SOM VÝNIMOČNÝ V BOŽÍCH PLÁNOCH

 

        Prednedávnom pri sledovaní televíznych novín ma zaujal výraz „výhradný dovozca“. Ide o situáciu konkrétnej firmy, ktorá dováža tovar. Výhradnosť spočíva v tom, že ako jediná môže sprostredkovať istý druh tovaru. Potom aj v iných súvislostiach sa stretávame
so situáciou, kedy má niekto vyárendované, teda výhradné právo na nejakú činnosť alebo na nejakú aktivitu.

Výhradnosť človeka zaväzuje a motivuje k tomu, aby konal túto výhradnú činnosť v maximálne možnej miere a kvalitne.

        Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš putuje so svojimi učeníkmi a poúča ich. Do tejto atmosféry vstupujú samotní učeníci, ktorí plní rozhorčenia konštatujú: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“
(Mk 9, 38)

Apoštoli boli presvedčení, že majú výhradné právo na akúsi distribúciu milosti, ktorá spočíva vo vyháňaní zlých duchov. Keď sa dozvedeli, že existuje ešte iná skupina ľudí nezávisle od nich,
ktorá vyháňa zlých duchov v Ježišovom mene, zostali prekvapení a rozčarovaní. Boli si istí, že túto exkluzivitu a výhradnosť majú iba pre seba. Museli sa naučiť dôležitú lekciu, ktorá spočíva v tom, že Boh rozdáva milosti plným priehrštím, a to podľa kľúča, ktorý je zrejmý iba pre Boží majestát.

V čom je však náš život výhradný pred Bohom?

1.) Ide o výhradnosť v nasledovaní Ježiša a naša cesta k Bohu

Koľko je ľudí, toľko je ciest k Bohu. Každý má svoju cestu. Nikto nekráča po inej ceste, ale Boh mu nadelil tú jeho cestu.

Istá matka rozprávala o svojich deťoch. Vždy podvečer, keď sa vracala z práce, pozrela v chodbe na ich topánky, ktoré boli poukladané vedľa seba. Topánky povedia veľa. Napríklad to, že niektoré dieťa nešlo domov riadnou cestou, ale využilo mnohé nerovnosti, niekedy aj kaluže, blato nevynímajúc. Iné zase hovoria o tom, že na ceste nastala nejaká kolízia. Svedčia o tom natrhnuté topánky, poškodené, poškriabané, doudierané či dokopané. Zasa iné nám pripomínajú, že niekto pre zmenu prišiel domov suchou, t. j. priamou cestou bez akýchkoľvek kolízií.

Na začiatku nasledovania Krista ako keby sme si všetci obuli topánky. Keď sa na ne pozrieme očami viery, zistíme, že naša cesta k Bohu registruje mnohé nezrovnalosti. Svedčí o tom, že sme vyhľadávali aj terén, ktorý veľmi nesvedčí priamke nasledovania Krista. Je svedectvom toho, že nás niekedy lákalo viac "blato ulice" ako priama cesta. Zároveň svedčí o tom, že naša duša je akoby doudieraná a doškriabaná pod vplyvom rôznych zápasov so zlom tohto sveta. Svedčí aj o našich prehrách a nových začiatkoch na ceste viery. Podstatné je to, aby sa tieto pomyselné topánky viery objavili v predsieni, v chodbe pred vstupom do Božieho kráľovstva. Svedčia o našej neľahkej púti, ale zároveň predstavujú aj určité duchovné bohatstvo, ktoré je svedectvom toho, že sme si obuv pútnika udržali v takom stave, aby sme mohli prekročiť prah večnosti.

 2.) Naša výhradnosť vo veciach pokánia

Počas svojho života sa veľa dozvedáme o dôležitosti pokánia. Mnohí sme sa to naučili z domu alebo z hodín katechizmu alebo iných katechéz. Jednoducho, dnes vieme, že pokáním sa nám ukazuje cesta ku spáse. Aj na tejto ceste registrujeme poznatok „výhradnosti“. Keď hovoríme o pokání, nemyslíme tým iba platonické náznaky. Nehovoríme o teoretických možnostiach pokánia, ani do nekonečna opakujúcich sa prázdnych a neúspešných snáh o dosiahnutie akejsi duchovnej stability. Myslíme na také pokánie, ktorému ostávame verní, ktoré sa stáva naším životným programom.

        Mnohé dni v našom živote sú pamätné. Pamätáme si dátumy narodenia, prípadne smrť blízkeho človeka. Popri tom aj iné dôležité časové údaje. Určite si budeme pamätať aj moment skutočného obrátenia. Ten sa mohol udiať pod vplyvom nejakého človeka, nejakej situácie či nejakej nečakanej skutočnosti. Pamätajme na tieto medzníky, lebo v nich začal náš nový život. Uvažujme nad tým, aby sme neostali iba pri predsavzatiach, odhodlaniach, ale aby sme dokázali prekročiť prah neistoty a s odvahou objavili Božie milosrdenstvo. Aj v tom sa prejavuje naša výnimočnosť či výhradnosť života.

 3.) Výnimočnosť v Božích daroch

Každý kresťan si má byť vedomý toho, že Boh mu udelil mnohé dobrodenia. V Knihe proroka Zachariáša čítame text: „Dvihol som oči, pozrel som sa videl som muža, ktorý mal v ruke merací povraz. Spýtal som sa: „Kam ideš?“ Odpovedal mi: „Idem merať Jeruzalem, aby som videl, aký je široký a aký je dlhý.“ (Zach 2, 5 – 9)

Každému je jasné, že v tejto udalosti nešlo o zistenie presných rozmerov mesta Jeruzalem. Tie až také dôležité nie sú. Dôležité je to, že udalosť pripomína nesmiernosť Božích dobrodení, ktorá je neohraničiteľná a nedá sa vyjadriť v centimetroch, metroch či iných mierach.

Charakteristikou dnešného človeka je aj to, že sa mu všeličo máli. Najmä v materiálnej oblasti. V podmienkach demokracie to dáva aj patrične najavo. Dnes  je veľa nespokojných, protestujúcich a takých, ktorým sa všeličo máli. Niekedy je to tak, že tým, ktorým sa niečo máli, sú „malí ľudia“. Malí v úsudku, v charaktere, v čnostiach. Keď začneme Bohu ďakovať, prestaneme byť v situácii, že sa nám niečo máli a prestávame byť malými ľuďmi, začíname rásť. V momente, keď zoberieme do rúk pomyselné meradlo a začneme vymeriavať šírku a hĺbku Božej dobroty, nebudeme môcť prísť na koniec. Božích dobrodení v našom živote je veľa. V tom je každý z nás výhradný a výnimočný. Prestaňme iba žiadať a požadovať, aj keď máme na mnohé veci právo, ale začnime aj ďakovať Bohu, lebo na to často zabúdame.

Spomenul by som inauguračný prejav bývalého, už nebohého amerického prezidenta J. F. Kennedyho. Ktorý povedal pamätnú vetu: „Nepýtaj sa, čo môže urobiť Amerika pre teba, ale opýtaj sa, čo môžeš urobiť pre Ameriku ty.“ Dovolíme si túto myšlienku parafrázovať. Neobmedzujme sa iba na to, že sa budeme pýtať a vyplakávať nad tým, že niekto nám niečo neposkytol. V záujme evanjelia sa pýtajme, čo môžeme dobré urobiť my. Cesta ďakovania a vďačnosti nám pomôže povyrásť.

Prosme Pána, aby nám poskytol pomyselné meradlo, aby sme dokázali pochopiť, premerať či objaviť dary, ktorými nás denne zahŕňa. Aj v tom je naša výhradnosť, ktorú Boh od nás požaduje a ktorá nám dodáva zdravé sebavedomie na ceste viery.

KRISTUS – VYŠŠIA ÚROVEŇ

 

         Niektorí ľudia počas svojho života absolvujú množstvo školení a seminárov. Vypočujú si veľké množstvo hovoreného slova a zažijú aj veľa lektorov či prednášateľov. Predstavme si situáciu, podľa ktorej počúvame jedného z nich. Hovorí dlho, múdro a zložito. Chvíľku ho vydržíme počúvať, ale postupom času naša schopnosť vnímania klesá. Naša myseľ nedokáže držať krok s jeho slovom. Výsledkom tohto procesu je fakt, že v mysli preladíme, tzn. prejdeme v mysli na tzv. ľahšie témy. Napríklad zo záľub, z osobného života, atď. Predpokladáme, že skoro všetci sme si týmto prešli.

         Evanjelium hovorí o tom, ako Pán Ježiš vysvetľuje apoštolom tézy, ktoré súvisia s jeho umučením a zmŕtvychvstaním. Sú to veci náročné na pochopenie nielen pre apoštolov, ale aj pre nás – s odstupom 2000 rokov. Učeníci ho určite chvíľku počúvali, no potom „preladili“. Dozvedáme sa, že sa začali venovať ľahšej téme:
kto z nich je väčší. (Mk 9, 30 – 39)

         Čo chce Pán Ježiš apoštolov naučiť?

1.) Boh nás nechá vyrozprávať sa.

Presne tak, ako nechal hovoriť svojich učeníkov. Z hľadiska psychológie ide o dôležitú skutočnosť. Niekedy je potrebné dať ľuďom možnosť, aby sa vyrozprávali. V mnohých prípadoch to znamená úľavu na svedomí. Tak Pán aj dnes počúva naše reči: osobné či pracovné; primitívne i múdre; banálne i existenčné z pohľadu tohto sveta. Počúva i také, ktoré vedú najvyšší predstavitelia spoločnosti. Keď dnes niečo tvrdia a o 24 hodín hovoria opak, a tak svojich poslucháčov považujú za málo chápavých.

         Neraz máme z toho zmiešané pocity. Chýba nám to podstatné – naše slová by mali vychádzať z Božieho princípu a k nemu
aj smerovať. Máme sa snažiť hovoriť tak, akoby cez nás hovoril Pán Ježiš a zároveň máme komunikovať s blížnym tak, ako keby sme sa prihovárali samotnému Kristovi.

2.) Boh nás chce z banálneho spôsobu komunikácie zdvihnúť vyššie.

Takýto postup zvolil aj Pán Ježiš, keď apoštolov vytrhol zo snenia ich dôležitosti a poukázal na to podstatné, t. j. na svoje umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Boh nás volá k vyšším veciam. Presvedčiť sa o tom mohli Peter, Jakub a Ján, keď sa Ježiš pred nimi premenil
na hore Tábor. (Mk 9, 2 – 10)

         Pred istým časom som si vypočul svedectvo človeka, ktorý sa prebral z dlhého bezvedomia.. Stal sa z neho akoby iný človek. Hovoril: „Vidím všetko inak. Všetko okolo sa mi vidí malicherné. Vnímam iba vyššie hodnoty.“ Bohuvďaka, že stretávame ľudí, ktorí nám pomáhajú dostať sa vyššie. Vyššiu úroveň náš život nadobudne vtedy, keď si osvojíme starú teologickú axiómu: „sub specie aeternitatis“. Náš život a komunikácie nadobudne vyšší rozmer, ak pozeráme na situáciu okolo seba z pozície blížiacej sa večnosti – veď pre ňu sme stvorení a k nej smerujeme.

3.) Boh poprevracia naše istoty.

V evanjeliu čítame: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Táto veta sa stala pre apoštolov horkou pilulkou. Uvedomili si, že je to iná matematika, na akú sú zvyknutí. Prišli na to, že Ježiš hlása iné zásady, na aké boli doteraz zvyknutí. Boh nám v živote všetko v živote poprehadzuje a chce, aby sme túto zmenu prijali.

         Koľkokrát sa stane, že silný vietor nám zničí a poprevracia veci, ktoré máme na dvore alebo okolo domu. Keď vietor ustane, snažíme sa tieto veci opraviť a dať ich do pôvodného stavu tak, ako boli predtým.

        Keď nám Boh poprevracia istoty, nechce, aby sme ich nanovo oživovali. Spomeňme si na udalosť, podľa ktorej Ježiš poprevracal peňazomencom v chráme stoly. (Jn 2, 13 – 25) Chce zmenu poriadku. Ak raz zomrel za naše hriechy, nechce, aby sme ich vyhľadávali a nanovo inštalovali. V novom, evanjeliovom systéme života, hriech nemá miesto. Pán Ježiš chce, aby sme hriech neustále zavrhovali.

 

         Aj my kráčame v zástupe Ježišových učeníkov. My neudávame tón, to robí Kristus. Držme s ním krok! Tak, ako sa o to snažili apoštoli. Dôverujme mu, lebo nás vedie z priemernosti života
do výšky Božieho poznania.

S čím na večnosť.

Istý človek musel zanechať svoju pracovnú pozíciu. Ťažko sa s tým zmieroval. Mal nejaké zdravotné problémy, už nebol taký výkonný, ako kedysi. Keď opúšťal svoju kanceláriu, vo dverách sa ešte raz obzrel, aby sa s pracovným priestorom rozlúčil. Zrak mu utkvel na nejakom obraze, ktorý visel na stene. Rýchlo pobehol, zvesil ho a povedal:"Toto som tu priniesol pred rokmi ja. Aj si to odnesiem zo sebou". Nik z prítomných nenamietal.

    Takáto scéna zo života je celkom bežná. Avšak veľmi kontrastne pôsobí s výrokom Sv. Písma:" Veď nič sme si na svet nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť" /1 Tim 6,7/. Všetci vieme, že je to nemeniteľná pravda, ktorá má absolútnu platnosť. 

    1.,Sme zvyknutí na to, že musíme mať vždy niečo pri sebe. Aspoň doklady, alebo vreckovku, či telefón. Neustále kontrolujeme, či sme niečo nezabudli, či nám niečo nechýba. Sme zvyknutí nosiť aspoň minimálnu výbavu. 

    Istý človek menil zamestnanie. Rozprával sa s kolegom, s ktorým mal na novom pracovisku spolupracovať. Spýtal sa:"Čo si mám zobrať so sebou?". Odpoveď znela:"Nič. Všetko tam dostaneš". 

    Ak by sa niekto naivne pýtal, čo si má vziať na večnosť, odpovedali by sme mu, že nič, lebo všetko vo večnosti dostane. Nič mu tam chýbať nebude. Boh mu vynahradí všetky straty. Ba dokonca mu ich ešte navýši tak, že už viac nebude poznať pocit prázdnoty a neistoty. 

    2.,Tu, v pozemskom živote sme zvyknutí na to, že sa na človeka zabúda. Koľkokrát povieme :"Nezabudol si na mňa?". Niekto nám niečo sľúbil a zabudol na to. Musíme sa mu pripomenúť. Ba dokonca nám to sám odporúča, keď povie:"Pripomeň sa mi, lebo ja zabudnem". Niekedy máme pocit, že sa zabúda na človeka aj v rámci nejakých ocenení, odmien atď. 

    Boh nezabúda na človeka. Ale potrpí si na to, aby ho človek kontaktaktoval a pripomenul sa. Nie je to dôležité pre Boha, ale pre človeka. Spomeňme si na vyjadrenie vojaka, ktorý sa nachádzal v blízkosti Ježišovho kríža. Plný dojatia zvolal:" Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva" /Lk 23,42/.

    Ide o krásnu modlitbu, ktorou sa môžeme Bohu pripomínať po celý život. Tým dáme na javo, že v neho veríme, že ho uznávame ako Vykupiteľa a Spasiteľa, že nechceme stratiť jeho priazeň. Pripomínajme sa mu, aby na nás nezabudol, keď bude udeľovať vo večnosti miesta po svojom boku.

    3.,Stojac pred bránou večnosti nám môže napadnúť myšlienka:"Budem prijatý?". Nejde o nejakú novinku. Koľkokrát sa takto pýtame pred nejakým pohovorom, prijímačkami, prípadne, keď si sobášom pýtame miesto v novej rodine. Nie raz sa ukáže, že uchádzač poznal už skôr niekoho z komisie, ktorá má rozhodnúť a že dúfa v silu tejto známosti. 

    Ak s Bohom komunikujeme počas pozemského života, je to pre nás výhra. Poznávame tým toho, ktorý nás môže prijať do večnosti. Takáto známosť je nad všetky známosti. Udržiavajme vysoký stupeň blízkosti s Pánom, aby sme neskončili ďaleko od neho, keď sa pre nás stane otázka večnosti aktuálnou. 

    Počas svojho pôsobenia som stretol veľa ľudí, ktorý odišli na večnosť, ako každý, s prázdnzmi rukami, ale s bohatým srdcom. Často dávali na javo svoju lásku k Bohu i k blízkym. Verím, že sa Boh o nich postará a že vo večnosti nebudú trpieť nijakú núdzu. 

Máme na to.

V minulých dňoch Slovensko privítalo najvzácnejšieho hosťa-Svätého Otca Františka. Išlo o udalosť, ktorou sa zaoberali naplno všetky masmédia. Prakticky na všetkých významnejších kanáloch venovali návšteve pápeža dosť miesta. Zriadili špeciálne štáby, ktoré monitorovali situáciu a vzápätí dianie komentovali. Podstatnú časť diania som strávil pri sledovaní TV. LUX. Občas som však "presurfoval"  komentáre aj na iných, tzv. nenáboženských ,profánnych kanáloch. Pobadal som rozdiel. Naše, t.j. náboženské komentáre sa v prvom rade zameriavali na posolstvo, ktoré sa odzrkadlilo v postojoch a homíliách Sv.Otca. Iné,komerčné stanice sa venovali vo svojich komentároch viac spolitizovaniu návštevy pápeža a tiež tomu, čomu sa dnes hovorí "škandály" v živote Cirkvi. Samotné posolstvo bolo pre nich  druhoradé. Nezaprú svoj silný príklon k bulvárnosti. Kde tu sa objavil aj ironický náznak. Keď dvaja robia to isté, nemusí byť výsledok vždy rovnaký. Ale žijeme v dobe, v ktorej média hrajú dôležitú úlohu. Pre ich účinkovanie platí biblická myšlienka:"Z plnosti srdce hovoria ústa"/Lk 6,45/. Treba si vedieť správne vybrať a rozhodnúť sa pre také médium, ktoré bude v človekovi budovať aj úctu k tomu, ktorý je nástupcom apoštola Petra a tiež úctu k Cirkvi. Niektoré média na to jednoducho nemajú, aj keď platia veľkých odborníkov v novinárskej brandži. 

    Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš zasadol k stolu v dome istého farizeja Šimona. Ten síce Ježiša prijal, ale neposkytol mu celý rituálny priestor, aby sa vzácny hosť umyl a pomazal olejom, ktorý je určený a podávaný ako prejav úcty voči tomu, ktorý zasadol za stôl. Túto prax nahradila, ba prevýšila žena- hriešnica, za čo si vyslúžila od Ježiša odpustenie hriechov /Lk 7, 36-50/. Farizej nemal na to. Nemyslím na finančnú úroveň, ale na ľudskú a duchovnú. Peradoxne žena, odsudzovaná židovskou elitou ako nečistá,áno. 

    Po odchode Sv. Otca, jeden z našich politológov sa vyjadril, že v živote spoločnosti ani Cirkvi sa nezmení nič. Údajne sa všetko vráti do starých koľají. Akoby chcel konštatovať, že nemáme na to, aby sme zmenili svoj život podľa posolstva muža, ktorého si uctievame ako "námestníka Kristovho". Treba sa nad tým zamyslieť. Naozaj nie sme schopní a ochotní niečo zmeniť? Ak nie, tak nás nasilu zmenia pandemické opatrenia, správy o  zdražovaní tovaru a služieb a každodenné informácie o napätí v rezortoch polície a súdnictva atď. Zmenia nás na nervóznych , agresívnych, precitlivených jednotlivcov, ktorí si nedoprajú ani minimum vzájomnej úcty. Posolstvo pápeža nás môže zmeniť inak. Spásonosne. Ono ide do hĺbky človeka. A najmä to-hlbku, vnútro človeka zmeniť potrebujeme. Máme ešte na to?

Znamenie kríža

 

Na Slovensku sa často stretávame popri cestách s krížmi. Sú rôzne. Malé i veľké, drevené i železné, zanedbané i také, ktoré sú pravidelne udržiavané. Okrem vzbudenia ducha nábožnosti majú aj orientačný význam. Ako sa to prejavuje? Napr.: ľudia si povedia, že sa stretnú pri kríži alebo že odbočenie z hlavnej cesty na poľnú je pri kríži.

Ľudia, ktorí pravidelne cestujú autobusom, poznajú zastávku pri kríži. Viaceré dôležité body sú vyznačené krížom, ktorý slúži na to, aby sa človek zorientoval.

            Aj kríž v prenesenom slova zmysle – teda to, čo človek znáša – má svoj zmysel v schopnosti zorientovať sa v živote. Tiež slúži ako dôležitý orientačný bod.

            Kedysi som si vypočul rozhovor dvoch ľudí v čakárni u lekára. Zapamätal som si repliku tohto znenia: „Pod krížom bolesti sa raz-dva zorientuješ.“ Kríž života už pomohol mnohým, aby našli správne životné hodnoty
a „preladili“ svoj život na duchovnejšiu sféru.

            Najmä z tohto dôvodu nás P. Ježiš povzbudzuje: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34)

            Kríž má zmysel vtedy, len keď na ňom vidíme ukrižovaného Pána a uveríme v neho ako v Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý dáva zmysel nášmu životu. Toto je podstata viery – uveriť v Ježiša Nazaretského, ktorý bol potupne umučený na kríži, ale napriek tomu je jediným a vyvoleným Mesiášom.

            Ktoré črty kríža nás môžu osloviť v praxi života?

1.)  Človek má mať ambíciu byť pohltený Ježišom.

Známy anglický herec David Suchet hovorí, že už niekoľko týždňov pred premiérou divadelnej hry chodieva na nácviky oblečený v kostýme hlavnej postavy. Vyznáva sa, že sa necháva „pohltiť“ postavou, ktorú má stvárniť v divadelnej hre.

            Pápež, sv. Lev Veľký, napísal takúto zaujímavú myšlienku: „... potom bude vonkajší človek pokojným a čistým vlastníctvom vnútorného človeka.“ (LH IV, s. 179)

Myslí tým rôzne zápasy, ktorými človek v živote prechádza. Tie sa týkajú najmä zápasu medzi telesnosťou a duchovnosťou. Postupne však ten vnútorný, t. j. Boží človek spracúva a pohlcuje toho vonkajšieho, t. j. telesného. Takto sa očisťuje, zdokonaľuje a pripravuje na večnosť. Nie je to cesta jednoduchá, lebo vtedy sa v človeku niečo láme. Najprv možno Bohu vzdoruje, ale neskôr sa poddáva neustálemu pravidelnému a neodolateľnému Božiemu pôsobeniu. Takto sa dostávame do podoby samotného Krista.

2.)  Žijeme v ére značiek

Počas pandémie prechádzajú naše kostoly intenzívnym značkovacím procesom. Aby sme vyhoveli protipandemickým opatreniam, musíme rešpektovať rozsadenie ľudí podľa metrov štvorcových.

Jeden z mojich farníkov, ktorý pomáhal pri preznačkovaní lavíc s humorom konštatoval, že mu to pripomína spartakiádu. Pred rokmi sa jej zúčastnil a dodnes spomína na povel, ktorým začínali cvičenie  a ktorý znel: „Na značky!“

Značky určia naše dočasné miesto. Kristov kríž vyznačuje takéto miesto, ktoré prinúti človeka, aby pozrel hore a vzápätí i okolo seba. Takéto miesto označené Božou milosťou našli Panna Mária a sv. Ján. Stáli pri Ježišovom kríži a zreteľne počuli jeho slová: „Hľa, tvoj Syn...hľa, tvoja Matka.“ (Jn 19, 25 – 27)

Tí, čo to počuli a boli pod krížom, sa najprv museli pozrieť smerom hore, odkiaľ prišiel Ježišov hlas. Vzápätí sa museli pozrieť okolo seba. Stáli na pomyselnej značke pod krížom, ktorá predurčuje človeka na to, aby pozdvihol svoj zrak k Bohu a aby si všimol ľudí okolo, lebo na nich je zameraná jeho činnosť a jeho služba.

Značka pod krížom je situovaná neomylne, lebo bez pohľadu hore a pohľadu okolo by bol náš život chudobný a jeho cesta spásy ohrozená. Niet dôležitejšieho miesta a dôležitejšej značky ako ju vyznačuje Kristov kríž.

3.) Včera, t. j. 11. 9., uplynulo 20 rokov od tragických udalostí v USA.

Možno mnohí ste si to pripomenuli sledovaním nejakého televízneho programu. Pamätáme si, že vtedy islamskí teroristi naviedli 4 dopravné lietadlá tak, aby zničili niektoré strategické ciele a hlavne – aby pri tom zomrelo čo najviac ľudí. Celkovo napočítali skoro 3000 obetí. Zároveň zničili 2 budovy svetového obchodného centra.

Sledoval som autentické zábery, ktoré zachytili prvé minúty a hodiny po tomto teroristickom čine. Boli to silné momenty.

Istý lekár spomína, že sa podujal na identifikáciu ľudských tiel, ktoré ležali rozosiate na zemi po páde lietadla. K dispozícii mal farebné terčíky – zelený (znamenal, že obeť ešte žije a že jej treba poskytnúť pomoc) a čierny (znamenal, že obeť je už po smrti alebo zomiera). Význam tejto činnosti spočíval v tom, že záchranári, ktorí išli za ním, vynechali obete označené čiernou farbou a venovali sa tým, čo mali ešte nádej na život. Lekár spomína, že pristúpil k žene, ktorá bezvládne ležala, nejavila známky života, jej telo bolo fyzicky zdevastované. Bez váhania vzal čierny terčík a chcel ho položiť vedľa nej. Vtom zdvihla hlavu a sťažka namáhavo povedala: „Počkajte, nedávajte to tu, ja ešte žijem.“ Ospravedlnil sa jej, terčík zobral, ale vedel, že do niekoľkých minút dodýcha.

Hroby našich blízkych na cintorínoch sú označené krížmi. Naši mŕtvi, ktorí ležia pod nimi, akoby nemo volali: „Nesmúťte za nami, veď my žijeme!“ Aj keď majú na svojom hrobe znak smrti, t. j. kríž, lebo na ňom kedysi zomierali najväčší zločinci, ak uverili v Ježiša Krista, stále žijú a budú žiť naveky.

Sv. Atanáz napísal: „Už teda nezomierame na zatratenie, ale aby sme boli vzkriesení z mŕtvych.“ (LH IV., s. 213)

Je veľa ľudí, ktorí žijú medzi nami a sú duchovne mŕtvi. Ak by to bolo možné, prisúdili by sme im ten pomyselný čierny terčík duchovnej smrti. No máme aj takú skúsenosť, že po kontakte so životom s nejakou oživujúcou myšlienkou, s nejakým podnetom z neba akoby ožili a akoby povedali: „Nelámte nad nami palicu, nezomreli sme, ale žijeme.“

V tomto duchu sprevádzajme mnohých našich blízkych svojimi modlitbami a obetami, aby z ponurej atmosféry duchovnej smrti mnohí precitli a našli cestu spásy.

           

Ježiš otvára naše vnútro

Do sídla istej inštitúcie vstúpil zákazník. Úradníkovi vysvetlil svoj problém, ktorý súvisel s odberom energie. Pracovník sa ujal riešenia problému a povedal:" Ideme na to. Uvidíme, kam nás systém pustí". A vzápätí začal pracovať na počítači. Dnes je to moderné, hovoriť o systéme a o tom, kam až môžeme zájsť, kde sú nejaké hranice, ktoré systém nedovolí prekročiť a či vôbec také hranice existujú.  

    Tak je to aj v živote. Ľudia cítia, že majú veľké možnosti, že sa im otvára priestor či už virtuálny, alebo len tak, s veľkými možnosťami sebarealizácie v určitej činnosti. 

    Ako je to v Božom systéme, lebo aj ten sa nám otvára? Kam nás pustí Ježišov systém, lebo nám naznačil, že máme otvorené možnosti? Keď uzdravil hluchonemého povedal tajomné slovo:"Effeta" /Mk 7, 31-37/. Uzdravením chorého potvrdil, že jeho možnosti sú nekonečné, veď od narodenia nefunkčné zmysly vrátil do stopercentného stavu. Čo to pre nás znamená? Ako sa máme pred Bohom otvárať my? 

     1.,Prosíme Pána, aby otvoril naše pery. Presne takto začína ranná modlitba zasvätených osôb:"Pane, otvor naše pery..."Chceme uviesť svoje pery do takého pohybu, aby boli oslavou Boha. Šeptajúce pery v bežnej praxi života veľmi neposlúžia. Sú skôr prekážkou komunikácie. Tá dnes vyžaduje dôraz, zrozumiteľnosť, artikuláciu, intenzitu. Šeptaním, by sa málokto ujal v tomto svete. Napriek tomu je táto činnosť z hľadiska nábožnosti veľmi dôležitá. Napríklad pri spovedi.Šeptajúce pery môžu byť vyjadrením tichej modlitby. Dnes je doba, kedy treba vrátiť dôstojnosť a vážnosť pohybujúcim sa perám ,lebo veľa hovoria o hlbokom a intímnom prežívaní vzťahu k Bohu. Pohybujúce sa pery sú dôkazom toho, že Boh dáva ľuďom rôzne možnosti, ako sa  k nemu priblížiť. V dobe hluku a hlasného upozorňovania na seba, sú pery šeptajúce modlitbu, požehnaním pre dušu, ktorá hľadá pokoj v Božej prítomnosti. 

    2.,Otvorená myseľ. Ak povieme na adresu nejakého človeka, že má otvorenú myseľ, znamená to veľa pozitívneho. Ide o človeka, ktorý dokáže správne vyhodnotiť rôzne situácie, do ktorých sa dostal. Pochopí čo sa stalo, prečo sa tak stalo a hlavne naznačí, čo treba v danej situácii robiť. Myseľ má však tendenciu blúdiť t.j. bezcieľne sa pohybovať v prázdnote, dokáže zájsť až za hranicu normálnosti a prekročí medze únosnosti. Veriaci v Krista chce spomaliť túto hyperaktivitu mysle a upriamiť ju, či ukotviť na podstatné a hodnotné skutočnosti. Myseľ vyhľadáva možnosti neobmedzených úvah s tým, že nerada zostáva tam ,kde  je potrebné veci vyhodnocovať z morálneho hľadiska. Ak zakotvíme mysľou pri brehu Božej prítomnosti, dokážeme rozlišovať medzi dobrom a zlom. A nielen to. Dokážeme o to dobro aj zabojovať vo svojom živote a získať ho pre seba. Využime tento potenciál pohyblivosti našej mysle a upriamme ju najmä na možnosti života na oslavu Boha. 

    3.,Otvorené srdce. Evanjelium spomína akýchsi anonymných ľudí, ktorí hluchonemého priviedli k Ježišovi a prosili ho, aby ho uzdravil. Mali otvorené srdce pre potreby blížnych. Otvorené, milujúce srdce má dosah všade. Neexistuje taký systém, ktorý by zabránil v obeti. V systéme otvoreného a obetujúceho sa srdca hranice neexistujú, tam je možné pohybovať do krajnej vyčerpanosti. V tieto dni bude prebiehať v Budapešti eucharistický kongres. V správach som si vypočul zaujímavý podnet. Veriaci aktivisti, ktorí pomáhajú pri organizácii, povzbudzujú ľudí, aby pre účastníkov pripravili jedlo. Jedlo, ktoré by malo mať spoločnú črtu-musí obsahovať aspoň jednu zložku, ktorá sa spomína vo Svätom Písme. Svojim spôsobom musí ísť o pokrm inšpirovaný bibliou. Otvorené srdce má obsahovať veľa inšpirácii zo Sv. Písma. Každý deň by sme sa mali nechať inšpirovať biblickým motívom pre konanie dobra. Dajme svojmu mysleniu a konaniu dôraznejší biblický akcent. Majme otvorené srdce pre núdznych tohto sveta. Je napr. veľa hluchonemých v duchovnom slova zmysle. Sú hluchí na Božie pozvanie a sú takí, ktorí nevyužívajú možnosti hovoriť, keď sa môžu zastať utláčaných a biednych. 

    Dnes nás Božie slovo povzbudzuje, aby sme sa netlačili v úzkom prostredí svojho srdca. Oznamuje nám, že máme potenciál rozširovať sa a otvárať sa. Odhaľme tieto rezervy a nechajme sa povzbudiť Ježišom, ktorý chce, aby sme sa otvorili dokonalejšiemu života podľa jeho evanjelia.

NA ZAČIATOK

 

         Pred niekoľkými dňami začal nový šk. rok. Otvorili sa brány škôl a privítali všetkých žiakov, no najmä prvákov. Niektoré školy pripravili pre deti zopár inovácií. V správach RTVS som si vypočul správu, podľa ktorej v istej škole na Kysuciach pripravili pre prvákov experiment. Všetci prváci si zasadia malý stromček. Počas trvania ich školskej dochádzky sa budú o svoje stromčeky starať. Zo začiatku ich budú možno polievať, neskoršie strihať, jednoducho ošetrovať. Pred ich očami budú stromčeky rásť, a tak symbolicky im budú pripomínať, že aj ony – deti – majú rásť – fyzicky, duchovne a aj vedomostne. Strom bude pripomínať povinnosť ich rastu.

         Máme pred sebou novomanželov. Ich úlohou okrem iného je symbolicky zasadiť tento strom. Ak budú chcieť, tak aj skutočne, nie iba symbolicky. Strom na začiatku ich spoločného života. Tak sa bude strom vzmáhať a rásť, bude im pripomínať povinnosť rastu ich sviatostného manželského zväzku. Ako má prebiehať tento rast v manželskom živote? Pomôžme si citátom z Listu Kolosanom (Kol 1, 15 – 20) Úryvok je zameraný na osobu Ježiša Krista, Božieho Syna.

1.) „On je hlava.“

V rodinách a manželstvách občas prebieha diskusia na tému, kto je hlavou rodiny. Diskutuje sa o tom s vtipom, nadhľadom, ale aj vecne a triezvo. V každej rodine je niekto, kto celkom logicky preberá úlohu vedúcej osobnosti. Vždy je to niekto z členov rodiny. Niekto z nich sa stáva viditeľnou hlavou rodiny. V skutočnosti je hlavou rodiny Ježiš Kristus. V súvislosti s hlavou nám napadne slovo „myšlienka“. Keď sa stretneme s nejakou vynikajúcou myšlienkou, vtedy povieme: „To musela byť hlava, ktorá túto myšlienku vyprodukovala.“

Ježiš Kristus vyjadruje svoju lásku k ľuďom cez sviatostný zväzok muža a ženy. Takáto skvelá myšlienka sa mohla zrodiť iba v Kristovi, ktorý je hlavou rodiny a hlavou Cirkvi. Cez manželskú lásku Boh zviditeľňuje svoju lásku k Cirkvi. Takúto zodpovednosť majú kresťanskí manželia.

 2.) „On je počiatok.“

Na počiatku nejakého diela, nejakej skutočnosti je niečo, čo je pravé, originálne, nefalšované, nezriedené, nedeformované. Aj v dnešnej dobe ľudia túžia po origináloch. Vyhľadávajú staré pôvodné veci a pýšia sa nimi. Držia sa evanjeliovej zásady: „Staré je lepšie.“ (Lk 5, 39) Originálom pre nás veriacich je evanjelium Ježiša Krista. Je to štýl a spôsob života veriaceho človeka. Neexistuje čistejší výraz života ako je smernica evanjelia. Neexistuje nič dokonalejšie a originálnejšie ako Božie posolstvo v evanjeliu. Tento originál sa odporúča všetkým manželom, ktorí uzatvorili sviatostné manželstvo. Život podľa evanjelia je pre nich najprimeranejší.

3.) „On má prvenstvo.“

Prvenstvo sa týka zápolenia medzi viacerými jednotlivcami. Prvenstvo sa obyčajne rodí z konkurencie. Ide o zápas viacerých prvkov, pričom zvíťaziť môže len jeden. Ježiš Kristus má absolútne prvenstvo. On nemá konkurenciu. Je jedinečný. Existujú aj jedineční ľudia. To sú takí, u ktorých v živote nemá Ježiš Kristus konkurenciu. Božie skutočnosti – akými sú sviatosti či modlitba – majú mať v manželskom spolunažívaní prioritu. Treba sa nimi vážne zaoberať, nepodceňovať ich. Výsledkom takejto schémy života je jedinečný človek. Jedinečný preto, lebo sa stáva podobou Božej prítomnosti. Toto je výsledkom našich modlitieb. Prajeme si, aby naši novomanželia takýmto spôsobom napĺňali posolstvo, ktoré vložil do ich srdca sám Ježiš Kristus.

 

Dnes našim novomanželom vyprosujeme a pomáhame postaviť taký strom života, ktorý bude rásť, kvitnúť a prinášať plody. To nech je symbolika ich spoločného života, aby vnútorne rástla ich láska a priniesla plody pre celú Cirkev.

Začíname

V bytovke na jednom poschodí bývali dve sestry so svojimi rodinami. Bežne sa stávalo, že jedna zobrala svoje deti, priniesla ich sestre a povedala:"Postráž mi ich, idem si niečo do mesta vybaviť". Situácia sa neraz zopakovala aj opačne. Tento obraz vídame často. Deti ľudia odovzdávajú iba dôveryhodným osobám. 

    Ľudia od nepamäti prinášajú svoje ratolesti do zariadenia, ktoré poznáme ako materská škola. Neprinášajú ich tam len preto, aby ich niekto "postrážil", ale aj preto, aby sa tam deti niečo naučili. Majú sa naučiť piesne, básničky, ale čo je hlavné-zvykať si na na rovesníkov, na chvíle strávené s rovesníkmi mimo domu. Zvykajú si na určitú disciplínu, na poriadok, ktorý je primeraný takémuto zariadeniu. Čo im to dá do života? 

    1.,Evanjelium hovorí o tom, ako si apoštoli-rybári "prali siete" /Lk 5, 1-11/. Čistili ich a opravovali tak, aby boli dostatočne pevné v nástrahách vodného živlu. Božie slovo, však hovorí, že siete aj tak neuniesli nápor množstva úlovku a začali sa trhať. Cirkevná materská škola má za úlohu o.i. dbať na to, sa v dieťati vytvorili silné putá k Bohu a k Cirkvi. V spolupráci s domácou náboženskou výchovou sa to môže podariť. Aj keď sa pod vplyvom rôznych okolností môžu tieto siete, či putá natrhnúť, môže človek nájsť spôsobom, nie bez Božej milosti, ako ich opraviť a znova posilniť. Presne podľa spôsobu prvých apoštolov-rybárov, ktorí túto činnosť praktizovali denne. 

    2.,Božie slovo hovorí, že apoštoli na loďke s Ježišom "odrazili od brehu". Breh, zem, pevná pôda, predstavujú pre človeka istotu. Odraziť od brehu znamená zájsť síce na voľné priestranstvo, ale je to spojené s rizikom. Taký je však život. Príde chvíľa, keď musíš odraziť od brehu na loďke svojho života. Je veľmi dôležité vychovať dieťa tak, aby sa naučilo žiť v samostatnosti a slobode. Aby pochopilo, že na breh t. j. k pevným a hodnotám sa treba priebežne vracať. Aj keď sa ten niekedy stratí z dohľadu, neznamená to, že neexistuje. Pevnú pôdu pod nohami predstavuje Boh, rodina, spoločenstvo, evanjelium. More bolo vždy plné dobrodruhov, ktorí túžili uniknúť pred istotami, ale vďaka Bohu aj plné ľudí, ktorí v srdci niesli nejaké posolstvo, hodné odovzdania do okolitých končín.

    3.,Evanjelium spomína udalosť rybolovu. Apoštoli dosiahli taký úlovok, že museli zavolať na svojich kolegov na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Dnes by sme tento jav pomenovali-tímová práca. To je výsledok kolegiality, úcty, dobrých vzťahov. Dnes rodič volá na pomoc učiteľa-pedagóga pri výchove dieťaťa. Aj dnes rozhoduje postoj úcty a vedomie určitej odkázanosti jedného na druhého. Učia sa navzájom si dôverovať a odovzdávať poznatky. Učiteľ nie je rival, ani nepriateľ, nepredstavuje nutné zlo. Je to človek, ktorý si zaslúži primeranú úctu, lebo chce vložiť všetky svoje sily do výchovy detí. Rodič si tiež zaslúži primeranú komunikáciu, lebo on dôveruje inštitúcii, ktorej zveril na istý čas svoje dieťa. Výsledkom má byť nie konflikt, ale vzájomný rešpekt, uznanie a kolegiálna komunikácia, z ktorej môže vzísť veľa dobrého. 

    Záver evanjelia prináša Ježišovo povzbudenie Šimonovi:"Neboj sa..." Boh sa dnešnou slávnosťou takto prihovára nám všetkým. Tento pokoj chce odovzdať rodičom, vychovávateľom, zriaďovateľovi, farnosti...Cíťme sa ako adresáti tejto Ježišovej výzvy. Náš vklad do diela nie iba materiálny, ale sú tam aj obety a modlitby tých, ktorým leží na srdci osud tohto spoločenstva, ktoré sa opiera najmä o pomoc z nebies.