Adventná /úvaha/.

V živote občas stojíme pred niečím alebo niekým dôležitým. Napríklad pred rozhodnutím, ktoré môže mať podstatný vplyv na život. Občas stojíme, obrazne povedané, pred nejakou komisiou, ktorá rozhoduje väčšinou v intenciách:áno alebo nie. Nezriedka stoja ľudia pred tribunálom, ktorý má kompetencie rozhodovať o vine, či nevine./samozvaných tribunálov je neúrekom!/ Nezabudnime na to, že skoro všetci denne stojíme pred zrkadlom, lebo sa zaujímame o zovňajšok. Niektorí si však dávajú záležať na tom, aby sa postavili pred zrkadlo svojho svedomia a urobili hlbkovu sebareflexiu. 

    Pre adventný čas nám Božie slovo odporúča aby sme sa "postavili pred Syna človeka" /Lk 21,36/. Raz príde čas, keď tak urobíme všetci ako definitívu pre svoju večnosť. Ale v adventnom období tak môžeme urobiť akoby medzizastávku, medzihru na našej životnej púti. Koho máme pred sebou, keď sa postavíme pred Boha? 

    1.,Boh-štedrý Otec. Jedna z modlitieb Ranných chvál obsahuje takúto myšlienku:"Nech ťa /Pane/ chvália na ústa i srdce, lebo všetko, čo sme, je od teba". Je čas uvedomiť si štedrosť Boha, ktorý ju chce aplikovať na všetkých ľudí. Ako ťažko je však o tom presvedčiť tých ľudí, ktorí trpia tragickým nedostatkom potravy, alebo prežívajú hrôzy vojny..Človek môže vrhnúť zlé svetlo na túžbu Boha nasýtiť všetkých pokrmom a pokojom. Človek sa môže vzpriečiť Božej iniciatíve a zdevastovať to, čo Boh zasieva. Preto mnohí nezažívajú slasť sýtosti a pokoja. Božiu dobrotu , však, môžu cítiť v tých, ktorí sa usilujú ich biedu zmierniť. Je možné, že pri dôkladnom hľadaní, objavíme možnosti pomoci aj v adventnom čase, ktorý pred nami otvára svoje dvere možností a pre iných hojnosti /našim pričinením/. 

    2., Pred Boha sa postavme ako pred Sudcu. Nie, nepostaví sa pred nás s gilotínou alebo železnými reťazami, ktoré by si pre nás pripravil na mieru. V tichu sústredenia on a, posúdi najlepšie to, či sa náš život uberá správnym smerom a podá nám o tom správu. Ďalej on b,rozsúdi naše vnútorné zápasy a nepokoje, ktoré zatiaľ nemajú víťaza. My sme bezradní, on sa nikdy nemýli a pomaly rozpletá naše zatúlané a komplikované myšlienky a vzťahy. Je pravda aj to, že on c, nás neodsúdi, ak konáme "zmierovacie" iniciatívy voči nemu a našim prípadným hnevníkom. Takýto Sudca je pre nás dôležitý z hľadiska spásy. Takéhoto Sudcu hľadajme, kým máme čas. 

    3.,Neobávajme sa s Bohom stretnúť ako so svojim priateľom. Neobávajme sa, že tento krok bude pre nás rizikový. On sám nás nazval priateľmi / Jn 15,14/. Charakteristickým znakom priateľa je obetavosť. Obetavosť až do krajnosti. Slovo priateľ používajme s tým najčistejším úmyslom, bez nánosu , ktorý nám dnes servíruje v súvislosti s týmto pojmom,  doba plná žiadostivosti. Vrcholným prejavom Ježiša-nášho priateľa voči nám je jeho obeta na Kalvárii. Koľkých ľudí nám odhalí večnosť ako našich priateľov, lebo sa za nás obetovali a pritom upadli /žiaľ/ v našom živote do zabudnutia ? A koľkí budú odhalení pred Bohom ako falošní priatelia a my sme ich považovali /mylne/ za opory nášho života? V adventnom čase nájdime odvahu niekomu poslúžiť tak, aby ak nie súčasnosť, tak večnosť, ukázala naše priateľské zmýšľanie konanie, v najčistejšom slova zmysle. 

BDEJTE!

 

V istej obci boli pravidelné záplavy. Zvlášť jednu ulicu stíhali tieto nepriazne počasia. Počas letných búrok sa zdvihla hladina potoka tak vysoko, že voda zaplavila pivnice a spodné časti príbytkov. Po čase sa podarilo potok zregulovať. Záplavy prestali. Aj napriek tomu chodievali niektorí obyvatelia počas dažďov k potoku monitorovať situáciu. Niektorí sa im prihovárali slovami: „Veď už nič nehrozí, načo tam chodievate?!“ No tí, ktorí záplavy zažili, sa nedokázali ubrániť pocitu, že musia byť na pozore.

         Pán Ježiš nám na prahu Adventu prízvukuje: „Bdejte! Majte sa na pozore!“ (Mk 13, 33 – 37) Bez ohľadu na to, či niečo hrozí alebo nie, či evidujeme potenciálne nebezpečenstvo alebo nie. Záplavy sú tu stále, ale najmä záplavy bludov a pochybení vo viere. Bdelosť je teda na mieste. Prečo? Na to nachádzame odpovede v Božom slove.

1.)„Je to tak, ako keď človek odcestuje.“

Ak Pán odcestuje, ako sa zabezpečí v dome poriadok? Kto ho bude udržiavať a za akú cenu? Mnohí žijú tak, akoby Boh odcestoval. Nie na istý čas, ale navždy. Odcestoval a všetko nechal na svojvôľu ostatného personálu. Veci, ktoré boli v poriadku, sa zmenili na anarchiu, a tak si každý robí podľa svojho.

Akísi mládežníci zorganizovali v čase neprítomnosti rodičov párty. Byt sa zmenil na nepoznanie. Domáci organizátori si v duchu hovorili: „Kým prídu rodičia, všetko dáme do poriadku, nič nezbadajú.“

Sú ľudia, ktorí presne takto zmýšľajú: „Kým príde Boh, všetko dáme do poriadku, všetko bude tak, ako bolo.“ Nestačí, aby veci boli tak, ako na začiatku. Pán Ježiš hovorí, že hospodár pred svojím odchodom rozdal talenty a požadoval, aby sa s nimi hospodárilo. Pri návrate nechcel nájsť prvotný stav, ale znásobené dary. Boh sa pri svojom návrate neuspokojí s naším prázdnym srdcom. Chce ho nájsť obohatené o obety, ktoré sme priniesli.

2.)„Pán...svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu...“

Dôležité sú tu najmä dva pojmy: moc a práca. Moc si žiadame a prácu vyžadujeme. Moc si žiadame pre seba. Pocit vlastnenia akejkoľvek moci je slastný. Mať moc v rukách je nebezpečné. Nie každý vie s mocou manipulovať. S mocou musí byť spojená zodpovednosť. Ak nie, tak potom je moc spojená s násilím a aroganciou. Výsledkom je utrpenie človeka. Platí to na akomkoľvek stupni spoločenského rebríčka. Moc, ktorú má človek, má byť koordinovaná a podriadená moci toho, ktorý je Pánom života a smrti. Vtedy bude požehnaním pre celé spoločenstvo.

         Moc si teda žiadame a prácu vyžadujeme. Väčšinou od iných, menej od seba. Sme citliví na to, keď sa nestretneme s tzv. profesionalizmom vo svojom prostredí. Toto žiadame najviac od svojho okolia. Seba dokážeme oslobodiť od náročných kritérií, ktoré nemilosrdne aplikujeme na blížnych. Ak máme moc, žiadajme o pomoc mocného Boha a zároveň od seba vyžadujme silu svedectva.

3.)„... vrátnikovi prikázal bdieť.“

Dnes si máloktorá inštitúcia dokáže povedať: „Posaďme niekoho na vrátnicu.“ Nemôže si dovoliť riskovať stratu svojho renomé. Človek prvého kontaktu má reprezentovať a zároveň prezentovať. Reprezentovať vonkajškom a vystupovaním a prezentovať sa základnými vedomosťami o danej inštitúcii, aby sa návštevníci zorientovali.

         Kresťan akoby sedel na vrátnici sveta a pomáhal iným, aby sa zorientovali a našli spásu. Reprezentuje Krista ako jeho nasledovník, ktorý sa oblieka do šatu sviatostí a svoj život prijíma ako nepretržitú službu. Ponúka ju tým, ktorí robia prvé kroky v budove Cirkvi alebo o tom uvažujú.

         Kresťan aj prezentuje svoje srdce, ktorého sa zmocnil Boh. Prečo sa tak stalo? Túto skúsenosť s Bohom vystihol sv. Augustín takto: „Prídeš k prameňu (Bohu), z ktorého na teba padala iba rosa. Uvidíš samo nezahalené svetlo, z ktorého sa ti iba nepriamo, okľukou, dostáva do tmavého srdca jeden lúč, lebo sa očistíš, aby si mohol doň hľadieť a zniesť ho.“ (LH IV., s. 570)

 

         V Božej blízkosti sa víria a dvíhajú hladiny jeho milosti. Najviac ich dostávame pri eucharistickom stolovaní. Ak sme blízko, ujde sa nám hojná miera. Hojná preto, aby sme dokázali vzdorovať záplavám hriechu. Tie sú síce silné a ničivé, ale vody Božej milosti sú mocnejšie a liečivé.     

Mládeži

          Na najvyššej športovej úrovni sa začína presadzovať mladý slovenský hokejista, Martin Pospíšil, má 24 rokov. Čítal som o ňom, že už prekonal 5 otrasov mozgu. Z toho dva tej najvyššej kategórie. Mnohí si povedali: „Chlapče, váš si zdravie a vráť sa k bežnému životu!“ No on pokračuje vo vrcholovom športe a ide za svojím cieľom. Človeku napadne jediná otázka: Aký obrovský potenciál má mladý človek?! A to je to, načo chce poukázať svet i Cirkev – na budúcnosť, na potenciál.

         Dnes slávime 38. svetový deň mládeže (1985). Cirkev od mladých očakáva veľa – čo to je? Odpoveď nájdeme v spoločných modlitbách 33. nedele cez rok. Čítame tam: „Aby mladí ľudia, ktorí hľadajú svoje miesto v živote, rozpoznali svoje talenty, správne si zvolili povolanie a v službe druhým nachádzali svoje šťastie.“ Ide o stručné, ale podstatné skutočnosti, ktorými sa majú mladí ľudia zaoberať. Týka sa to aj tých, ktorí sa im venujú a vychovávajú ich.

1.)Mladý človek má hľadať svoje miesto v živote.

Istí novomanželia sa rozhodli vycestovať dlhodobo do zahraničia. Oznámili to každý svojim rodinám. Obidvaja dostali rovnakú otázku: Z čoho budete žiť? Otázka smerovala k zdroju obživy. Mala aj duchovný rozmer. Z čoho budete žiť duchovne, keď tam, kam idete, nie sú ani naše kostoly?

         Hneď sa nám núka druhá otázka: Podľa čoho budete žiť? Aké zásady si zvolíte? Zásady, ktorých sa človek drží, by nemali ubližovať, ale zveľaďovať, prehlbovať vieru. Cieľom zásad má byť slobodný človek, ktorý má dôležitú úlohu – plniť Božiu vôľu. Má to robiť presvedčivo a radostne. Zásady nemajú tyranizovať, ale viesť k pravej slobode života podľa evanjelia. Takisto platí, že nie je dobré svojimi zásadami vyvíjať nátlak na iných. Možno ich ponúknuť a svojím spôsobom života dokazovať, že majú blahodarný vplyv na dušu. Ak vychádzajú zásady z evanjelia, človek, ktorý sa ich drží, našiel svoje miesto v živote.

2.)Mladý človek má rozpoznať svoje talenty a správne sa rozhodnúť pre povolanie.

Ak ide o veriaceho človeka, má dať šancu aj duchovnému povolaniu. Aj napriek súčasným okolnostiam, ktoré duchovné degradujú a jeho adepta skoro kriminalizujú, má nechať priestor Božej milosti. Má umožniť, aby sa Boží hlas stretol s jeho dušou. Je potrebné, aby sa Boží hlas stretol s jeho dušou, aby mohol Boh poslať svoj pozdrav a aby duša primerane odpovedala. Predpokladá sa však, že mladý človek zostúpi viac do hĺbky života a tam sa bude pýtať ohľadom svojho životného povolania. V hluku a zmätku sveta sa to väčšinou nedozvie.

Dnes sa nám núkajú heslá typu: Dajme veciam druhú šancu, aby sme ekologicky ozdravili svet. Poďme vyššie a dajme šancu duchovnému povolaniu, aby mal kto evanjeliovo uzdravovať svet pre potreby Božieho kráľovstva.

3.)Životné šťastie má tvár obetavej služby.

Kedysi pred rokmi bol istý chirurg známy tým, že zanechal po zákroku charakteristický rez na tele pacienta. Vždy hovorieval: „Toto je moja robota. Podľa toho ma poznáte. To je akoby môj podpis.“

Mladý človek má mať ambíciu zanechať všade svoj charakteristický podpis obetavosti. V každej činnosti má byť čitateľný jeho rukopis láskavej služby. Ak prijíma sviatosť Kristovej lásky, t. j. eucharistiu, získava dobrý základ pre takýto postoj k životu. Najsvätejšia obeta – sv. omša – nás všetkých, najmä mladých, robí pripravených na cítenie s tými, ktorí sa ocitli v zložitej situácii.

Nezabúdajme na to, že zárodky obetavého životného postoja sa objavujú už v rodine. Ak v nej vládne atmosféra prajnosti, obetavosti, vytvára sa tak trvalá predispozícia na spôsob zmýšľania a konania podľa vzoru Ježiša Krista. Svet i Cirkev majú potom úžitok z mladých ľudí, ktorí vzdorujú sebectvu a pôžitkárstvu evanjeliovým duchom nezištnej lásky.

 

V súčasnosti zažívame mnohé otrasy. Týkajú sa spoločensko-politického života, ale aj života náboženského. Nie je ľahké udržať si a prehlbovať vieru. Mladý človek vstupuje do náročných čias. Ale s istotou možno povedať, že má potenciál. Potenciál na prekonávanie prekážok i na svedectvo viery. Modlime sa za mládež, aby využila svoj potenciál tak, aby sa zápas o dobro evanjelia nevytratil z tohto sveta.

Svetový deň chudobných

 

         Pred rokmi vystupoval v televíznom programe bývalý vysokopostavený manažér, ktorý sa pohyboval v automobilovom priemysle. Volal sa Štefan Chudoba. Reláciu moderoval už nebohý slovenský herec Milan Lasica. Manažérovi sa prihovoril spôsobom, ktorý mu bol vlastný, tzn. s jemnou iróniou a humorom. Manažérovi položil otázku: „Ako to ide dohromady – Chudoba a sponzor?“ Otázka vyvolala na tvárach všetkých zúčastnených úsmevy. Ale zároveň navodila aj tému dnešnej nedele.

         Dnes si pripomíname Svetový deň chudobných. Nedávno sme slávili spomienku na sv. Alžbetu Uhorskú, ktorá je patrónkou všetkých chudobných. Chudobní sú našimi sponzormi, ale smerom do večnosti. Keď sa usilujeme ich život vylepšiť a venujeme im určité finančné prostriedky, oni sa nám potom odvďačia. Keď prekročia prah večnosti, stávajú sa našimi sponzormi večného života, lebo za nás prosia.

         Prečo sa máme zaoberať otázkou chudobných?

1.)Pán Ježiš hovorí: „Chudobných budete mať vždy medzi sebou.“ (Jn 12, 8)

Chudoba tu vystupuje ako konštanta pre náš pozemský život. Slovo „konštanta“ prekladáme ako nemennú hodnotu. Z toho vyplývajú pre nás dva paradoxy:

a)    Do konca čias nezmizne chudoba z tohto sveta.

Chudoba je podľa Božej prozreteľnosti trvalou súčasťou života. My ju máme odstraňovať, ale chudobní medzi nami vždy budú.

b)   Chudoba ako hodnota.

Spýtajme sa hociktorého chudobného, či je spokojný s tým, že je chudobný. Väčšina odpovie záporne. Málokto sa zmieruje s tým, že má byť chudobným človekom. Napriek tomu Ježiš hovorí o chudobe ako o istom ideáli. V histórii Cirkvi sa vždy našli jednotlivci, ktorí žili chudobu ako ideál, prostredníctvom ktorého nasledovali Pána Ježiša. Do tejto oblasti treba zahrnúť aj ľudí, ktorí sa všemožne snažia vymaniť z objatia chudoby, ale nedarí sa im to. Napriek tomu svoju situáciu prijímajú ako Božiu vôľu. Sú odkázaní na pomoc blížneho, ale hlavne na Božiu milosť, aby aj v stave chudoby mohli plniť Božiu vôľu. Teda chudoba je tu ako trvalý jav. Trvalým javom by preto malo byť naše angažovanie sa v jej odstraňovaní.

2.)Svet chudobných umožňuje iným, aby otvorili svoje srdcia.

Platí tu to biblické: „Effeta!“ „Otvor sa!“ (Mk 7, 34) V dnešnom svete sa často hovorí, že je potrebné niečo odblokovať v zmysle používania techniky. Bežný používateľ to nedokáže, ale sú špecialisti, ktorí to zvládnu. Je dôležité, aby sme dokázali odblokovať lakomstvo, ktoré chudobní okusujú takmer denne. V tomto prípade je špecialistom na odblokovanie evanjeliová láska chudobného Krista. Iba jeho príklad dokáže odblokovať zatvrdnuté lakomé ľudské srdcia.

              Na obchodoch nachádzame visačky, na ktorých je z jednej strane napísané – Otvorené a z druhej strane – Zatvorené. Postup je veľmi jednoduchý. Podľa potreby sa visačka otočí buď na jednu alebo druhú stranu. Stačí len otočiť.

              Srdce človeka sa len tak ľahko obrátiť nedá. Z večera na ráno to nie je možné dosiahnuť. Dosiahneme to až vtedy, keď vo vnútri svojho srdca pobadáme, že aj od nás sa očakáva aktívna účasť na odstraňovaní chudoby. Ľudské srdce nie je možné rýchlo premeniť tak ako visačku na obchode.
Zo srdca, ktoré má napísané – Zatvorené – sa môže stať srdce s výrazom – Otvorené. Tu ale musí pôsobiť Božia milosť. Deň chudobných je dôležitým dňom pre tých, ktorí by mali pretvoriť svoje srdce z bodu pohŕdania chudobnými do bodu aktívnej obetavej služby.

3.)Chudobná vdova (Mk 12, 41 – 44)

Chudobná vdova bola Ježišom ocenená, hoci dala iba minimum – nejaké dve drobné mince. Mnohí boháči nad tým pohŕdavo mávli rukou, pretože sami dávali veľké sumy. Lenže ich príspevok Boh neocenil tak, ako chudobnú almužnu dotyčnej vdovy.

         Chudobní svojou prítomnosťou spôsobujú určitú vyrovnanosť v spoločnosti. Materialisticky založení ľudia by svet pochovali. Pochovali by vzťahy aj ducha spoločnosti. Naopak, chudobní spôsobujú rovnováhu. Pritom sú inšpirovaní vzorom sv. nazaretskej rodiny. Vtedy asi nebolo chudobnejšej rodiny ako bola rodina Jozefa, Márie a malého Ježiša. Z chudoby tejto rodiny vzišiel najväčší klenot ľudstva – Mesiáš, Boží Syn. Chudobnejší ľudia sú viac otvorení na hľadanie Boha a utiekajú sa k nemu.

         Pre nás je to povzbudenie, aby sme našli rovnováhu v srdci. Existujú legitímne spôsoby, ako zmeniť atmosféru v srdci, aby sa stala prajnejšou voči situácii chudobných. Cirkev podporuje chudobných od nepamäti. Nepodporuje chudobu ako takú, ale pomáha chudobným. Má osvedčené zdroje, cez ktoré prúdia prostriedky prispievateľov na tieto ciele. Aj v dnešnej dobe je potrebné, aby využívali hlavne takéto. Nepodporujme takých ľudí,  ktorí si tieto prostriedky nevážia a zneužívajú ich rozmanitým spôsobom. Treba použiť adresné a overené chodníky s tým, že naše milodary nájdu správneho adresáta. Aspoň raz v roku by sme mali svojím príspevkom – buď ako jednotlivci alebo ako rodina – podporiť chudobných v ktorejkoľvek časti sveta.

 

         V histórii Cirkvi si mnohí vyvolili evanjeliovú chudobu ako životnú métu. Hrdinsky sa zriekli všetkého materiálneho a vytvorili veľkolepé diela. Nie je potrebné, aby sa dnes bohatí stali chudobnými. A tiež nie je potrebné, aby sa chudobní stali bohatými. Ide o vyrovnanosť v živote človeka – aby majetnejší sa stali ušľachtilými sponzormi a chudobnejší aby ďakovali za dar akejkoľvek pomoci. Vďaka tejto vyrovnanosti by svet dosiahol rovnováhu, ktorá by bola oslavou Boha. Toho Boha, ktorý je najmocnejší a najbohatší, ale zároveň toho, ktorý nám zanechal nádherný príklad chudoby v osobe Ježiša Krista.

 

Ako zvládnuť základ?

 

         Vždy, keď sa človek zaúča do nejakej činnosti, hovoria mu,
že najprv musí zvládnuť základ. Ide o základné kroky, poučky, definície alebo pohyby. Až potom, keď zvládne základ, môže sa dostať vyššie a priúčať sa náročnejším činnostiam.

         Ako sa môžeme priúčať večnosti? Čo patrí medzi základné veci, ktoré sú akousi abecedou na dosiahnutie večného cieľa?

         Tieto základné kroky objavíme napríklad v podobenstve
o 10-tich pannách (Mt 25, 1 – 13).

1.)Skúsenosť z podobenstva nás učí, že lampa a olej patria spolu.

Prázdna lampa bez oleja je nepoužiteľná a olej bez lampy nemá žiadne využitie. V obidvoch prípadoch je naša reakcia rovnaká. Bola by to škoda. Lampa je viac na očiach, málokedy na ňu zabúdame.
Na olej zabudneme, lebo si myslíme, že je už vo vnútri, že ho tam už niekto dal pred nami.

         Z pohľadu viery nie je prázdna lampa nič iné ako póza. Pózovať môže hocikto. Ak zapózuje človek, kt. nič nedokáže, ide len o prázdne gesto. Ak však zapózuje človek, ktorý má talent, jeho póza nie je plytká ani prázdna. Má hĺbku.

         Viera bez uživotnenia je len prázdnou pózou. Viera v praxi je postojom duchovne bohatého človeka, ktorý pochopil veľa z Ježišovej náuky a svedčí o dôležitosti spojenia lampy s olejom a života
so skutkami viery.

 

 

2.)Ježišovo podobenstvo nás formuje v tom zmysle, že sa máme učiť bdeniu.

Ženích do polnoci neprichádzal, všetci zaspali. Bdenie nie je ničnerobenie, nie je ani prázdnou a bezduchou sekvenciou ľudského života. Nejde ani o frustráciu či dezilúziu z nevydareného života. Bdenie podľa evanjelia nie je ani premárnením spánku a zaháňania driemot.

         Predstavme si človeka, ktorý sa nachádza v bdelej kóme. Nemôže sa hýbať, ani komunikovať. Nedáva najavo, čo sa v ňom odohráva, ale žije.

         Evanjeliové bdenie znamená to, že človek je akoby paralyzovaný pre skutky zla, nehýbe sa v rytme tohto sveta, nereaguje pozitívne
na všetky jeho podnety. Napriek tomu žije, ba žije plnohodnotný život. Je pevne spojený s Kristom, ktorého síce fyzicky nevidí, no s otvoreným srdcom ho očakáva. Čnosť bdenia dosahujú tí, ktorí žijú síce na tomto svete, ale svoje najvyššie a najhlbšie nádeje a ambície vkladajú do života s Bohom.

3.) K podstatným úkonom viery patrí aj schopnosť vrátiť sa k zdroju a načerpať (Choďte radšej k predavačom a kúpte si olej.)

Tento návrat nie je stratou času, neznamená ani zaostávanie v určitej činnosti a ani nikoho neusvedčuje zo zábudlivosti. Tu ide o pokoru, podľa ktorej môžem napredovať iba vtedy, ak sa vrátim a doplním z renomovaného zdroja. Bez tohto návratu nebudem rásť ani duchovne plodne konať. Vraciam sa vtedy, keď som pochybil
či zhrešil. Vraciam sa vtedy, keď cítim, že moje vnútro je skoro prázdne alebo vtedy, keď potrebujem nové impulzy, lebo pôvodné nadšenie viery zvetralo. Zdroj – Kristus – je nemenný. Čaká, je neustále bohatý, nestráca na hodnote, prijíma všetkých bez rozdielu. Neškrtí prítok milosti pre hriešnikov. Svoju výdatnosť poskytuje všetkých, ktorí si uvedomia, že bez tohto božského zdroja sa stáva ich život suchopárny a nič hodnotné sa v ňom neurodí.

Tí, ktorí sa nevracajú k zdroju Božích darov a utekajú bezhlavo vpred, ženú sa za chimérou a vidinou šťastia, ktorá sa začne strácať a meniť sa na vyblednutý plagát niekde pri ceste.

 

         Meškajúcim pannám  evanjelia by sme dali druhú šancu. Nabudúce by sa určite lepšie pripravili. Na zvládnutie základu sa treba ponamáhať. Základy sú ťažké a dosť bolia. O to radostnejšie sa potom stavia smerom nahor.

Niečo o prvých miestach

Predstavme si situáciu zo školských lavíc. Pedagóg reaguje na žiaka, ktorý je známy svojou nedisciplinovanosťou. Upozorní ho napr. takto:"Sadni si tak, aby som na teba videl". V inom prípade ho usadí, na veľkú nevôľu dotyčného žiaka , do prvej lavice. 

    Podľa evanjelia sa na prvé miesta pozerali inak zákonníci a farizeji. Tých nemusel nikto vyzývať, aby sa zviditeľňovali, lebo sa o to starali sami. Ježiš, keď podáva ich negatívnu charakteristiku, hovorí:"Všetko,čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli" /Mt 23, 1-12/. Chtiac-nechtiac, ľudia si ich nemohli  nevšimnúť. Nárokovali si na všetky viditeľné a zároveň podstatné miesta v spoločnosti. Boli presvedčení, že tak to bude naveky. Ježiš ich presvedčenie naštrbil, keď ich verejne obvinil z pokrytectva.

     Na čo kladie Ježiš dôraz?

    1.,Dáva na javo, že on má právo zamiešať poradie dôležitosti. Do konečného zúčtovania prehovorí on. Vysvetľuje:"Kto je medzi vami najväčší, bude vašim služobníkom". V prvom rade tu hovorí o sebe. On-Boží Syn, sa obetuje pre všetkých ako najposlednejší sluha. A dobrovoľne prijal smrť, ktorá bola vtedy charakteristická pre najhoršieho zločinca.

     Čomu alebo komu dnes ľudia slúžia? A.,Slúžia "svojmu zámeru". Niekedy veľmi bezohľadne a nezákonne. Tento trend sa alibisticky vysvetľuje v kladnom slova zmysle ako-urobiť všetko, čo je potrebné pre dosiahnutie svojho cieľa. B.,Poslúžia "dobrej veci". Je len otázka, čo sa pod tým dobrom skrýva. Nie je dobro ako dobro. Skôr, ako by sme prikývli na takúto činnosť, overme si, či požadované dobro súhlasí s morálkou evanjelia a s dobre formovaným svedomím. C.,Ponuka poslúžiť "dobru človeka". Pomáhať iným v ich biednom položení je nanajvýš ušľachtilé a vždy aktuálne. Pomáhať iným k spáse je pred Bohom vysoko hodnotené, hoci svet takéto kategórie neuznáva a usiluje sa ich vymazať zo všetkých  médii,štúdií a diskusií. Kto dnes verí tomu, že spása je tá najdôležitejšia úloha v živote? A my sme povolaní, aby sme toto hlásali...

    2., Ježiš rieši otázku titulov. Hovorí svojim poslucháčom, aby sa nenechali oslovovať  rabbi, učiteľ ba ani otec. Farizeji naopak. Oni si na tomto oslovení potrpeli. Ježiš všetkých učí, že jediným oprávneným nositeľom týchto titulov je on sám. Všetky sa naňho vzťahujú. Otázku titulov vyriešil raz a navždy. Nikdy mu nebudú odňaté. 

    V dnešnej dobe sa o mnohých verejných činiteľoch hovorí, že svoje tituly/akademické/ získali podvodom. Odmietajú sa k tomu priznať. Pri zohľadnení všetkých aspektov spravodlivosti, by im nemali patriť. 

    Je tu dôležitá otázka: z akého titulu máme odmietať niektoré ideály sveta? Z akého titulu máme pozerať na svet očami evanjelia? Z akého titulu máme považovať Ježiša Krista za Mesiáša a nášho Vykupiteľa? Z titulu nasledovania Krista. Ten, kto ho nasleduje úprimne, má v duši pokoj, našiel zmysel života a už nepotrebuje hľadať inú, alternatívnu cestu spásy. Titul-nasledovník Krista je našim najkrajším pomenovaním. 

    3.,Počas svojho krátkeho života sa stretával sv. Ján Krstiteľ s predstaviteľmi viacerých stavov. Prichádzali k nemu ako kajúcnici, ktorí hľadajú odpoveď na otázku:čo máme robiť? Po ňom začal verejne účinkovať sám Ježiš. Kritizoval farizejov a zákonníkov t.j. miestne autority. Celkom logicky sa ho ľudia pýtali:čo máme teraz robiť? Čo máme robiť, keď nemáme oporu v tých, ktorí nás vedú? Otázka je nadčasová. Platí aj dnes. 

    Podľa evanjelia, by Ježiš odporúčal to, čomu sa hovorí:plnenie svojich povinností. Ale dodal by, že máme mať väčšiu vnútornú slobodu a väčší rozmer lásky. Kto sa učí takto zmýšľať a konať, len tak ľahko nezlyhá. Povedal by, že máme vkladať väčšiu dôveru do komunikácie s ním. Tam získavame potrebnú silu do všetkých zápasov. 

    V prípade ťažkých chorôb a diagnóz sa niekedy ponúkne ľuďom pokusná liečba. Neoverená, riskantná, ale často predstavujúca jediné riešenie. Ľudia do nej vkladajú svoje nádeje. Niekedy pokus vyjde, inokedy nie. 

    Božia terapia nie je pokus. Viera v Ježiša nie je improvizáciou ani riešením 50 na 50. Boží postup je overený, dostupný a plnohodnotný. Boh však necháva slobodu, nikoho nenúti, aby ho prijal. Niet nad život s Bohom. V Ňom sa snúbia všetky hodnoty a dannosti, ktoré niekedy márne očakávame od svojho okolia. Iba on môže dať nášmu srdcu patričný zápal. 

    Usporiadajme si svoj život tak, aby Boh na nás videl. Neschovávajme sa pred ním. A pre svoje okolie si zachovajme zásadu:"Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky... /Mt 5,16/. Boh sa bude cez nás zviditeľňovať. 

ČO SO SVÄTÝMI?

 

         Predstavme si situáciu, ktorá je nám viacerým dobre známa. V rodine zomrie otec alebo matka a zostanú po nej veci, napr. ošatenie. Keď išlo o veriaceho, zostanú po ňom napr. obrazy, knihy, sošky. V istej rodine si nechali bokom sošky a ktosi sa opýtal: „A čo so svätými?“

         Liturgia Cirkvi nám pripomína slávnosť Všetkých svätých. Niekto sa opýta: „A čo s nimi? Čo so svätými z čias minulých? Čo nám tento sviatok hovorí?

1.) Sviatok Všetkých svätých nám hovorí, že existuje cesta
do večnosti.

Tí, ktorí sú už vo večnosti, ju našli. Každý má svoju cestu, žiadna nie je identická, aj keď môže byť podobná.

         Mladí ľudia sa zaujímajú o rôzne hudobné skupiny. Mnohé sa skôr či neskôr rozpadli. Dôvod? Napríklad málo miesta a pretlak osobností, pričom každá z nich chce preraziť a získať slávu.

         Každý, kto hľadá Boha, stáva sa osobnosťou. Na svojej ceste sa túži o niekoho oprieť. Aj ten, kto poslúž ako opora, stáva sa osobnosťou. Každý, kto chce preraziť na ceste slávy a udržať si ju naveky, stáva sa osobnosťou, ktorá je hodná nasledovania. Pozemská sláva sa pred našimi očami mení na trosky, rozdáva sa, ale pravé osobnosti túžia po takej sláve, ktorá sa nemení a zostáva naveky.

2.) Slovenčina pozná výraz „byť pri niečom“ alebo „byť
pri niekom“.

Napríklad „niekto je pri sile, pri rozume, pri sebe, pri zdroji,
pri koryte, pri moci, atď. ...“ Ide väčšinou o situácie, keď sa niekomu darí alebo jeho život predstavuje určitú úroveň a spokojnosť.  Sviatok Všetkých svätých nám zdôrazňuje myšlienku, podľa ktorej sa
do večnosti dostáva ten, kto sa v živote držal „pri Bohu“.

         V živote je o. i. dôležité, aby sme sa držali určitej línie, ktorá nás vedie neomylne za dobrým cieľom, napríklad pri písaní akademických prác sa študent opiera o diela určitých renomovaných autorov. Tí, ktorí prácu posudzujú, sa vyjadrujú, či sa tejto určenej línie držal
až do samého záveru. My sa máme držať Božej línie a neodkláňať sa tendenčne od nej. Mnohí plní radosti sú dnes vďační za to, že ich Boh vrátil na tú správnu cestu, keď sa rozbehli iným smerom. Ak sme s Bohom svoju cestu začali, tak ju aj naplňme „s očami upretými
na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ (Hebr 12, 2)

3.) Pre Božie kráľovstvo je určený aj ten, kto si prizná status pútnika.

V niektorých zahraničných filmoch vidíme, že človek,
ktorý navštívi istú inštitúciu vo veci vybavovania osobných záležitostí, má na šatách visačku s nápisom: Návštevník. Po vybavení svojich záležitostí visačku odovzdá na vrátnici inštitúcie.

         Adept Božieho kráľovstva musí uveriť, že je na zemi pútnikom. Nesmie sa nechať zlomiť ilúziou, že tento pozemský svet je vrcholom toho, čo Boh dokáže. Má mať na mysli slová Ježiša Krista, ktoré adresoval Natanaelovi: „Veríš preto, že som ti povedal: „Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ (Jn 1, 47 – 51) Pútnik dúfa vo vždy väčšie a väčšie veci ako sú tie, ktoré sa mu aktuálne mihajú pred očami. Nikdy a nikde sa nepristaví príliš dlho,
aby nestratil z uhla pohľadu realitu, ktorú Boh ešte skrýva. Ňou
ale vnadí tých, ktorí chcú prežívať večne Boží ideál domova,
ktorý chce naplniť každého človeka dobrej vôle.

         Čo so svätými? Sú hodní nasledovania, sú našimi radcami a orodovníkmi. Nepodceňujme ich miesto pri Pánovi vo večnosti. Ich život sa Bohu páčil, lebo veľmi túžili po nebeskom pokoji. Nechceli ho len pre seba, ale chcú ho vyprosiť aj pre nás, ktorí sa k nim s dôverou utiekame.

Naplno!

 

 

            V živote sa občas zmietame medzi dvomi extrémami. V tom prvom platí, že niečo nerobíme naplno. Napr. v športe sú niektorí kritizovaní za to, že nedávajú do hry všetko, že „nejdú naplno“. Iný extrém spočíva napr. v hluku.  Rodič vojde do študentskej izby a napomenie svoju ratolesť slovami: „Musíš mať tú hudbu naplno? Prosím, stíš ju!“

            Evanjelium nám pripomína, že Boha treba milovať naplno: „...celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“ (Mt 22, 34 – 40) Občas s obdivom prídeme k niekomu a povieme: „Ako môžeš milovať naplno? To ani na chvíľu neznížiš intenzitu svojej lásky?“ Je vôbec možné prekonávať a posúvať hranicu lásky dopredu? Istý recept nám zanechal sv. Pavol, keď písal Solúnčanom (1Sol 1, 5 – 10). On nás vedie etapovito.

 

1.)  Niektorí o nás rozprávajú že „sme k vám prišli“.

Boha treba privolávať do nášho života (Príď k nám, príď k nám, Duchu Svätý...) Počas Ježišovho života ho mnohí k sebe pozývali (Lazárova rodina, svadba v Káne Galilejskej, farizeji).

            Prednedávnom sa na východnom Slovensku triasla zem. Mnohí to pocítili aj tu. Viacerí obyvatelia museli volať odborníka, statika, aby posúdil, či môžu v takejto rozvibrovanej budove bývať. Mal skúmať, či sa život v dome s trhlinami neskončí tragédiou.

            Ježiša pozývame k sebe aj preto, aby skúmal náš život, či nie je plný trhlín alebo či nie je príliš rozkolísaný, či hodnoty, ktorými zastrešujeme svoj život, sú skutočnými hodnotami. Či sa nám takto postavený život nezrúti na hlavu a nespôsobí zmätok v duši na ceste do večnosti. On jediný dokáže posúdiť stav nášho života tak, aby nielen varoval pred škodami, ale aj našiel riešenie.

2.)  Sv. Pavol chváli Solúnčanov takto: „...vy ste vo veľkom súžení s radosťou Ducha Svätého prijímali slovo.“

Pavol chváli obyvateľov Solúna za to, že ho prijali a zároveň prijali aj drahocenné slovo spásy.

            V komunikácii medzi ľuďmi sa objavuje výraz: „Dávam ti slovo!“ Je to niečo na spôsob prísahy. Niekto chce potvrdiť určitú vec tým, že „dáva slovo“. To najcennejšie, čo má. Vieme veľmi dobre, že na slovo niektorých ľudí sa nedá spoľahnúť. No iní urobia maximum preto, aby splnili, čo sľúbili.

            Boh urobil niečo podobné. Povedal ľuďom: „Dávam vám svoje Slovo.“ A poslal svojho Syna, lebo on je tým Slovom, ktoré chce spasiť všetkých ľudí. Sv. Jakub nám odkazuje, akým spôsobom ho máme prijať. Píše: „Preto odložte všetku nečistotu a akúkoľvek zlobu a v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.“ (Jak 1, 21)

            Naša skúsenosť hovorí, že nedokážeme vždy prijať určité veci v živote. Napríklad iný vývoj udalostí, ako sme očakávali alebo slovo, ktoré napomína, podrobuje kritike, usmerňuje. Navonok sa zdá, že sme všetko prijali, ale vo vo vnútri môže prebiehať zápas, ktorý človekom zalomcuje a preverí jeho čnosti. Po takomto zápase nám Boh môže povedať: „Dávam ti slovo. Mlčal si, zatínal zuby až doteraz. No teraz prehovor. Dávam ti slovo, aby si svedčil o účinku môjho rozhodnutia.“ On chce, aby sme svedčili o tom, ako prebiehal náš vnútorný zápas s Božím slovom a ako sme sa nakoniec rozhodli. Prijatie Pánovho slova má vždy požehnaný účinok, ak mu umožníme, aby v nás tvoril, staval a ukázal cestu.

 

 

 

 

3.)  Sv. Pavol vysoko hodnotí pôsobenie svojho apoštolátu u Solúnčanov,

keď vydáva svedectvo: „...ako ste sa od modiel obrátili k Bohu, aby ste slúžili Bohu živému a pravému...“

            Človek na nejakú neprajnosť a zlobu reaguje tak, že sa odvráti. Môže odvrátiť oči, môže odvrátiť tvár alebo aj celé telo. Ani to však nemusí stačiť. Od zla sa treba odvrátiť a dištancovať aj dušou.

            Raz ktosi pochválil významného rodáka tak, že povedal: „Zostal telom i dušou našim obyvateľom.“ Ak hovoríme, že túžime po večnosti, musíme to potvrdiť telom i dušou a od hriechu sa celý odvrátiť bez toho, že by sme poškuľovali po lákadlách a pokušeniach doby. Rozhodné odvrátenie sa od hriechu prináša pokoj, vnútornú silu a účinnejšiu komunikáciou s Bohom.

 

 

            Svet nám hovorí, aby sme ho užívali naplno. A keď sa nám bude chamtivosť a pôžitkárstvo míňať, svet znova všetko doplní. Trvá to dovtedy, kým nezbadáme, že sme oklamaní.

            Boh nám hovorí, aby sme žili vieru v neho naplno. A keď s nám bude míňať odvaha a sila, on nás posilní, aby sme sa nezlomili. Keď sa na nejaký čas od neho odvrátime, on nás vylieči a privedie späť. Viera sa dá žiť naplno iba vtedy, keď je v nás láska. V láske je všetko, čo nám pomáha napredovať.

Misie

 

         Z bežného slovníka súčasného človeka poznáme výraz: misia, misie. Vojaci zvyknú hovoriť, že idú na misiu, t. j. idú tam, kde sa bojuje. Ak človeka čaká nejaká náročnejšia a dlhodobejšia úloha v živote, nie raz konštatuje, že je to jeho misia. V konečnom dôsledku nezabúdajme, že jednou z najdôležitejších úloh Cirkvi sú misie,
t. j. ohlasovanie evanjelia vo svete.

         Cirkev sa aj v liturgii venuje tejto téme. Jednu nedeľu v roku zasvätí sláveniu, ktoré má veriacim pripomenúť ich misijné poslanie. Na mieste je tu otázka: Kde sa vytvára priestor na misijnú prax?

1.)Misie vo svete

Do misií odchádzajú ľudia, ktorí sú na to primerane pripravení, a to teoreticky i prakticky. Musia zvládnuť miestny jazyk, zoznámiť sa s cudzou kultúrou, snažiť sa porozumieť danej mentalite, atď.  Ale to najdôležitejšie spočíva v tom, že musia mať srdce, ktoré horí za Krista a jeho evanjelium. S týmto planúcim srdcom ako s najkrajšou predispozíciou potom odchádzajú pôsobiť aj do oblastí, ktoré sú rizikové.

Pred niekoľkými dňami vstupovali v televíznych správach RTVS ľudia, ktorí sa venujú ľuďom, ktorí sa stali obeťami obchodovania. Obchodovanie s ľuďmi je stále prekvitajúcim biznisom. Predstavili aj logo kampane – kovový odznak v tvare modrého srdca. Vysvetlili to tak, že modrá, studená farba o. i. pripomína aj ľudskú bezcitnosť, ktorá sa naplno prejaví pri obchodovaní s ľudským materiálom.

         Ľudia s tzv. modrým srdcom v misiách neuspejú – necitlivosť a bezcitnosť nie sú atribúty vhodné na dôstojný život a už vôbec nie pre misie – hoci niekedy sme svedkami zázraku, ktorý spočíva v tom, že niekedy sa pobytom v misiách pohne srdce človeka. Z necitlivého srdca sa vytvorí srdce planúce, ktoré chce slúžiť a obetovať sa vo veci evanjelia. Z necitlivého, modrého, sa zrodí srdce prekrvené Božou milosťou.

2.)Misie v najbližšom okolí

Ide o miesta, kde bývame, pracujeme a vôbec, komunikujeme s okolím. Pre mnohých z nás je to najbližšia misia. V rámci tejto misie sa stretávame s ľuďmi, ktorí sú zlomení. Je veľa ľudí poznačených utrpením svojím i utrpením všeobecne. Sú zlomení, lebo sa im nevyplnili túžby alebo sú poznačení mnohorakými zlyhaniami. Predmetom našej misie môžu byť aj oni – zlomení na duchu či vo viere. Tieto fatálne zlomy sa dajú vyliečiť iba prispením milosti nebeského Lekára, Ježiša Krista.

         Presviedča nás o tom sv. Ján takto: „Kto zachováva jeho (Božie) prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“ (1 Jn 3, 23 – 24). Ten, v kom sa nachádza Boh, nezlomí svoje vnútro tak, aby stratil zmysel života. Práve naopak. Získa ho a udrží pre potreby Božieho kráľovstva.

         V praxi života sa stretávame aj s ľuďmi, ktorí to majú „nahnuté“. Väčšinou tým myslíme fakt, že sú blízko určitého nebezpečenstva. Mnohí to majú nahnuté vo viere. Dnes sú mnohí na polceste medzi vierou a jej zánikom. Stáva sa, že dobré svedectvo života im pomôže, aby sa narovnali. Niekedy stačí impulz zo strany niekoho, kto
ako „misionár“ hovorí a koná v zastúpení Krista.

         Pekné vyjadrenie na túto tému sa nachádza u proroka Zachariáša: „Toto hovorí Pán zástupov: V tých dňoch desať ľudí                    zo všetkých národov, rozličných jazykov chytí judejského muža za okraj rúcha a povie: „Pôjdeme za vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh.“ (Zach 8, 20 – 23)

         Ide o veľké vyznačenie pre človeka, o ktorom sa vie, že je s ním Boh. Misie potrebujú najmä takých, ktorí sa usilujú byť blízko Boha.

3.)Misie v rodine

Dnes je už, žiaľ, samozrejmosťou, že rodina nie je jednoliata
vo viere. Často verí iba menšina, niekedy iba jeden. Niekedy je iba malé dieťa tým misionárom, ktoré uverilo. Niekedy iba ten, kto sa priženil, či privydal do neveriacich pomerov.

         Dnes sa vysoko cenia ľudia, ktorí niečo „rozbehli“, t. j. zaslúžili sa o rozprúdenie dobrého diela. Hodnotovo nezaostávajú ani tí,
ktorí zasievajú dobré veci. Zrnká ich obiet nie sú hneď viditeľné,
ale v pokore čakajú v pôde na svoju chvíľu. Rodiny strácajú vieru,
ale Boh môže niekedy vzbudiť niekoho, kto ako misionár zasadí zrno viery, a tým založí vieru v rodine. Naše rodiny sa stávajú misijným územím, ktoré čakajú na svoju úrodu.

 

         Boh nám dnes chce povedať, že viera nie je to, čo si myslíme alebo žijeme. Viera vôbec nie je samozrejmosťou – ona je Božím darom, a ten ju získava, kto o ňu prosí a obetuje sa.

Zemetrasenie

 

            Pred niekoľkými dňami sme zažili na Slovensku zemetrasenie. Je to téma týždňa. Epicentrum bolo na východnom Slovensku a otrasy pôdy sme zažili aj pod Tatrami. Pohyby nastali v hĺbke približne 17 km. Nikto z nás by to nechcel zažiť.

            Pán Ježiš pripravil židom nie jedno zemetrasenie. Najnovšie ich prekvapil výrokom: „Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ (Mt 22, 14) Toto muselo otriasť sebavedomím vyvoleného národa. Ten pocítil, že to Ježiš o nich hovorí a o ich (ne)istotách spásy. V súvislosti s cestou spásy Pán Ježiš spomína niekoľko vĺn.

1.)  Do prvej vlny patria tí, ktorí boli pozvaní prioritne.

Inými slovami povedané – boli poctení. Pocty sa udeľujú aj počas života na zemi. S poctami niekoho posielajú na dôchodok; existujú sobáše s poctami a nezabudnime ani na to, že aj pochovávame s poctami. Mnohí sme na svojej životnej púti našli Ježiša Krista. Pre koľkých z nás je to pocta! V Cirkvi vysluhujeme sviatosť krstu. Koľkí to chápu ako poctu, a nie ako bežný servis v Cirkvi.

Do prípravy na prijatie sviatosti birmovania sa prihlásilo niekoľko desiatok adeptov. Koľkí z nich sú týmto pozvaním naozaj poctení! Tomu bude zodpovedať aj ich príprava. Koľkí dostanú od Boha zvláštne avízo o tom, že ich Pán volá do služby oltára alebo do rehole. Koľkí sa skutočne cítia naplnení, radostní a poctení týmto pozvaním zhora.

Poctime jeden druhého tým, že sa za seba budeme modliť. Budeme sa modliť aj za takého, ktorý si to podľa našich predstáv nezaslúži. Buďme poctení tým, že Pán chystá pre nás pravidelne prestretý stôl Božieho pokrmu a pozýva nás k sebe hodovať. A nakoniec to najťažšie: „Cítime sa poctení krížom nášho Pána Ježiša Krista?“ Toto je ideál – prijať životné kríže ako duchovnú poctu, ktorá nás najviac zbližuje s Ježišom Kristom.

2.)  V druhej vlne prichádzajú na hostinu tí, ktorí sú „z ciest a rázcestí“.

Z ciest sa vracajú dobití, zmätení, trochu dezorientovaní i tí, ktorí neraz chybili v živote. Pozvanie na hostinu možno ešte nechápu ako poctu. To staré v nich musí zahynúť. Ich vnútro sa musí očistiť a pripraviť sa na vyššie veci. Z rázcestí prišiel aj ten, ktorý všeličo videl, zažil a vyskúšal. Touto praxou je viac či menej poznačený a ovplyvnený. Pri stole Božej hojnosti má miesto aj taký, ktorému síce zostali akési zlomky svedomia, ale Boh ich znova spojí a vytvorí dielo svojich milostí.

Niektoré obce na Spiši označujeme ako nemecké, lebo tu žilo kedysi nemecké obyvateľstvo. Po vojne väčšina odišla. Istí ľudia, ktorí sa do takéhoto opusteného domu nasťahovali, našli na pôjde už len úlomky krásnej kachľovej pece. Zostavovali ju dlho ako puzzle, až sa im podarilo piecku postaviť, doplniť a po istých úpravách aj sfunkčniť. Vzniklo pekné dielo zaujímavé pre oči aj pre prax života.

            Boh je ten, ktorý dáva dohromady naše narušené životy a znovu nám ponúka miesto pri svojom stole. Veď načo by potom ohlasoval pokánie a kvôli čomu by ustanovil sviatosť zmierenia. Je to kvôli tomu, aby pozbieral zvyšky a úlomky toho dobra, ktorými sme kedysi boli obdarovaní Božou kreatívnou mocou. Nikto nemá zúfať, keď ho prenikla slabosť. Boh otvára sieň hodujúcich aj pre nás.

3.)  Pôvodne bol do Božej priazne prijatý aj ten, ktorý nemal na sebe slávnostný odev.

Prekročil síce prah hojnosti, ale vzápätí bol vykázaný s nemožnosťou návratu. Nemal ambíciu zmeniť svoj život a prispôsobiť sa podmienkam, ktoré stanovil Pán hostiny. Každému pozvanému a stolujúcemu sú známe, pokiaľ nahliadne do evanjelia.

            Vždy, keď si človek objednáva tovar cez internet a vypíše celú objednávku, ako záverečný krok musí potvrdiť to, že súhlasí s obchodnými podmienkami. Bez tejto operácie sa obchod nezrealizuje. Je síce pravda, že ich málokto číta, ale keby došlo k problematickej situácii, vinný je ten, kto ich nečítal a nepostupoval podľa nich. Aby sme sa stali prijateľní na stolovanie s Ježišom, musíme s ním komunikovať. Iba on nás môže nastaviť na hodnosť hosťa pri stole.

            Pri obrade vysviacky kňazov hovorí biskup – svätiteľ – toto: „Stoj pri nás, Pane, svätý Otče, všemohúci večný Bože, pôvodca každej hodnosti a Rozdeľovateľ všetkých duchovných úradov, v tebe sa všetko zdokonaľuje, v tebe sa všetko vzmáha. Ty podľa vopred určeného poriadku polepšuješ a zveľaďuješ bytosti obdarené rozumom.“ (Rímsky pontifikál, s. 123)

Iba Boh nás môže odiať do sviatostného rúcha. To neznamená, že sa sami pre seba stávame zdrojom dokonalosti ale to, že sme Bohu umožnili konať v nás jeho dielo.

 

Boh nás chce mať prítomných na hostine vo večnosti. Náš život má predstavovať túžbu po Bohu. On sám ju často vzbudzuje. Robím to okrem iného tak, že spôsobí určité „zemetrasenie“ v našich pozemských záujmoch. To sa deje veľmi hlboko v duši. Boh nedopustí našu prázdnotu – veď poznanie jeho dobroty naplní naše srdce až po samý okraj.

Modlitba posvätného ruženca

 

 

         Do kupé vo vlaku nastúpila žena. Cestovnú tašku si uložila
do priestoru, ktorý je na to určený. Potom si sadla. Vzápätí si uvedomila, že na niečo zabudla. Vstala, tašku otvorila a chvíľku v nej šmátrala. Po chvíli vytiahla ruženec. Ten pod vplyvom jej prudkého pohybu povolil, roztrhol sa a jednotlivé zrniečka sa rozsypali po zemi. Žena začala hľadať a zbierať jednotlivé zrnká. Ktosi na ňu posmešne zavolal: „Nechajte to tak, veď to nie sú drahokamy!“ Ona pohotovo odpovedala: „Ako pre koho.“

         Modlitba ruženca je diamantom pre veriaceho človeka. My ani nedokážeme posúdiť, koľko milostí vyprosíme touto starobylou modlitbou. Ona nikdy nestratí svoj lesk a svoju hĺbku. Je ozdobou života človeka, ktorý chce komunikovať s Matkou Božou a jej Synom. Prečo je to tak? Dôvodov je mnoho.

1.) Pri modlitbe ruženca Panna Mária ukazuje na Ježiša, ku

ktorému všetko na svete smeruje. Ježiš je našou najväčšou hodnotou života.

Súčasťou separovaného triedenia odpadu je aj zber elektroodpadu. Raz ktosi dával do zberu nejaké elektroprístroje.
Na spýtavé pohľady susedov a zvedavcov odpovedal: „Už sú zlé. Ukazujú zle hodnoty, sú nanič.“

         Na svete je dosť ukazovateľov, ktoré poukazujú na zlé hodnoty. Nedávno prebehli u nás voľby do NR SR. Pred nimi sa v médiách viedli diskusie. Nie raz sme počuli, že určitá strana sa vyhranila voči inej s tým, že majú hodnotové rozdiely. Bohu je milé, ak ľudia vyznávajú rovnaké hodnoty evanjelia. Je na povzbudenie, ak to môžeme prehlásiť o rodinách a spoločenstvách, v ktorých je hodnotou všetkých hodnôt sám Boží Syn, Ježiš Kristus. Koľko máme rodín rozdrobených! V mnohých sa viera vytratila a tento fakt rodinu polarizuje.

         Panna Mária túto myšlienku zvýraznila, keď na svadbe v Káne Galilejskej vyhlásila: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5)

         V dnešnej dobe trpíme (údajne) nedostatkom času. Nemáme čas premýšľať nad tým, čo nám Ježiš hovorí a čo nám prináša. Máriina výzva - Urobte všetko, čo vám povie - zaniká v hluku sveta. Je vecou najvyššej priority nastaviť svoj život tak, aby Ježišov a Máriin hlas prenikal hlbšie do nášho srdca. Pri modlitbe ruženca sa práve toto deje.

2.)Pri modlitbe, keď používame klasický ruženec, vychádzame

z jedného bodu a postupne sa k nemu vraciame.

Pán Ježiš hovorí: „Ja som Alfa a Omega, začiatok i koniec.“
(Zjv 22, 13) V Skutkoch apoštolov čítame: „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“ (Sk 17, 28)

         V súčasnej dobe sa často stretávame so slovom – systém. Občas počujeme, že niekto alebo niečo je alebo nie je v systéme.

         Každý dnes povie, že sa cíti v živote ako na kolotoči. Dennodenne vykonávame svoje rutinné povinnosti. Život rýchlo ubieha, deň ide za dňom, a to vo veľkom rytme. My cítime, že sme týmto systémom vťahovaní do víru bezmyšlienkovitého života.

         Spomeňme si na vyššie uvedené slová zo Skutkov apoštolov. Upozorňujú nás na to, že sa nachádzame v systéme Boha, t. j. v jeho láske. Svet nás láka, aby sme sa zakoreňovali v jeho systéme, ale tu o láske nemôže byť ani reč. Tento systém, ak sa mu poddáme, sa na nás vyvŕši a zdevastuje našu dušu. Na druhej strane Boží systém lieči, upokojuje, sýti, povzbudzuje, očisťuje a dáva všetkému zmysel. Najmä 3 skutočnosti nás vnárajú do Božieho života: sv. omša, sv. spoveď a modlitba. Táto duchovná prax je dôležitá preto, aby nás nepohltil raz a navždy systém sveta. Na to pamätajme, keď budeme brať do rúk ruženec, ktorý v istom bode začína a v tom istom aj končí. Pripomína nám, že naša existencia je plnohodnotná iba vtedy, keď žijeme v Bohu.

 

3.)Ruženec poukazuje na význam spoločenstva.

Ide o spoločenstvo s Bohom i s blížnym. „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1, 14)

         Ľudia od nepamäti vytvárali spoločenstvá. Ani súčasnosť nie je výnimkou. Spoločenstvo vytvárame niekedy preto, aby sme si skrátili dlhú chvíľu a čas. Inokedy preto, aby sme čas vyplnili. Niekedy je vhodné, aby sme si dlhú chvíľu niečím skrátili. No užitočnejšie je, keď ju vyplníme duchaplným spoločenstvom.

         Ruženec priam volá po spoločenstve. Ak sa nám to naše spoločenstvo zdá malé, pomyslime si na veriacich v rôznych kútoch sveta, ktorí sa tejto modlitbe venujú. Deti majú v rôznych kreatívnych časopisoch úlohu pospájať ceruzkou jednotlivé body. Tých bodov je veľa a treba ich pospájať čiarami. Keď to dokončia, vznikne obrázok, ktorý dieťa rozveselí.

         Keď virtuálne pospájame body a miesta ľudí modliacich sa ruženec, vznikne obraz, ktorý je milý Bohu. Bohu je milá naša modlitba a aj každé duchaplné spoločenstvo, ktoré sa okolo nej vytvára. Takto môže vzniknúť duchovný obraz rodiny, farnosti či iného spoločenstva. Ak je to možné a máme čas, nekráťme ho zbytočnosťami, ale radšej ho napĺňajme. Napĺňajme ho takou matériou, ktorá bude vnášať do našej duše živý pokrm na cestu do večnosti.

         Počas svojho života a služby som pochovával veľa ľudí, ktorí mali v truhle starý ruženec. Ruženec zvykli omotať okolo zopnutých dlaní. Ošúchaný ruženec bol znakom, že bol používaný a „omotal“ dotyčnému aj srdce, ale aj ruky. Občas sa stalo, že sa im ten ruženec pretrhol, ale oni ho vždy opravili a v modlitbe pokračovali. Keďže takto konali, určite sa ich život neroztrhol na márne kúsky. Stalo sa tak preto, lebo modlitba všetko spája a spojila v nich časnosť s večnosťou. Ak zostaneme verní tejto modlitbe, ona spojí aj nás s Bohom, s bratmi a sestrami tu, na zemi a s oslávenými dušami vo večnosti.

Tajomstvo človeka

 

         Pri istej príležitosti sa stretli traja ľudia. Ich rozhovor mal vážny a dramatický charakter. Po čase sa jeden z nich rozlúčil a odišiel. Tí dvaja, čo zostali, iba pokrútili hlavou a povedali si: „Vyznáš sa v ňom?“ Je to dobrá otázka. Málokedy vieme o všetkom, čo človek skrýva vo svojom srdci.

         Žalmista našu dilemu potvrdzuje slovami: „Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť.“ (Ž 64, 7) Túto myšlienku potvrdzuje aj evanjelium. Prináša síce strohú, ale obsahovo bohatú myšlienku na túto tému. (Mt 21, 28 – 32) Otec poslal svojich synov pracovať do vinice. Jeden prisľúbil, ale nešiel. Druhý najprv odoprel, no potom rozhodnutie zmenil a šiel. Kto sa má v tom vyznať?

         Sv. Augustín napísal: „Veď ktorý človek môže posúdiť človeka? Opovážlivých súdov je všade plno. Ale ten, nad kým sme zúfali, naraz sa obráti a stane sa najlepším. A ten, komu sme veľmi dôverovali, naraz padne a stane sa najhorším. Ani naša obava nie je spoľahlivá, ani naša láska nie je spoľahlivá.“ (LH IV, s. 269)

         Ktoré sú kritériá lepšieho posúdenia charakteru človeka?

1.)Musíme sa zbaviť slepoty (duchovnej).

U sv. Gregora Veľkého čítame: „Archanjel Rafael sa dotkol Tobiášových očí ako ošetrujúci lekár, odstránil tmu jeho slepoty.“ (LH IV, s. 1505) Potrebujeme sa zbaviť takej zaslepenosti, ktorá zachádza do extrémov. Na jednej strane bývame zaslepení tzv. láskou a na druhej strane ošiaľom nenávisti. Ani jedno, ani druhé nie je správne, lebo nám bráni objektívne posúdiť situáciu. Potrebujeme mať nadhľad nad vecami okolo seba. Čie skutky a čí život sa nám pozdáva, nech to ten to daný človek potvrdí viackrát. Potom si vyslúži jeho správanie úctu a uznanie. Ten, kto sklamal raz aj viackrát, po primeranom pokání, nech znovu zaujme miesto v našom srdci. Ale všeobecné pravidlo zostáva – máme sa modliť aj za toho (najmä), kto nie je schopný ani ochotný podstúpiť primeranú sebareflexiu.

2.)„...v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho“  (Flp 2, 5)

Sv. Pavol vzápätí túto myšlienku konkretizuje a upresňuje takto: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných.“ A dodáva: „Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš.“

         Synovia z evanjelia dostali príležitosť, aby ukázali, či sledujú svoje záujmy alebo aj iných. Prijať otcovo pozvanie do vinice bolo veľkou výzvou. Ísť do vinice predstavovalo možnosť sledovať aj svoje záujmy, lebo vinicu by pravdepodobne zdedili. Mohli ukázať, že vidia aj záujmy iných; svojím postojom inšpirovať a povzbudiť ľudí vo svojom prostredí.

         V živote môže byť dosť nebezpečné naraziť na záujmy iných. Nielen na nich naraziť, ale aj ich odhaliť. Prax života ukazuje, že je to nebezpečné do takej miery, že to ohrozuje život človeka. Myslíme na záujmy materiálne a mocenské. Koľkí doplatili svojím životom alebo nejakými vyhrážkami, ak sa vedome či nevedome dotkli záujmov ziskuchtivých a chamtivých ľudí.

         Existuje však jeden Mocnár, ktorý nás priam nabáda, aby sme odhaľovali jeho záujmy. Je to Ježiš Kristus. Jeho záujmy siahajú až do večnosti. Záujmy iných končia na tomto svete. Ježiš často hovorieval: „Poďte za mnou, nasledujte ma, hľadajte, klopte, proste.....“ Ten, kto odhalí Ježišov záujem spasiť všetkých ľudí, sa môže stať takým boháčom, ktorý zdedí bohatstvo Božieho kráľovstva.

 

 

3.)Človeka (veriaceho) posúdime aj podľa toho, či má úmysel žiť apoštolsky a anjelsky.

Boh totiž vždy niekoho posiela: apoštolov alebo anjelov. Všetci títo sú poslami, ktorí odovzdávajú Božie posolstvo. Apoštol je ten, ktorý kvôli Božej pravde a jej službe veľa znesie a obetuje sa. Anjel v prenesenom slova zmysle je ten, kto Bohu bezvýhradne slúži. Treba si všimnúť tých, ktorí sa snažia apoštolsky pôsobiť a anjelsky žiť. To je v protiklade so zmýšľaním doby. Je isté, že v každej dobe vynikne kontrast. Doba a jej zmýšľanie a apoštolskosť a anjelskosť.

         Občas počujeme výraz: kontrastná látka. Vedci ju používajú preto, aby bol viditeľnejší rozdiel medzi dvomi prvkami. Ježiš bol, je a bude kontrastom voči tomuto svetu. Živé evanjelium bude vždy pôsobiť kontrastne a s ním aj tí, ktorí majú ambíciu podľa neho žiť. Apoštolskosť a anjelskosť, t. j. horlivosť a snaha o čistotu svedomia sú veľkým kontrastom voči životu bez zábran a akýchkoľvek noriem a hraníc.

 

         Občas počujeme, ako sa medzi športovcami hovorí: „Súpera máme prečítaného.“ Nie každého človeka dokážeme „prečítať“. Zisťujeme totiž, že ľudia dokážu byť nečitateľní, dvojtvárni, nevyspytateľní, t. j. takí, ktorí nikdy nevytiahnu všetky tromfy, nechávajú si ich v sebe a pre seba. Podstatné je však iné – aby v nás bola čitateľná tvár a duša Ježiša Krista.