Povolaní k svätosti

 

 

          Vždy, keď si kupujeme novú knihu, ak je to možné, prečítame si najprv nejaké recenzie. Napríklad si nájdeme tú časť,  ktorá prináša najčastejšie výrazy, ktoré sa vyskytujú v diele. Aj podľa toho posúdime, či je kniha v súlade s našimi predstavami.

          Ak je témou nášho zamyslenia svätosť, tak potom medzi základné pojmy patria: zdroj svätosti, účasť na nej a prostriedky.

1.)             Zdroj svätosti

V oblasti hospodárstva sa často používa výraz – zdroj(e). V prípade zdrojov sa zaujímame najmä o to, či sú pravé
(nie fingované), výdatné a dostupné. V prípade hodnovernosti zdrojov, najmä ľudských, vedia najmä novinári a policajti.

          Jediným pravým zdrojom svätosti je Boh (Svätý, svätý, svätý
je Pán). Dôkazom jej pravosti je aj to, že v dejinách spásy ľudia
aj zomierali preto, aby boli s Bohom večne.

          Boží zdroj svätosti je aj výdatný, lebo ešte aj na kríži bol k svätosti pozvaný kajúci lotor, lebo dostal od Boha prísľub. Boží zdroj svätosti musí byť aj dostupný. Inak by Kristus nevolal: „Poďte ku mne všetci...“

2.)             Účasť na svätosti

My, ľudia, nikdy nemôžeme dosiahnuť úroveň Božej svätosti.
No on dáva na nej účasť. Vždy, keď dostaneme pozvánku na určité podujatie, je tam niekde v spodnej časti poznámka – potvrďte účasť napr. telefonickým alebo mailovým spôsobom. Zo slušnosti a úcty tak má urobiť každý pozvaný.

          Ak nás Boh pozýva k svojej svätosti, chce, aby sme potvrdzovali náš záujem – najmä úkonmi pokánia a sviatostným životom.

          Božia pozvánka k svätosti je stále aktuálna a my máme záujem o svätosť neustále aktualizovať.

3.)             Prostriedky svätosti

V oblasti hospodárskeho života sa hovorí najmä o prostriedkoch (materiálnych). Ak chýbajú, povieme: „Nemôžeme nič robiť, kým ich nezoženieme.“ Žijeme v dobe, keď denne počúvame, že materiálnych prostriedkov je minimum.

          Boh nás pozýva k svätosti, ale prostriedkami nikdy nešetril. Veriaci, ktorý praktizuje vieru sviatostným životom, môže túto myšlienku potvrdiť. Náš život by bol bez eucharistie a modlitby prázdny. Boh udeľuje skrze Cirkev prostriedky, ktoré sú dôležité pre spásu. Prostriedky svätosti sú tu stále, no kandidáti svätosti často prechádzajú zápasmi. O ich dosiahnutie treba bojovať najmä tak,
že chceme svoj život a zmýšľanie pripodobniť Ježišovmu.

          Najkrajšie a najúčinnejšie recenzie k požiadavke svätosti nájdeme v životopisoch svätých. Aspoň občas siahnime po takej literatúre, ktorá pozýva k nasledovaniu Krista! Sila príkladu života svätých je dostatočne silná na to, aby svätosť zaujala ľudí každej vekovej kategórie.

Človek, ktorý vyrušuje

 

 

          Skupina pútnikov sa fotila pred starobylou katedrálou. Jeden z pútnikov držal mobil, aby urobil snímku, no nikdy nebol spokojný. Najprv ľudí usmerňoval, ako sa majú postaviť. Potom neskrýval nespokojnosť s tým, že mu niekto cudzí vstúpil do záberu.

          Evanjelium spomína, že Ježiš odchádzal z Jericha. Kráčal s učeníkmi a s nimi veľký zástup. „V zábere“ bol však Ježiš. AK by existovali možnosti fotografie, on by mal sólo záber. Ale zrazu ktosi, na nevôľu okoloidúcich, nie Ježišovu, vošiel do záberu. Išlo o Bartimeja. Svojím excentrickým správaním narobil rozruch. (Mk 10, 46 – 52) Stal sa akoby rušivým elementom v zábere Ježiša z Nazareta. Ako sa to prejavovalo?

1.) Bartimej žobral

Kto sa venuje žobraniu? Ten, kto sa nedokáže pre svoje hendikepy začleniť do spoločenstva. Ten, ktorý sa tam začleniť nechce. Ten, ktorý vie, že je odkázaný na dobrú vôľu iných.

          Často sa ocitáme v pozícii žobrajúceho. Kedy? Vtedy, keď si myslíme pred Bohom, že sme svojou hriešnosťou hendikepovaní pre jeho milosť a rôzne dary. Vtedy, keď sa niekomu nechce žiť tak, že je začlenený do spoločenstva Cirkvi a hľadá rôzne obchádzky. Vtedy, keď si uvedomíme, že sme kvôli dosiahnutiu večného života odkázaní na Boha. On chce, aby sme zobrali na chvíľu odev žobráka a praktizovali výzvu z evanjelia: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7, 7)

2.) Bartimej kričal

Celá táto scéna z evanjelia je taká ukričaná. Kričal Bartimej, kričal a hučal celý zástup. Kto zvykne kričať? Napríklad ten, ktorý sa raduje. Ten, kto nevládze zakryť zdesenie a úľak. Ten, kto sa zlostí a hnevá. Ježiš do tohto kontextu nezapadol. Ku kriku sa nepripojil. Iba vydal povel na adresu Bartimeja: „Zavolajte ho!“

          Je paradoxné, že sa slepec takto prekričal až k Ježišovi. Ako žobrajúci sedel na zemi, veľa toho nevidel, a tak jediným prostriedkom, ktorý mal dobre vyvinutý, bol jeho hlas. Ježiš počuje aj v kriku a riave ľudských a iných hlasov a zvukov dnešnej doby. Je otázne, či my sme schopní počuť Boha. Lebo on hovorí: „Zavolajte ho!“ Dokážeme byť ešte vnímaví a pozorní v hluku sveta na Božie volanie?

          Môžeme si všimnúť, že ak sú na rôznych spoločenských a športových podujatiach prítomní rodičia s malými deťmi, nasadia svojim ratolestiam na uši slúchadlá. Takto stlmia prenikavé zvuky, ktoré môžu ohroziť zdravie dieťaťa.

          Mali by sme v určitom slova zmysle konať rovnako. Stlmiť decibely sveta a ponoriť sa nie do svojho vlastného sveta, ale do atmosféry, v ktorej môžeme komunikovať s Bohom. Nijakým iným spôsobom sa k pokoju v duši nedopracujeme.

3.) Bartimej vyskočil a vykročil k Ježišovi

Doteraz čakal na impulz. Dlho neprichádza. Všetko sa však zmenilo príchodom Ježiša. Niet nikoho, kto by dával také impulzy do života ako on.

          Na internetovom portáli, na ktorom komunikujú motoristi, sa objavili otázky: „Prečo nefunguje klíma, keď je náplň v dostatočnom množstve? Prečo zariadenie nedostáva impulz?“

          Človek môže byť preplnený dobrami tohto sveta, a nedostáva sa mu Božieho impulzu. Náš život je často naplnený prácou, povinnosťami, záujmami, starosťami, ale i hmotnými dobrami. Máme pocit, že sme sýti pozemskými dobrami a že do nášho obrazu života sa už nič nevojde. Iba Boží impulz tam chýba. Kráťme si pozemské hodnoty, a to do takej miery, aby sme boli otvorenejší pre Boží hlas. Ten hlas, ktorý nás má viesť cestou spásy. Ak sa o to pokúsime, možno po vzore Bartimeja, vyskočíme z miesta, ktoré máme zafixované a objavíme nový rozmer radosti z viery.

         

Na fotografiách chceme mať iba to, čo nám vyhovuje. Kladieme dôraz na to, aby fotografia bola čistá, tzn. že na nej bude iba to, čo je predmetom nášho záujmu. Ježiš sa usiluje vstúpiť do zorného uhla nášho života. Mylne sa domnievame, že sa tam nezmestí. On ale čaká, že ho upútame rušivým bartimejským spôsobom; že vojdeme do jeho svetla pôsobenia a pôjdeme: „Pane, chcel by som vidieť a vedieť viac, ako mi ponúka tento svet.

Naše nasmerovanie k večnosti

Väčšina ľudí oplýva schopnosťou predstavivosti. Ľudia niečo čítajú alebo počúvajú a hneď si danú situáciu v mysli predstavia. Hoci sú chvíle, keď povedia:ani si to neviem predstaviť.

 U sv. Lukáša v evanjeliu  čítame túto vetu:"Bedrá majte opásané a lampy zažaté" /Lk 12,35/. Vieme si to predstaviť? Pán Ježiš použil dobové výrazové prostriedky, ktorým vtedajší ľudia dobre rozumeli. My, súčasníci chápeme aspoň to, že týmto obrazom naznačil a vyjadril určitý stav pripravenosti a pohotovosti. Ďalej chápeme aj to, že tu nejde iba o vonkajšiu výstroj človeka alebo fyzický postoj, ale o sústredenosť vnútra človeka. Ide o jeho vnútorné nastavenie byť bdelý a pohotový. A napokon chápeme aj to, že tento postoj nemôže byťiba dočasný, ale že ide o trvalý celoživotný postoj/trvalo udržateľný/ veriaceho človeka.  Ježiš nás upozorňuje na to, že nemáme ignorovať požiadavky a príťažlivosť Božieho kráľovstva. Ako sa to má prejavovať?

1.,Všimnime si rozdiel vo výrazoch: časnosť a večnosť. V situácii časnosti zažívame takéto stavy : naháňa ma čas alebo mám more času. Ani jedno ani druhé nevyvoláva pocit spokojnosti. V prvom prípade sa človek dostáva do situácie stresu a v druhom môže podľahnúť pokušeniu, že jeho pozemský čas zostal stáť a nehýbe sa smerom k večnosti.

 Na druhej strane večnosť takéto kategórie a stavy nepozná. Tam človek nijako s časom nebojuje. Keď žije v atmosfére Boha, je nemožné, aby sa neustále pozeral na hodinky. U Boha vo večnosti čas neexistuje. Preto nás Ježiš povzbudzuje, aby sme sa nenechali pomýliť pozemskou problematikou času, ale pripravovali sa na večné teraz t.j. na večný život s Bohom. 

2.,Život s obmedzeniami a život bez nich. V pozemskom živote si musíme chtiac nechtiac zvyknúť na rôzne obmedzenia. Poznáme obmedzenia zdravotné, stravovacie, dopravné atď. Túžime po živote bez obmedzení, no v tomto svete sa nám takého nedostáva. Za plus považujeme aspoň to, že nás určité autority na obmedzenia upozornia vopred. Život na zemi bez obmedzení je v podstate nereálny.

 Vo večnosti nič také neexistuje. Ten, kto je slobodný v Kristovi vo večnosti, nie je limitovaný nijakými nepríjemnými okolnosťami. Vo večnosti neexistuje nebezpečenstvo zla. Duša si užíva večnú Božiu dobrotu, ktorú nemôže žiadna sila narušiť. 

3.,Neúplnosť a dokonalosť. Počas života sa niektorí ľudia zaoberajú tým, že realizujú svoju zberateľskú vášeň. A sú patrične hrdí na svoje zbierky. Niekedy povedia, že ju nemajú úplnú, že im chýba taký a taký exemplár. Úplne iná situácia vzniká vtedy, keď je zbierka úplná. Pocit radosti a spokojnosti sa nedá ničím vyvážiť. 

Poznanie Boha tu na zemi nie je úplné. Poznáme síce to, čo je potrebné pre našu spásu, ale samotné poznanie Boha je neúplné. Chýba nám situácia:z tváre do tváre. A táto zbierka poznania Boha sa doplní až vo večnosti. Často pri tom používame výrok sv. Augustína, ktorý hovorí, že nespokojné je srdce človeka, kým nespočinie v Bohu. Úplné poznanie Boha, ktorý je jediným zdrojom nášho dobra, je pre nás veľkou motiváciou otvoriť sa pre jeho tajomstvo. Musíme však prejsť bránou pozemskej smrti, aby sa nám pre večnosť naplno otvorili oči. 

K misiám

 

 

        V týždni od 14. – 18. 10. 2024 prebiehala na cirkevných školách misijná aktivita. Deti – žiaci – i pedagógovia mohli prísť do školy zjednotení v jednofarebnom oblečení. Každá farba predstavuje určitý kontinent. Napr. zelená Afriku, biela Európu, červená Ameriku, modrá Oceániu a žltá Áziu. Každý deň sa potom v škole pomodlili za misie na danom kontinente.

        Aj takýmto spôsobom sa môže vzbudiť misijný duch a nadchnúť niekoho pre dielo misií. Misijná myšlienka si môže raziť cestu už v duši dieťaťa, ktoré nemusí ešte nič tušiť. Čo sú misie v praxi?

1.) Misijné dielo je zamerané na tých, pre ktorých je evanjelium novinkou.

Nikdy sa s ním nestretli, alebo iba okrajovo. V súčasnosti sme zvyknutí v priestore európskej materiálnej hojnosti na to, že nám ponúkajú nové a nové veci. Počujeme napríklad: „Je to novinka na trhu a vy môžete byť medzi prvými, ktorí ju budú vlastniť, atď. Sluch súčasného človeka je citlivý na slová – novinka a byť prvý....

        Paradoxne, toto môže byť základom pre určitých jednotlivcov, aby prijali 2000-ročnú  novinku evanjelia. Zároveň sa stali prvými, ktorí prijmú evanjelium v rodine, v triede, na pracovisku, atď. A nielenže ho ako prví prijmú v danom časopriestore, ale stanú sa v tomto prostredí prvými, ktorí ju odovzdajú ďalej. Duch misií môže využiť tendenciu súčasného človeka chcieť byť prvý a vedieť o novinkách.

2.) Ďalší priestor pre misie sa črtá v prostredí, v ktorom sa už Kristus „prechádzal“.

Ide o miesto, kde bolo Božie slovo ohlasované, ale nie prijaté v zmysle osvojenia a nasledovania. Kristus sa akoby prešiel životmi istých ľudí, no oni ho neprijali, a tak išiel ďalej.

        Sv. Maxim, vyznávač, píše Talásiovi: „Svätú Cirkev nazývame svietnikom, lebo v nej prostredníctvom ohlasovania svieti Božie slovo, jasom pravdy ožaruje všetkých, čo bývajú na tomto svete akoby v nejakom dome a myseľ všetkých napĺňa Božím poznaním. Pod nijakou mericou nijako nemožno udržať slovo, ktoré je najradšej na samom vrchole ako najväčšia ozdoba Cirkvi.“ (LH IV., s. 354) Božie slovo má byť vrcholom pre tých, ktorí sú ochotní počúvať, a to nielen pre potešenie ucha, ale pre uplatnenie vo vlastnom živote.

        Dvaja stavební robotníci z rôznych firiem pri stretnutí sa v období neskorej jesene, konštatovali: „Dokončievame veci vonku a tlačíme sa dnu. Vo vnútri sa dá pracovať aj v čase nepriaznivej klímy, vonku už nie.“

        Evanjelium sa tlačí dovnútra, do duše, lebo tam je jeho prvotné miesto a tam môže byť najužitočnejšie.

3.) Misie si zaslúžia a potrebujú ich aj tí, ktorí hlásajú a žijú evanjelium v chladom svete neprijatia.

Občas použijeme výraz: „za studena“. Ide o určitú technológiu, ktorá vyrába také prvky, ktoré sú presnejšie a dokonalejšie.

        Niektorí hlásajú evanjelium „za studena“, t. j. v chladom prostredí, v ktorom sa Božie slovo uchytí ťažšie. Paradoxne, svedectvo ich pôsobenia však môže byť presvedčivejšie a dokonalejšie ako keby žili a pôsobili v tzv. optimálnom prostredí. A treba konať aj „za horúca“, lebo Sv. písmo nám prízvukuje toto: „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2)

        V tomto čase začína u nás nepríjemný faktor – konsolidácia. Týka sa ekonomiky, prepúšťania ľudí z práce; týka sa prudkého zvyšovania cien.

        V čase modlitieb za misie si zdôrazňujeme inú konsolidáciu. Ak toto slovo znamená upevnenie a zjednotenie, tak teraz sa Cirkev konsoliduje a zjednocuje v prosbe za dielo misií – za ducha misií.

        Nech je dominantný v našich srdciach, aby dielo misií rástlo ako dielo Božieho ducha aj skrze naše materiálne a duchovné príspevky.

Vzťah k viere

 

        Vždy, keď sa začína nejaké dielo, povieme, že robíme prvé kroky. Môžu byť pomalšie, neisté, labilné. No keď sú prvé kroky stabilnejšie, už nehovoríme, že ide o prvé kroky. Hovoríme, že sú to pokroky. Po prvých krokoch by po čase mali nastať pokroky.

        Aj viera v Boha má svoju postupnosť a svoje kroky. U každého je to individuálne. No väčšina chce aj vo viere robiť pokroky. Sám Ježiš nám v evanjeliu jednotlivé kroky oznamuje a nabáda nás, aby sme sa ich držali. (Mk 10, 17 – 30) O čo ide?

1.) Zachovávaj!

Istý človek z evanjelia pribehol k Ježišovi a pochválil sa, že už dávno prikázania zachováva. Ježiš túto obetu od neho prijal ako dobrý základ, na ktorom sa môžu postaviť dokonalejšie úkony viery. Boh chce, aby sme stále jeho slovo zachovávali. Hovorí: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 11, 28)

        Niekedy sa nám dostane do uší takáto charakteristika človeka: nič mu nie je sväté... Znamená to, že ide o človeka, ktorý neuznáva morálne zásady. Naopak, človek, ktorý sa snaží žiť podľa zásad evanjelia, vnáša prepotrebnú svätosť do svojho prostredia.

2.) Rozdaj!

To je odporúčanie Pána Ježiša, ktoré predniesol ambicióznemu mužovi, s ktorým viedol dialóg.

        Nehovorí: „Rozdaj komu chceš a koľko chceš....“ Hovorí adresne: „Rozdaj všetko, a to chudobným!“ Mladý muž dostal úplnú a konkrétnu správu. Nezostala v ňom žiadna pochybnosť, lebo Ježiš sa vyjadril presne. To je niečo pre nás, ľudí tejto doby. My presnosť vyžadujeme – kedy, kde, ako.... To sú najčastejšie otázky vtedy, keď sa niečo organizuje.

        Sme presní a pohotoví, keď treba žiť podľa zásad, ktoré máme od Boha? Rozdávame všetky dary, ktoré sme dostali tak, aby priniesli úžitok iným? Mnohí svoje dary a schopnosti nevyužívajú tak, akoby mali. Na svete je veľa núdznych ľudí (nielen materiálne), ktorí potrebujú rôzne prejavy štedrosti. V jubilejnom roku, ktorý vyhlásil Sv. Otec František a ktorý začne v decembri 2024, buďme adresní a presní, čo sa týka obiet a aktivít, ktoré chceme realizovať. Sv. Otec hovorí, že pri darovaní by sme mali spoznať „tváre bratov a sestier“, ktorým svoje obety venujeme.

3.) „Príď a nasleduj ma!“

Vrcholom dialógu Ježiša a mladíkom bolo Ježišovo pozvanie: „Príď a nasleduj ma!“ Naznačuje mu, že naňho počká, kým sa tento bude rozhodovať.  Nesúri ho, nedáva mu ultimátum, nevyhráža sa mu, len naznačuje, že Boh vie čakať na pravú chvíľu.

        V praxi života počujeme: „Ja si naňho počkám!“  Za tým je vyhrážka, pomsta a násilie. Aj Kristus hovorí, že si počká, kým bude dotyčný pripravený nasledovať ho. Nie je za tým vyhrážka ani násilie. Boh síce čaká, ale zároveň udeľuje také milosti, aby pozvaný pochopil, že to, čo dáva Ježiš, nemôže dať nikto. A to je dar povolania a spásy. Tento dar je však nezlučiteľný s určitou matériou tohto sveta. Ten, kto má  pozvanie Ježiša vo viere nasledovať, musí niektoré ponuky sveta odmietnuť. Viera si žiada celého človeka a vyžaduje hĺbku, v ktorej sa usadí semeno Božieho slova.

       

        Aj vo viere sú prvé kroky a sú možné aj pokroky. Ale nebolo by nič z toho, keby chýbalo: Vykroč! Evanjelium spomína slepca Bartimeja. Keď ho dal Ježiš zavolať, aby ho uzdravil, Bartimej „...odhodil plášť, vyskočil a šiel.“ (Mk 10, 46 – 52) Boh nás volá: „Vykročme mu v ústrety, aby nás uzdravil a priviedol na cestu večného života, ktorej sa tak dožadoval mladík z evanjelia.

O manželstve

 

        Občas počujeme takýto výrok: „Naše cesty sa rozišli.“ Vzápätí však môžeme počuť opačný: „Znovu sme našli spoločnú reč.“ Takéto a podobné výroky sa objavujú v rôznych oblastiach spoločenského života – napr. v politike, v práci, ale i v rodine.

        Existuje ustanovizeň, ktorá tieto protichodné tendencie dôstojne zastrešuje. Je to sviatosť manželstva. Najmä v jej atmosfére zažívajú ľudia neustále rozchody a návraty. Ak nie fyzicky, tak aspoň po stránke názorovej. Ak sa manželia argumentačne rozídu, nemajú rezignovať, ale hľadať cestu opätovného zjednotenia. Robia tak preto, lebo majú pred sebou vyššie ciele – zachovať celistvosť manželstva a rodiny. Ktoré okolnosti hrajú v ich prospech?

1.)Dôvera

Väčšina z nás má okolo seba ľudí, o ktorých hovoríme, že sú dôveryhodní. Možno ich počas života veľa nestretneme, ale ak áno, môžeme s nimi viesť dôverné rozhovory. Všetkým ľuďom okolo seba nepovieme to, čo im. Takúto dôveru si treba zaslúžiť a ona býva odskúšaná praxou života. Pre manželov je najdôveryhodnejší Boh. Nikomu nepovieme to, čo jemu. Zároveň od nikoho nedostaneme toľko dobra, ako od neho. V ľudskej rovine by si mali byť manželia navzájom najdôveryhodnejšími ľuďmi. Spolu majú hľadať cestu, riešenia a podnety. Zvlášť v súčasnej dobe je nevyhnutné posilniť dôveryhodnosť našej komunikácie s Bohom a medzi nami navzájom.

2.)Premiéra

Tento výraz dávame do súvislosti najmä s určitým umeleckým dielom. Ide o niečo, čo sa odohrá prvýkrát. Hoci je to slávnosť, no v jednej udalosti vzniká mix očakávania, strachu, stresu, napätia, atď. Netýka sa to však iba divadla, ale problematika zasahuje do rôznych oblastí.

        Hybnou silou v živote manželov je láska. Tá môže mať denne podobu premiéry, hoci tá býva bežne iba jedna. Nie nadarmo sa nám Božie slovo prihovára takto: „Nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom a nenechávajte miesto diablovi.“ (Ef 4, 26 – 27) Takto sa má po akomkoľvek konflikte „zregenerovať“ čnosť lásky a manželia začínajú odznova. Každý deň vzniká nová možnosť na to, aby láska medzi nimi zažila novú premiéru. Aj tu platí, že premiéra je umeleckým dielom, t. j. dielom Božej milosti a spolupráce muža a ženy, ktorí si sľúbili vernosť. Takto môže byť láska denne silnejšia a pripravenejšia reagovať na nové výzvy života.

3.)Vyvierať

Na turistických mapách Katastra obce Spišské Bystré nájdeme výraz Vyvieračka. Už samotný názov nám hovorí, že ide o lokalitu, v ktorej vyviera potok, ktorý tečie cez obec. Aj čnosť lásky má svoju nezameniteľnú „vyvieračku“. Je ňou Boh. Božia láska je akoby šitá na mieru pre manželský život. Tam má svoje veľké uplatnenie a realizáciu. Boh je láska. (1Jn 4, 8) Boh má mať svoju realizáciu v manželskom živote. Odmietnutím Boha „vyvieračka“ milostí pre manželov vysychá. Veľa vecí v manželstve vyrieši návrat k Bohu, lebo Boh je prameňom všetkého dobra. Už starozákonný prorok Malachiáš sa prihovára: „...obráťte sa ku mne a obrátim sa k vám...“ (Mal 3, 7)

 

        Lásku netreba hľadať iba v jej toku, ale najmä tam, kde ona vyviera. Eucharistický stôl a stôl Božieho slova je vrcholným zdrojom lásky. Málokto má k nemu taký prístup a vzťah ako manželia, ktorí si v jeho blízkosti vyslúžili sviatosť manželstva.