ktorý sa pripravuje na vyučovanie, si kladie v duchu otázku: „Ako to mám žiakom povedať?“ Každý kňaz, ktorý chystá katechézu a homíliu, robí to isté: „Ako to mám veriacim povedať?“ Vyprosujme si od zmŕtvychvstalého Pána vhodné slová a výrazové prostriedky, ale i silu presvedčivosti, aby sme kľúčom pokory, trpezlivosti i modlitby otvárali srdcia iných tak, aby boli otvorení na prijatie takých myšlienok, ktoré budú nielen informovať rozum, ale aj formovať charakter a dušu.

Ako spoznám Ježiša?

Predstavme si takúto situáciu: máte sa stretnúť s nejakým človekom a porozprávať o dôležitých veciach. Nikdy ste ho nevideli alebo veľmi dávno, že sa nepamätáte na jeho výzor. Preto sa opýtate iných ľudí:mám sa stretnúť s tým a s tým, nevieš ako ho spoznám, ako vyzerá? 

    Je isté, že sa raz ocitneme pred Božou tvárou. Privítali by sme , keby sme sa mohli porozprávať s niekým, kto už odišiel do večnosti, ako to tam hore vyzerá. A hlavne, ako vyzerá Boh, v ktorého sme uveril, ako ho spoznáme? Iste, ide o nereálne skutočnosti. Skôr, ako by sme sa zaujímali o to, ako vyzerá Boh, mali by sme sa pýtať, ako vyzerá naša viera, s ktorou sa raz ocitneme pred Božou tvárou. Tá sa opiera o poznanie Božieho Syna. Aký je ten Boh pre nás, tu na zemi, kým ho nespoznám vo večnosti?

Pomôžme si príkladom sv. Pavla, ktorý hlásal Božie Slovo o.i. aj v Aténach na areopágu. Vo svojej kázni poučil nielen obyvateľov Atén o pravom Bohu, ale aj nás všetkých, ktorí ho chceme nasledovať /Sk 17, 22-18,1/. Čo Pavol hovorí?

    1.,On je Boh, ktorý "stvoril svet a všetko...". Bez neho by sme neboli, bez neho by nebolo nič.  Je isté, že niektorí ľudia sa vypracovali na vysokú úroveň spoločenského uznania tak, že ich niekto objavil a pozdvihol z veľkej materiálnej alebo morálnej biedy. Často sú to námety pre knihy, prípadne  filmy. Príbehy slávnych ľudí, ktorí sa zo suterénu života dostali hore sú veľmi inšpirujúce.

    Takto nás všetkých našiel Boh. Z biedy, do ktorej sme sa dostali prostredníctvom dedičného hriechu, nás vyzdvihol na najvyššiu úroveň: stali sme sa Božími deťmi. Niet inšpirujúcejšieho príbehu, ako je vyzdvihnutie človeka zo suterénu zatratenia do pozície Božieho dieťaťa. Jedna z omšových modlitieb vo Veľkonočnom období nám práve túto myšlienku pripomína:"Božia láska nás prenáša z hriechu do milosti a z biedy do blaženosti" /Rímsky misál, s. 413/. Náš život má byť naplnený vďačnosťou Bohu za to, že nás prizval, aby sme sa stali členmi jeho rodiny.

    2.,Sv. Pavol pripomína Aténčanom aj túto myšlienku:"..on dáva všetkým život...".Boh nám dáva všetko, lebo život je všetko. Boli sme stvorení pre život. A to nielen pre pozemský, ktorý je len krátkou epizódou, ale pre večnú blaženosť. Boh nám dal všetko, lebo poslal svojho jednorodeného Syna, aby nás smrťou na kríži vykúpil z pohromy hriechu. Potvrdzuje to sv. Pavol v Liste Rimanom /8,32/. Tam píše:" Keď on /Boh/ vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko". Konanie Boha je pre nás motiváciou, aby sme odovzdávali všetko, čo je v nás dobré, do prostredia nášho života. A aby sme v tejto činnosti neochabli, lebo práve na tejto ceste nachádzame Boha a zjednocujeme sa s ním. Nezabúdajme na to, že skrze vieru v Ježiša Krista sme dostali "mieru natlačenú, natrasenú, vrchovatú", ktorú spomína evanjelium /Lk 6,32/.

    3.,Sv. Pavol pripomína, že Boh "od nikoho z nás nie je ďaleko". Potvrdiť to môže istý zákonník, ktorému Ježiš adresoval pochvalu:"Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva" Mk 12,34/. Povedal to preto, lebo zákonníkovo zmýšľanie bolo blízke tomu evanjeliovému.

    V bežnej praxi života používame výraz:bol si blízko. Bol si blízko, čo treba oceniť, ale nevyhral si.  V živote sa najviac  počíta presnosť, nie blízkosť k cieľu. Pre poznanie Boha ,však pozícia blízko Boha, je najvyšším uznaním, ktoré nám Boh môže udeliť. A to platí aj vtedy, keď máme pocit, že Boha nevidíme dostatočne jasne. Máme uveriť , že ten, kto sa obetuje, ten, kto slúži, ten,  kto oslavuje Boha ako princíp svojho života, nepríde o blízke miesto pri Bohu vo večnosti. 

    Pekným príkladom sú pre nás emauzskí učeníci / Lk 24,13-35/. Blízkosť Ježiša ocenili slovami:"Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?" Vtedy sme blízko neho, ak nám "horí srdce" pre dobro, súlad, jednotu, obetu, pokoru, modlitbu. Tak spoznáme, že Boh je blízko nás, ak nás vo svedomí naplňajú myšlienky na dosiahnutie ušľachtilých cieľov, ktoré nám vnuká Boh. 

    Takmer v každej rodine si jej členovia niekedy sadnú a skúmajú plány a možnosti. Položia si otázku:ako sme na tom? Ako sme na tom z hľadiska času, zaneprázdnenia, finančných možností, zdravia atď. Občas je potrebné, aby sme skúmali aj vec viery a opýtali sa:ako vyzerám, ako som na tom z hľadiska prežívania vzťahu s Bohom? Ako vyzerá moje vnútro pred Božou tvárou? Spoznávajme Boha počas pozemského života, aby sme našli vo večnosti jeho otvorenú náruč. Nech na prahu večnosti zaznie z Božej strany i z tej našej spoločné zvolanie:Poznám ťa, vždy si bol a budeš blízky môjmu srdcu!

Ísť a ohlasovať Krista

 

         Na 4. veľkonočnú nedeľu sme si pripomenuli 60-ty Svetový deň modlitieb za duchovné povolania. Sv. Otec František nazval svoju úvahu takto: Povolanie – milosť a poslanie. V texte zdôraznil, že všetci, ktorí dostali dar viery, povolania a zároveň misie, majú v prvom rade spoznávať Ježiša Krista a identifikovať sa s ním. Bez komunikácie s Ježišom by nedokázali svoju úlohu splniť, lebo tá spočíva v odovzdávaní Krista.

         V piatok večer, 12. mája, vysielala Televízia Lux program s názvom: Vaticano. Išlo o reportáž zo života seminaristov, ktorí študujú v Ríme a pripravujú sa na kňazstvo. Vo voľnom čase chystajú jedlo pre bezdomovcov a migrantov. Raz popoludní sa jeden z bezdomovcov k nim vrátil a povedal: „Ste jedničky!“ Chlapci priznali, že im to dobre padlo, no potom si medzi sebou povedali: „My sme mu mali povedať, že je jednička, lebo v takýchto ľuďoch je prítomný sám Kristus.“

         Niektorí ľudia na tomto svete Krista nevidia a ani ho nespoznávajú, ale iní áno. V evanjeliu čítame: „Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte...“ (Jn 14,19)

         V Skutkoch apoštolov nájdeme stať o obrátení Šavla. Ako vieme, utekal do Damasku, aby zatýkal kresťanov. Nestihol však prísť do mesta, lebo spadol na zem. Sv. písmo hovorí, že ho „zalialo svetlo“. Tí, čo boli s ním „nikoho nevideli“. (Sk 9, 1 – 20)

         Je to večný paradox života – niektorých ľudí doslova zaleje svetlo poznania Boha, a iní nevidia nikoho... Ako spoznávame v živote Pána Ježiša? Sv. Otec František pripomína minimálne 3 možnosti:

1.) Zbavenie sa apatie

Apatia je ľahostajnosť a nezáujem. Pri návšteve talianskeho mesta Assisi, kde je pochovaný okrem iných aj sv. František, objavíme istú zaujímavosť. V historickom jadre mesta sa nachádzajú starobylé múry a stavby, ktoré sú spevnené železnými skobami. Vidieť ich možno zvonku na múroch a je ich dosť. Napriek tomu nepôsobia rušivo. Sú potrebné na to, aby sa starobylé múry nerozpadli, lebo ich ponúkať na obdiv pútnikom a turistom.

         Nemôžeme zostať apatickí voči svojej viere. Mohla by sa rozpadnúť. Vieru v Krista máme upevňovať preto, aby sme mali čo svetu ponúknuť – Ježiša Krista. Naša viera predstavuje 2000 rokov starú budovu. Sú takí, ktorí by ju najradšej zbúrali a volili by niečo nové. Nič nové sa však bez Krista nevytvorí. Upevniť život do hĺbky sa dá iba cestou spoznávania Pána Ježiša.

2.) Sympatia = náklonnosť k niekomu alebo k niečomu

Sympatia je solídny začiatok, ale nemali by sme zostať iba pri nej. Sympatia by mala prerásť do niečoho hlbšieho, niečoho, čo vytvorí v našom živote stabilitu.

         Istá bytová architektka píše takto, keď odpovedá na otázku, čo je pre ňu domov: „Domov je pre mňa ochrana, útočisko a ilúzia stability.“ Ona vie, že pozemský svet nám nemôže poslúžiť absolútnou stabilitou. Ponúka iba ilúziu stability.

         Náklonnosť ku Kristovi je vhodná ako rozbeh, ale ak sa nezmení na princíp života, zostane navždy ilúziou, nie realitou. Viera v Krista má byť domovom, ktorý nás pripravuje na nebeskú realitu večného života. Dnes mnohí ľudia ani nezbadali, že nemajú vieru, hoci si myslia, že ju majú. Disponujú ale iba ilúziou viery, ktorá sa môže ľahko rozplynúť.

3.) Empatia = vcítenie sa

6. mája tohto roku bol korunovaný nový britský kráľ, Karol III. Pri slávnostnom obrade dostal do rúk o. i. aj typické zlaté jablko, na ktorom je malý kríž. Anglikánsky biskup, ktorý obrad viedol, mu ho podal do rúk a v peknej modlitbe ho vyzval, aby si uvedomil, že všetky pozemské kráľovstvá podliehajú vláde jedného skutočného Kráľa – Ježiša Krista. Je otázne, či sa nový kráľ dokázal vcítiť do tejto myšlienky. Odpovedal na ňu tým, že odsúhlasil zmenu v znaku kráľovskej koruny pre Kanadu. Donedávna bola táto koruna lemovaná malými krížikmi po celom obvode. Teraz ich odstránili a dali tam snehové vločky...Zmenu odôvodnili tým, že: „Takto je lepšie vystihnutá identita krajiny.“

Bez Kristovho kríža niet nijakej identity. O snehovej vločke vieme, že sa časom roztopí. Ak sa toto deje so snehom, tak potom čo sa stane s človekom, ktorý stavia svoju identitu na snehových vločkách.

Voči krížu treba upevňovať postoj empatie, t. j. vcítenia sa do Kristovho vykupiteľského diela, ktoré vyvrcholilo práve na Kalvárii. Dokážeme prijať skutočnosť, že Kristovo kráľovstvo je aj mojím kráľovstvom? Dokážeme prijať skutočnosť, že Ježiš je mojím Kráľom a ja mu navždy podlieham? Dokážem si uvedomiť, že podriadenie sa Bohu je mojou najväčšou výsadou? Empatia s posolstvom Ježišovho kríža má môže priviesť na cestu spásy, a nie empatia so snehovými vločkami.

 

Zmyslom života človeka je spoznávať Ježiša Krista. Ide o symbiózu, prepojenie a súlad medzi modernou súčasnosťou a 2000 rokov starým učením evanjelia. Vyššie spomenutá architektka si rekonštruovala dom a urobila to práve na báze tejto symbiózy. Majstrovsky zladila nové so starým. To, čo je nové, je zjemnené históriou a čo je staré, dostalo punc novosti. Dnes je „retro“ „in“. Retro je v móde. Evanjelium však nie je retro, ktoré sa môže časom z módnych trendov vytratiť. Evanjelium je večné, bohaté a aktuálne posolstvo Boha človekovi. Práve preto má byť ozdobou aj dnešného životného štýlu. Výsledok môže byť nad očakávania. Môže byť nielen oku lahodiaci, ale aj užitočný pre spásu našich duší.

Jedine cez neho

Nie raz v živote sa stáva, že potrebujeme niečo dôležité vybaviť vybaviť. Niečo, čo sa týka jednotlivca, alebo rodiny. Nedarí sa nám. Vtedy nám niekto ukáže rukou na konkrétneho človeka a povie: "Jedine cez neho!". Ukáže na človeka, ktorý má vplyv, ktorý má dosah na tých, ktorí majú v rukách kompetencie a možnosti. 

    Kto by nechcel patriť trvalo Bohu?! Pán Ježiš o tejto našej túžbe vie, a pripomína nám, že je to možné iba cez neho. Hovorí takto: "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca" /Jn 14,6/. Mimo Krista niet spásy. On je naším sprievodcom na dosiahnutie najvyššieho cieľa, ktorým je Božie kráľovstvo. Ako sa má táto prax prejaviť v našom živote?

1.,Pán Ježiš má byť naším prístavom. V bežnej praxi života sa stáva, že pri stretnutí so známymi a po krátkom rozhovore, zakončíme stretnutie slovami: "Prístav sa niekedy na pár slov!". A občas sa tak aj stane. Pristavíme sa u nich na pár alebo aj viac slov. Pristavíme sa a ideme ďalej. 

    Vo vzťahu k Ježišovo to však nestačí. Nestačí sa uňho iba pristaviť, on má byť našim prístavom. Pristaviť sa, to je iba chvíľková záležitosť. Prístav, na druhej strane, je záležitosť rodinnejšia, útulnejšia, istejšia, otvorená pre oddych a nabratie nových síl. Prístav je aj domov, teda východisková i cieľová inštancia. Všetko to je pre nás Ježiš Kristus, náš večný prístav. Žiaľ, niekedy robíme chybu v tom, že sa pri ňom iba pristavíme, čo je nedostatočné. On je disponovaný, aby sa stal pre nás prístavom, v ktorom prebieha rodinnejšia a hlbšia komunikácia, ktorá nemá nikde konkurenciu.

    2.,Pán Ježiš ako neodmysliteľná súčasť života. Každý z nás vlastní niekoľko vecí, ktoré sa stali trvalou súčasťou života. Keby sme sa sťahovali aj desať krát za život, tieto predmety by sa sťahovali spolu s nami. To isté platí aj o návykoch. Putujú s nami všade tam, kde sa pohybujeme. Patria trvalo do kolobehu nášho života. 

    Nemalo by sa tak stať na úkor prítomnosti Ježiša v našom živote. V prvom rade on má byť neodmysliteľnou súčasťou života. Komunikáciu s ním nazývame modlitbou, lebo ona všetko zvrúcňuje, prehlbuje, umocňuje prekonáva, zdoláva a napĺňa. Kto by sa jej nechcel venovať tak často, ako sa len dá?! Kto sa modlieva, u toho Ježiš zakotví natrvalo.

    3.,Pán Ježiš sa nám má zjaviť.  O blížnom niekedy povieme, že "sa tu zrazu zjavil". Napr. vtedy, keď nikoho nečakáme a zrazu niekto príde za nami s nejakou požiadavkou. Alebo vtedy, keď sme nejakého človeka nevideli veľmi dlho a on sa zrazu objaví  v zornom poli života.  

    Aj sám Ježiš sa zjavuje určitým ľuďom po svojom zmŕtvychvstaní. Robí tak preto, aby jeho najbližší uverili, že žije. Sv. Pavol o tom vydáva svedectvo, keď píše, že sa zjavil Kéfasovi/Petrovi/ a apoštolom. . Potom sa zjavil viac, ako 500 bratom,  Jakubovi a napokon aj samotnému Pavlovi /1 Kor 15,1-8/. 

    Chce sa zjaviť aj nám, aby sme si nemysleli, že naša viera je vierou v nejakého mŕtveho Ježiša z Nazareta. Naša viera nie je mŕtva vtedy, ak sa nám Ježiš zjavil tak, že máme túžbu neustále meniť svoj život a orientovať sa na veci Božieho kráľovstva. 

    Ak nás neuspokojujú v živote iba pozemské skutočnosti, ale chceme zdvihnúť svoj zrak vyššie, musíme hľadať Ježiša. Bez neho sa nám to nepodarí. On sám nás uisťuje a zároveň upokojuje slovami: "A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím" /Jn 14,14/.

Naša istota je v Bohu

Istý bývalý profesionálny vojak rozprával o svojich začiatkoch. Hovoril, že výcvik, ktorý musel absolvovať bol extrémne náročný. Nie každý  z adeptov obstál napr. vo fyzickej príprave.  Spomínal na situáciu, pri ktorej musel skočiť z okna niekoľkometrovej starej budovy. Dole boli jeho kolegovia, ktorí držali roztiahnutú celtu a on mal do nej skočiť. Prebleskla mu myšlienka:kde mám istotu, že tí dole držia celtu dostatočne pevne, že sa im pri mojom zoskoku nevytrhne z rúk?

     V koľkých životných situáciách hľadáme takéto alebo podobné istoty? Pýtame sa:kto nám zaručí, kto nám dá istotu, kto garantuje, že sa veci udejú tak, ako si to želáme? V evanjeliu čítame otázku Židov, ktorú adresovali Ježišovi:"Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene" /Jn 10,22-23/. Bola to pre nich doslova existenčná otázka, lebo židovský národ bol čakateľom na príchod vytúženého Mesiáša. Kde máme istotu, že tam, na druhej strane, sa nás budú ujímať Pánove ruky? Všetci si prajeme, aby sme po skončení pozemskej púte zakotvili v Božích spásonosných rukách. Čo máme pre to urobiť?

    1.,Mali by sme žiť v súlade s Bohom. Dnes evidujeme u niektorých jednotlivcov, či skupín, túžbu žiť v súlade s prírodou. Niektoré rodiny organizujú svoj život v duchu súladu s prírodou. Moderné technické prostriedky používajú sporadicky a iba tie najnevyhnutnejšie a iba na nevyhnutný čas. Hovoria, že nechcú prírode ubližovať a že ona sa im za to odmení stavom pokoja v duši. 

    Je dôležité žiť v súlade s Bohom. Neubližovať zámerom Božieho kráľovstva, ktoré chce on realizovať na našom živote. Keď sa snažíme žiť v súlade s Božou vôľou, on sa nám za to odmení pokojom vo svedomí. Ak je správne žiť v súlade s prírodou, ešte dôležitejšie je žiť podľa zásad, ktoré priniesol Kristus v posolstve evanjelia. Životný súlad s Bohom je dobrým predpokladom pre prajné prijatie do večného života.  

    2.,Pouvažujme nad výrazom-zachytiť. Občas sa stane, že cestou autom o niečo zavadíme, niečo zachytíme. Ide o nepríjemnú situáciu. Zachytíme nejaký kameň, či prekážku na ceste. Napokon sme radi, že vznikla iba škoda materiálna a nie iná. Predstavme si inú situáciu. Niekedy chceme zachytiť aspoň úryvok z nejakého rozhovoru. Nachádzame sa niekde na námestí, kde sa koná nejaké podujatie. Nevieme o čo ide, chceme sa dozvedieť viac, preto sa pohneme viac dopredu a chceme zachytiť aspoň pár slov, aby sme sa dostali do obrazu. 

    Dôležité je, aby sme vykročili v ústrety Božiemu slovu. A to preto, aby sme zachytili aspoň niečo z posolstva spásy, ktorú Boh pre nás pripravuje. V živote zachytíme rôzne myšlienky, ktoré nás môžu zmiasť a zneistiť a zároveň spôsobiť duchovnú či morálnu ujmu. Snažme sa zachytiť to, čo nás neraní, ale to, čo nám rany zahojí a to je Božie slovo spásy. Vo svetle tohto slova sa ocitneme na ceste, ktorá s istotou vedie do Božieho kráľovstva.

    3.,Odstrániť starú omietku. Vždy, keď sa renovuje staršia budova, je potrebné o.i. odstrániť staré, zvetrané murivo a omietku. Hovoríme, že to musíme "obiť až do kameňa alebo tehly". Až potom sa môžu nanášať nové prvky, ktoré oblečú budovu do nového šatu. Keby sme tento proces nerešpektovali a hneď naniesli vrstvu novej omietky, po čase by aj tak všetko odpadlo a vznikla by ešte väčšia škoda. 

    Naučme sa rešpektovať tieto zákonitosti aj v duchovnej oblasti života. Nemôžeme žiť novým životom, kým nebudeme pravidelne "obíjať" svoj život od nánosov hriechu. Máme od Boha veľký dar-svedomie. Ono nám naznačí, že treba ísť vo viere až do základu, že obnovený človek je taký človek, ktorý odmieta hriech a túži po novom "nátere" Božej milosti. Novú pečať svojmu životu vtlačíme vtedy, ak starú zvetranú fasádu života v hriechu odstránime. Renovácia života musí obsahovať tieto zákonitosti, lebo nám ich takto podáva samotný Ježiš. V rozhovore s Nikodémom zdôrazňuje:"Musíte sa znova narodiť" /Jn 3,7/. 

    Je prirodzené, že hľadáme istoty v tomto svete. Zháňame sa za novými a novými istotami, ktoré aj tak nemajú definitívnu trvanlivosť. Všímajme si istoty, ktoré ponúka Boh. Svet sľubuje nesplniteľné, ale Boh nám dal najvyššiu záruku  istoty večnosti. Prejavila sa v tom, že poslal svojho Syna na kríž, aby spečatil svoju lásku, ktorá nikdy nevyhasne.

PASTIER A STÁDO

 

 

         Na istú strednú školu nastúpil študent z vidieckeho prostredia. Celá jeho rodina sa už dlhé roky venovala chovu oviec a prevažnú časť roka prežila na salaši. Chlapec mal skôr vzťah k fyzickej práci ako k štúdiu. V škole mu to nešlo, hoci neprepadal, jeho výsledky boli priemerné.

         Raz ho chcel pedagóg pri neúspešnej odpovedi ponížiť, preto mu povedal pred celou triedou: „Vráť sa radšej k ovciam!“

         V istej diecéze na Slovensku mal biskup vážny rozhovor so svojím kňazom,  ktorý chcel zanechať službu. Predstavený sa ho snažil presvedčiť, aby zostal, a to slovami: „Prosím ťa, vráť sa k ovciam!“ (veriacim)

         Vidíme, aký je v tom rozdiel. V prvom prípade išlo o urážku a poníženie. V druhom prípade to bolo chápané opačne. Biskup zdôraznil fakt, že „byť s ovcami“, slúžiť im a komunikovať s nimi je to, prečo by sa niekto mal stať kňazom a neutekať zo služby. Stádo potrebuje pastiera a pastier stádo. To je jedna z mnohých dôležitých myšlienok Nedele Dobrého Pastiera. Čo by sme mali vyprosovať súčasným i budúcim pastierom?

1.)  Odvahu

Ide o odvahu z vonkajších dôvodov, teda z dôvodov nepriazne sveta voči evanjeliu a jeho hlásateľom. Nejde o novú skutočnosť, lebo už veľmi dávno sv. Pavol napísal do Solúna toto: „Veď sami viete, bratia, že sme k vám neprišli nadarmo. Ale po toľkom utrpení a potupovaní, ako viete, vo Filipách, vo svojom Bohu sme našli odvahu lásať vám Božie evanjelium uprostred mnohých ťažkostí.“ (1Sol 2, 1 – 2)

         Jedine Boh môže dať ohlasovateľovi evanjelia takú odvahu, že napriek nepriaznivej klíme spoločnosti sa odhodlá odovzdávať Božie pravdy. Evanjelium nerozoznáva vodnú či nevhodnú atmosféru, lebo ono sa má hlásať „vhod i nevhod“.

         Druhým dôvodom potreby odvahy pri hlásaní evanjelia je vnútorný dôvod. Takto ho opisuje Kniha Zjavenia sv. Jána: „A hlas, ktorý som počul z neba, znova ku mne prehovoril: „Choď, vezmi otvorenú knihu z ruky anjela, ktorý stojí na mori i na zemi.“ Šiel som k anjelovi a povedal som mu, aby mi dal knižku. On mi odpovedal: „Vezmi si ju a zjedz ju! V žalúdku ti zhorkne, ale v ústach ti bude sladká ako med.“ (Zjv 10, 8 – 9) Náuka evanjelia nemá byť záležitosťou chuti alebo nechuti. Ak nechutí, ak zhorkne, nie je to preto, že by bola zle pripravená, ale preto, že vnútro človeka môže byť choré pod vplyvom hriechu. Služobník oltára má ohlásiť, že vtedy bude Božie slovo účinné, ak človek vylieči a odstráni horčinu zo svojej duše. Aj na to potrebuje odvahu. Sv. Katarína Sienská v diele O Božej prozreteľnosti, napísala: „Ty si odev, ktorý zakrýva moju nahotu, a nás, hladných, živíš svojou sladkosťou, lebo si sladký, v tebe niet horkosti, veľká Trojica!“

2.)  Ochota k obeti

Súčasťou tohto procesu je schopnosť prinášať väčšie či menšie obeti a zároveň znášať príkoria. Biblický príbeh Šavla dôverne poznáme. (Sk 9, 1 – 20) Cestou do Damasku mal zjavenie a padol na zem. Do mesta utekal, pretože vlastnil poverenie zatýkať kresťanov, no Boh mu to prekazil. Mal s ním iné plány. Šavol sa plný bezradnosti pýta: „Kto si, Pane?“ Akoby sa pýtal: „Má zmysel obetovať sa pre teba? Čo mi ponúkaš? Akých záruk sa môžem od teba dočkať?“ Takéto a podobné otázky sa môžu objaviť v duši hlásateľa evanjelia, lebo Boh často necháva padnúť do prachu zeme ambície adeptov kňazstva, aby ich duchovný zrak povzniesol vyššie. Pritom ponúka jedinú alternatívu – ohlasovať Krista a odmietnuť ponuky tohto sveta. Ide o veľké životné rozhodnutia, ktoré dokážu zmeniť život jednotlivca o 180 stupňov.

         Šavol je toho typickým príkladom. Šavol vstal zo zeme, otvoril oči, ale nič nevidel. Šavol je patrónom tých, ktorí uvažujú o kňazstve, ale nevidia na ňom nič populárne, nič, čo by pozdvihlo ich status v profánnej spoločnosti. Nevidia veľa možností urobiť kariéru alebo pripojiť sa k spoločenskej smotánke.

         Majú však vidieť iné skutočnosti, napr.: nič tak nenaplní ich dušu ako kňazské povolanie a nič tak nenasýti duše veriacich ako pokrm, ktorý môžu „zhotoviť“ iba kňazské ruky. Kňaz sýti veriacich Božím pokrmom.

         Prednedávnom som čítal o tom, ako desiatky ľudí v Keni pozomierali na následky dobrovoľného vyhladovania. Vodca sekty ich presvedčil, že len vtedy uzrú Ježiša, ak dobrovoľne zomrú od hladu.

         Aký je to rozdiel v ponímaní skutočného poslania kňaza! Kňaz robí opačne – nabáda a povzbudzuje ľudí k opaku. Motivuje ich, aby sa sýtili tým pokrmom, ktorý nám zanechal Pán Ježiš. On sám hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 51)

         Cieľom služby kňaza nie je stádo vyhladovať, ale naopak. Jeho úlohou je odovzdávať Boží pokrm slova i eucharistie. Má to robiť tak, aby veriaci s odvahou a nádejou kráčali v ústrety večnosti.

3.)  Verný obraz Krista

Do múzea Voskových figurín Madam Tussaudovej pribudla nedávno nová postava. Kráľovná Kamila, manželka nového britského kráľa, Karola III. Tvorcovia modelu sa museli s ňou stretnúť a urobiť množstvo detailných záberov, aby vosková podoba čo najviac súhlasila s originálom.

         Duchovný pastier sa má detailne o Ježiša zaujímať. Viac ako o čokoľvek iné. Jeho poslaním je, aby detailne Ježiša spoznával, komunikoval s ním a poznatok presvedčivo odovzdal ďalej. Má odovzdávať čo najvernejší obraz Dobrého Pastiera, a nie figurínu, živého Krista, nie jeho podobizeň. Je dôležité, aby ho spoznávanie Krista neunavilo, alebo aby si nezačal myslieť, že poznanie o Ježišovi už vyčerpal. Ježiš je zdrojom podnetov, ktoré sa nikdy neminú. Duchovný pastier nie je iba akýmsi dispečerom milostí od Krista, ale má byť tvorcom vlastného charakteru, ktorý buduje pozorujúc Ježišovo zmýšľanie a konanie. On buduje seba a zároveň aj iných. Inšpiruje sa Ježišom, aby ho nasledoval a povzbudzuje okolie, aby zdroj čnosti videlo iba v Ježišovi Kristovi.

 

         Ak sa kňaz neodcudzí Kristovi, neodcudzí sa ani stádu, ktoré je mu zverené. Táto axióma platí raz a navždy. Je potrebné, aby sa Cirkev modlila za duchovných pastierov tak, aby ich osobnosť Dobrého Pastiera nikdy nezunovala a aby ich nezunovali ani duchovné potreby veriacich. Pre Ježiša je toto najvyššia priorita, lebo on sám dal život za svoje ovce a nechce, aby im chýbala primeraná starostlivosť zo strany pastiera.

 

Uvidieť Boha

Každý z nás mal alebo má nejaký ľudské vzory. Svoje ideály má detstvo, vek dospievania ani nehovoriac. Dokonca aj v rokoch dospelosti sú niektorí ľudia hodní toho, aby sme im venovali pozornosť, ak nie priamo nasledovali. Existuje logická otázka:koho chceme v živote stretnúť, koho chceme vidieť, s kým by sme sa radi porozprávali skôr, ako odídeme na večnosť? Námetov by bolo určite dosť, veď v ľudskom spoločenstve nachádzame nemálo osobností . Azda by sa našiel aj taký, ktorý by povedal, žeby chcel stretnúť Boha a to nejakým osobnejším spôsobom. 

    Presne tak, ako to urobili istí Gréci, ktorí prišli za apoštolom Filipom a vyjadrili svoju požiadavku:"Pane, chceli by sme vidieť Ježiša"/Jn 12,21/. Skutky apoštolov hovoria o tom istom Filipovi, ktorého Boh poslal, aby sa stal sprievodcom etiópskeho veľmoža , poučil ho o Kristovej náuke a zvestoval mu Ježiša /Sk 8, 26-40/. Filip vystupuje ako taký, ktorý otvára ľuďom srdce i zrak, aby uvideli Ježiša už počas pozemskej púte. Za akých podmienok a či vôbec sa tak môže stať aj dnes?

1.,Boh poslal Filipa, aby sa dostavil na cestu z Jeruzalema do Gazy. Tá cesta bola pustá. Zažiť pustatinu chcú najmä takí ľudia, ktorí sú vyčerpaní hektickým spôsobom života. Pustatina je pre nich dočasným liekom na to, aby zrelaxovali a vrátili sa späť, do kolotoča každodenných povinností. A čo tí, ktorí majú pusto v duši?  Pre nich virvar života nemusí byť plnohodnotným liekom. Pustatinu v duši človeka môže vyriešiť jedine prítomnosť Boha. Iba on môže naplniť vyprahnutú ľudskú dušu, ktorá túži po osviežujúcom pokrme. Máme robiť všetko preto, aby sme aj na večnosť odchádzali sýti Pánových darov, ktoré sú primerané pozemskému putovaniu. Uprostred púšte najviac vynikne studňa. Uprostred pozemských zápasov sa najkrajšie vyníma prítomnosť Ježiša, ktorý sa dáva vidieť a spoznať tým, ktorí po ňom túžia.

    2.,Filip sa pripojil k etiópskemu veľmožovi a išiel s ním kus cesty. Ježiš sa zviditeľňuje tam, kde človek sa pripojí k blížnemu a je s ním v dobrom i zlom. Nie je to ľahké. Zladiť krok s takým, ktorý zaostáva, ktorý je nejakým spôsobom limitovaný, ktorý neustále zápasí s nejakým nedostatkom a najviac sám so sebou, je obdivuhodná čnosť. Ten, kto aspoň na chvíľu upustí od svojho tempa a zvolí tempo slabšieho, ten si vyslúži uznanie. 

    Počas cyklistických pretekov sa stáva, že pretekári spadnú. Automaticky sú pri nich kolegovia z družsta, počkajú, kým sa pozviechajú a pokračujú s nimi primeraným tempom, až kým nedostihnú hlavný pelotón. Aspoň na istý čas zabudnú na svoje ambície, pokoria sa a sústreďujú sa na jedno-ako pomôcť slabšiemu a zranenému. 

    Sám Ježiš vstupuje do tohto procesu, lebo on sa identifikuje aj ako pomáhajúci aj ako ten, ktorý je adresátom obetavej lásky. V tomto procese je Ježiš azda najhmatateľnejší, najviditeľnejší. Účinkuje tam, kde je človek človeku oporou, tam, kde treba ukázať často hrdinské čnosti obetavosti a pokory.

    3.,Vrcholným bodom stretnutia Filipa s veľmožom bol krst. Ide o korunováciu tejto komunikácie. Korunovácia v striktnom slova zmysle, je slávnostný obrad, počas ktorého, položia na hlavu vyvoleného kráľovskú korunu. Nechajú mu ju na hlave iba obmedzený čas, potom ju umiestnia medzi klenoty. Dnes ju kráľ nenosí  tak, ako v rozprávke na hlave, celý čas. Uvidíme, ako to bude o niekoľko dní pri korunovácii Karola III., nového britského panovníka.

    Milosť krstu je slávnostnou chvíľou, ktorá je nekonečne hodnotnejšia, ako korunovácia ktoréhokoľvek panovníka. Neviditeľná koruna milosti daná pri krste, sa už nedá odstániť. Zostáva naveky. A je cestou k absolútnemu cieľu-k bránam večnosti. Človek, ktorý je korunovaný milosťou krstu, má mať ambíciu byť korunovaný nehynúcou slávou vo večnosti. Vážme si dar sviatosti krstu a aj iných sviatostí, ktoré sú pre nás posilou a pokrmom, aby nám boli ozdobou vtedy, keď sa ocitneme pred Pánom života s mrti. 

    Urobme si hierarchiu v idoloch, ktoré sa nám núkajú. Ak bude Pán Ježiš na najvyššom stupni hierarchie, iné idoly nás prestanú zaujímať, najmä vtedy, keby nás mali od Boha odrádzať. Poznanie Ježiša a láska k nemu naplní našu dušu tak,  že on sa pre nás stane hodným nasledovania a poklony.

STRETNUTIE OSOBNOSTÍ

         Kedysi sa mi dostal do rúk program slávnosti, ktorú organizovalo jedno z miest na Slovensku. Jeden bod zaujímavého programu znel: stretnutie s osobnosťami mesta. Účasť na slávnosti prisľúbili ľudia, ktorí sa tam narodili, odišli do sveta a našli si prácu v rôznych oblastiach spoločenského života. Zároveň robia dobré meno svojmu rodisku.

         Veľkonočné obdobie je časom stretnutia sa s osobnosťami Božieho slova, ktoré mali blízko ku Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych. Patria tam: Mária Magdaléna, učeníci – Peter a Ján, Tomáš i emauzskí učeníci (sv. Juraj). Tak, ako existuje vianočný stôl, ktorý je charakteristický pre vianočné obdobie, existuje aj nemenej významný, stôl veľkonočný. Máme túžbu sadnúť si k tomu pomyselnému veľkonočnému stolu spolu s vyššie menovanými osobnosťami, ktoré robia dobré meno prostrediu, z ktorého vzišli. Prečo je to tak?

 

1.) Osobnosti nám ukazujú cestu spásy.

Prednedávnom som si prečítal zaujímavú správu. V Bazilike sv. Petra majú vytvoriť tzv. chodník pútnika. Ide o zvláštny vchod pre tých, ktorí sa chcú zúčastniť sv. omše, vyspovedať sa, prípadne adorovať. Tento chodník pútnika je odlišný od ostatných vchodov do baziliky. Tie využívajú najmä tí, ktorí prichádzajú s úmyslom nasýtiť svoje zmysly telesne a rozšíriť vedomosti o tomto vynikajúcom chráme, ktorý mnohých motivuje navštíviť ju.

         Je čas na obdiv, je čas obdivovať veci spásonosné. Nielen také, ktoré uspokoja zmysly. Je čas, aby sme obdivovali skutočnosti, ktoré nasýtia dušu, nielen telo a rozum. Zmŕtvychvstalý Pán umožnil niektorým, aby obdivovali jeho rany, aby obdivovali vrcholný úkon umučenia, ktorý sa konal na kríži a aby obdivovali jeho prítomnosť po tom, čo vstal z mŕtvych.

         Dnes je čas, kedy by sme mali objaviť v sebe schopnosť konať spásne veci. Životný chodník pútnika sa nám veľmi zíde. Znovu začnime obdivovať význam pokánia, sv. omše či modlitby,
lebo bez týchto úkonov budeme veľmi ťažko hľadať cestu spásy.
Aj naďalej obdivujme veci súvisiace s kultúrou a umením,
ale prinajmenšom rovnako, ak nie viac, venujme svoj čas nájdeniu alebo znovunájdeniu toho pomyselného spásonosného chodníka pútnika, ktorý sa nám predstavuje v Bazilike sv. Petra v Ríme.

 

2.) Osobnosti ako vzor zápasu o vieru

Stať z evanjelia nám pripomína zápas emauzských učeníkov o svoju vieru. Sú zmätení, nechápu, sú frustrovaní, prežívajú najväčšie sklamanie svojho života. Sú prázdni, hľadajú zmysel svojho života. Všetko sa točí okolo Ježiša z Nazareta („Bol to prorok mocný v čine, v reči. My sme dúfali, že on vykúpi Izrael.“) (Lk 24, 13 – 35)

         Ich cesta do Emauz mala byť definitívna, no ukázalo sa, že e to iba „polcesta“, že sa musia vrátiť do Jeruzalema, aby všetkým oznámili, že sa stretli so Zmŕtvychvstalým Pánom.

         Ukazujú nám, že cesta zápasu o vieru je veľmi dôležitá a vôbec nie je stratou času. Práve naopak. Ona môže byť cestou nachádzania zmyslu života. Po tom, čo víťazne vybojujeme zápas viery, nás ešte čaká ďaleká cesta ohlasovania toho tajomstva, ktoré v nás kedysi odumrelo.

         Dnes poznáme miesta, kde sa kedysi viedli tuhé boje za slobodu. Svedčia o tom mnohé pamätníky, ktoré sa nachádzajú v duši, lebo tam prebiehajú tuhé boje so životnou otázkou: „Ako ďalej?“ V dnešnej dobe je takýchto zápasov veľa. Nevidíme do ľudských duší. O niektorých ľuďoch by sme ani nepovedali, že v ich vnútri prebieha boj. Niektorí ho vzdali veľmi ľahko, viera v nich nebola zakorenená. Iní stále zápasia, lebo vedia, že jediný, kto „vykúpi Izrael“, je Ježiš Kristus, ktorý je pravý Boh.

 

3.) Osobnosti nám ukazujú, že všetko je prepojené s Bohom

Boh dáva niektorým ľuďom milosť, aby videli širšie súvislosti, aby vnímali prepojenie celého sveta s Bohom. Iní sú vďační za to, že vidia aspoň prepojenie svojho života s Bohom, alebo sa aspoň o to pokúšajú.

                   Všimnime si Pána Ježiša. Pripojil sa k emauzským učeníkom inkognito a hovoril a vysvetľoval im všetky miesta z Písma, ktoré sa naňho vzťahovali. Išlo mu o to, aby obidvaja pochopili, že celé Sv. písmo je prepojené s jeho osobou, že o ňom hovorí, že ho neomylne favorizuje ako Mesiáša, ktorý má prísť. On je centrom celých dejín ľudstva a všetko k nemu smeruje.

         Každý majster – elektrikár, vodár, plynár, atď. chce pri práci vedieť, ako je čo a kde prepojené. Privíta schému, ktorá mu uľahčí  prepojenia, ktoré sa z vonkajšieho pohľadu nedajú určiť.

         Prepojenia nášho života sú pre mnohých akoby neprebádané. Z vonkajšieho pohľadu na životoch niektorých nebadáme väzby na Boha, ale môžeme sa mýliť, lebo nevidíme dovnútra. Platí to aj opačne. Čo sa navonok zdá, ako puto s Ježišom, môže ísť iba o mylnú interpretáciu, ktorá sa so skutočnosťou rozchádza. Prepojenie človeka na Boha je síce tajomnou skutočnosťou, ale platí to biblické: „Po ovocí ich poznáte.“ Pravé prepojenie na Boha sa musí prejaviť v dlhodobej snahe o čnosti podľa vzoru Ježiša Krista, ktorý je naším cieľom.

 

         Naše eucharistické zhromaždenia by mali byť stretnutiami osobností. Neznamená to, že všetci musíme zaujať v spoločnosti vrcholné miesta popularity, ale to, že sme uverili v Ježiša Krista umučeného a zmŕtvychvstalého. Uveriť v toto tajomstvo v dnešnom svete je veľkým prejavom osobného prežívania spoločenstva s Ježišom. Zostaňme takýmito osobnosťami každý v prostredí svojho života. Všade si nosme v duši, ale aj v skutkoch života odkaz na zmŕtvychvstalého Pána. Tak ako apoštolom po zmŕtvychvstaní, aj nám prináša to isté posolstvo: „Pokoj vám, ja som to! Nebojte sa, aleluja!“

Osobnosťou zostáva do konca života ten, kto si vieru uchová, prehĺbi a prinesie až k bránam večnosti.