Prednedávnom pri sledovaní televíznych novín ma zaujal výraz
„výhradný dovozca“. Ide o situáciu konkrétnej firmy, ktorá dováža tovar.
Výhradnosť spočíva v tom, že ako jediná môže sprostredkovať istý druh
tovaru. Potom aj v iných súvislostiach sa stretávame
so situáciou, kedy má niekto vyárendované, teda výhradné právo na nejakú
činnosť alebo na nejakú aktivitu.
Výhradnosť človeka
zaväzuje a motivuje k tomu, aby konal túto výhradnú činnosť
v maximálne možnej miere a kvalitne.
Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš putuje so svojimi
učeníkmi a poúča ich. Do tejto atmosféry vstupujú samotní učeníci, ktorí
plní rozhorčenia konštatujú: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene
vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“
(Mk 9, 38)
Apoštoli
boli presvedčení, že majú výhradné právo na akúsi distribúciu milosti, ktorá
spočíva vo vyháňaní zlých duchov. Keď sa dozvedeli, že existuje ešte iná
skupina ľudí nezávisle od nich,
ktorá vyháňa zlých duchov v Ježišovom mene, zostali prekvapení
a rozčarovaní. Boli si istí, že túto exkluzivitu a výhradnosť majú
iba pre seba. Museli sa naučiť dôležitú lekciu, ktorá spočíva v tom, že
Boh rozdáva milosti plným priehrštím, a to podľa kľúča, ktorý je zrejmý
iba pre Boží majestát.
V čom je však náš život výhradný pred Bohom?
1.) Ide o výhradnosť v nasledovaní Ježiša a naša cesta k Bohu
Koľko
je ľudí, toľko je ciest k Bohu. Každý má svoju cestu. Nikto nekráča po
inej ceste, ale Boh mu nadelil tú jeho cestu.
Istá matka rozprávala
o svojich deťoch. Vždy podvečer, keď sa vracala z práce, pozrela
v chodbe na ich topánky, ktoré boli poukladané vedľa seba. Topánky povedia
veľa. Napríklad to, že niektoré dieťa nešlo domov riadnou cestou, ale využilo
mnohé nerovnosti, niekedy aj kaluže, blato nevynímajúc. Iné zase hovoria
o tom, že na ceste nastala nejaká kolízia. Svedčia o tom natrhnuté
topánky, poškodené, poškriabané, doudierané či dokopané. Zasa iné nám
pripomínajú, že niekto pre zmenu prišiel domov suchou, t. j. priamou cestou bez
akýchkoľvek kolízií.
Na
začiatku nasledovania Krista ako keby sme si všetci obuli topánky. Keď sa na ne
pozrieme očami viery, zistíme, že naša cesta k Bohu registruje mnohé
nezrovnalosti. Svedčí o tom, že sme vyhľadávali aj terén, ktorý veľmi
nesvedčí priamke nasledovania Krista. Je svedectvom toho, že nás niekedy lákalo
viac "blato ulice" ako priama cesta. Zároveň svedčí o tom, že naša duša je
akoby doudieraná a doškriabaná pod vplyvom rôznych zápasov so zlom tohto
sveta. Svedčí aj o našich prehrách a nových začiatkoch na ceste
viery. Podstatné je to, aby sa tieto pomyselné topánky viery objavili
v predsieni, v chodbe pred vstupom do Božieho kráľovstva. Svedčia
o našej neľahkej púti, ale zároveň predstavujú aj určité duchovné
bohatstvo, ktoré je svedectvom toho, že sme si obuv pútnika udržali v takom stave, aby sme mohli prekročiť prah
večnosti.
Počas
svojho života sa veľa dozvedáme o dôležitosti pokánia. Mnohí sme sa to
naučili z domu alebo z hodín katechizmu alebo iných katechéz.
Jednoducho, dnes vieme, že pokáním sa nám ukazuje cesta ku spáse. Aj na tejto
ceste registrujeme poznatok „výhradnosti“. Keď hovoríme o pokání,
nemyslíme tým iba platonické náznaky. Nehovoríme o teoretických
možnostiach pokánia, ani do nekonečna opakujúcich sa prázdnych
a neúspešných snáh o dosiahnutie akejsi duchovnej stability. Myslíme
na také pokánie, ktorému ostávame verní, ktoré sa stáva naším životným
programom.
Mnohé dni v našom živote sú pamätné. Pamätáme si dátumy
narodenia, prípadne smrť blízkeho človeka. Popri tom aj iné dôležité časové údaje.
Určite si budeme pamätať aj moment skutočného obrátenia. Ten sa mohol udiať pod
vplyvom nejakého človeka, nejakej situácie či nejakej nečakanej skutočnosti.
Pamätajme na tieto medzníky, lebo v nich začal náš nový život. Uvažujme
nad tým, aby sme neostali
iba pri predsavzatiach, odhodlaniach, ale aby sme dokázali prekročiť prah
neistoty a s odvahou objavili Božie milosrdenstvo. Aj v tom sa
prejavuje naša výnimočnosť či výhradnosť života.
Každý
kresťan si má byť vedomý toho, že Boh mu udelil mnohé dobrodenia. V Knihe
proroka Zachariáša čítame text: „Dvihol som oči, pozrel som sa videl som muža,
ktorý mal v ruke merací povraz. Spýtal som sa: „Kam ideš?“ Odpovedal mi:
„Idem merať Jeruzalem, aby som videl, aký je široký a aký je dlhý.“ (Zach
2, 5 – 9)
Každému
je jasné, že v tejto udalosti nešlo o zistenie presných rozmerov
mesta Jeruzalem. Tie až také dôležité nie sú. Dôležité je to, že udalosť
pripomína nesmiernosť Božích dobrodení, ktorá je neohraničiteľná a nedá sa
vyjadriť v centimetroch, metroch či iných mierach.
Charakteristikou
dnešného človeka je aj to, že sa mu všeličo máli. Najmä v materiálnej
oblasti. V podmienkach demokracie to dáva aj patrične najavo. Dnes je veľa nespokojných, protestujúcich
a takých, ktorým sa všeličo máli. Niekedy je to tak, že tým, ktorým sa
niečo máli, sú „malí ľudia“. Malí v úsudku, v charaktere,
v čnostiach. Keď začneme Bohu ďakovať, prestaneme byť v situácii, že
sa nám niečo máli a prestávame byť malými ľuďmi, začíname rásť.
V momente, keď zoberieme do rúk pomyselné meradlo a začneme
vymeriavať šírku a hĺbku Božej dobroty, nebudeme môcť prísť na koniec.
Božích dobrodení v našom živote je veľa. V tom je každý z nás výhradný
a výnimočný. Prestaňme iba žiadať a požadovať, aj keď máme na mnohé
veci právo, ale začnime aj ďakovať Bohu, lebo na to často zabúdame.
Spomenul
by som inauguračný prejav bývalého, už nebohého amerického prezidenta J. F.
Kennedyho. Ktorý povedal pamätnú vetu: „Nepýtaj sa, čo môže urobiť Amerika pre
teba, ale opýtaj sa, čo môžeš urobiť pre Ameriku ty.“ Dovolíme si túto
myšlienku parafrázovať. Neobmedzujme sa iba na to, že sa budeme pýtať
a vyplakávať nad tým, že niekto nám niečo neposkytol. V záujme
evanjelia sa pýtajme, čo môžeme dobré urobiť my. Cesta ďakovania
a vďačnosti nám pomôže povyrásť.
Prosme
Pána, aby nám poskytol pomyselné meradlo, aby sme dokázali pochopiť, premerať
či objaviť dary, ktorými nás denne zahŕňa. Aj v tom je naša výhradnosť,
ktorú Boh od nás požaduje a ktorá nám dodáva zdravé sebavedomie na ceste
viery.