Veľkonočné dary od Zmŕtvychvstalého

Paradoxne, začnem Vianocami. Poznáte to. Počas Vianoc navštívite rodinu, v ktorej sú malé deti.  Zvyčajne sa k nim prihovoríte zaužívanou frázou: „Povedz, čo ti priniesol Ježiško?“

Zažili ste už niekedy, aby sa niekto vo veľkonočnom období pýtal dieťaťa túto frázu? Sotva! Hoci sa práve v období sviatkov Ježišovho zmŕtvychvstania najviac stretávame s Pánovou dobrotou. Naučme sa, že nám Zmŕtvychvstalý priniesol dary nesmiernej hodnoty. Spomeňme aspoň niektoré.

            Veľkonočné sviatky vnášajú do života čistotu. Všetci poznáme ten príjemný pocit, keď si ľahneme do čistých perín. Ide o blaživý pocit, ktorý človeka prenikne
po stránke telesnej i duševnej.                                                                                                   Po stránke duchovnej platí, že človek, očistený od jarma hriechu, má dušu v blaženom pokoji, ktorému sa nijaký iný pocit nemôže vyrovnať. Máme nielen pocit, ale najmä istotu, že Božia milosť si potom nájde miesto v srdci a bude si hovieť v jeho čistote, ktorá je darom a výsledkom Ježišovej veľkonočnej obety.

            Človek potrebuje dýchať. Vedia o tom svoje ľudia, ktorí majú s dýchaním problémy. Niekedy sa žiada doslova „vyletieť“ z ťaživej atmosféry a poriadne, zhlboka sa nadýchnuť. Stačí raz – dva razy, aby sme obnovili pravidelný cyklus dýchania na čerstvom vzduchu.                                                                                       V období Veľkej noci sú pokrstení viacerí dospelí. Krstom, akoby sa zhlboka nadýchli a opustili „dusno“ predchádzajúceho spôsobu života. Od krstu začína pravidelný cyklus „dýchania“ v Božej milosti, ktorá do ich duší prúdi najmä
zo sviatostí Cirkvi.

            Vždy, keď slávime sviatky Veľkej noci a prežívame Ježišovu obetu Kalvárie, musíme si pod dojmom silného Ježišovho výkriku na kríži položiť otázku, či sme urobili všetko pre svoju spásu.                                                                                                  Veľkosť Pánovej obety nás nenecháva chladných a vyvoláva pocit  bázne
voči dôstojnosti Pánovej absolútnej obete. Ona sama sa nám prihovára, aby sme ju
vo svojom živote zohľadnili a kvôli nej sa vždy znova odhodlávali na zápas proti zlu v našom srdci a v našom okolí. Priamo nám sú adresované slová sv. Pavla: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus.“ (Gal 4, 19)

            Veľkonočné sviatky vtláčajú do nás pečať novosti. V prvom rade ide o nový pohľad na našu neutešenú situáciu hriešnosti. Je to stav, ktorý je dôsledkom dedičného hriechu a môže spôsobiť stav dezilúzie a rezignácie. Z tohto bezútešného pohľadu nás môžu vyslobodiť inšpirované slová, ktorých autorom je apoštol národov, sv. Pavol: „Aj pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi.“ (Ef 3, 6)        

            Sú to slová plné nádeje a láskyplnej starostlivosti, ktorej sa nám
od Zmŕtvychvstalého dostáva. Boh nechce nikoho „vymknúť“ z blaženosti svojho príbytku.                                                                                                    

Každý rok na slávnosť zmŕtvychvstania nás Boh objíma radostnou istotou,
že veľkonočné dielo dokonal za nás, aby sme nestrácali nádej. Ak sa jej ušlo pohanom, podľa Pavlových slov, tak určite nebude Boh skúpy voči nám, ktorí sme už obmytí vodou krstu.

            Za zamyslenie stojí pripomenúť si podobnosť dvoch slov: prístup a pristúp. Majú odlišné významy, hoci sa navonok líšia len minimálne. Prístup znamená postoj človeka k nejakej skutočnosti. Pristúp je však výzva adresovaná niekomu, aby sa priblížil, aby bol viac na očiach.

Slávnosť Zmŕtvychvstania Pána nám predkladá obidva významy. Slovo „prístup“ vo svetle Pánovho vykupiteľského diela znamená, že prístup obety a obetavosti bude raz vysoko ocenený. Slovo „pristúp“ máme chápať ako Pánovu výzvu často prijímať z Pánovho oltára, lebo na základe Ježišovej obety máme my, hriešnici, prístup k pokrmu, ktorý ostáva pre večný život. Volíme si správny prístup, ak na výzvu: „Pristúp!“ – prijímame presväté Telo a Krv Pána Ježiša.

O niektorých skutočnostiach zvykneme hovoriť, že sú hodné námahy. Dnešným jazykom povedané – aktivita pre dobrú vec. Všetci vieme,
že v parlamentných laviciach sedia nami volení naši zástupcovia. Novinári napríklad skúmajú, ako (ne)aktívne sa správa ten – ktorý poslanec počas výkonu svojho mandátu: ako hlasoval, ako sa zapájal do diskusie, alebo či predkladal návrhy, pripomienky, atď.

Veľkonočné sviatky skúmajú každého z nás, akí sme aktívni v boji
proti hriechu. Nezachytí to však nijaké hlasovacie zariadenie či displej s uvedením počtu hlasov „za“ alebo „proti“. Túto skutočnosť ale zaznamená naša duša,
ktorá uchováva stopy zápasu so zlom. Zachytí to aj naše prostredie, ktoré reaguje
na naše pokusy eliminovať hriech a vyhlásiť celoživotný zápas s protivenstvom zloby. Schému tejto aktivity nájdeme v Božom slove. Evanjelium nám ju pripomína takto: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám.“ (Mt 7, 7)

Veľkonočné sviatky nás povzbudzujú k požehnanej aktivite, ktorá najprv predpokladá z našej strany nikdy nekončiace prosby. Bez pomoci „zhora“ nie sme schopní konať dobro. Zmŕtvychvstalý nás nabáda hľadať v pozemskom živote stopy večnosti. Ak nie inde, tak ich určite vo svojich životných skúškach objavíme.

Požehnaná schéma aktivity vyúsťuje do klopania na svedomie ľudí dneška. Ide o schopnosť prorocky vydávať svedectvo o Víťazovi nad smrťou a hriechom. Práve ľudia dnešnej doby potrebujú počuť toto klopanie, ktoré sa rozlieha v útrobách ich zatvrdnutého svedomia. Boh požehnáva túto aktivitu mnohými milosťami.

Čo nám prinieslo Ježišovo veľkonočné víťazstvo? Úľavu v skúškach a strastiach, nádej v bezvýchodiskových situáciách, radosť v záplave katastrofických informácií, kreativitu v konaní dobra uprostred ducha ubíjajúcej konzumnej spoločnosti, a tiež aj povzbudenie k večnosti, zatiaľ čo svet ponúka iba krehkú krásu a dokonalosť materiálneho sveta.

Kandidát na prezidenta.

V živote človeka zohrávajú dôležitú úlohu kuchári. S mnohými sme sa stretli v stravovacích zariadeniach škôl,inetrnátov,závodných kuchýň,hotelov,či bežných reštavrácii. Pre mnohých má však,najvyšší kredit,domáca kuchyňa reprezentovaná matkou,či starou mamou. Spomínam si na dva roky strávené na ZVS. Tam sa vystriedalo kuchárov! O niektorých z nich sa vytvorila mienka,podľa ktorej,nie je isté,či chcú konzumenta priotráviť,prípadne odnaučiť jesť. Cestou,čo sme sa blížili k objektu jedálne,už boli počuť medzi vojakmi diskusie:"nevieš,kto dnes varí?". Keď padlo konkrétne meno,niektorí sa otočili na opätku,lebo nechceli zažiť konfrontáciu s diskutabilným pokrmom. Je isté,že boli aj opačné prípady. Niektorí sa stavali do radu aj dvakrát. Dobrý kuchár si veľmi rýchlo získa meno a chýr o ňom priťahuje konzumentov,ktorí nechcú byť sklamaní. Začal som kulinárskou témou. Nečudujte sa. Blížia sa voľby. Tie prezidentské. Všade "sa varí" v plnom prúde,resp.dovára. Politický kotol je plný ingrediencií a už v ňom vrie. Kuchárov je veľa. Každý z nich hovorí,že chystá vlastnú špecialitu. Každý z nich chce byť orginálny. Čo treba skúmať pri posudzovaní kvalít kuchára,ktorý varí v politickom tlakovom hrnci? 1,Aké produkty,výrobky,potraviny používa? Z čoho varí? Je vítané,ak ťaží z vlastných skúseností. Je vítané,ak nejaké má. Profesné i životné. Privítame,ak môže ponúknuť hodnoty,ktoré práve jeho formovali počas života. Obdivujeme,že kvôli týmto hodnotám priniesol aj určité obety. Nehrnie sa do úradu len preto,aby "poslúžil" určitej skupine a dostal sa do pozície istej servilnosti. Podľa môjho názoru,malo by sa o ňom vedieť skôr,ešte pred voľbami. Rýchlokvasení kandidáti,ktorí musia veľa energie a peňazí investovať/to je,napokon ich vec/,do sebapredstavenia,môžu ohúriť verejnosť,no nie presvedčiť o tom,že sú "kandidáti všetkých".Niektorí z nich tvrdia,že chcú "spájať",no pritom sa vie,že oni už "spojení/s niekým vplyvným/,či napojení"/túžbou po moci/,sú. Pre mňa,ako konzervatívneho voliča,je z hľadiska dlhodobosti,permanentná vernosť istým zásadám,kreditom najvyšším a hovorí to v prospech kandidáta,ktorý sa vživote takto prezentoval. 2,Kandidát sa prejavuje postupom varenia. Nemôže byť pasívny vo vzťahu k verejným skutočnostiam. Mal by uviesť svoj plán,myšlienku/nie klišé,ktoré nachádzame v letákoch/,ktorú sa pokúsi vniesť do života spoločnosti. Jeho úrad sa nemôže orientovať iba na dôstojnú reprezentáciu na verejnosti/tiež dôležité/,ani sa nemôže obmedzovať iba na komentovanie tipu: toto je zlé a toto zas dobré. Jeho funkčné obdobie by malo obsahovať návrhy,podnety,ktoré slúžia na ochranu ľudskej dôstojnosti a ochrane toho,čo je v zhode s Božou vôľou,vo vzťahu k životu vo vlasti. Mal by pomenovať procesy v spoločnosti,ktoré sú proti tomuto smerovaniu a postaviť za tých,ktorí chcú žiť a pracovať v dôstojných materiálnych a morálnych podmienkach. Mal by byť silný,lebo v spoločnosti sú na jeho osobu a úrad vyvíjané veľké tlaky a  možno vydierania. Optimálne je,keď má čistý štít a predstavuje istú bezúhonnosť života. 3,Stáva sa spolukonzumentom s tými,pre ktorých varí. Slabí v spoločnosti majú mať v ňom oporu. Všetci,ktorým sa ukrivdilo,majú pocítiť,že sa stáva pre nich akýmsi tútorom. Má mať pre nich odkaz,podľa ktorého "konzumuje z ich hrnca" t.j. drží sa evanjeliového posolstva:radujte sa s plačícimi a plačte s plačúcimi. Ťarchy a problémy bežného človeka ho majú zaujímať prioritne. To,čo hovorí,mal by potvrdzovať v praxi verejného i súkromného života. Ak už je takto žiť zvyknutý,o to lepšie. Ľudia potrebujú konečne zažiť osobnosť,ktorá nie je previazaná s nikým a s ničím,iba s Ježišovou cestou evanjelia.

Riziko stavania sôch.

Viete,kto je Ole Einar Bjorndalen? V oblasti športu mimoriadna osobnosť. Je to Nór,ktorý pretekal v disciplíne biatlon dvadsaťpäť sezón! Počas kariéry získal tinásť olympijských medailí,z toho osem zlatých. Mal prezývku: Kanibal,pretože tak nekompromisne išiel za víťazstvami. Uvádza sa,že súčasťou jeho tréningu bolo aj behanie po žeravých uhlíkoch na boso. Preto,počas pretekov,bol v behu  na lyžiach, ťažko dostihnuteľný. V rodisku,v Simonstrande mu ešte za života postavili sochu. Rodáci si ho takto uctili. Socha je vysoká tri metre a váži cca dvesto kilogramov. Keď ukončil kariéru,vyliezol na svoju podobizeň a pózoval fotografom. Akoby chcel naznačiť,že investícia do tejto sochy nebola zbytočná. Teraz spomeniem iný príklad so sochou. Vo februári 2019 v poľskom Gdansku skupina mužov zhodila na zem sochu. Socha bola podobizňou významného kňaza,preláta,ktorý v Gdansku pôsobil a v osemdesiatych rokoch podporoval Solidaritu. Z vďačnosti mu tamojší obyvatelia postavili sochu. Prelát zomrel v roku 2010. Nikto netušil,ako sa raz situácia zvrtne. V poslednom čase sa prevalila cez život Cirkvi vlna škandálov so zneužívaním detí.  Práve teraz kulminuje. Začali sa ex post ,objavovať údajné svedectvá zneužívania aj vo vzťahu k nebohému prelátovi. Napätie vyvrcholilo práve v tomto čase,keď v noci ,vyššie spomínaná skupina mužov,zhodila sochu preláta. Na prekvapenie,nezhodili ju na holú zem,ale miesto pádu sochy vystlali pneumatikami,aby sa nezničila. Chceli tým povedať,že nechcú zničiť majetok,ale "zhodiť mýtus",ktorý sa okolo kňaza neprávom vytvoril niekedy v minulosti. Je v tom veľa poučného. Blíži sa obdobie štyridsaťdňového pôstu. Blíži sa čas "búrania mýtov" o sebe. Podstavce a sochy na nich inštalované,nemusia predstavovať nijakú istotu. Neexistuje nijaká istota,až kým ju nepotvrdí Boh. Boh sa vo svojej spravodlivosti neriadi nijakými sochami,ktoré postavil človek. Pravý pamätník dokáže postaviť iba Pán. Keď ho vystaví on,nik ho už potom,nebude môcť zhodiť. Pôstne obdobie využime na to,aby sme zrúcali falošné predstavy,ktoré budujeme sami v sebe alebo sa o to usilujú nejakí priaznivci,ktorí túžia nekriticky, s našou slávobránou vyzdvihnúť aj svoju. V pôstnom období nám Boh dáva milosť,aby sme začali budovať niečo nové. Staré,hriešne podstavce života,máme rýchlo zbúrať. Často sú iba umelé a duté. Chýba im obsah. Chýba im základný stavebný materiál-milosť,ktorú dáva Boh,aby sme obetavo niesli svoju ťarchu kríža a pomáhali v tejto činnosti aj našim blížnym. Stavebným materiálom je aj milosť daná Bohom,aby sme nekompromisne bojovali proti hriechu a neresti. Taký materiál Boh rešpektuje a oceňuje v podobe triumfu,nie v zmysle sochy z bronzu,ale v podobe živého,nového stvorenia,pripraveného pre večný život.

Nový poriadok zoradenia..

Zúčastnil som sa osláv v istej rodine a to v rámci životného jubilea. Súčasťou bolo aj fotografovanie. Okrem rodinných príslušníkov,ktorí behali so smartfónmi po sále a snímali z každého i nemožnéhp uhla,bol tam aj oficiálny fotograf. Po večeri nás vyzval,aby sme vstali a zoradili sa. Urobili sme to podľa svojho: kto kde prišiel,tam sa postavil. Fotografovi zvraštilo tvár od nevôle. Zakričal:"nie,nie,nemôžete takto stáť!". A vzápätí nás začal premiestňovať. Vyšší do zadu,nižší zostali viac vpredu,deti úplne do prvého radu,spolu s prítomnými seniormi. Párkrát nás ešte poprehadzoval,kým nebol úplne spokojný. Potom prišla chvíľa pre fotografiu. Vydarila sa. Pomyslel som si: ktovie,aká by to bola fotografia,keby nás odfotil podla poriadku a zoradenia,ktoré sme si naordinovali sami? Bola by to katastrofa,jemnejšie povedané-nevydarená fotografia. Ježiš,podľa evanjelia,vyučoval apoštolov. Učil ich mnohé  také veci,ktoré počuli snáď,prvýkrát v živote. Povedal im,že kto chce byť medzi nimi prvý,musí sa stať posledným a sluhom všetkých/porov. Mk 9,30-37/. Takéto zoradenie muselo byť pre učeníkov akousi novinkou. Zrejme  vyrastali v inej hierarchii a ich zmýšľanie a predstava o zoradení kandidátov pre Božie kráľovstvo,viac zodpovedalo predstavám bežného človeka o zoradení pri fotogfrafovaní. Ale to len dovtedy,kým to zoradenie nezoberie do rúk odborník. Zoradenie pre požiadavky Božieho kráľovstva zobral do rúk Odborník,ktorý svojmu kráľovstvu rozumie najlepšie-Ježiš Kristus. Musíme veriť,že toto zoradenie je správne a už sa meniť nebude. Netreba špekulovať nad správnosťou,či nesprávnosťou Božieho zoradenia. Treba ho prijať a snažiť sa podľa neho žiť.

Vykonávatelia ohavností a tí,ktorí ich kryli.

Katolícka Cirkev prežíva ťažké časy. Na svetlo sa dostali správy o praktikách zneužitia detí,ktoré sa odohrali v minulých rokoch,či desaťročiach. Všetko sa skúma a vyšetruje. Aj cirkev koná tak,ako snáď nikdy v minulosti. Zločiny sa musia vyšetriť. Ozvali sa obete a ich rodinní príslušníci a žiadajú zadosťučinenie/právom/. Pápež František zvolal summit na ktorom predostrel dvadsaťjeden téz,ktoré musia kompetentní rozpracovať a urobiť z nich viditeľné prostriedky spravodlivosti,podľa ktorých sa bude postupovať. Zneužitie dieťaťa je ohavnosť všetkých ohavností. Na to sa ťažko hľadá ospravedlnenie. Na Cirkev sa valia zo všetkých strán dobre mierené útoky. Na svoje si prídu  odídenci z Cirkvi, v rade stoja najmä úhlavní nepriatelia,ktorí sa hotujú prispieť dobre miereným úderom a zasadiť Cirkvi definitívne k.o. Iní hovoria,že Cirkev musí prejsť hlbokým procesom očisťovania a pokánia,na všetkých úrovniach. Všetci už cítime ťarchu dopadu tohto ťažkého a dlhodobého procesu na sebe,na svojej práci,na vzťahoch. Je samozrejmé,že sa hľadajú najmä vykonávatelia týchto neospravedlniteľných zločinov. Akési nóvum je v tom, že popri aktéroch násilia,sa dostávajú pred súdy aj takí,ktorí zločincov kryli, hoci o týchto praktikách vedeli. Na Slovensku,paralelne s vyššie uvedenými skutočnosťami,prebiehajú vyšetrovania a diskusie na tému vrážd a pokusov o ne. Zdá sa,že o exekútoroch týchto ohavností sa už vie resp.tuší. Podľa všetkého ide o schému: objednávatelia-sprostredkovatelia-vrahovia. Táto schéma sa skúma do podrobna. Ľudia si myslia,že vyšetrovania sa o čosi spomalili,lebo musia prekonať plytčinu,aby sa dostali ďalej. Týmto pomyselným bodom sú tí,ktorí skutočnosti mohli kryť,hoci o nich vedeli. Možno ich zakryli širokým plášťom svojej dôstojnosti a právomoci s tým,že sa veci dostanú do závozu alebo na plytčinu a loď vyšetrovania tam uviazne. Necháme sa prekvapiť,uvidíme,či sa pohne ďalej. Tak,ako sa teraz postupuje priamočiaro vo veciach vyšetrovania klerikov vo veci zneužitia,tak by sa malo aj v skutočnostiach vrážd,ktoré rezonujú v spoločnosti. Aj v jednom aj v druhom prípade sú známi násilníci. V prípade Cirkvi aj tí,čo ohavnosti kryli. V prípade mimocirkevných násilností sa tiež pôjde touto cestou dôkladnosti???

Nenápadné dobro.

Zvykli sme si,že niektoré udalosti bývajú mohutne medializované. Čím majú viac sponzorov,čím majú lepšie materiálne zabezpečenie,tým častejšie sa objavujú v reklamách a informačných zdrojoch. Na druhej strane sú aktivity,ktoré nemajú materiálne pozadie a spôsobia veľmi veľa dobra. Pritom,málokto o nich vie. Myslím si,že až večnosť ukáže,v plnom rozsahu, ktoré skutočnosti priniesli viac úžitku pre večnosť: tie,čo boli médiami favorizivané alebo také,ktoré ,akoby v tichosti a nenápadnosti,poskytli možnosti pre veľké Božie diela. Určite by nebolo správne,keby sme zatracovali viaceré počiny,ktoré sa ocitli na medializovaných úrovniach a boli úspešné a hodnotné. Evanjelium však, pripomína,že mnohé diela sú konané "v skrytosti,v tichu samoty,v komôrkach nenápadnosti" a ich prínos sa nedá vyčísliť. Mnohé odpustenia,návraty,reštarty života,majú práve svoj odrazový mostík v takýchto nenápadných formách existencie. Predstavme si biblickú situáciu. Prvá Kniha Samuelova hovorí o konflikte kráľa Saula s Dávidom,budúcim veľkým panovníkom/1 Sam 26,2-23/. Konflikt eskaloval tak,že Saul sa rozhodol,že Dávida zabije. Písmo vypovedá,že mal so sebou "tritisícky vybraných bojovníkov". Nešlo teda,o hocijakú záležitosť. Saul si dal záležať na tom,aby vybral na hon na Dávida skúsených a spoľahlivých bojovníkov. Dnes by sme konštatovali,že išlo a akciu vysokého stupňaj priority. Pre Saula mala charakter taký,že neznesie odkladu. Aká bola reakcia Dávida? V noci sa priblížil až k miestu,kde odpočíval Saul. Nenápadne vzal kopiju a krčah na vodu a odišiel. Nikto si nič nevšimol. Mohol urobiť jednoduchú vec: vziať kopiju a Saula ňou zabiť.  Neurobil to. Svätopisec poznamenáva,že: "nik ich nevidel, nik nič nespozoroval, nik sa neprebudil". Takto to býva pri mnohých hodnotných dielach. Dávid urobil neskutočný skutok. Nepomstil sa ,nezneužil svoju momentálnu prevahu,nestal sa podlým vrahom. Mnohé diela ostávajú,akoby zabudnuté,bez povšimnutia. Nikto "nič nespozoruje,nevšimne si, neprecitne zo svojho obmedzeného snenia". Koľko dobrých vecí robíme v každodennosti života. Sú nenápadné,robíme ich s láskou a s dôrazom na evanjeliové pohnútky,napríklad: nepomstiť sa,hoci máme na to ideálnu príležitosť, nezneužiť prostriedky,ktoré máme k dispozícii,aby sme vykonali falošný úkon "spravodlivosti",opovrhnúť možnosťou dať na javo, že niekým pohŕdame,že sme ľudsky a duchovne na vyššom leveli,ako tí,čo trpia zúfalým nedostatkom úcty a schopnosti milovať podľa evanjelia.

Vždy vyššie.

Spomínam si na situáciu spred cca tridsiatich rokov. Približne v tom čase, sme v kňazskom seminári nacvičovali tzv.suché omše. Jednoducho povedané- učili sme sa celebrovať,slúžiť svätú omšu. Je to iné,keď omšu sledujete len tak,ako divák a je to iné,keď sa máte prvýkrát postaviť za oltár ako celebrant. Treba sa naučiť skoordinovať reč,gestikuláciu a pohyb pri oltári v spolupráci s liturgickými predmetmi. Pamätám si na slová vtedajšieho špirituála,ktorý na adresu nášho "suchého" celebrovania povedal a upozorňoval:" Ruky vyššie!" V istej časti sv.omše má kňaz povinnosť roztiahnuť ruky a pri modlitbách chvíľu v tejto polohe vydržať. S pribúdajúcimi rokmi,akoby som častejšie počul hlas špirituála: Ruky vyššie! A to preto,lebo s pribúdajúcim vekom a ubudajúcimi silami,ochabujú. Predstavme si malé dieťa. Kým nechodí,rodičia nemusia pred ním ukrývať nijaké nebezpečné predmety. Dieťa sa ešte nedokáže samo premiestniť. Keď vyrastie a chodí už samostatne,treba dávať naň väčší pozor. Čo robia vtedy rodinní príslušníci? Jednoduchú vec-nebezpečné predmety/zápalky,nože,nožnice atď./,premiestňujú vyššie,do horných úrovní skríň. Dieťa sa tam nedostane. Ale len dovtedy,kým sa nenaučí podložiť si stoličku a vyliezť hore t.j. tam,kde sú schované rôzne lákavé veci. Je dôležité,aby sme svoj život dvíhali vždy vyššie.Boh nás týmto smerom aj naviguje. Presvedčili sa o tom Pánovi učeníci,ktorí boli neúspešní pri uzdravovaní postihnutého človeka/Mk 9,14-29/. Učeníci ,robili,čo bolo v ich silách,ale zlého-nemého a hluchého ducha,vyhnať nedokázali. Ešteže bol na blízku Ježiś.Ten zlého ducha vyhnal. Učeníci si uvedomili,že neobmedzenú moc nemajú. Tú má jedine Boh,a oni dostali iba účasť na tejto absolútnej moci. Aj týmto "neúspešným" pokusom sa apoštoli dostali vyššie. Znova sa niečo naučili. Pokročili. Zistili,že bez Boha nedokážu nič. Niekto by dnes konštatoval,že je to slabá útecha. Koľkým ľuďom,múdrym,šikovným,prezieravým, intelektuálne nadaným,chýba to podstatné. vedomosť a poznanie,že bez Božej pomoci nič pre večnosť nedosiahnu. Aj akýkoľvek neúspech,či prehra,paradoxne,môžu byť impulzom dostať sa v živote vyššie.

Prerod

Niektoré skutočnosti v našom pozemskom živote musíme považovať za dočasné. Predstavme si situáciu, v ktorej sa ocitli istí ľudia.  Tí sa pred desaťročiami zosobášili, prišli na prvé pracovisko a dostali prvý byt. Tí, ktorí im ho odovzdávali, poznamenali: „Toto bývanie je dočasné. Kým sa neukáže niečo iné, lepšie.“ Prešli desaťročia, a stále sú v tom istom byte. Zvykli si. Dnes by už inam nešli. Z dočasného sa stalo trvalé.

            Alebo iná situácia...Istí ľudia nastúpili hneď po skončení školy do prvého zamestnania. Tí, ktorí ich uvádzali, povedali: „Zatiaľ budete robiť túto prácu. Časom sa to zmení.“ Prešli roky, a oni stále pracujú
na pôvodnom mieste. Zvykli si. Vyhovuje im to. Z dočasného sa stal trvalý jav. Mohli by sme uviesť aj iné príklady z bežného života, ktorými by sme myšlienku dočasnosti potvrdili alebo vyvrátili.

            Sv. Pavol, apoštol, v Prvom Liste Korinťanom hovorí o tejto skutočnosti. (1Kor 15, 45 – 49) Píše,
že prvý človek zo zeme je pozemský. Myslí tým Adama. Potom dodáva, že druhý človek je z neba – je nebeský. Myslí tým Ježiša, ktorý je novým Adamom, ktorý je  novým a definitívnym začiatkom. Ďalej
sv. Pavol píše, že ako nosíme obraz pozemského, tak budeme nosiť obraz toho nebeského.

            Apoštol národov pripomína, že to, čo je pozemské, je dočasné. Nebeské je večné. Boh chce, aby sme mu naveky patrili. Zdôrazňuje, že pozemské je dočasné a v istom zmysle trvalé, no nie večné. Boh pripravuje pre nás večnú vlasť v nebesiach.

            Ako sa prejavuje v bežnom živote prerod od časného - dočasného, k trvalému – večnému?

1.      V chápaní radosti. Často sme svedkami situácie, že tu, na zemi, sa radosť mení alebo prerastá
až v bezuzdnosť a bujarosť. Radosť tým stráca svoje typické atribúty a prerastá do niečoho nekontrolovateľného.

Ako príklad nám môžu poslúžiť športoví fanúšikovia. Stáva sa, že po víťazstve ich milovaného mužstva sa zvyknú tešiť a radovať. V niektorých situáciách táto prvotná radosť potúžená alkoholom alebo drogami môže prerásť do násilností a ničenia majetku. V takomto prípade je čistá radosť z víťazstva neudržateľná. Prerastá do dimenzie nekontrolovateľnosti.

O čom to svedčí? Napríklad o tom, že človek po radosti túži. No čím je starší, skúsenejší, prichádza
na to, že tu, na zemi, sa radosť nedá udržať. Chvíle radosti trvajú pomerne krátko, lebo ich vystriedajú chvíle rôznych skúšok a utrpenia. Pozemská radosť je nestabilná, je prchavá. Človek si ju chce udržať
alebo predĺžiť, no niekedy skĺzne k bujarosti a bezuzdnosti. Vtedy radosť prestáva byť radosťou.

Skutočná radosť je pokojná a vnútorná. Môže byť vyjadrená aj vonkajšími prvkami, no jej podstata je vnútorná. Napriek problémom a ťažkostiam stále zostáva a pretrváva. Prečo? Je výsledkom komunikácie s Bohom. Človek, ktorý s Bohom komunikuje a prednáša mu celý svoj život, Boh mu dopraje aj čisto vnútorné radosti, ktoré mnohonásobne predstihnú prejavy bujarosti a bezuzdnosti. Tento jav svedčí o tom, že už tu, na zemi, môžeme okúsiť určité prvky toho nebeského sveta, ktoré sľubuje Boh.

2.    V chápaní slávy. Vysvetlil by som to na skúsenosti človeka, ktorý sa zúčastnil pomaturitného stretnutia. Počas života ich absolvoval niekoľko a porovnal ich. Na prvých stretnutiach sa jednotliví spolužiaci predstavili, resp. predstavili svoju životnú situáciu. U niektorých to bola samochvála. Hovorili o sebe, čo dokázali, čo majú rozbehnuté, čo ich ešte čaká, aké majú plány, a pod. Prešli roky, prišlo ďalšie stretnutie. Scenár sa zopakoval. Jednotlivci postupne vstávali a referovali. Rozdiel bol v tom, že o sebe hovorili menej. Boli pokornejší, viac hovorili o svojich deťoch. Môj známy to odôvodňoval slovami: „Majú už za sebou rôzne životné zlyhania. Niektorí sa sklamali sami v sebe. Nádej vidia vo svojich deťoch,
preto o sebe hovorili menej a viac o nich.“ Opäť prešlo niekoľko rokov. Spolužiaci sa zase stretli. V ich vyjadreniach bolo cítiť posun. Už nehovorili nielen o sebe, ale ani o svojich deťoch. Väčšinou sa reč krútila okolo ich vnúčat. Môj známy to vysvetlil tým, že sklamanie zo seba vystriedalo sklamanie z detí a z ich rozvráteného života. Nádej preto vkladajú do svojich vnúčat.

Toto hodnotenie vyjadruje skutočnosť, že pozemská sláva je krehká, dočasná. Časom sa môže rozbiť. Na druhej strane sláva, ktorá má dosah na nebo, je založená na iných kritériách. Zakladá sa
na obetavosti, nemusí byť medializovaná, obyčajne nesúvisí so zárobkom. Je tichá, neupozorňuje na seba a mnohí ju obchádzajú bez povšimnutia. Jej podstata je hmatateľná iba očami viery. Vo väčšine prípadov sa jej nedostane honoru, pozemského ocenenia, ale vrcholom odmeny znamená byť s Bohom vo večnosti.

3.      V chápaní moci. Väčšinou pod týmto pojmom rozumieme vládu nad niekým
alebo nad niečím, a to tak, aby to všetci cítili. Ak chceme správnym spôsobom realizovať moc, ktorá nám bola daná, mali by sme mať najprv moc nad sebou, t. j. nad svojimi vášňami a vlastnosťami. Ten, kto dokáže mať moc nad sebou, ten dokáže múdro a účinne i požehnane realizovať moc aj vo svojom prostredí. V tom prípade je chápanie moci nenásilné, nebude spôsobovať bolesť, trápenie, ani nijakú inú traumu blížnemu. Ten, kto chce múdro realizovať svoju moc, resp. svoje postavenie, bude vyžadovať, ale aj pomáhať. Bude mať nároky, ale nepoľaví ani v náročnosti na seba. A napokon sa bude držať zásady: „Plačte s plačúcimi, radujte sa s radujúcimi.“ Tým dá najavo, že dokáže intenzívne prežívať situácie ľudí zo svojho okolia. Dokonalá moc sa prejavuje aj v tom, ako dokážeme prijať chvíle skúšok a životného kríža. Na to môže dať moc každému z nás iba Ten, ktorý zomrel, ale z moci Božej vstal z mŕtvych – Ježiš Kristus.

Takým, alebo podobným spôsobom sa v našom živote prejavuje prerod z pozemského človeka
na nebeského. Tento prerod jednoduchý nie je. Kristus spomína cestu tesnej brány a úzkej cesty: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých,
čo cez ňu vchádzajú.“ (Mt 7, 13)

Všetci cítime, že Boží záujem o nás je vtlačený hlboko aj do nášho života. Dôverujme Bohu v tom,
že táto cesta je náročná, ale pravdivá a úspešná.

Odkaz Jána Kuciaka.

1, Uplynul rok,čo bol zavraždený mladý novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina Kušnírová. Kto bol Ján Kuciak? Možno je výstižnejšie sa opýtať:kým sa stal po svojej násilnej smrti? Dosť som nad tým rozmýšľal,aby som našiel biblickú paralelu. Pripomína mi Jána Krstiteľa. Viem,že tých dvoch mužov nemožnom porovnávať v plnom rozsahu,no napriek tomu nachádzam v ich osudoch isté spoločné menovatele. Prečo? Boli približne v rovnakom veku. Kuciak zomrel vo veku dvadsaťosem rokov. Krstiteľ patril do vekovej kategórie tridsať plus. Približne v rovnakom veku dosiahli vrcholný bod svojho pôsobenia a života. Už v takom veku boli pripravení pre obeť vysokej ceny. Ich životy delilo cca dvetisíc rokov,no napriek tomu mali,v istom slova zmysle,k sebe blízko. Dokázali "zaťať" do vysokých kruhov. Krstiteľ bez strachu skritizoval nemravný život panovníka. Vmietol mu pravdu do očí. Dôsledok bol logický a zároveň tragický-bol sťatý. Mladý slovenský novinár "zaťal" svojou prácou do vysokých kruhov nelegálneho biznisu,ktorému,zdá sa,sa na Slovensku darí dobre. Predstavil pri tom nevšedný intelekt,kombinačné schopnosti a inštinkt špičkového investigatívca. Dôsledok bol logický a krutý-musel odísť z tohto sveta. Ruka vraha úradovala neomylne. V prípade Krstiteľa vyniesol Herodes oficiálny rozsudok smrti,v prípade Kuciaka sa likvidácia udiala na základe praktík podsvetia. Obdivuhodnou skutočnosťou je to,že za obeťami nestál nikto "vplyvný". Neboli podplatení,aby išli na hranu. To,čo obaja urobili,bolo vecou ich svedomia. Neboli na výplatnej listine nijakej lobby. Nepotrebovali to. Boli mladí,usilovní,presvedčení a silní. Takáto kombinácia sa stáva strašiakom pre nekalé praktiky a tých,čo sa im venujú. Vyskytuje sa najmä u mladých ľudí,ktorí ešte nie sú príliš "usadení" v pohodlnom  a zabehanom štýle života,ktorý netúži po veľkých výkyvoch a rizikách a miluje najmä nekonfliktný stav pokoja. Vidím to tak,že ich viedol "vyšší" zámer. Nenechali sa kúpiť,aby zanechali háklivé témy. Nebola to vidina zbohatnutia,ktorá ich viedla k cieľu,ale ambícia nastolenia spravodlivosti a pravdy bez kompromisu. Ján Krstiteľ,pred záverom svojho života,odovzdal štafetu Ježišovi. Stal sa "finišmanom" víťaznej štafety prorokov,ktorí ohlasovali príchod Mesiáša. Pomyselný štafetový kolík zakončil svoju púť v tých najlepších rukách-Ježišových. Ján Kuciak odovzdal pomyselnú štafetu nielen svojim kolegom,ktorých jeho smrť ešte viav presvedčila o dôležitosti svojej práce,ale aj nám ostatným,ktorí,ak máme v sebe trochu cti,musíme sa poućiť a nabrať odvahu. Všimnime si: všetci,ktorých som menoval,majú navlas rovnaké iniciály-JK...Možno podobnosť čisto náhodná,možno nie...Každý z nich vyniesol drámu svojho pôsobenia na najvyšší oltár-na oltár života a smrti. Kristus určite prijal Krstiteľovu obetu a modlime sa,aby prijal aj tú Kuciakovu. 2, Viacerým ľuďom sa zdá,že za rok od vraždy dvoch mladých Slovákov sa vyšetrilo pomerne málo skutočností. Možno málo,možno nie! Predstavme si,že niekto hodí do vody kameň. Čo sa stane? Na hladine sa vytvoria kruhy. Od tých najmenších,až po najväčšie. Tak je to aj s vyšetrovaním tohto zločinu.Vždy znova a znova sa otvárajú nové skutočnosti. Jedna otvára druhú. Okruh sa rozširuje ako kruhy na vode. Mne tento rok pomohol. Veľmi. Hneď potom,ako informovali média o vražde,som si povedal,že to asi zmetú pod koberec. Lenže okolnosti sa vyvinuli inak. Mal som pocit,že aj kvôli mne. Niekedy treba dať bokom osobné veci,oslobodiť sa od plytkého pohľadu na realitu a otvoriť sa pre myšlienku: čo chcel Boh tým povedať? Išlo o takú veľkú obeť,že ju nemožno obísť mlčaním a "zvyknúť" si na to,že aj tak  spravodlivosti  nebude zadosťučinené. Tento rok mnohým pomohol,aby precitli a pochopili,že pre dobro sveta a spoločnosti musíme urobiť viac,ako iba sedieť na gauči pri televízore a krútiť hlavou. Zloba tejto doby práve s tým počíta,že nás nájde prikovaných ku kreslám konzumnej a pohodlnej éry. Že nepodnikneme nič konkrétne,aby sme zlu,v akejkoľvek podobe,zabránili v expanzii. Čo mi ukázal tento rok vyšetrovania? a,to,že Kuciak je osobnosť,ktorá sa nebála moci/kto znás,by našiel na takú prácu odvahu?, b, Ján Kuciak bol talentovaný,pracovitý a schopný človek/veľká výzva pre mladých, v ktorých driemu veľké schopnosti/, c, novinár ukázal,že ani v podmienkach demokracie sa nemôžeme zaobísť bez obetí. Mnohí,ktorí sme zažili komunizmus,sa domnievame,že potreba najvyšších obetí sa minula krachom komunistického systému. Veľký omyl! Ak budeme chcieť žiť v pravej slobode,nikdy sa to nezaobíde bez obetí. Aby sme mohli žiť v slobode Božích detí,bola potrebná vrcholná obeta Kalvárie,ktorú dokonal Kristus. d, zlo sa napája jedno na druhé. Pripomína mi to biblickú správu,podľa ktorej sa v súvislosti s Ježišovou popravou "spojili Pilát s Herodesom/Lk 23,12/. Aj u nás sa vytvorila hrôzostrašná schéma,ktorú sme poznali iba z mafiánskych filmov: objednávatelia vraždy-sprostredkovatelia vraždy-vykonávatelia. Ide o veľmi bolestivé precitnutie v živote nášho národa! Pod rúškom demokracie sa vytvorila táto brutálna schéma,ktorá  nás vháňa do zlého svetla-čo sme to vlastne na Slovensku dokázali za  tridsať rokov slobody? 3, Toto všetko sú momenty,ktoré voláme apelom na svedomie. Nebyť slepým,keď si volíme zástupcov do funkcií v štáte. Táto zaslepenosť má u nás,žiaľ,tradíciu. Začala sa v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy bolo unás vysoké percento zaslepených. Myslím si,že v tejto zhubnej tradícii pokračujeme. Sme svedkami nehorázneho paradoxu-slepí hovoria,že vidia a stali sa mienkotvornými...Skutočne vidiaci zostali bokom. Skutočná náprava spočíva v prijatí Božích zásad života. Teda toho,čoho sa chce,žiaľ,moderné Slovensko zrieknuť. Počet nespokojných začína narastať. Slovensko sa prebúdza. Uvedomujeme si,že len nespokojnosť nestačí? Riešenie spočíva v pokání,v sebareflexii a v prijatí Ježišovej náuky evanjelia. Inak,bude Slovensko stále živnou pôdou,pre zločiny podobné masakru,ktorý sa odohral 21.2.2018. Možno,naozaj,bola potrebná Kuciakova obeť,aby sme si uvedomili,že o dobrú vec treba bojovať,že pravé hodnoty sa len tak nezjavia.  Slovensko má však,svojich hrdinov,ktorí dokážu vydať svedectvo v pravom čase. 

Noemova predvídavosť.

Každý,kto raz organizoval nejaké podujatie vie,že sa pritom zapotil. Skutočne alebo obrazne. Nejde o jednoduchú záležitosť. Obnáša to: pozvať ľudí,pripraviť program,poslať ho,pripraviť ubytovanie,postarať sa o jedlo a po celý čas bdieť nad priebehom podujatia. Vždy som obdivoval ľudí,ktorí toto všetko dokázali načasovať. T.j.poskladať veci tak,aby do seba časovo a organizačne zapadali. Športovci poznajú výraz: načasovať formu. Prakticky ide o schopnosť zabrať a zvíťaziť vtedy,keď ide o vrcholné podujatie,vrcholný okamih. Nie všetci toto dokážu. V Božom slove čítame príbeh o Noemovi a o jeho korábe/Gn 8, 6-22/. Vôbec ma neudivuje,že Noe bol so svojimi synmi zdatný tesár a remeselník,ani to,že zachraňoval svoju rodinu a nejaké zvieratá,ale udivuje ma jeho schopnosť "načasovania". Vedel,kedy je čas stavať koráb, Bolo to o to ťažšie,lebo ostatní ľudia si robili svoje a nad počínaním Noema iba krútili hlavou. Pre Noema nebolo smerodajné to,že drvivá väčšina ľudí sa neznepokojuje a robí si denne svoje veci,ale to,že bol vnímavý na popud z nebies. V presile bezstarostnosti,ktorou oplývali ľudia okolo neho,iste nebolo jednoduché konať inak,ako myslela a konala väčšina ľudí. Noe musel byť mimoriadny zjav,citlivý na "dobré vzťahy" s Bohom. Ak sa vás niekto opýta: prečo chodíš do kostola?,prípadne: načo chodíš na spoveď?, alebo: prečo sa modlíš?,nebudeme klamať,ak povieme: staviam koráb. Všetci veriaci sme pozvaní k tomu,aby sme boli tak trochu Noemami svojej doby...

Správne videnie.

Nedávno som sedel v aute ktoré šoféroval môj známy. Obaja sme boli zamyslení,keď zrazu šofér prudko zabrzdil. Zabudol,že je na vedľajšej ceste a musí dať prednosť. Skoro sa nám to stalo osudným. Obidve autá zastali od seba iba na vzdialenosť zopár decimetrov. Všetci sme si vydýchli. Môj šofér konštatoval:"zbadal som ho na poslednú chvíľu". Ide o fakt,že človek musí mať niekedy oči na "stopkách". A ani to niekedy nestačí. Ak chce niekto potvrdiť pravdivosť nejakého javu,povie:"videl som to na vlastné oči". Obvykle takýto výrok považujeme za dôveryhodný,až kým niekto iný neoponuje slovami:"ktovie,čo ten videl...niečo sa mu zdalo".Iný zasa môže konštatovať,že niekto nevidí fakty,teda to,čo je naozaj,ale vidí to,čo si praje,aby bolo realitou. Potvrdí to slovami:"vidí iba to,čo sám chce". Všetky tieto postrehy presviedčajú,že s "videním" či už fyzickým alebo vnútorným,sa človek veľmi honosiť nemôže. Platí to v oblasti videnia súvislostí pozemského sveta,ale vo vzťahu k schopnosti vidieť Boha. Svojou argumentáciou,by sa k nám určite pripojil Apoštol národov. Aktuálny je jeho výrok:"Teraz vidíme len nejasne,akoby v zrkadle,no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne,ale potom budem poznať tak,ako som aj ja poznaný"/1 Kor 13,12/.Sv. Marek,pre zmenu,opisuje peripetie slepca,ktorého Ježiš uzdravil na dvakrát/Mk 8,22-26/. Po prvom Ježišovom zákroku videl dosť nejasne,no na druhý krát už bolo jeho videnie stopercentné. Iba Boh nám dáva milosť,aby sme dobre videli resp. správne pochopili niektoré dôležité súvislosti. Prípad slepca nám pripomína ,že niekedy odolávame úsiliu Ježiša,ktorý nás chce naučiť správne vidieť. Až potom,keď "povolíme" vo svojom vzdore či strachu,až potom sa nám oči otvárajú tak,ako to má byť-v súlade s Božím videním. Najväčší strach môže vyplývať z poznania,že nežijeme celkom tak,ako chce Boh. Vtedy,ten náš pohľad "blúdi inokade",len nie je nasmerovaný na Boha a naše vnútro. Raz sa však musí zastaviť na istom bode. Ide o "najkolmejší" pohľad na našu situáciu. Práve taký,môže byť pre nás spásonosný.

Tatry,naša katedrála.

Pripravoval som oznamy na tento týždeň. V liturgickom programe rezonoval sviatok Katedry sv.Petra apoštola,vrámci ktorého,môžu veriaci získať úplné odpustky a to pri návšteve katedrálneho chrámu. Debatoval som v sakristii s niekoľkými veriacimi po skončení sv.omše. Zrazu jeden z nich pozrel cez okno a ukázal na scenériu Vysokých Tatier. Pritom povedal:"Toto sú naše ďalšie katedrály!". V sakristii máme veľké okno. Nikto nemá takú exkluzívnu možnosť vychutnať sa pohľad na Tatry,ako máme my. Myšlienka ma zaujala:Tatry prirovnať ku katedrále. Isteže,v prenesenom slova zmysle. Myšlienka ma priviedla k pokusu napísať hlbšou úvaju na túto tému. 1,Čím viac sledujeme naše veľhory,tým viac som presvedčený,že slnko,ktoré vychádza,sa najprv  svojimi lúčmi dotkne vrcholkov Tatier,až potom rozlieva svoje svetlo po okolí. Akoby chcelo povedať,že práve v týchto štítoch má svoju oporu,ba dokonca vyárendované miesto svojej celodennej aktivity. Štedro ich zalieva svojimi lúčmi. Pôsobí to ako rovnomerne rozliata poleva,ktorá tróni na vrchnej časti koláča a čaká na svojich konzumentov. Tatry sú naozaj na "zahryznutie". Slnko na nich predvádza svoje divadlo,svoju kreáciu,svoje divy...Ak je pravda,že naše tatranské katedrály oplývajú bohatosťou slnka a dokážu nadchnúť vnútro človeka, o čo viac potom dokáže skutočný chrám,v ktorom sa koná obeta najsvätejšia, spôsobiť hojnosť milosti pre každého,kto  doň vstúpi. Boh práve tam,v prvom rade, koncentruje svoju milosťa zosiela ju na tých,ktorí vkročia do jeho útrob s otvoreným a pripraveným srdcom. Sú pripravení na najväčší zázrak,ktorý spočíva v tom,že milosť daná zhora vstúpi do matérie,ktorú síce pripravil človek,no nie bez Božej milosti. Lúče Pánovej milosti hľadajme v prvom rade v skutočnom chráme,ktorý slúži na účely bohoslužobného kultu. Tatranské končiny,zaliate prirodzeným svetlom,tiež vedú návševníka k istej forme kultu,kedy ďakujeme Tvorcovi,že nás požehnal skvostným pohľadom na "katedrálu,zaodenú do prírodného šatu"veľhôr. 2,Prestavme si v duchu opačnú situáciu. Vzniká vtedy,keď slnko končí svoju púť a "odchádza". Najdlhšie sa lúči s vrcholkami Tatier,našej "katedrály na prírodnej báze". S ostatným okolitým svetom sa lúči relatívne rýchlo a "bezbolestne",no pri lúčení s končiarmi,máme pocit,že toto lúčenie je omnoho bolestnejšie. Akoby sa jeho lúče nedokázali bez námahy odtrhnúť od štítov,ktoré sú také majestátne,pyšné,sebavedomé a dôstojné. Pripomína mi to dojímavú a dlhú rozlúčku dvoch alebo viacerých ľudí,ktorí si na letisku dlho pozerajú do očí v snahe predĺžiť chvíľu rozlúčky na maximálnu možnú mieru. Koľko ľudského poznávame pri sledovaní života a komunikácie slnka s tatranským svetom veľhôr! Slnko do poslednej chvíle objíma končiare,akoby sa im zaľúbene dívalo do očí a nechcelo pripustiť možnosť rozlúčky,hoci len dobu niekoľkých hodín. Božia milosť sa nechce rozlúčiť s tými,ktorí navštevujú Boží chrám. Koľko je medzi nimi takých,ktorí zvažujú možnosť rozlúčky s posvätným prostredím,lebo cítia v duši rôzne krivdy alebo ich viera sa nachádza v stave hlbokej kómy. Keby videli a vedeli, ako nerád Boh odchádza z ich života a priam zaľúbeným pohľadom objíma dušu,ktorá duchovne vychladla a rozhodla sa putovať bez Boha! 3,V zime sú zasnežené Tatry krásne. Zdajú sa byť prikryté bielou perinou a pritom akoby provokačne a pohŕdavo hľadeli na márne pokusy zimy a mrazu narušiť ich idylu.  Nemajú šancu! Biela perina je "kvalitná a hrejivá". Keď sa stmieva,nastáva zaujímavý úkaz: tma,obvykle veľmi rýchlo zahalí okolitý svet,no zasnežené končiare vidno aj v tme. Beloba snehu odoláva,aj keď prikvačí temnota. Nielen mráz,ale ani temnota nenaruší "posvätný charakter" tatranského prírodného bohostánku a nezničí jeho celistvosť. V temnote doby dokážu odolať zlobe najmä tí,ktorí si zachovajú "belobu posväcujúcej milosti". Svietia v tme nielen pre svoje účely posvätenia,ale stávajú sa akoby pochodňami pre okoloidúcich. Aj v tej najtemnejšej tme sú zárukou prežitia ľudia s očami upretými na Čistotu a Belobu skvejúcu sa na bielom oltári,kde sa koná eucharistická obeta. Ten,ktorý je Čistý, má dostatok účinných prostriedkov,aby každého blúdiaceho vyviedol na svetlo. Preto Tatry svietia belobou aj pri súmraku dňa a preto Boh svieti tým,ktorí sa ocitnú v súmraku života. 4,S príchodom jari sa sneh z tatranských končiarov vytráca. Nie naraz,lež postupne. Tatry,akoby ešte stále neverili,že nastal čas pre zmenu "šatníka". Topiaci sneh pozvoľna obnažuje končiare nášho prírodného chrámu. Hory,akoby precitli,či dokážu po takom honosnom zimnom ošatení,nájsť adekvátnu náhradu vo svojom prírodnom šatníku? Zimnou róbou si vyslúžili vysoký kredit a o ten nechcú prísť. Akoby chceli zostať verné povesti,podľa ktorej sa majú skvieť a potešovať okolitý svet aj v ďalšom období. Perinu snehu vyzliekajú pozvoľna,no na mieste,kde bol sneh sa už črtajú,rašia úlomky budúcej,jarnej krásy. Nejde o nejakú šeď,škaredý "miší kožíšek"/povedané slovami starej českej rozprávky/,ale o eleganciu a noblesu,ktorú môžu vylúdiť iba jar. Žiadny módny návrhár nemá toľko nápadov,ako tieto veľhory,ktoré sú vždy "cool"a nikdy nasklamú. Až sa človeku zatoči hlava,lebo jarné slnko dá vyniknúť rôznym odtieňom: medenej,zelenej,hnedej a zvláštnej zlatej,pričom v pazuchách prírodných kameňov sa ešte túlia zvyšky snehu,ktorý už akoby "vychádzal krátkodobo z módy" a opúšťtal svoje pozície. Vždy,keď človek opúšťa a zvlieka zo seba plášť hriešnosti,najmä vo sviatosti pokánia,ukazuje svoju túžbu po  duchovnej kráse,ktorú môže poskytnúť iba čistá duša. Nie je jednoduché sa odhodlať pre úkon zahodenia starého šatu hriešnosti. Človek,akoby váhal,či to naozaj stojí za to,či sa to vyplatí? V spovedných miestnostiach našich chrámov sa odohrávajú drámy primerané tejto dileme. Tam padajú rozhodnutia,ktoré nepripúšťajú cestu späť. Najväčšie odhodlania pre dobré veci sa odohrávajú v spovedniciach, teda na miestach,ktoré rodia pre "novú jar" života. Šat znovazískanej milosti,udeľuje Pán vtedy,keď sa človek usiluje striasť zo seba starinu a obliecť si vzdušnú a čistú tuniku o slovo sa hlásiacej jari života. 5,Tatranský prírodný chrám sa honosí najmä svojimi štítmi. Je to logické. Štíty sú akoby "výkladnou skriňou" hôr. Hory bez štítov nie sú tým pravým orechovým..Skôr pôsobia dojmom polotovaru,niečoho,čo ešte potrebuje dorásť,dovariť...No,našťastie sú aj takí,ktorí navštevujú a obdivujú krásu a dominanciu dolín. Vysoké a strmé štíty sa miestami "prepadajú" do hlbín a dolín. Vlastne,oni paria spolu:štíty s nedoziernou výškou a hlbiny, z ktorých sa človeka chytá závrať. Túto krásu nemožno oddeliť. Vytvárajú komplexnú scenériu. Božie chrámy sú miestami pádov z pýchy života do hĺbky pokory. Nie nadarmo,niektoré z nich, sú postavené pred stáročiami tak,aby sa tam človek cítil malý,miniatúrny a celkom závislý na Bohu. Teda úplne opačne,ako velí mentalita dnešného človeka. Sú situácie,kedy by sme chceli akosi spupne poukázať na tzv.výšku svojho životného diela. No,do pokladnice Cirkvi patria aj obety tých,ktorí napriek mnohým dokonalostiam,priznali hĺbku svojich životných pomýlení. Veru,tento rytmus poznáme:striedania periódy vzostupu a pádu..Boh aj z toho dokáže vytvoriť nevídanú harmóniu.6,Tatry hýria farbami. Nikdy nie sú bezfarebné. Hádam,najkrajšie/podľa mňa/,sú na jeseň. Vtedy sú sýte,čo sa týka pestrosti škály farebnosti. Také farby nijaký maliar nenamieša. A každý deň prevláda iná. Tatry nikdy nie sú fádne. Aj daždivé dni majú svoje čaro. Chrám prijíma rôznych ľudí. Neexistuje medzi nimi uniformita. Sú tu povahy od výmyslu sveta. Je tu celé "názorové spektrum" ohľadom cirkevného i spoločenského života. Boh neznáša fádnosť. On každému ukáže tú "jeho cestu",aby kráčajúc po nej,našiel Božie kráľovstvo. On každému "ušije" na mieru cestu spásy. Človek ho však musí spoznať a oslavovať. Prečo nie v tatranske katedrále hôr a dolín?! Ale v prvom rade, na miestach Božieho kultu. Ten tatranský nás pobáda vstúpiť do sviatostného. A ten sviatostný kult ťa pozýva uzrieť ho a spoznávať Boha v lone prírody. Občas doplňme svoju návštevu v Božom chráme o návštevu chrámu v "tatranskom lone". Jedno i druhé lono môže v tebe zrodiť Spasiteľa...

Cieľová skupina Božieho kráľovstva.

Pred nejakým časom sa objavila v éteri správa,že vzniká nová rozhlasová stanica-nové rádio. Medzi prvé informácie patrila správa o tom,koho chce osloviť v prvom rade. Koho chce zachytiť,akú vekovú generáciu,či skupinu zaujať,akého vzdelania a aká bude programová ponuka. Určite si najprv urobili prieskum a potom sa podujali na prvé kroky,ktoré sú obvykle najdôležitejšie. Vzniká otázka:keď Ježiš oznámil príchod Božieho kráľovstva,zameral sa na nejakú konkrétnu vekovú alebo inú kategóriu,vyslovil záujem osloviť Božím kráľovstvom niekoho konkrétneho? U sv.Lukáša nachádzame  odpoveď na tieto otázky. Ježiš pozrel na svojich učeníkov a povedal:"...  vaše je Božie kráľovstvo"/Lk 6,17-20/. V prvom rade ide o tých,ktorí sa prihlásia k Ježišovi a jeho programu evanjelia. Božie kráľovstvo má najprv osloviť tých,ktorí trpia akýmkoľvek nedostatkom či núdzou a takpovediac "zaostávajú" za inými,ktorí oplývajú plnšou mierou dostatočnosti. Čím nás môže osloviť Božie kráľovstvo? Prečo je nadčasové? Prečo je určené všetkým,ktorí hľadajú zmysel života? 1,Preto,lebo ono dáva to,čo svet dať nemôže. Koľkokrát v živote sa stane,že o niečo žiadame príslušné úrady a zostávame smutní a sklamaní,lebo odpoveď obsahuje slová:nemôžeme vám vyhovieť. Darmo sa potom odvolávame,odpoveď je neodvratná a nezmeniteľná. Žijeme v omyle,ak si myslíme,že svet nám musí z princípu vyhovieť vo všetkom. Svet sa síce tak tvári,no nespráva sa tak a spôsobuje človekovi tŕpke sklamanie. Nebuďme,až tak veľmi prekvapení,ak nám svet nevyhovie. Ak nám nesplní tie najhlbšie túžby a už vôbec nie tie z bežného života. Myšlienka Božieho kráľovstva nás motivuje k tomu,aby sme svoje túžby selektovali,separovali/čo je dnes veľmi moderné/ a verili,že tie najhlbšie,schované v útrobách duše,môže naplniť iba Boh. On nielen doplní,čo nám chýbalo,ale aj navŕši mieru dobrodení do nepredstaviteľnej hodnoty. 2,Preto,lebo tí,ktorí spôsobujú iným škody a krivdy,budú definitívne odzbrojení. Tu,na svete sa im darí dobre,prekypujú vitalitou,aroganciou,posmechom,povýšenectvom. Aj na to,však,existuje liek. Učí nás to bl.Izák,opát kláštora v Stelle,ktorý navrhol jednoduchú schému postoja voči akejkoľvek zlobe. Patrí do arzenálu Božieho kráľovstva. Píše,že "máme byť navzájom súcitní,bratsky sa máme milovať,slabosti trpezlivo znášať a vyhlásiť nezmieriteľný boj neresti". Zloba je v princípe krátka na tento životný program. Božie kráľovstvo tento fakt zohľadňuje. Máme byť súcitní,nie škodoradostní,aj keď ide o protivníka. Bratsky sa milovať znamená ochotu podeliť sa s dobrodeniami a to nielen na báze pokrvného bratstva,ale aj na úrovni bratstva vo viere,ba dokonca podeliť sa,znamená zohľadniť núdzu kohokoľvek,kto do nej upadol. Boj s neresťou vyhlasujeme najprv ako program pre svoj život a nečakáme,kým sa k tomu odhodlá náš protivník alebo hnevník. Tento program vyplýva priamo z podstaty Božieho kráľovstva a je jedinou účinnou odpoveďou na akékoľvek prejavy zloby. 3,Preto,lebo Božie kráľovstvo nastoľuje taký poriadok,podľa ktorého sa všetci budú Bohu klaňať. Tu,na zemi ,tento obraz nevídame často. Pokloniť sa Bohu,znamená prejav slabosti. Tú nechce nikto dať najavo. Tí,ktorí sa Bohu klaňajú,sú považovaní za slabých,bezbranných ľudí,ktorí nemajú dosah na nič. Hrdinom,v zmysle Božieho kráľovstva,je človek,ktorý sa postavil na odpor. Na odpor zlu. História pozná mnohých hrdinov,ktorí zlu vzdorovali až po hranicu života a smrti. Postaviť sa voči zlu,predpokladá hrdinu,človeka vnútorne silného. Taký sa potom klania Bohu,lebo Boh je najvyššie dobro. Čím viac bojujeme so zlom,tým viac sa ukazuje Božia dobrota a veľkosť. A my,môžeme mať na tom svoj podiel. Modlime sa za to,aby sme v tomto hrdinskom zápase obstáli a aby bolo čím viac ľudí,ktorí sú nezmieriteľní  so zlom vo svojom vlastnom živote. 

Kto je požehnaný človek?

  Pred niekoľkými dňami,skôr hodinami,sa stala Slovenka Petra Vlhová majsterkou sveta v obrovskom slalome. Majstrovstvá prebiehajú v týchto dňoch vo Švédsku. V celej krajine nastala právom veľká eufória. Vypočul som si  názor trénera novopečenej majsterky sveta. Taliansky tréner,na otázku: ako sa mu podarilo pripraviť zverenkyňu na najdôležitejší pretek odpovedal:"Musel som v príprave zohľadniť a zladiť tri pretekárkine dannosti-1,mentalitu, 2,kondíciu a 3,techniku. V knihe proroka Jeremiáša nachádzame výraz-požehnaný človek/Jer 17,5-8/. Aké má vlastnosti požehnaný človek? Čím sa vyznačuje? Požehnaný človek je ten,kto dovolí Prozreteľnosti,aby v ňom zladila niektoré dôležité prvky. Ktoré sú to? 1,Mentalita. Mentalita je to,ako ľudia uvažujú v konkrétnych situáciách. Mentalita dnešnej doby resp. ľudí dnešnej doby je v úsilí nezapodievať sa tým,čo chce Boh. Nezaťažovať svoje vnútro zaoberaním sa požiadavkami Božej vôle, ale zapodievať sa sebou,seba robiť centrom sveta a nie Boha. Mentalita požehnaného človeka je v schopnosti pýtať sa,čo môžem urobiť viac na Božiu slávu,čo môžem urobiť,aby bol cezo mňa viac Boh viditeľný? Nie každý má dnes odvahu klásť si takéto otázky,lebo taký človek vie,žeby musel svoj život pozdvihnúť vyššie,nad rámec mentality doby,ktorá otázku prítomnosti Boha potiera a rozrieďuje. 2, Požehnaný človek musí mať určitú kondíciu. Kondícia je fyzický a psychický stav jednotlivca človeka. Aký má byť stav,či duchovná kondícia požehnaného človeka? Takýto človek vie,že je hriešny a takým ostane do konca života. No napriek tejto skutočnosti vie,že môže robiť veľké a úžasné veci. Nedávno vysielali v televíznych správach zaujímavú správu. Špičkoví architekti si pozvali k sebe malé deti,možno ešte v predškolskom veku. Rozdali im biele kocky z výkresu a farbičky. Deti dostali za úlohu biele kocky vymaľovať a postaviť ich tak,aby vznikli domy,paneláky,sídliská...Architekti potvrdili,že deti môžu byť pre nich inšpiráciou. Nie sú zaťažené konkrétnym štýlom architektúry,túto oblasť neštudovali a nemajú nijakú skúsenosť. Veci robia spontánne,tak ako sa im páči. Napriek tomu, môžu za pomoci architekta,urobiť veľké veci. Za pomoci Božieho architekta,môže každý,napriek svojej hriešnosti,urobiť zo svojho života akoby majstrovské dielo. Boh je ten,ktorý našu činnosť požehnáva,opravuje a zveľaďuje. 3, Požehnaný človek sa vyznačuje istou technikou. Technika hovorí o tom,akým spôsobom niečo zvládneme. Akým spôsobom sa s niečim vysporiadame. Požehnaný človek má spôsob,ktorým zvláda bolesti i radosti života. Dokáže mať odstup i nadhľad nad tým,čo mu život prinesie. Každý deň dokáže ďakovať a odprosovať,aby si udržal kontakt s Bohom,ktorý jediný vie,ktorý spôsob je primeraný každému z nás. Komunikácia s Bohom je nevyhnutná,aby si človek vybudoval most,cez ktorý budú prúdiť do jeho života milosti.

Effeta.

Mnohé náboženské podujatia nesú tento titul:Effeta. Vzťahuje sa na rôzne životné situácie. Význam slova:otvor sa!,je nám známy. Súvisí nielen s otvorením zmyslov,aby nadobudli funkčnosť v tomto živote,ale aj v zmysle otvorenia sa človeka pre vyššie veci,pre pochopenie Božích zámerov. Predstavme si tri situácie zo života: 1,otvorenie niečoho nového, 2,otvorenie niečoho po rekonštrukcii, 3,otvorenie niečoho,čo je síce staršie,no stále aktuálne. 1,Otvorenie nového. Vždy hovoríme o slávnosti,keď sa otvára niečo nové. Napríklad: nové priestory,nová budova,nové pomôcky,nové technológie,nové prevádzky atď. Keď sa otvára niečo nové,žiada si to nového ducha. Vyžaduje si to novú atmosféru. Tým,ktorí vlastnia nové priestory života,má veľmi záležať na tom,aby v novej atmosfére zavládol správny duch. Úplne najlepšie je,keď sa vzýva Boží duch,aby do nových priestorov vošiel a tam prebýval a účinkoval. Ideálne je,keď sú tie nové priestory vytvorené z pravých materiálov a financované z dôveryhodných zdrojov a keď majitelia chcú zveriť priestory pre činnosť,ktorá slúži na Božiu slávu a na pomoc človeku. Božiemu duchu sa tam potom pôsosobí akosi "ľahšie" a jeho aktivita je viditeľnejšia. Čokoľvek bude nové v našom živote,najprv sa postarajme,ak môžeme,aby Pánov duch zaujal prvoradú pozíciu. Nepôjde o činnosť jednorázovú z našej strany,ale o aktivitu permanentnú. Všetko čo je nové,si žiada "novosť" prítomnosti Božieho ducha. On je garanciou "novosti" života,lebo nové priestory a podmienky, samé od seba toto zaručiť nemôžu. 2,Otvorenie niečoho zrekonštruovaného. Celá verejnosť sa poteší,keď sa dozvie,že nejaká pamiatka prešla renováciou a bola znova "daná do užívania". Týka sa to zámkov,hradov,kaštieľov a iných dôležitých objektov. Pamiatka po rekonštrukcii nadobudne akoby nový zmysel a javí sa nám v ešte hodnotnejšom svetle,ako keď obdivujeme nový objekt. Ešte viac vynikne pôvodnosť,zámer,línia staviteľov,ktorí už môžu byť stáročia mŕtvi. Po renovácii viac vyniknú stavitelia a aj aktéri rekonštrukcie,ktorá musí byť realizovaná citlivo,pozorne,nenásilne,vkusne,esteticky účelne. Mnohí ľudia ďakujú biblickému Ježišovmu:"Effeta!". Robia to preto,lebo Boh im udelil milosť "rekonštrukcie" života. Starina života v hriechu z nich už už urobila ruinu,ale našťastie im Prozreteľnosť otvorila a ukázala cestu pokánia-duchovnej renovácie života. A urobila to vkusne,citlivo,účinne. Táto činnosť bola vedená tak,aby ešte viac vynikol Stvoriteľ a následne aj Vykupiteľ,ktorý poslal Ducha Oživovateľa, aby dal životu človeka nový zmysel.  Z rekonštruovaného býva niekedy väčšia radosť a úžitok,ako z nového. 3,Otvorenie niečoho staršieho,no aktuálneho. To "najstasršie" môže súvisieť s Božím zámerom spásy. Boh chce,aby boli všetci ľudia spasení. Svoj zámer nemení,ale ho  aktualizuje. Vždy nám ho predstavuje. Neúnavne. Pravidelne. Vždy nám ho podáva v novom šate,aby sme sa ho nezriekli,kvôli jeho "starobylosti". To,čo je už staršie,obvykle stráca na aktuálnosti. O Božom pláne spásy,však,ako o zastaralom,nemožno hovoriť. Práve naopak. Ani tu sa nezaobídeme bez evanjeliového zásahu?Efeta!". Hovoríme o veľkosti človeka, keď vidíme,že  sa otvára pre Boží zámer spásy. Človek je v poriadku,ak verí,že Boh sa chce oňho postarať a má pripravené preňho "definitívne riešenie" spásy. My,veriaci,by sme si mali často aktualizovať tento Boží zámer,aby nezapadol prachom zabudnutia. Odteraz budeme počúvať/čítať/ výraz:Effeta! inak. Bez povrchnosti,ale s dôrazom na účinok,ktorý nám zaručí naša spolupráca s Pánovým duchom.

Za Mons. Jánom Zentkom

Za Mons. Jánom Zentkom

V evanjeliu sa nachádza nádherná charakteristika Ježišovho účinkovania počas pozemského života:  "Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých." (Mk 10, 45)

V histórii Cirkvi existuje veľa osobností, ktoré sa usilovali o naplnenie tohto Ježišovho odkazu. Zmysel svojho poslania a svojho života videli v službe Bohu a blížnemu. Toto bolo ich životnou prioritou a neexistovala iná alternatívna činnosť, ktorá by bola prednejšia ako práve služba.

Cirkev ani v dnešných časoch nie je chudobná na takéto vzorové príklady v službe ducha evanjelia. Je potešujúce, že sa nachádzajú aj v kňazskom spoločenstve. Som presvedčený a právom hrdý na to, že tieto náročné kritériá evanjelia spĺňal svojím životom aj spišský kňaz, Mons. Ján Zentko.

Počas svojho nie veľmi dlhého pozemského života preukázal ušľachtilé kňazské správanie, ktoré priaznivo a blahodárne vplývalo nielen na rady spišského presbytéria, ale zasiahlo intenzívne aj mnohých veriacich laikov. 

Môj pohľad na tohto výnimočného kňaza sa odvíja v troch rovinách.

V spomienkach zostáva najmä ako spolužiak, ako spolubrat i ako rodinný priateľ.

Spolužiak

S Mons. Jánom Zentkom som sa prvýkrát stretol v budove Kňazského seminára v Bratislave na Kapitulskej ulici. Bolo to v roku 1985. Špecifikom kňazského seminára (vtedy jediného na Slovensku) bola veková pestrosť a rozmanitosť bohoslovcov. Nebolo zriedkavosťou, že sa v prvom ročníku objavili študenti, ktorí sa hlásili do kňazského seminára viackrát. Podarilo sa im to na tretí, štvrtý či piatykrát z politických dôvodov, lebo vtedajší komunistický režim sa snažil kandidátov kňazstva rozmanitým spôsobom zastrašovať a odlákať z kňazskej cesty.

Ján Zentko nastúpil do prvého ročníka odo mňa o niekoľko rokov starší. Patril medzi tých spolužiakov, ktorí už mali za sebou určitú prax života, či dokonca aj zamestnanie. Od mladších spolubratov - čerstvých maturantov - si okamžite vyslúžil prezývku "Starý". Dodnes si myslím, že nemala charakter hanlivý, ale uznanlivý. 

Od začiatku vynikal nad nami - svojimi spolužiakmi - nielen tým, že bol vekovo starší, ale aj celkovým rozhľadom, uvážlivosťou a schopnosťou triezvo posúdiť niektoré životné situácie. Vedel sa  doslova otcovsky ujať hociktorého mladšieho spolubrata a citlivo usmerniť jeho mladícke zmýšľanie a správanie. My, mladší, sme často chodievali za ním najmä vtedy, keď sme potrebovali radu alebo riešenie svojej životnej situácie. Prichádzali za ním s dôverou nielen bohoslovci spišského biskupstva, ale svojou autoritou zaujal aj seminaristov iných diecéz. 

Napriek tomu, že mal o pár rokov viac ako ostatní, mal veľmi dobré študijné výsledky. Často hovorieval, že "mu to už tak nemyslí" a že na prípravu na skúšku potrebuje vynaložiť veľa energie. No jeho výsledky boli ukážkové a mohol nimi zahanbiť aj oveľa mladších kandidátov. Istým spôsobom zastupoval špirituálov alebo iných predstavených, lebo "zblízka" dokázal mať pozitívny vplyv na svojich spolužiakov. 

Bolo vidieť, že ťaží aj z rokov strávených v pracovnom procese, čím sa mohol z adeptov kňazstva málokto pochváliť. Zažil zákulisie aj realitu života pracujúceho človeka a bolo očividné, že si svoje povolanie ku kňazstvu váži a že toto je preňho jediná životná cesta. Dokázal odmietnuť lákavé ponuky tohto sveta a sústrediť sa iba na svoju formáciu. Svojimi schopnosťami by sa určite ujal na rôznych úrovniach spoločenského života, ale preňho neexistovalo iné povolanie ako kňazstvo. Pre mladých bol inšpiráciou a povzbudením.

Obdivoval som ho, ako dokáže s nadhľadom, s humorom a s pokorou prijať aj rôzne kamarátske "doberačky",  ktorými ho mladší spolužiaci nie raz častovali. Aj tu ukázal hlboký formát ľudskosti a dobrý predpoklad na kňazskú službu. 

Spolubrat

Hneď po kňazskej vysviacke, v roku 1990, nastúpil do služby na Biskupský úrad v Spišskej Kapitule - v Spišskom Podhradí. Medzitým už prišla politická zmena, ktorú sme všetci dlhodobo očakávali a ktorú sme s radosťou aj prijali. Cirkvi sa otvorili nové možnosti komunikácie so svetom. Konečne mohla svoje ciele realizovať aj prostredníctvom talentovaných kňazských osobností, ktoré socializmus tlmil, ba priam až likvidoval. Nastal čas, kedy aj Ján Zentko mohol naplno rozvinúť nepochybný potenciál v službe spišského biskupstva. 

Odrazovým mostíkom bola pre jeho službu znalosť nemeckého jazyka, ktorú bohato využil najmä pri získavaní kontaktov v Cirkvi západného sveta. Napriek tomu, že bol služobne vyťažený potrebami miestnej Cirkvi, nezabúdal na svojich spolubratov. Usiloval sa byť s nami v stálom kontakte a snažil sa organizovať rôzne podujatia, na ktorých sme sa stretávali. Navštevoval nás na miestach nášho pôsobenia. Pripravoval možnosti, aby viacerí mladí kňazi, resp. seminaristi, mohli zdokonaľovať svoje predpoklady v štúdiu cudzieho jazyka v Rakúsku i v Nemecku. 

Veľmi živo sa zaujímal o to, v akých podmienkach žijeme a čo potrebujeme. V rámci svojich funkcií na biskupskom úrade sa snažil pomôcť do takej miery, do akej mu to dovoľovali jeho kompetencie a možnosti, ba pomohol i viac. Ukázal sa ako človek, ktorý myslí dopredu, ktorý predvída a ktorý navrhuje rôzne formy riešenia zložitých situácií. 

Jeho zásluhou sme my, kňazi, mohli realizovať rekonštrukčné práce na budovách kostolov, resp. farských úradov. Poslúžil nám nielen ako autorita morálna, ktorá počúva a usmerňuje, ale aj ako prakticky uvažujúci človek, ktorý sa ukázal ako zdatný ekonóm a človek s diplomatickým talentom.

Jeho kňazské pôsobenie malo široký záber. Venoval sa mladým začínajúcim kňazom, ale veľa energie a času venoval napríklad aj kňazom, ktorí boli na dôchodku. Organizoval spoločné púte, výlety, kde sa mladí stretávali so staršími. Táto vzácna kombinácia sa ukázala ako obohacujúca pre všetky vekové kategórie kňazského stavu. 

Stal sa vnímavým mediátorom medzi spišským biskupom a kňazmi diecézy. Dokázal citlivo predniesť požiadavky kňazského stavu a robil všetko pre to, aby kňazom v pastorácii pomohol v ich pastoračných aktivitách. 

Rodinný priateľ

Mal som to šťastie, že tak ako začali naše bratské kontakty na báze seminára a kňazskej služby, zároveň sa začali aj kontakty našich rodín. Zoznámil som sa s jeho rodinou a on zase s tou mojou. Dokázal intenzívne a požehnane komunikovať s rôznymi laikmi a snažil sa nachádzať a angažovať mnohých tak, aby ponúkli svoje talenty v službe Cirkvi.

Vyznačoval sa schopnosťou nadviazať kontakty, komunikovať a udržiavať dobré vzťahy tam, kde Cirkev potrebovala odborníkov v rôznych oblastiach svojho pôsobenia. Dobre sa cítil v kňazskom spoločenstve, ale cudzie mu nebolo ani pestovanie spoločenstva s rodinami, resp. s laikmi, ktorých na svojej životnej púti spoznal. Vyslúžil si povesť a status dobrého duchovného pastiera, ktorý napriek tomu, že nespravoval konkrétnu farnosť, výrazne zasiahol do života viacerých veriacich i neveriacich jednotlivcov a rodín.

Dobré vzťahy medzi našimi rodinami pretrvávali a prehlbovali sa aj prostredníctvom vzájomných návštev. Boli to stretnutia plné porozumenia, súcitu, povzbudenia, spoločného znášania životného kríža, ale aj spoločnej radosti, ktorá vyplývala z duchovných, ale i z materiálnych skutočností. Toto vzájomné obohacovanie a prelínanie duchovných darov sa ukázalo ako jeden z hlavných zdrojov prehlbovania viery, ale aj kňazského povolania. Naše rodiny boli jedna pre druhú vzájomnou oporou a aj dnes, po rokoch, na tieto chvíle s bázňou a s vďačnosťou spomínam. 

Mám dobrý pocit zo skutočnosti, že sme dlhé roky vzájomnej komunikácie využili prozreteľnostne. Stali sa totiž súčasťou našej cesty za Kristom, a to v kňazskej službe i v živote viery. Dodnes s úctou spomínam na samotného Mons. Jána Zentka, a takisto aj na jeho zosnulých rodičov, ktorých som si veľmi vážil. 

Zostáva v spomienkach...

Ján Zentko bol výraznou osobnosťou. Vo svojom živote nemusel nič predstierať, nič prifarbovať, ani sa pretvarovať. Jeho autorita prirodzene vyplývala z jednoduchej viery a nábožnosti a umocnila sa ešte na ceste kňazského života. Svojím spôsobom akoby predčasne dospel pre večnosť. Jeho život bol naplnený službou Cirkvi a Božiemu kráľovstvu. Iné hlavné záujmy nemal.

V mysli a v srdci nemal nič iné, iba potreby Cirkvi. Dá sa povedať, že v plnosti sú preňho primerané  slová apoštola národov, sv. Pavla: "Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval." (2 Tim 4, 7)

Zvlášť obdivuhodný bol jeho záverečný životný zápas. Bol poznačených chorobou, ktorú on statočne znášal. Jeho srdce bolo zoslabnuté neutíchajúcou aktivitou, obetavou službou a činorodou prácou. Niet sa čo čudovať, že zoslablo a nakoniec až zamĺklo. Je to symbolické, lebo ak by som mal na záver zvýrazniť charakteristickú črtu jeho života, tak by som povedal: srdce. Žil a pôsobil so srdcom upriameným na Ježiša a na potreby kňazských spolubratov a veriacich v prostredí svojho života. 

/Skoro/pôstny príspevok.

Pred nejakým časom som sa zúčastnil pomaturitného stretnutia. Ako to už býva,každý účastník vstal,aby referoval o sebe. Niektorí začali obligátnou vetou,vzhľadom na predchádzajúce stretnutie:"u mňa nič nové,žiadna zmena". Často komunikujem s istou staršou paňou. Nedávno ma prekvapila informáciou,že už tridsať rokov nebola u lekára. V zdravotnom zázname má,ako poslednú, zapísanú informáciu z obdobia svojej päťdesiatky. Je tam zápis:"Všetko primerané veku,nijaká zmena". Ak sú niektoré veci v našom živote bezo zmien,môže ísť o pozitívne konštatovanie. Sú situácie,kedy sa zmena žiada ako soľ. Stav-bezo zmien,býva vtedy na škodu. Napríklad,ak ide o /ne/úsilie človeka meniť svoj život podľa Božej vôle. Ak si niekto myslí,že jeho život je bezo zmien,lebo nepotrebuje pokánie,tak je na veľkom omyle. Na sviatok Preblahoslavenej Panny Márie Lurdskej sa číta pri sv.omši kolekta s nádhernou myšlienkou. Prosíme v nej Pána,aby sme dokázali 1,zanechať hriech, 2,robiť pokánie a 3,žiť novým životom. Čo to znamená prakticky?  1,Zanechať hriech. Inými slovami:rozlúčiť sa s hriechom. No nie tak,ako sa lúčia starí priatelia,ktorí si pri rozlúčke podajú ruky a utvrdia sa v myšlienke,že využijú najbližšiu príležitosť,aby sa zasa stretli a podebatovali si. Pri skutočnej rozlúčke s hriechom niet miesta pre sentiment,pre srdcervúce podávanie rúk atď. Pri rozlúčke s hriechom ide o rázne,nekompromisné a definitívne odmietnutie spojenectva s akoukoľvek hriešnou aktivitou. Boh tento rozchod bohato požehnáva svojou milosťou a dodáva rôzne duchovné útechy,ktoré mnohonásobne vykompenzujú naše "straty", súvisiace s rozchodom s hriechom. 2,Pokánie. Jeho súčasťou môže byť úsilie "sfunkčniť" to,čo sme pokazili. V každej rodine sa nachádza človek,ktorý rád reparuje,opravuje,sfunkčňuje veci,ktoré sa pokazili ak prevláda záujem,aby sa vrátili do /skoro/pôvodného stavu. Súčasťou pokánia však nie je oprava starých a nefunkčných harabúrd,ktoré patria skôr do zberu. Myslí sa reparovanie,sanovanie vzťahových záležitostí. Tie spôsobia v srdci človeka viac smútku a bolesti,ako  mechanické poškodenie veci dennej potreby. Aj pokus sa počíta. Aj pokus o nápravu sa stáva pred Bohom veľkým svedectvom úsilia o dokonalosť,ktorá bez úprimného pokánia nie je mysliteľná. Dnes sa ,údajne,materiálne veci vyrábajú tak,že majú naprogramovanú činnosť na pár rokov,a potom si treba kúpiť novú vec,a nie opravovať starú,lebo náklady na opravu starej bývajú vysoké a často sa blížia k hodnote nového výrobku. Táto prax neplatí pre nápravu,vnútornú nápravu,človeka. To,čo sa pokazilo,treba opraviť,napraviť. Príprava pôdy spočíva vo sv.pokánia a v modlitbe spojenej s pôstom. 3,Schopnosť žiť novým životom. Ide o spôsob života,ktorý sme zanedbali alebo naňho zabudli alebo sme sa sním dostatočne neoboznámili. Nemôžeme žiť novým životom,ak nepoznáme jeho zákonitosti. Platí zásada:dá sa žiť aj inak,ako žijeme teraz. Dokonalejšie. Nový život je možný iba v Kristovi. Hľadajme Krista a nájdeme nový život. Určite nás osloví a nezostane skrytý,ak ho budeme hľadať. On dokáže urobiť v našom vnútri poriadok a všetko usmerní tak,aby sme hľadali najprv Božie kráľovstvo/ Mt 6,33/ a ostatné dostaneme v bonuse.

Ľudská slabosť.

Pred každou športovou súťažou odborníci porovnávajú jednotlivých kandidátov na popredné umiestnenie. Sú to prognózy,ktoré robia síce odborníci,no tie nemusia vyjsť. V rámci jednej  prognózy sa objavila aj takáto charakteristika: Prevládajú uňho pozitíva,výraznejšie slabiny nemá. Toto poteší každého. Každý chce vnímať svojho kandidáta na víťazstvo ako človeka bez výraznejšich slabín. Myslí sa odbornosť,kondícia,zručnosti,technika v športovom zápolení. Ale,keby sme mali hovoriť o ľudských vlastnostiach,o kom by sme mohli povedať,že nemá výraznejšie slabiny? Nik,kto je čo i len trocha sebakritický,nebude o sebe hovoriť,že nemá chyby a výrazné slabé miesta. Predstavme si udalosť,ktorú opisuje sv. Lukáš v piatej kapitole svojho evanjelia. Ide o situáciu zázračného rybolovu/ Lk  5,1-11/. Je tu niekoľko postrehov,ktoré hovoria o slabosti človeka. A nejde o hocijakých ľudí,ale o apoštolov. Oni sami sú si vedomí svojej nedostatočnosti,čo aj pred Ježišom vyznávajú. Ako sa to prejavilo? 1,"Učiteľ,celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili". Ide o odpoveď Šimona Petra na Ježišovu výzvu,aby zopakovali rybolov,lebo ten prvý bol neúspešný. Apoštolom treba veriť. Sme presvedčení,že pri rybolove nič nepodcenili. Neboli predsa začiatočníci. Ich úsilie bolo určite stopercentné. Napriek tomu bol prvý pokus neúspešný. Prečo je to tak v živote? Prečo je to tak,že všetky naše úsilia nie sú požehnané tak,akoby sme si predstavovali? Preto,lebo Boh chce vedieť,či dokážeme začať znova. Druhý pokus v prípade rybolovu apoštolov bol úspešný a bohatý. Rozhodol Ježiš,ktorý ich povzbudil,aby nerezignovali a pokračovali ďalej. V živote registrujeme mnoho neúspešných pokusov,najmä,čo sa týka čností a dobrých návykov. Ten ďalší,už môže byť úspešný. Boh nám môže vynahradiť predchádzajúce neúspechy takým bohatým úlovkom,že sa budeme môcť podeliť aj s ostatnými,tak,ako to urobili apoštoli s prebytkom svojho úlovku. 2,Aj druhé vyznanie slabosti síce pochádza od Šimona Petra,ale zastrešuje všetkých:"Pane,odíď odo mňa,lebo som človek hriešny". Ide o typickú ľudskú reakciu. Je pomýlená,lebo človek práve vtedy,keď Boha potrebuje,tak ho odháňa. Je pravda,že hriechom sa od Boha vzďaľujeme,ale veľmi ho potrebujeme,aby sme sa mohli vrátiť do stavu milosti. Práve vtedy,keď na nás doliehajú rôzne starosti,pokušenia,skúšky,práve vtedy je Boh našim najdôležitejším spojencom. Boha netreba nikdy odháňať a vyháňať zo života. Išli by sme proti sebe. Spomeňme si teraz na osoby,rodiny,spoločenstvá,ktoré Boha vyhnali zo svojho stredu a ich život sa stal prázdnym. Pomôžme im v diele opätovného nachádzania Boha,aby po ňom zatúžili a urobili všetko,aby si ho udržali. Žijeme v dobe vyháňania Boha a to pod rôznymi zámienkami. Ale je to aj doba úspešných návratov a nájdení zmyslu života. 3,Evanjelista hovorí o tom,že rybári vystúpili z lodí a prali si siete. Vedľa nich množstvo ľudí počúvalo Ježišové slová. Možno si povieme:nemali nechať všetko tak a ísť počúvať Pánove katechézy? Napriek tomu, predsa len mali účasť na diele počúvania Božieho slova,lebo na jednu z lodí Ježiš nastúpil,trocha odrazil od brehu a učil. Aj apoštoli takto mali podiel na diele spásy. Teraz nepriamo,no v budúcnosti sa ocitli v situácii,kedy nehovoril Ježiš priamo,ale hovorili a kázali oni. Boh využíva potenciál každého,aby cez neho dosiahol svoj cieľ. Mnohí ani netušia,že sa stali súčasťou Božieho plánu spásy. Boh ich použil,aby sa stali akousi formou kazateľnice, z ktorej Boh oznamuje veľké pravdy evanjelia. Ježiš si "sadne a učí zástupy". Veľa toho nepotrebuje. Iba otvorené srdce a naše chabé dannosti. Boh aj cez našu slabosť ohlasuje pravdy spásy. Deje sa to vtedy,ak po našom vyznaní slabosti,nastúpi  odhodlanie vrátiť sa ku Kristovi. Bohatý rybolov je možné zažiť aj v dnešných časoch.

Záujem o hlavu.

Počas života si mnohí ľudia získajú náš obdiv a rešpekt. O niektorých z nich vieme,že vedia pekne hovoriť. Niektorí kvetnato a zápalisto,iní racionálne a logicky-k veci,žiadne "omáčky". Iní hovoria z pamäti,nepotrebujú poznámky. Niektorí riešia ťažké matematické príklady akoby to bola malá násobilka. Mnohým stačí,aby si raz prečítali text a môžu ho zopakovať od slova do slova,nech je akýkoľvek rozsiahly. Toto všetko a ešte aj niečo iné,nám stačí na to,aby sme na adresu konkrétneho človeka povedali takéto svedectvo: chcel by som mať jeho hlavu. Napadlo mi to,keď som si prečítal udalosť o uväznení a mučeníckej smrti Jána Krstiteľa/Mk 6,14-29/. Okrem iného sa tam dočítame o tom,ako mladá, zvodne tancujúca dievčina,na popud svojej matky,žiada kráľa Herodesa o "hlavu Jána Krstiteľa". Robí to preto,lebo matka zúri na proroka od Jordána a snuje plány krutej pomsty. Keby chcela,mohla mať "hlavu Krstiteľa" v inom slova zmysle. Nie na mise,po vykonaní krutého rozsudku,ale priam ako na podnose mohla mať k dispozícii myšlienky spásy,ktoré mal Ján vo svojej hlave,mysli,srdci,duši...Keby sa bola otvorila Božiemu učeniu o Mesiášovi,ktorého Ján predpovedal a predstavil spoločenstvu pri Jordáne,mohla do konca života žiť podľa náuky spásy. Nič však, z toho nebolo. Mala síce záujem o Jánovu hlavu,ale ako o odseknutú časť ľudského tela/čo znamená istú smrť/, a nie o hlavu v zmysle myšlienok cesty spásy/čo znamená istý Boží život/. Vyprosujme si "Jánovu hlavu",aby sme žili pre Boha a pre večný život.

Sprievody v živote kresťana.

Možno ste niektorí z vás sledovali úvodný ceremoniál olympijských hier. Všetky výpravy sa usporiadajú do spoločného sprievodu. Na čele ide vlajkonosič,ktorý hrdo zviera v rukách zástavu svojej krajiny. Ľudia,ktorí to sledujú v priamom prenose sa pýtajú:kedy pôjdu tí naši,kedy pôjde ten náš sprievod? Počas života zažijeme veľa sprievodov. Folklórny,politický,športový i náboženský. V niektorom z nich,určite sme už našli svoje miesto. Krátkodobé,či trvalé. Mnohí z nás sme už absolvovali nejeden pohrebný sprievod. Lebo nám zomrel blízky človek,priateľ,kolega. Ani jeden z nich nebol ešte "ten,náš sprievod". Neboli sme v ňom hlavnou postavou. Ten ,náš sprievod,ktorý vedie z kostola na cintorín,ešte len príde. Nikto z nás sa mu nevyhne. Je to zákonité,že pozemský svet opúšťame. Ide o sprievod veľkej pokory pred Pánom života a smrti,ktorý nás k sebe povoláva. Skôr,ako sa tak stane,uvedomujeme si dôležitosť iných sprievodov v pozemskom živote. O ktoré ide? 1,Sprievod,ktorý hľadá Boha. Predstavme si situáciu z evanjelia,ktoré hovorí dvanásťročnom Ježišovi v chráme/Lk 2,41-52/. Božie slovo upozorňuje,že Ježiš sa počas púte stratil a rodičia ho bolestivo hľadali,kým ho nenašli v chráme,medzi učiteľmi Zákona. Dali bokom svoju únavu i požehnané zážitky z púte,lebo hľadanie malého Ježiša sa stalo pre nich prioritou. 21.januára spadlo malé lietadlo s futbalistom Emilianom Salom do Lamanšského prielivu. Oficiálne zložky chvíľu trosky lietadla hľadali,no napokon to vzdali. Niektorí hráčovi kolegovia a iní ľudia sa vyzbierali na použitie najnovšej techniky,ktorá asi po dvoch týždňoch trup lietadla objavila v hlbinách. Hľadanie Boha patrí v pozemskom živote k prioritám č.1. Máme šťastie a milosť,keď nájdeme v pozemskom živote ak nie zástup,tak aspoň malý húf ľudí,ktorí nám ukazujú,ako hľadať Boha. Hľadanie Boha tu, v hlbinách pozemského života, má najmä ten zmysel,že ho potom ľahšie objavíme a objímeme vo večnosti. 2,Nie veľký,ale predsa zástup,či sprievod,chce si Ježiša najprv "overiť". Hovoríme o udalosti,ktorú opisuje sv.Ján/1,38-39/. Niektorí učeníci sa opýtali Ježiša:"Učiteľ,kde bývaš?" On im odpovedal:"Poďte a uvidíte". A evanjelista dodáva,že zostali v ten deň u neho. Žalmista predkladá podobnú myšlienku,keď hovorí:"Skúste a presvedčte sa,aký dobrý je Pán"/Ž,34/. Keď si ktokoľvek z nás kupuje nejaký tovar,pri doručení alebo kúpe počujeme upozornenie:ak nebudete spokojní,môžete ho vrátiť. Ten,kto spoznal Ježiša a snažil sa žiť podľa evanjelia,už nehľadá možnosti "vrátenia viery". Vie,že Boh mu dal všetko,celú svoju lásku. A on sa ju snaží opätovať. Ježiš nikdy nikoho nenúti. On ponúka,motivuje svojou láskou. Mnohí,teda,zostávajú u neho natrvalo a vedia,že ich nič neodlúči od Ježišovej lásky. 3,Sprievod Dvanástich. Tak označujeme apoštolov-Ježišových najvernejších. On im zveruje veľkú duchovnú výzbroj-dal im moc nad nečistými duchmi. Zároveň ich upozorňuje,aby si nič,okrem palice,nebrali so sebou. Chce,aby sa v prvom rade spoliehali na "Božiu výzbroj",nie na pozemskú. Takto ich podrobil dosť veľkej skúške. Praví Ježišovi nasledovníci okúsia aj nedostatočné materiálne  krytie,či zabezpečenie. Tých,čo neprestanú v neho dúfať,bohato odmení. Veriaci sú tí,ktorí veria,že Boh im dal viac ako tento svet. A to napriek tomu,že nie sú,možno kvôli viere,dostatočne pozemsky poctení a honorovaní. Boh nám dal veľa. Prostredníctvom krstu nás prijal medzi svoje milované deti. Zaslúžime si te náš pohrebný sprievod. Lebo tí,čo videli náš zápas o vieru,povedia,že sme kvôli tomu žili a že Boh bol pre nás všetko vo všetkom. 

Čas s Bohom.

Raz som bol svedkom situácie,kedy muž navštívil svoju manželku v nemocnici. Prišiel sám popoludní,počas návštevných hodín. Oči manželky sa na chvíľu rozžiarili,ale o pár sekúnd ich zakryl akýsi pomyselný mrak. Vzápätí nasledoval dôvod v podobe otázky:A deti sú kde? Typická otázka,primeraná pre každú dobrú matku. Vyjadruje starosť a zodpovednosť ohľadom svojich najbližších. Manžel pokojne odpovedal,že deti zostali zo starými rodičmi. Manželka sa na to zjavne uspokojila,lebo vedela,že tam im je dobre a že im nič nehrozí. Občas si kladieme otázku:kde sú tie deti Božie,ktoré odchádzajú z tohto sveta prostredníctvom fyzickej smrti? Veľmi by sme chceli,aby patrili Bohu,lebo veríme,že pri ňom im je dobre a že tam,pri ňom sa im nič zlé už nemôže stať. Takúto istotu nemôže mať nikto,ale všetci máme istotu v tom,že Boh nás počuje,keď ho budeme prosiť za spásu nášich zosnulých. Ako môžeme tu na zemi definovať čas strávený s Bohom? 1,Čas strávený pri Bohu nie je strateným časom. Predstavme si rozhovor dvoch ľudí. Jeden z nich niečo vysvetľuje,ale druhý iba krúti hlavou na znak nesúhlasu. Napokon ten prvý povie:"Vieš čo,ja tu s tebou zbytočne strácam čas"! Možno boli v našom živote situácie,kedy sme chceli,pod vplyvom zložitej situácie,Bohu adresovať tie isté slová...No,po čase,sme museli uznať,že sme uvažovali nesprávne. Zistili sme,že s Bohom nestrácame,ale iba získavame. Komunikáciou s nejakým povrchným človekom môžeme stratiť množstvo drahocenného času,ale komunikáciou s Bohom rastie naša duchovná výbava do takej miery,že sa na stretnutie s Pánom vo večnosti stávame stále viac a viac pripravenejšími. 2,Určite nejeden z nás počul alebo povedal túto vetu:"Žijeme zlé časy". Aj dnes by mnohí pri týchto slovách súhlasne prikývli. A mali by k dispozícii dôkazy veľkej argumentačnej sily. Nemôžeme tak ľahko povedať,že žijeme zlé časy,ak sme spoznali Boha osobne. Ak nespoznávame Boha vo svojom živote,sme oprávnení konštatovať,že náš život je poloprázdny a že žijeme zlé časy. Markovo evanjelium zachytáva situáciu, podľa ktorej Ježišovi rodáci spochybňujú jeho moc a poslanie/Mk 6,1-6/. Nechali sa počuť:"Skade to má tento? Aká to múdrosť ,ktorej sa mu dostalo, a zázraky ,čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár,syn Márie a brat Jakuba a Jozesa ,Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami jeho sestry? A pohoršovali sa na ňom". Tieto výroky svedčia o zlých časoch pre obyvateľov Nazareta,lebo nespoznali čas svojho navštívenia. Každý jeden z nás môže do tzv. zlých časov vložiť svoj príspevok viery a oživiť ich Kristovou prítomnosťou. 3,V bežnej praxi života používame výraz-krátkosť času. Pre krátkosť času: a,hovoríme stručne,lebo aj iní chcú hovoriť a aj preto,lebo niekedy sme všetci unavení zo záplavy a devalvácie slov v dnešných časoch, b,konáme v chvate,lebo nás tlačia rôzne termíny a dostávame sa až do situácie chorobného stresu, c,máme sa rozhodovať v sekunde,lebo inak by nás dnešný svet považoval za nepružných a nepripravených pre súčasný štýl života. Žiaľ,obeťou tohto štýlu zmýšľania a konania sa stáva aj náš vzťah k Bohu. Má podobu:zbrklo,rýchlo,v chvate,často bez myšlienky a hlbky. Na kontakt s Bohom potrebujeme čas. Potrebujeme mu čas venovať,čas zasvätiť,čas obetovať,dať...Boh má vedieť,že sme sa pristavili kvôli nemu a že chceme s ním udržiavať "horúcu linku". Potom nám určite pripraví miesto,aby sme sme s ním tešili naveky. Vo sv.omši sa používa známa invokácia. Kňaz povie:Hore srdcia! a ľudia odpovedajú:Máme ich u Pána! Každý,kto mal za života na zemi pozdvihnuté srdce k Bohu,aj po smrti ho nájde v Božej blízkosti.

Hrôza alebo zimomriavky z Ježiša?

Blížia sa prezidentské voľby na Slovensku. Už prebiehajú verejné,odborné i menej kvalifikované debaty na túto tému. Bol som svedkom jednej z nich. Jeden z diskutérov/pri káve a pivku/podrobne vykresľoval,čo by urobil,keby sa stal prezidentom on. Keď to počuli spoludiskutéri,zmocnila sa ich hrôza. Povedali si,že je dobré,že tento veľkohubý rečník nikdy prezidentom nebude. Niekedy je lepšie,keď je od slov k skutkom ďaleko. Vidíme,že človeku nemusí nahnať hrôzu iba nejaké nešťastie. Stačí sa započúvať do debát,ktoré naznačujú,ako "hrôzostrašne" zmýšľajú niektorí ľudia. Evanjelium sv Marka prináša správu o niektorých hrôzach/Mk 5,1-20/. Hrôza č.1-človek posadnutý nečistým duchom. Akúže môžeme mať predstavu alebo pocit z človeka,ktorý má takúto charakteristiku?:"Býval v hroboch a nik ho už nemohol zviazať ani reťazami. Lebo často ho sputnali okovami a reťazami,ale on reťaze roztrhol a okovy rozlámal, nik ho nevládal skrotiť". Hrôza č.2-črieda svíň, v počte dvetisíc kusov sa potopila v mori,po tom,čo Ježiš do nich poslal zlých duchov. Pastieri a majiteli svíň  určite vyčíslili ťažké materiálne straty. Hrôza č.3-človek,ktorého Ježiš zbavil nečistého ducha. Svätopisec uvádza,že po Ježišovom zázračnom zásahu,sedel človek:"oblečený a pri zdravom rozume". Keď ho takto videli ľudia "schytila ich hrôza". Ide o dosť prekvapujúci fakt. Čakali by sme od nich prajnejšiu reakciu. Reakciu radosti,že človek je zachránený. Oni však mali skôr hrôzu z Ježiša. Prečo? Určite sa pýtali kto to je,že dokáže robiť takéto divy? Aká je vlastne jeho moc? Nie je ešte horší ako diabol,ktorý bol donedávna v tomto tu človekovi? Nedivme sa,ak ľuďom vírili v hlave takéto a podobné myšlienky. Ak by sme chápali vzťah s Bohom ako akúkoľvek stratu,potom môžeme mať oprávnene z neho hrôzu. Tento efekt nemusí byť falošný. Môže byť súčasťou ponímania viery,ale nie absolútnou. Boh je aj  Sudca,no v prvom rade Láska. Položme si však inú otázku? Kedy sme mali naposledy z Ježišovho počínania zimomriavky? Nie hrôzu,ale zimomriavky. Ide o úkaz,kedy sa v našom vnútri deje niečo veľké a významné. Napríklad,nadšenie pre Krista,ktorý je Vykupiteľom a Spasiteľom,ktorý priniesol a ukázal cestu spásy. Aby sme sa k tomu prepracovali,musíme viac uvažovať nad Ježišovým pôsobením do takej miery,že ho budeme považovať za nasledovaniahodného. Až potom môže nastať čas zimomriavok. Možno aj hrôzy. No nie hrôzy z Ježiša,ale zo seba. A to preto,lebo sme toľko času stratili tým,že sme zanedbali cestu hľadania spásy.