Vianoce sú časom, kedy sa ľudia
navštevujú, najmä v rámci rodiny. Ide o sviatok, v okruhu ktorého
sa aspoň raz v roku stretne celá
rodina. Vianočné sviatky majú charakter domácich sviatkov. Majú tendenciu ísť
do hĺbky.
V istej rodine – práve na Vianoce –
sa odohrala dramatická situácia. Syn s rodinou navštívil svojich rodičov.
Medzitým zmenil zamestnanie. Rodičia ho privítali slovami: „Prečo sme sa
nedozvedeli od teba, že si zmenil zamestnanie? Museli sme sa o tom dozvedieť
od cudzích ľudí...“
Je to situácia, ktorá je nepríjemná
najmä v takej rodine, v ktorej sú zaužívané isté schémy, istá
postupnosť krokov, istá hierarchia rodinnej kultúry a vzťahov.
Podľa Sv. písma kráľ Herodes prijal na
svojom dvore troch mudrcov.
(Mt 2, 1 – 12) Dozvedel sa o nich, že sa v jeho krajine narodil nový
kráľ. Predpokladáme, že si povedal: „Toto sa musím dozvedieť od cudzích ľudí?
Čakal by som, že mi to povedia domáci.“ Aký vplyv mala táto situácia na jeho
správanie?
1.) Zachoval sa takticky.
Zobral si čas na rozmyslenie. Športovci poznajú výraz „time
out“ – oddychový čas. Tréner družstva si môže vyžiadať minútu na to, aby sa
prerušila hra a počas danej krátkej doby má možnosť zavolať si hráčov –
najmä tých najlepších. Počas krátkej pauzy im povie, ako ďalej, ako budú hrať,
aká bude taktika.
Pre nás, veriacich, je dôležité, aby
sme si na sklonku Vianoc vyžiadali „time out“, t. j. čas na premyslenie a pýtali
sa, ako ďalej; aby sme vyhodnotili svoju osobnú situáciu a urobili výstupy
do budúcnosti. Nebude dobré, ak nás Vianoce nechajú ľahostajnými, chladnými, t.
j. takými, ktorí budú kráčať v stereotypoch plytkej viery. Veď aj chladná
betlehemská maštaľ bola ožiarená slávou Pánovho narodenia. Nech sa tak stane aj
s naším srdcom.
2.) Kráľ Herodes doplatil na systém, na
tzv. syndróm vladára – na všetko „mal ľudí“
Tejto
zákonitosti zostal verný aj pri návšteve mudrcov. Keďže bol bezradný, zavolal
si veľkňazov a zákonníkov, t. j. kompletných náboženských vodcov. Ako pri
iných príležitostiach, tak aj teraz predpokladal, že dostane plnohodnotné
informácie. Ani len netušil, že vo viere treba robiť aj samostatné kroky. Je
správne, ak človek čerpá z múdrosti, vedomostí a skúseností iných,
hoci títo nemôžu zastúpiť jeho miesto.
Evanjelium nám pripomína udalosť, podľa
ktorej sa od Jána Krstiteľa oddelili niektorí učeníci a vykročili za Pánom
Ježišom. Ján Krstiteľ neprotestoval, lebo vedel, že učeníci – Ondrej a jeho
brat Šimon – musia robiť samostatné kroky vo viere. (Jn 1, 35 – 42)
Človek sa má stať postupne vo viere
samostatným. Prečo? Súčasťou
duchovného zápasu je aj boj s hriechom a ten musí zdolať každý sám.
Nikto to nemôže urobiť za neho. Boh
má pre každého pripravenú individuálnu cestu, po ktorej musí vykročiť.
V istej rodine pomáhali rodičia svojim deťom pri
príprave na vyučovanie. Tak ako v mnohých
iných rodinách. Učili sa s nimi na základnej škole a keďže išlo o vysokoškolsky
vzdelaných ľudí, pomáhali im aj s učivom na strednej škole. Keď deti
dospeli a postúpili na vysokú školu, rodičia povedali: „Ďalej už musíte
kráčať sami.“ Ide o schému, ktorá je primeraná aj pre prax viery s tým,
že veriaci nikdy nekráča osamotený, lebo je s ním spoločenstvo a najmä
Boh.
3.) Naivní mudrci a vystrašený Herodes
Mudrci
si naivne mysleli, že svojím posolstvom o narodení Mesiáša nadchnú
každého. Okrem iného – aj Herodesa. Keďže sa zastavili v jeho paláci,
považovali to za samozrejmosť. No nestalo sa tak.
Naše ohlasovanie evanjelia o Ježišovi
Kristovi má obsahovať určité percento zdravej naivity. Má obsahovať myšlienku,
podľa ktorej túžime svojím nadšením vo viere získať všetkých na stranu
evanjelia. Ak by naše svedectvo viery takéto dovolené promile naivity
neobsahovalo, stratilo by na účinnosti a na zápale.
Kráľ Herodes neprijal Pána Ježiša ako
budúceho kráľa, lebo sa bál, že príde o všetko dôležité zázemie; že nový
kráľ mu bude konkurentom a o všetko ho pripraví, najmä o trón.
Kto prijme Ježiša Krista do života, je možné,
že o niečo príde, ale nie o všetko. Iba o to, čo môže byť na
prekážku spásy. Boh nám berie mnohé skutočnosti len preto, aby sa naša cesta k nemu
stala priamejšou. Pritom vieme, že v našom živote sa vyskytuje veľa
skutočností, na ktorých nezdravo lipneme. Zdravá naivita mudrcov a ochota obetovať
Bohu všetko, čím disponujem, tvorí základ nášho postoja viery.
Najdôvernejšie informácie a správy
sa premietajú medzi príbuznými a známymi. V tejto atmosfére sa človek
veľa dozvie, ale aj veľa odovzdá. Vždy si povie – ostáva to v rodine. My, veriaci, si v atmosfére
nazaretskej rodiny a veľkej rodiny veriacich prijímame a odovzdávame to
podstatné. Prijímame posolstvo spásy, ktoré je nemenné a odovzdávame kladnú
odpoveď ako náš súhlas s Božím plánom, podľa ktorého nás chce spasiť. Táto
myšlienka nech nás sprevádza aj v postvianočnom čase, keď sa náš život
vráti do všedných koľají.