To som ešte nazažil...

 Starší a skúsenejší ľudia niekedy konštatujú:"Tak, toto som ešte nezažil...!" Občas si myslíme, že už máme dostatok životných skúseností, že už nás nič nemôže prekvapiť. Omyl!. Život prináša nepredvídateľné a neočakávané momenty. Vtedy sa nezmôžeme na slovo a vyjachtáme iba vyššie uvedenú vetu. 

    Apoštoli sa plavili s Ježišom na jednej lodi /Mk 4, 35-41/. Zažili búrku. Nie hocijakú. Skoro sa potopili. Paradoxné je, že medzi nimi boli aj profesionáli-rybári. Aj tí dostali strach, hoci na mori museli aj predtým zažiť krušné chvíle. Možno si teraz, s Ježišom na lodi počas búrky, povedali:"Toto sme ešte nezažili!"

    Čo to môže znamenať? Všeličo, ale najmä to, že byť s Ježišom na jednej lodi nie je jednoduché. S ním je všetko iné. Byť s Ježišom znamená to, že človek zažije intenzívne búrky, najmä vo svojom srdci. On nenecháva kameň na kameni, ale všetko usporadúva tak, aby sme mali vnútro usmernené na večnosť. Byť s Pánom na jednej lodi znamená, že môžeme zažiť aj utíšenie búrky. Také, aké sme ešte nezažili-dôkladné, trvalé, liečivé. Ježiš nás volá na loď s ním, aby sme zažili búrku kríža, ale chce, aby sme boli aj svedkami  utíšenia búrky.  Utíšenie je predobrazom večného pokoja pri našom zmŕtvychvstaní. Toto sme ešte nazažili, musíme to zažiť.

Praskanie ľadovca

 

 

         Pred nejakým časom som sledoval v televízii dokumentárny film,
ktorý sa zaoberal atmosférou a problematikou ľudí, ktorí sa venujú horolezectvu. Vo filme vystupovali najmä tzv. „himalajisti“, ľudia, ktorí absolvovali výstup
na 8-tisícovky. Je samozrejmé, že niekedy je potrebné v horách prespať. Každý horolezec je na to pripravený. Mnohí hovoria, že tam hore je v noci ticho. Počuť iba vietor a praskanie ľadovca. Horolezec netuší, či ľadovec nepraská v jeho blízkosti a či sa netvorí nejaká trhlina. Niektorí tak prišli o život.

         Pán Ježiš pri návšteve v Nazarete zažil takéto praskanie ľadovca. Prečo? Najprv sa tešil medzi rodákmi veľkej popularite (všetci sa divili milým slovám, ktoré vychádzali z jeho úst). Neskoršie nadobudla jeho popularita trhlinu. Svätopisec hovorí, že jeho vlastní rodáci ho chceli zhodiť z vyvýšeniny,
ktorá sa nachádzala pri ich meste. Pod Ježišom praskala pôda a vznikla morálna trhlina, ktorá mohla mať aj fatálnu dohru. (Lk 4, 21 – 30) Pán Ježiš zažil nestálosť obyvateľov Nazareta. Čím si to vyslúžil?

 1.) Ježiš otriasol ich sebavedomím

Nazaretčania požadovali od neho akúsi „šou“ v podobe série zázrakov. On takúto hru neprijal. Museli sa cítiť odmietnutí a ohrdnutí. Ranilo to ich pýchu a otriaslo ich životmi.

         Známy americký herec, Gary Sinise, (z kriminálky New York),  sa dal pokrstiť až ako dospelý muž. Hlavným podnetom boli útoky teroristov v Amerike (2001). Tieto hrozné udalosti spôsobili v jeho doterajšom živote trhliny. Stratil ilúzie o živote. Neskoršie aj na popud svojej manželky objavil Krista. V roku 2010 sa vybral so svojou rodinou do mesta na večeru.
Bol Štedrý večer. Po ceste, akoby náhodou, ich pozval do kostola. Tam už čakal kňaz, ktorý ho pred očami príbuzných pokrstil.

         Keď človek stratí ilúzie o tomto svete, keď počuje ich praskanie
pod nohami, ba dokonca keď vidí trhliny vo svojom štýle života, vtedy môže objaviť Krista a ešte viac po ňom zatúžiť. Obyvatelia Nazareta do nedokázali.

 

 2.) Pán Ježiš bol bytostne stotožnený so svojím poslaním

Občas sa stane, že dostaneme istých ľudí do ťažšej situácie, do istého diskomfortu. Vtedy sa zvykneme ospravedlňovať a obhajovať sa: „Prepáčte, ja to musím, to je zákon, ide o predpis, smernicu.....“

         Pán Ježiš hovorí inak: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Akoby povedal, že on je to Slovo, Slovo Otca. Neschovával sa
za zákon, predpis, aby zjemnil dopad Božieho slova na ich dušu. Ukazuje,
že Božie slovo síce naráža, vyvoláva napätie, spôsobí zmätok na istý čas,
ale aj chráni. (Chceli ho zabiť, ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.)Najdokonalejšia ochrana pred zlom je prijatie a verný život podľa Božieho slova.

 

3.) Pán Ježiš vošiel sebavedome do židovskej synagógy a učil

Tam hlásal nové učenie, ktoré ľudia ešte nepočuli. Týmto oznámil, že je čas evanjelia. Ono patrí aj do synagóg, kde ešte stále nebolo prijaté. Patrí
do kostolov, ľudských príbytkov a duší. Evanjelium má mať všade svoje miesto.

Tak, ako Ježiš vstúpil do synagógy a učil, tak chce vstúpiť aj do svätyne nášho života – do ľudského srdca. Práve tam má mať svoje výhradné miesto.

Sv. František Saleský vo svojom Návode na nábožný život píše:
„ ... nábožnosť, ak je zdravá a úprimná, vonkoncom nič neničí, ale všetko zdokonaľuje a završuje. A keby niekedy naozaj odporovala a prekážala niekomu v povolaní a postavení, je bezpochyby falošná...lebo ako všetky drahokamy ponorené do medu sú jasnejšie a žiarivejšie, každý podľa svojej farby, tak sa aj človek vo svojom povolaní stáva lepším a dokonalejším, ak ho spája s nábožnosťou. Prostredníctvom nej sa aj tvoja starosť o rodinu stáva pokojnejšou, vzájomná láska medzi manželom a manželkou úprimnejšou, povinná poslušnosť vladárovi vernejšou a každé zamestnanie príjemnejším a lepším.“ (LH III. s. 1360)

 

V tichu počujeme hlas svojho srdca. Niekedy vykazuje hlas spokojnosti s naším životom, ale niekedy nám vytýka trhliny spôsobené hriechom. To je to povestné praskanie ľadovca pod našimi nohami. Je tu Kristus, ktorý prichádza, aby tieto neviditeľné trhliny zacelil a vyliečil. Neprestaňme ani dnes,
tak ako svojho času Nazaretčania, sa diviť Ježišovým milým slovám,
ktoré vychádzajú z jeho úst. Vtedy pocítime nielen aktuálnu lahodnosť,
ale aj dlhotrvajúcu oporu a pomoc.

 

Božie slovo

 

         Prednedávnom sa u nás konala výstava istého českého umelca, ktorý tvorí umelecké diela z rifľoviny. Ihlou vyberá postupne z tkaniny biele vlákna na povrch textílie. Vznikajú tváre, postavy, predmety... Ide o prácu, ktorá je náročná a preverí trpezlivosť, húževnatosť a iné vlastnosti. Každý človek by to robiť nemohol.

         Čo robí cirkev, keď ohlasuje Božie slovo? Trpezlivo, dôkladne vyberá z pokladu cirkvi Božie myšlienky a kladie ich na povrch. Snaží sa, aby viac v tomto svete vynikli a zaujali srdcia i mysle ľudí. Ako sa to deje?

1.) Slovo Boha má stáť nad všetkým ostatným

Musí mať prioritu, musí sa vynímať nad všetky iné danosti tohto sveta. V Nehemiášovej čítame: „Zákonník Ezdráš si stal na drevenú vyvýšeninu... otvoril pred očami všetkého ľudu knihu – stál totiž vyššie než ostatní ľudia – a keď ju otvoril, všetok ľud povstal.“ (Neh 8, 2 – 10)

          V sídle istej inštitúcie zariaďovali miestnosť – sklad. Niektoré veci umiestnili hore na regál  - až pod strop – s odôvodnením, že nejde o veci každodennej potreby. Použijú sa iba sezónne, väčšiu časť roka ich nikto nebude potrebovať. Toto robievame vo svojich domácnostiach všetci.

         Božie slovo nedvíhame vyššie preto, že ho nechceme používať, že ho chceme zakonzervovať, že zavadzia alebo že ho chceme používať iba sezónne. Robíme to preto, aby bolo na očiach, aby pomohlo tým, ktorí sú zhrbení hriechom povstať, vyrovnať sa a vykročiť za Kristom.

2.) Božie slovo treba rozvinúť

Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš prišiel do Nazareta a vošiel do synagógy, aby učil. Vzal do rúk text proroka Izaiáša a knihu rozvinul. (Lk 1, 1 – 4; 4, 14 – 21) Božie myšlienky treba rozvinúť, t. j. podať ich v prijateľnej a „stráviteľnej“ forme tak, aby neodrádzali, ale povzbudzovali k čnostiam.

         Predstavme si situáciu, že ideme kupovať látku do metrového textilu. Skôr ako povieme: „Odstrihnite nám z tejto..“, necháme si určitú časť z balu rozvinúť. Robíme to preto, lebo chceme vidieť celú štruktúru látky – farby, súlad; chceme vidieť, ako sa bude vynímať na človeku alebo niekde v blízkosti nášho života.

         Božie slovo je potrebné rozvinúť, aby sme vedeli, ako sa bude vynímať v našej duši, aké zmeny budeme musieť urobiť, t. j. čo urobí Božie slovo s naším životom. Ono nás chce zaodiať, skrášliť cestu k Bohu a chce, aby sme pestrejšie vynikli v čnostiach. Toto má za úlohu služba ohlasovania, ktorá má podávať Božie slovo ako hotový produkt, ako pokrm, po ktorom túži naše telo i duša.

3.) Počas života sa nevyhneme stereotypom

Týka sa nášho osobného i pracovného života. Niektoré veci nás môžu ubíjať a frustrovať. Stále dookola robíme tie isté veci, počas života počujeme to isté Božie slovo, ale ono človeka nefrustruje. Práve naopak. Vždy inak „sadne“. Vždy je akoby nové, oslovujúce, inšpirujúce a podnecujúce.

         Istý fotograf už roky fotí o. i. jeden konkrétny strom. Robí tak v zime i v lete. Vraví, že ten pohľad je vždy iný. Neexistujú dve rovnaké fotografie toho istého stromu. Dôležité je oko, optika, ktorou sa na strom pozrie.

         Dôležité je, akú optiku si nastavíme, aby sme v Božom slove nevideli len všednosť ľudskej komunikácie, ale opačne – nevšednosť, s akou Boh oslovuje človeka a čaká na odpoveď. Božie slovo je slovom provokujúcim k dialógu a odmieta indiferentnosť.

 

         V priebehu života sa na nás prejavia rôzne aspekty. Vyplavujú sa na povrch modely, spôsoby nášho zmýšľania. Vychádzajú z hĺbky ľudskej duše. Je dôležité, aby sme ich konfrontovali s Božím slovom. Najmä ono má „vyplávať na povrch“ ako smernica nášho života. Ono nás smeruje k správnym hodnotám a neomylne vedie k Bohu.

Vrchári

Najťažšie preteky na bicykloch sú Tour de France. Mnohí ich nedokončia pretože ich zmôže únava, vyradí zranenie alebo ich z bicykla zosadí nesplnený limit, v ktorom musia prísť každý deň do cieľa. Sú tam etapy rovinaté, ktoré väčšinou vyhrávajú tzv.špurtéri a sú tam trate, ktoré nájdeme v kopcoch. Tieto úseky väčšinou vyhrávajú cyklisti-vrchári. Medzi pretekármi sú špecialisti na trasy rovinaté, ale aj špecialisti na náročné stúpania, ktoré preveria každého. 

    Evanjelia píšu o tom, že Ježiš často "vystúpil na vrch" a tam sa modlil. Ale píšu aj o tom, že práve vtedy na vrchu, si povolal prvých učeníkov /Mk 3, 13-19/. Museli vystúpiť za ním. Chcel im naznačiť, že budú "vrchármi". T.j. budú musieť zdolávať vrchy dokonalosti. Rovinatá trasa nie je veľmi pre nich. Špurtéri pre ohlasovanie evanjelia nie sú vhodným materiálom. Evanjelium je vrchol, ohlasovatelia sú vrchári a aj adresáti nebudú smieť zostať v pokojnej rovinatej atmosfére. Ježiš všetkých volá na vrch. Praje si, aby nás preverili končiare pozemského utrpenia a rôznych skúšok. O to cennejšie bude naše víťazstvo.

Lúčenie so svetom

 V týchto dňoch v roku 1969 sa upálil v Prahe Ján Palach. Bol to mladý človek, vysokoškolák, ktorý takto reagoval na zlú politickú situáciu vo vtedajšom Československu. Bol to jeho protest proti režimu, ktorý popieral slobodu človeka. Keď ho ťažko raneného  priviezli do nemocnice, istá sestrička, ktorá ho ošetrovala, povedala:"Tak veľmi by som ho chcela pohladiť, ale nemám kade.." Celé telo mal poškodené. 

    Keď sa lúčime s blízkym človekom, tak veľmi by sme ho chceli pohladiť. No nemáme kade, lebo nám ho zoberie cintorín. Nahrádzame si to tým, že pohladíme  aspoň truhlu, kým sa dá. Potom iba studený náhrobný kameň, prípadne jeho fotografie, alebo osobné veci. A celkom určite môžeme pohladiť jeho dušu svojimi spomienkami a hlavne modlitbami. 

    Človek z tohto sveta odchádza, lebo z Božieho pohľadu sa pominuli všetky dôvody pre jeho pobyt na zemi. Pominuli sa dôležité väzby, vzťahy, putá s pozemským svetom. Mohli by sme povedať slovami evanjelia-minulo sa mu víno.../Jn 2, 1-11/. 

    V slovenčine používame dva výrazy, ktoré približne rovnako znejú, ale ich obsah nie je totožný. Slovo-minúť. Minúť sa môžu napr. potraviny v domácnosti. Ale všetci vieme, že keď sa niečo minie, môžeme si zásoby doplniť. Slovo-pominúť znamená niečo iné. Pominúť sa môže napr.mladosť. Keď sa niečo pominie, už sa to nevráti. Každéme z nás sa raz pominie pozemský život. Kladieme si otázku: Čo nám teda zostane? Zostane nám vôbec niečo? Áno, Pán Ježiš hovorí v evanjeliu o novom víne a jeho vzorku dáva ochutnať všetkým svadobčanom v Káne Galilejskej. Ježiš tým symbolicky naznačuje, že ponúka víno života, ktoré sa nikdy nepominie-víno večného života. Ako sa prejaví, aspoň opisne? 

    1.,V pozemskom živote musíme trpieť. Niekto viac, niekto menej. Niekto dlhšie, iný kratšie. Niekto takým spôsobom, niekto iným. Bez utrpenia nie je nikto. V pozemskom živote aj tŕpneme. Tŕpneme, či sa nás nedotkne nejaké zlo, prípadne, či nám vydrží dobro, ktoré si momentálne užívame. Počas života musíme aj niekoho alebo niečo strpieť. Tu ide o rôzne obmedzenia, ktoré nás počas života limitujú. Večný život nepozná výrazy: trpieť, trpnúť a ani strpieť. Stavy podobného typu nemajú vo večnosti miesto a ani opodstatnenie, lebo Boh je Láska...

    2.,Počas života na zemi zažívame stres, napätie a zhon. Väčšinou vyplývajú z vedomia povinností a následnej zodpovednosti a zo vzťahov s ľuďmi. Večnosť nám ponúka iba jedinú povinnosť-milovať Boha a klaňať sa mu a zažívať dokonalé spoločenstvo so zástupom blažených. Oslávených čaká radostný súlad, ktorý nikdy a nikde nemohli zažiť. 

    3.,V pozemských kategóriách často uvažujeme a pýtame sa: kto sa má lepšie a kto horšie? A to z hľadiska zdravia a z hľadiska materiálneho. Veľmi často nás tieto kritéria zamestnávajú a trápia. Pre večnosť platí , že ten, kto v živote napĺňal výzvu evanjelia-urobte všetko, čo vám povie, ten sa má pri Bohu najlepšie. Tento odkaz Panny Márie je dôstojným posolstvom pre zvyšok pozemského života pre každého z nás. Ide o výzvu zoznamovať sa s Božou vôľou a následne konať podľa nej. Posluhujúci personál na svadbe v Káne tak urobil. Výsledkom bola všeobecná spokojnosť všetkých, ktorí sa takto zoznámili s novosťou vína Ježišovho kráľovstva. Touto milosťou nepohŕdnime ani my.

TO TU EŠTE NEBOLO

 

           

            Takto by sme mohli vyjadriť reakciu človeka na náhle a neočakávané skutočnosti. Uvediem 2 príklady. Prednedávnom vysielala jedna česká televízia dokumentárny film o Jozefovi II., rakúskom cisárovi. Tento monarcha žil a pôsobil koncom 18. storočia. Je známy ako nositeľ nových myšlienok, ako vizionár, ako reformátor. Historici sa zhodujú v tom, že svojimi názormi predbehol dobu aspoň o 100 rokov. Počas života zostal nepochopený a mnohé zo svojich reforiem musel odvolať. Ľudia hovorili: „To tu ešte nebolo!“

            Naša verejnoprávna televízia priniesla správu o experimentoch v oblasti transplantácie ľudského srdca. Momentálne sa skúmajú možnosti transplantácie prasacieho srdca. Hľadá sa riešenie pre ľudí, ktorí majú vážne poškodené srdce. Jedna z odborníčok v oblasti kardiochirurgie hovorí, že to nie je nová myšlienka, že experimenty už prebiehajú 50 rokov. Tak či onak, zmôžeme sa na konštatovanie: „To tu ešte nebolo!“

            Evanjelium nám prináša správu o zázraku, ktorý sa stal na svadbe v Káne Galilejskej. (Jn 2, 1 – 11) Evanjelista zdôrazňuje, že svadobčanom chýbalo víno. Pán Ježiš túto ťažkú situáciu vyriešil. Premenil vodu na víno. Niektorí z obsluhujúceho personálu boli toho svedkami. Určite si medzi sebou povedali: „To tu ešte nebolo!“ A možno mnohí zašli v uvažovaní ešte ďalej a povedali si, že Ježiš z Nazareta bude riešením potenciálneho nedostatku vína vo vtedajšej spoločnosti. Samozrejme, nie je to pravda. Ježiš chcel týmto zázrakom vyriešiť nielen „ošemetnú“ situáciu na svadbe, ale chcel ukázať aj čosi hlbšie.

1.) Ježiš vystupuje ako hýbateľ a iniciátor zmien

Ako to vysvetliť? Ježiš je pri zmene vody na víno. V jeho „réžii“ prebieha aj iná zmena. Deje sa to vtedy, keď sa pri slávení eucharistie premieňa víno na jeho krv. A napokon zmena týkajúca sa človeka, ktorý prijíma jeho najsvätejšiu krv. V sile tohto duchovného nápoja sa premieňa na lepšieho človeka, ktorý je podobný Kristovi.

            Na nástenke v jednom bytovom dome bol odkaz: „Pozor, zmena!“ Ľudia, ktorí bývajú v danom dome, si na takejto nástenke nechávajú odkazy, ktoré sú dôležité kvôli jeho prevádzke. Ide o výstrahu, aby si ľudia prečítali dôležité informácie a neboli mimo diania.

            V súvislosti s Ježišom si treba uvedomiť toto zvolanie: „Pozor, zmena!“ Ak človek zostane s ním, Ježiš ho nenechá stagnovať, ale bude od neho požadovať neprestajné úsilie o zmenu života. Ježiš sa stáva garantom úspešných zmien v živote veriaceho.

2.) Ježiš ako dôležitý činiteľ v núdzových situáciách

Posvätný text nám zdôrazňuje, že v Káne, na svadbe, sa minulo víno. Vznikla najmä pre domácich nepríjemná situácia. Dnes by sme to nazvali fiaskom. Nikto nebude namietať, ak povieme, že ide o stav núdze – najmä vo vtedajšej dobe. Víno bolo dôležitou súčasťou vtedajšej kultúry.

            Každý šofér pozná situáciu, keď sa pokazí jeho automobil. Ide o nepríjemnú situáciu. Najmä vtedy, ak sa ponáhľa. Považujeme to za zázrak, ak nájdeme napochytre niekoho, kto nám auto spojazdní. Urobí základnú opravu, ale povie: „Ide o núdzové riešenie. Čím skôr vyhľadajte odborníka, ktorý vám urobí dôkladnú opravu.“

            Pán Ježiš nikdy nerieši núdzu núdzou. On nevedie z jednej núdze do druhej, ale je zástancom definitívnych riešení. Sú to také, ktoré smerujú do večnosti. Ak je najväčšou núdzou stav hriechu, tak potom jediným definitívnym riešením je jeho zanechanie. Inak sa stav núdze v duši človeka bude prehlbovať.

3.) Ježiš ako ten, ktorý rešpektuje pozemskú autoritu

Z evanjelií sa dozvedáme, že hneď potom, ako uzdravil malomocného človeka, poslal ho pred príslušnú autoritu. Povedal: „...choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš.“ (Mk 1, 40 – 45)

            Pri zázraku v Káne Galilejskej zase posiela vzorku nového vína starejšiemu... Situáciu režíruje tak, aby príslušné autority nezaujatým spôsobom vydali o ňom a o jeho činnosti svedectvo. Oni to robia bez toho, aby v prvom momente vedeli, čo sa v skutočnosti stalo.

            Skutočnou autoritou je ten, ktorý vie veci okolo bez zaujatosti charakterizovať. To sa deje vtedy, keď každý dar, úspech či pozitívnu zmenu orientuje na Krista. Človek, ktorý takto dokáže objektívne posúdiť životné situácie, jeho kroky musia nutne niesť ku Kristovi, ktorý je alfa i omega, začiatok  i koniec. V dnešnej dobe potrebujeme túto myšlienku zdôrazňovať viac ako inokedy. Chceme vidieť Boha ako iniciátora a darcu všetkých darov, ale i konečného adresáta, ku ktorému všetko smeruje.

 

            Už 2000 rokov ľudstvo sleduje tzv. experiment, ako to niektorí nazývajú, t. j. evanjelium. Za toto obdobie až dodnes sa našli ľudia, ktorí Kristovo posolstvo považujú za prekonaný či prestarnutý experiment. Aj dnešná doba, ak sledujeme médiá, vyniká popieraním Ježišovej náuky. Nie je to nič nové pod slnkom. Paradoxné je to, že tí, ktorí v minulosti chceli ľudstvo zbaviť kresťanstva, tu už nie sú. Božie posolstvo stále pretrváva. Je silnejšie ako všetci jednotlivci alebo spoločenstvá, ktoré Ježišove pravdy popierajú. Nikto z nás nemôže povedať: „Toto tu ešte nebolo!“ Jedinou trvalou realitou je Božie kráľovstvo. My, veriaci, máme svojím životom túto pravdu dosvedčovať.

Zhodnúť sa s Bohom

 Na pracovisku vítali nového pracovníka. Kolegovia ho zasväcovali do pracovného procesu. Reč sa zvŕtla aj na šéfa. Starí pracovníci si nového trocha doberali a dali mu radu:"Musíš chcieť to, čo chce on a bude sa ti dariť". Veriaci človek má chcieť to, čo chce Boh. Nie je to jednoduché, lebo sú chvíle, v ktorých tápeme a nevieme, čo chce Boh povedať tým, čo sa deje v našom živote. Niekedy aj vieme, čo chce Boh, ale nám tento postup príliš nesedí. 

    Pán Ježiš uzdravil malomocného človeka /Mk 1, 40-45/. Ide vzácnu chvíľu, lebo Ježiš aj malomocný sa zhodli-chceli uzdravenie od malomocenstva. Sám chorý to potvrdil tým, že si pred Pánom kľakol a prosil o uzdravenie. Ježiš to deklaroval zvolaním:"Chcem, buď čistý!". Aká vzácna chvíľa! Boh i človek sa zhodli, chcú to isté. Ale Boh chce aj to, aby sme boli zdraví duchovne. Chceme to aj my? Chceme to do takej miery, že si kvôli duchovnému uzdraveniu kľakneme a úpenlivo budeme prosiť? Telesné uzdravenie prináša vymanenie z fyzických limitov. Duchovné, predpokladá naše pevné rozhodnutie ozdravieť ešte pred momentom uzdravenia. Aj Boh to tak chce. 

Benefity krstu

 Mnohí máme skúsenosť, podľa ktorej platí, že z relatívne malej skutočnosti sa môžeme dozvedieť veľa informácii. Stačí, aby človek napísal vlastnoručne zopár riadkov a odborník na písmo môže napísať zopár presných čŕt, ktoré  pisateľa charakterizujú. V USA sa dnes často spomína meno Elizabeth Holmesová. Ide o mladú ženu, ktorá pred rokmi založila vlastnú firmu. O.i. sa firma zaoberá vyhodnocovaním ľudskej krvi. Majiteľka oznámila, že z jednej kvapky krvi sa môžu dozvedieť všetko o zdravotnom stave človeka, ktorý krv poskytol. Časom sa ukázalo, že je to podvod a EH teraz čaká súd. Pri jednom kriminalistickom vyšetrovaní usvedčili páchateľa a to na základe jednej, jedinej kvapky potu. DNA nezvykne klamať. 

    Z neveľkého množstva vody, ktoré vyleje kňaz na človeka pri krste, sa môžeme veľa dozvedieť o situácii pokrsteného. Z krstu vyplývajú  dobrá, ktoré sa mimo tejto sviatosti získať nedajú. Krstom sa nám totiž otvára brána Božieho kráľovstva a pokrstený dostáva prístup k mnohým duchovným benefitom. Čo chceme teraz najviac zdôrazniť?

    1.,Evanjelium hovorí o tom, že keď sa dal Pán Ježiš pokrstiť v Jordáne, otvorilo sa nebo a zostúpil naňho Duch Svätý /Lk 3, 15-16 ,21-22/. Pri krste sa nám otvára brána milosti. 

    Dnes je trend ponúkať ľuďom kartu vernosti. Robia tak niektoré firmy, obchody a inštitúcie. Chcú si udržať klientov, zákazníkov a chcú povedať:patríš k nám, vitaj v klube, za vernosť budeš požívať určité výhody. Či to je naozaj tak, ťažko povedať. Vernostné body majú motivovať ľudí, aby sa držali v zornom uhle inštitúcie, ktorá služby ponúka. 

    V duchovnom slova zmysle platí, že ten, kto je pokrstený, získava "body", ktoré platia pre večný život. Kristus si chce svojich nasledovníkov udržať na správnej ceste. Hovorí im:patríte ku mne, za vernosť budete požívať dobrá, ktoré vás na ceste spásy udržia. Kladie iba jednu podmienku. Chce, aby pokrstení zosúladili svoj život s jeho vôľou. Dokonale to vysvetlil sv. Ján apoštol:"Milovaní, od Boha dostaneme všetko, o čo len  budeme prosiť, lebo zachovávame jeho prikázania a robíme, čo sa jemu páči" /1 Jn 3, 22/. Potvrdzuje, že Pán rozdáva "vernostné body" pre večný život. 

    2., Evanjelisti nám prinášajú správu o tom, ako dvanásťročný Ježiš putoval s rodičmi a príbuznými do Jeruzalema. Bolo tam veľa ľudí a malý Ježiš sa stratil. Rodičia sa museli vrátiť a tri dni ho hľadali. Nakoniec ho našli v chráme, ako diskutuje s učiteľmi /Lk 2,41-52/. 

    Nedávno som si vypočul intereview so známym českým spisovateľom Michalom Vieweghom/60/. Uznávaný autor povedal, že keď píše novú knihu, musí sa často vracať dozadu a čítať to, čo napísal, od začiatku. Kým knihu dopíše, urobí tak aspoň dvanásť krát. Nie je to jednoduché, neustále sa vracať a čítať znova a znova to isté. Ale, musí to robiť, aby nestratil niť, aby sa nezaplietol v deji, aby mu neušla pointa, aby sa neopakoval , aby myšlienka gradovala atď. Ak chce, aby išiel dej dopredu, on sa musí vrátiť. 

    Pokrstení sa majú priebežne a primerane vrátiť v duchu do nedávnej minulosti svojho života. Majú ho vyhodnocovať, aby Ježiša nestratili, aby sa poučili z vlastných chýb, aby pestovali účinnú sebareflexiu, aby nezabudli na fakt, podľa ktorého dopredu pôjdu iba vtedy, keď sa pred Bohom vysporiadajú s  omylmi a pádmi minulosti. Nie preto, aby uviazli na plytčine nepríjemných spomienok, ale aby sa dostali dopredu, kam ich volá Mesiáš. 

    3., U proroka Izaiáša čítame:" Nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas" /Iz 42, 1-4/. Hovorí o Mesiášovi, ktorý príde, ale píše o ňom tak, ako keby ho tu nebolo, akoby mala byť jeho prítomnosť neviditeľná. Mesiáš príde, jeho slovo bude účinné, no nebude majetnícke, násilné ani agresívne. 

    Vo svete filmu bol kedysi populárny francúzsky komik Louis de Funes. Má za sebou množstvo vydarených titulov. Jeho deti sa rozhodli, že o ňom napíšu knihu. Keď mu to oznámili, povedal:"Deti, o mne príliš nepíšte". Je to komické, lebo kniha je práve o ňom. Svedčí to o jeho pokore. Ako keby ho tu ani nebolo. Jeho osobnosť sa však prehliadnúť nedá. Ani po stránke umeleckej ani ľudskej.

    Svedectvo pokrsteného človeka je silné vtedy, keď nepoužíva arzenál dnešného sveta-násilie, hluk, agresivitu. Zaňho hovorí snaha o usporiadaný život, ako keby ho tu ani nebolo. Usporiadanosť života, súlad svedomia s Bohom a jeho synchronizácia s evanjeliom, sú zaručené prostriedky pôsobenia. Takýto život je dostatočne počuteľný a viditeľný, aby neunikol pozornosti ušiam a očiam tohto sveta. Zapamätajme si, že z drobného Betlehemského dieťaťa môžeme vyčítať veľké posolstvo. Najmä to, že nás miluje a že nám prináša nádej pre večný život. 

Hviezda, ktorá nikoho nepomýli

 Niektoré činnosti konáme v živote mnohokrát, robíme ich automaticky. A napriek tomu sa niekedy pomýlime. Už dlhý čas nosíme o.i. aj pri liturgii rúško, či respirátor. Obyčajne si  ho tesne pred prijatím Pánovho tela zložím z tváre. No sú situácie, keď na to zabudnem a omylom sa  pokúšam prijať Sviatosť cez rúško, ktoré si zabudnem zložiť...V kostole sme úspešne inštalovali dávkovače na svätenú vodu a na dezinfekčný roztok. Po použití dávkovača na svätenú vodu sa máme prežehnať a po použití dávkovača na dezinfekt, si máme potrieť ruky. Je to jednoduché, ale koľkokrát sa stane, že robím opačne...Snáď, nie som sám...Od 1.januára používame nové liturgické knihy. S nimi prišli aj zmeny v slovách a vetách. Aj keď sa kňaz na to pripraví, koľkokrát sa stane, že nechtiac, ešte použije starú formuláciu alebo má k tomu blízko...Vraví sa, že mýliť sa je ľudské. 

    Traja mudrci, ktorí sa na svojej ceste zastavili na dvore kráľa Herodesa hovorili, že ich doviedla hviezda /Mt 2, 1-12/. Hviezda na oblohe im stačila na to, aby našli novonarodeného Mesiáša. A nemohli sa pomýliť? Koľko je na oblohe útvarov a oni sa rozhodli  sledovať jednu konkrétnu  hviezdu...Prečo nie inú? Vieme s určitosťou, že sa nemýlili. Boh vedie človeka tak, aby hviezdu, ktorá smeruje k Bohu, našiel. Ide o súhrn rôznych okolností, ktoré nám, ako na podnose, predložia tajomstvo Mesiáša, Vykupiteľa. A ak si tú hviezdu osvojíme, nemôžeme sa v živote tak ľahko pomýliť. Boží Duch nás bude viesť tak, aby sme hviezdu, ktorá vedie k Bohu našli, a by sme skutočnú Hviezdu-Mesiáša čo najvernejšie nasledovali.

Zjavenie Pána

 

 

         Vianoce sú časom, kedy sa ľudia navštevujú, najmä v rámci rodiny. Ide o sviatok, v okruhu ktorého sa aspoň raz  v roku stretne celá rodina. Vianočné sviatky majú charakter domácich sviatkov. Majú tendenciu ísť do hĺbky.

         V istej rodine – práve na Vianoce – sa odohrala dramatická situácia. Syn s rodinou navštívil svojich rodičov. Medzitým zmenil zamestnanie. Rodičia ho privítali slovami: „Prečo sme sa nedozvedeli od teba, že si zmenil zamestnanie? Museli sme sa o tom dozvedieť od cudzích ľudí...“

         Je to situácia, ktorá je nepríjemná najmä v takej rodine, v ktorej sú zaužívané isté schémy, istá postupnosť krokov, istá hierarchia rodinnej kultúry a vzťahov.

         Podľa Sv. písma kráľ Herodes prijal na svojom dvore troch mudrcov.
(Mt 2, 1 – 12) Dozvedel sa o nich, že sa v jeho krajine narodil nový kráľ. Predpokladáme, že si povedal: „Toto sa musím dozvedieť od cudzích ľudí? Čakal by som, že mi to povedia domáci.“ Aký vplyv mala táto situácia na jeho správanie?

1.) Zachoval sa takticky.

Zobral si čas na rozmyslenie. Športovci poznajú výraz „time out“ – oddychový čas. Tréner družstva si môže vyžiadať minútu na to, aby sa prerušila hra a počas danej krátkej doby má možnosť zavolať si hráčov – najmä tých najlepších. Počas krátkej pauzy im povie, ako ďalej, ako budú hrať, aká bude taktika.

         Pre nás, veriacich, je dôležité, aby sme si na sklonku Vianoc vyžiadali „time out“, t. j. čas na premyslenie a pýtali sa, ako ďalej; aby sme vyhodnotili svoju osobnú situáciu a urobili výstupy do budúcnosti. Nebude dobré, ak nás Vianoce nechajú ľahostajnými, chladnými, t. j. takými, ktorí budú kráčať v stereotypoch plytkej viery. Veď aj chladná betlehemská maštaľ bola ožiarená slávou Pánovho narodenia. Nech sa tak stane aj s naším srdcom.

2.) Kráľ Herodes doplatil na systém, na tzv. syndróm vladára – na všetko „mal ľudí“

Tejto zákonitosti zostal verný aj pri návšteve mudrcov. Keďže bol bezradný, zavolal si veľkňazov a zákonníkov, t. j. kompletných náboženských vodcov. Ako pri iných príležitostiach, tak aj teraz predpokladal, že dostane plnohodnotné informácie. Ani len netušil, že vo viere treba robiť aj samostatné kroky. Je správne, ak človek čerpá z múdrosti, vedomostí a skúseností iných, hoci títo nemôžu zastúpiť jeho miesto.

         Evanjelium nám pripomína udalosť, podľa ktorej sa od Jána Krstiteľa oddelili niektorí učeníci a vykročili za Pánom Ježišom. Ján Krstiteľ neprotestoval, lebo vedel, že učeníci – Ondrej a jeho brat Šimon – musia robiť samostatné kroky vo viere. (Jn 1, 35 – 42)

         Človek sa má stať postupne vo viere samostatným. Prečo? Súčasťou duchovného zápasu je aj boj s hriechom a ten musí zdolať každý sám. Nikto to nemôže urobiť za neho. Boh má pre každého pripravenú individuálnu cestu, po ktorej musí vykročiť.

V istej rodine pomáhali rodičia svojim deťom pri príprave na vyučovanie. Tak ako  v mnohých iných rodinách. Učili sa s nimi na základnej škole a keďže išlo o vysokoškolsky vzdelaných ľudí, pomáhali im aj s učivom na strednej škole. Keď deti dospeli a postúpili na vysokú školu, rodičia povedali: „Ďalej už musíte kráčať sami.“ Ide o schému, ktorá je primeraná aj pre prax viery s tým, že veriaci nikdy nekráča osamotený, lebo je s ním spoločenstvo a najmä Boh.

3.) Naivní mudrci a vystrašený Herodes

      Mudrci si naivne mysleli, že svojím posolstvom o narodení Mesiáša nadchnú každého. Okrem iného – aj Herodesa. Keďže sa zastavili v jeho paláci, považovali to za samozrejmosť. No nestalo sa tak.

         Naše ohlasovanie evanjelia o Ježišovi Kristovi má obsahovať určité percento zdravej naivity. Má obsahovať myšlienku, podľa ktorej túžime svojím nadšením vo viere získať všetkých na stranu evanjelia. Ak by naše svedectvo viery takéto dovolené promile naivity neobsahovalo, stratilo by na účinnosti a na zápale.

         Kráľ Herodes neprijal Pána Ježiša ako budúceho kráľa, lebo sa bál, že príde o všetko dôležité zázemie; že nový kráľ mu bude konkurentom a o všetko ho pripraví, najmä o trón.

         Kto prijme Ježiša Krista do života, je možné, že o niečo príde, ale nie o všetko. Iba o to, čo môže byť na prekážku spásy. Boh nám berie mnohé skutočnosti len preto, aby sa naša cesta k nemu stala priamejšou. Pritom vieme, že v našom živote sa vyskytuje veľa skutočností, na ktorých nezdravo lipneme. Zdravá naivita mudrcov a ochota obetovať Bohu všetko, čím disponujem, tvorí základ nášho postoja viery.

 

         Najdôvernejšie informácie a správy sa premietajú medzi príbuznými a známymi. V tejto atmosfére sa človek veľa dozvie, ale aj veľa odovzdá. Vždy si povie – ostáva to  v rodine. My, veriaci, si v atmosfére nazaretskej rodiny a veľkej rodiny veriacich prijímame a odovzdávame to podstatné. Prijímame posolstvo spásy, ktoré je nemenné a odovzdávame kladnú odpoveď ako náš súhlas s Božím plánom, podľa ktorého nás chce spasiť. Táto myšlienka nech nás sprevádza aj v postvianočnom čase, keď sa náš život vráti do všedných koľají.

Blízko Slnka

 Zem na svojej púti vesmírom dosiahne najbližšiu vzdialenosť voči Slnku zajtra /4.januára 2022/. Tá vzdialenosť je cca 147 000 000 km. Ide o informáciu, ktorú sme sa dozvedeli pri sledovaní správ. Ale z liturgie vieme, že naša najbližšia vzdialenosť voči Slnku, ktoré prichádza z výsosti, t.j. voči Ježišovi Kristovi je práve v období Vianoc. Vtedy je nám Pán tak blízko, že si to ani nedokážeme predstaviť. Vstúpil do ľudskej rodiny a dovolil, aby ho zblízka uctievali pastieri, mudrci, ale aj iní. Všetci títo sa ocitli blízko Slnko tak, ako nikdy v živote. Tento krok, pristúpiť Ježišovi blízko, neoľutovali ani prví učeníci. Položili mu otázku:"Učiteľ, kde bývaš?". Vzápäti dostali pozvanie:"Poďte a uvidíte!" Svätopisec dodáva, že v ten deň zostali u neho. /Jn 1, 35-42/. Niektorí ľudia hovoria, že si nedokážu predstaviť dovolenku bez slnka. Slnečné lúče na nich pôsobia blahodarne. Niektorí si nedokážeme predstaviť celý život bez Slnka, nielen dovolenku. Stala sa zázračná vec. Nemusíme krúžiť okolo Slnka, ono prišlo k nám!. Stačí sa pozrieť do jasieľ. V bežnej komunikácii sa človek vyjadrí o inom takto:"On nevie, kde je sever!". Vieme, kde je Slnko?. Slnko ako útvar vo vesmíre bude zajtra voči nám, pozemšťanom najbližšie. Sú Vianoce. Slnko-Boží Syn, Mesiáš, je práve teraz najbližšie našim životom.

Tento?

 Poznáte otázky typu:tento..?, táto..?. Čoho sa týkajú? Súvisia s tým, že sa v istom spoločenstve objaví nový človek. Ešte neznámy a nepreskúmaný. Takéto otázky bývajú sprevádzané neistotou a spochybňovaním kvalít konkrétneho človeka. V práci sa objaví nový šéf. Nevyhne sa zo strany podriadených otázke typu:tento...? Dievčina príde domov a predstaví/v tom lepšom prípade, lebo už ani to nie je také samozrejmé/ rodine svojho fešáka. Môže sa stať, že ho domáci vo dverách "prebodnú očami" a v duchu si povedia: tento...? Nehovoriac o situácii, kedy vstúpi do farnosti nový kňaz, aby zaujal úrad zverený biskupom. Mnohí si povedia/možno aj na základe určitých skúseností/: tento..?

    Za čias Jána Krstiteľa sa na scéne spoločenského a náboženského života objavil Ježiš z Nazareta. Potvrdil to Ján, keď tým, ktorí boli okolo neho povedal:"...toto je Boží Syn" /Jn 1,34/. Bolo to nutné? Áno, lebo Židia videli v Ježišovi obyčajného mladého muža, ktorý sa ničím nelíšil od iných. Dokonca niektorí vedeli presne, z akej rodiny pochádza a nezdráhali sa položiť otázku:tento...? Potvrdiť pravosť Mesiáša nemohol hocikto. Z vyššej spoločnosti nebol nikto dôveryhodný. A tak to musel byť človek, ktorý používal prirodzenú autoritu. Ján žil čisto, čo hlásal aj sám žil a hlavne- ľuďom poskytol  v súvislosti s Mesiášom, reálnu budúcnosť večného života. V tom čase nebolo nikto tak dôveryhodný ako Ján Krstiteľ. Ján bol vlastne, nadčasový svedok. Na toto bol  pripravovaný už od detstva. Bol vyvolený Bohom, aby raz ukázal na Ježiša a povedal:"toto je naozaj Boží Syn". 

    Už dvetisíc rokov to isté robia kňazi Novej zmluvy. Pri slávení eucharistie pozdvihujú eucharistiu a hovoria:"Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta..." Oni sú vyvolení pre potvrdenie autenticity Mesiáša, ktorý sa objavuje v malom kúsku chleba na oltári. Modlime sa za nich, aby sa v dôveryhodnosti života priblížili k Jánovi Krstiteľovi. Ani to však, nebude stačiť.  Oni sa musia neustále odhodlávať nasledovať v dokonalosti samotného Ježiša. Teda toho, ktorý ich do služby povolal...