Čo je modlitba?

Každý rok mám tú milosť,že môžem niektorého dospelého človeka pripraviť na prijatie sviatosti krstu. Raz mi jeden z nich položil otázku: čo je to modlitba? A dodal: povedzte to obrazne,nie v poučkách. Po niekoľkominútovom "prevetrávaní" mozgových buniek som na niečo prišiel. Spomenul som si na starého otca. V detstve som s ním strávil relatívne dosť času. V jeden večer sa vrátil z maštale,v ktorej obriadil statok. Umyl sa a začal večerať. Na jedálnom lístku bolo jednoduché menu: chlieb a slanina. Po niekoľkých minútach v dedine vypli prúd. Starý otec zažal sviečku a spokojne pokračoval vo večeri. Sviečku mu ožiarila celú plochu stola. Nožom si krájal slaninu na drobné kúsky a tak isto chlieb. Každý kúsok pomaly a uvážlivo prežul. Nikam sa neponáhľal. Urobil z toho dôstojný obrad a vložil doňho takmer posvätný charakter. Po skončení večere starostlivo a zbožne pozbieral každú omrvinku zo stola a vložil do úst. Po večeri sa krátko pomodlil a naširoko sa prežehnal. Nemyslím si,že to bolo niečo mimoriadne,lebo naši dedovia to približne takto robievali vo svojich príbytkoch. Večera,v dedovej inetrpretácii,mi pripadala ako modlitba. Adeptovi na krst som celý postup vysvetlil následovne: Pri modlitbe musíš na stôl položiť sviecu,nie pod mericu/Mk 4,21-25/. Myslel som na svetlo Božieho slova,ktoré môže ožiariť celý stôl tvojho života. Najlepšie je modliť sa vo svetle Pánovej prítomnosti. Bez neho je pokus o modlitbu "príliš tmavý". Božie svetlo ožiari každý kút dňa,ktorý si prežil. Jednotlivé zážitky a skúsenosti dňa by si mal akoby rozkrájať na menšie kúsky a dôkladne ich "požuť" a nie v chvate nahádzať pred Božiu tvár. Vyžaduje sa dôkladná analýza jednotlivých udalostí a vyvodenie primeraných dôsledkov do praxe života. Nesmieš zabudnúť,že potrebuješ očistiť stôl svojho života a zbaviť ho aj tých najmenších odrobiniek hriechu vo forme ľútosti a pokánia. Aj to by mala byť súčasť tvojej modlitby. V modlitbe by sa malo zrodiť predsavzatie zanechať hriech resp. urobiť všetko tak,aby sme mu zamedzili. Z modlitby máme zrazu celkom pekný a dôstojný obrad. Takto pripravený duchovný pokrm nám určite zachutí a nasýti našu túžbu po Bohu.

Analýza úspechu a neúspechu.

V správach takmer denne počujeme o rôznych nešťastiach. Týka sa to napr. dopravných nehôd na cestách,tragédii na koľajniciach,či pádov lietadiel. V takomto prípade nastupujú odborníci a tí skúmajú,čo sa vlastne stalo. Či zlyhal človek alebo technika. Všetky tragédie a nešťastia sa následne analyzujú. Skúma sa krok po kroku,čo sa vlastne stalo. Ako nasledovali po sebe jednotlivé udalosti,ktoré viedli k nešťastiu. Zlo sa vždy analyzuje,možno preto,aby sme do budúcna boli opatrnejší. Dobro sa analyzuje málo. Keď dôjde šťastlivo do cieľa auto,vlak,či lietadlo,všetci sa tvária akosi normálne,že to tak musí byť vždy a že ani nijaký iný koniec nebol v pláne. Všimnime si v tomto kontexte Markovo evanjelium/Mk 4,1-20/. Na začiatku štvrtej kapitoly Ježiš rozpráva podobenstvo o rozsievačovi. Ak sa niektoré zrná neujmú,hneď je naporúdzi analýza,ktorá referuje prečo sa tak stalo. Napríklad: prišli vtáci a pozobali zrno,nebolo hlboko v zemi,keď vyšlo slnko zahorelo a pretože nemalo koreňa uschlo. A napokon: tŕnie vyrástlo a udusilo zrno atď. Takmer dôkladná analýza neúspechu. Čo sa píše o "úspešných" zrnách? Iba to,že vzišli a priniesli úrodu. Žiadna iná analýza,len "suché" konštatovanie,že všetko prebehlo tak,ako malo. My,vo svojom živote analyzujeme všeličo. Zisťujeme,že sme schopní konať zlo,ale dokážeme svoj život povýšiť aj na úroveň,ktorú odporúča evanjelium. Určite sa treba pýtať,prečo sme konali zlo. No nezostaňme iba pri tom. Anylyzujme aj dobro a dary,ktoré sme dnes dostali. Snažme sa vyvarovať suchého konštatovania,že je to normálne. Za každým dobrom a darom hľadajme živého Boha,ako darcu. Potom naša analýza nebude iba štatistikou,ale bude naplnená vrúcnosťou vďaky,ktorá nemá mať konca.

Kde sa stratí zrno?

Často sa rozprávam s rodičmi o ich problémoch. Najviac ich trápi strata viery u detí resp. vnúčat. Ide o ťažkú situáciu pre celú Cirkev. Rodičia analyzujú problém takto. Hovoria: celý život sme im/deťom/vštepovali vieru,navštevovali sme bohoslužby,modlili sme sa doma,chodili na púte a výsledok je biedny. Kde sa stratilo to semienko,čo sme zasiali? Nikto z ľudí to presne nevie,kde sa strácajú dobré veci. Evanjelium hovorí o rozsievačovi/Mk 4,1-20/. Je to človek,ktorý väčšinou odvedie dobrú prácu. Napriek tomu nemôže zaručiť,že sa všetky semená ujmú. Prečo? Lebo niektoré pozobú vtáci. Niektoré vyschnú,iné zakrnú alebo sa udusia. Niektoré dobrodenia nám "ukradnú" iní ľudia. Sú určené nám. No ak ich odmietneme,Boh ich udelí iným,ktorí nemali pôvodne "pole position"/fanúšikovia F1 vedia, o čom hovorím/ pri prijímaní darov viery. V tejto súvislosti je aktuálne podobenstvo o minách/Lk 19,11-28/. Sú situácie,kedy dobro z človeka vysychá. Viera prestáva byť vyživovaná z vnútra. Absencia viery je potom čitateľná aj navonok. Iste, niektoré veci napr. potraviny,sú žiadané aj vo vysušenom stave/práve v tejto podobe sú najviac vyhľadávané/. Neplatí to o viere v Boha. "Vysušená" viera je najhorší status,aký si vieme predstaviť,lebo cesta späť do stavu "čerstvosti" je zložitá,ak vôbec...Bez modlitby,bez eucharistie človek dlhodobo neudrží stav vitality viery a duchovne vysychá. Niektoré skutočnosti,ktoré máme my,veriaci pripravené v talóne, sa ujímajú ťažko. Iní ich udusia. Robia to preto,lebo závidia alebo si chcú  prisvojiť autorstvo dobrých aktivít alebo len tak,z princípu,lebo sú vyznavačmi zla. Majú dlhé lakte,široké ramená,popredné miesta v spoločnosti,tučné kontá v bankách,kontakty naprieč politickým spektrom a neštítia sa použiť akékoľvek prostriedky,keď chcú zamedziť dobrým veciam a presadiť svoje teórie. Lenže pozor,lebo semeno dobra sa len tak ľahko nestratí! Možno nie je viditeľné,ale kdesi v pahrebe tlie a čaká,kedy bude aktivované. Nijaká obeta nevyjde navnivoč. Tí,čo "dusia" dobré veci sa neskôr "udusia vlastnou chamtivosťou a nespravodlivosťou". Nezabúdajme však,že aj tak je percentuálne najviac semena,ktoré padne do dobrej pôdy a prinesie úrodu. Inak by rozsievač nerobil svoju prácu a z rozsievača sa nestal žnec.

Byť v službe Slova.

Každému človekovi dobre padne,keď sa môže aspoň na chvíľu cítiť ako pán. Skupina vysokoškolákov brigádovala na renovácii nejakej staršej budovy. Bol to kaštieľ. Ubytovaní boli v časti kaštieľa,ktorý už prešiel rekonštrukciou. Jeden zo študentov volal domov a povedal:"Sme ubytovaní v kaštieli. Stali sa z nás veľkí páni". Kedysi som zachytil v správach vyjadrenie,týkajúce sa požiaru kdesi v lese,v ťažko prístupnom teréne. Redaktor povedal:"Hasiči sú konečne pánmi situácie". Všetci,by sme si priali,aby sme takto vyriešili všetky náročné životné situácie. Cirkev sa nebojí použiť iné slovo ako pán,. A to v súvislosti s človekom,ktorý realizuje dielo evanjelia. Pomenuváva ho služobník. Nie pán,ale služobník. Napríklad:služobník oltára alebo povedané rečou dnešného evanjelia-služobník slova/Lk 1,1-2/. Sv. Lukáš píše istému Teofilovi,že prebral učenie od tých,ktorí boli služobníkmi Slova t.j.od očitých svedkov Ježišovho pôsobenia. Je správne,aby sme pomenovali ohlasovateľov Slova služobníkmi Slova? Nemali by sme radšej zvoliť formuláciu-pán Slova? Služobník Slova je výstižné vyjadrenie. Prečo? 1,preto,lebo v tomto Slove je sám Boh. Ćlovek nemôže reagovať inak,ako pokorným postojom poklony. Ak mu viera vnuká myšlienku,podľa ktorej je Slovo sám Boh,potom nemá inú možnosť,ako adorovať a klaňať sa. Predstavme si,že počúvame zápalistú argumentáciu nášho spoludiskutéra na nejakú tému. Počúvame ho pozorne a keď skončí,tak si povieme:niečo na tom bude. Iná situácia. O nejakom dieťati sa hovorí,že je talent. Keď sa o tom presvedčíme,tak povieme:niečo v ňom je. Ani v prvom,ani v druhom prípade naša viera v človeka nedosiahla ešte stupeň istoty,no vážne predpoklady tu sú. Každý,kto  úprimne hľadá, pri kontakte s hlbkou a pravdivosťou Božieho slova,musí konštatovať:niečo v ňom t.j. v Slove, je. Neznamená to ešte plné rozvinutie viery,ale nastúpenie na takú cestu,na konci ktorej platí,že Boh je všetko vo všetkom. 2,preto,lebo Slovo Boha nemožno prispôsobiť podľa vlastného vkusu a vlastnej predstavy. Raz som sa stretol na pohotovosti s človekom,ktorý tam prišiel so zakrvavenou rukou. Rana bola dosť škaredá. Povedal,že sa pokúšal rukami ohnúť kus plechu,lebo pracoval na stavbe svojho domu. Avšak neuspel. Plech neostal v polohe,do akej ho dostal  ohnutím. Náhle vystrelil,vrátil sa do polohy pred ohnutím a spôsobil ranu,ktorú bolo treba zašívať mnohými stehmi. Božie slovo nemožno ohnúť podľa vlastných predstáv. Kto by sa o to pokúšal,zariskoval by. Riskoval by,že sa vážne poraní. Ani nie tak fyzicky,ako skôr na duši,lebo zvolil nesprávny postoj voči Božiemu slovu. Správny postoj spočíva v tom,že nie my máme "ohnúť Slovo" podľa vlastných predstáv,ale opačne. Ono chce formovať nás. Každý,kto to pochopí,stáva sa služobníkom Slova a ono sa mu odmení tým,že vyhojí jeho rany balzamom milosti a nastolí v jeho duši zmier a pokoj. 3,preto,lebo Slovo nemožno umlčať. Mám v živej pamäti slová  kňaza,ktorý pri istej príležitosti hovoril o svojom povolaní. Cítil,že sa ho dotkol Boh. No, namiesto prijatia výzvy odporoval. Odišiel za prácou do ďalekej cudziny,nastúpil na zaoceánsku loď,kde pracoval v rôznych službách. To všetko kvôli tomu,aby umlčal hlas povolania. Boh vtedy,akoby mlčal. Len nepokoj v duši mladého muža zostával ako daň za to,že utekal pred Bohom. Po rokoch únavného úteku sa vzdal Slovu. Zistil,že útek nemá zmysel,že energiu môže radšej využiť na iné účely. A tak,poznačený mnohými zápasmi,nastúpil na cestu kňazstva. Ľudské slovo umlčíme:vypneme televízor,rozhlas aj inú techniku,ak chceme. Božie slovo nie. Ak by sme to aj chceli urobiť,naše počínanie by bolo naivné a hlúpe. Boh chce v nás vykonať veľké dielo. Chce,aby sme kráčali cestou spásy. Preto potrebujeme počúvať Božie slovo,aby nás na tejto ceste udržalo v kondícii aktívnej viery. Byť služobníkom Slova znamená,byť pánom situácie spásy.

Vyvýšené miesto.

Od nepamäti ľudia rečnili. História pamätá na veľkých rečníkov,ktorí mali pred sebou davy ľudí a vplývali na nich svojou rečou. Niekedy mala charakter demagógie,inokedy priniesla hodnotné myšlienky. Ani dnešok nie je výnimkou. Reční sa na rôznych úrovniach spoločenského i osobného života. Reční sa málo i veľa,duchaplne i hlúpo,s dobrým úmyslom i podvodne. Rečník mal vždy svoje vyhradené miesto. Sú miesta,ktoré sú stabilne vyhradené pre rečníka:tribúny,pulpity,niekedy poslúži aj prevrátená drevená bedňa. Niekedy ide iba o malú vyvýšeninu.  Vidíme,že tribúny,ktoré boli zhotovené z ideologických dôvodov,nadobudli priam monštruóznu veľkosť,aby sa poslucháč cítil celkom malý a nepatrný. V knihe Nehemiášovej čítame,že zákonník Ezdráš si "stal na drevenú vyvýšeninu,ktorú zhotovili na túto príležitosť",aby vykladal slová Zákona/Neh 8,2-10/. Deje sa tak stále aj v praxi Cirkvi. Tí,ktorí prednášajú/nie rečnia/ Božie slovo alebo ho vykladajú,stoja na vyvýšenom mieste,aspoň symbolicky. Dnešné chrámy už nemajú mohutné kazateľnice,ako kedysi,ale napriek tomu umožňujú,aby sa prednášateľ,či kazateľ odobral na zvláštne miesto a odtiaľ prednášal Pánovo slovo. Prečo je to dôležité? 1,Preto,aby sa zohľadnil praktický ráz-aby sa reč rozliehala. A Božie slovo sa naozaj rozlieha. Žalmista na to upozorňuje,keď hovorí:"Po celej zemi rozlieha sa ich hlas"/Ž,19/. Rozliehať sa, znamená mať schopnosť rovnomerne silno ohlasovať Slovo. A toto sa aj deje do dnes. Od jordánskych púští,od galilejských vodných plôch je rovnako ďaleko do Ameriky,Ázie,či Európy. Všade sa dnes rozlieha Pánovo slovo. Jeho účinnosť nezávisí od kilometrov,ale od otvorených ľudských duší. Rozliehaním sa,Boží hlas neslabne. Práve naopak,znie ešte možno mohutnejšie tam,kde by sme predpokladali technicky slabú počuteľnosť. On sa rozlieha nielen v kostoloch,kaplnkách,bohoslužobných priestoroch,ale najmä v ľudských srdciach. A práve preto,že sa rozlieha v chrámoch,rozlieha sa aj dušiach ľudí,ktorí počúvajú s otvoreným srdcom. 2,Preto,aby bol poslucháč motivovaný pozrieť smerom hore. Poslucháč,musí počas prednesu,aspoň niekedy vzhliadnuť smerom hore-na rečníka,či kazateľa. Áno,keď chceme prijať Božie slovo,musíme pozrieť hore. Hlavou,pohľadom,no najmä srdcom. Boh si zaslúži,aby sme preukázali pokorný postoj prijatia jeho myšlienok,lebo sú to cesty spásy. Aký je dnešný človek? Niekedy zahľadený do svojho sveta. Ponorený do vlastných myšlienok,s pohľadom upretým do zeme alebo niekam do neznáma. Je to pohľad neprítomného človeka. Fyzicky,síce jestvujúceho na konkrétnom mieste,ale duchom neprítomného. Starosti,problémy,skúšky nás oberajú o schopnosť pozrieť vyššie. Ambíciu,prebrať nás k životu,má práve Božie slovo. Svätopisec hovorí a odporúča,aby sme sa vzchopili a "zodvihli hlavu,lebo sa blíži naše vykúpenie"/Lk 21,28/. Chce,aby sme zodvihli pohľad s ním dušu od ničoty a prázdnoty do výšky,lebo Boh nás pozýva k sebe,aby sme boli schopní vnímať Božiu ponuku pravého života. Hovorí ako ten,kto má moc rozdávať život " v hojnosti"/Jn 10,10/. 3,Preto,aby rečníci,kazatelia mali silu stáť svojim životom vyššie,lebo k tomu ich predurčuje služba slova. Vyššie postavenie pri hlásaní neznamená,že sa stávajú automaticky nadčlovekom. Znamená to,že majú pracovať na sebe,aby ich život viac zodpovedal požiadavke Slova,ktoré sami ohlasujú. Schopnosť a milosť ohlasovať je spojená s nutkaním žiť nie na "vyššej nohe",ale na vyššom stupni dokonalosti. Slovo,ktoré vojde do vnútra človeka má schopnosť ponúkať vyššie méty dokonalosti podľa evanjelia. Myslime v modlitbách na tých,ktorí sa namáhajú v službe Slova,aby dokázali zladiť službu Slova s praktickým životom,v ktorom sa má účinok ohlasovania prejaviť. Touto túžbou sa majú prejaviť ohlasovatelia Slova,ale aj poslucháči. Božie slovo totiž vychováva všetkých tak,aby sa stali ohlasovateľmi posolstva,ktoré prijali od Pána.

S kontaktom,či bezkontaktne?

Úvahu začínam otázkou,ktorú mi položia v obchodnom reťazci pri pokladni,keď sa chystám platiť. Znie takto?"S kontaktom,či bezkontaktne?".Opodstatnenosť tejto otázky je reálna vtedy,keď vyberiem platobnú kartu,čím dávam najavo,že nebudem platiť formou "keš",ale použijem "bezhotovostný kontakt". Pravidelne prechádzam autom okolo jednej benzínovej čerpacej stanice. Už z diaľky ma víta nápis "bezkontaktná umyvárka". Učíme sa bezkontaktne používať materiálne veci. Kto by to kedy povedal?! Aj medziľudské vzťahy občas vykazujú známky "bezkontaktnosti". Bez človečiny,len prostredníctvom vymoženosti techniky. A prichádzame o veľa. Evanjelia hovoria o tom,že sa na Ježiša  tlačili zástupy a chceli sa ho aspoň dotknúť/Mk 3,7-12/. Raz mi istý človek vyrozprával históriu svojej konverzie. Spomína si,že sa to stalo kedysi na Popolcovú stredu. Všetci ľudia išli na popolec. Vstal a išiel aj on,hoci sám nevedel prečo? Len sa tak jednoducho vplietol do zástupu a odovzdane kráčal za ostatnými smerom ku kňazovi,ktorý robil akýsi rituál a pritom niečo brblal popod nos. Keď sa ocitol pred kňazom,cítil,že sa ho jemne dotkol na čele,zašpinil ho pritom popolom a povedal: Kajajte sa a verte evanjeliu. Neskoršie,po svojom obrátení by hádam aj odprisahal dve veci:že to nebol iba letmý dotyk na čele,ale riadne zaklopanie,ktoré museli počuť všetci v kostole a zároveň to,že kňaz nepovedal:Kajajte sa a verte evanjeliu,ale vetu:Preber sa už konečne! Dodnes tvrdí,že to tak bolo. Sotva mu niekto uverí,no on je presvedčený,že to tak bolo a že toto je počiatočný bod konverzie. Boh sa chce každého dotknúť. A to neopakovateľným,individuálnym spôsobom. Pritom mu pomôže otvoriť jeho vlastný svet a umožniť,aby našiel cestu k tajomstvu Boha. Nepodceňujme ani bežné dotyky s týmto svetom,lebo aj to je cesta,ktorú si Boh pripravuje do nášho srdca.

Okolnosti svadby v Káne Galilejskej.

Predstavme si situáciu,keď chystáme nejakú rodinnú alebo spoločenskú slávnosť. Bezpochyby,jej organizácia nás bude  stáť maximálne vypätie. Z organizačného pohľadu si  vyžiada veľkú mobilizáciu síl. Podľa všetkého sa vytvorí tzv.pracovný tím,ktorý bude pozostávať z blízkych a dôveryhodných ľudí. Každý z nich dostane na starosť nejakú oblasť,za ktorú bude zodpovedný. Pravidelná koordinácia týchto zložiek je predpokladom  úspechu podujatia. Predstavme si v duchu takú významnú biblickú udalosť, akou je svadba v Káne Galilejskej/Jn 2,1-11/. Predpokladáme,že organizačne bola veľmi dobre pripravená. Z čoho tak usudzujeme? 1,organizátori si dali záležať na menoslove pozvaných hostí. Medzi pozvanými,na čestnej listine,sa ocitli:Ježiš,jeho učeníci a Panna Mária. Predpokladáme,že vzťahy medzi rodinou svadobčanov a Ježišom s jeho pospolitosťou,boli nadštandardné. Hocikto sa takýmito hosťami pochváliť nemohol. Udalosti napokon ukázali,že účasť týchto významných hostí na svadbe bola prozreteľnostná. 2,z evanjelia sa dozvedáme,že v dome boli kamenné nádoby,ktoré slúžili na očisťovanie. Rodina dbala,aby sa zachovávali nariadenia Zákona,ktoré vyplývali z potrieb rituálnej čistoty. Rodina sa snažila o bezúhonnosť pred Bohom. 3,prítomnosť služobníctva. Text ukazuje,že ich úloha bola nezastupiteľná. Rodina si dala záležať na tom,aby služobníctvo bolo dobre pripravené,čo sa týka pohotovosti a celkovej orientácie v priestore domu,kde sa svadobná hostina konala. Tieto fakty hovoria o takmer dokonalej pripravenosti rodiny. Nesmieme však obísť dôležitú skutočnosť:keby nebolo Ježiša,rodina by zažila blamáž. Pripravila málo vína. Pre  túto oblasť a v tej kultúre by to bolo neslýchané. Nebezpečenstvo bolo zažehnané Ježišovou prítomnosťou a zázrakom,ktorý na svadbe urobil. Ako sa to udialo? Ježišov zázrak bol o.i. aj výledkom dômyselnej Ježišovej stratégie. Tá sa prejavila trojfázovo:Ježišova komunikácia s Máriou,komunikácia Márie so služobníctvom a napokon kontakt obsluhujúcich so starejším. 1,Ježišova komunikácia s Máriou. Mária predstavuje osobu,ktorá si všíma udalosti. Už pri Ježišovom narodení,sme sa dozvedeli,že ona si všetky udalosti "uchovávala vo svojom srdci a premýšľala o nich". Ona predstavuje počínanie zodpovedného človeka,ktorému nič podstatné neujde a všetky biedy a núdzové situácie zveruje do Pánových rúk. To je znak vyzretosti vo viere. Človek s podobnými vlastnosťami vie o situácii okolo seba,mnohé z nich nedokáže riešiť a vie,že najistejšia je dôvera v Božiu prozreteľnosť. Koľkí sme často v podobnej situácii? Boh si praje,aby sme boli s ním v takomto kontakte a nezabudli,že našu dôveru v neho bohato odmení. 2,Komunikácia Márie so služobníctvom. Mária predstavuje človeka,ktorý má bezprostredný kontakt s Ježišom. Z jej slov:"urobte všetko,čo vám povie",cítiť bezhraničnú istotu. Svet potrebuje dnes takých,ktorí sú nositeľmi istoty,lebo bezprostredne komunikujú s Bohom. Pre dnešný svet predstavujú istotu ľudia,ktorí s komunikujú s Bohom.  Svet očakáva istotu od politikov,verejných činiteľov,ekonómov,prognostikov. Nie všetci z nich,môžu naplniť očakávania ľudí. Mnohí ju sami nemajú,o to viac,že kontakt s Bohom neuznávajú a ani sa oň neusilujú. Svet však vie o takých,ktorých nádeje a istoty sa neopierajú iba o pozemské vízie,ale umožňujú nahliadnuť do budúcnosti večnosti. Mária je prototypom nositeľa istoty,ktorá vyplýva z komunikácie s Pánom. Za všetky iné istoty,nemôže dať záruku nikto. 3,stretnutie služobníctva so starejšim. O služobníctve sa píše,že vedeli o všetkom,čo sa na svadbe,vo vedľajšej miestnosti stalo. Boli svedkami zázraku,kedy Ježiš premenil vodu na víno. Nik iný to nevedel,nikto z hostí. Na svete je veľa ľudí,ktorí vedia všetko podstatné o našej spáse. Vedia o hodnote Kristovej krvi,ktorá bola vyliata za našu spásu. Vedia,že táto obeta Kalvárie sa sprítomňuje nekrvavým spôsobom na oltároch v našich kostoloch. Vedia,že potrebujeme chlieb a víno,ako matériu,aby sa mohla konať  obeta svätej omše. A sú potom takí,ktorí žijú v presvedčení,že vedia veľa z tajomstva tohto sveta,no o tom najpodstatnejšom nevedia nič. Nevedia,že Boží Syn sa narodil ako človek,ktorý prišiel,aby priniesol obetu spásy. Sú mnohí,akoby tichí, v tomto svete,ktorí vedia všetko,čo je potrebné k spáse a snažia sa podľa toho aj žiť. Modlime sa všetkých "starejších",ktorí iba ochutnávajú ovocie viery "prisluhujúcich",chvália ho,ale ešte neskúmajú pôvod jeho existencie. Aj "starejší" sa majú stať "prisluhujúcimi",ktorí sa odhodlajú pristúpiť bližšie k Ježišovmu tajomstvu a podľa neho zreorganizovať svoj život.

Schéma zoznámenia sa s Ježišom.

Počas svojho života som spoznal viacerých ľudí,ktorí objavili Krista v neskoršom veku svojho života.  Neskoršie, ako býva u nás zvykom. Prirodzene, bol som zvedavý na ich cestu k Bohu. Niektorí z nich hovorili takto:najprv bola zvesť,chýr,nejasná a málo konkrétna správa o Ježišovi z Nazareta. Potom prišli konkrétni ľudia,ktorí sa ku Kristovi hlásili a snažili sa podľa neho aj žiť. A napokon,záverečné štádium-nájdenie Krista do takej miery,že sa už nedalo odolať, Môžeme to nazvať ako "udomácnenie sa" v Ježišovom prostredí jeho domu-v Cirkvi. Je isté,že v živote to nejde tak ľahko a plynulo,ako to píšem v tomto príspevku. Jednotlivé periódy sa môžu prelínať,nemajú rovnaké trvanie,ba niekedy sa na istý čas strácajú a znovaobjavujú. Vždy mi to pripomenie scénu z evanjelia,v ktorej sa hovorí o tom,ako štyria nosiči spustili ochrnutého cez strechu domu Ježišovi k nohám/Mk 2,1-12/. Nosiči najprv reagovali na správu,chýr o Ježišovi. Stačilo im vedieť,že na scéne sa objavil učiteľ,rabbi,ktorý aj lieči a aj kriesi zmŕtvych. Ďalšie štádium hovorí o to,že k Ježišovi sa mohli najistejšie dostať cez konkrétneho človeka,ktorého si Nazaretský určite všimne. Nie div,že sa ujali ochrnutého človeka/možno z príbuzenstva/. Ježiš mal vždy ku chorým ľuďom veľmi blízko. Použili dobrú taktiku,ktorá spočívala v tom,že otvorili časť strechy a postihnutého človeka spustili Pánovi k nohám. Uvažovali správne. Ježiš nemohol nereagovať,keď bol svedkom takého úsilia a viery. Ochrnutý človek a jeho nosiči, sa síce zvláštnym spôsobom, ale predsa len udomácnili v dome,v ktorom bol Ježiš na hosťovaní. Čhýr o Ježišovi ide stále. Od niekoho sa síce odbije ako od steny,ale u niekoho sa "prichytí" t.j. slabo,ale predsa udrží. A drží sa ako kliešť. Potom prichádzajú na scénu ľudia. Takí,ktorí sa pre zmenu, držia ako kliešť Slova života. Snažia sa v tomto svete žiť podľa vôle Ježiša Krista. Tým si získavajú obdiv hľadajúcich a duchovne hladných duší. Stáva sa z nich magnet,ktorý priťahuje všetko,čo  túži po vyšších veciach. Nezabudnime na "udomácnenie sa" v Pánovom dome-Cirkvi. Takéto udomácnenie chvíľku trvá. Má podobu situácie duchovného "migranta",ktorý si hľadá nový domov s tým,že sa už do svojho pôvodného domu vrátiť nemieni. Musí sa prehrýzť cez rôzne zákonitosti, musí stráviť všeličo nečakané a na prvý pohľad nepochopiteľné. Musí dospieť do štádia, v ktorom si povie:tak a tu som doma! Vtedy pochopí,že atmosféra nového domova je prajnejšia pre dosiahnutie spásy,ako bol doterajší život.

Čisté úmysly.

Nedávno som prechádzal okolo základnej školy,ktorú som absovoval v rodnej obci. V mysli sa mi objavili rôzne myšlienky. Neďaleko školy bol nevysoký, nie príliš strmý svah. Ale dostatočný na to,aby v zime slúžil ako minizjazdovka v disciplíne:zjazd na školskej taške/výraz som vymyslel teraz/. Bolo to jednoduché. Len čo sa ozvalo posledná zvonenie,žiaci sa vyrútili zo školy a poďho na blízky svah. Školské tašky boli vtedy dosť odolné. Pretekár si tašku položil pod zadok a spustil sa dole svahom. Za krátky čas sa dalo urobiť veľa jázd. Tie neboli limitované,iba azda odolnosťou materiálu z ktorej bola taška vyhotovená. Fanatici z našich radov robili to,že zopár "jázd absolvovali" ešte pred vyučovaním. Pamätám si,že vtedy som nosieval okuliare. Zakladal som si ich iba v škole. Väčšinou mali svoje miesto v taške,ktorá slúžila na svahu ako dopravný prostriedok. Viete si predstaviť,čo zostalo z okuliarov,keď som pozabudol na to,že ich mám pod zadkom...Niekedy na to doplatilo aj šatstvo. Matky nás vždy čisto obliekli. Po návrate domov sme niekedy len "vyčísľovali škody" na nohavociach. Boli spôsobené "náročnou zjazdárskou sezónou". Ale naši rodičia zdôrazňovali každý deň:chceme,aby si sa zo školy vrátil čistý. Naše deti dosiahli tento efekt až vtedy,keď bol ten svah zrušený...Evanjelium spomína udalosť,kedy Ježiš uzdravil malomocného človeka/Mk 1,40-45/. Ježiš mu pred uzdravením,takmer slávnostne oznámil:"chcem,aby si bol čistý". Toto je jeho odkaz pre nás všetkých. Tak,ako matka adresuje dieťaťu každé ráno upozornenie:chcem,aby si sa vrátil čistý zo školy,tak nás Pán denne vyprevádza do života s touto výzvou. Každému je jasné,že nemá na mysli naše nohavice alebo príručnú tašku...Málokto sa môže pochváliť tým,že v škole života zostal vždy bezúhonný. My sme zvyknutí  skôr na výraz-chcem sa očistiť,lebo dosiahnuť bezhriešny stav,ako trvalý status,tu na zemi je pre nás niečo hrdinské a nepredstaviteľné. Áno,pred Pána sa môžeme postaviť a povedať:so čistý!,ale až vtedy,keď pozorne a pokorne oľutujeme,že sme uprednostnili rôzne "rýchle zjazdovky",ktoré nám v živote skrížili cestu,keď sme sa vybrali s dobrými predsavzatiami do života.

Rovnováha,stabilita v živote.

Raz som stretol v Tatrách nosiča. Bol to mladý muž,ktorý mal na chrbte nošu s objemným nákladom. Náklad určite vážil niekoľko desiatok kilogramov a týčil sa do úctyhodnej výšky. Všimal som si ľudí,ktorých stretal. Ktorí mohli,umožnili mu prejsť,urobili nejaký ten úkrok bokom,aby sa nebodaj s ním nezrazili . Jeho pozíciu som vnímal ako skorosviatostnú,div,že si okoloidúci nepokľakli,keď ho stretli. Každopádne v správaní ľudí sa ukázala akási úcta voči niekomu,kto vynáša na chatu životudôležité veci. Toto všetko mi pripadalo ako nejaká procesia,pri ktorej ľudia uvoľňujú cestu tomu,kto nesie život a pokrm pre personál alebo turistov. Všimol som si,že nosič dodržiava určité pravidlá:s nikým nerozprával,udržiaval rovnomerné tempo,ničím a nikým sa nerozptyľoval a držal stabilnú polohu tela. Vyhýbal sa akémukoľvek rozptýleniu,aby nevyšiel z tempa,aby nenatrafil na niečo,čo by ho prinútilo ubrať zo svojich síl niečo navyše. Šetril silami. To sú iba moje-laické pohľady na ľudí,ku ktorým prechovávam úctu a obdiv. Takto som ho vnímal,možno nepresne,ale  podľa môjho pozorovania. Tempo a rovnováha,to sú dôležité faktory pri tejto službe. Ježiš,podľa evanjelia/Mk 1,29-39/,udržiaval pri svojej činnosti určité tempo a rovnováhu. Božie Slovo hovorí,že bol v synagóge,potom vošiel do domu Šimona,kde uzdravil Šimonovu testinú. Neskoršie ho učeníci objavili na pustom mieste,kde sa modlil. Vzápätí sa pobral s nimi ďalej,lebo sa chcel venovať ľuďom aj na iných miestach. Slušné "pracovné tempo",čo poviete? A Ježiš,pritom nezabudol na udržiavanie rovnováhy. Nech bol preňho deň akokoľvek namáhavý,nikdy sa nevyhýbal modlitbe. Keby sme len tušili,aký vplyv má duchovný život na našu životnú rovnováhu! Dodáva rovnováhu,stabilitu,posilňuje a povzbudzuje. A určite aj niečo navyše. Čím viac sme vyťažení,tým viac sa snažme byť s Pánom. Všetci predsa potrebujeme odniesť svoj život na vrchol. A bremeno,ktoré nesieme,potrebujeme zaniesť až na prah,či hranicu medzi časnosťou a večnosťou. Tempo bez stabiliy je šialenstvo a hazard. Stabilita bez aktivity a tempa je odkázaná na jalovosť a duchovnú neplodnosť. Spoločne,však,dávajú nášmu životu zmysel,ktorý siaha do večnosti.

Pódia.

Jednou z najlepších športovkýň Slovenska je v súčasnosti lyžiarka Petra Vlhová. Nedávno skončila na pretekoch "až" na štvrtom mieste. Komentovala to takto:"Som zvyknutá na pódiove umiestnenia/1.,2.,3.miesto/ a teraz toto.." Netajila sa sklamaním. Byť "na pódiu" je prestíž. Znamená to,že ten,ktorý sa tam dostane,sa stáva viditeľným.Čo je na tom zaujímavé? V správach som nedávno zachytil informáciu,že podpredseda vlády vycestuje do Veľkej Británie. Má sa tam stretnúť so slovenskými "ítečkármi"/IT/. Sú to Slováci,ktorí už tam pracujú. Príde tam s predstaviteľmi firiem,ktorí sa budú snažiť "ítečkárov" vrátiť domov s tým,že im doma ponúknu adekvátne podmienky. Mimochodom,títo ĺudia patria u nás k najlepšie zarabajúcim ľuďom. Sú na "pódiu". A ich postavenie sa ešte môže posilniť. Je predpoklad,že na "pódiu" sa udomácnia. V poriadku. doprajme im to. Sú na trhu práce mimoriadne žiadaní. Len mi tak napadlo:čo s tými,ktorí tie pódia zhotovili? Z dreva,plastu alebo nejakého kovu. A čo s tými,ktorí ich udržiavajú,prípadne upratujú? Tí sa dostanú na pódium iba vtedy,keď budú prevádzať ich údržbu. Nie je pódium ako pódium. Naozaj,každý sa tam nezostane. Bojím sa,že raz nastane situácia,keď budú chcieť  všetci stáť na pódiovom mieste a pod nimi nebude mať kto pozametať...Remeselníkov a upratovačky podpredseda vlády veru nenavštívi. Je dobre,že Mesiáš,ktorý sa narodil do pozemského sveta,aby priniesol spásu,pozemske pódia nepovažuje za závezné. Preňho existuje iba pódium,ktoré vyjadruje veľkosť lásky a obety. Toto pódium je stabilné. Kristus išiel touto cestou do krajnosti. Poradie na pódiu stanovené ním, nikdy nebude zmenené.

Univerzál.

Sledujem hokejové stretnutie najvyššej súťaže v Čechách. Komentátor povedal zaujímavú myšlienku. Povedal:v dnešnom hokeji musia všetci hráči ovládať všetko. Brankár. Boli časy,keď musel stáť ako prikovaný k bráne celý zápas. Ak by urobil krok navyše,už bol považovaný za hazardéra. A dnes? Brankár musí vedieť narábať hokejkou tak dobre ako hociktorý hráč v poli. Musí vedieť rozohrávať puk a navyše skvele korčuľovať,nielen tak sa pridržiavať bránky. A čo obranca? Prototypom moderného obráncu je bek,ktorý nielen bráni a zúrivo odbíja puk od vlastnej brány,ale dokáže založiť útok a prudko vystreliť. A čo útočník? Ten sa nemôže spoliehať iba na svoj "nos na góly",ale sa musí bleskurýchlo vrátiť do vlastného pásma a pomáhať v obrane. Suma sumárum-všetci musia ovládať všetko. Čo všetko musí ovládať dnešný kresťan? Mal by byť univerzálom. Má sa venovať rôznym činnostiam,podľa možnosti čo najdokonalejšie. Pomôžme si evanjeliom/Mk 1,29-39/. Nech je nám vzorom sám Ježiš. Kresťan musí vedieť počúvať,čo mu hovoria. Najmä,ak ide o správy týkajúce sa biedy ľudí. Musí sa ich ujať a chápavo dotýkať,najmä svojim srdcom. Musí vedieť,že bude viac či menej konfrontovaný s rôznymi formami zloby. Nemá zabúdať na to,že občas treba zájsť do ústrania a stráviť čas s Bohom. A ešte má vedieť,kedy má odísť. T.j. zanechať činnosti a vzťahy,ktoré môžu zájsť príliš ďaleko,a to v dobrom i v zlom. Odhadnúť,kedy sa nejaká situácia blíži k hraničnej a hrozí nebezpečenstvom. Kristus vedel všetko. A to preto,lebo jeho poslanie je univerzálne.Spásu ponúka  všetkým ľuďom. Kresťan sa má snažiť napodobniť ho. Primerane svojim možnostiam. Máme mať odvahu a pokoru,aby sme sa od Ježiša učili celý život.

Fanúšik alebo nasledovník.

Predstavme si,že sme na koncerte. Celý priebeh má vynikajúce parametre,nálada je perfektná,ľudia jasajú. Kapela odohrá cca 90 minút. Potom sa začne tváriť,že je koniec. Nastáva čas rozlúčkovej skladby. Všetci vedia,že táto rozlúčka je fingovaná. Hudobníci sa poklonia a odchádzajú. Ale davy šalejú. Ozýva sa frenetický rev,potlesk,dupanie nohami,vyskot...Kapela len na to čaká. Vracia sa späť. Masy sa upokoja,lebo nasleduje prídavok. Ale teraz,fakt,je koniec!-vraví frontman. Ľudia kričia:"ešte nie,ešte nie. A tak sa znova pridáva. Umelci hovoria,že tieto ovácie sú ako droga. Dostávajú ich až do vytŕženia. Nevedia si predstaviť,že by mali existovať bez fanúšikov. Evanjelia zachytili správu o Ježišovom požehnanom pôsobení medzi ľuďmi. Môžeme tým rozumieť uzdravenie mnohých chorých./Mk 1,29-39/. Po namáhavom vyučovaní sa Ježiš utiahol,aby sa modlil. Šimon so svojim sprievodom ho napriek tomu našiel. Prihovoril sa mu takto:"Všetci ťa hľadajú". Pripomína mi to situáciu opakovaného príchodu hudobníkov na pódium za burácania davov. Ježiš by si mohol "užiť" tento opakovaný príchod. Neviem,či by ho čakali ovácie ako na koncerte,ale určite by sa bol dočkal aspoň vďačných pohľadov,prajných pokrikov a snáď aj volania na slávu. Jeho reakcia bola iná. Zobral učeníkov preč so slovami,že je poslaný ohlasovať evanjelium aj inde. Takáta reakcia nejakej kapely,by fanúšikovskú obec pobúrila. Je tu podstatný rozdiel. Ježišovi nejde o fanúšikov. Tí sú veľmi pŕchaví,nestáli,vznetliví. Ak nie je podľa nich,obracajú sa chrbtom a zo svojho idolu urobia najväčšieho nepriateľa. Ježišovi ide o to,aby vychoval nasledovníkov. Tí,by mali byť stáli. Mali by vedieť,že nasledovať Pána nie je o popularite,o jasajúcich davoch,kričiacich na slávu. Byť učeníkom Pána obnáša tiché a trpezlivé svedectvo,ktoré sa prináša v horizonte pozemského života. A o Ježišovi stále platí,že ho mnohí hľadajú. A nachádzajú. Či už učí alebo sa v tichom prostredí modlí alebo berie svojich a vedie ich tam,kde ešte nemajú pevnú základňu svojho pôsobenia.

Centrum,srdce poslania.

Počas turistických alebo pútnických návštev historických miest sa každý usiluje dostať do centra. V centre,jadre historických miest sa obvykle nachádzajú najväčšie a najvzácnejšie pamiatky-katedrály.kláštory atď. Pri jednej takejto akcii sprievodca turistom povedal:"A teraz sa pokúsime dostať do srdca tohto historicko-duchovného skvostu". A ukázal na starobylú katedrálu,ktorá vystierala svoje veže k turistom zo vzdialenosti asi jedného kilometra. Centrum,jadro,či srdce-to sú správne pomenovania,týkajúce sa niečoho,čo dáva svojmu okoliu zmysel a pôvab. Evanjelia veľmi často spomínajú,že Ježiš učil. Učil všade. Na voľnom priestranstve,kde ho počúvali tisícky pútnikov. Učil v synagógach/Mk 1,21-28/. A učil aj v jeruzalemskom chráme. Všade tam mali svojich špehov učitelia Zákona a rôzni ľudia s dosahom na najvyššie kruhy. Mnohí ho počúvali aj osobne,často inkognito. Ježiš sa dostal "do srdca" židovstva. Tým,že učil v synagógach a v chráme,dostal sa do centra ohlasovania Slova. On sa tam dostal so svojim evanjeliom. Dostal sa doprostred nábožensko-spoločenského vrenia vtedajšej spoločnosti. Ako je na tom kresťan? Musí vyhľadávať nejaké špeciálne miesta s podobným,či totožným zameraním? Nemusí. Tam,kde sa kresťan nachádza,tam je neuralgický bod jeho poslania. Skôr,či neskôr pritiahne na seba nejakú dramatickú situáciu. Môže sa týkať konfliktu,skúšky,radosti a vôbec všetkého,čo si vyžaduje postoj a svedectvo kresťana. Tam,kde je kresťan so zmyslom pre evanjelium,tam sa tvorí centrum a srdce diania. On dáva skrze Krista tomuto miestu zmysel a duchovný pôvab.

Povesť,chýr.

Ľudia,firmy,aktivity môžu mať nejakú povesť. Zvykneme hovoriť,že ide o chýr,ktorý sa nesie od človeka k človeku. Povesť,či chýr nemusia vždy súhlasiť s realitou. Je lepšie,keď si každý overí prevdivosť nejakej povesti,či chýru. Aj Cirkev používa výraz-chýr. Na adresu nejakého svätého môžeme povedať,že  napr. "zomrel v chýre svätosti". Prorok Izaiáš použíl výraz "Galilea pohanov". Už na prvé počutie cítiť,že o Galiley nešiel práve najlepší chýr. Zrejme nemala najlepšiu povesť. Evanjelium zachytilo prekvapivú Ježišovu reakciu. Raz kráčal okolo Galilejského mora a spomedzi rybárov si vybral prvých učeníkov:Šimona,Ondreja a Zebedejovcov-Jána a Jakuba/ Mk 1,14-20/. Možno niekoho prekvapí Ježišovo počínanie,že si nevybral ľudí z "dokonalejšej " destinácie,ale práve z vykričanej Galiley.  Dnes vieme,že jeho výber bol prozreteľnostný. Je umením nájsť v tomto svete niečo dobré? Zvlášť,keď nám v srdci rezonujú slová:"Vieme,že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého"/ 1 Jn 5,19/. Boh je ten,ktorý nám pomôže,aby sme v tomto svete našli dobrého človeka a aj ušľachtilé diela a pripojili sa k nim.  Boh na svojom prozreteľnostnom konaní nestratil nič.

Ježišov postoj k odporu.

Istý človek potreboval niečo vybaviť na ´"vyšších miestach". Skontaktoval sa preto s človekom,ktorý mu poskytol dobré rady. Opísal mu charakteristiku človeka,ktorý v danej veci bude rozhodovať. Dlhšiu reč zakončil dôrazným upozornením:"A pamätaj si,on neznáša odpor". Ak niekto neznáša odpor,pripomína vodcu. A vodca občas neberie ohľad na nikoho. Robí si podľa svojho a tvrdo presadzuje svoje riešenie. Ježiš, podľa evanjelia,narazil na odpor často. Predstavme si galériu tých,ktorí mu zo začiatku odporovali. 1,Ján Krstiteľ.  Ježiš prišiel za ním s požiadavkou,aby ho Ján pokrstil. Aká bola Jánova reakcia? "Ale Ján mu odporoval a hovoril:Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť,a ty prichádzaš ku mne?"/ Mt 3,13 /. Ján tu vlastne predstavuje celé ľudstvo. Ono si uvedomuje,že bude neustále potrebovať očistu,oslobodenie. Že bude potrebovať pečať a záruku stálej prítomnosti Toho,ktorý jediný má moc dokonalým spôsobom očisťovať a vracať ľuďom život. Ježišovi netreba odporovať,lebo chce,aby sme bez "vrásky a poškvrny" /Ef 5,27/ našli cestu do jeho kráľovstva. Tento druh odporu by vyznel proti nám. 2,Natanael.  Preslávil sa najmä výrokom:"Môže byť  z Nazareta niečo dobré?!/ Jn 1,46/. Takto sa vyjadril po tom,čo mu  Filip oznámil,že našli toho "o ktorom písal Mojžiš  v Zákone a Proroci". Na Ježiša -Mesiáša máme veľké nároky. Aj v tomto prípade Natanael zastupuje všetkých nás. Mesiáš musí byť niekto mimoriadny. On musí byť čistý prameň,ktorý nikto nemôže pošpiniť. On sa môže stratiť,ale nie pošpiniť. My,"pošpinení" hriechom sa dožadujeme,aby sa nás ujal ten,ktorý je na vrchole čistoty a vzoru života. Cítime,že dokonale nás nemôže očistiť  taký,ktorý je tiež pošpinený,ale len taký,ktorého sa nedotkol ani len tieň poškvrny. Na Mesiáša máme oprávnene veľké nároky,ale na seba sme mierni a ohľaduplní. 3,Peter. Stať evanjelia hovorí o tom,ako Ježiš pred smrťou nalial do umývadla vody a začal učeníkom umývať nohy. Jediný,kto sa vzoprel/aspoň symbolicky/,bol práve Peter. Povedal:"Nikdy mi nebudeš umývať nohy!"/ Jn 13,1-11/. Peter sa neprestal čudovať,až kam môže siahať služba pre človeka. Ježiš sa ho pokúšal presvedčiť o tom,že ona nemá dno...Služba blížnemu nepozná obmedzenia. Nezabránia jej ani zákony človeka,ani tzv.dokonalé systémy,ani špeciálny dozor...Vždy môžeme ísť hlbšie a ďalej. Ak si myslíme,že sme na konci so silami a možnosťami,tak sa mýlime. Už na druhý deň objavíme skryté rezervy a neprebádané možnosti,ktoré nám vnukne ten,ktorý apoštolom názorne naznačil,aké parametre má mať ich služba. Koniec ich života svedčí o tom,že to pochopili dokonalým spôsobom. 4,Tomáš. Ten odporoval správe,ktorá hovorila o tom,že Ježiš vstal z mŕtvych Jn 20,24-29/.  Dožadoval sa osobnej skúsenosti so Zmŕtvychvstalým. Často počujeme vyjadrenia ľudí,najmä tých,ktorí niečo riadia a vedú:"Moje osobné presvedčenie je...". Čo hovorí tento argument? 1,Dodáva silu argumentácii toho,ktorý niečo tvrdí a chce,aby mu ostatní uverili. 2,Pripúšťa možnosť,že jeho postoj sa nestretne so všeobecným prijatím. Môžu existovať aj iné názory,ktoré sa nemusia stotožňovať s jeho argumentáciou. O tom je aj svedectvo viery. Svedkovia hovoria a žijú podľa vlastného presvedčenia. No vedia,že svet bude týmto svedectvom opovrhovať. Jednoducho sú aj iné názory...Úlohou svedka viery je uchovať si presvedčenie viery v tomto chaotickom svete. Nielen to. Má sa pokúšať odovzdávať ho ďalej pamätajúc na to,"že vzrast dáva Pán"/ 1 Kor 3,6/. Odporovať Zmŕtvychvstalému sa donekonečna nedá. Paradoxom je,že všetci vyššie uvedení "odporcovia" Pána nakoniec zostali v jeho ovčinci. Ich odpor vlasne znamenal hľadanie pravdy. Ich odpor nebol zákerný,len občas poznačený trpkými skúsenosťami,ktoré život prináša. Úprimne hľadajúci napokon nájde súlad svojho vnútra s Ježišovým posolstvom. Ak má viera aký-taký základ,skôr či neskôr toto splynutie dosiahne.

Nie je krst ako krst.

Pri rozhovoroch s mladými ľuďmi sa snažím o to,aby som sa veľa podučil. Áno,aj od mladých sa môžeme my starší učiť. Raz som sa spýtal mladého otca,ako sa prepracoval k tomu,že chce dať pokrstiť svoje prvorodené dieťa. Rozhovoril sa. Dieťa sa narodilo na jar. Otec cítil,že ku krstu treba dospieť. Preto sa sním veľmi neponáhľal. Medzi tým chodievali k ním na návštevu blízki i vzdialení príbuzní. Bola to veriaca,kresťanská rodina. Tetky z rodinného pléna vediac,že s krstom  sa otáľa,zobrali opraty zodpovednosti do vlastných rúk. Vždy v nestráženej chvíli fŕkali na dieťa svätenú vodu,značili ho na čielku znakom kríža a na diaľku,cez stenu žehnali krížom zo steny. Keďže išlo o veriacu rodinu,ich počínanie je do istej miery pochopiteľné,ale zároveň komické a provokujúce. Otec dieťaťa,vidiac tieto posvätné tortúry,napokon rohodol a povedal:v septembri bude krst! A tak sa aj stalo. Povedal:"dospel čas pre skutočný krst". Jánovo evanjelium prináša zaujímavú scénu. Hovorí sa v nej o tom,že istý čas existovali paralelne dva krsty-Ježišov a Jánov /Jn 3,22-30/. Ktosi prišiel za Krstiteľom a oznámil mu:"Rabbi,aj ten,čo bol s tebou za Jordánom, a ty si mu vydal svedectvo/ Ježiš/,tu krstí a všetci idú k nemu". Aká bola reakcia proroka na túto skutočnošť? Jednoznačná:"On musí rásť a mňa musí ubúdať". Akoby chcel vyhlásiť:dozrel čas pre skutočný krst! Medzi krstom Jánovým a Ježišovým bol rozdiel. Ján krstil na znak pokánia a vnútornej očisty. Ježišov krst,ktorý vysluhujeme stále,má moc spásy. Ján vedel,že musí z duchovnej scény odísť. V Ježišovi je plnosť dokonalosti. Od toho treba odvodiť aj účinnosť sviatostného krstu,ktorý bude Cirkev,z Ježišovho poverenia, vysluhovať do konca čias. Jánove rituály krstu pri Jordáne mnohých pripravili na pozíciu pripravených na sviatostný krst,ktorého vysluhovaním poveril Pán svojich učeníkov. Nezanedbávajme príležitosť pripraviť iných na prijatie sviatosti krstu: príkladom,povzbudením,nápadom,usmernením,jemným posunutím atď. Často potrebujú čas na zrelé rozhodnutie. Modlime sa za tých,ktorí s krstom dieťaťa váhajú. Pomôžme im citlivo,aby povedali:dospel čas pre krst.

Stupeň závažnosti.

Vo svete pôsobí rozmanité nebezpečenstvo. Človek zvykne veľkosť nebezpečenstva vyjadriť v stupňoch závažnosti. Napríklad,svoje stupne/Richterova stupnica/ má zemetrasenie. Nemusíme chodiť veľmi ďaleko. Prezrite si lepšie svoj zdravotný záznam. Ak máte postihnutý nejaký orgán v tele,je vyjadrený v stupňoch závažnosti. Napr.:1.stupeň choroby srdca alebo 2.stupeň,prípadne aj vyššie. Čim vyššie číslo na stupnici,tým väčšie riziko kolapsu alebo smrti,či tragédie. Lukášovo evanjelium nám približuje človeka,ktorý má jednoznačnú diagnózu-je malomocný/ Lk 5,12-16/. Evanjelista síce nevyjadruje jeho postihnutie v stupňoch,ktoré vtedy explicitne neexistovali,ale trúfa si na takúto diagnostiku-chorý je "plný malomocenstva". V evanjeliu sa obvykle zvykne pomenovať choroba,postihnutie,ale tentoraz je údaj výstižnejší. Naznačuje,že chorý je azda v terminálnom štádiu choroby. Chce povedať,že sa jeho život blíži ku koncu.  Závažnosť choroby Ježiša neohúri. Evanjelista chcel naznačiť,že neexistuje také postihnutie,fyzické,duchovné,duševné,ktoré by bolo prekážkou pre dosiahnutie večného života,ak je "pacient" podchytený Božou milosťou. Lekári niekedy konštatujú,že zdravotný stav pacienta býva aj stabilizovaný. Majú ho podchyteného a poskytujú mu primeranú starostlivosť. Situácia sa síce môže zvrtnúť,no nateraz je mimo nebezpečenstva. Každý hriešnik robí dobre,ak sa necháva "podchytiť" Pánovou milosťou. Postihnutie hriechom sa dá vyliečiť na báze milosti odpustenia a pokánia. Platí to aj v prípade,že dotyčný ćlovek je "plný malomocenstva hriechu".Boh názorne vyjadril  fakt,že "podchytil " človeka svojou milosťou takto: celé vianočné sviatky nám to oznamuje v liturgii,ktorá hovorí,že Ježiš je "Emanuel-Boh s nami". Som presvedčený,že aj tohto roku si našli cestu k jasliam hriešnici,ktorí nesú na sebe rôzne stupne hriešnosti. Atmosféra Vianoc nás milosťou zhora očisťuje tak,že aj keď v nás hriešnosť/t.j.schopnosť zhrešiť/ ostáva,v platnosti však zostávajú slová sv.Jána:"Vy,deti moje, ste z Boha a zvíťazili sme nad nimi,lebo ten,ktorý je vo vás,je väčší než ten,čo je vo svete"/ 1 Jn 4,4/.

Miesta rastu.

Niektorí ľudia zmenia počas života bydlisko niekoľkokrát. Snáď ste sa stretli s niekým, kto vám v meste ukázal na nejaký činžiak alebo dom a povedal:tu som sa narodil,alebo:tu som vyrastal alebo:tu som sa priženil,tu bol náš prvý byt atď. Určité miesta nám zostanú v pamäti,lebo úzko súvisia s niektorým obdobím nášho života. Lukášovo evanjelium hovorí,že Ježiš vošiel do synagógy. Navštívil mesto,v ktorom vyrástol/ Lk 4,14-22/. Určité miesta,ale aj situácie a okolnosti nám zostanú v pamäti,lebo súvisia s našim rastom. Dodnes si pamätáme aj náročné scény z vlastného života. Nezatracujeme ich,lebo súvisia s našim rastom. Dnes môžeme konštatovať,že aj prípadné zlo malo svoj význam a charakterizujeme ho ako príležitosť k rastu. /Po/vyrástli sme aj na základe vlastných zlyhaní a pochybení. Rastieme celý život. Do konca života budeme v režime rastu pred Bohom. Rast to nie je len údaj v centimetroch. O raste hovoríme vtedy,keď "spracujeme" vo vnútri všetko,čím sme si v živote prešli a vyhodnotíme to ako Božie sprevádzanie.

Byť v pohode.

Nedávno som počul medzi mladými ľuďmi takúto repliku:si easy? Odpoveď znela:áno. Ide o to,či je niekto "v pohode". Tento výraz má za úlohu vyjadriť vnúterné rozpoloženie človeka. Či sa cíti dobre,či nemá nejaké probémy,či nie je nervózny atď. Nemusíme použiť výraz v angličtine,aby sme potvrdili,že "byť v pohode" je stav,ktorý nám všetkým vyhovuje. Pohodu/rodinnú,pracovnú,dovolenkovú/ si dokážeme vychutnať a netajíme sa tým,že ju vyhľadávame. Sv. Lukáš nám ponúka stať,ktorá opisuje návštevu Pána Ježiša v synagóge v Nazarete. Nachádzame tam vetu,ktorá práve o takejto atmosfére hovorí:"Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám,čo vychádzali z jeho úst"/ Lk 4,22/. Z týchto slov priam sála pocit pohody. Stretli sa tam ľudia,ktorí sa chceli zaoberať Božím slovom. Akonáhle,však,začne Ježiš vzťahovať zmienky o Mesiášovi na seba,zdanlivá pohoda sa zmení na konflikt. Každopádne,ak nastane situácia,že si ľudia posadajú okolo Božieho slova,predpokladá to pohodu,ktorá má mať charakter prajnosti. 1,Chceme dopriať Bohu,aby sa nás dotkol,aby sa nám venoval. Chceme mu dopriať a umožniť,aby našiel na našom živote to citlivé miesto,ktoré potrebuje prestavbu,zmenu. Dnes patrí k móde,že sa menia niektoré skutočnosti. Dnes nie je až taký problém zmeniť životného partnera/aj viackrát za život/,dom,prácu dokonca miesto krstu,či sobáša,podľa "subjektívnych" kritérii,ktoré rešpektujú najmä schodnejšiu a ľahšiu cestu. Dokážeme zmeniť veľa skutočností. Najmä,ak sa týkajú vonkajších a telesných okolností. Dokážeme chcieť zmeniť aj ten "vnútorný bod",ktorý nám ukáže Božie slovo? Aby sme položili najprv dôraz na vnútornú zmenu podľa Božej vôle. Ak ju uskutočníme,zistíme,že tie vonkajšie možno ani nepotrebujeme. 2,Chceme dopriať blížnemu pri Božom slove chvíle radosti a šťastia. Všeobecná skúsenosť je taká,že si navzájom veľmi nedoprajeme a sme blízko závisti. Aj keď my máme hlavu v smútku,to ešte neznamená,že ju musia mať aj iní. Božie slovo u niekoho spôsobí "zosmutnenie",ale u iných nadšenie. Boh nás môže rozosmutniť,ale zároveň uisťuje,že "náš smútok sa môže premeniť na radosť",/Jn 16,20/lebo slzy pokánia a smútku nás môžu nasmerovať do otvorenej Božej náruče. Dokážme prejaviť úprimnú radosť,ak niekomu smútok ľútosti pomohol nájsť Boha i samého seba? 3,Chceme dopriať pre seba ovorenosť pre Božie videnie. Vidíme aj my,no nie vždy správne. Obvykle nechceme vidieť,ak sa nás týka niečo,čo má vzťah k revízii života. Čas venovaný revízii života je časom požehnania. Božie slovo nás niekedy vyzve,aby sme začali odznova,od začiatku. Najhoršie je to,keď si myslíme,že sme už príliš ďaleko na to,aby sme začínali znova. Nezabúdajme,že Pán raz vrátil človeka od obetného stola a vyzval ho,aby sa išiel "najprv zmieriť so svojim protivníkom"/ Mt 5,25/ a až potom sa vrátil. Až potom môže byť "v pohode " tak,aby splnil Božie kritéria.

Využiť potenciál.

Film Čierni baróni som videl snáď stokrát. A keď ho budú niekde vysielať zas,pozriem si ho. Ide o smutno-satirický pohľad na obraz našej armády v päťdesiatych rokoch minulého storočia za ministra Čepičku. Jedna sekvencia filmu hovorí o tom,ako v pracovnom útvare  /známe PTP/ hľadali velitelia človeka,ktorý by choval ošípané. Jeden z nich zistil,že medzi vojakmi sa nachádza "doktor". Dali si ho zavolať a oznámili mu,že ho preradili do chlieva. Nádejali sa,že je to zverolekár. Nemal inú možnosť,iba sa podriadiť. Nikomu neprekážalo,že išlo o doktora práv...Keď celá vec vyšla najavo,jeden z veliteľov sucho konštatoval:"doktor ako doktor". Tomu sa vraví využitie potenciálu človeka. V určitých častiach evanjelia sa nám zdá,akoby apoštoli boli iba nemými svedkami a pozorovateľmi toho,čo robí hlavný aktér-Ježiš. Sv. Marek píše o zázračnom rozmnožení chleba/ Mk 6,34-44/. Apoštoli sa ocitli akoby v úlohe štatistov,keď ich Ježiš vyzval,aby "dali zástupom jesť". Nemožno ich však považovať za nekompetentných,lebo skoro všetci sú biologickými otcami a tým pádom aj živiteľmi rodín. Všetci veľmi dobre vedia,čo to znamená:dajte im jesť. Pri inej príležitosti sa učeníci " namáhali pri veslovaní" cez rozbúrené more/ Mk 6,45-52/. Nikto z nich a ani z nás nemusí byť z tejto scény šokovaný,lebo sú medzi nimi aj bývalí rybári,ktorí nie raz museli na mori bojovať o vlastný život. Ježiš Nazaretský,ten vie využiť potenciál človeka! Aj napriek tomu,že ten nemusí ani vedieť,že Boh robí cez neho veľké veci. Apoštoli sa osvedčili v dvoch dôležitých činnostiach-v ochote zháňať pokrm a živiť a v úsilí neustáť v boji s rôznymi nepriaznivými okolnosťami života. Toto dokáže väčšina z nás ,bez ohľadu,aké máme povolanie. Ľudí treba živi a posilňovať v každej dobe a v každom povolaní.

Iná cesta.

V blízkom príbuzenstve máme niekoľko detí cca do štyroch rokov. Raz som bol svedkom,ako jeden z nich,štvorročný chlapec,zjavne ovplyvnený bojovníkmi nindža,sa pokúšal preskočiť kovovú bráničku do ich dvora. Nemal to ľahké,lebo bol v plnej "zbroji". Ovešaný rôznymi predmetmi,ktoré imitovali vyzbroj bojovníka nindža sa rozbehol z istej vzdialenosti k prvému pokusu. Rozbeh bol dobrý,no napriek tomu zostal mladý bojovník nindža stáť asi meter pred bráničkou. Nevzdal sa. Pomaly sa vrátil na štartovaciu čiaru. Nastal čas druhého pokusu. Znova nasledoval rozbeh,tentoraz už bez zastávky pred bráničkou. Pokus bol neúspešný,lebo chlapčisko narazilo na plechové pole bráničky a pomaly sa zosunulo na zem. Napodiv,ani toto fiasku ho neodradilo od reparátu. Do tretice rozbeh,odraz takmer ideálny,slušný výskok a ..nič. Chlapec uviazol na hornom ráme bráničky a nemohol ani vpravo ani vľavo. Ktosi mu naveľa pribehol na pomoc a sňal neúspešného bojovníka z bráničky na zem. Medzi tým sa celá pospolitosť dospelákov váľala od smiechu,lebo počínanie chlapca bolo komické. Na záver svojej šou chlapec konštatoval:musí byť aj iná cesta. Niekedy sme Bohu vďačný za to,že nám ukáže druhú cestu. Vďacní za ňu boli traja mudrci. Navštívili Herodesa a potom Betlehem,kde vzdali príslušnú úctu a poklonu Mesiášovi. Keď sa ich misia skončila,"inou cestou sa vrátili do svojej krajiny"/ Mt 2,12/. Inú situáciu opisuje sv. Marek/ Mk 6,34-44/. Apoštoli dostali od Ježiša pokyn,aby sa pričinili o nasýtenie niekoľkotisícového zástupu. Oni zostali ohúrení a svoje počudovanie vyjadrili takto:"Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?". Tým nepriamo naznačili,že potrebujú nájsť inú cestu. Lebo cesta nákupu chleba bola nereálna. Počas vianočných sviatkov vyznávame,že Boh sa stal človekom,Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť. Boh je všemohúci. Niekedy sa pýtame,či Boh nemohol nájsť inú cestu k našej spáse? Inú ani nehľadal. Táto "vianočná" je optimálna. Alternatívu nebolo treba hľadať. Občas v živote precitneme,lebo zistíme,že žijeme dosť "pozemsky". A takto aj zmýšľame. Neuspokojuje nás to. Začneme hľadať niečo iné-hlbšie. Začneme sa pýtať,či pre nás neexistuje iná cesta. Áno,existuje. Je to cesta evanjelia. Ak si Boh zvolil "cestu človeka",aby nás vykúpil,tým naznačil,že pre nás je pripravená "cesta Božia".

Zmena.

Počas života sa stávame svedkami rôznych zmien. Napríklad na miestach šéfov. Starí odchádzajú,prichádzajú noví. Podriadení si kladú otázku:čo prinesie zmena? Nastúpi nový šéf a každý je zvedavý ako začne. Bude niečo meniť v zaužívanej štruktúre organizácie? Na prekvapenie všetkých-zmeny sú minimálne. Ostáva tá istá kancelária a v nej nábytok. Ba dokonca platí,že sa nemenia ani ľudia okolo. A vôbec,bude nejaká zmena? Údajne áno. Šéf sa pokúsi zmeniť "zlú atmosféru" medzi kolegami. Vybral si to najťažšie. Ľahšie je vymeniť nábytok,vymeniť personál. Ale zmeniť atmosféru? To je silná káva! Cez Vianoce vyznávame,že Boh sa stal človekom. Boh prijal ľudskú prirodzenosť. Bude to znamenať nejakú zmenu? Aj áno,aj nie. Píše o tom opát sv. Maxim Vyznavač. V jeho diele čítame:"Boh sa stáva dokonalým človekom a nič nemení na ľudskej prirodzenosti ,výnimkou je iba hriech..."/ LH I,s.403/. Boží Syn si ponecháva z ľuskej prirodzenosti všetko,ale prišiel zničiť hriech a toho,od koho pochádza. Z ľudského pohľadu,by sme mohli situáciu parafrazovať a povedať,že sa rozhodol pre "ťažšiu verziu". Prišiel,aby zmenil klímu,aby z neprajnej voči človekovi,urobil priateľskú z hľadiska spásy. Nikto iný by to nedokázal,iba Mesiáš-Boží Syn. Túto úľavu priniesol celému ľudstvu Boží Syn. Cítime už teraz zmenu atmosféry? Dýcha sa nám voľnejšie?  Ĺudia,ktorí prijali sviatosť pokánia hovoria,že áno. Ĺudia,ktorí sa usilujú odpustiť krivdy hovoria,že hej. Ĺudia,ktorí sa modlia,sú presvedčení,že to cítia. Ĺudia,ktorí prinášajú obety a kladú ich Ježišovi k nohám,sú presvedčení,že to tak je. Všetci ľudia dobrej vôle vydávajú o tom svedectvo.

Stretnutie na vrcholnej úrovni.

Tí,ktorí pravidelne sledujú správy,vedia,že politici sa často stretávajú. Niektoré stretnutia označujeme ako "schôdzky na najvyššej úrovni". Nejde ani tak o vrcholnú úroveň rozhovorov,ale skôr o zastúpenie. Ak sa stretnutia zúčastňujú prezidenti,premiéri alebo predsedovia parlamentov,potom sa môžeme vyjadriť,že ide o stretnutie na vrcholovej úrovni. V tomto prípade funkcia osôb robí stretnutie vrcholovým. Keď si pozorne prečítame text Jánovho evanjelia,zistíme,že sa zaoberá stretnutím istých ľudí "na najvyššej úrovni"/ Jn 1,35-42/. Na scéne evanjelia defilujú:Ján Krstiteľ,Ondrej,Šimon Peter,Ján. Toto stretnutie označujeme ako vrcholové nie preto,žeby protagonisti tvorili špičku spoločnosti,ale preto,lebo všetci sa prepracovali k dôležitému vrcholu. Označili Ježiša z Nazareta ako Mesiáša:Našli sme Mesiáša. V tejto krátkej vete je vyjadrených niekoľko dôležitých skutočností. 1,Únava z hľadania. 2,Radosť z nájdenia a 3,Odhodlanie k svedectvu. Ide o kolobeh,ktorému sa my,veriaci nevyhneme. Neustále hľadáme,lebo Boh často prekvapuje a tvári sa,že je skrytý. Dnes sa mnohí ani nedokážu úprimne radovať,lebo sú stiesnení ponižovaním so strany niektorých verejných činiteľov,ktorí si podvodmi na ľuďoch budujú kariéru a vytvárajú tučné kontá. Opravdivo sa radovať dokážeme iba v Bohu. Túto radosť nám nik nevezme. Je totiž hlboko v duši,lebo tam dosiahne iba viera. Odhodlanie žiť ako Kristus je výsadou kresťana. Kresťan by mal mať ambíciu žiť podľa Kristovho vzoru. Už len táto snaha sa prejavuje ako svedectvo. V dnešnom svete je hrdinstvom žiť podľa návodu evanjelia. Vlastne,nikdy to nebolo jednoduché a už vôbec nie dnes. Nemusíme sa obávať,že nám dôjdu sily. Radi sa stretávajme na "najvyššej úrovni" t.j.pri slávení eucharistie. Silnejší a výdatnejší zdroj posily nanájdeme.

Profil Jána Krstiteľa.

2.januára 2019 som videl na RTVS zaujímavý dokumentárny film s názvom: Pavúk. Zaoberal sa životným príbehom slovenského horolezca storočia Paľa Pochylého. Ide o paradoxnú skutočnosť,no pripomína mi profil Jána Krstiteľa. Dovolím si uviesť niekoľko postrehov. Z filmu vyplynulo,že Pochylý bol tak trocha zvláštny človek so samotárskymi sklonmi. Bol nekonvenčným človekom. Označovali ho za "sólolezca". Obvykle nepotreboval nijakú podpornú skupinu ľudí. Medzi jeho vrcholné výkony patril prechod hrebeňom Vysokých Tatier v zimných podmienkach. 162 km prešiel sám za 14 dní. Odborníci hovoria,že táto trasa nie je extrémne fyzicky náročná. Náročné je to najmä po stránke psychickej. Byť sám,vo fujavici,v mraze,to nie je jednoduché. Keď ste dvaja,to sa ešte dá. Jeden je pre druhého oporou. Ale sám? Všimnime si Jána Krstiteľa. Je sám,ktorý musí na kohosi ukázať prstom a povedať:toto je Boží Syn! Krstiteľ išiel "sólo". Bol sám,jediný,ktorý mal túto vzácnu kompetenciu od Boha. Vieme sa vžiť do jeho situácie? Aký to bol nápor na jeho psychiku! Byť sám s týmto posolstvom a riskovať vlastný źivot. Riskovať,že vás budú označovať za blázna,rojka a naivného človeka,to nie je príliš radostná perspektíva. Napokon Ján skonštatoval:"Hľa,Boží Baránok,ktorý sníma hriech sveta"/ Jn 1,29-34/. Vo filme zaznieva hlas Pavúka. Hovorí,že najťažšie sú prvé tri,štyri dni v lone vysokohorskej prírody. Potom si zvykneš,lebo "splynieš" s prírodou. Ján Krstiteľ bol neustále konfrontovaný s rôznymi neprajníkmi. Jeho pôsobenie určite nebolo ľahké. Zvykol si. Prijal svoju úlohu v živote. "Splynul" so svojim poslaním. Jeho život bol jeho poslaním. A opačne: jeho poslanie bolo jeho životom. Takto je to jednoduchšie na prijatie kríža. Namiesto odporu,prijatie toho,čo má prísť. Vidím spoločné rysy týchto dvoch velikánov. Žili v rôznych dobách,mali rozdielne poslanie. Ale vyznačovali sa spoločnou myšlienkou slobody človeka. Pochylý pretavil túžbu po slobode v heroickom zápase s prírodou. Ján poukazoval na slobodu nadčasovú,lebo ona sa týka možnosti prijať Mesiáša ako vysloboditeľa z otroctva.

Myšlienka do dňa.

Kdesi sa stala dopravná nehoda. Cestujúci vystúpili z autobusu šokovaní a bezradní. Z autobusu vyšiel po vlastných jeden z pasažierov. Urobil pár krpokov a potom skolaboval. Všetci vykríkli. Jeden z cestujúcich sa ho hneď ujal a poskytol mu prvú pomoc. Robil to nie neisto,ale naučenými a vycvičenými pohybmi prebral po chvíli človeka k životu. Ostatní sa na záchrancu obrátili s otázkou:kto ste?.Odpovedal len toľko,že je vojak a má zdravotnícky výcvik. Sv. Ján Krstiteľ,pôsobiac pri Jordáne,neprestal udivovať. Chodili za ním mnohí:sympatizanti,tí,ktorí mali ambíciu ho nasledovať,ale aj špehovia,ktorých vyslali ľudia z najvyšších miest/ Jn 19,28/. Všetci,bez ohľadu na to,s akým úmyslom za ním prišli,sa ho pýtali:kto si? Ako keby skúmali jeho potenciál. Ako keby sa chceli dozvedieť viac o jeho možnostiach. Ako keby sondovali až kam môže tento človek zájsť so svojim nepochybným talentom a charizmou. Začal nový rok. Možno že sa už viacerí odvážili Ježišovi adresovať otázku:kto si? Budeš stačiť,Pane,na moje problémy a starosti? Budeš mať dosť trpezlivosti so mnou,nemotorným kresťanom,ktorý často na ceste životom zlyháva? Zatiaľ si Ježiša,akoby,premeriavame,skúmame,pozorujeme. Sme istí svojimi biedami,ale odhadnúť Ježišov-Boží potenciál,to je nad naše sily. Ak už taký veľduch,ako bol Ján Krstiteľ,tvrdí,že "po ňom príde väčší ako je on",tak potom majme dôveru. On je väčší ako naše starosti,ktoré nás denne moria a trápia. Určite nám odpovie,že je alfa a omega,že on je všetko.

Vianočné zamyslenie.

Pre človeka ,pre jeho správanie sú charakteristické niektoré vlastnosti. Napríklad,prostredie môže vplývať na jeho život. Často počujeme výrazy:vidno,že bol vojakom alebo policajtom. Alebo z iného prostredia:vidno,že je ešte len študent. A napokon:správa sa zodpovednejšie,vidno,že už má rodinu atď. Po dlhšom čase som sa dostal do situácie,kedy som si mohol pozrieť hranú rozprávku. Samozrejme českú. Ako inak-o čertoch. Česká rozprávka bez čertov,to by bola snáď rarita. Táto bola typická-o čertoch. Žiadne prekvapenie. Prežívame vianočné obdobie. Liturgický slovník je typický pre toto obdobie. Každý,kto sa źučastňuje vianočnej liturgie,pozná,pre ňu,typické výrazy:myšlienka,hlas a Slovo. 1,Myšlienka. Niet geniálnejšej,akou je myšlienka na spásu. Žiadna sa nevyrovná tej,ktorá oznamuje,že všetci ľudia môžu byť večne šťastní a blažení. Akurát sa treba popasovať s faktom,že spása prichádza skrze malé dieťa,ktoré sa narodilo v biede a je uložené v miestnosti pre hospodárske zvieratá! Kto môže tak ľahko túto myšlienku prijať?! Nie je to jednoduché prijať,keď nás cirkev učí,že v malom betlehemskom Dieťati máme vidieť toho,ktorý oslobodí človeka od ťarchy duchovnej biedy,vrátene hriechu. V hlave máme množstvo myšlienok. Víria nám v hlave tak,že často sa nám zdá,že hlavu máme v úli. Máme ich vyselektovať. postarať sa o to,aby tie daromné a prázdne odišli a zostali iba také,ktoré nás priblížia k Bohu. Nesmie medzi nimi chýbať tá,ktorej obsahom je spásne poslanie Ježiša,Božieho Syna,narodeného v biede Betlehema z Matky,ktorá si ale navždy ponechá panenstvo. Táto,dominantná myšlienka,vytlačí z mysle ostatné,ktoré sa do plánu spásy "nezmestia". 2,Hlas. Všetci veriaci vedia,že patrí Jánovi Krstiteľovi. On je "hlas na púšti",ktorý nabáda všetkých,aby sa na Mesiášov príchod zodpovedne pripravili. Z hlasu,v bežnom slova zmysle,niektorí ľudia žijú. Sú to umelci,pedagógovia,kňazi atď. Raz mi jeden z nich,uznávaný umelec, povedal:z hlasu dnes nevyžiješ.  Chcel povedať,že o kultúru u nás nie je veľký záujem. Dôvodom je skutočnosť,že mnohí ľudia majú existenčné problémy a na kultúru nemyslia. My, veriaci máme vo veciach jasno. Bez hlasu o pokání,hynieme,nevyžijeme. Bez hlasu o novom živote sa strácame. Ten,ktorý bol hlasom pri Jordáne,tvrdil,že "musí ubúdať". Jeho poslaním bolo,aby pripravil cestu Spasiteľovi. Keď svoje dielo dokonal,odišiel. Jeho hlas sa akoby stratil,zanikol. My ho však neustále potrebujeme počuť. Bez neho duchovne hynieme strácame sa pre myšlienku Božieho kráľovstva. 3,Slovo. Koľkokrát sme v živote počuli:dávam ti svoje slovo. Prijali sme to vážne. Zistili sme,že slovo človeka má ešte svoju "váhu". No sú situácie,kedy ľudské slovo sklame,aj keď živí v človekovi nádej. Slovo-Boži Syn má takú "váhu",že môže "oslobodiť svet od všetkých neporiadkov,odvrátiť choroby,zahnať hlad,oslobodiť nevinne väznených,ujať sa utláčaných,cestujúcim dopriať bezpečnosť,vzdialeným z domova šťastný návrat,chorým zdravie a umierajúcim večnú spásu"/Kvetná Nedeľa a Veľkonočné Trojdnie,s.68/. O sile Slova sa mohli presvedčiť všetci,ktorí sa dali na cestu pokánia. Dokonca aj takí,ktorí už už stratili zmysel života,no včas sa objavili Slovo spásy. Nezabudnime spomenúť  ľudí,ktorí svedčia o tom,že v krížoch a skúškach života im bolo oporou Slovo,ktoré je hodné naśej maximálnej pozornosti. Myšlienka je nádej,hlas je život a Slovo istotou,a to všetko na ceste spásy.

Novoročná úvaha.

Pre rôzne životné situácie je primerané,keď človek povie,že bol blízko niečoho alebo naopak-ďaleko.  Pokiaľ hovoríme,že niekto zašiel ďaleko,myslíme jeho vytrvalosť a trénovanosť. Náš najznámejší a  najúspešnejší horolezec Peter Hámor absolvoval výstupy na všetkých štrnásť osemtisícoviek v Himalajách. Myslím si,že tak skoro ho nikto neprekoná. A to preto,lebo zašiel poriadne ďaleko. Dňa 1.januára 2019 vyslala NASA/Národný úrad pre výskum a vesmír/ do vesmíru sondu New Horizons. Dostala úlohu dostať sa do blízkosti neprebádaného telesa,ktoré má dĺžku asi tridsať kilometrov. Keď sa dostane do vzdialenosti 3.500 km od objektu,urobí fotografiu. Objekt je vzdialený cca 6,6 miliárd kilometrov od Zeme. Odborníci tvrdia,že ľudstvo ešte nikdy tak ďaleko nebolo,taký vzdialený objekt ešte nenavštívilo. Skutočne,ľudstvo týmto objavom zašlo poriadne ďaleko. Niekedy je vhodnejšie úspech človeka vyjadriť opačne-bol si blízko. Niekedy je úspechom dostať sa ďaleko,inokedy sa považuje za úspech dostať sa blízko. Napríklad,v prípade vyššie uvedeného objektu je to v podstate jedno...Liturgia vianočného obdobia nás učí:"Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi,ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet"/ Hebr 1,1/. Ľudstvo tak ďaleko ešte nebolo ako teraz,čo sa týka vzťahu k Bohu. Alebo,ak chcete,tak blízko. Lebo Boh prijal ľudskú prirodzenosť,stal sa človekom. Stal sa podobným nám všetkým,okrem hriechu. Žijeme v požehnaných časoch. Boh nám už bližšie nebude,ak neberieme do úvahy večný život. Svet pred nás stavia rôzne nástrahy a chce zastrašovať. Chce vymazať z mysle človeka nádej,optimizmus,radosť dôveru,úctu a v konečnom dôsledku aj lásku. Chce docieliť,aby dnes človek,plný zúfalstva a beznádeje konštatoval ,že svet je prázdny,lebo nijakého Boha nieto. Naozaj,zachádza "priďaleko". Tak ďaleko,čo sa týka negatívneho vplyvu na človeka,že ďalej už ani nemôže.Žijeme v paradoxných časoch. Čas veľkej milosti t.j čas veľkej návštevy Boha na zemi,je zároveň časom silného pôsobenia zloby. Vianočná liturgia na tento fakt pamätá,keď hovorí,že prišiel Emanuel-Boh s nami. Prozreteľnosť pamätala na to,že zloba bude vyprázdňovať a zbavovať ľudské mysle a srdcia  Božej prítomnosti. Ako balzam na dušu pôsobia slová Písma:"Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení/ Flp 4,5-6/. Myslím si,že táto myšlienka je vhodná ako novoročné prianie. Je nadčasová upokojujúca,povzbudzujúca a hlavne preniknutá Pánovým Duchom.