Obraz Ježiša

  

         Mnohí umelci sa pokúšali namaľovať obraz Ježiša z Nazareta. Boli to profesionálni umelci, ale nechýbali ani ľudoví. Použili pri tom rôzne dostupné techniky. Pred niekoľkými rokmi som dostal takýto obraz Ježiša, ktorý bol vytvorený z lupienkov šišiek. Táto práca bola určite namáhavá, lebo autor dôkladným spôsobom zvýraznil aj miniatúrnejšie časti postavy Pána Ježiša.

         Pred niekoľkými dňami som dostal do daru takýto obraz z ďalekej Afriky. Domorodci vytvorili obraz Pána Ježiša z krídel uhynutých motýľov. Vznikol pôsobivý obraz. Určite takýchto alebo podobných je viac.

         Väčšina ľudí maľuje obraz Pána Ježiša, ale robí to svojím životom. Každý na svojej životnej ceste, primerane svojimi možnosťami a situáciami. Presne tak to robili aj tí naši bratia a sestry, ktorých dnes označujeme ako „všetci svätí“. Z toho vzniká pekná hodnotná definícia svätých. Sú to tí, ktorí na sebe zvýrazňujú črty osobnosti Ježiša z Nazareta. Ako to robia?

 1.)  Robia to tak, že sa ho snažia najprv spoznať.

Čo – to o tom vedia povedať emauzskí učeníci, lebo evanjelium hovorí, že ho spoznali „pri lámaní chleba“. (Lk 24, 13 – 35)

Ľudia spoznávajú Ježiša najmä pri lámaní chleba – eucharistického, ale aj vtedy, keď sa v ich živote „niečo zlomilo“. Stáva sa to aj vtedy, keď zlomili odpor „voči sviatostiam a Cirkvi“. Taká situácia nastáva vtedy, keď človek „zlomí veto“ tých ľudí, ktorí ním pohŕdali zato, že sa hlási ku Kristovi. Iní ľudia spoznali Ježiša vtedy, keď „zlomili svoju hrdosť a pýchu“ a prišli sa vyznať zo svojich hriechov. Ostatných pre poznanie Krista „zlomili ľudia“, a to svojím príkladom života. Iní zasa vtedy, keď „si zlomili väzy“ v slepej dôvere voči hodnotám, ktoré ich sklamali. Inokedy zasa ako „zlomení na duchu“ zistili, že tí, ktorí im sľubovali pozemský blahobyt, ich oklamali.

Každý človek, ktorý niekedy zakladal oheň a prikladal do pece, použil suché konáre a triesky. Aby vošli do pece, musel ich „zlomiť“ tak, že pohľadom a hmatom našiel „bod zlomu“, t. j. taký bod, v ktorom sa konár zlomí najjednoduchšie. Boh aj na našom živote nachádza „bod zlomu“. Robí to preto, aby nás získal pre Božie kráľovstvo.

2.) Obraz Ježiša maľujú tí, ktorí chcú byť ako on.

O tom hovorí sv. Pavol, keď píše: „Napodobňujte Boha ako milované deti...“ (Ef 5, 1) Ľudí najviac láka vonkajšia podoba Ježišovho účinkovania. Mohli by sme povedať, že je to tá „reklamná, komerčná, manifestačná a výstavná“. V súčasnosti toto ľudí najviac zaujíma: vonkajšok, pôsobivosť. Ale to je málo. To nestačí. Keby chceli ľudia byť ako Ježiš iba z vonkajšieho pohľadu, o chvíľu by „stratili dych“. Máme mať ambíciu byť ako Ježiš najmä po stránke vnútornej. Byť ako Kristus navonok – to ľudí láka viac. Je to preto, že im to umožňuje mať otvorené „zadné dvierka“ pre prípady, ktoré sú v nesúlade s Ježišovým posolstvom. Na druhej strane – ak je človek vnútorne „zachvátený“ Ježišom, je na dobrej ceste, aby celý patril jemu a jeho kráľovstvu. Najmä v dnešnej dobe musíme dať dôraz na vnútorné prijatie Ježišovho posolstva.

 3.) Ľudia maľujú obraz Ježiša aj vtedy, keď chcú dosiahnuť to, čo dosiahol on.

Predstavme si dva obrazy. Na jednej strane Ježiš, ktorý robí zázraky a na druhej strane – Ježiš na kríži. Keby sa ľudia mohli rozhodnúť, radšej si vyberú Ježiša zázrakov. Ale on nechce, aby sme robili zázraky. Chce, aby sme prijali obetu.

Pred niekoľkými dňami som si vypočul v médiách istého pána zo Škótska, ktorý sa rozhodol vo veku 81 rokov, že vystúpi na všetky kopce Škótska, ktoré majú nad 900 m n. m. Podľa výpočtov mu to bude trvať 3 roky (presne toľko Ježiš účinkoval). Muž chce takýmto spôsobom vyzbierať príspevky pre svoju chorú manželku, ktorá trpí Alzheimerovou chorobou. Ide o sympatický počin, ktorý svedčí o silnom pute medzi dvomi manželmi. Kto by to dokázal?

Ak sa rozhodneme vystúpiť na vrch svojich skúšok a námahu obetujeme na niečo, dokážeme, že sa chceme napojiť na Ježišovu obetu Kalvárie. Ide o obetu, ktorá bola vrcholom jeho pozemského veľkonočného poslania.

             

Zaveste na stenu nejaký obrázok Pána Ježiša. Nech je to fotografia alebo obraz. Vedľa neho položte prázdny výkres – nech vám pripomína, že aj vy sami máte takýto vytvoriť svojím životom. Cestu a spôsob nám pomôže vytvoriť on sám. Ak sa nám toto dielo podarí, raz budeme aj my patriť do spoločenstva tých, ktorí majú titul „všetci svätí“.

Slovo spásy

         Predstavme si situáciu, podľa ktorej sme účastníkmi nejakej prednášky. Prednášateľ niečo zložito vysvetľuje a na záver povie vetu: "Jedným slovom je to tak!" 

    Je jedno slovo, ktoré je dôležitejšie ako všetky ostatné -slovo spásy, ktoré v Cirkvi ohlasujeme. Toto Slovo je jedno, ale má mnoho podôb. Cieľ je totožný: nasýtiť ľudí tak, aby v sile tohto pokrmu získali spásu. 

    Veľmi pekne o tom uvažuje biskup Balduin Canterburský /Liturgia hodín IV, s.429-431/. Píše o tom, že slovo spásy je v Otcovi, to slovo je v ústach a napokon v srdci. Prečo je to tak? Slovo je v Otcovi a Otec v Slove.

1., Keď  vieme, že slovo spásy je v Otcovi, tak si ho máme vyžiadať a vyprosiť. Máme povedať: "Otče, daj nám slovo spásy, lebo ho chceme ohlasovať a odovzdávať ďalej!". Otec, ktorý to počuje skôr, ako otvoríme ústa, nám túto slasť poskytne. Otvorí duchovné pokladnice a podá nám pokrm Božieho slova. Jemu však neubudne. On má hojnosť slova spásy. Pre každého, pre každú situáciu, v bohatej miere. On je pripravený a čaká, že ho o slovo spásy budeme žiadať permanentne. 

2.,Slovo v ústach. Slovo spásy sa hlása najmä verbálne. Cirkev má na to svoje zaužívané spôsoby. Slovo spásy sa musí dostať hlásateľovi do úst. Ale pozor, lebo ono je "živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč" /Hebr 4,12/. Ak je ostré, môže v ústach bolestivo poraniť. Až do krvi. 

    Predstavme si z bežného života, žeby sa nám dostal do úst nejaký ostrý predmet...Dôsledky budú fatálne! Božie slovo musí v ústach raniť krvavo ohlasovateľa Božích právd! Myslíme to v duchovnom slova zmysle. Má ho raniť tak, že všetko čo sa len dá, podriadi službe Slova. Slovo ho raní tak, že bude musieť, aj keď bolestivo, meniť život podľa slova, ktoré ohlasuje. Každý pokrstený sa stáva takýmto ohlasovateľom. Slovo sa musí dostať z úst do krvi. Bežne  hovoríme, že už máme niečo v krvi/nemyslím alkohol, t. j., že už niečo takmer rutinne zvládame. 

3.,Slovo v srdci. Týka sa najmä toho, kto je adresátom ohlasovania. Z bežnej praxe života vieme, že počuté slovo ostáva v srdci. Niektoré slová iba na krátko, iné možno až príliš dlho. Tu môže ísť o extrém. Božie slovo má ambíciu zostať natrvalo. 

    Pri istej príležitosti som navštívil známych. Zložil som si kabát a zavesil na vešiak. V obývačke mi ponúkli miesto. Celý čas ma sledoval malý chlapec. Keď som si sadol, odbehol do vedľajšej izby, v ktorej domáca pani chystala kávu. Pristúpil k nej a plačlivo jej povedal: "Mama, on si sadol, on tu chce zostať". Epizódka všetkých rozveselila. Chlapec mal iné plány. Nebolo to osobné, len mal inú predstavu o svojom večernom programe. Tak je to aj so slovom spásy. Možno máme iné predstavy o živote, ale slovo chce u nás zostať a zmeniť nám priority. Slovo v našom srdci nemá byť iba epizódou, pre ktorú je charakteristické zabúdanie. Slovo oživuje, slovo živí a prežije v nás všetky, aj tie najťažšie situácie.

POSLANIE LÁSKY

 

 

         Žijeme v období veľkých klimatických zmien. Odborníci dvíhajú varovný prst a upozorňujú nás na zvýšenie teploty ovzdušia o niekoľko stupňov. V tejto súvislosti ma zaujal príklad Španielska. V televíznych správach poukázali na juh Španielska, ktorý je už teraz vyprahnutý. Čo sa bude diať, keď sa ešte teploty zvýšia? Španieli prišli s riešením. Použili drony, ktoré mali na sebe naložené kapsule so semenami rôznych rastlín a drevín. Drony tieto kapsule vypustia na suché miesta. Sú totiž obalené tak, aby ich vtáctvo ani zver nezničili. Mali by to byť semená, z ktorých vyrastú také dreviny a stromy, ktoré veľké teplo vydržia. Je celkom možné, že oblasť sucha sa zmení na oblasť kvitnúcej vegetácie.

         Súčasný svet je akoby vyprahnutý a poznačený covidovou atmosférou. Je vyprahnutý nielen po stránke klimatickej, ale aj po stránke ľudskej. Ľudia znovu  potrebujú zasiať do srdca niečo výživné, niečo, čo zarodí. Niečo, čo umožní prekonať sucho, a to nie krátkodobo, ale natrvalo. Znovu budeme aktivovať drobné semienka lásky, ktorá sa javí ako zdroj duchovnej obnovy. Na tomto sa zhodli Pán Ježiš a zákonník vo vzájomnom rozhovore. Ich dialóg zachytil sv. Marek vo svojom evanjeliu. (Mk 12, 28 – 34) Zhodli sa na tom, že „milovať Boha a človeka je viac ako všetko ostatné.“ O akej láske teda hovoríme?

 1.) O láske obdivujúcej

Podklad Božieho slova pre túto myšlienku nájdeme v evanjeliu, a to v situácii, v ktorej Ježišovi poslucháči nahlas vyjadrujú svoj obdiv Ježišovým slovám pre ich múdrosť. „Oni sa divili a hovorili: "Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc? (Mt 13, 54)

         Človek sa pýta: „Odkiaľ je múdrosť, krása a harmónia tohto sveta? Obdivujúca láska ide do hĺbky. Nezostane iba pri pohľade na krásu a ušľachtilosť hôr; nezastane v laboratóriách, v ktorých sa rodia zárodky posunu vo vedách a následne pomáhajú človeku; nezastane v kanceláriách projektantov a architektov. Ide hlbšie. Pýta sa: „Odkiaľ to všetko pramení?“ Odkiaľ sa objavila takáto dokonalosť nášho sveta? V hĺbke tejto otázky môžeme objaviť jasné obrysy Boha. V tejto oblasti človek začína žasnúť a obdivovať krásu a dokonalosť ľudského stvorenia.

 2.) Láska, ktorá premieňa

V ľudskom spoločenstve zohrávajú dôležitú úlohu zákonodarcovia. Ich úlohou je tvoriť zákony, ktoré menia situáciu človeka. Napríklad zákony, ktoré sťažujú cestu k nejakému zlu alebo naopak, uľahčujú na dosiahnutie nejakého dobra. Nemajú však potenciál, aby dokonalo vnútorne zmenili človeka. Existuje iba jeden zákon, ktorý toto dokáže. Je to zákon lásky. Iba on dokáže zmeniť človeka k lepšiemu. Tento zákon je už daný a je aj navonok viditeľný. Pohľad na Kalváriu a na Ježišovo umučené telo je najväčším prejavom tejto lásky. Nezriedka sa stáva, že pedagógovia udelia žiakom písomný trest. Väčšinou sa v ňom objavuje formulácia: „Nebudem robiť to a to....“ Ide o reakciu na to, čo žiak vyparatil. Podľa miery previnenia sa udelí počet opakovaní písomnou formou.

Istý pedagóg sa o tom zmienil a povedal, že tieto formulácie vynecháva a namiesto toho káže žiakom napísať: „Chcem byť lepším človekom.“

Ak si budeme opakovať tento výrok a doplníme na úvod slovo „Bože“, stane sa z toho modlitba: „Bože, chcem byť lepším človekom.“

         Ide o modlitbu, ktorá zaklope na dvere Božieho milosrdenstva môže vyprosiť hlbokú vnútornú zmenu.

3.) Láska, ktorá vedie k nasledovaniu

Biblický podklad pre túto formu lásku nájdeme v evanjeliu. Pán Ježiš veľakrát oslovil ľudí s požiadavkou: „Poď za mnou!“ Istý kňaz spomína na to, ako sa zrodilo jeho povolanie. V čase, keď bol mladý študent, stredoškolák, navštívil s rodičmi kňaza, ktorý už bol v stareckom veku. Kňazov bolo málo, preto ešte stále slúžil a spravoval kostol. V rozhovore sa vyjadril takto: „Keď skončím službu ja a pôjdem do dôchodku, kostol sa zatvorí. A ktovie, či ho ešte niekto otvorí...“  Mladý študent pozorne počúval a skrslo v ňom rozhodnutie – budem to ja, ja ho otvorím. A naozaj, stal sa kňazom. Jeho povolanie ešte pár rokov zrelo. Napokon predsa vyštudoval a bol vysvätený za kňaza.

         Toto je konkrétny príklad lásky, ktorá nabáda k nasledovaniu. Koľko podobných výziev nielen vo sfére kňazstva zažijeme? Všímajme si ich! Neobchádzajme ich len tak! Obsahujú zárodky možností nasledovania Lásky. Tej Lásky, ktorá vykúpila všetkých ľudí a stále ich vedie na ceste k dokonalosti.

 

Svedectvo viery

     Mnohí ľudia sa dnes sťažujú na svoje pracovné podmienky. Hovoria, že ich povinnosti sa spevňujú takým spôsobom, že nie je im dožičené ani to, aby si vykonali základnú hygienu! Iní hovoria, že si nemôžu dovoliť zobrať osobné voľno, aj dovolenka je diskutabilná. Dôvod spočíva v tom, že nemajú náhradu. Niežeby boli nenahraditeľní, ale zamestnávateľ ďalšie sily neprijme a tak kmeňovým zamestnancom robota pribúda, ocenenie však nie. 

    V divadlách evidujú pojem-alternácia. Divadelný kolektív naštuduje nejaké predstavenie a to tak, že niektoré roly si naštudujú dvaja herci. Keď ochorie jeden, druhý, rovnako pripravený, preberie jeho úlohu. Divák, čo sa týka kvality stvárnenia postavy, ani nezbadá rozdiel. Dielo je naštudované na profesionálnej úrovni. 

    Evanjelium hovorí o tom, ako si Ježiš vyvolil Dvanástich /Lk 6,12-19/. Sú nenahraditeľní. Nemajú alternáciu. Božie slovo síce spomína "veľký zástup jeho učeníkov", ale tí nemajú taký silný mandát a status ako majú práve Dvanásti. Ostatní pravdepodobne alternovali, dopĺňali sa , pričom vznikali rôzne kombinácie pri ohlasovaní evanjelia. Pozícia Dvanástich je nezmeniteľná do konca čias. 

    Boh to tak chce. Mnohí kresťania už pochopili, že v dnešnej dobe niet miesta pre alternáciu. Vytriezveli z názoru, že ak oni nerobia niečo správne ako kresťania, sú tu iní, ktorí potiahnu za nich. Ešte stále sa niektorí domnievajú, že sa zaobídu bez konkrétneho svedectva viery, lebo masa ,dav, zástup ich absenciu zacelí. 

    Dnes sa nedá spoliehať na čísla, štatistiky, hromadné liturgické podujatia. Viacerí kresťania hovoria, že majú pocit, že sú osamotení v svedectve života, hoci pokrstených okolo nich je relatívne dosť, no tí sa utiahnu a mlčia. Tešia sa z toho, že niekto konkrétny ich úlohu úspešne alternuje. Teraz dozrel čas pre exkluzívne svedectvo viery, bez možnosti alternácie. 

Slovo do manželstva

 

         Prednedávnom vysielala televízia krátky šot, ktorý sa zaoberal prípravou pilotov. Kdesi na Slovensku zostrojili simulátor, t. j. stroj, v ktorom sa pilot cíti tak, akoby bol v lietadle. V kabíne si môže simulovať rôzne situácie, ktoré ho môžu stretnúť počas letu. A tak môže letieť napr. v búrke, v snehu, vo vetre alebo si môže naprogramovať oblačnosť rôzneho stupňa. Skúša si, ako sa má správať v tom-ktorom počasí. V simulátore precvičuje štart, ale aj pristávanie. Učí sa manévrovať v rôznych neoptimálnych situáciách, ktoré môžu počas letu nastať. Táto činnosť je užitočná pre každého pilota, nielen pre začiatočníka.

         Keby tak existoval simulátor, ktorý by vlastnili začínajúci manželia! Mohli by nasimulovať všetky dramatické situácie, ktoré sa v manželstve skôr či neskôr dostavia. Môžu mať podobu oblačnosti v zamračených tvárach alebo uplakaných daždivých očí, neprajností pripomínajúce vietor, ale aj slnka, radostného pristátia v atmosfére odpúšťania. V skutočnosti však takýto stroj neexistuje a ani aj nebude. To, na čo sa spoliehajú manželia žijúci v sviatostnom živote sú: Božia prozreteľnosť a pomoc.

1.)             Pred niekoľkými dňami som sa oboznámil s výrazom, ktorý sa používa v oblasti psychológie. Je to slovo „flow“. Môžeme ho preložiť ako: „situáciu človeka, ktorý je ponorený, pohrúžený do nejakej činnosti, a to takej, ktorá mu môže priniesť nielen pôžitok, ale aj úžitok“. Pre manželov je „flow“ ponorením sa do atmosféry Božej milosti. Tá sa získava najmä pri návšteve kostola, čo sa týka účasti na sv. omši, vo sviatostiach a v modlitbe. Manželia, ktorí sú celý život v tejto atmosfére milosti ponorení, sa stávajú svedectvom viery v tomto svete.

Nový omšový misál, ktorý nadobudne platnosť od nového kalendárneho roka, obsahuje niekoľko formúl zakončenia sv. omše. Napr.: „Choďte v pokoji!“ alebo: „Choďte v mene Božom! Alebo: „Choďte v pokoji a oslavujte Pána svojím životom!“. Toto zvolanie možno s radosťou odporúčať a aplikovať na situáciu novomanželom. Odporúča sa im, aby pohrúžení do Božieho tajomstva oslavovali celý život Všemohúceho Boha pred oltárom ktorého si sľubovali vernosť a lásku.

2.)             Situácia „flow“ je vtedy prospešná pre človeka, ak sa deje na rozhraní rutiny a novej výzvy. V jednom bode sa stretávajú dve zložky – skúsenostná, prežitá a nová, ešte nezmapovaná. Žiadne manželstvo sa nevyhne rutine, no v rutine je mnoho prežitého, čo nie je na zahodenie, ale zároveň manželia hľadajú nové výzvy, horizonty, priority. Tie sú primerané veku, telesnej i duševnej kondícii a konkrétnej situácii.

Na toto miesto našej úvahy môžeme aplikovať biblický príbeh Marty a Márie. (Lk 10, 38 – 42) Jedna obsluhovala a druhá počúvala Pána Ježiša. Na rozhraní rutiny a novej výzvy sa v manželstve očakáva toto: slúžiť, obetovať sa pre blížneho, ale nezanedbať komunikáciu s Bohom. Nenechať sa pohltiť čímkoľvek pozemským ako Marta na úkor miesta pri Bohu. Keď sa manželia dostanú na rozhranie rutiny a novej výzvy, Boh im ukáže obnovený cieľ, cestu k nemu a aj dostatok síl na absolvovanie tejto cesty.

3.)             „Flow“ môže obsahovať aj negatívny prvok. Ten spočíva v tom, že sa manželia nechávajú unášať falošnými predstavami a odstredivými silami. Môže sa to prejaviť aj takým spôsobom, že sa z ich života vytratí pojem reality.

V bežnej komunikácii občas použijeme výraz: „nechal som sa uniesť“. Znamená to, že sme nespracovali svoje emócie a že sme v niektorej činnosti zašli do extrému. Namiesto toho treba uvažovať o tom, či dokážem niesť zodpovednosť. Človek, ktorý sa často necháva niečím uniesť, obyčajne neunesie zodpovednosť za to, čo mu Boh zveril. Zisťujeme, aká je dôležitá čnosť miernosti v užívaní dobier tohto sveta. Človek, ktorý ju pestuje, dokáže byť zodpovedný nielen za veci materiálne, ale aj za atmosféru v rodine. Niesť zodpovednosť znamená prijať navždy osudy svojich blízkych a ich život. Zodpovedný človek nie je ľahostajný a ani prieberčivý vo vzťahu ku svojim najbližším. To, čo prijal ako posvätné pred Bohom, si chce zachovať po celý život.

Manželia na začiatku svojej cesty nevedia nič o svojom budúcom živote. Môžu však počítať s Bohom, ktorý je večný. On počíta s nimi. Nepočíta ich len matematicky, ale neustále im bude preukazovať svoju prajnosť ak sa budú k nemu vinúť vo všetkých životných situáciách.

Boj o Božie kráľovstvo

        Pri hokeji sa tvrdo bojuje o puk. Hráči sa svojimi hokejkami snažia puk za každú cenu vydolovať zo súperovej moci. Neraz sa stane, že hráč leží na ľade, puk je pod ním a ostatní sa usilujú, aby ho spod tela hráča vydolovali. Takáto "mela" trvá dovtedy, kým rozhodca nestratí puk z dohľadu a neodpíska prerušenie hry. 

        O Božie kráľovstvo treba bojovať. Sám Ježiš hovorí, že sa ho: "násilníci zmocňujú." /Mt 11,11-12/ Paradoxne pôsobí fakt, že tie skutočnosti, ktoré majú Božie kráľovstvo vyjadrovať, reprezentovať, sú nenápadné, bezbranné a akési málo hodnotné. Zdá sa, akoby sa Božie kráľovstvo stratilo z dohľadu a nadobudlo status nepovšimnutého. Veď, čo iné môže predstavovať horčičné zrnko alebo kvas?!/Lk 13,18-21/ 

    Ide o niečo, čo sa stratí, zmizne z dohľadu a mnohí povedia, že je koniec hry o Božie kráľovstvo. Nezabudnime však na to, čo Pán zdôrazňuje. Podčiarkuje, že zrnko sa časom rozrastie a kvas prekvasí celé cesto. Ak máme pocit, že sa Božie kráľovstvo vytratilo, že ho materiálne skutočnosti života na chvíľu pridusili, tak potom sa ho snažme zviditeľniť na svojom živote. Povedzme svojim blízkym, že to, čo vidia a hodnotia ako dobré vo svojom okolí, aj keď je to nepatrné, úzko súvisí s Božím kráľovstvom. A z to, čo vidíme okolo seba, je stále dosť takého, aby sme povedali, že: "Božie kráľovstvo je medzi nami."/Lk 17,22/

Stavba chrámu

       Každý kostol má svoje narodeniny - výročie jeho posviacky, konsekrácie. Dokonca aj chrámy, ktoré tento dátum presne nepoznajú, majú spoločné slávenie, a to na sviatok tých kostolov, ktorých dátum posviacky nie je známy.                            Kedykoľvek si chceli ľudia postaviť chrám, použili dary prírody - kameň a drevo. Neskoršie začali používať železo a sklo. Odvtedy  tieto materiály  vhodne kombinujú a dopĺňajú. Kostol má teda tri fázy:

1.)prípravu materiálu, 

2.)opracovanie materiálu,

3.)sprístupnenie priestorov a ponuku slávnostného deja. 

    Sv. Augustín napísal: "Čo teda vidíme v hmotnej rovine na budove, to sa má duchovne diať v mysli. Čo sa tu dokonale podarilo z kameňa a dreva, má sa s pomocou Božej milosti podariť vo vašom tele." (Liturgia hodín IV, s.1706)                         Materiálom je konkrétny život a naša komunikácia s Bohom. Opracovanie materiálu súvisí s naším úsilím na budovaní čností a samotný dej má do činenia s posvätnými úkonmi, ktoré sa v interiéroch konajú a človeka posväcujú.              Náš život má byť určitým výrazom tajomstva kostola. To, čo vidím na kostole a v jeho vnútri, sa má odohrávať v srdci veriaceho človeka.

Povolanie

 

            V istých životných situáciách konštatujeme, že nie každý je súci pre nejakú činnosť. Ak chce niekto zveriť svoje deti niekomu, kým pôjde nakúpiť alebo niečo vybaviť, nie každý je na to vhodný. Každý si vyberie osvedčeného a známeho človeka. Takisto platí, že nie každému sme ochotní zveriť stráženie nášho majetku.

            Vždy, keď sa hovorí o misiách, o misijnom poslaní Cirkvi, konštatujeme, že nie každý je vhodný pre túto službu. Ide o službu povolania, ktoré je náročné a vyžaduje silnú osobnosť. Ako to prebieha v procese povolania pre nejakú službu v Cirkvi alebo aj pre vieru vo všeobecnosti? Ako príklad nám môže poslúžiť situácia, ktorá sa vyvinula okolo slepca Bartimeja (Mk 10, 46 – 52).

 1.) Akcia vychádza zo strany Boha

V úryvku evanjelia čítame, že Ježiš je ten, ktorý začal iniciatívu, lebo povedal: „Zavolajte ho!“ On začína vždy. On je vždy na začiatku diela povolania. On je ten, ktorý čaká na reakciu na svoje volanie. Niektorí volaní reagujú pozitívne, a to hneď – tak, ako Bartimej. On vstal a pohol sa smerom k Ježišovi.

            Na Božie volanie existuje aj negatívna odpoveď. Môže mať podobu týchto slov: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?“ (Jn 6, 60 – 71)

Ježiš čaká na našu kladnú odozvu, ale rešpektuje aj tú negatívnu. To, čo je medzi tým, neuznáva. Odmieta vajatanie a hľadanie tzv. neutrálneho riešenia. To reprezentuje človek, ktorý po Božom pozvaní povedal: „Dovoľ, aby som najprv pochoval svojho otca.“ Ježiš na to hovorí: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych.“  (Mt 8, 21 – 22)

            Dnešná doba zvlášť potrebuje ľudí s jasným presvedčením a so schopnosťou svoje presvedčenie a povolanie obhájiť pred celým svetom.

 2.) Boh oslovuje človeka prostredníctvom iného človeka

Mohol sa o tom presvedčiť Bartimej, lebo niektorí zo zástupu mu doručili Ježišovo pozvanie slovami: „Vstaň, volá ťa.“

            V bežnej praxi života sa stretávame s ľuďmi, ktorí nám niečo doručia. Napríklad list alebo balíkovú zásielku. V ich práci nemusí byť nijaké citové rozpoloženie. Jednoducho prídu, odovzdajú tovar, vyžiadajú si potvrdenie o prijatí zásielky a odchádzajú. Sú to doručovatelia.

Inak tomu je pri doručení Božieho pozvania. Tam figurujú ľudia, ktorí doručia adresátovi správu, že ho Boh volá, ale zároveň vložia do tejto činnosti aj to svoje – osobné. Tak, ako to počul Bartimej: „Neboj sa!“ Takže celá doručená správa znie takto: „Neboj sa, vstaň, volá ťa!“ Ľudia, ktorí tvoria medzičlánok medzi Bohom a konkrétnym človekom, vložia do svojej služby aj svoje presvedčenie viery alebo povolania. Takto má byť vždy. V Cirkvi nie sme len technickí odovzdávatelia hodnôt, ale sme takí, ktorí robia všetko preto, aby presvedčili adresáta, že prijať Pánovu výzvu sa oplatí. Pri tejto činnosti odovzdávame aj svoje presvedčenie viery. Poúča nás o tom sv. Pavol, ktorý v Liste Rimanom píše: „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom...“ (Rim 7, 18 – 25)

3.) Na záver akcie Božieho volania sa očakáva reakcia kandidáta

Aká má byť? Taká, ako ju predstavil Bartimej. Svätopisec napísal, že slepec odhodil plášť a pristúpil k Ježišovi. Ide o veľké gesto. Zahodenie plášťa znamená odhodenie starého spôsobu života. Znamená definitívnu rozlúčku s predchádzajúcim životom v otroctve zlozvyku a hriechu. Božie volanie robí z kandidáta nového človeka. Za Ježišom má vykročiť obnovený človek, ktorý zmenil svoj odev a obliekol sa do „výzbroje svetla“ „Noc pokročila a deň sa priblížil. Vyzlečme teda skutky tmy a oblečme si výzbroj svetla. (Rim 13, 12)

Plášť starého života sa nehodí do služby odovzdávania viery.

 

Evanjelium ako lahodná hudba

 

 

         Pred nejakým časom vystupoval v našej televízii známy český muzikant, spevák, p. Jarek Nohavica. Mnohí poznajú jeho piesne a počúvajú ich dlhé roky. Tento spevák povedal zaujímavú myšlienku. Podľa neho je vtedy hudba dobrá, keď:

1.) sa dobre počúva – človek si len tak sadne, privrie oči a ponorí sa do hĺbky podmanivých tónov. Vtedy pôsobí dojmom, akoby nevidel, iba počúval a nechal plynúť lahodné tóny do svojej duše.

2.) nabáda človeka do spevu – istým spôsobom ako keby sama otvorila jeho ústa a podnietila ho vydať hlas a spievať.

3.)  povzbudzuje človeka, aby vstal a začal tancovať

 

Ježiš Kristus nám predstavil tú najlahodnejšiu duchovnú melódiu

bez akýchkoľvek falošných tónov a tá sa skoncentrovala v evanjeliu. Pritom sa postaral o to, aby sa dostala k uchu poslucháča, o čom sa presvedčil aj slepý Bartimej. (Mk 10, 46 – 52) Ako a na základe čoho?

 1.)  Ježiš Kristus ponúka svoje slovo ako hudbu na počúvanie

Predstavme si Bartimeja ako sedí pri ceste a počuje, že okolo neho ide „veľký zástup“. Uprostred tohto hluku a vravy vníma iba Ježiša. Ukázal, aké je podnetné, keď si človek sadne, vyselektuje všetky zvuky a započúva sa iba do Božieho slova.

Dnes nám táto ochota chýba. Súčasná generácia je neposedná, netrpezlivá, nervózna a má rozptýlenú pozornosť. V takomto rozpoložení sa nedokáže započúvať do lahodných a hlavne liečivých tónov evanjelia. No vždy má možnosť naučiť sa  prisadnúť si k Ježišovým nohám a vyčleniť si čas na jeho slovo.

2.) Ježišova náuka pôsobí ako hudba do spevu

Slepec Bartimej, čítame v evanjeliu, dokázal prekričať celý zástup. Môžeme povedať, že sa  prekričal a prevolal k Ježišovi. Napriek tomu, že sa ho zástup snažil umlčať. Ľudia mu výrazným spôsobom dávali najavo, že si neprajú počúvať jeho krik. Aj napriek tomu jeho volanie preniklo k Ježišovi.

         Bohuvďaka, aj dnes žijú obdivuhodní ľudia, ktorí volajú, ktorí zvyšujú hlas, keď vidia okolo seba neprávosť a poukážu na ňu. Robia to aj za tú cenu, že sú akoby v menšine, že sú obklopení takými, ktorí mlčia, aj keď vedia, kde je spravodlivosť a takými, ktorí im oponujú a vytvárajú negatívnu verejnú mienku.

         Dnešná doba, aj každá iná, nepotrebuje zastretý a šepkajúci hlas, ale taký, ktorý sa bude dovolávať Božej pravdy pre tento svet.

 3.) Pán Ježiš nám predstavuje svoju náuku ako hudbu, ktorá nabáda človeka, aby vstal a tancoval, teda vykročil.

Bartimej vstal, píše evanjelium, zahodil plášť a vykročil k Ježišovi. Po svojom uzdravení ho nasledoval.

         Pán Ježiš chce, aby jeho nasledovníci vstali, zahodili starý šat života v hriechu, a tak pristúpili k nemu.

         Predstavme si, že si obzeráme svoj šatník. Pri pohľade do jeho útrob konštatujeme, že to a to si už neoblečieme. Povieme: „Toto si už neoblečiem, lebo to vyšlo z módy alebo je to tesné.“ Človek, ktorý ide za Kristom, má odhodiť šat hriechu a pritom rozhodne prehlásiť: „Toto si už neoblečiem!“ Urobí tak preto, aby vyhovel požiadavke Pána Ježiša, že: „nové víno treba dať do nových mechov.“
(Mt 9, 14 – 17)

         Božie slovo na nás pôsobí ako lahodná hudba. Z ľudského hľadiska treba urobiť všetko preto, aby sme mali otvorené srdce a chceli ho vystaviť pôsobeniu milosti, ktorú Božie slovo obsahuje. Dnešná doba zvlášť potrebuje ľudí, ktorí sa sýtia týmto pokrmom. Nielen pre svoju osobnú potrebu, ale aj pre pomoc tým,
ktorí prežívajú núdzu vo svojom živote.

Nech hriech nevládne vo vašom smrteľnom tele

     Predstavme si situáciu, kedy nás niekde vítajú ako hostí. Vítanie má na starosti konkrétny človek, ktorý sa nám prihovorí slovami: "Cíťte sa tu ako doma!". Samozrejme, že to málokto chápe doslovne. Nikto z normálnych ľudí sa na návšteve nespráva ako doma. Za touto zdvorilostnou frázou sa skrýva úctivosť, srdečnosť a vrúcnosť prijatia. 

    Sv. Pavol píše list do Ríma a tamojších veriacich upozorňuje slovami: "Bratia, nech nevládne hriech  vo vašom smrteľnom tele..."/Rim 6,12/.

    Ide mu o to, aby sa hriech "necítil" v našom živote ako doma. Aby sme si zvykli na celoživotný zápas s hriechom, čo je náš údel. Prečo je to tak? 

1.,Lebo hriech ako najväčšie zlo má tendenciu v človekovi zapustiť korene, zahniezdiť sa, nadobudnúť zázemie, urobiť si maximálne pohodlie a získať nekontrolovanú voľnosť. Bolo by to zlé, keby sa hriech stal našim "spoludomácim". 

2.,Lebo dlhodobý stav hriechu negatívne ovplyvňuje myslenie a počínanie človeka. A to až do takej miery, že sa celkové správanie človeka stáva scestným a výlučne protievanjeliovým. 

3.,Lebo hriech je najväčšou prekážkou duchovného napredovania na ceste spásy. Človek, ktorý má záujem napredovať, si musí robiť v živote poriadok a zbavovať sa zbytočnej a škodlivej záťaže. Všetci sme slabí a hrešíme, ale máme urobiť maximum preto, aby si hriech  u nás nezískal trvalé bydlisko. Úctivé a srdečné privítanie hriechu sa vždy obráti proti nám.

Dobré miesto

        V bežnej komunikácii medzi ľuďmi sa občas objaví výraz: "dobré miesto". Ak sa povie, že  niekto má dobré miesto, myslí sa najmä na jeho nadštandardné pracovné zázemie a tým aj finančné zabezpečenie. Dobré miesto môžeme však mať aj v kine, alebo na nejakom športovom či inom spoločenskom podujatí. 

    Evanjelista zachytil zaujímavú situáciu, keď ponúkol komunikáciu Pána Ježiša s bratmi Zebedejovcami, Jakubom a Jánom. Tí oslovili svojho Učiteľa so zvláštnou požiadavkou: "Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici" /Mk 10,35-36/. 

    Mnohí, ktorí to počuli, si možno mysleli, že majú záujem o nejaké dobré miesta už na tomto svete. Na mieste je otázka: Čo možno považovať za dobré miesto v Ježišovej blízkosti? 1.,Pokora. 

Ježiš to vysvetľuje takto:"...kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vašim služobníkom...lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale, aby slúžil...". Výrazom pokory napr. pri nejakom úspechu je povedať: dokázal som to s Božou pomocou, alebo som len súčasťou dobrého tímu, prípadne - mal som aj šťastie, atď. Pri akejkoľvek vydarenej činnosti, môžeme zvoliť takúto rétoriku alebo povedané rečou Svätého písma: "Sme len neužitoční sluhovia". 

2.,Prijatie jeho slova, ktoré má mať dominantné miesto v našom živote. 

Sv. opát Maxim Vyznávač píše:" Pod nijakou mericou nijako nemožno udržať slovo, ktoré je najradšej  na samom vrchole  ako najväčšia ozdoba Cirkvi" /Liturgia hodín IV,s.354/. Toto Slovo, ktoré je ozdobou a hybnou silou Cirkvi, by malo vyčnievať nad všetky iné slová, ktorými sme počas dňa zaplavovaní z médií alebo z komunikácie s ľuďmi. Božie slovo by nemalo mať konkurenciu, čo sa týka hľadania dobrej cesty. 

3.,S Bohom máme mať ambíciu dosiahnuť veľké veci. 

Sv. Pavol sa nechal počuť, že Boh je ten, ktorý:"...oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet" /Rim 4, 16-18/. A toto je dôsledok dôvery Bohu. Týka sa praotca Abraháma, ktorý:"...proti nádeji v nádeji uveril..". Ten, kto uverí, neoľutuje svoje rozhodnutie Bohu dôverovať. S Bohom dosiahneme tú najväčšiu vec-spásu. Možno nie tie najlepšie miesta pri užívaní dobier tohto sveta, ale určite pri hostine v jeho kráľovstve.

Znamenie kríža

    Evanjelista Lukáš nám prináša Ježišovu kritiku na adresu jeho súčasníkov. Konkrétne hovorí: "Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane..."
/Lk 11,29/. 

    Pri úvahe na túto tému mi prišlo na myseľ, že každý jeden
z nás si možno denne vytvára znamenia. V dosahu očí a rúk si nechávame rôzne predmety, aby nás upozornili, že máme niečo dôležité urobiť. Sú to papieriky s poznámkami, prípadne iné materiálne veci, ktoré upriamujú našu pozornosť
na niektoré činnosti. Sú to naše znamenia.
    Okolo sebe vídavame znamenia kríža. V aute, na stene,
na krku nosia ľudia krížiky či iné vyobrazenia Ježiša Krista.         Kiežby boli pre nich nielen okrasou, či výstrelkom módy, ale aby slúžili ako znamenie Lásky. Tej Lásky, ktorá premohla zlo. A tiež znamením, že v sile tej istej Lásky vytrvajú v dobrom
a zdolajú každé zlo.

Potrpieť si a pretrpieť

    Predstavme si význam dvoch slov: potrpieť/si/ a pretrpieť. Väčšinou je to tak, že si potrpíme na vonkajšie veci: oblečenie, vizáž, okolie domu atď. 

    Pretrpieť znamená prežiť krušnú situáciu a ešte k tomu povedať: "Bohu vďaka!". Pretrpieť treba najmä ťažké vnútorné boje a zápasy. Málokto o nich vie. Možno iba zopár zasvätených, ktorým sa zdôveríme. 

    Pán Ježiš kritizuje svojich súčasníkov za to, že si potrpia na vonkajšie t. j. viditeľné skutočnosti /Lk 11, 37-41/. A dodáva: "Hlupáci, či ten, čo stvoril vonkajšok, nestvoril aj vnútro?"

    Starať sa treba najmä o vnútro a na tom si potrpieť. No nemožno ignorovať ani to vonkajšie. Vnútro i vonkajšok majú byť v rovnováhe. Na jednom i druhom si treba potrpieť, aj keby sme za to museli niečo vytrpieť.

Myšlienka dňa - Pevné väzby s Kristom

    Občas sme vyzvaní lekárom, aby sme odovzdali vzorku krvi. Dôvodom je zistiť, či je v organizme všetko v poriadku. Postup poznáme. Vyhrnieme si rukáv, pocvičíme rukou a natiahneme ruku v predlaktí. Zdravotník najprv hmatom zisťuje, kde sa nachádza žila, lebo nie u každého je rovnako viditeľná. Žila musí vystúpiť, musí byť zjavná vizuálne aj na dotyk. 

    Pred nedávnom som sa zhodol v rozhovore s istou paňou, že dnes je byť kresťanom ťažké a zároveň ľahké. Ťažké preto, lebo svet sa snaží pohlcovať všetky snaženia, ktoré majú visačku evanjelia a Cirkvi. 

    Na druhej strane je dnes tak ľahké vyčleniť sa z davu, ktorý bez úvahy prijíma všetko, čo sa ponúka v záujme demokracie a tzv. ľudských práv. Pod striešku tejto agendy, najmä z EÚ, sa zmestí všeličo. 

    Je jasné, že viac ako inokedy treba zostať na pôde evanjelia a stať sa "vystupujúcou žilou". Tá je síce zraniteľná, ale aj plná živín svedectva. 

    Pán Ježiš vyčíta farizejom, že:"...vzali kľúč poznania....sami nevošli a tým, čo chceli vojsť, zabránili" /Lk 11,53/. Mali príležitosť privítať Mesiáša v osobe Ježiša z Nazareta. Neprijali ho a bránili v tom aj obyčajným ľuďom. 

    Aj dnes máme vhodnú príležitosť poskytnúť kľúč poznania
a to tým, že vernejšie zakotvíme v učení evanjelia. Nebudeme pretrhávať putá s ním, ale budeme budovať pevnejšie väzby.

Myšlienka dňa (nedeľná) - Boh vidí úmysly srdca

    Niektorí ľudia komentujú svoje správanie takto: "Ani neviem, čo to do mňa vošlo". Takáto reakcia vzniká po tom, čo niekto poriadne popustil uzdu svojmu hnevu. Keď ten vyprchá,  potom je na mieste takéto viac či menej pravdivé zdôvodnenie svojho konania. 

    Platí, že človek by sa mal kontrolovať vždy. Naozaj, je veľmi dôležité, čo do človeka vojde a čo do svojho vnútra pustíme. Starozákonný svätopisec hovorí: "Modlil som sa a bol mi daný rozum, prosil som a vošiel do mňa duch múdrosti" / Múd 7,7/. 

    Pozadu nezostáva ani autor Listu Hebrejom, kde čítame:
"Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč, preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca" /Hebr 4,12/. 

    Oba citáty hovoria o veľkej hĺbke vnútra človeka a o tom, že nikto z nás nemá útroby srdca ukryté tak, že by ich Boh nenašiel. Tieto úryvky z nedeľných čítaní nech nás povzbudia, aby sme svoje vnútro otvárali najmä pre potreby modlitby a Božieho slova. 

Myšlienka dňa - O bremenách

     Život nás učí, že niektoré skutočnosti sa musia niesť. Niekedy sa stáva, že na adresu istého človeka povieme: "Aha, ako sa nesie!". Podľa nás ten človek, o ktorom je reč, kráča a pohybuje sa nezdravo sebavedome. 

    Sme vďační istým ľuďom, že nás kedysi naučili, ako sa nesie nejaký predmet. Dodnes viem, ako sa nesie vrece cementu, či nejaké dlhé železo a ako sa dáva na plece nejaký balík či  iný materiál. Treba na to spôsob, lebo to nie je jednoduché. 

    Pán Ježiš vyčíta zákonníkom toto: "Aj vám, zákonníkom, beda! Lebo zaťažujete ľudí bremenami, ktoré nemožno uniesť, ale sami sa tých bremien ani jediným prstom nedotknete" /Lk 11,46/. 

    Musíme sa naučiť vďačnosti aj za to, že stretávame ľudí, ktorí nás učia niesť bremeno života. Robia to nevtieravým a šetrným spôsobom, bez toho, žeby na seba upozornili ako na hrdinov. 

    Pri pohľade na nich si povieme: "Aha, ako sa nesie/bremeno a kríž života!" Snažme sa aj my svojím štýlom života ponúknuť blížnym zdravú a účinnú lekciu pri nesení svojich ťažkostí každodenného života.

NÁVRATY

 

         Niektorí ľudia sa vracajú na miesta, ktoré kedysi opustili. Nerobia to iba v mysli, ale skutočne, reálne, fyzicky. Majú na to rôzne dôvody. Niekedy je to nostalgia za starými časmi a miestami, inokedy potreba, ktorá spočíva v riešení rodinných povinností alebo iný, viac či menej vážny dôvod. Sú to návraty krátkodobé, ale niekedy aj také, ktoré pretrvajú do konca života. Jednoducho, niekto nedokáže starnúť a zomrieť mimo svojho rodiska alebo miesta, kde prežil roky svojho detstva i dospievania.

         Keď si zoberieme do rúk Sv. písmo, nájdeme tam viaceré variácie na tému návratov. Pristavme sa hneď pri Markovmu evanjeliu a zdôraznime v ňom rozhovor Ježiša s bohatým mladíkom. Výsledkom tohto rozhovoru je skutočnosť, že mladý muž zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo nebol schopný zrieknuť sa svojho veľkého majetku (Mk 10, 17 – 30) Tak veľmi si prajeme, aby sa vrátil. Nevieme, či tak urobil. Vieme však, že pre jeho duchovné dobro by bolo lepšie, keby sa k Ježišovi vrátil a splnil jeho kritériá.

         V tom istom úryvku je reakcia apoštola Petra, ktorý konštatuje: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ Ako je dobre, že Peter sa už k rybárčeniu nevrátil. Ak by to urobil, Cirkvi by chýbal jeden z najväčších pilierov Cirkvi v histórii. Niekedy je lepšie vrátiť sa,  inokedy zasa opačne. Sv. písmo ďalej spomína situácie, podľa ktorých sa ľudia vracajú.

1.) Niekto sa vracia, aby urobil vo svojom prostredí poriadok – Pán vinice (Mt 21, 33 – 6)

2.) Niekto sa vrátil, lebo si urobil poriadok vo svojom živote, vo svojom vnútri – Márnotratný syn  (Lk 15, 11 – 32)

3.) Návrat niekoho, kto chce iba parazitovať na dobrom diele iných – nečistý duch (Lk 11, 15 – 26)

 1.) Návrat kvôli zabezpečeniu poriadku

Častým motívom niektorých dobrodružných a akčných filmov je téma, podľa ktorej sa hlavný hrdina vracia domov, aby vykonal úkon pomsty a vyrovnal účty.

Pán vinice sa tiež vracia z ciest domov, aby vyúčtoval s najatými robotníkmi. Prichádza, aby nastolil nie pomstu, ale úkon spravodlivosti a dal každému to, čo si zaslúži.

Existuje iniciatíva, ktorá má názov: Poobzeraj sa okolo seba. Týka sa životného prostredia a odporúčaniu vyzbierať okolo seba neporiadok, ktorý narobili ľudia. V týchto dňoch prišiel podnet od mladých z našej diecézy, aby sa zapojili do kampane s názvom: RE246 renew. Má za cieľ spoločnými silami vyzbierať z prírody 246 vriec odpadu. Kto by mal záujem prihlásiť, nájde to na našej webovej stránke. Každý, kto sa poobzerá okolo seba, objaví dosť neporiadku a každý rozumný človek si urobí poriadok.

Platí to aj v duchovnom slova zmysle. Niekedy je potrebné vrátiť sa do minulosti a prejsť aj súčasnosť a všimnúť si, či si nepotrebujeme dať do poriadku vzťahy. Tie mohli byť narušené aj naším pričinením. Náprava uviazla na bode mrazu a nemôže sa pohnúť z miesta. Je veľmi užitočné, ak dokážeme okolo seba tento morálny balast alebo sa o to aspoň pokúsiť. Takéto návraty nebývajú stratou času, ale sú zdrojom očistenia a posvätenia.

 2.) Návrat, ktorý súvisí s poriadkom v sebe

V Božom slove čítame o márnotratnom synovi, ktorý sa vrátil do rodného domu, lebo si dal do poriadku svoje vnútro. Zistil, že urobil chybu. Dal sa na pokánie a vrátil sa do otcovského domu. Zvykneme povedať, že podrástol.

V niektorých bytoch majú ľudia na stene alebo na dverách nalepený meter, ktorým merajú, o koľko centimetrov podrástli ich deti. Deti veľmi rady počujú, keď im niekto povie: „Podrástol si/ Podrástla si.“ Veľmi sa z toho tešia.

Keby tak existoval duchovný meter, ktorý by vykazoval známky nášho rastu, ale on predsa existuje. Konkrétne sa o ňom dozvedáme pri rozhovore Pána Ježiša s bohatým mladíkom. Ježiš mu ukazuje, ako môže rásť. Odporúča mu najprv zachovávanie prikázaní, potom ho volá vyššie a odporúča mu, aby zanechal majetok a slobodný od tohto bremena ho nasledoval.

Zisťujeme, že nie je jednoduché rásť popri takomto metri, Skonštatoval to aj bohatý mládenec. Boh nás volá vyššie a vyššie. Najčastejšie má pre nás pripravené meradlo kríža. Toto je najistejšia cesta, hoci nepopulárna, na to, aby človek stúpal vyššie k Bohu. Skúmajme svoj život a zistíme, že Boh nám rozmanitým spôsobom umožňuje duchovný rast. Niekedy rastieme, a ani si to neuvedomujeme. Až dosiahneme míľnik, kedy sme disponovaní vrátiť sa do Otcovho domu vo večnosti.

 3.)  Návrat z dôvodu špekulácie a negatívnej činnosti

Evanjelium hovorí, že nečistý duch bol vyhnaný z ľudského príbytku. Keď sa nemohol nanovo nikde usadiť, vrátil sa naspäť do príbytku, ktorý bol vyčistený. Zobral si so sebou viac iných zlých duchov, ktorí boli horší ako on. Ide o príklad parazitovania na dobre, ktoré niekto vykonal.

Človek dokáže veľa urobiť pre to, aby pripravil živnú pôdu pre dobré dielo. Mnohí ľudia vlastnia záhradky a sady. Niekedy sa akoby sťažovali, že konkrétny ovocný strom neprináša ovocie. Hovoria, že mu poskytli všetko to, čo on potrebuje na svoj rast. On však nie a nie zarodiť.

Podobá sa to úsiliu človeka, ktorý robí maximum pre to, aby sa zrodilo dobré dielo. Niekedy je málo trpezlivý, ba dokonca niekto zájde do opačného extrému. Začne vytvárať podmienky pre rast zla. Niekedy sa to deje aj nechtiac. Robievame to svojím štýlom života, a to takým, že pohrdneme Bohom a jeho evanjeliom. Zároveň pohŕdame aj svojou cestou spásy.

Pohŕdanie Ježišom a evanjeliom je chorobou dnešných čias. Dokonca sme svedkami paradoxnej situácie, podľa ktorej sviatosti prijímajú aj takí ľudia, ktorí pohŕdajú Božou náukou, prípadne pápežom, cirkevnou hierarchiou a celou Cirkvou. Tým sa dostávajú na cestu omylu a vytvárajú živnú pôdu pre dokonalejší rast zloby.

Jediná cesta ako pripraviť dobrú pôdu pre dobro, je autentický život podľa Ježiša Krista. Žiada si to pokoru, vernosť a trpezlivosť. V tom prípade naše návraty nebudú len samoúčelné a nostalgické, ale budú naplnené úprimným hľadaním Boha a jeho milosti.

 

Zánik.

Sme svedkami javu, podľa ktorého veľa skutočností zaniká. Zanikajú napr. športové kluby, lebo odišiel sponzor. Zanikajú firmy, lebo drahé výrobky a služby lákajú málokoho. História nám pripomína, že taký istý osud postihol mnohé, kedysi výstavné a vyhlásené mestá, či celé civilizácie a kultúry. Zánik je súčasťou života. Ale súčasťou života je aj zrodenie sa nových skutočností.

    U proroka Joela čítame, že zanikli aj niektoré vznešené a opticky neotrasiteľné skutočnosti. Prorok žalostí a to isté odporúča aj svojim súčasníkom:" Opášte sa a nariekajte, kňazi, kvíľte, služobníci oltára. Poďte, nocujte vo vrecovine, sluhovia môjho Boha, lebo v dome vášho Boha zanikla krvavá i nekrvavá obeta"/Joel 1, 13-15/. Ktovie, aké mal Joel poznanie?! Či mu bolo dané, že obety starozákonného ľudu zaniknú úplne?!

    Je jedna krvavá obeta, ktorá je absolútna, a tá nikdy nezanikne. Je to obeta Kalvárie, ktorú raz a navždy vykonal Ježiš Kristus, keď sa dal potupne ukrižovať. A sú, Bohu vďaka, aj iné nekrvavé obety, ktoré pretrvávajú. Sú to naše každodenné chvíle obiet, ktoré čerpajú motiváciu z evanjelia, t.j. z Kristovej lásky a sú zacielené na dosiahnutie večnosti, teda smerujú znova iba k Bohu. Akú máme výsadu a milosť! Kedy len chceme, môžeme mať k nim prístup. Sprostredkúva ho Cirkev. Na rozdiel od proroka Joela sa môžeme radovať a nie smútiť. Radujme sa, lebo sme objavili nesmiernu hodnotu Pánovej obety, ktorá je nekonečná. Tej obety, ktorú priniesol na Kalvárii, ale aj tej, ktorá nám dáva odvahu konať dobré akutky a trpezlivosť počkať si na odmenu vo večnosti. 

Predpoklady pre manželstvo.

Nedávno navštívil Slovensko Svätý Otec František. Strávil u nás zopár dní a predniesol zaujímavé homílie a prejavy. Stal sa centrom vysielania takmer všetkých médií. Nedalo sa nevšimnúťsi, že niektoré z nich nezaujímalo ani tak posolstvo pápeža, ako vyťahovanie niektorých extrémnych situácií. Išlo najmä o média liberálneho a bulvárneho razenia. 

    Evanjelium nám prináša správu o tom, ako farizeji pokúšali Ježiša /Mt 10, 2-12/. Týkalo sa to problematiky manželstva. Nezaujímalo ich poslanie manželského spolužitia, ale vytiahli extrémny prípad-či môže muž prepustiť svoju manželku. Nepýtali sa na to, čo treba robiť, aby manželský zväzok pretrval, ale načali tému rozluky, ktorá je pre každého zainteresovaného nemilou skutočnosťou. Pýtajme sa teda pozitívne: čo je dôležité pre úspešný manželský život?

    1.,Starosť. Manželský život je aj o starostiach. Každý, kto v manželstve žije, potvrdí, že je to tak. Vie, čo to znamená mať starosti. Na Kanárskych ostrovoch vyčíňala sopka. Niektorých obyvateľov ostrovov museli evakuovať, lebo ich príbytky sa ocitli v nebezpečenstve. Niektorí ľudia dostali nariadenie, aby si z domu zobrali iba to najnutnejšie a okamžite odišli, lebo pravdepodobne prídu o svoj dom. 

    Človek, ktorý vstupuje do manželstva opúšťa svoj rodný príbytok, berie si to najnutnejšie a zakladá novú skutočnosť-novú rodinu. Pripravuje si najmä nový príbytok zo štyroch stien a strechy, ale má záujem vložiť do tohto priestoru aj atmosféru útulnosti. Nestačí mu, aby mal pre seba fyzický priestor, lebo ten je bez atmosféry chladný, chudobný a cudzí. Dom aj atmosféru, či útulnosť treba udržiavať. Nejde pritom o jednorázovú záležitosť, ale o doživotné úsilie. Starosť materiálna ide ruka v ruke s úsilím duševným a duchovným.

    2.,Starostlivosť/komplexná/.

    Včera som sledoval v TV program, ktorý čerpal z prostredia nemocničného covidového oddelenia. Vedúci lekár povedal zaujímavú skutočnosť. Niektorým pacientom, u ktorých je vírus slabší, stačí bežný kyslík. Stačí im založiť na tvár plastovú masku, ktorá im zabezpečí dostatok kyslíka. Iným pacientom to nestačí. Tam, kde je choroba ťažšia, použijú tzv. vysokorýchlostný kyslík. Je účinnejší ako jeho bežná forma. 

    Pre život v manželstve potrebujeme tzv. bežné veci: strechu nad hlavou, peniaze, oblečenie, koordináciu rodinných činností atď. Ale to nestačí. Je tu potrebné také niečo, čo sa podobá vysokorýchlostnému kyslíku- Božia milosť. Potrebujeme niečo, čo je pre dušu a budovanie vzťahov v rodine účinné. Nezaobíde sa to bez kontaktov s liturgiou Cirkvi,  sviatosťami a modlitbou. Je to dôležité zistenie zvlášť v dnešnej dobe, lebo sme v pokušení budovať a starať sa iba o to, čo je materiálne, lebo je to fyzicky viditeľné. Božia milosť je skutočnosťou neviditeľnou, ale pre dušu nepostrádateľnou.

    3.,Postarať sa.

    Dôležitým faktorom pre život v manželskom zväzku je schopnosť postarať sa o iných. Postarať sa o seba, to je málo a môže to byť prejav egoizmu. 

    Skupina žiakov absolvovala telesnú výchovu. Na programe bol beh na väčšiu vzdialenosť. Ako to už býva, niektorí nadanejší dobehli do cieľa s väčším náskokom. Keď sa vydýchali, navrhli učiteľovi, že už pôjdu, lebo svoje odbehli. Ten ich však prekvapil otázkou:" A čo ostaní. Tí vás nezujímajú?". 

    A čo ostatní, tí ťa nezaujímajú? Treba sa pýtať otca, matky, ktorí majú tendenciu vidieť iba seba. Už pred vstupom do manželského zväzku by mala byť táto otázka tou najdôležitejšou. Pracuješ na sebe tak, aby si sa postaral o celú rodinu a nie iba o seba? Dnes je veľa rodičov, ktorí v tejto strategickej úlohe zlyhávajú, lebo nikdy neboli vedení k tomu, aby uvažovali podľa schémy-my ale iba-ja. Zodpovedný rodič čaká na všetkých z rodiny, aby nikto nezaostával, ale aby mal to, čo mu patrí a čo je preňho osožné. Manželský zväzok má charakter spolu-žitia. Nie je tam ani len zmienka o sebectve, ktoré má pôvod v prílišnom individualistickom chápaní života. Treba spolu-budovať život a spolu-trpieť, ale aj spolu sa tešiť, lebo život toto všetko prináša.