Jozefova stopa.

Včera so som sa dočítal v médiach,že vedci objavili najstarší odtlačok ľudskej nohy na americkom kontinente. Je starý 15.000 rokov a objavili ho v Čile. Ide o odtlačok bosej pravej nohy,ktorý sa uchoval vo výbornom stave. Vedci ho objavili v r.2010. Roky ho skúmali,aby mohli potvrdiť jeho autenticitu. Táto udalosť je naozaj unikátna. Stopa sv. Jozefa,jeho životná stopa je tu 2.000 rokov. Je dostatočne preskúmaná. Fyzický odtlačok Jozefovej nohy síce nemáme,ale pečať jeho života a jeho rodiny je známa,viditeľná a neopakovateľná. Ako sa to prejavuje a v čom je stopa sv. Jozefa výnimočná? 1,Jozefova rodina sa nachádza v ťažkostiach,ale neprestáva komunikovať s Bohom. Koľko len starostí narobil nazaretskej rodine kráľ Herodes? Spôsobil to,že ich život sa niekoľko rokov niesol v neustálom strese a napätí. Rodina žila v ťažkostiach,ktoré vychádzali z vonku. Boli to situácie,ktoré nevedeli ovplyvniť. Takto sa vlastne stotožnili s osudmi ľudí, ktorí museli utekať,aby si zachránili život. Ich problémy neboli vnútorné. Dnes je v rodinách veľa vnútorných napätí,ktoré vyplývajú zo zlyhania jej jednotlivých členov. Do života rodiny sa často premieta a negatívne vplýva alkoholizmus,rôzne závislosti,nevera a mnoho iných príležitostí...Áno,súčasný život je životom plným rôznych príležitostí,ktoré imitujú pocit slobody,no v skutočnosti robia z ľudí otrokov. Jozef s rodinou udržiava komunikáciu s Bohom,preto zdoláva vonkajšie neprávosti,ktoré sú totožné s úmyslom mocnára rodinu fyzicky zlikvidovať. Svedčí to o jednom. A síce o tom,že každá z osôb rodiny predstavuje úžasný duchovný rozmer. Ak sa členovia rodiny usilujú aj dnes o duchovný rast a prijímajú Boží pokrm, určite zdolajú vonkajšie protivenstvá. Naopak,ak je rodina oslabovaná vnútornou nejednotou a cieleným pestovaním nerestí,vonkajšia neprávosť môže rodinu zlomiť na najcitlivejších miestach. 2,Jozef s rodinou má pevné miesto v Božom pláne,no napriek tomu nie je dišpenzovaná od problémov a hľadania správnej cesty. Jozef,často počul Boží pokyn:"Vstaň,vezmi Dieťa i jeho matku a choď..." Jozef nikdy nedržal v ruke manuál,či konkrétny návod na správne rozhodnutia. Práve naopak. Akoby priťahoval dopravnú značku:Prekážka na ceste. Nikdy síce nevie v čom bude tá prekážka spočívať,ale neprestáva hľadať a nachádza správnu cestu záchrany. Určite bol neustálym útekom a hľadaním unavený,ale Bohu neprestal dôverovať. Aj dnes hľadá rodina cestu z chaosu spoločnosti. Ciest a východísk je relatívne dosť,no mnohé z nich nie sú spravodlivé a vnášajú nepokoj do duše. Jozefova rodina nežije v znamení úľav,len preto,že je vyvolenou pre veľké Božie veci. Najväčšou úľavou je vedomie,že správnu cestu ukazuje Boh. A ten nedovolí,aby Boží pútnici na ceste zahynuli a tak nedošli do cieľa. 3, Nazaretská rodina je konfrontovaná so svetom plným necitlivosti a komercie. Ako dôkaz určite postačí konštatovanie evanjelistu,že "v hostinci nebolo pre nich miesta". Majiteľ sa správal komerčne. Sprístupnil všetky kapacity na ubytovanie,pričom určite dobre zarobil,no zároveň sa prejavil ako necitlivý vo vzťahu k tým,ktorí sa ocitli v núdzi. Necitlivosť,komercia,presýtenosť ponukami sveta-to sú atribúty života v dnešnej spoločnosti. Necitlivo vstupujú aj do života dnešnej rodiny. Nedávno som sledoval prírodopisný film,ktorý priniesol materiál zo života medveďov na Aljaške. Vo filme zazneli mnohé zaujímavé informácie. Medveď má mnohonásobne dokonalejší čuch,ako človek. Ak by mal človek,hypoteticky vzaté, medvedí čuch,bol by presýtený vôňami a pachmi tohto svete. Asi by to ani neuniesol. Ak je človek presýtený vôňami tohto sveta,zrejme  už neunesie vôňu Boha,ktorý dokonalosťou nekonečne prevyšuje svet. Zmysel pre prítomnosť Boha v živote je viac,ako všetky ostatné vône,ktoré človeka uchvacujú a vyrážajú mu dych. Keďže,nazaretská rodina nebola presýtená vôňami pozemského sveta,zostalo jej veľa miesta pre citlivosť,nezištnosť a zdržanlivosť pri užívaní dobier tohto sveta. Mentalita necitlivého hostinca v Betleheme a bohorovnosť Herodesa a jeho suity sa nestali životným programom pre Jozefa a jeho blízkych. Nemali by byť ani pre rodiny dnešnej doby. Sledujme pozorne stopy na Zemi. Nie iba tie,ktoré sa odtlačili od ľudských nôh,ale ktoré zanechali hodnotní,charakterní ľudia svojim príkladom. Išli tzv. jozefovskou cestou. Zámerne. Viedol ich Boží duch. Koho on vedie,ten zanecháva hĺboké stopy. Svedčia nielen o starobylosti a dlhovekosti tej ktorej epochy života,ale sú hodnotné pre svoj odkaz vernosti,ktorý v plnom rozsahu ukázal sv. Jozef so svojou rodinou.

Poďakovanie Zmŕtvychvstalému.

Ľudia ,na preukázanie vďaky používajú stručné frázy. Napríklad: vďaka,ďakujem,som ti vďačný atď. V niektorých situáciách sa nám vidí stručné poďakovanie málo. Cítime,že potrebujeme k všednému,rutinnému poďakovaniu ešte niečo doložiť. Naše srdce je vtedy plné vďačnosti a možno sa dostaneme do situácie žalmistu,ktorý ďakuje Bohu tým najvrúcnejším spôsobom:?Vzdávame ti vďaky,Pane Bože milosrdný". Výraz-vzdávať vďaky je primeraný situácii srdca,ktoré sa nevie uspokojiť s bežným poďakovaním,a preto vyberá z ľudského slovníka tie najkrajšie výrazy. Slávenie eucharistie prekladáme,ako vďakyvzdávanie t.j. ako niečo,čo prekračuje limit bežného hovorového poďakovania. Všetky životné jubilea resp.ich slávenie,by mali mať základ v takejto podobe poďakovania z hĺbky ľudského srdca. Za čo chceme ďakovať Zmŕtvychvstalému Pánovi, to sa dozvedáme z evanjelia. K dispozícii máme minimálne tieto motívy: 1,Ježiš vyhnal z Márie Magdalény sedem zlých duchov/Mk 16,9-15/. On má moc vyhnať z ľudskáho srdca zlobu zmýšľania a pretvoriť srdce na vnútro,ktoré je prajné a otvorené pre ušľachtilé veci. On má moc zasiahnuť tak,aby sa v nás zlo neujalo. Všetci máme mať v duši takúto ambíciu,lebo iba človek ušľachtilého t.j.evanjeliového zmýšľania môže konať požehnaným spôsobom a jeho dielo vplýva na prostredie. V poslednom období sledujeme sériu pokojných protestov v Európe,ktoré sa zaoberajú dopadom súčasného štýlu života na životné prostredie,ktoré prestáva byť pre nás žičlivým miestom pre život. Zmŕtvychvstalý Kristus má moc tak pretvoriť našu dušu,že dopad našich skutkov na život, na vzťahy, môžu liečiť,vyhojiť a povzbudiť to prostredie,ktoré je hladné po Bohu. Od veriaceho človeka sa práve toto očakáva. 2,Ježiš sa zjavil emauzským učeníkom v situácii,keď opúšťali Jeruzalem plní sklamania a beznádeje. Boh zjavuje seba samého. A to rozmanitým spôsobom. Koľko skutočnej krásy,dobra a lásky je v tomto svete?! Aj napriek zlobe,ktorá má za cieľ Božie dielo zničiť,vyretušovať,alebo aspoň rozriediť účinkovanie Božej dobroty. V ľuďoch obdivujeme talent,schopnosti,ktoré poukazujú na Božiu dokonalosť. Máme dôvod žasnúť nad Božou dokonalosťou,ktorá sa ujíma v hudbe,v rôznych druhoch umenia,ale aj v ochotnej službe blížnemu,ktorý je odkázaný na pomoc. Z tohto dôvodu cítime zodpovednosť za to,aby sme Božie dary spravovali dobre s úmyslom osláviť Boha. Zároveň vieme,že táto aktivita sa nezaobíde bez vďaky Najvyššiemu. Vedomie,že Boh dáva časťzo svojej dokonalosti ľuďom,je dôvodom na pokoru a vďačnosť,nie na pýchu a povýšenectvo. O tom nás poúča sv. Pavol slovami:"Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista"/Ef 5,20/.3,Zmŕtvychvstalý Pán sa zjavil jedenástim a vyčítal im neveru a tvrdosť srdca. Boh je jediný,kto môže povedať,čo je dobré a čo zlé. Boh má byť jedinou normou nášho správania. Je správne,ak človek poslúcha hlas svedomia. My potrebujeme,aby nám Boh vytkol naše chyby a poukázal na zlyhania každodenného života. Náš život tým dostáva rovnováhu,ale i -váhu pre Božie kráľovstvo. Napriek tomu,že Ježiš vytkol apoštolom ich zlyhanie,priniesol do ich spoločenstva nie dusnú atmosféru,ale pokoj. Stal si doprostred ich spoločenstva a povedal:"Pokoj vám!"/Jn 20,19-31/. Neostáva iba pri kritike ich skutkov,ale podáva liek a prináša posilu,aby Boží človek nezmalomyselnel a neochabol na duchu. Boh je ten,ktorý vnáša do života vyrovnanosť a to tým,že nás upozorňuje na skutočnosť,že svoj život máme očisťovať pokáním. Múdri,nadaní,pokorní ľudia túto vyrovnanosť pestujú celý život. Vždy máme dôvod Bohu ďakovať. Najmä v rámci liturgie. Upozorňuje nás na to prefácia-pieseň vďaky slovami:"Vzdávajme vďaky,Pánovi,Bohu nášmu". Boží ľud tomu rozumie a vzápäti odpovie:"Je to dôstojné a správne". Hovoríme-Bohu nášmu! Nie ,niekomu anonymnému,neznámemu. Ale-nášmu Bohu. Boh je náš,lebo nás prijal za svoje deti. Ako náš Tvorca,ako náš Otec,ako Darca všetkých darov si zaslúži našu úctu,poklonu a vďačnosť. Náš život nech vždy spĺňa tieto vznešené kritéria,ktoré nás robia milými Bohu.

Ježiš je kľúč do Božieho kráľovstva.

Spomínam si na jednu udalosť ,ktorá sa odohrala začiatkom 90-tych rokov u nás na Slovensku. V spoločnosti nastala všeobecná úľava. Využili to veriaci,ktorí sa začali dožadovať bohoslužobných priestorov,lebo za socializmu nebolo ľahké postaviť kostol resp.opraviť ho. V istej farnosti,na sídlisku,si farnosť prenajala staršiu budovu,ktorá bola postavená v socialistickom štýle. Po revolúcii v roku 1989 osirela a pustla. Veriaci si ju ako tak opravili, aby vznikol provizórny bohoslužobný priestor. Na začiatku,pri obhliadke budovy ich privítal starší pán,ktorý tam bol roky vrátnikom. Pozornosť upútal tým,že z vrecka plášťa vytiahol obrovský zväzok kľúčov. Na železnej karike ich bolo hádam zo tridsať! Trvalo to dosť dlho,kým pootváral všetky dvere,kým našiel primeraný kľúč do každého zámku. Prednedávnom som sa rozprával s človekom,ktorý pracuje ako quasivrátnik v sídle istej renomovanej inštitúcie. On nie je čistokrvným vrátnikom. Víta a usmerňuje hostí,podáva základné informácie,naviguje návštevníkov atď. A čo je dôležité-má iba jeden jediný kľúč! Jeden kľúč,ktorý ani nevyzerá ako kľúč, mu stačí,aby sa dostal do každých dverí. Starí vrátnici by sa čudovali! Skutky apoštolov hovoria o tom,ako Peter s Jánom uzdravili chromého človeka/Sk 3,1-10/. Táto zvesť sa okamžite rozniesla a dostala sa do uší židovskej náboženskej elity. Apoštolov si dali predviesť na výsluch. Slova sa ujal Peter a pri obhajobe povedal pred zhromaždenou veľradou:"...v mene Ježiša Krista Nazaretského ,ktorého ste vy ukrižovali,ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych,,stojí tento človek pred vami zdravý......A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena,daného ľuďom,v ktorom by sme mali byť spasení"/Sk 4,1-12/. Čo to vlastne Peter povedal? Len to,že Ježiš je jediný kľúč,ktorý sedí do dverí na ktorých je akoby nápis:Božie kráľovstvo. Iné kľúče nesedia. Evidentne patria do iných dverí. Jediný správny kľúč je v Kristovi. Koľko tzv. kľúčov za života použijeme? Veľa. Napokon zistíme,že nemusíme vláčiť so sebou ťažké zväzky kľúčov,stačí nám jediný,lebo otvára všetko,čo vedie do Božieho kráľovstva. Pravidelne kontrolujme,či sme ho nestratili,či ho máme k dispozícii a či by nebolo vhodné poučiť iných,že takýto kľúč je k dispozícii pre každého,kto má vyššie plány ako iba pozemský svet.

Zomrel,ale žije.

Pred niekoľkými dňami sa svet dozvedel šokujúcu správu. Po 27 rokoch sa prebrala z kómy istá žena zo Zjednotených arabských emirátov/SAE/. Sedela so svojim synom v aute,ktoré malo nehodu. Syn vtedy vyviazol bez ťažšieho zranenia,lebo ho matka chránila vlastným telom. Ona si však udrela hlavu a upadla do kómy. Prednedávnom však začala javiť známky života. Postupne sa prebúdza. Jej syn povedal pri tejto príležitosti zaujímavú myšlienku. Adresoval ju všetkým,ktorí sa doma starajú o blížnych,ktorí sú v kóme. Poznamenal:"Keď ich vidíte takýchto,nesmiete ich považovať za mŕtvych". Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš pravidelne zjavoval apoštolom/Jn 20,19-31/. Vždy znova a znova im ukazoval ruky a bok,kde sa nachádzali nepopierateľné známky po klincoch. Boli to smrteľné rany. Apoštoli,akoby stále neverili,že po takejto tortúre mučenia,môže Ježiš žiť a komunikovať s nimi. On sa im zjavoval s jedinou myšlienkou,ktorú by sme mohli vyjadriť takto:"Aj keď ma vidíte takého,nesmiete ma považovať za mŕtveho. Ja žijem!". Viera niektorých súčasníkov je taká,akoby bol Ježiš mŕtvy. Aj ich viera je potom mŕtva. Ježiš vidí aj utrpenie svojho mystického tela-Cirkvi. Vidí prenasledovaných kresťanov vo svojich krajinách ako utekajú pred protivníkmi. Vidí obete tých,ktorí neprežili atentáty samovražedných militantov/Sri Lanka,vyše tristo mŕtvych/. Vie o morálnej biede svojich členov,ktorí na základe zneužitia ľudí,spôsobujú krvácajúce rany Kristovej Cirkvi a svetu. Aj tu Pán necháva odkaz:"Keď ma takto vidíte trpieť vo svojich údoch,nesmiete ma považovať za mŕtveho. Ja žijem!".Ježiš vidí útrapy ľudí,ktorí sú všelijako pokorovaní,doráňaní a trpia vo svojich chorobách telesných,alebo duchovných. Ani tu Ježiš nemlčí,ale prizvukuje:"Nemôžete ma považovať za mŕtveho. Ja žijem!". Našou najlepšou odpoveďou je konštatovanie svätopisca,ktorý po zázračnom rybolove zaznačil toto:"A nik z učeníkov sa ho neodvážil spýtať:"Kto si?",lebo vedeli,že je to Pán"/Jn 21,1-14/.

Miesto zápasov.

V blízkosti turistického centra sa konali sezónne údržbárske práce. Konktrétne išlo o nový náter veľkej kovovej konštrukcie. Práve v tom čase prechádzala okolo skupina turistov. A to nemala..Nová farba na konštrukciu sa totiž aplikovala nie náterom,ale striekaním. A keďže fúkal silnejší vietor,farba sa rozprskla všade po okolí. Neminula ani turistov. Od hlavy po päty zafŕkaní od farby,utekali ozlomkrky z tohto miesta preč. Nemožno sa im čudovať. K autu mali ďaleko. A ešte ďalej k miestu,kde boli ubytovaní. Celý deň boli odkázaní na to,že musia vydržať v špinavých šatách. Viete si predstaviť ten pocit slasti,keď si večer zvliekli zafŕkaný odev od farby a demonštratívne ho odhodili do kontajnera na odpad? Povedali si s výdychom úľavy-konečne!. Je isté,že Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval svojim učeníkom. Ponúkal im rôzne dôkazy,že je to on,a nie nejaký prízrak. Vrcholom bolo to,keď im ukázal svoje doráňané telo,ako dôsledok umučenia/Lk 24,35-48/. Vtedy povedal:"Veď duch nemá mäso a kosti-a vidíte,že ja mám". Ježiš sa nezriekol ľudského tela. Nezbavil sa ho pri prvej príležitosti a neodhodil s opovrhnutim a slovami-konečne!. Nevyhľadal najbližšiu nádobu na odpad a nenechal tam svoje doráňané telo,lebo mu bolo na škodu ,lebo sa na ňom vyzúrila  vrcholná ľudská zloba a nenávisť. Boží Syn sa nikdy nezriekne ľudskej prirodzenosti. Neurobí to,lebo v nej trpel za vykúpenie človeka. Toto bojisko nikdy neopustí. Na každé bojisko vstupujeme s odstupom času s bázňou a akousi úctou,lebo na ňom zomierali ľudia. Neviem,ako by sme sa modlili ku Kristovi,keby sme nemali pred sebou viditeľné znaky utrpenia,tak jasne viditeľné a zdôraznené na každom umeleckom diele,ktoré vyobrazuje Ježiša na kríži?! Aj našom živote resp.tele sú známky utrpenia a rôznych zápasov. Boh to vidí a my to vieme. Naši blížni,možno ani nie. Nehanbime sa za svoje zápasy,aj keď prehraté. Pohľad na Ježiša ukrižovaného nás  motivuje nevzdať sa a neskrývať ambície rehabilitovať sa za svoje porážky. Ježiš,aj keď kruto trpel,neprehral. Prehrali tí,ktorí si mysleli,že ukrižovaním odstránia z ľudských myslí spomienku a vieru v neho. My,aj keď sme neboli v zápasoch úspešní,neznamená to,že sme prehrali. Aj my sme zvíťazili,práve kvôli Ježišovmu víťazstvu nad hriechom. Toto je podstatný odkaz Veľkej noci,ktorú nám Cirkev ponúka na slávenie niekoľko týždňov.

Pohnúť sa z miesta.

Spomínam si na jeden hokejový zápas. Bol som spolu s niekoľkotisícovým davom "zakliesnený" medzi sedadlami na štadióne a sledoval dôležitý hokejový zápas. Nás,divákov bolo viac,ako je kapacita štadióna. Stáli sme nalepení,jeden na druhom. Nikto sa neodvážil odísť ani na chvíľu,lebo by bol riskoval,že sa už na svoje miesto nedostane. Dnes by som to už nerobil. Stáť niekoľko hodín bez pohnutia-ďakujem,nie! Počas zápasu susedovi zazvonil mobil. Ten ho zdvihol a nahlas zakričal:"Nemôžem sa pohnúť z miesta!". Skutky apoštolov opisujú udalosť zo života apoštolov Petra a Jána. Obaja vchádzali do chrámu na modlitbu. Pri Krásnej bráne sedel nemobilný človek a žobral/Sk 3,1-10/. Apoštoli ho uzdravili tak,že "mu spevneli nohy a členky" a on vyskočil a chodil. Kým sa tak nestalo,nemohol sa fyzicky pohnúť z miesta. Evanjelista sv. Lukáš opisuje udalosti okolo emauzských učeníkov/ Lk 24,13-35/. Obaja smutní a znechutení opúšťajú Jeruzalem,lebo Ježiš umrel a pochovali ho. Už nevidia dôvod,aby zostali v meste dlhšie. Zobrali sa a putujú do Emauz. Je to paradoxné,že oni sa fyzicky mohli pohnúť z miesta,čo aj využili,ale nenachádzali riešenie svojej situácie a dilemy/my sme dúfali,že on vykúpi Izrael/. Je evidentné,že sa nemôžu pohnúť z miesta inak-nenachádzajú možnosti riešenia svojej nelichotivej situácie. Nevedia,čo robiť,keďsa im ich idol-Ježiš ,stratil ,viac ho niet...Možno práve teraz prežívame niečo podobné. V nejakej konkrétnej veci sa nemôžeme hnúť z miesta. Neriešme to sami. Ježiš je sprievodca,ktorý sa rád pripája k pútnikom a ponúka im možnosti. Po stretnutí s ním,nám azda spevnejú,nie členky,ale srdcia. Až tak,že budeme schopní vyskočiť ,chodiť, a velebiť Boha.

Mať uši v poriadku.

Čo máš ušami? Sedíš si na ušiach? Ohluchol si? Počuješ iba to,čo chceš počuť! Určite,všetci dobre poznáme takéto a podobné poznámky. Vyjadrujú istú nespokojnosť s tým,ak niekto nereagoval na nejaký podnet alebo výzvu. Niektoré majú humorný nadhľad,iné zazneli v ironickom duchu a iné možno aj v hneve. Je fakt,že nie všetci počúvajú tak,ako treba. Vo Svätom písme máme na to dostatok dôkazov. Napríklad, v deň Turíc Peter káže Židom a vytýka najmä to,že dali ukrižovať Pána Ježiša:"..ktorého ste vy ukrižovali..."/Sk 2,36/. Peter mohol čakať čokoľvek,ako odozvu. Na prekvapenie neprišla hnevlivá reakcia,ale niečo iné:"Keď to počuli,bolesť im prenikla srdce..."/Sk 2,37/. V inej situácii,počas procesu s prvomučeníkom Štefanom sa stalo toto: Štefan vydal svedectvo slovami:"Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha"/Sk 6,54-60/. Reakcia Židov nenechala na seba dlho čakať. Židia "strašne vykríkli,zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli". V prvom prípade stačilo Petrovi iba odvážne kázať a efekt bol obdivuhodný,lebo priniesol vlnu početných konverzií. V druhom,Štefanovom prípade, vyššie stanovený efekt sa nedostavil. Židia uši srdca neotvorili,ba práve naopak,zapchávali si ich a prezentovali sa vlnou hnevu. Veľkým imperatívom sa môže pre nich stať starozákonný Izaiáš. Jeho postoj je postojom,doslova evanjeliovým. Píše:"Pán,Jahve mi dal jazyk učeníka,aby som vedel slovom posilniť unaveného. Každé ráno prebúdza mi ucho,aby som počúval ako učeník. Pán,Jahve mi otvoril ucho a ja som neodporoval,nazad som neustúpil"/Iz 50,4-5/. Ba aj sám Ježiš sa nechal počuť a zdôraznil dôležitosť správneho spôsobu počúvania a načúvania Božiemu hlasu. Povedal:"Kto má uši,nech počúva"/Mt 13,43/. Tú najsprávnejšiu reakciu na Božie slovo predostrel bohatý mládenec z evanjelia. Prišiel za Učiteľom a spýtal sa:"Učiteľ,čo dobré mám robiť,aby som mal večný źivot?"/Mt 19,16/. Ten,kto počúva správne,cíti,že ho Boh volá k dokonalejšiemu životu. Toto je znak,že má svoj duchovný sluch v poriadku a že v snahe o dokonalosť môže zájsť ďaleko. 

Zmŕtvychvstanie-duchovná a historická rovina.

Úryvok z Jánovho evanjelia/Jn 20,11-18/,je dôležitou skutočnosťou. Týka sa  stránky duchovnej,ale i historickej. Prečo? Po stránke duchovnej preto,lebo prináša správu o tom,že Ježiš,aj ako Zmŕtvychvstalý,s ľuďmi komunikuje. Na tomto fakte nič nezmenili ani udalosti Kalvárie. Ba práve naopak,nimi začína nová etapa komuniukácie Boha s človekom. Svedčia o tom aj Skutky apoštolov. Svätopisec vydáva toto svedectvo:"Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych a on sa mnoho dní zjavoval tým,čo s ním prišli z Galiley do Jeruzalema a teraz sú jeho svedkami pred ľudom"/Sk 13,30/. Ježiš si praje,aby ľudia s ním komunikovali,ako s Víťazom,ktorému je všetko podrobené,aj naše slabosti a neprávosti. Historická stránka úryvku evanjelia je rovnako dôležitá. Prináša informáciu o prerode človeka/Mária Magdaléna/ z človeka o zmŕtvychvstaní informovaného, na človeka zasväteného a formovaného vo svetle Zmŕtvychvstania. Mária,pri prvom kontakte s Pánom konštatuje:"Odniesli môjho Pána a neviem,kde ho položili". Používa vyjadrenie:oni,t.j.nejakí ľudia. Nepripúšťa v túto chvíľu úkon Boží. Podľa nej, odvalený kameň a vyprázdnenie hrobu majú rováši nejakí ľudia,nevedno ktorí,ale predsa len ľudia. Až potom,keď Ježiš osloví Máriu jej menom,sa situácia náhle mení. Mária,plná radosti,ale už aj presvedčenia,že Pán žije a že sa vrátil,uteká k apoštolom,aby oznámila nadčasovú správu:"Videla som Pána". Ide o historicky verné svedectvo premeny človeka vo viere v Zmŕtvychvstalého. Koľkokrát sme už v živote slávili Trojdnie? Nedá sa spočítať,koľkokrát sme pri obrade vzkriesenia spievali:"Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!" Obsahuje naša viera aj po rokoch aspekt radostnej premeny,ako to bolo v prípade Márie Magdalény? Mení nás Ježišovo Zmŕtvychvstanie na radostných ohlasovateľov,tlmočníkov Pánovho poslania,ktoré sa naplnilo vo veľkonočné ráno a ktoré prináša dôvod na radosť,vyplývajúcu z Ježišovho víťazstva nad zlom? Pokúsme sa odstrániť aspekt smútku z nášho života. Nad životom súčasníkov vidím akýsi závoj smútku,ktorý vyplýva z rôznych pozemských sklamaní a nenaplnených túžob. V tomto pokušení istý čas zotrvávala aj Mária Magdaléna,lebo "stála pri hrobe a plakala". Smútok jej zakalil fyzický zrak,ale na okamih aj dušu. Keď Kristus tento pomyselný závoj smútku odstránil,nastala dramatická zmena-zrodil sa vidiaci svedok,ktorý nepozná zábrany a nemá ani obavy z povinnosti ohlasovať udalosť zmŕtvychvstania.

Pohľady na Zmŕtvychvstalého.

V nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania vysielala RTVS starší slovenský film/1973/ Skrytý prameň. Ide o historický žáner,lebo dej sa odohráva v časoch života a pôsobenia Majstra Pavla z Levoče. Hlavnou postavou je tovariš/Š.Kvietik/,ktorý dostal od svojho majstra a zamestnávateľa Pavla /C.Filčík/ úlohu zhotoviť sochu apoštola Pavla. Tovariš bol najprv v rozpakoch,preto mu majster Pavol dal takúto radu:"Nepoznáme jeho podobu,ale musíme neustále naňho hľadieť.".Citát považujem za nadčasový,najmä vzhľadom na liturgické obdobie Veľkej noci. Cirkev vtedy viac pripomína myšlienku Zmŕtvychvstalého. Mohla by pritom použiť analógiu:"Nepoznáme jeho podobu/ako Zmŕtvychvstalého/,ale musíme naňho neustále hľadieť". Akým spôsobom? Použijeme hru slov,ktoré by mohli byť vhodným námetom na rozjímanie. 1,Pohliadni! Pohliadnuť znamená vyššie vzhliadnuť a lepšie sa na niečo zapozerať,nie povrchne. Je vhodné,pritom uviesť slová apoštola Pavla:"Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych,hľadajte,čo je hore,kde Kristus sedí po pravici Boha!"/Kol 3,1/. Dnes je skoro zriedkavosťou dvihnúť myseľ a srdce vyššie ako sú naše útrapy a sklamania. V sile Zmŕtvychvstalého by sa nám to mohlo podariť. Zodvihnúť hlavu a viac sa zahľadieť na Toho,ktorý vyniesol naše hriechy na Kalváriu a tam ich zničil tým,že priniesol dokonalú obetu,ktorej sa už žiadna nevyrovná. Táto obeta je dostatočným dôvodom,aby sme zodvihli svoj život vyššie a neuviazli v pesimizme a dezilúzii nad sklamaniami z pozemskej/ne/spravodlivosti. 2,Ďalšia výzva,vychádzajúca z tajomstva vzkriesenia má takúto podobu: Zohľadni! Význam slova nás vedie k myšlienke,podľa ktorej by sme niečo mali brať viac do úvahy. Viac,ako všetko ostatné. Božie slovo nás vyzýva slovami Apoštola národov:"Veď vieme,že Kristus vzkriesený z mŕtvych už nezomiera,smrť nad ním už nepanuje"/Rim 6,9/. Svätopisec nás takto upozorňuje,aby sme svoje životné zápasy len tak ľahko nevzdávali. Ba,dokonca,aby nás nerozhodil ani nutný odchod z tohto sveta. Zmŕtvychvstalý Pán je dostatočnou motiváciou na to,aby sme povstávali z pádov a odhodlali sa opäť k zmysluplným bojom s hriechom. Uveriť v Krista znamená uveriť v život. Dnes letí slogan:Tam,to žije!/vzrušenie,zábava,rozptýlenie/. My,ktorí sme uverili v Zmŕtvychvstalého,voláme na jeho adresu:V ňom/Kristovi/, to žije!. A to v hojnosti. Ak v nás života ubúda,máme siahnuť po živom Kristovi,ktorý na nás hľadí zo všetkých oltárov sveta. 3,Napokon ešte jedna výzva:Vyhliadni si!/budúcnosť/. Skutky apoštolov tento problém navodili/Sk 2,36-41/. Po Petrovej kázni sa niektorí poslucháči spýtali apoštolov:"Čo máme robiť,bratia?" A dostali odpoveď:"Zachráňte sa z tohoto zvrhlého pokolenia!" Peter naznačoval poslucháčom ich možné výhliadky. Chcel ich priviesť k tomu,aby sa rozhodli jednoznačnejšie dištancovať sa od tých,ktorí reprezentujú zvrhlosť,morálnu dekadenciu a úpadok,ktorý zabíja človeka zvnútra. V sile zmŕtvychvstania sme schopní nájsť takúto deliacu čiaru,ktorá nám umožní poznanie a rozoznanie dobra od zlého. A nielen to! Zároveň dostaneme silu,aby sme sa mohli dobra pridržiavať. Ten,kto sa dobra evanjelia pridržiava,ten sa stáva verným Ježišovým svedkom. Stačí sa porozhliadnuť po svete zmýšľania ľudí,a vieme,aké sú výhliadky. A stačí sa nadýchnuť atmosféry vzkriesenia,aby sme našli svoje miesto v živote. Vyhliadnime si miesto pri Ježišovi už tu,na zemi. Je isté,že tento krok ľutovať nebudeme.

Podoby slávy.

Zo svojich školských čias si pamätám na to,ako učitelia ohodnotili moju odpoveď slovami:"no.žiadna sláva!" Niekedy nám to musia povedať kompetentní,inokedy sami cítime,že sme neboli stopercentne disponovaní na  nejakú činnosť. Jednoducho-žiadna sláva!. Pri liturgii Omše na pamiatku Pánovej večere/Zelený štvrtok/ som si zvlášť všimol úvod. V úvodnom speve dominuje výrok sv. Pavla:"Hľadajme slávu v kríži nášho Pána Ježiša Krista"/Gal 6,14/. Hĺadať slávu v kríži? No,žiadna sláva! Všade inde by sme ju hľadali,ale v kríži? Diskutabilná záležitosť. Lenže nie je sláva ako sláva. V kríži nemôžeme hľadať slávu,ktorá hýbe pozemským svetom. V Ježišovom kríži nič také nenájdeme. Pozemská sláva nemá nič spoločné so slávou,ktorá žiari z Kalvárie. Pre slávu kríža je potrebný pohľad viery. Ten spôsobí,že pozemská sláva,vyjadrená v peniazoch,oceneniach,výsadách,priazni médii je sotva slabým odvarom voči Ježišovej obeti kríža. Sláva pozemská sa týka iba jedného človeka,alebo nejakej skupiny ľudí,no sláva kríža obsiahla celé ľudstvo. Pozemská sláva zaisťuje záujem vplyvných ľudí,ale iba do istého času. Sláva kríža je nepominuteľná a zabezpečuje záujem všetkých ľudí,ktorí túžia po spáse. Pozemská sláva je často podnetom k závisti,sláva kríža motivuje k intenzívnejšiemu nasledovaniu chudobného Ježiša. Sláva tohto sveta má konečnú na smrteľnom lôžku,kým sláva Ukrižovaného preniká nebesia.

Ústretový krok.

Pri sporoch medzi jednotlivcami a rôznymi skupinami sa najskôr skúma,či nie je niekto,kto by urobil ústretový krok. Aby aspoň na piaď ustúpil zo svojich nekompromisných požiadaviek. Niekedy sa to podarí,inokedy protivníci zotrvávajú na svojich  pozíciach tvrdošijne a radikálne. Predstavme si kauzu okolo Ježiša z Nazareta. Bol odsúdený a mal zahynúť ako najhorší zlosyn. To nikto nebol schopný urobiť ústretový krok,aby Ježiša obišiel hrdelný trest? Ale,áno! Aj keď vypočítavo a trochu chaoticky,ale Pilát sa pokúsil dohodnúť sa so Židmi,ktorí nepripúšťali ohľadom Ježiša nijaké úľavy. Navrhol im v súvislosti s Učiteľom amnestiu. Židia tento návrh odmietli a radšej si žiadali amnestovať "zbojníka" Barabáša/Jn 18,1-19,42/. Sám Ježiš odmietol akýkoľvek ústretový krok. Dokázal to tak,že vykročil vojenskej eskorte v ústrety a zvolal:"Koho hľadáte?". Z jeho strany išlo o ústretový krok,ak by bol medzi zatýkajúcimi vojakmi niekto,kto by cúvol a odmietol Ježiša zajať. Ježiš akoby dodával vojakom odvahu pri úkone,ktorým boli poverení židovskými pohlavármi. Nechce ústretový krok v zmysle zmeny rozsudku na poslednú chvíľu. Dielo vykúpenia musí byť dokonané. Tak sa aj stalo. Pán robí ústretový krok pre našu vieru. Činí tak nadčasovou otázkou:"Koho hľadáte?". Koho hľadáme vo svojom živote,keď hovoríme o Bohu? Boh nechce,aby sme "zjemňovali" svoje túžby a uverili v Boha,ktorý "ušiel" z kríža,lebo niekto bol ústretový a pozmenilm ortieľ na-nevinný! Veľkonočné trojdnie nám pomôže,aby sme sa zorientovali a nehľadali Mesiáša bez kríža.

Z jedného cesta.

Každý kuchár vie,že sa jedlo nemusí vždy vydariť. Nech robíte,čokoľvek,niečo ovplyvniť nemôžete. Nie raz sa stane,že gazdiná konštatuje:"piekla som z jedného cesta". Tým chce povedať,že pri pečení,varení zachovala rovnaký postup,no niečo sa vydarilo a je k svetu,ale niečo neobstojí a skonzumuje sa potichu,bez ovácii ,doma,iba za asistencie najbližších rodinných príslušníkov. Aj o ľuďoch platí to isté:sú dvaja/súrodenci/ z jedného hniezda/dostali rovnakú výchovu/,ale nie sú "z jedného cesta"/každý z nich je iný/. Táto pravda platí aj o apoštoloch. O rozdielnostiach medzi nimi hovorí evanjelium/Mt 26,14-25/. Všetci navštevovali rovnakú-Ježišovu školu. A predsa je tu rozdiel. Nie sú z rovnakého cesta. Všimnime si ten podstatný rozdiel. Judáš ide za veľkňazmi a ponúka sa pre službu zrady. Hovorí im:"Čo mi dáte a ja vám ho vydám?" Ostatní apoštoli idú za Ježišom a ponúkajú sa pre službu lásky slovami:"Kde ti máme pripraviť veľkonočnú večeru?" Judáš je najmä sebec:čo mi dáte...? Jeho spolubratia myslia na svojho Majstra: kde ti máme pripraviť...? Pri Pánovom stole nemá miesto ten,kto myslí iba na seba. Preto Judáš už nemal odvahu dlhšie stolovať s Pánom a s učeníkmi,a preto z ich spoločenstva odišiel,aby dokonal dielo zrady.  Nikto mu v tom nebránil...Spoločenstvo s Ježišom vychováva človeka pre ušľachtilosť a potreby služby pre núdznych,a to kvôli Kristovi,ktorý všetkých vykúpil svojou krvou. Veľkonočné trojdnie nás učí najmä v oblasti odvrátenia sa od sebectva a prijatia mentality solidarity a vďačnosti nášmu Pánovi.

Separovanie darov a prejavov dôvery.

Počas pozemského života sa nám ponúkajú mnohé pozemské veci. Niektoré sú zvlášť vábivé,že im je ťažko odolať. Človek časom zistí,že nemôže mať všetko. Musí sa naučiť separovať/výraz,ktorý je v dnešnej dobe "in"/. Najčastejšie to cítime,keď chceme duchovne rásť. Zistíme,že niektoré veci nám prekážajú. Presvedčíme sa,že keď sa chceme pohnúť z miesta,musíme zvoliť cestu zriekania sa. Cítime,že niečo je nám na obtiaž,že nás spomaľuje na ceste k Bohu. Východisko je potom jediné-zbaviť sa niečoho. Aj toho, na čom sme si tak zakladali. Božie slovo záveru pôstneho obdobia nám predstavuje postavu Judáša-zradcu. Prijal toho dosť,a pritom odmietol sa niečoho zbaviť. Niečoho,čo bolo preňho nebezpečné. Najprv prijal od Pána "smidku chleba"/Jn 13, 21-33/. Stalo sa tak pri spoločnom stolovaní. Bol to prejav Ježišovej lásky,hoci vedel,že ju podáva svojmu zradcovi. Prijať smidku chleba od Pána znamená prijať jeho pokrm a nasledovať ho. Tak všetci veríme v rámci našej eucharistickej viery. Kto ho raz prijme,ťažko sa tohto pokrmu vzdáva. Je pravda,že mnohí od stola odchádzajú,ale to je len do vtedy,kým si nedajú do poriadku svedomie a neurobia poriadok vo svojej duši. Sila atmosféry "smidky Pánovho chleba",mnohých aj po rokoch,priviedla naspäť,do stavu prijímajúcich. Bez tohto pokrmu sa veriacemu dýcha ťažko. Judáš prijal mešec. Bol quasipokladníkom apoštolského zboru. Slovensky povedané-capa urobili záhradníkom. Požíval dôveru svojich spolubratov. Oni verili,že je spoľahlivý. Mal na starosti ekonomiku Dvanástich,ale disponoval aj prostriedkami,z ktorých podporovali chudobných. Je evidentné,že bol nepoctivým správcom. Nestal sa hodným dôvery prvého spoločenstva Ježišových nasledovníkov. Nezabúdajme ani na to,že mu "vymerali tridsať strieborných". Židovským pohlavárom stačilo investovať toľko málo,aby našli a podplatili zradcu. S takouto "províziou" nemožno vstúpiť do Božieho kráľovstva. Keby zostal žiť a prijímať z Pánovej ruky,keby rozumne spravoval apoštolský mešec almužny a dobrodení,keby bol odmietol "judášsky groš" za účelom zrady Pána Ježiša,mohol nájsť pokoj svojej duše a istotu na ceste spásy. Ale takto...nie! Ježišova obeta na kríži nás vyzýva,aby sme sa odhodlali separovať v duši. Zakoreniť sa v tom,čo je osožné a zavrhnúť akékoľvek zlo,aj keď má na sebe kožuch ovce na oklamenie ľudského spoločenstva.

Hovoriť alebo konať ?

Z hľadiska riešenia nejakej problému,poznáme dva typy ľudí. Sú ľudia,ktorí radšej o veci rozprávajú a iní radšej konajú. Tí prví  pôsobia motivačne,aby nadchli masy pre dobrú vec. Sú to tzv.tribúnoví rečníci. Druhú skupinu predstavujú ľudia,ktorí si na slová nepotrpia. Držia sa starej latinskej zásady:exempla trahunt. V Jánovom evanjeliu, v dvanástej kapitole sa píše o Ježišovej návšteve v Betánii, v dome Lazára. Ako quasirečník tu vystupuje Judáš Iškariotský. Verejne kritizuje Máriu,ktorá vzala vzácny,drahý nardový olej a pomazala ním Ježišove nohy. Jej počínanie komentoval slovami:"Prečo nepredali tento olej za tristo denárov a nerozdali ich chudobným?"/Jn 12,1-11/. Po týchto slovách si určite niektorí,ktorí to počuli, povzdychli,že má pravdu. Utrúsili poznámku:"Má pravdu. Toľká škoda!". Našli sa možno takí,ktorí ho začali obdivovať za to,že má sociálne cítenie a že použitie vyššie uvedeného oleja považuje za mrhanie. Mária zostala bez slov. No,jej počin bol silný. Vzala olej,pomazala ním Ježišovi nohy a poutierala ich svojimi vlasmi. Všetci,ktorí to videli,museli to považovať za veľkú symboliku. Všetci,snáď,nie. Lebo niektorí si určite povedali,že sa predvádza. Aký je rozdiel,či efekt v konaní Judáša a Márie? Veľký. Som si istý,že po Judášových slovách nastala v miestnosti dusná atmosféra. Na druhej strane,konanie ženy je sprevádzané príjemným efektom:"...a dom sa naplnil vôňou oleja". Konanie ušľachtilo zmýšľajúceho človeka je sprevádzané "jemnou vôňou Božej milosti",ktorá naplní celú atmosféru v okolí. Dobré konanie má následovníkov. Prekračuje prah jedného domu a vstupuje tajomne do ďalšieho. Nezabránia tomu ani falošným tónom znejúce "káravé a sociálne  reči" niektorých jednotlivcov,judášovského charakteru. Ak Boh koná skrze nás,nikto a nič nemôže natrvalo zamedziť učinok,ktorý vyvolá Bohom požehnávané dielo.

Pánov vstup do Jeruzalema.

V našich mestách,ale aj vo svete sa konajú rôzne podujatia. Niekde na námestí sa zhromaždia ľudia a organizujú napríklad nejakú spomienkovú akciu. Ihneď sa k nim pridávajú sympatizanti,ktorí ich prídu podporiť,lebo sa im dôvod stretnutia pozdáva a súhlasia s ním. Hneď vo vedľajšej ulici sa zhromaždia oponenti. S tými,ktorí sú vedľa nesúhlasia a dávajú najavo svoj antipatie a pohoršenie. Pozornosť verejnosti ešte doplnia tzv.nezávislí diváci,ktorí si pootvárajú okná a len tak nezaujato sledujú,čo sa pod ich oknami deje,bez toho,žeby mali na vec nejaký názor. Evanjelium zachytilo Ježišov triumfálny vstup do Jeruzalema,tesne pred jeho umučením/Lk 19,28-40/. Je evidentné,že táto udalosť sa nemohla konať bez odozvy vo vtedajšej spoločnosti. Vytvorili sa tri skupiny ľudí. 1,najprv treba spomenúť Ježišových priaznivcov resp. tých,ktorí v neho uverili. Svoj postoj dávajú najavo. Sú viditeľní,neschovávajú sa a mohutne prevolávajú:"Pokoj na nebi a sláva na výsostiach". Ktovie,či to nie je ich prvé,oficiálne prihlásenie sa ku Kristovi ako k Mesiášovi?. Chcú niečo urobiť na Božiu slávu. Ježišov pochod do Jeruzalema je pre nich vítanou príležitosťou. Všetci by sme mali mať ambíciu niečo urobiť na Božiu slávu. Nerozmýšľajme nad veľkosťou skutku. Do tých bežných,každodenných ,vložme úmysel vykonaťsvoje dielo tak,aby oslávilo Boha. Aj v bežných okolnostiach života môžeme Bohu prevolávať na slávu. Naše aktivity sa môžu stať akousi formou manifestácie,ktorá nás zaradí do zástupu Pánových priaznivcov,najlepšie učeníkov. 2,v Ježišovej blízkosti sa nemohli neocitnúť jeho oponenti-farizeji. Celé toto predstavenie považovali za premrštené. Bolo to pre nich veľké sústo,lebo zástupy vzdávali Ježišovi úctu aká patrí Najvyššiemu. Podĺa nich to bolo cez čiaru a kolidovalo to s rúhaním. Zareagovali tak,že Ježiša vyzvali,aby svojich prevolávajúcich priaznivcov umlčal. Povedali mu:"Učiteľ,napomeň svojich učeníkov". Nie sme často v podobnej situácii? Predstúpime pred Pána,plní pohoršenia a chceme,aby niekoho napomenul a umravnil. Zdanlivo sa vtedy staviame Pánovi na odpor. Akoby sme nesúhlasili s jeho konaním vo svete a chceme docieliť,aby svoje rozhodnutia pozmenil. Inokedy,v pokore srdca,prosíme Pána,aby zmenil srdcia ľudí a napomenul ich,aby sa vrátili na správnu cestu. A tak modlitba za obrátenie hriešnikov,by mala byť každodennou súčasťou našej duchovnej aktivity. 3, v texte evanjelia nachádzame ľudí,ktorí sú v Ježišovej kauze nezaujatí. Ide o ľudí,ku ktorým poslal Ježiš dvoch svojich učeníkov,aby od nich prevzali osliatko,na ktoré chcel  vysadnúť. Možno nám pripadajú ako ľudia,ktorí si na svojich domoch pootvárajú okná,aby zo zvedavosti pozreli na ulicu a zistili,čo sa tam deje. Ktovie,či vedeli,kto je Ježiš z Nazareta a načo vôbec tento potulný učiteľ potrebuje práve ich osliatko? A nevieme ani to,či sa z nich stali Ježišovi prívrženci,alebo zostali na pozícii nestranných zvedavcov. Prežívame finále pôstu. V duchu navštívme Ježiša v Getsemanskej záhrade,kde sa duchovne pripravuje vykonať svoje veľkonočné dielo. Nezostaňme nezaujatými. Staňme sa aktívnejší v prežívaní tajomstiev Pánových posledných dní jeho  pozemského poslania. Atmosféra Golgoty nás musí zaujímať do takej miery,že nezostaneme ľahostajní voči Ježišovej vykupiteľskej smrti nielen cez sviatky,ale po celý život. Sám Učiteľ národov-sv. Pavol sa nechal počuť. V tejto súvislosti napísal:"Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele"/1 Kor 6,20/. Veľký týždeň nech nám pripomenie hlbku Ježišovej obety a podnieti k väčšiemu záujmu o vec svojej viery.

Čaro kameňa.

Niektorí ľudia hovoria,že sa radi "zahryznú" do práce. Vyjadrujú tým zanietenie,zápal,nadšenie pre istý druh činnosti. Pred niekoľkými rokmi som počul vyjadrenie akademického sochára. Použil výraz :"zahryznúť" sa do kameňa. Pripadalo mi to smiešne. V duchu som si predstavoval,ako môže dopadnúť človek,ktorý by naozal zahryzol do kameňa. Asi by si rozdrvil všetky zuby...Naopak,sochár,ak sa "zahryzne" do kameňa,môže vytvoriť,vykúzliť úžasné umelecké dielo. A ako je to v evanjeliu? Čo vykúzlili z kameňov tí,ktorí s kameňmi narábili resp. o nich hovorili? Ide o to,kto tie kamene použil a na čo. Napríklad poprední Židia sa nerozpakovali zobrať kamene do ruky a použiť ich ako zbraň,ako nástroj mučenia,ktorého konečným efektom bola krutá smrť. Sv Ján píše:"Židia zdvihli kamene a chceli Ježiša kameňovať"/Jn 10,31/. Ten istý svätopisec píše o žene pristihnutej pri cudzoložstve/Jn 8,1-11/. Židia ju posunuli  Ježišovi,aby potvrdil nad ňou Mojžišov odsudzujúci verdikt. Mal súhlasiť s ukameňovaním ženy-hriešnice. Židia dokázali z vylúdiť z kameňa len a len nástroj vraždenia a násilia. A čo Ježiš a jeho vzťah ku kameňom? Predstavme si ho,ako triumfálne vstupuje na osliatku pred svojim umučením do Jeruzalema/Lk 19,28-40/. Poprední Židia ho požiadali,aby skrotil svojich priaznivcov,ktorí mu prevolávali na slávu. Vtedy povedal pamätnú vetu:"...Ak budú oni mlčať,budú kričať kamene". Ježiš by vykúzlil z kameňa nástroj ohlasovania a prevolávania na slávu Boha,nie zloby a pomsty. Je dôležité,aby sa do nášho tvrdého srdca "zahryzla" Kristava milosť. Jedine ona môže z nás vytvoriť hodnotné dielo pre Božie kráľovstvo.

Mať tak,viac času...

V dnešnej dobe sa pomerne často sťažujeme na to,že máme málo času. Máme rôzne plány a rozvinuté aktivity,ktoré nemôžeme finalizovať,lebo máme málo času. Pred nejakým časom sa zo súťaže vrátila skupina študentov. Na najvyššie priečky nedosiahli,aj keď ambície mali veľké. Keď potom,medzi sebou debatovali a rozoberali svoje vystúpenie,konštatovali toto:"...mať tak,viac času na prípravu...". Niekedy to ľuďom poslúži ako výhovorka,inokedy je taká pravda,že času mohlo byť,na čokoľvek,viac...Keď zomrie mladý človek a odprevádzame ho na druhý svet, prvé,čo si uvedomujeme je otázka: prečo mal/a/ tak málo času na všetko,čo sa týka pozemského života? Dožičili by sme ho mladému človekovi plným priehrštím. A zrazu, nečakaný zvrat. Stalo sa niečo,čo nedokážeme ovplyvniť a už vôbec nie zmeniť. Mladý človek, v rozkvete síl, odchádza na druhý svet. Povieme si: škoda,že nedostal/a/ viac pozemského času. Ostáva nám jediné-prijať a zmieriť sa s rozhodnutím Pána života a smrti. Čo si máme odniesť,ako posolstvo, z tejto udalosti? 1, Zdanlivo,nastala kolízia dvoch skutočností: príbuzní,kolegovia,známi,priatelia ju chceli mať pre seba. Lenže,pre seba ju chcel mať aj Boh. Pre seba a pri sebe. Stalo sa to,čo charakterizujeme ako Božia vôľa. Ľudská vôľa,ktorá je stvorená a daná Bohom, musí ustúpiť,lebo Boh vidí veci inak,ako my. Pre nás na zemi sa chápe smrť mladého človeka ako strata, Boh však získal dušu pre svoje kráľovstvo. Sám sa nechal počuť:"V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo,bol by som vám povedal,že vám idem pripraviť miesto?!"/Jn 14,2/. Boh rešpektuje najhlbšie túžby človeka. On je jediný,ktorý môže nasýtiť dušu k plnej spokojnosti, bez strachu a obáv, že o tieto dary príde. Dnes máme my, tu na zemi, akýsi vnútorný nepokoj v súvislosti s tým,čo sa stalo.  No v nebi máme jednu dušu v plnej duchovnej kondícii a spokojnosti, ktorá presahuje potenciál pozemských dobier. Aspoň tak dúfame a modlime sa v dôvere v Božie milosrdenstvo. 2, Pred časom havarovalo v Afrike lietadlo.  Všetci cestujúci i posádka zahynuli. Medzi nimi boli aj štyria Slováci. Po dôkladnom vyšetrovaní sa zistilo,že piloti neurobili nijakú chybu. Neurobili chybný krok. Napriek tomu, nedokázali lietadlo ovládnuť. Boh rozhodol inak. On vládne všetkému. Niekedy zvykneme povedať, že niekto musí byť "pánom situácie". Niekto musí mať situáciu pod kontrolou. Často si myslíme, že ju máme v pevných rukách a že sa nič nemôže stať. Boh koná po svojom. A veľmi sa neunúva, aby nám veci vysvetlil. Považujeme to za skúšku viery. Ak Boh dopustí nejaké nešťastie, chce tým dať  o sebe vedieť,že opraty prozreteľnosti má vo svojich rukách a že z každého zla, môže vzísť dobro. Človek je stvorený tak,aby mal túžbu po Bohu a aby dosiahol miesto v jeho večnej radosti. Prechádzame síce skúškou viery, no Boh je tajomným spôsobom s nami a pomáha s nesením križa. 3, Pán Ježiš pri rozhovore so Židmi hovorí:"Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí"/Jn 8,31/. Počas života sme sa presvedčili,že nás často obklopuje omyl, neistota a prežívame aj podstatnú mieru rôznych obmedzení. Sme konfrontovaní s klamstvom, pretvárkou,podvodom...Ona už pozná Pravdu v plnej miere. Ona už žije v Pravde-Bohu. A som si istý, že ak ju spoznala, už by ju nechcela nikdy opustiť. Ona je ďaleko pred nami, lebo sa nechala objať Pravdou, ktorá zamedzí akémukoľvek podvodu a neistote. Človek občas použije výraz-ja mám svoju pravdu. Iné nepripustí. Ona už vie porovnať svoju pravdu o živote s Božou pravdou. Toto poznanie je bez pochybností. Boh teraz vyšiel s pravdou von. Chce,aby sme už tu na zemi objímali jeho pravdu v Božom slove a službe blížnemu. Takto sa priúčame Božej pedagogike a otvárame oči a dušu pre poznanie Božej vôle. Východiskom z tejto situácie pre veriaceho človeka sú slová dnešnej modlitby dňa v rámci sv. omše. Čítame tam: "Všemohúci Bože, vypočuj naše prosby a ochraňuj nás, veď všetku nádej skladáme iba do tvojho milosrdenstva"/ LH II, s.352/. S touto nádejou vytvárame aj toto vzácne eucharistické spoločenstvo. Je to najdokonalejšie pozemské zhromaždenie,ktoré môže vzývať milosrdenstvo nášho Boha a prosiť za dušu mladého človeka,ktorá odišla v ústrety Pánovi. 

Ujať sa.

V slovenčine poznáme minimálne dva významy výrazu-ujať sa. Napríklad,niekto pozrie do črepníka,alebo skleníka a povie :ujalo sa! Ten človek niečo zasial,a ono to klíči,má sa k životu,javí známky života. Druhý význam spočíva v snahe pomôcť niekomu,kto je v situácii núdze. Ako nám dobre padne,keď sme v novom prostredí,a niekto sa nás ujíma a pomôže s prvými krokmi. Evanjelium hovorí o tom,že Ježiš vedie náročnú debatu so Židmi. Okrem iného konštatuje,že "moje slovo sa vo vás neujíma"/Jn 8,31-42/. Môžeme to pochopiť v obidvoch,vyššie uvedených významoch. Ježišovo slovo niektorí Židia odmietajú,preto sa v nich neujíma a neprináša ovocie,nežije v nich. A ďalej platí,že Boh sa chce ujať ľudí a viesť ich v skúškach viery a spásy a v rôznych pokušeniach života t.j. v situáciách,ktoré sú náročné. Veľmi pekne to vyjadrila Panna Mária vo svojom chválospeve slovami:"ujal sa Izraela,svojho služobníka"/Lk 1,46-55/. Blížia sa Veľkonočné obrady a na Veľký Piatok budeme počuť v našich kostoloch toto:"Modlime sa k Bohu Otcu všemohúcemu....aby sa ujal utláčaných..."/KVETNA NEDEĽA A VEĽKONOČNĚ TROJDNIE,s.68/. Je možné,že sa nachádzame v situácii,kedy potrebujeme zmierenie sa s Bohom,aby sa v nás Božie Slovo ujalo viac,a nie,aby živorilo. Je možné,že niekto práve teraz čaká,aby sa niekto ujal jeho situácie a pomáhal mu modlitbou,alebo konkrétnym skutkom lásky. Zmysel tejto činnosti je zrejmý. Vyjadril ho Rabbi z Nazareta takto:"Ak ostanete v mojom slove,budete naozaj mojimi učeníkmi,poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí"/Jn 4,31/. Nech sa Pravda sama ujme celého sveta okolo nás,ale aj toho nášho,vnútorného,aby sme už viac neotročili hriechu/porov Rim 6,6/. 

Svedectvo.

V živote sa stretávame so svedectvami rôznej intenzity a významu. Niektoré svedectvá sa stávajú pre nás akousi normou,niektoré sú vágne a veľa pre nás neznamenajú. Bolo tesne pred prezidentskými voľbami. Tie sa dostali do finále. Zostali dvaja kandidáti. Mnohí ĺudia boli touto situáciou dezorientovaní,či sklamaní. Ktosi sa dal v tejto situácii do reči so skupinkou predstaviteľov početnej menšiny,žijúcej na Slovensku a bezcieľne sa pohybujúcej v centre mesta. Zaznela otázka:"Idete voliť,a ak áno,tak koho?". Jeden zo skupiny,evidentne patriaci do vedenia tejto komunity,urobil krok vpred a oznámil"Šak,idzeme volic....povedzeli nam,že treba volic totu...Papučovu! ./rozumej aktuálnu víťazku prezidentských volieb na Slovensku/". Alebo iná situácia. Telefonicky sa ozval akýsi díler s vitaminovými doplnkami. Presne vedel,čo potrebujem,vzhľadom na môj vek a eventuálne choroby,ktoré mávajú ľudia v tomto štádiu života. Nezabudol pripomenúť,že má pripravenú" špeciálnu ponuku",ktorá sa ku bežnému smrteľníkovi nedostane. Voči prvému i druhému svedectvu mám výhrady. Nepresvedčili ma. V prvom prípade ide skôr o bezradnosť a v druhom o "učebnicovosť",ktorej chýba spontánnosť a úprimný úmysel. Nie je svedectvo ako svedectvo. Ježiš hovorí v evanjeliu,že je Božím Synom a presviedča poslucháčov,aby mu uverili/Jn 5,31-47/. Uvedomuje si,že je potrebné svedectvo,ktoré má najvyšší kredit postavenia. Preto hovorí:"...sám Otec,ktorý ma poslal,vydal o mne svedectvo". Otcovo svedcectvo má najdokonalejší kredit uveriteľnosti. Aké svedectvá považujeme v živote za relevantné? Napríklad:ak niekto hovorí z vlastnej skúsenosti,ak má v nejakom odbore dlhodobejšiu prax, ak už sa v minulosti  ukázali jeho názory ako hodnoverné,ak nezvykne hovoriť do vetra,ak má za sebou aj zodpovedajúci mravný profil atď. Niekedy majú títo nositelia svedectva pre nás význam podstatný,inokedy majú iba tzv.poradný hlas a rozhodujeme sa samostatne. Paradoxné je,že Boh má na pozíciu svojho svedka nároky,ktoré sú často nevyspytateľné a pre nás až nepochopiteľné. Aj ten najúbohejší človek,môže,ako Boží posol,urobiť viac,ako študovaný,dobre vyzerajúci a skvele nahodený jedinec,ktorý,akoby práve teraz vystúpil zo žurnálu. Áno,o Synovi vydáva svedectvo sám Otec,ale aj úbožiak,na pokraji záujmu spoločnosti. Otec,ktorého nikto nevidel/Ani jeho tvár ste nevideli -Jn 5,37/ a úbožiak,ktorého málokto berie vážne/Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?-Jn 9,34/. Aj nás si Boh môže vyvoliť,aby sme vydali svedectvo. Kritéria spĺňame. Narodili sme sa v hriechu,sme hriešni,no napriek tomu učíme,lebo to tak Boh chce.

Mokrý variant.

Hádam,netreba nikomu vysvetľovať,aké je náročné pripraviť akciu. Je jedno,akú. Napríklad rodinnú,pracovnú,alebo inú. Vždy chceme,aby veci do seba zapadali. Každý dobrý organizátor vie,že musí byť pripravený na plán "B". Hovoríme tomu aj "mokrý variant". To,keby pršalo a nedali by sa rozvinúť aktivity v exteriéroch. "Mokrý variant" prichádza do úvahy ako druhá možnosť. Evanjelium hovorí o tom,ako v blízkosti rybníka Betsata bolo zhromaždených veľa chorých ľudí/Jn 5,1-3. 5-16/. Voda v rybníku mala liečivý charakter. Exponovaná situácia nastala vtedy,keď sa voda zvírila. Človek,s ktorým sa Ježiš rozprával,sa snažil dostať k nej už tridsaťosem rokov. Zatiaľ bez výsledku. Pán jeho dlhoročnú snahu ocenil priamym uzdravením:"Vstaň,vezmi si lôžko a choď". Obišiel tzv. mokrý variant. Postihnutý bol uzdravený bez toho,žeby prišiel do kontaktu s liečivou vodou. Napriek tomu,v poradí dôležitosti je na prvom mieste,mokrý variant. Kto chce žiť večne,musí s tým počítať,že voda krstu,voda liečivých spásonosných účinkov,je potrebná ku spáse. "Hydroliečba" darmi Ducha pri krste,vytvára predpoklady k tomu,aby človek zabojoval o večný život. Pri rozhovore s Nikodémom Ježiš túto myšlienku potvrdil slovami:"ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha,nevojde do Božieho kráľovstva"/ Jn 3,5/. Mokrý variant sa javí nie ako alternatíva,ale ako priorita pre tých,ktorý hľadajú večný odpočinok v Pánovom kráľovstve.

Vďaka nám ľudia žijú.

Pamätám si scénu z jedného staršieho filmu. Dej sa odohrával v čase končiacej sa druhej svetovej vojny. V tom čase sa už domov vracali otcovia,synovia,bratia. Istej matke sa nevrátil jediný syn. Už ho aj oplakala,keď v tom ktosi vbehol do domu a skríkol:"Tvoj syn žije!" Ťažko opísať svetlo radosti,ktoré sa objavilo v jej očiach. Podobenstvo o márnotratnom synovi nám prináša zaujímavý postreh otca,ktorý vyšiel v ústrety staršiemu synovi. Reagoval tak na jeho neochotu vstúpiť do domu/Lk 15,1-3. 11-32/. Privítal ho slovami:"...lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil...". To je to isté,akoby skríkol:tvoj brat žije!. To isté povedal Ježiš kráľovskému úradníkovi,keď ho ten prosil o uzdravenie syna. Ježiš ho poslal domov s dovätkom:"Choď,tvoj syn žije!"/ Jn 4,43-54/. Počas života sa modlíme za mnohých konkrétnych ľudí. Vďaka nám "žijú". ˇAno,možno aj fyzicky. Ale hlavne ich viera/aká taká/,možno aj nádej,aj sila v životných ťažkostiach. Aj my,žijeme,lebo sa niekto za nás modlí. Žije naše povolanie,naša ochota pre obetu,pre nesenie kríža...Všetci "nesieme" životy iných ľudí,a oni žijú ,aby splnili svoje poslanie,ktoré dostali od Boha. Boh sa necháva počuť:žiješ,lebo niekto za teba prosí a obetuje sa.

Menej je viac.

Z titulu môjho povolania pomerne často pochovávam mŕtvych. V niektorých prípadoch,mám pocit,že rodina nebohého sa chce akoby predviesť. Dajú si záležať na rečiach. Obyčajne homília ich zaujíma menej,ale reči,komentáre pred obradom,to sú často rétorické preteky. Zvlášť,keď ide o človeka,ktorý zastával funkcie rozmanitého charakteru. Akoby mali ambíciu niečo ešte dorozprávať,dovysvetľovať,akoby to nestihli počas pozemského života. Pohrebné obrady sú na to,ako stvorené. Na druhej strane, ľudia,ktorí žili pokojný,statočný život,bez turbulencii,nemajú úmysel nechať o sebe veľa hovoriť. To urobil už dávno predtým ich spôsob života. Veľké životy a hodnoty nepotrebujú veľa slov. Stačí málo. Všetko podstatné  sa zmestí do niekoľkých slov. Akékoľvek komentáre sú už potom zbytočné. Ako príklad môžeme použiť úryvok evanjelia o farizejovi a mýtnikovi/Lk 18,9-14/. Ježišov favorit mýtnik, povedal pamätnú vetu:"Bože,buď milostivý mne hriešnemu". Ďaleko neodišiel ani márnotratný syn,ktorý po sa po dobrodružnej anabáze vrátil domov,k otcovi a odrecitoval slová kajúceho charakteru:"Otče,zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom"/Lk 15,1-3. 11-32/. Málo slov s veľkým obsahom a posolstvom. Prečo? Preto,lebo ten podstatný zápas sa odohráva vo vnútri ľudskej duše. Ten zápas sa v duši vybúri a výsledkom je posolstvo tohto zápasu,ktoré sa dá vyjadriť stručne,podstatne,jadrne. Pokúsme sa v tomto svätopôstnom čase vybojovať nejaký zápas o dobro. Možno ho dlhšie odkladáme,no teraz môže ísť o vhodný čas. Pokúsme sa potom sformulovať posolstvo,ako výsledok nášho vnútorného zápasu. Môže ísť o pomôcku pre náš duchovný rast vo svetle slávenia Zmŕtvychvstania Pána.