Duchovné východiska pandémie 2.-ako dnes hovoriť.

Mnohí z nás si spomínajú na viaceré dobré výchovné lekcie z detstva. Uštredili mám ich najmä rodičia resp.iní vychovávatelia ex offo,prípadne neoficiálne. Určite si spomenieme na zásadnú lekciu o stolovaní :s plnými ústami sa nerozpráva! Je to neslušné a je to aj nebezpečné po zdravotnej stránke. Tento výrok trochu poopravme: s plnými ústami,s plným žalúdkom sa ľahko rozpráva. Ten,kto má hojnosť,nemá problém radostne,veselo a optimisticky komunikovať so svojim okolím. Má totiž dobrý základ,nič mu nechýba. Ale aj človek,ktorý žije otvorene svoju vieru  v Boha,má dôvod a hlavne matériu,o ktorej môže hovoriť iným. "Z plnosti srdca hovoria ústa"/Lk 6,45/. Ako však hovoriť,keď životu chýba príslovečná plnosť a radosť? Keď mnohé dobrodenia chýbajú,alebo sú zastúpené nedostatočným spôsobom? Veľa o tom vie sv. Pavol. Píše:"...vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých! Aj za mňa,aby mi bola daná reč,keď otvorím ústa,a aby som smelo zvestoval  tajomstvo evanjelia ,ktorého vyslancom som v okovách,aby som mal v ňom odvahu hovoriť,ako som povinný"/Ef 6,19-20/. Apoštol národov je v okovách. Na mnohých by tento fakt zapôsobil depresívne a mohol by spôsobiť nežiadúce mlčanie. Pavol vie,že napriek všetkému,hovoriť musí. A zároveň potvrdzuje,že jedine Boh môže otvoriť a nájsť správnu reč najmä vtedy,ak vonkajšie okolnosti víťazia nad odhodlaním ducha ubitého človeka. Rovnako aj starozákonný inšpirovaný autor pripomína:"Nech mi dá Boh hovoriť podľa presvedčenia a myslieť tak,aby to bolo hodné darov,čo som dostal,lebo on sám je vodcom múdrosti a usmerňovateľom mudrcov. Veď sme v jeho ruke,my aj naše reči, múdrosť i zručnosť v konaní"/ Múd 7,15-16/. Dnešná pandemická doba,akoby nedávala dostatok dôvodov radostne a spontánne hovoriť. Evanjelista zachytil tieto Ježišove slová:"Hľa,váš dom vám ostáva pustý"/Lk 13,35/. Prichádzajú nám na myseľ naše prázdne,nie pusté,myslím si,chrámy. Určite nie sú spustnuté a zanedbané,sú však prázdne. Pre mnohých je to taký bôľ,že ťažko hľadajú slová povzbudenia pre seba,nie to ešte pre okolie. Hovoriť však,treba. Presne tak to vyžaduje sv. Pavol,ktorý upozorňuje Timoteja,že sa o to treba pokúšať, či je to vhod alebo nevhod /2 Tim 4,2/. Kedy je človek schopný hovoriť a prinášať slovo života? Určitú inšpiráciu nachádzame v starozákonnom texte:"Potom Pánov anjel dosvedčoval Jozuemu:"Toto hovorí Pán zástupov:Ak budeš kráčať po mojich cestách a budeš zachovávať moje nariadenia,ty budeš spravovaťaj môj dom a budeš strážiť moje nádvoria a dám ti sprievodcov spomedzi týchto,čo tu stoja"/Zach 3,6-7/.1, Inšpirovaný autor odporúča "kráčať po Pánových cestách". Raz som bol svedkom takéhoto minipríbehu. Do domu vstúpil otec rodiny. Vrátil sa z obchodu a priniesol nákup. Keď ho začal vybaľovať,zistil,že niečo z nákupu chýba. Obrátil sa k synovi a vyzval ho: choď vonku po mojich stopách až k autu,určite to nájdeš. Syn sa po chvíli vrátil a v ruke držal stratenú položku z tovaru. Ten,kto sa v živote dokáže vrátiť,aby našiel Pánove stopy a po nich nanovo vykročil,ten nájde zmysel života a aj zaniknutú schopnosť povedať pravé slovo v pravom čase. Kráčať v Pánových šľapajach znamená nachádzať a objavovať,učiť sa a cvičiť sa v dobrom,nachádzať chuť i motiváciu vydávať svedectvo o veľkosti Boha. 2,Jozue sa dozvedá,že má "spravovať Boží dom". Človek má pochopiť,že nič na tomto svete nie je jeho. Všetko patrí do "Božieho domu". Ani plnosť života,po ktorej túžime,ani "plné ústa" rôznych dobrodení nie sú v našom "liste vlastníctva". Všetko sa máme učiť spravovať a užívať tak, že to patrí jedinému Vlastníkovi,ktorý síce prenajíma,ale žiada výpočet z hospodárenia. Ako by sa život zmenil,keby ľudia na všetko okolo seba pozerali ako na "Boží dom" a nemysleli by,že tento termín sa vzťahuje iba na chrám?! 3, Pán nariaďuje Jozueme,aby "strážil jeho nádvoria". Samotné nádvorie ešte chrámom nie je. Ale je vstupnou komunikáciou do samotného jadra svätyne. Pozemský život možno chápať ako nádvorie,ktoré vyúsťuje do svätyne vo večnosti. Pozemský život nemá byť nami nechaný napospas s tým,že to sväté a dokonalé nájdeme až vo večnosti a nie na nádvorí. Všetky naše rozhodnutia,úvahy,skutky,postupy sú cestou do večnosti. Pozemský život nemá byť odtrhnutý od myšlienky na večnosť. Práve naopak,má byť nádvorím,ktoré navodzuje atmosféru svätosti a dokonalosti. Určite ešte nie v absolútnej podobe,ale už má charakterizovať smerovanie nášho života k hodnotám,ktoré vedú do Božieho kráľovstva. Už nádvoria nášho života majú obsahovať prvky Božej veľsvätyne. Predstavme si dlhý rad ľudí,ktorí nastupujú do vlaku. Komusi vzadu sa zdalo,že tempo nastupovania je pomalé. Zvolal:hej vy tam vpredu,pohnite kostrou! Pán,ktorý stál vpredu sa obrátil a povedal,že to robiť nebude,že to robil celý deň. Dostal otázku:a čo vlastne robíte? Odpovedal:som patológ...Je síce čas pandémie,ale to neznamená,že náš život má ustrnúť,že máme byť odsúdení na pasívne ničnerobenie. Jedna z mnohých reklám v médiach obsahuje slogan:odstrihni sa! Odstrihnime sa od žalostenia a bedákania nad situáciou,ktorá nás ubíja. Mnohé fyzické aktivity sú obmedzené a nemôžeme ich vykonávať naplno,no myseľ a duša môžu byť aktívne. Rozmýšľajme,ako sa v živote posunúť bližšie k Bohu,nielen  k biznisu. Boh nám dal tento čas o.i. na to,aby vynikla naša viera a neustrnula reč našich skutkov,lebo tá musí byť jasná,zrozumiteľná za každých okolností.

Duchovné východiska pandémie.

 Mnohí sa pýtajú,či prebiehajúca pandémia Covid-19,vojde do histórie,alebo to bude iba  epizódna záležitosť. Vieme s určitosťou povedať,že súčasní historici ju zaznamenajú,že táto udalosť výrazne ovplyvnila život súčasných generácií a že ich podstatne vyrušila zo zaužívaných stereotypov. Pliaga pandémie nie a nie ustúpiť. Je dotieravá a veľmi nerada opúšťa človeka. My,veriaci, hľadáme najmä duchovný akcent a odkaz. Azda sa nám zapáči táto biblická myšlienka:"Potom budem na vás kropiť čistú vodu,že sa očistíte, od všetkých vašich škvrn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás ,odstránim z vášho tela  kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa"/Ez 36,25-26/. Učite je to vhodný čas na zbavenie sa modiel,ktoré sme si osvojili v štýle dnešného sveta. Nejde iba o očistenie sa superhygienické v zmysle R-O-R/rúško-odstup-ruky/. Ide aj o očistu duchovnú a o hľadanie možností vydávať svedectvo viery v tejto chaotickej dobe. Do problému sú zapojené špičky-politické,vedecké,mediálne,spoločenské. Aj Cirkev si hľadá svoje miesto a chce poukázať na to,že obnova človeka musí vychádzať zvnútra. Najmä odtiaľ vychádza jeho sila a motivácia popasovať sa s nepríjemným problémom. Sme rozbehnutou a rozbehanou generáciou. Všetko robíme v chvate,automaticky,/na/rýchlo. Bez týchto automatizmov by sme si život nevedeli predstaviť. Ba,vedeli! Už si ho predstaviť vieme,lebo musíme rušiť akcie,plány,projekty. Neboli sme na to zvyknutí. Chýbajú nám zrazu istoty,najmä materiálne a myslíme si,že sa nám zrútil svet. Ten svet, za ktorým je veľa chamtivosti,nenásytnosti,dobrodružstva a akejsi zvrátenej snahy napredovať  aj "cez mŕtvoly". A teraz do tejto nepríjemnej situácie vchádza nariadenie autorít spomaliť,ba až zastaviť. Teda niečo,na čo nie sme zvyknutí a len ťažko sa tomu poddávame. Z čias autoškoly si mnohí pamätajú na úvodné lekcie. Rýchlosť automobilu sa dá znížiť rôznym spôsobom:učili nás,že niekedy stačí dať preč nohu z plynového pedálu a motor spomalí. Ide o "bezbolestné" a šetrné riešenie. Niekedy však treba "pribrzdiť". Ide o pekný výraz,ktorý zohľadňuje jemnocit nohy vodiča pri kontakte s pedálom brzdy,vzhľadom na situáciu na ceste. Sú však situácie,kedy takéto jemné riešenie neobstojí. Vtedy musíme "zaflekovať". Občas si to vyžiada situácia. Otcovia myšlienky riešenia pandemickej situácie zvažujú,ktoré riešenie je najvhodnejšie. Skúšajú rôzne kombinácie a silou mocou sa snažia vyhnúť tzv,zaflekovaniu spoločenského života. Ten musí pokračovať,no s určitými obmedzeniami a hlavne s úsilím človeka naučiť sa žiť zodpovednejšie voči sebe a voči svojmu okoliu. Aj pri spomalení/najmä/ má život svoju krásu a svoju hodnotu. Pri spomalení môžeme vnímať to,čo pri veľkej až závratnej rýchlosti životného štýlu,nemáme možnosť pozorovať. Učíme sa ohľaduplnosti,úcte,sebareflexii a hlavne viac sa snažíme vnímať Božiu prítomnosť. Ako sa to má prejaviť? . Dajme Bohu slovo.  Spomínam si,pri tejto príležitosti, na časy základnej vojenskej služby. Určite mi za ňou nebýva smutno,no naučila ma spôsobu predstavenia sa pred autoritou s čapicou v ruke: Dovoľte mi prehovoriť! O slovo sa muselo žiadať,nebolo dané automaticky. Dnes mi to znie komicky. Je vhodný čas na to,aby sme dali Bohu slovo. Doteraz sme ho málo zapájali do diskusii a rozhovorov na rozličných úrovniach. Na tento fakt už poukázal sv. pápež Ján Pavol II. Vo svojej inauguračnej reči/1978/ popvedal:"Dnes človek tak často nevie,čo si nosí vo svojom vnútri, v hĺbke svojho ducha, v hlbke svojho srdca. Tak často pochybuje o zmysle svojho života na tejto zemi. Je zasiahnutý pochybnosťou,ktorá sa premieňa v beznádej.  Dovoľte teda-prosím vás,úpenlivo vás prosím,s pokorou a dôverou-,dovoľte Kristovi prehovoriť k človeku. Áno,iba on má slová života! Večného života". Všetky pódia a rečnícke pulty by mali reflektovať na túto ponuku,lebo dnešný človek potrebuje najmä slová života,ktoré siahajú do večnosti.  Páter Pio,taliansky stigmatizovaný svätec hovorí,že svoju vieru prežíva tak,akoby sa topil v oceáne Božej blízkosti. Nazdáva sa,že sme zovšadiaľ obklopení Božou láskou,až tak,že sa v nej akoby topíme. Hovorieval:"Strácam sa v oceáne Božej prítomnosti". Dnes nám chýba takýto prístup k viere. Radšej sa "strácame" v opojení túžby po zmyslových pôžitkoch. Tie nám dokonale vydrancujú dušu a zanechajú morálnu a charakterovú spúšť. O strácaní sa pred Bohom hovoril už sv. Ján Krstiteľ. Vyjadril sa takto:"On musí rásť a mňa musí ubúdať"/Jn 3,30/. Postoj pokory je nezanedbateľný aj v dnešných časoch. Tiež sa vytráca. Policajné vyšetrovanie u nás odhaľuje množstvo individuí v ľudskej koži,ktoré chceli zápasiť so Stvoriteľom a Spasiteľom v bohorovnosti. Prax života ukázala,že boli neúspešní a že svoj zápas prehrali na celej čiare. Ďalší postoj "strácania sa " pred Bohom hovorí o tom,že život človeka má plnohodnotný význam len vtedy,ak si uvedomím,že bez neho nič neznamenám. Svoje úspechy a radosti z toho vyplývajúce,situujem do sféry Pánovej priazne. Naučme sa Bohu ďakovať,lebo táto forma vďačnosti nás pozdvihne na najvyšší piedestál. 

Dotknúť sa Krista.

Mnohé veci v živote riešime dotykom. Najmä vtedy,keď nám chýbajú slová. Dotyk niekedy vypovie viac ,ako rečnícke umenie. Často sa dotýkame rôznych predmetov,lebo nám pripomínajú darcu,ktorý bol našim priateľom. Dotýkame sa stien objektov,kde sme chodili do školy,prípadne zažili skvelú epizódu života. Ale dotýkame sa aj človeka. Robíme to z obdivu,úcty,ale aj ako prejav uznania,či spolúčasti na jeho dramatických životných situáciách. Presno to robili ľudia,keď sa stretávali s Ježišom. Čítame o tom v evanjeliu/Lk 6,19/. Ľudia sa ho dotýkali,lebo tým dávali na javo svoju vieru. Aj my sa Ježiša dotýkame. Iným spôsobom tu na zemi,inak to bude vo večnosti. Ako sa môžeme dotýkať Ježiša počas pozemského života? 1,Ježiša sa dotýkali cez odev. Božie slovo hovorí,že  ľudia boli šťastní,keď sa mohli dotknúťaspoň obruby jeho odevu. Nepotrebovali sa ho dotknúť priamo. Odev sa nám javí ako určitá prekážka,no Pán ten dotyk aj tak cíti a vie o našich úmysloch. Viera niektorých ľudí si zaslúži uznanie,lebo musela prejsť cez rôzne prekážky. Cez prekážky,ktoré boli subjektívne,alebo vonkajšie. Niekedy si musíme dať do poriadku svoje vnútro a tak prijať Krista,inokedy sa musíme vysporiadať s vonkajšími ťažkosťami. Takáto viera má potom ešte väčšiu váhu,ako keby nemusela vôbec bojovať. Každý jeden z nás vie veľa povedať o vnútorných,či vonkajších zápasoch viery. 2,Niektorí ľudia/Tomáš,Mária/,dostali milosť dotknúť sa Ježišových rán. Viera sa,paradoxne,niekedy rodí uprostred rán života. Rany,kríže neznamenajú fatálnu stratu v živote. Práve naopak. Sú zdrojom /znova/objavenia Krista. Viera mnohých ľudí sa prebudila uprostred bolesti,lebo pochopili,že ju musia znášať a spájať s Ježišovým utrpením. Kríže života sú niekedy najväčším zdrojom obnovenia komunikácie s Bohom. Kalvária vlastného života nám ozvára pohľad na tú Ježišovu a to preto,aby sme si uvedomili cenu našej spásy. Utrpením nás Boh,akoby testoval,či tá naša viera je skutočná,alebo iba hraná,slúžiaca ako efekt. 3,Ľudia sú si vedomí toho,že sa ich môže dotknúť Ježišova myšlienka, jeho slovo. Ak sa dotkneme jeho náuky,on nás zato prenesie,akoby do iného sveta. Umožní nám iné videnie situácie,iný zorný uhol pohľadu. Je iné,keď sa na nejaký úkaz pozriete z prízemia a je inou skutočnosťou,keď si tento obraz vychutnáte z výšky. Až z výšky sa dá  skutočnosť vychutnať! Prízemný pohľad je často nedostatočný. Netýka sa to iba výšky vyjadrenej v metroch. Väčšinou myslíme na výšku života,ktorú môže sprostredkovať iba viera. Kristus,ako jediný,nám môže ukázať tú najvyššiu panorámu života-večný život. A ukazuje nám ju tak,aby sme po nej zatúžili, a nie tak,aby sme ju iba zdiaľky obdivovali. Ježišovo slovo už mnohých pozdvihlo z prízemia ľudskej biedy do výšky nasledovania Ježiša. Pri strate blízkeho človeka niekedy povieme:dotkol sa ma Boh. Každý dotyk Boha je spásonosný. Bez ohľadu na to,či zacítime bolesť,alebo úľavu. Snažme sa prežiť život tak,aby bol pre nás dotyk s Bohom samozrejmosťou. Tak budeme mať veľkú nádej,že naša životná cesta má jasný,viditeľný cieľ a zmysel.

ŽIVOT S COVID 19

 

 

Prednedávnom  som sledoval zaujímavý dokumentárny film z prostredia egyptských pyramíd. Vystúpil v ňom jeden z odborníkov – egyptológov – a detailne popisoval princípy výstavby pyramíd. Vysvetľoval, že spodná časť je rozlohou najväčšia platňa pyramídy, na nej je postavená menšia, na nej ešte menšia a celkom hore je útvar, ktorý pripomína ihlan. Starí Egypťania si podľa egyptológa mysleli, že týmto ihlanom „prepichnú nebesia“, a takto sa dostanú ku svojim božstvám.

            Pripomína nám to zmýšľanie a život dnešného človeka, ktorý je sebavedomý a hrdý
na to, čo dokáže. Myslí si, že sa vyrovná Bohu, že „prepichne nebesia“ až priamo k Božiemu trónu a pyšne poukáže na svoje dielo. Táto iniciatíva sa vždy v histórii ukázala
ako nebezpečná a v konečnom dôsledku sa postavila proti človeku. Názorným príkladom je príchod pandémie COVID 19. Spomalil sa život na Zemi, oklieštili sa ľudské aktivity, limitovali sa ľudské úsilia. Zasiahlo to ekonomickú stránku života. Pyramída ľudského umu a fortieľa znova raz neprepichla nebesia... Čo si odnášame z tohto zvláštneho obdobia
v 21. storočí?

 

1.)    Semafor

 

Nemyslíme teraz na ten, ktorý nájdeme na križovatkách ciest oznamujúci, čo je dovolené a čo nie je. Podľa neho sa riadi celá krajina. Pripomína nám to Boží zámer,
podľa ktorého sa niečo smie, teda – je to v súlade s Božou vôľou, ale niečo je aj Bohom zakázané, lebo je to namierené proti nemu.

 

Žltá farba

Žltá farba na semafore znamená: „Daj pozor!“ Prípadne: „Pozri sa pod nohy!
Či: „Kontroluj sa!“ A napokon: „Prehodnoť!“

V žltej farbe farebného spektra vidíme akoby nás Boh upozorňoval, že musíme precitnúť a položiť dôraz na to, ako žijeme. Ľudia stojaci pod semaforom pri žltej farbe zbystria pozornosť. Nemôžu „zaspať“ a premeškať vhodnú chvíľu. Nesmieme si dovoliť zaspať a premeškať situácie, v ktorých nám Boh preukazuje svoju milosť a svoju priazeň. Žltá farba vyvoláva v človekovi pozornosť a sústredenie.

 

 

Zelená farba

Je plná nádeje a dôvery. Cez ňu akoby sa prihováral sám Kristus a povzbudzoval nás k hľadaniu Boha.

Na jednej strane nás napĺňali skepsou zatvorené kostoly, žaloby na tých, ktorí slúžili sv. omše pre spoločenstvo, prípadne veľké polemiky, ba až napätie
medzi veriacimi ohľadom spôsobu prijímania eucharistie. Na jazyk či do dlane? Na druhej strane sme sa presvedčili, že „zelenú“ bude mať stále modlitba a obeta. Tieto prvky nikdy nestratia nič zo svojej aktuálnosti. Nedeformujú sa ani vtedy, keď zúri COVID 19,
ba ani vtedy, keď príde vojnový konflikt, a už vôbec nie vtedy, keď je v spoločnosti relatívne pokojná atmosféra.

 

Červená farba

Vystavuje „stopku“. Oznamuje: „Zastav sa! Popremýšľaj! Zájdi mysľou do hĺbky, nezostaň na povrchu!“

V posledných mesiacoch sme sa veľa dozvedeli o rôznej forme zločinnosti
na Slovensku. Akoby z útrob zeme vyšli na povrch rôzne ekonomické machinácie jednotlivcov alebo skupín, nespravodlivosti spôsobené justíciou, prípadne korupčné aféry dotýkajúce sa popredných členov rôznych rezortov. Z tohto bahna akoby vykvitol zlovestný a škodlivý kvet – COVID 19 a otrávil bežný život človeka. Jediná cesta návratu a očistenia spočíva v tom, že sa pôjde do hĺbky pokánia, sebareflexie a nápravy života. Toto smutné obdobie nech je pre nás varovaním, aby sme nezabudli vždy zdôrazňovať hĺbku čnosti a charakteru a zanechali priepasť zloby a hriechu. Tieto udalosti nás vedú k tomu, aby sme sa neuspokojili s plytkosťou života.

 

2.)    Ako starý herec

 

Rád sledujem dokumentárne filmy, ktoré sa zaoberajú históriou. Ktorýsi historik opisoval starobylý kostol a povedal: „On je ako starý herec. Už nehrá, ale neustále túži
po potlesku, lebo je na to zvyknutý.“

Mali by sme sa rozlúčiť so starým spôsobom života. Už nechceme žiť podľa starých skrachovaných osnov.  Evanjelium je ako starý herec. Má síce už 2000 rokov, ale nestratilo nič zo svojej hĺbky a zo svojej pravdivej podstaty. Stále túži po tom, aby si ho ľudia všimli a ocenili jeho nadčasovú hodnotu. Paradoxne, toto „staré“ evanjelium je základom nového poňatia života. Vyjadril to už starozákonný prorok Izaiáš (Iz 43, 19): „Ja, ja som Pán
a okrem mňa niet spasiteľa.“

Evanjelium si zaslúži od nás potlesk, uznanie a chválu. Vždy sa bude usilovať o priazeň nových a nových generácií. Situácia pandémie nám napriek všetkému pomohla objaviť význam Božieho Slova nielen v liturgii, ale aj v bežnej praxi života.

 

3.)    Billy Joel

 

Ide o amerického hudobného skladateľa a rockového speváka. Roky nekoncertoval,
no potom ho raz pozvali organizátori istého benefičného koncertu. Bol to koncert po rokoch. Pri premiére si jeho spoluúčinkujúci na pódiu všimli, že keď ukázali videoprojekciu, spevák zhíkol: „Božemôj!“ Keď ho po koncerte vyzvali, aby skomentoval túto reakciu, povedal: „Keď som uvidel na obrazovke svoj obraz, zistil som, že vyzerám presne ako môj otec. Prekvapila ma skoro identická podoba s mojím otcom, ktorý takto vyzeral v staršom veku. Prišiel som na to, že sa svojmu otcovi podobám viac ako inokedy.“

U sv. Jána čítame (Jn 14, 8 – 9): „Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca, a to nám postačí.“ Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami, a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: „Ukáž nám Otca?!“

V životných skúškach a v utrpení sa najviac podobáme na Ježiša, Božieho Syna. Mnohí z nás v živote neraz zhíkli, že sa svojím utrpením podobajú tomu Kristovmu. Málokedy sa vytvorí súlad medzi človekom a Ježišom ako v ťažkostiach a krížoch života.
Aj tu sa žiada citovať sv. Jána (1 Jn, 3, 2): „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“

Život v atmosfére pandémie nie je jednoduchý. Obmedzila náš pohyb,
ale možno zbystrila nášho ducha, našu myseľ až do takej miery, že sme konečne objavili pravdu, podľa ktorej sme Božími deťmi. Boh ukázal, že nás nekonečne miluje – veď aj jeho Syn je Bohočlovek. Ak sme podobní Božiemu Synovi, tak potom aj konajme podľa tejto podobnosti do hĺbky svojho života.

                                                                                                          

Boh je ako krajčír.

Ľudia sa zaoberajú rôznymi štatistikami,lebo ich zaujímajú mnohé veci. Nedávno,pred niekoľkými dňami, som si vypočul takúto:ľudia kupujú vo veľkom šatstvo a oblečenie. Za posledných dvadsať rokov sa vo svete nakúpilo toľko šatstva ako nikdy predtým. Mnohé veci,ktoré by ešte mohli byť využité,vyhadzujeme. Odborníci z oblasti módy hovoria,že netreba už vo veľkom kupovať odevy,ale radšej staršie veci prešívať a prispôsobovať. Pravda,ak to človek dokáže,alebo si prešívanie zabezpečí u nejakého majstra. Krajčíri sa raz môžu stať extrémne vyťaženými majstrami.Ľudia dostávajú od Boha mnohé milosti. Boh je ako krajčír,ktorý stále "prešíva",prispôsobuje tú istú milosť a to podľa potreby a okolnosti,v ktorej sa človek ocitne. Týka sa to aj ľudí,ktorí si vysluhujú sviatosť manželstva. Primerane svojej situácii dostávajú milosti od Pána. Boh im "ušil" milosť vzhľadom na ich potreby manželského a rodinného života. Na čo potrebujú Božiu milosť? 1,ona im pomôže,aby stavbu svojho spoločného života položili na základ,ktorým je Kristus. On má byť zárukou,že táto stavba bude stabilná,vyvážená a pevná. Archeológovia,ktorí  odhaľujú podmienky života v minulosti,neraz objavia pod povrchom zeme staré základy kostola. Povedia,že múry predstavujú kostol z nového obdobia,ale že je postavený "na starších základoch". Budova  sviatostného manželstva je postavená na starých základoch. Majú už dvetisíc rokov. Sú to základy evanjelia. Každé sviatostné manželstvo predstavuje určitú novosť,ale základy sú starobylé a navždy pevné. Tieto dva prvky-nový a ten starobylý sa snúbia v dokonalej jednote a harmónii. Preto si sviatostné manželstvo zaslúži uznanie a úctu. 2,život v manželstve treba neustále dolaďovať. Bez Pánovej milosti to nepôjde. Nik nemôže predvídať,s čím sa manželia budú musieť popasovať v živote. Manželský život je živá skutočnosť. To,že dvaja vstúpia do manželského zväzku,ešte neznamená,že sú pripravení na všetky situácie. Ich vzťah musí dozrievať a prehlbovať sa. Je veľa toho,čo bude treba doladiť. Vo farnosti máme človeka,ktorý sa živí tým,že vyrába,renovuje organy. Každý by si myslel,že stačí,keď sa hudobný nástroj poskladá a všetko je v poriadku. Áno,ale to je iba časť práce. Potom nasleduje fáza ladenia nástroja,ktorá môže trvať,podľa okolnosti,aj mesiac. Je to dôležitá fáza-fáza dolaďovania do finálnej podoby. V manželstve prebieha tento proces permanentne. Veci,vzťahy,názory,postoje,riešenia-všetko sa dolaďuje do podoby,ktorú chce Boh. Všetkým manželom vyprosujeme milosť,aby nestratili chuť dolaďovať,doplňaťto,čo je pre ich vzťah dôležité. 3,Božia milosť je potrebná na to,aby vždy niekto z manželov "potiahol" život vpred. Predstavme si cyklistické preteky. Niekto je vždy vpredu. Ťahá ostatných,ktorí sa za ním vyvezú. Ale potom sa na špici vystriedajú a potiahne zasa niekto iný. Ide o pekný obraz manželského života. Vždy musí byť jeden akoby vpredu a rozrážať vzduch a tým uľahčovať život partnerovi. Je to dôležité najmä vo chvíľach skúšky. Po čase si môžu miesta vymeniť a potiahne ten,kto je aktuálne vnútorne silnejší. Len tak môže ísť život do predu,len takto sa môžu zdolať všetky úskalia spoločného života. Napokon,ten,ktorý je momentálne vpredu,nie je tak celkom na špici. Vpredu je Kristus,on udáva tempo a rozráža všetky protivenstvá,ktoré by sa postavili manželom do cesty. Doprajme im,aby takto v tandeme a v spoločenstve s Ježišom napredovali na ceste spásy.

Modlitba-pohľad z výšky.

Pohľad z výšky je iný,ako pohľad "prízemný". Každý,kto ho zažil,potvrdí,že je to tak. Stačí len vyliezť na nejakú strechu a už vidíme svet z inej perspektívy. No, výraz:pohľad zo strechy ,má aj svoje nelichotivé prívlastky. Koľkokrát sme počuli napr. v škole túto vetu:ty si to videl iba letecky!,alebo:ty to poznáš iba zo strechy! Tým sa chce povedať,že žiak učivu nevenoval dostatočnú pozornosť,že ho iba prelistoval a nešiel pri štúdiu do hĺbky. Veriaci človek vie, že ho modlitba  dvíha. Ponúka mu iný pohľad. Človek vtedy dvíha svoje vnútro akoby na strechu sveta. Nejde o pohľad "letecký",taký povrchný,ledabolý,ale o pohľad z nadhľadu do hĺbky. Sv. Pavol píše Filipanom:"Bratia,o nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou,prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu"/Flp 4,6/. Takáto modlitba povznáša nášho ducha,aby objavil Boha a zotrval pri ňom. Pred nedávnom som videl dokumentárny film o strechách sveta. V ostatnej časti priblížili tvorcovia strechy v Los Angeles. V tomto meste je veľmi veľa striech,majú obrovskú rozlohu,a keďže sú väčšinou rovné,dá sa na nich prevádzať čokoľvek.Aj bývať.  1,Na rovné strechy nanášajú bielu farbu. Má odrážať prudkú páľavu slnka. Modlitba prináša, v prenesenom slova zmysle, tento úžitok. Tendencia sveta je spôsobovať takú páľavu na človeka,aby zabudol na to,že je veriaci a ignoroval duchovné hodnoty. Svedkami takejto páľavy nie sme iba v horúcej Kalifornii,ale všade okolo nás. Nenechajme sa spáliť mienkou,že viera strpčuje život a zbytočne ho komplikuje. Práve naopak-opakujme si neustále:som veriaci človek a nie taký,akého ma chce mať svet. Chcem byť taký,akého ma chce mať Boh. 2,Strechy LA poslúžili mnohým generáciam mladých ľudí,aby sa tam uchýlili a skryli pred zákonom. No pre mnohých toto miesto znamenalo pocit slobody. Utiekli z domu alebo zo školy a tam sa na chvíľu tešili zo slobody. Modlitba robí človeka slobodným. Nič mu nebráni,aby rozprával s Bohom a predniesol mu svoje záležitosti. Momentálne sa cítime dosť neslobodní,najmä fyzicky. Po vplyvom koronavírusu žijeme s rôznymi obmedzeniami. Keď sa nedokážeme obmedzovať v istých veciach dobrovoľne,tak sa to učíme cez rôzne nariadenia krízových štábov a to v čase pandémie. Modlitba nemá byť útekom mimo život,ale príležitosťou prežiť s Bohom slobodu spojenia dvoch sŕdc-toho Ježišovho a nášho. Ide o možnosť presvedčiť sa,že tĺču na rovnakej vlne a tomuto pocitu slobody sa nič nevyrovná. 3,Na strechách LA cvičia rôzni umelci svoje diela. Až potom,keď sú spokojní,idú na verejnosť a maľujú na ostro. V modlitbe prevádzame akoby nácvik na budúcnosť. Premietame si nielen minulosť,aby sme bilancovali,ale hľadíme dopredu,aby sme sa naladili na Božiu nôtu a tak konali. V modlitbe sa nám dostáva inšpirácia pre konanie dobra,myšlienka ako žiť dokonalejším životom podľa evanjelia a hlavne dar pokoja,aby sme zvládli životné nástrahy. Týmto zamestnávajme svoju myseľ v modlitbe. Ona je nielen atmosférou trúchlenia,ale hlavne radostným podujatím na ktorom prežívame preddavok spojenia s našim Stvoriteľom. Maľujme svoje sny a plány pred Bohom,ale tak,aby neboli iba bezduchým rojčením,ale snahou o praktizovanie zásad Božieho kráľovstva.

Slabšia časť celku.

Predstavme si situáciu,podľa ktorej kontrolujeme tovar,ktorý sme práve kúpili. Zistíme,že sme kúpili niečo,čo pôsobí ako pokazený,chybný výrobok. Skôr,ako ho pôjdeme reklamovať,začneme hundrať na výrobcu. Hovoríme:to je nanič firma,sú to fušeri,už nikdy viac nekúpim ich výrobok. Iní by sa vyjadrili opatrnejšie a povedali by:firma je v poriadku,akurát jeden výrobok sa im nevydaril,dajme im ešte šancu. Predstavme si inú,vážnejšiu situáciu. Znepáči sa nám istý človek pre svoje správanie. Niekto povie:je presne taký,ako celá jeho rodina,všetci sú rovnakí. Iný by povedal:jeden sa im nevydaril,ostatní sa javia,že sú v poriadku. Nemôžeme hádzať všetkých do jedného vreca. A teraz obráťme pozornosť na evanjelium/Mt 21,33-43/. Píše sa tam o vinici. Spomína sa tam aj nedbanlivosť,nespravodlivosť,podvod a aj o násilí je tam reč. Vinohradníci sa dopustili násilia na tých,ktorí prišli,aby prevzali úrodu pre svojho pána,ktorý ich tam poslal. Niekto by zhodnotil situáciu takto:celé dielo vinice ja nanič,koľko zlých vecí sa v nej udialo,mala by zaniknúť. Ale iní by konštatovali:dielo vinice je správne,chybný je len jeden prvok-vinohradníci. Keď sa oni vymenia za lepších,všetko bude v poriadku. Je celé dielo Božieho kráľovstva zlé,keď sa nejaký kresťan spreneverí dielu evanjelia? Sú takí,ktorí by radi spochybnili Božie dielo celé,ak by objavili také životné príklady veriacich,ktoré sa nestotožňuje s vôľou Spasiteľa. Žiaľ,negatívne príklady existujú,a budú do konca čias. Toto nás však nesmie odvrátiť od myšlienky spásy,za ktorú Syn Boží položil na Kalvárii svoj život. Na čo treba položiť dôraz? 1,Snažiť sa o súlad medzi sviatostným a každodenným životom. Paradoxne,starozákonný Jób poukazuje na tento nesúlad,keď hovorí svojim priateľom:"Prečo ma prenasledujete ako Boh a nemôžete sa nasýtiť môjho tela"?/Job 19, 1. 21-27/. Ako keby chcel povedať prorockým hlasom:"Prečo ma prenasledujete svojim životom,a pritom prijímate moje Telo?" Akoby hovoril v osobe Mesiáša,Ježiša Krista. Naráža na nepríjemnú skutočnosť,podľa ktorej kresťania,živiaci sa Chlebom z oltára,nežijú primerane tomuto veľkému tajomstvu,ktoré sa odohráva na oltári. Vyzýva nás k tomu,aby sme viac dbali na súlad a rovnováhu medzi pokrmom,ktorý nachádzame na sviatostnom stole a praxou bežného života. 2, Ako veriaci máme reflektovať Božiu cestu a kráčať vytrvalo po nej. Koľkokrát sa stane,že v správach hlásia tragédiu,ktorá sa odohrala v horách. Niekedy pritom povedia:horolezci alebo turisti zišli z chodníka. Zísť z chodníka v hmle,víchrici a snehovej búrke,môže mať fatálne následky. Boh nám vyznačil chodník,ale my máme pokušenie opustiť ho a ísť vlastnou cestou. Je veľkou vecou,ak sa zblúdilec vráti na správny chodník. Ide o veľké dielo Božej milosti. Takéto svedectvo môže pozitívne ovplyvniť a povzbudiť ostatných,ktorí ešte s návratom ku Kristovi otáľajú. Stojí za to,aby sme svoj život podrobili kritike,či ideme po správnych chodníkoch evanjelia. 3, Pán Ježiš sa prihovára poslucháčom a hovorí:"Vám sa Božie kráľovstvo vezme...". V živote sa občas stretneme s pojmom-výhoda. Aj v športe,napríklad v tenise. Stáva sa,že niekto výhodu premrhá,príde o ňu. A získa ju niekto iný. Z výhody sa stáva strata. Aj to je pojem zo športovej terminológie. Výhodou,je že sa nám dostalo poznania viery. Výhodou je,že Ježiša z Nazareta považujeme za Božieho Mesiáša. Výhodou je,že nám on sám zjavil cestu večného života. Udržme si túto výhodu do konca života. Nedopusťme,aby sme o ňu prišli a žili v strate. Nijaká strata nebolí tak,ako keď stratíme výhodu byť Božími  priateľmi.