Kam nasmerovať svoje „ja“?

 

        

         V živote nastávajú také situácie, v ktorých sa niekto dotkne ega toho druhého. Môže tak urobiť preto, aby pozdvihol jeho nízke sebavedomie a primerane ho povzbudil. V inom prípade niekto nájde „Achillovu pätu“ druhého, a tým ho znepokojí, naruší jeho nezdravé sebavedomie a zraní jeho pýchu.

         Ako sa mohol cítiť kráľ Šalamún, keď mu Boh preukázal nevídanú milosť? „Žiadaj si, čo chceš a dám ti.“ (1 Kr 3, 5) Takáto ponuka by otriasla asi každým. Dotkla by sa ega každého človeka. Ako na takéto výzvy reaguje ľudské „ja“?

 

1.)  „Vieš, kto som ja?“

Takto sa pýta ľudská pýcha. Takto sa vyjadrujú ľudia, ktorí si myslia, že nemajú konkurenciu. Ľudia, ktorí neznesú, aby mal niekto ambíciu postaviť sa na ich úroveň. Zároveň táto rečnícka otázka môže vyznieť ako vyhrážka nadutého človeka, ktorý všetkých okolo považuje za outsiderov. Takto sa prezentujú obyčajne duchovne prázdni ľudia – inak šikovní, schopní, nadaní, ale ľudsky vyprahnutí a duchovne prázdni. Je pravdepodobné, že pre svoje prehnané ego nemôžu prijať viac milosti.

         Predstavme si situáciu, v ktorej kdesi v horách nad miestom nešťastia krúži vrtuľník. Nemôže pristáť, hoci vezie všetko potrebné na záchranu človeka. Nemôže pristáť, lebo je tam nevhodný terén alebo zlé počasie. Postihnutí tak márne čakajú na pomoc zhora.

         Nad mnohými ľuďmi doslova krúži milosť zhora a nemôže sa dostať k adresátovi, kým ten nepripraví svoje ego tak, aby s pokorným srdcom otvoril svoje srdce Bohu.

         Pustovník, sv. Ammonius, píše: „Keď sa im (niektorým ľuďom) zjaví sila, nachádza ich takých, že sa tešia z tohto stánku sveta a z vášní tela i duše, preto nemôže na nich zostúpiť; ba láska k peniazom a prázdna ľudská sláva a všetky slabosti duše a zamestnania nedovoľujú, aby na nich zostúpila Božia sila.“ (LH III, Posv. čítanie zo Spisov sv. Charbela Machlúfa)

 

2.)  „Ktože som ja?“

Boh posiela Mojžiša k faraónovi, aby zariadil prepustenie židov z egyptského zajatia. Mojžiš, prekvapený touto úlohou, hovorí pokorne: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi...“ (Ex 3, 9 – 12)

         Pokora svedčí každému a aj vyznanie nehodnosti. Život človeka bez Boha pre večnosť veľa neznamená. Naopak, vstupom Boha do života človeka sa veci menia. Svedčí o tom velikán Cirkvi, sv. Pavol. Hovorí: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 20) Inde píše: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4, 13) Dotyk Božej milosti človeka pozdvihuje.

         Istý študent odišiel na výmenný pobyt do zahraničia. Kamarátom poslal správu so smutným podtónom: „Niet kam ísť.“ Mladý človek túži po rozptýlení. Na druhej strane –keď je človek uzobraný a sústredený, a nie rozptýlený, vie, kam má ísť. Uzobraného a skoncentrovaného človeka lákajú posvätné miesta. Dnes je veľa rozptýlenia namiesto uzobrania a sústredenia. Človek tak obchádza posvätné miesta, ktoré majú vniesť do jeho duše pokoj. Po istom čase našiel študent miesta, kde sa predsa len dobre zabavil. Napísal o tom krátku správu: „Tu to žije.“ Najprv zjednoťme svoje srdce s Bohom, potom ukážme na svoje srdce a povedzme: „Tu to žije.“ V srdci, ktoré komunikuje s Bohom prúdi život. Srdce naplnené Bohom rozdáva život všade okolo.

 

3.) Boh o sebe hovorí: „Ja som Boh tvojho otca, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Mojžiš si zakryl tvár, lebo sa neodvážil hľadieť na Boha. (Ex 3, 1 – 6; 9 – 12)

Boh naznačuje, že mu slúžili popredné osobnosti dejín spásy. Ak tak konali, vždy sa dobre darilo aj ľuďom okolo nich. Platí to stále – kto slúži Bohu, nachádza cestu spásy nielen pre seba, ale aj pre iných.

        

V histórii ľudstva sa vyskytujú:

a)   posluhovači – to sú tí, ktorí sa servilne otáčajú a klaňajú tým, ktorí sú práve pri moci a zdroji;

b)   história a súčasnosť pozná takých, ktorí poslúžili nejakému zámeru; dokonca aj tak, že vykonali nejaké zlo, cez ktoré chcel Boh niečo povedať;

c)    potom sú tí,  ktorí vedome a dobrovoľne slúžia živému Bohu a vinú sa k nemu celý život.

 

Boh stále volá a dožaduje sa takých, ktorí pochopia svoj život ako poslanie a službu Božiemu zámeru. Dokážu v živote dovidieť nad rámec pozemských istôt. Boh sa bude pýtať: „Ako si poslúžil mojej myšlienke spásy?“

         "Obsluhoval som anglického kráľa" – je film so zaujímavým názvom. Slúžil som pravému Bohu- to zas môže byť zaujímavý a hodnotný príbeh každého z nás, lebo Ježiš Kristus má byť Kráľom nášho života.

 

        

         Boh sa dotýka každého človeka. Iba on sa dokáže dostať „pod kožu“, t. j. do najcitlivejšieho vnútra. Zároveň však očakáva reakciu zo strany človeka, aby sa ukázalo, čo v ňom je.

         Aj na Kalvárii došlo k takejto situácii. Ježiš oslovil dvoch zločincov, ktorí mu v smrteľnej agónii robili spoločnosť. Jeden sa rúhal: „Nie si ty Mesiáš! Zachráň seba i nás!“ Druhý reagoval odlišne: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ (Lk 23, 39 – 42)

         Pán Ježiš sa dotýka nášho ega, aby nás podnietil k reakcii kajúceho zločinca na kríži. Pokora, vyznanie viny a absolútne zverenie života Kristovi – to je cesta spásy, ktorú pripravila Božia Prozreteľnosť.

Počuť a ohlasovať

 

 

         Každý rečník, ktorý vystupuje v pléne s nejakým prejavom, by sa mal patrične aj na to pripraviť. Musí byť pripravený aj na situácie, počas ktorých bude hovoriť hlasnejšie alebo tichšie. Svoj prejav má prispôsobiť tak, aby ho počula väčšina auditória (ak nie všetci). Má dbať na to, aby hovoril zrozumiteľne a aby väčšina (ak nie všetci) porozumela, o čo mu ide a o čom chce poslucháčov presvedčiť. Napokon im musí dopriať čas na to, aby sa slobodne rozhodli, či prijmú jeho ponuku alebo nie.

         Pán Ježiš bol určite znamenitý rečník. Musel mať dobrý hlasový fond, lebo neraz mal pred sebou niekoľkotisícový zástup. Okrem toho sa snažil byť zrozumiteľný, preto hovoril v podobenstvách a názorne. /“Pochopili ste to?“/ (Mt 13, 51) Bol ako Učiteľ, ktorý je ochotný zopakovať matériu aj dvakrát, len aby jej poslucháči porozumeli. Nechával čas na to, aby sa slobodne rozhodli a nerobil ihneď po katechéze deliacu čiaru, aby oddelil tých, ktorí ho prijali od ostatných. Chcel, aby sa jeho slovo šírilo, aby služba ohlasovania nestagnovala. Ktoré momenty ohlasovania treba stále pripomínať?

1.)„Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete

do ucha, rozhlasujte zo striech.“ (Mt 10, 26 – 27)

Pán Ježiš odporúča, aby sme využili každú príležitosť na ohlasovanie Božieho slova. Každý, kto písal diplomovú prácu, musel použiť tzv. zdroje, t. j. materiály, o ktoré sa najviac opieral. Tie majú byť aktuálne, renomované a hodnotné. Pri hlásaní slova čerpáme najmä z vlastnej komunikácie s Bohom a skúmame, či sme v súlade s hlasom Cirkvi. Inšpiratívne znie myšlienka z liturgickej spomienky na pustovníkov – sv. Andreja Svorada a Beňadika: „...aby sme sa uprostred hluku tohto sveta započúvali do Božieho hlasu.“ Akákoľvek katedra (oficiálna i neoficiálna) je vhodná na ohlasovanie Ježišovho slova.

         Istý vysokoškolský pedagóg konštatoval: „Moja katedra je dobre obsadená (učiteľmi).“ Do konca čias nebude dostatočne obsadená katedra pre službu ohlasovania. Sám Ježiš to potvrdzuje: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ (Lk 10, 2) Vždy tam zostane miesto aj pre nás. Biskup, sv. Ambróz, nás povzbudzuje: „Tvoje slovo (Bože) sa neuchováva v hrobe mŕtvych, ale v knihe živých.“ (LH III, s. 479)

2.)V dnešnej dobe sa však vyskytuje problém so schopnosťou počúvať. S ochotou počúvať a zároveň prijať to, čo hovorí Boh.

Pán Ježiš pripomína proroctvo Izaiáša: „Lebo otupelo srdce tohto ľudu: „Ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli...“ (Mt 13, 15) Vieme, že aj samotný Ježiš nebol vždy prijatý svojimi poslucháčmi: „Tvrdá je to reč!“ (Jn 6, 60) Jeho úsilie bolo neúnavné, čo si osvojil aj sv. Pavol: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod...“ (2Tim 4, 2) Každý, kto absolvoval základnú vojenskú službu, držal aspoň chvíľu v rukách samopal. Absolvoval základné streľby. Pred výstrelom treba namieriť a prižmúriť oko, aby výstrel bol čo najpresnejší. V službe slova treba zacieliť presne, a to do centra problému, ktorý sa dotýka človeka. Je to dôležité preto, aby veriaci spresnili svoj život čo najviac podľa vôle samotného Krista. Ide o situáciu, v ktorej nie je žiaduce „prižmurovať oko“ nad matériou Božieho slova a vyberať si z nej témy pohodlnejšie a zároveň odsúvať menej prijateľné či menej citlivé pre náš život. Božie slovo nepreosievajme, aby sme vytiahli na svetlo iba tzv. znesiteľné prehrešky menšieho rozsahu. Nechajme dopadnúť Božie slovo v plnom rozsahu na svoju dušu, aby sme mohli náležite oľutovať hriechy a začať nový život.

3.)Pán Ježiš ohlasoval evanjelium v perspektíve či nádeji budúcnosti.

Ľudia ešte slovo evanjelia nepoznali. Až on ich pripravoval na jeho prijatie a doprial im čas na to, aby ho vstrebali. Dnes je už evanjelium na mnohých miestach prijaté, ale zároveň žiaľ, aj zavrhnuté. Dnes sa mnohí modlia za reštart prijatia Božieho posolstva, najmä na starom kontinente. Je koniec obdobiu ovácií, nastáva čas práce, ktorá je zameraná na znovuzískanie pozície viery. Nemáme veľa dôvodov na skandovanie, už sme odstránili piedestály a už veľmi málo počítame so stavbou tzv. monumentov, t. j. veľkolepých a prepychových kostolov. Nastal čas stavať vieru, ktorú sme zo svojho života vyhostili.

         Architekt Klement Trizuljak hovorí, že dnes už nebudeme stavať kostoly – monumenty. Odôvodňuje to tým, že doba kresťanstva skončila a navštívila nás doba sekulárna. Už sa nemáme zháňať a zameriavať sa na výstavbu exkluzívnych kostolov s mimoriadnymi rozmermi a výzdobou, ale na spoločenstvo, ktoré sa okolo oltára zhromažďuje. Boh nám dopraje čas na to, aby sme sa v nových časoch zorientovali a sústredili sa na budovanie spoločenstva, ktoré teraz neraz pripomína skupiny, ktoré sú zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. (Mt 9, 36)  Monumentov je dosť, kresťansky formovaných charakterov pomenej.

         Je chvályhodné, ak má rečník – ohlasovateľ – dobrý hlasový fond. Je chvályhodné, ak my, pokrstení, využívame svoj fond viery na zvestovanie spásy. Z každého fondu sa majú čerpať prostriedky na dosiahnutie dobrých cieľov. Existuje aj fond viery, ktorý spravuje Cirkev v mene Ježiša Krista. Každý tam má svoje miesto a svoju úlohu. Z neho čerpáme, ale aj odovzdávame do svojho prostredia. Služba ohlasovania Božieho slova je témou dňa. Treba sa zamerať na to, aby Boží hlas k nám prišiel a našiel v nás človeka „dokonalého a pripraveného a každé dobré dielo“. (2Tim 3, 17)

Vplyv prostredia

 

         Na život človeka vplývajú rôzne faktory. Mladý človek sa dostane na zcestie, dopustí sa niekoľkých porušení zákona. Keď sa všetko prevalí, všetci zainteresovaní začnú skúmať pozadie udalostí a zaoberať sa aj tým, z akého prostredia vzišiel. Pýtajú sa, aký vplyv na jeho konanie mala rodina, škola, kamaráti a pod. Následne situáciu vyhodnotia a určia, kto sa najviac podpísal pod jeho správanie. 

         Evanjelium hovorí o rozsievačovi. Pán Ježiš rozpovedá podobenstvo, aby zvýraznil myšlienku, podľa ktorej má zrno rado dobrú pôdu. Je málo pravdepodobné, že vzíde v pôde skalnatej. Vplyv prostredia je tiež nemalý. (Mt 13, 1 – 23) Starý zákon spomína patriarchu Jakuba. Ten sa počas svojho putovania dostal do oblasti Charran, kde zaspal a vo sne sa mu zjavil Pán. (Gn 28, 10 – 22) Svoj zážitok s Bohom opísal trojfázovo:

a) Aké hrozné je toto miesto!

b) Pán je na tomto mieste, a ja som o tom nevedel.                                       

c) Toto je naozaj dom Boží a brána do neba!

Vidíme, že Jakubova skúsenosť obsahuje istý vývoj a gradáciu. Opíšeme ju:

1.) „Aké hrozné je toto miesto!“

Vplyv prostredia s Bohom bol najprv hrôzostrašný. Nič podobné ešte nezažil. Nemyslel si, že by Boh mohol naháňať hrôzu. Mnohí takto opisujú svoje počiatočné kontakty s Bohom a vierou. Dostali hrôzu z toho, že by mali zanechať starý spôsob života. Neskoršie, keď sa s ním viac a dokonalejšie zjednotili, všetko sa im zmenilo opačne. Svet bez Boha im začal naháňať hrôzu.

         Pred niekoľkými dňami vysielala RTVS medailón o vynikajúcom českom hercovi, Jánovi Werichovi. Pamätníci okrem iného spomínajú, že bol viackrát hospitalizovaný, lebo trpel viacerými zdravotnými ťažkosťami. Tesne pred smrťou ležal na ÁRO, na tele mal rôzne hadičky, blížil sa jeho koniec. Naraz sa prebral a keď videl známe tváre svojich blízkych, ešte stihol s humorom poznamenať: „Keď sa najbližšie preberiem, chcem vidieť už inú tvár, nie vašu.“ Túžil už zomrieť a predstúpiť pred Božiu tvár. Svet mimo večnosti objavovať netúžil. Život bez večnosti už nemal pre neho zmysel. Možno si vtedy povedal: „Aké hrozné je toto miesto!“ Životné prostredie bez Božej blízkosti, bez viery, sa mnohým javí tak, ako Jakubovi – ako miesto, ktoré vyvoláva chvenie a strach. Často si kladieme otázku: „Až kam môžu voviesť ľudia svet bez Boha?“

2.) Jakub vo vyššom štádiu poznania Boha hovorí: „Pán je na tomto mieste, a ja som o tom nevedel.“

Tieto slová svedčia o tom, že už sa zbavil strachu a že s Bohom začína sympatizovať. Boh bol totiž hlboko. Jeho prvý postreh vyznel tak, že Boha niet, že nie je prítomný. Boh tam však bol, ale hlboko. Sv. Pavol napísal myšlienku, ktorá všetko vysvetľuje: „Hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu.“ Nik z kniežat tohto veku ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy.“ (1Kor 2, 7 – 8) A zasa v evanjeliu čítame: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.“ (Mt 11, 25)

         Hĺbka môže vyvolávať v človekovi obavy. Napríklad hlbočina vo vode alebo hlboká noc alebo hlboký les či hlboký vesmír. Existuje však hĺbka, ktorá môže znamenať život. Ide o hĺbku, v ktorej postavíme základ, lebo ak sú dostatočne hlboké základy, stavba obstojí. Ak postavíme svoju vieru na základe, ktorý je v hĺbke, naša viera prežije. Ak je základ plytký, viera sa rozplynie. Dnes sa mnohým nechce zostupovať do hĺbky vzťahu s Bohom. Viac im vyhovuje plytkosť, iba platonický kontakt s Ježišom. Bez modlitby, pokánia a obetavosti túto hĺbku nedosiahneme. Ak touto cestou pôjdeme, budeme môcť zvolať so žalmistom: „Z hlbín volám k tebe, Pane; Pane, počuj môj hlas.“ (Ž 130)

 

 

 

 

3.) V závere svojho zážitku s Bohom Jakub vystúpil vysoko.

Plný hrdosti a nadšenia zvolal: „Toto je naozaj dom Boží a brána do neba!“ Ide o určitý vrchol poznania, ktorému sa Jakubovi dostalo: dom Boží je bránou do neba.

         Rodičia musia v určitej chvíli svoje deti „odovzdať svetu“. Tie odchádzajú za štúdiom, prácou a poznávaním mimo domova. Nie jeden rodič povie: „A nezabudni si nájsť svoj kostol!“ Veria, že kostol ich ochráni, že vytvorí prajnú atmosféru pre dušu. Hlas niektorých rodičov nepadne na úrodnú pôdu, ale v niektorých prípadoch áno. Mnohým ľuďom, nielen mladým, by mal zaznieť tento hlas aj teraz. Mnohí ho vymazali z plánu svojho života. GPS ich života tento termín neobsahuje a nikto ho neaktualizuje a neprehodnocuje... Kto zostane verný kostolu, má otvorenú Božiu náruč a bránu do Božieho kráľovstva.

         Človek, ktorý si objednáva tovar formou e-shopu, má možnosť si ho prevziať na jednom z viacerých kontaktných miest, ktoré sú v ponuke organizácie. V Božej ponuke sú kontaktné miesta určené na stretnutie s Pánom. Človek však musí dospieť do bodu, v ktorom bude pre neho chrám a sviatostný dej v ňom vrcholným momentom pozemského života. Nájsť svoj kostol neznamená iba zistenie adresy, ale nájdenie oporného bodu, od ktorého sa bude jeho život odvíjať a k nemu smerovať.

 

         Vieme, že v súdnom procese figurujú obžalovaní a svedkovia. Sú situácie, kedy nechajú obžalovaného vo väzbe – hoci ešte nie je odsúdený. Robia tak preto, aby neovplyvňoval svedkov a nemaril vyšetrovanie.

         Je veľa vecí, ktoré ovplyvňujú svedkov evanjelia, aby zmarili Boží plán spásy. Pán Ježiš však trvá na našom statuse svedka: „...ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami...až po samý kraj zeme.“ (Sk 1, 8) On vie, aké je dôležité to, aby sme boli pod vplyvom jeho milosti, a nie hriechu, Pripravuje pre nás úrodnú a dobre pripravenú pôdu, ktorá je zárukou toho, že naše zrno vyrastie do rozmeru Božieho kráľovstva.

Isť do nemožného

Skupina dobrovoľníkov sa podujala na rekonštrukciu historického objektu. Nebolo to jednoduché, ale dielo sa podarilo po niekoľkých rokoch dokončiť. Jeden z nich, v hodnotiacej reči povedal:"Podujali sme sa ísť do nemožného". Vždy, keď je pred nami ťažká úloha, napadnú nám aj myšlienky o nemožnosti splniť ju. O to väčšiu radosť máme, keď sa nám to podarí.

Evanjelium hovorí o dvoch ľuďoch, ktorí sa odvážne pustili do nemožného: popredný muž a žena trpiaca na vážnu chorobu/Mt 9,18-26/. Mužovi zomrela dcérka, ale jeho viera bola nad očakávanie. Veril, že Ježiš ju môže vzkriesiť k životu. Možno bol široko-ďaleko jediný, ktorý takto zmýšľal. Žena trpiaca na krvotok mala tiež odvážnu vieru. Verila, že bude stačiť dotyk s Ježišovým odevom a bude uzdravená. Kto by z ľudí takto uvažoval? Málokto. Boh nemohol odmietnuť takéto veľké prejavy viery. Pred nami je otázka:kedy ideme do nemožného vo svojej viere?

    1.,Vtedy, keď presviedčame svet o tom, že jediná krvavá obeta vykonaná  Ježišom Kristom na kríži na Kalvárii vykúpila celý svet zo zlého .Vtedy, keď veríme, že jediná obeta konaná na oltári nekrvavým spôsobom, môže priniesť spásu mnohým ľuďom. Môže im pomôcť, aby našli správnu cestu v živote, môže trpiacim v očistci otvoriť bránu blaženosti, môže priviesť hriešnikov k pokániu, môže napomôcť k zmiereniu sa človeka s Bohom a s blížnym., môže dať milosť vytrvalosti v dobrom a môže pripraviť dušu na prechod do Božieho kráľovstva. Mať takúto vieru je obdivuhodné  a to aj napriek tomu, že svet to považuje za nemožné až absurdné. V tomto zmysle ideme so svojou vierou do nemožného.

    2.,Do nemožného sa púšťame vtedy, keď uveríme, že život je možný podľa zásad evanjelia. Svet tento štýl zmýšľania a viery odmieta s tým, že je  nad sily človeka. Prečo odmieta život podľa evanjelia? Preto, lebo sa nechce zbaviť hriechu a ten je podstatnou prekážkou života v duchu posolstva Ježiša Krista. Mnohé veci a situácie nás presahujú a nedokážeme nimi pohnúť. Ale, keď sa zbavíme hriechu, vtedy sa mnohé veci posunú dopredu. S takýmto zmýšľaním môžeme urobiť veľa dobrého pre svoju dušu a pre dobro prostredia, v ktorom žijeme. Kto sa v živote o to usiloval, kto ľudí zmieroval a snažil sa nastoliť pokoj za cenu obetí, nemôže prísť o svoju odmenu vo večnosti.

    3.,Do nemožného ideme vtedy, keď potvrdzujeme svoju vieru vo večný život. Predstavme si  situáciu, kedy sa nachádzame  v sídle dôležitej inštitúcie a čakáme na vybavenie svojich záležitostí. Trvá to dlho a ľudia sú nepokojní. Mnohí vtedy utrúsia poznámku:to snáď nemá konca!. 

    Veríme v život bez konca. Pre mnohých je táto myšlienka utópiou. Naša viera nemôže zostať na prahu rozlúčky s týmto svetom. Musí ísť ďalej. Musí preniknúť do nemožného-musí vstúpiť na pôdu večnosti. Pozemský život je síce realitou, ale krátkodobou. Večný život je realitou, ktorá nikdy nepominie. My sme zvyknutí na fakt, že žijeme vo svete, v ktorom sa všetko pominie. Niekedy to cítime aj vo vzťahoch, nehovoriac o materiálnych skutočnostiach. Niekedy aj na vzťahy pozeráme materiálne a to z hľadiska istých výhod. Ale ak pozeráme na situácie z hľadiska výhodnosti pre večnosť, potom veríme v život bez konca. Ten pozemský sa nám skôr či neskôr pominie, ale ako hovorí sv. Pavol:"Veď vieme, že keď sa tento stánok -náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi"/2 Kor 5,1/. Ak by niekto oponoval, že ide o nemožné, povzbuďme sa slovami evanjelia:"Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné" /Mt 19.26/.

    V živote by sme sa mali usilovať o priebežnú rekonštrukciu svojho života. A ak v rámci nej konštatujeme, že sme si vieru uchovali, tak vedzme, že ide o dobré vysvedčenie pre náš život. Znamená to, že sme išli proti nemožnosti tohto sveta, lebo ten má tendenciu zmiasťnás na ceste k večnosti. Nádeje nášho srdca nemôžu zostať nenaplnené na prahu Božieho kráľovstva, ale musia mať silu túto hranicu preniknúť a dostať sa do Božej blízkosti.

Bohu sa to páči

 

         Pri istej príležitosti ktosi poznamenal na adresu iného človeka: „Robí si, čo sa mu zapáči.“ Tým vyjadril určitú nespokojnosť s konaním svojho blížneho. Sú situácie, v ktorých si môžeme robiť, čo sa nám páči. Napr. pri zariaďovaní bytu alebo pri starostlivosti o záhradu. Sú však iné situácie, pri ktorých sa musíme prispôsobovať, ba až obmedzovať a v žiadnom prípade nemôžeme robiť, čo sa nám zapáči.

         Sv. písmo hovorí aj o tom, čo sa páči Bohu: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.“ (Mt 11, 25)

         Keď sa Bohu niečo páči, treba to prijať ako Božiu vôľu a tá sa nemá spochybňovať. Čo sa vlastne Bohu páči? Bohu sa páčia aj také skutočnosti, ktoré človeka vovedú do úžasu.

1.) Ježišovi sa páčilo udržať si odstup od tohto sveta (Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.) a zároveň odmietnuť jeho pocty (Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil.)

Dnes sa stalo už akýmsi folklórom, že niekto upozorňuje iného, aby odstúpil, napr. z funkcie či úradu. Túto prax poznáme najmä z politiky  a tá sa prenáša aj do iných oblastí života. Často sa zneužíva a používa nekriticky. Každopádne, kandidátom na odstúpenie má byť ten, kto si neudrží odstup od takých lákadiel, ako sú peniaze a moc. Ak si nevypestujeme odstup voči svetu, stávame sa tak otrokmi, ktorí sa sami odovzdávajú do zajatia prchavým skutočnostiam. Z pozície svedka viery nie je možné odstúpiť, lebo každý pokrstený dostáva milosť, aby o Kristovi svedčil. Sila jeho svedectva je o toľko väčšia, o koľko si zachováva odstup od materiálnych vecí tak, aby neotročil hriechu. Sv. Cyril Jeruzalemský píše: „Ak je tu niekto otrokom hriechu, nech sa s vierou pripraví na znovuzrodenie slobody adoptívneho synovstva. A keď zhodí zo seba najhoršie otroctvo hriechu a dosiahne najšťastnejšie otroctvo Pánovi, možno ho považovať za hodného, aby obsiahol dedičstvo nebeského kráľovstva.“ (LH III, zo dňa 8. júla)

2.) Ježiša bolo často vidno medzi zástupom.

Išlo o dôležitú zložku jeho pôsobenia. On sám zástupy vyhľadával, aby mohol katechizovať, inokedy išli ľudia za ním. (Všetci ťa hľadajú!) Inokedy sa stalo, že zástupy mu poskytli azyl. Išlo o udalosť, podľa ktorej sa Ježiša 

  chceli zmocniť a zabiť ho. No on prešiel pomedzi zástup a unikol. Paradoxne, zástup sa mu stal osudným, lebo vyvíjal na Piláta nátlak, keď vykrikoval: „Ukrižuj ho!“

         Napriek rizikovému faktoru zvanému zástup, nepotreboval Ježiš nijaký zástup. Svoju úlohu dokončil až do maximálnej miery sám. Sú situácie, kedy potrebujeme zástup, napríklad v práci, lebo sme indisponovaní. Niekto z kolegov nás zastúpi na istý čas. Ježišova úloha bola nezastupiteľná. Nikto iný nemohol pôsobiť medzi zástupmi, iba on a nikto nemohol zadosťučiniť za hriechy sveta tak, ako on.

         Naše poslanie v tomto svete je akoby poslaním medzi zástupmi. Niekedy je svedectvo viery od nás prijaté, inokedy nám dobre padne, keď splynieme so zástupom a staneme sa neviditeľnými. Inokedy pocítime tvrdosť lakťov. Boh s nami počíta, s každým jedným z nás. Naše poslanie medzi zástupom nepozná zástup. Naša úloha je originálna a každý sa má usilovať o to, aby ju splnil podľa Božej vôle.

3.) Výstup s Ježišom

Každý, kto sa zdržiava pri Ježišovi, môže potvrdiť, že s ním je možné vystúpiť vysoko. Ale všetci túto možnosť nevyužili. (Tvrdá je to reč!) Niektorí boli neistí (Dovoľ mi najprv pochovať si otca.), iní sú plní horlivosti (neuváženej) (Pôjdem za tebou, kamkoľvek pôjdeš.).

         Aby sa niekto neľakal, o čo tu ide, naším najlepším výstupom s Ježišom je vystúpenie z tieňa a priemernosti života. Najväčším výstupom hore je zbavenie sa strachu z toho, že svet nás identifikuje tak, ako to urobil s Petrom (Aj ty si z jeho učeníkov!). Svet Petra spoznal a vytiahol ho z tmy, v ktorej sa schovával ako nepoznaný. V tme by Peter nebol platný, vo svetle už áno. Zrejme išlo o jeden z najdôležitejších výstupov Petra v jeho živote. A tak to je aj v našom prípade. Koľkokrát sme ešte stále v tme a hľadáme silu a motiváciu na to, aby sme splnili poslanie
pred Bohom – vystúpiť z tieňa na svetlo? (Lampu nepostavia pod posteľ, ale na stôl.)

         Pri niektorých vodných tokoch sú značky, ktoré naznačujú, až kam vystúpila historická voda. Voda krstu, ktorým sme poznačení, naznačuje, že sa máme usilovať vystúpiť vysoko. Stačí, aby sme zavrhli hriech a usilovali sa žiť v milosti. Takýto výstup je plnohodnotný preto, aby sme získali dobré svedectvo viery.

         To, čo sa zapáčilo Bohu, má sa zapáčiť aj nám. Vtedy oprávnene povieme, že plníme Božiu vôľu. Sv. Pavol píše na túto tému: „...Bohu, ktorý si ma v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi...“ (Gal 1, 15 – 16)

         Bohu sa zapáčilo, aby sme v neho uverili a zvestovali ho. Nech sa táto misia zapáči aj nám, aby sme boli v súlade s Bohom a s jeho plánom spásy.

O pripútanosti

Sú situácie, v ktorých je dôležité, aby bol človek pripútaný k niečomu. Každý, kto cestoval lietadlom, vie, že pred letom zaznie povel:Pripútajte sa!  To isté sa potom zopakuje pred pristávacím manévrom na konci cesty. Táto forma pripútanosti je dôležitá najmä v záujme bezpečnosti. Sú aj iné pripútanosti, ktoré môžu byť škodlivé. Napr.  extrémna pripútanosť k určitej veci alebo činnosti. Táto pripútanosť môže urobiť z človeka neslobodného tvora. 

    Všimnime si evanjelium. Hovorí o človekovi, ktorý bol pripútaný k lôžku, lebo bol ochrnutý /Mt 9,1-8/. On svoju situáciu nemohol ovplyvniť nijak. Bol odsúdený na pripútanosť do konca života. Jediný, kto mu mohol pomôcť bol Ježiš. Ten sa ho ujal a oslobodil ho od hriechu, ale aj od pripútanosti na lôžko.Povedal mu, aby si vzal lôžko a išiel domov. Boh raz každého oslobodí od pripútanosti k tomuto svetu. Oslobodí ho tak dokonale, že si so sebou nevezme nič, a už vôbec nie lôžko. Ako nás Boh oslobodzuje od pozemských istôt?

    1.,Ponúka nám dar viery. Načo? Viera je prostriedok, ktorý spôsobuje, že odchod z tohto sveta nie je tak bolestivý a otvorenosť pre nový život je vrúcnejšia. Viera je tým darom, ktorý premostí život časný s atmosférou večnosti. Pretrhnutie väzieb s pozemským svetom je potom dôstojnejšie a prijatie novej dimenzie života túžobnejšie.

    Počas Vianoc ľudia dostávajú dary od výmyslu sveta. Niektoré z nich sú neuvážené a ľudia ich môžu niekde odložiť a podarovať iným a tak ich potešiť. Nevymieňajme dar viery za nič na svete. Ani ho nikam neodkladajme, keď sa nám zdá, že je na nič. Príde čas, keďsa stane pre nás jediným účinným prostriedkom na zdolanie náročného prechodu od pozemských radostí a závislostí k blahu duše, ktoré nikto z nás nedokáže opísať.

    2.,Predstavme si takúto situáciu. Raz som bol svedkom, ako dieťa zobralo do rúk ostrý predmet, lebo ho považovalo za hračku. Matka zbadala nebezpečenstvo, opatrne mu predmet zobrala a rýchlo mu podala hračku inú, ktorá bola bezpečná. Dieťa tak ani nestačilo prejaviť plačom ľútosť, že o niečo prišlo, lebo nová hračka mu spôsobila radosť a vykompenzovala stratu. 

    Niekedy si človek myslí, že život je hračka. Najmä vtedy, keď je mladý, plný energie, keď má všetko a nič mu nechýba ani zdravie a nevidí dôvod, aby videl na živote niečo nebezpečné. Po rokoch sa situácia môže zmeniť. Vyššie spomínané istoty sa začnú vytrácať a zrazu aj ten život môže byť nebezpečný. Boh nám hračku, ktorú nazývame pozemský život, berie z rúk, lebo  nám môže ublížiť a miesto neho ponúka inú skutočnosť. Takú, ktorá bude nepominuteľná, ktorá nespôsobuje ujmu a bolesť, ktorá nepozná atmosféru strachu, ktorá dá zabudnúť na dobrá fyzické a disponuje dušu tak, aby sa naplnila až po okraj Božou dobrotou.

    3.,Pred istým časom vystúpil v TV starý pán, vo veku cca 90 rokov. Dostal slovo, lebo bol pamätníkom istých udalostí. O.i. povedal, že sa cíti osamotený. S mladými sa nedokáže porozprávať, lebo ich štýlu života nerozumie a oni sa s ním tiež nemajú o čom rozprávať. Zdôraznil:všetci moji vrstovníci už sú na druhej strane, všetci tam ideme. Všetci ideme na večnosť. Koľkých z rodiny, z blízkych a zo známych sme vyprevadili na večnosť? Boh nás takto motivuje:všetci tam idú, nikto tu neostávame navždy. Spoločenstvo oslávených duší nás pozýva a očakáva, že sa k nim postupne pridáme. Strácame motiváciu pre tento život a získavame ju pre plnohodnotný život s Bohom.

    Aké nám zostane riešenie? Pripútajme sa k Bohu. Postupne sa zbavujme prílišnej závislosti na dobrách pozemského sveta. Otvárajme myseľ a srdce pre hodnoty večné. Kristus sa k nám už skrze kríž pripútal. A nikdy sa tom  nič nezmení. Zmeňme samých seba a pripútavajme sa viac a viac k Bohu, lebo k nemu smerujú  aj tak naše životné kroky.

O slove

 

          Tesne pred koncom školského roka vychádzali zo školy dvaja spolužiaci. Ohnivo debatovali na tému písomnej práce zo slovenského jazyka. Jeden z nich nedokázal zakryť sklamanie, lebo oznamoval spolužiakovi: „Chýbalo mi jedno jediné slovo.“ Viackrát to opakoval.

          Jedno slovo nám niekedy chýba aj v iných životných súvislostiach. Napríklad vtedy, keď si nemôžeme naň spomenúť a pritom hovoríme: „Chodí mi to po rozume.“ Alebo: „Mám to na konci jazyka.“

          V živote máme to šťastie, že nám slovo nechýba. Ani to ľudské, každodenné na vzájomné dorozumievanie sa a ani slovo Božie. Dokážeme sa dorozumieť vlastným jazykom a dokážeme aj komunikovať s Bohom. Máme neustále ďakovať Bohu za to, že nám poslal vierozvestov, sv. Cyrila a Metoda.

          Ich duchovné a kultúrne dedičstvo sa nedá vyčísliť. V ktorých situáciách je pre nás Božie slovo najdôležitejšie?

1.) Je to slovo, ktoré môže spôsobiť naše uzdravenie.

Sv. Pavol napísal: „Blízko teba je slovo.“ (Rim 10, 8) Keďže je blízko Slovo = Ježiš Kristus, nebude potrebných veľa slov. Stačí nájsť to jediné správne slovo. Evanjelium hovorí o stretnutí stotníka s Ježišom. Stotník prichádza v naliehavej veci. Prosí za zdravie svojho sluhu. (Mt 8, 5 – 17)

          Nabáda Ježiša, aby bol stručný. („Povedz iba slovo.“) Vedel, že Ježišovi stačí povedať iba jedno slovo, aby sa dostavil želateľný účinok. Ale aj stotník bol stručný. („Pane, nie som hoden.“)

          Sú situácie, v ktorých čakáme, že Boh prehovorí a zároveň bude konať v náš prospech. Boh niekedy nekoná, nechce povedať nič, iba mlčí. Chce, aby prehovoril človek a aby povedal tie správne slová. Napríklad, aby zopakoval po stotníkovi pamätnú vetu: „Pane, nie som hoden.“ Pýcha bráni dnešnému človekovi, aby sa takto pokoril a vyznal svoju biedu a slabosť. K takémuto vyznaniu sa treba dopracovať s pomocou milosti zhora. Potom, čo človek z úprimného srdca takto alebo podobne prehovorí, až potom prehovorí Boh, a to liečivým slovom milosti.

2.) Slovo Boh na tému bdelosti.

V Prvej knihe Samuelovej čítame o tom, ako sa vyvíjal konflikt medzi kráľom Saulom a Dávidom. Saul Dávida nenávidel a prenasledoval ho. Raz Saul spal medzi svojimi strážami. Dávid sa k nemu opatrne priblížil, ale neublížil mu, len mu zobral jeho kopiju a džbán na vodu. Chcel naznačiť, že mohol Saulovi ublížiť, no neurobil to. Svätopisec zdôrazňuje: „Všetci spali, nik nič nevidel, nik nič nespozoroval, nik sa neprebudil.“ (1Sam 26, 5 – 25)

          Je to reč o tom, ako je možné stratou koncentrácie prísť o všetko, o všetko dôležité. Lebo pre vojaka starozákonnej doby bola kopija s džbánom nesmierne dôležitá. Keď Saul precitol, zistil, že sa nachádzal v blízkosti smrti.

Keď zaspíme a necháme sa okradnúť o vieru, môžeme sa ocitnúť blízko agónie vyplývajúcej zo straty najväčšieho pokladu – pokladu viery. Pokladajú dnešní ľudia vieru za dar? Chránia si ju? Bdejú nad tým pokladom? Majú ambíciu túto drahocennosť prehlbovať a rozmnožovať? Ak tak nerobia, môžu očakávať, že svet ich o vieru pripraví.

3.) Pri istej príležitosti sa niekoľkí ľudia dôverne rozprávali o majetkových pomeroch.

Jeden z nich konštatoval: „Celé je to postavené iba na dobrom slove.“ Ktosi mu skočil do reči a presviedčal ho: „Dobré slovo nestačí, musíš to dať na papier.“ Niekedy je to tak, že dnes veci postavené na slovnej dohode veľmi nezavážia.

          Sv. písmo pripomína, že ani apoštoli neboli vždy v súlade s Ježišovým slovom: „Keď ho videli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.“ (Mt 28, 16) Naša spása je postavená na dobrom slove Boha. Lebo slovo evanjelium prekladáme ako dobrá zvesť. Dobré slovo človeka a dobré slovo Boha niektorí spochybňujú. Musíme pracovať na tom, aby sme vrátili dôveryhodnosť ľudskému slovu; aby ľudské slovo si znovu zaslúžilo prívlastok, že je dobré. To sa nám podarí len vtedy, ak sa staneme obrazom Božej prítomnosti.

          Sv. Gregor Nissenský vo svojej homílii píše: „...Pán nenazýva blahoslaveným toho, kto o Bohu niečo vie, ale toho, kto má Boha v sebe.“ (LH III, s. 402) Mať Boha v sebe je predpokladom na to, aby dobré ľudské slovo získalo na vážnosti a aby dobré Božie slovo – evanjelium – bolo prijaté ako cesta spásy.

 

          Niekedy nám, kňazom, chýba u ľudí jediné slovo: „Ľutujem.“ Ide najmä o tie situácie života, v ktorých sa život človeka schyľuje k večnosti. Nech nechýba v našom slovníku práve toto slovo. Nech je súčasťou tej terminológie, ktorú často pestujeme, aby sa nám uľavilo na duši a aby sme si naklonili Boha. Nech nám nechýba slovo vďačnosti za to, že na našom území pôsobili ľudia, ktorí nám slovo spásy ohlasovali.

Dotyk s Bohom

Istý človek, ktorý prvýkrát v živote cestoval lietadlom, povedal:"Dotýkali sme sa nebies". Ide o obrazné vyjadrenie, ktoré vyplynulo z eufórie. Svojme nadšenie nedokázal vyjadriť inak, a tak použil  tento básnický výraz-dotýkať sa nebies. 

    Človek má tendenciu stúpať v živote vyššie, nielen fyzicky, spoločensky, ale aj smerom k Bohu. Všetci sme nastavení Stvoriteľom tak, aby sme stúpali vo viere a v poznaní Boha vyššie. Chceme stúpať dovtedy, kým sa ho nedotkneme. Tak to robili aj ľudia za Ježišových čias. Evanjelia hovoria, že sa ho chceli aspoň dotknúť. Výnimkou nie je ani apoštol Tomáš /Jn 20, 24-29/. Ten dostal zvláštnu milosť dotýkať sa Ježišových rán. Určite mal pritom pocit, akoby sa dotýkal nebies. My máme ambíciu nielen dotýkať sa nebies, ale chceme nebesia preniknúť, uvidieť Boha a navždy pri ňom zostať. Pretože ten, kto uvidí Boha v plnej nádhere, už nemôže mať iné požiadavky, ani túžby, lebo Boh ho naplní v absolútnej miere. Takúto skvelú budúcnosť vyprosujeme všetkým, ktorí nás opúšťajú na večnosť. Vyprevádzame ich s myšlienkou, že ten ich dotyk s Bohom nebude len krátkodobý, ako u Tomáša v spoločenstve apoštolov, ale že bude trvalý a dokonalý v spoločenstve všetkých oslávených. My sa chceme dotýkať Boha už počas pozemského života. Aké máme možnosti?

    1.,Tým, že sa kontaktujeme s Ježišom, neznamená to, že budeme mať automaticky zaručené výhody sveta a otvorené všetky dvere do srdc našich blížnych. Raz prišiel ktosi za Ježišom a povedal:"Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš"/Mt 8,18-22/. Pán ho vzápätí usmernil a uzemnil:"...Syn človeka nemá kde hlavu skloniť". 

    Záujmom o Ježiša sa dostávame na cestu spásy. To je najdôležitejšia výsada človeka, ktorý našiel Boha. Priateľstvo s Bohom neznamená, že veriaceho obídu ťažkosti a kríže každodenného života. Dostáva sa mu však veľkej pomoci, aby všetko zdolal. Nikto iný nám nedá toľkú priazeň , silu a pochopenie, ako Ježiš, v ktorého sme uverili. Priazeň, sila a pochopenie sú zo strany človeka nestále. My, ľudia nie sme v tom dostatočne vytrvalí. Božia intervencia do nášho života neklesá. Boha nikdy neomrzí to, ako nás podporuje. Priateľstvo s Ježišom tu na zemi je na nezaplatenie.

    2.,Boh je schopný utíšiť búrky a nepokoje v našom živote. Svedčí o tom udalosť, podľa ktorej Ježiš utíšil hroznú búrku, keď sa s apoštolmi plavil na loďke. /Mt 8, 23-27/. Apoštoli boli s Ježišom na jednej lodi. 

    Tento výraz sa bežne používa. Niekto chce vyjadriť spoluúčasť s blížnym uprostred jeho problémov, tak povie:sme na jednej lodi. Žiaľ, nie raz sme svedkami sklamania, lebo ten, ktorý chcel byť s nami na jednej lodi, po čase posádku opúšťa. Takúto situáciu poznáme azda všetci. Ježiš však zostáva. Nenecháva nás opustených, aby sme trnuli, čo bude s nami. Kým sme s ním na jednej lodi, máme zmysel života a istotu, že kormidlo má v rukách stále on. Neberme mu ho z rúk, ale cvičme sa v dôvere, že  jeho kormidelnícke schopnosti neprekoná nikto. Život na zemi je pre nás skúškou, aby sme dôverovali Bohu pri nesení každodenných krížov.

    3.,Koľkokrát reagujeme na niektoré životné situácie slovami:"Chcel by som mať už konečne pokoj!" Pokoj od istých ľudí, od určitých situácií, prípadne nejakých činností. To všetko sú určite dôležité veci, ale najvyššiu formu pokoja počas života pre nás predstavuje pokoj od hriechu. Pokoj, ktorý sa usídli v duši po tom, čo človek oľutuje previnenia. Sám Ježiš nás k tomu povzbudzuje takto:"Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy" /Mt 9,1/. Niet na zemi nič dokonalejšie v otázke nastolenie pokoja v duši, ako je Ježišova odpúšťajúca láska. V tejto otázke, by sme mali Ježiša vyhľadávať často. Kým budeme navždy v pokoji vo večnosti, dovtedy budeme musieť zápasiť o pokoj v duši. Intenzívnejšie ho môžeme prežívaťpri slávení sv. omše. Kňaz sa modlí za pokoj slovami:Pokoj Pánov nech je vždy s vami!. A dostáva sa mu primeranej odpovede:I s duchom tvojim. Snažme sa viac vhlbiť do týchto modlitieb a pestujme ich aj kedykoľvek v priebehu dňa, aby naša túžba po pokoji v Kristovi, nikdy nevyhasla. 

    

ZÍSKAŤ ŽIVOT

 

         Nedávno ktosi konštatoval: „To, čo žijeme teraz, nemožno nazvať životom.“ Týmto výrokom reagoval na určité problémy, ktoré sa vyskytli v jeho živote a zároveň ním vyjadroval svoj postoj voči spoločenskej situácii všeobecne.

         Existujú situácie, ktoré nás doženú do stavu podobného vyjadrenia. Obyčajne sa však rýchlo otrasieme a ideme v živote ďalej.

         Evanjelium nás o. i. vovádza do atmosféry dvoch protipólov: „Kto nájde svoj život....kto stratí svoj život.“ (Mt 10, 37 – 42) Zaujímavo na túto problematiku reaguje sv. Pavol. V Liste Galaťanom píše: „S Kristom som pribitý na kríž...Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 19 – 20)

         Pavol nemá jednoduchý život, ale je vďačný Bohu, že našiel zmysel života v Kristovi. To, čo žije teraz, považuje za plnohodnotný život a nič na tom nezmenia ani jeho životné kríže. Ako nadobudnúť prístup k takémuto životu?

1.)Ľudia, ktorí si radi pozrú dobrý film alebo prečítajú pútavú knihu, pochvalne konštatujú: „To je zo života, taký je život.“

Prípadne použijú zaužívaný slogan: „To je život, to nevymyslíš.“ Tieto výroky svedčia o tom, že život je nám blízky.

Skupina vedcov robila výskum správania sa obyvateľstva na Slovensku od r. 1990. Podľa výsledkov vysvitlo, že Slováci nemajú svoju tvár, že bezhlavo idú tam, kam idú tí najsilnejší. Výsledky hovoria, že ako národ nemáme nijakú víziu a že nie sme schopní obetovať sa pre to, aby sme nejakú víziu našli.

Možno bude na tom čosi pravdy, ale my máme k dispozícii skutočnosť, ktorá sa volá viera. A to nevymyslíš, to je Život. Teda nie hocijaký, lebo tým Životom je sám Ježiš Kristus. Vďakabohu, je veľa ľudí, ktorí u nás za týmto ideálom kráčajú a sú ochotní kvôli  viere v Boha priniesť aj najväčšie obety. Je správne, aby sme hľadali aj pozemské vízie, ale tie nebudú mať význam, ak nebudeme mať na zreteli ambíciu večného života v spoločenstve s Ježišom Kristom.

2.)Dať niečo zo života

Všetci s úctou spomíname na tých ľudí, ktorí nám niečo do života dali: vzdelanie, skúsenosti, zručnosti alebo morálne zásady správania.

V Skutkoch apoštolov čítame o tom, ako Peter a Ján vstupovali do chrámu na modlitbu. Bol tam človek, ktorý bol od narodenia chromý. Apoštolov nepoznal a prosil od nich nejakú almužnu. Peter vtedy prehlásil: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ (Sk 3, 1 – 10) Písmo hovorí, že mu hneď spevneli nohy a začal chodiť a vyskakovať.

Človek niekedy ani nevie, čo potrebuje do života. Mylne predpokladá, že keď bude materiálne nasýtený, jeho život bude prekypovať spokojnosťou. Je dôležité, aby nám spevneli nohy, aby sme pevnejšie stáli na vratkej pôde tohto sveta. Čo má človek z toho, že kalkuluje s vysokou materiálnou úrovňou života, keď mu chýbajú stabilné morálne postoje? Niektorí ľudia sa uspokoja s menším podielom materiálnych dobier, ale v srdci majú jasné zásady evanjelia, ktoré by neopustili za žiadnu cenu. Pokúsme sa s Božou pomocou vyvíjať také úsilie, aby sme mohli niekomu pomôcť vstať, a to nielen z materiálnej, ale aj celkovej biedy. Peter a Ján v tom vynikali. Môžu byť pre nás v tejto činnosti vítanými patrónmi a pomocníkmi.

 

3.)Už vyše 100 rokov (1912) odpočíva na dne oceánu Titanic.

Svojho času išlo o pýchu lodného priemyslu. Tam dolu, na dne, je jeho vrak. Obalený je hrubou vrstvou hrdze a podmorských živočíchov. Pred niekoľkými dňami tam zostúpil v ponorke tím výskumníkov a dobrodruhov. Ponorka explodovala, členovia tímu zahynuli. Ísť do hĺbky neznamená vždy dosiahnuť život. Titanic je mŕtvy. Už ho nikto nevzkriesi, hoci vedcov a dobrodruhov bude lákať vždy.

Do hĺbok života sa ponárame preto, aby sme našli skutočný život. Treba nám oživiť a znovu objaviť výraz „zahĺbiť sa“. Kto z nás môže povedať, že sa dokáže zahĺbiť do modlitby? Kto číta Sv. písmo tak, že ho nepreletí, ale zahĺbi sa v rozjímaní do jeho čítania. Tá istá otázka platí aj vo vzťahu k prežívaniu sv. omše. Kto sa kedy dokonalo zahĺbi do života tak, aby skúmal, čo Boh od neho chce? Takýmto spôsobom máme skúmať hĺbku svojho vzťahu k Bohu a blížnemu. Ak sa dokážeme zahĺbiť, tak potom prehĺbime život do takej miery, aby sme zopakovali so sv. Pavlom: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 19 – 20)

Život, ktorý nám Boh dáva, je nastavený tak, aby sme mohli skúmať jeho hĺbku. V nej objavíme pokoj duše a istotu nášho životného smerovania.

 

My, starší, občas používame frázu: „život ťa naučí“. Robíme tak vtedy, keď si nevieme rady s mladšími. Určite je v tom kus ľudskej skúsenosti, ale nezabúdajme, že život je aj Život. Život = Ježiš Kristus ťa naučí, čo je potrebné na spásu. Počúvajme a hlavne nasledujme tento Život, lebo v nikom inom spásu nenájdeme.