Zákonitosti vinice.

Kdesi sa konala rodinná oslava. Pozvaní hostia prišli na určené miesto a začali slávnostným obedom. Ktosi z pozvaných  hostí si poplietol hodinu. Prišiel asi s dvojhodinovým meškaním. Keď otvoril dvere,naskytol sa mu neradostný pohľad:miestnosť zívala prázdnotou,iba zopár vytrvalcov debatovalo pri,už prázdnych ,stoloch. Nasledovala typická otázka:kde sú všetci? kde sa všetci podeli? Tak reagujeme,keď nám chýbajú ľudia. A ľudia nám naozaj chýbajú. Dnes bežne počujeme:nemáme ľudí! chýbajú nám ľudia! nemáme koho poslať! Niektoré inštitúcie,prevádzky takmer zúfalo hľadajú ľudí. Žiada sa nám položiť otázku:kde sú všetci? kam sa všetci podeli? Pred nejakým časom hovorili v správach o alarmujúcom nedostatočnom počte skutočných viníc na Slovensku. Jeden z hlavných dôvodov spočíva v tom,že ľudia nie sú ochotní vo vinici pracovať,lebo ide o ťažkú prácu. Predstavme si situáciu z dnešného evanjelia/Mt 21,28-32/. Pán vinice pristúpil ku svojim synom a každému z nich adresoval rovnakú ponuku:"Syn môj,choď dnes pracovať do vinice". Ktovie,možno tiež neoplýval dostatočným počtom robotníkov,preto oslovil svojich najbližších. Božou vinicou je celý svet. Každú vinicu treba založiť,starať sa o ňu a až tak zbierať úrodu. Pozrime sa na tieto jednotlivé etapy podrobnejšie. 1,Dobré veci musia mať svoj základ,treba ich založiť. História ľudstva pozná mnohých zakladateľov. Založili diela,aktivity,spolky,združenia atď. Pripomíname si ich výročia,ľútostime nad ich tŕnistým osudom,staviame im pomníky,pomenúvame podľa nich ulice,vyznamenania,či súťaže. Najvýznamnejším zakladateľom je Boh. On je pôvodca všetkých zakladateľov. Jeho máme prosiť o to najdôležitejšie:aby založil,alebo znovuzaložil náš nový život. Pánova vinica má byť plná ľudí nového života a to v duchu evanjelia. Sú to ľudia,ktorí nemusia nikoho verbálne presviedčať:idem!,ale takých,ktorí skutočne pôjdu žiť s Ježišom nový život,ktorý nám založil Kristus. 2,O dobré diela sa treba starať.  Treba o ne dbať,venovať sa im. Treba sa venovať dobrým činnostiam,ale prioritu má človek. Ide najmä o dieťa,o chorého a o starého človeka. Iste aj o iných,ale títo menovaní majú mať potenciál dorastať. Dieťa,aby rástlo fyzicky,duševne i duchovne a každé Božie dieťa v poznaní Stvoriteľa a Vykupiteľa. Chorý má rásť v podobnosti s trpiacim Ježišom a starý človek,aby dorastal na úroveň večnosti. V tomto zmysle má každý z nás veľkú zodpovednosť do konca života. 3,Dobré dielo bude prinášať úrodu. Ľudia mali od nepamäti špeciálnu miestnosť pre úrodu. Mali stodoly,maštale,komory,špajzy atď. Ich existencia svedčí o tom,že sa neraz tešili aj z veľkej úrody. Kam dávame to,čo sa urodí v našej duši? Alebo to,čo sa urodí z našej viery? Kam smeruje toto dobré dielo? Často sa stáva,že si dobrú myšlienku chceme odobriť nejakou autoritou. Hovoríme tomu v prenesenom slova zmysle,že si s tou našou predstavou ideme po "požehnanie". No to skutočné dostávame pre svoje diela  v chráme. A to preto,aby sme ho mohli v hojnosti aplikovať v prostredí svojho života. Ak si myslíme,že sa v nás zrodilo niečo hodnotné,niečo na spôsob úrody,prinesme a prednesme to Bohu na požehnanie. Boh to určite použije pre zámery svojho kráľovstva. Boh ja vlastník vinice-celého sveta. Potrebuje mať v nej robotníkov. Pripravme sa na to,že nás osloví s ponukou:choď do mojej vinice! Usilujme sa zo svojho života vytvoriť také dielo,ktoré by bolo vhodné umiestniť do Pánovej vinice,ktoré by bolo jeho ozdobou.

Ako pomôcť Európe

 Prednedávnom mala predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová prejav,zameraný na budúcnosť európskeho kontinentu. Vychádzala z faktu koronakrízy a z poučenia sa z tohto obdobia. Aká je jej vízia? Z prejavu vyplynulo,že Európa sa má snažiť,aby bola zdravšia,digitálnejšia a zelenšia. Čo tento fakt znamená a hlavne,ako sa má premietnuť do bežnej praxe rodinného života? Predsedníčka EK sa zamerala na vonkajšie faktory,my sa sústredíme na vnútorné. Vonkajšie zmeny,bez vnútornej premeny človeka,zostanú len nablýskanou fasádou na budove Európy. 1,Európa má byť zdravšia. Tu nejde len o stravovacie návyky,pohybové aktivity,ale ide aj o morálne zdravie človeka. Od kresťanských manželstiev a rodín sa očakáva,že udajú tón v procese morálneho ozdravovania. Základom dobrej morálnej kondície a zdravia je častá komunikácia s Bohom. Rodina je hlavnou platformou,na ktorej sa komunikácia s Bohom najviac a najkrajšie vyníma. Predstavme si situáciu,podľa ktorej si kúpite do bytu nejaký doplnok. Neumiestnite ho tak,že by bol v niekde v kúte,alebo za dverami. Inštalujete ho tak,aby sa vynímal,a to nie násilne,ale citlivo a vkusne. Komunikácia s Bohom je dôležitá vo všetkých sférach života,ale najviac sa vyníma v rodine. Je to nielen vkusné,ale hlavne užitočné. Je to užitočné pre danú rodinu,ale cez ňu aj do okolia. 2,Náš kontinent má ambíciu ,aby bol digitálnejší. S nástupom digitalizácie možno len súhlasiť,lebo nám technológie uľahčujú život. Zrazu však,nadobúdame dojem,akoby sa strácal človek,akoby odchádzal zo scény,akoby sa cítil nepotrebný a nechcený. V istom meste, v Južnej Amerike bolo zemetrasenie. Nastúpilo množstvo záchranárov a dobrovoľníkov,ktorí zachraňovali zranených,vyberali mŕtvych a uvoľňovali sutiny. Keď už boli na odchode,začul ktosi klopanie na železo. Hneď sa všetci vrátili,lebo vedeli,že tam je ešte živý človek. Bohu vďaka,nie sme necitliví všetci na život človeka. Kresťanská rodina má byť vnímavá na potreby človeka. Má byť školou služby tam,kde počuť akoby klopanie,spojené s prosbou o pomoc. Niekedy to volanie nemusí byť hlasné,bieda sama o sebe volá o prvú pomoc,nemusíme ju k tomu vyzývať. Kresťanská rodina pomáha ubiedeným,lebo v nich poznáva Človeka-Bohočloveka,Ježiša z Nazareta,ktorý niesol hriechy celého sveta. V človekovi uvidíme hodnotu vtedy,keď uveríme,že je v ňom prítomný sám Kristus. Charita a služba lásky by mala byť trvalo zastúpená v živote veriacej rodiny. 3, U. von der Leyenová hovorí,že Európa má byť zelenšia. Nejde len o farbu,ale hlavne o úctivejšie správanie voči prírode. V dnešnej dobe sa často používa  fráza:je to na prírodnej báze,pôsobí ako nejaké zaklínadlo. Je isté,že o prírodu sa treba starať,nie ju vykorisťovať.  Pomaly si to všetci uvedomujeme. Prírodné materiály nie sú škodlivé,neubližujú,naopak uzdravujú. S určitosťou vieme povedať,že láska v praxi nikomu neubližuje,aj keď niekedy bolí. Láska je "najprírodnejší prvok",aký poznáme,lebo s ňou sa identifikoval sám Boh. A ten prišiel k nám v osobe Ježiša,aby nám pomáhal,liečil nás a učil pravej láske,ktorá vychádza z evanjelia. Na ktoromsi obchode bol nadpis:"Naše výrobky svedčia každému". Láska je primeraná pre každého človeka:netlačí,neomína,nehryzie-je šitá na mieru každému. Najviac to môžu potvrdiť manželia,ktorí si vezmú Božiu lásku za vzor a inšpiráciu. Ona je najdokonalejšou udržiavateľkou jednoty a vernosti. V nej treba hľadať základný stavebný materiál pre zdravie ovzdušie rodinného života.

Nádej alebo obavy?

 Spomínam si na situáciu v istej obci,ktorá nastala v čase,keď sa rozhodlo,že v blízkosti obce povedie diaľnica. Medzi ľuďmi to vyvolalo veľký ohlas. Ako to už býva,myšlienka diaľnice ľudí rozdelila. Na jednej strane  názorovej barikády sa ocitli tí,ktorí sa potešili:budeme mať výjazd na diaľnicu! Iní sa skôr zľakli a oponovali:bude tu strašný hluk! Takéto alebo podobné situácie môžeme objaviť bežne. Ako príklad ponúknime udalosť z evanjelia/Lk 9,7-9/. Ježiš začína svoje verejné účinkovanie. Nemohlo to zostať medzi ľuďmi bez odozvy. Na jednej strane sa ocitli tí,ktorí sa potešili. Nadobudli dôveru v budúcnosť,lebo Ježiš robil divy a znamenia.Dôkazom toho je fakt,že ho považovali za nejakého slávneho proroka,ktorý vstal z mŕtvych. Na druhej strane je,plný obáv,tetrarcha Herodes. Znova nemá pokoj. Jedného veľkého buriča/Jána Krstiteľa/ dal sám zlikvidovať. Ako dôkaz mu priniesli na mise hlavu najväčšieho z prorokov. A teraz je tu zas niekto iný! Aj Ježiš svojim vystupovaním polarizoval spoločnosť. Jedných naplnil nádejou,iným vyvolal obavy. Tento fakt dôverne poznajú tí,ktorí chcú duchovne rásť. Prijať Krista to je nádej večného života. Ale sú s tým spojené aj obavy,že Ježiš bude trvať na tom,aby sme opustili starý spôsob života. Prijať Krista a žiť pritom po starom je neprípustné. Krista zažiješ a užiješ si len vtedy,keď sa naučíš zmýšľať po novom-v duchu evanjelia a budeš podľa toho žiť.

Obsah batožiny.

 Predstavme si,že sme v štádiu príprav na dlhodobejšie vycestovanie. Súčasťou tohto štádia je kompletizácia batožiny. Ak máme na blízku nejakých pomocníkov, alebo kibicov,tak potom počujeme z každej strany:"nezabudni si pribaliť toto,máš už v batožine toto?,daj si aj toto,lebo sa ti to zíde" atď. Niekedy už máme z toho nervy,ale správny výber vecí do cestovnej batožiny je dôležitý. Pán Ježiš pripravuje svojich učeníkov na apoštolské cesty a spolu s nimi "kompletuje" cestovnú batožinu/Lk 9,1-6/. Paradoxne,neradí im,čo si majú do výbavy vložiť,ale naopak-to,čo by mali vyhodiť/neberte si...ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze,ani dvoje šiat nemajte../. Prečo to tak robí? Preto,lebo ich výbava je už plná. On sám ju naplnil. Kedy a ako? Sv. Lukáš hovorí o tom takto:"Ježiš zvolal Dvanástich a dal im silu a moc nad všetkými zlými duchmi a liečiť neduhy". Nič nie je v ich cestovnej batožine dôležitejšie ako toto. Je isté,že bez určitých materiálnych pomôcok sa nezaobídu,ale v prvom rade budú čerpať z duchovných zásob,ktoré im môže dodať jedine Boh. Nikto nemá prázdne vnútro,aj keby materiálne bol na tom slabšie. Ak má dušu otvorenú pre prijatie darov od Pána,môže v diele evanjelia urobiť viac,ako tí,ktorí oplývajú veľkými materiálnymi možnosťami. 

Lepšie miesto.

 Každý už v živote počul výrok:"Viem,si ťa predstaviť na inom mieste". Keď chce niekto niekomu pochlebovať,tak mu nadhodí takúto frázu alebo podobnú. Niekedy je tento výrok myslený úprimne. Možno by sme naozaj niekomu dopriali aj "niečo lepšie",ale nemáme na to nijaké prostriedky. Ježiš kráčal okolo mýtnice a videl tam sedieť Matúša,ktorého povolal:"Poď za mnou"/Mt 9,9-13/.Je to podobné,ako keby povedal:"Viem si ťa predstaviť na inom mieste". Mýtnica,Matúšovým odchodom nespustla, ani nijako inak neutrpela. Určite sa našiel iný kvázimatúš,ktorý s radosťou a očakávaním prevzal úrad. Svet si svoje rany raz dva zacelí. Ježiš povoláva Matúša a iných,aby zaceľoval rany duše tohto sveta a neriešil otázku biznisu,akou mýtnica,nepochybne bola.Pri inej príležitosti to pomenoval výstižnejšie:"Nechaj,nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo! "/Lk 9,60/. Ak by sme si niekedy mysleli,že zažívame niečo nedôstojné,že máme na viac v určitej oblasti,pomyslime si práve vtedy na Ježišovu víziu:"Viem si ťa predstaviť na tom mieste,kde si teraz.Ty len zo svojho miesta zvestuj Božie kráľovstvo".

Rozchod s Bohom?

 Občas,keď počúvame rozprávanie človeka,ako hovorí svojom živote,o vzťahoch s ľuďmi,objaví sa v jeho reči aj tento výrok:Potom sa naše cesty rozišli. Čo to môže znamenať? Napríklad rozvod,alebo rozídenie sa spolužiakov do sveta,prípadne odsťahovanie sa do inej lokality atď. Tento výrok používame aj v prenesenom slova zmysle,keď ho aplikujeme na rôznosť názorov a  rôzneho vnímania zmyslu života. Aký vzťah máme s Bohom? Niektorí,použijúc slová proroka Izaiáša,by povedali:Naše cesty s Bohom sa rozišli. Odkiaľ by čerpali istotu pre toto tvrdenie? Napríklad z tohto textu:"Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú mojimi cestami,hovorí Pán"/Iz 55,6-9/. Naozaj sme sa s Bohom rozišli? Nie,opak je pravdou! Naša istota vyplýva z inšpirovaného textu:"Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami"/Jn 1,14/. Boh vstúpil do ľudského života,žil v ľudskom spoločenstve,komunikoval bezprostredne s rovesníkmi. Dal nám na javo,že je s nami a že nás miluje. Sú situácie,kedy sa predsa len s Bohom rozchádzame. 1,Medzi Bohom a človekom nemajú existovať tzv.háklivé témy,ale čistý stôl. Ak nastane situácia,že spoločenskí činitelia chcú spolupracovať,vyznačia si styčné témy,ale tzv.háklivé odložia ad acta. Boh takto nepostupuje. Medzi Bohom a človekom má byť čistá nekomplikovaná rovina. Najviac sa to týka tej najháklivejšej témy,a tou je hriech. Ak sa nechceme rozísť s Bohom ,musíme sa rozísť s hriechom. Na tejto pravde sa človek musí zhodnúť s Bohom,lebo Boh nikdy nepristúpi na súhlas s hriechom. My,ľudia sme často ochotní aj v tejto téme urobiť kompromis alebo navrhnúť Bohu,aby sme o tejto tzv.háklivej téme prestali hovoriť. Boh chce,aby sme sa s hriechom rozišli a vzbudzovali si voči nemu permanentný odpor. 2,Boh chce urobiť maximum pre to,aby splnil,to,čo sľúbil-večný život. Vedú nás k tomu slová evanjelia/Mt 20,1-16/. Pán vinice hovorí šomrajúcemu robotníkovi:"Vezmi,čo je tvoje a choď! Je chcem aj tomuto poslednému dať toľko,koľko tebe...Či na mňa zazeráš,že som dobrý?". Človek chce radšej zásady,ako milosrdenstvo na maximum. Túto pravdu potvrdil sv. Peter,keď sa spytoval Ježiša,či má odpustiť:"až sedem ráz",svojmu blížnemu/Mt 18,21-35/. Rád by poznal,reprezentujúc ľudské pokolenie, presne definované zásady,aby potom mohol povedať:a dosť! Aj v politike,či v súdnictve sa objavil návrh na zásadu:tri krát a dosť! Boh vo svojom milosrdenstve nepoužíva takúto zásadu,on nemá nikdy dosť,čo sa týka získania človeka pre večný život. Božie kráľovstvo je príliš vysoká méta na to,aby rezignoval vo svojom milosrdenstve. Dokonca,ani pri svojom krvavom mučení, nikdy nepovedal svojim katom:a už dosť! Chce urobiť maximum,aby mohol aj "tomu poslednému" dať toľko,aby mu pomohol k zisku večného triumfu. 3,Ľudia sa rozchádzajú,lebo si už,údajne,všetko povedali,a teraz sa nachádzajú v štádiu,že si nemajú už čo povedať. Prestavme si situáciu,podľa ktorej sedíme pri televízore,prepíname kanály a podráždene konštatujeme:"stále to isté a dookola". Dnešný človek túži po neustálych novinkách,ktoré ho však po čase omrzia a unavia. Pri istej príležitosti sa vyjadril muž v strednom veku takto:"musel odísť z návštevy rodičov skôr,ako som očakával.Rodičia hovoria stále dookola to isté". Pritom Boh denne pozerá na nás,a vidí dokola to isté-naše slabosti a našu nevyrovnanosť v dobrom. Napriek tomu sa s nami nerozchádza,ani neláme nad nami palicu. On stále zotrváva vo svojom postoji lásky a spásy a necháva nám odkaz slovami Izaiáša:"Hľadajte Pána,kým ho možno nájsť,volajte ho,kým je nablízku".  

Božie slovo je krehkou skutočnosťou.

 Predstavme si,že doma držíme niečo krehké. Môže ísť o nejaké veci zo skla,porcelánu,či iného krehkého materiálu. Veľmi dbáme o to,aby sa tieto predmety nezničili. Nejde len o materiálne veci,ale aj napr. o vzťahy. Niektoré z nich/v rodine,v práci,na ulici/ stoja na tenkom ľade. Stačí,keď ich niekto preťaží...Krehké skutočnosti môže niekto ľahko odniesť,či poškodiť ba zničiť úplne. Evanjelium nám predstavuje rozsievača,ktorý rozsieva semeno/Lk 8,4-15/. Myslime na to,aké krehké je takéto semeno. Možno až tak,že ho vietor odveje,odnesie tam kam nechceme. Zdá sa veľmi krehké a bezbranné v tom svojom svete. Cítime,akokeby bolo vydané napospas rôznym živlom a neprajníkom. Z podobenstva,ktoré rozpovedal Ježiš je isté,že Božie slovo je takýmto semenom. Neraz sme sa presvedčili o jeho krehkosti,ba vlastne o našej krehkosti,lebo sme ho vo svojom srdci neudržali. Hocikto ho môže odniesť,odviesť,ak nie sme dostatočne pozorní. Presvedčila sa o tom aj Mária Magdaléna. Po Ježišovej smrti sa ocitla pri jeho hrobe.Plná bezradnosti počula otázku:Prečo plačeš?? Odpovedala nadčasovým spôsobom:"Odniesli môjho Pána a neviem,kam ho položili"/Jn 20,13/. Ido o Ježiša -Slovo,ktoré "odniesli,lebo sa nechal chytiť a mučiť rukami násilníkov. Stal sa pre nich "krehkým "materiálom,ktorý možno potupiť,umučiť,odniesť,ale nie vykoreniť. Postarajme sa o to,aby Slovo,ktoré do nášho srdca vstupuje,bolo prijaté s veľkou pozornosťou a aby mu bolo dopriate zakoreniť sa. Keď sa ujme a zakorení,už len máločo ho nám môže vyrvať z duše. Ono nám po zakorenení ukáže,aké je silné,lebo nielenže stvárňuje celý svet,ale dokonca premieňa celé naše vnútro.

Zázemie.

 Dovoľte mi povedať pár slov o zázemí. V poslednom čase som dosť o tejto problematike rozmýšľal. Prečo? Kedysi som sa stretol s človekom,ktorý prekonal koronavírus. Opýtal som sa ho,ako sa zmenil jeho život po vyliečení. Odpovedal veľmi pohotovo:stratil som niekoľkých priateľov. Stránia sa ho,ako keby bol malomocný. Hovorí,že stratil "podstatnú časť svojho zázemia". Dúfajme,že sa to časom napraví. Iný príklad. Mnohí sledujú vrcholné cyklistické podujatie sezóny-Tour de France. Obdivujú najmä zázemie,ktoré majú pretekári vytvorené. Tvoria ho mechanici,zdravotníci.maséri,fyzioterapeuti,rôzni manažéri atď. Všetci sú platení za to,aby pretekár na druhý deň,s ich pomocou ,vysadol na bicykel a pokračoval v súťaži. Nevieme si predstaviť,žeby niekto v dnešnej dobe pretekal bez tohto,najmä odborného,zázemia. Nie je tajomstvom,že Pán Ježiš mal počas svojho verejného účinkovania vytvorené zázemie/Lk 8,1-3/. Kto tam patril? 1,Dvanásti. Ľudia,ktorých on sám povolal. Každý z nás si do svojho zázemia povoláva tých,ktorých sám chce. Veľa ich asi nebude. Dobrých priateľov veľa nebýva. Človek časom príde na to,že do tohto okruhu nemôžu patriť takí, ktorí sú poživační,konzumne založení ľudia,užívajúci si bezuzdne dobier tohto sveta. Potrebuje ľudí,ktorí mu ukážu aj iný rozmer života. Taký,ktorý siaha vertikálne. Naši priatelia majú mať dobrý potenciál charakteru s dôrazom na schopnosť vzdorovať ponukám sveta,ktoré nivočia zmysel pre Božie veci. 2,V Ježišovej blízkosti sa nachádzajú osoby,ktoré on vyliečil z rôznych chorôb. Cítia vďačnosť,chcú byť oporou Učiteľa z Nazareta. Chcú prispieť k jeho dobrému ľudskému zázemiu. V našej blízkosti sa nachádzajú ľudia,ktorých sme vyliečili. Vyliečili sme ich z nereálnych,povrchných a koristníckych pohľadov na svet. Sú vďační za to,že sme im otvorili oči. Vyliečili sme ich tak,že sme im umožnili na istý čas "vojsť do našej kuchyne" a sledovať,ako sa pozeráme na svet my. Oni sa presvedčili,že tento pohľad je výhodnejší,plnší,čistejší a obsahovo bohatší,než taký,ktorí vyznávali do teraz. 3,V sprievode rabbiho z Nazareta sa ocitli ľudia,ktorí mu "vypomáhali zo svojich prostriedkov". Pochopili,že v živote sa oplatí investovať nielen do akcií a podujatí s materiálnym zhodnotením. Naučili sa,že si treba vytvoriť konto so zameraním na večnosť. Občas sa stáva,že vás oslovia agenti nejakých finančných inštitúcií a spýtajú sa pohoršlivo:vy ešte nemáte u nás konto?! Našťastie stáva sa,že Boh nás cez niekoho alebo niečo ,osloví s podobnou otázkou:máš už u mňa konto? Znova a znova sa ukazuje,ako úžasnú platnosť majú slová sv. Pavla:"Bratia,usilujte sa o vyššie dary milosti. A vznešenejšiu cestu vám ukážem/1 Kor 12,31/. Toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať.

Posunúť sa.

 V poslednom čase som viackrát počul výraz-posunúť sa. A to v rôznych významoch. 1,stretol som po rokoch známeho. Pri mojej otázke,ako sa mu darí,mi povedal:"posunul som sa". Potom to objasnil a vysvitlo,že sa vlastne rozviedol a našiel si inú partnerku.. Je otázka,či sa posunul a hlavne kam? 2,iný človek týmito slovami pomenoval fakt,podľa ktorého sa v práci presunol z jednej kancelárie do druhej. Robí to isté,čo predtým,ale už v novorekonštruovanej kancelárii. 3,ďalší  vyjadril skutočnosť,podľa ktorej postúpil v hierarchii svojej profesie vyššie,slovami : "stal som sa vyšším šéfom". Úplne iný obsah dáva tejto myšlienke sv. Pavol. Píše:"Bratia,usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem"/1 Kor 12,31/. Apoštol národov nás nabáda ,aby sme sa "posunuli" v rebríčku evanjeliovej dokonalosti ďalej. Aj dnes bude mať každý z nás možnosť túto cestu absolvovať. Kedy a ako? Určite má každý z nás dnes na programe situácie,ktoré "dajú zabrať". Vyťažia nás fyzicky alebo psychicky. Pozrime sa na ne,ako na možnosť "ísť vyššie",ak bude náš postoj k ľuďom naplnený duchom obety a pokory. Vtedy nám Boh dá na známosť,že našu obetu prijal a dostaneme od neho za to,určité duchovné útechy. On sa stará,aby sme nestagnovali,ale aby sme popri "posunutiu sa" sa v iných vreciach,nezabúdali na svoj duchovný rast.

Konanie pod vplyvom bolesti

Konanie človeka ovplyvňujú mnohé skutočnosti. Človek je tvor,ktorý sa vyznačuje nepredvídateľným správaním.  Inak sa správa,keď má v duši pokoj a určitú rovnováhu,no jeho správanie je odlišné,ak koná v afekte alebo v strachu. Nesmieme zabudnúť,že každý z nás sa nejako prejavuje,keď trpí. Konanie pod vplyvom akejkoľvek bolesti má tiež svoju podobu. Panna Mária bola vystavená rozmanitej bolesti. Sv. Lukáš píše,že starec Simeon predpovedal Máriin stret s bolesťou:"..tvoju vlastnú dušu prenikne meč..."/Lk 2,33-35/. Mária,už vedomá si tejto skutočnosti, hľadá svojho dvanásťročného syna v Jeruzaleme. Keď ho nájde, konštatuje a jemne vyčíta Ježišovi,že ona spolu s Jozefom "ho s bolesťou hľadali"/Lk 2,48/. S akou formou bolesti sa môžeme stretnúť a aká býva naša reakcia? 1,Bolestivo naraziť.Ide o skutočnosť fyzickú,ale i vnútornú. Naraziť bolestivo môžeme vtedy,ak sme "rozbehnutí" pre konanie dobrého diela,no pritom narazíme nepochopiteľne na odpor alebo chladný nezáujem. Toto skutočne bolí. Tento stret nemusí byť krvavý,ale bolestivý áno. Predstavme si túto myšlienku z telesného pohľadu. Pri istom pohybe narazíme rukou alebo nohou na nejakú prekážku. Pocítime pritom neznesiteľnú bolesť. Možno nejde o fraktúru,ale situácia si vyžiada ,aby končatina bola pár dní v pokoji. Pri akomkoľvek strete so zlom alebo neprajnosťou,zostaňme v pokoji. Boh možno v tejto chvíli očakáva od nás práve svedectvo pokoja. Neočakáva,že zlo prevalcujeme pri druhom pokuse,ale stačí mu,že ten bolestivý stret ustojíme,vyliečime vzniknutú ranu a znova ponúkneme Bohu svoje odhodlanie. 2,Bolestivo stúpiť. Každému sa už stalo,že pri chôdzi neodhadol hlbku pôdy pod svojimi nohami. Napríklad v tme. Stáva sa,že očakávame plytkú pôdu,no dopad je omnoho hlbší. A zasa v inom prípade čakáme pod nohami hlbší dopad,no skutočnosť je plytšia.A rovnako každému sa stalo,že neodhadol hlbku charakteru nejakého človeka. Buď ho podcenil alebo precenil. Vtedy zostane milo prekvapený alebo bolestivo precitne. Čaká plytčinu v duši a stretne nepreskúmanú hlbku. Inokedy je presvedčený,že má do činenia s hlbokým človekom,ale narazí na plytkosť,ktorá je nielen prekvapujúca,ale aj zraňujúca. Neostáva nám iba prosiť Boha,aby nám pomohol nájsť správnu mieru prístupu k blížnemu. Sami od seba to nedokážeme. 3,Bolestivo vykríknuť. Tento prejav vychádza buď z nemilého prekvapenia alebo z bezmocnosti. Ten výkrik môže byť fyzický,prípadne zaznie novonok nepočuteľne,ale vo vnútri môže znamenať zemetrasenie. Bolesť býva sprevádzaná výkrikom. Stalo sa to aj v prípade Ježišovej agónie na kríži. Bolestivý výkrik je lepší ako zlovestné ticho. Lebo ticho môže znamenať rezignáciu a koniec. Výkrik môže byť mobilizujúci. Mobilizuje toho,kto vykríkol,ale aj toho,kto výkrik počul. Koľko dobrých vecí sa objavilo na scéne života,ako efekt mobilizujúceho výkriku jednotlivca,prípadne viacerých ľudí?! Ani Boh nie je nevšímavý na bolestivý výkrik človeka. Aj modlitba je určitým výkrikom,lebo je reakciou na nespravodlivosť a nedokonalosť,ktorú v sebe,či okolo seba vydíme a následne ju odovzdáme Bohu. Ak konáme dobro v bolestiach fyzických alebo vnútorných,naše počínanie dostáva vyššie hodnotenie. Koľkí prídu na sv.omšu napriek bolestiam? Je ich dosť a sú obdivuhodní. Slávenie eucharistie mnohé bolesti utíši. Ani to dnešné nebude výnimkou.

Veriteľ a dlžník.

 Predstavme si nasledujúcu situáciu:niekde na ulici,v meste vidíme,ako sa rozprávajú dvaja alebo viacerí ľudia. Poznáme ich. A preto nebude problém,ak by sme mali určiť tému ich rozhovoru. Priblížime sa k nim a povieme:"Však sa rozprávate o tom a tom?".Obyčajne sa nemýlime. Sú ľudia,ktorí majú spoločné témy:šport,politika,autá a pod. Ak sa rozprávajú dvaja a jeden z nich je veriteľ a druhý dlžník,môžu sa prioritne,aj keď nie výlučne,rozprávať o peniazoch,o existujúcom dlhu,o splátkovom kalendári atď. Pri tejto mienke si pomôžme krátkym dialógom z dnešného evanjelia:"Vráť,čo mi dlhuješ!". A odpoveď znie takto:"Pozhovej mi a dlžobu ti splatím"/Mt 18,21-35/. Ide o typický priebeh rozhovoru medzi tým,ktorý chce naspäť svoje peniaze a tým,ktorý ich musí vrátiť. Okrem toho sú tam aj iné momenty na zamyslenie. Ktoré sú to? 1,Človek je tvor,ktorý zlyháva. Prejavuje sa to tak,že nedodrží slovo,termín,sľub,dohodu alebo nejaké /ne/písané zásady. Existuje technický termín:zlyhal ľudský faktor,ktorým sa veľa vecí aj nehôd vysvetľuje. Takýto pohľad majme na blížneho:neexistuje nikto,kto sa v živote zachová stopercentne,aj keď ide o nášho blízkeho človeka alebo o človeka,ktorého si vážime. Na druhej strane platí,že nemáme nikoho odsúdiť definitívne,lebo Pán Ježiš hovorí,že neprišiel volať spravodlivých,ale hriešnikov. Prišiel práve kvôli nám všetkým,lebo pravidelne zlyhávame a nesieme na sebe biľag dlžoby,ak sa nesprávame ako Božie deti,Kristom vykúpené. 2,Človek má ambíciu,aby si svoje záležitosti vymáhal. Je citlivý na to,čo je jeho. Všetci máme schopnosť"vymáhať" si od Boha odpustenie za svoje hriechy. A u ľudí ďalšej šance na to,aby sme presvedčili všetkých o tom,že je na nás spoľahnutie. Určite viacerí poznáte slogan:Dajme veciam druhú šancu". Má hlavne ekologický význam. Ak je pravda,že už použité veci,môžu byť použité znova,akoby plnohodnotné,tak potom si aj človek zaslúži nové príležitosti. Ekológia duše si to vyžaduje. Pán Ježiš poúča Petra,že ľudia si zaslúžia nie druhú šancu,ale až sedemdesiatsedem násobnú t.j.vždy. On chce,aby sme "posúvali hranice" svojho srdca a tak vytvárali priestor pre neustále odpúšťanie,tak,ako to urobil on sám na Kalvárii. Ten,kto uňho vymáhal odpustenie,dostal ho. 3,Ani status veriteľa ani status dlžníka nie je optimálny a príjemný. Veriteľ trpne,či ešte uvidí svoje peniaze a dlžník vie,že je závislý na iných ľuďoch a túži byť nezaťažený akýmikoľvek podlžnosťami. Ideálne by bolo,keby na svete nemuseli byť veritelia,ale ani dlžníci! Vieme však,že takýto stav v pozemskom živote nenastane. Takýto ideálny stav tu na zemi,nikdy nebude,lebo ľudstvo je ranené hriechom. Ale,ideálne môže byť niečo iné. Vieme,že celý život prežijeme v dlhoch voči Bohu. Napriek tomu môžeme Bohu neustále hovoriť:Pozhovej mi! Tak,ako dlžník z evanjelia. Ten si dokonca kľakol a tak prosil o odklad termínu vrátenia dlžoby. Tento úkon nás šľachtí,toto je naša optimálna pozícia v tomto svete,kým neprídeme do večnosti. Boh na našu výzvu reaguje a dvíha nás slovami:"Choď,a viac nehreš!"

Optimálna hĺbka.

 V každom meste sa neustále niečo prerába a opravuje. Niekedy sa musia vymeniť celé kilometre starého potrubia. Raz som začul rozhovor dvoch starších pánov,ktorí z diaľky pozorovali prácu robotníkov.Tí museli vojsť s potrubím do väčšej hĺbky. A komentovali to slovami:"Len,aby to nebolo plytké. Lebo by to mohlo zamrznúť". Ísť do hĺbky,to nie je iba záležitosť pokládky potrubia do zeme,ale je to aj dôležitý ukazovateľ duchovného života. Pán Ježiš práve toto prizvukuje v evanjeliu,keď hovorí o múdrom mužovi,ktorý stavia dom,a chce vyhĺbiť základy tak,aby bol dom čo najpevnejší/Lk 6,43-49/. Predstavme si rôzne situácie zo života. Majme pred sebou niekoľkých ľudí,ktorí o niečom diskutujú. My,v tomto zápase zainteresovaní nie sme,ale máme sa pridať na niektorú stranu. Ako postupujeme? Tak,že si vypočujeme zástupcov všetkých strán a tak sa rozhodneme. Nerozhoduje iba sympatia k niekomu konkrétnemu,rozhodnúť majú argumenty. Ak ich má niekto presvedčivejšie,pravdivejšie a hlbšie,postavíme sa na jeho stranu. Iná situácia vzniká vtedy,keď sa niekto rozhodne,že si postaví dom. Určite nechce,aby stál na mokrine. Podložie musí byť pevné. Kto by chcel stavať dom na močarine? Aké budú potom základy? Ešte dôležitejšie je to,na akom základe chceme postaviť svoj život. Keď stretneme človeka,ktorého nepoznáme,chceme si o ňom vytvoriť mienku. Niekedy stačí,aby povedal pár viet alebo urobil nejaké gesto a už vieme,s kým máme do činenia. Celkom presne odhadneme,na akých /ne/základoch je postavená jeho životná filozofia. Zistíme,či má jeho život hlbku,či je možné,aby sme sa naňho spoľahli´. Ak je život konkrétneho človeka postavený na nejakých základoch,zistíme zaujímavú vec. Vtedy prichádzajú k nemu ľudia,ktorí sa chcú v životných hodnotách oprieť o neho. Stáva sa pre nich oporou v ťažkých časoch. Stáva sa neoficiálnou oporou pre rodinu,priateľov,kolegov,susedov atď. Mimovoľne všetci cítia,že jeho život má pevné základy. O koho sa teda môžeme v živote oprieť? O toho,kto vyznáva a hľadá hĺbku. 1,V hĺbke sa nachádza myšlienka. Nie hocijaká,ale taká,ktorá je formačná,výchovná,produktívna v zmysle duchovného rastu. Ide o zámer žiť podľa tejto myšlienky. A taká sa nachádza len v hĺbke srdca,lebo je to myšlienka evanjelia. Všetky ostatné,možno tiež zaujímavé,túto hĺbku nedosahujú. Myšlienka evanjelia by mala potom z pomyselnej hĺbky vystúpiť do popredia. Ak nájdeme v blízkosti svojho života niekoho,kto sa podľa takej usiluje žiť,je to "náš človek" Taký hľadá hĺbku,lebo hľadá Krista. Ježiša v plytčine sveta objavíme ťažko. 2,Hĺboko v človekovi je aj bolesť. Nemusí byť taká,čo krivý tvár. Môže ísť o bolesť,ktorá je tupo zraňujúca,nenásytná,hlodajúca a už vôbec nemusí mať fyzický pôvod. Ten,kto ju chce prijať a zaujať voči nej správny postoj,musí sa spojiť s trpiacim Spasiteľom na kríži. A to znova v hĺbke duše. V takýchto hlbkach života sa odohrávajú existenčné zápasy. Našťastie,aj takýchto ľudí v živote stretávame a nechávame sa nimi inšpirovať. 3,Najhlbšie má v človekovi zastúpenie láska. Taká,ktorá je východiskom a zároveň cieľom. Nie ako "náhodná,či prípadná a trpená" záležitosť,ale ako zámer,ako metóda,ako pokrm,ako život naplňujúca skutočnosť. Takej je schopný iba "hlboký" človek. Takto vyzerá aj "kopáč" z evanjelia,ktorý si stavia dom na pevnom základe.

Covid 19-urýchlenie odkresťančenia.

 Istého človeka previezli do nemocnice. Rodine odkázali:čakajte najhoršie,niet pomoci. Zrazu však,zasvietila iskierka nádeje. Skúsia ešte jeden operačný zákrok. Efektom operácie bolo to,že sa choroba zrýchlila,resp.jej priebeh. To,čo malo byť liekom,paradoxne spôsobilo urýchlenie smrti. Chorého "otvoria" a skonštatujú,že mu niet pomoci. Potom ho "zašijú" a skonštatujú,že sa nedá už nič robiť. Koronavírus spôsobil urýchlenie odkresťančenie v Európe. Toto povedal kardinál Jean-Claude Hollerich,predseda Komisie biskupských konferencií Európskej únie/COMECE/. Zo začiatku sme koronavírus chápali ako príležitosť obrátiť sa viac k Bohu. Miestami sa to určite aj podarilo. Mnohí ľudia oživili svoju cestu k Bohu a duchovne pookriali. No,zďaleka nie všetci. To,čo sa mohlo stať akýmsi liekom,ešte urýchlilo priebeh choroby zvanej odkresťančenie. Viacerí veriaci sa už do kostolov nevrátili. Naporúdzi majú vhodné alibi-vyčíňa pandémia. Aj v kostole. Ešte aj dnes v médiach zaznievajú varovania,aby sa ľudia vystríhali "hromadných stretnutí/ v interiéroch",napr. v kostoloch. Korona spôsobuje "triedenie duchov". Priestor viery sa prečisťuje a zrazu sme v kostoloch akýsi voľnejší a máme viac miesta okolo seba. Žiaľ. Pred nami stojí nová výzva,ktorá nám velí,aby sme oslovovali jednotlivcov,aby na sviatostný život nezabúdali a vrátili sa k sviatostnej praxi. Sv. Pavol je patrónom dnešných čias,lebo píše do Korintu:"Pre všetkých som sa stal všetkým,aby som zachránil aspoň niektorých"/1 Kor 9,16-19/. Skúmajme najprv samých seba,či nám korona neukradla niečo z nášho srdca. Skúmajme jej dopad,nielen ekonomický,ktorý je hlavným bôžikom dnešných čias,ale najmä jej dopad na naše svedectvo viery. 

Kto sa nebojí výšok?

 Jedna z firiem,ktoré realizujú výškové práce robila nábor. Uverejnila inzerát s titulom:"Poďte k nám,ak sa nebojíte výšok". Nadpis je logický a výstižný,lebo visieť na lane a pritom niečo robiť,nedokáže hocikto. Predpokladom je-nebáť sa výšok. Nedávno som sledoval v televízii dokumentárny film s názvom:"Vábenie výšok". Tématicky čerpal z obdobia osemdesiatych rokov minulého storočia a hovoril o úspechoch československého a zvlášť slovenského horolezectva v tomto období. Materiálu bolo dosť. Naši najlepší horolezci zliezli všetko,čo sa len dalo,ale najmä vrchol sveta-Mt .Everest. Niektorí sa už odtiaľ nevrátili/Psotka 1984/,/Becík,Božík,Just,Jaško 1988/. Dosiahli vrchol,ale pri zostupe zahynuli. Podstatné je,že sa nebáli výšok a mali nepokojné duše,ktoré ich neustále hnali vyššie a vyššie. Z vyjadrení niektorých bývalých horolezcov som si odniesol mnohé ponaučenia. Dostali otázku,či sa dnes ešte nájdu medzi mladými takí,ktorí by mali ambíciu pokračovať v ich stopách? Tak,ako existujú fyzické výšky,vyjadrené v metroch a kilometroch,existujú aj duchovné. Presvedčil sa o tom Peter,ktorý sa spýtal Ježiša,koľkokrát má odpustiť svojmu bratovi,keď sa proti nemu prehreší,či až sedem ráz?/Mt 18,21-35/. Ten mu ponúkol prekvapivú odpoveď:nie sedem ráz,ale sedemdesiatsedem ráz,t.j. vždy. Kto nám ponúkne takúto závratnú duchovnú výšku,ako Ježiš Kristus? To je to isté,akoby sa provokačne spýtal Petra,či má odvahu čeliť výškam,ktorými oplýva evanjelium. Aj taký veľduch,akým bol prvý pápež,musel si to v hlave a v srdci usporiadať,aby našiel odvahu a začal s Kristom zdolávať himalájske končiare evanjelia. Horolezecký veterán M.Orolin,povedal zaujímavú myšlienku. Naznačil,že o kvalitách kamaráta sa presvedčí jedine vtedy vtedy,keď "ho má na lane". Jeden druhého totiž musí istiť,jeden pre druhého sú na štíte oporou a zôkol -vôkol nikto. Na nikoho sa nemôžu na horách spoliehať,iba jeden na druhého. Lano je kritériom vzťahov,lebo veľa závisí od toho,ako ho kto pevne pre kamaráta upevní. Cirkev chce mať na "lane" vyskúšané osobnosti. Chce mať vo svojom strede ľudí,ktorí,ktorí predstavujú pre iných neotrasiteľnú istotu,lebo sa navzájom istia svojimi svedectvami viery. Medzi takých patria takí,ktorí sú často na kolenách pred Pánom. Ježiš v evanjeliu pripomína podobenstvo,v ktorom sa dlžník ocitá na kolenách pred veriteľom a pokorne žiada o úľavy v splácaní. Nech by išlo o akékoľvek pokorenie,iba človek silnej viery dokáže si byť vedomý svojej pozície pred Bohom. Uvedomí si,že je doživotný dlžník voči Bohu,a že iba pokľakom fyzickým a zároveň úklonom srdca,dokáže uberať zo svojej podlžnosti. Cirkev už neraz ukázala,že takéto osobnosti "na lane" má, a že tie stimulujú mnohých k podobnému svedectvu života. 2,Starí harcovníci horolezectva hovoria,že dnešná generácia mladých nemá medzi sebou osobnosti,lebo tie sa nerodia v kultúre obývačkového pohodlia. Pohodlie,zábezpeka,komfort,konzumizmus,dostatok až prebytok materiálneho charakteru,sú najväčší nepriatelia "bivakovania v stene",kde je človek odkázaný často sám na seba a je vystavený pod kožu idúcej nepriazni poveternostných vplyvov. Evanjelium hovorí,že veriteľ niekedy nariadi,aby dlžníka a "a jeho deti,ženu i všetko,čo má", zatvorili,kým všetko nesplatí. Ide o veľmi nepohodlnú životnú situáciu,ide veľmi pod kožu. Ježiš chce,aby sme nehostinnosť sveta,podobnú bivakovaniu v stene hôr za nepriaznivého počasia,splácali službou a láskou pre spásu človeka a tak zohrievali svoju dušu. Ísť do takého nepohodlia,extrému a radikalizmu sa hocikomu nechce. Radšej si volí "obývačkovu" istotu,ktorá sa určite nestane miestom zásluh a dosiahnutia určitých výšok duchovného života. 3, Ďalšie "horské"ponaučenie znamená,že niekedy horolezec vystupuje síce vysoko,ale zároveň si uvedomuje,že naspäť sa tou istou cestou nedostane,lebo hrozí riziko,že sa domov nevráti. Jediná cesta je ísť vyššie. Je síce ešte nepoznaná,"nevyjazdená",ale predstavuje jedinú možnosť záchrany a šťastlivého návratu domov. Cesta umelého duchovného rastu už mnohým spôsobila pád,lebo sa pustili tou istou cestou naspäť. Vrátili sa do vyjazdených koľají duchovných stereotypov bez živej viery,ale hlavne-zacnelo sa im po hriechu,po duchovnej lenivosti,po živote bez nárokov na seba,bez tvorivej invencie pri zdolávaní výšok evanjelia. Ešte dodnes im v ušiach rezonujú Pánove slová:"Vráť,čo mi dlhuješ!". Lebo Pánovi dlhujeme v mnohom. On nám otvára takmer panoramatický pohľad na vrcholce Božieho kráľovstva. Nešetrí pri tom prostriedkami,ktorými nás motivuje vykročiť. A popri tom nám neustále hovorí o dobrodeniach,ktoré na nás čakajú po obtiažnom výstupe k nebesiam. On chce stúpať s nami,nechce,aby sme sa vysílili,vymrzli a ochabli. Vždy je nablízku a ponúka nám "občerstvovacie" stanice,ktoré oplývajú duchovným pokrmom na cestu. On sám je pre nás najvýdatnejším pokrmom a sprievodcom v záludnostiach duchovného výstupu. 

POSTUPNOSŤ KROKOV

 

V poslednom období sa vyskytlo niekoľko situácií, pri ktorých zasahovala polícia na celom svete. Pri takýchto zákrokoch sa skúma ich primeranosť. Napríklad v USA, v Belgicku, ale aj na Slovensku.

Primeraný – čiže majúci takú mieru, ktorá práve zodpovedá, vyhovuje istým okolnostiam.

         Okrem iného sa skúma, či bola zabezpečená postupnosť krokov pri danom zásahu, či sa zachovali všetky predpísané zákonitosti, ktoré sa na danú situáciu vzťahujú.

         V evanjeliu rezonuje otázka, ako získať blížneho a vrátiť ho na správnu cestu. (Mt 18, 15 – 20)

         Aká má byť postupnosť krokov, keď ho chceme stiahnuť zo zlej cesty a získať na dobrú. Aj tu platí, že treba zachovať postupné kroky, nie unáhlené rozhodnutia. O aké kroky ide?

1.) „Napomeň brata medzi 4 očami.“

Z kontextu vyplýva, že verejnosť má byť z tohto úkonu vylúčená. Poznáme napr. súdne procesy, ktoré sa dejú za zatvorenými dverami. Verejnosť je z toho vylúčená. Prvý krok napomenutia blížneho má teda charakter dôvernosti, nie publicity. Ide o akési rovnomerné rozloženie síl. Ale aj na to potrebuje človek odvahu, aby v dobrom napomenul svojho blížneho. Odporúča sa najprv tento krok vložiť do modlitby a predložiť ho Pánovi.

         Skupina ľudí na istom pracovisku rozoberala otázku neúspechu pri jednej transakcii. Išlo o pracovisko, ktoré bolo veľmi solventné. Zrazu však prišiel neúspech. Prišli o množstvo peňazí. Niet sa čo čudovať, že sa tým zaoberali.

         Jeden z diskutujúcich povedal: „Robili sme to nesprávne. Mali sme to robiť takto.“ Ponúkol riešenie, ktoré bolo v nesúlade so zákonom. Iný povedal: „Robili sme to zle, lebo aj to prvé riešenie bolo v rozpore s morálkou.“

Treba mať odvahu na to, aby sme tomu druhému povedali: „Robíš to nesprávne, robíš to zle.“ Poukázali pri tom na jeho spôsob života, ktorý je plný nespravodlivosti. Robme to takto – radšej sami pred sebou prehodnocujme svoj život a často sa pýtajme: „Nerobím niečo zlé, nekonám niečo, čo je v rozpore s Božou vôľou?“

2.) „Priber si ešte 1 alebo 2 svedkov.“

Z kontextu tejto myšlienky vyplýva, že ide o presilovku. Použijúc športovú terminológiu by sme povedali, že je to prečíslenie. Niekto by to charakterizoval ako psychologický moment – viac ľudí na jedného. Lenže tu nejde o matematické hľadisko. Oveľa viac ide o to, aby sa zvýraznila myšlienka, že viac ľudí preberá myšlienku zodpovednosti za jednu vec. V tomto bode argumentáciu naberá na vážnosti a hĺbke.

         Vždy, keď vznikne v spoločnosti nejaká vážna situácia, sú prizvaní odborníci. Vzniká krízový štáb, ako napr. teraz, pri riešení situácie s COVID 19 a ten rozhoduje o ďalších krokoch v spoločnosti. Všetci prijímajú ťarchu zodpovednosti. Všetci akoby sa dotýkali konkrétnych riešení a brali za to zodpovednosť.

         V najnovšom číslo Katolíckych novín (36/2020) je na titulnej strane fotografia zobrazujúca 6-tich mužov, ktorí stoja dookola stola a každý sa rukou dotýka dvoch kníh, ktoré sú vystavené. Ide o knižné tituly – Faust a Božská komédia. Tento kolektív dizajnérov a odborníkov získal prestížne medzinárodné ocenenie „red dot award“ – „dizajnového oscara“. Fotografia vyjadruje viac ako symbolickú myšlienku. Tí, ktorí sa dotýkajú svojho diela, sú významní nielen tým, že prevzali cenu, ale aj tým, že prijali zodpovednosť za to, aby sa dielo vydarilo.

         Tí, ktorí sú v zostave ľudí napomínajúcich hriešnika, akoby sa dotýkali jeho života. Nie pre to, že by ho chceli trestať, ale pre to, že prevzali zodpovednosť za nápravu jeho života a za jeho pokánie. Bolo by zaujímavé zistiť, koľko fotografií by vzniklo, keby sa na snímku dostali všetci tí, ktorí sa pozitívne dotkli nášho pozitívneho smerovania k dobrému. Až večnosť odpovie na tieto otázky.

 

3.) „Keby ich nepočúvol, povedz to Cirkvi.“

Toto sa javí ako konečné štádium. Cítime, že je to v rukách inštitúcie, že tu už ide o oficiálny postup. Už sa to nedá vrátiť. Nie je to možné ovplyvniť.

         Istý človek navštívil zákaznícke centrum firmy s úmyslom nahlásiť zmenu. Dostal prekvapivú odpoveď: „Už sa to nedá, už je to v systéme.“ Akoby chceli povedať, že  to, čo je v systéme, sa zmeniť nedá.

         Cirkev vždy robí postupné kroky – najprv napomína, rôznymi spôsobmi karhá a až potom vymeriava trest, až potom to ide „do systému“. Lenže aj systém môže byť „ovplyvňovaný“ – a to modlitbou a pôstom. Ako dôkaz použime slová evanjelia: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“

         Zmyslom tejto činnosti nie je trest ako taký, ale na prvom mieste náprava človeka. Ide o jeho návrat na dobrú cestu. A aj keď už je akoby „v systéme“ trestu Cirkvi, vždy je tu nepredvídateľná sila modlitby, ktorá môže veľa zmeniť – v prvom rade človeka, ktorý sa na základe pokánia môže vrátiť na správnu cestu.

         Božia láska a Božie milosrdenstvo sú nevyspytateľné. Tieto prostriedky použime, ak máme v dosahu života niekoho, koho potrebujeme dostať na správnu cestu. Urobme aspoň pokus, ktorý má byť sprevádzaný duchovnou aktivitou. Výsledok a účinok nechajme na Pána.